Analýzy
Komentáre
Všetky dôležité informácie o parlamentných voľbách. Prehľadne a v súvislostiach.
Rozhovory
Infografiky
Servis
Anketa
Získajte najnovšie správy z politiky a prístup k exkluzívnemu obsahu Aktuality.sk!
3 mesiace len za s kódom
„Žádám vás snažně, abyste nepodpořili ty, kteří vám slibují, že všechno vyřeší za vás. Takoví lidé chtějí, abyste jen mlčeli, poslouchali a drželi krok. Žádám vás snažně, abyste nepodpořili ty, kteří mají diktátorské sklony, příliš často mění názory, nejsou schopni se domluvit s jinými, nabízejí různá dobrodružná, nepromyšlená a neodpovědná řešení a kteří by se nejraději vrátili k centralistickému řízení všech našich společných věcí,“ obracal sa prezident Václav Havel na občanov Československa pred 31 rokmi.
Bolo to krátko pred júnovými voľbami roku 1992, v ktorých sa rozhodovalo o budúcnosti spoločného štátu. Hoci to nemala v programe žiadna z relevantných politických strán...
História pozná viaceré príklady, keď sa vo voľbách rozhodovalo o iných témach, ako zaznievali z plagátov či úst hlavných politic-
kých protagonistov. Keď sa 89 percent nemeckých voličov zúčastnilo 5. marca 1933 volieb, nemohli tušiť, že sú to posledné slobodné voľby na vyše desať rokov.
Volebný plagát hlásal: „Čím viac moci dáte Hitlerovi, tým ľahšie zvíťazí a tým viac ho urobíte nezávislým od strán, ktoré priviedli ľudí tam, kde sú dnes. Dali ste týmto stranám 14 rokov, aby zničili Nemecko! Dajte Hitlerovi štyri roky na to, aby ho znovu postavil! Hlasovaním za Hitlera dávate Hitlerovi moc a čas!“
Víťazstvo nacistov malo v Nemecku zabrániť komunistickej revolúcii a upevniť stabilitu demokracie. Volebný výsledok napokon rozhodol o opačnom vývoji v Nemecku, Európe, vo svete. Rozhodol aj o desiatkach miliónov ľudí, ktorí padli v druhej svetovej vojne, boli zavraždení silovými zložkami štátnej moci, zomreli na následky vojny, nacizmu či stalinizmu.
Na konci septembra budeme aj my rozhodovať o budúcnosti Slovenska. O smerovaní štátu. Budú to mimoriadne dôležité voľby, preto sme pripravili aj tento volebný špeciál.
V redakcii Aktuality.sk sme presvedčení, že ak sa ľudia majú rozhodnúť správne a zodpovedne, musia mať dostatok informácií. Pevne veríme, že časť z nich nájdete aj v našom 80-stranovom magazíne.
Peter Bárdy šéfredaktor Aktuality.skLídri volieb 6 V slučke paranoidných
politikov 14
Riešenia namiesto zázrakov 18
Volebný kompas 28
Nekončiaci sa zápas 38
Kočujúci kandidáti 42
V hlave voliča 48
Nemravná predvolebná
etika 54
Kto je kto 58
Šéfredaktor: Peter Bárdy
Editorka: Miroslava Sojková
Autori:
Peter Bárdy, Martin Behul, Marek Biró, Lucia Farkašová, Ľubomír Jaško, Tomáš Kyseľ, Martin Odkladal, Matej Príbelský, Martin Sliz
Fotoeditorka: Miroslava Sojková
Fotografie na obálke:
1. – 4., 6. Branislav Wáclav/Aktuality.sk, 5. David Ištok/Aktuality.sk
Fotografie v magazíne:
David Ištok, Diana Michaličová, Norbert Marci, Branislav Wáclav, TASR
Grafika: Samuel Ryba – Design Ryba
Infografiky a grafy: Samuel Ryba, Martin Žubor
Jazyková korektorka: Denisa Dovičovičová
Obchod:
Katarína Bartošová katarina.bartosova@ringier.sk
Marketing:
Petra Mazáková petra.mazakova@ringier.sk
Vydavateľ:
Ringier Slovakia Media, s. r. o.
Prievozská 14, 821 09 Bratislava
IČO: 53708792
Generálni riaditelia:
Peter Hollý, Michal Maruška
Distribúcia v SR: Mediaprint-Kapa Pressegrosso, a. s.
Stará Vajnorská 9, P. O. BOX 21
Tlač:
Finidr, s. r. o.
Lípová 1965, 737 01 Český Těšín Česká republika
EAN: 9788097448851
ISBN: 978-80-974488-5-1
Autorské práva sú vyhradené, vykonáva ich vydavateľ. Autori článkov zverejnených v tomto vydaní si v zastúpení vydavateľom vyhradzujú právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie a na verejný prenos článkov, ako aj verejné rozširovanie rozmnoženiny týchto článkov v zmysle § 33 ods. 1 písm. a) a d) autorského zákona. Publikovanie alebo akékoľvek iné formy ďalšieho šírenia obsahu magazínu Voľby 2023 sú bez písomného súhlasu vydavateľa zakázané.
Lídri volieb // 6
V slučke paranoidných politikov // 14
Riešenia namiesto zázrakov // 18
Krajina, z ktorej sa neuteká // 24
Volebný kompas // 28
Nekončiaci sa zápas // 38
Kočujúci kandidáti // 42
V hlave voliča // 48
Nemravná predvolebná etika // 54
Kto je kto // 58
Ako sa nedať oklamať // 66
Volebný manuál // 70
Anketa: Prečo voliť? // 75
Kým niektorí počítajú svoje pôsobenie v politike na dekády a majú za sebou oslnivé
víťazstvá i strmhlavé pády, iní prerazili iba nedávno či dokonca začínajú od nuly.
Kto sú tváre septembrových volieb?
ODDANÝ SÚDRUH, SKLAMANÝ KRITIK
Žiadny z lídrov strán nepôsobí na politickej scéne tak dlho ako on. Nik nebol pri moci toľko rokov a s nikým z aktívnych politikov sa nespája toľko kontroverzných udalostí ako s ním.
Robert Fico túžil po politickom angažmáne už od mladosti. Za čias totalitného režimu realizoval svoju túžbu jediným možným spôsobom – vstupom do Komunistickej strany Československa. Členom sa stal v roku 1986, teda v období, keď sa celým východným blokom šírili uvoľnenie cenzúry a perestrojka, nastavené sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom. Fico v strane vydržal až do Nežnej revolúcie. Po páde režimu si neobnovil členstvo v už transformovanej Komunistickej strane Slovenska–Strane demokratickej ľavice (KSS–SDĽ) a nakrátko sa z politiky stiahol.
Tam sa však jeho politický príbeh vlastne len začína. Onedlho sa do politiky vrátil – v tričku SDĽ, v ktorom sa dostal v roku 1992 aj do parlamentu.
Médiá si ho všimli najmä v roku 1994 počas tzv. noci dlhých nožov, keď vláda Vladimíra Mečiara (HZDS) vymenila na nočnom rokovaní parlamentu desiatky nominantov v štátnych organizáciách za svojich ľudí. Fico v tom čase ostal v pléne ako jediný opozičný politik a k návrhom Mečiarovho kabinetu vystupoval kriticky.
Získaný politický kapitál sa mu však nepodarilo pretaviť prakticky do ničoho. Nestal sa ani predsedom strany a po voľbách 1998, keď sa SDĽ stala súčasťou vládnej koalície, nedostal ani žiadnu zásadnejšiu funkciu. Sklamaný Fico sa rozhodol, že na svoju politickú budúcnosť už bude mať vplyv výhradne sám. V roku 1999 založil Smer.
Relatívne neúspešný štart v roku 2002 (strana skončila vo voľbách až tretia so ziskom 13,46 percenta) vystriedal úspech v roku 2006. Ficova strana získala viac ako 29 percent hlasov a zostavila vládnu koalíciu so subjektmi, ktoré mnohí považovali za minulosť. K moci opäť pustil HZDS Vladimíra Mečiara a SNS Jána Slotu. A postupne sa začali hromadiť kauzy, ktoré sa stali jednou z definičných čŕt vlád Smeru.
Ich zoznam je príliš dlhý na to, aby sme ho dokázali obsiahnuť v tomto texte, no len z jeho prvej vlády je to emisná kauza, kauza pozemkov v Slavkove, mýtny tender a zazmluvnenie firmy Skytoll či prezradenie konverzného kurzu eura. V druhej vláde to bol napríklad nákup vojenskej techniky na ministerstve obrany či kauza predražených CT prístrojov. Fico síce
občas zasiahol, no o ochote riešiť vážne kauzy vlastnej strany svedčí napríklad to, že Ján Počiatek ako minister financií dostal po vyzradení konverzného kurzu žltú kartu.
Zásadný zlom však pre Fica znamenala až tretia vláda Smeru. Vo februári 2018 zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Do ulíc vyšli desiatky tisíc ľudí a koaličný partner Most-Híd sa vyhrážal odchodom z koalície. Fico pod tlakom musel odstúpiť. Premiérom sa stal jeho stranícky kolega Peter Pellegrini. S touto potupou sa predseda Smeru nikdy celkom nevyrovnal. Navyše Pellegrini, motivovaný náhlym vzrastom popularity a hrozbou, že sa so Smerom už nikdy nedostane k moci, založil s partiou známych tvárí Hlas.
NIKAM NEODCHÁDZAM!
Ficova strana, ktorá od roku 2006 vyhrala každé parlamentné voľby, spadla v prieskumoch pod desať percent a jej predseda vyzeral, že sa poberie do dôchodku.
Okrem toho sa spustilo veľké zatýkanie, v putách končili sudcovia, prokurátori, policajné špičky aj nominanti Smeru vo vysokých štátnych funkciách. S políciou začali spolupracovať viacerí korupčníci, ako exprezident finančnej správy František Imrecze, bývalý šéf daňových kriminalistov Ľudovít Makó či šéf finančnej jednotky NAKA Bernard Slobodník. Svedčili o korupčných praktikách svojich bývalých kumpánov, kolegov či nadriadených. V roku 2022 dokonca obvinili samotného Fica a jeho dlhoročného straníckeho kolegu Roberta Kaliňáka, ktorý sa po vražde novinára porúčal z politiky. Exministra vnútra zadržali a skončil vo väzbe, ktorú žiadal vyšetrovateľ aj pre Fica. V parlamente sa však nenašiel dostatok poslancov na to, aby o prípadnej väzbe mohol rozhodnúť súd. Obvinenie napokon zrušila generálna prokuratúra cez kontroverzný paragraf 363.
Fico spustil protiútok. Začal aktívne spochybňovať vyšetrovanie a prostredníctvom sociálnych sietí šíril zavádzajúce a dezinterpretované tvrdenia. Ikonickým prípadom sa stali napríklad nahrávky vyšetrovateľov NAKA známych ako čurillovci.
Po útoku Ruska na Ukrajinu sa postavil proti vojenskej pomoci Ukrajincom a začal šíriť dezinformácie a názor na vojnu blízky Kremľu. To všetko v spojení s permanentnou koaličnou krízou a rozpadom vlády Igora Matoviča (OĽaNO) a Eduarda Hegera (predtým OĽaNO, dnes Demokrati) ho napokon vrátilo na preferenčný trón. Merania prieskumných agentúr zo začiatku leta 2023 ukázali, že vo voľbách by dalo hlas Smeru približne 18 percent opýtaných.
Snáď nikto v slovenskej politike nezosobňuje protest a boj proti systému viac ako predseda hnutia OĽaNO Igor Matovič. Do politiky sa rozhodol – podľa vlastných slov – vstúpiť preto, lebo mal dosť korupcie, ktorú vnímal najskôr vo svojom okolí, neskôr aj po celom Slovensku. Tento systém chcel zbúrať. O tom, ako si to predstavuje, dal vedieť v podstate už pri vstupe do politiky. V roku 2010 kandidoval za SaS z posledného miesta kandidátky, čo bola len skromná ochutnávka toho, ako bude pristupovať k zažitým pravidlám.
Do parlamentu sa prekrúžkoval s troma ďalšími „obyčajnými ľuďmi“ na kandidátke Sulíkovej SaS a hneď sa stal koaličným poslancom. Pozornosť začal pútať už na začiatku, keď tvrdil, že mu za pád vlády núkali 20 miliónov eur. Neskôr tvrdil, že šlo o žart. Bizarných výstupov, vďaka ktorým na seba strhával mediálnu pozornosť a objektívy kamier, však pribúdalo. A Matovič neskrýval, že sa mu to páči. Aj preto ho predseda Mosta-Hídu Béla Bugár opísal ako človeka, ktorý „keď uvidí priemyselnú kameru, ihneď začne dávať interview“.
Dohoda s SaS bola však len štartérom jeho politickej kariéry. Matovič mal od začiatku predstavu vlastného hnutia. V roku 2011 ju aj zrealizoval. V novembri toho roku vznikli Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti – hnutie, ktoré malo združovať kandidátov bez straníckej príslušnosti a ktorého názov sa časom stal prostriedkom na obchádzanie vytvárania koalícií. Subjekt mal iba štyroch členov – Igor Matovič, Erika Jurinová, Jozef Viskupič a Martin Fecko. Roky sa to nemenilo, hoci záujem o členstvo bol. Ďalší príspevok Matoviča ku kreatívnemu prístupu k pravidlám.
Napriek tomu líder Obyčajných ľudí našiel 146 ľudí ochotných pridať sa k nemu na kandidátku a v roku 2012 sa už do parlamentu dostal bez pomoci inej strany. V Národnej rade sa zblížil s ostrieľaným politikom Danielom Lipšicom a jeho neúspešným projektom Nová väčšina, neskôr známym ako Nova. Do ďalších volieb už išli na spoločnej kandidátke. Spojenectvo pretrvalo roky. A vyplatilo sa. Vďaka Matovičovej podpore sa stal z Lipšica v roku 2021 špeciálny prokurátor.
Podobne ako pre Fica, aj pre Matoviča bol zlomový rok 2018 a obdobie po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Ľudia totiž odrazu mali dosť Ficovej garnitúry a hľadali jeho náhradu. A našli ju v protestnom hnutí Igora Matoviča. Vo voľbách 2020 dostalo OĽaNO viac ako 25 percent hlasov a po rokoch zosadilo z prvej
priečky Smer. Okrem toho zostavilo koalíciu s bezprecedentným počtom poslancov. Zoskupenie OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí malo v parlamente 95 hlasov. To je počet, s ktorým sa dá v štáte meniť prakticky čokoľvek. Paradoxne práve na boj proti korupcii mal tento počet takmer nulový vplyv. Koalícii sa nepodarilo obmedziť kontroverzný paragraf 363 Trestného poriadku, nepodarilo sa jej presadiť hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov ani zmeniť ich majetkové priznania.
Obyčajní ľudia to kompenzovali aspoň neustálym zdôrazňovaním práce polície, ktorá sa po voľbách pustila do korupcie na najvyšších miestach. Vďaka tomu skončilo vo väzbe bývalé vedenie policajného zboru na čele s Tiborom Gašparom, exminister vnútra Kaliňák (medzičasom zbavený obvinení) či nitriansky oligarcha Norbert Bödör, ktorý políciu neformálne ovládal. Vyšetrovania aj procesy prebiehajú dodnes.
Vláda však čelila excentrickým nápadom premiéra a jeho neustálym sporom s predsedom SaS Richardom Sulíkom. To ju na jar 2021 priviedlo k pádu. Matoviča vo funkcii predsedu vlády vystriedal Eduard Heger a z expremiéra sa stal minister financií, čo poskytlo priestor na ďalšie konflikty. Ministrom Hegerovej vlády totiž zostal aj Sulík. Táto kombinácia zničila aj druhý kabinet, ktorý pred jeho definitívnym pádom opustila strana SaS. Porúčal sa napokon aj Matovič. Dôvodom bola podmienka SaS, ktorá trvala na tom, že rozpočet na rok 2023 podporí len v prípade, keď predseda OĽaNO nebude viac vo vláde. Tak sa aj stalo. Od januára tohto roka je Matovič poslancom.
Z tejto pozície sa snaží vzkriesiť preferencie svojho hnutia, ktoré sa v čase uzávierky magazínu pohybovali okolo šiestich percent.
Len máloktorý politik s výnimkou Matoviča stúpal a klesal v politickom rebríčku za posledné tri roky tak rýchlo ako Eduard Heger. Bol ministrom financií, premiérom, z poverenia riadil viaceré ďalšie rezorty, aby sa napokon vrátil do Národnej rady, kam sa dostal na kandidátke OĽaNO.
Budúci premiér roky nepatril k mediálne známym tváram na politickej scéne. Prvýkrát sa dostal do Národnej rady v roku 2016 na kandidátke OĽaNO. Na spoluprácu ho oslovil iba rok predtým iný zákonodarca Obyčajných ľudí Richard Vašečka. S Hegerom sa poznajú vďaka katolíckej viere, obaja sú súčasťou kresťanských spoločenstiev.
Roky 2016 až 2020 zažil Heger v kresle opozičného poslanca. Znamenalo to najmä členstvo vo výboroch a kritizovanie koalície. V hnutí sa špecializoval na ekonomické
otázky a postupne rástol aj jeho význam. Krátko pred voľbami v roku 2020 sa spolu s ďalšími Matovičovými blízkymi ľuďmi objavil na známom videu z francúzskeho Cannes, kam sa stranícka delegácia vypravila, aby v rámci kampane kritizovala majetok smeráckeho exministra financií a dopravy Jána Počiatka.
Strhujúce video zaznamenalo úspech, predvolebná kampaň dokonale vystihla nálady spoločnosti, Obyčajní ľudia vyhrali voľby a zostavili vládu. Hegera krúžkovalo takmer 63-tisíc voličov. Matovič si ho však zobral k sebe do vlády a urobil z neho ministra financií.
NEČAKANÝ PREMIÉR
Najzásadnejšia funkcia však na Hegera ešte len čakala. Približne rok po menovaní si minister mohol upratať pracovný stôl a presunúť sa o niekoľko sto metrov z ministerstva financií na úrad vlády. Koaličná kríza v roku 2021 totiž vyvrcholila rezignáciou Matoviča na funkciu predsedu vlády. Náhradou akceptovanou všetkými sa stal Heger. Hegerov kabinet, v ktorom sedel aj Matovič ako minister financií, vymenovala prezidentka Zuzana Čaputová 1. apríla 2021.
Premiérske kreslo prebral v zložitom období. Na Slovensku sa začínal druhý rok pandémie koronavírusu, spoločnosť aj štátny rozpočet boli značne vyčerpané a rástla nespokojnosť s vládnou garnitúrou. Koalíciu naďalej trápili spory medzi Matovičom a Sulíkom aj „atomofky“ predsedu OĽaNO. Rok nato 24. februára 2022 zaútočilo Rusko na Ukrajinu.
Hegerovi sa v takejto atmosfére podarilo pár pozitívnych krokov. Jeho vláda napokon presadila reformu súdov aj reformu siete nemocníc. Jej hlavnou úlohou však bolo rozbehnúť čerpanie peňazí z plánu obnovy. Odtiaľ sa nám do leta 2023 podarilo získať dve z piatich platieb v celkovej výške zhruba 1,3 miliardy eur. Hegerovi sa však nepodarilo dotiahnuť výstavbu nemocnice Rázsochy, hoci mesiace tvrdil, že stavať sa bude. Nová vláda napokon oznámila, že Rázsochy sa nebudú stavať z financií z plánu obnovy.
Spory medzi Matovičom a Sulíkom medzičasom naberali na obrátkach. Vyvrcholili ultimátom SaS, ktorá pred letom 2022 povedala, že buď vládu opustí Matovič, alebo sa poberú sulíkovci. Heger spor počas politických prázdnin výraznejšie neriešil. Napokon sa priklonil k svojmu straníckemu šéfovi, čím jeho vláda prišla v septembri 2022 o väčšinovú podporu v parlamente.
O tri mesiace neskôr SaS vyvolala hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde. Hegerovi sa nepodarilo presvedčiť dostatok poslancov na to, aby jeho kabinet podržali.
V polovici decembra 2022 tak prišla vláda o dôveru aj časť kompetencií.
Poverený premiér sa napriek tomu nevyhol zásadným rozhodnutiam. Naďalej stál pevne na strane Ukrajiny a podporoval ju rétoricky, humanitárne aj vojensky. Hoci po strate dôvery pôsobil jeho kabinet v provizórnom režime, Heger spolu s ministrami jednohlasne odobrili krok, ktorý mohol vyvolať v časti slovenskej verejnosti nesúhlas – schválili medzinárodnú dohodu o tom, že Slovensko podaruje Ukrajine uzemnené stíhačky MiG-29.
Hegerova vláda napokon ukončila svoje pôsobenie 7. mája, keď Heger požiadal prezidentku Čaputovú o zbavenie poverenia. Expremiér sa presunul do parlamentu, kde pôsobí ako nezaradený poslanec. Zároveň je predsedom strany Demokrati, ktorá vznikla po tom, čo sa napokon aj on rozišiel s Matovičom, po ktorého boku toľké roky verne stál.
Keď sa Peter Pellegrini stal v roku 2018 premiérom, spoločnosťou sa šíril žart o jeho univerzálnosti. Pri pohľade do jeho minulosti bolo len málo politických funkcií, ktoré nevykonával. Začínal ako poslanecký asistent Ľubomíra Vážneho zo Smeru, neskôr sa sám stal poslancom. Pôsobil ako štátny tajomník rezortu financií, minister školstva aj predseda parlamentu. S úsmevom sa dodávalo, že mu do zbierky chýba už len prezident.
Takýto kariérny rast zažilo len málo straníkov. Aj preto Pellegrini verne reprezentoval značku Smer dve desiatky rokov. Jeho kritiku nebolo počuť prakticky pri žiadnej veľkej kauze pred rokom 2018.
Osamostatňovať sa začal až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Po tlaku verejnosti a koaličného partnera Most-Híd odstúpil Fico z funkcie predsedu vlády. Nahradil ho práve Pellegrini. Nové kreslo z neho okamžite urobilo jedného z najpopulárnejších politikov. Za jeho pôsobenia polícia spustila prvé veľké vyšetrovanie korupcie v súdnictve a na sklonku jeho pôsobenia v premiérskom kresle putovala do väzby štátna tajomníčka Monika Jankovská.
To sa však už menila garnitúra a Smer bol v opozícii, kde skončil napriek tomu, že populárny Pellegrini bol jednotkou strany vo voľbách: dostal viac ako 400-tisíc krúžkov a predbehol aj predsedu Fica.
Popularitu sa Pellegrini pokúšal zúročiť vo vnútrostraníckom súboji, no zdiskreditovaného predsedu sa mu odstaviť nepodarilo. V júni 2020 založil stranu Hlas, ktorá sa zakrátko dostala na čelo rebríčkov popularity.
Takáto situácia trvala takmer tri roky, no voliči napokon pred miestami nerozhodne pôsobiacim Pellegrinim začali
postupne uprednostňovať iných lídrov. Predseda Hlasu vysielal zmiešané signály. Na jednej strane napríklad podporoval očkovanie proti koronavírusu, no sám sa zaočkovať nikdy nedal. Ako premiér rokoval o obrannej dohode s USA, ako opozičný poslanec sa staval tvrdo proti jej prijatiu. Postupne sa však „štandardizoval“ a na rozdiel od bývalého straníckeho šéfa nerelativizuje agresora vo vojne na Ukrajine a nerobí žiadne kroky, ktoré by nadbiehali Kremľu. Napriek tomu pre svoju minulosť čelí neľahkej situácii. Vyhlásil, že so Smerom a s Republikou vládnuť nechce. Väčšina potenciálnych koaličných partnerov sa však na Hlas pozerá cez prsty. Do leta 2023, keď sme finišovali s výrobou magazínu, vylúčilo spoluprácu s Hlasom len OĽaNO.
RAKETOVÝ ŠTART
Tvrdohlavec či chodiaci Excel. To sú prívlastky, ktoré sa na lídra SaS Richarda Sulíka nalepili za viac ako desaťročie pôsobenia v politike. Jeho kariéra však zahŕňa viac. Slobodu a solidaritu zakladal spolu s ďalšími ľuďmi pred 15 rokmi. Nová strana prakticky hneď zaznamenala úspech. V roku 2010 sa dostala nielen do parlamentu, ale aj do vládnej koalície podporujúcej kabinet Ivety Radičovej (SDKÚ-DS). V ňom však dlho nevydržala. Koaličná väčšina sa rozsypala po hlasovaní 11. októbra 2011, keď SaS nepodporila navýšenie eurovalu. Tým zároveň nevyslovila dôveru vlastnej vláde, keďže išlo o hlasovanie spojené práve so zisťovaním podpory pre vládny kabinet medzi poslancami. Sulík sa dodnes doťahuje s oponentmi, či bola na vine jeho tvrdohlavosť a krátkozrakosť alebo podrazy koaličných partnerov a ignorovanie reality.
Z OPOZÍCIE DO VLÁDY
Po fiasku Radičovej vlády sa SaS ocitla na osem rokov v opozícii. Napriek počiatočným rozporom sa postupne Sulík zbližoval s Matovičom a jeho Obyčajnými ľuďmi, ktorých kedysi dostal do parlamentu. Stala sa z nich akási opozičná koalícia, ktorá poukazovala na prešľapy vládneho Smeru. V roku 2016 spoločne organizovali protesty pred obytným komplexom Bonaparte, kde býval predseda Smeru a vlády Fico, a tlačili na ministra vnútra Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie pre kauzu Bašternák.
Hoci neboli úspešní, upevnilo sa partnerstvo, ktoré sa po parlamentných voľbách 2020 a víťazstve OĽaNO prirodzene pretavilo do spoločnej koalície. O to väčšie bolo prekvapenie Matoviča a Sulíka, že im po toľkých rokoch spolupráce v opozícii absolútne nefunguje spoločné vládnutie.
Do konfliktu sa dostali takmer okamžite. Pamätný je okamih, keď vláda prišla s ne-
populárnym krokom a pre pandémiu koronavírusu zavrela hranice okresov. Sulík si vtedy natočil video, na ktorom krok vlastnej vlády kritizoval. Matovič vtedy ešte reagoval zmierlivo, no časom sa jeho reakcie vyostrovali. Dvojica lídrov nedokázala nájsť kompromis, čo sa pretavilo do koaličnej krízy. Spor vyvrcholil na jar 2021, keď sa SaS a časti Za ľudí podarilo Matoviča dotlačiť k rezignácii na funkciu premiéra.
Napokon však došlo len ku kozmetickým zmenám. Matovič sa do vlády vrátil ako minister financií a z tejto funkcie sa rozhodol presadzovať vlastnú agendu. Najvýraznejšou sa stalo navýšenie rodinných prídavkov a daňového bonusu pre pracujúcich rodičov. Celý balík stojí zhruba miliardu eur ročne.
Sulík sa staval razantne proti, no nedosiahol nič. Matovič svoje opatrenie pretlačil bez jeho hlasov, avšak s pomocou tarabovcov a ĽSNS. To viedlo k ďalšej kríze, ktorú však už koalícia neprežila. V septembri 2022 z nej SaS odišla a v decembri jej návrh na vyslovenie nedôvery vláde Eduarda Hegera podporilo 78 poslancov. Sulík tak prakticky ukončil existenciu Hegerovho kabinetu, ktorý prišiel o časť kompetencií a pri moci sa držal len z poverenia prezidentky.
S odchodom z koalície sa prepadli preferencie SaS, ktoré sa v polovici leta pohybovali tesne nad hranicou zvoliteľnosti. Sulík sa napriek tomu pustil do predvolebného zápasu vo veľkom a vyhlásil, že SaS chce vyhrať voľby.
Lídra Progresívneho Slovenska (PS) sprevádzala politika od narodenia. Jeho starý otec bol známy disident Milan Šimečka, otec Martin Milan stál pri organizácii Nežnej revolúcie a aktuálne pôsobí ako politický komentátor. Napriek tomu sa najmladší Šimečka dostal do aktívnej politiky len nedávno, hoci s ňou bol v dotyku roky predtým.
Začínal v pozadí ako poradca slovenského europoslanca Borisa Zalu zo Smeru a českého europoslanca z ČSSD Libora Roučka. V roku 2017 stál pri zrode PS. Prvýkrát sa dostal do širšieho povedomia o dva roky neskôr, keď viedol kandidátku koalície PS-Spolu do eurovolieb. Koalícia zvíťazila a Šimečku krúžkovalo viac ako 80-tisíc voličov.
Po víťazstve vo voľbách sa presunul do europarlamentu, kde bol zvolený za jedného zo 14 podpredsedov a domácu politiku nechal na svojich kolegov.
Michalovi Trubanovi, ktorý v tom čase predsedal progresívcom a bol lídrom kandidátky koalície PS-Spolu do parlamentných volieb v roku 2020, sa však úspech zopakovať nepodarilo. PS a Spolu zostali pred bránami parlamentu. Koalícia sa rozišla a mladé hnutie hľadalo svoju cestu.
Podnikateľa Trubana vystriedala na čele hnutia aktivistka Irena Bihariová. Pod jej vedením sa však PS výraznejšie nepresadilo. V hnutí sa preto začali pozerať po niekom, kto by ho dokázal posunúť ďalej. V roku 2022 tak výber padol na Šimečku – politicky zrejme najúspešnejšieho člena hnutia, ktorého v europarlamente zvolili za podpredsedu.
Šimečka sa rozhodol hnutiu vtlačiť odbornú tvár. Do PS pritiahol niekoľko expertov na ekonomiku (napríklad bývalého šéfa Útvaru hodnoty za peniaze Štefana Kissa či analytika ministerstva financií Tomáša Hellebrandta) aj bývalého policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka.
Sám však bojuje s tým, že nepatrí medzi najznámejšie tváre. Progresívci sa to snažia dobiehať rôznymi kampaňami, kde sa usilujú svojho lídra dostať do širšieho povedomia. Napriek nižšej poznateľnosti však Šimečka priniesol to, čo hnutie očakávalo: rast preferencií. Kým za Bihariovej sa progresívci v prieskumoch pohybovali medzi siedmimi až ôsmimi percentami, začiatkom leta im agentúry namerali približne 13 percent.
Michal Šimečka je štvrtým predsedom Progresívneho Slovenska.
Používatelia Facebooku sa nezriedka ocitajú v pasci algoritmu, ktorý dáva do popredia obsah útočiaci spravidla na najnižšie ľudské pudy. A s tým kalkulujú niektorí politici.
Trvalo niekoľko málo hodín, odkedy sme sa dozvedeli, že zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, kým najprv údajný administrátor fanúšikovskej stránky Ľudovej strany Naše Slovensko v Bratislavskom kraji napísal: „V podstate bol popravený medzinárodný zločinec, ktorý sa nabúral do osobných údajov, mailov a osobných bankových účtov, ktoré sú chránené zákonom. Pochopte, že Kuciak bol len biely kôň sorosoidných rozvratných fondov.“
Pár dní nato premiér Robert Fico naznačil, že za tlakom na odvolanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý inicioval prezident Andrej Kiska a podporovala ho politická opozícia aj verejnosť, vidí Georgea Sorosa a snahu, ako zo zahraničia destabilizovať situáciu na Slovensku.
„George Soros a jeho sieť využíva každú príležitosť na zvrhnutie vlád, ktoré sa bránia imigrácii,“ podporil konšpiráciu maďarský premiér Viktor Orbán.
Zrejme ste sa už stretli s pojmom deep state, z ktorého sa vyvinula konšpiračná teória. Hlása, že štát ovládajú tajné mocenské zoskupenia a nadnárodné korporácie majúce vlastnú agendu a ciele.
Konšpiračná stránka davdva.sk zverejnila v apríli 2021 článok, že „Robert Fico tvrdo zaútočil na Deep State, ktorý následne realizuje štátny prevrat v Českej republike. Atlantické krídlo globálnej elity nevydá český národ do otroctva Deep State.“ Autor sa opieral o Ficove vyhlásenia pre konšpiračnú internetovú televíziu ZVTV plus, že keď chcel po vražde Jána a Martiny verejne hovoriť o Sorosovi, tak ho zastavili jeho bývalí stranícki kolegovia, ktorí neskôr odišli zo Smeru.
Autor článku drukoval Ficovu „odvahu hovoriť (…) to, čo sa ostatní boja vysloviť“ a odporučil mu, aby si „každopádne začal pozorne strážiť svoj život, pretože je pre Deep State veľmi nebezpečný a oni to vedia“.
Keď sa niekdajší premiér Igor Matovič pol roka po nástupe do funkcie posťažoval na „systematický až strategicky prekalkulovaný postup a na postupnú demoralizáciu vojska najmä cez dehumanizáciu rozhodujúcich autorít“, za hlavnú príčinu označil to, že „de facto všetky kľúčové médiá sú v rukách oligarchov, ktorým (a ich politickým chránencom) ideme po krku“. S dôvetkom: „A tak sa kobercový nálet na mňa či OĽaNO len a len bude stupňovať.“ Matovičovi prekážali podľa neho neustále primitívne posmešky (napr. Marekove kresťanské postoje), strašenie slamenými panákmi (potraty), zveličovanie aj minimálnych zlyhaní (desiatky somarín, ktoré vôbec neboli podstatné), nulová snaha vyzdvihnúť úspechy (hoci sme boli prví v Európe), neustále vyvolávanie umelých
rozbrojov v koalícii, vyťahovanie starých, s politikou nesúvisiacich osobných zlyhaní, podsúvanie vymyslených bludov (Arca).
Krátko po Matovičovej demisii jeden z obľúbencov dezinformačnej scény Gustáv Murín napísal: „Je to typický dejinný paradox, ale v okamihu, kedy Matovič, ako sociopat páchajúci celé mesiace toľko zla, urobil jednu jedinú užitočnú vec – získanie vakcíny Sputnik V – práve na tú jednu vec doplatí. A nerozhodlo sa o tom na Slovensku. Nezabúdajme, že tu máme ,verných spojencov‘. A tí spoza oceánu si nás tak vrelo tisnú k hrudi, že sa pomaly nedá slobodne nadýchnuť. Volá sa to NATO!“ Murín ďalej tvrdil, že ak nejdete podľa „scenára spoza oceánu“, tak budete odídený ako Matovič, pretože „tu ide o Matovičovu ne-
odpustiteľnú ,zradu‘ svetovládnej globalizačnej kliky, ktorá sa predsa nikdy nemýli. A nato je NATO!“ Svoju rolu v tom podľa Murína zohral deep state.
Keď sa blížil deň odchodu SaS z koalície, vyrukoval vtedajší minister financií Matovič s tvrdením: „Pod rúškom leta sa rozohral kľúčový zápas za návrat mafie k moci. Tlak je obrovský, veď vidíte všade možne. My to však nevzdáme.“
Šéf OĽaNO opakovane útočil aj na médiá. Kritických novinárov prirovnával k fašistom. Z pádu svojej vlády vinil médiá, liberálov, mimovládky.
Tak ako bol nezmysel, že Ficovu vládu povalila Sorosova operácia, rovnako tak nepadol Matovič kvôli mafii a oligarchickým médiám.
Nielen paranoidným politikom sa stáva, že za dôvod vlastných zlyhaní či neschopnosti zvrátiť negatívny vývoj označujú temné sily z pozadia politiky. A tie buď ťahajú za nitky, aby im ublížili, alebo tie nitky poprestrihávali, aby znefunkčnili štát a znemožnili dotyčným politikom riadne plniť svoju službu krajine a občanom.
V roku 1964 napísal americký historik Richard Hofstadter známu esej Paranoidný štýl v americkej politike (The Paranoid Style in American Politics), ktorú začína konštatovaním, že „americká politika bola často arénou pre nahnevané mysle“. Tie bolo v čase vydania eseje vidieť najmä medzi extrémnymi pravičiarmi, ktorí demonštrovali, koľko politického vplyvu možno získať z nevraživosti a vášní menšiny.
Hofstadter definoval paranoidný štýl ako „pocit vzrušeného preháňania, podozrievavosti a konšpiračnej fantázie“. „Pri použití pojmu ,paranoidný štýl‘ nehovorím v klinickom zmysle, ale vypožičiavam si klinický termín na iné účely. Nemám kompetencie ani chuť klasifikovať akékoľvek postavy minulosti alebo súčasnosti ako overiteľných šialencov. Myšlienka paranoidného štýlu ako sily v politike by mala v súčasnosti len malý význam a historickú hodnotu, keby sa aplikovala len na mužov s hlboko narušenou mysľou. Práve používanie paranoidných spôsobov vyjadrovania viac-menej normálnymi ľuďmi robí tento fenomén významným.“
Išlo o politiku opierajúcu sa v USA najmä o protislobodomurárske hnutie, protikatolícke hnutie, organizácie strašiace iluminátmi a podobne. Údajné sprisahania, konšpirácie o ich vplyve na politiku, akýsi zlovestný, všadeprítomný, krutý a amorálny nepriateľ, ktorý spúšťa krízy, katastrofy, pády bánk či pandémie chorôb – to bolo to, čo Hofstadter nazval politickou paranojou. „Všetci trpíme históriou, ale paranoik je dvojnásobný trpiteľ, pretože je sužovaný nielen skutočným svetom, ale aj svojimi fantáziami,“ upozornil Hofstadter.
Pri čítaní Hofstadterovej eseje sa našincovi v mysli zrejme okamžite vynoria hysterické vystúpenia politikov bojujúcich proti neviditeľným silám, Sorosovi, oligarchickým médiám, liberálnym mimovládkam, hydre, hnusobe…
V PASCI
Keď Fico po vražde siahol po Sorosovi, bol to signál, že sa niečo v jeho prístupe a komunikácii s masami zmenilo. Politický oportunista a technokrat moci zistil, že na vyriešenie alebo aspoň eliminovanie niektorých problémov nebudú stačiť fakty. A že taký reputačný problém, ako bola vražda dvoch mladých ľudí, mu verejnosť „nezožerie“. Cieľavedome sa preto vydal
do sveta ľudí veriacich v záhadné spoločenstvá, deep state, konšpirácie. Stal sa jedným z hlavných predstaviteľov tohto prúdu. A našiel tam to, čo inde strácal –angažovaných občanov ochotných počúvať ho a nechať sa ním manipulovať. Chodník mu vyšliapal Ľuboš Blaha, ktorého opantali algoritmy sociálnych sietí a pre vyšší dosah svojich príspevkov a počet fanúšikov (sledovateľov) bol schopný klamať a konšpirovať aj o najvyšších ústavných činiteľoch – vrátane prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorú nazýval agentkou či vlastizradkyňou. Zasiahnuť musel až súd a neskôr prevádzkovateľ siete Facebook, ktorý zrušil jeho účet.
Blahovu štafetu však naplno prevzal rozbehnutý Fico a dnes je na Facebooku najpopulárnejším politikom. Za druhý štvrťrok 2023 mali jeho príspevky bezmála 1,3 milióna lajkov, komentárov a zdieľaní. Na druhom mieste skončil donedávna neznámy poslanecký asistent Tomáš Špaček (Republika), ktorý je šíriteľom najbrutálnejšej putinovskej propagandy. Tristná hviezda sociálnych sietí napríklad tvrdila, že „ruská masová vražda v Buči je podvod“. Špaček tiež zverejnil Putinov prejav, ktorý hanebne prirovnal nemeckú vojenskú pomoc Ukrajine k útoku Adolfa Hitlera na Sovietsky zväz. Výsledkom bolo, že dovtedy nenápadný poslanecký asistent sa stal vďaka výtlaku na Facebooku dvadsaťpäťkou na kandidátke Republiky.
Na treťom a štvrtom mieste v popularite slovenských politikov na Facebooku sú Milan Uhrík a Milan Mazurek (obaja Republika). Nimi prezentovaný obsah nemá zmysel bližšie rozoberať. Ak sledujete politiku, tak si ho viete predstaviť. Piate miesto patrí Tomášovi Tarabovi, ktorý sa uchádza o poslaneckú stoličku na kandidátke SNS. Podobne ako skôr menovaní patrí k nacionalisticko-populistickým politikom opierajúcim sa v prípade potreby o konšpirácie a využívajúcim onlajnovú agresiu na zvyšovanie čísel.
Na šiestom mieste je Zuzana Čaputová.
Ukazuje to, že na Facebooku sú jeho používatelia v pasci paranoidných politikov a algoritmu, ktorý dáva do popredia obsah útočiaci spravidla na najnižšie ľudské pudy. A teda konšpirácie, agresívne prejavy a podobne.
Nebezpečenstvo politických paranoikov – pre istotu ešte raz zopakujme, že nejde o ľudí s klinickým ochorením, ale o rafinovaných pragmatikov, ktorí sa neostýchajú pracovať s akoukoľvek lžou – je v tom, že pod rúškom boja s hroziacou katastrofou zahltia spoločnosť a verejný priestor takým spôsobom, že ho ničia. A seba, svojich politických súputníkov prezentujú ako obete.
Šéf OĽaNO v role premiéra nezniesol kritiku a útočil na médiá.
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Fico dookola opakuje lož o politických procesoch a spolitizovaných vyšetrovaniach korupčných trestných činov a káuz, do ktorých sú zapletení jeho blízki ľudia. Uhrík s Mazurekom sa zas sťažujú, že ich Facebook cenzuruje. Matovič videl nepriateľov a neprajníkov aj medzi vedcami. A tak by sa dalo pokračovať.
Všetci, ktorí v snahe zakryť vlastné prešľapy a zvýšiť si popularitu roztáčajú kolotoč mýtov, poloprávd a konšpirácií, sú spoluzodpovední za katastrofálny stav dôvery v spoločnosti.
Podľa prieskumov Globsecu z tohto roka je obraz slovenskej spoločnosti nasledovný:
• 57 percent opýtaných Slovákov verí, že farmaceutické spoločnosti v skutočnosti skrývajú lieky na vyliečenie niektorých chorôb ako koronavírus alebo rakovina, pretože im ide o zisk;
• iba 40 percent respondentov označilo Rusko za štát zodpovedný za vojnu na Ukrajine;
• menej ako polovica účastníkov ankety (48 percent) si myslí, že liberálna demokracia je systém založený na rovnosti, ľudských právach a slobodách, právnom štáte a je dobrá pre našu krajinu;
• 18 percent dôverovalo vláde.
V prieskume, ktorý vyšiel v roku 2022, sa 52 percent opýtaných vyjadrilo, že svetové dianie neurčujú volení zástupcovia, ale tajné skupiny. Takmer polovica (49 percent) oslovených by privítala, aby Slovensko riadil autokratický vodca.
Centrum pre bioetiku Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v spolupráci s agentúrou Focus zverejnilo v októbri 2022 výsledky tzv. konšpiračného indexu, ktorý dopadol hrozivo. Sme jedným z celosvetových lídrov v akceptácii konšpiračných teórií. Až 56 percent respondentov bolo náchylných veriť konšpiráciám.
Tristnou pravdou je, že sú to najčastejšie paranoidní politici, kto straší manipuláciou volieb. Otázkou je, či nemožno označiť za manipuláciu volieb práve to, keď politici držia ľudí v permanentnom klamstve a tým ich sami manipulujú. Pretože klamaný volič, ktorý vložil dôveru do rúk paranoidných politikov, chce zjavne dostávať ďalšie katastrofické scenáre podporujúce jeho presvedčenie o zlovestnej svetovláde, ohrození hodnôt a tradícií, hrozbách LGBTI+ ľudí, liberalizme...
Tohtoročné voľby budú mimoriadne ovplyvnené politickými konšpirátormi, o ktorých písal Richard Hofstadter pred bezmála 60 rokmi.
Niečo sa však zmenilo. Hofstadter písal, že paranoidní politici ovplyvňujú menšiu časť populácie. Dnes hrajú prvé husle. U nás aj v ďalších štátoch sveta.
Slovensko čakajú podľa odborníkov reformy, bez ktorých nemá šancu pohnúť sa dopredu. Varujú, že ak budeme otáľať a dúfať v samozvaných spasiteľov, skončíme na chvoste Európskej únie.
Aj keď sa vlády Igora Matoviča (OĽaNO) a Eduarda Hegera (predtým OĽaNO, dnes Demokrati) kasali, že zlepšia fungovanie Slovenska, opak bol pravdou. Ani jeden kabinet nepresadil zásadné reformy, nevyhnutné pre ďalší rozvoj a napredovanie krajiny. Naopak, v konečnom dôsledku len pokračovali v tom, čo pred nimi robil Smer. Žiadne veľké zmeny a už vôbec nie nepopulárne reformy, iba snaha udržať sa pri moci, nasledovaná niekoľkými populistickými „atomofkami“ a neprezieravým prerozdeľovaním nemalého balíka peňazí.
Výsledok je tristný. Nová vláda, ktorá vzíde zo septembrových volieb, bude čeliť viacerým výzvam. A keďže tie vzhľadom na svoju naliehavosť neznesú odklad, pomy-
selný horúci zemiak nebude môcť prehodiť na budúci kabinet. V opačnom prípade hrozí, že zaostávanie Slovenska za Európ- skou úniou (EÚ) sa ešte viac prehĺbi a z tejto priepasti sa už nemusíme nikdy dostať.
STOPKA PRE NEKONTROLOVANÉ MÍŇANIE Prvou a nevyhnutnou výzvou budúcej vládnej garnitúry bude podľa odborníkov skrotenie dlhov. Deficity verejných financií sa budú musieť dostať na únosnú úroveň.
„V opačnom prípade nám hrozí zníženie ratingu krajiny a predražovanie úročenia štátnych dlhopisov, ktoré Slovensko vydáva. Už teraz, po zvýšení kľúčových úrokových sadzieb zo strany Európskej centrálnej banky, vynakladáme na obsluhu štátneho dlhu oveľa viac ako napríklad pred dvomi rokmi,“ upozornil Ľuboš Pavelka z Katedry medzinárodného obchodu Obchodnej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RZZ) predpokladá na základe návrhu rozpočtu, že hrubý dlh Slovenska tento rok vzrastie na úroveň 59,3 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Verejný dlh aktuálne predstavuje 58,7 percenta HDP. Pri súčasnom vývoji bez dodatočných opatrení by mal do konca roka 2026 presiahnuť hranicu 63 percent celkového ročného výkonu slovenského hospodárstva. V peňažnom vyjadrení to vyzerá tak, že do konca tohto roka bude každý obyvateľ Slovenska dlžiť za štát takmer 13-tisíc eur.
„Dlhodobá udržateľnosť by sa tak posunula hlbšie do pásma vysokého rizika na hodnotu ukazovateľa dlhodobej udržateľnosti 5,9 percenta HDP. Pre jej dosiahnutie by bolo potrebné trvale zvýšiť príjmy, alebo znížiť výdavky v objeme 7,6 miliardy eur,“ konštatovala RZZ vo svojej poslednej správe.
So zdravím verejných financií úzko súvisí spôsob platenia daní a odvodov, ktorý čelí dlhodobej kritike časti odborníkov. Sociálno-ekonomický analytik Ján Košč potvrdzuje, že Slovensko má úplne zlý daňový a odvodový systém.
„Na jednej strane nám spôsobuje rekordné zadlžovanie, na druhej strane finančnú poddimenzovanosť všetkých možných oblastí: od školstva cez zdravotníctvo až po sociálny systém. Z toho pramenia ďalšie problémy, ako je odliv mozgov a rúk, uviaznutie v pasci stredných príjmov, zastavenie konvergencie,“ zhodnotil Košč.
Na ilustráciu postačí jedno číslo zo sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2021: v zahraničí pracuje 412 168 osôb, ktoré majú trvalý pobyt na Slovensku. Nemenej zarážajúce sú štatistiky Centra vedecko-technických informácií o počte mladých ľudí študujúcich na zahraničných univerzitách.
Podiel vysokoškolákov študujúcich v cudzine v posledných dvoch dekádach stúpal, v súčasnosti študuje mimo Slovenska každý piaty vysokoškolák. Späť na Slovensko sa podľa odhadov vráti približne polovica.
Sociálno-ekonomický analytik Košč pripomenul, že medzinárodné inštitúcie nám dlhodobo vyčítajú nielen prílišné zdaňovanie ekonomickej aktivity. Kritizujú tiež fakt, že málo alebo vôbec nezdaňujeme rentu, majetok ani negatívne externality, ako je napríklad nadmerné znečisťovanie ovzdušia.
„Slovensko má v skutočnosti degresívne daňovo-odvodové zaťaženie príjmov ľudí s nadštandardnými príjmami – v sú-
REBRÍČEK DIGITALIZÁCIE KRAJÍN EÚ
Index digitálnej ekonomiky a spoločnosti
1. Fínsko
2. Dánsko
3. Holandsko
4. Švédsko
5. Írsko
6. Malta
7. Španielsko
8. Luxembursko
9. Estónsko
10. Rakúsko
11. Slovinsko
12. Francúzsko
13. Nemecko
14. Litva
časnosti nad úrovňou približne 38-tisíc eur brutto po odpočte povinných odvodov poistného. Zároveň sme asi jedinou krajinou, kde sa platia zdravotné odvody aj z nepracovných príjmov. To možno považovať za absurdnú anomáliu,“ doplnil Pavelka z Ekonomickej univerzity.
Prekopať daňovo-odvodový systém chcel aj Igor Matovič z pozície ministra financií. Šéf OĽaNO dokonca v tejto oblasti predstavil reformu, ktorá bola primárne zameraná na rodiny s deťmi. Nakoniec však nenašiel dostatočnú politickú podporu. Dôvodom bol aj fakt, že ohlasovaná „atomofka“ by výrazne zaťažila verejné financie.
Za dobré riešenie pre Slovensko nepovažuje Pavelka ani v minulosti skloňované zavedenie férovej progresívnej dane. Podľa ekonóma to neprichádza do úvahy, lebo by to „viedlo ešte k väčšiemu rastu takzvaného ‚švarcsystému‘ ako doteraz“. A teda, že viac klasických zamestnancov by pracovalo na živnosť, prípadne na firmu. „Progresívnu daň si môžu dovoliť len krajiny s výrazne vyššou vymožiteľnosťou práva, ako je to na Slovensku,“ dodal Pavelka.
15. Portugalsko
16. Belgicko
17. Lotyšsko
18. Taliansko
19. Česko
20. Cyprus
21. Chorvátsko
22. Maďarsko
23. Slovensko
24. Poľsko
25. Grécko
26. Bulharsko
27. Rumunsko
Zdroj: Európska komisia
PODIEL VLÁDNYCH VÝDAVKOV NA HDP (%)
Zdroj: Tradingeconomics.com
VZDELÁVANIE Z ČIAS RAKÚSKO-UHORSKA Ďalšou výzvou pre novú vládu bude školstvo. Ak sa má slovenské hospodárstvo posunúť do skupiny vyspelých ekonomík, ktoré nie sú závislé od lacnej pracovnej sily, ale od výskumu a inovácií, musí zmeniť obsah i spôsob výučby. Problémom však je, že o reforme vzdelávania sa hovorí už desaťročia, avšak žiadna politická garnitúra nenabrala odvahu na jej komplexnú a dôslednú realizáciu.
„Označovať vzdelávanie za prioritu je pre politické strany deklaratívna povinná jazda. Keď však príde po voľbách na lámanie chleba, školstvo skončí na chvoste záujmu. Výsledkom je, že veci sa menia len veľmi pomaly. Vzhľadom na rýchlosť, akou sa mení svet mimo školských lavíc, je nevyhnutné, aby vláda začala prioritne riešiť, ako roztopiť lady v školstve na Slovensku,“ konštatoval analytik inštitútu INESS Róbert Chovanculiak.
Za najväčšiu chybu považuje, že Slovensko zostalo v školstve verné mikromanažmentu vzdelávania z úrovne ministerstva. To je spôsob riadenia, ktorého história siaha do čias Rakúsko-Uhorska a v dnešných podmienkach nemôže fungovať.
Slovenské školstvo potrebuje podľa Chovanculiaka systém riadenia, ktorý dáva veľkú mieru autonómie školám a zároveň vyžaduje výsledky. Namiesto toho však majú politici pocit, že musia riadiť proces vzdelávania, teda čo majú školy učiť, koľko hodín telesnej majú mať, koľkokrát do roka majú umývať okná... A Štátna školská inšpekcia má kontrolovať jeho plnenie.
Chovanculiak upozornil, že vo svete existujú modely takzvaných autonómnych škôl, ktoré sú oslobodené od kazajky regulácií a mikromanažmentu ministerstva. Výmenou za to sa od nich očakávajú výsledky, napríklad dosiahnutie základnej úrovne gramotnosti alebo spokojnosť žiakov a rodičov a podobne.
„Najväčším problémom sú najslabšie školy. Na Slovensku je momentálne 50 škôl, kde sa vzdeláva 20-tisíc detí, z ktorých väčšina po ich absolvovaní nezíska ani základnú úroveň gramotnosti. Nevedia
poriadne čítať, písať ani počítať. Napriek tomu, že v škole strávili deväť až jedenásť rokov života, čo predstavuje viac ako 10-tisíc vyučovacích hodín,“ konkretizoval analytik INESS.
Spomínané školy spravidla fungujú v chudobnejších regiónoch a malých dedinách, kde je vysoký podiel detí zo zne-
výhodneného sociálneho prostredia. Chovanculiak je presvedčený, že týmto školám nepomôžu kozmetické úpravy vo forme preškolenia učiteľov, prepísania štátnych vzdelávacích dokumentov, zvýšenia platov alebo zabezpečenia lepších učebníc a nových asistentov. Riešením je komplexná a výrazná zmena fungovania procesov na
školách, a to práve prostredníctvom spomínaných autonómnych škôl.
BEZ DIGITALIZÁCIE SA NEPOHNEME
Ak sa má Slovensko výraznejšie posunúť vpred, tak sa bude musieť uskutočniť komplexná reforma štátnej a verejnej správy. To je podľa Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) najväčšia výzva blízkej budúcnosti.
„Na Slovensku chýba systematické monitorovanie plnenia cieľov, hodnotenie sa sústredí viac na to, či sa peniaze použili, a nie na to, aký úžitok či účel sa dosiahol. Chýba záväzný systém zúčtovania verejných politík. Toto je nevyhnutné zmeniť,“ upozornil šéf NKÚ Ľubomír Andrassy.
Programové rozpočtovanie by malo byť viac medzirezortné ako rezortné, a tým aj viac výkonnostné. To si vyžaduje koordinovanú aktivitu na úrovni vlády, ministerstva financií a ďalších správcov kapitol, pričom postavenie jednotlivých aktérov, ich práva a povinnosti, to všetko by malo zodpovedať cieľom konkrétnej verejnej politiky.
Reforma štátnej a verejnej správy sa nezaobíde bez jej digitalizácie, lenže v tejto oblasti je Slovensko piate najhoršie v rámci EÚ. Pritom informatizácia spoločnosti už pohltila viac ako dve miliardy eur, avšak výsledok je podľa Andrassyho žalostný.
„V prvom rade, všetky verejné informačné systémy musí vlastniť štát. Štát si ich objednal, zaplatil ich vývoj zo štátnych alebo európskych prostriedkov. Nie
je možné, aby vlastníctvo, zdrojové kódy k týmto informačným systémom, kontrolu nad dátami mali súkromné spoločnosti. To je alfa a omega toho, aby štát garantoval presnosť dát, aby mal kontrolu nad informáciami v jednotlivých systémoch a aby každý, kto pracuje pre verejné inštitúcie, mohol bezbariérovo s týmito informáciami pracovať,“ konštatoval šéf NKÚ.
VEĽA ČASU NÁM UŽ NEOS TÁVA Odborníci sa zhodujú, že Slovensko už nemá veľa času, aby zrealizovalo uvedené reformy.
„Slovensko sa bez reforiem nemôže vyvíjať. Nemôžeme zatvárať oči pred tým, že nám enormne narastá strata v osobnej železničnej preprave a v oblasti zdravotného systému. Adresnosť v poskytovaní sociálnych dávok, ale aj rodinných prídavkov a daňového bonusu na deti bude nevyhnutnou ozdravnou kúrou, ktorú musí náš sociálny štát podstúpiť v snahe vyhnúť sa gréckej ceste známej pred rokom 2012,“ zdôraznil ekonóm Pavelka.
Oslovení experti si zároveň uvedomujú, že zásadné zmeny si vyžadujú veľkú politickú odvahu. „Ono sa to ľahšie povie, ako urobí, no jedinou cestou je prestať vyplakávať a začať investovať do svojej budúcnosti. A či už sa to týka štátu, alebo firiem, tak jediná možnosť je investovať do výskumu a vývoja, nových technológií. Ak to neuro-
bíme, budeme navždy perifériou Európy,“ poznamenal Košč.
Za problém pri presadzovaní zásadných zmien považuje i skutočnosť, že slovo reforma na seba naviazalo negatívne významy, prameniace hlavne z „reformného obdobia“ druhej Dzurindovej vlády. Reformy prijaté v rokoch 2002 až 2006 sa ukázali
Foto: David Ištok/Aktuality.sk
ako nešetrné k obyvateľstvu a ich výsledky sú diskutabilné. Ak sprofanované slovo reforma nahradíme pojmom zmeny, väčšina spoločnosti sa zrejme zhodne v tom, že ich treba vzhľadom na vývoj vo svete urobiť. Musia byť však zásadné, premyslené a systémové. A nie v horizonte jedného volebného obdobia, ale na dekády dopredu.
ZADLŽENOSŤ SLOVENSKA (%) vládny dlh v pomere k HDP
Zdroj: Tradingeconomics.com
Na Slovensku je zhruba 40 percent ľudí, ktorí uprednostňujú pevnú ruku, tvrdého lídra, mesianizmus až radikálne riešenia. Je to tak od novembra 1989, hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová.
Začiatkom leta ste v súvislosti s blížiacimi sa voľbami vyhlásili, že sa cítite ako politický bezdomovec. Prečo?
Významná časť spoločnosti momentálne zažíva vytlačenie z politickej scény preto, akú podobu má ponuka strán. Tá je aj produktom nás občanov. Na scéne je priveľa malých strán, ktoré oslovujú primalú časť voličov.
Ako dokážu bežní ľudia ovplyvniť politickú ponuku?
MAREK BIRÓRozdrobené politické spektrum je aj odrazom fragmentovanej spoločnosti. Navyše spoločnosť je až hermeticky uzavretá do názorových a postojových bublín, čo sa odzrkadľuje aj na politickej scéne – okrem iného v podobe uzavretých až nepriateľstvo šíriacich politických zoskupení.
Nie ste však jediný politický bezdomovec. Prečo sa necelá tretina Slovákov rozhoduje až na poslednú chvíľu? Príčin je viacero. Demokracia má zmysel, keď okrem občianskych a politických práv prejavuje aj silnú mieru normálnej užitočnosti a prináša odpovede a riešenia pre každodenný život. Vonkajšie faktory, ako sú pandémia a vojna, sa premietajú do vážnej krízy životných nákladov, spochybňujú samotnú demokraciu a jej schopnosť reagovať na tieto výzvy. Slovensko stagnuje. Sme pod priemerom životnej úrovne členských krajín Európskej únie a máme pred sebou obrovské výzvy, ktoré sa prelievajú do komplexu neistôt: čo bude s energiami, nákladmi na život, cenami potravín, vojnou na Ukrajine či klimatickou zmenou. Navyše predstavitelia základných inštitúcií demokracie sa obviňujú, kto je za to zodpovedný. Ľudia nedôverujú vláde, parlamentu, bezpečnostným zložkám, súdnictvu, médiám ani vedeckým inštitúciám. V nekonečnom kolotoči problémov sa volič pozerá na existujúcu ponuku s nedôverou, a preto máme neúmerne veľkú časť fluktujúcich voličov.
Ako problematická sa zatiaľ ukazuje hrozba nízkej účasti mladých ľudí vo voľbách?
Situácia medzi mladými je alarmujúca. Ich odhodlanie voliť v porovnaní s rokom 2020 kleslo o 16 percent. Vyše 80 percent mladých ľudí tvrdí, že spoločnosť ani politici o nich nejavia záujem, čo sa prenáša do ich nevôle participovať vo voľbách.
Čo by malo byť témou volieb, aby politici oslovili aj mladých?
Musíme vytvoriť krajinu, z ktorej mladí nebudú chcieť utiecť. Po prvé treba nevyhnutne reštartovať ekonomiku, ktorej výkonnosť od roku 2015 zaostáva a približovanie sa k vyspelým krajinám sa spomaľuje. Máme pred sebou zásadnú ekonomickú a spoločenskú transformáciu z ekonomiky založenej na fosílnych palivách na ekonomiku v energetickom mixe.
Druhá výzva je zlepšenie fungovania štátu a jeho inštitúcií. Je potrebné posilniť právny štát, modernizovať generálnu prokuratúru, spraviť zmeny v polícii a pokračovať v reforme súdnictva.
Treťou výzvou je štvrtá priemyselná revolúcia, nástup nových technológií a zásadné zmeny na trhu práce, ktoré prinesú
nový typ sociálnych rozdielov. Hovorím aj o známom a toľkokrát opakovanom probléme, ktorým je kvalita vzdelávania.
Navyše ak nezreformujeme sociálny systém a nebudeme riešiť demografickú výzvu a prorodinnú politiku, tak nám hrozí vážne riziko, a to nie len pri stabilite verejných financií, ale aj pri elementárnom pokrytí životných nákladov 1,5 milióna dôchodcov.
Slovensko má za hranicami vojnu, a hoci sa opakovane potvrdila dôležitosť NATO a EÚ, dôvera v tieto inštitúcie klesá. Nemala by to byť tiež téma volieb? Samozrejme, áno. Vojna na Ukrajine sa premieta do nášho života a zároveň sa zásadným spôsobom mení celá geopolitická situácia. Sme svedkami agresie Ruskej federácie, ktorá porušuje medzinárodné dohody a právo.
Strana Smer vyhlasuje, že zastaví dodávky zbraní na Ukrajinu a z konfliktu viní aj Západ. Krajne pravicová Republika je za referendum o vystúpení Slovenska z EÚ a NATO. Je ohrozené zahraničnopolitické smerovanie Slovenska?
Smer explicitne hovorí, že je naše členstvo v EÚ a NATO nepriestrelná premisa. Majú to napísané aj vo svojom volebnom programe. To však nevylučuje také postoje, aké ste uviedli. Sú nezodpovedné, pretože de facto sú proruskými postojmi. V prípade, že by to Smer komunikoval z pozície vládnej strany, budeme opäť mimo spoločného postoja a postupu EÚ a celého civilizovaného sveta. Republika je iná téma a naozaj má vo svojom programe referendum o vystúpení z NATO a referendum o vystúpení z EÚ, ak sa Únia opäť nezmení len na hospodárske spoločenstvo. To je nesplniteľná podmienka.
Naoko sa môže zdať, že medzi politickými stranami panujú takmer výlučne rozdiely a kreslia sa hrubé červené čiary. Pri pohľade na ich programy možno objaviť aj zhody...
Všetci chcú riešiť pokles životnej úrovne a kvality života, podporovať ekonomiku, venovať sa demografickej kríze, právnemu štátu, klimatickej zmene a zahraničnej politike. Mnohé riešenia zdôrazňujú potrebu nového daňového mixu, reorganizácie valorizačných mechanizmov, posilnenie služby pre rodiny a starostlivosti o dôchodcov.
Október 2011: Premiérka Iveta Radičová po hlasovaní, ktoré znamenalo pád vlády.Existuje viacero rovnakých námetov, ako veci riešiť. Z hľadiska vecného prieniku sa podľa programu odlišuje Smer a výrazne Republika. Je úplne mimo a hovorí napríklad o zoštátnení celého zdravotníctva. Dôraz dávajú pri bezpečnostných zložkách na udržiavanie poriadku. Čo sa týka vzdelávania, tak v programe explicitne píšu o zabránení akémukoľvek vplyvu „progresivizmu“. Takú vetu má však v programe aj Smer.
Ak odhliadneme od Smeru a Republiky, znamená to, že sa bude po voľbách ľahšie hľadať koalícia, ako si dnes myslíme?
Pri zostavovaní vládnej koalície sa láme chlieb pri programovom vyhlásení vlády. Vtedy sa už treba rozhodnúť, z čoho upustiť a na čom trvať. Druhá rovina, ktorej sme, žiaľ, častými svedkami, je, že nerozhodujú programy, ale mocenská politika. A tá má úplne iné pravidlá ako politika riešení. Ide jednoducho o to mať šancu byť pri moci. A výsledkom sú mocenské spojenia, kde nezavážia programové rozdiely a neuvažuje sa týmto spôsobom.
Koncom júla sa strany vládnej koalície, ktorá vznikla po voľbách v roku 2020, pohybovali okolo päťpercentnej hranice zvoliteľnosti. Znamenalo to, že zahodili dôveru, ktorú im Slováci dali? Slovensko má dnes trinástu vládu a len štyri za éry samostatnosti prežili aspoň jedno funkčné obdobie. Ostatné skončili predčasne. Politické strany, ktoré sa pričinili o samospád, na to doplatili v nasledujúcich voľbách. Teraz reálne hrozí sklamanie a pochybnosť, či dať ďalšiu šancu takým stranám. A nebola by to ani druhá šanca, ale minimálne tretia.
Slováci stratili za posledné tri roky dôveru v štát. Akú mieru zodpovednosti nesie opozícia?
Samozrejme, že nesie zodpovednosť. Robila si z toho svoju politickú tému. Navyše v prípade vojny na Ukrajine preberali aj správy od platených trollov. Keby aspoň otvorili normálnu diskusiu, ale reprodukovať prokremeľskú agendu ako pokazený gramofón…
Smer po prudkom prepade popularity takpovediac vstal z mŕtvych a opäť dominuje rebríčkom. Ako sa mu to podarilo?
Rozširovaním pochybností. Vidno za tým stratégiu profesionálneho politika, ktorý vie, že nepotrebuje, aby ste sa priklonili na jeho stranu. Robertovi Ficovi stačí, keď zaseje pochybnosť k pozíciám vyšetrovateľov, súdov a podobne. Dlhodobo a pravidelne rozsieval pochybnosť s tým, že rozhádaná koalícia a vojna v polícii mu prihrávali na smeč. Výsledkom je určitá rehabilitácia Smeru a Roberta Fica.
Smer na seba naviazal aj veľkú časť antisystémových voličov. Vidíte nejaký rozdiel medzi Smerom, proti ktorému ste politicky bojovali na prelome desaťročí, a súčasnou stranou Roberta Fica? Áno. Smer sa hodnotovo posunul, čoho dôkazom je, že sa od neho odštiepil Hlas. Z pôvodného pokusu o model akejsi tretej cesty a budovanie sociálnej demokracie zostala skôr sociálno-konzervatívna strana s príklonom a niektorými tézami pravicového extrémizmu.
Sú výstupy Roberta Fica úprimné, autentické?
Nedokážem posúdiť, do akej miery je to u neho vnútorné presvedčenie.
Kritici označujú Hlas za Smer 2.0. Dokonca ste ho tak nazvali aj vy. Znamená to, že Peter Pellegrini nevystúpil z Ficovho tieňa?
Vnímam a počúvam racionálne úvahy, že treba vytvoriť priestor pre budúcu možnú koalíciu so stranou Hlas, ktorá je prijateľnejšia ako Smer. Musím však dodať, že okrem postoja k Ukrajine a Európskej únii zatiaľ nemám o čo oprieť hodnotenie zoskupenia, v ktorom je v prvej dvadsiatke kandidátov 14 z bývalého Smeru. Nechcem však súdiť len na základe personálneho obsadenia. Som otvorená modifikovať vlastné hodnotenie, keď si prečítam volebný program.
Vysoké preferencie malo koncom júla Progresívne Slovensko (PS), ktoré nebolo súčasťou parlamentnej politiky. Nehrozí situácia z roku 2020, keď sa ako súčasť koalície nedostalo do Národnej rady len o par desatín percenta?
Nemôžem predvídať konkrétne výsledky, ale v každom prípade prezentujú témy, hovoria o nich. Je to viac strana mestského typu. Ak dokážu formulovať svoje riešenia v dominantných témach tak, aby boli pochopiteľné a zrozumiteľné, tak majú šancu byť parlamentnou stranou.
Hoci má PS pomerne čistý štít, polarizuje voličov. Čím to je?
Ak dovolíte, poopravila by som to. PS má svojich voličov aj kritikov. To ešte nie je polarizácia. Polarizujú najmä strany ako Smer a OĽaNO. V istom zmysle môžeme hovoriť o polarizácii, nie však primárne od PS, ale vyvolávanej agresívnymi útokmi proti tejto strane a označovaním progresivizmu za najväčšie zlo. Za týmto vytváraním obrazu nepriateľa je pocit preferenčného ohrozenia. Vniesť pochybnosti medzi voličov je spôsob, ako obrať konkurenčnú stranu o percentá.
V slovenskej politike sa dalo znamienko rovná sa medzi liberálnu demokraciu a liberalizmus. Liberálna demokracia má rôzne podoby, od sociálnej po kresťan-
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
skú – nie je to liberalizmus. Ten je jednou z ideológií, podobne ako konzervativizmus a socializmus. Zároveň tu ktosi začal strašiť progresivizmom a neoliberalizmom ako hlavnými útokmi na našu tradičnú rodinu, hodnoty a usporiadanie spoločnosti. Väčšiu hlúposť som v živote nepočula. Progresivizmus znamená pokrok, rozvoj. Nadväzuje na osvietenstvo a idey humanizmu.
Označili by ste PS za ľavicovú stranu? Čítala som si ich víziu. V mnohom sú ich návrhy naozaj také, aké by som očakávala z pera ľavicových liberálov alebo sociálnych demokratov. Prečo by však mala byť na Slovensku len jedna politická strana, ktorá síce o sebe tvrdí, že je sociálnodemokratická, ale už dávno nie je? Nejaký normálny ľavicový subjekt by bol už na mieste.
V posledných dvoje parlamentných voľbách bola veľkou témou extremizácia politiky. Do parlamentu sa prvýkrát dostalo krajne pravicové hnutie ĽSNS. Dnes sa už takmer nehovorí o tom, že Republika, ktorá vznikla odštiepením z ĽSNS, má opäť našliapnuté na vstup do Národnej rady. Zvykli sme si na radikalizáciu spoločnosti alebo sa Republika predsa len odlišuje od strany Mariana Kotlebu?
Na Slovensku je zhruba 40 percent ľudí, ktorí uprednostňujú pevnú ruku, tvrdého lídra, mesianizmus až radikálne riešenia. Je to tak od novembra 1989. Týchto ľudí liberálna demokracia nepresvedčila, čo treba prijať ako fakt. Zlyhávanie demokratických inštitúcií je argumentom pre občanov, že je potrebná zásadná zmena a iná forma vládnutia. A tomu, samozrejme, pomáha skratka, že Slovensko ohrozuje progresivizmus.
Nemalú časť spoločnosti oslovujú politici hnevu, ktorí zámerne šíria nenávisť, nevraživosť a priam provokujú ľudí k vyhrotenému, agresívnemu správaniu. Zároveň
dobre vedia, aká je miera frustrácie až hnevu v populácii a stávajú sa jej hovorcami. Preto sa napríklad Smer približuje svojou rétorikou a témami stále viac k Republike. Okrem toho máme skúsenosť z parlamentu, kto ako konkrétne konal. Je dôležité pozrieť si hlasovania predstaviteľov Republiky pri nestabilnej koalícii a spojenectvo s OĽaNO, ktoré bolo nesmierne silné.
Vy vidíte rozdiel medzi Republikou a ĽSNS?
Je to, samozrejme, pokračovanie ĽSNS so zjemnenou rétorikou. Ale platí na nich označenie pravicoví extrémisti.
Voliči boli opakovane svedkami neúspešného spájania malých pravicových strán. Prečo sa to nepodarilo? Išlo naozaj o egá lídrov?
Však máte na bilborde, že nejde o egá (smiech). Spájanie nemusí priniesť a ani neprinesie vo výsledku mechanický súčet percent. Nezabúdajme, že voliči sú fragmentovaní. Napokon k tomu boli aj merania, ktoré spojenia by priniesli zvýšenie voličskej účasti a ktoré nie. Ukázalo sa, že jediný potenciálny nárast by prinieslo spojenie Demokratov a KDH.
Pri spájaní malých strán by žiaden synergický efekt nevznikol. Je to teda rozdelenie na základe ega alebo preto, že strany vedia, koho oslovujú, a obávajú sa, že v prípade spojenia s iným subjektom, voči ktorému majú ich voliči odmietavý postoj, prídu aj o to málo, čo mali.
Sprievodným javom spájania bol aj návrat bývalých politikov do aktívnej politiky. Vrátil sa František Mikloško, ktorý kandiduje za KDH. Váš bývalý stranícky kolega Mikuláš Dzurinda založil vlastnú stranu Modrí a v kampani mu pomáha aj Béla Bugár. Dokážu osloviť nerozhodnutých voličov, o ktorých sme hovorili?
S pokorou si vážim každého, kto vstupuje do politického ringu, lebo viem, čo to znamená. Zároveň platí, že sa píše rok 2023, ktorý je zásadné iný, ako boli 90. roky minulého storočia či začiatok milénia. Tak zásadne, že platí, že z tých skúseností z minulej politiky je naozaj máločo použiteľné. Pravica, ktorej ste boli súčasťou aj vy a jej hlavným predstaviteľom bol Mikuláš Dzurinda, už dnes neexistuje. Má Dzurinda miesto na súčasnej politickej scéne? Odpoveď mu dajú voliči.
V roku 1979 ukončila štúdium na Katedre sociológie Univerzity Komenského v Bratislave. Prvú politickú skúsenosť získala v roku 1992 ako hovorkyňa Verejnosti proti násiliu. V rokoch 2005 až 2006 zastávala post ministerky práce. Po voľbách v roku 2006 bola opozičnou poslankyňou za SDKÚ. V roku 2009 neuspela v prezidentských voľbách. O rok neskôr sa stala prvou slovenskou premiérkou. Radičovej kabinet padol po hlasovaní o eurovale spojenom s hlasovaním o dôvere vláde v októbri 2011. Po odchode z politiky sa vrátila na akademickú pôdu.
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Majetky politikov, kontroverzný paragraf 363, klimatická kríza aj superbiznis s diaľničným mýtom.
Pýtali sme sa politických strán, čo plánujú po voľbách. S 15 otázkami sme oslovili subjekty, ktoré v čase uzávierky magazínu atakovali v relevantných
prieskumoch aspoň trojpercentnú hranicu.
Pozn. red.: Politické strany sme požiadali o stručné odpovede ÁNO/NIE. Vybrané spresňujúce komentáre strán sú krátené z priestorových dôvodov.
Oslavy vstupu do Európskej únie v máji 2004. Za členstvo sa v referende vyjadrilo vyše 92 percent zúčastnených voličov.
Foto: TASR/Daniel Veselský
2. Ste za zotrvanie Slovenska v NATO?
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO/NIE
Odpoveď: Hnutie Republika presadzuje zásadnú reformu EÚ a jej návrat k výlučne hospodárskemu združeniu. Ak sa súčasný samovražedný kurz EÚ nepodarí zvrátiť a ak príde od občanov petícia na vyhlásenie referenda o vystúpení z EÚ, tak výsledok tohto referenda budeme určite rešpektovať, nech už bude akýkoľvek.
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO
KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO/NIE
Odpoveď: Hnutie Republika bude po vzore Rakúska a Maďarska presadzovať väčšiu neutralitu v zahraničnej aj vojenskej politike Slovenska – či už v rámci NATO, alebo mimo neho. Ak príde od občanov petícia na referendum o vystúpení z NATO, tak ju určite budeme rešpektovať.
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
3.
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO
KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
4.
ALIANCIA NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Počet a agenda ministerstiev vždy závisia od koaličnej dohody. Dôležitý je obsah a priority, a nie forma, teda počet a názov úradov.
DEMOKRATI ÁNO
Odpoveď: Dnes vidíme, že niektoré úrady a ministerstvá budú potrebovať prestaviť vrátane tých vami spomenutých.
HLAS ÁNO
KDH ÁNO
Odpoveď: Úrad podpredsedu vlády pre legislatívu, ktorý viedol Štefan Holý, bol umelo vytvorený a nadbytočný najmä vzhľadom na stav legislatívnych návrhov.
OĽANO NIE
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
Odpoveď: Pripúšťame to, sme za štíhlejší štát.
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
ALIANCIA NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď:
Rozhodnutia majú vynášať súdy, a nie generálny prokurátor. Príklady z minulosti však ukázali, že sú potrebné možnosti korekcie v prípade zneužitia právomoci. Pri možnej úprave paragrafu 363 budeme vychádzať z týchto faktov.
DEMOKRATI ÁNO
HLAS NIE
KDH NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď:
Paragraf 363 a jeho obmedzenie či zrušenie nie je otázka na politikov, treba otvoriť širokú odbornú diskusiu.
OĽANO ÁNO
6. Ste za to, aby politici v majetkovom priznaní konkretizovali presný pôvod príjmov získaných mimo funkcie?
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Je to súčasťou ich daňového priznania.
KDH ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA NIE
Odpoveď: Namiesto zrušenia paragrafu 363 máme v programe zrušenie špeciálnej prokuratúry.
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
7. Ste za zrovnoprávnenie zväzkov osôb rovnakého pohlavia?
ALIANCIA NIE
DEMOKRATI ÁNO/NIE
Odpoveď: V strane máme ľudí ako z liberálneho, tak aj konzervatívneho spektra a aj v tejto oblasti má každý právo hlasovať podľa svojho vedomia a presvedčenia.
HLAS NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Preferujeme najskôr vyriešiť životné situácie.
KDH NIE
OĽANO NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Sme za takú legislatívnu úpravu, ktorá po vzájomnom súhlase umožní blízkym osobám nahliadať do zdravotnej dokumentácie a dediť po sebe majetok.
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA NIE
SAS ÁNO
Odpoveď: SASKA po voľbách vstúpi len do takej koalície, ktorá si v koaličnej zmluve a v programovom vyhlásení vlády za-
SME RODINA
Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
8. Budete tlačiť na to, aby bola zrušená zmluva s firmou SkyToll a nepredlžoval sa pre štát nevýhodný kontrakt na mýtny systém?
ALIANCIA NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Všetky zmluvy treba prehodnotiť. Ak sú nevýhodné a je to možné, treba ich zrušiť.
DEMOKRATI ÁNO
HLAS NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Musí sa dokončiť transparentná súťaž na nového prevádzkovateľa a výsledok rešpektovať.
KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
SME RODINA
Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS
Strana neodpovedala
9. Ste za zníženie trestov za držanie marihuany?
ALIANCIA NIE
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO
Odpoveď: Sme za zníženie trestov za držanie marihuany pre vlastnú spotrebu.
KDH ÁNO
Odpoveď:
KDH nesúhlasí s dekriminalizáciou marihuany. Súčasné tresty za držanie marihuany pre vlastnú spotrebu však považujeme za neprimerané, keďže sú často vyššie ako v prípade vraždy.
OĽANO ÁNO
Odpoveď: Sme za celkové zrušenie trestu za držanie a užívanie marihuany v určitom množstve a pod podmienkou, že prichytená osoba zverejní orgánom činným v trestnom konaní osobu dílera, ktorý jej drogy poskytol.
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
Odpoveď: Naším cieľom je umožniť užívanie marihuany na lekárske aj rekreačné účely vrátane umožnenia pestovania piatich rastlín pre osobnú spotrebu dospelých ľudí. Za rovnako dôležitú považujeme prevenciu škodlivého užívania drog a sprístupnenie dostupnej pomoci.
REPUBLIKA NIE
SAS ÁNO
Odpoveď:
Pri marihuane budeme presadzovať pri menšom množstve pre osobnú spotrebu priestupkovú zodpovednosť a otvoríme verejnú diskusiu o legalizácii marihuany v menšom množstve.
SME RODINA
Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
10. Ste za obmedzenie interrupcií? Ak áno, akým spôsobom?
ALIANCIA NIE
DEMOKRATI SKÔR NIE
HLAS NIE
KDH NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: KDH chce pomôcť rodinám a matkám rozhodovať sa pre život. Budeme iniciovať a podporovať prijatie takých opatrení, aby socioekonomické ani iné dôvody neboli príčinou rozhodnutí pre ukončenie života počatého dieťaťa.
OĽANO NIE
PROGRESÍVNE SLOVENSKO NIE
REPUBLIKA SKÔR ÁNO
Odpoveď: Zákon o umelom prerušení tehotenstva chceme modernizovať s cieľom zabrániť zbytočným potratom. O absolútnom zákaze interrupcií neuvažujeme.
SAS NIE
SME RODINA
Strana neodpovedala
SMER
Strana neodpovedala
SNS
Strana neodpovedala
11. Vyhlásili by ste klimatickú núdzu s cieľom dosiahnuť uhlíkovú neutralitu skôr (2040), ako vyplýva z rozhodnutia Európskej komisie (2050)?
ALIANCIA NIE
DEMOKRATI ÁNO
HLAS NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Sme za sociálne spravodlivú zelenú transformáciu Slovenska.
KDH NIE
OĽANO NIE
PROGRESÍVNE SLOVENSKO NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Slovensko potrebuje moderný klimatický zákon pre systémové riešenie klimatickej krízy, zabezpečujúci súlad s cieľmi Parížskej dohody o zmene klímy. Mal by obsahovať právo verejnosti domáhať sa klimatickej spravodlivosti na súde.
REPUBLIKA NIE
SAS NIE
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
Foto: Slovenské elektrárne
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
12. Ste za dostavbu
4. bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach?
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO
KDH SKÔR ÁNO
Odpoveď: Z hľadiska budúcich potrieb je KDH za výstavbu nového jadrového zdroja, ktorý bude uvedený do prevádzky najneskôr pri vyčerpaní životnosti reaktorov jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice EBO V2. Očakávame, že realizácia projektu bude dynamickejšia a efektívnejšia ako pri elektrárni v Mochovciach.
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
13. Ste za to, aby politici uvádzali v majetkovom priznaní presnú hodnotu, za akú nadobudli nehnuteľnosti, autá, obrazy a podobne?
ALIANCIA ÁNO
DEMOKRATI ÁNO
HLAS NIE
KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA ÁNO
SAS ÁNO
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
14. Ste za odluku financovania cirkví od štátu, respektíve zmenu súčasného modelu financovania cirkví?
ALIANCIA NIE
DEMOKRATI NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Sme za to, aby sa na túto tému otvorila celospoločenská diskusia a našlo sa riešenie, ktoré bude v prospech všetkých zainteresovaných strán.
HLAS NIE KDH NIE
OĽANO ÁNO
Odpoveď: Áno, ak dôjde k vysporiadaniu majetkových nárokov veriacich združených v cirkvách so štátom.
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
Odpoveď: Budeme presadzovať prechod z paušálneho príspevku štátu na špecific-
ký daňový režim, ktorý bude výsledkom dialógu s cirkvami. Ide nám tiež o zrovnoprávnenie cirkví a náboženských spoločností s ostatnými subjektmi občianskej spoločnosti.
REPUBLIKA NIE SAS ÁNO
Odpoveď: Budeme presadzovať financovanie cirkví z daňovej asignácie. V súčasnosti sú tak financované napríklad mimovládne organizácie a neziskový sektor. Namiesto súčasných dvoch percent z dane bude možné asignovať až jedno percento zo základu dane.
SME RODINA Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
15. Ste za pokračovanie slovenskej podpory Ukrajiny, ktorá čelí ruskej invázii?
ALIANCIA NEJEDNOZNAČNÁ ODPOVEĎ
Odpoveď: Každú humanitárnu pomoc smerujúcu Ukrajine a utečencom z Ukrajiny budeme naďalej podporovať.
DEMOKRATI ÁNO
HLAS ÁNO
KDH ÁNO
OĽANO ÁNO
PROGRESÍVNE SLOVENSKO ÁNO
REPUBLIKA NIE
Odpoveď: Humanitárna pomoc nevinným obetiam vojny (najmä matkám a deťom) je na mieste. Odmietame akúkoľvek ďalšiu finančnú a vojenskú pomoc.
SAS ÁNO
SME RODINA
Strana neodpovedala
SMER Strana neodpovedala
SNS Strana neodpovedala
Mečiar pred 25 rokmi rozhadzoval milióny na hviezdy ako Claudia Schiffer či Ornella Muti. Dzurinda prešiel na bicykli 900 kilometrov a absolvoval takmer 200 mítingov. Obe strany vedeli, čo je v stávke. Dnes sa zdá, že politici si užívajú bezstarostné leto.
Prvé voľby, ktoré som vnímal, boli tie v roku 1998. Mal som vtedy 11 rokov a viac než to, ako dopadnú, ma zaujímalo, či dostaneme v pondelok 14. septembra riaditeľské voľno a budeme mať štvordňový víkend. Rodičia, samozrejme, voliť išli a mňa i moju mladšiu sestru zobrali so sebou. V pamäti mi dodnes utkveli najmä zástupy ľudí prúdiace do základnej školy na našom sídlisku, kde bola volebná miestnosť. Už aj na základe toho bolo zrejmé, že to nie sú obyčajné voľby. O čo v nich išlo, bolo jasné každému. „Vlado je nejaký podozrivo veselý. Ako keby sa nebál, že prehrá,“ oslovila nás suseda, keď sme sa vracali. Smiala sa, akoby tušila, že premiér veselosť iba hrá. Práve o tom tie jesenné voľby pred 25 rokmi boli: či „Vlado“, teda premiér Vladimír Mečiar a jeho HZDS, prehrá.
MEČIAR JE DIKTÁTOR
Azda žiadne iné voľby – dovtedy ani odvtedy – neboli také monotematické, s takou jednoznačnou pointou. Spoločnosť už dlhšie cítila, že krajina nevyhnutne potrebuje zmenu. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky si v októbri 1997, teda približne rok pred voľbami, väčšina ľudí myslela, že Slovensko je na tom od posledných volieb na jeseň 1994 výrazne horšie.
Až 85 percent opýtaných tvrdilo, že sa zhoršila bezpečnostná situácia, a 70 percent si myslelo, že spravodlivosť v spoločnosti je na tom tiež horšie. Podľa 60 percent respondentov upadlo medzinárodné postavenie Slovenska a zhruba polovica účastníkov prieskumu si všimla aj úpadok demokracie a dodržiavania ústavy a zákonov. Nespokojnosť sa však neprejavovala len v prieskumoch.
Demonštrácie na protest proti Mečiarovmu štýlu vládnutia 17. novembra 1997 na Námestí SNP v Bratislave sa zúčastnilo 15-tisíc ľudí. Námestie sa zaplnilo aj počas mítingu SDK pod heslom „Zastavme vládu bezprávia“ 5. marca 1998 či o tri týždne neskôr pri príležitosti desiateho výročia sviečkovej manifestácie. Nad davom demonštrantov sa týčila veľká bábka. Ruky mala spútané reťazou a držala v nich transparent. „Mečiar je diktátor,“ stálo na ňom. Nebolo to prehnané. Newyorský Výbor na ochranu novinárov zaradil Mečiara v rokoch 1996 i 1997 medzi desiatich najhorších nepriateľov slobody tlače. Ocitol sa tak v nelichotivej spoločnosti indonézskeho prezidenta Suharta či bývalého čínskeho lídra Teng Siao-pchinga.
Mimovládna organizácia Freedom House označila Slovensko tých rokov za čiastočne slobodnú krajinu. Poukazovala na „politický teror“ namierený proti oponentom vlády „čoraz autoritárskejšieho“ premiéra Mečiara, ktorý potláča slobodu tlače a používa neústavné metódy. Americký polito-
lóg Fareed Zakaaria použil desať mesiacov pred voľbami Slovensko ako príklad neliberálnej demokracie.
Na to, aby ste vedeli, že je zle, ste však nepotrebovali čítať americkú tlač. Mohli ste to vidieť na vlastné oči. Len v rokoch 1996 a 1997 sa vládnej koalícii HZDS – SNS – ZRS podarilo zmariť referendum o priamej voľbe prezidenta, protiústavne zbaviť mandátu poslanca Františka Gauliedera (a odignorovať rozhodnutie Ústavného súdu SR o ňom) a úspešne vyradiť Slovensko z integrácie do NATO a EÚ. „Prekakali sme NATO, prekakáme aj Európsku úniu,“ okomentoval to Mečiar.
V roku 1996 bol zavraždený Róbert Remiáš, SIS zorganizovala vlámanie do prešovskej centrály KDH. V marci 1997 na mítingu HZDS na Pasienkoch rozvášnený dav starších priaznivcov Mečiara napadol novinárov palicami a kopancami. O pár dní neskôr sa po mítingu kresťanských demokratov v tej istej športovej hale našla výbušnina.
Skutočnosť, že voľby 1998 boli pre budúcnosť Slovenska kľúčové, nebol len predvolebný mobilizačný slogan ani nie-
čo, čo sa ukázalo až s odstupom času. Voliči to cítili už vtedy. Dokonca aj priaznivci HZDS, ktorí zmenu nechceli. Preto to boli jediné voľby v histórii samostatného Slovenska, v ktorých účasť prekročila 80 percent. Viac voličov než v roku 1998 prišlo voliť len v prvé slobodné voľby osem rokov predtým. Zvyšok je história.
„Je tu koniec slovenskej cesty. Tá týmito voľbami skončila. Nebude,“ skonštatoval po voľbách Mečiar. So slzami v očiach a dramatickým pátosom zamával do kamery Slovenskej televízie, a hoci od nás „s Pánom Bohom...“ neodišiel, premiérom sa už nikdy nestal. Slovensko sa vybralo inou cestou. Mikuláš Dzurinda síce voľby nevyhral a musel si oholiť fúzy, pretože prehral stávku, no jeho vlády vytiahli Slovensko z čiernej diery v strede Európy a naša krajina dobehla zameškaný integračný vlak.
ĎALŠIE OSUDOVÉ VOĽBY
Dnes platíme eurom, cestujeme cez otvorené schengenské hranice a tú východnú nám pomáhajú chrániť partneri z NATO. Prečo sa potom pri voľbách zakaždým
hovorí o tom, že sa v nich rozhodne o osude Slovenska? Prečo tak často počúvame, že budú najdôležitejšie od roku 1998? Hovorilo sa to pred siedmimi rokmi aj v roku 2020.
Rok 1998 nie je jediným medzníkom, na ktorý sa politici, politológovia či komentátori odvolávajú. Takmer rovnako často utrúsia poznámku, že práve najbližšie voľby budú najdôležitejšími od Nežnej revolúcie. Prezident Rudolf Schuster to tvrdil už v roku 2002. To isté sa spomína dnes, o 21 rokov neskôr.
Kým v roku 2002 hovoril prezident Schuster, že voľby 30. septembra môžu definitívne potvrdiť „naše nezvratné smerovanie do západného sveta“, Igor Matovič dnes tvrdí, že voľby 30. septembra môžu byť „posledné demokratické“. Nemal byť onen príslovečný „zápas o charakter štátu“ už dávno vybojovaný? Nemala 33 rokov po prvých slobodných voľbách nastúpiť posttransformačná demokratická nuda?
Mala a napriek vyhroteným vyjadreniam politikov aj nastúpila. Minimálne občania to tak vnímajú. V roku 2002 volebná účasť o chlp presiahla 70 percent, no odvtedy sa stabilne pohybuje pod 60 percentami. Výnimkou boli len voľby 2020, v ktorých prišlo voliť najviac ľudí práve od roku 2002. Aj tak sa ich však zúčastnili iba necelé dve tretiny oprávnených voličov.
Ani tento rok to na žiadnu veľkú mobilizáciu nevyzerá. Podľa marcového prieskumu agentúry AKO sa zhoršenia kvality demokracie a odklonu od západných hodnôt obáva iba 37 percent opýtaných. Spomedzi voličov, ktorí neplánujú ísť voliť, sa toho bojí čosi viac ako štvrtina. Nezdá sa teda, že by ich strašenie „poslednými demo-
kratickými voľbami“ malo prinútiť zmeniť názor a ísť voliť.
Najvystrašenejší sú voliči Progresívneho Slovenska, no ani tam ich počet nedosiahol ani 70 percent. Voľby 2023 zrejme záchrana demokracie nerozhodne. Vlažný vzťah Slovákov k základným demokratickým hodnotám však nie je žiadna novinka. Sociologické prieskumy dlhodobo ukazujú, že prikladáme najmenšiu dôležitosť politickým právam a slobodám, napríklad slobode prejavu, združovania alebo volebnému právu.
To paradoxne znamená, že demokracia má u nás pevné základy. „Občania pripisujú najvyššiu hodnotu právam a slobodám, ktoré pokladajú za najslabšie dodržiavané a, naopak, najmenej vyzdvihujú tie práva a slobody, ktoré pokladajú za najlepšie zabezpečené a ktoré nie sú pre nich prioritou,“ vysvetľovala sociologička Oľga Gyárfášová už v roku 2015.
„Tieto práva považujú občania za dostatočne saturované a nepociťujú takmer žiadnu frustráciu z ich nedodržiavania,“ napísala v štúdii To sladké slovo demokracia… Ak by sme chceli byť optimisti, mohli by sme to pokladať za dôkaz, že demokracia u nás zvíťazila. Politické práva a slobody máme také zažité, že ich už ani nevnímame. Táto strata citlivosti však môže byť nebezpečná.
Demokracia po slovensky má byť sociálna, nie liberálna. Slováci pripisujú oveľa väčšiu váhu právu na prácu, na zdravotnú starostlivosť či na primeranú životnú úroveň. Hrozí, že ak im to niekto dá či aspoň sľúbi – trebárs silný vodca, po ktorom podľa prieskumov baží väčšina spoločnosti –, radi ich vymenia za tie „menej dôležité“ demokratické práva alebo si nevšimnú, že im ich berie.
V roku 1998 mali Slováci za sebou štyri roky, počas ktorých na vlastnej koži zažili, ako skutočne chutí vláda silného vodcu. Dnes osobná skúsenosť s autoritárskym kormidelníkom mnohým chýba a výstrahy, že Slovensko čaká po voľbách cesta k autoritárskemu neliberálnemu režimu po vzore Maďarska, vyznievajú ako predvolený slogan. Politici tak často hovorili o najdôležitejších voľbách a zápase o charakter štátu, až sa z varovania stala rutina, ktorá nikoho nevzruší. Ani vtedy, keď majú pravdu. Voľby v roku 2016 mali byť kľúčové. Najdôležitejšie od roku 1998. Zasa. Neprišlo ani 60 percent oprávnených voličov a vládu zostavil Smer. Zasa. Vyzeralo to, že sa nič prelomové nestalo, až kým vo februári 2018 nezavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Žiaľ, až vďaka tomu sa ukázalo, že „niečo zlé je v samých základoch nášho štátu“, ako to 11 dní po vražde a takmer na deň presne dva roky po voľbách povedal prezident Andrej Kiska.
Tušili sme to aj predtým, no až po vražde Jána a Martiny sa ukázalo, aký hlboký je rozklad právneho štátu. Dnes už nemá zmysel špekulovať nad tým, čo by bolo inak, keby po voľbách 2016 nezostavoval vládu Robert Fico. Rovnako nemožno poprieť, že voľby boli kľúčové. Ak však ani 30. septembra voliči zase raz nepočúvnu varovania, politici sa budú môcť hnevať najmä na seba.
Iba Mikuláš Dzurinda nepremrhal šancu, ktorú mu v roku 1998 dali voliči. Ďalšie dve v rokoch 2010 a 2020 sa skončili predčasne a katastrofálne. Vláda Ivety Radičovej už po necelých dvoch rokoch odovzdala Slovensko jednofarebnej vláde Fica. Tristnú skutočnosť o tom, ako vládnutie Igora Matoviča a Eduarda Hegera zdevastovalo dôveru občanov v politiku, netreba opakovať. Zopakuje sa zrejme iba návrat Smeru.
Dzurinda dosiahol úspech za vysokú cenu. „Ako povedal kedysi Bismarck: ‚Ľudia, ktorí majú radi klobásy a politiku, by nemali sledovať, ako sa to vyrába.‘ To je, nazvime to, dzurindovská škola politiky,“ opísal to po rokoch Miroslav Beblavý. Lenže občania to sledovali. A to, čo videli, nebolo príjemné: podozrenia z kupovania poslancov, arogancia k novinárom, kauzy Skupinka, Vláčiky či Gorila a mimoriadne nízka dôvera verejnosti. Bolo to vládnutie len za cenu „morálneho dlhu“.
„Najhoršie na tom bolo, že aj SDKÚ podporovala povedomie, ktoré je na Slovensku silno zakorenené, že všetci tam hore sú rovnakí,“ poznamenal Marián Leško v knihe Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej. „A to je pre verejný život najhoršie, pretože, keď ľudia prestanú rozlišovať medzi politikmi, je to koniec politiky,“ dodal komentátor.
Dzurindovskú pravicu nezničilo len hlasovanie o eurovale, ale aj Gorila. Hoci sa na Dzurindov úspech z roku 1998 dodnes odvolávajú mnohí, aj on má leví podiel na tom, že keď politici posledných 25 rokov hovoria o prelomových voľbách, už tomu neveríme. Aj sociologické výskumy dlhodobo ukazujú odcudzenie občanov a ich zástupcov. Voliči neveria, že politika sa robí v ich prospech. Politici okolo Dzurindu mali pred štvrťstoročím viacero výhod. Proti Mečiarovi bojovali z opozície. Stelesňovali zmenu. Dnes však pred definitívnym koncom demokracie varujú tí, ktorí sebadeštruktívnym vládnutím predviedli iba to, ako sa dá šanca na zmenu premrhať. Nie nadarmo prieskumy ukazujú, že jednou z priorít novej vlády by podľa občanov malo byť stabilné a nekonfliktné vládnutie. Ľudia chcú mať od politiky pokoj. Je to pochopiteľné. Volič chce cítiť výsledky, ostatné ho otravuje. Dnešná ľahostajnosť by však mečiarizmus neporazila.
Rok 1998 sa už nikdy nezopakuje. Voličov vtedy motivovala najmä snaha patriť do západného sveta. Dnes má však časť spoločnosti pocit, že Západ s liberálnymi hodnotami, právnym štátom, Úniou a NATO existenčne ohrozuje ich svet. Vtedy patriť na Západ znamenalo byť členom EÚ a NATO. Dnes je rovnica zložitejšia. Odklon od západných hodnôt vôbec nemusí znamenať,
že nám hrozí odchod z EÚ a NATO. Izoláciu nikto nechce. SNS však na bilbordoch sľubuje, že zastaví liberalizmus, hoci práve ten je pilierom západného sveta. Dnes nám politici od Andreja Danka až po Roberta Fica našepkávajú, že na Západ vlastne patriť nechceme, hoci to nikto nepovie otvorene.
V roku 1998 nevybojovali zápas o charakter štátu len opoziční politici, ale aj mimovládne organizácie. „Krajinu zaplavili vzdelávacie projekty, kultúrne akcie, pochody, koncerty, brožúry, filmy, videoklipy, diskusné fóra s kandidátmi, stretnutia s občanmi. Tretí sektor výrazne prispel k vysokej volebnej účasti, ako aj k férovému priebehu volieb,“ stojí v knihe 10 kapitol o vývoji a občianskej spoločnosti na Slovensku.
Novinár Martin M. Šimečka dokonca tvrdil, že tento model občianskeho aktivizmu mal u nás svetovú premiéru a neskôr sa stal vzorom pre farebné revolúcie od Ukrajiny až po arabskú jar. „Slováci sa tak stali veľmi nepravdepodobnými vývozcami revolučného know-how,“ napísal v knihe Medzi Slovákmi.
Žiadne takéto vzopätie sa však teraz nedeje. Spoločnosť je apatická. Aj tá občianska.
Ani politici sa však nesprávajú tak, že by vo voľbách malo ísť o osud demokracie. Hovoria to, no na ich činoch to nevidno. Mečiar pred 25 rokmi rozhadzoval milióny na hviezdy ako Claudia Schiffer či Gérard Depardieu. A nosil by ich na rukách, ako to bolo v prípade nemeckej topmodelky, aby
sa s nimi mohol ukázať pri otváraní nedokončených úsekov predražených diaľnic. Dzurinda prešiel na bicykli 900 kilometrov a absolvoval takmer 200 mítingov. Obe strany vedeli, čo je v stávke. V porovnaní s tým to dnes vyzerá, že politici si užívajú bezstarostné leto.
Zas to teda zostáva na nás. Nie na obyčajných ľuďoch, ale na bežných občanoch. Po 33 rokoch by mala byť demokracia dosť pevná na to, aby nezávisela od toho, kto je práve pri moci. No ak naozaj po voľbách Slovensko zíde na maďarskú cestu, možno to našej demokracii pomôže. Každá generácia potrebuje vlastnú skúsenosť s čímsi takým, ako bol mečiarizmus. Historická skúsenosť je neprenosná.
Koniec demokracie či nebodaj totalita nám po 30. septembri nehrozí. Neznamená to však, že Slovensko nemôže byť po voľbách menej slobodné, menej otvorené, menej tolerantné a že právny štát nemôže byť slabší. Demokracia je ako zdravie – človek ocení, že ju mal, až keď je podlomená. Dúfajme, že aspoň vtedy.
Jedno je však isté: aj keby vo voľbách nešlo o všetko, aj tak treba ísť voliť. Nie preto, lebo je to povinnosť, ale preto, lebo už 33 rokov nielen môžeme, ale aj smieme. Demokracia nikdy nie je samozrejmosť. A keď na voľby pôjdete, zoberte so sebou aj vaše deti. Nech sa naučia, že v živote sú dôležitejšie veci ako riaditeľské voľno.
Najpestrejšiu zmes kandidátov majú Demokrati. Kandidáti strany Za ľudí sa rozpŕchli do najväčšieho počtu subjektov.
Kým väčšina strán nasadí do volieb zhruba 100 nových kandidátov zo 150, jedna strana sa svoj volebný káder rozhodla obmeniť omnoho konzervatívnejšie. SaS si z roku 2020 do súčasnosti preniesla viac ako polovicu kandidátov – presnejšie, celkovo sa na kandidátke strany Richarda Sulíka objavilo až 88 mien z predchádzajúcich parlamentných volieb.
SMER V HLASE
MARTIN SLIZ
Pomerne stabilný káder má aj Smer. Hoci to podľa grafu vyzerá tak, že do volieb 2023
pôjde len 51 starých tvárí z roku 2020, nie je to celkom pravda. Smer sa pred tromi rokmi rozštiepil a viacero známych tvárí na čele s Petrom Pellegrinim založilo Hlas. Ten spočiatku stál na bývalých ľuďoch zo Smeru. Odrazilo sa to aj na kandidátke, s ktorou Hlas ide do svojich prvých parlamentných volieb. Jej súčasťou je celkovo 27 ľudí, ktorí v roku 2020 kandidovali za Smer. Do grafu sme ich však nezahrnuli, keďže Hlas nikdy predtým nekandidoval. V súčte tak uvidíme v blížiacich sa predčasných voľbách 78 kandidátov Smeru z predchádzajúcich volieb.
Výraznou obmenou prešla SNS. V roku 2020 strana po štyroch rokoch koalície so Smerom a Mostom-Hídom vypadla z parlamentu. Časť nespokojných na čele s Antonom Hrnkom tlačila na odchod predsedu Andreja Danka. Napokon to boli práve kritici, kto sa musel porúčať. Danko síce prišiel napríklad o Antona Hrnka, no funkciu si udržal. Do predčasných volieb ide SNS len s 36 kandidátmi, ktorí za stranu kandidovali aj v roku 2020.
HEGERA NASLEDOVALI LEN NIEKOĽKÍ
Začiatkom tohto roka došlo k rozkolu medzi lídrom OĽaNO Igorom Matovičom a expremiérom Eduardom Hegerom. Druhý menovaný sa situáciu rozhodol riešiť odchodom z hnutia a postavil sa na čelo nového subjektu Demokrati.
Hoci to spočiatku vyzeralo na rozpad OĽaNO, Matovič sa napokon nemá čoho obávať. Ukázali to nielen presuny poslancov či preferencie, ale potvrdzuje to aj naša analýza presunov kandidátov. Hegerov projekt prilákal len zopár adeptov Obyčajných ľudí z roku 2020 – konkrétne 15. Ďalších 48 kandidátov Obyčajných ľudí zostáva pri Igorovi Matovičovi.
Kostru kandidátov Demokratov okrem bývalých oľaňákov tvoria ešte desiati bývalí kandidáti Za ľudí a desiatka zo zaniknutej koalície PS-Spolu (Demokrati vznikli na základoch strany Spolu). Heger však naberal aj inde a celkovo sa na kandidátke Demokratov objavia ľudia z ôsmich subjektov, ktoré kandidovali v roku 2020. Okrem spomínaných tam nájdeme aj ľudí z KDH, Demokratickej strany (odídenci z SaS) či z Mosta-Hídu.
Prekvapením bude zrejme Michal Verchola, ktorý sa pred tromi rokmi uchádzal o miesto v Národnej rade z kandidátky Dobrej voľby exministra Tomáša Druckera. Paradoxom je, že Druckerov politický projekt kritizovalo svojho času OĽaNO, keď bol jeho súčasťou aj Heger. Dôvodom bolo Druckerovo pôsobenie vo vláde Smeru. Hovorca Demokratov Matúš Mandrák priblížil, že Verchola kandidoval za Dobrú voľbu ako nezávislý kandidát. „Pôsobí v spoločnosti Parkinson Slovensko, ktorá pomáha ľuďom s Parkinsonovou chorobou,“ vysvetlil Mandrák, prečo s tým nemali v Demokratoch problém.
Z Dobrej voľby sa udial ešte jeden neštandardný prechod. Kandidát Ivan Brusnický sa presunul do Republiky. Celkovo uvidíme z kandidátky Dobrej voľby vo voľbách 2023 desať kandidátov. Väčšinu z nich v Hlase, s ktorým sa strana oficiálne zlúčila.
V kontexte nečakaných prestupov však najviac zarezonoval prechod bývalého štátneho tajomníka ministerstva zahraničných
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Foto: David Ištok/Aktuality.sk
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
vecí Martina Klusa, ktorý v roku 2020 kandidoval do parlamentu za SaS. Pre nezhody stranu opustil, no z politiky sa nestiahol. O hlasy sa bude uchádzať na kandidátke hnutia Sme rodina.
Netradične Klusov prestup pôsobí aj v širšom kontexte toho, kam išli kandidáti Sme rodina a odkiaľ do hnutia prichádzali ďalšie posily. K Sme rodina sa pridal napríklad bývalý poslanec ĽSNS, primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko a Anton Hrnko z SNS, ktorý pracuje pre predsedu Národnej rady a šéfa Sme rodina Borisa Kollára.
Aj v opačnom garde sa v prípade Sme rodina diali prestupy len medzi ideologicky blízkymi subjektmi. Kandidáti Sme rodina z roku 2020 smerovali okrem materského hnutia ešte do Hlasu, Republiky a SNS. Klusov prechod z SaS do Sme rodina je tak jedným z mála prestupov, ktoré sa udiali medzi konkurenčnými tábormi. SaS však viac naberala, ako strácala. Ako sme už spomínali, na ich kandidátnej listine bude až 88 mien, s ktorými sa voliči stretli v roku 2020. Väčšinu, 79 z nich, tvoria bývalí kandidáti SaS. Dopĺňajú ich ľudia z Demokratickej strany (čo sú odídenci z SaS), zo Za ľudí či z Mosta-Hídu (bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz).
ZA ĽUDÍ NA PIATICH KANDIDÁTKACH
Podobným prípadom ako Demokrati len v opačnom garde je strana Za ľudí. Kým Demokrati sú subjekt, ktorý združil kandidátov z najväčšieho počtu strán, Za ľudí sa zas do najväčšieho počtu strán rozpŕchli.
Už pred voľbami projekt Andreja Kisku čelil kritike, že jediné, čo ho spája, je osoba exprezidenta. To ilustruje aj fakt, kde všade budú kandidovať adepti zo Za ľudí v roku 2023. Ideologicky ide pritom o pestré portfólio. Časť sa vydala k liberálom do SaS (bývalá skupina okolo Márie Kolíkovej) a Progresívneho Slovenska (Tomáš Valášek), časť sa objaví v stredovom projekte Demokratov a časť medzi konzervatívcami v OĽaNO a KDH.
ROZPAD ĽSNS
Podobný príbeh ako Smer a Hlas majú aj ĽSNS a Republika. Kotlebovci sa v roku 2021 rozštiepili a opustilo ich viacero známych
tvárí na čele s europoslancom Milanom Uhríkom a exposlancom Milanom Mazurekom, odsúdeným za rasistické výroky, a založili Republiku.
Táto skupina so sebou stiahla aj časť ľudí z ĽSNS. Na kandidátke Republiky uvidíme 17 mien, ktoré sa v roku 2020 objavili na zozname kotlebovcov. Celkovo bude mať Republika 23 starých tvárí z roku 2020. Zvyšných šesť tvoria ľudia z Vlasti Štefana Harabina, SNS, Dobrej voľby a Sme rodina.
Mená z ĽSNS sa však objavia aj inde –konkrétne na kandidátke SNS, kam sa presunula trojica okolo Tomáša Tarabu a ľudia okolo Rudolfa Huliaka z Národnej koalície.
„Čo vlastne v tom
Progresívnom Slovensku chcete?“ „Venujete sa vôbec zdravotníctvu a školstvu, alebo si stále idete len to svoje?“ „Kto je Michal Šimečka?“
Tieto otázky počúvame od ľudí po celom Slovensku. Je to celkom zaujímavé – PS sa počas svojej krátkej existencie stalo v slovenskej politike pomerne známou značkou, väčšina ľudí však o nás vie len veľmi málo.
To, samozrejme, využívajú iné politické strany, najmä Smer, Hlas a Republika. Predháňajú sa v hoaxoch o našich prepojeniach na Sorosa a o akýchsi „extrémistických návrhoch“, ktoré sa vraj snažíme Slovensku nanútiť.
Preto vám chceme predstaviť naše skutočné priority. Oblasť po oblasti, nech si môžete urobiť názor na základe faktov.
Ekonomický rozvoj Slovenska sa zastavil, ceny rastú a životná úroveň klesá. Politici sa motajú v kruhu, jedna strana hovorí, že ľudia potrebujú v ťažkých časoch štedrejšiu podporu, druhá zase, že si to nemôžeme dovoliť.
Zdravie verejných financií a sociálne istoty sú pritom závislé od jednej a tej istej veci – od výkonu našej ekonomiky. O tom by mala byť politická debata. O súťaži nápadov, ako slovenskú ekonomiku naštartovať a priniesť nám dlhodobú, udržateľnú prosperitu.
My sa chceme zamerať na podporu podnikavosti a inovatívnosti, čo sú piliere každej modernej ekonomiky. Potrebujeme zbaviť podnikateľov „poštárskych“ povinností na úradoch, sprístupniť im vzdelávanie na svetovej úrovni, a podporovať reinvestovanie kapitálu do rastu našich firiem.
Prioritou je aj nižšie daňovo-odvodové zaťaženie ekonomickej činnosti a dokončenie reforiem, od vedy a výskumu až po trh práce. Prestať vnímať zelenú transformáciu ako hrozbu, ktorú treba čo najdlhšie odkladať. Je to presne naopak, musíme ju uchopiť ako príležitosť pre naše firmy.
Okolité krajiny to už pochopili, a nám nesmie ujsť vlak. Stačí sa ich úspešnými príbehmi inšpirovať. Stačí prestať plytvať naším potenciálom.
Zastavenie odchodu mladých do zahraničia Kedy budeme vedieť, že Slovensko je úspešná krajina? Keď mladí ľudia prestanú odchádzať za hranice, a začnú sa vracať naspäť.
Dnes to znie takmer nereálne, my však odmietame rezignovať. Zorganizovali sme stretnutia so stovkami mladých ľudí, po celom Slovensku aj v hlavnom meste slovenského študentstva – v Brne.
Pýtali sme sa, kedy by boli ochotní zostať, a v súlade s ich odpoveďami sme pripravili program. Ukázalo sa, že kľúčové sú pre nich najmä témy, ktorými sa v slovenskej politike takmer nikto nevenuje.
Napríklad dostupná starostlivosť o duševné zdravie. Dvojnásobný počet pokusov o samovraždu medzi mladými za posledné roky im dáva za pravdu, že to nie je zástupná téma. Nemôžeme si dovoliť, aby ktokoľvek čakal na termín mesiace – preto navrhujeme pokrývať zo zdravotného poistenia aj súkromné terapie. Ide doslova o život.
Mladým ľuďom samozrejme prekáža aj ignorácia klimatickej krízy. Často hovoria o nedostupnosti bývania, a vítajú náš návrh k výhodným štátnym hypotékam (keďže štát na rozdiel od banky nepotrebuje dosahovať zisk).
Záchrana kolabujúceho zdravotníctva a školstva Je ťažké ľudí presvedčiť, že o zdravotníctve a školstve nehovoríme „z povinnosti“. Za posledné roky počuli priveľa nenaplnených sľubov, preto chceme byť úplne otvorení.
Nesľubujeme, že za štyri roky dokážeme zázraky, vybudujeme šesť nemocníc a v školách budú deti výskať od samej radosti z poznania. Časť problémov dokážeme adresovať rýchlo. Pri zvyšných však musíme začať robiť kroky, ktoré sa ukážu byť dôležité až oveľa neskôr.
Chceme urýchlene zvýšiť platy učiteľom a učiteľkám. Prioritou je ich profesijný rozvoj a metodická podpora pri zmene obsahu vyučovania. Od memorovania a opisovania z tabule potrebujeme prejsť k rozvíjaniu tímovej spolupráce, kreativity či schopnosti pracovať s informáciami. Čím viac budú pedagógovia podporovaní a motivovaní učiť, o to viac budú deti motivované učiť sa.
Zdravotníctvo sa tiež borí s personálnou krízou. Zameriavame sa na zvýšenie atraktivity všeobecného lekárstva a posilnenie jeho úlohy, keďže je kostrou systému. My im chceme rozviazať ruky – odstránením byrokracie, digitalizáciou a väčšími kompetenciami pre sestry.
Aby sme pri výstavbe nemocníc predišli chaosu a plytvaniu zdrojov, aké sme videli pri Pláne obnovy, vytvoríme investičný plán na najbližších 10 rokov. Prioritou bude mať dokončené tri nové univerzitné nemocnice v Bratislave, Košiciach a Martine.
Je čas na normálnu politiku
Na pár riadkoch sa nedá predstaviť všetky opatrenia a témy, ktorým sa venujeme. Ak vás zaujíma čokoľvek od návrhov pre boj s korupciou, cez opatrenia pre spokojné rodiny až po nový prístup k zahraničnej politike, dozviete sa o tom z nášho programu.
Chceme len naznačiť, čo považujeme za normálnu politiku – zodpovedne a premyslene sa venovať každej jednej oblasti, ktorá je pre budúcnosť Slovenska dôležitá. Pripraviť poctivý program a spolupracovať so špičkovými expertmi a expertkami.
Aj preto je naša kandidátka plná ľudí, ktorí vo svojej oblasti požívajú vysoký kredit. Jaroslav Spišiak, Jolana Kusá, Štefan Kišš, Viera Kalmárová, Oskar Dvořák, Tina Gažovičová a veľa ďalších. Ich schopnosti a skúsenosti sú garanciou, že to so Slovenskom myslíme vážne.
Veríme, že toto je prístup, ktorý Slovensko potrebuje po rozklade počas troch vládach Roberta Fica, ale aj po troch rokoch chaosu a sklamania. Prístup, ktorý prinesie dôstojnú budúcnosť pre všetkých.
Každý má vytypované dve-tri strany, len sa medzi nimi nevie rozhodnúť. Nakoniec
si vyberie tú, ktorá ho najmenej nahnevá alebo najmenej sklame, hovorí sociológ Václav Hřích.
Už viete, koho budete voliť? Úprimne, neviem.
Kedy sa rozhodnete?
Budem zrejme jeden z tých, ktorí sa rozhodnú na poslednú chvíľu.
Správa sa tak väčšina voličov alebo je to skôr výnimka?
Myslím si, že takýchto voličov je čoraz viac. Keď človek nemá len jednu stranu, ktorej je fanaticky verný, ale má ich viacero, znamená to, že ich nejakým spôsobom súdi, porovnáva. Veľa ľudí si myslí, že voliči prídu k urnám s prázdnou hlavou a tam si vyberú. Skutočnosť je však taká, že každý z nás má v hlave dve-tri strany, väčšinou podobné, len sa medzi nimi nevie rozhodnúť. Nakoniec si spomedzi nich vyberie tú, ktorá ho napríklad najmenej nahnevá alebo najmenej sklame.
Koľko ľudí chce voliť, ale ešte nevie, komu dá svoj hlas?
Nie je to až tak veľa, ako si všetci myslia. Štandardne, keď sa prieskumné agentúry pýtajú, tak okrem strán majú ľudia možnosť povedať, že nechcú odpovedať, nepôjdu voliť alebo že ešte nie sú rozhodnutí. Veľa politikov verí, že to je studnica, do ktorej sa dá načrieť. To však nie je pravda. Väčšina z tých odpovedí je výhovorka ľudí, ktorí nechcú povedať na rovinu, že nepôjdu voliť. Podobá sa to pocitu na základnej škole, keď ste stáli pred tabuľou a najhoršie bolo mlčať alebo priznať, že nič neviete. Väčšina respondentov, ktorí hovoria, že nie sú rozhodnutí, jednoducho nemá stranu a neplánuje ísť voliť. Skutočne nerozhodnutých je oveľa menej. Myslím si, že je to v jednotkách percent.
Kto je teda pomyselnou studnicou, do ktorej sa dá načrieť?
Skutočný potenciál sa skrýva medzi voličmi, ktorí povedia nejakú stranu, ale keď sa ich pýtate, aká je šanca, že zmenia rozhodnutie, tak povedia, že to zvažujú alebo si nie sú istí. To sú voliči, ktorí nie sú úplne lojálni, ale sa ešte len rozhodujú. A tých považujem za nerozhodnutých a za skutočnú studnicu.
Koľko je takých voličov?
Možno tretina, možno aj viac.
To je dosť veľa.
Je to obrovské číslo. Máme veľké množstvo strán, ktoré vznikli delením, ako sú Hlas, Demokrati... Maďarská scéna je rozdelená na rôzne projekty, Progresívne Slovensko je v podstate nové. To sú všetko voliči, ktorí ešte pred pár rokmi volili niekoho iného –nie je tam vybudovaná dlhoročná lojalita. A títo všetci majú slabšiu istotu volebného rozhodnutia. V prípade tejto skupiny voličov môžu nastať posuny, ktoré spôsobia, že ich strany niečím sklamú a rozhodnú sa inak. Nemusí to byť pritom racionálne rozhodnutie. Práve naopak, väčšinou býva emocionálne.
Kedy si ľudia zvyknú definitívne vybrať, komu dajú svoj hlas?
Je to individuálne. Fakt, že sa blížia voľby, si začínajú ľudia uvedomovať pomaly. Prvým signálom blížiacich sa volieb je, keď krajinu zaplavia bilbordy a začne sa kampaň v teréne. V tej chvíli začínajú strácať najmenšie strany. Ľudia si totiž začínajú racionalizovať svoje rozhodnutie v rovine, či sa strany dostanú, alebo nedostanú do parlamentu.
Kľúčový moment, keď si voliči naplno uvedomia, že sa musia začať rozhodovať, nastáva, keď nájdu v stránke lístok s oznamom o mieste a čase konania volieb. To je chvíľa, keď pochopia, že majú deadline, dokedy sa musia rozhodnúť. Je to podobné, ako keď dostanete termín na písomku. Až vtedy človek začína skutočne vnímať, čo sa deje.
Podobne je to aj s voličmi – kým nedostanú oznámenie o konaní volieb, dovtedy skôr trpia politiku a nemajú až taký záujem o informácie. Odkedy majú čierne na bielom, že sa voľby blížia, začnú sa aktívnejšie zaujímať o politiku. Rozhodnutie voliča sa môže emočne meniť de facto až do poslednej chvíle.
Rozhodujú sa niektorí ľudia až za plentou? Áno, aj v minulosti to bývalo v jednotkách percent.
Do akej miery teda máme brať vážne prieskumy, ktoré vychádzajú pred voľbami, ak viac ako tretine ľudí vlastne nemôžeme úplne dôverovať?
Do takej miery, ako ich berieme my. My výskumníci hovoríme, že sa netreba pozerať len na naše a jednotlivé dáta. Treba si z každej relevantnej agentúry pozrieť dva-tri mesiace a sledovať, či je trend stúpajúci alebo klesajúci. Konkrétne čísla jednotlivých strán sa môžu meniť, o tom je odchýlka. Čo sa však nezvykne meniť, sú trendy. Podľa trendov sa treba zariadiť.
Ako sa prieskumy odrážajú v rozhodovaní voliča?
Fakt, že ľudia vidia nejaké prieskumy, je zaujímavá informácia. Je však rovnako zaujímavá, ako keď vidia politika v televízii. Je to len jeden z informačných servisov. Podľa jednej štúdie má väčší vplyv na výsledok volieb počasie v deň konania volieb ako prieskumy. Ľudia nie sú hlupáci, majú vlastné dôvody, prečo chcú niekoho voliť. Prieskumy sú skôr takou milou „bokovkou“, zaujímavosťou. Voliči sa však podľa nich nerozhodujú.
Pred voľbami v roku 2016 sa nepočítalo s tým, že v Národnej rade skončia kotlebovci. Len pár týždňov pred voľbami v roku 2020 vaša agentúra namerala OĽaNO 15 percent, napokon získali 25 percent. Máme sa pripraviť na nejaké prekvapenia aj tentoraz?
Možno. My sme takí prekvapení neboli ani vtedy. ĽSNS nám v prieskumoch stúpala už pred voľbami 2016. Dokonca sme to schytávali, že vraj meriame zle. V roku 2020 zasa výskumy správne zachytili nárast OĽaNO.
Na prieskumoch si treba všímať, či niekto dlhodobo o desatiny klesá alebo stúpa. Ak áno, tomu sa hovorí zdravý rast alebo zdravý pokles. To je trvalý jav. Keď niekto náhle vyskočí, býva to spôsobené len emóciami. OĽaNO pred voľbami 2020 rástlo tempom až päť percent týždenne. Preto sa treba pozerať na to, ako sa strane darí dlhodobo.
Po troch rokoch, keď sme tu mali plno emócií a zvratov, keď niektoré strany zmenili názov aj trikrát, keď išiel do extrému spôsob komunikácie politikov, ťažko už voliča niečo prekvapí. Každý z kandidátov už aspoň raz kričal, plakal, bol vulgárny, bol v nejakom konflikte... Ťažko hľadať niečo, čo ešte zaváži. Ak nikto nespraví nejakú veľkú chybu, pôjde to už len v dlhodobých trendoch.
A čo môže byť tou veľkou chybou?
Veľkou chybou môže byť napríklad to, ako politici ustoja debaty. To ešte môže niečo zmeniť, ale inak by som nejaké veľké zmeny nečakal.
V roku 2020 dosiahla volebná účasť 65 percent, čo bolo najviac od roku 2002. Dokážete v júli odhadnúť, aká bude účasť v septembri?
Zatiaľ sa zdá, že to bude podobné. Práve účasť bude pritom možno jednou z vecí, ktoré rozhodnú o tom, či budú voľby úspešné. Môže sa totiž stať, že nebude možné zložiť vládu. V prvej polovici leta, v júli, však nebolo vidno mobilizačnú kampaň.
Mnohí politici často opakujú, že septembrové voľby budú prelomové. Šéf OĽaNO Igor Matovič chcel dokonca rozdávať 500 eur každému, kto príde voliť, aby ľudí motivoval.
Čo to má s mobilizáciou? V roku 2020 neboli prelomové voľby? Vtedy tiež všetci rozprávali, že ide o prelomové voľby. Pre politické strany sú všetky voľby prelomové, pretože na najbližšie štyri roky sú buď in, alebo out.
Ak máme hovoriť o mobilizácii, tak k tej došlo naposledy v roku 1998, keď sa skončila vláda Vladimíra Mečiara. Účasť bola takmer 85 percent. Vtedy ľudia leteli na Slovensko aj z Ameriky, s letenkami, ktoré si kúpili pol roka vopred a za úplne iné peniaze, ako sa lieta dnes, aby mohli odvoliť. Teraz takú mobilizáciu nevidím. V roku 1998 žila voľbami celá spoločnosť. Boli tu aktivity zo strany médií, tretieho sektora...
Hrozí, že ľudia sú natoľko sklamaní a znechutení, že neprídu k urnám?
Máme za sebou tri a pol roka sklamania. Mali sme mať vládu, ktorá všetko zmení. Mala to byť prelomová vláda a skončilo sa to sklamaním a nedôverou. Časť ľudí, ktorí nechcú voliť bývalú opozíciu, si teraz možno povie, že zasa kandidujú tí istí a že napriek obrovskej ponuke nemajú koho voliť. A môže sa stať, že nepôjdu voliť. Zažili sme to nedávno v Bratislave v komunálnych voľbách, kde bola nízka účasť. Dve tretiny voličov nenašli nikoho, koho by volili.
Nestalo sa v prípade Bratislavy to, že voliči sa spoľahli, že Matúš Vallo obháji funkciu?
Ani nie. Ľudia nemali koho voliť, ponuka nebola dostatočne pestrá. Boli len dvaja relevantní kandidáti: primátor Vallo a dovtedajší starosta Nového Mesta Rudolf Kusý. Pre veľkú väčšinu voličov nebol prijateľný ani jeden z nich. A teraz to prenesme do parlamentných volieb. Ponuku máme veľkú, avšak veľmi atomizovanú. Všetci si navyše kreslia červené čiary a časť ľudí si môže povedať, no dobre, ten aj tak nebude chcieť ísť s tým a ten s tým, čo keď to nebude zložiteľné?
Obávam sa, že voliči rezignujú, lebo si povedia, že to aj tak nemá význam. Účasť teda môže byť aj nižšia, ako všetci čakáme. A to môže zmeniť finálne čísla, výsledok.
Viete už dnes odhadnúť ako?
Ak by prebehla na poslednú chvíľu nejaká mobilizácia, tak stačí, aby sa účasť posunula zo 65 na 70 percent. Ak sa to rozdistribuuje medzi všetky strany, tak to odreže všetkých do šesť percent – posunie ich to dolu pod päť percent.
Takže malým subjektom, ktoré majú okolo päť percent, by nižšia účasť vlastne vyhovovala?
Áno, ak by to boli subjekty, ktoré majú verného voliča. Napríklad SNS by to vyhovovalo. Asi by to nevyhovovalo stranám typu Demokrati, Modrí a Maďarské fórum, ktorých voliči sú náročnejší, a je šanca, že práve ich voliči by nešli voliť, lebo by v tom nevideli význam. Nižšia účasť by bola bezpečnejšia pre Igora Matoviča, keďže v koalícii potrebuje sedem percent. Vyššia účasť ho môže ohroziť.
Prieskumom dlho kraľoval Hlas, neskôr ho vystriedal Smer. Prečo došlo k zmene?
Začalo sa to dávno predtým, ako prišlo k zmene na prvom mieste. Hlas najskôr vyskočil, keď sa oddelil od Smeru. Bol akoby jediný na scéne. Po čase však začal Smer, ktorý sa predtým odmlčal, opäť komunikovať. A to veľmi intenzívne, pričom tak robí doteraz. A odvtedy sa začala konkurenčná súťaž. Dovtedy to bolo pre Hlas veľmi ľahké. Hlas vtedy začal jemne klesať a Smer rástol.
V jednej chvíli sa Smer rozhodol pre novú cieľovú skupinu. Bolo to v čase, keď bolo jasné, že ĽSNS bude mať problém. Marian Kotleba bol odsúdený, vedelo sa, že nebude kandidovať. Vtedy sa Smer začal orientovať na bývalých voličov ĽSNS, ľudí od 18 do 33 rokov. Prispôsobil tomu komunikáciu a čísla ukazujú, že im mladí voliči skutočne pribudli.
Takže to je hlavná príčina úspechu Smeru?
Smer najskôr komunikoval rovnaké témy ako Hlas a ukazoval bývalým voličom, že aha, my sme tí istí. To fungovalo do chvíle, kým Smer nezačal oslovovať voličov, ktorí sympatizovali s ĽSNS. Zdá sa, že v tej chvíli sa ich vzájomný súboj zastavil. Tí, ktorým bol sympatickejší drsnejší spôsob komunikácie, zostali v Smere. Ostatní boli v Hlase. Bolo to v čase, keď sa Hlas rozhodol ísť tak trochu vlastnou cestou – mať iný názor ako Smer, napríklad v téme očkovania.
Naplno to bolo vidieť pri téme vojny na Ukrajine. Smer a Hlas prestali mať spoločné témy a ich cieľová skupina sa rozdelila. Hlas začal v tej chvíli bojovať nielen so Smerom, ktorý sa snaží zobrať mu časť voličov, ale bojuje aj o voličov so stranami typu OĽaNO, Sme rodina, SaS či Progresívne Slovensko. Je to netypické, ale podľa čísel je to tak. Napriek tomu, že pri druhej voľbe sa stále Smer veľmi silno kryje s Hlasom, Hlas teraz loví v iných vodách.
V súčte majú obe strany zhruba 35 percent. Toľko kedysi mával Smer, kým neodišiel Peter Pellegrini. Nie je to teda tak, že niekdajší voliči Smeru sa vlastne len rozdelili do dvoch táborov?
Foto: Robo Hakl/Aktuality.sk
Foto: TASR/Martin Baumann
Foto: Instagram
Foto: TASR/Pavol Zachar Každý oslovuje voličov po svojom.
Je to úplne inak. Nezabúdajme, že Smer mal kedysi vo voľbách 44 percent. Táto minulosť sa dá veľmi ťažko sčítavať. Naozaj skôr vidieť, že Smer získal voličov ĽSNS a malých subjektov, ktoré mali podobnú rétoriku. Hlas zasa berie skôr elektorát bývalej vládnej koalície. Časť bývalých voličov Smeru bola v roku 2020 chvíľu v OĽaNO, takže nie je to také jednoznačné.
Stále však platí, že Smer a Hlas sú si navzájom najväčší konkurenti?
Sú, ale napríklad Smer má ako konkurenciu aj Republiku. Republika sa zasa lícuje s SNS, je to viac prepojené.
Trúfli by ste si v čase nášho rozhovoru, teda v polovici júla, odhadnúť, či získa viac hlasov Fico alebo Pellegrini?
Nie. Smer, Hlas a Progresívne Slovensko sú v zóne podobných čísel. Majú skoro totožné čísla už viac ako pol roka.
Takže o prvenstvo vo voľbách môže zabojovať aj Progresívne Slovensko?
Teoreticky áno.
Ktoré subjekty vo všeobecnosti majú potenciál vo voľbách zvíťaziť?
Aktuálne sa zdá, že hlavný súboj sa udeje medzi Smerom, Hlasom a Progresívnym Slovenskom. Republika, ktorá bývala štvrtá, je limitovaná tým, že jej volič sa kryje so Smerom aj s SNS. V praxi to znamená,
že viaceré subjekty budú zápasiť o rovnakého voliča. Igor Matovič možno prekvapí. On vedie súboj nielen s Demokratmi, ale aj s KDH a čiastočne so Sme rodina, čo sú tiež podobní voliči. Progresívne Slovensko môže byť prvé, ale aj štvrté či piate.
Progresívne Slovensko v uplynulých mesiacoch rástlo. Na čí úkor?
Na úkor voličov bývalej vládnej koalície. Bývalá koalícia začínala s ústavnou väčšinou,
volila ich obrovská väčšina ľudí. Keď sa teraz pozrieme na ich čísla, vidíme, že stratili drvivú väčšinu niekdajších voličov, ktorí niekam museli ísť. Tí z nich, ktorí nechcú voliť Smer, Hlas či povedzme KDH, nemali veľa iných možností ako Progresívne Slovensko.
Aj rast progresívcov sa však v posledných mesiacoch zastavil. To je spôsobené tým, že vznikli nové projekty. Zároveň platilo, že progresívci lákali voličov, lebo neboli vo vláde a nemohli niesť zodpovednosť za ten
marazmus. Po nástupe úradníckej vlády sa tieto rozdiely zotreli a v opozícii sú vlastne všetci. Strany bývalej koalície sa snažia dávať najavo, ako za všetko môže hlavne nová vláda a nie oni.
Znamená to, že vznik úradníckej vlády môže napríklad pomôcť OĽaNO?
Nielen OĽaNO, ale všetky štyri bývalé koaličné strany sa môžu tváriť, že sa ich už nič netýka.
Ktoré strany sú, naopak, najviac ohrozené?
V podstate zvyšok, možno okrem Republiky, ktorá má trocha vyššie čísla. Zvyknem hovoriť, že keď strana nemá svoju spodnú odchýlku aspoň dva mesiace nad piatimi percentami, tak je ohrozená. Môže mať v prieskume šesť percent, ale keď má spodnú odchýlku štyri a pol percenta, presne toľko môže mať aj v skutočnosti.
Problém dosiahnuť aspoň päť percent mali minimálne do júla Demokrati, ktorí keď vznikali, prezentovali sa ako to lepšie, čo bolo v OĽaNO. Majú expremiéra, viacero bývalých ministrov, známych poslancov, napriek tomu sa pohybovali okolo troch percent. Naopak, OĽaNO sa držalo celkom dobre. Prekvapil vás tento vývoj? Nie. Na Slovensku sú strany hlavne o lídrovi a jeho komunikácii. Igor Matovič má napríklad obrovský dosah na internete, neporovnateľný s Eduardom Hegerom. Zároveň už stihol pobehať desiatky miest a obcí po celom Slovensku. A keďže bol dlho jediný, kto robil takú aktívnu kampaň, boli toho plné médiá. Demokrati vtedy ešte len riešili, či sa budú spájať a kto bude na ich kandidátke. To Matovič neriešil, aby potom tri dni pred termínom odovzdania kandidátky oznámil koalíciu, a tým sa to skončilo.
Zároveň platí, že Igor Matovič mal asi osempercentnú dôveryhodnosť, verilo mu menej ľudí ako Kotlebovi.
A má sedempercentné preferencie. Celkom fajn, nie?
Ako to robí? Má natoľko verných voličov? Áno, má svojich verných prívržencov. U Demokratov je problém, že sa nedokázali dostatočne odlíšiť. Nedokázali byť ani takí razantní, ani autentickí v tom, že sú niečo nové, niečo iné. Tvárili sa, akoby mali v OĽaNO zviazané ruky a teraz už konečne môžu slobodne robiť tak dobre, ako chcú. To považujem za najväčší problém.
Môže Demokratom pomôcť, že do popredia vytiahli Andreu Letanovskú, ktorá je ich volebnou líderkou?
Myslím si, že je šikovný a múdry človek, ale je strašne málo známa. Ona nie je typ, ktorý
by vedel vyliezť na okno a mávať vlajkou, aby si ju ľudia všimli. Úlohou pani Letanovskej bude vysvetliť, kto vôbec je.
Aj líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka má problém s nižšou poznateľnosťou, v prípade Andrey Letanovskej to však bude zrejme ešte ťažšie. Presne tak. A je tu ešte jedna vec: Letanovská je veľmi slušný typ človeka. S blížiacim sa termínom volieb sa však budú debaty a diskusie zostrovať, pritvrdzovať. Nebudú o odbornosti, ale o tom, kto je aký drsňák, kto vyhrá a kto prehrá. Pre Andreu Letanovskú bude veľmi náročné, keď bude sedieť v diskusii s Igorom Matovičom alebo Robertom Ficom. Oni budú vedieť, že musia vyhrať, že musia toho druhého prekričať. Slušnosť a vzdelanie nebudú v takom prípade hlavnými benefitmi.
Keď sa vrátime k prezidentským voľbám v roku 2019, Zuzana Čaputová nebola prototypom veľkej drsňáčky, skôr naopak. A aj so slušnosťou dokázala zvíťaziť. Prezidentské voľby sú o osobe, to je niečo iné.
Takže s taktikou slušnosti sa v parlamentných voľbách nedá kalkulovať?
Ani nie. V prípade prezidentských volieb to bolo aj o ponuke. Mali sme roztrieštené hlasy, mali sme obrovské množstvo kandidátov. A keď bolo druhé kolo, už to bola Zuzana Čaputová verzus kandidát Smeru, ktorý sa necítil vo svojej koži v tom, akým spôsobom mal komunikovať.
V prípade Andrey Letanovskej je to iné. Bude musieť absolvovať obrovské množstvo diskusií, ktoré budú o tom, kto ich nejakým spôsobom prežije, a nie až tak o slušnosti či odbornosti. V júli napríklad debatoval v TA3 Richard Sulík s Milanom Uhríkom a Sulík Uhríka zomlel aj vďaka tomu, že má s debatami bohaté skúsenosti.
Spomínanej SaS sa v prieskumoch až tak nedarí. Paradoxom je, že politici OĽaNO ešte minulý rok radi opakovali, že SaS chce predčasné voľby, lebo má dobré čísla v prieskumoch. Čo uškodilo strane Richarda Sulíka? Prischol jej biľag strany, ktorá rozbíja vlády?
Tento biľag mali už aj predtým. S úsmevom by sa dalo povedať, že to nie je prekvapenie – to je technologická vlastnosť. Už veľmi nefungovalo, keď Igor Matovič opakoval, že sú rozbíjači vlád. Skôr im mohla uškodiť nejednoznačnosť hlavne v čase, keď sa rozpadala vláda. Ľudia akoby nevedeli, aký je názor SaS, čo chcú a čo nechcú. Často sa to menilo a to im uškodilo.
Druhá vec, ktorá im uškodila, je, že čiastočne stratili Bratislavu. SaS bývala bratislavskou stranou, teraz majú väčšinu elektorátu mimo Bratislavy, ktorú prepustili
Progresívnemu Slovensku. To je ich hlavná konkurencia. Čiže sa ukazuje, že progresívci rástli aj na ich úkor.
Opomenúť nemožno ani stranu Sme rodina. Boris Kollár priznal, že fyzicky napadol svoju expartnerku Barboru Richterovú. Je to typ kauzy, ktorá mu mohla uškodiť?
Na prvý pohľad to vyzeralo veľmi kriticky. Hlavne na začiatku kauzy, keď sa komunikovalo, že Boris Kollár sa nestará o niektoré svoje deti. A jedna z jeho hlavných imidžových vlastností, ktoré on komunikuje, je, že sa dokáže postarať o všetky svoje deti a vlastne aj o ľudí. Preto Sme rodina hovorí o nájomných bytoch, exekučných amnestiách a podobne.
Potom to prešlo do roviny fyzického konfliktu. Prvé čísla od kolegov ukazovali, že to nemalo nejaký dosah. Je dosť možné, že Kollárova osobná aura medzi jeho voličmi je silnejšia a že jeho elektorát to až tak neovplyvnilo.
Kto sú najväčší Kollárovi konkurenti?
Sme rodina nemá jeden dominantný subjekt, ku ktorému by išli jeho voliči. Napríklad zhruba polovica voličov Sme rodina hovorí, že by nevolila nikoho alebo by nevedela koho. Zvyšok sú SaS, Hlas, o niečo menej KDH a Progresívne Slovensko, ale to sú malé čísla, nie je tam nikto veľký. Napríklad 55 percent voličov Progresívneho Slovenska by na druhom mieste volilo SaS. A 52 percent voličov SaS by volilo progresívcov – v tomto prípade sú čísla jednoznačne dané. Sme rodina to má rôznorodé.
Vyplýva z toho, že Boris Kollár má verných voličov?
Veľa voličov Sme rodina hovorí, že by nevolilo inú stranu, takže relatívne áno.
Vyštudoval Fakultu multimediálnych komunikácií na Univerzite Tomáša Baťu v českom Zlíne. V agentúre AKO pracuje od roku 1997, od roku 2015 ako jej výkonný riaditeľ. Od roku 2013 je predsedom Slovenskej asociácie výskumných agentúr v marketingu (SAVA).
Začiatkom leta obsadili popredné miesto v predvolebnom dusne lovci medveďov. Napriek tomu bolo jasné, že skôr či neskôr sa v predvolebnej kampani objavia s veľkou pravdepodobnosťou témy z kultúrnych vojen.
Kultúrne vojny boli a sú na Slovensku už pravidelne rozbuškou konfliktov, látkou umŕtvujúcou rozumné debaty, náhradnou drogou bojovníkov všetkého druhu a emočným ohňom, v ktorom spoľahlivo zhoria ohľady aj tolerancia.
KONFLIKT ZAHLIENENÝ
PREDSUDKAMI A NEZNALOSŤOU
Kedysi dávno sa tomu hovorilo dogma alebo mravný zákon. Dnes sa stala módnou neprekročiteľná červená čiara. „Nepôjdeme s nikým, kto je za registrované partner-
stvá.“ „Nemôžeme vládnuť spolu s tými, ktorí uvoľnia prístup k potratom.“ „Gender je pre nás neprijateľný a nikdy nebudeme počúvať rozprávky o viacerých rodoch!“
Na začiatok je dôležité povedať jedno: rodenie detí, spolužitie homosexuálov a transrodoví ľudia patria do agendy ľudského života, a tak viac či menej aj do politiky. Pretože politikou a možnou agendou pre parlamentné voľby je nakoniec všetko – čierna stavba i lykožrút, najvyššia povolená rýchlosť, tresty za marihuanu, emisné kvóty aj právomoci obcí a miest. V istej chvíli sa do politiky dostanú veci veľké a malé, praktické aj hodnotové, všedné i výnimočné, historické aj také, ktoré trvajú kratšie než jeden deň.
Problémom je spôsob, akým sa kultúrno-etické otázky pravidelne prepašujú do volebných kampaní. Ten je totiž falošný, zákerný a manipulatívny. Presne taký, aby boli vo svojom živle pochybní spasitelia a politickí skrachovanci. S kultúrno-etickými témami sa narába vulgárne, bez znalostí faktov, vedeckých dát a súvislostí. A nakoniec predovšetkým (a žiaľ) bez otvorenej mysle, realizmu a dobrej vôle… Najvypuklejšou trápnosťou je, keď si svätý zápal v obrane tradičných hodnôt osvoja ľudia typu Boris Kollár. Politika pravidelne „porodí“ všakovaké úlety, ale nie je dôvod rezignovať na elementárny súlad medzi osobným charakterom politika a agendou, ktorou chce zmeniť (alebo lepšie povedané zachovať) malý slovenský svet.
Takto vyzerá základný rámec, v ktorom sa odohrávajú naše kultúrno-politické vojny. Do zápolenia je zapojených toľko pochybných existencií a nedôveryhodných postupov, že realistickí voliči po istom čase nemôžu o hodnotových súbojoch ani len počuť. Radšej preorientujú svoju pozornosť na výšku daní, ekonomický rast, kvalitu vysokého školstva a zdravotníctva. Alebo rezignujú na právo voľby úplne. Nie je to poctivé, lebo život – individuálny aj spoločenský – má množstvo vrstiev a s nimi spojených otázok. Nikto sa im však v súčasnom stave vecí nemôže čudovať.
Štandardný konzervatívno - liberálny konflikt je zahlienený podrazmi a predsudkami. Ideovo zrovnaní politici hrajú druhé husle. Muziku totiž pritvrdzujú samozvanci, pripravení hocikedy vyhecovať vášne svojho mikrostáda.
OD PRAGMATIKOV
K NEBEZPEČNÝM BLÁZNOM
Kultúrno-etická mapa slovenskej politickej scény je napriek prvému dojmu pomerne unavená. Stačí malá iskra, aby ukázala svoju silu. V tejto chvíli však pôsobí pomerne letargicky.
Smeru ide o iné „tradičné hodnoty“: prím hrá vlastná bezpečnosť a ochrana pred dô-
sledkami minulosti. Ficovu rodinu drží pohromade najprimitívnejšie spojivo. Hlasu sa na kultúrno-etických témach neľúbi zložitosť a nutnosť vyhraniť sa. Stavili na sociálny populizmus. Má svoje kúzlo. Nakoniec, pre voličov Hlasu sú dôležitejšie veci ako pocit, že zostávajú verní mravným princípom. Socialisti tejto béčkovej verzie sú len o čosi modernejší od verzie A – teda Smeru. Naopak, progresívni by bez snahy nanovo narysovať kultúrny rámec krajiny stratili zmysel svojho politického bytia. Nemôžu inak. Ich najväčšou výzvou je presvedčiť,
že progres v kultúrno-etických otázkach neznamená koncentráky pre inak zmýšľajúcich. Nateraz by stačilo, keby okrem svojich modernizačných plánov dôsledne upozorňovali na individuálny rámec morálnych rozhodnutí. Nemusia byť z toho nadšení, ale slovenské tempo zmeny je naozaj veľmi opatrné. Liberalizmus Sasky je z inej sorty. V rámci dravého prístupu k životu a jeho možnostiam niet veľa času a chuti na detaily.
Obyčajní sa na kultúrno-etickej agende rozdelili. Matovičov zvyšok potrebuje
takto zarámcovať zmysel svojej existencie – proti mafii, proti úpadku, proti úchylkám a vlastne proti všetkým. Náhodne namiešaný mix kandidátov má rozdielnu mieru vzdelania, charakteru i odhodlania. Čo z toho vylezie, nevie dnes nikto odhadnúť. Odídenci od Matoviča, ktorí sa všelijak preskupili a nanovo zišli pod značkou Demokrati, chcú pôsobiť umiernene a nesebecky so zmyslom pre spoločenský súhlas bez kultúrno-etických barikád. Niekomu to je sympatické, avšak priatelia principiálnych postojov sú rozmrzení.
DOHNEDA ZAFARBENÍ BOJOVNÍCI
Najväčšie obavy vzbudzujú dohneda zafarbení obrancovia hodnôt z Republiky a SNS. Vo vzťahu k nim stačí intuícia. Nezaslúžia si ani gram dôvery. Ich antimodernizmus je strašidelný. Nesprávajú sa o nič lepšie ako Vladimir Putin, ktorý bez hanby označí západnú civilizáciu za homosexualizmus a svoju patologickú náchylnosť k agresii vyhlási za ochranu svätých hodnôt. Takto naozaj nie!
V Sme rodina majú na hodnoty Krajniaka a na ich výsmech rovno predsedu. Táto partaj hádam najviac dokumentuje úpadok aj absurditu slovenského politického úsilia o konzervovanie tradičnej mravnosti.
Kresťanskí demokrati sa cítia byť v kultúrno-etických otázkach tými najpovolanejšími. Nie sú pritom schopní prekonať svoj úzky konfesionálny charakter. Napriek mnohým zlyhaniam ide o jednu z mála štandardných strán, vytrénovanú v zápasoch o kvalitu (a vôbec prežitie) slovenskej demokracie. Aj preto by sa od KDH očakávala vyššia miera veľkorysosti a ochoty ísť do kompromisov. Lebo ako sa hovorí: „Život ťa naučí!“
Väčšina politického planktónu zo záveru predvolebného rebríčka je na kultúrno-etických otázkach priamo stvorená. Bez nich by im nezostalo nič, ani len stranícke tričká a podpaľač na vatry zvrchovanosti a podobné pohanské rituály.
MEDZI PRINCÍPMI A KOMPROMISMI
Jeden problém je principiálny. Skoro až neriešiteľný. Ak je to s tradičnými hodnotami, mravnými zákonmi a odvekými pravidlami ochrany života také jasné (aspoň pre ich ochrancov), neexistuje priestor na kompromisy. Práve kompromisy, dohody a stredové riešenia pritom umožňujú demokracii fungovať. Sú takpovediac olejom schopným uviesť mocenské a spoločenské systémy do chodu tak, aby sa nezasekli a nikto sa (alebo aspoň nie mnohí) neocitol úplne mimo. Ochota akceptovať nevyhnutnú mieru kompromisu je predpokladom prežitia. Bez nej sa aj slovenská spoločnosť rozpadne na množinu navzájom sa nenávidiacich skupín. V takom prípade budúcnosť nebude mať nič spoločné s moderným inšpira-
tívnym životom. Zvrhne sa na nekonečný seriál podozrievania a vzájomných averzií.
Vzniká priestor pre duchovných učiteľov a zrelých náboženských lídrov. Nemôžu za svoju životnú misiu naďalej považovať iba vzbudzovanie pocitov viny (alebo nedosiahnuteľných ideálov) vo svojich poslucháčoch. Nezostáva im nič iné ako rozprávať o odvahe rešpektovať svet v jeho zložitosti. To nebude útek, ale návrat do hry.
NÁBOŽENSTVO POUŽITÉ A ZNEUŽITÉ Slovenský konflikt v kultúrno-etických témach je dlhodobo poznačený politickým
Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
zneužívaním náboženstva. Stará poučka hovorí, že ľuďmi najviac hýbu sex a náboženstvo. V tejto veci ide o spojenie oboch, a tak aj výsledok je strašidelný. Bez väčšej námahy o teologickú reflexiu sa predpokladá, že kresťania sú odporcovia registrovaných partnerstiev a v prípade potratov musia čakať od štátnej moci nekompromisné vymáhanie Božích prikázaní.
Pritom všetko je zložitejšie. Kresťanská zvesť nesmie byť zásterkou politickej ideológie a nástrojom v rukách tých, ktorí sa potrebujú dostať hlava-nehlava, Kristus-Nekristus ku kormidlám a korytám.
Šéf Sme rodina Boris Kollár po nehode. V služobnej limuzíne sa počas lockdownu viezla aj bývalá finalistka Miss Universe.
Boris Kollár počas dovolenky na Kube s mafiánom Jurajom Ondrejčákom a Tomášom Rajeckým z mafiánskych zoznamov.
tojnosť každého človeka, rovnosť všetkých a nasadenie pre úbohých, chudobných, odmietnutých, bezmocných, menšinových či nepochopených.
Treba si pozorne všimnúť, že mnohí kritici spolitizovaného slovenského kresťanstva dokážu žiť autenticky, rozumejú dobru a službe. A spravili pre spoločenstvo tisíckrát viac ako naštartovaní politickí križiaci.
Slovenské kultúrne vojny už majú vlastnú históriu. Historik Miloslav Szabó ich skúma – od Hlinku až po Kuffu. Poukazuje na to, že v apríli 1942, v čase rozbiehajúcich sa deportácií židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, sa nitriansky biskup Karol Kmeťko obrátil na ministra Alexandra Macha s otázkou, či je ochotný revidovať československú legislatívu tak, aby bola garantovaná nerozlučiteľnosť manželského zväzku. Výsledkom týchto snáh bol návrh na skomplikovanie rozvodov. Vláda mala potvrdiť, že je „katolícka“, ale návrh zákona sa nakoniec kvôli udalostiam Slovenského národného povstania prepadol do zabudnutia.
Nezaškodí vnímať tieto historické paralely. Tradičné hodnoty sú širšie, ako si myslia tí, ktorí o nich radi rečnia. Nie sú výsadou politikov s nacionalistickými fantáziami. A je absurdné, keď si politickí a náboženskí lídri pri záchrane jedných hodnôt vôbec nevšimnú iné. Žiaľ, mnohí, ktorí v predvolebnej kampani chcú byť za Boha a národ, sú nakoniec aj za silného vodcu. Opovrhujú liberálnou demokraciou ako niečím úpadkovým, odsúdeným na zánik. Tak odhaľujú svoj pravý charakter.
V tejto chvíli neexistuje žiadna rozumná nádej na to, aby sa takzvané kultúrne vojny spakovali preč z predvolebnej kampane. Je to vlastne v poriadku, „nielen chlebom je človek živý“. Úradnícka vláda raz skončí a príde znovu na rad politika v dobrom i zlom. Povznášajúci charakter skutočných hodnôt je však niečo iné ako spolitizované zneužitie emócií a vystrašenosti bežného voliča. Najhoršie je, keď si kultúrno-etické otázky bez kúska hanby prisvoja nekultúrni a nemravní.
V kresťanstve pritom ide o dospelú životnú stratégiu postavenú na všeľudskej láske, dobrote a súcite. Blúznenie o jedinej, jedinečnej a nezmeniteľnej forme rodiny nemá nič spoločné s vernosťou kresťanskej podstate. Boli časy, keď sa biblickými textami obhajovalo otroctvo alebo ignorovanie ženských práv. Stačilo skúsiť doslovný výklad niekoľkých veršov v spojení s namyslenosťou a odvahou interpretovať Božiu vôľu. K tomu sa pridala likvidácia oponentov v cirkvi a teológii.
Dnes si nikto nedovolí obhajovať otroctvo. Aj takých, ktorí sú ochotní hlásať, že
ženy nemajú čo voliť alebo sa samostatne rozhodovať, je málo. Sekulárne štáty nezávislé od náboženstva sú vnímané ako samozrejmosť. Keď však príde reč na registrované partnerstvá alebo citlivosť voči transrodovým ľuďom, z mnohých sa stávajú kresťanistickí fundamentalisti. Náboženským lídrom sa do osvety nechce. Buď na ňu mentálne nemajú, alebo sa jej bránia, pretože riskujú svoje pozície. Je škandálom, že slovenské kresťanstvo sa stále nedokáže vrátiť k pravému, vyrušujúcemu charakteru zdravého náboženstva. Pre zdravé náboženstvo je prioritou dôs-
Politici, ktorí stále a vo všetkom kopírujú nálady a predsudky či obavy ľudu, sú zbabelí a nebezpeční. Je čas, aby aspoň niektorí z nich otvorili v kampani nové pohľady a vyrušovali. Nejde o to, aby jeden nacionalisticko-konzervatívny tábor vystriedal druhý. Nastal čas, aby niekto poňal tradičné hodnoty netradičným spôsobom. Nakoniec sa môžu stať príťažlivými pre mnohých. Nemôže však ísť stále výlučne o potraty, homosexuálov a gender. Modernizácia Slovenska nikomu neublíži, ak za ňou bude jeden veľký ideál spokojnejšieho a rovného života pre všetkých.
Georgea Santayanu platí
pri voľbách dvojnásobne.
Vývoj so sebou prináša spoločenské zmeny, na ktoré musia reagovať aj politické strany. Ak stratia kontakt s dobou, stratia i voličov. Veď načo voliť stranu, ktorá nereaguje na aktuálne, hoci dnes často domnelé problémy? Zmena rétoriky je prirodzená a pochopiteľná.
Druhým dôvodom zmeny sú stranícke zemetrasenia, štiepenia a s tým spojené hľadanie novej tváre, aby politická strana dokázala konkurovať. V poslednom volebnom období sme videli takých prípadov hneď niekoľko. Ich typickým sprievodným javom bol radikálny obrat a rezolútne dištancovanie sa od vlastnej minulosti.
Asi najvýraznejšie sa to prejavilo pri strane Smer. Subjekt je na scéne od roku 1999 a dlhé roky bol lídrom. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej však zdiskreditovaný predseda Robert Fico musel odstúpiť z funkcie premiéra a do popredia sa dostal niekdajší podpredseda Smeru Peter Pellegrini. Kolízia dvoch lídrov sa skončila odchodom „Pelleho jedenástky“ a vznikom Hlasu. Smer sa okamžite prepadol v popularite a dlhoročný premiant prieskumov sa ocitol pod hranicou desať percent. Analytici a komentátori pomaly začali písať Ficovej strane nekrológ.
Priskoro. Fico sa pozbieral a stranu po troch rokoch dostal opäť na vrchol prieskumov. Problém je v tom, aké nástroje použil. Okrem oprávnenej kritiky vlády sa uchýlil ku konšpirovaniu, k nadbiehaniu Kremľu a spochybňovaniu skutočného vinníka vojny na Ukrajine.
PREDSEDA
Krisztián Forró
PODPREDSEDOVIA
Szabolcs Mózes
ZALOŽENIE STRANY
22. 10. 2019
POLITICKÁ ORIENTÁCIA stredová pravica orientovaná na maďarskú menšinu
Foto: David Ištok/Aktuality.sk
KAUZY A ŠKANDÁLY odchod krídla Mosta-Hídu krátko pred voľbami 2023 podpora politiky maďarského premiéra Viktora Orbána deklarovali zámer zrušiť Benešove dekréty
Zastúpenie vo vláde NIE
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 2,3 milióna eur (cez stranu MKS)
Foto: David Ištok/Aktuality.sk
Od roku 2021 do mája 2023 úradoval kabinet Eduarda Hegera.
Vyštudovaný právnik zahodil všetky zábrany a rozhodol sa vyťažiť maximum z antisystémového elektorátu, ktorému sa prihovára ako kritik systému. Bez ohľadu na fakt, že na politickej scéne nie je zrejme nikto väčším stelesnením systému ako Fico.
Druhým príkladom je Republika Milana Uhríka. Strana vznikla rozkolom v extrémistickej ĽSNS, kde si chcel vedúcu úlohu poistiť odsúdený Marian Kotleba. Uhríkovcom sa to nepáčilo, a tak si založili konkurenčný subjekt. Zelené mikiny vymenili za obleky a naoko sa začali dištancovať od vlastnej minulosti. Dokonca až do tej miery, že niektorí členovia Republiky vstúpili do Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Facebookový účet s menom Milan Mazurek pritom v minulosti spochybňoval holokaust. A to je iba jeden z mnohých príkladov mentálneho nastavenia chlapcov z Republiky.
Smer a Republika patria medzi najvypuklejšie príklady strán, ktoré otočili o pomyselných 180 stupňov. Nevyhovujúcej minulosti sa však počas kampane pokúša zbaviť napríklad aj hnutie OĽaNO, ktoré sa po rozpade vlády začalo tváriť, že v predchádzajúcich troch rokoch bol na Slovensku pri moci niekto iný.
Aj preto je dobré poznať minulosť politických strán. Veríme, že zorientovať sa vám pomôžu aj stručné vizitky strán a hnutí. Našou ambíciou nebolo priniesť komplexné profily, ale upozorniť na vybrané fakty z minulosti.
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
Grafy kopírujú volebné modely, čo sú odhady výsledku volieb v čase realizácie prieskumu. S menšou váhou započítavajú aj odpovede respondentov, ktorí si nie sú istí, či by šli voliť a koho by volili. Použité dáta sa vzťahujú k mesiacom, keď bol prieskum uskutočnený.
PREDSEDA
Eduard Heger
PODPREDSEDOVIA
Andrea Letanovská, Miroslav Kollár, Andrea Cocherová, Jaroslav Naď
ZALOŽENIE STRANY
25. 1. 2018, pôvodne strana Spolu, od 16. 3. 2023 Demokrati
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
stredopravá, liberálny konzervativizmus
KAUZY A ŠKANDÁLY
ministerstvo životného prostredia vedené
Jánom Budajom (vtedy nominant OĽaNO, neskôr Demokrati) pridelilo dotáciu rodinnej firme ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana (vtedy nominant OĽaNO)
utečeneckú krízu z Ukrajiny riešila firma, ktorej šéf sa osobne poznal s Eduardom Hegerom (vtedy OĽaNO)
Hegerovo zavádzanie o dostavbe nemocnice Rázsochy Hegerov exporadca, advokát Michal Miškovič dostával štátne zákazky za státisíce eur od úradov v gescii OĽaNO. Od júla 2017 je obžalovaný v kauze falšovania podpisov, súdy zatiaľ nerozhodli.
Zastúpenie vo vláde 2023 (OĽaNO, Za ľudí, Sme rodina; poverený premiér Eduard Heger ohlásil začiatkom marca 2023 odchod z hnutia OĽaNO a následne vznik strany Demokrati, kam prešli aj niekoľkí ministri a poslanci)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 0 eur
PREDSEDA
Peter Pellegrini
PODPREDSEDOVIA
Denisa Saková, Richard Raši, Erik Tomáš, Zuzana Dolinková
ZALOŽENIE STRANY
11. 9. 2020
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
sociálna demokracia, stredoľavicová
KAUZY A ŠKANDÁLY obvinenie straníka Petra Žigu z korupcie kontroverzná „výpožička“ luxusných automobilov (automobil Volkswagen Touareg so šoférom od SAD Zvolen, automobil Volvo V90 od sestry) trojica kajúcnikov obvinila Petra Pellegriniho z prijatia úplatku v korupčnej kauze prideľovania štátnych IT zákaziek – Mýtnik
Zastúpenie vo vláde
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 0 eur
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREDSEDA
Milan Majerský
PODPREDSEDOVIA
Marián Čaučík, Igor Janckulík, Tomáš Merašický
ZALOŽENIE STRANY
23. 2. 1990
POLITICKÁ ORIENTÁCIA kresťanská demokracia, konzervativizmus
KAUZY A ŠKANDÁLY
cez stranícky účet išli peniaze od podnikateľa
Rudolfa Hrubého na kampaň kandidáta na primátora
Bratislavy Rudolfa Kusého (Pozn. red.: Do zoznamu sme nezahrnuli kauzy a prešľapy, ktoré sa spájali s bývalým vedením KDH. Milan Majerský je predsedom strany od roku 2020.)
Zastúpenie vo vláde
1990 – 1992 (VPN, DS, KDH)
1992 – 1994 (SDĽ, DÚ, KDH)
1998 – 2002 (SDK, SDĽ, SMK, KDH, SOP. Politici KDH kandidovali na kandidátke SDK, KDH podpísalo koaličnú zmluvu v roku 2000.)
2002 – 2006 (SDKÚ, SMK, ANO, KDH)
2010 – 2012 (SDKÚ-DS, SaS, KDH, Most-Híd)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 2,8 milióna eur
OBYČAJNÍ ĽUDIA A NEZÁVISLÉ OSOBNOSTI (OĽANO)
PREDSEDA
Igor Matovič
PODPREDSEDOVIA
predsedníctvo: Michal Šipoš, Erika Jurinová, Peter Pollák, Natália Milanová, Július Jakab, Roman Mikulec, Marek Šefčík, Milan Potocký, Milan Vetrák
ZALOŽENIE STRANY
11. 11. 2011
POLITICKÁ ORIENTÁCIA konzervativizmus
KAUZY A ŠKANDÁLY nákup vakcíny Sputnik
Igor Matovič usvedčený z plagiátorstva poslanca Jána Heráka obvinili zo sexuálneho zneužívania maloletých dievčat (vzdal sa mandátu) miliardový balíček pre rodiny presadili proti vôli koaličného partnera a s pomocou ĽSNS
Zastúpenie vo vláde
2020 – 2022 (OĽaNO, Sme rodina, SaS, Za ľudí) 2022 – 2023 (OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí)
2023 (OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí, Demokrati)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 19,9 milióna eur
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Koalícia potrebuje minimálne 7 percent na vstup do NR SR.
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREDSEDA
Michal Šimečka
PODPREDSEDOVIA
Lucia Plaváková, Tomáš Valášek, Martin Hojsík, Michal Truban, Irena Bihariová
ZALOŽENIE STRANY
27. 11. 2018
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
sociálny liberalizmus
KAUZY A ŠKANDÁLY
hnutie pred voľbami 2020 poznačil škandál vtedajšieho predsedu Michala Trubana spojený s užívaním drog, ku ktorému sa priznal na prednáške pred vysokoškolákmi
Zastúpenie vo vláde NIE
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 2 milióny eur
KAUZY A ŠKANDÁLY
PREDSEDA
Milan Uhrík
PODPREDSEDOVIA
Milan Mazurek, Miroslav Suja, Ondrej Ďurica
ZALOŽENIE STRANY
12. 7. 2002; v podobe, ako ju poznáme od 9. 3. 2021
POLITICKÁ ORIENTÁCIA národný konzervativizmus
Milan Mazurek v minulosti popieral holokaust, v roku 2019 bol odsúdený za rasistické výroky obvinenie podpredsedu strany Miroslava Suju z porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku nedôveryhodné financovanie predvolebnej kampane Ondrej Ďurica bol spevákom neonacistickej kapely Biely odpor
Zastúpenie vo vláde NIE
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 0 eur
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREDSEDA
Richard Sulík
PODPREDSEDOVIA
Karol Galek, Branislav Gröhling
ZALOŽENIE STRANY
27. 2. 2009
POLITICKÁ ORIENTÁCIA liberálna pravica
PREDSEDA
Boris Kollár
PODPREDSEDOVIA
Milan Krajniak, Peter Pčolinský, Petra Krištúfková, Jozef Vašuta, Jozef Lukáč
ZALOŽENIE STRANY
5. 10. 2015, pôvodne sa strana volala Strana občanov Slovenska a vznikla v roku 2011
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
konzervatívny stred
KAUZY A ŠKANDÁLY
krátko pred vypuknutím vojny na Ukrajine Richard Sulík spochybňoval sankcie proti Rusku
kritika protipandemických opatrení netransparentnosť pri organizovaní slovenského zastúpenia na Expo Dubaj (chýbajúce faktúry) Sulíkova dcéra cestovala do Dubaja s oficiálnou delegáciou (cestu si vraj hradila sama) kauza Sasanka (esemesková komunikácia a videozáznam stretnutia vtedajšieho šéfa parlamentu Richarda Sulíka a medzičasom odsúdeného Mariana Kočnera)
Zastúpenie vo vláde 2010 – 2012 (SDKÚ-DS, KDH, SaS, Most-Híd)
2020 – 2022 (OĽaNO, Za ľudí, SaS, Sme rodina)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 5,2 milióna eur
KAUZY A ŠKANDÁLY
Boris Kollár a Petra Krištúfková získali tituly za plagiáty Kollár si písal s klientkou resocializačného zariadenia Čistý deň
Kollár priznal, že pred rokmi udrel matku svojich detí obvinenie poslancov strany (Martin Borguľa, Patrick Linhart)
papalášizmus (cesty Štefana Holého do Londýna počas pandémie, bývalá miss počas zákazu vychádzania v Kollárovej služobnej limuzíne)
pokračovanie v nevýhodnej zmluve so Skytollom Kollárove styky s mafiou obvinenie nominanta Sme rodina, exšéfa SIS Vladimíra Pčolinského z korupcie
Zastúpenie vo vláde 2020 – 2022 (OĽaNO, SaS, Za ľudí, Sme rodina) 2022 – 2023 (OĽaNO, Za ľudí, Sme rodina, nestraníci)
2023 (OĽaNO, Za ľudí, Demokrati, Sme rodina, nestraníci)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 6,9 milióna eur
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
SMER
PREDSEDA
Robert Fico
PODPREDSEDOVIA
Juraj Blanár, Ladislav Kamenický, Ľuboš Blaha, Richard Takáč, Erik Kaliňák
ZALOŽENIE STRANY
8. 11. 1999
POLITICKÁ ORIENTÁCIA
sociálna demokracia, konzervatívna ľavica
KAUZY A ŠKANDÁLY
únos Vietnamca
mafia v polícii rozhovory na poľovníckej chate s oligarchom Miroslavom Bödörom kompromateriály na politických oponentov (Andrej Kiska, Igor Matovič)
Zastúpenie vo vláde
2006 – 2010 (Smer, ĽS-HZDS, SNS)
2012 – 2016 (Smer)
2016 – 2020 (Smer, SNS, Most-Híd, Sieť)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 14,7 milióna eur
PREDSEDA
Andrej Danko
PODPREDSEDOVIA
Dagmar Kramplová, Janka
Beňáková Tulisová, Milan Garaj, Ján Krišanda, Mário Maruška, Peter Pamula, Milan Staňo, Zdenko Čambal
ZALOŽENIE STRANY
7. 3. 1990
KAUZY A ŠKANDÁLY plagiátorstvo Andreja Danka
Dankove kapitánske výložky
Dankove telefonáty s Kočnerovou volavkou Alenou Zsuzsovou podozrenia z korupcie v kauze Dobytkár (jeden z kľúčových aktérov kauzy Martin Kvietik bol považovaný za oligarchu stojaceho za SNS) otvorená náklonnosť k Rusku (SNS blokovala bezpečnostnú stratégiu, kde sa spomínalo Rusko ako hrozba)
Zastúpenie vo vláde
1992 – 1994 (HZDS, SNS)
1994 – 1998 (HZDS, ZRS, SNS)
2006 – 2010 (Smer, ĽS-HZDS, SNS)
2016 – 2020 (Smer, SNS, Most-Híd, Sieť)
Príspevok zo štátneho rozpočtu za posledné voľby 1,3 milióna eur
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
PREFERENCIE OD ZAČIATKU ROKA 2023
Výpočty: Michal Škop, Kateřina Mahdalová
Zdroj: mandaty.sk, AKO, FOCUS, IPSOS, Median, NMS, Polis, Actly
Hoaxy i papagájovanie ruskej propagandy sa stali súčasťou predvolebnej kampane. Expert na informačnú bezpečnosť Tomáš Kriššák vysvetľuje, ako nenaletieť politikom, ktorí si vďaka toxickej agende zvyšujú šance na zisk lukratívnych kresiel.
Začiatkom leta zahrnuli politici voličov nesplniteľnými sľubmi aj strašiakmi v podobe konšpirácií. Čo má volič robiť, aby sa nestratil v množstve protichodných informácií?
Na Slovensku máme ponuku médií a zdrojov, ktoré dlhodobo prinášajú objektívne a neskreslené informácie. Každému odporúčam, aby si znova obnovil návyk získavať informácie z médií, ktoré majú zavedené profesionálne novinárske a etické štandardy. Človek tak získa prístup k dôležitým informáciám v komplexnej podobe. Naopak, z digitálnych platforiem a sociálnych sietí treba čerpať minimum informácií. Práve tie sú totiž naplnené nezmyslami a nekvalitným obsahom, ktorý manipuluje, snaží sa získať našu pozornosť a zmiasť nás.
Z najnovšieho výskumu Reuters Institute však vyplýva, že záujem ľudí o štandardné médiá klesá. V čom vidíte príčinu? Ľudia sú prirodzene náchylní hľadať ľahšiu cestu. Keď sa majú v niečom zorientovať, hľadajú krátky formát a tomu zodpovedajúcu platformu. Štandardné médiá, ktoré si dávajú na obsahu záležať, sa tak stávajú neatraktívnymi. Ľudia by sa však mali zamyslieť nad tým, kde je pridaná hodnota. Mali by opustiť fastfoodovú cestu „konzumácie“ informácií a vrátiť sa k tomu, že informácie budú „konzumovať“ pomaly, racionálne, s plným zapojením pozornosti a kritickým úsudkom.
Čo konkrétne to znamená v praxi?
Podobá sa to zdravému stravovaniu. Základný princíp spočíva v tom, že si na jedlo musíte nájsť dostatok času: pripraviť si po-
krm z kvalitných a zdravých surovín a jesť pomaly. Ak sa chcete zdravo stravovať, nepôjdete do prevádzok rýchleho občerstvenia, kde si kúpite kalorickú bombu plnú cukrov a tukov. Hoci sa rýchlo zasýtite, z dlhodobého hľadiska budete na tom, čo sa týka zdravia, horšie.
A podobne to funguje s informáciami. Treba vyhľadávať najkvalitnejšie zdroje informácií, čo si však vyžaduje čas a úsilie. Úsilie musíte vynaložiť vy ako konzumenti, pretože trh zvýhodňuje tých, ktorí prinášajú niečo rýchle a menej kvalitné.
Ste expertom na informačnú bezpečnosť – ako ste z tejto pozície vnímali prvú fázu kampane a možné riziká spojené s jej ovplyvňovaním?
Z otvorených dát sme videli, že niektorí politici, obzvlášť extrémisti a extrémni populisti, mali blízko k reprodukcii ruských a proruských naratívov. Bolo zrejmé, že cieľavedome pracovali s rôznymi psychologickými manipuláciami, propagandou a klamstvami. Tie v spoločnosti vytvárajú vieru vo veci, ktoré nie sú pravdivé, a ovplyvňujú morálku aj hodnotové ukotvenie obyvateľov.
Výsledkom je, že ľudia čoraz viac dôverujú falošným naratívom, ktoré im nahovárajú, že po zavedení režimu neslobody sa budú mať lepšie, prípadne sa budú mať horšie tí, na ktorých extrémisti ukazujú prstom a robia z nich pomyselné terče. A to sú nebezpečné psychologické operácie, ktoré Slovensko opakovane zažilo v dvadsiatom storočí. Vtedy to viedlo k najhorším zločinom a tragédiám v našej histórii, na čo by sme nemali zabúdať.
Exminister obrany Jaroslav Naď už v máji vyhlásil, že Ruská federácia sa snaží ovplyvňovať volebnú kampaň v prospech strany Smer. Existovali o tom konkrétne dôkazy?
Stačilo sa pozrieť na to, čo písali začiatkom leta ruské médiá, a rýchlo ste objavili styčné body s Naďovými tvrdeniami. Roberta Fica chválil pre jeho proruskú komunikáciu a pozície vplyvný prokremeľský web, ktorý napísal: „Spoliehame sa na vás, pán Fico.“
Rusi dlhodobo investujú obrovské množstvo peňazí a času do toho, aby vytvárali polarizačný obsah, ktorý rozdeľuje spoločnosť. Liberalizmus je umelo vykresľovaný tak, aby v ľuďoch vyvolal až emocionálne, afektované správanie, keď na liberalizmus reagujú s takmer animálnou nenávisťou.
Rusi to robia celkom otvorene minimálne cez facebookový účet ruskej ambasády na Slovensku, ktorá bola najaktívnejšia zo všetkých ruských ambasád v Európe. Okrem toho existujú ďalšie otvorené skupiny na sociálnych sieťach a rôzne youtubové kanály, ktoré manipulujú slovenskou verejnosťou. Vytvárajú skupinu ľudí, ktorá svetu nerozumie na základe objektivity, ale na základe propagandistických konštruktov.
Predstavu o podobe ovplyvňovania volebnej kampane si možno urobiť na základe volieb v USA. Ruský oligarcha Jevgenij Prigožin otvorene priznal, že zasahovali do volieb.
V USA existovali trollie farmy. Cieľom bolo vytvárať fiktívne účty a skupiny, ktoré následne umelo polarizovali americkú spoločnosť. Na základe skupín sa organizovali
Foto: David Ištok/Aktuality.skpodujatia, ktoré mali dostať Američanov do ulíc, primäť ich k vzájomnej konfrontácii a zvýšiť tak polarizáciu americkej spoločnosti. Kampaň odštartovali v roku 2015 testom na Twitteri – vytvorili falošné účty, ktoré tvrdili, že sa ľudia otrávili pokazeným morčacím mäsom pred Dňom vďakyvzdania. V skutočnosti išlo o test, nakoľko efektívne sú digitálne platformy pri manipulácii a ovplyvňovaní verenej mienky.
Z marcového prieskumu agentúry Globsec vyplynulo, že viac ako polovica Slovákov viní z vojny na Ukrajine Kyjev alebo Západ. Znamená to, že slovenskí politici s proruským naratívom cielia práve na túto skupinu?
Šírenie prokremeľskej propagandy je pre politikov iba nástrojom, ktorým sa snažia dostať k podpore od určitej skupiny obyvateľstva. Je to však vedomé postavenie sa za zlo. Je to nečestné, nebezpečné a zločinné, keď sa takáto propagandistická činnosť priamo prelieva aj do politickej kampane.
Na Slovensku však existuje aj skupina ľudí, ktorá nepatrí medzi obdivovateľov Vladimira Putina, no zároveň sa stráca v množstve protichodných informácií. Ako s nimi komunikovať?
Mali by sme viesť rešpektujúci dialóg s čo najväčším počtom ľudí o tom, čo sa v skutočnosti okolo nás deje. Nielen o súčasnosti, ale aj minulosti. Cesta k poznaniu vedie cez vzdelávanie a dialóg.
Chodím roky po slovenských školách a regiónoch. Snažím sa čo najviac priniesť medzi ľudí poznanie a objektivitu. Nedávno som bol napríklad v škole na Orave a rozprával som sa so študentmi, ktorí budú čoskoro maturovať. Pýtal som sa ich, kto začal druhú svetovú vojnu. Nevedeli. A potom jeden z nich so širokým úsmevom vyhlásil, že Američania. Nepovedal som mu, že je hlupák. Naopak, začal som mu slušne vysvetľovať, ako to bolo so začiatkom druhej svetovej vojny. A že na Poľsko zaútočil Hitler, ktorému pomáhal aj slovenský vojnový štát. To bolo pre študentov šokujúce. Keď som im povedal o pakte Molotov-Ribbentrop, o neútočení medzi Nemeckom a Ruskom a o tajnom dodatku o rozdelení si Poľska, zrazu sa v tom vedeli zorientovať.
Každý z nás musí robiť viac pre to, aby sme do našich komunít, rodín, tímov a medzi kolegov prinášali dôležité témy a ukazovali pravdu cez fakty. Ako hovoril Milan Rastislav Štefánik: pravde veriť, pravdu žiť, pravdu brániť.
Na základe čoho by sa mali voliči rozhodovať pri výbere kandidátov a rozlišovať medzi faktami a hoaxami, medzi nesplniteľnými sľubmi a reálnymi možnosťami?
Každému by som odporučil volebnú kalkulačku, vďaka ktorej zistí, nakoľko sa jednotlivé strany a politici zhodujú s jeho hodnotami a názormi. Nie na základe deklarovaných
sľubov, ale na základe toho, čo konkrétne je o danej politickej strane známe.
Pri výbere kandidátov si stačí pozrieť ich históriu a vyjadrenia. Ak niekto sľuboval, že postaví tisícky nájomných bytov a nestojí ani jeden, tak je isté, že tára. Ak bol niekto viacnásobným premiérom a obviňuje iných, ktorí pri moci neboli alebo boli veľmi krátko, že môžu za súčasnú situáciu na Slovensku, je zrejmé, že sa vyviňuje a presúva zodpovednosť na politických konkurentov.
Existujú nejaké parametre, ako rozoznať nedôveryhodných politikov od dôveryhodných?
Jediný rozhodujúci parameter je reputácia. A reputáciu si môže človek overiť napríklad na základe pravdivosti výrokov politikov. Ak nemáte čas dohľadať si všetky informácie, osvedčeným nástrojom je projekt Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť – Demagog.SK. Autori projektu sledujú politické debaty a vyhodnocujú, ktoré z tvrdení politikov sú pravdivé, nepravdivé, zavádzajúce či neoveriteľné. Vďaka tomu sa rýchlo zorientujete v tom, ktorí politici majú dobrú reputáciu a hovoria pravdu a ktorí klamú vždy, keď otvoria ústa.
Existuje tiež zoznam Blbec online, ktorý monitoruje rôzne zdroje a ich zameranie. Projekt Konšpirátori.sk zas poskytuje zoznam nedôveryhodných webov.
Osobitnou skupinou sú prvovoliči, na ktorých cielia pozornosť spravidla všetky
strany. Samostatnou kapitolou je kampaň na sociálnej sieti Tiktok, kde dominujú a komunikujú najmä strany Smer, PS aj Republika. Ako sa na Tiktoku pracuje s faktami?
V prvom rade by som každému odporučil, aby Tiktok prestal používať. Firma, ktorá spravuje túto aplikáciu (ByteDance, pozn. red.), prispôsobila Tiktok potrebám trhu. V Číne má absolútne odlišné parametre a vlastnosti než v ostatných častiach sveta. Číňania si Tiktok nemôžu zapnúť v noci, aby sa zamedzilo tomu, že budú nevyspatí. Aplikácia im ukazuje iba náučné videá. Naopak, v ostatných častiach sveta vrátane Európy je platforma naplnená propagandou a nezmyslami. Je dizajnovaná tak, aby doslova rozkladala ľudský charakter a ničila jeho schopnosť rozumieť svetu. Tiktok uzatvára do nenávistných bublín, nezmyslov, propagandy a dezinformácií.
Neexistujú žiadne iné kroky, ktoré môžeme spraviť, ak chceme naďalej používať Tiktok?
Nie, neexistujú. Ak chcete byť v informačnej bezpečnosti, investujte čo najviac mentálnych kapacít do kníh, literatúry a objektívnych zdrojov s vysokou reputáciou.
Ako vnímate slovenský digitálny priestor?
Slovenské informačné prostredie, minimálne to digitálne, je veľmi toxické. Je úplne zrejmé, že dobrí aktéri v ňom hrajú druhé husle a že medzi vplyvnými zdrojmi
je minimum kvalitných zdrojov. Dominujú dezinformácie, hoaxy, polarizujúci obsah.
Moja rada je teda veľmi prostá: vráťte sa do reálneho sveta, kde sú knihy, štandardné médiá, rozhlas, televízia. Digitálne platformy používajte v minimálnej miere. Určite to nie sú zdroje objektívnych informácií. Mobilné telefóny používajte na užitočné veci, ako sú napríklad internetbanking, hudba a podobne.
Sociálne siete sú zdrojom informácií nemalej skupiny ľudí. Niektorí politici/strany si dnes dokonca vystačia so sociálnymi sieťami...
Politici získali vďaka sociálnym sieťam priestor, kde môžu bez oponentúry a konfrontácie s faktami šíriť, čo sa im zachce. Algoritmy fungujú tak, že hraničné emócie, ktoré sú vyprodukované na základe falošných, nepravdivých správ, sa rýchlo šíria a dostávajú k obrovskému počtu používateľov. Politici a politické strany vytvorili celé „ekosystémy“, ktoré roznášajú želané informácie v bezprecedentnej miere. A keďže mnoho ľudí čerpá informácie zo sociálnych sietí, naša schopnosť robiť kvalifikované rozhodnutia je ohrozená.
Akousi šedou zónou internetu je Telegram, z ktorého prúdi do mainstreamu ruská propaganda. Čo s Telegramom? Máme nejaké možnosti, ako ho regulovať?
Je to kontroverzné, ale nemyslím si, že by mal Telegram fungovať na európskom trhu.
Obávam sa, že neexistuje cesta, ako ho zregulovať. Na tejto platforme sa pritom šíri de facto teroristický obsah.
Budem diablov advokát: nešlo by o obmedzenie slobody prejavu?
Ľudia si neuvedomujú, že každý, kto zneužíva slobodu prejavu, ju vlastne znemožňuje. Je to to isté, ako keby sme prestali pokutovať šoférov, ktorí prekračujú rýchlosť a ohrozujú ostatných. Z ciest by sa vytratila akákoľvek bezpečnosť premávky a mali by sme omnoho viac havárií. Ak budeme žiť vo svete, kde je klamstvo tolerované, a nie trestané, a kde ten, kto klame najlepšie, má konkurenčnú výhodu, ako civilizácia sme skončili.
Ako môžeme predchádzať tomu, aby Slováci v takej miere verili konšpiráciám a dezinformáciám? Existujú nejaké konkrétne kroky, ktoré proti nim môžeme podniknúť?
Neexistuje žiadna zázračná pilulka. Je to vzdelávanie, pokoj a autenticita. Je to viera v principiálne a kultúrne základy, ktoré nám darovali naši predkovia. Je nevyhnutné inovovať legislatívu a zatlačiť na digitálne platformy, aby sa konečne začali správať zodpovedne. Treba tiež investovať do inštitúcií, ktoré sa venujú nielen strategickej komunikácii, ale ktoré budú vzdelávať verejnosť a viesť živé diskusie v regiónoch. Mali by sme investovať do toho, aby sa ľudia necítili vykorenení a bezradní ako v súčasnosti, ale poznali svoju históriu v súvislostiach a mali sa k čomu vracať.
Narodil sa v Kežmarku. Vyštudoval politické vedy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Tri roky pôsobil ako projektový manažér Nadácie otvorenej spoločnosti. Dnes je analytikom a odborníkom na informačnú bezpečnosť v spoločnosti Gerulata Technologies. Je autorom komiksu Kira o vojne na Ukrajine, za ktorý získal Cenu európskeho občana za rok 2023, ktorú si preberie v novembri.
Foto: Diana Michaličová/Aktuality.sk
1. Kedy a čo volím?
• Predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia v sobotu 30. septembra od 7:00 do 22:00 hod. Slovensko bude voliť 150 poslancov do Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR).
• Víťaz volieb – politická strana alebo koalícia s najvyšším ziskom hlasov – býva podľa zaužívaného úzu poverený zostavením vlády. Keďže vládny kabinet musí získať dôveru parlamentu, potrebuje minimálne 76 poslancov. V praxi to znamená, že víťaz sa musí dohodnúť s takým počtom politických strán, ktorý mu zabezpečí potrebnú väčšinu v NR SR. Bez minima 76 poslaneckých hlasov nemá vládny kabinet reálnu silu presadiť niečo v parlamente.
• Ak víťaz nemá potrebnú podporu, vládu môže zostaviť aj iná strana/koalícia.
2. Kto môže kandidovať?
• Kandidovať nemôžu ľudia vo výkone trestu, osoby odsúdené za úmyselný trestný čin, ktorým nebolo odsúdenie zahladené, a ľudia zbavení svojprávnosti.
• Každá strana alebo koalícia mohla nominovať najviac 150 kandidátov. Kandidátku musela odovzdať do 2. júla a zaplatiť volebnú kauciu 17-tisíc eur.
• Kauciu vrátia len tým stranám, ktoré získajú vo voľbách dve percentá a viac. Zvyšok prepadne štátu.
• Každý občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň volieb – v sobotu 30. septembra – dovŕši 18 rokov. Tí, ktorí sa narodili po 30. septembri 2005, nemôžu hlasovať v týchto voľbách a budú si musieť počkať na nasledujúce.
MATEJ PRÍBELSKÝ
• O váš hlas sa môže uchádzať iba občan Slovenska, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕši 21 rokov a má u nás trvalý pobyt.
• Voliť môžu aj našinci, ktorí žijú alebo budú v čase volieb dovolenkovať, študovať či pracovať v zahraničí. Musia mať (aj) slovenské štátne občianstvo. Nemusia mať trvalý pobyt na Slovensku. Volia poštou,
Praktické rady pre (prvo)voličov, dôchodcov, chorých a hendikepovaných, cestovateľov i našincov žijúcich v zahraničí.
nie na ambasáde. O voľbu poštou museli požiadať a žiadosť doručiť poštou alebo elektronicky cez oficiálny web ministerstva vnútra do 9. augusta.
• Voliči so slovenským občianstvom a bez trvalého pobytu na Slovensku nemôžu voliť na Slovensku na základe pasu. Museli požiadať o voľbu poštou.
• Voliť môžu aj obvinení vo väzbe a odsúdení väzni vrátane tých, ktorí si odpykávajú trest za obzvlášť závažný trestný čin. Volia na základe voličského preukazu priamo vo väzení do prenosnej urny. Právo voliť nemajú iba osoby, ktoré majú obmedzenú osobnú slobodu z dôvodu ochrany verejného zdravia.
• Ak chcete voliť hocikde na Slovensku mimo trvalého bydliska, musíte mať hlasovací preukaz.
• O vydanie preukazu musíte požiadať v mieste trvalého bydliska. Niektoré obce umožňujú požiadať o vydanie preukazu elektronicky cez oficiálny web obce. Treba tak urobiť najneskôr 15 pracovných dní pred dňom konania volieb (piatok 8. septembra).
• Ak budete posielať žiadosť e-mailom alebo poštou, musíte ju doručiť najneskôr 15 pracovných dní pred dňom konania volieb (piatok 8. septembra). A to na oficiálnu e-mailovú alebo poštovú adresu, ktorú si overíte na oficiálnom webe vašej obce.
• Žiadosť musí obsahovať: vaše meno a priezvisko, rodné číslo, štátnu príslušnosť, adresu trvalého pobytu (ulica, číslo domu, obec, PSČ). Ak chcete, aby vám preukaz prišiel na inú adresu, uveďte to v žiadosti. Ak chcete, aby preukaz prevzala vami splnomocnená osoba priamo na úrade, uveďte v žiadosti jej meno a číslo občianskeho preukazu.
• O vydanie preukazu môžete požiadať aj osobne alebo prostredníctvom splnomocnenej osoby najneskôr do piatka 29. septembra – do konca úradných hodín. V piatok bývajú spravidla skrátené, a to do 12:00 hod. Preukaz vám vydajú na počkanie.
• Splnomocnená osoba musí predložiť občiansky preukaz a splnomocnenie. Musí obsahovať: vaše meno a priezvisko, rodné číslo, štátnu príslušnosť, adresu trvalého pobytu a údaje splnomocnenej osoby (meno a priezvisko, číslo občianskeho preukazu, štátna príslušnosť).
5. Kde volím?
• Informácie o mieste a čase volieb dostanete poštou najneskôr 25 dní pred voľbami. Včas sa tak dozviete aj presnú adresu vašej volebnej miestnosti a číslo vášho volebného okrsku.
• Volebná miestnosť je vždy čo najbližšie k miestu vášho trvalého bydliska. V mestách býva zriadená spravidla v materských a základných školách či kultúrnych strediskách, v dedinách aj priamo na obecných úradoch.
• Iné pravidlá platia pre ľudí, ktorí si vybavili voličský preukaz alebo volia zo zahraničia.
6. Čo si musím zobrať do volebnej miestnosti?
• Jediná vec, ktorú potrebujete, je doklad totožnosti. Ideálne občiansky preukaz, ale môžete predložiť aj pas. Pozor, doklad musí byť platný.
• Ak volíte mimo trvalého bydliska, musíte predložiť aj voličský preukaz.
• Pero nepotrebujete, bude vo volebnej miestnosti na stolíku za plentou, kde budete voliť.
7. Ako volím?
• Po príchode do volebnej miestnosti predložíte doklad totožnosti.
• Po registrácii dostanete hlasovacie lístky všetkých 24 politických strán a hnutí a jednej koalície. Každej strane/koalícii prináleží jeden lístok.
• Najprv vyberiete konkrétnu stranu alebo koalíciu. V praxi to znamená, že vyberiete jeden hlasovací lístok, na ktorom sú vytlačené mená kandidátov.
• Po výbere konkrétnej strany alebo koalície môžete (ale nemusíte) zakrúžkovať od jedného do štyroch preferovaných kandidátov. Krúžkujete poradové číslo kandidáta, nie meno.
• Ak nemáte medzi kandidátmi svojho favorita/favoritov, vložíte kandidátnu listinu do obálky. Obálku vhodíte do volebnej urny.
• Nepoužité hlasovacie lístky dáte do inej schránky, určenej na nepoužité hlasovacie lístky.
Foto: TASR/František Iván
• Pri krúžkovaní konkrétnych kandidátov môžete ovplyvniť nielen stranícke, ale aj personálne zloženie parlamentu. Spolurozhodnete tak o tom, akí ľudia budú sedieť v poslaneckých laviciach.
• Pri krúžkovaní poradových čísel vašich favoritov nesmiete prekročiť povolené maximum štyroch kandidátov. Ak zakrúžkujete päť a viac kandidátov, započíta sa iba hlas pre politickú stranu. Nebudú sa počítať preferenčné hlasy pre konkrétnych kandidátov.
• Preferenčné hlasy môžu posunúť vášho favorita do NR SR. Poslanecké mandáty sa prideľujú podľa poradia na kandidátke. Platí pritom, že kandidát so ziskom minimálne tri percentá z celkového počtu hlasov pre danú stranu dostane prednosť pri obsadzovaní parlamentných kresiel.
9. Čo robiť, keď sa pomýlim?
• Ak sa pomýlite pri krúžkovaní kandidátov, môžete požiadať o nový hlasovací lístok.
• Nesprávny hlasovací lístok však musíte odovzdať – vhodiť do schránky určenej na nepoužité hlasovacie lístky.
10. Ako volím, keď som chorý či nevládny a nemôžem odísť z domu?
• Právo voliť majú aj tí, ktorí musia v deň volieb zostať doma pre zdravotné či iné závažné problémy.
• O hlasovanie mimo volebnej miestnosti (voľbu do prenosnej volebnej urny) treba požiadať obec a v deň konania volieb príslušnú okrskovú komisiu (stačí telefonicky).
• V deň volieb prídu za voličom dvaja členovia okrskovej volebnej komisie s prenosnou volebnou urnou.
• Dostane hlasovacie lístky všetkých strán/koalícií. Vyberie lístok preferovanej strany/koalície a zakrúžkuje maximálne štyri poradové čísla favorizovaných kandidátov. Lístok vloží do obálky a obálku vhodí do urny.
• Ak potrebuje pomoc, nesmú mu pomáhať členovia volebnej okrskovej komisie. Môže tak urobiť niekto z rodiny, príbuzných či priateľov.
11. Ako volím, keď som v nemocnici?
• Ak viete, že budete v deň volieb hospitalizovaný/-á v nemocnici, vybavte si voličský preukaz.
• Priamo v nemocnici informujte personál, že chcete voliť.
• Nemocnica zverejní presný čas a miesto, kde môžu pacienti odvoliť. Improvizovaná volebná miestnosť sa zvyčajne nachádza v areáli nemocnice.
• V prípade, že nebudete môcť vstať z lôžka, budete voliť do prenosnej volebnej urny. Voľbu dohodne personál nemocnice, ktorý ste vopred informovali o tom, že chcete voliť.
• Voľbu zabezpečia dvaja členovia okrskovej volebnej komisie, pod ktorú spadá príslušná nemocnica.
• Ak budete potrebovať pomoc, nesmú vám pomáhať členovia okrskovej volebnej komisie. Môže tak urobiť niekto z rodiny, príbuzných či personálu nemocnice.
O
• Ak chcete voliť zo zahraničia, najneskôr do stredy 9. augusta ste museli doručiť ministerstvu vnútra písomnú alebo elektronickú žiadosť o voľbu poštou.
• Ak ste podali žiadosť elektronicky, ministerstvo vnútra vám muselo najneskôr do nedele 21. augusta doručiť zásielku. Obsahovala: hlasovaciu obálku, návratnú obálku a poučenie. Hlasovacie lístky ste si museli vytlačiť sami.
• Ak ste podali žiadosť poštou, ministerstvo vnútra vám muselo najneskôr do nedele 21. augusta doručiť zásielku. Obsahovala: hlasovaciu obálku, návratnú obálku, hlasovacie lístky a poučenie.
• Ak ste zásielku nedostali a ministerstvu vnútra sa vráti ako nedoručená, do stredy 20. septembra môžete požiadať o opätovné zaslanie zásielky. Môžete tiež zrušiť žiadosť o voľbu poštou a odvoliť na Slovensku: v mieste trvalého bydliska alebo hocikde na Slovensku v prípade, že si vybavíte voličský preukaz.
• Vyberiete/vytlačíte si hlasovací lístok politickej strany alebo koalície, ktorú chcete voliť. Na lístku môžete, ale nemusíte za-
Foto: TASR/Radovan Stoklasa krúžkovať najviac štyroch kandidátov. Krúžkujete poradové číslo kandidáta, nie meno.
• Hlasovací lístok vložíte do hlasovacej obálky. V obálke môže byť iba jeden hlasovací lístok.
• Zalepenú hlasovaciu obálku vložíte do návratnej obálky. V obálke môže byť iba jedna hlasovacia obálka.
• Návratnú obálku pošlete poštou na predtlačenú adresu. Poštovné hradíte vy.
• Návratná obálka musí byť doručená ministerstvu vnútra najneskôr do piatka 29. septembra od 12:00 hod.
• Návratnú obálku môžete osobne odniesť do podateľne ministerstva vnútra. Treba tak urobiť do 29. septembra do 12:00 hod.
hlasovanie do prenosnej volebnej urny treba požiadať obec a v deň konania volieb príslušnú okrskovú komisiu.
Táňa Pauhofová herečka
Každopádne nevidím inú možnosť ako ísť voliť. Od septembrových volieb bude závisieť, po akej hodnotovej ceste bude Slovensko kráčať minimálne nejakú chvíľu (v ideálnom prípade celé volebné obdobie, čo sú štyri roky). A ja sa ani tú chvíľu nechcem báť, ani nechcem odchádzať… Pôjdem voliť, lebo mi na tom záleží. A budem dúfať, že tak urobíte i vy.
Pôjdem voliť, aby som mohol dôstojne a s radosťou žiť v tejto krajine a s ľuďmi tejto krajiny. Keďže viem, že ani štát, ani spoločnosť sa nemôžu rozumne a dlhodobo rozvíjať bez kvalitného všeobecného i špecializovaného vzdelávania a kvalitného výskumu, pôjdem voliť aj preto, aby som podporil zlepšenie vedy, výskumu a vzdelávania. Na prospech nás všetkých. Michal Vašečka sociológ
Ivan Korčok exminister zahraničných vecí a bývalý diplomat „Nemám koho voliť, asi voliť nepôjdem.“ To počúvam dnes často, aj od priateľov. Najčastejšie to zdôvodňujú tým, že majú politiky plné zuby a všetci ich sklamali. Snažím sa im vysvetliť, že voľba strany či politika je vždy kompromisom. Najhoršia voľba je neúčasť. Je to zbavenie sa zodpovednosti a cesta k ešte väčšej frustrácii. Na politickom trhu je niekoľko voliteľných strán, pri ktorých máme istotu, že krajinu nezabetónujú v minulosti. Výsledok volieb je otvorený, ale vysoká účasť, účasť každého z nás je minimum, čo môžeme urobiť, aby sme dali Slovensku šancu pohnúť sa opäť dopredu.
Magda Vášáryová
bývalá diplomatka, politička a herečka
Ísť voliť znamená určiť na štyri a viac rokov budúcnosť našej vlasti, nás a našich potomkov a nakoniec aj celej Európy. Vykašlite sa na to, kto sa vám páči, lebo sa podobá na vašu dávnu lásku, lebo má drahé hodinky alebo vybielený chrup. Neberiete si ich predsa do kuchyne ani do postele! Naozaj nemáte záujem ovplyvniť svoj život a necháte ho v rukách tých, ktorí/-é k urnám nakoniec dokrivkajú? To snáď nie! Hlasujte za svoju budúcnosť! Za budúcnosť Slovenska a dnes aj celého sveta! Taká je zodpovednosť každej a každého z nás. Unesieme ju?
fotografka
Som človek, ktorý veľkú časť roka trávi pracovne v zahraničí, ale vždy sa teším domov. Chcem sa tešiť domov aj po 30. septembri, preto pôjdem voliť. Napokon, tak ako každé voľby. Záleží mi na tom, aby Slovensko nezišlo z európskej cesty, a tiež si v politike želám viac ženských líderiek.
Nataša Jurčová Findrová aktivistka
Po 24. februári (ruská invázia) a 12. októbri 2022 (vražda Juraja a Matúša pred LGBTI podnikom v centre Bratislavy) musíme brániť naše záujmy a hodnoty oveľa viac ako doteraz. Účasť vo voľbách je jedným z najväčších a zároveň najjednoduchších krokov, ako to urobiť.
Voľby 2023 sú, ako už mnohé predtým, kľúčové pre ďalší demokratický vývoj na Slovensku. Znie to ako klišé, no autokrati, autoritári, oligarchami skorumpovaní milovníci nefungujúceho právneho štátu a všetky typy popletencov nabrali dnes na Slovensku na sile ako málokedy v minulosti. Boj za slušnú či aspoň znesiteľnú krajinu je vyčerpávajúci. Kto však zlyhá teraz a nepríde, nech sa potom nesťažuje. Aj to je demokracia – náš hlas má rovnakú silu a nikto sa nemôže rozčuľovať nad tým, čo nosia v hlavách „tí druhí“. Treba prísť a odvoliť. Nech sa ukáže, komu táto krajina patrí.
molekulárna biologička
Volieb sa rovnako ako doteraz zúčastním. Tentokrát aj preto, aby sa raz moje deti, ak budú chcieť, mohli na Slovensko vrátiť a nemuseli sa pritom boriť s problémami a obavami, ktoré ma nedávno prinútili odísť. To znamená, aby sa Slovensko stalo modernou, prosperujúcou, tolerantnou krajinou. Takou, ktorá je pevne ukotvená v proeurópskom priestore demokracie, kde rozhodujú fakty a skutočná odbornosť, a nie populizmus či extrémizmus. Napriek sklamaniam a frustrácii z politického diania nachádzam medzi kandidátmi šikovných ľudí, ktorí sú podobne hodnotovo založení ako ja.
Parlamentné voľby sú jednou z ciest, ako vyjadriť svoj názor na smerovanie spoločnosti v nasledujúcich rokoch. Či chceme mať štát, ktorý zodpovedne hospodári, myslí na zraniteľné skupiny a nastavuje férové pravidlá pre všetkých, alebo štát, ktorý bude fungovať prioritne v prospech úzkej skupiny ľudí. Hlavne mladí ľudia, ktorí idú voliť prvýkrát, by si mali zodpovedne pozrieť, či nimi preferovaná strana má aj skutočných odborníkov na všetky dôležité témy a či program danej strany zodpovedá ich hodnotám.
Roman Samotný
LGBTI+ aktivista a dídžej
Na Slovensku sa mnohí utápajú v predstavách o nejakej bájnej minulosti, keď vraj bolo všetko super a kam sa treba vrátiť. A kým svet napreduje a prichádzajú nové príležitosti, Slovensko zostáva zabŕdnuté v minulosti. Voliť treba, pretože je najvyšší čas vyvetrať zatuchnuté kúty a vyhnať „blbú náladu“. Zaslúžime si, aby sme sa už pohli vpred. Verím, že voľby môžu byť tým nástrojom, ako priniesť nevyhnutné inovácie a zmeny, ktoré sú kľúčové pre zlepšenie kvality života všetkých nás.
Pri voľbách je potrebné aktívne spoznávať politické strany. Môžeme si ich predstaviť ako nádoby, do ktorých nalievame svoje hlasy. Je daná nádoba deravá, čistá alebo špinavá? Niektorí hovoria o povinnosti voliť, iní o práve voliť a byť voleným. Myslím si, že účasť vo voľbách je prejavom vďačnosti voči generáciám, ktoré nám právo slobodne voliť vydoby- li. Napĺňanie špinavých, toxických nádob i pasivita sú cestou k záhube človeka, spoločnosti i demokracie. Voľby sú prejavom vďačnosti.
Žijeme v demokratickom systéme, z ktorého vyplývajú isté práva a povinnosti. Napriek dlhodobo znepokojivej atmosfére a podľa mňa nízkej úrovni politickej kultúry si stále myslím, že Slovensko je plné ľudí, ktorí ho majú kam posunúť. Úprimne – neviem, či som bola niekedy v takej veľkej dileme, koho voliť, ako pred týmito voľbami. Rozhodne však viem, že treba zastaviť radikalizáciu, extrémizmus a návrat politikov, proti ktorým sme pred piatimi rokmi protestovali na námestiach.
Nechcem v žiadnom prípade dehonestovať voľby, ktoré prebiehali pred týmito voľbami. Myslím si však, že na týchto voľbách osobitne záleží. Keď vidím, čo naši populistickí politici kričia na tribúnach, som presvedčený, že septembrové voľby sú zápasom o demokraciu. Nechcem, aby sme po voľbách, ktoré sa skončia v neprospech slobody a demokracie, začali návrat od minulosti pred november ’89.
Milan bez mapy influencer
Som presvedčený, že ísť voliť by mala byť povinnosť. Rovnako ako je to napríklad v Austrálii, kde platí, že ak nejdete k voľbám, dostanete pokutu. Od začiatku vyzývam čitateľov svojho blogu aj k tomu, aby si z ciest po svete nosili viac ako len magnetku – aby si doniesli aj toleranciu, ktorá na Slovensku chýba. Jediný spôsob, ako ju dosiahneme, je ísť voliť – lebo pôjdu aj tí, ktorí by si želali opak.
Vo voľbách splnomocňujeme iných, aby hovorili a rozhodovali v našom mene. Ak chceme, aby v novom parlamente a vláde zneli aj hlasy odborníkov v prospech životného prostredia, ochrany vôd a prírody, treba si pozrieť, kto je kto, aké má výsledky, a ísť voliť. Ja osobne budem vyberať z ľudí, ktorí sa pri argumentácii odvolávajú na fakty, a vyhnem sa tým, čo sľubujú zázraky na počkanie, šíria toxické, nenávistné reči alebo strašia verejnosť pochybnými videami.
Od puberty, asi 30 rokov, žijem na progresívnom Slovensku. Je v mojej hlave, vízii, v mojich textoch, v ľuďoch, ktorí ma inšpirujú, ktorých ľúbim, vidím ho v mojich deťoch. A preto, aj keby Mišo Šimečka na jeseň nedostal poverenie zostavovať vládu, stále budem vo svojej hlave žiť na progresívnom Slovensku. Bude v mojej hlave, aj keby šlo ako štát do dočasnej temnoty. Všetko je dočasné.
Jakub
Účasť vo voľbách je minimum, ktorým môžeme prispieť k demokracii. Možno si neviete vybrať. Aj by ste to hodili nejakej strane, ale aj tá vás štve a máte pocit, že si váš hlas nezaslúži. A tak nejdete voliť. Základňa nedemokratických a extrémistických strán je odhodlaná ísť k volebným urnám. Vy ste nešli a máte pocit, že ste sa toho nezúčastnili. Opak je pravdou. Svojou neúčasťou ste len posilnili tých, ktorých by ste si nikdy nezvolili. Na každom hlase záleží. Aj na tom vašom.
Kristína Tormová
herečka a influencerka
Nikdy mi nenapadlo, že by som nešla voliť. Išla som voliť bez váhania aj vtedy, keď som mala pocit, že veľmi nie je koho. Nevnímam to v rovine „prečo ísť voliť“, ale skôr ďakujem za to, že žijem v demokratickej krajine, kde mám možnosť voľby. Voľby považujem sa svoju nepísanú spoločenskú zodpovednosť, ba až povinnosť. Navyše mám deti, som spoluzodpovedná za ich budúcnosť... A naozaj potrebujem, aby tu fungovalo školstvo, zdravotníctvo, aby sa konečne niekto zaujímal o klimatickú krízu a aby moje deti mohli byť slobodné, byť tým, kým chcú byť.
Richard
Často sa pred voľbami hovorí, že to sú práve tie kľúčové. Tentokrát to však nie je klišé. Naozaj sa rozhoduje, či bude Slovensko naďalej patriť do slobodnej demokratickej spoločnosti. Ak nechceme, aby patrilo do sféry vplyvu, kde skončíte za nesúhlasný názor vo väzení, kde vraždia oponentov vládnuceho režimu alebo ich posielajú na niekoľko desiatok rokov do väzenia, choďte voliť. A dobre zvážte, komu dáte svoj hlas. Od výsledku volieb závisí nielen náš život, ale aj život ďalších generácií.
Zuzana Petková
Nadácia Zastavme korupciu
Záleží mi na tom, aby Slovensko bolo právnym štátom, kde nebude mať korupcia zelenú a kde budú platiť pravidlá rovnako pre všetkých. Aj preto pôjdem 30. septembra voliť, hoci ešte neviem koho. Rozumiem frustrácii ľudí, ktorých sklamali skorumpovaní politici. Chápem, že sú nahnevaní na tých, ktorí síce nekradli, ale dostali krajinu do chaosu. Stále sú tu však strany, političky a politici, ktorí si zaslúžia šancu. Slovensko je moja krajina. Chcem tu zostať. Každý, kto to cíti rovnako, by nemal nechať prepadnúť svoj hlas.
Na Slovensku často počúvam naratív, že jeden človek nič nezmení. Čo ak si to povie niekoľko miliónov ľudí? To, že máme demokraciu, nám dáva unikátnu šancu voliť. Tou voľbou si tvoríme Slovensko, v ktorom budeme v budúcnosti žiť. Takéto nestabilné obdobia nahrávajú do karát extrémizmu a ľudia často upadajú do skepsy. Dôležité je uvedomiť si, že naozaj môže byť horšie. Naozaj hrozí, že sa odkloníme od demokratických hodnôt. Ja idem voliť, pretože na každom z nás záleží.
ekonóm a bývalý politik
Nevoliť je pohodlné, je to hlavná výhoda tejto nečinnosti. Nevoličov majú radi klauni, bitkári, šmelinári, podvodníci, farizeji a zlodeji. Psychopati v politike. Ak sa nedá voliť s rozumom, nevoliť je rozumná voľba. Ak však ide o život, odporúča sa voliť. Normálne – s rozumom aj emóciou. Na Slovensku ide o život. Zvlášť, ak tu chce človek žiť. A ono sa to dá, my Slováci sme úplne normálni, len občas veríme sľubom viac než vlastným očiam.
Ako vraví klasik, panuje tu „blbá nálada“. Ja dodávam potenciálne nebezpečná. Pachuť degeneratívnej a všadeprítomnej apatie nahráva tým, ktorým demokracia vyhovuje len dovtedy, kým sa na základe jej mechanizmov nedostanú k moci. Ja viem, že po 30. septembri chcem žiť v demokratickom a právnom štáte. Nie v takom, čo precestuje desiatky rokov späť v čase, ale v štáte, ktorý nestrká hlavu do piesku pred výzvami 21. storočia. V takom, kde sú práva a slobody garantované všetkým občanom bez rozdielu a ktorý reflektuje potreby najslabších.
Nevoliť znamená, že mi je fuk, kto vedie našu krajinu. A že nie som ochotná alebo ochotný urobiť ani to málo – vybrať si (pre mňa) relevantných kandidátov, prísť do volebnej miestnosti a dať im svoj hlas. Každý hlas nevoliča sa v konečnom dôsledku rozpočíta medzi strany, ktoré boli zvolené do parlamentu. V praxi to znamená, že nech je môj favorit hocikto, väčšinu môjho nevyužitého hlasu napokon dostanú tí, ktorých by som nevolil. Je to prehra pre mňa ako voliča, ale aj pre celú spoločnosť. Preto som ja osobne zatiaľ žiadnu možnosť voliť nevynechal.
Peter Celec lekár a molekulárny biológ
Voliť? Načo? Ak mi je jedno, čo bude zajtra, o rok, o desať rokov, tak je predsa jedno, kto to bude riadiť a ovplyvňovať. Ak však nie som nihilista alebo nemám zbalené kufre do zahraničia a nechcem ich baliť po voľbách, tak voliť idem. Aj s vedomím, že môj hlas je menej ako milióntinou „hlasu ľudu“. Ak už pre nič iné, tak aspoň kvôli svedomiu, že ak to dopadne zle, nebudem si musieť vyčítať, že som proti tomu nič neurobil...
Tomáš Šedivý alias Lasky spevák skupiny Para Rovnako ako každých volieb doteraz, aj týchto sa zúčastním. Jednoducho preto, že voľby sú jednou z mála príležitostí, kde môžem ako občan vyjadriť svoje preferencie a postoj, akým by sa mala uberať táto krajina. V týchto voľbách ide aj o zahraničnopolitické smerovanie Slovenska aj o to, či budú hybridné hrozby ohrozujúce fungovanie demokracie úspešné.
Simona Salátová stand-up komička Netrpezlivo som čakala na svoje prvé voľby a mám to tak dodnes. Je to jedinečná možnosť podieľať sa na fungovaní našej krajiny. Bez ohľadu na to, ako to vnímame, sme súčasťou celku a jedine v prípade, že aj my sami niečo urobíme, môže tento celok fungovať. Ak dáme od neho ruky preč, nemá zmysel naň nadávať.
Nezúčastňujte sa volieb v prípade, že vám je sympatický Putin alebo niektorý z predchádzajúcich slovenských premiérov zapletených do množstva káuz. Radšej zostaňte doma, choďte na chatu alebo k vode – urobte si niekde pekný víkend. Ak si myslíte, že Slovensko patrí do Európy, máte obavy z klimatickej krízy a záleží vám na rovnakých právach pre všetkých občanov, prosím, choďte voliť!!!
Jozef Hašto psychiater
Vladimír
Voľby nie sú povinnosť, preto volím s radosťou. Viem, koho chcem podporiť a koho v žiadnom prípade. V liberálnej demokracii máme na výber a tak by to malo zostať. Napriek pomýleným obetiam, ktoré mentálne padli v zákopoch infovojny, ale stále majú volebné právo. Nikomu z domotancov účasť vo voľbách neodporúčam. Po prvé kašľú na odporúčania, po druhé budú voľby podľa nich aj tak zmanipulované a výsledok určený na ambasáde a po tretie neveria v slobodu. My ostatní by sme však mali ísť. Nie povinne, ale určite do nohy, lebo keď to prenecháme tamtým, o pár rokov budú volebné hárky len v azbuke.
Pre mňa sú nadchádzajúce voľby rovnako dôležité ako tie predchádzajúce. Predpokladám, že podobne to budem mať aj s tými nasledujúcimi. Vďaka voľbám mám šancu aspoň sa pokúsiť ovplyvniť to, čo bude, aspoň sa pokúsiť vybrať si lepší svet pre život. A hoci mi to vyberanie politici čoraz viac sťažujú, určite sa aj tentoraz pokúsim.
V septembrových voľbách ide o veľa. O bezpečie, zdravie, kvalitné vzdelávanie mládeže (rozlišovanie pravdy a lži!), slobodu, spravodlivosť, hodnoty liberálnej demokracie... Teda o dobré fungovanie demokratických inštitúcií: o občianske slobody, ľudské práva i múdre ekonomické reformy.
Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti
Zúčastniť sa akýchkoľvek volieb je minimum, čo môžeme pre samých seba urobiť. Je to síce malý, ale náš pocit zadosťučinenia, že sme niečo ovplyvnili.
Prečo voliť? Aby sme po voľbách nenadávali a nevyplakávali, že komu sme zverili do rúk (zatiaľ) našu krajinu. Aby sme si vážili demokratické voľby! Môžu byť tie posledné…
Ako naša krajina vyzerá a ako sa v nej žije, závisí aj od postoja každého z nás v kľúčových momentoch. Voľby takýmto špeciálnym momentom nepochybne sú, lebo politika a volení zástupcovia majú vplyv na to, ako vyzerajú naše školy, nemocnice, cesty, ako sa bojuje proti korupcii a zneužívaniu moci. Výsledky aktuálnych volieb dokonca predurčujú aj tie nasledujúce. Ľudia, ktorých politika nezaujíma a sú znechutení, by mali vedieť, že neúčasťou odovzdávam svoj hlas iným, aby rozhodli za mňa. A tí možno rozhodnú úplne inak, ako by som si želal a akú krajinu by som chcel dopriať svojim deťom či blízkym. Je to aj v našich rukách.
