Parazol 2. číslo 2020/2021 by Parazol UCM

„Učíme sa pre život, nie pre školu.“ - Seneca

Obsah 03 Editoriál

Krása Oravy

04 Slováci v zahraničí

František Beer

06 Cesta do Kaliningradu

22 Tetanický syndróm

12 Work and travel

24 Gastronómia + recept

14 Punk

27 Sedem kníh siedmimi vetami

Editoriál Milí naši čitatelia, aj tento Akademický rok sa nesie v znamení „milovaného“ koronavírusu COVID-19. Hoci to zo začiatku vyzeralo nádejne, že budeme mať prezenčnú výučbu, skončili sme (znova) v online priestore. Ako šéfredaktora ma to neteší. Predsa len, nič nenahradí bežné vyučovanie. Áno, niektoré predmety by v pohode mohli byť online, ale zvyšok je lepšie mať fyzicky v škole. No vďaka nášmu časopisu môžete cestovať aspoň v podobe papiera, či už po Slovensku, Rusku alebo Srbsku. Pokiaľ koronavírus chce, aby sme sedeli doma, tak my ho môžeme obísť a aspoň v podobe článkov a fotograﬁí cestovať. Prečo nie? To nám už koronavírus nemôže zakázať. Okrem toho si môžete prečítať aj o štýle punk, ktorý nie je len divne upravených účesoch a divnom oblečení. Punk nie je štýl, punk je životný štýl. Môžete si prečítať aj o Tetanickom syndróme, ktorý dokáže niekedy až príliš znepríjemniť život. Vo voľnom čase si môžete užiť aj čítanie kníh. To nás dokáže veľmi obohatiť a pomáha nám rozvíjať fantáziu a kreativitu. Rozvíja a dopĺňa vedomosti. Existuje veľa žánrov, medzi ktoré patria napríklad fantasy literatúra, sci-ﬁ, komiksy, bájky, rozprávky, folklór či kriminálna literatúra. Ako každá doba, aj táto má svoje osobnosti. Je ich veľa. Každá z nich sa prezentuje určitým štýlom a na rôznych platformách. Medzi osobnosti patrí aj organista František Beer venujúci sa organovej hudbe. Na jeho YouTube kanále nájdete rôzne chrámové skladby od piesní, cez improvizácie až po rôzne úpravy iných skladieb. V rámci ekológie a ako nakupovať módu, je tu článok o fast fashion. Nie vždy je nutné nakupovať všetko rýchlo, keď je tu aj kvalitná „slow fashion“? Čo povedať na záver? Už asi len toľko, že prajem Vám veľa šťastia a úspechov v škole, ale aj v osobnom živote.

Daniel Bíro | Šéfredaktor

Redakcia Šéfredaktor

Daniel Bíro

Redaktori Barbora Homolová Beáta Kullová Ida Šagat Klaudia Šprláková Kristína Viragová Matej Barč Miroslav Holba Paulína Škablová Soňa Kuchárova Veronika Krúpková

Šéfgraﬁk

Natália Jardeková

Editor

Veronika Szabová

Titulná Foto

Autor: Natália Jardeková Zdroj: Matej Barč

Slováci v zahraničí: 6 faktov o Slovákoch žijúcich vo Vojvodine V zahraničí žije takmer 2,8 milióna Slovákov. Niektorí sú roztrúsení po rôznych krajinách, ale nájdeme aj celé komunity Slovákov žijúce v zahraničí. Práve oni aj napriek diaľke od materinského štátu zachovávajú svoj jazyk, kultúru a národné povedomie. V severnej časti Srbska, vo Vojvodine, žije slovenská menšina, ktorá si už takmer tri storočia zachováva, naplno prežíva a zveľaďuje vlastnú slovenskú kultúru. Slovenská menšina v Srbsku je známa ako usilovný a mierumilovný národ, ktorý si verne zachováva tradíciu svojich predkov. V snahe zvýšiť informovanosť o slovenskom národe žijúcom v Srbsku sme spísali 6 faktov, ktoré ste o ňom možno nevedeli. Práve vďaka školám sa slovenčina udržiava aj u mladších generáciách, ktoré tak preberajú štafetu pri uchovávaní národnej identity Slovákov v Srbsku. Ale netreba zabudnúť na fakt, že vojvodinskí Slováci sú plne bilingválni, pretože všetci bez výnimky hovoria aj jazykom väčšinového obyvateľstva – srbčinou.

1. Budú to už tri storočia, odkedy sa slovenský národ prisťahoval do Vojvodiny Počas 270 rokov sa na území severného Srbska, vo Vojvodine sformovala slovenská komunita s vlastnou jedinečnou kultúrou. Keďže život sedliakov na Slovensku v období od 17. do 19. storočia nebol vôbec ľahký, tak do sveta začali odchádzať predovšetkým najchudobnejší občania s cieľom zarobiť dostatok peňazí na prežitie. Pre tieto dôvody ľudia opúšťali svoje domy a putovali smerom na juh do Panónskej nížiny. Tá predstavovala ideálne miesto pre osídľovanie, pretože po mnohých vojnách bola hospodársky zničená a nemala obyvateľov. Prvý dokument, ktorý slúži ako dôkaz sťahovania, je z roku 1745, keď Matej Čáni priviedol 129 slovenských rodín zo stredného Slovenska do Báčskeho Petrovca. V tejto novej vlasti si Slováci zakladali vlastné osady alebo sa nasťahovali už do jestvujúcich obcí so srbskou, nemeckou, maďarskou alebo inou národnosťou.

Gymnázium Jána Kollára

Podľa posledného sčítania obyvateľstva, dnes žije na území Srbskej republiky 52 750 Slovákov. Vojvodinskí Slováci obývajú 36 dedín a miest, ktoré sú koncentrované vo všetkých troch regionálnych celkoch – v Báčke, v Banáte a v Srieme. V niektorých osadách sú Slováci väčšinovým obyvateľstvom, inde žijú spolu s inými národami, so Srbmi, Maďarmi, Rumúnmi, Rómami či Rusínmi.

3. Prvé slovenské gymnázium mimo územia Slovenskej republiky V meste Báčsky Petrovec na juhozápade Vojvodiny, bolo v roku 1919 založené prvé slovenské gymnázium mimo územia Slovenskej republiky. Vzniklo, keď petrovský evanjelický farár Samuel Štarke slávnostne uviedol prvých profesorov. Výučba sa na tomto gymnáziu uskutočňovala v slovenskom jazyku a pretrvalo to až do súčasnosti. Pri príležitosti 50. výročia od založenia, gymnázium dostalo nové meno podľa slovenského básnika Jána Kollára. Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci aj ďalej zostáva dôležitou oporou a pýchou vojvodinských Slovákov. V súčasnosti sa v škole nachádza aj žiacky domov, veľmi bohatá školská knižnica ako i pamätná miestnosť, venovaná účastníkom druhej svetovej vojny.

2. Slovenský jazyk – jeden zo šiestich úradných jazykov vo Vojvodine Vo Vojvodine existuje 6 úradných jazykov, medzi ktoré patrí aj slovenčina. Vo viacerých obciachmôžete počuť slovenský jazyk na uliciach, úradoch i v rodínach. Plynule môžete komunikovať s človekom, ktorý nikdy na Slovensku nebol, ale aj napriek tomu, jeho slovenčina bude na veľmi vysokej úrovni. Slovenský jazyk sa teda používa v rodinách, na slávnostiach, v krčme, medzi priateľmi a samozrejme aj vškolách.

4. Kultúrne vyspelá spoločnosť

Hlas ľudu, a dodnes vychádza mesačník Rovina, mládežnícky časopis Vzlet, Národný kalendár a mnoho iných.

Podľa najnovších údajov žije v Báčskom Petrovci takmer 5 000 Slovákov. Okrem gymnázia sa tu nachádza rad ďalších ustanovizní, ktoré zachovávajú slovenskú kultúru a identitu. Múzeum vojvodinských Slovákov s galériou Zuzky Medveďovej minulý rok oslavovalo 70 rokov činnosti. Galéria Zuzky Medveďovej chráni umeleckú pozostalosť prvej akademicky vzdelanej Slovenky vo výtvarnom umení a tiež prezentuje súčasnú tvorbu slovenských umelcov. Knižnica Štefana Homolu v centre Petrovca je jednou z najstarších knižníc vo Vojvodine a v tomto roku oslavuje 175 rokov od svojho založenia.

5. Folklór – neoddeliteľná časť života vojvodinských Slovákov Na rozvoj kultúrnej a umeleckej činnosti vplývali aj rôzne kultúrno-umelecké spolky, ktoré sa zakladali vo všetkých osadách, kde žili Slováci. Aj v súčasnosti sa organizujú festivaly, ktoré majú za cieľ prezentovať verejnosti to najlepšie, čo sa behom roka v danej oblasti vyprodukovalo. V tomto zmysle sa rok pre vojvodinských Slovákov začína Stretnutím v pivnickom poli, kde sa stretnú speváci slovenských ľudových piesní zo všetkých kútov Vojvodiny, vystrojení do tých najkrajších starodávnych krojov. Na jar sa uskutočňuje najväčší hudobno-tanečný festival Tancuj, tancuj ... , na ktorom sa celý deň spieva a tancuje po slovensky. Netreba zabudnúť aj na Zlatú bránu, kde sa stretnú deti a prezentujú tradičný detský folklór a tanečné choreograﬁe.

Slovenské vojvodinské divadlo je zamerané na profesionálne stvárnenia divadelnej tvorby vojvodinských Slovákov. V historickej budove sídli Matica slovenská v Srbsku, ktorá sa stará o zachovanie slovenskej reči a kultúry. Slováci si so sebou priniesli svoju vlastnú tradíciu, evanjelické vierovyznanie, vôľu pracovať a národnú kultúru. Ich cieľom bolo síce zabezpečiť lepší život a rodinný blahobyt, ale nikdy nezabúdali na hodnoty a staré tradície. Bez ohľadu na mnohé spoločenské zmeny sa im podarilo zachovať si národné povedomie, reč, vieru a obyčaje. Aby si ekonomicky pomohli, kultúrne a duchovne sa povzniesli, sedliaci sa začali združovať do rôznych hospodárskych a cirkevných krúžkov. V roku 1842 si Slováci v Petrovci založili Remeselnícky spolok. V roku 1845 si založili prvú knižnicu v Báčskom Petrovci a o niekoľko rokov sa odohrala aj prvá divadelná inscenácia. Pre zachovanie slovenskej reči na tomto území bola dôležitá aj tlač, ktorej začiatky siahajú až do roku 1864, kedy sa začínajú vydávať časopisy pre deti ako Zornička a Slávik. Po založení kníhtlačiarne v roku 1919 sa začínajú tlačiť knihy, časopisy, noviny a drobná tlač po slovensky. Najstarším týždenníkom je

Slovenské národné slávnosti sa uskutočňujú v auguste, v Petrovci. V roku 2009 tieto slávnosti boli vyhlásené za národný sviatok Slovákov žijúcich v Srbsku. Počas trvania týchto celonárodných osláv sa tu stretnú Slováci z Dolnej zemi a Slováci zo Slovenska, učitelia, novinári či folkloristi. Na jeseň sa koná aj prehliadka ochotníckej divadelnej tvorby Slovákov v Srbsku - Divadelný vavrín v Starej Pazove. 6. Počet Slovákov vo Vojvodine neustále klesá V Srbsku dodnes panuje neľahká situácia, ktorá pretrváva už od vojny, teda od poslednej dekády 20. storočia. Ťažká ekonomická situácia, nízke platy

a nedostatok pracovných miest, nútia Slovákov z tohto územia odísť. Faktom je, že v súčasnosti z 30-tich Slovákov zostáva v Srbsku iba okolo sedem. Niektorí prichádzajú naspäť na Slovensko, s vidinou lepších pracovných možností či štúdia. Jedným z dôvodov je poskytovanie vysokoškolských štipendií na univerzitách na Slovensku. Po štúdiu si mladí skôr nájdu prácu tu ako doma, a preto zostávajú na Slovensku niekedy aj celý život. Aj samotní Vojvodinci vnímajú tieto odchody do pôvodnej vlasti za určitý problém. Strácajú tým mladých ľudí a majú strach, že ich národné povedomie pomaly zanikne, lebo už nebude mať kto udržiavať slovenskú tradíciu na tomto území. Obyvatelia Slovenska mávajú obavy z cudzincov, čo predstavuje problém pre Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia, teda konkrétne zo Srbska. Môže to byť aj z dôvodu, že nevidia zásadné rozdiely, ktoré sú medzi Srbmi a dolnozemskými Slovákmi. Srbský národ je veľmi hrdý a temperamentný.

Majú tú balkánsku mentalitu, ktorú Slovák len tak nepochopí. Srbi vidia Slovensko iba ako krajinu, kde je lepšie ako u nich. Kým na druhej strane, pre vojvodinských Slovákov je naša krajina navždy krajinou ich predkov. Keď Slováci z Vojvodiny prichádzajú naspäť na Slovensko, ta majú v porovnaní so Srbmi, výhodu. Majú možnosť vybaviť si osvedčenie zahraničného Slováka a prechodný pobyt, ktoré im umožnia pracovať a študovať na Slovensku bez obmedzení. Považujeme za veľmi dôležité neustále informovanie o vojvodinských Slovákoch či dolnozemských Slovákoch vôbec. Neinformovaný slovenský národ má predsudky. Kým si ľudia na Slovensku neuvedomia rozdiely, kto je Srb, kto je Slovák a kto Rumun a kým sa nezbavia predsudkov, my, vojvodinskí Slováci vždy budeme na Slovensku považovaní za Srbov. My sme Slováci žijúci v zahraničí.

Autor: Ida Šagat Zdroje: slovackizavod.org, vojvodina.travel, backapalankavesti.com, refresher.sk. 06

Cesta do Kaliningradu Cesta do Kaliningradu Priznám sa, že k tomuto nápadu som sa od začiatku staval so zmiešanými pocitmi. Keď moja ruská kamarátka Svetlana prišla s návrhom stráviť letnú dovolenku na mieste, kde po druhej svetovej vojne vyrastala, tak som sa ako obdivovateľ ruskej kultúry a histórie samozrejme potešil. Patrím aj do klubu slovensko-ruského priateľstva v Spišskej Novej Vsi a tak záujem o udalosť panoval už od začiatku. Po určitom čase som mal možnosť vypočuť si moju rovesníčku Alenu, ktorá strávila pol roka na študijnom pobyte v Petrohrade. Hoci sa odtiaľ vrátila plná zážitkov a s novou perspektívou na život, jej rozprávanie o každodennom živote v Rusku bolo dosť odstrašujúce, napr. šialená byrokracia, strašné podmienky na internátoch, ľudia, z ktorých šiel chlad, chudoba na uliciach, krádeže a pod. Trošku som začal pochybovať o našom nápade, hoci Kaliningrad je len akési predmostie Ruska, takže ani z pohľadu najväčšieho rusofóbneho pesimistu by tam toho človeku nemalo až tak veľa hroziť. Zmiešané pocity som zachytil aj u kamarátov a príbuzných na Slovensku, keď sa dozvedeli o mojom pláne: dali by sa charakterizovať ako zmes strachu a fascinácie. Relatívna izolovanosť Ruska mimo Schengenu a Európskej únie spojená s historkami o agresívnom a maﬁánskom štáteu viacerých Slovákov vyvažuje tušenie mentálnej a kultúrnej blízkosti. V praxi to znamená, že po pohŕdavej otázke: „Prečo ideš práve do Ruska? Chceš aby ťa uniesli?“ nasledujú nesmelé zvedavé prosby typu: „Môžeš mi odtiaľ doniesť magnetku, pohľadnicu, kúsok jantáru? A nezabudni robiť veľa fotiek!“ Všetky obavy sa nakoniec ukázali ako úplne neopodstatnené.

Peter Veľký

Kúsok histórie Začnime krátkym historickým exkurzom: Bývalé nemecké mesto Königsbergbolo jednou z hlavných bášt nemeckej kolonizácie Pobaltia cez križiacke výpravy a to prostredníctvom obchodu. Sieť prístavov a kanálov odkazuje na slávnu obchodnú minulosť hanzového mesta v časoch, keď sa po jeho nábrežiach prechádzal Peter Veľký a údajne vyslovil túžbu panovať nad podobným mestom. Toto prianie sa splnilo až po druhej svetovej vojne, keď Červená armáda vtedajšie mesto-pevnosť po dlhom a namáhavom obliehaní dobyla. Po vojne bolo aj s okolím začlenené do Sovietskeho zväzu. V roku 1946 ho premenovali na Kaliningrad a to na počesť sovietskeho štátnika Michaila Kalinina, ktorý v tom roku zomrel. Mesto bolo po vojne prakticky úplne zničené a bolo potrebné ho vystavať odznovu. Niektoré časti mesta majú ráz typického socialistického sídliska so šedivými panelákmi a obchodom uprostred, ale celkový vzhľad a duch mesta zaváňa starými časmi. Hlavnou ulicou je Leninov prospekt, ktorý sa tiahne až k Námestiu víťazstva, kde sa oproti Chrámu Krista Spasiteľa týči vojnový pamätník sovietskej armády v podobe obrovského stĺpa s červenou hviezdou. Symbióza starého a nového, sovietskeho a zvyšku nemeckého, ktorá sa prepojená s atmosférou súčasného Ruska je fascinujúca. Aj naše ubytovanie potvrdzovalo túto tézu: spali sme v kajutách pre turistov na lodi Vitiaz, pôvodne

Loď Vitiaz v prístave

patriacej nemeckej Kriegsmarine, ktorá po vojne pripadla Sovietskemu zväzu. Následne štyridsať rokov brázdila svetové moria ako vedecko-výskumné plavidlo (na jeho palube sa plavili také legendy oceanológie ako Jacques-Yves Cousteau alebo Thor Heyerdahl), aby začiatkom deväťdesiatych rokov deﬁnitívne zakotvila v kaliningradskom prístave ako súčasť komplexu novootvoreného Múzea svetového oceánu. Už niekoľko rokov loď funguje aj ako ubytovacie zariadenie a naše romantické nátury v mladosti živené románmi Julesa Verna si túto možnosť nemohli nechať ujsť.

hneď zareagovala: „Ja som ti to už niekoľkokrát hovorila, ale ty ma nikdy nepočúvaš.“ Kaliningrade sme sa z autobusovej stanice taxíkom vydali k nášmu námornému ubytovaniu. Múzeum svetového oceánu tvorí ohromný komplex lodí, ponoriek a výstavných priestorov a nachádza sa prakticky v centre. Stojí pri morskom kanáli, ktorý tvorí súčasť siete prelínajúcej celé staré mesto. Náš prvý večer sme strávili v reštaurácii U ťotki Fišer určenej pre zahraničných turistov čomu zodpovedali aj ceny, pohybujúce sa na úrovni priemerného bratislavského podniku podobného charakteru. V ostatných krčmách a obchodoch, ktoré sme navštívili bol sortiment oveľa lacnejší (snáď s výnimkou kaviáru). Oproti reštaurácii sa týčila veľká neforemná budova modrej farby, ktorá vyzerala akoby sa prepadávala zo strán sama do seba. Bolo to miesto pôvodnej nemeckej rytierskej pevnosti, zámku, ktorý bol po vojne zničený, Svetlana si spomína, ako sa v jeho ruinách hrávala so svojimi bratrancami. Počas obdobia socializmu chceli na tomto priestore vybudovať miestny Dom sovietov, ale po dokončení sa ukázalo, že budova má zlú statiku a nie je bezpečné ju používať. Avšak nikdy ju ani nezbúrali, takže teraz stojí v centre pri rieke ako fosília socrealistickej architektúry a pomaly chátra. Taxikár, ktorý nás viezol okolo žartoval, že ide o miestneho transformera, ktorý sa v noci zobúdza a chodí po meste.

Ako sa to začalo Na výpravu sme sa vydali štyria: Svetlana, etnická Ruska s príbuzenstvom v Lugansku a Kaliningrade, Tereza, mimoriadne milé rusínske žieňa a dvaja skromní mestskí referenti: Tomáš R. a moja maličkosť. Keďže polovica z našej kompánie má strach z lietania a vlaky chodia komplikovane a dlho, rozhodli sme sa pre trochu netradičný variant cestovania. Zo Spišskej Novej Vsi sme vyrazili o polnoci taxíkom, aby sme ráno vystúpili vo Varšave, na Západnej autobusovej stanici. Ako prvé mi do očí padli obrovské bilboardy v ukrajinčine, ktoré lákali tamojších obyvateľov na zárobky do Poľska. Existujú celé odvetvia služieb zameraných na gastarbeiterov z Ukrajiny, od pracovných agentúr po mobilných operátorov. Pred jedným z takýchto plagátov som ostal stáť ako obarený. Hlásal: „Práca v Poľsku – prvý krok k stabilnému životu.“ Samozrejme, bol v tom aj profesionálny marketing, každopádne ma trochu zamrazilo vedomie, že aj u nás mnoho (najmä mladých) ľudí považuje za prvý krok k životnej stabilite odchod do zahraničia.

Aký som mal program Svetlana nám počas ôsmich dní naplánovala pestrý program, ktorého hlavnú časť tvorila exkurzia po Kuršskej kose a účasť na vojenskej prehliadke. Kuršská kosa je úzky pás piesočnatej zeme vystupujúci z pevniny a spájajúci ako po moste Kaliningradskú oblasť s Litvou. Ide o svetovo unikátny ekosystém, v ktorom napríklad každoročne prelietava obrovská koncentrácia sťahovavých vtákov (myslím, že najväčšia v Európe) a nachádza sa na nej významná ornitologická stanica. Počas úpadku nemeckého panstva bolo toto územie rýchlo odlesňované, následkom čoho došlo k erózii pôdy a hrozilo, že unikátnu Kuršskú kosu zmetie more do svojich hlbín. Pruská vláda však začala so zalesňovaním kosy predovšetkým borovicovým porastom. V r. 1937 tu zriadili

Z Varšavy nás do Kaliningradu odviezol autobus patriaci spoločnosti, ktorá v oblasti východného Poľska organizuje hromadné výjazdy, väčšinou pracovného charakteru. Mobilita ľudí medzi Poľskom, Litvou, Ruskom a Ukrajinou je v tejto oblasti veľmi vysoká, väčšinou cestujú za prácou. Pamätám si na úsmevný zážitok zo stanice, keď som prvú domnelú Poľku poprosil: „Czy ma pani ognia?“, aby som zistil, že mi nerozumie ani slovo, pretože ide o Rusku, ktorá odchádzala rovnakým autobusom ako my. Treba spomenúť úroveň ciest v Poľsku a v Kaliningradskej oblasti, ktorá je, jemne povedané, lepšia ako naše. Prakticky ide o neporovnateľné veličiny. Keď človek prechádza slovensko-poľskú hranicu pri Ždiari, má pocit akoby z jemne pooraného poľa vošiel autom na hladké sklo. Cestovali sme cez celé Poľsko z juhu na sever a infraštruktúra dostála svojmu dobrému menu. Z našich spolucestujúcich mi utkveli v pamäti dve deti, súrodenci, chlapec a dievča. Keď sme prešli ruskú hranicu (po dva a pol hodinovom čakaní a starostlivej previerke pasov poľskými a ruskými pohraničníkmi) a prišli do prvého ruského mestečka, chlapček nahlas povedal „Uossia – eto ues miu“ (Rusko – to je celý svet). Jeho staršia sestrička

Vitiaz - kajuta

člny a na záver aj štyri bojové stíhačky preplávali kanálom resp. preleteli ponad neho.

národný park Nemecký les. Pôvodné obyvateľstvo Kuršskej kosy, hovoriace svojím vlastným tzv. kuršským dialektom po vojne presídlilo do Nemecka. Špeciﬁkom národného parku sú pieskové duny rozprestierajúce sa od mora smerom k pevnine. Hlavne na zastavenie ich postupu boli vysadené spomínané borovicové lesy. V súčasnosti sa človek nemusí brodiť pieskom, keď si chce vychutnať pohľad z niektorého z dunových kopcov (v ruštine cholmov). Na hlavné z nich vedie pohodlná drevená cesta, odkiaľ sa naskytá krásny výhľad na okolitú panorámu. Z jedného miesta vidieť azúrovomodrú plochu slanej vody Baltského mora i sladkovodný Kuršský záliv špinavo zelenej farby. Sprievodkyňa nám vysvetľovala zvláštnosti miestnej fauny a ﬂóry (na tomto úzkom páse zeme prekvapivo žije aj vysoká zver, jelene a diviaky), ako aj bohaté rybárske tradície.

Čo som zažil vo voľnom čase

Vojnová prehliadka sa uskutočnila počas Dňa ruskej ﬂotily v posledná júlovú nedeľu. Bojové plavidlá rôznej veľkosti plávali z otvoreného mora cez úzky kanál, vypúšťali gejzíry vody a strieľali. Ja osobne nie som nadšenec vojenskej techniky (a techniky vôbec), preto ma viac zaujímali miestni obyvatelia a celková atmosféra sviatku.Pri morskom prieplave sa koncentrovali tisíce ľudí, takže bol problém nájsť dobré miesto aj na státie. Mal som však šťastie, keď som na úplnom konci promenády našiel lavičku s voľným miestom pri staršom pánovi, s ktorým som hneď začal rozhovor klasickým: „Izvinite a u vas jesť pokuriť?“ „Prepáčte, nemáte, prosím, cigaretu?“ a následne sme si hodinku podebatovali. Spomenul som veľký počet ľudí na prehliadke. „Pche, to je nič, dva roky dozadu tu bol Putin, vtedy si mal vidieť tie davy. Teraz sú najlepšie lode v Petrohrade, sem nám poslali len to, čo zvýšilo.“ Napriek tomu bol tento „zvyšok“ skutočne úctyhodný. Trvalo viac ako dve a pol hodiny, kým sa prehliadka skončila, teda, kým všetky lode, ponorky,

Počas svojho krátkeho pobytu som si nenechal ujsť nijakú príležitosť pohovoriť si s miestnymi, ktorých som sa vypytoval na všetko od ceny bytov a priemerného zárobku až po súčasnú ruskú literatúru. Z mojej skúsenosti tamojší obyvatelia pôsobili navonok rezervovane, ale keď som po niekoľkých vetách rozbil túto škrupinu, rozhovorili sa s neuveriteľnou šírkou a povedali mi o sebe prakticky všetko. Tak som sa počas cca hodinového rozhovoru so spomínaným pánom na lavičke dozvedel, kde slúžil a v akej hodnosti, kde po návrate z armády pracoval (vodič kamiónu) a jeho skúsenosti z Nemecka, kam jazdieval. Sťažoval sa na chlad a uzavretosť Nemcov, ktorú demonštroval zaujímavým a úsmevným príkladom. Keď vraj Nemcovi zaklopeš na dvere, najskôr pozrie do „kukátka“ alebo odtiahne záclonku na dverách namiesto toho, aby rovno otvoril. To ho strašne rozčuľovalo a na svojich ruských priateľov, ktorí v Nemecku ostali a prijali tento „zlozvyk“ zvykne pri návšteve kričať: „Otvariaj, bľaď, eto ja!“ Podobným spôsobom, teda úplnou náhodou, som sa zúčastnil aj na schôdze bytového družstva, kde na verejnom priestranstve pred panelákmi rokovalo o nejakej petícii. Znova som sa dal nenápadne do reči s okolostojacim pánom a rozhovor zašiel k najrôznejším témam (okrem iného aj kolonizácii Ameriky a rozdielom v mentalite medzi Američanmi a Rusmi). Pán sa nakoniec opýtal, v ktorom vchode bývam. Odpovedal som, že na Slovensku čo ho veľmi prekvapilo. V tejto súvislosti môžem odporučiť naučiť sa aspoň základy cudzieho jazyka pri ceste do zahraničia, neuveriteľne vám to zvýši zážitok z pobytu. Pokiaľ ide o mňa, ako kultúrny rusoﬁl som bol celý pobyt vo svojom živle. A keď už spomínam kultúru, nedá mi nepodeliť sa s rozhovorom, ktorý na mňa zapôsobil asi najviac. Bolo to večer, keď sme sa vrátili na loď po nejakom výlete z Kuršskej kosy. Ostatní sa utiahli do kajút, čo som využil na samostatnú „exploring tour“ po meste. Vyšiel som do centra, a to vyšiel doslova, lebo od prístavného kanálu, kde Vitiaz kotvil je to smerom na Leninov prospekt cesta do kopca.Išiel som, kam ma oči viedli snažiac sa v tomto superkrátkom čase nasať toľko večernej kaliningradskej atmosféry, koľko len bolo možné. Na Leninovom prospekte som si všimol vysvietenú vývesku nočného baru, do ktorého som entuziastickyvhupol. Čašník podľa prízvuku predpokladal, že pochádzam zo strednej Ázie (vysvetlím neskôr) a keď som mu ozrejmil, že som slovenský turista, celkom ho to zaujalo, neskôr si ku mne prisadol a začali sme sa rozprávať. O Slovensku vedel, kde sa nachádza, že sme boli kedysi Československo a že

Chrám Krista Spaisteľa

Panoráma kaliningradksých kanálov. V pozadí kupola synagógy

nás oslobodila Červená armáda. Veľmi kriticky sa vyjadroval k Putinovmu režimu asi v tom zmysle, že zatiaľ čo prezident robí svaly do sveta, ľudia v Rusku trú biedu. Hneď nato sa ma opýtal, koľko zarábam – môj plat je na lokálne pomery východného Slovenska celkom slušný a priznám sa, trochu mi bolo trápne zveriť sa mu s ním potom, čo som si práve vypočul o ruskej biede. Keď som nakoniec vyklopil sumu, čašník si to v duchu prepočítal na ruble a povedal: „Tak to máte dosť malú výplatu.“ Pomyslel som si: „Človeče, ty sa mi tu vyplakávaš, v akej chudobe žijete a keď ti prezradím svoj plat, ktorí by mi viacerí ľudia v mojom meste závideli, ideš ma vysmiať. Asi to s tou vašou biedou nebude také hrozné.“ Je však pravda, ako mi aj sám zdôraznil, že Kaliningrad nie je Rusko, ale akýsi ostrov a aj to ostrov relatívne výstavný. Ktovie, ako žijú ľudia hlboko vo vnútrozemí alebo za Uralom...

perom na bloček písal mená autorov, ktorých by som si mal zohnať (Pelevin, Dovlatov, Šiškin). Neviem si predstaviť podobnú situáciu na Slovensku, kde čašník v nočnom bare odporúča zahraničnému turistovi Mňačka, Johanidesa, či Bednára. Náš zákazník, náš pán Čo sa týka úrovne služieb, boli sme maximálne spokojní. Mal som pocit, že čím menší podnik sme navštívili, tým srdečnejšia bola obsluha. Neďaleko našej lode na sídlisku sme s Tomášom objavili šarmantný malý bufetík Dve vilki (Dve vidličky), kde nám načapovali pravé bavorské pivo za 90 centov. Majiteľ podniku bol doslova stelesnením úslužnosti. Keď ma kamarát poslal objednať mu koňak, majiteľ zareagoval: „Veľmi sa vám ospravedlňujem, ešte nemáme licenciu na tvrdý alkohol, sme otvorení iba mesiac, ale tu za rohom je supermarket, môžete si ísť kúpiť a ja vám ponalievam. Alebo viete čo, ostaňte tu, ja tam skočím sám.“ Môže to znieť ako maličkosť, avšak s podobnou vecou som sa nikdy v živote nestretol. V bufete sa odrážal kaliningradský a všeobecne ruský, pokiaľ ide o mestá mikrosvet: z personálu boli dvaja Rusi a dvaja obyvatelia strednej Ázie, konkrétne Tadžikistanu, dedo a vnuk. Starý pán bol bývalý sovietsky rozviedčik, polovicu zubov mal zlatú a bol veľmi sklamaný, že sme s kamarátom nepoznali tadžickú poéziu („Ako to, že nepoznáte našich básnikov? Veď ich prekladali aj do angličtiny, nemčiny, francúzštiny…").

Čo mi však najviac pookrialo ducha bola jeho sčítanosť. Počas sovietskej éry po Československu chodili chýry o „národe čitateľov“, o tom, ako v Rusku ľudia čítajú hromadne a prakticky všade. A hoci od tých čias uplynulo tridsať rokov, tento dobrý zvyk sa u Rusov udržal. Žijú literatúrou a je úplná samozrejmosť že poznajú svoju literárnu klasiku, často krát tak, že z nej môžu citovať. Dokonca viaceré frázy z Tolstého, Čechova, Iľfa a Petrova a desiatok ďalších autorov jednoducho „vošli v obichod“, teda sa stali prirodzenou súčasťou hovoreného jazyka. Rozprávali sme teda aj o literatúre a spomenul som, že by som si chcel nakúpiť čo najviac kníh (sú tam smiešne lacné) a čašník mi 10

svojimi rozmermi a krásou doslova vyráža dych. Na modrej kupole v žiare júlového slnka hrdo svieti Dávidova hviezda vysoko nad kanálmi a ulicami mesta. Počas Krištáľovej noci bola táto stavba vypálená, no po vojne ju postavili nanovo. Nesmiem zabudnúť ani na hlavný pravoslávny chrám zasvätený Kristovi Spasiteľovi v centre mesta, na Námestí víťazstva. Je takýveľký, že som musel odstúpiť takmer do polovice námestia, aby sa mi zmestil do fotoaparátu. Vyžaruje z neho atmosféra starobylého svätého miesta, hoci bol postavený len nedávno, v roku 2006.

Povedal, že má desať detí, ktoré majú každé svoje deti, žijú po celom Rusku a raz-dvakrát do roka sa všetci stretávajú v Petrohrade alebo v Moskve. A tu sa dostávam k ďalšej zaujímavosti mesta a to konkrétne k národnostiam bývalých sovietskych republík. Aj predtým som vedel, že migrácia za prácou z juhu na sever, teda z Kazachstanu, Tadžikistanu atď.. smerom do Ruska je veľmi vysoká, ale nepredpokladal som, že aj v takom vzdialenom kúte krajiny ako Kaliningrad bude stopa týchto ľudí taká hmatateľná. Na hlavnom trhovisku to miestami vyzeralo ako v Samarkande alebo Tbilisi (treba spomenúť aj veľké množstvo Kaukazanov). Hlavným artiklom predaja, čo sa turistov týka, bol samozrejme jantár v najrôznejších podobách – od maličkých príveskov a náramkov až po krajinky, portréty, či ikony vykladané jantárovými kameňmi. Dominantným zamestnávateľom v meste je rybný priemysel a na trhu, ktorý sme navštívili na tretí deň som videl toľko plodov mora tých najrozmanitejších tvarov a farieb, že moje stredoeurópske oči sa nemohli vynadívať. Pri ceste sedeli aj žobrajúce babičky, pravdepodobne dôchodkyne, ktorým penzia nevystačí na živobytie. Niektoré z nich predávali kvety, lesné plody alebo ovocie z domácej záhradky. Jedna mala namiesto nohy akúsi plastovú násadu. Bol to naozaj smutný pohľad. Takýchto prípadov bolo však veľmi málo, vyslovene žobrali len dve, či tri (čo je, samozrejme, tiež hrozné). Zaujímavé však bolo, že počas celých ôsmich dní sme nevideli ani jedného „klasického“ bezdomovca, na akých sme zvyknutí zo slovenských miest. Spomenul som si v tejto súvislosti na slová poľského politológa Jakuba Korejbu, ktorý v jednej diskusnej relácii kričal, že v Rusku bezdomovcov a nezamestnaných na kamiónoch vyvážajú za mesto, ale o tom si dovolím pochybovať. Historické zaujímavosti, kultúra a môj odchod domov Pre milovníka sakrálnych stavieb predstavuje Kaliningrad doslova hody. Pohľadnicovou dominantou mesta je Kráľovecká katedrála na ostrove Immanuela Kanta, ktorý je tam pochovaný. Po vojne sa zo stavby zachovala len predná stena (sama osebe impozantná) a v súčasnosti predstavujú jej zrekonšruované priestory krásny múzejný komplex s dvoma organmi ohromných rozmerov. Navštívili sme práve chrámovú loď, kde nemeckú minulosť mesta pripomínajú z exponátov okrem brnenia teutónskych rytierov a sôch medveďov či štylizovaných diviakov aj historické rekonštrukcie vzhľadu stredovekého Königisbergu. Ten vyzeral ako idylické nemecké mestečko zo strán rozprávok.Sú tu aj pamätné plakety osobností, ktoré tu pôsobili alebo žili, zaujalo ma meno slávneho autora gotických románov Ernsta Hoffmanna. Ďalšou majestátnou pamiatkou je synagóga, ktorá

Poslednou zaujímavosťou, ktorú spomeniem bolo naše stretnutie s básnikom Jurijom Godovancom a jeho manželkou, ktorí boli ubytovaní na rovnakej lodi. Pracujú na vysokých miestach na ruskom ministerstve kultúry a na Vitiazovi bývali zadarmo. Spojili nás ruské piesne. Po večernom návrate na loď sa nám nechcelo ísť spať, tak sme ostali v spoločnej kuchynke a začali spievať za pomoci bohatého repertoáru, ktorý ukrýva môj mobilný telefón. Pán Godovanec sa prišiel pozrieť, ktože to o polnoci spieva ruské ľudovky a tak sme sa zoznámili. Vtedy som zažil aj filozofickú debatu pri „vodke i seľodke“ ako zo starého sovietskeho filmu (prečo sme na Zemi, aký má život zmysel, existuje Boh a aké styčné body nájdeme medzi budhizmom a kresťanstvom). Našich ruských priateľov prekvapila dynamika slovenského folklóru, keď sme po ťahavých ruských dumách s Tomášom spustili záhoráckého Macejka. Na záver nášho stretnutia (sme v kontakte doteraz) môžem len potvrdiť známe: kultúra spája. Z Kalinngradu sa mi odchádzalo veľmi ťažko. Snažil som sa vychutnať si každý moment v tejto krajine a na ceste späť som sedel v autobuse ponorený do ruských filmov, aby som si čo najdlhšie udržal atmosféru a kultúrny dojem z krajiny Samozrejme, že je rozdiel ísť do Ruska na týždeň ako (relatívne) bohatý turista a žiť tam dlhší čas, avšak po mojej skúsenosti by som prikývol aj tejto alternatíve so slovami „čem boľše, tem lučše“, teda čím viac, tým lepšie. Autor: Matej Barč

Americký sen s programom Work and Travel Už ťa nebavia letné brigády na terasách a chceš zažiť niečo nové? Využi svoju príležitosť hneď teraz a prihlás sa do programu Work and Travel. Ak si denným študentom vysokej školy a nebojíš sa zbierať nové zážitky, neváhaj a choď do toho! Work and Travel je oficiálnym programom vlády Spojených štátov amerických. Najväčším benefitom tejto organizácie je jednoduchý spôsob, ako legálne pracovať v USA bez problémov a komplikácií. Táto príležitosť ponúka viacero benefitov: • Zdokonalenie jazyka • Spoznávanie nových ľudí z rôznych kútov sveta • Výstup z komfortnej zóny • Finančná odmena Dobrá skúsenosť študenta Petra – ako na to?

veľmi zriedkavé, že ním študent neprejde. Po absolvovaní všetkých „oﬁcialít“ bol Peter s jeho priateľmi pripravení vycestovať. Leteli trasou Londýn – Amsterdam – Washington D.C. Let trval necelých 10 hodín a prebehol bez komplikácií.

Oslovili sme jedného z vysokoškolákov, Petra Paceka, ktorý si na vlastnej koži túto príležitosť vyskúšal aj so svojimi priateľmi. Peter je študentom University college Birmingham vo Veľkej Británii v poslednom ročníku, kde študuje športový manažment.

Ďalším krokom bolo uzatvorenie poistenia a vízový pohovor. Na tento pohovor by mali stačiť základy angličtiny a je veľmi zriedkavé, že ním študent neprejde. Po absolvovaní všetkých „oﬁcialít“ bol Peter s jeho priateľmi pripravení vycestovať. Leteli trasou Londýn – Amsterdam – Washington D.C. Let trval necelých 10 hodín a prebehol bez komplikácií.

,,Škola ma baví a rád, by som sa športu venoval aj naďalej, preto som si zvolil práve pozíciu plavčíka, ktorá mi poskytne skvelú prax pre budúcnosť,“ prezradil Peter v našom interview. Tento program si vybral z dôvodu, že Amerika bola vždy jeho snom a túto šancu nemohol odmietnuť. Peter priblížil, ako sa na túto cestu vydal a čo všetko bolo potrebné absolvovať. Ako prvé je pri vybavovaní pobytu potrebné prihlásiť sa do agentúry. Vybrať si môžete z viacerých agentúr, či už na základe dobrého výberu pracovných ponúk, geograﬁckého umiestnenia alebo iných výhod. U niektorých agentúr je možné vycestovať aj ako skupina, a teda môžete leto v Amerike stráviť aj so svojimi priateľmi. V agentúrach je na výber viacero pracovných príležitostí, samozrejme každá agentúra môže ponúkať odlišné príležitosti. Pracovné pozície sú ponúkané v rôznych oblastiach: v gastronómií, v hotelierstve, je tu tiež možnosť robiť plavčíka, či pracovať v zábavnom parku. Respondent Peter si vybral prácu plavčíka, kde je potrebný aj plavecký kurz. Ten absolvoval v Banskej Štiavnici pod vedením amerických inštruktorov, s ktorými si účastníci na mieste, teda už v Amerike, dohodnú pracovné podmienky. Ďalším krokom bolo uzatvorenie poistenia a vízový pohovor. Na tento pohovor by mali stačiť základy angličtiny a je

Keď už si v Amerike

Štýlová rozlúčka

Na letisku ich už čakali pracovníci Premier Aquatics, ktorí ich rozvážali na pridelené ubytovanie. Z dôvodu, že ešte nebola otvorená letná sezóna, tak ich na prvých 10 dní rozdelili na iné ubytovanie, čím získali viac nových kontaktov a kamarátov. Po vybavení menších formalít, ako bankový účet a zakúpenie bicykla sa sezóna mohla začať.

Záver leta patril k najlepšej časti pobytu. Súčasťou Work and Travel je totižto aj možnosť dvojtýždňového cestovania, samozrejme až po skončení letnej sezóny. Peter s priateľmi sa vybrali preskúmať západné pobrežie Spojených štátov.Nešlo o žiadnu luxusnú dovolenku, ale naopak o dobrodružné prespávanie v stanoch, spacákoch a o dlhých hodinách strávených v aute. Navštívili národné parky ako Grand Canyon, Yosemite, Zion a Monument Valley. Ale aby to nebolo iba o tých prírodných rezerváciách, vyskúšali si aj, aké je to prísť o plavčícke výplaty v celebritnom Las Vegas. Týchto 14 dní na cestách ubehlo Petrovi a jeho partii ako pár hodín a dúfa, že sa mu sem ešte podarí vrátiť. Program Work and Travel odporúča každému, kto sa nebojí zbierať nové zážitky, skúsenosti a skvelých priateľov.

Peter mal na starosti bazén s kapacitou viac než 300 ľudí, čiže cez víkendy a sviatky to nebola sranda. Aj keď na prvý pohľad vyzerá práca plavčíka veľmi jednoducho, sedieť však 10-12 hodín denne na ostrom slnku nemusí byť príjemné. Prácu striedali so zábavami, grilovačkami a výletmi s partiou, ktoré im zamestnávateľ dokonca celé zaplatil.

Autor: Soňa Kucharová Fotograﬁe: Peter Pacek 13

Punk PUNK má v angličtine niekoľko významov. Dá sa preložiť ako: prehnitý, surovec, darebák, lotor alebo v americkom slangu príslušník gangu, ktorého správanie sa chápe ako hrubé a provokatívne. V dnešnej dobe chápeme tento pojem ako fanúšik punk rocku. Punk vzniká nie len ako hudobný, ale aj ako životný štýl. Štýl, ktorý kritizuje pretvárku, diskrimináciu a nenávisť. Generácia mladých ľudí z ulice, ktorí sa rozhodli nebáť sa byť odlišnými a svojou odlišnosťou sa tak stať nezabudnuteľnými.

Na prelome 70. a 80. rokov v ČSSR prevládal komunistický režim. V skratke povedané: obmedzovanie osobnej slobody, teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, devastácia, hospodárstva, zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely.

iánstvo, rieši ekologické problémy a taktiež presadzovanie ľudských práv, ženských práv, odmietanie rasizmu, vojny, násilia a veľa iných problémov. Nikdy nespievali o tom krásnom. Ukazovali na to škaredé, o ktorom nikto nevravel, pretože sa bál alebo si to nechcel vôbec pripustiť. Extravagantné, roztrhané oblečenie, farebné účesy a strihy majú za úlohu vyprovokovať, prinútiť, hoci len zamyslieť sa nad myšlienkou, či štýl obliekania a vizáže naozaj hovorí niečo o charaktere človeka. Účelom tejto skrytej krásy, nie je ju propagovať. Ide o takzvanú krásu spojenú s rozumom, kde človek môže vyzerať ako chce, nosiť čo sa mu páči. Podstatou je krása, ktorá vyžaruje z nás a pritom ju prezentujeme rozumom.

Bezohľadnosť a bezcitnosť moci sa dotýkala najmä mladej generácie a práve nespokojnosť a hnev boli príčinou nástupu nového štýlu. Československo sa stretáva s týmto štýlom predovšetkým nelegálnymi cestami, ako bolo pašovanie časopisov, nahrávok alebo tajné vystúpenia v garáži, ktoré sa konali samozrejme vtedy, kedy rodičia neboli doma. Rebeli a násilníci. Alebo je to úplne inak? Punková hudba je založená predovšetkým na drsnej, tvrdej a hlasnej hudbe. Samotný koncert sa dá skôr prirovnať skôr k show. Vystúpenia sú veľmi emocionálne a namiesto tanca je vidieť rôzne pohybové kreácie, ktoré sú zvláštne, chaotické a vychádzajú z klasického poskakovania na mieste, prudkým kývaním hlavou, rozhadzovaním rukami alebo aj zdvíhanie ruky, ktorá je zovretá v pästi. Texty sú často vulgárne, založené na alegórií s cieľom vykričať svoj hnev a nespokojnosť zo sveta. Tematika textov je veľmi rôznorodá, ale predovšetkým ide o snahu upozorniť a riešiť nejaký problém. Tvrdenie, že punk rock ohrozuje spoločnosť, je absolútny nezmysel. Punk nie je len o extravagantnom obliekaní, hudbe, provokácií, o drogách a alkohole ako si všetci myslia. Jeho význam je omnoho hlbší. Vyznačuje sa odmietaním konzumného spôsobu života, bojuje za práva zvierat, vegánsto či vegetar-

Čo na punk hovorilo Slovensko? Punková scéna sa na Slovensku začala až o niečo neskôr ako v Čechách. Kým v Česku o punkrocku už vydávali publikácie, na Slovensku sa prvé alternatívne skupiny formovali až na konci sedemdesiatych rokov. Koncerty kapiel musel oﬁciálne schvaľovať Slovenský zväz mládeže. Verejná bezpečnosť ich bezdôvodne rušila, napádala ľudí v extravagantnejšom oblečení, strihala im vlasy, vytrhávala náušnice. V rámci zastrašovania volali do škôl, rodičom a na pracoviská. Výbavou slovenského pankáča bola aj taška s oblečením „do civilu“, do ktorého sa prezliekali pred vstupom na ulicu. Koncom 80. rokov začali subkultúry prenikať do čoraz širšieho povedomia. Mládež sa stále ťažšie nechávala zastrašiť. Punk na Slovensku začína v Bratislave, kde v roku 1979 začala hrať kapela Tip (neskôr Extip). O rok neskôr sa sformovala kapela Paradox. Všetci

Kapely, na ktoré sa nezabúda

členovia Paradoxu pochádzali z jedného paneláku, v ktorom aj skúšali. Onedlho však kapela ukončila svoju činnosť a na jej troskách vznikla v roku 1984 legendárna Zóna A. Dokonca s nimi natočila Slovenska televízia 20 minútový ﬁlm, ktorý bol však zakázaný a prvýkrát bol odvysielaný až v roku 2002. Napriek všetkým zákazom sa kapele podarilo odohrať pár - dnes už kultových koncertov, napríklad na Rockfestoch 1988 a 1989 v Prahe. V Bratislave nebolo príliš veľa možností, kde by sa dalo vystupovať. Hralo sa napríklad na vysokoškolskej pôde, no jediným miestom, kde sa pravidelne objavovala punková produkcia bol klub v Lamači. Extravagantné, roztrhané oblečenie, farebné účesy a strihy majú za úlohu vyprovokovať a prinútiť ľudí zamyslieť sa nad myšlienkou, či štýl obliekania a vizáže naozaj niečo hovorí o charaktere človeka. Účelom tejto skrytej krásy, nie je jej propagácia. Ide o takzvanú krásu spojenú s rozumom, kde človek môže vyzerať ako chce, nosiť čo sa mu páči. Podstatou je krása, ktorá vyžaruje z nás a pritom ju prezentujeme rozumom. Čo na punk hovorilo Slovensko? Punková scéna na Slovensku začala rozvíjať až o niečo neskôr ako v Čechách. Kým v Česku o punk rocku už vydávali publikácie, na Slovensku sa prvé alternatívne skupiny formovali až na konci sedemdesiatych rokov. Koncerty kapiel musel oﬁciálne schvaľovať Slovenský zväz mládeže. Verejná bezpečnosť ich bezdôvodne rušila, napádala ľudí v extravagantnejšom oblečení, strihala im vlasy, vytrhávala náušnice. V rámci zastrašovania volali do škôl, rodičom a na pracoviská. Výbavou slovenského pankáča bola aj taška s oblečením „do civilu“, do ktorého sa prezliekali pred vstupom na ulicu.

Na Slovensku pôsobili v prvej polovici 80. rokov kapely ako Travex, z ktorého vznikol Problém 5, Tlak, Krach, Barbus a ku koncu 80. rokov sa o slovo prihlásili kapely ako hardcorová Kóta 22, Lord Alex, Mladé rozlety, Kosa z nosa, Davová Psychóza. Kapela KOSA Z NOSA začína verejne vystupovať od roku 1987. V roku 1990 sa výrazne mení zostava súboru, kedy dovtedy výsostne mužské obsadenie dopĺňajú dva feministické prvky. Celý rok 1993 patria sobotné večery na rádiu Ragtime Kose z nosa, kde hrávali naživo priamo do éteru. Základnou ﬁlozoﬁou skupiny je: nikdy si neorganizovať svoje koncerty, radšej počkať, kým ich niekto zavolá hrať. Rovnako, ako aj mnoho ďalších punkových kapiel aj Lord Alex začali hrať hlavne z nudy a z potreby vyjadriť istým spôsobom svoj názor na svet. Názov kapely Lord Alex vznikol ako paródia na basáka Zóny A, Braňa Alexa, ktorý sa v tom čase nechal oslovovať titulom „Lord“. Lord Alex sa začali celkom slušne dostávať do povedomia, aj keď koncertov bolo pomenej. Hasiaci prístroj je kapela, ktorá začína v Banskej Bystrici. Ich hudba je z veľkej časti ovplyvnená rock&rollom, ktorý dochucujú punkom, a tak vzniká jeho vlastný hudobný termín pogoro . V roku 1991 kapela nahrala prvé demo Hasiaci prístroj a vyhrala v Liptovskom Mikuláši celoslovenskú súťaž rockových skupín. Kapela veľa koncertovala a dokonca sa umiestňuje na kompilácii REBELIE III-Neopunk , čo im umožnilo koncertovať aj v Česku. Punk už nie je taký populárny ako kedysi, to ale neznamená, že je zabudnutý. Dokonca ani na Slovensku sa na tento hudobný štýl nezabúda! Skupiny ako Inekafe (pop-punk) alebo Hoten toten (punk-rock) majú na celom Slovenku pravidelne každý rok koncerty.

Koncom 80. rokov začali subkultúry prenikať do čoraz širšieho povedomia. Mládež sa stále ťažšie nechávala zastrašiť. Punk na Slovensku začína v Bratislave, kde v roku 1979 začala hrať kapela Tip (neskôr Extip). O rok neskôr sa sformovala kapela Paradox. Všetci členovia Paradoxu pochádzali z jedného paneláku, v ktorom aj skúšali. Onedlho však kapela ukončila svoju činnosť a na jej troskách vznikla v roku 1984 legendárna Zóna A. Dokonca s nimi natočila Slovenska televízia 20 minútový ﬁlm, ktorý bol však zakázaný a prvýkrát bol odvysielaný až v roku 2002.

Aj napriek tomu, že väčšina členov má už po štyridsiatke, lístky na koncert sú vždy vypredané, sály plné mladých, dospelých aj starších ľudí. Všetci spievajú, poskakujú, zabávajú sa a berú sa ako seberovní.

Napriek všetkým zákazom sa kapele podarilo odohrať pár - dnes už kultových koncertov, napríklad na Rockfestoch 1988 a 1989 v Prahe.V Bratislave nebolo príliš veľa možností, kde by sa dalo vystupovať. Hralo sa napríklad na vysokoškolskej pôde, no jediným miestom, kde sa pravidelne objavovala punková produkcia bol klub v Lamači.

Autor: Kristína Virágová Zdroj: sav.sk, punk.gen.sk, zonaa.wnet.sk, is.muni.cz, 1989.sng.sk, rockovica.com, musicologica.eu 15

Krása Oravy očami domácich Región Oravy sa okrem nádhernej prírody a malebných výhľadov pýši aj rozvinutou kultúrou a pamiatkami. Kde kultúru na Orave hľadať? V reportáži vám predstavím viacero pamiatok, medzi ktoré budú patriť dva kostoly, známy Oravský hrad a taktiež socha či galéria Márie Medveckej.

Kostol Všetkých Svätých

Tvrdosin.sk

Zrak priťahuje aj kazetový strop pozostávajúci zo 49 ornamentových ruží. Stavba je obklopená cintorínom, na ktorom sa nachádzajú náhrobné kamene od konca 19. storočia. Objekt je pre návštevníkov otvorený počas letnej sezóny. Sväté omše sa v kostole konajú raz do roka a to na Sviatok všetkých svätých.

Drevený gotický kostol ako najstaršia zachovaná pamiatka Tvrdošína Pýchou mesta Tvrdošín je Kostol Všetkých svätých, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a je aj zapísaný v zozname UNESCO. Je to nádherný drevený rímskokatolícky kostol pochádzajúci z 15. storočia. V 17. storočí bol prestavaný do renesančného slohu. S kostolom sa viaže aj legenda o snehu, ktorý vraj napadol na mieste, kde je kostol postavený 24. júna. Bolo to v deň, kedy má meniny Ján a obyvatelia mesta to považovali za znak z neba. Rovnako zaujímavý je i fakt, že kostol bol pôvodne postavený bez použitia kovových klincov.

Dominanta Oravy Výraznou stavbou tohto regiónu je Oravský hrad, nachádzajúci sa v dedine Oravský Podzámok. Hrad sa týči na obrovskej skalenad riekou Orava ako orlie hniezdo. Od svojho vzniku prešiel mnohými prestavbami, v minulosti bol župným hradom a sídlom oravského hradného panstva. Dnes má hradný areál 155 miestností a 754 schodov. Budovy a interiér hradu nesú črty gotiky, renesancie, baroka, romanských i moderných slohov. V roku 1556 sa dostal do rúk Thurzovcom, ktorí uskutočnili jeho najrozsiahlejšiu prestavbu. Svoju dnešnú podobu získal v roku 1611.

Chrám je na stenách pokrytý množstvom symbolov. Na klenbe kostola je namaľovaná obloha posiata hviezdami s mesiacom, symbolizujúcim ukrižovanie Krista. Na bočných stenách sa nachádzajú obrazy dvanástich apoštolov. Tieto renesančné maľby pochádzajú z druhej polovice 17. storočia.

Oravský hrad - obec Oravský Podzámok

Počas roka sa v hrade konajú rôzne akcie ako strašidelná noc či rytierske dni. V hrade sa nachádzajú aj expozície Oravského múzea P. O. Hviezdoslava. Je slávny aj tým, ž sa tu točilo viacero ﬁlmov ako Dracula, Kráľ Drozdia brada či Princezná a žobrák.

S hradom sa spája niekoľko legiend, ktoré pôvodne zverejnil portál Pravda. Jedna z najznámejších legiend hovorí o jeho vzniku, ku ktorému mal prispieť samotný diabol. Na Orave vraj žil starý boháč a jediné čo mu chýbalo, bol hrad. Vedel, že jeho stavba dlho potrvá, a preto upísal dušu diablovi, ktorý mu sľúbil, že hrad za 7 dní postaví. Ale s podmienkou, že ak by to stihol, môže si o 77 rokov prísť po dušu boháča.

Slanický ostrov umenia

Diabol staval hrad a boháč si začal uvedomovať, že jeho duša je cennejšia ako hmotné statky. Začal sa modliť k Bohu, aby mu pomohol a odvrátil jeho nerozmyslený záväzok. V siedmu noc mal diabol hrad takmer postavený. Chýbali mu posledné 3 skaly. Keď sa k nim diabol priblížil, tak kohút trikrát zakikiríkal a ohlásil nový deň. Tým bola zmluva s diablom neplatná, pretože hrad nestihol dostavať.

Tento výnimočný ostrov sa nachádza uprostred Oravskej priehrady. Barokový kostol povýšenia sv. kríža a Kalvária kedysi tvorili dominantu obce Slanica. Po tom, ako spolu s ďalšími štyrmi dedinami Slanica zmizla pod hladinou umelo vytvorenej Oravskej priehrady, sa návršie zachovalo ako ostrov. V súčasnosti sa v barokovo-klasicistickom interiéri kostola nachádzajú expozície tradičného ľudového umenia zo zbierok Oravskej galérie.

Druhá legenda sa viaže k času, keď na hrade sídlil gróf Peter Komorovský. Na panstve uplatňoval právo prvej noci. Z kostolov unášal cnostné devy, ktoré boli čerstvo vydaté. Na hrade ich potom zneuctil, týral a niekedy aj zabil. Keď sa raz takto chystal na istú Marienku, odvážnu devu, ktorá radšej vyskočila z okna, než aby sa mu podvolila. Gróf sa s pohárom vína v ruke vyzrel za ňou z obloka a vtedy doňho udrel blesk, ktorý ho spálil na popol. O nejaký čas si ľudia všimli, ako okolo hradu poletuje jastrab a biela holubica.

Súčasťou ostrova je aj symbolický cintorín, na ktorom je umiestnený pomník kodiﬁkátora prvej spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka, ktorý bol rodákom obce Slanica. V lete sa na ostrove koná aj festival, na ktorom si na svoje prídu milovníci vážnej hudby. Ostrov a jeho pamiatky sú pre verejnosť prístupné iba v letných mesiacoch. Na ostrov sa návštevníci dostanú loďou, ktorá premáva viackrát denne. Jej prístav sa nachádza oproti hotelu Slanica. Príjemná plavba po miernych vlnách je zážitkom pre každého návštevníka.

Galéria olejomalieb a kresieb Posledným miestom, ktoré som navštívila je Galéria Márie Medveckej v Tvrdošíne. Je v nej vystavených 265 olejomalieb a kresieb, ktoré poskytujú obraz o vývojových etapách a žánrových okruhoch celoživotnej tvorby Márie Medveckej. Maliarke, ktorá spojila svoj život a dielo s rázovitým regiónom Oravy. Umenie tvorila spolu s manželom, akademickým maliarom Ctiborom Belanom. Brilantné diela maliarky zobrazujú spätosť krajiny a človeka. Slanický ostrov umenia

Rio de Klin – svetové a predsa naše Už z názvu určite viete, že sa ide o obrovskú sochu Ježiša, ktorú môžete navštíviť v obci Klin už od roku 2008. Táto socha má výšku 9,5 metra a váži 23 ton. Vypína sa na vrchu Grapa vo výške 686 m. n.. Ponúka dychberúci výhľad na Oravskú priehradu, Roháče a priľahlé mestá a dediny. Táto socha je už druhou kópiu známej sochy v Riu, hneď po portugalskom Lisabone. Toto miesto je ako stvorené naprechádzku prírodou. Asi 100 metrov pred sochou začína Bolestná cesta Sedembolestnej Panny Márie, ktorú tvorí 9 zastavení s modlitbami, čo naznačuje, že smerujete k duchovnému miestu. Socha Ježiša ale nie je jedinou, ktorú pri Kaplnke Božieho Milosrdenstva môžete nájsť. Ďalšími sú sochy blahoslavenej Zdenky Schelingovej a pápeža Jána Pavla II.

Orava ponúka mnoho skvostov: nádhernú prírodu, čistý vzduch, krásne hory, vzácne pamiatky a kultúru. Na Orave sa okrem spomenutých miest a pamiatok môžete zastaviť aj v Terchovej, Zuberci či Zázrivej. Je tu možnosť turistiky, napr. známe Jánošíkove diery či viacero jaskýň. V súčasnosti sa všetci nachádzame v situácií, kedy cestovanie nie je tak ľahko uskutočniteľné ako predtým. Pevne verím, že po zlepšení situácie si budete môcť povedať už len tieto slová: „Na čo čakať? Stačí už len vyraziť!“

Galéria Márie Medveckej v Tvrdošíne

Autor: Klaudia Šprláková Zdroj :naoravedobre.sk, sorger.sk, oravskagaleria.sk, tvrdosin.sk, pravda.sk

Socha Krista pri obci Klin

František Beer: cirkevný hudobník v internetovom svete Je jedným z mála cirkevných hudobníkov na Slovensku, ktorý sa preslávil nielen svojim talentom v hudbe, ale aj digitalizovaním tradičných kresťanských piesní na svetovej sociálnej sieti na najväčšej internetovej databáze videí, na YouTube. Život a štúdium František Beer je slovenský chrámový hudobník, organista a skladateľ. Je rodákom z Košíc, miestnej časti Myslava. Na základnej umeleckej škole študoval hru na klavír. V štúdiu pokračoval pod vedením Klementa Rečla na Konzervatóriu v Košiciach. Štúdium cirkevnej hudby dokončil v roku 2009 s maturitným vysvedčením. Študoval aj na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave pod vedením Mareka Vrábela, ktorý patrí k špičke slovenskej organovej hudby. Cirkevné konzervatórium skončil absolutóriom v roku 2011. Už počas štúdia na konzervatóriu bol veľmi úspešný. Získal 1. miesto v 1. kategórii na Súťaži študentov konzervatórií v roku 2009 v Bratislave. Po absolvovaní odboru cirkevnej hudby a organu vo vzdelaní pokračoval na nemeckej škole Musikhochschule v meste Lübeck. Tam študoval v triede rakúskeho organistu Franza Danksagmüllera. V rokoch 2002 až 2013 pôsobil ako chrámový organista v dominikánskom kostole v Košiciach. Ďalšie dva roky bol asistentom organistu v Chráme sv. Jakuba v Lübecku. Od roku 2015 pôsobí ako organista vo farskom kostole sv. Bartolomeja v Košiciach – Myslave a je hostiteľským organistom v Dóme sv. Alžbety pri sláveniach slávnostných bohoslužieb. Taktiež pôsobí aj ako diecézny organista v košickej arcidiecéze.

František Beer

bbonline.sk

Na katedrálnom organe zahral a uverejnil známe koledy a iné sviatočné piesne vo veľkom prevedení. Doplnil ich svojimi improvizáciami a melodickými ozdobami. Jeho nahrávky pochádzajú aj z iných kostolov, väčšinou tam, kde koncertoval, ako napríklad vo Vrábľoch, v Lúčnici nad Žitavou, vo Veľkých Chyndiciach, ale aj v Kostole svätého Juraja v Lübecku. V jeho tvorbe nájdete aj menej známe a regionálne piesne a nápevy – melódie. Svoju popularitu si získal aj u mnohých laikov a nadšencov kresťanských piesní, milovníkov klasickej hudby a nadšencov organového zvuku. O prispievanie kvalitnej chrámovej hudby sa nepodieľa len publikovaním videí, ale aj vlastnými Adventnými predohrami k JKS, ktoré zložil v roku 2017. Touto činnosťou prispieva k zachovaniu nášho nehmotného dedičstva, ktorými sú piesne ľudového a duchovného charakteru.

Umelecká činnosť na YouTube Na konte má množstvo mediálnych prenosov, kde spolupracoval ako organista a cirkevný hudobník. Patrí medzi najlepších koncertných majstrov na Slovensku. Jeho tvorbu nájdete aj na jeho kanáli na YouTube, kde má v súčasnosti viac ako 3 500 odberateľov. Propaguje tu piesne z Liturgického spevníka, z Jednotného katolíckeho spevníka a klasickú organovú tvorbu. Nahrávky sú dotvára a doplňuje vlastnými improvizáciami, moduláciami a melodickými ozdobami, ktoré sú umelecky naozaj hodnotné. Vďaka jeho činnosti sa mnoho organistov a nadšencov kresťanských piesní môže zdokonaliť v hre a naučiť sa nové piesne. Väčšina nahrávok je z kostola v jeho mieste bydliska, v Myslave. Mnoho nahrávok bolo tiež nahratých v Košiciach: v Dominikánskom kostole, v Kostole Premonštrátov a na veľkých slávnostiach v Dóme sv. Alžbety.

Profesionálne prevedenie piesní a jeho hudobné nadanie Františka Beera patria medzi najvýnimočnejšie svojho druhu. Jeho improvizácia a bohatý doprovod s rôznymi melodickými ozdobami a moduláciou sú umelecky veľmi hodnotné a dokážu vzbudiť veľký zážitok u poslucháča. Jeho piesne sú obohatené mohutnosťou, 19

pompéznosťou, miestami gradáciou organa – zcresscendovaním, príjemnou až meditačnou melódiou, príjemnou harmonizáciou a registráciou organu. V druhej časti článku sme si pre vás pripravili rozhovor s Františkom Beerom.

z iných hudobných diel, ale vo veľkej väčšine sa snažím vytvárať si vlastné postupy. Veľký vplyv na vydarenosť improvizácie má aj atmosféra bohoslužby či koncertu, na ktorom improvizujem. V Lübecku ste vyštudovali cirkevnú hudbu. Ako by ste porovnali spievanie a stav liturgickej hudby v slovenských a v nemeckých kostoloch?

Ako a kedy ste sa dostali k organu, organovej hre? Fascinoval vás tento nástroj už od detstva? Moja prvá spomienka na organ sa viaže k časom, keď som šiel s rodičmi do kostola na zádušnú omšu za moju babku. Mal som asi 5 rokov a otec ma vzal na chór, aby som počas omše nevyrušoval. Sedel som priamo za organom. Vtedy som prvýkrát videl, ako organista hrá naraz rukami aj nohami a dunivý zvuk, ktorý zaznel po stlačení najhlbšieho tónu organa ma úplne fascinoval. Neskôr som ako 6-ročný začal miništrovať a spievať žalmy vo farskom kostole sv. Bartolomeja v Košiciach-Myslave. Stále ma to však viac ťahalo na opačnú stranu kostola – k organu.

Aj keď je možné medzi oboma krajinami nájsť mnoho spoločných menovateľov, doba komunizmu u nás v oblasti liturgickej hudby zanechala obrovské škody. Pred rokom 1948 vykonávali službu organistu učitelia – takto vznikol predpoklad, že vzdelaný učiteľ bude mať aspoň aké-také hudobné znalosti. Komunizmus učiteľom neumožnil ďalej hrávať v kostoloch, preto ich miesta museli obsadiť nadšení amatéri. Robili, čo sa v tej dobe dalo, za čo im patrí všetka česť, no za štyri desaťročia takýchto sťažených podmienok v mnohých kostoloch veľmi klesla hudobná úroveň. V súčasnosti sa situácia zlepšila, no keďže u nás dodnes oﬁciálne neexistuje zamestnanie „organista“ či „cirkevný hudobník“, tak nie je možné z tejto práce vyžiť. Takmer všetci organisti (vrátane mňa) sa musia živiť inou činnosťou a vo svojom voľnom čase pokrývať hudbu na omšiach, sobášoch, pohreboch.

Aký je váš obľúbený hudobný umelecký smer ? Aké sú vaše najobľúbenejšie skladby ktoré hrávate? Mám veľmi rád všetky hudobné žánre, avšak najčastejšie u mňa doma znie klasická a organová hudba. Keďže som študoval na akadémii v severonemeckom Lübecku, tak sú mi veľmi blízke diela skladateľa Dietericha Buxtehudeho, ktorý bol vo svojom čase tak slávny, že sám Johann Sebastian Bach prešiel pešo 400km aby si jeho hru mohol vypočuť. Okrem klasiky však veľmi rád počúvam aj jazz a určite nepohrdnem ani vydarenou piesňou z oblasti populárnej hudby.

Tradícia v Nemecku je v tejto oblasti iná – dodnes sú organisti v mnohých kostoloch zamestnancami s pracovnou zmluvou, s nárokom na dovolenku, na čerpanie PN atď. V súčasnosti sú však mnohé pracovné miesta organistov ohrozené kvôli masívnemu úbytku veriacich. So zmluvou sú však chránení a nemusia sa báť, že zo dňa na deň skončia bez práce. V tomto roku boli kvôli pandemickým opatreniam dočasne zatvorené kostoly u nás i v Nemecku. Nemeckí organisti stále dostávali plat, zatiaľčo slovenskí organisti nemali nárok na žiadnu ﬁnančnú podporu, aj keď predtým trávili mesačne hraním aj 40 hodín.

Ste jeden z najlepších slovenských chrámových hudobníkov. Ktorý skladateľ vás najviac inšpiruje? Hudobný vkus mnohých cirkevných hudobníkov formuje už desaťročia tvorba Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý bol zostavovateľom Jednotného katolíckeho spevníka. Mnohé piesne, ktoré sa dodnes pri bohoslužbe spievajú, vyšli práve z jeho pera. Myslím, že tento skladateľ mal talent a cit na to, aby vedel napísať umelecky hodnotné piesne, ktoré dokázali osloviť masy. Nadnesene by sa dalo povedať, že práve jeho piesne by mali byť dodnes na prvom mieste medzi najhranejšími, keďže zaznievajú denne v stovkách slovenských kostolov

Vzťah cirkvi k liturgickej hudbe je vidno aj v oblasti liturgického spevu. Na Slovensku sa často stretávam s tým, že v kostole sa spieva iba dovtedy, kým kňaz vykonáva iný úkon. Ak je úkon dokončený, organista má čo najskôr prestať hrať. Spev teda slúži iba na prekrytie, aby neostalo ticho a je často iba akousi rutinou starých babiek, ktoré tú jednu strofu vedia spamäti. V Nemecku je bežné, že kňaz prichádza k oltáru so spevníkom v ruke a aktívne sa zapája do spoločného spevu. Spev sa tam berie ako súčasť liturgie, preto má každá pieseň dostatok miesta na to, aby z nej zaznelo viac strof. Musím však povedať, že v tomto sa pomaly zlepšuje situácia aj na Slovensku. V niektorých kostoloch nájdeme k dispozícii spevníky pre ľudí, iní organisti pravidelne tlačia letáky s piesňami, aby sa do spevu mohol každý zapojiť. Počas veľkých slávností v košickom Dóme sv. Alžbety sa nám aj vďaka podpore arcibiskupa Bernarda Bobera podarilo „rozospievať“

Ste známy aj svojimi skvelými improvizáciami z JKS. Sú to všetko vaše originálne improvizácie alebo sa inšpirujete aj z iných diel? Veľká časť improvizačného umenia sa zakladá na istej rutine, na cvičení, skúšaní a hľadaní hudobných postupov, ktoré sa u hráča zautomatizujú. V niektorých svojich improvizáciách sa inšpirujem motívmi 20

ľudí, vďaka čomu sa mi podarilo nahrať a na portáli YouTube uverejniť mnohé piesne s naozaj oduševneným spevom veriacich. Vedeli by ste porovnať súčasný stav organov u nás a v Nemecku? Vzťah ku kultúre, ktorej súčasťou je aj organová hudba, sa medzi Slovenskom a Nemeckom prejavuje aj v oblasti organárstva – ak je v niektorom slovenskom kostole postavený nový a kvalitný organ, je to pre organistov malý štátny sviatok. Nemecké chrámy a koncertné siene sú vybavené kvalitnými nástrojmi, ktoré ich správcovia často nechávajú renovovať a modernizovať. Vďaka týmto nástrojom a zamestnaným organistom si môžu záujemci vybrať z bohatej ponuky organových koncertov a festivalov, z ktorých mnohé prebiehajú celoročne na týždennej alebo mesačnej báze. Aj na Slovensku však existuje niekoľko kvalitných organových festivalov, ktoré často vďaka podpore samospráv a miestnej cirkvi dokážu sprostredkovať poslucháčom zážitky z kvalitnej hudby odohratej na kvalitných organoch. Medzi vaše činnosti patrí aj zverejňovanie JKS na YouTube. Čo vás k tejto činnosti priviedlo a čo ste ňou chceli dosiahnuť? Prvé nahrávky piesní, ktoré som uverejnil, vznikli za účelom sprostredkovať zážitok z oduševneného spevu ľudí mojim známym, ktorí si tento zážitok nemohli vypočuť naživo. Postupne som začal od organistov dostávať pochvalné reakcie týkajúce sa predohier či interpretácie piesní. To ma motivovalo k ďalšiemu nahrávaniu. Teší ma, že aj vďaka nahrávkam piesní z JKS na mojom kanáli mnohí kňazi a organisti pochopili, že spev piesne môže mať väčšiu hĺbku. Že aj pieseň je sprostredkovateľom istej myšlienky a že aj liturgická hudba dokáže mnohých ľudí zasiahnuť hlboko do srdca. Aké sú vaše vízie do budúcnosti v org. tvorbe? Plánujete zložiť nové org. skladby alebo spevník pre liturgiu? V súčasnosti sa venujem komponovaniu predohier na jednotlivé piesne JKS pre organistov. Bol by som však rád, keby som mohol byť v budúcnosti súčasťou tímu, ktorý bude poverený prípravou spevníka pre liturgiu, keďže jeho aktualizácia a modernizácia je naozaj potrebná.

Autor: Miroslav Holba Zdroj: František Beer, bistricoviny.sk, mybystrica.sme.sk, bbonline.sk 21

Tetanický syndróm: Choroba 21. storočia Hovorí sa mu aj syndróm podnikateľov alebo syndróm mladých. Tento syndróm postihuje čoraz viac ľudí a to najmä medzi 20. a 30. rokom života. Pre tetanický syndróm je charakteristická prítomnosť záchvatov, ktoré sa prejavujú tŕpnutím končatín. Ja sama týmto syndrómom trpím a viem, že to dokáže veľmi znepríjemniť osobný život. Ľudia sa na vás veľakrát pozerajú ako na hysterického človeka alebo si o vás myslia, že zbytočne preháňate a označujú vás za hypochondera. Tetanický syndróm a jeho prejavy

Záchvat trvá niekoľko minút až hodín a vedomie človeka je pri ňom neporušené.

V prvom rade treba povedať, že tetánia nie je choroba, ale syndróm. Je to porucha nervovo-svalovej dráždivosti, kedy dochádza k nekontrolovateľnej svalovej aktivite. Najzávažnejším a nejnepríjemnejším prejavom sú záchvaty, ktoré prichádzajú veľmi náhle v podobe nekontrolovateľnej úzkosti a nevoľnosti. Prejavujú sa tŕpnutím a pocitom mravenčenia či brnenia v horných i dolných končatinách. Najvýraznejšie sú v prstoch a v okolí pier. Intenzita a aj rozsah záchvatu sa môže postupne zvyšovať, môžu sa pridať aj bolestivé kŕče končatín.

Tetánia má aj ďalšie typické príznaky: náhle pocity nevoľnosti, únava, bolesti hlavy, bolesti chrbtice či celková slabosť. Na tetániu často poukazujú aj mimo vôľové svalové zášklby tváre. Má aj psychické príznaky. Najčastejšie to býva podráždenosť, problémy so spánkom, nesústredenosť, znížená výkonnosť a neopodstatnený strach. Môžu sa vyskytnúť aj príznaky súvisiace s tráviacim systémom, napr. zlé trávenie, kŕče v bruchu či zovretie v krku. Prečo vzniká tetanický syndróm?

V extrémnom prípade môže prísť prejav tzv. pôrodníckej ruky - kŕčovité postavenie ruky. Častým prejavom sú aj studené končatiny. Prítomný býva aj pocit dusenia, spôsobený zvýšenou frekvenciou dýchania. Tým sa môže privodiť metabolická porucha.

Poväčšine vzniká z nedostatku horčíka, vápnika, draslíka a prebytku fosfátov. To môže byť zapríčinené ich zvýšenou spotrebou, zlou kvalitou potravín alebo prítomnosťou iného ochorenia.

Najčastejšou príčinou nedostatku horčíka je stres. Kvôli stresu sa horčík z tela vylučuje v moči vo väčšom množstve. Diagnostika tetanického syndrómu Prejavuje sa viacerými symptómami a určenie správnej diagnózy môže byť pre lekárov zložité. Na diagnostikovanie slúžia špeciﬁcké testy, ktoré dokážu tento syndróm potvrdiť. Všetko sa začína návštevou neurológa, ktorý urobí klinické vyšetrenie. Kladivkom sa klepne na tvárový nerv, ktorý vyvolá následný zášklb ústneho kútika. Toto sa nazýva Chvostekov príznak. Druhým takýmto typickým príznakom je tzv. Troemnerov príznak. V tomto prípade sa „brnká“ na stredný prst a ak má pacient tetániu, tak sa ohnú aj ostatné prsty. K ďalšiemu základnému vyšetreniu patrí EMG (elektromyograﬁa), konkrétne ide o tzv. ihlovú EMG. Pri tomto vyšetrení sa na sledovanie elektrickej aktivity svalových vlákien používa ihlová elektróda vpichnutá cez kožu do sledovaného svalu. Pri samostatnom vyšetrení sa používajú „provokačné testy“. Ak sa po týchto testoch na zázname objavia opaku júce sa potenciály v drobných svaloch ruky, tak tu je prítomný tetanický syndróm. Dá sa liečiť tetanický syndróm? Keďže to nie je choroba, tak sa nedá vyliečiť, ale človek sa s ním musí naučiť žiť a prijať ho. Na zmiernenie príznakov sa podávajú prípravky s magnéziom a pri záchvate sa odporúča dýchať do vrecúška. Takýmto dýchaním sa dá predísť odpadnutiu. Tetanický syndrón znepríjemňuje život viacerým ľuďom, ale všetci sme sa s ním museli naučiť žiť. Treba len zistiť, čo vám pri záchvate pomáha a ako sa máte zachovať.

Autor: Barbora Homolová

Reštaurácie už netrpezlivo čakajú na otvorenie. Kam sa ísť najesť po uvoľnení opatrení? Už niekoľko mesiacov čelíme pandémií a naše životy už nikdy nebudú také ako predtým. Uvedomili sme si, aký vzácny moment je ísť len tak na kávu, dobre sa najesť či ísť ku kaderníkovi. Po uvoľnení opatrení sa väčšina odvetví vracia k životu, čo platí aj slovenskú gastronómiu. V súčasnosti je situácia náročná pre všetkých z nás. Pandémia zasiahla jednotlivcov, podnikateľov, ﬁrmy, podniky, v podstate všetky odvetvia života. Neodvratné škody zasiahli aj slovenskú gastronómiu. Momentálnym uvoľnením opatrení mohli viaceré podniky otvoriť svoje brány, teda skôr terasy. Mnohé podniky však i napriek tomu zostali závislé na donáškach či osobných odberoch, alebo v prípade barov či kaviarní bez terás, zostali zatvorené. V článku vám ponúkame viacero reštaurácií či už s otvorenými terasami alebo s možnosťou dovozu jedla.

Akadémia Akadémia sa nachádza na trnavskom Nádvorí. Projekt Nádvorie je známy svojou modernou kultúrou v centre mesta. Akadémia je pivárňou a bistrom, od čoho sa odvíja aj ponuka iných jedál ako v reštauráciách. O menu sa stará Lukáš Hesko, ktorý svoje gastronomické skúsenosti nadobudol v zahraničí a teraz podáva to najlepšie čo dokáže, práve tu. To potvrdzuje aj rozmanitosť jedálneho lístka, kde nájdete typický hovädzí tatarák ale aj netypický choripan v žemli s dresingom a citrónovým špenátom. K dobrému jedlu Akadémia ako piváreň ponúka aj široký výber pív. Interiér Akadémie pôsobí jednoducho ale je dizajnovo. Zariadenie je poskladané z prírodných farieb, z dreva, z kovu a celé to dopĺňajú šedé betónové doplnky. Celý priestor je veľký a priestranný, v letných mesiacoch majú prístupnú aj terasu. Bonusom je tu aj príjemná obsluha, ktorá nosí štýlové uniformy.

Wetzlerov dom Reštaurácia Wetzlerov dom sídli v zrekonštruovanom renesančnom dome v centre mesta. Ponúka regionálnu kuchyňu, ale i medzinárodné špeciality, ryby, steaky či burgre. Pravidelne vymýšľajú sezónne špeciality. Bonusom je aj ponuka domácich cestovín a mäsa výlučne z gazdovských chovov, čo zaručuje čerstvosť surovín. Atmosféra reštaurácie sa nesie v príjemnom a priateľskom duchu. Vnútorné priestory sa rozdeľujú na tri sekcie, kde je každá odlišne zariadená a cez letné mesiace majú otvorenú priestrannú terasu na historickom nádvorí.

Enak Enak je mladé štýlové bistro, ktoré je zároveň aj reštauráciou so sídlom na Halenárskej ulici. Bistro prináša do Trnavy nové chute a jedlá inšpirované juhovýchodnou Áziou. Hlavné jedlá tu v sebe nesú kúsok exotiky so zaujímavými kombináciami chutí. Varia z čerstvých surovín, ktoré sú pripravovajú autentickým ázijským spôsobom. Dizajn Enaku pôsobí veľmi čisto a moderne, atmosféru bistra dotvára prijemný personál. Okrem jedla Enak ponúka aj raw koláče a výber azijských pív a nápojov.

Forhaus Moderná a rodinná reštaurácia s príjemnou atmosférou nachádzajúca sa v historickom centre mesta, na Kapitulskej ulici v Trnave. Forhaus si vás získa nielen príjemnou atmosférou, ale hlavne kvalitným jedlom. Čerstvé a kvalitné suroviny na prípravu jedál reštaurácia zabezpečuje od lokálnych dodávateľov, ktorých týmto spôsobom aj podporuje. Gurmáni a milovníci mäsových pokrmov tu ocenia, že vo Forhause sú steaky pripravované v špeciálnom grile na drevené uhlie čo im dáva nezameniteľnú chuť a arómu. K dobrému jedlu patrí aj dobré víno a jeho ponuku má reštaurácia naozaj širokú. Gastronomický zážitok môžete ukončiť sladkým záverom a to dezertmi, ktoré si reštaurácia tiež pripravuje sama.

Bokovka Reštaurácia a piváreň Bokovka je vychýrená svojím pivom i chutným jedlom. Nachádza sa z vonkajšej strany City Arény, na ulici Dolné Bašty. V Bokovke nájdete rôzne druhy jedál od cestovín či pizze až po špeciality a sezónne menu. Okrem širokej ponuky jedál ponúka aj široký výber pív. Interiér reštaurácie je priestranný a moderne zariadený, vyžaruje príjemnú atmosféru. Bokovka je vhodná rovnako pre milovníkov piva ako aj pre rodiny s deťmi či pre mladých ľudí. Cez leto je pre zákazníkov sprístupnená aj veľká terasa. Slovenská gastronómia prechádza tento rok ťažkým obdobím a pomôcť jej môžeme iba podporou zo strany zákazníkov. Trnava sa neustále rozrastá a pribúdajú podniky, ktoré sa oplatí navštíviť. Aj keď sú interiéry reštaurácií zatvorené, podniky majú v súčasnosti otvorené terasy alebo možnosť dovozu jedla domov, či už telefonickým objednaním alebo objednaním cez aplikácie. K záveru článku dopĺňame aj recept na nezvyčajnú, ale za to vynikajúcu rukolovú polievku s parmezánom a bylinkovými krutónmi. Autor: Beáta Kullová Zdroj: trnka.sk, enak.sk, wetzlerovdom.sk, bezmapy.com, forhaus.sk, pivarenbokovka.sk 26

Recept na rukolová polievku s parmezánom a bylinkovými krutónmi. 4 porcie, celková príprava 40 minút. Potrebujeme: · 1 cibuľu · 6 zemiakov · 2 strúčiky cesnaku · 1 L kuracieho vývaru · 250 g rukoly (plus na ozdobu) · 250 ml smotany na šľahanie · 1 bagetu · 1 lyžicu provensalského korenia · pol lyžičky nastrúhaného muškátového orieška · 3 lyžice olivového oleja · 50 g masla · soľ a korenie · parmezán (na ozdobu, prípadne na dochutenie)

Postup: 1. V hrnci na roztopenom masle opečieme nakrájanú cibuľu. Pridáme zemiaky a cesnak nakrájané na malé kúsky a restujeme asi 5 minút. Zalejeme vývarom a varíme pokým zemiaky nebudú mäkké – približne 15 minút. 2. Bagetu nakrájame na kocky, rozložíme ich na plech vystlaný papierom na pečenie, posypeme provensalským korením, pokvapkáme olivovým olejom a pečieme 10 minút v rúre vyhriatej na 200 stupňov. 3. Keď sú zemiaky uvarené, pridáme rukolu, necháme prevrieť a prilejeme smotanu. Varíme 2-3 minúty a potom rozmixujeme ponorným mixérom dohladka. Nakoniec dochutíme soľou a korením. 4. Polievku podávame s bylinkovými krutónmi, parmezánom a lístkami rukoly. DOBRÚ CHUŤ!

Autor: Beáta Kullová 27

Sedem kníh siedmimi vetami „Sú aj horšie zločiny ako pálenie kníh. Jeden z nich je nečítať ich.“ - Joseph Brodsky

Knihy nie sú len zväzky papiera a mnoho písmen. Pre čitateľa je kniha únikom z reality, prežívanie príbehov niekoho iného. Každý čitateľ je jedinečný a každý sa na knihu pozerá inak. Avšak, ak je človek unavený z reality, je jedno po akej knihe siahne, hlavne, že mu to poskytne oddych. Každý čas s knihou sa počíta. Preto Vám ponúkame sedem kníh rôznych žánrov, ktoré sa páčili nám. I. Daj každému dňu šancu – príbeh o ľuďoch takých, akí sú, nie akí by mali byť Mladá slovenská autorka Anna Metisová nám rozpovedá príbeh o tom, že žiť treba dnes, pretože zajtra môžeme byť iba spomienkou. Hlavnou hrdinkou knihy je Hana, ktorá sa snaží vyrovnať so stratou a bolesťou z minulosti. Nemá odvahu so všetkým skoncovať, tak uteká prežiť zvyšok svojich dní do nového prostredia. Do života jej prichádzajú noví ľudia, vďaka ktorým sa Hana začína pozerať na svet inak. Kniha je veľmi realisticky napísaná, aj napriek zložitosti rozoberanej témy. Hlavná hrdinka je tuctové dievča, aké všetci bežne stretávame vo svojom okolí. Jej životný príbeh sa v knihe veľmi pomaly rozuzľuje, avšak o to väčšie napätie vytvára. Záver knihy bol pre mňa obrovským prekvapením a preto si myslím, že knihu neodložíte, kým ju nedočítate.

II. Malá líška – keď je sila priateľstva väčšia ako strach Carolina Rebei nás týmto detským príbehom vťahuje prežiť dobrodružstvo očami hlavnej hrdinky Grétky. Tá sa nebojí ukázať svoje pocity - v knihe ukazuje odvahu, pocit osamelosti, ale aj silu lásky a priateľstva. Grétka žije na kraji lesa spolu so svojou mamou a jej najlepšími kamarátmi sú plyšové hračky. Avšak keď natrafí na skutočnú malú líšku, tak nedopustí, aby bola sama. Spolu sa teda vydajú na dobrodružnú cestu lesom hľadať líščiu mamičku. Ako prvé čitateľa na knihe upútajú nádherné pestré obrázky. Príbeh je plný dobrodružstva, napätia, ale aj úsmevných situácií, ktoré chytia za srdce nie len detského čitateľa.

III. Kde raky spievajú - Dokáže sa trojročné dieťa postarať samé o seba? Autorka Delia Owensová v knihe Kde raky spievajú opisuje príbeh malého dievčatka Kye, ktoré osamelo žije uprostred rozľahlých močiarov. Kyu opustí matka a postupne aj všetci súrodenci, ostáva jej iba otec, ibaže ten sa doma často nezdržiava. Kya je stále sama a tak sa musí naučiť prežiť. Naučí sa pozerať okolo seba a z nehostinného močiara robí domov plný harmónie a útechy. Kniha nám rozpráva príbeh dospievania hlavnej hrdinky s kriminálnou zápletkou, keď v močiaroch nájdu telo mladého muža. Čitateľ by očakával rozprávanie plné smútku a trápenia, avšak opak je pravdou. Kniha nás berie na romantickú púť, na ktorej Kya zažíva aj nástrahy prvej lásky.

IV. Najtemnejší úsvit – môžu dve zničené duše nájsť cestu von z temnoty? Dokonalé spojenie krimi a romantiky nám rozpovedá príbeh študentky medicíny, ktorej v parku z kočíka zmizne syn, zatiaľ čo ona zachraňuje cudzie dieťa. Na druhej strane príbehu stojí otec malého chlapca, ktorého môže zachrániť iba lekárka, ktorá z dôvodu vlastného nešťastia odmieta liečiť deti. Pre syna by však urobil všetko, podarí sa mu však presvedčiť tvrdohlavú lekárku, aby pre neho urobila výnimku? Príbeh je veľmi jednoducho napísaný a čitateľa vtiahne do deja už v priebehu prvej kapitoly. V knihe sú rozpovedané dva príbehy, postavy sa tak v rozprávaní svojho príbehu striedajú. Kniha je taktiež vhodná pre ľudí, ktorí nečítajú, ale chceli by začať. Zároveň je to prvý diel z dvojdielnej série.

V. Midnight sun - síce povedala zbohom, ale aj tak je späť! Midgnight sun je piaty diel jednej z najpredávanejších sérii sveta, ktorého autorkou je Stephanie Meyer. Áno, hovorím o Belle a Edwardovi, ktorých príbeh bol už rozpovedaný. V tejto knihe sa však stretávame s pohľadom Edwarda na celý ich príbeh. Napriek tomu, že z tohto príbehu bola už nie len kniha, ale aj ﬁlm, dokázal tento uhol pohľadu čitateľov šokovať. Osobne som od príbehu veľa neočakávala, pretože tak, ako väčšina ľudí som si myslela, že všetko potrebné už bolo rozpovedané. Napriek tomu som knihu zhltla na pár posedení a každou kapitolou som bola milo prekvapená, pretože som si vôbec nepredstavovala Edwardov svet takto. Ak niekomu prekáža angličtina, slovenská verzia vyjde už tento rok. 29

VI. Požierači neba – „V živote sa stávalo, že v človeku sa spojili nezlučiteľné túžby. Nebolo to správne, ale nedalo sa tomu vyhnúť, a toto sa stalo aj nám.“ Taliansky autor Paolo Giordano a jeho kniha Požierači neba nám rozpráva príbeh o dievčati Terese a troch chlapcoch z vedľajšieho statku. Príbeh sa začína počas horúceho leta na talianskom vidieku a sprevádza hlavných hrdinov až po dospelosť. Príbeh je veľmi neobvyklý a vyjadruje neobyčajné skúsenosti so vzťahmi, miestom, dotýka sa aj aktuálnych tém ako je ekológia a vyrúbavanie olivovníkov. Je to román o dôležitosti náboženstva, rodiny, priateľstva, ale aj o témach ako sex a závisť. Kniha má v sebe veľa skrytých významov. Postavy sú viac ako uveriteľné a časom má čitateľ pocit, že ich dokonca pozná. Spôsob akým autor píše vám nedovolí odložiť knihu až do konca.

VII. Knižná séria Sebastian Bergman – pomôže pri vyšetrovaní prípadov svojský kriminalistický psychológ alebo naopak všetko skomplikuje? Séria titulov od Michaela Hjortha a Hansa Rosenfelda je určená najmä milovníkom severského krimi. Ich knižná séria má zatiaľ šesť častí: Temné tajomstvá, Učeň, Hrob na horách, Nemý svedok, Tí, ktorí zlyhali a Vyššia spravodlivosť. V knihách sú vyšetrované rôzne vraždy, ale aj problémy v samotnom vyšetrovacom tíme zo švédskeho Riksmondu. Vyšetrovací tím na čele s Torkelom žiada o pomoc pri vraždách kriminalistického psychológa Sebastiána Bergmana. Ten svojím sukničkárstvom a ostrým jazykom narobí problémy nie len sebe, ale spestrí vzťahy v celom vyšetrovacom tíme. Tieto romány od švédskych autorov sú vhodné rovnako pre začiatočníka, ako aj pre pokročilého knihomoľa. Dejstvá týchto titulov sú kvalitne spracované. Daný prípad a život Sebeastiana Bergmana sa vždy zaujímavo zamotáva a nakoniec jasne rozuzlí. Verím, že na ďalšiu časť, ktorá odhalí mnoho utajovaných skutočností, nebudeme musieť dlho čakať.

Autor: Veronika Krupková 30

Parazol 2. číslo 2020/2021

Articles inside

Tetanický syndróm

Sedem kníh siedmimi vetami

Work and travel

František Beer

Krása Oravy

Editoriál

Cesta do Kaliningradu

Slováci v zahraničí