OBSAH
ÚVOD
4
Mgr. art. Lenka Garajová VEREJNÉ ZBIERKY NA SLOVENSU – AKO NA TO
8
Mgr. art. Zuzana Stranovská, ArtD. INGRID LAUSUND : BENEFÍCIA alebo ZACHRÁŇTE SVOJHO AFRIČANA doc. Svetlana Waradzinová
14
POZNÁMKA AUTORKY Ingrid Lausund
!
101
ÚVOD V súčasnosti sú časté a obľúbené polemiky o angažovanom umení. Záverečné konštatovania sú však málokedy objektívne a mnohé projekty, snáď pre svoju prílišnú angažovanosť, zostávajú nerealizované. Táto spoločnosť si už zvykla na predstavu, že umenie sa angažuje len tým, že niečo jednorázovo skritizuje alebo v lepšom prípade získa použiteľné finančné prostriedky, ako to býva pri rôznych charitatívnych výstavách či koncertoch. Panuje všeobecný názor, že samotný obsah umenia by mal stáť mimo tvrdej reality, mal by svojim prijímateľom ponúkať len príjemné a za odmenu požadovať užitočné. Divák je jednoducho nerád atakovaný, nerád konfrontovaný. Nie je, namiesto tejto letargie, potrebné nájsť spôsob ako umelecký obsah priamo spojiť s jeho zámerom? V Nemecku sa o to pokúsila dnes už svetoznáma a renomovaná autorka Ingrid Lausund. Napísala hru Benefícia alebo Zachráňte svojho Afričana, ktorú zanietení, odvážni a mladí divadelníci uviedli na doskách Divadla LAB v Bratislave. Odvaha tu nie je spomenutá náhodne. Je potrebná pri inscenovaní tejto hry, ktorá nešetrí ani jednu stranu. Ani stranu aktérov benefičných zbierok, ani stranu najdôležitejšiu, ľudí, ktorí na zbierku prispievajú. Radi by sme Vám v nasledujúcich riadkoch priblížili originalitu, nekonvenčnosť a humor tohto nového prístupu k spojeniu umenia a charity. Ingrid Lausund je na Slovensku zatiaľ neznáma autorka. Narodila sa v roku 1965. Študovala najprv herectvo, potom presedlala na divadelnú réžiu. Založila vlastné divadlo, v niekoľkých ďalších pôsobí ako hosť. Napísala niekoľko divadelných hier, ktoré patria k stálemu repertoáru európskej scény. Ako profesorka pôsobí na umeleckých školách v Essene, Salzburgu a Berlíne. V súčasnosti žije v Berlíne. Hra Benefícia alebo Zachráňte svojho Afričana mala premiéru v Kolíne nad Rýnom v roku 2004. Čo sa nášho regiónu týka, uviedli ju zatiaľ len v Českej republike, v divadle Komorní Fidlovačka v roku 2009. V hre vystupuje päť hercov, ktorí sú aj v kontexte hry hercami najatými neznámou spoločnosťou na uvádzanie benefície. Hra je písaná ako generálna skúška, takže nepracuje s temer žiadnou divadelnou ilúziou.
!
4!
Pôsobí veľmi civilne a zrozumiteľne. Herci si prechádzajú scenár, ktorého zámerom je snaha presvedčiť ľudí (divákov), aby prispeli na dobročinnú zbierku. Peniaze majú byť použité na výstavbu školy v Guinea Bissau v Afrike. Toto je reálna okolnosť z nemeckého prostredia. Hra a zbierka, ku ktorej na konci hry skutočne dôjde, je napojená na projekt nemeckej organizácie Deutsch-Guinesische Gesellschaft e.v., ktorú založila malá skupina hercov. Na jej čele stojí istý nemecký herec, pôvodom z Guinea Bissau. Každá inscenácia hry Benefícia je napojená na takýto konkrétny počin. Sama autorka vyjadrila želanie, aby sa tak stalo v každej krajine, kde bude hra uvádzaná, a aby noví tvorcovia našli organizáciu vo svojom kontexte, ktorej takýmto spôsobom môžu pomôcť. Je dôležité povedať, že meno danej organizácie nie je prítomné priamo v texte, figuruje iba na propagačných plagátoch a letákoch, ktoré herci použijú na konci hry a ktoré sú súčasťou predpremiérovej propagácie. Autorka tak urobila preto, aby divákov počas sledovania hry ponechala v ilúzii, že ide o fikciu a aby tým akcentovala záver, kde už divák stojí pred reálnym rozhodnutím, či prispeje na zbierku. Lausund prostredníctvom hry poodhaľuje iný, skrytý rozmer vo všeobecnosti známeho a zaužívaného konceptu verejných zbierok, ktoré sú vždy podozrivo glamúrové, až neúprimné v snahe o vyvolanie čo najväčšej solidarity. Používajú pri tom atribúty, akými sú ľútosť, dojatie a ľudskosť. Ide vlastne vždy len o dobre nacvičenú prezentáciu osudov a trápení, predaných cez správny marketing, ktorý dostáva zelenú. Sú to práve diváci, ktorým Lausund naznačuje, že je načase poodhaliť tieto mechanizmy a prostredníctvom sebairónie skutočne porozmýšľať nad problematikou tretieho sveta. Lausund veľmi presne, až bolestivo, pomenovala problém Afriky ako značky, ako nálepky dobra, pričom sa zabúda na to, že dané obrazy utrpenia sú reálne. Autorka nás pozýva na divadelný večer, v ktorom sa skĺbi akoby divadelná reality show s reálnym projektom pre pomoc detí v Afrike. Robí tak preto, že nové, moderné divadlo už nechce diváka klamať. Ani Lausund neklame. Dejovosť hry spočíva v nácviku benefičného večera, ktorý už vlastne priamo prebieha, a vo vzájomnej interakcii postáv. Autorka prehodnocuje slová ako adekvátny, korektný, normálny, či morálny. Paradoxné je, že práve ich spochybňovaním sa vytvára dojem úprimnosti. Divákovi poodhaľuje
!
5!
zákulisie všetkých tých presviedčacích, dojemných a burcujúcich prehovorov. Pracuje s humorom, iróniou, satirou, využíva pestré charaktery postáv. Tie stíhajú popri globálnych problémoch riešiť aj tie bežné, každodenné. Súčasťou mizanscén je aj spev, tanec, projekcia, priama komunikácia s divákmi, takže môžeme hovoriť o skutočne komplexnej a trendovej inscenácii. Prostredníctvom svojej slovnej a situačnej komiky Lausund vyzýva diváka, aby sa smial takzvaným trpkým smiechom. Vyhýba sa poúčaniu a moralizovaniu, diváka k ničomu nenúti. Dovolíme si tvrdiť, že Benefícia by na slovenské javisko priniesla neobvykle svieži a vtipný text, v pozadí ktorého stojí skutočná polemika o ľudskej angažovanosti. Málokedy sa naskytne možnosť takého intenzívneho a provokatívneho napojenia divadla na skutočnosť ako v tomto prípade. Tvorcovia dúfajú a pevne veria, že sa stretnú s organizáciou, ktorá pociťuje rovnakú potrebu poukázať na faloš a pozlátko charitatívnej pomoci, ktoré sa v Európe tak rozmohli. A ďalej, že nám spoločne nebude cudzí nadhľad a štipľavý humor, ktorými sa dá divák osloviť bez toho, že by urazený utiekol. Ak sa divák počas hry bude usmievať menej a menej, aj napriek tomu, že hovoríme o komédii, hra splnila svoj tragikomický účel. Ak sa usmeje po tom, čo vhodí do krabice svojich desať eur, hra splnila svoje poslanie. Ak odíde domov nahnevaný, ponížený a s peniazmi vo vrecku, bude zaručene o hre naďalej uvažovať. Hra Benefícia skrátka ponúka hneď niekoľko dobrých koncov. Aj preto stojí za to, pripojiť sa k jej originálnej výzve.
Mgr. art. Lenka Garajová
!
6!
!
7!
Verejné zbierky na Slovensku- Ako na to !
Dnešná doba so sebou prináša stále viac sociálnych rozdielov, tragédií či len nutností hľadať financie novým spôsobom, nástrojom na túto činnosť je fundraising alebo získavanie zdrojov na činnosť organizácie... Je to napríklad koncert hudobníkov účinkujúcich bez nároku na honorár a so vstupným venovaným na dobročinnosť, či kadernícka show, Hodina deťom, Dobrí anjeli, či Deň narcisov... Všetky tieto fundraisingové aktivity nesú rovnaké črty a sú formou verejnej zbierky. Tento spôsob získavania financií zpravidla od individuálnych darcov je pod drobnohľadom spoločnosti o čom značí aj nová legislatívna úprava tejto oblasti. V minulosti sa stále viac diskutovalo o zneužívaní takýchto podujatí a obohacovaní sa na biede iných. Práve zmeny vo vedení verejných zbierok tomu predchádzajú, viac sa dozviete v článku ďalej, /´vaka ktorému získate tipy na kontrolu darovaných peňazí, ale aj návod ako využiť tento fundraisingový nástroj na získavanie financií an svoj projekt či iný účel. Získavanie financií od individuálnych darcov sa riadi inými pravidlami ako u korporátnych donorov. Takmer s určitosťou môžeme povedať, že príspevkom, darom fyzická osoba dáva najavo svoje sympatie, či náklonnosť ku konkrétnej organizácii alebo k téme, ktorej sa inštitúcia venuje. Práca s individuálnymi darcami je oveľa náročnejšia na počet členov vo fundraisingovom tíme a aj na časové obdobia. Darcovia očakávajú úspešne zrealizované aktivity v minulosti a hlavne viditeľné výsledky, či častokrát aj príťažlivé, resp. efektívne zviditeľnenie. Preto je potrebné s darcami aktívne komunikovať a hlavne viesť dialóg . K získavaniu súkromných zdrojov je potrebné etablovať široko rozvinuté a stabilné vzťahy s darcami. Takéto vzťahy si treba vybudovať, udržiavať a kultivovať. Prvým krokom je oslovenie fyzických osôb práve verejnou zbierkou prostredníctvom komunikačných nástrojov ako priamy marketing, mediálne kampane, či získavanie sprostredkovaných kontaktov cez kontakty vedenia projektu, na ktoré potenciálny darca môže reagovať.
!
8!
Verejná zbierka je jednou s foriem získavania finančných a vecných darov od fyzických osôb.
Prostredníctvom verejnej zbierky vzniká kolektívna spolupráca, pozornosť (na jeden objekt) a vytvára dôveru ľudí, ktorí spájajú svoje peniaze do jedného celku, aby podporili snahu iných ľudí alebo organizácií. Darcovia podporujú projekty finančnými darmi (príspevkami) na základe vlastného uváženia a pod vplyvom rôznych motivácií. Verejné zbierky na Slovensku ošetruje zákon č. 63/1973 Zb. v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 64/1973 Zb. Verejné zbierky slúžia k získavaniu peňažných darov (niekedy môžu mať zbierky ja nepeňažný charakter) za účelom verejnoprospešných cieľov – obnova kultúrnych pamiatok, charitatívne a humanitárne účely, zachovanie tradícií, rozvoj vzdelávania, telovýchovy, kultúry atď. Zákon konkrétne hovorí o týchto účeloch: Všeobecne prospešným účelom je: • • • • • • • • • •
!
rozvoj a ochrana duchovných hodnôt, ochrana ľudských práv, ochrana a tvorba životného prostredia, zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt, ochrana zdravia, rozvoj sociálnych služieb, vedy, vzdelania a telovýchovy, rozvoj dobrovoľníckej činnosti, rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc, obhajoba práv znevýhodnených skupín fyzických osôb, podpora práce s deťmi.
9!
Na Slovensku môže verejnú zbierku konať právnická osoba, ktorá vznikla, pôsobí a má sídlo na území Slovenskej republiky a to konkrétne: • • • • • • • • •
občianske združenie, nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby, neinvestičný fond, nadácia, Slovenský Červený kríž, účelové zariadenie cirkvi, náboženskej spoločnosti, organizácia s medzinárodným prvkom, záujmové združenie právnických osôb, združenie obcí.
Zbierky sa realizujú na dobrovoľné získavanie finančných prostriedkov od širokej verejnosti vo všeobecne prístupných miestach a priestoroch na vopred určený verejnoprospešný účel. Zbierky môžu byť realizované len po schválení účelu a zápisu do registra verejných zbierok orgánom štátnej správy.
Zápis do registra verejných zbierok môže vykonať len miestne príslušný orgán štátnej správy, ktorému bude doručený návrh na registráciu verejnej zbierky: • • •
!
okresný úrad pre verejné zbierky, ktoré sa vykonajú na území obcí patriacich do jeho územného obvodu, ministerstvo vnútra pre verejné zbierky, ktoré sa vykonajú na území presahujúcom územný obvod okresného úradu, ministerstvo vnútra po predchádzajúcom súhlase Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky pre všetky verejné zbierky, ktorých aspoň časť čistého výnosu bude použitá v zahraničí.
10!
Riadne vypracovaný návrh na registráciu verejnej zbierky obsahuje: •
• • • • • • • •
•
názov, sídlo, IČO, meno a priezvisko štatutárneho orgánu alebo mená a priezviská členov štatutárneho orgánu právnickej osoby a webové sídlo právnickej osoby, meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu osoby zodpovednej za vykonávanie verejnej zbierky, územie, na ktorom sa verejná zbierka bude vykonávať, účel verejnej zbierky, prípadne aj a názov verejnej zbierky, ak sa má používať dátum začatia a dátum ukončenia verejnej zbierky podľa spôsobov jej vykonávania, názov banky alebo pobočky zahraničnej banky a číslo osobitného účtu určenie výšky príspevku z ceny predmetov, vstupeniek, zasielaných darcovských správ SMS alebo volaní na skrátené číslo, územie použitia výnosu verejnej zbierky. Súčasne s návrhom na registráciu sa zasiela potvrdenie o úhrade správneho poplatku v určenej výške;na ministerstvo vnútra – 20 €, na okresný úrad – 5 €. Podávateľ žiadosti musí mať otvorený osobitný účet, kde sa budú sústreďovať finančné prostriedky získané verejnou zbierkou. Tieto účty sú zpravidla transparetné
Zbierku je možné realizovať rôznymi formami: • • • • • •
!
zasielaním príspevkov na osobitný účet, DMS (Donors Message Service - darcovská sms správa) zbieraním do stacionárnych pokladničiek, zbieraním do prenosných pokladničiek, predajom predmetov, ak je príspevok zahrnutý v ich cene, predajom vstupeniek na kultúrne podujatie, športové podujatie alebo iné verejné podujatie usporadúvané na získanie príspevkov, ak je príspevok zahrnutý v cene vstupeniek.
11!
Darca v prípade vloženia príspevku do zbierky nie je známy, iba ak by realizátor verejnej osobnej zbierky zapisoval údaje o jednotlivých darcoch, Zbierky realizujú vždy poverení dobrovoľníci, ktorí nesmú byť za túto činnosť podľa legislatívnej úpravy vyplatení honorárom. Po ukončení zbierky je do 15 dni nutné vložiť všetky vyzbierané financie na osobitný účet a spísať o tom zápisnicu. Do 90 dní od ukončenia je nutné preložit predbežnú správu zbierky (obsahujúcu: prehľad vykonávania zbierky, prehľad hrubého výnosu a priložiť bankové výpisy) a v tejto lehote musí byť uverejnený na webovej stránke aj prehľad vykonávania zbierky a prehľad hrubého výnosu zbierky podľa spôsobov vykonávania zbierky počas aspoň 12 mesiacov. Do 12 mesiacov od ukočenia zbierky je právnická osoba vykonávajúca verejnú zbierku povinná predložiť záverečnú správu zbierky. Záverečná správa zbierky musí obsahovať prehľad nákladov zbierky a prehľad použitia čistého výnosu zbierky na jej účel, doklady preukazujúce náklady zbierky a doklady preukazujúce použitie čistého výnosu zbierky. Proces verejnej zbierky je pre organizácie náročný, ale pre verejnosť veľmi transparentný a tým pádom aj otvorený spôsob pre darovanie ich vlastných financií. Organizácia potrebuje len chuť, nasadenie a vytrvalosť pre realizáciu verejnej zbierky, aby ju zvládla úspešne.
Mgr. art. Zuzana Stranovská, ArtD.
!
12!
!
13!
OSOBY a OBSADENIE Eva Kristína Leo: René Eduard
Skúšobňa. Vyvýšené pódium naznačuje „oficiálnu“ plochu javiska. Šikmo nad tým je napnutý banner Benefície, na scéne stojí päť rečníckych pultov. Na bočnej strane javiska klavír a mikrofóny. V pozadí premietacie plátno, vpredu na boku doma vyrobená palma. Hoci je rozpoznateľné, že táto časť má predstavovať „skutočnú scénu“, vyzerá nedokončene, akoby šlo iba o divadelný sklad či skúšobné javisko. Pred, resp. vedľa tohto skúšobného javiska je typická „skúšková obývačka“. Inventárne kreslá, stoličky so súkromnými taškami alebo bundami, obaly na papiere, rekvizity a, samozrejme, zacapkaný stolík na kávu s kávovarom, scvrknutým pomarančom, keksami a podšálkami plnými cigaretového popola. V texte sú miesta, kde sa odohráva dej, označené ako DOLE a HORE.
!
14!
1. výstup Mara nepríde. (Dole) Eduard:
Dnes som hovoril s Adelou.
Leo:
Žartuješ? Ty si hovoril... osobne?
Eduard:
Samozrejme, že osobne. Veď som vám vravel, že mám na ňu kontakt, tak som jej dnes poobede zavolal.
Leo:
A?
Eduard:
Bol to veľmi príjemný rozhovor.
Leo:
Och.
Eduard:
Ale áno. Začal som tým, že sa už poznáme, na čo si ona bohužiaľ nemohla spomenúť, ale aj napriek tomu bola veľmi príjemná, taká... ľudská.
René:
No a čo teda povedala?
Eduard:
Áno, áno... no, odmietla.
Leo:
Aaaaa, škoda.
Eduard:
Ale odmietla veľmi milo.
Leo:
To by bola sila, fakt sila. (Pauza.)
Leo:
A čo keby sme pozvali Pročka, hm, trochu srandy?
Kristína:
Ten by sám potreboval benefíciu.
Leo:
Nič proti nemu.
Kristína:
Ale prosím ťa, my tu hovoríme o skutočných prominentoch. (Pauza.)
René:
No a čo tá?
Leo:
Ktorá?
René:
Tá, tá, ako sa len volá, tá z muzikálov...
Eva:
Pocisková?
René:
Áno, presne, Pocisková.
Kristína:
Do tej sféry by som nezachádzala. (Pauza.)
!
15!
Leo:
Nemôžeme myslieť len na miestnych, mali by sme...
Eduard:
Čo si myslíte o Mázikovej? (Pauza.)
Eduard:
Beriem Mázikovú späť.
René:
Veď na zozname sme ich mali tak veľa.
Leo:
Všetci odmietli.
Eduard:
Ja ešte poznám mamu druhej ženy Janka Kronera, ak to pomôže.
René:
To je na nič.
Kristína:
Takže skôr než začneme hovoriť o sesternici upratovačky exmilenca bývalej miss universe...
Leo:
Áno, to si myslím tiež.
Kristína:
A, pardon, že to tu vyťahujem, ale ja tiež nie som neznáma.
Eduard:
To je pravda.
Eva:
Skutočne super, že si tu.
Leo:
Zbožňujeme ťa. (Pauza.)
René:
Podľa mňa by bolo dobré opýtať sa Mary. (Pauza, všetci pozerajú.)
René:
Dobre, ona síce nie je až taká celebrita, ale je to... (Pauza.)
René:
Teda, je predsa len to, no Mara. Keďže robíme večer pre Afriku, tak si viem predstaviť, že Mara ako černoška, ehm... Afro... ehm ... to
Leo:
Afrobratislavčanka.
René:
Presne, ako Afrobratislavčanka ... že by do toho šla.
Eva:
To, čo hovoríš, sa mi zdá hrozné. Ale úplne, že hrozné.
René:
Tak sa o tom môžeme aspoň porozprávať... normálne... celkom vecne... nie?
Eva:
Ty si myslíš, že človek čiernej pleti je vec?
René:
Nie. Ale zdalo sa mi, že práve premýšľame, či ešte niekoho nepotrebujeme, a je teda normálne, že sa pýtame, ako by
!
16!
sme mohli zvýšiť hmm, ehmm autenticitu večera, a aj keď sa my všetci snažíme, no predsa sme len... Európania... teda bieli Európania. A ehmm... Mara je samozrejme tiež, ale... čierna... (Pauza.) René:
Čo je? Teraz sa na mňa pozeráte, ako by som bol neviem čo...
Eva:
Ty robíš z človeka dekoráciu na večierok.
Eduard:
Musíme si uvedomiť, ako rýchlo sa dnes šíria prípady rasizmu.
René:
Tak moment, ja som s Marou dobrý kamarát.
Eva:
Mara je osobnosť, čírou náhodou čierna osobnosť, ale...
René:
Nenechám sa tu urážať.
Eva:
...ale v skutočnosti vôbec nie je čierna.
René:
Predsa je v poriadku, aby sme sa normálne, vecne...
Eva:
Hlavne, že pri tom bude niekto čierny, však áno?
Eduard:
Jasné, také zovšeobecňovanie.
René:
Prosím vás, čo je také scestné na tom, že na podujatí, kde ide o školy v Afrike, je prítomný niekto, kto je čierny, kto... je čierny. Tak sa pýtam, pre koho to robíme? (Pauza.)
Eva:
To, čo hovoríš, sa mi zdá hrozné. Ale úplne, že hrozné.
Leo:
Ja si myslím, že by sme mali jednoducho...
Eva:
Celkom určite nerobíme podujatie pre Maru.
Leo:
Ja mám jej číslo.
Eva:
Ona nepotrebuje žiadnu školu, už absolvovala a práve tu.
René:
Tak to mala šťastie...
Eva:
To nie že mala šťastie, ale...
René:
Nechaj ma dohovoriť! Že mala šťastie, že študovala! To si myslím. Že ona dostala šancu, a že preto by ju možno mohlo zaujímať, ako pomôcť aj iným...
Eva:
!
Ty si tiež vyrástol tu.
17!
(Pauza.) René:
A tiež pomáham! (Pauza.)
Leo:
Podľa mňa sa jej proste opýtame.
Eva:
Som rozhodne proti, aby sme tu niekoho takto predvádzali.
Leo:
Tak by sa predsa mohla rozhodnúť ona sama, nie?
Eva:
Len preto, že je čierna!
René:
A ja som proti, aby sme niekoho vyčleňovali, len preto, že je čierny!
Eduard:
Ako rýchlo robíme z človeka klišé.
Eva:
Presne tak.
René:
(K Eve) Hovorí o tebe.
Eva:
O mne?
René:
Samozrejme, ty ju zbavuješ svojprávnosti.
Eva:
Ja nikoho nezbavujem svojprávnosti, ja som predsa tá, tá, čo vždy...
René:
Zamysli sa nad tým trochu.
Eduard:
(K Renému) Podľa mňa, aj ty by si sa mal.
René:
Ja?
Eva:
Áno, ty v nej nevidíš individuálnu osobnosť.
René:
To nie je pravda, ja sa tu nedám krivo obviňovať.
Kristína:
Ja si tiež myslím, že to nie je dobrý nápad, aby sa zúčastnila práve ona. (Pauza.)
Leo:
„Ona“ sa volá Mara. (Pauza.)
Kristína:
Má niekto nejaký podnetný nápad, čo by tu asi akože mala robiť?
Leo:
Mohla by spievať. (Pauza, všetci pozerajú.)
Leo:
!
Čo je zas? Veď spieva... výborne.
18!
Eduard:
Spievajúca černoška. A mohla by mať aj trstinovú sukničku, nie?
Leo:
To som nepovedal!
Eduard:
Bude z toho také klišé...
Eva:
Mne sa to zdá úplne, že hrozné.
Leo:
Mne tiež. Teraz zas nemôže spievať len preto, lebo je čierna. To je teda sila.
Kristína:
Samozrejme, že spievať môže, ale pokiaľ ide o mňa, žiadnu černošku nepotrebujeme. (Pauza.)
Kristína:
Nechcem, aby ste ma zle pochopili, ale na tomto podujatí ich jednoducho nepotrebujeme. Po obsahovej stránke.
Eduard:
Tak to snáď nie, to si musím niekam zapísať.
Kristína:
Ale, prosím ťa, prestaň, vieš dobre, ako som to myslela. Aj ja som s Marou kamarátka.
Eduard:
Ach tak, a preto ju tu pretriasame.
Kristína:
Mám medzi priateľmi veľa černochov.
Eduard:
A je to tu zas.
Kristína:
Prosím?
Eduard:
Mám medzi priateľmi veľa černochov.
Kristína:
Áno, a? To je úplne normálna veta.
Eduard:
Mám veľa černochov, mám BMW, mám...
Kristína:
Ja nemám BMW a veta: „Mám medzi priateľmi veľa černochov,“ je správna.
Leo:
Ja si tiež myslím... „Medzi priateľmi mám veľa černochov,“ to je to isté akoby som povedal: „Medzi priateľmi mám veľa tučných.“
Eduard:
Tak toto už je moc – ty prirovnávaš černochov k tučným, to je zase zovšeobecňovanie.
!
Leo:
Je to príklad. Je to len príklad.
Eva:
Aj príklad o niečom svedčí.
19!
Leo:
Mohol som použiť aj lekárov. Mám medzi priateľmi veľa lekárov.
Eduard:
Ale ty si nepoužil lekárov. Ty si použil tučných. Použil si pohŕdavý príklad.
Eva:
Takže teraz idete ešte aj proti tučným?
Eduard:
Preboha, ľudia. O to ide. Tuční, veľkí, malí, postihnutí, talentovaní - ľudia. Bieli, červení, čierni...ale stále ide o ľudí.
Leo:
Áno, a teraz sa všetci pekne uvoľníme.
Kristína:
Ja som uvoľnená. (Pauza.)
Leo:
Mare je to aj tak jedno.
René:
To je pravda, má to v paži.
Leo:
Dokonca o tom sama žartuje.
René:
No, to je pravda. Minule zase prišla neskoro a tak som jej zo žartu povedal, ako to bolo... Aha, ona prišla neskoro a ja som jej povedal niečo v štýle: No, čo, už zase vám tam v pralese horelo? haha, a ona... ehm...
René:
Smiala sa. Ona sa smiala. (Pauza.)
René:
Zdalo sa jej to vtipné. A malo to aj pointu: Prišla neskoro a ja som povedal niečo ako: „už zase vám tam v pralese horelo?“ a ona sa rehotala a povedala tiež niečo vtipné... čosi ako: „Odpusť, veličenstvo, vy ma nebiť, prosím, prosím, nebiť.“ haha.... (Pauza.)
René:
No proste to povedala s tým svojím akcentom - „Odpusť, veličenstvo, vy ma nebiť, prosím, nebiť“- no nie, teraz zase vyzerám ako...
!
Eva:
Áno.
René:
Nie, nám obom sa to zdalo vtipné.
Eva:
Už zase v pralese horelo.
20!
René:
Áno, dobre, vtedy som s tým začal ja, ale dosť často s tým začne ona, jej to je naozaj jedno.
Eva:
Mne sa to zdá hrozné. Ale úplne, že hrozné. Samozrejme, že jej to je jedno, čo iné jej ostáva?!
Eduard:
No, a klíči nám tu rasizmus...
Eva:
Ona príde neskoro, tak čo na to má povedať? Samozrejme, že spolupracuje, chce pôsobiť vtipne a uvoľnene, navyše, keď mešká, a mne sa zdá hrozné, keď ty takéto situácie využívaš na rasistické poznámky, ktoré s vtipom nemajú vôbec nič spoločné.
Leo:
No dobre, tak už sa všetci upokojíme.
Kristína:
Rada by som začala, je dosť hodín.
Leo:
Takže „požiar v pralese“, mne to tiež príde ako príliš veľké sústo.
Eva:
Takže sa idete zase navážať do tučných?
Leo:
Nezačínaj s tým znova.
Kristína:
Tak ja by som rada...
Leo:
Veď aj ona sama o tom žartuje!
Eva:
To ešte nie je dôvod na smiech!
Leo:
Nie?
Eva:
Nie, vtipy tohto typu boli, sú a vždy budú...
Leo:
Počkaj, takže keď černoch hovorí...
Eduard:
Čierny človek!
Eva:
To je diskriminujúce.
Leo:
Keď čierny človek hovorí čierne vtipy, nesmiem sa na nich smiať?!
Kristína:
My nikdy nemôžeme začať presne.
Eva:
Keď sa dokážeš smiať na takých vtipoch, prosím...
Kristína:
Je to neprofesionálne.
Eva:
Ja to nedokážem. A keď Mara také vtipy hovorí, a niekedy to naozaj robí, je to hrozné, ale úplne že hrozné.
Leo:
!
Ty jej chceš určovať, aké vtipy môže hovoriť?
21!
Eva:
Nie, ale niekedy mám pocit, že jej chýba povedomie o tomto probléme.
Leo:
Skutočne?
Eva:
Áno, a potom podvedome reaguje sebadeštruktívne a rasisticky.
Leo:
Čo robí?
Eva:
Áno, je úplne...
Leo:
Nesvojprávna psychopatka, celkom presne, veď ona je predsa chorá, najlepšie by bolo strčiť ju do blázinca, zmysel pre humor sa predsa dá odstrániť terapiou!
Eva:
Ale tak to začína! To sú spoločenské mikroprocesy, na to sa musí dávať pozor, na začiatku sa všetci srdečne smejú a na konci sa potom každý pýta, ako sa to mohlo stať, ako sme to mohli prehliadnuť... a začína to aj tým, že niekoho len tak vystavíme, a človek je na základe farby svojej pleti...
René:
Vopred vylúčený.
Leo:
Jasne a na plagát napíšeme: Benefícia pre Afriku, černochom vstup zakázaný. PS: Obzvlášť vtipným černochom.
Kristína:
No tak, počujte, ja by som rada túto diskusiu ukončila a venovala sa obsahu.
Eva:
My sa venujeme obsahu.
Eduard:
Aha, takže v dnešnej dobe je farba pleti človeka ešte vždy obsahom!
Eva:
Áno, aj to sa mi zdá hrozné. Ale v kontexte takéhoto podujatia je to, bohužiaľ, tak, a preto je dôležité zamyslieť sa, aký obsah je tým vyjadrený.
Leo:
Podľa mňa je Mara super obsah.
René:
Presne. (K Leovi, polohlasne.)
René:
Aj forma. (Chichotajú sa.)
!
22!
Leo:
Prepáčte.
Eva:
O tom hovorím, presne o tom.
René:
No, bože, je proste sexy. Ani to sa nesmie?
Eva:
Áno, čierna sexbomba, to by sa vám páčilo.
Kristína:
No, v pravom zmysle slova nie je až taká sexy.
René:
Tss...
Kristína:
A keď sa to tak vezme, v pravom zmysle slova nie je ani čierna.
Leo:
Ako to myslíš?
Kristína:
Tak, ako som to povedala.
Leo:
Podľa teba nie je dosť čierna?
Kristína:
Takže ak je farba pleti obsah, a podľa mňa nie je, ale budiš, potom by sme o nej mali hovoriť obsahovo a mali by sme sa pýtať, či je práve táto černoška tá pravá, alebo či by nebolo lepšie...
Eduard:
Tak už stačilo. Mne... mne.. to už proste stačilo.
Leo:
Áno, už to zachádza skutočne priďaleko.
Kristína:
No tak teraz okolo toho robte scény. Robíme benefičné podujatie pre africké školy. Potrebujeme na to ukážkového černocha? Podľa mňa nie. Ale ak áno, mám právo sa opýtať, či je Mara tá pravá.
Eva:
Tak si proste nejakého upečme. A obracajme ho, kým nebude dosť dobrý.
Kristína:
Ale, prosím ťa, prestaň. Ty predsa tiež nechceš, aby tu bola.
Eva:
To áno, ale určite nie preto, že nie je dosť čierna, ale preto, aby sme ju tu
Leo:
nepredvádzali.
Do kelu, my všetci sa s ňou priatelíme, tak snáď prídeme na niečo, čo by tu mohla robiť, niečo, čo by nebolo hneď klišé, niečo úplne normálne, pekné.
Eva:
Ako napríklad čo? (Dlhá pauza.)
!
23!
René:
Nooo, v takom prípade...
Leo:
Sme komplet. Začneme. (Pripravujú sa na skúšku; obliekajú si saká, nastavujú mikrofóny, rýchlo niečo vypijú a pod..)
!
24!
2. výstup Vidíme ľudí? (Medzi hore a dole.)
!
René:
Ešte jedna otázočka, vidíme tých ľudí?
Leo:
Ako to myslíš, že ľudí?
René:
No tých, čo tu sedia.
Leo:
Tak to mi tiež nie je jasné.
Eva:
Ja by som povedala, že ich vidíme.
Kristína:
Blbosť, toto je skúška, žiadni ľudia tu nie sú.
René:
A čo tí, čo tu sedia?
Kristína:
Netuším, mne je to jedno.
Leo:
Teda, mne by sa to páčilo, keby som ich videl.
René:
Ale to by znamenalo, že je tu publikum.
Eva:
Možno prišli iba na skúšku.
Kristína:
Ja by som povedala, že dohodnime sa už.
René:
Takže ako vždy...
Leo:
A ľudia skúšajú...
Eva:
Byť zodpovednými a uvedomelými svetoobčanmi.
Eduard:
To je dobré.
Leo:
Mne sa to zdá príliš patetické.
Eva:
Prečo? Je to predsa len skúška.
René:
Ako vždy, my ich vidíme, áno?
Leo:
Dobre, tak potom sme si to vysvetlili.
Kristína:
Takže teraz by som veľmi rada začala.
25!
3. výstup Afrika. (Hore.) (Všetci sa postavia za svoje rečnícke pulty, na scéne panuje koncentrované napätie. Leo vystúpi dopredu.) Leo:
Dobrý večer vážené dámy, vážení páni, chcel by som vás srdečne privítať. Teší nás, že ste tu a že ste prišli v takom hojnom počte, dnešná téma je vážna. Afrika. Už samotné slovo vo väčšine z nás vyvoláva úzkosť a rozpaky, a keď navyše vystupuje v spojitosti so slovom benefícia, vzniká ešte skľučujúcejšie podozrenie, že od vás niekto bude chcieť peniaze. Môžem vás ubezpečiť – áno, je to presne tak. A aby sme sa hneď na úvod vyhli trápnostiam, ako je kolovanie nejakého košíčka, urobíme to inak, ak dovolíte. Najlepšie bude ak hneď teraz vyberiete zo svojej peňaženky desať eur, bez obáv, tie nemusíte nikomu venovať, práve naopak, chyťte si ich pevne do svojej ľavej ruky, potom znovu zatvorte peňaženku a pravou rukou ju voľným pohybom hoďte sem dopredu. Len tak, spontánne, úplne uvoľneným zápästím. A už je po starosti, pohodlne sa oprite a môžete sa jednoducho sústrediť na program. Aha. Rozumiem. Je tu o niečo viac rozpakov než som čakal. Dobre, vráťme sa o krok späť, krátka rozcvička na zahriatie: úplne uvoľnene proste tlesknite, tak, predvediem vám to, úplne jednoducho, len spojte dlane, tlesknite, každý pre seba, ak náhodou vznikne potlesk, nič si z toho nerobte, jednoducho tomu dajte voľný priebeh, nič neblokujte... (Šarmantne a nehanebne si vynúti potlesk.)
!
26!
Ďakujem pekne, krásne nám to šlo. A máme tu ďalšie cvičenie: rukami siahnite nadol, chyťte... Kristína:
Prepáč, ale myslela som, že tento výstup vyhodíme.
Leo:
Prosím? To by som o tom niečo vedel.
Eva:
No, naposledy si musel odísť skôr a my sme sa ešte potom rozprávali a zdalo sa nám, že na začiatku by možno nebolo najlepšie, keby tu, keby...
Kristína:
Keby tu boli také detinské animátorské čísla.
Leo:
Aha.
Eva:
Ty to robíš výborne, ale...
Eduard:
Podľa nás by mal začiatok byť predsa len serióznejší.
Leo:
To akože fakt?
Kristína:
Takto sa ľuďom vtierať, to je naozaj ako, ako na nejakom trhovisku.
Leo:
Áno... Dobre... ako na trhovisku... tak to radšej nechajme tak.
Eva:
Hmmm.
Leo:
No, áno, ale ako sa potom dostanem k pantomíme o džungli?
Eva:
To sme vyškrtli tiež.
Leo:
Och, celé?
Eva:
Takže to by bolo privítanie a potom...
Kristína:
Nasledujem ja.
Leo:
Áno.. super, že som sa o tom vôbec dozvedel.
Eva:
Pozri, proste to vyskúšame.
Leo:
Dobre, to znamená, že na začiatku len tupo stojím.
Eva:
Nie, privítanie by tam ešte bolo, to ostáva a robíš ho skvele. (Pauza.)
Kristína:
Môžeme? (Znovu sa rozostavia.)
Kristína:
!
Chcela by som to s nástupom.
27!
(Urobia nástup a postavia sa k putom.) Leo:
Dobrý večer, vážené dámy, vážení páni, teší nás, že ste tu a že ste prišli v takom hojnom počte.
Kristína:
Afrika, tento tajuplný kontinent má veľa tvárí. Dych vyrážajúca príroda, podmaňujúce pláže a prastará kultúra. Avšak Afrika, to je aj bieda, vojna a chudoba. Do tejto odvrátenej tváre nepredstaviteľnej núdze hľadíme len zriedka; keď sa s ňou stretneme, je mediálne prikrášlená, naaranžovaná, niekedy ju stretneme v podobe plnej cynizmu, či ako abstraktný štatistický graf. Ale chudoba nie je len realitou čísel, slov či obrázkov, chudoba je realitou stáleho ohrozenia života, konkrétnou fyzickou realitou bolesti a utrpenia, je to každodenná skúsenosť s pocitom bezmocnosti a bezcennosti. Táto realita znamená vidieť ako vaše dieťa zomiera na chorobu, ktorá sa volá hlad a ktorá sa dá liečiť. Postačí miska ryže.
Eduard:
Existujú ľudia, ktorí...
Kristína:
Rada by som to dokončila.
Eduard:
Pardon.
Kristína:
Táto strašná núdza, ukrytá za obrázkami, článkami v novinách a tabuľkách, je pre nás nepredstaviteľná. Ale táto istá núdza je každodennou realitou pre mnohých úplne nezávisle od toho, či si ju my vieme alebo nevieme predstaviť. Je to realita a je jedno, ako často ju odsúvame, prehliadame, vypíname; je to realita v tejto chvíli, nie na nejakej cudzej planéte, ale na tejto zemi, na kontinente, ktorý je od Európy vzdialený len 14 kilometrov.
Eduard:
Existujú ľudia... (Kristína naňho pozrie.)
Eduard:
Och...
Kristína:
Každý život je jedinečný, každá smrť je tragická, každý človek je vzácny.
!
28!
(Eduard čaká tak dlho, až kým si nie je stopercentne istý, že Kristína skončila.) Eduard:
Existujú ľudia, ktorí umierajú a sú ľudia, ktorí túto smrť spôsobujú, okrem iného tým, že nesprávne rozdeľujú hmotné statky tohto sveta. Po stáročia bola Afrika supermarketom pre imperiálnych chamtivcov každej farby pleti. Africká bieda nie je osud ani náhoda, jej príčinou sú ľudia. Ľudia, ktorí tento kontinent systematicky rabovali, ľudia, ktorí to robia dodnes, a ľudia, ktorí sa tomu mlčky prizerajú. Sú však aj takí, ktorí to dokážu zmeniť. A tá najvhodnejšia chvíľa na zmenu je práve teraz.
Eva:
Dnes by sme vás chceli presvedčiť o správnosti projektu, ktorý nám naozaj leží na srdci. Vojna, hlad, núdza či utrpenie, vždy sú to deti, kto trpí najviac. Pomôžte nám postaviť a rozvíjať školy v jednej z najchudobnejších častí sveta, v Afrike. Podajte pomocnú ruku deťom, na ktoré svet zabudol, dajme im nádej. Pomôžete nám pomáhať.
René:
Projekt Školy pre Afriku zastrešuje niekoľko afrických štátov, ktoré urgentne potrebujú pomoc. Sú medzi nimi napríklad Mali, Niger, Burkina Faso, Etiópia, Rwanda, Angola a ďalšie. Napríklad spomínaná Angola je na hroznom druhom mieste na svete s najväčšou detskou úmrtnosťou. Nachádza sa vo východnej Afrike. V celej západnej Afrike je situácia... (Pauza.) Pardon. Angola sa nachádza v západnej Afrike a s 26 percentnou detskou úmrtnosťou drží smutný rekord. Politická situácia vo východnej Afrike... a západnej Afrike, teda všeobecne v Afrike je katastrofálna. Začarovaný kruh chudoby, násilia, utrpenia... (Pauza. Listuje vo svojich materiáloch, ktoré pozostávajú z nezorganizovaných letáčikov, lístočkov s kľúčovými
!
29!
slovami a z poznámok. Miesto, ktoré hľadá nenájde, a tak sa snaží svoju nepripravenosť profesionálne maskovať a pokračuje naspamäť, ako sa len dá.) AIDS... (Pauza.) Korupcia, prostitúcia... (Pauza.) Prostitúcia... (Pauza.) Trýznenie... (Pauza.) Tuberkulóza... (Pauza.) Sucho, drogy, diktatúra, záplavy... (Pauza.) Preľudnenie... (Pauza.) Prostitúcia... (Pauza.) Malomocenstvo, slepota, detská práca... (Pauza.) Detskí vojaci... (Pauza.) Obriezka, chudoba, psychika a... (Pauza.) Následky. (Pauza.) Následky na psychike sú najväčšie práve u detí, všade sú psychicky choré deti. Obzvlášť strašná bola občianska vojna, kedy vypukol ozbrojený puč pod vedením toho, ehm, toho... teda ten puč bol krvavo potlačený a vojaci postupovali proti černochom... proti čiernemu obyvateľstvu
!
30!
s neuveriteľnou surovosťou, ktorá bola tiež... čierna, teda černosi proti... černochom, a hrozné bolo aj rabovanie po puči, keď... no bolo to tak, že zasiahli aj francúzski vojaci zo Senegalu... Francúzsko s tým teda tiež malo dočinenia, a títo vojaci zo Senegalu, ktorý patrí k Guinei alebo k Mali?... alebo teda prinajmenšom k niekomu inému z Afriky, tak zasiahli proti armáde... spolu s armádou potom proti vláde, ktorá potom z tohto dôvodu šla proti rôznemu, znepriatelenému obyvateľstvu a aj spriatelenému, v každom prípade to bola dočasná vláda, ktorá bola síce demokratická, teda ozbrojene demokratická... dochádzalo k rabovaniu a krvavému... áno, a šlo politicky o to, že... vojna, hlad, núdza a utrpenie vždy najviac zasiahne deti. Každý deň zomrie na svete od hladu približne 24 000 ľudí a... pardon, myslel som, za rok, samozrejme, na podvýživu a na jej následky. (Listuje.) Každý deň títo ľudia...aha. Tak každý deň. Takmer 150 miliónov detí trpí chronickou podvýživou, nie, to je moc. 15, 15 miliónov. Týchto 150 miliónov detí tvorí štvrtinu všetkých detí na zemi. Aha, tá nula tam predsa len patrí, týchto 150 miliónov detí, prepáčte, ale aj tak sa mi to zdá priveľa (listuje), v každom prípade hladuje 15 až 150 miliónov detí...To je teda skutočne veľa, nepovedal by som, že až tak veľa. Viac ako 9 miliónov detí ročne zomrie skôr ako by mohli osláviť aspoň piate narodeniny. Možno sa pýtate, prečo by ste mali prispieť práve na krajiny, ktoré... sú tak ďaleko a prečo práve na školstvo. Tak, napríklad... ak dieťa v Afrike nejde do školy, bude musieť pracovať od útleho veku a v prípade, že mu zomreli rodičia na aids, stáva sa hlavou rodiny. A má tam, teda v škole... zabezpečené okrem vzdelávania aj stravu, zdravú pitnú vodu, lekára a škola podporuje aj jeho rodinu.
!
31!
Ešte by som citoval slová jedného spisovateľa, ktorý vyrástol niekde v Afrike a píše... áno, píše v podstate o tom, že ehmm, ide o bezmedznú solidaritu.. teda bezmedznú, ale ehm, vyjadril to veľmi poeticky. On... on napísal, že čierne deti, ale to je asi všetkým jasné, že ide o ne,... z pohľadu dieťaťa opisuje, teda ide o rozhovor dieťaťa s... belochom, s jedným belochom s dobrým postavením, a ehm, to dieťa sa ho pýta... nepamätám si to už presne, ale no, strašne sa ma to dotklo. Vojna, hlad, núdza a utrpenie vždy najviac zasiahne deti. Ďakujem za pozornosť. (Chce odísť, cestou si ale všimne, že scéna ešte nekončí, keď sa vracia, spadne mu zakladač s prázdnymi papiermi.) Kristína:
Ako sme už počuli, v Afrike je 70 percent analfabetov. Pomôžte, aby pre ich deti nebolo slovo nádej len zhlukom neznámych znakov, pomôžte, aby ho dokázali prečítať a pochopiť. (Pauza.)
Eva:
(K Eduardovi.) Urobíš to s tým kartónom?
Eduard:
Aha, jasné. (Zabudol na kartón, niekto mu podá kus kartónu.)
Eduard:
Malý Paolo má 8 rokov a spí na kartóne. Priniesol som vám takýto kus kartónu ukázať. Obyčajný zdrap papiera, v ktorom napríklad nosíme jedlo, papiera, na ktorý píšeme odkazy našim blízkym, papiera, do ktorého sa zvyknú baliť CDčka... Teda ten obal je plastový, ale vo vnútri je väčšinou taký kus iného papiera. No kartón jednoducho všeobecne používame... čo sa s ním dá ešte urobiť... niekedy ním napríklad zakrývame predné sklo auta a v neposlednom rade ho používame aj pri hygiene svojich domácich miláčikov, veď viete, ako to myslím. V každom prípade je kartón vždy len bezvýznamný kartón. Všetci
!
32!
vieme ako vyzerá, ale nevieme si vôbec predstaviť, ako sa na ňom spí. (Pauza.) Prinajmenšom to nevieme sami od seba. Určite existujú aj tu... ľudia, samozrejme, ako napríklad bezdomovci, ale neodbočujme od témy... Paulo nesníva o tom, aby sa stal popovou hviezdou, Paolo sníva o troch jedlách denne, o tom, aby sa mohol v pokoji vyspať a mal aspoň akú takú šancu, že sa naučí čítať a písať. Eva:
Jedno africké príslovie vraví – prepáč, že ťa prerušujem, (K Leovi.) ak chceš, môžeš to povedať ty.
Leo:
Akože prečo?
Eva:
No, keď máš teraz len ten úvod...
Leo:
To je ok.
Eva:
Ale to by si mal ďalší vstup.
Leo:
To je v poriadku, ja mám svoj úvod a...
Eva:
Ja ti nerozumiem...
Leo:
Proste nechcem.
Kristína:
Veď ho nechaj, keď sa mu páči byť urazený.
Leo:
To s tým predsa nemá nič spoločné.
Eva:
Bol to len návrh. (Eva zvonu k publiku.) Jedno africké príslovie vraví...
Leo:
Tak dobre.
Eva:
Čo?
Leo:
Ja... ja to poviem.
Kristína:
Ja tu prídem o nervy. (Eva podá Leovi text.)
Eva:
(Ukáže prstom časť textu.) Tu.
Leo:
Och, a to je všetko? To je len jedna veta.
Eva:
Veď ani ja toho nemám viac.
Eduard:
Ak chceš, môžeš si odo mňa vziať ten kartón...
!
33!
Leo:
Nie!
Kristína:
A už dosť, prestaňte sa tu naťahovať ako malí. Je úplne jedno, kto to blbé príslovie povie.
Eva:
Tebe sa zdá blbé? (Pozrie na Kristínu vražedným pohľadom a vráti sa k svojmu pultu. Všetci sa opäť sústredia.)
Leo:
Jedno africké príslovie vraví: daj hladnému rybu a on bude jeden večer sýty, nauč ho loviť a on už nikdy nebude (pozrie sa do papiera) hladovať.
Kristína:
Rada by som vám prečítala jeden list. Moja dobrá známa pracuje v nemocnici v Guinei Bissau. Začiatok je osobný, potom však píše: Pred dvoma týždňami sme na smetisku našli malé dievčatko. Rafael ju objavil náhodou. Ležala v prevrátenom sude od oleja. Rafael neskôr povedal, že si v prvej chvíli myslel, že tam leží nejaké mŕtve zviera, v tak hroznom stave bola. V jej ústach sme našli malé biele guľôčky. Neskôr vyšlo najavo, že zjedla polystyrén. Dňom i nocou sme bojovali o jej život. Dali sme jej meno Sabaniy, čo znamená - chuť do života. Nedokážeš si predstaviť, aká bola statočná. Vedela, že jej chceme pomôcť. Dôverovala nám. Rafael jej priniesol malú žirafu, posadil ju na posteľ a Sabaniy na ňu dlho nehybne pozerala. Odrazu žirafu vzala a pritlačila si ju k sebe. Akoby natiahla ruky priamo k životu, rozhodnutá, že ho znovu získa (a už nepustí). Po jedenástich dňoch sme si mysleli, že to najhoršie má za sebou. V to ráno som k nej prišla a ona sa na mňa po prvýkrát usmiala. Nezvládla to. (Kristína urobí pár malých rozpačitých gest, ktoré sa robia, keď má človek pocit, že sa proti svojej vôli rozplače.) Nedokázali sme jej pomôcť. (Plače.) Už jej nebolo súdené žiť... prepáčte...
!
34!
(Plače.) Tak veľmi sa ma to dotklo. (Odvráti sa so slzami v očiach. Plače. Všimne si, že sa Eva tiež rozplakala. Prestane plakať a dosť sústredene pozrie na Evu.) Nevedela som, že v tejto časti tiež plačeš. Eva:
Prepáč, ale mňa sa to naozaj dotklo... Prepáč. (Eva veľmi plače.) (Pauza.) (Eva sa pozbiera a prestane plakať.)
Eva:
V poriadku.
Kristína:
(K publiku.) Tomuto dievčatku už nepomôžeme. Ale môžeme... (Zvoní Reného mobil. René ide ďaleko k svojej taške, ktorá visí prevesená cez stoličku. Vypne to a ide naspäť k pultu.)
René:
Sorry... (Pauza.)
Kristína:
Tomuto dievčatku už nepomôžeme. Ale môžeme pomôcť iným deťom, ktoré teraz... (René očividne vypol hovor, ale nie celý mobil, pretože teraz je počuť pípanie odkazovky po tom, ako volajúci zavesil.) (Pauza. Kristíne to stačí. Rýchle zbehne dole. Ostatní ju skľúčene nasledujú.)
!
35!
4. výstup Sračičková palma (Dole.) (Pauza. Búrkové mračná.) René:
Mrzí ma to. Nechcel som.
Kristína:
Aby sme si to vyjasnili, celé to tu ťahám, ale už vás odmietam vychovávať. Buď sa dohodneme na aspoň minimálnej profesionalite alebo odchádzam. Najprv som musela počúvať vaše nezmyselné kecy o vojne a AIDS a ešte neviem o čom všetkom. Veď to bola pohroma, ja potrebujem počuť narážky na analfabetizmus a žiadne neboli! A tie posraté mobily majú gombík, ktorým sa dajú vypnúť! Ja toto naozaj nepotrebujem, naozaj nie. Povedala som si, že som na to pripravená, že nepotrebujem, aby ma za to niekto nosil na rukách, ale očakávam aspoň minimum rešpektu. A k tomu všetkému mi tu niekto kňučí do môjho textu...
Eva:
To bolo spontánne.
Kristína:
Prepáč, ale dohodli sme sa, že na tomto mieste som spontánna ja! A vôbec... (Ukáže na palmu.) čo má toto znamenať, prosím pekne, čo to má znamenať, ako sa to sem dostalo?
Eva:
To je...
Kristína:
To je hrôza. Kto to urobil? Kto sem priniesol takú sračku, veď to je taká hovadina, takto to nepôjde. Čo to má byť? To myslíš ironicky alebo čo? Taký gýč, také hovno!
Leo:
No, a keď sme už začali, rád by som poznamenal, že v budúcnosti by som sa o tom, že ste vyškrtli celý môj výstup, rád dozvedel trochu skôr.
René:
!
Ja som na to zabudol.
36!
Leo:
Odhliadnuc od toho, že by sa také veci mali riešiť práve a jedine so mnou.
Eva:
A k tomu hovnu by som len chcela dodať, že som ju priniesla ja sama a že ma štve, že ju len tak odpraceme... to hovno. (Odťahuje palmu preč.) Preč s tým posratým nápadom, ktorý som dostala včera večer, keď som si prezerala detské pohľadnice a spomenula som si, ako som ako malá kreslila, len tak naivne... aké pekné to bolo. A potom som celú noc presedela a maľovala tento sračkový nápad, tak ma to mrzí. A mrzí ma, že som si myslela, že takáto palmička možno niekoho rozveselí... A nemyslela som to ironicky, to ma tiež mrzí, všetkým sa ospravedlňujem za túto posratú sračkovú palmu.
Eduard:
Ide o ľudí.
René:
Áno, a keď už ide o ľudí, tak by som rád pripomenul, že som tiež len človek, a že by bolo dobré, keby si každý odpratával svoj svinčík.
Leo:
Čo tým akože myslíš?
René:
Tým myslím napríklad, že by som na svojich papieroch nerád znovu našiel načatý chlieb so syrom.
Leo:
Fuj, to je vážne nechutné.
Eva:
Dobre, tak aj toto vezmem na seba, pardon, veľmi sa ospravedlňujem, čudovala som sa, prečo si zo mňa robíš srandu, a už to chápem, proste máme desiatovú krízu!
René:
Myslím to úplne vážne.
Eva:
To je fakt hrozné, hovoríme o deťoch, smrti a o ľudskej dôstojnosti a jediné, čo ťa zaujíma je...
René:
Veď to je proti mojej dôstojnosti. Dohodli sme si pár jednoduchých pravidiel a to s tou pokladničkou na kávu tiež nefunguje.
Kristína:
Čože, nefunguje to?
René:
Povedali sme si, že každý z nás raz za týždeň niečo zaplatí.
!
37!
Eva:
Ja som zaplatila.
René:
Ty možno.
Leo:
Aj ja som...
Kristína:
Máš na mysli niekoho konkrétneho?
Eduard:
Ja som raz nezaplatil, ale za to som priniesol pomarančový džús.
René:
Alebo tiež nechápem, prečo niekto strká mokrú lyžičku od kávy do cukru.
Eva:
To som nebola ja.
René:
To sú také veci... no, alebo keď si niekto odklepáva popol z cigarety proste len tak do šálky.
Leo:
No tak to je hnusné.
René:
Správanie v štýle - po mne už len potopa! A chcel by som tiež povedať...
Kristína:
Že nechodíte načas.
René:
A že ma stále niekto prerušuje, to mi tiež ide dosť na nervy!
Kristína:
Nekrič na mňa!
Eduard:
Mám kontakt na jedného režiséra, možno by bolo dobré ozvať sa mu.
René:
Možno by stačilo trošku viac rešpektu!
Kristína:
O ničom inom ani nehovorím.
Leo:
Povedal by som, že sa všetci potrebujeme znova uvoľniť.
Kristína:
Ja som uvoľnená!
!
38!
5. výstup Mašinka alebo čo je africké? (Hore.) (Opäť idú na scénu a postavia sa ku klavíru. Leo hrá.) Kristína:
(K publiku.) Každá hudba sa rodí v ľudskom srdci a ten, kto si otvorí svoje srdce, ju dokáže pochopiť. Napriek všetkému utrpeniu má dnešný večer byť aj večerom radosti. (Nasledujúca pieseň má melódiu karnevalovej piesne „Jede, jede mašinka“. Vďaka rytmickým posunom, viachlasnému spevu, sólovým partom a opakovaniam je z piesne strhujúce hudobné vystúpenie, ktoré je síce zrozumiteľné, ale diváci aj tak uveria jeho africkému pôvodu. René hrá na gitare, Leo bubnuje.)
Č.
Jede jede mašinka
kouří se jí z komínka jede, jede do dáli
Afr.
U kunulu-le
U-kunulu-le
ngole khe-e
mbeo yasi- yasi Č.
Jede jede mašinka
kouří se jí z komínka
veze samý vožralý
Afr.
U-kunulu-le
U-kunulu-le
vo n-galee dsa
yasi-yasi
quesana
Č.
Neusínej nechoď spát
Afr.
Manite-e
ngole
Č.
Až do rána bílého
my budem zpívat, budem hrát.
Afr.
Ban-i-kee yasi-yasi
te ma
!
budem zpívat, budem hrát
39!
bi
lqemi wenenao-e-
kuna-ami-tela-mbi-ngi A.
Č.
Lásko má jsi jediná
do třinácti nevinná
Afr.
U kunulu-le
Č.
Vyhrnu si rukávy
Afr.
Ngole dsa kumi
Č.
Přijde ke mně průvodčí
Afr.
Manite – e- bata
Č.
Lístky prosím prosím. Nemám prosím prosím
Afr.
O se kele-kele
Č.
Jede jede mašinka
Atf.
Manite-e tembe kumi ye-ye mbeo-yasi-yasi o
U-kunulu-le ngole khe-e
mbeo
yasi- yasi
Praštím s tebou do trávy yasi-yasi
galee
ba
tu-ye
kleštičkama zatočí manite-e-quao-i
o-se
mananbete kouří se jí z komínka mbeo-yasi-
yasi (Pieseň bola prekvapivo strhujúca a muzikálna.) Leo:
No vidíte, že to ide.
René:
Bolo to celkom dobré.
Eva:
Úplne mám z toho husiu kožu. (Eduard ku Kristíne.) Ty mi celý čas čumíš na zadok.
Kristína:
Ja?? A ako?
Eduard: Všimol som si to. Kristína:
Skús sa nesústrediť len na to, čo sa deje od pása nižšie.
Eduard: Ja ťa chápem. Veď ma nevolajú Tancujúca panva len tak pre nič za nič. Leo:
(K Eduardovi.) Aspoň trochu z toho nasadenia by si mohol vložiť do hlasitosti.
Kristína:
Ja tiež?
Leo:
Nie, teba počuť dosť.
Kristína:
A aké to bolo s tým kontrastom?
!
40!
Leo:
To bolo super.
Kristína:
(Teší sa.) Naozaj?
Leo:
Áno, skutočne super.
Eva:
Aj ja si myslím.
Leo:
Do rytmu a dosť... sexy.
Kristína:
(Rozpačito sa teší.) Ale, no tak...
Leo:
Ale na mieste Te ma kuna-ami-tela- a tak ďalej, musíte dávať väčší pozor na rytmus. Tam je to... (Predvádza to.), to je synkopickejšie, to je tá africkosť ta tatam pa tatam, a nie kŕčovite, buďte uvoľnení, povedal by som, že si to skúsime ešte raz... ja si len, prepáčte musím si odbehnúť na chvíľu na záchod...
Kristína:
Darmo mu mamka hovorila, že nemá piť toľko malinovky.
Eva:
Teda, v tej hudbe je toľko radosti zo života.
René:
Hmmm.
Eva:
Také zžitie sa zo zemou a to nám chýba.
Eduard:
To je pravda, mali by sme si častejšie proste len tak zaspievať.
Eva:
Presne.
Eduard:
Ja som bol v Afrike.
René:
Naozaj?
Eduard:
No hej, kedysi som veľa cestoval. Vtedy sa robili len autobusové zájazdy, o to dobrodružnejšie to bolo. Veľmi jasne si spomínam, ako som stál na jednej skalnej plošine a hľadel na tú majestátnu prírodu. Podo mnou sa rozprestieralo jazero, boli tam obrovské akácie, step a vietor, ktorý sa len tak pohrával s dlhou trávou, v diaľke reťaz horských vrcholov... Bol som, ako to len opísať, bol som uchvátený, akoby do mňa udrel blesk, z tej diaľky a z toho svetla som mal závrat... Nikdy na to nezabudnem. Potom sme šli do jednej dediny. Ľudia tam boli takí srdeční a takí pohostinní... takí... takí proste krásni.
!
41!
Kedykoľvek začali jednoducho spievať a bolo to také... také... René:
Krásne.
Eduard:
Hej, zasiahlo ma to... priamo do srdca. Bol som úplne mimo, bezmocný. Sprievodca neskôr hovoril, že to z tepla, ale z tepla to nebolo. V noci na hoteli som jednoznačne pochopil, že tam ostanem, že ja už naspäť nejdem. A zrazu mi bolo všetko jasné. Bolo to celkom trafené, ale ja som vedel, že je to správne. Šialené, ale správne. Na druhý deň som sprievodcovi povedal, že som sa rozhodol ďalej s nimi nepokračovať. (Pauza.)
Eva:
A potom?
Eduard:
Sprievodca mi povedal, že ma úplne chápe, a že aj on má občas taký pocit, a potom sa smial a ja... s ním. (Pauza.) Častokrát som sa sám seba pýtal, aké by to bolo... aach. V každom prípade, krásna pesnička. (Vysmrká sa. Eva ho srdečne objíme.)
Kristína:
Tak dáme to ešte raz?
René:
Tak skúsme. Možno od... (René to zaspieva/zahmká, ostatní sa pridávajú. Ešte nespievajú pre publikum, spievajú len pre seba, improvizujú a je z toho zriedkavo pekná chvíľka.)
René:
Stále mám pocit, že to odniekiaľ poznám.
Eva:
Aj mne to tak príde.
René:
Je mi to nejaké... (Hmká si časť melódie.)
Eva:
Áno, je v tom niečo známe, akoby univerzálne.
René:
Veď ja to poznám! (Hmká si ďalej, zjednoduší rytmus.)
Kristína:
Už ten jazyk sám osebe je krásny...
Eva:
Áno, ngole mbeo weneao-e.
!
42!
Eduard:
Hovoríme síce o Afrike, ale zabúdame na jej bohatú kultúru, hudbu, legendy, históriu a rituály.
René:
(Sám pre seba.) Ukululu – lee mbeo khee – hm, tak to je dobré. Jede, jede mašinka, nananan hm da da... kouří se jí z komínka, dadadadadada hm.. da... Jede jede do dáli... No jasné, dámy a páni, a toto je originálna verzia: (Spieva tlieskajúc a s adekvátnou hrubosťou.) Jede, jede mašinka, kouří se jí z komínka, jede jede do dáli Jede, jede mašinka, kouří se jí z komínka, veze samý vožralý Neusínej, nechoď spát, budem zpívat budem hrát, až do rána bílého, my budem zpívat, budem hrát Lásko má jsi jediná, do třinácti nevinná, vyhrnu si rukávy, praštím s tebou –
Eva:
Prestaň! (Dlhá pauza. Leo prichádza z toalety.)
Leo:
Ešte mi niečo napadlo, mohli by sme na jednom mieste...
čo je, stalo sa niečo? Kristína:
Len tu riešime, čo to vlastne spievame.
Leo:
Veď som vám povedal. Je to niečo ako ľudová pieseň. (Pauza.)
Eva:
Ty si povedal, že je to africká ľudová pieseň.
Leo:
Áno... a?
Kristína:
No to sa pýtame my teba. (Pauza.)
Leo:
No dobre, veď to si nikto nevšimne.
René:
Ale všimne.
Eduard:
Ja sa cítim ako totálny debil, ale fakt totálny.
Eva:
Ja tiež.
Kristína:
Takže podľa mňa...
Eva:
Podľa mňa je to hrozné, ale úplne, úplne že hrozné.
!
43!
Leo:
No Bože, ľudia si to raz vypočujú a zabudnú, nikto na to
nepríde. Eva:
O to predsa vôbec nejde.
Leo:
O čo teda ide?
Eduard:
Toto je cynizmus najhrubšieho zrna.
Leo:
Ale, blbosť.
Eduard:
No to teda je.
Leo:
Vám sa vôbec, vôbec nedá vyhovieť.
René:
A prečo si nevzal rovno niečo od Miriam Makeby?
Napríklad úúú Pata Pata ? Leo:
No to som pôvodne chcel! Ale v hlave som mal túto melódiu a myslel som si, že je to od nej. Dobre, tiež som sa trochu čudoval, prečo to nie je na jej CD-čku a ani na ďalších afrických albumoch, čo máme...ale potom som si pomyslel, wau, tú melódiu som vymyslel sám, super, sadol som si za klavír, napísal som noty a tešil som sa, človeče, ty dokážeš komponovať! Potom som k tomu dorobil text a vravím si, wau, ja dokonca hovorím africky, proste ma kopla múza!
Eva:
A nám tu zasvätene vysvetľuje, kde má byť prízvuk.
Leo:
To je tiež dôležité!
Eduard:
Pripadám si ako debil.
Leo:
Veď aj ja som si vravel, že je to...
Eva:
A potom si si to odrazu uvedomil.
Leo:
Hej.
René:
A prečo si nám nič nepovedal?
Leo:
Lebo som vedel, že budete proti.
Eduard:
No, to si uhádol.
Leo:
Ale veď v čom je problém?
Eduard:
Hráš sa s emóciami iných ľudí.
Kristína:
V tom problém nevidím.
!
44!
Eva:
Ale ja áno. Stojíme tu, spievame yasi-yasi quesana a ja si dokonca predstavujem, že to niečo znamená, niečo ako v záplave ranného svitu kvitnú kvety, a v skutočnosti je to praštím s tebou do trávy!
Leo:
Ale o tom to predsa nie je.
René:
Podľa mňa by sme to mali...
Leo:
To je voľný verš, poézia.
Eduard:
Povedal si, že je to africká ľudová pieseň, a my sme ti verili.
Eva:
Zneužil si našu dôveru.
Leo:
Tak to teda nie!
Eva:
Veď to nie je africká ľudová pieseň!
Leo:
Teraz už je.
Eva:
Nie, nie je, je to primitívna ožranská pesnička, ktorú si chcel predať ako časť africkej kultúry.
Leo:
Takže ty budeš teraz určovať, čo je africké?
Eva:
Mašinka rozhodne nie je!
Leo:
A vieš ty vôbec, odkiaľ brala Makeba inšpiráciu na to svoje Patapata? Možno videla reklamu na Coca-colu.
Kristína:
Podľa mňa je ten výstup dobrý. Pieseň je dobrá, text je super, len si to musíme ešte párkrát vyskúšať.
Eva:
Och, toto podľa teba nie je ako na trhovisku?
Kristína:
Nie, jasné, že nie.
Leo:
Vďaka.
Eduard:
Ja v žiadnom prípade nebudem...
Eva:
Ani ja. Pripravujeme podujatie, ktoré je založené na dôveryhodnosti.
Kristína:
Veď tá pieseň je dôveryhodná. My sme tomu uverili, aj ľudia tomu uveria a teraz by som sa už fakt rada pohla ďalej.
Eva:
A práve o tomto je africký problém. Všetci jednoducho idú ďalej, každý si svoju pravdu o Afrike prerobí, ako sa mu zachce.
!
45!
Eduard:
Ide o to, že ľuďom nemôžeme podsúvať žiadne falošné tvrdenia.
Kristína:
Ide o to, koľko peňazí bude v pokladničke na konci podujatia.
Eduard:
Ani peniaze nie sú všetko! A čo poctivosť a česť!?
Kristína:
Pane na nebi, tak ja k tomu niečo dodám. (K publiku.) ...dnešný večer má byť aj večerom radosti. Ľudia po celom svete sa radi zabávajú a tešia sa. Kto z vás, drahí diváci, sa rád zabáva, ten určite pozná aj pieseň Jede, jede mašinka. My sme mašinku poslali do Afriky a toto mám z nej priviezla späť:
Eduard: S touto verziou by som dokázal žiť. Leo:
Mne sa to zdá proste hlúpe.
Kristína:
Prosím?
Leo:
Ja... ja... len, že keď to pojmeme takto, bude z toho naozaj len... len taký hudobný vtip.
Eva:
Ak má toto byť náš príspevok k európsko-africkej kultúrnej výmene, tak je nesmierne nevhodný.
René:
(Chichoce sa.)
Eva:
(Nechápe, prečo sa René smeje.)
Eva:
To vôbec nie je na smiech.
Kristína:
Za domácu úlohu si každý premyslí, za čo pieseň považuje, a teraz si to dáme ešte raz. (Znova začnú, ale po uvoľnenosti už niet ani stopy. Spievajú strnulejšie, menej zrozumiteľne a už nie tak rytmicky. Každopádne im to už tak nejde. Leo prestane bubnovať.)
Eva:
!
Možno bude lepšie ísť ďalej.
46!
6. výstup Projekcia. (Hore.) (Opäť stoja pri pultoch. Projektor je zapojený.) Kristína:
A teraz by sme vás chceli pozvať na exkurziu po okolí rieky Zambezi. Nasledujúce obrázky, ktoré sme urobili v júni minulého roku, nám umožnia nahliadnuť do tamojšieho každodenného života. (Leo zapne projektor cez diaľkové ovládanie, na plátne sa objaví len svetlo projektora. Leo cvaká, ale projektor stále preskakuje naspäť, jeden prázdny obrázok za druhým.)
Leo:
Chvíľočku. (Ide s diaľkovým ovládaním k projektoru, ťuká do ovládača, cvaká a manipuluje zo zariadením.)
Leo:
Už to bude. (Evidentne sa zasekol zásobník na diapozitívy.) (Pauza.) (René ide k nemu. Ťuká do ovládania, cvaká.)
René:
Dovolíš? (Robí s projektorom to isté, čo Leo.) Ahá, asi sa zasekol diák.
Leo:
Nie, to určite nie.
René:
Možno je to tou zaostrovacou skrutkou.
Leo:
Hmmm. (Robia tam niečo. Jeden z nich odskrutkuje objektív.) Skôr chýba napätie v čipe.
René:
Alebo sa zablokoval synchrónny motorček.
Leo:
To nie. (Eduard ide k nim. Ťuká do ovládania, cvaká.)
Eduard:
Môžem? (Urobí s projektorom to, čo oni dvaja.)
!
47!
Je možné, že sa tam zasekol diák? Leo:
Nie, tomu neverím.
Eduard:
Problém môže byť aj v tej zaostrovacej skrutke.
Leo a René:
Hmmm. (Babrú do toho traja.)
Eva:
(Od svojho pultu.) A pozreli ste sa, či je v zástrčke? (Tí traja sa otočia a mlčky ju vraždia pohľadom.)
Eva:
Ja som len myslela... pretože... občas je to tým... že nie je v zástrčke. (Skúšajú to ďalej.)
Leo:
Prinesiem nejaký skrutkovač...
Kristína:
To radšej nie. Potom tu budeme do zajtra. Prejdeme si to bez toho, pekne zaradom. (Postavia sa k pultom. Počas výstupu to Leo stále skúša diaľkovým ovládaním. Počuť zvuk, typický pre posúvanie diapozitívov, ale na plátne je stále len jeden prázdny obraz za druhým. Plátno ostane prázdne.)
Kristína:
(K publiku.) ...nám umožnia nahliadnuť do tamojšieho každodenného života. Cvak.
Kristína:
Tu môžete vidieť jednu z typických tamojších dedín. Veľmi jednoduché hlinené chatrče prikryté slamou, charakteristická je ich sýta červená farba vyschnutej hliny a tiež štvorcový pôdorys. Cvak.
Kristína:
Dedinčania pri triedení kešu orieškov. Cvak.
Kristína:
Samotný kešu oriešok je však len nepatrná časť väčšieho... Cvak.
Kristína:
Áno, tu to vidieť lepšie, to celé je plod kešu a tento maličký háčik tu dole obsahuje jeden jediný kešu orech. Predstavte si, aké namáhavé je získať hrsť orieškov.
!
48!
Cvak. Kristína:
Tu vidíme ich jedinečnú šikovnosť – ženy pletú úžasné veci z pár kusov trstiny. Cvak.
Kristína:
(Pobavene.) Aj tí najmenší sa snažia pomáhať. Cvak. (Všetci sa mierne usmievajú.) Cvak.
Kristína:
No napriek všetkej radosti... Cvak.
Kristína:
Je ich život namáhavý. Cvak, cvak. Cvak.
Kristína:
Ženy prenášajú vodu mnoho kilometrov. Cvak.
Kristína:
Príprava jedla zaberie veľmi veľa času. Cvak.
Kristína:
Ryža... Cvak.
Kristína:
Mangá a... niečo, na čo by sme si museli zvyknúť... Cvak.
Kristína:
Hady. To je skutočný pytón. Cvak.
Kristína:
Pytóny sú tu veľmi rozšírené. Cvak.
Kristína:
Bývajú dlhé až 3 metre. Cvak.
Kristína:
A tu dedinčania rozprávajú, ako sa im v poslednej chvíli podarilo zabiť pytóna, ktorý práve dusil dieťa. Prežilo akoby zázrakom. Vľavo vidíme jeho matku. Cvak.
Kristína:
!
A had už nikomu nič neurobí.
49!
Cvak. Kristína:
Tento mladý muž, pekný ako obrázok, je Chatulukka a toto... Cvak. (Pobavene.)
Kristína:
Je jeho auto. Cvak.
Kristína:
A tu je dôkaz, že skutočne jazdí. Jediné vysvetlenie je asi vplyv woo-doo. (Podľa fyzikálnych zákonov by sa totiž nedokázalo pohnúť ani o milimeter.) Cvak.
Kristína:
Tu sú pozostatky odvážnej konštrukcie na výrobu pálenky z kešu. Zariadenie však bolo zničené počas občianskej vojny a odvtedy...
Eduard:
Podľa mňa by sa k tej konštrukcii malo ešte niečo povedať.
Kristína:
Ale prosím ťa, sama o sebe je vtipná.
Eduard:
Hej, ale treba dodať niečo také, aby to ľudia nebrali zle.
Leo:
Och, tomu neverím.
Eva:
Je to dosť chúlostivá téma.
Leo:
Ale veď už nefunguje.
Kristína:
Dokonca to tam hovorím.
Eva:
Ale mali by sme sa vyhnúť podnecovaniu asociácií.
Eduard:
Už sme tam nechali to auto.
René:
Autom by som to nenazýval.
Kristína:
Takže podľa teba je to, že sa 100 ľudí delí o jeden šrot, blahobyt?
Eduard:
To si nie som úplne istý.
Kristína:
Ale ja áno.
Leo:
A potom tu máme ešte iné obrázky. Cvak.
Leo:
!
(Ku Kristíne.) To je miesto, kde sušia mango.
50!
Kristína:
(Opäť k publiku.) Obyvatelia tejto dediny sú chudobní, no hladomor ich našťastie v posledných rokoch obchádza. Cvak. (Zavládne všeobecná vážnosť.)
Kristína:
To je iná dedina. Cvak, cvak. Cvak.
Kristína:
Záplavy zničili celé ryžové polia. Cvak.
Kristína:
Muži sa snažili zachrániť aspoň niekoľko rastlín. Cvak.
Kristína:
Počas obdobia dažďov rastie nebezpečenstvo malárie. Cvak.
Kristína:
Takto vyzerá malária, keď sa neošetrí. Cvak, cvak. Cvak.
Kristína:
A takto vyzerá hlad. (Pauza.)
Kristína:
Dlho sme premýšľali, či vám máme ukázať nasledujúce obrázky. Rozhodli sme sa to urobiť, pretože realita sa dá zmeniť iba ak ju plne vezmeme na vedomie. Cvak. (Veľké rozpaky.) Cvak. Cvak. Cvak, cvak, cvak. Cvak. Cvak, cvak. Cvak. Cvak. Cvak. (Vzdych.)
!
51!
Kristína:
Ale nádej tu je...
Leo:
Ee, asi nie, tu je to dieťa na fúriku...
Kristína:
Aha, až teraz.
Leo:
Vy ste to chceli. Mne sa to zdá príliš.
René:
Mne tiež.
Eva:
Bože, už chápem, čo myslíš...
Leo:
Som za to, aby sa to vyhodilo.
Eduard: Ja som proti. Kristína:
Ľudia...!
Eduard: Presne tak vyzerá hlad a podľa mňa... Leo:
Naozaj potrebujeme takto šokovať?
Eduard: Ale to je šokujúce. Eva:
A čo keby sme to len naznačili?
Leo:
Ako?
Eva:
Možno nie tak drasticky.
Kristína:
Tak buď, alebo.
Leo:
Ja som za alebo. Vyhoďme to.
Eva:
Ja neviem.
René:
Ja si tiež myslím, že by sme to mali vyhodiť.
Eduard: V tom prípade pôjde aj stroj na pálenku. Leo:
To nie!
Eduard: Nie, nebude tam, musíme niečo vypustiť na oboch stranách. Kristína:
Takže čo?
Eduard: Už sme ľuďom povedali, že takéto obrázky tam budú... Eva:
Podľa mňa...
Eduard: Takže by sme ich mali ukázať. Kristína:
Tak dobre.
Leo:
Podľa mňa to treba vyhodiť.
Kristína:
Necháme to tam a teraz by som rada pokračovala.
Leo:
(Ticho.) Človeče... (Opäť kolektívne rozpaky.) Cvak.
!
52!
(Vzdych.) Kristína:
Aj nádej je realita. Cvak.
Kristína:
To sú základy budúcej školy... Cvak.
Kristína:
Na tomto pozemku ju majú postaviť. Cvak.
Kristína:
A takto by mala vyzerať... Cvak, cvak. Cvak. (Rojčivá radosť. Pohnutie.) Cvak.
Kristína:
Pomôžte nám uskutočniť túto víziu, ktorá je symbolom mnohých ďalších. Školy pre Afriku, to je vzdelanie a bezpečie pre tisíce detí. (Leo vypne projektor.)
Kristína:
!
Hento nechaj pustené trochu dlhšie.
53!
7. výstup Brrrrrr.... (Medzi hore a dole.) Eva:
Nevydýchneme si trochu? (Všetci pozerajú.)
Eva:
Len na minútku.
Kristína:
Už zase prestávka?
Eva:
Nie, nie prestávka, len také... brrrrrr..... (Pauza.)
Eva:
Nie?
Kristína:
Ak potrebuješ, daj si to.
Eva:
Daj si TO??? Cítim tam nejaký podtón.
Kristína:
Hlúposť. Tak sa už vytras.
Eva:
Hm, až tak to nepotrebujem, nie takto... nie.
René:
Otázka, ak si urobíme prestávku, mohol by som... (Myslí na svoj mobil.)
Kristína:
Žiadna prestávka.
Leo:
Vytrasme sa.
Eva:
Nie, takto nie, môžeme ísť ďalej.
Eduard:
Ja by som sa len máličko napil...
Kristína:
Uhm. (Eduard ide k svojej fľaši s vodou.)
Leo:
(K Renému.) Poď, vytrasme sa. (Trasú sa, robia brrrr a žartujú.)
Leo:
(K Eve.) Come on, baby, máme tu ultimátny vytriasací kurz.
René:
Yeah, shake it! Eva k nim ide.
Leo:
Hey, here comes the winner of the world-shakingchampionchip, winner in the kategories face-shaking, bolly-shaking, ass-shaking and little toe-shaking!!!
!
54!
Eva:
Na niečo si zabudol. (Trasie hrudníkom.)
Leo:
Oh my God, and of couse winner in – hair-shaking!!! Eva už nie je urazená. Robia spolu brrrrr... a trasú sa. René a Leo urobia zo zvuku brrrrr drnčanie motora auta, ktoré sa na konci jazdy zrúti do priepasti. Eduard ide ku Kristíne a zo žartu na ňu urobí brrrrr ako kôň.
Kristína:
(K Eduardovi.) Kristepane, čo blbneš? Aby si z toho
nedostal opar. (Kôň je mŕtvy. Všetci sa znova postavia k pultom.)
!
55!
8. výstup Solidarita. (Hore.) Eva:
Čo má nasledovať teraz?
Kristína:
Solidarita.
Eva:
Myslela som, že to až neskôr.
Kristína:
Podľa mňa sa to sem hodí. Napísala som si k tomu pár
slov. (Je vidieť množstvo papierov popísaných rukou, akoby to mala byť naozaj dlhá reč.) Eva:
Myslela som, že sme to chceli urobiť spolu...
Kristína:
(Jednoducho začne.) Vážené dámy, vážení páni, ten, kto hovorí o solidarite, kto ju vníma ako princíp rovnoprávnej spoločnosti a vzájomnej zodpovednosti, musí pri téme Afrika zneistieť. Konštatácia záchranca—obeť totiž nie je partnerská
a nejde
pri
nej
ani
o žiadnu
vzájomnú
zodpovednosť Očakáva niekto, že Afrika bude niesť zodpovednosť za Európu a že pôjde o partnerstvo v náš prospech? Rovnocenný partner kladie aj požiadavky a.... Eva:
Prepáč, že ťa prerušujem...
Kristína:
Pššššššš!!! Solidarita
znamená
v neposlednom
rade
slobodné
rozhodnutie patriť do takéhoto spoločenstva. Eva:
Pozri, tu proste niečo nie je v poriadku.
Leo:
Hej, mne to tiež pripadá divné.
René:
Je na tom niečo divné.
Kristína:
Tiež si myslím! Sedela som nad tým celý víkend, dávala som to dokopy a vy ma tu chcete odstaviť po dvoch vetách! Musím vám povedať, že toto som ešte nezažila. To vás mám prosiť, či niečo môžem povedať!?
!
56!
Eduard:
Nie, samozrejme, že nie.
Kristína:
Veď preto. Rada by som v pokoji pokračovala.
Leo:
Áno, jasné. A keby sa chcel niekto k tomu vyjadriť, to už nie je dôležité...
Kristína:
A kto?
Leo:
Napríklad ja.
Kristína:
No, a čo?
Leo:
A nič. Ja si to pokojne odpustím. Lebo keď sa rozbehneš ty, je z toho text minimálne na 20 minút. To tu ani nemusíme byť.
Kristína:
Tak môžeš urobiť niečo bez textu. Pantomímu napríklad. V tom si predsa tak dobrý.
Eva:
Opäť mi niečo ušlo? Myslela som, že k solidarite urobíme niečo spolu, ale evidentne tu má každý pripravený vlastný výstup. Dobre, tak ale potom rátajte s tým, že zahrám na akordeón, a môžete vziať jed na to, že to rozbalím.
Eduard:
V tom prípade ja urobím...
Kristína:
Veľké nič. Vy neurobíte vôbec nič! Vy tu v kuse len debatujete! Debatuje sa tu o každej hovadine, a dookola.
Eva:
Hovorí sa tomu komunikácia a okrem iného slúži na to, aby sme toto podujatie pripravili spolu. Ale keďže si tu každý hrabe sám na svojom, nepotrebujeme ju... tú, tú.. komunikáciu! A solidaritu už vôbec nie! A moja palma bola tiež na hovno! A všetku pozornosť strhávaš iba na seba! (Kristína mlčky zbalí svoje papiere.) (Pauza.)
Eduard:
Možno by si mohla....
Kristína:
Nie, nemohla by som. Momentálne som v stave, kedy už fakt
nemôžem.
Som
skutočne
pobúrená.
Ja
toto
nepotrebujem. Aby ste mi vyhadzovali na oči nesolidárne správanie, to si nezaslúžim! Ja sa v podstate celý čas držím v úzadí, prehliadam niektoré veci, ale že si ten text ani raz
!
57!
nevypočujete, predtým, ako ho zlynčujete, je proste nehorázne a... pardon, ale je to naozaj dobrý text! Eduard:
To je pravda. (Všetci sa naňho pozrú.)
Eduard:
Náhodou som... teda, ležalo to tu otvorené, a tak som to len tak zbežne... v každom prípade je naozaj dobrý.
Kristína:
Tiež si myslím.
Eduard:
Zdá sa mi, že to dokonca získalo nejaké ocenenie... teda tá kniha.
Eva:
Aha, takže to vôbec nie je z tvojej hlavy?
Kristína:
To je predsa úplne fuk.
Eva:
Mne nie je fuk, či tu reprezentujeme svoje vlastné presvedčenie alebo či sa tu len opičíme po iných. (Kristína ide dole a balí si veci do tašky.)
Eva:
Teda opičenie nie je správne slovo, pretože to vôbec nesedí... ty sa, samozrejme, neopičíš, ty... ty to robíš proste skvele...
Eduard:
Áno, to je irelevantné. Len sme si mysleli, že k tej téme...
Kristína:
Ja viem, čo ste si mysleli.
Mysleli ste si, že solidarita
znamená, že sa všetci postavíme do kruhu a chytíme sa za ručičky. Ale to je pod moju úroveň. Rada by som z tohto projektu odišla. (Pauza.) (Eva ide ku Kristíne.) Eva:
Mrzí ma to. Prepáč.
Eduard:
Konflikty predsa treba riešiť.
Leo:
Hej,
a teraz,
prosím
ťa,
neblbni,
potrebujeme. Kristína:
Ja ti neverím.
Eva:
Naozaj. (Potom, čo Leo pozrie na Reného.)
René:
!
Naozaj.
58!
veď
vieš,
že
ťa
Eva:
Bez teba by to bolo úplne, ale úplne, že hrozné.
Kristína:
(Pompézne.) Mňa to tiež mrzí, pretože na tom podujatí mi fakt záleží. Ibaže to, čím som prispela, zrejme nie je to, čo naozaj potrebujete. Možno som bola trochu staromódna.
Leo:
Ale, hlúposť.
Kristína:
Ja keď niečo robím, tak to beriem naozaj vážne. Možno je to chyba.
Leo:
To nie je chyba, to je úžasné.
René:
To je... úžasné.
Eduard:
A ten text tam musíme nechať.
Kristína:
Asi sa tam až tak nehodí.
Eduard:
Ale áno.
Kristína:
Možno by sa tam viac hodil nejaký hip-hop.
Leo:
Ale prosím ťa, prestaň.
Kristína:
Vy mi to vôbec neuľahčujete.
Eva:
Bez teba by sme to mohli zabaliť. (Kristína si vzdychne.)
Leo:
Ak to vzdáš, bude nám tu chýbať to najpodstatnejšie... (Kristína naňho pozrie.) No, sexbomba, nie?!
Kristína:
(Musí sa smiať.) Ale choď... (Opäť vyjde hore. René a Leo idú dole. Kristína si znovu pripraví text. Ostatní si sadnú. Naštvaná na nich pozrie.) To chcete ostať tam?
Leo:
Prečo, ruší ťa to?
Kristína:
Nie, jasné, že nie. (Pauza.) Pre význam toho príhovoru by bolo, samozrejme, lepšie, keby sme všetci stáli spolu. (Pauza.) (Eduard vstane a ide k pultu.) (Leo vstane a ide k pultu.)
!
59!
(Eva vstane a ide k pultu. Keď tam príde, vyzuje si topánky.) (Pauza.) (René si vezme kávu a sadne si späť.) (Pauza.) (René vstane a ide k pultu.) Kristína:
Vážené dámy, vážení páni, ten, kto solidaritu vníma ako princíp
rovnoprávnej
spoločnosti
a
vzájomnej
zodpovednosti, musí pri téme Afrika zneistieť. Konštatácia záchranca—obeť totiž nie je partnerská a... tak to pre mňa za mňa môžeme aj preskočiť a veď ten text si prečítate cez prestávku. Leo:
Hmm.
Eduard:
Dobre, ešte toho máme pred sebou dosť.
René:
Samozrejme.
Kristína:
Dobre. Tak ešte poviem koniec...(K publiku.) Solidarita nie je o tom, že silní sú postavení vyššie a slabí nižšie. Solidarita nemyslí podľa priateľsko-nepriateľskej logiky, nie je konceptom almužny a privilégií. Solidarita ochraňuje slabých, nie ľahostajných. Tvorí jednotu a nie tábory, podporuje činnosť všetkých. Pri solidarite ide v princípe o diskusiu, o hľadanie ciest, aj o protiklady a v neposlednom rade, o vzájomné povzbudzovanie sa, o nabádanie pretvárať svet na taký, ktorý nás všetkých víta s otvorenou náručou. (Pauza.)
Kristína:
Predstavujem si, že na tomto mieste budú ľudia tlieskať a... práve mi napadlo, že by možno bolo pekné, keby potom nasledovalo také... spontánne objatie... (Pauza.)
René:
Ako to myslíš?
Kristína:
No, že... by niekto z vás prišiel ku mne... a... odrazu by ma objal... len tak ľudsky...
!
60!
(Pauza.) René:
Hmm. (Pauza.)
Kristína:
Teda... to... to bol len návrh. Len mi to... tak práve napadlo... (Pauza.)
Leo:
No... ehm... prečo nie... (Pauza.) Hej. No... tak to môžem urobiť ja. (K Renému.)Keby si to urobil ty, bolo by to, samozrejme, tiež pekné a možno aj trochu... prekvapivé.
René:
Hmm.
Eva:
Tiež si myslím. (Ostatní k Renému nasmerujú významné pohľady.)
René:
Nuž... dobre. (René ide ku Kristíne a objíme ju, akoby bol z dreva.)
Kristína:
(Evidentne dotknutá.) Ak je to... také ťažké, tak to radšej nechajme tak.
René:
Nie... nie...ehm (Dlho ju srdečne objíme. Dá jej bozk na pery. Potom ju tam nechá stáť a odíde k pultu. Kristína na chvíľu znehybnie. Potom z nej začne vyžarovať profesionalita.)
Leo:
!
Ďalej tam máme výzvu.
61!
9. výstup Rýchlo čosi vypiť. (Hore a dole.) Eduard:
Rád by som sa niečoho napil. (Ide dole.)
Eva:
Prines si tú fľašu hore.
Eduard:
Prosím?
Eva:
Tú svoju fľašu, dones si ju sem, nech po ňu nemusíš v kuse behať.
Eduard:
Aha, ja behám celkom rád. Robí mi to dobre.
Leo:
Môžeš doniesť aj moju. Je v nej voda. Stojí na stole.
Eduard:
Jasné. (Eva si opäť obuje topánky.)
Eva:
Do riti, ja mám také tučné chodidlá.
Leo:
Naozaj?
Eva:
Pribrala som dokonca aj tam. Iní priberajú najrýchlejšie v páse. Ja zas na nohách celkovo. No... a okrem toho aj v páse. (Eduard príde hore bez Leovej fľaše.)
Leo:
Prečo si mi nedoniesol fľašu?
Eduard:
Hmm, fľašu?
Leo:
No, fľašu s vodou, na stole.
Eduard:
Myslel som, že žartuješ.
Leo:
A čo ti na tom pripadalo vtipné?
Eduard:
No, tá stredná časť. Rád ti tvoju fľašu podám.
Leo:
Netreba, aj mne pobehovanie robí dobre.
Eva:
Chceš po ňu ísť teraz...?
Leo:
Radšej pokračujme.
!
62!
10. výstup Všetci sme si rovní. (Najprv hore, potom dole.) (Všetci sa opäť postavia k pultom, Eva rozdáva papiere.) Eva:
K tejto výzve na príspevok by si každý z nás mal vymyslieť niečo osobné. Zopár vecí som podčiarkla. Bolo by pekné, keby sme to hovorili spolu. (Postaví sa k pultu.)
Kristína:
(K publiku.) Budovanie škôl je dobrý projekt. Umožní získať vzdelanie deťom, ktoré by inak nedostali šancu. Pomôže tým, ktorí to potrebujú. Tento projekt si zaslúži vašu dôveru. Niektorí z vás ma možno poznajú. Dávam vám svoje slovo, že vaše peniaze sa dostanú tam, kde sú skutočné potrebné. Ďakujem.
Eva:
(Prednesie svoju výzvu na mikrofón. Je veľmi vzrušená. Až na Eduarda, ktorý hovorí podčiarknuté heslá z plných síl, ju ostatní podporujú len veľmi vlažne.) Je to hladomor!
Všetci:
Hlad!
Eva:
Je to poburujúce.
Všetci:
Hnev!
Eva:
Kedy budeme počuť to slovo?
Všetci:
Človek!
Eva:
My, to znamená nikto iný.
Leo:
Ja!
Eva:
Bola som slepá.
Eduard: Ja! Eva:
Som odvracala zrak.
René a Kristína: Ja! Všetci:
!
Som nič nezmenil.
63!
Eva:
Neprávosť, prečo? Hladomor, ako dlho ešte? Zmena, pomoc, kedy? (Druhá strofa.) Toto je výzva.
Všetci:
Vý!...
Eva:
Zva. Už neodvracajte zrak.
Všetci:
Zamyslite sa!
Eva:
Záleží na vás, môžete to zmeniť.
Leo:
Ja.
Eva:
To môžem zmeniť.
René a Kristína: My! Všetci:
Môžeme zmeniť tento svet.
Eva:
Spravodlivo a bezpodmienečne. S láskou a nádejou. A hlavne tu a teraz.
Všetci:
Toto je výzva. (Ticho. Všeobecná rozpačitosť. Leo bojuje proti smiechu predstieraným zabehnutím a kašľom.)
Eva:
Nuž, mohlo by to byť aj emotívnejšie. Napríklad, tam, ako hovorím, že toto je výzva a pri tom Vý! Zva! by sme mali mať husiu kožu. Viete, ako to myslím...
René:
Hmmm. (Pauza. Eduard pokračuje.)
Eduard:
(K publiku.) I odpovedal im takto: Kto má dvoje šiat, nech sa rozdelí s tým, čo nemá, a kto má dosť jedla, nech urobí to tiež. Táto
veta
z Nového
zákona
je
úplne
jednoznačná.
Nevyžaduje polemiky ani teologické debaty. Jediné, čo by sme k tejto vete mohli dodať je, že kto má plnú skriňu oblečenia, auto a dom a hi-fi súpravu a počítač a kožený gauč
a zbierku
čínskych
čajových
šálok
a zdravotné
a dôchodkové poistenie a poistenie pre domáce zviera
!
64!
a posteľ s pružným viskózovým 5-vrstvovým matracom a elektrický dávkovač ľadu a chladničku plnú odtučňovacej bio husacej pečeňovej paštéty, ten nech tak urobí o to viac. Láska k blížnemu nie je žiaden vykupiteľský výmysel, je konkrétna, každodenná a prítomná tu a teraz. (Ešte hlbšie mlčanie. Ešte väčšia nechuť.) René:
(K publiku.) Za desať eur si môžeme kúpiť pizzu alebo zachrániť ľudský život. Väčšinou sa však rozhodneme pre tú pizzu. Prečo by sme sa práve dnes mali rozhodnúť inak? Ak sa dnes rozhodneme, že ľudský život má väčšiu hodnotu ako pizza, zajtra bude, samozrejme, ťažké odôvodniť, prečo je to zas naopak. Celé to bude mať zmysel iba ak
si
povieme, že odteraz má ľudský život väčšiu hodnotu ako pizza, ale tak to, prirodzene, nefunguje. Takže otázkou je, prečo máme práve dnes vhodiť svoju pizzu do pokladničky, prečo máme práve dnes urobiť výnimku a prečo práve pre tento projekt? (Pauza.) No... a ďalej to ešte nemám. (Všetci sa naňho pozrú.) Len som si myslel, že by sa to... celé mohlo dať otočiť... je to taká rečnícka figúra... teda ak začnem antitézou... a potom... ehm... s tým... vlastne prečo by ľudia mali prispieť. Eva:
No a čo ďalej?
René:
No a potom mi už nenapadlo nič originálne.
Eva:
Super, povedali sme si, že si každý premyslí svoju vlastnú výzvu a ty sa tu postavíš a povieš, že vlastne nevieš, prečo by to ľudia mali robiť.
René:
Ja... ehm... som si dovolil sformulovať... takú provokatívnu otázku...
!
65!
Eva:
Ale ak ty sám na ňu nepoznáš odpoveď, je to fakt, ale že fakt smutné.
René:
Ja... myslel som... že to budú brať ako... ako pravý... argument.
Eva:
Každý človek má rovnakú hodnotu, to je argument. Nechápem, načo potrebuješ rétorické figúry, keď sa tu môžeš normálne postaviť a jednoducho to povedať.
René:
Jasné, že to môžem urobiť tak.
Eva:
Ale?
René:
Proste to nesedí. (Pauza.) Každá pizza, ktorú si...
Eva:
Existuje v tom tvojom svete aj niečo iné ako pizza?
René:
No, samozrejme. Napríklad ľudia, predstav si. A so svojím kamarátom Andym trávim omnoho viac času než so svojím dobrým známym Marekom, pretože
Andy je pre mňa
dôležitejší. A keby sa Andy sťahoval, pomohol by som mu so škatuľami, ale Marekovi nie, pretože Andy je pre mňa dôležitejší. To je jasné určenie priorít, aké robí každý, pre nikoho nemajú všetci rovnakú hodnotu, tak to už raz na tomto svete chodí. Eva:
Ja... ja proste nemám slov.
René:
No, jasné, pretože mám pravdu.
Kristína:
Možno
nie
je
tento
„Andymu-by-som-so-škatuľami-
pomohol“ problém najlepší príklad pre širší spoločenský kontext. René:
Tak prečo je lekár platený lepšie ako pekár? Pretože pre spoločnosť má lekár vyššiu hodnotu než pekár!
Leo:
Hej, hej,... to tiež nie je pravda.
Eva:
Áno, pretože práca pekára...
Leo:
Práca možno vyššiu hodnotu má, ale človek nie.
Eva:
Presne.
!
66!
René:
Ale veď to sa nedá oddeľovať.
Leo:
Ale dá.
René:
Nie, nedá.
Leo:
Samozrejme, v hlave si to môžem oddeliť.
René:
Hej, v hlave, jasné, v hlave môžeš všetko. Dostaneš menej peňazí ako niekto iný, máš menší byt, bohužiaľ práve teba nemôže operovať primár, avšak v niečej hlave máš takú istú hodnotu ako každý iný!
Kristína:
Nielen v hlave, ale aj pred zákonom.
Eva:
Áno, vražda bezdomovca by bola potrestaná rovnako ako vražda podnikateľa.
René:
No hej... dobre, nechajme to tak.
Leo:
Ale nechceš tu popierať, že žiješ v spoločnosti, v ktorej má každý život rovnakú hodnotu?
René:
No dobre, život snáď, pre mňa za mňa, ale to je, samozrejme, niečo abstraktné...
Leo:
Čo myslíš tým abstraktné?
René:
Ak k pojmu ľudský život nepriradíme konkrétneho človeka, neznamená nič. A ten človek sa sám definuje tým, čo robí, to ho robí človekom, to určuje jeho hodnotu v očiach iných a očiach spoločnosti a...
Leo:
To vôbec nie.
René:
Ale áno.
Leo:
Nie. To, čo niekto robí, je len to, čo robí, a nie celý človek.
René:
Ale to sa od seba nedá oddeliť.
Leo:
Ale dá.
René:
Takže, keď niekto poruší zákon, pôjde do basy. A sedieť bude celý človek, a nie iba jeho skutok.
Leo:
Ale aj tak si to môžem...
René:
Hej! V hlave. Ale nie reálne. Nikde ľudia nemajú rovnakú hodnotu. A tiež nechápem, prečo by mal mať nejaký pedofil rovnakú hodnotu ako človek, čo vynašiel aspirín.
!
67!
A ak má mladý človek takú istú hodnotu ako starší, prečo potom každý chce byť mladý? Ak má nejaký looser rovnakú hodnotu ako niekto, kto je úspešný, prečo loosri nemajú priateľov? A prečo dostanú štíhli ľudia prácu ľahšie ako tuční, veď údajne majú rovnakú hodnotu. A ak si naozaj myslíme, že chudobné čierne deti majú vyššiu hodnotu ako pizza, tak by sme mali dávať našich desať eur na pizzu týmto chudobným deťom stále. Ale nerobíme to. My nanajvýš urobíme výnimku. A tak to proste je. Eva:
Áno, ale veď preto pripravujeme túto akciu.
René:
Pre mňa je ťažké sa tu postaviť a oznámiť divákovi, že desiatimi eurami zachráni svet. Nechcem vzbudzovať zlé svedomie v niekom, koho to nezaujíma.
Kristína:
Akože ty si padol na hlavu? Jasné, že chceme v ľuďoch prebudiť zlé svedomie. Ako inak sa prebudia?!
René:
Ale takto to nejde.
Eva:
Ale tu ide o školu...
René:
S ktorou nemám nič spoločné. A tí ľudia tiež nie...
Eva:
Ahaaa, takže ty to berieš takto.
René:
Áno, beriem to takto. A myslím si, že
máme nárok sa
kriticky opýtať, prečo by sme mali podporiť práve tento projekt. Eva:
Tak ja vám to vysvetlím. Vysvetlím vám, aký to má zmysel. Ide jednoducho o to, že chceme, aby sa školy stavali, nie búrali! Búranie je predsa také ľahké! No skúste stavať, tvoriť! A tu pán zmätený intelektuál vytiahne abstraktnú polemiku o ničom! Namiesto toho, aby si tú svoju blbú rečnícku figúru použil na presvedčenie ľudí o tom projekte, o konkrétnych veciach!
René:
(K publiku.) No, vážené dámy, vážení páni, bla, bla, bla, všetci sa tu máme radi, dnes večer sa to tu pekne zaľudnilo. Pred vami stojí veľká práčka, ktorá každému
!
68!
vyperie jeho zlé svedomie.
Za desať eur máte hlavný
program, kto chce môže si priplatiť dve eurá za aviváž, potom vám to bude lepšie voňať. Všetko pekne dobiela, už ani škvrnka, zmilujte sa nad chudobnými... Prepáčte, musím si na chvíľku odskočiť... (Ide von.) (Pauza.) Kristína:
Čo to bolo?
Leo:
Netuším. (Pauza.) (Idú dole.) (Dlhá pauza.)
Kristína:
Asi by niekto mal...
Eva:
Ja určite nie.
Leo:
Dlho preč nebude.
Eduard: Ako to vieš? Leo:
Má tu cigarety. (Pauza.) (Eva je svoj chlieb so syrom. Keďže nebola ohlásená žiadna oficiálna pauza, robí to veľmi ukradomky, tak napoly tajne. Je vidieť, že má vo vrecúšku ešte jeden.)
Leo:
Ten druhý mu polož na blok. (Musia sa trochu zasmiať.) (Pauza.) No dobre, tak idem po ňho. (Vstane. Na polceste sa oproti objaví René. Sadnú si.)
René:
Prepáčte. Nejako mi to... vykĺzlo.
Eduard: Chceš nám niečo povedať? René:
Nie. (Pauza.) Len si myslím,... že... ehm... myslím, že sa z toho stáva také... ľudomilné... rozpačité... podujatie a každý dá nejaké
!
69!
to euro... nuž a... ehm... dobre, ale keď vám to tak nepripadá... dobre, to je jedno. Eva:
To s tou práčkou, to myslíš vážne?
René:
To bolo mierne prehnané, ale... v podstate niečo na tom
bude. Eva:
A prečo to s nami vlastne robíš?
René:
No, mne bolo povedané... síce nie úplne jednoznačne, že... ide o nejakú školu... to je dobré, áno, pekné, jasné... ale že tu budeme doslova žobrať o peniaze, to mi... až také jasné nebolo.
Eva:
Ale veď som ti povedala, že to je benefícia.
René:
No, ale myslel som si, že to bude zamerané tak všeobecne africky... hudobne a že pri východe bude pokladnička, taká decentná... ale že... že je to.... ehm... no... takéto, to sa mi zdá proste ťažké, ale dobre, to je len a len môj problém.
Eva:
A čo sa ti zdá také ťažké?
René:
No, v princípe... všetko. Teda, celý ten nápad stavať hromadne školy pre chudobných černoškov, to je už samo o sebe dosť...
Eva:
Čo?
René:
Noo... také dosť... milosrdné klišé.
Eva:
Tu ale ide o skutočné, živé deti.
René:
Hej... ale aj tak je to klišé. Oni za to síce nemôžu, ale aj tak... To je ako keby som povedal, že moja priateľka je blondňavá policajtka, na tom by sa zasmial každý... (Všetci sa naňho pozrú.) ....Hoci ona za to vôbec nemôže... a s tými černoškami v Afrike je to to isté... ibaže naopak.
Eduard:
(Ukáže mu fotku.) Pozri, toto je Paolo.
René:
No jasnééé. To je ten, čo spí na kartóne, toho poznám! Ja som s Paolom vyrastal – a vôbec so všetkými chudobnými deťmi tohto sveta: Zjedz tie zemiaky, iné deti by boli rady,
!
70!
keby mali čo jesť. Nezašpiň si zas nohavice, v Afrike by boli radi, keby mali nohavice. Nie, nekúpim ti zmrzlinu, iné deti olizujú kamene, také sú hladné a ty už zase chceš zmrzlinu... Eduard:
Nechápem, čo tým chceš...
René:
A k narodeninám som, samozrejme, nedostal figúrky zo Star Treku, čo som tak chcel, ale podomácky vyrobené zvieratká z krajín tretieho sveta. Pozri, nie je to super, žirafa z kukurice?! ...Hej, super.
Kristína:
Počujte, ak tu teraz všetci budeme vyťahovať svoje traumy z detstva, bude to nekonečné.
René:
Chcem len povedať,...
Eduard:
Ty tým nechceš povedať vôbec nič, ty len chceš byť dôležitý.
René:
Čo sa do mňa navážaš?!
Eduard:
Tieto deštruktívne kecy ma vôbec nezaujímajú.
René:
No, tak fajn, potom nič.
Eduard:
Už ma to nebaví. Tu sa seriózne hovorí o ľudskej hodnote a ty riešiš, že si k narodkám nedostával startrekové figúrky, ako by to bola neviemaká trauma. Dnes si môžeš kúpiť tisíce figúrok! Toto tu... (Ukazuje mu Paolovu fotku.) To je trauma! To je strašné a o to tu ide!
René:
Prepáčte mi moje osobné poznámky, už to nebudem vyťahovať.
Eva:
Ale ak je to tu pre teba také ťažké, mal by si si naozaj premyslieť, či radšej neodídeš.
René:
To ma akože vyhadzuješ?
Eva:
To som nepovedala, ale zdá sa mi...
René:
Ale áno, povedala si to.
Eva:
Podľa mňa by ten, kto sa tu angažuje, mal...
!
71!
René:
Nuž, tak to chodí. Len čo do niečoho začneš rýpať, hneď ti ukážu dvere.
Eva:
Počúvaj, ak ti nenapadá ani jeden jediný dôvod, prečo by ľudia mali...
René:
Tak fajn. Vyrazili ste ma, dobre... okej. (Ide k svojim veciam.)
Leo:
Hej, hej... čo vám preskakuje alebo čo?
René:
Nemusím sa tu nechať urážať, len preto, že som úprimný.
Eva:
Ja som len povedala, že...
René:
Buď sa začleníš do našej sekty alebo vypadni.
Leo:
Navrhujem krátku pauzu.
René:
Pre mňa už padla.
Eva:
Ak teraz odídeš, bude to podraz!
René:
Ale veď si práve povedala...
Eva:
Ty sa aj pri tej najmenšej kritike hneď urážaš!
Leo:
Prestaňte s týmito hlúposťami. Po prvé: (K Renému.) Ty nemôžeš odísť.
René:
Akože prečo?
Leo:
Sám si povedal, že sme sekta, a zo sekty sa nedá tak ľahko odísť.
René:
Aha.
Leo:
Ani sa o to nepokúšaj. My si ťa nájdeme. Budeme celú noc stáť pod tvojím oknom a spievať Mašinku, až kým sa nezrútiš. Tak tú tašku radšej polož. A po druhé: Nie sme v žiadnom pionierskom tábore, kde by sme prisahali na vlajku, že zachránime svet...
Eva:
Ja som si len myslela, že tu robíme niečo, o čom sme všetci presvedčení.
Leo:
To, či je tu niekto je alebo nie je presvedčený, vôbec nie je podstatné.
Eva:
Sranda, a ja som myslela, že je.
Leo:
Nie, nie je.
!
72!
Eva:
Takže ty o tom všetkom tiež nie si presvedčený?
Leo:
O všetkom, o všetkom... to je ťažké povedať.
Eva:
Hovorím o stavbe škôl v jedných z najchudobnejších krajín sveta. Škôl pre malé, bezbranné deti.
Leo:
Božemôj, jasné, že si myslím, že je to dobrá vec, ale nie som tu preto, že by som sa cítil byť povolaný k spáse sveta.
Eva:
Ale?
Leo:
Ale pretože ma to baví.
Eva:
Aha, pretože ťa to baví. Veď aj to je motivácia: Hej, urobíme niečo o hladomore, zabavíme sa!
Leo:
Mala by si si dať studenú sprchu.
Eva:
Pretože ma to baví?!
Leo:
Poviem ti, že ma to zakaždým baví menej a menej. A po tretie: aj mne sa to zdá trochu ťažké.
Eva:
To mi je jasné.
Leo:
Áno, a okrem iného... aj tá tvoja výzva.
Eva:
To som si mohla myslieť.
Kristína:
Ja už radšej nebudem hovoriť nič, aby to nevyzeralo, že vás mám všetkých za hlupákov, ale keď už sme pri tom, nemaj mi to za zlé, ale je to hrôza.
Eva:
Aha.
Kristína:
Hej. Už len to, ako strašne vyslovuješ hladomor.
Eva:
Vravím to úplne normálne. Hladomor.
Kristína:
Práve, že nie. Ty hovoríš hladomor.
Eva:
A ako to mám hovoriť?
Kristína:
Hladomor.
Eva:
Hladomor.
Kristína:
Ale nie, teraz to zas preháňaš. Úplne krátko. Hladomor. To je hladomor. Alebo môžeš povedať: To (Pauza.) je hladomor.
Eva:
To sa tu budeme baviť o prízvuku?
Kristína:
Bavíme sa o obsahu a o tom, ako ho prezentujeme.
!
73!
Eva:
To
je
hladomor!
Hladomor!
Hladomor!
Hladomor!
Hladomor! Hladomor!! Kristína:
To predposledné nebolo zlé. (Pauza.)
Eva:
Hlavne, že máme správny prízvuk. Je totálne jedno, čo a prečo tu hovoríme, hlavné, že to znie profesionálne. Ak je toto jediná podmienka, tak aj pred pár rokmi, keď stavali plynové komory, stačilo povedať, hlavne nech sú kvalitné. (Pauza. Všeobecné zdesenie.) Prepáčte, mrzí ma to, že mi to tak vybehlo. To, to, to bola fakt hlúposť, teda, fakt ma to mrzí, bolo to... od veci. (Pauza.) Ešte raz všetci prepáčte. (Pauza.) Teda, veľmi sa ospravedlňujem.
Kristína:
To je v poriadku. (Pauza.)
Leo:
Takže. Myslím, že nám je všetkým jasné, že toto podujatie by mohlo veľmi ľahko skĺznuť do debát o milosrdenstve, a verím, že to nechceme.
Eduard:
Podľa mňa by tu mal každý hovoriť hlavne sám za seba a nechápem, čo je také zlé na milosrdenstve.
Leo:
Dobre, tak sme sa opäť dostali k biblickým kecom...
Eduard:
Tie biblické kecy sú výroky, na ktorých je postavené celé kresťanské myslenie.
Leo:
To sa tu chceme prezentovať ako nejakí bibliofili?
Eduard:
Náhodou ja som jedným z nich.
Leo:
Fajn, to ti nikto neberie, ale podľa mňa to sem vôbec nepatrí.
René:
Súhlasím.
Leo:
Vynechaj z toho aspoň tú lásku k blížnemu.
Kristína:
Malo by to byť niečo ako... ako bio veci.
!
74!
Leo:
Čo?
Kristína:
No, na začiatku to bolo niečo len pre alternatívcov, tí však potom zmenili imidž, a teraz si už každý bankár myslí, že je in, keď si cez pauzu kúpi biodrink z jačmeňa. Také niečo potrebujeme. Musíme dosiahnuť, že prispievanie na Afriku bude in. Asi tak, ako keby ste patrili do nejakého exkluzívneho klubu. A celkovo... potrebujeme niečo ako slogan...
Leo:
Afrika, pretože vy za ňou stojíte.
Kristína:
Áno, to vôbec nie je zlé. V každom prípade by to malo mať... väčší šmrnc.
Eduard:
Už mám toho dosť. Už mám toho ale naozaj dosť. Tu nechýba šmrnc, to určite nie, tu chýba niečo iné a dosť zásadné. Ja končím. Už som sa toho napočúval dosť. (Ide k svojim veciam.) Na tomto projekte už viac spolupracovať nebudem.
Leo:
Tak čau, zmizni, dovidenia. (Všeobecné podráždenie. Nie však pre Eduardov odchod, ale pre Leovu drzú reakciu.) Ja tu nie som strážny pes, čo vždy všetkých udrží pokope. Už toho mám dosť, v kuse niekto odchádza, ja tu teda tiež nemusím byť.
René:
Už nedokážeme hovoriť normálne k veci, preboha?
Eduard:
Nie, k veci nie, práve naopak!
Kristína:
Sadni si.
Eduard:
To, že láska k blížnemu je...
Leo:
To snáď nie je možné.
Eva:
Ak k tomu niečo smiem povedať...
Kristína:
Podľa toho, ako to podáš.
Eva:
Ak k tomu niečo môžem povedať...
Eduard:
Ja už vôbec nerozumiem.
Leo:
Čím viac nám tá emocionálna blbosť...
!
75!
Eduard:
Tá emócia sa volá súcit.
Eva:
Rada by som povedala...
Eduard:
Je to silný, skutočný cit.
Eva:
Môžem už...
Kristína:
Nedrž sa tak pri zemi, trochu viac provokatívne...
Eva:
Tu proste človek musí vrieskať. Inak sa vôbec nedostane k slovu.
Eduard:
Mal by byť hlavnou témou podujatia!
Leo:
Nemôžeme tu len tak stáť a hovoriť...
Eva:
A potom ti zas povedia: daj si studenú sprchu.
Leo:
Ó bože, ó bože, umierajú chudobné deti...
Eduard:
A prečo nie?
Leo:
Pretože je to trápne.
René:
Megatrápne.
Eduard:
Prečo?
Kristína:
No tak to urob!
René:
Presne, do toho.
Kristína:
Namiesto
toho
tu
debatujeme
a debatujeme! (Eduard nečakane vyjde na scénu.)
!
76!
a debatujeme
11. výstup Hanbite sa! (Eduard hore, ostatní dole.) (Eduard na chvíľku len stojí a potom vybuchne.) Eduard:
Hovno, grcať, jebať, kokot, kurva! To všetko sa hovoriť môže. Vulgarizmy, obscénnosti, to všetko áno! Ale božechráň, aby človek spomenul dobročinnosť, lásku k blížnemu, súcit, to sa nesmie. A pane bože, už vôbec nie debaty o milosrdenstve! Aspoň že niektorí z nás tušia, čo to slovo
znamená!
Potom
radšej
predvedieme
trápny
mašinkový tanček, len aby tu preboha nevzniklo žiadne podozrenie z moralizovania! A v každom prípade musíme zabrániť rozpakom, pretože nič nie je horšie než to, keď sa človek cíti v rozpakoch. A už vôbec nespomínajme lepší svet, a ak je to už nevyhnuté, použime úvodzovky alebo ešte lepšie, urobíme z toho vydarený vtip! To platí pre všetko, čo má súvis so zlým svedomím alebo nepríjemným pocitom. Také emócie sa bezpodmienečne zakazujú. A pokladničky na peniaze treba načančať, aby nevyzerali ako na peniaze! Len aby to nikomu nebolo trápne! Dennodenne ignorujeme zbytočnú smrť tisícok ľudí, áno, jasné, že je to trápne, keď si to človek uvedomí! Nielenže je to trápne, je to do neba volajúca hanba! (A ak sa preto na chvíľu cítime previnilo, nie je to nič viac než len prirodzená ľudská reakcia, ktorá je úplne primeraná a v poriadku.) A áno! Ľudský život má veľakrát nižšiu cenu ako pizza, ako pár topánok, ako permanentka do kina. Výnimky nepotrebujú argumenty – tie treba hľadať pre vysvetlenie našej každodennej ignorancie, ktorú považujeme za normálnu!
!
77!
Keď u nás nejaké dieťa umrie od hladu, pred zákonom nebudú stáť len jeho rodičia, ale všetci naokolo: učitelia, sociálka, každý z jeho okolia, kto by tomu akokoľvek mohol zabrániť, ale neurobil to. Keď
zomrie
od
hladu
dieťa
v Afrike,
definujeme
poskytnutie pomoci ako koníček, ako taký malý zmysluplný bočák, či dokonca morálny luxus. Veď už len táto definícia je zvrátená, a ak človek potrebuje odôvodnenie, prečo pomáhať, a prečo je ľudský život hodnotnejší ako pizza, tak mu niet pomoci. Môžeme mu len priať, aby aspoň raz za život mal hlad, skutočný hlad. Skoro každý v tejto krajine má niekde minimálne 1000 eur, ktoré v skutočnosti nepotrebuje, hoci by tvrdil, že určite potrebuje! Aj ten najchudobnejší tu, má najmenej 10 eur, ktorými by mohol prispieť bez toho, aby sa ocitol v núdzi. Niektorí by mohli venovať aj 10 000 eur bez toho, že by to vôbec pocítili na svojom životnom štandarde. Nehovorím len o veľkých sumách, ale aj o tých, ktoré míňame pravidelne na hlúposti bez toho, aby sme sa čo i len na sekundu zamysleli! No keď máme strčiť 10 eur do benefičnej pokladničky, odrazu sa nám to zdá hrozne veľa a jediné, čo riešime, je či nás niekto neoklame. Áno, dookola to počúvame. Áno, počúvame a aj chceme počúvať, že to aj tak nie je seriózne, že aj tak sú to všetci podvodníci, a hotovo, koniec, už nás to nezaujíma, dávame ruky preč. Keby sme vynaložili aspoň trochu námahy, rýchlo by sme zistili, ktorý projekt je seriózny a ktorý nie. Avšak táto 5-percentná pravdepodobnosť, že nás niekto oklame, je taká ohromná, že sa nám už ani neoplatí premýšľať nad tými zvyšnými 95 percentami dobrých projektov. Naozaj dobrých! Toto hlavné podozrenie
!
78!
založené na 5-percentnej realite je klamlivým pseudokritickým argumentom, aby sme prehliadli pokladničku. Alebo iné populárne podozrenie: s tričkom za 15 eur niečo nie je v poriadku, prečo je také drahé? A koľko z neho ide vlastne na pomoc? Čo výrobné náklady? No značkové tričko za 15 eur považujeme za dobrú kúpu. Stále máme tisíc argumentov, prečo tých pár eur nedarovať. Ten najnepríjemnejší pocit, ktorý pokladnička vyvoláva, nie je podozrenie, že všetky príbehy sú vymyslené, ale práve naopak, že sú pravdivé. Neveriť je veľmi ľahké, ťažšie je vydržať to druhé. Keď si na chvíľu pripustíme túto realitu, na okamih si uvedomíme, že hlad naozaj zabíja ľudí a trýzni ich, že šesťročné deti končia na ulici, kladieme si otázku, či je napríklad tých 10 eur z našej strany
adekvátna
odpoveď!
Tento
moment
nášho
premýšľania nás konfrontuje s tým, ako málo rozmýšľame, ako úzkoprso konáme a odhaľuje našu bežnú vytesňovaciu prax. A samozrejme, že je to trápne! Je to také trápne, že si sami pre seba vymýšľame smiešne výhovorky, len aby sme vyhli všetkému, čo by mohlo spochybniť náš pekný, usporiadaný svet. A pretože sa to väčšine ľudí výborne darí, vytesňovanie sa stalo všeobecne účinným opatrením, nikto nemusí nič uvádzať na správnu mieru. Proste taký je náš svet, Afrika je iná, všetci sú tam hrozne chudobní, ale nejako si na to už zvykli a, koniec koncov, my to už aj tak nezmeníme. Jasné, že 10 eur môže zmeniť svet! Nie, nie celý, ale taký svet malého Paola určite! Nebrať do úvahy dobro, veriť, že svet je zo dňa na deň horší, a pestovať túto Tým-aj-tak-ničnezmením filozofiu, je megaignorácia.
Ak vezmeme do
úvahy, že existujú ľudia, ktorí nie sú pasívni, ktorí veci menia, zlepšujú a to ešte aj úspešne, tak si musíme položiť
!
79!
otázku, či aj my sami nemôžeme niečo urobiť. A odpoveď znie áno, jasné, že môžeme! A to v nás opäť vyvoláva ten trápny pocit! Môžeme sa voči nemu obrniť, žartovať o tom, ale ten pocit ostáva a je oprávnený! Je oprávnený dovtedy, kým nezačneme aspoň cítiť zodpovednosť za tento svet. Leo:
Chceš to urobiť takto?
Eduard:
To bol len taký... impulz.
Eva:
Teda, podľa mňa dobré.
Kristína:
Možno trochu pridlhé.
Eduard:
Hej, tiež som si všimol. Ku koncu mi už dochádzala zlosť.
Leo:
Divil som sa, že sa vieš tak naštvať.
Eduard:
Mne sa to stáva fakt len občas.
Eva:
Podľa mňa bude dobré, ak to urobíš presne tak isto.
Eduard:
Možno by som to trochu zjemnil.
Kristína:
To nie, netreba.
Eduard:
Hej, ale neviem, či som... Či som ten pravý, čo by sa mal tak... navážať do ľudí...
a poúčať ich. Kristína:
Môžem to urobiť ja. (Pauza.) To bol len návrh.
Leo:
(K Eduardovi.) Ešte si to môžeš rozmyslieť.
René:
Nedáme si krátku pauzu?
Eva:
Áno, prosím.
!
80!
12. výstup Prestávka alebo každý robí, čo vie. (Dole.) Leo:
(K Renému.) Hej a doniesol som ti ten kód na nové Diablo.
René:
Super.
Leo:
Najbrutálnejšia hra.
René:
Aha.
René:
Super.
Leo:
Mega ženská tam je.
René:
Super.
Eva:
(Do svojho vrecúška.) No pozrimeže, kto sa nám to tu schováva? No tak, poď k mamičke, poď, nesťažuj mi to. Chcem sa s tebou len trochu porozprávať. (Chlieb odpovedá:) Ooooch, už mi lezieš na nervy, o čom sa zas chceš rozprávať? V kuse sa potrebuješ vykecávať, nechaj ma konečne na pokoji!
Eduard:
S Pištom vám to neklape?
René:
Akú chceš kávu?
(Eva je chlieb.)
Leo:
Čiernu a sladkú.
René:
(Ku Kristíne.) Prinesiem niečo aj tebe?
Kristína:
No, možno... papáju.
(Rehocú sa.)
(René sa rozčúli.) René:
Papáju tu nemáme.
Kristína:
Škoda.
René:
Ako ti to napadlo? Nikdy sme tu papáje nemali.
Kristína:
Ten obchodík za rohom je otvorený do desiatej. (Usmeje sa naňho.)
René:
No, ale snáď si nemyslíš, že teraz pobežím cez pol ulice po tvoju papáju. (Pauza.) Takže, jedna papája. Ešte niečo?
!
81!
Kristína:
Ooo, to je od teba milé. Nie, už nič, len papáju. (René si oblieka bundu.) Ale, prosím ťa, nie obitú. (René odíde. Eva sa usadí s notami a sama pre seba si spieva, resp. hmká pesničku „There are moments...“ z filmu „Yentl“ od Barbary Streisand.)
Eva:
Rada
by
som
zaspievala
pesničku
pre
tých
najchudobnejších z chudobných. Je to skladba od Barbary Streisand. (Spieva.) ... there are moments... hmm hm hm... da da... time has... away... Je to síce po anglicky, ale myslím, že podstatu pochopí každý, veď hudba nepozná hranice. (Hmká ďalej, občas hmkanie preruší, snaží sa prečítať melódiu.) Eduard:
(Ku Kristíne.) A ako tvoje pálenie záhy?
Kristína:
Už lepšie.
Eduard:
To rád počujem.
Kristína:
Teraz používam Heddersenovu metódu.
Eduard:
Aha, na čo je to dobré?
Kristína:
Na odkyslenie.
Eduard:
Chápem. (Eduard sa pozerá na katalóg pre adopciu na diaľku. Leo podíde k Eve.)
Leo:
Povedz, môžem ti s tým tvojím výstupom nejako pomôcť.
Eva:
V podstate to zvládam, ale mohol by si mi robiť sprievod, keď budem hrať.
Leo:
Na akordeóne?
Eva:
Na akordeóne. (Leo nakukne do nôt.)
Leo:
Je to dosť ťažké.
Eva:
Veru, Barbara je vybavená úplne inak.
Leo:
Hmm.
!
82!
Eva:
A... a má aj iný hlas, ale to nevadí. Každý robí, čo vie. V tom podstatnom sa zhodneme. Morálne sme kolegyne. (Ukáže na noty.) Čo je to?
Leo:
a
Eva:
Myslela som si, že toto (Ukazuje.) je a.
Leo:
To je basové a.
Eva:
Aha.
Kristína:
Videl si teraz niekedy Anetu?
Eduard:
Hej, prečo?
Kristína:
Podľa mňa bola na plastike.
Eduard:
Čože?
Kristína:
No,
liposukciu.
Tak
výrazne
človek
neschudne
na
dovolenke. Eduard:
To mi ani nenapadlo.
Kristína:
Mne hej. Určite si dala urobiť liposukciu. (Eva spieva, Leo ju kontroluje)
Leo:
Ale tu je napísané „Presto“.
Eva:
To je čo za dôvod? Takéto podraďovanie sa textu mi parádne lezie na nervy. Teraz tam mám presto, ale keby tam bolo napísané „Vyskoč z okna“, mala by som to urobiť? There are moments... you remember all the time.... Mám z toho celkom dobrý pocit. A tu je taká výška, ktorá mi trochu robí problémy, musím si to znížiť a potom tu mám samé predznamenania, béčka a podobne.
Leo:
No, tie sa zvyknú vyskytovať.
Eva:
Ja by som bola najradšej, keby sme všetky tie béčka mohli vynechať.
Leo:
Akože vynechať béčka?
Eva:
Veď toto nie je žiadna hudobná olympiáda. Ide o to, aby sme spolu vyriešili problém, najprv ten hudobný a potom ten vzdelávací. A tento problém s predznamenaniami sa dá obísť, predznamenania sú pre privilegovaných, napríklad
!
83!
pre teba, ty dokážeš zahrať všetky tie béčka, ale ja nie, a preto zmeníme tie predznamenania tak, aby sme s tým mohli žiť všetci. Leo:
Ale potom to už s tou pesničkou nebude mať nič spoločné.
Eva:
Ale bude to mať niečo spoločné so solidaritou.
Leo:
Si si istá, že táto pesnička je tá pravá?
Eva:
To, že vypustíme béčka ešte neznamená, že je to celé zle. Dôležité je, že keď svoje chyby poznám, môže prísť chvíľa, keď si poviem: „Teraz to v mojom živote ide z kopca, pribrzdím a vystúpim z toho... čím rýchlejšie, tým lepšie.... cesta je cieľ... vždy choď za svojím snom a rob to, o čom si naozaj presvedčený, že je správne. Snáď si tu nemusíme nič dokazovať. Nejde o to, aby sme sa predvádzali, kto je lepší, ide o to, že každý môžeme niečím prispieť. A s tebou sa to jednoducho nedá.
Leo:
Chcel som ti len pomôcť.
Eva:
A presne takto vyzerá, keď niekomu nanucuješ svoje béčka a svoj svetonázor. Ja nie som tvoja hudobná kolónia a nenechám ťa okupovať moju pesničku. (Leo už odišiel. Eva pokračuje pre seba.) Stále to skúšajú, človek si na nich proste musí dávať pozor. A potom navlečú tie úbohé deti do adidas tričiek, hoci na to vôbec nie sú zvyknuté. A výsledok je, že zmoknú, podchladia sa, ochorejú a tak ďalej... to je tá ich pomoc, ktorá je nakoniec každému na prd....
!
84!
13. výstup Adopcia. (Dole.) (Eduard vypíše príkaz na prevod peňazí na adopciu a ešte raz si ho číta.) Eduard:
(Tak teda dobre, P – a – o – l - o. Hej, Paolo. „Týmto prevádzam... mesačne“ sumu 25 eur, podpis.) Tak, a už je zo mňa adoptívny otec. 6000 km odtiaľto mám, dá sa povedať, syna. To je pekné. (Eduard ukazuje Kristíne fotku.) Aha, to je môj adoptívny syn.
Kristína:
Ó bože, to je strašné.
Eduard:
Hej, ale už viac nebude spať na ulici, už má adoptívneho otca. Ako dlho trvá taký prevod? Maximálne týždeň. Od budúceho utorka bude mať Paolo pravidelne čo jesť. Môže ísť do školy, možno neskôr pôjde aj študovať.
Kristína:
Toto dievčatko nemá ruky.
Eduard:
Hej, hrozné.
Kristína:
Prečo si si nevzal ju?
Eduard:
Mal som ju v užšom výbere, ale potom som si pomyslel, má takú milú tváričku, tá si rýchlo nájde niekoho iného.
Kristína:
Nemá ruky.
Eduard:
No áno, ale má aspoň rodičov, zatiaľ má rodinné zázemie a Paolo, ten žije doslova na ulici. (Pauza.) V tvári má niečo drzé, páči sa mi to, a ten krivý nos.
Kristína:
Takže má šťastie, že má krivý nos.
Eduard:
Hej.
Kristína:
Podľa mňa je to dievčatko vo väčšej núdzi.
!
85!
Eduard:
Možno, ale ja som sa už rozhodol. Už som všetko vyplnil.
Kristína:
To sa dá zmeniť, Paola môžeš preškrtnúť alebo na... (Kristína mu podáva druhý formulár.)
Eduard:
Mohol by som, ale myslím, že ostanem pri Paolovi. Ja... ja som si už na to meno zvykol.
Kristína:
Dievčatko sa volá Lucila.
Eduard:
Aha, Lucila... (Prisadne si k nim Eva.) (Pauza.)
Kristína:
Myslím, že pri niečom takom by sa človek nemal rozhodovať podľa svojho vkusu, ale podľa potrieb tých druhých.
Eduard:
No dobre, ale keď dieťa žije na ulici, tak je to tiež...
Kristína:
Dievča bez rúk je na tom horšie ako chlapec bez rodičov.
Eduard:
Neviem.
Kristína:
Ale áno. Dievča bez rúk je na tom vždy horšie ako chlapec bez rúk. Dievčatá to majú vždy ťažšie.
Eduard:
Lucila, bože, naozaj. Asi máš pravdu. Vyberiem si Lucilu. A Paolo...
Kristína:
Ten to už nejak prežije. (Eduard odhodí Paolov formulár.) (Leo od pokazeného projektoru.)
Leo:
Potrebujeme projektor. Tento je na šrot. Kvalitný projektor, a už aj viem aký – Panasonic LCD, ten je super.
Eva:
Lenže ten bude určite drahý.
Leo:
To hej, ale mali by sme kvalitu. Má všetko – korekciu obrazu, posun šošovky, dva HDMI vstupy, s tým by sa už dali robiť veci, a zmeny farieb, napríklad čierno-biela fotka hladujúcich detí by mohla pomaly prechádzať do farebnej fotky školy, najlepšie s hudbou, dá sa to naprogramovať, to by bola sila.
Eva:
!
Ja neviem.
86!
Kristína:
Tak nám dones nejaký katalóg.
Leo:
Vykonám.
Eduard:
Takže, „týmto prevádzam“... Lucila, podpis. Tak, a mám adoptívnu dcéru. Hej. (Pauza.) Je mi ale trochu ľúto Paola. Už som si predstavoval, aké by to bolo, keby ma raz prišiel navštíviť. (Pauza.)
Eva:
A nemôžeš si ich vziať oboch?
Eduard:
No, teoreticky áno.. za 12 eur mesačne zabezpečíš, že dieťa bude mať pravidelne čo jest, nebude musieť pracovať a bude si mať čo obliecť. Za 25 eur pôjde aj do školy a potom aj ďalej. A mne sa proste zdá
zmysluplnejšie,
teda... radšej to dám na jedno... na celé... teda tých 25 eur, namiesto dvoch detí... napoly... Eva:
Napoly.
Eduard:
Možno je to ale naozaj lepšie... než keby jedno dostalo vzdelanie a druhé umrelo hladom. Takto by obe aspoň... žili... (Pauza.) (Eduard odhodí formulár a vezme si ďalší.) Takže obe. „Týmto prevádzam“ 12 eur... a to isté pre Lucilu...
Eva:
Počkaj...
Eduard:
Čo je?
Eva:
Pozri. (Ukazuje mu fotku.)
Kristína:
Wanabee. Má 14. V dvanástich ju rodičia predali a 2 roky robila prostitútku.
Eduard:
Čože, v dvanástich?! (Pauza.)
Eva:
!
Možno by si si mohol adoptovať dve dievčatá.
87!
Eduard:
Nie.
Eva:
Prečo nie?
Eduard:
Pretože nechcem a bolo by to nespravodlivé, Paolo nemôže za to, že je chlapec... Ježiš, detská prostitúcia. Možno je naozaj vo väčšej núdzi... určite potrebuje nejakú terapiu. (Pauza.) Wanabee.
Eva:
Namiesto koho?
Eduard:
Nuž, keď už Wanabee, tak namiesto oboch, teda len ju a... kompletnú starostlivosť, lebo inak to nebude mať zmysel. Teda, musím povedať, že detská prostitúcia je to najotrasnejšie, proste to najhoršie, a... preto len Wanabee a hotovo. (Pauza.) (Eduard vypĺňa formulár.) Koľko má rokov?
Eva:
14. (Pauza.) Čo je?
Eduard:
Nič, len rozmýšľam...
Eva:
Že?
Eduard:
Že 14 je už dosť.
Eva:
Prosím?
Eduard:
No,
musím
si
to
premyslieť,
teda,
treba
o tom...
porozmýšľať, čo to... môže zmeniť, myslím... to dievča má 14 a už prežilo neuveriteľné veci... Myslím, že keď niekto už toho toľko prežil, je z toho zrejme už dosť... mimo, teda v zásade mimo. Chcem tým povedať, že ľudia, ktorí prekonali traumy, sú tým poznačení na celý život... A potom sa s tým už nedá nič robiť, a preto si kladiem otázku,... či tým niečo zmením, či by som radšej nemal...
!
88!
dať peniaze tam, kde ešte je šanca... že niekoho urobia šťastným. Eva:
Ale Wanabee je možno človek, ktorý má v sebe... odhodlanie, niečo, čo jej nedovolí vzdať to, možno by vďaka tým 25 eurám, teda vďaka kompletnej starostlivosti a usporiadaným pomerom, znova ožila a bola šťastná.
Eduard:
To nevieme.
Kristína:
To nevieme. (Pauza.)
Eduard:
Premyslím si to. Potrebujem nad tým v pokoji popremýšľať. (Vracia sa René.)
Kristína:
Jéj, ide moja papája.
René:
No, a ani sa nepýtaj, kde som po ňu bol.
Kristína:
Jéj, ďakujem ti z celého srdca.
Leo:
(Pri stolíku na kávu.) Tu niekde bol nôž.
Kristína:
Ó, to je od teba milé, ale ja ju aj tak teraz nedám.
René:
Akože nedáš?
Kristína:
No nedám, už nemám chuť. Nechám si ju na potom, na doma. A chcela by som pokračovať.
René:
Ja by som si rád dal aspoň kávu.
Kristína:
Ľudia, nemáme času nazvyš. (Vstane a ide hore. Ostatní ju nasledujú.)
!
89!
14. výstup Dnes. (Hore.) (Stoja pri mikrofónoch.) Kristína:
(K publiku.) Väčšina z nás dnes mala úplne normálny deň. Úplne
normálne
sme
pracovali,
normálne
sme
rozčuľovali, snáď aj smiali a normálne sme - jedli. (Pauza.) Eva:
A čo teraz?
Kristína:
Teraz povieme, čo sme jedli.
Leo:
Možno by bolo lepšie, keby...
Kristína:
Aspoň si to vyskúšajme!
Leo:
Dve kávy.
Kristína:
Zelený čaj, v čajníku. Latte macchiato. Dve čajové lyžičky medu, odstredeného za studena.
Eduard:
Šálku prekvapkávanej kávy...
Kristína:
Ovsenú kašu s čerstvým ovocím.
Eduard:
Ale bez kofeínu.
Leo:
Tretiu kávu.
Kristína:
Krajec čierneho chleba.
Eduard:
Pol žemle, maslo, jahodový lekvár.
Kristína:
Na tom čiernom chlebe som mala chudú šunku, bio.
René:
Dva croissanty, čisté, s maslom.
Eduard:
Pol žemle, maslo, marhuľový lekvár.
Kristína:
Pol papriky.
Eduard:
Pol žemle, maslo, černicový lekvár.
Leo:
4 ibalginy, pomarančovú šťavu.
Kristína:
Ale ten croissant nebol čistý, bol s...
Leo:
Polku zavináča.
René:
Bol s nugátom a bol fakt hnusný.
Kristína:
A na to trochu petržlenu.
!
90!
sa
René:
Inak tie croissanty nie sú v pohode, mal som...
Eduard:
Pol žemle, maslo, mäkkú salámu.
René:
A tak mi prešiel deň.
Kristína:
Krajec bio hrubozrnného chleba...
Eduard:
A praženicu z dvoch vajec.
Kristína:
Bez vajec a nekvasený.
Eduard:
Stredne veľký plátok slaniny.
Kristína:
Trochu ovocného šalátu.
René:
(K Eve.) A ty?
Eva:
Ja som vstala veľmi neskoro.
Eduard:
K tej praženici som si dal dve paradajky.
Eva:
Mala som kávu, mlieko a cukor, závin, makový, pol sezamovej a zvyšok
žemle,
a to
zemiakových
s avokádovou chrumiek,
pol
nátierkou, rožka
ach
s krabím
šalátom, vajce na tvrdo, približne osminku kozieho syra, vanilkový jogurt a jeden malý.... Leo:
Prepáčte, ale čo keby sme zopár vecí vynechali?
René:
Môžeme.
Leo:
(K Eve.) Teda nie len pri tebe, myslím všeobecne.
René:
Hej, toto je strašne dlhé.
Leo:
A to sme ešte len pri raňajkách.
René:
Niečo sa z toho musí vypustiť.
Kristína:
U mňa nie. Raňajky sú pre mňa dôležité.
Eduard:
Bez jednej polky žemle snáď prežijem.
Leo:
Bez ktorej?
Eduard:
Tej s marhuľovým lekvárom.
Leo:
Dobre, polku žemle ešte niečo?
Eva:
Ja môžem vlastne raňajky vynechať celé.
Leo:
Si si istá?
Eva:
Netrhá mi to žily.
Kristína:
Dobre, tak moja paprika pôjde po croissante a dáme si to ešte raz od stredne veľkého plátku slaniny.
!
91!
Eduard:
Stredne veľký plátok slaniny.
Kristína:
Trochu ovocného šalátu.
Eva:
Pohár vody so sušenou slivkou.
Leo:
To je všetko?
Eva:
To je všetko.
Leo:
To je ale fakt krátke. Medzitým som mal ešte jeden sendvič.
René:
A ja latte macchiato.
Leo:
To tiež radšej vynechaj.
René:
V poriadku. Aj tak to bol fail, na pene...
Leo:
Ten sendvič som mal s pečeňovým syrom.
René:
Nebola žiadna škorica..
Eva:
Štvrť jablkového závinu, poriadne požutého.
René:
Bol to len taký škorici podobný prášok! A potom tá...
Kristína:
Ale veď to je jedno, tak či tak sme to vyhodili.
René:
Ale naštvalo ma to.
Eva:
Štvrť jablkového závinu, poriadne požutého.
Eduard:
Malý modrý cukrík na hrdlo.
Eva:
Štvrť jablkového závinu,...
Leo:
A trochu kečupu.
Eva:
Hej, dovolíš mi to dožuť!
Leo:
No, nech sa páči.
Eva:
Štvrť jablkového závinu, poriadne požutého.
Leo:
A veľa kečupu.
Kristína:
Kúsok čokolády.
Leo:
Aj to by si mohla vynechať.
Kristína:
To by som nerada.
Leo:
Ale je toho stále hrozne veľa.
Kristína:
Tak ty vynechaj tú svoju paštétu.
Leo:
Nehnevaj sa, ale ja som okrem tej polky zavináča doteraz nemal nič.
!
92!
Kristína:
Ten kúsok čokolády nevyhodím. Pokojne si ho dám a radšej vynechám niečo z večere.
Leo:
Tak ideme ďalej. Obed.
René:
Srnčí guláš s taigliatelle, zelenými fazuľkami, hruškovým kompótom a jedným...
Leo:
To je priveľa, zbytočne pridlhé...
Eva:
Povedz proste srnčí guláš.
Leo:
Áno, to stačí.
René:
Srnčí guláš.
Kristína:
Mrkvovo-tekvicovú polievku.
René:
Hej, ale len ten srnčí guláš bez všetkého, to je...
Eva:
Pol jablka, dobre požutého.
René:
To si radšej dám niečo iné.
Eduard:
Ja som mal kapustový závitok.
René:
Sushi, radšej si dám sushi.
Leo:
To je lepšie a kratšie.
Kristína:
Takže ešte raz, obed.
René:
Sushi.
Kristína:
Mrkvovo-tekvicová polievka s kvapkou tekvicového oleja.
Leo:
Ale to si predtým nevravela.
Kristína:
Pretože ma v kuse prerušujete.
René:
Tú kvapku tekvicového oleja by si si mohla...
Kristína:
Olej je dôležitým zdrojom karotínu.
René:
Ja som musel skrátiť svoje srnčie menu, takže ty...
Eduard:
Och, zemiakové knedle.
Eva:
Je mi dobre, cítim sa taká ľahká...
Eduard:
Mám ich fakt rád.
René:
Toto je na nervy.
Eva:
Čo?
René:
Miesto oishi sushi som chcel nigiri sushi a teraz mám
namiesto maki sushi... Leo:
!
Vykašli sa na to.
93!
René:
No určite.
Eva:
Cítim sa ľahšia a ľahšia.
René:
Beriem to späť. Radšej si dám niečo iné.
Leo:
Človeče!
René:
Poviem klobásku s hranolkami, aj to je krátke a viem, čo to je, takže sa nad tým aspoň nebudem musieť rozčuľovať.
Eduard:
Tak odkiaľ začneme?
Kristína:
No, od obeda.
Leo:
Takže.
René:
Mal som klobásku s hranolkami.
Leo:
Chceš k tomu niečo dodať?
René:
Nie, môžeme pokračovať.
Leo:
Radšej to ochutnaj, aby si si to už nerozmyslel.
René:
Hmmm, to je dobré, lahodné...
Leo:
Takže.
René:
Klobásku s hranolkami.
Kristína:
Mrkvovo-tekvicovú polievku s kvapkou tekvicového oleja a malý miešaný šalát.
René:
Čože?!
Kristína:
Ten tam bol k tomu.
Eduard:
Zemiakové knedle.
Eva:
Mám sa skvele, cítim sa ľahšia.
Eduard:
Mám ich fakt rád.
Leo:
Banánové crêpe s grand manier a čokoládovou polevou, to môžem skrátiť na crêpe natur.
Eduard:
Ja svoj dezert nemusím hovoriť za každú cenu.
Eva:
Pol jablka a kúsok syra.
Kristína:
To bol obed?
Eva:
A kúsok artičokovej pizze.
Kristína:
Dobre, takže teraz môžeme...
Eva:
A šampiňónovej pizze a pol tuniakovej bagety a...
René:
To stačí.
!
94!
Eva:
Ja viem!
Kristína:
Môžeme ísť ďalej od...
Eva:
A kúsok šľahačkovej torty Philadelphia s extra porciou šľahačky a k tomu štyri kopčeky zmrzliny so šľahačkou...
Leo:
To stačí, prestaň!
Eva:
To hovoríš komu!? K tomu jemný vaječný krém bez šľahačky, ale s čokoládovou polevou a malé hranolky a šesť kuracích stehien, rybaciu bagetu, tri malé zemiakové placky, dva hotdogy, z toho jeden môžeme aj vyškrtnúť, ten sa do mňa už nevošiel, a tak som ho vyhodila, ale najhoršie na tom bolo, že som si o polhodinku kúpila v tom istom stánku ďalšie dva, a cez prestávku som zjedla ešte aj tie chlebíčky so syrom...
René:
A maslový keksík.
Eva:
A maslový keksík!!
René:
A to nás ešte čaká večera.
Leo:
Tú radšej vyhodíme úplne. Obedom končíme.
Kristína:
Ale niečo malé by som si dala.
Eva:
Pre mňa to môžete vyhodiť.
Leo:
Si si istá?
Eva:
Dúfam, že hej.
Eduard:
Ja sa tiež uspokojím s niečím malým.
Kristína:
Takže večera.
Leo:
Ale každý len niečo malé.
René:
Srnčí guláš s taigliatelle, zelenými fazuľkami a
Leo:
Ale veď to si skracoval už pri obede!
René:
A bola to chyba.
Eduard:
Kúsok goudy, polku uhorky.
René:
S hruškovým kompótom...
Kristína:
Dusenú zeleninu a rezeň z bio kuracieho mäsa.
René:
A chateau margeaux, fakt lahodné.
Leo:
Každý mal spomenúť len niečo malé.
!
95!
Eduard:
Aha, a ešte mi ostali zemiakové knedle.
Leo:
Koniec!
René:
Ja si dám...
Leo:
Koniec!
Eva:
A gumové medvedíky.
Leo:
Koniec! Dosť! Dosť! To je priveľa, je toho strašne veľa.
Kristína:
Tak dobre, čo s tým urobíme?
Leo:
Určite to skrátime.
Eduard:
A čo keby sme večerali akože spolu?...
Eva:
To by tiež bolo fajn.
Leo:
Presne, aby sa tu každý nedžgal len sám...
Eduard:
Treba vybrať jedno spoločné jedlo.
René:
To by šlo.
Leo:
Niečo jednoduché.
Eva:
Boloňské špagety.
Kristína:
Tie, bohužiaľ, nemôžem.
Leo:
A to akože prečo?
Kristína:
To je úplná kyselinová katastrofa.
Leo:
Ahááá.
Kristína:
A mäso je plné kortizónu.
Eva:
Koľko kalórií ma kortizón?
René:
Tak ja by som...
Kristína:
A už vôbec nie na večer.
Leo:
A čo navrhuješ?
Kristína:
Čo by ste povedali na dusenú zeleninu?
René:
A bola by v tom mrkva?
Kristína:
No mrkva by tam bola.
René:
Tak to nie.
Eduard:
Čo tak proste syr?
Leo:
Nuž, syr nie je nič pre mňa, nie som vyberavý, ale syr...
Eva:
A ryža?
Leo:
To by šlo.
!
96!
Kristína:
Proti tomu nič nemám.
Eduard:
Dobre.
René:
A povedz nám, čo k tomu.
Leo:
Nič. Proste ryža a hotovo.
René:
No tak to snáď nie....
Leo:
Ryža je fajn, necháme to tak.
René:
A nemohla by k tomu byť aspoň...
Kristína:
Nie, inak táto neplodná diskusia nikdy neskončí.
Leo:
Takže večera.
Kristína:
Veľká spoločná misa ryže. (Pauza.)
Eva:
Nemali by sme to povedať spolu?
Leo:
Skúsme.
Všetci:
Veľká spoločná misa ryže.
René:
Nejde to.
Kristína:
Nie, to naozaj nejde.
Leo:
(Ku Kristíne.) Tak to povedz ty.
Kristína:
Ale veď nemusím vždy len ja, môže to povedať aj niekto iný.
Leo:
(K Eve.) Tak to povedz ty. (Pauza.)
Eva:
(Potichu.) Veľká spoločná misa ryže. (Je jej do plaču.) Prepáčte... prepáčte... je to úplne zlé, ja viem... (Ku Kristíne.) Ty to povieš lepšie.
Kristína:
Veľká spoločná misa ryže. (Pauza.)
René:
A čo ďalej?
Leo:
Nič. To je všetko. Hotovo.
Kristína:
To je super koniec.
René:
Hm.
Eva:
A potom proste odídeme?
Leo:
Rozložíme pokladničky a koniec.
René:
Dobre, tak to urobme.
!
97!
15. výstup Skutočný svet. (V hľadisku.) Pulty sú urobené tak, že zároveň môžu slúžiť aj ako pokladničky, t. z. na vrchu majú štrbinu na peniaze. Herci rozostavia pulty pred prvý rad a k východom, teda na strategické miesta. Na pulty položia informačné materiály, tlačivá na prevod peňazí, príp. ceduľky so šípkami, smerujúcimi k štrbine na peniaze.
16. výstup 51 percent. (Leo stojí pri pulte.) Eduard:
Podľa mňa by sme mali znova ľudí vyzvať, aby prispeli.
Kristína:
Tým si nie som istá.
René:
Každý z nás už svoju výzvu povedal...
Eva:
(K Leovi.) Ty si k tomu ešte vôbec nič nehovoril.
Leo:
To je pekné, že si niekto aj všimol.
Eduard:
O, áno, správne.
Eva:
Tak to urob teraz.
Leo:
Ale nie, ja neviem.
Kristína:
Proste to urob.
Eduard:
Hej, to bude fajn.
Kristína:
Stále to môžeme vyhodiť...keby niečo. (Leo pri pulte. K publiku.)
Leo:
Vážené dámy, vážení páni, dnes večer by som vás chcel na 100 percent presvedčiť o správnosti tohto projektu...
!
98!
(Pauza.) ... alebo aspoň na 80... (Pauza.) Vážené dámy, vážení páni, dnes večer by som vás chcel na 51 percent presvedčiť o správnosti tohto projektu, na ktorom nám veľmi záleží. Áno.
Dobrou
správou
večera
je,
51-percentné
presvedčenie úplne stačí. Tak nám totiž ostane 49 percent presvedčovacieho úsilia. A to už je dosť. Podstatne nám to uľahčí situáciu. Do tých 49 percent nabaľte všetko, čo akokoľvek súvisí so záchranou sveta, zmyslom života a so zlým svedomím, ako aj všetky obrovské globálne problémy a so zvyšnými 51 percentami vykročte k pokladničkám a niečo do nich hoďte. Nemusíte byť naozaj presvedčení o tom, že práve tento projekt dá svetu zmysel, no môžete... Prečo si všetci myslia, že o každom svojom príspevku musia byť skalopevne presvedčení? Nemusia. Koľkokrát si kupujete pizzu a nemyslíte pri tom na to, či ste o nej 100-percentne presvedčení. Kúpite si ju, zjete a hotovo. Alebo keď niekomu kúpite darček, nie ste presvedčení ani o tom, či ste dobre vybrali, ani o tom, či si ho ten človek zaslúži. Ale aj tak to urobíte a neprechádzate
preto
žiadnou krízou. Lístok do kina vás tiež stojí nemalé peniaze, a vy vopred neviete, či ten film bude stáť za to. Nikomu to nepripadá ako existenčný problém. Ste naozaj vo dne, v noci presvedčení o tom, že váš vzťah je ten pravý, že vaša práca má zmysel a že robíte niečo, čo je správne? No vidíte. Neustále žijeme v polovičnom, trojštvrtinovom presvedčení, to je normálne. 51 percent je dosť. Medzi áno a nie stojí len jedno percento. A
!
99!
práve vďaka nemu sa dokážeme rozhodnúť. Toto percento úplne stačí na to, aby ste podporili výstavbu a efektívne fungovanie škôl v Afrike. Na veľké životné, či nebodaj globálne zmeny to nestačí, ale to nám neprekáža. Takže, tých 51 percent presvedčených úplne spontánne niečo vhodí do pokladničky, proste len tak, spontánne, bez toho, aby si z toho robili ťažkú hlavu, bez moralizovania, bez ilúzií, proste len tak. Vysoké percento presvedčených si vezme informačné materiály, ktoré sme pripravili, dôkladne si ich prečíta, pôjde na internet a ak chce, vykoná platobný príkaz. Komu ešte aj ostane nejaké to presvedčenie, posunie ho tým menej presvedčeným. Trochu sa porozhliadne, či sa niekto nepokúša pokladničky obísť, a úplne priateľsky ho upozorní: „Nezabudli ste na niečo?“ Alebo si vezme viac letákov, prinesie ich na druhý deň do práce a opýta sa šéfa, či už vie, ako oslávi narodeniny. A ten, kto je naozaj, naozaj presvedčený, povedzme na vyššej úrovni, spojí toto všetko s nejakým zmyslom, s Bohom, s karmou, so sebou a so svojím životom. To je však o mnoho ťažšie, než sa zdá. Ďakujem vám veľmi pekne. (Keď diváci odídu zo sály, v hale budú stáť ďalšie pokladničky, ktoré budú vyzerať úplne rovnako ako tie v sále.)
!
100!
Poznámka autorky Benefícia je divadelná hra, ktorá je spojená s reálnym projektom v Afrike. Z tohto faktu by mohli profitovať oba projekty. Hra tým, že sa v nej pre existenciu
reálneho
projektu
a porozumenia divadla, projekt
vyostrujú
zásadné
otázky
vnímania
zase tým, že na základe hry má šancu
získať konkrétne finančné prostriedky. Pristúpenie divákov k pokladničkám, resp. ich obídenie sa odohráva presne na hranici, kde divadlo argumentuje tým, že umožňuje divákovi slobodne sa rozhodnúť, a realita tým, že chce získať čo najviac prostriedkov. Tento konflikt ako aj spôsob akým jednotliví diváci pristupujú k pokladničkám, pre mňa jednoznačne patrí k predstaveniu. Pretože Benefícia nie je izolovanou hrou, ale je spojená s príslušným reálnym projektom. Ďalšou komplikáciou pri inscenácii tejto hraničnej situácie bude vyjasniť divákovi fakt, že informačné materiály a tlačivá na prevod peňazí nie sú len divadelnou rekvizitou, ale že naozaj patria k reálnemu projektu. Podľa mňa je zaujímavé, ak diváci na začiatku nevedia, že na konci budú konfrontovaní s pokladničkami. V samotnom projekte ide o postavenie školy v Guinei Bissau. Projekt zastrešuje Deutsch-guinesische Gesellschaft e. V., malá skupina umelcov, časť ktorých sa stretla a spolupracuje v kolínskom divadle. Carlos Robalo je hudobník z Guinei Bissau. Žije v Kolíne a v Guinei, je manažérom a kontrolórom stavby v mieste realizácie projektu. Napísanie tejto hry podnietila jeho vytrvalosť, energia a racionalita, s akou sa podieľa na projekte, a fakt, že ho krok po kroku neustále posúva bližšie k cieľu. Viac o tomto projekte organizácie Deutsch-guinesische Gesellschaft nájdete na stránke www.eineschulefuerbissau.de. Osloviť ich môžete na adrese: kontakt@eineschulefuerbissau.de. Prajem príjemnú zábavu pri skúšaní!
!
101!
!