__MAIN_TEXT__

Page 1

1939 1945

V O J N O VÁ B R AT I S L AVA

Autormi publikácie sú výskumníci z Historického ústavu SAV Mgr. Peter Szalay, PhD., PhDr. Katarína Haberlandová, PhD., Ing arch. Laura Krišteková, PhD. a z Fakulty architektúry STU Ing. arch. Michal Bogár a Ing. arch. Nina Bartošová, PhD.

Peter SZALAY, Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ

„Budeme oslavovať vojnu – jedinú hygienu ľudstva – patriotizmus, militarizmus, deštruktívne gesto nositeľov slobody,“ napísal v roku 1909 Filippo Tommaso Marinetti v jednom z najvplyvnejších textov moderného umenia 20.  storočia, v Manifeste futurizmu. Tento pionier voľného verša, ktorý chcel búrať „múzeá, knižnice a  akadémie všetkých druhov,“ sa po prvej svetovej vojne stal jedným zo  zakladateľov talianskej fašistickej strany. Napriek tomu že sa Marinnetti nevzdal svojho provokujúceho oslavovania pokroku a odmietania tradícií bol prijatý za člena Rímskej akadémie a  až do svojej smrti v roku 1944 ostal v Mussoliniho strane, ktorá hlásala, že je priamym pokračovateľom dedičstva antickej Rímskej ríše. Jánusovsky rozpoltený pohľad fašistického režimu, ktorý bol nasmerovaný vpred k novým perspektívam budúcnosti ľudstva a zároveň obrátený nazad do slávnych období minulosti, nebol charakteristický len pre Taliansko, ale zachvátil veľkú časť Európy a sveta, Slovensko a Bratislavu nevynímajúc. Tradičné okno a  kameň travertín sa stali symbolickými znakmi novej epochy v našej architektúre. Básnik Ján Smrek, zakladateľ avantgardného časopisu Elán, po návrate z Ríma v roku 1941 nešetril kritikou na domácu architektúru, keď napísal: „Dom môže byť celý nahý z tehál, len nech sú tam travertínové vložky – okolo oblokov, balkónov, portálov. Keď som toto ekonomické využitie travertínu na rímskych domoch obdivoval, s hrúzou som si spomínal na domový blok Unitas v Bratislave. Keby v Ríme niektorý architekt spáchal niečo tak nevkusného, museli by ho shodiť zo skaly, ktorá sa volá Rupe Tarpeia.“ Keď Smrek publikoval svoj kritický článok, Friedrich Weinwurm, autor tohto ikonického bytového komplexu sa práve vrátil z Ilavy po mesiacoch strávených vo väzení. Nebol tam samozrejme za „nevkusnú“ architektúru, ale za svoje politické presvedčenie a rasový pôvod. Rok na to bol tento azda najprogresívnejší bratislavský architekt zavraždený. Smrekove horlivé „básnické“ vyhrážanie bolo vyplnené. Veríme, že naša publikácia nebude len chladnou analýzou architektonickej histórie jedného obdobia v existencii mesta, ale prostredníctvom prepletených histórií ľudí a domov, osudov ich architektov, či staviteľov poodkryjeme tragédie, zlyhania aj víťazstvá, ktoré prežila vojnová Bratislava.

VOJNOVÁ BRATISLAVA 1939 – 1945 Peter SZALAY Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ


VOJNOVÁ BRATISLAVA 1939 – 1945 Peter SZALAY Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ


Edícia Bratislava –Pressburg vychádza vďaka iniciatíve Selmy Steinerovej Publikácia vznikla vďaka výskumu podporeného grantovými agentúrami VEGA (projekt č. 2/0074/17) a APVV (projekt č. APVV-16-0584) Výskum Niny Bartošovej podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia (č. 17-341-04086) Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Vedeckí recenzenti Henrieta Moravčíková, Miroslav Hrdina © Peter Szalay, Katarína Haberlandová, Laura Krišteková (Historický ústav SAV) Michal Bogár (Fakulta architektúry STU, SvF STU) Nina Bartošová (Fakulta architektúry STU) © Marenčin PT, spol. s.r.o., 2019 Jelenia 6, 811 05 Bratislava marencin@marencin.sk www.marencin.sk Cover & Layout © Martin Derner Cover photo © Slovenský národný archív STK, Ernesto a Attilio La Padulovci, Súťažný návrh na univerzitné mesto, 1942 811. publikácia Prvé vydanie ISBN 978-80-569-0131-1


OBSAH 7/ PREDHOVOR

125/ HOLOKAUST V BRATISLAVE

307/ SLOVANSKÁ BRATISLAVA

Michal Bogár

Peter Szalay

Peter Szalay

Michal Bogár

157/ PLÁNOVANIE MESTA

325/ POZNÁMKY

Michal Bogár

11/ PREDVEČER KONCA REPUBLIKY Peter Szalay Michal Bogár

197/ KAŽDODENNOSŤ VOJNOVEJ METROPOLY: BÝVANIE, ŠPORT A VZDELÁVANIE

41/ HLAVNÉ MESTO NOVÉHO ŠTÁTU

Katarína

Peter Szalay

241/ INDUSTRIÁL A MESTO POD VPLYVOM VOJENSKEJ MAŠINÉRIE

71/ NENÁPADNÁ ARCHITEKTÚRA NEMECKEJ MENŠINY

Haberlandová

Nina Bartošová

Peter Szalay

285/ VOJNA V MESTE

89/ MESTO V ZÁZEMÍ

Laura Krišteková

Peter Szalay

Peter Szalay

329/ BIBLIOGRAFIA 331/ REGISTRE Register menný Register objektov Zdroje ilustrácií Autori fotografií 335/ KRÁTKE BIOGRAFIE AUTOROV


V.

HOLOKAUST V BRATISLAVE

Židia nastúpení pred odchodom transportu v koncentračnom stredisku. Pravdepodobne ide o tábor na bratislavskej Patrónke.


Výtržnosti voči Židom v meste.

„Židia nie sú vítaní!“ písali palcovým písmom v novinách Slovák z mája roku 1940. Mestský úrad totiž nariadil, aby boli bratislavské kaviarne rozdelené do troch kategórií: kaviarne, v ktorých Židia nie sú vítaní, kaviarne miešané a židovské kaviarne. Medzi tie, kde Židia neboli vítaní, teda mali zakázaný vstup, patrili najnavštevovanejšie podniky centra mesta, od Štefánky a Astorky na Hodžovom námestí až po café Berlinka na nábreží. Toto mestské nariadenie mala vykonať polícia „náležitým označením kaviarní“⁵⁶. Už o necelý rok sa v tých istých novinách písalo o prísnejšom opatrení: „Z dôvodov verejnej bezpečnosti pokoja a poriadku, všetkým Židom alebo im na roveň postaveným osobám zakazuje sa: 1. Navštevovať všetky sady, parky, ozdobné parčíky, nábrežie Dunaja od Štefánikovho mostu až po námestie Pátra Scherza včetne. 2. Navštevovať všetky verejné a ľudové kúpalištia, okrem kúpališťa pri Dynamitke, navštevovať kryté kúpele a plavárne okrem židovského rituálneho kúpeľa. 3. Prechádzať sa v nedeľu a vo sviatok na uliciach Michalskej, Sedlárskej, Rybnej bráne, Hviezdoslavovom námestí a Mostovej. Prestúpenie tohto zákazu trestá sa peňažitým trestom od 10 do 3000 Ks, prípadne trestom na slobode od 12 hodín do 14 dní.“⁵⁷ 126


Bratislavské policajné riaditeľstvo vydalo takúto neľudskú vyhlášku iniciatívne ešte predtým, než na Slovensku začal platiť takzvaný Židovský kódex. Tento zákon, vydaný 9. septembra 1941 vládou Slovenskej republiky, ktorý sa oficiálne nazýval Nariadenie o právnom postavení Židov, radikálne okresal právne postavenie Židom a židovským miešancom⁵⁸ vo všetkých oblastiach života. Od tohto momentu nemohli zastávať verejné funkcie, podnikať a pracovať, vlastniť pozemky, firmy a nehnuteľnosti a výrazne sa obmedzilo ich bývanie a samotný pohyb na verejných priestranstvách, ako ukazuje aj úvodný citát. Židovský kódex dal korunu zákonným perzekúciám Židov na celoštátnej úrovni. V 270 paragrafoch (bol to vôbec najrozsiahlejší zákon, aký bol počas vojnového štátu schválený), zosumarizoval obmedzenia a zákazy, ktoré už skôr aplikovali na svojich členov rôzne združenia a inštitúcie a na svojich obyvateľov niektoré obce a mestá. Bratislava hrala v zavádzaní rôznych miestnych reštrikcií a opatrení popredné miesto, aby išla ako hlavné mesto príkladom pri takzvanom „riešení židovskej otázky“. Úsiliu vytlačiť Židov a Rómov z Bratislavy prostredníctvom zákonných nariadení predchádzali iniciatívy zapálených slovenských a nemeckých rasistov a nacionalistov. Terorizovanie menšín členmi polovojenských organizácií HG a FS už od autonómie polícia prehliadala, ba priam podporovala. Neboli to len hanlivé nápisy či poškodzovanie majetku „neárijcov“, ktoré polícia nechala bez potrestania, ale často sa policajti stavali laxne, priam šikanózne aj k fyzickým atakom a provokáciám výtržníkov. Takéto útoky sa diali najčastejšie v okolí Židovskej ulice a Rybného námestia, kde boli najvýraznejšie koncentrovaní chudobní Židia, ako aj Rómovia a mladí výtržníci tam radi chodili provokovať. O typickom prípade takéhoto vyčíňania a reakcie polície naň môžeme čítať napríklad v novinovej správe z augusta 1939, podľa ktorej na Židovskej ulici „po urážlivom pokrikovaní židov vznikla pračka,“ po nej sa zhromaždil dav a začal demolovať obe podhradské synagógy. Polícia zajala 25 ľudí, z toho 17  Židov, keďže to boli údajne oni, ktorí „provokovali“.⁵⁹ 127


Židovská ulica sa mala stať getom, fotografia z roku 1941.


ŽIDOVŇA GETOM, NEREALIZOVANÉ PLÁNY Stará židovňa, ako sa vtedy nazýval priestor Podhradia s centrom Židovskej ulice, bola jednou z najzanedbanejších, ale aj najvýnimočnejších častí centra mesta. Českí historici umenia Václav a Dobroslava Menclovci medzi vojnami ešte s nadšením vyzdvihovali exotický charakter tejto štvrte, „akoby ste sa zrazu ocitli ďaleko na východe, v krajine, o ktorej ste dosiaľ čítali len v rozprávkach,“⁶⁰ ale faktom je, už od požiaru Podhradia v roku 1913 sa diskutovalo o prestavbe a modernizácii Židovskej ulice (viac v kapitole 6). Prevládnutím nacionalistických prúdov v politike a predovšetkým vznikom slovenského štátu sa dostal do diskusií o tejto ulici a jej okolí expresívny jazyk, ktorému viac než domy a ulice nespĺňajúce moderné nehygienické štandardy, prekážali jej obyvatelia. „Niet zlej veci, ktorá by sa nedala o tomto nezdravom a hnilom kúte napísať,“ uvádzali v roku 1940 v časopise Nástup, a predostierali, že namiesto „špinavých židovských stavísk ... by mali na úbočí hradu vyrásť zdravé parky, alebo čisté obytné domy.“⁶¹ Tŕňom v oku pre predstavených mesta bolo aj to, že „štvrť táto je blízko korunovačného bratislavského kostola, ktorému nerobí nijakú vzornú kulisu.“ V článku tak reagovali na vtedajšie projekty úpravy námestia okolo Dómu sv. Martina, iniciované mestom. Podľa dobovej tlače malo byť námestie upravené tak, aby sa zabránilo prístupu Židov na tento verejný priestor a vytvorili by sa tak podmienky podľa vzoru nacistami budovaných uzavretých židovských get v Poľsku. Projekt na úpravu námestia okolo Dómu sv.  Martina, ktorý sa nachádza v mestskom archíve, však vonkoncom nepôsobí ako by mal segregovať kostol od židovskej štvrte. Pred Dómom plánoval vyrovnať terén odbagrovaním časti svažitého terénu, čím vytvoril novú terasu námestia, ktorú vymedzil ozdobnou kovovou mrežou a samotnú Židovskú ulicu mal prepojiť s novým námestím otvoreným schodiskom. Snahy segregovať Židov do uzavretej oblasti „Židovne“ priamo súviseli so skutočnosťou, že štát prostredníctvom arizácií obral židovské 130


Príručka pre dôverníkov, dočasných správcov a arizátorov schválená dňa 22. 7. 1940, ktorú napísal Augustín Morávek, po 2. svetovej vojne hľadaný ako vojnový zločinec pod poradovým číslom 6636.

rodiny o ich majetky vrátane domov a bytov. 25. apríla 1940 bol schválený Zákon č. 113/1940 Sl. z., tzv. prvý arizačný zákon, ktorý uvoľnil cestu hromadnému presunu židovského majetku do rúk časti obyvateľstva slovenského pôvodu hlásiaceho sa ku kresťanskému vierovyznaniu. Arizácia sa na Slovensku odohrala hlavne od septembra 1940 do septembra 1942 a dotýkala sa vyvlastnenia všetkých druhov židovského majetku v hodnote približne 4 mld. Ks. Hlavným arizátorom bol štát, ktorý v priebehu roka 1941 poštátnil židovské pôdne vlastníctvo, domový majetok a hnuteľnosti. Súkromný majetok, ktorý arizoval štát, odpredávali vládne hospodárske inštitúcie. Časť arizovaného majetku sa popri odpredaji rozkradla a jeho presun do rúk nových majiteľov bol poznačený veľkou 131


Židovská ulica na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia.

korupciou. Počas arizácií sa prejavil aj vnútorný problém medzi Slovákmi a Nemcami žijúcimi v Bratislave. Nemecká predstava o budúcnosti Bratislavy bola nad rámec národnostnej menšiny a svoju víziu hlavného mesta deklarovali ako dvojnárodné nemecko-slovenské mesto. Počas arizácií vystúpili do popredia opäť mimoriadne nemecké požiadavky, tentoraz v podobe sporu o majetky. Deutsche Partei (DP) si ako politická strana Nemcov žijúcich na Slovensku nárokovala 132


podiel na štátom organizovanej krádeži židovského majetku, a to v takom rozsahu, aký zodpovedal percentuálnemu zastúpeniu nemeckej komunity v rámci celkovej populácie. Tento nárok sa stretol so silným odporom slovenskej strany. Franz Karmasin, štátny tajomník Nemeckého sekretariátu DP podal dokonca sťažnosť k priebehu arizácií na Slovensku adresovanú do Berlína. So svojou žiadosťou však nebol úspešný. Podľa oficiálnych údajov na začiatku roka 1942 získali Nemci v Bratislave iba 82 arizovaných prevádzok z celkového počtu 170, ktoré pôvodne požadovali. Už 4. apríla toho roku preto bratislavské policajné riaditeľstvo vydalo nariadenie „o ďalšom obmedzení voľnosti bývania Židov v Bratislave.“ Ulice a námestia mesta boli rozdelené do troch skupín. Prvú skupinu tvorili ulice a námestia, odkiaľ sa museli Židia bezodkladne vysťahovať. V podstate išlo o všetky najvýznamnejšie námestia a ulice v centre mesta od Vajanského nábrežia cez Šafárikovo námestie, Štúrovu ulicu, dnešné Námestie SNP, Jesenského ulicu, Hviezdoslavovo námestie, Štúrovo námestie, ulice historického jadra až po Hurbanovo a Hodžovo námestie. Druhou skupinou boli ulice, odkiaľ mohli dostať Židia 14-dennú výpoveď, tam figurovali významné ulice širšieho centra, ako boli Obchodná, Špitálska či Krížna, s tým, že v niektorých uliciach sa vyžadovalo len vysťahovanie bytov na uličnom fronte. Nakoniec to boli ostatné ulice, v ktorých môžu dať Židom „riadnu zákonnú kvartálnu“ výpovednú lehotu, teda takú, ktorá platila aj pre Nežidov. Napriek tomu aj v týchto častiach mesta bolo možné Židov vysťahovať bez náležitej lehoty, ak si to vyžiadal Ústredný hospodársky úrad (UHU), štátom vytvorená inštitúcia, ktorá riadila arizáciu a neskôr aj deportácie Židov zo Slovenska. „Týmto nariadením vytvárajú sa v Bratislave časti mesta, ktoré sú určené, aby sa do nich Židia nasťahovali, čím pomaly nastane celkové oddelenie Židov od Árijcov,“ písali víťazoslávne noviny Slovák. Nakoniec však ani vytvorenie uzavretého geta sa štátnym a mestským politikom nezdalo ako dostatočné riešenie na odstránenie Židov z mesta, chápali to len ako krátkodobé riešenie, pretože s „Židovňou“ 133


mali iné plány. Vladimír Pojtek, hlavný odborný radca pre pozemné stavby na ministerstve verejných prác, uviedol v článku o súťaži na univerzitné mesto v Bratislave, že z iniciatívy predsedu vlády Tuku, jedného z najsilnejších ľudáckych antisemitov, bolo rozhodnuté aby bola „storočia zanedbaná a hygienicky nemožná štvrť okolo Židovskej ulice a Podhradia asanovaná“ a aby na tomto území, ktoré „polohove a výtvarne ovláda celé hlavné mesto,“⁶² vytvorili univerzitné mesto (o súťaži viac v kapitole 6). V čase, keď o týchto zámeroch písal architekt Pojtek sa v každodennom živote už naplno rozvinula jedna z najsmutnejších etáp v dejinách Slovenska. Od marca 1942 sa začali uskutočňovať židovské transporty do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Do  zimy toho istého roka väčšinu pôvodných obyvateľov bratislavskej židovskej štvrte už odvliekli mimo územia Slovenska, či internovali v domácich pracovných táboroch a strediskách.

ODPOR V MEDZIACH MOŽNOSTÍ V máji 1942 vstúpil do platnosti Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý deportovaných ľudí zbavoval aj slovenského štátneho občianstva. V paragrafe 2 tohto zákona sa spomínajú osoby a niektoré povolania, ako lekári, lekárnici, inžinieri a ďalšie profesie, ktoré je potrebné ponechať vo verejnom, technickom, alebo hospodárskom živote Slovenska, a uvádza sa, že môžu byť vyňaté z deportácií na základe oslobodenia, ktoré im udelí prezident republiky. Ako sme spomínali, už niekoľko dní po vzniku vojnového štátu začali odstraňovať z verejného života vzdelancov, úradníkov či podnikateľov židovského, ako aj českého pôvodu. Prvými boli advokáti, ktorých už 21. marca vylúčili z advokátskej komory a ďalší odborníci – civilní inžinieri a architekti – nasledovali v rýchlom slede za nimi. Na konci roka 1940 nebolo už len zakázané, aby architektonický ateliér viedli Židia, ale aj ich samotné zamestnávanie muselo byť hlásené a schvaľované na UHU. 134


Systematicky budovaná nenávisť voči každému Židovi ako podlému a rafinovanému človeku, „ktorý v príhodnej chvíli vrazí ti do chrbta nôž a podrazí ti nohy, či už v hospodárskom, obchodnom a kultúrnom, a tým i v rodinnom živote,“ sa stala normou. Zamestnávanie a pomoc Židom bola vnímaná ako zrada národa a ohrozenie dôvery v stranu. „Mäkkosrdciarom“, ako ich azda sám šéfredaktor novín Gardista Milo Urban v citovanom článku z roka 1939 nazval, sa „zažieral červ nedôvery do duší i voči vedúcim osobám ... Takíto jednotlivci, ktorí začínajú cítiť v duši a v srdci sympatie voči Židom a ich „osudu“, musia byť, najmä z nášho verejného života bezohľadne odstránení.“⁶³ Jedným z takýchto „mäkkosrdciarov“ bol akiste aj architekt Endre Szőnyi. Ako sme už v predchádzajúcej kapitole spomenuli, sám sa z Bratislavy presťahoval do Piešťan a prichýlil tam aj svojho priateľa a bývalého spolueditora z výtvarného časopisu Forum Andreasa či Andreja Steinera (1909 – 2008). Tento rodák z Dunajskej Stredy naštartoval svoju kariéru v Brne, meste, ktoré žilo funkcionalizmom a Steiner bol jedným z tých, čo tento život spoluvytváral nielen vlastnými dielami, ale aj písaním a organizovaním odborných aktivít. Jeho diplomatické a organizačné schopnosti mu viackrát pomohli prežiť. Prvý raz to bolo už v roku 1939 pri samotnom úteku z protektorátneho Brna, keď ho zachránilo pred uväznením jeho podpisové právo Belgickej banky, ktorej v Brne staval pobočku. Posledný šek vystavil ešte na stanici v  Břeclavi tesne pred nastúpením do vlaku smerujúceho do bezpečnejšej Bratislavy.⁶⁴ U Szőnyiho sa architekt Steiner venoval navrhovaniu interiérov piešťanských víl a rekreačných zariadení. Pokojný život v skryte u svojho priateľa však nevydržal dlho, aktívne sa zapojil do záchrany a zlepšovania podmienok slovenských Židov. Stal sa členom tzv. ÚŽ (Ústredne Židov), ktorú zriadil ÚHÚ ako inštitucionálneho prostredníka medzi Židmi a štátom. Síce nesúhlasil s prílišnou podriadenosťou vedúcich ÚŽ k tyranskému režimu, no z úradnej pozície sa mu podarilo vytvoriť špeciálne stavebné oddelenie ústredne. Tu nielenže zamestnal rad 135


Portrét architekta Andreja Steinera.

židovských architektov a inžinierov, ktorí tak unikli hrozivému osudu, no podarilo sa mu vytvoriť efektívny ateliér, s ktorým navrhovali veľké rekreačné chaty pre ministerstvá a štátne úrady, či interiéry inštitúcií, ako napríklad aj spoločenské miestnosti Bellušovho Domu novinárov v Bratislave. Ba čo viac, z tohto pracoviska tzv. hospodársky dôležitých Židov, ktorí mohli pracovať na základe prezidentských výnimiek, vzišli mnohé luxusné interiéry víl politikov, medzi ktorými nechýbal ani minister vnútra a horlivý zástanca úplného odstránenia Židov zo Slovenska Alexander Mach, či predseda 14. oddelenia Anton Vašek, ktorý transporty priamo organizoval.⁶⁵ 136


Veliteľská kancelária pracovného tábora v Seredi s veliteľom Vašinom, interiér navrhol Andrej Steiner, 1941.

137


Záber zo stolárskej dielne v tábore v Novákoch, v ktorej vyrábali luxusné nábytkové zariadenie pre ministerstvá a ľudáckych pohlavárov.

Od leta roku 1941 slovenská vláda pod kuratelou ministra vnútra Alexandra Macha rozbehla program výstavby stabilných pracovných táborov. Po arizácii a likvidácii veľkého počtu židovských podnikov vystúpil do popredia sociálny problém Židov. Okradnuté rodiny a ľudia bez možnosti pracovať vo svojom povolaní, alebo vo vlastných firmách, zostali bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie. Stala sa z nich príťaž pre režim, ktorý pripravoval vysťahovanie Židov z Bratislavy a následne zo Slovenska. Spolu s Gisi Fleischmannovou, Robertom Neumannom a rabínom Michaelom Weissmandlom tvoril Andrej Steiner tzv. pracovnú skupinu, akúsi tieňovú organizáciu ÚŽ. Keďže pochopili hrozbu transportov Židov zo Slovenska, snažili sa jej zabrániť aspoň tak, že preukázali výhodnosť ponechania židovského obyvateľstva na Slovensku, a to práve rentabilným fungovaním pracovných táborov na domácej pôde. Táborové dielne vyrábajúce nábytok či luxusné odevy 138


Návrhy Andreja Steinera na interiéry vily Alexandra Macha (hore) a vily Antona Vašeka (dolu).

139


potvrdzovali, že sa dokážu nielen sami uživiť, ale aj efektívne produkovať výrobky, ktoré mohli prinášať vysoké zisky. Podľa svedectiev sa pre tábor v Seredi podarilo nakúpiť kvalitné drevoobrábacie stroje, ktoré boli v tom období predvádzané na bratislavskej výstave a vďaka tomu dosiahli robotníci veľkú výkonnosť v stolárskej výrobe. Aj to bol určite jeden z dôvodov, pre ktorý sa podarilo uchrániť tri pracovné tábory na Slovensku pred deportáciami do Poľska.⁶⁶ Bola to práve nábytková produkcia sereďského tábora, z ktorej zariadili nejeden byt a vilu ľudáckych pohlavárov. Úspešné vyjednávania Steinera s ľudákmi a nacistami v stavebnej sfére ho s kolegami v pracovnej skupine ÚŽ priviedli až k odvážnym pokusom zastaviť slovenské transporty. Či bolo zastavenie transportov zo Slovenska na konci roka 1942 skutočne len dôsledkom ich presviedčania a uplácania, je dosť málo pravdepodobné. Nepochybne však úsilie Andreja Steinera a členov pracovnej skupiny, ktoré zachránilo stovky ľudí pred deportáciou a zavraždením v poľských vyhladzovacích táboroch, patrí k tým najhrdinskejším príbehom holokaustu na Slovensku.

KONCENTRAČNÉ STREDISKO PATRÓNKA „Žid nie je človek, len sa mu zďaleka podobá,“ písali v Ľudových novinách⁶⁷ – nástenkových plagátoch, ktoré ministerstvo propagandy rozvešiavalo po uliciach miest a obcí celého Slovenska. Na dosiahnutie vyriešenia „Židovskej otázky“ sa propaganda neštítila úplne dehumanizovať Židov a Rómov ich vylúčením z ľudského druhu, až akýmsi mýtickým strašením. Druhým spôsobom dehumanizácie a zlomenia odporu aj vo vlastných radoch bolo vytvorenie masy a jej zaradenie do abstraktnej mašinérie úradných štatistík, dát a počtov, ktoré akoby nehovorili o ľuďoch, ale o tovare. Len popretím jedinečnosti osudu Žida a Róma ako človeka jednotlivca bolo možné realizovať tento ohavný administratívny a inžiniersky 140


mechanizmus genocídy bez toho, aby sa proti nemu zásadnejšie vzbúrili obyvatelia, ale aj rozsiahla skupina jej vykonávateľov. Vyselektovanie, zhromaždenie, vyvezenie za hranice a zbavenie slovenského občianstva 57 628 Židov, ktoré nakoniec viedlo ku „konečnému riešeniu“ v poľských vyhladzovacích táboroch, však nebolo len akousi abstraktnou štatistikou. Na Slovensku bola celá táto mašinéria organizovaná stovkami, ba tisíckami konkrétnych policajtov, úradníkov, gardistov či vojakov a odohrávala sa na konkrétnych miestach, uliciach a v domoch. V Bratislave bol tým miestom západný okraj mesta, Westend s  centrom v bývalej Rothovej továrni na patróny nazývanej Patrónka a železničné stanice Lamač a Železná studienka. Areál Rothovej továrne ležal na vrchnom konci Mlynskej doliny v križovaní hlavnej výpadovej cesty z Bratislavy, na Lamačskej ceste. Už za prvej republiky z iniciatívy známeho lekára Karla Kocha, zakladateľa vtedy najmodernejšej nemocnice v Bratislave, Kochovho sanatória, bol v opustenom areáli továrne⁶⁸ zriadený Domov pre mrzáčikov, v ktorom sa Koch snažil aplikovať moderné prístupy k liečbe a výchove detí s fyzickým aj duševným znevýhodnením. Vo vojnovom štáte inštitúcia pokračovala vo svojom poslaní, aj keď bol jej zakladateľ ako Čech odvolaný z jej riadenia⁶⁹. Areál továrne však nebol plne využitý pre potreby „Domova pre mrzáčikov“, ktorý tam ostatne tiež bol len provizórne (viac v kapitole 9). Už v roku 1940 ministerstvo vnútra využilo jeden blok bývalej továrne na ubytovanie Židov z Rakúska, Čiech aj Slovenska čakajúcich na vysťahovanie do Palestíny. Židia opustili tábor na jeseň roku 1940 a už počas ich niekoľkomesačného pobytu sa tu stretli policajti a gardisti, ktorí neskôr tvorili základňu vedenia stráže koncentračného strediska na čele s Imrichom Vašinom, chránencom samotného ministra Macha. O rok nato, počas neskorej jesene 1941, sa začalo s rozsiahlejšou úpravou dvoch továrenských hál, do ktorých vložili podlažia a rozdelili na kóje. Noviny Slovák priniesli reportáž A. Agora o stavbe barakov pre Židov na Patrónke. Reportér s optimizmom písal o napredovaní prác na premene továrenských hál, kde údajne vznikol „rad slušných 141


MAPA ZÁPADNÉHO OKRAJA MESTA 1 Bytový dom a ústredná predajňa uhlia, Josef Konrad, Ján Štefanec, 1938 – 1943 2 Bytový dom poisťovne Assicurazioni Generali in Tries, Steiner Ernst, Skutecký Alexander, 1941 – 1944 (prvý projekt 1938 – 1939) 3 Dunajské veľtrhy, neskôr PKO, Pavel Andrík, Ján Štefanec, Kamil Gross, 1940 – 1948 *** 4 Inžinierska komora, Emil Belluš, 1943 – 1946 5 Katolícky kostol v Lamači, Milan Michal Harminc, 1944 – 1950 6 Koncentračné stredisko Patrónka, autor neznámy, 1941 – 1945 7 Kostol Panny Márie Snežnej, staviteľ Karol Fuchs, Ignác Vécsei, Dezider Quastler, po vojne dokončil František Florians, 1943 – 1950 8 Letné kúpalisko, autor neznámy, 1942 – 1945 9 Nájomný bytový dom Penzijného ústavu súkromných úradníkov, Jindřich Merganc, 1943 – 1946 10 Obilná spoločnosť, Juraj Tvarožek, 1940 – 1943 11 Obytná kolónia Pallehner, Franz Michel, 1942 12 Peší vstup do tunela, Gabriel Schreiber, 1947 – 1949 13 Prezidentský palác, Emil Belluš, 1939 – 1940 14 Púllova vila, Štefan Paulík, 1941 – 1942 15 Rekonštrukcia hlavnej železničnej stanice, Antonín Parkmann, 1938 – 1940 16 Rodinný dom Dr. Petra Maxona, Emil Belluš, 1940 – 1941 17 Stanica Lamač, odkiaľ vyrážali transporty Židov, 1942 18 Štefánikova hvezdáreň, Július Lehocký, 1940 ** 19 Univerzitné mesto, viacerí autori, 1940 – 1941 ** 20 Vila Coburg, Ján Vrana, 1942 – 1943 21 Vila Ing. Gabriela Vlasáka, František Florians, 1942 22 Vlastný rodinný dom, Ján Štefanec, 1943 23 Vlastný rodinný dom, Štefan Lukačovič, 1943 – 1947 24 Vojenská nemocnica, autor neznámy, 1937 – 1941 25 Vysokoškolský internát – Hlinkov akademický domov, František Florians, 1942 – 1951 26 Zotavovňa, tzv. Čatlošova vila, Ján Štefanec, 1942

A - - - A Preteková autodráha, Technické oddelenie hl. mesta Bratislava, 1942 – 1944 Plná čiara – novopostavený úsek Prerušovaná čiara – úsek na už existujúcich cestách * počas vojnového obdobia prebiehala výstavba v rámci areálov existujúcich tovární ** nerealizovaný projekt *** zbúrané

143


Propagandistické plagáty pred Úradom propagandy.

izieb dostatočnej veľkosti, v ktorej sa pohodlne môže zmestiť celá jedna rodina. Pamätalo sa tu na všetko.“⁷⁰ Historička Martina Fiamová, ktorá najhlbšie preskúmala dejiny koncentračného strediska na Patrónke, však priniesla celkom odlišné archívne informácie. Ešte 6. marca roku 1942, teda len štyri dni pred nasťahovaním prvých židovských dievčat určených pre transporty, totiž kontrola 14. oddelenia ministerstva vnútra písala, že v barakoch nie sú slamníky, nie je zapojená elektrika, 144


ani vybavené toalety a že jeden z dvoch ubytovacích barakov má poškodenú strechu. Napriek tomu zástupca koncentračného strediska Július Pavlí predpokladal, že sa tam bude môcť ubytovať 840 Židov. Rovnako aj opisy prvých obyvateliek tábora, ktoré prežili holokaust, hovoria o hrozných podmienkach v tomto tábore. Kóje, v ktorých boli ubytované, boli bez dverí a bez prístupu k akejkoľvek hygiene. Jedna z pamätníčok spomína: „Pamätám sa, že v izbách boli také drevené rámy na zemi, ako bývajú na ihriskách na oplotenie pieskoviska. A v rámci týchto rámov bolo rozsypaných pár stebiel slamy a tam sa ležalo na zemi.“⁷¹ Mnohé z dievčat, ktoré nastúpili do tábora sa na Patrónku dopravili samé na  výzvy úradov, v ktorých sa tvrdilo, že pôjdu pracovať do  tovární na  Slovensku. Neskôr už bola väčšina transportovaná políciou, ktorá Židov zaisťovala priamo v ich bydlisku. To, čo sa s nimi dialo pri nástupe do  tábora, bolo pre nich šokom. Gardisti ich obrali o všetky veci, bili ich a psychicky a fyzicky terorizovali. Aj nemecký poradca pre riešenie „Židovskej otázky“ Dieter Wisliceny po vojne na súde tvrdil, že jeho „dojem v Patrónke bol ďaleko najhorší. Veliteľ tábora Vašina bol hrubým a  nevzdelaným chlapom. Nakladanie s  dievčatami a ženami tam koncentrovanými, gardistami bolo vyslovene špatné.“⁷² Po niekoľkých dňoch, keď sa v tábore zozbieralo dostatočné množstvo zaistencov, bol vypravený transport. Väzni z Patrónky po dlhom nástupe, keď sa nahlas čítali mená a neskôr čísla zaistencov, museli šliapať „v zomknutom útvare, zabezpečenom zo všetkých strán dozorcami“ niekoľko hodín pešo trojkilometrovú trasu na stanicu v Lamači, ako udávali prepravné reguly vydané ministerstvom vnútra. Odtiaľ boli transportovaní vlakmi na sever do Poľska. Podrobné reguly, ktoré pripravilo spomínané 14. oddelenie, hovorili, že transport mal viezť vždy presne 1 000 väzňov v 25 vagónoch, ku ktorým prislúchal jeden vagón na obsluhu transportu a tri vagóny pre batožinu (neskôr úplne odstránené ako nepotrebné)⁷³. Zo stanice Lamač bol 27.  marca 1942 vypravený prvý transport so 706 židovskými dievčatami, do plného počtu bol po ceste k poľskej hranici doplnený väzenkyňami z Popradu. 145


Židovské ženy a dievčatá nastúpené v koncentračnom stredisku, 1942.

Teror a strach nevládol len v samotnom tábore. V meste totiž pravidelne, podľa zoznamov, prebiehalo zaisťovanie židovského obyvateľstva. Často, hlavne ak išlo o viac osôb, sa na zaisťovaní zúčastňovali okrem policajtov aj členovia HG a FS a boli to vo svojej podstate policajné razie. Zaistení boli potom odvezení na komisariát, kde ich naložili na nákladné vozidlá a odviezli na Patrónku. Tí, ktorí prichádzali z vidieka a okolitých miest a išli vlakom, boli inštruovaní špeciálnym nariadením, aby vystupovali až na Železnej studienke a aby tak nevyrušovali cestujúcich na stanici. Z Patrónky bolo odvezených do koncentračných táborov v Poľsku vyše 7 800 Židov v 12 veľkých transportoch, ktoré však boli väčšinou do plného stavu dopĺňané v Žiline a  ďalších mestách. Týmto veľkým transportom vždy predchádzali „akcie Policajného riaditeľstva“, ako píše historička Fiamová. Po oficiálnom uzavretí strediska 31. 8. 1942 bol v septembri vypravený ešte ďalší transport s 244 Židmi. Na konci októbra mal hlavný radca Anton Vašek tlačovú konferenciu pre zahraničných novinárov o stave riešenia židovskej otázky. 146


Víťazoslávne pritom oznámil, že zo 150-tisíc Židov spred roka 1940 dnes zostalo na Slovensku menej ako 20-tisíc, z nich 3 500 sa nachádza v  pracovných táboroch a „malá časť Židov zostala ešte prechodne na Slovensku na žiadosť príslušných úradných miest na smerodajných hospodárskych kruhoch.“⁷⁴ V priebehu siedmich mesiacov roka 1942 tak ľudácka vláda odoslala na smrť 60-tisíc svojich obyvateľov a cynicky si ponechala len tých, ktorí sa dali využiť. Architekti, inžinieri a ďalší odborníci patrili vo vojnových časoch medzi tých, ktorých nebolo nazvyš.

KOSTOL NA KALVÁRII Mnohí z hospodársky dôležitých židovských architektov pracovali na miestach, na ktorých neboli zamestnaní oficiálne. Mohlo by sa zdať prekvapujúce, že v režime, ktorý je označovaný aj za klérofašistický, boli takto Židia využívaní aj na cirkevné projektové práce, a to priam na tú najrozsiahlejšiu zákazku, ktorá vznikla cez vojnu na území hlavného mesta. Bola to stavba bratislavského Kostola Panny Márie Snežnej, známeho ako kostol na Kalvárii. Ako sa uvádza vo farskej kronike, uprostred vojny, v roku 1943 sa začali budovať základy nového kostola podľa návrhu architektov Fuchsa, Vécseiho a Quastlera. Projekt vznikol v súvislosti s veľkým nárastom Bratislavy smerom na západ a hlavným dôvodom pre výstavbu kostola bol fakt, že v tejto bratislavskej štvrti sa nenachádzal žiaden väčší sakrálny priestor, ktorý by mohol obsiahnuť množstvo ľudí z pomerne veľkej spádovej oblasti. Navyše, zástavbu tejto štvrte práve vtedy dopĺňali najväčším vysokoškolským internátom, Hlinkovým akademickým domom (viac v kapitole 6). Predstavitelia rehole sv. Františka poverili spracovaním dokumentácie architektov Vécseiho a Quastlera. Cieľom bratov františkánov, ktorý bol vyslovený už v roku 1933 pri zriadení novej farnosti na  Kalvárii, bolo vybudovať na tomto mieste slovenské Assisi. Možno aj 147


Hrubรก stavba kostola na Kalvรกrii bola dokonฤenรก v roku 1944, v tom istom roku ako prebehla deportรกcia jeho architektov.


Rímskokatolícky kostol na Kalvárii v Bratislave. Na fotografii zo 40. rokov je kostol viditeľný aj s vežou, ktorá bola postavená vedľa presbytéria. Počas prípravy pamätníka na Slavíne bola nariadená „úprava veže“, čo v skutočnosti znamenalo jej demoláciu, aby vertikálna dominanta kostolnej veže nebola konkurenčným prvkom voči vertikálnemu obelisku Slavína.

tento ideový zámer vyjadrený objednávateľmi projektu bol jedným z impulzov, ktorý ovplyvnil uvažovanie architektov o forme budúceho chrámu. Ďalším dôležitým zdrojom pri koncipovaní projektu bol nepochybne aj modernistický duch a spôsob uvažovania, ktorý obaja autori kultivovali vo svojej predchádzajúcej tvorbe. Riešenie kostola, ktoré priniesli vo svojich plánoch, nadväzovalo na súdobú taliansku tvorbu. Naznačuje to nielen moderne redukovaná forma tradičnej figúry pozdĺžnej kostolnej lode s prevýšeným západným priečelím a monumentálnym oblúkom portálu, ale aj veža – kampanila vysunutá mimo hlavnej hmoty kostola v duchu benátskych ranokresťanských chrámových stavieb. Židovským architektom Ignácovi Vécseimu a Deziderovi 150


Rímskokatolícky kostol na Kalvárii v období po skončení vojny.

Quastlerovi, ktorí vo svojom portfóliu dovtedy nemali sakrálne stavby, sa podarilo navrhnúť jeden z posledných klasických kostolov Bratislavy. Dokončenú stavbu však žiaľ nevideli. Vďaka aktivitám cirkvi síce boli architekti na Kalvárii dlhší čas uchránení pred deportáciou a dostali výnimku z dôvodu zamestnania na danom projekte. Napriek takémuto pracovnému zaradeniu boli v roku 1944 zatknutí a deportovaní pravdepodobne do Osvienčimu. V  archívnych materiáloch obetí tohto vyhladzovacieho tábora nebolo však nájdené meno Ignáca Vécseiho. Možno len dúfať, že sa mu snáď podarilo uniknúť a pod zmeneným menom prekročiť hranice, čo mu mohlo pomôcť začať nový život v inej krajine. Je však pravdepodobné, že aj on zahynul v niektorom z koncentračných táborov. Staviteľ Fuchs podľa informácií z kruhov architektov mal takisto výnimku z  titulu práce na výstavbe kostola. Aj jeho však stihol rovnaký osud ako jeho 151


kolegov. V roku 1944 ho okupačná moc zatkla a zahynul ešte pred koncom vojny. Podľa viacerých svedectiev na stavbe kostola na Kalvárii našli oporu aj ďalší Židia žijúci v Bratislave, ktorí tu pracovali na základe prezidentskej výnimky, alebo tajne.

ZÁNIK ŽIDOVSKEJ ARCHITEKTONICKEJ SCÉNY BRATISLAVY Ľudia, ktorých štát arizáciou pripravil o celý majetok a navyše mali zákaz výkonu svojho povolania, sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii a snažili sa opustiť Slovensko. Historik Ivan Kamenec uvádza, že v roku 1942 ušlo ilegálne do Maďarska okolo 6-tisíc slovenských Židov zachraňujúcich sa pred deportáciami. Emigrácia bola natoľko citeľná, že maďarský vyslanec v Bratislave L. Kuhl žiadal v roku 1942 slovenské úrady, aby si prísnejšie strážili štátne hranice a aby sa tak zabránilo veľkému množstvu utečencov prechádzať na maďarské územie. Na jar 1944, po obsadení Maďarska nemeckou armádou, keď sa začali deportácie do vyhladzovacích táborov aj z Maďarska, utečenecký prúd na slovensko-maďarských hraniciach sa otočil opačným smerom. V roku 1942, keď ľudia unikali zo Slovenska, bola ich cieľom hlavne Budapešť, ktorá ako veľké európske mesto poskytovala pomerne vysokú mieru anonymity. Tu bola predsa len väčšia šanca, že sa človeku podarí ukryť a pokúsiť sa pritom o vybavenie si dokladov na cestu do zámoria, alebo do niektorej z európskych krajín, kde nehrozili deportácie. Vízia možnej záchrany sa spájala aj s pobytom v Košiciach, ktoré boli v tom čase súčasťou Maďarska. V roku 1942 sa vybral týmto smerom aj Friedrich Weinwurm, renomovaný architekt a jedna z kľúčových postáv modernej architektúry na Slovensku. Architekt Weinwurm bol v období vojnovej Slovenskej republiky už sledovaný kvôli svojim ľavicovo orientovaným aktivitám a ako sme už spomínali, v roku 1941 bol dokonca uväznený v Ilave. Po prepustení z väzby bol už v trvalom nebezpečenstve, pretože mu hrozilo opätovné 152


zatknutie a deportácia ako mnohým iným ľuďom židovského pôvodu. V lete 1942 sa teda rozhodol opustiť Bratislavu. Nie je úplne isté, kam presne smerovala jeho cesta, ale podľa svedectva jeho priateľky pani Anny Wienerovej odcestoval do Košíc. Od tohto momentu neexistujú žiadne potvrdené správy o jeho pobyte. Henrieta Moravčíková, biografka Friedricha Weinwurma uvádza viaceré verzie dotýkajúce sa možných krokov architekta. Je pravdepodobné, že zahynul v roku 1942 pri pokuse o útek do slobodnejšieho sveta.⁷⁵ Práve v tom istom roku dokončovali v Bratislave výstavbu Novej doby, jedného z najvýznamnejších diel modernej architektúry na Slovensku, ktoré vytvoril Friedrich Weinwurm spolu so svojím partnerom Ignácom Vécseim. Ďalší vynikajúci architekt, Artúr Szalatnai, autor bratislavskej neologickej synagógy, prežil obdobie holokaustu. V roku 1942 dostal prezidentskú výnimku z deportácií. Posledné vojnové mesiace od leta 1944, keď Slovensko obsadila nemecká armáda, prežil v úkryte pred hrozbou deportácie. Od roku 1945 používal zmenené priezvisko Slatinský. Nemecko reagovalo na vypuknutie Slovenského národného povstania vstupom okupačných vojenských jednotiek na územie Slovenska. Prenasledovanie ľudí sa stupňovalo a sústreďovalo sa na tých, ktorí boli zapojení do odboja, alebo pomáhali židovskej komunite. V tomto období sa nemecká strana už prestala zaujímať o názory slovenských vládnych kruhov a svoju činnosť na území Bratislavy a celého Slovenska začala organizovať nemecká branná moc po vlastnej linke, bez porád so slovenskou vládou. Sledovanie a zatýkanie ľudí vykonávali priamo nemecké jednotky, ktoré už nebrali do úvahy žiadne prezidentské výnimky. Niektorí členovia židovskej komunity, ktorým sa podarilo zostať v Bratislave, dokázali ešte určitý čas pracovať v utajení. Viacerí z nich sa zapojili do Slovenského národného povstania. Tu sa už prepájajú príbehy ľudí prenasledovaných holokaustom s osudmi tých, čo vstúpili do odboja. Bol medzi nimi aj Emil Brüll, bratislavský architekt a staviteľ, ktorý bol zastrelený nacistami počas Povstania v Spišskej Teplici 153


Architekt Friedrich Weinwurm. Fotografia z obdobia 1. Československej republiky.

neďaleko Popradu spolu so svojou manželkou.⁷⁶ Alexander Skutecký, banskobystrický rodák, ktorý takisto pôsobil v Bratislave, bol zastrelený v Hiadeľskej doline, nie je však známe, kde bol pochovaný. Zaradil sa tak medzi „mužov bez hrobov“, židovských architektov, ktorí sa stali obeťami vojnového antisemitizmu. Spolu s Brüllom a Skuteckým sú to Vojtech Bustin, Vojtech Donner, Imrich Geyduschek, Dezider Quastler, Ignác Vécsei, Friedrich Weinvurm a Pavol Weisz. Český architekt Oldřich Starý vo svojom prejave na smútočnom stretnutí v roku 1946 za  padlými architektmi spomínal mená viacerých  architektov, ktorí zahynuli, alebo boli popravení počas 2. svetovej vojny.⁷⁷ 154


Weinwurmova slávna Nová doba bola za vojny nielen dokončovaná, ale stala sa aj kulisou pre vojenské prehliadky. Propagačný materiál z roku 1942.

Vo vnútornej politike vojnovej Slovenskej republiky patrilo riešenie židovskej otázky medzi najčastejšie témy. Holokaust na Slovensku sa uskutočňoval rovnakými metódami ako v iných európskych krajinách, ktoré okupovali, alebo kontrolovali nacisti. V niečom sa však odlišoval, pretože územie Slovenska nebolo až do jesene 1944 okupované a všetky protižidovské kroky a opatrenia sa uskutočňovali síce pod nátlakom tretej ríše, ale z veľkej časti aj z vlastnej iniciatívy vedúcich politikov vojnovej Slovenskej republiky a vlastnými administratívnymi orgánmi, ktoré majú svoju priamu zodpovednosť na deportáciách desaťtisícov ľudí smerujúcich do vyhladzovacích táborov, kde boli zavraždení. 155


POZNÁMKY 1/ GAŠPAR, Tido J.: Pamäti 2. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004, s. 10. 2/ Snaha internacionálne zmýšľajúceho demokrata Milana Hodžu o prevzatie agendy nacionalistických strán na čele s HSĽS vychádzala z jeho politického programu, zabrániť autonomistickým tendenciám, uchovať celistvosť štátu a uspokojiť samosprávne ambície Slovákov. Viac BYSTRICKÝ, Valerián: Od autonómie k vzniku Slovenského štátu. Bratislava, Prodama 2008, s. 84. 3/ HODŽA, Milan: Bratislava perlou Slovenska, skvostom republiky. Slovenský denník 20, 26. 1. 1937, 20, s. 1. 4/ Podrobnejšie v najrozsiahlejšej monografii architektovho diela. KOTALÍK, Jiří T. – LUKEŠ, Zdeněk – PANOCH, Pavel – KARASOVÁ, Daniela: Josef Gočár. Praha, Grada 2010, 450 s. 5/ (bič): „Zbúrať! Máme na to zlé rozpomienky”. Slovenský hlas 1, 6. 1. 1938, 4, s. 7. 6/ O tomto projekte ako aj o premenách hradu pozri bližšie GONDOVÁ, Anna: Bratislavský hrad a hradný kopec: (ne)prepojené osudy – mapovanie spoločenskej diskusie o zachovaní ruiny bratislavského hradu v kontexte hradného kopca. Architektúra & urbanizmus 52, 2018, 1 – 2, s. 2 – 17. 7/ Z celkového počtu 859 885 obyvateľov, ktorí žili na území odstúpenom Maďarsku, bolo 276 287 Slovákov, 505 808 Maďarov, 26 181 Židov, 8 967 Nemcov a 1 829 Rusínov. Bližšie pozri text NIŽŇANSKÝ, Eduard: Zmena hranice a kolektívny trest. In: POLLÁK, Miroslav (ed.): Ploty, múry, hranice. Levoča, Krásny Spiš 2017, s. 61. 8/ Viac pozri v archívnych dokumentoch: Slovenský národný archív, Ústredná rozhraničovacia komisia (1938), č. inv. 83, Medzištátne zmluvy a písomnosti, 1938 – 1939, škatuľa 2. 9/ Idea Veľkej Bratislavy bola prezentovaná v článku BALÁN, Alois – GROSSMANN, Jiří: Regulační studie velké Bratislavy. Časopis čsl. Architektů SIA 25, 1926, 3, s. 39 – 52. 10/ URBÁNEK, Ivan: Život

v Petržalke. Slovák 20, 15. 10. 1938, 235, s. 4. 11/ Viac pozri v texte KAMENEC, Ivan: Niekoľko poznámok k fenoménu hraníc vo vojnovej Slovenskej republike. In: POLLÁK, Miroslav (ed.): Ploty, múry, hranice. Levoča, Krásny Spiš 2017, s. 134 – 135, alebo v texte NIŽŇANSKÝ, 2017, s. 58 – 84. 12/ V novembrových dňoch roku 1938 bolo len z Bratislavy deportovaných približne 4 000 obyvateľov židovského pôvodu a z ostatných okresov Slovenska ďalších vyše 3 000 ľudí, čo v tom období znamenalo 8 – 9 % z celkového počtu židovského obyvateľstva na Slovensku. Podrobne NIŽŇANSKÝ, 2017, s. 61. 13/ Autor neuvedený: Dni prevratu. Nástup, časopis mladej slovenskej autonomistickej generácie 7, 1939, 6, s. 76. 14/ (Sý.): Svoradov, bašta Slovenského nacionalizmu. Nový svet 16, 1939, 15, s. 13. 15/ KOVÁČ, Dušan: Bratislava 1939 – 1945 – hlavné mesto vojnového štátu. Bratislava, Marenčin PT 2007, 176 s. 16/ Slovák 21, 1939, 62, s. 7. 17/ SPEER, Albert: Albert Speer Řídil jsem Třetí říši. Praha, Grada publishing 2010, s. 123 18/ SPEER, 2010, s. 133. 19/ Fraňo Štefunko sa počas vojny stal jedným z prominentných sochárov, ktorý navrhol okrem iného aj vojenské a štátne vyznamenania pre vojnový slovenský štát. Pozri napríklad BAJCUROVÁ, Katarína: Umenia – štát – umelci. In: BAJCUROVÁ, Katarína – HANÁKOVÁ, Petra – KOKLESOVÁ, Bohunka (eds.): Sen ≠ skutočnosť, Umenia & propaganda. Katalóg výstavy. Bratislava, SNG 2016, 440 s. Tu s. 21. 20/ -mh-: V slávnostnej volebnej sieni. Slovák 21, 27. 10. 1939, 248, s. 4. 21/ Slovenský národný archív, fond Ministerstvo vnútra. 22/ ZAVACKÁ, Marína: Prvé máje v režimovej tlači 1939 – 1944. s. 130 – 136. In: ŠUCHOVÁ, Xénia (ed.): Ľudáci a komunisti: Súperi? Spojenci? Protivníci? Prešov, Universum 2006, 198 s. 23/ DOBROTA, Andrej: Momentky z prezidentského paláca. Slovák 21, 28. 10. 1939, s. 5. 24/ BELLUŠ, Emil: Na

prelome našich národných dejín. Spomienky architekta. Bratislava, 1978, rukopis, s. 88; citované podľa, DULLA, Matúš: Architekt Emil Belluš. Bratislava, Slovart 2010, s. 218. 25/ DULLA, 2010, s. 218. 26/ Citované podľa BENCOVÁ, Jarmila: Belluš barokizujúci? (Paláce severného predmestia). Architektúra & urbanizmus 33, 1999, 1 – 2, s. 40. 27/ Podrobne o Bellušovej historizujúcej polohe tvorby BENCOVÁ, 1999, č. 1 – 2, s. 34 – 46. 28/ Antonín Parkmann (1898 Dobroměřice ČR ‒ ?) absolvent pražskej Akademie výtvarních umění u profesora Kotěru. Tesne pred projektom bratislavskej stanice dokončil rekonštrukciu stanice v Olomouci s podobne radikálnym prístupom voči pôvodnej eklektickej budove stanice. Tento projekt patrí k jeho najoceňovanejším dielam. Slovník českých a slovenských výtvarných umělců 1950 – 2002 (X. Nov – Pat). 29/ Do súťaže boli prizvaní štyria sochári – Róbert Kühmayer, Vojtech Ihriský, Alojz Rigele a Ján Koniarek. Po dlhom rozhodovaní nakoniec v decembri roku 1939 vybrali Koniarka za víťaza a realizátora zákazky. Podrobne o celom priebehu súťaže pozri BODNÁROVÁ, Katarína – KALLO, Peter: Bratislavská hlavná Stanica a jej výzdoba z roku 1938. Revue Pamiatky a múzeá 11, 2012, 3, s. 57 – 62. 30/ Citované podľa HANÁKOVÁ, Petra: Umenie – štát – propaganda. In: BAJCUROVÁ – HANÁKOVÁ – KOKLESOVÁ (eds.): 2016, s. 9. 31/ Národným umením k umeniu európskemu. Interview s prof. Oskarom Schürerom. Náš Boj 2, 1. 2. 1944, 9. 32/ BENIAK, Valentín: Brány do sveta. Elán 14, 1944, 6, s. 1. 33/Podrobnejšie napr. MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Reprezentačný dom v Žiline: Monumentálna oslava národa a cirkvi. In: MORAVČÍKOVÁ, Henrieta a kol.: Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku. Bratislava, Slovart 2014, 311 s. Tu s. 148. 34/ KARMASIN, Franz: Pressburg in der neuen Slowakei. Bratislava, Buch und Zeitung

325


Verlaggenossneschaft 1940, s. 7 35/ STOLIČNÁ, Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra & urbanizmus 31, 1997, 4, s. 171. 36/ MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Tradícia a novátorstvo v architektonickom diele Christiana Ludwiga. Architektúra & urbanizmus 31, 1997, 4, s. 189. 37/ STOLIČNÁ, 1997, s. 165. 38/ STOLIČNÁ, 1997, s. 169. 39/ Autor neuvedený: Slávnostné otvorenie nemeckého štadiónu. Slovák 24, 17. 5. 1943, s. 4. 40/ Ako nepotvrdené informácie autorov uvádza Elena Alexy (Stoličná) vo svojej dizertačnej práci. STOLIČNÁ, Elena: Architektúra nemeckej proveniencie na Slovensku 1939 ‒ 1945. Dizertačná práca. Bratislava, Ústav stavebníctva a architektúry SAV 1999, s. 75. 41/ Podľa STOLIČNÁ, 1999, s. 68. 42/ SCHWALM-THEISS Georg: Theiss & Jaksch, Architekten, 1907 – 1961. Wien, Christian Brandstädter Verlag 1986, 170 s. 43/ VESELÝ, František Krištof: Moja cesta piesňou. Bratislava, Q111 2005, s. 105. 44/ SNYDER, Timothy: Krvavé územie. Bratislava, Premedia 2013, s. 119. 45/ Kol. autorov: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII a Slováci a druhá svetová vojna. Bratislava, Literárne Informačné centrum 2015, s. 94. 46/ Architektúra – matka všetkých umení: Hovoríme s nestorom slovenskej architektúry Eugenom Kramárom. Rozhovor M. Moncoľa s E. Kramárom. Literárny týždenník 4, 1991, 50, s. 10. 47/ WHITE, Joseph R. (ed.): The United States Holocaust Memorial Museum encyclopedia of camps and ghettos, 1933 – 1945 . Volume III, Camps and ghettos under European regimes aligned with Nazi Germany. Bloomington, Indiana University Press 2018. 48/ BAUER, Zdeněk: Stavební podnikatelé minulosti – Neblahá 40. léta. Zakládaní 24, 2012, 4, s. 4 – 5. 49/ Úrad mešťanostu mesta Bratislava. In: Bratislava hlavné mesto Slovenska – Pressburg Hauptstadt der Slovakei 1943. Bazilej, Landerdienst a. g., 1943, nestránkovaná príloha.

326

50/ SEDLÁKOVÁ, Radomíra – POTŮČEK, Jakub: Architekt Lubor Marek. Praha, Národní galerie v Praze 2015, 59 s. 51/ DULLA, 2010, s. 152. 52/ DULLA, 2010, s. 134. 53/ Autormi kúpaliska Eva boli architekti Franz Wimmer, Endre Szőnyi, Václav Kolátor. Návrh 1933, realizácia kúpaliska sa uskutočnila v rokoch 1933 – 1934. 54/Podrobnejšie k tvorbe architekta BORECKÁ, Eva: Tradičná Moderna. Architekti Franz Wimmer & Endre Szőnyi. Brno, CERM 2018, 126 s. 55/ -stk-: Vzácny dar z ríše: Muzeum hygieny. Slovák 23, 8. 11. 1941, 258, s. 3. 56/ Slovák 22, 23. 5. 1940, 120, s. 3. 57/ Ďalšie ostré opatrenia proti Židom v Bratislave. Slovák 23, 18. 3. 1941, č. 64 , s. 3. 58/ Židovský kódex v úvodných paragrafoch detailne definoval, koho možno označovať za Žida, ako aj židovského miešanca. Kompletný text In: 9. september 1941 – vydanie tzv. Židovského kódexu (nariadenia č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov), [online] Ústav pamäti národa [cit. 16. 6. 2019]. Dostupné z: https:// www. upn. gov. sk/ 59/ Úradná zpráva o bratislavských výtržnostiach. Zistilo sa, že židia provokovali. A následky? Slovák 21, 1939, 15. 8. 1939, 186, s. 5. 60/ Citované podľa HRADSKÁ, Katarína: Židovská Bratislava. Bratislava, Marenčin PT 2008, s. 5. 61 Zrúcať bratislavskú Židovňu. Nástup 7, 1940, 7, s. 96. 62/ POJTEK, Vladimír: Budúce univerzitné mesto v Bratislave. Elán 12, 1942, 9, s. 4. 63/ (šíp): Nájde sa ešte Slovák, ktorý zastáva židov? Gardista 1, 13. 5. 1939, 15, s. 5. 64/ Citované podľa filmového interview Andre Steinera s Claude Lanzmannom v zime 1978 – 1979. Andre Steiner, United States Holocaust Memorial Museum [online] [cit. 6. 10. 2019]. Dostupné z: https://collections.ushmm. org/ search/catalog/irn1003919 65/ Zbierka Steinerových prácako aj písomných dokumentov z tohto obdobia sa nachádza v The Breman Museum v Atlante. Andre Steiner Family Papers, William Breman Jewish Heritage Museum.

2014 [online] [cit. 6. 10. 2019]. Dostupné z: http://archive. thebreman.org/detail.php?t=objects&type=all&f=&s=Andre+Steiner&record=0 66/ Pracovné tábory na Slovensku, do ktorých boli presídľovaní Židia z Bratislavy a ďalších slovenských miest, existovali až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Po auguste 1944 sa organizovali ďalšie deportácie zo Slovenska do poľských koncentračných táborov. 67/ „Za svoju národnú povinnosť musíme si pokladať bojovať voči Židom, ale aj maďarónom a Čechoslovákom. Teda po Židoch prídu na rad aj ich spojenci . . .“ ako pokračovali v týchto nestonkových novinách z marca 1942, keď sa začali transporty. Citované podľa ŠPITZER, Juraj: Svitá až keď je celkom tma. Bratislava, Kaligram 1996, s. 56. 68/ Podrobnejšie OBUCHOVÁ, Viera – ŠULCOVÁ, Jana: Bratislavská Patrónka – od továrne k sociálnej inštitúcii. Pamiatky a múzeá 1, 2008, 4, s. 9. 69/ Podrobnejšie o živote a práci Dr. Kocha pozri KALNÝ, Slavo: Zabudnite na Kocha. Bratislava, Marenčin PT 2008, 135 s. 70/ AGOR, A.: Plným tempom sa pracuje na stavbe barakov pre Židov. Slovák 23, 18. 11. 1941, 266, s. 5. 71/ FIAMOVÁ, Martina: Koncentračné stredisko Bratislava – Patrónka. s. 10. In: MEDVECKÝ, Matej (ed.): Fenomén Bratislava. Bratislava, ÚPN 2010, 495 s. 72/ FIAMOVÁ, 2010, s. 240. 73/ ŠPITZER, 1996, s. 128 – 129. 74/ Na Slovensku je už len asi 20 000 Židov. Slovák 24, 31. 10. 1942, 250, s. 2. 75/ Informácie prevzaté z knihy MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Friedrich Weinwurm. Bratislava, Slovart 2014, s. 194 – 199. 76/ Informácie prevzaté z textu BORECKÁ, Eva: Poznámky k bratislavskému pôsobeniu stavebnej firmy architekta Emila Brülla. Architektúra & urbanizmus 50, 2016, 1 – 2, s. 98 – 103. 77/ Podrobnejšie informácie pozri v článku STARÝ, Oldřich: Padlým architektům. Architektura ČSR 5, 1946, s. 292 - 321. 78/ Okrem stručného pohľadu


na vývoj regulácie Dunaja Kamil Gross vo svojich textoch uvádza, že projekt regulácie nábrežia prerokoval Krajinský úrad v Bratislave s mestskou správou už 26. apríla 1934. Následne bol projekt schválený prakticky bez zmien a k jeho realizácii sa prikročilo v roku 1937. Podrobnejšie pozri v texte GROSS, Kamil: Regulačná úprava nového dunajského nábrežia v Bratislave. Slovenský staviteľ 9, 1939, 11 – 12, s. 187 – 190. 79/ Výsledok súťaže na návrhy Dunajského veľtrhu. Rubrika Zadávky. Slovenský staviteľ 9, 1941, 4, s. 95. 80/ Podrobnejšie informácie pozri v texte  CHOCHOL, Josef: Mezinárodní soutěž na základní regulační plán města Bratislavy. Časopis čsl. Architektů SIA, 1930, 4, s. 53 – 72. 81/ Pozri v texte KARMASIN, 1940, s. 7. 82/ Jozef Tancer uvažuje nad textom Vavra Šrobára v interpretáciách obrazu mesta ako brány. Viac pozri v texte: TANCER, Jozef: Obraz nie je odraz. In: Medzi provinciou a metropolou: Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí. Bratislava, Historický ústav SAV 2012, s. 43 – 44. 83/ DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002, s. 172. 84/ BÁRTA, Eugen: Regulácia mesta. In: Bratislava hlavné mesto Slovenska – Pressburg Hauptstadt der Slowakei. 1943, s. 30. 85/ Podrobnejšie informácie pozri v texte: SZALAY, Peter: ASANÁCIA: Priemet vyvlastňovacej legislatívy do plánovania Bratislavy ako hlavného mesta v prvej polovici 20. storočia; príklad Námestia slobody Architektúra & urbanizmus 9, 2018, 1 – 2, s. 18 – 35. 86/ Kv.: Vyvlastnenie na ciele asanačné a s nimi súvislé ciele stavebné. Osnova takzvaného asanačného zákona. Slovenský staviteľ 8, 1940, 7, s. 119. 87/ List ministra dopravy a verejných prác z 19. 12. 1941. Slovenský národný archív, Fond Ministerstvo dopravy a verejných prác – nespracovaný. 88/ Detailnejšie informácie o medzinárodnej súťaži na univerzitné

mesto z roku 1942 pozri v článku HRDINA, Miroslav: Niekoľko poznámok o postavení architektúry v rámci prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Architektúra & urbanizmus 44, 2010, 1 – 2, s. 81 – 97. 89/ Detailnejšie informácie pozri v článku STEPHAN, Hans: Die Formung einer Hauptstadt. Kunst im Deutschen Reich. Die Baukunst. December 1943, s. 223 – 226. 90/ Informácie prevzaté z výskumu ÚSTARCH SAV, ktorého výsledky boli prezentované v článku MORAVČÍKOVÁ, Henrieta – LOVRA, Éva – PASTOREKOVÁ, Laura: Červený, alebo modrý? Začiatky moderného plánovania Bratislavy. Architektúra & urbanizmus 51, 2017, 1 – 2, s. 31 – 43. 91/ Podrobnejšie pozri v texte: HRDINA, 2010, s. 81 – 97. 92/ Informácie prevzaté z článku FALATHOVÁ, Zuzana: Múzejníctvo a výstavníctvo v Bratislave v období prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Muzeológia a kultúrne dedičstvo 5, 2017, 2, s. 61 – 76. 93/ Podrobnejšie informácie pozri v texte CHOCHOL, 1930, s. 60. 94/ Informácie prevzaté z výskumu ÚSTARCH SAV, ktorého výsledky boli prezentované v článku: MORAVČÍKOVÁ – LOVRA – PASTOREKOVÁ, 2017, s. 31 – 43. 95/ Informácie o záchrane hrobky Chatama Sofera a hrobov ďalších rabínov na ortodoxnom cintoríne v Bratislave sú čerpané z výskumu autorov publikácie SALNER, Peter - KVASNICA, Martin: Chatam Sofer Memoriál. Bratislava, Marenčin PT 2012, s. 39 – 55. 96/ Podrobnejšie pozri text: HRDINA, 2010, s. 81 – 97. 97/ KOVÁČ, Dušan: Bratislava 1939 – 1945. Mier a vojna v meste. Bratislava, Marenčin PT 2006, 192 s. 98/ Výklad základných zásad slovenského národného socializmu. Bratislava, Hlavné veliteľstvo HG v Bratislave 1942, s. 14. 99/ Viac pozri BAJCUROVÁ – HANÁKOVÁ – KOKLESOVÁ (eds.), 2017, s. 259. 100/ JURKOVIČ, Samuel: V zdravom bývaní zdravý národ. Slovenský staviteľ 9, 1939, 2 – 3, s. 42. 101/ Gardista 3, 14. 3. 1941, 61, s. 27. 102 MOLINEK, Robert: Vývoj stavebného ruchu v Bratislave 1939

– 1942. In: Bratislava hlavné mesto Slovenska – Pressburg Hauptstadt der Slovakei. 1943, s. 74. 103/ Archív mesta Bratislavy, fond ÚHA, škatuľa 623. 104/ Gardista 3, 14. 3. 1941, 61, s. 28. 105/ MOLINEK, 1943, s. 75. 106/ Viac pozri Szalay, 2018, s. 18 – 36. 107/ Archív hlavného mesta Bratislavy, fond ÚHA, šk. 298, Budova Assicurazioni generali in Triest, Bratislava, Strakova, 2. 108/ Viac pozri DULLA, Matúš (ed.): Majstri architektúry. Bratislava, Perfekt 2005, s. 42. 109/ BERKA, Tomáš – BAHNA, Ján M.: Vily nad Bratislavou. Bratislava, Marenčin PT 2013, Bratislava, s. 268 – 271. 110/ BERKA – BAHNA, 2013, s. 478. 111/ Slovenský biografický slovník. Martin, Matica slovenská 1989, s. 308. 112/ BERKA – BAHNA, 2013, s. 476 – 477. 113/ BERKA – BAHNA, 2013, s. 475. 114/ MIHALČÍKOVÁ Zina: Zabudnuté vily Vila Eugena Kramára – Na Riviére. ASB [online] [cit.10. 6. 2019]. Dostupné z: https://www. asb. sk/architektura/ historicke-stavby/zabudnute-vily-vila-eugena-kramara-na-riviere 115/ Archív mesta Bratislavy, fond ÚHA, Vysoká škola technická, škatuľa 269. 116/ KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku 1918 – 1945. Bratislava, PALLAS 1971, s. 142. 117/ Archív mesta Bratislavy, fond ÚHA, Mýtna 46, škatuľa 266. 118/ Slovenský biografický slovník. 1989, s. 284 119/ Archív mesta Bratislavy, fond ÚHA, Novostavba administratívnej budovy firmy DOVUS – Malinovského 24c, škatuľa 265. 120/ MOLINEK, 1943, s. 76. 121/ DULLA – MORAVČÍKOVÁ, 2002, s. 410. 122/ DULLA – MORAVČÍKOVÁ, 2002, s. 402. 123/ Slovák 25, 8. 10. 1943, 231, s. 3. 124/ LIPTÁK, Ľubomír: Medzi Berlínom a Bagdadom. Vybrané štúdie z hospodárskych dejín. Bratislava, Kaligram 2012, s. 34. 125/ HALLON, Ľudovít. Slovensko v hospodárskom priestore Nemecka 1939 – 1945. Bratislava, Veda 2015, s. 51. 126/ Kapitolu mu venuje v knihe

327


Neznámi známi professor Štefan Šlachta (Bratislava, Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska 2004, s. 167 – 170). Sporzona, ako zamestnanca architekta M. M. Harminca, uvádzajú v knihe #Harminc aj autori knihy Jana Pohaničová a Peter Vodrážka (Bratislava, TRIO Publishing, s. r. o. 2018, s. 24, 132). 127/ HRDINA, 2010, s. 80 –97. Slovenský staviteľ 11, 1941, 4, s. 95. 128/ HRDINA, Miroslav: Slovenský štát a architektúra. In: BAJCUROVÁ – HANÁKOVÁ – KOKLESOVÁ (eds.), 2016, s. 140 ‒ 151. 129/ AMB, ÚHA, CHZJD, škatuľa 573. 130/ O Trixi Pospíšilovej, mladej priemyselnej špiónke, vďaka ktorej bol strategický nálet spojencov na továreň úspešný, píše farbisto Slavo Kalný v knihe Bombardovanie Apolky (Bratislava, Marenčin PT 2007). 131/ LIPTÁK Ľubomír: Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom. Bratislava, SAV 1960, s. 67. 132/ Sklenené časti žiaroviek sa vyrábali v sklárni v Utekáči. 133/ Propelery „Dunaj“ a „Bratislava“ predané. Slovák 21, 4. 3. 1939, 35, s. 6 134/ KALUŽAY, Ladislav. Technická výstavba hlavného mesta. In: Bratislava hlavné mesto Slovenska. Pressburg Hauptstadt der Slowakei. 1943, s. 39. 135/ SABOL, Miroslav: Hospodársky význam bratislavského prístavu do 1. polovice 20. storočia. Verbum Historiae 2, 2015, č. 3, s. 15. 136/ K výstavbe skladu (pravdepodobne firmou Schenker a spol.), ktorý ako jeden z mála nezasiahli bomby, došlo až v roku 1944. BARTOŠÍKOVÁ, Tereza. Prístav v Bratislave – srdce obchodu. Monument revue 7, 2018, 2, s. 26. 137/ HABERLANDOVÁ, Katarína: Jedinečný príklad aplikácie moderných rámových konštrukcii v Bratislave (Zimný prístav: sklad č. 7). Architektúra & urbanizmus 40, 2004, 1 – 2, s.189 – 206 . 138/ Návrh komplexu teplárne s turbínovou halou je z roku 1940, komplex pozostával z objektu kotolne, trafostanice a turbocentrály. BOŘUTOVÁ, Dana: Dušan Samuel

328

Jurkovič. Bratislava, Slovart 2009, s. 249 – 250. 139/ O elekrárňach viac písala architektka Katarína Šimončičová. (Developement of Energetic Buildings in Slovakia. In: The international conservation for the industrial heritage series 1 – TICCIH congress 2012 – proceedings of the XVth International Congress of the international Comitee for the conservation of the industrial heritage. Taipei, Chung Yuan ChristianUniversity 2012, s. 100.) 140/ V podstate bez obmedzení tu mohla nemecká armáda udržiavať vlastnú vojenskú posádku, budovať vojenské objekty, zriadila tu vlastné policajné stanice a colnú správu a spočiatku aj zo slovenských objektov vyvážala vojenský a priemyselný materiál. Podrobnejšie CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava, Magnet Press 2008, s. 21 – 29. 141/ Aktualizačný list Archívu PU SR v Bratislave, Doliečovacie zariadenie SÚSCCH, Čatlošova vila číslo ÚZPF 10518/1, 2003. 142/ KAMENEC, Ivan: Pod dohľadom nemeckej orlice. Historická revue 25, 2015, 3, s. 54 – 60. 143/ ORAVEC, Michal: Ochrana garáží proti leteckým útokom pre pohotovostný oddiel CPO. Slovenský staviteľ 10, 1940, 1 – 2, s. 13. 144/ Vojenský historický archív, fondy slovenskej armády v rokoch 1939 – 1945, Stavebná služba. 145/ ZINSER, Oto: Americké bombardéry nám lietali nad hlavou. Bratislavské noviny, 25. 2. 2007. 146/ Najpodrobnejšie spracované údaje k bombardovaniu Bratislavy boli publikované v knihe KAŠŠÁK, Peter – KRŠÁK, Pavol – TUPÝ, Ľuboš: Bomby nad Bratislavou 1944 – 1945. Praha, Ottovo nakladatelství 2016, 192 s. 147/ Slovenský národný archív, Fond Ministerstvo dopravy a verejných prác PT III, stavba tunela pod bratislavským hradom, škatuľa 395, nespracované. 148/ Obyvateľ bratislavského sídliska Nová doba spomína. Čas 3, 1947, 80. In: ROGUĽOVÁ, Jaroslava (ed.): Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIIIb.

Bratislava, LITA 2016, s. 32. 149/ BOGNÁR, Zalán: Najväčší tábor vojnových zajatcov na Slovensku so sovietskym strážením v Bratislave v roku 1945. Vojenská história 17, 2014, 3, s. 46. 150/ Podrobnejšie KAČÍREK, Ľuboš – TIŠLIAR, Pavol: Petržalka v rokoch 1919 – 1946. Bratislava, Stimul 2014, s. 45. 151/ Z prejavu ministerského predsedu Zdeňka Fierlingera pri slávnostnom otvorení mosta, Národná obroda, 5. 2. 1946. 152/ Slováci a ľudovodemokratický režim, Zápas o Slovensko. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII b, s. 74 – 76. 153/ BARTA, Evžen (Eugen): O budúcnosti veľkej slovanskej Bratislavy. Architektura ČSR 5, 1946, 5, s. 119. 154/ BELLUŠ, Emil: O budúcnosti veľkej slovanskej Bratislavy. Architektura ČSR 5, 1946, 5, s. 49. 155/ Veľkolepá manifestácia slovanského bratstva na Devíne. Pravda, 8. 7. 1945, 111, s. 1. 156/ Bratislavský tunel dokončujú: Ľud 1, 18. 5. 1948, 36, s. 3. 157/ ŠTEFANEC, Ján: Komunikačná otázka výstavby Medzinárodného dunajského veľtrhu. Elán 11, 1941, 9, s. 10.


BIBLIOGRAFIA ▸ ANDRÁŠIOVÁ, Katarína, DULLA, Matúš, HABERLANDOVÁ, Katarína, MORAVČÍKOVÁ, Henrieta, PASTOREKOVÁ, Laura, SZALAY, Peter: Plánované neplánované mesto: moderné urbanistické koncepcie v tradičnej mestskej štruktúre. Architektúra & urbanizmus, 49, 2015, 3 – 4, s. 216 – 240. ▸ BAJCUROVÁ, Katarína, HANÁKOVÁ, Petra, KOKLESOVÁ, Bohunka (eds.): Sen ≠ skutočnosť, Umenie & propaganda. Katalóg výstavy, Bratislava: SNG, 2016. 440 s. ▸ BAKA, Igor: Nasadenie civilného obyvateľstva na Slovensku na opevňovanie práce v rokoch 1944 – 1945. Vojenská história 1, 2007, s. 70 – 85.  ▸ BARTOŠOVÁ, Nina: Priemyselné dedičstvo Dynamitky verzus tradičná pamiatková ochrana: Aktualizovanie teoretických východísk. Architektúra & urbanizmus, 48, 2014, 3 – 4, s. 215 – 236. ▸ BARTOŠOVÁ, Nina, HABERLANDOVÁ, Katarína: Industriál očami odborníkov/ pamätníkov: Teória a metodológia ochrany priemyselného dedičstva v kontexte Bratislavy. Bratislava: Vydavateľstvo STU, 2016. 128 s. ▸ BERKA, Tomáš, BAHNA, Ján M.: Vily nad Bratislavou. Bratislava: Marenčin PT, 2013. 582 s. ▸ BERKA, Tomáš, BAHNA, Ján M.: VIly nad hradom. Bratislava: Marenčin PT 2016. 303 s.  ▸ BERKA, Tomáš, BAHNA, Ján M.: Vily na Slavíne. Bratislava: Marenčin PT, 2019. 351 s. ▸ BEZÁK, Anton: Budujeme. Úlohy a činnosť Všeobecného stavebného družstva. Bratislava: VSD, 1944. 110 s.  ▸ BOŘUTOVÁ-DEBNÁROVÁ, Dana: Dušan Samo Jurkovič. Osobnosť a dielo. Bratislava: Pallas, 1993. 251 s. ▸ BOŘUTOVÁ, Dana: Dušan Samuel Jurkovič. Bratislava: Slovart, 2009. 384 s. ▸ Bratislava, hlavné mesto Slovenska. Pressburg Hauptstadt der Slowakei. Basel: Länderdienst A. G., 1943. 168 s. ▸ BÚTORA, Ivan, NIŽŇANSKÝ Eduard: Stratené mesto.

Bratislava: Marenčin PT, 2011. 320 s. ▸ COHEN, Jean-Louis: Architecture in Uniform, Designing and Building for the Second World War. Montreal: Canadian centre for Architecture, 2011. 447 s. ▸ CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava: Magnet Press, 2008. 288 s. ▸ DVOŘÁK, Pavel: Piata kniha o Bratislave. Budmerice: Rak, 2012. 320 s.  ▸ DUDEKOVÁ, Gabriela, MANNOVÁ, Elena (eds.): Medzi provinciou a metropolou. Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí. Bratislava: Historický ústav SAV, 2012. 264 s.  ▸ DULLA, Matúš: Architekt Emil Belluš. Bratislava: Slovart, 2010. s. 218. ▸ DULLA, Matúš: Majstri architektúry. Bratislava: Perfekt, 2005. 88 s. ▸ DULLA, Matúš (a kol.): Zapomenutá generace. Čeští architekti na Slovensku. Praha: ČVUT, 2019. 408 s. DULLA, Matúš, MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002. 512 s. ▸ FIAMOVÁ, Martina, HLAVINKA, Ján, SCHVARC, Michal: Kapitoly z dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945. Bratislava: Prodama, 2014. 99 s.  ▸ GEBHART, Jan: Druhá republika 1938 – 1939: svár demokracie a totality v politickém, společenském a kulturním životě. Praha: Paseka, 2004. 319 s. ▸ GAŠPAR, Tido J.: Pamäti 2, zv. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004. 182 s. ▸ GOLD, Hugo: Židovská náboženská obec v Bratislave v minulosti a súčasnosti. Bratislava: Marenčin PT, 2011. 320 s.  ▸ GONDOVÁ, Anna: Bratislavský hrad a hradný kopec: (ne)prepojené osudy – mapovanie spoločenskej diskusie o zachovaní ruiny Bratislavského hradu v kontexte hradného kopca. Architektúra & urbanizmus, 52, 2018, 1 – 2, s. 2 – 18. ▸ HAJKO, Jozef: Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 – 1945. Bratislava: Slovart, 2009. 416 s. 

▸ HALLON, Ľudovít (a kol.): Kronika Slovenského štátu 1939 – 1941. Praha: Ottovo nakladatelství, 2019. 272 s. ▸ HALLON, Ľudovít: Slovensko v hospodárskom priestore Nemecka. 1939 – 1945. Bratislava: VEDA, 2015. 324 s. ▸ HOLEC, Roman: Dejiny plné dynamitu. Bratislava: Kalligram, 2011. 172 s.  ▸ HOLZSCHUH, Ingrid, PLATZER, Monika, FREYER, Christoph (eds.): Wien. Die Perle des Reiches – Planen für Hitler. Wien: Park Books, 2015. 232 s. ▸ HRADSKÁ, Katarína: Židovská Bratislava. Bratislava: Marenčin PT, 2008. 247 s. ▸ HRADSKÁ, Katarína: Život v Bratislave 1938 – 1945. Bratislava: Marenčin PT, 2017. 174 s. ▸ HRDINA, Miroslav: Architektúra na Slovensku v 40. rokoch 20. storočia (dizertačná práca). Univerzita Komenského Bratislava, 2008. 351 s. ▸ HRDINA, Miroslav: Niekoľko poznámok o postavení architektúry v rámci prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Architektúra & urbanizmus, 46, 2010, 1 – 2, s. 81 – 97. ▸ HRDINA, Miroslav: Architekt Juro Tvarožek. Zohor: VirVar, 2014. 110 s.  ▸ IVANIČKOVÁ, Edita (ed.): Z dejín demokratických a totalitných režimov na Slovensku a v Československu v 20. storočí. Bratislava: Historický ústav SAV, 2008. 413 s.  ▸ KAČÍREK, Ľuboš, TIŠLIAR, Pavol: Petržalka v rokoch 1919 – 1946. Bratislava: Stimul, 2014. 68 s. ▸ KAMENEC, Ivan: Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso 1887 – 1947. Bratislava: Promedia, 2013. 196 s. ▸ KALNÝ, Slavo: Bombardovanie Apolky. Bratislava: Marenčin PT, 2007. 176 s. ▸ KALNÝ, Slavo: Zabudnite na Kocha. Bratislava: Marenčin PT, 2008. 136 s.  ▸ KAŠŠÁK, Peter, KRŠÁK, Pavol, TUPÝ, Ľuboš: Bomby nad Bratislavou 1944 – 1945. 70 rokov od tragédie. Praha: Ottovo nakladateľstvo, 2015. 192 s.  ▸ KLUBERT, Tomáš: Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Bratislava: Perfekt, 2016. 448 s. 

329


▸ KOKLESOVÁ, Bohunka: V tieni Tretej ríše. Oficiálne fotografie Slovenského štátu. Bratislava: Slovart, 2009. 240 s. ▸ Kol. autorov: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII a, Slováci a druhá svetová vojna. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2015. 400 s. ▸ KOTALÍK, Jiří T., LUKEŠ, Zdeněk, PANOCH, Pavel, KARASOVÁ, Daniela: Josef Gočár. Praha: Grada, 2010. 450 s. ▸ KOVÁČ, Dušan: Bratislava 1939 – 1945 – hlavné mesto vojnového štátu. Bratislava: Marenčin PT, 2007. 176 s. ▸ KOVÁČ, Dušan: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945). Bratislava: Veda, 1991. 235 s. ▸ KUSÝ, Martin: Architektúra na Slovensku 1918 – 1945. Bratislava: Pallas, 1971. 186 s. ▸ LIPTÁK, Ľubomír: 2217 dní. Slovensko v čase druhej svetovej vojny. Bratislava: Kalligram, 2011. 384 s. ▸ LIPTÁK, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram, 2011. 336 s.  ▸ LIPTÁK, Ľubomír: Medzi Berlínom a Bagdadom. Vybrané štúdie z hospodárskych dejín. Bratislava: Kalligram, 2012. 348 s. ▸ LIPTÁK, Ľubomír: Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom. Bratislava: SAV, 1960. 176 s. ▸ MEDVECKÝ, Matej: Fenomén Bratislava. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2010. 497 s. ▸ MISTRÍK, Miloš: Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Veda, 1999. 539 s. ▸ MORAVČÍKOVÁ, Henrieta (a kol.): Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku. Bratislava: Slovart, 2014. 311 s. ▸ MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architekt Friedrich Weinwurm. Bratislava: Slovart, 2014. 376 s.  ▸ MORAVČÍKOVÁ, Henrieta, LOVRA, Éva, PASTOREKOVÁ, Laura: Červený alebo modrý? Začiatky moderného plánovania Bratislavy. Architektúra & urbanizmus, 51, 2017, 1 – 2, s. 30 – 44. ▸ NIŽŇANSKÝ, Eduard: Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Banská Bystrica: Múzeum SNP,

330

2016. 496 s. ▸ OBUCHOVÁ, Viera: Priemyselná Bratislava. Bratislava: Marenčin PT, 2009. 312 s.  ▸ ORTVAY, Tivadar: Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie. Bratislava: Marenčin PT, 2003. 137 s.  ▸ POHANIČOVÁ, Jana, VODRÁŽKA, Peter: #Harminc. TRIO Publishing, s.r.o., 2018. 208 s. ▸ Pressburg in der neuen Slowakei. Geschichte Kultur Wirtschaft. Pressburg, 1940. 207 s. ▸ SALNER, Peter: Premeny Bratislavy 1939 – 1993. Bratislava: VEDA, 1998. 136 s.  ▸ SCHWALM-THEISS, Georg: Theiss & Jaksch, Architekten, 1907 – 1961. Wien: Christian Brandstädter Verlag, 1986. 224 s. ▸ Slovenský národný socializmus. Výklad základných zásad. Bratislava: Hlavné veliteľstvo HG, 1942. 124 s.  ▸ SPEER, Albert: Řídil jsem Třetí říši. Praha: Grada publishing. 2010. 592 s. ▸ SNYDER Timothy: Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom. Bratislava: Premedia, 2013. 464 s. ▸ STOLIČNÁ (ALEXY), Elena: Architektúra nemeckej proveniencie na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 (dizertačná práca). ÚSTARCH SAV Bratislava, 1999. 112 s.  ▸ STOLIČNÁ (ALEXY), Elena: Angažovaný romantizmus. Architektúra a urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 162 – 176. ▸ STOLIČNÁ (ALEXY), Elena: Nemecká misia (Urbanistické súťaže na Slovensku v prvej polovici 20. storočia a pôvodné nemecké myšlienky. Architektúra & urbanizmus, 31, 1997, 4, s. 197 – 186. ▸ SZALAY, Peter: Asanácia. Priemet vyvlastňovacej legislatívy do plánovania Bratislavy ako hlavného mesta v prvej polovici 20. storočia. Príklad Námestia slobody. Architektúra & urbanizmus, 52, 2018, 1 – 2, s. 18 – 36. ▸ ŠLACHTA, Štefan. Neznámi známi. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, 2004. 238 s. ▸ VALENTOVIČ, Štefan (ed.): Slovenský biografický slovník. Martin: Matica slovenská 1987. 589 s.  ▸ VAŠŠ, Martin: Medzi snom

a skutočnosťou. Umelecká bohéma v Bratislave 1938 – 1945. Bratislava: Marenčin PT, 2018. 288 s. ▸ WHITE, Joseph R (ed.): The United States Holocaust Memorial Museum encyclopedia of camps and ghettos, 1933 – 1945. Volume III, Camps and ghettos under European regimes aligned with Nazi Germany. Bloomington: Indiana University Press, 2018. 990 s. ▸ ZACHAR, Ľudovít. Sprievodca po Bratislave. Bratislava: Ústr. výb. Eucharist. kongresu, 1940. 82 s.


MENNÝ REGISTER Adámek, Arnošt 203, 231 Agor, A. 141 Alexy, Janko 72, (73) Alexy-Stoličná, Elena 9, 74, 85 Andorka, Rudolf 21 Andrík, Pavol 99, 143, 158, (159), 318 Bahna, Ján M. 219 Bachratý, Štefan 99, 162 Balán, Alois 21, 294 Bárta, Eugen (53), 103, 164, 247, 311 Bednárik, František 224 Belluš, Emil 19, 56, 57, (59), 60, 61, 99, (111), 112, (113), 115, (117), 118, (118), 119, 136, 143, 162, 170, (170), 169, 171, (171), 174, (174), (176), 219, 239, 256, 313 Beniak, Valentín 72 Benka, Martin 72, 73, (73) Berka, Tomáš 219 Berlin, Julius 121 Blaho, Janko 91 Bognár, Zalán 305 Bořutová, Dana 226 Bosco, Ján 203, 207, (208), (209) Buday, Jozef 161 Bustin, Vojtech 154 Brüll, Emil 153, 154 Ciano, Galeazzo Gian 21 Cincík, Jozef 64 Clementis (Klementis), Vladimír 119 Csiky, F. 256 Čatloš, Ferdinand 143, (290), 291 Daříček, Alois 99, 162, 203 Donner, Vojtech 154 Dörnberg, Alexander von 34 Draesel, Wolfgang 170, 171, (175) Dulla, Matúš 8, 112, 119 Ďurčanský, Ferdinand 22, 34, 35, (38), 93 Fiamová, Martina 144, 146 Fierlinger, Zdeněk 308 Fleischmannová, Gisi 138 Florians, František 26, (28), 99, 143, 203, 219, (220), (221), 235, (236), 237 Fuchs, Karol 99, 143 147, 151, 203, 239 Gašpar, Tido J. 12, 119 Gattineau, Heinrich 249 Geyduschek, Imrich 154 Gočár, Josef (11), 15, (15), 16, (16), 18, 19, 177, (178) Goebbels, Jozef 93, 244 Gross, Kamil 99, 143, 158, 160, 203, 229, 231 Grossmann, Jiří 294 Hallon, Ľudovít 243 Harminc, Michal Milan 102, 143, 219, 256, 283 Hitler, Adolf 13, 20, 30, 31, 33, 34, 35, 36, 37, (37), (38), 39, (49), 50, (70),

80, 93, 100, (181), 223, 244, 301, (302), 303 Hlinka, Andrej 13, 22, 23, 26, 27, (29), 42, 43, (45), 46, 48, (51), 52, 54, 55, 76, (77), (118), 99, (120), (143), 147, 180, 203, 209, 237, (238), 270, 272 Hochštetský, Vincek 52, (201) Hodža, Milan 13, (14), 15, 17, 18 Houdek, Václav (64), (65), 66, 99, 203, 224 Horváth, Eduard 203, 231 Hrabě, Emil 107 Hrdina, Miroslav 9, 69 Hron, Ernest (185), 189, 277, (316), 317 Husák, Gustáv 119, 239 Chlup, Ing. arch. 203, (256), 277 Jaksch, Hans 83, (83), 84, (84), 87, (87), 99, (179), 180 Jamnický, Ján 115 Janoušek, Ján 210 Jurkovič, Dušan Samo (113), 199, 200, 226, (227), 251, (252), 277, 282, (282) Kamenec, Ivan 152 Kapalín, Anton 99, 203, 226 Karmasin, Franz 74, (81), 83, 133, 250 Kirschbaum, Jozef 26 Klimeš, Otmar (17), 18 Klinger, Heinrich 264, 265, 277, 281 Knapo, Alexander 99, 203, 239 Konev, Ivan Stepanovič 308 Koniarek, Ján (63), 64 Konrad, Josef 99, 112, 143, 265 Kopal, Anton 27, 28, (30) Kramár, Eugen 99, (101), 102, (102), 103, 105, 109, 221 Kreuer, Willi 170, 171, (175) Kubiš, Imrich 91 Kuhl, Lajos 152 Kusý, Martin 224 Lacko, Jozef 99, 203 Ladvenica, Ján (114) La Padula, Attilio 18, (156), (169), 170, (170), (175) La Padula, Ernesto 18, (156), (169), 170, (170), (175), (179), 180 Lehár, Franz 93 Lehocký, Július 99, 278 Lettrich, Jozef 219, 220 Libera, Adalberto (179), 180 Lozovský, Alexander 99, 107, (108), (110), 277, 309 Ludina, Hanns E. (96), 250 Ludwig, Christian 82, 213 Lukačovič, Štefan 99, (102), 103, 109, 143, 221 Mach, Alexander 54, 119, (121), 138, (139), 141 Majerský, Ladislav 43 Mandičová-Šinályová, Helena 63 Marcsán, Július 219

Marek, Lubor 99, 107, 108, 109, (110) Maxoň (niekedy sa uvádza Maxon), Peter 99, 143, 219 Medrický, Gejza 244 Mencl, Václav 130 Menclová, Dobroslava 130 Merganc, Jindřich 99, 143 Michel, Franz 99, 143, 203, 213 Michera, František 99, 225, (225), 226 Moravčíková, Henrieta 8, 79, 153 Morávek, Augustín (131) Mörth, Siegfried 99, 161, (162) Murgaš, Jozef 244 Mussolini, Benito 13, 18 Neumann, Robert 138 Nižňanský, Eduard 23 Nowotný, Jozef 290 Okánik, Ľudovít 207 Oravec, Michal 294, 295 Palóczi, Antal 168, 176, 173, 184, 186 Pavlovský, František 226 Paulík, Štefan 99, 143, 219 Parkmann, Antonín 60, 61, 62, 63, 99, 143, 277 Pojtek, Vladimír 134, 177 Poničan, Ján (120) Praschag, Eduard 75, (75), 203 Pružinský, Mikuláš 250 Púll, Ján 99, 143, 219 Quastler, Dezider 99, 143, 147, 151, 154, 203, 239 Radčenko, pplk. 99, 277 Ribbentrop, Joachim von 20, 34 Schmidt, Maroš 266 Schreiber, Gabriel 26, 99, 143, (192), 203, 237, 277 Schürer, Oskar 72 Sedláková, Radomíra 109 Seiring, Georg 122 Senecico, G. 115 Sidor, Karol 33 Skorkovský, Karel 283 Skutecký, Alexander 79, 99, 112, 143, 154, 217, (217), 218, (218) Smrek, Ján 119 Sofer Chatam (Schreiber Moshe) (187), 188, 189, 318 Speer, Albert 35, 36, 39, 38, 55, 176, 194 Sporzon, Július Ernest 203, 256, (257), 258, 259 Stalin, Josif Vissarionovič 308 Starý, Oldřich 154 Stephan, Hans 176 Steiner, Andrej 135, 136, (136), (137) , 138, (139), 140 Steiner, Ernst (74), (78), 79, 82, 99, 135, 143, 203, 213, 218 Szalatnai (Slatinský), Artur 153 Szőnyi, Andrej (Endre) 120, 121, 122, 135

331


Šilinger, Klement 27 Škorupa, Milan 99 Štefanec, Ján 99, 143, (159), 203, 210, 220, 291, 318, 320 Štefanec Mikuláš 107, 108, (110), 309 Štefánik, Milan Rastislav 46, 99, 126, 161, 268, 277 Štefunko, Fraňo 43 Šubík, František 239 Technik, Svatopluk 99, 108, (110) Teslík, Jozef (49), 91 Theiss, Siegfried 83, (83), 84, (84), 85, 87, (87), 99, (179), 180 Theiss, Werner (83), 85, 87, (87), 99, (179), 180 Tiso, Jozef 23, 35, 36, (38), 39, 57, 59, 239 Tröster, Jan 115 Tvarožek, Juraj 15, (68), 69, 99, 101, 143, 203 Tuka, Vojtech 45, 57, (95), 97, 122, 134 Vašek, Anton 136, 139 Vašina, Imrich (137), 145 Vécsei, Ignác 99, 112, 143, 147, 150, 151, 153, 154, 203, 239 Veselý, František Krištof (90), 91 Viest, Rudolf 21 Vlasák, Gabriel 99, 143, 219, 220, (220) Vrana, Ján 99, 143, 220 Weinwurm, Friedrich (97), 100, 112, 152, 153, (154), (155) Weisz, Pavol 154 Weissmandel, Michael 138 Uhlíř, Juraj 203, 231 Urban, Milo 135 Zaťko, Bohumír 278 Zaťko, Martin 278 Zinser, Oto 297 Zvon, Peter (118), 119

332

REGISTER OBJEKTOV Z OBDOBIA 1939 – 1945

Administratíva, správa ▸ Administratívna budova a skladové priestory Bratislavskej družstevnej továrne likérov, Mýtna 15: 99 ▸ Banka a Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH), Námestie SNP 19, Laurinská 22: (88), 99, (104), 105 ▸ Česká priemyselná banka, Námestie SNP 28: 99 ▸ Slovenská hypotečná a komunálna banka, Gorkého 9: 99, 109, (111), 112 ▸ Inžinierska komora, Župné námestie 7: 99, 143 ▸ Letný arcibiskupský palác, adaptácia na ministerstvo zahraničných vecí, Námestie slobody 1 : 52, 55, 56, (58), 65, 99, 162, 180 ▸ Ministerstvo dopravy a verejných prác, Štefanovičova 5: (54), 64, (64), 65, (66), 67, 99, 134, 189, 223, 224 ▸ Obchodný, kancelársky a obytný dom firmy Lozovský a Štefanec, Gorkého 13: 99, 108, (108), 109, (110) ▸ Obilná spoločnosť, Hlboká 2 : 67, 68, (68), 69, 99, 143, 203 ▸ Prezidentský (Grasalkovičov) palác, Hodžovo námestie 1: (45), 56, (56), 57, 59, 99, 143, 300 ▸ Vládna štvrť, Námestie slobody – nerealizované: 65, 83, 87, 99, 165, 177, (178), (179) ▸ Union banka, Grösslingová 4: (78), 79, 99   Bývanie ▸ Bytový dom Coburgových závodov, Klemensova 19: 84 ▸ Bytový dom a ústredná predajňa uhlia, Štefánikova 11: 99, 143 ▸ Bytový dom a kancelárie vývoznej a dovoznej spoločnosti DOVUS, Šancová 56: 99, 203, 226, (228) ▸ Bytový dom poisťovne Assicurazioni Generali a Moldavia Generali, Strakova 3 99, 143, 217, (217) ▸ Dom pre lodný personál (Starý dom lodníkov), Pribinova 24 : 277, 278, (279), (280), 281 ▸ Hlinkova kolónia rodinných domov na Dornkappli, Trnávka, ulice Bulharská – Pri strelnici – Jakabova – Rádiová: 203, 209

▸ Kolónia mestských sociálnych nájomných bytových domov (obytných kuchýň) na Dornkappli, Nerudova, Staničná ulica: (197), 203, 209 ▸ Ľudová obytná kolónia, tzv. Volkswohnungen, Miletičova : 203, (212), 213 ▸ Ľudová štvrť, Ľudové námestie a okolie: 203, 205, (205), (206) ▸ Nájomný bytový dom Penzijného ústavu súkromných úradníkov, Vlčkova 20 – 24: 99, 143 ▸ Nájomný bytový dom s kanceláriami firmy Michera, Šancova 70: 99, 203, 225, (225) ▸ Nájomný bytový dom, Žilinská 18 – 20, Povraznícka 15: 99, 203, 224 ▸ Nájomný bytový dom, tzv. Micherov dom, Benediktiho 1 – 3: 99, 203, 226 ▸ Obytná kolónia firmy Pallehner, Schillerova 1, 3, 5, 7: 99, 143, 203, 213, (214), (215), 216 ▸ Obytná kolónia továrne Dynamit-Nobel, Nobelova ulica: 203, 256, (256) ▸ Púllova vila, Vlčkova 39: 99, 143, 219 ▸ Robotnícka kolónia Vistra – ulice Chemická, Tylova: 203, 257, 258, (258), 259, (259) ▸ Rodinný dom Dr. Petra Maxoňa, Červeňova 4 : 99, 143, 219 ▸ Úradnícke domy továrne Dynamit-Nobel, Račianska 135 – 143: 203, 256, (257) ▸ Vila Coburg, Holubyho 13: 99, 143, 220 ▸ Vila Ing. Gabriela Vlasáka, Mudroňova 63: 99, 143, 220, (220) ▸ Vlastný rodinný dom Štefana Lukačoviča, Na Riviére 22: 143, 221 ▸ Vlastný rodinný dom Jána Štefanca, Porubského 3: 99, 143, 220, (222) ▸ Internát Belojanis (Svoradov), Wilsonova 6: 99, 237 ▸ Vysokoškolský internát Horský park (Hlinkov akademický domov), Prokopa Veľkého 41: 99, 143, 237, (238), 239   Kultúra ▸ Dom Nemeckej strany (Nemecký kultúrny dom), Májkova 3: 83, (83), 99, 223 ▸ Dom vinohradníkov, Barónka 3 : 76, (76), 203 ▸ Katolícky kultúrny dom A. Hlinku, Detvianska: 76, (77), 203 ▸ Malá scéna, Dostojevského rad 7, Dobrovičova 14: 99


▸ Dunajské veľtrhy (neskôr Park kultúry a oddychu – PKO), Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu 3: 99, 143, 160, 320, (321), (322) ▸ Úprava vodných kasární pre potreby Mestského archívu a Múzea hygieny, Rázusovo nábrežie 2: 99, 122, (122), 123, (123), 161, (162) Priemysel a doprava ▸ Cottex (Klinger), od 1942 súčasť Apollo, Továrenská: 264, 277, 281 ▸ Dunajský veľtrh - Pribinova, Košická: 244, (245), (246), 277 ▸ Dynamit-Nobel (dnes Istrochem), Nobelova: 126, (243), 244, (244), 245, 246, 247, (248), 249, 250, 251, 252, (252), (253), 254, 255, 256, (256), (257), 260, 277, 293, 301 ▸ Elektráreň Vistra, Továreň Vistra (predtým Cukrovar Dynamitky): 249, (250), 251, 277 ▸ Električka A (od 1944 "1") trasa: Hviezdoslavovo námestie – Hlavná stanica: 277 ▸ Električka B (od 1944 "2") trasa: Hviezdoslavovo námestie – Trnavské mýto: 277 ▸ Električka C trasa: Karlova Ves – Biely kríž: 277 ▸ Gumon, Mlynské nivy, Košická, Prístavná, Plátenícka: 265, 266, 277 ▸ Kablo, Mlynské nivy: 109, 265, 266, 277 ▸ Kotolňa a turbínová hala, Čulenova 7 : 277, 281 ▸ Most Generála M. R. Štefánika, Šafárikovo námestie, Viedenská cesta: 99, 301, 308, (309) ▸ Peší vstup do tunela, Palisády 15: 143, 193, 277 ▸ Rekonštrukcia hlavnej železničnej stanice, Predstaničné námestie: (60), 61, 62, (62), 63, 68, 99, 143, 268, 277 ▸ Rafinéria olejov Apollo, Bottova, Košická, Landererova, Čulenova, Mlynské nivy: 240, 249, 260, 261, (261), 277, 297, 298, 301 ▸ Sklad č. 16, Zimný prístav 277, 278, (279) ▸ Spínacia stanica, Turbínova 3: (252), 277 ▸ Trolejbus – trasa do vozovne: 277 ▸ Trolejbus H trasa: Červený kríž – Hodžovo námestie – Koliba: 277 ▸ Trolejbus M trasa: Reduta – Mlynské nivy – Hlavná stanica: 277 ▸ Trolejbus P trasa: Hlavná stanica – Patrónka: 277 ▸ Tunel pod hradom: 160, 183, 184,

(185), 187, 188, 189, (190), (192), 193, 277, 293, 298, 299, (299), 313, (316), 317, 318, (319) ▸ Tungsram, Kukučínova 54: 265, (266), 267, (267), 268, 277 Sakrálna ▸ Katolícky kostol v Lamači, Vrančovičova 1: 143 ▸ Kostol Panny Márie Snežnej, Na Kalvárii : 99, 143, 147, (148), (149), 150, (150), 151, (151), 152, 203, 239 ▸ Kostol sv. Jána Bosca, Okružná 18: 203, 207, (208), 209, (209)   Šport ▸ Kúpalisko Dynamit-Nobel, Nobelova: 203, 255, (257), 277 ▸ Letné kúpalisko, Žižkova 28: 99, 143, 160, (192), 194 ▸ Mestské kúpalisko Tehelné pole, Odbojárov 7: 203, 229, (230) ▸ Preteková autodráha (novopostavený úsek) Železná studienka, kameňolom – Koliba: 143 ▸ Štadión nemeckého športového klubu (Deutscher Sport Klub), Ulica Odbojárov: 80, 81, (81), 82, (82), 203 ▸ Štadión ŠK Bratislava (Všešportový štadión), Ulica V. Tegelhoffa 2 – 4: 203, 230, (232), (233) ▸ Zimný štadión, Odbojárov 9: 203, 231, (234), (235)

▸ Univerzitné mesto – nerealizované: 83, 99, 134, 143, 156, 166, 167, 168, (169), (170), 171, (173), 174, (174), (175), 176, (182), 183, 224, obálka knihy Zdravotníctvo Vojenská nemocnica, Cesta na Červený most 5227: 143, 277, 292, (292) ▸ Zotavovňa, tzv. Čatlošova vila, Cesta mládeže 18: 143, (290), 291

Teror ▸ Koncentračné stredisko Patrónka, Dúbravská cesta 1: 140, 141, 143, 144, 145, 146, (146), 311 ▸ Sústreďovací tábor pre Židov (Nemcov a Maďarov), Petržalka, Kopčianska ulica: 310, (310), 311 ▸ Železničná stanica Lamač : 141, 142, 143, 145 Veda a vzdelávanie ▸ Budova Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT), Mýtna 36: 99, 223, 224 ▸ Hydro- a pedologické laboratórium, Trnavská cesta 32: 203 ▸ Jezuitské gymnázium, Kalinčiakova 8: 203, 235, (236), 237 ▸ Štátne nemecké stredné školy, Legionárska, Radlinského, Bernolákova – nerealizované: (74), 99 ▸ Štefánikova hvezdáreň, Napoleonov vŕšok – nerealizované: 99, 143

333


ZDROJE ILUSTRÁCIÍ Archívy ▸ Archív Hlavného mesta SR Bratislavy (AMB), fond Útvaru hlavného architekta (ÚHA) 53, 64, 85, 162, 166, 228, 258 ▸ Archiv města Ostravy 20 ▸ Archív občianskeho združenia Bratislavské rožky, zbierka Juraja Horvátha 236 hore ▸ Archív Oddelenia architektúry, Historický ústav SAV (HÚ SAV) 75, 76, 78, 102, 104, 110, 111, 136, 154, 155, 218, 290, 320 ▸ Archív SLOVNAFT, a.s. 240, 261, ▸ Archív vydavateľstva Marenčin PT 38, 96, 120, 121, 122, 127, 146, 186, 269, 310 ▸ L’Archivio delle opere di Ernesto e Attilio Lapadula, Roma 169 dole, 173 ▸ Kavacký Matej, imhd.sk, Bratislava 187 ▸ Pozostalosť E. Kramára, v držbe Ing. arch. Ziny Mihalčíkovej 104 ▸ Slovenský národný archív (SNA), fond STK 25, 28, 29, 30, 32, 40, 43, 44, 45, 47,48, 49, 50, 51, 54, 55, 58, 60, 68, 70, 73, 77, 81, 88, 94, 103, 123, 124, 128, 132, 137, 138, 144, 148, 163, 181, 182, 190, 196, 200, 201, 204, 208, 209, 215 dole, 230, 232, 233 hore, 246, 266, 270, 273, 274, 279 hore, 280, 284, 292, 295, 296, 299, 300 ▸ Slovenský národný archív (SNA), fond Ministerstvo dopravy a verejných prác – nespracovaný 19, 156, 165, 170, 174, 175, 185, 192, 316 ▸ Štátny archív v Bratislave 248 dole, 250, 252, 253, 254, 257, 259 ▸ Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR) 235, 306, 309, 312 dole, 314, 319, 321, 322 ▸ Železničné muzeum ŽSR 62 Múzeá a galérie ▸ Národní technické muzeum v Prahe (NTM) 10, 16 ▸ Slovenská národná galéria (SNG) 63, 101, 159 ▸ Múzeum mesta Bratislavy (MMB) 150, 151, 238 dole, 282, 304 ▸ United States Holocaust Memorial Museum (USHMM) 139 Časopisy ▸ Architektura ČSR 312 hore ▸ Elán 178, 179 ▸ Forum 168 ▸ Kunst im Deutschen Reich 36, 37

334

▸ Nové Slovensko 289 ▸ Nový svet 14, 15, 27, 31, 34, 90, 95, 97, 114, 238 hore, 245, 262 dole, 263, 265, 267, 301 ▸ Projekt 64, 220, 221, 222, 236 dole ▸ Slovenský staviteľ 74, 158, 294 ▸ Slovenský obzor technický 234 ▸ Závod 248 hore, 256, 262 hore Publikácie ▸ Bratislava hlavné mesto Slovenska. Pressburg Hauptstadt der Slowakei, 1943. 66, 82, 83, 86, 192. 211 hore, 212, 214 dole, 215 hore, 217, 225, 231, 233 dole, 271 ▸ Belický, K., Fábry, R., Bratislava, mesto naše, Bratislava 1966. 238 dole ▸ Bezák, A.,1944. 205, 206, 207, 210, 211 dole ▸ Bořutová – Debnárová, D., 1993. 227 ▸ Cohen, J. L., 2011. 287 ▸ Dulla, M. 2005. 218 ▸ Dulla, M. 2010. 59, 113, 116, 118, 176 ▸ Kaššák, P., 2015. 298 ▸ Němec, R., 2018. 92 ▸ Pressburg in der neuen Slowakei,1940. 229 ▸ Schwalm-Theiss, Georg, 1986. 84, 87 Wien. Die Perle des Reiches – Planen für Hitler, 2015. 278 Autori fotografií ▸ Nina Bartošová 279 dole ▸ Matúš Dulla 77 ▸ Miroslav Hrdina 214 hore


KRÁTKE BIOGRAFIE AUTOROV

Ing. arch. Laura KRIŠTEKOVÁ PASTOREKOVÁ, PhD. (*1988 Bratislava)

Ing. arch. Nina BARTOŠOVÁ, PhD. (*1977 Bratislava)

Architektka a historička architektúry, absolvovala inžinierske (2013) a doktorandské štúdium (2017) na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity. Pracuje na Oddelení architektúry Historického ústavu SAV v Bratislave. Vo svojom výskume sa venuje architektúre 20. a 21. storočia na Slovensku so zameraním na architektúru vojenských stavieb a výskum urbanistickej štruktúry a histórie plánovania mesta. Je spoluautorkou publikácii Ročenka slovenskej architektúry (Slovart: 2016, 2018), Obchodná: prestavať, dostavať (Vydavateľstvo STU, 2016) alebo Pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest (Igor Iľiť – RádioPrint, 2019).

Je absolventkou Fakulty architektúry STU v Bratislave, kde pôsobí ako pedagogička. Má skúsenosti s výskumom a praxou na Slovensku aj v zahraničí. Študovala urbanizmus na UPMF v Grenobli, stážovala a neskôr pracovala ako architektka v ateliéroch v Paríži, Brne a Londýne. Okrem oblasti priemyselného dedičstva a súvisiaceho pamiatkového diskurzu – téme, ktorou sa zaoberala aj počas výskumných stáží na FA ČVUT v Prahe a na TU vo Viedni – sa špecializuje na výskum dejín a teórie architektúry a urbanizmu 20. storočia. Je spoluautorkou publikácií Industriál očami odborníkov/pamätníkov: Teória a metodológia ochrany priemyselného dedičstva v kontexte Bratislavy (STU, 2016. 128 s.), Moderná Bratislava (Marenčin PT: 2014) alebo Zapomenutá generace. Čeští architekti na Slovensku (ČVUT, 2019).

Ing. arch. Michal BOGÁR (*1960, Bratislava) Autorizovaný architekt, pracuje ako pedagóg na FA STU a SvF STU v Bratislave. Je spoluzakladateľ ateliéru BKU (1990 - 2017) a od roku 2018 je členom kancelárie BOGÁR architekti. Je autorom a spoluautorom viacerých diel, medzi inými je to Veľvyslanectvo SR vo Washingtone, D.C. (architekti BFKLU, 2001), Hrobka Saleziánov Don Bosca v Bratislave (BKU, 2005), Rím.kat. kostol v Bratislave Vrakuni (BKU a M. Kvasnica, 1995). Venuje sa výskumu urbanistického vývoja mesta a autorsky sa podieľal na príprave publikácií Moderná Bratislava 1918 – 1939 (Marenčin PT, 2014), Bratislava Metropolis (SAS, 2013), Suburbanizácia (Geografický ústav SAV, 2019) a ďalších publikácií.

PhDr. Katarína HABERLANDOVÁ, PhD. (*1973 Bratislava) V roku 2001 ukončila štúdium Teórie a dejín výtvarného umenia na Univerzite Palackého v Olomouci. V rokoch 2001 – 2004 pracovala na Pamiatkovom úrade Slovenskej republiky. Od roku 2004 sa v rámci výskumu na Oddelení architektúry Historického ústavu SAV (do roku 2018 Ústavu stavebníctva a architektúry SAV) venuje dejinám architektúry 20. storočia so zameraním na medzivojnové obdobie a problematiku industriálnej architektúry a priemyselného dedičstva. Je spoluautorkou publikácií Industriál očami odborníkov/pamätníkov: Teória a metodológia ochrany priemyselného dedičstva v kontexte Bratislavy (STU Bratislava: 2016), Moderná Bratislava (Marenčin PT Bratislava: 2014) alebo Zapomenutá generace. Čeští architekti na Slovensku (ČVUT Praha: 2019).

Mgr. Peter SZALAY, PhD. (*1982 Bratislava) Historik architektúry pracuje na Oddelení architektúry Historického ústavu SAV (do roku 2018 Ústavu stavebníctva a architektúry SAV) v Bratislave. Absolvoval katedru Vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr doktorandské štúdium na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktoré ukončil dizertačnou prácu v oblasti histórie povojnovej moderny na Slovensku. Venuje sa výskumu a prezentácii modernej a súčasnej architektúry Slovenska. Je spoluautorom radu vedeckých publikácii ako Off season (Archimera: 2017), Moderná Bratislava (Marenčin PT: 2014), alebo Atlas sídlisk Bratislavy (Slovart: 2012).


Peter SZALAY (ed.) Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ

VOJNOVÁ BRATISLAVA Obálku s použitím súťažného návrhu na univerzitné mesto od architektov Ernesta a Attilia La Padulovcov z roku 1942 navrhol Martin Derner Na prednej predsádke detail mapy Bratislavy, vydal A. Bartošek, Bratislava, 1938 Na zadnej predsádke mapa bombami zasiahnutých lokalít vyznačených v Propagačnej orientačnej mape hlavného mesta Bratislava, vydalo mesto Bratislava, 1942, upravila Laura Krišteková Grafická úprava a sadzba Martin Derner Jazyková úprava Jitka Madarásová Technická redakcia Dagmar Slámová Príprava mapových podkladov Ondřej Jirásek, Jakub Hanzl a Martin Derner V knihe boli použité fotografie zo Slovenského národného archívu – archívu STK, za sprístupnenie archívnych obrázkov ďakujeme taktiež Miroslavovi Hrdinovi, Múzeu mesta Bratislava a o z. Bratislavské rožky Vydalo vydavateľstvo Marenčin PT, spol. s r. o. Jelenia 6, 811 05 Bratislava marencin@marencin.sk www.marencin.sk ako svoju 811. publikáciu v roku 2019 Prvé vydanie Tlač KASICO, a. s., Bratislava ISBN 978-80-569-0131-1


1939 1945

V O J N O VÁ B R AT I S L AVA

Autormi publikácie sú výskumníci z Historického ústavu SAV Mgr. Peter Szalay, PhD., PhDr. Katarína Haberlandová, PhD., Ing arch. Laura Krišteková, PhD. a z Fakulty architektúry STU Ing. arch. Michal Bogár a Ing. arch. Nina Bartošová, PhD.

Peter SZALAY, Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ

„Budeme oslavovať vojnu – jedinú hygienu ľudstva – patriotizmus, militarizmus, deštruktívne gesto nositeľov slobody,“ napísal v roku 1909 Filippo Tommaso Marinetti v jednom z najvplyvnejších textov moderného umenia 20.  storočia, v Manifeste futurizmu. Tento pionier voľného verša, ktorý chcel búrať „múzeá, knižnice a  akadémie všetkých druhov,“ sa po prvej svetovej vojne stal jedným zo  zakladateľov talianskej fašistickej strany. Napriek tomu že sa Marinnetti nevzdal svojho provokujúceho oslavovania pokroku a odmietania tradícií bol prijatý za člena Rímskej akadémie a  až do svojej smrti v roku 1944 ostal v Mussoliniho strane, ktorá hlásala, že je priamym pokračovateľom dedičstva antickej Rímskej ríše. Jánusovsky rozpoltený pohľad fašistického režimu, ktorý bol nasmerovaný vpred k novým perspektívam budúcnosti ľudstva a zároveň obrátený nazad do slávnych období minulosti, nebol charakteristický len pre Taliansko, ale zachvátil veľkú časť Európy a sveta, Slovensko a Bratislavu nevynímajúc. Tradičné okno a  kameň travertín sa stali symbolickými znakmi novej epochy v našej architektúre. Básnik Ján Smrek, zakladateľ avantgardného časopisu Elán, po návrate z Ríma v roku 1941 nešetril kritikou na domácu architektúru, keď napísal: „Dom môže byť celý nahý z tehál, len nech sú tam travertínové vložky – okolo oblokov, balkónov, portálov. Keď som toto ekonomické využitie travertínu na rímskych domoch obdivoval, s hrúzou som si spomínal na domový blok Unitas v Bratislave. Keby v Ríme niektorý architekt spáchal niečo tak nevkusného, museli by ho shodiť zo skaly, ktorá sa volá Rupe Tarpeia.“ Keď Smrek publikoval svoj kritický článok, Friedrich Weinwurm, autor tohto ikonického bytového komplexu sa práve vrátil z Ilavy po mesiacoch strávených vo väzení. Nebol tam samozrejme za „nevkusnú“ architektúru, ale za svoje politické presvedčenie a rasový pôvod. Rok na to bol tento azda najprogresívnejší bratislavský architekt zavraždený. Smrekove horlivé „básnické“ vyhrážanie bolo vyplnené. Veríme, že naša publikácia nebude len chladnou analýzou architektonickej histórie jedného obdobia v existencii mesta, ale prostredníctvom prepletených histórií ľudí a domov, osudov ich architektov, či staviteľov poodkryjeme tragédie, zlyhania aj víťazstvá, ktoré prežila vojnová Bratislava.

VOJNOVÁ BRATISLAVA 1939 – 1945 Peter SZALAY Michal BOGÁR Katarína HABERLANDOVÁ Nina BARTOŠOVÁ a Laura KRIŠTEKOVÁ

Profile for oddelenie.architektury

VOJNOVÁ BRATISLAVA - HOLOKAUST V BRATISLAVE  

Publikácia Vojnová Bratislava sleduje premeny architektúry a mesta budovanom v zložitých časoch druhej svetovej vojny. Skúma etapu histórie...

VOJNOVÁ BRATISLAVA - HOLOKAUST V BRATISLAVE  

Publikácia Vojnová Bratislava sleduje premeny architektúry a mesta budovanom v zložitých časoch druhej svetovej vojny. Skúma etapu histórie...

Advertisement