výroby boli ženy s vyhraneným odevným vkusom, hľadajúce originálnosť a alternatívu k masovej
Modrotlač v odevnej tvorbe láka aj amatérov, ale aj rôznym spôsobom školených výtvarníkov,
konfekcii. Boli to prevažne ženy žijúce vo väčších mestách najmä z radov intelektuálok a umelkýň.
niektorých aj viac-menej etablovaných, pričom v ich tvorbe prevláda využitie modrotlače najmä na
80. rokoch 20. storočia ÚĽUV v Čechách, aj na Slovensku oslovuje textilných výtvarníkov alebo
ženské odevy, najčastejšie šaty. Ambíciozne pôsobia spoločenské toalety, niektoré určené až na večer-
školených módnych návrhárov z Uměleckoprůmyslovej školy v Prahe, alebo z VŠVU v Bratislave na
né príležitosti. Modrotlač realizovaná na bavlne (ojedinelo na ľane) nepresiahne horizont materiálov
spoluprácu. Vznikajú autorské odevy ako aj návrhy na modrotlačovú metráž s progresívnymi vý-
vhodných na večerné toalety, ktoré by podľa etikety mali byť z hodvábu. Ak by sa siahlo po modrotlači
tvarnými ambíciami. Po roku 1989, v zmenených spoločensko-politických podmienkach, dochádza
na spoločenské príležitosti, mohli by návrhári razantnejšie zapojiť progresívnejší prístup v tvorbe
k reorganizácii štátnych podnikov a výrobných družstiev. 90. roky znamenali pre ne boj o vlastnú
a s odvahou a vtipom prekročiť hranice využívania techniky, ale aj etikety. S takýmto razantným
existenciu a mnohé zanikli. V prípade ÚĽUV-u, ktorý v Čechách zanikol, v ostaných rokoch nepo-
konceptom som sa v súčasnej tvorbe používajúcej modrotlač na ženské (nielen spoločenské) odevy
kračuje odevná tvorba.
nestretla.
V roku 1993 siahla po modrotlači módna návrhárka Lea Fekete. Tá na Medzinárodnom veľtrhu
Neprehliadnuteľnú kolekciu pripravila značka Nehera v prêt-à-porter kolekcii SS17. Návrhy mod-
módy v Düsseldorfe Igedo v septembri 1993 v rámci prehliadky New Fashion Generation zameranej
rotlače realizovali dizajnéri NEHERA, aj Barbora Krempaská (absolventka odevného dizajnu na VŠVU
na krajiny V4 predstavila svoju kolekciu INDIGO V ĽANE A BAVLNE. Použila autorský prístup
v Bratislave). Výrobu modrotlače realizoval Matej Rabada. Modrotlačové odevy navrhol vtedajší
k farbeniu s použitím matríc z modrotlačiarskej dielne Trnku v Púchove, kde farbenie aj prebiehalo.
dizajnér tejto značky Samuel Drir. Kolekcia vniesla nový esprit do odevnej tvorby z modrotlače
Modrotlačiarska výroba pre ÚĽUV bola síce obnovená (Rabada, Trnka ml.), ale len v malých
najmä vďaka komplexne riešeným návrhom (modrotlač na rôznych odevných súčiastkach, ako aj
solitérnych výrobkoch (napríklad tašky, kravaty).
alternatívu materiálov, na ktorý sa modrotlač aplikovala).
Veľkú vlnu masovejšej obľuby zdvihla až výroba modrotlače v 70. rokoch 20. storočia
Tradícia nosenia modrotlačového odevu zažíva renesanciu. V druhej polovici 20. storočia bola
v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina v Ružomberku. Tu, popri rôznorodom a širokom repertoári,
jeho výroba aj napriek spoločensko-politickej situácii vysoko profesionálna v organizácii tvorby od
začali zhotovovať metráž, imitujúcu tradičné modrotlačové motívy. Aj keď išlo o strojovú tlač, dezény
návrhu cez zhotovenie modrotlače až po distribúciu v predajniach so zadefinovaným typom klientov
boli ovplyvnené pôvodnými modrotlačovými vzormi. Pri tejto príležitosti vtedajší riaditeľ Artúr
a z toho vyplývajúcich postupov v tvorbe a výrobe. V súčasnosti si tvorcovia odevov z modrotlače
Mydlo inicioval aj systematický zber domácich modrotlačiarskych zdrojov. Prvé vzory inšpirované
hľadajú svoju cestu, nie vždy s jednoznačným konceptom tvorby a predaja. V spoločnosti výrazne
autentickou modrotlačou vznikali z podkladov dokumentačných materiálov Národopisného múzea
narástla potreba odievať sa do originálnych, odevov a dekorácií. Dopyt verejnosti prichádza „z uli-
v Liptovskom Hrádku. Na strojoch zhotovovaná „modrotlač“ mala iný charakter ako ručne robená,
ce“, ale podporujú ho aj pamäťové inštitúcie, pripomínajúce tvorbu modrotlače v minulosti, ako aj
napríklad umožňovala docieliť precíznejšie kontúry, menšie vzory, či používanie iných farieb. Takáto
motivujúce a reflektujúce súčasných textilných a odevných návrhárov. Takouto inštitúciou je stále
„modrotlač“ sa dala kúpiť v obchodoch s metrážou, a bola oveľa lacnejšia než z malosériovej výroby
ÚĽUV so súťažou Kruhy na vode, Múzeum ÚĽUV-u s výstavami zameranými na modrotlač v móde,
ÚĽUV-u a DETVY. Na zvýšenú obľubu reagovali aj konfekčné odevné závody napríklad Makyta
s výskumom súčasnej tvorby z modrotlače a s publikačnou činnosťou.
Púchov a Zornica Bánovce nad Bebravou. Zhotovovali z tejto strojovej „modrotlače“ najmä ženské letné odevy na neformálne príležitosti.
text: Eva Hasalová
Kontinuitu remeselnej zručnosti udržiavali stredné školy zamerané na prípravu textilných a odev-
ných remeselníkov a výtvarníkov (napr. ŠUV v Ružomberku, ŠUV J. Vydru v Bratislave), ale aj Katedra textilnej tvorby na VŠVU v Bratislave. Absolventom týchto škôl je aj Matej Rabada, ktorému sa podarilo tému tradičnej ručnej modrotlače priniesť do širšieho povedomia verejnosti. Rabada obrátil pozornosť na mužov, ktorým ponúka modrotlačové košele, tričká, kravaty, motýliky. K odevnej tvorbe ostatného obdobia zaujímavo prispela Eva Olexíková, absolventka Eva Hasalová
VŠVU v Bratislave, kde študovala módnu tvorbu a maľbu. Na rozdiel od ostatných súčasných návrhárov (ale aj samoukov, či domácich krajčírov), ktorých nadchla modrotlač, prináša pre realizáciu
je absolventkou kulturológie a etnológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pracuje v Slovenskom
modrotlače autorské experimenty. Z jej dielne vyšli viaceré odevné kolekcie s vlastnou autorskou modrotlačou. S kolekciou BLUE BRAILLE, 2017/2018 prekročila hranicu zaužívanej dekoratívnosti
národnom múzeu – Historickom múzeu v Bratislave ako kurátorka zbierky historických textílií
tejto techniky. Využila stále driemajúci potenciál modrotlače na sprostredkovanie textových správ
a odevov. Dlhoročne pôsobí ako externý pedagóg dejín odievania na VŠMU na katedre scénografie
a vybrala si Braillovo písmo.
10
11
a na VŠVU na katedre textilu.