Issuu on Google+

99/September 09 Kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40s POLOVICA

pre predajcu (42,-Sk)

ŠKOLSKÉ UNIFORMY


99

2 ŠPIÓN ušan predáva Nota bene na bratislavských Kramároch už dva roky. „Nemenil by som za nič,“ hovorí. Ani miestni Dušana. Držia mu palce o to viac, že každodenne majú pred očami, ako mohol skončiť, a predsa neskončil. Kým on predáva, pár metrov od neho si hlúčik bezdomovcov kráti dlhé hodiny popíjaním lacnej pálenky. Dušan vie peniaze minúť aj lepšie. Na granule pre Rexa.

D

Pekného nemeckého ovčiaka mu pred dvoma rokmi darovala jedna pani. „Už si na ňu veľmi nepamätám. Bývala v ubytovni na Kramároch a nemohla tam Rexa mať. Tak skončil u mňa.“ Lepšie sa mu stať nemohlo. Dušan na neho nedá dopustiť. Každá reč sa skôr či neskôr zvrtne k nemu. A pri rečiach nezostáva. „Snažím sa mu dať všetko, čo potrebuje,“ dosvedčuje Dušan, „každý deň si nájdem peniaze aj na jeho granule. Rexo sa za to veľmi odvďačí. Je to dobrý pes.“ Dušan má jeho spoločnosť rád, no cez deň si jej nemôže veľa dopriať. „Na predajné miesto ho nemôžem nosiť so sebou. Na cudzích má ostrú povahu. Len párkrát som to skúsil a stačilo. Celý čas štekal na ľudí. Nevydržal by tu so mnou celý deň,“ prezrádza. Rexo ale neostane o nič ukrátený. Prechádzky na Železnú studničku má na dennom poriadku. „Veľmi ich má rád. Nabehá sa, zapláva si v jazere,“ hovorí Dušan, ktorý všetok svoj voľný čas trávi s ním. Ľudská spoločnosť mu nechýba. „Ľudia sú všelijakí. Nedá sa im veriť,“ vysvetľuje. Najbližší ho sklamali, prečo by veril cudzím?

Ulica ho nezložila Dušanova cesta na ulicu nebola ničím výnimočná. Manželstvo mu nevyšlo. S deťmi, ktoré sa dali, ako sám hovorí, do zlej partie, sa zriedkakedy vída. Rodený Levičan sa po matkinej smrti presťahoval k sestre do Bratislavy. Keď tá predala svoj byt v Petržalke, zostal na ulici. Naspäť do Levíc sa vracať nechcel. „Mám tam rodinu z matkinej strany. Ale oni majú svoj život, ja mám svoj život, nechcel som ich zaťažovať,“ vysvetľuje. Neľahkou novou životnou situáciou sa nenechal zložiť na lopatky. Riešenia nehľadal v alkohole, radšej sa rýchlo poobzeral po službách, ktoré ponúkajú charity a snažil sa ich využívať. Od sestry sa dozvedel o možnosti predávať Nota bene. Pred dvoma rokmi si povedal, že za vyskúšanie nič nedá. „Začiatky boli všelijaké, ale už som si na predávanie zvykol,“ hovorí.

Pes je najlepší priateľ predajcu Dušana. Na rozdiel od ľudí ho ešte nikdy nesklamal.

Na Rexa nedá dopustiť

Psí život?

Priateľské pozdravy, ktoré sa mu dostávajú od zákazníkov predajne potravín, pred ktorou predáva Nota bene, dosvedčujú, že aj miestni si na neho rýchlo privykli. Môže za to jeho povaha. Dušan má milé slovo či úsmev v zásobe pre každého. Či si časopis kúpi, alebo nie. Nikomu sa nevnucuje. „Ľudia vidia, že nie som darebák, ale že som normálny, slušný človek,“ myslí si, že najmä preto sa mu darí. Navyše, na svojom predajnom mieste trávi dostatok času - päť, šesť hodín každý deň. „Už aj z obchodu ma všetci poznajú, predavačky aj vedenie. Vedia, že nie som ako títo za rohom,“ hovorí a ukazuje na skupinu bezdomovcov posedávajúcu pri fľaši.

Aj slovo zabolí Hoci väčšina jeho skúseností z predajného miesta je dobrá, nájdu sa aj ľudia, ktorí na neho bezdôvodne zaútočia. Zatiaľ našťastie len slovne. Nadávky, či posmešky vedia ale niekedy poriadne zabolieť pri srdci. Keby ich Dušan bral vážne, zbláznil by sa. „Vyhrážky, či výčitky, že nepracujem, už beriem s rezervou. Naučil som sa, že je lepšie na ne neodpovedať.“ Stereotypy, podľa ktorých by mal byť

každý bezdomovec alkoholik, ho už tiež nevyvádzajú z miery. Vie o tom svoje. Kvôli srdcu, ktoré by bez liekov nevydržalo, na pohárik ani nepomyslí. Zdravie si šanuje. „Veď kto by sa staral o Rexa?“ pýta sa. Spoločne zdieľajú provizórny domček a kúsok okolitej zelene v Lamači. „Nemal som kam ísť a tu to bolo opustené,“ hovorí o svojom novom domove, ktorý sa snaží čo najviac zútulniť. Hoci v jednej väčšej miestnosti, ktorá ho predstavuje, nemá elektrinu, záclony v nej nesmú chýbať. „Hlavne, aby bolo čisto,“ hovorí a pripaľuje sviečku. Mäkké svetlo, vľúdne voči drobným nedostatkom, dopadá na ustlanú posteľ a poličky, v ktorých je všetko pekne zorganizované. Aj zo zbežného pohľadu sa dá vytušiť, že Dušanovi záleží, aby sa tam s Rexom cítili dobre. Zatiaľ sa mu to darí. Celkom by mu stačilo, keby to tak zostalo. Väčšiu časť života má za sebou, veľké plány si už nerobí. Zažil už kadečo. „Nič ma už veľmi nemôže prekvapiť a po ničom už ani veľmi netúžim. Som spokojný, že môžem predávať Nota bene. A radosť mi robí Rexo a dobrá hudba. Taká, čo sa dá aj počúvať,“ uzatvára veselo. MÁRIA BULKOVÁ FOTO TOMÁŠ ŽUFFA


99

Z OBSAHU 3 8 Kuriozita

9 - 11 Téma

12 - 13 Do tucta

Kus od Nílu

Uniformy v laviciach

Byť v strehu

V trstinovej polootvorenej miestnosti na rohožiach hostia počúvajú o histórii osady, dostanú vypiť kávu s koriandrom a okúsia chrumkavú chlebovú placku, upečenú pred ich očami na ohníku, kde sa kúri sušeným ťavím trusom.

Posilnenie solidarity medzi študentmi, ale aj v ich vzťahu ku škole, nie je jediným pozitívom, ktoré školské uniformy prinášajú. Zmenšujú sociálne rozdiely, šetria rodičom peniaze a čas, podieľajú sa na väčšej bezpečnosti na školách...

V Rooseveltovej nemocnici urobili za posledných 14 mesiacov 20 transplantácií pečene. Najväčšiu zásluhu na nich má primár František Hampl. Keď končil štúdium medicíny, hovorilo sa, že najmodernejšia nemocnica je v Banskej Bystrici...

14 - 15 Reportáž

16 - 17 Aha ho!

26 - 29 Pútnik

Slovenský div sveta?

Otočil kalendár

Zbohom, Ion!

Štrbské pleso je najnavštevovanejším plesom Vysokých Tatier. Dôvodom nie je ani tak to, že by bolo najkrajšie, ako to, že sa dá až na jeho breh pohodlne doviezť autom. Na južnom brehu plesa vyrástla v 19. storočí osada s rovnomenným názvom.

Takmer mám podozrenie, že pražského architekta Tomáša Michálka (38) omrzel jeho kalendár a presunul sa do „nášho“ obdobia. Našťastie nie. Tento cestovateľ v čase si už po tretíkrát otočil kalendár do roku 1929.

Bola to jedna veľká letná ilúzia českých médií. Trhákom uhorkovej sezóny sa stal nešťastný príbeh topiaceho sa rómskeho chlapca, sedemnásťročného Iona Miclescu. Napriek snahe lekárov sa ho nepodarilo zachrániť. Zomrel princ.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu,

aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

FOTO NA OBÁLKE: ARCHÍV S. D.

Kódex predajcu časopisu


99

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Závan totality Aj vám sa občas stane, že sa na okamih zamyslíte, či je rok 1979 alebo 2009? Mne sa to stalo minule u zubárky. Objednal som sa na preventívnu prehliadku a sestrička mi dala termín na štvrtok o 9.30 h. Do čakárne som vošiel o 9.23 h a zistil som, že tam sedí ďalších osem pacientov. Na chodbe však bolo spolu šesť ordinácií, a tak som si naivne myslel, že všetci predsa nemôžu čakať tam, kam idem ja. Na moje veľké prekvapenie, keď

sa o 9.40 h otvorili dvere, moja zubárka si vzala preukazy poistencov od troch najbližších ľudí, smerom ku mne hodila len letmý pohľad a opäť zmizla v ordinácii. Na chodbe sa zdvihla vlna mrmlania, pretože očividne nielen ja som zostal prekvapený. Na moju otázku: „Kto ešte okrem mňa čakáte do týchto dverí?“ mi kladne odpovedali ďalší piati. A vysvitlo, že všetci šiesti sme boli objednaní na 9.30. To musí byť predsa nejaký omyl, pomyslel som si, a keď sa dvere ďalších desať minút neotvárali, nezdvorilo som zaklopal. Po chvíli vykukla doktorka a na moje veľké prekvapenie mi oznámila, že nešlo o omyl sestričky, ani o chybu v ich objednávkovom systéme, a ani o zhodu okolností. Že to bol zámer, mať v čakárni šesť ľudí objednaných na ten istý čas a že teda nie je dôvod, aby mi dala iný termín.

Celé vysvetlenie zakončila autoritatívnou vetou: „To sa tak robí. Tam si sadnite a počkajte, kým prídete na rad!“ A zabuchla mi dvere pred nosom. Ostal som chvíľu stáť pri dverách ordinácie s pocitom, že sa mi asi sníva. Takýto prístup som naposledy zažil, myslím, niekedy na strednej škole, keď som sa pohádal s matematikárkou a ona mi to potom osladila na maturite. Samozrejme, že som tam nečakal a pobral som sa preč. Ešte v to doobedie som si našiel na internete inú zubárku. Nech si tie autoritatívne spôsoby užívajú iní... A ak sa nájde ešte zopár takých ráznych pacientov ako som ja, možno si táto pani konečne uvedomí, že žije z peňazí svojich pacientov a aj v zdravotníctve platí: „náš pacient/zákazník - náš pán“. Ani vy si nenechajte od nikoho „skákať po hlave“. A Nota bene kupujte len od zdvorilých a slušných predajcov. Tí ostatní sa potom radi zmenia. JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J


99

KONTAKTY 5 SMS PRE PREDA JCOV predajcom NB, ktory je pri POZOR! sympatickym fakultnej nemocnici, juh – KE – hot-dog. Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 19.7.2009 7:59 Prajem pani predavajucej NB v Cadci pred Tescom 15.7., aby zostala taka prijemna aj po tom, co sa jej zivot zmeni k lepsiemu – comu pevne verim a prajem jej to! A. P. 19.7.2009 8:37 Vela zdravia, stastia prajem pani Julke c 13, ktora predava Nota bene v Trencine pod vezou so svojim dietatom Tonkom, za jej slusne a mile spravanie sa ku kupujucim. Praje kupujuci Dusan z Trencina. 19.7.2009 12:40 Predajcovi NB pred Kauflandom v Michalovciach zelam vela stastia a zdravia v jeho nelahkom osude a kazdy mesiac sa tesim na nase stretnutie a NB ☺ Robo, MI 23.7.2009 6:35 Den sa zacal dobre – podarilo sa mi kupit NB od hladko oholeneho, dobre naladeneho predajcu na Racku, ktoreho praca sa mi uz dlho paci. Vdaka ☺ zuza. Vdaka celej redakcii za fajn casopis. CB bol pre mna vacsim oddychom. Este raz vdaka za vsetku vasu pracu a hlas v hustnucom tichu. 28.7.2009 18:09 NB kupujem vylucne len od Robka v Tescu vo Vrakuni. Neprehovorime sice vela, ale jeho usmev hovori o vsetkom ☺. Prajem vela stastnych dni. Copata modroocka 5.8.2009 7:45 Vzdy rad urobim kavu a podebatujem so

6.8.2009 13:40 Zdravim sympatickeho pana, co predava NB pred Tescom na Namesti SNP v BA. Pane, ste velmi mily, sikovny a mate naozaj obchodneho ducha ☺. Len tak dalej! Kika ZC 6.8.2009 19:20 Kupujem pravidelne NB. Posledne mesiace od slusneho pana pri Kauflande v Leviciach. Je velmi vdacny za kazdy nakup a neskutocne milo sa podakuje. Asi pred 3 – 4 mesiacmi som si ho vsimla. Nenutene prosil okoloiducich o kupu casopisu. S nie velkym uspechom. Pristupila som k nemu, no uz som nemala u seba peniaze. Bol tak vdacny a opakovane sa mi podakoval aj za snahu a poprial mi pekny den. Nasledujuci den som si od neho kupila NB. Drzim mu palce a dufam, ze tiez preziva obcas pekny den aj vdaka Vasmu casopisu. V.K. 13.8.2009 14:38 Dna 11.8. na krizovatke Bajkalska / Trnavska okolo 19tej som kupila od pani Nota bene. Podakovala. Akosi mala vsetkeho plne zuby. Bola tam s dievcatkom a bola smutna. Bolo mi ich luto. Vsetkym smutnym vela usmevov ☺, optimizmu a uspechov praje jedna Katus. 14.8.2009 8:05 Dobry den. Chcem len napisat a pozdravit pani, ktora mi dnes predala Nota bene na Zochovej. Bola totiz ku mne velmi mila a zdvorila a bol som rad, ze som si kupil NB prave u nej. Prosim, pozdravte ju, ak mozete. A este chcem dodat, ze vam velmi fandim a myslim si, ze robite nadhernu vec s NB. Prajem vam vela sil. Lukas

INZERÁT Y PREDA JCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.  Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať školské pomôcky pre žiaka 4. triedy a detský bicykel pre 3-ročné dieťa. Ďakujem. Alžbeta 856, Lamač – Samoška, kontakt: 0914 162 118.  Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali práčku a mobilný telefón. Ďakujem. Costinel 537, RUŽ – Tomášikova – Ružinovská, kontakt: 0915 153 573.  Poprosil by som dobrého človeka, ktorý daruje bývalému bezdomovcovi bicykel

s prevodmi na cestovanie do práce. Ďakujem. Michal 1885, RUŽ – Avion Ivanská cesta – predný vchod, kontakt: 02/82 62 59 62 (výdajňa).  Hľadám dobrých ľudí, ktorí by darovali mamičke s dvomi deťmi kočík pre 6-mesačné dievčatko a chodúľku. Ďakujem. Zuzana 717, Karlova Ves – Samoška, kontakt: 0904 548 911.  Sme dvaja slušní predajcovia Nota bene a týmto žiadame dobrých ľudí o pomoc pri zariaďovaní izby na ubytovni, kde by sme potrebovali rýchlovarnú kanvicu, varič, mikrovlnnú rúru a starší televízor. Ďakujeme pekne. Boris 1677, Antonín 2104, Dlhé Diely – Billa, kontakt: 0908 846 059.

Najobľúbenejší predajca Nota bene v Piešťanoch V júni opäť ako každý rok sa konala v Piešťanoch súťaž o najlepšieho predajcu pouličného časopisu Nota bene v meste. Občianske združenie Pomoc ohrozenému dieťaťu a Mestský úrad Piešťany – RSV, pod ktorých záštitou sa uvedená súťaž uskutočnila, sa týmto chcú poďakovať všetkým, ktorí sa akoukoľvek formou do nej zapojili. Zvlášť všetkým hlasujúcim, ktorých bol tento rok rekordný počet. Svojich obľúbených predajcov podporilo až 295 hlasujúcich. A ako súťaž dopadla? Štatutárna zástupkyňa OZ Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany Bc. Anna Glossová odovzdala dňa 14.7.2009 v areáli ÚZ Domum výhercom vecné ceny.  Na 3. mieste s počtom hlasov 54 sa umiestnil predajca Marián s predajným číslom 29 a získal poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco v hodnote 30 eur.  Na 2. mieste sa umiestnila predajkyňa Zdenka s číslom 25 – výherkyňa z minulého roka, ktorej krásnych 65 hlasov však nestačilo na obhájenie prvenstva. Pani Zdenka získala hodnotnú cenu - poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco vo výške 40 eur.  Výherkyňou a NAJ predajkyňou Nota Bene v Piešťanoch pre rok 2009 sa s počtom hlasov 176 stala pani Eva s číslom 81. Získala poukážky na nákup v Hypermarkete Tesco v hodnote 50 eur. Výhercom srdečne blahoželáme. Nepovšimnutí, samozrejme, nezostali ani naši hlasujúci. Výhercovia vyžrebovali troch z hlasujúcich, ktorým OZ Pomoc ohrozenému dieťaťu venovalo Protidrogový zborník. JANA MARONOVÁ

Bubeník bez domova Festivaly. Veď niektorí to poznáme: jedlo z konzervy, mokré stany, suché záchody (ktoré nie sú stále suché) a veľa, veľa hudby. Občas sa týmto festivalom v lete nevyhnete. Ja som sa tiež tohto roku nevyhla a vybrala som sa na Campfest do Kráľovej Lehoty. V sobotu doobeda tam vystupovala skupina Philadelphia. Prekvapili ma. A prekvapil ma aj bubeník Fero. Vraj ho bolo treba presviedčať, aby sa na to dal. Nie nadarmo. Ukázal, že má talent, ktorý sa neoplatí zakopávať do zeme. Fero to jednoducho za bicími vie. Odchádzala som z vystúpenia o zážitok bohatšia. A brala som so sebou aj také malé tajomstvo, ktoré si nikto na Ferovi počas toho, ako hral, nemohol všimnúť. Fero, ktorý je predovšetkým hudobník, je zároveň aj predajca Nota bene. MICHAELA ŽIKLOVÁ


99

6 KAUZA

„Polopatistické“ riešenie ešte nikto nenavrhol

Kríza nás zhrýza bohatí ich majú dosť, alebo si požičať elosvetový strašiak má a splatenie dlhu nechať na budúce meno: KRÍZA. Aj tí, ktorých sa generácie? Ak nám to nepomôže, tak nech nám to aspoň neuškodí. Veď cestu doteraz nedotkla, s obavami do krachu už majú mnohí vydláždenú. čakajú, kedy ich postihne. Kto áno? Optimisti veria, že už sa postupne Samozrejme, po bankách si to odniesli fabriky a ľudia v nich. Ich krachy boli končí a že sa všetko na lepšie predzvesťou kolapsu systému. Žiaľ, stratili obracia. Pesimisti zasa mienia, že sa odbytištia a niet pre koho vyrábať. Ak si ktosi z Horného Dolného zájde do obchodu sme ešte len na začiatku. a kúpi si niečo malé, svet to nespasí. Nech

C

Je jediná cesta, ako oživiť ekonomiku a dopyt pomocou veľkých investícií? Kde vziať na to peniaze? Zvýšiť dane, veď

nás akokoľvek dobre mienená reklama presviedča o čomkoľvek. Rodiny zostanú bez príjmov. Sociálne dávky mnohým na život nebudú stačiť. Čo urobí štát? Zdvihne dane tým, ktorí na tom budú

lepšie? Kde pre nezamestnaných vezme peniaze? Ďalším problémom nášho strateného blahobytu je, že kríza prichádza nečakane. Nepýta sa, či majú ľudia splatené pôžičky. Začarovaný kruh z ktorého je aj podľa odborníkov nejasné východisko. „Polopatistické“ riešenie ešte nikto nenavrhol. Len samé odhady, predpoklady, obavy či naozaj občasné nadšenie z údajného zvratu. Zatiaľ ho nikto nepotvrdil a zdá sa, že sme sa, ako spoločnosť, doteraz dna nedotkli. Kríza bude možno koncom mnohých printových médií. Všetky masovokomunikačné prostriedky žijú z inzercie. Bez nej nemajú šancu prežiť. Zostanú pravdepodobne len tie najsilnejšie. Po kríze sa ľuďom bude ťažko vysvetľovať,


99

KAUZA 7 Aj tak je všetko z Ázie. Robotníci v Číne sa vezú s nami na jednej vlne.

aby sa vrátili k novinovému papieru, keď si zvyknú získavať informácie zadarmo na internete. Televízie majú v súčasnosti tiež výrazný úbytok reklám. S tým sa im bude žiť ťažšie. Zatiaľ sa však všetky tvária, akoby sa nič nedialo. Možno budeme musieť určité obdobie prežiť na reprízach. Dokedy? Ťažko sa počúva, koľko kolegov skončilo na ulici, alebo muselo pristúpiť na rôzne úsporné opatrenia. Kríza, ktorá postihla médiá, je spojená s príjmami podnikov. „Keď sa musím snažiť o to, aby som udržal prevádzku, predsa nebudem investovať do reklamy, aj keď sa hovorí, že propagácia je dôležitá,“ povedal podnikateľ v pohostinstve z obľúbeného podniku uprostred bratislavskej Petržalky. Sám cíti úbytok hostí, aj keď je slnečné počasie na jeho strane. „Ľudia si po práci k nám prídu radi odpočinúť, aj keď jedia menej. Letný úbytok zákazníkov je normálny jav. Ľudia sú na dovolenkách. Od kolegov

10 biliónov na záchranu Podľa Medzinárodného menového fondu, vlády po celom svete už vynaložili na boj proti kríze viac ako desať biliónov dolárov. Náklady zahŕňajú kapitálové injekcie, nákupy aktív či záruky. Deficit bohatých krajín zo skupiny G20 v prvej polovici tohto roku podľa fondu dosiahne 10,2 percenta hrubého domáceho produktu. Najvyšší schodok očakávajú v Spojených štátoch, kde by to malo byť 13,5 percenta.

štyridsiatnik mrzutý: „Najprv mi sľubovali blahobyt a socializmus, k tomu som mal dostať byť. Bolo treba čakať. Možno päť alebo desať rokov. Potom prišla revolúcia a bolo po byte zadarmo. Zasa mi však sľubovali, že sa budem mať, tak o desať rokov, ako Rakúšan. Potom odo mňa všetci zlodeji chceli, aby som si uťahoval opasok a prispel tak nejakému vzdialenému blahobytu. Nakoniec som sa vďaka reformám začal naozaj cítiť, ako človek a teraz toto! No, kašlem ja na celú krízu. Už nemám najmenšiu chuť počúvať žiadne deprimujúce reči a nejasné vízie budúcnosti,“ vyrozprával sa mi rozhorčene, jeden známy. V jeho hlase som cítila, že má naozaj dosť. Smutné. Obava o splátky. O dom. O deti. Podľa môjho malého prieskumu spokojní sú zatiaľ aj naši predajcovia. Niekoľko som ich oslovila v bratislavských uliciach. Zo všetkých vyšlo, že čo tam po kríze, veď ju majú už dávno. Váš znížený záujem zatiaľ necítia. Dôležité však je, aby každý kupujúci pochopil, že si má Nota bene aj kúpiť, nie len obdarovať predajcu hotovosťou či gastrolístkom. Nekúpiť a nevziať si časopis znamená v konečnom dôsledku skomplikovanie existencie organizácie Proti prúdu. Bez podpory čitateľov hrozia dôsledky krízy aj jej.

Štát nešetrí Firmám balansuje hospodárenie, niektoré sú dlhodobo na pokraji krachu a vyzývajú svojich zamestnancov, aby sa uskromnili. Do toho sa ozývajú odbory, pre ktoré je minimálna mzda 296 eur málo a nekompromisne žiadajú jej zvýšenie o osem percent. Zamestnávatelia vysvetľujú,

Extrémny kolaps Kam až môže dospieť ekonomický kolaps? Čo je vlastne chudoba? V Európskej únii ju ešte ani nie pred desiatimi rokmi zažívali aj v Rumunsku alebo v Bulharsku. Ľudia na sídliskách najmä menších miest nemali takmer na nič. Do bytov si priniesli kachle na tuhé palivo, vysekali diery do panelov a medzi činžiakmi putovali predavači dreva s vozmi ťahanými koňmi. Tí „zazobanejší“ mali kdesi za domami záhradky a chovali hospodárske zvieratá. Nefunkčné fabriky si ľudia rozoberali pod nosom. Odnášali, čo sa dalo. Chudoba nie je služobník a je veľmi zlý pán. Aj z takejto zúfalej situácie sa však dá dostať. Dúfajme, že súčasná kríza nás neprivedie až do takéhoto extrému. že dnes sa skôr rozhodujú, ako ušetriť a nezvyšovať ani výdavky na vlastných ľudí a chcieť viac znamená pripraviť ich o prácu úplne. Odbory sa ozývajú. Bossovia sa zviditeľňujú. Z vlastnej skúsenosti však viem, že vždy, keď som mala problémy, odbory mi boli na nič. Maximálne si nechali zaplatiť členské. Rovnako, ako veľkohubé politické strany. „Sto eur hrubého platu pre zamestnanca pre mňa ako zamestnávateľa znamená v podstate stotridsaťpäť eur, z toho zamestnanec dostane v čistom o čosi viac, ako polovicu z tej stovky,“ vysvetľuje zamestnávateľ. „Štát nešetrí tých, ktorí niečo robia,“ dodal. DAGMAR CANISOVÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

som však počul, že krčmári mimo veľkých miest už cítia pokles tržieb.“ Kríza je všade okolo nás. Odborníci hovoria, že žiadne geniálne riešenie, ktoré by ju dokázalo zastaviť, ba i zvrátiť, neexistuje. Musíme doslova padnúť „na hubu“, aby sme potom mohli vstať. „Asi budeme musieť poriadne zvažovať, či potrebujeme stále niečo nové, modernejšie, výkonnejšie, život uľahčujúce,“ napísal mi kamarát, ktorému začína stagnovať obchod s výpočtovou technikou. „Ja som ekologicky a šetrne rozmýšľajúci človek a som v podstate za striedmosť, len sa bojím, čo to s nami urobí. Už teraz som skrátil otváracie hodiny. Zatiaľ...“

Kto zatiaľ nie? Zaujímavé je, že cestovné kancelárie, ktoré sa doteraz orientovali takmer výhradne na high society, si zatiaľ príliš neťažkajú. Hlúpo povedané: Panstvo a kto na to má, si chce ešte užiť. Život je len raz a kopa „kecov“ ho len znepríjemňuje. Nie je asi nič mimoriadne, keď je nejaký

Prvý šok zažili hypotekárne spoločnosti, hneď po nich automobilky.


99

8 KURIOZITA Stále vonku. V meste by to nebolo ono. a potraviny, ktoré si sami nedorobia. Do egyptských končín prišli v uplynulých storočiach vraj zo Saudskej Arábie. V ostatných desaťročiach však už nie sú až takí odrezaní od sveta. Zachovali si síce zvyky, štýl života, odlišný od ostatných obyvateľov Egypta, neodmietajú však už trochu egyptského biznisu, orientovaného na cestovný ruch. Ženy s deťmi i babky s ťavami a kozami chodia žobrať k motelom a benzínovým čerpadlám pri hlavnej ceste. Na okolí Hurghady, najväčšieho z egyptských dovolenkárskych centier, je beduínskych osád pätnásť a desať z nich s takýmito návštevami súhlasí, ba súhlasí aj s fotografovaním, hoci islam je proti zobrazovaniu tváre.

Podoba osady

Beduíni na ukážku

Kus od Nílu o niekoľkých minútach odbočky z hlavnej cesty nasleduje natriasanie po vyjazdených koľajach v zemi, kameňoch, piesku. Tak to bude aj hodinu, aj viac, lebo sme na púšti.

P

Šofér sa snaží udržiavať šesťdesiatku, aj keď to ide netrénovanému dušu vytriasť. Táto rýchlosť je vraj dôležitá aj preto, že namiesto kameňov a kamienkov ideme občas aj po pieskových jazykoch. Pri šesťdesiatke cez ne v poriadku preletíme, pri rýchlosti krokom by sa mohli kolesá do piesku nepríjemne zabárať. Pred nami je ešte jeden džíp, za nami tak isto, k pravidlu číslo jeden patrí jazda v skupine. Aby bola pri prípadnej poruche poruke pomoc. Prenocovať v púšti nie je nič príjemné. Aj preto, že po dennej páľave môže teplota v noci klesnúť o tridsať, štyridsať stupňov. Skutočne, až k nule.

Od studne k studni Naokolo len kamene, štrk, piesok. Po dvoch, troch kilometroch sa objaví zakrpatený

polosuchý stromček, alebo skupinka pieskovým vetrom ošľahaných paliem. Nehostinných je 96 percent z milióna štvorcových kilometrov plochy Egypta. Zelenie sa okrem nílskej delty na severe iba pár kilometrov okolo afrického veľtoku, kde sa sústreďuje väčšina zo 74 miliónov obyvateľov krajiny. Vo vnútrozemí okolo oáz s pramienkami pitnej vody sú vlastne iba beduínske osady, usadlosti do seba

Beduínča si odmala zvyká na špecifický život pod holým nebom. uzavretých skromných kočovníkov, ktoré v minulosti putovali od studne k studni, od oázy k oáze. Svoje kožušiny a výrobky z kože chodievali na trh do mesta Qena na Níle, severne od Luxoru, vymieňať za múku

To, čo hosť vidí, určite už nie je pôvodná podoba beduínskej usadlosti. V trstinovej polootvorenej miestnosti na rohožiach hostia počúvajú o histórii osady, dostanú vypiť nie tuhú kávu s koriandrom a okúsia chrumkavú chlebovú placku, upečenú pred ich očami na ohníku, kde sa kúri sušeným ťavím trusom. Pod iným prístreškom dostanú večeru – placky, nátierku zo strukovín, pečené mleté mäso s bylinkami, uhorky, rajčiny, melón, a sladkosti. Pri vchode je pohárik na nevyhnutný ’bakšiš‘. Jeden trstinový domček je obchodom, kde je dokonca chladnička s pivom a nealkom, cukríky a sušienky, ďalší domček je čistučkou ’kadibudkou‘, pretože beduíni sa o svoje okolie starajú oveľa pozornejšie než ich mestskí krajania. Turistov posadia na ťavy, počas desaťminútovky po okolí dovolia zhliadnuť zahalené ženy, mlčky sediace pred chyžami, dovolia nahliadnuť do trstinových príbytkov, zvnútra obložených aj igelitom, aby v noci chladne neprefukovalo, a pár minút im ťahavé pomalé beduínske melódie predstaví mužský spevokol, ktorý si pomáha tlieskaním dlaňami. V osade žijú zo dva tucty ľudí v stáročnom kolobehu života od života do smrti v tej istej pospolitosti. Dievčatko po prvej menštruácii zahalia a rýchle vydajú, v trinástich, štrnástich má už prvé dieťa. Ak mama nemá dosť mlieka, pomôžu si ťavím. Ak sa narodí dievča, musí podstúpiť nezmyselnú, životu nebezpečnú nehygienickú obriezku, zákrok, ktorý sa niekde robí aj rozbitým sklom. Žena má bežne zo šesť, osem detí. Teda tých, ktoré prežijú, pričom sotvakto sa trápi s takou maličkosťou, ako je matrika. Každý z každým je v nejakom príbuzenskom vzťahu. Súrodenci sa síce neberú, no sobáše bratancov a sesterníc sú úplne bežné. Preto toľko slepých, hluchých, mentálne zaostalých aj ináč postihnutých. Najodvážnejší z chlapov sa pokúsia odmietnuť tradície a vydajú sa do mesta za robotou, no zvyčajne sa vracajú, lebo si nevedia zvyknúť. TEXT A FOTO: ALENA SULOVÁ


99

TÉMA 9 ledomodrá košeľa, tmavomodrá sukňa, či nohavice a neodmysliteľná červená trojuholníková šatka zo stopercentného polyesteru, ktorý vytrvalo hrýzol kožu na krku. Pioniersku rovnošatu si pri slove uniforma vybaví väčšina skôr narodených Slovákov. Zhmotňuje spomienku na obdobie nedobrovoľnej jednotvárnosti. Uniformy sa ale nespájajú s uniformitou všade na svete. V anglických školách, kde majú niekoľkostoročnú tradíciu, sú predovšetkým výrazom spolupatričnosti.

B

V mnohých školách v Nicarague sú uniformy povinné. FOTO: REUTERS/Oswaldo Rivas

Namiesto uniformity prinášajú spolupatričnosť

Uniformy v laviciach Štúdie dokazujú, že posilnenie solidarity medzi študentmi, ale aj v ich vzťahu ku škole, nie sú jediným pozitívom, ktoré školské uniformy prinášajú. Zmenšujú sociálne rozdiely, šetria rodičom peniaze a čas, podieľajú sa na väčšej bezpečnosti na školách, posilňujú tímového ducha a formujú postoje a prejavy študentov. V uniformách sa kvôli ich formálnosti správajú neraz slušnejšie, zdvorilejšie. Na hodinách sa lepšie sústredia. Obzeranie si toho, kto má čo oblečené, nehrozí. Nakoniec, nie je veľmi čo okukávať. Všetci sa podobajú ako vajce vajcu. A to je práve hlavný dôvod, prečo sa v našich zemepisných šírkach netešia školské uniformy veľkej obľube. Starším ročníkom pripomínajú šedivé roky, keď všetci museli byť rovnakí. Šesťdesiatročný Peter je rád, že sa situácia zmenila: „Na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý mal dlhšie vlasy, ani nie po plecia. Keď prišiel na skúšku, skúšajúci mu hneď dopredu povedal, že ak ho vyhodí, nebude to preto, ako vyzerá. Samozrejme, že ho aj vyhodil. Som rád, že je dnes v tomto smere sloboda. Preto nie som veľkým nadšencom školských uniforiem.“ Tie však v súčasnosti nie sú spojené s ideológiou ako kedysi.

Prvé lastovičky Na Slovensku je len pár škôl, v ktorých sú školské uniformy zavedené. Priekopníkom medzi nimi bolo bratislavské Súkromné osemročné gymnázium Mercury. Vzniklo pred sedemnástimi rokmi a uniformy má od samého začiatku. S bielou košeľou, či blúzkou, čiernymi nohavicami, či sukňou spočiatku mnohí študenti a študentky bojovali. „Ako dieťa som to vnímala veľmi obmedzujúco,“ hovorí absolventka školy Zuzana, „ale s odstupom času sa na to dívam inak. Tradícia uniforiem nie je u nás zakorenená, a tak sme si najmä v prostriedkoch MHD vyslúžili všelijaké prezývky - revízori, železničiari, pionieri a mnohé iné. Samozrejme, že sme sa hanbili. Dnes som si však vedomá aj pozitív. Slušné oblečenie nás nútilo správať sa inak, dôstojnejšie.“ Obdobnú zmenu v správaní zaznamenala aj Anna Jánošová, matka dvoch detí a zakladateľka Súkromnej základnej školy s materskou školou Jánoš v Dolnom Kubíne, ktorá tiež zaviedla školské uniformy. Anna Jánošová pobadala zmeny na deťoch v škole aj na svojich

vlastných. S tými sa totiž pred pár rokmi presťahovala do anglického Bristolu, kde sú školské uniformy samozrejmosťou.

Rána pred zrkadlom „Dcéra mala vtedy jedenásť rokov a syn štyri. Keď dostali uniformu, začali do školy chodiť s väčšou vážnosťou. Vytvorili si k nej rešpekt, úctu. A ja som nemusela každé ráno pred skriňou maturovať, čo mám deťom obliecť,“ hovorí. To bol prvý impulz, ktorý ju neskôr doviedol k rozhodnutiu zaviesť uniformy aj vo vlastnej škole. „Navyše v Bristole by bolo pre mňa veľmi ťažké ísť do značkového obchodu a nakúpiť v ňom deťom veci. Na Slovensku neraz kladieme na zovňajšok prílišný dôraz, sme veľmi pripútaní k materiálnym veciam, deti sa snažíme čo najlepšie obliecť. Tí, ktorí na to nemajú, trpia. Sociálne rozdiely vnímajú deti veľmi citlivo,“ vysvetľuje. Že je to skutočne tak, sme sa mohli presvedčiť minulú jeseň, keď deväťročný chlapček z Banskej Bystrice takmer skočil do Hrona len preto, že sa nevedel zmieriť s posmeškami vrstovníkov, že je chudobný. Hoci školské uniformy sociálne rozdiely neodstránia, môžu aspoň zmenšiť ich


99

10 TÉMA Na Slovensku Školy, v ktorých sú zavedené uniformy, sú na Slovensku stále ešte raritou. Patria medzi ne tieto školy:  Súkromné osemročné gymnázium Mercury, Bratislava: rovnošatu tvoria tmavomodré nohavice, alebo sukňa, šatová sukňa u malých dievčat, biela košeľa, alebo blúzka.  Súkromná základná škola s materskou školou Jánoš, Dolný Kubín: rovnošatu tvorí bledomodrá polokošeľa, tmavomodrá tepláková bunda s logom školy, sivé nohavice, alebo sukňa  Súkromná združená stredná škola, Dolný Kubín: rovnošata pozostáva z tmavomodrej vesty, bielej košele, alebo blúzky, bordovej, alebo modrej kravaty, károvanej modro-červenej sukne pre dievčatá, tmavomodrých, alebo čiernych nohavíc pre chlapcov  Súkromná základná škola a gymnázium Galileo School, Bratislava: rovnošatu tvorí biela košeľa, alebo blúzka a bordová vesta s logom školy.

Väčšina detí z dolnokubínskej školy Jánoš si školské uniformy obľúbila. FOTO: ARCHÍV ZŠ S MŠ JÁNOŠ viditeľnosť. Podľa Anny Jánošovej, ktorá v Anglicku sama pôsobila ako učiteľka, sú veľmi prospešné nielen pre deti, ale aj pre pedagógov: „Prispievajú k tomu, aby učitelia nepreferovali deti, ale posudzovali ich na základe schopností.“ Deti sa učia, že to nie sú šaty, ktoré robia človeka, ale v prvom rade vlastnosti a schopnosti. Zvyknú si, že do školy nechodia ukázať, čo majú nové, ale čo sa naučili.

Chcú sa parádiť Na celý rok vystačia dve, maximálne tri uniformy. V Anglicku sa dajú kúpiť dokonca vo výpredajoch. „Organizujú ich štátne aj privátne školy. A pritom v privátnych by rodičia mohli deťom kúpiť nové uniformy

ľavou zadnou. Myslia ale na životné prostredie. Nekladú dôraz na to, aby boli uniformy nové, ale aby splnili svoj účel,“ zdôrazňuje Anna Jánošová. Aj ona sa vo svojej škole pokúsila o malý experimentálny výpredaj. Neúspešne. „Na nástenku som dala oznam, že kto už uniformu nepotrebuje, nech ju vráti. Paradoxne, až na jednu pani nám uniformu nikto nedoniesol. A o tú nemalo zo štyridsiatich detí záujem ani jedno.“ Hoci sa výpredaj neujal, s nápadom uniforiem sú v SZŠ s MŠ Jánoš spokojné deti, aj rodičia. Čo sa detí týka, závisí to najmä od pedagógov, nakoľko sa im podarí na uniformách trvať. Niektorí pedagógovia na uniformách striktne trvajú, iní to nie vždy dokážu. „V jednej triede chceli dievčatá

nosiť ružové blúzky. Keďže som bola v Anglicku, nebojovala som s tým. Keď som prišla, boli všetky v uniforme, ale viem, že len čo som vytiahla päty, boli naspäť v ružových blúzočkách,“ usmeje sa Anna Jánošová. No priznáva, že práve dievčatá môžu uniformami trpieť: „Od desiatich rokov sa chcú všetky pekne obliekať. Moja dcéra chodí v uniforme dennodenne. Berie to ako nevyhnutnosť, ale zvykne žartovať,

Uniformy – áno, či nie? Spýtali sme sa rodičov  Lucia, 30 rokov, dcéra Nie. Myslím, že to ochudobňuje dieťa o možnosť vyjadriť sa aj svojím zovňajškom. Navyše, argument stierania sociálnych rozdielov na Slovensku veľmi neplatí, keďže školy, v ktorých sú uniformy zavedené, sú pre tých lepšie situovaných.  Hana, 58 rokov, 2 dcéry Áno. Rovnošaty, pokiaľ by boli na všetkých školách, by pomohli stierať rozdiely medzi deťmi. Takto sa neraz stáva, že v triede sa deti rozdelia na tých, ktorí nosia drahé značkové veci a tých, ktorí nosia veci z čínskych obchodov. Deti z chudobných rodín týmito rozdielmi trpia. Nie je výnimkou, že bývajú aj šikanované. V menších mestách, kde každý pozná každého, by uniformy v tomto smere neboli až také účinné, ale vo veľkých mestách, kde je väčšia anonymita, by to rozhodne stálo za pokus. Moje deti sú už dospelé. Keby ale táto možnosť bola bývala, keď boli malé, privítala by som ju.

Veľmi by mi ale záležalo na materiáli, z ktorého by boli rovnošaty ušité.  Cyril, 45 rokov, dcéra a syn Áno, ja som za. Rušili by rozdiely medzi deťmi. Tie by sa na hodinách lepšie sústredili, lebo by netrávili čas porovnávaním toho, čo majú iné deti. U detí môžu uniformy rozvinúť pocit solidarity. Deťom dávajú identitu, príslušnosť ku škole, na ktorú môžu byť hrdé. Školské uniformy by som rozhodne nespájal s pionierskymi rovnošatami. Vyspelé školstvá vo svete ich majú celé roky a funguje to u nich výborne. Prečo by nemohlo u nás?  Vladimíra, 35 rokov, 2 synovia Áno. Minulý rok som sa presťahovala do Anglicka aj so svojimi dvomi synmi, ktorí tam nastúpili do školy. Na rovnošaty si zvykli hneď. Veľmi sa im páči, že chodia do školy elegantne oblečení.  Silvia, 32 rokov, dcéra Nie. Myslím, že je to len zdanlivá náplasť na problémy, ktoré vyvstávajú zo sociálnych rozdielov. Je veľa spôsobov, ako sa deti môžu vyvyšovať nad iné, nie je to len o oblečení.

Spýtali sme sa detí  Ema, 16 rokov Nie. Chodím na umeleckú školu. Je prirodzené, že vyjadrujem svoju tvorivosť aj prostredníctvom svojho zovňajšku. Cítila by som sa v uniforme veľmi zošnurovaná. Akoby mi bola odobratá jedna z možností vyjadriť sa, prejaviť sa.  Zuzana, 14 rokov Áno. Aspoň by som nemusela celú večnosť rozmýšľať, čo zase na seba.  Lenka, 12 rokov Skôr nie. Bála by som sa, že by sa mi deti v školách, ktoré uniformy nemajú, posmievali.  Peter, 19 rokov Na školu, kde sa nosili uniformy, som chodil. Vôbec sme to neriešili. Jednoducho sme to brali ako samozrejmosť. Individualita sa prejavovala iným spôsobom. Na vyučovaní sme nepracovali v kolektívoch, ale naopak, samostatnejšie. Museli sme sa naučiť zaujať vlastné stanovisko.


99

TÉMA 11 V zahraničí Školské uniformy sú neoddeliteľnou súčasťou základných a stredných škôl v mnohých krajinách sveta.  Austrália Vo väčšine súkromných a štátnych škôl sú uniformy povinné. Študenti v poslednom ročníku strednej školy môžu nosiť svetre, na ktorých je ich status viditeľne označený. Nahrádzajú našu zelenú stužku maturantov.  Anglicko Školské uniformy boli po prvýkrát zavedené už za vlády kráľa Henricha VIII. začiatkom 16. storočia. Zaužíval sa pre ne názov „bluecoats“, pretože pozostávali z dlhého nepremokavého kabáta modrej farby. Modrá bola najlacnejšia dostupná farba a mala v deťoch vzbudiť pokoru. Uniformy „bluecoats“ sú najstaršie školské uniformy na svete. Neskôr popularitu uniforiem zvýšilo zavedenie bezplatného základného vzdelania v roku 1870. Odvtedy začali podobu školských uniforiem ovplyvňovať aj módne trendy.

 Japonsko Japonsko zaviedlo školské uniformy koncom 19. storočia. Uniformy nie sú povinné na základných školách, na stredných sú však samozrejmosťou. Sú univerzálne pre takmer všetky školy, chlapčenské vychádzajú z vojenských uniforiem, dievčenské z námorníckych.  Poľsko V Poľsku boli povinné školské uniformy zavedené v roku 2007 vtedajším ministrom školstva Romanom Giertychom ako reakcia na rastúce sexuálne násilie na školách. Zákon bol však odvtedy neraz spochybnený a aj jeho nasledovanie v praxi je veľmi rozpačité, nakoľko za jeho nedodržiavanie neexistujú žiadne sankcie.  Rusko V Rusku boli školské uniformy zrušené v roku 1917 po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Znovu boli zavedené v roku 1948 a mali štýl podobný tým predchádzajúcim. Nosenie uniforiem bolo povinné, ich nenosenie sa trestalo. Červená šatka nebola súčasťou bežných

že Angličania sa nevedia vkusne obliecť, lebo celý život žijú len v uniforme.“ Aj psychologické výskumy v tejto oblasti potvrdzujú, že deťom, ktoré nosili školské uniformy, môže chýbať skúsenosť s experimentovaním s oblečením, ktorá k puberte patrí. Aj prostredníctvom nej totiž objavujú svoju jedinečnosť a individualitu.

školských uniforiem, iba pionierskych. Do začiatku 80. rokov platili aj prísne pravidlá pre účesy. Po rozpade ZSSR boli povinné školské uniformy zrušené. V niektorých školách si tradíciu udržali, v iných nie. Vznikli však aj nové tradície. Jednou z nich je, že na promócie sa dievčatá z nostalgie či recesie vystroja do typických hnedých školských uniforiem.  Taliansko Školské uniformy sú zriedkavé. Čiastočným dôvodom je ich asociácia s obdobím vlády Benita Mussoliniho. Vtedy boli deti povinne zaraďované do mládežníckych fašistických organizácií a ich uniformu museli nosiť v škole aj mimo nej.  USA V niektorých štátnych aj súkromných školách sú školské uniformy povinné. Mnohé z amerických škôl však majú pravidlá obliekania. Tie zvyčajne zakazujú oblečenie, ktoré by pôsobilo obscénne alebo urážlivo. Oblečenie tiež nesmie propagovať drogy, alkohol či tabakové výrobky. Zdroj: wikipedia.org

Japonské uniformy si celé roky zachovávajú rovnaký štýl. FOTO: REUTERS/Issei Kato

Bezpečnejšie školy? Ďalšou nevýhodou uniforiem je, že pedagógovia kvôli nim nedokážu spozorovať závažné zmeny v živote detí včas, nakoľko práve oblečenie je ich dôležitým indikátorom. Výrazné zhoršenie sociálnej situácie, vzťahov s rodičmi, ich prípadný alkoholizmus, zanedbávanie či týranie detí, ale aj obyčajné zmeny nálad detí sa zvyčajne prejavia aj zmenami v obliekaní. Povinné uniformy zakamuflujú všetko to, čo by individuálna voľba oblečenia mohla o svojom nositeľovi prezradiť. Na druhej strane, hoci povinné nosenie uniforiem sťaží odhalenie nebezpečenstiev, ktoré hrozia deťom v ich domácom prostredí, v školskom im zaistí väčšiu bezpečnosť. Každý, kto do školy nepatrí, bude hneď vytŕčať. Odborníci sa nazdávajú, že uniformami možno predísť aj násilnostiam iniciovaným samotnými študentmi. Ako príklad používajú školský masaker na strednej škole Columbine v Colorade spred desiatich rokov, keď dvaja študenti Dylan Klebold a Eric Harris zastrelili 13 ľudí, desiatky zranili a nakoniec spáchali samovraždu. Po tragédii sa rozprúdili diskusie, či práve isté pravidlá obliekania nemohli tragédií predísť. Mnohé americké

školy prehodnotili svoj školský poriadok a zaviedli nové predpisy. Odkladaním kabátov a tašiek na recepcii školy sa pokúšajú sťažiť prepašovanie zbraní a iných nebezpečných predmetov. Či bezpečnosti škôl pomáhajú uniformy, alebo niečo celkom iné, sa dokazuje veľmi ťažko. Jedno je však isté, nosenie uniforiem zminimalizovalo krádeže drahého oblečenia, obuvi, či doplnkov, ktoré boli v niektorých školách na dennom poriadku.

Možnosť výberu Rodičia a deti by mali mať šancu spolurozhodovať o tom, ako budú uniformy

vyzerať. Deti ich tak potom ľahšie prijmú. „Ja som deťom dávala dotazník s farebnými možnosťami. Neboli na výber síce všetky farby, ale vybrať si mohli. Deväť z desiatich detí sa rozhodlo pre bledomodrú polokošeľu a tmavomodrú teplákovú bundu. Tomu jednému, ktorý si vybral bielu polokošeľu, sme umožnili nosiť tú. Nakoniec nám ju vrátil on sám s dôvodom, že sa špiní,“ uzatvára Anna Jánošová. Nie všetci zriaďovatelia škôl, ktorí sa pre uniformy rozhodli, však majú na pamäti, že v prvom rade sa v nich musia cítiť fajn deti. Tie v nich budú tráviť celé dni. MÁRIA BULKOVÁ


99

12 DO TUCTA

Banskobystrický pečeňový „boom“ a kamarátstvo

Byť v strehu banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici urobili za posledných štrnásť mesiacov dvadsať transplantácií pečene. Najväčšiu zásluhu na nich má primár František Hampl. Narodil sa v Banskej Štiavnici, odkiaľ sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy.

V

Keď končil štúdium medicíny, hovorilo sa, že najmodernejšia nemocnica je v Banskej

Bystrici a hľadajú mladých ambicióznych ľudí. Zbalil si veci a šiel, aby sa tu časom ako operatér a primár chirurgických sál vypracoval na dušu banskobystrického transplantačného programu.  Transplantačné centrum v Rooseveltovej nemocnici má 20 rokov. Stabilne v ňom pracuje osem transplantačných chirurgov s rôznou špecializáciou, nefrológovia, hepatológovia, anesteziológovia a koordinátori. Koľko transplantácií ste už urobili? - Máme za sebou osem stoviek transplantácií obličiek, sedem pankreasov a dvadsať pečení. Potreba stále nie je naplnená. Aby sme sa vyrovnali svetu a reálnej medicínskej potrebe, mali by sme na Slovensku ročne urobiť 50 a viac transplantácií pečene, 60 transplantácií obličiek a dve transplantácie pankreasu na milión obyvateľov.

 Prvá transplantácia pečene prebiehala v Banskej Bystrici dosť dramaticky. - Bol to komplikovaný a ťažký prípad. Takéto komplikácie nastávajú pri transplantáciách u jedného z troch pacientov s hepatitídou C. V krvi majú málo krvných doštičiek, z čoho vyplýva slabá zrážanlivosť krvi. Pre nás je podstatné, že pacient, rovnako ako ďalší devätnásti, prežíva k našej a verím, že aj ich spokojnosti.  V čom je špecifická transplantácia pečene? - Ľudské telo prijíma cudziu pečeň nepomerne ľahšie ako iné transplantované orgány. Jej bunky sa ľahšie prispôsobujú zmeneným podmienkam. Pečeň zlyháva pri chronických cirhózach, ktoré môžu spôsobiť vírové hepatitídy, autoimunitné a cholestatické choroby a v neposlednej miere alkohol. V poslednom spomenutom prípade vyžadujeme ako podmienku


99

DO TUCTA 13 Kamaráti na silných strojoch.

pred operáciou od pacienta dlhodobú abstinenciu, aby sme mali istotu, že sa k závislosti nevráti. V takom prípade by bola operácia celkom zbytočná. Transplantácia však môže zachrániť život aj pri akútnom zlyhaní pečene spôsobenom otravou hubami, vírovou hepatitídou či Willsonovou chorobou, alebo aj primárnom nádore pečene.  Ako jediný na Slovensku ste transplantovali pankreas. V čom je zvláštnosť a rizikovosť tejto operácie? - Pankreas sa zvykne transplantovať zároveň s obličkou. Sú to vlastne dve transplantácie. Indikáciou býva cukrovka prvého typu, ktorá je spojená s poškodením obličiek. Pankreas musí pochádzať od ideálneho mladého darcu. Nesmie byť poškodený životosprávou, obezitou a inými negatívnymi vplyvmi. Ďalším problémom je, že pankreas sa odoberá pri multiorgánovom odbere spolu s pečeňou. Pečeň a pankreas majú spoločné cievne zásobenie a cievy sa musia rozdeliť. Keďže pečeň používame na život zachraňujúcu transplantáciu, pri odbere ju uprednostňujeme. Aby sme mohli použiť pankreas, musíme urobiť pomerne zložitú cievnu rekonštrukciu. Je to technicky veľmi náročná operácia. Od októbra chceme obnoviť operačný cyklus transplantácií pankreasu a ročne transplantovať okolo päť pankreasov.  Zdá sa, že vám odvaha vykročiť do neznáma nechýba. Čo operácia, to boj zočivoči smrti. Nemáte pri tom strach? - Strach o pacienta mám vždy. Pre chirurga je dramatická každá operácia. Uvedomuje si, čo všetko sa v organizme môže udiať. Môže sa to stať napriek tomu, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Napríklad: Anafylaktická reakcia môže pri kozmetickej operácii obyčajných varixov priviesť pacienta k smrteľnému anafylaktickému šoku. Nehovorím už o možnosti chýb súvisiacich s ľudskou činnosťou. Musíme byť stále v strehu. Všetko sa môže zvrtnúť na úplnej školáckej banalite. Na špičkovom transplantačnom pracovisku v USA transplantovali pacientovi pečeň nesprávnej krvnej skupiny. Toto vedomie spôsobuje, že chirurg zaspáva každú noc s problémami svojho pacienta a so strachom o jeho život. V USA zistili, že priemerný vek chirurga je oproti priemernému veku ostatnej populácie o desať rokov nižší. Jeho organizmus bičuje neustály stres. Američania merali hladiny kyseliny vanilmandlovej v moči. Je to metabolit rozpadu katecholamínov. Zistili, že bez ohľadu na skúsenosť chirurga a veľkosť operácie boli hodnoty tejto kyseliny vždy zvýšené.  Čo pre vás znamená slovo komplikácie? - Poznám dva typy komplikácií. Jedny sú z vyššej moci. Môžeš ich predvídať a nemôžeš nič urobiť. Zrazeniny vletia

do pľúc, alebo nastane zápal pľúc. Iné môžu súvisieť s operačným výkonom. Lekár môže v dobrej snahe rozšíriť zákrok, ktorý pacient jednoducho neunesie. Tu sa operatér pohybuje na hranici života a smrti. Je na ňom aby sa rozhodol. Operoval som pacientku, ktorá mala rakovinu vaječníkov s metastázami v žalúdku, v slezine, v omente a v hrubom čreve. Na prvý pohľad stratený prípad. Gynekológ vybral maternicu a vaječníky, ja dve tretiny žalúdka, omentum, pravú polovicu hrubého čreva a ešte aj esovitú kľučku. Bolo mi jasné, že keď to neurobím, tá žena nemá nijakú šancu. Na druhej strane bola na mieste otázka, či môže taký rozsiahly zákrok prežiť. V päťhodinovej operácii sme nádorovú masu zmenšili o 90 percent a onkologická liečba bola úspešná. Pacientke sa darí. Čo sa však pri jednej operácii môže podariť, pri druhej to môže skončiť katastrofou. Ešte zložitejší je problém transplantovaného dieťaťa. Dieťa je vždy riziková operácia. V predoperačnej príprave je to čosi ako štart raketoplánu. V raketopláne môžeš vymeniť chybnú súčiastku, ale čo v tomto prípade? Nebezpečné je nadviazať citový vzťah. Transplantácia môže prebehnúť bez chyby, a dieťa nemusí prežiť. Týchto pocitov sa nedá zbaviť nikdy.  Banskobystrický pečeňový boom sa začal pred štrnástimi mesiacmi. Koľko trvala príprava a kde ste získavali skúsenosti? - Skúsenosti sme získavali systematicky viac rokov v zahraničí a najmä v pražskom IKEM-e. Najprv sme v Banskej Bystrici robili odbery pečení pre IKEM, kde zachraňovali aj slovenských pacientov. Sem chodili roky asistovať viacerí naši lekári, kým sme mohli vytvoriť základ zohraného transplantačného tímu. Podobne to bolo pri transplantáciách pankreasu, ktorých prvá etapa prebehla v rokoch 1999 až 2005. Ak osobne hovorím o úspechu, musím povedať, že na ňom má veľkú zásluhu spolupráca, alebo možno povedať, skvelé kamarátstvo s profesorom Milošom Adamcom z IKEM-u. Asistoval som mu pri operáciách a učil sa pritom technické nuansy. Bol tam partnerský súzvuk, súhra a empatia. Miloš mi asistoval pri prvých troch transplantáciách pečene v Banskej Bystrici. Teraz spolu sedíme v európskych komisiách, kde on zastupuje Česko a ja Slovensko. Kamarátstvo je oveľa hlbšie. Stretávame sa aj súkromne. Obaja máme záľubu v motorkách. Na nich sme spolu s Milošovými priateľmi absolvovali nejednu cestu. Miloš zhodou okolností transplantoval pečeň ďalšiemu motorkárovi Katriňákovi a vzniklo ďalšie kamarátstvo. Bol to parádny pocit, keď sme sa spolu so zachráneným slovenským reprezentantom mohli popreháňať na motorkách. Miloš Adamec je v mojich očiam Čechom, ktorý pre Slovensko urobil veľmi veľa.

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Koľko percent čitateľov Nota bene má vysokoškolské vzdelanie? Odpovede posielajte do 31.8.2009 na jaro@notabene.sk Pomôcka: www.notabene.sk

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

18. septembra 2007 predstúpil pred 400členné publikum Randy Pausch, aby predniesol svoju poslednú prednášku. Na plátno premietol diapozitívy svojich CT snímok a povedal prítomným o rakovine, ktorá požiera jeho pankreas a v priebehu niekoľkých mesiacov si vyžiada jeho život. V ten deň na pódiu pôsobil mladistvým dojmom, vyžarovala z neho energia, krása, veselosť, ktorá sa občas prelínala s temným humorom. Jeho prednáška sa stala fenoménom, rovnako ako kniha, ktorú vytvoril na tom istom princípe, oslave snov, o ktorých uskutočnenie sa všetci usilujeme. V tejto knihe spojil humor, inšpiráciu a inteligenciu, čo vytvorilo z jeho prednášky fenomén a dodalo jej neopakovateľnú podobu.

Vyhrajte bestseller Posledná prednáška! Stačí poslať e-mailom na adresu jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: V ktorom kraji na Slovensku žije najviac čitateľov NOTA BENE? Tri správne odpovede odmeníme touto inšpiratívnou knihou. Pomôcka: www.notabene.sk

TEXT A FOTO: PETER VALO Inzercia


99

14 REPORTÁŽ Člnky síce oproti vlaňajšku zlacneli, pri cene 9 eur na trištvrtehodinu sa však mnohí turisti otočia.

Kde bryndza prehráva s hamburgerom

Slovenský div sveta? akoniec to nevyšlo. Naše Štrbské pleso nebude jedným z nových siedmich prírodných divov sveta. Medzi prvých sedemdesiatsedem sa však v celosvetovom hlasovaní dostalo. Je vôbec divom aspoň pre nás, Slovákov?

N

Štrbské pleso je najnavštevovanejším plesom Vysokých Tatier. Dôvodom nie je ani tak to, že by bolo najkrajšie, ako to, že sa dá až na jeho breh pohodlne doviezť autom. Na južnom brehu plesa vyrástla v 19. storočí osada s rovnomenným názvom,

s nadmorskou výškou 1346 metrov nad morom najvyššie položená osada v Tatrách. Kto ju navštívi, je buď nadšený, alebo sklamaný.

Slabé atrakcie Za miesto na veľkom poschodovom parkovisku sa teraz platí. V zime však bolo úplne zadarmo a bezplatný skibus do Parku Snow k tomu. Teraz kráčajú návštevníci pekne po svojich, po asfaltke popri bufetoch, v ktorých nestavili na slovenskú klasiku, ale skôr na polotovary. Oštiepky, korbáčiky? To skôr hamburgery a langoše, prípadne zemiakové placky z prášku. Plus suveníry. Okolo jazera vyrástli za posledné roky nové hotely, jeden luxusnejší ako druhý. Ani známa Panoráma sa nevyhla prestavbe. Cena za víkendový apartmán však bude s minulosťou neporovnateľná.

A stavebný ruch sa tu ešte neskončil. Malé vilky, postavené v starom štýle tatranskej architektúry, stoja opustené v tieni veľkých nových hotelov. Samozrejme, stále tu fungujú staré cukrárne aj obchod s kusovým textilom, ktorý pôsobí rovnako ako za socialistických čias, ale okrem toho sa nezmenili azda iba hory nad plesom. Hotelieri v Tatrách však prežívajú čiernu sezónu. Po nevydarenej zime prišlo rovnako zlé leto, oproti vlaňajšiemu prepad v tržbách aj o päťdesiat percent. Pre tradičných návštevníkov Tatier, Poliakov, naše hory kvôli kurzu eura zdraželi aj o štyridsať percent. Hotely a penzióny sa snažia prilákať klientov rôznymi zľavami a akciami. Sedem nocí za cenu piatich, tri za cenu dvoch. Dovolenka v Tatrách vyjde túto sezónu lacnejšie ako inokedy. Ste v Tatrách, a čo teraz? Okrem zopár detských atrakcií v Areáli Snow a možnosti


99

REPORTÁŽ 15 skočiť si z mostíka s umelým povrchom, je tu pusto a prázdno. Ponúkajú sa len člnky na jazere. Tradíciu člnkovania obnovili na Štrbskom plese vlani. Sprevádzala to obrovská reklama. Nejaký návštevník si občas zavesluje, väčšina sa však po zhliadnutí ceny radšej otočí. Požičanie loďky stojí deväť eur (271 korún) na hodinu, za každú ďalšiu začatú štvrťhodinu vám zarátajú 5 eur (150 korún). Lacnejšie ako vlani – loďky začínali na cene pätnásť eur (450 korún) za polhodinu člnkovania.

Prehral ho v kartách Pleso dostalo svoj názov Štrbské podľa obce Štrba, v katastrálnom území ktorej sa nachádzalo. Prvýkrát ho spomína Dávid Fröhlich v roku 1644 v diele Bibliotheca seu Cynosura Peregrinantium. Okolo plesa sa väčšinou motali iba drevorubači, uhliari, poľovníci a bylinkári. V písomných prameňoch zo začiatku 18. storočia je doložená destilácia limbových a kosodrevinových olejov pri plese. V roku 1860 sa obyvatelia Štrby pokúsili pleso vypustiť, aby získali nový pasienok. Našťastie sa im to nepodarilo. V roku 1872 si na jeho brehu postavil jeho majiteľ Jozef Szentiványi poľovnícku chatu. O tri roky neskôr dal Uhorský karpatský spolok podnet na výstavbu turistickej ubytovne, ku ktorej onedlho pribudli ďalšie hotely a reštaurácie, kúpeľný dom a niekoľko viliek. Osada získala postavenie liečebných klimatických kúpeľov. Ľudia si uvedomovali priaznivý vplyv klímy na Štrbskom Plese pri liečbe chronických ochorení dýchacích ciest. Nielen klíma, ale aj ľad z plesa bol žiadaný. Bol pre svoju čistotu taký obľúbený, že ho dovážali až do Budapešti, Viedne a Berlína. Koncom 19. storočia začali pleso zarybňovať, dovtedy

Všetko sa mení, iba hory nad plesom zostávajú rovnaké. tam žiadne ryby nežili. Hovorí sa, že Szentiványi raz Štrbské Pleso prehral v kartách, podľa papierov ho však v roku 1901 odkúpil uhorský štát. Kúpele postupne spojili cesty so Štrbou a Starým Smokovcom, v roku 1896 postavili ozubnicovú železnicu Štrba – Štrbské Pleso a v roku 1912 elektrickú železnicu do Starého Smokovca. V rokoch 1935 a 1970 sa na Štrbskom Plese konali Majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach. Svetový pohár sa tu skákal deväťkrát, jedenásťkrát súťažili pretekári z celého sveta v severskej kombinácii, odohralo sa tu pätnásť kontinentálnych pohárov v skokoch

Okolo Štrbského plesa sa vo veľkom stavia. Bude mať v hoteloch kto bývať?

na lyžiach a sedem kontinentálnych pohárov v severskej kombinácii. Po 2. svetovej vojne zmenili hotely na sanatóriá na liečbu astmy a ďalších ochorení dýchacích ciest, pred majstrovstvami sveta však bolo treba zvýšiť kapacitu ubytovacích zariadení a vyriešiť aj otázku prepravy účastníkov. Pribudli teda hotely, reštaurácie, zubačka do Štrby, obchodný dom a veľký lyžiarsky areál v ústí Mlynickej doliny.

Unikátna ryba Štrbské pleso má až niekoľko divov. Ten prvý, očividný, je, že jazero nemá žiadny viditeľný prítok ani odtok. Ani pod hladinou sa ich zatiaľ objaviť nepodarilo. Iba pred siedmimi rokmi však prieskumníci zistili, že pleso je hlboké až 26 metrov; dovtedy namerali maximálne 22 metrov. V minulosti bolo oveľa menšie. Po silnom zemetrasení, ktoré v roku 1642 zasiahlo Vysoké Tatry, sa pravdepodobne na dne upchali priesaky a hladina jazera stúpla na súčasnú úroveň. V plese kedysi nežili žiadne ryby, umelo ich tam nasadili koncom 19. storočia. Áno, aj charakteristického jalca tmavého, vyšľachteného do červenej formy. Z poľského jazera Miedwie preniesli v roku 1929 do plesa aj unikátnu rybu sih maréna. Bola to veľmi chutná ryba, podávali ju aj na cisárskych stoloch. Vo svojom domovskom jazere dorastala do dĺžky aj jeden meter, v Štrbskom plese pravdepodobne neprekročila 45 centimetrov. Osud chcel, aby pôvodné, čistokrvné sihy z jazera Miedwie úplne vymizli. Štrbské pleso je pravdepodobne jediné jazero na svete, kde táto zvláštna ryba ešte žije. TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO


99

16 AHA HO!

Do našej doby nepatrí, tú svoju žije už po tretí raz

Otočil kalendár Prečo? „Pretože to bola najlepšia doba. o nové tam u vás, pýtam Hrali divadlá, rozvíjala sa kultúra, žilo sa bohatým spoločenským životom. Veda, sa pána v okuliaroch architektúra, ekonomika boli na vzostupe. s fičúrskymi fúzikmi. Bol to akýsi priesečník rozkvetu mnohých odborov. O desať rokov neskôr to všetko „Veľká celosvetová kríza, zničil Hitler a druhá svetová vojna,“ vysvetľuje muž, ktorý cíti, že do našej hospodárska recesia...“ Vážne? doby nepatrí. Radšej prijal minulosť. Jeho kalendár sa začína 1. januára 1929 Veď to isté sa deje aj u nás, a končí sa 31. decembra 1938. Potom ho otočí naspäť. Takto žije od svojich nestačím sa čudovať. Takmer sedemnástich rokov. mám podozrenie, že pražského architekta Tomáša Michálka (38) Elegán 1. republiky Michálek nie je nijaký blázon. Každý omrzel jeho kalendár a presunul Tomáš pracovný deň projektuje domy vo svojej „z budúcnosti“, s počítačom, sa do „nášho“ obdobia. Našťastie kancelárii internetom a mobilným telefónom. Zvyšok dňa však trávi v minulosti. Dokonale. Svoj nie. Tento cestovateľ v čase si svet zúfalo bráni pred prienikmi vecí už po tretíkrát otočil kalendár do „z budúcnosti“. Jeho odev nie je maškaráda, prestrojenie, ktoré zo seba roku 1929. vo vhodnej chvíli zloží. Je dôsledný do

Č

najmenšieho detailu. Vlastne sa stal vernou kópiou svojho deda, ktorý prežil najlepšie roky ako elegán prvej republiky. Nosí švihácke obleky a keďže sa móda v jeho dobe rýchlo mení, každý rok potrebuje nový strih. Zháňa ich v starinárstvach, alebo si ich dáva šiť. To je však trochu komplikované, najprv musí tu u nás, „v budúcnosti“, zohnať látku zo „svojej“ doby. Nesmie to byť žiadna ‚umelina‘, ale poctivá vlna a navyše pevná, aby oblek držal tvar a nevisel na vás ako vrece. „Nesmiem pribrať,“ hovorí pán s gavalierskymi spôsobmi. „To by som musel zháňať ďalšie staré obleky...“ Dobre ušitá, kvalitná kožená obuv od obuvníka vraj tých takmer sto rokov bez problémov vydržala. Má však len štyri páry takýchto topánok... „Naposledy sme sa videli vlani, v roku 1938,“ hovorí. „Odvtedy som musel prekopať šatník, vyhrabať nohavice po členky, úzke kravaty a široké klobúky. Všetko je amerikánske, stále sa niečo importuje, miestna kultúra je teraz veľmi ovplyvnená zahraničím. Doteraz sa


99

AHA HO! 17 V Prahe má Tomáš Michálek zopár obľúbených kaviarní, ktoré dizajnovo pripomínajú krásne 20. a 30. roky.

Československo prebúdzalo z Rakúsko – Uhorska do slobody. Teraz si ju začíname naplno užívať. Počúvam americkú hudbu, pretože naši muzikanti ešte nič neprodukujú. Iba teraz začína fungovať Oslobodené divadlo, žiadny moderný orchester zatiaľ neexistuje. Letí teda Fletcher Henderson, zakladateľ štýlu, ktorý vznikne až o dva roky – swingu.“ Tomáš Michálek vie o všetkom, čo sa v spoločnosti deje, veď má z tej doby noviny, v ktorých si rád listuje v niektorej zo svojich obľúbených pražských kaviarní, zariadených v štýle „jeho“ doby. Takže, predstavte si: v móde je homosexualita! Po vojne je žien veľa a mužov málo, preto sú takí vzácni. ,Hoši‘ z bohatých rodín sa hrdo hlásia k tejto orientácii. A čo na to cirkev? Prosím vás! V povojnovom Československu už nemá silnú pozíciu, to sa skončilo s monarchiou. V ľuďoch bolo zakorenené, že pomáhala rakúskemu režimu. Žiadny správny vlastenec sa ku katolíckej cirkvi veľmi hlásiť nechcel. Vzniklo tu šesť nových cirkví a vzťahy Československej vlády s Vatikánom sa veľmi skomplikovali.

Modernejšie ako naše V jeho dobe vraj bolo už všetko, čo máme my teraz – okrem mikrovlniek, ale tie sú aj tak zdraviu škodlivé, cédečiek, tranzistorov a internetu. Keď prišiel na stavebný úrad s plánom svojej vilky z 30. rokov, úradníci vypleštili oči: Zapadne

Ako vojak v historickej uniforme. ten hypermoderný štýl medzi dedinské domčeky? „V našej dobe sa projektujú oveľa modernejšie domy ako teraz u vás,“ usmieva sa Tomáš Michálek. „Stavebný sloh sa nikam výrazne neposunul. Máme aj mrakodrapy, Empire State Building od nás, z roku 1929, tretí najvyšší mrakodrap na svete u vás, je predsa od nás! Umelé ostrovy? Kto a prečo by ich robil. Hneď by sa začali boje o to, čí bude.“ Má noviny, má aj gramofón a staré platne, hodinky, nábytok, kalamár, knihy, písací stroj, mapy z 20. rokov 20. storočia, dokonca aj rozpadnuté mydlo na pranie zo svojej doby zohnal. Problém je vraj iba s „ochrannými“ pomôckami. Pretože sú už dlho po záruke.

Obklopuje sa predmetmi zo „svojej“ doby. Do minulosti sa preniesol so všetkým, čo k tomu patrí.

Obľúbená uniforma Do nášho sveta nepatrí, ale ten svoj žije už po tretí raz. Silvester, po ktorom skočí o desať rokov späť, to je vraj ako keby sa niekam ďaleko odsťahoval. „Ani tretie kolo nie je nuda,“ tvrdí. „Stále objavujem niečo nové. Prvý raz ma zaujímala skôr armáda a vojenské veci. Druhýkrát technika a architektúra z toho obdobia. Teraz ma baví muzika, divadlo, literatúra. Zakaždým som v inom veku a užívam si niečo iné.“ K hodnosti nadporučíka jazdectva sa dostal jednoducho: za pár korún zohnal ešte v prvom kole svojho návratu do minulosti práve takúto uniformu. Jazdiť na koni a šermovať vedel tiež; dedo bol počas svojich prvých dvanástich rokov života barón, kým v roku 1918 šľachtické tituly nezrušili, a hovorieval: „Bol by si ,prdlajs‘ barón, keby si nevedel jazdiť a šermovať.“ Keď však kráčal na odvod, ,vyštafírovaný‘ v nadporučíckej uniforme, správne tušil, že mu to v „našej“ armáde bude nanič. „Prišiel som a povedali mi: Ale my už kone nemáme! Povedal som im, že vstúpiť do armády, ktorá sa de facto spojila s Nemcami, je proti môjmu presvedčeniu. Našťastie to dobre dopadlo a mohol som si odkrútiť civilku vo svojej uniforme nadporučíka jazdectva ako vrátnik na umeleckopriemyselnej škole.“ Uniformu využíva aj v klube vojenskej histórie. Každý rok sa teší hlavne na septembrové výročie mobilizácie z roku 1938, keď sa môže s puškou a guľometom postaviť nepriateľským vojskám. S rovnakým nadšením chodí robiť komparz v historických filmoch. Len jedno by nikdy nedopustil: aby ho navliekli do nemeckej uniformy. TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO


99

18 UMENIE ŽIŤ az by som chcela vystúpiť po rebríku až tam hore..., aby som sa dotkla neba. Sama, bez pomoci. Dolu nechám len prázdny vozík a tu, na zemi, pohodené len tak barle... Vidíš?“ Štyridsaťjedenročná Janka sníva svoj sen a pritom ho kreslí na veľký papier vodovými farbami.

„R

Vytvoriť dobrý plagát nie je jednoduché.

Invalidný vozík sa už dávno premenil z nehybného stroja na súčasť jej tela a pomáha jej prekonávať každodenné

Na druhu ani stupni postihnutia nezáleží

Namaľované sny vzdialenosti. Nie je jediná, ktorá v upršanú nedeľu namáča štetec do farieb a maľuje svoje túžby. Ľudí so zdravotným postihnutím sa na Strednom obchodnom učilišti v Bratislave zišlo vyše sto. Spoločne sa už deviatykrát pustili do súťaženia v rámci celoslovenskej abilympiády.

Zručnosť, šikovnosť, kreativita Abilympiádu organizuje Zväz slovenskej postihnutej mládeže (ZSPM). Názvom pripomína tradičnú športovú olympiádu, či známu paralympiádu. Súťaží sa však v úplne iných kategóriách. Hlavnú úlohu zohráva zručnosť, šikovnosť a kreativita. Prechádzame po chodbe a obzeráme si namaľované sny o Afrike, ideálnej žene, malom domčeku. Zrazu k nám prifrčí invalidný vozík. Petrovi na tvári žiari úsmev a fotí všetko, čo sa pohne. „Dnes mám oddych. Vo fotení nesúťažím, robím to pre radosť. Súťažím až zajtra, v paličkovaní,“ hovorí a položí fotoaparát na miesto, kde by mali byť nohy. Na kolesách nás sprevádza do jedálne, kde už zdravotne postihnutí vyšívajú plným stehom predpísaný vzor. Nie je podstatné, či takmer nemajú zrak, nepočujú, nechodia, či sú mentálne postihnutí. Všetci majú presne tri hodiny na to, aby zvládli predpísanú úlohu. Víťazi postupujú na medzinárodnú abilympiádu do Južnej Kórey v roku 2011. Teda, ak sa organizátorom podarí zohnať niekoľko desiatok tisíc eur, aby tam súťažiacich mohli poslať.

Nikto nemá výhody „Nezáleží na druhu či stupni postihnutia. Dostaneš úlohu, čo máš vyrobiť a ideš! Rozhoduje čas a kvalita,“ vysvetľuje základné pravidlo Aurel Bitter zo ZSPM. Nikto nie je zvýhodnený, každý robí to, čo dokáže najlepšie. S myšlienkou abilympiády prišli pred 28 rokmi Japonci. Odtiaľ sa rozšírila takmer do celej Európy, Ameriky a Austrálie. „Evka Vilímová nevidí takmer nič, je aj telesne postihnutá, a v Indii získala v pletení

striebro a bronz.” Pokračujeme na poschodie, kde rozvoniavajú sladké dobroty. Zdobia sa vianočné medovníky aj veľkonočné vajíčka. Všade vládne stopercentné pracovné nasadenie. Fantázia pracuje na plné obrátky, pretože porota je prísna. „Musíme to poriadne kontrolovať, ako by to vyzeralo, keby súťažiaci napríklad oblizovali krém?“ pousmeje sa jeden z porotcov. Na druhý deň sa súťaží v cukrárstve a príprave studených jedál. Spoza pootvorených dverí sa ozýva len

Fotografická dokumentácia ako neodmysliteľná súčasť abilympiády.


99

POULIČNÉ BLUES 19 cinkanie jednej ihlice o druhú. „Mám to zväčšené štyrikrát, ale aj tak na to nevidím. Najskôr som si predpísanú kapsičku ohmatala prstami, a potom už len počítam. Podľa toho pletiem,“ vysvetľuje pomedzi neustále rátanie očiek Evka Vilímová, šampiónka v pletení. „Máme málo času, štyri hodiny. To sa nedá stihnúť!“ Nakoniec kapsičku zhotoví presne na minútu. Obháji prvenstvo z predchádzajúceho ročníka a tromfne konkurenciu aj pri ozdobovaní veľkonočných vajíčok.

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Na najvyššom poschodí v počítačovej miestnosti dokončievajú účastníci plagáty. Zrakovo postihnutá Helenka neodtrhne oči od monitora a sústredene presúva obrázky. Šesť hodín precízne fotografie z rôznych kútov sveta. Tvorí plagát na zadanú tému Zem, kde žijem. „Výborne farebne a kontextovo skombinovala fotky. Je to celok, ktorý ma oslovil ihneď na prvý pohľad,“ konštatuje porotca Michal.

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Ľudia Krutí a zlí ľudia. Prečo sú ľudia takí zlí a krutí? Prečo sú neustále takí pomstychtiví? A keď sa niekomu niečo veľké zrúti, tešia sa, keď nad tým cliví. Niekoho podraziť nie je vôbec ťažké. A ponížiť, uraziť, aké jednoduché! Ten človek nesie si svedomie v taške. A jeho srdce je úplne hluché. A takýchto ľudí je vo svete veľa. Stretla som ich zopár v mojom živote. Iba jednu vec by som veľmi chcela. Aby sa ukázali vo svojej nahote. Sú takí nahí a ani to netušia. Iba pár ľudí dokáže ich odhaliť. Keď z dobrého srdca na zlé prestúpia, môžu sa rýchlo popáliť. A potom je ťažké naprávať zlo dobrom, viem. A vymazať všetky tieto hriechy zla. No dá sa to, ja vám to rozpoviem. Keď príde tá chvíľa úprimná. JOZEF 598, BRATISLAVA

JÚLIUS

Šesť hodín na plagát

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Milodar na úver Bolo to niekedy pred šiestimi rokmi, v čase, keď som iba začínal žiť môj bezdomovecký život. Nemal som kde bývať, nemal som čo na seba, bol som hladný a špinavý. Prežíval som najhorší úsek svojho života. Do Vianoc chýbal necelý týždeň. Vedomie, že ľudia už kupujú darčeky, rybu, zemiaky na šalát, múku a ostatok na zákusky, a ja si nemôžem kúpiť nič, bolo ubíjajúce. Zúfalo som skúšal predať aspoň jeden – dva časopisy, aby bolo na chlieb, lenže kto už kúpi v druhej polovici mesiaca starý časopis? A tak som iba stál a prosil Boha o pomoc. A Pán Boh pomohol. Predo mnou zastala driečna tridsiatnička. Za iných okolností by som si ju určite s pôžitkom prezrel, ale teraz som len stál a čakal, čo bude odo mňa chcieť. „Máte kde bývať?“ „Nie.“ „Máte čo jesť?“ „Nie.“ „Máte peniaze?“ „Nie.“

 Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac vás oslovil Jozef so svojím Ťažkým životom. Júliusova Mara a Marekove Detstvo a dnešok získali rovnaký počet hlasov. Hlasujte ďalej! r „Hmmm.“ Potom zalovila v taške, vytiahla peňaženku. Pohotovo som jej podával časopis, ale ona iba mávla rukou a strčila mi do vrecka tisícku. Nestihol som sa ani poriadne poďakovať a už sa otočila a odchádzala. „To máte na Vianoce,“ zavolala cez plece. Odvtedy prešlo už šesť rokov. V živote každého sa všeličo zmenilo. Z batoliat sa stali školáci, z „puberťákov dospeláci“, z mladých starší a zo starších ešte starší. I ja som zostarel. Ale predajom časopisov, brigádnickou prácou a vlastne i písaním som sa dopracoval k podnájmu s teplou vodou, k oblečeniu, ktoré sa vyrovná oblečeniu bežného človeka, i keď je z charity, k tomu, že neupravená brada sa zmenila na vyholenú tvár s apartnými fúzmi, čas ma počlovečil. Nie že by som bol zo všetkého vonku, ale v porovnaní s obdobím spred šiestich rokov som pašák. ’Vyfešákovaný‘ som si minulý týždeň vykračoval do Tesca, keď zrazu ma zastavila nejaká pani. „Jéj, to ste vy?“ V prvom momente som nevedel, o koho ide. Až potom som si spomenul na čas Vianoc, keď som mlel z posledného, a na tisícku, ktorá mi vtedy umožnila aspoň trocha si spestriť vianočné sviatky. „Vy ste sa ale poriadne zmenili,“ s úsmevom ma ohodnotila pani. „Už nie ste bezdomovec?“ Povedal som jej čo a ako a ona ma s porozumením počúvala. „Veľmi sa teším,“ povedala, keď som skončil. „Takže teraz už vlastne máte všetko a pokojne mi môžete tú tisícku vrátiť.“ Sánky mi spadli o pár centimetrov nižšie. V peňaženke som mal dvetisícpäťstosedem-

Absolútne ticho neprekáža sluchovo postihnutým kaderníkom a kaderníčkam pri česaní spoločenského účesu. Zdravotné postihnutia nebránia ani v aranžovaní kvetov, modelovaní z hliny, maľovaní na sklo či knihárstve. Ako hovoria samotní účastníci, aj prostredníctvom abilympiády sa im darí „naštartovať“. TEXT A FOTO: MÁRIA CANDRÁKOVÁ, AUTORKA JE FOTOREPORTÉRKA +7DNÍ

desiat šesť korún, z čoho dvetisícpäťsto bolo určených na nájomné. Keď nezaplatím, domáci ma vyhodí. V tom je absolútne nekompromisný. Lenže na druhej strane, tak surový apel nebolo možné odmietnuť. Trasúcou sa rukou som z peňaženky vybral tisícku a odovzdal som ju. „To aby ste mali krajšie Vianoce,“ precedil som cez zuby a odišiel som nahnevaný a hlavne zahanbený. Od tých čias chodím po Bratislave veľmi – veľmi opatrne. Kde len môžem, vyhýbam sa ľuďom, ktorí mi v minulosti pomohli. Nikdy nemožno vedieť, kto odo mňa bude chcieť vrátiť korunky, ktoré mi kedysi dal ako milodar. Ba možno niektorí budú chcieť zaplatiť i s úrokmi. Ktovie? Bože, to nebude mať nikdy koniec? To budem musieť do smrti chodiť po kanáloch? JÚLIUS, BRATISLAVA

Ulica ma vychovala Narodil som sa na východnom nádraží, v malej dedinke, kde som vyrastal s rodičmi do 18 rokov. V našom domčeku sa odohrávali veľmi veľké veci, ktoré sa ani najmenej nepribližovali domácej idylke. V hlavnej úlohe bol obsadený alkohol v podaní mojich rodičov. Dovŕšil som 18 rokov, osamostatnil som sa. Potom začali zdravotné problémy, prejavila sa epilepsia, cukrovka, astma, tlak a odvtedy mám problém sa zamestnať. Prosil by som dobrých ľudí, či by mi mohli pomôcť nejakou prácou a ubytovaním. Chcel by som sa zaradiť do normálneho života a nechcel by som ďalej takto žiť, ale chcel by som Vám ukázať, milí občania, že s Božou pomocou a snahou sa dá všetko dokázať. Preto prosím vás, „ľudí“, aby ste sa na mňa nehnevali, a preto ďakujem za podporu tým, ktorí mi dávate za Nota bene, a preto sa budem snažiť ísť Vám v ústrety. Tento môj článok je vďakou vám všetkým. Peter Baranič, 1925 STM – Poštová podchod


99

20 PROTI PRÚDU NOVINKY Z NOTA BENE Z BRATISLAVY  Strážca slušnosti V jednom bratislavskom podchode začul Milan, miestny pracovník SBS, ako Potešilo nás okoloidúca pani bezdôvodne vynadala do „špinavých bezdomovcov“ nášmu slušnému predajcovi Petrovi. Pracovník SBS sa ho zastal svojským spôsobom. Milú pani schmatol za golier a prinútil ju, aby sa zarazenému predajcovi ospravedlnila.

 Erazmus v Nota bene Tešíme sa, že máme dve zahraničné stážistky cez študentský program Erazmus. Markéta a Ľuba sú študentky sociálnej práce v Ostrave a niekoľko mesiacov nám budú pomáhať pri práci s predajcami Nota bene a v terénnom projekte streetwork. Nech žije Erazmus! Nech žije Európska únia!

 Divadlo bez domova na festivale Divadlo bez domova sa s hrou Deň mŕtvych zúčastní 11. a 12. septembra 2009 na festivale bezdomoveckých divadiel Hic Sunt Leones. Festival sa koná v rámci festivalu Babí léto v Prahe - Bohnicích. Od septembra divadelníci skúšajú nový projekt s názvom Haiku, inšpirovaný japonskou kultúrou.

 Od septembra platí zákaz predaja s deťmi Zákaz predaja s deťmi pribudol ako nový – trinásty bod Kódexu predajcov pre celé Slovensko. Deti na ulicu pri predaji časopisu nepatria. Mamičkám ponúkame individuálnu pomoc našich sociálnych poradcov a úzko spolupracujeme s organizáciou Unicef, ktorá vedie svojpomocné skupiny pre rodiny v ťažkej sociálnej situácii.

 Slovenská klasika v kinoklube NB V auguste sme premietli našim predajcom klasický slovenský film Medená veža. Z celkového počtu sedem predajcov, tento film pre náročného diváka statočne „dobojovali“ štyria. Sociálna pracovníčka ušla v polovici.

 Nájdený a stratená Predajca Dušan sa našiel. Brigáduje v Anglicku. Pre zmenu sa stratila naša pravidelná predajkyňa Adela.

Bývalá predajkyňa Ľubica okrem toho, že upratuje v Nota bene, je živnostníčkou a živí sa strihaním psíkov. S radosťou sme jej na rozbeh nakúpili základné vybavenie a umožnili pre začiatok využiť naše priestory. Milovníčka a dlhoročná chovateľka psov od septembra otvára aj internetový obchod s potrebami pre psíkov. Nájdete ho na http://www.webareal. sk/dream

 Naštvalo nás

Stále je veľa falošných predajcov Nota bene, ktorí kazia dobré meno riadne registrovaným, slušným predajcom. Tento problém najnovšie riešime aj v spolupráci s vybranými obchodnými centrami. Títo falošní predajcovia, väčšinou bez preukazu predajcu, pod vplyvom alkoholu obťažujú zákazníkov nákupných centier po parkoviskách a žobrú peniaze na jeden výtlačok Nota bene. Riadny predajca Nota bene má preukaz, stojí na svojom predajnom mieste a dodržiava Kódex predajcu (viď str. 3).

Výlet predajcov Nota bene do Macochy OČAMI PREDAJCU JOSHUU a nalieval limonádu. Nalial vám už niekedy ol nás plný autobus. Z Bratislavy sme sám prezident? Som na to hrdý! vyrazili o 9.00 hod. ráno. V cieli výletu Do Bratislavy sme bezpečne dorazili o ôsmej bol pre nás pripravený výborný obed večer. Náš autobus zastavil na Trnavskom - sviečková na smotane s knedľou. Po mýte a rozlúčili sme sa. Ešte poďakovanie ňom sme sa mohli kochať krásou prírody personálu Nota bene a vodičovi za bezpečnú v okolí Macochy. Cecilka si kúpila krásneho jazdu a poďho do ubytovne. Veľa dojmov ružového plameniaka. a dojatia v nás ostalo, všetko si ešte raz Pri pohľade z výšky 49 metrov na dno v duchu premietam. Tí, čo sme tam boli, priepasti Macocha mi mráz prešiel po videli sme a zvíťazili nad tými, čo tam chrbte. Rozdelení do troch skupín sme sa neboli. Majú nám čo závidieť. Bolo to určite vydali na cestu k jaskyni. Prehliadku jaskyne najlepšie podujatie, aké sa v čase dovoleniek sme absolvovali v loďkách. Sprevádzali nás a prázdnin mohlo uskutočniť. Som vďačný sprievodcovia, ktor�� nám poskytli potrebné ľuďom z Nota Bene, aj vám, vážení, ktorí a pre nás zaujímavé informácie. Studená, ste si kúpili odo mňa časopis, že som si tie miestami až 40-metrová voda mi naháňala motivačné dve eurá za výlet mohol zaplatiť. zimomriavky. Krása sa v okamihu môže stať Ďakujem. osudnou, tak ako aj v živote samotnom. Po hodine a pol sme vystúpili z lodičiek. Plní JOZEF – JOSHUA 037 z Laurinskej ulice dojmov a s pocitom, že niet nič vzácnejšieho, ako stáť opäť nohami na pevnej zemi. Spoločné foto pred jaskyňou. Radosť a úsmevy na tvárach prezrádzali spokojnosť z výborného výletu. A tu som si uvedomil, že aspoň jeden celý deň som bez časopisov Nota bene. Vzápätí ma zamrzelo, že nemám ani jeden výtlačok, ktorý by som nechal v reštaurácii, alebo sprievodcovi. No, možno nabudúce... Pred cestou späť Martin Opeta, prezident združenia Proti Výlet do Macochy si užilo viac než 40 predajcov a pracovníkov prúdu, osobne rozdával Nota bene. V popredí s natiahnutou rukou nájdete autora velikánske bagety textu. FOTO: archív Nota bene

B


99

PROTI PRÚDU 21


99

22 ZA HRANICOU Na hodine španielskeho jazyka. Naučiť sa jazyk je v novej krajine základ.

Doplatí Španielsko na benevolentnú imigračnú politiku?

Pestré kancelárie malých kanceláriách sa hovorí mnohými jazykmi: hlavne po španielsky, ďalej po anglicky, arabsky, francúzsky, rusky, rôznymi dialektmi subsaharskej Afriky... A aj po slovensky. V mimovládnej organizácii Movimiento por la Paz (MPLP) v Malage na juhu Španielska totiž pracuje aj jedna Slovenka, právnička Jaroslava Farkašová.

V

Mimochodom, nie je tu jediná cudzinka. Nielen klienti – legálni aj nelegálni migranti, ktorým MPLP poskytuje pomoc a podporu – ale aj zamestnanci sú z rozličných kútov sveta. Maroko, Južná Amerika, Nigéria... Strohé biele kancelárie sú aj vďaka nim pestré. Oproti mne sedí Boris Balcazar Hurtado

(31) z Bolívie. Boris je nezvyčajné krstné meno pre Bolívijčana. „Moja mama ho kedysi niekde počula, nevedela, odkiaľ pochádza a čo znamená, ale dala mi ho,“ usmieva sa mladý muž. V Španielsku je už štyri roky, aj s mamou, otcom a sestrou. „Prišli sme, lebo je tu viac pracovných príležitostí.“ Keby vtedy vedeli, čo ich čaká... V Bolívii sa im nedarilo zle, otec vyrábal nábytok, matka viedla malý obchodík priamo v ich dome a Boris pracoval v banke. Teraz, v Malage, je bez práce on aj jeho matka. Otec zatiaľ oberá pomaranče na nejakej farme, ale netuší, dokedy budú mať preňho miesto. Ekonomická kríza rodinu tvrdo zasiahla. „Keby sa všetko dalo vrátiť späť, tak sa rozhodneme zostať v Bolívii,“ tvrdí.

Samí futbalisti „Španielsko hospodársku krízu síce cíti, ale stále považuje za dôležité dať šancu imigrantom,“ odpovedá PR MPLP Laureano Gómez Robles (29) na otázku, či jeho krajine už neprerastajú zástupy migrantov cez hlavu. Hlavne, ak vďaka rozšafnej imigračnej politike premiéra Zapatera môže získať povolenie na pobyt aj nelegálny migrant, ak v krajine minimálne tri roky

pracuje. „Štát pritom rešpektuje a podporuje mimovládne organizácie, ktoré v poskytovaní pomoci môžu ísť viac do hĺbky a vlastne v istých veciach zastupujú štátne úrady. To v našej krajine skvele funguje. Podporuje nás vláda, Andalúzia, región Malaga, mesto Malaga, plus získavame financie priamo z projektov Európskej únie.“ Španielsko je pre mnohých migrujúcich Afričanov štát, ktorým vstupujú do Európy – a veľa ich tu aj chce zostať. Lenže predstavy týchto ľudí o raji na Zemi, v ktorom sa budú mať dobre, sa od skutočnosti dosť líšia. „Mladí chlapci poznajú Real Madrid, vedia, že v ňom hrá futbalista z Afriky, a sú si istí, že keď prídu do Španielska, tiež budú hrať futbal,“ pokračuje Laureano. „Zrazu sú tu, doma nechali príbuzných, ktorí medzi sebou pozbierali všetky peniaze, aby za nich zaplatili prevádzačov, a zistia, že prácu nezoženú a svojej chudobnej rodine žiadne peniaze posielať nemôžu – a že sa nemajú ani za čo vrátiť domov.“ Teraz je situácia ešte horšia. Kríza znamená menej práce. Zamestnávateľ radšej prepustí Mexičana či Afričana ako domáceho. Laureano otvorene hovorí aj o náladách Španielov voči prisťahovalcom. Niektorí, samozrejme, majú pocit, že cudzinci im


99

ZA HRANICOU 23  Okrem migrantov nájdu v MPLP Malaga pomoc aj ľudia s príjmom pod hranicou životného minima, hendikepovaní, osamelé matky s deťmi, obete domáceho násilia, deti a mladí ľudia v krízových situáciách. Cudzinci sa môžu prihlásiť na bezplatný kurz španielčiny, klientom tu pomôžu vybaviť papiere, nájsť prácu (právne poradenstvo funguje aj cez telefón a e-mail), postarajú sa o maloletých a mladistvých bez strechy nad hlavou. Organizácia okrem toho realizuje rozvojové projekty v zahraničí, zamerané na posilnenie potenciálu miestnych, aby boli schopní v budúcnosti fungovať aj bez podpory zvonku. V prípade náhlej prírodnej či inej katastrofy však distribuuje aj materiálnu pomoc, ako napríklad po hurikáne Mitch v Strednej Amerike v roku 1998, alebo počas vyhrotenej situácie v Kosove. Pre Laureana Gómeza Roblesa bola práca pre MPLP veľkou výzvou. berú prácu. Iní radi spoznajú novú kultúru. „Ja si myslím, že firmy vítajú možnosť získať pracovnú silu. Imigranti sú často motorom ekonomiky. Politici, ale nielen oni, často prezentujú názor, že imigranti zneužívajú sociálny systém. Ale sociálny systém predsa funguje z daní, a migranti tiež pracujú a odvádzajú ich. Napriek tomu našu organizáciu niekedy vnímajú úrady ako nepriateľa. Pretože pomáhame ilegálnym prisťahovalcom zlegalizovať ich pobyt.“

Adam z Ghany Jarka pracovala aj na Slovensku v mimovládnej organizácii a tvrdí, že španielski politici nie sú takí skostnatení ako tí naši. „Tu si uvedomujú, že robíme užitočné aktivity,“ tvrdí. Jej posledný

prípad? „Sedemnásťročný Adam z Ghany, migrant bez sprievodu. Zobrala som ho do centra pre mladistvých, do charity, kde sa môže sprchovať a kde dostal čisté šaty, do jedálne, kde sa pätnásť dní zadarmo stravuje. Ubytovať ho však bol obrovský problém. Všade je teraz plno.“ Jarka sa za niekoľko mesiacov naučila plynule po španielsky a teší ju hlavne to, že dokáže poradiť ľuďom v ich vlastnom jazyku. Mimochodom, keď sa do Malagy prisťahovala, na kurzy španielčiny chodila práve sem, do MPLP.

Kto si ma vezme? Nigérijčan Ibe Cyprian Uzoma (33) vychádza z triedy po lekcii španielčiny. Má úplne iné problémy ako Mexičan

Slovenka Jarka Farkašová vie po pár mesiacoch pobytu poskytovať právne rady v plynulej španielčine.

Profesionálne

strihanie psov v Bratislave Ľubica Chlpíková 0907 473 718 Inzercia

Boris. Rád by sa oženil. Má totiž pocit, že v jeho veku je už na ženbu najvyšší čas. Zostáva len nájsť vhodnú kandidátku na manželstvo. Zatiaľ sa mu to nepodarilo, ale pre istotu sa všade vypytuje. „Doma som bol sám, nemám ženu ani deti, mohol som teda odísť a skúsiť lepší život v Európe, inú kultúru,“ rozpráva. „U nás vládnu ropní magnáti. Majú veľa peňazí. Ťažobné spoločnosti doslova zarábajú na našich ľuďoch a krajine. Ja som síce vyštudoval technickú univerzitu a pracoval som ako inžinier pri ťažbe ropy, ale veľa som nezarobil.“ Ibe teda priletel do Paríža. Keď zistil, ako je tam draho, kúpil si letenku za kamarátom do Malagy. „Mám miesto, kde môžem skloniť hlavu, mám tu zopár kamošov, ale etnoobchod, kde som predával, kvôli kríze zatvorili. Tak sa aspoň učím po španielsky. Stretnem tu nových ľudí, a dúfam, že keď budem vedieť španielčinu ešte lepšie, nájdem si aj dobrú robotu.“ TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO


99

24 PRÍBEH

Miško bude mať deväť, rastú mu trvalé zuby, ale stravu nepohryzie. Nádherne sa usmieva, ale slovo nepovie, na vlastné nohy sa nikdy nepostaví.

Aj oni vyplakali more sĺz

Veľké bábo iško rastie ako z vody, v zime bude mať deväť, ale vývinom ho tromfne ktorékoľvek ročné dieťa. Ibaže to je zdravé.

tatka z práce, dajú si prechádzku po dedine a zas rituál, ktorý sa končí uložením do postele. Všetko pôsobí navonok tak normálne, že?

M

Vianoce č. 1 a 2

Dnes bol náročný deň, v špeciálnej škôlke sa skončili prázdniny, takže Miškovi sa už začal starý známy režim. Ráno vstať, hygiena, fľaša mlieka a transport autom, ktorý miluje, medzi kamarátov. Na štyri hodiny. Okolo obeda poňho príde mamka a budú si gazdovať doma. Počkajú na

Michal sa narodil desať dní po termíne. Päť gramov mu chýbalo do troch kíl, meral štyridsaťsedem centimetrov. Nik v galantskej nemocnici nehovoril o pochybnostiach. Bábo si pre istotu dva dni poležalo v inkubátore, ale domov vyprevádzali mamičku akoby s úplne zdravým synčekom. Miško prišiel na svet druhého decembra 2000. „Prvé Vianoce boli ešte veselé. Prekážalo

mi síce, že malý neprijímal odo mňa materské mlieko, skúšala som si ho odstriekavať, aby ho vypil cez cumeľ – proste celý deň nám zabralo papanie. Ale veď určite som nebola jediná mamička, ktorá mala problémy s kojením. Inak bol synček zlatý, mrnčal, v spánku sa sladko usmieval, bolo nám fajn. Konečne kompletná rodina. Mama, otec, dieťa. Splnil sa nám sen,“ pokojne hovorí Miriam a pozrie na svojho čoskoro deväťročného syna. Pripásaného v špeciálnej stoličke. Miško nehovorí, nechodí, neobsedí, nik nevie, čomu vlastne rozumie... Okolo troch štyroch mesiacov sa malý Michal začal dvíhať. Rodičia dnes ukazujú fotku, ako na nej holé bábätko „stojí“ na štyroch. „Nič nenasvedčovalo, že by bol postihnutý. Chodili sme pravidelne na kontroly k lekárovi, boli sme naozaj len unavení a nervózni z Miškovho papania. Nie a nie sa dobre najesť.“ Keď si teraz Szabóovci spätne premietajú synov vývin, čoraz hlbšie a intenzívnejšie si uvedomujú, že zlom nastal naozaj po prvom vážnom očkovaní. Tzv. lyžičkovom. „Po ňom sa už malý neudržal nie že na štyroch, ale začala mu padávať aj hlavička, celkovo


99

sa celý zosypal. Zrazu sme mali začínať od začiatku, no nešlo to. Zodvihli ste mu rúčku a ona vzápätí klesla dolu. Nijaká koordinácia tela, svalov, mozgu. Začali obrovské podozrenia, milión vyšetrení, mnoho bezsenných nocí.“ Zdravotný fascikel malého Miška sa začal zapĺňať smutnými riadkami. Reflux, hlavná diagnóza – detská mozgová obrna, ku ktorej sa neskôr pridružila kamarátka epilepsia. Do toho večne oslabená imunita. Stačí, aby si niekto vo vedľajšej izbe kýchol, Miška už sklátili teploty, silný kašeľ, viróza. Vianoce číslo dva boli už smutné. S ťažkým obojstranným zápalom pľúc museli Miška uviesť do umelého spánku. Lekári pripravovali rodičov na najhoršie. Vianočné sviatky Miško prespal na ARO, z plánovaných troch dní si tam pobyt predĺžil na desať. Tesne po Novom roku v 2001. Miška previezli z ARO na bežné oddelenie, dýchal cez kyslíkovú masku a postupne sa dostal do normálu. „Zabojoval a priviezli sme si ho domov. Bol som naňho pyšný.“

20 sekúnd v sede Mirka s manželom prijali s pokorou smutnú skutočnosť o synovom zdravotnom stave. Aj oni vyplakali more sĺz, ale vedeli, že im to nadlho nepomôže. Treba sa vzchopiť a rozplánovať si život úplne inak. „S postihnutým dieťaťom sa v prvom momente zdá všetko neriešiteľné, neprekonateľné. Báli sme sa, čo bude. Ako vyjdeme s peniazmi, bolo jasné, že manželka už nikdy do práce nenastúpi. Čo ak prídem o robotu aj ja? Naše predchádzajúce sny sme museli vygumovať a doslova krok za krokom riešiť budúcnosť. Nie nadlho, len na dnes, možno zajtra. Lebo pozajtra už zas môže byť všetko inak. Poviem vám, keby sme boli mäkšie povahy, zbláznili by sme sa. Ale pohľad na malého Miška, ktorý sa občas krásne usmial, bol za všetky peniaze. Nie, ani na sekundu sme nezauvažovali o ústave. Ani náhodou. Je náš, patríme k sebe a nič nás nemôže rozdeliť. Nemohol by som sa na seba pozrieť do zrkadla. Vzdať sa vlastného dieťaťa...“ vyjadrí lásku k synovi Michal. Prvé štyri roky boli asi najťažšie. Postihnutý chlapček často chorľavel, pravidelne trávil týždne až mesiace v nemocnici, vždy pri ňom bola milovaná mama. Ale začal vnímať aj svet okolo seba. Obľúbil si prechádzky po dedine, jazda autom bola preňho vždy obrovským zážitkom – Miško o tom nehovoril, lebo to nevie. Ale rozjarené očká, neidentifikovateľné zvuky a úsmev od ucha k uchu znamenali – áno, toto chcem, takto sa mi to páči, ešte! Dnes má zrelých osem rokov a pôsobí vyrovnane. Teší sa, že bol konečne v škôlke, kde je plno detí s podobným postihnutím ako on. Kde sa mu venujú starostlivé sestričky, rehabilitujú a masírujú

 Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Veríme, že Miškov osud vás oslovil a podarí sa nám s vašou pomocou nazbierať sumu na novú posteľ, prípadne chladničku pre Miškovu rodinu. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Michal. Ďakujeme. Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk)  Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. ho, hrajú sa s ním. Štyri hodiny ubehnú ako voda. Čo všetko Miško zvládne dnes? „Nečkajte zázraky, veľa toho nie je. Keď ho obhádžeme vankúšmi a dekami, trošičku si posedí na posteli. Ale keď sa mu nechce, tak sa o to ani nepokúša. Hlava mu padá dopredu a zosype sa ako domček z karát. Ale teraz ukážeme Mišenko, že niečo vieme, áno?“ opýta sa ho Mirka a na rukách ho prenesie zo stoličky na gauč. Drobec sa usmieva od ucha k uchu, počká, kým ho mamka „našteluje“ tak, ako sa patrí. Nohy správne pokrčí, ruky priloží na kolená... A chlapček sedí. Sekundu, dve, tri.... možno aj dvadsať. Potom už hlava ide dopredu... ale Michal ju v kmitajúcom pohybe tela zastaví a nadvihne. A zostáva celkom vzpriamený s upreným pohľadom do okna. A s úsmevom, ktorý obmäkčí každého. „Je to pocta aj pre vás. Deti s DMO dajú rýchlo najavo, či cudzieho človeka prijmú, alebo nie. To, že sa takto predvádza, usmieva a že nepiští, nezúri – to je signál, že ste ok,“ smeje sa Mirka a my patrične nahlas Miškovi ďakujeme za vrelé prijatie.

Rožok, halušky a Polus Jeho vývin je momentálne na úrovni tretieho trimestra. Malé veľké bábo. Pije z cumlíka, jedlo nerozhryzie. Hoci trvalé zuby už začínajú vyrastať. Michal nepatrí k veľkým jedákom, špeciálne v lete mu menej chutí. No, keď si niečo obľúbi, nevie prestať. Takto sú teraz v kurze bryndzové halušky. Mohol by ich ráno, na obed, aj na večeru. „Nemixujeme mu stravu, ale varíme tak, aby to strávil aj on. Preto ryžu u nás nenájdete, zväčša roztlačené zemiaky. Mäsko mu na drobno pokrájam, priam nasekám. Zbožňuje obyčajný rožok alebo hocijaký koláč namočený v mlieku, ale hovorím, sú obdobia, kedy by nemusel zjesť ani hlt. Vlastne od narodenia je jedlo pre nás doslova obrad. Nič to, sú aj horšie veci na svete,“ zľahčuje mama Miriam a pripomenie, že najlepším televízorom je pre jej syna

PRÍBEH 25 príroda. Prechádzky. „Len treba obmieňať trasy, ak ideme tretí deň tým istým smerom, už je nespokojný, najčastejšie to dá najavo tak, že zaspí. To isté platí aj o jazde v aute. Už pomaly neviem, akou cestou ísť do Bratislavy, aby som mu vyhovel. Zvláštne ale je, že so železnou pravidelnosťou sa vždy zobudí a ožije pri Poluse. Obchody miluje. Z kočíka pozoruje zhon okolo seba, strašne ho fascinuje toľko ľudí na jednom mieste. Naše dieťa je naozaj veľmi spoločenský tvor, škoda že sa s ním nikdy neporozprávam, ale aj tak chvalabohu, že ho máme. Boli by sme bez neho chudobní,“ povie Michal st. Robí skladníka v Bratislave a hoci zarobí smiešnych štyristo eur, nesťažuje sa. Chváli si zamestnávateľa a kolegov, ako mu dokážu promptne vyjsť v ústrety, ak potrebujete z hodiny na hodinu odísť domov. Nie vylihovať, ale zobrať malého do špitála. „Našťastie, je takýchto stavov v poslednom čase oveľa menej ako kedysi. Neviem, či by mi nejaký súkromník umožnil takto odchádzať z práce.“ Mirka, ktorá pred pôrodom pracovala v tlačiarni, vie, že zamestnanie hľadať nemôže. Stala sa opatrovateľkou vlastného syna a vrátane príspevku na benzín a ošatenie pre Miška jej mesačne nabehne na účet „obrovská“ suma – dvestodeväťdesiatpäť eur. A žite! No stres, no problem... „Až sa hanbím, že všetko v našom dome je darované. Kamarátka si kúpila novú posteľ, tak my máme doma jej starú. Tento stôl v kuchyni, ten už toho zažil. Veď som si na ňom písavala kedysi ako decko domáce úlohy... Darovaný starší gauč sme dali len prečalúniť, známa si odo mňa vypýtala len za látku, prácu sme neplatili. Niekedy na mňa doľahne depresia a zúfalstvo, že nie sme schopní ušetriť si na novú chladničku – veď mrazák už iba hučí a cez slzy sa smejeme, kedy úplne vybuchne. Miško by potreboval novú kvalitnú polohovateľnú posteľ s pohyblivými bočnicami, aby nevypadol. S vyššie nastaviteľným matracom, aby som sa nemusela toľko zohýbať... V poisťovni mi povedali, že mu nič nepreplatia, lebo je ešte malý. Človek sa len ironicky zasmeje a pošle ich do hája.“ Nejako bolo, nejako bude. Týmto sa riadia Szabóovci a snažia sa už neprepadať hystérii a panike z diagnózy svojho syna a z problémov, ktoré by nemuseli byť, keby sociálne zákony boli jednoznačne na strane hendikepovaných. Vedia, že najkrajšie dni sú tie, keď sa Miško vráti spokojný zo škôlky, manžel príde z práce a dajú si spoločne večeru. A občas ju rozšíria o rozhovory na tému deti. Ešte jedno do rodiny? „Genetické testy sme mali v poriadku, možno by sme sa pokúsili ešte o jedno dieťa. Miškovi by určite prospelo. Uvidíme. Sme radi vždy tak, ako je.“ LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA


99

26 PÚTNIK

ola to jedna veľká letná ilúzia českých médií. Trhákom uhorkovej sezóny sa stal nešťastný príbeh topiaceho sa rómskeho chlapca, sedemnásťročného Iona Miclescu (Jon Miklesku). Napriek snahe lekárov sa ho nepodarilo zachrániť. Zomrel princ. Princ z „Nemanic“, ktorého smrť doma, v rumunskom kraji Valcea (Valča), by sa možno dostala na verejnosť len niekde v rubrike regionálneho „plátku“. Všetko však bolo inak.

B

Principal nie je princ!

Zboho


99

PÚTNIK 27 Mŕtvy Ion nesmel zostať ani na chvíľu sám.

Malá, oplieskaná chalúpka v dedinke Jiblea (Žibla) za riečkou Olt. Do mestečka Calimanesti (Kalimanešť) prichádza počas sezón kopa rekreantov do preplnených hotelov a penziónov. Od všedného života ich oddeľuje voda v priehrade a milosrdná rieka. Za vodou cintorín, potom kostol, staré vidiecke domy a kdesi na konci aj tá oplieskaná chalúpka, do ktorej priviezli po smrti Iona. Rozbehla sa tradičná tryzna spojená s mnohými rituálmi. Chlapi sa neholia, ženy zavše hlasito bedákajú, nikto sa neumýva, vo dvore hrá najatá kapela ťahavé, až zúfalé piesne a ďalší najatí špecialisti pripravujú mäso na rošte. Kuchárky zasa čistia zemiaky, krájajú paradajky a kapustu. Tým najdôležitejším

chodom zostáva mäso. Veľa mäsa, klobásy, slanina... Treba si užiť do sýta. Po pohrebe nastane prísny pôst.

Čo teraz? Telo mŕtveho zatiaľ leží v otvorenej rakve a okolo neho bdejú, či spia na gaučoch najbližší. Vždy niekto poctivo odháňa umelým kvetom dotieravé muchy. Oplieskaná chalúpka, na ktorej „svietia“ nedomurované plastové okná ako jediný symbol modernizácie. Vyzerá to rozpačito. Tri malé izby, veranda, za chalúpkou ďalšia rozostavaná budova. Dve a pol jej tehlovej steny sa stali načas ohradou smetiska. Možno navždy... Asi si niekto zle preložil z rumunčiny slovo: Principal (prinčipal), čo nie je žiadny významný titul, ale označenie pre

Rodičovský dom údajného princa.

m, Ion!

zdôraznenie funkcie vedúceho. Ion bol principal pre svoju múdrosť a jeho otec Robinson Dimofte zasa principal preto, že je jedným z rómskych sudcov v kraji. Nič výnimočné. Dom, v ktorom leží jeho rozkladajúce sa telo, nepripomína sídlo princa. „Najmladší syn preberá po otcovi jeho práva a povinnosti,“ vysvetľuje nešťastný otec Robinson Dimofte. „Kto vie, čo bude teraz? Možno budem musieť čakať na nejakého vnuka. Ion bol veľmi vzdelaný a šikovný chlapec. Ukončil gymnaziálne vzdelanie. Veľmi múdry chlapec to bol. Aj starší a skúsenejší k nemu chodili po radu. Budeme sa musieť dohodnúť, čo


99

28 PÚTNIK ďalej. Zatiaľ však pre neho musíme vystrojiť poriadny pohreb. Potom uvidíme.“

Plné peňaženky Ktosi v Česku zle preložil aj dôvod ich putovania, ktorý potom kolegovia po sebe „papagájovali“. Išli vraj na konferenciu o budúcnosti ich detí. Tento honosný zámer mal však oveľa prozaickejší dôvod. Údajná konferencia má byť tradičným stretnutím rodín, pri ktorom si dohovárajú aj výhodné manželské zväzky. To je tá budúcnosť. Nič nové pod slnkom. Tradičné trhy neviest boli známe v Transylvánii medzi pastiermi z hôr. K najbližším susedom mali ďaleko. Museli vymyslieť niečo, aby sa „nekrížili“ najbližší príbuzní. Preto sa raz do roka zišli zo široka-ďaleka a hľadali si budúce manželky. Tradícia trhu neviest dnes prežíva vo forme veľkých letných festivalov, kdesi v kopcoch nad dedinami. Dnes sa tu už neuzatvárajú rodinné dohody, ale v podstate ide o to isté. O sex. Kdesi v tráve či zaparkovaných autách sa deje všeličo. Väčšinou to však nie sú trvalé vzťahy. Strýko mŕtveho Iona Nicu mi pri káve na neďalekej pumpe otvorene priznal, že ak sa niečo volá konferencia a je to o deťoch, tak sa na to zháňajú ľahšie peniaze z Európskej únie... Keď som chcel zaplatiť, pozrel sa mi do peňaženky a mávol rukou: „Nechaj to tak. Pozri, takto má vyzerať peňaženka,“ ukázal mi ďalší zo strýkov svoje peniaze. Bolo tam možno aj desať päťstoeuroviek. Niekoľko mojich mesačných príjmov. „A drobné na kávu mám tu,“ vytiahol z vrecka hrsť pokrčených dvadsaťeuroviek. Niku nechcel

Plač a žalostné náreky žien sú dôležitou súčasťou oplakávania nebohého. zostať pozadu: „Ja verím bankám,“ a ukázal svoju zlatú Visu. Hmmm. Chudobný princ akoby z „Nemanic“ a jeho strýkovia s plnými peňaženkami. Jeden vraj obchoduje s autami, ďalší so zlatom, iný ma v rekreačnej oblasti Calimanesti až tri domy, ktoré prenajíma. Všetci majú na pohľad drahé autá, ktoré však už najlepšie odslúžili. Ich ojazdené „šunky“ však stále vyzerajú dobre. Ťažké bavoráky, mercedesy a audi našťastie vydržia viac ako škodovky. Na Ionov pohreb vraj prišli Rómovia z celého sveta. Značky na autách tento dojem len umocňovali. Akoby sa tu naozaj zišla minimálne celá Európa. Skutočnosť však bola iná. Pozdravil

som po česky posádku v drahom audi s brnianskou značkou. Šofér mi vysvetlil, že nerozumie, že je to síce jeho auto, ale má ho prihlásené u priateľov v moravskej metropole. Nie len Rómovia, ale aj Rumuni sa prihlasovaním áut v zahraničí snažili prispôsobiť nevýhodnému kupovaniu zelených poistných kariet. Kým vo zvyšku Európy ju majitelia áut dostávali spolu so zákonnou poistkou, občania Rumunska si ju pri každej ceste museli kúpiť na počet dní, ktoré strávia v zahraničí. Prihlasovaním mimo Rumunska sa vyhýbali aj ďalším nevýhodám. Vozidlo s rumunskou „ešpézetkou“ často končilo na šengenskej hranici kdesi na boku a prísni policajti a colníci ho dôkladne skontrolovali.

Možno by strašil Chudobný naozaj, alebo len na pohľad? Rómovia majú väčšinou úplne iný rebríček hodnôt, ako gadžovia. Ionova rodina vyzerá na pohľad biedne, ale niektorí majú plné peňaženky. Ani pohreb nie je lacný špás. Niekoľko dní a nocí sa schádzajú členovia klanu. Aby sa porozprávali, pospomínali, vyjadrili sústrasť, jedli, počúvali kvílivé piesne... Všetko je to jeden veľký rituál, ktorý by si zamestnaný gadžo nemohol dovoliť. Sedieť na lavičke, na debničke od piva či ležať v tráve pred domom, keď je počas smútku len pomyslenie na prácu neodpustiteľným prehreškom, rovnako, ako podávanie rúk či pitie na zdravie. To sa nesmie. Z každého pohára pálenky treba kvapku odliať na zem. Jeden rituál za druhým. Najžalostnejšie vyzerá nárek nešťastnej matky a zboru jej plačiek. Nie, že by ich slzy neboli úprimné. Sú však žiaduce. Bez nich by bol odchod na druhý svet nekompletný. Možno by ich mŕtvy prišiel strašiť. Možno preto mal v truhle červenou stuhou zviazané

Dlhá chvíľa pri rakve.

Posledná cesta Iona Miclescu, potomka kočovníkov.


99

PÚTNIK 29 nohy pri špičkách. Možno preto nesmel zostať ani na chvíľu sám. Hovorí sa, že Rómovia sa svojich mŕtvych boja a majú pred nimi rešpekt. Všetky potrebné rituály treba poctivo dodržať. Tie nie sú všade rovnaké. Rómovia často preberali mnohé zvyky od miestnej majoritnej komunity, jej vierovyznania, alebo si ich obohacovali o rôzne prvky, ktoré si priviezli ich príbuzní z kočovania po svete. Nedá sa hovoriť o jednotných rituáloch všetkých Rómov. Výbavu do hrobu však dostáva každý. Ion mal na poslednú cestu pripravenú aj zubnú kefku, voňavku a gél na vlasy. Mladí na to čoraz viac „kašlú“. Sú leniví urobiť niečo striktne. Musia sa prispôsobovať dobe, aby prežili. Keď som sa strýka Nicu opýtal, či sú kalderašskí Rómovia, len mávol rukou. „Sme kalderaši, čo v preklade znamená kotlikári, lenže to sú už stovky rokov, čo sa týmto remeslom neživíme. To nie je podstatné. Musíme robiť, čo vynáša a z čoho sa máme dobre. Aby sme si potom mohli dovoliť zaplatiť frajerky,“ zasmial sa. „Najradšej mám mladé blondínky.“

Päťstohlavý dav Rakva na korbe oplieskaného nákladiaka s volantom na pravej strane. Aj ten možno priviezli do Rumunska príbuzní nebohého. Nebohého vyniesli z domu, aby ho dav odprevadil na poslednej ceste do

Príbuzní nebohého tiež nesmú zostať sami. Súdržnosť Rómov je silná. kostola, a potom k murovanej hrobke na cintoríne. K vykachličkovanej hrobke, ktorá pripomínala skôr kúpeľňu v zemi, ako miesto posledného odpočinku. V prvej tretine asi štyridsaťminútovej cesty do kostola sa spustil lejak. Približne päťstohlavý dav zredol. Nad mŕtvym rozprestreli veľký dáždnik s reklamou na nektárový nápoj.

Okolo truhly nariekali otec, bratia, matka, sestra, priateľka... Nad truhlou sa tlačili aj fotografi. Akoby sa médiá, ktoré vytvorili ilúziu princa utopeného na ceste za budúcnosťou jeho rodu, prišli rozlúčiť symbolickým cvakaním závierok. Zbohom, Ion! TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA


99

30 3SEKTOR

Podnikateľky z Kene majú snahu zlepšiť svoju sociálnu situáciu.

ditu Bednárovú, terénnu pracovníčku občianskeho združenia Človek v ohrození, sprevádza anglické How are you na každom kroku. Hoci je v Emuhaya, západnej časti Kene už takmer rok, vzbudzuje rovnaký záujem ako v prvý deň. Pred jej príchodom mnohí miestni poznali „bielych ľudí“ len z počutia.

E

A tak si možnosť s jednou z nich sa porozprávať, dotknúť sa jej, či stať sa dokonca jej priateľkou, nemohli nechať ujsť. Odvážnej mladej Slovenke to prinieslo pár skutočných priateľstiev, ale aj zásah do súkromia. Neľutuje. Pre dobrovoľnícky projekt, orientovaný na zvýšenie ekonomickej emancipácie vidieckych žien prostredníctvom mikropôžičiek, sa rozhodovať nemusela. Len čo sa o ňom dozvedela viac, cítila, že jej sadne ako uliaty. „Projekt mal viesť človek, ktorý by ho zvládol po stránke projektového manažmentu, rozumel by mechanizmu mikropôžičiek a zároveň by dokázal pracovať v podmienkach rozvojovej krajiny,“ hovorí Edita Bednárová.

Dajú aj posledné Bohaté skúsenosti finančnej manažérky v zahraničnej firme jej dali dobrý základ pre úspech z odborného hľadiska. Aby ho dosiahla aj z toho ľudského, snažila sa získať si dôveru miestnych. Citlivým spôsobom. Stala sa jednou z nich. „Región Emuhaya, ako v podstate celá Keňa, je veľmi silne nábožensky založený, tiež folklór tu má neprehliadnuteľný rituálny význam. Prispôsobila som sa miestnym zvykom, pridala sa k ženám, keď tancovali, či spievali. Nič viac ich nemohlo urobiť šťastnejšími ako beloška, ktorá sa ich snaží napodobniť,“ vysvetľuje. O Keňanoch sa vyjadruje ako o priateľských a pohostinných ľuďoch. „Aj tí najchudobnejší pre vás zabijú poslednú sliepku, len aby ste sa dobre najedli, a oni pritom možno nebudú ďalší týždeň jesť. Odmietnuť ich je neslušné.“ Samozrejme, aj medzi Keňanmi sa nájdu výnimky. Počas svojho takmer ročného pôsobenia sa Edite nevyhlo niekoľko krádeží. Aj na tie sa ale pozerá optikou, ktorú vytvárajú miestne podmienky. „Ľudia, ktorí ma okradli, možno neboli zlí, len trpeli nedostatkom a nevedeli si inak pomôcť.“

Tržba v hrnci? Spoluprácu na projekte si pochvaľuje. „Ženy mali záujem od samého začiatku. Projekt sa rozbehol ešte pred mojím príchodom.

Ako sa máš, nie je v Keni len zdvorilostnou otázkou

Čas a vzdelanie Počas roka si ženy sporili. Odkladali si týždenne pár šilingov, aby mohli neskôr požiadať o pôžičku v trojnásobnej hodnote. Už len tým ukázali, že chcú a že to berú ako obrovskú príležitosť. Skôr ako pôžičku dostali, absolvovali školenie podnikateľských zručností. Bolo to pre ne veľmi zaujímavé a poučné. Netušili, ako stanoviť cenu tak, aby pokryli všetky svoje náklady. Nerozumeli, že nie je správne miešať súkromné a podnikateľské veci, a teda, že denná tržba nemôže hneď večer smerovať do hrnca,“ vysvetľuje, čo všetko bolo treba nádejné miestne podnikateľky naučiť. Edita Bednárová ich od začiatku ochotne usmerňuje a radí im, akým podnikateľským aktivitám sa venovať a ako ich viesť, aby prosperovali. Za takmer ročným úsilím je už vidieť prvé výhry miestnej komunity. Dodávajú chuť dosiahnuť ďalšie, napriek neľahkým podmienkam, ktorým musia dennodenne čeliť.

Udica viac ako ryba „Korupcia, nekompetentní vodcovia, zlá environmentálna politika, neznášanlivosť medzi kmeňmi či vysoký podiel HIV/AIDS, to sú primárne problémy Kene,“ hovorí Edita Bednárová. Verí, že lepším prístupom k vzdelaniu sa vyriešia. Časom. Z večera do rána sa veľké zmeny neudejú nikde na svete. Najmä, keď je potrebné zmeniť

myslenie celých generácií. Okrem silnej korupcie, ktorá je v spoločnosti hlboko vžitá, k ekonomickému pokroku neprispieva ani kenské chápanie zahraničnej pomoci. „Pre Keňanov je samozrejmosťou. Ako keby už ani nepočítali s tým, že by mohli byť samostatní a sebestační. Je to smutné a snáď sa to časom zmení. Náš projekt sa snaží práve o to. Povedané preneseným významom – nechce dať rybárovi rybu, ale požičať mu aspoň na začiatok udicu, aby sa ryby naučil chytať sám,“ uzatvára Edita Bednárová. Dnes je takýchto „rybárok“ v oblasti Emuhaya dvesto. Ďalšie navštevujú tréningy a snažia sa našetriť si na pôžičku. Mnohé z nich sú Editinými dobrými priateľkami. Priateľkami, ktoré jej po návrate domov budú chýbať. Pocit radosti z ich úspechov však bude prevládať. „Ženy, ktoré splatili prvú pôžičku, môžu žiadať o druhú – zvyčajne vo vyššej hodnote, ak navýšili svoje úspory,“ teší sa z nich už teraz. Je rada, že mohla svoje skúsenosti v Keni zúročiť. „Na druhej strane som sem prišla nabrať nové, rozšíriť si obzory, získať inšpiráciu, a potom sa vrátiť na Slovensko, pretože aj tam je stále kde pomáhať. Ale nemožno prehliadnuť, že niekde sú životné podmienky ťažšie. Ľudia na Slovensku predsa len nehladujú, nemusia sa báť o svoj život a dostáva sa im vzdelanie aj zdravotná starostlivosť.“ MÁRIA BULKOVÁ FOTO OZ ČLOVEK V OHROZENÍ


99 ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

PROTI SRSTI 31

evne verím, že keď budete čítať toto číslo Nota bene, katastrofické scenáre o pandémii prasacej chrípky v Británii sa ukážu ako zbytočne prehnané. Dúfam, že britskí školáci už sedia v školských laviciach a užívajú si učiteľov aj spolužiakov naživo.

P

Ak by sa totiž naplnil katastrofický scenár, jedným z reálnych riešení, ako zabrániť šíreniu chrípky v jej kulminačnom období, malo byť predĺženie prázdnin tých najrizikovejších skupín – detí a adolescentov, teda školopovinnej mládeže. Ekonómovia už aj vypočítali, že straty pre hospodárstvo by mohli dosiahnuť až 6 % HDP, keďže mnoho rodičov by muselo zostať s deťmi doma. Úradníci zodpovedajúci za vzdelanie zas vystríhali pred narušením vzdelávacieho procesu a žiadali školy, aby si pripravili náhradné plány ako realizovať výučbu aj v takýchto podmienkach. Najschodnejšie sa ukazovali tri možnosti vzdelávania na diaľku – klasická pošta, televízia a internet.

Najlepší je internet Klasická pošta, osvedčená pri korešpondenčných kurzoch pre dospelých, by svojou pomalosťou a najmä spoliehaním sa na samostatnosť a uvedomelosť vzdelávaných, len ťažko mohla nahradiť základnú školu. Televízia je zas príliš jednosmerné médium, navyše pri centralizácii vzdelávacieho procesu by sme sa mohli dočkať vývoja ako na Kube, kde pre nedostatok kvalifikovaných učiteľov sa už dnes učia cez televízor, na udržanie poriadku je v triede potrebný len nekvalifikovaný dozorca. Vzdelanie tak stačí len tomu jednému, čo centrálne pripraví učivo. Aký dopad na vzdelanosť národa to môže mať, je zrejmé, a to vôbec nespomínam ideologický dopad takéhoto centralizovaného jediného správneho výkladu učiva a života vôbec. Najlepšie by mohol na virtuálne vzdelávanie poslúžiť internet. Poštu nielen zrýchli, ale plnohodnotne nahradí. Televíziu pri dnešných širokopásmových pripojeniach hravo zastúpi tiež. Navyše už teraz majú mnohé školy vytvorené projekty virtuálnych tried, do ktorých sa deti môžu z domu nalogovať a plniť úlohy zadávané priamo učiteľom sediacim na druhej strane. Nevýhodou je diskriminácia tých detí,

Školské lavice verzus vzdelávanie na diaľku? Osobný kontakt je dôležitý.

Vírus virtuálneho života

Škola na diaľku

ktoré prístup k internetu nemajú. Ale to sa dá prekonať dotáciami, či stále rýchlejšie sa zdokonaľujúcimi a zlacňujúcimi technológiami. Tak, ako aj v poslednej rómskej osade, kde nie je voda, ani splachovací záchod, ale televíziu pozerá každý, čoskoro sa to isté môže zopakovať aj s internetom. V Spojených štátoch sú dnes bežne na internete už aj bezdomovci, na pripojenie využívajú bezplatné mestské wi-fi zóny.

Strata kontaktu Mnohí odborníci diskutujú o ekonomických, technologických, ideologických či pedagogických výhodách a nevýhodách distančného vzdelávania, málokto sa však pozastavuje nad jeho najväčším nebezpečenstvom – stratou spoločenského kontaktu. Škola je totiž miestom, kde sa deťom dostane v zhustenej forme nielen celá múdrosť a kultúra predkov, ale je aj akýmsi trenažérom sociálnych zručností. Učíme sa tam zoznamovať, komunikovať,

zvládať konfliktné aj trápne situácie, učíme sa tam pracovať aj zabávať s priateľmi, učíme sa povedať iným do očí, čo cítime a potrebujeme. Už dnes má mnoho mladých ľudí problém s obyčajnou komunikáciou. Cez internet dokážu tomu druhému otvoriť tie najtajnejšie zákutia svojej duše. S neznámym dievčaťom chlapec pokojne preberie všetky svoje sexuálne fantázie, keď si však s ňou dá rande, netuší, o čom by sa s ňou mal rozprávať, či ju chytiť za ruku, alebo s ňou rovno ísť na tie fantázie. Najčastejší spôsob oznamovania rozchodu je dnes esemeska, ale už aj to začína byť príliš osobné a ťažké. Jednoduchšie je zmeniť si na Facebooku status zadaný na slobodný. Toto je skutočná pandémia, ktorá hrozí ľudstvu. Nie prasacia chrípka, ale vírus virtuálneho života. Dúfam, že tak ako mnohé iné hrozby – aj táto zostane nenaplnená. ELENA AKÁCSOVÁ, www.inland.sk FOTO BRANISLAV ŠTEPÁNEK


99

32 ROZHOVOR Keď počuje slovo ‚sexica‘, ježia sa jej vlasy. čo som si na chvíľu prisvojila, a potom aj tak čudne vyzerali zahlásenia alebo scenáre k reportážam, čo som písala. Hala-bala. Jeho knihy sú ale nabité životom.  V podstate spĺňate súčasný ideál krásy. Nesúdia preto ľudia, že ste hlúpa? - Ale určite. No sú to tí, ktorí ma vôbec nepoznajú. Možno majú so sebou nejaký problém a neriešia ten, ale hľadajú, ako obviniť niekoho iného. Niekedy to cítim, ale to je vzdialené a neurčité. Do očí mi to nikto nepovie. Vraj na internete sú rôzne reakcie. Na štipku sekundy to tak pichne, a potom si poviem, že ten človek je absolútny primitív. Nechodím na tie portály. Nikdy som neprispievala a ani nereagovala.  Neštve vás, keď o váš napíšu, že ste ,sexica‘, alebo plavovlasá dračica?

Nech si každý robí so svojím telom, čo chce

Pokorná hubárka e zdravá, nič ju až tak netrápi. Myseľ si drží čistú a hlupákov má zdravo „na háku“. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu s tým, že škola je dobrý základ, ale najviac sa naučí v praxi. „Aj teraz na vás aplikujem to, čo som sa naučila, svoj personálny marketing,“ hovorí.

J

Pri rozhovoroch sa vyhýba bývalým vzťahom, neodpovedá na konkrétnosti. Nie preto, že by sa hanbila, ale preto, že je to minulosť. A hlavne z úcty k ľuďom, ktorých sa to netýka. Moderátorka Stanka Pavolová.  Aký to je pocit, keď sa premieľajú vaše vzťahy v médiách? - Je to nepríjemné. Momentálne mám šťastie a veľa sa toho neprepiera. A ani nie je čo. Som veľmi rada. Do istej miery som si už zvykla na všeličo. Nenapísalo sa o mne veľa a všetko bolo viac-menej slušné. Hlavne som typ človeka, ktorý zlé veci hádže za hlavu, na nepríjemnosti zabúdam.  Poľovali na vás kvôli fotkám pred domom? - Nie. Alebo som si to nevšimla. Skôr mám skúsenosti s tým, že sa niekde zmení v texte slovo, a tým sa zmení význam, ale nedržím to v hlave, to by ma zbytočne trápilo.  Kontrolujete sa na verejnosti?

- Nie, to, ako sa správam, som ja. Kontrolovanie samej seba by ma obmedzovalo. Možno by som bola utiahnutá niekde v kúte, a to by mi skôr ubližovalo. Radšej som, aká som.  Prezraďte vaše koníčky. Veľa som toho nenašla, asi sa vás to často nepýtajú. - Veru nie. Skôr volia otázku, čo robím vo voľnom čase. Mám rada pohyb. Baví ma život, smiať sa, prežiť čas aktívne. Chodím do fitka, v zime lyžujem. A milujem prírodu. Tá je naozaj čarovná. Som veľká hubárka, takže na huby chodím pravidelne. Je to obrovská radosť, keď nájdete hríb ukrytý niekde za stromom. Potom, keď idem spať, sníva sa mi o tom, kde sa všade tie huby schovávajú.  Už ste sa niekedy hubami priotrávili? - Kdeže. Ja hríby predsa poznám. Od malička chodíme celá rodina. Berieme to ako výlety okolo Liptovskej Revúcej a na Kysuciach. Tam je malebná príroda, vyzerá to tam, ako keby to bolo namaľované. Mama je úplná fanatička. Sušíme, zavárame, varíme. Neskutočné pochúťky. Za víkend nasuším aj päťlitrový pohár. Potom ich rozdávam priateľom.  Máte nejaký hubársky rekord? - Ani neviem, lebo huby nikdy nevážim. Ale podarilo sa mi nájsť taký štyridsaťcentimetrový zdravý hríb. Radšej mám ale malé, tučnučké dubáčiky.  Čo teraz čítate? - Dominik Tatarka – Prútené kreslá. Veľmi sa mi páči, ako píše, ukladá slová. On je majster slovenčiny. Často aj mení slovosled,

- Keď počujem slovo ’sexica‘, tak sa mi ježia vlasy. Kedysi to možno bolo pekné, či, dajme tomu, erotické, ale teraz je to skôr dehonestujúce, skoro nadávka. Vôbec to nie je lichotivé. Je zvláštne, že keď žena nejako vyzerá, tak je hneď ’sexica‘, alebo provokovala. Je mi to na smiech. Nikdy neviete, ako sa človek zobudí, akú má náladu, zázemie, vzdelanie. Často ľudia pracujú v strese, sú radi, že majú nejakú prácu, nemajú čas, možno ani chuť a napíšu, povedia prvé, čo im napadne. Nechce sa im a nemajú čas rozmýšľať. Ste im tak vydaná napospas. Stal by sa zázrak, keby aspoň raz napísali, že som svätica...  Ako vás budú titulovať o štyridsať rokov, keď už nebudete mať dokonalé telo? - Asi bývalá ’sexica‘ ☺ .  Neotravujú vás otázky o vašich prsiach? - Otravujú. Počítala som s tým. No dnes už nie som taká citlivka, že by ma to rozhodilo. Ale aj tak je to úplne absurdné. Je to, ako keby som sa ja spätne spýtala redaktora alebo redaktorky: Tak čo? Ako je to s vaším prirodzením? Holíte si? Ste spokojná? Rovnako sa môžem spýtať na to, či má žltý alebo červený moč ráno, akú má stolicu, či je všetko v poriadku s prostatou, alebo koľkokrát denne sa umýva. Je to veľmi intímne. Nech si každý robí so svojím telom, čo chce.  Nakoľko je teda vzhľad pre vás dôležitý? - Je dôležitý. Mám prácu, akú mám, tak sa o seba starám. Pokiaľ by sa niečo stalo, tak by som to musela prijať s pokorou. IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ


99

ZVIERACIA KAZAJKA 33 Okapie sú pokojné, samotárske zvieratá.

to čosi ako živá fosília, posledný zástupca treťohorných žiráf. Takto nejako sa dnešným žirafám začal naťahovať krk.

Nevidno ich Ani kôň, ani zebra, ani antilopa. Okapia je najbližšia príbuzná žirafy, aj keď sa na ňu príliš nepodobá. Tmavohnedé až čierne zviera má na zadnej časti tela biele pásy ako zebra. Chaos... V prírode sú okapie veľmi plaché, príliš sa neukazujú a sú samotárky. Tak isto sa správajú aj v zoologických záhradách.

Doteraz posledný objavený veľ ký druh cicavca

Sesternica žirafy rvú živú okapiu chytili až v roku 1918. Bolo to mláďa, ktoré sa po vypiplaní kondenzovaným a kravským mliekom dostalo do zoologickej záhrady v belgických Antverpách. Odvtedy patria tieto vzácne zvieratá medzi jej stálych obyvateľov.

P

mu potvrdili, že také zvieratá tam naozaj existujú a volajú ich „okhapi“. Guvernér zohnal niekoľko koží, ktoré poslal Kráľovskej zoologickej spoločnosti v Londýne. Vedcom bolo na prvý pohľad jasné, že to nie je žiadny známy druh zebry. Navrhli, aby sa táto volala odborne Equus johnstoni, čo v preklade znamená: Kôň Johnstonov. O pár rokov neskôr zistili, že to žiadny kôň nie je, preto vymenili prvé slovo latinského názvu a z equusa bola razom okapia. Je to doteraz posledný objavený veľký druh cicavca. Okrem toho je

Nepatria medzi zvieratá, ktoré by laika zaujali svojím správaním. Skôr naopak. Väčšinou ich nevidno. A ak sa aj ukážu, na chvíľu zaujmú svojím vzhľadom. Ľudia si skôr myslia, že sú to nejaké antilopy, ako sesternice žirafy. Napriek svojej výške žijú v najhustejších pralesoch. V týchto oblastiach však vyhľadávajú suchšie miesta. Vyhýbajú sa vlhku a mokrému terénu. Majú síce zlý zrak, ale veľmi dobrý sluch a čuch. TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Okapie patria medzi najvzácnejších obyvateľov ZOO. Ich chov a rozmnožovanie sú veľmi náročné. Sú citlivé na prach a plesne. Seno, ktoré dostávajú, musí byť to najlepšie a zbavené prachu. V zajatí sú mierne, pokojné a dajú sa ľahko skrotiť.

Živá fosília V čase veľkého objavovania Afriky sa v roku 1890 dostal do neprebádaných pralesov Konga cestovateľ Henry Morton Stanley. Po prvý raz sa tu stretol aj s trpaslíkmi z húštin – Pygmejmi. Stanley bol zvyknutý, že domorodci pri pohľade na jeho výpravu nevychádzali z údivu. Nečudovali sa iba „bledým“ tváram, ale aj ich dopravným prostriedkom – koňom. Tie však Pygmejov takmer vôbec nezaujali. Tvrdili, že podobné tvory majú vo svojom menu. O niekoľko rokov neskôr prišiel medzi malých pralesných ľudkov britský guvernér v Ugande Harry Johnston. Okrem iného chcel overiť aj správy o údajných pralesných koňoch. Pygmejovia a misionári

Odchovať v zajatí okapiu je mimoriadny úspech.


99

34 BODKA AFRICKÉ PRÍSLOVIE

posceľuj

matkina sestra

býv. ŠPZ Rim. Soboty

cez (maď.)

4

Pomoc: KANA, RODE, KA

valiť (čes.)

informácie (hov.)

cudzie žen. meno

atómová elektráreň

Pomoc: KANNAN, YAMA, ASEL, VENIS

anóda (čes.)

radi (čes.)

osol (nem.)

kopnutie

obidvaja

hudobné vydavateľstvo

býva v noci

honosný dom dotráp

juhoamer. papagáj

egypt. kráľ 5. dynastie

2

O

1

vyrába sa z nej benzín

matka Gáda (bibl.)

značka elektrospotr.

dán. dĺžková miera

syn hľa

Autor: BOHUMIL NOVÁK

germánsky prvý muž

H2O

talianska rieka

sprevádzal psa

upadám

bibl. krajina

druh nerastu

hŕba, hromada

pozvláča

vampír

ananás (nem.)

kaz

oxid draslíka

duša st. egypťanov

patriaci Silvii

japonská abeceda internetový vyhľadávač

usadávať

severský kopytník vlastné losom

indický boh smrti

žabie citoslovce

strom st. Slovanov slovenský hokejista

útlocit Pomoc: YAHOO, ASK, SENIO

lidové milice

tam

mužské meno

zbraň Indiánov

oxid sodíka

Organizácia spoj. národov

holo popevok

mastná hornina

5 ad acta

3

1997 (rím. čísl.)

1000 ton

oceňujú

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: EV 3665/09 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Dizajn titulnej strany: Grafické spracovanie: Manažment projektu: Inzercia: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Hlohovec: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Mgr. art. Pavol Čejka Ing. Ivan Pekarovič Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/52 62 59 61 alebo 02/52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, tel: 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk OZ Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, tel.: 033/7423 827, kontaktná osoba: Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 99, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, 033/533 31 59, lucia.konecna@centrum.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk


99

FOTORIPORT 35

Na kone! Košele, klobúky, jazdecké čižmy, alebo aspoň kozáčky, a neodmysliteľná americká vlajka. Z reproduktorov hrá westernová hudba, kovboji a kovbojky poháňajú kone a cvične nahadzujú lasá. Už iba steblo trávy do úst, klobúk do čela a vyvaliť sa niekde uprostred širokej prérie... Milovníci Divokého západu a práce s koňmi majú možnosť vyskúšať si robotu kovboja naživo. Westernové jazdenie má svoje oficiálne majstrovstvá Slovenska, menšie súťaže sa od jari do jesene konajú takmer každý víkend. Užijú si ich súťažiaci, ale aj diváci, ktorí majú radi rýchlu jazdu a krásne kone. Novodobí kovboji musia preukázať svoju šikovnosť a bezchybnú spoluprácu s koňom. Presne ako kedysi na Divokom západe.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ


99

36 GALÉRIA

REUTERS/BENOIT TESSIER: Dieťa sediace v stane pre bezdomovcov neďaleko budovy burzy v Paríži 4. októbra 2007.


NOTA BENE 99