Buherovci v spolunájme

Krisztián Kapusi www.coninprojekt.org Buherovci v spolunájme – Železný človek pozdĺž Slanej, alebo vplyv ťažkého priemysla na panorámu, spoločnosť Miskolca a Rožňavy Projekt CONIN:

Projekt sa uskutočnil na základe spolupráce dvoch odborných štábov: boli to odborná dielne a séria podujatí. Kostrou toho všetkého bol seriál workshopu, čo pozostával zo študijných zájazdov (Banská Štiavnica, Graz), a bol vyhotovený aj spoločenský film. Popri tom sa uskutočnili spoločenskovedné výskumy s podobnými výsledkami na oboch stranách, boli to dokumentárny film, expozície, publikácie a dobrodružná túra, okrem tých na obidvoch miestach boli zorganizované dni kultúrneho dedičstva a odborné exkurzie.

Odborné styky teda boli postavené na túto dielensku prácu a podstatou tej práce boli spoločné spoločenskovedné výskumy mikrohistorického charakteru, ktoré nám ukázali podobnosti a rozličnosti v histórii dvoch miest, ktoré v minulosti mali znamenitý priemyselný charakter. No popri tom boli vhodné aj na výmenu plánovaných odborných skúseností.

K tomu všetkému odborná munícia zo strany hlavného reflektanta Átjáró bola postavená na pevnú odbornú bázu: boli to výskumy, projekty a iné záležitosti, ktoré sa konali už od roku 2008, pritom odbornosť bolo garantované aj v prípade štábu partnerského múzea, poznajúc ich minulosť a súčasnosť.

Cieľom diela v danom rozsahu nemôže byť iné, než krátko ukázať témy a niektoré zaujímavé výsledky súčasného výskumu, okrem toho poskytnúť správy o výsledkach a o niektorých predchádzajúcich dôležitých udalostiach a rozhraniach.

CONIN je skratka anglického názvu jedného spoločenskohistorického projektu, Slaná je rieka, ktorá spája dve zúčastnené mestá: Miskolc a Rožňavu. A Železný človek? Práve on je hlavným účinkujúcim výskumu.

TIRÁŽ

Vydavateľ: Észak-Keleti Átjáró Egyesület Redaktor: Richárd Darázs Autori: Attila Balogh, Zoltán Bereczki, Richárd Darázs, Ádám Fáy, Pavol Horváth, Kristián Kapusi, Gabriela Kolesárová, Pavol Lackanič.

Grafická úprava: Eszter Török Korektor: Attila Balogh Fotografie pochádzajú zo starších a novších výskumov spolku Észak-Keleti Átjáró Egyesület (2008-2018). Ešte raz ich ďakujeme miškolcským rodinám, archívom!

Miskolc, 2018. www.atjarokhe.hu ISBN 978-615-81150-1-8

Obsah tlačovej konferencie nemusí nutne odzrkadlovať stanoviská Európskej únie..

ROŽŇAVSKÝ POTOK DRÁZUS, RIEKA SLANÁ A POTOK SZINVA V MISKOLCI Železní muži z povodia Slanej – niekoľko zaujímavých spojitostí medzi dvomi mestami Rožňavský potok Drázus pramení v Spišsko-gemerskom rudohorí a tečie skalnatým korytom Čučmianskou dolinou a mestom Rožňava, kde končí svoju púť a vlieva sa do rieky Slaná. Do Slanej ústi aj miškovecský potok Szinva, a tak rieka Slaná spája oblasti Miškovca a Rožňavy. „Tri rieky, tri ruže“. Jedna z najstarších budov v Miškovci, situovaná na ulici Széchenyi 33, má tradične pomenovanie „Tri ruže”. Budova, ktorá bola postavená v roku 1878, stojí dodnes na križovatke ciest pri moste Forgó nad potokom Szinva (dnešná križovatka známa pod menom Villanyrendőr) a hlavnej cesty vedúcej von z mesta na sever. Na tomto mieste už v období priemyselnej revolúcie stál hostinec s podobným názvom, kde bol v roku 1840 hosťom aj Lajos Kossuth (neskorší predseda vlády).

Z diel sochára Jozefa Rónu bola jedna Kossuthova socha odhalená v Miškovci v roku 1898 a druhá v roku 1907 v Rožňave.

Priečelie spomínanej historickej budovy v Miškovci rovnako aj erb mesta Rožňava zdobia tri ruže. Samotná Rožňava, centrum života na Gemeri, nazývaná aj „Atény pri brehoch Drázusa” odvodzuje svoje meno od ruží. Priateľstvo medzi Rožňavou a neďalekou Rimavskou Sobotou dokazuje skutočnosť, že si svoje významné hotely pomenovali v roku 1850 navzájom podľa svojich erbov, a takto vznikol hotel Čierny orol na námestí v Rožňave a hotel Tri ruže v Rimavskej Sobote.

A čo Miškovec? V súčasnosti to ešte nie je známe i keď podľa faktov majú veľa spoločných čŕt.

Uznávaný a vyhľadávaný maliar portrétov biedermeiera Lajos Latkóczy (1821 - 1875) bol rodákom z Rožňavy, ale svoju pozemskú kariéru skončil ako umelec z Miškovca.

Rovnako známy maliar krajinkár Károly Markó (1793-1860) a jeho príbuzní pochádzajú z Rožňavy, kde sa aj on sám narodil.

Jeho rodina sa zaoberala garbiarstvom, vyrábali kožu, mali aj manufaktúru na výrobu kože, kde ju vyrábali modernou technológiou. Na brehu potoka Drázus stála ich kancelárska budova, ktorú v súčasnosti využíva Banícke múzeum v Rožňave na rovnaké humanistické ciele, podobne ako Markóovci - v službách kultúry. Vzťah Pála Markóa (Rožňava, 1817 - Miškovec, 1888) k mestu Rožňava, ako aj jeho zainteresovanosť k tunajšej garbiarskej fabrike vydržal až do konca jeho života. V roku 1855 však aj on so svojou manželkou a deťmi sa presťahoval do Miškovca. Ako riaditeľ Rožňavskej garbiarskej fabriky získal aj zlatú medailu za kožený strojový remeň a za kožené podrážky topánok na priemyselnej výstave v roku 1871 v Miškovci. V Boršodskej župe zastával významné verejné funkcie. Od roku 1868 bol členom Evanjelickej cirkevnej rady v Miškovci. Jeho syn László Markó (Rožňava, 1848 – Miškovec, 1918) získal lekársky diplom vo Viedni. V župe pracoval ako primár, ako riaditeľ evanjelickej školskej rady a bol predsedom Občianskeho spolku v Miškovci. Takto šíril dobré meno a povesť celej rodiny. Ich rodinné vzťahy ostali v Rožňave zachované, ale v garbiarskej fabrike už nemali svoje podiely. V roku 1938 sa môžeme dočítať v jednej publikácii o reklame na „bryndzu značky Markó“, ktorá je veľmi obľúbená najmä medzi turistami a patrí v Rožňave medzi populárne výrobky.

V okolí Miškovca bola v roku 1868 zahájená výroba v Štátnych železiarňach v Diósgyőri. Jeho súčasťou boli aj uhoľné bane v Perecesi. Z Rožňavy sa tak do Miškovca dostala nielen bryndza, ale aj olejové lampy používané v týchto baniach. Tieto olejové lampy sú výrobkom z Rožňavy známe pod označením L. et J., dodnes ich nájdeme v múzeu Otta Hermana. Továrenské komíny, hutnícke zariadenia a banské šachty už od začiatku 20. storočia zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj mesta, spoločnosti a životnú úroveň obyvateľstva tak ako v Miskovci, podobne aj v Rožňave.

Attila Balogh

KOMÉDIA V PALÁCI, TRILER NA HODVÁBNEJ LÚKE Náš prehľad filmovej histórie chce získať odpoveď na otázku, aké filmy boli natočené v našom meste a s akou tematikou. Každý vie a je toho názoru, že film Meseautó (Rozprávkové auto) je filmom z „Miškovca”. Takisto je mnohým známe, že aj televízny seriál „Utánam, srácok!“ (Za mnou, chlapi!) má s Miškovcom veľa spoločného. V skutočnosti však nemôžeme jednoznačne vyhlásiť, že tieto filmy boli celé natočené v Miškovci.

Pokiaľ sa jedná o lokality využívané pre natáčanie filmov v sídle Boršodskej župy, evidentne najčastejšie sa dostáva na filmové plátno a na televízne obrazovky Palotaszálló (Hotel Palota) v meste Lillafüred, v blízkosti Miškovca.

V prípade filmu Meseautó (Rozprávkové auto), sa jeho podstatná časť odohráva v hlavnom meste, na budapeštianskych miestach a vo filmovom štúdiu. Celý film trvá 1,5 hod. a z toho len posledná tretina deja sa odohráva v Lillafürede. V tejto časti filmu vidíme zábery na pohorie Bükk, exteriér a interiér budovy hotela (pri záberoch interiéru nie je jednoznačné, že boli natočené práve v tomto hoteli), ktorý bol vybudovaný len pár rokov predtým, ďalej zábery z výšky na horný hámor. V skorších častiach filmu zaznejú slová: „pôjdem na víkend [...] s partnerom do Lillafüredu“ - hlavnej postavy herečky Zity Perczel. V neskorších záberoch jeden z hlavných mužských postáv filmu, Gyula Kabos, nastupuje do autobusu, s označením trasy linky „Budapest - Lillafüred” a „Miškovec“.

O osem rokov neskôr (1942) bola v podobnom žánre natočená komédia s názvom Egér a Palotában (Myš v paláci), kde sa znovu objavujú tieto lokality. V úvodných titulkoch je uvedená informácia: „Za podpory Ministerstva poľnohospodárstva v Maďarsku boli exteriérové zábery vyhotovené v Lillafürede v Palotaszálló (Hotel Palota)“ a “Exteriérové zábery v Lillafürede: Ferenc Fekete“. Na rozdiel od úspešnejších filmov sa tu navyše objavuje scéna, ktorou je člnkovanie na tajchu Hámor.

Lillafüred sa objavuje aj v niektorých epizódach televízneho seriálu pre mládež, ktorý bol natočený počas leta a jeseni v roku 1974. Palotaszálló (Hotel Palota) sa vo filme objavuje len nakrátko, aj to len z diaľky. Miesta, kde sa natáčali jednotlivé scény, sú malá železnička, horné parkovisko, viadukt či „mesekert” (rozprávková záhrada). Aj keď sa celý dej seriálu „Utánam, srácok!“ (Za mnou chlapi!) odohráva na jednom mieste, v skutočnosti niektoré lokality natáčania boli od seba vzdialené až 200 km. V seriáli síce nie je uvedené (rovnako ani v scenári a románe, písaného súbežne so scenárom), že sme v Miškovci, ale zo záberov môžeme identifikovať skoro poltucet miest, ktoré sú práve z tohto mesta. Bežne rozšírená predstava, že aj ďalšie zábery z filmu sú späté s Miškovcom (sídlisko, škola, jaskyňa), je mylná. V skutočnosti boli natočené buď v Budapešti alebo v jej okolí.

Jednoznačne vieme identifikovať zo seriálu ulicu pod Avasom, hrad v Diósgyőri, Horný hámor, Széchényiho ulicu, sídlisko v Diósgyőri, jaskynné kúpele v Tapolci, hutnícky areál, okolie chladiacich veží, ako aj koľaje továrenskej železničnej stanice.

Dva ďalšie filmy, ktoré sa odohrávajú v Miškovci, sú už menej známe. V jednom z nich aj zazneje meno mesta, v druhom je označené ako „mesto”. Z príbehu ale vyplýva, že sa jedná o Miškovec, keďže je v ňom uvedené aj Lillafüred. Jedná sa o filmy: Teljes gőzzel (Plnou parou, 1951) – železničná stanica Tiszaipályaudvar a jej časti; Ďalší film je z roku 1974 pod názvom Különös vadászat (Zvláštna poľovačka) – kriminálka natočená v prostredí pohoria Bükk (sú tam natočené miesta ako Palotaszálló (Hotel Palota), hámor, železiarne, železničný prechod Gyulu Gozóna).

Film Miskolci Boniésklájd (Bonnie a Clyde z Miškovca) z roku 2004 opisuje príbeh z mesta, a je natočený na známych lokalitách mesta Miškovec. Režisérkou je Krisztína Deák. Príbeh je o modernej dvojici zlodejov a je natočený na základe skutočných udalostí. Vo filme sú známe miesta ako: Avas, rozhľadňa na Avasi, centrum starého mesta, nadjazd Gömör (Gemer), ulica Katalin a Lillafüred.

V trileri s názvom Utolér (Dostihne ma) z roku 2012 sa objavujú známe miesta Miškovca: Görömböly, Selyemrét, sídlisko Avas, trhovisko železiarenskej fabriky, ulica Gábora Daykaiho.

Do zoznamu uvádzaných filmov patrí aj film Magyar vándor (Maďarský pútnik) z roku 2004, o ktorom predpokladáme, že v jednej časti zámerne poukazuje na podobné zábery z Palotaszálló (Hotel Palota), ktoré sú známe z filmu Meseautó (Rozprávkové auto) natočeného 70 rokov predtým.

Vo filme Szindbád od režiséra Zoltána Huszárika z roku 1971 je scéna, kde hlavná postava Zoltán Latinovits sa korčuľuje so svojou partnerkou Annou Nagy na jazere (hoci to trvá len zopár sekúnd). S určitosťou môžeme vyhlásiť, že tá scéna bola natočená na tajchu Hámor.

Romantický film Tamás és Juli (Tomáš a Júlia) od režisérky Ildikó Enyedi z roku 1997 sa odohráva v jednej fiktívnej baníckej osade. Vo filme sú nám rozpoznateľné miesta ako Lyukó, alebo Hámor a tamojší bufet Szikla.

V jednej krátkej scéne skečového filmu s názvom Kár a benzinért (Škoda za benzín) sa objaví Palotaszálló (Hotel Palota), keď vodič jedného úradu (Imre Sinkovits) ide so svojou manželkou na svadobnú cestu do Lillafüredu, kde vystupujúc z auta obdivujú idylický a atraktívny vzhľad budovy Palotaszálló (Hotel Palota).

Na základe týchto štatistík za „naj herca z Miškovca“ považujeme herca I. Sinkovitsa, ktorý hral hlavnú postavu v dráme od Jánosa Herskóa s názvom Párbeszédnek (Pre dialógy) z roku 1963. Dej filmu je postavený na tom, že hlavná postava sa dostane z hlavného mesta do mestečka Ózd a do práce chodí z Boršodského župného sídla, kde sa utiahne na určitý čas. Vo filme navštívi okrem iného aj kaviareň hotela Avas, a prostredníctvom jeho pohľadu cez okno kaviarne môžeme aj my vidieť celé okolie, ako napr. ulicu Széchényiho, lekáreň U zlatého jeleňa, ako aj rohovú budovu na druhej strane Alžbetinho námestia.

KUTILOVCI V PODNÁJME ŽELEZNÍ MUŽI Z ÚDOLIA SLANEJ - VPLYV ŤAŽKÉHO PRIEMYSLU NA MESTO A SPOLOČNOSŤ V MIŠKOVCI A V ROŽŇAVE Kutilovci predstavujú typickú rodinu 50. rokov, ktorá sa vzhľadom na pracovné príležitosti v ťažkom priemysle presťahovala z vidieckeho prostredia do Miškovca; do mesta výroby ocele. Dostali sa do spoločného podnájmu, do bytu s veľmi nízkym komfortom, vybavením a vchodom zo spoločnej chodby. Stará, historická budova však zažila v predchádzajúcom mimovojnovom období oveľa krajšie a bohatšie roky. Teraz po znárodnení bola rozdrobená na menšie miestnosti, a slúžila pre rodiny, ktoré boli na to odkázané. Byty spravovala mestská rada. Rodina Kutilovcov vďaka šťastene vyhrala v súťaži televízor.

Bolo to veľké šťastie a veľká udalosť. Susedia k nim chodievali sledovať večerné televízne programy. Vždy si doniesli aj stoličky a nápoj známy pod menom strik.

Núdzový byt je teraz práve prázdny...., nie je tam stopa ani po rodine a ani po susedoch. Pozrime sa k nim! Navštívme ich jednoduchý byt a spoznajme ich myšlienky, túžby a témy na konverzáciu!

SUSEDIA PREBERALI TIETO TÉMY:

Keby sme dostali byt na sídlisku, ktoré je vo výstavbe...

Počuli ste čo bolo vo fabrike?

Starí odborníci vyprávali.

Keby sme mali osobné auto...

Pamätáte sa na sprievody...

Na podnikovom výlete...

Zišla by sa jedna chata...

Bol si na zápase?

Počuli ste tento vtip?

Štefan narukoval, Jozef skončil vojenskú službu...

Troška som sa opil na podnikovej zábave...

V sobotu ideme do kina!

Mohli by sme sa rekreovať za poukážku ROH (robotnícke odborné hnutie) ...

Okno nám rozbili deti, ktoré sa hrali na dvore Kamu.

V televízii dávajú „Utánam, srácok!“ (Za mnou, chlapi).

Boli sme v Česku, sú tam lacné tenisky!

Veľmi dobre hrala dychovka!

Ádám Fáy

„TRI VEĽKÉ” DYCHOVKY

V meste Miškovec už od začiatku 20. storočia vznikli viaceré malé i veľké dychovky. Ľudia, ktorí zažili v meste uvedené obdobie, si určite pamätajú na tri veľké dychovky a to na Železničiarsku dychovku, Železiarenskú dychovku a Banícku dychovku. Tieto dychovky mali najviac členov, boli najdlhšie aktívne, aj keď prvé dve skončili svoju existenciu v dôsledku zániku ich fabrík, ktoré ich udržiavali a financovali. Banícku dychovku naďalej pôsobí a je dodnes aktívna.

Tieto tri dychovky v Miškovci za svoju existenciu môžu vďačiť veľkým štátnym podnikom; Železničiarska dychovka štátnym železniciam, Banícka dychovka baníckej spoločnosti, Železiarenská dychovka zasa železiarňam (vrátane hutníckej fabriky – Ógyár (Stará fabrika), neskôr LKM resp. strojárenskej a zbrojnej fabrike – Digépu). Členov týchto dychoviek od začiatku ich fungovania tvorili robotníci, ktorí boli síce amatéri v tejto oblasti, ale ktorých spájalo ich nadšenie pre hudbu a vznik takejto kapely.

Výučba hudby pre členov dychoviek v 1. polovici 20. storočia sa rozsahom nemohla rovnať jej výučbe v 2. polovici 20. storočia.

Budúci hudobníci sa učili popri škole alebo práci od dirigentov, ale najmä od starších členov dychovky. Nájdeme aj takých členov, ktorí boli absolventi hudobnej školy. Zo začiatku bolo charakteristickým znakom týchto dychoviek, že jej radoví členovia boli výlučne zamestnancami sponzorských fabrík. „Veru starí členovia železiarov časom zostarli, ale do tej doby môžem tvrdiť, že členmi boli len továrenskí robotníci. Rovnako ako baníci z Perecesu, alebo železničiari v štátnych železniciach.” 1

„LIETAJÚCA KAPELA“ Mnoho hudobníkov z dychoviek - popri továrenskej práci a práci v dychovke – dlhodobo hrali aj na rôznych „pohostinských“ akciách, na dedinských svadbách alebo na zábavách usporiadaných fabrikami. „Počas letnej sezóny, kedy boli otvorené hostince s terasou, členovia hrávali aj tu. Od Győrskej brány cez železiarne, alebo takisto v Miškovci, bolo veľa takýchto záhrad, kde hudobníkov zamestnali na zmluvu, na dobu letnej sezóny. Tak sme v lete uzavreli zmluvu na dobu určitú, na obdobie troch mesiacov, s Gastronomickou spoločnosťou.

Jednalo sa o tzv. vedľajší pracovný pomer popri hlavnom zamestnaní na úkor vlastného voľného času. Tieto kapely boli v tej dobe pomenované ako „lietajúca kapela“. Keď mala niekde stála kapela mala voľno, vtedy my („lietajúci“) sme hrať išli do daného podniku.

Hrali sme v Lillafürede, vtedy tam ešte existovali hostince ako Tölgyfa (U duba) a Vadász (Poľovník). Aj tu dole v Novomgyőri bola ešte reštaurácia Rózsakert (Ružová záhrada), oproti divadlu reštaurácie Polónia, t. j. poľská reštaurácia, kde sme takisto hrali. Vtedy pri moste Adyho, hneď za rohom, bola ešte kaviareň Gyöngy (Šperk), kde sme tiež účinkovali. Obdobne sme hrali aj v záhradnej miestnosti v Tapolci. Takto nám ubehlo celé leto a voľný čas zostal pre dychovku.”2

DIRIGENTI „Károly Deli, vyšiel na vrch hory Pingyom, kde boli ruskí vojaci - neviem, či čata, rota, pluk alebo čo; pristúpil k nim a na svoju čiapku si od nich vypýtal dačo medené ... Ruskí vojaci mali také medené a on ich pýtal, aby mala aj naša dychovka. Je o tom aj fotka. Potom sme vyzerali ako praví generáli. Ostatné dychovky – lebo vtedy existovali ešte všetky tri – sa nám vysmievali, že sme generáli.” 3 „Áno, vynikajúcim dirigentom bol Viktor Ujj zo Železiarenskej dychovky. Bol mimoriadnym, doslovne mimoriadnym človekom, či v hudobnej odbornosti, ale aj v inom. On bol profesorom, ba ešte aj viac, lebo bol aj riaditeľom školy v železiarňach. Okrem toho hral na klavíri, orgáne, tube a flaute, môžeme povedať, že vedel hrať na všetkom, mal veľké vedomosti a bol aj gentlemanom..” 4 1

Časť rozhovoru – Lajos Kerekes,

2

Časť rozhovoru – László Nemeskéri,

3

Časť rozhovoru – Lajos Kerekes,

4

Časť rozhovoru – Lajos Kerekes

ŽELEZIARSKE POVOLANIE JE TAKÉ, AKO BICYKLOVANIE „Bol som v Dimagu (názov fabriky) a pracoval som v TMK (údržbársky úsek) na začiatku roka 1950. Bol som členom päťčlennej brigády. V tom období bolo nutné neustále vykonávať údržbu výrobnej linky, bolo to vždy naplánované, že kedy bude veľká údržba, kedy malá alebo stredná… Tak isto bolo určené, kto z nás, kedy, čo a akú prácu bude vykonávať. Boli aj neočakávané poruchy, keď na opravu bolo potrebné poslať odborne zdatného pracovníka.

Ujovia Gyuri Gombos, Pišta Juhász, Pišta Molnár (on bol vedúci úseku), takže viacerí s menami Pišta, ale samozrejme som ich všetkých volal ujo. Celá táto údržbárska skupina bola v jednej časti výrobnej haly, ale až neskoršie - keď sme už vykonávali plánované veľké, tzv. generálne opravy – celá hala sa stala našou. Striedavo, podľa vopred určeného kolobehu niekto z nás dostal za úlohu generálnu údržbu, rýchlu opravu alebo strednú údržbu. Ja som bol určený najmä na rýchle opravy. Na veľké opravy pracovali na jednu zmenu, ale pre neočakávané poruchy vždy boli určené dvoj alebo trojčlenné skupiny pracujúci v troch zmenách. Úsek TMK nebol výrobným úsekom. Veľmi skoro som sa dostal na úsek obrábacích strojov, kde sme vyrábali obrábacie stroje. Tieto obrábacie stroje boli používané vo vojenskom priemysle, boli to zbrane napr. delá, náboje. Na ázijských úsekoch (ázijský úsek- prezývka jedného úseku), kde sa vykonávali cvičné zástrely, sa stali veľké aj malé nehody, ale nepamätám sa, či by boli aj smrteľné. Pri týchto cvičných zástreloch boli prítomní výslovne len odborníci. Keď sa dobre pamätám, vyrábali sme aj obrovské lodné, vznetové motory, bojové vozidlá a ich motory, všetko až po veže a rôzne delá protivzdušnej obrany, obrovské množstvo rúr, vŕtačky, obrovské vertikálne stroje. U týchto vertikálnych strojov bola ich výška od podzemného poschodia až po vrch haly, až do výšky dvadsať metrov. Tam som utrpel pracovný úraz, kde mi popálilo viac ako štyridsať percent môjho tela.

Dňa 09.11.1952 sme oslavovali sviatok - 7. november. Fabrika bola vtedy odstavená na dva dni, pretože sviatok pripadol na taký deň, ale teraz si už neviem spomenúť presne na aké dni. My z úseku TMK (údržby) sme však museli odpracovať tie dva dni, ale myslím si, že aj ostatná časť fabriky bola odstavená, kvôli sviatku.

Vo výrobnej hale TMK bola taká zima, že sme tam prikurovali jednou dvojplatničkou, keďže ústredné kúrenie bolo vypnuté kvôli sviatku a šetreniu energie. Takže každý z nás chodieval blízko ku dvojplatničke aby sa zohrial. Mali sme oblečené montérky, ktoré si skoro každý vypral, ešte pred sviatkom v petrolejovom roztoku, aby sa zbavil olejových škvŕn. Darmo však toto moje oblečenie bolo vypláchnuté, ale kvôli studenému prostrediu nebolo dobre vysušené, ostali v ňom zostatkové horľavé látky a olej, ktoré pri vyparovaní následne začali horieť. Snažil som sa vybehnúť von z haly a skočiť do vodnej nádrže. Ako som utekal von, jeden kolega zakričal na mňa: Ľahni si do kaluže! Ľahni si do kaluže! Tak som poslúchol a hodil sa do kaluže vody, kde som sa rýchlo pootáčal a tým sa mi podarilo uhasiť oheň. Potom ma odviezli na pohotovosť do nemocnice, kde sa zistilo, že vyše štyridsať percent môjho tela je popálených. Na moje šťastie popálená bola hlavne zadná časť tela. Ale prežil som to. Mal som vtedy ešte len 17 rokov, možno aj vďaka mladému organizmu som prežil. Keby som bol skočil do tej nádrže, možno by som sa utopil. Trvalo mi tri mesiace, kým som sa zotavil. Dva mesiace som bol v nemocnici, kde mi museli nutne doplniť kožu na ramene, keďže tá časť môjho tela bola zasiahnutá priamym ohňom, lebo v deň nehody som nosil tričko s krátkym rukávom. No, bol to veľký úraz, veľká nehoda. Viete, čo je na tomto ešte zaujímavé? Nedávno som sa stretol v Budapešti s mojimi známymi a rozprávali sme sa o fabrike Digép. Tam som sa zoznámil s Györgyom Kovácsom, je skoro rovnaká veková kategória ako ja. Tiež sa narodil v roku 1935, ale je starší odo mňa o 11 mesiacov, nakoľko sa narodil v januári a ja v novembri. Bavili sme sa o obrábacích strojoch.

Počas rozhovoru som spomenul, že som tam mal ťažký pracovný úraz. Čo sa stalo?, spýtal sa. Zapálil sa mi pracovný odev. To si bol ty?, prekvapil sa. Prečo sa tak pýtaš, či som to bol ja? Preto, lebo ja som bol ten, kto na teba vtedy kričal, aby si sa zvalil do kaluže! Predstavte si túto náhodu! Od tohto času sme stále dobrí priatelia. Ukázalo sa, že pochádza z Miškovca, a že aj on tam pracoval v tej fabrike, len v inej hale a na inom úseku, kde robili finálnu montáž. Nebol som potrestaný, bola to fatálna, nepredvídateľná nehoda. Je pravdou, že bolo zakázané prať pracovný odev v robote a už vôbec nie petrolejom, ktorý neslúžil na tento účel, ale používal sa pri opravách strojov, na čistenie strojov a ich jednotlivých súčiastok. Neboli sme potrestaní aj z toho dôvodu, že sme nespotrebovali veľa paliva, ale do budúcna nám zakázali vykonávať takéto činnosti na pracovisku. Každý si mal zobrať domov alebo do čistiarne oprať pracovnú odev. Zašpinený odev od oleja sme vždy najprv vyčistili s petrolejom, následne sme ho zobrali domov na opratie, ale vtedy ja som svoj odev vyčistil len petrolejom. Potom som prepláchol pracovné oblečenie v podnikovom odstreďovači, ktorý používali na obrábacom úseku na odstredenie chladiacej zmesi, repkového oleja a odpadu, aby sa tieto nedostali späť do hutníckeho procesu, do vysokej pece.

Keď som sa vyliečil, dostal som sa bez problémov späť na svoje pôvodné pracovisko, neskôr z tohto miesta a z tejto profesie mi bol udelený titul: Mladý majster odboru. Keď som úspešne zložil skúšky, tak mi udelili aj striebornú medailu.

V 60. rokoch sa mi vyskytla možnosť stať sa hercom, nastúpiť na vysokú školu a dostať sa do Štátneho bábkového divadla, pretože ako amatér vo fabrike som hrával v divadelnej a v bábkovej skupine. Tak som odišiel do hlavného mesta, do Budapešti a skončil som so železiarňami a železiarskym odborom. Železiarsky odbor je ako bicyklovanie, kto sa ho raz naučí, ostane mu stále verný.“

Gyurkó Henrik

Maketa 3. kolónie Diósgyőrskych železiarní z výstavy „Keď sa ešte dymilo z komína továrne“ zo zbierok Nadácie pre zachovanie priemyselného dedičstva severo-východného Maďarska (Északkelet-Magyarország Ipartörténetének Ápolásáért Alapítvány). V pravom dolnom rohu je možné vidieť dielňu niekdajšej TMK a taktiež zmenšenú verziu zásobníka na vodu.

„Železiarne v Diósgyőri: tu som sa vyučil za sústružníka. Moja matka zomrela skoro. Príbuzní z matkinej strany bývali v Miškovci. V roku 1936 som mal rok a pol, keď ma zobrali ku sebe, neskôr som do školy chodil do rodnej dediny. Učil som sa dobre, v tom čase každý chcel študovať ďalej, keďže používalo sa heslo: pred nami je budúcnosť! Nakoľko som sa na gymnázium nedostal, rozhodol som sa pracovať v železiarskom priemysle. Tak som sa dostal do železiarne. Na ten úraz si pamätám, volali záchranku, zobrali ho a ukľudnili sme sa, že je v dobrých rukách. Týmto naša etapa skončila.

Stretli sme sa po pol storočí na zhromaždení v XXVII. obvode v hlavnom meste. Odznelo tam slovo Miškovec a ja som vravel, že aj ja sa som sa tam vyučil. Spomínam si na veľkú kaluž, kde sme zachránili Henrika - dlho sa o tom hovorilo, v triede sme dostali aj pochvalu od pána Kozmu triedneho učiteľa, my sme považovali za samozrejmosť, že sme mu pomohli. „

György Kovács

Zoltán Bereczki

ŽELEZIARENSKÁ KOLÓNIA V DIÓSGYŐRI V 3D Na začiatku roka 2010 Google vypísal projekt na základe ktorého boli vyhotovené objektové modely železiarenskej kolónie v Diósgyőri, ktoré vyhotovil architekt Zoltán Bereczki. Ďalšie modelovanie tohto miestneho a priemyselného dedičstva bolo v roku 2014 v rámci projektu Tündérkert (rajská záhrada). Pripravili sme virtuálne múzeum a to železiarsku banskú osadu Pereces v 3D, ako vyzerala na začiatku 20. storočia (perecesitanosveny.hu). V nasledujúcich rokoch sme denne pracovali na modelovaní železiarenskej kolónie. Hlavným cieľom bolo to, podobne ako pri Perecesi, prezentovať zlatú éru banskej kolónie zo začiatku 20. storočia. Chceli sme prezentovať verejnosti jej históriu, prebudiť ich záujem o túto dnes zanedbanú, zdevastovanú a chudobnú štvrť, ktorá nesie v sebe neobyčajné významné hodnoty.

BUDOVY KOLÓNIE

Železiarne v Diósgyőri boli založené v roku 1860. Sú síce pomenované po meste Diósgyőr, ale v skutočnosti boli vybudované na voľných pozemkoch medzi mestami Miškovec a Diósgyőr. V snahe ubytovať tu dôstojníkov, poddôstojníkov a robotníkov, vzniklo úplne nové stredisko, ktoré sa vďaka snahe o sebestačnosť čoskoro stalo samostatnou osadou, aj keď sa administratívne od Diósgyőru neoddelilo. V najväčšom počte sú tu nachádzajú hlavne obytné domy, ale kvôli pokročilej infraštruktúre sú tu prítomné aj mnohé verejné budovy. Za posledné desaťročia tu vznikli školy, kostoly, viacposchodová nemocnica, budovy slúžiace pre obchodné a stravovacie účely, lekáreň, pošta a ďalšie.

V priebehu uvedeného projektu vznikli modely nasledovných budov: OBYTNÉ BUDOVY • BUDOVA RIADITEĽSTVA • TRI TYPY DÔSTOJNÍCKYCH DOMOV VEREJNÉ BUDOVY • BUDOVA ÚRADOV • BUDOVY NÁMESTIA STAREJ FABRIKY AKO: potraviny dve tržnice budovy pri bráne č. 1 budova mliekarne kúpalisko • HRAD ANJELOV • BUDOVA DIEVČENSKEJ ŠKOLY • BUDOVA CHLAPČENSKEJ ŠKOLY

BÝVANIE, PROSTREDIE, PRACOVISKO - imidž, spoločnosť a výroba v priemyselných miest v 20. storočí vedecká konferencia

Socialistické mestá a priemyselné dedičstvo Projekt CONIN Kolónia železiarne v Diósgyőri Priemyselné budovy Rožňavskej Bane Drázus, Slaná, Szinva Kino Miskolc Grafické zobrazenie vyhliadkovej veže na Avasi Obraz pracovníkov a média Ľudová mobilita: autá v 70. rokoch Sídliská v Miskolci Letné kuchyne na kolóniach Kolónia v Salgótarjáne Čierne knihy: disciplinovanie u firmy RIMA Dychové spolky v Miskolci a v Rožňave Uhorské železorudné bane v Rožňave Sídlisko robotníkov Blahobyt robotníkov a kultúra v Železiarni Železo a Miskolc Tábor priemyselného dedičstva GSPublisherVersion 0.0.100.19

Raj v železiarni Panoráma obcí v údolí Tarna Chemický priemysel v meste Kazincbarcika Parky, záhradky, garáže Mesto uránu – Pécs Kolónia MÁVAG Hygiena robotníkov v časti mesta Angyalföld

A

Pavol Horváth

ROŽŇAVA BANÍCKA KOLÓNIA Rimamuránsko-šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť (RIMA) pre zabezpečenie pracovných síl a ich stabilizáciu budovala v každom svojom závode obytné osady.

Začiatky výstavby závodu Baňa Rožňava a obytnej kolónie siahajú do roku 1905. Osadu začala spoločnosť stavať tesne v blízkosti ústia dedičnej štôlne Sadlovský. Do roku 1909 vybudovala pred ústím štôlne úpravnícke prevádzky, administratívne budovy, zdravotné stredisko, obchody, sklad potravín a byty pre stredných a vyšších technikov. Nad ústím štôlne terasovito v svahu postupne vybudovala dva rady obytných kolónií s robotníckymi bytmi. V každom rade bolo 13 prízemných budov a v každej budove 6 bytových jednotiek. Jedna bytová jednotka pozostávala z izby, kuchyne a komory. V byte nebolo hygienické zariadenie, ani nebola zavedená voda. Dvor bol spoločný pre všetkých 6 rodín. Studne na pitnú vodu boli na ulici. Každé dve budovy mali jednu studňu a hydrant. Úradnícke domy na dolnej kolónii boli takisto prízemné, ale viacizbové, s kúpeľňou, hygienickým zariadením, s podkrovnou manzardou, samostatným dvorom. Ku každému bytu patrila aj záhrada. „Úradníci RIMY nedostávali vysoké platy, ale mali iné výhody – dostali byt, záhradu. O záhrady sa staral záhradník spoločnosti Rima.

Palivo na kúrenie a elektrinu dostávali zdarma. Týmto sa snažili docieliť, aby vyšší úradníci ostávali pracovať vo firme. Neďaleko kasína boli stajne, kde boli pripravené kone a koče pre hutmanov. O každý pár koní sa staral jeden kočiš, ktorý ich kŕmil, čistil. Kočiši vozili zamestnancov, alebo ich manželky do Rožňavy, keď si potrebovali niečo vybaviť, alebo nakúpiť. “ „Kedysi veľmi dávno, tam, kde je teraz obchod na bani, tak tam bol provizorát, kde dávali tovar baníkom na knižku. Predavačka všetko zapisovala, čo nakúpili a keď mali baníci výplatu, išli s knižočkou a všetko vyplatili naraz.“ „Vedľa budovy závodného klubu bola pekáreň, kde chodili kedysi ženy z kolónie piecť chlieb. Každá doniesla v korýtku už pripravené vykysnuté cesto, navrchu s priloženou ceduľkou, aby sa vedelo, čí chlieb to je. Neskôr prevzal pekáreň pán Szőllős z Nadabuly, ktorý v ňom piekol za socíku chlieb. Chodili ho kupovať zamestnanci ŽB. O chutný voňavý chlebík bol veľký dopyt, pekár ani nestíhal uspokojiť všetkých záujemcov.“ Súčasne s výstavbou závodu a robotníckej kolónie postavila RIMA v osade aj školu a pri nej byt učiteľa. Ľudová škola slúžila pre deti robotníkov bývajúcich v osade. O udržiavanie školy a platy učiteľov sa starala spoločnosť.

V 50.-60. rokoch sa životné podmienky obyvateľov kolónie začali zlepšovať. Vybudoval sa nový vodovod pitnej vody v osade a voda sa zaviedla do každého bytu. Na bytovom fonde robotníkov sa toho nedalo veľa zlepšovať. Viacčlenné rodiny bývajúce v jednej izbe s kuchyňou mali životné podmienky veľmi ťažké. Bytová otázka sa preto riešila výstavbou nových bytov v Rožňave.

Závodné byty na robotníckej kolónii sa v roku 1964 začali odpredávať.

3D VIZUALIZÁCIA BANSKEJ KOLÓNIE NA ROŽŇAVA BANI

Trojrozmerná vizualizácia banskej kolónie v lokalite Rožňava Baňa začala vznikať na jeseň v roku 2017, v rámci projektu cezhraničnej spolupráce Interreg SKHU 1601/4.1/342 medzi Maďarskom a Slovenskou republikou. Na 3D modeli sú vyobrazené budovy z rôznych období do začiatku 20. storočia až po 80. roky 20. storočia. Znázornené sú obytné, administratívne ale aj priemyselné budovy. Moja práca nadväzovala na 3D vizualizáciu železiarskej kolónie v Diósgyőri Zoltána Bereczkiho, ktorý spolupracuje s občianskym združením Észak-Keleti átjáró egyesület v Miškovci. Vizualizácia vznikala v programe Google Sketchup 2017 a ako základ pre model poslúžili rôzne dobové technické výkresy budov z danej lokality, historické i súčasné fotografie ale aj mapy google.

3D vizualizácia obsahuje tieto budovy: • • • • • • • • • • •

Budova správy závodu z roku 1903 Nová budova správy závodu Obytné domy Výrobná dvojhala na výrobu blokov a ich kompletizáciu s cievkami 1988 Železničná vlečka Budova závodnej jednotky Ľudovej milície Autobusová stanica Rožňava Baňa s parkoviskom Závodný klub ROH ŽB Rožňava Sklad uhlia a pražiareň Úpravňa Rotačné pece

O KOLÓNII

Kolóniu na Rožňava Bani začal budovať majiteľ baní – Rimavskomuránsko-Šalgotarjánska účastinná spoločnosť. Osada pozostávala z dvoch radov kolónií s robotníckymi bytmi. V každom rade sa nachádzalo 13 prízemných budov a v každej budove 6 bytových jednotiek.

Bytovú jednotku tvorila izba, kuchyňa a komora. Byty nedisponovali hygienickým zariadením a nemali ani zavedenú vodu. Budovy mali plechovú strechu a vonkajšie fasády budov boli na všetkých budovách rovnaké – okrová farba. Dvor bol spoločný pre všetkých 6 rodín.

Záchody boli postavené z drevených dosák medzi dvoma budovami. Nedostatočné hygienické zabezpečenie spôsoboval nepríjemný zápach i mnohé epidémie. Tieto nedostatky boli odstránené až po roku 1945. Úradnícke byty boli prízemné viacizbové budovy s kúpeľnou, hygienickým zariadením, s podkrovnou manzardou a samostatným dvorom. Na dvore sa nachádzala osobitná práčovňa a každý byt mal aj vlastnú záhradku.

Súčasne s výstavbou závodu a robotníckej kolónie dala Rimavskomuránska spoločnosť postaviť v osade aj školu a pri nej byt pre učiteľa. Ľudová škola slúžila pre deti robotníkov žijúcich na kolónii.

ZÁVOD

Rimavskomuránsko-Šalgotarjánska účastinná spoločnosť vybudovala na Rožňava Bani závodný komplex, ktorého súčasťou bola gravitačná úpravňa, pražiareň, rotačné pece a rôzne pomocné prevádzky. Úpravňa bola postavená v centre závodu vo vzdialenosti asi 150 metrov od ústia štôlne Sadlovsky v roku 1905. V roku 1929 sa vybudovala mechanizovaná pražiaca pec. Nové zariadenie bolo doplnené preberacími pásmi na frakciu, čelusťovým drvičom na drvenie prerastenej rudy. Upravená ruda sa prepravovala z úpravne do pražiarne v banských vozíkoch lokomotívou. Neskôr sa táto forma dopravy nahradila pásovou dopravou. V roku 1972 úpravňu vážne poškodil požiar a v decembri 1976 gravitačnú úpravňu z dôvodu neefektívnosti a zastaranosti definitívne vyradili z prevádzky a v ďalšom roku začali s jej likvidáciou.

PRAŽIAREŇ

Bola umiestnená rovnobežne so železničnou traťou Rožňava – Dobšiná, z ktorej odbočovala vlečka k pražiarni a ku kalorickej elektrárni.

Medzi rokmi 1901 a 1909 bolo postavených 60 pecí zo železného plechu. V roku 1935 sa vybudovali ďalšie dve pece s mechanickým vynášaním. Poslednú pražiacu pec postavili v roku 1955. Pražiacu pec Fleissner-Apold odstavili v roku 1955. Malé pražiace peces ručným vynášaním boli postupne odstavované až do roku 1969. Po odstavení pražiarne sa jej zariadenia a budovy zlikvidovali a areál sa rekultivoval.

SPRÁVA ZÁVODU

Pôvodná budova správy závodu je z roku 1903. V zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave sa nachádzajú aj pôvodné technické výkresy tejto budovy. V priebehu rokov prešla drobnými úpravami ale budova stojí dodnes. Budova novej správy závodu bola postavená v 80.tych rokoch minulého storočia. V súčasnosti obe tieto budovy chátrajú.

V o niečo lepšom stave je budova Ľudových milícií v Rožňave, oproti budovy novej správy závodu. Tá bola postavená a daná do užívania v roku 1980.

ZÁVER

Mnohé priemyselné objekty v lokalite Rožňava Baňa zanikla počas výstavby novej priemyselné zóny medzi rokmi 2004-2008. Časť z budov využívajú malý a stredný podnikatelia pre svoje podnikanie. Oveľa horšie sú na tom obytné budovy baníckej kolónie, ktoré poskytujú domov sociálne slabším rodinám, čo sa odzrkadľuje aj na technickom stave týchto budov.

Gabriela Kolesárová BANÍCKA ŠKOLA V ROŽŇAVE V minulosti zabezpečovali v našom regióne výučbu baníckeho dorastu skúsení banskí odborníci popri svojej bežnej činnosti, keďže tu pôsobili väčšinou súkromné ťažiarstva a ťažilo sa iba v malých hĺbkach pod povrchom. Až po prechode baní do rúk eráru sa prikročilo aj v oblasti Spiša a Gemera k výchove banských technikov. Najprv vznikla v roku 1747 banícka škola v Smolníku, v roku 1860 v Dobšinej. Po zániku baníckej školy v Dobšinej v roku 1896 sa opäť začal prejavovať nedostatok banských technikov – podúradníkov.

Začiatkom 20.storočia, keď sa dostala ťažba železných rúd na nebývalú úroveň, sa začalo používať čoraz viac druhov strojov.

Na technické riadenie prác už nestačili neškolení technici.

S myšlienkou založiť priemyselnú školu banícku sa začala zaoberať Borsodsko-gemerská skupina Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti v roku 1903. Na zasadnutí výboru v marci 1904 v Rožňave zvolili komisiu na zriadenie školy, ktorá navrhla: „Zriadiť banskú školu pre výchovu banských technikov v Dobšinej alebo v Rožňave, ako večernú školu, ktorú by poslucháči navštevovali po odpracovaní v bani. Škola má mať 2 ročníky, každý ročník 2 semestre. Vyučovať sa bude denne 3 hodiny. Školu bude riadiť pobočka spoločnosti a dozor nad výučbou bude mať štát.“ Predložený návrh bol schválený. Výbor pobočky rozhodol, že škola sa zriadi v Rožňave a bude umiestnená v jednej z miestností budovy múzea.

Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 7. septembra 1909. Do prvého ročníka sa prihlásilo 18 žiakov. Šiestich žiakov prijali bez prijímacieho konania, lebo mali ukončenú meštianku, desiatich prijali po vykonaní prijímacej skúšky, dvaja neboli prijatí. Noví žiaci sa prijímali každé dva roky a škola vychovala pre prax 14 až 20 absolventov. V dôsledku vojnových udalostí škola v roku 1917 zanikla.

ODBORNÉ UČILIŠTE V ROŽŇAVE V roku 1946 vznikol národný podnik Železorudné bane so svojimi najväčšími závodmi v Rudňanoch, Rožňave, Nižnej Slanej, Železníku, Dobšinej a Mlynkách. Medzi najväčšie ťažkosti patril nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Po vzore Železorudných baní v Rudňanoch, kde založili podnikové učilište, sa táto forma vzdelávania rozšírila aj na oblasť Gemera, a to založením Ústavu baníckeho dorastu v Rožňave. Dňa 1.9.1948 začal prvý školský rok v budove baníckeho múzea s celkovým počtom 17 frekventantov.

V 1. a 2. ročníku učni dochádzali striedavo jeden týždeň na teoretické vyučovanie a druhý týždeň na odborný výcvik. V 3. ročníku dochádzali za dva týždne na dva dni na teoretickú prípravu a ostatné dni na odborný výcvik. Po úspešnom ukončení trojročného štúdia a úspešne vykonanej záverečnej skúške absolvent obdržal výučný list. Rozhodnutím zo dňa 30.8.1980 sa zriadilo Stredné odborné učilište banícke v Rožňave. V školskom roku 1990/91 z názvu SOU odpadá názov banícke, nakoľko sa zrušila výučba všetkých baníckych odborov.

V školskom roku 1992/93 sa zmenila aj profilácia SOU.

VOĽNÝ ČAS Prvou kultúrnou ustanovizňou v osade Rožňavská Baňa bol Čitateľský spolok (Legényegylet) založený v roku 1907. Vtedy sa dokončila výstavba obytnej osady a pred dokončením boli aj prevádzkové budovy. Sídlo čitateľského spolku bolo v „provizoráte“. Tak sa nazývala budova, v ktorej bol obchod s potravinami, hostinec a spoločenské miestnosti vyhradené zvlášť pre vyšších úradníkov (Úradnícke kasíno – Tiszti kasínó) a zvlášť pre nižších technikov. V kasíne sa schádzali výlučne muži, hlavne po večeroch a hrávali tam karty. Aj v priestoroch čitateľského spolku sa okrem čítania časopisov a výpožičiek kníh mohli hrať povolené spoločenské hry. Tento spolok bol jediným kultúrno-spoločenským stánkom pre robotníkov bývajúcich v banskej osade až do roku 1944. Okrem toho nesmeli na kolónii chýbať kolkáreň a tenisové ihrisko.

Už v roku 1914 vznikla pri závode dychová kapela, ktorá sa zúčastňovala na všetkých verejných slávnostiach, koncertoch, slávnostných príležitostiach závodu, ako aj na pohreboch zamestnancov závodu. Popri dychovej hudbe pôsobila na závode i džezová skupina, ktorá účinkovala na tanečných zábavách. „Na Kalváriu sme chodili často na výlet, odtiaľ viedla krásna cestička ku Rožňavským kúpeľom. Ako stredoškoláci sme chodili na kúpele napr. na Čaj o piatej, hrávala tam živá hudba. Bolo to pre študentov, od piatej do ôsmej, alebo tak nejako. Kúpele vtedy boli veľmi pekné, dalo sa tam ešte aj člnkovať.“ Po roku 1945 sa kultúra začala masovejšie rozvíjať hlavne pod záštitou odborov pre všetkých pracujúcich. Kultúrne aktivity na závode zastrešoval Závodný klub ROH, zriadený v budove niekdajšieho provizorátu. V zrekonštruovanej budove sa okrem spomínaného hudobného odboru nachádzala knižnica a vytvoril sa divadelný krúžok. V roku 1950 sa v závodnom klube začali premietať celovečerné filmy.

V roku 1954 bola dokončená prístavba kinosály v budove závodného klubu. Kino so širokým plátnom bolo v tom čase jediným svojho druhu v okrese Rožňava.

Kultúrne a športové podujatia závodného klubu nadobúdali postupne od roku 1961 čoraz intenzívnejší charakter. Športová súťaž v stolnom tenise, kolkárske súťaže, šachový turnaj, fašiangové zábavy, silvestrovské zábavy, čajové večierky, zájazdy, výstavky fotografií fotokrúžku a rôzne iné.

Dlhoročne pôsobil pri závode Športový klub Baník, ktorý mal rôzne oddiely, ako futbalový, basketbalový, stolnotenisový, turistický, ľahkoatletický a iné.

Pavol Lackanič BANÍCKA DYCHOVKA Banícka dychovka ako výrazný signifikantný prvok sociálneho života sa v priemyselných oblastiach na území súčasného Slovenska objavuje koncom 19. storočia. V samotnej Rožňave sa existencia veľkého orchestra baníckej dychovej hudby viaž k roku 1914, kedy už disponoval 23 členmi. Pri závode sa činnosť dychovej kapely eviduje od roku 1916 a kapela sa zúčastňovala na všetkých verejných slávnostiach, koncertoch, slávnostných príležitostiach závodu, ako aj na pohreboch zamestnancov závodu. Najväčší rozvoj a vrchol dosahuje dychovka v Rožňave pod dlhoročným vedením dirigenta Karola Králika aj vďaka masovej podpore závodu najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia, kedy sa stala neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života mesta a širšieho regiónu – osláv 1. a 9. mája, Dňa baníkov a festivalov dychových hudieb. Neodmysliteľné sú najmä tzv. „prvomájové budíčky“, kedy dychovka na korbe nákladného vozidla od skorých ranných hodín brázdila rožňavské sídliská a hudbou nabádali obyvateľov k účasti na prvomájovom sprievode. Milý zvyk sa samozrejme nezaobišiel bez malého pohostenia muzikantov.

Dychový orchester pri Závodnom klube ROH Železorudné bane v Rožňave vystupoval aj na promenádnych koncertoch počas víkendov na Námestí baníkov pod Mestskou vežou a podobné koncerty či posedenia pri dychovej hudbe sa usporadúvali aj v miestach bydliska zamestnancov závodu vrátane Rožňava Bane. V 80. rokoch dosahuje počet členov orchestra číslo 100. Popri dychovej hudbe pôsobila na závode i džezová skupina, ktorá účinkovala na tanečných zábavách. Po roku 1989 bola podpora dychovej kapely v meste postupne obmedzovaná až nakoniec v roku 1996 zanikla.

Gabriela Kolesárová DALÁRDA - ROBOTNÍCKY SPEVOKOL Vznik rožňavského robotníckeho spevokolu môžeme datovať na posledný štvrťrok roku 1863, keďže už 28. januára 1864 informuje jedna zachovaná pozvánka o prvom verejnom vystúpení spevokolu. V čase založenia to bol čo do počtu menší mužský zbor, ktorý sa postupne rozrastal. Členmi spevokolu boli predovšetkým baníci, robotníci, remeselníci a v menšej miere i príslušníci miestnej inteligencie. Vzniknutý, sprvu vyslovene mužský spevácky zbor, v počiatkoch iba pri výnimočných príležitostiach doplnili o speváčky. Od svojho založenia do roku 1900 pôsobil robotnícky spevokol samostatne, po roku 1900 ako súčasť rôznych spolkov a od roku 1950 ako spevácky zbor miestnej organizácie Csemadok.

Rožňavský spevokol mal svoju zlatú éru predovšetkým v 30-tych rokoch 20.-ho storočia, keď pod taktovkou dirigenta Jánosa Romána vystupoval na rôznych miestach. V tom období mali členovia spevokolu rovnošatu, ku ktorej patrili čiapka a kravata. Oblečenie bolo čiernej farby, doplnené o čiernu zamatovú čiapku so šiltom, vpredu so znakom Robotníckeho spevokolu: vo vavrínovom venci zlatej farby líra, nad ňou tri ruže a banícke symboly želiezko a kladivo so skríženými násadami.

Rovnošata čiernej farby sa zachovala aj v ďalšom období, ale kravata a čiapka boli v od roku 1950, odkedy pôsobil spevokol pod organizáciou Csemadok, zrušené.

V rokoch 1950-60 absolvoval spevokol veľa úspešných vystúpení, predovšetkým od roku 1952, kedy z iniciatívy kapelníka Ferenca Vargu vznikol zmiešaný zbor.

Gabriela Kolesárová HISTÓRIA CHATY VOLOVEC (DO ROKU 1989) Na Rožňava Bani prebiehal bohatý kultúrny život predovšetkým po roku 1948 v rámci Závodného klubu ROH. Dlhoročnú tradíciu mal aj športový klub Baník, zreorganizovaný po r.1945. V počiatkoch v ňom pôsobil futbalový oddiel, oddiel grécko-rímskeho zápasenia a stolného tenisu. Neskôr bol športový klub premenovaný na Telovýchovná Jednota (TJ) Baník. Mal rôzne športové oddiely: futbalový, basketbalový, stolnotenisový, kulturistický, nohejbalový, ľahkoatletický, odbor záujmovej rekreačnej telesnej výchovy a turistický odbor.

Práve v súvislosti s turistickým odborom TJ Baník je tento príspevok zameraný na históriu chaty Volovec a následné tradície výstupov na jeho vrchol - skalisko Baračka.

Najvýchodnejším výbežkom Slovenského Rudohoria, oddeľujúcim Spiš od Gemera, je pásmo vrchov na sever od Rožňavy, nazývané Volovské vrchy. Najvyšším vrcholom je skalisko Baračka (Bárátkő) 1293 m. n. m.

Nakoľko je to najvyšší bod v okolí, z vrcholku je nádherný kruhový výhľad. Pred nami sa otvára krásny pohľad na Rožňavu a Slovenský kras, Slovenské rudohorie, v prípade priaznivého počasia panoráma vysokých Tatier, Kráľova hoľa, Levočské vrchy a Spišský hrad... „Horský masív Volovca a jeho Skala patrí medzi najkrajšie vrcholky Slovenska. V Uhorsku bolo známe nielen jeho rudné bohatstvo, ale aj „Morské oko“. V istom čase, každých 32-33 rokov sa pohorie otvorilo a z jeho skrytých prameňov striekala voda až 12 dní. Podľa záznamov bol tento jav pozorovaný v rokoch 1780, 1813, 1894, 1897, 1905, 1954. Dokazuje to aj poloha obce Čučma, ktorá ešte v prvej polovici 20. storočia ležala na pravom úbočí úzkej doliny potoka Drázus.“

Počiatky útulne na Volovci siahajú do obdobia po roku 1918, keď bolo celé územie Slovenska pripojené k Československej republike (ČSR). Politickú moc v meste prevzali prisťahovalci z Čiech.

Títo noví obyvatelia mesta mali radi prírodu, turistiku, zimné športy, lyžovanie. V jednu februárovú nedeľu v roku 1924 sa dvaja pracovníci rožňavského poštového úradu Jozef Baštýr a Václav Mazánek vybrali na Volovec. Po náročnom výstupe vo veľkom snehu sa unavení skryli pod skaliskom Baračka, kde sa najedli a trochu si zdriemli. Zobudili ich mrazivé kvapky hustej hmly. Po úplnej strate orientácie, s lyžami na nohách sa spustili dolu po severnom svahu na spišskú stranu. Jozef Baštýr pri zjazde spadol do hlbšej snehovej jamy, z ktorej nedokázal vyjsť. Mazánek nakoniec došiel sám do Henzlovej, kde sa ho ujali a ošetrili ho. Na druhý deň bola v Rožňave zorganizovaná záchranná skupina z radov rožňavskej vojenskej posádky, so služobnými psami. Poštára Baštýra sa im síce podarilo nájsť, ale už nejavil známky života, zamrzol.

O rok neskôr bratia Ladislav a Vojtech Pástorovci takisto zablúdili v hustej hmle na južnej strane Volovca s lyžami na nohách. Vtedy ich rodičmi zorganizovaná záchranná akcia bola úspešnejšia, našťastie boli iba podchladení. Po týchto tragických udalostiach zainteresovaní uznali, že je potrebné vybudovať na stráňach Volovca turistickú útulňu.

Rozhodnutie bolo odsúhlasené na Valnom zhromaždení Klubu československých turistov v roku 1933. Najväčším investorom stavby bol Ján Horák, preto bola chata v počiatkoch pomenovaná po ňom. Chata bola postavená na južnej strane Volovca vo výške asi 1150 m. n. m., v blízkosti prameňov, na pozemku obce Čučma. Stavba bola financovaná z príspevkov a pôžičiek. Kolaudácia novostavby sa uskutočnila 17. decembra 1933.

V roku 1935 bola chata rozšírená o ďalšie miestnosti a premenovaná na chatu Volovec.

V roku 1938 bola Rožňava na základe Viedenskej arbitráže pričlenená k Maďarsku a do mesta vpochodovala maďarská armáda. Masív Volovca sa stal na dobu 4-5 mesiacov najvyšším vrcholom vtedajšieho Maďarska (do 15.3.1939). Na hrebeni Volovca začali hliadkovať maďarskí vojaci, chata sa ocitla v pohraničnom pásme. Napriek tomu bola naďalej sústavne navštevovaná, v tom období maďarskými turistami, veď Volovec patril medzi najkrajšie kúty vtedajšieho Maďarska.

V januári 1939 bola v Rožňave založená Hornogemerská trieda Maďarského turistického spolku (Magyar turista egyesület ), pod správu ktorej sa dostala aj chata na Volovci. V tom období bola na chate zriadená meteorologická stanica a doplnený inventár.

Vo februári 1940 zorganizovala lyžiarska sekcia klubu MTE na stráňach Volovca veľkolepé lyžiarske preteky za účelom propagácie tohto športu. Účastníci pretekov dostali pamätné diplomy.

Vo vojnovom období klub turistov postupne strácal svojich členov, ktorí umierali na bojiskách, turistická činnosť začala byť nebezpečná (turistov považovali za špiónov, alebo partizánov) a aj z toho dôvodu prestala byť organizovaná.

V roku 1942 sa stali chatármi Ján Lipták a jeho manželka Mária. Keďže pán Lipták v roku 1952 zomrel, pani Mária pokračovala v chatárčení až do roku 1955 bez neho. Neostala však celkom sama, veď mala pomocníka - oslíka Laciho, ktorý absolvoval týždenne 14 km do Rožňavy a späť. Oslík skonal v januári 1955, asi v polovici cesty hore na chatu. Začalo snežiť, oslík sa zaťal a radšej tam zamrzol, akoby šiel ďalej (typický osol).

V povojnovom období sa o chatu starali striedavo neorganizovaní turisti a členovia Športového klubu Železorudných baní v Rožňave.

Chata až do vzniku Telovýchovnej jednoty Baník Rožňava v roku 1953 vlastne nemala stáleho gazdu.

Po roku 1953, po stabilizácii politickej situácie, sa Volovec stal miestom pravidelného stretávania sa milovníkov prírody. V rokoch 195565 pôsobili organizovaní turisti ako členovia odboru turistiky pri TJ Baník Rožňava pod vedením Ladislava Dittela. Po odchode chatárky pani Liptákovej, sa v útulni postupne vystriedalo niekoľko chatárov a realizovali sa jej rôzne menšie opravy.

Zachovala sa písomná zmluva, uzavretá medzi chatárom Ladislavom Hajdúm a TJ Baník Rožňava zo 7.7.1962, ktorá obsahuje práva a

povinnosti chatára. Okrem iného bol povinný vždy do 20.00 hod. rezervovať jednu posteľ pre kontrolné orgány TJ Baník.

V 60-tych rokoch boli na Volovci každoročne organizované lyžiarske preteky pod názvom Volovecký veľký slalom a kurzy zamerané na orientáciu v teréne. Konali sa tu tiež oslavy menín (napr. Katarína, Milan, Ondrej), zábavy na Mikuláša. V jesenných mesiacoch sa v útulni zdržiavali milovníci a obdivovatelia vysokej zveri, aby mohli sledovať a vypočuť si jeleniu ruju. Činnosť odboru turistiky TJ Baník Rožňava začala postupne upadať. O útulňu sa síce starali, chodili značkovať a čistiť chodníky, ale zanedbali dopĺňanie členskej základne. Keď v roku 1969 vznikla konkurenčná TJ Elán Rožňava, jej turistický odbor bol onedlho najsilnejším a najaktívnejším odborom turistiky v okrese.

Dňa 1.8.1968 prevzal chatu na Volovci Anton Laščák s manželkou. Počas ich chatárčenia bola maximálne udržiavaná, vládla v nej čistota a poriadok.

Od roku 1978 nastalo oživenie činnosti najstaršej turistickej organizácie mesta, TJ Baník Rožňava.

6. januára 1979 zorganizoval Jozef Laščák 1. ročník Novoročného výstupu na Volovec.

Po 13 rokoch chatárčenia Laščákovcov prevzal chatu do starostlivosti Ľudovít Havran s manželkou Margitou.

Významným medzníkom v histórii chaty Volovec bol rok 1982, keď sa uskutočnila jej elektrifikácia. Elektrický rozvod bol vedený pod zemou. Na výkopové práce sa okrem členov OT TJ Baník hlásili v hojnom počte aj dobrovoľníci – milovníci Volovca, neorganizovaní turisti, dokonca i ženy. Ako sa vtipne hovorilo, prihlásil sa aj Máris szomszéd z ulice Kökörcsin (zo seriálu Miazgovci). Výkopové práce boli hotové v rekordne krátkom čase - za 2 dni. Elektroinštaláciu chaty zabezpečili pracovníci ŽB Rožňava. Slávnostné zapnutie elektriny na chate sa uskutočnilo – 17.12.1982.

Po dokončení a finančnom vysporiadaní elektrifikácie získal klub OT TJ Baník Rožňava finančnú odmenu vo výške 31 tisíc Kčs. Výbor rozhodol použiť tieto prostriedky na úhradu cestovných nákladov na zájazd do bulharských veľhôr Rila. Zúčastnilo sa na ňom spolu s rodinnými príslušníkmi vyše 30 turistov. Okrem iného navštívili viacero horských útulní, hľadali námety na ďalšie zveľadenie chaty pod Volovcom, veď elektrifikácia mala byť len úvodným krokom. Po návrate ich ale čakalo nemilé prekvapenie. Na základe anonymného udania bolo podané na riaditeľa VSE RZ Rožňava, ktorý riešil elektrifikáciu chaty nielen z odbornej stránky, ale i finančné záležitosti stavby, trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu. Začalo sa vyšetrovanie. Bolo to veľké sklamanie pre organizátorov z OT TJ Baník, ktorí 16 mesiacov každý víkend strávili pod Volovcom. Po roku vyšetrovania polícia zistila, že podozrenie bolo neoprávnené, ale iniciatíva o pokračovanie zveľaďovania útulne zo strany TJ Baník na dlhú dobu zanikla. Vtedy stratené roky vlastne ovplyvnili aj ďalší osud chaty.

Po 10-ročnej vzornej službe, dňa 30.9.1989, ukončili svoje chatárčenie Ľudovít Havran a jeho manželka Margita.

Po roku 1989 sa začala písať už iná kapitola histórie chaty na Volovci, ale to už je námet na ďalšie spracovanie.

Tradícia Novoročného výstupu na Volovec, ktorého I. ročník sa uskutočnil v roku 1979, pokračuje dodnes, v januári 2018 to bol už 40. ročník. Turisti sa stretávajú každoročne v prvú januárovú sobotu na skalisku Baračka.

Aj Banícke múzeum v Rožňave dlhé roky organizovalo novoročný výstup na Volovec pod názvom Novoročný výstup na Volovec pracovníkov Baníckeho múzea v Rožňave. Dokonca s touto tradíciou začalo ešte skôr, v roku 1977. V prvých ročníkoch sa chodilo na Volovec na dva dni, neskôr bol výstup jednodňový. Na výstupe na Volovec sa popri pracovníkoch múzea a ich rodinných príslušníkoch často zúčastňovali i pracovníci iných múzeí, nielen zo Slovenska, ale i z Maďarska. Predovšetkým pracovníci Múzea Otta Hermana z Miskolca veľmi obľubovali zimnú túru na Volovec a každoročne sa na nej radi zúčastňovali.

V posledných rokoch táto tradícia v múzeu stagnuje, ale veríme, že sa ju v najbližšom opäť podarí oživiť.

A CÉLVÁROS

KAMA

http://atjarokhe.hu/olvasnivalok/

KOFFERTURÁK -

http://kofferturak.hu/

http://kamaprojekt.hu/

UTÁNAM SRÁCOK VÁROSI TÚRÁK KEZDŐKNEK ÉS HALADÓKNAK I. II. http://utanamsracok.blogspot.com/p/us-varosi-turak-kezdoknek-es-haladoknak.html

UTÁNAM SRÁCOK FESZTIVÁL

http://utanamsracok.blogspot.com/

MISKOLC 2018