VÝSTUP 3: R: Zoe slávi svoje 22. narodeniny a myšlienky na zasvätený život sú stále silnejšie... Aj s otcom už hovorila o tom, ale jeho srdce sa ešte vždy zviera pri tej myšlienke a považuje to za veľký úder, jeho sily presahujúci úder, aby videl odchádzať do kláštora aj túto druhú dcéru, najlepšiu zo všetkých. Vôli Božej sa neopováži odporovať, no podrobí povolanie svojej dcéry ťažkej skúške... Jeho syn Karol s manželkou spravoval hostinec v Paríži. Po náhlej smrti jeho manželky potreboval pomoc, preto Zoe odchádza do Paríža. Poslúcha otca napriek vnútornej bolesti nemôcť uskutočniť svoje povolanie. Vystavená pohľadom a dvojzmyselným slovám, vtipom a rôznym pokušeniam hostinca zostáva neoblomná. Jedine povinnosti a zručnosť ju držia pri tejto novej práci popri svojom bratovi, ktorý sa ju snaží zo všetkých síl odhovoriť od myšlienok na kláštor... Karol: No vidíš, aj vo svete možno po kresťansky žiť. Netreba hneď myslieť na kláštor. Nie je to pre Teba, sestra moja. Ostaň tam, kde ťa Boh zavedie. Zoe: Tá ruka, čo ma vedie, privedie ma iste k cieľu! Karol: Nuž a kde... Hádam do kláštora? Kto ťa uistí, že tam budeš šťastná. Ktovie, či tam pre teba nerastie samé tŕnie a bodlačie? A toto predsa Boh nechce. Zoe: Mne je zárukou volajúci hlas Boží, ktorý ustavične počujem. Brat môj drahý, tento hlas si ukrývam v srdci. Som si istá, že ho budem môcť raz aj ja nasledovať. Karol: Sestra moja, ja ti chcem len dobre. Nekonaj prenáhlene. Premysli si, čo urobíš, ale kláštor nie je pre teba. Zoe: Vieš Karol, keď pozorujem v Paríži život a zvlášť v tomto tvojom hostinci, prichádzam len k jednému záveru, že takýto život by nevedel uspokojiť moju dušu i srdce. To, o čom snívam, ma napĺňa veľkou radosťou, pokojom a šťastím. Nehnevaj sa, ale tu u teba cítim len únavu a nudu. Pripadám si, ako orlom prenasledovaný malý vtáčik. Odpusť Karol, že ti to hovorím, ale tak to cítim. Ďakujem ti však za tvoju radu, ale dovoľ mi slobodne sa rozhodnúť.
5