L. Bjørnstad: Štyridsiaty týždeň

1. týždeň Tesne pod oblúčikom v hornej časti ucha jej visí zlatý krúžok. V samotnom ušnom lalôčiku nemá nič. Mám chuť pozrieť sa, či to vyzerá rovnako aj na druhej strane.

Keď rozpráva, zľahka pohadzuje hlavou, aby si odhrnula vlasy z tváre. Stále jej padajú späť. Hladké a mäkké ako hodváb.

Má hlboký hlas. Akoby jej vychádzal zvnútra tela, nie iba z hrdla. Temný a mierne spevavý. A istým spôsobom naliehavý. Akoby si žiadal, aby ho vypočuli, a ja si nič viac neželám. Mohol by som ju počúvať do konca života. Podchvíľou sa tak zasmeje, až ma to pošteklí v ušiach. Nakloním sa trochu bližšie k nej a na líci pocítim jej dych.

Arif mi položí ruku na plece a opýta sa, či sa už nepoberieme preč. Pokrútim hlavou. Ešte niečo vraví, ale nepočujem to, iba pozorujem jej tvár a registrujem, že odchádza.

Všímam si, že na čele sa jej objavila vráska. Intenzitu jej pohľadu, keď zdôrazňuje niektorú myšlienku. Rozširujúce sa nosné dierky. Gestikulujúce ruky. Má toho veľa na srdci.

Predstavím si ju ako bojovníčku. Na koni. Ako vyťahuje šípy z puzdra na chrbte. Prikladá ich k luku, napína, mieri a strieľa. Jeden šíp za druhým v šialenom tempe. Názo5

ry na svet. Na priemysel, ktorý ničí planétu. Na všetkých ľudí. Na prírodu a dobu, v akej žijeme. Stále ďalšie a ďalšie šípy smerujúce na sever, na juh, na východ aj na západ.

Používa čarovné slová. Alebo ich možno čarovne spája dokopy. Zdá sa mi, že keď jej vety vyjdú z úst, akoby sa rozžiarili a ďalej žiaria aj v mojom vnútri.

Sedím bokom k nej, cítim, že ľavá noha mi tŕpne a brní.

Príšerne ma v nej pichá, ale nechcem sa ani trochu pohnúť.

Chce sa rozprávať o Spojených štátoch. O polarizácii. Čo si myslím o pravdepodobnosti občianskej vojny? Vzápätí sa rozhovorí o pečeňovej paštéte. Že je to to isté, ako natrieť si na krajec chleba vnútornosti. Hovorí o tlaku na fyzický vzhľad. O narcizme – o akomsi chlapíkovi, ktorý sa zamiloval do vlastného odrazu v zrkadle. „To mi rozhodne nehrozí,“ poznamenám.

Zasmeje sa a ja ju zatúžim objať.

Vlasy jej opäť zakryjú časť tváre. Keby som sa ich odvážil odhrnúť nabok, končekmi prstov by som cítil jej pokožku. Pri tej predstave mi naskočí husia koža. Dopíjam fľašku do dna. Zvažujem, či by som nemal nabrať odvahu a urobiť to. Pokúsim sa zatriasť stŕpnutou nohou. Pohnem ňou hore a dolu. Čo ak mi odstrčí ruku? Povie mi, aby som odpálil. Alebo vstane a odíde. „Alebo?“ povie a spýtavo sa na mňa zahľadí.

Nezachytil som, čo mi práve povedala. Preboha, vzchop sa! pomyslím si. Je nadpozemsky krásna a ja túžim len po jednom – aby som sa jej páčil. „Asi ťa už nudím, nie?“ opýta sa.

Nakloní hlavu nabok. Bradu nepatrne zasunie dozadu.

Košeľu má rozopnutú až po miesto, kde začínajú prsia.

Bielu, trochu veľkú pánsku košeľu. Na jednej strane vidím kúsok jej kľúčnej kosti.

6

„Vôbec nie,“ ubezpečím ju. „Len som nezachytil tvoju otázku.“ „To ani nebola otázka,“ vraví. „Mohla by si to zopakovať?“ spýtam sa a pokúsim sa zasmiať, ale môj smiech je akýsi divný. Fistulový, vychádza odkiaľsi úplne zozadu, z podnebia.

Priložím si k ústam prázdnu fľašku. Zakloním hlavu a naprázdno prehltnem. Ona sa na mňa díva najkrajšími očami na svete a jej prenikavý pohľad ma dobreže neprebodne. Na ľavom spánku sa jej zachveje sval. Nepatrný pohyb hladkej pokožky. Odložím fľašku a všimnem si tenkú bielu jazvu, predpokladám, že je to asi stopa po piercingu v nose. Pomyslím si, že je fajn, že si ho odstránila. Má dokonalý nos. Netreba ho skrášľovať. Mimochodom, ani jej uši. Nepotrebuje nič vylepšovať. Všetko na nej je dokonalé. Zďaleka na ňu nemám, ako povedal Arif. Je od nás o dva roky staršia a neskutočne nádherná.

Takže moje šance sú minimálne.

Ale sme tu. Sedím vedľa nej a necítim si ľavú nohu. Na žúre u niekoho, koho nepoznám, kdesi, kde som v živote nebol, s dievčaťom, o ktorom som si myslel, že sa so mnou nebude baviť ani päť minút.

Trochu sa narovná na pohovke, prudko sa ku mne otočí a položí mi ruku na plece. Akoby sa chcela so mnou rozlúčiť a vstať. Akoby mi išla povedať: Rada som ťa spoznala.

Prajem ti super život. A odíde sa rozprávať s niekým iným.

Zadržím dych. Mám pocit, akoby som padal. Akoby som sa na pár sekúnd, kým dopadnem na zem, ocitol v bezváhovom stave.

V panike vychrlím trápnu otázku. Či rada lezie. Vykoktám, že s tým trávim dosť veľa času. Pre boha živého!

Zažmurká a otvorí veľké oči dokorán.

7

Radšej som ticho. Očakávam, že sa zasmeje. Alebo odíde. No ona sa zrazu nakloní dopredu a pritisne svoje pery k mojim. V ústach pocítim špičku jej jazyka, zvláštnu cudziu chuť iného človeka, a potom mi exploduje hlava.

Zahrmí apokalyptický výbuch. Tisíc rakiet zasiahne každú bunku v mojom tele. Hádam sa mi to len sníva? Nie, nesníva.

Vezmem jej tvár do dlaní. Nadýchnem sa a ďalej ju bozkávam.

Svet neexistuje. Čas sa zastavil. Sme tu len my dvaja. „Nepôjdeme ešte?“ zašepká.

8

2. týždeň Rozcvičím sa na niekoľkých bouldroch. Striedam chyty aj cesty. Presnosť a plynulosť. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som sa na stene nesústredil. Dám si na ruky magnézium a všetko ostatné zmizne. Je to moja silná stránka, už keď som po prvý raz liezol, okamžite som pochopil, že je to presne pre mňa. No teraz akoby vo mne uviazla Iben.

V ušiach mi znie jej hlas a v končekoch prstov mi zostalo teplo jej pokožky. Urobím dyno, aby som ju zo seba vytriasol. Znova zleziem dole. Vystriem ruky a plecia zatlačím dozadu. Vyleziem pár ľahších bouldrov s dvanástimi krokmi. Niekoľkokrát ich zopakujem. Leziem bezchybne a na autopilota, ale nepomáha to.

Prešlo už osem dní, odkedy sme boli spolu. Pripadá mi to ako večnosť a zároveň akoby to bolo len včera. Akoby čas medzi vtedy a teraz absolútne nič neznamenal. Nemôžem si spomenúť, čo som medzitým robil. Alebo čo som mal robiť. Trénoval som, väčšinou som posilňoval. Niekoľkokrát som si bol zabehať. A v škole, samozrejme. Bol som na stretnutí ohľadne maturantského autobusu, ktorého priebeh si nepamätám. Mama bola hrozne vytočená pre niečo, čo som podľa nej mal urobiť či som jej to aspoň 9

sľúbil. Nespomínam si, čo to bolo. Dokonca sa ani nepamätám, že sme sa spolu rozprávali.

Iben je všade. Stačí najmenší zvuk, pohyb alebo vôňa, a opäť jej mám plnú hlavu a vnímam len jej hlas. Smiech.

Slová. Dych. Zvuky. Vidím jej pokožku. Oči. Vlasy. Drobný záchvev kože na jej spánku.

Rukou uchopím chyt v tvare srdca. Mám pocit, akoby som mal v hlave šumienku. Nedokážem sa poriadne zachytiť, a tak mi nezostáva nič iné, ako znova zoskočiť.

Hani roztiahne pery v úsmeve, ale ukáže mi zdvihnutý palec. V lezeckej hale nie je okrem nás nikto. Som mu nesmierne vďačný, že ma nechá trénovať, kedykoľvek chcem.

Centrum je totiž takto neskoro večer zatvorené. Zatvorené pre všetkých okrem elitného tímu. Ostatní chalani žiarlia.

Chápem to, no na druhej strane, oni zas nemakajú tak tvrdo ako ja.

Hani chce, aby som bol prvolezec. Prezujem si nové lezečky a nachystám sa na partnerskú kontrolu. Skontrolujem Haniho sedák, uzol a lano. All good. „Daj si pozor na veľké rozostupy,“ pripomína mi Hani. „Sústreď sa na stred tela a gravitáciu. Nezabudni na vlajkovanie. Nevyťahuj sa, ale tlač sa nohami.“ Dnes som si chcel natrieť na krajec chleba pečeňovú paštétu, no namiesto toho som celú konzervu vyhodil do koša. Ona je vegánka. Pečeňová paštéta je definitívne mimo. Už žiadne vnútornosti natreté na chlebe.

Mám niečo s ľavou topánkou, tak sa opäť spustím dolu.

Vyzujem si ju. Narovnám si prsty na nohách. Niekoľkokrát stlačím palec, znova si zašnurujem lezečky, Hani mi zatiaľ ešte niečo hovorí, ale nezachytím to.

Spomínam si, aké boli jej pery. A ako chutili jej ústa.

A pokožka. Zbožňujem drobné chĺpky na jej šiji. Sú ako 10

páperie. Jej štíhly krk. Mäkkú priehlbinku pri kľúčnej kosti, kde som sa jej dotýkal. Jej prsia. Také akurát do mojej ruky. Brucho. Škvŕkanie. Zvuky vychádzajúce z jej úžasného tela.

Pevne sa postavím na palec na nohe. Hani ešte čosi vraví, ale nepočujem ho. Prvý úsek je ľahký. Nechám pravú nohu, nech sa hojdá, aby som našiel rovnováhu. Vystreté ruky. Prenos váhy. Výmena nôh. Po včerajšom silovom tréningu ma bolí chrbát. Chytím sa obliaka. Je okrúhly a drsný, nemá hrany, a aby som mal istotu, musím úchop ešte raz upraviť.

Teplo v jej vnútri. Nemôžem na to myslieť. Na pocit, keď som bol v nej… bože dobrý! Je to príliš intenzívne. Ale bol som v nej. Vo vnútri jej tela. Nie je to neskutočné?

Zostanem visieť. Na prvý pokus sa mi nepodarí prichytiť. Stúpim jedným palcom na druhý. Nájdem rovnováhu.

Znovu si vymením nohu. „Čo to tam robíš?“ zakričí Hani. „Presuň telo na stranu chytu.“ Jej dych. Predtým, počas toho aj potom. Zvuky, aké som nikdy predtým nepočul. „Takto sa nikam nedostaneš,“ kričí Hani. „Stabilizuj svoju polohu.“ Správa od nej, keď som prišiel domov. Bol si naozaj super.

Nevedel som, či som to robil dobre. Či to bolo pre ňu príjemné. Nikdy predtým som o niečom takom nepremýšľal. Že je to jediná vec, na ktorej záleží.

Zaháknem si pätu a ľavou rukou sa dokonale prichytím o dierku. „Bad ass!“ zvolá Hani a rozosmeje sa.

Po desaťtisíci raz si kladiem otázku, či bolo odo mňa múdre odpísať jej to, čo som jej odpísal. Trvalo mi sakra11

mentsky dlho, kým som sa pre to rozhodol. Nakoniec to bolo len jedno slovo. Ditto. Teraz mi to pripadá ako hrozná blbosť. Mal som napísať niečo iné.

Položila svoju ruku na moju. Možno mi ju aj posunula?

Nebolo to trápne, len veľmi pekné a zároveň akoby som vedel, že chce, aby som to robil. Bolo to intuitívne. Ako lezenie. Človek cíti, kam smeruje. Alebo mi to možno ukázala. Možno si uvedomila, že potrebujem usmerniť? Možno práve teraz na mňa myslí. Možno sa práve teraz zo mňa smeje. Možno som bol príliš neistý. Čo ak to bolo totálne trápne? Možno ma už pustila z hlavy. Čo ak chce na celú vec jednoducho zabudnúť?

Začnú sa mi potiť prsty, ľavou rukou sa priskoro pustím a telo sa mi príliš rozkolíše. Pravačkou sa zachytím pod bedrom, ale nedokážem nájsť rovnováhu a prepadnem cez ruku. Pricviknem si prsty v chyte a zostanem visieť v sedáku. „Čo to stváraš?“ skríkne Hani.

Na podnebí odrazu pocítim náhlu nevoľnosť. Spustím sa dolu a ľahnem si na chrbát. Nezranenou rukou si dám dolu sedák a boľavú zdvihnem hore. „Mal by si si dať urobiť röntgen,“ vraví Hani. „Myslím, že budem v poriadku,“ poviem a stískam vrecko s ľadom. „Už je to lepšie.“ Hani sa na to chce pozrieť a požiada ma, aby som odložil vrecko. Dva z mojich prstov sú tmavočervené a dvojnásobne zväčšené. „Dúfajme, že tvoja šanca ísť na majstrovstvá Nórska práve nevyletela hore komínom,“ povie a doloží niekoľko nahnevaných poznámok vo svojom materinskom jazyku. „Vôbec to nevyzerá dobre, nechápem, kde si dnes mal hlavu.“ 12