skutkami ani slovami. Od toho večera už viem, čo je priateľstvo. Nebáť sa povedať si pravdu do očí, keď je to potrebné, ale nevynechávať ani povzbudivé slová „ty na to máš“. A takéto priateľstvo som začala s Marekom rozvíjať. *** „Ahoj, chystáš sa na výlet?“ Stála som s dobrou náladou pri dverách do Marekovho bytu a dívala som sa na tú hŕbu vecí, ktoré sa kopili za ním. Bola nedeľa a ja som sa rozhodla, že zmysluplne využijem svoj voľný čas a pôjdem sa s ním porozprávať. „Poď ďalej. Alebo vieš čo, počkaj ma, hodím niečo na seba a pôjdeme sa prejsť.“ Vyšli sme na vzduch. Kráčali sme vedľa seba mlčky, nikto nič nepovedal, no mne to neprekážalo. Tešila som sa z krásneho dňa, ale zdalo sa mi, že Marek o niečom premýšľa. „Ešte stále si mi nepovedal, na aký výlet to ideš,“ začala som. Marek sklonil hlavu, potom ju zdvihol, pozrel sa na mňa a pomaly povedal: „Nejdem na výlet. Odchádzam. Moja firma ma preložila. Do konca budúceho týždňa sa musím odsťahovať. V tej prvej chváli som to brala ako fakt. No potom som si uvedomila vážnosť jeho slov. Na jeho odchod som zatiaľ vôbec nepomyslela. Veď ešte len prišiel a už musí odísť? „Myslíš to vážne?“ zašepkala som. „Prečo by som ti klamal?“ No ale veď to hádam nie je tak ďaleko. Budeme si aspoň písať a niekedy sa môžeme aj stretnúť, utešovala som sa. No Marek sa stále tváril smutne. „Ale ja odchádzam do Nemecka. V podstate,“ rozhodil rukami, „ešte ani neviem kam.“ „Marek, ty ma nesmieš teraz opustiť. Vieš koľko je ešte vecí, ktoré nechápem a na ktoré sa ťa chcem ešte opýtať? Kto mi poradí tak ako ty? Zase to bude všetko rovnaké ako predtým. Môj život sa vráti do starých koľají.“ „Neboj sa, Marta, ty to zvládneš. Môj čas sa naplnil. To najdôležitejšie, čo som ti mal povedať, už vieš. Teraz sa musíš postaviť na vlastné nohy. Ja budem na teba myslieť, ale akokoľvek by som tu chcel byť s tebou, nemôžeš sa spoliehať na to, že sa ešte niekedy stretneme. Pamätáš sa, povedal som ti, že dobrí ľudia ešte existujú. Po mne prídu ďalší a ty si na mňa po čase už ani nespomenieš. Neboj sa, budeš mať veľa priateľov, nájdeš si skvelú prácu a budeš sa tešiť zo života.“ „Nie, ja na teba nezabudnem, nikdy.“ Objala som ho silne a zároveň som do toho dala všetok cit, všetko, čo som v tej chvíli cítila. Cítila som, ako mu bije srdce. Chcela som si naposledy vychutnať tú chvíľu. Nie je nič krajšie, ako objatie od človeka, ktorého ľúbiš. „Marta, keby láska nebolela, nebola by pravá... Zbohom... Raz sa stretneme...“ „Ale veď si povedal...,“ nechápala som. On len ukázal prstom na nebo. Pozrela som sa ta a videla som, ako nám ponad hlavy letí kŕdeľ bocianov. Rodí sa nový život, pomyslela som si. No ja som pochopila, čo mal na mysli. Pozrela som sa na Mareka a prikývla som. Dívala som sa za ním, ako mizne v diaľke. Preč z môjho života. Ale nie z môjho srdca... (Koniec)
20