Umlčaní

Firme z kauzy DPH pomáha tajomná schránka. Využil ju aj Fico priateľ Výboh | Daňové podvody veľkéhorozsahu kryli aj polit špičky Smeru | Kaliňáka vyplácala firmktorej akcionárom bol Bašternák | Šéf polície Gašpar založil firmu. Prenajíma si k láriu u syna oligarchu Bödöra | Nová kauza Technopol: Majeto 20 miliónov prešiel na ľudí okolo Kočnera | Taliani tu začal podnikať, poberať dotácie, čerpať eurofondy a budovať vzťahy A vlády KOL.Slovenskej rep vplyvnými ľuďmi v MAREK politikeVAGOVIČ – až po Úrad Čo spája Fica, Počiatka a Kaliňákových právnikov? Luxusné by v Bonaparte | Podozrivú firmu z Panama Papers zakladal exmin Borec | Údajní mecenáši Smeru mali za Fica hody. Štát im pri miliardy eur | Firmu Ficovho brata už nevyšetrujú. Polícia s nedostala k účtovníctvu | Firmy okolo oligarchu Bödöra súťaž sami so sebou. U Žigu a Jahnátka | Poisťovňa v Ekvádore prel cez banku Penty dva milióny dolárov | Kočnerovi známi ovládl Technopol aj vďaka súdu a katastru | Viliam Jasaň má preukáz väzby na človeka, ktorý spolupracoval s talianskou mafiou | banka sa zaručila za Váhostav. Miliónmi eur pri výstavbe dia Čo spája Bašternáka s Ficovým bratom? Tajomná schránka v Mod SBS-ka spájaná so Smerom postráži poštu za takmer 27 milióno PRÍBEH JÁNA KUCIAKA eur | Firma blízka oligarchovi Výbohovi zarába milióny. U mi A MARTINY KUŠNÍROVEJ stra Glváča | Komu patrí vila na Bahamách? Stopy vedú k oli Jurajovi Širokému | Kto pomohol Čistému dňu, aby sa mu daril Aj ľudia zo Smeru | Talianska mafia na Slovensku. Jej chápad siahajú aj do politiky | Čo spája Kaliňáka s Počiatkom? Ľudi z IT firmy, ktorá zarába za Fica milióny | Notára z Kočnerov káuz si najal Ficov úrad aj Smer | Okrem Jasaňa a Troškovej okolo Antonina Vadalu dajú vystopovať aj ďalšie väzby na pol a stranu Smer | Kostlivec v Kaliňákovej skrini. Kovošrot, sc a oligarcha Brhel | Počiatkovi ľudia stavajú za štátne. Pivo na Donovaloch | Obľúbený hotel Smeru dostal milióny. V pozad bol syn vplyvného oligarchu Bödöra | Trestné stíhanie v Bona väčšinu bytov predali svojim a pod cenu | Bašternákove fir skončili v podozrivých schránkach, ktoré majú blízko k podsv Elitný vyšetrovateľ kauzy DPH: Podvody museli mať politické Komu patrí vila na Slavíne? Z pozadia sa vynárajú ľudia blíz Kaliňákovi | Kauza DPH: Do podvodov je zapletená aj rodina p nentného sudcu | Plavčanove eurofondy tiekli blízko Smeru, S Mostu aj Bonaparte | Ďalšie zvláštne prevody okolo Kočnera. chce zmazať firmu s dlhom 10 miliónov | Kočner sa v daňovej preriekol. Vyšetrovateľ sa tvári, že to nevidí | Kočnerovmu

UMLČANÍ

2

3

4

5

Autor: Marek Vagovič a kol.

Spoluautori: Peter Bárdy, Jana Čunderlíková, Annamária Dömeová, Miro Grman, Peter Habara, Laura Kellöová, Jana Kubisová, Tomáš Kyseľ, Iva Mrvová, Ján Petrovič, Monika Radošovská, Rudo Sivý, Miroslava Sojková, Veronika Šmiralová Editori: Marek Vagovič, Miroslava Sojková Fotoeditori: David Ištok, Martin Žubor Vydavateľstvo: Ringier Axel Springer SK, a.s.

Jazyková korektorka: Jana Šulková

UMLČANÍ Príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Marek Vagovič a kol.

MAREK VAGOVIČ A KOL.

UMLČANÍ Príbeh Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej

OBSAH

Úvod......................................................................9 Prológ............................................................11 Vražda..................................................................12 Obyčajný život............................................. 23 Zrodený do slobody............................................ 24 Kostol a futbal..................................................... 32 Škola a politika.................................................... 36 Drina ako samozrejmosť................................... 40 Odvážna a nekompromisná............................... 43 Život bez otca.......................................................51 Nadanie a múdrosť............................................. 57 Nesplnený sen.................................................... 62 Milovník Hemingwaya....................................... 67 Osudové stretnutie............................................. 77 Moderný učiteľ...................................................84 Žemličky pre Janka............................................ 90 Archeologička.....................................................94 Zásnuby............................................................ 101 Bloger................................................................109 Frustrovaný elév................................................ 117 Boj za spravodlivosť................................ 125 Lovci a Zberači................................................. 126 Líder novej éry.................................................. 134 Viera v Boha...................................................... 139

Počiatek a Kaliňák............................................ 146 Výboh a Panama Papers....................................151 Bödörovci......................................................... 159 Od Bašternáka ku Kočnerovi........................... 163 Nezištný a lojálny..............................................178 Neviem, čo ma čaká.......................................... 183 Milión pre Bratislavu........................................ 194 Práca v teréne................................................... 197 Talianska mafia................................................202 Iné Slovensko............................................ 213 Telá bez duše.................................................... 214 Život s ochrankou............................................. 218 #AllForJan......................................................... 222 Atómová bomba............................................... 227 Zbohom, Martina............................................ 240 Zbohom, Jano...................................................249 Kolega...............................................................256 Medzinárodný tím............................................266 Slovenská jar 2018............................................270 Koncert na rozlúčku......................................... 281 Život po vražde.................................................286 Vyšetrovanie.....................................................292 Záver................................................................ 300 Poďakovanie.....................................................302

ÚVOD

Držíte v rukách knihu, ktorá nikdy nemala vzniknúť. A som nešťastný, že ju držíte v rukách. Nešťastný preto, že je o živote a smrti dvoch mladých ľudí. Jána a Martinu zavraždili, pretože si ich vraždu objednali.

Objednať si vraždu – toto slovné spojenie je také hrozné, že vo mne aj po mesiacoch od popravy Jána a Martiny vyvoláva zdesenie. Ešte stále sa mi v hlave znovu a znovu premieta Janova tvár.

Usmieva sa a pýta, či rozumiem jeho textu alebo inforgrafike.

A vidím kolegu, grafika Maťa Žubora, ktorý presne vie, že tej infografike nebudem rozumieť, ale v Janovej tvári je záblesk nádeje, že azda raz.

A potom sa mi vynára ráno 26. februára 2018, keď som sa dozvedel o vražde a mal som to povedať kolegom.

Kniha, ktorá nikdy nemala vzniknúť, je príbehom Jána a Martiny. Je o ich životoch, ktoré niekto hrubo a brutálne ukončil. Je o vražde, ktorá veľa zmenila. A hoci by zmenila k lepšiemu celé Slovensko, všetko by som vzal späť, len aby tu Jano a Martina mohli byť s nami. Bez nich je tu smutno a prázdno.

Ján zostane v mojom srdci a spomienkach slušným chalanom, čo sa úprimne tešil, keď odhalil zločin. Zodpovedným novinárom, ktorý sa z času na čas aj trošku frustrovaný pýtal, kedy už pôjdu všetci tí kriminálnici, o ktorých písal, do väzenia.

Dnes viem, že pôjdu. Jano, pôjdu…

A je hrozné, že pri tom nie si.

Zbohom, drahý kolega a kamarát.

Zbohom, Martina…

Peter Bárdy

13

PROLÓG

15

VRAŽDA

Február 2018, Veľká Mača. Dedina sa ponorila do tmy, na konci zimy boli dni ešte vždy krátke. Dve siluety sa presúvali tmavými uličkami, na ktoré dopadalo tlmené svetlo lámp. Zakrádali sa ako vlci neznámym lesom, pripravení loviť. Zdalo sa, že oči majú zapichnuté do zeme, bola to však kamufláž. Všetkými zmyslami mapovali terén. Dedina už nebola ako kedysi, keď každý každého poznal. To vlkom pomáhalo, neboli podozriví ani náhodným okoloidúcim. Hlavný vlk si musel trasu uložiť do hlavy, tak to celé naplánoval. Mala skončiť na kraji dediny, kde bývali Jano s Martinou. Pred pár mesiacmi si kúpili tretí dom skraja Brezovej ulice.

Bola to klasická biela kocka z tvárnic s rovnou strechou. Pred obývačkou lodžia a kachličkami obložený sokel na priečelí. Typizovaný dom z éry socializmu, akými je zaplavený slovenský vidiek. Kuciakov dom sa ani za tmy nedal pomýliť. Nové okná lemovali stavebné praskliny. Jasný znak, že starý dom bol v rekonštrukcii. Vlka k nemu priviedol plot z dnes už nemoderných, bielych tehál s kruhovými dierami. Akoby ho sem omylom priniesli z nejakého arabského mesta. O plot sa opierala obrovská plechová brána, z ktorej si slnko roky kradlo farbu.

Veľká Mača: Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú zavraždili v stredu 21. februára 2018. Polícia objavila ich telá o štyri dni neskôr.

Foto: TASR

16

17

Našli to, v ten večer splnili plán. V zlomku sekundy zmapovali situáciu okolo domu a rýchlo zmizli ústupovou cestou. Naskočili do auta, ktoré odstavili na konci dediny. Pre túto chvíľu dali Veľkej Mači zbohom. Na druhý deň hlavný vlk opäť kráčal dedinskou tmou. Už išiel po pamäti. Overoval si, či si trasu zapamätal správne. Pohľad upretý do zeme, ale zmysly pracovali na plné obrátky. Trvalo len krátko, kým ho nohy opäť priviedli na rovnaké miesto. Ten istý plot, tá istá brána, ten istý dom. Už by nezablúdil. Môže sa dať na ústup. Popravisko je pripravené.

Jano Kuciak mal plnú hlavu Talianov. Ich pôsobenie analyzoval už osemnásť mesiacov a finále bolo konečne na dohľad.

Z desiatok, možno stovák čiastkových informácií vyskladal príbeh, ako na Slovensku roky fungujú. Všetko sa mu podarilo overiť, všetko sedelo a zapadalo do seba ako ozubené kolieska hodiniek. Nadriadeným v redakcii Aktuality.sk mohol konečne ukázať základ budúceho článku.

S Talianmi v hlave nastúpil v utorok 20. februára 2018 do vlaku na bratislavskej hlavnej stanici. Domov sa vydal po tradičnej trase: najprv rýchlikom do Galanty a potom autom do Veľkej Mače. Sadol si do kupé a opäť nad všetkým premýšľal. Čakalo ho veľké finále.

Vedel, že musí urobiť ešte posledný krok, ktorý zrejme nebude príjemný. Vystúpiť spoza monitora počítača a pozrieť sa do očí ľuďom, o ktorých píše. Bude ich konfrontovať s vážnymi zisteniami a podozreniami z trestnej činnosti. Je to jeho práca, je investigatívny novinár. Chcel sa stretnúť s Talianom Antoninom Vadalom. Tým Vadalom, čo pobehoval na východe Slovenska s vidlami v rukách ako farmár a poberal štedré dotácie.

No Jano mal aj iné informácie. Talianski vyšetrovatelia boli roky presvedčení, že Vadala sa bratríčkoval s jedným z najmocnejších klanov kalábrijskej mafie ‘Ndrangheta, známej ako Libri.

Vadala však upútal Kuciakovu pozornosť najmä kontaktmi na Slovensku. Boli medzi nimi aj ľudia z prostredia politických špičiek. Mária Trošková – záhadná asistentka vtedy najmocnejšieho

18

politika Roberta Fica. A Viliam Jasaň – tajomník Bezpečnostnej rady SR. Jano by sa rád porozprával aj s ďalším farmárom a Vadalovým svokrom Diegom Rodom. Ten spolu s bratom Antoniom Rodom založil zrkadlové firmy u nás aj v Taliansku, ktorých konateľom je ich ďalší brat Pietro Roda. Figuroval v kauze prania špinavých peňazí ‘Ndranghety, nazývanej El Dorado.

Talianov by sa rád spýtal aj na príhodu, ako chytili policajti neďaleko Sobraniec ich ďalšieho krajana Carmina Cinnanteho so samopalom v aute. A čo má tento chlapík spoločné s Guirinom Ionom – bossom klanu ‘Ndranghety s názvom Belvedere Spinello.

Veľa si toho vo vlaku premyslieť nestihol, keďže rýchlik dorazil do galantskej stanice po necelej trištvrtehodine jazdy. Jano vykročil do mrazivého večera malomesta, kde ho však čakalo nemilé prekvapenie. Pred nákupným centrom vytiahol z vrecka diaľkový ovládač a namieril ním na svoj starý Passat. Tmavozelené auto ale na pozdrav neodpovedalo. Neozval sa ani známy elektrický dvojťuk, neblikli svetlá. Nič.

Volkswagen mal svoje najlepšie roky za sebou už vtedy, keď ho Jano pol roka predtým prvýkrát zbadal. Po výhodnej kúpe ho zradil veľakrát, v zlom počasí to však bolo dvojnásobne mrzuté. „Maťa, ahoj, už som v Galante. Neviem však naštartovať to nešťastné auto,“ povedal zrejme priateľke Martine Kušnírovej do telefónu. Večer kontaktoval budúceho švagra, ktorý sa vyznal do áut. Na diaľku určili diagnózu. „Určite sa vybila batéria,“ odhadoval Lukáš, keď si vypočul opis situácie.

Kľúč od auta bol však zlomený a Jano nemal nabíjačku. Na prvý pohľad malicherná porucha začala komplikovať jeho plány.

Koncom týždňa ho s priateľkou čakalo dôležité stretnutie: náboženská príprava pred svadbou. A hneď potom cesta na východ a zrejme nepríjemná konfrontácia s Talianmi.

V stredu ráno 21. februára 2018 opäť vyrazil do domovskej redakcie v Bratislave. Tentoraz mal plnú hlavu pokazeného auta. Martina zostala vo Veľkej Mači, na počítači analyzovala archeologické výskumy. Keby nebola zima, motala by sa v teréne

19

kdesi pri Prešove. Dozerala by na robotníkov, aby pri výkopoch nepoškodili žiadny artefakt z dávnych čias, ak by naň narazili.

Mladý novinár si po príchode do redakcie nasadil na uši veľké slúchadlá. Pustil si klasickú hudbu a prepol sa na pracovný mód.

Porobil si pár poznámok a spísal nové zistenia z odpovedí na infožiadosti, ktoré mu prišli poštou. Nebolo toho veľa. Oficiálne reakcie úradníkov sa často podobali ako vajce vajcu a boli málo konkrétne. Väčšinou mu odporučili, aby sa obrátil inde. Popoludní sa po tradičnej trase opäť presúval domov. Zrejme aj pod drobnohľadom neznámych vlkov.

Martina, ktorá pracovala celý deň z domu vo Veľkej Mači, sa potešila, keď sa za ňou zastavil sused s dobrými správami. „Nesiem vám nabíjačku na autobatériu, takto sa to pripojí. Ale nenabíjajte ju dlhšie ako dvanásť hodín,“ urobil jej rýchlu inštruktáž.

Krátko po ňom sa ohlásil aj Jano. „Už som vo vlaku, čoskoro budem v Galante. Pomaly môžeš vyraziť,“ hlásil zrejme do mobilu.

Pred pol siedmou Martina naštartovala služobný pikap a vybrala sa pre snúbenca. Vonku už bola tma. Na konci Veľkej Mače vystúpil z auta muž a ešte raz si skontroloval oblečenie, či všade prilieha tak, ako má. S pohľadom upretým do zeme sa vybral od futbalového ihriska smerom ku Kuciakovmu domu.

Bol večer, navyše chladno, takže nebudil pozornosť. Sústredil sa len na to, aby v cudzom prostredí zopakoval nacvičenú trasu.

Po niekoľkých minútach stál pred miestom činu. Stlačil kľučku plechových dverí robustnej brány. Nekládla odpor, zámok bol odomknutý. Bez problémov vkĺzol do dvora. Vpravo vedľa domu, iba pár krokov od brány, bola letná kuchyňa. Ďalšia kľučka, Na mieste činu: Objavil sa tam aj vtedajší šéf Národnej protikorupčnej jednotky Róbert Krajmer. Jeho manželka Mária pôsobila vo firme Zoroslava Kollára a Norberta Bödöra, o ktorých písal Ján Kuciak.

Reprofoto: TV JOJ Foto: TASR

20

21

no opäť sa bez odporu dostal dnu. Jano s Martinou síce budovu v zime nevyužívali, no ani nezamykali.

Vrah stál na mieste činu a čakal na bezbrannú dvojicu. O ich osude už bolo rozhodnuté. Spod oblečenia vytiahol pištoľ s kalibrom deväť milimetrov. Nešlo o bežný typ. Bola to zrejme špeciálne upravená plynová pištoľ, ktorá dokáže aj zabíjať. Je takmer nevystopovateľná, ale aj zradná. Pri streľbe sa môže roztrhnúť, zasekávať alebo inak neposlúchať. Náboje boli redukované, na hlavni bol tlmič. Jano a Martina medzitým v Galante vyriešili ťažkosti s nedobytným Volkswagenom. Podarilo sa im otvoriť kufor, takže cesta k bočným dverám bola voľná. Napokon sa dostali k motoru, pri ktorom je batéria.

Naložili ju do Martininho služobného pikapu a po pár minútach jazdy zaparkovali pred domom vo Veľkej Mači. Len čo sa prezliekli do domáceho oblečenia, Jano začal riešiť autobatériu.

Odniesol ju do pivnice, kde ju pripojil na požičanú nabíjačku.

Martina zatiaľ v kuchyni dopila čaj a zaliala dve kávy. Zaužívaný večerný rituál. Cez okno všetko sledoval votrelec, dianie v dome mal ako na dlani. Martina začala četovať s Janovou sestrou – budúcou švagrinou Máriou Kuciakovou, ktorá ešte nedávno bývala s mladými snúbencami v prenajatom byte v Nitre.

Celá rodina žila prípravami na svadbu Jana a Martiny. Aj v ten večer dievčatá na diaľku rozoberali, aké bude mať Martina svadobné šaty. Márii sa naposledy ozvala okolo 19:50. Zakrátko zavŕzgali vchodové dvere. Znelo to, akoby ich niekto pootvoril.

Martina mala ostrý sluch, šramot sa jej nepozdával. Žeby im niekto zo susedov priniesol čerstvo upečený koláč? Ale prečo nepočuje odo dverí žiadny známy hlas? Keď prešla z kuchyne do predsiene, zmeravela. Pred očami sa jej zjavil cudzí človek, v ruke držal zbraň. Hlaveň mierila na Martinu. Zdesenie a strach jej rozprúdili krv v žilách, srdce sa jej rozbúšilo.

Mladá archeologička padla horeznačky na podlahu. Vrah ju skolil jediným výstrelom do hlavy. Stihla niečo vykríknuť, alebo jej to stiahnuté hrdlo nedovolilo? Jano sa vzápätí vybral z pivnice

22

ku schodom, čosi upútalo jeho pozornosť. Votrelec mal problémy s pištoľou. V komore zostal náboj s redukovaným množstvom streliva, takže musel zbraň v chvate prebíjať. Na stoličku dopadol nevystrelený náboj.

Pištoľ bola pripravená v momente, keď si s Janom pozreli do očí. Vrah opäť stlačil spúšť. Náboj sa zaryl do hrude mladého novinára a ukončil jeho život. Až neskôr sa zistilo, že rovnakou dráhou preleteli hneď dve strely. Potreboval mať istotu, tak zasadil okamžitú dupľovanú ranu? Ako to dokázal? Alebo pracovali jeho svaly automaticky? Telo Jána Kuciaka zostalo nehybne ležať na schodoch – tvárou dole, iba pár metrov od jeho životnej lásky Martiny Kušnírovej. Dielo skazy bolo dokonané. Vrah sa vydal k autu, kde ho čakal jeho kumpán. Obaja rýchlo opustili Veľkú Maču.

Rodiny Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa s mladými pokúšali telefonicky spojiť už v ten večer. Ich mlčanie najskôr pripisovali zaneprázdnenosti. Obaja mali pracovné povinnosti a čakala ich náboženská príprava. Kuciakovci i Kušnírovci si mysleli, že nechcú byť rušení. V tom čase už boli obaja mŕtvi. Policajti, záchranári aj šokovaná rodina sa to dozvedeli v nedeľu večer – štyri dni od desivej stredy 21. februára 2018, ktorá sa navždy zapísala do histórie. Zvyšok Slovenska sa prebudil do mrazivého rána v pondelok 26. februára 2018.

23

24

Foto: David Ištok

25

OBYČAJNÝ ŽIVOT

27

ZRODENÝ DO SLOBODY

Rázovitý Štiavnik leží v okrese Bytča, ktorý má vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Keď sa chcete dostať do jednej z najdlhších dedín na Slovensku, musíte zo starej cesty medzi Žilinou a Považskou Bystricou odbočiť na Hvozdnicu. Po hradskej – vinúcej sa stredom štvortisícovej obce – prejdete päť kilometrov a zrazu sa objaví tabuľa s názvom Štiavnik. Kúsok za ňou bývajú Kuciakovci. Ak by ste pokračovali naprieč celou dedinou, hlavná cesta sa skončí a pred vami sa objaví otočisko autobusov. Tu má konečnú pravidelná prímestská linka.

Rodisko Jána Kuciaka, učupené pod hrebeňmi Javorníkov, je poslednou dedinou Štiavnickej doliny. Ďalej sa dá ísť už len po zvážnici, ktorú využívajú drevorubači. Chatári a lesníci sa po nej vedia dostať až na druhú stranu, kde leží rekreačná oblasť Kasárne. Odtiaľ je to už iba na skok na Moravu. Štiavnik leží pánu bohu za chrbtom. Keď to však poviete Jozefovi Kuciakovi staršiemu, otcovi Jána Kuciaka, rezolútne pokrúti hlavou. „Ako pánu bohu za chrbtom? Však tu žijeme. Narodili sme sa tu a prežili celé životy. Som hrdý, že som Štiavničan, bárs si z nás robili posmech, ako sa to medzi dedinami niekedy zvykne.

Rodina Kuciakovcov: Rodičia Janka a Jozef s deťmi Jozefom, Máriou a Jánom (zľava).

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

28

29

V každej doline je jedna, z ktorej sa robí najväčšia sranda. A v tej našej to bol Štiavnik,“ približuje Jozef Kuciak.

Rodina Kuciakovcov žije v skromnom dome, postavenom na väčšom pozemku. Za bránkou je malá šopa, kde chovali kozy. Nad dreveným pracovným stolom je precízne zoradené náradie. Kľúče, skrutkovače… Od najmenších po najväčšie. „To sme ešte s Jankom urobili,“ hovorí pyšne jeho mladší brat Jozef, ktorého všetci volajú Jojo. Keď príde reč na vtipy o Štiavničanoch, spomenie si na stredoškolské časy „Dejepisár na strednej ma vyvolával, len aby počul moje nárečie. Keď som prišiel do mesta, všetci počuli, ako dzekám a zaťahujem.“ Otec Jozef Kuciak, hoci to dnes neprizná, sa musel v živote obracať. Príde mu to ako samozrejmosť. Ako niečo, čo jednoducho a bez diskusie patrí k životu. „K nám prišlo družstvo až v roku 1975.

Rodičia a starí rodičia nás vychovávali v tom, že všetko sa musí dopestovať a dochovať doma. Chovali sme dve-tri kravy, nejaké prasa na zabitie, pestovali zemiaky, obilie. Tak sme žili, kým sa nenarodili deti. A ku gazdovaniu sme viedli aj ich,“ hovorí Jozef Kuciak.

Jano bol najstarší (1990), potom sa narodil Jojo (1991) a nakoniec Majka (1993). Keď boli chlapci ešte celkom malí, rodičia chodili po susedoch, ktorí chovali kravy, aby mali synovia čerstvé mlieko. Len čo Kuciakovci zistili, že mladší zo synov má alergiu, skúsili kozie.

Deťom chutilo. A keď sa neobjavila alergia, začali chovať kozy sami.

Lenže starať sa u Kuciakovcov o dobytok bolo dosť náročné. Otec Jozef chodil od roku 1980 na týždňovky. Pracoval vo Váhostave, ktorý mal na starosti zakladanie stavieb a injektáže. „Začínal som na Gabčíkove. Vtedy vznikal špecializovaný závod na vrty a injektáže. Postupne som robil aj na ďalších veľkých stavbách – Starina,

Na dvore rodinného domu v Štiavniku: Bratia Jozef a Ján Kuciakovci.

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

30

31

Malinec, Nová Bystrica. Keď sa skončilo s priehradami, prešli sme na diaľnice. Chodili sme tam, kde mal Váhostav robotu,“ spomína.

Fakt, že nebol s rodinou, považuje aj dnes za nevyhnutnosť.

Niečo, čo bolo treba. Dôvod bol prozaický: v Štiavniku ani v okrese veľa práce nebolo. Ak aj bola, tak za málo peňazí. „No čo, zvykli sme si. Ale, pravdaže, chýbal,“ priznáva Janova mama Janka Kuciaková. Hoci sa môže zdať, že s manželovými týždňovkami sa zmierila, aj po rokoch vidieť, že by ho v tom čase mala najradšej doma. Starať sa o rodinný dom, záhradu a domáce zvieratá nebolo pre matku troch detí jednoduché. Pomáhať museli aj ony.

A veľké roboty sa museli podrobne naplánovať. Jozef Kuciak vedel, že v pondelok po návrate domov musí všetko pokosiť, aby to do piatku poschlo. A v piatok stiahnuť seno do maštale, aby mali zvieratá čo žrať cez zimu.

Pri spomienkach na časy, keď chovali kozy, sa Jozef Kuciak zrazu usmeje. „Raz som sa vybral kosiť. Máme taký dosť veľký kus, kam som chodil. Janko sa vybral za mnou, aby mi doniesol raňajky. Doma sa najedol a vyrazil. A hoci bol najedený, kým vyšiel na kopec, vyhladlo mu a polovicu zjedol po ceste.“ Jano už odmalička pomáhal rodičom. Keď mu otec povedal, že idú po seno, vzal si vraj dvakrát väčšie hrable, ako bol on sám. „Bavilo ho to. Raz, keď sme s Jankom hrabali, prišla svokra a hovorí: Načo dávate tomu Jankovi hrabať? A hrable mu vzala. Malý, asi deväťročný Janko sa rozplakal. Utekal späť do chalupy, vzal si druhé hrable a prišiel za nami. Taký bol Janko…,“ opisuje povahu staršieho syna. Bol iný ako jeho rovesníci. Tí sa práci s kosou či hrabľami skôr vyhýbali.

Jano Kuciak sa narodil v júni 1990 do mladej, vtedy ešte spoločnej česko-slovenskej demokracie. Prišiel na svet v symbolickom čase, keď sa po páde komunistickej diktatúry v strednej Európe rodila sloboda. Janova mama sa pri spomienke na narodenie staršieho syna usmieva: „Celý deň pred pôrodom bolo krásne, ale keď sa narodil – hodinu a päť minút po polnoci – bola strašná búrka. Mala som vtedy 26 rokov, pôrodu som sa bála, ale z narodenia staršieho syna som sa veľmi tešila.“

32

Usmieva sa aj Jozef Kuciak, ale z iného dôvodu: „Ako týždňovkár som si naplánoval termín príchodu domov na deň, keď sa mal narodiť. On sa však narodil o päť dní neskôr. Bol to prvý syn, takže sme ho aj riadne privítali. Vtedy tu s nami bývala aj moja mama, Jankova babka, ale tá sa v noc jeho narodenia radšej presunula inde.

Bol som tu s bratom a so švagrom. Na druhý deň som ledva prišiel do nemocnice. Poctivo sme čakali u susedov, ktorí mali telefón.“ Kuciakovcom sa po narodení syna zásadne zmenil život. Asi ako všetkým mladým rodinám, keď prídu na svet deti. Rok po Janovi sa narodil Jojo, takže sa rodičia nenudili. Len Jano si do šiestich rokov štyrikrát zlomil ruku. Raz spadol pri základoch, ktoré Kuciakovci pripravili na maštaľ. Potom na bicykli, inokedy do vody alebo pri futbale. Keď testoval, či dobre hreje elektrický sporák, na ruke mu zostala jazva. Na celý život. „Všetko musel prebádať, vyskúšať,“ spomína Janova mama Janka. „Bol dobré dieťa, ale mimoriadne zvedavé.“ Najlepšie to vystihuje Janov otec: „Čo som vedel, to som mu vysvetlil. Čo som nevedel, to som zahmlieval.“ Vraj preto, aby zvedavý syn nezistil, že otec niečo nevie.

Na nekonečné otázky a otcove trpezlivé odpovede si spomína aj najmladšia z rodiny – Majka Kuciaková: „Tatino nám rozprával, že raz, keď sme išli autobusom na výlet, sa Janko a Jojo neustále niečo pýtali. Keď sme vystúpili, pani, čo sedela pred nami, tatina pochválila, že vydržal počúvať všetky tie otázky a trpezlivo odpovedal. A taký bol aj Janko. Keď sme niečo potrebovali vysvetliť, poradiť, nikdy nepovedal nie. Hoci mne musel niekedy to isté vysvetľovať aj viackrát. Dobromyseľne ma preto volal malá blondýnečka.“ Jano ako najstarší z troch súrodencov bol pre Joja a Majku aj učiteľom. Majku naučil bicyklovať. „Tatino sa mal vrátiť z týždňovky a ja som mu chcela ukázať, že sa už viem bicyklovať. Janko ma ubezpečil, že ak mi to nepôjde, bude ma držať, a tak som sa spustila z kopčeka na dvore. Ale videl, že mi to ide, a preto ma nedržal. Ako to už býva, tesne pred tatinom som z bicykla spadla.

Odvtedy som však vedela jazdiť sama, bez pomocných kolies.“

33

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

KOSTOL A FUTBAL

Hneď ako vstúpite do rodinného domu Kuciakovcov, ocitnete sa v priestrannej chodbe. Z nej sa dostanete do kuchyne spojenej s obývačkou, alebo po šestnástich schodoch hore na povalu. Na niektorých miestach sú neomietnuté steny a typická drevená strecha, pod ktorou sa suší fazuľa. Vedľa sú dvere do malej izby.

Má len niečo cez desať metrov štvorcových. Sú v nej dve váľandy, nočný stolík, pracovný stôl a skriňa. Tu vyrastali Jano a Jojo. Šikmina strechy sa stala miestom, kde si bratia lepili plagáty svojich obľúbencov. Nad Jojovou posteľou viseli raperi z Kontrafaktu a futbalová zostava Realu Madrid.

Nad miestom, kde mal posteľ Jano, nájdete Linkin Park, Blink 182 a futbalistov Manchestru United. A uprostred dvoch bratských svetov spoločný plagát – akási koláž hudobníkov reprezentujúcich všetky možné žánre. Hrali na slovenských letných festivaloch v roku 2005 – raperi aj rockeri. „Janko mal vždy rád gitarové kapely, ja raperov. On Manchester, ja Real. Boli sme normálni bratia – každý fandil tým svojim, ktorí si konkurovali.

Medzi nimi však bola aj zmes, ktorá nás spájala,“ vysvetľuje Jojo.

Puto medzi bratmi bolo silnejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jano bol pre mladšieho Joja vzorom, hoci by to v tom čase nepriznal. Keď to však bolo potrebné, tradičná súrodenecká rivalita išla stranou. Z „nezmieriteľných“ fanúšikov Manchestru a Realu sa na jednom ihrisku stávali – symbolicky aj fakticky – zohraní spoluhráči. „Športy sme robili spolu, futbal aj hokejbal. U nás v dedine, na ihrisku plnom štrku a kameňov. Nikdy by mi nena-

36

padlo postaviť sa do brány. Nielen mne, ale nikomu! Janko však šiel. Hádzal sa po zemi, snažil sa chytiť všetky strely. Všetky veci mal potrhané a ošúchané, až mi ho bolo ľúto. A tak som ho v bráne vystriedal, ale nikdy som nebol taký obetavý,“ vybavuje si Jojo.

O Janovom futbalovom nasadení vie svoje aj mama Janka Kuciaková: „Raz mi ho suseda priniesla polomŕtveho. Spadol do vody, keď išiel po loptu. Ani som nevedela, čo robiť – či utekať s Jankom do nemocnice a nechať dve menšie deti doma samy.“ Majka Kuciaková si pamätá skôr veselé futbalové príhody. A Janovu ochotu zapojiť do hry aj baby. „S kamoškou sme boli také ,chlapčeny’. Aj my sme chceli hrať futbal. Ostatní nás vyháňali, no Janko nám vždy dovolil hrať.“ Mladí Kuciakovci, podobne ako väčšina rovesníkov z dediny, okrem športovania aj miništrovali. V nedeľu zašli na prvú omšu, potom rýchlo na ihrisko, naobedovať sa a späť na futbal. Medzi ihriskom a kostolom prežili celé detstvo. „Janko chodil do kostola rád.

Aj rád miništroval,“ približuje jeho mama. Chlapci sa päťkrát dostali do výberu miništrantov na futbalový turnaj bytčianskej diecézy. Štiavnik mal dokonca tri tímy, keďže v tom čase bolo v dedine asi šesťdesiat miništrantov. „Možno aj tento turnaj bol jedným z dôvodov, prečo sme tak radi chodili miništrovať,“ usmieva sa Jojo.

K viere viedla rodinu Janka Kuciaková. Jozef Kuciak do kostola veľmi nechodil. „Vždy som si našiel nejakú výhovorku, prečo nejsť. A po revolúcii ma rozčuľovalo, akí ľudia zrazu začali chodiť do kostola,“ mávne rukou hlava rodiny. Každá doba vyplaví aj pokrivené charaktery. Inak tomu nebolo za socializmu ani v demokracii, ktorú priniesol november 1989. „Za socializmu krstila moja sestra – učiteľka a jej manžel – policajt deti v Makove. V tom čase si totiž policajný funkcionár nemohol dovoliť byť veriaci. A, naopak, k nám chodili krstiť deti rodiny z iných dedín.

Okolo kostolov sa vtedy pohybovali ľudia z našej obce, ktorí fotografovali ich autá a udávali, kto dal pokrstiť dieťa. Keďže som poznal tých ,fotografov’, po revolúcii ma znechutilo, keď zrazu sedeli na omši v kostole,“ vysvetľuje Jozef Kuciak.

37

38

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

39

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

ŠKOLA A POLITIKA

Prvé štyri ročníky chodil Jano Kuciak na základnú školu v rodnom Štiavniku. Potom absolvoval osemročné gymnázium v Bytči. Dnes, keď sa opäť zavádzajú kvóty na osemročné gymnáziá, kde končili žiaci s rôznym priemerom, sa to môže zdať malicherné. V tom čase však nebolo jednoduché dostať sa na bytčianske gymnázium.

Vyberali len najlepších, a tak bol Janov odchod do okresného mesta nielen pre rodinu, ale aj celú dedinu čímsi mimoriadnym.

Zo Štiavnika sa okrem budúceho investigatívneho novinára a vysokoškolského pedagóga dostal na gymnázium aj Janov kamarát Jozef – syn miestneho podnikateľa. A jedno dievča, Anička. „Po celej dedine sa hovorilo, že Janka zobrali preto, lebo jeho teta bola učiteľka a vybavila mu to. A tiež preto, že sa kamaráti so synom podnikateľa. Vraj protekcia,“ opisujú Kuciakovci. Realita však bola úplne iná, ako šírili klebetné jazyky. Všetci traja museli prejsť dvojkolovými prijímacími skúškami – v tom prvom rozhodovali počítačové zručnosti. Keďže Kuciakovci nemali doma počítač, Jano na prijímačkách pohorel. Rodina už neverila.

Potom však prišla vedomostná časť – a Jano, ktorý mal doma hŕbu cien z matematických súťaží, zabodoval.

V tom čase 10-ročný chalan zo Štiavnika musel ráno skoro vstávať, aby sa autobusom dostal do Bytče vzdialenej jedenásť kilometrov. Domov sa vracal neskoro popoludní, občas prišiel až podvečer. Jano vraj nepatril k tým, ktorí by dlhé hodiny presedeli nad knihami. Hoci ho bifľovanie encyklopedických faktov nebavilo, nosil domov samé jednotky. A na samé jednotky

40

aj zmaturoval. „Odmalička som deťom prízvukoval, že aj učiť sa treba naučiť. Doma bol režim, že najprv jedlo, potom úlohy a až potom sa mohli hrať. Jojo napríklad nechcel ísť na gymnázium do Bytče, lebo Janko chodil zo školy hladný,“ spomína otec Jozef. „Vždy o jednej poobede prichádzal autobus, ktorý ma vozil zo základnej školy domov. Kým prišiel Janko z Bytče, to bolo okolo tretej-štvrtej, už bol hladný. My so sestrou sme dovtedy zjedli všetky jahody a hrach, čo nám rástli v záhrade,“ dodáva Jojo.

Podľa sestry Majky si Jano hneď po príchode na bytčianske gymnázium našiel skvelú partiu kamarátov. V piatok večer chodili spolu von, pomáhali si, stretávali sa na chatách. Dokonca aj po tom, ako si Jano našiel Martinu a začal pracovať ako novinár v Bratislave. „Stretávali sa vždy, keď Janko s Martinou prišli do Štiavnika. Hovoril mi, že preto má takých dobrých kamarátov, lebo sa na nič nehrá. Ja som sa občas hanbila, že som z dediny, že sme chovali zvieratá. No on vždy opakoval, že kým nie som sama so sebou spokojná a hrám sa na niečo, čo nie som, nikdy si nenájdem pravých kamarátov,“ približuje Majka stredoškolský život staršieho brata.

Janovi každodenné cestovanie do Bytče neprekážalo. Na gymnáziu stretol nových ľudí, s ktorými sa mohol konfrontovať, získať iný pohľad na svet. Práve tu sa začal zaujímať aj o politiku a verejný život. S bratom Jojom neboli ešte ani stredoškoláci, keď začali čítať noviny. Na škole sa konali rôzne súťaže, už ako deti vedeli mená ministrov. „Každý deň o siedmej večer dávali na Markíze správy a po nich nejaký sitkom. My sme pozerali správy. To, čo bolo po nich, nás veľmi nezaujímalo,“ hovorí Jojo.

Na jeseň 1998 – po porážke mečiarizmu a nástupe Mikuláša Dzurindu – prišiel otec Jozef o prácu. Dovtedy volil Vladimíra Mečiara, ktorý ľuďom sľuboval, že sa o nich postará a každý bude mať robotu. „Nad politikou som sa nikdy nezamýšľal, nikdy som ju nemal rád. Skôr som ju vnímal cez to, čo sa ma bezprostredne dotýkalo. Najmä cez moju prácu,“ vysvetľuje Jozef Kuciak. Kto bol pri moci, u neho nerozhodovalo. Po spomalení diaľničnej

41

výstavby počas prvej Dzurindovej vlády začal Jozef Kuciak inklinovať k Smeru, ktorý verejnosť ubezpečoval, že naplno rozbehne výstavbu diaľnic.

Hoci ho politika extra nezaujímala, správy si pozrel vždy. Dával prednosť faktom pred diskusiami a komentármi. „Komentár čitateľa k niečomu navádza, správy by nemali. Postupom času som však začal porovnávať, kto ako píše. Aj vďaka tomu, že mám na to viac času,“ zhrnie v skratke postoj k politike i žurnalistike.

Aj keď Jozef Kuciak nežil politikou, so synom sa o nej rozprávali.

Spočiatku si rozumeli, neskôr sa začali ich názory rozchádzať. „Najviac sa to začalo prejavovať vtedy, keď sa Janko pustil do novinárčiny a nahliadol do zákulisia.“

42

Izba bratov Kuciakovcov: Jánov brat Jozef ukazuje plagáty, ktoré spájali ich svety.

Foto: Ján Petrovič

43

DRINA AKO SAMOZREJMOSŤ

Kuciakovci viedli všetky svoje deti k tomu, aby sa vedeli o seba postarať. Bratia chodievali každé leto na brigády, dvakrát boli v zahraničí. „Keď mal Janko šestnásť a ja pätnásť, začali sme pracovať na stavbách v Česku. Stavali sme mosty, s Jankom sme urobili rekord. Na stavbe sme vydržali 61 dní v kuse – od siedmej rána do siedmej večera. Betónovali sme, pričom chlapi nám odrátavali dni. Keď potom znižovali stavy robotníkov asi o polovicu, nás si nechali,“ vraví Jojo. Hoci bola práca na stavbe tvrdá, za hodinu zarobili 100 korún (asi 3,30 eura). No kým Jojo všetky zarobené peniaze do konca septembra minul, Jano kúpil pre rodinu plynový sporák, drevo a ešte mu zostalo. S kamarátmi postavil altánok, ktorý majú Kuciakovci v záhrade dodnes.

Jano patril k ľuďom, ktorí sa delia s akousi prirodzenou samozrejmosťou. A pri práci nie vždy myslia na svoje zdravie. Na jednej z brigád si dokonca poškodil zrak. Pomáhal pri injektážach, kde asistoval zváračom. Keďže nepoužíval ochranné zváračské okuliare, po návrate z brigády začal horšie vidieť. Neskôr mu musel lekár predpísať okuliare.

Keď mal Jano osemnásť rokov, vybrali sa s bratom Jojom na brigádu do Nemecka. Vzdialený príbuzný z vedľajšej dediny sa Kuciakovci: Tvrdá drina bola v rodine samozrejmosť. Otec Jozef so synom Jánom pri hrabaní sena.

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

44

45

ponúkol, že im nájde prácu. Jana považoval za pracanta – vedel, že sa na bratov môže spoľahnúť a že odvedú stopercentnú robotu.

Mladí Kuciakovci pomáhali pri odstraňovaní lesnej kalamity – pílili stromy. Hoci to bola práca pre mužov od osemnásť rokov, vtedy 17-ročnému Jojovi dali pilčícky preukaz. Inak by robotu nedostal. „Museli sme sa tváriť sebavedome a tvrdiť, že sme s motorovými pílami už pracovali. Pravdou bolo, že dovtedy ani jeden z nás motorovú pílu v ruke nedržal,“ opisuje Jojo brigádnické časy s bratom.

Jano Kuciak nežil „iba“ prácou, školou, futbalom a politikou.

Na konci puberty si našiel cestu aj ku knihám, prepadol poézii.

Nikomu však nespomenul, že začal písať, najmä básne o láske.

Písal ich len pre seba, neboli adresované nikomu konkrétnemu.

Aspoň nikomu, o kom by povedal bratovi Jojovi. „Prvý mobil som mal v šestnástich, zdedil som ho po Jankovi. Keď som sa v ňom hrabal, našiel som záložku, kde boli jeho básne, asi tristo.

Niektoré sme po vražde aj zverejnili,“ dostane sa Jojo k osudnej noci, ktorá všetko zmenila.

Po skončení gymnázia odišiel Jano Kuciak študovať do Bratislavy na Slovenskú technickú univerzitu. Keď prišiel po pár mesiacoch domov, otec videl, že nie je vo svojej koži. „Chodil odtiaľ nešťastný. Pýtam sa ho, čo sa deje? A Janko nato: Nebudeš sa hnevať? Mne sa tam nepáči. Asi odtiaľ pôjdem preč. Keďže sám viem, aké to je, keď človeka nútia robiť, čo ho nebaví, nechcel som, aby bol môj syn nešťastný,“ vysvetľuje Jozef Kuciak. A tak Jano zo školy odišiel. Asi rok pracoval v Žiline, cez leto brigádoval a potom opäť prišiel za rodičmi do Štiavnika. Tentoraz rozhodnutý študovať žurnalistiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

46

ODVÁŽNA A NEKOMPROMISNÁ

Očiam skúseného vyšetrovateľa neunikol žiadny detail. Mladý muž bol očividne nervózny a vystrašený, na čelo mu vystúpili kropaje potu. Oboma nohami podupkával na mieste, ľavou rukou si naprával vlasy. Hánky mal skrvavené, košeľu na niekoľkých miestach roztrhnutú. „Som sochár, pracujem ako sochár!

S mramorom a žulou! Jasné, že je to na mojich rukách vidieť,“ jachtal nepresvedčivo. „A čo tá košeľa?“ pohľad vyšetrovateľa prenikal až do špiku kostí. „Neviem, o niečo sa asi zachytila, ja naozaj neviem,“ vyštekol zúfalo mladý muž.

Stačilo. Martina Kušnírová vypla televízor. „Ten chlapec určite nezavraždil svoju sestru,“ zahlásila. „A kto to potom podľa teba urobil?“ skočila jej do reči mama Zlatica Kušnírová, ktorá sledovala populárny kriminálny seriál spolu s dcérou. Do rúk zobrala diaľkový ovládač a znovu zapla televízor. „Ja to chcem dopozerať,“ nedala sa. „Vrahom je určite drogový díler, pre ktorého pracovala,“ povedala presvedčivo Martina. „Nikto iný nemal skutočný motív a ak by to bol jej brat, bolo by to až príliš jednoduché, nemyslíš?“ dobrosrdečne sa zasmiala. Na líca jej vystúpila červeň.

Mala pravdu. Dievčinu skutočne zniesol zo sveta – niekoľkými tvrdými údermi do tváre – drogový díler. Martina si vychutnávala uznanlivé ticho, ktoré zavládlo v rodine Kušnírovcov, keď špeciálny agent nasadil vrahovi na ruky putá. „Ako je možné, že to vieš vždy skôr ako my?“ prelomila mlčanie mama Zlata. Martina neodpovedala. Sotva badateľný úsmev a zasnená tvár boli jasným dôkazom toho, že nad niečím úpenlivo premýšľa. Zlata veľmi

47

dobre vedela, o čo ide. Rozumeli si aj bez slov. Verila, že sa to jej dcére jedného dňa podarí. Že sa stane policajtkou a úspešnou kriminalistkou, ako o tom snívala od útleho detstva. „Takmer vždy, keď sme sa pozerali na kriminálku, Martina nám povedala, kto je vrah. Žiaľ, meno toho svojho nám už neprezradí.“ Zlatica Kušnírová sa zhlboka nadýchne a zahľadí kamsi veľmi, veľmi ďaleko. „Božemôj, vidím to, akoby to bolo dnes. Narodila sa 3. apríla 1990 o štvrť na jednu,“ rozhovorí sa mama Martiny Kušnírovej.

Z jej tváre na okamih zmizne bolesť. „Keď som ju prvýkrát videla, dostala som nervy. Povedala som si, že také dieťa nechcem.

Nôžky mala trochu krivé, v nemocnici ju volali ortopedická slečna. Potom ju poumývali a opäť doniesli. Hovorím si, aké pekné dieťatko,“ smeje sa Zlatica Kušnírová. Prvý rok bol veľmi ťažký.

Martine často operovali šľachy na nohách, ktoré takmer vždy zdobili dlahy a sadra. Rodičia sa s ňou poriadne natrápili. Pravidelné cvičenie, masírovanie, návštevy doktorov… „Často plakala a ja som zase bola nervózna,“ priznáva Zlatica Kušnírová. Bojovala Martina – ktorá urobila prvé bojazlivé kroky, až keď mala rok a pol – no svoj zápas viedla aj jej mama. S nedostatkom spánku, ktorý sa stal zrazu veľmi vzácnym artiklom, a často aj s vlastnou trpezlivosťou. Stálo to však za to. Z Martiny vyrástlo zdravé dievča a spomienky na bezsenné noci vybledli. „Keď si Martina našla Janka, povedala som jej – no vidíš, aj takú čaptavú niekto chcel,” snaží sa odľahčiť Zlatica Kušnírová.

Našťastie má zmysel pre humor. V ťažkých časoch býva nezriedka jedinou účinnou zbraňou proti smútku, žiaľu a depresii.

A Zlatica Kušnírová prežila nielen veľa krásnych, ale aj ťažkých okamihov. Práve tie ju naučili ešte jednej veci – nevzdávať sa.

Kým iní už dávno klopia uši, v jej hlave sa rodí plán ďalšieho postupu. Uvažuje, taktizuje a premýšľa. Nedá sa len tak zastrašiť, neustúpi zo svojich pozícií, neschováva sa. Naopak, nájdete ju v prvom rade kričať tak, aby jej hlas doľahol ku všetkým, ktorí ho majú počuť. Za svoju rodinu odhodlane bojovala dávno pred brutálnou vraždou dcéry.

48

Život v Gregorovciach bol a svojím spôsobom dodnes je idylický. Pre Kušnírovcov však rozhodne nie ľahký a už vôbec nie komfortný. Neveľká dedina, ležiaca len pár kilometrov od Prešova – rovno pod Šarišským hradom – si vás okamžite získa. Všade navôkol lúky a nevysoké kopce, v záhradách kvitnú ovocné stromy. Človek akoby tu žil v objatí prírody. V strede dediny sa hrdo vypína murovaný kostol Narodenia Panny Márie z 18. storočia.

Rovno oproti nemu stojí obchod s potravinami a krčma. Ak pred kostolom odbočíte doľava, asi po dvoch minútach chôdze dorazíte k miestnemu cintorínu. Ak sa vydáte ďalej na sever a prídete až na koniec obce, dostanete sa k domu, v ktorom vyrastala Martina.

Nie je ťažké ho nájsť, je to posledný dom v Gregorovciach. Alebo prvý, ak prichádzate autom z neďalekých Uzoviec či Hubošoviec.

Pred veľkým dvojgeneračným barakom parkuje čierny Golf s podobizňou Jana a Martiny na zadnom skle. Po dvore pobehujú sliepky, ktoré tu žijú v symbióze s niekoľkými mačkami a psom Joeyim. Menu mu vybrala Martina, inšpirovala ju jedna z hlavných postáv populárneho seriálu Priatelia. Joey smutne zabreše a ľahostajne si ľahne do tieňa. Niekto mu chýba. „Hovorila som Martine, aby si Joeyho vzali do Veľkej Mače, aby ich strážil.

Smiala sa, že či bude psa trepať autom cez celé Slovensko,“ hovorí Zlatica Kušnírová.

Martina zvieratá milovala. Keď sa narodila, rodičia už mali dva a pol ročného syna Lukáša. Popri deťoch mali gazdovstvo, ako sa patrí – chovali sliepky, zajace a kravu. A k tomu zamestnanie. Zlatica Kušnírová pracovala na pošte, muž v miestnej oceliarskej firme. Pomáhať tak museli aj Lukáš s Martinou. „Keď som prišla domov z práce, rýchlo som utekala porobiť na pole, čo bolo treba. Deťom sme dali chleba s maslom, mlieko a išli sme. Lukášovi som povedala – dáš na ňu pozor. Priznávam, že bola odvaha nechať ich samých,“ približuje Zlatica Kušnírová hektické začiatky. Keď deti trochu podrástli, chodievali na pole za kravami aj ony. V taške si niesli jedlo a knihy, učili sa na lúke.

Keď sa vrátili domov, písali úlohy.

49

Na dvore v Gregorovciach: Kušnírovci si Jána a Martinu pripomínajú aj symbolickou podobizňou na zadnom skle auta.

Foto: David Ištok

51

Na Joeyho dopadnú prvé slnečné lúče. Pes lenivo vstane, urobí zopár krokov a opäť si ľahne do príjemného tieňa, ktorý na nepokosenú trávu vrhá posledný dom v Gregorovciach. Zlatici Kušnírovej skočí z ničoho nič do náručia čiernobiela mačka. Okolo sa nenápadne motá niekoľko ďalších. „Volá sa Trhač. Meno tiež vybrala Martina.“ Martina mala k zvieratám skutočne vrúcny vzťah, no psy a mačky priam milovala. Vymýšľala im mená, kúpala ich, česala a tešila sa z ich úprimnej zvieracej lásky. Obdivovala ich nevinnosť a vernosť. „Keby mohla, mala by v Gregorovciach na dvore všetkých psov z útulku. Radšej dala peniaze na operáciu psa, akoby si mala kúpiť niečo na seba,“ spomína Martinina najlepšia kamarátka a spolužiačka z gymnázia Mária.

Vášeň pre zvieratá však nekončila pri starostlivosti o domácich miláčikov. Martina sa chcela angažovať, aspoň v rámci svojich obmedzených možností. Z času na čas poslala peniaze Slobode zvierat.

Samozrejme, z maminho účtu a s jej povolením. Pred Vianocami v dome vyzbierala staré handry a matrace a zaniesla ich do útulku.

Až napokon prestala jesť mäso. „Raz sme boli na školskom výlete vo Švajčiarsku, bývali sme v rodinách. Na tanier nám naložili mäso. Martina im nevedela ani po francúzsky, ani po nemecky vysvetliť, že je vegetariánka, a tak to nakoniec zjedla. Ale trvalo jej to poriadne dlho a asi si to neužívala,“ smeje sa Mária. Keď sa však Martina spoznala s Janom, vegetariánstvo ju postupne prešlo. „Ryšavec, ryšavec!“ hlúčik malých chlapcov burácal smiechom a strkal do bezbranného Lukáša. Vzduchom zasvišťala čiasi ruka. Jednému z faganov zasvietil na tvári odtlačok dlane a piatich menších prstov. Rukou si hladil bolestivé miesto a neveriacky hľadel na útočníka. O hlavu nižšej Martine sčerveneli líca, z očí jej sršal spravodlivý hnev. Chlapec pochopil, že bude lepšie ďalej neprovokovať. Martinu vždy rozčuľovalo, keď si kamaráti uťahovali z jej brata s ryšavými vlasmi alebo sa im niekto vyškieral do tváre len preto, že mali doma kravu a zajace. Zo všetkého najviac ju však hnevalo, keď videla, že trpí nevinný. Že sa udiala krivda a nenájde sa nikto, kto by ju napravil alebo aspoň pomenoval.

52

Odmala v nej klíčil silný zmysel pre spravodlivosť. Keď si nevedela pomôcť inak, tak sa aj pobila. „Ako dospelá už bola trochu iná, o niečo pokojnejšia, ale ako decko bola nekompromisná.

V treťom ročníku sme sa na niečom nezhodli, očervenela, skočila do mňa a začala ma biť,“ rozpráva Anna z Gregoroviec, s ktorou sa Martina kamarátila od detstva. „Ona bola ako chlapec, veľa času trávila s bratom a ďalšími chalanmi. Lozili po stromoch, chytali v potoku ryby,“ dopĺňa Zlatica Kušnírová. Nevinné šarvátky a drobné incidenty sprevádzali Martinu odjakživa. Mama Zlata deťom vždy hovorila – nepodvádzajte, nerobte druhým zle, ale buďte odvážni a nedajte sa. Jednoduché životné krédo, ktoré si Martina osvojila už v útlom veku.

Martina Kušnírová pred problémami nikdy neutekala. Nepríjemné situácie riešila okamžite. Zlatica Kušnírová vyťahuje na ilustráciu jednu z mnohých príhod, ktoré patria v rodine k pamätným. „Prečo máš tu peknú vetrovku celú roztrhanú? Čo si robila?“ Mame Zlate sa vtedy tisli do očí slzy. Nová bunda, ktorú Martine kúpila za 300 korún (10 eur) len pred pár dňami, bola vzadu na chrbte celá zničená. „Už som to vybavila, neboj sa,“ odvetilo pokojne dievča. Na tvári sa jej zjavil blažený úsmev. „O čom to rozprávaš? Kto ti urobil?“ nerozumela jej matka. „Kaščák,“ vyhŕkla Martina. „Tak idem k nim, nech nám dajú 300 korún,“ povedala mama Zlata a začala sa obliekať. „Už nemusíš, zbila som ho na kostolnom dvore,“ zastavila ju dcéra. „Prepánajána? Čo?

Prečo tam?“ spýtala sa Zlata. „Tam som ho chytila,“ zasmiala sa Martina a objala mamu, ktorá chcela dcéru pokarhať. Nakoniec sa zmohla len na vyčítavý pohľad plný lásky.

Keď bola Martina o čosi staršia, neraz sa dostala do konfliktu aj s dospelými. Niežeby si to užívala, no mladícky zápal a neutíchajúca túžba, aby bolo spravodlivosti vždy učinené zadosť, boli silnejšie než formálny rešpekt k autoritám. „Mama, zajtra máš ísť do školy, povedala mi raz, keď už bola ôsmačka, predsedníčka triedy,“ prikladá Zlatica Kušnírová ďalšie sklíčko do mozaiky. „Učiteľka Martine povedala, aby dávala pozor, kým

53

nebude v triede ticho. Chlapci však zhodili nástenku a niečo rozbili. Triedna potom hľadala vinníkov. Martina mená neprezradila, ale pustila sa do učiteľky. Vraj má triednický príplatok, tak tam mala sedieť a dávať pozor ona,“ uzatvára Zlatica Kušnírová ďalšiu z príhod.

Zmysel pre humor jej pomohol aj neskôr, keď opäť musela ísť do školy, lebo Martina sa postavila neprávosti. Priamo a bez zbytočných odbočiek. V tom čase bola prváčka na gymnáziu. Niektoré veci sa však nezmenili. Keď ju raz šofér autobusu, u ktorého si kupovala lístok, chytil za ruku a letmo pohladkal, vynadala mu a vystúpila. „Panebože, čo sa stalo?“ prebleslo hlavou Zlatici Kušnírovej, keď zbadala dcéru, ešte stále rozčúlenú a červenú od zlosti. O chvíľu však zistila, že na Martinu sa hnevať nemôže.

V škole im povedali, aby si na chemické cvičenia priniesli biele plášte. „Ja som jej dala modrý, starý a hádam stokrát vypratý.

Učiteľka ju za to pokarhala a spýtala sa jej, z akej je rodiny. To Martinu vyprovokovalo, takže do nej skočila: a vy posudzujete ľudí podľa toho, čo majú oblečené, alebo podľa toho, čo majú v hlave?“ opisuje Zlatica Kušnírová. Vedela, že Martina prechádza komplikovaným obdobím. No nielen ona. Na rodinu Kušnírovcov doľahli ťažké časy. Peniaze na nový, biely plášť nemali z jednoduchého dôvodu: prišli o otca a živiteľa rodiny.

54

ŽIVOT BEZ OTCA

Manžela Zlatice Kušnírovej už dlhšie trápila trombóza. Upchaté cievy spôsobili, že mu noha neprirodzene opuchla. Chodil po lekároch, no oveľa viac dôveroval nie práve najlacnejšej, alternatívnej medicíne. „Týždeň pred smrťou mi ukazoval: pozri, mám o dva centimetre chudšiu nohu. Noha mu síce odpuchla, ale úplne mu zapchalo žily. Bol na mieste mŕtvy, presne o 1:10 v noci. Všetci sme boli na posteli okolo neho, Lukáš mu ešte vylámal zuby, lebo sme mu nemohli otvoriť ústa,“ spomína na tragickú udalosť Zlatica Kušnírová. Ján Kušnír zomrel vo februári 2005.

V mesiaci, ktorý sa stal rodine Kušnírovcov osudným.

Deti sa so stratou otca vyrovnávali ťažko. Všetci vedeli, že po tejto tragédii bude život oveľa zložitejší. Martina to pocítila takmer okamžite. Rodina rátala s tým, že bude študovať na súkromnej obchodnej akadémii. Keď z rodiny vypadol jeden mesačný príjem, rozhodli sa prihlásiť ju na gymnázium v Prešove. Dospievajúce dievča chcelo mame pomôcť. Hneď ako Martina skončila prvý ročník, našla si platenú brigádu na opačnom konci republiky. Celé leto pracovala na Seneckých jazerách, kde obsluhovala hostí. Majitelia podniku si ju tak obľúbili, že chceli, aby u nich robila nastálo. Martinina zodpovednosť, priamočiarosť a ráznosť boli presne tým, čo potrebovali. „Často tam chodievali opilci, ktorí neraz močili pod stolom. Všetci sa im vyhýbali, no Martina k nim prišla, buchla po stole a spýtala sa, či nevedia, ako sa správať v spoločnosti. Tak si získala rešpekt,“ sprostredkúva Zlatica Kušnírová zážitky, ktoré jej dcéra

55

opisovala po návrate do Gregoroviec. Martina bola odvážna, tak trochu po matke.

V živote človeka bývajú chvíle, keď má pocit, že mu nič nevychádza. Všetko sa kazí a na hlavu sa mu rúti celý svet. Vtedy má väčšinou len dve možnosti. Tou prvou je postupná rezignácia.

Nešťastník sa odovzdá osudu a čaká, ako veci dopadnú. Druhou možnosťou je vzoprieť sa. Pozbierať v sebe zvyšky síl, zdravého rozumu a pokúsiť sa veci zmeniť. A to je cesta, ktorou sa vybrala aj Zlatica Kušnírová.

Keď sa rodina ako-tak pozviechala zo smrti otca, dorazila ďalšia Jóbova zvesť. Mame dvoch detí oznámili, že ju prepustia.

Dlhé roky pracovala na pošte – najskôr v Prešove, potom v Sabinove. Martina s Lukášom tam na ňu ako malí často čakali, aby ich zobrala domov do Gregoroviec. „V Sabinove som nastúpila medzi poslednými. Keďže sa mala rušiť jedna priehradka, mala som odísť ja. Samozrejme, vedúci tam mal svoju manželku aj kmotru,“ vysvetľuje Zlatica Kušnírová, ktorá vtedy cítila krivdu.

Uvedomovala si, že ak príde o prácu, ona i deti sa ocitnú v hraničnej situácii.

V hodine dvanástej tak sadla za stôl a začala písať list. „Odoslala som ho až na riaditeľstvo v Banskej Bystrici. Vysvetlila som im, že som vdova a živiteľka rodiny. O týždeň ma zavolali do Prešova, prišlo riaditeľstvo. Nakoniec nechýbalo veľa a mohol skončiť vedúci pošty v Sabinove, ktorý ma chcel vyhodiť,“ netají hrdosť v hlase Zlatica Kušnírová. Po tejto skúsenosti sa však rozhodla viac neriskovať a nenechávať veci na náhodu. Spravila si kurz profesionálneho rodičovstva, od roku 2010 sa stará o dvoch chlapcov – Jožka a Adama.

Kušnírovci: Rodičia Zlatica a Ján s deťmi Lukášom a Martinou na jej prvom svätom prijímaní.

Foto: Archív rodiny Kušnírovcov

56

57

Bezstarostné detstvo: Martina Kušnírová s bratom Lukášom a sesternicou Viktóriou.

Foto: Archív rodiny Kušnírovcov

Keď prišli do Gregoroviec, mali sedem a deväť rokov. Pre neznalých veci to môže vyzerať jednoducho a lákavo: ste doma, staráte sa o deti a súčasne pracujete. Realita je však oveľa komplikovanejšia. Každý, kto si vyskúšal profesionálne rodičovstvo na vlastnej koži, vie, o aké náročné povolanie – či skôr poslanie – ide. Deti, ktoré sa ocitnú v opatere profesionálnych rodičov, zvyčajne pochádzajú z veľmi biednych pomerov. Niekedy nemajú ani základné hygienické či stolovacie návyky. Veľmi ťažko si zvykajú na nové prostredie, prichádzajú zmätené, bývajú zanovité.

Aj Zlatica Kušnírová sa s chlapcami vytrápila. A Martina jej bola veľkou oporou. S Jožkom a Adamom sa nielen hrala, ale ich aj učila. Keď bolo treba, zvýšila hlas. „Martina ich brala ako súrodencov, rovnako oni ju. Teta sa mohla aj roztrhnúť, nevedela ich prinútiť upratovať. Ale keď vedeli, že na víkend príde Maťa, hneď bolo všetko vygľančené,“ spomína Martinina kamarátka Mária. Martina nemala jedného, ale troch bratov.

60

NADANIE A MÚDROSŤ

„Prosím ťa, prečo plačeš? Čo sa stalo? Nezmaturovala si?“ spýtala sa nervózna mama Zlata, hoci si uvedomovala absurdnosť poslednej otázky. Pravdou je, že deti to nemali najľahšie. Okolo domu a na gazdovstve bolo veľa roboty, otec im umrel a ani peňazí nebolo nazvyš. Ale Martine učenie nikdy nerobilo problémy.

Naopak, išlo jej výborne, dokonca ju bavilo. Zo školy nosila vždy dobré známky, nikdy s ňou nemusela sedieť nad knihami. Preto Zlatica Kušnírová nerozumela vzlykaniu dcéry, ktoré sa ozývalo z mobilného telefónu.

Keď jej Martina objasnila dôvody svojho sklamania, musela sa zasmiať. Samozrejme, že dcéra zmaturovala. Akurát z dejepisu si vytiahla otázku, ktorú považovala za príliš ľahkú. A ona sa chcela predviesť. Túžila všetkým ukázať, že má históriu v malíčku a bez najmenšieho zaváhania odpovie aj na tú najzákernejšiu otázku.

Martina – podľa Zlatice Kušnírovej – nebola zázračné dieťa. Bola „iba“ poctivá, pedantná a prirodzene inteligentná. Mala svoje sny, ideály. A vedela, že bez toho, aby zabrala v škole, nič nezrealizuje. „Nastúpila do prvého ročníka základnej školy v Gregorovciach a už v októbri vedela celý šlabikár. Všetko zvládla úplne sama,“ skladá Zlatica Kušnírová obraz dcéry. Hračky Martinu až tak nezaujímali, radšej kreslila alebo vymaľovávala. Kým starší Lukáš mal problémy s diktátmi, Martina odmala veľa čítala, robila si poznámky a aj vďaka tomu dokonale ovládala pravopis. Po skončení základnej školy išla na cirkevné Gymnázium blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Škola vznikla v roku 2004 a keď Martina nastúpila do

61

prvého ročníka, najstarší boli druháci. „Bol to rodinný typ školy,“ približuje rehoľná sestra Faustína atmosféru na gymnáziu. Martine bola triednou učiteľkou a zároveň ju učila obľúbený dejepis.

Gymnázium kládlo dôraz aj na duchovný život študentov, súčasťou vyučovania boli omše. Občas gymnazisti vyrazili z Prešova, aby strávili spoločné chvíle na duchovnom sústredení. Na jednom z nich sa Martina zblížila so spolužiačkou Máriou Zemanovou, tiež nemala otca. Možno aj preto si tak padli do oka. „Triedna nás dala na izbu a odvtedy sme boli nerozlučná dvojica. Štyri roky sme spolu sedeli v zadnej lavici pri okne,“ rozhovorí sa Mária.

Martina nebola typická tínedžerka, ktorá berie školu ako povinnú jazdu. Poctivo sa učila, ku všetkému pristupovala so sebe vlastnou zodpovednosťou. Dokonca ani na telesnej výchove nič neodflákla. „Každý s ňou chcel byť v tíme, vždy išla naplno,“ netají obdiv Mária. „Nebola bifľoška, jednoducho jej to pálilo. Bola prirodzene inteligentná.“ Martine imponovali história a humanitné predmety. Ak s niečím bojovala, tak to bola matematika. „V matematike to mala medzi jednotkou–dvojkou, a vždy to doťahovala. Bola splašená, takže niektoré veci možno nedotiahla. Ale mala logiku,“ dokresľuje obraz budúcej archeologičky sestra Petra, ktorá učila šikovnú gymnazistku matematiku.

Na dievča z Gregoroviec si učiteľky napriek Martininej ráznej povahe spomínajú ako na pokojnú a nekonfliktnú študentku.

Usilovnú, vytrvalú a čestnú. „Vidím ju, ako sedí v triede, v obyčajnom bielom tričku, rifliach, s rozpustenými vlasmi. Také normálne dievča,“ povie potichu sestra Faustína. Martina na seba nepotrebovala strhávať pozornosť ako väčšina tínedžerov

V rodných Gregorovciach: Martina Kušnírová, uprostred, s kamarátkami.

Foto: Archív rodiny Kušnírovcov

62

63

v jej veku. Patrila k tým nenápadným typom s navonok skrytou vnútornou silou. Keby okolo vás prešla na školskej chodbe, ulici alebo v parku, možno by ste si ju nevšimli.

Keď Zlatica Kušnírová vstúpi do domu, na okamih zmeravie.

Jej pohľad sa zastaví na veľkej farebnej fotografii Jana a Martiny.

Portrét stojí na stolíku, opretý o stenu, hneď oproti vchodovým dverám. Jano na nej Martinu nežne objíma. Zlatica Kušnírová si povzdychne a začne stúpať hore strmými schodmi, ktoré ju privedú až do Martininej izby. Veľa sa tu toho nezmenilo. Na stole leží červená kabelka, ktorú tam Martina pohodila. Na presklenej skrinke s knihami stojí osamotená fľaša vína. Niekto jej ju daroval, keď mala osemnásť rokov. Zlata už nevie, kto to bol.

Martina chcela víno otvoriť až na svadbe. Zlata sa chvíľu prehrabáva v papieroch, až konečne nájde to, čo hľadala. Začne čítať: „Dejepis jej ľahko ide, pri písomke jej rada sa vždy zíde.

Rada trsá, dáva shake-y, keď obsluhuje ľudí v Senci.

Na matike sedí tíško, na telesnej beží friško. Útočí na nás z každej strany, tu monokel, nos zlámaný.

Bojovná je, to sa vie, každý ju vždy v družstve chce.

Mačky ona rada má, s radosťou sa o ne postará.

V akomkoľvek kúte domu, nájdeme tam mačiek kopu.

V živote má veľké plány, v parlamente zmeny spraví.“

64

Zlate sa v očiach zalesknú slzy. Zvlášť posledné dva verše básne, ktorú napísali Martinini spolužiaci v maturitnom ročníku, veľmi bolia. Z odvážnych plánov už nič nebude. A Martina ich mala veru dosť. „V parlamente zmeny spraví,“ zopakuje Zlatica Kušnírová skôr pre seba. „Politika ju veľmi zaujímala, už od mala,“ pustí sa do vysvetľovania. Martina chcela žiť čestne, slobodne a zodpovedne.

Bola príkladom človeka, ktorý pochopil, že ak sa chceme mať na Slovensku lepšie, musíme začať od seba. Pomáhala zvieratám v útulku. Poctivo triedila odpad a hnevala sa, keď niekto púšťal vodu dlhšie, než bolo potrebné. Podobne pristupovala aj k politike. Nebola jej cudzia, už ako dieťa sledovala dianie v spoločnosti. S otcom každú nedeľu pozerali diskusné relácie s politikmi.

A postupne si vytvárala obraz o mechanizme a štruktúre moci.

O politike a politickej kultúre na Slovensku.

65

NESPLNENÝ SEN

„Už na základnej škole hovorila o Mečiarovi. Ja som nevedela, o čom rozpráva, no ona sa stále len rozčuľovala,“ spomína Anna, kamarátka Martiny Kušnírovej. „Pred voľbami mi prikázala, nech oslovím ľudí, aby nevolili Fica. Tak som oslovila, niektorí ma poslali kadeľahšie. Hovorím jej, ja sa tu nebudem hádať s ľuďmi pre Fica. Ona nato: mami, to nemôžeme takto, každý musíme začať sám od seba a vo svojom okolí,“ smeje sa nad Martininou vytrvalosťou a tvrdohlavosťou mama Zlata.

Možno to bol iba mladícky zápal a možno aj kus naivity, no Martina chcela skutočne meniť svet. Najskôr len ten malý, do ktorého patrila ona, jej rodina a priatelia. Ako dieťa snívala o tom, že bude policajtkou. Keď sa s bratom ako malí spolu hrávali, ona bola „poliš“ a on zlodej. Obdivovala prácu vyšetrovateľov, ktorí v kriminálkach takmer vždy prišli veci na koreň a odhalili páchateľov. Na gymnáziu si uvedomila, že už nejde len o detský sen, ale o skutočnú métu, ktorú môže dosiahnuť. „Veľmi chcela ísť na kriminalistiku. Dva roky na sebe drela,“ približuje Mária jednu z Martininých veľkých túžob.

V maturitnom ročníku si podala prihlášku na policajnú akadémiu a po dôslednej príprave odišla na prijímacie skúšky. Martina nepatrila k ľuďom, ktorí nechávajú veci na náhodu a spoliehajú sa na iných. Vždy si všetko oddrela sama. Isteže, nebola svätá, no v živote si určila hranicu, ktorú nemienila za žiadnych okolností prekročiť. Za pomyselnou červenou čiarou boli neprávosť, klamstvo a pokrytectvo. To, čo videla na prijímačkách, ňou preto

66

hlboko otriaslo. „Prišla odtiaľ hrozne vytočená, lebo vedela, že nebude prijatá. Skúšky spravila dobre, ale niektorí chalani, ktorí boli inak dosť hlúpi, sa vraj chvastali, že oni sa neboja, lebo už je všetko dopredu vybavené,“ hovorí Mária.

Martinu, podľa očakávania, neprijali. V Zlatici Kušnírovej sa rozhorel spravodlivý hnev. Vedela, že to nie je voči dcére fér.

Pred prijímačkami sa navyše dopočula, že ak jej záleží na tom, aby dcéru zobrali na akadémiu, má si pripraviť „všimné“ stopäťdesiattisíc korún (takmer päť tisíc eur). Pre vdovu s dvoma deťmi a smiešnym zárobkom to bola nepredstaviteľná, likvidačná suma.

Mama Zlata však nechcela pripustiť, že dcéra, ktorá sa na prijímačky poctivo učila, sa bude musieť rozlúčiť so životným snom.

Dokonca sa začala pohrávať s myšlienkou, že si vezme úver.

Martina však mamin nápad rezolútne zavrhla. „Povedala mi: mami, nie, za takých okolností tam nechcem ísť. Povracala by som sa tam hneď prvý deň,“ povie Zlatica Kušnírová a v očiach sa jej aj dnes zračí obdiv. Zatiaľ čo dcéra sa rozhodla opustiť bojisko pre jeho pokrivené pravidlá, mama Zlata sa odmietla zmieriť so zaužívanou praxou. Napokon, nikdy sa nevzdávala bez boja.

Policajnému prezidentovi Jánovi Packovi poslala list, v ktorom mu všetko vysvetlila. Jednoducho a na rovinu.

Napísala: „Moja dcéra Martina Kušnírová si podala prihlášku na policajnú akadémiu. Zmaturovala na samé jednotky, učila sa, stále bola vyznamenaná a aj na akadémii pri skúškach uspela.

Už počas skúšok zistila, že je tam korupcia. Nemám síce dôkazy, ale ľudia, ktorí zmaturovali na štvorky, po skúškach hovorili, čo majú zle. A odrazu psychotesty aj iné skúšky majú dobré. Pritom rozprávali, koľko chýb spravili. Zo zdrojov, ktoré nebudem menovať, mi bolo povedané, že treba zaplatiť! Minulý rok to bolo stopäťdesiattisíc korún, neviem, koľko je to tento rok.“ Sklamaná Zlatica Kušnírová nedúfala, že by sa listom podarilo čokoľvek zvrátiť. A prax to potvrdila. Polícia vyhodnotila jej sťažnosť ako trestné oznámenie, ktoré zakrátko zmietla zo stola.

Zlata odkiaľsi vytiahne deväť rokov staré uznesenie vyšetrovateľa.

67

V Gregorovciach: Zlatica Kušnírová drží v ruke fotku dcéry.

Bývala detská izba Martiny Kušnírovej.

Foto: David Ištok

Budúca maturantka: Martina Kušnírová na stužkovej.

Foto: Mária Zemanová

Ani nevie, prečo si ho odložila. Možno preto, aby jej trpká spomienka na Martinin nesplnený sen nevyšumela z hlavy. „Pre tieto svoje tvrdenia nemá žiadne dôkazy a skutočnosti uvádzané v podaní majú len všeobecnú povahu,“ odôvodnil vyšetrujúci policajt svoje rozhodnutie.

Pravdou je, že Zlata nemala žiadny rukolapný dôkaz. Niečo počula ona, niečo Martina, dačo si obidve domysleli. To bolo všetko. Ťažko dnes povedať, či bola za neprijatím Martiny korupcia, vďaka ktorej sa na školu dostali iní. Neskoršie udalosti však ukázali, že na policajnej akadémii nebolo všetko s kostolným poriadkom. Presne tri roky po tom, ako sa nahnevaná Martina rozlúčila s kariérou v polícii, vyplával na verejnosť korupčný škandál. Rektora Akadémie policajného zboru v Bratislave Václava Krajníka obvinili z korupcie. Sám sa postaral o to, aby na školu prijali dvadsaťdeväť vybraných uchádzačov. A nebolo to zadarmo.

Minimálne dvaja z nich sa mu odvďačili päťtisíc eurami.

V roku 2015 Krajníka odsúdili, vyviazol však s nízkym trestom.

Do väzenia nešiel, dostal tri roky podmienečne – s odkladom na štyri roky. Martina Kušnírová síce prišla o jeden detský sen, no nezlomilo ju to. Analytické schopnosti, zmysel pre spravodlivosť a vytrvalosť v odhaľovaní pravdy sa rozhodla uplatniť v inom odbore. Rozhodla sa pre archeológiu, ktorá učarovala aj kráľovnej detektívok Agathe Christie.

70

MILOVNÍK HEMINGWAYA

V septembri 2009 Jano Kuciak opäť nastúpil na vysokú školu. Žurnalistika na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre bola jeho druhým pokusom na ceste za titulom. Rok predtým študoval informatiku na STU v Bratislave, no zistil, že štúdium ho nenapĺňa a chce niečo iné. Zo školy preto odišiel, pracoval, brigádoval a hľadal novú cestu. Rozhodnutie padlo na novinárčinu. „V Nitre sa mu od začiatku páčilo. Keď som si vyberala vysokú školu ja, rozhodovala som sa medzi Trnavou a Nitrou. Aby sa mi rozhodovalo ľahšie, Janko ma zobral na víkend do Nitry. Ukázal mi mesto, zoznámil ma so spolužiakmi. Bolo na ňom vidieť, že je v Nitre šťastný. Keď študoval na technike v Bratislave, nikdy nevyzeral tak spokojne, ako keď prišiel domov z Nitry,“ spomína jeho sestra Majka Kuciaková.

S Janom študovalo veľa budúcich novinárok, ale málo novinárov – chalan zo Štiavnika bol jedným zo štyroch poslucháčov v ročníku. „Pamätám si ho od prvého dňa. Bol vysoký a dosť neobratný, akoby sa mu ťažko hýbalo,“ hovorí so smiechom spolužiačka Vanda Vicenová. Jano okamžite zapadol do partie, ktorej sa stal čoskoro stredobodom. „Doslova mal svoj hárem. Najskôr sme boli štyri, ale rýchlo nás okolo neho začalo pribúdať,“ dodáva Janova kamarátka Eva Ježovičová.

Z príbehov, ktoré zažila partia dnes už bývalých vysokoškolákov, by sa dala napísať samostatná kniha. A Jano by bol nepochybne jednou z hlavných postáv. Milovník piva, života a filozofovania – asi tak by sa dali zhrnúť jeho prvé roky na univerzite.

71

Od začiatku však padol do nemilosti jedného docenta. „Raz totiž prišiel so zelenými vlasmi, potom s červenými a napokon s blonďavými. Boli to nejaké stávky na internáte a počas brigády v Nemecku,“ opisuje Vanda bezstarostné študentské roky.

Pri spomienke na prefarbeného Jana sa smeje a neveriacky krúti hlavou. Nechápe, ako sa dal taký intelektuál nahovoriť na ľahkovážne študentské výstrelky. Kým sa nádejní novinári zabávali na Janových farebných premenách, spomínaný docent nemal pre jeho vlasové kreácie pochopenie. Bezprostredný a úprimný Štiavničan sa ani vo „veľkom meste“ na nič nehral. Neprekážali mu posmešné poznámky, narážky ani sarkastické otázky.

Janove učiteľky dodnes spomínajú na jeho typický „outfit“. „Pozrite sa na nástenku v hlavnej chodbe, ktorú sme mu venovali – na každej fotke je v krátkom modrom tričku. Nevieme, či ich mal viac alebo stále točil jedno a to isté,“ usmieva sa vedúca katedry Marcela Antošová. Má pravdu. Desať fotiek a na každej Jano v modrom. Na spolužiakov svojský cit pre módu si spomína aj Dominika Pišťanská. Jana si pamätá ako človeka, ktorý neriešil, kto si čo myslí. Tobôž, ak išlo o oblečenie či akúsi sebaprezentáciu. „Nosil také kúsky, že väčšina z nás by to už šesťkrát vyhodila a nakúpila nové. Ale on to bral tak, že kým oblečenie drží a plní svoj účel, nebude si lámať hlavu s novým. A nakoniec si robil žarty aj sám zo seba,“ približuje vyštudovaná žurnalistka Janove medzery v móde. „Na významnejšie udalosti nosil obrovský svetlý oblek, niečo medzi šedou a béžovou. Bol v ňom väčší ako v skutočnosti a nosieval k nemu tmavomodrú košeľu. Outfit ešte vyšperkoval taškou na notebook, ktorú nosil všade a ku všetkému. Ten oblek

Štúdium v Nitre: Ján Kuciak bol jedným zo štyroch poslucháčov žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa.

Foto: Eva Kubániová

72

73

v kombinácii s ostatnými doplnkami, to bol neuveriteľný bizár.

Ako bonus večne neostrihané strapaté vlasy a stále nejaké škrabance, keďže mu nesmrdela žiadna manuálna práca,“ opisuje Dominika Janove netradičné modely.

Budúce novinárske eso sa pritom nikdy za nič neurážalo. Na ironické poznámky Jano reagoval pohotovým: „Ja som jednoducho taký. Nech riešia problémy tí, ktorí ich majú.“ Dominika má rodičov optikov, preto sa pokúšala aspoň o jedno – donútiť Jana, aby vymenil dioptrické okuliare, ktoré boli v dezolátnom stave. „Zamastené, doškriabané, bez sedielok, stále mal otlačený nos.

Prosila som ho, nech s tým niečo spravíme. On sa však na mňa vždy len milo usmial a povedal – Domček, to je v poriadku, všetko vidím.“ Postupne si v partii zvykli, že Jano je nad vecou, nič ho nevyprovokuje a vždy bude sám sebou.

Zdanlivo tichý chlapec však vedel rozdávať aj poriadne „podpásovky“ a uťahovať si z iných. Zvlásť vtedy, keď to nikto nečakal.

Po zväčša vydarenej poznámke si však dievčatá ihneď udobroval. „Pamätám si jeho hlasný hrdelný smiech – hlavne, keď mu niečo vyšlo a rozosmial ostatných. Oči mu vtedy vôbec nebolo vidno, ostali len dve malé pomlčky,“ opisuje kamarátka Eva Kubániová jeho zmysel pre humor. Nebol prvoplánový, ale sofistikovaný, trefný. A vždy láskavý, nikdy nie zlomyseľný.

Jano nevenoval veľa času vysedávaniu nad skriptami. Jeho sila spočívala v prirodzenej inteligencii, analytických schopnostiach, výbornej pamäti a všeobecnom prehľade. Bol doma v politike aj ekonomike. „Nebol bifľoš, naopak. Boli aj skúšky, ktoré nespravil, a jeden predmet musel prenášať do ďalšieho ročníka. Teoretické predmety mu veľmi nešli, lebo tie sa musel naozaj učiť. No on na to kašľal,“ odkrýva Vanda ďalšiu z Janových podôb.

Budúci investigatívec na škole exceloval v autorskom písaní – volil si náročné témy a mal originálny štýl. „Janove domáce úlohy sa dosť líšili od tých našich. Nemali sme presné zadania, každý písal o tom, čo mu bolo blízke. On si vyberal komplikované témy, často analytické a ekonomické,“ dopĺňa Dominika. Vý-

74

nimočnosť Janových vysokoškolských textov si neuvedomovali len jeho spolužiaci, ale aj učitelia. „Keď čítali študenti svoje texty nahlas, Jankove boli o triedu lepšie v porovnaní s rovesníkmi,“ zhodujú sa jeho učiteľky.

Eva Kubániová, ktorá s Janom spolupracovala aj po skončení školy, ho opisuje ako netypického študenta: „Prvé roky preňho nebola škola výzvou. Veľakrát sme sa rozprávali o tom, že sme zo štúdia sklamaní. Mali sme iné ciele a hlavne očakávania. Veľmi rýchlo sme pochopili, že štúdium žurnalistiky je jedna vec, ale celé je to aj tak o praxi.“ Eva napokon odišla študovať do Prahy, Jano zostal v Nitre. Hoci bol nespokojný, nestrácal čas zbytočnými rečami a nikam nevedúcou kritikou. Radšej sa sústredil na to, čo môže urobiť.

Podobne ako na iných univerzitách, aj poslucháči žurnalistiky v Nitre objavili ďalší rozmer štúdia, ktorý sa však neodohrával na prednáškach. Kým tie mali vtedajší prváci v bývalom hoteli Nitra, po skončení vyučovania sa presúvali na druhú stranu rieky – do podniku s príznačným názvom „Pečiatkáreň“. Na ikonickom mieste sa čapovaným pivom spečatili dlhoročné priateľstvá a pokrstili desiatky spoločných zážitkov.

Partia, do ktorej patril aj Jano, nemala v Nitre iba jedno miesto, kde sa formovali osobnosti, hodnoty, vízie a sny. Ďalším strategickým bodom na pomyselnej mape starobylého mesta bola krčma, do ktorej sa presúvali rovno z vlaku, po víkende strávenom doma. „Pracovne sme to nazývali Rokovanie v Kelte. Na začiatku sme vybalili rezne, bábovky a všetky zásoby od mamy z domu,“ spomína Janov kamarát Jakub Smoleň. Na pravidelné nedeľné stretnutia si rýchlo zvykla aj barmanka. Po čase už automaticky spolu s pivom nosila tanieriky a príbor. „Založili sme imaginárnu republiku a viedli rokovania. Jano bol prezidentom.

Mal najväčší prehľad, vysoké morálne hodnoty a čistý štít. Keby išiel do politiky, nikto by naňho nič nemal,“ myslí si Jakub.

Každý z partie mal vo fiktívnom štáte nejakú funkciu. Diskutovalo sa o hraniciach, ich nedotknuteľnosti, práve brániť sa

75

a napadnúť suseda. Keď sa neriešili vážne témy, hrali sa rôzne hry. „Jano bol skvelým prezidentom. Reagovali sme na to, čo sa vtedy dialo v krajine. Rozprávali sme sa, ako by sme to urobili my a predkladali sme návrhy. Napríklad, že na najbližšom rokovaní vypijeme aspoň tri pivá, aby sme sa bavili na nejakú inú tému. Jano to vždy schválil,“ opisuje Jakub. Keď Jano ako prezident zvolal cez spoločný čet schôdzu, všetci okamžite vedeli, o čo ide. „Bude pivo, budeme spolu a budeme aj rokovať.“ Jano vždy hovoril, že ak má niekto problém sústrediť sa na prácu alebo mu niečo nejde – hlavne pri písaní – nech si otvorí Ernesta Hemingwaya a počká na kopnutie múzy. Niekoľko starších prekladov z tvorby nositeľa Nobelovej ceny za literatúru darovala Janovi aj kamarátka Eva Kubániová, ktorá ich našla v antikvariátoch. „Síce som riskovala, že ich má prečítané, ale vždy sa veľmi potešil.“ Jano mal rád aj texty Dominika Tatarku, ktorý ako jeden z prvých podpísal Chartu 77. Autora kultového Démona súhlasu či Prútených kresiel vyhodili z vtedajšieho Zväzu slovenských spisovateľov, vyškrtli z učebníc a publikovať mohol len v samizdate.

A práve spisovatelia ako Tatarka mu imponovali. „Zaujímal sa o obdobie normalizácie a o tých, ktorí sa postavili režimu. Viackrát sa mi priznal, že práve takí ľudia ho inšpirovali k povolaniu novinára,“ približuje Eva. Janovou silnou zbraňou boli aj empatia a nadhľad. „Medzi dievčatami sme niekedy mali problém prijať povahu tej druhej, ale on nemal problém s nikým. Bol vnímavý, veľa počúval, no zároveň vždy niečo konštruktívne povedal. Nebolo to len o tom, že by prikyvoval,“ hovorí Eva. Hoci Jano môže v spomienkach spolužiakov vyzerať ako dokonalá osobnosť, mal aj svoje slabiny. Dokázal ich však skrotiť a ustáť so cťou, čo potvrdzuje ďalšia z mnohých krčmových príhod.

Foto: Vanda Vicenová

76

77

„Prišla som do podniku trochu neskôr. Jano už bol asi v polovici stávky – do polnoci mal vypiť dvadsať pív. Strašne som sa naňho naštvala, pripadalo mi to hlúpe. Zobrala som ho poprechádzať sa,“ spomína Eva. Na Jana vraj vtedy kričala, nech sa nespráva ako pubertiak: „Povedala som mu, že sa to k takému inteligentnému mužovi vôbec nehodí. On sa na mňa len usmial a začal filozofovať. Premostil na tému ideálneho politického systému a po chvíli ma dostal do úzkych.“ Podľa Evy fungoval Janov mozog na 120 percent. „Ja som bola triezva, on po niekoľkých pivách – napriek tomu som na veľa vecí nevedela reagovať. Mal originálne myslenie, jasnozrivú logiku.

Opisoval systém, ktorý dával zmysel a vôbec sa nezamotával.

Vtedy som si povedala – vau, ty musíš byť génius.“ Stávku s pivami však nevyhral. Aj Dominika priznáva, že Janovi často nestačila: „Dokázal však vystihnúť situáciu. Ak videl, že náročné filozofické debaty nie sú namieste, nenútil nás do nich. Viedol ich len s tými, ktorí mali záujem. Nepotreboval sa pred nami vystatovať, a to som si vážila.“ Jano však nebol žiaden suchopárny filozof, odtrhnutý od reality. Mal zmysel pre humor a vedel si vystreliť aj zo seba. Keď počas jedného žúru došiel alkohol, partia vyrazila do supermarketu. Nočný nákup ozvláštnili tým, že si každý zobral niečo netradičné. „Kamarátka si do ružových topánok dala ponožky, ďalší si vzal okuliare a dáždnik. Jano mal na hlave oranžové cedidlo a na nohách činčilové papuče. V obchode na nás pozerali ako na bláznov,“ smeje sa Dominika.

Jano prežil v Nitre ten pravý, bezstarostný, bláznivý a pritom veľmi kreatívny a podnetný život študenta. Najdôležitejšie veci na vysokej škole sa aj tak nenaučíte na prednáškach a seminároch, ale v krčme počas nekonečných debát s priateľmi, ktorí vám zostanú na celý život. Jano stihol byť počas štúdia prezidentom, filozofom aj kultúrnym redaktorom festivalu Vyšehradskej štvorky. „Podujatie trvalo niekoľko dní a každý večer sme mali pripraviť takzvaný Festník – o tom, čo bolo, čo

78

bude, o predstaveniach,“ približuje Dominika ďalšiu polohu Jana – budúceho novinára.

Hoci chalan zo Štiavnika nemal s divadlom nič spoločné, Dominika ho nakoniec presvedčila, aby do toho išiel. Vedela, ako píše, že je svedomitý a spoľahlivý. „Spočiatku sa mu do toho veľmi nechcelo, vyhováral sa, že o divadle nič nevie. Nakoniec sa však nechal zlomiť a dostal samostatnú rubriku – Jano Hrach píše.“ Jano v článkoch hodnotil predstavenia očami laika. A bol to zaujímavý pohľad. Rubrika sa natoľko osvedčila, že k spolupráci na ďalších ročníkoch ho už nemusel nikto prehovárať.

Na dni a noci v divadelných sálach, spojené so zalamovaním textu do Festníka, si rada spomína aj Eva Ježovičová: „Zakaždým niekoho zmohla únava, no Jano bdel dovtedy, kým nebolo všetko pripravené a hotové. Nikdy si nešiel ľahnúť, kým sme všetko nedokončili. S neuveriteľnou ochotou a energiou nám dokonca nosil obedy. A potom si užíval, ako sme ho za to zbožňovali.“ Jano chodil so spolužiakmi ako dobrovoľník na divadelný festival V4: Stretnutie – Střetnutí – Spotkanie – Találkozász v Nitre.

Po jednom predstavení vznikla fotografia, z ktorej s odstupom času mrazí. Jano s Dominikou oddychovali na gauči, pred nimi ležala zbraň. „Urobila som ju niekedy nad ránom, keď už divadlo spalo,“ hovorí autorka fotky Eva Ježovičová. „Mne sa spať nechcelo, tak som sa prechádzala po divadle a fotila.

Náhodou som našla aj túto zbraň, zrejme rekvizitu z nejakého predstavenia. Ležala presne na mieste, z ktorého som potom urobila tú fotku.“ Eve sa záber páčil, pôsobil dramaticky: „Netušila som, že o niekoľ ko rokov sa fiktívna dráma zmení na skutočnú tragédiu.“ Jano prekvapoval nielen svojou všestrannosťou, ale aj schopnosťou prispôsobiť sa. Ak išlo o priateľov, všetko šlo bokom. A tak začal behať. Hoci sa v tom nevyžíval, keď išiel niekto z partie, pridal sa. Len tak, aby boli spolu. „Raz sme si šli zabehať s Jankom a Kubom. Keď sme dobehli pod nitriansku kalváriu, bola tma. Bolo to pred Veľkou nocou, všade horeli sviečky,“ vraví Eva.

79

Ľudia spievali, niekto hral na gitare. Traja priatelia ticho sedeli, vydýchavali sa a počúvali. „Bolo to čaro okamihu, mágia miesta, času a ľudí. Niečo, čo si chceš pamätať navždy.“ Výnimočným bol aj spoločný výlet z Nitry do Dražoviec. Kamaráti si chceli pozrieť ikonický kostolík, ktorý patrí k dominantám regiónu. „Išli sme cez les, zahovorili sa a stratili. Keď sme sa vrátili do dediny, nešiel nám už žiaden autobus, no my sme si to užívali. Rozoberali sme ťažké filozofické témy, hovorili o každodenných banalitách,“ oživuje Eva ďalší z príbehov. Filozofujúci pútnici napokon zakotvili v miestnej krčme, kde sa im neskôr podarilo zohnať aj odvoz do Nitry.

Eva si Jana pamätá aj ako veľkého džentlmena s nefalšovanou dávkou grácie: „Raz som cestovala do školy v Nitre až v pondelok. Hrozne pršalo. Zrazu sa objavil na stanici Jano s červeným bodkovaným dáždnikom.“ Chytil kamarátku pod pazuchu a odprevadil ju domov.

80

OSUDOVÉ STRETNUTIE

Prvé tri roky býval Jano Kuciak na internáte, kde sa spoznal aj s Jakubom Smoleňom. „Párty boli väčšinou na Kucovej izbe.

Tam sme sa stretli a potom sme išli spolu von. Spájalo nás aj to, že obaja sme boli z dediny a nikoho sme v Nitre nepoznali,“ opisuje Kubo priateľstvo s Janom. Keď sa po víkende vrátili na internát, pri pive rozoberali, kto ako „makal“ na dome. Chodili spolu aj na brigády alebo pracovať s drevom do hory. A prebdeli veľa nocí, vypili mnoho pív a rozanalyzovali mnoho problémov.

Bezstarostné časy zábavy a študentského flákania museli načas ustúpiť, keď sa Jano Kuciak v roku 2012 pokúšal získať prvý vysokoškolský titul. Obhájil ho s bakalárskou prácou, v ktorej porovnával printovú a elektronickú verziu denníka SME. Hoci prácu aj štátnice zvládol bez problémov, ďalší ročník znamenal v jeho živote veľkú zmenu. Spoločne s Jakubom totiž bývali blízko Nitry, takže nedostali body na internát a čakalo ich sťahovanie. Do väčšieho bytu hľadali ďalších štyroch ľudí. Bol začiatok septembra 2012 a na spoločnej adrese sa po prvý raz ocitli Jano Kuciak a Martina Kušnírová. Mladú archeologičku priviedla do bytu kamarátka Alica.

Dievčatá si vybrali väčšiu izbu, v druhej sa usadila Vanda s kamarátkou. „Baby si, samozrejme, rozobrali najlepšie izby a nám s Kucom ostala malá kutica s manželskou posteľou bez okna – ako taký Harry Potter pod schodami. Tak sme len pokrčili plecami, čo sa dalo robiť,“ spomína Jakub Smoleň. Napokon to však nebolo až také zlé. Za to, že boli galantní a komfortné izby

81

prenechali dievčatám, sa s nimi ochotne podelili s tým, čo prichystali v kuchyni. Jano sa do varenia príliš nehrnul, najväčším hrdinom bol po návrate zo Štiavnika.

Koláče rozdal rád, až tak ich neobľuboval. Mama ho však nabalila aj rezňami, takže sa o jedlo nemusel starať polovicu týždňa. „Jano bol megaloman, aj v bežných veciach. V obrovskej šálke pil veľké množstvá kávy,“ približuje Vanda jeho naturel. Keďže bola jej izba hneď vedľa kuchyne, kde sa Jano každé ráno pred siedmou realizoval, o jeho zvykoch mala prehľad. „Nenávidím ranné vstávanie, on bol presný opak. Zakaždým si robil čaj alebo kávu do pollitrovej šálky. Obrovskými rukami to celé miešal a búchal lyžičkou tak, že ma vždy zobudil. Potom však väčšinou zaliezol do izby pred počítač a pracoval. Vtedy vedel byť úplne mimo, akoby neprítomný a zabúdal na svet okolo seba.“ Keď raz Vanda odchádzala na prednášku, poprosila Jana, aby v prípade dažďa pozbieral z balkóna oblečenie. „Niekoľkokrát som mu to pripomenula. On mi len spoza počítača prikývol a ďalej sa sústredil na robotu. Samozrejme, prišla búrka, no Janovi sa nedalo dovolať, lebo mal čosi s mobilom. Tak som utekala domov.“ Keďže sa rýchlo snažila zachrániť zvyšky suchého oblečenia, pošmykla sa a natiahla po celej dĺžke balkóna. Ostala ležať aj s krvavou nohou na balkóne, keď sa zjavil Jano s nechápavým výrazom v tvári. „Vandka, to čo tu robíš?“ spýtal sa doudieranej spolubývajúcej. O tom, že mal pozbierať suchú bielizeň, ani netušil. Ešte v ten večer však udelil Vande „Rád zlatého štipca za obetavosť a chrabrosť pri výkonoch ďaleko nad rámec povinností“.

Jednou z tradícií v byte na Nábreží mládeže boli oslavy narodenín. Niekto musel počas dňa vymyslieť program pre oslávenca, zvyšok partie pripravoval tortu a chystal občerstvenie. Podľa Vandy pripomínalo spolunažívanie šiestich vysokoškolákov partiu veľkých detí. Dlho si nikto neuvedomil, že v domácnosti skvelých priateľov sa potichu tvorí párik. „Všimol som si skôr také drobnosti. Jano robil niečo na počítači, Martina písala seminárku do školy. Zrazu prišiel do kuchyne, spravil dve kávy a niesol

82

ich cez celý byt. Opýtal som sa, pre koho to je – v domnienke, že bol taký pozorný a urobil kávu aj pre mňa,“ vraví Jakub Smoleň.

Jano ho s potmehúdskym úsmevom odbil, že káva je pre Martinu. „Ponúkol som sa a povedala, že si dá,“ schladil kamaráta, ktorému to však vŕtalo v hlave. Martiny sa opýtal a jeho, najbližšieho spolubývajúceho, nie? Tí dvaja boli takí tajnostkárski a nenápadní, že ani kamarátovi nič nenapadlo. „Vôbec som si to nepripúšťal, ani som nad tým neuvažoval. Keď sme chodili na pivo, ja s jedným kamarátom sme boli také psiská. Po polnoci sme komentovali ženské zadky a postavy. Jano zrazu dvihol hlavu a zahlásil: piči, tá Radičová ma ako nasrala.“ A takého Jana poznali aj ostatní, takže to viac neriešili.

Ani Vanda si na žiadne zmeny v spoločnej domácnosti nespomína. Buď sa zbližovali veľmi nenápadne, alebo to prišlo odrazu.

Téma Jano a frajerka sa v partii nepreberala, nebol na to dôvod.

Zmenilo sa to až pred Vianocami 2012. Večer po práci sa Jakub ešte zastavil v nitrianskom podniku u Frenkieho, kam chodili pomerne často. Všetci rozprávali jeden cez druhého, prekrikovali sa. Iba Jano s Martinou mali stoličky tesne vedľa seba a stále si niečo šuškali. Jakub sa k nim prisunul a podpichol ich, že keď sa okolo seba motajú niekoľko týždňov, nech si dajú aspoň pusu.

Netušil, že to zoberú doslova – zamilovaná dvojica sa začala vášnivo bozkávať. Jakub medzitým dopil pivo, no Jano s Martinou sa už od seba neodlepili. „Môj prvotný plán bol prísť po práci do krčmy a pokecať si. Keď som však videl, čo sa deje, taktne som odišiel. Stále sa k sebe túlili, vôbec si ma nevšímali.“ Zvyšok partie o prvom bozku nevedel, dievčatá sa o novom páriku dozvedeli až ráno. Jana s Martinou našli schúlených na jednej posteli. „Len vedľa seba spali, ale my sme boli naozaj šokovaní.

Keď sme sa v čase obeda motali v kuchyni, tí dvaja sa len držali za ruky a dávali si pusy,“ opisuje Vanda.

Neskôr vyzvedala od Martiny, ako to celé vzniklo a prečo to s nikým neriešili, respektíve, kedy sa tak zblížili: „Povedala, že Janko sa jej od začiatku páčil, lebo je taký rozumný, zaujímavo

83

Na podnájme v Nitre: Ján Kuciak a Martina Kušnírová sa spoznali v septembri 2012.

Foto: Dominika Makynová

rozpráva, vyzná sa v politike. Pripadali mi ako malé deti v škôlke.“ Nový vzťah sa prejavil aj v kuchyni. Jano a Martina už nevarili s ostatnými, ale skôr pre seba. Typickým jedlom bola koložvárska kapusta. Niežeby to bolo Janovo obľúbené jedlo, ale Martine išlo od ruky a bolo čo jesť aj ďalšie štyri dni. „Dodnes si z toho robíme žarty. Koložvársku mali hádam každý druhý týždeň,“ smeje sa Vanda.

Krátko pred Vianocami 2012 sa partia dohodla, že sa potajomky obdarujú. Známa vianočná hra funguje na jednoduchom princípe: na lístky sa napíšu mená, každý si jedno vytiahne a dotyčnému venuje pod stromčekom nejakú maličkosť. „Pri rozbaľovaní sme zistili, že všetci okrem Jana máme o jeden darček viac.

Najskôr sa čudoval a potom sa strašne rozosmial. Bol síce génius, ale obyčajnú vianočnú hru nepochopil – myslel si, že má niečo darovať každému,“ hovorí Vanda. V skutočnosti si Jano vytiahol papierik s Martininým menom – vtedy spolu chodili len pár dní. „Bolo to veľmi milé, symbolické, že si vylosoval práve ju. Daroval jej archeologickú knihu z antikvariátu.“ Zaľúbenci si nepovedali inak ako „Janko“ a „Martinka“. Ak sa jeden z nich urazil, čo sa stávalo iba zriedka, rýchlo ho to prešlo. „Keď sme boli na výlete na Zobore, Martina v krčme spomenula nejakého spolužiaka, ktorý sa jej kedysi páčil,“ začína Vanda ďalší z mikropríbehov. Talentovaná archeologička prezradila, že si na jednom výskume dali aj nevinnú pusu. Jano sa postavil od stola a odišiel preč. Po chvíľke udobrovania sa však dvojica vrátila ruka v ruke. „Spočiatku som tej reakcii nerozumela. Neskôr som však pochopila, že Jano bol čistá duša, a tak vnímal aj Martinu.

Jednoducho nechcel ani pomyslieť na to, že existuje ešte niekto, kto by sa jeho priateľke mohol páčiť,“ vysvetľuje Vanda.

Paradoxom je, že Martina si o Janovi spočiatku myslela, že je prelietavý typ. Dôvod? Stále spomínal nejaké ženy, lenže to boli len jeho spolužiačky. „Nikdy predtým nemal vážny vzťah.

Na každej žene, čo stretol, mu niečo nesadlo. Navyše mal taký zvláštny štýl humoru, až som sa bála, že odradí všetky potenci-

86

álne záujemkyne,“ vysvetľuje Janova sestra Majka Kuciaková.

Martine jeho humor neprekážal. Jano jej imponoval aj tým, ako sa rozprával s mamou, keď spolu telefonovali. „Bolo mu jedno, kto sedí okolo. Rozprával jej sladko, akoby bol stále jej malým synom, čo sa Martinke veľmi páčilo,“ dodáva Majka Kuciaková.

87

MODERNÝ UČITEĽ

Po intenzívnom roku pod spoločnou strechou sa šestica kamarátov rozlúčila a rozbehla na rôzne adresy. Jano Kuciak a Martina Kušnírová sa usadili v Bratislave. Jano pracoval a študoval, hoci už iba externe. Titul magistra získal po štátniciach a obhajobe záverečnej práce o zahranično-politickom spravodajstve. Porovnával články denníka SME a českých Hospodárskych novín o sýrskom konflikte.

V roku 2014 priniesol Janovi a Martine opäť zmenu adresy – vrátili sa do Nitry. Čerstvý absolvent kývol na ponuku od vedenia katedry a nastúpil na doktorandské štúdium. „Mali sme takmer výlučne ženský kolektív, takže sme sa z Janka veľmi tešili. Oživil to tu aj po ľudskej stránke. Že bude obrovským prínosom aj pre študentov, sme vedeli od začiatku,“ spomína šéfka katedry Marcela Antošová.

Jana na škole považovali za výnimočný talent. Vždy stihol všetko načas, veci doťahoval do konca a mal moderný prístup k výučbe. „Nemal žiadne skriptá ani podklady, čerpal z vlastných vedomostí a skúseností. To, čo študentom odovzdal na každej hodine, má obrovskú cenu, lebo nikde v poučkách sa to nedočítate,“ vysvetľuje pedagogička Andrea Chlebcová Hečková. Na Janovi si najviac vážila skromnosť, ktorá podľa nej mnohým novinárom chýba.

Jano si nepotreboval nasilu a pod hrozbou sankcií vynucovať rešpekt, mal prirodzenú autoritu. „Keď otvoril ústa, malo to hlavu a pätu. Na nič sa nehral, sústredil sa na to, čo mu ako študentovi roky chýbalo – na prax,“ vyzdvihuje Janova študent-

88

ka Michaela Váleková. Jeho premiéra v úlohe pedagóga sa však celkom nevydarila, keďže mal zastupovať nejaký slovenčinársky predmet. Hodinu odštartoval tým, že pred triedou plnou budúcich novinárov napísal na tabuľu „ZDROBNELINY“ namiesto zdrobneniny. „Na jazykovedné a teoretické disciplíny nebol Jano žiadny expert,“ zhodnotí Michaela. A pokračuje: „Najprv sme sa snažili potlačiť smiech, ale nešlo to. Napokon sa rehotala celá trieda vrátane Jana. Hovoril, že on tu len supluje a jazykovedné disciplíny mu príliš nejdú.“ Mnoho študentov si získal aj férovosťou a svojským prístupom. Michaela sa s ním spoznala cez spoločných známych pri pive. „Počula som o ňom historku, ako sa raz stavili na intráku, že s kamarátom prebehnú cez poschodia nahí. Prišlo mi vtipné, keď som sa dozvedela, že ma má učiť práve Kuciak.“ Neformálne zoznámenie skončilo prísľubom, že jej Jano pomôže s diplomovou prácou. „Bála som sa, že si to po pár pivách nebude pamätať, ale všetko platilo.“ Michaela rada spomína aj na semináre pod Janovým vedením.

Jeden z nich bol o politike a politických stranách. Viacerí v skupine priznali, že nebyť hodín s Janom, nikdy by sa politikou a jej zákulisím nezaoberali tak precízne. „Na predmete investigatívna žurnalistika nám vymýšľal zaujímavé a reálne úlohy z praxe.

Každá dvojica si vybrala ním pripravenú tému, v otvorených databázach sme hľadali rôzne firmy a prepojenia. Učil nás sledovať to najdôležitejšie.“ Príprava na semináre bola časovo náročná, niekedy sa študentom nedarilo. „Vždy nám však pomohol a v priebehu niekoľkých sekúnd ukázal, ako na to. Ako jeden z mála učiteľov nezabudol, aké je to sedieť v študentských laviciach. A nevyvyšoval sa.“ Nebyť Jana, Michaela zrejme svoju diplomovú prácu ani nenapíše.

V úlohe konzultanta jej pomáhal s témou rockovej žurnalistiky: „Naozaj som ho obdivovala. Pracoval ako novinár, písal dizertačnú prácu, viedol niekoľko bakalárok, učil a popritom ešte konzultoval moju prácu, čo vôbec nemusel. Zobral to dobrovoľne.“

89

Na katedre žurnalistiky: Ján Kuciak učil budúcich novinárov na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Foto: David Ištok

Niekedy sa cítila až trápne, keď Janovi záležalo na práci viac ako jej samotnej. Takmer hotovú diplomovku mu poslala počas veľkonočných prázdnin. „V správe som mu napísala, že takto nečakane na Veľký piatok mu posielam takmer hotovú prácu.“ Na druhý deň si našla v mailovej schránke odkaz od Jana: „Takto nečakane na Bielu sobotu ti posielam opravu a pár poznámok.“ Keď dokument otvorila, zistila, že všetko poctivo prešiel, okomentoval a upravil. „V duchu som si hovorila, že je snáď blázon. Zhodnotil, že práca je dobrá, no mohla byť aj o čosi lepšia. Na obhajobách ma už pred ostatnými učiteľmi iba chválil a ocenil spoluprácu.“ Ako výnimočného učiteľa vníma Jana aj jeho bývalý žiak Michal Szentivanyi. Budúci bakalár si vybral tému o vyhľadávači Google.

Jeho školiteľom bol doktorand Kuciak. „Boli to skvelé stretnutia.

Z teoretických hodín som chodil s poučkami, ako má práca vyzerať a čo presne má obsahovať. Jano sa len zasmial a povedal, že my to takto robiť nebudeme,“ spomína Michal. Jano nemal problém ísť proti prúdu, ak vedel, že si to obháji a že to bude lepšia cesta.

A Mišo ako budúci bakalár svojmu školiteľovi dôveroval.

K doktorandovi Kuciakovi sa neskôr pridal ďalší absolvent – Matúš Veselý. Dvaja mladí novinári zdieľali spoločný kabinet.

Najčastejšie debatovali o oprave domu vo Veľkej Mači. „Vždy mi zreferoval, čo stihol urobiť a čo ho najbližšie čaká. Bol veľmi hrdý, že to robí svojpomocne a buduje sídlo pre Martinu. Manuálnou prácou si čistil hlavu,“ vysvetľuje Matúš.

V roku 2017 sa stal z doktoranda doktor. Jano Kuciak sa v dizertačnej práci zaoberal vznikom, fungovaním a budúcnosťou investigatívnej žurnalistiky na Slovensku. Vedúca katedry nechcela, aby jeden z najšikovnejších absolventov len tak odišiel. „Presviedčali sme ho, aby ostal a ďalej učil. Videli sme, ako pozitívne naňho reagujú študenti,“ hovorí Marcela Antošová. Doktor Kuciak pôsobil v Nitre ako externý pedagóg, prednášal metodiku novinárskej práce a investigatívnu žurnalistiku.

92

Doktorandské promócie v Nitre: Martina Kušnírová a Ján Kuciak.

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

93

ŽEMLIČKY PRE JANKA

V tom čase už vnímali Jana Kuciaka jeho bývalí spolužiaci, priatelia, kolegovia aj študenti ako rešpektovaného novinára, ktorý prináša kauzy. Odkrýva zložité schémy finančných podvodov a ukazuje zlodejov v plnej nahote. Keď mu v septembri 2017 zavolal Marian Kočner a vyhrážal sa, že bude naňho hľadať špinu, Janova kamarátka Eva Kubániová bola v Austrálii. Okamžite mu písala, či je v poriadku a či nemá strach. „Ale prosím ťa, poznáš Kočnera, vieš, aký je. To on len tak hovorí. Ale dávam si pozor, neboj sa,“ ubezpečoval ju Jano.

Istota, ktorú získal, niektorých prekvapila. Z tichého a nenápadného chalana sa stával sebavedomý novinár, ktorý vyčnieva. „Bol hrdý na to, čo robí, že sa venuje závažným kauzám. Uvedomoval si, že sa posunul vpred, osobnostne aj profesionálne. Bolo to zdravé sebavedomie,“ myslí si Eva. Postupne sa podľa nej zmenili aj Janove priority. Keď prišiel do Prahy, kde Eva pracovala v Českom centre pre investigatívnu žurnalistiku, namiesto návštevy a piva si len prevzal dáta alebo podklady a išiel späť. Aj pri poslednom stretnutí, v januári 2018, mali obaja naponáhlo.

Bavili sa o živote, práci aj svadbe. „Evička, ty ideš na jar na Island.

Takže to všetko preskúmaj a my s Martinkou tam pôjdeme na svadobnú cestu. Celé nám to zorganizuješ,“ smial sa vtedy Jano.

Okrem príprav na svadbu ju prekvapil aj tým, že si po rokoch a neúspešných pokusoch konečne urobil vodičák. Dokonca si kúpil auto. Najviac sa mu však rozžiarili oči, keď hovoril o dome vo Veľkej Mači. „Chcem si to prerábať sám. Úplne pri tom dokážem

94

vypnúť a odreagovať sa,“ vysvetľoval Eve, prečo nechce zavolať profesionálov. Na Janovo veľdielo do Veľkej Mače sa prišla pozrieť aj Vanda. Martina ju vyzdvihla v Trnave, priority však boli jasné. „Ešte skočíme do supermarketu, chcem Jankovi kúpiť žemličky.

Nakoniec ich kúpila vyše desať,“ spomína Vanda.

S prehliadkou domu sa čakalo na Jana, ktorý skúšal študentov v Nitre. Martina zatiaľ so zápalom rozprávala o svadbe. Nechceli fotografa, aby ušetrili, ukázala aj fotku šiat a zoznam hostí. Veľmi sa na sobáš tešili, ich láska bola stále rovnako silná a čistá. Presne taký bol vo svojom vnútri aj Jano. Hoci bol vyspelejší, ostrieľanejší a nazrel do zákulisia veľkých tém, vo veciach každodenného života bol ako chlapec. Ilustruje to aj príhoda, s ktorou sa vtedy Martina zdôverila Vande: „Keď sa jeden večer vracali domov autom, popri ceste kráčala žena ľahších mravov. Jano začal brzdiť a spýtal sa Martiny, či ju neodvezú, keďže už bolo dosť zima.

Martina niekoľko sekúnd rozmýšľala, či si nerobí srandu. Jano to však myslel vážne –nepochopil, že ide o prostitútku.“ Ochotou pomôcť každému bez ohľadu na status sa však vyznačovala aj Martina. „Spomínala mi, že pracuje v sklade, kde pomáhajú aj Rómovia. Bola nadšená, že pracuje niekde, kde dostávajú príležitosť aj diskriminované skupiny najchudobnejších,“ dodáva Vanda. Tešilo ju, že z tichej, nenápadnej dievčiny vyrástla sebavedomá žena. Opora aj úprimná kritička budúceho manžela.

Keď sa Jano vrátil zo školy, obhliadka domu mohla konečne začať. „Toto je najdrahšia položka v celom dome, Vandka. Pozri, aká je krásna,“ rozplýval sa domáci pán. S Martinou a Vandou stál v pivnici a nadšene ukazoval na vodovodné potrubie. V kúpeľni zase vysvetľoval, ako ukladal kachličku ku kachličke na všetky steny. V domácnosti to mali rozdelené tak, že zariadenie vyberala Martina, Jano ho odsúhlasil a makal. Hoci mal rád deti a bol aj krstným otcom, o vlastných veľmi nehovoril. Zato Martina mala celkom jasné plány. „Toto bude detská izba,“ ukazovala Vande rovnako zanietene ako Jano potrubie.

95

„Ukázali mi úplne všetko, stále mám ten dom pred očami,“ vyhŕkne Vanda a v očiach sa jej zalesknú slzy. Posledné stretnutie s Janom a Martinou sa jej hlboko zapísalo do pamäte. Sedeli v kuchyni ich domu rovnako ako kedysi v spoločnom byte v Nitre. „Smiali sme sa, že už sme asi starí, teda skôr dospelí. Hrali sme vedomostnú hru, bavili sa o živote aj práci, popíjali víno. V duchu som si hovorila, aká som rada, že mám takých múdrych kamarátov. Keby som tú hru hrala s niekým, komu to tak dobre nepáli, tak by ma až tak nebavilo,“ pokúša sa Vanda zahnať trpkú pachuť spomienky na posledné stretnutie s priateľmi.

Keď išli spať, Vande sa ušiel starý gauč, ktorý ostal v dome po pôvodnej majiteľke. „Trochu vŕzga, všetci sa ma pýtajú, či na ňom tá babka zomrela,“ žartoval Jano. Napokon sa ako džentlmen obetoval a prenechal dievčatám pohodlnú posteľ v spálni. „Ráno mal ísť do práce, tak mu Martina chystala veci na oblečenie: košeľu a nohavice. Rozmýšľala som, prečo to robí. Nevedela som, či som ja zlá frajerka, alebo Martina len trochu preháňa,“ opisuje Vanda.

Prvú noc vo Veľ kej Mači nezažmúrila oko. S Martinou sa takmer do svitu rozprávali. Neskôr kikiríkal kohút od susedov, potom slnko svietilo priamo do izby. Ráno počula, ako sa Jano chystá do práce. Unavenej sa jej vôbec nechcelo zdvihnúť z postele, napokon sa premohla a išla sa rozlúčiť. Jano už stál pri dverách. Mal na sebe nohavice a košeľu, čo mu prichystala Martina. „Obliekol si zimnú bundu a tuho ma objal. Bol taký veľký a tak silno ma objal, že mi viseli nohy nad zemou. Ako za starých čias.“

Foto: Eva Kubániová

96

97

ARCHEOLOGIČKA

V roku 2014 začala Martina Kušnírová pracovať v archeologickej firme ACANTHA Archeology. Bola čerstvou absolventkou archeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Dlho nebolo jasné, že chce byť archeologičkou,“ hovorí jej kolega Lukáš Gučík. Martina si podala prihlášky na viaceré vysoké školy, napokon sa rozhodla pre archeológiu. Nesplnený sen o policajnej akadémii bol zabudnutý a nedôležitý. Teraz sa jej pozornosť sústredila na vedeckú disciplínu odkrývajúcu minulosť, ktorá z nesúrodej mozaiky skladá obraz dávnej histórie.

Svoju voľbu nikdy neoľutovala. Možno aj preto, že archeológia pripomína detektívku. Dobrú detektívku, v ktorej má všetko svoje pevné miesto, motiváciu. Kde sa nepohnete bez znalosti faktov, schopnosti analyzovať a pozrieť sa na veci v širších súvislostiach, intuície a skúseností. To posledné chýbalo Martine vzhľadom na jej vek najviac. Nebolo to však nič, čo by sa nedalo naučiť.

Prvou pracovnou výzvou bola pre Martinu spolupráca na výskume pri diaľnici D1 neďaleko Ružomberka. „Keď k nám prišla, jediné, čo som o nej vedela, bolo meno,“ spomína Jana Blanc, Martinina kolegyňa. Mladú absolventku archeológie jej

V teréne: Martina Kušnírová na archeologickom výskume.

Foto: Lukáš Gučík

98

99

odporučil kolega Ján Haruštiak s jasnými pokynmi: „Ty si východniarka, ona je východniarka, tak ju zauč.“ Jana sa bála. Výskum, ktorý ich čakal, nebol jednoduchý. A mladá baba krátko po štátniciach nemala žiadnu prax. Keď však Martina pricestovala na miesto výskumu, vystúpila z auta a postavila sa na miesto vykopávok, bolo jasné, že je pripravená popasovať sa s problémami.

Učila sa sama, za pochodu. Mala rešpekt, nie však strach.

Okolo hučali bagre a duneli krompáče, ozývali sa rozkazy.

Martina si utrela oči od prachu a snažila sa zorientovať v chaose, ktorý ju obklopoval. Boli v časovej tiesni, Martina niesla na pleciach viac, ako prináležalo jej skúsenostiam. Bola však dobrá. Lepšia, ako si o sebe myslela. „Hneď prvý deň som ju zničila,“ priznáva Jana. Martina sa však nesťažovala. Odmalička čelila výzvam priamo a bez reptania. Vedela, čo je tvrdá drina, bola húževnatá a odhodlaná.

Na prvý osobnejší kontakt prišiel čas až večer v aute, keď sa viezli na ubytovňu. „A kde sú vlastne tie Gregorovce?“ opýtala sa Jana. Začínalo jej byť jasné, že nová kolegyňa bola dobrá voľba.

Jana hneď na začiatku postavila Martinu pred hotovú vec. Mala sledovať chlapov, ktorí robili výkop, usmerňovať ich a všetko dokumentovať. Rozdávať príkazy, organizovať a zadeľovať úlohy, hoci vlastnú rolu iba spoznávala. Nadriadená mladej archeologičky však vedela, čo robí. Cítila, že Martina má v sebe potenciál, o ktorom ani sama netuší.

Obe ženy si sadli od prvého momentu. Trávili spolu čas v práci, v aute cestou na ubytovňu aj večer pri seriáloch a rozhovoroch o kultúre, spoločenskom dianí a cestovaní. Ich vzťah sa pomaly menil na priateľstvo. Pevné a hlboké. Martina napriek tomu striktne rozlišovala čas strávený v ubytovni a v teréne. Staršia Jana bola vtedy šéfkou. Mladá archeologička mala voči nej prirodzený rešpekt. Neodvažovala sa bez opýtania niečo navrhovať či nebodaj oponovať, vytýkať.

Atmosféra v tíme sa nezmenila, ani keď doň pribudol ďalší člen. Asi mesiac po Martine sa na diaľnici D1 objavil Lukáš Gučík,

100

mladý archeológ z Trnavy. Prišiel pomôcť s rozbehnutým projektom. „Šéf mi vravel, že na mieste budú mohyly, pohrebiská a vlastne celá keltská osada,“ tešil sa Lukáš. Znelo to ako archeologický sen. Keď dorazil na miesto, privítali ho desiatky chlapov, obrovské kopy hliny, kúdol prachu a všadeprítomný chaos. Ako tam stál a snažil sa zorientovať, ktosi ho poklepal po ramene. Keď sa otočil, zbadal dvojicu žien. Obidve sa usmievali. „Vitaj v pekle,“ privítali kolegu Jana s Martinou. Sadli si takmer okamžite. „Bola to neskutočná makačka,“ spomína Lukáš na prvý spoločný výskum. Na diaľnici pracovali dlhé mesiace, dvanásť až štrnásť hodín denne. Martina mala svoj úsek, Lukáš svoj a Jana ako skúsený dozor pendlovala medzi nimi. Jednou z najväčších výziev bola práca s robotníkmi. Väčšinu tvorili Rómovia, ktorí vedeli zabrať, ale aj vypnúť a riadiť sa vlastnými pravidlami. Občas nekopali, lebo sa im nechcelo, vedome ignorovali pokyny. Bolo ich treba motivovať, potlačiť k cieľu. A to si niekedy žiadalo aj ostrejší prístup. Martina s tým nemala problém – keď bolo treba, robotníkom aj vynadala. „Keď kričala, vedela byť aj vulgárna,“ vraví jej šéf Ján Haruštiak. „Rómovia sa neurazili, práve vtedy začali fungovať.“ Robotníkov na vykopávkach treba kontrolovať, aby niečo nezničili, nestratilo sa. Lebo aj to sa stáva, a nie zriedka. Archeológ preto musí byť autorita. A Martina ňou bola. „Raz sme mali na projekte faganov, mohli mať možno sedemnásť,“ spomína Lukáš.

Mladým sa nechcelo robiť, práca stála. Martina bola nešťastná, chalani si z nej robili srandu. Keď po nej začali vykrikovať, Lukáš to nevydržal: „Riadne som ich vtedy sfúkol, potom konečne prestali.“ Niektoré dni boli extrémne náročné, celý tím mal plné ruky práce. Naháňali sa, každý na vlastnom úseku. Stretnúť sa im podarilo až večer. Zaviedli si preto spoločný rituál: po práci zašli do obchodu pre večeru a víno. Pozerali Simpsonovcov, ktorých dokázali po čase recitovať spamäti. A potom sa často dlho do noci len tak zhovárali. O sebe, svojich polovičkách, rodine.

Keď Martina hovorila o Janovi, nedala na neho dopustiť. Veľký,

101

trochu nemotorný muž s láskavým pohľadom – a na druhej strane žena, výbušný živel. Ona bola veselá, stále čosi vymýšľala. On bol pokojný a rozvážny. Protiklady, ktoré sa priťahovali – zhodujú sa všetci, ktorí ich poznali. „Bola to echt východniarka,“ opisuje s úsmevom Lukáš, ktorého Martina často podpichovala. Keď jej to chcel vrátiť, niekomu z kolegov čosi pošepkal. Martina išla puknúť od zvedavosti, musela vedieť o všetkom. Nie vždy sa jej to však darilo, prekvapením boli pre ňu aj zásnuby. „Bolo to prekvapko, v Gruzínsku ma požiadal o ruku,“ poslala Lukášovi správu, keď sa s Janom zasnúbili. Správa pokračovala: „Boli tam aj naši, vzali sme ich na dovolenku, lebo nikdy neleteli, tak máme spomienku do konca života všetci. :) A asi sa nám už bolo treba nejako posunúť, lebo sme cez štyri roky spolu a sa veľmi ľúbime, a jedno s druhým. A aspoň mojej mame doprajem, nech organizuje aj dobrovoľnú svadbu a nie že musí :).“ Mladí snúbenci už mali naplánovanú aj svadobnú cestu – chystali sa na Island, čo bol odjakživa Martinin veľký sen. Keď rozprávala o Janovej práci, vždy to bolo iba v náznakoch, nič konkrétne. „Vedeli sme, na čom pracuje, no nepoznali sme detaily,“ spomína Jana Blanc. Nikdy neprekročila hranicu, za ktorou už nebolo vhodné pýtať sa. Akosi intuitívne to cítila, s Martinou mali jasno aj bez ďalších slov. „Nebojíš sa?“ pýtala sa raz Jana kamarátky.

V novembri 2017 boli spolu u Martiny v Gregorovciach, vonku začínalo byť chladno.

Blížil sa čas na prestávku a odchod domov na niekoľko mesiacov, kým pôda opäť zmäkne. Martinini bratia už spali, v dome vládol pokoj. „Nebojíš sa?“ zopakovala otázku Jana. Vedela, že Jano pracuje na témach, ktoré nie sú mnohým po chuti. No zbystrila až vtedy, keď zachytila Kočnerove vyhrážky. „Už si taká, ako moja mama. Tiež si v hlave vytvára scenáre,“ reagovala Martina na kamarátkine obavy. Po krátkej odmlke opäť pozrela na Janu: „Už sme inde, posunuli sme sa. Dnes sa novinári nestrieľajú.“ Na zimu sa výskumný tím pobral domov. Terénna časť výskumov bola ukončená, pred nimi bolo najmä spracovávanie

102

výskumných dokumentácií. Martina sa zbalila a odišla za Janom do Veľkej Mače. Na konci zimy ju kontaktoval šéf Ján Haruštiak: „Bolo to vo štvrtok 22. februára 2018. Snažil som sa jej dovolať.“ Nebol si istý, či má Martina dovolenku, s Janom totiž plánovali presun na východ. „Pomyslel som si, že sú zrejme na ceste, keď nedvíha.“ Martina a Jano už boli v tom čase mŕtvi.

V pondelok 26. februára 2018 zavolal Jánovi Haruštiakovi kolega Robo: „Zabili ich!“ Haruštiak najskôr mlčal. Po chvíli zobral telefón a po jednom začal vytáčať čísla ďalších kolegov. „Pozri sa na internet,“ zahlásil jednému z nich. Bol to Lukáš. Keď otvoril okno prehliadača, na monitore sa objavil titulok a fotka novinára. Lukáš úplne stuhol, tie okuliare poznal: „Ani som to nedočítal. V prvom momente mi iba napadlo, či o tom vie Maťa.“ Lukáš otupene scrolloval ďalej pod Janovu fotografiu. Pochopil, že zabili aj Martinu.

Keď sa Jana, Lukáš, Ján a ostatní kolegovia neskôr stretli, nedokázali sa o dvojnásobnej vražde rozprávať. Mnohí vo firme vôbec nepracovali. Nedalo sa. „Mala som šťastie, že som mala malé dieťa,“ vybavuje si osudné dni Martinina kolegyňa a absolventka rovnakej vysokej školy Ľubica Kupcová. Malý človek priniesol do temných dní rozptýlenie.

Pre Martininu najlepšiu kamarátku Janu, ktorá v tom čase žila v Írsku a tešila sa na priateľkinu svadbu, to bol obrovský šok.

S Martinou boli v kontakte aj 21. februára 2018. „Veľa sme v tom čase pracovali,“ hovorí Jana. Komunikovali spolu online a denne.

Keď sa na druhý deň vo štvrtok 22. februára pozrela na správy, čosi bolo inak. „Nebolo tam od Martiny žiadne dobré ráno, žiadna správa, nič.“ Jana nemala dobrý pocit. „Martina mi neodpisuje, nedvíha telefón, niečo nie je v poriadku,“ vravela manželovi.

V noci sa jej snívalo, že miesto na svadbu kráča na pohreb.

Ticho pretrvávalo aj ďalšie dni. Jana kontrolovala slovenské médiá, hľadala, či sa nestala nejaká nehoda. Predsavzala si, že ak sa ani v nedeľu nik neozve, na druhý deň kontaktuje Martininu mamu. V pondelok jej zavolal kolega Ján Haruštiak. Oznámil jej,

103

že oboch našli v ich dome vo Veľkej Mači mŕtvych. „Ešte v ten deň som mala policajné telefonáty. Od začiatku som polícii hovorila, že Martina s Jankom zomreli v stredu 21. februára.“ Jane bolo jedno, či jej polícia verí, alebo nie. Vedela to. O týždeň neskôr mala druhý sen. „Martina prišla za mnou, objala ma a povedala, že obaja s Jankom sa majú dobre.“

104

ZÁSNUBY

„Ja som sa vtedy strašne bála, pretože som letela prvý raz v živote,“ priznáva Janka Kuciaková. Oči matky zavraždeného novinára sú zväčša zaliate slzami, pri spomienke na výlet do Gruzínska sa jej však na chvíľu rozsvietia. Ďaleko na východe Európy, viac ako 2200 kilometrov od domova, im najstarší syn Ján v januári 2017 prichystal veľké prekvapenie. Rovnako tak svojej priateľke Martine a jej mame Zlatici Kušnírovej. Všetko sa začalo niekoľko mesiacov predtým, keď mladí rozmýšľali nad netradičným darčekom pre rodičov. „Kúpime im zájazd a pôjdeme s nimi na dovolenku,“ rozhodli sa Jano a Martina.

Voľba nezvyčajnej destinácie by zrejme mnohých prekvapila, vedúci zájazdu mal od začiatku jasno. „Nepôjdeme sa predsa vyvaľovať niekam k moru. To chodí každý,“ vysvetľoval Jano pri vianočnom stromčeku v Štiavniku. Rodičov zaujímalo, prečo majú na letenke uvedené ako cieľové mesto gruzínske Tbilisi.

Do príprav veľkej rodinnej výpravy sa zapojili aj obaja Janovi súrodenci – Jojo a Majka. Hlavný aktér šikovne rozdelil úlohy, aby nedošlo k vyzradeniu zámeru cesty. „Až týždeň pred odletom som sa dozvedel, že neplánujeme výlet pre rodičov, ale niečo oveľa väčšie, krajšie,“ spomína Jojo Kuciak.

Snubný prsteň vyberal Jano so sestrou Majkou: „Martinka bola našťastie v teréne, takže sme každý večer nerušene prehľadávali stránky, aby sme vybrali ten najlepší a najkrajší. Ťažšie bolo zistiť veľkosť. Medzitým sa totiž vrátila domov – a ona vždy hneď všetko odhalila.“ Majka Kuciaková napokon zistila, akú má budúca

105

nevesta veľkosť prsta bez toho, aby sa musela pýtať. Vyskúšala si niekoľko Martininých prstienkov. „Vybrali sme nakoniec dobre.“ Keď bolo všetko pripravené, Kuciakovci a Kušnírovci odleteli do Tbilisi, hlavného mesta Gruzínska. V exotickej cudzine tri dni spoznávali pamätihodnosti a jaskyne. Fotili každého zatúlaného psa v starobylých uliciach aj kravy pred pôsobivými kulisami usadlostí niekdajšej gruzínskej vrchnosti. Martina s mamou Zlatou ako vášnivé milovníčky zvierat kŕmili každého štvornohého tvora. Všetky sa im zdali chudé. „Martinka ma už na palube privítala s materiálmi o zámkoch.

Celý program mala naplánovaný do posledného detailu,“ spomína Janka Kuciaková. Nemala. Na tretí deň, po príchode do druhého najväčšieho gruzínskeho mesta Kutaisi, sa Jano vytratil do miestneho konzumu a vrátil sa s fľašou šampanského v rukách. „Martina, Jano sa ťa niečo pýta!“ vytrhla Zlata dcéru z mrákot. Martine otázka neunikla, dobre ju počula. Len akosi v prvej sekunde nedokázala zareagovať. Kľačiacemu Janovi sa hodila do náručia. „Áno, vezmem si ťa,“ zašepkala. Dojatí boli mladí aj „starí“. „To bolo také krásne, Martina bola červená ako pivónia,“ hovorí Janka Kuciaková.

Budúci ženích bol šťastný, že sa plán vydaril. Keď sa ho však sestra Majka pýtala na priebeh udalostí, nezaprel v sebe analytika.

Z Gruzínska jej vtedy poslal nasledovnú esemesku: „Jemne som sa pokrčil v bedrách. Následne som si nadvihol ľavú nohavicu a pomaly som si kľakol na koleno. Hovorím, dnes chcem Martinku ešte riadne vystresovať. Martinka spozornela a sčervenela.

Keď videla, že vyťahujem škatuľku, sčervenela ešte viac a začali jej tiecť slzy. Potom som sa jej spýtal a povedala áno. Aj keď nie moc jednoznačne, ale rozhodne.“ Snúbenci začali okamžite plánovať svadbu.

Jano bol Martininou prvou vážnou známosťou. Niežeby ju chlapci nezaujímali, len bola náročná. „Na strednej nemala frajera, chlapci ju chceli, ale ona nikoho. Potrebovala chlapa aj pracovitého, aj musel mať niečo v hlave,“ vysvetľuje Zlatica Kušnírová.

106

Veľké prekvapenie: Ján Kuciak požiadal Martinu Kušnírovú o ruku v Gruzínsku.

Na zásnuby leteli aj rodičia mladej dvojice.

Zľava: Jozef Kuciak, Jana Kuciaková, Martina Kušnírová, Zlatica Kušnírová a Ján Kuciak.

Foto: Archív rodiny Kuciakovcov

107

Martina bola svojrázna, odlišná od iných dievčat. Nepotrpela si na drahé módne kúsky ani dokonalý imidž. Nemaľovala sa, nepoužívala mejkap, neznášala nakupovanie. Dokonca aj šaty na stužkovú zobrala prvé, ktoré si vyskúšala. „Často som sa jej pýtala: A čo tento? Alebo tamten? Vždy mi len odvrkla: Páči sa ti? Tak si ho zober!“ dodáva Zlatica Kušnírová.

Všetko sa zmenilo v roku 2013. To už Martina študovala archeológiu v Nitre. Spočiatku bývala na internáte, neskôr sa presťahovala do podnájmu, kde sa spoznala s Janom. Možno nebol najväčší fešák, ale bol dôvtipný a pozorný. Svojej láske dokonca na Vianoce vlastnoručne na vankúš vyšil venovanie. „Najskôr po sebe len kukali, obaja boli hanbliví,“ spomína Janova sestra Majka Kuciaková.

Napokon sa Jano osmelil a zavolal Martinu na rande. Z jeho strany to bol odvážny krok, lebo náklonnosť k dievčaťu prejavil nahlas hádam prvý raz v živote. Pred Martinou doma žiadnu nepredstavil. Akoby ho baby nezaujímali. Jeho otec si pamätá len to, ako chodil na Veľkú noc šibať kamarátky. Podľa brata Joja by sme však medzi nimi márne hľadali Janovu tajnú lásku. „Keď som sa ho pýtala, kedy nejakú privedie ukázať domov, len mávol rukou. Povedal mi: maminka, na toto sa ma nepýtaj, mňa to nezaujíma,“ dopĺňa Janka Kuciaková.

Janova mama sa s nádejnou nevestou prvýkrát stretla v štiavnickej krčme. „Janko vtedy zháňal podnájom a Martinku k nám poslal po kamarátovi. Ten ju priviezol autom do krčmy, kde vtedy brigádovala dcéra Majka. Nikto nebol doma, takže Martinka čakala, kým prídem domov a vyzdvihnem ju.“ Keď sa blížili k domu Kuciakovcov, vyzerali ich už zďaleka. Len čo Martinu zbadali pri bráničke, rodina hneď vedela, koľká bije. „Takto si zvykli obzerať aj moje kamarátky. Ale mama často len krútila hlavou, že toto nebude nadlho. Keď sme však pri bráne prvý raz videli Maťu s Jankom, vedeli sme, že je to na celý život,“ hovorí Jojo Kuciak a rodičia súhlasne prikyvujú.

Práve Jojo mal z prvej návštevy nádejnej švagrinej asi najväčší stres: „Všetko sme vydrhli, zvieratká sme radšej skryli. Upratal

108

som pracovné nástroje, prezliekli sme periny. Stres ako na Vianoce, veď náš Janko má konečne dievča. A to dievča? Na druhý deň s nami pílilo drevo.“ V Gregorovciach to bolo skoro ako cez kopirák. „Keď ho sem prvýkrát zavolala, bol tu bordel ako v tanku. Sledovala som, ako sa zatvári, keď to tu uvidí. Nič mu však neprekážalo, celý čas bol pokojný,“ spomína Zlatica Kušnírová. „Poslala som Martinu, aby išla zo studne nabrať vodu pre kravy.

No niekam odbehla, tak som nakoniec išla ja. Pri kravách som našla Jana v nových veciach. Hovorí mi, že vypili osem vedier a ešte mi ďalších osem nachystal na ráno. Dcére som povedala: ten je dobrý.“ Jano do rodiny Kušnírovcov zapadol okamžite. Pomáhal, ako vedel, neštítil sa ani najťažšej práce.

Dvojica začala hľadať miesto, kde si založí nový domov. Obaja boli z dediny, bolo preto prirodzené, že sa rozhodli pre rodinný dom. Hľadali niečo medzi Bratislavou a Nitrou, aby ani jeden z nich nemal problémy s cestovaním do práce. Voľba napokon padla na neznámu, vyše dvojtisícovú obec pri Galante. „Boli radi, že našli dom blízko pri diaľnici, aby boli čo najrýchlejšie u nás v Štiavniku alebo u Martiny v Gregorovciach,“ vymenúva brat Jojo dôvody, ktoré priviedli mladého novinára a archeologičku do Veľkej Mače. Jano s Martinou neboli nároční. Nepotrebovali modernú novostavbu ani nič okázalé. Vybrali starší rodinný dom z čias socializmu, keď sa na dedinách stavali dva, tri druhy unifikovaných objektov. Postupne ho začali rekonštruovať. „Dom bol zariadený veľmi jednoducho. Smiali sme sa, že ako po našej starej mame. Všetok nábytok tak vyzeral, ale oni nechceli nič vyhadzovať,“ opisuje brat Jojo.

Renovácia rodinného domu vo Veľkej Mači bola pre Kuciakovcov veľkou udalosťou. Otec Jozef so synom Jojom začali do Veľkej Mače chodiť na pravidelné „brigády“. Spolu s Janom sa púšťali aj do tých najnáročnejších prác. Ak niečo nevedeli, pozreli si návod na YouTube a skúšali. K pamätným fotografiám majstrov Kuciakovcov patrí záber, na ktorom stoja všetci traja – Jano, Jojo a otec Jozef – pred žiarivou, fialovou stenou. Rekonštrukcia

109

Majstri: Rodinný dom snúbencov vo Veľkej Mači pomáhali prerábať aj Jánov brat Jojo a otec Jozef.

Foto: Archív Márie Zemanovej

však nebola iba o robote. Jozef Kuciak spomína, koľko sa spolu nasmiali: „Kládli sme podlahu a synovia si zo mňa robili srandu.

Povedali, aby som podržal podlahu, tak som si ľahol, aby som ju podržal. A oni ma fotili, že ležím pri robote. Až neskôr mi povedali, že som to vôbec nemusel držať. A farba? Mala byť tmavšia, ale ja som ju odhadol takú, aká nakoniec bola.“ Jano s Martinou sa do domu v Mači presťahovali hneď, ako dokončili prvú izbu. Neprekážalo im, že zvyšok domu pripomína stavenisko. „Prišlo im nehospodárne, aby platili za prenájom bytu aj hypotéku,“ vysvetľuje brat Jojo. A tak býval mladý pár v rozostavanom dome a prerábal ho aj cez týždeň, večer po práci. Pre sestru Majku boli rodinné „brigády“ na dome v Mači najmä o spoločných stretnutiach. Priznáva, že robiť sa jej veľmi nechcelo, hoci raz s Martinou osekávali steny sekerou. „Najviac sa mi páčilo, že hoci sme cez deň makali, večer sa grilovalo. Alebo sme si dali vínko a hrali rôzne spoločenské hry.“ Svadba mala byť 5. mája 2018 v kostole Kráľovnej pokoja v Prešove. Martina sa nechcela vydávať v Gregorovciach. „A na čo, aby babky kukali?“ žartovala. Prípravy trvali niekoľko mesiacov. Martina sa nerada predvádzala, avšak kvôli mame, ktorá ju chcela vidieť v bielom závoji ešte pred svadbou, urobila výnimku. „No čo, už si spokojná?“ otočila sa okolo vlastnej osi a usmiala sa.

Bolo to prvý aj poslednýkrát, čo sa Zlatici Kušnírovej naskytol taký pohľad. Keď Martinu, oblečenú do svadobných šiat, pochovávala, cez slzy poriadne nevidela.

112

BLOGER

Hoci Jano Kuciak sníval, že raz bude investigatívnym novinárom, okrem faktov mal slabosť aj pre poéziu. Dokonca sám písal, v sedemnástich zložil krátku báseň s názvom !!!!!Nezomriem!!!!!.

Sedem strof spred desiatich rokov dostalo po dvojnásobnej vražde nový rozmer. „Smrť medzi nami ako dym sa vznáša zostávame sami smrť dušu unáša Telo bolo slabé no žilo celý život tak odvahu naber necíť sa previnilo Zdanlivá hodnota počtu nádychov keď neskôr samota snáď si si navykol nie si tu navždy a on tiež nebol zomrie raz každý snáď nájdeme nebo

113

beriem si krížik a svätú knihu snažím sa vyžiť z tohto okamihu nikdy sa nevzdám budem tu navždy aj keď zostanem sám nik ma nezavraždí ako čisté more nebu podobá sa skončíme raz hore kde čaká nás nebeská krása...“ V devätnástich začal Jano písať blogy. Publikoval ich na webe denníka SME, počas rokov 2009 – 2013 to bolo dokopy 68 článkov. Nebál sa byť osobný, na konkrétnych príkladoch ilustrovať problémy obyčajných ľudí. Jeho texty sú sondou do duše citlivého a zásadového chalana, ktorý burcuje, volá po revolte. Idealistu, ktorý verí v zmenu napriek tomu, že postupne demaskuje svet politiky a jeho prepojenia na oligarchov a organizovaný zločin. Janove blogy sú tiež sondou do duše študenta, ktorý zo začiatku delil svet len na dobrých a zlých. Nič medzi. Zodpovedala tomu aj jeho profilová fotka na blogu: na ľavej strane modrý plagát s Ivanom Miklošom, vpravo červený poster s Robertom Ficom a uprostred Jano Kuciak.

Talentovaný poslucháč žurnalistiky písal o politike, ekonomike, morálke. A popri tom hľadal seba. Z neskorších textov

Všestranný: Jano sníval, že bude investigatívnym novinárom. Učarovala mu aj kvalitná beletria, písal básne.

Foto: Eva Kubániová

114

115

cítiť postupné vytriezvenie z politiky tzv. starej pravice. Hoci bol frustrovaný, veril, že Slovensko nebude navždy mafiánskym štátom. A že sa bude pod Tatrami žiť lepšie. Nielen v Bratislave či Trnave, ale aj v Štiavniku a Gregorovciach.

Jano-bloger mal tiež zmysel pre iróniu a sarkazmus. V treťom blogu opísal skúsenosť s marihuanou: „Chalan to nazval dva prásky a onedlho som prišiel na to, ako mi napráskal.“ Pre Jana to však nebol príjemný zážitok. „Tak trošku sa mi obrátil žalúdok.

Spomínam si len na jazdu na koni bez koňa, keď som sa húpajúc blížil k môjmu domčeku. Tváre oproti, okoloidúce formičky ľudí, sa po nás dívali len povýšeneckým okom. Ja som okolo nich pádloval rukami a nezadržateľne sa blížil k izbe. Posledné, čo mi v poho kamoš povedal, bolo, že nabudúce varíme kachnu.

A ráno ma bolela hlava.“ Občas však pochyboval a svet videl v tmavých farbách: „Podstatne dôležitejšie sú pre mňa prvé dva varianty – vybrať si lepšie.

Keďže som plánoval vyskúšať pozitívny prístup k dobru, zidealizujem to a hľadám čo najviac dobrých stránok. Tá možnosť, u ktorej ich viac vymenujem, je mojím dobrom. Výsledok: Dobro neexistuje.“ Neobišiel ani prijímacie skúšky na vysokú školu, na ktoré sa dokázal pozrieť s nadhľadom i pokorou. „Každopádne, na prijímačky sa teším, verím, že to bude perfektný zážitok a že si z neho odnesiem skúsenosti, ktoré mi aj v prípade neúspechu budú osožné pri rovnakom zážitku znovu o rok. Teraz som si totiž istý – nevzdám sa,“ napísal v závere prvého blogu.

O dva týždne zverejnil druhý text na rovnakú tému. Cítil sa neisto, nevedel, čo ho čaká: „Spánok bol biedny, snívalo sa mi všeličo, aj nič. Vstal som už o pol štvrtej, dal si sprchu, uviazal kravatu a šiel som spolu s kamarátom za svojím šťastím.“ Hoci veril, že uspeje, v podvedomí ho nahlodávala skepsa: „Komisia sa chytila neúspešného štúdia na Slovenskej technickej univerzite a nakoniec zostal čas len na dve otázky – obľúbený autor a moje ciele v žurnalistike.“ Jano získal 83 bodov zo 100. Stačilo to, zobrali ho.

116

Splnil sa mu sen. Dostal šancu stať sa novinárom: „Ťažko to opísať, aj ja sám som čakal zimomriavky na rukách, výkriky radosti a tak ďalej. Nestalo sa. Bol som však vnútorne šťastný, spokojný. Cítil som sa sebavedomejší, cieľavedomejší a vyrovnanejší. Mám to v rukách!“ Po prijatí na školu Janovu myseľ naplno zamestnávala politika. Zisťoval, ako funguje mechanizmus moci a boj o voliča. Postupne však trochu vychladol. „Nechcem už písať o politike, je to kontroverzné, nech zastanem akýkoľvek názor. Chcem opísať osobný zážitok so sympatickým voličom Smeru,“ blogoval v apríli 2010.

V príspevku opísal svojho otca a verejne mu vyjadril svoj obdiv. „Niet čo zastierať, otec, logicky, bol vždy mojím vzorom – charakterovým, nedávno ešte aj ideologickým. Tento človek bol veľkú časť svojho života idealistom. Aj keď už dávno zatrpkol, je mi nesmierne sympatické, čo vydržal, aj keď mohol jednoducho poľaviť.“ Jano načrtol aj problémy, ktorým otec čelil za socializmu. „Tento muž, už 56-ročný otec troch detí, študoval na Vojenskej vysokej škole v Brne. Bol niekoľ kokrát tlačený k vstupu do strany, trestaný za rôzne ‚priestupky‘ proti komunistickej morálke a ideológii. Zo školy bol napokon vyhodený a potrestaný na tú dobu vysokou pokutou – dvadsaťtisíc korún československých.“ Jano otca obdivoval, jeho politickým názorom však nerozumel. Chvíľu to pritom vyzeralo, že Kuciak starší zmenil postoj. „Pred dvoma týždňami sme sa bavili o tom, koho ideme voliť.

Niečo sa zmenilo. Aj keď stále fungovalo pravidlo, že v diskusii som ho nikdy nepresvedčil, vtedy povedal: volil by som Smer, ale budem voliť, koho chceš.“ Nestalo sa. Janov otec aj vtedy volil Smer. O dva roky rovnako a potom aj v roku 2016. „Vždy som Smer skôr obhajoval, aj som bol ich volič,“ priznal Kuciak starší dva mesiace po brutálnej vražde svojho syna. Jedným dychom však dodal, že dnes už Smer vníma ako mafiánsku stranu. Keď v máji 2018 preberal novinársku cenu, ktorú dostal Jano in memoriam, v emotívnom príhovore sa za svoju voľbu ospravedlnil.

117

Jano uvažoval aj o národe, dejinách, vlastenectve. Za základný kameň národnej hrdosti považoval znalosť dejín. Pri ich štúdiu ho nadchlo viacero osobností. Mrzelo ho, že ich sochy „nezdobia Bratislavský hrad“. „Súčasné osobnosti chýbajú. Sú zúfalo stratené v dave. Ako je možné, že bol Dubček takou autoritou pre Slovákov? Prečo to už dnes nie je možné?“ pýtal sa Jano v blogu, ktorý napísal v auguste 2010. „Dnes si musí nájsť každý svojho hrdinu sám. Môže ním byť kňaz miestnej farnosti, starší súrodenec, učiteľ, rodič. Podstatou nie je len to, aby vzory existovali a aby si každý našiel ten svoj, ale najmä, aby sme sa sami snažili byť vzorom pre ľudí vo svojom okolí.“ Vo viacerých blogoch rozoberal aj protesty po kauze Gorila. Ľudí vyhnali do ulíc informácie o prepojení finančných skupín na politické špičky, ktoré priniesol údajný spis SIS. Dokumentoval odpočúvanie šéfa finančnej skupiny Penta Jaroslava Haščáka a jeho „hostí“ v byte na Vazovovej ulici v Bratislave. „Keď rozmýšľam o súčasných protestoch, dostávam sa do strašnej úzkosti. Revolúcie nepoznám inak ako z histórie účelovo vyloženej v prospech doby, uvedomujem si, že som nič nezažil a neviem sa rozhodnúť, či to, čo sa udeje, bude dobré. Ale nemôžem na to nemyslieť a mať čisté svedomie.“ Jano sa tešil, že pôjde za svoje ideály bojovať na námestia: „Že sa vyspovedám aj z vlastných hriechov, podám si ruku so spoločnosťou, s ktorou následne vyženieme zlo aj z poslednej kľúčovej dierky v tom dome, čo stojí na piesku.“ Zároveň mal obavy z ďalšieho vývoja. „Celý čas, odkedy ma vie naštvať Fico, odkedy je mi nesympatický Dzurinda, odkedy ma zradil Mikloš, verím v spravodlivosť. Niečo nad nami, úprimný hnev zákonitosti, pomalé, no neúprosné božie mlyny, niečo práve tak abstraktné, ako aj mocné. Čakal som vykúpenie, nejaký reflex verejnosti voči tej kope splaškov, čo dávno zapchala potrubie. A to už je plné, obsah sa rozlieva po uliciach a vymyká sa kontrole.“ Pýtal sa, či to, čo príde, bude skutočná zmena. A súčasne veril, že „neurobíme chybu, že sa rozhodneme správne“.

118

Jano otvorene písal, že chce vidieť gorily za mrežami. Túžil po transparentnej verejnej správe, poctivej deľbe moci aj zrušení kvóra pre platnosť referenda. Ale hlavne – chcel žiť v lepšej krajine. „Chcem, aby sme zdieľali nové hodnoty, ktoré nás najviac zdobia v detstve a s vekom, jeho skúsenosťami, nás nebadane opúšťajú.

Chcem lásku medzi ľuďmi, vzájomnú dôveru, chcem aktívnu spoločnosť, nesebeckú a solidárnu, aj k podnikateľom, živnostníkom, prezidentom, cestárom, mýtnikom. Chcem, aby ľudia pochopili, že práve toto na námestiach hľadáme aj sami v sebe.“ O prípade Gorila, ktorý otriasol verejnosťou pred Vianocami 2011, napísal aj báseň a takto ju uviedol: „Tak trochu pseudopoeticky o kauze Gorila a jej najväčších zveroch. Podobnosť s realitou je čisto náhodná, v takej realite by predsa nikto z nás nežil. Ak by náhodou, výnimka vraj môže potvrdzovať pravidlo.“ „Okrídlená je toho veta Kto povedať vie veci tak že po nej pravda neodetá Od chrbta sa dá prečítať Vlahou slávené činy toho čo hrdo čuje cudziu reč Aby do basy poslať mohol aj systém, čo funguje.

Nedocenený prínos vína Trnkové na piedestál do pozoru postaví nás preverí aj potrestá Celkom bez hany hlas podobný čo hlavou nulil na účty si potrestaný mementom kníh z ktorých si sa neučil.

119

Pozdravený buď piadimužík ty z donútenia diplomat ten rok a pol si si užil tak aspoň zlomok rýchlo vráť.

Do pralesa na hostinu tlačia sa vám opice vstupné podľa hmotnosti núl nahradili ploštice Chcem zrušiť celú hostinu a vás, gorily, postihnúť!

120

FRUSTROVANÝ ELÉV

V januári 2012 prišiel vtedajšiemu zástupcovi šéfredaktora denníka SME Konštantínovi Čikovskému mail. Písal nejaký chalan z Nitry, že by u nich rád stážoval. Mal za sebou prax v lokálnych médiách, ale išlo mu o viac. Písal o denníku bakalársku prácu a nechcel len teoretizovať. Túžil po reálnej skúsenosti. Podobných žiadostí dostával Čikovský viacero, týchto pár riadkov v ňom ale vzbudilo záujem. Pozval neznámeho na stretnutie. Keď Jano Kuciak vstúpil do kancelárie, vraj ani nedýchal a na všetko odpovedal: „Spravím to veľmi rád.“ Hovoril, že ho zaujíma šport a investigatíva. Čikovskému prišla táto kombinácia trošku smiešna, ale Jano bol statný a vyzeral, že aj do športu má čo povedať.

Témou dňa však bolo niečo iné. Len pred mesiacom vypukla kauza Gorila a nahnevaní ľudia sa chystali do ulíc. Jano dostal za úlohu zanalyzovať spis. Namiesto písania bakalárskej práce dva mesiace prechádzal, bod po bode, všetky privatizácie. A do tabuľky si zapisoval, čo zo spisu je pravda a čo lož. V druhej polovici januára začal Jano častejšie komunikovať s Čikovským.

Utvrdzoval sa, či postupuje správne a či netreba niečo prerobiť alebo upraviť. Bol puntičkársky dôsledný, hľadanie pravdy bola preňho principiálna záležitosť. V tom čase sa však dialo veľa vecí, redakcia bola zavalená prácou a spätná väzba neprichádzala.

Sadol si teda opäť za počítač a napísal: „Chcem sa ešte raz pripomenúť a poprosiť Vás o hodnotenie práce. Viem, že celá kauza je už niekde inde, že známych faktov je oveľa viac a okolnosti sa podstatne zmenili. Rád by som poznal aspoň Váš názor

121

na moje spracovanie.“ Vymenili si ešte zopár mailov, posledný pristál v Čikovského schránke koncom februára aj s kompletnou chronológiou privatizácií. V Čikovskom zostala silná emócia z Jana ako človeka, ktorý veľmi chce. A má v sebe slušnosť. „Bol som tiež šokovaný, ako dokáže absolútny začiatočník pracovať s faktami,“ hovorí s rešpektom. Dodnes sú v redakčnom systéme denníka SME nepublikované práce Jana Kuciaka o spise Gorila.

Noviny nakoniec viaceré veci použili, hoci nebol ich spoluautorom.

Keď hľadal denník v januári 2013 reportéra spravodajstva, Jano zacítil šancu stať sa plnohodnotným členom tímu. Pozbieral všetky referencie a napísal sprievodný list. Bol odhodlaný tvrdo na sebe pracovať, SME považoval za najlepšiu voľbu. Pribalil aj desať tém, ktorým by sa rád venoval. Ako piatu v poradí uviedol: „Poľnohospodárske dotácie z EÚ. Kto rozdeľuje a kto dostáva peniaze.“ Jana do SME nezobrali. Tému agrodotácií otvoril až o niekoľko rokov neskôr v redakcii Aktuality.sk. Bola kostrou jeho posledného článku o talianskej mafii na Slovensku.

Medzitým skúšal šťastie v Hospodárskych novinách. Denník v roku 2013 oslavoval dvadsiate narodeniny, menil dizajn a priberal nové posily. Aj šéf analytického oddelenia Ján Kováč dostal voľné ruky, aby posilnil tím. Skúsení novinári sa nehrnuli, tak obháňal tých, čo boli práve na trhu. Niekedy to vyšlo, inokedy nie. Keď už nemal inú možnosť, siahal po absolventoch. Raz zavolal kamarátke z nitrianskej univerzity, či nevie o šikovných absolventoch. Poslala mu dve dievčatá. Po chvíli sa však ozvala opäť. „Mám ešte jedného šikovného chalana, ktorý síce nie je absolvent, ale už je štvrták,“ zaznelo v telefóne. Študenta Kuciaka prijali na skúšku. „Nepamätám sa, či na začiatku vôbec dostával nejaké peniaze, alebo len symbolickú odmenu,“ zamyslí sa Kováč. Keď sa Jano Kuciak zapojil do redakčného života, rozbehnuté analytické oddelenie práve riešilo slovenské firmy v daňových rajoch. Písali, zalamovali, vyrábali grafiku. V novinách však stále ostával prázdny dvojstĺpec. Reportér Lukáš Havlík odhodlane kráčal za novou kolegyňou – skúse-

122

nou redaktorkou, ktorá prišla do novín z televízie. Podobne ako Jano bola v redakcii na skúšku. Havlík ju poprosil o pomoc: „Bol to paradox. Ani jeden nemal skúsenosti s ekonomikou, no keď dostali rovnakú úlohu, ona ma odbila s tým, že sa v téme nevyzná. Jano ju bez odvrávania urobil.“ Kováčovi bolo už po dvoch mesiacoch jasné, že chce mladého študenta do svojho tímu natrvalo. Jano sa rýchlo učil, stále si pýtal prácu. Keď ju dostal, zakrátko bola hotová. Jeho zápal a túžba učiť sa boli silnejšie ako peniaze. Kováčove presvedčenie však nezdieľal vtedajší šéfredaktor. Analytické oddelenie malo byť výkladnou skriňou novín so skúsenými novinármi – a nie začiatočníkmi, nedajbože študentmi. „Logicky s tým mal problém a ja som ho nevedel presvedčiť, že hoci je študent, je výnimočný,“ konštatuje Kováč. Jano Kuciak nakoniec zmluvu predsa len dostal. A popri štúdiu v Nitre získaval ako poslucháč piateho ročníka skúsenosti v bratislavskej redakcii.

Na prvú väčšiu reportáž ho vyslali do Prievidze a pribalili mu aj dozor – služobne staršieho kolegu Lukáša Havlíka. Mali pred sebou nekonečné tri hodiny cesty. Jano len mĺkvo sedel. Jediné, na čo sa zmohol, bol pozdrav posádke auta. Kilometre ubiehali a Jano sa snažil prebiť nervozitu sústredením sa. V redakcii Hospodárskych novín očakávali pútavý príbeh o výrobcoch ultraľahkých lietadiel. Čo sa bude pýtať, ako to spracuje, nájde v tom vôbec niečo zaujímavé?

Hlavou mu prebleskli všelijaké myšlienky. Azda najsilnejšia bola tá, že by radšej sedel za počítačom, hrabal sa v dátach, analyzoval. Tak ako kedysi na stáži v denníku SME. Písanie reportážnych príbehov bolo v tom čase pre Jana veľkým bojom.

Nemal však na výber. Novinovú dvojstranu bolo treba naplniť.

Raz analýzou či rozhovorom, inokedy príbehom úspešnej firmy.

Tentoraz to padlo na nováčika Jana. „Aj cestou späť málo rozprával. Zrejme premýšľal nad spracovaním témy,“ spomína Havlík.

Písal sa jún 2013 a článok „Slovenské lietadlo sa odliepa od zeme“ odštartoval Janove pôsobenie v Hospodárskych novinách.

123

Protest Gorila: Pred centrálou KDH v Bratislave, 2. marca 2012.

Foto: TASR

Na jednej z fajčiarskych debát sa kolegyni Michaele z vedľajšieho oddelenia priznal, že chce robiť investigatívu. Niečo podobné ako vtedy, keď riešili s kolegom privatizáciu piešťanských kúpeľov. Bavilo ho analyzovať dokumenty, ku ktorým sa dostali.

Keď Michaela začala rozvíjať teóriu o rizikách investigatívnej žurnalistiky – veď v minulosti čelili útokom viacerí novinári – Jano ju odbil s tým, že maximum, čo sa môže stať, je žaloba. Neveril, že by sa niekto mohol dopustiť fyzického násilia. Jediné, čoho sa v tom čase skutočne bál, boli jeho kolegovia – grafici. Vždy za nimi posielal Havlíka. A potom tu bol ešte jeden strašiak – skľučujúce piatkové porady.

Posledný pracovný deň sa u šéfredaktora schádzalo pár ľudí, aby urobili plán na ďalší týždeň. Jano tieto porady z duše neznášal, ale dokázal si vytvoriť pomyselnú bariéru. A tak kým ostatní odchádzali z porád frustrovaní, cez neho všetko negatívne stieklo, ako dážď z pršiplášťa. „Aj keď šéfredaktor púšťal hrôzu, lebo sa mu navrhované témy nepozdávali, Janko zostával úplne pokojný.

S tým svojim úsmevom si tam sedel, odprezentoval, čo s kolegami vymysleli, a mal v paži,“ spomína jeho vtedajšia kolegyňa Annamária Dömeová. Janov hnev bol niečo ako Columbova žena.

Aj o nej sa hovorilo, že ju nikto nikdy nevidel. Už prvé mesiace v redakcii boli pritom veľkým testom, keďže analytické oddelenie ostalo po Kováčovom odchode v bezvládí. „Necelé tri roky,“ prepočítava v hlave Havlík, koľko skúseností s printovým médiom mali spolu s Janom a ďalšími dvoma kolegami, ktorí na oddelení ostali. „A každý deň sme museli vyrábať dve strany,“ dodá s povzdychom. Ani v napätej atmosfére dennej výroby sa však Jano neznížil k vulgarizmom, ktoré v pracovnom zápale občas lietajú vzduchom. „Bol veľký makač. Keď si spravil svoje, spýtal sa, s čím ešte môže pomôcť. Niekedy sme ho museli vyháňať domov,“ opisuje Havlík.

Jano zostával pokojný aj počas florballových zápasov, ktoré si občas s kolegami zahrali. „Keď videl, že si na lavičke dlho, išiel sám dole, aby ťa vystriedal,“ usmeje sa Michaela. Jano svoju

126

dobrácku povahu nezaprel ani vtedy, keď sa neskoro večer vracali z akcie. Keď prišli na zastávku, bola plná opitých ľudí. Janovi odchádzal autobus asi o päť minút skôr ako Michaele. On však počkal, kým nastúpila, a potom čakal ďalšiu pol hodinu na prvý nočný spoj. „Len aby mal istotu, že som sa dostala domov v poriadku,“ hovorí Michaela.

Fajčiarske debaty sa takmer vždy točili okolo práce. Vytiahnuť z Jana niečo osobné bolo veľmi náročné. Len raz prezradil, že Michaela a jeho priateľka Martina majú rovnaké priezvisko – Kušnírová. Obe navyše pochádzali z východného Slovenska.

Michaela sa pustila do pátrania, ale žiadne rodinné väzby nenašla. Od vraždy Jana a Martiny sa jej však ľudia často pýtajú, či sú príbuzní.

Jano mal v čase, keď začínal v Hospodárskych novinách, dvadsaťtri rokov. Jeho prehľad mu však mohli závidieť aj oveľa starší kolegovia. Michaela sa mu raz – s mierne zúfalým výrazom v tvári – sťažovala, že píše o nebankových spoločnostiach, ale veľmi tomu nerozumie. V časoch, keď krachovali a padali obvinenia voči ľuďom, ktorí za nimi stáli, ešte drela školské lavice. Jano, hoci bol o čosi mladší, sa hneď chytil. Doma na poličke mu ležala prečítaná kniha o Jozefovi Majskom, ktorý mal vytunelovať dve nebankovky. „Tú knihu mi požičal, doteraz ju mám,“ vraví Michaela. Časom však začala Jana práca v Hospodárskych novinách frustrovať. Michaele sa zveril, že rozmýšľa o výpovedi. Do práce odchádzal ráno o pol šiestej a domov sa vracal pred polnocou.

Nebavilo ho robiť denné spravodajstvo štýlom, že si vypočuje niekoľko respondentov, potom napíše článok, vyberie obrázky a dohliadne na zalamovanie. Zdalo sa mu to povrchné a zbytočné. A vedenie redakcie vraj riešilo iné problémy ako kvalitu novinárčiny. Zhruba po roku Jano z redakcie odišiel. A zvažoval, že dá médiám definitívne zbohom. Keď sa neskôr objavil v investigatívnom tíme Mareka Vagoviča, Michaelu to milo prekvapilo. „Super, že si sa vrátil,“ napísala mu.

127

BOJ ZA SPRAVODLIVOSŤ

129

LOVCI A ZBERAČI

Na jeseň 2014 organizovalo České centrum pre investigatívnu žurnalistiku, ktoré vedie novinárka Pavla Holcová, tretí ročník kurzu Achillova data. Cieľom projektu je predstaviť budúcim novinárom základné metódy a aktuálne trendy v investigatívnej žurnalistike, ktoré môžu neskôr využiť v pátraní po toxických kauzách. Do kurzu sa mohli prvýkrát prihlásiť aj slovenskí študenti, témou bolo zdravotníctvo. Holcová vtedy oslovila Mareka Vagoviča, aby sa stal mentorom nitrianskeho tímu Lovci a Zberači. Jeho členom bol aj Ján Kuciak. Na pohľad nenápadný mladík s mäkkým, stredoslovenským prízvukom. Janove analytické schopnosti však Marekovi vyrazili dych. Už po prvom stretnutí tímu pochopil, že Jano je novinársky talent, aký sa na Slovensku rodí raz za dvadsať rokov.

Pôvodne pritom s účasťou na kurze váhal. „Keď som ho oslovila, nebol príliš nadšený. V tom čase už bol doktorandom a veľmi sa na to necítil. Napokon sme ho presvedčili,“ spomína Janova kamarátka Eva Kubániová, ktorá tiež spolupracovala s Pavlou Holcovou. Na prvú schôdzku tímu v bratislavskej kaviarni Scherz, neďaleko budovy parlamentu, prišli dve dievčatá a dvaja chlapci.

Achillova data: Ján Kuciak na kurze o investigatívnej žurnalistike v Prahe.

Foto: Ondřej Besperát

130

131

Vanda Vicenová, Andrea Benedeková, Pavol Hirka a Jano Kuciak.

Nesmelí študenti navrhli niekoľko káuz, ktoré chceli spracovať.

Problém bol v tom, že väčšina z nich sa nedala preukázať. Asi dve hodiny si spolu s mentorom lámali hlavu, ako ich uchopiť, aby neboli len do počtu. Na konci kurzu mali totiž odovzdať článok – výsledok investigatívneho pátrania použiteľný aj v médiách.

Nakoniec sa zhodli, že tím Lovci a Zberači preverí a spracuje anonymný podnet. Vyplývalo z neho, že v roku 2014 bola skupina slovenských lekárov za peniaze farmaceutických firiem na dovolenke v Karibiku. Viac ako výber finálnej témy však Mareka zaujal Janov zápal a odhodlanie. Tieto vlastnosti oceňoval aj Pavol Hirka. „Spomínam si najmä na večery u neho doma, keď sme dlhé hodiny sedeli pri notebookoch a hľadali informácie v rôznych registroch. Jana nedokázala vytočiť žiadna maličkosť.

Napriek nastupujúcej skepse ostatných členov tímu si šiel svoje.

A bol ochotný všetkým pomáhať – kedykoľvek a s hocičím.“ Jano bol už na pohľad typický „pátrač“. Strážny pes s čuchom na veľké kauzy, ktorý chápal súvislosti a vedel z nich vyskladať komplexnú mozaiku. Keď na prvom stretnutí tímu otvoril počítač, všetci zostali ako obarení. Jano ich zasypal desiatkami dát o firmách, ktoré robili biznis v zdravotníctve. Trpezlivo popisoval ich väzby, kontakty na vplyvných ľudí v politike aj podvodné praktiky v citlivom rezorte. Keď demaskoval pozadie jednotlivých firiem, svietili mu oči ako malému dieťaťu, ktoré dostalo novú hračku. Pri rozlúčke si ho Marek zavolal bokom a povedal: „Po skončení kurzu budeš robiť so mnou.“ Jano sa len placho usmial a odvetil: „Dobre.“ Názov Lovci a Zberači vymyslela Vanda: „Lovili sme informácie a zbierali dáta.“ Občas vyrazili aj do terénu – napríklad za lekárom Alanom Suchánkom, ktorý je dnes poslancom parlamentu. „Celý rozhovor viedol Janko, ja som bola len taký pritakávač a zapisovač. Úplne sa do témy ponoril a bolo to tak počas celého projektu.“ Podľa Vandy sa všetci učili od Jana, hoci on sám bol samouk. Andrea to v polovici kurzu vzdala. Vanda a Pavol písali diplomovku, takže podstatnú časť investigatívneho projektu

132

musel zvládnuť Jano sám. „Napriek tomu sa nikdy nesťažoval, že sme to nemali rozdelené spravodlivo,“ dodáva Vanda.

Jano sa už vtedy prejavil ako líder. Rozdelil úlohy v tíme, ukázal, kde hľadať dáta, vymyslel systém ich zbierania a zapisovania.

Nakoniec napísal aj článok, Vanda mu len opravila chyby. „Jeho to naozaj bavilo. Každé svetielko nádeje, že sme objavili niečo zaujímavé, ho poháňalo vpred.“ Vandu práca na kauze skôr stresovala. Keď mala osloviť nejakého respondenta, pol hodinu sa rozdýchavala, kým sa rozhodla vytočiť jeho číslo. Aj Jano mal trému, no hneď, ako sa na druhej strane linky ozval hlas, začal klásť nepríjemné otázky a presvedčivo argumentovať. „Vôbec pritom nebol arogantný, neútočil. Mal dobrú náladu a nervy na uzde.“ Vanda si spomína, že jeden z respondentov dokonca Jana pochválil – vraj má na novinára slušný prejav a pokojný tón hlasu. „Tie rozhovory pritom vôbec neboli príjemné, keďže sme sa snažili usvedčiť lekárov z korupcie a dostať z nich priznanie.“ Podľa Vandy nemal Jano len výnimočný talent, ale predovšetkým odvahu. „On sa naozaj nebál. Vedel, že nemôže nič stratiť, pretože mal svoje tvrdenia perfektne podložené a vždy bol dokonale pripravený. Jano bol v práci detailista, nikdy nič nenechával na náhodu. So všetkými, prácne vydretými informáciami, s vierou a hlavou plnou ideálov išiel za tým, čo chcel dosiahnuť.“ Po troch mesiacoch odovzdali Lovci a Zberači svojmu mentorovi článok o výlete slovenských lekárov do Karibiku. Hoci nemali žiadne novinárske skúsenosti, odviedli kus poctivej investigatívnej práce. Hrabali sa predovšetkým v otvorených zdrojoch, no komunikovali aj s utajenými informátormi. A potom svoje zistenia konfrontovali s druhou stranou. Klasický žurnalistický postup, ktorému však chýbala koncovka. Presvedčivý dôkaz, že lekárom naozaj zaplatili cestu farmaceutické firmy. Viacerí sa síce v odpovediach zamotávali, stále to však boli len silné indície.

Nechytili zlodeja priamo pri čine. „Môžeme to poslať porote, ale určite nevyhráme. V tejto podobe sa to nedá publikovať ani v novinách. Chýba posledný krok,“

133

Investigatívny tím Lovci a Zberači: Ján Kuciak, Vanda Vicenová, Pavol Hirka a Andrea Benedeková Foto: Ondřej Besperát

zhodnotil Marek krátko pred termínom odovzdania článku. Jana to hnevalo, ale nie preto, že by túžil po cene. Na tento typ uznania si nikdy nepotrpel, vždy ho zaujímal len výsledok. Ani keď sa stal neskôr novinárom, nič si neuľahčoval. Naopak: zvyčajne sa vybral ťažšou cestou, hoci hrozilo, že sa stratí v slepej uličke.

Každú kauzu bral ako výzvu, posúval hranice a testoval svoje schopnosti. Lovci a Zberači si mohli vybrať aj menej zložitú tému, Janove odhodlanie dotiahnuť veci do konca však bolo nákazlivé.

Keď prišli Lovci a Zberači vo februári 2015 na záverečné vyhodnotenie kurzu do Prahy, nemali veľké očakávania. Boli si vedomí limitov spracovanej kauzy aj konkurencie ďalšieho slovenského a šiestich českých tímov. Obzvlášť ten slovenský, ktorého mentorom bola investigatívna novinárka Zuzana Petková, vzbudzoval rešpekt. Marek si Zuzanu aj trochu doberal, kto to vyhrá, jej tímu však úprimne držal palce. Porota napokon ocenila ako najlepší práve článok Zuzaninho tímu o tom, že slovenské nemocnice uprednostňujú firmy, ktoré predávajú drahšie lieky. Niektoré boli navyše prepojené na podnikateľskú skupinu paškovcov.

Lovci a Zberači skončili druhí, odborná porota vyzdvihla najmä použité investigatívne techniky. „Oba slovenské tímy na mňa urobili dojem dôkladným analytickým prístupom a loveckým zápalom. Českí študenti tápali, sledovali priveľa rôznych tém,“ spomína jeden z českých mentorov Tomáš Němeček. Slováci sa mu zdali cieľavedomejší. „Hovoril som si, že mentori ich dobre nasmerovali. A že na Slovensku leží veľa tém vyložene na ulici, pretože korupcia je tam očividnejšia ako u nás. Niektoré zákony navyše priniesli výraznú transparentnosť, takže aj niektoré dáta sa získavali ľahšie ako v Česku.“ Slovenské tímy svoj úspech poriadne oslávili v jednej útulnej pražskej krčme. „Česká investigatíva bola vždy pred nami a teraz sme ich na hlavu porazili,“ žartovali Marek s Janom pri orosených pollitrákoch piva, ktoré vtedy tieklo prúdom. Vanda si spomína, že Jano a Pavol si objednali aj večeru. Čašníčka im však priniesla len mäso, keďže nevedeli, že prílohu si treba objednať zvlášť.

136

„V takýchto veciach z bežného života bol Janko moták. Aj vodičák spravil až na štvrtýkrát,“ hovorí Vanda s úsmevom. Podľa nej nemal ani orientačný zmysel. „Perfektne sa orientoval v politike, v uliciach mesta to už bolo horšie.“ Počas investigatívneho kurzu – aj po vyhlásení výsledkov v Prahe – spali všetci spolu, v jednej izbe. Jano ako obvykle chrápal. „To už bola klasika, keďže som s ním rok bývala na priváte.

Aj predtým sme viackrát spali v jednej izbe, dokonca v jednej posteli. Zakaždým chrápal,“ vraví Vanda. Už počas žúru v Prahe Jano súhlasil, že bude s Marekom spolupracovať ako externista pre časopis .týždeň. Janovým prvým textom, ktorý zverejnili, bol rozhovor s bývalým riaditeľom nemocnice v Banskej Bystrici Ladislavom Lahom. Poslal ho v takej kvalite, že text stačilo len trochu učesať, pridať titulok, perex a mohol ísť von.

Jano ako hlavný autor si počínal ako novinársky matador.

Hoci mal vtedy iba dvadsaťštyri rokov a zdravotníctvo poznal len z bežných prehliadok u lekára, v téme sa rýchlo zorientoval a pýtal sa s detailnou znalosťou témy. Navyše bol vnímavý poslucháč, takže vedel promptne reagovať, čo vôbec nie je samozrejmosť. Nezriedka sa stáva, že sa novinár kŕčovito drží scenára a potom mu ujde pointa alebo nevyťaží z rozhovoru maximum.

Janovi sa to však nestalo, doktor Laho bol počas interview otvorený a priamočiary. Výsledkom bol skvelý rozhovor o korupcii vo farmabiznise, o ktorej sa dovtedy verejne nehovorilo. V časopise .týždeň vyšiel vo februári 2015.

137

LÍDER NOVEJ ÉRY

Prvou zásadnou kauzou, na ktorej Jano Kuciak spolupracoval s Marekom Vagovičom v časopise .týždeň, bolo podnikanie Jozefa Brhela – vplyvného oligarchu z prostredia strany Smer. Robili na nej zhruba mesiac a bola to zaujímavá skúsenosť. Obaja rýchlo pochopili, že Brhel bude poriadne ťažké sústo. I keď išlo o bývalého poslanca parlamentu za HZDS, pre širokú verejnosť bol takmer neznámy. Ani Brhel im to neuľahčoval: v archívoch našli len jednu jeho fotku z obdobia, keď bol v politike. A jeden rozhovor pre týždenník Trend, v ktorom čiastočne odkryl svoj biznis.

Problém bol v tom, že oligarcha Brhel, ktorý má povesť inteligentného obchodníka, sa oficiálne nehlásil ku všetkým firmám, ktoré s ním boli spájané. Niektoré akcie, dcérske spoločnosti alebo pôžičky zakrýval. Pre Jana Kuciaka však nebola žiadna záhada taká veľká, aby sa s ňou nedokázal popasovať. Tri týždne lustroval všetky dostupné verejné zdroje, hľadal prepojenia a spájal ich do logických celkov. Marek si už vtedy uvedomil, že Jano je dátový analytik novej éry, ktorý posúva investigatívnu žurnalistiku na vyšší level. A že je jedným z mála novinárov, ktorý dokáže držať krok s bielymi goliermi prvej ligy.

Vagovičova generácia, ktorá sa začala vŕtať v citlivých kauzách na prelome tisícročí, čerpala informácie najmä z obchodného registra, katastra a vestníka verejného obstarávania. Ťažila tiež z kontaktov na slušných policajtov, prokurátorov a whistleblowerov, ktorí jej pod podmienkou anonymity posúvali exkluzívne tipy na kšefty s politickým pozadím. Jano bol však v brandži začiatoč-

138

Jozef Brhel: Vplyvný oligarcha považovaný za jedného z mecenášov strany Smer. Jeho podnikanie analyzoval aj Ján Kuciak.

Foto: TASR

139

ník, takže sa musel spoľahnúť najmä na seba – a otvorené zdroje.

V porovnaní so starou školou mal ale širší záber. Celé hodiny sa hrabal vo firemných účtovných závierkach, v registri záložných práv a podobne. A vedel hľadať aj v zahraničných databázach. Čo sa týka Brhela, výsledok Janovej práce bol vzhľadom na jeho nízky vek ohromujúci. Za necelý mesiac preveril stodvadsaťdeväť zmlúv. Keď s Marekom spočítali všetky kontrakty, zistili, že až polovica jeho biznisu za Fica je postavená na obchodovaní so štátom. Poukázali aj na jednu pochybnú zmluvu za tridsať miliónov eur a vysoké marže, ktoré mali Brhelove firmy v porovnaní s konkurenciou. Keďže Jano bol pedant, všetky zistenia posielal v prehľadných tabuľkách. A pripojil aj linky na uzavreté zmluvy, aby ich bolo možné skontrolovať. Marek medzitým komunikoval s utajenými zdrojmi, ktoré poznali Brhelove konexie, spôsob uvažovania a podnikania.

Hoci sa mohol na Jana – vďaka jeho precíznemu štýlu práce – už vtedy spoľahnúť, obrovské množstvo dát, ktoré zozbieral, nabádalo k opatrnosti. Tým viac, že Brhel s novinármi „cvičil“ už v priebehu prípravy článku, keď sa snažil spochybniť niektoré ich zistenia. Keby sa sekli, na jednej drobnej chybičke by s chuťou demonštroval nedôveryhodnosť celého textu. „Si si istý, že všetko sedí? Brhel nie je hocikto, keď nás zažaluje a nebudeme to vedieť preukázať, môže tieto noviny ekonomicky zlikvidovať,“ spýtal sa Marek Jana, keď editoval finálnu podobu článku pre časopis .týždeň. „Áno, som, ale pre istotu to ešte raz skontrolujem,“ odpovedal unaveným hlasom a znovu sa ponoril do svojich tabuliek, grafov a dát. Marekova obsedantnosť ho už trochu otravovala, ale aj v investigatíve sa za chyby platí. Hlavne stratou povesti, ktorú si novinár roky prácne buduje. Článok odišiel do tlače, obavy sa však nerozplynuli. Časopis totiž vychádza v pondelok, čo boli nekonečné dva dni. Túto fázu – od momentu odovzdania textu po jeho zverejnenie – väčšina investigatívcov z duše nenávidí. Tisíckrát sa sami seba pýtajú, či niečo nepoplietli a donekonečna kontrolujú stokrát overené

140

fakty. A potom tŕpnu, keď článok vyjde, kto sa prvý ozve a aké vysoké odškodné bude vymáhať za „poškodenie dobrého mena“.

Jano bol v tomto skôr výnimka: sálal z neho až neskutočný pokoj, sebaistota aj pokora zároveň. Napriek tomu, že neskôr odhalil desiatky káuz, ako novinár mal na krku minimum žalôb.

Keď v marci 2015 vyšiel článok o Brhelovi, ozval sa jeho hovorca. A napadol jedno číslo, o ktorom mal aj Janov editor pochybnosti. Hovorca poslal do tlačových agentúr platenú správu: snažil sa verejnosť presvedčiť, že celý text stojí na hlinených nohách. Nepodarilo sa. Janove argumenty mali racionálny základ, všetko ostatné bola len hlušina, ktorou chcel vplyvný oligarcha odpútať pozornosť od jeho zistení. Kuciaka si vtedy všimla aj investigatívna novinárka Zuzana Petková, ktorá tiež písala o Brhelovi. „Prišiel k nám do redakcie a asi tri hodiny si robil poznámky zo starších vydaní Trendu. Veľa sa pýtal a všetko si svedomito zapisoval.“ Téma Brhel síce zaujala, ale skôr špecifickú komunitu, ktorá sa vyzná v IT biznise a vie čítať aj medzi riadkami. Oveľa väčší zásah mala kauza nákupu ultrazvukov pre slovenské nemocnice, na ktorej spolupracovali Marek s Janom v máji 2015. Dôvod bol prozaický: po prevalení škandálu s predraženým CT v piešťanskej nemocnici bolo zdravotníctvo v centre záujmu politikov, novinárov, vyšetrovateľov aj bežných ľudí. Chamtivosť, s akou ťahali z tohto citlivého rezortu milióny eur podnikavci typu Pavla Pašku, už skrátka presiahla únosnú mieru. Tým viac, keď si musíte do nemocnice priniesť aj vlastný toaletný papier.

Ani v prípade nákupu ultrazvukov nešlo o jednoduchú tému, naopak. Znovu si vyžadovala hodiny rešeršovania, ale aj kus odvahy. Počas prípravy článku si totiž Jano dohodol osobné stretnutie s hlavným aktérom kauzy Miroslavom Procházkom z firmy Wega – MS. Ten si však na schôdzku priviedol ďalších štyroch mužov.

Neskôr sa pridal aj Procházkov syn Michal. „Netvárili sa veľmi priateľsky, nebolo to nič príjemné,“ povedal Jano svojmu editorovi, keď sa vrátil z rozhovoru. Konfrontáciu so šiestimi protivníkmi

141

však ustál, ľudsky aj profesionálne. Procházku viackrát zaskočil a presne cielenými otázkami dostal tam, kam chcel.

Podstata kauzy spočívala v tom, že firme Wega – MS sa za Fica mimoriadne darilo pri dodávke ultrazvukov do slovenských nemocníc. Väčšinou súťažila – vďaka diskriminačne nastaveným kritériám – sama. Viaceré prístroje boli navyše predražené.

A členmi výberových komisií alebo organizátormi tendrov boli aj príbuzní, respektíve známi košických funkcionárov Smeru – Pavla Pašku a Richarda Rašiho. Ťahákom pre bulvár bolo zistenie, že Procházkov syn bol manažérom rapera Ega, ktorý sedel v správnej rade piešťanskej nemocnice. Po kauze nákupu predraženého CT v prospech firmy blízkej Paškovi odstúpil z funkcie.

Pred spracovaním témy ultrazvukov o nich nevedeli nič. Jano si však poctivo naštudoval technické parametre prístrojov, aby mohol porovnať ich ceny s konkurenciou a uistiť sa, že výberové komisie neférovo uprednostnili Procházkovu firmu. Komunikoval aj s nezávislými odborníkmi, takže výsledok bol naozaj presvedčivý. Článok citovalo viacero médií, kauze sa venovali televízie. „Kto je to ten Kuciak? Nechcel by pre nás písať interne?“ spýtal sa Mareka šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, keď vyšiel text o nákupe ultrazvukov v tlačenej verzii časopisu. Možno aj chcel, ale na stole už ležala ponuka od portálu Aktuality.sk.

142

VIERA V BOHA

V lete 2015 oslovil Mareka Vagoviča šéfredaktor Aktuality.sk Peter Bárdy, že rozširuje spravodajský tím a má záujem aj o investigatívu. Redakcia sa pred niekoľkými týždňami presťahovala zo Žiliny do Bratislavy, takže nebolo nutné cestovať ani spolupracovať na diaľku. Peter vtedy kontaktoval aj Daga Daniša, aby sa stal šéfom komentátorov Aktuality.sk. Po niekoľkých pohároch vína v širšom centre Bratislavy sa dohodli, že obaja nastúpia na jeseň. Portál mal vysokú čítanosť, investigatíva a kvalitná názorová rubrika mu mali priniesť rešpekt a mienkotvornosť.

Marek vtedy Petrovi povedal, že pozná aj šikovného mladého investigatívca Jana Kuciaka a nádejnú reportérku Veroniku Šmiralovú. Začínajúca novinárka pod utajenou identitou zmapovala praktiky slovenských šmejdov, upozornila aj na likvidáciu nebezpečnej skládky odpadu v Istebnom. Keď si Peter prečítal ich články, poslal Marekovi nadšený mail: „Ideme do toho, vytvoríme investigatívny tím.“ Jano s Veronikou súhlasili. Súčasťou tímu sa stala aj ostrieľaná novinárka Annamária Dömeová, ktorá už písala pre Aktuality.sk.

Veronika bola z Jana od začiatku nadšená. Zoznámili sa v máji 2015 počas mediálneho kurzu, kde viedol Marek semináre o investigatívnej žurnalistike. „Bolo asi deväť hodín večer, keď skončila prednáška Pavly Holcovej o tom, že novinár má myslieť ako zločinec,“ spomína Veronika. Potom išli všetci spolu na pivo, pridal sa aj Jano Kuciak. Veroniku zaujalo, s akým zápalom referoval o kauze nákupu ultrazvukov. „O svojich zisteniach však

143

hovoril s nebývalou skromnosťou. Už vtedy som si uvedomila, že má nadpriemerné schopnosti, s ktorými sa nemôžem ani len porovnávať.“ Pred nástupom do redakcie Aktuality.sk sa Jano, Veronika a Marek ešte párkrát stretli, aby si ujasnili témy, na ktorých chcú pracovať. Raz sa k nim pripojili aj Peter Bárdy a Dag Daniš. Počas horúceho letného večera sa bavili o všetkom možnom – o politike, hipsteroch aj médiách. „Mala som rešpekt aj trému, ktorú sa mi však vďaka Jančimu podarilo odbúrať. Bol srdečný, kamarátsky, mal prehľad a vyjadroval sa na úrovni. Bola som rada, že budem mať takého fajn kolegu,“ opisuje Veronika. V priebehu večera zistila, že obaja študovali v Nitre. „Ohovárali sme pedagógov a porovnávali žurnalistiku, ktorú študoval on, s masmediálnou komunikáciou, ktorú som vyštudovala ja.“ Jano sa tiež Veronike zveril, že má Nitru veľmi rád, pretože sa môže všade dostať pešo, a že by sa pre prácu nerád sťahoval do Bratislavy. Toto predsavzatie mu vydržalo aj po príchode do redakcie Aktuality.sk. Každé ráno vstával o piatej a potom sa dve hodiny trmácal do Bratislavy. Ten večer bol však pre Veroniku výnimočný niečím iným. Ako hlboko veriaca katolíčka hovorila s Janom aj o Bohu. „Spomínal, že bol vychovávaný vo viere, takže jeho existenciu bral ako samozrejmosť. V poslednom čase mal však pochybnosti, či existuje – inak by vraj nebolo na svete toľko zla. Priznal však, že by bol rád, keby život pokračoval aj po smrti.“ Keď v októbri 2015 nastúpili do redakcie Aktuality.sk, Peter Bárdy posadil investigatívny tím oproti športovému oddeleniu.

Zdanlivo odlišné svety, vzájomná chémia však fungovala dokonale. Najmä Jano si čistil hlavu debatami o futbale, ktorý rád sledoval aj vtipne glosoval. Prvý deň v práci sa však s Veronikou trápili s mac-om od Apple, obaja boli zvyknutí na Windows. „Boli sme nervózni a navzájom si radili, keď sa nám nedarila spustiť nejaká aplikácia,“ hovorí Veronika.

Ako novinár bol Jano veľmi pracovitý. Do redakcie chodil už pred ôsmou a odchádzal najskôr o šiestej. Články dokončoval aj

144

po príchode domov. Jeden deň v týždni navyše učil, takže väčšinou písal aj cez víkendy. Keď mu Marek dohováral, nech zvoľní tempo, len mávol rukou a pustil sa do ďalšej kauzy. Pri redakčnom stole aj obedoval – so slúchadlami na ušiach, pri počúvaní klasickej hudby. Janov svet, to boli komplikované finančné schémy, daňové raje a schránkové firmy. O svojich zisteniach hovoril aj počas prestávok, keď spolu fajčili pred budovou.

Jano na začiatku pomáhal aj Veronike, ktorá sa v otvorených zdrojoch nevyznala tak dobre ako on. „Aj keď mal rozpracované ťažké kauzy, nikdy ma neodmietol. Veľakrát mi vyhľadal nejaké dokumenty, poradil, kde a ako mám hľadať. Alebo len požičal baterku do diktafónu,“ vraví Veronika, ktorá bola skôr reportérsky typ. Ani Jano nesedel len pri počítači, cenné informácie dokázal získať aj v teréne. „Bolo úžasné sledovať, ako ľahko si vedel získať ľudí,“ spomína Annamária Dömeová z investigatívneho tímu Aktuality.sk.

Raz sa s Janom vybrala na súdne pojednávanie. Vyložila ho pred budovou a hľadala parkovacie miesto. „Kým som sa vrátila, kľúčový človek sa mu sám od seba zveril s informáciami, ktoré dovtedy nechcel nikomu povedať. Janko ho ani nemusel lámať.“ Išlo o rešpektovaného prokurátora, ktorý je známy tým, že je veľmi opatrný a drží si odstup. „Vždy sa preto smejem, keď Janka opisujú len ako analytika, ktorý sedel celé dni pri počítači. Nie. On sa nebál ísť medzi ľudí a vedel to s nimi,“ tvrdí Annamária. Jej výhodou zase boli dôležité kontakty, ktoré získala ako novinárka v bezpečnostných zložkách a prostredí justície. S Janom a Veronikou sa výborne dopĺňali, Marek bol primárne editorom tímu.

Prvé týždne to však nebolo jednoduché. Annamária už bola „vypísaná“, takže kontrola jej článkov zabrala minimum času. Ani Jano s Veronikou sa nezvykli mýliť, hoci boli ešte novinárski elévi.

Investigatíva pre druhý najčítanejší spravodajský portál má však iné pravidlá, ako písanie pre tlačený magazín s rádovo nižším počtom čitateľov. Články musia byť kratšie a zrozumiteľnejšie, s úderným titulkom a pútavým príbehom. Ich prvé texty pre

145

Aktuality.sk pôsobili trochu ťažkopádne – s desiatkami mien, firiem a zbytočných dejových odbočiek. Bol to taký mix dát, ktoré síce do seba zapadali, ale čitateľ sa v nich po druhom odseku stratil.

Kríval aj jazyk a štylistika. Veronika je submisívnejšia, takže voči editorským zásahom až tak neprotestovala. Jano bol však tvrdohlavý, o každú vetu a niekedy aj slovo bojoval ako lev. „Tie tvoje kilometrové plachty nedočítajú ani tí, o ktorých píšeš,“ podpichoval ho Marek položartom. „Keby som bol v Trende, tak mám na každú tému štyri strany,“ bránil sa Jano. Časom však pochopil, že keď sa s článkom viac pohrá, prečíta si ho viac ľudí a bude mať väčší dosah na verejnú mienku. Do textov začal vkladať prehľadné tabuľky, vysvetľujúce rámčeky, súvisiace zmluvy, chronológiu aj kontextové fotky.

Horšie to bolo s infografikami, ktoré sú ideálnou pomôckou pre lepšiu orientáciu v téme. Základom však je, aby boli úsporné – s jednoduchým farebným rozlíšením a minimom hlavných hrdinov, na ktorých chce novinár upozorniť. V Janovom prípade ale hrali infografiky všetkými farbami a šípky s prepojeniami vystreľovali na všetky svetové strany. Tieto umelecké diela v redakcii pracovne nazývali Janov vesmír. Grafici boli miestami zúfalí, no postupne našli spoločnú reč. Jano bol totiž bystrý a učenlivý žiak, takže dnes sú infografiky výkladnou skriňou Aktuality.sk.

A investigatívne články patria k najčítanejším na webe.

V redakcii Aktuality.sk: Ján Kuciak bol členom investigatívneho tímu, ktorý vedie Marek Vagovič.

Foto: Erik Adamson

146

147

Sebechleby

Nitra

lokalizované v • sídli v •

Zlatý kľúčik

sídli v •

Objekty pri Zlatom kľúčiku

sídli v •

rýpadlá nakladače

lokalizované v •

kongresové centrum

12 ťahačov s prívesmi

0,6 mil. Eur • 1,33 mil. Eur •

1,1 mil. Eur •

HORAGRO

lokalizované v •

lokalizované v •

14 ťahačov s prívesmi

1,64 mil. Eur • 0,84 mil. Eur •

AGRO LADZANY

1,64 mil. Eur •

EUROSEB

1,64

AGRO HM

od 17. 8. 2016 •

od 5. 9. 2015 •

od 25. 7. 2015 •

od 12. 5. 2015od•x0. 5. 2015 •

od 18. 8. 2016 • od 8. 8. 2016 •

Gabriela Beňadiková

Mário Kúti

Juraj Fejko

Lucia Kevelyová

Dominik Kevely

Miroslav Kevely

trvalý pobyt • trvalý pobyt •

trvalý pobyt • trvalý pobyt •

Jánov vesmír: Návrhy infografík boli pre nezasvätených španielskou dedinou.

trvalý pobyt

Babindol

Nitrianske Hrnčiarovce Hontianske Nemce

Topoľčianky

lokalizované v • lokalizované v •

Umyváreň pre osobné a nákladné autá

14 ťahačov s prívesmi

lokalizované v •

Športový areál + rekonštrukcia ubytovacích kapacít

lokalizované v •

lokalizované v •

Národný dom Topoľčany

rekreačná budova Agrokomplexu

Rekreačné zariadenie Dolná Malata

1,35 mil. Eur •

1,35 mil. Eur •

0,55 mil. Eur •

1,2 mil. Eur •

4 mil. Eur •

0,26 mil. Eur •

AGROSPOL Hontianske Nemce

Starohorská vinárska spoločnosť

FUN club

AMAR

účtovníčka •

od 25. 5. 2010 •

od 14. 7. 2009 • na jeho pozemkoch • do 10. 9. 2015 •

Róbert Ďurica

trvalý pobyt • trvalý pobyt • •

Adrián Ďurica

Štefan Levický

od 2. 8. 2013 •

SL – STONE

POČIATEK A KALIŇÁK

Prvým výstupom investigatívneho tímu Aktuality.sk, ktorý zarezonoval a spĺňal aj kritériá modernej online žurnalistiky, bolo zmapovanie biznisu a personálnych väzieb vplyvných ministrov Smeru – Jána Počiatka a Roberta Kaliňáka. Bolo to v januári 2016, tri mesiace po príchode Jana Kuciaka do redakcie Aktuality.sk. Informácie, ktoré vtedy tím zverejnil, neskôr využívali aj konkurenčné médiá, keď písali o kauze Bašternák. Jano zbieral podklady asi tri týždne, prvýkrát vyšli zistenia tímu ako seriál na pokračovanie. Počiatek bol teflónový typ, takže sa nenechal vyrušiť. Kaliňák sa však veľmi hneval, volal, sťažoval sa.

Nič mu to nebolo platné, lebo Jano Kuciak odviedol – ako obvykle –nadštandardný výkon. Primárne sa sústredil na Počiatka, o ktorom sa v kuloároch už dlhšie šepkalo, že profituje zo štátnych zákaziek v IT sektore. Chýbal však dôkaz, alebo aspoň silné indície, že to robí cez spriaznené firmy a nastrčené biele kone.

Diabol sa ale skrýva v detailoch, a tak to bolo aj v tomto prípade. „Myslím, že som na to prišiel,“ povedal Jano svojmu editorovi jedno chladné ráno a ukázal na monitor počítača. „Toto je účtovná závierka firmy Anext, časť Súvaha. Pozri sa, kto je tam Bývalí ministri: Ján Počiatek a Robert Kaliňák figurovali vo viacerých kauzách, o ktorých písal Ján Kuciak.

Foto: Ján Petrovič Foto: David Ištok

150

151

uvedený ako kontakt účtovnej jednotky,“ pokračoval s neskrývaným nadšením.

V dokumente bola zverejnená mailová adresa: branok@traco. sk. O riadok vyššie bolo aj telefónne číslo. „Kto to je?“ spýtal sa nechápavo Marek Vagovič. „Branislav Kušík, Počiatkov človek,“ odpovedal Jano s hrdosťou v hlase. „Ako to vieš?“ položil mu ďalšiu kontrolnú otázku. „Koncovka traco je firma Traco Systems, kde je Kušík akcionárom. Napísal som tam a zavolal na to číslo.

Potvrdil, že je to on,“ dodal Jano s úsmevom. Vzápätí vysvetlil, že Kušík je v orgánoch štyroch podnikov pod rezortom dopravy, ktorý riadil Počiatek. A spravuje účtovníctvo firme Anext, ktorá zarába v štátnom IT biznise, aj firme FoRest, ktorú vlastnia Počiatek a Kaliňák.

Na firmu Anext ako prvý upozornil Ján Kováč z týždenníka Trend, ktorý s Kuciakom spolupracoval asi na štyroch témach.

Kováčovi sa dostalo do uší, že minister Počiatek sa vo svojej kaviarni stretáva s IT lobistom a majiteľom spoločnosti Anext, ktorá vyhráva štátne zákazky. Kováč sa následne stretol so svojimi zdrojmi a článok postavil na ich tvrdeniach. Jano Kuciak však začal skúmať všetky verejne dostupné dáta, aby preukázal väzby medzi Počiatkom a Anextom. „Od neho som sa naučil, že sa dá ísť ďalej,“ hovorí Kováč, ktorý bol Kuciakovým šéfom v Hospodárskych novinách.

Kušík aj Počiatek priznali, že sú dlhoroční priatelia. Jano tiež preukázal Kušíkove väzby s Kaliňákom. Najsilnejším tromfom investigatívneho seriálu však bolo odkrytie pozadia a vlastníckej štruktúry pivovaru na Donovaloch. Janovi sa podarilo zistiť, že v tom má prsty Kušík plus ďalší Počiatkovi ľudia. Firma, ktorá ho postavila, dostala navyše úver dva milióny eur od štátom ovládanej banky. „Ručí zaňho firma, ktorej spolumajiteľom je Počiatkov kamarát Kušík,“ povedal vtedy Marekovi dobre informovaný zdroj, ktorého identitu musel zakryť. Jano sa vzápätí vybral na Donovaly, aby zmapoval majetky Počiatka a jeho známych.

152

Exministrov dopravy a vnútra nechytili s dymiacou hlavňou v ruke. Každý, kto vedel čítať medzi riadkami, však pochopil, že keby neboli v politike, sotva by boli takí úspešní v biznise. Obaja mali sieť konexií na všetkých úrovniach štátu, ktoré využívali až na doraz. Jano s Marekom to nemohli napísať úplne natvrdo, lebo by to asi neustáli na súde. Ako novinári, ktorí nemajú také možnosti ako polícia, vedeli nakresliť len obraz, ktorý sa čo najviac približoval k realite. Nikdy by sa im to nepodarilo, keby si Jano nevšimol jednu mailovú adresu a jedno telefónne číslo. Dokázal nájsť ihlu v kope sena, čím ohrozoval gaunerov každého druhu.

Jano sa vzápätí pustil do ďalšej témy, ktorá sa týkala Počiatka s Kaliňákom. Škandál odpálil týždenník Trend s bombastickou červenou titulkou a názvom Špičky Smeru v kauze DPH. Jedna z autoriek článku – investigatívna novinárka Zuzana Petková – ju dokonca prirovnala ku Gorile. Kaliňák zúril, spolu s Počiatkom podali na ekonomický magazín trestné oznámenie. Vtedajší šéf vnútra bol taký vytočený, že Janovi „odpustil“ aj jeho texty o sebe a Počiatkovi. Stalo sa to pred voľbami 2016, keď bol Kaliňák na online rozhovore v redakcii Aktuality.sk.

Keď odchádzal, zastavil sa pri Marekovom stole. Šéf investigatívy Aktuality.sk mu predstavil Jana, ktorého Kaliňák dovtedy osobne nepoznal. „Á, to ste vy, čo ste o mne napísali tú sériu článkov. Na rozdiel od Trendu ste vychádzali aspoň z nejakých faktov,“ prehodil už tradične žoviálny Kaliňák, keď sa ocitol s oponentom mimo dosahu televíznych kamier. Jana však predstieraná lichôtka vôbec neovplyvnila, keďže fakty boli na strane Trendu. Týždenník totiž zverejnil aj odposluchy kľúčového svedka, z ktorých vyplývalo, že Počiatek a Kaliňák politicky kryli daňové podvody za 75 miliónov eur. Polícia im, samozrejme, nič nepreukázala.

Jano sa však pustil do kauzy DPH z iného konca: a to cez sudcu Najvyššieho súdu Viliama Dohňanského, blízkeho spolupracovníka Štefana Harabina. Z výpovedí kľúčových aktérov prípadu – a rozhodnutí súdov, ktoré Kuciak svedomito študoval niekoľko týždňov – vyskladal príbeh prominentného predstaviteľa

153

justície podozrivého z korupcie a zneužívania funkcie. Jano zacielil aj na syna sudcu Dohňanského, ktorý bol pravou rukou Milana Chovanca – organizátora podvodov s DPH. Vrcholom jeho investigatívy v kauze však bol šokujúco otvorený rozhovor s bývalým šéfom vyšetrovacieho tímu Pavlom Milanom.

Kontakt na tohto človeka sprostredkoval redaktorom Aktuality.sk novinár Tom Nicholson. Keď vyšetrovateľovi prvýkrát zavolali, váhal. Po niekoľko dňoch s rozhovorom napokon súhlasil. Na východné Slovensko cestoval Jano Kuciak spolu s novinárkou Petkovou a fotografom Trendu. Dohodli sa, že článok vyjde v rovnakom čase na portáli Aktuality.sk aj v ekonomickom týždenníku. S Milanom sa stretli v motoreste neďaleko Gelnice. „Veľa fotiek sme nakoniec neurobili, z bezpečnostných dôvodov sa odmietol fotiť,“ spomína Petková.

Jano Kuciak však zanechal na fotografa Trendu veľký dojem. „Vnímal ho ako veľmi skromného a tichého človeka. Jano sedel počas cesty z Bratislavy na zadnom sedadle a po celý čas si študoval materiály k rozhovoru. Len málokedy sa zapojil do našich nezáväzných tláchanín,“ poznamenáva Petková. Výsledkom bol výnimočný rozhovor, ktorým Jano potvrdil, že patrí k špičke slovenskej investigatívy, hoci ju robil len šesť mesiacov. Na portáli Aktuality.sk vyšlo jeho interview v marci 2016.

154

VÝBOH A PANAMA PAPERS

S prvými kauzami, ktoré odkryl investigatívny tím Aktuality. sk, prišli aj prvé žaloby. Paradoxne nie pre články Jana Kuciaka, ktorý ohrozoval najvyššie vládne kruhy, ale pre texty Veroniky Šmiralovej, ktorá dostala tip na primátora Martina Andreja Hrnčiara. Veronika vo februári 2016 zistila, že mesto predalo firme tohto politika lukratívne parcely v centre trikrát lacnejšie, ako boli vtedy trhové ceny. V Martine a okolí sa darilo aj ľuďom primátora Hrnčiara. Jeho brat budoval kanalizáciu s Váhostavom oligarchu Juraja Širokého. Hrnčiarov známy zase dodával kamerové systémy pre mestskú políciu. Jeho firma bola pritom trikrát v súťaži sama.

Politik, ktorý si roky budoval kariéru na slogane transparentnosti, to vnímal ako vážny útok na vlastnú dôveryhodnosť. Tým viac, že Hrnčiar bol v tom čase aj podpredsedom strany Sieť a kandidátom na poslanca parlamentu. Jeho kauzy vyšli krátko pred voľbami 2016, čo považoval za účelové, hoci to bola len zhoda okolností. Aktuality.sk nerobili investigatívu podľa volebných cyklov alebo želaní politikov. Každý prípad publikovali vtedy, keď bol dokončený a mali istotu, že disponujú nepriestrelnými dôkazmi. Nahnevaný Hrnčiar si však nedal povedať a niekoľko dní bombardoval telefonátmi Petra Bárdyho.

Starší novinári sú už zocelení, ale Veronika nebrala Hrnčiarovu žalobu na ľahkú váhu. Bol to jej prvý súdny spor, takže bola nervózna. Istý čas vôbec nemala chuť púšťať sa do nových tém.

Peter Bárdy a Marek Vagovič si z nej trochu uťahovali. „Budem

155

ti nosiť do cely koláče,“ snažil sa Peter odľahčiť situáciu. „Začni robiť kliky, aby si to tam vydržala,“ radil jej Marek. Časom však pochopili, že to nie je práve najvhodnejší spôsob, ako motivovať mladú investigatívnu novinárku k práci na ďalších kauzách.

Zobrali si k srdcu aj priateľské upozornenie Jana Kuciaka. „Nestrašte ju,“ dohováral im.

Jano si z potenciálnych žalôb ťažkú hlavu nerobil. Bol si istý, že ich argumentačne ustojí, hoci niektoré slovenské súdy rozhodujú v rozpore s faktami aj elementárnou logikou. A niekedy sú aj dobre motivované. Lenže Jano nemal s ich verdiktmi v sporoch na ochranu osobnosti žiadne skúsenosti, takže sa zbytočne nestresoval. Každý náznak korupčnej kauzy, ktorý sa ocitol v jeho zornom poli, ho nakopol k aktivite. Bol ako horolezec, ktorý chce zdolať najvyššie štíty sveta. Postupne, krok za krokom. Nikam sa neponáhľal, bol trpezlivý, zodpovedný a opatrný. Uvedomoval si, že sa pohybuje na hrane.

V čase, keď sa Veronika naťahovala s Hrnčiarom, už mal Jano rozpracovanú ďalšiu kauzu. Miliónové kšefty Ficovho priateľa, oligarchu Miroslava Výboha na ministerstve obrany. Na téme spolupracoval so Zuzanou Petkovou z týždenníka Trend. „Pred voľbami 2016 sme sa s Janom stretli s jedným informátorom v hoteli Bratislava. Kontakt nám sprostredkovala Nadácia Zastavme korupciu,“ hovorí Petková. Spomínaný človek pôsobil v rezorte obrany. „Odovzdal nám množstvo dokumentov, ako firma Willing zarábala na ministerstve. Mal však veľký strach, nechcel nám povedať ani to, na akej pozícii pracoval.“ Náročnosť témy spočívala podľa Petkovej aj v tom, že sa týkala nákupov špeciálnej vojenskej techniky, o ktorej majú prehľad ľudia z fachu. Nie však laici bez skúseností v armáde. „Navyše to bolo krátko pred voľbami a zdroj nám odmietol prezradiť svoje meno. Neboli sme si preto istí, či nás nechce niekto skompromitovať podhodenými, nepravdivými informáciami, keďže sme často písali kriticky o Ficovej vláde.“ Problém bol aj v tom, že išlo o utajené zmluvy, ktoré nebolo možné overiť z verejných

156

Miroslav Výboh: Vplyvný oligarcha a priateľ Roberta Fica. Jeho kauzy podrobne rozoberal Ján Kuciak.

Foto: © ČTK / Vít Šimánek, 2018

157

zdrojov. „Museli sme to prácne overovať cez faktúry, ktoré sme našli na internete. Oslovili sme aj konkurenčné firmy, či vedia o spomínaných zákazkách pre Willing,“ vysvetľuje Petková.

Keď si Marek študoval dokumenty, ktoré Jano priniesol do redakcie, takmer mu praskla hlava. Patril síce ku generácii, ktorá musela absolvovať povinnú vojenskú službu, technické detaily zmlúv medzi Výbohovou firmou a ministerstvom obrany však boli preňho španielskou dedinou. Pre istotu zavolal svojmu zdroju z prostredia vojenských tajných služieb a požiadal ho o pomoc. „Nepoznáš niekoho, kto by nás trochu zorientoval, aby sme neurobili chybu?“ spýtal sa informátora, ktorému dôveroval. O niekoľko dní ich spolu s Janom vyzdvihol autom pred redakciou Aktuality.sk. Očami si premeral okolie a vyrazili nevedno kam.

Odviezol ich na okraj Bratislavy, kde niekoľko minút krúžil uličkami a potom zaparkoval pred istou budovou. „Prečo sme neodbočili skôr? Zbytočne sme sa tu motali a strácali čas,“ zašomral Marek. „Pre istotu, keby nás niekto sledoval,“ povedal a zaviedol ich s Janom do kancelárie svojho známeho. Ten novinárom asi hodinu vysvetľoval, v čom je problém kontraktov Willingu, ktoré komponenty sú predražené a podobne. Jano sedel v rohu miestnosti a všetko si zapisoval. „Rozumel si, čo hovoril?“ spýtal sa ho Marek, keď odchádzali. „Nie všetkému, ale poradíme si,“ usmial sa Jano, otvoril počítač a pustil sa do štúdia armádnych webov.

Informácie o utajených vojenských kontraktoch, ktoré boli predražené, začala v lete 2018 preverovať polícia. Na protikorupčnú jednotku Národnej kriminálnej agentúry sa totiž obrátil Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ). Dôvodom boli podozrenia z „nezákonného obchádzania zákona o verejnom obstarávaní zo strany predstaviteľov ministerstva s možnou trestnoprávnou zodpovednosťou“. NKÚ vyhodnotil zistenia, ktoré zverejnili novinári Kuciak a Petková, za natoľko závažné a preukázané, že ich ani nezačal preverovať, keďže „kontrola úradu by ich mohla len potvrdiť“. Ani zďaleka to nebolo prvýkrát, keď Jano suploval prácu polície.

158

Firmy okolo Miroslava Výboha

Miroslav Výboh majiteľ

člen dozornej rady

Mayfair Assets Limited (Londýn)

AMW Development a.s.

(Slovensko)

AMW Bergamon s.r.o.

(Slovensko)

AMW C&S a.s.

(Slovensko)

AMW a.s.

(Slovensko)

dcérska firma

dcérska firma

akcionár 2013

dcérska firma

Nikai Holding Ltd. (Cyprus)

dcérska firma

Zdroj: Obchodný register SR, Výročné správy, Obchodný register Veľkej Británie Infografika: Martin Žubor / Aktuality.sk

majiteľ 2015

spriaznená osoba

Corpia Properties a.s.

(Slovensko)

AMW Offices s.r.o.

(Slovensko)

Providence Cetral Europe s.r.o.

(Slovensko)

Na oligarchu Výboha narazil aj pri iných témach. Najväčšou bola kauza Panama Papers, ktorá vypukla v apríli 2016. Medzinárodný škandál, na ktorého odhalení spolupracovali stovky investigatívnych novinárov, bol výzvou aj pre slovenské médiá.

Nič významnejšie tu dovtedy nebolo. Podstatou kauzy bol únik informácií z panamskej právnej kancelárie Mossack Fonseca, ktorá zakladala a spravovala schránkové firmy. Niektorí z jej klientov chceli takto utajiť skutočných vlastníkov, ďalší sa vyhýbali plateniu daní alebo „prali“ špinavé peniaze. Do prípadu boli zapletení svetoví politici, finančníci aj športovci.

V Česku sa téme venovala novinárka Pavla Holcová, ktorá už mala skúsenosti z rôznych zahraničných projektov. Keďže bolo vysoko pravdepodobné, že sa škandál týka aj Slovenska, oslovila na spoluprácu Aktuality.sk. Marek s Janom následne kontaktovali ďalších novinárov a za pár dní vznikol spoločný tím. Do projektu sa zapojilo sedem médií – Aktuality.sk, týždenník Trend, denník SME, Denník N, Hospodárske noviny, RTVS a televízia Markíza.

Pavla potom vytvorila súbor, do ktorého „naliala“ tisícky dokumentov. Dohodli sa prístupové heslá aj šifrovaný spôsob komunikácie, aby tímu nikto nevidel na prsty.

Dnes už možno zverejniť, že sa tím pri názve hesla inšpiroval citátom zo spisu Gorila, ktorý mal vysloviť Jaroslav Haščák z finančnej skupiny Penta: „Volič je hovno.“ Pri iných kauzách si Pavla s Janom vybrali názov jednej pesničky od kapely Slobodná Európa: „Analýza dokázala hovno.“ Keď svetové médiá zverejnili prvé informácie o Panama Papers, Jano okamžite volal Pavle, že príde do Prahy. „Dorazil už na druhý deň, takmer nič si so sebou nezobral. Nemal peniaze ani zubnú kefku, ktorú mu kúpila moja kolegyňa Eva Kubániová. Sedeli sme u nás doma v obývačke a študovali dokumenty. Nikam sme nechodili, objednávali sme si pizzu.“ Aj u Kuciakovcov bola kauza Panama Papers témou číslo jeden. „Pamätám sa, aký bol nadšený zo stretnutia s Pavlou. Obdivoval ju, tešil sa na veľkú tému, stále o tom hovoril. Vôbec som

160

nechápala, o čo ide, prečo je kauza Panama Papers pre Slovensko dôležitá. Keď som to Jankovi povedala, trpezlivo začal vysvetľovať. Záležalo mu na tom, aby sme nezatvárali oči pred realitou a porušovaním zákona,“ spomína Janova sestra Mária. „U nás v dedine vedeli o jeho článkoch najviac policajti. Keď prišiel na víkend domov, vždy s nimi rozoberal témy podvodov, o ktorých písal,“ hovorí brat Jojo.

V kauze Panama Papers skúmal Jano listiny v anglickom aj španielskom jazyku, z ktorého neovládal ani slovo. Pomáhal si prekladačmi na internete, jeho texty kontrolovala aj Pavla. Čítal tiež články na zahraničných weboch. Cez Slovensko totiž otáčali peniaze – v spolupráci s právnikmi z Mossack Fonseca – aj Holanďania, Mexičania či Ekvádorci. Jano chodil na každé stretnutie tímu perfektne pripravený, čo oceňovala aj konkurencia. „To, čo získal svojou šikovnosťou, dal všetkým novinárom, ktorí sa snažili ísť do hĺbky,“ hovorí Ján Kováč z týždenníka Trend. „Keďže mal všetko podrobne prelúskané, stačilo ho len počúvať a hneď boli všetci v obraze,“ dodáva s úsmevom novinárka Petková. V kauze Panama Papers veľmi pomohol aj Veronike Šmiralovej z investigatívneho tímu Aktuality.sk. „V porovnaní so mnou sa v zahraničných databázach pohyboval ako ryba vo vode,“ tvrdí Veronika. Dokumenty, ktoré Jano potreboval ako podklady k článkom, často hradil z vlastného, hoci ako elév nemal vysoký plat. Týkalo sa to napríklad informácií z cyperskej zbierky listín. „Raz sa suma za materiály, ktoré si objednal, vyšplhala na vyše dvesto eur. Netrval však na tom, aby mu firma vyplatila všetky peniaze,“ hovorí Veronika.

Pokiaľ ide o Panama Papers, kľúčové odhalenia boli tri. Prvé súviselo s Privatbankou pod vplyvom Penty, cez ktorú mali prelievať milióny eur (dolárov) zahraniční klienti Mossack Fonseca.

Druhé zistenie spočívalo v tom, že z peňazí poisťovne Dôvera, ktorá bola spájaná aj s oligarchom Širokým, sa plánovala postaviť vila na Bahamách. Tretím odhalením bola informácia, že oligarcha Výboh môže vlastniť – cez schránkové firmy na Seychelách

161

– akcie luxusného hotela DoubleTree by Hilton. Na prvých dvoch prípadoch výrazne spolupracoval Jano Kuciak, tretí bol jeho exkluzivitou. O Výbohovi tiež zistil, že vlastní cyperskú schránku s majetkom 15 miliónov eur.

Jano bol vtedy prekvapený, že oligarcha odpovedá na jeho otázky. Dlhé roky sa totiž Výboh, ale aj Široký, Poór či Brhel vyhýbali komunikácii s novinármi. Hoci ich spôsob podnikania vzbudzoval pochybnosti, nikomu nič nevysvetľovali. Doba sa však zmenila, takže museli upraviť stratégiu a aspoň čiastočne odkryť karty. Výboh sa síce s Janom hral tak trochu na skrývačku – neodpovedal na všetko, respektíve len veľmi pomaly „púšťal perie“. Neodbytný Kuciak mu poslal aj doplňujúce otázky, aby z neho vydoloval aspoň ako tak uspokojivé odpovede. Prišli. „Si frajer, berie ťa vážne,“ povedal Janovi s hrdosťou Marek Vagovič.

162

BÖDÖROVCI

„Dostal som zaujímavý tip. Oslovili ma obyvatelia jednej nitrianskej bytovky, že majú problém s bödörovcami,“ pochválil sa Jano Kuciak na jar 2017. Na prvý pohľad to znelo atraktívne.

Podnikateľská skupina okolo oligarchu Miroslava Bödöra bola už dlhšie spájaná so Smerom, o jej aktivitách sa však veľa nevedelo.

Médiá riešili prioritne otcov – zakladateľov, ktorí stáli pri zrode Ficovej strany: Juraja Širokého, Vladimíra Poóra a Jozefa Brhela.

Prípadne Miroslava Výboha, ktorý bol považovaný za mecenáša druhej vlny. Bödörovci boli zahalení rúškom tajomstva, hoci ich vplyv za posledné roky významne stúpol.

Novinári zistili, že na ich večierku rečnil Fico a predstavitelia Smeru oslavovali v hoteli Zlatý Kľúčik spájanom s bödörovcami.

Na jednu párty prišiel aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar, ktorý je rodina s Miroslavom Bödörom. Na poľovačky s týmto oligarchom chodil poslanec Tibor Glenda aj bývalý minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek. Bödörova bezpečnostná firma Bonul dostala od jeho rezortu – za prvej Ficovej vlády – niekoľko štátnych zákaziek. V porovnaní s biznisom prvých sponzorov Smeru, ktorí dovtedy zarobili vďaka politickým konexiám stovky miliónov eur, však boli bödörovci len stredne veľkí hráči.

Napriek tomu vzbudzovali rešpekt, a ako zistil Jano Kuciak, miestami až strach. Už dlhšie sa o nich hovorilo, že ovládajú políciu a pri podnikaní používajú spravodajské metódy práce. Bolo tiež jasné, že Gašpar je ich človek. Chýbali však dôkazy o neférových praktikách v biznise a ovplyvňovaní vyšetrovateľov. Ani Janovi

163

sa to nepodarilo preukázať. V marci 2017 ale zverejnil článok, z ktorého muselo byť súdnemu človeku jasné, že bez kontaktov na polícii by si bödörovci nemohli robiť, čo chcú. Išlo o zdanlivo banálnu vec: firmy pod ich kontrolou si chceli skrátiť cestu k polyfunkčnému domu, ktorý vlastnili na Štúrovej ulici v Nitre.

Keďže nechceli používať dlhšiu a nepohodlnejšiu cestu, jazdili podchodom priamo pod bytovým domom. Jeho obyvateľom sa triasol nábytok, poškodzovali steny. „Ráno prešlo podchodom v priebehu hodiny aj 55 áut,“ povedal Janovi jeden z obyvateľov domu. Viacerí mali z bödörovcov obavy – hovorili o tlaku z ich strany aj kontaktoch, na ktoré sa odvolávali. Obrátili sa na políciu, podali trestné oznámenie. Vyšetrovateľ vraj jednému zo sťažovateľov povedal, že ho chápe, ale bödörovci sú takí súperi, proti ktorým sa ťažko bojuje. Polícia napokon trestné oznámenie odmietla.

Odhodlanie obyčajných ľudí postaviť sa vplyvnej podnikateľskej skupine Jana tak nadchlo, že v priebehu niekoľkých mesiacov odkryl aj jej biznis. A publikoval dovtedy neznáme informácie, z ktorých museli byť bödörovci poriadne nervózni. Napríklad, že personálne prepojené firmy pod ich kontrolou získali – cez ministrov Žigu a Jahnátka – dotácie a štátne zákazky za milióny eur.

Jano sa stretol s predstaviteľom jednej firmy aj osobne. „Hovoril, že to bol veľmi nepríjemný rozhovor. Ten človek mu povedal, že si zistil, kde študuje a že mu urobí problémy v škole,“ spomína jeden z redaktorov Aktuality.sk.

Jano Kuciak odhalil aj pozadie nitrianskeho hotela Zlatý Kľúčik, ktorý je hlavným stanom bödörovcov. A zmapoval dotácie, ktoré zrejme tento hotel dostal v rozpore s pravidlami. Ako prvý tiež upriamil pozornosť na rodinnú firmu Tibora Gašpara, ktorá sídlila v budove bödörovcov. Podľa účtovných závierok zarábala na školeniach o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Hoci nemala žiadnych zamestnancov, vykazovala zisk za desiatky tisíc eur. Do reklamy vraj investovala 60-tisíc eur, aj keď nemala vlastnú stránku ani žiadne viditeľné reklamné aktivity. Firma si tiež kúpila štyri autá – tri luxusné Audi a jeden Golf Comfortline.

164

Bödörovci: Sídlo firmy Bonul v Bratislave.

Foto: Branislav Wáclav

165

Keď Jano oslovil Gašpara so žiadosťou o reakciu, šéf polície bol veľmi podráždený. Vraj chystá účelový článok, aby ho zdiskreditoval. Keď Jana zavraždili, Gašpar tvrdil, že si váži prácu investigatívnych novinárov. Za desať rokov vo funkcii pritom neurobil nič, aby boli dotiahnuté výbušné politické alebo mafiánske kauzy.

Ignoroval Počiatka, Kaliňáka, Výboha aj bödörovcov, o ktorých písal Kuciak. Rovnako ako ďalšie škandály, ktoré zverejnili štandardné médiá. Prípad Panama Papers takisto zapadol prachom.

Gašpar sa napriek tomu cítil ukrivdený a po odchode z funkcie sa začal sťažovať v konšpiračných médiách.

Jano mal rozpracovanú ešte jednu tému, ktorá sa týkala bödörovcov, no nestihol ju dokončiť. Dva týždne pred smrťou poslal Petrovi Bárdymu, Jánovi Petrovičovi, Marekovi Vagovičovi a Martinovi Turčekovi vysvetľujúci mail. „Čaute, píšem vám kvôli tomu Babindolu, čo dnes malo SME. Je to vec, ktorú mám dávno rozrobenú, ale nemal som čas to dokončiť. Je to podstatne väčšia téma. Podľa mňa by to bolo treba urobiť teraz, ale nemám na to čas. Nižšie posielam všetky moje poznámky, ak by niekomu napadlo, že by to spravil.

Bola by škoda, keby to ostalo len tak,“ napísal prehnane skromný kolega. Už z jeho poznámok sa totiž dal vyskladať silný príbeh.

Jano vtedy kolegom poslal súbor, v ktorom precízne zdokumentoval spôsob, akým sa navzájom prepojené firmy z okruhu bödörovcov dostali k pochybným agrodotáciám za milióny eur.

Opísal ich vzájomné väzby aj kontakty na ministerstvách, priložil uzavreté zmluvy. Jano si zároveň všimol, že sa v žiadostiach o dotácie opakuje rovnaká gramatická chyba. „Tri firmy, trikrát názov diverzifikácia činnosti, trikrát rovnaká chyba,“ napísal v poznámkach veľkým čiernym písmom.

Kuciakove informácie spracoval denník SME, ktorému odovzdala redakcia Aktuality.sk všetky podklady. Článok vyšiel v rámci spolupráce medzinárodného investigatívneho tímu. Po Kuciakovej vražde podalo vydavateľstvo Ringier Axel Springer na základe jeho zistení trestné oznámenie. Prípad rieši Úrad špeciálnej prokuratúry.

166

OD BAŠTERNÁKA KU KOČNEROVI

Jano Kuciak sa intenzívne zaoberal aj kauzou Bašternák. Ako prvý demaskoval vlastnícke pozadie spoločnosti B.A. Haus, s ktorou mal obchodný vzťah Robert Kaliňák. Jano si v zbierke listín obchodného registra všimol, že jej akcionármi sú Ladislav Bašternák, Ján Počiatek a firma Metis Consulting blízka Kaliňákovi. Spoločnosť B.A. Haus si navyše uplatňovala nadmerné odpočty DPH. To znamená, že minister Počiatek zrejme profitoval aj z peňazí, ktoré vyplatili jemu podriadené úrady. Spolumajiteľom firmy B.A. Haus sa stal neskôr aj Kaliňák, ktorý kúpil jej akcie od Bašternáka.

O Bašternákovi, ktorý vďaka politickému krytiu čachroval s vratkami DPH, zistil Jano aj ďalšie zaujímavé veci. Z katastra si napríklad vyžiadal kompletný výpis z listu vlastníctva rezidencie Bonaparte. Vyčítal z neho, že polovica bytov v tomto komplexe zmenila v rýchlom slede viackrát majiteľa. Na začiatku aj konci prevodov stál jeden človek – Ladislav Bašternák. Dôvodom boli zrejme špekulácie s vratkami DPH. Bašternák prepisoval byty aj na mŕtve alebo zadlžené firmy, ktoré potom zlúčil s ďalšími spoločnosťami. Ich konateľmi boli biele kone a sídlili na adrese, ktorú využíval ako schránku aj brat vtedajšieho premiéra Fica.

Jano navštívil sídla problémových firiem z kauzy Bašternák aj osobne. Bol to malý rodinný dom v obci Krivoklát, asi 25 kilometrov od Dubnice. „Pôsobí ošarpane a opustene. Od roku 2008 sa pritom stal sídlom minimálne štrnástich firiem. Konať sa tu mali aj valné zhromaždenia,“ napísal v reportáži z novembra 2016. V dome našiel len staršieho pána, ktorý o firmách z tejto

167

adresy nič nevedel. Jano zároveň vypátral, že dom vlastnil človek, ktorý podnikal s ľuďmi z dubnického podsvetia. Účelové prevody bytov v komplexe Bonaparte, ktoré skončili aj u Bašternákových obchodných partnerov, začala neskôr preverovať polícia.

Jano tiež ako prvý upozornil na Jozefa Hambálka – vášnivého motorkára, ktorý má spoločnú podnikateľskú minulosť s bratom Ladislava Bašternáka. Tento rok vyšlo najavo, že Hambálek je aj spojkou ruských Nočných vlkov na Slovensku. Jano sa však v januári 2017 zameral na jeho väzby a biznis. A zistil, že Hambálek má blízko ku Kaliňákovi. Jeho firma dostala cez rezort vnútra niekoľko zákaziek. Jano zároveň zistil, že Hambálek má daňový nedoplatok 135-tisíc eur a podnikal s Alexandrom Salmanovom obžalovaným pre daňové podvody. Hambálek sa bránil, že za nedoplatok môže platobná neschopnosť jeho klientov.

Talent mladého žurnalistu postrehol aj uznávaný prokurátor, ktorý sa zaoberá ekonomickými trestnými činmi. „Keď sme sa s ním stretli, s hrdosťou som sledovala, ako spoločne rozoberajú jednu kauzu. Bolo jasné, že hoci Janko nemal ako novinár prístup ku všetkým informáciám, vôbec neťahá za kratší koniec,“ opisuje Annamária Dömeová z investigatívneho tímu Aktuality.sk. Podľa nej bol Jano v téme výborne zorientovaný, na prokurátora urobil veľký dojem. „Bol to veľmi seriózny profesionál s vynikajúcim analytickým myslením. Vždy vedel pochopiť podstatu problému,“ potvrdzuje spomínaný prokurátor.

Podľa neho mal Jano o niečo jednoduchšiu prácu, keďže ako novinár nepotreboval svoje tvrdenia podložiť tak dôkladne ako polícia alebo prokuratúra. „Avšak vzhľadom na svoj vek a vzdeLadislav Bašternák: Kontroverzný podnikateľ čelí podozreniam z ekonomickej trestnej činnosti.

Foto: Jozef Viskupič Marian Kočner: Muž z mafiánskych zoznamov skončil vo vyšetrovacej väzbe. Ich kauzy otváral Ján Kuciak.

Foto: TASR

168

169

lanie mal až obdivuhodnú schopnosť vystihnúť trestnoprávnu podstatu veci. Keď písal o veciach, na ktorých som ako prokurátor robil, mal som pocit, ako by mi celý čas pozeral cez rameno.“ Kuciakove výnimočné analytické schopnosti sa naplno prejavili aj pri mapovaní zložitých finančných a majetkových operácií Mariana Kočnera. Kontroverzný podnikateľ sa v minulosti objavil na tzv. mafiánskych zoznamoch, v hierarchii organizovaného zločinu patril k elite.

Jano napísal o Kočnerovi – od januára 2017 do februára 2018 – vyše dvadsať článkov. Jedno odhalenie silnejšie ako druhé. „Nepíš stále o Kočnerovi, bude mať pocit, že si naňho vysadený. A prelož to občas ľahšími témami,“ priateľsky mu dohováral Marek Vagovič.

Poznal to z vlastnej praxe. Keď novinár sústavne rieši náročné témy, môže sa dostaviť pocit vyhorenia. Niekedy dočasný, inokedy trvalý. Hlava pracuje na plné obrátky: s kauzami zaspáva aj vstáva, v noci sa mu o nich sníva. Kočner bol ešte o triedu vyššie ako klasické biele goliere, čo si vyžadovalo maximálne sústredený výkon.

Krátko pred Veľ kou nocou 2017 vychádzal Marek autom z parkoviska pred redakciou Aktuality.sk. Prievozská ulica bola upchatá, ľudia z celého Slovenska sa presúvali za rodinami. Jedno auto mu napokon dalo prednosť, tak sa zaradil do najbližšieho jazdného pruhu. Po chvíli čakania na semaforoch sa auto priblížilo na jeho úroveň. Periférne si všimol, že šofér niečo hovorí a vášnivo gestikuluje. Bol to Marian Kočner. Keď Marek stiahol okno, s typickým úškrnom mu povedal: „Keby som vedel, že ste to vy, tak vás nepustím.“ Bolo to v čase, keď už Jano Kuciak odhaľoval prvé veľké kauzy tohto muža z mafiánskych zoznamov. V októbri 2018 vyšlo najavo, že Kočner nechal Jana, Mareka a ďalších novinárov sledovať bývalým príslušníkom SIS Petrom Tóthom.

Pustiť sa do šachovej partie s ľuďmi typu Kočner si netrúfal hocikto. Na taký zápas sa treba veľmi dobre pripraviť – hlavne psychicky. Kočner sa totiž nebavil s hocikým, s novinármi obzvlášť. Často im dával najavo, ako nimi pohŕda a pripomínal svoje vysoké IQ. Otázky im spravidla umožnil položiť len vtedy, keď

170

vyštudovali žurnalistiku. Okrem toho mal povesť nebezpečného a pomstychtivého človeka, takže postaviť sa mu na odpor si vyžadovalo odvahu. Jano sa však nezľakol, hoci spočiatku mal trochu trému. Vzhľadom na svoj vek nemal skúsenosti s takým typom protivníka.

Už jeho prvé zistenia o Kočnerovi boli mimoriadne závažné.

Týkali sa majetku Technopolu za 20 miliónov eur, ktorý podvodným spôsobom ovládli – na základe fingovaného valného zhromaždenia – jeho ľudia. Samotný Kočner získal dom v Bernolákove. Keď sa ho však Jano pýtal na podrobnosti prípadu, tvrdil, že o tom nič nevie. Pre denník Pravda dokonca označil spájanie svojej osoby s Technopolom za „schizoidné výmysly“.

Denník SME a týždenník Trend neskôr zverejnili, že Technopol vyplatil Kočnerovi – po nepriateľskom prevzatí firmy – na jeho osobný účet pol milióna eur. Prípad vyšetruje polícia, obvinených je niekoľko ľudí.

V lete 2018 zaistila majetok Technopolu špeciálna prokuratúra.

Pár dní predtým, ako Jana zavraždili, pripravoval pokračovanie článku o kauze Technopol. Získal totiž informáciu, že v prípade by mali pribudnúť ďalší obvinení. „Jano mi hovoril, že v kauze Technopol sa mu nepríjemne komunikovalo s druhou stranou.

Bol rozrušený a vravel, že z toho nemá dobrý pocit,“ spomína jeden z redaktorov Aktuality.sk. S priamymi vyhrážkami sa síce Jano nestretol, no jeho zdroj mal strach. „Jeden z aktérov kauzy Technopol, s ktorým Jano hovoril, sa z obavy pred ľuďmi okolo Kočnera skrýval v zahraničí,“ hovorí Kuciakov kolega.

Jano však pátral ďalej a v krátkom čase odhalil ďalšie zaujímavé veci. Napríklad, že Kočnerovým ľuďom pomohol pri ovládnutí Technopolu aj súd, ktorý vymazal dôležitú zmenu v predstavenstve firmy. Kataster zase expresne rozhodol o prevode majetku za 20 miliónov eur. Neštandardne postupoval aj notár, ktorý neoveril pravosť akcií, čo kočnerovcom umožnilo ovládnuť Technopol. Jeho postup dnes skúma súd. Rovnaký notár tiež spísal zápisnicu, na základe ktorej sa pokúsil Pavol Rusko – v spolupráci

171

s Kočnerom – získať budovu neziskovky Maják Nádeje. Služby tohto notára využili aj Úrad vlády a strana Smer.

Jano rozkódoval aj ďalšie ekonomické kauzy, pre ktoré je dnes Kočner trestne stíhaný a sedí vo vyšetrovacej väzbe. Napríklad vážne podozrenie z falšovania zmeniek v kauze Markíza za 70 miliónov eur, ktoré odkryl spolu s denníkom SME a týždenníkom Trend. Alebo pochybné prevody majetku cez zahraničné schránky, vďaka ktorým získali firmy blízke Kočnerovi neoprávnené vratky DPH za osem miliónov eur (hotely na Donovaloch, golfový areál Báč). Jano tiež opísal mimoriadne drzý spôsob, akým chcel podnikateľ Kočner vysúdiť od lekárnickej firmy Unipharma odškodné vo výške 45 miliónov eur.

Janove výstupy boli vysokou školou modernej investigatívy 21. storočia. Novinár jeho kalibru by sa nestratil ani v renomovaných zahraničných médiách. Janov spôsob uvažovania vystihuje aj článok o tom, že Kočner predal byt, ktorý vlastnil v komplexe Bonaparte. Pôvodne ho ani nechcel písať, prišlo mu to banálne a bulvárne. Informáciu zistil mimochodom, v rámci pátrania po komplikovaných obchodných schémach špekulanta Kočnera. „Predaj toho bytu spomeniem len jednou vetou v inom, väčšom článku. Nie je to dôležité,“ presviedčal Mareka. „Neblázni, veď to je aj čitateľsky atraktívna informácia. Urob to samostatne,“ odporučil Janovi. Nakoniec sa podvolil, hoci marketing mu bol vždy cudzí.

Riešil len obsah, ktorý chcel „predať“ vo veľkom, serióznom balíku.

Janove analytické schopnosti mu mohli závidieť aj mnohí policajní vyšetrovatelia. Príkladom je text, ktorý napísal v júni 2017. Kuciak v ňom vyvrátil nezmysly Štefana Jombíka, na základe ktorých zastavil trestné stíhanie v jednej z Kočnerových káuz. Jano v šiestich bodoch presvedčivo opísal, v čom sa Jombík mýli, respektíve účelovo zavádza. Chyby robia aj vyšetrovatelia, ale v tomto prípade to vyzeralo ako úmysel. Kuciak neurobil nič iné ako obvykle: poctivo si naštudoval všetky verejne prístupné dokumenty. Aj na základe jeho analýzy Jombíkovi prípad odňali a Kočnera obvinili.

172

Marian Kočner: firmy a prepojenia

bývalý spoločník, konateľ

Marian Kočner

riaditeľ od novembra 2013

INTERNATIONAL FINANCE GROUP LIMITED (Malta)

bývalý konateľ

RESIDENCE HOTEL s.r.o.

disponent účtu riaditeľ od novembra 2013

DONOTEL s.r.o.

vlastník do 2010

vlastník do 2010

vlastník 2010

majoritný spoločník

EDC-EUROPEAN DEVELOPMENT COMPANY, s.r.o.

INTERNATIONAL INVESTMENT HOLDINGS LIMITED (Malta)

INTERNATIONAL FINANCE GROUP SLOVAKIA s.r.o.

vlastník 2010-2012 vlastník 2010

vlastník 2010-2012

RESIDENCE HOTEL (Donovaly)

konateľ, bývalý spoločník

ŠPORT HOTEL (Donovaly)

Zdroj: Zbierka listín, Obchodný register SR, Obchodný register Malta, polícia, médiá Infografika: Martin Žubor / Aktuality.sk

vlastník 2012

vlastník od 2013

GOLFOVÝ AREÁL (Báč)

Samotný Kočner dlho na Janove zistenia nereagoval. „Keďže Vašou pracovnou metódou je prekrúcanie skutočností a jediným cieľom následné ‚objavenie‘ Vami vyfabulovaných senzácií, tak na Vaše otázky nebudem odpovedať,“ napísal mu. Raz sa však stretli zoči voči, na tlačovej besede. Jano ešte nebol rétoricky „vybrúsený“, nepríjemnú konfrontáciu však zvládol ako starý harcovník. Sebavedomý Kočner, ktorý sa roky cítil neohrozený, sa po jeho otázkach zamotal a priznal aj k tomu, čo predtým popieral. Obyčajný chalan zo Štiavnika v priamom prenose rozobral jeho biznis na súčiastky.

Rozhodený Kočner mu po sérii usvedčujúcich otázok zobral slovo. Keď sa Jano po tlačovke vrátil do redakcie, kolegovia ho nadšene potľapkávali po pleci. „To bola paráda, dobre si mu naložil.“ Mladý investigatívec sa spokojne usmieval, také situácie nezažíval každý deň. Svojimi úspechmi sa však nikdy nechválil.

Neraz sa dokonca stalo, že netrval na tom, aby bol ako spoluautor podpísaný pod nejakým článkom. A to ani vtedy, keď pomohol kolegom vyhľadať – popri práci na vlastných kauzách – dôležitú informáciu. „Veď to bolo kľúčové zistenie,“ apelovali na Jana. „Nestojí to za reč,“ zvykol reagovať a viac to neriešil.

Kočner sa na spomínanej tlačovke ešte ovládal. V septembri 2017 mu však praskli nervy. Jano sa ho vtedy pýtal na predaj bytu v komplexe Bonaparte a akcií firmy Inkasný servis. Hoci mu Kočner odpovedal mailom, bol veľmi podráždený a nahnevaný.

Kuciakove otázky označil za „drísty a fabulácie“. Vrcholom však bola jeho odpoveď: „Do toho vás hovno je.“ Následne Janovi zavolal a začal sa mu otvorene vyhrážať. Kuciak si rozhovor nahral na telefón, nechcel ho však zverejniť – zvukový záznam ani textový prepis. „Nechcem, aby to bolo vnímané ako osobný spor,“ argumentoval. „Chcem aj naďalej písať o Kočnerových kauzách.“ Marek sa mu snažil vysvetliť, že publikovanie nahrávky nie je len vo verejnom záujme, ale aj pre jeho ochranu. Nepresvedčil ho. Nakoniec sa dohodli na kompromise: v úvode článku stručne opíšu, ako sa ho Kočner pokúšal zastrašiť. To znamená, že bude „hľadať špinu“ na Janovu rodinu a potom to zverejní. A na koniec

174

textu pridali jeden Kočnerov citát: „Začnem sa špeciálne venovať vám, vašej osobe, vašej matke, vášmu otcovi a vašim súrodencom.“ Marek sa kolegu usiloval presvedčiť, aby podal aj trestné oznámenie. Jano chvíľu váhal, chcel sa sústrediť len na prácu.

Napokon však išiel na políciu, kde podal na Kočnera podnet pre nebezpečné vyhrážanie sa.

Polícia trestné oznámenie odmietla bez toho, aby Kočnera čo i len vypočula. Po tom, ako bol Jano zavraždený, nariadil generálny prokurátor Jaromír Čižnár prípad znovu otvoriť. Polícia síce Kočnera vypočula, ale trestné oznámenie znovu odmietla. „Nie je dôvod na začatie trestného stíhania,“ tvrdil vyšetrovateľ napriek tomu, že Kuciak nebol prvý, komu sa Kočner vyhrážal.

V minulosti vypovedal na polícii člen predstavenstva OTP banky, podľa ktorého hrozil Kočner smrťou advokátovi Kvasnicovi. Kočner mal o ňom povedať, že je „arogantný hajzel, ktorý ide proti Trnkovi“ a ktorému nechá „prejsť guľku hlavou“.

Keď Jano nahrávku pustil kolegom v redakcii, boli zhrození.

Počas svojej novinárskej kariéry už zažili všeličo, ale toto bolo cez všetky čiary. Kočner ich kolegu urážal, hovoril o ňom ako o hlupákovi a pisálkovi. „Vám garantujem, že skončíte s písaním, pretože vás budem pranierovať,“ hrozil Kuciakovi. Zaskočil ich tiež mimoriadne agresívny štýl komunikácie, ktorú viedol s Janom. Kuciak to ustál, aj keď bolo vidno, že mu nie je všetko jedno.

Prepis telefonického rozhovoru medzi Marianom Kočnerom a Jánom Kuciakom (5. septembra 2017): Kočner: Dobrý deň, odpísal som vám na váš e-mail.

Kuciak: Áno, videl som.

Kočner: Ešte raz zdôrazňujem, že buď zverejníte moje odpovede tak, ako som ich povedal, alebo ak nie, tak potom si neprajem, aby ste ich uverejňovali vôbec a ešte sa vás chcem, pán Kuciak, opýtať jednu vec.

Kuciak: Áno?

175

Kočner: Vysvetlite mi, prečo vás tak strašne zaujíma moja osoba, platí vás za to niekto?

Kuciak: Nikto.

Kočner: Nikto vás neplatí, počujeme sa? Haló?

Rozhovor sa na chvíľu prerušil.

Kočner: Tak ešte raz sa pýtam, niekto vás za to platí alebo vás úkoluje?

Kuciak: Nikto ma neplatí, ani ma nikto…

Kočner: (nerozumieť) Kuciak: Ste sa pýtali, tak vám odpovedám.

Kočner: Tá vaša aktivita k mojej osobe je neskutočne agresívna, ja sa vás pýtam, čo je vás do toho, či som ja niečo predal alebo kúpil? Teraz rozprávam ja, tak buďte ticho!

Kuciak: Pýtajte sa.

Kočner: Čo je vás do toho, hej? Čo vás je do môjho podnikania?

Vy máte pocit, že to je vec celospoločenského významu, ktorá by mala zaujímať vašich čitateľov? Či Kočner predal nejaký byt alebo nepredal?

Kuciak: Áno, je to možno…

Kočner: (nerozumieť) Kuciak: Pýtate sa ma, chcete odpoveď?

Kočner: Áno.

Kuciak: Môže byť vecou spoločenského záujmu, zatiaľ ešte neviem žiaľ…

Kočner: Z akého dôvodu?

Kuciak: Pre pochybnosti, ktoré existujú okolo vášho podnikania.

Kočner: Počkajte, pán Kuciak, aké vy máte pochybnosti o mojom podnikaní?

Kuciak: No tak vyplývajú aj z toho, že ste obvinený z ekonomických trestných činov, toto konkrétne myslím, že sa to týka správy cudzieho majetku.

Kočner: Správy cudzieho majetku. Viete vy, z čoho som ja ob-

176

vinený a prečo som obvinený? Máte pocit, že predaj nejakého bytu sa týka môjho obvinenia?

Kuciak: Môže sa týkať, nemusí, to ja neviem.

Kočner: Môže sa to týkať, ale sa to netýka.

Kuciak: To tvrdíte vy.

Kočner: No, pán Kuciak, poviem vám ja jednu vec. Začnem sa zaujímať, pán Kuciak, teraz ja o vás, o vašu matku, o vášho otca, o vašich súrodencov, o všetkých sa začnem zaujímať a budem aj ja o vás zverejňovať všetko, čo o vás nájdem, pán Kuciak. Budete prvý, uprednostním vás pred pani Tódovou, pretože vy to, čo robíte, tak robíte veľkú nadprácu a ja som presvedčený o tom, že si vás niekto najal, že vás za to niekto platí, neviem vám to teraz dokázať.

Kuciak: Lebo to nie je pravda.

Kočner: Ale veď viete, že aj to, čo vy píšete, to tiež nie je pravda a píšete klamstvá. Keby ste si so mnou sadli a zoberiem všetky tie články, ktoré mám rozobraté, tak vám ukážem a podčiarknem, kde klamete. Viete prečo klamete?

Kuciak: Prečo?

Kočner: Lebo ste hlúpy a zle si spájate súvislosti. Ale hlavne, niekto vás naviguje. Ja viem, kto vás naviguje a viem, kto vás kŕmi informáciami, ale musíte si uvedomiť, pán Kuciak, jednu vec. Ste informovaný jednostranne a účelovo ľuďmi, ktorí páchajú trestnú činnosť. A ja sa snažím páchaniu trestnej činnosti zabrániť.

Kuciak: Neviem, čo konkrétne máte na mysli.

Kočner: Ja veľmi dobre viem, koho mám na mysli, ja viem, s kým komunikujete a kto vám dáva informácie, ja nie som padnutý na hlavu.

Kuciak: Som novinár, komunikoval som s hocikým, ale nikdy nešiel prvý impulz od nikoho iného.

Kočner: Pán Kuciak, vy nie ste novinár. Vy ste malý pisálek, ktorý robí na objednávku. Vy máte od novinára naozaj ešte veľmi ďaleko. Novinárov na Slovensku je veľmi málo, ale vy medzi nich zatiaľ určite nepatríte, pán Kuciak. Možno raz budete, ale zatiaľ nie. Zatiaľ ste niekto, kto píše na objednávku. Ešte raz, nemôžem

177

povedať, že vás za to niekto platí, platí vás váš zamestnávateľ, to vás platí určite a neviem vám dokázať, že je za tým aj niečo iné.

Ale keď vám to budem vedieť dokázať, pán Kuciak, tak vám garantujem, že skončíte s písaním, pretože vás budem pranierovať.

Keď budem teda tie dôkazy mať, teraz ich nemám. Ale verte tomu, že urobím všetko pre to, aby som ich získal, ak existujú. Aby som ukázal Slovensku, kto si na Slovensku dovolí špiniť bez toho, aby mal overené informácie. Vy ich overené nemáte.

Kuciak: Môžem sa k tomu aj ja vyjadriť, či budem len počúvať?

Kočner: Môžete.

Kuciak: Všetky veci, ktoré som napísal, či sa vás to týka alebo netýka, sú z verejne prístupných zdrojov. Všetky som tam uviedol, častokrát som ich aj zverejňoval a myslím, že v tom nie je žiadny problém. Pri každej téme logicky komunikujem s ľuďmi, ktorých sa týka. Čiže, ak som písal o vás, komunikoval som s ľuďmi z Technopolu.

Kočner: Počkajte, pán Kuciak, čo ja mám s Technopolom?

Môžete mi to vysvetliť? Môžete mi povedať, čo ja mám s kauzou Technopol? Konkrétne povedzte čo.

Kuciak: Získali ste dom od pani Pávkovej, to je jedna vec. A druhá vec sú vyjadrenia.

Kočner: No počkajte. Nie, nezískal. Kúpil som od pani Pávkovej dom, ale čo to má spoločné s kauzou Technopol?

Kuciak: No pani Pávková bola obvinená pre údajnú krádež tých akcií.

Kočner: Ešte raz. Ja som kúpil dom, ktorý bol na predaj na internete. Bol v ponuke, čo je na tom zlé, čo je na tom trestný čin?

Kuciak: Ale to nie je jediná vec.

Kočner: A ďalšia? Čo mám teda s kauzou Technopol, okrem toho, že som kúpil dom?

Kuciak: Všetci ľudia okolo danej kauzy sú vaši známi a za úver ručí firma Midas Investment, ktorá vystupuje v ďalších vašich kauzách.

Kočner: Za úver kto ručí?

178

Marian Kočner: Kontroverzný podnikateľ sa vyhrážal Jánovi Kuciakovi.

Foto: TASR

179

Kuciak: Firma Midas Investment.

Kočner: Odkiaľ máte takú sprostosť?

Kuciak: Je to v centrálnom registri záložných práv.

Kočner: Aha, áno, firma Midas Investment ručí za úver, hej?

A čo ja mám s firmou Midas Investment?

Kuciak: Vystupovala vo viacerých vašich kauzách, o ktorých vy hovoríte, že s tým nič nemáte. Vyskytla sa napríklad pri kauze Welten.

Nechcem, aby náš spor bol osobný, písal som o vašom podnikaní.

Kočner: Nie, nie, pán Kuciak. Vy ste veľmi osobný, ste jeden zlý človek, ktorého niekto úkoluje. A verte mi, že prídem na to, kto vás úkoluje.

Kuciak: Nemáte pravdu.

Kočner: Mám, mám, mám. Tak ako vy nemáte pravdu v ničom, viete, tak ja si myslím, že mám. Ale môžete si byť istý, že začnem sa vám osobne, pán Kuciak, špeciálne venovať.

Kuciak: To je vyhrážka?

Kočner: Prečo? Pokojne vám to hovorím. Začnem sa špeciálne venovať vám a vašej osobe, vašej matke, otcovi a vašim súrodencom.

Kuciak: Viete, kto zaťahuje do takýchto sporov rodinu?

Kočner: Ale choďte mi do riti s vašimi názormi, prosím vás! Vy tiež zaťahujete do týchto vecí moju rodinu a ani o tom neviete.

A ja vám poviem len jedno.

Kuciak: Nerobím to úmyselne.

Kočner: Akonáhle zistím nejakú špinu, nejaké prešľapy u vás, u celej vašej rodiny… Ešte raz, nejakú špinu, prešľapy, trestné činy u vás a vašej rodiny, každý má niečo za nechtami, buďte si istý, že to takisto zverejním ako vy. Ale takisto s dôkazmi, bez dôkazov nie, len s dôkazmi, takže budem, pán Kuciak, hľadať. Budete prvý, ktorý bude uverejnený na mojej internetovej stránke, venujem vám ako prvému novinárovi čestné miesto. Ak ste slušný a čestný, tak tam nebudete, ale ja si to nemyslím.

Kuciak: Dúfam, že tam nebudem.

Kočner: Dovidenia. Verte tomu, že budete.

180

O Jana Kuciaka sa vtedy začala báť aj jeho rodina. „V deň, keď mu volal Kočner, prišiel pre mňa do Nitry. Išla som s ním do Veľkej Mače, aby som mu pomohla poupratovať, lebo Martinka bola na vykopávkach v teréne. Hovorila som mu, že sa bojím, že čo keď nám vybuchne auto. On sa iba usmial, vraj nech nepreháňam, že nie sme v americkom filme, že nemám toľko pozerať detektívky.

Presviedčal ma, že maximálne nás bude chcieť pošpiniť a jeho zosmiešniť, takže sa vraj nemám báť,“ hovorí jeho sestra Majka. „Všimol som si, že veľa píše o Kočnerovi, Bašternákovi. Vtedy som mu povedal, že naši sa o neho boja. Hoci som sa ich snažil upokojiť, vystrašili ich reči, ktoré sa šírili medzi ľuďmi v dedine – že Janko robí na nebezpečných témach. Slovo nebezpečné sa okolo nás skloňovalo čoraz častejšie,“ spomína Janov brat Jojo.

Mladý novinár nepatril k ľuďom, ktorým sa možno vyhrážať „špinou“, pretože žiadna nebola. Nebol vydierateľný. Aj preto rodinu ubezpečoval, že jej obavy nie sú namieste. „Janko nás upokojoval, že z toho robíme kovbojku, aby sme nedramatizovali. Väčšina našich debát, že robí nebezpečnú prácu, sa končila tým, aby som to našim nehovoril,“ dopĺňa Jojo.

Janovmu bratovi nemusel nikto nič hovoriť. Dobre vedel, kto sú ľudia ako Kočner. „Bál som sa, že sa proti nemu spustí kampaň,“ priznáva Jojo. Počas Vianoc 2017 sedel Jano na gauči, keď mu zrazu prišla esemeska. Jojo sa pozrel, kto píše. Kočner. „Poslal mu odkaz na obchodný register a tri pusinky. Vtedy som sa opäť začal o brata báť. Už to, že Kočner takto reaguje na Jana, bolo strašné. Sme malá dedina a keď taký človek píše môjmu bratovi na Vianoce esemesku, tak to človeka vystraší.“

181

NEZIŠTNÝ A LOJÁLNY

Prácu a pokroky Jana Kuciaka s uznaním sledovali aj novinári z konkurenčných médií. Patril k nim aj Arpád Soltész, ktorý pátral po korupčných kauzách v období mečiarizmu. „Jana fascinovala investigatívna žurnalistika 90. rokov. Považoval ju za hrdinskú éru brandže – predstavoval si ju ako taký postkomunistický western. Snažil som sa mu vysvetliť, že práca, ktorú robí on, je o celé triedy vyspelejšia a lepšia,“ spomína Soltész. „Keby sme ju merali súčasnými štandardmi profesie, v ‚zlatých deväťdesiatych‘ sme robili mizernú žurnalistiku. Cítili sme sa ako kovboji, ktorí bojujú proti zlým banditom. Často sme strieľali od pása.“ Podľa Soltésza vtedy zúrila „vojna o charakter štátu“, v ktorej sa rozhodovalo, či bude Slovensko patriť do Európy, alebo na divoký východ. „Bojovali sme všetkými prostriedkami, ktoré mali šancu na úspech. Stavali sme sa na jednu stranu barikády, boli sme aktivistickí. Často sme nemali v rukách viac ako fámy overené z dvoch alebo troch navzájom prepojených zdrojov.“ Soltész priznal, že rôzne záujmové skupiny rozohrávali v tých časoch cez novinárov vlastné hry. „Mali sme pocit, že v politike, biznise alebo podsvetí máme nepriateľov aj spojencov. Stačí si spomenúť na Petra Tótha, ktorý padol z najväčšej novinárskej hviezdy mečiarizmu na dno.“ Problém bol tiež v tom, že prvá porevolučná generácia novinárov sa nemala od koho učiť, keďže pred rokom 1989 bolo pátranie po kauzách nepredstaviteľné. „Trvalo jednu generáciu, kým sme sa na vlastných chybách naučili, ako sa robí investigatívna

182

Foto: Archív Aktuality.sk

183

žurnalistika,“ hovorí Soltész. Druhú generáciu investigatívcov podľa neho predstavujú autori ako Marek Vagovič, Zuzana Petková alebo Monika Tódová. „Priniesli do žánru pevné pravidlá, etické normy a profesionalitu.“ Tretia generácia, ku ktorej patril Jano Kuciak, posunula investigatívu ešte na vyššiu úroveň, myslí si Soltész. Jana vnímal v prvom rade ako výnimočného analytika. „Tam, kde sme my, dinosaury z deväťdesiatych, videli len nepriehľadnú zmes čísiel, Jano videl jasné vzorce.“ Soltész na mladom kolegovi obdivoval, že dokázal čítať dáta ako knihu a extrahovať z nich príbehy – o korupcii, vydieraní, kradnutí a bezuzdnom drancovaní krajiny. „Každú vetu v článku dokázal doložiť viacnásobne overenými faktami, ktoré bol schopný obhájiť aj pred súdom – dokonca aj pred dobre motivovaným slovenským súdom.“ Pred Janovými číslami a úradne overenými dokladmi nebolo kam uhnúť. „Preto sa stal pre mafiánske štruktúry štátu takým nebezpečným,“ dodáva Soltész, ktorý dnes komentuje politiku a píše fiktívne príbehy z prostredia organizovaného zločinu.

K Janovej generácii patrí aj Adam Valček z denníka SME. „Jána považujem za najšikovnejšieho reportéra generácie novinových analytikov, ktorí intenzívne pracujú s otvorenými dátami. Spájajú ich a študujú zákony, aby ich dokázali interpretovať. Na overovanie vlastných vyšetrovacích verzií využívajú aj infozákon,“ opisuje Valček. Do terénu chodia až vtedy, keď potrebujú niektorú zo svojich téz potvrdiť alebo doplniť o vyjadrenie druhej strany. „Nechcem, aby to vyznelo zle, ale Ján patril k malej skupine ľudí v médiách a protikorupčných mimovládkach, ktorých som veľmi rešpektoval, pretože mi dokázali konkurovať.“ Aj Zuzana Petková vnímala Kuciaka ako jedného z mála novinárov, ktorí dokážu prísť z verejne prístupných zdrojov na veľké kauzy. „On nepotreboval zdroje zvnútra systému alebo informátorov, ktorí mu niečo podhodia.“ Ostrieľaná novinárka Jana rešpektovala aj preto, že sa púšťal do ťažkých tém, ktorým nerozumeli ani skúsení investigatívni a ekonomickí novinári.

184

„Keď sme s Adamom Valčekom pokračovali v kauze Technopol, ktorú odštartoval Jano Kuciak, tak som si uvedomila, že išlo o pomerne sofistikované obchodné transakcie. Jano však pochopil, v čom je problém a svojimi článkami systematicky preukazoval, že môže ísť o podvody.“ Petková pripomína, že Jano Kuciak bol jedným z prvých novinárov na Slovensku, ktorý si zriadili elektronický podpis. „Ja ho nemám dodnes. Keď potrebujem nejakú informáciu z obchodného registra, musím ísť fyzicky na súd. Keď sa nachádza v Bratislave, je to jednoduché, no keď je v Michalovciach alebo v Košiciach, tak je to problém.“ V takých prípadoch zvykla preto požiadať Jana, aby jej stiahol z obchodného registra napríklad informácie o firme na Donovaloch, ktorá vyzerala ako Počiatkova. „Vo väčšine prípadov to už mal stiahnuté pre vlastnú potrebu.“ Podľa Valčeka dokázal Jano Kuciak farbisto rozprávať aj o drobných posunoch v nejakej kauze. „Keď niečo zistil a pochválil sa, cítil som z neho podobné emócie, aké prežívam ja, keď niečo vysvetľujem kolegom, ale zvyčajne ich unudím detailmi, ktoré sú pre nich nezaujímavé.“ Cení si aj Janovu ochotu podeliť sa o vlastné zistenia s kolegami z konkurenčných médií. „Táto Jánova vlastnosť bola jedinečná. Bol pre mňa vzorom, ktorý ma i dnes motivuje k tomu, aby som bol prívetivejší ku kolegom z iných redakcií, keď mi zavolajú, aby sa poradili alebo ma požiadali o pomoc.“ Petková si spomína na jednu milú príhodu, ktorá potvrdzuje Janovu vôľu pomôcť aj konkurencii. „Keď išiel raz za Pavlou Holcovou do Prahy, poprosila som ho, aby mi priniesol materiály k jednej kauze, ktoré nebolo možné z dôvodu ich ochrany posielať mailom. Najskôr sme tam mali ísť spolu, no keďže som vtedy mala malé dieťa, išiel sám.“ Jano cestoval skoro ráno, celý deň študoval spomínané dokumenty a potom sa nočným vlakom vrátil do Bratislavy. „Dorazil ráno okolo šiestej a hodinu čakal v zime pred mojím domom. Keď som sa ho pýtala, prečo nezazvonil, povedal, že nechcel budiť deti.“

185

Vždy, keď sa Valčeka nadriadení pýtali, s kým by chcel pracovať, ako prvého označil Jana Kuciaka. V roku 2017 sa ho pokúsil zlanáriť do denníka SME. „Stretli sme sa v kaviarni Axioma vedľa našej redakcie. Ján mi rozprával o priebežných zisteniach, ktoré sa týkali drogového klanu Aquino v Starej Lesnej,“ spomína Valček. Na konci schôdzky sa ho spýtal, či by sa nechcel porozprávať o prestupe do denníka SME. Jano to však okamžite odmietol. „Chcel sa učiť od kolegov v Aktualitách. Bol im vďačný za to, kam ho vytiahli a čo z neho urobili. Ján bol lojálny, čo je ďalšia vlastnosť, ktorá sa z dnešného mediálneho sveta pomaly vytráca.“ Jana oslovil s ponukou aj týždenník Trend. „Bolo to niekedy v roku 2016, keď išiel kolega Jano Kováč na rodičovskú dovolenku.

Zobrala som ho vtedy na obed do jednej reštaurácie v nákupnom centre Eurovea,“ hovorí Petková, v tom čase zástupkyňa šéfredaktora Trendu. Elévovi Kuciakovi navrhla plat 1500 eur plus honoráre. „V Trende sa dalo vypísať od 300 do 500 eur mesačne. Ponúkla som mu aj home office, v prípade potreby.“ Jano si zobral týždeň na rozmyslenie, nakoniec však ponuku nezobral. „Povedal, že sa na to ešte necíti. Trend vnímal ako ďalekú métu.

Ale myslím si, že odmietol aj kvôli Pente.“ Keď Jano svojim nadriadeným povedal, že ho oslovila konkurencia, nikoho to neprekvapilo. Stačilo niekoľko mesiacov v redakcii Aktuality.sk a bol z neho hotový novinár, od ktorého sa mohli učiť aj skúsenejší kolegovia. Peter Bárdy a Marek Vagovič ho presviedčali, aby zostal. Peter mu navrhol aj vyšší plat.

Peniaze však boli to posledné, na čom Janovi v živote záležalo.

Chcel iba jedno – ďalšieho analytika, aby robil ešte kvalitnejšiu investigatívu. V januári 2018 nastúpil do redakcie Martin Turček z Nadácie Zastavme korupciu.

186

NEVIEM, ČO MA ČAKÁ

Hoci hviezda Jana Kuciaka na mediálnom trhu stúpala, široká verejnosť ho takmer nepoznala. O jeho neoceniteľnej práci sa väčšina ľudí dozvedela až po vražde, ktorá otriasla Slovenskom.

Prvý veľ ký rozhovor poskytol 15. marca 2017 študentskému časopisu Občas Nečas, ktorý vydáva Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Janova „alma mater“, kde zasväcoval budúcich novinárov do tajov investigatívnej žurnalistiky. Autorka rozhovoru Monika Radošovská začala po jeho smrti praxovať v redakcii Aktuality.sk. Dnes je spolu s ďalšími dvoma študentmi – Denisou Hopkovou a Tiborom Habom – plnohodnotnou súčasťou tímu. „Do redakcie nášho študentského časopisu prišiel s veselým úsmevom na tvári. Pre prípad, že by sa mi vybil diktafón, priniesol aj baterky,“ spomína Monika Radošovská na atmosféru rozhovoru s učiteľom Janom Kuciakom. Na začiatku vtipkoval, či jej vôbec niečo povie, keďže sám používal pri písaní informácie zo „zabudnutých zdrojov“. „To znamená zo starých článkov a rozhovorov v regionálnych novinách, na ktoré si už nikto nespomína. Často sa tam ukrývali fakty, ktoré vtedy vyzerali bezpredmetne, no časom nadobudli dôležitý význam. Aj vďaka nim získal potrebný kus skladačky pri zostavovaní svojich investigatívnych článkov,“ vysvetľuje talentovaná poslucháčka žurnalistiky.

Jano ju učil jeden semester novinárske žánre. Hoci bol od svojich študentov len o pár rokov starší, všetci ho rešpektovali. „Akosi zvláštne si nás získal. Nie tým, že by ako doktorand kašlal

187

na povinnosti. Práve naopak, svoje hodiny bral vážne. Delil sa s nami o cenné skúsenosti z praxe, ale nevystatoval sa nimi.“ Keď neskôr našla Janovo meno v knihe Vlastnou hlavou, prekvapilo ju, koľko užitočnej novinárskej práce má za sebou. „Aj preto som sa rozhodla urobiť s ním rozhovor a zistiť o ňom viac.“ Najskôr si vykali, no keďže atmosféra bola veľmi uvoľnená, po pár minútach jej Jano začal tykať. „Priznal, že je to jeho prvý rozhovor. Napriek tomu to bol ideálny respondent – rozprával plynule, k veci a zaujímavo,“ opisuje Monika Radošovská.

Keď sa Jana pýtala, či sa dá skĺbiť práca učiteľa a investigatívneho novinára, schuti sa zasmial: „Priateľ ka mi hovorí, že nie.“ Autorke rozhovoru imponoval najmä triezvy pohľad, akým sa Jano pozeral na Slovensko. Neveril, že stačí jeden prípad, ktorý zmení krajinu k lepšiemu. „Nemal žiadne revolučné reči, naopak – prezentoval poctivú prácu a malé kroky na ceste k tomu, aby sme žili v slušnej a spravodlivej krajine.“ Jano pri autorizácii rozhovoru nemenil význam výpovedí, upravoval iba detaily. Napríklad pridal slovo „asi“, prítomný čas nahradil minulým. „Opravoval ma aj vtedy, keď som o ňom hovorila, že je investigatívny novinár. Hovoril, že ešte nie je, len sa ním pomaly stáva.“ Jedna z viet, ktoré z rozhovoru vyškrtol, bola súčasťou odpovede na otázku, či nemá strach robiť svoju prácu. Vo finálnej verzii, ktorá bola zverejnená, Jano hovorí: „Zatiaľ nie.“ No v skutočnosti ešte dodal: „Neviem, čo ma čaká.“ Monika Radošovská si myslela, že si rozhovor prečíta niekoľko ľudí z univerzity a potom zapadne prachom. „Nikdy by mi nenapadlo, že sa o pár mesiacov stane jedným zo ,zabudnutých zdrojov’, ktorý ľuďom aspoň trochu poodhalí, kto bol Ján Kuciak.“ Jano v interview priznal aj frustráciu z toho, že kauzy typu Kočner nemajú trestno-právnu koncovku. Dnes sa kontroverzný podnikateľ Marian Kočner aj vďaka jeho článkom pozerá na svet spoza mreží.

188

Rozhovor Moniky Radošovskej s Jánom Kuciakom (marec 2017): Kedy ste sa rozhodli stať sa novinárom?

Veľmi dlho som nevedel, čo chcem robiť. Po strednej škole som si dal prihlášku na ekonomickú do Ostravy, na právnickú do Banskej Bystrice a na STU do Bratislavy. Zobrali ma do Bratislavy a Ostravy, a tak som išiel na STU. Tam som skončil, lebo ma to vôbec nebavilo. Až potom, po troch mesiacoch práce v Nemecku, kde som mal dosť času na čítanie, som sa rozhodol, že chcem byť novinár. Na žurnalistike som tiež prvé tri či štyri roky nevedel, čo presne chcem robiť, ale bavilo ma analyzovať chyby politikov a zaujímali ma kauzy. Vyformovalo sa to k tomu, že chcem robiť investigatívnu žurnalistiku. Ešte tam nie som, pomaly k nej smerujem.

Ako ste sa dostali práve k investigatívnej žurnalistike?

Chcel som robiť hĺbkovú žurnalistiku, ktorá bude odhaľovať klamstvá, chyby a podobné veci, ktoré sa dejú v politike. Pôvodne som netušil, že veľká časť mojej práce bude ekonomická – biznis, zákazky a podobne. Dostal som sa k tomu už na konci bakalárskeho stupňa. Keďže som v rámci bakalárky robil analýzu denníka SME, spýtal som sa mojej školiteľky, doktorky Nováčikovej, či by mi nenapísala odporúčanie, aby ma zobrali na prax. Zobrali ma, ale nemali na mňa čas. Práve vypukla kauza Gorila, takže mi dali za úlohu analýzu toho spisu, či niečo nájdem. Bod po bode som prechádzal všetky privatizácie a snažil som sa robiť tabuľku, čo z toho je pravda a čo lož. Toto som robil namiesto písania bakalárky celý december, január a tuším aj február. Denník SME nakoniec viaceré veci použil, hoci som nebol spoluautorom. Bola to moja prvá skúsenosť, naučil som sa veľa o registroch a databázach. Pomohlo mi to, lebo som začínal s Googlom. Potom som sa na konci štvrtého ročníka dostal do Hospodárskych novín, kde sme s kolegom Lukášom Kvašňákom

189

robili prvé kvázi investigatívne veci. Veľa som sa naučil a aj som sa trochu bál, takže to bola sranda. Čo konkrétne to bolo?

Boli to dve veci. V prvej išlo o veľmi starú pohľadávku voči mestu Košice z čias, keď bol primátorom bývalý prezident Rudolf Schuster. Pohľadávka po rokoch ožila a súd rozhodol, že ju musia zaplatiť. Išlo o niekoľko miliónov, nepamätám si presne. Ďalšej veci sme sa venovali ešte dlhšie, a to boli kúpele Piešťany. Prebehla tam zvláštna privatizácia. Jeden privatizér, volal sa Karol Martinka, sa za Mečiara dostal k akciám kúpeľov. Bol to zvláštny a dlhodobý spor s množstvom falošných dokumentov a dôkazov. Myslím, že doteraz neskončil. Martinka sa na veľmi dlhý čas stratil do Rakúska a keď sme kauzu zase začali riešiť, objavil sa a dal nám kopu dokumentov. Skúmať ich bolo veľmi zaujímavé.

Aká bola práca v Hospodárskych novinách?

V Hospodárskych som začínal na poddimenzovanom analytickom oddelení a potom som prešiel na spravodajstvo, kde som dlho robil konkurzné témy. Spravil som asi sto článkov o konkurzoch rôznych firiem. Všetko, čo som sa naučil o chybách v konkurzných konaniach, mi potom pomohlo chápať napríklad kauzu Váhostav. Týmto to na nejakú dobu skončilo. V Hospodárskych novinách bola zlá nálada, nedobrá atmosféra, lebo…

Babiš. Nevidel som, že by zasahoval do obsahu alebo niečo také, ale vôbec firmu nerozvíjal. Vedenie riešilo iné problémy než kvalitu novinárčiny.

Dalo sa to všetko popri škole stíhať?

Myslím si, že táto škola nie je taká náročná, aby sa popri nej nedalo niečo robiť. Ide o to, čo chceš a aké máš aktivity. Nehovorím, že som večer nešiel na pivo, lebo som sedel nad knihami. To nie je pravda. Ale vždy sa dá robiť niečo navyše, aj popri štúdiu.

190

A čo teraz, keď ste doktorandom a zároveň pôsobíte v investigatívnom tíme Aktuality.sk?

Doktorandi u nás majú relatívne flexibilný čas. Ak si stíham plniť všetky svoje povinnosti – učiť, školiť, publikovať a v prvých ročníkoch chodiť na povinné prednášky – je to v poriadku.

Napríklad v prvom ročníku som pre .týždeň nerobil zmluvne, vždy sme mali dohodu na konkrétnom článku. Vtedy som mal viac študentských povinností, ale robil som, koľ ko som mohol. Teraz mi to vychádza asi pol na pol. Často pracujem cez víkend, ale dá sa to.

Novinársku kariéru ste mali pekne rozbehnutú už počas magisterského štúdia. Čím bolo pre vás lákavé ostať na doktorandskom štúdiu?

Novinárčina v Hospodárskych novinách, ktorej som sa venoval popri magisterskom štúdiu, bola pre mňa frustrujúca. Často sa mi stávalo, že som išiel do práce ráno o pol šiestej a vrátil som sa pred polnocou, lebo sme nestíhali s článkami. Nebavilo ma robiť denné spravodajstvo spôsobom, že si vypočujem štyri strany, napíšem článok, riešim zalamovanie, vyberiem obrázky, prípadne idem ešte niečo rýchlo nafotiť s fotografom. Zdalo sa mi to povrchné, rýchle a zbytočné. Doktorandúra mi dávala presný opak.

Budem tu tri roky a za ten čas musím napísať niekoľko článkov.

Môžem tri roky pracovať na tom, aby som odovzdal dobrú prácu − dizertačku. Takže som sa rozhodol pre strednú cestu. Baví ma oboje, ale ani jedno ma nepohlcuje na sto percent.

Ako vyzerá práca novinára, ktorý sa venuje investigatívnej žurnalistike?

Máme veľmi, ale naozaj veľmi veľa tém, ktoré sú dôležité a silné.

Snažíme sa z nich vybrať to, čo má váhu a dá sa overiť. Hocikto mi s istotou môže tvrdiť, že napríklad Kaliňák niečo ukradol, ale keď sa to nedá overiť, nebudeme sa tým polroka zaoberať.

Musíme mať silnú indíciu. Vždy sa snažíme zohnať čo najviac

191

podkladov. Je veľký rozdiel medzi tým, ako novinári pracujú v tejto dobe a ako sa pracovalo kedysi. Veľa vecí si vieme zohnať cez úrady, databázy, infožiadosti, cez vestník verejného obstarávania a podobne. Základom práce je dať si dokopy všetky materiály a hľadať v nich súvislosti. Ešte nemám dlhú prax a veľkú časť mojej práce tvorí štúdium starých backgroundov, teda rešeršovanie. Najväčších oligarchov poznám, ale keď sme napríklad písali o tom Martinkovi a piešťanských kúpeľoch, dovtedy som o ňom nepočul. Musel som si hľadať jeho obchody, obchodných partnerov a podobne. Ďalšia fáza práce je v teréne. Postretávať sa s ľuďmi, dostať z nich informácie a poskladať ich tak, aby som mal pocit, že to, čo som napísal, je čo najbližšie k pravde.

Museli ste v práci niekedy predstierať inú identitu alebo sa tváriť, že máte v rukách dôkaz, aj keď ste ho nemali?

Raz sme to urobili, nemali sme papier v rukách, ale boli sme si stopercentne istí, že máme pravdu. Nehovorili sme, že máme dôkazy, ale otázky sme kládli tak, aby bolo jasné, že vieme. Toto sa občas dá využiť. Raz alebo dvakrát, keď sme riešili vážnejšiu tému, sme nevystupovali ako novinári, ale ako niekto iný, napríklad ako realitní makléri. Tento postup je dobrý pre získavanie informácií od ľudí, ktorí sa boja. Ale takéto informácie sa zase nedajú použiť v článku, sú skôr operatívne.

Je aj v tejto dobe investigatívna žurnalistika pre novinára nebezpečná?

Ešte sa mi nestalo, že by ma niekto zbil, alebo že by mi niekto podpálil auto, čo bolo kedysi bežné. Možno to bude tým, že auto mám iba niekoľko mesiacov. (Smiech.) Nemyslím si, že by moja práca bola nebezpečná v tomto význame. Maximálne sa nám niekto vyhráža súdom, podá trestné oznámenie. Podľa mňa sú v nebezpečnejšej pozícii zdroje. Keď je nejaká kauza citlivá, ľuďom, o ktorých píšete, môže byť jasné, že to novinárom musel niekto povedať, inak by sa k tomu nedostali. Ak sa ten človek dá

192

Investigatívec: Osvedčil sa aj ako divadelný recenzent, písal blogy.

Foto: Eva Kubániová

193

identifikovať, je to pre neho riziko. Zakrývanie zdrojov je veľmi dôležité. Dnes by si asi nikto nedovolil len tak na verejnosti napadnúť novinára, ale keď sa niečo stane neznámemu malému podnikateľovi, je to menej na očiach. Prípadne ho pripravia o firmu alebo niečo podobné.

Takže sa o svoju bezpečnosť nebojíte?

Zatiaľ nie.

Sú na vás aj nejaké žaloby?

Momentálne jedna.

Aj vám kvôli nej niečo hrozí? Žaloba sa podáva na vydavateľa, takže nie. V každom prípade dúfam, že ten súd vyhráme.

Nemáte niekedy pocit bezradnosti, že hoci píšete o korupcii, nie sú vyvodzované dôsledky voči vinníkom?

Mal som krátku dobu optimizmu, keď som si hovoril, že niečo napíšem a všetci skončia. Ale netrvalo to dlho. Som zmierený s tým, že to tak nie je. Nie je to o tom, že za každú jednu vec, čo napíšem, sa stane niečo významné. Verím, že postupnými krokmi sa dá spoločnosť a politická verejnosť kultivovať tak, aby si ľudia takýchto vecí dovoľovali stále menej a menej. Viem, že sa to nestane za rok alebo za dva. Možno to bude trvať celý život. Na jednej stane by som bol rád, keby sme mali dokonale fungujúci systém, na strane druhej, už by som nemal robotu. (Smiech.) Ale nie, myslím, že by som sa uživil aj niečím iným.

Takže veríte, že touto prácou dokážete postupne zmeniť Slovensko?

Zmeniť asi nie, možno trochu prispieť k tej zmene. Aspoň malou časťou.

194

Akú najvýznamnejšiu kauzu ste riešili?

Panama Papers boli dobré, aj keď na Slovensku nemali taký ohlas ako v zahraničí. Boli však veľmi užitočné. Ale najzaujímavejšia vec, ktorú sme v poslednom čase riešili, bola o Kočnerovi a ovládnutí firmy Technopol. Je to aj príklad frustrácie z toho, aký dopad majú články. Tieto nemali takmer žiadny, hoci niektoré médiá ich prebrali a odcitovali, ale to je všetko. Pritom ide o očividný podvod, očividnú krádež. Napíšete to a dodáte zdroje, dokonca sme zverejnili všetky dokumenty, ktoré sú potrebné, aby človek kauzu pochopil a mohol jej veriť, a aj tak sa zatiaľ nič viditeľné nestalo. Polícia to vyšetruje, ale verejná téma sa z toho nestala. Ďalšou zaujímavou témou, ktorej som sa venoval, bola kauza Bašternák. Nechodil som síce na každú tlačovku, ale bol som asi jediný novinár na Slovensku, ktorý mal kompletný výpis z listu vlastníctva Bonaparte, a vďaka tomu som popísal, ako sa prevádzali byty v komplexe. Sú tam dôvodné podozrenia z daňových podvodov, lebo sa prevádzali v rámci niekoľ kých mesiacov dva či trikrát. Na začiatku aj na konci prevodov stáli tí istí ľudia, čiže to boli veľmi pravdepodobne účelové prevody.

Ktorú kauzu ste riešili najdlhšie?

Najdlhšie bolo sledovanie likvidácie firiem po Bašternákovi.

Dokázali sme to spojiť s pozostatkami bývalej dubnickej mafie. Ľudia odtiaľ sa zjavne zaoberajú tým, že všetky problémové firmy preberú a nominujú do nich nekontaktných štatutárov. Jednu ženu z nich som hľadal v bytovke, ktorá vyzerá ako bratislavský Pentagon, ale toto bolo v Dubnici. Bol tam bordel, smrad. Máme veľmi veľa prípadov, ktoré nie sú až taká senzačná informácia ako to, že Bašternák je daňový podvodník, ale zároveň sú hĺbkové a rozsiahle. Veľa kolegov novinárov z nich dokáže vychádzať, pretože tam nájdu komplexné informácie, ktoré sú pozadím k celej kauze. Sú to veci, na ktoré som aj hrdý.

195

Viete o korupcii na Slovensku podstatne viac než bežní Slováci. Aké je poznať tú situáciu tak podrobne?

Občas sa mi zdá absurdné, čo všetko je ešte stále na Slovensku možné. Niektoré veci ma prekvapujú, aj keď som ich tušil a aj keď viem, že to tak funguje. Niekedy som prekvapený z toho, že sa to deje v až takom rozsahu a až tak jednoducho. Napríklad som sa pred istým časom stretol s jedným človekom. Máme tu dosť dépéháčkových káuz, takže stačí, keď poviem, že to bol človek z jednej z nich. Rozprával, ako on osobne chodil vyberať peniaze do banky. Napríklad dvestotisíc eur. Vkladal ich v hotovosti do trezoru, kde boli bankovky v päťstovkách nakopených na sebe.

Na druhé ráno prišiel, trezor bol prázdny – niekto si prišiel po svoj podiel. Takže, neuveriteľné veci sú tu možné.

Kedy sa začne korupcia na Slovensku riešiť?

Myslím si, že tie štruktúry, ktoré boli zavádzané ešte v 90. rokoch, majú stále styčné body na prokuratúre, polícii či v politike, a tak neexistuje vôľa. Neverím tomu, čo niektorí hovoria, že možno stačí jeden prípad, ktorý to celé rozhýbe. Na Slovensku máme dôležité posty, ktoré jednoducho musia vymeniť ľudí, inak to nepôjde. Ale my na Slovensku máme niekoľkých slušných prokurátorov, sudcov aj policajtov. Stačí, aby na nich tí ostatní nemali dosah, a dokážu svoju úlohu spraviť do konca. Možno to nie je až také strašné, ako sa hovorí, a netreba všetkých vymeniť. Je potrebné vymeniť tých, ktorí majú absolútnu moc vo svojej oblasti, a zmeniť atmosféru. Ale aby som odpovedal na vašu otázku, neviem, ako dlho to potrvá.

Ako sa môže bežný človek, napríklad študent, pričiniť o to, aby bolo na Slovensku menej korupcie?

Páči sa mi napríklad taký racionálny aktivizmus. Nemyslím aktivizmus typu ideme na námestie rozbíjať sochy alebo niečo podobné. Je však veľa zaujímavých iniciatív. Mnoho politikov vyrástlo zo samospráv, kedysi zastávali post starostu, primátora

196

alebo župana. To, čo im prešlo v menšej politike, budú robiť aj v tej vrcholovej. Možno teda stačí kontrolovať zákazky a činy politikov vo vašom meste. Minimálne v polovici nájdete technické chyby, možno aj horšie veci. Treba sa zaujímať o svet okolo nás.

Niektorí to robia cez ekológiu. Napríklad kauza pezinskej skládky bola veľmi známa, ale sporných skládok bolo po Slovensku niekoľko. Nakoniec sa skoro vždy ukázalo, že boj proti nim je veľmi ťažký, lebo bol za nimi nejaký biznis vplyvného človeka. Týmto spôsobom sa dá rozkrývať pomerne veľká a mocná štruktúra podnikateľov či politikov. Veľa starostov alebo poslancov má stále rodinné firmy, cez ktoré sa dokážu dostať k verejným peniazom.

Viem, že najzaujímavejšia a najviditeľnejšia je veľká korupcia, ale aj tá sa začína niekde v najmenších častiach. Napríklad aj to, že nemáme rozšírené kvalitné a nezávislé regionálne noviny, je veľký problém. Možností je naozaj veľmi veľa.

197

MILIÓN PRE BRATISLAVU

Jano Kuciak nehovoril o malej korupcii do vetra. Okrem veľkých káuz sa venoval aj kšeftom na komunálnej úrovni. V decembri 2016 napísal dôležitý článok o utajenom audite o parkovaní v Bratislave. O dva mesiace neskôr zverejnil text o auditoch mestského osvetlenia. Mesto po medializácii jeho zistení pozastavilo rámcovú dohodu na pochybné audity. Jano svojou investigatívnou prácou zachránil milión eur pre Bratislavu.

Spolu s kolegyňou Janou Čunderlíkovou upozornili aj na nelegálnu stránku, ktorá ponúkala diskrétne riešenie potratu. Web s tematickými článkami dopĺňal e-shop s liekmi. Sortiment nebol veľký: zopár balení antikoncepcie a potratových tabletiek, ktorých predaj bol však na Slovensku zakázaný. V pravom dolnom rohu svietila infolinka. Jana zo zvedavosti nadviazala komunikáciu, pričom sa tvárila, že je zákazník. Postupne sa dozvedela, že firma sídli v Španielsku, no niektoré lieky zabezpečovala od slovenskej farmaceutickej spoločnosti. A vedela zohnať aj iné lieky ako tie, ktoré ponúkala v e-shope. Ďalej už novinárka nevyzvedala, aby ju neprekukli. Rozhodla sa však, že si nejaké lieky objedná. Kým jej prídu, možno z domény vyčíta, kto stojí za podozrivou stránkou. Registrovaná bola v Austrálii, chýbali však mená a názov firmy. Jana požiadala o pomoc kolegov investigatívcov. Martin Turček si pozeral nejaké dokumenty.

Jano Kuciak počúval hudbu, študoval obchodný register a kataster. „Potrebujem radu,“ prihovorila sa im Jana. „Dalo by sa z tejto stránky ešte niečo vytiahnuť?“ Nečakala, že sa na to vrhnú hneď, dokonca ani najbližší týždeň. Mali veľa svojej práce.

198

O štyridsať minút jej už Jano stál za chrbtom a vysypal prvé zistenia. Preklikal asi päť stránok. Pátranie však bolo trochu komplikovanejšie, ako si s kolegyňou pôvodne mysleli. Obaja dúfali, že ich niekam nasmeruje zásielka. Jano sa ponúkol, že môže lieky objednať na svoju adresu. Rozhodli sa pre tie najlacnejšie.

Na druhý deň neskoro večer zavibroval Jane mobil. Písal Jano, že mu prišlo potvrdenie objednávky. O niekoľko dní si na pošte vyzdvihol bielu obálku. Vnútri bola rozbalená škatuľka s liekmi na gynekologické problémy. Odoslali ju z Bratislavy. Sídlo firmy však bolo neznáme a na obálke bol uvedený len P. O. Box. Jano nakoniec zistil meno ženy, ktorá mala stáť za pochybným biznisom. V minulosti obchodovala s potratovými tabletkami a nijako sa tým netajila. Žila v Česku, jej mama bývala v Bratislave.

S podozrivou stránkou už nejaký čas bojovalo aj české Hnutie pre život. Vždy, keď sa im ju podarilo zablokovať, zmenila poskytovateľa hostingu. Šéf hnutia poslal investigatívcom Aktuality.sk podklady z vlastného pátrania, ktoré posunul českej polícii. Zvolil podobnú taktiku ako novinári: chcel si objednať lieky, respektíve „pogrilovať“ otázkami ľudí na infolinke. Okrem iného mu poradili, že má plod zakopať tam, kde nechodí veľa psov.

Kým Čunderlíková s Kuciakom pracovali na článku, polícia informovala, že zadržala ženu, ktorá obchodovala s potratovými liekmi. Novinári sa vtedy nedozvedeli, či ide o ženu z kauzy, na ktorej pracovali. Okolnosti prípadu však nasvedčovali, že idú po správnej stope. Keď sa neskôr pokúsili objednať ďalšie lieky, nič im neprišlo, hoci poslali aj peniaze. „Janko, skús otvoriť tú stránku. Mne už vyhadzuje, že nejde,“ napísala Jana kolegovi. „Ani mne. Tak majú našu Hanu,“ odpísal jej. Janovi sa medzičasom podarilo zistiť, že žena má trvalý pobyt v Nigérii. Meno majiteľa účtu bolo tiež nigérijské.

Po dvoch týždňoch bol článok hotový. Stačilo len nafotiť lieky a mohol ísť von. Niekoľ ko dní po jeho zverejnení polícia potvrdila, že zadržala a obvinila ženu s iniciálkami H.S, ktorá stála za podozrivou stránkou. „Neskôr nám zavolal jeden

199

z úradníkov a ospravedlňujúco vysvetľoval, že oficiálnou cestou nám nemohli poskytnúť viac informácií. Polícia totiž na prípade intenzívne pracovala, takže nechceli akciu ohroziť,“ uzatvára Jana Čunderlíková.

200

PRÁCA V TERÉNE

Hoci Jana Kuciaka vnímali mnohí predovšetkým ako dátového analytika, ako novinár priniesol aj niekoľko dôležitých reportáží z terénu. Na viacerých pracoval s kolegom Rudom Sivým z redakcie Aktuality.sk. Jednou z nich bolo aj kupovanie rómskych hlasov v parlamentných voľbách 2016 na východe Slovenska.

V osade Rakúsy vtedy získal podozrivo vysoký počet hlasov prešovský župan Peter Chudík. Keď na to upozornila televízia Markíza, niektorí Rómovia ani netušili, o koho ide.

Rudo s Janom prišli do Rakús okolo obeda. Ulica bola prázdna, na jej konci stála fara. Postavili sa pred obchod a čakali. Po chvíli vošla dnu Rómka v strednom veku a urobila drobný nákup. „Prosím vás, koho ste v týchto voľbách zakrúžkovali preferenčným hlasom?“ spýtal sa jej Jano, keď vychádzala z obchodu. „Čože?“ reagovala trochu vydesene. „Koho ste volili?“ zopakoval jej Rudo o čosi ráznejšie. „Veď Fica,“ odpovedala žena, ktorá by už zrejme bola najradšej za kopcom v osade.

Jano sa však nevzdával: „A Chudíka nepoznáte?“ Žena len mlčky krútila hlavou. „Veď práve on tu mal najviac hlasov,“ pokračoval Jano. Rómka naňho pozrela, akoby od nej chcel vedomosti z vysokoškolskej chémie. Všetko, čo počula, jej znelo veľmi vzdialene. „Ja neviem, volila som Fica,“ zopakovala a odišla preč. Chudík výrazne bodoval aj v obci Lomnička v okrese Stará Ľubovňa, kde získal 324 krúžkov z celkového počtu 500 hlasujúcich. Bolo to viac, ako v dedine dostal vtedajší premiér a líder Smeru Robert Fico.

201

Podobný scenár sa zopakoval aj pri jeho straníckom kolegovi Stanislavovi Kubánekovi. Polícia nakoniec prípad uzavrela tým, že obvinila z ohovárania Rómov, ktorí oznámili kupovanie hlasov. Chudík sa však v ďalších voľbách – prvýkrát po šestnástich rokoch – zrejme aj vďaka silnej medializácii prípadu nestal prešovským županom.

O niekoľko týždňov neskôr sa Rudo s Janom pustili do ďalšej zaujímavej témy. V resocializačnom zariadení Čistý deň pri Galante mali sexuálne zneužívať klientky. Mladé dievčatá, ktoré tam na odvykaciu liečbu od drog a alkoholu poslal súd alebo sa tak rozhodli samy po dohode s rodičmi. Čistý deň bola uzavretá komunita, kde nebolo ľahké preniknúť. Čo sa dialo za múrmi zariadenia, zostáva dodnes záhadou. Po tlaku médií a úradov zariadenie zavreli. Jeden terapeut bol odsúdený za zneužívanie klientky. „Idem do Trnavy,“ povedal jedno ráno Jano Kuciak. Trochu neobvyklé, keďže väčšinu času trávil pred počítačom v redakcii.

Tentoraz si išiel vyzdvihnúť výročné správy Čistého dňa. Stovky dokumentov, plné čísel a právnických výrazov. Výsledok? Jano zistil, že šéfka centra Zuzana Tománková vyplácala samu seba z dotácií na vysokú školu a že boli v Čistom dni závislí od rozhodnutí súdov, ktoré im dohadzovali klientov – a tým aj kšefty.

Rudo bol nervózny. Tománková a jej manžel Peter, vtedajší šéf centra, chceli zastaviť rozhovor, ktorý s nimi urobil. Šéfredaktor Aktuality.sk Peter Bárdy ho však ubezpečil, že za ním stojí. Redakcia interview zverejnila napriek vyhrážkam, urážkam a odkazom, ktoré posielali manželia Tománkovci. Po niekoľkých týždňoch prišla satisfakcia. „Gratulujem, kolega,“ napísal Rudo Sivý Janovi Kuciakovi.

Obaja boli nominovaní na novinársku cenu za kauzu Čistý deň.

Kolegom držala palce aj Veronika Šmiralová z investigatívneho tímu Aktuality.sk. „Nemyslím si, že vyhráme. Oveľa viac si to zaslúžia Zuzana s Xéniou (redaktorky Trendu – pozn. red.),“ povedal jej Jano. Mal pravdu, zvíťazil Trend.

202

Jano Kuciak podrobne zmapoval aj lukratívny biznis s bielymi koňmi. Rôzni špekulanti využívali ľudí, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii – alkoholikov, narkomanov, bezdomovcov. Za pár eur im dali podpísať dokumenty bez toho, aby čomukoľvek rozumeli. A potom ich dosadili do orgánov problémových firiem, ktoré boli následne vytunelované a zlikvidované. Jano a Veronika Šmiralová z investigatívneho tímu Aktuality.sk rozkryli celú sieť – s pomocou skrytej kamery hľadali biele kone aj v bratislavskom Pentagone. Zanedbaný dom je neslávne známy najmä pre drogy.

Jano s Veronikou sa však nezľakli. „Bývajú vo vchode číslo štyridsať,“ povedal im muž, ktorý ležal na zemi pred Pentagonom. Zhlboka sa nadýchli a vošli dnu. Keď stúpali po schodoch, prekračovali ihly, krvavé tampóny a fekálie. Na chodbách bola tma, len občas zablikalo pokazené svetlo.

Steny boli postriekané sprejom, zo zeme bolo vytrhané linoleum.

Väčšina okien bola rozbitá, cez štrbiny prefukoval kvíliaci vietor.

Dlhou chodbou sa ozýval ženský spev. Z tmy sa zrazu vynorili dve Rómky. Ani ony nepoznali ľudí, ktorých hľadali Jano s Veronikou. „Stalo sa niečo?“ spýtali sa vystrašene a vošli do bytu.

Vzápätí narazili na troch mužov, jeden z nich mal v ruke injekčnú striekačku. Práve si do žily pichol drogu. Keď prechádzali okolo, skoro ich trafil ihlou. „Pripomínate mi vyšetrovateľov,“ rozhorčil sa neznámy narkoman. Muž pred Pentagonom, ktorý venčil psa, bol k novinárom otvorenejší. Nábor bielych koní na vykričanej adrese označil za častý jav. „Naposledy som tu videl takýchto ľudí pred mesiacom. Vymáknu vás v ťažkej životnej situácii a za 50 eur podpíšete papiere, o ktorých neviete, čo znamenajú,“ vysvetlil im znalec miestnych pomerov. „Návšteva Pentagonu bola adrenalínová a veľmi vyčerpávajúca,“ spomína Veronika. Bola rada, keď sa v poriadku vrátili do redakcie. Sadli si k počítačom a spravili si kávu. Jano jej vzápätí oznámil, že sa spojil s ďalším bielym koňom – so ženou, ktorá bola nevedomky zapletená do tohto biznisu. Bola ochotná stretnúť sa, ale až o siedmej večer. „Bola som unavená, no Jano trval na

203

tom, že by sme mali ísť za ňou ešte v ten deň. Nepozdávalo sa mi to, ale poslúchla som,“ hovorí Veronika. Žena bývala pri veľkej skládke odpadu. S ročným dieťaťom sa skrývala v ubytovni pred mužom, ktorý ju do problémov namočil. „Mala som sa robiť hlúpa a zapierať,“ sypala si popol na hlavu. Za jeden podpis mala dostať od 50 do 200 eur, žiadne peniaze však nevidela. Ukázala aj niekoľko dokumentov, ktoré sa týkali spomínaných firiem. Pravidelne jej chodila aj nepríjemná pošta – exekúcie, predvolania, žiadosti konkurzných správcov.

Väčšinou neodpovedala, pretože nevedela, čo má robiť. Na polícii ju schladili, že prípad asi nevyšetria. A povedali, že nemala nič podpisovať – neznalosť zákona neospravedlňuje.

Na Janovi bolo vidieť, že mu osud ženy nie je ľahostajný. Chcel jej pomôcť, preto jej radil, ako má postupovať, aby bola vymazaná z obchodného registra. Snažil sa ju upokojiť, že články, ktoré budú zverejnené na portáli Aktuality.sk, aspoň upozornia na problém. Keď Veronika večer viezla Jana na zastávku autobusu, v aute zistil, že si u spomínanej panej zabudol mikinu. Nosil ju pomerne často, patrila k jeho obľúbeným. Veronika mu navrhla, aby sa vrátili. Vonku už bola zima, Jano to však odmietol. „Je neskoro. Určite jej už zaspalo dieťa a nechcem ho zobudiť.“ Jano hľadal aj človeka, ktorý mal verbovať biele kone. A potom ich nastrčiť do orgánov rôznych firiem na Slovensku a v Česku.

Išlo o muža v dôchodkovom veku, ktorý žil podľa obchodného registra v ubytovni pre sociálne slabých v Zruči nad Sázavou.

Jano sa do stredočeského mestečka v kutnohorskom okrese vybral osobne, aby dotyčného konfrontoval so svojimi zisteniami.

Vŕzgajúce lietajúce dvere na ubytovni pripomínali nemocnicu, ošarpané chodby boli zapratané starým nábytkom a oblečením.

Za vchodovými dverami bolo cítiť zápach. Nakoniec dotyčného našiel v Prahe, ten sa však nechcel fotiť ani nahrávať. Väčšinu rozhovoru sa sťažoval, že naňho médiá útočia zaplatenými článkami.

Séria článkov o bielych koňoch vznikla v rámci investigatívneho kurzu, ktorý organizovala Aliancia Fair-play a České

204

centrum pre investigatívnu žurnalistiku. Jano a Veronika boli v tíme, ktorý viedol Marek Vagovič. Na konci bolo vyhodnotenie, reportéri Aktuality.sk súťaž vyhrali. Porota ich ocenila za „komplexné a poctivé spracovanie problematiky zneužívania slabých sociálnych skupín pre zakladanie schránkových firiem“. Články označila za „dôležitý referenčný zdroj pre prácu novinárov pri tejto celosvetovo závažnej ekonomickej téme do budúcnosti“.

205

TALIANSKA MAFIA

Nepríjemná práca v teréne čakala Jana Kuciaka aj pri kauze talianskej mafie. Informácie začal zbierať na jeseň 2016. Podnety prišli nezávisle od seba z dvoch strán. S jedným prišiel redaktor portálu Aktuality.sk, ktorého kontaktoval zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek. „Povedal mi, aby sme sa bližšie pozreli na Antonina Vadalu a Diega Rodu – že to nie sú bežní podnikatelia, ktorí sa len ostentatívne predvádzajú na drahých autách,“ hovorí novinár pod podmienkou anonymity. Jano vzápätí oslovil českú investigatívnu žurnalistku Pavlu Holcovú, či mu nevie zistiť niečo o podozrivých Talianoch.

V približne tom istom čase sa na Pavlu Holcovú s rovnakou požiadavkou obrátil aj reportér denníka SME Adam Valček. „Na začiatku mali s Janom len mená, chýbal dátum narodenia aj pôvodné bydlisko. Keďže sa pýtali na to isté, odpovedala som im naraz,“ spomína Pavla Holcová. Valček na prípade spolupracoval niekoľko mesiacov, potom sa venoval iným témam. Kuciak s Holcovou však pokračovali, biznis a mafiánske praktiky kontroverzných Talianov mapovali viac ako rok. „Dosť sa to naťahovalo, keďže nebolo jednoduché získať podrobnejšie informácie z ich rodnej krajiny,“ hovorí Holcová. Vadala aj Roda už dlhší čas žili na Slovensku. „Prvý sem prišiel Roda, bolo to niekedy v roku 1993. Ľudia, ktorí na ňom v Taliansku pracovali pred týmto dátumom, už boli buď na dôchodku alebo mŕtvi,“ vysvetľuje Holcová. Vzhľadom na časový odstup bolo komplikované vytiahnuť čokoľvek aj

206

z archívu. Českej novinárke sa však podarilo dostať k súdnym spisom, v ktorých sa hovorilo o podozrivej dvojici Talianov. Keďže maturovala z taliančiny, spisy si podrobne naštudovala, hoci mali niekoľko stoviek strán. „Získali sme informácie, že vystupujú v jednej veľkej drogovej kauze. V spisoch však nebola opísaná ich rola v zločineckej štruktúre ‘Ndranghety, ani vznesené obvinenie.“ Podľa Holcovej nebolo jasné, či sú Vadala s Rodom členmi talianskej mafie, alebo im len poskytovali nejaký typ služby. Snažili sa preto zistiť, prečo nie sú v spise uvedení, ale nikto im k tomu nechcel nič povedať. Holcová nadviazala spoluprácu aj s dvomi talianskymi novinármi – s Ceciliou Anesi a Giuliom Rubinom, ktorí sa stretávali s policajtmi a prokurátormi. „Chodili aj do Kalábrie.“ Talianski žurnalisti pre zmenu Holcovú požiadali, či by sa nepozrela na aktivity zločineckej skupiny aquinovcov v našom regióne. „Pracovali sme paralelne na obidvoch príbehoch.“ Holcová komunikovala aj s jednou novinárkou z Macedónska.

V priebehu pátrania totiž narazili aj na podnikateľov s albánskymi koreňmi, ktorí pôsobili na území Slovenska. Vznikol tak spoločný tím, ktorého aktívnou súčasťou bol aj Jano Kuciak. Niekoľko mesiacov sa hrabal v otvorených zdrojoch, kontaktoval úrady, posielal infožiadosti. Poctivou, mravenčou prácou postupne objavoval výhonky kalábrijskej mafie na Slovensku. Skúmal agrodotácie, ktoré čerpali Taliani cez ministerstvo pôdohospodárstva, aj ich väzby na ľudí z okolia vtedajšieho premiéra Roberta Fica – Máriu Troškovú a Viliama Jasaňa. Hojne pri tom využíval sociálne siete, kde sa Vadala otvorene hlásil k politikom Smeru.

Kontextové informácie nasával aj z knihy o ‘Ndranghete, ktorú mal položenú na redakčnom stole. Často si v nej listoval a ceruzkou podčiarkoval dôležité pasáže o tejto odnoži talianskej mafie. „Pozri si dokument Dejiny mafie, ktorý teraz vysiela RTVS. Je tam jedna časť aj o ‘Ndranghete,“ odporučil Marek Vagovič Janovi Kuciakovi vo februári 2018, keď finišoval s článkom o Vadalovi a Rodovi. V dokumente bola vykreslená ako ekonomicky najsilnejšia skupina talianskej mafie, ktorá sa sústredí na

207

eurofondy. Niečo ako klasické biele goliere, ktoré na seba nechcú pútať pozornosť. Pracujú sofistikovane a využívajú kontakty v politike.

Marekom oveľa viac zamávali dve série hraného seriálu Gomora odvysielané RTVS v rokoch 2016 – 2017. V porovnaní s neapolskou zločineckou organizáciou Camorra (taliansky názov) pôsobila ‘Ndrangheta ako partia obchodníkov, ktorí síce zneužívajú systém a prekračujú zákon, ale násilie používajú len výnimočne. Vo svojej histórii navyše nikdy nezabili novinára. Bosovia Camorry naopak nemilosrdne odpratali každého, kto im skrížil cestu. Keď hovoril Marek Janovi o ich praktikách, pozorne ho počúval. „Keď budem mať čas, určite si to pozriem.“ Redakcia bola napriek tomu opatrná. O tom, na čom Jano pracuje, vedel len úzky okruh ľudí. Ani tí navyše nepoznali detaily.

Bolo to nevyhnutné, keďže išlo o citlivú tému. „Boli sme upozornení, že ľudia, o ktorých zbierame informácie, môžu byť nebezpeční. Hovorila nám to aj kolegyňa z Macedónska v súvislosti s tzv. albánskou stopou,“ spomína Holcová. „Takéto varovania však dostávame pravidelne. Napriek tomu sme si uvedomovali, že musíme striktne dodržiavať zásady bezpečnej komunikácie.“ To znamená šifrovať informácie a niektoré veci riešiť len osobne, aby sa minimalizovalo riziko úniku k nepovolaným osobám. „Všetky informácie, ktoré sme si s Janom vymieňali, boli kryptované. Bezpečnostný systém si už dávnejšie nainštaloval sám, nemal ho však s kým vyskúšať. Chvíľu sme si preto písali slová typu pivo, fľaška, test a podobne, aby sme zistili, ako to funguje,“ hovorí Holcová. Článok o Vadalovi, Rodovi a ich Robert Fico: Trojnásobný premiér rezignoval po vražde Jána Kuciaka.

Foto: David Ištok Antonino Vadala: Skončil v rukách talianskej polície, stíhajú ho za obchodovanie s kokaínom.

Foto: TASR

208

209

väzbách na slovenskú politiku mal pôvodne vyjsť začiatkom januára 2018. Nebol však skontrolovaný editormi OCCRP, čo je medzinárodná organizácia investigatívnych novinárov. „Získali sme množstvo dokumentov, chýbali však reakcie druhej strany,“ vysvetľuje Holcová, ktorá s OCCRP spolupracovala aj na kauze Panama Papers.

Kuciak chcel osloviť Vadalu a Rodu tesne pred publikovaním článku, čo bolo tiež súčasťou bezpečnostných opatrení. Šéfredaktor Aktuality.sk Peter Bárdy sa ho asi týždeň pred vraždou pýtal, či nechce ochranku. Jano to odmietol. Rozmýšľal len nad tým, či sa na pár dní nezašiť v nejakom hoteli, aby mohol článok v pokoji dopísať. Holcová si na jeho správaní nevšimla nič zvláštne: „Jano bol úplne v pohode, vôbec nebol nervózny. Pár hodín pred vraždou mi ešte písal, že našiel jedno prepojenie na politika Smeru.

Poslal mi aj fotku domu jedného člena Rodovej rodiny.“ Obaja sa už tešili, že tému talianskej mafie konečne uzavrú a zverejnia.

V redakcii Aktuality.sk si z Jana aj trochu uťahovali, že mu to trvá celú večnosť. Keď však ukázal svojmu editorovi prvú verziu článku, ostrieľaný novinár pochopil, že to malo svoje opodstatnenie. Jano odkryl veľa dôležitých káuz, ale toto bola iná káva.

Marek čítal jeho text so zatajeným dychom, ako napínavú detektívku. Jano opísal príbeh talianskej mafie na Slovensku do takých detailov, ako nikto pred ním. V minulosti síce vyšlo zopár článkov, v ktorých sa spomínali obchodné aktivity Antonina Vadalu, ale o jeho väzbách na organizovaný zločin a najvyššie poschodia politiky nepadlo ani slovo.

Jano vykreslil talianskych podnikateľov v úplne inom svetle.

Ako pochybných poberateľov agrodotácií, ktoré získali v rozpore s pravidlami. Ako podvodníkov, ktorí nadhodnotili množstvo energie, ktoré vyrobila ich bioplynová elektráreň, aby dostali od štátu viac peňazí. Ako špekulantov s bytmi, ktorí chceli vytiahnuť zo systému vratky DPH. Ako ľudí, ktorí zastrašujú a vydierajú konkurentov. A v závere článku naznačil, že na Slovensku zrejme perú špinavé peniaze, ktoré zarobila ‘Ndrangheta na biznise

210

s kokaínom. Aj priemerne zorientovanému čitateľovi muselo byť jasné, že by to bez politického krytia pravdepodobne nešlo.

Dôležitý bol tiež spôsob, akým tému spracoval. Hoci v newsroome počúval klasiku a v súkromí písal básne, v novinárčine nechcel žiadne kvetnaté prívlastky ani emócie. Hodiny lustrovania verejných databáz podľa neho prinášali dostatočne „šokujúce“ zistenia, ktoré nepotrebovali nadstavbu v podobe príbehu. Mal v sebe umelca, do žurnalistiky ho však nepúšťal. Časom si ale uvedomil, že hoci jeho články dráždili politické a ekonomické „elity“, v obyčajných smrteľníkoch vyvolávali pocit, že ide o hru mocných, ktorá tu bola, je a bude. A ktorú nemôžu ovplyvniť.

Nahnevalo ich, keď niekto ukradne milión, no daňovým ani zmenkovým podvodom mocných za stovky miliónov nerozumeli.

Keďže Jano bol človek s veľkou pokorou a rešpektom, pochopil, že ak chce ľuďom ukázať, že cisár je nahý, musí zmeniť štýl. Preto začal rozmýšľať, ako dostať do komplikovanej kauzy o prepojení talianskej mafie na slovenské politické špičky príbeh, ktorý pochopia všetci. Aby si uvedomili, kto im vládne a za akú cenu. Že to nie je iba hra mocných s mocnými, že sa hrá o ľudí, s ich peniazmi, slobodou, životom. Aj preto sa začiatkom januára 2018 stretol v zasadačke redakcie Aktuality.sk s dvomi kolegami, aby pripravili predbežný plán publikovania rozsiahlej kauzy. Cieľ bol jasný: pretaviť tému, na ktorej pracoval viac ako pol druha roka, do pútavého príbehu. Jano nebol človek, ktorý rád a dlho rozpráva. Tentoraz však musel obsiahlu a komplikovanú tému kolegom dôkladne vysvetliť. Hoci išlo o skúsených novinárov s dlhoročnou praxou, keď skončil, zostali v nemom úžase. Jano však nebol na komplimenty, pochvaly ani veľké slová. A tak sa začalo plánovať.

Výsledkom bola základná osnova kauzy s pracovným názvom „Čo má spoločné Fico a talianska mafia? Šesť základných okruhov.“ Plánovanú sériu článkov mal odštartovať úvodný text, doplnený o samostatné videá, infografiky a komentár. Hoci to Jano veľmi nechcel, počítalo sa aj s rozhovorom s ním ako auto-

211

rom. Kolegovia na porade ho tiež „tlačili“ do videa, v ktorom by vysvetlil náročnú tému. Jano bol chalan z dediny, vedel hovoriť jazykom obyčajných ľudí.

Kolegyňa so skúsenosťami z týždenníka mu odporúčala: „Začni niečím konkrétnym, s čím sa ľudia budú vedieť identifikovať, čo ich okamžite vtiahne do deja. Bez toho, aby museli rozmýšľať o personálnych prepojeniach a dotačnom systéme v poľnohospodárstve. Taká detektívka.“ Jano sa len usmieval. Nebol žiaden „self promo man“ tretieho tisícročia. Narodil sa v obci na konci doliny, kde sa otáčajú muchy a z ktorej si v regióne robili srandu.

Marketing mu nič nehovoril. No intuitívne cítil, že sa bez neho v 21. storočí nepohne.

O necelé dva týždne poslal prvý, pracovný koncept textu. Išlo o sedem strán s titulkom: „Vydieranie či nelegálny prevoz zbraní.

Taliani na východe Slovenska točia veľké peniaze“. Jano chcel vedieť, či kráča správnym smerom. „Keď prišli zamestnanci trebišovskej firmy v jedno ráno na jeseň 2013 do práce, našli netypickú zásielku. Na plote visela taška, v ktorej boli zápalky, desať funkčných nábojov a pohrebná kytica. Zabalená bola v papieri s nápisom Jerad, čo má byť skomolená verzia mena ich šéfa Gerharda.“ Tak sa začínala pracovná verzia reportáže, ktorá mala odpáliť veľkú kauzu.

Kolegyňa netajila nadšenie. „To ľudí chytí, budú to čítať. A keď už začnú, neprestanú. A ak aj prestanú, budú už vedieť, o čo a o koho ide. Budú v obraze, keď sa o kauze začne hovoriť.“ Jano iba pokrčil plecami, zašomral, že na tom ešte treba robiť a otočil sa k monitoru s typickým chlapčenským úsmevom. Akoby na ospravedlnenie, veď čas tlačí a nemožno sa zdržiavať. S kolegom-editorom pripravili tri videá, jedno sa týkalo ‘Ndranghety. Novinár so skúsenosťami z viacerých médií navrhol titulok, ktorý sa zdal Janovi prisilný, nezodpovedajúci realite. Považoval za prehnané označiť ‘Ndranghetu za najvražednejšiu mafiu súčasnosti. „Toto je najväčšia vec, ktorá sa ti podarila. Navyše to nie sú len nudné dáta, spracoval si to ako strhujúci príbeh,“ pochválil

212

Jana jeho tútor po dočítaní článku. „Priprav sa na to, že táto kauza môže viesť k pádu vlády a predčasným voľbám. Môžeme byť pod silným tlakom, budú tiež pokusy spochybňovať našu prácu.“ Marek Vagovič, ktorý počas svojej kariéry upozornil na viacero prešľapov mocných, si dobre uvedomoval možné riziká. Jano nepísal o vreckových zlodejoch, ktorí okrádajú turistov v centre Bratislavy, ale o talianskej mafii, ktorú obaja poznali len z filmov a kníh. Vedel, čo dokážu politici či oligarchovia, keď im novinári stúpia na otlak. Ani v najhoršom sne mu však nenapadlo, že by mohla prísť odveta v podobe fyzickej likvidácie. Nikomu v redakcii.

Aj profesijne najstarší členovia redakcie, ktorí zažili mečiarizmus, únos prezidentovho syna a vraždu Remiáša, si dokázali predstaviť maximálne nejaký odkaz, vyhrážku, prepichnuté pneumatiky. Slovensko je už štrnásť rokov členom EÚ, aj prípadnú bitku kdesi v tmavej uličke by väčšina považovala za málo pravdepodobný relikt mečiarizmu. Jano pôsobil unavene, čo bolo pochopiteľné. No zároveň vyrovnane, hoci bolo zrejmé, že tentoraz zaťal veľmi vysoko. Blížil sa do finále. Rozplietol neprehľadnú spleť vzťahov, vďaka ktorým talianska mafia profitovala na eurofondoch, zastrašovala, šírila strach.

Marek mal k článku jedinú zásadnejšiu pripomienku: ako je možné, že Vadalu a spol. na Slovensku nikto nehľadal, hoci aj v rodnom Taliansku boli podozriví zo závažnej trestnej činnosti? „Preverím to,“ ubezpečil ho Jano niekoľko hodín predtým, ako 27-ročného novinára zastrelili. Obeťou úkladnej vraždy sa stala aj jeho 27-ročná snúbenica Martina.

Jana Kuciaka ešte čakala cesta na východné Slovensko s fotografom a kamerou, aby konfrontoval Talianov. Obvykle posielal otázky mailom, ale v tomto prípade chcel hovoriť s druhou stranou osobne. Tešilo ho, že na politické súvislosti škandalóznych zistení sa pozrie Marek Vagovič. Volal mu krátko potom, čo odišiel z redakcie – ešte spred budovy vydavateľstva: „Ahoj, Jano, oslovím Fica, Troškovú aj Jasaňa. A napíšem vysvetľujúci komentár, aby ľudia pochopili, v čom je obludnosť tej kauzy.“

213

Jano politické súvislosti nikdy veľmi neriešil. Sústredil sa na fakty, ostatné nechával na čitateľoch. Bolo mu jedno, o kom píše, vždy meral rovnakým metrom. A netúžil byť stredobodom pozornosti. Pracoval nenápadne, bol v prvom rade investigatívny novinár. Čím menej ľudí poznalo jeho tvár, tým lepšie. Keď ho oslovili z televízie, aby im na kameru vysvetlil nejakú kauzu, takmer vždy slušne odmietol. Bola to daň za vysnívanú novinárčinu aj prejav skromnosti chalana, ktorý nikdy nechcel byť hrdinom, symbolom.

Ani doma o práci spočiatku nehovoril. Urobil tak až neskôr, keď mal pocit, že by aj jeho najbližší mali vedieť o závažných zisteniach, ku ktorým sa dopracoval. „Ja by som bol na svoje deti pyšný, aj keby robili ako ja – pri lopate,“ hovorí Janov otec Jozef Kuciak. Jedným dychom však dodáva, že sa mu synova novinárska práca pozdávala. Dodnes si pamätá jeden z jeho prvých článkov, v ktorom si posvietil na vplyvného sponzora Smeru. Vtedy sa mu to zdalo tendenčné, so synom sa o tom veľa zhovárali: „A on mi hodinu aj dve trpezlivo vysvetľoval, prečo to tak nie je.“ Aj brat Jojo mal na Jana spočiatku veľa otázok. „Doniesol som mu jeho články a červenou som zvýraznil, kde všade bol spomenutý Smer. Potom sme sa o tom rozprávali. Hovoril, ako zisťoval a overoval niektoré veci. A zdôraznil, že keby zistil fakty, ktoré by svedčili v prospech Smeru, okamžite by zverejnil aj tie.“ Niekoľko dní predtým, ako Jana zavraždili, išiel na pracovné stretnutie s kolegyňou Annamáriou Dömeovou. „Cestou v aute sme viedli takú zvláštnu debatu. Rozprávali sme sa o tom, ako si ľudia pred šoférmi nedávajú pozor na jazyk. Že keby sme chceli vytiahnuť informácie z nejakej redakcie, nasadíme svojho človeka ako vodiča služobného auta,“ spomína Annamária. „Po pár minútach sme začali rozoberať všetko, na čom Janko v poslednom čase pracoval. Hovoril napríklad o zdroji, ktorý sa tak veľmi bál, že sa s ním nechcel stretnúť na Slovensku. Napokon si dali schôdzku v Maďarsku. Ani vtedy mi nedochádzalo, že Janko je v skutočnom ohrození.“

214

Jana Kuciaka videli kolegovia z redakcie Aktuality.sk naposledy v stredu 21. februára 2018. Vo štvrtok mal pracovať z domu, od piatka do nedele ho s Martinou čakala náboženská príprava pred plánovanou svadbou. Nikto z kolegov ho preto nehľadal.

Každý vedel, že Jano dokončuje „veľkú vec“, ktorá nebude pomyselnou bodkou, ale začiatkom možného zemetrasenia na politickej scéne. Hoci iba zasvätení poznali skutočný obsah osemnásťmesačnej práce, Marek Vagovič to už vo štvrtok 22. februára nevydržal. „Bude to pecka, Fico bude mať čo vysvetľovať. Takto presvedčivo ešte o talianskej mafii na Slovensku nikto nepísal,“ povedal kolegom. Jano Kuciak a Martina Kušnírová boli v tom čase už niekoľko hodín mŕtvi.

215

INÉ SLOVENSKO

217

TELÁ BEZ DUŠE

Redakcia Aktuality.sk sa dozvedela správu o smrti kolegu a jeho priateľky po piatich dňoch – v pondelok 26. februára 2018.

V nedeľu v noci písal reportérke Jane Kubisovej rodinný známy Martiny Kušnírovej, ktorého dovtedy nik z redakcie nepoznal.

Bol z Gregoroviec, odkiaľ pochádzala aj snúbenica Jana Kuciaka. „Janko a Martina zomreli :( Nasli ich mrtvych v ich dome :( stal sa tam trestny cin :( viac nevieme :( takze do prace uz nepride :(“ Kubisová váhala, či nejde o nepodarený vtip. Šokujúcu správu preposlala šéfovi spravodajstva Jánovi Petrovičovi. Našiel si ju ráno po šiestej, keď si zapol mobil. Ani on neveril.

Otvoril notebook a rýchlo preklikal všetky weby, ktoré zvyčajne ako prvé prinášajú aktuality z čiernej kroniky. Oči sa mu zabodli do titulku „Tragédia vo Veľkej Mači“. Krátky článok oznamoval, že v dedinke vedľa Galanty zomreli dvaja mladí ľudia. Našli ich v dome, ktorý si nedávno kúpili a opravovali. Čoskoro sa mali brať. O vražde ani slovo – sedel však vek obetí aj okolnosti kúpy domu. V mysli sa mu vynorila spomienka na fotku Jana Kuciaka s opaľovacou lampou v ruke. A jeho slová, že do Vianoc nestihol obložiť kúpeľňu. Petroviča sa zmocnila zlá predtucha: žeby porucha na plyne alebo elektrine?

Okamžite volal šéfredaktorovi Aktuality.sk Petrovi Bárdymu. „Budem ti čítať správu, ktorú mi preposlala Jana Kubisová od niekoho z Gregoroviec. Neviem, čo si mám o tom myslieť.“ Nasledovala najdlhšia sekunda ticha. „Idem to preveriť,“ povedal Peter a zložil.

218

O niekoľko minút zvonil Janovi Petrovičovi telefón. „Počuli ste to? Váš Janko Kuciak aj jeho priateľka sú mŕtvi. Zastrelili ich.

Stalo sa to u nich doma,“ oznámil mu zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek, ktorý je väčšinou veľmi dobre informovaný. „Zastrelili?“ vykríkol. „Áno.“ Petrovič sa zosunul na najbližšiu stoličku ako podťatý. „Oni nám ho zabili,“ oznámil manželke so zdeseným výrazom v tvári. Keď sa trochu spamätal, znovu zavolal Petrovi Bárdymu. „Aj ja to už mám potvrdené,“ povedal mu plačúci chlap na druhom konci linky. Obom sa im v to ráno zrútil svet.

Peter prišiel do práce už pred siedmou, čo bolo skôr ako obvykle. „Bol veľmi rozhodený. Chvíľami som mala pocit, že mu je zle a odpadne,“ spomína Petra Výberová, ktorá mala vtedy rannú editorskú službu. Priniesla mu pohár vody a opatrne sa spýtala, či sa niečo stalo. „Stalo sa niečo strašné, ak je to pravda. A asi to pravda je,“ pomaly hľadal slová. Petra a kolega Matej Dedinský si mysleli, že má problémy v rodine.

Napätie v redakcii sa dalo krájať. „Najskôr si sadni, Peťa. Bojím sa, že odpadneš,“ povedal jej Peter, oprel sa hlavou o okno a pozeral von. Po chvíli vyslovil vetu, na ktorú Petra nikdy nezabudne: „Zastrelili nám Jana. Aj s priateľkou.“ Petra s Matejom sa rozplakali. Keďže boli v práci prví, neskôr tú neuveriteľnú správu museli tlmočiť kolegom, ktorí postupne prichádzali do redakcie. Všetci reagovali rovnako. „Prvých desať sekúnd mali v očiach zdesenie. Potom sa im do nich nahrnuli slzy. A vzlykajúc sa všetci pýtali, ako a prečo sa to stalo,“ opisuje Petra.

Aj Marek Vagovič dorazil v ten deň do práce skôr ako zvyčajne. Peter mu písal už krátko po siedmej, nech príde okamžite do redakcie. „Čo sa deje?“ pýtal sa ho nechápavo, keďže porady nikdy nezačínali skôr ako o pol deviatej. „Príď.“ Keď zaparkoval pred budovou vydavateľstva, cinkla mu na mobile správa. Jeden z kolegov poslal Marekovi link na článok o tragédii vo Veľkej Mači. Hoci v ňom neboli uvedené mená obetí, niekoľko minút sedel v aute ako prikovaný. Jano bol jeho najbližší spolupracovník,

219

riešil s ním všetky citlivé kauzy. So zovretým hrdlom vybehol hore schodmi do redakcie, kde videl len popolavé tváre bez duše.

V zasadačke Aktuality.sk bol vydýchaný vzduch a ochromujúce ticho. „Čakal som, že ženy na tom budú horšie ako muži. Väčšinou berú veci citlivejšie, takže ich tváre, zaborené v dlaniach, ma neprekvapili. V to ráno som však videl plakať aj silných chlapov,“ hovorí Jano Petrovič. „Roky píšu o prešľapoch mocných, nemajú obavy z dôsledkov. Znesú každú, aj tú najkrutejšiu správu. A zrazu vidíte muža, ktorému po jedinej vete vytrysknú z očí slzy.“ Marek po pár minútach vybehol zo zasadačky. Volal manželke, aby rýchlo vyzdvihla zo škôlky mladšieho syna. Staršieho syna priviezli z lyžiarskeho zájazdu na strednom Slovensku policajti.

Zavolal aj českej novinárke Pavle Holcovej, ktorá spolupracovala s Janom Kuciakom na talianskej mafii. „Požiadaj o ochranku, môžeš byť tiež v ohrození,“ apeloval na Janovu spojku. „Jasné, rozumiem,“ povedala Pavla po chvíli. „Neviem, či som sa vtedy bála o život, mám okno. Bola som úplne paralyzovaná. Pamätám si len to, že mi bola hrozná zima,“ spomína s odstupom času.

Redakcia Aktuality.sk bola paralyzovaná bolesťou. Nedokázala zisťovať podrobnosti a písať o násilnej smrti kolegu. Bolo to intímne, príliš osobné. Ani novinári z konkurenčných médií to však nemali jednoduché. Správa o úkladnej vražde Jana Kuciaka a jeho priateľky ich tiež hlboko zasiahla. „Keď mi kolega Filip Obradovič povedal, že Jana zabili, strašne som sa rozplakala, nevedela som sa upokojiť. Iný kolega, ktorý má maniodepresiu, mi ponúkol dve tabletky Lexaurinu,“ hovorí Zuzana Petková, ktorá bola vtedy zástupkyňou šéfredaktora v týždenníku Trend.

Telefóny vyzváňali každému, kto mal s redakciou Aktuality. sk niečo spoločné. Volali rodiny, kamaráti, známi aj úplne cudzí ľudia. Mali strach a zároveň vyjadrovali obrovskú podporu a solidaritu. Ozývali sa aj novinári zo zahraničia. V to dopoludnie však nemal nikto v redakcii silu na interview, bolo to príliš čerstvé. Po paralýze nastúpil hnev, vzdor. Redakcia sa musela postaviť nepodloženým špekuláciám, konšpiráciám a útokom

220

na Jana Kuciaka a Aktuality.sk. Z newsroomu sa na niekoľko týždňov stalo improvizované tlačové stredisko. Janovi kolegovia však mali inú prioritu ako vyvracanie poloprávd a nepresností.

Bolo treba dotiahnuť detaily a publikovať reportáž, ktorej Jano venoval posledných osemnásť mesiacov života.

V redakcii boli od začiatku presvedčení, že vražda súvisí s jeho prácou. Písal háklivé články, rozkrýval pavučinu neviditeľných vzťahov medzi mocnými a biznisom. A chystal kauzu s potenciálom atómovej bomby. Ale za toto sa na Slovensku vraždí? Komu tak strašne prekážal, že rozhodol navždy odstrániť problém Kuciak? Kto neváhal poslať chladnokrvného vraha? „Kurvafix, asi to nebude mať nič spoločné s Kočnerom, skôr Vadala a spol.,“ napísal Marekovi Vagovičovi investigatívny novinár Tom Nicholson, keď sa dozvedel o Kuciakovej vražde.

Marek mu pár dní predtým naznačil, že Aktuality.sk chystajú článok o talianskej mafii. Tom mu vtedy povedal, že má tiež nejaké podklady k Vadalovcom, ale nemá ich spracované. Dohodli sa preto, že sa spojí s Kuciakom. „Vymenili ste si nejaké informácie?

Aj ty môžeš byť v ohrození, keďže si mal k tomu materiály. Dávaj si na seba pozor, nepodceň to,“ varoval Marek Toma krátko po vražde. „Ok, dik. Písal mi, ale nestihol som mu odpísať,“ napísal mu známy žurnalista, ktorý dnes žije v Kanade.

221

ŽIVOT S OCHRANKOU

Policajné prezídium na Račianskej ulici v Bratislave. Novinári, ktorí píšu o kriminalite, korupcii a organizovanom zločine, dôverne poznajú vstupný foyer postsocialistickej budovy. S bizarným súsoším robotníkov a ozubených kolies na priečelí. Pri nekonečnom čakaní na vypočúvaných svedkov alebo obvinených tu už spočítali všetky kachličky. Zo stropu visia mosadzné lampy – ako svedkovia starých čias, keď to tu domáci volali Februárkou.

S výnimkou tlačoviek sa novinári zväčša dostanú len po vnútorné vstupné dvere. Teraz na vlastnej koži pocítia vyšetrovanie vraždy.

V osudný pondelok si tam podávali kľučky.

Na Petra Bárdyho a Jána Petroviča už čakal policajný prezident Tibor Gašpar. Po rozhovore s vedením redakcie Aktuality.sk verejnosti oznámil, že dvojnásobná vražda vo Veľkej Mači s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí s prácou Jána Kuciaka. Gašpar už možno tušil, že je to zrejme jeho koniec vo funkcii. Bol však vecný, k prípadu pristupoval profesionálne. Asi veľa nespal, jeho ľudia boli od večera v teréne. Mašinéria elitných zložiek sa rozbehla, aj pre kriminalistiku išlo o mimoriadny prípad. O chybách, ktoré sa stali na začiatku vyšetrovania, ešte verejnosť nevedela.

Na povrch vyplávali až neskôr.

Prvé výsluchy boli všeobecné. Policajti chceli vedieť všetko, čoho by sa mohli chytiť. Odhalenie motívu by im veľmi pomohlo, ale bolo to zložité: Kuciak napísal o toľkých ľuďoch toľko závažných článkov, že možné motívy sa v nich rozchádzali ako cestičky v hustom lese. Keď Bárdy s Petrovičom odchádzali z výsluchu,

222

pred redakciou Aktuality.sk sa to už hemžilo policajnými autami. Na Janovom stole horela sviečka, nálada tímu sa však pomaly menila. Ranné zdesenie vystriedalo odhodlanie, smútok akoby bol jeho pohonnou látkou. Podľa prvých informácií mohla Kuciakova vražda súvisieť s pripravovaným článkom o talianskej mafii.

V pondelok popoludní zavolali policajti na výsluch aj Martina Turčeka a Mareka Vagoviča. Keď Marek po dvoch hodinách odchádzal, cez pootvorené dvere jednej z miestností, kde vypočúvajú svedkov, si všimol chlapíka, ktorý mu bol povedomý. Nebol si však istý, o koho ide, keďže bol otočený chrbtom. „To je Kočner.

Poďte, nech vás nevidí,“ povedal mu vyšetrovateľ, keď ho vyprevádzal z budovy. Marek zišiel do vestibulu, kde narazil na ďalšiu známu osobu. Tentoraz si už bol istý, keďže jej hľadel priamo do tváre. V úzkom kresle nesedel nikto iný ako Bašternák, ktorý tiež čakal na výsluch. K dokonalosti chýbal už len oligarcha Bödör.

Napriek pochybnostiam bolo jasné, že nikto iný ako slovenská polícia nemôže vraždu vyšetriť. Dôležité však bolo, aby vznikol medzinárodný tím a eliminovalo sa tak riziko politických zásahov do vyšetrovania. „Máte pocit, že v ohrození môže byť ešte niekto ďalší z redakcie?“ spýtal sa Bárdyho a Petroviča šéf polície Gašpar.

Znepokojivá otázka, ktorú väčšina novinárov bezprostredne po oznámení vraždy podvedome vytesňovala.

Určitá nervozita sa mohla dostaviť po zverejnení dohadov, že sa na mieste činu našli rozsypané náboje. Neskôr sa ukázalo, že to bola náhoda a nie odkaz vraha ďalším novinárom, ktorí by chceli pokračovať v Kuciakovej práci. Napriek tomu si musel každý vyhodnotiť, ako dokáže fungovať v novej realite. Z redakcie Aktuality.sk požiadali o ochranku traja ľudia – Bárdy, Turček a Vagovič.

O niekoľko dní si jeden z Marekových susedov všimol, že si niekto fotí schránku s jeho menom. Keď dotyčného kontaktovali operatívci, tvrdil, že je niečo ako bloger, ktorý chce napísať článok o situácii na Slovensku po vražde Jána Kuciaka, postavení novinárov a podobne. Na čo si fotil Marekovu schránku, vysvetliť nevedel. Policajti niekoľko týždňov nepretržite strážili aj budovu

223

vydavateľstva Ringier Axel Springer, pod ktoré patria aj Aktuality. sk. Pred vstupom do redakcie navyše hliadkovali zamestnanci súkromnej bezpečnostnej služby. Proti svojej vôli sa redakcia na niekoľko týždňov cítila ako v Taliansku, kde polícia permanentne chráni viacerých investigatívnych novinárov.

O ochranku požiadala aj Kuciakova spolupracovníčka Pavla Holcová a reportér denníka SME Adam Valček. „Vôbec som nevedela, ako to mám urobiť. Napísala som preto jednému kamarátovi, či mi nevie poradiť. Medzitým ma však kontaktovala česká polícia, ktorá dostala echo od slovenských kolegov,“ spomína Holcová. Policajnú ochranku mala viac ako tri mesiace. Prvé štyri dni bola s rodinou na neznámom mieste, nechali jej však mobil aj počítač. „Policajti chápali, že musíme čo najskôr vydať článok o talianskej mafii, na ktorom som s Janom Kuciakom niekoľko mesiacov spolupracovala.“ Keď začali české médiá písať, že bola Kuciakovou spojkou, polícia ju s rodinou previezla do domu v lese. Mobil aj počítač už musela nechať doma. „Boli sme tam asi týždeň. Čítali sme knihy a chodili po lese.“ Keď sa vrátili do Prahy, Holcová už nechcela fyzickú formu ochrany. Prevzala si len technické zariadenie, ktoré mala použiť v prípade, keby sa cítila ohrozená. „Raz za dva dni sme si volali, či je všetko v poriadku.“ Policajti jej však povedali, že musí zmeniť podobu. „Istý čas som mala iný účes a nosila som okuliare.“ Život Pavly Holcovej sa zmenil aj inak. „Už tu nie je Ján, na ktorého sa môžem obrátiť.“ O ochranku, naopak, nepožiadala Zuzana Petková z týždenníka Trend, hoci s Kuciakom odhalila niekoľko výbušných politických káuz s mafiánskym pozadím. „Stretávala som sa s rôznymi zdrojmi – aj z prostredia polície – takže som ich chcela kryť,“ vysvetľuje Petková. Keďže sa šírili informácie, že Janov dom vo Veľkej Mači bol prešpikovaný nelegálnymi odposluchmi, nechala si skontrolovať byt súkromnou bezpečnostnou agentúrou z Českej republiky. „Moji informátori mi povedali, že ani jedna slovenská firma, ktorá robí takéto veci, nie je spoľahlivá, keďže ju vlastnia bývalí príslušníci SIS alebo policajti.“

224

Petková hovorí, že bezprostredne potom, ako sa dozvedela o dvojnásobnej vražde, strach nemala. „Asi o dva dni mi však písala Monika Tódová z Denníka N, či sa nebojím. Niekto z prostredia polície jej totiž naznačil, že si máme dávať pozor, aby nedošlo k ďalším vraždám novinárov. Vtedy som začala cítiť určitý vnútorný nepokoj,“ priznáva Petková. Novinári vtedy chodili ako hostia do rôznych diskusií a relácií. „Keď som raz večer išla úzkou uličkou do rozhlasu, kráčal za mnou nejaký chlap.

Našťastie to bol len obyčajný chodec, vtedy som sa však skoro pocikala od strachu.“

225

#ALLFORJAN

S neľahkou situáciou sa muselo vyrovnať aj domovské vydavateľstvo portálu Aktuality.sk – Ringier Axel Springer. Vraždu novinára už vo svojej histórii riešilo. Prvý raz v roku 2004, keď zabili Paula Klebnikova – šéfredaktora ruskej verzie magazínu Forbes. „V pondelok ráno o pol siedmej mi zavolal Peter Bárdy a oznámil mi, že Jána Kuciaka asi zabili. Hovorím, tak zisti, čo sa presne stalo a zavolaj mi znova. Zložil som telefón a rozmýšľal – čo to vlastne povedal? Veď on povedal, že niekoho zabili. Volám mu späť a pýtam sa: hovoríš, že Jano je mŕtvy? A on na to: áno. Bol to šok,“ spomína Milan Dubec, šéf slovenského Ringier Axel Springer.

Keď dohovorili, Dubec zatelefonoval výkonnému riaditeľovi skupiny Ringier Axel Springer Markovi Dekanovi. „V prvom momente som tomu nemohol uveriť,“ hovorí Dekan. Vzápätí informoval správne rady firmy a zorganizoval medzinárodný konferenčný hovor. Redaktorom Aktuality.sk bola ponúknutá psychologická pomoc. Rodinám Jána a Martiny poskytlo vydavateľstvo Ringier aj finančnú podporu na prekonanie ťažkého obdobia. Dekan vymyslel hashtag #AllForJan, pár metrov od redakcie bol nainštalovaný megaboard s fotkami zavraždeného novinára a jeho snúbenice.

Parkovisko pred budovou, kde Jano Kuciak trávil aj desať hodín denne, sa zmenilo na pútnické miesto. Symbol #AllForJan sa objavil aj na budove vydavateľstva Ringier Axel Springer v Berlíne.

Foto: David Ištok

226

227

„Odkiaľ ho máš?“ opýtal sa Ján Petrovič kolegyne, ktorá mala na saku pripnutý biely odznak s nápisom #AllForJan. „Priniesli ich do redakcie, môžeš si jeden zobrať zo stola.“ S nápadom vyrobiť odznaky s podobizňou mladej dvojice prišiel Milan Dubec, o grafiku symbolického loga sa postaral Ján Brezina. Prvých sto kusov sa rozchytalo v redakcii. Nakoniec sa ich pre veľký záujem verejnosti vyrobilo vyše deväťdesiatšesťtisíc, dokopy stáli necelých dvadsaťsedemtisíc eur. Zámerom bolo vyjadriť spolupatričnosť a umožniť to aj ostatným. Ľudia znovuobjavili novinárov, ktorí roky museli znášať podpásové útoky politikov. Nosením odznaku #AllForJan im chceli vyjadriť podporu a solidaritu.

Vražda zmobilizovala aj tvorcov alternatívnej „pravdy“, ktorí sa rozbehli po internetovej diaľnici maximálnou rýchlosťou.

Strhli mnohých v snahe vytlačiť tých, čo precízne pracujú s faktami. Tvárili sa, že „odhaľujú“ identitu mocných, ktorí poťahajú nitkami. Manipulovali, zavádzali, vytvárali paralelnú realitu.

Ich metódy dôverne poznal aj bývalý premiér Robert Fico, ktorý tentoraz začal strašiť finančníkom Georgeom Sorosom. „Vidím tu rukopis, ktorý je v strednej a východnej Európe pomerne silný.

Za päť minút bolo všetko zorganizované, zrazu boli natlačené desaťtisíce odznakov,“ tvrdil pár dní po vražde. V skutočnosti išlo o spontánnu reakciu na ohavný čin. Všetky náklady uhradilo vydavateľstvo Ringier.

Redakcia mala navyše celkom iné záujmy – presnejšie záujem. Kuciakov článok o talianskej mafii a jej väzbách na slovenskú politiku zostal po vražde nedokončený. Jano zozbieral fakty, nestihol však osloviť nikoho z hlavných aktérov. Otázka nestála tak, či text vydať, ale kedy a v akej podobe? Po zvážení všetkých za a proti padlo rozhodnutie – fakty sedia, článok pôjde aj bez reakcií. Dvojnásobná úkladná vražda si žiadala neštandardné riešenie, závažné zistenia Jana Kuciaka nemohli skončiť v šuplíku. Šéfa investigatívneho tímu Mareka Vagoviča čakala dlhá noc.

Musel zeditovať text, ktorý by za iných okolností bez reakcií druhej strany nepustil. Pod časovým tlakom sa musel spoľahnúť len na

228

precízny štýl Janovej práce s dátami. Dôležité fakty už našťastie overili Janovi spolupracovníci – Pavla Holcová z Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku, talianski novinári z Investigative Project of Italy a medzinárodná organizácia Organized Crime and Corruption Reporting Project (OCCRP). Napriek tomu text redigoval od ôsmej večer do druhej v noci. Nie preto, že by bol článok zle vystavaný alebo málo presvedčivý. Snažil sa ho dotiahnuť najmä po formálnej stránke, aby bol ešte dynamickejší a údernejší. Cítil veľkú zodpovednosť, pretože si uvedomoval, že po texte Jana Kuciaka už nebude na Slovensku nič ako predtým.

Keď skončil, desivá realita naňho doľahla s plnou silou. Upravil posledný článok svojho žiaka, ktorého obdivoval a ktorého mu konkurencia v dobrom závidela. V tú noc sa veľmi nevyspal.

Dlho pozeral na žalúzie a rozmýšľal, či sa niekto nespustí zo strechy domu, nerozbije okno a nevystrieľa celú rodinu. Keď prišiel na druhý deň do práce, viditeľne unavení boli aj jeho kolegovia.

Nebola to fyzická únava, keď si človek necíti ruky ani nohy. Bolo to niečo ťaživé hlboko vo vnútri.

Redakcia čakala na impulz, ktorý ju znovu nakopne. A tým malo byť publikovanie posledného článku Jana Kuciaka. Podporu prisľúbili aj ostatné médiá, ktoré sa rozhodli ísť do toho spolu s portálom Aktuality.sk. Dôverovali Janovmu textu: bolo to spečatené aj jeho krvou. A tak konkurenti spojili sily. Presne tak, ako to Jano vždy chcel.

Očakávané vydanie článku sa napokon muselo odložiť. Éterom sa hneď začali šíriť konšpirácie, že redakcia má strach, obáva sa žalôb a podobne. Nedorozumenia a špekulácie sa však rýchlo vysvetlili. Skutočnosť bola oveľa prozaickejšia – vydavateľstvo Ringier Axel Springer chcelo článok preložiť do angličtiny, aby ho mohli zverejniť médiá na celom svete.

Vražda slovenského novinára medzičasom zaplnila titulné strany mnohých zahraničných periodík. Teraz mohli spoločne odhaliť, na čom Jano Kuciak dlhé mesiace pracoval. V dejinách žurnalistiky sa niečo také ešte nikdy nepodarilo. Ak aj došlo

229

k súhre médií naprieč krajinami – ako napríklad pri medzinárodnom škandále Panama Papers – nikdy za tým nebola vražda novinára. A tak padlo rozhodnutie, že sa s publikovaním kauzy počká do ďalšieho dňa. V stredu o polnoci, sedem dní po vražde Jana a Martiny, bol článok vonku. Príbeh o tom, že chápadlá talianskej mafie siahajú až na slovenský Úrad vlády, sa šíril ako počítačový vírus.

Kuciakove texty boli vždy silné, ale ich spoločenský dopad nebol taký zásadný, ako by si zaslúžili. Politika bola zamorená korupčnými škandálmi, mocní ich však zľahčovali alebo úplne ignorovali. Sem-tam padol pešiak, no nikdy nie dáma ani kráľ.

Poprava mladého novinára a jeho snúbenice otvorila ľuďom oči, niektorým vložila do rúk doslova zväčšovacie sklo. Zrazu bolo dôležité každé slovo, ktoré Jano napísal. Článok s titulkom „Talianska mafia na Slovensku. Jej chápadlá siahajú aj do politiky“ má len na spravodajskom portáli Aktuality.sk viac ako 1,2 milióna zobrazení.

Bola to šokujúca správa o stave krajiny. Jano Kuciak rozplietol pavučinu vzťahov, ktorá sa rozmohla hlavne v slovenskom poľnohospodárstve. Podnikavci s talianskymi koreňmi bez škrupúľ si z agrodotácií urobili dojnú kravu. Traktory vymenili za športové autá so vzpínajúcim sa koňom v znaku. Po zverejnení Janovho článku sa redakcia Aktuality.sk premenila na upchatú križovatku televíznych štábov. Neprešlo desať minút, počas ktorých by sa neohlásili ďalší, že si chcú natočiť stôl Jana Kuciaka s horiacou sviečkou a knihou o talianskej mafii.

230

ATÓMOVÁ BOMBA Talianska mafia na Slovensku. Jej chápadlá siahajú aj do politiky (28. februára 2018, 00:00) Toto je posledná reportáž nášho kolegu Jána Kuciaka, na ktorej pracoval. Článok nestihol dokončiť a zverejniť, pretože ho aj s jeho partnerkou zavraždili.

Pred štrnástimi rokmi prišiel do Michaloviec Talian Carmine Cinnante. Ráno vyštartoval na svojom Fiate z asi 40 kilometrov vzdialenej obce Novosad, kde býval u svojej priateľky Lýdie.

Cinnante mal namierené do Talianska. Viezol ešte Slováka Jána, ktorému sľúbil, že mu tam vybaví prácu. V okrese Michalovce bol vtedy nezamestnaný každý štvrtý človek v produktívnom veku.

Keď sa dvojica blížila z poľnej cesty na hlavnú, medzi obcami Porostov a Ostrov v okrese Sobrance, zbadala policajnú hliadku.

Ich biely Fiat Punto s talianskymi značkami začal náhle cúvať.

Policajtom prišlo správanie taliansko-slovenskej dvojice podozrivé. Vozidlo zastavili a skontrolovali. Na zadnom sedadle našli čierny drevený kufrík, v ktorom bola zbraň, 50 nábojov a zásobník.

Išlo o funkčný československý samopal ČZ vzoru 26 s laserovým zameriavačom, ale s vyfrézovaným výrobným číslom. Kufrík bol podľa znalcov vyrobený špeciálne na uloženie samopalu. Taliana Cinnanteho obvinili z nedovoleného ozbrojovania a sudca okresného súdu v Michalovciach mu vymeral dva roky podmienečne.

Prokurátor vtedy pred sudcom označil Taliana za živnostníka, ktorý podnikal na Slovensku v oblasti poľnohospodárstva.

O niekoľko mesiacov neskôr si pre Cinnanteho prišli talianski policajti. Dôvodom bolo pašovanie zbraní do Talianska – pre mafiánskeho bossa Guirina Ionu. Iona bol bossom klanu Belvedere Spinello, ktorý je jednou z vetiev ekonomicky najsilnejšej talianskej mafie súčasnosti – ‘Ndranghety. Ako ukazujú dokumenty z vyšetrovania, jej členom je aj Carmine Cinnante.

231

Človek, ktorého slovenské úrady poznali len ako podnikateľa v poľnohospodárstve.

Cinante pritom nie je jediným Talianom s väzbami na mafiu, ktorý našiel na Slovensku druhý domov. Začali tu podnikať, poberať dotácie, čerpať eurofondy, ale najmä budovať vzťahy s vplyvnými ľuďmi v politike – až po Úrad vlády Slovenskej republiky.

Doma v Taliansku im zatiaľ hrozili početné problémy so zákonom.

Na poľnohospodárskom družstve medzi obcami Dvorianky a Parchovany v okrese Trebišov sa biznis mafiána Carmineho Cinnanteho stretáva s Antoninom Vadalom. Doma v Taliansku mal tiež problémy s políciou. V pondelok 3. februára 2003 rozhodoval súd v Reggio Calabria na juhu Talianska o deviatich obvinených v kauze spojenej s ďalším mafiánskym klanom – Libri. Klan Libri je jedným z najmocnejších v ‘Ndranghete. Medzi obvinenými bol aj Antonino Vadala, pôvodom z dedinky Bova Marina na juhu Kalábrie.

Podľa talianskych vyšetrovateľov to bol práve Vadala, kto na žiadosť klanu pomáhal skrývať mafiána Domenica Venturu – odsúdeného za brutálnu vraždu člena konkurenčného gangu – a pomáhal mu unikať pred úradmi. Talianski policajti zachytili telefonické rozhovory medzi Antoninom Vadalom a bossom klanu Francescom Zindatom, kde sa dvojica dohadovala o podrobnostiach akcie. V roku 2003 však Vadalu pre nedostatok dôkazov oslobodili.

V inom prípade súd v rozhodnutí popisuje situáciu, ako Antonino Vadala s ďalšími dvoma mužmi cestovali do Ríma, aby fyzicky „potrestali“ neznámeho človeka, ktorý „poškodil klan“. „Úlohu zveril ľuďom, ktorým (boss klanu Francesco Zindato) najviac dôveroval, medzi nimi aj Antoninovi Vadalovi,“ vysvetlila sudkyňa. Keď čelil Vadala v Taliansku obžalobe, neprišiel do

Na súde: Antonino Vadala na Krajskom súde v Košiciach, 20. apríla 2018.

Foto: TASR

232

233

súdnej siene, aby si vypočul rozsudok. Útočisko a nový domov našiel na východnom Slovensku. Vadala začal byť úspešný v poľnohospodárstve, v obchode s realitami či v energetike. Stal sa jednou z najvýraznejších postáv talianskej komunity na Slovensku.

V roku 2009 sa na verejnosti objavila informácia, že neznámy taliansky podnikateľ Antonino Vadala plánuje v priemyselnom parku v Lučenci postaviť dve fabriky za takmer 70 miliónov eur. Hoci z projektu nakoniec zišlo, z Vadalu sa stal „podnikateľ v energetike“. Tak ho aspoň poznal bývalý minister hospodárstva Pavol Rusko, dnes obvinený z objednávky vraždy.

Na Vadalu si paradoxne spomenul cez hlavnú štátnu radkyňu Máriu Troškovú, ktorá úzko spolupracuje s premiérom Robertom Ficom. „Kedysi u nás istý čas, asi tri mesiace, robila. Bolo to už pomerne dávno, zhruba pred štyrmi rokmi. Potom sa však zoznámila s jedným podnikateľom talianskeho pôvodu, ktorý sa okrem iného venoval slnečným elektrárňam, a prešla k nemu,“ povedal vtedy Rusko.

To, že jej kariéra pokračovala k Ficovi na Úrad vlády, ho veľmi neprekvapilo: „No tak ja som myslel, že pôjde pomalšie, ale v zásade ma to neprekvapilo, lebo veľmi rýchlo pochopila, ako v živote postupovať.“ V auguste 2011 založil Vadala s Máriou Troškovou spoločnosť GIA MANAGEMENT. Z nej Trošková asi po roku odišla a neskôr sa stala asistentkou poslanca Smeru Viliama Jasaňa. Jasaň médiám nechcel povedať, kde našiel ženu známu skôr ako modelku, ktorá bola aj vo finále Miss Universe 2007. Povedal len, že mu ju odporučil kamarát. „Odišla asistentka, ktorú som mal, a jeden priateľ mi odporučil túto ženu,“ tvrdil pre Nový Čas. Či bol tým priateľom Antonino Vadala, odmietol povedať.

Od Jasaňa však Trošková zamierila ani nie po roku (v marci 2015) k Ficovi na Úrad vlády. O rok neskôr sa za ňou sťahoval aj Jasaň. Premiér ho vymenoval za riaditeľa kancelárie a tajomníka Bezpečnostnej rady štátu. Jasaň dostal aj bezpečnostnú previer-

234

‘Ndrangheta na Slovensku

Carmine Cinnante Cinnanteovci (taliansky klan)

Antonino Vadala Vadalovci (taliansky klan)

obchodní partneri

spoluzakladateľ

Catroppovci Rodovci (talianske klany)

spriaznené firmy

GIA Management

spriaznené firmy

Poľnohospodárska platobá agentúra Viliam Jasaň

spoluzakladateľka bývala asistentka

tajomník BR SR

pracovisko

Úrad vlády SR

premiér

predseda

spadá pod

Bezpečnostná rada SR

dotácie z EÚ

Ministerstvo pôdohospodárstva

Mária Trošková

štátna radkyňa

predseda

SMER-SD

minister (2015-2016)

nominant

Robert Fico Zdroj: Aktuality.sk, Obchodný register SR, Katastrálny portál, Zbierka listín OR, média Infografika: Martin Žubor / Aktuality.sk

Ľubomír Jahnátek

ku najvyššieho stupňa. Ako tajomník rady sa zodpovedá priamo Ficovi. Jasaň chodí na rokovania bezpečnostnej rady, vypracúva súhrnné stanoviská pre Fica, zabezpečuje dokumentáciu činnosti rady. Má teda prístup ku všetkým dokumentom a informáciám rady, ktorej úlohou je zabezpečiť funkčnosť bezpečnostného systému krajiny a v čase vojny preberá právomoci vlády.

Jasaň má napriek tomu preukázateľné väzby na človeka, ktorý spolupracoval priamo s talianskou mafiou. Vzťahy medzi Jasaňom a Vadalom sa dajú preukázať najmä v biznise. Politik Smeru v minulosti vlastnil súkromnú bezpečnostnú firmu Prodest. Nedávno ju prebral práve Vadala s kolegami. Okrem toho má Jasaňov syn Slavomír s Talianmi spoločnú firmu AVJ Real.

Keď skončila nedávno jedna z Vadalových firiem v konkurze, vyšlo najavo, že Vadala má pohľadávky aj voči súkromnej bezpečnostnej službe, v ktorej v minulosti pôsobil ako spolumajiteľ Jasaň aj jeho syn Slavomír. To znamená, že dvaja ľudia z okruhu človeka, ktorý prišiel na Slovensko ako obvinený v mafiánskom prípade v Taliansku, majú denný prístup k premiérovi krajiny – vybral si ich Robert Fico osobne.

Okrem Jasaňa a Troškovej sa však okolo Antonina Vadalu dajú vystopovať aj ďalšie väzby na politiku a stranu Smer. Napríklad dlhoročná ekonómka Vadalových firiem Monika Čorejová kandidovala za Smer v komunálnych voľbách. Samotný Vadala Smer masívne podporuje aj v kampani na sociálnych sieťach.

Fica chválil medzi Talianmi, Kaliňáka bránil pred intrigánskou opozíciou a s Rašim sa hecovali k víťazstvu vo voľbách.

V deň volieb Vadala horlil, že „dnes všetci volíme správne 16 Smer a zajtra máme istotu, že Slovensko je v dobrých rukách“.

V predvolebnom čase sa chystal na konferenciu Smeru v Košiciach. Rašimu verejne odkazoval, že sa tam „vidia“. Stranu Smer pritom nazýval „naša strana“. Keď vznikla súčasná vládna koalícia, pre Vadalu to bol dôvod na oslavu.

Vadala a jeho talianski známi mali problém so zákonom aj na Slovensku. Napriek niekoľkým trestným konaniam aj obžalobe sa

236

však následkom zatiaľ vyhýbajú. Za všetky aspoň niekoľko prípadov, v ktorých išlo o podozrenia z vydierania a daňových podvodov. Aktuality.sk ich spolu s partnermi zrekonštruovali z policajných a súdnych dokumentov, ktoré získali na základe infozákona.

Prípad číslo jeden sa odohral na východe Slovenska v roku 2013. V jedno jesenné ráno našli zamestnanci trebišovskej firmy na vstupnej bráne netypickú zásielku. Na plote visela taška, v ktorej boli zápalky, desať funkčných nábojov a pohrebná kytica.

Zabalená bola v papieri s nápisom Jerad, čo mala byť skomolená verzia mena ich šéfa Gerharda. Malo to byť varovanie od konkurenta, ktoré nadväzovalo na vyhrážky zabitím. Skomoleným výrazom Jerad oslovoval konateľa firmy Talian, s ktorým sa firma sporila o takmer 40 hektárov ornej pôdy. „Jerad“ najskôr varovanie ignoroval. Policajtom sa ohlásil až vtedy, keď vyhrážkam čelil aj jeho zamestnanec – traktorista.

Pred trebišovský okresný súd sa po dvoch rokoch vyšetrovania napokon postavil Antoninov príbuzný Sebastiano Vadala. Obžaloba znela: vydieranie. Podľa prokurátora Petra Prokopoviča sa Vadala konateľovi trebišovskej firmy „vyhrážal zastrelením a rukami mu ukazoval, že ho podreže“. Traktoristovi zase, že „kto bude pracovať na jeho poli, takže má zbraň, traktor podpáli a vodiča zastrelí“. To všetko preto, že firma obhospodarovala pole, na ktoré mal zálusk aj Talian. Kto mal naň skutočné právo, orgány neriešili.

Okrem výpovedí predložila firma vyšetrovateľovi aj zvláštnu zásielku na meno Jerad. Expertíza dokázala, že všetkých 10 nábojov je schopných streľby a vlastniť ich môže len držiteľ zbrojného preukazu, licencie či povolenia na vývoz. Kamera na dvore firmy mala zachytiť aj Vadalovu návštevu, počas ktorej sa mal konateľovi Gerhardovi vyhrážať osobne. Vadala to však poprel. Na súde so svojim právnikom Marekom Švingálom tvrdil, že v čase posledných vyhrážok ani nebol v Trebišove, ale v Michalovciach. Potvrdil to práve Švingál, Vadalova účtovníčka a jeden ďalší Talian.

237

Okresnému súdu v Trebišove a neskôr aj Krajskému súdu v Košiciach sa však zdali dôkazy prislabé. Vlani Sebastiana Vadalu oslobodili. Sudca okresného súdu v Trebišove Milan Petričko napísal, že „nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný“. Prokurátor podľa sudcu vychádzal len z výpovedí svedkov, čo vraj nestačí na usvedčenie Vadalu. Taška s nábojmi a pohrebným vencom, respektíve videozáznam, sa v rozhodnutí súdu vôbec nespomínajú. Prokurátor sa voči jeho rozhodnutiu odvolal. Tvrdil, že sudca „nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu a práve jednoznačné dôkazy, ktoré obžalovaného usvedčujú zo zločinu vydierania, znegoval a svoje rozhodnutie oprel o neobjektívne a z jeho pohľadu jednostranné subjektívne závery“.

Zástupca konateľa firmy, ktorý mal byť obeťou vydierania, súdu vyčítal, že kladie váhu výpovedi Mareka Švingála, ktorý vystupoval ako svedok, hoci v prípravnom konaní vystupoval ako advokát obžalovaného. To znamená, že z trestného konania vedel, čo všetko policajti zistili. Dokonca aj výsluch Švingála mal byť vedený tak, že je nezákonný. Vadala vyšetrovateľovi povedal, že slovenským jazykom nehovorí ani mu nerozumie, a preto sa nemohol vyhrážať. To však vyvrátili viacerí svedkovia.

Aj Sebastiano Vadala navyše do notárskej zápisnice v inom prípade – o dva roky neskôr – uviedol, že „ako štátny príslušník Talianskej republiky, dlhodobo žijúci na území Slovenskej republiky, rozumie slovenskému jazyku“. Senát Krajského súdu v Košiciach, vedený Marekom Dudíkom, však odvolanie zamietol a potvrdil, že Vadala má byť oslobodený.

Mária Trošková: Bývalá štátna radkyňa sprevádzala Roberta Fica aj na oficiálnych stretnutiach.

Foto: TASR Viliam Jasaň: Bývalý tajomník Bezpečnostnej rady SR mal väzby na ľudí spájaných s talianskou mafiou.

Foto: TASR

238

239

V druhom prípade, ktorý sa týkal daňových špekulácií, figuroval priamo Antonino Vadala. V kauze išlo pravdepodobne o špekulatívne obchody s tromi bytmi v bratislavskej Petržalke.

Celý prípad sa začal v roku 2011 a skončil sa len vlani. Pôvodným vlastníkom troch bytov bol Talian Antonio Palombi, presnejšie jeho firma ALTO. V roku 2011 sa však dali byty do pohybu – v priebehu niekoľkých mesiacov boli najskôr prevedené na spoločnosť GENNA a následne na firmu AV-REAL. V prvej Vadala predtým pôsobil, druhú riadil aj v čase prevodov.

Po troch rokoch od tohto obchodu sa však Palombi obrátil na policajtov s tým, že Vadala mu za byty nezaplatil kúpnu cenu. Podľa policajného uznesenia, ktoré sme získali na základe infozákona, Palombi najskôr tvrdil, že ho Vadala podviedol.

Takto o prípade informoval aj týždenník Plus 7 dní v roku 2016.

Pravda však bola trochu iná. V skutočnosti boli Palombi a Vadala dohodnutí, že prevod bytov bude bez skutočných platieb a byty nakoniec skončia v spoločnej firme KANNONE. Zmyslom obchodov malo byť to, že Vadalova firma AV – REAL, ktorá bola v reťazci tretia, dostane nadmerný odpočet DPH vo výške asi 80-tisíc eur. Pri výpovedi na polícii to pritom v pozícii svedka – poškodeného priznal sám Palombi. „Uviedol, že Antonino Vadala mu poradil, aby previedli byty na spoločnosť AV - REAL cez spoločnosť GENNA, s.r.o., lebo táto spoločnosť sa zaoberala predajom bytov a spoločnosť ALTO, s.r.o. nebola platcom DPH. Spoločnosť GENNA to potom mala previesť za oveľa vyššiu sumu. Týmto spôsobom, keďže AV-REAL je platiteľom DPH, pri kúpe by si to potom odpočítal,“ zachytil vyšetrovateľ Palombiho výpoveď.

Palombi policajtom viackrát zopakoval, že cena 360-tisíc bola len imaginárna. V skutočnosti sa mu mali byty vrátiť. „Podozrivý povedal, že keď dostane 80-tisíc eur za to DPH, tak prevedie tie byty na ich spoločnú spoločnosť KANNONE, s.r.o. Tým pádom by tie byty prešli späť do spoločnosti poškodeného.“ Ešte v trestnom oznámení pritom Palombi napísal, že mal mať aj podiel na

240

vratke DPH. „Podozrivý mu uviedol, že byty budú predané obchodnej spoločnosti GENNA, čo zdôvodnil tým, že spoločnosť GENNA si uplatní nárok na odpočet DPH, z ktorého polovicu oznamovateľovi dá,“ píše sa v uznesení.

Vadala u vyšetrovateľa všetko poprel, o žiadnej dohode údajne nevedel a byty vraj normálne kúpil. Vyšetrovateľ nakoniec trestné stíhanie zastavil s tým, že nešlo o podvod na Talianovi Palombim, pretože sa mohli spolu podieľať na podvode. Zdôraznil, že ak sa stal trestný čin, tak ide o podvod s vratkou DPH. Vec sa v inom konaní rieši ako zločin krátenia dane a poistného.

Doslova napísal: „Skutočný zámer jednotlivých osôb, podieľajúcich sa na postupných prevodoch, znemožňuje objektívne zistiť aj ich možná vedomá či nevedomá súčinnosť smerujúca k naznačenému vylákaniu daňovej výhody, kedy možno od týchto osôb očakávať účelové výpovede s cieľom obhajoby pred podozrením z inej trestnej činnosti.“ Palombi sa pôvodne domáhal vrátenia bytov aj na súde – v obchodnom spore, ktorý sa viedol od decembra 2014. Ako však vyplýva zo súdnych rozhodnutí, svoje podanie vzal vlani vo februári späť. Okresný súd Bratislava V. v marci konanie zastavil. Prečo vzal Palombi po viac ako dvoch rokoch podanie späť v rozhodnutí neuviedol. Na štátne orgány sa obrátil až po rokoch – keď sa ukázalo, že Vadala mu nedá ani peniaze z vratky DPH, ani nevráti byty. V tomto prípade vyšetrovanie zatiaľ neviedlo ani k obžalobe Antonina Vadalu. Dve firmy z jeho portfólia pritom išli len nedávno do konkurzu s daňovými dlhmi, presahujúcimi 100-tisíc eur.

Antonino Vadala či Carmine Cinnante na Slovensku nepôsobia individuálne a opustene. Na východe Slovenska – vo vzájomnej koordinácii a spolupráci – fungujú zástupcovia štyroch rodín z prostredia talianskej Kalábrie, rodiska ‘Ndranghety. Okrem Vadalovcov a Cinnanteovcov ide o rodiny Rodovcov a Catroppovcov.

Ich hlavným slovenským biznisom sa stalo poľnohospodárstvo.

Vlastnili, alebo dodnes vlastnia niekoľko desiatok firiem. Ich majetok sa pohybuje v desiatkach miliónov eur.

241

Obhospodarujú stovky až tisíce hektárov pôdy, na ktoré čerpajú milióny eur dotácií. Len za roky 2015 a 2016 sa firmám okolo týchto rodín podarilo získať od Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA) na priamych platbách viac ako osem miliónov eur. A ďalšie státisíce eur čerpali na projektových dotáciách. Aj oprávnenosť týchto platieb je sporná. Aktuality.sk s partnermi zdokumentovali viacero prípadov, keď boli porušené predpisy.

V jednom prípade si firma vypýtala platby na osemnásobok plochy, ktorú skutočne obrábala. V inom prípade si zase pýtala platby na plochy, za ktoré neplatila nájom a nemala na ne užívacie právo. V ďalšom dokonca štatutár jednej z firiem týchto Talianov sfalšoval rozhodnutie PPA, aby presvedčil banku, že čoskoro dostane peniaze. Ďalšie verejné peniaze zinkasovali firmy pod vplyvom Talianov aj na bioplynové elektrárne. Tri firmy rodiny Diega Rodu získali napríklad v rokoch 2012 až 2017 na týchto platbách 8,3 milióna eur. A ani tu sa nevyhli pochybeniam. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) ich v roku 2015 pokutoval, lebo pri povinnom vykazovaní nadhodnotili množstvo energie, ktoré ich bioplynová elektráreň vyrobila. Práve od množstva vyrobenej energie pritom závisí aj výška dotácie.

Pranie špinavých peňazí je hlavnou podstatou podnikania ‘Ndranghety aj v zahraničí. Cieľom je očistiť peniaze a podnikať viac spôsobom, ktorý vyzerá legálne. Môže ísť o využívanie tretích osôb ako fiktívnych majiteľov firiem, obchodovanie so zahraničím s tovarom, ktorý je umelo predražený, alebo vytváranie tlaku na konkurenciu. Klan Libri, s ktorým Vadala spolupracoval, má ako jeden z najvplyvnejších v okrese Reggio Calabria podstatnú časť aktivít mimo Talianska. Ich foriem je mnoho, pretože tento klan sa angažuje najmä vo finančnom a výrazne nadnárodnom biznise. Napriek tomu zatiaľ neexistuje dôkaz, že by niekto zo spomenutých na Slovensku pral špinavé peniaze.

Existujú však pochybnosti o pôvode peňazí, ktoré tu spomenuté talianske rodiny použili. Z dokumentov, ktoré sa nám po-

242

darilo zhromaždiť, vyplýva, že podstatná časť z nich pochádzala z rodného Talianska. Antonino Vadala napríklad figuruje na Slovensku v niekoľkých súdnych rozhodnutiach, z ktorých vyplýva, že dostal na ruku peniaze od ľudí z Talianska. Tí sa zhodli na tom, že peniaze dali Vadalovi v hotovosti, lebo to tak chcel. Mal za ne napríklad kúpiť poľnohospodárske družstvo na Slovensku. Z obchodu nič nemali, a preto peniaze vymáhali od Vadalu. Na súde tvrdil, že Talianom nič nedlhuje a vyhlásenie, ktoré tvrdilo opak, podpísal pod nátlakom.

Firmy bratov Rodovcov, ktoré na Slovensku vznikli už v 90. rokoch, mali zase podstatnú časť vstupného kapitálu z rovnomenných firiem vo svojej rodnej obci Condofuri v Taliansku. Ide o firmy CO.BE.R. (Diego Roda) a TRA.CE.R. (Antonio Roda), ktoré majú svoje sesterské firmy s rovnakým menom aj v Taliansku. Vo výročných správach z prelomu tisícročí uvádzajú slovenské firmy finančné záväzky a výpomoci voči firmám v Taliansku. Prípadne aj to, že celá ich produkcia smeruje späť do domovskej krajiny.

Firma CO.BE.R dokonca v účtovných závierkach uvádza, že vznikla ako zahraničná investícia so stopercentným podielom kapitálu z Talianska.

V Taliansku za rodinnú firmu TRA.CE.R koná brat Antonia a Diega Pietro Roda. Pietro Roda pritom figuruje v kauze prania špinavých peňazí talianskej ‘Ndranghety, nazývanej El Dorado. Polícia ho zatkla v roku 2013 v ťažení proti mafiánskemu klanu Gallicianò. Čelil obvineniu z príslušnosti k mafiánskemu združeniu (špecifický trestný čin v talianskom práve) a praniu peňazí. V roku 2014 ho však Najvyšší súd pre nedostatok dôkazov očistil. Naopak, v roku 2017 sa mená členov rodiny Antonina Vadalu objavili v zatykači na 18 členov gangu, ktorý mal pre ‘Ndranghetu prepašovať do Európy stovky kilogramov kokaínu.

Vadalovci sú však v zatykači len zmienení. Podrobnosti prípadu zatiaľ nie sú známe.

Poznámka: Záver článku chýba, autor ho už nestihol dokončiť.

243

ZBOHOM, MARTINA

Zvlnený Šariš sa ešte neprebral zo zimného spánku, mráz stále dokáže poštípať končeky prstov. Pred pásom stromov sa vynorí malá odbočka na Gregorovce. Pred 21. februárom 2018 väčšina ľudí na Slovensku poriadne netušila, kde na mape hľadať rodisko Martiny Kušnírovej. Cesta sa po chvíli skrúti doľava, auto sa vlečie prázdnou dedinou. Trochu kľukatá asfaltka sa po niekoľkých stovkách metrov mení na obrovskú vidličku. Uprostred tróni ako maják dedinský kostol. Pred podobizňou zavraždenej dvojice, ktorú ktosi oprel o stenu kostola, blikajú lampášiky.

V piatok 2. marca 2018 je kostol plný na prasknutie. Dnu sa pokúšajú dostať poslední oneskorenci. S vencami v rukách sa k portálu predierajú aj kolegovia z redakcie. Práve tu mal 5. mája 2018 povedať svoje áno Martine Kušnírovej. Teraz, dva mesiace pred zmareným sobášom, prišli do kostola stovky ľudí, aby dali posledné zbohom Martine. Mladú ženu pochovávajú bez snúbenca. Jano mal pre ňu pripravenú aj svadobnú báseň, ktorú s typickou pedantnosťou skomponoval dávno pred sobášom. „Máme už za sebou veľa živých dní, navzájom sme si už celkom priesvitní.

Vieš, čo ráno robiť, nech nie som nervózny Ja zas že šiť gate u teba nehrozí.

Už nám ruky ťaží puto zo zlata, hudba našu pieseň hrá,

244

zo skla našich čaší sa stala priehrada, tak musíme sa navždy milovať.

Mám rád keď sa pýriš, máš líca červené, a keď sa hádame, tak vždy som na vine.

Si netrpezlivá jak voda v plameni no za nič na svete by som ťa nemenil.

Už nám ruky ťaží puto zo zlata, hudba našu pieseň hrá, zo skla našich čaší sa stala priehrada, tak musíme sa navždy milovať.

Dnes nás ešte čaká veľa krásnych chvíľ tak ma, prosím, Martina, za toto nezabi.

Chcem žiť naše navždy ešte dlhý čas a keď nám raz dôjde, ďalšie požičať.

Už nám ruky ťaží puto zo zlata, hudba našu pieseň hrá, zo skla našich čaší sa stala priehrada, tak musíme sa navždy milovať.“ Pred smútočným obradom zaznie Sarajevo od českého pesničkára Jaroslava Nohavicu. Skladba, na ktorú mala dvojica tancovať na svadbe. Rodina stojí pri oltári okolo bielej rakvy, kde leží Martina v bielych svadobných šatách. Zlaticu Kušnírovú musia synovia podopierať z oboch strán, tvár má zaliatu slzami. „Prečo existuje zlo? Prečo musia trpieť nevinní ľudia?“ pýta sa pomocný biskup košickej diecézy Marek Forgáč. „Kto dokáže zoči-voči zničiť mladý ľudský život, ten je diabol, zosobnené a personifikované zlo,“ pokračuje kňaz.

Hovorí aj o inštitucionalizovanom zle, ktoré páchajú skupiny ľudí. A končí pri opise rozptýleného zla. Podľa Forgáča sa ho

245

Posledná rozlúčka: Martinu Kušnírovú pochovali na cintoríne v rodných Gregorovciach v piatok 2. marca 2018.

Foto: TASR

dopúšťa ten, kto svojou činnosťou vytvára atmosféru, v ktorej sa veľmi dobre darí rôznym formám zla. „Preto, ak sú v našej spoločnosti vodcovia, ktorí svojimi aktivitami, priateľstvami, kontaktmi, činnosťou alebo aj nečinnosťou vytvárali a vytvárajú také ovzdušie, takú klímu, v ktorej sa darí rôznym formám zosobneného alebo organizovaného zla, tak títo majú nepriamu zodpovednosť za to, čo sa tu stalo.“ Nepadne jediné meno, ale ľudia v kostole vedia, kam tým kňaz mieri. Také silné slová zaznievajú v našich chrámoch len výnimočne, ale situácia už nemôže byť výnimočnejšia. Posledná rozlúčka s Martinou Kušnírovou sa koná iba tri dni potom, ako premiér Robert Fico – pod dohľadom po zuby ozbrojeného kukláča – položil na stôl Úradu vlády milión eur. „Táto odmena je určená človeku, ktorý naberie odvahu, ak má informácie, a príde na políciu alebo iným spôsobom oznámi, že vie niečo o tomto trestnom čine,“ vyzýval Fico prípadných informátorov, aby prehovorili o páchateľoch dvojnásobnej úkladnej vraždy.

Za toto gesto mu nikto netlieska. Na pohrebe Martiny si za to vyslúži tvrdú kritiku. „Slovensko dnes nechce vidieť stôl preplnený balíčkami bankoviek. Veď to je ťažký cynizmus! Veď práve kvôli nezriadenej láske k peniazom sa stali tieto tragédie. Veď tu teraz ide o život, o hodnoty! Slovensko dnes nechce vidieť peniaze na stole. Slovensko dnes potrebuje vidieť charakterných vodcov, ktorí vezmú na seba priamu i nepriamu zodpovednosť a ktorí dokážu odísť zo scény,“ dodá pomocný biskup Marek Forgáč. Silný odkaz posiela aj starosta Gregoroviec Slavomír Verčimák: „Čo rozsievame, to budeme žať. Platí to pre všetkých.

Smrť týchto mladých ľudí nebude zbytočná a verím, že prispeje k zmene spoločnosti.“

Spomienka na Jána a Martinu: Rodinný dom v Gregorovciach.

Foto: David Ištok

248

249

Zlatica Kušnírová: Mama Martiny Kušnírovej na cintoríne v Gregorovciach.

Foto: David Ištok

Po obrade kráča smútočný sprievod do strmého kopca, do ktorého je zasadený miestny cintorín. Ľudia sa šmýkajú, zem je ešte stále zmrznutá. Chodníčky medzi mohylami sú plné. Martinin mladší brat Adam nemôže od diery v zemi odtrhnúť zrak. Zadúša sa slzami a všetci mu rozumejú. Nikto nemôže uveriť, že život mladej ženy vyhasol tak nezmyselne. „Prepáčte, nedokázali sme tomu zabrániť. Netušili sme, že sa to môže stať,“ ospravedlňuje sa Jano Petrovič matke zavraždenej Martiny. Obával sa výčitiek, odmietnutia. Nič také sa však nestane. Zrazu sú si všetci blízki, tragédia ľudí zomkla.

Keď sa uprostred horúceho leta zastaví niekoľko ľudí z redakcie na gregorovskom cintoríne, v obkľúčení stromov a zaliaty slnkom pôsobí takmer malebne. Nad jedným z hrobov sa skláňa Zlatica Kušnírová. Biele ľalie a chryzantémy – vždy v párnom počte a ozdobené fialovou stuhou – ležia starostlivo uložené vedľa vencov s ružovými, červenými a oranžovými kvetmi. Plačúca žena v čiernom, ktorá nežne hladí neveľký drevený kríž, ostro kontrastuje so sýtymi farbami kvetov. Náhrobný kameň tu ešte stále nie je, jamu museli vykopať narýchlo. „Tvoja smrť nebola zbytočná!“ hlása nápis na veľkom bielom srdci z prútia, ktoré visí na kríži. Ale vysvetľujte to matke, ktorá prišla o milovanú dcéru.

252

ZBOHOM, JANO

Štiavnik sa v sobotu 3. marca 2018 mení na hlavné mesto slovenských novinárov. Pomaly sa trúsia dlhočiznou dedinou na Považí, s kostolom uprostred. Zachmúrení hľadia do zeme alebo kamsi do diaľky. Neskrývajú slzy. Stoja v nekonečnom rade, ktorý sa vytvoril pred domom smútku. Jano Kuciak leží v truhle bez okuliarov. Je to čudný pohľad. Bez okuliarov ho kolegovia videli len raz, keď ich stratil. Na sebe má svadobný odev – rovnako ako Martina. Tvár má popolavú, akoby voskovú. Je koniec.

Na poslednú rozlúčku s Janom prišli stovky ľudí, väčšina sa do kostola nezmestila. Aj jeho kolegovia stoja pred chrámom, každý s bielym kvetom v rukách a pohľadom zabodnutým do zeme. „Mám rád, keď sa pýriš, máš líca červené, a keď sa hádame, tak vždy som na vine. Si netrpezlivá jak voda v plameni, no za nič za svete by som ťa nemenil,“ znie opäť Janovo svadobné vyznanie Martine. „To, čo sa vo vás ozýva, je tendencia človeka k spravodlivosti, ktorá sa nedá umlčať. Máme ju v sebe veľmi hlboko zakorenenú. A keď niekto spravodlivosť pošliape, táto dispozícia sa rozozvučí ako zvon. Jeho hlas nás burcuje priam povstať do boja,“ hovorí arcibiskup Stanislav Zvolenský.

Je presvedčený, že zlo napokon nezvíťazí. „Ak sa vrah domnieval, že Jána umlčí, dosiahol pravý opak. Veľké rozhorčenie nad jeho smrťou spojilo ľudí na celom Slovensku, aby čo najviac posilnili jeho hlas.“ Arcibiskup zároveň naznačí, že v prípade vraždy Jana a Martiny došlo k vážnemu zneužitiu moci. „V celej našej krajine dnes úplne prirodzene a logicky zaznieva otázka:

253

ako so svojou mocou nakladajú tí, ktorým bola ľuďmi zverená?

To, akým spôsobom bude vyriešený tragický prípad smrti Jána a Martiny, zásadne ovplyvní odpoveď.“ Po biskupových slovách majú Kuciakovci a Kušnírovci priestor na súkromnú rozlúčku s Janom. Je obdivuhodné, ako sa držia a zvládajú ťaživú bolesť posledných dní. Za redakciu Aktuality. sk sa s Janom lúči Marek Vagovič. Jeho editor a blízky spolupracovník, ktorý ho objavil pre investigatívnu žurnalistiku. „Bol veľmi mladý, plný ideálov, celý život mal pred sebou. Veril, že raz budeme žiť v krajine, kde nebudú mať navrch skorumpovaní politici a mafia v bielych golieroch. Každý deň im dal poriadne zabrať, suploval políciu, prokuratúru aj súdy. Keďže mal mimoriadny talent, veľmi rýchlo si vytvoril široký okruh nepriateľov.

Napriek tomu ani na chvíľu nepoľavil, pretože to nerobil pre seba, slávu alebo peniaze. Janko neúnavne bojoval za nás všetkých, aby sme sa mali lepšie a mohli pokojne spávať. (…) To najhoršie, čo by sme mohli teraz spraviť, je rezignovať. A to sa nesmie stať.

Musíme pokračovať v Janovom odkaze, hľadať pravdu a prekonať strach. Jeho odvaha nech je pre nás inšpiráciou aj záväzkom.“ Marekov hlas sa nesie ostrým vzduchom. Keď zaznie záverečné: „Odpočívajte v pokoji. Pravda zvíťazí,“ postaví sa vedľa Janovej truhly. Kňazi a miništranti začnú spievať pohrebné piesne. Hrob leží na opačnej strane cintorína ako dom smútku. V iný deň by to bolo pár krokov, teraz akoby sa smútočný dav vôbec nehýbal a ustrnul v chladnom jasnom dni. Stovky ľudí sa tlačia v úzkych uličkách, desiatky chcú zaželať úprimnú sústrasť príbuzným zavraždeného novinára. Jeho najbližšia rodina – mama, otec, brat a sestra – stojí pri Janovom hrobe a navzájom sa podopierajú. Pár dní po pohrebe sa v redakcii objaví Janova báseň s názvom Cintorín, ktorú napísal dávno pred tragickými udalosťami. Štiavnik: Pohreb Jána Kuciaka, 3. marca 2018.

Foto: TASR

254

255

„Na mieste požehnanom tichom, na mieste večne smutných chvíľ, na mieste navždy plnom vzlykov, raz zúčtujeme svoje dni.

Chodím sem smútiť, keď som opustený, chodím sem vyplakať si dušu, chodím sem túžiť po odpustení, chodím sem položiť si ružu.

Cítim tu smútok zašlých dní, cítim tu slzy po zemi, cítim tie kroky pocestných, cítim, že na rade sme my.

Chodím sem vyprázdniť si hlavu, chodím sem hľadať minulosť, chodím sem poistiť si správu, že telo s dušou splynulo.

Tak chodím tu večne smútiac, rozmýšľam, či zmysel má to ďalej, temné chvíle vonku život mútia, je tu dobre, tak chodím sem stále.“

256

Foto: David Ištok

257

Štiavnik: Spomienka na Jána Kuciaka v dome jeho rodičov.

Foto: David Ištok

KOLEGA

Len málo novinárov poznalo Jana Kuciaka predtým, ako začal pracovať pre spravodajský portál Aktuality.sk. Do redakcie nastúpil spolu s Veronikou Šmiralovou, obaja do investigatívneho tímu. „Budú to ľudia, o ktorých ani nebudete vedieť. Stále budú zahrabaní v papieroch, budú vyhľadávať v katastroch alebo ťukať do klávesnice,“ povedal šéfredaktor Peter Bárdy pred ich príchodom do redakcie.

Obavy, že to budú rezervovaní suchári, sa však rozplynuli už na zoznamovacej porade. Keď sa Janovi rozlial po tvári srdečný úsmev – a po prvom vtipe zaznel aj úprimný smiech – všetko bolo jasné.

Nadšenie a húževnatosť boli prvé Janove vlastnosti, na ktoré si kolegovia spomenuli po jeho smrti. „Keď na niečo prišiel, hneď sme si to všimli,“ hovorí Ján Jasenka zo športovej redakcie, ktorý mal stôl oproti Janovi. „Vážny pohľad sa zrazu zmenil na úsmev.

Pomyslel som si, že niekto zrejme až taký spokojný nebude.“ Vďaka témam, na ktorých Jano robil, si v redakcii rýchlo získal rešpekt. Svojím zápalom a vytrvalosťou dokázal strhnúť aj ostatných. Koľko času témam venoval, nebolo rozhodujúce. „Sedel som za počítačom so slúchadlami v ušiach, keď som pocítil ruku na ramene. Bol to Janko, s mimoriadne širokým úsmevom. Mám to, vravel mi s nadšením v hlase,“ spomína Peter Habara. Počas víkendu Jano preveril sedem mien. Keď si sadli za jeho počítač, Peter sa po dvoch minútach stratil ako v nočnom lese. Známe mená striedali noví, verejnosti zatiaľ neznámi „hráči“. Jano však mal absolútne jasno. Pri každej otázke vystrelil prstom a ukázal na meno, firmu alebo sumu.

260

Jano Kuciak išiel po veľkých rybách, ktoré dokázal zasadiť do nových a nečakaných súvislostí. Jeho články citovali konkurenčné médiá, politici a podnikatelia boli z jeho otázok nervózni. Hoci spolupracoval aj s kolegami zo zahraničia, vôbec sa tým nechválil.

O prestížnych spoluprácach sa mnohí dozvedeli až po jeho smrti.

Sláva a uznanie s ním nič nerobili. Odhodlane, no s pokorou išiel za svojím cieľom. Novinárčinu bral ako poslanie. „Jana som nikdy nevnímal ako mladšieho kolegu, ktorý len začína,“ vraví ostrieľaný komentátor Dag Daniš, ktorý sa pri ňom cítil ako učeň pri majstrovi. „Kedykoľvek som si niečím nebol istý, vedel som, že tu máme Jana, ktorý pomôže, poradí, dodá a preverí informácie.“ Rešpektovaný investigatívec ochotne pomáhal aj ďalším kolegom. „V jeden januárový večer mi na telefóne pípla správa.

Janko dokončil rešerš k článku, na ktorom sme spoločne pracovali a poslal mi podklady,“ približuje Rudolf Sivý. „Spýtal som sa ho, či vie, že je piatok večer. Mne to nevadí, odpísal mi.“ Stačilo dvadsať minút, aby Jano zistil, že 260-ročný kaštieľ po barónoch je v rukách schránkových firiem – a podložil to hneď niekoľkými zdrojmi. Jano však hľadal ďalej. „Netrvalo dlho a našiel aj teplé miestečko pre niekdajšieho majiteľa kaštieľa, ktorý sa nám zatajoval. Pôsobil na ruskom veľvyslanectve,“ opisuje Jana Kubisová.

Dag Daniš si až po kolegovej smrti uvedomil, že Jano bol viac ako novinár. Jeho práca mu pripomínala hekera, ktorý však bojoval na správnej strane. „Vedel odkrývať darebákov skrytých za schránkovými firmami. Ich bankové operácie, účty v zahraničí, stopy po daňových únikoch.“ Podľa Daga to však nebol žiadny suchár ponorený do tabuliek a registrov. „Bol zábavný, nechýbal na nijakej akcii a tešil sa z maličkostí.“ Keďže Jano bol dochvíľny, aj na pivo prišiel s dvadsaťminútovým predstihom. A na redakčných akciách sa vedel poriadne odviazať.

Pamätné je najmä posedenie pri pive, z ktorého išiel Jano nočným spojom domov do Nitry a v autobuse zaspal. Previezol sa až do Banskej Bystrice a po ceste stratil dioptrické okuliare. „Bol to veľký parťák a kamoš. Veľmi rád debatoval aj o futbale,

261

Ján Kuciak s kolegami: Jano, Janko, Janči – aj tak ho volali v redakcii.

Fotografie sú z rôznych firemných akcií.

Foto: Archív Aktuality.sk

#AllForJan: Mesiac po...: Prvá spomienková diskusia Aktuality.sk sa konala mesiac po tragickej udalosti, kde sme sa pokúšali nájsť odpoveď na otázku, ako Slovensko zmenila vražda Jána a Martiny.

Foto: David Ištok

fandil Žiline a Manchestru United,“ dopĺňa Ján Jasenka. „Vždy, keď ma dobehol pred budovou vydavateľstva, dal sa do reči. Nikdy neodpovedal len nejakou frázou,“ hovorí Jana Kubisová, ktorú si Jano pred Vianocami vytiahol na redakčnom Secret Santovi.

Všetci si dávali maličkosti za pár eur, no darček od Jana bol originálny. Redaktorke cestovateľskej rubriky venoval letenku do Berlína za 5 eur s Ryanairom. „Už som mu nestihla povedať, že viem, že to bolo od neho a poďakovať mu.“ Jano si výborne rozumel aj s Martinom Turčekom, ktorý prišiel do redakcie dva mesiace pred jeho smrťou. „Obaja sme sa veľmi tešili na spoluprácu. Ako dátoví investigatívci sme si často písali o tom, čomu sa venujeme,“ spomína Martin. V tom čase ešte netušil, že budú s Janom vedľa seba sedieť tak krátko. Ich priateľstvo bolo zjavné od začiatku, spoločné vtipkovanie zabávalo celú redakciu. Na Janovi bolo vidieť, že získal kolegu, s ktorým si sadli aj ľudsky. „Bol to pozoruhodný človek. Odhaľoval odvrátenú tvár moci, no nestratil zmysel pre humor. Kritický v investigatíve, ale inak vždy optimistický,“ dodáva Martin, ktorý dnes sedí na jeho mieste.

Jano chodil na obed väčšinou s investigatívcami. Najčastejšie s Veronikou Šmiralovou, neskôr aj s Martinom Turčekom.

Jedávali v kantíne, ktorá sa nachádza v budove vydavateľstva Ringier. „Ostatní kolegovia sa nám čudovali, pretože jedáleň má v redakcii zlú povesť. Prezývajú ju humusáreň,“ približuje Veronika. „Nemali sme vysoké nároky, nechceli sme strácať čas a bolo to lacné! Snažil som sa Jana ukecať, aby sme išli aspoň raz za čas jesť aj inde. Za dva mesiace sa mi to však podarilo len raz,“ hovorí Martin. Janovi veľmi nezáležalo na kvalite jedla. Mal rád kaloricky výdatnú a nenáročnú kuchyňu – vyprážaný rezeň, guľáš či krkovičku. Veronika však nezabudne dodať, že bol vždy džentlmen. „Zo zatuchnutej umývačky vytiahol špinavý príbor a umyl ho aj mne.“ Do reštaurácie išli Veronika s Janom len raz – hneď prvý deň, ako nastúpili do redakcie Aktuality.sk. „Keďže sme nemali ani

264

šajnu o cenách v miestnych reštauráciách, ako naschvál sme si vybrali jednu z najdrahších.“ Jano jej rozprával o súrodencoch, rodnom Štiavniku a prírode, do ktorej rád chodil. „Z družného rozhovoru nás vytrhol čašník, ktorý priniesol účet. Skoro nás porazilo. Za dve paradajkové polievky a dve pizze dvadsať eur.“ Jano bol šetrný, aj na dovolenku cestoval len do Trenčína na festival Pohoda.

Výnimkou bol výlet do Gruzínska, ktorý plánoval s veľkým predstihom. „Urobil si vodičák a vytyčoval si trasu, ktorou pôjde,“ vraví Veronika. „Milo ma prekvapilo, keď som uňho v počítači po dlhom čase videla otvorenú mapu sveta. Dovtedy mal na obrazovke iba záložky s katastrom, obchodným registrom či rôznymi databázami.“ Šetrná povaha bola zrejme aj jedným z dôvodov, prečo prestal fajčiť. Jano bol tuhý fajčiar, často si s Veronikou hovorili, že s tým musia seknúť. Veronika sa o to pokúsila viackrát, no neúspešne.

Jano to však dokázal, v máji 2017 s cigaretami definitívne skončil. „Po nejakom čase mi povedal: mám teraz oveľa viac energie a ráno skoro vstávam. Spočítal som si tiež, koľko peňazí ušetrím,“ dodáva Veronika. S novinkou, že prestal fajčiť, sa Jano pochválil aj kolegyni Annamárii Dömeovej. „S úsmevom mi hovoril, že prerába dom a chystá rodinu. A že k fajčeniu sa môže vrátiť, aj keď bude starý.“ Práca na dome vo Veľkej Mači bola pre Jana relaxom. Spolu s Martinou mali s domom veľké plány. Vždy po víkende sa kolegom pochválil, čo nové sa mu podarilo urobiť. Všetko mal zdokumentované, fotku s vŕtačkou v ruke zverejnil aj na sociálnej sieti.

Trúfol si na búranie priečok, murovanie a betónovanie. Pustil sa aj do izolácie podláh, osádzania okien či kachličkovania kúpeľne. „Zhruba mesiac pred vraždou sme natáčali ďalšiu časť bežeckého seriálu. So scénou, ktorá trvala pár sekúnd, sme sa trápili skoro hodinu,“ spomína Michal Čarnoky zo športovej redakcie.

Bolo asi sedem hodín večer, vonku už bola tma. Jano ešte sedel za počítačom a klepal do klávesnice. „Asi sme ho aj trochu rušili,“

265

Redakcia Aktuality.sk: Ján Kuciak sedel pri okne, druhé miesto sprava.

Foto: David Ištok

pokračuje Michal. Jano mal na ušiach slúchadlá a počúval klasiku, pri ktorej sa dokázal sústrediť. „Zrazu si ich zložil, vystrčil hlavu a s tým jeho širokým úsmevom zahlásil: Mišo, keď budeš slávny, spomeň si na mňa. Dobre sme sa na tom vtedy pobavili.“ Dnes by mu Michal rád povedal to isté.

Práca na téme o talianskej mafii v slovenskej politike si vyžadovala aj lustrovanie zdrojov, ktoré investigatívci zvyčajne ignorovali.

Tentoraz museli Jano Kuciak a Martin Turček prejsť aj facebookové profily Ficovej hlavnej štátnej radkyne Márie Troškovej a jej kamarátok. „S Janom sme si museli pozrieť kvantá fotiek. Cítili sme sa ako redaktori pornowebu. Kolegovia si z nás robili srandu, či je toto investigatíva, za ktorú nás redakcia platí,“ spomína Martin.

Nebolo mu po chuti ani to, keď musel ťahať informácie o Troškovej od kamarátky, ktorá sa s ňou pozná. „Nevedela mi však povedať nič bližšie. Ani netušila, prečo som sa toľko vypytoval. Dnes to už asi vie. Verím, že mi to nemá za zlé,“ dodáva Martin.

S Janom bol aj deň pred vraždou, mali spolu hrať tenis. Spočiatku to však vyzeralo, že z duelu bude kuriózna trojhra. Martin totiž pozval na tenis aj dievča, do ktorého sa zaľúbil. „Hrať tenis v trojici alebo sa striedať nie je bežné. Veľa ľudí by dokonca povedalo, že je to hlúposť. Jano taký nebol. Stačilo pár slov, aby s typickým úsmevom pritakal – jasné, určite ju zober.“ Dievča nakoniec nemohlo prísť a Martin už o nej nestihol Janovi povedať. Tenis si však zahrali, Jano ako obvykle vyhral. „Hoci ma rozbil 6:4, 6:0, 6:0, prvý set bol naozaj vyrovnaný. Vyzeralo to, že by som mu čoskoro mohol byť dôstojným súperom alebo ho nebodaj raz aj poraziť. Predsa len, behať som vládal viac než on.

Už sa mi to však nepodarí,“ uzatvára Martin.

Nemožnosť dokončiť otvorený rozhovor, vyhrať tenisový zápas či dať si dohodnuté pivo bolí a hnevá aj mesiace po vražde. Osudná noc, keď rukou nájomného vraha zomreli Jano a Martina, rozdelila životy mnohých ľudí na dve obdobia: pred vraždou a po nej.

Obraz Jána Kuciaka môže pôsobiť ako pomník, dokonalá busta určená na piedestál. Mýtus, ktorý nemôže mať s realitou nič

268

spoločné. Obetavý syn, láskavý brat, oddaný snúbenec, pracovitý kolega, novinárska hviezda, ktorá netúži po sláve, talent bez nafúknutého ega? Nemožné. Lenže Jano taký bol. Môžete chodiť, pýtať sa, snoriť, hľadať – všetci majú jasno: Jano bol férový chalan s ideálmi, v ktorom driemal rebelant. Mal slabosť pre prácu a pivo. Cynik by povedal: naivný dobráčisko zrodený pre iné časy.

Faktom je, že Jano bol stvorený práve pre časy, keď zlyhávajú elity a demokraciu musia strážiť „obyčajní“ chalani z dediny. Pre časy, keď je moc taká sebaistá, že dovolí, aby obyčajných chalanov z dediny zabíjali nájomní vrahovia. Spolu s ich priateľkami.

269

MEDZINÁRODNÝ TÍM

Zasadačka redakcie Aktuality.sk je strohá miestnosť so sklenenými dverami, s variabilnými stolmi a veľkým monitorom na stene. Podobné nájdete takmer v každej firme. Formálny a neosobný priestor zmäkčujú modré sedacie vaky, kde Jano Kuciak vždy poskladal svoju obrovskú postavu. „Teba sa nepýtam, čo píšeš, ty robíš na tej svojej veľkej veci. Len chcem vedieť, ako to vidíš: bude to v septembri alebo na nový rok?“ zvykol žartovať šéfredaktor Peter Bárdy, keď prišiel rad na Kuciaka.

Dnes je v zasadačke o čosi smutnejšie. Miestnosti s bielymi stenami dominuje obrovská podobizeň Jana a Martiny s hashtagom #AllForJan. „Ako mám popísať vzťah medzi Vadalom a Jasaňom? Známi? Obchodní partneri?“ pýta sa kolegyňa Daria, keď pripína na stenu jednu fotku za druhou. V obrovskej pavučine vzťahov sú všetci. Ministri aj Taliani spájaní s N’dranghetou. Oligarchovia, Kočner, Trošková. Pavučinky sa zbiehajú do stredu, kde tróni Fico. Keď japonský novinár zbadal infografiku o prepojení politiky a organizovaného zločinu, nechápavo krútil hlavou.

Nielen v krajine vychádzajúceho slnka niečo nepredstaviteľné. „Ahoj, ja som Vinzenz, ale hovor mi radšej Vinco. Píšem pre švajčiarsky Blick, ale žil som dlhšie na Slovensku, takže rozumiem, o čom sa rozprávate,“ vysvetľuje jednému z redaktorov Aktuality.sk dlhovlasý chlapík s vrkočom. Vinzenz Greiner zo švajčiarskeho denníka Blick. Vedľa neho stojí druhý vlasáč v okuliaroch, aj ten má háro zopnuté gumičkou. Ani jemu nerobí problém zistiť, o čom sa zhovárame. Je to Marcin Wyrwal z poľského

270

Onetu, takže slovenčina mu je blízka. „Prepáč, ale musel som sa smiať, aj keď je to vlastne smutné. Keby u nás vo Švajčiarsku niekto povedal, že premiér môže byť v takejto pavučine, na druhý deň by už nebol premiérom. Sám by odstúpil,“ dušuje sa Vinco.

Vinco a Marcin prišli prví a zostali najdlhšie. Do medzinárodného tímu investigatívnych novinárov, ktorí sa po dvojnásobnej vražde združili pod značkou AllForJan, sa zapojil aj nemecký Die Welt, Český rozhlas a deväť slovenských médií – Aktuality.sk, denník SME, Denník N, Nový Čas, Hospodárske noviny, denník Postoj, týždenník Trend, televízia Markíza a televízia JOJ. Pridala sa tiež protikorupčná mimovládka Aliancia Fair-play. Cieľ bol jasný: ukázať, že sa novinári nedajú zastrašiť a budú pokračovať v práci a odkaze Jana Kuciaka. „Nikdy som nezažil takú silnú vlnu solidarity a cieľavedomosti, aká vtedy zaplavila našu redakciu,“ hovorí Vinco zo švajčiarskeho Blick-u. „Zvyčajne by som musel bojovať s editormi o dostatok priestoru v novinách, čo sa však zmenilo.

Stačilo vysloviť Slovensko alebo Kuciak, a nikto nediskutoval.“ Porady s kolegami z medzinárodného tímu sa v zasadačke Aktuality.sk konali raz za týždeň. „Po vražde pôsobila redakcia ako obliehaná pevnosť. Všade hliadkovali ozbrojení policajti, bez sprievodu do budovy nikoho nepúšťali,“ spomína Arpád Soltész z televízie JOJ. Keď prišiel na prvú poradu tímu, v redakcii už sedeli slovenskí investigatívci aj zahraniční novinári. „Predstavil som si, koľkým gaunerom by sa uľavilo, keby tam explodovala bomba.“ Peter Bárdy kolegom ukázal to, čo v redakcii nazývali Kuciakov vesmír. „Na prvý pohľad vyzerali tieto schémy ako 3D návrhy kozmických lodí z nejakého sci-fi. Boli to vektorové grafiky s väzbami medzi firmami, ktoré poukazovali na preplietanie biznisu, mafie a ľudí blízkych vláde,“ opisuje Soltész. Bárdy odovzdal kolegom z tímu aj súbory s rozpracovanými témami, ktoré po sebe Jano zanechal. „Ktokoľvek ho dal zavraždiť, docielil opak toho, čo zamýšľal,“ myslí si Soltész.

Tím AllForJan zverejnil od marca do júna 2018 takmer tridsať článkov. Investigatívni novinári sa primárne venovali ľuďom,

271

o ktorých písal Jano Kuciak – Vadalovi, Rodovi, Bašternákovi, Kočnerovi aj bödörovcom. Odhalili ďalšie kšefty, podnikateľské praktiky aj personálne väzby na politikov Smeru, respektíve bývalého funkcionára Mosta-Híd. Detailne opísali aj podozrenia z korupcie, ktorým čelila štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská. Kľúčové však bolo dešifrovanie nebezpečnej skupiny Albáncov, o ktorých sa zaujímal aj Kuciak.

Z dôvodu zvýšeného rizika neboli tieto články podpísané.

Väčšina zistení vychádzala koordinovane: v rovnaký deň aj hodinu, vo všetkých médiách naraz. „Rozdelili sme si témy s tým, že informácie si budeme vymieňať cez šifrovanú mobilnú aplikáciu. V realite to boli každý deň stovky správ s rôznymi tipmi,“ hovorí Markéta Chaloupská z Českého rozhlasu. Vtedajšie odhodlanie novinárov dobre ilustruje aj jedno nedeľné popoludnie, keď prišiel do redakcie Aktuality.sk zaujímavý tip. Auto Mariana Kočnera parkovalo pred hotelom Zlatý Kľúčik, za ktorým stoja bödörovci a teší sa obľube aj medzi politikmi Smeru. „V priebehu hodiny tam prišli kolegovia z tímu a zisťovali, s kým sa tam stretol,“ dodáva Chaloupská.

Pre mnohých žurnalistov bola úzka spolupráca konkurenčných médií novou skúsenosťou. „Nie všetci boli komfortní so zdieľaním informácií, respektíve s ich zverejňovaním v rovnakom čase,“ priznáva Soltész. „Ale rozumiem im. Keby mala byť motiváciou novinára mzda, neexistovalo by na Slovensku ani jedno médium. Investigatívca drží pri tejto stresujúcej a riskantnej práci jeho meno pod článkom.“ A najvyššou métou je článok, ktorý prinúti aj takmer nefunkčné štruktúry štátu zasiahnuť proti vplyvnému oligarchovi či politikovi. „Od mnohých si to vyžadovalo veľké sebazaprenie, aby potlačili túžbu byť prvým a jediným,“ dodáva Soltész.

Skúsený novinár však považuje takú spoluprácu za mimoriadne efektívnu. „Keď si viacero novinárov vymieňa informácie, spoločne ich analyzujú a skladajú z nich celkový obraz, dokážu v priebehu pár dní vyšetriť aj zložité kauzy, na ktorých by jednot-

272

livo pracovali celé mesiace.“ Ak ich navyše zverejňujú koordinovane, má to oveľa väčší zásah. „Je to niečo ako kobercové bombardovanie, ktoré robila aj skupina AllForJan. Vtedy som cítil, že naša práca má opäť zmysel,“ hovorí Soltész. „Ľudia boli v uliciach, nahnevaní azda ako nikdy predtým. Verejnosť reflektovala naše zistenia a odhalené prešľapy moci mali aj konkrétne následky.“ Pre Adama Valčeka z denníka SME to bola zaujímavá skúsenosť aj z iného dôvodu. „Pri príprave článkov sme riešili úplne nový typ otázok. Napríklad, do akej miery sa môžeme spoľahnúť na overovanie faktov a editorské procesy v konkurenčnej redakcii, ktoré nemáme pod kontrolou. Bolo to postavené na dôvere medzi konkrétnymi jednotlivcami, čo sa nakoniec osvedčilo.“ Vzájomnú dôveru považuje za dôležitú aj z dôvodu rastúcich útokov politikov, konšpiračných médií a internetových trollov. Na tím AllForJan bude v dobrom spomínať aj preto, že v čase, keď sa ho pokúšal zastrašiť Marian Kočner, cítil od kolegov veľkú podporu. „Na začiatku to bolo super, všetci sme bojovali za Jana Kuciaka.

Cítila som silnú spolupatričnosť, o ktorú sa snažil aj on. Postupne to však opadlo, vzájomná komunikácia sa zúžila,“ priznáva Zuzana Petková, ktorá vtedy pracovala v týždenníku Trend. Dnes už skupina AllForJan v pôvodnej podobe neexistuje. Podľa Soltésza sa však vykryštalizovalo tvrdé jadro, ktoré sa naučilo v dôležitých prípadoch spolupracovať. „Jano to tak robil vždy. Delil sa o informácie, dokonca ich pre kolegov cielene vyhľadával, keď sa nedokázali pohnúť ďalej. Keď už nič iné, sme mu to dlžní.

Minimálne v prípadoch, keď ide o veci, ktoré sú dôležitejšie ako novinárske ego.“

273

SLOVENSKÁ JAR 2018

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej výrazne otriasla aj politickou scénou. Bolo to pochopiteľné. Niečo podobné sa nestalo ani v 90. rokoch minulého storočia, keď bol predsedom vlády Vladimír Mečiar. Jeho éra bola pritom divoká, až brutálna. Štátny majetok rozkradli špekulanti, napojení na vtedajšie politické špičky. Moc prenasledovala oponentov, organizovaný zločin prežíval zlaté časy. Hrubokrkí mafiáni naháňali strach, vydierali podnikateľov, vybuchovali autá. Tajná služba sa podieľala na únose prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho.

A v spolupráci s podsvetím zrejme odstránila aj Roberta Remiáša – spojku kľúčového svedka únosu Oskara Fegyveresa.

Problémy mali aj novinári. Čelili pokusom o diskreditáciu a fyzickým útokom. Nikoho z nich však nezavraždili. Aj preto vyvolala chladnokrvná poprava investigatívneho žurnalistu a jeho snúbenice – za vlády Roberta Fica – oprávnené zdesenie.

Tým viac, že od prvej chvíle bolo zrejmé, že motívom ich násilnej smrti bola práca Jana Kuciaka. Organizovaný zločin prekročil pomyselnú hranicu a vykročil na cestu, z ktorej niet návratu.

Vyhlásil otvorenú vojnu štátu aj všetkým slušným a poctivým ľuďom v krajine. Ten štát si však za to mohol aj sám. Jeho kľúčoví predstavitelia nešli mafii po krku, naopak.

Niektorí politici, policajti, prokurátori a sudcovia vytvorili kartel s gaunermi, ktorí si v atmosfére beztrestnosti stále viac dovoľovali. Korumpovali, podvádzali na daniach, pumpovali eurofondy, manipulovali tendre. Cítili sa nedotknuteľní, pretože mali

274

silné mocenské krytie. Ich najväčšou hrozbou boli investigatívni novinári, ktorí suplovali prehnitý systém. Trpezlivo a precízne rozpletali klientelistické siete a snažili sa otupenej spoločnosti otvárať oči. Robili nebezpečnú prácu za smiešne peniaze, riskovali, ničili si zdravie. Túžili po spravodlivom štáte, ktorý nechráni zlodejov a mafiánov, ale tých, čo ich verejne pranierujú. Nedočkali sa. Jeden z nich na to doplatil životom. Štát neposkytol Janovi Kuciakovi ochranu, hoci ho žiadal o pomoc. Najskôr nepriamo, keď v článku opísal, ako sa mu jeden z gaunerov vyhrážal. Dnes je ten gauner podozrivý, že si objednal jeho likvidáciu. Potom sa Jano osobne vybral na políciu, aby podal trestné oznámenie. Veľa si od toho nesľuboval. Konanie zodpovedných však malo poriadne trpkú príchuť. Minister vnútra Robert Kaliňák sa mu vysmial, policajný šéf Tibor Gašpar a generálny prokurátor Jaromír Čižnár mlčali. Keď Jana a Martinu zabili, vyhovárali sa, že ide o zlyhanie jednotlivcov. Tá úkladná vražda však bola zlyhaním inštitúcií, na ktoré sa skladáme z našich daní. A sprostredkovane aj politických elít, ktoré výpadmi voči novinárom zavesili Kuciakovi na krk terč.

Vlna, ktorá zmietla Ficovu vládu, bola spravodlivá, hoci to bývalý premiér považuje za krivdu. Strana Smer a jej nominanti v dôležitých funkciách si z krajiny spravili eseročku, kde je miesto len pre vyvolených. Predĺžené ruky domácej mafie sedeli vo vláde, v parlamente aj bezpečnostných zložkách. Organizovaný zločin s talianskymi koreňmi mal zase svoje chápadlá na Úrade vlády.

Aj keby nedošlo k dvojnásobnej vražde, vyvodenie politickej zodpovednosti by bolo legitímnou požiadavkou za totálny únos štátu. Bez ohľadu na to, ktorá skupina gaunerov sa poskladala na Janovu a Martininu smrť.

Fico stratil cit pre realitu, čo sa prejavilo už krátko po vražde.

Položil na stôl milión eur, ktoré vraj mali motivovať každého, kto vie niečo o ohavnom zločine. Odhliadnuc od toho, že to mohlo motivovať aj objednávateľov, aby sa zbavili vykonávateľov, išlo o cynizmus najhrubšieho zrna. Politik, ktorého sponzori si

275

Za slušné Slovensko: Protesty sa konali v mestách po celom Slovensku. Na snímke demonštrácia v Bratislave.

Foto: David Ištok

desať rokov vyberali od štátu dividendy, sa postavil pred ľudí ako stredoveký vládca, aby demonštroval svoju silu. Hotovosť na stole je zároveň symbolom mafie. A pripomenula aj Kaliňákov výrok o dobe kešu, ktorým obhajoval Ladislava Bašternáka.

Toho Bašternáka, s ktorým mal Kaliňák obchodný vzťah a Fico si od neho prenajíma luxusný byt v komplexe Bonaparte.

Hoci sa v civilizovaných krajinách odchádza aj za podstatne banálnejšie kauzy ako vražda novinára alebo prepojenie politických špičiek na organizovaný zločin, Fico sa s demisiou neponáhľal. Buď nepochopil, že situácia je naozaj vážna, alebo to chápal až príliš, no snažil sa získať čas. Kaliňák zložil funkciu po dvoch týždňoch, Ficovi to trvalo o tri dni dlhšie. Gašpar odolával niekoľko týždňov, hoci bol primárne zodpovedný za stav polície a nevyšetrovanie citlivých káuz. Nebyť tlaku nahnevanej ulice, všetci traja by sa zrejme dodnes vyhrievali na výslní moci, ktorú roky ohýbali podľa svojich predstáv.

Masové demonštrácie v slovenských mestách, ktoré podporili aj ľudia v zahraničí, boli najväčším vzopätím občianskej verejnosti od novembra 1989. Nielen počtom účastníkov, ktorý prepísal historické tabuľky: v Bratislave bolo maximum 65-tisíc, v iných mestách prišli ďalšie desaťtisíce. Sila prvých protestov spočívala v ich neskutočnej energii a odhodlaní dosiahnuť skutočnú zmenu.

Vďaka ľuďom na námestiach odstúpili najviac skompromitované kádre. Zvýšila sa tiež citlivosť verejnosti na korupciu a mafiánske praktiky – v biznise i bežnom živote. Aj politici sú o čosi ostražitejší ako pred vraždou Jana a Martiny.

Slovenská jar 2018 zapôsobila aj na Tima Röhna z prestížneho nemeckého denníka Die Welt, ktorý monitoroval demonštrácie ako novinár. „Protesty v Bratislave sa vyznačovali pokojom a rozhodnosťou. Bolo mi jasné, že ľudia odmietajú akceptovať dvojnásobnú úkladnú vraždu a odložiť ju ad acta. Žiadali zásadné zmeny: politické aj spoločenské.“ Röhn si tiež všimol, že politické elity boli čoraz nervóznejšie. „Vo vláde došlo k náhlym odchodom, ktoré by ešte krátko predtým nikto nepovažoval za

278

možné. Bola to zásluha občanov Slovenska, ktorí sa zasadili za vyvodenie dôsledkov.“ Protesty povzbudili aj ľudí, ktorým sa diali neprávosti, ale dovtedy nenašli odvahu prehovoriť verejne. Novinárom sa ozvalo veľa whistleblowerov, ktorí poukazovali na nečestné postupy v štátnej správe. Najväčší ohlas mali dve svedectvá: prvým bolo vystúpenie prokurátora Vasiľa Špirka z Úradu špeciálnej prokuratúry. Špirko viac ako pol hodinu – kompetentne a so znalosťou veci – dokumentoval podozrenia z korupcie v prípade bývalých ministrov Kaliňáka a Počiatka. Druhým boli presvedčivé mediálne výstupy podnikateľa Ondreja Janíčka, ktorého pripravil mafiánsky klan čongrádyovcov o majetok. Janíček tvrdil, že im pomáhala aj sudkyňa Monika Jankovská, dnes štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti.

Pozitívnym výsledkom protestov je aj väčší záujem ľudí o politiku a spoločenské dianie. Stúpla tiež dôvera verejnosti v štandardné médiá, ktoré v posledných rokoch čelia frontálnemu útoku zo strany „alternatívcov“ a konšpirátorov. Výdatne ich v tom podporujú aj niektorí vrcholoví politici, vrátane expremiéra Fica.

Bezprostredne po vražde bol vzhľadom na vypätú situáciu zdržanlivý. Časom sa však otriasol a začal šíriť ničím nepodložené teórie, že médiá, prezident Andrej Kiska a mimovládky financované Sorosom zorganizovali na Slovensku štátny prevrat. S blížiacimi sa voľbami bude zrejme túto mantru opakovať čoraz častejšie.

Protesty, ktoré vypukli po smrti Jana a Martiny, dosiahli zdanlivo veľa. V kľúčovej chvíli však poľavili a stratili na dynamike. Po rekonštrukcii vlády, ktorú posvätil prezident Kiska, začalo chodiť do ulíc rádovo menej ľudí. Jedným z dôvodov bolo zrejme i to, že organizátori demonštrácií upustili od požiadavky predčasných volieb. Pomerne rýchlo sa pritom ukázalo, že pokiaľ ide o personálne zmeny, došlo len k výmene figúrok. Fica nahradil Peter Pellegrini, Kaliňáka Denisa Saková. Jej poradcom sa stal Gašpar, ktorý sa po dvojnásobnej vražde musel porúčať z vedenia polície. Fico a spol. nikam neodišli, len sa na chvíľu stiahli do úzadia.

Naďalej však riadia strategické politické procesy.

279

Demisia: Robert Fico po rezignácii vyhlásil: „Pán prezident, ty buď kľudný, ja nikam neodchádzam.“ Foto: Reuters/TASR Zúfalé gesto: Robert Fico ponúkol milión eur za informácie o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej Foto: TASR

Najväčšie protesty od Novembra 89: Dvojnásobná úkladná vražda prebudila verejnosť, do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí.

Foto: David Ištok

Foto: David Ištok

Mnohí Slováci si zrejme kladú otázku, či to vôbec malo zmysel.

Vo vysokej politike hrajú stále prvé husle predĺžené ruky oligarchov, bielych golierov a organizovaného zločinu. Aj v prípade Mečiara sa zdalo, že neodíde do politického dôchodku. Voľby 1998 však naštartovali jeho postupný pád. Aj dnes to má zmysel, len sa netreba zastaviť na pol ceste. Bude to ešte dlhý a ťažký boj, keďže mafia má tuhý korienok. „Už počas protestov som mal pocit, že sa všetko príliš skoro vráti do normálu,“ priznáva nemecký novinár Röhn. Napriek tomu je však optimista. „Slovenská spoločnosť je vyspelá a inteligentná. Má tvrdohlavé médiá, ktoré striehnu na mocných. Verím, že mladí ľudia budú ďalej tlačiť na zmenu. Že si navždy uchovajú v pamäti tento nepochopiteľný skutok – a podľa toho budú konať.“

284

KONCERT NA ROZLÚČKU

Na Jana Kuciaka a Martinu Kušnírovú si necelé tri mesiace po vražde spomenuli aj v jej rodných Gregorovciach. Bolo to v deň, keď sa mala pôvodne konať ich svadba – 5. mája 2018. Akciu zorganizovali profesionáli, ktorí majú za sebou vyše dvadsať ročníkov najväčšieho slovenského festivalu Pohoda. Išlo o kombináciu rozlúčky a spomienky na mladú dvojicu, hudobného festivalu aj dedinskej zábavy. A k tomu symbolická svadba.

Kým na futbalovom ihrisku stavali nadrozmerné pódium, skúšali svetlá a rozkladali stánky s občerstvením, v kostole na kopci sa konal neobvyklý sobáš. Namiesto mladuchy a ženícha iba fotografie, za ktorými stáli strnulí rodičia. Kňaz symbolicky spojil duše zaľúbencov. Nikomu nebolo do reči, nik sa netešil.

Zákusky a víno sa tentoraz nepodávali. „Tam, pod krížom, stojí matka ubolená,“ začal kňaz Michal Zamkovský svätú omšu. Podľa kalendára bola v ten deň fatimská sobota. Deň Panny Márie – matky, ktorá pochovala syna. „Viera nie je barla. Viera je sila, ktorú prežívala aj Panna Mária. Čo všetko dokáže láska matky?“ pýtal sa kňaz. Nik z prítomných neodpovedal. Zlatici Kušnírovej vyhŕkli slzy. Bolesť matky akoby bola fyzicky prítomná.

Dav sa tiesnil nielen vnútri, ale aj na schodoch pred kostolom.

Ruky zopäté, hlavy sklonené dolu. „A ja sa pýtam, čo je náš národ dlžný vám? Aj malé zrnko dá do pohybu horu. To, čo dali do pohybu vaše deti, to už nikto nezastaví. Chceme tu tvoriť novú kultúru, slušné Slovensko. Pane, nedovoľ, aby sme túto obetu ako národ premárnili,“ vyzýval Zamkovský. Kostolom sa ozval

285

potlesk. „Predstavovala som si ich, ako stoja v kostole – oblečení v svadobnom, ako boli aj v truhle. Koncert vnímame ako uctenie si ich pamiatky, nech sa na nich nezabúda,“ vyznala sa Zlatica Kušnírová novinárom, keď vyšla z kostola.

Do obce s vyše osemsto obyvateľmi prišli ľudia zo všetkých kútov Slovenska. Niektorí dorazili z Bratislavy, ďalší z Košíc, Popradu či Prešova. Autá parkovali pozdĺž všetkých ulíc, ďalších návštevníkov privážali autobusy. Nad futbalovým ihriskom – dejiskom koncertu – sa vynímalo neprehliadnuteľné: „SME S VAMI“. Z písmen na kopci sa stala atrakcia, fotku pri nápise chcel mať snáď každý účastník spomienkovej akcie.

Koncert pre Jána a Martinu otvorilo violončelové kvarteto Konvergencie Quartet s hudbou Johanna Sebastiana Bacha. Janovho obľúbenca. Na pódiu sa vystriedali známe mená slovenskej scény, susedné Česko reprezentoval Michael Kocáb. Domácich potešil najmä Štefan Štec a Ľudová hudba Hornád. „Keďže na svadbách zvyknú znieť aj ľudovky, inak tomu nemôže byť ani dnes,“ uviedli svoje vystúpenie muzikanti. Na počesť zavraždených snúbencov zahrali aj Jana Kirschner, Sima Martausová, Para, Chiki liki tu-a, Bez ladu a skladu či raper Vec. Všetci vystúpili bez nároku na honorár.

Nálada v dedine bola pochmúrna. Umocnila ju aj smrť mladíka z Gregoroviec, ktorý spáchal samovraždu. O politike sa však na pódiu ani pod ním nehovorilo. Starosta obce Slavomír Verčimák chcel, aby sa tu všetci cítili ako doma. Aby Gregorovce ukázali svetu, že ich názor je dôležitý. A mocným v Bratislave, že zavraždili jedného z nich.

Jana a Jozef Kuciakovci aj Zlatica Kušnírová stáli počas koncertov za páskou. Kúsok od šatní pre futbalistov, ktoré im poskytli útočisko, keď sa potrebovali skryť pred zvedavými zrakmi davu.

Alebo si oddýchnuť medzi rozhovormi, ktoré trpezlivo poskytovali slovenským a českým médiám. „Za dva mesiace od vraždy sa toho u nás doma udialo veľa. Oslovujú nás mnohí ľudia, aj takí, ktorých nepoznáme,“ zhodnotil Jozef Kuciak.

286

Jedni ponúkali pomoc, druhí špinili meno mŕtveho syna. Na Janovom otcovi bolo vidno, že by bol už najradšej v Štiavniku.

O záujem médií nikdy nestál. „Mám veľmi zmiešané pocity. Dnes sme mali byť na svadbe, namiesto toho sme tu. Keď sa premiér Fico vyjadril, že budeme tancovať na hroboch Janka a Martinky, tiež mám teraz ten pocit. Ale mal to byť ich deň, na ktorý sa veľmi tešili,“ netajil zničený otec zmätok v duši. Bolesť bola prisilná, čas ju nestihol zmierniť.

Keď slnko pomaly zapadalo za zvlnené kopce, na pódium vystúpil miestny spevácky súbor Gregos. Zazneli zhudobnené slová modlitby, zborové refrény vyvolali silné emócie. Nasledovala pauza, počas ktorej sa pred zbor postavili rodičia. Organizátori požiadali ľudí, aby si ich nefotili. „Chcel by som sa vám poďakovať za to, že ste s nami. Dnešný deň sme si všetci predstavovali inak, žiaľ, stalo sa toto. Chcel by som, aby ich smrť nebola zbytočná a aby si naši politici vstúpili do svedomia. Hovoril som si, že sa nebudem miešať do politiky, ale toto s politikou nemá nič spoločné,“ vyhlásil Jozef Kuciak. Dav akoby zamrzol, ticho bolo ohlušujúce.

Janovho otca vystriedala za mikrofónom Martinina mama. „Každú chvíľu pozerám na hodinky, čo by bolo akurát teraz, keby bola svadba. Nezabili len novinára a archeologičku, ale aj budúcu rodinu a matku,“ rozplakala sa Zlatica Kušnírová. Zdrvení rodičia sa poklonili a odišli. Gregorovce čakali ešte dva koncerty, ktoré vnímala sotva tretina z účastníkov spomienky. Starších vyhnala zima, mladších hokej. V ten večer sa hral prvý zápas slovenských hokejistov na majstrovstvách sveta 2018. Keď padol prvý gól za chrbát českého brankára, ihrisko v Gregorovciach sa pomaly vyprázdnilo.

287

Koncert pre Jána a Martinu: Spomienková akcia sa konala v Gregorovciach v deň plánovanej svadby, 5. mája 2018.

Foto: TASR

ŽIVOT PO VRAŽDE

Pol roka po vražde je vo Veľkej Mači pokoj. Zrejme ako vtedy, 21. februára 2018, keď vošiel do domu Jana a Martiny vrah, aby počkal na svoje obete. A hoci v takej pokojnej lokalite by susedom nemal ujsť žiaden prišelec, strelec zrejme opustil miesto činu bez toho, aby si ho niekto všimol. Ulice v dedine, kde žije zhruba 2500 ľudí, monitorujú desiatky kamier. Najviac ich je v centre. Jano a Martina však bývali na kraji obce – na Brezovej ulici, ktorú tvorí zhruba 15 domov po oboch stranách. Z dvora videli na neďaleký les – Mačiansky háj. Šesť mesiacov po vražde je dom hrôzy prázdny. Dohoreli aj sviečky, ktoré ľudia zapálili pred bránou. Čo bude s domom, nie je stále jasné. Trnavský župan Jozef Viskupič prišiel s nápadom zriadiť v ňom múzeum slobody slova, ktorý však nezískal širšiu podporu. Skupina aktivistov okolo výtvarníka Petra Kalmusa ho zase chcela zmeniť na pietne miesto, kde by sa konali novinárske sympóziá. Rodiny zavraždených sa zatiaľ nerozhodli. Nechcú, aby ľudia chodili dnu. A tiež sa chcú poradiť so susedmi. „Apu, zle je! Vonku je kopa policajtov,“ opisuje muž v dôchodkovom veku deň, keď sa dozvedel o úmrtiach, ktoré otriasli Slovenskom. Bol jedným zo susedov mladého páru. „Martinku som vídaval pravidelne. Zvykla sa poprechádzať popred dom, pozdraviť,“ povie s pohľadom upretým na neďalekú bránu. Už niekoľko mesiacov sa na nej vyníma nápis: „Láska je silnejšia ako zlomoc.“ „Škoda, škoda je to,“ povzdychne si. V jednej ruke drží paličku, ktorou si pomáha pri chôdzi, v druhej žmolí dohárajúcu cigaretu.

290

„Smutné, veľmi smutné. Boli takí mladí a už ich niet,“ zamyslí sa staršia pani, ktorá pred sebou tlačí kočík s vnúčaťom. Do reči jej však veľmi nie je, ledva zo seba vysúka niekoľko krátkych viet.

Veľká Mača leží v regióne, kde sa hovorí aj po maďarsky. A či má strach? „Nie. Prečo by sme sa mali báť? On písal o tých podvodoch, my s tým predsa nič nemáme.“ „Bývalo aj horšie. V 90. rokoch, keď sa tu mleli podnikatelia a ľudia z podsvetia, sme sa určite báli viac,“ dopĺňa tridsiatnik, ktorý kráča okolo.

Hoci Jano Kuciak písal o sofistikovaných podvodoch a známych menách, záležalo mu, aby sa spravodlivosti dovolali aj obyčajní ľudia. A aby sa žilo lepšie aj tým menej majetným. I keď sa Slováci majú asi najlepšie vo svojej novodobej histórii, skandujúce námestia ukázali, že plná špajza nie je všetko. Platí to aj vo Veľkej Mači. „Hádam bude lepšie. Dúfam, že to celé bude mať zmysel,“ verí miestna krčmárka.

Rodinám obetí vyjadrovali mnohí spolupatričnosť a podporu už bezprostredne po vražde. „Bolo to naozaj veľmi pekné,“ oceňuje Zlatica Kušnírová každý jeden prejav solidarity. Nezostalo však iba pritom. Niektorí ľudia ťažko znášali, že sa začala objavovať na protestoch. „Nadávali mi, že trúchliaca matka má byť doma, má sa modliť a čakať, kým jej privedú ukázať vraha,“ spomína. Podaktorých rozčuľovala až tak, že jej začali písať listy.

Nevraživé a pichľavé. Nedokázali pochopiť, ako môže rečniť na tribúne, keď Kuciakovci plačú za svojím synom doma v Štiavniku, schovaní pred celým svetom. „Písali mi, ako ma nenávidia. Ako pľujú na obrazovku, keď ma vidia v správach. Vraj vystrájam na hroboch svojich detí a podobne,“ hovorí s trpkosťou v hlase. Na mnohých listoch, ktoré jej poštárka priniesla, nebola uvedená ani jej úplná adresa. Iba meno a názov obce.„Väčšinou som mala dojem, že mi písali starí ľudia, zarytí smeráci. Vyčítali mi, že útočím na Fica a pýtali sa, kedy sa mu verejne ospravedlním.“ S nenávisťou namierenou voči svojej osobe sa napokon zmierila. Presnejšie, obrnila sa. Viac ju zraňovali ľudia, ktorí útočili na

291

Veľká Mača: Rodinný dom, kde zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú.

Foto: Branislav Wáclav

Jana a Martinu. „Keď mi niekto napísal, že Jano bol tajný agent a že bol za to platený, skoro som dostala amok.“ Neznámy pisateľ, ktorý sa podpísal len iniciálkami, zas Zlatici vyčítal, že na tribúnach „číta z papiera, ktorý jej niekto napísal“. „Kto financuje tie vaše ,výlety’? Špinavé peniaze vám nevadia? Tak ako v Biblii Kain obetoval baránka, tak isto tí, ktorých velebíte, obetovali vášho chudáka novinára, aby urobili prevrat,“ stálo v liste.

Zlatici Kušnírovej chodilo denne aj niekoľko listov. „Mám ich dve plné igelitky, odložila som si to.“ Našťastie, viac bolo takých, čo pohladili dušu. „Chodili mi pohľadnice z celého sveta – z Ameriky aj Mexika. Ani som to niekedy nevedela preložiť.

Určite bolo viac tých lepších.“ Pekný list jej napísala aj pani Mária: „Hoci už uplynulo pol roka a médiá sa venujú iným veciam, všetci s vami zdieľame váš smútok. Prajem vám pevné zdravie a dobrú myseľ, aby ste boli pre vaše vnúčatká oporou a vaši blízki vašou oporou. Opatrujte sa!“ Hovorí sa, že čas všetko zahojí. Pár mesiacov však nestačí.

A to nielen najbližším. So stratou sa nedokážu vyrovnať ani kamaráti, spolužiaci a kolegovia. „V istom zmysle to vnímam horšie, ako keď zomrel môj otec. Bol to najbližší človek, ktorého som stratila, no na rozdiel od Jana to bolo prirodzenou smrťou.

Do pohrebu prežívala naša rodina veľký žiaľ, postupne to však odznelo a zostali len pekné spomienky. Jano zomrel násilnou smrťou,“ hovorí Zuzana Petková, ktorá od augusta 2018 šéfuje Nadácii Zastavme korupciu.

Ani viac ako pol roka po vražde nedokáže zadržať slzy. „Tesne po vražde sme všetci veľa pracovali, keďže sme chceli pokračovať v Janovom odkaze. Na istý čas sme to vytesnili,“ vysvetľuje.

Prvým kritickým okamihom bol pre ňu Janov pohreb. Najskôr si myslela, že tam pôjde, napokon nenazbierala vnútornú silu. „Niekedy v máji som si zobrala dovolenku, že si trochu psychicky oddýchnem. V skutočnosti to však bolo ešte horšie. Išla som za rodinou na východ, kde som stretla Martininu mamu aj nevlastného brata.“

294

O niekoľko týždňov sa však Petková zmobilizovala. V lete 2018 založila spolu s Petrom Bárdym a Arpádom Soltészom občianske združenie Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Je zaregistrované na ministerstve vnútra, konala sa aj ustanovujúca schôdza. Šéfredaktor Aktuality.sk dohodol spoluprácu s medzinárodnou organizáciou OCCRP, ktorá by mala centrum začleniť do svojej investigatívnej siete. „Komunikujeme aj s talianskym investigatívnym združením a Českým centrom pre investigatívnu žurnalistiku,“ dodáva Petková. Cieľom združenia je nadviazať na prácu Jana Kuciaka. Všímať si aj medzinárodný rozmer káuz, keďže organizovaný zločin ide naprieč krajinami.

295

VYŠETROVANIE

Vražda investigatívneho novinára a mladej archeologičky je testom aj pre slovenskú políciu a prokuratúru. Tým viac, že Jano Kuciak písal o prepojení politických špičiek s organizovaným zločinom. Na začiatku verejnosť nemala veľkú dôveru k práci vyšetrovateľov. Pochybnosti vyvolali už prvé kroky polície po tragédii. Ostrú kritiku si vyslúžila aj prítomnosť vtedajšieho šéfa protikorupčnej jednotky Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) Róberta Krajmera na mieste činu vo Veľkej Mači. Jeho manželka mala úzke väzby na nitriansku podnikateľskú skupinu bödörovcov, o ktorej Jano veľa písal. Šéfom polície bol navyše Tibor Gašpar, rodinne previazaný s hlavou skupiny Miroslavom Bödörom.

Polícia čelila kritike aj pre spôsob, akým sa robila obhliadku miesta činu. Telá Jana Kuciaka a Martiny Kušnírovej totiž neskúmal súdny lekár, ale patológ. Policajti prečesávali priľahlý les vo Veľkej Mači až mesiac po vražde, hľadali zbraň a ďalšie dôkazy súvisiace s vraždou. Horúce stopy medzitým vychladli, čo je pri vyšetrovaní závažných zločinov vždy problém. Zdržanlivý postoj verejnosti vyplýval aj z rozpačitých výsledkov polície. Dlhé roky nedokázala objasniť káuzy s politickým, oligarchickým alebo mafiánskym pozadím.

Mimoriadny zásah v Kolárove: V meste na južnom Slovensku zadržali podozrivých z vraždy.

Foto: Polícia SR

296

297

To isté sa týkalo aj prokuratúry, ktorá po vražde na základe Janových článkov zosumarizovala 73 trestných vecí. Viaceré z nich prokurátori na miestnej aj celoštátnej úrovni ignorovali, tlačili pred sebou alebo zametali pod koberec. Samozrejme nie všetci, aj v ich radoch je veľa slušných a poctivých profesionálov. Problém bol vo vedení, ktoré fungovalo v režime „náš človek“. V praxi to znamenalo, že na určitý okruh exponovaných osôb sa nesiahalo, pretože mali kamarátske alebo biznisové kontakty na najvyššie politické kruhy. Exemplárnym príkladom je Marian Kočner, ktorý skončil vo väzbe pre podozrenie z ekonomickej trestnej činnosti až po Janovej vražde. Podobný status si roky užíval aj Ladislav Bašternák. Zmenilo sa to až po silnom mediálnom tlaku a vďaka serióznym ľuďom na polícii i prokuratúre, ktorí nestratili tvár.

Vyšetrovací tím si získaval dôveru postupne. Dôvodom boli aj spomínané chyby pri prvotných úkonoch. Polícii neverila verejnosť ani novinári – obávali sa politických zásahov, ak by kriminalisti narazili na vplyvných ľudí z prostredia Smeru. Mediálne polícii nepomáhali ani zmätočné informácie, ktoré púšťal do éteru jej vtedajší šéf Gašpar. Na začiatku hovoril napríklad o drogovej stope ako o jednom z motívov, čo sa však rýchlo ukázalo ako blud.

Iritujúce boli tiež vystúpenia generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára. Namiesto rozvahy pri informovaní o takej závažnej veci, ako je vražda na objednávku, predvádzal len silácke reči o rozpútaní pekla a podobne. Na tlačovkách sa zároveň posmieval z novinárskych otázok a komentoval výroky politikov.

Vedenie prokuratúry však urobilo aj jednu pozitívnu vec: vypočulo hlasy, ktoré volali po zriadení medzinárodného tímu.

Kľúčovú robotu pri objasňovaní vraždy síce museli odviesť Slováci, no určitá miera spolupráce so zahraničnými expertmi dodala vyšetrovaniu väčšiu váhu. Oceniť treba aj fakt, že na prípad nasadili takmer sto ľudí, čo nie je obvyklé. Tím zostavili zo zhruba dvadsiatky vyšetrovateľov, ktorých doplnili analytici, technici a ďalší odborníci. K celému spisu mali prístup len štyria policajti a dvaja dozorujúci prokurátori, ktorí patria vo svojej brandži

298

k špičke. Cieľom bolo zabrániť úniku informácií, čo síce nemožno úplne vylúčiť. Prijaté opatrenia však mali znížiť potenciálne riziko.

Vyšetrovatelia počas siedmich mesiacov po vražde vypočuli viac ako dvesto svedkov. Na začiatku pracovali s tridsiatimi motívmi, ktoré mohli viesť k poprave mladého páru. Štyri až päť verzií sa týkalo Martiny, postupne ich vylúčili. Policajti napokon dospeli k jednoznačnému záveru: motívom vraždy bola novinárska práca Jana Kuciaka. Keďže písal o mnohých vplyvných ľuďoch a skupinách, trvalo niekoľko týždňov, kým vyšetrovací tím ustálil relevantné verzie. V lete 2018 boli tri, v septembri sa zúžili na dve – jednu domácu a jednu zahraničnú stopu.

Pôvodne sa o niečo pravdepodobnejšia javila zahraničná stopa – najmä v súvislosti s objednávateľom vraždy. Jano pracoval na talianskej mafii, ale zbieral informácie aj o Albáncoch operujúcich na južnom Slovensku. Podľa zdroja z prostredia vyšetrovania sa mal stretnúť s človekom z tejto komunity a pýtať sa na pozadie ich problematického biznisu. Kuciakov kontakt zrejme nebol priamou súčasťou albánskej skupiny. Jej bossovia sa však dozvedeli, že sa o nich zaujíma novinár, dokonalo zorientovaný v otvorených zdrojoch. „Kuciak zistil niečo, čo vo verejných databázach bežne nehľadáte. Väčšina ľudí ani netuší, že čosi také existuje,“ hovorí zdroj blízky vyšetrovaniu. Podľa neho mohli Albánci situáciu vyhodnotiť tak, že zverejnenie citlivých informácií by vážne ohrozilo ich aktivity a pôsobenie na Slovensku. Likvidáciu novinára mohli považovať za jediný spôsob, ako zabrániť publikovaniu toxických zistení. Články o charaktere ich biznisu, zázemí a väzbách vyšli po Janovej smrti – v rámci spolupráce medzinárodného tímu investigatívnych žurnalistov. Viaceré texty neboli podpísané konkrétnymi menami.

Janova investigatívna práca mohla byť problémom aj pre Talianov. Podľa zdroja z prostredia vyšetrovania sa o nej mohli dozvedieť pred publikovaním jeho posledného článku. Novinár si totiž mal pred cestou na východné Slovensko dohodnúť

299

Obvinení v prípade vraždy Jána a Martiny: Miroslav Marček – vodič, Tomáš Szabó – strelec, Zoltán Andruskó – sprostredkovateľ vraždy, Alena Zsuzsová – objednávateľka vraždy.

Foto: TASR

schôdzku s jedným z respondentov. Nie je vylúčené, že Taliani mohli mať echo aj od spriaznených ľudí v štátnej správe, na polícii, prokuratúre či súdoch. Kuciak totiž poslal niekoľko infožiadostí a pýtal sa na konkrétne veci. Taliani zrejme nevedeli detaily, ale mohli mať rámcovú predstavu, akým smerom sa uberá jeho investigatívne pátranie.

Navyše obchodné záujmy Albáncov a Talianov sa v určitej miere prelínali. Navzájom sa poznali, takže Kuciak bol potenciálne ich spoločný nepriateľ. Či a do akej miery komunikovali o možnej hrozbe – v prípade zverejnenia citlivých informácií o ich podnikaní – nie je jasné. Pred dokončením tejto knihy polícia s prokuratúrou nedisponovali dôkazmi, že si spomínané skupiny – samostatne alebo po vzájomnej koordinácii – objednali Janovu vraždu. V opačnom prípade by ich už zadržali, obvinili a posadili do väzby. Nedá sa však vylúčiť, že ďalšie vyšetrovanie prinesie nové dôkazy.

V deň, keď boli objavené telá, vyslovil pozoruhodný výrok Marian Kočner, ktorý sa Kuciakovi vyhrážal. „Ak to má súvis s jeho novinárskou prácou, tak asi by bolo zaujímavé hľadať niečo, čo chcel písať, nie to, čo už napísal. Ak niekto chcel zabrániť uverejneniu nejakých skutočností, ktoré pán Kuciak našiel, tak tam by som skôr hľadal potenciálneho páchateľa,“ povedal pre denník Nový Čas. Chcel odpútať pozornosť od seba, alebo sa preriekol?

Vedel už vtedy viac, alebo len strieľal od pása? Odpovede na tieto otázky neboli do vydania tejto knihy známe.

Isté bolo len jedno: sedem mesiacov od vraždy polícia zatkla štyroch ľudí, ktorí sa mali podieľať na dvojnásobnej vražde. Tomáša Szabóa, Miroslava Marčeka, Zoltána Andruskoá a Alenu Zsuzsovú. Strelca, vodiča, sprostredkovateľa a objednávateľku.

Martina mala byť náhodná obeť, cieľom bol Jano. Cena za objednávku vraždy: sedemdesiattisíc eur. Po medializácii prípadu si mali obvinení pýtať ďalšie peniaze. Zsuzsová mala byť nahnevaná, že Szabó zastrelil aj Martinu. Všetci obvinení sú vo väzbe, ich sťažnosti zamietol Najvyšší súd.

302

Podozrivý Andruskó začal po zadržaní spolupracovať s políciou. A vypovedal, že za objednávkou vraždy stojí Kočner. Zsuzsová tak mohla byť len sprostredkovateľkou, respektíve jedným z článkov reťazca. Aj Kočner mohol mať motív umlčať Kuciaka, podobne ako Taliani či Albánci. Jano odkryl jeho kšefty, o ktorých si Kočner zrejme myslel, že sa na ne nikdy nepríde. A keď aj príde, tak to jeho známi v politike, na polícii či prokuratúre uhrajú do stratena. Po zisteniach investigatívnych novinárov a tlaku verejnej mienky sa okolo kontroverzného podnikateľa z mafiánskych zoznamov začala sťahovať sľučka.

Pohár pretiekol a Kočner strácal pôdu pod nohami. Už si nemohol byť istý vlastnou nedotknuteľnosťou. Zopár poctivých vyšetrovateľov a prokurátorov začalo dôsledne preverovať jeho kauzy a otvárať trestné stíhania. Kočner mohol mať pocit, že za to môže aj Kuciak. O jeho prípadoch často písali aj iní novinári – Zuzana Petková, Xénia Makarová, Monika Tódová alebo Adam Valček. Najviac ho však rozčuľoval Kuciak, lebo zašiel najďalej.

Kočner mu hrozil, že o ňom bude zbierať informácie. Evidentne však nenašiel nič, čím by mohol novinára zdiskreditovať. Je možné, že súbeh týchto okolností – Kuciakova dravosť, zmena klímy v spoločnosti a policajné manévre – mohol viesť k rozhodnutiu odpratať z cesty odvážneho investigatívca.

Otázne je, či Kočner – ak stojí za objednávkou vraždy – konal na vlastnú päsť, alebo spolupracoval s inými skupinami domáceho či zahraničného organizovaného zločinu. Nie je vylúčené, že ich záujmy sa mohli prekrývať, čo bude zrejme predmetom ďalšieho vyšetrovania. Až čas ukáže, do akej miery môžu policajti a prokurátori pracovať autonómne. A či sa dokážu postaviť aj prípadným politickým alebo iným tlakom.

Zostáva veriť, že sa zodpovední neuspokoja s doterajšími výsledkami a nezastavia na pol ceste. Marian Kočner môže byť len špičkou ľadovca.

303

ZÁVER

Pred takmer 50 rokmi, 16. februára 1969, sa v Prahe upálil študent Jan Palach. Hoci jeho spôsob protestu vyvolal rozporuplné reakcie, stal sa symbolom odporu voči komunistickému režimu. Palach nechcel žiť v neslobodnej krajine, ktorú okupujú ruské tanky.

Po jeho smrti prišla normalizácia, ktorá zlomila aj silné charaktery. Proti zlu bojovala len hŕstka odvážlivcov. Mala proti sebe celý štátny aparát aj bezpečnostné zložky. Nerovný zápas trval dvadsať rokov, potom sa to zlomilo.

V januári 1989 vyšli do ulíc tisícky ľudí, aby si pripomenuli pamiatku študenta Jana Palacha. Polícia ich síce rozohnala, ale túžbu po slobode už nedokázala zastaviť. O niekoľko mesiacov sa komunistický režim zrútil ako domček z karát.

Vo februári 2018 bol chladnokrvne popravený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová. Svoj osud si, na rozdiel od Palacha, nevybrali sami. Napriek tomu majú tieto príbehy niečo spoločné. Všetci chceli žiť v lepšej, slušnejšej a spravodlivejšej krajine.

Ján Kuciak patril k hŕstke odvážlivcov, ktorá sa postavila skorumpovaným politikom a ich sponzorom. Aj on mal proti sebe štátny aparát a bezpečnostné zložky. Nečestných policajtov, prokurátorov, sudcov. Nerovný zápas trval desať rokov, no potom sa to zlomilo.

V marci 2018 vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, aby si pripomenuli pamiatku Jána a Martiny. A hoci koalícia špinavých kšeftov pokra-

304

čuje po kozmetických úpravách ďalej, túžbu po lepšej, slušnejšej a spravodlivejšej krajine už nedokáže zastaviť.

Slovensko sa ocitlo na podobnej historickej križovatke ako v roku 1989, keď padol komunizmus. Alebo v roku 1998, keď sa skončila éra mečiarizmu. Znovu ide o základné hodnoty a charakter štátu.

Mnohí mladí ľudia uvažujú, že po skončení štúdií pôjdu hľadať svoje šťastie do zahraničia. A veľa z nich to urobí, lebo nikto schopný nechce žiť v krajine, kde o všetkom rozhodujú peniaze a známosti.

Ján a Martina zostali doma. Na Slovensku, ktoré mali tak radi. A stali sa symbolom odporu proti oligarchickému systému.

Nechceli žiť v krajine, ktorú okupuje mafia a jej prisluhovači v štátnych funkciách. Sme ich veční dlžníci, pokračujme v ich odkaze. Oni by to určite nevzdali.

Keď nás teraz zlomia ako generáciu našich rodičov po smrti Jana Palacha, ďalšia šanca už nemusí prísť. Pravda a slušnosť musia zvíťaziť nad lžou a bezcharakternosťou.

Marek Vagovič

305

POĎAKOVANIE

Ďakujeme rodinám Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka za spoluprácu a podporu pri tvorbe knihy.

Osobitné poďakovanie Vám patrí za cenné spomienky a vzácne fotografie zo súkromných archívov.

Vaša vnútorná sila a výnimočná energia, s ktorou sa vyrovnávate so stratou najbližších, si zaslúži nielen našu úctu.

306

UMLČANÍ PRÍBEH JÁNA KUCIAKA A MARTINY KUŠNÍROVEJ

Autor: Marek Vagovič a kol.

Spoluautori: Peter Bárdy, Jana Čunderlíková, Annamária Dömeová, Miro Grman, Peter Habara, Laura Kellöová, Jana Kubisová, Tomáš Kyseľ, Iva Mrvová, Ján Petrovič, Monika Radošovská, Rudo Sivý, Miroslava Sojková, Veronika Šmiralová Editori: Marek Vagovič, Miroslava Sojková Fotoeditori: David Ištok, Martin Žubor Vydavateľstvo: Ringier Axel Springer SK, a.s.

Jazyková korektorka: Jana Šulková Grafická úprava: Pergamen, Trnava Fotografia na titulnom liste: Archív rodiny Kuciakovcov Tlač: Róbert Jurových – NIKARA ISBN: 978-80-89854-12-7 www.aktuality.sk

309

310Kuciaka: Takto Infografika Jána vyzeral prvý náčrt ku kauze Bašternák.

311

rme z kauzy DPH pomáha tajomná schránka. Využil ju aj Ficov p Daňové podvody veľkého rozsahu kryli aj politické špičky Smer ňáka vyplácala firma, ktorej akcionárom bol aj Bašternák | Šé špar založil firmu. Prenajíma si kanceláriu u syna oligarchu vá kauza Technopol: za a20 prešiel Vrah stálMajetok na mieste činu čakalmiliónov na bezbrannú dvojicu. naľudí oko Taliani tu začali podnikať, poberať čerpať eurofond O ich osude už bolo rozhodnuté.

Spoddotácie, oblečenia vytiahol ťahy s vplyvnými ľuďmi v politike – ažNešlo po oÚrad vlády Slovensk pištoľ s kalibrom deväť milimetrov. bežný typ. | Čo spája Fica, Počiatka a Kaliňákových Luxusné b Bola to zrejme špeciálne upravená plynováprávnikov? pištoľ, ktorte | Podozrivúrá firmu Panama Papers zakladalaleexminister Bor dokáže ajzzabíjať.

Je takmer nevystopovateľná, aj mecenáši Smeru zradná. mali Pri zastreľbe Ficasahody. Štát im prihral môže roztrhnúť, zasekávať alebo miliardy eu covho brata už inak nevyšetrujú.

Polícia sa nedostala neposlúchať. Náboje boli redukované, na hlavnik účtovníctv olo oligarchu Bödöra so vsebou.

U Žigu aJahnátka bol tlmič. súťažili Jano a Martinasami medzitým Galante vyriešili v Ekvádore preliala bankuVolkswagenom.

Penty dva Podarilo milióny ťažkosti s cez nedobytným sa imdolárov | Koč ovládli Technopol vďaka súduk bočným a katastru | Viliam Jasaň má otvoriťaj kufor, takže cesta dverám bola voľzateľné väzby na človeka, ktorý spolupracoval s talianskou maf ná. Napokon sa dostali k motoru, pri ktorom je batéria. banka sa zaručila za Váhostav.

Miliónmi pri Naložili ju do Martininho služobnéhoeur pikapu a povýstavbe dia ája Bašternáka pár s minútach Ficovýmjazdy bratom?

Tajomná schránka zaparkovali pred domom vo Veľkej v Modre | S n á so Smerom postráži poštu zadotakmer miliónov Mači. Len čo sa prezliekli domáceho27 oblečenia, Jano eur |Firma rchovi Výbohovizačal zarába milióny.Odniesol U ministra Glváča riešiť autobatériu. ju do pivnice, kde ju | Komupatrí hamách? Stopy vedú Jurajovi Širokému pripojilknaoligarchovi požičanú nabíjačku.

Martina zatiaľ v kuchyni | Kto pomo a by sa mu darilo?

Aja zaliala ľudia | Čo spája dopila čaj dvezo kávy.Smeru Zaužívaný večerný rituál.Kaliňáka s P dia z IT firmy,Cez ktorá zarába za votrelec, Fica milióny | mal Notáraz Kočner okno všetko sledoval dianie v dome najal Ficov úrad ajdlani.

Smer | Poisťovňa Ekvádore ako na Martina začala četovať v s Janovou sestroupreliala cez dva milióny dolárov Kostlivec Kaliňákovej skriniKovošrot – budúcou|švagrinou Máriouv Kuciakovou, ktorá ešte igarcha Brhel |nedávno Počiatkovi ľudia snúbencami stavajú vza štátne.Pivovar na bývala s mladými prenajatom Obľúbený hotel byte Smeru dostal milióny. V pozadí bol synvplyvnéh v Nitre. döra | Trestné --------stíhanie v Bonaparte: väčšinu bytov predali sv nu BašternákoveCelá firmy v na podozrivých schránkach, ktoré rodinaskončili žila prípravami svadbu Jana a Martiny. k podsvetiu | Aj Elitný vyšetrovateľ DPH: m v ten večer dievčatá na diaľkukauzy rozoberali, aké Podvodymuseli bude krytie | Kočnerovi pomáhajú Unipharmy mať Martina svadobnéaj šaty.súdy.

Márii sa Od naposledy ozvala žiada vyso Kauza DPH: Do okolo podvodov 19:50. je zapletená aj rodina prominentného mu patrí vila na Slavíne? Z pozadia sa vynárajú ľudiablízki K Plavčanove eurofondy tiekli blízko Smeru, SNS, Mostuaj Bonap e zvláštne prevody okolo Kočnera. Súd chce zmazať firmu s dlh ón| Okrem Jasaňa a Troškovej sa okolo Antonina Vadalu dajú vy lšie väzby na politiku a stranu Smer | Kočner sa v daňovej ka lVyšetrovateľ 312 sa tvári, že to nevidí | Kočnerovmu bývalému bi trestanec | Ľudia oligarchu Bödöra si skracovali cestu. Nara por miestnych | Kaliňákov známy podnikal s bašternákovcami. Š átisíce | Ficov priateľ Výboh vlastní cyperskú schránku. S ma miliónov | Bašternákove firmy skončili v podozrivých schránk