Issuu on Google+


ÚVODNÍK

Z REDAKCIE

Ahoj priatelia!

Verím, že ešte stále máme nielen v  pamäti, ale aj hlboko v srdci akciu leta – Zlet 2007. Sami ste boli svedkami jeho programu, prežili ste jeho atmosféru, alebo ste o  ňom aspoň čítali v  Lúčoch či na internete. Aj keď ešte možno doteraz čerpáte z toho, čo sme spolu ako spoločenstvo mladých prežili, som si istý, že väčšine z vás niečo z neho uniklo. Nie pre vašu nepozornosť alebo nezáujem, ale preto, že to bolo vašim očiam skryté. Dialo sa to totiž v zákulisí, niekde v ústraní. Výsledok tohto snaženia niektorých zainteresovaných máte možnosť práve držať v  ruke. Je to plagát, na ktorom sú odkazy všetkých hostí zletu, alebo tých, ktorí boli do jeho príprav zapojení. Medzi odkazmi môžte nájsť všeličo – priania, pochvaly, uznania, ale aj výzvy. Jeden takýto odkaz som vám tam nechal aj ja. Je to myšlienka sv. Vincenta, ktorého sviatok sme práve v týchto dňoch oslavovali. Znie takto: „Vernosť voči otcovi, milosrdná láska voči ľuďom“ (sv. Vincent de Paul). Sú to slová, ktoré sú aktuálne pre každého z  nás aj po 407 rokoch od Vincentovej smrti. A  práve v  nich môžeme nájsť inšpiráciu pre svoj život. Viera je totiž veľký dar, ktorý sme dostali. Treba sa však o  ňu starať, pestovať ju a  chrániť! Viera nie je darom len pre nás samých, ale má sa rozdávať, má sa prejavovať aj v  láske k  druhým. A  o  láske vieme, že sa môže prejavovať rôzne, aj keď je len jedna. Existuje láska sebecká, ale aj obetavá, láska vypočítavá, ale aj láska nezištná,

Čaute ZMM-áci!

láska spravodlivá, ale aj láska milosrdná. A  práve o  takúto lásku sa máme snažiť, ale aj veľa o ňu prosiť, aby sme ju dokázali tiež prejaviť. A  to práve vtedy, keď to možno nikto z  našich blízkych nevidí, keď sa nám za to nedostane ani uznania, ani odmeny. Mesiac máj je mesiac lásky, aspoň tak je nám predstavovaný. Často si ale lásku vysvetľujeme po svojom, predstavujeme si ju telesne, len ako niečo príjemné a  krásne. Netúžite ale po niečom viac? Nechcete prežiť ešte hlbšiu skúsenosť lásky? A prečo vlastne lásku obmedzovať len na nejaký mesiac v  roku (aj keď krásny), alebo len na nejakého človeka (aj keď toho najlepšieho pod slnkom)? A  prečo ju nerozšíriť na všetkých a  vždy? Nereálne? Očami viery nie. A  k  tomu nás chcel vyzvať aj sv. Vincent. Prajem všetkým nám, aby sme to dokázali. Dokedy? Najlepšie po celý život. Ak sa vám to zdá príliš dlho, tak sa v tom cvičte aspoň do nášho ďalšieho veľkého spoločného stretnutia, ktorým bude Zlet 2009. P. Tomáš

- časopis pre spoločenstvá Združenia mariánskej mládeže • Vydáva Združenie mariánskej mládeže, Oravská 10, 949 01 Nitra • Internet: www.zmm.sk • Kontaktná adresa: Monika Zbínová, Slatinská 29/10, 018 61 Beluša • Telefón: 0911 220 313 • E-mail: luce@zmm.sk • Šéfredaktor: Monika Zbínová (Monulka) • Redakčná rada: Peter Katrík (Orlando), Mária Mazúrová (Maruška), Mária Cibičková (Fiona) • Distribúcia a predplatné: Erika Koyšová, Štúrova 9/9, 018 61 Beluša • Telefón: 0903 464 240 • Tlač: Michal Súkenník, Sereď • Registrované na MK SR, registračné číslo 3164/2004 • ISSN 1336 - 7013 • Vyšlo s podporou MŠ SR • IMPRIMATUR: P. ThDr. Stanislav Zontak, CM, PhD. provinciálny predstavený Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti, Bratislava 21. septembra 2007 Č.: 99/2007 • Redakcia si vyhradzuje právo na úpravu zaslaných textov. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Uzávierka čísla 6 bude 15. novembra.

2 ? Lúče 4-5/2007

Práve držíte v  rukách špeciálne vydanie časopisu Lúče, časopisu, ktorý sa dostáva čoraz viac do povedomia nielen vám, členom, ale aj ďalším sympatizantom ZMM. Je špeciálne tým, že je hrubšie ako zvyčajne – lebo vychádza tentokrát ako dvojčíslo. Je tomu tak preto, lebo toto leto sa konala akcia, ktorej bol snáď každý z  nás (aspoň duchom) účastný, a preto si zaslúži aj viac našej pozornosti – ZLET 2007. Ako prílohu ste si našli malý darček od redakcie – plagát (viac o ňom píše páter Tomáš vo svojom úvodníku). Rozhodli sme sa ho pripojiť k tomuto číslu, aby ste si pri pohľade naň spomenuli nielen na tie perfektné zážitky, ktoré určite všetci zo Zletu máme, ale aj na jeho duchovné posolstvo, vyjadrené aj vo forme odkazov tých, ktorým na vás tak záleží. Spomeniem však ešte jednu novinku, ktorú ste si vy sami pravdepodobne nevšimli. Tou je cirkevné schválenie, ktoré sa nachádza naľavo v tiráži. Je to taký „ventilček kvality“ :) – znak toho, že sa v Lúčoch nachádza iba to, čo sa zhoduje s učením Cirkvi. Na záver vám chcem popriať veľa Božích milostí do už začatého školského (a už aj akademického) roku. Sama cítim, že častokrát je tlak školských či iných (domácich, pracovných) poviností veľký. No keďže sme deťmi Panny Márie, nie sme na to všetko sami. Ona nás chráni a pomáha nám, nezabúdajte na to. A... „strážte“ si svojich najbližších – väčšinou sú to práve oni, prostredníctvom ktorých sa nám dostáva pomoc zhora... „Ľudia sa radi nazývajú priateľmi, no iba blázon im verí. Nič nie je bežnejšie ako toto slovo a nič vzácnejšie než to, čo predstavuje.“ (Jean de La Fontaine)

OBSAH úvodník..........................................2 z redakcie.......................................3 ľudia ako my...............................4-7 spiritualita................................8-13 stretkovanie............................14-18 na koberček............................19-23

kuk za zletom..........................24-31 čo bolo?..................................32-46 zo sveta...................................38-41 bolestný ruženec....................47-48 slávnostný ruženec.................49-50 info..............................................51 Lúče 4-5/2007 ? 3


ĽUDIA AKO MY Vznešený rod Fieschiovcov sa na začiatku

Už počas dospievania prejavovala mimoriadnu zbožnosť, dojímalo ju najmä utrpenie Pána Ježiša, a  preto konala skutky kajúcnosti, odopierala si pohodlie a  blahobyt. Ako trinásťročná požiadala cez svojho spovedníka o  prijatie do kláštora lateránskych kanoničiek pri kostole S. Mária delle Grázie, v  ktorom už žila jej sestra Limbania. Ale jej túžbe vtedy nemohli vyhovieť, keďže nemala potrebný vek.

Svätá Katarína Janovská

15. storočia mohol pýšiť tým, že dal Cirkvi dvoch pápežov: Inocenta IV. a  Hadriána V. Najžiarivejším drahokamom rodiny je však veľká mystička Katarína, narodená v  r. 1447 v  Janove. Jej otec Jakub bol kedysi neapolským miestokráľom a  matka Františka di Negro bola tiež zo vznešeneho rodu. Katarína dostala patričnú nábožensku i  humanitnú výchovu.

Keď mala šestnásť rokov, donútili ju vydať sa za šľachtica Guliana Adorna: obetovali ju azda, aby zmierili rod Fieschiovcov s  mocným rodom jej manžela, s  ktorým boli kedysi viac ráz v  spore. Toto spojenie však nebolo šťastné, pretože manžel bol samopašný a márnotratný a s Katarínou zaobchádzal veľmi surovo. Nevidel alebo nechcel vidieť jej vzácnu krásu a  očarujúceho ducha: myslel na ňu iba vtedy, ked ju chcel trápiť. Katarína prežila prvých päť rokov manželstva v  hlbokej bolesti. Schudla natoľko, že sa jej príbuzní zhrozili. Priateľky a  príbuzni jej radili, aby si svoje utrpenie nebrala tak veľmi k srdcu, ale aby hľadala náhradu a útechu v  svetských radovánkach. Katarína, otupená nešťastím, poslúchla. Prestala

4 ? Lúče 4-5/2007

sa modliť, prestala príjmať sviatosti, zúčastňovala sa na hlučných zábavách a  radovánkach. Sama neskoršie o  sebe napísala, že z  tohto tvrdého života sa natoľko vrhla do víru svetských rozkoší, že v krátkom čase mala na pleciach toľko hriechov a toľko nevďačnosti, že nevidela nijaký prostriedok, nijaké východisko na záchranu z  úpadku. Zašlo to až tak ďaleko, že sa nielen tešila z hriechu, ale sa ním aj chválila. Všetko jej zaľúbenie a láska, všetka jej príchylnosť a radosť smerovali iba k  pozemským veciam a  duchovné veci jej vtedy boli veľmi trpkým pokrmom. Tieto riadky by prezrádzali, že viedla požívačný a  hriešny život, ale mnohí kritici su tej mienky, že jej vlastný opis svojho vtedajšieho spôsobu života bol ovocím neskorších rozjímaní, keď považovala za najošklivejší čin už aj všedný hriech. Isté je, že Katarína vo vysokej šľachtickej spoločnosti mohla vyniknúť a  žiariť jedinečnou krásou, vzdelaním a príjemnou konverzáciou. Predsa však po  piatich rokoch svetského života nenašla pokoj a  vyrovnanosť a  ešte aj po desiatich rokoch manželstva zostával v  jej duši pocit prázdnoty a  trpkosti. Zázračný zásah spôsobil radikálnu zmenu jej zmýšľania a  spôsobu života. V  marci 1473 zašla do kláštora S. Maria delle Grázie zveriť sa svojej sestre Limbanii so svojím trápením a  problémami. Tá jej poradila, aby sa vyspovedala u  ich kláštorného spovedníka. Prijala túto radu bez veľkého nadšenia a bez osobitnej prípravy šla na svätú spoveď. Len čo si však v spovednici kľakla, jej dušu osvietil lúč Božej lásky, ktorý jej umožnil jasne vidieť svoju duševnú biedu a  hriechy. A  zasiahol ju tak hlboko, že už ani nemohla pokračovať v  spovedi. Vtedy sa rozhodla úplne

zmeniť svoj život. ,,Ó, láska, už viac žiaden hriech! Keby bolo treba, som ochotná verejne sa vyznať zo svojich hriechov!“ Tak sa začal obdivuhodný duchovný rast, vzostup Kataríny, ktorej dušu ďalšie štyri roky sužovali myšlienky na spáchané hriechy. Bolo to obdobie ,,očistného života“, ktorého prvky ľahko nájdeme v jej spise Traktát o očistci. Veľmi chcela odpykať viny minulosti podrobením sa najprísnejšim kajúcim skutkom. Nosila kajúcne rúcho pod vrchným odevom, nejedávala mäso ani chutnejšie jedlá a  najmä v  adventnom a  pôstnom čase sa postievala veľmi prísne. Spávala na slamníku, na ktorý si stlala tŕnie, modlievala sa dlho do noci. Pán ju však odmenil mimoriadnou nebeskou potechou. Táto potecha pochádzala najmä z každodenného svätého príjmania, ktoré vtedy ešte nebolo velmi zauživané. Ba Eucharistia bola pre ňu častokrát jediným pokrmom, pretože v  advente a  pôste dvadsaťtri rokov neprijala nijaký iný pokrm, než trochu vody so soľou. Keď ju z poslušnosti donútili prijať iné pokrmy, neudržala ich v  sebe. Napriek týmto dlhotrvajúcim pôstom prejavovala stále väčšiu vitalitu. Zo stavu ,,očistného života“ prešla do stavu ,,života posväcujúceho“ a zjednocujúceho“. Toto obdobie trvalo od r. 1477 do r. 1499 a  bolo charakterizované nebeskými videniami, ktoré boli jediným duchovným vedením jej duše. Až po roku 1499 sa zverila duchovnému vedeniu Cattanea Marabotta. Mala od Boha

milosť mnohonásobných mystických zjavov, takže zľahostajnela voči veciam vonkajšieho sveta. Veľmi často upadala do extázy: celé hodiny bola akoby mŕtva a  vtedy prežívala dôverné tajomné radosti i  slasti. Srdce jej často bilo tak silno, že si musela stískať hruď rukami. Jej mystiku charakterizovali aj iné mimoriadne javy: vnútorný hlas k  Pánu Ježišovi sa navonok prejavil natoľko, až jej telo vyžarovalo páľavu a vyzeralo ako zapálené skutočným ohňom. Čítanie jej Rozhovorov môže poskytnúť predstavu o  týchto mystických milostiach, o  ktorých sama vyznala, že ich nevie vyjadriť ľudskými slovami. Ale spolu s  týmito milosťami dostala aj nevýslovné utrpenia, ktoré ochotne prijímala z  lásky k  Bohu. Život Kataríny nespočíval iba v  rozjímaní, ale rozvíjal sa aj navonok v charitatívnej činnosti. Jej manžel Guliano Adorna sa polepšil a  vstúpil do tretieho rádu sv. Františka. Pomáhal jej pri ošetrovaní chorých, presťahoval sa s ňou do nemocnice Pamatone, kde potom aj zomrel. V  nemocnici sa nevyhýbala ani najpodradnejším a  odpor vzbudzujúcim službám: chorým čistila šaty, bielizeň i  lôžka. Najmä v  čase moru, ktorý ku koncu 15. storočia viac ráz sužoval Janov, ošetrovala chorých nielen v  nemocnici, ale vyhľadávala ich aj v domoch. V r. 1493 sama ochorela na mor, ale premohla chorobu, hoci sa z  nej dostávala veľmi pomaly. So zúfajúcimi a  netrpezlivymi chorými vedela zaobchádzať veľmi jemne a  taktne. Starala sa aj o chudobných:

Lúče 4-5/2007 ? 5


6 ? Lúče 4-5/2007

Svätý Roman sa narodil okolo r. 390 vo

Fanche Comté vo Francúzsku chudobným rodičom. Už od útlej mladosti túžil po osamelom živote. Kedže vtedy ešte neboli v jeho okolí nijaké kláštory, vybral sa k  opátovi Sabínovi do Lyonu, aby sa od neho naučil pravidlá pustovníckeho života. Dostatočne poučený opustil klaštor a  hľadal osamelé miesto. Našiel ho v Jurských horách. Tam si pod ozrutnou jedľou urobil z  prútia chyžku a  usadil sa v nej. A ako kedysi sv. Pavol pustovník pod palmou, tak trávil Roman život pod jedľou v  modlitbe a  rozjímaní. Vzal si so sebou dve knihy: Život otcov na púšti a Poučenie pre pustovníkov od opáta Kassiana. Z týcto kníh si čítaval a  rozjímal pritom o  živote a  umučení Ježiša Krista alebo spieval žalmy. Každý deň niekoľko hodín obrábal pôdu okolo svojho príbytku. Spával veľmi malo, telo si krotil prísnym pôstom. Roman mal brata Lupicína, ktorý keď ovdovel, prišiel k  nemu a zostal pri ňom v pustovni. Roman bol tichej a  miernej povahy, jeho brat zasa prísny a  nevľúdny, ale predsa sa dobre znášali. Obidvaja sa modlili a  pracovali vo svornosti a  láske. Tento svätý život dvoch bratov bol pokušiteľovi tŕňom v  oku, preto ich rozličným spôsobom sužoval, takže sa napokon rozhodli hľadať stratený pokoj inde. Ked sa teda odsťahovali zo svojej pustovne, hľadajúc nové miesto pokoja, prišli do malej dedinky a  prenocovali u  istej chudobnej vdovy. Keď jej rozpovedali, prečo opustili pustovňu, pokarhala ich a  povzbudila k väčšej trpezlivosti. Zahanbení touto ženou vrátili sa do pustovne a  nedali sa viac mýliť vo svojej horlivosti. Tento krok dvoch bratov bol prameňom milosti a  požehnania pre mnohých. Prví ich tam navštívili dvaja klerici. Chceli sa tam zdržať iba krátko, ale nábožný život

Svätý Roman

navštevovala ich po domoch, prinášala im pomoc a podporu, upratala im v dome, nech tam bola hocijaká špina. Je preto pochopiteľné, že podľa jej príkladu začali v  tom čase prekvitať v  Janove dobročinné diela: okrem Spoločnosti Božej lásky (ktorá sa potom rozšírila do viacerých talianskych miest), pod jej vplyvom začala účinkovať aj Nemocnica pre nevyliečiteľných. V r. 1499 prestala s  prísnymi pôstmi, pretože jej telesný stav si to vyžadoval, ale od toho roku boli mystické úkazy ešte častejšie a  zvláštnejšie a  jej tela sa zmocňovali zvláštne a  bolestivé choroby, čo trvalo až deväť rokov. Lekári tých čias ich nevedeli rozpoznať a kvalifikovali ich ako nadprirodzené. Môže sa predpokladať, že rakovina žalúdka a napätie, ktorému ju vystavovali časté extázy, ešte zhoršovali jej zdravotný stav. Deväť rokov trpela týmito bolesťami, až nahlas nariekala. Ale aj bolestiach hovorila o láske k Bohu s  takým zápalom, že tí, čo ju počuli, sa čudovali: nazývali ju ,,anjelom v ľudskom tele“. Zomrela strávená láskou k  Bohu 15. septembra 1510. Pochovali ju v  kostole Nanebovzatia. V  r. 1512 pri úprave hrobky našli jej telo neporušené, aké je napokon aj dnes a  pri hrobe ju začali verejne uctievať. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. r. 1657 a  slávnostne ju svätorečil po riadnom procese Klement XII. r. 1737. V  r. 1684 Janovská republika vyhlásila Katarínu za patrónku mesta, neskôr bola vyhlásená aj za spolupatrónku talianských nemocníc. Podľa učenia sv. Kataríny sa má duchovný život začať zničením sebalásky, pýchy a  ctižiadostivosti. Na to je potrebné umŕtvovanie a  pokánie ako prvý krok k  úplnému zrieknutiu sa vlastnej vôle, treba sa poslušnosťou podriadiť predstaveným a  duchovnému vodcovi. Takto sa duša pripraví ako úplný dar Bohu, aby pocítila čistú lásku.

bratov a svätý pokoj, ktorý ich ovieval ako nebeský vánok ich povzbudil, aby ostali nastálo. Zvesť o  pustovníkoch, slúžiacich Bohu v  jednoduchosti srdca a  v  duchu vzájomnej lásky, sa šírila po celom okolí. Prichádzali k  ním i  ďalší ľudia, jedni, aby nasýtili svoju zvedavosť, druhí hľadali potešenie a poučenie, tretí, aby na ich príhovor dosiahli uzdravenie. Mnohí z  nich si želali žiť pustovníckym životom pod Romanovým vedením. Preto vyrúbali okolo chyže horu, obrobili zem a  vystavali veľký kláštor. To bol začiatok kláštora a condatskeho opátstva, neskoršie pomenovaného kláštor St. Claude, pretože Klaudius, besanconský biskup, žijúci v  tomto kláštore medzičasom  zomrel. Roman sa v ňom teda stal opátom. Neúrodné vrchy, ktoré dolinu zo všetkých strán obklopovali, nútili Romana založiť podobný kláštor na druhej strane Jurského pohoria, v Lauconne, ktorý potom spravoval Lupicín. Roman dal svojím učeníkom oveľa miernejšie pravidlá, než boli pravidlá mníchov na východe. Dovolil im totiž jesť dva razy cez deň, ale mäso a víno nesmeli požívať. Z kláštora mohli vystúpiť kedykoľvek sa im páčilo. Roman a Lupicin viedli kláštory spoločne, no kedže neboli rovnakej povahy, došlo v  kláštoroch aj k  nezhodám. Roman bol na seba prísny, na iných láskavý a  zhovievavý. Lupicín, ostrejšej povahy, bol prísny na seba i  na druhých. Pre Romanovu zhovievavosť rehoľný poriadok v jeho kláštore trochu upadol. Niektorí mnísi vyčítali Romanovi prílišnú miernosť a  žiadali, aby nehodných členov z  kláštora prepustil. Roman

však odpovedal: „Bratia! Nikto z  nás nepreskúma ľudské srdce; mnohí začali rehoľný život horlivo a  potom sa stali vlažnými a ľahostajnými. Iní začali rehoľný život ľahostajne a dosiahli vysoký stupeň mravnej dokonalosti.“ Napriek tomu ešte boli niektorí členovia nespokojní. Žiadali Romana, aby dával mníchom lepšie jedlo ako dosiaľ. Roman sa sťažoval Lupicinovi. Lupicín prišiel na neaký čas do bratovho kláštora, upevnil prísnejší poriadok, žiadajúc pre seba i  pre nich iba jednoduchšie jedlá. Nespokojní odišli z kláštora, a to mierneho Romana veľmi zarmútilo. V  r. 444 prišiel na cirkevný snem do Besenconu sv. Hilár, biskup z  Aries a  dal si zavolať opáta Romana. Presvečil sa o  jeho čnosti a  zásluhách a  vysvätil ho za kňaza. V  tejto novej hodnosti sa Roman nijako nezmenil, bol tichý a prívetivý ako predtým, od svojich bratov sa ničím nelíšil, pracoval s  nimi pri dome a  na poli. Láska k  Bohu a  k  blížnym obidvoch bratov povzbudila k tomu, aby založili aj ženský kláštor v  Beaume. V  tom kláštore sa zachovávala prísna klauzúra. Bol nazvaný St. Romain de Roche. Po toľkých prácach Roman cítil, že sa blíži koniec jeho života a  odobral sa k  sestre do jej kláštora. Zavolal k  sebe brata, zveril mu všetku starostlivosť o  tri kláštory, odporúčal všetkých rehoľníkov pod ochranu Všemohúceho a  zomrel 28. februára okolo r. 463. Jeho pozostatky sú v  st. Romain de Roce vo Francúzsku. Pri jeho hrobe sa udialo mnoho zázrakov.

spracovala Vladka

Lúče 4-5/2007 ? 7


SPIRITUALITA

RUČNÁ PRÁCA

Drahí mladí priatelia! Verím, že vaše prázdniny neboli „prázdnymi dňami“, ale že ste Panne Márii priniesli kyticu plnú dobrých skutkov vykonaných s láskou a popritom ste pookriali na tele i na duchu, lebo aj oddych je potrebný a milý Pánovi, aby sme mu potom mohli slúžiť s ešte väčším elánom a radosťou. Keďže je tu mesiac, v ktorom sme viac ako inokedy pozvaní k  modlitbe posvätného ruženca – mesiac október, povedali by sme si niečo o  tejto mariánskej modlitbe, lebo aj my sme sa zaviazali denne pomodliť aspoň jeden desiatok. NIEČO Z HISTÓRIE Historický pôvod ruženca spadá do stredoveku, do čias, keď žalmy predstavovali hlavný východiskový bod modlitby. Avšak biblické žalmy boli súčasne v tom čase neprekonateľnou prekážkou pre všetkých, ktorí nevedeli čítať, a bola ich väčšina. Hľadal sa teda vhodný žaltár primeraný týmto ľuďom. Našiel sa v mariánskej modlitbe, ku ktorej sa pridávali tajomstvá zo života Ježiša Krista zoradené jedno za druhým ako zrnká retiazky. Tí, čo sa kedysi ruženec modlievali, obvykle celý deň tvrdo pracovali a po práci neboli schopní konať veľké intelektuálne modlitbové úkony. Potrebovali modlitbu, ktorá by im vrátila pokoj, aj ich trochu rozptýlila, zbavila ich starostí a poskytla útechu a posilu. Modlitba ruženca sa tak stala populárnou pre každého, ako pre vzdelancov, tak aj pre jednoduchých ľudí. RUŽENEC – KOLÍSKA PRE DUŠU Pápež Benedikt XVI., ešte ako známy teológ a kardinál Ratzinger, napísal vo svojej knihe o svojom osobnom vzťahu k modlitbe ruženca, kde poukazuje na to, ako je táto „ľudová zbožná úcta“ základným prameňom pre dušu, ktorá z neho čerpá vnútorný pokoj a tichosť. Modlitba ruženca je meditačná niť. Jej rytmické opakovanie ukolíše dušu, prenáša na ňu pokoj, kým sústredenie sa na slová, najmä na Máriinu postavu a na obrazy Krista, ktoré sa postupne otvárajú pred našimi očami, zbavujú dušu starostí a umožňujú jej pozdvihnúť pohľad k Bohu. Ruženec nám v skutočnosti vracia tú pôvodnú múdrosť, ktorá dobre vie, že opakovanie je dôležitý komponent modlitby a meditácie. Tento rovnaký rytmus nás ukolíše a upokojí. Nie je dôležité, aby sme sa sústreďovali na každé slovo, ale aby sme nechali pôsobiť pokoj, ktorý jednotvárny rytmus prináša. Nejde tu iba o prázdne slová, pretože prinášajú našim očiam a našej duši veľké obrazy a videnia, predovšetkým postavu Márie a cez ňu aj postavu Krista.

8 ? Lúče 4-5/2007

Pri príležitosti 100. výročia smrti sv. Bernadety Soubirousovej zvýraznili jednu stranu z knihy o Bernadete od románopisca Franza Werfela: „Modliť sa ruženec je určitý druh nebeskej ručnej práce; neviditeľné šitie alebo pletenie či vyšívanie, horlivo konané pomocou päťdesiatich Zdravasov, korunou perál. Kto roky a roky recituje každý deň túto modlitbu, utvorí si nádhernú látku, tkanivo, ktorým raz Božie milosrdenstvo bude môcť zakryť veľkú časť jeho hriechov. Aj keď často myšlienky zblúdia a vzdialia sa od nábožných formúl, i keď recitujúc Zdravasy si povzdychneme nad drahotou vajíčok alebo si na minútku podriememe, nie je to veľké nešťastie, pretože prežívame a nadobúdame určitý druh istoty, akú sme nikdy nezakúsili.“ Otázka: Čo keď sa každý deň modlím ruženec, ale neviem, či sa modlím ústami alebo srdcom, lebo moja modlitba je často suchá a prázdna? P. Gasparino hovorí: Musíš v sebe vykonať zásadný obrat modlitby, lebo keď sa budeš skutočne modliť, ako to chce Mária, tak sa tvoj život zmení. Ruženec, ak si s ním nedáš námahu, je typicky odriekanou modlitbou. Čo máš teda robiť? Pavol VI. v encyklike Marialis Cultus (č. 47) povedal: „Ak modlitba nie je kontemplatívna, je to iba mŕtvola bez duše.“ Prijmi teda takýto návrh: Keď sa budeš modliť ruženec, zastav sa pri tajomstve a skúmaj, či tu nie je niečo konkrétne, čo by si mohol urobiť. Spýtaj sa Márie: „Čo mám urobiť s týmto tajomstvom?“ a ona ti to určite objasní. Prečítaj si napríklad príslušnú stať z Evanjelia, lebo jednoduché odriekanie tajomstva ti toho málo napovie. Ak si však otvoríš príslušnú stránku Evanjelia, ktorá hovorí o tomto tajomstve, je to celkom iné. Nechaj si trochu viac času na meditáciu. Potom sa zastav na niektorom slove Zdravasu. Stačí jedno slovo. Keď napríklad hovoríš: „pros za nás hriešnych, teraz...“ zastav sa na slove „teraz“ a pochopíš, že možno máš niekomu odpustiť, možno sa máš zosúladiť s Božou vôľou, možno musíš niečo v sebe zmeniť. Zastav sa teda na jednom slove a uvidíš, ako ti ruženec pomôže ku skutočnému obráteniu. Namiesto odriekania viacerých ružencov, pomodli sa jeden, ale tak, ako to žiada Mária, a snaž sa s ňou komunikovať. Môže sa stať, že sa ti v polovici ruženca ešte nepodarí nadviazať komunikáciu a tvoje myšlienky sú ďaleko. Prebuď sa a povedz: „Nie, chcem komunikovať s Máriou!“ Zastav sa teda radšej na jednotlivých slovách, lebo to je naozajstný ruženec. ŠÍRENIE RUŽENCA Zaslúžili sa o to žobravé rády, najmä dominikáni, ktorí boli poslaní kázať a slúžiť ľuďom slovom na obrátenie ich sŕdc. Žiadaným ovocím ich práce boli pokánie a modlitba. Potrebovali jednoduchú modlitbu, vhodnú na opakovanie, aby sa ju mohli modliť všetci, kedykoľvek a kdekoľvek, modlitbu vhodnú pre každú kultúru, ktorá človeka zaujme, otvorí mu jazyk a pomôže mu rozjímať. Ruženec sa čoskoro stal modlitbou všetkých - vladárov, žobrákov, učencov aj nevzdelaných. Rozšíril sa najmä v časoch

Lúče 4-5/2007 ? 9


strachu pred smrťou pri more, hlade a vojnách. Všetci pápeži od Pia V. po Pavla VI. žiadali túto modlitbu, najmä v ťažkých časoch, keď dejiny pochovali každú nádej na lepší život. TELO, KTORÉ SA MODLÍ – DUŠA, KTORÁ SA MODLÍ Ružencom je vlastne osoba - telo, ktoré sa modlí, či na kolenách alebo posediačky, v zamestnaní alebo v domácnosti, na ceste, pri šoférovaní alebo pri ceste električkou. Sú to slová vyslovované a opakované spamäti, znovu vyslovované, odvíjajúce sa aj napriek rozptýleniam keď ideme mestom a vyhýbame sa autám, alebo keď s námahou obrábame polia, alebo keď obdivujeme prírodu alebo na dovolenke keď stúpame do kopca a Zdravas´ Mária nám ukazuje smer, alebo pri mori, keď Zdravas´ Mária znie v súzvuku s prívalom vody... Niekedy je náš ruženec plný roztržitých myšlienok, potom je zase hlbokým sústredením, niekedy sme iba okúzlení rytmom Zdravas´u až do úžasu a radosti. V dnešnej civilizácii je ruženec utišujúcim prostriedkom, znovu rodí pokoj. Duša zaklieštená v tele sa pomaly-pomaličky otvára a uvoľňuje. Prichádza pokoj a duša sa z toho teší. Teší sa, že v myšlienkach, aj keď roztržitých, dozrievajú plány, riešia sa problémy a dlho hľadaná pravda sa otvára vo svojej nádhere. Modlitba ruženca pomáha skutočne a v plnosti otvoriť sa Bohu, ponúknuť mu svoj čas, aby ho Boh naplnil. Keď sa duša vyprázdni, môže prijímať, žiť a tešiť sa z jeho prítomnosti. Taký je postup ružencov, dňami, mesiacmi a rokmi ich pravidelným opakovaním nás pomaly unášajú, aby sme sa ako pozorovatelia - účastníci stotožnili s tajomstvami spásy. Ruženec je modlitba, ktorá vytvorila a sformovala generácie veriacich. Je modlitbou za živých aj mŕtvych. Je modlitbou núdznych, ktorí do nej s dôverou vkladajú všetky súženia, prítomné i budúce, je modlitbou bohatých a vzdelaných, laikov, biskupov a kňazov, je odporúčaná pápežmi aspoň pol tisícročia a modlí sa v celom katolíckom svete. Možno, že ste sa z tohto článku nedozvedeli žiadne nové veci, lebo o ruženci sa veľa hovorí i píše, ale verím, že vám tieto riadky napomôžu k túžbe lepšie a sústredenejšie sa modliť túto krásnu modlitbu, ktorá je tak milá Nebeskej Matke a zvlášť vás chcem povzbudiť k účasti na ružencových pobožnostiach, ktoré budú v októbri prebiehať vo vašich kostoloch, aby ste aj takto vydávali svedectvo, že patríte Márii.

„Mária sĺz, no sĺz, čo sťa rieky majú zvlažovať vyprahnuté srdcia. Mária vernej pamäti, rozpomeň sa na mňa, keď budem mať vstúpiť so zablatenými nohami do večného života!“ (Michel Quoist)

10 ? Lúče 4-5/2007

Milí mladí priatelia! V  nasledujúcich riadkoch budeme pokračovať v  rozoberaní záväzkov, ktoré sme na seba prebrali, keď sme sa stali členmi ZMM. Zostáva nám posledný, a  to spoznávať a  nasledovať čnosti Panny Márie. Preto by sme sa dnes viac zamysleli nad čnosťou POKORY, ktorá je dnes taká nepopulárna, ale v ktorej tak veľmi vynikala naša Nebeská Matka a pozýva aj nás k jej osvojeniu. A naviac, bez pokory nemožno dosiahnuť ani ostatné čnosti. Ale o tom sa už dozviete viac v nasledujúcich riadkoch. ČO JE VLASTNE POKORA? Prečo je táto čnosť taká dôležitá? A  vlastne: čo je to pokora? Sú ľudia, a  nie je ich málo, ktorí sú presvedčení, že pokora je slabosť, ba že je známkou, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje, a že sa nenašiel. Pravdou je však opak. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj je. Neznepokojujú ho také veci ako je povesť, vlastné záujmy alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaží sa za každú cenu pripomínať, že to bol o­n, kto toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka (ak si na nich zakladá) budú stáť množstvo času a energie, pokorný človek nemusí nič chrániť a  brániť. Necíti sa povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú, vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje, bol pravdivý. No tu prichádzame k  bodu dva: pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo už dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a odvracať sa od nedobrých vlastností, ktoré má. Je si vedomý svojho povolania „kráčať za slnkom“. Dôstojnosť a veľkosť človeka je v tom, že hoci je ničím, predsa je povolaný k veľkým veciam. Povolaním človeka je stávať sa! Lenže to sa dá robiť iba vtedy, keď žije v  pravde. Človek, ktorý žije v  pýche, nebude nikdy schopný skutočného obrátenia srdca a opravdivého rastu. ČLOVEK POKORY Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Nezaujíma ho obchodovanie s nerealitami. Berie ľudí takých, akými sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť.

Lúče 4-5/2007 ? 11


Známy mystik a  trapistický mních Thomas Merton raz povedal: „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a  dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora do života človeka prináša. V teologickej rovine sv. Augustín trvá na tom, že pokora je prvou, druhou a treťou najdôležitejšou vecou v náboženstve. Podľa neho pokora je základom všetkých ostatných čností. A  preto v  duši, v  ktorej by chýbala pokora, nemôže byť žiadna iná čnosť. Môže tam byť iba zdanie čnosti. Je dôležité vedieť - a  na tom nástojili aj dávni duchovní autori - že jednou z taktík diabla je obliekať sa do zdania čnosti. Istá legenda hovorí, že keď sa dávny púštny otec sv. Makárius vrátil raz do svojej cely, stretol sa tam s diablom. Diabol sa ho snažil kosákom preťať napoly. Nepodarilo sa mu to, a  to aj napriek opakovaným pokusom. Totiž vždy, keď sa k  svätcovi priblížil, stratil silu. Nato plný hnevu hovorí: „Ide z  teba násilie. Vždy keď sa ti snažím ublížiť, nemôžem. Robím všetko, čo robíš ty, ba robím ešte viac. Ty sa občas postíš, ja nejem nikdy. Málo spíš. Ja nikdy nezažmúrim svoje oči. Si čistý. Ja tiež. Prevyšuješ ma iba v  jednej veci.“ „V ktorej?“ pýta sa ho Makárius. „V tvojej veľkej pokore,“ odpovedá diabol. A hneď na to zmizol. Je náboženskou a  biblickou pravdou, že diabol = pýcha. Ak by diabol stratil pýchu, už by nebol diablom. Pokorný diabol je nezmyslom. Vlastne zakladajúcim princípom diabolstva bola pýcha: anjel Lucifer chcel byť ako Boh a prehlásil, že Bohu nebude slúžiť. A tak sa stal anjel diablom. SPOĽAHNÚŤ SA NA BOHA Kanadský umelec Michael O’Brien zasvätil jeden celý rok práci na tvorbe ilustrácií na 15 tajomstiev ruženca. Keď mal ilustrovať tajomstvo „Nanebovzatie Panny Márie“, cítil vo svojom vnútri prázdno. Nevedel si nič predstaviť, ako konkrétne by mal toto tajomstvo ilustrovať. Bol tak zúfalý, že mu napadla myšlienka, že toto tajomstvo zo svojej série úplne vynechá, čo by bol samozrejme paradox. No práve v  tom čase čítal niečo od sv. Tomáša Akvinského. Ten písal, ako Boh zoslal svojho anjela, aby pomáhal ľuďom konať skutky, ktoré by slúžili na oslavu Boha. O’Brien sa cítil týmto textom inšpirovaný. Začal sa k Bohu modliť, aby mu poslal anjela, ktorý by mu pomohol vytvoril ilustráciu. A vtom sa to stalo. Náhle spoznal, bez akejkoľvek doprovodnej emócie, aké farby, tvary, postavy a dizajn použije na vytvorenie svojho diela. Neskôr sa vyslovil takto: „Čo mi pripadalo najťažšou kresbou, sa mi zrazu podarilo s  nevýslovnou ľahkosťou. Bola to najľahšia maľba, akú som kedy vo svojom živote vytvoril.“ Jeho maľba je v  skutočnosti z  celej série najsilnejšia a  najviac uchopí pozornosť. Nachádza sa dokonca na obálke knihy, v  ktorej sa maľby ružencových tajomstiev nachádzajú.

12 ? Lúče 4-5/2007

V  pokore, v  uvedomení si prázdna a  neschopnosti, sa človek otvára pre inšpirácie a  pre Božie pôsobenie. Boh zapĺňa prázdnotu, kde je prázdnota priznaná. Pokora je matkou mnohých čností, pretože z nej sa rodí poznanie, chápanie, realizmus, čestnosť, úprimnosť, sila a  oddanosť. „Pokora, to je bezvýznamný, nepoznaný, hlboký koreň,“ píše básnik Tomáš Morus, „z ktorého vyrastajú všetky nebeské čnosti.“ A  na záver myšlienka sv. Tomáša Akvinského. Ten tvrdí, že slovo pokora, latinsky humilitas, pochádza od slova humus, čo je zem. To nám jasne evokuje biblické posolstvo, že sme boli stvorení z prachu zeme a na prach sa obrátime. Ktosi sa vyslovil, že najlepším prostriedkom k tomu, aby sme sa udržali pri pravde a teda žili v realizme, je humor. Humor je ďalšie slovo, ktoré má ten istý základ ako humilitas (pokora) a ako humus (zem). Je tomu tak preto, lebo aj slovo človek (humanus) má v jadre svojho slova zem. ZAMYSLI SA Si človekom pokory? Vážiš si pokoru ako naozajstnú čnosť alebo ju pokladáš za slabosť? Poznáš okolo seba ľudí pokorných? Sú pre teba povzbudením, alebo sú slabochmi? Ako by si odlíšil pravú pokoru od nepravej (ktorá je vlastne vo svojom jadre pýchou)? Čo by si povedal na test humoru? Ten jasne odlíši človeka naozajstnej pokory od toho, kto svoju pokoru len predstiera. Vieš sa zabávať na svoj účet? Urážaš sa ľahko, keď niekto poukáže (vtipne) na niektorú tvoju slabosť, zlozvyk, nedokonalosť...?  Súhlasíš s tvrdením, že popieranie svojich darov, nepriznanie sa k nim, odmietanie pochvaly môže byť znakom nedostatku pokory? Ako reaguješ na pochvalu a ocenenia? Prejdi si v tichosti Máriin život a hľadaj v ňom známky a prejavy pokory. ...zdá sa ti aj po prečítaní tohto článku táto čnosť aktuálna iba pre stredovek? pripravila s. Petra Jedličková, DKL

„V lone Panny sa Boh stal človekom; Slovo dieťaťom, Večnosť časnou, Nesmrteľnosť smrteľnou, Nesmiernosť malou, Stvoriteľ stvorením.“ (Hugo zo Saint-Cher) „Mária je ako čistá tabuľa, na ktorú mohol Otec cez Ducha Svätého napísať celé svoje Slovo.“ (Hans Urs von Balthasar) Lúče 4-5/2007 ? 13


STRETKOVANIE Nájdeš sa v tichu (15 a viac rokov)

F uvedomiť si, aké potrebné a nevyhnutné je ticho v našom živote, postupne ho začať praktizovať a pravidelne sa vnárať do hlbín ticha

desiatok posvätného ruženca: Ježiš, ktorý sa pre nás potil krvou (môžeš pridať aj vhodné rozjímanie nad týmto tajomstvom) Inšpirácie vo Svätom písme: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 29) „V tichosti vypočuj slovo, aby si mu rozumel.“ (Sir 5, 13) Rozmýšľali ste niekedy nad tým, koľko času strávi naše telo a duša v tichu? Že vraj pri spánku? A koľkí z vás zaspávajú pred televízorom alebo pri rádiu a bez nejakého súvislého zvuku ani nezaspia? Prečo sa človek tak bojí ticha...? Aj vy ste niekedy chceli so všetkým skoncovať, mali ste všetkého po krk a  najradšej niekam utiekli a hodili za hlavu všetko, čo sa na vás valí? Naše telo a naša psychika sa, pochopiteľne, bráni, keď jej hrozí skaza. Ale prečo svoj rozum často zaženieme až do takého extrému? Možno sa to stalo vám a  možno vašim blízkym. Boh nám ponúka „liek“ aj „prevenciu“. Boh na siedmy deň odpočíval. A tak isto aj nás pozýva, aby sme svätili sviatočné dni. Dokonca Jeho odkaz znie aj v Desatore. Prečo asi? Vie, že potrebujeme odpočinok, vypnúť, uvoľniť sa. V  tomto svete je ťažké nájsť ticho. Svet je rušný, stále sa niekam ponáhľame, stíhame, nestíhame, bežíme... Diabol chce ticho pokaziť, lebo vie, aký poklad sa za touto bránou skrýva. Ticho je prvá brána k  Bohu. Ticho neznamená mlčať ústami, ale predovšetkým mlčať vo svojom srdci. Len ticho ti pomôže znovu objaviť seba samého. Takého, aký naozaj si. Boh sa nám odhaľuje v tichu. Neprichádza v búrke ani vo víchrici, ale v pokojnom vánku (Gn 3, 8; Ž 104, 3) nám dáva poznať svoju vôľu, pravdu - v tichu sa nájdeš, nájdeš sa v  tichu. Celý život žiješ sám so sebou a nepoznáš sa? Je dôležité vedieť, kto som a aký som, čo v sebe skrývam. Na odhalenie seba samého treba pokoru, trpezlivosť a ticho. Pokoru preto, aby si dokázal prijímať o sebe aj zlé veci. Trpezlivosť, aby si tieto zlé veci dokázal vylepšovať a spolu s Bohom pretvárať na dobré. A  ticho potrebuješ, aby si objavil seba v  Ježišovom láskyplnom, pravdovravnom a večnom svetle milostí a milosrdenstva. Koľko ticha je v  mojom živote? Uvedomujem si ho? Nebránim sa tichu? Počúvam často MP3-ku, a  často mi hučí hudba do hlavy? Musím mať stále pustené radio či telku? Dokážem vydržať v tichu aj na adorácii? Aké myšlienky mám v tichu? Nebojím sa podvedome ticha? Viem mlčať ústami? Viem mlčať aj srdcom? Túžim po tichu?

14 ? Lúče 4-5/2007

15 - 20 minút zotrvajte v  absolútnom tichu. Tvoje myšlienky zostanú pri tom, čo máš najradšej. V tichu sa človek dostane až do srdca. (Sú ľudia, ktorým dávame prívlastok „srdeční“, tichosť a  priamosť srdca z  nich vyžaruje.) Boh prichádza v  tichu. Je koncový hráč. Pokúste sa nemyslieť na nič. Nechať svoje myšlienky plynúť. Podobne ako keď sa do jazera hodí veľký balvan, hladina sa rozčerí, ale postupne sa upokojí. „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne“ (Ž 131, 2). (Ak máš možnosť, môžeš tento citát napísať na papieriky a na konci ho každému účastníkovi dáš, aby mu pripomínal, aké je ticho dôležité a nezabúdal žiť aj v tichu.) Čo ste prežívali v  tichu? Pozdieľajte sa o  svojich pocitoch, myšlienkach, ako ste sa cítili... Predsavzatie - vo svojom bežnom živote si začnem uvedomovať dôležitosť ticha – napr. pred omšou sa vnútorne stíšiť; pred modlitbou vojsť do ticha; pred dôležitými rozhodnutiami; pred spánkom; ... nezaspávať pri televízore či rádiu; zájsť si do ticha v prírode; s priateľmi či partnerom vedieť zotrvať v tichu; vedieť vypnúť telku; vedome vyhľadať počas dňa pár minút v  tichu... atď. Na nasledujúcom stretku sa porozprávajte, ako sa vám darilo nájsť sa v tichu.

Budem ako strom (8 - 13 rokov)

F

pripodobnenie ľudského života k stromu, asociácia strom - život

(doma si priprav všetko potrebné, lístky s  citátom si vyrob doma tak, aby sa dali zavesiť na povrázok) potrebuješ rozkonárenú vetvu - podobnú ako malý strom, ktorú zasadíte do kvetináča a pripevníte hlinou alebo sadrou, aby nespadla. Ďalej potrebuješ lístočky 7 x 5 cm, dierkovač, tenší povraz a nožnice. Nasledujúce citáty z Písma napíšeš na papieriky: Lebo dobré snahy prinášajú krásne ovocie, neodumrie nikdy koreň múdrosti. (Múd 3, 15); Ovocie ukáže, ako ošetrovali strom, a tak aj slovo človeka (ukáže), ako myslí v srdci. (Sir 27, 7); Povedzte spravodlivému, že dobre mu, že bude jesť ovocie svojich skutkov. (Iz 3, 10); Je ako strom, zasadený pri vode, čo si vystiera k potoku korene, nebojí sa, keď prichádza horúčosť, lístie mu ostáva zelené. V suchom roku nemá starosti a neprestáva rodiť ovocie. (Jer 17, 8); Zem však bude spustošená pre jej obyvateľov, pre ovocie ich skutkov. (Mich 7, 13); Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Mt 3, 10); Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Mt 7, 17 – 19); Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie... Lebo strom možno poznať po ovocí. (Mt 12, 33); Preto povedal vinohradníkovi:

Lúče 4-5/2007 ? 15


„Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?“ (Lk 13, 7); Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť,... (Gal 5, 22); Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. (Hebr 12, 11); Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov. (Zjv 22, 2) Keď sa prechádzate na jar po záhrade, len ťažko spoznáte, aký strom je pred vami. Treba sa mu prizrieť na kôru, tvar... Ale keď sa prejdete po záhrade teraz na jeseň, rýchlo rozoznáte, o aký strom ide - podľa ovocia. Vidíte na konároch jablká, je to jabloň. Vidíte hrušky, je to určite hruška, a na slivke rastú len slivky. Aj ľudský život sa podobá stromu. Aktivita: Poďme si ho teraz vyrobiť (vyrobíte strom v kvetináči). Spoločne diskutujete. Je to trocha abstraktné pre deti, ale oni to zvládnu. Strom je ako náš život. Ako rastie strom (pomaly/rýchlo)? Strom musí najskôr rozkvitnúť. Majú všetky stromy rovnaké kvety? Našli ste niekedy dva úplne rovnaké stromy? Ani dvaja úplne rovnakí ľudia neexistujú. Čo potrebuje strom, aby rástol (slnko, svetlo, teplo, vodu, dážď, hnojenie, ovocný strom potrebuje aj prestríhať a  riediť konáre)? Čo dokáže človek zo stromu zjesť? Jedine ovocie. Aké ovocie máte najradšej? (jablká, marhule, sladké, kyslé...) To je najdôležitejšie z celého stromu. Stromy sa pestujú, aby prinášali ovocie. Takisto aj ľudský život by bol zbytočný, keby sme neprinášali ovocie. Aké môže byť ovocie ľudského života (dobrý skutok ako ovocie lásky, dobrá známka v  škole ako ovocie usilovnosti, dobrý obed ako ovocie mamkinej starostlivosti + vymenujte, čo vám ešte napadne)? Potom si spoločne prečítate citáty zo Svätého písma. Ak ich deti chcú aj „okomentovať“ alebo diskutovať o nich, nech sa páči. Postupne si ich vešajte na strom. Úloha: do budúceho stretnutia porozmýšľať o  tom, aké ovocie vo svojom živote ja prinášam/chcel by som prinášať. Na záver desiatok posvätného ruženca.

Pripomeňte si predchádzajúce stretnutie, zodpovedajte si na otázku, aké prinášam ovocie vo svojom živote. Je na mne vidno, že som kresťan, aj keď nie som práve v kostole? Ako môžeš načerpať potrebnú silu pre svoj rast? Ako môžeš zlepšiť svoje ovocie? Teraz rozdáš tri papieriky. Na prvý papier každý napíše, z  akého zdroja môžeme čerpať silu pre telesný rast (slnko - eucharistia, dážď - svätá spoveď, pôda - modlitba...) Na druhý papierik si napíše, aké ovocie prináša teraz (dva-tri príklady, ak žiadne, nevadí, sme tu preto, aby sme to vylepšovali) a na tretí papierik napíše, aké ovocie chce prinášať v budúcnosti. Keď sú všetci s písaním hotoví, poukladáte papieriky nasledovne – prvé papieriky poukladáte ku koreňu stromu. Potom si každý náhodne vyberie papieriky s myšlienkami zo Svätého písma, ktoré ste na strom vešali na predchádzajúcom stretnutí. A nakoniec druhé a tretie papieriky, ktoré ste dnes písali, zavesíte na prázdny strom. Je v tom symbolika a ukladanie papierikov je logické. Dôležité je, že ste sa spoločne rozhodli prinášať dobré ovocie, ako praví Ježišovi priatelia. Na nasledujúcom stretnutí sa nezabudnite porozprávať o tom, ako ste čerpali silu pre robenie dobrých vecí, aké dobro a dobré ovocie ste priniesli. A aj keď sa vám to možno často nedarilo, treba byť trpezlivými, podobne ako strom. Aj ten najskôr musí vyrásť, prijímať živiny a potom pravidelne dávať ovocie v pravý čas. Na záver sa pomodlite desiatok posvätného ruženca a  pripojte aj modlitbu vlastnými slovami.

ˇ Mariológia Zázracnej medaile (nad 15 rokov)

F zamyslieť sa a pripomenúť si hlbokú (a pritom tak jednoduchú) symboliku Zázračnej medaily, ktorú nám darovala naša Nebeská Mamka O  Zázračnej medaile ste si určite veľakrát hovorili, dnes sa pokúsime vniknúť ešte hlbšie do tohto tajomstva.

papieriky 7 x 5 cm, perá podľa počtu účastníkov, dierkovač, nožnice, motúziky + strom, ktorý ste zhotovili na predošlom stretku

Čo pre teba osobne znamená medaila? Nie je to len dajaký ďalší talizman? Uvedomuješ si, že Panna Mária ti chce vyprosiť veľa milostí? Nosenie medaile naznačuje, že chceš od tvojej Matky, aby ti ich vyprosila. Ctíš si zvláštnym spôsobom Nepoškvrnenú Matku? Máš nejakú zvláštnu skúsenosť s  medailou (animátor si môže nájsť v  príslušnej literatúre aj nejaké zázraky, ktoré sa stali na Jej príhovor)? Modlíš sa povzdych na medaile s  dôverou? Dal si už niekomu medailu? Ako si mu vysvetlil jej nadprirodzený pôvod? Modlil si sa už niekedy Deviatnik k úcte Panny Márie Zázračnej medaily (knižočky sa dajú objednať v centre, pozn. red.)? Nosia medailu aj tvoji rodičia a priatelia? Vieš, čo znamenajú jednotlivé znaky na medaile?

Na predchádzajúcom stretnutí sme si pripodobnili ľudský život k stromu. Správny kresťan ma prinášať ovocie svojho dobrého života. Ale sami viete, aké je častokrát ťažké prinášať dobré ovocie. Kde môžeme nabrať silu pre náš rast? Ako strom potrebuje slnko, pôdu a vodu, aj náš ľudský život potrebuje niečo pre svoj rast, pre svoj duchovný život.

Symbolika medaily: Panna Mária predstavila Kataríne Labouré medailu 27. novembra 1830. Bola to sobota, vigília prvej adventnej nedele. Celý advent sa nesie v očakávaní Krista. Aj Mária nás medailou chce upriamiť na Ježiša. Mária si volí na svoju medailu jednoduché symboly – 1/ svetelné lúče. Aj jednoduchých pastierov priviedlo svetlo až k malému Ježišovi. Lúče sú akoby Božia láska, ktorá prišla na svet a osvecuje temnoty v nás i vo svete. Drahokamy, z��ktorých lúče nevychádzajú, sú milosti, o ktoré neprosíme.

ˇ ovocia Poznajú vás podla (8 – 13 rokov)

F

aký som ja „strom“, aké ovocie prinášam v Cirkvi a vo svete?

16 ? Lúče 4-5/2007

Lúče 4-5/2007 ? 17


Potrebuješ farebné fixky, čistý plagát 60 x 90 cm a ceruzku. Doma si predkreslíš na plagát črty Zázračnej medaily (ceruzkou). Nasledovné slová priradíš k  jednotlivým znakom na medaile podľa toho, kam najviac pasujú: Vieroučné posolstvo, Žena odetá slnkom (Zjv 12,1), Prísľub Vykupiteľa, Kristocentrizmus, Materstvo, Nepoškvrnené Počatie, Prostrednica milostí, Príhovor a  rozdávanie, Láska, Kráľovná vesmíru, Apoštolát. Tieto slová napíšete do znakov. (napr. Prostrednica milostí - vpíšete do lúčov, Materstvo - vpíšete do písmena M, z ktorého vyrastá kríž, atď.) Modlitba desiatku posvätného ruženca – Ježiš, ktorý ťa, Panna, v  nebi korunoval. Pridajte aj modlitbu vlastnými slovami. Cirkev veľmi dobre vie, že potrebujeme vonkajšie znaky, aby sme oživili svoju modlitbu. Nosenie medaily nám pomáha vytvoriť si milujúci postoj k našej Nebeskej Mamičke. Pohľad na medailu často usmerní naše myšlienky pre Boha. „Mnoho milostí dostanú tí, čo ju budú prosiť s dôverou.“ Použitá literatúra: P. J. Eyler, CM: Nepoškvrnená a jej medaila. Charis, 1995 A. Prévost, DKL: Posolkyňa neba. Editions du Signe, 2006

18 ? Lúče 4-5/2007

Maruška

NA KOBERČEK Možno si ešte zo Zletu pamätáte na sobotnajšiu svätú omšu a tiež zaujímavú prednášku o sebaposvätení, ktorú mal pomocný biskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Orosch. Tohto vždy usmiateho otca biskupa sme si vzali „na koberček“ a položili sme mu zopár otázok.

Ján Orosch bol po štúdiu v bratislavskom seminári vysvätený na

kňaza 6. júna 1976 v Bratislave. Najskôr pôsobil ako kaplán v Komárne a od roku 1978 ako správca fary v rôznych farnostiach (Bušince, Okoč, Hodruša-Hámre, Vyškovce nad Ipľom, Nové Zámky, Bratislava-Ružinov). V roku 1993 bol ustanovený za dekana štúrovského dekanátu a zároveň menovaný za farára v Štúrove, kde pôsobil až do vymenovania za biskupa. Za pomocného biskupa bratislavsko–trnavskej arcidiecézy ho vymenoval pápež Ján Pavol II. v roku 2004. Ako svoje biskupské heslo si zvolil „Corde videre“ (Hľadieť srdcom).

CORDE VIDERE

Od Márie si milosti musíme najskôr vyprosiť. Podobne aj Ježiš konal zázraky, len keď o  to človek požiadal (Mk 10, 36.51); Ježišova prítomnosť neprináša automaticky spásu. Ani medaila nie je stroj na zázraky. Mária nás upriamuje na Boha, aby sme sa mu každý deň odovzdali, prosili ho o milosti, zverili mu svoj život tak ako ona. Mária nám v medaile zanecháva znamenie svojej prítomnosti, úzko spojenej s tou Ježišovou. Nosenie medaile znamená ostať v teple materinskej lásky a učiť sa urobiť všetko, čo nám Ježiš povie. Máme sa pripodobniť Márii, ktorá bola živým bohostánkom. Aj my máme nosiť Ježiša predovšetkým v srdci. Predná strana medaily obsahuje veľký prísľub Vykupiteľa a ženy, ktorá šliape na hlavu hada. Druhá strana medaily znázorňuje obraz ženy z Apokalypsy (Zjv 12, 1n). Tajomstvo vtelenia a kríža, písmena M tesne spojeného s  krížom, naznačuje Kristocentrické posolstvo medaily. Mária je v  službách Krista. Poslaním Márie bolo dať nám Krista. Bez Neho by Mária nikdy nedostala svoje mimoriadne privilégiá. Máriu máme milovať preto, lebo je Kristovou Matkou. Po privilégiu Božieho materstva je najvýznamnejšie jej Nepoškvrnené Počatie. Zjavenie Zázračnej medaily bola príprava na vyhlásenie Dogmy o  Nepoškvrnenom Počatí. Opakujeme si to pri každodennej modlitbe na medaile: „Bez hriechu počatá...“ Medaila potvrdila, že Mária je aj prostrednicou milostí, samozrejme, v závislosti od Krista. V nebi je Panna Mária najmocnejšou orodovníčkou ľudstva. Dvojité prostredníctvo Matky – príhovor a  rozdávanie – predpokladá od nás povinnosť utiekať sa k  nej. Predná strana nám ukazuje Pannu ako prostredníčku. Na zadnej strane je Panna spojená s  Kristom pri získavaní milostí. Obraz Panny korunovanej má byť pravdepodobne pripomienkou jej nanebovzatia. V  Zázračnej medaile je zhustené celé mariánske tajomstvo. Od Nepoškvnenej cez Sedembolestnú až po Nanebovzatú a Kráľovnú. Od knihy Genezis s prísľubom Protoevanjelia, až po Apokalypsu a ženu odetú slnkom. Mária sa zjavuje pri oltári, bohostánku. Tak zdôrazňuje úctu k  Eucharistii a  privádza nás k  živému Kristovi. Dvanásť hviezd predstavuje apoštolov, a Mária nám tak pripomína povinnosť apoštolátu, ku ktorému je viazaný každý pokrstený.

Lúče 4-5/2007 ? 19


Otec biskup a jeho naj: Farba: bledomodrá Jedlo: varená kyslá kapusta na záhorácky spôsob, zemiakový šalát Film: Svätý František, Svätý Vincent, filmy s Vlastom Burianom Kniha: Jindřich Šimon Bár: Holoubek; Karel Václav Rajs: Západ (odporúčam), knihy zo Spolku sv. Vojtecha (keďže som predseda =), poézia Ivana Kraska Hudba: v mladosti Beatles, neskôr jazz, opery (Cavaleria Rusticana Sedliacka česť) Krajina: Slovensko. Bol som vo veľa krajinách, ale Slovensko sa mi páči najviac. Osobnosť: Ján Pavol II., ktorého som i osobne stretol a počul kázať Záľuby: keď mám trocha času, tak si rád pospí =), hra na gitare, chodenie vo svojej knižnici a vyberanie kníh a myšlienok z nich ??????????????????????????????? ! Z akej rodiny pochádzate? Nemôžem sa hrdiť tým, že som Slovák ako repa, pretože otcov otec bol bratislavský Nemec, matka Maďarka a matkini rodičia boli zo Záhoria, no svoje korene mali pravdepodobne v Chorvátsku. Starých rodičov som preto volal starýnek, starenka, omama a opapa. Doma sa rozprávalo slovensky, nemecky a maďarsky, preto nemám problém, že by mi vadilo prostredie, v ktorom sa rozpráva viacerými jazykmi, mne to príde prirodzené. Ale chápem, že niekomu z Oravy alebo z Kysúc pripadá takéto prostredie divné. Narodil som sa Bratislave. Otec bol kurič, hoci mal vzdelanie, mamička bola upratovačka. Neskôr sme sa presťahovali do Dunajskej Lužnej, kde otec pracoval ako hasič a mamička bola doma. Mám jednu sestru, brat mi zomrel ako malý chlapec. Otec zomrel pri hasičskom zásahu. 20 ? Lúče 4-5/2007

! Ako si spomínate na svoje detstvo? Veľmi pekné detstvo, zvlášt v spojitosti s prírodou. Chodil som k babke do Lozorna, kde som pásol aj kravy. Oblečenie sme nosili po starších súrodencoch a bratrancoch. V tej dobe sme to nevnímali ako poníženie, pretože sme sa vedeli tešiť z maličkostí. Keď som bol väčší, mali sme bigbítovú hudobnú skupinu, hrávali sme bigbítové sväté omše a chodili na výlety s pánom farárom. ! Chodili ste rád do školy? Ako kedy =). Do základnej to nebol problém. Obľúbený predmet: Mal som veľmi rád slohové práce. A zvlášť tvorenie viet zo zadaných slov. Napríklad zo slov: opitý, lineár, pivo, žena, muž som vytvoril vetu: „Opitá žena vypila liter piva a zbila muža lineárom.“ Pani učiteľka mi to ale neuznala... =) Keď som dospieval, rád som písal básničky. Neobľúbený predmet: Matematika. Hoci som ju zvládal, nevoňala mi. ! Stretli ste s nejakými prekážkami pri vašom povolaní? Zo strany rodičov nie. Tí ma uporoznili na to, čo ma čaká, pripomenuli mi negatíva. Ale do prvého ročníka ma neprijali. Po prijímačkách som dostal odpoveď, že nie som prijatý. Pred začiatkom semestra mi ale poslali zoznam vecí, ktoré si mám zobrať do seminára. Volal som prefektovi, že mi to poslali omylom, pretože som nebol prijatý. Ten mi povedal, že som dopísaný ceruzkou. A potom som sa stal kňazom aj biskupom... ! Pôsobili ste ako lazarista... V tej dobe som mal veľkú posilu v spoločenstve pátra Hutyru a ostatných kňazov, ktorí sa o nás starali. Nežili sme v komunite. Až po roku 1989 bola možnosť odísť z farnosti a žiť v komunite. Skúšal som to, ale... Potom mi ochorela mama a mal som ju v kláštore, ale nebolo to ono. Preto som podal žiadosť, aby som mohol ísť do farnosti a tej vyhoveli. Lúče 4-5/2007 ? 21


! V čom vidíte prínos spoločenstiev ako je ZMM? Najdôležitejšie je mať konkrétnu predstavu a koncepciu práce s mladými. My sme s mladými začali pracovať iba spontánne. Stále to zostávalo na povrchu. Stretávali sme sa, rozprávali, spievali, čítali zo Svätého písma, chodili na výlety. Cítili sme sa dobre, ale nemalo to nejaký program. Toto bolo pre mňa v mariánskej dôležité. Bol presne určený program - čo sa robí, čo sa bude robiť, kam sa môže ísť cez leto na tábor. Chodili k nám sestričky. Možno by sa ujalo i iné spoločenstvo, ale mariánska mi bola najbližšie. ! Môžete porovnať prácu rehoľného a diecézneho kňaza? Mojím ideálom bolo vždy to vincentínske - pracovať s jednoduchým dedinským ľudom. Preto keď som sa dostal do mesta, nevedel som sa tam nájsť. Ľudia sa tam cítia vyššie. Ak by som sa ako rehoľník dostal na nejakú dedinu, asi by to nebol pre mňa problém. Ale ja a mesto... ! Zmenilo sa pre vás mnoho, keď ste sa stali pomocným biskupom? Predtým som sa zastavil na zmrzlinu ako obyčajný človek. Teraz musím dávať pozor, aby ma náhodou niekto nevidel a nespoznal. Hoci na tom nič nie je, u našich ľudí je to tak. Zvyknúť si na to nie je také jednoduché. Vynikajúcim spôsobom to však zvládol Svätý Otec Ján Pavol II. Osobne mi chýba vyjsť si niekam medzi ľudí, posedieť si s nimi... ! Ako ste prijali povolanie biskupa? Za pánom nunciom som prišiel, pretože mal prísť do Divišskej Čaby na nejakú slávnosť. Bol som v takom károvanom saku, pretože som sa chystal ešte inde. Pán nuncius mi povedal, že dostal list z Ríma. Otvoril ho a začal mi čítať menovací dekrét za biskupa. To bolo pre mňa šokujúce. Začal som hovoriť všetky svoje slabosti. On mi na to povedal, že sa to patrí tak hovoriť, ale dal mi teda dva dni na rozmyslenie =). Porozprával som sa so svojím spovedníkom a napokon som sa rozhodol to prijať. 22 ? Lúče 4-5/2007

! Vaše biskupské heslo je „Corde videre“ (Hľadieť srdcom). Prečo je to podľa vás dôležité? V dnešnej dobe je to veľká potreba veriacich ľudí i kňazov, aby biskup viac pozeral na veci ľudského srdca, lebo navonok sa všetko môže zdať inak. Najskôr som si chcel dať za heslo „pripravte cestu Pánovi“, pretože Ján Krstiteľ je patrónom našej diecézy i mojim patrónom. To mi však pán biskup neodporučil. Potom ma oslovilo heslo na zápalkovej škatuľke s obrázkom svätého Vincenta, ktorú rozdávali sestričky vincentky, na ktorej bolo napísané „Mit dem Herzen sehen“. Akože zapaľovať ľudské srdcia a aj v tme vidieť srdcom. To bola moja inšpirácia. ! Prečo sú podľa vás dnešní mladí znudení, keď majú také veľké množstvo podnetov, informácií? Nie je to ani tak veľmi generačný problém. Je to skôr problém prostredia. Stačí, keď niekto pochádza z dediny, kde ešte mladí musia pracovať. Je to celkom iná pastorácia s takýmito mladými. V Hodruši v zime na lyžiach mladí z mariánskej družiny v sobotu roznášali mlieko a chlieb po lazoch. Sami. Pretože v tom vyrastali. Jeden chlapec, miništrant, prišiel neskoro na svätú omšu, tak som mu dohovoril. Až neskôr som zistil, že to má 2,5 km cez les. To je to „vidieť srdcom“. V meste k tomu nemajú taký vzťah. Ďaľšia vec je nechať mladých robiť z vlastnej iniciatívy. Nechať voľnú ruku, nechať sa rozbehnúť a potom usmerňovať. Takto sa mladí udržia i potom, keď vymenia kňaza. ! Ako zmenil dotyk so smrťou váš postoj k životu? Oveľa ľahšie sa mi teraz komunikuje s ľuďmi, ktorí sú vážne chorí a pred smrťou. Predtým som nedokázal prelomiť určitú bázeň, nevedel som, čo povedať. Utešoval som ich, že ešte nezomrú. Klasika. Teraz môžem povedať, že je to niečo krásne. Že ho tam všetci čakajú. Radosť nad radosť. Fiona & Dan Lúče 4-5/2007 ? 23


KUK ZA ZLETOM Dlho som rozmýšľala, aký napíšem o Zlete článok sem do Lúčov. A trvalo mi viac ako mesiac, kým som dospela k  tomu, že začnem písať. Viac ako mesiac, počas ktorého som spracovávala všetky zážitky, dojmy a spomienky z tejto „megaakcie“. Dnes už s odstupom času pozerám na to, čo sme počas tých pár dní spoločne zažili, ale, samozrejme, aj na to, čo im predchádzalo, teda všetky tie mesiace prípravy, aby to všetko „klaplo“ a aby ste sa tam vy, ZMM-áci, cítili ako doma. Tie však teraz opisovať nebudem, každý, kto priložil akýmkoľvek spôsobom ruku k  dielu, vie, koľko námahy, času, schopností, talentu a hlavne modlitby bolo potrebných, aby bolo všetko zabezpečené. Vedia to, samozrejme, i náš Ocko s Mamkou, ktorí nás počas uplynulých mesiacov prípravy a potom aj samotných dní trvania Zletu zvlášť sprevádzali a držali nad nami ochrannú ruku. Piatok, 10. augusta 2007 Všetky prípravy, ktoré sa začali ešte v stredu ráno, v piatok vrcholili. Po chodbách behali „všetkochystajúci“ organizátori v oranžových tričkách, animátori pripravujúci sa na svoje skupinky, sem-tam bolo možné zazrieť nejakého muzikálového herca opakujúceho si svoj part či Pohoďáka ladiaceho gitaru či hlasivky a nechýbali ani naši kňazi a sestričky, ktorí sa už tešili na tú hŕbu mladých, ktorým sa budú môcť počas nasledujúcich dní rozdať. Každý z nich mal svoju úlohu presne stanovenú, každý vedel, čo má v  tomto veľkom 24 ? Lúče 4-5/2007

mravenisku na starosti, ale popritom každý po očku pokukoval na dvere v  očakávaní príchodu prvých účastníkov. Registrácia prebiehala v  podstate nepretržite, a tak mali organizátori čo robiť, aby zvládali fyzicky, psychicky aj technicky nápory vás, ZMM-ákov zo všetkých kútov Slovenska, z Čiech a Ukrajiny. Po večeri nastala chvíľa, kedy sa malo celé stretnutie slávnostne začať – uvítacím ceremoniálom. Ten „odpálili“ naši dvaja „cooloví“ moderátori – Majka a Miško a uviedli na scénu vzácnych hostí. Najskôr nás všetkých milými slovami pozdravili sestra Alžbeta, vizitátorka Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky a sestra Damiána, ďalej pani Kováčová, prezidentka Spolkov kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a pani Boledovičová, prezidentka Spolku sv. Vincenta de Paul. Na záver všetkých pozdravila a privítala naša predsedníčka Katka Havrišová a... Zlet 2007 sa mohol slávnostne začať. O jeho dôstojný úvod sa postarali mladí zo ZMM Bratislava, ktorí pre nás nacvičili muzikál s  rovnakým názvom, ako znelo ústredné motto celého Zletu – „Urobte všetko, čo vám povie“. Ich spevácke a herecké výkony všetkých milo prekvapili, taký super začiatok asi nikto nečakal =). Po doznení poslednej pesničky Di & Miška sme sa našim hercom a autorke, Martinke Baginovej, poďakovali velikánskym standing ovations. Vrcholom každého dňa by mala byť svätá omša a inak to nebolo ani v  piatok, kedy bol hlavným celebrantom náš narodný direktor, P. Tomáš Brezáni, CM. Poviete si – „no jasné, omša, veď to je klasika...“ Ja osobne som si zvlášť túto piatkovú užila. Sedela som takmer vzadu, a tak som mala výhľad na všetkých mladých, ktorí sa tam zišli, ako Lúče 4-5/2007 ? 25


26 ? Lúče 4-5/2007 Lúče 4-5/2007 ? 27

10. - 13. august, Trenčín - Zlatovce

CELOSLOVENSKÉ STRETNUTIE ZRDRUŽENIA MARIÁNSKEJ MLÁDEŽE


spievajú a modlia sa, stoja a kľačia... a spredu, spredu to bol určite ešte krajší pohľad – modré, hnedé, čierne, zelené, sivé či inofarebné očká, z ktorých vyžaruje nadšenie, radosť, ochota, jednota... Verím, že ste to prežívali podobne... Svätou omšou sa spoločný program skončil, a prišlo na rad „tak trošku“ chaotické rozdeľovanie sa do skupín a hľadanie miesta, na ktorom sa má stretnúť práve „tá moja skupinka“. Napokon sa všetci našli :), predstavili, a prvý deň Zletu bol za nami. Sobota, 11. augusta 2007 V sobotu a aj každý ďalší deň sa začínalo rovnako – rannou modlitbou v  skupinkách a raňajkami. Až potom sa začínal samotný program dňa. „Byť kresťanom a vidieť vlastného brata, ktorý trpí, a netrpieť s  ním a nebyť chorý s ním, znamený byť bez lásky, byť kresťanom len podľa mena.“ (Sv. Vincent de Paul) O svojich skúsenostiach s  prácou s  chudobnými – starými i mladými, chorými, trpiacimi, opustenými, nešťastnými... nám porozprávali sestra Marianna a sestra Petra. Obe sa snažia napĺňať odkaz sv. Vincenta svojou konkrétnou prácou konanou z lásky ku druhým, ktorí to najviac potrebujú. Na obed už k  nám zavítala vzácna návšteva – pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, Ján Orosch, aby nám vo svojej prednáške porozprával o sebaposvätení a odpovedal na naše zvedavé otázky . Po prednáške otec biskup slúžil aj svätú omšu a po nej sa s ním ešte stretli členovia našej redakčnej rady a kládli mu ďalšie zvedavé otázky. Odpovede na ne si môžete prečítať v rubrike Na koberček. 28 ? Lúče 4-5/2007

Po večeri sme sa preladili na kultúrnu notu, pretože so svojím predstavením nás navštívili aj mladí SMM-áci zo susedných Čiech. Zahrali nám príbeh, odohrávajúci sa v Rusku, o mladom chlapcovi, ktorý odmalička stál na strane tých, ktorí prenasledovali kresťanov a kruto ich trestali za vyznávanie svojej viery. No príklad viery jedného mladého dievčaťa ho upútal natoľko, že sa rozhodol prejsť na druhú stranu a sám sa stal kresťanom, aj keď jeho mladý život bol predčasne ukončený výstrelom z pištole... Pod lampou, teda vlastne pod svetlom reflektorov sa večer konala ešte talkshow so zaujímavými hosťami. Každý z nich prežil vo svojom živote niečo, s  čím sa chcel podeliť s  ostatnými, a tak sme si mohli vypočuť svedectvá Tonky, Mareka a sestričiek, ktorým patrí nielen veľká vďaka, ale aj uznanie za odvahu, s ktorou pred nás vystúpili... Na záver dňa svetlá reflektorov potemneli, rozblikali sa sviečky, zazneli jemné tóny gitary a prišiel najväčší hosť dňa – Ježiš skrytý vo Sviatosti oltárnej. Adoráciou, počas ktorej odzneli mnohé modlitby, nás sprevádzal páter Tomáš a ňou sa skončil oficiálny program 2. dňa Zletu. Nedeľa, 12. augusta 2007 V nedeľu nás prišiel navštíviť tiež jeden otec biskup a tentokrát to bol pomocný biskup Nitrianskej diecézy, Marián Chovanec. Po svätej omši, ktorej bol hlavným celebrantom, nám porozprával nielen o sebe a o tom, ako sa stal biskupom a čo znamenajú znaky na jeho biskupskom erbe, ale tiež odpovedal na naše zvedavé otázky. Lúče 4-5/2007 ? 29


Keď sme sa rozlúčili s  otcom biskupom, už na nás čakali ďalšie osobnosti, pretože poobede boli na programe workshopy na témy vzťahov (otec Pavol Hudák), duchovných povolaní (otec Peter Beňo a sestra Klára Bakaľová), priateľstiev mladých (P. Vlado Balucha, CM) a jedna netradičná téma drôg, kriminality a siekt (Miroslav Schlessinger). Hoci bolo ťažké vybrať si len jeden z  nich, pretože sa všetky odohrávali v  rovnakom čase, určite sme sa všetci dozvedeli opäť niečo nové z toho, čo nás najviac zaujíma... =). Nabití novými informáciami sme už všetci potrebovali trošku vypnúť a vyblázniť sa a akoby na zavolanie tu bol zábavný večer. Ten sa začal vystúpením hviezd slovenského gospelového neba, Richarda Čanakyho a Márie Podhradskej. Rišo s Máriou nielen hrali a spievali, ale aj rozprávali... Obaja nám porozprávali krásne svedectvá svojho života a svojich vzťahov, ktoré máte mnohí iste ešte doteraz uchované v  srdci. No a keď už táto dvojica nevládala, na rad prišli neúnavní Pohoďáci, ktorí hrali potom takmer celú noc a mnohí z nás išli spať až nad ránom... :) Pondelok, 13. augusta 2007 Hoci si to nikto nechcel pripustiť, s  príchodom pondelka prišiel aj čas lúčenia, pretože to bol posledný „zletový“ deň. Mini-vystúpenie si pre nás pripravili mladí z  Ukrajiny a pred poslednou, záverečnou svätou omšou padlo aj slovíčko o kampani Boj proti hladu, ktorá tento rok prebieha trošku špecifickejším; „perníčkovým“ spôsobom. 30 ? Lúče 4-5/2007

No a – posledná svätá omša – záverečná... Oči, ktoré všetkým na začiatku tak žiarili, teraz posmutneli, pretože s pribúdajúcim časom ubúdalo času určeného pre to, aby sme boli spolu. Aby sme sa stretli, spoznali nových ľudí, načerpali ďalšie sily, povzbudili sa, dozvedeli sa niečo nové... Ako býva dobrým zvykom, na záver sa všetkým ďakuje. A tak aj na konci poslednej svätej omše, celebrovanej symbolicky opäť naším národným direktorom, sa ďakovalo. A bolo komu – organizátorom, animátorom, sestričkám, kňazom, hosťom, kapele, technikom... Najväčší potlesk však nepatril ani jeden z  menovaných skupín, ale niekomu úplne inému – nášmu Nebeskému Ockovi a Mamke za... VŠETKO! Bola to naozaj sila a mnohým z nás sa aj zaleskli od dojatia oči... Oči sú okná duše, hovorí sa. Odráža sa v  nich to, čo si myslíme, čo prežívame, čo cítime. Môžu žiariť šťastím, alebo vyjadrovať smútok, môžu byť ľahostajné alebo hovoriť „ľúbim ťa“, môžu byť prázdne, prenikavé, pichľavé, dojaté... Prajem vám všetkým, ktorí ste sa Zletu 2007 zúčastnili, aby ste žiarili svojmu okoliu tak, ako žiarili vaše oči počas celého jeho trvania. Dali ste tak najavo nielen to, že sa vám Zlet páčil, ale aj to, že ste nadchnutí pre prácu v ZMM – pre prácu na sebe a tiež pre konanie dobra pre druhých. Verím, že všetky dary, ktoré si zo Zletu odnášate (a teraz, samozrejme, nemyslím tie hmotné =)), vám pomôžu byť stále lepšími a lepšími a lepšími... Monulka Lúče 4-5/2007 ? 31


AKCIE STREDOSLOVENSKÉHO REGIÓNU ü AKCIE STREDOSLOVENSKÉHO REGIÓNU

Duchovné cvičenia v Slatinách Animakurz v Suchej hore

Tri, dva, jeden, ŠTART! V dňoch od 1. do 3. júna 2007 odštartovalo druhé kolo animakurzu, ktoré sa konalo v Suchej Hore. Na štart prišli 26 odvážlivci pod vedením P. Tomáša, ktorí rozbehli maratón animakurzov. Prvou zastávkou bola téma VZŤAHY. Prajeme našim bežcom, aby tento animakurz dobehli všetci až do konca, a tak boli dobrými animátormi pre ZMM na Slovensku. Veríme, že naši nebeskí rodičia držia nad nimi ochrannú ruku. V októbri sa stretneme v Sedliackej Dubovej. pripravení na štart - ZMM Suchá Hora

Púť do Slatín V nedeľu, 19. augusta u nás v Beluši svietilo slnko, aj oblaky pršali a zopár starých mám a zbožných žien, medzi nimi  sem-tam muž, vybrali sa na popoludňajšiu minipúť k Lurdskej kaplnke do neďalekých Belušských Slatín. Na čele neveľkého sprievodu, ktorý mal rovnaký počet bicyklov ako hláv, sme kráčali my, mládež zo ZMM. Hrdí na svoju Nebeskú Matku v oranžových a ZMM-áckych tričkách priťahovali sme pohľady vodičov áut. A nielen ich, ale hlavne Boží pohľad na nás spočíval počas celej púte, modlili sme sa ruženec, spievali piesne,  načreli  vody z  prameňa  pri  jaskynke a cestou späť sme sa občerstvili aj u našich sestier vicentiek. Maruška

32 ? Lúče 4-5/2007

Skončilo sa leto a s ním aj prázdniny. Prežívame všedné dni naplnené školskými či pracovnými povinnosťami. A  s  dennodennými starosťami prichádzajú aj chvíle, kedy rozmýšľame ako ďalej, a  či to všetko trápenie má vôbec nejaký zmysel. Vtedy, keď aj z  tých najväčších optimistov sú pesimisti, si snáď každý z  nás snaží spomenúť na niečo pekné, čo zažil, či na niečo, na čo sa v blízkej budúcnosti teší. A práve vtedy zažiari tá malá iskierka nádeje, že naozaj sa oplatí bojovať svoj každodenný boj. Takýmito chvíľami, kedy má človek možnosť načerpať nových síl a premyslieť si taktiku svojho boja so všednými dňami, sú aj duchovné cvičenia. Tie „moje“ sa konali v  dňoch 27. - 30. augusta s  vdp. Petrom Badžgoňom v Belušských Slatinách. Nebolo nás veľa, len 11 (veď dobrého veľa nebýva:-), väčšinou z  okolia Beluše. A išlo nám o jediné. O lásku. Na prednáškach sme odhaľovali jej falošné podoby i  to, čo znamená „milovať svojich nepriateľov a dobre robiť tým, čo nás nenávidia“. Na večerných „konferenciách“ nám otec Peter odpovedal na naše otázky a mohli sme v pokoji diskutovať na problematické témy siekt, homosexuality či dejín cirkvi. Toto všetko popretkávané svätými omšami, adoráciami, modlitbami, tichom... Mať štyri dni pre svoju dušu a môcť byť stále v  blízkosti Krista v  Oltárnej sviatosti... To je čas, ktorý sa nedá zaplatiť! No ale všetko sa raz končí a  po dňoch oddychu treba ísť znovu pracovať. A  tak plní pokoja sme sa po štvrtkovom obede rozlúčili s  otcom Petrom i  so sestričkami Annou a  Máriou, ktoré nás počas týchto duchovných cvičeniach sprevádzali. Veď tú lásku, o ktorej sme počúvali, treba každý deň dokazovať svojimi skutkami -  tým najlepšie ukážeme, že patríme Kristovi a Panne Márii. Fiona

AKCIE STREDOSLOVENSKÉHO REGIÓNU ü AKCIE STREDOSLOVENSKÉHO REGIÓNU

ČO BOLO?

Lúče 4-5/2007 ? 33


AKCIE ZÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU ü AKCIE Z´ÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU

Himaláje ťa očaria svojou nekonečnosťou, Alpy svojou veľkoleposťou a  Tatry? Hoci sú to najmenšie veľhory sveta, získajú si ťa svojou krásou. ZMM Krušovce tiež zatúžilo po tejto kráse, a tak sa ju v posledný júlový štvrtok vybralo objavovať. Nás osem statočných neunavila ani poldňová cesta vláčikom, v ktorom sme si užili kopec zábavy, zvlášť keď sme stáli všetci natlačení v  uličke, lebo sme nemohli nájsť prázdne kupé a tiež, keď bez stopy zmizlo sestričkine „Človeče, nehnevaj sa, ale nechýbala ani modlitba ruženca a zaspievali sme si i niekoľko pesničiek spolu s  gitarou, z ktorej som vylúdila zopár akordov =). V Poprade, kde sme prestupovali na električku do Veľkého Slavkova, v ktorom nás čakala strecha nad hlavou, prišlo prvé prekvapenie. Keďže náš vlak meškal, ušla nám aj električka. Smutne sme pozerali, ako sa vzďaľuje do kopca. Hodinku sme teda strávili na popradskej stanici obdivujúc panorámu Tatier. Vo Veľkom Slavkove na nás čakalo ďalšie prekvapko... Keď sme konečne našli tú správnu faru, zvoníme a  zvoníme..., no doma nikto. Svoje veci sme zložili pri vchode a  hor sa do dediny nájsť aspoň jedného obyvateľa fary. Po hodinke sme to vzdali, no našťastie prišla skupinka, ktorá tam bola ubytovaná tiež a vpustili nás dnu. Tak sme sa aj trochu inkognito bez pána farára ubytovali. A v duchu prosili - už žiadne prekvapenia. Ôsmi statoční však stále neboli unavení, a tak sme sa v plnej zostave – sestra Žofia, ja-Juliana, Ivka, Miška, Danka, Katka, Katka a Tomáš, vybrali obdivovať najskôr Veľký Slavkov a  potom, po svätej omši aj Starý Smokovec. Tým, ktorí tu od kalamity z roku 2004 neboli, pohľad zo Smokovca trhal srdce. Kde bol voľakedy hustý les, teraz iba holá planina... A  tak my, čo sme tu už predtým párkrát boli, sme zalovili v spomienkach a opísali ostatným, ako sa nám vryli Tatry do pamäte, keď boli ešte v plnej paráde. Piatok! Nikomu sa ráno nechcelo vstávať, a tak sme (zase =)) zmeškali prvú električku. Cesta hore trvá celú hodinu, a to bola dobrá príležitosť pre sedmospáčov, aby si ešte pospali –

34 ? Lúče 4-5/2007

samozrejme, aj ju využili. Po kurze angličtiny a nemčiny v električke sme vystúpili a  hor sa do hôr. The next stop alebo die folgenden Haltestelle: Popradské pleso. Plní energie sme si vykračovali Tatranskou magistrálou a obdivovali nádherné Božie diela. Čo viac si môže človek z rovinatého kraja priať, ak nie pohľad na hory. Cestou okolo Popradského plesa sme sa zastavili na Symbolickom cintoríne. Nedalo nám neskloniť hlavy nad tými, ktorí našli pokoj v  horách, ktoré tak milovali. Zvláštna energia tohto miesta núti návštevníka, aby stíšil hlas a obzrel sa okolo seba. Čas akoby začal plynúť proti pravidlám fyziky – pomalšie, ba priam až dozadu. Až tu si človek uvedomí, aký je v skutočnosti malý... Nastal čas obeda, zložili sme sa pri Chate kpt. Morávku a  vytiahli zásoby. Pohľady nám blúdili po okolitých vrchoch, ale najviac sme si premeriavali Ostrvu, ktorú sme sa chystali pokoriť. Vnímajúc to množstvo obrazov bez rámu sa nám vynárala myšlienka: aký hlbší význam má to, že sme tu a teraz? Vidíme a  vnímame všetkými zmyslami niečo, čoho sa svojimi rozumovými schopnosťami nemôžeme zmocniť. Veď ako pochopiť úžasný súzvuk každého detailu, mohutnosť priestoru Niekým tak dokonale vytvoreného a usporiadaného až po najmenšiu drobnosť. To azda nemožno. Ani sme sa nenazdali a už sme kráčali hore. Z času na čas som sa obzrela a  sledovala, ako pleso, ktoré má zeleno– modrú farbu, s pribúdajúcou výškou tmavne. Zrazu sa všetko javí v iných farbách. Problémy, ktoré sa nám inokedy zdajú bezútešne hranaté, akoby všetka tá krása a  ticho hôr zaoblili. Všetko je zrazu také jednoduché. Občas mám pocit, že platíme príliš vysokú cenu za to, čomu hovoríme technický pokrok. Po hodinke a pár minútach sme stáli v cieli. Výhľad na Popradské aj Štrbské pleso naozaj stál za tú námahu. Boli sme o  1984 m bližšie k Pánu Bohu =) a hoci nám obloha pripadala rovnako ďaleko ako obyčajne, vychutnávali sme si tú chvíľu. Keď sme sa nabažili pohľadov naokolo, tak sme sa vybrali dolu. Na Popradskom plese sa k  nám pridali Katka s  Katkou, ktoré si netrúfali pokoriť Ostrvu a hybaj na faru.

AKCIE ZÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU ü AKCIE ZÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU

Ak chceš zažiť Božiu všemohúcnosť, choď do hôr!

Lúče 4-5/2007 ? 35


AKCIE ZÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU ü AKCIE ZÁPADOSLOVENSKÉHO REGIÓNU

Tretí deň v  Tatrách bola naším cieľom Zamkovského chata. Postupne sme míňali Hrebienok, Bilíkou chatu, Studenovodské vodopády (mimochodom, boli naozaj studené), Reinerovu chatu, Obrovský vodopád a vo výške 1475 m n. m sme natrafili na Zamkovského chatu. Celú cestu na nás „zazeral“ Lomnický štít, s ktorým sa nádherne pohrávali slnečné lúče a vytvárali tak krásnu prírodnú scenériu. Aj toto je dôvod, prečo si človek zamiloval hory. Ich odmietavé a  neúprosné prostredie ho vábi a  zároveň provokuje, vyzýva, ale aj odstrašuje. Sú miestom stvoreným na to, aby dávalo ľuďom šťastie. Na týchto miestach poznávame veľkosť života. Tento deň sme zavŕšili svätou omšou v krásnom drevenom kostolíku v Starom Smokovci. A prišiel posledný deň. Na všeobecné prekvapenie sme stihli aj skoršiu električku :))). Dnes sme sa vybrali na vodopád Skok, ale s  tým, že zostaneme iba dolu, pod vodopádom. No naše mušketierske trio – Danka, Miška a ja sme si vytvorili asi 20 minútový náskok a nechcelo sa nám iba čakať, tak sme sa vybrali hore po reťaziach. Tu náš čakalo prekvapenie, tentoraz však iného druhu – dych vyrážajúci výhľad a... brutálna zima. Keď sme zbadali v diaľke, že sa blížia naši a nechceli sme „dostať po ušiach“, tak sme sa chystali dolu. No kým sme sa odhodlali vzdať toľkej krásy. oni vyliezli za nami a obdivovali sme všetku tú parádu spolu. No prišiel čas a museli sme sa vrátiť, ešte nás čakalo balenie a upratovanie. Už iba posledný pohľad, či je všetko v  pôvodnom stave, rozlúčka s  pánom farárom a... zabuchli sa za nami dvere. Táto cesta na zastávku bola asi najsmutnejšia, každý sa snažil vryť si do pamäte okolitú nádheru. Rozlúčka v Poprade bola však najťažšia, bolo treba povedať Tatrám bye-bye, avšak každý z nás verí, že nie zbohom... „Sú na svete miesta, ktoré návštevníka ohúria svojou veľkoleposťou. Ale sú aj také, ktoré sa mu akosi zavŕtajú pod kožu, preniknú do mysle aj do duše a  zostanú tam naveky. A  on sa raz určite bude musieť vrátiť...“ (P. Barabáš) Juliana, Krušovce

36 ? Lúče 4-5/2007

„Rozlúčka“ Biele šaty, veľká kytica, vyzdobený kostolík, krásna nevesta, šarmantný ženích – tak toto všetko čaká našu predsedníčku Katku Havrišovú dňa 6. októba 2007. A keďže sa tento deň tak nezadržateľne blíži, nemohli sme ho obísť ani na našom septembrovom zasadnutí predsedníctva ZMM. Samozrejme, ze sme pracovali celý víkend ako usilovné včeličky, no po náročnej sobote sme sa zobudli do krásneho sviatočného rána. Sviatočným bolo hneď z  dvoch dôvodov: tým prvým bola nedeľa a tým druhým rozlúčka s Katkou a Peťom. Rozlúčka to síce nebola doslovná, lebo naša predsedníčka nikam neodchádza a naďalej ostáva vo svojej funkcii, ale i napriek tomu bola plná emócií (samozrejme, tých pozitívnych). Počas slávnostnej svätej omše Majka Mazúrová prestrihla snúbencom ich modré stuhy a nahradila ich novými, ktoré môžu hrdu nosiť ako manželia. Po omši sme im odovzdali krásne darčeky a rozlúčku sme zavŕšili nedeľným obedom spojeným s agapé, ktoré pre nás pripravili Katka s  Peťom. I touto cestou im chceme poďakovať za všetko, čo pre ZMM urobili, robia a dúfame, že robiť budú. Chceme im tiež popriať všetko dobré a vyprosiť veľa požehnania od našej Nebeskej Matky na ich spoločnej ceste životom. Evka Hrušková Lúče 4-5/2007 ? 37


ZO SVETA Misijné dobrovoľníctvo na Sibíri Je to názov akcie, o ktorej sa už v Lúčoch písalo. Tak sme sa 3 ľudia – ja, Zuzka, čerstvá doktorka; Kamila, učiteľka a páter Kristián vybrali na pozvanie sestier vincentiek do Nižného Tagilu. Náš pobyt trval od 9. 7. do 9. 8. 2007. Tri týždne sme boli priamo v Tagile. Išli sme vlakom z Čiernej nad Tisou. Cestou tam sme noc a deň ostali v Kyjeve, kde nás ochotne po pamiatkach sprevádzal P. Janko Martinček, CM. Cestovať v ležadlových vozňoch tri dni a  tri noci bol zážitok. Keď sme zložili batožinu, neostal nám už žiadny životný priestor. Každý vagón mal samovar a  dve sprievodkyne. To asi preto, aby  nemali vysokú nezamestnanosť =). Samovar sa mi páčil najviac. Sprievodkyňa doň nakládla noviny, zapálila a  keď voda zovrela, mohli sme si zaliať kávu. Vo vlaku z Moskvy do Jekaterinburgu sme dostali aj večeru a obed. Myslím, že sme to mali dostať v každom vlaku, ale svojho práva sme sa nemohli dovolať, lebo na lístku to výslovne napísané nebolo a  čítať medzinárodné lístky vydané na Slovensku im evidentne robilo problémy. Naspäť nás nechceli pustiť do vlaku, kým som im nevysvetlila, čo je na lístku napísané. Nižný Tagil je priemyselné mesto na Strednom Urale s počtom obyvateľov asi 400 000. Naša práca tam spočívala v pomoci s. Anastázii s deťmi v klube Zabota a v návštevách biednych so s. Kajou a s. Michaelou. Hneď na druhý deň po našom príchode nás  P. Alojz so s. Kajou vzali do severných farností. Sú v dvoch mestách - Severouralsk a Krasnoturinsk, vzdialených 400 km na sever od Tagilu. Slnko zapadá v lete až po polnoci. Biele noci s  červeným obzorom od slnka, ktoré bolo len kúsok pod horizontom, trvali len dve hodiny. Dvadsaťhodinová páľava slnka mala na svedomí to, že sme ani o  jednej v  noci ešte nespali. V byte sme mali 30 stupňov. Skoro ráno išli P. Alojz, P. Kristián a  s. Kaja na nedeľnú svätú omšu do Krasnoturinska, kam prišlo asi 8 farníkov. V  Severouralsku bola 38 ? Lúče 4-5/2007

omša o  11. hod., kde prišlo okrem nás asi 6 ľudí. Svätá omša sa slúži v  byte prerobenom na kaplnku. Tu to nie je o  počtoch, kňaz cestuje každý víkend 800 km pre 15 farníkov... Žiaľ, ďalší deň po našom návrate zo severu som ochorela, a tak jeden a pol týždňa som bola plne vyťažená liečením. Bolo ťažké prijať to a  snažiť sa pochopiť, prečo to Pán tak chcel. Precestovať 4000 km a potom zaľahnúť... No misie, ako povedala s. Kaja, nie sú o veľkých činoch, ale predovšetkým o sebaobetovaní. A toto bola jedna forma, aj keď mne nie najpríjemnejšia. Na druhej strane som mala možnosť veľa sa dozvedieť o ľuďoch farnosti, o  meste a o Rusku od s. Michaely. Hovorila, že aspoň nemusí chodiť ku chorým, keď má chorú doma =). Cez týždeň chodili P. Kristián a  Kamila k deťom do klubu Zabota. V lete funguje ako denný tábor, cez školský rok je to záujmový krúžok fungujúci šesť dní v  týždni. Sestričky dali zrekonštruovať priestory, starajú sa približne o 60 detí väčšinou z  neusporiadaných rodín, nesmú tu robiť žiadnu náboženskú propagandu a  ešte za priestory musia škole platiť nájom. Farníci nám prezradili, že keď sa sestier pýtali, prečo to robia, zaskočila ich odpoveď: „Lebo máme tie deti rady.“ Pripravili sme si pre nich rôzne hry a súťaže. Sú to deti veľmi chápavé, napriek nášmu nemotornému vyjadrovaniu pochopili mnohé hry skôr ako slovenské deti. Boli sme sa s nimi kúpať na jazere, vzali sme ich na výlet či opekačku. Oni nám ukazovali rôzne výrobky alebo ručné práce, ktoré robili. Snažili sme sa byť čo najviac s nimi a ukázať im, že ich má niekto rád, pretože u vlastných rodičov by vzory alebo lásku asi ťažko hľadali. Človek si prehodnotí svoje priority a potreby, keď vidí, ako tu žijú biedni. Rusko je štát, ktorý o bezdomovcov a tých neproduktívnych skutočne nemá záujem. Žijú v pasiolkoch - slobodárkach, v  jednoizbových Lúče 4-5/2007 ? 39


bytoch, okná na prízemí pribité doskou, aby ich nevykradli, šaty zavesené na šnúre cez stred izby, za dverami platnička na varenie a hnilé potraviny, ktoré chodia brať z odpadkov pri veľkoobchodoch a  na chodbe toaleta v  podobe tureckého sedu pre desať bytov. Tí, čo majú penziu, ju hneď zo zúfalstva prepijú. Mnohým po rokoch pomohli vybaviť penziu sestričky a  tým, ktorí im dôverujú, s penziou sestričky aj hospodária.  Mnohí sú tu chorí na TBC. Naše sestričky im pomáhajú v konkrétnej chvíli a v konkrétnej situácii, väčšinou distribúciou potravín a  starostlivosťou, pretože ich rodina sa s nimi už radšej nekontaktuje. Popri službe sa nám sestričky snažili ukázať aj niečo zaujímavé z okolia. Boli sme na výlete v Jekaterinburgu, hlavnom meste Swerdlovskej oblasti. Jednou z najzaujímavejších pamiatok je pravoslávny Chrám na krvi. Je postavený na mieste, kde bola zavraždená cárska rodina. Asi 30 km odtiaľ je Ganina Jama - pravoslávny mužský monastyr s komplexom kostolov, z  ktorých každý je zasvätený inému členovi cárskej rodiny. V strede kláštora je jama, do ktorej hodili ich zavraždené telá a poliali ich kyselinou. Dôležité pri vstupe do pravoslávnych kostolov je mať šatku na hlave a dlhú sukňu, ktorú si pri niektorých môžete požičať, lebo vás bez toho jednoducho do chrámu nepustia. Na sv. Annu sme boli na odpuste v Jekaterinburgu. Je tam malý katolícky kostolík medzi americkým a  českým veľvyslanectvom. Jedným z naj zážitkov pre nás bol výlet na hranicu Európy a Ázie, čo je asi hodinu autom od Tagilu. Vyskúšali sme si, aké je to stáť každou nohou na inom kontinente. Hranica sa nachádza v pohorí Ural, čo je asi 4 000 km dlhé pohorie, vysoké asi ako naša Magura. Najvyšší kopec na Strednom Urale má 1500 m n. m. Odtiaľ sme sa pobrali k jazeru Uralec a do Visimu, kde má pamätník ruský spisovateľ Sibirjak. Tu sa s. Kaja rozplývala, pretože sa cítila ako na Orave =). Hlavným zdrojom práce v Nižnom Tagile je Ural vagón závod. Závod, v ktorom sa vyrábajú tanky a vagóny. Len za necelé 4 roky Veľkej vlasteneckej vojny tu vyrobili 35 tisíc tankov. V ňom sme navštívili múzeum tu vyrábaných tankov. Nižný Tagil má tiež mnoho pekne obnovených chrámov, kde z času na čas chodia pravoslávni zapáliť sviečku. 40 ? Lúče 4-5/2007

Večer sme si robievali duchovný program. Trávili sme ho spolu, či už pri modlitbe ruženca, meditáciami nad biblickým obrazom, zdieľaní sa o našom duchovnom živote alebo modlitbami chvál. A, samozrejme, nechýbal kopec zábavy. Počas nášho pobytu sme sa stretli aj s farskou mládežou, prišli všetci 4 mladí =). V Rusku človek naozaj nemôže mať veľké očakávania, musí tu žiť pre to, čo je. Katolícka cirkev je tu považovaná za sektu a jehovisti sa hlásia za našich dobrých bratov. Ani katolíci sa verejne nepriznávajú k svojmu náboženstvu. Mnohokrát ani ich blízki nevedia, že chodia do kostola. Stále tu vládne strach, zakorenený v ľuďoch ešte z bývalého režimu. Často nepoznajú ani to, odkiaľ je jeho spolužiak alebo kolega v zamestnaní. Stáva sa, že ľudia z farnosti pri stretnutí sestričiek v  meste ich ani nepozdravia alebo  sa tvária, že ich nepoznajú. Rusko je krajina mnohých kontrastov... Týždeň po tom, ako sme odchádzali, Tagil slávil 285 rokov od založenia. Všade sa natierali obrubníky, schody, pne stromov či pneumatiky ležiace v tráve bielym vápnom, ktoré po oslave dážď zase zmyje. Sestričky nám zorganizovali aj stretnutie s jednou farníčkou, ktorá žije v Novouralsku. Je to zakryté mesto, kde sa obohacuje urán na jadrové účely. Znamená to, že ľudia smú vyjsť z mesta len na priepustky, celé stotisícové mesto je obkolesené trojitým plotom s ostnatým drôtom. Jej mama smie prísť na návštevu len raz v roku. Vystúpi na železničnej stanici, tam sa môžu rozprávať v kabínke cez telefón 2 hodiny a potom zase naspäť. Náš pobyt však ubehol ako voda a kým sme sa zaklimatizovali, bol čas vrátiť sa domov. Cestou späť sme dva dni pobudli v  Moskve. Tak sme mohli porovnať bohatú Moskvu a chudobný kraj Uralu. Pochopiť ruské myslenie, byrokraciu a úrady, ako mnohokrát povedala s. Kaja, sa nedá. Vidieť tú biedu ľudí, o ktorých sa štát ani nestará a na druhej strane bohatú Moskvu, do ktorej idú všetky peniaze... Sväté omše, na ktorých sme boli častokrát iba my, sestričky a kňazi... Pre nás všetkých to bola obrovská skúsenosť a sme radi, že sa môžeme s vami o ňu aspoň takto podeliť. Zuzka, páter Kristián a Kamila Lúče 4-5/2007 ? 41


ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü

Duchovno-výtvarní tábor dětí, pořádaný Duchovním centrem Brno – Lesná ve dnech od 23. – 27. augusta 2007 byl počtem 17 účastníků doprovázen pastorační asistentkou sestrou Margitou Grobarčíkovou a výtvarnicí paní Jolanou Slabou. Téma tábora byla Boží království. Každý den byla hra skrytého tajného přítele. Každé ráno si děti losovaly jméno toho, na koho cely den měly myslet v  modlitbě a prokazovat mu lásku dobrými skutky a pozorností. Učily se konat dobro v  skrytosti. Bylo to úspěšné a moc se to osvědčilo. První den, v  pondělí, jsme si povídali o Božím království, že je potřeba, abychom měli v  srdci lásku, pochopení pro druhé, kamarádství, přátelství. Pak dětí malovaly příbytky do Božího království. V  úterý byla téma víra, naděje a láska, potom jsme se vydali do výtvarní dílně v  Bohunicích, kde si dětí mohli vyrobit z  hlíny kropenku se symboly - kříž, kotva a srdce. Všem se to povedlo a budou mít památku na téma o třech Božských ctnostech… Středa: téma dne byla Panna Marie a svatá Kateřina Labouré. Četli jsme si ze života svaté Kateřiny. V deváti letech ztratila maminku a odevzdala svůj život pod ochranu Neposkvrněné Matky a toužila jí vidět. Její přání se jí splnilo v  noviciáte u sester vincentek. Odpoledne děti malovaly, co si zapamatovaly. Byli jsme mile překvapeni jejich fantazií a vynalézavostí. Čtvrtek: Modlitba před Svátostním Spasitelem, ukazovací písně a potom jsme si četli ze života svaté Terezky. Znovu jsme se vydali na tvorbu do výtvarné dílny. Tentokrát se nám podařilo namalovat růže na hedvábný šátek. Růže jsou symbolem svaté Terezičky. Ona slíbila posílat z nebe růže (symbolicky) a vyprošovat potřebné

42 ? Lúče 4-5/2007

milosti. Nakonec jsme se zastavili v brněnské  bazilice sv. Petra a Pavla. Také jsme si prohlédli muzeum, pookřáli výhledem na Brno a vrátili se domů. Pátek jsme se vydali na cestu za pokladem do Vranova na poutní místo. Cesta by plná nápadů, soutěží a úkolů, např. měli sme složit Desatero, z  lístečků a z  papírů ukrytých v  lese, střílet šípem do stromu, vyrábět anděly z  papíru, růžence z bombonu… Poklad byl v kostele na Vranově – duchovní osvěžení a osvěžení pro tělo pak doma v duchovním centru – nanuky =). Na závěr jsme se rozloučili, zaspívali, dětem se ani nechtělo domů a už se těší na příští rok. Dík za tento požehnány čas a ochranu Boží, že se nikomu nic nestalo. SMM Brno

Duchovní obnova pro animátory SMM Ve dnech od pátku 7. 9. do neděle 9. 9. 2007 se konala duchovní obnova pro vedoucí společenství SMM v  Mendrice u Litomyšle, na které bylo 20 účastníků. Duchovní obnovu vedl P. Pavol Vandžura, kněz Misijní společnosti. Byly také účastné Dcery křesťanské lásky. Přednášky byly zaměřené na vztah k Bohu, k Nebeské Matce, poznání sebe, jaké je naše srdce - že tam musí být Boží život, láska a pokora, abychom mohli lépe sloužit, a také jak pomáhat druhým

ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü

Duchovno-výtvarní tábor

Lúče 4-5/2007 ? 43


ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü

účastníčka duchovnej obnovy

Misijní tábor Již podruhé (poprvé minulý rok) se děti z naší farnosti mohly zúčastnit tábora na faře v Nové Cerekvi. Tentokrát se sešlo 17 dětí ve věku 4 – 12 let, 5 vedoucích a jedna kuchařka. Jako téma jsme zvolili misie a naším cílem bylo stát se malými misionáři. To se myslím taky povedlo. Děti se po celý týden dozvídaly a měly dostat „pod kůži“, jakou „výbavu“ má misionář mít – je to MOST. Že nevíte co to je? Zeptejte se Papežských misijních děl – Modlitba, Oběť, Služba a Tvořivost. Každý misionář se musí nejprve modlit, dokázat se pro

44 ? Lúče 4-5/2007

druhé obětovat, sloužit jim a být ve svém poslání tvořivý. Nejen, že jsme si o misiích a misionářích povídali, ale mohli jsme si také vyzkoušet, co takový správný misionář může dělat. Naší velkou misií byla návštěva v Domově důchodců v Proseči-Obořiště. Pro důchodce jsme si připravili program, který zahrnoval zpívání a tancování. Vyrobili jsme jim záložky z živých kytiček a s povzbudivými texty z Bible. S písničkou jsme obešli také ty, co se ze zdravotních důvodů nemohli zúčastnit programu, který probíhal venku. Naší odměnou byly rozzářené oči obyvatel domova. Každý den k nám chodil pan cestovatel, který procestoval snad celý svět. Vyprávěl nám o různých zemích – především o těch, ve kterých lidé nějakým způsobem trpí. Přivedl nám také na návštěvu obyvatele Austrálie a misionářku z Indie. Ti nám poutavě vyprávěli o svých prožitcích z těchto zemí a ukázali nám spoustu fotek. Jednou pro nás pan cestovatel natočil video v africké Ugandě, kde jsou pronásledovány děti, aby se z nich stali vojáci. Kromě toho nás poprosil o získávání misijních známek během celého týdne, a to za různé výkony při hrách, soutěžích i tvořivé činnosti. Jsou to známky, jejichž prodejem sběratelům známek v zahraničí se získávají peníze především na pomoc lidem v Indii. V pátek večer si pan cestovatel

ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü AKCIE SMM V ČECHÁCH ü

ve společenství SMM. V  dalších přednáškách se mluvilo o významu modlitby, svátosti smíření a rozebíralo se sedum hlavních hříchů… Moc nás zasáhla myšlenka, že máme věřit Bohu i když mnoho věcí v  životě nechápeme, že je důležité to přijat a odevzdat se jeho vedení. V programu nechyběla také rozjímavá modlitba posvátného růžence, kde jsme moc prosily za mladé lidi, aby poznaly duchovní hodnoty a zamilovaly si Boží lásku… Moc se nám líbil film dona Bosca, který pracoval s mladými a žasli jsme, co si vytrpěl pro dobro mladých, kolik nepochopení a nedůvěry zažil, ale vydržel až do konce a Bůh mu to bohatě odměnil svým požehnáním. V neděli se nám nechtělo domů, ale vzájemně jsme se povzbudili a načerpali nových sil pro konání dobra tam, kde nás Bůh a Matička Boží potřebuje. Děkujeme sestřičkám, že se o nás vzorně starali a že nám tento čas milostí duchovní obnovy umožnili. Deo gracias!

Lúče 4-5/2007 ? 45


přišel známky schované v truhličce vyzvednout. Ale co se nestalo. Při předávání známek nás přepadli lupiči, pana cestovatele unesli i s truhlou, o níž si mysleli, že je plná peněz. Nás to velmi vyděsilo, ale pak jsme se trochu uklidnili, posilnili se misionářskou modlitbou a vydali jsme se pana cestovatele hledat. Ten byl, chudák, přivázaný u stromu před farou. Rozvázali jsme ho a vydali se směrem, kam lupiči utíkali. Z dopisu jejich komplicům jsme se však dozvěděli, že mezitím, co jsem lupiče hledali, nám zabrali faru. Opět jsme se pomodlili a rozhodli jsme se lupičům odpustit. Přišli jsme na faru, chytili jsme prchající lupiče a začalo vyjednávání. K jejich velkému zklamání zjistili, že se v truhle místo peněz ukrývají známky. Děti začaly lupičům vše vysvětlovat – přes misie a pomoc druhým jsme se v diskuzi dostali až na Pána Ježíše, Jeho spásu, na Eucharistii, Pannu Marii atd. atd. Když jsme lupiče propustili, bylo vidět, že jsou velmi nalomení a slibovali, že už se budou snažit „sekat dobrotu“ a žít poctivým životem. Vyvrcholením našeho tábora byla také misie v naší farnosti – ve Vyskytenském kostele. Před nedělní mší svatou jsme zatančili židovský tanec „Ochraň mě, můj Bože“, který je zároveň modlitbou. Mši jsme doprovázeli zpěvy, při obětním průvodu jsme přinášeli dary za jednotlivé země a světadíly, které vyjadřovaly problémy v těchto zemích: Austrálie a Oceánie – chléb (hlad), Amerika – obrázková knížka (negramotnost), Afrika – luk s šípem a lehátko (dětští vojáci, nemocní), Asie – panenka a nářadí (dětská práce), Evropa - obrázek miminka v 7. týdnu těhotenství (potraty). Na závěr mše jsme zazpívali hymnu Papežského misijního díla dětí a po mši svaté jsme provedli sbírku na misie, která k naší radosti vyšla na pěkných 6 560, 50 Kč. Tuto částku jsme se rozhodli odeslat Papežským misijním dílům, která se postarají, aby peníze došly potřebným lidem. Jak už jsem naznačila v úvodu tohoto článku, myslím si, že náš cíl stát se malými misionáři, se naplnil. Myslím, že jsme misionářským duchem byly všichni přímo nakaženi. Za vydařený tábor děkujeme Bohu. Radka Jonášová 46 ? Lúče 4-5/2007

„Ježišova Matka stála pri kríži vzpriamená. Nedočítal som sa, že by bola plakala. Stála tam neohrozene, kým muži zutekali.“ (Sv. Ambróz)

BOLESTNÝ RUŽENEC 1. tajomstvo: Ježiš, ktorý sa pre nás krvou potil Pane, tvoja úzkosť bola nesmierna. Vedel si, že stojíš pred dokončením svojho diela na tejto zemi. Tvoje telo sa potilo krvou v očakávaní toho, čo malo nastať, ale tvoj duch zostal pevný. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Učiteľ môj, ty sám nás učíš umeniu správneho rozhodnutia. Nie každá cesta, ktorá je prežiarená pohodlím, je tá pravá. Pre pravý poklad treba prekonať nejednu prekážku a preniesť mnohé bremená. Pane Ježišu, ďakujem ti za tvoje rozhodnutia obetovať seba samého za nás – za mňa, za moje hriechy a otvoriť mi tak cestu k Nebeskému Otcovi. 2. tajomstvo: Ježiš, ktorý bol pre nás bičovaný Bič, ktorý trýznil tvoje telo, bol utkaný z  ľudskej nevšímavosti, zloby a hriechu. Koľko rán ti nevedomky uštedruje každý z  nás. Vždy, keď zabúdame na to, kým sme, na to, že Boh nás stvoril ako svoje deti. Keď sa necháme strhnúť z  cesty evanjelia, vtedy vždy znova ráňame Pána Ježiša ďalšími údermi biča. Pane, odpusť nám našu slabosť, ktorou ťa zraňujeme a pomôž nám vždy v ťažkej chvíli nájsť povzbudenie vo Svätom písme.

Lúče 4-5/2007 ? 47


3. tajomstvo: Ježiš, ktorý bol pre nás tŕním korunovaný Koruna je znakom kráľovskej moci. Pri každém korunovácii nového kráľa sa usporaduje veľká slávnosť. No tebe, Nebeskému Kráľovi, sa ušla iba koruna z tŕnia a výsmech ľudí. Dokonca ťa v  tejto chvíli zapreli aj tvoji najbližší. Vraví sa, že v  núdzi poznáš priateľa... Neráňajme teda nášho najvernejšieho priateľa a nezapierajme ho svojimi slovami ani skutkami. Ale stojme vždy pevne po jeho boku. Nech je náš život oslavou Ježišovho spásonosného korunovania tŕním. 4. tajomstvo: Ježiš, ktorý pre nás kríž niesol Pán berie na svoje plecia drevo kríža. Tajomstvo kríža je veľké. Nosíme ho zavesený na retiazkach, visí v našich domoch na stenách, kríže lemujú naše cesty. Ale i keď nám umučenie Pána Ježiša pripomína na každom kroku, predsa akosi zabúdame na to podstatné. Na to, čím bol kríž pre Ježiša a kam nám drevo kríža, ktoré Ježiš vyniesol na Golgotu a na ktorom trpel za naše hriechy, otvorilo cestu. Kríž je znakom spásy. 5. tajomstvo: Ježiš, ktorý bol pre nás ukrižovaný Ježiš Kristus zomiera na kríži. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v  neho verí, ale aby mal večný život.“ Večná láska sa obetovala na kríži za hriechy všetkých ľudí sveta a otvorila tak pre nás nebo. Testament Pána Ježiša znie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“ Preto keď raz predstúpime pred posledný súd, budeme sa pred Božím majestátom opierať o stupeň lásky, ktorou sme boli schopní nasledovať Ježiša a spolu s ním milovali svojich blížnych. 48 ? Lúče 4-5/2007

„Srdce Panny Márie zakúsilo všemožné súženia a útrapy, napriek tomu ostalo pokojné a silné,lebo sa opieralo o srdce Kristovo.“ (Bl. Alžbeta od Trojice)

SLÁVNOSTNÝ RUŽENEC 1. tajomstvo: Ježiš, ktorý slávne vstal zmŕtvych Pane Ježišu, vstal si zmŕtvych, aby sme aj my mali večný život. V  našich očiach je tvoje zmŕtvychvstanie neraz veľkolepým divadlom. Veľkosť tvojho zmŕtvychvstania nás v  našej ľudskej slabosti a nerozumnosti vedie ku konaniu veľkolepých skutkov, ktoré sú ľuďmi odmeňovaní a našim očiam viditeľné. A keď sa nám nedarí v ich konaní, často zmalomyseľnieme a upadneme do letargie. Skúsme začať žiť svoju vieru zmŕtvychvstalého Ježiša v  konaní aspoň malých dobrých skutkov. Veď aj z  malých kamienkov skutkov lásky môžeme vystavať mohylu lásky pre Ježiša... 2. tajomstvo: Ježiš, ktorý slávne vystúpil do neba Pane, vystupuješ na nebesia, vraciaš sa do domu svojho otca, kde ťa očakáva s trónom slávy. Prichádzaš do nebeského kráľovstva, aby si nám pripravil miesto. Na nebesiach ťa vítajú zástupy anjelov. Ako ťa vítam ja, keď ku mne prichádzaš v podobe hostie vo sviatostnej Eucharistii? Poďakujem ti, alebo iba ledabolo vyslovím naučenú modlitbu z  modlitebnej knižky? Ako by sa páčilo mne, keby si ma ty vítal rovnako chladne v raji, ako ja teba vo svojom srdci...? Pane, odpusť mi moju roztržitosť... Lúče 4-5/2007 ? 49


INFO

3. tajomstvo: Ježiš, ktorý nám zoslal Ducha Svätého Duch Svätý – Darca darov – múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne pred Pánom. Pri sviatosti birmovania dostávame plné priehrštie darov. No častokrát sú za ne považované len dary birmovných rodičov – hodinky, retiazky, peniaze, drahé hostiny... Vo svojej úbohosti sa sami okrádame o to, čo je naozaj vzácne. O radosť z  toho, že nás Pán obdaroval svojou dôverou a že nás posiela ako robotníkov na svoju žatvu. 4. tajomstvo: Ježiš, ktorý ťa, Panna, vzal do neba Po smrti svojej matky, Panny Márie, si ju Ježiš berie do svojho nebeského kráľovstva. Tam nachádza Panna Mária odmenu za svoje „fiat“ vyslovené pri zvestovaní, i za meč bolesti, ktorý prebodol jej srdce pri pohľade na ukrižovanie jej Syna. Naučme sa od Panny Márie pokore a poslušnosti, aby sme aj my raz našli svoje pripravené miesto v nebi. 5. tajomstvo: Ježiš, ktorý ťa, Panna, v nebi korunoval Pán Ježiš každú našu ochotu a predsavzatie žiť podľa prikázania lásky tisíckrát odmení. O čo viac odmenil tú, ktorá prežiarila touto láskou celý svoj život. Pannu Máriu ustanovil kráľovnou neba i zeme. A my sme dostali svoju Nebeskú Mamičku. Mocnú, dobrotivú, trpezlivú, láskavú... Pripravenú si nás kedykoľvek privinúť k svojmu srdcu a priviesť nás ku svojmu Synovi. pripravila Zuzka Páleníková 50 ? Lúče 4-5/2007

* Mesiac október patrí našej Nebeskej Mamke. Urobme jej radosť modlitbou posvätného ruženca a  s  radosťou sa  zapojme do farských októbrových pobožností. Máme tak jedinečnú príležitosť ďakovať i prosiť o veľké veci pre seba i pre našich blížnych. * 2. zjavenie Panny Márie sv. Kataríne Labouré si pripomenieme 27. novembra. V tento deň dáva Mária svetu Zázračnú medailu. Máte s ňou nejaký osobný zážitok? Obohaťte aj iných, pošlite ho do Lúčov. S vďakou rozdávajme medailu. Zapojme sa tak do veľkej záchrany ľudstva prostredníctvom tohto malého nebeského darčeka. * Sviatok sv. Kataríny si pripomenieme 28. novembra. Priblížme si v tento deň zvlášť jej život naplnený láskou k Bohu, k Márii i k blížnym. Vidí na mne Panna Mária čnosti, ktoré jej boli milé na tomto dievčati? * Deviatnikom k  Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie sa pripravme na náš najvačší sviatok. Pripojme k tomu aj účasť na sviatostiach, konanie dobrých skutkov a určite sa naša Mamka na nás usmeje. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ * Od 5. – 9. decembra 2007 sa uskutoční v Agroinštitúte v Nitre medzinárodné stretnutie JMV, ktorého sa zúčastní približne 100 mladých ľudí z Európy, Sýrie, Egyptu a Libanonu. Prosíme o vašu modlitbovú podporu, aby toto stretnutie splnilo svoj cieľ. * Mnohí z vás pripravovali dar pre Pannu Máriu v podobe 5 prvých sobôt. Vyplnené kartičky pošlite do centra najneskôr do 1. decembra 2007. Z každého regiónu vyžrebujeme piatich, na ktorých čakajú pekné ceny. * Boj proti hladu - mnohí z vás sa s radosťou zapojili do predaja medovníkových perníčkov od 24. 9. do 8. 10. Mnohým chudobným a  hladným ste pomohli. Ďakujeme všetkým horlivcom. Nech Pán odmení vašu vynaliezavosť a ochotu. Určite máte s predajom zážitky. Napíšte nám ich... * Aby sme mali vždy dosť síl byť soľou i svetlom sveta, národný direktor P. Tomáš Brezáni, CM bude o to prosiť Pána  svätou omšou, ktorú bude slúžiť za celé ZMM 27. novembra. * Tajnička z minulého čísla: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Výhercovia: Diana Pallaghyová, Bratislava; Peter Lazový, Beluša a Anna Mazúrová, Beluša. Pozn.: do súťaže sa zapojilo iba sedem ľudí, tak neváhajte a súťažte, šanca na výhru je vysoká! =)

Lúče 4-5/2007 ? 51



http://zmm.sk/docs/luce/2007/4-5_07