Notabene 173 november2015 by Proti prúdu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu November 2015/173

BJØRN IHLER

PREŽIL ÚTOK BREIVIKA: „Bol som si istý, že zomriem.”

EXTRÉM

Nenechávajte si pre seba, Nástenka

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411 a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Zdravím! Časopis si zvyknem kúpiť od predajcu 149 v Leviciach. Je to veľmi milý a ústretový pán. Rada sa k nemu vraciam. Články Nota bene majú naozaj myšlienku a informačnú hodnotu. V čísle 10/2015 ma zaujal článok Super jedlo pre super ľudí. Je to výborný projekt, akurát by som odporučila rozšíriť ho aj o nevegánske a nevegetariánske potraviny. Držím palce Vašim projektom a všetkým snaživým predajcom a šikovníkom. Mirka

choval svoj prístup, ktorým spríjemňuje deň ľuďom, čo stretne. Predajca č. 2542 v Bratislave pri Bille na Muchovom námestí je veľmi milý a usmievavý pán. Len tak ďalej a veľa šťastia!

Inzerát Sme mladý pár so psom. Vezmeme do dlhodobého prenájmu chatku (voda + elektrina) v Bratislave a okolí. Záhradku budeme strážiť a udržiavať. Som aktívna predajkyňa Nota bene, partner chodí do práce. Dobrý deň! Každé ráno mi predaj- Kontakt: 0940 365 509. ca Mišo pri zastávke Vysoká v Bratislave zdvihne náladu cestou do práce. Kiežby tam bol aj cestou z práce Ďakujem za jeho pozitívnu 1. Predajca nosí preukaz so svojím energiu. Ivana registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené Dobrý deň! Dlhší čas nám v Michačíslom zhodným s registračným číslom lovciach chýbal predajca Nota bene uvedeným na preukaze. č. 0041, od ktorého som si vždy kú- 3. Predajca predáva časopisy na pila časopis. Ďakujeme, že sa k nám určenom predajnom mieste uvedenom vrátil a včera ma veľmi potešil. Na- na jeho preukaze. priek svojej neľahkej životnej situá- 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cii nájde milé slovo pre každého, ne- cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. sťažuje sa, zaujíma sa o iných, ako sa 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, majú, aký majú deň. Hneď, keď som ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, ho uvidela, zamierila som k nemu, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom lebo on mi vždy zdvihne náladu mieste bez detí do 16 rokov. a upevní ma vo viere, že existujú 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení dobrí ľudia. Dúfam, že tu bude aj svojej sociálnej situácie a riadi sa o mesiac. pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť Chcela by som pozdraviť predajcu aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. od bratislavskej polikliniky Mýtna. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny Keď tam idem, som v takom stre- preukaz platný v daný mesiac. se, že sa nestíham ani pristaviť a kúpiť si časopis a následne ma to mrzí. Vždy mi zlepší náladu a mi- zostavil: Peter Patrónsky nule mi dokonca pomohol po scho- 1. Preverte si preukaz predajcu, na doch s kočíkom. Nabudúce sa urči- ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. te zastavím! 2. Kupujte časopisy označené číslom Dobrý deň, kúpila som Nota bene od zhodným s registračným číslom uvepani (č. 2572), ktorá bola pri bratislav- denom na preukaze predajcu. skom kine Lumier na autobusovej za- 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na stávke. Bola veľmi krásne usmiata. časopise, pokiaľ sa tak sami neroNajskôr som prešla okolo, ale neda- zhodnete. lo sa, vrátila som sa kvôli jej úsmevu. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo Pozdravujeme pána predajcu č. 0187 znehodnoťte tak, aby sa nedal znova z okresu Ilava a prajeme mu, aby si za- predať.

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Téma Sabine a jej deti Rakúska dáma s modrou krvou Sabine Schoeller Lamberty otvorila svoj zámok utečencom. Ubytovala u seba 25 žiadateľov o azyl. Mnohí spoluobčania jej pomáhajú, no od mnohých si vypočula zdrvujúcu kritiku.

Téma Doma čakajú míny Reportérky Lenka Klicperová a Markéta Kutilová sa vydali do Kobani. Sýrske mesto malo pôvodne 150 000 obyvateľov, no zmenilo sa na ruiny. Napriek tomu sa doň vracajú utečenci. Obnovujú domy a odrážajú nepriateľa.

Kódex predajcu

Kódex kupujúceho

16 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

Foto na obálke: Bjørn Magnus Jacobsen Ihler, foto: Vladimír Šimíček

Nota bene

11 2015

Rozhovor Zoči voči Breivikovi Pred štyrmi rokmi prežil na nórskom ostrove Utøya útok ultrapravicového extrémistu Andersa Breivika. Masaker vtedy neprežilo 69 jeho priateľov. „Breivik je len človek, ktorý sa stratil,“ hovorí dnes BJØRN IHLER.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Téma Extrémista Tom Ťažko si predstaviť, že sympatický, usmievavý Nór pobehoval s bejzbalovou palicou a mal záľubu bitkách, uniformách a hákových krížoch. Vo väzení bol trikrát, dnes má titul z vysokej, rodinu a ľútosť v srdci.

Téma Extrémne riziko Extrémne rýchle, extrémne nebezpečné, extrémne intenzívne, extrémne náročné. Kto netúži vyskúšať si takéto športy? No kto sa aj odváži? Roztiahnuť ruky, skočiť a padať... Aj najmenšia chybička vás môže zabiť.

Fenomén Zázračne vypestované Guľovitá biosféra pod hladinou mora alebo počítačom riadený hydropónny skleník doma v obývačke. Inovatívne, ekologické a rýchlejšie pestovanie byliniek, ovocia či zeleniny. Zatiaľ je nové pestovanie v začiatkoch.

Normál je extrém Uvedomili ste si, ako často v dnešnej dobe používame prívlastok extrémny? Ľudia majú extrémne správanie, deti sú extrémne preťažované, príroda extrémne znečistená... Akoby nás slovo „extrémne“ extrémne vzrušovalo. Akoby bez tohto označenia nič nebolo dosť zaujímavé, ani dosť dobré. Sme extrémne konzervatívni a extrémne extrémistickí. Máme extrémne prípady, extrémne premenlivé počasie, extrémne priľnavé lepidlá a tabletky na extrémne zväčšenie penisu. Extrémne zadlženie USA je katastrofou pre svet a kto chce loviť extrémne ryby, musí používať extrémne náradie. Farby sú extrémne farebné, športovci majú extrémne svaly a podávajú extrémne výkony a jednou z najobľúbenejších reality šou je Extrémna premena. Cestujeme na extrémne miesta, spíme v zdraviu prospešných extrémne chladných podmienkach a varíme si extrémne pikantné omáčky. A aby som nezabudla, ešte aj Ivetku Bartošovú sme pochovali extrémne rýchlo! Mohol by vlastne vo svete vyžadujúcom extrémne úžasné veci a štýl, chýbať extrémizmus ideologický, extrémne presadzovaný? Ťažko! Je jeho neoddeliteľnou súčasťou, jeho dieťaťom. Porušovanie etických a právnych spoločenských štandardov sa potom logicky spája s rasovou, národnostnou či náboženskou neznášanlivosťou a vyhranený extrémizmus s verbálnou a fyzickou agresivitou. Pretože – čo so všetkým tým adrenalínom, ktorý všetky extrémy, aj extrémne pravdy, tak rýchlo produkujú? Nejako sa vyplaviť musí... Zo všetkých extrémnych správ, ktoré, ako verím, nás raz definitívne unavia a namiesto extrému si zvolíme normál (ktorý je dnes tiež extrémom), ma potešila iba jedna: „Aká bude tohtoročná zima? Pripravte sa na extrém!“ Najprv vraj spadnú tony snehu a potom bude vďaka El Niňo najteplejšia v histórii. To je pre mňa prijateľný extrém. A pre ľudí bez domova tiež. Ada Jung editorka

Nota bene

11 2015 Editoriál

ostrov, odpálil bombu vo vládnej štvrti Rehjerinskvartalet. Zomrelo tam osem ľudí.

Nota bene

11 2015 Rozhovor

Zoči voči Breivikovi Petra Nagyová Čo presne sa 22. júla 2011 stalo? Na ostrove sa konal letný tábor pre mladých ľudí združených v nórskej Strane práce. Bolo nás tam asi 500. Ultrapravicový extrémista Anders Breivik zabil 69 mojich priateľov a snažil sa nás zabiť všetkých. Považoval nás za nebezpečenstvo, lebo by z nás

Vladimír Šimíček

mohli vyrásť politickí lídri podporujúci ním nenávidený multikulturalizmus. Bol to šok. Nikto nečakal, že sa niečo také môže stať. Nórsko je veľmi priateľská krajina, nikto nemal skúsenosti s pravicovým extrémizmom a nikdy sme nemali skúsenosť s teroristickým útokom.

Aký to bol deň? Pršalo a na ostrove sme mali rôzne politické prednášky. V tom čase som študoval v Anglicku a bol som jediný z účastníkov, čo práve študoval v zahraničí. Pamätám si, že sme mali prednášku o situácii v západnej Sahare a o terorizme. Práve som si hovoril, aké je to mo-

„Stál asi štyri metre odo mňa a mieril na mňa zbraňou. Začal strieľať,“ spomína si na najhorší deň svojho života Bjørn Ihler, ktorý na nórskom ostrove Utøya prežil vražedný útok extrémistu Breivika. jej realite vzdialené... A zrazu bolo všetko blízko. Po prednáške sme sa dopočuli, že v Oslo bola explózia. Nevedeli sme, čo sa stalo, a hľadali sme správy na internete. Obrázky z nášho hlavného mesta vyzerali ako z centra Bagdadu. Najprv sa hovorilo o výbuchu plynu, potom auta, ale bolo celkom zrejmé, že to

bola bomba. Všetci sme boli v šoku a volali sme rodičom, či sú v poriadku. Mnohí pracovali v centre. Naši boli, našťastie, na prázdninách na horách. Všetci nám odporúčali zostať na ostrove. Predpokladali, že na Utøyi je bezpečnejšie, ako keby sme sa vrátili do Osla. Čiže Breivik ešte predtým, ako sa presunul na

Čo sa potom dialo na ostrove? Počuli sme nejaké výstrely. Zneli ako ohňostroj z druhej strany jazera. Vôbec sa nám nezdalo, že sú zblízka. Zrazu som uvidel muža v čiernej uniforme. Niektorí ľudia utekali oproti nemu a Breivik do nich strieľal. Keď som si uvedomil, že sa deje niečo hrozné, rýchlo som sa otočil a s kamarátom sme utekali do lesa. Zavolal som otcovi, ktorý mi povedal, aby som ostal pokojný, nerobil nič hlúpe a nesnažil sa byť hrdinom. Utekali sme pozdĺž trate a natrafili na asi osemročného chlapca. Sedel na zemi, ľudia popri ňom utekali do lesa a nikto si ho nevšímal. Zobral som ho a snažili sme sa ukryť. Potom sme našli aj jeho kamarta. Okolo nás bolo počuť výstrely a približovali sa. Vtom popri nás veľmi rýchlo utekala skupina asi tridsiatich mladých ľudí. Pridali sme sa k nim. Nechápal som, ako môže taká veľká skupina bežať tak potichu. Zrazu sa nám naskytol desivý pohľad na mŕtve telá mladých ľudí. Kdesi uprostred nich zvonil telefón. Predstavil som si, že na druhej strane linky musí byť niekto hrozne vystrašený, lebo sa nevie dovolať niekomu, koho miluje. Niekomu, od koho už nikdy nedostane odpoveď... Potom si chlapci požičali môj telefón, aby zavolali rodičom. Otec jedného z nich povedal, aby sme s telefonovaním prestali, lebo sa prezradíme. Ja som ešte hovoril so svojím otcom, keď som začul, že niekto vyšiel spoza kríkov. Mal na sebe policajnú uniformu a povedal: „Toho zloducha už chytili.“ Bol to však Anders Breivik. Stál asi štyri metre od nás a mieril na mňa zbraňou. Začal strieľať. Skočil som do vody a chlapci ma nasledovali. Snažil som sa plávať, ale ťažký vlnený sveter nasiaknutý vodou ma ťahal dolu. Chcel som si ho vyzliecť, postavil som sa a otočil smerom na ostrov. Zasa som uvidel Breivika, ako na mňa mieri. Bol som si úplne istý, že zomriem. Možno to znie zvláštne, ale

Nota bene

11 2015 Rozhovor

Nota bene

11 2015 Rozhovor

cítil som nesmierny pokoj a zároveň ohromujúci pocit prázdnoty. Akoby moja duša práve opúšťala telo. Bolo to zvláštne, pretože Breivik ma zasa minul... Uvedomil som si, že jediná možnosť je plávať ďalej. Vrhol som sa znovu do vody. Farbila sa krvou ľudí, čo zomierali okolo mňa. Snažil som sa zachrániť si život a tí dvaja chlapci boli stále pri mne. Zachránil si aj ich? Plávali so mnou a prežili. Po ataku sme sa niekoľko hodín snažili dostať z ostrova na pevninu. Bol to obrovský chaos, všade plno ľudí a sanitiek. Na pevnine sme stáli zabalení v dekách a čakali na autobusy, aby nás zobrali do najbližšieho hotela. Chlapcov som neopustil, až kým do hotela neprišli ich matky. Až neskôr som sa dozvedel, že ich otcovia pracovali na ostrove v bezpečnostnej službe a Breivik ich zastrelil medzi prvými. Uvedomil som si aj to, že veľa rodičov svoje deti medzi zachránenými nenašlo... Boli to veľmi silné emócie. (ticho) Dá sa s takouto traumou vôbec vysporiadať? Dni po ataku boli nesmierne náročné, až surrealistické. Snažil som sa pochopiť, čo sa stalo. Ďalší týždeň začali zverejňovať zoznamy mŕtvych. To bolo veľmi bolestivé. Medzi menami som nachádzal svojich kamarátov a uvedomoval som si, že s niektorými som ani nemal možnosť lepšie sa spoznať. Trpel som posttraumatickou poruchou, silnými úzkosťami, mal som samovražedné myšlienky. Zakaždým, keď som počul hluk, húkačku policajného auta, som vyskočil. Dodnes, keď počujem veľmi silné zvuky, vracajú sa mi šokové stavy... Psychiater mi ponúkal lieky, ale pomáhalo mi jedine rozprávať sa s ľuďmi, čo útok tiež prežili. Pomohlo mi aj to, že som sa o dva mesiace vrátil do Liverpoolu, k dennej študentskej rutine, a od všetkého som získal odstup. V tom čase som aj veľa cestoval a na cestách som si želal jediné – aby sa niečo podobné už nikdy neopakovalo. Či už v Nórsku, alebo inde vo svete. Chcel som však

zároveň upozorňovať ľudí na to, čo sa stalo, aby sme sa podobných atakov vyvarovali. Celý Breivikov útok bol vlastne výsledkom našej naivity. Vôbec sme na také niečo neboli pripravení. Polícii a špeciálnym jednotkám trvalo asi hodinu, kým prišli na ostrov, pretože nemali k dispozícii helikoptéru a potom zasa nemohli nájsť vhodnú loď, ktorou by sa na ostrov preplavili... Našiel si pre svoju činnosť u ľudí pochopenie? Myslel som si, že Strana práce, ktorej som bol členom, ma v týchto aktivitách podporí. Lenže strana tento problém riešiť nechcela, ani o ňom hovoriť, a keď som začal písať do novín, kázali mi, aby som s tým prestal. Bral som to veľmi ťažko a povedal som si, že nechcem byť súčasťou takej strany. Čoraz menej som rozumel ľuďom, ktorí si prešli tým istým čím ja, ale svoju skúsenosť vnímali úplne inak. Výsledkom bolo, že som prestal dôverovať politickým stranám. Zistil som, že podobný problém, aký mal Breivik, má aj Strana práce. Veľa ľudí má klapky na očiach a nechce vnímať nič iné, len to svoje. Politici zabúdajú na ľudí a ja som si povedal, že bude lepšie orientovať sa na ľudskosť. Vzdal som sa akýchkoľvek politických ambícií, venujem sa písaniu článkov, téme extrémizmu a terorizmu, robím filmy. Venujem sa úplne iným oblastiam života ako predtým. Ako si dnes na Breivika spomínaš? Čo voči nemu cítiš? Ťažko sa to opisuje. Vtedy bol veľmi tichý, vypočítavý. Neprejavoval žiadne emócie. Myslím, že stratil schopnosť cítiť našu ľudskosť, nevnímal nás ako ľudí. Mnohí sa ho dodnes tak boja, že nie sú schopní vysloviť jeho meno. Nazývajú ho nacistickým monštrom. Všímam si snahy tých, ktorí Breivika nevnímajú ako človeka, a je to desivé, pretože on rovnako nazeral na nás. Keď sa konal súd, nástojil som na tom, že ho chcem vidieť. A bol to pre mňa nesmierne dôležitý moment. Uvedomil som si, že už

na mňa nemôže mieriť zbraňou a nemôže mi ublížiť. Mohol som opäť začať nový život. Zároveň som si uvedomil, že hlavným problémom v boji proti extrémizmu je snaha jeden druhého dehumanizovať. Mnohí Nóri považujú Breivika za diabla. Označujú ho za duševne chorého, pretože predpoklad, že teroristický útok na Utøyi spôsobil jediný šialený muž, je prijateľnejší. Asi ako prírodná katastrofa. Lenže práve v tom existuje veľká hrozba. Musíme uznať, že takéto veci sa môžu zopakovať. Netuším, či je Breivik schopný ľútosti a je mi to jedno. Ľuďom pripadá zvláštne, že ho považujem za nedôležitého, ale mne viac záleží na akceptácii faktov. Na poučení sa z toho, čo sa stalo, a schopnosti pohnúť sa ďalej. Treba urobiť všetko preto, aby sa násilie viac neopakovalo. Nepohoršuje ma ani to, že Breivik chce vo väzení študovať. Mali by mu to dovoliť. Niektoré systémy sú založené na trestoch, ale ja im neverím. Mali by sme ľuďom pomáhať vrátiť sa späť, byť znovu plnohodnotnými členmi spoločnosti. Sú profesori, ktorí Breivika odmietli učiť. Keby som bol učiteľom ja, chcel by som ho za študenta. Vzdelanie je dôležité a Breivik je človek, ktorý sa stratil. Akým spôsobom je podľa teba najlepšie s extrémizmom bojovať? Zrejme nie je možné extrémistické organizácie stopnúť. Môžeme však pomáhať jednotlivcom, aby sa extrémistami nestali. A tým, ktorí už nimi sú, musíme dať možnosť vrátiť sa k normálnemu životu. Mali by sme ľudí viac vzdelávať, počúvať ich, podporovať. Mnohí bývalí extrémisti dnes pomáhajú ďalším, aby sa z bludného kruhu dostali von. Mali by sme im dať šancu, pomôcť im nájsť iný zmysel života, aby začali robiť niečo hodnotné. Čo pomáha ľuďom vymaniť sa z extrémistickej skupiny? Prirodzeným faktorom je, že sa im narodia deti. Alebo sa stane nejaká nečakaná vec a oni stratia ideály o tom, čo doposiaľ obdi-

vovali. Mám kamaráta, bývalého extrémistu, ktorý mal na ruke vytetované svastiky. Stretol sa so starou černoškou, ktorá mu povedala, že je oveľa lepší ako jeho tetovanie. Verila v neho, verila v jeho ľudskosť a tým ho presvedčila.

Nota bene

11 2015 Rozhovor

Čoskoro vyjde tvoja autobiografia o útoku na ostrove Utøya. Pripravuješ tiež film o bojovníkoch Islamského štátu. Sám si sa s niektorými z nich stretol. Kto sú a prečo to robia? Stretol som sa s ľuďmi, ktorí bojovali pre ISIS alebo pre Al-Káidu. Niektorí boli z Európy, iní z USA, boli medzi nimi bojovníci zo Sýrie i z Afganistanu. Niektorí boli kresťania, neonacisti ako Breivik, ale aj moslimovia. Muži i ženy. Mnohí potrebovali vedenie a niečo zmysluplné vo svojom živote. Hľadali niekoho, kto by ich podporoval, hľadali, kam by mohli patriť. Fungujú tu podobné mechanizmy ako v gangu. Horšie je, keď si uvedomia, že nebojujú za ideály, ktorým verili. Keď zistia, že musia bojovať o ropné pole a nie kvôli Bohu a pravde, už im to také blízke nie je. Zrazu si uvedomia samých seba. Zistia, že bojujú za niečo úplne iné a odstrihávajú sa. V dôsledku vojnových konfliktov rastie počet utečencov a utečenecká kríza Európanov vydesila... Ľudia v Európe sa obávajú zmien, ktoré to môže priniesť. Lenže aj ľudia v severnej Afrike či Sýrii sa veľmi boja. Je dôležité, aby sme si to uvedomili. Aby sme o vzájomnom strachu vedeli. A musíme si tiež položiť otázku, čoho sa vlastne bojíme? Každý z nás sa snaží nájsť bezpečné miesto pre život a môžeme sa učiť jeden od druhého. Momentálne žijem v Turecku a uvedomil som si, že ľudia sú tu presne takí istí ako v Anglicku alebo v Nórsku. Pretože na základnej úrovni chceme všetci to isté – žiť svoj život bezpečne. Ako náhle si to uvedomíme, môžeme riešiť spoločnú budúcnosť.

Bjørn Magnus Jacobsen Ihler (24)

vyrastal v multikultúrnom prostredí imigrantov z Bosny a Hercegoviny, Pakistanu, Srí Lanky, Afganistanu, Iraku a Somálska. Univerzitne vzdelaní rodičia mu vštepili lásku k štúdiu, vzdelaniu a schopnosti slobodne a kriticky myslieť a rozhodovať sa. Mal 20 rokov, keď zažil teroristický útok ultrapravicového extrémistu a kresťanského fundamentalistu Andersa Breivika, ktorý zabil 77 ľudí. Dnes žije Bjørn v tureckom Istanbule, venuje sa štúdiu riešenia konfliktov, písaniu článkov na témy extrémizmu a terorizmu, ale aj filmovej tvorbe či divadlu.

Nota bene

11 2015

11 2015 Reportáž

Reportáž

Sabine a jej deti Rakúska dáma s modrou krvou Sabine Schoeller Lamberty otvorila svoj zámok utečencom. Mnohí spoluobčania jej pomáhajú, no od mnohých si vypočula či na internete prečítala nepríjemnú kritiku. Dagmar Canisová, Jana Čavojská NIE JE TU KRÁSNE? Na zámku Koenigshof pri dedine Wilfleinsdorf našla nový domov aj Sabine. Ich rodinné sídlo prehajdákal ešte jej dedo v hazardných hrách. Zámok bývalo sídlom vidieckej šľachty ešte

za Rakúska-Uhorska. Potom tu boli vojaci, neskôr statok. Potom dlho nič, až kým si zámok nevyhliadla Sabine. Prečo si zamilovala práve toto miesto, ktoré je obrovské a vyžaduje kopu práce, aby časom

Danubestory nespadlo? „A nie je tu krásne?“ odpovedá otázkou akčná dáma. Je. Aj keď slabšie povahy od pohľadov na romantické zákutia odpudí upozornenie na dvoch rotvajlerov, ktorí tu fungujú ako ochranka,

a na všadeprítomné hady, ktoré sa vyhrievajú na kameňoch – dobre vypapaná užovka stromová môže dorásť až na dva metre. Vstúpiť na panstvo pani Sabine znamená dostať do každej ruky jednu žemľu a po vstupe ich strnulo podať psom rovno do papúľ. Pozor! Ruky nedvíhať, lebo rotvajleri si pre ne pôjdu aj hore! Vraj sa chcú len hrať... Sabine sme stretli na stanici v Nickelsdorfe začiatkom septembra, keď sa utečenecká vlna začínala prelievať cez maďarsko-rakúsku hranicu. Od prvého dňa vítala prechádzajúcich. Jej široký úsmev a kopa energie pútali pozornosť. Už vtedy vybavovala na úradoch, aby mohla u seba ubytovať žiadateľov o azyl. Stálo ju to množstvo papierovačiek a šesť týždňov úradných kontrol. Na jej zámku bolo živo aj pred príchodom nových

obyvateľov. Susedia nosili šatstvo, jedlo a všetko, čo bolo práve treba. Sabine chcela pôvodne osem ľudí. Uprostred noci jej ich však priviezli 25. Rodiny s malými deťmi a staršieho pána, chorého na srdce. Pre ďalších 50 pripravila núdzové ubytovanie na pár nocí v podkroví. Možno ho ešte bude treba. O chvíľu príde zima, ktorá zasiahne aj zástupy denne prichádzajúcich migrantov. Odhady sú kruté. Najbližšie mesiace sa nápor nezmierni. „Otvorila som svoj zámok pre ľudí, má 6 500 metrov štvorcových. Žijem tu s mojimi dvomi psami a povedala som si: Mám toľko veľa priestoru a v tábore v Traiskirchene nemajú už žiadne voľné miesto. Je tam na ulici veľmi veľa ľudí. Celé rodiny nemajú žiadnu strechu nad hlavou,“ hovorí Sabine. Jej panstvo má príjemnú atmosféru, vlastný kos-

tol, niekoľko nádvorí. Trochu chaotická rekonštrukcia pod vedením ženy, ktorá pracovala na stavebných projektoch nielen v Rakúsku, ale aj v Afrike. Zvláštne. Práve po skúsenostiach z čierneho kontinentu Sabine tvrdí, že mentalitu černochov nemusí. Že černochom by nepomáhala. Svoj odstup si drží aj od Rómov. Po skúsenostiach s jednou mladou mamičkou z Rumunska. Ústretová Sabine ju u seba ubytovala a starala sa nielen o ňu, ale aj o jej dieťa. Žena jej dobrodenia začala zneužívať. Nepáčil sa jej kočík, drankala peniaze. Ešte aj keď odchádzala, presviedčala Sabine, že policajti od nej chcú 500 eur, aby mohla odísť za hranice. „Povedala som jej, že tí by jej tých 500 eur aj dali, len aby odišla čím skôr.“ Sabine posilnená skúsenosťami pomáha tentoraz Sýrčanom, Iračanom

Nota bene

11 2015 Reportáž

Smutná cesta utečencov Európou a Afgancom. K akým skúsenostiam sa dopracuje? To ukáže čas.

SABINE DÁVA VŠETKO. Sabine svojim „deťom“, ako hovorí utečencom, dáva viac, ako im doteraz poskytla Európa. Jedlo, oblečenie a aspoň čiastočnú lekársku starostlivosť na ich ceste. Vysmiata dáma zo zámku im dáva domov. Jej utečenci na otázku, čo by potrebovali, jednoducho odpovedajú, že: „Nič. Veď máme Sabine a tá nám dáva všetko.“ Znie to príjemne a tak trochu tragicky súčasne. Ich spokojnosť závisí od jediného človeka, ktorý dokáže strhnúť aj svoje okolie. Jedna odhodlaná duša, ktorá sa nedala. Aj rakúski úradníci z nej majú často ťažkú hlavu. „Bojujem za svoje deti,“ konštatuje prirodzene. Napríklad keď ich hneď v prvý deň chceli odviezť do Gabčíkova. „Zbláznili ste sa?“ hovorila vtedy Sabine úradníkom. „Najprv ich necháte tri dni na ulici pred Traiskirchenom, len aby ste mohli tvrdiť, že nie je preplnený, potom ich uprostred noci doveziete sem a hneď popoludní ich zas chcete prevážať?“ Bola medzi nimi mladá žena v šiestom mesiaci tehotenstva, ktorú museli odviezť do nemocnice. Našťastie, všetko sa dalo do poriadku. Do starostlivosti o utečencov zapojila Sabine celú komunitu. Napríklad nedávno, keď bol veľký moslimský sviatok Eid al-Adha.

V moslimských krajinách je zvykom, že v tento deň nosia tety a strýkovia svojim synovcom a neteriam darčeky. „Moji utečenci tu však nemajú tety a strýkov. Tak som zorganizovala párty a pozvala ľudí z dediny, aby prišli a priniesli deťom darčeky,“ vysvetľuje Sabine. „Povedala som, že mám šesť detí. Najprv si po darčeky prišlo päť malých detí. Potom som vyzvala jednu zo žien. To predsa nie je dieťa, to je moja manželka! – čudoval sa jeden z utečencov. V skutočnosti je to pätnásťročné dievča, ktoré už má vlastné dieťa, no pre mňa stále patrí medzi deti,“ usmieva sa energická Rakúšanka. Takéto multikultúrne a multináboženské párty, ako im Sabine hovorí, organizuje pravidelne a tak počas adventu a Vianoc zažijú Sýrčania, Iračania a Afganci zasa naše tradície. Utečenci sa už pri Sabine osmelili. Je otvorená, priateľská, neustále rozdáva úsmevy a objatia, popritom fajčí jednu cigaretu za druhou. Hostia u nej majú dokonca v bare nonstop k dispozícii kávu, čaj, víno a domáce likéry. A tí, ktorí si trúfli a neberú náboženský zákaz alkoholu až tak vážne, prijali aj welcom drink. Napríklad Ibrahim, šesťdesiatročný pán, ktorý za dobrých čias obchodoval v Sýrii s textilom a kvôli zákazkám cestoval po celej Európe. Hovorí po anglicky, nemecky, trochu rusky a rumunsky, rád počúva Haydna

a Beethovena, a leto s manželkou trávieval na Kanárskych ostrovoch. No pre niektorých ľudí z moslimského prostredia je Sabine možno až príliš otvorená, jeden z utečencov sa radšej vrátil do Traiskirchenu...

ĽUDIA AKO MY. Kto sú teda

Sabinine „deti“? Ľudia ako my. Elektrotechnický inžinier, automechanik, študent... Relatívne bohaté Rakúsko pred útekom do Európy ani nepoznali, uvažovali len nad Nemeckom, Švédskom a Holandskom. Väčšina z nich netušila ani o Slovensku. Veľmi ich potešilo, keď sme sa tam objavili my, ľudkovia z takej malej krajiny. Spolu s nami prišli aj zástupcovia slovenských humanitárnych organizácií. Chceli s niečím pomôcť. Marián a Zuzka Čaučíkovci z eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí – a Ivan Sýkora, predseda občianskeho združenia Berkat. Berkat Sabine pomôže s opravou podlahy podkrovných priestorov, aby mali utečenci viac miesta. Sabinin zámok je síce rozľahlý, ale ešte nezrekonštruovaný. Sabine pripravila akurát byty pre seba a pre ôsmich azylantov, ktorých pôvodne plánovala prijať. U Sabine sa utečenci učia po nemecky. Chceli by sa čím skôr zaradiť. Už aby mali po ťažkých chvíľach v ich životoch. Chcú čím skôr získať prácu alebo ďalej študovať. Nemčinu ich učia miestni dobrovoľníci. Prihlásilo sa ich viac, ako Sabine potrebovala.

Len pár kilometrov od našich hraníc sa deje najväčší exodus od druhej svetovej vojny. Hranicu z Maďarska do Rakúska denne prešlo až do dvanásťtisíc ľudí. Dagmar Canisová, Jana Čavojská Tiene mužov, žien a detí sa najprv skrývali. Potajomky prechádzali hranice, kráčali pešo stovky kilometrov. Cesta zo Sýrie do Nemecka trvala 24 dní až 3 mesiace. Tí najbohatší, ktorí si mohli dovoliť dobrých prevádzačov, ju prešli za 9 dní. Ceny sa šplhali k 8 000 dolárom za osobu. Potom prišiel 4. september. Utečenci, ktorých maďarské úrady držali už 10 dní na budapeštianskej vlakovej stanici Keleti, sa zdvihli a vybrali pešo do Viedne. Nemecká kancelárka Angela Merkelová v tú noc oznámila otvorenie hraníc, pridalo sa Rakúsko, ktoré umožnilo davom utečencov prejsť ďalej do Nemecka. Nemecko spolu so Švédskom už vlani garantovalo udelenie azylu každému zo Sýrie, Afganistanu a Eritrei. Aj to je jeden z dôvodov, prečo utečenci chcú práve tam a nie napríklad do Maďarska, ktoré azyl neudeľuje. Rakúšania vytvorili systém: Hranica, hangár postavený pre rockový festival v Nickelsdorfe, vlaková stanica, odkiaľ utečenci pokračovali špeciálnymi vlakmi do Nemecka. Všade nadšení dobrovoľníci, veľa jedla, toi-toiky, oblečenie, prikrývky, hygienické potreby, prenosné sprchy. To všetko rakúske úrady zorganizovali za pár hodín. Prví utečenci boli dojatí. „Rakúsko je prvá krajina, kde sa cítime vítaní.“ Príbehy? Za každým z utečencov je nejaký. Predstavte si, akí zúfalí musia byť rodičia, ktorí na tureckom pobreží posadia svoje malé dieťa do vratkého gumeného člna a plávajú s ním smerom ku gréckym ostrovom. Alebo čo sa musí diať, aby žena v deviatom mesiaci tehotenstva podstúpila pešiu cestu cez náš kontinent, porodila niekde v lese v Grécku a pešo pokračovala v ceste. Postupne všetky krajiny súhlasili, že zariadia transport ľudí od hranice po hranicu. Cesta do Rakúska sa skrátila na

Danubestory

šesť dní. Vlaky ich privážajú rovno z chorvátskych hraníc. Na vlakovej stanici v Hegyeshalome vystúpia a pokračujú 5 km pešo. Na maďarskej strane Červený kríž, dobrovoľníci a maltézski rytieri rozdávajú vodu, jedlo a poskytujú ošetrenie. Stretávame tam prof. Krčméryho z Vysokej školy sv. Alžbety a jeho lekársky tím. „Utečenci sú vyčerpaní, majú dýchacie problémy, svrab, zaregistrujeme dva pôrody denne,“ vyratúva profesor. (V čase odosielania časopisu do tlače Maďarsko uzatvorilo hranicu, čo situáciu ešte skomplikuje.) Na rakúskej strane je jedla a úsmevov čoraz menej. Dobrovoľníci sú unavení. Utečenci sa tak boja zatvorenia hraníc, že čakajú v radoch na autobusy, nech je akékoľvek počasie. Jeden večer neskutočne lialo. Od rána odišlo z hranice len šesť autobusov. Nemecko bolo plné, rakúske záchytné tábory tiež. Ľudia však stáli bez pohnutia dlhé hodiny. Matky prebaľovali a kŕmili dojčatá priamo na betóne. A jedna žena v tom rade porodila. Tak veľmi sa bála, že sa jej zúfalá cesta za šťastím nepodarí len preto, lebo opustí svoje miesto v rade na autobus. Pri tomto všetkom sa tí ľudia stále usmievajú. Samozrejme, nájdu sa všelijakí. Prichádzali partie mladých, ktorí sa otvorene priznali, že doma je ok, ale v Európe sú lepšie univerzity. Alebo celé rodiny s obrovskými kuframi na kolieskach. Hádam si nemyslíte, že sa s nimi plavili cez more? Vojna v Sýrii trvá štyri roky, Islamský štát bujnie dva roky. 6 miliónov ľudí z týchto krajín odišlo do Turecka, Libanonu a Jordánska. Len v rámci Sýrie žije 7 miliónov vnútorných vysídlencov. Nikto však neprišiel s myšlienkou finančnej podpory utečeneckých táborov v okolitých krajinách, aby tam mohli ľudia dôstojne prečkať čas vojny, nikto nepodporil legálne prisťahovalectvo. Politiky európskych štátov akurát podporili prevádzačov, ktorí sa na situácii nabalili.

Nota bene

11 2015

10 2015

Téma

13 Deťom sa ešte možno podarí zabudnúť.

Doma čakajú míny České reportérky Lenka Klicperová a Markéta Kutilová sa v auguste vydali do Kobani. Sýrske mesto, ktoré malo pôvodne 150 000 obyvateľov, sa zmenilo na ruiny. Napriek tomu sa doň od mája vracajú utečenci. Obnovujú domy a odrážajú útoky nepriateľov. Galina Lišháková STALINGRAD BLÍZKEHO VÝCHODU. Do Kobani sa už vrátilo

okolo 30 000 utečencov. I keď sa z určitých častí severnej Sýrie podarilo teroristov Islamského štátu vytlačiť, stále to nie je bezpečná oblasť. Pod ruinami aj na cestách sú míny, na čo od návratu domov doplatilo okolo 300 ľudí. Zhruba rovnaké množstvo, vrátane žien a detí, v ňom v júni vyvraždili teroristi. Kobani sa v tejto vojne stalo Stalingradom Blízkeho

Lenka Klicperová

východu. Pomenovanie vyjadruje paralelu s jednou z najkrvavejších bitiek druhej svetovej vojny, v ktorej Stalingradčania preukázali nezlomnú vôľu a nepriateľa odrazili. Na ceste, ktorá trvala tri týždne, sprevádzal české reportérky miestny novinár a počas jazdy z mesta Kámišlí pri tureckej hranici do mesta Kobani aj traja vojaci kurdských milícií. Kurdi sú najväčším národom na svete –

odhadom ich je 30 až 40 miliónov – bez vlastného štátu. Žijú v rozľahlom autonómnom regióne Rojava a na území, ktoré zasahuje do Sýrie, Turecka, Iránu, Iraku a Arménska. Všade tam sú menšinou zápasiacou s potláčaním. Za vlády Saddáma Husajna sa stali obeťami genocídy.

BOJOVNÍČKY YPJ. Už v 20. rokoch minulého storočia vytvorili Kurdské oddiely ľudovej

Zahrať sa dá všade, aj v ruinách. sebaobrany, ktoré dnes bojujú proti džihádistom. Pozostávajú z mužských YPG a ženských YPJ jednotiek. Rovnoprávnosť pohlaví na bojisku vychádza z ľavicovej ideológie, ženy tvoria zhruba 40 percent kurdských bojovníkov. Vojaci ISIS sa vraj pred Kurdkami so zbraňou trasú, lebo zomrieť rukou ženy je pre nich veľmi ponižujúce. „Do služby sa dobrovoľne hlásia väčšinou mladé bezdetné dievčatá. Na fronte sa medzi nimi a mužmi nerobí žiaden rozdiel,“ potvrdzuje Lenka Klicperová, ktorá na fronte pri Tel Barak, na maličkej základni trinástich bojovníčok YPJ, strávila noc. „Dorazila som tam tesne po tom, ako dievčatá odrazili útok islamistov. Ľahla som si len nad ránom, asi na dve hodiny, ale aj tak som nezaspala, lebo ma príšerne hrýzli ploštice. No

na tejto základni som zažila jednu z najuvoľnenejších chvíľ celého nášho pobytu. Keď sa dievčatá prebúdzali a striedali v službe, začala medzi nimi panovať atmosféra ako na školskom výlete. Polievali vodou kolegyne, ktoré ešte spali, robili si zo seba žarty, smiali sa. Napriek tomu, že ISIS mal základňu asi jeden kilometer od nás, nemuseli bezprostredne čeliť hrozbe smrti, a tak si užívali svetlé okamihy.“ Muž s čerstvo stiahnutým skalpom v rukách je scéna príznačná skôr pre filmy o Indiánoch ako pre moderný svet. Ale české reportérky ju v Sýrii videli naživo. „Ľudia upratovali ruiny svojho domu a medzi nimi našli aj mŕtvolu člena ISIS. Pripadalo im ako dobrý nápad stiahnuť mu skalp, ktorý potom spálili. Nemyslím si, že ide o bežnú prax, skôr atavizmus, ktorý

sa v tej situácii nečakane vyplavil,“ hovorí Lenka a hneď vysvetľuje, čo je pre bojovníkov YPG a YPJ skutočne dôležité. „Vziať porazenému zbraň. Muži to vnímajú aj ako prejav pokorenia, ženy to robia skôr z opatrnosti a z praktického hľadiska.“

KALAŠNIKOV 1965. ISIS má totiž lepšie zbrane ako kurdské milície, ktoré nikto nevyzbrojuje. Dovážať zbrane do oblasti, v ktorej sa bojuje, je komplikované. A možno je v tom aj opatrnosť. Nedávno totiž zahraničie pomohlo modernými zbraňami Slobodnej sýrskej armáde (Free Syrian Army), ktorú tvoria rebeli a dezertéri Sýrskej armády, aby podporili demonštrácie proti prezidentovi Sýrie Baššárovi al-Asadovi. Velitelia armády potom zbrane predali ISIS a dnes si pravdepodobne žijú niekde v bezpečí v luxusných vilách.

Nota bene

11 2015 Téma

„Jedine Kurdské milície usku- na plačúcich starcov, bezmocne by ju aplikovať na celý región Blízkeho točňujú pozemné operácie proti sediacich pred zbytkami svojich východu. Samozrejme, ich prioritou Islamskému štátu,“ hovorí Lenka. domov, lebo už nemajú fyzické sily. je poraziť ISIS a zbaviť sa Asada. „Preto ak ho chce Európa poraziť, No chýba hlavná sila, ktorá by bola mala by Kurdov podporiť aj inak, než Chýbajú aj humanitárni pracovníci. schopná rozdrobenú krajinu zjednotiť. len slovami. Ich zbrane sú príšerne „Kurdská humanitárna koordinátorka Len v Rojave existuje najmenej 25 zastarané. Jeden bojovník, ktorý počas nám hovorila, že v Kobani je zhruba politických strán, ktoré sú medzi desaťmesačného obliehania Kobani desať humanitárnych organizácii, sebou v rôznych väčších či menších islamistami odrážal ich útoky, nám ale v takej situácii je to zúfalo málo, konfliktoch. To všetko ďalší vývoj hovoril, že dostal kalašnikov z roku mali by ich tam byť stovky. Navyše, situácie komplikuje. 1965 a granát ako z druhej svetovej v akcii sme videli iba Lekárov Lenka Klicperová a Markéta Kutivojny, ktorý musel najprv odistiť aj bez hraníc, ktorí prevádzkujú zdravotnícke centrum. Z bývalých lová sa teraz v Čechách pokúšajú na zapáliť v ruke a až potom odhodiť.“ štyroch nemocníc ostala jediná, pomoc rozbombardovanému mestu Reportérky stretli aj cudzincov, a keďže nemá podmienky na operácie, otvoriť zbierku SOS Kobani. „Takmer ktorí sa pridali do boja proti ISIS. poskytuje len základné ošetrenie. všetka pomoc sa momentálne orien„Dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Ľudia s chronickými ochoreniami alebo tuje na utečenecké tábory mimo Sýrie, Jednu tvoria bývalí profesionálni chorí na rakovinu nemajú v Kobani málokto má projekty priamo v nej. vojaci, ktorým chýba vojnový šancu dostať zdravotnú starostlivosť. Nám boli obyvatelia Kobani veľmi adrenalín a na front si idú doslova Ešte prednedávnom sa mohli nechať sympatickí svojim úsilím o jeho obzastrieľať. Druhú tvoria ľavicoví transportovať do Turecka, kde im novu. Chceme pre nich urobiť aspoň intelektuáli z rôznych krajín, ju poskytli vďaka úhrade tureckých niečo.“ Zbierka ešte nemá pridelený napríklad z Francúzska, ktorí idú Kurdov. Ale vzhľadom na zhoršenie účet, ale ak by vás zaujímal, sledujte do boja z presvedčenia, že riskujú turecko-kurdských vzťahov prišli aj web stránky lenkaklicperova.cz alebo život za správnu vec. Ale na frontoch o ňu.“ Veľkým problémom sú aj www.femisphera.com, kde bude číslo sú aj civilisti, ktorí predtým v živote psychické poruchy – depresie, nespavosť, účtu ihneď zverejnené. nedržali v ruke zbraň a výcvik posttraumatický syndróm, ktoré lekári absolvovali až na mieste.“ skúšajú eliminovať antidepresívami Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia. a liekmi na upokojenie. V ZRÚCANINÁCH. Jediná budova, ktorá v Kobani ako tak ŽIVOT IDE ĎALEJ. Napriek stojí, je hotel, v ktorom reportérky tomu sa obyvatelia Kobani snažia bývali. „Otvorili ho štyri dni pred žiť ďalej, snažia sa niečo vypestovať, našim príjazdom. Vďaka generátoru niečo predávať... „Niektorí si elektrického napätia v ňom funguje obnovili obchodíky, ktoré mali elektrina a tečie aj voda. Ale inak pred vojnou. Existujú tam malé v Kobani nenájdete dom, ktorý by pekárničky, mäsiarstva. Len to nebol v nejakom štádiu rozpadu. najnutnejšie, pretože legálny obchod Väčšina domov spadla úplne, niektoré medzi Tureckom a kurdskými ešte majú obvodové steny. Ľudia, oblasťami neexistuje a väčšina vracajúci sa z utečeneckých táborov tovaru sa z Turecka pašuje. Všetko je z Turecka, prespávajú v zrúcaninách nepredstaviteľne zložité. Rozprávali svojich domovov a cez deň sa ich sme sa s rodinou, ktorá pestuje pistácie. Pred vojnou ich vyvážala Lenka Klicperová snažia obnovovať.“ do celej Sýrie, dnes to nie je možné, je novinárka, fotografka, filmárka, Sú veľmi pohostinní a solidárni, lebo Damask obsadil Islamský štát. spisovateľka a šéfredaktorka takže keď sa vráti sused a jeho dom je Môže obchodovať iba v Rojave a na časopisu Lidé a země. Spolu neobývateľný, poskytnú mu to málo, kurdských územiach, čo je veľmi s kolegyňou Olgou Šilhovou založila Občianske združenie Femisphera, čo majú, kým ho dá aspoň trochu do obmedzujúce.“ zamerané na dokumentovanie poriadku. Z mladých cítiť nádej, že sa niečo zmení k lepšiemu. Deti si Ťažko predvídať, ako sa situácia problematiky ženských tém tretieho tú hrôzu plne neuvedomujú, ruiny v Sýrii vyvinie, keď do vojny vstúpilo sveta. Hrdinkami dokumentárnych vnímajú ako zaujímavé preliezačky. Rusko, naklonené prezidentovi filmov a reportáží združenia sa Akurát, že v nich občas nájdu Asadovi. „Väčšina Kurdov nám stali masovo znásilňované ženy vo nevybuchnutú muníciu alebo mŕtve hovorila, že nechcú Asada, ale ani vojenskej zóne Konga, statočná telo. Ale ich psychika je ešte veľmi Kurdský štát. Predstava rojavskej lekárka, ktorá za vlády Talibanu vedie pružná, môžu sa s tým vyrovnať. No vlády je konfederácia podobná dve kliniky v Afganistane, aj obete zo všetkého najsmutnejší bol pohľad švajčiarskym kantónom. Ale chceli kyselinových útokov v Indii.

Nota bene

11 2015 Téma

Vojačky YPJ sú mladé bezdetné ženy, ale majú rešpekt.

Najsmutnejší pohľad – starí ľudia a to, čo im zostalo.

pošlú z Nórska. Pre jeho výzor sa s ním nik nechcel zhovárať, v bare hostela preto sedel sám, v mikine s hákovým krížom pozeral rugby a namiesto alkoholu pil vodu. „Dva lágre, prosím,“ zaznelo zrazu vedľa neho a už pri ňom sedel usmiaty, milý chlapík. „Lenže – čierny!“ Tom si najprv myslel, že je to blázon alebo patrí k juhoafrickej tajnej službe a prišiel ho zabiť. Prečo inak by si sadal k neonacistovi? „Pili sme spolu celú noc a až ráno som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Bol som v šoku. Ale on ma pozval na večeru, na jedlo zo Zambie.“ S africkým kamarátom strávil Tom asi týždeň a všetky náklady hradil nový známy. „Keď mi prišli peniaze, zaplatil som ubytovanie a išiel som sa vyrovnať, no on odmietol.“

Nota bene

11 2015 Téma

EXTRÉMISTA TOM Ťažko si predstaviť, že tento sympatický, usmievavý Nór pobehoval s bejzbalovou palicou a mal záľubu v bitkách, uniformách a hákových krížoch. Vo väzení bol trikrát, dokopy štyri a pol roka. Petra Nagyová

„Mal som šťastné detstvo, od našich som dostal dobrú výchovu. Neďaleko domu bola krásna príroda, jazerá a hory,“ spomína Nór na takmer dokonalý obraz mestečka Haugesund, v ktorom vyrastal. V 90. rokoch do neho prichádzali migranti z Kosova, ktorí utekali pred vojnou v Juhoslávii. Nová situácia vzbudzovala u miestnych rôzne reakcie. „Bol som proti migrácii, ale zďaleka nie nacista. Mali sme vtedy svoj klub a nemali sme radi nikoho, kto k nám nepatril – či to už boli prisťahovalci z fjordov, imigranti, ktorí hovorili cudzími jazykmi, alebo ľudia iného názoru,“ hovorí muž, ktorého hlavu zdobí tetovanie s motívom lebky. Bolo to prvé tetovanie, ktorým vyjadroval svoj postoj. Jeho hnev sa spájal aj s odporom k drogám a k anarchistom, ktorí obsadili opustený dom v meste. Nebol však rasista a voči neonacistom bol skeptický. „No jeden ví-

kend prišli do mesta, aby vyvolali konflikt, a my sme sa s nimi skamarátili.“ Tom mal šestnásť, keď jeho učiteľ na hodine Médií a tvorby filmu pustil trojhodinový film Zrodenie národa. Film režiséra D. W. Griffitha vznikol okolo roku 1900 a bol plný inovácií, rôznych strihových techník a dramatických záberov z historického obdobia boja Juhu proti Severu, ale aj pôsobenia KuKlux-Klanu. „Chcel nám ukázať revolučné techniky vzniku filmu. Určite nás nechcel ovplyvniť obsahom, lenže mňa film doslova ohúril. Napísal som do Ku-Klux-Klanu list a z Ameriky mi prišla obálka plná prospektov.“ Keď sa Tomov otec vrátil, z pošty bol zhrozený. „Potrestal ma. Tak som im napísal ešte raz aj s tým, čo sa stalo. Opäť mi odpísali, ale už na inú adresu.“ Tom začal postupne s neonacistami sympatizovať. Stal sa junior

Zora Paulíniová

členom Ku-Klux-Klanu a jeho novou záľubou bolo čarbať hákové kríže na dobre viditeľné mesta. „Pre to som sa dostal prvýkrát do väzenia. Sedel som s dvomi ďalšími ultrapravičiarmi. Posúvali mi knihy, ktoré mi úplne vymyli mozog.“ Po návrate z väzenia pokračoval v živote plnom alkoholu a presvedčenia, že spasí svet. „Bol som spokojný, pretože som si myslel, že dovtedajší život som žil v klamstve. Cítil som sa ako revolucionár. Šíril som myšlienku národného socializmu a bral som to ako poslanie. V podstate som bol celkom stratený,“ smeje sa s odstupom času sám na sebe. Potom, čo Toma poslali do armády, ho z nej pre krádež uniformy aj veľmi rýchlo vykopli. Po návrate z väzenia v roku 1997 sa rozhodol odísť do Juhoafrickej republiky. Zavolali ho z Afrického hnutia odporu (AWB), aby prišiel pomáhať v možnej občianskej voj-

ne. Podľa ľudí v hnutí sa mohla začať v ktorýkoľvek deň. „Stretol som tam kamarátov, medzi nimi aj bývalých policajtov z apartheidu. Boli sme bratia, nikoho ďalšieho sme nepotrebovali. Bolo to dobrodružné aj stresujúce obdobie plné výziev. No nebolo to hnutie, aké som si predstavoval. Členovia boli proti černochom a Britom a so mnou dokonca odmietali hovoriť anglicky. Chceli ma poslať na severnú hranicu, aby som bol členom stráže na farmách.“ Tom však už vtedy počul, ako neférovo tam so strážou zaobchádzajú, že jej členovia dostávajú málo jedla a niektorých zabili juhoafrickí kriminálnici. „Povedal som si, že tak svoj čas tráviť nebudem.“ Potom sa v hnutí dostal do problémov. „Raz som si v bare púšťal a spieval antižidovskú pieseň. Prišiel ku mne opitý veliteľ AWB, vytiahol na mňa zbraň a povedal mi, aby som prestal urážať Boží ľud.“

Na druhý deň sa Tom ocitol pri vojnových pomníkoch s Dávidovou hviezdou. „Prízvukovali mi, koľko Židov zahynulo v pohraničných vojnách. Nenávideli ľudí tmavej pleti, ale nie Židov. Tak som sa vybral do Johannesburgu, aby som sa upokojil a nad niekoľkými fľašami porozmýšľal nad tým, čo sa udialo.“ Keď sa potom uprostred noci tackal mestom, mal šťastie druhýkrát. Zrazu pred ním a jeho náhodným parťákom stáli asi siedmi Juhoafričania. „Jeden z nich na mňa namieril zbraň. Vedel som, že celý v čiernom vyzerám ako stelesnenie zla a že ide o posledné okamihy môjho života. Pamätám si veľmi jasne, ako som mu povedal: Dúfam, že do mňa nestrelíš, chcel by som ešte vidieť zvyšok tvojej krásnej krajiny.“ Nevystrelil. Vzal si od Toma peniaze a gang odišiel. Ďalšie dni trávil Tom v hosteli čakajúc na peniaze, ktoré mu

Keď sa Tom vrátil do Nórska, pri jednom z ďalších incidentov zmlátil bejzbalovou palicou muža, za čo opäť skončil vo väzení. „Bolo to prvýkrát, čo som v base nesedel so žiadnym neonacistom. Pracoval som v kuchyni a môj šéf sa ma opýtal: Keď sa obzrieš niekoľko rokov späť, čo dobré si urobil pre spoločnosť a pre svoju rodinu?“ Prišiel za ním aj kňaz a povedal mu, že jeho rodina pre jeho vyčíňanie už celé roky trpí. „Dedov biznis zbankrotoval, lebo kvôli mne s ním nikto nechcel obchodovať. Začal som nad sebou čoraz viac rozmýšľať a predstavil som si, aký by som mohol mať iný a pokojný život.“ Tom Olsen naposledy opustil väzenie v roku 1998. Zmenil sa, má krásnu rodinu, magisterský titul z vysokej školy a vďaka svojej práci veľa cestuje po svete. „Práca, ktorú robím, a človek, ktorým som, to všetko by som bez predošlej skúsenosti nebol.“ Znamená to teda, že zo svojej minulosti nič neľutuje? Zo všetkých ťažkých spomienok Tom vyťahuje jednu. „Mám kamarátku, ktorá prišla do Nórska so svojou rodinou v 90. rokoch. Naša partia ich terorizovala a vyhrážala sa im, že ich zabije. Kvôli nám mala veľmi ťažkú mladosť a veľa trpela. Kiežby nikdy nezažila našu nenávisť.“

Nota bene

11 2015 Téma

Nota bene

11 2015 Téma

Extrémne riziko

Nota bene

11 2015 Téma

Extrémne rýchle, extrémne nebezpečné, extrémne intenzívne, extrémne náročné. Kto netúži vyskúšať si takéto športy? No kto sa aj odváži? Jana Čavojská

AdriAlpeMedia, archív P. C., Peter Hollý

Gerhard Gulewicz EXTRÉMNA CYKLISTIKA. sám hovorí, pohybuje medzi úrovňami

Halvor Angvik BASE JUMPING. Keď roztiahne ruky a skočí, vie, že aj najmenšia chybička ho zabije. Halvor Angvik napriek tomu hovorí, že mu nejde o riskovanie života.„Pocit slobody, ktorý cítim, keď leziem po skalách ďaleko od civilizácie a mobilného signálu vediac, že keď sa dostanem na vrchol kopca, tak z neho zoskočím a poletím dole, mi prináša vnútorný pokoj,“ vysvetľuje. Mladý Nór je base jumper. Base jumping alebo skok zo

základne a let pomocou špeciálneho obleku patrí k najnebezpečnejším športom. Halvorovi navyše nestačí jednoducho skočiť dole. Snaží sa letieť čo najbližšie k skalám. Z jeho videí až mrazí. Čo ak náhodou zavadí o bralo? Narazí? Nestihne zmeniť smer? „Nie je to pád, ale kontrolovaný let,“ tvrdí. „Dokážem ho celkom dobre ovládať malými pohybmi tela alebo krídel. Dokonca môžem

kopírovať terén. Keď si let dobre naplánujete, nemusíte nič ponechať na náhodu.“ Tvrdí, že počas prvého letu na novom mieste sa k skalám a terénu nikdy nepribližuje. Až keď už má prostredie vyskúšané. A potom podrobne plánuje každý detail každého skoku. „Niektoré veci sa zdajú byť riskantnejšie ako iné. Ale ak raz objavíte to, čo chcete v živote naozaj robiť, tiež budete ochotní riskovať. Nech je to čokoľvek.“

Za 8 dní spal len 7 hodín. A na bicykli dal 4 800 kilometrov naprieč Amerikou. Rakúšan Gerhard Gulewicz je extrémny cyklista. Zúčastňuje sa pretekov na dlhé a ultradlhé vzdialenosti po celom svete. „Nespíte, vypijete 24 litrov tekutín, ale nemôžete ísť na záchod. Iba idete a potom, v krátkych chvíľach oddychu, ste ako batoľa, o ktoré sa stará podporný tím,“ opisuje Gerhard. Na videách to presne vidno. Je ako v inom svete, ako v mrákotách. Extrémne vyčerpaný. Nedokáže ani rozprávať. Jedlo a tekutiny mu podávajú priamo do úst, zatiaľ čo leží a snaží sa zregenerovať. Denne príjme 12 000 až 15 000 kalórií. Iný člen tímu mu zatiaľ masíruje svaly. Prejde 7 minút. Prestávka končí. Gerhard opäť sadá na bicykel. Počas pretekov sa, ako

batoľaťa a superhrdinu.

Tento muž má 48 rokov. Po tisícoch kilometrov a týždni takmer bez spánku vyzerá strašne. Opakovane siaha na dno svojich síl. Je vôbec v ľudských možnostiach to vydržať? A ak áno, tak načo? Prečo sa až takto trápiť? „Mňa to takto baví,“ hovorí Gerhard jednoducho. „Každý jeden deň v živote sa musím venovať športu.“ V jeho prípade to znamená 40 hodín tréningu týždenne a 220 kilometrov denne na bicykli. Toľko trénuje po väčšinu roka. Pred pretekmi zvyšuje intenzitu tréningov a po nich si dáva „oddych“ a mierne tempo. Gerhardov tím na pretekoch má 12 ľudí. Podľa pravidiel s ním

neustále musí ísť sprievodné vozidlo. Je v ňom vodič, navigátor a muž, ktorý sa, ako Gerhard hovorí, stará o jeho blaho. Teda dozerá na podávanie jedla a tekutín, na prestávky a regeneráciu svalov. Cyklista nedokáže myslieť na to, že by mal jesť a piť. Len 12 ľudí v histórii pretekov cez Ameriku ich dokázalo dokončiť za menej ako 12 dní. Gerhard áno, jeho rekord je 8 dní, 22 hodín a 53 minút. Čo potom? Zvalí sa a spí deň a noc v kuse? „To je individuálne. Niekto si pospí 20 minút a je zase svieži. Iný spí 24 hodín. Do normálneho spánkového režimu sa dostanete asi po dvoch týždňoch. Horšie je to so svalmi. Po takomto výkone sú hrozne doničené. Trvá aj mesiac – dva, kým sa dajú do poriadku.“

Nota bene

11 2015

Téma

Peter Csonka CANYONING. Peter a Nina Csonkovci žijú pre šport s rizikom porovnateľným s base jumpingom. Zjazdy extrémnych riek na kajaku. Oni a im podobní blázni splavujú náročné úseky riek a vodopády. Peter priznáva, že každý rok príde o päť kamarátov. Na svoju nebezpečnú záľubu doplatia životom. Zjazdy extrémnych riek v rôznych kútoch sveta znamenajú aj cestovanie, pobyt v krásnej prírode, spoznávanie nových miest, kam sa človek bežne nedostane. Kajakári sú často prvými belochmi, ktorých miestne deti v živote vidia. „Chodíme na miesta, kde nestretneme človeka a nechytíme signál na mobil,“ opisuje Peter. „Absolútna divočina s jedovatými hadmi a pavúkmi. Keď sa vám tam niečo stane, neprivoláte pomoc. O to viac

Peter Hollý musíte byť dobrý tím. Expedícia je tímová práca. Spoliehate sa jeden na druhého. To vytvára medzi ľuďmi silné puto, aké v inom športe nenájdete.“ Niekedy zaberie splavenie dvojkilometrového extrémne náročného úseku aj celý deň. Peter nechce zbytočne riskovať. Partia splavuje postupne, časť ľudí je rozostavená na záchranu. Každý meter je premyslený. Napriek tomu sa môžu stať nešťastia. „Napríklad vykĺbené rameno kamaráta na Kostarike,“ rozpráva Peter. „Našťastie bol schopný prejsť aspoň nenáročné úseky. Cez náročnejšie sme ho prenášali.“ Z džungle pomoc zavolať nemohli – a keby aj, tak by sa k nim nedostala. Expedície so sebou prinášajú aj ďalšie riziká. Peter mal trikrát maláriu. Bilharziózu má vraj

v tele každý, kto sa toľko kúpal v Níle... Peter sa smeje. Uvidí sa na staré kolená. Ináč sú Peter a Nina slovenskí reprezentanti vo freestyle kajaku. Pretekár v lodi nabehne na stojatú vlnu a má 45 sekúnd na to, aby ohúril porotu čo najväčším počtom prvkov. Oproti divokým riekam je to vraj vcelku bezpečné. Freestyle kajak je podľa Petra kreatívny šport. Veď voda aj v tom istom kanáli je každý deň iná. Pretekári môžu pracovať na nových prvkoch a neustále sa zlepšovať. Dôležité sú vytrvalosť, sila a obratnosť. Za päť sekúnd treba na súťaži predviesť desať, jedenásť prvkov a 54-ročný pretekár patrí do svetovej top desiatky. „Je to úžasný šport. Len treba byť opatrný a nepreceňovať svoje sily,“ uzatvára Peter Csonka.

MUSHING. Fjällräven Polar, Oblečenie aj výbavu poskytuje organizátristokilometrový prejazd psími zá- tor. Vraj je celkom komfortné a dá sa prahmi arktickou tundrou na hrani- zvládnuť aj teplota mínus 30 stupňov. ciach Švédska a Nórska, dáva možnosť „Najväčší nepriateľ v tých podmienbežným ľuďom prežiť adrenalínové kach je vlastný pot,“ prekvapuje Peter. dobrodružstvo. Časť z dvadsiatich „A dodržiavanie pitného režimu. Na vodu šťastlivcov vyberajú spomedzi prih- si treba roztápať ľad, do hodiny však lásených ľudia v internetovom hlasovaní, vriaca voda opäť zamrzne. Dehydratácia časť organizátori. Ako jediný Slovák sa je obrovské riziko, jedna účastníčka kvôli na Fjällräven Polar dostal Peter Hollý. nej odstúpila na tretí deň expedície.“ Pre Petra nie je divočina úplnou neznámou. V horách trávi každú voľnú chvíľu, je zvyknutý na niekoľkodňové treky aj nocovanie v prírode, a to v akomkoľvek počasí. Ovládať psí záprah však bolo niečo iné. „Táto expedícia má ukázať ľuďom, že ani cez zimu netreba sedieť doma, ale so správnym vybavením dokáže človek tie tvrdé podmienky nielen prežiť, ale si ich dokonca užiť,“ vysvetľuje Peter.

Človek sa namaká. Nie je to tak, že by sa vozil na saniach. Psom treba pomáhať, do kopca a v náročnom teréne tlačiť stodesaťkilové sane, jazda cez les je tiež celkom zložitá. Večer treba najprv roztopiť sneh, zohriať vodu a nakŕmiť psy. Až potom prídu na rad ľudia. Opäť roztopiť sneh na vodu – pomaly, aby neprihorel hrniec, keďže sneh obsahuje veľa vzduchu, pripraviť si z dehydrovaného jedla večeru, zjesť ju, postaviť

stan, zaliezť do spacáka. Otázka asi troch hodín. „Vždy sme boli takí unavení, že ani nevieme, ako sme zaspali,“ hovorí Peter s tým, že zimu ani necítil. Najkrajšie bolo zaspávať pod polárnou žiarou. Dojem nerušila žiadna civilizácia. A sane ťahané psami do tej krajiny dodnes patria. Pre Laponcov, ktorí sa často živia pasením sobov, sú psie záprahy normálnym dopravným prostriedkom. Rovnako ako je normálne prísť na jazero, vyvŕtať dieru do ľadu a chytať ryby. Spôsob života je tu spätý s prírodou. Čo cudzinci považujú za adrenalín, to tam ľudia praktizujú bežne a denno-denne. „Do Švédska som sa zaľúbil,“ konštatuje Peter, v civile bezpečnostný technik, ktorý miluje fotografovanie. „Život tam si viem predstaviť. Otázne je, či by som vydržal polárnu noc.“

Nota bene

10 2015 Proti srsti

K**va vagón, h**no

Nota bene

11 2015 Fenomén

Obava, že mohutná migračná vlna barbarov rozloží istoty blahobytnej civilizácie, nie je nič novým pod slnkom. Kedysi sme boli tí nevzdelaní barbari my, dnes sme na opačnej strane barikády. Kde budeme nabudúce? Elena Akácsová Na štúrovskej stanici sedela v čiernej šatke vystrašená mladá žena s dvoma malými dcérkami. Vysadili ich na hranici z vlaku, pretože nemali potrebné slovenské víza. Muž išiel papiere vybaviť do Bratislavy, ony museli zostať tam. Čakali dva dni. Tri bytosti vystrašené na smrť, negramotné, neznalé rečí, z malej balkánskej dedinky v cudzom veľkom svete, netušiace, čo sa bude diať. Nerozumeli ani slovo po slovensky, po maďarsky už vôbec nie. Prvé slová, ktoré sa naučili vo svojej novej reči, odpočuli od posunovačov vagónov. Tí najčastejšie vykrikovali k**va vagón a h**no. Písal sa rok 1943. To staršie dievčatko bola moja mama, len pred pár mesiacmi začala chodiť do školy. Doma ich nikto neprenasledoval, ani si nezachraňovali holý život pred zúriacou vojnou. Utekali z biedy do zeme zasľúbenej za lepším životom. Nešli úplne do neznáma, môj dedo sem chodil robotovať aj s otcom už od detstva. V tú jar roku 1943 bulharský cár Boris III. odolával Hitlerovej požiadavke poslať bulharské vojská na východný front. Dedovi hrozilo, že bude musieť každú chvíľu narukovať. To bol posledný impulz, aby v Bulharsku predal skromný majetok. Naškrabal peniaze a pokútne zariadil presťahovanie rodiny na Slovensko. Zakaždým, keď vidím zábery dnešných imigrantov do Európy, mám pocit, že medzi nimi vidím svoju babku a mamu a jej sestru. Ten pocit, že situácie sa dokola opakujú len v inom obsadení, ešte zosilnel, keď sa mi nedávno dostala do rúk nová kniha Americký císař s podtitulom Masové vystěhovalectví z Haliče od rakúskeho novinára a spisovateľa Martina Pollacka (Větrné mlýny, Brno). Popisuje v nej vysťahovalecké vlny druhej polovice 19. storočia z historického regiónu Halič. Osudy konkrétnych ľudí, nielen Židov, Poliakov či Ukrajincov, ale aj mnohých Slovákov – ako ich na cestu nahovárali agenti lodných spoločností, pasáci, ako fungovali prevádzači a ako sa na tom všetkom nabaľovali úplatní štátni úradníci. Všade sa našli ľudia, ktorí zúfalú situáciu utečencov radi zneužili. Čítať Amerického císaře je ako čítať o súčasnej utečeneckej kríze. Dobové reálie sú iné, dnešní utečenci sú roz-

Cyprián Majerník: Utečenci, olej 1940 hľadenejší, majú mobily, ale na všetky situácie v knihe nájdete až mrazivé analógie v súčasnosti. „Spojené státy by na tom byly lépe, kdyby nevzdělaným ruským Židům a Maďarům neposkytovaly útočiště,“ cituje autor článok z roku 1892 z New York Times. Média vtedy tiež riešili, či miliónová vlna „Východoevropanov“ nerozloží svojím barbarstvom vtedajšie Spojené štáty. A rakúsko-uhorskí úradníci sa Židov utekajúcich pred ruskými pogromami pýtali, či utekajú pred ohrozením života alebo len z ekonomických dôvodov. Migrácia veľkého množstva obyvateľstva nie je v ľudských dejinách ničím výnimočným. Namiesto vyvolávania strachu by sme sa s ňou mali naučiť žiť. Navyše, nikdy nemôžeme presne vedieť, kto bude nabudúce vystupovať v úlohe blahobytných občanov a kto v úlohe utečencov. Moja mama stihla za jeden život vystriedať obe úlohy. Autorka je redaktorka .týždňa.

Zázračne vypestované Guľovitá biosféra pod hladinou mora alebo počítačom riadený hydropónny skleník doma v obývačke. Inovatívne, ekologické a rýchlejšie pestovanie modernej doby. Galina Lišháková

Oceanreefgroup.com, CropTech.com

Nota bene

11 2015

11 2015 Fenomén

Fenomén

NEMOVA ZÁHRADA. Skleníkmi tejto neobvyklej záhrady sú vlastne veľké priehľadné balóny ukotvené na dne mora, plávajúce päť až desať metrov pod jeho hladinou. Rastliny sú zasadené v klasickom komposte, kvetináč obopína plast alebo sklo, vo vnútri je vzduchová bublina. Odsolená voda sa prirodzene odparuje, kondenzuje a prší. Vzduch sa obnovuje vďaka fotosyntéze. V hĺbke mora je vyšší tlak, vďaka čomu jahody, ale aj fazuľa, bazalka či šalát rastú rýchlejšie. Preniká k nim šesťdesiat percent slnečného svetla, čo stačí. More si navyše udržuje stálu teplotu bez veľkých rozdielov medzi dňom a nocou. Zatiaľ sa k rastlinám denne p o n á ra j ú p o tá p a č i . Ve ľ ko s ť skleníkov je prispôsobená ľudskej postave, ale už sa testuje systém snímačov a kamier, ktorý ich bude monitorovať na diaľku. V nezvyčajnej záhrade nie sú žiadne parazity, takže nepotrebuje postreky proti škodcom, ktoré škodia celému ekosystému, vrátane človeka. Je to vlastne tá najlepšia

biofarma. Skvelý nápad aj preto, že dlhodobé, silné suchá už nie sú problémom len pre afrických, ázijských a juhoamerických poľnohospodárov. Pre globálne otepľovanie s nimi zápasí čoraz viac krajín. Nemova záhrada, ako ju nazval jej autor Luca Gamberini, môže pomôcť nasýtiť svet. Zázrak zo škatuľky. Keď Lucovi Gamberinimu, profesionálnemu potápačovi, skrsol v hlave tento „bláznivý nápad“, nemyslel na svetové problémy. Bol na dovolenke a uvažoval, ako prepojiť svoje dve najväčšie záľuby – potápanie a záhradníčenie. Najprv urobil pokus so semiačkami bazalky zasadenými v plastovej škatuľke. Umiestnil ju do mora a potom pár dní s veľkým prekvapením pozoroval, ako rastú. Dnes jeho projekt tvoria štyri skleníky a má povolenie fungovať od júna do konca septembra. Potom ich musí odpratať, i keď uisťuje, že more nijako neznečisťujú. Po štyroch rokoch pokusov svojou podmorskou farmou zaujal celý

svet. Patrila dokonca medzi dvadsať inovácií, ktoré na tohtoročnom EXPO venovanom téme kŕmenia planéty a energie pre život, predstavil taliansky pavilón. „A to si môj otec pred tromi rokmi myslel, že ako potápač nikdy nemôžem mať zaujímavú prácu,“ spomína Luca. Momentálne vyvíja mini Nemovu záhradu, ktorú môžete použiť na pestovanie napríklad byliniek v domácnosti. Posledný návrh dizajnérov má podobu guľatej sklenej banky na trojnožke, s malým kvetináčom vo vnútri. Sklenú banku odporúča umiestniť pod vodou, napríklad do klasickej nádoby na akvárium.

ZÁHRADA V OBÝVAČKE.

Technológiu pestovania vlastných potravín v domácnosti prináša aj košický CropTech. Ide o pestovanie rastlín bez pôdy zásobovaním potrebnými živinami. Hydropóniám nahrádzajú slnečné svetlo LED svetlá a vývoj rastliniek monitoruje počítač. „Rastliny k tomu, aby dobre rástli, potrebujú živiny a svetlo v určitej kvalite. Živiny dokážu

prijímať cez koreňový systém iba v anorganickej podobe. V pôde baktérie premieňajú organické živiny na anorganické. Čiže pôda je pre rastliny dôležitá ako zakoreňovacie médium a priestor na premenu živín do vhodnej podoby.“ Ak teda rastlinu zasadíme do inertného média, napríklad do minerálnej vlny, kde sa môže zakoreniť, a dodáme jej živiny už v anorganickej podobe, bude pekne rásť a prosperovať aj bez hliny. So svetlom je to podobné. „Rastliny vnímajú svetlo inak ako ľudské oko. Pre rast a vývoj potrebujú iné svetelné spektrum ako to, ktoré vnímame my. Preto aj tzv. grow svetlá alebo grow LEDky majú zafarbenie viac do červena alebo modra, alebo spolu vytvárajú fialové svetlo. Je to svetelné spektrum, ktoré rastlinám vyhovuje,“ vysvetľuje Eva Kocanová, členka tímu CropTech. Pri takomto spôsobe pestovania sú rastliny oveľa viac závislé na človeku. Preto v CropTechu vyvinuli spôsob efektívneho monitorovania

všetkých potrebných parametrov – teploty, vlhkosti, kyslosti, svetla atď. Tento systém nazvali ResponzIO a je schopný odozvy aj riadenia pestovania. „V prvej verzii systém informuje majiteľa, že jeho rastlinám niečo chýba a vyzve ho, aby doplnil živiny alebo upravil pH živného roztoku. Druhá verzia už ráta s tým, že tieto úpravy si bude systém robiť sám. Bude doplnený o modul dozifikácie živín, stmievania svetiel, kontroly intenzity ventilácie a podobne.“ V končenej fáze teda pôjde o systém, ktorý bude pestovanie hydropónií monitorovať, merať aj riadiť. Takto sa dajú vypestovať takmer všetky druhy zeleniny a aj niektoré druhy ovocia. Hydropónia je však najvhodnejšia pre paradajky, listovú zeleninu, bylinky, jahody, skrátka pre rastliny, z ktorých sa konzumuje nadzemná časť. „Keď človek s hydropóniou začína, musí si veľa vecí naštudovať. My sme ResponzIO vyvinuli tak, aby pestovateľovi začiatočníkovi starostlivosť o záhradku čo najviac zjednodušil – niekoľko rôznych

meračov a časovačov sme spojili do jedného systému.“ CropTech má raketový štart. Založili ho študenti Technickej univerzity, väčšina z nich študovala umelú inteligenciu či kybernetiku. Prvotný nápad sa zrodil v hlave Martina Paľu, ktorý si vždy túžil vypestovať vlastné potraviny, ale bol príliš lenivý na prácu v záhrade. V októbri 2014, po mesiacoch programovania a testovania, vyvinuli prvý prototyp hydroponického systému. Vzápätí s ním v novembri zvíťazili v súťaži StartupAwards.sk v kategórii Society a o mesiac nato získali štvrť milióna eur od Neulogy Ventures. Systém responzIO vznikol až v auguste 2015 ako komerčný produkt, stojí 549 eur, no a dnes už majú prvých zákazníkov. Záujem prejavili aj niektoré reštaurácie, ktoré by si radi pestovali vlastné bylinky. O niekoľko dní pôjde prvých 20 kusov do skúšobnej prevádzky k reálnym zákazníkom. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia. Zdroje: The Washington Post, Fox News.

INZERCIA

zmysel pre zmierenie. Ale treba to skúšať. Pokúsiť sa prehovoriť. Stretnúť sa. Keď deväťkrát zlyháte, musíte sa pokúsiť desiatykrát. Zmena je možná, len ak budeme konať. Priania a modlitby nestačia. Boh môže povedať: Máš problém? Keď si ho vyrobil, aj ho vyrieš. Ja som nevytvoril tieto problémy, vytvoril som súcitné ľudské bytosti. Raz sa stretli laureáti Nobelovej ceny v Hirošime. Rečníci hovorili: modlite sa k Bohu za mier. Prišiel som na rad ja a ja vždy bývam úprimný, tak som povedal: Mier neprichádza cez modlitby. Mier prichádza cez naše konanie. Keď som to povedal, Japonci začali tlieskať.

Nota bene

11 2015 Ľudia

Som utečenec senior Štrnásty tibetský dalajláma Tändzin Gjamccho (80) je vždy priateľský a na otázky odpovedá s hlbokým presvedčením a srdečným smiechom. Pouličné časopisy patria medzi jeho najobľúbenejšie a pre jeden z nich nedávno poskytol tento rozhovor. Steven MacKenzie, The Big Issue Ste zrejme najznámejším utečencom na svete. Existuje jedno veľmi múdre tibetské príslovie: Kdekoľvek sa cítiš šťastný, tam je tvoj domov. Ktokoľvek bude k tebe milý, to je tvoj rodič. Nemali by sme dávať dôraz na to, že som Tibeťan, som budhista. Ak to urobíme, sami sa budeme od druhých vzďaľovať. Cítite s ľuďmi, čo utekajú zo Sýrie? Prirodzene. Keď sa stretnem s novými utečencami, vždy hovorím, že som utečenec senior. Ide o problém, ktorý sa vytvára predovšetkým z politických dôvodov. Zabíjanie len pre odlišné vierovyznanie je nemysliteľné.

Louise Haywood-Schiefer

Všetky náboženské tradície hovoria o súcite, láske, odpustení, tolerancii. Všetky náboženstvá kážu mier, ale veľmi často sú zneužívané na ospravedlnenie vojny. Existuje temná stránka náboženstva, alebo tú temnú stránku máme v sebe my? Náboženstvo nemá temné stránky. Koncept jednej pravdy a jedného náboženstva je stáročia starý. V prípade jednotlivca je koncept jednej pravdy a náboženstva veľmi užitočný. V podmienkach komunity je nerealistický. Mali by sme rešpektovať koncept viacerých právd a viacerých náboženstiev. Moslimská populácia má

dnes asi jednu miliardu nasledovateľov, kresťanská viac ako miliardu. Hinduistov je asi 600 miliónov, Budhistov asi 800 alebo 900 miliónov. Jedno nemôže vylučovať druhé. Musíme žiť všetci spolu. Je oveľa lepšie mať spoločný rešpekt, porozumenie a pokúšať sa žiť v náboženskej harmónii. Je to možné a mali by sme na tom pracovať. Povedali ste, že Európa nemôže prijať všetkých utečencov a že problémy sa musia začať riešiť v krajinách, odkiaľ ľudia utekajú. Ako je to podľa vás možné bez vojenského zásahu? V tomto momente sa dve skupiny považujú za nepriateľov. Nemajú žiadny

Viete, čo sa aktuálne deje v Tibete? Považujem sa za slobodného hovorcu tibetského národa. Aby ste mohli byť hovorcom, musíte poznať situáciu v pozadí, aj skutočné pocity a túžby ľudí. Pred rokom 1979 občas nejaký utečenec prišiel, ale inak bolo ťažké získať informácie. Odkedy po roku 1979 funguje v Tibete politika otvorených dverí, Tibeťania zvonku môžu navštíviť svoju krajinu, hoci s obmedzeniami a aj stretnúť svojich príbuzných, hoci s veľkými ťažkosťami. Čínska ekonomika už nie je taká silná a stabilná. Myslíte si, že môže prísť kríza – či už ekonomická, alebo politická? To neviem. Niektorí ľudia tvrdia, že súčasná ekonomická kríza súvisí s politickým systémom. Prišli ma navštíviť čínski roľníci a robotníci a videl som na ich tvárach, že majú ťažkosti. Venoval som im osobitú pozornosť a pýtal som sa na podmienky, v akých pracujú. Bolo to dosť smutné. Jedinou starosťou miestnych úradníkov sú peniaze. Využívajú svoju pozíciu na to, aby ich od ľudí získali. Nestarajú sa o ich potreby – aj napriek tomu, že je to socialistická krajina. Komunistická strana by mala byť stranou ľudí. Čínske súdnictvo by sa malo pozdvihnúť na medzinárodnú úroveň. To je veľmi dôležité. Čína nedávno zrušila koncerty Jon Bon Joviho, ktoré chcel odohrať na vašu podporu. Nemá takéto rozhodnutie práve opačný efekt? Je to úzkoprsé a krátkozraké, rovnako ako cenzúra. Ľudia v Číne majú právo

poznať realitu a posúdiť, čo je správne a čo nie. V každom prípade, pri existencii moderných technológií aj tak nemôžete kontrolovať informácie na sto percent. Mladšia generácia má viac možností spájať sa s vonkajším svetom a jej zmýšľanie je úplne iné. Robí to hanbu vláde i vodcovi. Je to pochabé. Mentalita staršej generácie je spojená s vojnovou mentalitou, ktorá súvisí so zatajovaním, utláčaním a podozrievaním. To sa stalo súčasťou ich myslenia. Zdá sa, že prezident Xi Jinping si uvedomuje, že je to zastarané myslenie, takže sa iste niečo mení. Zostane po vás prázdno, keď skončíte ako duchovný vodca? Nie, neobávajte sa. Ako som sa už zmienil v roku 1989, to, či bude pokračovať inštitúcia dalajlámu, závisí od ľudí. Skutočná metóda na zachovanie Budhovho učenia je štúdium a prax. Učenie je staré viac ako 2 000 rokov. Mladšia generácia môže byť nositeľkou našich tradícií, či tu dalajláma bude, alebo nie. Na tom nezáleží. Keby ste chceli vyzdvihnúť jednu zásadnú sociálnu zmenu, ktorú by ste radi videli vo svete, ešte kým budete žiť, čo by to bolo? Môj život bude trvať možno ešte pätnásť alebo tridsať rokov a je náročné hovoriť o veľkej zmene za tridsať rokov. Ale môžem povedať, že moderné vzdelávanie sa príliš orientuje na vonkajšie hodnoty a málo na vnútorné. Tradične sa naše vnútorné hodnoty spájajú s náboženskou vierou, ale to platí na sedem miliárd ľudí. Viac ako jedna miliarda ľudí sú neveriaci a medzi veriacimi sú tiež nejakí podvodníci... Stále kalkulujeme, čo musíme povedať a čo skryť. Práve takto prichádza podozrenie a nedôvera. A nedôvera je najhorší nepriateľ súcitu. Pritom základnou ľudskou črtou je práve súcit. Mali by sme byť ako deti. Každé dieťa je čisté. Deti majú radi smiech. Nezaujíma ich vaša viera, národ, rodinné pozadie. Dospelých áno. Teraz im prízvukujeme, že peniaze sú dôležité, že výkon, náboženská odlišnosť či viera sú dôležité. Sila prirodzenosti človeka sa tak znižuje. (Krátené.) Preložila: Petra Nagyová

INZERCIA

Vstup do Galleria Vittorio Emanuelle II. z hlavného milánskeho námestia.

Nenechajte sa zlákať! Jana Čavojská

Miláno tak milovalo nakupovanie, že z názvu tohto mesta vzniklo anglické slovo milaner ako pomenovanie pre drahý tovar – klenoty, odevy, klobúky a luxusné doplnky.

Nota bene

11 2015

Pútnik

Obchody luxusných značiek zastrešuje presklený strop. Prešibané mesto. Aj jedno z najstarších nákupných centier na svete stojí práve tu, v Miláne. Galéria Vittorio Emanuelle II. má svoje čestné miesto v samom centre mesta, medzi slávnou operou La Scala a obrovským „duomom“, katolíckou katedrálou. No nenechajte sa zlákať. Ako všetci obchodníci aj Miláno vie byť prešibané. Niekedy predáva pozlátko vychválené do neba – a za ním nič. Buďte preto opatrní. Každú ponuku poriadne zvážte. Zistite si jej pre a proti. Preverte si, či má ponuka hodnotu ceny, ktorú za ňu Miláno pýta. Možno potom nebudete sklamaní po zhliadnutí La Scaly – až zarážajúco obyčajnej na také veľké meno. Vrátim sa k normálnemu nakupovaniu. Ako vlastne vznikli obchodné (či šoping?) centrá? Obchodníci už v staroveku predávali svoj tovar na tržniciach, na jednom mieste, kde zákazník našiel všetko potrebné. Jednoduchý stánok bol zároveň lacnejší ako obchodík či dielnička v dome. Pre komfort predávajúcich aj kupujúcich začali trhoviská zastrešovať. To však ešte nemôžeme nazvať šoping centrom. Za prvé skutočné takéto centrum na svete sa všeobecne považuje Trajánova

tržnica v starovekom Ríme. Na jeho ruinách oproti Koloseu dodnes vidno jednotlivé obchodíky a apartmány v niekoľkých poschodiach nad sebou. Okrem predajní tu sídlila aj knižnica.

získavalo zákazníkov triezvejšími strihmi, dobrou prácou krajčírov a kvalitnými materiálmi. Na mieste Galérie Vittorio Emanuelle II. bolo vtedy smradľavé námestie známe ako Námestie kurčiat. Svoj tovar tu ponúkali obchodníci s hydinou, vínom a polentou.

A to je podstata našich novodobých šoping centier. Nejde v nich len o nakupovanie. Časť ich priestorov V roku 1859 Lombarďania poraje venovaná reštauračným službám, zili Rakúšanov a vyhnali ich z Milána. kaviarňam, zábave, kinám, divadlu, Na oslavu toho, že Miláno patrí opäť deťom, kultúre, sú v nich wellnes cen- Talianom, sa kráľ rozhodol usporiadať trá, hotely aj akvaparky. A... toalety. lotériu. Z výťažku malo Miláno dostať Dôležitá služba, ktorá v nákupných novú dôležitú budovu. Nákupné cencentrách nemôže chýbať. Ešte v polovici trum. Malo nahradiť smradľavé Ná19. storočia bolo zvykom držať, až kým mestie kurčiat. Lotéria nebola veľmi ste neprišli domov, alebo diskrétne úspešná, vyzbierala sa len pätina zájsť za najbližší krík. To sa však týkalo potrebných peňazí. Mestská rada však iba pánov. Pre dámy platila len prvá napriek tomu vyhlásila verejnú súťaž možnosť. Vo viktoriánskom Londýne na dizajn nového obchodného domu. prišli s myšlienkou verejných toaliet. A Zvíťazil projekt Giuseppa Mengoniho. majiteľ nového luxusného nákupného Vystupoval pod pseudonymom Dante. centra ich umiestnil aj tam. Len tak „Zobrali nám duch nášho starého Mitotiž dámy mohli stráviť nakupovaním lána,“ písalo sa o zámere v novinách. celý deň. Každý deň vychádzali nové kreslené vtipy. 7. marca 1865 o jedenástej predCENTRUM MÓDY. Svoje poludním však položili základný kameň označenie ako centra módy si Miláno novej honosnej budovy. vyslúžilo ešte v stredoveku. Už vtedy sa tu vyrábali kvalitné látky a šili odevy. HONOSNÁ GALÉRIA. Výstavba Hoci tón vždy udával Paríž, Miláno si trvala rekordných 822 dní. Na slávnost-

Galleria Vittorio Emanuelle II., vstupný oblúk od La Scaly. né otvorenie prišiel aj samotný kráľ. Nový obchodný dom opísal ako zázrak. Bodaj by nie. Jeho štruktúra pozostáva z dvoch presklených arkád, ktoré sa križujú v osemuholníkovej sklenenej kupole. Sklo podopiera kovová konštrukcia. Architektúra bola prelomová. Hoci už stáli Burlington Arcade v Londýne, Saint-Hubert Gallery v Bruseli a Pasáž v Petrohrade, obchodné domy s podobnou konštrukciou, žiadny z nich nemal také obrovské presklené arkády.

pletne zničili sklenenú kupolu galérie. Práce na obchodnom dome neboli ani dokončené, stále chýbali vstupné oblúky, a zas toto! Nevadí, chrám konzumu to nijako nepoznačilo. Fungoval ďalej. Okrem konzumu sa tu však diali aj iné veci. Napríklad spieval zbor z La Scaly a sídlila tu redakcia nového denníka Corriere della Sera.

Centrálna mozaika na podlahe zastrešenej ulice predstavuje erby štyroch dôležitých talianskych miest: Turína, Florencie, Ríma a Milána. Kto sa trikrát otočí okolo vlastnej osi na genitáliách býka v turínskom erbe, bude mať vraj šťastie. Genitálie úbohého býka podľa toho aj vyzerajú.

Všetky práce na obchodnom dome boli konečne hotové 30. decembra 1877. No hneď na druhý deň prebehla Milánom smutná správa: staviteľ galérie Giuseppe Mengoni tragicky zahynul po páde zo strechy obchodného domu! Niektorí tvrdili, že to bola samovražda. Vraj nedokázal uniesť ťažobu dlhov, ktoré mestu stavba galérie priniesla. Pravdepodobne však šlo o nehodu, nešťastnou náhodou sa pošmykol pri poslednej kontrole vykonaných prác.

Napriek prvotnému odporu Milánčanov sa Galleria Vittorio Emanuelle II. stala postupne ich obľúbeným miestom. Žilo to tu od rána do neskorej noci; potme osvetľovalo obchodný dom šesťsto plynových lámp. 13. júna 1874 však prišla hrozná búrka s obrovskými ľadovými krúpami. Tie kom-

KRIŠTÁĽOVÉ OČI. Tu pulzuje život mesta, opisovali galériu v novinách. „Keď sa zdá, že pohyb sa zastavil, pozrite sa do obrovských krištáľových očí na poschodí a zistíte, že toto centrum aktivity nikdy nespí, ale pokračuje v činnosti.“ Sídlili tu reštaurácie, kaviarne, piváreň, obchod

s alkoholmi a likérmi, predajne odevov, redakcie denníka Corriere della Sera a satirického Pungola, obchod s knihami, výrobcovia čipiek, nábytku, obchodníci s muránskym sklom, maliari, klenotníci, obchodníci so starožitnosťami, rôzne spolky a asociácie. 21. augusta 1880 zaviedli do kaviarne Gnocchi elektrinu. A čoskoro bol elektrifikovaný celý obchodný dom. Rattin, v preklade Myška, človek, ktorý sa každý večer staral o zapaľovanie šesťsto plynových lámp a každé ráno ich zhasínal, odišiel na dôchodok a stratil sa kdesi v dejinách. Všade naokolo totiž zúrila moderná doba. A čoskoro začala zúriť aj prvá svetová vojna. Galériu bombardovanie mesta nepoškodilo. Miláno sa vyprázdnilo až počas druhého svetového konfliktu. Mussoliniovské Taliansko a s ním aj Miláno bombardovali lietadlá spojencov. Galéria naň tento raz doplatila. Zrekonštruovali ju až po desiatich rokoch. Dostala novú mozaikovú podlahu aj presklený strop. Dokonca o nej natočili film. A čo sa týka ľudí a nákupov, to nezmenili ani vojny. S novou dobou sa vždy mení len sortiment.

Nota bene

11 2015 Príbeh

Aby to prišlo v spánku Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Dáška chradne. V zázrak už neverí, scenár pohrebu má pripravený a šialená chuť na hlt piva ju vydesila.

Keď sme sa stretli vlani na jar, mala päťdesiat kíl, veľké bolesti a pocit, že horšie to už ani nemôže byť. Že jej dni sú zrátané. Dáška. Po vyše roku sme si dali spolu kávičku a štyridsaťsedem ročná Dáška hovorí: „Čakanie na smrť je príšerné.“ Váži už len štyridsaťjeden a pripravená na odchod je vraj každý deň. Každú minútu. „Milujem svoju rodinu, vnúčatá sú pre mňa stredobodom vesmíru, ale nedokážem už s nimi lietať po lese. Vidia len sediacu a najmä ležiacu babku, obkolesenú hŕbou liekov. Päťročná Karinka a o dva roky mladšia Laurika si už zvykli na húkajúcu sanitku, ktorá k nám chodí každú chvíľu.“ Pred piatimi rokmi našli Dáške nádor na maternici, všetky ženské veci museli ísť preč a začala liečba. Všetci dúfali, že bude úspešná. Čoskoro uplynie piaty rok, hovorí sa, že až po piatich rokoch si onkopacient môže povedať: som vyliečený. U Dášky platí pravý opak. Všetko ide dolu vodou, chradne, nové nálezy sa na jar objavili na pľúcach a na paliatívnom oddelení už nad ňou len krčia plecami. Z nemocnice sa vrátila len nedávno a je pevne rozhodnutá, že viac už do nej nepôjde. Je plná chémie a bolesti aj tak neustupujú. Rozprávam sa s Dáškou, okolo nás cupitá Laurinka, ufúľaná od práve zjedenej čokoládky, túli sa k babke, pusu dostanem aj ja a Dáška vzápätí povie: „Tento náš minidomček si nezaslúži topiť sa v smútku. Dala som to príkazom – po mojej smrti si neželám, aby moja rodina chodila v čiernom, aby sa za mnou plakalo. Nechcem to. Vždy som bola za každú srandu, veselá kopa a nepatrí sa za mnou roniť slzy. Pri rakve nech mi vyhráva cigánska muzika, taká správne rezká, chytľavá – akú milujem.“

vú výplatu, syn detto. Alfou a omegou ich nízkeho príjmu je exekúcia ich pôvodného domu, ktorú záhadne musia splácať, aj keď barak obsadil pofidérny rumunský „obchodník“. Nevesta je doma, pri Dáške, ktorej ťažký stav sa každú chvíľu mení na kolapsový. Na opatrovateľský príspevok však nárok nemá, komisia stanovila, že Dáška nie je stopercentne ležiaci pacient. Mobilný domček je vlastne ako karavan, dobrý na dovolenkový zážitok. V lete. Plechová „skriňa“ však teplo v baráčiku nezabezpečí. A blížiacej sa zimy sa boja všetci. Dáška má na sebe dva svetre, na noc si pridá mikinu, no aj tak ju stále trasie od zimy. Slzy sa jej kotúľajú po tvári ako hrachy, zúfalo prosí o pomoc s príspevkom na zateplenie domčeka. Všetko by zmajstrovali jej chlapi, ale na materiál nie je. Odhadom to vyzerá na 1 500 eur. Závratná suma, na ktorú nenašetria, ani keby nejedli. Aj preto sa k Dáške vraciame znova. Statočná žena, zmierená so svojím osudom, nechce zomrieť v chlade. „Sme síce cigáni, patrične mi to dali aj v nemocnici pocítiť, ale naozaj nie sme všetci z rovnakého cesta. Tak ako aj bieli sú slušní i neprispôsobiví, tak je to aj medzi cigánmi. Neznášam špinu, bordel, povaľačstvo, nijakej roboty sa nebojíme, a aj keď nás okradli o barak, nepadli sme na samé dno. Nezlepili sme si načierno chatrč, neperieme v potoku a les nie je verejným záchodom. Sme ľudia. Síce chudobní, ja smrteľne chorá, ale dôstojnosť v sebe máme, verte mi.“

Dáška rozpráva pomaly. Pri každom slove cítiť chytené pľúca, niekoľkokrát za deň musí použiť sprej, aby sa jej rozšírili cievy, ale jedného dňa už nepomôže ani to. Stále ju však vie telo prekvapiť podľa nej nepochopiteľnými vecami, ako Vlaňajšie stretnutie nebolo len spoveďou chorej ženy. keď dostala nekontrolovateľnú chuť na glg čapovaného piva. Bolo aj o chudobe, ktorá prišla ruka v ruke s chorobou. Dáška „Bola som ako nepríčetná. Nikdy som nebola pivárka, ale pres manželom prišli podvodom o krásny dom, v ktorom si po- budila ma šialená chuť na čapáka. Nevesta mi pivo rýchlo kojne nažívali. Po mnohých peripetiách, kedy najkritickejšie kúpila vo fľaške, ale nebolo to ono, musela som mať čapovabolo bývanie v aute so 40 stupňovými teplotami, napokon né... Viete čo to znamená? Nedávno mi umrel švagor a týžskončili v jednoizbovom prenájme. Majiteľ úžernícky zvy- deň pred smrťou dostal rovnakú nekontrolovateľnú chuť...“ šoval sumu a smrteľne chorá Dáška prosila kadekoho o poNaše lúčenie je silné. Dáška ma stíska a hladká ma po moc. Veľmi dobre však chápala, že prenájom nie je riešenie. Zúfalo hľadala aj na internete a výsledok sa dostavil. Našla chrbte, akoby to bolo naposledy. Snažím sa ju uchlácholiť, že svetlo na konci tunela – mobilný domček. vždy musí byť nádej. No ona mi chytí hlavu do dlaní, chorými, veľkými očami sa na mňa pozrie a povie: „Nádejám sa len v to, aby to bolo v spánku...“ Pustila sa do manažovania a dnes kávičku popíjame v obývačkovej časti jej nového bývania! Znie to honosne – štvorizbový mobilný dom s toaletou, sprchovacím a kuchyn- Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu ským kútom. Pozemok im za facku dlhodobo prenajala jed- príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám na rodina. V dome býva Dáška s manželom, syn s nevestou a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáa deťmi, plus Dáškina sluchovo postihnutá dospelá dcéra ciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situáZuzka. Každý má vlastnú posteľ, ale keď mi domáca pani cii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Dášky oslovil. Radi by ukazuje izby, nedokážem ani híkať. Spálňa? 1,8 m krát 2,5 sme im aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na akútm. Ďalšia izba ešte o pol metra menšia. Do nej sa vyslovene ne zateplenie mobilného domčeka. Dáška s vďakou prijme aj zmestia len dve kratšie váľandy. Žiadna skriňa, komoda, nič. paplóny a teplé oblečenie. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 „Všetko je tu také trpasličie, ale naše.“ Sedemtisícovú sumu (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: budú po 120 eur splácať snáď milión rokov. „Stále je to však LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Dáška. lepšie ako platiť nekresťanský prenájom,“ trefne poznamená Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 na kosť vychudnutá Dáška. Muž prinesie domov dvestoeuro- (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

11 2015 Príbeh

vnom svete. „Potrebovala som v tvorbe koncepčnú i vizuálnu zmenu, preto som vytvorila sériu obrazov a plastík bytostí, ktoré patria do vymysleného, paralelného magického sveta.“

Nota bene

11 2015 Umenie

34 Mŕtva lúka 2, 2007

Maľované ihlou

V čiernom lese, 2013

Vladimír Šimíček

Mladá výtvarníčka je známa najmä vďaka netradičným textilným obrazom, na ktorých zobrazuje búrlivý bohémsky život bez limitov. Jej postavy predvádzajú vo svetlách stroboskopov dokonalé pohyby na búrlivých večierkoch a podliehajú vášňam.

naplno. Umiernenosť zasa vnímam ako skrotenie divokosti v prospech niekedy bezbolestnejšieho a bezproblémovejšieho žitia.“ Vo svojich obrazoch reflektuje vlastné prežívanie, predstavy, strachy a túžby, svoj pohľad na svet. Vytŕha z neho určité momenty a spracúva ich svojím spôsobom.

Už pred niekoľkými rokmi prišla Vlasta Žáková so sériou obrazov Párty. Hoci pôsobia provokatívne, ona ich tak nevníma. „V každom období ma niečo intenzívne zaujíma a skúmam to pomocou umenia. Všímala som si ľudí počas večierkov. Úžasnú silu odblesknutých situácií v tanečnej tme, ale aj pud zdieľania vlastných tiel v alkoholovom opojení na sociálnych sieťach a povečierkové pády do priepastí sexu, plaču, hádok či bezvedomia.“ Vo svojej najnovšej tvorbe, ktorú predstavuje v novej budove SND, strieda nevinnosť a radosť zo života so žiarlivosťou, strachom, apatiou a túžbou po katarzii.

Skúma tiež hranicu, keď si už človek nedokáže takto extrémne užívať. „Myseľ aj telo sú zničené, zakrýva to šminkami, sexi šatami, drsnými pózami, rozdáva falošné úsmevy a chce sa cítiť ako na začiatku. To je však nemožné. V zrkadle na špinavej toalete vidí svoju skutočnú tvár. Zaujíma ma táto strata chuti do života, strata nevinnosti, nadšenia.“ Na vyšívaných obrazoch sa to prejavuje divokejšími farbami a emocionálne nabitými gestami, ale aj masívnymi stehmi, ktoré sa viac podobajú na ťahy maliarskeho štetca, než na precízne vyšívanie.

Niektoré obrazy sú naozaj divoké. Lebo aj svet je divoký. „Napriek tomu, že primárne a viditeľne divoká nie som, niekde vo mne táto črta je. Divokosť je odvaha žiť

Svetu večierkov je úplne vzdialený iný svet, ktorý umelkyňa vytvorila. Je to svet abstraktných meditatívnych krajín, v ktorých vyjadruje svoju túžbu po čistom, ducho-

Aj preto navrhuje odevy len sporadicky. Jednu kolekciu navrhla pre Brillance fashion talent 2012 a urobila niekoľko divadelných kostýmov. „Určite ešte niekedy nejakú kolekciu vytvorím, ale môj záujem smeruje skôr k pohyblivej soche – niečo medzi kostýmom a plastikou. Prvú som realizovala v roku 2013 na rezidenčnom pobyte pre výtvarníkov v Londýne a je to moja vízia do budúcnosti. Určite sa nikdy nebudem venovať návrhárstvu v pravom zmysle, na to nemám vek, skúsenosti, známosti a ani ambície.“ Hoci sa Vlasta Žáková na škole stretla s realistickou kresbou, maľbou, grafikou, fotografiou a krátkymi videami, žiaden z týchto druhov umenia ju neoslovil a neinšpiroval tak ako textil. „Biela plocha plátna bola pre mňa vždy tvrdý oriešok. Som typ človeka, ktorý rád pracuje s takzvanými polotovarmi, čo v mojom prípade znamená používanie farebných látok, stužiek alebo vlny.“ Textil jej dáva oveľa väčšiu slobodu než akýkoľvek iný materiál. Textilné obrazy začala postupne premieňať na mäkké plastiky v životnej veľkosti.

Jej tvorbu ťažko možno porovnávať so štýlom iných výtvarných umelcov. Vlasta Žáková totiž svoje obrazy nemaľuje, ale vyšíva. Petra Nagyová

Vlasta Žáková pochádza z Rožňavy a vo Svidníku vyštudovala módne návrhárstvo. „Naša rodina je celá tvorivá. Máme pozitívnu vlastnosť dotiahnuť veci do zdarného konca. Nejde síce priamo o výtvarné vlohy, ale skôr o literárne, technické a remeselné. Preto som už ako dieťa vytvárala veci vlastnými rukami a venovala sa ručným prácam. Najmä vďaka mame a babičke.“ V devätnástich rokoch mala už so šitím veľké skúsenosti a presnú ruku. Namiesto práce v módnom salóne však chcela tvoriť. „Zlomový moment nastal po strednej škole. Odev je vždy závislý od vlastností a anatómie ľudského tela, no ja som cítila potrebu vytesnať ho zo svojej tvorby.“

„Sochy som začala tvoriť z túžby po kreativite do priestoru. Vypĺňam ich odstrižkami látok a nití, ktoré pri práci nevyhadzujem a týmto spôsobom ich recyklujem,“ hovorí umelkyňa, ktorú inšpirujú diela zahraničných výtvarníkov Clariny Bezzola, Melissy Ichiuji, Nicka Cavea či Pierra Fouché. Naposledy dokončila vyšívanie veľkej, sedemmetrovej textilnej kompozície, na ktorej pracovala dva a pol mesiaca. „Pred rokmi by som potrebovala raz taký dlhý čas, no za desať rokov aktívnej tvorby som sa veľmi zrýchlila. Už sa nezdržiavam neviditeľnou prácou a hlavne som sa prestala báť, či sa dielo vydarí. Verím si. Veď všetci vieme, že strach nás brzdí.“

Vlasta Žáková (34)

Choroba, 2014

študovala u profesora Rudolf Sikoru a Zbyněka Prokopa na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a na Fakulte výtvarných umení v Brne. Vystavovala v trnavskej Galérii Jána Koniarka, v Nitrianskej galérii, v košických Kasárňach Kulturpark, v galérii Kaple vo Valašském Meziříčí a na skupinovej výstave Tekutá múza v Slovenskej národnej galérii, ďalej v Maďarsku, Anglicku a Nemecku. Jej tvorba získala viacero ocenení a zaujala aj v londýnskej RED gallery.

Nota bene

11 2015 Umenie

INZERCIA

Ahoj Tato - Milý Kubo Zuzana Mojžišová

Na stránkach útlej, graficky čistej knižky je toľko ozajstnej lásky, až k čitateľovi preteká hladko ako smotana. No nie vždy veselo, lebo je to láska hlboká. Epištolárnych románov, teda takých, čo sú napísané formou listov, je v dejinách literatúry habadej. Jestvujú aj knihy korešpondencie reálne žijúcich, zaujímavých, alebo aspoň slávnych ľudí. Na obálkach týchto listov bola s najväčšou pravdepodobnosťou aj poštová známka a pečiatka. Tie z knižky Ahoj Tato – Milý Kubo (vydal filmotras v roku 2015) nemajú ani jedno, ani druhé. Niekoľko mesiacov putovali iba z miestnosti do miestnosti jedného bratislavského bytu, tak asi pred dvadsiatimi rokmi. Prvá izba patrila Tatovi – hviezde (nielen) vtedajšieho hudobného neba, a tiež filmárovi Dežovi Ursinymu. Druhá jeho synovi Jakubovi. Tata zmárala bolestivá definitívna choroba, Kubovi miatlo hlavu dospievanie a ťažoba neodvratnosti istých vecí. Tato naplno okúsil krásu, ale aj zodpovednosť otcovstva, syn synovstva. Na stránkach útlej, graficky čistej knižky je toľko ozajstnej lásky, až k čitateľovi preteká hladko ako smotana. No nie vždy veselo, lebo je to láska hlboká. Nie je len obohacujúca a povznášajúca. Často nie je ani jednoduchá. Láska, čo vie jatriť staré rany a s kamennou tvárou narobiť nové. Najčastejšie býva jej bojiskom vnútro, duša, ale neraz sa ani vonkajšiemu telu nevyhne. A motýľ Smrtihlav sa nad tým všetkým vznáša. V epištolárnej literatúre sa zvykne významne odrážať doba, v ktorej vznikala, v Ahoj Tato – Milý Kubo je doba takmer celkom irelevantná, na piedestáli záujmu hlavných postáv sú vzťahy. A ešte aj rebríčky hodnôt. Univerzálne. Nepodliehajúce vrtochom časov. Môj milý Kubo! Dôvody, ktoré na tomto mieste netreba rozvádzať, ma pomkli skúsiť Ti napísať v oprávnenej nádeji, že sa každé z nasledujúcich slov vryje do Tvojej mysle na správne miesto. (...) Dnes, zavčas rána som v hĺbke modlitby prijal Tvoj pozdrav a ihneď som Ti srdcom odvetil, no pozdrav vyslaný srdcom prijíma sa zase srdcom, takže som si nie celkom istý, či už prišiel... ak nie, je tu teraz: Ahoj, milý Kubo. Ešte raz Ti zo srdca prajem všetko najlepšie (21. 10. 1994 – piatok ráno).

Ahoj, Tato. Je večer a ja začínam písať prvé riadky. Dlho som rozmýšľal, o čom vlastne tento list bude, ale neprišiel som na nič. A tak píšem, ako mi prichádzajú myšlienky a vyberám z nich to, čo by si mal vedieť. (...) Som ti naozaj vďačný za to, čo si pre mňa za posledné tri mesiace urobil. Myslím, že toho bolo naozaj veľa a ja si to vážim, aj keď niekedy nie tak, ako by som mal. Budeme sa musieť učiť obidvaja spolupracovať a ja pevne verím, že sa to naučíme. Tvoj Kubo (november 1994). Pri čítaní listov otca a syna Ursinyovcov zistíte, že sa to veru naučili, aj onakvejšie veci sa o svete, vzťahoch, živote i jeho sklonku naučili. Nielen nedospelý syn, ale aj umierajúci otec. V dobrej konštelácii ľudských úsilí je smrť schopná životu darovať netušené dimenzie. Dokáže umocniť lásku až potiaľ, pokiaľ zainteresované duše dovolia. Je to čudný vták ten motýľ Smrtihlav. Ahoj Tato – Milý Kubo, ani nie dve desiatky listov o vzťahu človeka a človeka; epištol, z ktorých možno nabrať silu, precítiť, že „hrnček horkosti je ozaj horký“, uvedomiť si, že každá sekunda všetkých minút hodiny či dňa „je na život a na smrť dôležitá, pretože uplýva do nenávratna...“

Nota bene

10 2015 Čítanie

Zamilovaný do divadla

Nota bene

09 2015 Špión

Ako malý chlapec túžil byť policajtom. Dnes je jeho vášňou Divadlo bez domova. Petra Nagyová

Pišta INZERCIA

Štefan Malacký (39) divadlu dlho odolával. Zakaždým, keď ho principál Divadla bez domova Patrik Krebs volal do tímu, Pišta si našiel výhovorku. Dnes je z neho výborný herec, na každú divadelnú skúšku chodí včas a veľmi dobre zapadol medzi ostatných. Najnovšie si zahral rolu Jánošíka v premiére hry Povinné čítanie – INAK. „Život bez divadla by bol nudný. Od rána do večera by som len stál na ulici s časopismi a potom išiel na ubytovňu. Takto sa spoločne stretávame dvakrát do týždňa a hráme,“ hovorí predajca Nota bene o svojej láske k divadlu, ktoré sídli v Pisztoryho paláci v Bratislave. V Štefanovom živote veľa zmenila smrť otca. „Našiel som ho ako deväťročný doma a dosť to mnou otriaslo,“ vraví. Neskôr začali problémy v škole a on skončil v detskom diagnostickom ústave. „Tresty od vychovávateľov, samotky či šikana medzi staršími a mladšími deťmi neboli ničím neobvyklým,“ hovorí o tvrdom živote v nápravno-výchovných zariadeniach. Neskôr prišiel na rad alkohol a gamblerstvo, pre ktoré stratil strechu nad hlavou. „Našiel som si prácu ako zvárač a zámočník, ale hazard ma úplne stiahol. Lákali ma svetielka a vždy som chcel vyhrať viac a viac, až som pregambloval svoj byt do poslednej koruny. Potom prišli rôzne dlhy, neraz som sa nechal zlanáriť na podvod a skončil som na ulici.“ Štefan je bez domova už dvadsať rokov. Má za sebou prespávanie na

Vladimír Šimíček

lavičkách, po nocľahárňach, ale aj v opustených starých rozbitých domoch v Bratislave. „V zime som bežne prespával na lavičke vo vojenskom spacáku. Stalo sa aj také, že som sa ráno zobudil a našiel som si na sebe niekoľkocentimetrovú vrstvu snehu,“ opisuje situácie ako z filmu. Život na ulici podľa Štefana vôbec nie je jednoduchý. A už vôbec nie je ľahké vrátiť sa späť do normálneho života. „Je pravda, že si za to môžem sám. Každému, kto si myslí, aké je to jednoduché, odporúčam, aby si to vyskúšal. Nie je ľahké žiť bez peňazí, túlať sa po ulici.“ Kedysi nachádzal pomoc u sestier Matky Terezy, neraz im sám pomáhal. Teraz to už bude päť rokov, čo žije na ubytovni. „Mojím jediným snom je mať vlastné bývanie a pokoj. Kedysi som žil s mamou v záhradnej chatke na Kolibe, ktorú nás nechal strážiť jej majiteľ. Ak by sa mi niečo také opäť pošťastilo, viac by som k životu nepotreboval.“

Štefan má okrem lásky šťastie aj na ľudí. Najmä na dobrých kolegov z Nota bene, ktorí sa mu nedávno poskladali na dioptrické okuliare. Operovali mu totiž šedý zákal. „Celú zbierku zinicioval môj kamarát Ľuboš a veľmi mi pomohla aj bývalá predajkyňa Ľubka s jej synom Marcelom, za čo som im nesmierne vďačný.“ Okrem predaja Nota bene a hrania v Divadle bez domova robí Pišta aj osobného asistenta Denise, ďalšej herečke z Divadla bez domova, ktorá je na vozíku. „Deni vozím dvakrát do týždňa na skúšku a zo skúšky. Sme v divadle taká rôznorodá skupinka. Máme medzi sebou aj hercov na vozíku a najnovšie aj herca z Iránu, ktorého učíme hovoriť po slovensky. V najnovšom predstavení si s nami tiež zahrá a zaspieva, má totiž nádherný hlas,“ hovorí o novom kolegovi Štefan, ktorý si s divadlom obľúbil aj príležitostné cestovanie po Slovensku. Divadlo bez domova dokonca hosťovalo aj na najväčšom hudobnom festivale Pohoda.

Pred tromi rokmi sa Pišta zahľadel do svojej priateľky Veroniky. „Prišla sa zaregistrovať na ubytovňu a ja som po nej furt Aká bude zima, Pišta netuší. poškuľoval. Kamarátovi som „Predaj Nota bene je rovnako povedal, že sa mi páči a on zbe- nevyspytateľný ako počasie. Niehol dolu o poschodie nižšie, či kedy stojím vonku celý deň nemá doma mleté čierne korenie. a zarobím dve eurá, a inokedy sa Povedala však, že nevarí,“ smeje sa mi darí a zarobím 10 eur, vždy je Pišta. Napokon prišla ich spoločná to rôzne. Navyše si budem musieť kamarátka a odkázala mu, že ho vyriešiť bývanie, pretože ubytovňa Veronika čaká pred vchodom uby- je finančne náročná. Na zimu by tovne. Začali spolu randiť a sú mi však určite pomohlo aj teplé spolu dodnes. oblečenie a topánky,“ dodáva Pišta.

Nota bene

09 2015 Špión

À propos

Daniel Pastirčák

Ostrovy vzbúrencov

Trémista a ex trémista

Kamarátka mi vravela o ostrove Pitcairn. Je to ostrov vzbúrencov: práve na ňom zakotvili námorníci po vzbure na Bounty. Malý fliačik zeme uprostred ničoho, nepristane tam ani lietadlo, loď z pevniny prichádza len zriedka, a keďže im povážlivo klesá beztak malý počet obyvateľov, volajú k sebe nových ľudí. Zavše na to myslím, v humbugu hlučného, ukričaného sveta. Vziať sa a...

Sú trémisti i extrémisti. Trémista sa okúňa, neprejaví sa. Extrémista je bývalý trémista. Trému prekonal, neokúňa sa – ide si za svojím.

Na Ostrovy vzbúrencov myslím aj pri príbehu poľského muža Ryszarda Siwieca, Palachovho predchodcu. Tiež sa vzbúril, stratený uprostred ničoho, v mlčaní, zbabelosti a kompromisoch so zlom, ktoré tak často vládnu na tomto kontinente. Ryszard Siwiec, šesťdesiatnik, otec piatich detí, sa po dlhej úvahe protestne podpálil „proti tyranii zla, nenávisti a lži, ktoré ovládajú svet“ v septembri 1968 na varšavskom štadióne a zomrel. Jeho výkrik, podobne ako ďalších živých pochodní, ututlali a bol roky neznámy. Je hlúpe, trápne a priam symbolické, že o človeku, ktorého odkaz sa týka (aj) Slovenska, dosiaľ u nás nevyšla jediná kniha. Sme odkázaní len na cudzokrajné tituly – zatiaľ posledným je aktuálna česko-anglická publikácia Petra Blažeka. V posolstve, ktoré pán Siwiec nahral na pásku, volá: „Ľudia, v ktorých ešte tkvie iskrička ľudského citu! Spamätajte sa! Vypočujte môj krik! Krik šedivého, obyčajného človeka... Ešte nie je neskoro!“ A svojim deťom písal v závete akési evanjelium humanity: „Vždy si pamätajte, že druhý človek je rovnakým človekom ako vy, a často možno lepším ako vy. Pamätajte si, že lož je počiatkom a prvou príčinou všetkého zla na svete. Základom vášho konania musí byť vždy jednota mysle, slov a činov.“ V poslednom liste je jeho písmo roztrasené – avšak iba preto, lebo ho písal v rozheganom vlaku. Kiežby ostrovy podobných vzbúrencov raz vytvorili novú zem... Ale aby sme neboli prehnane optimistickí – práve čítam titulok najnovšieho článku: Žena sedela v reštaurácii sedem hodín mŕtva. Nikto si ju nevšimol.

Šťastie je zdravý rozum, čisté [...]. KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Nota bene

11 2015 Krížovka

Poznám jednu speváčku – trémistku. Spievať sa pokúsila iba raz, na hudobnej výchove. „Prestaň, kto to má počúvať?!“ povzbudil ju učiteľ. Prestala. Už z nej nikto nedostane ani hlások. Vždy, keď má otvoriť ústa, hlasivky jej zmeravejú. No mám kamaráta, speváka ex trémistu. Prvú trému prekonal a odvtedy spieva vždy a všade. Spieva čoraz citlivejšie.

Dnes má svet pápeža – Extrémistu. „Doba karnevalov skončila,“ povedal a odmietol si obliecť červený plášť s hermelínovým golierom. „Bongiorno,“ pozdravil z balkóna zástup čakajúci na nového pápeža. Žiadna tréma, akoby vítal hostí v obývačke. Namiesto kardinálov umyl nohy väzňom. Medzi vládnymi limuzínami sa po USA vozil v malej fiatke. Jednoducho extrémista. Extrémista lásky. Extrémista ide do krajnosti, nič mu nie je dokonalé. Premieňa sám seba a tým pohybom premieňa svet – posúva ho vpred. No sú aj iní – extrémisti nenávisti. Tí svet posúvajú naspäť. Nemenia seba, chcú meniť druhých. Tých, čo sa im nepáčia, by najradšej zo sveta vyškrtli. A nepáči sa im vlastne nikto. Jedni sú príliš svetlí, iní príliš hnedí, jedni príliš zbožní, iní príliš bezbožní. Tamtí sú vlasatí, tamtí nosatí, tamtí ušatí... Takí extrémisti sú svetovou pohromou. Trémista voči nim nič nezmôže. Lebo taký je zákon zachovania extrémizmu: Z rúk extrémistov nenávisti nás zachránia iba extrémisti lásky.

Zuzana Uličianska

autor: Pavol Surovec

Nota bene

11 2015

Peter Getting

Pohladenie pre čierne mačky Jedna známa sa mi nedávno posťažovala, že sa jej priateľovi – podnikateľovi, prestalo dariť. „Už sme aj dali z domu čiernu mačku a stále je zle,“ dodala s dávkou rozšafnosti. Zaujímal ma ďalší osud zvieraťa, ktoré vraj nosí smolu. Dozvedela som sa, že z miesta, kam ju presunuli, ušla, ale po nejakých týždňoch sa tam predsa len vrátila. Stále poriadne nahnevaná, že prišla o staré teritórium. Aspoň tak si to predstavujem, keďže aj ja mám doma jednu chlpatú čiernu škvrnku, ktorá obľubuje spať na červenom vankúši a tváriť sa pritom ako korunovačný klenot.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Polož si otázku, [či si šťastný a prestaneš byť]. John Stuart Mill

Podobné príbehy ma vždy fascinujú. Môže si niekto vzdelaný skutočne myslieť, že mu na ceste ku šťastiu zavadzia nejaká mačka? Necíti, ako sa naopak po takejto „násilnej deportácii“ voči nemu obráti zlosť jedného – možno vôbec nie nepodstatného – tvorčeka? Moja známa sa zachovala ako extrémistka, povedali by sme politickým slovníkom. Ibaže koľkí dobrí ľudia si myslia o čiernych mačkách to isté? Kde nie je nič, ani extrémizmus neberie. Kto má v domácnosti osobu ženského pohlavia, vie, že raz v mesiaci vykričí aj to, čo nechce, teda to, čo si po zvyšok času dokáže myslieť potichu. Extrémne situácie zvyšujú emočné frekvencie, ale len toho, čo je už nahromadené. Nič mi nie je viac proti srsti ako davy mladých radikálov prechádzajúce sa centrami našich miest. Ich postoje by však nemali nijakú šancu presadiť sa v spoločnosti, keby sa časť ľudí nezamýšľala nad hlúposťami, ako je tá, či predsa len čierne mačky nenosia smolu. Keď si to uvedomím, mám chuť to naše „nešťastie“ zobrať do náručia a silno ho k sebe privinúť. A ono, chúďa, sa metá, škrabe, v panike uteká a ničomu nerozumie.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na igor.kocian@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. INZERCIA

Radi lúštite a chcete podporiť vášho predajcu? Pýtajte si naše letné krížovky a sudoku za 1 euro.

SPONZOR KRÍŽOVKY

KRÁTKE SPRÁVY Z NOTA BENE Nota bene

11 2015 Proti prúdu

Splavili sme Malý Dunaj. V utorok 25. augusta sa pätnásti vodáci nalodili v Tomášove. Po 30 km pádlovania medzi ondatrami a volavkami zakotvili navečer svoje loďky neďaleko Jelky. Rozložili stany a pod taktovkou predajcu Petra uvarili fantastický guláš. Noc bola pokojná a nasledujúci deň slnečný. Výprava prežila. Nikoho nebolo treba zachraňovať.

V októbri traja naši predajcovia Nota bene priblížili svoj život bez domova štvrtákom a piatakom zo základných škôl na piatich diskusiách. Ďakujeme za odvahu Veronike, Gabovi a Jožovi, ktorého zamestnávame aj ako nosiča batožín.

Oslávili sme 14. narodeniny časopisu Nota bene. V nedeľu 13. septembra popoludní sme s našimi predajcami a čitateľmi v Sade Janka Kráľa v Bratislave zjedli 200 kopčekov čokoládovej, vanilkovej a jahodovej zmrzliny.

Trápia nás dlhy našich predajcov na zdravotnom poistení, lebo s nimi majú podľa zákona nárok len na základnú zdravotnú starostlivosť. Síce sa od mája tohto roku zmenil zákon, a keď máte oficiálny splátkový kalendár, tak vás ošetria, ale väčšine ľudí bez domova sú splátkové kalendáre aj tak nedostupné (napr. prvá splátka je 40% z dlhu a zostatok sa potom rovnomerne rozloží do ďalších ôsmich splátok). Mnohí predajcovia sa preto nedostanú na dôležité operácie a ich stav sa len zhoršuje. Mali sme preto stretnutia v Unione, VŠZP a v Dôvere. O. i. sme sa dozvedeli aj ďalšiu desivú vec: tým ľuďom bez domova, ale aj s domovom, ktorí sa nezaregistrovali na Úrade práce a nenahlásili Zdravotnej poisťovni, že sú samoplatitelia, Zdravotná poisťovňa môže vyrubiť dvojnásobok poistného – t. č. ide o 116 eur mesačne. Za rok im tak dlh narastie na neuveriteľných 1392 eur!

Iniciujeme vznik Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva. 29. septembra sme zorganizovali stretnutie zástupcov mimovládnych organizácií z celého Slovenska. Predstavili sme im náš návrh riešenia, ktorý zohľadňuje nielen sociálne služby, ale aj bývanie, zdravotnú starostlivosť, prístup k právnym službám, zamestnaniu či hmotnému zabezpečeniu a predpokladá zapojenie všetkých kompetentných inštitúcií s jasným vyčlenením ich zodpovednosti. Stretnutie pokračovalo vzdelávacím seminárom pre zástupcov mimovládok, ministerstiev, magistrátu, mestských častí aj Bratislavského samosprávneho kraja. Rozoberali sme témy bývania, sčítania a definície ľudí bez domova a komunikácie s médiami. Ďalšie stretnutie spojené so vzdelávaním bude 12. a 13. novembra v Bratislave. Aktivitu finančne podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis.

Napriek veľmi horúcemu letu sme nezrušili ani jednu službu našich nosičov batožín na bratislavskej Hlavnej stanici a v plnej sile sme pripravení na jeseň a zimu! Dvaja predajcovia Nota bene, Marcel a Janko, ktorí do projektu nastúpili v lete, sa zapracovali a máme z nich radosť. S jedným z nosičov finišujeme prípravu na osobný bankrot. V novembri nám skončí financovanie nosičov z nórskeho grantu a tak privítame akúkoľvek vašu finančnú pomoc!

PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajcovia-začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Ďakujeme vám, našim čitateľom za to, že ste stále s nami. Len preto, že si kupujete Nota bene a pri kúpe si ho aj vezmete, a tiež vďaka vašim darom, môžeme realizovať a udržiavať pri živote aktivity, ktoré vracajú ľudí bez domova do hry. Ak nás chcete podporiť, je to jednoduché – zašlite SMS s textom DMS NOTABENE na číslo 877 (cena SMS je 2 eurá), alebo darujte príspevok online na www.notabene.sk, prípadne prevodom na náš účet číslo: 266 347 5014/1100 Tatrabanka (IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014) a do poznámky vpíšte, že ide o dar.

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 173. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com