Posviacka prestola v Medzilaborciach
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Mesačník Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Zapov¡t sv. Kirila ¡ Meçod¡ä
Roč. LX/2014
ISSN 0139-9012
1
2014
Stretnutie vladyku Rastislava s prezidentom SR
Prosíme Vás, milí čitatelia, o zasielanie fotografií z akcií na Vašich cirkevných obciach na našu email adresu: ocam@orthodox.sk alebo poštou na adresu redakcie. Ďakujeme.
v O vtelení Božieho Syna (Antonyj Surožský) v Na počiatku Evanjelia bola jordánska voda v Valašsko-rusínska kolonizácia
13. mimoriadny snem našej miestnej cirkvi
Veľké povečerije v Prešove
Jeleopomazanie a sv. Nikolaj v Prešove
Sviatok
Antonyj Surožský
O vtelení Božieho Syna
Sviatky Christovho narodenia prichádzajú k nám akosi nenápadne. K Pasche nás pripravuje paschálny pôst, v ktorom počujeme výzvu k prísnemu pôstu, k hlbšej modlitbe, k zmiereniu s vlastným svedomím, s Bohom, s naším blížnym. Je to výzva k tomu, aby sme ožili a precitli. To však nepozorujeme, keď sa blíži čas Christovho narodenia napriek tomu, že cirkevný poriadok predpokladá rovnako dlhý a rovnako prísny pôst. Naším zvykom sa však nestal. A tak narodenie Christa, samotný sviatok, samotná udalosť vchádza do nášho života rovnako tak nenápadne a sotva vznešene, rovnako náhle ako sa to udialo na Zemi ľudom, ktorí boli Christovi súčasníci. Nedeľné čítania, ktoré predchádzajú Christovo narodenie, nás k nim nijako zvláštne nepripravujú. A zrazu je pred nami štedrý večer a otvára nám sviatok Narodenia Christa. Nebolo tomu tak aj pred 2000 rokmi? Vtedy bol celý svet po všetkých stránkach v hlbokom zmätku. Politická moc sa rozšírila po celom vtedy známom svete a zároveň v strede tohto sveta, v Ríme, v osobách samotných cisárov táto moc kolísala a bola pripravená sa zrútiť, lebo nadšenie vytvárané starovekým Rímom vyprchalo. Viera 1/2014
v starobylých bohov nielen stratila zo svojho lesku, ale zatriasla sa tak, že po nej nezostalo skoro nič. Avšak aj u Židov bola situácia tragická. Celá zem, ktorá kedysi bola akoby Bohom posväteným kráľovstvom, bola podrobená pod nadvládu pohanov, Rimanov. Aj medzi Židmi bol rozkol, očakávanie a pocit, že niečo chýba. Nepodobá sa to nášmu svetu, kde starodávne zvyky boli otrasené, kde viera tak medzi kresťanmi, ako aj mimo kresťanský svet je spochybňovaná, kde sa medziľudské vzťahy rúcajú a nikto neočakáva, že práve v tomto čase búrok, zmätku, neporiadku, keď svet nebol obrátený smerom nahor, do hĺbky, keď sa všetko zdalo povrchné a rozbité, v tomto okamihu Pán vstupuje do sveta. To, ako očakávame Narodenie Christovo, veľmi pripomína tú náhlosť a neočakávanosť Božieho príchodu, keď sa najmenej zo všetkého dalo niečo také predpokladať. Pravdou je, že to bol čas veľkého vnútorného smútku ľudstva, avšak smútku neurčitého, tak ako je to aj teraz. A tu Hospodin vstúpil do sveta, v jediný okamih vstúpila láska Božia a vstúpil zmysel, Božie slovo, ktoré je samotným zmyslom všetkého stvorenstva. A kto si to všimol? Christos prišiel
E
Sviatok na Zem, Boh sa vtelil rovnako ako semeno padá do pôdy. Malé semienko nikým nepozorované, okrem nemnohých, a niekedy uplynie dlhá doba, než toto semienko vzklíči a začne vydávať plody. Tak to bolo vtedy, ale tak je to aj teraz. Je smutné, že my veriaci kresťania vstupujeme do sviatku Christovho narodenia v jedinom okamihu, keď sa začína bohoslužba a rovnako z neho vystupujeme, keď bohoslužba končí bez toho, aby by sme si dostatočne uvedomovali, čo sa vlastne stalo. Každý z nás vstupuje do sveta z plného nebytia. Ako vraví Evanjelium podľa sv. Jána: z ľudskej vôle a niekedy z ľudskej žiadostivosti. Rodíme sa nezodpovedne, dá sa povedať, že mnohokrát sa rodíme náhodou, nechcene, alebo ako plod spoločného priania, aby v rodine boli deti. Zrodenie človeka by malo byť dielom hlbokej zbožnosti, duchovnej prípravy rodičov k tomu, aby sa do sveta zrodil človek, aby nová podoba Božia zažiarila v temnom svete, aby sa odkryla nová ikona. Rodíme sa predsa do tohto sveta s poslaním, byť Božou podobou, odbleskom Božej slávy, Jeho vyžarovaním, aby cez nás božské vstúpilo do sveta, pretvorilo svet a učinilo ho novým. Z kráľovstva temnoty učinilo kráľovstvo svetla, z ľudského mesta často podobného Babylonu učinilo mesto Božie. Taký podivný je nesúlad medzi náhodným zrodením človeka a neopísateľnou vznešenosťou jeho poslania. Avšak Syn Boží sa takto nerodí. My sa z nebytia rodíme do dočasného, pomíňajúceho života, v ktorom postupne dorastame do večného života. Christos sa rodí úplne inak. Syn Boží, ktorý je život sám, vstupuje do sveta, aby sa podrobil všetkým nedostatkom tvorstva. Vstupuje do znetvoreného sveta, kde ľudský hriech zavliekol zlobu, lakomstvo, utrpenie, strach, nenávisť B
a v konečnom dôsledku aj smrť. Smrť nám svedčí o tom, že tento svet nie úplne, avšak do značnej miery je podrobený protivníkovi Božiemu. Biblia nám vraví, že diabol je prvým vrahom. Ešte pred Kainom je ten, ktorý privliekol smrť ako najtesnejšie priblíženie k nebytiu. A Christos do tohto sveta, ktorý je pod nadvládou nepriateľa, vstupuje ako dieťa so všetkou bezbrannosťou, zraniteľnosťou a bezmocnosťou novorodenca. A ako každé dieťa, ako samotná láska ľudská a božská vstupuje do tohto sveta, celý sa odovzdáva do moci tých, ktorí ho obklopujú. Pod ochranu ich lásky alebo pod rany ich nenávisti, alebo do moci ich chladnej ľahostajnosti. Christos sa rodí preto, aby zomrel, lebo z lásky sa chcel stať jedným z nás. Od samotného okamihu počatia bol nesmrteľný a z lásky k nám, aby zdieľal s nami všetko okrem našej hriešnosti, berie na seba všetky dôsledky hriechu: krivdu, opustenosť, ľudskú nenávisť, nepochopenie a v konečnom dôsledku to najstrašnejšie stratu vnímania Boha, toho, že Christos je s ním jedno telo. „Bože môj, prečo si ma opustil“ je výkrik celého ľudstva v Christovi, lebo všetci prežívame pocit opustenosti, akoby nás Boh opustil. Avšak v skutočnosti by sme mali hovoriť o tom, že my sme opustili Boha a že sme na Neho zabudli, odvrátili sme sa od Neho, vyviedli sme Ho za hranice svojho života. Ale je to naša hriešnosť, ktorá v Christovi nie je, preto Christos nestráca Boha, neodvracia sa od Boha, ale prijíma na seba našu bohoopustenosť a umiera s ňou. Christos vstupuje do života preto, aby vydržal všetko, čo človek spôsobil svojím hriechom. Všetko s nami zdieľal a svojím vzkriesením, víťazstvom lásky a života nad smrťou otvoril pred nami bránu večného života. On je touto bránou večného života, pretože vystúpil Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Sviatok na hranicu smrti, bezbožnosti, zla a teraz sú Boh a človek v Ňom neoddeliteľní a skrze Neho je Boh prítomný tak v histórii ľudstva, ako i vo všetkom Bohom stvorenom svete. Vtelením Božieho Syna sú dejiny sveta neoddeliteľné s tajomstvom Božím. Tým, že sa Slovo Božie stalo telom, tým, že sa Syn Boží stal Synom ľudským, stal sa Boh nedeliteľnou súčasťou ľudstva. Slovo sa stalo telom. Veríme, že nielen s ľudskou dušou sa spojilo Božstvo vo vtelení Božieho Syna, ale že toto Božstvo preniklo aj do samotného tela, ktoré Christos prijal od Bohorodičky. A o tom hovoríme, keď pri bohoslužbe vyznávame, že Telo Christovo ležiace v hrobe nepodľahlo rozkladu. Jeho Telo bolo presiaknuté Božstvom presne tak, ako Jeho ľudská duša zostupujúca do pekla zažiarila slávou tohto Božstva a naplnila peklo večným svetlom vyháňajúc navždy strašné temno Božej neprítomnosti. Telo Christovo v hrobe môže byť v tomto zmysle pripodobnené svätému telu Christa, ktoré prijímame: chlebu, v ktorom je všetko prežiarené Božstvom Christovým. V tomto Christovom Tele teraz môže vidieť celý svet sám seba v sláve, lebo Christovo telo ako každé naše telo bolo súčasťou stvoreného hmotného sveta a celý tento svet pozoruje Christa. Môže sa vidieť v sláve takým, akým je svet povolaný byť. Podľa slov apoštola Pavla: Boh bude všetkým vo všetkom. O čom všetkom nám teda hovorí sviatok Christovho narodenia? Je to vskutku nový začiatok stvorenia, grandiózny a vznešený. Starý raj stráca svoj lesk pred tým, čo sa teraz udialo. Vtedy Boh a stvorenie boli v zväzku priateľstva a lásky jednotní, avšak teraz sa Boh stal akoby súčasťou stvoreného sveta. Či sa nemáme pripravovať na niečo také? Nie ako k udalosti, ktorá sa bude konať v noc narodenia Christovho, nie ako 1/2014
k udalosti, ktorá sa vzťahuje len ku Christu samotnému, ale ako k udalosti, ktorá sa vzťahuje bezprostredne ku každému z nás. Svojho času Matka Božia vedela vo svojej neotrasiteľnej viere a istote, že je tomu tak. Jozef to poznal v zjavení anjela a svojou vierou. Východní mudrci prečítali toto tajomstvo v súhvezdí, nezapochybovali a prišli. Čistí srdcom a prostí pastieri počuli zvesť, tiež nezapochybovali a prišli sa pokloniť narodenému Christovi. Nám chýba múdrosť mudrcov, prostota a čistota srdca pastierov, nedostáva sa nám pripravenosti celkom uveriť Bohu, tomu, čo vidíme v Jozefovi. A o tom, že by sme sa mali pripodobniť Matke Božej už nemá zmysel ani vravieť. A tak pred každým z nás stojí otázka. Žijúci Boh z ľútosti k nám, z lásky k nám chcel s nami zdieľať celú našu stratenosť a tragédiu nášho osudu, bezfarebnosť pozemského života a jeho znetvorenie vo všetkých vzťahoch. Dokážeme to vôbec pochopiť naším rozumom a srdcom? Ako na to odpovieme? Čo sa iba v priebehu niekoľkých krátkych hodín radovať z toho, čo sa stalo, ďakovať Bohu, ospevovať zázrak bez toho, aby sme si uvedomili, čo to znamená? Čo sa hovorí o nás všetkých a o Bohu? Veľký Boh, neprístupný vo svojej sláve sa činí zraniteľným, bezbranným dieťaťom a vraví nám: „Ja sa vám odovzdávam. Robte si so mnou, čo chcete“. Otázka pred každým z nás teda znamená: Čo s ním učiním, s touto láskou Božou, ktorá mi je daná, s týmto dieťaťom, ktoré sa rodí len preto, aby bolo umučené na kríži a zomrelo pre mňa osobne. A čože to vypovedá o každom z nás? Boh sa stal človekom, to znamená, že človek je bezodne hlboký. Je v ňom taký priestor, že môže byť nielen miestom Božieho prebývania, akoby chrámom. Môže sa tiež spojiť s Bohom tak, že všetko v ňom sa stane božské. Vo vtelení
E
Sviatok je v Christovi všetko preniknuté ohňom Božstva. Sv. Maxim Vyznávač hovorí, že spojenie Božstva a ľudstva v Christovi je podobné spojeniu ohňa s mečom, ktorý je vložený do plameňa a tak je ním prežiarený, že je možné ťať ohňom a páliť železom. Hľa, čoho je človek schopný, čoho je schopné naše telo, náš rozum, naše živé city, celá naša bytosť. A nielen schopnosť, ale ukazuje sa to naším priamym poslaním a svedčí nám o tom, že byť skutočne človekom, nachádzať sa v dokonalej ľudskosti, znamená spojiť sa s Bohom presne tak ako Boh a človek sú medzi sebou spojení v Christovi. Takéto spojenie predpokladá vnútorný zápas našej kolísajúcej vôle. Tej vôle, ktorá pochybuje, či naslúchať živému Bohu, ktorá nám zjavuje svoje skutočné poslanie, alebo uveriť Satanovi, ktorý nás navádza: „Netreba, ži pozemským životom, buď v pohode, celá večnosť je v budúcnosti, ale teraz si uži čas.“ Keď hovoríme o vtelení, tak hovoríme o tom, že v jednej osobe Spasiteľa Christa sa stretlo Božstvo s ľudstvom a táto dráma, ktorá sa odohráva medzi nami a Bohom, akoby mala miesto vo vnútri Christovho
Zdieľajte nás na facebook-u
B
ľudstva. Áno, v Christovi bola ustanovená úplná, dokonalá harmónia medzi Božstvom a ľudstvom. V nás sa tento zápas stále odohráva cestou krstu, sv. prijímaním, milosťou, modlitbou, zápasom, vnútorným žiaľom. Ale závisí na nás, aby v nás zvíťazilo vskutku to ľudské a nie to znetvorené ľudské, znamená to, aby zvíťazilo to Božské. A tak pred nami stojí táto otázka: Mám toto v sebe? Chápem veľkosť svojho poslania? Zriekam sa pozemskej prvorodenosti? Verím tomu, čo vraví o človeku a o Bohu vtelenie Božieho Syna? Mám k tomu nejaký vzťah, ktorý sa odráža v mojom vnútornom a vonkajšom živote? Tak tieto otázky vám chcem prenechať k premýšľaniu o Christovi, k premýšľaniu o sebe. Naozaj ostanem chladným a ľahostajným pred tvárou takejto lásky? Ako môžem tak spokojne žiť zabúdajúc na nebo, zatiaľ čo Boh prišiel na Zem, aby táto Zem a nebo sa spojili a my sme sa už tu na Zemi stali ako žijúcimi na nebi, poslovia z neba, aby mesto ľudské sa stalo mestom Božím. Zdroj: http://www.upnito.sk/subor/ 25322f9ca422ab5f8fd875a2546ee957.html Upravil: Bohuznámy
https://www.facebook.com/ocamorthodox
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Sviatok
Sobor svätého Jána Krstiteľa V našej Pravoslávnej cirkvi je zvykom na nasledujúci deň veľkých Hospodských a Bohorodičných sviatkov spomínať tých svätých, ktorí nejakým spôsobom poslúžili danému sviatku. Preto na nasledujúci deň Bohozjavenia si Cirkev pripomína a uctieva toho, ktorý poslúžil tomuto pre kresťanov významnému dielu pokrstenia Isusa Christa. Svätý Ján Krstiteľ, jeden z najväčších prorokov, završuje históriu Starého Zákona a odkrýva epochu Nového Zákona. Ako prorok svedčí o príchode na Zem jednorodeného Božieho Syna, ktorý prijal na seba ľudskú prirodzenosť, aby nás spasil. On sám sa stal hodným pokrstiť Christa vo vodách Jordánu a svedčil o tajomstve zjavenia Svätej Trojice. Svätý Ján Krstiteľ sa narodil rodičom kňazovi Zachariášovi a Alžbete šesť mesiacov pred narodením Spasiteľa. Archanjel Gabriel bol zvestovateľom jeho narodenia, odkryjúc v chráme jeho otcovi Zachariášovi, že sa mu narodí syn. Vyslyšaný modlitbami svojich rodičov, bol mládenec naplnený Božou blahodaťou. Keď začalo prenasledovanie a zabíjanie detí v Betleheme na príkaz Herodesa, malý Ján spolu so svojou matkou Alžbetou odišiel do púšte. Jeho otec Zachariáš, ktorý nechcel prezradiť, kde sa nachádza jeho syn, bol zabitý rímskymi vojakmi pri oltári v jeruzalemskom chráme. Tu sa pripravoval pôstom a modlitbou na svoju službu izraelskému národu, ktorého mal pripraviť na príchod Spasiteľa. Keď mal 30 rokov, vychádza svätý Ján z púšte, aby kázal pokánie a priblíženie nebeského Kráľovstva v osobe Mesiáša. Ukázal sa na brehu rieky Jordán, aby svojím kázaním
pripravil národ na prijatie Spasiteľa sveta, ktorý bol daný ako prísľub Adamovi a Eve po tom, čo padli do hriechu a boli vyhnaní z raja. V cirkevných piesňach našej Cirkvi je svätý Ján nazvaný „svetlou rannou hviezdou“, ktorá svojím ligotom a nádherou zatienila žiarenie všetkých ostatných hviezd a predpovedala ráno blahodarného dňa posväteného duchovným slnkom – Christom. Pokrstiac bezhriešneho Božieho Baránka – Isusa Christa, svätý Ján čoskoro mučenícky zomrel sťatím hlavy na príkaz kráľa Herodesa.1)
V tento deň sviatku Soboru svätého Jána Krstiteľa si pripomíname aj prenesenie jeho pravej ruky z Antiochie do Konštantínopolu (956). Telo svätého Jána bolo pochované v samárijskom meste Sevastia. Svätý evanjelista Lukáš, ktorý ohlasoval Evanjelium v rôznych mestách a dedinách prišiel do Sevastii, kde mu kresťania odovzdali pravú ruku svätého proroka Jána. Apoštol Lukáš ju preniesol do rodného mesta v Antiochii. Keď mohamedáni zaútočili na Antiochiu, diakon Jov preniesol svätú ruku Krstiteľa z Antiochie do Chalkidonu, odkiaľ na samotné povečerie Bohozjavenia bola prenesená do Konštantínopolu (956). Mgr. Ján Pilko, PhD.
1) O Svätom Jánovi Krstiteľovi sa v Evanjeliu môžeme dočítať na týchto miestach: Mt 3, 1-16; 11, 1-19; 14, 1-12; Mk 1, 2-8; 6, 14-29; Lk 1, 5-25, 39-80; 3, 1-20; 7, 18-35; 9, 7-9 Jn 1, 19-34; 22-26.
1/2014
E
Sviatok
NA POČIATKU EVANJELIA BOLA JORDÁNSKA VODA ...alebo, ako sme sa cez Jordán dostali do Božieho Kráľovstva Nie jeden vedecký článok nesie titulok „Voda, začiatok života“, odovzdávajúc informáciu, že voda stojí za zrodom života, že bez vody by bol život na Zemi nemožný atď. Voda však bola aj na začiatku Evanjelia – voda z maličkej rieky Jordán, ktorá doslova urobila hranicu medzi Starým a Novým Zákonom a rozdelila históriu Zeme na čas do Christa a kresťanskú epochu, v ktorej, chceme veriť, ešte stále žijeme aj my dnes... Celá éra Starého Zákona bola poznačená očakávaním na príchod prisľúbeného Mesiáša a Boh, verný svojim prisľúbeniam, nezabudol na svoj ľud – poslal Záchrancu, svojho Jednorodeného Syna, Isusa Christa, ktorý sa narodil z Devy Márie v Judskom Betleheme (por. Mt 2, 1). Veľmi skoro novorodené Knieža Pokoja zakúsilo ľudskú zlobu. Nasledoval útek do Egypta, návrat po niekoľkých rokoch a nenápadný život v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete (por. Mt 2, 13*). Od tej doby však prešli roky a ľudia, okrem Márie, Isusovej Matky, ktorá si to všetko ukladala v srdci (por. Lk 2, 51), už zabudli na to, čo sa udialo v tú tajomnú betlehemskú noc, kedy Boh poslal svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v Neho, nezahynul, ale mal život večný (por. Jn 3, 16). No túžba po Vysloboditeľovi, Mesiášovi stále horela v srdciach veriaceho židovského ľudu. Preto aj mnohí s radosťou prijali človeka, o ktorom si mysleli, že je sľúbeným Mesiášom, človeka, ktorý žil v púšti, obliekal sa do ťavej kože a živil sa kobylkami a divým medom. Tento človek B
volal národ k pokániu a na jordánskej rieke na znak pokánia vykonával rituálny obrad očistenia nad všetkými, ktorí zatúžili po zmene života. Preto aj tohto človeka, ktorý sa volal Ján, nazývali Krstiteľom (por. Lk 3, 7 – 20). On, samozrejme, nebol prisľúbeným Spasiteľom – bol posledným starozákonným prorokom, ktorého poslal Boh na Zem, aby upozornil ľudstvo na prichádzajúceho Spasiteľa, ktorý sa už bol narodil a chodil po našej hriešnej Zemi. A zrazu, jedného dňa v zástupe stojí Isus, neznámy okolitému svetu, ako jeden z tých, ktorí prišli prijať z Jánových rúk krst pokánia. Zvláštny obraz nám ponúka táto biblická scéna. Veď v tom dave čakajúcich na Jánov krst bola zberba spoločnosti: verejní hriešnici, prostitútky, colníci a zlodeji, ľudia, ktorí zrazu zatúžili vrátiť sa do normálneho života a začať nanovo. Celú túto scenériu zas pozorujú „spravodliví“ – farizeji a zákonníci. Oni sa nepotrebovali očistiť, napraviť, oni prišli pozrieť sa na divadlo, vysmievať sa a hádať sa s Jánom. A Ten, jediný spravodlivý, bez hriechu a viny, Isus z Nazareta, stojí ticho, skromne, nikým nepoznaný v zástupe a čaká na Jánov krst. Avšak nie je to celkom tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ján z Božej milosti vidí, kto stojí pred ním – „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (Jn 1, 29). Čuduje sa, zdráhajúc sa hovorí: „Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne?“ Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Sviatok - Ale Isus mu odvetil: „Nechaj to teraz tak. Lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 14 – 15). A takisto nebeský Otec svedčí o svojom zasľúbení: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3, 17). Krst bol prvou udalosťou verejného pôsobenia Isusa Christa. O tom, ako žil, čo robil do svojho krstu, takmer nič nevieme. Avšak krst na Jordáne sa stal počiatočným bodom, od ktorého sa začal odvíjať veľký príbeh Evanjelia, histórie Cirkvi, našej viery a spásy každého z nás. Na Jordáne začína Christovo pozemské putovanie, o ktorom evanjelista hovorí, že „kade chodil, dobre robil“. Stal sa priam senzáciou doby. Začali sa za Ním hrnúť ľudia – jedni preto, aby ich vyliečil z ich choroby, iní z túžby po senzácii a ďalší preto, že chceli počuť Jeho slovo (por. Mt 4, 23*). Isus však nebol populistom, nesnaží sa využiť popularitu, ale otvorene hovorí, že nestojí o tých, čo za Ním behajú, ale o tých, ktorí Ho nasledujú. A tak davy okolo začali rednúť – jedni odišli za inými senzáciami, iným sa zdal veľmi náročný. Teraz sa zamyslíme, veď kto by chcel byť priateľom, učeníkom, nasledovníkom Toho, kto si neustále nachádza nepriateľov, keď neustále kritizuje nadutosť, pýchu, egoizmus, honbu za mamonou, a, žiaľ, stále sa v Jeho slovách našla elita a smotánka spoločnosti – učitelia národa, vysoké duchovenstvo, štátni úradníci a po1/2014
litici tamtej doby... Je len samozrejmé, že za tým všetkým prišla zrada, zinscenovaný súd a nakoniec kríž. Ale či kríž bol koncom Jeho pozemskej misie? Nie! Tak ako na začiatku a tiež počas celého Jeho trojročného hlásania radostnej zvesti Evanjelia, tak aj nad krížom znie: „Ty si môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt 3, 17) Otcova láska Ho previedla ľudskou smrťou, aby cez ňu nakoniec prešiel do večného života ako Víťaz – Víťaz nad smrťou, hriechom a peklom. A aký odkaz odovzdáva udalosť Hospodinovho krstu na Jordáne nášmu životu? V pr vom rade uvedomenie si preveľkej hodnoty nášho vlastného krstu – toho tajomstva Cirkvi, cez ktoré sme boli napojení na život s Christom a v Christovi, kedy ponárajúc sa do krstných vôd, sme sa zriekli diabla, jeho skutkov, jeho moci a zjednotili sme sa s Christom. V Ňom sa spojilo nebo so zemou a cez Neho sme sa stali deťmi nebeského Otca a dedičmi Božieho Kráľovstva. Pred naším krstom sme takisto stáli neznámi v dave, anonymní pred Bohom – tak ako Isus na brehu Jordánu. Ale keď sme sa ako nový očistený človek vynorili z krstných vôd, skrze Isusov krst, zaľúbilo sa nebeskému Otcovi aj v nás. Nebo sa otvorilo nad nami a Boh každého z nás osobne oslovil po mene a nazval svojím milovaným synom, milovanou dcérou. Jerej Dušan Nikodim Tomko
E
Sviatok
Ochridský prológ 6./19. január
1. Bohozjavenie Keď Hospodin Isus dovŕšil 30 rokov od svojho telesného narodenia, začal svoju učiteľskú a spasiteľskú prácu. A samotný začiatok začiatku okrášlil krstom v Jordáne. Svätý Cyril Jeruzalemský hovorí: „Počiatok sveta je voda, počiatok Evanjelia je Jordán.“ Pri krste Hospodinovom sa vo vode zjavilo to tajomstvo, ktoré bolo v Starom Zákone iba naznačované a v starom Egypte a Indii sa o ňom len básnilo, t. j. tajomstvo Božskej Svätej Trojice. Otec sa zjavil v zmysle hlasu, Duch v zmysle zraku a Syn dokonca v zmysle hmatu. Otec vyriekol svoje svedectvo o Synovi, Syn bol pokrstený vo vode a Duch Svätý v podobe holuba letel nad vodou. A keď Ján Krstiteľ svedčil a povedal o Christovi: „Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29) a keď ponoril a pokrstil Hospodina v Jordáne, tým sa začala Christova misia vo svete a cesta nášho spasenia. Konkrétne: Hospodin na seba zobral hriechy ľudského rodu a pod nimi zomrel (ponorenie) a ožil (výstup z vody). Aj my musíme zomrieť ako starý hriešny človek a ožiť ako očistený, obnovený a znovuzrodený. Toto je Spasiteľ a toto je cesta k spaseniu. Sviatok Bohozjavenia (grécky Theofania) sa volá aj Prosviščenije. Lebo udalosť na Jordáne nás osvietila, keď nám ukázala Boha ako Trojicu, jednobytnú a nerozdeliteľnú. To je po prvé. A po druhé: lebo každý z nás sa krstom vo vode osvetľuje tým, že sa stáva synom Otca Svetla, zásluhou Syna a mocou Ducha Svätého.
10 B
Ó, Hospodine svätý, svätý vo stvorení, všetko, čo Slovom tvoríš, Duchom posväcuješ. Ó, Hospodine silný, silný v utrpení, za svet na smrť ideš, za svet sa vzkriesuješ. Hospodine, Nesmrteľný, spievame ti nahlas: Otče, Synu, Duchu – Bože, pomiluj nás! Otče, čo si sa zjavil v hlase nad Jordánom, Duchu, čo si ako holub letel nad mrakmi, Synu, čo si sa pokrstil prorokom Jánom, Tri lúče svetla, jedna svetlosť žiari. Trojica zjavená, - spievame Ti nahlas: Otče, Synu, Duchu – Bože, pomiluj nás!
ÚVAHA
Niekedy rôzne heretické básne obťažovali Božiu Cirkev a teraz ju obťažujú básne tých, ktorí odstúpili od Boha. Vytrvalosťou vo viere, úprimnou modlitbou, vyznávačstvom, ba dokonca aj mučeníctvom je toto otravovanie prekonané. A iba takými spôsobmi bude prekonaná aj táto otrava. A Božia Cirkev, podľa Božej spravodlivosti, nakoniec triumfuje, lebo nepriateľovi dôjdu zbrane (Ž 9, 7). Blažený Kliment Alexandrijský hovorí o heretikoch, ktorí opustili Cirkev, takto: „Ten, kto padol do herézy, cestuje cez suchú púšť, opustiac jediného pravého Boha; odlúčený od Boha hľadá bezvodnú vodu, rukami zbiera neplodnosť, vchádza do neobývanej a suchej zeme.“ To isté sa dnes môže povedať o mnohých vedcoch, ktorí polemizujú, teoretizujú a riadia sa svojou fantáziou, a nie tou pravou – Božou.
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Sviatok
ROZJÍMANIE
Aby som rozjímal nad udalosťou krstu Hospodinovho, a to: 1. nad Jeho skromným príchodom na Jordán, ako nebol známy nikomu okrem Jána; 2. nad Jeho ponorením do vody; plápolaním holuba nad Ním a hlasom z výsosti.
BESEDA o tajomnej Božskej Trojičnosti „Jáko trijé súť svidíteľstvujuščiji na nebesí, Otéc, Slóvo i Svjatýj Duch: i síji tri jedíno súť. I trijé súť svidíteľstvujuščiji na zemlí, dúch, vodá i króv: i trijé vo jedíno súť. (Lebo traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a tí traja jedno sú. A traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na zemi: Duch, voda a krv, a traja sú spolu.)“ (1 Jn 5, 7 – 8) Keď čítame Sväté Písmo, musíme neustále sledovať každé jedno slovo. Ten, kto sa ponáhľa, nevšimne si napríklad rozdiel, ktorý evanjelista robí medzi nebeskou a zemskou trojičnosťou. O nebeskej trojičnosti hovorí: „I siji tri jedino suť (a tí traja sú jedno)“, a o zemskej trojičnosti zase hovorí: „I trije vo jedino suť (a traja sú spolu)“. Ohromný rozdiel je medzi slovami byť jedino (jedno) a byť vo jedino (spolu). Otec, Syn a Duch Svätý sú jed1/2014
no, pokiaľ duch, voda a krv sú len spolu, a nie jedno. Lebo aj nepriatelia môžu byť spolu, ale nie jedno. Všetci ľudia na Zemi sú spolu, ale nie sú jedno. Voda a krv sú telo, ale duch je duch. „Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu“ (Gal 5, 17); teda nie sú jedno, ale sú spolu. A keď človek zomrie, spoločenstvo sa prerušuje a prestáva: krv a voda idú na jednu stranu, a duch na druhú. Avšak Božská Trojičnosť na nebesiach je nielen spolu, ale aj jedno. Ale vo vnútornom nebi človeka existuje jedna trojičnosť, ktorá by mala byť nielen spoločenstvom, ale aj jednotou, aby bol človek blažený na tomto aj v budúcom svete. To je jednota mysle, srdca a vôle. Pokiaľ sú tí traja len v spoločenstve, dovtedy je človek vo vojne aj so samým sebou aj s Božskou Trojičnosťou. Ale ak sa stanú jedným, čiže nič nevládne a nič nie je otrokom, vtedy je človek naplnený „pokojom, ktorý prevyšuje každý rozum“ (Fil 4, 7), každé slovo, každé vysvetlenie, každý strach a každý žiaľ. Vtedy sa malé nebo v človekovi začína podobať na veľké nebo Božie, a obraz a podoba Božia je vtedy v človekovi jasná. Hospodine trojjediný, pomôž sa nám podobať aspoň na tých, ktorí sa podobajú na Teba. Tebe je sláva a vďaka na veky. Amiň. Svätý Nikolaj Velimirovič Zo srbštiny preložil: prot. Peter Soroka
11
E
Poučenie
HLAVNÁ NÁPLŇ PASTIERSKEJ SLUŽBY V CIRKVI Dušpastier ako viditeľný spolupracovník Christov v diele spásy veriacich VI.
„Usiluj sa postaviť pred Boha ako osvedčený, ako pracovník, ktorý sa nepotrebuje hanbiť a správne podáva slovo pravdy“ (2 Tim 2, 15). Týmto poučením, ktoré sv. ap. Pavel adresuje svojmu učeníkovi Timotejovi, pripravuje ho k službe, v ktorej sa má prejaviť ako učiteľ, kňaz i dušpastier duchovného stáda Christovho. Pre ten istý cieľ Hospodin povoláva aj všetkých pastierov Christovej Cirkvi. Na túto službu v Cirkvi sa kandidáti kňazskej služby pripravujú najprv v duchovnej škole počas niekoľkých rokov a potom ako duchovní v praktickom pastierstve učia sa poznávať tajomstvá Božieho kráľovstva zvestované svetu najprv Božím Slovom – Isusom Christom a potom zvestované aj sv. apoštolmi, ktorých vysiela do tohto sveta On sám (Mt 28, 19), aby sa stali živými údmi, členmi tohto Kráľovstva, živými kameňmi na budovanie duchovného domu (1 Pt 2, 4), aby učili seba i druhých, „ako treba žiť v dome Božom, ktorým je Cirkev živého Boha, tento stĺp a základ pravdy“ (1 Tim 3, 15). Tým, že pastieri žijú pod strechou Božieho chrámu, učia sa poznávať Boha a Jeho svätú vôľu, učia sa, ako žiť svätými a životodarnými tajinami, žiť podľa Božích slov a prikázaní, aby sa tak stali horlivými a zbožnými služobníkmi Božieho chrámu, zvestovateľmi Božieho slova, služobníkmi Christovými a správcami tajomstiev Božích (1 Kor 4, 1), zvestovateľmi osvietenia, posvätenia a spasenia duší vykúpených čestnou Krvou Baránka čistého a nepoškvrneného - Christa Spasiteľa (Zj 1, 5; 5, 9). 12 B
„Veľkou osobnosťou je ctihodný kňaz, hovorí sv. Ján Kronštadtský, on je priateľom Božím ustanoveným plniť Jeho vôľu. Ak on vykonáva napríklad tajinu, je priamym, blízkym, bezprostredným plniteľom Jeho vôle; keď krstí, plní príkaz Hospodinov: „Choďte..., krstite ich...“ (Mt 28, 19); keď vykonáva tajinu Tela a Krvi – on predstavuje Jeho osobnosť – plní Jeho slovo
lásky: „Toto čiňte na moju pamiatku!“ (Lk 22, 19); keď učí, tiež plní Jeho priame prikázania; keď pasie, predstavuje seba ako dobrého pastiera a predstaveného pastierov ustanovených Svätým Duchom. Veľkou osobnosťou je kňaz – on je skutočne priateľom Christa, nebeského Kráľa: „Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem“ (Jn 15, 14). Avšak každý pastier by mal pamätať, že dôstojným pastierom, učiteľom a služobníkom robí ho živá viera v Isusa Christa a láska k Nemu a k Jeho duchovným ovciam. „Ty si Peter, a na tejto skale...“ (Mt 16, 18); „...či ma miluješ“ (Jn 21, 15-17). A tak teda prospievajte kňazi Hospodinovi vo viere a lásOdkaz sv. Cyrila a Metoda
Poučenie
ke. „Nikomu v ničom nedávame pohoršenia (ani v jednom hriechu), aby naša služba bola bez hany“ (2 Kor 6, 3). Pamätaj na tieto slová služobník Boha Svätého, ktorý sa štíti aj toho najmenšieho úmyslu srdca k hriechu“1). „Kňaz, hovorí Antonij, metropolita surožský, je človek, ktorého Boh povolal podľa mena a poveril ho zvestovať Evanjelium, kázať slovo pravdy, udeľovať nový život v tajinách: Evanjelium ako dobrú, oživujúcu zvesť o tom, že človeka Boh nezanechal, že Boh verí v neho, a nielen miluje. Milovať možno aj tých, v koho viac neveríme, milovať možno aj s bôľom v srdci vtedy, keď každá nádej vymrela a ostala iba láska. A Boh nielen miluje nás, ale On aj verí v nás: On uveril v nás, keď poslal zomrieť svojho Syna na kríži, aby sme žili; On veril, že nebude zbytočná táto smrť, že ona bude prijatá a tí, ktorí stratili vieru v seba, nájdu ju v tejto Božej viere“ 2). Také je dušpastierske povolanie, ktoré vždy chápeme ako povolanie sv. prorokov a apoštolov, pastierov a učiteľov, povolanie
veľmi vysoké, vznešené a sväté, ktoré vyžaduje veľké úsilie k jeho naplneniu. Aby sa dušpastieri mohli stať svetlom pre iných, musia najprv sami svietiť, musia byť naplnení svetlom, musia byť osvietení, aby mohli viesť iných, musia sami ísť pevne a stále cestou svätou, cestou úzkou, na ktorú vyzýva Isus Christos (Mt 7, 14), cestou plnou odriekania, sebazaprenia (Mk 8, 34), cestou kríža a sebaobetovania pre druhých. „Byť naozaj dobrým pastierom, hovorí biskup Veniamin (Milov), je kríž krížov. Pastier uprostred veriacich vždy stojí zoči-voči ľudskej márnomyseľnosti, ktorá vníma svoju dôstojnosť a osobné práva, ktorá neochotne sa skláňa k poslušnosti a neuvažuje kriticky. Iní členovia pastvy sú indiferentní k náboženstvu, sú nemravní, mechanickí v činnosti náboženských povinností. Preto je spravodlivé, že na toho, kto hľadá pastierstvo, sú uplatňované starobylé apoštolské slová, že v službe Cirkvi kandidáti kňazstva hľadajú dobrý skutok (porov. Tít 2, 7), t.j. námahu (podvih)“3).
1) KRONŠTADTSKIJ, Ioann, sv.: Svjaščenniku. Otčij dom. Moskva 2005, s. 38. 2) ANTONIJ (SUROŽSKIJ), mitrop.: Pastyrstvo. Taganrog: Izdateľ E. A. Suchova, Novyje Mechi 2005, s. 247-248. 3) VENIAMIN (MILOV), jep.: Pastyrskoje bohoslovije s asketikoj. Izdateľstvo Moskovskoho podvorja Svjato-Trojickoj Sergejevoj Lavry. Moskva 2002, s. 331.
1/2014
13
E
Poučenie Metropolita Antonij Chrapovickij pri stretnutí so seminaristami okrem iného vštepoval im do sŕdc aj takéto poučné slová: „Bratia, nie chlieb a ani priazeň ovzdušia potrebujú od nás ľudia, oni potrebujú chlieb duchovný alebo kresťanské osvietenie, tak cudzie dokonca vzdelanej ruskej spoločnosti a tým viac vzdialenému prostému národu. Utvrďte svoju myseľ v tom, že iba vy, ktorí máte získať poznanie Božieho zákona, iba vy ste držiteľmi toho lieku, ktorý všetko uzdravuje, ktorý ako jediný môže bojovať s rozožierajúcou svet chorobou mravného zla, ktoré tvorí základ ziel fyzických. Toto je váš údel, toto je váš kríž...!“ A ako sa k tomu pripraviť?, pýta sa metropolita Antonij. A hneď aj odpovedá: „Prostredníctvom zavedenia vo svojom školskom živote štúdia prikázaní Christových. Nech iní svetskí učeníci myslia na jediné zábavy, nech títo mladíci oddávajú sa túžbam svojich sŕdc a videniu svojich očí. Vy však tak nekonajte. Vy ste vždy povinní mať pred sebou myšlienku o tom, že za každý prežitý deň a čas ste zodpovední nielen pred Bohom a svedomím, ale aj pred tými, komu bolo súdené byť vašou pastvou, vašimi učeníkmi. Každá zlá myšlienka, každá zmyselná
(žiadostivá) túžba, ľahostajne konané dielo – toto všetko odráža sa v živote oslabením vôle, otupením citu, toto všetko vnáša ujmu charakteru budúcemu pastierovi a teda aj duchovnému prospievaniu pastvy...“ 4). Aj
spomínaný sv. Ján Kronštadtský o tom hovorí veľmi zrozumiteľne: „Ako ty, zvestujúc lásku, sám prechovávaš nenávisť; zvestujúc pokoru, sám sa vystatuješ? „Lekár, uzdrav sám seba!“ (Lk 4, 23). Učiac iných ustanoveným cnostiam, buď nimi preniknutý najprv ty sám, aby si neprepadol prísnejšiemu súdu Božiemu (por. Mt 23, 14; Mk 12, 40). „Ty, ktorý učíš iného, sám seba neučíš?“ (Rim 2, 21) 5). Prot. Peter Kormaník (Pokračovanie)
4) ANTONIJ (CHRAPOVICKIJ), mitropolit: Slova, besedy i reči. O žizni po vnutrennemu čeloveku. Izdateľstvo „BIBLIOPOLIS“. Sankt-Peterburg 2002, s. 200, 202.
5) KRONŠTADTSKIJ, Ioann, sv., cit. dielo, s. 37. 14 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Poučenie
Buďme opatrní, aby sme nikoho neodsúdili Raz v kinovii otca Ilita podľahol jeden brat pokušeniu. Keď ho vyhnali, odišiel do pustatiny k otcovi Antonovi. Po určitom čase ho Anton poslal späť do kinovie, z ktorej ho vyhnali. No keď ho bratia zbadali, znovu ho vyhnali. Brat sa znovu vrátil k otcovi Antonovi a povedal mu: „Otče, nechceli ma prijať“. Starec ho znovu poslal späť s nasledujúcim odkazom: „Loď na mori stroskotala, stratila svoj náklad, ale sama s ťažkosťami doplávala k brehu a zachránila sa a vy chcete potopiť aj to, čo sa zachránilo?“. Keď bratia počuli, že ho poslal otec Anton, prijali ho. Jeden zhrešiaci brat bol presbyterom vyhnaný z chrámu. Otec Vissarion vstal a vyšiel spolu s ním povediac: „Ja som tiež hriešny“. Otec Izák povedal: „V neodsudzovaní blížneho a v jeho neponižovaní spočíva pokojné svedomie“. Otec Izák Fivejský raz prišiel do kinovie, v ktorej videl brata ako zhrešil a odsúdil ho. Keď sa vrátil do pustatiny, pred dverami svojej kélie našiel stáť Pánovho anjela, ktorý mu povedal: „Nepustím ťa dnu“. Otec sa ho opýtal: „Akú máš k tomu príčinu?“ Anjel mu odpovedal: „Boh ma k tebe poslal povediac: Spýtaj sa ho, kde Mi prikáže hodiť padlého brata?“ Otec Izák hneď padol k zemi a povedal: „Zhrešil som pred Tebou, odpusť mi!“ Anjel mu povedal: „Vstaň, Boh ti odpustil, a viac nikoho neodsudzuj skôr než ho neodsúdi sám Boh“. O otcovi Marekovi Egyptskom hovorili, že prežil tridsať rokov v svojej kélii a vôbec z nej nevyšiel. Chodieval k nemu iba kňaz, ktorý uňho slúžil liturgiu, aby mohol prijímať. Diabol, vidiac veľkú trpezlivosť muža, si zlé 1/2014
zaumienil pokúšať ho a vnukol jednému posadnutému, aby šiel k starcovi, akože sa s ním chce modliť. Keď k nemu posadnutý prišiel, prvé čo povedal bolo: „Presbyter, čo k tebe chodí, je hriešny, nedovoľ, aby viac k tebe chodil“. Otec Marek mu povedal: „Syn môj, v Písme je povedané: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1). Napokon, ak je hriešnik, Pán mu odpustí. Ja sám som väčším hriešnikom než je on“. Keď to povedal pomodlil sa, vyhnal démona z človeka a uzdravil ho. Keď presbyter znovu prišiel, starec ho prijal s veľkou radosťou. A Boh, keď videl starcovu pokoru, zjavil mu nasledujúce. Keď sa presbyter chystal pristúpiť k svätému oltáru, videl som anjela, ktorý schádzal z neba, položil svoju ruku na hlavu presbytera a ten sa počas liturgie stal čistým ako ohnivý stĺp. Keď som sa udivoval nad týmto zjavením, počul som hlas, ktorý mi povedal: „Človek, prečo sa udivuješ nad týmto zjavením? Ak pozemský panovník nedovolí svojim veľmožom predstúpiť pred neho v špinavom odeve a žiada po nich veľkoleposť a nádheru, o to viac Božia moc nedovoľuje slúžiacim sväté tajiny stáť pred nebeskou slávou odpornými a hnusnými. Blažený Marek bol hoden vidieť takéto znamenie preto, lebo neodsúdil presbytera. Jeden brat raz v Skyte padol do hriechu. Bratia poslali posla za otcom Mojžišom, no ten nechcel ísť. Presbyter k nemu znovu poslal posla s takýmito slovami: „Príď, čaká ťa celé zhromaždenie“. Otec sa postavil, na chrbát si vzal deravý kôš, ktorý naplnil pieskom a šiel. Bratia, ktorí mu vyšli v ústrety, sa ho opýtali: „Otče, čo to má znamenať?“ Starec im odpovedal: „To, čo sa mi za chrbtom sype, 15
E
Poučenie sú moje hriechy, no nevidím ich a teraz som prišiel súdiť cudzie hriechy“. Keď to bratia počuli, zhrešiacemu bratovi viac nič nepovedali a odpustili mu. Istý brat sa opýtal otca Pimena: „Ak uvidím padnúť brata do hriechu, je dobré, keď ten hriech zakryjem?“ Starec mu povedal: „Keď zakryjeme hriech svojho brata, aj Boh zakryje náš hriech, no keď odhalíme hriech brata, aj Boh odhalí náš hriech“. Pri jednom zhromaždení v Skyte bratia hovorili o hriešnom páde jedného brata, ale otec Pior mlčal. Potom sa postavil, vyšiel von, vzal vrece, naplnil ho pieskom a nosil ho na chrbte. Trochu piesku nasypal aj do košíka, ktorý nosil pred sebou. Otcovia sa ho začali pýtať, čo to má znamenať. Odpovedal im: „Ten mech, v ktorom je veľa piesku, to sú moje hriechy, ktorých je mnoho, no ja ich nechávam za sebou, nevidím ich, pretože sa z nich nekajám. A v košíku sú nemnohé hriechy môjho brata, ktoré sú pred mojimi očami, rozpakujem sa nad nimi a odsudzujem brata. No nie tak by som mal robiť. Lepšie by som urobil, keby som svoje hriechy nosil pred sebou, kajal sa a prosil Boha, aby sa nado mnou zľutoval“. Keď to otcovia počuli, povedali: „Toto je skutočná cesta k spáse“. Starec Pafnutij povedal: „Neodsudzuj smilníka, keby si aj čistým panicom bol, pretože ako on aj ty porušuješ zákon. Lebo Ten, ktorý povedal: „Nescudzoložíš“ (Mt 5, 27), tiež povedal: „Nesúďte“ (Mt 7, 1). K istému pustovníkovi chodil presbyter, ktorý u neho slúžil liturgiu a on mohol prijímať. Ktosi raz prišiel k tomu pustovníkovi a nahovoril na toho presbytera, že je hriešny. Keď presbyter ako obvykle prišiel, pustovník zlákaný rečami neotvoril dvere. Presbyter odišiel. Zrazu bolo počuť Boží hlas, ktorý pustovníkovi povedal: „Ľudia si prisvojili Môj Súd!“ Pustovník sa dostal do stavu akoby 16 B
zúrivosti. Zrazu vidí zlatú studňu, zlaté vedro, zlatý motúz a veľmi dobrú vodu. Tiež videl nejakého malomocného, ktorý z nej čerpá a nalieva do nádoby. Pustovník, aj keď bol morený smädom, nechcel piť, pretože z tej vody čerpal malomocný. A znovu počul hlas: „Prečo nepiješ z tej vody? V čom je vinný ten čo ju čerpá? Veď len čerpá a nalieva“. Keď sa pustovník spamätal a porozmýšľal o význame zjavenia, pozval k sebe presbytera a poprosil ho, aby pre neho slúžil liturgiu a on zase mohol prijímať. Jeden z otcov videl zhrešiaceho človeka. Horko zaplakal a povedal: „Ten padol dnes, ja padnem zajtra“. Istý starec povedal: „Ak niekedy pred tebou niekto zhreší, neodsudzuj ho, ale seba považuj za väčšieho hriešnika než je on“. Niektorí z otcov sa pýtali otca Pimena: „Ak uvidíme zhrešiaceho brata, umožníš nám, aby sme ho usvedčili?“ Starec im odpovedal: „Keď by som mal prejsť cez miesto, kde ho môžem vidieť v hriechu, radšej ho obídem a neusvedčím ho“. Starec ešte povedal: „V Písme je povedané, že „nevyjdi unáhlene k súdu s tým, čo videli tvoje oči“ (Pr 25, 8). Radím vám, aby ste nehovorili ani o tom, čoho ste sa dotkli svojimi rukami. Jeden brat sa nechal oklamať takýmto obrazom. Videl, ako brat hreší so ženou. Dlho bojoval sám so sebou. Potom s tou myšlienkou, ktorú mal, podišiel k nim a kopol ich nohou povediac: Prestaňte! No ukázalo sa, že to boli pšeničné klasy. Preto som vám povedal: nesúďte, aj keby ste sa toho dotkli svojimi rukami“. Preložil Marek Ignacik Prameň: Древний патерик изложенный по главам, издание третье, Правило веры, Москва 2009, s. 166-175.
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Poučenie
Vybrané krátke poučenia svätého Nikolaja Srbského O besoch Tvrdíš, že veríš v Boha, ale nemôžeš uveriť v existenciu besov. Hovorí sa o jednom turistovi, ktorý keď prišiel do Egypta, mal veľké želanie vykúpať sa v Níle. Aby sa mal potom čím pochváliť. Miestni obyvatelia ho vystríhali, že v Níle sa nachádzajú krokodíly a odhovárali ho, aby neplával ďaleko. Avšak on neveril „babským rečiam“ o krokodíloch a ako dobrý plavec presvedčený o svojej sile, zaplával ďaleko do mútnych nílskych vôd. Zrazu krokodíl chytil plavca a zahryzol doň svoje zuby. Počas života smelý plavec nechcel uveriť v existenciu krokodílov a pred smrťou mu už na to neostalo čas. Keď odmietaš existenciu besov, odmietaš mnohé evanjelské pravdy. Odmietaš, že diabol pokúšal Christa, že Christos vyhnal besov z ľudí a že On zničil moc démonov nad ľuďmi. Pretože obľúbený učeník Hospoda svätý Ján tvrdí, že Christos prišiel na Zem, aby premohol moc besov, hovoriac, že „preto prišiel Syn Boží, aby obvinil skutky Satana“. O samovražde Christova Cirkev sa od počiatku rozhodne postavila proti samovražde ako smrteľnému hriechu. Západný učiteľ Cirkvi, blažený Augustín, povedal: „Zabíjajúci seba, zabíja človeka,“ preto sa samovrah prirovnáva k vrahom. Ale v našej východnej Cirkvi sa samovražda odsudzuje ešte prísnejšie. Podľa 14. pravidla Alexandrijského patriarchu Timofeja je samovrah pozbavený cirkevného pohrebu a spomínania. Pravoslávna cirkev ustanovila prísny trest dokonca aj za pokus o samovraždu. Dáva sa za to 12ročná epitímia. Viem, že povieš, že je to veľmi prísne. Ale táto prísnosť je zrodená v milosrdnosti. Uver, Cirkev je prísna k samovrahom kvôli láske k ľuďom. Lebo Cirkev ochraňuje v svojich „komnatách“ reálnu skúsenosť, že samovrah nezíska Kráľovstvo nesmr1/2014
teľného života a večnej milosti. Svojou prísnosťou chce Cirkev vystríhať pred večnou záhubou. V Svätom Písme sa spomínajú dvaja ľudia, ktorí si vzali život. Prvý je Achitofel, zradca kráľa Dávida, druhým je Judáš, zradca Hospoda Isusa Christa. Nepripusti ani myšlienku na to, aby si za druhou stranou mohyly neocitol v ich spoločenstve. „Ten, kto pretrpí do konca, bude spasený,“ - povedal Hospoď. Množstvo rôznych skúšok dopúšťa na ľudí, ale cieľ je jediný: horkosťou vyliečiť ľudské duše od hriechu a tým ich pripraviť k večnej spáse. Nech by Ti bolo akokoľvek ťažko, pamätaj na dve veci: Po prvé, že samotný Tvoj nebeský Otec určuje mieru utrpenia; po druhé, že pozná Tvoju mieru. Ak by Ti niekedy prišla myseľ na samovraždu, odožeň ju! Choroba pred smrťou sa dáva z milosti Božej Skutočne, choroba pred smrťou je veľmi dôležitá. Mnohým hriešnikom priniesla spásu. Tisíce hriešnikov poznali Boha a svoju vlastnú dušu len na nemocničnej posteli. Spoznajúc tieto dve veľké reality, ktorými opovrhovali celý život, sa úprimne kajali a oplakali svoj nerozumný život, vyspovedali sa, prijímali svätú Eucharistiu, očistili sa slzami a Krvou Christovou, stali sa hodnými vojsť do Jeho nebeských príbytkov. Zjavne, choroba pred smrťou sa dáva z milosti Božej. Netráp sa preto, že naši blízki budú mať trápenie pre našu ťažkú chorobu: tieto trápenia sú pre ich dobro, oni za to dostanú štedrú odmenu od nášho Stvoriteľa. O svetskej sláve Svätý Ján Lestvičník, ako sa zdá, poznal ľudskú podstatu lepšie ako my. Povedal: „Nikto okrem svätých nemôže počuť pochvalu bez škody pre seba.“ Lebo len svätí poznajú človeka a chápu, odkiaľ po 17
E
Poučenie chádzajú slová pochvál. Niekedy aj tá najmútnejšia voda odráža slnko takisto ako priezračná. Niekedy pod tenkou vrstvou ľadu sa skrýva slizký íl. Podobne sú na tom aj duše tých, ktorí nás chvália. Preto svätí, počujúc pochvaly, ich prijímali ako nepoznanie alebo vedomú lož. Omnoho viac duší zahynulo od svetskej slávy a pochvál ako od nadávok a opovrhnutia. Viete, ku komu pripisuje Christos tých, ktorí hľadajú slávu ľudských pochvál? K neveriacim. Prečítajte si Jeho besedu so Židmi a opýtajte sa sami seba, ku ktorej strane patríte. Hovorí o sebe: „Neprijímal slávu od ľudí“ a pýta sa ich: „Ako môžete veriť, keď jeden od druhého prijímate slávu a slávu, ktorá je od Jediného Boha, nehľadáte? Teda s kým ste? S Christom alebo Židmi? Ak ste na strane Christa, čo Vám úprimne želám, hľadajte teda nie svetskú slávu, ale tú, ktorá je od Jediného Hospoda. Nezáviďte tým, ktorí dostávajú ľudskú slávu. Ľutujte ich! Aj oni, keď sa sklamú, začnú sa ľutovať. Znovu Vám hovorím: ľutujte ich, lebo kvôli tomu, čo bolo blízke ich ruke, vzdali sa večného za dočasné; Božského za ľudské, pravdivé za falošné. O hladnom Christovi „Lebo som bol hladný a vy ste mi dali jesť“ - povie Christos na Strašnom súde milosrdným. Čítajúc sväté Evanjelium si prekvapený, kedy bol Hospoď hladný na Zemi? Hovorí to nielen o čase svojho telesného prebývania na Zemi, ale o všetkých časoch, do konca sveta. A nielen o milostivých ľuďoch tej doby, ale o milostivých všetkých čias. On aj teraz cíti hlad hladujúcich ako svoj hlad. Hladuje v každom chudobnom na Zemi, v každej sirote, v každom odvrhnutom a poníženom. Ich hlad je Jeho hladom. Hoci by aj boli svetom odvrhnutí, ale u Boha sú vyvolení, aby skúšali srdcia bohatých. „Keďže ste to urobili jednému z mojich menších bratov, mne ste to urobili “. On Veľký a Nevyčerpateľný sa zosobňuje s najbiednejšími a najslabšími v tomto svete, nazýva ich svojimi bratmi, aby obmäkčil srdcia boháčov a priviedol ich k spáse. S pomocou najslabších chce zachrániť najsilnejších tohto sveta. Taká je cesta Jeho spásy ľudí. S bezbrannými je Jeho všemohúca 18 B
ruka. Chce, aby všetci záviseli druh od druha a pomáhali jeden druhému. Ten kto dáva, však nech dáva so strachom, akoby dával do dlane samotnému Christovi. Dávajúci dá kvôli Christovi a prijímajúci nech prijíma kvôli Christovi, aby požehnanie mali i jeden i druhý, avšak Stvoriteľ viac počuje modlitbu chudobného. Keď dávaš biednemu, povedz: pomodli sa za mňa Hospodu Isusovi Christovi! Božia blahodať nespočinie na hrdých ľuďoch Ak sa človek nenaplní hlbokou pokorou, krotkosťou, samoponížením a poslušnosťou Bohu, ako môže byť spasený? Ako sa má zachrániť bezbožník a hriešnik, keď i spravodlivý sa ledva zachráni? Voda sa nezhromažďuje na vysokých strmých skalách, ale na miestach nízkych, rovných a prehĺbených. Ani blahodať Božia nespočinie na ľuďoch hrdých, ktorí sa vyvyšujú a protivia Bohu, ale na pokorných a krotkých, ktorí si prehĺbili svoju dušu pokorou a krotkosťou, sebaponížením pred velebou Božou, pokornosťou vôli Božej. Iba veľká viera je hodná obdivu Skutočne, nič na tomto svete nie je hodné takého obdivu ako veľká viera ľudí. Christos sa nenadchýňa krásou Galilejského jazera, lebo ako obstojí táto krása v porovnaní s nebeskou krásou, ktorá Mu je známa. Nikdy sa nenadchýňal ani ľudskou múdrosťou, ani bohatstvom ani silou, lebo všetko toto je ničotné v porovnaní s bohatstvom, premúdrosťou a silou, ktoré sú Mu známe z Kráľovstva nebeského. Nikdy sa nedivil veľkému zhromaždeniu ľudí na sviatok v Jeruzaleme, lebo je bezvýznamné a biedne zhromaždenie pozemské v porovnaní so žiarivým anjelským zborom, na ktorý pozeral od stvorenia sveta. Keď sa iní nadchýňali krásou Šalamúnovho chrámu, opisoval zničenie tohto chrámu až do základov. Iba veľká ľudská viera je hodná obdivu. Ona je najväčšou a najkrajšou vecou na Zemi. Lebo vierou sa otrok stáva slobodným, nájomník - Božím synom a smrteľný človek nesmrteľným. Z knihy: Krátke poučenia sv. Nikolaja Srbského. Preklad: jeromonach Mefodij Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Poučenie
BOŽÍ DAR VÍRY A ATEISTICKÝ SVĚTONÁZOR 5. O NÁKLONNOSTI SRDCÍ K PRAVDĚ Pro ilustraci tohoto tématu vhodný příklad podobenství uvádí starý mnich archimandrita Lazarus Abašidze. V jakési zemi byl jeden úžasný člověk, velmi ušlechtilý a bohatý. Bez ohledu na své bohatství byl ve stejné míře hodný, milostivý a moudrý, rozumný a spravedlivý. A měl takový podivný zvyk: shromažďoval ve svém domě mnoho sirotků, učil je různým znalostem, moudrosti, zručnosti, ručním pracím, dobrým skutkům a podobně. A když povyrostli a pevně na svých nohách stávali, moudrost a sílu nahromadili, pak dobrý učitel žehnal jim na cestu životem a vyprovázel je v míru. To však neznamená, že o ně přestal mít starost. Jelikož měl mnoho přátel a byl všude velice vážený, pečoval i nadále o osud svých chovanců, dojednával a zařizoval jejich činnost v budoucnosti, přičemž, samozřejmě, bral v úvahu srdeční náklonnosti a charakterové vlastnosti každého z nich. Významní měšťané rádi brali tyto chovance do služby na své statky a podniky, protože věděli o jejich bezúhonnosti a pracovní schopnosti, loajalitě a poctivosti. Uplatňoval tento dobrý muž ještě jeden moudrý přístup: před uvolněním dalšího ze svých chovanců uspořádal pro něj zkoušku. Dával mu čisté rýsovací prkno, pastelky a žádal ho, ať zobrazí to, co mu ze života v jeho domě nejvíce utkvělo v paměti. A každý chlapec kreslil přesně to, k čemu se chýlilo jeho srdce, co bylo v podstatě hlavním rysem jeho charakteru a čím se nejvíce zabývala jeho mysl. Jeden namaloval zahradu, květiny a kašnu v zahradě, pávy a další nádherné 1/2014
ptáky sídlící v této krásné zahradě. Další maloval koně a hru s dětmi, hru, která byla tolik zábavná a bezstarostná na trávnících krásného panství, kde se tak dobře společně žilo pod záštitou jejich dobrého opatrovníka. Třetí zobrazil sebe v půvabných šatech, do nichž ho oblékali zde, s nějakou z jeho oblíbených hraček. Někdo kreslil slavnostně vyzdobené místnosti či velkorysé stolování v jejich přístřeší: krásné nádobí, různé pochutiny, gurmánská jídla servírovaná na stůl o svátcích a podobně. A moudrý učitel pozorně prohlížel tyto kresby a neomylně určoval dispozice dětí a vybíral pro ně místo a zaměstnání pro jejich další život. Tak zařizoval jejich osud. Ale některé děti - i když jich bylo velmi málo – nemalovaly nic jiného než svého dobrého a laskavého mecenáše, malovaly ho s pocitem velké lásky a snažily se zobrazit všechny jeho nejlepší rysy. Někdy dokonce doplňovaly tyto své barvami vyvedené city dojemnými slovy, občas mu věnovaly verše. Celkově vzato, nejčastěji vyjadřovaly toto: „My, náš drahý otče, nejbližší a nejdražší pro nás, jen tebe milujeme nejvíce na světě. Vše dobré, co jsme viděli tady, jen proto bylo takové, že se v něm odrážela tvá dobrota a laskavost, že to pramenilo z tvého milujícího srdce. A budeme vždy pamatovat a milovat ne tyto věci, ne oblečení, nikoliv jídla a krásu tvého domu, ale především tebe samotného.“ A právě takové chovance moudrý opatrovník zvláště vyzdvihoval, takové vlastně i hledal, jako nejrozvážnější 19
E
Poučenie a velkorysé – ty, kteří dokázali vybrat si to nejdůležitější a upozadit druhořadé. Takové chovance tento bohatý a ušlechtilý muž ponechával navždy u sebe, adoptoval je a připravoval na dědění všech svých statků... Podobně i náš život – není to rýsovací prkno s pastelkami? Vidí Bůh svým přemoudrým, vševidoucím okem každý tah, každý detail, všechno si pamatuje, zná skutečnou cenu všeho. To, co je vyjádřeno v tomto obrázku, jako záblesku v čase, určí celou naši budoucnost a naše pozice ve věčnosti - navždy, na věky věků! Použije-li se teologický jazyk, „jsme spaseni touhou po Bohu“, bez ohledu na to, zda se topíme nebo bezpečně stojíme na nohou. Touha duše žít podle Evangelia, napodobovat Krista v pozemském životě, dostává duši na novou úroveň, do jiného stavu. Není divu, že apoštol Pavel řekl: „Ty jsi nové stvoření.“ Když je toto původní spojení porušeno, začíná onemocnění duše, mutace. Z fyziky je nám známé
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
radioaktivní záření, které ničí fyzické tělo, avšak existuje i „destruktivní záření“, působící v oblasti ducha, které ničí duši. Důsledkem toho je, že vede k destrukci těla jako jednotné psychosomatické složky člověka. Pokud je člověk zasažen vášněmi, pak se mění jeho chůze, cílevědomost činů a skutků. Specifickou se stává jeho řeč. Mění se mimika, výraz obličeje dostává podobu démona, jenž se vtělil do duše a zotročil ji, protože je to jeho práce. Zapojení do církevního života, bytí v boholidském organizmu vede k uzdravení duše a srdce. Blahoslavení jsou ti, kteří to pochopili! Ten, jehož srdce je nakloněno hledání Pravdy, přijde přesně tam, kde se nabízí široká škála terapií, léčebných programů, které odstraňují oblast iluze, připravují duši na přijetí něčeho jí spřízněného, blahodatného. Pravoslavná církev - to je živý organizmus, kde tento ozdravný proces nepřetržitě probíhá. (Pokračovanie) Mgr. Oleg Machnev, pravoslavný kněz (Česká republika)
Zapov¡t sv. Kirila ¡ Meçod¡ä
Čítajte a rozširujte mesačník Pravoslávnej cirkvi na Slovensku! Ročný príspevok na odber časopisu 6,- EUR + poštovné 6,- EUR. Objednávky: Telefonicky: 051/7724 736, 0905 737 707 E-mailom:ocam@orthodox.sk Úhradu predplatného: prevodným príkazom na č.ú.: 0096292967/0900, poštovou poukážkou alebo v hotovosti priamo v redakcii. Po predplatení je možné zasielať časopis aj v elektronickej podobe na e-mailovú adresu, či si ho stiahnuť vo formáte PDF z internetu zo stránky www.ocam.orthodox.sk 20 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Zamyslenie
Vytrvalosť potrebujeme aj v tomto roku
Vytrvalosť je jedna z dobrých vlastností dobrého kresťana na ceste svojej spásy. V Evanjeliu nájdeme mnoho klasických príbehov, ktoré sú nám povzbudením, aby sme sa aj my veriaci nedali ničím a nikdy odradiť od dobrých zámerov. Žena, ktorá sa nedala odradiť tým, že jej Isus Christos hneď nevenoval pozornosť. Pretože bola vytrvalá, dosiahla svoj zámer a nakoniec bola aj pochválená za svoju veľkú vieru. Žena Kanaánka najprv kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale potom prišla k Isusovi, poklonila sa Mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15, 22-26). Ale ona odpovedala Isusu Christu: „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ A Isus Christos jej povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 27-28). Tento príklad nech na začiatku roka nám bude dobrým povzbudením v našej každodennej práci, aby sme sa nedali ničím odradiť od statočnej práce a plnenia si svojich kresťanských povinností. My všetci kresťania by sme si mali brať príklad vytrvalosti a tiež vzor veľkej viery v našich modlitbách a dobrých zámeroch. To sa týka aj cesty našej spásy, lebo sme všetci k tomu pozvaní. Nielen v Starom Zákone, ale aj v Novom Zákone nájdeme vzory a príklady na ceste vytrvalosti. Nájdeme ich aj v samotnej Božej prírode, ktorú stvoril Boh. Aj tu sa nám takéto príklady ponúkajú.
1/2014
Napríklad mladé stromy sa neľakajú vetrov a snehu. Mravcom darmo rozbúrajú mravenisko, oni usilovne budujú nové. Lastovičke rozbúrajú hniezdo, hneď sa púšťa a buduje nové. Alebo aké sú len vytrvalé včely, dňom a nocou pracujú a vykonávajú veľké dielo, ktoré vzbudzuje obdiv každého mysliaceho človeka. Aj od nás Boh vyžaduje vytrvalosť a len vytrvalí ľudia dosahujú úspechy, tak vo svojej práci, v rodine, na cirkevnej obci, ako aj v modlitbe a každej dobrej a statočnej práci. Na ceste k dobrému sa stretávame z rôznymi prekážkami, ktoré musíme prekonávať práve svojou vytrvalosťou. Niet na svete práce, kde by sme vytrvalosť a pevnú vôľu nepotrebovali, a niet prekážok, čo by vytrvalosť neprekonala. Demosthenes, slávny rečník, sa na slávneho rečníka vypracoval svojou vytrvalosťou. Aj Sväté Písmo ponúka pekné klasické príklady vo vytrvalosti. Abraháma vo viere, Jozefa v múdrej svedomitosti, Jóba v trpezlivosti, Dávida v pokání a iných. Buďme vytrvalí aj v tomto roku vo všetkom dobre, nedajme sa odstrašiť ničím, žiadnymi prekážkami a problémami života. Zdokonaľujme sa vo viere, povolaní a v práci v našej Pravoslávnej sv. cirkvi. Všade buďme vytrvalí a úspechy sa ukážu. Lebo kto sa chytil pluha, nech sa neobracia späť, lebo len verný až do konca dostane korunu života. Prot. ThDr. Štefan Horkaj
21
E
História
K 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu XVII. Valašsko- rusínska kolonizácia Na začiatku valašskej kolonizácie bol pohyb pastierskeho ľudu vytláčaného zo svojich pôvodných sídiel na Balkáne tureckými nájazdmi. Valašská kolonizácia zasiahla celý oblúk Karpát a dosiahla až na severnú Moravu. Hospodársky vývoj už v 14. storočí nastolil potrebu zvýšenia výnosnosti majetkov. V horských oblastiach to znamenalo využitie tých častí majetkov, ktoré sa nehodili pre kultiváciu pôdy. Preto vrchnosť uvítala valašských pastierov a neprotivili sa ani migrácii domáceho roľníckeho obyvateľstva do hôr. Pre roľníkov, ktorých sociálna situácia sa zhoršovala, sa objavila možnosť uniknúť medzi valachov. Tento proces v 14. storočí dosiahol masové rozmery. Dôsledkom toho sa „povalaštila“ značná časť rusínskeho obyvateľstva, i keď jeho etnická podstata sa nezmenila. Rumunský etnický živel medzi valachmi postupujúcimi na západ, na Slovensko, postupne mizol už vo východných stoliciach v Marmaroši, horskej časti Berežskej a Užskej stolice. V listinách druhej polovice 14. storočia sa stretávame s novým pojmom (Valachos seu Ruthenos) „Valasi alebo Rusíni“. Títo Valasi - Rusíni dorazili so svojimi stádami až na stredné Slovensko, do Horehronia, osídlili lesnaté kraje Muránskeho panstva na Gemeri a založili prostredníctvom nemeckých lokátorov obce Polomka, Závadka nad Hronom, Heľpa, Pohorelá, Šumiac, Telgárt, Vernár, Hačava a iné obce. Vlna valašskej kolonizácie zasiahla Oravu, Kysuce a, ako sme už spomínali, aj severnú Moravu, ktorej historický názov nesie aj teraz názov Valašsko. Zo slovníka obcí na Slovensku vyplýva, že až polovica obcí na Orave a Kysuciach bola založená na „valašskom práve“. 22 B
V procese kolonizácie vznikol totiž súbor práv „hostí“, tzv. valašské právo. Zmluvu uzatvárali valašskí osadníci prostredníctvom svojich vojvodov (vajda) alebo kráľom menovaných kenézov. Samozrejme, že títo „valasi seu rutheni“ neplatili desatinové poplatky, lebo, ako sa zmieňuje jedna listina, „Valachos seu Ruthenos nulus dat seu sunt orthodoxi“ (Valasi a Rusíni nič nedávali, lebo sú pravoslávni“. Za voľné užívanie kráľovských pastvín a lesov a možnosť zakladania osád sa zaväzovali strážiť hranice kráľovstva v Karpatoch proti nájazdom krymských Tatárov, zaisťovať bezpečnosť ciest, zvlášť „soľnej cesty“ v údolí Tisy, ktorá viedla z marmarošských dolov do centrálneho Uhorska, horské priechody z Uhorska do Poľska a chytať zbojníkov. Po náboženskej stránke boli Valasi a Rusíni pravoslávnymi kresťanmi. Zachovalo sa mnoho valašských výrazov tak na hornom, ako aj na dolnom Zemplíne a v Šariši, prípadne v okolí Košíc, kde boli vedení ako „neveriaci“. Z cirkevnej terminológie badáme rumunské slová ako cračun – Vianoce, svint – svätý, služba (slujba) – sv. liturgia, utrenia – utreňa, večernica – večerňa, Doamne miliiešte – Hospodi pomiluj a iné pojmy. Z ľudovej reči sú aj teraz používané slová ako brindza – tvaroh adica – to jest, chaisina (správne po rumunsky caise – marhuľa). Z pomenovania dedín tak valašského, ako aj rusínskeho pôvodu možno spomenúť Valaškovce (obec v pohorí Vihorlatu), dnes už zaniknutá obec pod Vihorlatom, Valaská, Valaská Belá, Valaská Dubová, Valaská Bystrica, Valašská Polomka, Spišské Vlachy, na Morave Valašské Odkaz sv. Cyrila a Metoda
História Klobouky, Valašské Meziřičí. Z rusínskych ako aj slovenských dedín sú to Ruská, Ruská Poruba, Ruské, Veľký Ruskov, Malý Ruskov. Z priezvisk sú to Rusín, Rusnák, Feďo, Rusinko, Fedkov, Čorny a pod. Z krstných mien Anastázia, z vrchov Nastaz pri Stakčíne a pod. V roku 1387 získal uhorskú kráľovskú korunu Žigmund Luxemburský (1387-1437), mladší brat kráľa Václava IV. V polovici 90. rokov 14. storočia kráľ Žigmund nepriamo zasiahol do bojov o moc vo Veľkom litovskom kniežatstve. Kráľ prijal ako svojho leníka podolské knieža Teodora Korjatoviča, ktorého z Podolia vypudil veľkoknieža Vitold (Vytatas). Kráľ Žigmund daroval Korjatovičovi mukačevskú a makovickú domíniu (Makovica - Vrch Makovica je v Šariši), zároveň ho menoval županom berežským a šarišským. Knieža ako protihodnotu Valašský husár postúpil Žigmundovi právo na Podolské kniežatstvo. Podolie je historický názov územia v údolí južného Bugu a ľavobrežného Dnestra (dnešná Vinická a Chmelnická oblasť), niekedy súčasť Litovského a Poľského štátu. Od roku 1973 tvorí súčasť Ruska (dnes Ukrajina). S kniežaťom Korjatovičom prišiel okrem členov jeho rodiny a príbuzných aj určitý počet jeho čeľade a asi 40 000 sedliakov, ako o tom hovoria rusínske legendy. Sídlom Teodora Korjatoviča a jeho rodiny sa stal hrad v Mukačeve. Korjatovič 1/2014
založil pravoslávny monastier sv. Michala pri Mukačeve. Bohaté dary, vrátane pozemkov, dostal monastier od hradného pána dosť často. Preto boli pozostatky kniežaťa Korjatoviča po jeho smrti v roku 1414 uložené v monastierskom chráme. Dôvtipní mnísi vyhotovili okolo polovice 15. storočia tzv. darovaciu listinu Korjatoviča, za pomoci ktorej si celé stáročia nárokovali na vlastníctvo viníc, pôdy, poddaných i dedín v okolí monastiera. Pravoslávni Rusíni mali svojich „bajtkov, baťkov“, čo po ukrajinský znamená otec, podobne ako Rusi majú „baťušku“, čo je vznešený titul aj pre ruského cára. V druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia „povalaštené“ rusínske obyvateľstvo sa usadzuje v horských dedinách natrvalo a vzniká pastiersko-roľnícka skupina. Rusínske rodiny roztrúsené v dedinách Zemplína, Šariša, Užskej stolice (Užhorod) a časť východného Slovenska Berežskej a Marmaroškej stolice, systematicky odvádzali dávky z plodín. Štátni úradníci považovali Rusínov za polonomádov, avšak táto definícia v 16. storočí bola vzdialená skutočnosti. Napriek tomu ešte začiatkom 17. storočia sa vyskytovali rusínske skupiny pastierov, zvlášť na Slovensku, ktoré môžeme definovať ako súčasť doznievajúcej „valašskej kolonizácie“. Títo pastieri využívali oslobodenie od rôznych povinností v nových osadách, ktoré opúšťali ešte pred vypršaním dohodnutej lehoty (12 rokov), sťahovali sa a zakladali 23
E
História ďalšiu „novoselicju“, o čom svedčia i dnešné v maďarskom, ale tiež v rusínskom a slovennázvy rusínskych dedín na Podkarpatsku skom folklóre. Rusínsky a slovenský folklór a východnom Slovensku. urobil z Mateja Korvina dokonca človeka Dňa 9. decembra 1437 zomrel v Znojme svojej viery „Rusnáka“. Žigmund Luxemburský, kráľ uhorský a česZastával sa práv aj pravoslávneho obyký, rímsky cisár. V rovnakom roku vypuklo vateľstva a preto ho pápež Sixtus IX. vyzval povstanie v Sedmohradsku a južnej časti roku 1471 prostredníctvom svojho kardináPodkarpatska (Ugoča la, aby „vykorenil a zničil a Marmaroš), mestv Uhorsku všetkých rusínskej chudoby, drobnej skych heretikov, každého šľachty a valašských zvlášť a všetkých spolu bez kolonistov. Veľkú úloohľadu na to, odkiaľ pohu vo východnej časti chádzajú“, čo Matej Korvín kráľovstva zohral Ján ignoroval a pápežov rozkaz (János) Huňady. Kráľ neuposlúchol. V Uhorsku Ladislav I. Jagellonský žilo v jeho dobe až 600 000 (1440-1444) ho menopravoslávnych na 881 cirval za sedmohradského kevných obciach a samotvojvodcu a za župana nom Slovensku bolo 138 niekoľkých stolíc. pravoslávnych chrámov Dňa 24. januára a cirkevných obcí. 1458 uhorská šľachta V listine kráľa Ladislazvolila za kráľa syna va II. z roku 1491 sa po hrdinu bitky s Turkami prvýkrát spomína zmienka pri Belehrade – Mateja o existencii pravoslávnej Huňadyho, zvaného Vyobrazenie Mateja Korvína v Kronike mukačevskej eparchie so Korvín (1458-1490. Na Uhrov od Jána z Turca. (1488) sídlom v mukačevskom uhorský trón nastúpil muž, ktorý mal vysoké kláštore sv. Mikuláša. Ladislav II. menoval vzdelanie. Keďže pochádzal zo Sedmo- za prvého pravoslávneho biskupa Joanna. hradska, v Cluji – Kluži má veľkolepú sochu Kráľ nariadil rusínskemu a slovenskému ľudu sediacu na koni. V roku 1465 vydal zákon, poslušnosť k tomuto biskupovi Joannovi na základe ktorého boli povalaštení Rusíni a zároveň mu mali vyplácať dôchodky, ktoré a Slováci oslobodení od platenia štátnych oddávna patrili igumenom mukačevského daní na východnom a strednom Slovensku, monastiera s ich zvláštnou jurisdikciou Rusínki jobagióni a Valasi boli dokonca oslo- (potestate jurisdictionis). Mukačevský prabodení i od cirkevných daní s výnimkou platu voslávny biskup zároveň prevzal i všetky pravoslávnym kňazom. Svetskí nájomníci funkcie igumena mukačevského pravoslávcirkevného desiatku podľa zákona z roku neho monastiera. Na pravoslávneho biskupa 1474 mohli požadovať od povalaštených prešli i všetky práva a príjmy z mukačevskej Rusínov na Orave, Liptove a Horehroní len eparchie i monastiera. 2% prírastku dobytka. Matej Krovín je sym(Pokračovanie) bolom panovníckej spravodlivosti nielen Mgr. Pavel Tkáč 24 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Napísali ste nám
Úvaha o našom pozemskom živote. Dokonalé poznanie vedy a dokonalé poznanie viery v Boha Sú na svete ľudia, ktorí ovládajú takmer všetko. Od matematiky, cez fyziku, chémiu, biológiu, dejiny sveta, zemepis ba aj astronómiu a iné odbory. Sú to fenoméni vo vedných odboroch. Takýmto ľuďom nerobí problém vyriešiť ťažké matematické úlohy alebo vyriešiť chemické či fyzické zložitosti. Na druhej strane sú ľudia, ktorí o týchto spomínaných veciach – vedeckých záležitostiach – nevedia takmer nič, až na to, že vedia, ktorý štát sa v ktorej časti zeme nachádza, po prípade aké hlavné mesto majú tieto štáty. Položil som si otázku. Opýtajte sa vedca - česť výnimkám- čo vie o viere a o Bohu. Prevažná väčšina by na vás vypleštila oči, otvorila ústa a zopakovala otázku o Bohu a viere. A to je čo? A na čo je mi to potrebné? Čo si myslíte, ak príde hodina odchodu z tohto sveta, čo si zoberie z tohto sveta mudrc, vedec, fenomén tohto sveta na onen druhý svet? Odpoviem vám: Nič! Čo si vezme na druhý svet ten, kto vie o viere a o Bohu takmer všetko? Svoju nesmrteľnú dušu, pretože čistá duša je nad všetky vedecké poznatky na prvom mieste. Koľko bolo sv. starcov, ktorí prežili svoj pozemský život v monastieroch, a pri-
1/2014
tom veľa z nich boli po vedeckej stránke málo informovaní. Boli obyčajní žiaci zo základných škôl, žiadni vedci, ale po smrti si zaslúžili svätosť v Kráľovstve Božom. Dokonca aj za svojho života žili už ako svätí. Chcem týmto povedať, že nie veda tohto sveta, ale viera v Trojjediného Boha je potrebná nad všetky svetské múdrosti. Bratia a sestry, snažme sa vštiepiť si do svojho rozumu múdrosť viery v Boha a budeme aj po odchode z tohto sveta do večnosti väčší mudrci a vedci, pretože náš pobyt bude v nebi, v blízkosti Boha, medzi anjelmi a svätými, ktorí svoje vedecké poznanie zasvätili počas svojho života len a len Bohu. Nech nám Boh pomáha lepšie a lepšie poznať Jeho samého v Trojici Svätej, aby sme sa už teraz, počas nášho života na Neho mohli podobať. Sv. Arsenij povedal: „Poznám Grékov aj latinské učenie, no v duchovnej oblasti som sa nenaučil ani abecedu“. Buďme teda ako on, ktorý kládol na svetské učenie učenie len o Bohu a o viere v Neho. Nech nám Boh v tomto pomáha spolu s Jeho matkou Prečistou Devou Máriou a svätými anjelmi. Brat v Christu Juraj Mižikár
25
E
Radíme
Otázky a odpovede
Otázka: „Slava Isusu Christu! Môžem dať synovi na hranie ikonky? Veľmi rád sa učí spoznávať svätých podľa ikoniek. Nemá ešte ani 2 roky, ale veľmi rád sa učí vyhľadávať ich podľa mena. Stáva sa však, že ich krčí a musím mu ich preto brať. Je to správne, ak mu ich kvôli tomu beriem? Čo s poškodenými ikonkami? Ďakujem za odpoveď.“ Bohuznáma Odpoveď: „Slava na viki Bohu! Áno, je dobré dávať deťom ikonky. Ak sa stane, že ich pokrčia, nie je to preto, žeby ich chceli pokrčiť, ale iba preto, že s nimi ešte nevedia inak zaobchádzať, oni ich takýmto spôsobom spoznávajú, je to ich spôsob kontaktu s rôznymi predmetmi. Je veľmi dobré, aby boli deti obklopené nielen ikonami, ale aj inými svätými predmetmi, aby mali vždy možnosť vidieť kríž, chrám, bohoslužby, počuť duchovný a cirkevný spev. Najdôležitejšie je, aby aj v nás rodičoch mohli deti vidieť obraz Boží, čiže také správanie, akému nás učí Boží Syn Isus Christos, aby v celej rodine vládol Duch pokoja, lásky, slušnosti, pokory, mravnosti, tichosti, dobrotivosti, úcty, odpustenia a mnohých ďalších cností. Toto všetko spolu, to je naša pravoslávna a kresťanská kultúra, vzdelanie a výchova. Malé deti ešte nerozumejú slovám, no rozumejú úplne presne, ako sa správame, akí sme a z toho sa učia, toto sa do nich zapisuje ako na čistú tabuľku a do značnej miery to ovplyvní celý ich ďalší život. Čo sa nenaučia v prvých rokoch, to sa už ťažko doháňa neskôr. Človek, samozrejme, môže učiniť pokánie v hocijakom veku, no najlepšie je, keď človek žije dobre, čisto a zbožne 26 B
od malička. Takto sa človek vyhne mnohému utrpeniu, ktoré by spôsobil hriechom sebe aj iným. Každý rok totiž prežitý v hriechu, to je v prvom rade veľké utrpenie, hoci sa to na prvý
pohľad nezdá, no je to tak. Jediná výnimka, kedy netreba dávať ikony deťom, je vtedy, ak by nejaké už trochu staršie dieťa začalo ikony zjavne náročky a so zlým úmyslom hanobiť, poškodzovať, odhadzovať, trhať a podobne. V takom prípade je potrebné najprv naučiť dieťa, ako sa má k ikonám správať a až potom mu ich dať. Keď sú ikonky veľmi poškodené, je dobré ich odkladať a potom spáliť a popol zakopať niekde, kde sa nechodí.“ S úctou a láskou v Christu jerej Štefan Pružinský, ml. Zdroj: www.bpm.orthodox.sk Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Z domova Aktívni študenti Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove To, že Pravoslávna bohoslovecká fakulta vzdeláva svojich študentov nie len pre teoretické vedomosti, ale vedie ich aj k aktívnej činnosti v spoločnosti, sa prejavilo v posledných dvoch mesiacoch vo viacerých aktivitách študentov. Mesiac november začali študenti organizovaní v OZ Angelos a v neformálnej skupine dobrovoľníkov Smile už druhým ročníkom bartrového obchodu s názvom Hlas anjelov do Vašich sŕdc, v ktorom sa snažili vyzbierať čo najviac teplého oblečenia pre ľudí v núdzi. Počas štyroch dní 4. - 7. 11. 2013 sa im podarilo získať niekoľko mechov šatstva, z ktorého najväčšiu časť s radosťou prijalo nízkoprahové centrum pre bezdomovcov v Prešove. December študenti z OZ Angelos opäť využili na pomoc druhým. Získali od mesta v termíne 2.- 5. 12. 2013 jeden z vianočných stánkov na Hlavnej ulici v Prešove a tento ponúkli rôznym sociálnym zariadeniam na predaj ich výrobkov. Samozrejme, ponúkli aj seba samých, keďže počas týchto dní sa študenti v zimnom počasí v stánku striedali, a takto mohli aj zariadenia, ktoré nepôsobia v Prešove, ponúknuť výsledky svojich ergoterapií na predaj. 6. decembra 2013 už tradične študenti ubytovaní v Pravoslávnom kňazskom seminári navštívili prešovskú nemocnicu. Tu vystúpili s krátkym programom a za spevu kolied prešli viacerými oddeleniami. Azda najviac dojatia je každý rok na oddelení geriatrie, kde sa neraz objavia i slzy v očiach stareniek či deduškov, ktorým naše koledy často pripomenú detstvo a roky vzdialené. Dobrovoľníci z NS Smile už po druhýkrát pripravili na záver roka program pre študen1/2014
tov i zamestnancov PBF. Na Vianočnom punči ale tohto roku vystúpili okrem nich aj priatelia zo zariadení, ktoré naši študenti navštevujú v rámci svojich mimoškolských aktivít. Teraz to boli deti zo základnej a materskej školy zo Šarišských Michalian a tiež klienti Domova sociálnych služieb v Giraltovciach. A práve do Giraltoviec sa 16. 12. 2013 vydala skupina bohoslovcov, aby tu spevom kolied potešila najprv všetkých zamestnancov zariadenia a potom, samozrejme, i jeho klientov, ktorých je tu 121. Prešli izbu po izbe, a tak doniesli koledy i k tým s najťažším telesným i mentálnym postihnutím. Ako nakoniec povedal prezident Bratstva pravoslávnej mládeže pri ďakovaní pani riaditeľke, medzi týmito ľuďmi si mladý človek uvedomí silu pohladenia, objatia či úsmevu a radosť, ktorú tým spôsobí a ktorú neprinesie žiaden materiálny darček. Neformálne vzdelávanie študentom prináša často iný a niekedy i nový pohľad na ich študijný odbor. Pomáha im v tom i členstvo v organizáciách, ako je OZ Angelos, Bratstvo pravoslávnej mládeže alebo neformálna skupina Smile. Preto patrí veľká vďaka tým, ktorí stoja vo vedení týchto skupín a prinášajú tak rôzne možnosti sebarealizácie mladým študentom. Zuzana Petrovajová 27
E
Z domova Posviacka prestola v Medzilaborciach Pravoslávnu cirkevnú obec v Medzilaborciach v polovici decembra poctil svojou návštevou Jeho Vysokopreosvietenosť vladyka Rastislav, arcibiskup prešovský a Slovenska. Cieľom jeho návštevy bolo posvätenie nového prestola v chráme Svätého Ducha. Veriaci sa spolu so svojím duchovným správcom totiž rozhodli vymeniť pôvodný za nový. Súčasťou obradu posvätenia bolo i obchádzanie s moščami – ostatkami svätého okolo chrámu. Tie boli následne vložené do stredu prestola. Po posviacke sa vladyka Rastislav prihovoril veriacim príhovorom, v ktorom okrem iného uviedol: „Stretli sme sa tu z jediného prostého dôvodu, a to, aby všetci tí, ktorí boli pokrstení a myropomazaní, mohli z tohto prestola prijímať oživujúce Telo a Krv Isusa Christa. To je zmyslom kresťanského života a hlavným dôvodom toho, prečo sa my – pravoslávni kresťania, nedeľu čo nedeľu, deň čo deň schádzame v chráme.“ Prestol je podľa jeho slov „srdcom chrámu“. Veriacim zaželal, aby cez neho prijímali požehnanie: „Nech Hospodin cez tento svätý prestol požehná všetkých, ktorí chodia do chrámu, stoja pred ním ako pred Božím trónom na nebesiach a vznášajú svoje modlitby, pokorne s láskou a strachom Božím. Presne tak, ako nás Cirkev vyzýva, aby sme pristupovali k čaši“, uviedol. Po svätej liturgii vladyka odovzdal kantorke medzilaboreckého chrámu pani Márii Džupinovej pochvalnú hramotu na znak po28 B
ďakovania za vykonávanie zbierok na zakúpenie nového prestola. Rovnako jej poďakoval i za jej dlhoročný prínos v podobe spevu počas bohoslužieb. Na posviacke sa okrem miestneho duchovného správcu otca Alexandra Zalevského zúčastnili i viacerí kňazi medzilaboreckého arcidekanátu a tiež riaditeľ Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove otec Alexander Cap. Slávnostnú svätú liturgiu svojím spevom sprevádzal Mládežnícky zbor svätého apoštola Andreja Prvozvaného z Medzilaboriec. Chrám Svätého Ducha bol dokončený v roku 1949. Kvôli vtedajšiemu režimu nebola jeho výstavba jednoduchá. Veriaci sa však pomoci dočkali od ministra obrany ČSR a neskôr prezidenta republiky Ludvíka Svobodu. Na znak vďaky za jeho pomoc sa chrám zároveň stal pamätníkom padlým v oboch svetových vojnách. Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie tlacove.ppe@gmail.com Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Z domova Posledné slúženie liturgie s otcom Jakubom Jacečkom Sláva Isusu Christu! Dnes, 22. decembra 2013, sme v Bánovciach nad Bebravou poslednýkrát slúžili svätú liturgiu s otcom Jakubom Jacečkom. Nasledujúce liturgie bude slúžiť náš novovysvätený duchovný otec Ján Toman, ktorý
už vedie oficiálne duchovnú, liturgickú a napokon aj otcovskú službu v našej pravoslávnej cirkevnej obci. Pri tejto príležitosti sme po liturgii mali menšiu rozlúčku s otcom Jakubom, s ktorým sa, samozrejme, nelúčime navždy. Lúčime sa s ním ako s naším „nastojateľom“, samozrejme, pri plnom vedomí, že určite ešte príde medzi nás na náš chrámový sviatok alebo pri inej významnej príležitosti nás navštívi. Pri tejto príležitosti by som sa chcel v mene veriacich našej cirkevnej obce z hĺbky duše poďakovať Hospodu Bohu a otcovi Jakubovi za jeho vytrvalú, blahodatnú a skutočne otcovskú sedemročnú službu pre náš pravoslávny národ v Bánovciach. Otec Jakub k nám musel dochádzať zo vzdialenejšieho Záhoria z mesta Holič, čo časovo, 1/2014
fyzicky aj finančne určite nebolo vždy jednoduché. Aj napriek tomu vždy s radosťou prichádzal do nášho mesta. Tešil sa k nám, ako keby išiel slúžiť do niektorého z významných monastierov, ale v skutočnosti išiel do skromných - katakombových podmienok našich náhradných priestorov s malým počtom veriacich, kde je všetko o čosi zložitejšie ako napríklad vo veľkých cirkevných obciach, kde sú väčšie materiálne a organizačné možnosti. O to lepšia ale bola atmosféra a duchovné ovzdušie na každej našej liturgii v Bánovciach. Veď kde prosto, tam anjelov zo sto, a kde múdro, tam ani jedného. Touto cestou Vám, otče, ešte raz ďakujeme za všetko, čo ste pre Bánovskú cerkov vykonali a obetovali. Veríme, že Vám to všetko Hospoď vynahradí a budete vo svojej Cirkevnej obci v Holiči duchovne všetci rásť a dielo v podobe novej cerkvi, ktoré ste začali v Holiči, bude úspešne dokončene na slávu Božiu a otčine na úžitok. Ďalej by sme veľmi radi vyjadrili podporu, vďaku a zaželali veľa duchovných síl a Božiu pomoc novému duchovnému v Bánovciach otcovi Jánovi Tomanovi, ktorý taktiež roky pomáha a robí mnoho práce pre našu Pravoslávnu cirkev v Bánovciach nad Bebravou. Veď je to vždy práve on, ktorý prvý prichádza a posledný odchádza z cerkvi. Vďaka patrí aj trpezlivým a obetavým matuškám Jankám za všetku výpomoc najmä pri speve a príprave pohostenia pri rôznych príležitostiach. Spasi Hospodi! Rastislav s veriacimi PCO Bánovce nad Bebravou 29
E
Z domova Nový duchovný správca v Soboši Štvrtú decembrovú nedeľu zavítal Jeho Vysokopreosvietenosť vladyka Rastislav do chrámu svätých nezištných Kozmu a Damiána
v obci Soboš, vo Svidníckom okrese. Dôvodom jeho návštevy bolo ustanovenie nového duchovného správcu cirkevnej obce. Stal sa ním otec archimandrita Serafim (Melnyk), ktorý doposiaľ pôsobil ako duchovný správca chrámu svätého apoštola a evanjelistu Jána Bohoslova na Pravoslávnom kňazskom seminári Prešovskej univerzity v Prešove. Veriaci vladyku privítali kyticou kvetov, ako i básňou, ktorú predniesli deti z cirkevnej obce. Následne bola v chráme slúžená archijerejská svätá liturgia, na ktorej sa zúčastnil i duchovný správca cirkevných obcí Lomné, Bžany a Kručov, otec Miroslav Humeník. Počas kázne vladyka Rastislav pozdravil otca archimandritu a zaželal mu, aby bol ako anjeli, ktorí majú šesť krídel. „Dvoma si zakrývajú tvár, aby nevideli nič zlé, čo veľakrát na 30 B
tomto svete je. Dvoma telo, aby sa ochránili pred akoukoľvek nečistotou, ktorá sa im môže pritrafiť, a dve krídla majú namiesto rúk, aby sa ich nič svetské nedotklo a mohli sa naplno venovať oslave Boha,“ povedal. Zaželal mu taktiež, aby medzi ním a veriacimi bola vždy láska, vzájomná úcta, pochopenie a spoločne sa tak usilovali o slávu Christovej Cirkvi. Nového duchovného správcu pozdravil i člen Rady pravoslávnej cirkevnej obce v Soboši Ing. Mikuláš Pod-
hájecký, ktorý vo svojom príhovore uviedol, že mu budú nápomocní v jeho práci a mať na pamäti slová z Evanjelia: „Kto prijíma mňa, prijíma Toho, ktorý ma poslal“ (Lk 9, 48). Do pôsobnosti nového správcu budú, okrem Soboša, patriť i obce Šapinec, Fijaš, Okrúhle a mesto Giraltovce. Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie tlacove.ppe@gmail.com Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Z domova Nový duchovný správca vo Vyšnom a Nižnom Orlíku Poslednú decembrovú nedeľu zavítal do chrámu Voznesenija Isusa Christa vo Vyšnom Orlíku arcidekan pre okresy Svidník a Stropkov protojerej Ján Sovič. Cieľom jeho návštevy bolo uvedenie nového duchovného správcu cirkevných obcí Nižný a Vyšný Orlík. Stal sa ním otec Slavomír Hudák. Ide o jeho prvé pôsobisko od jeho rukopoloženia za kňaza. Aj v tejto súvislosti mu otec Ján Sovič zaželal veľa síl v jeho neľahkej službe, aby sa nebál a mal stále na pamäti slová Hospodina, ktorý povzbudzuje slovami: „Nech sa neľaká vaše srdce ani nestrachuje!“ (Lk 14,27).
Kázeň počas svätej liturgie predniesol správca PCO v Šarišskom Čiernom, otec Andrej Glogovský. Poukázal na dôležitosť duchovnej prípravy na príchod Spasiteľa Isusa Christa pred sviatkom Jeho narodenia. Zároveň je podľa jeho slov veľmi dôležité vy1/2014
dávanie živého svedectva v živote kresťana. Aby veriaci neboli iba ľuďmi, ktorí sú zapísaní v matrike, ale skutoční kresťania svedčiaci svojím životom o Christovi. Otec Ján Sovič na záver svätej liturgie poďakoval otcovi Andrejovi Glogovskému, ktorý zastupoval duchovného správcu vo Vyšnom Orlíku, za to, že vzal na svoje plecia starostlivosť o duchovný život veriacich a starostlivosť o cirkevnú obec. Poďakovanie rovnako patrí i správcovi cirkevnej obce v Dubovej, otcovi Jurajovi Rychvalskému, ktorý zastupoval duchovného v Nižnom Orlíku. Na záver zastupujúcemu i novému duchovnému otcovi veriace z Vyšného Orlíka Irena Čvaňová a Valéria Migová odovzdali kvetinové dary. Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie tlacove.ppe@gmail.com 31
E
Z domova Nový metropolita českých krajín a Slovenska V priestoroch Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove sa dnes konalo rokovanie 13. mimoriadneho snemu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Hlavným bodom programu bola voľba najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Zúčastnilo sa na ňom 49 delegátov. Keďže sa zišli viac ako dve tretiny všetkých členov, snem bol uznášaniaschopný. Tí v tajnom hlasovaní v pomere 87 percent hlasov zvolili Jeho Vysokopreosvietenosť Rastislava, arcibiskupa prešovského a Slovenska, za metropolitu českých krajín a Slovenska. Vladyka Rastislav verí, že po slobodnom rozhodnutí delegátov a jeho zvolení sa situácia v Cirkvi upokojí. „Prechádzame vianočným obdobím, pripravujeme sa na sviatok Bohozjavenia. Slovo pokoj často zaznieva v liturgických textoch. Z celého srdca si želám, aby dlhoočakávaný pokoj v našej Cirkvi nastal“, uviedol. Samotná voľba prebehla pokojne. Pred snemom sa konalo rokovanie Posvätnej synody Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Vladyka Jáchym na ňom abdikoval na hodonínsku katedru. Následne bol členmi Posvätnej synody vymenovaný za arcibiskupa pražského a českých krajín. Po vymenovaní sa vzdal možnosti kandidovať na metropolitu českých krajín a Slovenska. Jeho vymenovanie, ako i rozhodnutie vzdať sa možnosti kandidovať, bolo snemom jednomyseľne potvrdené a schválené v podobe ústavných opatrení.
32 B
Rozhodnutie vladyku Jáchyma vladyku Rastislava neprekvapilo. „Skôr to vo mne vyvolalo veľkú úctu. Vladyka Jáchym je veľmi skromný a zbožný človek a dokázal to i na dnešnom zasadnutí“, povedal. Na otázku novinárov, či z pozície novej funkcie plánuje nový metropolita nejaké zmeny, odpovedal: „Cirkev vnímam ako telo, ktoré sa prirodzene vyvíja. To znamená, že ak nejaké zmeny budú, tak by som bol rád, aby prišli prirodzene, vyplynuli zo života Cirkvi.“ Na post metropolitu nastúpi po vladykovi Kryštofovi, ktorý na svoju funkciu abdikoval 11. apríla 2013. „Intronizácia – slávnostné uvedenie do funkcie sa bude konať v najbližšej dobe v Katedrálnom chráme svätého kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove. O presnom termíne budeme veriacich a verejnosť informovať“, uviedol tajomník Posvätnej synody a hovorca Pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka. Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie tlacove.ppe@gmail.com
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Z domova Arcibiskup Rastislav sa stretol s prezidentom Slovenskej republiky Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič s manželkou Silviou Gašparovičovou prijal dňa 14. januára 2014 v prezidentskom paláci zástupcov cirkví a náboženských spoločností pôsobiacich na Slovensku. Na stretnutí sa zúčastnil i Jeho Vysokopreosvietenosť Rastislav, arcibiskup prešovský a Slovenska, novozvolený metropolita českých krajín a Slovenska. Prezident Ivan Gašparovič mu pri zvítaní sa osobne zablahoželal k zvoleniu za metropolitu českých krajín a Slovenska. V rámci príhovoru k pozvaným hosťom sa prezident poďakoval predstaviteľom jednotlivých cirkví a náboženských spoločností za ich prácu a zaželal im veľa síl v novom roku. Následne sa vladyka Rastislav stretol s prezidentom i osobne, aby ho pozval na intronizáciu, ktorá sa bude konať začiatkom februára v Katedrálnom chráme svätého kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove. „Pán prezident sa vyjadril, že sa na intronizácii rád zúčastní, pokiaľ mu to jeho povinnosti dovolia,“ povedal vladyka.
Pre vladyku Rastislava je cťou, že mohol najvyššieho predstaviteľa štátu pozvať na túto udalosť osobne. „Myslím si, že je to významná udalosť, na ktorej by hlava štátu nemala chýbať. Budem veľmi rád, ak sa na tejto slávnostnej udalosti okrem pána prezidenta zúčastnia i ďalší pozvaní predstavitelia štátnej správy,“ dodal vladyka. Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie tlacove.ppe@gmail.com Foto: Kancelária prezidenta SR
Patriarcha Kirill: legalizácia hriechu zničí ľubovoľnú spoločnosť Legalizácia hriechu môže zničiť ľubovoľnú spoločnosť, varuje patriarcha Ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill. Ruská pravoslávna cirkev opakovane vyjadrovala znepokojenie nad určitými procesmi, ktoré sa dejú v Európe, vrátane legalizácie homosexuálnych manželstiev. „Žijeme v dobe, keď hriech získava po prvýkrát za celú históriu ľudstva právne 1/2014
opodstatnenie, keď hriech podporuje sila štátu... Keď sa hriech stáva normou, spoločnosť prestáva byť životaschopná“, vyhlásil patriarcha Kirill počas vianočného interview pre televíziu Rusko. Zdroj: http://slovak.ruvr.ru/2014_01_ 07/Patriarcha-Kirill-legalizacia-hriechu-znici-lubovolnu-spolocnost/ 33
E
Zo sveta Chrámový sviatok na moskovskom podvorí Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku Sviatok svätiteľa Nikolaja Myr Likijských Čudotvorca je chrámovým sviatkom na moskovskom podvorí Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku (Moskva, 2. Koteľničeskij pereulok, metro Taganka). V predvečer sviatku sa konalo slávnostné vsenočné bdenie (večerňa
s utreňou). Na samotný sviatok 19. decembra 2013 sa o 9:00 hod. začala slúžiť svätá liturgia, 34 B
ktorú viedol administrátor nášho podvoria o. Andrej (Nikoľskij); spolu s ním slúžili o. Vladimír (Višnevskij) a o. Evgenij (Zacepin). Na svätej liturgii sa zúčastnilo mnoho veriacich, ktorí pristúpili tiež k svätej tajine Eucharistie. Počas svätých liturgií na našom podvorí sa duchovní otcovia spolu s veriacimi modlia za nás všetkých na Slovensku i Čechách. Vyprosujú nám pomoc Svätého Ducha i múdrosti pri výbere predstaviteľa našej Cirkvi – metropolitu. Okrem sviatku svätého Nikolaja sa obzvlášť na podvorí Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku slávia dni pamiatky svätej mučenice Ľudmily, českej kňažnej, a svätého mučeníka Vjačeslava (Václava), kniežaťa českého. V tomto chráme sa nachádzajú aj čiastočky ich moščí (ostatkov). Po liturgii nasledoval krestnyj chod okolo chrámu s moščami a ikonou svätiteľa Nikolaja. Čtec Alexander Haluška Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Zo sveta
Zo zdrojov Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska Patriarchát o udeľovaní krstu deťom narodeným z prenajatej matky Rusko 7. januára (RV) Medzi dokumentmi, ktoré schválila synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi v dňoch 25. – 26. decembra 2013 v Moskve, je aj dokument týkajúci sa krstu detí narodených cestou asistovaného oplodnenia z náhradnej matky. Ide o riešenie reálnych situácií, ktoré sa vyskytujú v dôsledku tzv. „prenajímania maternice“, praxe z morálneho hľadiska jednoznačne odmietanej katolíckou i pravoslávnou cirkvou. V dokumente Moskovského patriarchátu, ako referuje denník L´Osservatore Romano, sa pripomína, že každé dieťa môže byť pokrstené vo viere tých, ktorí o túto sviatosť pre dieťa žiadajú: „Dieťa nie je zodpovedné za skutky svojich rodičov a nenesie vinu za skutočnosť, že jeho príchod na svet sa udial cestou reprodukčných technológií odsúdených Cirkvou“. Moskovský patriarchát, hoci zdôrazňuje svoj odmietavý postoj k takýmto praktikám, ktoré sú dnes v Rusku legálne, neodopiera krst, ale odporúča udeliť ho dieťaťu až vo veku, keď sa bude môcť ujať plnenia svojich sviatostných povinností pred Bohom. Dokument dodáva, že napriek tomu môže dieťa prijať krst aj v útlom veku, za podmienky, že jeho rodičia vykonajú akt obrátenia a zaviažu sa vychovávať dieťa v kresťanskej viere a v poslušnosti voči slovu Evanjelia. Ruská pravoslávna cirkev považuje náhradné materstvo za neprijateľnú reprodukčnú metódu, poukazujúc na „protiprirodzenú stránku“ takejto praxe, ktorá „znehodnocuje ľudskú dôstojnosť
1/2014
ženy a jej ušľachtilé povolanie matky, keďže jej telo sa považuje iba za akýsi druh inkubátora, za stroj“. Ako je známe, pri takejto praxi asistovanej reprodukcie sa „nosiaca matka“ zaviaže vynosiť a porodiť dieťa neplodného páru, ktorému potom novorodenca odovzdá. Dieťa však za toto všetko nenesie zodpovednosť, konštatuje synoda, a môže byť teda pokrstené na základe viery svojich rodičov a krstných rodičov. Predsa však, „ak sa rodičia jednoznačne nekajajú z tohto svojho činu a ak krstní rodičia s takým hriešnym činom v skutočnosti súhlasia, potom táto vec nie je len otázkou kresťanskej výchovy dieťaťa. Odmietnutie pokrstenia je v takomto prípade v zhode s tradíciou pravoslávia, ktorá predpokladá stotožnenie sa s náukou Cirkvi zo strany pokrsteného alebo jeho rodičov a krstných rodičov, v prípade že ide o dieťa. Takéto odmietnutie nadobúda aj pastoračný význam, pretože spoločnosť tak dostane jasný signál zo strany Cirkvi, že praktika «prenajímania maternice» je z pohľadu kresťanského života neprijateľná.“ Celý postup pri takomto prípade udelenia krstu musí sledovať miestny biskup a na kňaza, ktorý by sa v takejto záležitosti rozhodol urobiť výnimku, sa vzťahujú kánonické sankcie. Jedinou výnimkou je nebezpečenstvo smrti novorodenca: v takomto prípade sa krst udeľuje bez prekážok. Ak teda rodičia nevyznajú svoj hriech, krst sa oddiali, kým nezmenia svoj postoj, alebo pokiaľ dieťa nebude schopné samé sa rozhodnúť pre svoju príslušnosť k viere.
35
E
Jubileá
Blahoželanie k sedemdesiatinám Bohom požehnaných 70 rokov svojho pozemského života sa dňa 5. januára tohto roku dožíva predseda kurátorského zboru v PCO Nižná Jedľová, brat Vasiľ DERCO. Narodil sa v Nižnej Jedľovej, v rodine, kde od svojich rodičov dostal príkladnú kresťanskú výchovu. Spolu s manželkou Annou vychovali troch synov, ktorým sa snažili dať nielen dobré vzdelanie, ale predovšetkým naučiť ich láske a úcte k Bohu, za čo ich Hospodin požehnal synom Mariánom, ktorý sa stal pravoslávnym duchovným. Brat Vasiľ je verný služobník Christovej Cirkvi, čo dokázal hlavne pri stavbe chrámu v Nižnej Jedľovej. Nebojácne bojoval a snažil sa ochrániť Pravoslávie v tejto cirkevnej obci. Bol hlavným iniciátorom, ktorý stál pri zrode myšlienky, aby v Jedľovej stál nový pravoslávny chrám. Podujal sa na neľahkú úlohu stavbyvedúceho, za čo sa mu chceme úprimne poďakovať. Brat Vasiľ je známy svojou pracovitosťou a usilovnosťou. Dôkazom toho je, že po vybudovaní chrámu bol nápomocný aj pri oprave a zveľaďovaní farskej budovy. Oslávenca v tento vzácny deň pozdravujeme a veríme, že mu dá Boh síl ešte mnoho urobiť pre blaho Pravoslávnej cirkvi. Bratovi Vasiľovi i jeho manželke Anne vyprosujeme u nášho Hospoda Boha veľa zdravia a šťastia, aby ešte dlhé roky prežili v pokoji a Božej milosti. Na mnohaja i blahaja lita! Jerej Peter Bačovčin, kurátorsky zbor a veriaci PCO v Nižnej Jedľovej
B l a h o ž e l a n i e Výročie 70-tin je významným medzníkom v živote človeka, kedy sa ďakuje Bohu za prežité roky a prihovára sa za seba i svojich blízkych za dostatok zdravia a síl do ďalších rokov. Dňa 6. januára tohto roku oslávil brat v Christu Ján OLEXA krásnych 70 rokov svojho života. Brat Ján je dlhoročným členom Rady cirkevnej obce Pravoslávnej cirkevnej obce v Sobranciach a po všetky tieto roky bol a neustále je verným svätej Pravoslávnej cirkvi. Stál pri plánoch i výstavbe nového pravoslávneho chrámu. Mnohokrát priložil ruku k dielu pri neľahkých stavebných prácach, neraz prispieval i svojimi cennými radami a myšlienkami. Z jeho kresťanského rodinného života, návštev Božieho chrámu a úprimnej modlitby si môže brať príklad každý kresťan. Životom ho sprevádzalo mnoho krásnych, radostných dní, no neraz nastali i dni ťažšie, ktoré s Božou pomocou a na príhovory všetkých svätých vždy zvládol. Dôležité miesto v jeho srdci zaberá rodina, ktorá mu vždy bola a je i naďalej oporou. Veríme, že spolu s bratom kurátorom zažijeme ešte hojne spoločných modlitieb a bohoslužieb v našom chráme sv. Vladimíra. K jeho krásnym okrúhlym narodeninám mu želáme, nech mu milostivý Boh požehná ešte mnoho rokov spokojného rodinného života prežiť v zdraví, šťastí, láske a spokojnosti v kruhu svojich najbližších. Prajeme mu hlbokú vieru a lásku k Hospodu Bohu, veľa chvíľ, ktoré v jeho duši zanechajú pokoj a radosť. „Na Neho (t.j. Boha) zložte všetky svoje starosti, lebo On sa o stará o vás“ (1 Pt 5, 7). Na mnohaja i blahaja lita! Správca cirkevnej obce, členovia Rady cirkevnej obce a veriaci PCO Sobrance 36 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Jubileá
Náš jubilant Bol deň Roždestva Christovho, keď sa 7. januára 1944 v pravoslávnej rodine v obci Uličské Krivé narodil náš jubilant, kolega a spolupracovník Peter BEGENI. Možno tento sviatočný deň predznačil jeho ďalší život. Detstvo prežil v rodnej obci a základnú školu ukončil v Uliči. Po absolvovaní Jedenásťročnej strednej školy postúpil na Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove. Lásku k sv. pravosláviu mu vštepoval brat jeho deda o. Ihnatij, ktorého aj bolo veľkým želaním, aby mladý Peter študoval na bohosloveckej fakulte. Ale jeho ťahalo k učiteľstvu, ku kultúre a osvete. Po absolvovaní vysokej školy musel sa zmieriť s tým, že nemôže sa plne venovať pravosláviu, ale v jeho duši a srdci stále žilo, nevediac, že neskôr sa bude plnosťou svojej osobností jemu venovať. Pracoval ako pedagóg, kultúrno-osvetový pracovník, redaktor a do dnešných dní ešte pracuje ako folklorista, aby pomohol zachovať prekrásne ľudové tradície Rusínov-Ukrajincov na Slovensku. Ale hlavnou jeho náplňou je práca v našej Pravoslávnej cirkvi. Po revolučných udalostiach v roku 1989 vtedajší vladyka Nikolaj, arcibiskup prešovský a Slovenska, ho pozval na krátky rozhovor a veľmi ho ani nemusel presviedčať, aby svoje bohaté skúsenosti uplatnil v Cirkvi ako redaktor a vydavateľ, vediac, že náš jubilant pochádza z pravoslávnej rodiny, z ktorej pochádza šesť pravoslávnych duchovných na čele s o. Ihnatijom. Peter ani na minútu nezaváhal a hneď nastúpil do práce s plným odhodlaním. Lenže absencia v cirkevnom živote, nedostatky v teologickom učení mu strpčovali život. Tu našiel veľkú pomoc u duchovných otcov Štefanovi Pružinskému a Petrovi Kormaníkovi, ktorí mu nezištne pomáhali ako bývalí redaktori časopisu Odkaz sv. Cyrila a Metoda. Spoločnými silami dosiahli pravidelnosť vychádzania časopisu, Pravoslávneho kalendára a iných tlačovín. Aktívne sa podieľal na činnosti pravoslávneho speváckeho zboru. Túžbou nášho jubilanta bolo vybudovať cirkevnú tlačiareň. Žiaľ, z rôznych dôvodov sa mu to nepodarilo. Znechutený z danej situácie sa vrátil do učiteľstva, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Lenže ani v dôchodku sa dlho neohrial. Keď dostal ponuku pracovať na Úrade Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi v Prešove ako tajomník pre školstvo a katechizáciu, ani tu nezaváhal. Jeho prvou myšlienkou bolo, že keď sa mu nepodarilo vybudovať tlačiareň, tak urobí všetko preto, aby sa mu podarilo vybudovať pravoslávne školstvo. To, čo si zaumienil, poctivo a dôsledne aj vykonáva. Vypracoval základné pedagogické dokumenty pre Cirkev : Výchovno-vzdelávací program Cirkvi, Učebné osnovy pre základné a stredné školy, založil webovú stránku. V spolupráci s autorským kolektívom a s o. Petrom Kormaníkom, Ministerstvom školstva SR a firmou NITECH zabezpečil vydanie učebníc a pracovných zošitov náboženskej výchovy pre žiakov 1. – 9. ročníka základnej školy. Vykonáva hospitačnú činnosť na školách. Organizuje vydanie učebnice náboženskej výchovy pre stredné školy. Aktívne spolupracuje s Pravoslávnou bohosloveckou fakultou PU. Pod jeho vedením systematicky pracuje Komisia pre školstvo a katechizáciu pri Metropolitnej rade Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, je členom Ústrednej komisie pre náboženskú výchovu pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave, členom redakčnej rady nášho časopisu. Hoci sedemdesiatka je vysoký vek, stále si kladie nové mety, lebo v duši cíti, že je veľkým dlžníkom o. Ihnatijovi. Cestuje po cirkevných obciach, navštevuje jeho pamätníkov a zbiera svedectvá o jeho duchovnej, misijnej a charitatívnej činnosti. Zaželajme nášmu jubilantovi veľa dobrého zdravia, fyzických a duchovných síl a hojnosť Božej blahodate v jeho ďalšom živote a zodpovednej práci pre blaho našej Pravoslávnej cirkvi. Na mnohaja i blahaja lita! Ústredie 1/2014
37
E
Nekrológ
Nekrológ Prot. Imrich BELEJKANIČ sa narodil 23. júla 1953 v Kašove, okres Trebišov. Bol synom Jána Belejkaniča a Márie Belejkaničovej, rodenej Baranovej. Pochádzal zo šiestich súrodencov. Základne vzdelanie ukončil na Základnej deväťročnej škole v Kašove a v Novosade. Stredoškolské vzdelanie absolvoval na Gymnáziu v Trebišove. Teologické vzdelanie ukončil na PBF v Prešove a Leningradskej duchovnej akadémii, ktorú ukončil v roku 1980 obhájením kandidátskej práce. Dva roky pôsobil ako štipendista na Katedre pravoslávnej dogmatickej teológie u prof. Liverija Voronova, významného teológa Ruskej pravoslávnej cirkvi. V roku 1977 na žiadosť vladyku Nikolaja, biskupa prešovského, mu bolo vladykom Cyrilom, biskupom michalovským, udelené kánonické prepustenie do zväzku s Prešovskou eparchiou. Dňa 10. júna 1979 prijal svätú tajinu manželstva s Máriou, rodenou Kušeľovou, narodenou vo Vitepsku, Bielorusko, s ktorou spoločne vychovali dve dcéry Marínu a Michaelu. V tom istom roku - 16.10. - v Leningrade z rúk arcibiskupa Kirila, terajšieho patriachu Moskovského a celého Ruska , prijal chirotóniu na diakona a 23.10. chirotóniu na presbytera. Od 1.1.1980 do 31.10.1983 pôsobil ako duchovný v Karlových Varoch na Zastupiteľstve Ruskej pravoslávnej cirkvi, vtedajšom Česko – Slovensku. Potom od 1.11.1983 do 31.12.1986 vykonával duchovenskú činnosť v Levoči, kde od 1.1.1984 pôsobil vo funkcii arcidekana pre Spišsko - Popradský okres. Riaditeľom Úradu prešovskej pravoslávnej eparchie sa stal 1.1.1987 a túto funkciu vykonával až do 4.1.1999. Počas jeho funkčného obdobie boli vyriešené mnohé majetkovo-právne vzťahy medzi Pravoslávnou a Gréckokatolíckou cirkvou. Boli nadobudnuté nové objekty pre Pravoslávnu bohosloveckú fakultu, seminár fakulty, ako aj pre prešovskú eparchiu, a účelové zariadenie sv. Cyrila a Metoda. Od začiatku svojho pôsobenia na vysokej škole (a to na PBF v Prešove) sa sústreďuje na výskum v oblasti systematického bohoslovia so zameraním na očistenie východnej pravoslávnej teológie od západného scholastického nánosu. V tomto smerovaní veľký dôraz kládol na biblické východiská, rozhodnutia všeobecných snemov, ako aj patristickú tradíciu a bohatstvo východnej spirituality. O tomto smerovaní svedči aj jeho publikačná činnosť. Svoju pozornosť venuje tiež interkonfesionálnym vzťahom. V roku 1988 sa stáva docentom a v roku 1991 doktorom teológie na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Dňa 21. marca 2002 bol prezidentom Slovenskej republiky vymenovaný za vysokoškolského profesora v odbore pravoslávna teológia a 30. apríla 2002 bol ministrom školstva Slovenskej republiky vymenovaný za člena Komisie Vedeckej grantovej agentúry školstva a Slovenskej akadémie vied pre vedy a spoločnosť (filozofia, sociológia, politológia, teológia). V rokoch 1984 až 1987 aktívne pracoval v mládežníckej organizácii SYNDESMOS - Bratstve pravoslávnej mládeže, a bol členom medzinárodnej teologickej komisie pre dialóg s reformovanými cirkvami. Od roku 1990 bol členom Vedeckej rady Pravoslávnej bohosloveckej fakulty a od roku 1997 členom Vedeckej rady Prešovskej univerzity v Prešove. Od roku 1997 bol členom 38 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Nekrológ Rady pre vzdelávanie a výchovu pri Rade vysokých škôl v Slovenskej republike. Zároveň bol spoluriešiteľom zahraničného medzinárodného projektu VEGA: Z náboženských a cirkevných dejín východného Slovenska v 17. – 20. storočí, ktorého vedúcim bol doc. ThDr. Peter Kormanik, projektu, ktorý bol úspešne ukončený. Taktiež bol spoluriešiteľom zahraničného medzinárodného projektu TEMPUS PHARE Contract, čiže Interný informačný systém pre univerzitný manažment. Bol vedúcim inštitucionálneho projektu Katedry systematického bohoslovia: Pravoslávie vo vzťahu k iným kresťanským konfesiám a náboženským spoločenstvám. V roku 2000 sa stal členom Krajskej školskej rady v Prešove. V pedagogickej činnosti sa podieľal na príprave mladých perspektívnych odborníkov v odbore Pravoslávna teológia so zameraním na prehĺbenie štúdia systematickej teológie. Bol školiteľom doktorandského štúdia, garantom študijného odboru pravoslávna teológia, garantom doktorandského štúdia v odbore pravoslávna teológia a garantom pre habilitačné a inauguračné konanie. Okrem vedeckých a odborných štúdií pravidelne publikoval v časopisoch Pravoslávnej cirkvi články rôzneho obsahu. Medzi jeho najvýznamnejšie štúdie patria: Pravoslávne dogmatické bohoslovie I. II., Katolícky katechizmus z pohľadu pravoslávnej teológie, Pohľady do dejín pravoslávnej dogmatickej teológie, Unionizmus ako ekleziologický problém. Zúčastňoval sa aj na diskusných besedách v Slovenskej televízii s teologickou tematikou pri príležitosti jubilejného roku 2000. Zúčastňoval sa na rôznych konferenciách a sympóziách. Spolupracoval so Svetovou radou cirkví a s Konferenciou európskych cirkví na riešení problému: Unionizmus a jeho vplyv v interkonfesionálnej oblasti a v rozvíjaní ekumenického hnutia. Za jeho duchovenskú činnosť v prospech svätej Matky Pravoslávnej cirkvi mu bola v roku 1987 vladykom Nikolajom udelená hodnosť protojereja. V roku 1994 mu vladykom Nikolajom bol udelený ustanovujúci dekrét pre vypracovanie koncepcie rozvoja PC na Slovensku a zároveň bol poverený pre vypracovanie návrhu Dohody medzi štátom a PC na Slovensku. Po uvoľnení z postu riaditeľa Prešovskej pravoslávnej eparchie bol 3.2.1999 Jánom, biskupom michalovským, prijatý späť do služieb materskej Michalovskej eparchie. Tu sa stal počas neprítomnosti správcu dočasným administrátorom PCO v Trebišove. V mesiaci septembri toho istého roku sa stal druhým duchovným PCO v Košiciach a o rok administrátorom PCO Sklabina a Veľký Lom. V roku 2001 bol vladykom Jánom, biskupom michalovským, vymenovaný za člena komisie na prípravu návrhu zmluvy uzatvorenej medzi Pravoslávnou cirkvou na Slovensku a Vládou SR, ako aj budúceho finančného zabezpečenia platov duchovných a ústredia cirkvi. V roku 2004 bol tým istým biskupom vymenovaný za dekana mesta Košice. Dňom 15. novembra 2005 bol vymenovaný za správcu PCO Košice a arcidekana okresu Košice. Od 1.12.2006 sa stal tajomníkom ekonomického odboru pri úrade ER v Michalovciach. 14.9.2009 bol vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, odvolaný z funkcie arcidekana a bol vymenovaný za predstaveného katedrálneho chrámu v Košiciach. Za jeho službu na vinici Christovej mu bol udelený titul mitroforný protojerej. V roku 1997 až 2003 bol vedúcim Katedry systematického bohoslovia na PBF v Prešove a súčasne v týchto rokoch bol prorektorom PU v Prešove. Popri duchovenskej činnosti nebohý otec Imrich pracoval aj na poli Alma mater Prešovskej univerzity v Prešove. V rokoch 2003 až 2004 pôsobí na Fakulte humanitných a prírodných vied PU ako vedúci Katedry dejín. Od roku 2004 pracoval na Filozofickej fakulte PU v Prešove, kde v rokoch 2004 až 2005 bol vedúcim Katedry pravekých, starovekých a cirkevných dejín. V rokoch 2007 až 2009 bol vedúcim Katedry 1/2014
39
E
Oznamy najstarších dejín a dejín relígií. V rokoch 2007 až 2008 bol prodekanom pre rozvoj a akreditáciu Filozofickej fakulty PU. Pod jeho vedením, za čas pôsobenia v prešovskej eparchii bol zriadený Detský domov svätého Nikolaja v Medzilaborciach pre opustené deti a maloleté matky s deťmi. Otec Imrich Belejkanič vykonal pre blaho Pravoslávnej cirkvi a zvlášť Prešovskej eparchie neoceniteľné dielo, ktorého výsledkom sú desiatky nových pravoslávnych chrámov na Slovensku. A práve katedrálny chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky a Svätého Jána Milostivého, v ktorom sa lúčime s nebohým otcom Imrichom, je dielom jeho rúk za posledné obdobie jeho života. Pretože bol to práve on, kto sa nemalým úsilím zaslúžil o vybudovanie Katedrálneho chrámu v Košiciach. Zosnul 8. 1. 2014 a posledná rozlúčka s otcom Imrichom bola 13. 1. 2014. Dnes svätá Pravoslávna cirkev a spoločne aj my s ňou prosíme všemohúceho Boha, aby prijal dušu svojho služobníka a za jeho plodný pozemský život mu daroval blaženyj pokoj i vičnuju pamjať. MO
Polomničestvo po svjatych mistach
Mitr. prot. Mgr. Michal Rošič, Komenského 2661/11,Snina 069 01 Tel: mobil: 0907 416 999, email: rosic.m@centrum.sk
POZVÁNKA Oboznamujem Vás o pripravovanej ceste (zájazde) po chrámoch a kultúrnych pamiatkach v Petrohrade.
Cestu do Petrohradu cez Moskvu hodláme uskutočniť v dňoch od 29.05.2014 (štvrtok) do 07.06. 2014 (sobota). Cestovať budeme vlakom a preto je potrebné sa prihlásiť včas na zabezpečenie lôžka vo vlaku. Cena zájazdu je 580 € + víza podľa zákona na konzuláte. V cene je cesta vlakom, nocľah, strava, podľa možnosti polpenzia, poistka zdravotná a úrazová, sprievodca, autobus v Moskve a Petrohrade a pod. V cene nie je zahrnuté vstupne do platených pamiatok. Záväzne prihlásení budete po zaplatení celej čiastky, resp. zálohy na cestu. V prípade choroby alebo inej vážnej príčiny vám budú peniaze vrátené, avšak bez vážnej príčiny si stiahneme poplatky za rezervovanie miest na spanie a pod. Podrobné informácie o ceste a prihlášky dostanete na: Mitr. prot. Mgr. Michal Rošič, tel: 0907 416 999, mail: rosic.m@centrum.sk 40 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Oznamy
1/2014
41
E
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
01 14
Zapov¡t sv. Kirila ¡ Meçod¡ä
Ročník LX/2014
42 B
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
13. mimoriadny snem našej miestnej cirkvi
Veľké povečerije v Prešove
Jeleopomazanie a sv. Nikolaj v Prešove
Posviacka prestola v Medzilaborciach
Odkaz sv. Cyrila a Metoda
Mesačník Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Zapov¡t sv. Kirila ¡ Meçod¡ä
Roč. LX/2014
ISSN 0139-9012
1
2014
Stretnutie vladyku Rastislava s prezidentom SR
Prosíme Vás, milí čitatelia, o zasielanie fotografií z akcií na Vašich cirkevných obciach na našu email adresu: ocam@orthodox.sk alebo poštou na adresu redakcie. Ďakujeme.
v O vtelení Božieho Syna (Antonyj Surožský) v Na počiatku Evanjelia bola jordánska voda v Valašsko-rusínska kolonizácia