kolegov. V roku 1944 ho okupačná moc zatkla a zahynul ešte pred koncom vojny. Podľa viacerých svedectiev na stavbe kostola na Kalvárii našli oporu aj ďalší Židia žijúci v Bratislave, ktorí tu pracovali na základe prezidentskej výnimky, alebo tajne.
ZÁNIK ŽIDOVSKEJ ARCHITEKTONICKEJ SCÉNY BRATISLAVY Ľudia, ktorých štát arizáciou pripravil o celý majetok a navyše mali zákaz výkonu svojho povolania, sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii a snažili sa opustiť Slovensko. Historik Ivan Kamenec uvádza, že v roku 1942 ušlo ilegálne do Maďarska okolo 6-tisíc slovenských Židov zachraňujúcich sa pred deportáciami. Emigrácia bola natoľko citeľná, že maďarský vyslanec v Bratislave L. Kuhl žiadal v roku 1942 slovenské úrady, aby si prísnejšie strážili štátne hranice a aby sa tak zabránilo veľkému množstvu utečencov prechádzať na maďarské územie. Na jar 1944, po obsadení Maďarska nemeckou armádou, keď sa začali deportácie do vyhladzovacích táborov aj z Maďarska, utečenecký prúd na slovensko-maďarských hraniciach sa otočil opačným smerom. V roku 1942, keď ľudia unikali zo Slovenska, bola ich cieľom hlavne Budapešť, ktorá ako veľké európske mesto poskytovala pomerne vysokú mieru anonymity. Tu bola predsa len väčšia šanca, že sa človeku podarí ukryť a pokúsiť sa pritom o vybavenie si dokladov na cestu do zámoria, alebo do niektorej z európskych krajín, kde nehrozili deportácie. Vízia možnej záchrany sa spájala aj s pobytom v Košiciach, ktoré boli v tom čase súčasťou Maďarska. V roku 1942 sa vybral týmto smerom aj Friedrich Weinwurm, renomovaný architekt a jedna z kľúčových postáv modernej architektúry na Slovensku. Architekt Weinwurm bol v období vojnovej Slovenskej republiky už sledovaný kvôli svojim ľavicovo orientovaným aktivitám a ako sme už spomínali, v roku 1941 bol dokonca uväznený v Ilave. Po prepustení z väzby bol už v trvalom nebezpečenstve, pretože mu hrozilo opätovné 152