Page 1

JESEŇ 2019 SLOBODA

ZDARMA

NÁDVORIE MAGAZÍN

NEŽNÁ REVOLÚCIA

PETER LANČARIČ

SILA AKTIVIZMU

ako prišla sloboda do Trnavy

o dokumentárnej fotografii

z pohľadu dvoch súčasných problémov


Magazín Nádvorie | číslo 4 Sloboda | jeseň 2019


úvodník

2


magazín nádvorie #4

Zuzana Fajta

Keď sme pred vyše tridsiatimi rokmi odišli na dovolenku, predĺžila sa nám na niekoľko rokov. V západnom Nemecku som si ako malé dieťa osvojovala nielen neznámy jazyk, ale aj prístup k životu. Naučila som sa prejavovať svoj názor, pýtať sa a byť odvážna. Vlastnosti, ktoré sa u nás ešte roky po revolúcii nenosili. A dokonca aj v súčasnosti s nimi majú mnohí problém. Dnes mám neskutočne veľa možností. A práve preto som rada, že nám naši rodičia, starí rodičia, priatelia, blízki, známi i neznámi pred 30 rokmi vybojovali slobodu. I keď nasledovali roky chaotické, niekedy ťažké, stálo to za to. Ešte nemáme vyhraté. Na dlhý čas sme však zabudli vyjsť do ulíc a postaviť sa za svoje práva. A to je veľká škoda. Posledné obdobie však ukazuje, že to niekde v nás predsa len je. Tridsať rokov po Nežnej revolúcii stále existujú pálčivé témy, ktoré budeme musieť my a budúce generácie riešiť. Bojovať za zmenu sa rozhodli aj dve mladé stredoškoláčky – Sofia Sojková a Ashley Eaton.

Zakladateľky Ecovengers sa podobne, ako ich rovesníčka Greta Thunberg, našli v ekologickom aktivizme. Na druhej strane služobne starší Martin Macko patrí k organizátorom Dúhového PRIDE-u. Ten dokazuje, že i keď ide o tému, ktorá spoločnosť diverzifikuje, svoj priestor v nej má – a stále väčší. Študentstvo stálo aj na začiatku Nežnej. Ako prebiehala v Trnave, sa dozviete od pamätníka Vladimíra Oktavca. Trnavskí študenti sú pre nás však dôležití aj dnes. Ako s nimi chce pracovať, prezradil aj náš dvorný fotograf Peter Lančarič. No a v neposlednom rade vám predstavíme prvých obyvateľov štipendijného programu Nádvorie Kampus. Jesenné, v poradí už štvrté číslo preto spolu s mojím tímom venujeme každému, kto ctí slobodu a nebojí sa za ňu postaviť. Pretože bez nej by ste len ťažko čítali tieto riadky a my písali o zanietených ľuďoch, ktorí chcú urobiť svet lepším. Sloboda je jednoducho sexy, držme sa jej. •

3


obsah

TITULKA Štipendisti programu Nádvorie Kampus Foto: Peter Lančarič, Zuzana Fajta ŠÉFREDAKTORKA Zuzana Fajta magazin@nadvorie.com

STRANA 8 – 13 NÁDVORIE KAMPUS PRIVÍTALO NOVÝCH OBYVATEĽOV Text: Miroslava Hlinčíková Foto: Peter Lančarič

REDAKCIA Zuzana Fajta Mirka Hlinčíková Magdaléna Švecová Mária Šmilňáková Nikola Kozmová FOTOGRAFIE Peter Lančarič Zuzana Fajta Michal Babinčák Archív Západoslovenského múzea v Trnave GRAFICKÝ DIZAJN A PRODUKCIA Michaela Novosadová Zolo Kis

STRANA 40 – 51 POWER OF ACTIVISM: MARTIN MACKO Text: Zuzana Fajta Foto: Peter Lančarič, Michal Babinčák

ILUSTRÁCIE Barbora Demovičová TYPEFACE Michael Dolejš „ORFF“ michaeldolejs.com KOREKTÚRA Zuzana Andrejcová Ferusová VYDAVATEĽ OZ Nádvorie Štefánikova 4 917 01 Trnava ISSN 2644-5751 Evidenčné číslo: EV 5838/19 VYŠLO V NÁKLADE 1500 KUSOV. ČASOPIS JE NEPREDAJNÝ.

4

STRANA 68 – 71 KUMŠT: NEŽNÝ KOMIKS Text: Miroslava Hlinčíková Foto: Dominika Behúlová


magazín nádvorie #4

STRANA 14 – 29

STRANA 30 – 39

PETER LANČARIČ: CHCEM BYŤ FAKT DOBRÝ UČITEĽ

AKO PRIŠLA SLOBODA DO TRNAVY

Text a portréty: Zuzana Fajta Foto archív: Peter Lančarič

Text: Magdaléna Švecová Foto: archív Západoslovenského múzea v Trnave, Fridrich Neitz

STRANA 52 – 61

STRANA 62 – 67

POWER OF ACTIVISM: SOFIA & ASHLEY

NA VOĽNEJ NOHE. SÚ FREELANCERI NAOZAJ SLOBODNÍ?

Text: Miroslava Hlinčíková Foto: Peter Lančarič

Text: Mária Šmilňáková Ilustrácie: Barbora Demovičová

STRANA 72 – 75 JESENNÉ NOVINKY Z KUMŠTU

5


spolupracovali

SPOLUPRACOVALI Slobodu dnes vnímame ako samozrejmosť. Ani bez nej by ale nikdy nevzniklo už štvrté číslo Magazínu Nádvorie.

MIRKA HLINČÍKOVÁ

BARBORA DEMOVIČOVÁ

Sociálna antropologička, pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave. Skúma a  pozoruje rozličné inakosti v  našej spoločnosti a  procesy začleňovania v  mestskom prostredí. V  Trnave sa angažuje v  neziskovej organizácii Bronco. Spoluorganizuje mestské trhy Trnavský rínek a  Trnavský blšák. Komu dopriava najviac slobody? „Hm, asi svojmu synovi. Je veľmi osviežujúce pozorovať svet z perspektívy zvedavého bádateľa.“

Grafická dizajnérka a ilustrátorka, žije a pracuje na trase Trnava – Brno – Berlín. V Trnave si občas užíva teplo rodičovského hniezda a  stretáva starých známych. V Brne ukončuje svoje magisterské štúdium grafického dizajnu, a v Berlíne sa počas dvoch rokov na Erazmoch a stážach udomácnila viac, ako by čakala. Vo voľnom čase sa rada zdokonaľuje v  oblasti kulinárstva, amatérskeho písania a  nemeckej gramatiky. Kam by chcela odletieť? „Asi ani nikam, som rozlietaná dosť. Radšej by som aspoň na chvíľku zostala na mieste.“

6


magazín nádvorie #4

MAGDALÉNA ŠVECOVÁ

MICHAELA NOVOSADOVÁ

Väčšinu času venuje svojim študentom na FMK UCM v Trnave. Učí ich, ako správne ukladať za seba vety, aby text dával zmysel a  dobre sa čítal. Vštepuje im aj novinárske cítenie a  etiku. V rámci činností na fakulte tiež učí staršiu generáciu ovládať smartfóny. Chvíle voľna najradšej trávi s  kamarátmi. Čo jej dáva krídla? „Dobrý rozhovor, zaslúžený pocit z  dobre odvedenej práce, smiech a láska.“

Má na svedomí vizuálnu identitu množstva projektov súvisiacich s Nádvorím. Do jej portfólia patria aj Akademia, Chlieb Náš či Nádvorie Kampus, ale aj náš Magazín Nádvorie. Okrem toho sa venuje aj vlastným projektom, ako napríklad odevnej značke LaBath alebo brandingu tašiek PART. A  kedy dostala naposledy voľnú ruku? „Mám pocit, že sa mi to deje zázračne veľmi často.“

ZUZANA ANDREJCOVÁ FERUSOVÁ

MÁRIA ŠMILŇÁKOVÁ

Teatrologička a slovenčinárka, ktorá pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami, na tituloch slovenskej prózy či detskej knihy. Je spoluzakladateľkou portálu MLOKi. Okrem práce sa venuje výchove synov. A  kde bola v  novembri  ’89? „Pamätám si, že som vtedy chodila po škole na výtvarku, kde sme ešte stále kreslili Auroru, ale spolužiak nám doniesol trikolóry na zicherke a my sme ich hrdo nosili na bundách.“

Je študentkou masmediálnej komunikácie v Trnave. Aktívne sa zapája do písania článkov pre školské portály a  rada robí rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Okrem písania ju fascinuje aj umenie v  podobe kinematografie, literatúry a  muziky. Ak jej ešte ostane nejaký čas navyše, chytá sa gitary, spieva a tvorí vlastné piesne. Kde sa jej najlepšie píše? „Je jedno kde, ale hlavne večer a v noci. Keďže mám home office, toto je jediný čas, keď existujem len ja a klávesnica.“ 7


nádvorie

NÁDVORIE PRIVÍTALO A P E E N ATE TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Nádvorie sa za rok svojej existencie stalo kultúrnym srdcom Trnavy. Okrem priestoru na stretávanie ponúka pestrý program prostredníctvom kultúrneho centra Malý Berlín, inšpiratívny a tvorivý Nádvorie Coworking, špičkovú gastronómiu v Akademii, voňavý chlieb z remeselnej pekárne Chlieb Náš či drobné prevádzky s poctivými výrobkami. Na jeseň 2019 sa jeho funkcia znovu rozšírila – Nádvorie sa stalo inkubátorom, ale aj domovom pre šiestich mladých ľudí. Počas jedného roka tu budú mať príležitosť rozvíjať svoje projekty, talent a úsilie študenti, ktorí by mohli neskôr hýbať aj našou spoločnosťou. 8


nádvorie kampus

Šiesti študenti a študentky tu v rámci prvého ročníka nového štipendijného programu Nádvorie Kampus získali bývanie a  študijné zázemie. Program je založený na troch kľúčových hodnotách: altruizmus – líderstvo – energia. Inými slovami, do programu hľadali ľudí, ktorí majú chuť pracovať, inšpirovať, robiť niečo navyše, skúšať nové veci a byť iniciatívni. Na jarnú výzvu sa prihlásilo viac ako sto mladých ľudí, ktorí študujú na niektorej z trnavských univerzít. Výber prebiehal v  dvoch kolách. V  prvom kole boli na základe prihlášok posudzované štyri hlavné oblasti: akademický profil a  študijné výsledky, mimoškolské záujmy a úspechy, dobrovoľnícke a verejnoprospešné aktivity a doterajšia skúsenosť s líderstvom. V druhom kole na osobných pohovoroch reflektovali už aj také zloženie skupiny šiestich študentov, v ktorom sa navzájom môžu obohatiť – počas jedného roka budú predsa spolu zdieľať ubytovanie a spolupracovať.

10

Spoločné bývanie je v tomto prípade skôr prostriedkom, než hlavným cieľom projektu Nádvorie Kampus. Jedným z  rozhodujúcich benefitov programu sú samotní študenti a študentky pre seba navzájom. Majú možnosť nadviazať nové priateľstvá s  inými aktívnymi a  talentovanými ľuďmi. Okrem bývania majú k dispozícii aj miesto v Nádvorie Coworkingu, kde môžu študovať alebo pracovať na svojich projektoch. Okrem toho je pre nich pripravený mentoringový program, rôzne tréningy a teambuildingové aktivity. V neposlednom rade budú mať počas programu možnosť stretnúť sa a zoznámiť s množstvom zaujímavých osobností a získať cenné kontakty do budúcna, a to napríklad aj počas pravidelných inšpiratívnych večerí. Všetci šiesti vybraní študenti a študentky majú výnimočný mix schopností, chuti zlepšovať svet okolo seba pre iných ľudí a iniciatívnosti. Súčasne pochádzajú zo skutočne rôznych prostredí. Študentom a študentkám Kampus vytvorí čo najlepšie podmienky na to, aby mohli rozvíjať svoj potenciál.


nádvorie

LINDA BLAHOVÁ

TIBOR LA

Zaujíma ju súčasné umenie a interakcia ľudí s  ním. Linda študuje pedagogiku výtvarného umenia na Trnavskej univerzite v Trnave. Má 23 rokov a je rodáčka z Piešťan. Ponuku Kampusu zaregistrovala počas Erasmus stáže v  pražskej MeetFactory. Páčilo sa jej fungovať samostatne, stretávať sa s rezidentmi a nadviazať nové priateľstvá, a preto využila možnosť prihlásiť sa na Kampus. Linda je členkou občianskeho združenia Priateľov Elektrárne Piešťany. Momentálne pracuje na projekte Piešťanské mestské včely, ktorý vzdeláva mladých aj dospelých – na streche Elektrárne umiestnili (zatiaľ) jeden včelí úľ. Spolu s  pedagógmi z  TRUNI a  s  ďalšími umelcami založili umelecký projekt Dnes je. Zajtra bude, ktorý momentálne funguje pod novovznikajúcim kultúrno-kreatívnym centrom ARTA Piešťany.

Chce meniť svet. A podľa jeho slov ho vystihuje čokoláda, zlý humor a  štipka sarkazmu. Tibor má 21 rokov a celý život strávil v Bratislave, aj keď pochádza z malej dediny pri hlavnom meste. Je v druhom ročníku na marketingovej komunikácii na FMK UCM. Má za sebou veľa skúseností s vedením dobrovoľníkov ako pracovník s mládežou v  Rade mládeže Bratislavského kraja a v organizácii Pre Stredoškolákov. V nej pracoval na niekoľkých projektoch, napríklad aj na Študentských voľbách. Pracuje aj pre Magistrát Hlavného mesta a brigáduje v coworkingovom priestore HubHub v Bratislave. S kamarátkou počas strednej školy vytvorili aj vlastné občianske združenie EduEra, ktoré vytvára projekty programu Erasmus+. Rád robí veci na 110  % a teší sa, kam ho Kampus posunie.

11


nádvorie kampus

I NA ALA Hrá na klavíri, ale aj športovo strieľa. Simona má 22 rokov a pochádza zo Spišskej Novej Vsi. V Trnave študuje štvrtý rok právo na Trnavskej univerzite. Kampus vníma ako skvelú príležitosť spoznať nových, zaujímavých a  inšpiratívnych ľudí. Rada píše články a názory na rôzne témy z právnickej oblasti. Zaujíma sa o tému postavenia dieťaťa ako účastníka konania, ktorej sa venuje aj v praxi. Stážovala napríklad na okresnom súde v Trnave na občianskoprávnom oddelení a pracovala tiež ako dobrovoľníčka pri zdravotne ťažko postihnutých ľuďoch.

12

IA R Rada fotí portréty ľudí a ľudí všeobecne, veľmi rada tancuje a miluje umenie a divadlo. Aj keď žije celý život v Bratislave, do Trnavy vždy chodila za kultúrou – výstavami a koncertmi. Má 21 rokov a narodila sa v Starej Ľubovni. Sofia je študentkou masmediálnej komunikácie na FMK UCM a na Nádvorí by chcela vymýšľať a realizovať eventy, ktoré by spájali príjemné s užitočným – nápadov má veľa. Napríklad by chcela zorganizovať lezecké preteky spolu s  premietaním filmov s podobnou tematikou a rovno ukázať ľuďom, ako chrániť hory. Alebo tanečné workshopy tanga pre mladších aj starších, aby neposedávali len doma. V rámci Kampusu sa teší na ľudí, od ktorých sa niečo nové naučí.


nádvorie

ARIANNA E N Otvorená myseľ, ochotná sa veľa učiť. Marianna je zo Žiliny a má 22 rokov. Už tretí rok študuje psychológiu na Trnavskej univerzite a Kampus vníma ako miesto pre rozvoj popri škole, kde môže využiť svoje schopnosti a kreativitu. Pracovala pre organizácie Lead Up a Aiesec. V Trnave už má svoje obľúbené miesta: Kino Hviezda a jeho klubové filmy, kaviareň Oné na stanici, kníhkupectvo AF a univerzitnú knižnicu. Je milovníčkou hudby, ľadového hokeja, ktorý aj aktívne hrá, dobrého jedla a prepadla aj baristike – káve. Mariannu lákajú ľudia, ktorí sa zaoberajú rôznymi oblasťami aktivizmu, a teší sa, ako uvidí zákulisie príprav a organizáciu rôznych udalostí na Nádvorí.

ARTIN T RČIN Študuje v Trnave dva roky marketingovú komunikáciu na FMK UCM a  marketing je popri športe zároveň aj jeho najväčší koníček. Martin má 21 rokov a pochádza z horehronskej Heľpy, kam sa takmer každý víkend vracia a je aktívny v miestnom Mládežníckom parlamente. S kamarátmi prináša kultúru na dedinu a ukazuje ľuďom možný spôsob zábavy a  oddychu. V Trnave sa podieľal na projekte Túlavé labky, ktorý z predaja ekologických tašiek podporuje trnavský útulok pre psov. V Kampuse vidí možnosť a  priestor na sebarealizáciu, na zlepšenie seba samého a  spoznanie skvelých inšpiratívnych ľudí. 13


rozhovor

PETER LANČARIČ C TEXT A PORTRÉTY: ZUZANA FAJTA FOTO ARCHÍV: PETER LANČARIČ

Prvý raz sme sa stretli v roku 2014. Poslal mi správu na Facebooku s pozvaním na návštevu do Kubiku. A ja som ju prijala. Tak nejako začala nielen moja trnavská cesta, ale aj cesta nášho spoločného priateľstva. A dnes sme viac než len to. Sme kolegovia – v dobrom aj zlom – a spolutvorcovia. Nebyť aj jeho, dnes len ťažko držíte v rukách Magazín Nádvorie. Prijal ho za svoj a  spoločnými silami ho každým číslom zlepšujeme. Peter Lančarič však nie je len náš interný fotograf. Je i dokumentaristom a pedagógom. Ale hlavne – skejťákom telom i dušou. 14


peter lančarič

Ako si sa dostal k fotografii a čomu si sa venoval predtým? K fotografii som sa dostal najmä vďaka skateboardingu. Ak by som nebol skejťák, nie som ani fotograf. Na začiatku to ale nebola priamo fotografia – počas strednej školy som začal s videom a grafikou. Keď som pozerával skejtové videá, boli v nich rôzne zaujímavé či vtipné grafické momenty, čo ma priviedlo k  photoshopu. Následne som začal viac pracovať aj s fotkou. Fotil som vtedy na videokameru. Keď som skončil strednú, nešiel som rovno na vysokú školu, ale zamestnal som sa ako retušér a grafik v jednom komerčnom fotoštúdiu. Kúpil som si svoju prvú zrkadlovku na splátky a z fotenia sa stala moja najväčšia vášeň. Drží ma to už od roku 2009, teraz to bude 10 rokov. Kedy si sa rozhodol ísť študovať fotografiu? V spomínanej retušérskej práci som mal pocit, že celkom rýchlo rastiem a naučil som sa množstvo vecí. Neskôr ma aj nechávali fotiť rôzne portréty, no stále mi to bolo málo. Aj keď som bol v robote, tak cez obednú prestávku, po práci, alebo cez víkend som vždy chodil fotiť. Vzdelával som sa a veľa som o fotografii čítal. Potom som si uvedomil, že všetci moji kamaráti sú na vysokej škole a ja som ako idiot chodil v devätnástich do roboty. Štvalo ma to. Vedel som, že mám na viac. Tak som si povedal, že so svojím foťákom a prvými zákazkami určite zvládnem aj nejakú školu. Nastúpil som a tam nastal posun iným smerom. Prečo si si vybral práve Fakultu masmediálnej komunikácie? Hlavným dôvodom bolo to, že škola bola v Trnave a  mne sa nechcelo nikam dochádzať. Vlaky zadarmo neboli a maminu som nechcel finančne zatažovať. Inú školu som teda ani neriešil. Bol som v skateparku a tam mi niekto zo starších chalanov povedal, že tam je nejaká fotka aj video a škola je viac-menej v chille. Keď ale chceš, môžeš si z nej zobrať maximum. Super je aj to, že mnoho predmetov je priamo prepojených s praxou. Tak som teda nastúpil na masmediálnu komunikáciu. Nakoniec sa toto rozhodnutie ukázalo ako osudové. Fotografia sa tam v tom období formovala, došlo k viacerým zmenám a vznikol nový Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Veľmi ma teší, že teraz mám vlastne aj ja možnosť učiť fotku, respektíve predmety, ktoré s ňou súvisia. 16

Na začiatku štúdia som mal kopec ambícií. Paradoxne som mal vtedy viac zákaziek ako mám teraz. Fotil som všetko – od oznamiek až po svadby. Popri tom som samozrejme fotil skateboarding  – to bolo najdôležitejšie. Práve na vysokej škole som potom mal obdobie, kde ma začali kontaktovať z rôznych reklamných agentúr a  začal som robiť trochu profesionálnejšie veci. Absolventi FMK v agentúrach uprednostnili radšej niekoho zo školy ako cudzieho, ak bol šikovný. Platí to stále. Nebol som však veľmi vyhranený fotograf. Bral som všetko a na všetkom som sa snažil niečo naučiť. Na vysokej škole ma potom najviac ovplyvnilo stretnutie s pánom docentom Jozefom Sedlákom – významným slovenským fotografom. Práve on a neskôr aj jeho kolegyňa, fotografka Petra Cepková, ma posunuli do úplne iného uvažovania vo fotografii. Sme dobrá partia, strávili sme veľa spoločného času v teréne. Verím, že teraz ako oficiálny kolegovia toho ešte mnoho zažijeme a hlavne pofotíme.

S

H


rozhovor

Čím ťa oslovila práve dokumentárna fotografia? Ja som napríklad nikdy nevidel extra zmysel v tom, fotiť pekné fotky pekných báb, ale tiež som si tým prešiel. Pre niekoho je to síce super a stačí mu to, ale mňa to nikdy až tak nebavilo. Dokumentárna alebo výtvarná fotografia má úplne iný rozmer. Je to výpoveď. A keďže som bol vždy angažovaný  – či už cez svoje osobné aktivity alebo cez Kubik, tak verím, že fotografia môže byť do istej miery nástrojom sociálnej zmeny alebo aspoň mementom, že to, čo sa deje, nie je v poriadku a treba o tom minimálne diskutovať. Treba ukazovať aj také obrazy, na ktoré sa ľudia nie vždy chcú pozerať. Niekedy ich treba vizuálne konfrontovať, či už spoločenskou témou alebo niečím, čo je veľmi osobné, existenciálne, ťaživé, ale pritom ľudské. Tento rozmer má pre mňa jednoducho omnoho väčší zmysel. Nemyslíš si, že sa dá akákoľvek fotografia poňať ako nástroj na zmenu? Samozrejme – výrazových prostriedkov, foriem a  žánrov je strašne veľa. Ale všetko to záleží najmä na autorskom zámere. No nie vždy, aj banálna fotografia, výcvak z mobilu, ktorý vznikol intuitívne v  rámci občianskej žurnalistiky, môže spustiť vlnu zmien alebo vyvolať diskusiu. Na druhej strane, niektoré súčasné teórie sú orientované tak, že popierajú nielen túto, ale aj ďalšie schopnosti fotografie. Fotografia je silná vec a ten kúsok mágie sa z nej nikdy nevytratí. Minimálne pre ľudí, ktorí ňou naozaj žijú.

Spomínaš si na svoj prvý výrazný dokumentaristický projekt? Ono to začalo tak postupne. Nebol to tradičný dokumentárny cyklus, ale skôr sociologické portréty, ktoré som začal fotiť v roku 2012. Zároveň mi to dalo iný pohľad aj na fotenie skateboardingu. Už to nebola len technická, športová fotografia, ale malo to iný význam a komunikovalo to niečo navyše. A práve tento iný pohľad mi dalo štúdium na vysokej škole – hlbšie interpretovať veci a objavovať nový rozmer. Doteraz mám rozrobených niekoľko podobných projektov. Viacero rokov sa programovo venujem aj mapovaniu nezávislej alebo možno povedať undergroundovej kultúry na Slovensku. Je to tiež prienik medzi fotografiou a sociológiou. V najbližších rokoch by som chcel konečne tento obrazový archív vydať v knižnej podobe. Popritom robím aj sociálnu fotografiu. Celý minulý rok som v spolupráci s občianskym združením Pomocná ruka nádeje fotografoval ľudí s diagnózou bdelá kóma. Bola to sila. Charitatívna výstava ešte stále putuje po rôznych mestách. V rámci školy chodíme s ateliérom po rómskych osadách, rôznych vidieckych oblastiach, domovoch sociálnych služieb a podobne. Pomaličky tak vzniká aj rozsiahly obrazový archív našej krajiny. Dokument nevzniká hneď, ale postupne. Chce to vytrvalosť. Teším sa na to, keď súbory fotografií začnem preklápať do knižných podôb. Prednedávnom si skončil doktorandské štúdium. Čomu si sa venoval vo svojej záverečnej práci? Venoval som sa v nej prepojeniu sociológie a fotografie formou portrétu. Fotografický portrét je za istých okolností aj nositeľom sociologických informácií a ponúka širší pohľad na človeka ako len: „takto tá osoba vyzerala“. Portrét – okrem sociálneho postavenia  – môže byť aj kľúčom k  odhaleniu významov toho, čo znamená človek, spoločnosť a ľudskosť. Snažil som sa tento subžáner vymedziť ako po formálnej, tak i  po filozofickej stránke. Vytvoril som teoretický návrh toho, ako na sociologický portrét môžeme nazerať. Bolo to zaujímavé, ale už mi z toho prepínalo. Potrebujem teraz viac fotiť, ako písať.

17


peter lanÄ?ariÄ?

18


rozhovor

Z

L

19


peter lanÄ?ariÄ?

20


rozhovor

D

D

21


peter lančarič

V S

22

Z DSS D

U H


rozhovor

Spomínal si fotenia v osadách, kam chodíte aj so študentmi. Prečo práve osady? Tieto terénne cvičenia sú veľmi intenzívne, plné smiechu, ale často aj plaču. Myslím si, že pre mladých študentov a študentky – prvákov, druhákov, dvadsaťročné decká – je to celkom šok. Ak ich vezmeš do podobného prostredia, sú z toho úplne v prdeli. Keď vidia tú „Afriku“ na Slovensku, chudobu a miestami beznádej, zmení im to hodnoty. Po troch, štyroch alebo piatich dňoch fotenia na nich normálne vidíš, ako tam išli nejakí a naspäť sa vracajú iní. V tomto to pokladám za dôležité. Okrem fotenia im ukazujeme najmä humanistický rozmer živej fotografie. A práve ak z nich majú vyrásť žurnalisti, tak by sa mali naučiť pracovať v ťažkých podmienkach. Napríklad v osade sa fotí veľmi ťažko, deti sa totiž chcú fotiť, skáču ti pred objektív „odfoťte ma, odfoťte ma“. To ale nie je dobrá fotka. Dospelí veľmi nadšení nie sú. Ty sa musíš naučiť ísť hlbšie, a to nie je také ľahké. Všetko je to o pokore, slušnosti, rešpekte a komunikácii. Preto si myslím, že je to pre mladých fotografov krst ohňom. Ako ste sa k tým osadám dostali? Aby si si ale nemyslela, my nefotíme iba osady. Robíme aj iné projekty, napríklad v sociálnych zariadeniach pre duševne chorých, starobincoch. Fotíme aj miznúci slovenský vidiek a jeho duchovný rozmer. Striedame lokality. K mnohým foteniam sa dostávame vďaka vedúcemu ateliéru, docentovi Sedlákovi a jeho kontaktom. Mnoho workshopov sme riešili cez nášho kamaráta, kňaza, vášnivého fotografa Ľuba Hajdučíka. Iné zasa cez neziskové organizácie či cez lokálne inštitúcie. Vždy ale treba mať kontaktnú osobu, ktorá ti pomôže dostať sa hlbšie. Ľudia v izolovaných oblastiach Slovenska sú však často nadšení a vďační, že sa o nich niekto zaujíma. Pomáha aj to, že sme z  univerzity. Vzniknuté fotografie alebo knižky im vždy odovzdávame. Je to teda aj obrazový archív pre danú komunitu alebo spoločenstvo. Ktorý z workshopov ti je alebo bol najbližší? Ťažko povedať, lebo pár rokov som bol na nich ako študent a teraz sa ich zúčastňujem ako lektor. Za mojho študentského obdobia sa mi asi najviac páčilo, keď sme boli fotiť obce Brehov a Rad na juhovýchodnom Zemplíne, to bolo fakt super.

Nikto si ešte viac nevážil našu prácu ako tamojší obyvatelia. Z pozície samostatného lektora bolo veľmi ťažké fotenie, keď sme boli na tvorivej dielni organizovanej Galériou umelcov Spiša. Mal som tam študentov z Poľska, VŠVU, TUKE a od nás. Fotili sme v starobinci a bolo to neskutočne náročné. Ťažšie fotenie asi ešte nebolo. V  domove dôchodcov sa totiž veľmi rýchlo menili nálady. Človek sa tam stretával na jednej strane s úplne príjemným prístupom, na strane druhej s  veľmi zlým a  odmietavým. Aj reakcie boli skôr negatívne a to bralo energiu. Bolo veľmi ťažké dostať sa bližšie a hlbšie. Prečo si myslíš, že tam bola taká zlá atmosféra? To súvisí s vekom. Čo sa týka životných podmienok, mali to tam pekné, ale ľudia na sklonku života prežívajú veci inak. Tam som zistil, že sa vlastne bojím staroby. Je veľmi náročné dožiť sa vysokého veku a byť v pohode. So starobou prichádzajú aj problémy – zdravotné a na ne sa viažu tie psychické. Chce to veľa energie, byť v takom veku nad vecou a v duševnej rovnováhe.

Čo ťa viedlo k rozhodnutiu ostať v školstve? Nemal som ani nejaký iný plán. Fotografiu mám veľmi rád, ale za to, čomu sa v nej chcem venovať, mi nikto nezaplatí. Pre mňa je do istej miery učenie fotografie na univerzite prostriedkom, ako sa venovať tomu, čo chcem robiť. Zároveň ma veľmi napĺňa výučba. Je super byť v kontakte s mladými ľuďmi a odovzdávať im hodnoty. To má pre mňa veľký význam. Teraz som dokonca zrušil výstavu, ktorú som mal mať na Nádvorí, a aj nejaké ďalšie aktivity. Chcem byť totiž dobrým pedagógom a  na svoju úlohu sa svedomito pripravujem. Jednoducho to chcem robiť dobre. Mojou ďalšou ambíciou je však byť nielen fotografom v praxi, ale aj teoretikom. Na Slovensku sa toho o fotografii píše veľmi málo a rád by som sa o to pričinil. 23


peter lanÄ?ariÄ?

24


rozhovor

H

Z

U

25


peter lanÄ?ariÄ?

26


rozhovor

M

D

27


peter lančarič

V Z V

Ako čerstvý odborný asistent na FMK, čo by si chcel robiť inak ako tvoji predchodcovia? Chcem určite posunúť výučbu smerom k tomu, čo som zažil napríklad na väčších workshopoch v zahraničí. Už len taká banálna vec, že im na konci semestra dám možnosť, aby ohodnotili aj oni mňa ako pedagóga a predmet. Spätná väzba je pre mňa dôležitá. Sledujem rôzne online prednášky zo zahraničných škôl a kurzy. Snažím sa pochytiť, ako tam vzdelávajú študentov v rôznych oblastiach fotografie, odpozorovať nejaké grify a  následne ich použiť. Veľkým cieľom je decká motivovať k  práci. Zdá sa mi totiž, že motivácia im najviac chýba. Všetci by všetko chceli, ale nemajú ambíciu pre to niečo spraviť. Rád by som rozvíjal aj ich kritické myslenie, to na vysokú školu patrí. Nielen všeobecné, ale aj to vo fotografii. Chcem, aby si mali možnosť vyskúšať veci, na ktoré po skončení školy nebudú mať čas. Mám ale v pláne veľa vecí. Či sa mi to podarí, to neviem. Chcem byť fakt dobrý učiteľ. 28

Myslíš, že je výhoda alebo nevýhoda, že si svojim študentom vekovo bližší? Čo ti poviem, vždy je to tak, že tí mladší pedagógovia sú omnoho viac v pohode. Na druhej strane, vďaka tomu, že som vyrastal v komunite, medzi chalanmi si viem vybudovať prirodzený rešpekt. Takže keď poviem, že sa niečo bude robiť alebo niekomu vyčistím žalúdok, tak ma väčšinou berú vážne. Mám veľké pochopenie pre hocikoho, pre hocičo, takže ak ma niečo naserie, tak už je fakt zle. Môj nižší vek teda beriem skôr ako výhodu. Aj keď už teraz sa niekedy pri študentoch cítim ako starý pán. (Úsmev.) Do Magazínu Nádvorie fotíš už od jeho začiatku, takmer rok. Ako sa na to dívaš spätne? Vtedy to prišlo všetko tak naraz. V roku 2017 som mal krízu, a potom prišiel rok 2018 a nejaké veci, ktoré sa mi podarili. Ako čerešnička na torte sa na konci roku objavil Magazín Nádvorie a je to super až doteraz. Samozrejme je to trochu iná fotografia, ako tá, ktorej sa bežne venujem – toto je fotografia úžitková. Sú s ňou spojené očakávania, a to ma učí spolupracovať s ľuďmi. Pokiaľ robím autorskú fotografiu, tak si robím, čo chcem, nech si myslí, kto chce, čo chce. Tu to ale nie vždy ide. Napríklad titulka – to nie je iba moje dielo, ani tvoje, Miškine alebo Zolove. Je naše spoločné. A keďže je to print, ktorý má svoje vlastné špecifiká, tak si myslím, že ma to posunulo a posúva ďalej aj technicky. Je to haluz. Máš víziu, ktorú by si chcel v magazíne realizovať? Keď mám nejakú víziu, tak si to predsa povieme na redakčnej rade! :) Ale je fajn, že to tvoríme spolu, inšpirujeme sa a učíme. Myslím, že pri tej poslednej titulke v lete sme nejako chytili to, ako chceme, aby časopis vyzeral. To som rád. Je to ale mladý projekt, ktorý sa vizuálne stále zadefinováva. Našliapnuté ale máme dobre. A veľmi ma to baví. No a samozrejme to bolo aj mojím snom, mať titulky – ako všetci veľkí fotografi. Titulka v kariére fotografa musela byť, preto je to splnený sen, za čo som veľmi vďačný. Samozrejme, je to aj veľký hec, a to ma baví. Človek musí byť v pozore. •


rozhovor

29


obchodovanie v trnave

30


história

AKO PRIŠLA SLOBODA DO TRNAVY TEXT: MAGDALÉNA ŠVECOVÁ FOTO: ARCHÍV ZÁPADOSLOVENSKÉHO MÚZEA V TRNAVE, FRIDRICH NEITZ

V novembri 1989 bolo vonku poriadne mrazivo, no ani to nezabránilo Trnavčanom vyjsť do ulíc. Prejavili nespokojnosť s režimom, situáciou v krajine a udalosťami, ktoré odštartovali Nežnú revolúciu. Vyžadovalo si to veľký kus odvahy, lebo na vtedajšom Gottwaldovom námestí ešte vôbec nebolo isté, čo demonštrácie prinesú a či to bude sloboda. O udalostiach, ktoré zmenili tvár našej krajiny, porozprával jeden z organizátorov demonštrácií Vladimír Oktavec. 31


nežná v trnave

NEŽNÁ Hybným motorom Nežnej revolúcie boli umelci a študenti. „Herci, výtvarníci a hudobníci preto, lebo vtedajšia moc potláčala ich slobodný umelecký prejav a  študenti z  toho dôvodu, že 17. novembra štátna moc razantne zakročila voči ich pokojnej manifestácii,“ vysvetľuje Vladimír Oktavec. Keď sa českí študenti zišli na Deň študentov v Prahe, aby si uctili pamiatku Jána Opletala, pokojný pochod sa premenil na bitie študentov obuškami, počas ktorého bolo viac než 500 zranených. Aj keď o tejto situácii vtedajšie médiá nepublikovali žiadne správy, informácia sa postupne dostala do Trnavy. Deň po agresívnom zákroku štátnej moci voči študentom v  Prahe hrali v bratislavskom divadle Štúdio S (dnešné L+S) trnavskí herci Anna Šišková, Peter Šimun, Marián Geišberg a Vladimír Oktavec pod režijným vedením Juraja Nvotu. Práve počas tohto 32

predstavenia telefonovali pražskí hereckí kolegovia do divadla a vysvetlili, čo sa stalo v Prahe. Tiež prezradili, že po tejto udalosti začali divadlá štrajkovať a namiesto predstavenia budú s divákmi diskutovať o aktuálnej situácii a o tom, ako sa dá zmeniť systém. Ešte v tú noc sa bratislavskí a trnavskí umelci tajne dohadovali, ako na situáciu zareagujú. Rozhodli sa k štrajku pridať. A tak urobilo už 20. novembra aj trnavské divadlo.


história

DIALÓG

Aj keď sa do štrajku chcelo zapojiť veľa kolegov z divadla, narazili na odpor komunistických funkcionárov

Samozrejme, nebolo to také jednoduché. Aj keď sa do štrajku chcelo zapojiť veľa kolegov z divadla, narazili na odpor komunistických funkcionárov. „Prišla sem súdružka, ktorá nás najprv presviedčala, že musíme podporovať úsilie vlády o perestrojku. Neskôr sa nás snažila presvedčiť, že študenti a umelci sú len horúce hlavy, ale keď nezafungovalo ani to, začala sa vyhrážať. Riaditeľ divadla Fehér sa vtedy pridal na stranu umelcov. Súdružka tresla dvermi a odišla preč,“ spomína na krušné chvíle Vladimír Oktavec. Následne pred predstavením Predposledná večera predstúpili herci pred divákov, ktorí nič netušili. Namiesto hrania im Vladimír Oktavec prečítal protestné prehlásenie. Trnavské divadlo sa tak po Bratislave ako druhé na Slovensku zapojilo do štrajku. Ďalej mali diváci možnosť podpísať petíciu. „Bolo to ohromujúce, pretože ju podpísala hádam aj polovica publika. Na tú dobu to bolo naozaj prelomové, lebo každý si uvedomoval možné dôsledky tohto konania. Ľudia mohli prísť o kariéru alebo ich deti o možnosť ďalšieho štúdia,“ spomína Vladimír Oktavec. Ľudí zrejme posmelila manželka Mariána Geišberga, ktorá sa k podpísaniu petície prihlásila ako prvá. A čo petícia obsahovala? Len jednoduchú požiadavku ľudí na dialóg s  vládnucou stranou. Prvotný úspech posmelil hercov v ďalšom štrajku. 33


nežná v trnave

PRIPOJILI SA AJ ŠTUDENTI Do štrajku sa chceli zapojiť aj študenti dnešnej Materiálovo-technologickej fakulty v Trnave. Pridali sa totiž k  vyhláseniu Koordinačného výboru slovenských vysokoškolských študentov, ktorí žiadali vytvorenie nezávislej komisie na vyšetrenie pražských udalostí, odstúpenie politických funkcionárov zodpovedných za súčasný stav spoločnosti, pluralizácia politiky, otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, sprístupnenie médií všetkým v  politickom dialógu. Nanešťastie, po nátlaku a  vyhrážkach vedenia fakulty 22. novembra štrajk odvolali. O probléme sa dozvedeli v Koordinačnom štrajkovom centre študentov na Divadelnej fakulte aj Vladimír Oktavec s  Jurajom Nvotom. Vybrali sa preto spolu Milošom Žiakom a Jurajom Johanidesom z Bratislavy priamo na fakultu do Trnavy s cieľom zistiť, ako sa situácia vyvíja a posmeliť študentov. „Chceli sme im len povedať, aby sa nebáli vyhrážok a nenechali sa zastrašiť. Síce sme našli vysvietený internát, ale zamknuté dvere, ktoré strážili dvaja funkcionári fakulty. Povedali sme, že neodídeme. Po našom neodbytnom naliehaní súhlasili s našou účasťou na mítingu pedagógov a študentov na ďalší deň, pod podmienkou, že nebudeme do programu zasahovať, iba počúvať,“ opisuje Vladimír Oktavec. Samozrejme, v realite to vyzeralo úplne inak. Na pomoc prišli posily z Bratislavy Štefan Kvietik, Ľubo Paulovič a renomovaný biochemik profesor Ladislav Kováč. Herci svojou charizmou, prejavom a umeleckou zanietenosťou a pán profesor Kováč pokojnou argumentáciou prevalcovali funkcionárov. Plány komunistov, že sa plná aula študentov pridá na základe vyjadrení pár kvázi uvedomelých spolužiakov k myšlienkam socialistického režimu, sa rozpadli. Naopak, študenti sa zdvihli a spolu s trnavskými hercami si to namierili cez dnešnú Študentskú ulicu (vtedajšia Gottwaldova) cez Bernolákovu bránu až na Trojičné námestie. Tam prebehla prvá manifestácia. 36

NA ZAČIATKU IMPROVIZÁCIA Ďuro Nvota utekal vopred, odskočil si do divadla po megafón. Zhruba dvesto až tristo študentov sa zhromaždilo okolo schodov do Kultúrneho domu, kde Vladimír Oktavec podľa vlastných slov improvizovane vyslovil nesúhlas s násilím a pozval ľudí na večerný míting. Tie sa od tohto pamätného dňa 23. novembra organizovali každý deň o piatej hodine večer vrátane víkendov. Akosi prirodzene sa ich moderátorom stal práve Vladimír Oktavec. Okrem toho na nich vystupovali nielen trnavskí, ale aj bratislavskí herci, hudobníci, literáti, ochranári, osobnosti verejného života. „Bez skúseností s takouto formou verejnej akcie vznikla otázka, ako prvý míting začať. Spontánne mi napadlo začať spievať pieseň Kto za pravdu horí,“ vysvetľuje Vladimír Oktavec. Pieseň sa stala na mítingoch tradíciou a ľudia si chodili do divadla pýtať text, aby mohli spievať spoločne.


história

Chceli sme im len povedať, aby sa nebáli vyhrážok a nenechali sa zastrašiť. Síce sme našli vysvietený internát, ale zamknuté dvere, ktoré strážili dvaja funkcionári fakulty. Povedali sme, že neodídeme.

37


nežná v trnave

PODPORA OSOBNOSTÍ Keďže mesiac november bol mimoriadne studený, mítingy trvali približne hodinu. „Chceli sme, aby prejavy boli čo najúdernejšie, aby ľudia nemrzli a nestratili pozornosť,“ rozpráva Oktavec. Okrem noviniek z diania, ktoré neboli vtedy dostupné v médiách, zazneli na námestí z  balkóna divadla aj postoje verejne známych osobností a ľudí z organizácií v Trnave a okolí. Vyjadrovali svoju podporu zamestnancom, ktorí sa pridali k  ideám hnutia VPN. Informovali tiež, koľko ľudí z  fabrík a  inštitúcií sa svojím podpisom pridávalo k  myšlienkam VPN. Kancelária dramaturgie divadla slúžila ako koordinačné centrum, kde neprebiehali len prípravy na zhromaždenia, ale prichádzali sa sem radiť ďalší podporovatelia VPN z fabrík a iných organizácií. „Ľudí sme chceli aj zabaviť, preto sme pozývali napríklad aj muzikantov,“ hovorí 38

Oktavec. Medzi osobnosťami, ktoré sa vystriedali na balkóne trnavského divadla, boli Anton Srholec, Július Pántik, Ladislav Chudík, Soňa Valentová, Magda Vášáryová, Milka Vášáryová, Július Satinský, Marián Labuda, Miro Žbirka, Paľo Hammel, Stanislav Štepka, Štefan Kvietik, Ľubo Paulovič, Zuzana Kronerová, Valér Mikula, Peter Tatár, ale aj (vtedajší) Trnavčania MUDr. Chmelík, profesor Jozef Šimončič, Marián Geišberg, Jaro Filip a mnohí iní. Vladimír Oktavec však vyzdvihuje všetkých ľudí, ktorí na mítingy chodievali pravidelne, aj keď to mohlo mať na ich životy v prípade potlačenia revolúcie negatívne účinky. Ľudia sa však v prelomových chvíľach tešili na zmenu spoločenskej a politickej klímy v krajine. Ako uvádzali vtedajšie heslá na transparentoch, mal prísť socializmus, ktorý by závideli aj kapitalisti.


história

TISÍCE ĽUDÍ NA NÁMESTÍ

Aj keď dovolené žiť slobodne a dôstojne mi bolo len kratšiu časť života, som rád, že už mi nikto nemôže hovoriť, ako mám žiť.

Jednou z najmasovejších akcií v Trnave bol určite generálny štrajk (27. november), ktorý sa konal netradične už o 12. hodine na obed. Bolo tam toľko ľudí, že sa nezmestili na námestie a  ani priľahlé ulice. Ako uvádza vtedajší Trnavský hlas, veľká časť pracovníkov fabrík, ale aj iných organizácií vyšla vyjadriť svoj postoj za zvuku fabrických sirén, trúbenia áut, zvonenia kostolných zvonov. Atmosféra bola priam ohlušujúca. Cieľom tohto stretnutia bolo predísť opakovaniu mnohých nedostatkov uplynulého obdobia a rokov socializmu. Všetky mítingy, vrátane generálneho štrajku, sa konali vo veľmi mierumilovnej nálade. Nedochádzalo k násilnostiam a vtedajší náčelník Okresnej správy verejnej bezpečnosti v Trnave vyzdvihol profesionálny a osobný prístup organizátorov. Dôležitým dátumom je určite aj 1. december, keď si za jeden stôl sadli predstavitelia Okresného národného výboru a členovia trnavskej bunky VPN i ďalších vznikajúcich politických strán. Tým sa legitimizovali všetky revolučné aktivity. Mítingy prebiehali asi do polovice decembra. V predvianočnom čase, po dosiahnutí hlavných cieľov (zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a odvolaní komunistickej vlády) utíchli. „Občianske aktivity sa postupne transformovali na aktivity politické,“ uzatvára Vladimír Oktavec. Demokraciu spočiatku Nežnej revolúcie nikto neočakával, no vďaka úsiliu hercov, študentov, ale aj pracujúcich, ktorí vyšli na námestie alebo sa pripojili k VPN, sa stala skutočnosťou. Ako sa píše v kronike mesta Trnava, november zmenil všetko na nepoznanie, lebo sa začal písať koniec vlády jednej vedúcej strany. „Aj keď dovolené žiť slobodne a dôstojne mi bolo len kratšiu časť života, som rád, že už mi nikto nemôže hovoriť, ako mám žiť,“ vyzdvihuje v závere svojho rozprávania hlavnú myšlienku slobody Vladimír. • 39


Ak nás niečo naozaj páli, vyjdeme do ulíc. Martin Macko z Dúhového PRIDE­‑u a Sofia a Ashley z Ecovengers tak už robia. Aj o ich prístupe k aktivizmu si prečítajte v nasledujúcich rozhovoroch.


martin macko

MARTIN MACKO: HLAVNOU M Å LIENKOU OCHODU RIDE JE SLO ODA

42


rozhovor

Ak na Slovensku dokáže nejaké podujatie naozaj rozdúchať vášne v spoločnosti, je ním určite PRIDE. Nech už sa ľudia nachádzajú na akejkoľvek strane spektra, svoj názor naň majú a neboja sa ho použiť. Tohtoročný deviaty Dúhový PRIDE navštívilo v Bratislave rekordných desaťtisíc ľudí. Na Hviezdoslavovom námestí a pri následnom sprievode mestom sa však nestretli len zástupcovia a zástupkyne LGBTI komunity. Dúhový PRIDE je aj u nás oslavou slobody pre všetkých bez rozdielu. A tak mu to aj pristane. Než sme sa však dostali do roku 2019, preskákala si toho LGBTI komunita mnoho. Ako vyzerala cesta lokálneho aktivizmu na Slovensku a čo nás ešte čaká, prezradil v rozhovore Martin Macko, hovorca a podpredseda rady združenia Dúhový PRIDE Bratislava. TEXT: ZUZANA FAJTA

FOTO: PETER LANČARIČ,

MICHAL BABINČÁK (PRIDE)

Študoval si históriu a európske štúdiá. Ako si sa dostal k LGBTI aktivizmu? K téme LGBTI ľudí som sa dostal cez svoj histo‑ rický výskum. Na škole som mal tému „Židov‑ ská komunita v  Banskej Štiavnici“. Zaoberal som sa najmä dejinami 20. storočia, čo vyvrcho‑ lilo holokaustom počas druhej svetovej vojny. To bola teda moja primárna téma  – LGBTI bolo skôr niečím popri tom. Počas výskumu som si prechádzal v archíve rôzne spisy z trest‑ ných konaní, ktoré sa vtedy viedli, a prišiel som aj na tému LGBTI ľudí. Homosexuálny styk bol

v tom čase trestný. Neskôr som sa začal zaují‑ mať aj o výskumy, ktoré sa robili v Českej repub‑ like. Tam existuje omnoho viac ľudí a publikácií venujúcich sa tejto téme. V roku 2008 som oslo‑ vil Iniciatívu Inakosť, ktorá existovala už od roku 2006, s  tým, či by nechceli robiť aktivity súvi‑ siace s  históriou  – napríklad výstavy a  diskusie. Postupne sa mi v  organizácii nabaľovali úlohy, až som sa v  roku 2012 stal riaditeľom. A  práve aj vďaka môjmu štúdiu Európskych štúdií som začal potom riešiť aj monitoring ľudských práv, a to už išlo samospádom. 43


martin macko

Keďže si na túto tému narazil aj počas svojho výskumu, ako to vyzeralo s LGBTI komunitou na Slovensku v dobách dávno aj menej dávno minulých? Rozhodujúci pre túto tému bol vznik Československa. Už v  medzivojnovom období vznikali organizácie, ktoré by sme dnes mohli nazvať aktivistickými. Ich hlavným cieľom bolo najmä odtrestnenie, keďže existoval paragraf, ktorý za styk medzi dvoma mužmi ukladal sadzbu od jedného roku. Zaujímavé však je, že sa to netýkalo žien, keďže sa nepredpokladalo, že by dve ženy mohli mať sex. Hlavným cieľom vtedajších aktivistov bolo odstránenie tohto paragrafu. Nám sa dokonca podarilo získať denníky aktivistu Imricha Matyáša, ktorý s touto témou pracoval od Prvej republiky cez medzivojnové obdobie, až do 50. – 60. rokov počas komunistického režimu. Vďaka tomu sme získali jedinečný historický materiál. Aj v  zahraničí sa výskumy zameriavajú skôr na súdne spisy, a je niečo úplne iné dozvedieť sa informácie z pamätí človeka. V Československu sa teda už v medzivojnovom období zjavoval prvý aktivizmus. Začali dokonca vydávať svoj vlastný časopis, ale odtrestnenie sa im nepodarilo. Počas druhej svetovej vojny a tzv. Slovenského štátu niečo také samozrejme nebolo možné. Z  Nemecka máme informácie o  tom, že počas vojny išli do koncentračných táborov aj ľudia s  homosexuálnou orientáciou. Na našom území nie sú o tom záznamy. Vieme však o  pár situáciách, keď to využívala Deutsche Partei na likvidáciu nepohodlných členov nemeckej komunity na Slovensku. Je však otázka, či boli naozaj homosexuálne orientovaní alebo to bola len zámienka. Nebolo to však systematické prenasledovanie. Keď sa dostala v Československu k moci Komunistická strana, prevzala tieto zákony aj ona. Homosexuálny styk ostával trestný. Aj Imrich Matyáš pokračoval vo svojom aktivizme, i keď už nemohol vydávať časopisy ani ľubovoľne publikovať svoje názory. Takže si iba dopisoval s ministerstvami, ktoré to riešili. Často bol samozrejme aj vypočúvaný ŠtB, čo bolo tiež bežnou praxou na získavanie informácií o nepohodlných osobách. V  Československu sa však odtrestnenie nakoniec podarilo začiatkom 60. rokov – i keď to bolo možno tak trošku aj vecou náhody. V  odtrestnení sme boli v  tom čase relatívne progresívni, 44

podarilo sa nám to skôr, ako v mnohých západoeurópskych krajinách. Nebolo to však odôvodnené humanizmom alebo ľudskými právami. Vypadlo to totiž z trestného zákona na základe širších filozofických zmien. Existovala koncepcia, že v  rôznych štádiách socializmu  – počas budovania a  potom v  období, keď už sme ten socializmus dosiahli (začiatkom 60. rokov) – boli potrebné nové zákony a ústavy. Ich zámerom pri odtrestnení homosexuality bolo, že sa to nebude riešiť zákonom, ale o týchto ľudí sa postarajú na lokálnej úrovni Národné výbory. Tento druhý stupeň však nikdy nenastal, a tým nastalo úplné odtrestnenie. Bolo to však iné ako na západe, kde ľudia zároveň žili v slobodnej spoločnosti. Ľudia z komunity začali viac vystupovať v médiách, boli viditeľnejší – toto u nás nenastalo. V našich cenzurovaných médiách sa táto téma neobjavovala. To je jedným z  dôvodov, prečo v  nej zaostávame. V  podmienkach neslobodnej spoločnosti väčšina neprichádzala do styku s  ľuďmi z  komunity. Väčšina mužov gejov sa ženila, snažili sa naplniť očakávania spoločnosti – dnes už samozrejme vieme, že to má vplyv na ich psychiku, a nielen na nich. Dotýka sa to aj rodiny. Všetko teda v tých rokoch fungovalo pod pokrievkou. Aj keď z hľadiska zákonov už neboli ľudia za homosexualitu prenasledovaní.


rozhovor

45


martin macko

46


rozhovor

Aký vplyv mala na komunitu Nežná revolúcia a s ňou spojené demokratické procesy? Zmena nastala po novembri 1989 celkovým otvorením spoločnosti. Úplne na začiatku v  demokratizačných zmenách však bola táto téma vynechaná. V 90. rokoch potom začali vznikať zdola organizácie, ktoré združovali ľudí – vtedy hlavne gejov a lesby. Tejto téme sa venovali aj progresívnejšie zmýšľajúci psychológovia v  Československu, ktorí viedli napríklad podporné skupiny pre podobných ľudí už v 80. rokoch. Na ich základe potom vznikali prvé organizácie  – u  nás to bol Ganymedes. Začali teda riešením problémov, ktoré pokladali za najväčšie – napríklad odstránenie vnímania homosexuality ako choroby, tak bola totiž klasifikovaná až do roku 1993. Tiež chceli zlepšiť obraz homosexuality v spoločnosti. Pri akýchkoľvek zmienkach v médiách bola totiž zamieňaná homosexualita s  pedofíliou a  celá téma bola veľmi sexualizovaná. Veľkou témou v 90. rokoch bola napokon aj epidémia HIV, a to nielen u nás, ale aj vo svete. Množstvo aktivít sa teda venovalo jej prevencii. Okolo roku 2000 prichádza už nová generácia aktivistov, ktorá vníma, že aj vývoj v  Európe je niekde inde a treba prijať legislatívu, ktorá upraví spolunažívanie párov rovnakého pohlavia. Už v roku 2000 prichádzajú s návrhom o životných partnerstvách. Stáva sa to teda jednou z  najdôležitejších tém v  LGBTI aktivizme. Treba však povedať, že táto požiadavka sa vyskytuje už na prvej tlačovej konferencii Ganymeda v  roku 1993. Je tu teda od vzniku republiky – 30 rokov, a stále sa v tom nič neudialo. Okolo roku 2000 sa komunita stala omnoho viditeľnejšou. Vznikajú

M

rôzne záujmové skupiny a združenia, ale aj organizácie, ktoré majú iné ako politické ciele. Organizujú rôzne kultúrne aktivity, fungovali dokonca aj organizácie v  regiónoch. Komunitu následne ovplyvnil aj vznik internetu a  sociálnych sietí. Do roku 2005 potom zanikli alebo prestali byť aktívne takmer všetky tieto organizácie  – ľudia prešli do online priestoru. A  to aj z  hľadiska zoznamovania alebo skupinových aktivít. V roku 2006 vzniká aj Iniciatíva Inakosť, ktorej cieľom je dosiahnuť legislatívu o  životných partnerstvách. Okrem iných vecí vznikol aj pochod PRIDE, ktorého hlavnou myšlienkou je sloboda, sebaidentifikácia, sebavyjadrenie a  to, aby LGBTI komunitu ľudia akceptovali. V roku 2010 vzniká PRIDE. Aký bol prvý ročník? PRIDE viedli mladí aktivisti, ktorí nemali skúsenosti so starými organizáciami, nemali ani strach, neobávali sa dôsledkov, takže to bolo tak trochu na kolene. Staršia generácia samozrejme mala obavy  – aj napríklad o  bezpečnosť alebo nízku účasť. Našťastie, už na prvý ročník došlo okolo tisíc ľudí. Problém s  bezpečnosťou však naozaj bol. Vtedy na to neboli pripravení ani polícia, ani organizátori. A  aj preto pri prvom ročníku došlo k zraneniam. Vtedy tu boli europoslankyne z Rakúska a Holandska, ktoré ešte nikdy nezažili, že by do nich niekto hádzal kamene. Na druhej strane sa však ukázalo, že nová generácia nemá problém žiť otvorene. Chce a vyžaduje, aby s nimi bolo zaobchádzané ako s  ostatnými. A  aj vďaka tomu potom počet návštevníkov rástol. Rástlo však samozrejme aj protihnutie. Bezpečnostnú situáciu sa nám však odvtedy podarilo zlepšiť. Súvisí to aj s tým, že sa extrémizmus zmenil  – dnes už sedia extrémisti v  parlamente a nezaujímajú ich pouličné bitky. Veľký posun je aj v mladých ľuďoch. Akceptácia dnes nastáva najmä vtedy, ak niekoho poznajú vo svojom okolí, práci, škole, susedstve alebo v rodine. Tomu prispieva aj otvorenosť komunity. Ľudia hovoria, koho majú za partnera, a  tým má väčšina k  nim pozitívnejší prístup, lebo ich spozná ako „normálnych“ ľudí v  spoločenských vzťahoch a  interakciách. A práve aj preto, že dnešní mladí ľudia z komunity žijú omnoho otvorenejšie, majú ich rovesníci iný prístup. To nám ukazujú aj prieskumy verejnej mienky, že tu je obrovský generačný skok. 47


martin macko

L

Ako si prežíval prvý PRIDE ty? Ja som vtedy ešte nepatril k organizátorom – prvý PRIDE organizovali Romana Schlesinger z Queer leaders forum a skupina aktivistov. My sme sa zapájali napríklad formou sprievodných podujatí. Bol to pre mňa veľmi zaujímavý zážitok. Našťastie som nebol v  tých častiach, ktoré boli priamo napadnuté extrémistami, a možno aj preto mám skôr pozitívny zážitok. PRIDE mal vtedy ísť z Hviezdoslavovho námestia cez Staré Mesto, ale nakoniec sa išlo cez Nový most do Petržalky. Táto trasa bola vlastne úniková. Ukázalo sa, že most bol nakoniec celkom fotogenický a ľuďom sa to páčilo. Preto druhý ročník viedol rovno cez Nový most. Samozrejme, odvtedy sme sa posunuli. Už nie sú policajné kordóny, pochod nie je hermeticky uzavretý a každý rok sú opatrenia menšie. Chceme postupne s PRIDE-om dospieť k tomu, aby sme sa mohli pohybovať úplne voľne ako väčšina verejných zhromaždení, ktoré sa konajú v centre. Posledný ročník PRIDE-u bol tak trochu príjemným prekvapením. Čo si myslíš, že sa zmenilo a prečo prilákal o toľ ko viac ľudí? Je to asi všeobecným trendom a zvýšeným záujmom mladých ľudí, to je jedna vec. A  druhé je to, že podľa nás rastie aj angažovanosť ľudí. Po  období, keď ľudia boli frustrovaní a  demobilizovaní, sa začali viac angažovať a  organizovať. Možno majú aj pocit, že to má väčší zmysel. Myslím si, že sa mení aj vnímanie PRIDE-u. Sú dve základné koncepcie: PRIDE ako festival, kultúrna aktivita a  ako demonštrácia s  politickým obsahom. U nás ešte stále prevažuje vnímanie PRIDE-u  ako demonštrácie, ale postupne sa stále viac dostáva do popredia aj festivalový charakter. Posilnili sme koncertnú časť, ale neplánujeme sa vzdať ani tej časti, ktorá žiada zmenu. 48

Chceme, aby to bolo podujatie, z ktorého majú ľudia dobrý pocit, a aby bolo vyvrcholením letnej sezóny. Ukazuje sa, že je o PRIDE záujem. A aj vďaka tomu musíme hľadať nové miesto, keďže Hviezdoslavovo námestie už kapacitne prestáva vyhovovať. Stále však bude jeho súčasťou sprievod centrom mesta. Dúfame teda, že sa nám to podarí už budúci rok. Spomínal si, že členovia LGBTI komunity sú viditeľnejší a neboja sa už svoj život prežívať otvorene. Je ich ale aj viac? To je totiž jedna z téz, že „voľakedy ich predsa toľ ko nebolo“. Zdanie, že ich je viac, je spôsobené najmä tým, že sú viditeľnejší a majú menej obáv. Žijú otvorenejšie, a preto o ich identite vie omnoho viac ľudí. Ako som spomínal, za socializmu boli mnohí ľudia z LGBTI komunity ženatí či vydaté a  ďalšou možnosťou bolo ísť do cirkvi. Táto pretvárka a  schovávanie mali samozrejme vplyv na psychiku jednotlivcov  –  od depresií až po kratšiu dĺžku života. Čo najviac trápi ľudí z LGBTI komunity a radi by to zmenili? My sme robili v  roku 2017 celoslovenský LGBTI prieskum a  zisťovali sme, aké sú ich priority, čo by radi zmenili a  čo vnímajú ako najväčšie problémy. Prvá vec bola právne uznanie párov rovnakého pohlavia. Sú tu samozrejme aj generačné rozdiely. Mladí ľudia na školách majú často problémy napríklad so šikanou. Riešia svoj coming out a  nevedia sa dostať k  informáciám, a  to im veľmi zhoršuje kvalitu života. Potom, keď si začnú zakladať rodinu, prichádza to, že im štát neuznáva ich vzťahy. V  tomto smere je zaujímavé, že všetci ostatní aktéri sú popredu – napríklad súkromné spoločnosti, banky alebo poisťovne viac uznávajú podobné páry. Problémy prichádzajú najmä vtedy, ak sa stane niečo zlé – v prípade choroby, úmrtia, pri problémoch s  úradmi. Partneri nemajú možnosť návštev v  nemocnici, prístup k  zdravotnej dokumentácii, nemôžu zasahovať do rozhodnutí spojených so zdravotným stavom. Samozrejme, pokiaľ je ústretový postoj rodiny, úradníkov atď., tak sa dá veľa vecí vybaviť. Nedá sa na to však spoliehať. Pretože ak sú vzťahy zlé, nastávajú problémy a ľudia si nemajú ako vymôcť spravodlivosť. Pre trans ľudí je napríklad veľmi dôležité, aby sa od


rozhovor

nich prestali vyžadovať sterilizácie pri právnej zmene pohlavia a takisto sa sťažujú na nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Tejto problematike sa totiž v zdravotníctve venuje veľmi málo ľudí. Medzi najväčšie problémy komunity však vo všeobecnosti nepatrili legálne problémy, ale skôr predsudky a  nízka akceptácia. A  aj toto si dávame za cieľ – pracovať s väčšinovou populáciou, aby sa vnímanie komunity zlepšilo. Veľmi by takisto pomohlo, ak by sa našli verejne známi ľudia, a to nielen z oblasti kultúry, ale aj z iných oblastí, a otvorene sa prihlásili k LGBTI komunite. Na  druhej strane starší ľudia z  komunity majú zase iné problémy  – ak žili v  partnerstve a  partner/ka zomrel/la, tak nemajú nárok na vdovské. Takisto pri dedičskom konaní. Pokiaľ ostávajú sami a napríklad skončia v zariadeniach, na sklonku života z obáv o reakcie okolia znova začnú schovávať svoju identitu. Ako dlho podľa teba potrvá, kým naša spoločnosť dospeje do štádia, že tieto problémy už nebudú problémami? Legislatívna zmena sa dá dosiahnuť veľmi rýchlo. Ak je tam podpora… Často sa argumentuje potrebou podpory verejnosti, ale veľakrát práve legislatívna zmena ukáže, že sa nie je čoho báť. Preto po prijímaní registrovaných partnerstiev, nejaký rok-dva po prijatí, skokovo narastie podpora týchto inštitútov. Ľudia totiž uvidia, že to nemalo na ich život žiadny vplyv. Nepamätám si, že by nejaké politické strany kvôli tomuto masívne stratili podporu. Chce to len niekoho, kto je lídrom a má odvahu niečo takéto presadiť, čo u nás nie je.

Samozrejme spoločnosť je iná ako legislatíva, u nej sa to dá zmeniť len veľmi pomaly. Ale základom je aj tu legislatíva. V súčasnosti však možno u  nás spoločnosť predbieha politiku. Stále je však veľký rozdiel medzi Bratislavou a regiónmi. Podobne na tom je ale veľa iných štátov. Vývoj však ide ďalej a  stále ostáva základným faktorom to, či niekto pozná vo svojom okolí človeka z LGBTI komunity alebo nie. Témou tohto čísla je sloboda. Cítiš ju vo svojom živote? Ja sa cítim vcelku slobodný. Možno je to tým, že ju nepotrebujem prejavovať verejne, tak sa uspokojím s  tou slobodou prejavu a  myšlienok. Čo vnímam ako problém, je, že sloboda sebavyjadrenia a  správania sa vo verejnom živote je dosť obmedzená. Ľudia majú problémy sa čo i  len držať za ruku, ak tvoria mužský alebo ženský pár. Veľká časť komunity je otvorená na sociálnych sieťach, v  online priestore, ale hneď ako idú do verejného priestoru, začnú sa sami cenzurovať v správaní. Bol by som preto veľmi rád, ak by sa to zmenilo a sloboda prešla z online priestoru do verejných priestorov. •

49


sofia a ashley

50


rozhovor

51


SOFIA A ASHLEY: CHCEME V ĽUĎOCH VYVOLAŤ REAKCIU


rozhovor

Greta Thunberg oslovila svoje rovesníčky aj v Trnave. Za posledný čas tu vzniklo niekoľko ekologických hnutí, združení a iniciatív, za ktorými stoja študentky. Pravidelne sa stretávajú, organizujú protesty, diskusie či vzdelávacie stretnutia. Sofia Sojková (16) a Ashley Eaton (17) študujú na bilingválnom gymnáziu Jána Hollého v Trnave a sú zakladateľkami iniciatívy Ecovengers. Hovoria o tom, prečo sa každý piatok spolu s inými aktivistkami stretávajú pri trnavskom hashtagu, ako sa snažia v ľuďoch vyvolať reakciu a upútať ich pozornosť na klimatickú krízu. TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTO: PETER LANČARIČ

Keď som hľadala študentov či študentky, ktoré v Trnave stoja za piatkovými protestami, či väčším júnovým protestom, Katka Slováková zo Žita mi odporučila vás dve – Ecovengers. Ako ste sa k ekologickému aktivizmu dostali? SOFIA: V  marci tohto roku sme sa rozhodli, že pôjdeme na Fridays for Future (piatky pre budúcnosť  – preklad aut.) protest do Bratislavy. Na našom druhom či treťom proteste sme si povedali, že by sme chceli vymyslieť niečo vlastné. Začali sme zisťovať, ako sa robí Fridays for Future a čo obnáša urobiť protest. Skontaktovali sme sa s babami z občianskeho združenia Sa uvedom v Trnave a dohodli sa, že si navzájom podporíme protesty a budeme sa stretávať. A predtým ste sa zaujímali o ekológiu? A LE Mňa minulú jeseň veľmi chytili rozhovory s Gretou Thunberg. Na sociálnych sieťach, na Facebooku som videla protesty Fridays for Future vo svete. SOFIA: Vedela som, že naša planéta je ohrozená globálnym otepľovaním, ale nikdy som si neuvedomovala, aké je to vážne. Nič som proti tomu nerobila.

LE Naša pani profesorka biológie Natalie Lackovič Križanová založila na škole ekologický krúžok a robila aj rôzne cvičenia. Oslovila tým mnoho ľudí a aj to bolo vidno, že študenti veľmi podporili protest, ktorý sme organizovali.

A

Ako funguje váš tím, Ecovengers? Je nás šesť. Päť z nás sme spolužiačky a Ashley je sestra jednej z nás. Ja a Ashley sme si raz večer písali, že aké budeme mať meno. Spísali sme rôzne slová, ktoré nám napadli. Ashley napísala, keďže máme rady Marvel a  Avengerov – Ecovengers. Znelo to super a mohlo by to osloviť ľudí. A tak vznikol náš názov. Máme ako logo roztápajúcu sa planétu s rokom 2030, čo je rok, dokedy by sme mali radikálne zmeniť situáciu, inak už bude na zmenu neskoro. A LE Náš blog je spustený od septembra a  píšeme aj do nášho školského časopisu Starý Blesk. Robili sme dotazník po Trnave, pýtali sme sa ľudí, či nejako vnímajú klimatické zmeny, či sú informovaní, či recyklujú, obmedzujú mäso a tak ďalej. A potom sme sa v rámci nášho gymnázia zúčastnili na Zóne bez peňazí, bolo to vyhodnotené aj ako Ekočin roka. SOFIA:

53


sofia a ashley

54


rozhovor

V júni ste v Trnave organizovali Štrajk za budúcnosť klímy – ako ste vedeli, ako postupovať, aké sú potrebné kroky, čo všetko treba? SOFIA: Keď sme potrebovali pomoc s  naším protestom, tak sme kontaktovali jedného zo spíkrov Jakuba Andackého a potom organizátora Fridays for Future v  Bratislave Jakuba Hrbáňa. Zaujímali nás aj ich skúsenosti. Bola to naša prvá akcia. Rozmýšľali sme, na aké témy sa na proteste zamerať, koho zavolať ako spíkrov, ako osloviť ľudí. Tak nám najskôr napadol bezobalový obchod Packless – je to niečo miestne. Ďalej sme zavolali Greenpeace, oni nám pomohli aj s  technikou, s  reproduktormi. Zavolali sme aj Humánny pokrok, ktorý chce zastaviť kožušinovú výrobu, a  WWF Slovakia. Začali sme to robiť všetko spolu – ako tím, ale postupne sa to rozdelilo, že jedna z  nás komunikovala s  Greenpeace, ďalšia organizovala prednášky a zbierala informácie k tomu a tak ďalej. Pri organizácii protestu je asi tiež potrebné komunikovať s mestom – vedeli ste, ako postupovať? SOFIA: Vedeli sme, že to treba nahlasovať, tak sme išli na mesto. Oni boli veľmi milí a boli radi, že sa do toho niekto pustil a videli, že to myslíme vážne. Videli, že sme mladé študentky, takže nám chceli aj poradiť. A aj samotné Fridays for Future nám poslalo svoj manuál, ako urobiť protest. Ako teda vyšiel samotný protest? Myslím si, že bol úspešný, ľudia prišli. Bolo ich menej ako v  Bratislave, ale účasť bola dostatočná a zavolali sme tam ľudí najmä z našej školy. Určite pomohlo aj to, že sme to mali na Trojičnom námestí a ľudia, čo sedeli v kaviarňach, sa tiež pripojili alebo počúvali.

SOFIA:

Spomínali ste, že sa každý piatok stretávate pri trnavskom hashtagu. Čo je hlavnou myšlienkou protestov Fridays for Future? A LE : Na Slovensku sa zameriavame hlavne na uhoľnú stopu na Hornej Nitre a produkovanie emisií. Uvádza sa rok 2030, ale niektoré krajiny si dávajú sľub už do roku 2025, že znížia uhlíkovú stopu. Hlavné je informovať ľudí o vážnosti situácie. SOFIA: Ľudí to oslovuje, možno nie tak ako v niektorých iných krajinách vo svete, ale protesty

Fridays for Future boli už dohromady v siedmich mestách na Slovensku. Je to aj medializované. Verím, že ľudia si uvedomili, že to začína byť vážnejšie a  mali by sme s  tým naozaj začať niečo robiť. Cez Fridays for Future ste sa stretli aj s inými aktivistkami v Trnave? SOFIA: S  babami zo Sa uvedom. Otvorili v  septembri Baterkáreň  – obchod s  čapovanou drogériou a  komunitný priestor plný kurzov a prednášok. Nachádza sa za budovou Atria pri poliklinike. Je to občianske združenie, organizovali napríklad podujatie Promujeme za klímu, kde pozvali pár ľudí ako spíkrov  – bezobalový obchod z  Trenčína, ja som hovorila za Fridays for Future a Ecovengers, boli tam ľudia z Kubiku aj Extinction Rebellion. Viackrát ste spomenuli Extinction Rebellion. Čo je to za hnutie, organizáciu? A LE Má tri hlavné požiadavky. Okrem toho, že treba vyhlásiť klimatickú krízu – krajina vyhlási klimatickú krízu a  prijme opatrenia – ľudia si uvedomia, že sa niečo naozaj deje. Extinction Rebellion vyzývajú hovoriť pravdu práve o tom, ako sme na tom, a že sme v kríze. Chcú, aby sa do roku 2030 zmenšila uhlíková stopa. Treťou požiadavkou je snaha vytvoriť citizens assembly (občianske snemy – preklad aut.), aby ľudia spolurozhodovali o tom, čo sa má diať, a tak prispeli k riešeniu ekologických problémov. Aby ľudia mali v tom celom väčší hlas.

V

55


sofia a ashley

56


rozhovor

62


coworking

NA NE N E SÚ FREELANCERI NAOZAJ SLOBODNÍ? TEXT: MAJKA ŠMIŇÁKOVÁ ILUSTRÁCIE: BARBORA DEMOVIČOVÁ

Tam kdesi nad Malým Berlínom existuje miesto plné pekného nábytku, drevených podláh, vysokých stropov a šikovných ľudí. Čipovou kartou som sa dostala za presklené dvere medzi ambicióznych freelancerov, ktorí si nažívajú v  jedinečnej symbióze. Je ňou spolupráca pri rôznych projektoch či nenútené rozhovory, z ktorých sa nakoniec vykľuje obrovská dávka inšpirácie. Odkiaľ to viem? Prezradili mi to sami. 63


na voľnej nohe

Príjemné prostredie s vôňou kávy vo vzduchu ma hneď nadchlo. Pracovná vrava, zvuky ťukania do klávesnice, smiech a muzika v pozadí vytvorili príjemnú a uvoľnenú atmosféru. Coworking na Nádvorí nie je len taká obyčajná kancelária. Tvorí zázemie pre mnohých kreatívnych freelancerov. Nájdete tu fakt všelikoho. Dizajnéra, grafika, marketéra, technického týpka, ale aj hudobníka či prekladateľku. A  čo ma prekvapilo najviac? Možnosť zahrať si „plejko“ v zasadačke. Z

Väčšina freelancerov v coworkingu si zažila prácu v  klasickom zamestnaní. Sedeli v  kancelárii od ôsmej do šestnástej, pričom robili to, čo im prikázali nadriadení. Presne to mnohých odradilo. Dych šéfa na krku a neschopnosť riadiť si čas podľa vlastných predstáv a potrieb je niečo, čo brzdí ľudí najmä v  zamestnaní, pri ktorom potrebujú určitú dávku kreativity. „Ak si grafik-kreatívec, tak si nevieš o deviatej povedať, že si dáš kávu a zrazu dostaneš nápad,“ vysvetľuje problém dizajnérka Natália. To je jeden z dôvodov, prečo sa niektorí ľudia v coworkingu na Nádvorí rozhodli podnikať na vlastnú päsť. Zanechali finančnú istotu, ktorú im firmy ponúkali, a vrhli sa na niečo, čo ich baví a napĺňa. „Keď som robil pre agentúru alebo v nejakom korporáte, nemal som pocit, že moja práca tak veľa znamená. Ale keď robím nejaké freelancerské projekty, cítim, že ľudia prichádzajú do kontaktu s mojimi výsledkami a s tým, čo robím,“ konštatuje dizajnér Patrik, ktorý si svoje odsedel hneď v niekoľkých firmách. Problém teda nie je len v tom, že sa vo firme zamestnanci cítia pod tlakom. Nemožnosť rozvíjať sa ďalej a pracovať na vlastných projektoch vedú k tomu, že človek zakrpatieva na miestach, kde by mohol rásť. 64

F

Rovnako ako firmy, aj freelancerský spôsob práce prináša svoje za a proti. Z pohľadu ekonomických a právnických vecí, ktoré musí mať každý pracujúci človek na poriadku, je to vo firme jednoduchšie. Či už ide o daňové priznania alebo iné papierovačky, zamestnávateľ to za vás vybaví. Človek, ktorý pracuje na voľnej nohe, si tieto byrokratické záležitosti musí zaobstarať sám. „V práci freelancera musíš byť sám sebe ekonóm, marketér, zákaznícky servis, vizionár, plánovač a  neviem čo všetko dokopy. Je to plus, ale aj mínus, pretože toľko operatívy ti zatiaľ berie čas na reálnu prácu, ktorú by si mohol robiť. Ale to všetko je proste súčasť freelancerstva,“ vysvetľuje prekladateľka Martina, ktorá podľa vlastných slov ani netušila, ako všestranne sa bude musieť v tomto smere rozvíjať. Ďalším kameňom úrazu je sila vôle. Dobrý freelancer sa musí donútiť pracovať aj napriek tomu, že sa mu nechce. Musí si vedieť dobre rozvrhnúť čas a mal by mať istú dávku sebakontroly. „Keď nad vami nikto nestojí a nemáte daily report, tak si musíte sami strážiť svoj pracovný čas a neodbáčať k  veciam, ktoré vás rozptyľujú,“ opisuje Veronika, ktorá učí ľudí a  pomáha firmám čo najlepšie ochraňovať svoje dáta.


coworking F

Medzi hlavnými výhodami vymenovali freelanceri z Nádvoria najmä možnosť vyberať si klientov, projekty, možnosť určovať si deadliny a  ciele, možnosť prispôsobiť si pracovný čas vrátane plánovania dovolenky či starostlivosti o deti. Jednou z najvýraznejších výhod je aj miera sebarealizácie a sloboda. „Byť na voľnej nohe je zábavné. Nemusíš nikde povinne sedieť, ale môžeš byť v  coworkingu, môžeš stretávať iných ľudí a networkovať, čo mám ja veľmi rada,“ pochvaľuje si Martina, ktorá je zbehlá nielen v angličtine, ale aj vo francúzštine. Vo všeobecnosti však vždy záleží na tom, akú prácu človek vykonáva. „Keď robíš špecifický druh práce, po ktorom nie je až taký dopyt, tak musíš stráviť viac času a  energie získavaním si klienta,“ vysvetľuje technik Juraj. Upozorňuje pritom na to, že zákazníka si treba zohnať, získať zákazku, naceniť ju a následne aj zvládnuť, potom sa o ňu starať, získať ďalšiu a tak ďalej. Na druhej strane, v klasickom zamestnaní urobíte len to, čo vám povie šéf. V systéme práce, keď si človek zadeľuje pravidlá sám, je niekedy ťažšie rozlišovať medzi súkromným životom a prácou, medzi oddychom a jej opakom. Viac slobody so sebou prináša aj viac chaosu, no udržiavanie poriadku v  tejto sfére freelancerstva za to stojí aj napriek tomu, že si vyžaduje veľa energie. „Z veľkej časti sa mi to podarilo vďaka coworkingu. Pomohol mi oddeliť fyzické miesto, kde vykonávam prácu, od miesta, kde vykonávam len oddych a ten life,“ hovorí spokojná Martina a nie je sama. Coworking pomáha ľuďom na voľnej nohe vytvoriť si vyvážený systém, v  ktorom si vyhradia čas na robotu podľa toho, ako sami potrebujú. Nie všetci však majú také šťastie. „Nedarí sa mi to oddeliť. Zaspávam a zobúdzam sa s tým. Som v tom krátko a práve teraz je to intenzívne, takže je to špecifické,“ tvrdí Juraj, ktorý aktuálne pracuje na projekte, ktorý by mal slúžiť na predikciu spotreby elektrického auta.

K

H

Takmer každý freelancer pracoval vo svojich začiatkoch z domu. Je to lacnejšie, než si platiť kanceláriu, a praktickejšie, pretože doma si navaríte, ženy sa nemusia ani namaľovať a pokojne môžete pracovať v  pyžame. Ako však povedal jeden múdry muž, človek je tvor spoločenský. Preto je zrejmé, že po určitom čase prichádza pocit izolácie a schopnosť rozlišovať medzi prácou a voľnom sa zdá byť už nemožná. „Je ťažšie sústrediť sa doma, keďže tých rušivých elementov je tam viac. Doma bol aj ten problém, že moje okolie nevedelo pochopiť moje pracovné povinnosti a  nevedeli rešpektovať, že niekedy mám telefonát, počas ktorého nemôžem komunikovať. Preto som radšej tu, v coworkingu,“ vysvetľuje nevýhody práce z domu Patrik, ktorý sa venuje brandingu a  digitálnemu dizajnu ako partner v kreatívnom štúdiu Mendelssohn. Okrem iného je tu aj veľa priestoru na socializáciu, spoznávanie nových ľudí či vytváranie rôznych spoluprác. Nie je to len otázka efektivity práce, ale aj identity. Coworking je spoločenstvo ľudí s rôznymi záujmami, ktorí sa navzájom ovplyvňujú a inšpirujú. Niečo také v home office nenájdete. „Kolektív ti po čase začne brutálne chýbať. Začneš sa rozprávať so stenami a cítiš, že potrebuješ ísť medzi ľudí,“ potvrdila Natália. „V coworku je super, že je tu komunita ľudí, a že sa tu zoznámiš. Dohodla som si tu už aj veľmi veľa biznisov, takže je super, že som spoznala toľko ľudí a že sme si vedeli navzájom pomôcť.“ 65


na voľnej nohe Z

Freelanceri na Nádvorí utiekli z home officu do coworkingu, pretože mnohí z nich sa či už vedome alebo podvedome túžili stať súčasťou nejakej komunity. Chceli sa rozvíjať, skúšať nové veci a vypočuť si konštruktívny feedback. To bez interakcie s  druhými nefunguje. „Doma som strácala taký ten drive, víziu a človek sa pomalšie rozvíja. Keď som odišla z domu, tak som vždy všetko spravila a stihla dvakrát rýchlejšie,“ vysvetľuje Martina. Pekné, motivujúce prostredie, rôzni inšpirujúci ľudia či možnosť pracovať na spoločných projektoch človeka jednoducho podporujú v tom, aby rástol a učil sa novým veciam. „Toto prostredie ma podnecuje ku kreativite. Klobúk dole pred tým, ako to tu vyzerá,“ pochvaľuje si Patrik, ktorý v coworkingu už tiež pracoval na niekoľkých spoluprácach. C

Denný režim freelancera nie je vždy voľný. Všetko závisí od množstva práce, ktorú musí v konkrétny deň urobiť. Ráno je čas na e-maily, telefonáty a iné drobné úlohy. Po ranných vybavovačkách nasleduje obed, ten ale niektorí vynechávajú. „Som nahnevaná na koncept obeda, lebo vždy mi odhryzne dve hodiny zo stredu pracovného dňa. Potom neviem dobre využívať čas a je to pre mňa neefektívne. Preto niekedy skipnem obed a dám si chrumky,“ vysvetľuje svoju filozofiu Martina. Po chrumkách teda nasleduje ďalšia práca, prípadne rôzne stretnutia s klientmi.

F

J V

66

Niektorí freelanceri zakončia deň zábavným odreagovaním sa, ako napríklad Patrik: „O nejakej štvrtej, keď mám už všetko urobené, ideme s kolegom do zasadačky, pustíme si FIFU a o piatej ideme domov. Je to extrémne voľný režim, extrémne si to užívam a som za to veľmi vďačný.“ V coworkingu na Nádvorí sú ľudia, ktorí prídu do práce na deviatu a odchádzajú v poobedňajších hodinách, ale aj takí, ktorí prichádzajú skoro ráno a odchádzajú večer. „Väčšinou končím okolo šiestej, inokedy o desiatej. Je to veľmi individuálne, ale tým, že nemám frajera, nemusím sa nikam ponáhľať a môžem dlho pracovať,“ hovorí Natália. V

Aby bol freelancer úspešný, mal by v závislosti od druhu práce spĺňať isté predpoklady. Od technických zručností s konkrétnymi počítačovými programami, cez schopnosť riešiť účtovnícke záležitosti až po komunikačné schopnosti. „Freelancer musí byť zodpovedný a riešiť veci, ktoré predtým možno nikdy neriešil. Je odkázaný sám na seba. V práci za vás rozmýšľa zamestnávateľ, ale freelancer musí rozmýšľať sám a musí opustiť svoju komfortnú zónu,“ vysvetľuje Veronika. Dôležité sú aj kontakty, flexibilita, prispôsobovanie sa novinkám na trhu a chuť učiť sa nové veci. Dobrý freelancer by sa mal okrem toho vedieť predať, snažiť sa mať dobré referencie a neustále pracovať na svojom portfóliu. Podľa Patrika by si mal vyberať aj vhodných zákazníkov: „Nemal by spolupracovať s blbcami, aby si tým nepokazil reputáciu. Klientov si treba selektovať tak, aby ste si neodrezali potenciálne spolupráce s inými ľuďmi. Tým narážam možno na nejakých extrémistov a podobné organizácie.“


coworking

F

Vo všeobecnosti vznikol názor, že freelanceri sú v podstate in, pretože cestujú po rôznych krajinách, odkiaľ aj pracujú, majú veľa voľna či dovoleniek. Človek, ktorý si skúsil pracovať na voľnej nohe, však vie, že to nie je tak celkom pravda. Sloboda so sebou prináša aj istú dávku zodpovednosti. „Je to veľmi náročné. Musíš mať veľa dobrých zručností alebo musíš byť minimálne ochotná a schopná ich rozvíjať a vedieť o  tom, že ich budeš potrebovať. Okrem toho potrebuješ silnú vôľu, aby si to utiahla, a  tiež odhodlanie,“ upozorňuje Martina na veci, ktoré by mali začínajúci freelanceri vedieť.

Dôležité je tiež prinútiť sa spraviť prácu a ostať motivovaný aj napriek tomu, že nad sebou nemáte šéfa. Natália budúcim freelancerom z  vlastnej skúsenosti radí, aby si hneď na začiatku stanovili nejakú rutinu, povinnosti a ciele. Bez šéfa totiž nie je také jednoduché vytrvalo pracovať. Freelancerom by ste sa nemali stať v prípade, že nie ste ochotní riskovať alebo sa bojíte vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Patrik tiež odporúča, aby ste nezačínali v lete, keď kšeftov nie je až tak veľa. „Dôležité je nebáť sa povedať si vyššiu cenu, než je bežné a nebáť sa nadhodnotiť svoju prácu. Prinajhoršom dotyčný odmietne spoluprácu, ale treba si vedieť vyberať.“ Hlavné je robiť to, čo vás skutočne baví. • 67


sofia a ashley

S

J

SOFIA: Ich priame akcie fungujú celé ako moment prekvapenia. Doteraz organizovali v Bratislave dva die-in (ľudia ležia na zemi, akoby zomreli  – pozn.  aut.). Jeden bol pred Ministerstvom životného prostredia a jeden bol na konci júla na troch rôznych miestach. Stretneme sa a  padneme na zem ako mŕtvi a  jeden z nás hovorí, prečo tu vlastne ležíme. A LE Je to akcia, ktorá upozorňuje ľudí, že sa niečo deje. Poukazujeme na to, že zomierame s našou planétou. Máme väčšinou troch spíkrov, ktorí vyslovujú hlavné heslá. Že zomierame s  našou planétou, čo má ľuďom ukázať, že to takto bude, ak nič nebudeme robiť. Spíker vyhlasuje, prečo tam ležíme a aký je náš cieľ.

Na začiatku ste vraveli, že až tak veľa toho nerobíte, a zrazu počujem, že ste skutočne aktívne. Aké je to byť súčasťou takéhoto hnutia? SOFIA: Je to vzrušujúce. Vidíme ľudí, ako na nás pozerajú. Niektorí sú zhrození, iní sa usmejú. A LE Sme súčasťou niečoho väčšieho, hnutia, ktoré sa snaží pomôcť zachrániť planétu a každou osobou, každou aktivitou pomáhame planéte. Je to magické v tom, že keď raz začnete, chcete pokračovať, chcete vyvolať reakciu v ľuďoch. SOFIA: Stretávame sa v Bratislave každý piatok a  práve tam spoznávame ľudí s  podobnými názormi a vidíme, že nie sme v tom samy a že aj my môžeme dokázať niečo zmeniť.

Aký je to pocit? SOFIA: My tam ležíme a mnohí ľudia sa rozhodnú k  nám aj pridať. Cieľom je vyvolať reakciu u  ľudí, nemusí byť vyslovene pozitívna, ale aspoň si nás všimnú a môžu o tom povedať kamarátom, diskutovať o tom.

Kto sú títo ľudia? SOFIA: My sme najmladšie, ale je tam veľa vysokoškolákov, potom mladí dospelí, ale bývajú tam aj starší. Stretnú sa tam rôzni ľudia s rôznymi myšlienkami. A  spolu vždy vymyslíme nejakú akciu.

58


rozhovor

59


sofia a ashley

Organizujú to dobrovoľníci – komunita okolo Extinction Rebellion – a o všetkom spolu rozhodujeme. Nie je tam niekto, kto by organizoval všetko.

A

LE

Kto vás motivuje? Veľkou inšpiráciou je pre nás Greta Thunberg. Tá nás určite inšpirovala, je v našom veku a čo všetko už dokázala! A LE Mňa osobne veľmi inšpirovalo Extinction Rebellion, pretože tam sú mladí ľudia, ktorí majú aj 10 – 11 rokov. SOFIA:

A ďalší plán, čo by ste chceli dokázať, naplniť? SOFIA: Rady by sme zaviedli v  škole koše na separovaný odpad. Máme to tak, že každá trieda si ich má zohnať sama, ale chceme skôr tlačiť na učiteľov, aby to išlo od školy, od vedenia. A rady by sme zaviedli aj možnosť vegetariánskych obedov na škole. Len nevieme, či sa nám to podarí. Aká je podľa vás Trnava v tomto kontexte – z ekologického hľadiska? A LE : Aj z  toho dotazníka sme zistili, že niektorých ľudí to zaujíma, alebo aj keď sa nezapájajú aktívne, chceli o  tom počuť. Ale niektorí ľudia nás aj odbili, že neveria klimatickej kríze. Ale vidím, že aj cez protestné posedenia v Trnave pred hashtagom vznikla aj Baterkáreň, aj bezobalové obchody máme. Treba povedať, že to tu rastie. Zeleň sa bude sadiť, aj cyklocesty vznikajú, Trnava sa do toho dostáva. Čo ma ale šokovalo, je, že keď sme sa pýtali ľudí na ulici na klimatickú krízu, dosť ľudí o tom málo vedelo – klimatických štrajkoch, klimatickej kríze, o  Grete. O  separovaní však už vedela väčšina ľudí.

M

60

A vy samy ste niečo zmenili vo svojich životoch? SOFIA: Ja som prešla na vegetariánsku stravu, nakupujem v  sekáčoch veci a  kupujem len vegánsku kozmetiku, teda nielen, že je vyrobená z prírodných materiálov, ale nie je ani testovaná na zvieratách. A bezobalové samozrejme. Zredukovala som nakupovanie úplne. A podporujeme aj iné protesty. Boli sme dvakrát na PRIDE pochodoch v Bratislave a v Košiciach, chystáme sa aj na protesty za reprodukčné práva. A LE Ja som začala obmedzovať mäso. Doma sme vždy recyklovali, ale teraz radšej nakupujeme aj v bezobalových obchodoch. Už si nekupujem čokolády alebo sladkosti, ktoré používajú palmový olej. Aj oblečenie sa snažím buď kupovať také, ktoré je vyrobené ekologicky, alebo vôbec nekupovať. A ako tieto aktivity vnímajú vaši rodičia? A LE Moji veľmi dobre, už od malička nás viedli k  separovaniu. Aj som ich naviedla na bezobalové nakupovanie a  nepoužívame vôbec plastové vrecúška, ale papierové alebo textilné. Podporujú ma, aj oni sa snažia  – celá rodina. Moja babka začala kvôli mne variť aj vegetariánske a vegánske recepty. SOFIA: Moja mamina ma tiež úplne podporuje. Vždy sme separovali. Aj sa snaží predo mnou nevariť mäso a  skôr bezmäsitú stravu, hľadá vegetariánske aj vegánske recepty. A  tiež sama od seba začala používať tuhé mydlo namiesto šampónu či tekutého sprchového gélu. Celé číslo magazínu je venované slobode a roku 1989 – čo pre vás znamená tento rok a Nežná revolúcia? A LE : Je to pre mňa dôležité a inšpiratívne, že sa ľudia postavili za to, v  čo veria, a  my sa teraz snažíme o to isté. SOFIA: Pre mňa veľa. Moja mamina chodila na protesty, aj preto ma dnes podporuje v  týchto mojich protestoch. Vie, že bojujem za dobrú vec. •


rozhovor

61


z kumštu

NE N

I

TEXT: MIROSLAVA HLINČÍKOVÁ FOTO: DOMINIKA BEHÚLOVÁ

Ako vznikajú obsahom i dizajnom krásne knihy? To si prečítajte v rozhovore s Janou H. Hoffstädter, ktorá stojí za malým slovenským vydavateľstvom E. J. Publishing. Vydáva knihy pre deti a  mladých ľudí so silnými príbehmi a  otvára nimi témy, ktoré sú na našom knižnom trhu opomínané. K tohtoročnému výročiu revolúcie prináša štyri Nežné komiksy, ktoré sa postupne dostanú aj na pult v Kumšte. Prečo si sa rozhodla vydať knihy práve o Nežnej revolúcii? Tento rok je 30. výročie Novembra 1989. Keď som si vlani uvedomila, že nás to v roku 2019 čaká, zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Tušila som, že sa toho bude diať asi celkom dosť, zrejme vyjdú rôzne knižky, možno filmy a budú sa konať aktivity spojené s Nežnou revolúciou. Rozhodla som sa pre komiks. Toto médium u nás ešte nie je také populárne. Ako si ty sama spomínaš na november 1989? Máš naň nejakú konkrétnu spomienku? Mám a spomínam si celkom živo. Som z Bratislavy a s rodičmi som ako deväťročná chodievala na námestie i na rôzne vášnivé debaty a stretnutia s ich kamarátmi. Išlo najmä o výtvarnícke a umelecké kruhy. J

H H

EJ

69


nežný komiks

Keďže ide o postupné vydanie štyroch knižných komiksov, chcelo to asi dlhý vydavateľský plán. Čo za tým je, vydať takúto sériu? Koľ ko to celé trvá? Dlho! Plán by to chcelo, ale išlo o  veľmi spontánnu myšlienku a keďže sa viacerým hneď zapáčila, vlak sa rýchlo rozbehol. No a odvtedy je to jedna jazda. Postupne som získala ľudí, ktorí povedali, že do toho idú so mnou, i keď vedeli, že podmienky nebudú ružové. Pôvodne sme chceli kníh päť alebo šesť, napokon som rada, že sú „len“ štyri. Je to náklad! Aký tím na tom pracoval? Čo to obnáša – vydávať komiks? Od začiatku je to proces, vývoj, ktorý sa však postupne ustálil. Zo zamýšľaných komiksových zošitov sa stali knihy v tvrdých doskách, z jedného príbehu sú štyri rôzne. Zdalo sa mi, že by bola škoda neporozprávať toho viac. Komiksy tvoria ôsmi ľudia, lepšie povedané – štyri dvojice. Okrem nich ešte dramaturg a  editor, dizajnér, korektorka, spolupracujeme tiež s historikom, no a samozrejme dôležitá je tlačiareň. Ja to celé produkujem, som taký komunikátor a vybavovač. A som nonstop v úžase, aké skvelé veci ľudia dokážu. Páči sa mi, že pri každej časti komiksu sú komunikovaní aj autor/autorka a ilustrátor či ilustrátorka. A zároveň, že sú to štyria muži a štyri ženy. Ako si ich vyberala? Od začiatku som vedela, že chcem v  tíme aj ženy, v tom som mala celkom jasno. Že sa to napokon vyvinulo do rovnováhy, je náhoda, ale pekná. Niektorých som poznala osobne, na iných som dostala tipy. Oslovila som na začiatku viacero ľudí, páčilo sa to vari každému, no nie každý mal priestor pracovať v  podmienkach, v akých tento projekt vzniká. Tomu dobre rozumiem. Ale tím, ktorý sa napokon dal dokopy, je skvelý, lepší by som si nemohla želať. Krásni ľudia. A mladí sú! Výborne sa s nimi pracuje.

70

Ako si hľadala jednotlivé príbehy? Príbehy prišli sami. Ja som mala len tému a letmú predstavu, čoho by som sa chcela dotknúť. Autori dostali zadanie a prišli s nápadmi, často inšpirovanými či už vlastnými alebo odpočutými zážitkami. Diskutovali sme o nich s dramaturgom, ladili, hrali sa s textami a výsledkom sú štyri príbehy, ktoré vedľa seba výborne fungujú. Čomu sa jednotlivé komiksy venujú – v čom sa líšia? Všetky sa venujú Nežnej revolúcii alebo obdobia okolo nej. Na reálnom pozadí sa potom odohrávajú fiktívne príbehy. Dva sa odohrávajú v  Bratislave, jeden v  Martine a  jeden v  malej dedine, kdesi pri lese. Máme príbeh civilnejší s encyklopedickými vysvetlivkami, ale aj príbeh so surreálnymi prvkami. Jeden je poetický, jeden je zase strašidelný. Láska, Depeche, priateľstvo, strach, mladší súrodenci, zázraky. Všetko tam je.


Prečo práve forma komiksu? Komiks ma baví. A komiksov v  slovenskom jazyku je málo. O  autorských ani nehovoriac. Je to skvelé médium, výtvarné dielo, ktoré sa dá čítať a pomerne rýchlo sa dozviete veľa vecí. Nemá ambíciu nahrádzať textové knihy, ale krásne ich dopĺňa.

ČIERNA

LA A

PRVÝ DIEL Z KNIŽNEJ SÉRIE NEŽNÝ KOMIKS – PRÍBEHY O NEŽNEJ REVOLÚCII

Koho chceš osloviť týmito knihami? Komiksy sú vytvorené najmä pre mladých ľudí, aby sa dozvedeli niečo o Nežnej, o súčasných dejinách, no formou, ktorá by ich mohla baviť. Okrem toho sú však aj pre ich rodičov či starých rodičov, ktorí Revolúciu zažili a možno by si všetky tie emócie chceli pripomenúť. Budeme radi, ak ku komiksu pritiahneme aj staršiu generáciu a dá mu šancu. •

Jana je dievča dvoch tvárí. Ráno poslušná vnučka komunistického funkcionára, večer rebelujúca depešáčka v čiernej koženej bunde, ktorá prežíva prvú veľkú lásku. Píše sa 16. november 1989 a v Bratislave sa chystá spontánna demonštrácia študentov za lepšie a slobodné školstvo. Totalitný režim je na spadnutie, ale to hrdinovia tohto príbehu ešte nevedia. Ako dopadne priama konfrontácia študentov s funkcionármi komunistickej strany? Čierna oslava rozpráva dramatický príbeh na pozadí málo známej bratislavskej demonštrácie, ktorá sa odohrala v predvečer najdôležitejšieho dňa Nežnej revolúcie. M K K D

H C

Š M

V

E J

71


jesennĂŠ tipy

72


z kumštu

* JESEŇ 2019 *

MAJTE SVOJ KUMŠT DO VETRA I I Concept store Kumšt si na Nádvorí našiel už svoje pevné miesto a ponúka jedinečný tovar výlučne od slovenských a  českých dizajnérov či autorských tvorcov. Ponúkané produkty spája poctivé remeslo a krásny dizajn. V Kumšte sa každé tri mesiace obmieňa tovar a vytvárajú sa nové kolekcie. Oplatí sa doň pravidelne nakuknúť a pozrieť, čo je nové.

Ponúkame vám pár jesenných tipov. 73


jesenné tipy

MELLOW NÁŠ TIP: Vankúš líška.

NÁŠ TIP: Náhrdelník vášmu odevu dodá šmrnc.

Je značkou dvoch kamarátov: ilustrátora Adriána Macha a podnikateľa Marcela Melichera. Tvoria produkty s vlastným dizajnom, ktorý má jednoznačne rozpoznateľný rukopis.

Šperky od značky Yo_soy (v preklade „ja som“) sú minimalistické a svojou geometrickou jednoduchosťou dokonalé. Vyrobené sú v malých sériách a každý kúsok je vlastný originál.

LA TN

R

A

E PLN

N

AP

Všetky výrobky si sami kreslia, navrhujú, robia strihy a krajčírky ich následne šijú v ich vlastnej dielni z látok, ktoré sú potlačené na Slovensku. Používajú kvalitné certifikované materiály, keďže mnohé výrobky sú určené práve pre deti. AN

Vankúše v tvare medvedíka, rakety, líšky či veľryby sú dokonalé pre skracujúce sa dni a dlhé večery, pre vašu unavenú hlavu alebo leňošenie pri dobrej knihe. Všetky sú čarovné, krásne pestrofarebné a prinášajú so sebou spomienky na detstvo stelesnené v obľúbených hrdinoch rôznych príbehov. Dajú sa skvele využiť i ako veľký „mojkáčikovia“ pre deti. Ľahšie s nimi zaspia, keďže vankúše sú jemné a mäkučké.

74

PER

A

E T

Šperky značky Yo_soy navrhuje Petra Zacpalová z Brna, ktorá sa v procese tvorby cíti viac ako produktová dizajnérka než ako šperkárka. Náhrdelníky, ktoré tvorí, vníma ako objekty a pri ich výrobe pracuje so súčasnými materiálmi ako akrylátové sklo, nerezová oceľ a textil. ELE AN IA A NA ČA

Náhrdelníky majú jemné geometrické tvary, jemné farby a svojou jednoduchosťou sú skutočne nadčasové. Doplnia tak váš odev o zaujímavý prvok, či už si oblečiete čierne šaty alebo jednoduchú košeľu.


z kumštu

ČEL

AL

LEMUR

NÁŠ TIP: Včelobal ako darček alebo suvenír.

NÁŠ TIP: Zasvieťte v zimnej tme!

Prírodný ekologický obal na potraviny, ktorý slúži ako alternatíva potravinovej fólie alebo alobalu. Včelobaly sú voskované obrúsky ručne vyrobené v Marianke pri Bratislave z vosku od miestnych včelárov, jojobového oleja, živice a 100 % bavlny.

Jedna z najmilších odevných značiek na slovenskom trhu. Vystihuje ju minimalizmus, predĺžené a „oversize“ strihy, ktoré stierajú rozdiely medzi ich nositeľmi.

PA

ANE P

ITE N

Vyhláste koniec jednorazovým plastovým vreckám na chlieb či desiatu – včelobal môžete používať stále znova a znova. Potraviny vydržia čerstvé, pričom sa „neudusia“, vosková vrstva jemne dýcha. Nemusíte sa vôbec báť jeho používania – ľahko sa čistí – stačí ho utrieť alebo opláchnuť vlažnou vodou. Je to ten najlepší darček pre všetkých, ktorí sa snažia zmenšiť svoju eko-stopu. R

NE

R

A P TLAČE

Včelobal je vyrobený z bavlnenej látky potiahnutej voskom, olejom a živicou. Od tohto leta sú i krásne farebné s novými vzormi inšpirovanými slovenskými ľudovými motívmi. A sú skutočne vyrobené v regióne – bavlna tkaná v Českej republike a potlačená na Slovensku.

RA

Lemur je nekonečne hravý a odráža tak prístup jeho tvorcov Marcely Foltánovej a Braňa Husárika. Prišli s geniálnym nápadom: na jednofarebné tričká, mikiny a šaty tlačia svietiace zvery či tvary a vytvárajú tak originálne kúsky. Nie je to však iba o dizajne. Oblečenie je ušité zo skutočne kvalitnej bavlny a veľmi dobre sa nosí – celý rok. A

IE TE

T

E

Do veselej džungle značky Lemur pravidelne pribúdajú nové zvery. V zozname už majú tuleňa, tapíra, slona, kiviho a najnovšie i zebru a geparda. Nebáť sa zasvietiť tak môžu veľkí i malí!

75


nádvorie, priestor súčasnej kultúry

Nádvorie je miesto pre súčasnú kultúru v historickom jadre Trnavy. MALÝ BERLÍN Malý Berlín je kultúrne centrum, ktoré organizuje množstvo podujatí od koncertov cez spoločenské diskusie až po divadlo.

THALMEINER Thalmeiner je kaviareň známa nielen kvalitnou kávou, ale najmä svojimi legendárnymi raňajkami a koláčmi.

KUBIK Kubik je komunitné centrum, v ktorom majú svoje ateliéry miestni umelci a aktivisti. Okrem toho organizujú undergroundové koncerty a množstvo iných aktivít po celej Trnave.

CHLIEB NÁŠ Chlieb Náš je remeselná pekáreň, ktorá pečie jedinečný kváskový chlieb a iné dobroty.

NÁDVORIE COWORKING Nádvorie Coworking je zdieľaný priestor na prácu, vybavený kuchynkou, zasadačkou a oddychovým priestorom. Organizuje aj vzdelávacie podujatia. NÁDVORIE KAMPUS Kampus je ročný rezidenčný štipendijný program pre študentov trnavských vysokých škôl v priestoroch Nádvoria ponúka nielen možnosť bývania, ale aj inšpiratívny mentoringový program a možnosť rozvíjať seba a svoje projekty. AKADEMIA Akademia je piváreň a bistro a je ideálnym miestom na stretnutia s priateľmi. Ponúka dobre ošetrené pivo, chutnú a nevšednú slovenskú kuchyňu a cez pracovné dni aj obedové menu.

KUMŠT Kumšt je obchodík s lokálnym dizajnom, módou a doplnkami, kde nájdete pekné veci pre potešenie seba i svojich blízkych. DÓZA Dóza sú potraviny bez obalu na váhu, čapovaná ekologická drogéria, prírodná kozmetika a zero waste doplnky do domácnosti. MOTIVO Motivo je zlatnícka dielňa s individuálnym prístupom. Oprava a výroba šperkov, šperky na mieru, personalizácia a čistenie. TRNAVSKÉ RÁDIO Trnavské rádio vysiela na frekvencii 103,9 FM priamo z Nádvoria. Lokálne správy, zaujímaví lokálni hostia a hudba. Má presklené štúdio, môžete tak

Prehľadný program celého Nádvoria nájdete vždy na stránke www.nadvorie.com


Október 2019 © Nádvorie, Priestor súčasnej kultúry


Profile for Nadvorie Trnava

Magazín Nádvorie | číslo 4 | jeseň 2019  

Magazín Nádvorie – Magazín súčasnej kultúry | číslo 4 | Sloboda | jeseň 2019

Magazín Nádvorie | číslo 4 | jeseň 2019  

Magazín Nádvorie – Magazín súčasnej kultúry | číslo 4 | Sloboda | jeseň 2019

Profile for nadvorie
Advertisement