Notabene 172 oktober2015 by Proti prúdu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Október 2015/172

SLOVENSKÁ VODA V OHROZENÍ

EX POST

Nenechávajte si pre seba, Nástenka

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411. Naposledy som nemala čas na kus reči, tak pozdravujem optimistického Mariána – č. 1194 zo Zochovej v Bratislave a prajem mu, aby stretával ľudí, ktorí mu pomôžu splniť sny o pokojnom dôchodku. Nikol Pravidelne si kupujem Nota bene od predajcu s číslom 070 pri Bille na Sásovej v Banskej Bystrici. Už z diaľky sa usmieva, pretože už sa poznáme, prehodíme pár slov a deň je krajší. Ďakujem a želám veľa šťastia. Zdravím redakcia! Píšem ohľadom pána Rasťa, č. 2502 pri bratislavskom petržalskom Tescu Expres na Námestí hraničiarov. Tento pán je vždy taký veľmi milý a príjemný, že som sa kvôli nemu rozhodol kupovať Nota bene a prial by som si, aby takíto ľudia boli všade. Môžete byť na neho hrdí. Marek Dobrý deň. Oceňujem správanie sa predajcu Nota bene pred Kauflandom v Liptovskom Mikuláši – registračné číslo 07/2014. Reagoval milo a dôstojne, aj ak okoloidúci jeho ponuku prehliadali. Vedno s časopisom, ktorý je hodno čítať, som si odniesla aj predajcovo želanie pekného dňa a jeho vďačný úsmev, čo je pre mňa hodnota. Anna Dobrý deň, veľmi ma potešil prístupom a komunikáciou váš banskobystrický predajca č. 018, od ktorého som si kupoval Nota bene. Dobrý deň, časopis kupujeme od predajcu s číslom 0041. Je to milý, komunikatívny, usmievavý človek. Prajeme mu, aby sa mu v živote už len darilo. Daniela z Púchova Dobrý deň, Nota bene kupujem a čítam každý mesiac. Vždy v ňom nájdem veľa dobrých, zaujímavých článkov, je to pre mňa jeden z najlepších časopisov. Od predajcu v Karlovej Vsi v Bratislave som raz kúpila 30 kusov pre celú triedu mojich žiakov! Alena

Inzercia 54-ročný predajca časopisu Nota bene, abstinent, by rád zobral do prenájmu jednu samostatnú izbu. Zároveň hľadám brigády: pomocné práce v záhradke, pri dome, upratovanie a pod. Len Bratislava. Kontakt: petjo@centrum.sk, 0907 258 478.

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Téma Slovenská voda Máme jedny z najväčších zásob podzemnej vody na svete a myslíme si, že ekologický problém sa nás netýka. Čistú vodu berieme ako samozrejmosť. Zatiaľ čo v Afrike vláčia pitnú vodu celé kilometre, my ňou splachujeme!

Predajkyňa časopisu Nota bene, invalidná dôchodkyňa, hľadá spolu so svojím partnerom ubytovanie v celoročne obývateľnej chatke, prípadne rodinnom dome v Bratislave alebo blízkom okolí. Vieme sa postarať o dom a záhradu. Kontakt: 0940 541 446.

Téma Má ešte Expo energiu pre život? Svetová výstava s najdôležitejšími výdobytkami techniky a blahobytu krajín sveta, alebo iba propagácia cestovného ruchu? Novou ideou má byť riešenie globálnych problémov ľudstva. EXPO 2015 trvá v Miláne do konca októbra.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Reportáž Rybársky lístok do Liberlandu Chorváti sa hnevajú, Srbi sa zabávajú, ťukajú si na čelo a tvrdia, že na spornom ostrove aj tak nič nie je. Od apríla sa tu rozkladá Liberland. Chorvátski policajti vás však do zeme zasľúbenej nepustia, jedine na rybársky lístok.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

Foto na obálke: Váh a jeho jazerá, foto: Danubestory

Nota bene

09 2015

Rozhovor Utečenci EX POST Nerátali sme s nimi. Budeme schopní prekročiť svoj tieň a vyjsť im v ústrety? Pomôcť ľuďom v extrémnej núdzi? Pýta sa odborník na migráciu MICHAL CENKER. Integrácia utečencov je podľa neho pre Európu veľkou výzvou.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Ľudia Super jedlo pre super ľudí Nikomu v dlhom rade čakajúcich neprekáža, že si pochutia na jedle, ktoré pripravili kuchárky bez domova. Ľudia zvedavo okukujú ich stánok a vo vzduchu sa mieša vôňa chleba, čerstvo natrhaných byliniek, kvetov a domácich údenín.

Proti prúdu Čo ste o našich nosičoch nevedeli Ľudia na bratislavskej Hlavnej stanici si ich za necelý rok obľúbili. Najmä ženy, ktoré často cestujú s veľkými kuframi či s kočíkmi a deťmi, si ich nevedia vynachváliť. Naši nosiči batožín majú pre každého pomocnú ruku a úsmev.

O strachu Strach ma paralyzuje, oddeľuje od seba aj od iných. Zabraňuje mi myslieť a vnímať druhých. Bojím sa odmietnutia, zlyhania, medveďov, rakoviny, bolesti, milovať, ale aj toho, že lásku stratím. K znôške mojich obvyklých úzkostí v poslednej dobe pribudli nové. Bojím sa plíživej nenávisti, ktorú prebúdza strach z utecencov, a našich politikov, ktorí ju živia. Bojím sa fašistických zákonov v Maďarsku, ktoré robia z utečencov zločincov, a pod hrozbou väzenia zastrašujú ľudí, ktorí im pomáhajú. V našom svete zavládol strach. Už neplatí, čo platilo. Hranice sú späť a právo na azyl sa stráca. V dave sa zasa strácajú ľudia. Strach je nákazlivý, ale aj odvaha – médiá písali, že keď traja mladí Američania zabránili teroristickému útoku vo francúzskom rýchlovlaku, inšpirovali tým aj britského spolucestujúceho. Výzva k ľudskosti a iniciatíva Ktopomoze.sk dávajú priestor klásť si otázky nie či, ale ako utečencom pomôcť. Kým vyriešime veľké výzvy, možno stačí prekonať svoje malé strachy a ponúknuť seba. Tak ako maďarské školáčky, ktoré sa chodili hrávať na stanicu Keleti s deťmi utečencov, či ako indický kuchár z Rakúska, ktorý vyťahuje festivalové stany a varí utečencom teplé vegetariánske jedlá. Nedávno sa v maďarskom Nagymágocsi navzájom považovali za migrantov pracovníci verejnoprospešných prác a skupinka geodetov. Tak sa zľakli, že jedni v panike skočili do kukurice a druhí upaľovali na bicykloch do dediny. Vzápätí sa rozšírila „informácia“, že do obce priviezli 200 migrantov a ubytovali ich v turistickej ubytovni. Ako vystrihnuté zo Show Bennyho Hilla! Strach je vlastne niekedy dosť smiešny. Zdá sa však, že bude stále dôležitejšie, ako sa s ním naučíme pracovať. S tým svojím, aj s tým, čo majú vystrašení agresívni ľudia okolo nás. Sandra Tordová šéfredaktorka

Nota bene

09 2015 Editoriál

Do Európy prúdia zástupy utečencov a situácia je veľmi napätá. Neboli sme na ňu pripravení a zdá sa, že ju nevieme zvládnuť. Migrácia je pritom odjakživa súčasťou ľudskej existencie. Je táto aktuálna niečím špecifická? Je emocionálne vypätá, lebo nejde o migráciu, na akú sme tu boli zvyknutí. Zväčša sme sa stretávali skôr s pracovnými migrantmi, ktorí migrujú za lepším zárobkom, alebo so študentmi, ktorí odchádzajú do zahraničia pre lepšie vzdelanie. Terajší utečenci si však chcú zachrániť život. Sú to nútení migranti, ktorí by oveľa radšej ostali v krajine svojho pôvodu. To dokazuje aj fakt, ako málo ich vlastne zo Sýrie do Európy prišlo. Väčšina z nich je v zúfalej situácii. Doma si budovali kariéru, šetrili pre seba alebo pre rodinu a teraz o všetko prišli, stratili rodinných príslušníkov, priateľov a nevedia, čo budú robiť ďalej.

Nota bene

09 2015 Rozhovor

Utečenci EX POST Nerátali sme s nimi. Budeme schopní prekročiť svoj tieň a vyjsť im v ústrety? Pomôcť ľuďom v extrémnej núdzi? Pýta sa odborník na migráciu MICHAL CENKER. Ada Jung

Gabriel Kuchta

Čo môžeme a musíme urobiť, aby sme túto situáciu zvládli? Problém má dva rozmery: morálny a technický. Z hľadiska morálky ide o to, či sme ochotní pomôcť ľuďom v extrémnej núdzi. Bude nás to zrejme niečo stáť a je otázka, či sme schopní prekročiť svoj tieň a vyjsť týmto ľuďom v ústrety. Druhý rozmer je technický, ide o to, aké má Európa nástroje, aby sa s vysokým počtom utečencov vyrovnala. Treba na to pripraviť právne prostredie EÚ, ako aj jednotlivých členských krajín. Je potrebné vyčleniť adekvátnu finančnú podporu a zároveň prehĺbiť spoluprácu medzi odborníkmi na migráciu, sociálnymi pracovníkmi a štátom. Kľúčové je však uvedomiť si, že súčasná tzv. utečenecká kríza nie je len rétorická otázka. Veľa ľudí vedie siahodlhé diskusie o tom, kto je za počty utečencov zodpovedný a ponúka rôzne konšpiračné vysvetlenia. Taktiež sa diskusia niekedy odbije konštatovaním, že by sme mali riešenia hľadať tam, odkiaľ utečenci pochádzajú, a nie pomáhať im tu. Samozrejme, že vojnu v Sýrii treba riešiť – bolo ju treba riešiť už pred štyrmi rokmi – avšak diskusia o tom by nemala zatieniť potreby desiatok tisíc ľudí, ktorí už v Európe sú.

A prichádzajú stále ďalší. Nie Nota bene je práve veľký počet imigrantov to, 09 2015 čoho sa obávame a čo nám spôsobuje Rozhovor problémy? V prvom rade je potrebné rozlíšiť súčasnú akútnu krízu okolo utečencov od dlhodobej migrácie na našom kontinente. To, že máme veľa problémov pri vyrovnávaní sa s ich náporom, neznamená, že aj samotná migrácia v Európe je v nejakej kríze. Dnes v Európskej únii žije asi 35 miliónov ľudí, ktorí sa narodili mimo jej územia. A žijú úplne bez povšimnutia médií a širšej verejnosti. Sú to ľudia, ktorí prispievajú k chodu spoločnosti prácou, daňami, odvodmi a zároveň využívajú vymoženosti, ktoré im únia poskytuje. V tejto problematike však treba vnímať širší kontext. V 19. storočí neexistovali také obmedzenia v podobe hraníc a cestovných pasov ako v súčasnosti, a podiel migrantov bol vzhľadom na celkový počet ľudí väčší ako dnes. Teraz žije na planéte oveľa viac ľudí, takže aj reálny počet migrantov je väčší. Sú preto viac „na očiach“ – ide o medializovanú a veľmi spolitizovanú tému. V dnešnej dobe štátnych hraníc a národných identít a ekonomík je potrebné rozumné riadenie migrácie. Nezvládnutie tohto veľmi komplexného procesu môže mať za následok zlyhávajúcu integráciu v cieľových krajinách migrácie, priveľký odliv kvalifikovanej sily v krajinách pôvodu migrantov, nárast xenofóbie a extrémizmu a podobne. Vidieť to aj v dnešnej Európe – jej problémy sú výsledkom nezáujmu a dlhodobého podceňovania významu migrácie a integrácie.

Môžete uviesť konkrétny príklad? Napríklad Nemecko a jeho občania tureckého pôvodu. Dostali sa tam v druhej polovici 20. storočia, keď Nemecko robilo v Turecku masové nábory s cieľom získať lacnú pracovnú silu pre vzrastajúcu ekonomiku. Dnes sa postavenie týchto Nemcov tureckého pôvodu dáva za príklad „zlyhaného multikulturalizmu“. Už menej ľudí však vie, že Nemecko dlhodobo podporovalo turecké komunity, aby si udržiavali svoje kultúrne návyky, lebo nemecká vláda nechcela, aby

Nota bene

09 2015 Rozhovor

v krajine zostali. Udržované prepojenia s domovinou mali zabezpečiť, aby sa ľahšie vrátili domov po tom, čo si v Nemecku odpracujú potrebné roky a už nebudú potrební. Táto politika však nepredpokladala, že tzv. gastarbeiteri si v Nemecku založia rodiny, začnú vychovávať deti, založia si firmy a jednoducho už nebudú chcieť odísť. Tak sa v krajine zrodila obrovská skupina ľudí, ktorí boli dlhodobo a cielene neintegrovaní, no zároveň nechceli odísť. Týchto ľudí však pozvala samotná krajina a išlo o Európanov. My sme dnes konfrontovaní s prílivom moslimských imigrantov, z ktorých máme vzhľadom na celosvetový terorizmus strach. Tieto obavy súvisia najmä s nevyváženou mediálnou prezentáciou. Ľudia si vytvárajú negatívny názor pochádzajúci zo sprostredkovaných informácií alebo z nepravdivých stereotypov. Strach často vychádza z neznalosti a je len veľmi málo verejne vplyvných ľudí či spoločenských autorít, ktoré by sa pokúšali tento obraz zmeniť. Uvediem štatistiku Europolu. Za posledné tri roky úrad zaznamenal okolo 500 teroristických útokov v Európe, vrátane tých, ktoré sa podarilo prekaziť. Spomedzi nich bolo len šesť nábožensky motivovaných, drvivá väčšina je páchaná nacionalistickými separatistami. No aj napriek tomu máme tendenciu vidieť v každom moslimovi teroristu. Ale prijímať kresťanov z moslimských krajín sa neobávame. To si, žiaľ, nemyslím. Minimálne stredná Európa je rezervovaná aj voči takejto skupine migrantov. Nič na tom nezmení ani to, ak na Slovensku prijmeme spomínaných sto sýrskych kresťanov. Poznám migrantov nemoslimov, ktorí tu čelili rôznym formám rasizmu a aj otvoreného násilia len pre svoje fyzické črty, lebo sa „podobali“ na moslimov. Jeden moslim v Bratislave mi dokonca hovoril, ako ho zbili v električke, lebo ho považovali za Žida. Bohužiaľ, Slovensko má stále čo robiť, aby pochopilo, že otvoriť sa svetu neznamená stratiť svoju identitu. A čo sa týka islamu, myslím, že ľudia majú problém najmä s jeho arabskou podobou. No medzi

vyznávačmi islamu je len okolo pätnásť percent Arabov. Najväčšia moslimská krajina je Indonézia. Mala by Európa taký istý problém s Indonézanmi či Bangladéšanmi, aký má so Saudskoarabmi či Sýrčanmi? Je jasné, že ich nemôžeme všetkých považovať za teroristov, ale je tiež pravda, že v krajinách, kde žijú dlhšie, začínajú mať požiadavky súvisiace s ich náboženským presvedčením a tie sú v rozpore s európskou kultúrou a religiozitou. V Európe žijú aj moslimovia, ktorí sa snažia presadzovať extrémnu formu svojho vierovyznania. Sú takí, čo chcú zaviesť ukameňovanie, podporujú terorizmus a sami odchádzajú na Blízky východ bojovať za Islamský štát. Odhliadnuc od toho, či v týchto prípadoch vôbec ešte môžeme hovoriť o moslimoch, si myslím, že proti takýmto požiadavkám je potrebné zakročiť a chrániť tak bezpečnosť všetkých Európanov – moslimov či kresťanov, migrantov aj pôvodné nemigrantské obyvateľstvo. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že imigranti majú svoje kultúrne návyky a že sme im umožnili vstup aj s nimi. Bezpečnosť krajiny sa však migráciou nevylučuje. Napríklad slovenskí moslimovia sú zväčša vysokoškolsky vzdelaní, niektorí tu majú založené firmy, v ktorých zamestnávajú Slovákov. Pracujú ako vedci či učitelia. Ich deti chodia do škôl s ostatnými deťmi a hovoria po slovensky. Málokto možno vie, že v Bratislave sú aj tri moslimské modlitebne, ktoré fungujú prakticky ako mešity. Nesnažia sa však byť príliš na očiach – chcú sa len v pokoji stretávať a modliť. Prečo by sme im v tom mali brániť? Európa chcela pracovnú silu a prišli k nám ľudia so všetkou svojou rôznorodosťou. Lenže toto je taký nárast pracovnej sily, ktorého sa už obyvatelia Európy obávajú. Strach zo zahraničnej pracovnej sily býva popri bezpečnosti najčastejšou obavou v súvislosti s migráciou, ale väčšinou je tento strach neopodstatnený. Migranti totiž vypĺňajú pracovné pozície, ktoré domáce obyvateľstvo nevie či nechce obsadiť. Európske

krajiny si musia svoje pracovné trhy strážiť, no viaceré budú čeliť skôr nedostatku pracovnej sily ako jej prebytku. Nemecko odhaduje, že by do roku 2030 malo na svojom pracovnom trhu prísť až o 6 miliónov ľudí. Rusko je na tom ešte horšie a Slovensko tiež nemá dobré demografické vyhliadky – bude príliš málo ľudí platiacich dane a odvody a príliš málo potenciálnych zamestnancov pre náš pracovný trh. Túto budúcnosť už nezmeníme – nové deti jednoducho nevyčarujeme. Možno teda očakávať, že naša ekonomika bude migrantov potrebovať a bude ich tu viac ako dnes. Mali by sme preto ešte v predstihu pripraviť takú integračnú politiku, ktorá umožní meniacemu sa Slovensku integrovať svoju budúcu rôznorodosť do kompaktného a dynamického celku. Tiež by sme však nemali usudzovať, že ak vidíme utečenca v roztrhaných a špinavých šatách, ide automaticky o nevzdelaného a nízkokvalifikovaného migranta. V táboroch žijú ľudia s doktorátmi, ovládajúci cudzie jazyky, s mnohoročnou praxou. V rámci únie sme malá, a nie veľmi bohatá krajina. Ako môžeme pomôcť? Napriek všetkému, čo si Slováci o sebe myslia, patríme medzi bohaté krajiny sveta. Iste, nie sme Nemecko ani Rakúsko, ale na chudobu by sme sa nemali vyhovárať. Veď sme súčasťou OECD aj EÚ. Viac ako trištvrte sveta sú od nás chudobnejšie, keď počítame HDP na obyvateľa. Na Slovensku vzniklo viacero iniciatív, ktorých cieľom je zapájať širšiu verejnosť do integračného procesu. Jedným z nich je projekt Kto pomôže, ktorý zozbieral viac ako tisíc dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní pomôcť utečencom s ubytovaním alebo s hľadaním zamestnania. Aj z iných iniciatív je vidieť, že na Slovensku žije veľa otvorených a prajných ľudí. Treba začať od nich, pomáhať im so zapájaním sa do práce s utečencami. To je jednoznačne najlepší model integrácie a tým by sme mohli ísť príkladom aj iným európskym krajinám. Rovnako by som si prial, aby slovenské cirkvi zamerali svoje možnosti na pomoc utečencom a aj na prácu s verejnou mienkou.

Aké nebezpečenstvo predstavuje pre Európu zlyhanie v riešení tejto krízy a aké nebezpečenstvo vzniká pre samotných utečencov? Hlavným nebezpečenstvom je postupná dezintegrácia Európy. Európska spoločnosť sa môže čoraz viac drobiť podľa ideových sporov, môže sa navracať nacionalizmus a obnova hraníc. Rozšíri sa politika nedôvery, proti ktorej sa bojovalo viac-menej od konca druhej svetovej vojny. Veľkou výzvou v súvislosti s utečencami je preto ich integrácia. Musíme zabrániť tomu, že nebudú mať prístup k práci či vzdelávaniu. Musíme im umožniť čo najrýchlejšie si v novej spoločnosti nájsť svoje miesto. Inak hrozí, že budeme mať veľké skupiny ľudí, ktoré ostanú na jej okraji. To môže mať rôzne negatívne dôsledky, napríklad aj radikalizáciu. Vznik a zánik civilizácií je zákonitosťou vývinu. Je možné, že sme svedkami zániku starého kontinentu tak, ako ho poznáme? Starý kontinent, ako ho poznáme, je mýtus. Európa prechádzala neustálou zmenou a toto je len ďalšia fáza jej vývoja. Otázka je tiež, čo si pod Európou vlastne predstavujeme. Európa ako súbor národov pozostávajúcich z nemenných kultúr, ktoré sa budeme snažiť ochrániť pred čímkoľvek zvonku – to nie je reálne a mali by sme na to čím skôr zabudnúť. Ale Európa ako priestor pre ľudský rozvoj, ako zdroj inšpirácie a nových riešení pre súčasné problémy, takzvaná veľmoc ideí – to reálne je. Aktuálna kríza zrejme bude katalyzátorom niektorých zmien, no nemyslím, že zohrá až takú významnú rolu. Skôr sa treba zamerať na migráciu v širšom kontexte. Demografická zmena Európy je neodvratná a naše pracovné trhy budú potrebovať zaplniť úbytok pracovnej sily. Je jasné, že noví obyvatelia Európy budú meniť aj jej kultúru. To môže byť pre niekoho negatívna vyhliadka a pre niekoho zasa pozitívna. Mali by sme si však vybrať postoj, ktorým prispejeme k tomu, že budúcnosť bude o čosi lepšia ako dnešok – a nie len pre nás, ale aj pre ľudí okolo nás.

Nota bene

09 2015 Rozhovor

Michal Cenker (1986)

vyštudoval Medzinárodnú migráciu v Amsterdame a Európske štúdie v Bratislave. V rámci doktorátu zo sociálnej antropológie robil výskum moslimov v Európe a moslimských migrantov na Slovensku. Podieľal sa na viacerých výskumoch migrácie a integrácie, je autorom mnohých odborných článkov, prednášal na vysokých školách a pracoval pre redakcie TASR a HN. Viac ako štyri roky pracoval v oblasti rozvojového vzdelávania pre Nadáciu Pontis.

Nota bene

09 2015 Téma

Slovenská voda v ohrození Máme jedny z najväčších zásob podzemnej vody na svete vo vysokej kvalite. Vážime si to? Jana Čavojská

Danubestory

Kontaminovaná budúcnosť. To je námet filmu slovenského dokumentaristu Marcela Pázmana a súčasť dánskeho multimediálneho projektu o toxickom odpade v strednej a východnej Európe autorov Mortena Hansena a Toma Heinemanna. Keď Marcel Pázman začal na téme pracovať, netušil, koľko nových problémov s kontamináciou sa bude neustále vynárať... Taktika zíde z očí, zíde z mysle, ktorú pri uskladňovaní nepotrebných toxických látok za bývalého režimu mocní uplatňovali, nás dobehla. „Natrafil som na malú petičnú akciu v bratislavskej Vrakuni. Jej organizátori zistili, že je tam skládka nebezpečného odpadu a nikto nerieši jeho likvidáciu,“ hovorí filmár. „Ešte za socializmu tam štrnásť rokov vyvážali odpad z Chemických závodov Juraja Dimitrova. Vyrábali tam chemikálie, pesticídy, hnojivá, ale aj bojové plyny a výbušniny. Odpad a nepotrebné toxické látky vyvážali do Vrakune. V plechových sudoch, kartónových obaloch, ale podľa svedectiev miestnych ľudí aj jednoducho na tatrovkách, ktoré odpad vysypali a neskôr zasypali zeminou. Výsledok? 90 000 metrov kubických kontaminovaného odpadu.“ Vtedy nikto neviedol záznamy o tom, čo vlastne do Vrakune ukladajú. A pravdepodobne ani necítil zodpovednosť za zdravie ľudí a životné prostredie. Takéto „Vrakune“ nie sú len špecifikom Slovenska. Nájdu sa v každej krajine bývalého východného bloku. Tieto časované bomby nám otrávili krajinu bez toho, aby sme o tom vôbec vedeli. Dôsledky môžu byť katastrofálne. No nezodpovedných ľudí nič nezastaví. V rumunskej Turde ľudia dodnes vykopávajú chemikálie zo zrušených závodov a predávajú ich po dedinách ako hnojivo či jed na krysy. A Vrakunčania vodou z kontaminovaných studní polievajú svoje záhradky. Kontaminované nie sú len rastliny, ale pravdepodobne aj pôda.

Nebezpečný odpad nemáme na Slovensku len vo Vrakuni. Možno aj neďaleko vášho bydliska je zrušené družstvo či závod, kde niekto nechal toxické látky a viac sa nestaral. Marcel Pázman si dal za cieľ nájsť takéto miesta a upozorniť na ľahostajnosť ľudí voči prostrediu, v ktorom žijú. „Treba zmobilizovať verejnú mienku. Environmentálne témy sú vždy na chvoste záujmu politikov. Na riešenie problémov životného prostredia nikdy nie sú peniaze. Každý ich odkladá na neskôr. Čím dlhšie budeme čakať, tým náročnejšie a drahšie bude riešenie.“ V prvom rade musia ľudia tlačiť na politikov. Škoda, že Slováci radšej vopchajú hlavu do piesku. „Klamú samých seba. Myslia si, že ekologický problém sa ich netýka, že je ďaleko. To nie je pravda. Teraz berieme čistú vodu ako samozrejmosť. V Afrike vláčia vodu na pitie celé kilometre zo studní a riek. My na Slovensku splachujeme pitnou vodou! Až keď o našu kvalitnú vodu prídeme, uvedomíme si, aká je vzácna. To už však bude neskoro.“ Za dobrú vodu na západnom Slovensku vďačíme hlavne Dunaju. Tento veľtok tu kedysi meandroval a vytvoril štrkovo-pieskové podložie, ktoré slúži ako prírodný superfilter. Rieka navyše vodu neustále prináša. Tá prejde prirodzeným filtrom a uloží sa v zásobách taká čistá, že ju na pitie netreba takmer vôbec upravovať. Obsahuje aj minerály potrebné pre ľudské telo. Slovensko má veľké šťastie. „Belgicko, Holandsko, Španielsko a ďalšie európske krajiny nemajú takmer žiadne zásoby podzemnej vody. Na pitie upravujú vodu z riek alebo odsoľujú morskú vodu. Ich pitná voda má parametre takmer totožné s destilovanou vodou. Čistenie totiž odstráni aj minerály,“ vysvetľuje vedúca Odboru environmentálnej politiky Bratislavskej vodárenskej spoločnosti Alena Trančíková. PET fľaše, v ktorých si Slováci zbytočne nosia domov pitnú vodu z obchodu, považuje za obrovskú hrozbu

Nota bene

09 2015 Téma

Nota bene

09 2015

Téma

Vodné dielo Selice. Budú malé elektrárne pohromou pre náš ekosystém? pre naše životné prostredie. A upozorňuje, že Dunaj musí zostať čistý. Kým bude rieka čistá, budeme mať kvalitnú pitnú vodu. „Sú totiž znečistenia, ktoré sa z rieky prirodzenou filtráciou neodstránia. Napríklad zvyšky liečiv, pesticídy, chemikálie.“ Aj Alena Trančíková považuje za základný problém Slovákov, že sú ochotní chrániť vodu len dovtedy, kým sa to netýka ich osobne. „Ľudia majú skreslenú predstavu, že vodu by mal chrániť štát. Keď žiadame dodržiavanie zákona, napríklad v ochranných pásmach vodných zdrojov, ľudia odmietnu. Povedia, že ich vlastnícke práva sú nadradené všetkému a nenechajú sa obmedzovať. Žumpy často vyvážajú za dedinu. Takže – voda sa chrániť má, ale nech to robí niekto iný a niekde inde.“ Dôsledky, hoci si ich teraz neuvedomujeme, nás môžu veľmi rýchlo dobehnúť.

Tomáš Derka o sebe hovorí, že nie je fundamentalista, ktorý by bol proti všetkým zásahom do prírody. Ale keď vidí mapu Slovenska s naplánovanými 368 malými vodnými elektrárňami, ktoré majú prehradiť naše rieky do roku 2030, vie, že je to katastrofa. Na niektorých úsekoch vláda schválila štyri malé vodné diela na dĺžke dvadsiatich kilometrov. Budú mať malý výkon, no veľký vplyv na životné prostredie. Vláda sa bráni požiadavkou Európskej únie vyrábať ekologickú elektrinu z obnoviteľných zdrojov. No je takáto elektrina skutočne zelená?

„Žijeme v ekologickej katastrofe a ani si to neuvedomujeme. Tak sme si na to zvykli, že sa nám to dokonca aj páči,“ konštatuje Tomáš Derka, ktorý sa zaoberá ekológiou vodných tokov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Myslí tým naše rieky. Väčšinou

Elektrárničku na rozumnom mieste s veľkým spádom vody a bez zásahu do širokého okolia nepovažuje Tomáš Derka za škodlivú. No 368 nových malých vodných elektrární, ktoré pretnú posledné ako-tak zachované úseky našich riek preto, aby vyrobili pár megawattov

sú spútané hrádzami, brehy majú upravené navezenými kameňmi alebo sú odklonené do nových betónových korýt. Pôvodné riečne nivy sa takto zlikvidovali. Navyše, rieky prehradzujeme veľkými aj menšími umelými haťami.

Sútok Váhu a Dunaja. Západné Slovensko vďačí Dunaju za kvalitnú vodu. energie, ktorú vlastne ani nepotrebujeme, považuje v prvom rade za príležitosť investorov nabaliť si vačky z dotácií. „Zopár oligarchov v pozadí rôznych nastrčených firmičiek nám pred očami nivočí rieky, aby si kúpili novšiu a väčšiu jachtu, a my sa iba prizeráme, v lepšom prípade protestujeme. Výsledok je zvyčajne rovnaký. Biznis spojený s politikou si nájde cesty ako presadiť svoje záujmy. Majitelia vodáckych kempov a požičovní člnov končia svoje podnikanie. A my budeme musieť za rekreáciou cestovať do krajín, kde si svoje rieky vážia. Stačí sa pozrieť do susedného Česka, Maďarska alebo Slovinska, ako sa tam rozvíja vodná turistika.“ Na Slovensku nemáme vyhlásené zóny, v ktorých by sa malé vodné elektrárne nemohli stavať. Naplánované sú aj na chránených územiach či v ramsarských lokalitách a miestach zaradených do Natury 2000. Navyše, každú elektráreň posudzujú zvlášť, hoci v rade za sebou vytvárajú vlastne jedno veľké vodné dielo, ktoré zmení ekosystém celej rieky. Vodné toky sú podľa našej ústavy vo vlastníctve štátu. A to je podľa Tomáša Derku hlavný

dôvod, prečo investori pri výstavbe malých vodných elektrární prehradzujú celý tok betónom. „Sú šetrnejšie možnosti ako ich stavať,“ vysvetľuje. „Napríklad vybudovať derivačný kanál, akési rameno, ktoré odkloní časť vody z hlavného toku k turbíne elektrárne a potom ju privedie naspäť. To by však museli kupovať alebo prenajímať ďalšie pozemky.“ Ďalšia možnosť sú elektrárne na spôsob plávajúcich mlynov, aké boli na našich riekach aj v minulosti. Pontónové zariadenie, ktoré neovplyvní celú rieku. Podľa časti odborníkov sme energeticky sebestační a ďalšie elektrárne s malým výkonom nepotrebujeme. Ekologická energia v skutočnosti nemusí byť eko. A dotujeme ju všetci. Jej výkupné ceny sú vyššie, než výkupné ceny energií z neobnoviteľných zdrojov energie. Keďže už teraz máme na Slovensku nadbytok inštalovaného výkonu elektrární, musíme nadbytočnú elektrickú energiu vyvážať. Samozrejme, za trhové ceny. Takto všetci cez faktúry za elektrinu dotujeme nielen našich oligarchov, ale aj spotrebiteľov v zahraničí.

Nota bene

09 2015

MUŽ VODA

Téma

Keď lekár Radžendra Singh zistil, že najväčším problémom jeho krajiny nie sú choroby, ale nedostatok vody, rozhodol sa ju vyliečiť pomocou starej indickej techniky zachytávania dažďovej vody. Galina Lišháková Pred pol rokom sa Radžendra Singh (54) stal nositeľom „Nobelovky za vodu“ – ekologickej ceny, ktorú udeľuje Štokholmský medzinárodný inštitút vody (SIWI). Metóda zachytávania dažďovej vody pomocou nádrží na zemi a pod zemou, hrádzí a šácht, aj vysádzania stromov prináša vodu a zároveň je prevenciou voči povodniam. Indický lekár touto prastarou technikou obnovil korytá riek aj pôdu, prilákal voľne žijúcich živočíchov a do opustených dedín sa vrátili ľudia. To všetko začalo aj vďaka jeho talentu motivovať ľudí k zlepšeniu tváre krajiny vlastnými rukami. V roku 1986 dedinčania z BhanotaKolyala spolu s dobrovoľníkmi zostrojili nádrž pri prameni už takmer vyschnutej rieky Arvari. Do nádrže sa zachytávala dažďová voda a obnovovala vyschnuté zásobárne podzemnej vody. Tento príklad nasledovali ďalšie dediny ležiace na brehoch koryta rieky a v roku 1990, keď počet priehrad dosiahol 375, šesťdesiat rokov vyschnutá rieka začala znovu prúdiť.

marketplace.org, REUTERS/Stephen Hird No bitka ešte nebola vyhraná. Hladina vody v rybníkoch a jazerách v lokalite nestúpla toľko, koľko sa očakávalo. Voda sa totiž odparovala šachtami početných baní v pohorí Aravalli, bohatom na minerály. Miestni obyvatelia podali vo verejnom záujme žalobu na Najvyššom súde a ten v roku 1991 ťažbu čiastočne zakázal. Ďalších desať rokov trvalo, kým ju zakázal úplne, no už v roku 1995 sa stala Aravri trvalou riekou.

môžeme zmeniť veľmi rýchlo, meniť geografiu nejakú dobu trvá. No budem sa snažiť.“ Podľa vzoru Mahátma Gándhího, svojho idolu, teraz Radžendra Singh putuje kontinentmi a prednáša o metóde, ktorú oživil. „Náš problém je globálny, ale vyriešiť ho musia ľudia v konkrétnych lokalitách. Rovnako v chudobných aj v bohatých krajinách. Právo na vodu je jedno zo základných ľudských práv. Ale zabezpečiť ho môžeme, až keď splníme práva rieky a prírody.“

Radžendra Singh pomohol týmto spôsobom oživiť aj ďalšie mŕtve rieky, ako Ruparel, Bhagani, Sarsa, Jahajwali v regióne Radžendra Singh bol súčasťou Rádžasthán v severozápadnej Indii, úspešnej kampane proti výstavbe a podporou vysádzania stromov aj vodnej elektrárne, ktorá by mala lesy na území rozľahlom 6500 km2. vplyv na rieku Bhagirathi v severnej „Keď sme začali túto prácu, pozerali Indii. Dosiahol, že vláda indického sme sa len na krízu pitnej vody regiónu Uttar Pradesh uznala práva a hľadali spôsob riešenia. obyvateľov na rieku zákonom, čím V súčasnosti máme vyšší cieľ. sa záujmy súkromného sektoru Žijeme v storočí znečisťovania a v súvislosti s riekou stali druhoradé. vykorisťovania prírody, a ak to „V Indii je to možné. Ale je to možné všetko chceme zastaviť, musíme aj na západe? To je zákerná otázka, vojnu o vodu premeniť na mier. To pretože máte úplne iný druh systému. je cieľom môjho života. Neviem, Máte privatizáciu spoločností, veľa či to stihnem, lebo kým históriu záujmových skupín, mnoho veľkých

korporácií. Je to naozaj dôkladne zlepený systém.“ V úsilí o uznanie práva obyvateľov na riečnu vodu a prístup k prírode plánuje v roku 2017 navštíviť Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva v Ženeve. Muž Voda, ako Radžendru Singha volajú v Indii, je tichý a nenásilný, no svojou filozofiou a prácou razí cestu, ktorá by mohla byť riešením jedného z najvážnejších svetových problémov – krízy pitnej vody. Radžendra sa narodil ako najstarší zo siedmich detí v rodine roľníka a po získaní titulu chirurga ajurvédskej medicíny sa zapísal na štúdium literatúry v hindčine, ktorá je v Indii úradným jazykom. Svoju kariéru začal ako dobrovoľník pre vzdelávanie v Jaipure a neskôr bol poverený dohliadať na kvalitu škôl pre vzdelávanie dospelých v okrese Dausa v Rádžastháne. Po skepse z nedostatočnej ochoty nadriadených riešiť problémy, dal výpoveď a ako dobrovoľník sa pripojil k skupine kováčov, ktorá putovala od dediny k dedine a žila z minimálnych príjmov. To ho inšpirovalo k úzkej spolupráci s ľuďmi, predal všetko, čo mal, a kúpil si lístok na autobus do regiónu Rádžasthán. Vystúpil na poslednej zastávke a v dedine Gopalpura si otvoril súkromnú lekársku prax. No čoskoro sa ukázalo, že ľudia v okolí viac než zdravotnú pomoc potrebujú vodu. Blízky okres Alwar, ktorý mal kedysi trh s obilím, bol v tom čase z veľkej časti suchý. Prispeli k tomu roky odlesňovania

a vyčerpávanie hladiny podzemnej vody pre zavlažovanie polí, moderné vŕtanie studní, ale aj minimálne zrážky nasledované povodňami. Väčšina obyvateľov Indie je závislá na zhruba dvojmesačných každoročných monzúnových dažďoch. Tie sú však veľmi nepredvídateľné a voda, ktorú prinesú, pre jednu miliardu obyvateľov Indie nestačí. Aj preto, že ju prakticky nechávajú stiecť po suchej zemi. Keď si to Radžendra uvedomil, spomenul si na staroveké texty o technike zachytávania dažďovej vody, ktorou sa kedysi úspešne regulovalo sucho v krajine. Začal presviedčať miestnych ľudí k stavbe johad, hlinených priehrad, ktoré sa tradične používali na ukladanie dažďovej vody. Zmenu profesijnej orientácie vôbec neľutuje. „Keby som pokračoval v ajurvéde, vyliečil by som niekoľko osôb, ale teraz opravujem duše ľudí. Snažím sa rozšíriť ich myseľ a srdce, čo pomáha spoločnosti byť zodpovednejšou. Moja nová úloha začína prinášať dobré výsledky.“ Hoci je úspech metódy, ktorú Singh znovuobjavil, v regióne Rádžhastán ukážkový a vláda spravila pár pozitívnych krokov, aby ju mohol presadzovať aj na iných miestach krajiny, obchodníci a záujmové skupiny vo vodohospodárskom priemysle majú v Indii stále veľký vplyv. „Je smutné, že kým Štokholm je ochotný uznať dôležitosť ochrany vôd,

naša vlastná vláda v Indii nie je horlivá preniknúť do starovekých metód jej zachovania,“ povedal v roku 2012, keď opustil Národnú radu povodia Gangy pre nedostatok odhodlania k jej omladeniu. „Pojem omladenie v súvislosti s riekou vyšiel z našej práce, ale to, čo sa dnes deje, je dodávateľom riadené čistenie odpadových vôd, a nie omladenie. Nestačí, ak vláda deklaruje, že Ganga je národná rieka. Podobne ako protokoly na ochranu národnej vlajky, aj protokoly na ochranu Gangy majú trestať jej ničiteľov, resp. znečisťovateľov vody a kanalizácie.“ Povrch našej planéty zo 75 percent pokrýva voda, ale len necelé 3 percentá tvorí sladká voda a iba 0,3 percentá vody je pitnej. Takmer dva milióny ľudí ročne zomiera v dôsledku nedostatku pitnej vody a pre klimatické zmeny sa jej zdroje prudko vyčerpávajú. OSN vyhlásila, že ak problém nezačneme riešiť rázne, za pätnásť rokov bude o pitnú vodu zápasiť polovica svetovej populácie. Každý človek môže urobiť niečo preto, aby sa kolobeh vody v prírode zachoval. Či už tým, že nenechá tiecť vodu z kohútika zbytočne, alebo tým, že bude zachytávať a využívať dažďovú vodu. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia. Zdroje: BBC news, The Guardian, The Hindu, India Together, QUARTZ India, wikipedia.com

Nota bene

09 2015 Téma

Má ešte Expo energiu pre život? Svetová výstava s najdôležitejšími výdobytkami techniky a blahobytu krajín sveta, alebo iba propagácia cestovného ruchu? EXPO 2015 trvá v Miláne do konca októbra. Ešte ju stihnete. Jana Čavojská

KRIŠTÁĽOVÝ PALÁC. Keď v roku 1851 otvorili v Krištáľovom paláci v Londýne prvú skutočne svetovú, medzinárodnú výstavu, mohli si návštevníci obzrieť najnovšie výdobytky techniky, vedy a ľudskej invencie. Dnes sa zdá, že Expo slúži v prvom rade na to, aby sa jednotlivé krajiny čo najviac vyťahovali pompéznymi prezentáciami a čo najohurujúcejšími pavilónmi. Áno, bolo to farebné, možno aj zábavné, hlasné a interaktívne. Ale o čom to vlastne bolo? Niektorí odborníci sa preto pýtajú, či majú obrovské výstavy ešte zmysel... Autorom myšlienky prvej svetovej výstavy v Londýne bol v polovici 19. storočia princ Albert, manžel kráľovnej Viktórie. S ďalšími kolegami z Kráľovskej spoločnosti pre umenie, priemysel a obchod chceli vymyslieť udalosť, ktorá by predstavila najmodernejšie výdobytky technického pokroku. A zrejme chceli tak trochu zatieniť Francúzov. Tí si zorganizovali podobnú, hoci iba národnú výstavu pár rokov predtým. Výstava v Londýne mala potvrdiť Veľkú Britániu ako vedúceho svetového priemyselného lídra. Vystavovatelia už vtedy hrali na efekt. Krajina vybudovala nový Krištáľový palác, kde mohlo 45 zúčastnených štátov postaviť svoje expozície. Každý mal predstaviť najmodernejšie výdobytky pokroku a vedy. V Krištáľovom paláci bol napríklad naaranžovaný celý výrobný proces bavlny od rastlinky až po ušitý odev. Boli tam telegrafy. Mikroskopy. Barometre. Zbrane. Chirurgické nástroje. Diamanty – v indickom pavilóne mohli diváci uvidieť najväčší drahý kameň na svete Koh-i-Noor. Veľa expozícií bolo pohyblivých. V tých dobách ľudia väčšinou nemali možnosť cestovať do sveta. V Krištáľovom paláci prišiel svet k nim. Výstavu navštívilo šesť miliónov ľudí. Na dnešné libry zarobila viac ako 18 miliónov. Tie boli použité na vybudovanie veľkolepého Múzea Viktórie a Alberta, Vedeckého múzea a Prírodovedeckého múzea. Dodnes je v nich vstup zadarmo.

Od roku 1935 organizuje svetové výstavy medzinárodná organizácia BIE. Môžu sa konať iba raz za päť rokov a trvajú šesť mesiacov. Témou prestížnych udalostí bola spočiatku veda, technika a priemysel. Neskôr prišli témy ako umenie, architektúra, v mladšej histórii Expa aj voda a ochrana životného prostredia. Svetové výstavy Nota bene zanechali po sebe niekoľko charakteristických, dodnes 09 2015 obdivovaných stavieb. Napríklad Sochu slobody v New Téma Yorku, Eiffelovu vežu v Paríži, Atomium v Bruseli. No na mnohých miestach zostala po pompéznych pavilónoch betónová spúšť, ktorá nenašla ďalšie využitie. Areály musia byť obrovské, s dômyselnou infraštruktúrou, aby zvládli nápory návštevníkov. Po pár mesiacoch je však po všetkom. Infraštruktúra je zrazu zbytočná. Už nikdy nebude musieť prepraviť denne desaťtisíce ľudí a tony tovaru.

ENERGIA PRE ŽIVOT. Expo už teda nemá byť len prezentáciou najnovších technických výdobytkov ako v počiatkoch histórie svetových výstav. Novou ideou je snaha o zvyšovanie povedomia verejnosti o globálnych problémoch súčasnosti a hľadaní ich riešení. V Šanghaji v roku 2010 to bol urbanizmus a rozumné fungovanie veľkomesta. Témou Milána je Jedlo pre planétu, energia pre život. Podarilo sa túto ideu naplniť? Keď si odmyslíme expozície, ktoré pripomínajú skôr letiskový obchod so suvenírmi, a pavilóny propagujúce krajinu ako destináciu, stále zostane dosť skvelých prezentácií, pre ktoré sa Expo oplatí vidieť. V Miláne sa zišlo obrovské množstvo najnovších poznatkov a výdobytkov spojených s potravinami a obnoviteľnými zdrojmi energie. Organizátori pripravili výstavy objasňujúce možnosti planéty nakŕmiť všetkých jej obyvateľov, potraviny budúcnosti, potraviny pre ľudí s alergiami a intoleranciami, supermarkety budúcnosti, ktoré budú zároveň knižnicou poznatkov o jedle, trvalo udržateľné hospodárenie na poľnohospodárskej pôde.

Nota bene

09 2015 Téma

Mnohé krajiny sa do témy trafili kreatívne. Jednoduchou, zrozumiteľnou formou vysvetľujú podstatu správneho hospodárenia, potravinovej bezpečnosti, objasňujú pôvod a význam poľnohospodárskych plodín, ukazujú národné jedlá a najpoužívanejšie potraviny vo svojom regióne. Napríklad Francúzsko, Nemecko, Katar, ale aj malý Azerbajdžan. Niekoľko expozícií sa venuje hmyzu ako jedlu budúcnosti. Pavilón Vatikánu zas vysvetľuje, že nielen jedlom je človek živý. Inde predstavujú spôsoby distribúcie potravín v kontraste s najhoršími hladomormi v dejinách ľudstva, apelujú na maximálne využitie dopestovaných plodín, aby nekončili v odpade, vysvetľujú nebezpečenstvo extenzívneho rybolovu a klimatických zmien. Vnímavý návštevník tu nájde najnovšie poznatky a zároveň môže vyskúšať nové chute jedál a nápojov z celého sveta. Slovenský pavilón patrí na výstave k tým menším, ale vzhľadom na to, že sme malý vystavovateľ, nemáme sa za čo hanbiť. Pekné, ornamentálne, veselé a interaktívne. No tému nakŕmenia planéty sme tiež nejako opomenuli. Prezentujeme sa umením, folklórom, tradíciami, virtuálnou realitou a tanečným klipom na pesničku Happy na rôznych pekných miestach Slovenska. Expozícia má potenciál zaujať návštevníkov na pár minút, no o trvalo udržateľnom rozvoji a potravinovej bezpečnosti nevypovedá. Až na bryndzové halušky a trdelník v slovenskej reštaurácii.

Centrom Expa je fontána s pravidelnými hudobnými šou.

Majú čas sa zastaviť a ovoniavať ruže, myslia si, že za hodinu stihnú desať vecí naraz, sú zdravší, šťastnejší a dlhšie žijú. Bodaj by nie, keď svojimi neskorými príchodmi zdeptajú každého realistu. O nás pesimistoch ani nehovoriac. Elena Akácsová

Slovenský pavilón zaujme na pár minút.

Neznášam nedodržiavanie termínov. Všade chodím načas, vlastne v predstihu, optimalizujem si trasu, predpokladám zápchy a prekážky. Ak ma predsa len niečo zdrží, aj keď som stále nevyčerpala časovú rezervu, znervózni ma to. A ak niekam prídem neskoro – nie vlastnou vinou! – považujem to za svoju prehru a ospravedlňujem sa donekonečna. Jednoducho, stresujem sa dlhodobo vopred, počas a aj po termíne. Neuľaví sa mi, ani keď prídem načas, pretože potom strávim cenné minúty čakaním na niekoho, kto má k termínom laxnejší prístup. Nedávno ma preto v tejto súvislosti prekvapil článok v Elite Daily nazvaný: Všetci optimisti majú spoločnú jednu vec: všade chodia neskoro. Autor článku John Haltiwanger vychádzal zo zistení, ktoré zhrnula konzultantka v oblasti manažmentu Diane DeLonzorová v knihe Never be Late Again. DeLonzorová radí oneskorencom ako prekonať svoju neschopnosť dodržiavať termíny, lenže Haltiwanger si z jej knihy odniesol úplne iné závery!

ČÍM VIAC, TÝM VIAC? Niektoré veci však orga-

nizátorom absolútne nevyšli. Odhliadnuc od korupčných škandálov pri rozdeľovaní zákaziek či mora betónu na mieste Expa, ktoré nemá s trvalou udržateľnosťou nič spoločné, sprevádzajú milánske Expo ďalšie paradoxy. Napríklad McDonald a Coca-Cola medzi hlavnými partnermi, krokodílie burgery podávané v pavilóne Zimbabwe – pôvodne doviezli tonu krokodílieho mäsa, rýchlo sa však rozpredala, tak do Talianska priviezli ďalšie štyri tony, alebo ryba fugu v japonskom pavilóne – tej dorazilo do Milána len zopár kilogramov a návštevníci ich skonzumovali bez nehody počas prvých dní trvania výstavy. Belgičanom však organizátori nepovolili priviezť živý hmyz a pripravovať z neho pokrmy budúcnosti. Tieto správy idú ťažko dokopy so šetrným získavaním jedla a ochranou planéty. Tohtoročné Expo počíta s dvadsaťmiliónovou návštevnosťou. Zaviedli aj zvýhodnené vstupné 5 eur po 19. hodine. Na kultúrny program a do desiatok reštaurácií tak prilákali Milánčanov, ktorí si zvykli tráviť na Expe letné večery. Pre porovnanie: v Šanghaji si ako métu určili návštevnosť 70 miliónov. Keď to vyzeralo tak, že 70 miliónov návštevníkov nedosiahnu, začala vláda organizovať Expo zájazdy pre robotníkov a školské kolektívy. Oplatilo sa, na záver sa mohla pochváliť neuveriteľnými 73 miliónmi návštevníkov. Expo v Šanghaji sa stalo najväčším Expom v histórii s najväčším počtom návštevníkov celkovo, aj v jeden deň – 16. októbra prišlo viac ako milión ľudí. Zdá sa, že či už bude ďalšia história Expa dlhá, alebo naopak krátka, tento rekord prekonaný nebude.

Optimisti vedia chodiť neskoro

Čakanie na vstup do talianskeho pavilónu.

„Väčšina ľudí mešká celý život, bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo zlé,“ píše DeLonzorová a dodáva, že príčina sa môže skrývať hlboko v mozgu a je súčasťou osobnosti a psychického nastavenia. No a práve z toho Haltiwanger vyvodzuje, že nedochvíľnosť je symptómom pozitívnej osobnosti. Že chronickí oneskorenci nie sú beznádejné prípady, ale naopak tie nádejné. Oneskorenci sú optimisti. Veria, že sú schopní stihnúť viac vecí v obmedzenom časovom úseku ako ostatní smrteľníci, že zvládnu oveľa lepšie aj multitasking. Aj keď majú absolútne nerealistický odhad, v dlhodobom horizonte sa im takýto prístup vypláca. Majú menší stres a tým menej kardiovaskulárnych ochorení, lepšiu imunitu, dožívajú sa vyššieho veku. Sú produktívnejší, kreatívnejší, tímovejší hráči, uvoľnení a nekonfliktní. Namiesto stromov vidia les, čo tam po detailoch a pár minútach, keď v diaľke čakajú nekonečné príležitosti. Vedia žiť prítomný okamih, vedia sa len tak zastaviť a ovoniavať ruže. Život sa predsa nedá naplánovať do najmenšieho detailu, treba si nechať miesto

Oddychová zóna pri fontáne.

na prekvapenia a vychutnávanie prítomnosti. Máme sa od nich čo naučiť. Aby som s mojou chorobou „byť všade načas“ zabojovala, obdaril ma vesmír hneď niekoľkými blízkymi, pre ktorých je „time management“ prázdny pojem. Snažím sa nebrať si ich meškanie k srdcu a hľadať na mieste stretnutia nejaké voňavé ruže. Párkrát sa mi už podarilo aj meškať, ale do ich prirodzenej ľahkosti mám stále ďaleko. Pred časom som sa ponáhľala ku kamarátke, ktorá je môj najvyšší sensei umenia nedochvíľnosti. Frflala som, že sa dohadujeme na čas, keď sa budem predierať cez mesto najväčšou dopravnou zápchou a namiesto pätnástich minút mi bude cesta trvať aspoň pol hodiny. A moja sensei prostredníctvom i-messengera riekla: „Zápcha je len taká veľká, akú moc jej nad svojím osudom prisúdiš.“ Odvtedy si tú vetu opakujem ako mantru. Funguje zázračne. Nezačala som viac meškať, ale doslova cítim, ako mi to predlžuje život. Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

06 2015 Proti srsti

vensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko, Nota bene Moldavsko a Ukrajina – sa už možno pridala aj ďalšia krajina. 09 2015 Hovorí si Liberland a nárokujú si ju ľudia, ktorí snívajú Reportáž o inom svete, ako je ten, v ktorom žijú.

Nota bene

09 2015 Reportáž

Otvorte si mapu sveta a pozrite sa na oficiálne hranice medzi Srbskom a Chorvátskom. Všade, kde Dunaj rozdeľuje dve krajiny, je jeho úloha jasná: hranicu tvorí stred rieky. Tu je to inak. Hranica kľučkuje ramenným systémom. Raz zabieha do Srbska, potom do Chorvátska. Tam a zasa tam... Z brehu na breh. Takáto zvláštna situácia nastala po rozpade bývalej Juhoslávie a delení územia pod prísnym dohľadom OSN. Srbi vracali Chorvátom dobité územia administratívne. Namiesto toho, aby sa zhodli na jednoduchom určení hranice, najmä Chorváti trvali na hranici z čias pred vznikom Juhoslávie. Vtedy ešte nebolo jasné, ktoré je hlavné koryto Dunaja. Počas jeho splavňovania volili budovatelia najkratšiu a najvýhodnejšiu cestu. Rieka je dnes iná, ako bývala. O hranice sa vtedy nikto nestaral.

NEMA PROBLEMA! Juhoslávia. Dnes už neexistujúca krajina, ktorá po druhej svetovej vojne zjednotila územia dnešného Srbska, Chorvátska, Slovinska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Macedónska a ešte stále pre mnohých sporného Kosova. V tom čase nebolo treba riešiť žiadne územné nároky. Srbsko a Chorvátsko sa dostalo do vojenského stretu počas občianskej vojny až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy bolo územie raz srbské, raz chorvátske. Nie, že by sa niekomu žiadala práve táto oblasť a stálo by za to v boji o ňu zomierať. Urputné boje a vojnové svinstvá sa diali nižšie po prúde rieky v dedinách, a hlavne v meste Vukovar.

Od chorvátskej Batiny je Liberland vzdialený 7 kilometrov po prúde rieky.

Rybársky lístok do Liberlandu Chorváti sa hnevajú, Srbi sa zabávajú, ťukajú si na čelo a tvrdia, že na spornom ostrove aj tak nič nie je. Od apríla sa tu rozkladá Liberland. Dagmar Canisová

PO VODE, PO SÚŠI. Do Liberlandu sa snažíme nakuknúť z Chorvátska. Chorváti novovzniknutú krajinu nerešpektujú a na tému jej vzniku nechcú ani len žartovať. Miestni policajti prichádzajú takmer okamžite a posielajú nás naspäť. Odprevadia nás až do „bezpečnej“ vzdialenosti. Nie sme jediní, kto sa pokúša do Liberlandu aspoň nahliadnuť. Sú to najmä aktivisti a ľudia, ktorí snívajú o zemi zasnúbenej. Po vode, po súši... Ako sa len dá. Chorvátska polícia ich zatýka, strká do basy. Nič však nepomáha. Aktivisti si nachádzajú stále nové cestičky a sú nezastaviteľní. Ako vlna utečencov, ktorí tiahnu Európou. Ich posledným víťazstvom bolo zistenie, že ak si v Chorvátsku kúpia rybársky lístok do tejto oblasti, tak ich policajti nevyhodia. Rybársky lístok ako pas či povolenie na vstup. Znie to absurdne? Ako utečenecká kríza odhodlaných ľudí, ktorí chcú utiecť kamsi do zidealizovanej krajiny. Dunaj. Druhá najdlhšia európska rieka preteká desiatimi krajinami. Málokto ich dokáže vymenovať. A málokomu napadne, že po rozpade Sovietskeho zväzu preteká aj Moldavskom, ktorému pripadá necelého pol kilometra ľavého brehu. K týmto desiatim štátom – Nemecko, Rakúsko, Slo-

Lenže práve nakreslená hranica a ticho okolo nej spôsobili, že český aktivista Vít Jedlička si toto miesto spolu so svojimi priateľmi našli na Wikipédii a vyhlásili ho za novú krajinu Liberland. Srbsko s tým v zásade nemá problém, Chorvátsko áno. Aj napriek tomu, že podľa máp to je územie Srbska na chorvátskej strane Dunaja. Chorvátsko už po občianskej vojne a územnom vysporiadaní nesúhlasilo, aby sa hranica vyrovnala a prechádzala stredom rieky. Škrelo ich, že z tých pidi území majú oni v Srbsku o veľké pidi územíčko viac, a teda ako by k tomu prišli, keby oň prišli? Vraj existujú nejaké dohody, že si bude každý riešiť veci na svojom brehu, ale nič oficiálne a zrozumiteľné. Preto Liberland. A čo teraz? Míny. Tie niekde ukryté a pozabúdané strážia pokoj niektorých oblastí prírodného parku Kopački rit a jeho podunajského okolia dodnes. Počas občianskej vojny sa nikto neobťažoval presne lokalizovať a zaznamenávať ich polohu. Že by bola nejaká aj v Liberlande je málo pravdepodobné. Je to naozaj strategicky nezaujímavá oblastička. Ale... Možno... Veď práve tu sa odohrala počas druhej svetovej vojny šialená Batinská bitka. Podľa mestečka Batina, ktoré susedí s katastrom Liberlandu. Ustupujúce jednotky Wehrmachtu utŕžili porážku. Bola to najväčšia bitka na území voľakedajšej Juhoslávie. Aj po nej zostali v krajine zabudnuté bomby a nevybuchnutá munícia.

Nota bene

09 2015 Reportáž

Nejasnosti. Tie sú príčinou toho, že územie nie je začlenené do jedinečného prírodného parku Kopački rit. Park je chorvátsky. Územie strážia Chorváti, ale... Strážcovia prírody tvrdia, že keby bolo toto územie súčasťou parku, bola by to jeho najkrajšia, nedotknutá časť. Ďalšou komplikáciou v novej krajine sú záplavy. Keď sa Dunaj rozvodní, je po súši. Jednými z mála trvalo usídlených živých tvorov na ostrove môžu byť korytnačky močiarne.

sú v rukách stále tých istých záujmových skupín. „Vyhovuje im systém, že dotácie dostávajú aj chudobní a aj bohatí. To je veľmi zvláštny systém, keď sa spoločnosť zbiera na to, aby niekto veľmi bohatý mohol dostať nejaký darček v miliónoch dolárov. V Česku máme rodeného Slováka Andreja Babiša a ten si za európske peniaze zriadil ranč. Je to zvláštny a veľmi nemorálny systém, v ktorom musia chudobní ľudia dlhé hodiny makať na to, aby odviedli dane zo všetkého a aby sa potom tie peniaze prerozdelili medzi ľudí, ktorí sú enormne bohatí.“

ŽI A NECHAJ ŽIŤ. Liberlanďania sú tvrdohlaví. Na svojej internetovej stránke www.liberland.org vysvetľujú: „Slobodná republika Liberland je suverénny štát ležiaci medzi Chorvátskom a Srbskom na západnom brehu Dunaja...“ Liberland vznikol vďaka hraničnému sporu medzi Chorvátskom a Srbskom. Túto oblasť pozdĺž západného brehu Dunaja si nenárokuje Chorvátsko, Srbsko a ani žiadny iný štát. Bola to teda terra nullis, čiže územie nikoho, a to do času, kým túto situáciu využil Vít Jedlička… Vít Jedlička založil v tejto krajine 13. apríla 2015 nový štát Liberland a stal sa jeho prezidentom. Rozlohou cca 7 km² je Liberland hneď po Vatikáne a Monaku tretím najmenším suverénnym štátom. Jeho mottom je Ži a nechaj žiť, pretože Liberland si zakladá na osobnej a ekonomickej slobode svojho ľudu, čo garantuje ústava, ktorá výrazným spôsobom obmedzuje moc politikov tak, aby nemohli príliš zasahovať do slobôd liberlandského ľudu. Stačí napísať žiadosť a máte šancu stať sa občanom krajiny, ktorej prezidentom je jeden z troch zakladajúcich dobyvateľov. Vít Jedlička bol doteraz ekonóm a nie príliš známy český politik, člen strany Svobodní, je euroskeptik a kritik Bushovej a Obamovej vlády.

Prezident Vít Jedlička si začal plniť sen o lepšej krajine.

Čakáme. Pán prezident cestuje z Prahy a chvíľu mešká. V domčeku, ktorý je základňou spriaznených duší Liberlandu v Srbsku v obci Bezdan, práve podávajú večeru. Placky, pečené zemiaky v alobale, šalát a pivo. Varil vegán. Na malom dvorčeku je zhromaždených niekoľko aktivistov a novinárov. Tým sa myšlienka Liberlandu páči. Prišla aj skupina až z Francúzska a dievčina, ktorá pracuje pre americkú rozhlasovú stanicu. Liberlandisti sa tešia. Ktosi zostal na ich území aj cez noc bez toho, aby ho chorvátska polícia zadržala a vyviedla či zatvorila. A hurá! Rybársky lístok ako nespochybniteľná vstupenka zaručene funguje!

DOBRÝ SYSTÉM VYDRŽÍ. Túžba nájsť územie, ktoré

nie je územím žiadneho štátu, bola u prezidenta Jedličku veľmi silná už od revolúcie. „Keď sa u nás v roku 1989 vytváral vyšší stupeň spoločnosti, tak som si to, ako malé dieťa, dosť pamätal. Bola to veľká zmena, z ktorej boli ľudia veľmi nadšení. Prebehlo to za pár dní a prinieslo väčšiu mieru slobody a oveľa vyššiu mieru prosperity vo veľmi krátkom čase. Odvtedy som nadšený z myšlienky, ako sa dá v priebehu niekoľkých dní zmeniť režim spoločnosti. Vždy ma zaujímalo, či by sa dal urobiť podobný skok.“ Toto nadšenie priviedlo prezidenta Liberlandu k štúdiu ekonómie a politológie. 31-ročnému aktivistovi sa podľa jeho slov nepáči, že svetu vládnu politici, oligarchovia a že médiá

Liberland je ostrov. Hranicu tvorí koryto Dunaja a z druhej strany jedno jeho rameno.

Preto sa Jedlička snaží o reformy. Pred piatimi rokmi založil portál www.reformy.cz. „Toto bol jeden zo spôsobov ako sa s nimi vyrovnať. Založiť si vlastný štát s minimálnym množstvom regulácií a daní. Vieme, že nech to urobíme akokoľvek dobre, celý systém sa môže pokaziť. Ale ak to urobíme naozaj dobre, môže vydržať dlhšie. Ak sa spoločnosť dobre nastaví, môžu to byť aj stovky rokov. Tak ako sa podarilo nastaviť systém v Amerike.“ V súčasnosti Liberland rokuje približne s desiatimi hlavami štátov. Zatiaľ ho uznal len Sudán. „Z medzinárodného hľadiska je dôležité, že štát existuje, uznanie žiadneho ďalšieho štátu nie je potrebné. Máme jasne definované územie. K tomu nám pomohol môj srbský ambasádor. Dodal nám detailné mapy. Srbsko sa tohto územia vzdalo a Chorváti tvrdia, že im nepatrí. Jediné detailné katastrálne mapy udržujeme my.“

BUDOVANIE NÁRODA. Pri zakladaní Liberlandu boli traja občania a jeden novinár. „Na prezidentských voľbách som sa nezúčastnil,“ hovorí Jedlička. „Po desiatich dňoch srbské ministerstvo zahraničných vecí vyhlásilo, že im vznik Liberlandu neprekáža. To vzbudilo silnú vlnu záujmu a Chorvátsko, ktoré dovtedy tvrdilo, že to územie je Srbsko, zvolalo tajné stretnutie vlády. Zvolili taktiku, že sa postarajú, aby sa na toto územie nikto nemohol dostať, že budú všetkých zatýkať za nelegálny prechod štátnej hranice a ich jediná mediálna odpoveď bude, že to považujú za vtip. Ocenil som, že uznali hranicu. Z demonštratívnych dôvodov som sa nechal zadržať a zavrieť pri prechode chorvátskej hranice a hranice Liberlandu a o týždeň na to za ilegálny prechod akoby srbsko-srbskej hranice... Opäť ma však zatkli Chorváti. Zjavne je možné čokoľvek.“ Je pravdepodobné, že Liberlanďania to spolu s prezidentom nevzdajú. Postupne kupujú majetky na oboch stranách rieky. Sídlia na srbskej a už aj na chorvátskej strane. Žiadostí o občianstvo majú viac než 70 tisíc. Na webe je zaregistrovaných 380 tisíc priaznivcov. „Budovanie národa je činnosť, ktorá zaberá veľa času. Liberland postupne otvára ambasády po celom svete a teší sa priazni významných osobností, ktoré sa nám snažia pomáhať. Občianstvo dostanú zatiaľ iba ľudia, ktorí mu venujú väčšie úsilie. Od každého z nich potrebujeme rádovo desaťtisíce dolárov, ktoré sú nutné na to, aby štát mohol vzniknúť. Ak budeme chcieť prekonať všetky znemožňujúce kroky chorvátskej strany, budeme potrebovať približne sto miliónov dolárov. Ale mám dobrú správu. Niektorí členovia našej potenciálnej vlády disponujú väčším majetkom, ako je sto miliónov dolárov.“

Nota bene

09 2015 Reportáž

Nota bene

09 2015 Ľudia

Kuchárky (zľava) Ružena, Ruženka, Helena, Eva, Zuzana.

SUPER jedlo pre SUPER ľudí Nikomu v tom dlhom rade čakajúcich neprekáža, že si pochutia na jedle, ktoré pripravili kuchárky bez domova. Lucie Kavanová Bol koniec augusta a tropické horúčavy vyháňali z ulíc víkendovej Prahy aj tých najväčších priaznivcov potuliek. Jediným miestom, kde bola okrem kúpalísk hlava na hlave, bolo Rašínovo nábřeží na brehu Vltavy. Ako každú sobotu, aj v sobotu našej reportáže tu stáli desiatky stánkov plné rôznych dobrôt. Vo vzduchu sa miešala vôňa chleba, čerstvo natrhaných byliniek, kvetov a domácich údenín. Medzi tým všetkým sa pohybovali stovky miestnych i turistov. Uprostred trhoviska, priamo pri rieke, ľudia zvedavo okukovali plátenný stánok s bannerom: „Kuchárky bez domova – varíme super jedlo pre super ľudí ako ste vy!“ Malá veselá žena s bujnou hrivou, v pestrom tričku a zástere práve miešala ďalšiu dávku cesta na palacinky. Nikomu v tom dlhom rade čakajúcich evidentne neprekážalo, že Soňa bola ešte nedávno bez strechy nad hlavou. Podobne ako ju vrátil tento stánok do života už desiatky žien bez domova. Nový, neobvyklý projekt dvoch mladých pražských aktivistiek žne úspechy i v zahraničí. Naposledy vo Viedni, kde získal (rovnako ako bratislavskí

jakodoma.org nosiči batožín z Hlavnej stanice) jednu z hlavných cien v súťaži Sozial Marie. V Prahe človek ľahko podľahne dojmu, že ženy tu na ulici ani nežijú – väčšina celonočných osadníkov parkov a mestských lavičiek sú muži. Napriek tomu tvoria ženy podľa odborníkov asi tretinu ľudí bez domova. Ich počet sa v hlavnom meste odhaduje na 3 500 a ešte raz toľko ich je vo zvyšku krajiny. „Väčšina žien bez domova zostáva nejakým spôsobom skrytá,“ prikyvuje koordinátorka projektu Kuchárok bez domova, Lenka Vrbová. Spoločnosť na ne má tendenciu hľadieť – ako na matky – kritickejšie než na mužov. Na ulici sú pritom vystavené oveľa väčšiemu nebezpečenstvu. „S ženským bezdomovectvom je úzko spojené násilie, či už ako príčina, sprievodný jav, alebo oboje,“ dodáva Vrbová. Ešte donedávna sa pritom pomocou špeciálne pre ženy bez domova žiadna česká mimovládka nezaoberala. To sa pred štyrmi rokmi rozhodli zmeniť sociologičky

Helena, Zuzka a koordinátorka projektu Lenka. a kamarátky Kristýna Ciprová a Alexandra (Lexa) Doleželová. Po mnohých rokoch práce v rôznych neziskovkách zameraných hlavne na gender problematiku založili mimovládku Jako doma a pustili sa do mapovania príbehov žien bez domova. Otvorili pre ne poradňu a zohnali peniaze na niekoľko kampaní na tému ženského bezdomovectva. V roku 2012 sa vykryštalizoval i projekt, ktorý ich zatiaľ najviac preslávil: Kuchárky bez domova.

Keď zakladateľky Jako doma vyrazili s ponukou práce do azylového domu, mali podmienku, aby sa kuchárkami stali ženy bez domova a aby mali možnosť získať potravinový preukaz – doklad o tom, že môžu pracovať s jedlom, teda nemajú žltačku ani tuberkulózu. Záujemkyne o túto prácu rýchle pribúdali. Nápad prišiel v čase, keď sa v Prahe rozbiehali farmárske trhy a zástupcovia takéhoto trhu v centrálnej štvrti Karlín vyšli projektu v ústrety. „Nielen, že sme dostali ihneď miesto pre stánok, ale úradníci k nám aj sami často chodili nakupovať,“ spomína dodnes nadšene Lenka Vrbová.

„Boli sme vtedy na výlete v Kodani. Sedeli sme v jednej kaviarni, ktorej zisk ide na dobročinné účely. Varili tam z vyhodených potravín,“ spomína Lexa Doleželová v kancelárii Jako doma, vyzdobenej spoločnými fotkami Ísť s kožou doslova na trh, to so sebou spočiatku z varenia a knihami ako Dejiny prostitúcie či Literatúra prinášalo nemalé obavy. V Česku, a pokiaľ vieme, tak a feminizmus. „Vtom nám napadlo, že niečo podobné by v celej Európe, nikto takýto projekt predtým neskúšal. sa dalo urobiť aj so ženami bez domova.“ Varenie totiž „Nebudú nás ľudia ignorovať, alebo sa štítiť jedla od sľubovalo množstvo výhod. „Stretávať sa pri jedle je jedno- bezdomovkýň? Nebudú nám nadávať?“ spomína na ducho príjemné,“ hovorí sociologička Lenka Vrbová, ktorá nervozitu pred prvým predajom v stánku jedna z matasa k projektu čoskoro pridala. „Pritom je to kontaktné doriek projektu Zuzka. O vegánske bruschetty, polievky, a relatívne ľahké,“ dodáva. buchty a palacinky „s príbehom“ bol však od začiatku veľký záujem a aj dnes na Rašínovom nábřeží alias NáSuroviny z kontajnerov zavrhli a vsadili na svoju plavke, kam sa stánok medzitým presunul, počuť len obľúbenú vegánsku kuchyňu, ktorá je priateľská k ľuďom pozitívne reakcie. s rôznymi stravovacími obmedzeniami. Kuchárky mali jedlo nielen variť, ale ho aj predávať – a s ním i pove„Rada sa pozhováram s ľuďmi, ktorí žijú na ulici domie o osudoch ľudí bez domova. Namiesto toho, aby a ktorých by som sa inak ostýchala len tak osloviť,“ jedlo od iných prijímali, mali odrazu stáť v pozícii toho, priznáva Linda, jedna zo stálych zákazníčok. Práve si kto ho bude vydávať. A tým získať možnosť zapojiť sa odhryzla z palacinky s tofu a špenátom. „A ešte mi aj späť do spoločnosti a rúcať predsudky o ľuďoch z ulice. vyhovuje, že je to vegánske.“ Kravské mlieko v ceste nahProjekt nadchol prvých sponzorov, hlavne Nadáciu Via radilo sójové. V buchtách, ktoré tiež patria k obľúbeným a Slovensko-český ženský fond, a nábor mohol začať. stáliciam, nahradili vajcia roztlačenými banánmi.

Nota bene

09 2015 Ľudia

Soňa sa u kuchárok našla. Veľká časť surovín sa nakupuje v biokvalite, v stánku je „Prvý raz si pripadám, že ma niekto rešpektuje, že som výstavka škatúľ z použitých biovýrobkov. Striedajú sa niekde doma,“ hovorí Soňa z Náplavky s tým, že to platí pri ňom Česi i cudzinci. Niektorí sa začítajú do letáčikov rovnako pre ostatné kuchárky, ako aj pre organizátorky. o poslaní projektu, niektorí sa so Soňou bavia o tom, „Sú síce študované, ale hneď ako nás uvidia, pozdravíme ako sa ocitla na ulici. sa bozkom. Nepovyšujú sa, chápu našu situáciu.“ Ženy si pomáhajú hľadať ubytovanie, dve z nich si napríklad tiež Soňa varí s kuchárkami asi rok, päťdesiatosemročnej spoločne prenajali izbu na ubytovni a odišli z azylového Rómke, ktorá má vysvedčenie len zo základnej školy, domu. Pomaly sa stavajú na vlastné nohy. nevie pracovať s počítačom ani po anglicky, sa práca Kancelária Jako doma funguje okrem zázemia pre nehľadala ľahko. Spolu s príjmom z predošlej práce v záhradníctve prišla čoskoro i o bývanie a po niekoľkých prípravu spoločných akcií i ako núdzová kúpeľňa a ženy týždňoch na ulici našla dočasné zázemie u kamarátky si tu môžu aj vyprať. Zuzke pomohlo vedomie, že na nej na chate. Bez vody a elektriny – a ešte aj v cudzom – sa niekomu záleží, zvíťaziť nad dlhoročnou závislosťou od však dalo žiť len dočasne. Preto keď za ňou prišla pred pervitínu. Evu zasa inšpirovali organizátorky k spísaniu rokom kamarátka, či by nechcela variť s Jako doma, vlastnej knihy s príbehmi ulice. Niet pochýb, že táto nadšene prikývla. Teraz varí niekoľkokrát za mesiac energická žena v tričku s nápisom Som pouličný živel a časom si zohnala i príležitostnú brigádu v továrni. má čo povedať. Pred desiatimi rokmi opustila sever Býva už zase vo svojom, aj keď skromnom, prenájme. Čiech, kde nebola schopná platom vyučenej robotníčky v porcelánke zaplatiť ani nájom. Odišla do Prahy, kde K samotnému vareniu sa čoskoro začali pridávať si našla najprv prácu na stavbe, potom v záhradníctve i ďalšie projekty – spoločné divadlo, filmový klub, svojpo- a nakoniec ako správkyňa futbalového ihriska. Kosila mocná skupina, semináre na najrôznejšie témy od femi- trávu, prala dresy a varila bez nároku na plat. Mala však nizmu cez sexuálne menšiny po do-it-yourself kultúru. strechu nad hlavou. Nedávno tiež začali štyri z kuchárok pracovať pre Jako doma i ako terénne pracovníčky, ktoré radia v uliciach „Lenže potom odo mňa začal pán, čo tam pracoval so Prahy ženám bez domova a pomáhajú im vybavovať mnou, vyžadovať sexuálne služby. Inak že vraj môžem návštevy úradov či lekárov. Rozdávajú Bezdomoviny, ísť,“ krčí ramenami Eva. „Tak som si zbalila veci a zo dňa nový občasník s informáciami o možnostiach pomoci na deň som zostala na ulici.“ Tri týždne sa potulovala a aktuálnych témach zo života na ulici. po Prahe, a keď už nevedela ako ďalej, išla si ľahnúť do psychiatrickej liečebne. Lekári ju tam nechali tri dni Kuchársky tím sa postupne rozrástol na dnešných a potom ju nasmerovali na Jako doma. Začala pomáhať 15 kuchárok, ktorých vek je medzi 22 a 75 rokov a ktoré s varením, prednášať svoj príbeh na najrôznejších konsa medzitým stali omnoho viac než len kolegyňami. ferenciách a časom sa stala terénnou pracovníčkou.

Zuzka obsluhuje s milým úsmevom. Vlani jej Lexa navrhla, aby si poznámky v denníku písala sústavnejšie. Dnes Eva ukazuje dva úhľadné zošity plné najrôznejších zážitkov: ako hľadala pomoc pre hluchú starenku bez strechy nad hlavou, o svojom hneve, že v Prahe naraz zavreli obe nocľahárne pre ženy, alebo o chvíľach strávených starostlivosťou o nevládnu ženu, ktorej chodí denne dobrovoľne variť a pomáhať... Z toho by do roka mala vzniknúť kniha. Kuchárkam bez domova pomáha aj fakt, že v Prahe pribúdajú akcie na verejnom priestranstve. Náplavka sa stala vďaka novým barom, cyklodielni Bajkazyl a takmer gýčovitej atmosfére večerného posedenia pri vode a západe slnka novým ťahákom pre miestnych aj turistov. Tu, ale i na miestach ako open-air bar Karlínsky prístav či do-it-yourself dielňa a športová hala Zdrojovna, sa niekoľkokrát týždenne konajú koncerty, tančiarne a ďalšie akcie. Pomáha aj nárast záujmu Čechov o vegánsku kuchyňu, kuchárky bez domova začali v zapožičanej kuchyni jednej pražskej reštaurácie vyrábať jedlo pre catering na konferencie mimovládok či veľvyslanectiev. Projektu momentálne vypršali všetky granty, a tak je ziskom najviac odkázaný práve na catering. Predajom v stánku si na seba totiž napriek všetkému záujmu nezarobí. V stánku na Náplavke stojí vedľa variča a letákov aj veľký pohár, ktorého dno pokrývajú mince a bankovky. Väčšina zákazníkov dnes prispieva päťdesiatkorunáčkami, nákup surovín je však nákladný a kuchárkin plat vyjde na hodinu 85 korún. Zmyslom projektu bolo, aby sa mohli prísť najesť aj tí, ktorí nemajú vo vrecku ani korunu, no dobrovoľné príspevky sa ukázali byť jedným z jeho úskalí. „Väčšina ľudí, i tých, ktorí by si to mohli dovoliť,

obvykle zaplatí menej, než by za rovnaké jedlo dali inde,“ vysvetľuje Lenka Vrbová. Napríklad za misku hustej polievky, ktorej cena sa v Prahe pohybuje okolo 50 korún, dávajú mnohí len dvadsať. Navyše často ani ľudia zjavne finančne zabezpečení nezaplatia nič. Ďalšou výzvou projektu bolo nájdenie právnej cesty ako kuchárky finančne odmeniť. Mnohé majú totiž vysoké dlhy, a keby boli u Jako doma zamestnané, z platu by sa im začali strhávať dlžoby, a mohli by tiež prísť o sociálne dávky. Situáciu momentálne riešia Dohody o vykonanej práci. Špecifická je aj pracovná morálka niektorých kuchárok. „Nemajú v živote poriadok, takže je to niekedy dosť živelné – chodia neskoro alebo koľkokrát vôbec neprídu,“ krčí ramenami Vrbová. Napriek všetkým problémom projekt funguje už štvrtý rok a k oceneniu zo súťaže Sozial Marie pribudol aj výber na cenu Európskej komisie – European Social Innovation Competition. Tieto ocenenia im dávajú odvahu snívať ďalej. Teraz je najväčším prianím kuchárok i organizátoriek zarobiť si na vlastné vegánske bistro s priestrannou kuchyňou, kde by mohli variť kedykoľvek. Nie ako teraz – s obmedzeniami zapožičanej kuchyne. „V ideálnom prípade by bistro viedla skúsená prevádzkarka a po ruke by mala tri ženy na plný úväzok. Mali by tak zaplatené sociálne aj zdravotné poistenie a mohli by, keď splatia aspoň pätinu svojich dlhov, požiadať úrady o oddlženie,“ plánuje Vrbová. Bistro by sa mohlo stať aj komunitným centrom, priestorom, kde budú ženy bez domova Jako doma – a v bezpečí. Autorka je redaktorka týždenníka Respekt.

aj napriek tomu, že kufre a batožinu vždy berie nosič, ktorý stojí prvý v poradí. 2. Kto je za projektom Nosičov batožín? Na pôde bratislavskej Hlavnej stanice dali nosičom zelenú Železnice SR, ale nosičov zamestnávame my z Občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. Sú riadne zamestnaní na trvalý pracovný pomer na skrátený úväzok. Majú mzdu s odvodmi.

Koordinátor Peťo a nosiči Robo, Maco, Laco, Jožo, Vlado a Janko (zľava).

Čo ste o našich nosičoch doteraz nevedeli Ľudia na bratislavskej Hlavnej stanici si ich rýchlo obľúbili. Najmä ženy, ktoré často cestujú s veľkými kuframi či s kočíkmi a deťmi, si ich nevedia vynachváliť. Naši nosiči batožín majú pre každého pomocnú ruku a úsmev. Petra Nagyová Ubehol necelý rok a Projekt Nosiči batožín má už badateľné výsledky. Siedmi nosiči, z ktorých piati sú v projekte zapojení od začiatku, získali stabilné zamestnanie, zvýšili si príjem a postupne splácajú svoje dlhy na zdravotnom poistení. A dokážu aj ušetriť! Práca ich zároveň motivuje posúvať sa ďalej. Radi by si urobili rôzne kurzy, aby sa lepšie uplatnili na trhu práce. Bez finan-

Vladimír Šimíček

čnej podpory by však projekt fungoval len ťažko, preto sme vďační za každú vašu podporu. A teraz už odpovede na otázky, ktoré vás v súvislosti s projektom najviac zaujímajú. 1. Ako si na službu nosičov zvykli cestujúci? Nedávno si u nás jedna slovensky hovoriaca žena z Nemecka telefonicky overovala, či

budú nosiči v práci v čase, keď sa jej známi chystajú do kúpeľov v Piešťanoch, pretože mali obavy z prestupovania v Bratislave. Tento príklad hovorí za všetko. Cestujúci pomoc nosičov v uniformách od začiatku vítajú a stáva sa, že vďačné ženy ich už z diaľky zdravia slovami: „Fešáci, ste ako z filmu!“ Niektorí cestujúci idú dokonca priamo za „svojím“ nosičom

3. Prečo sú nosiči zadlžení? Nielen nosiči, ale aj väčšina predajcov Nota bene a mnohí ľudia v núdzi bojujú na Slovensku so zadlženosťou. Keď sa ľudia ocitnú na ulici, sústredia sa na prežitie a nemyslia na dlhy. Tie však závratnou rýchlosťou narastajú o úroky a súdne a exekučné trovy. Stačí, že sa neprihlásia na úrade práce v mieste trvalého bydliska (vzdialenom aj stovky kilometrov) a stanú sa „dobrovoľnými“ samoplatcami zdravotného poistenia. Ak sa ako samoplatcovia nenahlásia v poisťovni, dlh im porastie dvojnásobne – namiesto 58 eur budú dlžní 116 eur mesačne. Paradoxne, ak sa neodhlásia zo svojho trvalého bydliska, ktoré už stratili, môžu zostať dlžní aj na dani za odvoz odpadu. Ak v zime po nociach jazdia načierno v MHD, lebo počas zimy je to alternatíva ako si zachrániť život, riskujú pokuty, ktoré takisto závratne rastú. Alebo jednoducho nezaplatia faktúru za mobil či prestanú splácať úver, ktorý si vzali. Časť podielu na dlhoch majú na svedomí vďaka svojim rozhodnutiam samotní ľudia bez domova, časť je výsledkom nie najfunkčnejších zákonov. 4. Ako projekt Nosiči batožín pomáha? Predajcom Nota bene zapojeným do projektu nosičov vzrástlo sebavedomie – a aj svaly! Zároveň získali motiváciu riešiť svoju zložitú situáciu a veľmi dôležité je aj to, že sa ocitli v úlohe pomáhajúcich, pretože predtým boli len tými, ktorým sa pomáha. Práca im znovu

dáva pocit, že niekam patria. Vstupujú do vzťahov so sociálnymi pracovníkmi, s kolegami, učia sa pracovať v tíme, zažívajú spoločné porady. Získali väčšiu stabilitu a s ňou i chuť sa vzdelávať, získavať nové zručnosti – naučiť sa cudzie jazyky, zlepšiť sa v práci na počítači, urobiť si vodičský preukaz, získať osvedčenie na prácu na vysokozdvižnom vozíku, urobiť si prax v reštaurácii alebo sa rekvalifikovať na prácu osobného asistenta v krajinách EÚ. Pravidelný príjem im dovoľuje spoliehať sa na seba pri výdavkoch, ako je nocľah v ubytovni či električenka, a tiež splátky dlhov, ktoré sú pre ľudí bez domova jednou z bariér pri legálnom zamestnaní sa. 5. Čím je projekt špecifický? Ide o profesionálnu službu verejnosti, ktorá má zároveň sociálny charakter. So siedmimi nosičmi pracujú dvaja sociálni pracovníci. Koordinujú ich prácu, priamo na stanici im pomáhajú riešiť rôzne situácie či prekonávať prekážky a zlyhania, aby si túto prácu udržali. Komunikujú s exekútormi, úradmi, zdravotnými poisťovňami a s ďalšími veriteľmi. Vďaka spolupráci s tromi advokátmi pro bono Nadácie Pontis a jedným právnikom dobrovoľníkom pripravujú námietky voči neoprávneným exekučným zrážkam, vyjednávajú splátkové kalendáre, stiahnutie či pozastavenie exekúcií, odpustenie úrokov alebo celých dlhov. To je celé know-how pre pripomienkovanie súčasnej legislatívy, ktorá nenapomáha riešeniu bezdomovectva (nefunkčný inštitút osobného bankrotu či prehlasovanie trvalého pobytu, chýbajúca systémová podpora zamestnávania ľudí bez domova, absolútny nedostatok cenovo dostupného a dôstojného nájomného bývania atď.) a pre vytvorenie prvej Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva na Slovensku, ktorú sme iniciovali. 6. Má sa nosičovi za pomoc platiť? Služba nosičov je pre cestujúcich bezplatná. Cestujúci však radi odme-

Nota bene VEDELI STE, ŽE? • Priemerná váha batožiny je 10 kilogra- 09 2015 mov, jeden nosič odnesie asi 50 kusov batoĽudia žín za službu, takže za necelý rok nosiči spoločne odniesli viac ako 450 ton! • Nosiči odpracovali na stanici 172 služieb, od apríla namiesto troch dní v týždni nosia batožinu všetkých päť pracovných dní. • Piati nosiči pracujú 80 hodín mesačne, dvaja si delia polúväzok, takže v službe ich je vždy šesť a jeden sociálny pracovník, Peťo alebo Tomáš. • Počas služby vypili nosiči spolu 172 litrov kávy. • Fotky zo zahájenia projektu zhliadlo na online sociálnej sieti Imgur viac ako 800 000 ľudí na celom svete. • Na stanici metra „Nádraží Veleslavín“ smerom na letisko v Prahe majú tiež dvoch nosičov, nie však z radov ľudí bez domova a nemajú ani pekné uniformy. Sú tam preto, lebo pri výstavbe pozabudli na eskalátory. Nosičov platí pražské letisko. • Nosič kufrov na stanici v Bratislave sa na scéne objavil už v roku 2013 – a to v príbehu Jaroslavy Blažkovej Kozliatka, ktorý ilustroval Vladimír Král. Nosičom bol vlk! • Projekt Nosičov získal dve zahraničné ocenenia. Druhé miesto v najstaršej európskej cene za sociálnu inováciu Sozial Marie 2015 a 1. cenu Medzinárodnej siete pouličných časopisov INSP za najlepší inovatívny projekt roku 2015 z dielne organizácie, ktorá vydáva pouličný časopis. Získal tiež 2. miesto pri ocenení našej organizácie Proti prúdu za dlhodobý sociálny prínos, ktorú nám odovzdala Nadácia Orange v roku 2015. • Našli sme neznámu čitateľku, ktorá nás svojim emailom inšpirovala k projektu Nosiči batožín. Volá sa Andrea Kundrová.

ČO SA VĎAKA PROJEKTU PODARILO • Do projektu sa zapojilo 10 predajcov – Janko, Jožo, Laco, Robo a Vlado v ňom pracujú od jeho spustenia! • Nosičom už nerastú staré dlhy a nevznikajú nové, sami si splácajú dlhy na zdravotnom poistení a všetci majú svoju električenku. • Nosiči splatili 4000 eur zo svojich dlhov, my sme im na ne prispeli sumou 1 000 eur. • S jedným z nosičov, ktorý má najvyššie dlhy (cez 12 000 eur), uvažujeme vstúpiť do 3,5 ročného procesu osobného bankrotu. Zbankrotovanie si bude vyžadovať 1 600 eur v hotovosti/majetku a 600 eur súdny poplatok. • Jeden nosič sa presťahoval z ubytovne do nájmu.

Nota bene

09 2015

09 2015 Proti prúdu

Proti prúdu

Janko ňujú nosičov malým dobrovoľným sprepitným. Každé euro navyše je pre nich veľkou pomocou, pretože im doplní príjem, ktorý je krátený o nemalé exekučné zrážky a peniaze na ďalšie splácanie dlhov.

to ju nemôže robiť každý predajca Nota bene. Okrem toho musí ísť o predajcu, ktorý chce riešiť svoje dlhy. Ak spĺňa tieto podmienky, absolvuje vstupný pohovor, školenie BOZP a zaškolenie do systému práce.

7. Kto sa môže stať nosičom? Táto práca je náročná na fyzickú kondíciu. Nosiči sa sústavne pohybujú po schodoch a za jednu službu odnesú desiatky ťažkých batožín. Niekedy s humorom tipujú, čo také môžu cestujúce v kufroch nosiť – dodávku kompótov alebo neposlušného manžela? Stáva sa, že jeden kufor musia odniesť dvaja nosiči. Musia tiež zvládnuť záťažové situácie pri preplnenej staničnej hale, nápor ľudí či chaos. Práca si vyžaduje veľmi dobrý zdravotný stav potvrdený lekárom, pre-

8. Ako vyzerá služba na stanici? Nosiči pracujú každý deň od 9.00 do 13.00 hod., okrem štátnych sviatkov a víkendov. V čase odchodov vlakov ich nájdete v hlavnom vestibule pri schodoch na prvé nástupište a v čase príchodu vybraných vlakov sa presúvajú na peróny. Majú slušný prehľad o tom, čo sa na stanici deje. Aj preto ich niekedy kontaktuje polícia pri pátraní po osobách. Občas dostanú pozvanie na zákusok a kávu, či pozvanie na rande. Starší ľudia zasa s nostalgiou spomínajú na časy, keď boli nosiči batožín

Maco súčasťou kúpeľných vlakových staníc. Nosiči si občas musia poradiť aj s podnapitými cestujúcimi, ktorí si nie sú úplne istí, kam cestujú. Turisti sa zasa pýtajú na odchody vlakov alebo na tipy, kam ísť na Slovensku na výlet. Nosiči ich posielajú do Banskej Štiavnice, Žiliny, do Bojníc alebo do Tatier. 9. Kde sú tí nosiči, keď nie sú na peróne? Je ľudsky nemožné, aby boli nosiči úplne všade. Keď do hlavnej stanice dorazí rýchlik z Košíc, majú čo robiť, vlak má do 800 cestujúcich a sedem nosičov nedokáže pomôcť všetkým. Pritom sa vracajú na perón niekoľkokrát. Naša rada: Nebuďte netrpezliví a počkajte na peróne pri schodoch, kým sa nosič vráti a pomôže vám.

10. Prečo nenosia batožinu viacerí nosiči a nie sú tam aj večer alebo cez víkendy? Aby projekt mohol fungovať, potrebuje peniaze, ľudí a funkčný systém prevádzky. Stále sme vo fáze jeho stabilizovania a na rozširovanie nemáme kapacity. Chceme robiť svoju prácu dobre, preto sa sústreďujeme na to, čo robíme už teraz. Vo večerných hodinách je síce stanica plná, ale väčšinu cestujúcich tvoria ľudia, ktorí do Bratislavy dochádzajú za prácou denne a sú bez batožiny. Výnimkou sú piatky, kedy stanica praská vo švíkoch a preplnené podchody a nástupištia bránia pohybu nosičov na peróny a nazad. Nosiči majú plné ruky práce aj doobeda, poobede už predávajú Nota bene alebo riešia svoje veci so sociálnymi pracovníkmi.

11. Chystáte aj nejaký projekt pre ženy? Už dlhšie nad tým uvažujeme. Veľmi inšpiratívny je projekt „predplateného“ pouličného časopisu The Big Issue v Austrálii. Zamestnávajú tam predajkyne, ktoré volajú do firiem a jednotlivcom v mestách, kde nie sú aktívni predajcovia v uliciach, balia časopisy a rozposielajú ich. Zaujímavý je tiež český projekt Kuchárky bez domova, o ktorom píšeme v tomto čísle Nota bene. Projekt Nosiči batožín realizujeme v rámci Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, podporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom, ktorý spravuje Nadácia Ekopolis, Nadácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien (finančná podpora končí tento mesiac) a vďaka finančnému príspevku od Bratislavského samosprávneho kraja,

Vlado Hlavného mesta Bratislavy a Vysokej školy zdravotníctva a soc. práce sv. Alžbety v Bratislave. Nefinančnými partnermi projektu sú Železnice Slovenskej republiky, Železničná spoločnosť Slovensko, Meton Slovakia, reklamná agentúra MADE BY VACULIK a Advokáti Pro Bono Nadácie Pontis. Pomôžte nám udržať projekt Nosičov batožín aj naďalej. Môžete to urobiť veľmi jednoducho. Pošlite darcovskú sms s textom: DMS START NOTABENE na číslo 877 a nosičov podporíte automaticky každý mesiac sumou 2 eurá, až kým to nezrušíte zaslaním textu: dms stop notabene. Ostatné možnosti podpory (online prevod atď.) nájdete na www.notabene.sk. Ak môžete ponúknuť kurz či stáž, ozvite sa nám na peter.kadlecik@notabene.sk. Ďakujeme!

Nota bene

09 2015 Pútnik

Krakovská procesia Mesto spojené s najvýznamnejšími historickými udalosťami Poľska, s tragédiou miliónov Židov, s milovaným pápežom Jánom Pavlom II., ťažkým priemyslom a silnou vierou katolíkov. Jana Čavojská

Igor oživuje staré krakovské recepty.

Bazilika Panny Márie. LÁSKA CEZ ŽALÚDOK. Stále žije jednou nohou v minulosti. Urputne sa ju snaží vyrozprávať: cudzincov pozýva na hrad, do židovského geta a štvrte Kazimierz, do kostola, kde zvykol kľačať pri modlitbe Karol Wojtyła, do budov spojených s perzekúciami komunistického režimu, na vznešené námestia a do bohatých katedrál. Toto ťažko skúšané mesto možno túži, aby sa ľudia poučili. Aby sa hrôzostrašné udalosti zo židovského geta 2. svetovej vojny nikdy nezopakovali. No príbeh Krakova nezastal v tých dobách. Nový život prúdi v obľúbených diskotékach a baroch v centre mesta, na promenáde pri rieke Visla, v parku, ktorý sa ako prstenec vinie okolo celého historického centra. A Krakovčania prepájajú staré s novým. Napríklad tí, ktorí vás pozvú k sebe domov na večeru. Prví začali variť Marta a Mark, zmiešaný poľskoanglický pár. Rozladilo ich, keď na výlete po Poľsku natrafili väčšinou na reštaurácie s úbohou kvalitou jedla a polotovarmi. Aký dojem si cudzinci odnesú z poľskej kuchyne? Navyše, poľské výrobky majú v mnohých krajinách zlú povesť – a neprávom. Povedali si, že Marta každú stredu navarí doma v kuchyni pre hostí, ktorí sa nahlásia na jej menu cez internet. Nebude to drahšie

než v reštaurácii, a hlavne nebude to len o jedle. Bude to o nových priateľstvách, zaujímavých ľuďoch, príjemne strávených večeroch. O spoznávaní. A to sa aj potvrdilo. Prvá večera dala dohromady poľsko-britských hostiteľov a zopár ich priateľov so Slovákom, Írkou, Angličanom, Kanaďankou a ďalším poľským párom. Teraz si Marta s Markom pochvaľujú, koľko nových zaujímavých ľudí spoznali a koľko fliaš skvelého vína dostali do daru. Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. Platí to aj o priateľstve. Z cudzích ľudí pred večerou sa na záver stanú kamaráti.

MUŽ V ZÁSTERE. K Marte a Markovi sa postupne pridalo zopár ďalších priateľov. Záujemcovia o domácu večeru si teraz môžu na eataway.com každý týždeň vybrať z niekoľkých druhov menu. Najžiadanejšia je, ako inak, tradičná krakovská kuchyňa. Miešajú sa v nej chute poľského vidieka, goralov z hôr a židovskej kuchyne. Igor, jeden z hostiteľov, v „civile“ kuchár vo francúzskej reštaurácii na plný úväzok, oživuje vo svojom malom byte staré recepty z doby od konca 19. po 70. roky 20. storočia. „Kuchyňa vtedy bola jednoduchá, ľudia nemali peniaze, v obchodoch nebol tovar. Ale ľudia dokázali

Procesia centrom mesta.

Nota bene

09 2015 Pútnik

z ničoho vymyslieť skvelé jedlá. Napríklad kvalitné mäso bolo vzácnosťou. A tak sa Poliaci naučili variť skvelý guláš z volských líčok. Neskôr sa toto mäso stalo odpadom. Ale znovu prichádza do módy aj v reštauráciách,“ rozpráva 27-ročný muž v zástere, ktorý okrem varenia vo voľnom čase zavára, vyrába lekváre a marmelády. Odmalička sa motal v babičkinej a maminej kuchyni. Kuchárske umenie ho dostalo. A hoci vie po anglicky len zopár viet, prijíma hostí z cudzích krajín a na cestu im pečie koláče. Celý deň varí v reštaurácii, no chýba mu tam kontakt s ľuďmi. Kuchyňa je v pivničných priestoroch. Kuchári medzi hostí nechodia. Vynahrádza si to večer u seba doma, keď si cez tradičnú krakovskú kuchyňu nachádza nových priateľov.

ZÁSTUPY VERIACICH. Turisti prichádzajú do Krakova obdivovať staré mesto a hlavné námestie so známou tržnicou. Pekné. No zaujímavejšie je, ako so svojím mestom žijú ľudia. Potrpia si na dizajn a štýl. Do súčasného radi vnášajú prvky z histórie mesta. Ulice sa nepýšia len noblesnými reštauráciami, ale aj klasickými poľskými bufetmi. Pred najlepšou zmrzlinárňou stojí rad cez pol ulice na ozajstnú smotanovú zmrzlinu. Kazimierz sa okrem štvrti židovskej stal aj štvrťou labužníkov.

Kajúcnici.

Dnes je v meste procesia s obrazom z Baziliky Panny Márie. Obrovská udalosť. Katolícke Poľsko si dáva záležať na náboženských udalostiach, hoci mladí ľudia hovoria, že kostoly pravidelne navštevuje čoraz menej ľudí. Toto je však iné. Mestom prechádzajú zástupy vyobliekaných detí, žien a mužov, pochodujú rehoľníci a rehoľníčky, hasiči, členovia mestskej rady, folkloristi, vojaci, kňazi a miništranti. Aj zakuklení kajúcnici ako niekde na juhu Európy. Tradičný sprievod končí dlhými bohoslužbami. Z veže baziliky sa každú hodinu ozýva trúbka. Jednoducho sa otvorí okno, vysoko nad námestím sa z neho vystrčí trúbka – a hrá. Trubača tu volajú hejnal. Melódiu zahrá vždy štyrikrát, do štyroch smerov. Na záver sa v okne tam kdesi vysoko objaví ruka – hejnal zamáva svojmu obecenstvu. Mimochodom, ôsmi miestni hasiči, ktorí tradíciu udržiavajú, práve hľadajú posilu do tímu. Konkurz pozostáva z odohratia melódie pred komisiou. Nevie sa, kto a kedy presne zložil hejnalovu pesničku. Prvá písomná zmienka je z konca 14. storočia. Tóny z veže vtedy pravdepodobne ohlasovali ranné otvorenie a večerné zatvorenie mestských brán. Legenda spomína hrdinského hejnala, ktorý v čase mongolských nájazdov na Poľsko začal hrať svoju pieseň, hoci ešte nebol čas zatvárať mestské brány. On však z výšky veže zbadal blížiacich sa nepriateľov. Rýchlo dal teda znamenie. Mongoli ho strelili do hrdla, Krakovčanom sa však podarilo bránu zatvoriť včas a nepriatelia sa do mesta nedostali. Hejnal svoju melódiu vtedy nedokončil. Na jeho počesť aj teraz vždy pesničku ukončia predčasne. Posledné tóny nedohrajú.

Ženy v tradičných krojoch.

Rádové sestry.

INZERCIA

Na dvore nášho občianskeho združenia Proti prúdu sedí na invalidnom vozíku Anna Mazáčová (66). Písali sme o nej pred rokmi, keď na vozíku dochádzala tri kilometre, aby mohla predávať časopis Nota bene.

Nota bene

09 2015 Špión

Petra Nagyová Vladimír Šimíček

Anka verí v dobro ľudí „Zvládnem to,“ hovorí Anka, keď odmieta pomoc pri tom, ako sa snaží dostať s vozíkom cez úzke dvere. Okolo nej pobehuje malá jorkširka Nela. Neraz vraj Anke pomohla v situáciách, z ktorých už nevidela cestu von. A potom ľudia, ktorým jej ťažký osud nebol ľahostajný. Pred troma rokmi dostala od poisťovne Allianz vyradené auto, to jej zmenilo život. Štedrí darcovia sa jej vtedy poskladali na jeho úpravu, aby na ňom mohla jazdiť a predávať časopis. „Keby som nemala auto, mala by som nesmierne ťažké podmienky. Pomoc ľudí mi vrátila chuť do života a s autom sa presúvam všade. Inak by som to nezvládla,“ hovorí invalidná dôchodkyňa, ktorej pre nesprávnu diagnostiku upchanej žily amputovali nohu. Pre zlý zdravotný stav ostala bez práce, nedokázala splácať byt a zadlžila sa. Napokon skončila s ťažko postihnutým synom v ubytovni na kraji mesta. „Predtým som chodila na vozíku z Vajnorskej do mesta pešo. Či pršalo, alebo nie, vždy o piatej ráno som vyrazila z domu. Raz ma brali domov aj policajti, pretože som išla po ceste. Čo som mala robiť, keď nebol odhrnutý chodník?“ spomína s plačom. Dodnes je vďačná všetkým, ktorí jej pomohli. Medzitým sa presťahovala do sociálnej ubytovne do bratislavskej Dúbravky. Bez auta by sa však domov nedostala. „Je tu veľký kopec, ktorý by som bez auta nezvládla. Navyše, obchod je ďaleko. Jediné, čoho sa bojím, je, že auto už má svoj vek a mohlo by sa pokaziť, čím by som opäť ostala odstavená,“ hovorí.

Odkedy Anke amputovali nohu, skočím pod električku. Raz sa však zjadala sa na predaj časopisu Nota bene. vil jeden pán, ktorý mi ju ponúkol. Bála Predáva na dvoch predajných miestach, som sa, že si na mňa nezvykne,“ hovoaby sa jej darilo predať viac časopisov. rí. Fenku si vzala na týždeň na skúšku Jedno je paradoxne pred obchodným a odvtedy patria k sebe. V penzióne, kde centrom, kde pracovala ako upratovačka. teraz predajkyňa žije, však Nelu mať pri Leto však bolo slabé a tak sa spolieha na sebe nemôže. Iba v prípade, že by mala jeseň, kedy sa ľudia vracajú z dovoleniek. papiere na kanisterapiu. Práce sa nikdy neštítila a pýtať si peniaze od druhých je jej cudzie. Od pätnástich roKeď je jej smutno, naloží vozík kov robila na družstve, potom v pekárni do kufra auta a odskacká na miesto a dokonca pracovala ako vodička v zdra- vodiča, aby mohla odísť za blízkymi. votníctve. „Do čoho som sa pustila, to „Keď sa cítim osamelá, idem von, aby mi vždy išlo od ruky,“ hovorí žena, ktorá som nemyslela na nič zlé. Mám rada vyrastala u náhradných rodičov. ľudí a spoločnosť. Najviac by mi prospelo, keby som mohla bývať konečne Od života veľa nežiada. Má v sociálnom byte v Petržalke blízko len jediné prianie – dostať sa bližšie mojich detí,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá k dcére a k synovi, ktorý žije v podporo- sa sťahovala už niekoľkokrát. Vždy jej vanom bývaní na opačnom konci mesta. však situáciu komplikovali peniaze „Každý večer sa modlím, aby mi Boh dal a nadmerná byrokracia. Keby mohla, silu a aby som mohla konečne dostať pokojne by nastúpila aj do práce. Ale vie, bývanie v sociálnom byte v Petržalke.“ že v jej veku je to náročné a zamestnáAnka žije z 235 eur mesačne a z toho, vatelia uprednostňujú mladých. Navyše, čo si zarobí predajom Nota bene. Keď ďalším hendikepom je jej zdravotný stav. zaplatí mesačné nájomné a benzín, na „Protéza, ktorú mám, mi nezapasovala. život jej ostáva okolo 150 eur. Ako sa Neviem s ňou urobiť nič. Odporučili z toho dá prežiť? „Viem sa uskromniť. mi, že by sa to dalo v Nemecku, ale kde Väčšinou sa to prejaví na strave, dám ja môžem riešiť protézu v Nemecku?“ si rožtek s mliekom alebo si kúpim čínsku polievku,“ hovorí. Prežila vraj aj Invalidná dôchodkyňa sa spolieha horšie časy, keď si rožky na strúhanku na jedno, že komplikácie z minulosti sa namáčala do teplej vody, aby sa najedla nebudú opakovať. „Vždy som pomohaspoň raz do dňa. la, komu som mohla. Aj z toho mála, čo som mala. Keď mi bolo najhoršie, Ako náhle sa Anka pohne, malá pomohli mi ľudia. Verím, že sa mi na jorkširka Nela jej pobehuje pod in- starobu splní sen žiť pokojne, jednovalidným vozíkom. Vyzerá to tak, že ducho a bez veľkého trápenia,“ dodáva. jedna bez druhej nedokážu byť. Nela Anka je nesmierne vďačná všetkým svosa zjavila v čase, keď Anna trpela depre- jim zákazníkom, ktorí si od nej každý siami. Takpovediac jej zachránila život. mesiac kupujú Nota bene. Aj tí patria „Pohrávala som sa s myšlienkou, že k ľuďom, ktorí jej dávajú silu žiť.

Nota bene

09 2015 Príbeh

Pravá mama Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Pád na samé dno, sila sa pozviechať, čistý život a mnoho lásky pre nádherné dievčatko. Marta dáva Márii všetko, čo sama nemala.

Marta a Mária. Zvláštna dvojica v neprívetivom paneláku, v ktorom dostali šancu na príbytok mnohé čudné duše. O polnoci musí vchod pôsobiť až desivo, našťastie teraz je slnečné poobedie. Idem na druhé poschodie a hneď vidím, že v tomto jednoizbáku by som mohla z podlahy aj jesť. Čisto a voňavo, útulne. Dvere do detského kútika sú otvorené a malá Mária mi ukazuje svoje hračky a krásny Hello Kitty nábytok, ktorý dostala od jednej nadácie. A keď mama Marta otvorí šuplík na komode, komínčeky s naukladanou bielizňou mi ani zďaleka nepripomínajú skrine mojich detí. Marta je príkladom toho, že aj po páde na absolútne dno sa človek môže chytiť druhej šance. Štyridsiatnička Marta mala ten najhorší štart do života. Rómska mama sa jej vzdala už v pôrodnici. Otec záujem nejavil a tak maličké bábätko skončilo v dojčenskom ústave, neskôr v detskom domove. O počerné dievčatko nikto nejavil záujem na adopciu. V puberte začala vystrkovať rožky. Priznáva, že vždy v nej driemalo niečo rebelantské. Ešte pred plnoletosťou putovala do reedukačného zariadenia, a keď dovŕšila vytúženú osemnástku, mala pocit, že život konečne môže začať. Prvá noc po opustení zariadenia? „Vonku, kamarátov som si vždy dákych našla.“ Potom dostala bývanie u bývalej vychovávateľky, ktorá si však Martu pomýlila so slúžkou. Pridelila jej síce v šope posteľ, ale predovšetkým jej zobrala sociálne dávky, na ktoré mala Marta nárok. Tento systém dlho nevydržal, najmä potom, keď Martu ošklbala aj o jediný majetok – osemnásťtisíc korún, výslužku z domova. Marta napokon skončila v hlavnom meste, v ubytovni s čudnými indivíduami, ale necítila sa outsiderom. Vždy bola energická, našla si veľmi rýchlo prácu vo výčape a mala pocit, že jej k šťastiu nič nechýba. „Stáli klienti z Rakúska mi jedného dňa priamo ponúkli drogu. A ja, sprostá, som prikývla. Išli sme na záchod, tam mi pichli heroín a už viem, že to bola poriadne silná dávka. Až taká, že na druhý deň som žobrala o ďalšiu. A bola som v tom až po uši.“ Spočiatku na dávky mala – vodku riedila vodou – ibaže, potrebovala tých dávok stále viac. Keď jej za okrádanie dal majiteľ výpoveď, heroín bol nutnosťou aj štyrikrát za deň. Odišla z ubytovne a skončila na pofidérnej chate s ešte pofidérnejšou partiou. Bolo jej jedno, čo s ňou bude. Prekliate roky, kedy si už vlastne aj želala smrť. Zachránili ju rehoľné sestry. Poskytli jej ubytovanie, z heroínu prešla na rohypnol a po dvoch rokoch detoxu sa dostala do Žakoviec. U sestier Matky Terezy presedlala na vieru, absolvovala krst, prvé sväté prijímanie aj birmovku. A treba podotknúť, že na vieru sa neobrátila len pro forma. V detskom kútiku malej Márie dnes dominujú dva veľké plagáty – pápež a matka Tereza. Marte sú dnes sväté Božie prikázania, ale pozor, nijaká bigotnosť z potetovanej ženy nelezie. Svoj farebný život podáva bez okolkov, prízvukuje, že hlúpostí narobila viac než dosť. V Žakov-

ciach sa dostala aj k pátrovi Kuffovi. Spočiatku si nepadli Nota bene do oka, páter z duše neznáša fajčiarky, preto vraj „dymi- 09 2015 la potajomky“. Otcovi Kuffovi však vďačí za veľa. „Zo ŽaPríbeh koviec som odchádzala definitívne čistá, vyliečená, unormálnená, pripravená nehazardovať so životom, vďaka, rašaj Kuffa!“ Rašaj je po cigánsky farár.

Normálny život potom v hlavnom meste rýchlo nabral na obrátkach. Najskôr bola klientkou ubytovne, neskôr sa stala jej zamestnankyňou, popritom mala vždy ďalšie dve bočné roboty, a keď jej po rokoch mesto pridelilo byt, mala pocit, že Božie zázraky sa dejú. Ona, kedysi troska, je paňou vo vlastnom byte! Na ubytovni spoznala aj Máriu, jednoduchú feťáčku, ktorá otehotnela a vedela, že o dieťa sa postarať nedokáže. „Pár dní po narodení maličkej prišla za mnou Mária s kočíkom, bezradná, že malej nevie očistiť pupok. Jasné, že som to urobila, malá bola nádherná. Dohovárala som veľkej Márii, nech si váži, čo v tom kočíku má. Márne. Miliónkrát mi ju z ničoho nič doniesla večer domov, hladnú, uplakanú, že ju nezvláda, nech si ju nechám. Hovorím jej – šibe ti? Len tak mi nechať decko?“ Lenže keď sa rodičia malej Márie sfetovali tak, že došlo k bitke, že dolámali kočík, že obe Márie skončili v krízovom centre, a keď prišlo echo, že dievčatko poputuje do decáku, vtedy si Marta povedala: to deda nie! Dobre vedela, aký je domovácky život. So súhlasom biologických rodičov požiadala o jej pestúnstvo. Mala predsa prácu, byt, jediný zádrhel bol, že bola sama, bez partnera. Márii bola aj krstnou mamou, ale keď jej zavolali, že štrnásťmesačné ufúľané dievčatko jej práve priklepli, chcela odušu kričať na celý svet – som mama! Štvorročná okaňa počas mojej debaty s Martou pozerá Bambuľku, občas k nám pricupitá, aby sa uistila, že maminka je stále doma, pri nej. Pýta si jogurt, chce robiť bubliny z bublifuku, a keď sa jej jarová voda vyleje na podlahu, Marta pokojne povie: „Láska, čo teraz urobíme?“ Mária vezme handričku a najprv namokro, potom nasucho podlahu vytrie. Pritúlia sa k sebe, vybozkávajú sa a sledovanie Bambuľky môže pokračovať. Mária je anjelik, jej dátum narodenia s menom si Marta dala vytetovať na ruku. Žije iba pre svoje milované dievčatko, ktorému chce dopriať detstvo, aké ona nemala šancu zažiť. Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Marty a Márie oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na kúpu auta. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Marta. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Na chodník budeme potrebovať drevené „koláče“ – odrezky, rezané kolmo na kmeň tak, aby boli okrúhle. Hrúbka koláča by mala byť zhruba 5 až 7 cm, s priemerom aspoň 20 cm. Drevo by malo byť suché a pokiaľ sa dá z jednej strany vyhladené rotačným šmirgľom. Najvhodnejšie dreviny sú dub alebo agát, ktoré nepoškodí dážď a vlhko. Ďalej potrebujeme netkanú geotextíliu, drvené kamenivo (najlepšie frakciu 0 až 16 alebo 16 až 32 mm) a fermež na konzervovanie dreva (pokiaľ je to dub alebo agát, tak nie je nutné).

Nota bene

09 2015 Eko

Na vytýčenie chodníka v teréne môžeme použiť napríklad dlhé lano, ktorým si ohraničíme najlepší tvar pre chodník, alebo piesok, či kamene, ktorými si na trávniku vysypeme okraj chodníka. Nezabúdajme, že v prírode nie sú priamky ani pravé uhly, a prírodná záhrada by mala mať prírodný tvar. Ideálna je mierna vlnovka, akú prirodzene vytvárame, keď šliapeme napríklad po snehovej pláni. Cirkulárkou alebo motorovou pílou narežeme z kmeňov „koláče“. Snažíme sa o rovnakú hrúbku a rovnomerný rez, aby chodník nebol hrboľatý. Spočítajme si, koľko koláčov sa nám zmestí na jeden meter štvorcový plochy, a podľa celkovej plochy chodníka (dĺžka x šírka) si vypočítajme počet koláčov. Pokiaľ máme k dispozícii viac dreva, môžu sa dotýkať, ak menej, môžeme medzi nimi vytvoriť medzery. Vykopeme základ pre chodník s hĺbkou hrúbky koláčov. Šírku základu chodníka si určíme najlepšie podľa šírky pásu geotextílie, aby sme ju zbytočne nemuseli rezať. Nezabudnime na to, že na oboch okrajoch chodníka potrebujeme cca 7 cm geotextílie navyše na zahnutie, aby zakrývala aj boky základu. Do tohto základu uložíme geotextíliu, ktorá prepúšťa vodu, ale nepustí burinu, aby chodník zarástla. Pokiaľ sú koláče rôznych hrúbok, najprv ich podsypeme drvinou, aby boli v jednej rovine. Do takto pripraveného základu poukladáme drevené koláče. Drevá ukladáme tak, aby vytvárali peknú mozaiku, v ktorej sa menšie a väčšie priemery koláčov vhodne dopĺňajú. Dbáme na to, aby drevá vytvárali čo najsúvislejší povrch, bez nerovností alebo výčnelkov.

Chodníček z koláčikov Z odpadového alebo zvyškového dreva sa dá urobiť pekný a trvácny prírodný chodník, ktorý sa v horúcich dňoch neprehrieva, prepúšťa vodu a vlhko, a v zime sa ľahšie udržiava. Štefan Szabó

Silvia Szabóová, Daniel Szabó

Medzery medzi drevami vysypeme drveným kamenivom. Pokiaľ sú drevá naukladané natesno, použijeme jemnejšiu frakciu 0 až 16 mm. Ak sú medzi drevami medzery, vhodnejšia bude hrubšia drvina 16 až 32 mm. Pokiaľ máme zvyšné staré tehly, môžeme v niektorých úsekoch nahradiť drevá tehlami, poukladanými vedľa seba naplocho, čím sa chodník zaujímavo spestrí. Na záver hrabľami opatrne rozhrabeme drvinu, aby dôkladne zaplnila všetky medzery a vyrovnala povrch chodníka a nohami alebo dreveným tĺkom ju ubijeme tak, aby s drevami vytvorila kompaktný celok. Drevá prebrúsime rotačnou brúskou a napustíme fermežou – a môžeme sa ísť prechádzať. Úprava chodníka pozostáva prakticky len z občasného odstránenia náletovej buriny, ktorá sa uchytí v drvine. Pokiaľ sa niektoré drevo rozlomí, vytiahneme ho a nahradíme novým. Naše drevené chodníky pri Ekocentre SOSNA majú už šesť rokov a zatiaľ bez problémov držia...

Nota bene

09 2015 Eko

À propos

Daniel Pastirčák

Na kysuckú nôtu

Po boji

V novej vlne davovej hystérie a hľadaní ďalšieho nepriateľa, tentoraz zákerného, nekatolíckeho privandrovalca, sa zatiahli mračná aj nad tropickou slovenskou oblohou: v počítačovej hre si môžete zavraždiť svojho migranta, premiér zneužíva Povstanie na šírenie xenofóbnej demagógie a Kysučan, ktorý pracuje v cudzine tak ako celé generácie Kysučanov pred ním, organizuje náckovský pochod proti cudzincom. Najlepšie tragikomédie nepíše spisovateľ, ale sám život.

Po boji je každý generál. Ex post je všetko jasné. Ten, kto knihu dočítal, pozná páchateľa. Lenže my sme uprostred knihy a nie sme iba čitateľmi, sme i postavami. A nie len postavami, my tú knihu spolu s inými aj píšeme. „Životu možno rozumieť iba smerom späť, žiť sa však musí smerom napred,“ napísal Søren Kierkegaard.

Vráťme sa ešte ku Kysuciam. Tentoraz z opačnej strany. Z tej krajšej. V poslednej dobe sa mi dostalo do rúk viacero kníh spojených s týmto krajom. Tak napríklad vo vydavateľstve Artis Omnis vydal knihu Jozef Marec, v civilnom živote lekár, ale inak autor diel o kysuckých vrchároch. V knihe s názvom Drevený život, kamenný chlieb vyčerpal tematiku kysuckej kultúry, ľudového staviteľstva a výroby skutočne dôsledne, o čom svedčí aj výpravný formát knihy s množstvom fotografií. Drsné, staré Kysuce, osídlené bedármi, bezzemkami, tulákmi a utečencami, v chalúpkach s okienkami takými malými, že sa ani nedali otvárať, sú dnes miznúcim svetom, lebo „na kysuckých vrchoch za niekoľko desaťročí zanikla drevená civilizácia rodiaca sa v prúde storočí... mnohé jej deti utiekli z dreveníc do honosných palácov z kameňa, kde trpia depresiami a ich potomstvo na astmu a ekzémy“. Druhú knihu vydali zasa chalani z vydavateľstva Absynt v Krásne nad Kysucou. Kniha Cigán je Cigán od poľskej autorky Lidie Ostałowskej je sériou reportáží zo sveta Rómov, majorite dokonale cudzieho. Páčila sa mi rómska bájka o Spravodlivosti a Klamstve: obe išli spolu na vandrovku, ale Klamstvo zjedlo Spravodlivosti posúch. Keď ho tá prosila aspoň o jeden hlt, Klamstvo privolilo, len ak si nechá vylúpnuť oko. A za ďalší hlt zas ďalšie oko. Záver: „Čo dnes možno očakávať od Spravodlivosti? Slepý žobrák vždy prikývne tým, ktorí ho nakŕmia dosýta.“ Sme až takí slepí a ubiedení, že prikyvujeme toľkým švindlerom?

Polož si otázku, [...]. John Stuart Mill KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Nota bene

09 2015 Krížovka

Náš svet sa otriasa v základoch. Z trosiek sveta k nám prichádzajú utečenci. „Prílev imigrantov organizujú temné sily radikálnych islamistov,“ vysvetľujú nám zasvätenci konšpiračných teórií. „Je to trójsky kôň, ktorým chce islam poraziť starú Európu. Nie sú to utečenci, ale útočníci. Ak ich prijmeme, jedného dňa nám budú stínať hlavy.“ Ezoterici dejín poznajú tajný kľúč, už vedia ako to dopadne. Zmysel sveta sa však neutvára ako ľudský projekt, nik z ľudí nemá kľúč, zmysel sveta sa utvára v Bohu. A Boh je láska. Čo robiť, keď nevieme, ako to dopadne? Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Radí nám Ježiš. Toto je múdrosť lásky. To je jediné, čo vieme. Prichádzajú k nám ľudia. Oni sú my. Keby som ako imigrant pristál na brehu Európy, čo by som chcel, aby mi ľudia urobili? Čo povieme ex post? Čo povieme, keď sa to celé cez náš svet prevalí? Na ekumenických bohoslužbách v závere Pohody knieža Karol Schwarzenberg povedal: „Zdá se mi, že každá generace má svůj zásadní úkol. Úkolem naši generace bylo čelit totalitním režimům. Zdá se mi, že úkolem vaší generace jsou imigranti. Možná se jednou budete stydět vaším dětem říct, jak jste selhali.“ autor: Pavol Surovec

Nota bene

09 2015

Peter Getting

Zuzana Uličianska

Ex post múdrosť Aj vy ste takí vtipní a pohotoví ako ja? Myslím, samozrejme, ex-post. Po tom, čo ten, komu sme mali naše odvážne slová adresovať, už dávno víťazne vypochodoval z miestnosti, keď sme nenávratne premeškali možnosť ovplyvniť miestne dejiny, keď lopta, ktorú sme mali suverénne odsmečovať, smutne odskákala mimo hry. Neviem ako vám, ale mne sa tie najsprávnejšie slová a najduchaplnejšie repliky hrnú do hlavy, až keď je po všetkom. Z myšlienok, ktoré v reálnom čase nikdy neprerazili múr civenia, možno napísať román, ale moderátorkou sa s takýmto reakčným časom nestanete.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Šťastie je ako okuliare. Hľadáme [ich a pritom ich máme na nose]. Francois Xavier Droz INZERCIA

Niekedy si predstavujem, ako by vyzeral – či skôr ako by znel – svet, keby sme odrazu počuli všetky nevyslovené slová ľudí, ktorí niečo cítili, ale báli sa to vysloviť. Mám pocit, že by z toho mohol byť poriadny hurhaj. Spomínam si, ako ma prekvapilo, keď ma učiteľka na základnej škole označila za tichú žiačku. Zvnútra som si nikdy taká nepripadala, ibaže kto okrem mňa počul to množstvo komentárov blúdiacich v mojej hlave? V právnom slovníku má ešte ex post nejakú logiku, ale v živote je to veľmi divná časopriestorová kategória. Ex post láska? Ex post múdrosť? S trochou divokej extrapolácie si viem predstaviť, že ex post pochopím aj to, čo som mala na tomto svete robiť. Keď už sa fakt nebude dať s ničím pohnúť, okolo mňa sa bude vznášať množstvo dobrých nápadov. Stačí sa len dohodnúť, či ex post bude v tomto prípade znamenať len neskoro, alebo už nikdy. Dokedy vlastne platí, že nikdy nie je neskoro?

Radi lúštite a chcete podporiť vášho predajcu? Pýtajte si naše letné krížovky a sudoku za 1 euro.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. SPONZOR KRÍŽOVKY

INZERCIA

Nota bene

09 2015 Čítanie

Kniha labyrint Zuzana Mojžišová

Tento príbeh sa prelieva z jednej postavy na druhú, na tretiu, na štvrtú, z mesta do mesta, z krajiny do krajiny... Prúdi svetom ako život sám. Priznám sa, že o portugalskej literatúre neviem vôbec nič, okrem asi dosť matnej predstavy o dvoch jej velikánoch, nobelákoch, ktorými sú Fernando Pessoa a José Saramago. Chyba je na mojej strane, nie na strane portugalskej literatúry. To dokazuje aj súčasník Afonso Cruz, majster slova, mnohými nadaniami obdarený človek, lebo je nielen spisovateľom, ale aj hudobníkom, ilustrátorom a autorom animovaných filmov. Čítanie jeho knižky Kokoschkova loutka (Argo, 2015) je labužníckym zážitkom (a za čitateľský hriech určite stojí aj román Maliar pod kuchynským drezom, ktorý má – čuduj sa svete – niečo spoločné aj so Slovenskom). Prerozprávať dej prózy, filmu či napríklad divadelného predstavenia býva pre kritika zväčša najjednoduchšou časťou písania recenzie. Kokoschkova loutka sa tejto skúsenosti vymyká, ten príbeh je neopísateľný, prinajmenšom na malom priestore v časopise. Je to totiž príbeh labyrint, prelieva sa z jednej postavy na druhú, na tretiu, na štvrtú, z mesta do mesta, z krajiny do krajiny... Nie je rozprávaný ani celkom chronologicky, ani celkom kauzálne, prúdi svetom celkom ako život sám. Na začiatku sa nám predstaví tak trochu čudák Bonifác Vogel. Žije medzi metaforami a na hlave vždy nosí plstený klobúk. Uprostred vojny sedí na vypletanej stoličke a počúva tajomný hlas, čo k nemu prichádza zdola. Medzitým sa malý židovský chlapec Izák Dresner skrýva v temnej pivnici obchodu s exotickým vtáctvom. Keď sa spoznajú, Izák povie Bonifácovi: „Branou do ráje je hrdlo sklenice. To říkaval můj otec: hrdlo sklenice. A víte proč, pane Vogel? Kvůli té opici. Představte si sklenici plnou ořechů. Opice snadno strčí dovnitř pracku, ale když si vezme ořechy, vytáhnout už ji nedokáže. Pokud chce být zase volná, musí ořechy pustit. A právě takový je ráj: musíme zahodit ořechy a ukázat prázdné ruce.“ V bombami zničenom meste („Drážďany jsou takové puzzle,“ řekl Izák Dresner, „složené z nekonečných úlomků, z bezpočtu dílků.“) sa zoznámime ešte s dvomi ďalšími hlavnými postavami: Ciliou Kacevovou, „která se snesla do jejich životů jako stín ptáčka,“ a Matyášom Popom. Potom sa už môže rozbehnúť hľadanie strateného rukopisu Thomasa Manna, môže byť založené kníhkupectvo Urazení & Ponížení a nakladateľstvo Eurydika! Eurydika!, môžeme stretnúť súkromného detektíva Filipa Marlowa

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

i mnohých ďalších, či ponárať sa do minulosti a obnovovať alexandrijskú knižnicu... Netradičná Cruzova južanskosťou nasýtená poetika stiera hranice medzi životom a fikciou vo fikcii. Vie byť aj nesmierne lyrický, aj nevyberavo ironický, aj hravý, aj vtipný, aj hĺbavý. Pre mňa je to zatiaľ literárny objav roka – aká prekvapivo fajná býva občas neinformovanosť. Izák Vogel vo svojich pamätiach napísal: Otec byl moc krásny člověk, ale matka říkala inteligentnější věci. Jednou mi sdělila: „Hospodin nejspíš nehledal ve slovech Tóry, to by bylo hodně absurdní, nýbrž v mezerách mezi slovy Tóry.“ „Skutečná Tóra nemá mezery mezi slovy,“ já na to. „No právě.“ Kokoschkova loutka je nádherná kniha. Akoby ľudský život vyvrátila naruby a ukazovala, čo sa tam skrýva – skoro všetko, a zároveň takmer nič.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Inzercia a fundraising: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer, Mgr. Igor Kocian. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 14. ročník, číslo 172. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA