RE-BOOK Diana Fülöpová: Satori v Trenčíne

S AT O R I V T R E N Č Í N E Lukáš Cabala

Táto bibliofília vznikla v rámci projektu RE-BOOK na Katedre vizuálnej komunikácie v prípravnom kurze Typo.

Ďakujeme Vám, že ste si kúpili túto knižku, lebo dobré príbehy žijú vtedy, keď ich čítame

Lukáš Cabala Satori v Trenčíne © Lukáš Cabala, 2020, Design & Layout © Diana Fülöpová, 2021

SATO RI V T RENČ ÍNE Lukáš Cabala

OBSAH

Sára -------------------------------------------- 8 Medianeras---------------------------------- 11 Možný život Kláry -------------------------- 16 Vian v Pekingu ------------------------------ 22 Naprieč vesmírom -------------------------- 25 Zjazvené tkanivo ---------------------------- 28 Ružový mesiac ------------------------------ 31 Precitnutie ----------------------------------- 35 Goju Ryu ------------------------------------ 39 Nejasnosti ----------------------------------- 42 Hľadám ťa ----------------------------------- 45 Klára a noc ---------------------------------- 47 Koniec bítnikov ----------------------------- 50 Rána a noci na tridsiatom druhom -------- 52 Aurora Borealis ----------------------------- 56 Rozhovory----------------------------------- 63 Skyline--------------------------------------- 68 Akáša ---------------------------------------- 72 Budeš si ma pamätať?----------------------- 78

10

A potom sa na mňa zahľadí a šušlavo, ako úplný dement s rázštepom, mi povie: Ale môžeš si v tejto riti aj niečo krásne nájsť!

Lucia Piussi: Život je krátky, strana 102

11

Sára Práve dolu vyberal poštu, keď parkovala pred vchodom.

Nemohla ho zbadať, bola príliš sústredená. V šere vstupnej haly zostal stáť, v ruke pár neurčitých listov.

Zamával jej.

Otvorí jej dvere a ona ho objíme s pozoruhodnou prirodzenosťou, o akej Vincent môže iba snívať. Neváha jej povedať, že sa práve spamätáva z toho, ako dobre vyzerá. Sára to zjavne považuje za formalitu a pozíciu si nijako zvlášť neužíva. Vstúpia do výťahu, pomaly sa vezú na tridsiate druhé poschodie.

V byte si vyzlečie červený kabát, obzrie sa vpravo a vľavo.

Vincent sa jej spýta, či sa práve chystá prejsť cez cestu, no ukáže sa, že len hľadá vešiak. Predvedie jej časť bývania.

Vezmú si zo špajzy víno a vojdú do obývačky. Majú v pláne pozerať film o jednej českej emigrantke, ktorá sa v Anglicku zamiluje do írskeho pesničkára. Ide o nezávislú 12

snímku točenú na dve amatérske kamery a je v nej plno hudby. Vincent ju už videl päťkrát, čo zvyčajne nerobí.

V obývačke je jedno kreslo a gauč, obe s rovnakým vzorom akýchsi popínavých rozkvitnutých rastlín. Keď zbadá, že si vybrala kreslo, prudko ju zastaví slovami: „Nesadaj si! Je čerstvo natreté!“ Sára sa prekvapene zarazí, potom sa zasmeje a spýta sa: „A akou farbou, prosím ťa?“ „Veď vidíš, kvetinovou.“ Kašle naňho, zloží sa tam.

Kým Sára sleduje film, on si prehráva ich stretnutia.

Nesmierne v ňom rezonuje dávna rozlúčka tesne pred jedným z jej odchodov do Francúzska. Tešil sa, že svoj posledný večer na Slovensku trávila s ním.

Zdala sa mu toho večera smutná. No zrejme len on tak vnímal jej situáciu. O chvíľu musela ísť na autobus, zastávka je kúsok od vchodu, a ráno o tretej ju mal úplne neznámy muž vyzdvihnúť na akomsi parkovisku. Našla ho na internete, na jednom turistickom fóre, kde ľudia oznamujú, že idú povedzme do Amsterdamu a majú dve voľné miesta. Ktovie, či to nebude nejaký čudák, na fotke jej veľmi sympatický nepripadal. Cesta trvá zhruba desať hodín. Vincent nerozumel, že sa nebojí. Má ju vyhodiť ďaleko od Lyonu a odtiaľ sa už musí dopraviť vlakom.

Vonku snežilo, no nemrzlo. Fúkal nepríjemný vietor a v tme sa črtali kopy špinavého snehu. Sára mala kabát, ktorý sa nezapínal v strede, ale viac na jednej strane a ešte k tomu šikmo. Vincenta tá úmyselná asymetria iritovala. Žlté svetlá za oknami autobusu mu pripadali ako magický realizmus, 13

ktorý tak obľubuje nočné ulice juhoamerických metropol.

Prirodzene prešiel od jednej spomienky k ďalším. Raz sa prechádzali popri Váhu, ktorý je pre toto mesto tým, čím je Hudson pre New York. Alebo ju zavolal do kina, kam išiel s viacerými kamošmi. Sára však trošku meškala, a keď dorazila, začala sa zoznamovať s ostatnými, ktorí sedeli v uličke.

Nemohla však vedieť, ktorý je posledný z tých, čo sú tu s Vincentom, a tak sa prihovárala aj úplne cudzím ľuďom. Vôbec nerozumeli, prečo im nejaká neznáma žena podáva ruku, predstavuje sa a bozkáva ich na líca.

Dolial jej víno. Počas pesničiek vo filme sa rozprávali akoby nič. Keď záverečné titulky mizli v hornej časti obrazovky, Vincentovi napadlo, že by mohli zájsť do jedného podniku, ktorý je v tomto mrakodrape. Vo štvrtky tam púšťali nu jazzové nahrávky a to bolo niečo, čo obaja radi počúvali. Presunuli sa na štyridsiate piate poschodie, sadli si k veľkému oknu a v miestach, kde výhľad nezakrývali iné výškové budovy Trenčína, videli v hlbokej diaľke vysvietené ulice a pomaly sa presúvajúce autá. Summer in Paris znelo vzduchom, akoby bolo prirodzenou súčasťou jeho zloženia. Každý svoj pohyb zlaďovala s hudbou, Vincent musel na chvíľu nasilu zavrieť oči. Videl stekať svoje slzy po jej kľúčnych kostiach.

Posunul ruku na stole bližšie k nej. Je možné, že to vnímala, no nezareagovala. Neprekvapilo ho to.

A Sára, už o dva dni, bude naspäť pri svojom priateľovi, ktorý zvláštnou náhodou vyzerá ako Glen Hansard. O pár rokov s ním otehotnie. Ktovie, čo bude potom. Mohli by sa, 14

napríklad v päťdesiatke, zase takto sami spolu stretnúť. Lenže to by sa toho musel Vincent dožiť.

15

Medianeras Po Sárinom odchode zostalo mesto akési prázdne. Aspoň z jeho pohľadu. Nebyť bolestí v krížoch, cítil by sa úplne sám.

Na prvých piatich fyzioterapeutických cvičeniach Vincenta usmerňovali striedavo traja ľudia – dve obyčajné ženy a jeden mladý športovec. Cítil sa pri nich tak trochu ako odľud. Bolo vidieť, že sú z celkom iného sveta než on. V čakárni mali popri bežných časopisoch jeden extra nechutný, konšpiračný. Nezdvihol sa a neodišiel, nemohol si to dovoliť.

Prišiel sem po pomoc a nie určovať pravidlá, to mu bolo jasné. Okrem toho sa už stihol uviesť ako idiot, teda svojím typickým spôsobom. Vo vstupnom dotazníku uviedol v sekcii poisťovňa: Slovenská sporiteľňa. Došlo mu to až vtedy, keď sa ho pani z recepcie opýtala: „Poisťovňa Všeobecná, však?“ 16

„Áno,“ odpovedal trochu prekvapene, a až potom pochopil, že tam musel napísať nejakú hlúposť.

Každý nový tréner sa pýtal rovnaké veci. Akú má prácu, akému športu sa venuje, či prvýkrát robí niečo so svojím chrbtom a tak ďalej.

Až sa jedného dňa dostavil a po chvíli čakania ho na recepcii vyzdvihlo útle dievča. Zbytočne hádať vek, to Vincentovi nikdy nešlo, no už to, že o nej rád premýšľa ako o dievčati, niečo naznačuje. Zároveň však nie je vylúčené, že by mohla mať aj tridsať. „Pán Karela?“ Prikývol. Ona sa usmiala a vyzvala ho, aby šiel za ňou.

Jedna chodba, pravý uhol, druhá chodba, pravý uhol, tretia chodba a dvere na konci. Malá miestnosť, kde sa vyzul, odložil si telefón a peňaženku.

Na nič sa ho nepýtala. Len bola zvedavá, ktoré cvičenia sa už naučil, a chcela vidieť, ako ich robí, aby mohli pokračovať ďalšími. Práve pri nej si prial, aby sa zaujímala o jeho prácu aj o všetky ostatné veci. Pripomínala mu masérku zo Sorrentinovho filmu Mladosť, tú, ktorej tak výrazne odstávali uši a mala zubný strojček. Aj keď toto dievča nemalo nič z toho, len akúsi výraznú auru, ktorá v ňom znásobovala osamelosť.

Absolútne nezapadala do pracovného kolektívu tejto fyzioterapeutickej spoločnosti. Keď odchádzal, mal dojem, že ju nadriadení trošku šikanujú. Musela založiť nejaký dokument a hľadať ďalší, nevedela kde, pretože bola nová, a recepčná ju akosi zlomyseľne pozorovala. On čakal, kým mu vystavia účet, čím bol k tomu škodoradostnému divadielku prizvaný.

17

A možno to bola úplne normálna, korektná situácia, len si ju Vincent príliš dotváral. Ako mu bolo vlastné.

Večer šiel do kina. V poslednom čase sa začínal cítiť ako filmový maniak, hoci o sebe tvrdí, že filmy v podstate nemá rád. S fanatickým záujmom vzhliada skôr k literatúre a kinematografiou len mierne a nejasne dopĺňa svoj voľný čas.

Pripravenou vetou si vypýtal lístok, aby sa náhodou nezakoktal alebo nebodaj úplne nezasekol na nejakých spoluhláskach či slovách s opakujúcou sa úvodnou slabikou.

Tiež sa snažil poriadne artikulovať, z večnej obavy, že jeho rázštepom poznačenej reči nebude dobre rozumieť. Sadol si do poloprázdnej sály. Sedadlá nedávno vymenili, je ich tu menej a sú pohodlnejšie. Film bol z argentínskeho veľkomesta, súčasnosť, o mužovi a žene, ktorí tam žijú nezávisle od seba a nepoznajú sa. Obaja boli vykreslení ako samotári proti svojej vôli a obom niekto chýbal. Podľa všetkého ten druhý. Vincent celý čas myslel na masérku, ako si ju pre seba nazval, keďže nepoznal jej meno. Jeho ústranie musí byť už poriadne žalostné, ak ho rozhodí prvá žena, ktorá sa k nemu správa milo. Teda tak isto, ako ku každému ďalšiemu klientovi. Osobné je to len z jeho strany.

Keď sa kino skončilo, Vincent zišiel o poschodie nižšie a metrom sa odviezol niekoľko blokov do svojej štvrte.

Prešiel okolo vietnamského rýchleho občerstvenia, odolal, a popri vysvietených výkladoch pomaly kráčal domov.

Zamkol sa vo svojom byte, zažal v obývačke a šiel si opláchnuť tvár. Potom si sadol do kresla, dal si za chrbát dve podušky a siahol po najbližšej knihe. Myšlienky mu utekali, 18

za čo sa neznášal. Nechcel patriť k infantilným ľuďom, ktorí systematicky rozčítajú desať románov a ani v jednom sa nedopracujú na koniec. Niekedy za to vinil nudný alebo nekvalitný a neoriginálny text, no myslel si, že aj na taký by sa mal dokázať sústrediť. Lenže čím viac knižiek prečítal, tým menej ho vedelo výrazne osloviť. Nepovažoval to však za nevýhodu a nebol to ani dôvod, aby čítal menej. Postavil sa a šiel k oknu. Keď bola hmla, cítil sa ako v Seattli. Predstavil si, že za tou oponou je more a že počasie je tu vždy takéto zastreté a daždivé.

O necelé dva týždne šiel opäť na cvičenie. Schválne si vzal farebné ponožky, každú inú. Prišiel do čakárne, kde už pri recepcii stála mladá žena. Našťastie presne tá, ktorú si prial. Keď sem kráčal, hovoril si, že tam zrejme nebude, pretože už je štrnásť tridsať a ona je pravdepodobne len brigádnička, ba možno dokonca praktikantka zo zdravotnej školy.

Chcel sa pripraviť na možnosť, že bude cvičiť s niekým z predošlých fyzioterapeutov. Práve stála pri recepcii a zisťovala, kto nasleduje. Musela zbadať jeho meno v tom momente, keď vošiel. Zdvihla pohľad a hneď sa usmiala. Už sa ho nepýtala na priezvisko. Vedela, kto je. Prešli dlhou chodbou a v malej miestnosti sa Vincent vyzul. „Aké dnes máte veselé ponožky!“ Počas cvičenia to dokonca využívala. „Oranžovú nohu vystrite.“ Na konci, tak ako minule, mu pri odchode z miestnosti otvorila dvere. Už pri prvom raze si preto pripadal hlúpo.

Napadlo mu, že nabudúce ju predbehne a otvorí jej on.

19

To by však vyzeralo, že ju vyprevádza z jej pracovnej miestnosti, a ona by to mohla vnímať ako čosi divné. K farebným ponožkám si druhý raz vezme tričko, na ktorom je Kerouac.

Len tak, aby ju vyskúšal, či zareaguje, to by bolo zlomové.

Aj dnes si chcel priniesť knihu, ktorú by položil na stoličku, kam si vždy dáva mobil a doklady. No keby sa ho opýtala, prečo ju má so sebou, nevedel by to vysvetliť. Musel by klamať, musel by si vymyslieť, že niekde čakal a čítal.

Mimochodom, a to bolo úplne kľúčové, dievča dnes malo na sebe polokošeľu. Vincent patrí k ľuďom, v ktorých gombíky vyvolávajú úzkosť. Túto fóbiu má od útleho detstva.

Dnes ide už o pomerne známy fenomén, to však na nepríjemnom odpore nič nemení. Lenže ani to mu masérku vôbec neznechutilo. Práve naopak, aj v tričku s troma gombíkmi mu pripadala nesmierne nežná. Jej krehkosť bola príťažlivá nielen sexuálne, ale aj ľudsky. V človeku vyvolávala pravekú chuť ochraňovať ju pred cudzími kmeňmi.

Lenže čo? Má sa jej opýtať, či by s ním nešla večer von?

A keď mu dá nejakú negatívnu odpoveď? Potom radosť z cvičenia s ňou vystriedajú rozpaky a výčitky. Musí to ešte skúsiť s Kerouacom na tričku a možno vezme aj knihu. Toto bude nenápadný útok, ktorým nemôže nič pokaziť.

Smutnou otázkou zostáva, či tam dievča o dva týždne bude.

Po večeroch, aby si skrátil čakanie na ďalšie stretnutie, si písal jej príbeh. Začal tým, čo mu pripadalo pravdepodobné, bolo mu však jasné, že z reálnych predpokladov môže skôr či neskôr skĺznuť do hlbín svojej predstavivosti.

20

Možný život Kláry O štvrtej si v šatni vyzliekla bledomodrú polokošeľu a šortky.

Natiahla si džínsy, obyčajné biele tričko a na to červenú mikinu. Pri odchode letmo pozdravila, len tak, aby sa nepovedalo. Vedela, že o jej pozdrav nikto nestojí a tešila sa, že odtiaľ vypadne. Zdalo sa jej, že kolegyniam je na smiech.

Tešila sa z každého klienta, s ktorým sa zavrela vzadu vo svojom priestore, kde ona bola tá, kto určoval rytmus a náladu. Ľudia boli rôzni, no všetci sa k nej správali milo a sem-tam s ňou prehodili pár slov. V novom pracovnom kolektíve sa necítila príliš dobre. Za prácu však bola vďačná.

Konečne si mohla cestou domov kúpiť kávu a nepočítať pri tom každý cent. Na Štvrtej ulici vo svojej obľúbenej kaviarni si vždy dala veľké kapučíno, a kým čakala na metro, s chuťou ho vypila. V podzemnom vlaku si potom vytiahla brožovanú knihu a okamžite zapadla do príbehu.

21

V poslednej dobe ju fascinovali najväčšie klasiky. Pani Bovaryová, Tess z d’Urbervillovcov, Anna Kareninová a podobné ženské hrdinky.

Väčšinou si ich požičiavala v knižnici, no často natrafila na lacné vydanie v trafike a neodolala.

Dorazila do južnej časti mesta, vyšla z podzemia na ulicu a po pár blokoch vytiahla pred vchodom kľúče. Mohla zazvoniť a mama by jej otvorila, no ak si otvorí sama, je šanca, že nikto nezaregistruje jej príchod, a tak bude môcť nepozorovane prejsť do svojej izby.

Napokon sa jej to podarilo. Z tašky vytiahla poloprázdnu fľašku s vodou, sadla si na rozhádzanú posteľ a napila sa.

Za oknom sa zvečerievalo. Západ slnka mala rada skôr niekde na pláži alebo na horách, tu v meste jej pripadal nepríjemný. Premohla sa, vstala a otvorila okno. Okrem relatívne čerstvého vzduchu sa do izby vovalil aj hluk. Nebývala dostatočne vysoko na to, aby zvuky prichádzali príjemne tlmené.

Pôjde sa osprchovať a na večer vypadne. Môže sa stretnúť s Robom. Najradšej by sa s ním ešte dnes rozišla, lenže čo potom? Je to ignorant a čudák. Uvidí sa. „Klára? Ty si doma?“ ozve sa z chodby. „Áno, mama, prezliekam sa!“ zaklame. Vzápätí počuje matkine vzďaľujúce sa šuchtavé kroky. Vydýchne si. Oprie sa o parapet a hľadí na ulicu. V posledné dni sa vyčasilo, človeku by to mohlo zdvihnúť náladu. Keby… Keby čo?

Klára skúša zaostriť na okná dolu oproti. Obytné budovy sú tam výrazne nižšie. Kašle na sprchu, okno nechá pootvorené, vezme si nejaké peniaze a potichu sa vytratí z bytu.

22

O pár minút bude úplná tma. Z obchodov a podnikov počuť rôzne zvuky, ktoré sa na ulici mixujú do nesúrodej clony a splývajú so sirénami, trúbením a túrovaním áut.

Všade toľko ľudí. Je to len pocit alebo všetci vždy kráčajú tam, odkiaľ ona prichádza? Po pár blokoch zahne do hlbokej ulice, z oboch strán lemovanej vysokými mrakodrapmi.

Na stenách sú vývesné štíty s čínskymi a japonskými znakmi.

Nevie identifikovať ani polovicu. Róbert ju učil napísať jej meno v kórejčine, no to by skôr namaľovala Monu Lízu.

Ostatne, ide síce o čínsku štvrť, ale zmiešali sa tu všetky národy Ďalekého východu. Jej frajer je napríklad Kórejec, jeho rodičia majú v podzemí nepochopiteľne obrovský obchod s handrami. Ešte nikdy sa nedostala na koniec. Chodievala za Robom, ktorý tam zvykne brigádovať. V noci sa jej v týchto miestach zmocňuje strach. Neraz počula rôzne legendy o tom, ako z ulíc miznú ľudia a sem-tam sa zase objavia s vyholenou hlavou a už nikdy neprídu k rozumu.

Všetky podobné hlúposti sa jej v správny čas a na správnom mieste dostávajú pod kožu napriek tomu, že sa považuje za racionálne zmýšľajúcu. Ľudia tu na seba podivne pokrikujú. Nerozumie ani slovo, ide len vpred a vyhýba sa všetkým tým postavám, ktoré nepredvídateľne vychádzajú z rôznych dverí, obchodov a hádam i pivničných dier. Všetko sa to tu hemží v neuveriteľne živom systematickom pohybe. Konečne dôjde k železným dverám. Zazvoní a čaká. Prestupuje na mieste, otáča sa, obzerá si tmavé kúty a osvetlenú cestu. Vtom ju niekto schytí a vtiahne dnu. Najprv sa zľakne, dvere sa 23

zabuchnú, zostane tma a potom ucíti Robov špecifický pach.

Vlečie ju ako štetku. So zavŕzganím otvorí výťahové dvere a hodí ju pred seba. Výťah sa zabuchne, Robo stlačí číslo jedenásť. Afektovane žuje žuvačku, kým si Kláru prezerá. Ľahostajne sa na neho díva, nie je prekvapená, je zvyknutá.

Chytí ju oboma rukami a zvrtne proti stene. V rýchlom pohybe si za ňu kľakne a dvoma trhnutiami jej stiahne rifle bez toho, aby ich rozopol. Zastoná a dlaňami sa zaprie.

Stiahne jej nohavičky, napľuje si do ruky a strčí jej ju medzi stehná. Klára sa rozkročí a nohy posunie viac dozadu. Róbert si rozopína opasok, sťahuje si nohavice a kým si pohŕdavo obzerá jej zadok, robí si to rukou. Vypľuje žuvačku a celý sa na dievča natisne. Po chvíli začne prirážať, výťah už dávno zastavil na jedenástom poschodí. Dvere sa automaticky otvorili do tmy. Klára hlasno vzdychá a hlavou udiera o špinavý plech. Po čase si Róbert nadvihne nohavice, druhou rukou chytí Kláru pod pazuchu a vlečie ju na chodbu. Potkne sa o stiahnuté rifle, nezachytí ju a ona spadne. Schmatne ju za vlasy, kopne do dverí a ťahá ju za sebou. Snaží sa ísť štvornožky, nohavice sa jej však zamotali, a tak sa musí nechať vliecť. Keď sú konečne v jeho izbe, šmarí ju na nízku posteľ. Členky zakliesnené v nohaviciach jej ostanú na zemi, zhlboka dýcha. Róbert si pokojne stiahne gate a odkopne ich do kúta. Vyhrnie jej tričko, ruku strčí dopredu k prsiam a zozadu ju priľahne. Po pár minútach búšenia sa od nej odlepí a zvrtne ju. Konečne ju úplne vyzlečie. Ľahne si na ňu, rukou ju potiahne za vlasy, čím jej vyvráti hlavu, a pokračuje tak dlho, kým sa nezvalí únavou. Len tak, bez orgazmu.

24

Obaja oddychujú. O chvíľu sa Klára postaví a ide dať variť vodu na kávu. Všade je neporiadok, neumyté riady, muchy a smrad. Nechápe, ako tu môže on a jeho rodičia žiť. Hádam majú z obchodu nejaký príjem. Pozná aj iných Kórejcov, v tom to nebude. Mala spolužiakov z Vietnamu a Číny, ktorí boli úplne normálne čistí a dokonca elegantní. To len Róbert Li a jeho divná rodina. Nechápe, čo tu vlastne robí. O takú mrdačku ani nestojí. Určite existuje aj nejaký dobrý a normálnejší sex. Nikdy sa nebavili o tom, ako to bude prebiehať.

Z počiatočného vášnivého milovania Róbert automaticky prešiel k takýmto scénam a ona mu to ani raz nevyčítala.

Sedia spolu v špinavej kuchyni pri malom stolíku. Okno je až po zem, veľmi dobre vidia na rušnú ulicu, kde sa ľudia a autá správajú podivne rovnako.

Klára sa ho spýta, či je šťastný, a vzápätí si uvedomí banálnosť svojej otázky. Rýchlo položí inú. Zaujíma ju, či ho ich vzťah nejako baví alebo nebodaj dokonca napĺňa. Róbert odpovie anglickým afektovaným „whatever“. „Tak to sa môžeme rovno rozísť. Whatever,“ zdvihne sa a odkráča do jeho izby. Pozbiera pár svojich kníh, zo skrine vyberie nejaké veci, ktoré si tu časom zabudla a ktoré jej pani Li oprala.

Robo, najprv prekvapený, sa rýchlo zbadá a pokračuje vo flegmatickej pretvárke. O pár minút do kuchyne nakukne Klára. „Tak teda čau a díky. I guess…“ a vypadne z tej špinavej diery.

Doma sa dlho sprchuje v horúcej vode. Necíti žiadnu ľútosť. Z chladničky vytiahne studené pečené kura zo včera a vezme si ho do izby s balíkom krájaného chleba.

25

V obývačke bliká svetlo televízora, obaja rodičia sú ponorení do programu.

Klára napokon veľa nezje. Zamkne si dvere, aby mala súkromie, a v notebooku prebehne svoje obľúbené stránky.

Laptop nechá otvorený na mailoch a preberá knihy, čo si priniesla od Roba. V polévce miso, český preklad Rjú Murakamiho, Podivné počasí v Tokiu, Červený kokon, Krev a mlíko, Kočičí host. Nosila mu knihy autorov Ďalekého východu.

Napokon ich tam čítavala ona, zatiaľ čo on hral online hry.

Tvrdil, že češtine nerozumie. Nechcela veriť, že v nej oproti slovenčine vidí až taký rozdiel. Zdalo sa jej, že má problém skôr s knihami než s jazykom. Už sa ani nemusí snažiť, aby ju to nezaujímalo.

Noc jej pripadá krátka. Mesiac s mrakmi len tak preleteli vo výreze okna. Obliekla sa do práce a zišla dolu. Kúpila si veľké kapučíno a postála s ním pred výkladom obchodu s elektronikou. Videla hlavne svoj odraz. Mala na sebe nohavice, tenké tričko s dlhými rukávmi a pod ním farebnú blúzku, ktorá spod trička schválne vytŕčala – dole, hore i spod rukávov. Vlasy v nedbalom vrkoči. Skúmavo si prezerala svoju priesvitnú verziu.

O chvíľu zbehla po schodoch. Nasadla na metro a viezla sa do práce.

26

Vian v Pekingu Vincent si už týždeň v duchu nacvičuje vetu a jej variácie, ktoré aj tak nemá v pláne povedať: nešli by ste, prepáčte, ale nešli by ste so mnou, alebo nechceli by ste zájsť trebárs, prípadne po práci, večer, ale nič! Hádam nepovie, že do kina?!

Už to vidí, ako nakoniec predsa len zaútočí a bude si musieť hľadať novú fyzioterapiu. V každom prípade si vezme tričko s Kerouacom a Kafkove poviedky. Keď mu napadla táto kombinácia, mal dojem, že v sofistikovanej a trochu zjednodušujúcej skratke obsiahol celú literatúru.

V kníhkupectve sa bez problémov sústredil na svoje bežné povinnosti. Očakávanie a obava z poobedňajšieho cvičenia v ňom pulzovali len mierne a celkom znesiteľne.

S kolegami mal neosobný vzťah. Každý viedol svoju sekciu a v podstate sa nemali o čom baviť. Vincent objednával nové beletristické tituly, čo prišlo, zaraďoval do políc. Medzičasom 27

sa venoval zákazníkom, ak potrebovali poradiť.

So šéfom bol dohodnutý, že dnes odíde skôr. Fyzioterapiu má o 12:50. Obedovať bude až potom.

Keď stúpal hore schodmi, počul biť zvony. Predo dverami na chvíľu zastal, zhlboka sa nadýchol. Rázne otvoril a vošiel zároveň s pozdravom. Dve recepčné sa naťahovali pre gramatiku akéhosi mailu. Medzitým prišiel pár praktikantiek, ktoré sa Vincentovi zdali obzvlášť nepríjemné. Bolo zrejmé, že bude cvičiť s jednou z nich, pretože Kláru nikde nevidel.

Po chvíli sa objavila žena, s ktorou sa učil niektoré úkony zhruba pred mesiacom. Povedala, že o minútku sa mu bude venovať, a on tam zostal stáť, zdrvený, s Kafkom v ruke ako kretén, na tričku anonymný a nepovšimnutý bítnik. Po chvíli cvičenia však začal mať dobrý pocit aspoň po fyzickej stránke a na Kláru sa mu darilo nemyslieť. Dievča, ktoré naňho dozeralo, hovorilo s jemným východniarskym prízvukom a dalo Vincentovi dosť zabrať. Ponaťahované, boľavé svalstvo vnímal ako dobré znamenie. Na konci sa poďakoval, obul sa a vyšiel na chodbu. Z druhých dverí vystúpila nejaká klientka a za ňou Klára. Radostne Vincenta pozdravila, čo ho takmer posadilo na zadok, a hneď sa spýtala, ako sa má. „Dobre,“ odpovedal jej, a ešte sa zmohol na srdcervúce: „Ja som myslel, že tu dnes ani nie ste.“ „Ale som,“ odpovedala. „No zvykneme sa striedať.“ Ak bude atmosféra medzi nimi taká uvoľnená, nebude problém spýtať sa jej, či by s ním nechcela zájsť na večeru.

Lenže dni plynuli a všetko išlo pomaly dolu kopcom.

Stále cvičil s východniarkou a tá si na výučbu často prizývala 28

praktikantku, čo malo na Vincenta zlý vplyv. Nemohol sa sústrediť na jednotlivé techniky, keď vedel, že na neho neustále hľadí tretia osoba. Nedarilo sa mu, vyzeral ako neschopný idiot.

Medzitým zašiel za obvodnou lekárkou, aby mu odporučila dobrého ortopéda. Dala mu žiadanku na röntgen a vysvetlila mu, že problémy s chrbticou majú zrejme súvis s jeho rázštepom podnebia. Keď to počul, mimovoľne kopol do stola. Ospravedlnil sa. Opisoval doktorke, ako bol nedávno na očnom so svojím zdvojeným videním, ktoré ho pri istých uhloch pohľadu odmalička trápi. Aj tam sa dozvedel, že niektoré svaly pri oku mu pre spojitosť s rázštepom nepracujú, ako by mali. Videl, že doktorku to vôbec nezaujalo, nadchlo ju niečo úplne iné. Snažila sa mu na vlastnom chrupe názorne ukázať, ako to vyzerá, keď sa čeľusť dobre nezrastie, a dávala to do súvisu so zle vyvinutým chrbtom. Nevedela prestať, neustále opakovala zvláštne pohyby hornou a dolnou sánkou. Vincentovi nepríjemne pripomínala laboratórneho potkana, ktorý vplyvom znepokojivého pokusu v bolestivom kŕči nie je schopný zavrieť ústa.

To, čo o pár hodín nato objavil röntgen, bola spleť podivných lekárskych vulgarizmov. Skoliózou sa správa v prvých dvoch bodoch len začínala. Ostatné nevedel dešifrovať a ani sa neodvážil zisťovať význam slov. O tri týždne mal ísť k ortopédovi, rozhodol sa radšej počkať na osobný rozhovor.

Doma si k cvičeniu púšťal piesne Fiony Apple a mal chuť rozbehnúť sa proti presklenej stene v obývačke, s túžbou preraziť ju a pocítiť hĺbku pod oknom. Tým by s chrbticou definitívne zatočil.

29

Naprieč vesmírom A čo Klára? Raz ju zahliadol na chodbe, keď bol cvičiť.

V jednom uchu mala slúchadlo z iPodu a popritom sa rozprávala s nejakou staršou ženou. Sedeli na lavičke v čakárni.

Klára nahnevane gestikulovala a z celého rozhovoru Vincent začul len: „A ja som sa tak tešila!“ Isteže nehovorila o ňom, taký naivný nebol. Skrátka ju niekto sklamal alebo ju niečo naštvalo.

Nemal síl myslieť na jej samostatný príbeh. Napadlo mu však myslieť na ich spoločný. Prečo nie? Možno by sa dokázal natoľko odpútať od reality, že by žil len v predstave idúcej paralelne popri skutočnom živote.

A tak s ňou šiel do kina bez toho, aby sa jej na to musel so strachom spýtať. Gumičku vo vlasoch mala spustenú do polovice chvosta. Účes tak pôsobil vzdušne a nadýchane. Kráčali vedľa seba. Trochu sa hrbila. Vincent šiel 30

vzpriamene, čokoľvek iné by ho bolelo. Hovoril jej, aký je rád, že sú konečne spolu i mimo fyzioterapeutickej budovy.

Usmievala sa. Veril, že sa z jeho prítomnosti teší, predsa nie je taký grobian ako jej nedávny kórejský priateľ.

O polhodinu stáli pred multifunkčnou budovou Kina Metro. Prebehli program a vybrali si film z nočného Berlína nakrútený na jeden záber. Klára, unavená z náročného pracovného dňa, zaspala. Hlavu si opierala o Vincentovo rameno. Keď sa na chvíľu prebrala, bez zaváhania sa k nemu pritisla a spala ďalej.

Po filme postávali v hale metra a čakali, kým príde Klárin vlak. Vincent na chvíľu odbehol k automatu a doniesol dve horúce čokolády. Vzala si svoju a ohrievala si na nej dlane.

Z rukávov dlhého trička jej dovtedy trčali len prsty. Spoj meškal, a tak sa rozprávali o cestovaní v čase a o prechode medzi dimenziami. Ak by ich niekto počúval, vyvolalo by to v ňom surrealistický nepokoj. Debatu skončili tým, že možnosť transdimenzionálneho a časového cestovania sa vlastne nedá celkom vylúčiť. Keby žili od narodenia vo veľkom výťahu, ktorý neustále stúpa hore, mysleli by si, že stoja na mieste, a predsa by sa dialo čosi, o čom nemohli tušiť. „Cestujem v čase každý deň,“ povedal Vincent. „Ale len dopredu. Späť nie. A do iných smerov, kde to je hádam rovnako možné, už vôbec,“ dodala Klára a špičkami prstov trčiacich z rukáva si odhrnula plavý prameň vlasov. „Ale akoby nie? Cestujem, kam chcem a s kým chcem.

Môžem ti to hocikedy dokázať.“ Pristúpil ku Kláre, objal ju v akomsi mohutnom, ale mäkkom zovretí a na chvíľu nastala 31

úplná tma a ticho. Vtom niekde v diaľke svitalo a oni ležali v spálni na posteli. Okno bolo trochu zarosené a nad mestom v jemnej červenej žiare unavene leteli vrany.

Prikrývky s jemným rastlinným vzorom na bielej látke boli zvlnené a pokrčené od noci. Obaja mali ešte zavreté oči, keď na nohách pocítili jemný tlak. Malý Jakub sa vtlačil medzi rodičov. Potichu čosi mrnčal. Na chvíľu sa usmial, akoby sa vynoril z vody, potom zavrel oči a znovu zaspal.

Vincent nemohol myslieť na to krehké malé telo. Musel si dávať veľký pozor, aby si naplno neuvedomil chlapcovu zraniteľnosť. Bolo to niečo neznesiteľné, niečo, čo mu kedysi bránilo mať deti.

Klára sa nad čímsi takým nepozastavovala. Konala s divokou prirodzenosťou a inštinktom zdedeným od všetkých matiek ľudstva. Jej pamäť musela siahať kamsi k paleolitu a keď veľmi chcela, vybavila si, ako udržiavala oheň v jaskyni, kým boli muži na love. Vincent ju raz dokonca v reštaurácii počul povedať: „Chutí to ako mamutie mäso.“ Nato vytiahla z úst rozžutý chuchvalec šľachovitej hmoty a zabalila ho do servítky, v ktorej bol pôvodne uložený príbor.

32

Zjazvené tkanivo Pokúšal sa vytesniť dni Klárinho tehotenstva a všetko to chodenie po doktoroch, sonografiách a rozhovory s odborníkmi na genetiku.

Keď mu Klára povedala, že je v druhom stave, Vincent stuhol. Oplodneniu predchádzali dlhé dialógy o tom, či áno alebo nie, a Vincentovo zmierenie s nadchádzajúcimi ťažkými časmi. Lenže keď vyšla z kúpeľne, zamávala testom s dvomi čiarkami a na druhý deň sa výsledok u doktora potvrdil, stratil všetku istotu i presvedčenie. Klára z neho nebola sklamaná. Keď videla, ako sa celý rozklepal, aké má ťažkosti hovoriť a situáciu nezvláda, podržala ho.

Prvé genetické testy boli ešte nepriaznivejšie, než sa čakalo. Kým sa hovorilo o možnom nádore na mozgu, rázštepe podnebia ako o akejsi samozrejmosti alebo dokonca lepšej možnosti, ustúpil do úzadia. Postupne si aj Klára 33

prechádzala vlnami zúfalstva a výčitiek. Nakoniec však obaja museli uznať, že nezostáva nič iné, len bezmocne čakať.

Vincent dennodenne chodil do kníhkupectva zakladať knihy a pripadal si ako hlupák, keďže doma sa dialo niečo oveľa dôležitejšie. Klára sa smiala a hovorila, že preháňa.

Samozrejme, ona na fyzioterapiu už nedochádzala. Aspoň nie ako pracovníčka.

Po večeroch chodievali na prechádzky, buď do Starého mesta, a ak Kláre neopúchali nohy, tak aj k hradu, alebo po rovine pár blokov smerom k Váhu. Keď sa im nechcelo, tak sa vyviezli na štyridsiate piate, pozerali na Trenčín a jedli niečo ľahké. Vincent bol rád, že dieťa v Kláre privyká nu jazzovej hudbe, a s úplným pokojom hovoril o Sáre, s ktorou tu pred pár rokmi sedel, no dnes s ňou bol už len v letmom mailovom kontakte. Klára ho počúvala so záujmom, na jeho minulosť nežiarlila. Pokojne by sa so Sárou zoznámila, ak by raz zavítala do Trenčína. Vincent sa tešil, že nežije v mikrosvete malomeštiakov a aspoň vo svojom najbližšom okolí je izolovaný od malicherností.

Pracovňu v byte zrušili, steny vymaľovali nazeleno a dali do nej detskú posteľ, nejaký trpasličí nábytok a kopec mäkkých hračiek. Dieťa bude s rodičmi v spálni, až kým sa nedostane do veku, že bude môcť spať samo vo svojej izbe.

Keď sa Jakub narodil, mal síce roztrhané ústa a predelené podnebie, no mozog bol v poriadku. Po pár operáciách a vlečúcich sa problémoch sa napokon hladina ustálila.

Ako každé ráno malý Jakub ešte v polospánku vošiel k rodičom do postele a zaspal. Vincent mu prstami jemne 34

prešiel po jazvách nad perou. Klára im hovorila úvodzovky.

Chvíľu sa na neho pokojne pozerala a potom šla postaviť vodu na čaj.

Vincent k raňajkám pustil album od Red Hot Chili Peppers, stál pri okne a kým hľadel na mesto, nahlas Kláre a Jakubovi v preklade reprodukoval slová piesne: „Tento clivý výhľad budem zdieľať s vtákmi.“ Jakub svojou špecifickou huhňavou rečou zopakoval posledné slovo vety. Rečou, ktorej sa nezbaví ani po všetkých tých návštevách logopédov, zákrokoch ortopédov a chirurgov. Na tom však príliš nezáležalo.

Vincent s Klárou na seba hľadeli v tichom porozumení.

Akoby ich oči boli dážď a slnko a Jakub jediná bytosť, ktorá môže vidieť dúhu.

Klára sa Vincentovi pozrela ponad plece a navrhla, aby vetu s dúhou vymazal.

35

Ružový mesiac Pri pohľade na strúhadlo v tvare zajačika mal Jakub neustále tiesnivý pocit, že zajac je hladný. Zrejme to počul od mamy, ktorá niečo také letmo nadhodila pri hre a neuvažovala nad dôsledkami.

Sedel v izbe na koberci, minúty plynuli. Premýšľal, koľko taký zajac vydrží nejesť. Napokon tlak nevydržal a ceruzku vložil dnu. S prvým zakrútením Jakub začal vyrážať vzlyky.

Klára počula plač a pribehla k nemu. Najprv jej napadlo, či tam nevopchal prst a neporanil sa. „Chcel som nakŕmiť zajaca a ublížil som ceruzke,“ odpovedal smrkajúc. Nechal mamu, aby mu poutierala slzy. Pritisla ho k sebe. Snažila sa mu to všetko vysvetliť a ani jej nenapadlo sa nad situáciou zasmiať.

Poobede šli na prechádzku a Klára rozmýšľala, či nezájdu do kníhkupectva pozrieť Vincenta. Kým čakali na nepravidelnú 36

linku autobusu, Jakub sa spýtal, prečo nejdú jedným z tých mnohých žltých áut, ktoré vozia ľudí, kam chcú.

Objasnila mu, z akých dôvodov je taká doprava drahšia, a že ušetrené peniaze sa im zídu. Keď dorazili na promenádu pri Váhu, zamierili do zmrzlinárne. Chlapec odmietol, no Klára neodolala a kúpila si jahodovo-čokoládovú. Sadli si na lavičku otočenú k rieke a odpočívali. Jakub mlčal, tvár mal zamračenú. Spytovala sa ho, či sa na ňu hnevá a prečo si vlastne nedal zmrzlinu. Veď obvykle sa na ňu teší. Bolí ho brucho? Nemá chuť? Chlapec jej však odpovedal otázkou, prečo si ona zmrzlinu dala, keď musia šetriť. Súcitne zakrútila hlavou, Jakub si pomyslel, že sama nad sebou. Dala mu peniaze a povedala, nech si ide kúpiť jednu veľkú a nech to s tým šetrením nepreháňa. Síce akosi neochotne, ale predsa len šiel. Po chvíľke sa za ním otočila, videla, ako stojí pri kríku asi dva metre od zmrzlinového pultu a váha. „Jakub!“ zvolala naňho, dlaň spýtavo otočila k nebu a udivene podvihla obočie. Vrátil sa k nej. „Nejdeš mi ju kúpiť ty?“ „Ale ja neviem, akú chceš.“ „Kokosovú.“ „Nemusíš sa hanbiť, môžeš si ju kúpiť sám. Peniaze, čo ti zostanú, si môžeš nechať.“ Chlapec pozeral na rieku a stále váhal. „Nešla by si mi ju aj tak kúpiť? Peniaze, čo zostanú, si môžeš nechať ty.“ Položila mu ruku na plece a naklonila sa k nemu. Chcela mu lepšie vidieť do očí. Nech v nich prečítala čokoľvek, 37

povedala mu, aby si sadol na lavičku a strážil ich ruksak, kým sa vráti. Vtedy ešte chlapec nevedel ani sám sebe vysvetliť, prečo v niektorých situáciách nie je schopný vysloviť potrebné slová.

O pár minút sedeli spolu, každý so svojím mikrofónom, ako zmrzlinu nazval Jakub. Klára s malým nepokojom pozorovala chlapca, ktorý bol zase v dobrej nálade. Položila mu ruku okolo ramien a tvár nastavila slabému slnku. Čím bližšie boli pri kníhkupectve, tým rýchlejší bol Jakubov krok. Pri výklade už bežal a Klára dorazila dovnútra až hodnú chvíľu po ňom.

Prechádzali od jednej police k druhej ako v zoologickej záhrade od klietky ku klietke. Vincent sa pri nich na chvíľku zastavil. Mal pocit, akoby boli doma v obývačke. Ich krátke návštevy v jeho práci mu robili radosť. Zároveň ho však čosi skľučovalo. Keď ich videl, ako sa krčia pri nejakej knižke.

Miniatúrny Jakub a útla Klára.

Večer sedeli v kuchyni pri jedálenskom stole a čítanie striedali s rozhovorom. Jakub už dávno spal. „Spomínaš si ešte na Róberta?“ „Akého Róberta?“ „Toho Kórejca, čo si s ním chodila. Ten divný…“ Klára sa zarazila, cúvla hlavou a prižmúrila oči. Vincent sám zneistel. „Ja som chodila s nejakým Kórejcom? To by som si pamätala.“ On len ticho sedel a tváril sa, že zase číta. Zamrazilo ho, keď si predstavil, ako raz príde z práce, kľúč nebude pasovať, zazvoní a ona sa bude na neho len udivene pozerať. „Veď 38

ja som Vincent,“ povie zas a zas, až kým pred ním vystrašená nezavrie dvere. „Ja som Vincent!“ zopakuje znova v tme. Potom nad sebou zamáva rukou, aby aktivoval svetlo.

A pomaly sa poberie. Ale kam? Kam pôjde, keď si Klára uvedomí, že samého seba si k nej len vymyslel?

Vtom začuje na chodbe šramot. Klára naňho pozrie, tiež uvažuje, čo to bolo. Vincent sa zdvihne a nehlučne prejde ku dverám. Zbadá pyžamový chrbát chlapca, ktorý po špičkách beží späť do detskej izby. Otočí sa na Kláru. „Jakub.“ Vojde do detskej, sadne si na posteľ a zažne nočnú lampu. „Tak tebe sa nechce spať, čo?“ Chlapec sa otočí od steny, čím zároveň prizná, že je naozaj hore. Vincent vstane a prejde ku gramofónu na poličke.

Prehrabáva sa v detských platniach, až nenarazí na obal, na ktorom je Nick Drake. Sám ho sem zaniesol ako kukučie vajce a púšťa ho Jakubovi vždy, keď má strach zaspávať v tichu. Potom zhasne lampu, odostrie záclonu a nechá do izby vnikať svetlo z ružového mesiaca. Pri odchode zostávajú dvere pootvorené.

Keď sa vráti do kuchyne, Klára tam už nie je. Asi išla spať.

39

Precitnutie Dovtedy sa považoval za večného samotára. Cez deň pracoval a večer sa uchyľoval k literatúre.

Fyzioterapeutka jeho samotársky a individualistický pohľad na budúcnosť značne pošramotila. Najhoršie bolo, že nebola vymyslená. Bola taká skutočná, ako len človek môže byť. Napriek tomu by sa jej však bál dotknúť. Stačí špičkou prsta a začnú sa na nej robiť kruhy ako na vode.

Keď po všetkých tých nociach prišiel na fyzioterapiu, na parkovisku sa zdržovala akási rodinka. Vincentovi hneď napadlo, že je to Klára. Ale nemusí to byť ona, možno sa na ňu len podobá, pomyslel si. Zaregistroval aj ostatné osoby.

Staršia žena, tá mohla byť mladšej matkou alebo svokrou, mladý muž a malé, asi päťročné dieťa. A predsa je to Klára!

Uvedomil si Vincent, keď sa zdvihla od zaväzovania šnúrok na chlapcových topánkach. Pozrel na ňu, tak, aby si ho 40

všimla. Odvrátila sa, akoby tam ani nestál, akoby si to zase len predstavoval. Dlhým chodníkom šiel pomaly ku vchodu.

Otáčal sa a už nemal žiadnych pochýb. Pričaroval jej decko!

Samozrejme, je pravdepodobné, že ho mala aj predtým, ale kto mu to dokáže? Má sa jej spýtať? „A to dieťa ste mali aj pred dvoma týždňami, alebo som vám ho napísal?“ „To vy?! Ach, koľké roky sme sa snažili o dieťa, nedarilo sa. A potom prídete vy, pán Karela, a napíšete mi dieťa. Zrazu je tu päťročný tichý chlapec.“ „A kto vám pripísal toho manžela? Pretože ja som to nebol!“ Klára by sa začervenala a Vincent by teatrálne odišiel, zabuchnúc za sebou dvere.

Po polhodine sa vracal k autu, na parkovisku už bolo, samozrejme, ticho. „Zamiloval som sa do ženy a napísal jej dieťa.“ Úplnú kontrolu však nad tým nemal. Kde sa vzal jej manžel, zostávalo pre Vincenta záhadou.

Autom sa odviezol do stredu mesta, tam ho odstavil a peši prešiel do centra. Popod Zlatú Fatimu, kúsok od Morového stĺpa, popri výkladoch, akoby chcel z námestia odísť, no okolo rohu budovy sa stočil na Matúšovu ulicu. Minul dobre utajený Šalomov antikvariát, Katov dom, bar Biela veľryba a ocitol sa pri fare obkolesenej múrikom, na ktorom v noci z diaľky vídať kráčať prízrak ženy v šatách. Z tohto miesta je pekný výhľad na strechy starého Trenčína. Obkolesujú ho obrovité mrakodrapy, v tme sa zdajú ako vymyslené.

Vincent si spomenul na tú noc, keď sedel s kamošmi 41

v jednej kaviarni a pohádali sa s čašníčkou a barmanom.

Vtedy sa rozhodol odísť bez rozlúčky a metrom sa doviezol do tohto Trenčína, kde zostal už navždy a na ten starý postupne zabudol.

Najprv sa zdalo, že je tu akási polárna noc. No jedného dňa prekvapujúco začalo svitať a mesto vystúpilo z tmy v celej svojej mohutnosti, ako keď sa obrovský samec losa prederie z húštiny a hmly na svetlo a zrazu pred vami stojí, sám prekvapený.

Ale čo by tu robil los? Pomyslel si Vincent a vrátil sa k autu. Prepletal sa ulicami až k svojmu domu.

Prešiel celý byt, akoby sa chcel o niečom uistiť. Dal si studenú večeru a sadol si k písaciemu stolu.

V noci sa prebudil. Vedľa neho znel niečí dych. Chvíľu nehybne počúval. Potom sa odhodlal, prudko si sadol, zažal nočnú lampu a v rýchlosti pozrel vedľa seba. Klára sa prebudila, rozliepala oči a rukou tienila svetlo, ktoré na ňu mierilo. „Ty si tu?“ spýtal sa jej neveriacky.

Potom sa milovali tak, akoby chceli objatiu pridať na vážnosti.

Ráno sedeli pri stole. Z rádia ticho hrala hudba. Malý Jakub pod stoličkou mával bosými nohami a rukou sa papral vo volskom oku. Klára ho pozorovala. „Hráš sa s tou svojou radličkou na opitého bagristu?“ spýtala sa a s akýmsi edukačným dôrazom zdvihla svoju vidličku. Nie však nahnevane, všetko v rámci školy hrou.

Vincent odstránil škrupinu z hornej polovice vajca a nožíkom odrezal jeho bielu špičku. Potom vzal soľničku, 42

všetko správne načasované s hrajúcou piesňou. „Pour a little salt, we were never here,“ zaspieval nepodareným falzetom spolu s takmer nepočuteľným hlasom Justina Vernona z reproduktora a posledné slovo nechal voľne klesať. Jakub sa na neho pozrel, potom na Kláru a nebadane sa usmial.

43

Goju Ryu Pozrel na tribúnu a uistil sa, či tam sedí mama. Zamávala mu. V kimone sa cítil nesvoj, neustále si popravoval svoj biely pás. Len nedávno sa musel vyrovnať s kolektívom svojej prvej školskej triedy a teraz stojí tu, medzi desiatkami deciek v jeho i vo vyššom veku. Vyplašene čaká na pokyny trénera.

Vedľa, len pár metrov od nich, sa skupina tínedžerov s rôznofarebnými opaskami víri v akomsi synchronizovanom agresívnom tanci. Dvojice sa vyhýbajú jedna druhej ako na parkete a v každej to vrie výpadmi a protiútokmi.

Jakubovi Klára zdôraznila, že nejde o žiadnu bitku, všetko je len simulované a bezkontaktné. Ale keď videl, v akej rýchlosti sa to všetko deje, nemohol si byť istý tým, že údery jeho súperov budú vždy presne vyrátané. O ten úbohý centimeter sa môže pomýliť hocikto.

Vonku, za vysoko umiestnenými oknami telocvične bola 44

tma a pouličné lampy jej pridávali na melanchólii. Jakub bude na tých sedem rokov tréningu spomínať, akoby sa to všetko dialo v rýchlom slede. Neustále prichádzajúci a odchádzajúci kadeti. To, že takmer všetci boli postupne vyhodení a nahradení inými, znemožňovalo akýkoľvek pokus o vytvorenie kamarátstva. Prečo sa on sám udržal, mu vôbec nebolo jasné.

Nijak zvlášť tam nechcel byť, v tréningovom rytme ho udržiavala len akási zodpovednosť. To, že nevynechával jednotlivé hodiny, mohlo mať viac dôvodov. Možno vlastná česť, nevedno, kde sa vzala. Možno nechcel sklamať mamu, ktorá si dávala tú prácu a vozila ho do čínskej štvrte na každý tréning. Hodinu tam sedela, pozerala, ako cvičí, a potom spolu odišli. Alebo nechcel sklamať otca. Rok po Vincentovej smrti cítil celým svojím bytím, že musí urobiť maximum, aby sa niekým stal. Svoju budúcnosť nevidel v športe, ale karate bolo hádam oveľa viac. Ničím nepripomínalo hry ako futbal alebo hokej, išlo predsa o oveľa hlbšiu a vážnejšiu vec. Aspoň Jakub to tak vnímal. Niekedy si prial, aby ho tvrdý tréner nekompromisne a nenávratne vyhodil.

No nedokázal tomu ísť naproti a vždy, keď vstúpil na parkety, bol plne sústredený a odhodlaný vydať zo seba všetko.

Nebolo mu to príjemné. Mával akýsi dutý pocit, akoby mal zaľahnuté v ušiach. Či to bolo rozľahlým priestorom, vysokým stropom alebo žiarivými neónovými svetlami, nevedel. Sledoval sám seba, pozoroval, ako sa menia farby jeho opasku.

Spomínal si na poslednú skúšku. V kontexte jeho života bola zanedbateľná, aspoň sa tak zdalo. Ale bolo by to tak 45

i v prípade, keby ju neurobil? V komisii sedeli majstri z Okinavy a sledovali každý Jakubov pohyb. Musel si zapamätať celý systém zložitého cvičenia kata a predviesť ho v úplnej dokonalosti. On, predestinovaný ťažký introvert.

Keď potom stáli v rade a vyvolali jeho meno, neveril, že si od trénera vypočuje: „Štvrté kiu, gratulujem.“ Ale počul to. Do konca jeho anabázy už zostávali len mesiace, no v tej chvíli bol naozaj šťastný. Zelená farba mu bola vždy blízka a v karate ju považoval za akúsi deliacu čiaru. Všetko, čo sa udialo do oranžového pásu, bola len príprava. V zelenom bola akási moc, akoby sa v ňom skrývala životná filozofia Goju Ryu. Tie cudzie slová v doslovnom preklade znamenali „oblúková technika“, a tá pre Jakuba nemusela mať len fyzický význam. K čiernemu pásu by pritom viedla cesta cez ďalšie dve farby, modrú a hnedú, čiže v kontexte bojového športu štvrté kiu stále príliš veľa neznamenalo. Pre Jakuba to však predstavovalo sedem rokov v čínskej štvrti. Investícia, ktorá sa mu bude celé dekády vracať v podobe sebadisciplíny a rozvahy.

Po tréningu chodieval s Klárou často na krytú plaváreň neďaleko športovej haly. Beztiaž vo vode bola pre telo vítaným relaxom. Keď si zaplávali, zašli do bufetu a dali si párok v rožku. Potom metrom alebo autom domov. Čakala ich tam Vincentova neprítomnosť.

46

Nejasnosti Z Vincenta nezostalo prakticky nič. Ani doklady. Ak by ho pár sekúnd predtým nevidel predavač kebabu, ako skoro každý podvečer, nikdy by nezistili, koho vlak rozniesol po celom tuneli. Expresné metro, ktoré zastavuje len na trenčianskej hlavnej stanici, tadiaľ prechádzalo bez zastávky a kamery incident nezachytili. Vyšetrovanie nevylúčilo, ale ani nepreukázalo cudzie zavinenie. Obeť sa mohla potknúť o betónový výbežok alebo spadnúť za iných okolností. Jakub ani Klára nikdy nepripustili, že by mohlo ísť o samovraždu.

Klára si pamätala, ako na tej istej stanici stáli kedysi spolu a rozprávali sa o cestovaní v čase. Veľmi si nespomínala, čo sa stalo medzi momentom, keď ju vtedy Vincent objal, a dňom, keď sa narodil Jakub. Matne si vybavovala tehotenstvo, ale len tak, ako si spomíname na situáciu, ktorú máme pred očami skôr z fotky než z aktívnej pamäti. Jakub s nimi tento 47

moment nezdieľal a ani mu o ňom nikdy nehovorili. Napriek tomu v noci často pociťoval akúsi podivnú silu.

Akoby stačilo len málo a on by sa dokázal premiestniť do doby, keď jeho otec ešte žil. Strach mu však nikdy nedovolil prekročiť hranicu a vytvoriť tak cestu k hlbokému zážitku, na ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou nebol pripravený. Vedomie tej možnosti mu však dodávalo energiu vyrovnať sa so smrťou.

Klára sa jedného dňa odhodlala otvoriť Vincentov notebook, zadala vstupné heslo, rok Jakubovho narodenia.

Videla, že počítač nebol vypnutý, zostal v spánkovom režime, a tak rovno pustila nezavretý prehrávač. Pieseň bola niekde v polovici. Kým otvárala rozpísaný dokument, z reproduktorov sa prebudil Dylanov hlas: „This sky, too, is folding under you, and it‘s all over now, baby blue.“ Isteže ju premohla nostalgia. Čítala si príbeh o ich zoznámení, videla, že Vincent sa inšpiroval v ich spoločnom živote, no z textu mala dojem, akoby neveril, že ju naozaj stretol. Zdalo sa, že si ju i Jakuba iba vymyslel.

Keď Jakub prišiel do veku, v ktorom rozprávky odložil bokom a začal čítať prózu, umožnila mu prístup k textom jeho otca. Rozpísanú Vincentovu knihu mu zatiaľ neukázala, a tak Jakub vstupoval len do iných Vincentových magických svetov. Zoznámil sa s postavou Šaloma, akéhosi schizofrenického predajcu starých kníh, ktorý objavil antológiu zvláštnych autorov. Jeho otec však pre ňu nikdy nenašiel vydavateľa. Potom tu boli poviedky, ktoré Vincent opakovane a bez úspechu zasielal do celoštátnej literárnej súťaže. Tá posledná 48

sa odohrávala v Trenčíne ležiacom na brehu Atlantiku.

Jakub vo svojich tínedžerských rokoch za podpory a sprievodu Kláry absolvoval niekoľko operácií. Ďalší pokus o lepšie uzavretie podnebia, korekcia nosa, pery a brúsenie jaziev zo zákroku po narodení. Zmena však nenastala ani len pocitová a nevedel, či ledabolé výsledky narážali na limity medicíny alebo chirurgov. Následne mu navrhli komplikovanú operáciu so sekaním a posunutím hornej čeľuste, čo prirodzene odmietol. Neveril v úspech a rozhodol sa svoju kariéru rázštepového pacienta ukončiť. Môže sa skrátka tváriť, že je úplne rovnaký ako ktokoľvek iný. Badal, že väčšina ostatných je tiež ochotná hrať jeho hru. V tej chvíli bol presvedčený, že má v tomto smere navždy pokoj.

Jeho otec si kedysi prechádzal rovnakými peripetiami.

Jakub si na to zakazoval myslieť. Mal pocit, že skloňovaním slova dedičnosť Vincenta viní z niečoho, za čo nemohol. Tie jazvy akosi tajomne prepájali ich osudy. V dávnych dobách by sa spolu túlali po okrajových štvrtiach a ich tváre poznačené diablom by desili poverčivých.

49

Hľadám ťa Klára naďalej pracovala ako fyzioterapeutka. Mala už vlastnú ordináciu a dve zamestnankyne. Pomáhala ľuďom pri rehabilitácii, naprávala zlé držanie tela i pokrivené chrbtice.

Poobede sa Jakub stretával s Marošom, ktorý býval na rovnakej ulici. Keď boli malí, párkrát spolu hrali v bočnej uličke hokej. Maroš bol ten výrečný a ťahal Jakuba von. Zoznámil ho s dievčaťom, ktoré volal Bítnička. Našli sa v sentimentálnom tínedžerskom období a pateticky sa po nociach bavili o nekonečnosti vesmíru, o Kerouacových prózach i poézii všetkých unavených amerických tulákov. Jakub nebol iný a s malým odstupom nasledoval ich vzorec. Zrejme zatiaľ nemal dosť síl kliesniť si vlastnú cestu.

Vždy sa mu zdalo, akoby si Bítnička tie kľúčne kosti leštila nejakým olejom. Jedného jarného dňa vyšli na Vápeč, skalnatý kopec za mestom. Cestou hore spomínala, ako sem 50

chodievala s rodičmi. Smútok, ktorý stúpal z jej rozprávania, sa zachytával v konároch borovíc a rokmi sa menil na živicu.

Lesný chodník osvetľovalo doobedňajšie slnko. Na vrchole vytiahla z ruksaku červené vydanie Dharmových tulákov, opotrebovaný knižničný výtlačok, a čítala tam, kde naposledy prestala. Scéna, v ktorej sa Kerouac vymočí mexickému robotníkovi na miesto, kde zvykne desiatovať. Celá situácia je nesmierne žalostná, neurobil to totiž naschvál, ale svoj omyl nedokáže chlapíkovi vysvetliť v jeho jazyku.

Odchádza zdrvený akýmsi naruby obráteným satori. Človek má pocit, že Kerouac bude mať tú hlúposť pred očami celý život a zážitok udá negatívny kurz jeho ceste. Ich výletu tiež.

Zostup s návratom do mesta bol tichý, obaja zostali so svojimi myšlienkami a nikto nemal chuť rozprávať.

Bítnička odišla do Lyonu, aby tam skúsila začať od nuly.

Jakubovi tie stretnutia chýbali, s pribúdajúcimi rokmi stále viac. Vracala sa sporadicky, zväčša len na pár dní.

51

Klára a noc V práci sa cítila dobre. Usmerňovala zamestnankyne, bavila sa so zákazníkmi. Živá atmosféra, veselý hovor. Na ceste domov sa však dobrý pocit nezadržateľne strácal. Zo zvyku sa zastavovala pri výkladoch, kupovala si veľké kapučíno a snažila sa presvedčiť samu seba, že všetko je príjemné a fajn.

Jakub odišiel zo školy. Štvalo ju to a zároveň mu rozumela.

Nedokončené štúdium nepovažovala za tragické zlyhanie.

Rovnako ju netrápilo ani to, že sa jej syn netlačí do manželstva alebo aspoň vážneho vzťahu. Vlastne by bola rada, ak by nič nechcel, ak by po ničom nebažil a za ničím sa nehnal.

Momentálne má prácu v antikvariáte a je s ňou spokojný.

Nemohlo jej však ujsť jeho časté vzdychnutie, pri ktorom si prehmatával kríže. To má ešte z mandarínok, ako to zvykol nazývať, pritom išlo o rôzne druhy exotického ovocia. Celé hodiny, celé noci vláčiť ťažké debničky, potiť sa a vybiehať 52

do chladu, kde stojí otvorený kamión. Určite sa k tomu zle stavia, isto sa predkláňa namiesto toho, aby si drepol. Teraz na to nedbá a neskôr bude ľutovať. Vláčenie kníh je ešte horšie.

A po večeroch sedí v kine alebo číta, čo len napomáha postupnej skaze. Keby mala moc ovplyvniť ho. Ale zase by jej len povedal, že peniaze potrebuje a ťažko by si hľadal inú prácu. Chlapec netuší, že niektoré veci sa dejú nebadane, skryté za pomalosť. Rovnakú skúsenosť mala s Vincentom.

Na druhej strane, ak by sa podobne systematicky neničil, nikdy by neprišiel na fyzioterapiu a nikdy by sa vo veľkom meste nestretli.

Sama sa pritom trošku hrbila. Tiež nedbala. Vo Vincentových očiach sa tým len znásobovala jej príťažlivá krehkosť.

Lenže dnes sa už žiadny z jej zlozvykov v nikom neznásobuje na nič špecifické, čo by vyvolávalo potrebu byť s ňou a chrániť ju.

Stála pod hradom, pri fare. Opierala sa o múrik a pozerala na Staré mesto obkolesené obrovskými budovami. Miestami mala dojem, že mrakodrapy sú len hologramy, fikcie implantované do jej zreničiek. Bolo ťažké veriť, že niečo také ozrutné a v takom počte obkolesuje jadro starého Trenčína. Cítila sa ako strážca lesov z jednej knižky, ktorú mal Jakub od kamarátky, ibaže namiesto lesov strážila horu nedohľadne vysokých stavieb. To sa bude takto ponevierať až do smrti?

Celý večer sa vozila metrom po staniciach, na ktorých nepotrebovala byť. Nevystupovala, pozerala von do tmy a nahovárala si, že v skle nevidí svoj odraz. Možno je to nejaká iná žena, ktorá sa vezie z práce domov a teší sa 53

na horúcu vaňu. Ľudia oproti nej a na vedľajších sedačkách sa striedali. Pristupovali, odchádzali, hniezdili sa, čítali, telefonovali, zaspávali.

Vystúpila pri čínskej štvrti, bol neskorý večer. Mnohé obchody ešte nezavreli. Zašla do uličiek so znakmi z Ďalekého východu. Videla vysvietený obchod s handrami.

Vo vnútri sa pohybovalo viacero Kórejcov a zopár nakupujúcich. Vstúpila doň. Motala sa medzi oblečením, pozerala si rôzne tričká a jedny šaty si zašla vyskúšať do kabínky.

Prešla celé kilometre. Police a rady vešiakov nemali konca. Bolo nemožné sa zorientovať a začínala mať obavy, či bude schopná nájsť cestu späť. Vtedy sa neónové svetlá začali v diaľke zhasínať a tma pomaly postupovala k nej. Vtom na podlahe zbadala drevený poklop.

54

Koniec bítnikov Festival Artfilm každoročne opanoval niektoré časti mesta, akoby ich pokryl strieborným plátnom. Pre Jakuba sa postupne stal legendou, niečím, čo sa zaradilo medzi ďalšie udalosti, zvyky a veci, ktoré mohli neskôr človeka zabiť váhou svojej nostalgie.

Na väčšinu filmov chodil sám. Zo začiatku mu to pripadalo zvláštne, ale všimol si, že nie je jediný, kto prichádza bez priateľov. V priebehu rokov si vo festivalovej atmosfére pozrel desiatky filmov. Zopárkrát s ním bol aj Maroš. Viezli sa jeho autom v dunivom nu jazzovom zvuku odizolovanom od vonkajších hlukov. Lenže aj Maroš sa postupne vytratil. Odišiel žiť do malej dedinky, za priateľkou, ktorá sa v bylinkách vyznala dostatočne dobre na to, aby si mohla vybrať hocikoho. Stačilo sa za mesačných nocí prejsť lúkou a nazbierať správnu kombináciu lístkov a korienkov. Maroša 55

zrazu priťahovala mnohonásobne viac než jeho pôvodné životné plány. Jakubovi sa kamarátova definitívna odbočka k rodinnému štýlu zdala zaujímavá a akýmsi spôsobom aj milá. Všetci tí Jakubovi bítnici sa náhle vytratili z ciest a neľutovali. Akoby celý čas stopovali naprieč štátmi, aby sa čím skôr dostali do svojich kuchýň, ktorých žlté svetlo dáva znamenie skutočným tulákom.

56

Rána a noci na tridsiatom druhom Vonku bola ešte tma. Jakub sedel na posteli, bosé nohy na koberci. Zviechal sa zo spánku. Mal budík na piatu.

V poslednom čase mu strpčovala život zlá priechodnosť nosa a konečne našiel doktora, ktorý nad tým nemávol rukou.

Priskoré vstávanie ho vždy ničilo. Akoby zobudiť sa za tmy znamenalo porušiť rád temných síl. Rýchlo sa obliekol, aby čím skôr unikol triaške. Jazyk, cynický pripomienkovač, mu špičkou kopíroval ryhu na podnebí.

Metrom nejakých pätnásť blokov, prikrčený na sedadle.

Rozmýšľal, čo sa mohlo stať. Včera prišiel domov a Klára tam nebola. Možno si niekoho našla alebo prespala u kamarátky.

Lenže u akej? Jakub nevedel o tom, že by nejakú mala.

O dva dni to skúsil na polícii. Vyšetrovatelia zašli k nemu, 57

obzerali sa po byte a napokon priviedli k Jakubovi psychiatra. Zrejme aby lepšie zvládal ťažkú situáciu, aspoň tak si to vysvetľoval. S tým sa však rýchlo prestal stýkať, niečo mu na ňom nesedelo. Polícia nenašla žiadnu stopu a prípad, ako to už býva, odišiel dostratena.

Po dlhšej dobe chcel Klárine veci darovať Armáde spásy.

Márne prehľadával byt, nenašiel po nej nič.

Sedel v obývačke, obklopený knihami, ktoré celé roky uprednostňoval pred ľuďmi, a cez sklené steny pozeral na mesto. Keď mu napadlo, že by sa mal viac socializovať, zistil, že na jeho ponuky nikto nereaguje. Odmietnutia boli obalené do súhlasov s prísľubmi. „Jasné, môžeme zájsť na večeru, určite, ja sa ti ozvem.“ A nič. Čas internetových zoznamiek bol minulosťou, nikto im neveril a cielený záťah do baru mu pripadal neznesiteľne trápny. V antikvariáte bol síce starý Šalom, majiteľ, a kolegyňa Laura, no tá mala roky priateľa. Okrem toho Jakub cítil, že Šalomovi začína liezť na nervy.

Odvtedy, čo pre problémy s krížmi odmietal nosiť škatule s knihami, bol skôr príťažou a každému bolo jasné, že ho treba vymeniť za niekoho silnejšieho. A hoci nahlas by to nikto z nich nevyslovil, nielen silnejšieho, ale i flexibilnejšieho. Veď mal problém niekam zavolať, niečo vybaviť a často aj verbálne komunikovať s cudzími ľuďmi pomerne bežné veci.

Našťastie sa mu rysovalo miesto vo veľkom kníhkupectve, kde by sa staral len o jednu sekciu. Popritom sa roky snažil poistiť sa svojimi pokusmi o umeleckú prózu. Ale nikdy mu žiadne časopisy, tobôž vydavateľstvá, nič nepublikovali.

58

Jedného dňa sa so svojím zničeným chrbtom dostavil na fyzioterapiu a po chvíli čakania ho na recepcii vyzdvihlo útle dievča. Zbytočne hádať vek, to Jakubovi nikdy nešlo, no už to, že o nej rád premýšľa ako o dievčati, niečo naznačuje. „Pán Karela?“ Prikývol. Ona sa usmiala a vyzvala ho, aby šiel za ňou.

Bola zvedavá, ktoré cvičenia už robil, aby mohli pokračovať ďalšími. Pripomínala mu masérku zo Sorrentinovho filmu.

Oblaky sa pomaly presúvali kúsok nad strechami mrakodrapov. Nezastaviteľne sa vzďaľovali spolu s ľuďmi, ktorých Jakub nudí tým, čím ich kedysi priťahoval. Postupne ho odkladali bokom ako knižku, ku ktorej sa možno vrátia, keď zhon opadne. Môže to trvať aj sto rokov. Stisk všetkých rúk, ktorých sa rád pridržiaval, výrazne povolil.

Po dlhej dobe uvidí Sáru. Mala prísť z Lyonu a zastaviť sa počas krátkej návštevy v Trenčíne. Už sa nehodilo oslovovať ju Bítnička. Práve vyberal dolu poštu, keď parkovala pred vchodom. Zamával jej. Vystúpila z auta a Jakub otvoril vchodové dvere.

Ahoj, Vincent! Pozdravila ho Sára. Nie, nemýlila sa.

Decentne ho objala, dnes už zrelá žena s výraznými, umne načrtnutými rysmi tváre. „Len na chvíľku, malého som nechala s Michelom u mamy.“ Vo výťahu sa bavili o počasí. Boli už predsa dospelí.

Nepríjemne dospelí, napadlo Vincentovi.

Vošli dnu. Dala si dolu kabát a tentoraz nemusela hľadať vešiak, podvedome si pamätala. V obývačke zostala stáť trochu zarazená. Pôvabne otočila dlane v geste prekvapenia.

59

„Kde je gauč s kvetinovým vzorom?“ Vincent pokrčil plecia a ponúkol jej miesto na šedej sedacej súprave. Z navrhnutých nápojov si vybrala čistú vodu. „Ty na niečom pracuješ?“ Na obrazovke notebooku videla časť textu a pulzujúci kurzor. Vincent sa obzrel smerom, ktorým ukázala. Položil poháre na stôl a váhavo povedal: „Vlastne, práve som to dopísal.“

60

Aurora Borealis Vincent sa ešte mnoho dní vynáral z vlastnej prózy. Pomaly sa začínal báť, že raz uviazne v rozpísanej novele a nikdy sa z nej nevyškriabe späť. Zároveň ho na tom niečo lákalo.

Zmiznúť vo svojom vymyslenom svete a nezanechať za sebou nič, podobne ako to urobila jeho Klára. Prečo nie?

Nebolo by to najlepšie riešenie?

Keby aspoň vymýšľal ideálne prostredia, lenže ani v jeho textoch nebolo všetko ružové. Aj tam sa hocikedy mohol spustiť rad komplikovaných nepríjemností, aj tam sa mohlo stať, že slnko nevyjde a ani nebude nahradené polárnou žiarou. Nechcel uviaznuť v krajine, kde na noc nenechávajú zažaté na priedomí.

Prechádzal novembrovým mestom. Doobedňajšie svetlo, skôr biele než žlté, liezlo ulicami, a aj keď sa nikde nedal vidieť ľad, asfalt bolo cítiť mrazom. Ranný prúd ľudí už 61

dávno zmizol vo vchodoch vysokých budov a tí, čo zostali vonku, sa nikam neponáhľali. Pred stánkami s občerstvením a novinami neboli žiadne rady. Predavači posedávali a spoza pultov trčali len ich hlavy s ťažkými viečkami.

Zašiel do galérie pri americkej ambasáde. Až do konca roka prebiehala výstava obrazov Edwarda Hoppera. Vincent nebol žiadny znalec výtvarného umenia, ale Hopperova stará benzínová pumpa visela v detskej izbe, keď ešte býval u rodičov. Vidieť naživo originál tejto maľby v ňom vyvolávalo akýsi znepokojivý pocit. Na okraji cesty stojí malý domček. Cez okná a otvorené dvere vrhá žlté šmuhy svetla až k čerpacím stojanom, ktoré obsluhuje starý vychudnutý muž. Z temnej zákruty miznúcej v lese sa môže kedykoľvek vyrútiť lesklé čierne auto a Vincent vie, že ak sa tak stane, uvidí na mieste spolujazdca svoju tvár. Netuší prečo, možno tadiaľ šiel vo sne, možno v inom živote alebo sa tam objavil niekto z jeho predkov a jemu to stále koluje v žilách. Skrátka, mohlo ísť o dosiaľ neobjavený spôsob prenosu genetických informácií, alebo čosi celkom iné, nepoznané.

Na obed zašiel do čínskej štvrte. Zastavil sa pri jednom pojazdnom stánku s jedlom a chlapíka za pultom poprosil o preklad nápisu, ktorý mal nad sebou. Predavač s nebadateľným prízvukom povedal, že sú to bryndzové halušky a on ich pripravuje na deväť rôznych spôsobov. Jeho rodina vraj žije v Trenčíne už niekoľko generácií a starý otec si halušky tak zamiloval, až sa v ich domácnosti stali tradičným jedlom. „Ach tak,“ prikývol Vincent zamyslene a objednal si.

Predavač mu do akejsi vydlabanej žemle chystal bryndzu 62

s haluškami a medzitým restoval drobné kúsky slaniny. Počas príprav sa rozhovoril o minulosti. „Dedko dlhé roky prevádzkoval malý stánok v jednom obchodnom centre, dnes už neexistuje. Moja mama bola vtedy malá a cez prázdniny trávila celé dni vo vnútri toho kolosu. Ráno prichádzali za tmy, aby stihli všetko nachystať, a ona sa motala po celom poschodí. Niekedy si vypýtala päťdesiat centov a hodila ich do maľovaného koňa, ktorý sa za tie peniaze minútu kýval zo strany na stranu. Neskoro večer zase odchádzali domov. Neboli to dobré prázdniny, ale iné nezažila. Rovnako mohla žiť v ozrutnej vesmírnej lodi a nepoznala by rozdiel.“ Predavač nasekal zelenú vňať a posypal ňou halušky. „Keď mama vyrástla, nikdy už nevkročila do obchodného centra. So stánkom s občerstvením pokračovala, ale už len na ulici. Musí vidieť na oblohu, ináč ju pochytí úzkosť.“ Podal Vincentovi hotové jedlo. „Ďakujem, tak možno ju tu niekedy stretnem.“ „Ona sem už nechodí, je na dôchodku a býva v malom dome na vidieku. Ale moja pojazdná haluškáreň nesie jej meno,“ povedal a prstom ukázal na vodorovný nápis nad hlavou: „Fei-Fei,“ prečítal znaky nahlas.

Prechádzal okolo Okinavského klubu bojových umení.

Na chvíľu zostal stáť a cez presklenú stenu pozoroval tréning. Nikoho z nich nepoznal. Starého trénera kedysi vídal v samoobsluhe, ale to už je dávno.

Poobede bol objednaný na kontrolu. Pred dvoma týždňami absolvoval operáciu nosovej priehradky, no zdalo sa, že dýchanie sa napokon nezlepší.

63

Chirurg mu na malý papierik kreslil rozsiahlejšiu operáciu nosa, na ktorej uskutočnenie sa však on sám necítil, a tak sa pýtal Vincenta, či na to niekoho má. Prikývol.

Mesto čaká na noc. Možnosti niektorých štvrtí sa s odchodom denného svetla menia, alebo skôr otvárajú. Vincent sa dnes domov neponáhľal. Zastavil na chodníku, kde sa križovali dve ulice, a spomenul si na Gregoryho Corsa, ktorý za najväčšiu moc považoval stáť na rohu a nikoho nečakať. Lenže, ak by Vincent tvrdil, že nikoho nečaká, hovoril by pravdu?

Neskoro v noci sa zastavil v bare Nighthawk, na ktorý natrafil pri svojej bezcieľnej prechádzke. Už zvonku videl, že vnútri sedí pár ľudí. Dvaja muži v klobúkoch, žena v červených šatách a obsluha v bielom. Objednal si whisky bez ľadu, nie že by mal na ňu chuť, no čaj by na takomto mieste vyznel hlúpo. Muž za pultom mu mlčky prisunul pohár a nalial.

Pozreli sa na seba a mierne prikývli. Nikto v podniku nerozprával. Z dobre ukrytých reproduktorov znel saxofón doplnený elektronickou hudbou a psychedelicky opakovanou anglickou vetou: „Is that all? Is that all? Is that all? Is that all?

Is that all? Is that all? Is that all? Is that all?…“ O pár minút sa jeden chlapík zdvihol, zroloval noviny, ktoré predtým čítal, a keď prechádzal okolo Vincenta, potichu, ale zreteľne povedal: „Polárna žiara slnečný svit nenahrádza, je to iný úkaz.“ Po pesničke sa z rádia ozval radostný moderátorov hlas: „Dnes môžete po celom meste vidieť živé exponáty obrazov Edwarda Hoppera! Inštalácie s hercami z lokálnych 64

divadiel! Umelecká udalosť pokračuje aj zajtra doobeda, keďže niektoré obrazy si žiadajú skôr ranné a doobedňajšie svetlo.

A teraz už Nina Simone na starej nahrávke z Folk City.“ Vincent vyšiel na ulicu. Na stenách vysokých budov blikali veľké obrazovky s reklamami, k tomu neónové názvy podnikov a nasvietené výklady zatvorených obchodov.

Noc odpočívala v bočných uličkách ako starý zbitý čierny pes s ulepenou dlhou srsťou a krvavými čeľusťami. Zahol medzi dve steny strácajúce sa v tmavej oblohe. Rozhegané požiarne schodištia sa popínavo ťahali po hnedočervených tehlách a mohli viesť hocikam. Vincent schádzal dolu, do pivnice. Na presklených dverách visela tabuľka s nápisom „ZATVORENÉ“. Vošiel do rozsvieteného vnútra. Zozadu sa ozýval monotónny trasľavý hlas a knihy v policiach mali odreté chrbty. Kto môže povedať, že to spolu nesúvisí? Nízky strop akoby neustále viditeľne klesal. Vincent šiel dozadu, až zbadal niekoľko radov stoličiek s ľuďmi. Pred nimi stál kníhkupec a akýsi starý spisovateľ rozprávajúci o svojej poviedkovej tvorbe a vesmíre.

Na pulte bola vystavená kniha Fiktívne kaviarne starého Trenčína, nové, doplnené vydanie. Vincent si nesadol, počúval rozhovor a prezeral si romány v poličkách.

Samotné knihy tvorili múr, za ktorým môže byť naozaj hocičo, stačí vytiahnuť zväzok a pozrieť sa, nie však zaň, ale do jeho roztvoreného vnútra. Problém dimenzií, Mestá na druhej strane, Variácie na opustený ostrov a k tomu mnoho ošúchaných brožovaných sci-fi antológií. „O sebe si nemyslím nič, nie som viac ako mravec, ale keď 65

čítam o životoch iných ľudí, trebárs starých dávnych spisovateľov, zdá sa mi nemožné, aby boli len tu a teraz, teda vtedy a tam. Zdá sa mi nemožné, že by ich život trval iba od – do,“ vravel spisovateľ rozkolísaným hlasom. Zvuk jeho slov tlmil nízky strop a knihami izolované steny. „A nemyslím to v nejakom božskom zmysle, ten sa preceňuje. Boli to hriešnici, o askétoch len písali. Treli biedu a keď mali po celodennej práci oddychovať v posteli, ťukali do písacieho stroja, aby si raz nemuseli odopierať slasti a umierať od hladu ako hrdinovia ich autobiografických poviedok. Asketizmus bol iba cestou za bohémou.“ Starý muž si odkašľal. „Ak máte pocit, že všetko je také, ako sa zdá, nachystajte si večer k posteli papier s vopred napísanou otázkou, dajte si budík na štvrtú ráno a vtedy sa spýtajte samých seba: čo vieme o bytí, o nekonečnosti, o sebe, o duši, o zmysle? Vtedy, v neskorej noci, keď sa odokrytý trasiete zimou v nevykúrenom byte, vtedy si položte tieto otázky. Nevieme oveľa viac než domorodci v Amazónii a možno vieme dokonca ešte menej. Sme zaslepení technikou, domnelým pokrokom, ktorý je len fyzický a úbohý. Nikam nesmerujeme…“ Pri slovách „dajte si budík na štvrtú“ sa zodvihla mladá žena v mikine s kapucňou na hlave, akoby si práve spomenula, že ráno musí niekde byť. Vincent sa za ňou obzrel a oči mu spočinuli na končekoch jej prstov trčiacich z rukávov.

Možno sa prišla len na chvíľu zohriať a teraz sa ponáhľala ďalej držať stráž nad Trenčínom. Za jej mierne zhrbenou postavou sa zavreli dvere, cinkol zvonček ako za rozprávkou.

66

On ju v duchu videl ďalej, náhlila sa hore železným požiarnym schodišťom a potom zmizla v niektorom okne.

Dávala si pozor, aby sa neporezala o ostré hrany skla, pretože okno nebolo otvorené, bolo rozbité. A ďalej už nevidí ani Vincent, človek s neskrotnou fantáziou. Alebo paranoidnou psychózou? Pomyslí si cynicky sám o sebe, krivo sa pousmeje a všimne si, že ľudia sa obrátili a hľadia naňho. Povedal niečo z toho, čo si myslel, nahlas? A spisovateľ, zrejme vyrušený, prebudený z prúdu svojich slov, sa zmätene obzerá. „Aký je rok?“ pýta sa a tváre sa opäť otočia späť k nemu, „alebo nie rok, povedzte mi – ako dnes vyzerá toto mesto?

Je zaliate morom? Je obstavané panelákmi a nízkymi obytnými domami, alebo sa vulgárne ťahá do výšky?“ Ako sekundy ubiehajú, moderujúci kníhkupec pochopí, že nejde o rečnícku otázku. „Miliónová metropola,“ povie s váhavým úsmevom smerom k starému mužovi. Spisovateľ sa prudko zdvihne, zreničky má rozšírené a dlhšie šedivé vlasy mu padajú do očí.

Schytí kabát prehodený cez operadlo a rýchlym krokom zamieri k východu. Po ceste narazí do Vincenta a o chvíľu je preč. Moderátor sa rozpačito obzerá, ľudia sa pomaly zberajú domov. Je noc a keď otvoria dvere, na schody bude padať prudký dážď.

Vincent kráča pomaly, aj keď husto prší. Okolo neho sa mihajú tmavé postavy. Sem-tam niekto prebehne a nad hlavou drží miesto dáždnika Trenčiansky večerník. Tlačiarenská čerň steká po tvári ako rozpustené očné tiene. Všetko je rozostrené miliónmi kvapiek. Aj takto by raz mohla vyzerať 67

mimozemská invázia. Bytosti, nie väčšie než slza, po miliardách dopadajúce na zemský povrch.

Možno sú už na ceste, možno im už zostáva len prekvapujúco málo svetelných rokov.

68

Rozhovory Na schodoch kliniky Svätej Anny v Brne viseli čiernobiele fotografie z dávnych operácií. Koláže, kde na jednom obrázku leží v nerezovej vaničke odtrhnutá ruka, na druhom muž bez nej a na treťom je zobrazená scéna prišívania. Vincent uvažoval, či je vhodné takéto výjavy ukazovať pacientom.

Mladý chirurg mu vysvetlil, že nos by sa dal operovať hneď, dvihnúť špičku, povoliť jazvu nad perou a dýchanie by sa možno zlepšilo. Ale on by sa na to nedal, nestaval by dom na krivých základoch, ako sa vyjadril. Najprv je potrebné posunúť zatlačenú čeľusť do normálneho zhryzu, potom zoperovať faryngeálny lalok… a v tom sa už Vincent strácal ako v mrákotách.

Z obyčajného zákroku posúvania nosnej priehradky až sem, kde zrazu sedel a počúval o troch ďalších, oveľa komplikovanejších operáciách, vyžadujúcich dlhodobú 69

stomatologickú prípravu. Lenže všetko znelo príliš rozumne, než aby mohol vzniesť nejaké námietky. Doktor mu spomínal mená zo slovenského rázštepového centra, ktoré už boli Vincentovi dobre známe. Nakoniec sa bude musieť vrátiť na miesto, ktoré vo svojich myšlienkach navždy vytesnil.

Myslel si, že navždy. V Česku by bol samoplatca a účet by nemal konca.

Potrvá to roky. Na periférii Trenčína zatiaľ vyrastú nové štvrte. A výsledok je neistý. Niektoré jazzové kluby v Dolnom meste medzičasom zaniknú a nahradia ich iné. Možno sa mu ani nebude lepšie dýchať. Mraky za tú dobu klesnú ešte nižšie, alebo sa mesto zase o čosi podvihne. A ktovie, či si Vincent nebude musieť zvykať na iný stav, nie lepší, len nový.

Všetko je podryté metrom a kanálmi. Stoky to tu môžu jedného dňa celé zhltnúť zaživa a bude úplne jedno, kto v akej čakárni sedel a čo tam mali napísané na dverách. „To je skvelé, že máte taký flexibilný harmonogram, keď ste mohli prísť aj takto narýchlo.“ „Hlavne je fajn, že sa vám uvoľnil termín a ja nemusím čakať vyše mesiaca,“ povedal Vincent terapeutke. Mala krátke vlasy a ružové šaty. Vonku husto snežilo. Sedeli na treťom poschodí, skoro úplne na dne budovy, a on mal obavu, kam až je sneh vo svojej zlomyseľnosti schopný zájsť.

Nájde sa niekto, kto odhádže vchod? „Zaujala ma poznámka, ktorú ste zanechali vo vašej internetovej objednávke,“ prehodila, kým podpisovala nejaké papiere, „písali ste, že preferujete esemesku pred telefonátom.“ „Nie som tu síce preto, ale je pravda, že sa v takých 70

situáciách zajakávam. V podstate to nevidieť, pardon, nepočuť. Len sa môže stať, že budem chcieť niečo vysloviť a nepôjde to.“ „Spomeniete si, kedy ste tento problém začali vnímať?

Prepáčte, hneď sa vrátime k hlavnému dôvodu vašej návštevy,“ dodala vľúdne a chvíľku si niečo značila do zápisníka. „Ale áno, sám som nad tým neraz uvažoval a dobre si pamätám ten letný deň, keď sme sa s mamou motali po meste a na promenáde stála zmrzlináreň. Sadli sme si na lavičku, ona už mala svoj kornútik a dala mi peniaze, aby som si šiel kúpiť aj ja. Pôvodne som nechcel. A keď som kráčal k tomu oknu, neviem, koľko som mal rokov, možno päť? Skrátka som si uvedomil, že tomu predavačovi nič nepoviem, aj keď presne viem, čo povedať chcem. Dnes to už viac-menej zvládam, lebo si vždy nájdem taký začiatok vety, ktorý mi nerobí problém.“ „Ale netelefonujete.“ „Vyhýbam sa tomu.“ „Papier s poznámkami, ktoré robím, vám na konci dám, nepíšem si to pre seba,“ vravela na vysvetlenie. „Povedzte teda, prečo ste dnes prišli?“ Sneženie neprestávalo. Niektoré ťažké vločky narážali do okien a keď sa ťahali dolu po skle, človek čakal, že po nich zostane krvavá šmuha. „Spravím vám kávu, čaj?“ prerušila Vincentovo váhanie a vstala. „Stačila by voda.“ Nechcel, aby sa päť minút venovala príprave horúceho nápoja.

Postavila pred neho pohár a zase si sadla.

71

„Behám trochu po doktoroch. Veľmi to nezvládam. Myšlienky na všetko, čo ma v nemocniciach čaká, ale aj samotné návštevy v ordináciách. S blížiacim sa termínom sa vystresujem na maximum, nemyslím na nič iné, prehrávam si v hlave všetky možnosti.“ Asi si ani neuvedomoval, že jej vraví niečo, čo počula tisíckrát. Tisíckrát len tento rok. Ale trápenie nie je umenie, nemusí byť originálne.

Rozprávali sa o situáciách v čakárňach i za dverami s nápismi „NEKLOPAŤ!!!“ a ona jeho obavy odpaľovala do diaľky. Do mäkkej, pokojnej, tichej diaľky.

Postupne jej rozprával o chrbte, o tom, že začal navštevovať ďalšieho fyzioterapeuta a ten mu starými technikami veľmi pomohol. Bežný život zrazu v krížoch nebolí. Hovoril jej, že medzi rázštepové operácie by potreboval vtesnať ďalší zákrok v celkovej anestézii, tentoraz v súvislosti s očami, na malú vzdialenosť sa mu zdvojuje obraz.

Vonku zatiaľ umierali vločky. Niektoré na starobu, iné na teplých kapotách taxíkov, policajných áut a pod kolesami hromadnej dopravy. Bolo počuť sirény, ale tie počuť vždy.

Postupne sa k terapeutke vracal a ona mu virtuózne dvíhala sebavedomie. Netreba si vopred plánovať každý detail, uisťovala ho, všetko určite vyrieši, keď na to príde čas, a obvykle sa aj tak nič strašné nedeje. Pomaly tomu začínal rozumieť, ale nebol si istý, či to všetko na seba dokáže aplikovať a preniesť do praxe.

Otvoril notebook. Pred časom, počas najväčších bolestí chrbtice mu napadlo, že napíše krátku poviedku o Sáre, len 72

tak pre seba, aby si ju oživil v spomienkach. Poviedka sa mu rozrastala, mapovala jeho kroky mestom, mapovala i jeho mapovanie. Text sa rozšíril o postavu fyzioterapeutky Kláry.

K tej by sa dnes mohol vrátiť. Zdalo sa mu, že ju vidí sedieť na okraji malého písmena „t“, ale bol to len mäkčeň.

73

Skyline Klára je niekde v meste. Len pouličné lampy jej svietia na cestu a medzi budovami zaznie hudba z jazzových klubov vždy, keď niekto otvorí dvere, aby sa pomaly pobral domov.

Chvíľu sa jej zdá, že dnes sedela v škole a zo zdravotníckej univerzity sa jej nechcelo ísť domov, tak sa túla. Skladaná sukňa školskej uniformy trčiaca spod mikiny naznačuje, že by to mohla byť pravda.

Chvíľu sa jej zdá, že práve premrhala život, a keď pozrie na bledé hviezdy, vie, že sú už dávno vyhasnuté. Čosi v hrudi sa jej zovrie pri predstave, ako sa niekto na vzdialenej strane vesmíru pozerá na slnko našej sústavy a vie, že už dávno nesvieti. Čosi v hrudi sa jej zovrie pri predstave, ako sa niekto na opačnej strane ulice pozerá na svetlo v okne jej bytu a vie…

Môžu byť dve hodiny ráno. Klára zrýchľuje krok 74

a prechádza do stredu cesty. Rozbieha sa po prerušovanej čiare, pomaly rozťahuje ruky ako ťažké krídla. Špičky tenisiek kmitajú v divokom rytme a ona vie, že stačí málo a odlepí sa od zeme. Odlepí sa od špinavého asfaltu Trenčína. Wingardium leviosa! Po stranách sa jej v periférnom videní mihajú šeré výklady, neónové reklamy a zhrdzavené požiarne schodištia.

Beží a cesta sa pomaly dvíha. Letí stredom mosta a keby chcela, v tom istom momente by mohla sedieť na oceľovej traverze rozostavaného osemdesiateho siedmeho poschodia na najnovšom projekte čínskych developerov.

Niekde ležia pacienti a jeden z nich ešte nespí. Po tlmene osvetlenej chodbe prechádza zdravotná sestra. Ozvena jej krokov pôsobí na bdejúceho neznesiteľne melancholicky.

Cez okno vidí v diaľke červený svietiaci nápis akejsi firmy.

Jedno písmeno bliká z posledných síl.

Rovnako ako svetlá televízie v byte, ktorý si Klára všimla sediac vysoko nad mestom. Ktosi zostal hore a pozerá staré akčné filmy.

Inde cez široké sklá vidieť modrú vodu v bazéne opustenej plavárne.

A sliediace policajné autá provokujú ľudí k zločinu.

Mesto, kde sa ľudia navždy obchádzajú v desivej časovej slučke.

Chvíľu sa jej zdá, že dnes mala školu a zo zdravotníckej univerzity šla rovno domov. Najedla sa, spravila si úlohy a porozprávala sa s mamou. Potom sa s kamarátkou vybrala do mesta. Zoznámila ju s kórejským chlapcom, ktorého oči ju 75

hypnotizovali ako symboly na krídlach nočných motýľov v Novom Crobuzone. Kamarátka potom niekam zmizla a Klára odišla s niekým menom Róbert Li do čínskej štvrte, kde sa rozrastali nové kolónie všetkých národov Ďalekého východu.

Vzal ju do obchodu s handrami, ktorý vlastnia jeho rodičia. Rozsvietil polovicu podlhovastého priestoru a dlho, dlho šli. Až kamsi takmer na koniec, kde jej ukázal drevené padacie dvere. Na chvíľu ich otvoril, tie dvere do podlahy, a ona tam videla modrú, úplne priezračne modrú oblohu.

Ako keby miesto poklopu v podlahe otvoril strešné okno do pondelkového letného rána. V priezore videla mihnúť sa čosi farebné a pernaté. Pozrela na neho a v kútikoch očí mala strach.

Chvíľu sa jej zdá, že niekoho kedysi stratila, ale už nevie, kto to bol a čo s ním vlastne prežila alebo mohla prežiť.

Sedí na traverze, vedľa nej muži v pracovnom oblečení.

Jeden vedľa druhého. Otvárajú si škatuľky s desiatou, prepadol ich nočný hlad.

Zreteľne začula vrtuľník, ako už toľkokrát. Ani teraz ho nemohla zamerať zrakom.

Postavila sa na traverzu a pre lepší balans rozpažila ruky.

Kladie špičku pred špičku a cíti, ako sa chveje pod váhou hĺbky.

Chvíľu sa jej zdá, že prežila dlhý život a mala peknú rodinu. Jej deti potom mali svoje deti. Ona sa tešila a krátky čas ich dokonca videla vyrastať.

Vidí, ako sa v čínskej štvrti otvorili veľké dvojkrídle dvere a vyletel z nich kŕdeľ pestrofarebných vtákov. Kórejské 76

bažanty sa držali pri zemi, až kým nezmizli v parku. Potom sa dvere zavreli a zostalo ticho.

Chvíľu sa jej zdá, že je malé dievča a v kapucni si nesie vlasy.

77

Akáša Sedel v prítmí na štyridsiatom piatom, v pohodlnom kresle otočenom k presklenej stene, v podniku, ktorý za tie roky mnohokrát zmenil majiteľa. A keď použil obrat za tie roky, mal na mysli čas, ktorý prešiel odvtedy, čo tu bol so Sárou. Čas, ktorý prešiel odvtedy, čo mal chuť zahryznúť sa do jej kľúčnych kostí.

Kdesi za jeho chrbtom bol barový pult decentne podsvietený neónovými svetlami, modrou a červenou, rovnako ako lem nízkeho stolíka, na ktorý mal chuť vyložiť si nohy.

A pred ním rozložené žlté svetlá mesta, v tisícoch, nezmyselne svietiace do tmy. Existujú len tak, samy pre seba, ako Vincent, ktorý tiež vydáva nejakú energiu, no druhému tým na cestu veľmi neposvieti. Keď sa naňho ktosi z diaľky pozrie, je zrejmé, že v ňom niekto sídli, ale je anonymný ako žlté okno, ktoré vidí z ulice vysoko na nejakej megalomanskej 78

budove. Zdá sa úplne nepredstaviteľné, že by nejaký človek prišiel ku vchodu a pokúsil sa dostať na správne poschodie, kde by zaklopal na dvere a spýtal sa, kto tu vlastne žije.

Pritom by to Vincentovi možno dobre padlo.

Sedí tam, dlho myslí na Sáru, ktorú naozaj poznal a nemusel si k nej vymýšľať žiadny naratív. Ktorú naozaj poznal, ale odišla rovnako ako tá, ktorú si z veľkej časti vymyslel.

Tak aký je v tom rozdiel? Nie je napokon úplne jedno, či si niekoho vymyslel a niekoho iného ozaj stretával? Ako sa spomienka líši od predstavy? Keby boli spomienka a predstava ženy, boli by sestry. Sára a Klára. Sedia na traverze, sem-tam im mimovoľne šklbne krídlami, alebo sa len tak rukou prehrabnú v hustom perí. A obidve sa môžu hocikedy rozplynúť bez ohľadu na svoj pôvod. Je predsa úplne fuk, či Vincentovi zmizne z očí, lebo o nej prestane písať, alebo preto, že odíde do Francúzska. Nakoniec sú to rovnaké destinácie, len na južných svahoch kníh nerastie vinič. A obe kdesi vychovávajú svoje deti, chodia do práce, ráno chystajú raňajky a pred spaním si čosi čítajú.

Najhoršie boli dni, keď musel vyjsť z nekonečnej knižnice, zo svojho bytu, zo svojej fantázie. Dni, keď hlavou narážal o murovanú chladnú realitu. Dnes, napríklad, navštívil čeľustnú ortopédku, ktorú veľmi dlho nevidel.

Pritom vyzerala úplne rovnako ako pred pätnástimi rokmi.

Ak by si ju vymyslel, určite by postupne starla, takú logickú chybu by predsa v texte nedopustil, to len v realite sa môže stať, že zostáva rovnaká. Samozrejme, že ju zaujímalo, prečo sa po toľkých rokoch rozhodol vrátiť k liečbe. Nepýtala sa 79

vyčítavo, bola úprimne zvedavá. Vincent uvažoval, či si ho pamätá aj ona, nielen systém v jej počítači. Poslala ho na röntgen a k rázštepovej logopédke. Tá ho varovala, že pri posunutí čeľuste sa posúva aj podnebie, ktoré je dosť krátke, takže sa jeho reč s veľkou pravdepodobnosťou ešte zhorší. A už teraz je dosť zlá, ako sa vyjadrila, dokonca horšia ako pri iných pacientoch s jeho diagnózou. Spýtala sa ho, čo robí. On povedal, že s knihami. Mávla rukou, pri takej práci ho nemusí trápiť zhoršená reč. V tej chvíli nevedel, či si dovtedy predstavovala, že číta správy v rádiu alebo je hovorcom mimovládnej organizácie.

Nakoniec to celé odsúhlasil a predbežne sa stretol aj s ortodontickými chirurgmi. Všetky tie názvy znejú ako z desivej dystopie, pomyslel si. Steampunkové fantasy, ktoré sa odohráva v obrovskej nemocnici, v budove, ktorá ako jediná nepodľahla atómovej vojne. Poslední preživší si cez deň po chodbách a suterénoch zháňajú jedlo a v noci odrážajú útoky zmutovaných ortodontických chirurgov, ktorí prahnú po ich úbohých, paradentózou a rádioaktívnym žiarením zúbožených čeľustiach.

Vošiel do vchodu, vzal zo schránky poštu a výťahom sa vyviezol na tridsiate poschodie. Schválne vystúpil o pár podlaží skôr, aby si doprial trochu námahy, ktorá mu na chrbát neuškodí. Ako stúpal hore, otvoril list, na ktorom bol veľký nápis: NADÁCIA. Hneď si spomenul na Asimova a uvažoval, čo to môže byť. Prečítal úvodné blahoželanie a informácie, že jeho text si vybral jeden z redaktorov v grantovom projekte.

Vincent si už ani nespomínal, že by niektorú svoju 80

prózu poslal do takejto súťaže, ale aj tak sa potešil. Hádam sa konečne začne s jeho písaním čosi diať. Na konci našiel inštrukcie, čas a miesto, kde ho redaktor bude čakať, aby spolu prebrali prvé dojmy.

O pár dní sa tam vybral. Vošiel do podniku v Starom meste a postava v tmavom rohu na neho kývla. „Ako ste vedeli, že som to ja?“ spýtal sa položartom Vincent, keď si dával dole bundu.

Muž sedel v tieni, na hlave mal klobúk, ktorý mu zakrýval oči. Otázku zahnal gestom, ktoré sprevádzalo červené svetielko na konci cigarety, a podobným mávnutím privolal servírku, u ktorej si Vincent objednal kolu Royal. „Počujte, v Nadácii sme sa bavili, že to veľkomesto by ste možno mali nechať vystúpiť do popredia už od začiatku,“ začal zástupca Nadácie bez úvodu.

Vincent si všimol, že redaktor má na sebe drahý oblek, do tváre mu však stále nevidel. „Ja neviem, nie je lepšie, keď sa tie mrakodrapy v texte len tak postupne vynárajú? Ako z literárnej hmly?“ oponoval.

Muž si potiahol z cigarety a tá sa viditeľne skrátila až k filtru. „Hm,“ prikývol a v duchu zjavne premýšľal o protinávrhu.

Vincent uvažoval, či ho neposlali čínski developeri, keď tak vehementne pretláča do jeho prózy vysoké stavby. „A napadlo nám, že aj téma rázštepu by sa mohla nadhodiť oveľa skôr. Nie až niekde na desiatej strane. Napríklad, čo keby sa váš hrdina jedného dňa s rázštepom skrátka prebudil? Len tak, z ničoho nič, ako Kafkov Gregor Samsa v tele 81

chrobáka.“ Zo škatuľky položenej na stole si prstom vyťukol novú cigaretu a zažal ju akýmsi trikom, prinajmenšom nebol zreteľný moment, kedy škrtol zápalkou, ak nejakú vôbec mal.

Vincent akoby cúvol na stoličke a bol to on, kto teraz uznanlivo prikývol. „To je vlastne výborný nápad,“ v zamyslení klepal hánkami po stole, „ale viem si to predstaviť skôr v samostatnej poviedke. Ostatne, tu sa Vincent rodí s rázštepom v podobe Jakuba, takže zo dňa na deň to už nebude, a okrem toho, niečo avizuje aj úvodný citát.“ „Skúste nad tým popremýšľať. Možno máte pravdu, ale aj tak si to nechajte prejsť hlavou.“ „Beztak je to problém, pretože…“ „Verte mi, pán Karela, pre Nadáciu nič nie je problém,“ prerušil ho redaktor a v jeho hlase bolo cítiť perfídnosť.

Vincent sa ponoril do seba, v hlave sa mu totiž začal odohrávať film, kde tá zvláštna Nadácia, v rámci experimentu, unesie nejakého obyčajného zdravého človeka a v podzemných priestoroch svojej mohutnej šedej budovy s ním spraví akýsi genetický experiment. Ani nie tak genetický, ako chirurgický. Uspia ho, rozsekajú a skrátia mu podnebie, rozčesnú peru a čeľustný oblúk, posunú to všetko o dobrý centimeter dozadu, rozbijú nos a doladia detaily. Keď sa prebudí, oznámia mu, že má rázštep a že ho musia okamžite operovať.

Muž netuší, čo sa deje. Je ešte stále omámený narkózou a o chvíľu sa ponorí do ďalšej. Keď ho o dobrý týždeň prepustia do domácej liečby, nevie rodine vysvetliť, ako k tomu prišiel. Prstami sa jemne dotýka operovaných úst a bruškami 82

naráža na ostré konce stehov. Zle sa mu dýcha a okolie si musí chvíľku zvykať na jeho reč, kým mu začnú aspoň ako-tak rozumieť. Keď sa zotaví, zájde do rázštepového centra a tam ho karhajú, že v detstve tak trestuhodne zanedbal liečbu. Roky potom trvá, kým mu vyrovnajú zuby, niekoľkými operáciami uzavrú podnebie a pokúsia sa čo najestetickejšie zarovnať nos a peru. „Keď sa Vincent Karela jedného rána prebudil z nepokojných snov, zistil…“ teatrálnym hlasom prerušil redaktor Vincentove myšlienkové pochody, ktoré mu zjavne prečítal niekde na horizonte udalostí jeho zreničiek. Vtom sa zdvihol, zahasil v popolníku cigaretu a odobral sa k východu. „Pokračujte v písaní, my si vás v správnej chvíli nájdeme.“ Omámený zostal sedieť. Ako po anestézii, pomyslel si. „Všetko v poriadku?“ spýtala sa servírka. „Áno, zaplatím.“ „Šlo to na účet Nadácie,“ povedala s úsmevom a odišla k ďalšiemu stolu.

Napokon predsa len skúsil napísať prológ. Volal sa: Úvod, dvíhajte traverzy do výšky! Ak bol neskorý príchod hlavných tém do textu objektívnym literárnym problémom, nechcel to odbiť alibistickou vsuvkou, kde redaktorove návrhy odmietne.

Lenže, keď napísal novú kapitolu a vsunul ju pred text, mal dojem, že sa všetko rozpadlo. Nehľadiac na to, že ani na niekoľký raz sa mu novú pasáž nedarilo napísať tak, aby nevyznievala úboho literátsky. Skrátka dážď na okne, šialené mesto, dokonca krídla… Cítil, ako sa čosi pripaľuje a to je čas, keď treba vypnúť varič. A ako Sal s Deanom mysleli na starého Moriartyho, on myslel na Kláru.

83

Budeš si ma pamätať?

Vincent je niekde v meste. Len pouličné lampy mu svietia na cestu a medzi budovami znie hudba z jazzových barov.

Chvíľu sa mu zdá, že nikdy neodišiel z okinavského klubu a pri ďalších skúškach musel predviesť náročné cvičenie kata na surovej oceľovej konštrukcii rozostavanej budovy vysoko nad Trenčínom. Vidí sa zospodu, ako mu ruky a nohy kmitajú v rýchlych oblúkových pohyboch, a na bosých chodidlách cíti chlad železa. Z rôznych úrovní ho sledujú starí majstri Goju Ryu, nehybní, s rukami skríženými na prsiach.

Muži v bielych kimonách na pozadí čiernej noci, decentne ožiarení mesiacom. Keby tak táto veta mala v troch veršoch päť, sedem a zase päť slabík, pomyslí si Vincent smutne.

Chvíľu sa mu zdá, že leží v posteli pri okne. Z chodby sa do tmavej izby, v akejsi samovražednej misii, vrhá svetlo žltej žiarovky. Vincent pozerá pomedzi rolety. Blikajúce červené 84

písmeno na názve neďalekej budovy ho irituje natoľko, že sa radšej odvráti. Vtom začuje kroky zdravotnej sestry. Tie zvuky naňho pôsobia bezútešne a nepochopiteľne žalostne.

Ako keby mu pod kožu nejakou trhlinou prúdil pocit chlapca, ktorý má dôvod sa takých krokov báť.

Zahryzol by do pokrčenej posteľnej návlečky, ak by nemal čerstvo zdrôtovanú čeľusť.

Chvíľu sa mu zdá, že sedí vedľa šoféra v starom čiernom automobile, ktorý sa vyrúti spoza lesnej zatáčky, a po ľavej strane vidí čerpaciu stanicu a starého pána, ktorý obsluhuje tankovaciu pištoľ. Neďaleko odtiaľ, v smere cesty, sa črtajú obrysy miliónového veľkomesta. Skôr ako sa rozhodnú zastaviť a natankovať, Edward Hopper si to rozmyslí a obraz namaľuje bez blížiaceho sa auta.

Keď sa dnes naraňajkoval, prestal si byť istý, či sa naozaj stretol s redaktorom z Nadácie. Prehľadal celý byt, no list od nich už nenašiel.

Ako tak stojí vyčerpaný na traverze v spotenom bielom kimone, ruky spustené, svaly uvoľnené, niekto ho zozadu objíme a položí si bradu na jeho rameno. Spolu pozerajú na svoje mesto, na svetlá vlniace sa vo Váhu. Vincent sa dotkne jej rúk, ktorými ho zviera na bruchu, a hlavu mierne zakloní dozadu, k jej plavým, rozhádzaným vlasom.

Chvíľu sa mu zdá, že sa jedného rána prebudil z nepokojných snov a zistil, že všetky tkanivá na jeho tvári a v ústach sú bezchybné a nedotknuté.

Na Starom námestí vztýčili vysoký vianočný stromček, ovešaný žltými žiarovkami. Rozľahlý, ťahajúci sa do výšky 85

ako Vincentovo mesto.

Chvíľu sa mu zdá, že prešlo mnoho rokov a všetko dobre dopadlo. Drží sa tej predstavy, ako vládze. Dokonca sa o nej dokáže úplne presvedčiť, vďaka čomu cíti nesmierny pokoj, ktorý dotieravo narúša len jedna neustále sa vracajúca veta.

Klára je niekde tam vonku a mrznú jej prsty na rukách.

86

A čarodejnica, ktorá v Bandone bojovala s vílou Banší a premohla ju, má zase rázštep pery.

J. K. Rowlingová: Harry Potter a tajomná komnata, strana 312

Desiatim slovenským prózam, ktoré sa v roku 2021 umiestnili vo finále ceny Anasoft litera, navrhli študenti nový knižný dizajn. Ako školská práca nemá toto dielo ISBN. Kniha je vytlačená v exkluzívnom počte 5 ks. a je nepredajná v bežnej distribúcii. Je vysádzaná písmom Minion Pro Regular, PP Eiko Medium, Tinos Regular a vytlačená na papieri Munken Links Rough. Pôvodný rukopis knihy vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve

Satori v Trenčíne Lukáš Cabala

Redakcia textu Ján Púček Jazyková úprava textu Silvia Bálintová Dizajn a grafická úprava Diana Fülöpová Tlač Vach.print Vydalo Artforum v roku 2021

Sedí tam, dlho myslí na Sáru, ktorú naozaj poznal a nemusel si k nej vimýšľať žiadny naratív. Ktorú naozaj poznal, ale odišla rovnako ako tá, ktorú si z veľkej časti vymyslel. Tak aký je v tom rozdieľ? Nie je napokon úplne jedno, či si niekoho vymyslel niekoho ozaj stretával? Ako sa spomienka líši od predstavy? Keby boli spomienka a predstava ženy, boli by sestri.

Sára a Klára.