Magazín Nádvorie | číslo 5 | zima 2019

ZIMA 2019 DOMOV

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

NÁJOMNÉ BÝVANIE

DANIEL BANIČ

JAKO DOMA

potrebuje aj Trnava

našiel srdce v Thalmeineri

priestor pre ženy bez domova

Magazín Nádvorie | číslo 5 Domov | zima 2019

2

magazín nádvorie #5

Zuzana Fajta

Vo svojom živote som navštívila množstvo domácností, bytov, domovov, ateliérov či len priestorov, kde sa ľudia cítili ako doma.

Keď som pred šiestimi rokmi zakladala HEMMET, ani by mi nenapadlo, koľkí ma pustia do toho najintímnejšieho prostredia. A verte tomu, že domov si predstavuje každý po svojom.

Keď som začala so svojimi kolegyňami a kolegami pripravovať zimné číslo magazínu Nádvorie, hľadali sme tému vianočnú a zimnú, no nie príliš sladkú.

Chceli sme zachytiť pocity, ktoré toto obdobie so sebou prináša, ale pozrieť sa na ne aj kriticky. Mohli sme byť kreatívnejšie a kreatívnejší, téma domova nás však inšpirovala všetkých rovnako. A niet sa čomu čudovať – domov je to, čo väčšina z nás hľadá, snaží sa vytvoriť a po čom túži. Bez neho by sme sa nemali kam vrátiť, a je úplne jedno, či ho nosíte iba v srdci alebo má štyri steny. A preto sme sa ho v našich článkoch a rozhovoroch snažili zachytiť nielen v pravom zmysle slova, ale často i obrazne. Popísali sme

miesto, kde sa väčšina z nás cíti ako doma – kaviareň Thalmeiner. S jej manažérom a mojím skvelým parťákom som sa porozprávala aj o tom, ako sa dá v Trnave vyrásť a mnohému sa naučiť.

V pražskom Jako doma ma privítala Lenka Vrbová. Jej práca je viac než chvályhodná – ženám bez domova venuje väčšinu svojej energie a nevyzerá, že by s tým chcela prestať. Otvorili sme aj stále zaznávanú tému nájomného bývania a pozreli sme sa na to, ako sa v Trnave býva cudzincom. Do Malého Ríma však neprichádzajú len oni. Vracajú sa aj naši šikovní mladí ľudia – aj o ich motivácii sa dozviete v článku Návraty so skvelými ilustráciami Marty Mészárosovej. A samozrejme nesmiem zabudnúť ani na študentov z ateliéru úžitkovej fotografie na FMK UCM, ktorí vo svojej semestrálnej práci spracovali tému domova a vy si ich fotky môžete pozrieť aj u nás.

Piate číslo magazínu Nádvorie si teda vychutnajte tam, kde sa cítite najlepšie.

Stretneme sa znovu v roku 2020! J 3

obsah

TITULKA Daniel Banič - manažér kaviarne Thalmeiner

STRANA 8 – 19

Foto front: Peter Lančarič Postprodukcia: Matúš Bence

DANIEL BANIČ

Foto back: Peter Lančarič Postprodukcia: Zolo Kis

Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič

ŠÉFREDAKTORKA Zuzana Fajta magazin@nadvorie.com REDAKCIA Zuzana Fajta Mirka Hlinčíková Magdaléna Švecová Mária Šmilňáková Nikola Kozmová Linda Cisárová FOTOGRAFIE Peter Lančarič Nora a Jakub Čaprnkovci Študenti ateliéru úžitkovej fotografie na FMK UCM

STRANA 52 – 57 NÁVRATY Text: Mária Šmilňáková Ilustrácie: Marta Mészárosová

GRAFICKÝ DIZAJN A PRODUKCIA Michaela Novosadová Zolo Kis ILUSTRÁCIE Marta Mészárosová KOREKTÚRA Zuzana Andrejcová Ferusová VYDAVATEĽ OZ Nádvorie Štefánikova 4 917 01 Trnava ISSN 2644-5751 Evidenčné číslo: EV 5838/19 VYŠLO V NÁKLADE 1500 KUSOV. ČASOPIS JE NEPREDAJNÝ.

4

STRANA 84 – 87 MYLO Text: Miroslava Hlinčíková Foto: Nora a Jakub Čaprnkovci

magazín nádvorie #5

STRANA 20 – 31

STRANA 32 – 51

NÁJOMNÉ BÝVANIE

JAKO DOMA

Text: Miroslava Hlinčíková Foto: Peter Lančarič

Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič

STRANA 58 – 73

STRANA 74 – 83

SOM DOMA

CUDZINCI V TRNAVE

Foto: Študenti ateliéru úžitkovej fotografie na FMK UCM

Text: Magdaléna Švecová Foto: Peter Lančarič

STRANA 88 – 91 ZIMNÉ NOVINKY Z KUMŠTU

5

spolupracovali

SPOLUPRACOVALI Nech nosíme domov v srdci alebo v ňom žijeme, potrebuje ho každý či každá z nás. A i keď jeho formy sú rôzne, stále je to DOMOV.

MARTA MÉSZÁROSOVÁ

MÁRIA ŠMILŇÁKOVÁ

Študentka posledného ročníka ateliéru ilustrácie na VŠVU v Bratislave. Venuje sa detskej ilustrácii, koláži a maľbe, ale aj digitálnej ilustrácii a komiksu. Ilustrovala knihy Grip. Had, ktorý chcel mať nohy (E.J. Publishing) a Marcipán má veľký plán (Albatros). Rada ilustruje aj pre detské časopisy Slniečko a Bublina. Kde jej je najlepšie? „Najlepšie mi je tam, kde nie sú takí ľudia, ktorí mi lezú na nervy.“

Je študentkou masmediálnej komunikácie v Trnave. Aktívne sa zapája do písania článkov pre školské portály a rada robí rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Okrem písania ju fascinuje aj umenie v podobe kinematografie, literatúry a muziky. Kde by chcela žiť, doma alebo v zahraničí? „Žiť by som chcela na Slovensku. Domov je pre mňa totiž prístav, do ktorého sa po návšteve inej krajiny vždy vrátim, lebo viem, že ma čaká.“

6

magazín nádvorie #5

MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ

PETER LANČARIČ

Sociálna antropologička, pôsobí ako výskumníčka na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave. Skúma a pozoruje rozličné inakosti v našej spoločnosti a procesy začleňovania v mestskom prostredí. V Trnave sa angažuje v neziskovej organizácii Bronco. Spoluorganizuje mestské trhy Trnavský rínek a Trnavský blšák.

Kto jej vytvára teplo domova? „Rodina a priatelia, spoločné obedy a večere… v zásade som doma všade, kde sú so mnou.“

Je fotograf, ktorý sa aktuálne venuje najmä dokumentárnej a reportážnej fotografii. Nevyhýba sa však ani konceptuálnym a intermediálnym presahom. Nedávno dokončil doktorát a prvým rokom teraz vedie Ateliér úžitkovej fotografie na Katedre umeleckej komunikácie. Učí sa učiť a posúva svoje vedomosti ďalej študentom na FMK UCM. Kto sa uňho stará o domácnosť? „Striedame sa. Väčšinou to je však ten, kto aktuálne nepripravuje nejakú veľkú výstavu.“

ZUZANA FAJTA

ZOLO KIS

Hejterka, sociálna a kultúrna antropologička, ktorá sa svojmu remeslu nevenuje. Od detstva má záľubu v krásnych veciach a texte. Inšpiráciu hľadá v časopisoch, ľuďoch alebo na cestách s fotoaparátom v rukách. Okrem Magazínu Nádvorie vedie aj projekt Nádvorie Kampus.

O bývaní píše aj na svojom blogu HEMMET. Čo jej nesmie doma chýbať? „Ticho a teplo.

A obrazy od mojich priateľov.“

Majster praktickosti a výmyselník z povolania.

Vo svojom profesijnom živote videl množstvo pekných, ale aj naozaj škaredých projektov.

Vytvára kopu skvelých vecí, či už pod svojou značkou Mr. Wood alebo pre Nádvorie či Trnka Gastronomy. Ak ide o fyzický produkt a prácu offline, niet lepšieho človeka. Aký je jeho obľúbený kút v byte? „Sprchový kút obložený teakovým drevom.“ 7

rozhovor

Daniel Banič: Gastronómia je jediná vec, ktorú som chcel v živote robiť TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ

Domov má mnoho podôb – či už je to miesto, pocit alebo osoba, každý z nás to cíti inak. Atmosférou domova sa môže pochváliť aj trnavský Thalmeiner, ktorý funguje v srdci mesta už osem rokov. Za to obdobie sa v ňom veľa zmenilo. Kaviareň je to dnes iná, ako bola tá v roku 2011. Zmenila sa však aj doba a podmienky. Pracovalo v nej mnoho šikovných ľudí, a takým je aj aktuálny manažér Daniel Banič. Mladý muž, ktorého práve táto tradičná kaviareň zaviala z metropolitnej Prahy naspäť do Trnavy.

8

rozhovor

Aj keď som išiel na strednú, nemal som na výber z iného odboru, hlásil som sa iba na dve hotelové školy.

Ako a prečo si sa rozhodol venovať gastronómii?

V našej rodine mal vždy jeden človek z generácie niečo dočinenia buď s gastronómiou alebo služ‑ bami. Dalo sa teda predpokladať, že aj v mojej generácii to tak dopadne, a nakoniec to vyšlo na mňa. Veľmi ma bavili príbehy z hotelov Devín v Bratislave či Paríž a Intercontinental v Prahe, ktoré sa rozprávali na rodinných stretnutiach.

Vtedy som mal okolo 8 rokov, a postupne som začal zisťovať, že to bude niečo pre mňa. Čo povedali tvoji rodičia, keď si sa rozhodol pracovať v tomto segmente?

Myslím, že to kvitovali a veľmi ma v tom podpo‑ rovali. Vedeli, že je to v pohode práca, a bola to jediná vec, ktorú som chcel v živote robiť. Už keď som išiel na strednú, nemal som na výber z iného odboru, hlásil som sa iba na dve hotelové školy.

Vedel si hneď na začiatku, čomu sa chceš venovať v sfére služieb?

Už od malička som mal vysnívané, že by som raz chcel byť riaditeľom hotela. Štúdium na Hotelovej akadémii v Piešťanoch mi dalo silné základy obsluhy, barmanstva či manažmentu a práve to všetko ešte umocnilo snahu viesť nejaký podnik.

Vysokú školu si študoval v Prahe. Prečo si tam neostal?

Pýtali sa ma to aj rodičia. Bol som tam sedem rokov na vysokej škole, a keďže som v posled‑ nom ročníku neurobil jednu skúšku, musel som si zopakovať celý ročník. Tam nejako sa začal aj príbeh s Thalmeinerom. Mal som asi trištvrte roka čas, bol som na vážkach, či ostať v Prahe alebo ísť naspäť do Trnavy. Vtedy som sa rozho‑ dol napísať bývalému manažérovi Thalmeinera, či by nemal pre mňa nejaké miesto – a on povedal, že áno. Začal som tu teda pravidelne pracovať a bol som asi trištvrte roka na rajóne.

Potom som išiel naspäť do Prahy dokončiť školu.

V Prahe som robil pre jednu veľkú caterin‑ govú firmu a mal som popri tom nejakú prácu.

Väčšinou sa to však točilo okolo cateringov, lebo som si to mohol rozplánovať tak, ako mi to vyho‑ vovalo. Nebol som ničím limitovaný. Od roku 2016, keď sa otvorila nová časť Thalmeinera, som tu už dennodenne.

Späť k otázke, prečo si si teda nenašiel prácu v Prahe?

Samozrejme, mohol som si nájsť prácu aj v Prahe, ale vedel som, že všade budem musieť začať od začiatku. Thalmeiner ma chytil za srdce. Vedel som, že je to super koncept a dobrá robota. A tiež som mal pocit, že je tam možnosť sa niečo nové naučiť. Je však pravda, že v období, keď som išiel študovať do Prahy, čo bolo v roku 2009, tam začal gastroboom, ktorý trvá doteraz.

Otvorilo sa veľké množstvo gastro prevádzok – barov, kaviarní, reštaurácií. A i keď som tam nakoniec neostal, dalo mi to možnosť inšpirovať sa a vidieť nové veci. Keď mám povedať pravdu, posledné roky na škole som tomu veľa nedal a väčšinu peňazí, ktoré som zarobil, som preje‑ dol či prepil. Veľmi som chcel vidieť, ako sa veci robia v naozaj dobrých podnikoch.

11

daniel banič

Ako si si zvykol na život v Trnave po siedmich rokoch v Prahe?

Pre mňa sa zásadne nič nezmenilo. Nieže by mi Praha nechýbala, to nie, ale mal som svoju víziu.

Samozrejme, do Thalmeinera som chcel priniesť veci, ktoré som videl a zažil v Prahe, pretože som v tomto podniku videl obrovský potenciál.

Nepozeral som sa na to tak, že sa teraz vrátim do 65 tisícovej Trnavy, kde nič nie je. Sústredil som sa najmä na ciele, ktoré v živote mám a mohli by sa mi v tejto firme splniť.

Ako vyzerali tvoje začiatky v Thalmeineri?

Od júna 2016, keď sa otvorila nová časť Thalmeinera, som začal ako čašník. Popri práci na rajóne som vtedajšiemu manažérovi začal pomáhať v administratíve. Keď bývalý manažér Tony odišiel a prišla Daniela, pribudli k adminis‑ tratíve aj ďalšie veci, ktoré súviseli s prevádzkou podniku. To trvalo nejakých osem mesiacov.

Keď sa začala riešiť nová prevádzka v Bratislave (White Dragon), Daniela začala tráviť viac času tam, ja už som mal veľký priestor v Thalmeineri.

Od apríla 2017 som nakoniec prestal pracovať na rajóne úplne a dnes som už iba v kancelárii.

Počnúc januárom 2018 vediem Thalmeiner sám.

12

Čo ty a tvoj vzťah so zamestnancami?

Na začiatku to bolo z mojej pozície dosť ťažké.

Predtým som s nimi strávil 14 hodín denne, mali sme rovnaké postavenie, a na druhý deň im má človek šéfovať. Ale to sa zmenilo po pár rozho‑ voroch, kde som predstavil víziu a akým smerom chcem, aby sa kaviareň uberala. Dôležité je, aby sme spoločne udržiavali dobré meno a posúvali štandard služieb.

Aké boli pre teba ako nového manažéra najväčšie výzvy?

V tom období som nemal žiadnu skúsenosť, nie‑ len s vedením podniku, ale ani ľudí. Bolo nutné sa do toho urýchlene dostať. Potom som chcel udržať štandard, ktorý bol daný predchádza‑ júcim vedením, majiteľmi a zamestnancami.

Veľmi mi však pomohlo, že som pracoval na rajóne a vo vlastnom záujme som si vyskúšal prácu na väčšine pozícií (kuchyňa, bar), čiže som mal dokonalý prehľad o tom, ako kaviareň fun‑ guje a čo si každá pozícia vyžaduje. Ďalej som chcel, samozrejme, dať podnik po ekonomickej stránke do dobrých čísel.

rozhovor

13

daniel banič

Keďže naše manažérske začiatky sme v tejto firme zažívali spolu, pamätám si ťa ako inú osobu. Sama na tebe vidím, ako si sa za tie dva roky zmenil a kam si sa posunul. Vnímaš sa aj ty teraz inak?

Samozrejme, mám nad mnohými vecami nad‑ hľad. Takisto som sa zapojil do aktivít, o ktorých som si niekedy myslel, že s nimi nebudem mať nič spoločné. To sa ale nabaľuje postupne.

Fotenia, marketing, vizuály, mňa takáto kre‑ atívna robota veľmi baví. Chcem držať krok s ľuďmi, s ktorými spolupracujem, a aj preto sa v tom stále snažím zdokonaľovať. Ako aj ty rada hovoríš, na začiatku som nevedel ani poriadne napísať e­‑mail, a dnes už som prešiel z písania v maďarčine do slovenčiny. (Smiech.)

Akými najväčšími zmenami podľa teba prešiel Thalmeiner počas tvojho vedenia?

Zo začiatku, keď sa otvoril nový Thalmeiner, ľudia sa s ním nevedeli úplne stotožniť. Chýbala im malá kaviareň s jedenástimi stolmi. Zrazu toho bolo viac, prišli aj systémové zmeny.

Myslím, že sa nám to však podarilo dať dokopy.

Stále chodí viac a viac ľudí, čo ma veľmi teší.

A aj ponuka sa postupne zmenila. Zamerali sme sa len na to, čo je nám blízke, a to sú raňajky, brunche, koláče a káva. Tieto potom sezónne obmieňame a snažíme sa pridať niečo nové. Je to však iba nejakých 20 % produktov a na tom sledujeme, ako ľudia zareagujú. Napríklad do aktuálneho sezónneho menu sme dali krtkovu tortu. Niekto by si mohol povedať: Preboha! – a predstaviť si krabičku s práškovým koláčom.

Spravili sme ju však poctivo a momentálne je to najpredávanejší koláč. Aj čo sa týka raňa‑ jok, snažíme sa do menu zahrnúť modernejšie trendy, či už v surovinách alebo príprave. Na tieto veci sa sústreďujeme aj naďalej a vieme ich robiť. Samozrejme, mohli by sme vymys‑ lieť milión vecí, ale mnohokrát sme limitovaní dostupnosťou surovín, náročným technologic‑ kým postupom či cenou. Vždy nám ide o to, stavať na kvalitných produktoch. Lebo za tie roky, čo je kaviareň otvorená, máme určitú zod‑ povednosť a záväzok voči našim hosťom.

14

rozhovor

15

daniel banič

Odkedy tu pracujem, tak je Thalmeiner môj druhý domov.

A čo legendárna Pavlova? Prežívajú to ľudia naozaj tak zle, keď nie je v menu?

Pavlova patrí k najpredávanejším koláčom už od roku 2016. Naši zákazníci ju majú naozaj radi, a preto sa ju snažíme v zime nahradiť nejakou sezónnou verziou, pretože v zime sa nedá mať predsa Pavlovu s čerstvými jahodami a mali‑ nami. Vždy však máme v ponuke snehový koláč v nejakej obmene, ktorá reflektuje sezónu – napríklad pomarančovú Pavlovu, laskonku s orieškami a čokoládou – a teraz máme bezlep‑ kovú kokosku.

Je pre teba Thalmeiner miestom, ktoré by si nazval domovom?

Má to dve roviny – je to dôvod, prečo som sa vrátil z Prahy. Celá atmosféra a história okolo Thalmeinera ma chytila natoľko, že som sa sem chcel vrátiť. Je to o tom, že som sa tu ako hosť cítil dobre, dostal som tu iný produkt a služby, ako bolo dovtedy zvykom. A odkedy tu pra‑ cujem, tak je Thalmeiner aj môj druhý domov, pretože tu trávim väčšinu času. Čo ty a inšpirácia pri tvorení menu?

V súčasnosti sa inšpirujem na sociálnych sieťach, v dokumentoch o kuchároch, mám takisto veľkú zbierku kníh a v neposlednom rade nachádzam nové podnety v ochutnávaní, spoznávaní nových konceptov či cestovaní. Nieže by som však menu kreoval sám, skôr ho „odklepnem“. Načrtnem svoju predstavu, ale z mojej pozície musím skôr strážiť, aby postup prípravy či výsledná kalku‑ lačná cena zodpovedali našim podmienkam a možnostiam. Niektoré produkty sú časovo náročné na prípravu a neboli by sme schopní dodať ich zákazníkovi v takej kvalite, ako by sme chceli. Finálnu verziu však dávam von ja.

18

Spomínal si, že ťa zaujal aj marketing alebo nazvime to kreatívna časť práce. V čom ťa oslovil a čo ťa na ňom baví?

Najviac ma teší, keď v podstate z ničoho vytvo‑ ríte výsledný celkový produkt, službu, na ktorú ľudia pozitívne reagujú. Takisto mám rád proces pri príprave a spúšťaní nových produktov, naprí‑ klad sezónneho menu, a to aj kvôli tímu ľudí, ktorí na tom pracujú. Či už je to návrh dizajnu, príprava a proces fotenia a podobne. Od každého z nich si môžem niečo zobrať a prísť k novým zručnostiam.

Ako vidíš budúcnosť Thalmeinera?

Pokiaľ nepríde nejaká pohroma a budeme si robiť robotu tak, ako ju robíme, je budúcnosť Thalmeinera dobrá. V mojej vízii ide o dlhodo‑ bejší proces. Chcel by som kaviareň posunúť viac do súčasnejšej gastronómie a trendov a spojiť ju so službami, na ktoré sú ľudia u nás zvyknutí, a zároveň zachovať atmosféru 20. a 30. rokov.

Zostať na jednom mieste je o ničom. A ja osobne by som sa chcel dostať do vyššieho manažmentu, keďže mi už občas nestačí to, čomu sa venujem, a rád by som sa posunul. Vždy si však hovorím, že by som chcel aj ostať v Thalmeineri, takže sa vo mne bijú dve stránky.

Vieš si predstaviť, že by si odišiel z Trnavy?

Musela by to byť veľmi zaujímavá ponuka, a zatiaľ sa taká nevyskytla. Možno by prichá‑ dzala do úvahy ešte Praha, ale musela by to byť, ako som hovoril, silná príležitosť, ktorá by ma chytila za srdce.

Máme jednu spoločnú vec, a to, že veľmi veľa času trávime v práci. Máš v Trnave nejaké obľúbené miesta, okrem Thalmeinera?

Kapitulská ulica, tam som sa pred nejakým časom presťahoval, a je to podľa mňa jedna z naj‑ krajších ulíc v Trnave, holičstvo ANKL barbier, kvôli jeho atmosfére. Taktiež sa tu nachádza pár dobrých gastro podnikov, ako sú reštau‑ rácie Enak, Forhaus, streetfoodové prevádzky Burger club alebo Tučný kocúr či koktailový bar Hedon. A samozrejme potom u rodičov, aj kvôli tomu, že tam máme psa. 1

rozhovor

19

nájomné bývanie

20

článok

POTREBUJE TRNAVA DOSTUPNÉ NÁJOMNÉ BÝVANIE? TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Dostupné nájomné bývanie v slovenských mestách je také nedostatočné, že zväčša o ňom obyvatelia či obyvateľky premýšľajú iba v životných situáciách, keď si už naozaj nevedia pomôcť inak. Tento stav potvrdzujú aj štatistiky – na Slovensku až 74 % mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov žije v domácnostiach so svojimi rodičmi, čo je najvyšší podiel medzi krajinami Európskej únie.

21

nájomné bývanie

Bývanie je drahé a podľa výskumov rastie počet rodín, ktoré žijú v nevyhovujúcom či dočasnom, nestabilnom bývaní.

Tento stav ilustruje aj skúsenosť s bývaním z Trnavy. Ako potvrdili pracovníci bytového referátu na mestskom úrade, o byty prichádzajú žiadať najmä mladé rodiny s jedným či dvoma deťmi, ktoré sa chcú osamostatniť a nevedia si svoju bytovú otázku vyriešiť vlastnými silami.

Slovensko je podľa Eurostatu v rámci Európskej únie na druhom mieste (hneď po Grécku) ako krajina, ktorej obyvatelia najväčší podiel svojho príjmu (50 – 56 %) míňajú na bývanie. Bývanie je drahé a podľa výskumov rastie počet rodín, ktoré žijú v nevyhovujúcom či dočasnom, nestabilnom bývaní. Netýka sa to iba sociálne slabších a zraniteľných skupín, ale i strednej triedy obyvateľstva, ktorá sa zadlžuje a zaťažuje hypotekárnymi úvermi. Podľa prieskumu z roku 2015 finančnú nedostupnosť vlastného bývania vníma až 45,4 % mladých ľudí. Tento stav je odrazom historického vývinu bytovej (ne)politiky – absentujúcej funkčnej bytovej politiky, ktorá by reflektovala krízu bývania, v ktorej sa už Slovensko nachádza.

Trnava má ako iné slovenské mestá malý bytový fond. Mesto prišlo o väčšinu štátnych bytov ich predajom – privatizáciou po roku 1989.

Byty sa v tom období predávali za ceny, ktoré boli pre kupujúcich veľmi výhodné a niekoľkonásobne nižšie ako ceny trhové. Odvtedy sa síce nejaké nájomné byty postavili, ale je ich žalostne 22

málo a posledných niekoľko rokov sa v tejto otázke mesto nikam nepohlo. Na jednej strane je potrebné povedať, že Trnava má momentálne vo vlastníctve len málo vhodných lokalít na výstavbu nájomných bytov, zároveň však treba doplniť aj to, že nájomné bývanie za posledné dekády nepatrilo a ani nepatrí medzi priority mesta. V tomto ohľade dlhodobo nepozorujeme aktívnu politiku. V roku 2019 bol kompletne zrekonštruovaný bytový dom na Golianovej ulici s 24 bytovými jednotkami, polovica bytov bude prenajatých nájomcom z reštituovaných domov, tri byty bývalým nájomcom a ostatné využije mesto pre svoje potreby. V tomto období sa plánuje tiež rekonštrukcia „modrého domu“ na Námestí sv. Mikuláša, ktorý slúžil na nájomné bývanie. Ostáva len dúfať, že jeho funkcia zostane zachovaná aj po obnove.

Ako ukazujú viaceré príklady miest zo západnej Európy, pre mesto je kontraproduktívne, ak svojich obyvateľov vytláča mimo centra, respektíve vytvára podmienky pre bývanie v centre iba pre vyššiu bohatšiu vrstvu obyvateľstva. Ani Trnava by nemala byť mestom len pre kreatívnych obyvateľov a „smart“ riešenia. Mesto by sa malo naopak snažiť, aby bolo kultúrne, sociálne a ekonomicky rôznorodé a reagovalo na potreby rôznych skupín ľudí, ktorí v ňom bývajú.

ฤ lรกnok

23

ฤ lรกnok

25

nájomné bývanie

26

článok

Ako je to s nájomnými bytmi v Trnave?

K 31. októbru 2019 mesto disponovalo iba 702 bytovými jednotkami, ktoré však majú rozličné kategórie. Z nich 194 bytov je určených pre starobných dôchodcov na ulici V. Clementisa. Štandardných nájomných bytov je v zásade len 330 a sú postavené zo Štátneho fondu rozvoja bývania – tzv. „ŠFRB“. Tieto sa nachádzajú na uliciach J. G. Tajovského, Veternej, Františkánskej, Coburgovej a V. Clementisa.

Trnava tiež prenajíma 84 nájomných bytov nižšieho štandardu na Coburgovej ulici a Malženickej ceste. V kategóriách bytov nájdeme aj tzv. „ostatné byty“ – je ich 61 a mestu zostali vo vlastníctve po roku 1989. Na určitých lokalitách v rámci mesta sa nachádzajú aj byty pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, sú však v dlhodobom prenájme a nové sa nebudujú.

Na Coburgovej ulici zároveň prevádzkuje mesto ubytovňu, v ktorej je 33 buniek.

Pre každú kategóriu bytov platia odlišné pravidlá, ktoré musí žiadateľ či žiadateľka spĺňať.

Týkajú sa výšky dokladovaného čistého príjmu (určeného minima aj maxima) a minimálne päťročného trvalého pobytu na území Trnavy bezprostredne pred podaním žiadosti. Zároveň ako záujemca nemôžete mať dlh voči mestu a nesmiete ani vlastniť byt či rodinný dom na území mesta. Pri predložení žiadosti sa posudzuje i váš mesačný príjem za posledných šesť až dvanásť mesiacov v závislosti od kategórie nájomného bytu.

A ako sa podáva a procesuje žiadosť o byt?

Proces je jasne definovaný, byrokraticky náročný a kritériá sú prísne nastavené – odzrkadľujú nízky počet bytov a pomerne veľký dopyt, ktorý týmto okliešťujú. Bytov je málo a potenciálnych žiadateľov je viac. Čakacia lehota na nájomný byt sa zväčša pohybuje okolo 1-2 rokov.

Dlhší čas čakania potvrdil pracovník bytového

referátu Miroslav Lackovič: „Na začiatku roka 2019 sme vybavovali žiadosti, ktoré boli ešte z roku 2017. Všetko závisí od počtu žiadateľov v zozname a tiež od uvoľňovania bytov, takže to môže byť rok a pol, dva.“ Ingrid Huňavá, vedúca sociálneho odboru, pripúšťa, že ak by počet nájomných bytov v meste narástol, pravidlá by sa mohli uvoľniť. V tejto perspektíve by teda nájomné byty mohli využívať aj ľudia, ktorí do Trnavy prichádzajú z iných miest za prácou, a slúžili by tak i ako motivácia pre zapísanie si trvalého pobytu v meste. Momentálne to nie je možné, keďže jedným z kritérií je práve dlhší trvalý pobyt. Regulácia nájomného bývania je teda nastavená tak, aby pomohla najmä ľuďom, ktorí sú v bytovej kríze.

Na bytovom referáte vám ochotne vysvetlia a dajú zoznam všetkých potrebných príloh a potvrdení, ktoré musíte k žiadosti predložiť.

Ak splníte kritériá dané všeobecne záväznými nariadeniami, vaša žiadosť je posunutá na bytovú komisiu. Tá, ako poradný orgán primátora, následne na základe kritérií a pravidiel vyplývajúcich zo zákonov a všeobecne záväzných nariadení (VZN) na svojich pravidelných zasadnutiach odporúča, kto má byť zaradený do zoznamu žiadateľov o pridelenie nájomného bytu. Výška nájomného je určená zákonom a vyplýva z výmery, ale aj typu bytu. Spolu s prvým nájomným však ako nový obyvateľ bytu musíte zložiť aj trojmesačnú zábezpeku správcovskej spoločnosti (pri nájomných bytoch zo ŠFRB). Ak o mestský nájomný byt žiadate, neexistuje napríklad možnosť výberu bytu (okrem toho, že upresníte, o aký veľký byt máte záujem) a ako žiadateľ môžete žiadať byt iba v jednej lokalite. Ak je vám byt ponúknutý a odmietnete ho, budete vyškrtnutý zo zoznamu žiadateľov a musíte si podať opäť novú žiadosť. Dôležité je aj to, že si vašu žiadosť musíte každý rok obnoviť, aby ste v zozname žiadateľov nestratili miesto.

27

nájomné bývanie

Čakacia lehota na nájomný byt sa zväčša pohybuje okolo jedného až dvoch rokov.

Pre vykreslenie nedostatočného počtu nájomných bytov je zaujímavé vedieť, že v priebehu roka 2018 sa na bytovom referáte osobne o nájomnom mestskom bývaní informovalo 825 rodín, pričom len 216 z nich podalo žiadosť o pridelenie bytu.

Možno len predpokladať, že ostatní žiadosti nepodali vzhľadom na to, že nespĺňali potrebné požiadavky. Byty boli pridelené 43 žiadateľom a 173 záujemcov nebolo vybavených. Vzhľadom na nedostatok dostupného bývania pre mladé rodiny sa mnohé z nich presúvajú z Trnavy do okolitých obcí, i keď to pôvodne nebol ich zámer.

Súčasne nájomné bývanie vyhľadávajú ľudia v rôznych krízových situáciách: problémy v rodine, osamotenie jedného z rodičov s deťmi po rozvode, zdravotné znevýhodnenie, ale aj v prípade náhleho nešťastia ako vyhorenie bytu.

Mesto Trnava neprevádzkuje žiadne prechodné bývanie ako azylový dom či krízové centrum.

V roku 2019 mesto chcelo realizovať projekt výstavby dočasného bývania – útulku pre rodiny v núdzi na ulici Konštantína Čulena. Ako komentovali tento zámer pracovníci bytového referátu: „Chceli sme byty pre osamelé matky s deťmi, pre takéto prípady, keď sú narušené rodiny a ony nemajú kde bývať – majú nízky príjem.“ Projekt bol zastavený. Niektorí obyvatelia z okolia totiž podali námietky voči územnému konaniu a z uvedeného dôvodu sa pozastavil 28

proces realizácie tohto projektu. V Trnave jediné prechodné krízové bývanie poskytuje Azylový dom Tamara, ktorý je zriadený Záujmovým združením Rodina.

Ako problematickú vnímajú pracovníci sociálneho odboru aj určenú hornú hranicu príjmu pri bytoch vystavaných zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Tá je stanovená ako trojnásobok životného minima na dospelú osobu. To často vylúči z dopytu ľudí, ktorí daný príjem prekračujú čo i len o jeden cent.

Po roku 1989 sa mnohí spoliehali, že bývanie vyrieši súkromný sektor – „voľný“ trh. V kontexte bývania však ani komerčné nájomné bývanie nezaberá veľkú časť bytového fondu. Na Slovensku sú to celkovo iba 3 % všetkých bytov.

Prevažuje súkromné vlastníctvo, ktoré predstavuje viac ako 90 % bytového fondu. Ceny nájmov bytov v súkromnom sektore narástli a v Trnave sú porovnateľné s Bratislavou. Od roku 2010 sa nájomné zvýšilo o 36 – 48 % v prípade dvojizbových nájomných bytov. Súčasne sa aj v Trnave ponúkajú byty na krátkodobé prenájmy – „airbnb“, čo jednak zmenšuje počet bytov na dlhodobý prenájom, ale i umelo navyšuje cenu nájomného. Častým je i nakupovanie bytov ako investícia do budúcnosti, čo tiež vplýva na trh a ceny s nehnuteľnosťami.

ฤ lรกnok

29

nájomné bývanie

30

článok

Prístup k bývaniu potrebujú rôzni ľudia.

Mnohým nájomný mestský byt pomohol v konkrétnej životnej situácii.

Nájomné bývanie ako neatraktívna téma?

Zdá sa, že téma nájomného mestského bývania je pre zástupcov samosprávy dlhodobo neatraktívna. Možno je to tak kvôli tomu, že verejné nájomné bývanie sa považuje za sociálne a túto oblasť politici vo všeobecnosti neradi otvárajú. Zostáva len veriť, že súčasné vedenie mesta dlhodobé mlčanie prelomí. V ideálnom prípade by totiž malo byť nájomné bývanie cielené na rozličné skupiny obyvateľstva: strednú vrstvu, mladé rodiny, starších ľudí, na tých, ktorí sa do mesta iba chcú prisťahovať, ale aj zraniteľné skupiny. Prístup k bývaniu skrátka potrebujú rôzni ľudia. Vykresľujú to i výpovede súčasných či minulých nájomníkov, s ktorými som sa rozprávala. Mnohým nájomný mestský byt pomohol v konkrétnej životnej situácii, ako opisuje Ľudmila: „Naozaj nám to pomohlo.

Mali sme to s maminou ako dočasné bývanie,

kým sa s otcom nevysporiadali kvôli rozvodu.“ Petra, ktorá v mestskom nájomnom byte bývala štyri roky spolu s partnerom a prvým dieťaťom, tiež hodnotí túto skúsenosť pozitívne: „Nám sa tam bývalo veľmi dobre, ale neskôr sme potrebovali už niečo väčšie, lebo s druhým dieťaťom v jednoizbovom… Ale v tom čase to bolo skvelé, lebo sme nemali na komerčné podnájmy, a ani hypotéku by nám nedali. Bol to pre nás taký odrazový mostík.“ Ako ukazujú skúsenosti zo zahraničia, najmä západnej Európy (Rakúska, Nemecka, Fínska či Českej republiky), okrem samotnej výstavby môže mesto pristúpiť k budovaniu nájomného bývania aj inými cestami: rekonštrukciou objektov vo vlastníctve, dohodami a spoluprácami s developermi, podporou vytvárania bytových družstiev alebo nájomných agentúr bývania či reguláciou nájomného. Ciest sa ponúka niekoľko, základom je však aktívne otvorenie tejto témy samosprávou na lokálnej úrovni a vykonanie prvých krokov, ktoré by mohli viesť k dostupnému nájomnému bývaniu. t 31

jako doma

Lenka Vrbová: Bývanie je ľudské právo, nie je to niečo, čo by si mal človek zaslúžiť TEXT: ZUZANA FAJTA FOTO: PETER LANČARIČ

Služieb, ktoré sa venujú ženám bez domova, je ako šafranu.

I keď to vyzerá tak, že žien a dievčat žijúcich na ulici je veľmi málo, často ich len nie je vidieť. A práve podobne znevýhod‑ neným ženám sa v pražskom komunitnom centre Jako doma venuje Lenka Vrbová. Energická, útla žena s dávkou punku vo svojej kancelárii, ale aj v celom komunitnom centre, občas riadi organizovaný chaos. Vybrala si naozaj náročnú profesiu.

Denne sa stretáva so znevýhodnenými ženami aj s tými, ktoré sú na ulici – a snaží sa ich podporiť. V „komunitku“ niektoré podporujú psychicky, iné materiálne, ďalším pomáhajú nájsť si strechu nad hlavou. Pri rozhovore s Lenkou naberá slovo „domov“ pre každého a každú z nás, ktorí ho máme, úplne inú hodnotu.

rozhovor

jako doma

34

rozhovor

Prvý raz sme boli spolu v kontakte, keď si pomáhala s bakalárkou, ktorá sa venovala postaveniu žien v hardcoreovej scéne. Dnes ťa však vnímam ako ženu, ktorá sa venuje pomoci ľuďom bez domova. Ako si sa k tejto práci dostala? Študovala som žurnalistiku, ale veľmi rýchlo som zistila, že to nechcem robiť, a na magis‑ terskom stupni som pokračovala na gendero‑ vých štúdiách. Z tohto odboru som bola veľmi nadšená. Následne som dosť dlho robila rôzne náhodné práce a venovala sa neplateným akti‑ vitám v oblasti genderu alebo feminizmu. Záro‑ veň som veľmi rada vegánsky piekla, čo už teda – musím povedať – neplatí. (Smiech.) Keď vzniklo Jako doma, prvý viditeľný projekt boli Kuchařky bez domova, ktoré boli na rôznych trhoch, ale väčšinou nemali nič sladké. Navrhla som im teda, že by som s nimi raz za čas dobrovoľne piekla. A práve z tejto dobrovoľnej pozície som sa posunula k moderovaniu eventov, následne mi ponúkli prácu na hlavný pracovný úväzok.

Bola som však aj prevádzkarka, starala som sa o projekt Jídelna kuchařek bez domova, potom o projekty so ženami bez domova. Teraz je moja oficiálna funkcia riaditeľka a štatutárna zástup‑ kyňa. Snažím sa teda mať komplexnejší pohľad na celú organizáciu a navyše sa venujem komu‑ nitnému centru pre ženy bez domova.

Jeden z prvých projektov, ktorý si v súvislosti s tebou pamätám, sú práve Kuchařky bez domova. Ako tento projekt vznikol?

Kuchařky bez domova vznikli preto, že vždy, keď sme sa bavili so ženami bez domova, veľkou témou bola práca. Najmä nemožnosť si prácu nájsť, diskriminácia na trhu práce alebo aj práca načierno. V tom období prišiel kolega zo zahrani‑ čia, kde už podobné projekty so znevýhodnenými ľuďmi fungovali. A jedlo je spoločenské, ľudia sa pri ňom rozprávajú, zároveň je to veľmi nízkopra‑ hové a môžeš ukázať niečo, čo vieš. Môže sa do toho zapojiť pomerne široká škála žien. Takto teda začali vznikať Kuchařky bez domova. Vyskytovali sa asi raz mesačne na rôznych trhoch a to bolo

obdobie, keď som sa k nim pridala. Potom som mala celý projekt na starosti, takže sa rozšíril aj o cateringy, boli sme pravidelne na festivaloch a akciách. Samozrejme sme veľmi chceli aj nejakú kamennú prevádzku, čo bolo celkom ťažké, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť si priestor v Prahe 5. Mestská časť nám ho prenajala po pomerne dlhom období vyjednávania s úradmi za symbo‑ lickú jednu korunu. Okrem toho sa nám poda‑ rilo získať grant na vybavenie, keďže profesio‑ nálne gastro zariadenie je vcelku drahé. Jídelna kuchařek bez domova je otvorená od marca 2017.

Odvtedy funguje, aj keď sme mali v tíme niekoľko kríz. Práca je to naozaj náročná a potrebovali sme si oddýchnuť, obmeniť tím, čo sa dialo aj toto leto.

Znovu sme otvorili 6. 11. 2019. Aj ja sama som sa na tom projekte dosť vyčerpala a teraz, keď odišla prevádzkarka a bolo jasné, že je potrebné dať dokopy znovu nový tím a koncept, tak som pove‑ dala, že už to robiť nechcem. Chcela som sa veno‑ vať už len komunitnému centru. Vrátila sa však kolegyňa, ktorá bola na rodičovskej a bola pri tom, keď sa Jídelna zakladala, tak si myslím, že to už bude fajn. Mám totiž pocit, že ten projekt potre‑ buje človeka, ktorý sa mu bude venovať naplno.

35

jako doma

36

rozhovor

37

jako doma

Pri bezdomovectve som si uvedomila, že je veľmi dôležité mať malé radosti.

Povedala si, že ťa po štúdiu žurnalistiky zaujali genderové štúdia. Čím ťa zaujali? A prečo ťa tak oslovil feminizmus?

V rôznych situáciách, už od mladi, napríklad v skaute, som sa stretávala so situáciami, ktoré som nevedela úplne pomenovať, ale vadili mi. Rôzne stereotypy ohľadne mužov a žien, s ktorými som sa nestotožňovala. Štvalo ma to, ale nemala som nástroje na pomenovanie. Zaují‑ mala som sa o túto tému, vydávali sme s kama‑ rátkou na gympli zin, ktorý sa volal Riot Girl, ale bolo to brutálne esencialistické, čo teraz aj vďaka štúdiu genderu viem, že nemám rada. Mňa téma práv mužov a žien hrozne zaujímala. Aj keď sú stereotypy ohľadne feminizmu rôzne, zdá sa mi neskutočne zaujímavý a nie je to len gender, ale aj queer alebo celkový prístup k svetu, moci či spôsob premýšľania. Vždy ma zaujímali sociálne témy a práva ľudí, a to, že sa z toho vyčlenili práve ženy bez domova, bolo skôr dielom náhody. Sama chodím dlhodobo na terapiu a tam sme rozobe‑ rali, prečo ma práve táto téma tak láka. Vždy ma zaujímala téma sexuálneho násilia a to, ako nará‑ bať s ľuďmi, ktorí si ním prešli. Zároveň to bola moja téma preto, že som z nej mala hrozný strach.

A u žien je to obrovská téma – 90 % týchto žien má problémy so sexuálnym násilím a my sa tomu v našej práci vo veľkej miere snažíme venovať. Čím sú problémy žien na ulici iné ako u mužov?

Určite majú iné potreby a skúsenosti, aj keď sa to vo veľa veciach podobá, ako napríklad exekúcie a s tým súvisiaci kolobeh zadlžovania, chudoby a bezdomovectva. Čo je ale iné, je práve násilie zo strany mužov. Ženy bez domova, s ktorými sa pri svojej práci stretávam, o ňom aj často 38

hovoria. Vzťahy na ulici fungujú zištne – som s tým týpkom a je to o tom, že ma chráni pred zvyškom ulice. Ale paradoxne potom sú tí muži voči nim násilní. Síce hovoria, že je to len od jedného a nie od celej ulice, ale aj tak. Čo sa týka inštitúcií a ekonomického násilia – často sa stáva, že partneri alebo rodina berú ženám peniaze, a tým ich nechávajú bez prostriedkov. Ďalším špecifikom ženského bezdomovectva je to, že je ho omnoho menej vidieť. Môže to byť spôso‑ bené tým, že ženy majú iné stratégie a odďaľujú pád na ulicu. Prespávajú u známych, v chatkách a zároveň tým, akú majú skúsenosť s násilím, tak nerady chodia do centier sociálnych služieb, a tak ich nevidia a nemajú ich vo svojich štatis‑ tikách. Sú to tie, ktoré ostávajú na kraji mesta, v squatoch, záhradkárskych oblastiach, a muži sú tí, ktorí idú do centra a je ich vidieť. Preto tieto ženy nie sú v kontakte so sociálnymi službami, a tie nevedia reagovať na ich potreby, takže ich ženy zas natoľko nevyhľadávajú. Potom je téma, ktorá nie je rozkrytá ani z našej strany, a tou sú deti – a to možnosť alebo skôr nemožnosť sa o ne starať. Nehovorím, že muži nemajú deti, ale tým, ako sú dané roly v našej spoločnosti, je to iné.

rozhovor

Vieš nejako definovať skupiny, do ktorých patria tieto ženy? Respektíve, čo ich dovedie na ulicu?

Tých situácií je strašne veľa a väčšinou sú prepo‑ jené. Počas aktivít s našimi ženami sme sa snažili prísť na to, čo to spôsobuje. Určite je to dedič‑ nosť chudoby, keď sa narodíš do rodiny, ktorá na tom nie je dobre. Musíš ísť skoro pracovať, je normálne sa skoro vydávať, mať deti. Potom práve domáce násilie, ktoré síce zažívaš na ulici, ale často býva aj dôvodom, prečo sa ženy na ňu dostávajú. Musia riešiť problémy, ktoré pôvodca násilia riešiť nemusí. Aj azylové domy, ktoré u nás fungujú, sú len na určitý čas, po ktorom sa všetko začína odznova a ženy musia vybudo‑ vať všetko nanovo. Často majú aj deti, o ktoré sa treba postarať. Potom sú to ale aj genderové nerovnosti – staršie ženy napríklad majú veľmi malý dôchodok, a keď idú do dôchodku, tak zistia, že z neho vlastne vôbec nevedia vyžiť.

Máme množstvo žien, ktoré k nám chodia, sú staršie a sú na ulici. Potom práve diskriminácia v práci, kde dostávajú primárne horšie platené pozície. Nasledujú aj psychické ochorenia, ktoré často sprevádzajú aj drogové závislosti. Čo poskytujete v Jako doma ženám bez domova?

V súčasnosti prevádzkujeme komunitné centrum pre ženy a trans ženy bez domova. Poskytu‑ jeme im základné veci, ktoré potrebujú – sprcha, práčka, jedlo, môžu si uvariť čaj, kávu, sadnúť si a pozerať televíziu. Dostanú u nás oblečenie, hygienické potreby. Jednoducho základné veci.

Máme otvorené každý všedný deň od 9:00 do 18:00 a ženy u nás môžu tráviť čas. Nikto od nich nič nechce, nerobíme žiaden plán, že by museli hneď začať niečo riešiť. Ale pokiaľ chcú, ponúkame im rôzne sprievody na úrady, pomoc pri vybavovaní dokladov, dávok, pobytu, dokto‑ rov. Čokoľvek potrebujú – aj psychickú pomoc alebo podporu. Potom máme aj aktivity, ktoré sú zamerané na zručnosti. Máme pocit, že je u nich potrebné posilňovať a dvíhať im sebavedomie, aby mohli lepšie zvládať svoje životné problémy.

Máme napríklad aj sebaobranu alebo artetera‑ piu, či rôzne spoločné tvorenia. Máme však aj skrinky, lebo si často nemajú kam odložiť veci.

Lebo pokiaľ ideš napríklad na pohovor a máš tri tašky, tak to nevyzerá dobre. Máme pre ne aj

kurzy angličtiny, počítačov, ale aj kurzy pre peer terénne pracovníčky (ženy, ktoré majú skúsenosť s bezdomovectvom a sociálnou tiesňou a pracujú v organizácii Jako doma. Podporujú ženy bez domova, sprevádzajú ich na úrady, k doktorom, starajú sa o komunitné centrum a podobne, pozn. aut.). Myslíme si, že je dôležité, aby boli ľudia so skúsenosťami zapájaní do služieb, či už z pohľadu know­‑how alebo sa zapájali priamo do práce so ženami bez domova.

Ako vyzerá bežný deň v Jako doma, napríklad aj ten tvoj?

Býva to veľmi chaotické. Často riešime na rôznych poradách alebo supervíziách, že tie ženy majú vo svojich životoch jednoducho chaos a vnášajú ho aj do komunitného centra. My sa snažíme fungovať tak, aby ten chaos nebol príliš veľký, ale nechceme, aby to bola nejaká rigidná, oklieštená štruktúra. To neustále vyjednávanie priestoru a pravidiel je častou náplňou môjho dňa. Inak vyzerá môj deň rôznorodo – od toho, že riešim granty a finančné veci, cez aktivitu, ktorú máme naplánovanú, až po to, že často nastávajú krízové situácie, keď má žena zlý stav. Či už je to nejaká psychóza, dlho nespala, poprípade odchádza práve od svojho násilného partnera – aj takéto krízové situácie riešime a snažíme sa pomôcť.

V poslednom čase riešime aj to, že niektoré naše ženy dostali sociálny byt, takže im pomáhame sa zabývať. Sťahovali sme ich, zháňali sme im všetok nábytok. Je skvelé, že máme širokú sieť podporovateľov a podporovateliek. Keď napíšem na sociálne siete, že hľadáme skriňu alebo práčku, tak to väčšinou dáme dokopy svojpomocne.

39

rozhovor

41

jako doma

Kam odchádzajú ženy, keď sa zavrú brány komunitného centra? Existujú služby, kam môžu ísť napríklad na noc, a sú tam iba ženy?

Záleží na type zariadenia. Existujú napríklad nocľahárne, ktoré sú zmiešané alebo sú oddelené v zmysle, že napríklad jedna polovica sú muži, druhá ženy a majú napríklad oddelené sprchy.

O trochu lepšie sú na tom azylové domy, kde ťa však musia prijať. Existujú aj azylové domy iba pre ženy. Potom sú samozrejme aj ubytovne. Ale späť k otázke, kam odchádzajú, keď opustia naše komunitné centrum. Buď sú vonku a majú nejaké svoje stále miesto – napríklad si vytvoria s ostat‑ nými ženami miesto, kde bývajú spolu vonku, alebo majú partnera a bývajú na ulici s ním.

Potom bývajú v chatkách, bunkách, provizór‑ nych zariadenia alebo v tých, ktoré som spomí‑ nala skôr. Niektoré prebývajú u kamarátov alebo majú sociálne bývanie. Stáva sa však aj, že nastane kríza a daná žena v ten večer nemá kam ísť – je jej zle, tak nemôže cestovať, stratila občiansky preu‑ kaz, tak nemôže do nocľahárne. Potom riešime, čo s ňou – či jej vieme zohnať nocľah v nejakej krízovej službe, ktorých je strašne málo, alebo ju nechať spať u nás, čo je neustála etická dilema, ktorú v sebe vnútorne stále riešime. Niekedy to tak dopadne, inokedy nie.

Aké sú podmienky na to, aby ženy mohli chodiť do komunitného centra Jako doma? Ak nejaké vôbec sú.

Sú také, že by to mali byť ženy alebo trans ženy, v sociálnej tiesni, čo nejak nekontrolujeme a nie je to špecificky dané. Potom máme už len kontex‑ tuálne nejaké pravidlá – napríklad nechceme, aby sme sa k sebe v komunitnom centre správali agresívne a že je potrebné sa s človekom (aj keď je pod vplyvom) dohodnúť. Ak to nie je možné, nastáva situácia, že dotyčnú ženu poprosíme, aby na dnešný deň už odišla a prišla napríklad zajtra. Je to teda nejaká schopnosť rešpektovať sa a nebyť agresívna. To sú základné podmienky pre fungovanie.

Spomínala si, že sú u vás aj trans ženy. Ako to vnímajú ostatné ženy v komunitnom centre?

My sme ešte v komunitnom centre, ktoré tvorila v tom období užšia skupina, prvý raz riešili otvo‑ renie sa trans ženám bez domova. Vtedy disku‑ sia bola naozaj pekná, a keďže sme ešte neboli 42

Tie ženy majú tak naložené, že každý menší krok v ceste k zlepšeniu ich života je veľmi dôležitý.

také veľké centrum, prebehla hladko. Zhodli sme sa, že zažívajú podobné problémy ako ženy, nie sú prijímané okolitým prostredím, sú často vystavované nebezpečenstvu alebo šikane. Vtedy to teda bolo jasné áno. Toto sa potom prenieslo aj do nového väčšieho komunitného centra na Florenci. Chodí sem omnoho viac žien a aj viac trans žien, a tak sme túto tému otvorili znova.

Samozrejme sme skôr mali pocit, že ak boli nejaké problémy, tak išlo o problém s konkrét‑ nou osobou a len to otáčali na fakt, že je niekto trans a napríklad ho tým urážali. Vadilo im však v zásade niečo úplne iné. Napríklad to, že je daná osoba príliš hlučná. Aj tak sme to však potre‑ bovali špecifikovať, lebo trans ľudia sú naozaj rôznorodí a môžu pred premenou vyzerať ešte stále ako muži. Nakoniec sme sa dohodli – lebo máme také pravidlo, že sa snažíme dohodnúť so všetkými ženami, ktoré k nám chodia, s peer pracovníčkami, s tímom. Zhodli sme sa teda, že naše centrum je aj pre trans ľudí, ktorých máme možnosť identifikovať ako ženy, a teda nevyze‑ rajú ako muži. Bolo nutné to definovať takto, aby sme im zachovali nejaký pocit bezpečia. Myslím, že to zatiaľ funguje v pohode a chodí k nám asi päť trans ľudí.

rozhovor

43

jako doma

46

rozhovor

Spomínala si aj sociálne bývanie. U koľ kých žien sa vám ho podarilo zabezpečiť a ako vyzerá proces získavania sociálneho bytu v Prahe?

Teraz majú bývanie tri ženy, s ktorými sme podávali žiadosť o sociálny byt. Proces u prvých dvoch – pretože magistrát zmenil podmienky na prideľovanie (vyčlenil viac bytov, a tým sa stali dostupnejšie), bol však stále celkom kompliko‑ vaný. Než sa všetko vychytalo, bol to zdĺhavý a administratívne náročný proces. Nakoniec byty dostali. A tá tretia pani išla trochu iným spôso‑ bom. Riešili sme ho formou krízového bývania, keďže jej situácia bola odlišná. Samozrejme aj naďalej žiadame o ďalšie sociálne byty, ale proces je naozaj zdĺhavý a komunikácia medzi úradmi navzájom je šialená. Ja som z toho často úplne hotová a demotivovaná. Ale je super, že sociálne byty vôbec existujú.

Aby som ale nehovorila všeobecne – máme pani, ktorá má cez 60 a je bez strechy nad hlavou. Býva vonku v stane a je vo veku, keď by už mala nárok na seniorský byt. Podali sme teda žiadosť, ktorá má kopu príloh, a nakoniec sme zistili, že pani má vecné bremeno k nejakému domu, to znamená, že má právo ho užívať. Podmienkou pre magis‑ trát na pridelenie bytu však je, že vecné bremeno mať nemôžeš. Samozrejme je to ale tak, že nejaký dom predala a človek, ktorý ho kúpil, jej mal umožniť bývať v ňom. Bohužiaľ ju však šikanuje a k dispozícii má maximálne miestnosť bez vody a navyše je nehnuteľnosť mimo Prahy. Takže tam samozrejme bývať nechce a nemôže. Magis‑ trát teda vidí pani, ktorá má vecné bremeno, my však vidíme niekoho, kto býva vonku aj v zime, v stane, má zdravotné problémy. Ak by bolo pre ňu možné bývať v nehnuteľnosti, kde má nárok, tak by tam bola. Podnikať právne kroky je pre takýchto ľudí navyše takmer nemožné, keďže na to nemajú prostriedky. My sa teda snažíme dohodnúť s magistrátom, pomôcť jej a vysvetliť im, že situácia naozaj nie je taká jednoduchá.

Vyberáte si sami ženy, ktorým pomáhate nájsť sociálne bývanie? Alebo ako to funguje?

Bohužiaľ nemáme kapacitu na to, aby sme mohli robiť plnohodnotnú podporu pre všetky ženy, ktoré budú chcieť. Takže to máme tak, že pokiaľ nejaká žena chce podať žiadosť, tak to s ňou pripravíme, vybavíme všetky prílohy, pokúsime sa zohnať kľúčového pracovníka alebo pracovníčku, ktorý alebo ktorá im budú podporou počas zabý‑ vania. Podáme s nimi teda žiadosť, počas procesu sa snažíme zisťovať stav, bojovať za to, aby žiadosť nikam nezapadla. Potom ale nastáva spolupráca s pracovníkom či pracovníčkou z väčšej organi‑ zácie, lebo my tú kapacitu nemáme. Aj keby sme chceli. Snažíme sa ich však podporovať aj naďalej a ženy k nám chodia aj počas tohto procesu.

Ako teda vyzerá sociálne bývanie? A komu je vôbec určené? Často to ľudia vnímajú ako bývanie, ktoré daní ľudia nadobudnú jednoducho a nemusia sa potom už o nič starať. Je to naozaj tak?

Sociálne byty sú väčšinou byty pre veľmi znevý‑ hodnených ľudí. V žiadosti sú zohľadnené zdra‑ votné faktory, to, či máš deti – napríklad aj to, že pokiaľ by si byt nemala, tak ti ich odoberú. Ako žiješ – či úplne na ulici alebo na ubytovni. Za tieto znevýhodnenia dostaneš body a na základe toho splníš alebo nesplníš nárok na takýto byt, ktorý Praha vyčlenila. Znevýhodnení ľudia tu jednoducho sú a nie sú to len tí, ktorých stretneš na ulici v parku s vínom v ruke. I keď aj ten človek je veľmi zraniteľný a má za sebou ťažký príbeh.

Sú to však práve aj starí ľudia, ktorí sa dostali do dôchodcovského veku a zrazu z dôchodku už neutiahnu byt, ktorí si mohli dovtedy – kým pracovali, dovoliť. V Prahe totiž so súčasnými nájmami nemajú veľkú šancu si niečo nájsť. Aby som ale dala na pravú mieru jednu vec – tie byty nie sú zadarmo. Ľudia v nich platia nájomné, ktoré však nie je trhové, je ústretové k tomu, aby ho ľudia boli schopní zaplatiť. Máš aj normálnu zmluvu, z ktorej vyplývajú určité povinnosti, ale aj istoty. Byty sú prideľované aj podľa toho, aké má daný človek potreby. Naše ženy sú poväčši‑ nou samy, staršie, ktoré žili roky na ulici, tak majú väčšinou garsónky alebo jednoizbové byty. Sú zrekonštruované, je tam základ kuchyne, funkčné veci a to je všetko. Rodiny budú mať samozrejme väčšie byty.

47

jako doma

Možnosť zavrieť dvere, byť v kľude a mať súkromie, to je pre ženy bez domova veľmi dôležitá vec.

Je podľa teba jedným zo základných riešení problémov mať bývanie – takzvaný princíp housing first? Alebo je to opačne a ľudia by sa mali najskôr zo všetkého vyhrabať a až potom získať možnosť bývania?

My sme sa do riešenia problémov s bývaním pustili spolu s magistrátom a ďalšími organizá‑ ciami, ktoré majú chuť a schopnosť podporiť túto myšlienku Housing first – bývanie predovšet‑ kým. Prístup je teda taký, že na to, aby človek mohol fungovať, je najdôležitejšie, aby mal stále, adekvátne bývanie. Aby sa mohol dať dokopy tak zdravotne, ako aj psychicky. Pretože keď nespíš, v noci sa bojíš, či niekto nepríde, nemáš veľmi šancu sa nejako zotavovať. Ďalším prístupom je, že bývanie je základné ľudské právo a nie je to niečo, čo by si mal človek zaslúžiť. To je tiež dôležitá idea tohto prístupu. Existujú však samo‑ zrejme aj pravidlá pre ľudí, ktorí idú do sociál‑ nych bytov – musia platiť nájom, byť dobrým susedom či susedkou, chcieť byť v kontakte so svojím sociálnym pracovníkom alebo pracov‑ níčkou a mať ochotu s ním riešiť svoje prob‑ lémy. Ľudia majú často pocit, že ak niekto pije alebo berie drogy, nemá právo na bývanie, lebo ho napríklad zdemoluje a navyše si ho neza‑ slúži. Ale je tam aj hľadisko, prečo berie drogy a alkohol. Je to často stratégia, ako sa vyrovnať so životom na ulici. Výskumy ukazujú, že aj ľudia, ktorí sú veľmi závislí od alkoholu, keď dostanú byt, majú nejakú podporu, tak pijú menej a sú do určitej miery stabilizovaní. Takže aj pri závislosti to úzko súvisí so zázemím a tým, či má človek priestor na to, aby si odpočinul.

50

Ako je to so súkromím a životom na ulici?

To je možno jedna z ďalších vecí, ktorú si väčšinou ani neuvedomujeme. Ľudia bez domova vlastne nemajú žiaden priestor, ktorý by bol len ich. Navyše u žien sú tam aj rôzne faktory ako menštruácia a podobne, o ktorých sa otvorene veľmi nehovorí. Ľudia bez domova, hlavne ženy, hovoria najmä o tom, že im chýba možnosť poľaviť a vydýchnuť si. Keď si vonku, tak si večne v pozore. Všetko musíš strážiť, dávať pozor a nikdy sa neuvoľníš.

Možnosť zavrieť dvere, byť v kľude a mať súkro‑ mie, to je pre ženy bez domova veľmi dôležitá vec. Ako si spomínala – mať menštruáciu a môcť sa niekde dôstojne umyť, neriešiť kde a ako, koľko ti dajú vložiek a či ťa pustia na záchod, je tiež veľmi dôležité.

Viem, že váš čas v Jako doma na Florenci sa kráti. Už viete, kam sa budete sťahovať?

Jednáme o novom priestore so súkromnými a verejnými inštitúciami. Tak ako to ale z mojej skúsenosti s úradmi vyplýva, je to veľmi neisté a často sa to mení. Isté miesto, kam by sme sa presťahovali, zatiaľ nemáme, ale dúfame, že také miesto nájdeme. Ideálne so záhradou, lebo to by bolo veľmi pekné.

Kam by si chcela Jako doma posunúť? Máš nejakú ideu, čo s projektom ďalej?

Keď som nad tým rozmýšľala, tak mi z toho vyšlo, že som momentálne príliš v priamej pomoci a nemáme čas na výskum a systémové veci. Takže by som bola rada, ak by sme sa chvíľu mohli venovať výskumom, do ktorých by sme mohli zapojiť aj napríklad ženy bez domova, ktoré k nám chodia. Zase by sa nám tak poda‑ rilo preskúmať nové témy. Často vo svojej práci narážame na veci, ktoré v sociálnych službách nefungujú, tak by sme rady urobili nejaké systé‑ mové zmeny. Napríklad, pokiaľ je žena na ulici znásilnená, neexistuje miesto, kam by mohla ísť a stráviť tam prvé najkritickejšie dni. Možno by bolo dobré mať takéto krízové lôžko. Potom sme podávali medzinárodný projekt na to, ako pomôcť ženám vyrovnávať sa s traumou. Chceme im vytvoriť prostredie, ktoré je bezpečné a kde sa môžu informovať. Krátkodobou víziou je však presťahovať sa a vylepšiť v komunitku to, čo aktu‑ álne u nás nefunguje. Vieme, na čo narážame,

rozhovor

a súvisí to s priestorom. Chceme rozšíriť služby, a keďže nie sme aktuálne registrovaná sociálna služba, chceli by sme o to požiadať na magistráte.

Umožnilo by nám to viac sa venovať zabývaniu žien a dávať im plnú podporu. Chceli by sme aj rozvíjať služby, ktoré aktuálne u nás nie sú, a tiež sa viac venovať práci s peer pracovníčkami.

Ako prežívaš svoju prácu psychicky ty? Spomínala si, že chodíš na terapiu.

Svoju prácu robím už piaty alebo šiesty rok.

Vystriedalo sa mi v hlave niekoľko období. Bývala som úplne zúfalá zo systému a bezmocnosti, ale myslím si, že s tým sa stretáva každý, kto pracuje v nejakej pomáhajúcej profesii. Podľa mňa veľmi záleží na tom, v akom tíme pracuješ. Ja chodím pravidelne na terapiu, supervízie a využívam tieto možnosti starostlivosti, aby som sa držala. Samo‑ zrejme je moja práca pre mňa veľkou témou, ktorú

si často nosím domov a som z nej vyčerpaná.

Preto som napríklad aj odišla na dva mesiace preč – potrebovala som naozaj dlhú dovolenku, kde by som sa venovala iným aktivitám. Práca je to teda náročná, ale je to aj o tom, neustále si vyjednávať starostlivosť o seba a svoje psychické zdravie, aby som to zvládla. Musím povedať, že tím v Jako doma je veľmi pekný a podporuje ma.

Ale špecificky pri bezdomovectve som si uvedo‑ mila, že je veľmi dôležité mať malé radosti – ako napríklad, keď si dievča od nás vybaví doktora, u ktorého nebolo niekoľko rokov. Preto ma ubíja, keď sa ma ľudia pýtajú, koľkým ženám sme našli prácu a koľké sme ubytovali. Nedá sa na to takto pozerať. Tie ženy majú tak naložené, že každý menší krok v ceste k zlepšeniu ich života je veľmi dôležitý a mala by si z neho mať radosť. Inak by si sa z toho posrala, ak by si riešila iba veľké ciele, ktoré sú nie vždy dosiahnuteľné. A 51

obchodovanie v trnave

52

článok

NÁVRATY. ZO ZAHRANIČIA SPÄŤ DOMOV TEXT: MÁRIA ŠMILŇÁKOVÁ ILUSTRÁCIE: MARTA MÉSZÁROSOVÁ

Či už je to túžba za lepším vzdelaním, pracovné príležitosti alebo iné faktory, Slováci z času na čas opúšťajú svoju rodnú krajinu. O svojich skúsenostiach zo zahraničia mi poroz­ právali Filipa, Adam, Slavo a Tomáš. Vysvetlili, prečo sa vrátili späť na Slovensko, a poukázali na všetky možné za a proti. Porovnali školstvo, pracovnú morálku, ale aj spoloč­ nosť. Povedali mi aj to, prečo by sa Slováci mali vrátiť a čo by mala vláda urobiť, aby sa tak stalo.

53

návraty

Do zahraničia za lepšou školou Kroky mladých Slovákov vedú von z krajiny zo začiatku najmä kvôli škole. „Vždy som bola nastavená tak, že na Slovensku neostanem. Mala som pocit, že tu nie sú kvalitné školy, ktoré by ma zaujali,“ vysvetlila Filipa, ktorá vyštudovala najprv politológiu v Sheffielde a neskôr diaľkovo aj obchodný manažment v Londýne. Tomáš navštevoval Univerzitu vo Warwicku, kde štu­ doval manažment. Na slovenské školstvo sa hneval, a preto odišiel do Spojeného kráľovstva: „Chodil som na strednú v Trnave a akokoľvek to tam bolo fajn, strašne mi prekážal sloven­ ský prístup ku vzdelávaniu. Bál som sa, že moja výška bude o tom, že niekto na mňa rozpráva a ja si zapisujem poznámky.“ Slavo využil svoje možnosti naplno a získal dvojitý titul. Jeden v Anglicku a ten druhý v Nemecku: „Najprv som išiel do Anglicka, kde som študoval na výške.

Prvé dva roky som bol tam a na tretí rok som išiel na double degree. Tam som mal možnosť dokončiť si ešte jedného bakalára a išiel som na rok do Berlína.“ Rozdielov medzi slovenskými a anglickými či českými školami je veľmi veľa. „Prednášky sa zakladali viac na diskusii a boli otvorenejšie.

Nebolo to o tom, že niekde sedím, mám tam byť ticho a počúvať,“ vysvetľuje Adam, ktorý študo­ val v Prahe. „V Anglicku je škola nastavená úplne inak. Nikdy som sa nemusela nič učiť naspamäť alebo sa bifľovať. Išlo skôr o to, ako rozmýšľať,“ opisuje odlišnosti medzi slovenským a anglic­ kým školstvom Filipa. „Očakávali od teba, že si zadanú tému načítaš, budeš vedieť debato­ vať, premýšľať, vytvárať si vlastný názor alebo argument, a že si ho budeš vedieť obhájiť. Išlo o kritické myslenie.“ S tým, že slovenské vzdelá­ vanie má určité medzery, súhlasí aj Slavo: „Občas učím na inštitúte dizajnu Slovenskej technickej univerzity a vnímam problémy a výzvy, ktoré slo­ venské školstvo má. Ale vždy vidím aj brutálne šikovných študentov, ktorí robia zaujímavé veci.“ 54

Tam je škola nastavená úplne inak. Nikdy som sa nemusela nič učiť naspamäť alebo sa bifľovať. Išlo tam o to, ako rozmýšľať.

Slovensko je malý rybník Výhodou našej krajiny podľa Filipy je, že sa v nej dá preraziť jednoduchšie. „Slovensko je taký maličký rybník a je to na každého uvážení, či chce byť veľká ryba v malom rybníku alebo malá ryba v obrovskom rybníku plnom príležitostí.

Londýn je plný možností, ale na severe Anglicka je to iné. Tam je veľmi ťažké nájsť si zaujímavú prácu. Podľa mňa je v Bratislave oveľa viac mož­ ností ako v Sheffielde, kde som bývala ja. Na druhej strane si myslím, že v Londýne je veľmi náročné uchytiť sa. Musíš veľa makať a musíš byť veľmi dobrá, aby sa ti podarilo rásť.“ Okrem toho tvrdí, že tým, že veľa šikovných ľudí odchádza do zahraničia, na Slovensku je teraz jednoduchšie niečo dokázať. V domácom prostredí už človek vie, ako veci fungujú. V zahraničí je to o to zlo­ žitejšie, že človek nepozná cudziu kultúru až tak dobre a pokiaľ neštudoval v zahraničí, nemá sieť kontaktov.

článok

Nie je všetko zlato, čo sa blyští

„Slovo preraziť vo mne evokuje otázku, či mám okolo seba správnych ľudí, ktorí mi pomôžu.

Druhá vec je, či mám v ybudovaný nejaký network ľudí, od ktorých by potenciálne mohlo niečo prísť, ako napríklad projekty, zákazky a tak ďalej. Preraziť sa dá prakticky hocikde, ale základ je mať tých, ktorí ti s tým pomôžu,“ tvrdí Adam, ktorý pracoval v pražskom HubHube.

Slavo pracoval v Česku aj Číne pre Volkswagen Group. Stredoeurópanov vo vzťahu k práci opí­ sal ako tých vynaliezavých: „My Slováci alebo Stredoeurópania neriadime všetko podľa excelu a stopiek. Myslím si, že to, čo máme my ako stredná Európa, je, že sa vieme vynájsť a zaim­ provizovať. Možno nám to často nevyjde, ale to je normálne. Tiež sme živelnejší. A potom sú tu Číňania, ktorí povedia na všetko áno, ale dajú z toho len 10 %. Budú sedieť v robote 10 hodín, ale robiť budú dve hodiny. Môžu za to kultúrne špecifiká a iná výchova, než na akú sme zvyk­ nutí u nás.“

Okrem toho, že v Anglicku absentovali ročné obdobia, sa Filipe nepáčilo ani delenie soci­ álnych vrstiev: „Na Slovensku som nič také nevidela. Ale zrazu, keď som tam stála na ulici, hneď som vedela povedať, kto je z nižšej a kto z vyššej spoločenskej vrstvy.“ S týmto súhlasí aj Tomáš: „V Británii rozlišujú, kto je z akej vrs­ tvy, podľa akcentu. Británia je na tom horšie, čo sa týka príjmovej a majetkovej nerovnosti, ako Slovensko, kde nerovnosť tak silno nepociťujem.“ Slavo tvrdí, že toto delenie sociálnych vrstiev je znakom rozvinutého kapitalizmu: „Bohatí budú bohatnúť, lebo vedia, ako tú hru hrať, a chudobní ostanú chudobnými. V Anglicku je rozdiel medzi chudobnými a bohatými pomerne veľký. Je vidno na ľuďoch, že robia všetky chyby, ktoré by sa nemali robiť: je tam vysoká obe­ zita, mnohí sú zadlžení spotrebnými úvermi, sú zvyknutí nakupovať na dlh, a aj to sú faktory, ktoré spôsobujú, že jedna časť populácie bude stále chudobnieť a ostatní bohatnúť. Ale naprí­ klad v porovnaní s Amerikou máme v Európe a na Slovensku stále viac sociálny spôsob kapita­ lizmu so všeobecne dostupným zdravotníctvom a rozvinutým systémom benefitov. Čo je lepšie, to sa už musí každý rozhodnúť sám.“ Ďalším faktom je, že pokiaľ Slovák vycestuje do zahraničia, automaticky sa stáva menšinou, na čo doma zvyknutý nebol. „Nikto mi nedával pociťovať, že som menšina, ale s inými menši­ nami sme prirodzene tiahli k sebe. Angličania nemali empatiu a ťažko vedeli pochopiť našu pozíciu, keďže boli vo svojej domovskej krajine.

V čase, keď sa začal riešiť brexit, sme s manže­ lom bývali na Slovensku. Vtedy som pocítila takú vlnu odmietnutia voči Stredoeurópanom, a to aj od ľudí z mesta, v ktorom som posledný rok bývala, ale aj od ľudí, od ktorých som to vôbec nečakala. Zrazu som si uvedomila, že asi takto nejako sa na mňa pozerali posledný rok, keď som tam bola a žila. Nikdy mi to nepovedali do očí.

55

návraty

Ale teraz, keď sa to rieši, ukázali svoje škaredé povahy. Bola som šokovaná a som veľmi rada, že som na Slovensku,“ hovorí o svojej skúsenosti Filipa.

Slováci, vycestujte, ale vráťte sa Všetci, ktorých som sa opýtala, či by sa Slováci mali vrátiť domov, boli jednoznačne za. „Človek, ktorý nevycestuje, býva často zacyklený vo svo­ jich pocitoch a skúsenostiach. Podľa mňa mu chýbajú predstavy o možnostiach, kam Slovensko posunúť ďalej,“ vysvetľuje Filipa. „Reálne môže človek absolvovať štyri kra­ jiny počas svojho vysokoškolského štúdia. Keď si spraví bakalára v cudzine, odtiaľ niekam ide na Erasmus, magistra si spraví zas v inom štáte a odtiaľ ide znova na Erasmus. A so štyrmi kra­ jinami sa vrátiť naspäť a povedať to nejakému zamestnávateľovi, tak to je hneď veľká výhoda,“ vyratúva možnosti Slavo. Keď do zahraničia odchádzal Tomáš, nie všetci jeho rozhodnutie chápali: „Niektorí spolužiaci a učitelia zo stred­ nej mi naznačovali, že to, že odchádzam, je zlé.

Ale ja som sa pýtal, čo robí táto krajina pre to, aby sa to systematicky nedialo. Po Luxembursku má Slovensko druhé najvyššie percento vysoko­ školákov, ktorí odchádzajú. A čuduje sa niekto?“ Odliv mozgov je reá lny problém, ktor ý Slovensko sužuje už niekoľ ko rokov. Slováci cestujú do zahraničia za lepšou prácou a živo­ tom. Podľa Filipy by bolo super, ak by sa všetci šikovní Slováci vrátili. Na druhej strane rozu­ mie, prečo ostávajú: „Keby sa všetci vrátili alebo aspoň tretina z nich, tak si myslím, že Slovensko by posunuli o veľký kus vpred. Vedia úplne inak rozmýšľať a majú iné nároky na vládu. Bolo by to perfektné pre Slovensko, aj pre mestské komu­ nity. Trnave sa darí, ale sú mestá, ktoré podľa mňa vymreli, lebo z nich odišli ľudia.“ Na druhej strane tvrdí, že prísť späť nasilu nie je dobré: „Ak žiješ v krajine, ktorú miluješ, tak je to iné.

Ale myslím si, že ak niekto dokáže vidieť krásy Slovenska a jeho potenciál, tak nepotrebuje Filipu, aby mu v magazíne Nádvorie povedala, aby sa vrátil. To pochopí sám.“ Podľa Adama Slováci len potrebujú motivá­ ciu, dobrú prácu, dobré podnikateľské prostredie a potrebujú hlavne vedieť, že sa tu môžu spo­ ľahnúť na základné inštitúcie, ako sú napríklad 56

súdy, zdravotníctvo a podobne. Na druhej strane vyzdvihuje aktivity mimovládnych organizácií, ako je napríklad LEAF, ktorá sa snaží motivovať ľudí, aby sa vrátili, a ukazuje im, kde nájdu nové príležitosti a možnosti rozvoja.

Prečo sa vrátili späť domov? Či už to bola túžba po domove alebo lepšia pracovná príležitosť, všetci, s ktorými som sa rozprávala, sa na Slovensko vrátili. „V porov­ naní s Londýnom je tu kvalita života vo veciach, na ktorých mi záleží, omnoho vyššia. Môžem si dovoliť bývať v pešej vzdialenosti od práce.

To je v Londýne alebo v New Yorku nereálne.

Nezabíjam čas v metre, kultúrnych aktivít je na mňa dostatočne veľa, a aj kvalita bežného života je vysoká. Čiže všetko hralo do karát návratu,“ pochvaľuje si Tomáš.

článok

Keby sa všetci vrátili alebo aspoň tretina z nich, tak si myslím, že Slovensko by posunuli o veľký kus vpred.

A potom sú tu takí, ktorí by sa na Slovensko nevrátili, ak by neexistovala Trnava. „Rozhodla som sa vrátiť hlavne preto, že som zrazu pocí­ tila, že to tak má byť. Bolo to emocionálne, nie racionálne rozhodnutie. My sme sa s manže­ lom vrátili len tak na chvíľu a už sme tu osem rokov. Ale musím povedať, že sme sa nevracali ani tak na Slovensko, ako do Trnavy,“ vysvet­ ľuje Filipa. A hoci mnohí cestujú za pracovnými príležitosťami do zahraničia, Adamovi sa to udialo naopak: „Naskytol sa mi tu veľmi zaují­ mavý projekt, na ktorom môžem pracovať, čo je teraz v podstate moja hlavná činnosť. S dvomi kolegami sme založili kreatívne štúdio, kde sa venujeme dizajnu. Toto bolo niečo, čo som chcel robiť už dlhšie a čomu som sa chcel veno­ vať, no nebola na to vhodná príležitosť. Teraz sa naskytla a bola práve na Slovensku.“ C 57

som doma

58

fotoesej

SOM DOMA SOM DOMA

som doma

Dom. Byt. Internát. Privát. Niektorí bývajú s rodinou, iní s partnermi, spolubývajúcimi alebo sami. Ďalší zase kočujú. Hľadajú svoj domov. Mladí ľudia, študenti, zároveň autori fotografií, prežívajú zásadné životné obdobie plné existenciálnych otázok. Preberajú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, vytvárajú si vlastný vnútorný svet. Zároveň sa svojou jedinečnosťou stávajú súčasťou niečoho omnoho väčšieho.

Súčasťou sveta, ktorý ani v tých najoptimistickejších predstavách nie je len ružový. Konfrontáciou, kontaktom s tienistejšími, vážnejšími stránkami života, obetami a akceptáciou kompromisov však osobnostne rastú.

Veľkú časť môjho detstva som trávil na dedine, odkiaľ pochádzajú moji rodičia aj starí rodičia. Moja babka hrá dôležitú rolu v mojom živote a postupne ako obidvaja starneme, neustále viac si ju vážim. Od minulého roka sa Trnava stala kvôli štúdiu mojím prechodným bydliskom, no to nič nemení na tom, že Ladmovce považujem za svoj jediný a ozajstný domov. Adam Pásztor 60

fotoesej

Rast človeka často sprevádzajú rôzne bolesti.

V detstve nás pred bolesťou chránila rodičovská náruč. Študentský čas je krokom vpred z dobre známeho, láskavého objatia, smerom k vlastnému miestu, kde je možné skryť sa pred bolesťou. Nielen študentov, ale všetkých nás spája to isté. Hľadáme bezpečnú skrýšu, oázu, domov. Miesto, kde môžeme prežívať najintímnejšie spojenia, ale i najťažšie odlúčenia a samotu. Miesto, ktoré je únikom z reality, ale zároveň vytvára realitu vlastnú. Miesto ponúkajúce slobodu, ale občas je i väzením. Miesto, ktoré zmierňuje bolesť a dáva silu ísť ďalej. Nie každý nájde svoj domov hneď. Všetci ho však chceme a potrebujeme rovnako, pretože človek neustále rastie.

Fotografie na nasledujúcich stranách predstavujú obrazové výpovede študentov, ktoré vznikli v Ateliéri úžitkovej fotografie na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Zadanie pre študentov na zimný semester priamo súvisí s témou zimného čísla magazínu Nádvorie. Ich úlohou bolo interpretovať tému domova formou inscenovanej fotografie. Tá je opakom momentky, môžeme ju chápať ako umelé spútanie života a času. Ide najmä o figuratívnu fotografiu, ktorá dôkladne pracuje s pózou, rečou tela a rekvizitami. Práve póza transformuje ľudský subjekt z niečoho, čo je živé, na niečo, čo má skôr nehybný, často až monumentálny, maliarsky či sochársky charakter. Estetika takýchto fotografií je do istej miery prevzatá z renesančnej umeleckej tradície. Fotografia však prácu so štylizáciou subjektu a konštruovaním reality rozšírila o nové sociálne a estetické

funkcie. Inscenovaná fotografia má naprieč dejinami fotografického média svoje nezastupiteľné miesto ako vo výtvarnej, tak i v reklamnej tvorbe. Fotograf tu nezápasí s pominuteľnosťou okamihu, ale stáva sa z neho režisér, ktorý má absolútnu kontrolu nad celou scénou a všetkými prvkami na nej. Nedokonalosť – či už technická alebo kompozičná – sa v tomto fotografickom žánri akceptuje len ťažko. Cieľom tohto semestrálneho cvičenia bolo práve akcentovať dôraz na remeselnú precíznosť, ktorá je fotografii vlastná. Stlačením spúšte sa z reality stáva realita symbolická. Dôkladnou inscenáciou a upratovaním scény si študenti overili aj komunikačné schopnosti fotografického média, teda systematický proces kódovania významov a transformácie myšlienky do dvojrozmerného obrazu.

Náš mladý fotografický ateliér spája študentov z rôznych ročníkov, s rôznym uvažovaním, s rôznymi zručnosťami a skúsenosťami. Nielen pedagógovia, ale aj študenti si navzájom odovzdávajú svoje fotografické vedomosti. Ateliér úžitkovej fotografie je živým organizmom, ktorý sa ešte len formuje. Fotografie v tomto čísle magazínu sú našou prvou kolektívnou prezentáciou. Spája nás fotografia a spojila nás aj táto možnosť publikovať. A aká téma môže ľudí viac zblížiť ako práve domov? Domov, pretavený do fotografického umenia.

Peter Lančarič & Juliána Odziomková Vedúci ateliéru úžitkovej fotografie FMK UCM 61

som doma

Nie je slnečný deň, ale ani neprší Nie je teplo, ale ani zima Ako každý deň, tak aj dnes Sa vraciam opäť sem Je tam moja kamarátka Čakáš už dlho? Spýtala som sa Áno, povedala. Je to to isté ako čakanie na Godota Myslíš si, že už príde?

Jasné, veď je to autobusová zastávka A tak sme čakali a čakali Slnko pomaly zapadalo Modrá obloha menila farbu My sme sa rozprávali Smiali sa, inokedy plakali Moje telo skákalo radosťou Ale stále som cítila akési ťahanie Prišli ďalší ľudia Deti, dôchodcovia a študenti Všetky tie tváre sú mi známe Vždy sa stretneme v rovnakom čase Na rovnakom mieste Všetci sú šťastní, že sa tam opäť stretnú V tej chvíli cítite akési teplo Cítite, že oni sú ako taká vaša autobusová rodina V tom autobus prišiel Nasadila som si slúchadlá A cítila som sa ako doma Bibiána Bartošová (Autoportrét) 62

fotoesej

63

som doma

64

fotoesej

Tmavá noc je zvláštnym spôsobom, ako vyjadriť význam slova domov. Pre mňa sa hrejivý pocit neviaže na priestor, ale na ľudí a atmosféru. Domov je tam, kde nie sme sami. Kristína Fialová

Posledné roky sa môj čas delí na chvíle strávené doma a na čas strávený na vlakovej stanici. Vozne a čakárne sa stávajú druhým domom. Tam som už ako doma. Irina Zavadskaya 65

som doma

Odmalička sme sa veľa sťahovali, domov pre mňa teda nesymbolizuje jedno konkrétne miesto. Aj vďaka tomu som nadobudla skvelú vlastnosť, že sa viem rýchlo udomácniť skoro všade. Celkom čerstvo sme sa s priateľom presťahovali do spoločného bytu a práve toto miesto je pre mňa aktuálne domov. Je to miesto, kde sme obaja spolu a patrične si to aj užívame. Niekto by si mohol myslieť, že to má symbolizovať posteľ. Do určitej miery to tak aj je, pretože Martin veľmi rád spí a ja mám zase veľmi rada jeho, tak bolo celkom prirodzené zobraziť túto tému práve takto. Okrem toho k Martinovi už neodmysliteľne patrí jeho žltý Favorit, ktorý parkuje hneď za dverami nášho bytu. Takže vždy, keď prídem domov a vidím ho tam, viem, že som doma. Sára Hacajová

66

ฤ lรกnok

67

som doma

Týmto autoportrétom som chcela zobraziť spätosť a splynutie človeka s prírodou. V tej ako osoba často nachádzam útočisko, pokoj a domov.

Aneta Kmecová (Autoportrét) 68

fotoesej

Milujem trpkosť kávy, trpkosť slov v knihách a nežné pohladenia. Užívam si tie okamihy, keď sa naplno venujem len slovám v knihe a vychutnávam si chuť kávy. Kávy, ktorá pomaly napĺňa všetky moje chuťové poháriky tekutým zlatom, kofeínom.

Dominik Bartal

69

som doma

70

fotoesej

Pri téme „Som doma“ mi hneď napadol môj kamarát Maťo, pretože často býva vo svojom domove na kolesách. Strach a samota boli slová, ktoré mi odpovedal, keď som sa ho opýtala, čo si pod touto témou predstavuje v spojení so svojimi cestami v prívese. Sofia Vöröšová

Momentálne žijem veľmi hekticky a uponáhľane.

Chodím do školy, do práce a zariaďujem byt.

V tomto období mám málo možností vyhradiť si čas len pre seba. Preto sa snažím naplno si vychutnať každú chvíľku kľudu, keď „som doma“.

Yvona Pastorková (Autoportrét) 71

som doma

Domov má pre každého človeka iný význam. Niektorým ich domov vytvorili už ich rodičia, iní si ho našli v priebehu svojho života a niektorí sa ho snažia vytvoriť sami. A presne toto som sa snažila ukázať na tejto fotografii. Pocit domova, ktorý sa buduje nielen ručne, ale aj prostredníctvom pocitov a spomienok, prežitých pri jeho vzniku. Všetci predsa vieme, že domov nie je len budova, ale hlavne ľudia a chvíle, ktoré nám pri ich prežití dajú pocit: Som doma. Kristína Turoňová (Autoportrét) 72

fotoesej

Pre každého vášnivého rybára je voda jeho domovom. Daniel Stetina 73

článok

CUDZINCOM NIE JE TRNAVA CUDZIA TEXT: MAGDALÉNA ŠVECOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Odísť z domu a nájsť ho na kratší či dlhší čas inde, znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Viac než 3 000 cudzincov z 80 krajín sveta žijúcich v Trnave sa musí prispôsobiť novým zvykom, pravidlám a najmä jazyku. Začínate úplne od piky.

Nielenže ste opustili svoje zázemie, ale musíte si vybudovať nové kontakty, začleniť sa a absolvovať okružnú jazdu po rôznych úradoch. Traja cudzinci žijúci v Trnave nás pozvali ku nim domov a prezradili nám, ako sa buduje domov.

75

cudzinci v trnave

V priebehu niekoľkých týždňov som sa stretla s Emily, Marshalom a Graemom. Žijú v Trnave, ale každý je z iného kúta sveta. Aj preto bolo zaujímavé pozrieť sa na Trnavu a Slovensko ich pohľadom – z perspektívy ľudí, ktorí pochádzajú z iných krajín a kultúr. Graeme a Marshal sa ocitli v Trnave vďaka láske, obaja si totiž našli manželky z Malého Ríma. Naopak, Emily, ktorá pochádza z USA, sem prišla v auguste kvôli pracovnej príležitosti. Na strednej škole učí angličtinu. „Dostala som sa sem vďaka jednému americkému programu, viac­ ‑menej náhodne, pretože do Trnavy ma pridelili. Slovensko som však vyberala podvedome, pretože odtiaľto pochádza moja babička,“ rozpráva Emily.

Graeme je pôvodom zo Severného Írska. Je tu už sedem rokov a Trnavčania ho poznajú ako vždy usmiateho hudobníka. Na druhej strane, Marshal sem prišiel z Indie v roku 2018, ale zdá sa, že sa tu už usadil: „Myslím si, že tu zostanem už do konca života. Chcem sa tu adaptovať, nau‑ čiť sa jazyk a jednoducho splynúť.“ Jazyková bariéra Po príchode do novej krajiny sú najťažšie prvé mesiace, kým si človek zvykne. Vtedy je dobré, ak sa máte o koho oprieť, a to nielen kvôli neznalosti slovenčiny. Na začiatku musíte totiž absolvovať viacero návštev na rozličných úradoch. Bohužiaľ, mnohí administratívni pra‑ covníci neovládajú angličtinu na vysokej úrovni, a preto potrebujete prekladateľa. Niektorí sa obrátia na kolegov, iní na rodinu či priateľov a známych. Marshalovi vo všetkom pomáha manželka. Bez nej by bol preňho celý proces 76

zrejme oveľa komplikovanejší. Graeme mal na začiatku veľkú výhodu: „Keď som sem prišiel, už som po slovensky vedel. Na úradoch sa tak ku mne správali oveľa príjemnejšie, lebo mi rozu‑ meli a ja som rozumel im.“ Emily nemá v Trnave rodinu, no pomohli jej kolegovia z práce a na veľa vecí prišla sama. Dokonca si svojpomocne našla na internete lekcie slovenčiny a telocvičňu, kam chodí cvičiť. „Zo začiatku bolo ale pre mňa veľmi stresujúce vôbec ísť do mesta. Bola som nervózna aj z toho, že som išla na poštu, lebo mi nikto nerozumel,“ hovorí mladá učiteľka.

Ak nehovoríte po slovensky, ťažšie sa vám nadväzujú i nové priateľstvá či kontakty: „Ľudia sú tu veľmi milí a priateľskí, no boja sa hovo‑ riť po anglicky. Majú strach, že urobia chyby,“ vysvetľuje Marshal, ktorý sám navštevuje hodiny slovenčiny. Aj Emily stretla niekoľko ľudí, ktorí po anglicky veľmi dobre nevedeli alebo sa báli hovoriť. Iní sa však potešili, že si s ňou angličtinu precvičia. Na druhej strane, aj ona sa snaží učiť po slovensky, no tak, ako pre väčšinu cudzincov s iným materinským jazykom než slovanským, je to aj pre ňu ťažký oriešok. „Komunikácia nie je len o výmene informácií, je to aj nástroj tvorby sociálnych väzieb,“ myslí si Graeme. Preto je niekedy pre cudzincov v Trnave náročné začle‑ niť sa do miestnej komunity a často sa zdržiavajú len v kruhu rodiny, blízkych priateľov či iných cudzincov.

Marshal sa stretáva najmä s rodinou svo‑ jej manželky, jej priateľmi, ale nové kontakty si našiel aj v práci. Jeho kolegovia sú najmä cudzinci. Aj Emily sa kamaráti vo veľkej miere najmä s ďalšími cudzincami žijúcimi v Trnave.

Chodia spolu von, na rôzne oslavy, no stretáva

článok

Je dobré, že je tu medzi ľuďmi vzájomná úcta. sa aj so Slovákmi. Dobrú kamarátku si našla na boxe, a samozrejme, aj v práci. „Nie je zlé, ak sa stretávate s inými cudzincami, ale nemô‑ žete vyhľadávať iba ich. Musíte tráviť čas aj so Slovákmi, aby ste lepšie spoznali ich kultúru.

Byť tu len s prišelcami by bolo na škodu,“ hovorí o svojich skúsenostiach Emily. Graeme trávi čas najmä so Slovákmi, pretože si nemyslí, že ak je niekto cudzinec, je to záruka dobrého pria‑ teľstva. Všetko to závisí od toho, či funguje „chémia“ – ako si s ľuďmi rozumiete a či ste na jednej vlnovej dĺžke.

Ako sa ukazuje z posledných prieskumov, Slováci majú pomerne rezervovaný vzťah k cudzincom, aj preto by možno človek pred‑ pokladal, že budú mať cudzinci negatívne skúsenosti s „našincami“. Emily, Marshal a Graeme sa zhodli, že Trnavčania sú naozaj milí

a že s vyslovene negatívnym správaním voči ich osobe sa nestretli. „Raz som sa prechádzal s dcé‑ rou a mal som pocit, že muži z blízkeho baru, ktorí na nás hľadeli, mali na mňa nejaké nelicho‑ tivé komentáre. Nie som si tým však istý, lebo som im nerozumel,“ prezradil Marshal. Otec malej dcérky na druhej strane rozumie strachu z cudzieho. „Je to, ako keby vám chcel niekto zabrať vaše miesto napríklad na lúke, ktoré ste na pár minút opustili,“ prirovnáva Marshal.

V roku 2018 v Trnave Alena H. Chudžíková pod hlavičkou Centra pre výskum etnicity a kultúry realizovala výskum PriesTTor pre všetkých: Cudzinci a možnosti ich integrácie v meste Trnava. Zistili, že podľa cudzincov sú Trnavčania priateľskí ľudia, aj napriek tomu, že sú skôr uzavretí voči novým obyvateľom z iných krajín.

77

cudzinci v trnave

78

článok

Odlišné nátury Ako sa hovorí: „iný kraj, iný mrav“. Emily, Graemovi a Marshalovi sa podarilo veľmi pekne vystihnúť slovenskú povahu. „Vy Slováci ste veľmi pracovití, a preto nemáte s lenivými ľuďmi trpezlivosť,“ všimol si Graeme. Čo sa mu na nás veľmi páči, je náš pozitívny vzťah k prírode. „Bol som prekvapený, že aj keď ste chudobnejší, veľa ľudí tu má dva domy. Jeden v meste, a potom ešte aj chatu niekde na vidieku,“ hovorí popu‑ lárny hudobník. Marshal si všimol, že máme zo všetkého strach, možno aj neopodstatnený.

Z Indie je zvyknutý na otvorenejšiu komuniká‑ ciu medzi ľuďmi. V rozhovore mi prezradil, že je tam bežné debatovať s úplne cudzím človekom aj o osobných veciach. Kým u nás napríklad po ceste vlakom každý sedí potichu, u nich sa ľudia okamžite skamarátia. Ľudia sú tam jednodu‑ cho asertívnejší, aj vzhľadom na osobný priestor, ktorý je oveľa menší ako u nás – viac sa napríklad pri komunikácii dotýkajú. Aj z tohto pohľadu sú Slováci podľa Marshala rezervovanejší.

Ako sa však ukazuje, veľmi závisí od per‑ spektívy a od toho, z akej kultúry pochádzate.

Američanke Emily sa napríklad zdá, že sme až príliš osobní. „Pri zoznamovaní sa naprí‑ klad bozkávate na líca, na čo nie som zvyknutá, u nás si len potrasieme rukami. A tiež je bežné pýtať sa aj súkromnejšie otázky, napríklad, kedy budem mať deti. Ale to asi súvisí s tým, že ste tradičnejšie založení. U nás sú viac zdôrazňo‑ vané práva žien,“ uvažuje Emily. Podľa nej tiež typický Slovák vo veľkej miere rieši, čo si myslia

Komunikácia nie je len o výmene informácií, je to aj nástroj tvorby sociálnych väzieb.

ostatní, a tiež sa stará do vecí, do ktorých ho nič nie je. Emily si to všimla aj na svojich študen‑ toch, ktorí sa boja na hodinách rozprávať, lebo sa nechcú strápniť pred ostatnými. Ako dodáva Graeme: „Tu ľudia riešia, ako ideš oblečený do mesta. U nás ideš aj v pyžame a každému je to jedno. Ľudia sa tu zaoberajú inými až príliš.“ Občas cudzincov žijúcich v Trnave prekvapia aj úplné maličkosti. Marshalovi napríklad chý‑ bajú poriadne korenené jedlá, typické pre Indiu.

Spočiatku si tiež nevedel zvyknúť na zimu.

Pravidelným otužovaním však tento problém porazil. Emily zas občas potrápi iný metrický systém či absencia sviatkov, a teda aj výzdoby typickej pre USA, ako napríklad Deň vďaky‑ vzdania. Prekvapilo ju tiež, že tu každý oslavuje meniny. Graeme si ani za tie roky nezvykol na to, ako sa tu staráme o hostí. „Keď si návšteva želá pivo, v Írsku jej povieš, choď si ho zobrať.

Tu sa musím stále vypytovať, či si hostia niečo neželajú,“ vysvetľuje Graeme. Dodáva, že ani jeden zo spôsobov nepovažuje za lepší. Je to jed‑ noducho len iné.

79

cudzinci v trnave

Čo by sme vzali k nám Naša trojica našla aj mnoho vecí, ktoré by radi priniesli do svojej domoviny. Marshalovi sa veľmi páči naša dochvíľnosť, čo v Indii nie je zvykom. Pozitívne vníma aj náš zmysel pre reš‑ pektovanie pravidiel. „Tiež je dobré, že je tu medzi ľuďmi vzájomná úcta a že nie sú rozdelení na triedy. U nás sa ľudia boja na šéfa aj pozrieť, tu je vo vzťahu zamestnanca a nadriadeného reš‑ pekt,“ vymenúva Marshal. Aj Graemovi sa zdá, že spoločnosť v Severnom Írsku je rozdelená na dva tábory podľa náboženstva. V rozhovore som mu oponovala, že aj u nás sa verejnosť polari‑ zuje, no Graeme to až tak výrazne v porovnaní s Írskom nevníma. Emily by rada v USA roz‑ šírila povedomie o Slovensku. „Mnoho ľudí si myslí, že je tu ešte stredovek. Chcem, aby všetci vedeli, že ste normálna civilizovaná krajina,“ plánuje angličtinárka. Na druhej strane ale chce zmeniť to, ako vnímame Američanov my. „Nie sme len ukričaní a obézni ľudia, ktorí riešia iba USA a nestarajú sa o iné národy či kultúry. Aj keď naša geopolitika hovorí o niečom inom.

U nás žije veľmi veľa ľudí, ktorých zaujíma aj zvyšok sveta, nielen USA. Preto sa učím po slo‑ vensky,“ vysvetľuje Emily.

Trnavu majú radi Trnava bola nedávno v jednej ankete vyhlá‑ sená za najkrajšie mesto Slovenska. „Všetko je tu také farebné, dynamické a je tu cítiť viac života, než v mojom rodnom meste. Neviem si 80

predstaviť lepšie miesto na život,“ opisuje svoj vzťah k Trnave Graeme. Rád navštevuje trnav‑ ské kaviarne ako Thalmeiner či Leháro alebo vybehne na prechádzku do Malých Karpát.

Rovnako ako Graeme, aj Emily pochádza z menšieho mesta než je Trnava. Pozdáva sa jej najmä to, že napriek veľkosti je tu všade blízko aj pešo a je tu veľký výber podnikov. Aj ona miluje unikátnu atmosféru miestnych kaviarní a barov, ktorá je u každého jedného naozaj špe‑ cifická. Navštívila ich už takmer všetky. „Okrem Thalmeinera mám rada napríklad Synagóga Café. Veľmi priateľskí a pohodoví ľudia sú vždy v Zelenom Kríčku, ale aj v Tom Podniku,“ zdô‑ razňuje autentickosť našich lokálov, v ktorých vždy stretne výnimočných ľudí. Marshal našiel potešenie v historickom centre mesta. Veľmi rád a často sa prechádza starobylými uličkami lemovanými hradbami. Na Trnave sa mu páči aj prístup mesta: „Vidím, že sa tu na úrovni rad‑ nice rozbieha veľa iniciatív s cieľom integrovať cudzincov. O niekoľko rokov určite budeme hovoriť o tom, ako sa veci zmenili. Prostredie a ľudia sú tu veľmi podporné,“ teší sa Marshal. Človek, ktorý počas života zmení adresu trva‑ lého bydliska, hoc aj v rámci jednej krajiny, vníma pojem domov inak než ľudia, ktorí zapus‑ tili korene na rodnej hrude. Emily je v Trnave len niekoľko mesiacov, no každým dňom sa tu cíti lepšie a zvyká si. „Domov pre mňa znamená miesto, kde mám rodinu a priateľov,“ vysvetľuje angličtinárka, v čom sa s ňou zhoduje aj Graeme. „Všade, kam pôjdem s mojou manželkou, budem doma,“ hovorí hudobník. Má tiež pocit, že je viac

článok

Domov pre mňa znamená miesto, kde mám rodinu a priateľov.

Trnavčan než Ír, a už si nevie predstaviť žiť vo svojej pôvodnej krajine. Život v Trnave si totiž podľa svojich slov vymyslel veľmi dobre. „Mám tu rodinu, priateľov a svoju kapelu. Raz, keď som bol doma na návšteve, tak som omylom do nie‑ koho vrazil v supermarkete. Ospravedlnil som sa mu v slovenčine, a nie v angličtine,“ hovorí Graeme s tým, že tak prekvapil aj sám seba.

Marshal pochádza z Indie, kultúrne vzdialenej asi najviac spomedzi trojice, s ktorou som hovo‑ rila. Zároveň je tu pomerne krátko, preto ešte na sto percent nemôže povedať, že sa tu cíti ako doma. Jeho odhodlanie je však obdivuhodné. „Až keď sa naučím všetky zvyky a jazyk, až vtedy tu budem doma. Je to moje rozhodnutie,

žiť tu, takže sa musím adaptovať, je to moja zod‑ povednosť. Kým tu mám rodinu, budem sa tu cítiť doma,“ vysvetľuje lektor angličtiny a chváli, že sa o neho manželkina rodina stará ako o VIP človeka. Marshal zostáva v kontakte aj s rodnou krajinou. S manželkou pomocou občianskeho združenia Cesta domov pomáhajú chudobným deťom a tiež tým, ktoré sú HIV pozitívne. A čo pre Marshala vzdialeného od rodnej krajiny tisíce kilometrov znamená domov? Jednoznačne je to miesto, kde môžeme pohodlne a bez‑ pečne robiť všetko, čo chceme, kde si vytvárame vlastné pravidlá a kde sme prijatí takí, akí sme. „A samozrejme, je to priestor, v ktorom môžeme zostať v pyžame celý deň,“ smeje sa Marshal.

81

cudzinci v trnave

Cudzinci a mesto: aby sa nám spolu žilo lepšie

Podľa prieskumu Aleny H. Chudžíkovej z Centra pre výskum etnicity, ktorý nesie názov „PriesTTor pre všetkých: Cudzinci a možnosti ich integrácie v meste Trnava,“ je Trnava ako mesto k cudzincom proaktívna. Najviac mig‑ rantov v Trnave je súčasťou tzv. lacnej pracovnej sily, zarábať sem chodia napríklad robotníci zo Srbska, Balkánu a východnej Európy. „Vnímanie najmä tohto typu migrácie v meste zužuje a skresľuje celkové vnímanie populácie cudzin‑ cov. Aspekty spojené s pracovnou migráciou, ktoré obyvatelia môžu vnímať negatívne, tak vzťahujú na tému migrácie ako takej.“ Prieskum tým nadväzuje na vzťahy Srbov a Trnavčanov, ktoré nie sú príliš rozvinuté a názory miestnych na pracovníkov z Balkánu sa následne prenášajú na všetkých migrantov.

Riešením je vytvárať vzťahy medzi domácimi a cudzincami a zapájať ich do diania v meste. Čo to ale v praxi znamená? Podľa prieskumu Aleny H. Chudžíkovej by mali mať prisťahovalci mož‑ nosť spoznať miestnu kultúru, tradície, tunajší spôsob života a pravidlá. Na druhej strane by mali mať cudzinci šancu ponechať si aj časť svo‑ jej identity. V tomto procese zohráva hlavnú úlohu väčšinová spoločnosť, ale i mesto. „Pod hlavičkou projektu KapaCITY sme zorgani‑ zovali dve stretnutia pre cudzincov v našom meste. Podujatia vytvorili priestor na zdieľanie 82

článok

skúseností a názorov ľudí z iných krajín ohľadne integrácie, a zároveň odhalili aj viaceré výzvy, ktorými sa treba zaoberať,“ vysvetľuje hovor‑ kyňa mesta Trnava Veronika Majtánová. Okrem toho mesto organizuje pre svojich zamestnancov i ľudí z organizácií, ktoré sa venujú cudzincom, tréningy. Na týchto školeniach sa učia zlepšo‑ vať vzájomnú komunikáciu s prišelcami s cieľom uľahčiť im život v novom prostredí. Okrem toho, že sú na stránke mesta zverejnené užitočné informácie v angličtine, každý mesiac dostávajú odberatelia newsletter o podujatiach a novin‑ kách nielen v Trnave. Radnica tiež plánuje zapojiť do praxe kultúrnych mediátorov, orga‑ nizovať sieťovacie stretnutia pre zamestnaných cudzincov a zbierať dáta o komunitách prisťaho‑ valcov. Inšpiráciou Malému Rímu majú byť vo všetkých aktivitách zahraničné mestá.

Je prirodzené, že cudzincom v našom meste treba pomáhať, aby sa dokázali lepšie začleniť do bežného života, necítili sa sami a mali Trnavu radi. Okrem toho, že zvyšujú počet obyvateľov mesta, prinášajú sem nové vedomosti, myšlienky a hodnoty, miešaním kultúr otvárajú lokálnym ľuďom obzory a takisto pomáhajú miestnej eko‑ nomike. Tak ako cudzinci musia vyjsť zo svojej komfortnej zóny, keď sa sem z rôznych dôvo‑ dov presťahujú, tak aj my domáci by sme ju mali opustiť a pomôcť im začleniť sa medzi nás. o 83

z kumštu

VÝROBA KOZMETIKY JE VOŇAVÁ A PRÁCNA ALCHÝMIA TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTO: NORA A JAKUB ČAPRNKOVCI

V našom obchode Kumšt sa vždy snažíme značky a výrobcov po určitom čase meniť. Do niektorých z nich sa však skutočne zamilujeme. Také je aj Mylo. Prírodná ručne vyrábaná koz‑ metika ponúka veganské krémy, hydratačné olejčeky, pleťové vody, mydlá a mnoho iného. Jej výroba je založená na princí‑ poch, ktoré sú ohľaduplné k prírode, a na dôkladnom výbere surovín. Prečítajte si rozhovor s Barborou Gažovou, ktorá si Mylo vymyslela a denne pre nás pripravuje voňavé elixíry.

Ako si sa dostala k výrobe kozmetiky? Máš v tejto oblasti aj nejaké vzdelanie?

K v ýrobe som sa dostala „ako slepé kura k zrnu“. Počas materskej som do daru dostala knihu výroby rastlinných mydiel metódou za studena. Táto kniha ma natoľ ko uchvátila, že som sa po niekoľkomesačnom študovaní tejto technológie rozhodla vyrobiť si moje prvé mydlo, levanduľové. Nasledovalo obdobie expe‑ rimentovania, počas ktorého som zásobovala

mydlom všetkých kamarátov, rodinu a zná‑ mych. V čase, keď som sa mala vrátiť do práce, mala som 30 rokov a bola som na križovatke rozhodnutia, či ísť späť k práci, ktorá ma veľmi nenapĺňala, alebo skúsiť podnikanie. Povedala som si, že vhodnejší čas a vek už asi nebude, a išla som do toho. Postupne som si začala dopĺňať vzdelanie aj v oblasti výroby prírodnej kozmetiky, ktoré ponúka akreditované online štúdium vo Veľkej Británii – Formula Botanica.

85

mylo

Ako prebieha výroba jedného produktu? Čo všetko, čo možno ani netušíme, je za tým?

Je to veľmi dlhý proces kreovania, testovania, hľadania surovín – aktívnych zložiek. Samotné certifikovanie je už potom šup­‑šup. Najviac mi trvá produkt vyvinúť a otestovať k mojej spokoj‑ nosti. A vymyslieť názov tiež nie je ľahké. Na začiatku som čerpala inšpiráciu zo slovenských piesní, aby ste si mohli vyspevovať napríklad pri sprchovaní s mojím mydlom. (Smiech.)

Mnohí možno neveria účinkom prírodnej kozmetiky – ako by si ich presvedčila? Ako účinky vašich výrobkov testujete? Účinky prírodnej kozmetiky sa preukážu po dlhšom období používania. Treba si uvedomiť, že takáto starostlivosť je v súlade s prírodou.

Také by malo byť aj jej používanie, výroba či obal. Laboratórne testy zatiaľ nerobíme, odrádza nás vysoká cena, ktorá by produkt predražila. Účinky našich produktov testujú zákazníci, teda reálni ľudia v reálnych podmienkach. Ale každá pleť je iná, a nie každému sadne daný spôsob starostlivosti.

Mnohé značky prírodnej kozmetiky si dajú záležať na surovinách, ktoré používajú – ty zdôrazňuješ aj ich vegánsky pôvod – prečo?

Našou filozofiou je zvyšovanie používania lokál‑ nych surovín s preukázateľnými účinkami kvôli znižovaniu uhlíkovej stopy. Používame však 86

aj suroviny zďaleka ako bambucké maslo, pri ktorom nám záleží na tom, aby neboli pri jeho získaní a spracovaní potláčané ľudské práva.

A vegánske produkty tvoríme preto, že sama nejem mäso a nepríde mi vhodné používať v kozmetike živočíšne zložky. Výnimkou je včelí vosk z bio produkcie v dvoch našich produktoch.

Odkiaľ nakupuješ suroviny?

Rôzne: bambucké maslo je zo Strednej Afriky, esenciálne oleje z Francúzska, obaly majú pôvod v Európskej únii, rastlinné oleje ako konopný, hroznový a slnečnicový mám zo Slovenska a Česka.

Flóra, Loktibrada, Ako vánok… ako vymýšľaš názvy svojich produktov?

Názov Ako vánok pochádza zo slovenskej piesne, každý ju asi pozná. Žienka domáca tiež. Trojruža, Loktibrada, Soľ nad zlato sú rozprávky. Taras Buľba je hrdina z novely. Tie názvy však nie sú zvolené z brucha, chceme, aby ma li určité prepojenie so zlož ením produktu.

Aké produkty sú u zákazníčok a zákazníkov najobľúbenejšie v zime?

V zime sú to najmä hydratačné oleje Ako vánok a Flóra, uhlíkové mydlo na problematickú pleť Čierna ovca a samozrejme balzamy na pery.

O ZNAČKE MYLO RUČNE VYRÁBANÁ PRÍRODNÁ KOZMETIKA

Kto vlastne tvorí Mylo, robíš si všetko sama?

Osobne stojím za vývojom a výrobou pro‑ duktov, spolu s Gabikou, ktorá mi pomáha vo výrobni. Erika sa stará o vybavovanie a expe‑ dovanie všetkých objednávok. Ešte tu máme graf ikov, ktorí stoja za vizuálnou identitou Myla, a moje dve kamošky, ktoré mi pomáhajú so sociálnymi sieťami. Čo plánuješ do budúcna?

Chcela som ešte v decembri priniesť na trh 3 nové produkty, ale vianočné objednávky nás zaskočili skôr a obávam sa, že to už nestihneme doťuknúť. Takže som to posunula na január.

V roku 2020 by som rada začala s rozširovaním prevádzky a mám v pláne jednu milú spolu‑ prácu, na ktorú sa veľmi teším. Viac nechcem prezradiť, aby to ostalo prekvapením a tešili ste sa na to ako ja. (Úsmev.) y

Za značkou stojí Barbora Gažová, ktorá spočiatku amatérskou výrobou počas materskej dovolenky vyvinula už niekoľko desiatok produktov prírodnej kozmetiky. Pri jej výrobe nasleduje niekoľko princípov: čistota, jednodu‑ chosť a prírodný základ. Mylo spája silu jednotlivých ingrediencií tak, aby dodali pokožke potrebnú starostlivosť a zbytočne ju nezaťažovali syntetic‑ kými látkami. Čistá a rozmaznávaná pokožka sa vám dlhodobo odvďačí zdravým vzhľadom.

www.mylo.sk 87

zimné tipy

88

z kumštu

* ZIMA 2019 *

HRAVÝ ZIMNÝ KUMŠT Concept store Kumšt na Nádvorí ponúka jedinečný tovar výlučne od slovenských a českých dizajnérov či autorských tvorcov. Produkty v ňom spája poctivé remeslo a krásny dizajn.

V Kumšte sa pravidelne obmieňa tovar a tvoria sa nové kolekcie, preto sa doň oplatí pravidelne nakuknúť a pozrieť, čo je nové.

Ponúkame vám niekoľko zimných tipov.

89

zimné tipy

ONAQUE

TWO

NÁŠ TIP: Dámske tričko Frida.

NÁŠ TIP: Voňavé citrusové mydlo.

Onakvejšie tričká s vtipnými nápismi a ilustráciami Jánošíka, Štúra, Štefánika či Fridy, za ktorých dizajnom sú manželia Mariana a Viktor Karvaiovci.

Mladá svieža značka prírodnej kozmetiky, skvelá pre vegánov a vegetariánov, za ktorou stoja Maťa a Marek. Produkty majú jednoduché zloženie a malé výrobné dávky, aby bola zabezpečená ich čerstvosť. Vyzerajú ako krásne farebné cukríky a koláčiky, a tak je to voňavá láska na prvý pohľad.

FÉROVÉ TRIČKÁ

Ako výrobcovia dbajú na celkový proces dodávateľského reťazca od samotnej výroby, balenia a distribúcie až po finálne použitie zákazníkom.

Tričká sú vyrobené zo 100 % organickej bavlny a majú certifikát GOTS. TRIČKÁ S HUMOROM

Tričká od Onaque sú biele či čierne s výraznou sýtofarebnou potlačou a vždy prezentujú niektorú zo známych slovenských či svetových osobností. Jemne si uťahujú z ich príbehov či výrokov, a preto ich skvele ocenia ľudia s cynickým humorom. Okrem toho ich u nás kúpite zabalené v parádnej krabičke, takže sú hotovým darčekom.

90

ZERO WASTE

Výrobky značky two cosmetics sú ponúkané v kompostovateľnom papieri, skle a plastových nádobkách. Tieto plasty sú však stabilné, a teda recyklovateľné. Preto pre ne vymysleli aj využitie v duchu „re-use“. Z umelých nádob vyrábajú mydelničky a chystajú aj iné užitočné produkty.

VOŇAVÁ DIELŇA

Kozmetiku vyrábajú vlastnoručne a pretože ich výrobňa sa nachádza priamo v dome, v ktorom bývajú, stále im dom krásne rozvoniava. V ich ponuke nájdete balzamy na pery, tuhé mydlá, šumivky do kúpeľa, tuhé šampóny, kondicionéry, telové maslá, sprchové želé či kolekciu pre matky a deti.

z kumštu

MARNA

ĽÚBENÉ

NÁŠ TIP: Kožené náušnice.

NÁŠ TIP: Hrnček s líškou.

Pod značkou Marna tvorí Trnavčanka Viktória Komárňanská. Jej ateliér sa nachádza priamo v Kubiku na Nádvorí. Materiály, ktoré používa, upcycluje – nachádza nové využitie látkam, bannerom, koži alebo iným surovinám, ktoré už raz poslúžili svojmu účelu.

Smaltované hrnčeky, ktoré si so sebou môžete vziať kamkoľvek a vychutnať si z nich voňavú kávu či lahodný čaj – a to aj na lyžovačke či sánkovačke uprostred hôr, lesa či lúky.

UDRŽATEĽNÁ MÓDA

Tvorba Viktórie je spojená s ideou udržateľnosti módy a podporou lokálneho dizajnu. Jej cieľom je tvoriť veci zodpovedne, aby boli udržateľné a „slow“. Módne kúsky sama vymýšľa, dizajnuje a následne šije.

MINIMALIZMUS A FUNKČNOSŤ

Marna je móda nositeľná každý deň: zavinovacie sukne, šaty, košele či kabelky čistých až geometrických strihov inšpirované minimalizmom, eleganciou, estetickosťou, čistotou, ale zároveň funkčnosťou.

NA CESTY-NECESTY

Každý správny batôžkar má vo svojej základnej výbave nožík, zápalky a… hrnček. Smaltované hrnčeky sú veľmi ľahké, odolné voči nárazom, a uvaríte v nich na ohni či variči aj niečo malé pod zub. Sú skvelé na cesty, a preto sú vhodné ako parádny dar pre cestovateľov a dobrodruhov.

ILUSTROVANÉ DIZAJNY

Líška, jazvečík, ježko, rozkvitnutá lúka či zalesnené kopce – jednoduché farebné ilustrácie akoby maľované rukou sa krásne vynímajú na bielej smaltovanej šálke s uškom. Urobia vám radosť po uponáhľanom dni.

91

nádvorie, priestor súčasnej kultúry

Nádvorie je miesto pre súčasnú kultúru v historickom jadre Trnavy.

MALÝ BERLÍN Malý Berlín je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez diskusie až po divadlo.

CHLIEB NÁŠ Chlieb Náš je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty.

KUBIK Kubik je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti. Okrem toho organizujú undergroundové koncerty.

KUMŠT Kumšt je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych.

NÁDVORIE COWORKING Nádvorie Coworking je zdieľaný priestor na prácu, vybavený kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom.

Organizuje aj vzdelávacie podujatia.

DÓZA Dóza sú potraviny bez obalu na váhu, čapovaná ekologická drogéria, prírodná kozmetika a zero waste doplnky do domácnosti.

NÁDVORIE KAMPUS Kampus je ročný rezidenčný štipendijný program pre študentov trnavských vysokých škôl. Ponúka nielen možnosť bývania, ale aj mentoringový program.

MOTIVO Motivo je zlatnícka dielňa s individuálnym prístupom. Oprava a výroba šperkov, šperky na mieru, personalizácia a čistenie.

AKADEMIA Akademia je piváreň a bistro a je ideálnym miestom na stretnutia s priateľmi. Ponúka dobre ošetrené pivo, nevšednú slovenskú kuchyňu.

LOCALHAND Localhand predáva a vyrába bytový textil z prírodných materiálov vysokej kvality a zaujímavého dizajnu. Slovensky výrobok vzniká v ich chránenej dielni.

THALMEINER Thalmeiner je kaviareň známa nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami a koláčmi.

TRNAVSKÉ RÁDIO Trnavské rádio vysiela na frekvencii 103,9 FM priamo z Nádvoria. Lokálne správy, zaujímaví lokálni hostia a hudba.

Prehľadný program celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com

December 2019 © Nádvorie, Priestor súčasnej kultúry