__MAIN_TEXT__

Page 1

2015

almanaCh o Chudobe


2015

almanach o chudobe

„Schudobnelý, ako írsky, ľud tento musí s hladom bojovať.“ Ľudovít Štúr: Reči na uhorskom sneme

Citát Ľudovíta Štúra stvrdzuje, že Slovensko akoby malo chudobu vpísanú do genetického kódu. Dejiny i literatúra nás presviedčajú, že pospolitý ľud pod Tatrami od nepamäti zakúšal biedu, ťarchu, hlad, núdzu, mizériu, psotu, tieseň či tvŕdzu na tisícoro spôsobov. A napriek tomu, že v posledných desaťročiach naša krajina za­ žíva nebývalý rozmach, rizikom chudoby je na Slovensku ohrozených stále takmer ��� tisíc ľudí. Chudoba je životnou situá­ciou, v ktorej nie sú napĺňané zá­kladné potreby člo­veka. Ich rozsah nestojí výlučne na materiálnom zákla­ de. Ľudské potreby zahŕňajú  kultúr­ne aspek­ ty života, ale aj prístup k spoločne  zdie­ľaným hodnotám. Človek sa dostáva do chudoby, keď nemá základné materiálne zabezpečenie, je pod nátlakom a nemá prístup ku kultúrnym a spolo­ čenským statkom potreb­ným  k napĺňaniu svo­ jich životných cieľov. Chudoba je stav, ktorý znižuje kvalitu života. Nízka životná úroveň a  nízky spoločenský status postupne ústia až do sociálneho vylúčenia. Chudobný jednotlivec tak nemá prostriedky a ani motiváciu k účasti

na chode spoločnosti. Je postupne vylučovaný z bežného života, stáva sa neviditeľným, dokon­ ca vnímaným ako „bezprávny občan“, či záťaž pre spoločnosť. Chudoba je porušením ľud­ ských práv človeka. Medzi sociálne práva pa­ tria napríklad právo na sociálne zabezpečenie, právo na primeranú životnú úroveň vrátane dostatočnej výživy, ošatenia, bývania a na stá­ le zlepšovanie životných podmienok, právo na vzdelanie či právo na fyzické a duševné zdravie. V chudobe sa naplno odzr­kadľuje absencia veľ­ kého množstva týchto práv. Chudoba je zly­ haním nás všetkých a prejavom nedostatočnej solidarity. Chudoba je porušením práva na dôstojný život. Nadácia Milana Šimečku sa v snahe zvyšovať povedomie a upozorňovať na závažnosť tohto problému rozhodla zostaviť almanach o chudo­ be, v ktorom vám ponúkame široký výber naj­ zaujímavejších textov k tejto téme. Veríme, že vás podnietime premýšľať o chudobe i aktívne pomáhať pri jej odstraňovaní.

tím programu Inklúzia Nadácie Milana Šimečku


��

in—2015

�� �� ��


�� in—2015

��

�� ��


PŘiCháZí čaS roZdĚlit Se

blahobyt #solidarita #zahraničná pomoc


Hospodářske noviny

Potřeba pozitivní energie Společnost je plná tenze, frustrace z po­ litiky, ztráty optimismu a pozitivní energie, úzkosti z budoucnosti, přepjaté polarizace živené částí elit. Zásadní většina emocí i ko­ munikací ve velkém veřejném prostoru, na­ štěstí to neplatí pro místní úrovně života, je negativní, agresivní, staví na závisti a před­ sudcích. Přitom se jako společnost máme z materiálního pohledu velmi dobře. Hodnota sdílení a dávání je obrovská a skutečně přináší obohacení nejen obdaro­ vaným, ale ještě silněji těm, kdo se dělí, stejně jako celé společnosti. Pomáhá povznést se nad sebestřednost, je zdrojem pocitu smyslu a dobra. Ovlivňuje náš pohled na ostat­ ní, na způsoby řešení problémů. Je jedním z možných léků na napětí, pocity marnosti a negativní nálady, které nás jako společnost v posledních letech silně a zbytečně ovlivňují. Prostě bychom měli víc myslet na ostatní, kteří takové materiální štěstí, či snad lépe řečeno zázemí, nemají, pomůžeme tím i sobě.

Víc pomáhat v zahraničí Rozhodně máme, jako země, posilovat humanitární pomoc v místech, jako je Sýrie, země bojující s ebolou, Ukrajina... Slušelo by se rozpočet navýšit, současných něco přes sedmdesát milionů působí až trapně. Nepo­ chopitelně nezodpovědně působí i naše ne­ ochota přijmout alespoň pár stovek syrských uprchlíků, v situaci, kdy zemi opustilo více

než tři miliony lidí a vyspělé státy se pokusí alespoň statisícům nabídnout přechodný domov. Rozvojová spolupráce, kterou Česká republika poskytuje, se zařadila po bok té, jíž se rozvinuté země snaží vyrovnávat hluboké světové nerovnosti. Náš příspěvek je malý, ale smysluplný, naše podpora však zaostává za standardem vyspělých západních zemí, především svojí výší, systémově se dobrým dárcům naštěstí blížíme. Akcent na lidská práva v české zahraniční politice, který je díky zkušenosti s totalitním režimem, tradici intelektuálního odporu a odkazu Václava Havla ve světě znám, někdy

Schopnost solidarity naší společnosti tváří v tvář krizím, které na nás volají z titulků médií, mne vždy překvapovala a povzbuzovala v práci. Naléhavost, prostá lidská potřeba pomoci, když je někdo v ohrožení, i emoce vyvolané intenzitou zpravodajství způsobí, že v takové chvíli převáží potřeba podílet se. problematizován, ale respektován, je hodno­ tou, kterou bychom měli rozvíjet a rozšiřovat, je nejspíše tím nejpřínosnějším, co jsme do mezinárodní pomoci vnesli. Ti, kteří se snaží udržet naději, že lidé nemají být poddanými svých vlád, ale naopak že vládnoucí elity mají skládat účty svým občanům, od Kuby přes Bělorusko, Ázerbájdžán, Rusko až po Barmu a další, o tom vědí své. Naše podpora, nejen technická, informační a materiální, ale mož­

almanach o chudobe

ná především morální, je pro ně, alespoň pod­ le jejich vlastních slov, téměř neocenitelná. Léta se však zároveň chováme konzer­ vativně, až egoisticky v řadě mezinárodních agend, které mají dopady na životy lidí, na­ příklad pokud jde o klimatické změny a naši ochotu omezovat emise přispívající k desta­ bilizaci klimatu na zemi. Přísnější kontrola nadnárodních firem a důraz na odpovídající odvod daní vzhledem k velikosti, ziskům a místu, kde zisky vznikají, jsou další z té­ mat, kde bychom vypjatý liberalismus měli nahradit odpovědnějším přístupem. Moderní svobodné společnosti se slova regulace dávno neštítí a dobře vědí, že pravidla, která chrání zjednodušeně řečeno slabé a chudé, jsou pro fungování celku a kvalitu života zásadní. Vel­ kou možnost představuje i naše zahraniční pomoc, kde máme posilovat působení s velkou lidskou přidanou hodnotu, oproti technickým infrastrukturám, jež bychom měli nechat zemím s násobnými zahraničními rozpočty, jako je Německo, USA a další.

Doma hlavně předvídatelnost Obrovský prostor však máme doma. Or­ ganizace, instituce a aktivity, které pomáhají ve stále rychlejší a individualizovanější době, v níž žijeme, potřebují stabilní a předvídatelné státní financování. Zejména náročné služby, jako je alternativní paliativní péče, podpůrné a aktivizační služby zaměřené na dospělé, a především děti a mladé lidi v sociálním vyloučení, i další "těžké" služby potřebují pře­ devším státní garantovanou podporu. Práce s lidmi v krizových stavech či obdobích v ži­ votě je vizitkou vyspělosti společnosti, stejně jako míra, s jakou se ve vzdělávacím systému daří začlenit do normálního školního života a výuky i ty, kteří mají různé zvláštní potřeby. Přes mnohé, co se daří, máme před sebou ještě velkou cestu a podpora státu nestačí. Prostor pro to, pomoci alespoň s některou z aktivit podporujících a pomáhajících těm, kteří to v naší společnosti potřebují, je obrov­ ský, stačí se rozhodnout. Vlastní výběr, komu svěřit své příspěvky, je však potřeba provést na základě alespoň nějaké znalosti, tak jako u všeho, kam se rozhodujeme svěřit své peníze. V každém případě rozdělit se o zlomek měsíční spotřeby může většina z nás.

Šimon Pánek riaditeľ organizácie Člověk v tísni Článok vyšiel �. januára ���� v Hospodářských novinách.

in—2015

Ochota pomáhat dlouhodobě roste však za po­ slední čtvrtstoletí mnohem pomaleji. Důvodů je více, tím nejzávažnějším je v minulosti zís­ kaná hluboká nedůvěra ke všemu, očekávání, že nic není tak, jak to vypadá, nikdo není tako­ vý, jako se tváří, zkrátka že ve všem je nějaká faleš a podvod. Staré známé mávnutí ruky, že to stejně nemá cenu, že kdoví, zda někomu můj příspěvek pomůže, se pak stává dobrým alibi i před sebou samým pro ty, kdo prostě přispí­ vat nechtějí a hledají společensky přijatelné vysvětlení. Zároveň z průzkumů vyplývá, že většina lidí alespoň občas přispěje. Stále více indivi­ duálních dárců, včetně manažerů a majitelů firem, přitom začíná chápat, že nestačí vybrat si bezproblémové cíle, že ty největší potřeby jsou tam, kde svěřit své příspěvky zname­ ná ochotu porozumět problému a vyspělý přístup odpovědného dárce. S poněkud naiv­ ní nadějí řečeno možná přichází doba, kdy po čtvrtstoletí dohánění konzumního vlaku začínáme být připraveni se dělit.


Pre obchodní­ kov je výhodnej­ šie po­traviny vyhodiť, ako ich darovať #Slovensko #jedlo #solidarita

Premrhaná viac ako miliarda ton potravín. Hospodárske straty viac ako ��� miliárd eur. Ľudstvo nekon­ zumuje, ale plytvá, ukázala nedávno Or­ ganizácia spojených národov. Ako je na tom s vyhadzovaním potravín do smetiakov Slovensko? Štatistiku, koľko potravín a v akej hodnote, končí v kontajneroch, Slovensko nemá. Podľa Stanislava Nemca zo Slovenskej poľnohos­ podárskej komory však odhad hovorí, že ich podiel bude nižší, ako je celosvetový priemer, ktorý ťahajú najmä najvyspelejšie krajiny. „Ľudia tam kupujú viac potravín, ako dokážu skonzumovať a zvyšok vyhadzujú,“ podotkol. Paradoxne, jedlo končí v smetia­ koch aj v chudobných štátoch. Tam sa totiž časť potravín znehodnocuje, keďže chýbajú spracovateľské, skladovacie a distribučné kapacity. Nemec odhadol, že plytvanie po­ travinami sa u nás pohybuje do hranice �� percent. „Na presnejšiu kvantifikáciu ale chýbajú objektívne údaje. Nikto napríklad nemôže presne vedieť, aká časť potravín, ktoré si ľudia kúpia v obchodoch, napokon

skončí v popolniciach a čo spotrebitelia na­ ozaj skonzumujú,“ vysvetlil. Na problematiku plytvania jedlom upo­ zorňoval tento týždeň happening v Prahe. Iniciatíva Zachráň jedlo rozdávala v utorok obedy zadarmo. Asi tisícku porcií zelenino­ vého kari dobrovoľníci pripravili zo surovín, ktoré farmári a obchodníci vyhodili do smetí. A to i napriek tomu, že sa dali ešte bez problé­ mov spotrebovať. Medzi surovinami, z ktorých bola pripra­ vené pohostenie, bola napríklad nepredajná zelenina. Krivé mrkvy, príliš malé zemiaky. V košoch totiž často končia tie druhy plodov, ktoré sa nevmestia do ideálnych mierok. Romav Vaněk z Pražského kulinárskeho inštitútu poznamenal, že reťazce a predaj­ covia dnes nemajú vo zvyku takýto tovar skrátka rozdať. „Mám pocit, že nám popri všemožných zákonoch chýbajú zákony etické. Všetko je nastavené tak, že pre obchodníkov je výhodnejšie potraviny vyhodiť, ako ich darovať. Čo je veľmi smutné,“ citoval Vaněka portál Aktuálně.cz. Zákon tam totiž káže, že obchodníci za kaž­ dý dar musia zaplatiť ��-percentnú spo­trebnú daň z ceny tovaru. Ak jedlo jednoducho skončí v odpade, nemusí platiť nič. Hlava XXII? O podobnom probléme nastavenej legi­ slatívy hovoria u nás aj ľudia, ktorú pracujú so sociálne slabšími vrstvami. „Pre koneč­ ných predajcov, v prípade, že majú tovar, kto­ rý je pred dátumom spotreby, je jednoduchšie v rámci legislatívy tento tovar znehodnotiť,“ komentuje Sergej Kára z občianskeho zdru­ ženia Vagus. Vagus sa niekoľko rokov venuje sociálnej terénnej práci s ľuďmi bez domova. Z priesku­ mu zistil, že menšia predajňa jedného z reťaz­ cov v meste s ��-tisíc obyvateľmi dokáže vy­ hodiť do smetí potraviny za asi ��� eur. Tie často končia v zamknutých smetiakoch. Pri vyše ��� predajniach, ktoré na Slo­ vensku daný reťazec má, môže byť mesačný finančný objem vyhodených potravín vyšší než milión eur. To je stále len jedna značka. To, koľko potravín končí v košoch jedno­ tlivých reťazcov, sme sa pýtali niektorých spoločností. Do publikovania odpovedala Billa. Objem vyhodených potravín však neuviedla. „Potraviny, ktorým skončila záruka, li­ kvidujeme v zmysle predpisov alebo v kafilé­ rii alebo takéto potraviny (najmä pekárenské výrobky) posúvame pre zvieratá v ZOO, res­ pektíve vo voľnej prírode. Pre ľudskú konzu­ máciu sú totiž už nevhodné,“ napísala za Billa Slovensko Martina Kovacs. Podľa Káru sa občas nájde niekto, kto namiesto voľby vyhodiť, pouvažuje o alter­

almanach o chudobe

natíve. Koncepčný spôsob distribúcie ale na Slovensku nie je. „Ozvali sa nám niekoľkokrát z mliekarní, že majú vzorky, ktoré nepredali, a doviezli nám tisíc kusov korbáčikov. Toto však nie je pravidlo.“ Zariadeniam, ktoré pracujú s chudobnými, by tento prístup pritom pomohol znížiť nákla­ dy na stravu. „Kupovať výrobky, ktoré by na druhý deň niekto vyhodil, keď v jeden deň stoja XY eur, no na druhý deň už nemajú hodnotu, je zvláštne,“ poznamenal predseda Vagusu. Nemec však v súvislosti s iniciatívami, kto­ ré žiadajú legálny predaj výrobkov po dátume minimálnej trvanlivosti, upozorňuje na dve skutočnosti. Tou prvou je riziko pre žalúdky. „Aj pri intenzívnej práci orgánov potravinové­ ho dozoru by predstavovali zvýšenie zdravot­ ných rizík pre spotrebiteľov,“ tvrdí. Druhou je podľa neho to, že Slovensko by sa v takom prípade mohlo stať doslova odpad­ kovým košom Európy alebo aspoň jej západ­ nej časti. „Už v súčasnosti sa k nám dováža mnoho rôznych menej kvalitných potravín a potom by k nám prúdili aj tovary, ktoré by sa už vo väčšine ostatných krajín nesmeli predávať,“ podotkol. V rámci prístupu chudobných k potravi­ nám dnes v niektorých mestách, napríklad Žiline, Košiciach a Nitre, fungujú tzv. sociálne výdajne potravín. Tie zvyknú v obmedzených počtoch využívať najmä osamelí seniori, kto­ rých dôchodok neprekračuje sumu ��� eur alebo rodiny s deťmi v hmotnej núdzi. Dve z nich sú i v Bratislave, jednu má Petržalka, druhú mestská časť Nové Mesto. Jej starosta Rudolf Kusý tvrdí, že záujem bol v lete taký veľký, že výdajňu presťahovali do väčších priestorov. V rámci projektu sa k potravinám bez platby (v úvode však platia administratívny poplatok � eur, pozn. red) dostanú asi dve stovky ľudí. „Podarilo sa nám uzavrieť zmluvy s dvomi obchodnými reťazcami a s jedným veľkým výrobcom potravín,“ povedal na margo toho, odkiaľ prichádzajú potraviny do výdajne. Nejde však o jedlo na vyhodenie. „Všetky potraviny spĺňajú prísne hygienické normy, v prípade potravín s dlhou dobou trvanlivosti táto často prekračuje až do ďalšieho kalen­ dárneho roka, napríklad cestoviny, cukrovin­ ky a podobne,“ uzavrel Kusý.

Stanislava Harkotová Článok vyšiel ��. septembra ���� na aktuálne.sk.

in—2015

aktuálne.sk


Je kopanie kaná­ lov nútenou prá­ cou? Zákon ide na Ústavný súd #Slovensko #hmotná núdza #nútená práca #Ústavný súd

Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová

napadla zákon o po­ moci v hmotnej núdzi na Ústavnom súde. Podľa jej výkladu je nedávna novela proti­ ústavná a znižuje ľud­ skú dôstojnosť. Vidí v nej viacero sporných ustanovení. Jedným

z nich je problém defi­ nície drobných obec­ ných služieb. „Drobné obecné služby, o ktoré sa právna úprava opiera, nemajú charakter drobných obecných služieb,“ povedala Dubovcová. V ná­ mietke upozorňuje na to, že táto činnosť naprí­ klad nespĺňa charakteristiku dobrovoľnosti. Najmä, pokiaľ rezort do zákona vloží pod­ mienku: kto odmietne, o dávku príde. Medziná­ rodný dohovor pritom definuje prácu, ktorá je vykonávaná pod hrozbou sankcie, ako nútenú. Ústavný právnik Peter Kresák upozorňu­ je, že daný zákon síce obecné práce spomína, no nedefinuje ich. Definíciu obsahujú iné zá­ kony. „Avšak ich definícia nie je totožná, čo je paradox,“ povedal.

Vidia nerovný prístup

in—2015

To umožňuje nerovný prístup. Niekde totiž ľudia, aby sa dostali k plnej dávke v hmotnej núdzi, čo je zhruba �� eur, môžu kopať kanály alebo pracovať na stavbách. No inde v tej istej hodnote budú vykonávať kancelársku prácu alebo umývať okná, ilustroval Kresák. Podľa neho tak zákon vytvára priestor na svojvôľu. Pri drobných obecných službách by mala byť splnená napríklad podmienka verejnej dohody. „Občania obce by sa mali vyjadrovať k tomu, či potrebujú, alebo nepotrebujú takéto služby. Na to zákonodarca vôbec nevytvára priestor,“ poznamenala Dubovcová. Podľa Kresáka, pokiaľ by sa drobné obec­ né práce definovali tak, že by neodporovali medzi­národným dohovorom, právny problém by zmizol. „Nazvalo sa niečo niečím, čo má ale iný obsah,“ ozrejmil.

Práca pre komunitu Koncom decembra sa minister práce Ján Richter so ZMOS-om dohodol na zozname �� prác, ktorú budú obce ľuďom ponúkať. Zara­ dili tam napríklad úpravu zelene, no i opravu chodníkov a budovanie nových. V tejto súvislosti sociologička Centra pre výskum etnicity a kultúry Jarmila Lajčáková upozorňuje, že napríklad práca na infra­ štruktúre je vyradená z menších obecných služieb, tak, ako ich chápe medzinárodný dohovor o nútenej práci. „Pri menších obecných prácach je v doho­ vore kľúčový moment – musia byť so súhla­ som komunity a pre komunitu,“ doplnila.

��


Ministerstvo: Nie je to nútená práca Hovorca ministerstva práce Michal Stuš­ ka ale tvrdí, že dané služby, vychádzajúc ako z dohovoru, tak ústavy, nútenou prácou nie sú. „Ustanovenie rozsahu menších obecných služieb, teda �� hodín mesačne, neprekračuje ani podmienku ustanovenú článku �� Dohovo­ ru Medzinárodnej organizácie práce číslo �� o nútenej alebo povinnej práci, podľa ktorého nútená alebo povinná práca nesmie prekročiť �� dní za obdobie �� mesiacov,“ poznamenal. Pokiaľ ide o dobrovoľnícku činnosť, aj tú podľa Stušku zákon rešpektuje. „V zákone o pomoci v hmotnej núdzi je táto činnosť uve­ dená ako ďalšia možnosť aktivácie, bez povin­ nosti na základe výzvy úradu práce vykonať dobrovoľnícku činnosť,“ uviedol.

Práca, kde netreba extra zručnosť

in—2015

Starosta Širokého Stanislav Bartoš po­ znamenal, že menšími obecnými službami chápe činnosti, kde nie je potrebná kvalifi­ kácia. „Netreba mať žiadne extra zručnosti, školenia či ochranné prostriedky. Hrabať vie každý, aj plieť burinu,“ hovorí. V obci zapája necelú desiatku ľudí. To, čomu sa venujú, záleží od ročného obdobia. V zime odhŕňajú sneh, sypú soľ v prípade poľa­ dovice v priestore, kde neprejde mecha­nizmus, alebo upratujú sklady. V lete sa zasa starajú o zeleň alebo čistia priestor od odpadkov.

Stanislava Harkotová Článok vyšiel ��. januára ���� na aktuálne.sk.

V priemerných platoch v SR sú stále značné regionálne roz­ diely #Slovensko #regionálne rozdiely #mzdy

O �� % zarobia v prie­ mere mesačne menej ľudia v Prešovskom kraji ako tí, ktorí pra­ cujú v Bratislavskom kraji. Pri porovnaní medzi krajmi ľudia, ktorí pracujú na pozí­ ciách ako upratovači,

robotníci či vrátnici, za­robia všade takmer rovnako. Rozdiel me­ dzi platmi na pozí­ ciách v pomocných prá­ cach je v jednotlivých krajoch najviac � %. Hrubý mesačný plat v Bratislavskom kraji je podľa platového prieskumu Platy.sk ���� eur mesačne. V ostatných krajoch Slovenska sa mu priemerné platy ani zďaleka nepribližujú.

��


školstve. Najlepšie si zmenou miesta výkonu práce vedia privyrobiť ľudia, ak pracujú na pozíciách v bankovníctve, ekonomike, ma­ nažmente či informačných technológiách. Rozdiel medzi platom človeka v Bratislav­ skom kraji a v ostatných krajoch je na pozícii, či už pracuje v súkromnej firme alebo štá­ tom vlastnenej spoločnosti. Pri súkromných domácich a zahraničných firmách sú platy nižšie približne o štvrtinu. Ak dvaja ľudia pracujú v štátnej spoločnosti, ich plat sa môže naprieč Slovenskom líšiť menej ako o pätinu.

Správa vyšla �. septembra ���� v TASR.

Solidarita. Čo to znamená?

in—2015

#Slovensko #sociálna politika

Najbližšie k priemernému platu v Bratislav­ skom kraji majú priemerné platy v Trnav­ skom a Trenčianskom kraji, kde však tiež zaostávajú takmer o �� %. Najmenší rozdiel medzi tým, koľko zarobí človek na tej istej pozícii v Bratislavskom kraji a v ostatných krajoch, je pri pomocných zamestnancoch. Priemerné platy sa v jedno– tlivých krajoch pohybujú od ��� eur v Pre­ šovskom kraji po ��� eur v Bratislavskom. Menšie regionálne rozdiely sú medzi zamestnancami aj v prípade, ak pracujú na pozíciách pre kvalifikovaných robotníkov a zamestnancov v službách. Najnižší prie­ merný plat zarábajú v službách ľudia v Ban­ skobystrickom kraji, a to ��� eur mesačne, najvyšší plat majú v Bratislavskom kraji ��� eur mesačne.

��

Rozdiel medzi platmi v manažmente je už pritom v jednotlivých krajoch v porovnaní s Bratislavským krajom štvrtinový. Kým nižší alebo stredný manažér v Bratislavskom kraji zarobí ���� eur v priemere, človek na podobnej pozícii v Prešovskom kraji má prie­ merný plat ���� eur. „Vyššie regionálne rozdiely v platoch ľudí na vyšších pozíciách vyplývajú zo štruktúry firiem pôsobiacich v okolí hlavného mesta. Človek na pozícií top manažéra v Bratislav­ skom kraji riadi často väčšiu firmu ako človek riadiaci firmu v iných krajoch, čo sa odzrkad­ ľuje aj na jeho plate,“ povedal projektový ma­ nažér Platy.sk Miroslav Dravecký. Z konkrétnych pracovných kategórií sú regionálne rozdiely najnižšie, ak ľudia pra­ cujú na pozíciách v pomocných prácach alebo

Text poslanca Miro­ slava Beblavého, v ktorom vyzval pra­ vicové strany a pravi­ cových voličov, aby sa prihlásili k myšlienke sociálneho štátu, by nemal zapadnúť. Narúša silno zakorenené stereotypy, keď posúva diskusiu od spochybňovania jeho opodstatnenosti k uvažovaniu o jeho podobe a prioritách. Ak však má mať diskusia zmysel, slovám treba dávať jasný význam. A to je na Slovensku problém. Ak hovoríme o solidarite, čo to presne znamená? Napríklad, roky počúvame, že úlohou štátu je zabezpečiť „základné životné podmienky“. Napriek tomu, že sa tento výraz pravidelne objavuje v programoch politických strán a takmer vo všetkých návrhoch reforiem sociálnej politiky, nikto si nedal tú námahu po­ vedať, čo sa za tým skrýva. Alebo presnejšie – nikto nenašiel odvahu. Obchádza sa to odvo­


Daniel Gerbery Článok vyšiel ��. januára ���� v denníku Pravda.

chudoba, nie kultúra! #Slovensko #Rómovia #chudoba

Úvahy o degenerácii etnika viedli v minu­ losti k tragédiám. Nemô­žu byť argu­ mentom na začiatku ��. storočia. Slovensko kritizovali, že porušuje smernicu o rovnakom zaobchádzaní v prípade vyčle­ ňovania rómskych detí v školských a pred­ školských zariadeniach. K upozorneniu, ktoré Európska komisia opakovane zaslala vláde

in—2015

lávaním sa na existujúce životné minimum, pričom každý aspoň trochu zbehlý expert musí tušiť, že ide o relikt deväťdesiatych ro­kov. Definovať minimálnu, spodnú hranicu, pod ktorú nesmie nikto padnúť, je základ­ ným prejavom solidarity. Priority sociálneho štátu môžu byť rôzne, ale základ by mal byť vždy pevný. V prípade Slovenska ide o čiernu skrinku, do ktorej nevidno a ktorej obsah nikoho nezaujíma. Ďalším príkladom priority, ktorej náplň vyvoláva viac zmätku než úžitku, je heslo „pracovať sa musí vyplatiť“. Ak má byť sociál­ na politika postavená na tom, že pracovať sa oplatí, znamená to, že doteraz to tak nebolo? Znamená to, že doterajšie reformy, ktoré sa touto formulou zaklínali, boli neúspešné? Ak­ tivizácia nezamestnaných a posilnenie mo­ tivácie pre vstup na trh práce sú konštantou slovenskej sociálnej politiky. Stačí si spome­ núť na roky ����, ����, ���� a tak ďalej. Neexistuje reforma sociálneho systému, ktorá by ich nemala na štíte. Navyše zme­ ny prichádzajúce zľava a sprava sa v tomto ohľade navzájom neanulovali – na týchto prioritách existoval a existuje konsenzus. Niekde sa asi potom stala chyba, ak ich ešte stále potrebujeme. Alebo ide o ďalší príklad vyprázdnenia pojmov. Pridajme k tomu dve črty, ktoré cha­ rakterizujú slovenskú sociálnu politiku. Na jednej strane je tu silný sklon k skokovitým radikálnym zmenám, ktoré zásadné menia inštitucionálne a organizačné rámce. Nie je to nič samozrejmé. Stačí sa poobzerať po os­ tatných európskych krajinách a uvidíme, že tam prevažuje skôr gradualistické chápanie reforiem, založené na postupných, na seba nadväzujúcich zmenách. Na druhej strane tu existuje neuveriteľný sklon k zotrvačnosti, samopohybu niektorých ideí, ktoré sa zrodili hlboko v prvých rokoch transformácie a odvtedy – skryto alebo otvo­ rene – rámcujú verejnú diskusiu. Príkladom je idea o večne štedrom sociálnom systéme a nevyhnutnosti donekonečna ho osekávať a zbavovať luxusných záťaží. V prostredí vymedzenom ochotou k radi­ kálnym inštitucionálnym zmenám a závislos­ ťou od skromného počtu všeobecnejších ideí a princípov môžu nastať paradoxné situácie. Reformy reformovaných reforiem si môžu chytať vlastný chvost a vykopávať otvorené dvere. Ak sa k tomu pridajú vyprázdnené poj­ my a priority, zmätok je na svete. Diskusia o podobe sociálneho štátu na Slo­ vensku je potrebná. Prvým krokom by mohla byť historická reflexia doterajšieho vývoja a vyčistenie pojmov. Aby sme slovám dali váhu.

��


či v náznakoch o podobnej diagnostike. Úvahy nad prenosom „degenerácie“ vo vylúčených komunitách zrodili nielen sociálny román, ale aj eugeniku ako čistenie genofondu a hroznú európsku skúsenosť s etnickými čistkami. Preto si musíme dať pozor, aby logika správ, ktorými sa chce vláda vyviniť z diskri­ minácie Rómov, nekopírovala cestičky, ktoré nás už raz priviedli na scestie.

Zuska Kepplová Článok vyšiel ��. mája ���� v denníku SME.

in—2015

Na ľudské zdro­ je na Slovensku majú ísť z euro­ fondov � miliar­ dy eur #Slovensko #eurofondy #sociálna inklúzia

SR, treba povedať viac. Hlavne preto, aby argumenty, ktorými na prvú výzvu reagovala slovenská strana, nevyšumeli s penou dní. Slovenská strana má teraz už len mesiac na také opatrenia, ktoré uspokoja EK. Situ­ ácia sa za mesiac nezmení. Dôležité však je, aby sme si uznali chybu v prístupe k Rómom. Tú vidieť aj v samotnej odpovedi slovenskej strany EK. Slovenská strana dôvodí, že vysoké per­ cento Rómov v špeciálnych triedach a školách má pôvod v životnom štýle slovenských Ró­ mov, kam patrí aj styk medzi príbuznými. Odpoveď našej strany nie je ďaleko od kon­ štatovania „pozrite sa, ide o zdegenerovanú populáciu, kde je výskyt telesných aj dušev­ ných porúch častý, nemôžeme preto postupo­ vať inak, než ich odlúčiť od zdravej populácie“.

��

Problém to zametá pod koberec, až sa raz po tom koberci nebude dať chodiť. Odkiaľ sa vzal predpoklad, že pôvodcom problémov je častý incest? Autori správy vy­ chádzali z článku uverejneného v odbornom periodiku Lekársky obzor „Zdravotné problé­ my rómskeho etnika“. Mnohé údaje sú výsled­ kom poctivej práce v teréne a zberu údajov. Problematické však je, že autori tieto údaje o súčasnom stave populácie pripínajú k opisu etnika. Štúdia tak čiastočne robí z problémov zavinených chudobou a vylúčením rómske vlastnosti. Nijako nezdôrazňuje fakt, že podobné problémy sa vyskytovali aj v mi­ nulosti v extrémne chudobných komunitách. Ak čítame napríklad práce Émila Zolu o parížskej chudobe či Charlesa Dickensa o britskom proletariáte, dočítame sa otvorene

Európska únia by mala poskytnúť na projekty v oblasti vzdelávania, zamest­ nanosti a sociálnej inklúzie viac ako dve miliardy eur. Cez Operačný program Ľudské zdroje (OP ĽZ) by malo byť počas rokov ���� až ���� možné čerpať finančné prostriedky v objeme �,� mld. eur. Európska únia by mala poskytnúť na pro­ jekty v oblasti vzdelávania, zamestnanosti a sociálnej inklúzie cez dve miliardy eur, zvyšok má tvoriť národné spolufinancovanie. Návrh operačného programu, ktorého riadiacim orgánom bude Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny (MPSVaR), odobrila vláda. Európske peniaze majú napomôcť naprí­ klad zvýšiť úroveň znalostí a zručností žiakov,


in—2015

dosiahnuť, aby najmenej �� percent ľudí vo veku �� až �� rokov malo ukončené vysoko­ školské alebo ekvivalentné vzdelanie. Cieľom je aj zvýšiť mieru zamestnanosti obyvateľov vo veku �� až �� rokov na �� % do roku ���� a do toho istého roku aj znížiť podiel popu­ lácie ohrozenej chudobou a sociálnym vylúče­ ním na ��,� %. „Globálnym cieľom Operačného programu Ľudské zdroje je podporiť rozvoj ľudských zdrojov, celoživotného učenia a ich plnohod­ notného začlenenia sa na trh práce, na zlep­ šenie ich sociálnej situácie,“ konštatuje rezort práce v materiáli. Na vzdelávanie je v rámci OP vyčlenených ���,� mil. eur, na zamestnanosť má ísť ���,� mil. eur, na sociálne začlenenie je alokova­ ných ���,� mil. eur. Na projekty zamerané na integráciu marginalizovaných rómskych komunít je plánovaných �� mil. eur a na technickú vybavenosť v obciach s prítomno­ sťou marginalizovaných rómskych komunít má byť vyčlenený finančný objem ���,� mil. eur. Zvyšných ��,� mil. eur bude smerovať na technickú pomoc, ktorá je určená na vykoná­ vanie operačného programu. Zdrojom financovania OP Ľudské zdroje bude Európsky sociálny fond a Európsky fond regionálneho rozvoja. „Multifondovým prístupom sa zaručí synergický a komple­ mentárny efekt realizovaných opatrení,“ uvá­ dza MPSVaR.

SITA Článok vyšiel ��. mája ���� na profesia.pravda.sk.

Slováci, Romové a rozdíl v čase #Slovensko #Rómovia #história

„Při Revúci, blízko továren na lepenku, jsou cikánské jámy a brlo­hy. Ach, těm šuhajci pokoje nedají.

Vsickni plným hrdlem: úhuhú. Až se cikán, ještě i v tmavé noci černý, polekal a z br­ lohu vyskočil. Ci­ kánskou děl cosi řečí a pěstí hrozil.“ Takto s láskou píše o slovenských šuhajcích český učitel a spisovatel Karel Kálal v roce ���� v knize Slovensko a Slováci. „Hej, mám rád krásné Slovensko, mám rád jeho milý lid,“

píše v úvodu. Přestože se Slováků mnohdy štítil. Takto popisuje svoji návštěvu kysucké vesnice v roce ����: „Uvítala mne žena, skoro nahá, nečistá, s vlasy rozcuchanými, hubená… Chtěl jsem otevřít okno, ale bylo přibité, tož jsem otevřel dvéře, abych se neudusil. Stálo tu jedno lůžko, bez peřin, jen černá sláma v něm, stolu žádného. Chorý syn leží před domem, jedno děvče je blbé a němé, druhé jako divoch špinavé a rozcuchané“. O sto let později se mnozí Slováci dívají se stejnou štítivostí na Romy. Ale na rozdíl od Kálala, který měl Slováky rád a chtěl jim pomoct, většina Slováků Romy ráda nemá a pomoct jim nechce. O víkendu pochodovaly městem Parti­ zánske na středním Slovensku tři tisíce lidí a protestovali proti Romům. Známý nacio­

��


nalista Marián Kotleba si přivedl do vesnice Krásna hôrka – nedaleko Revúcej, o níž píše Kálal - stovky extremistů s cílem „uklidit odpad“, míněno romskou osadu nedaleko ves­ nice. V obou případech musel Romy chránit kordon obrněných policajtů. Bylo jen otázkou času, kdy se napětí mezi Romy a bílou většinou stane jedním z hlav­ ních témat společenské debaty i politiky. Právě v těchto týdnech se to děje a už to tak na dlouhá léta zůstane. Nejsem schopen odhadnout, jak bude tato debata vypadat za deset let, ale vyhlídky jsou nevalné. Stačí si všímat jazyka. Politici z vlády i opozice mluví jedním jazykem o „nepřizpůso­ bivých občanech“, jak to ostatně známe i z Česka. Jelikož promlouvají výhradně k bílé většině, Romové se stávají jen nechtěným objektem

jejich zájmu, problémem, který musí být řešen a který je už dávno odlidštěn - jako kdyby Ro­ mové nebyli stejné lidské bytosti jako všichni ostatní. Nevzpomínám si, že by kterýkoli ze slovenských politiků kdy vyjádřil vůči Romům něco jako soucit, natož lásku, kterou se tak ochotně zaklínají, kdykoli je řeč o Slovácích. Bylo by jistě naivní žádat od slovenských politiků i od bílé většiny, aby Romy milovali. Kdoví, možná jim až příliš nepříjemně připo­ mínají sebe sama v ne tak dávné minulosti. Karel Kálal vzpomíná na slovenské dráte­ níky, kteří „měli jen po jedné košili, kterou si dobře vymastili špekem a vytřeli rtutí, aby se jim do ní neusadil hmyz. Uléhali oblečení a ráno vstavše umyli se zhruba nebo nic…“ Z Kálalovy knihy čiší láska a soucit se Slováky (a neláska k Cikánům) - však také po vzniku Českosloven­

ska pomáhal budovat slovenské školství. Máme dnes stejný úkol vůči Romům a po­ kud nebudeme schopni alespoň soucitu, této základní empatie, která nás všechny polidš­ ťuje, dopadneme všichni velmi špatně.

Martin M. Šimečka Článok vyšiel �. októbra ���� v týždenníku Respekt

Ohrozuje Slo­ vensko chudoba? Viac ako polovica ľudí zarába me­ nej, ako je prie­ merný plat

in—2015

#Slovensko #chudoba #regionálne rozdiely

Rozdiely medzi boha­ tými a chudob­nými sa na Slovensku neustále prehlbujú. Mnohí ľudia si nemôžu do­ priať ani základné veci potrebné k pre­ žitiu, dovolenka či nové auto sú úplne nemysliteľné. Na dru­hej strane sú tu ľudia, ktorí si doprajú určitý nadštandard. Priemerný plat na

��


Skoč na šmirkás & levanduľovo-čučo­ riedkovú limonádu do kaviarne Dobre&Dobré!

Kaviareň Dobre&Do­ bré v bratislavskej Sta­ rej tržnici je projektom občianskeho združenia Vagus. Poskytnutím za­mestnania dáva ľu­ dom bez domova mož­ nosť dostať sa z ulice.


Premýšľaj o tom, čo nakupuješ!

„Vysoká životná úroveň spočíva v tom, že mí­ ňame peniaze, ktoré ešte nemáme, za veci, ktoré nepotrebujeme, aby sme imponovali ľuďom, ktorých nezná­ šame.“ #Orson Welles


Slo­vensku je ��� eur me­sačne. Menej ako priemerný plat však zarába až �� % ľudí. Keď chýbajú prostriedky

in—2015

Priemerný plat je vypočítavaný zo všet­ kých platov a je ovplyvnený najlepšie a naj­ horšie zarábajúcimi ľuďmi. Výška minimálnej mzdy je od roku ���� ��� eur. Pocit chudoby sa u ľudí dostavuje vted­y, keď im chýbajú prostriedky na to, aby uspo­ kojili svoje potreby či potreby svojich blíz­ kych. Rada Európy definuje chudobu ako nemožnosť žiť život, ktorý je v danej krajine považovaný za slušný. Podľa sociologičky Zuzany Kusej je na Slovensku možnosť dožičiť si „štandard“ na­ príklad v podobe dovolenky pomerne obme­ dzený dokonca aj pre pracujúce domácnosti. Nečakané výdavky majú problém zvládnuť dokonca až � z �� domácností. Podľa údajov Eurostatu bola v roku ���� priemerná mzda na Slovensku ��� eur. Ľudia v Prešovskom kraji zarábajú však o minimál­ nu mzdu menej ako v Bratislave.

Najväčšie rozdiely sú v regiónoch Podľa ekonóma Martina Vlachynského z INESS je však rozdielna ekonomická vý­ konnosť prirodzená, tak ako rôzne výsledky v skoku do diaľky. „Veľkú časť chudoby spô­ sobuje zlé ekonomické prostredie, ktoré od­ stavuje chudobných od príležitostí. Napríklad to, že nízkokvalifikovaný človek má zakázané zamestnať sa za mzdu nižšiu ako povoľuje zákon, mu značne sťažuje možnosť niečo so svojím postavením urobiť.“ Najväčšie rozdiely medzi bohatými a chu­ dobnými vidieť podľa regiónov. Najhoršie sú na tom ľudia z ekonomicky slabších regiónov najmä na východe a juhu Slovenska. Definícia chudoby je v každej krajine iná. V USA má takmer ��� % domácností zara­ dených do kategórie „chudobná“ chladničku a zhruba �� % klimatizáciu, hovorí Vlachynský. Takzvaná stredná vrstva obyvateľstva je pre ekonomiku veľmi dôležitá, pretože udržia­va spotrebu v krajine a je taktiež hna­ cím motorom rastu. Ekonomická kríza ju však veľmi zasiahla.

Títo ľudia boli nútení prehodnotiť svoje priority tak, aby si dokázali udržať aspoň nie­ čo zo svojho štandardu. Rok ���� sa však stal optimistickejší. Podľa prieskumu Barometer Cetelem ���� majú ľudia po prvýkrát od roku ���� v úmysle zvýšiť svoju spotrebu.

Schopnosť čeliť neočakávaným výdavkom Ľuďom vadia nezaslúžené príjmy, rôzne zlaté padáky a provízie, deravá legislatíva či privreté oči spravodlivosti, hovorí sociologič­ ka Zuzana Kusá. Človek zo strednej vrstvy by nemal trpieť žiadnym druhom vynúteného nedostatku, mal by mať schopnosť čeliť ne­ očakávaným výdavkom, možnosť udržiavať v byte primerané teplo, ísť na dovolenku či

pozvať priateľov a rodinu na večeru, uvádza sociologička Zuzana Kusá. Podľa sociologičky sa ľudia ani nesnažia priblížiť najbohatšej vrstve obyvateľstva. Ide im však o to, aby si mohli dožičiť určitý život­ ný štandard. To znamená nežiť v strese, keď sa pokazí práčka, keď sa v škole zberajú príspevky na rodičovské združenie či výlet. Faktom je, že mnohé domácnosti u nás žijú v takom strese a musia riešiť ponižujúce situácie ako naprí­ klad či zaplatia za elektrinu alebo kúpia die­ ťaťu nové topánky.

Článok vyšiel �. júla ���� na aktuality.sk.

��


in—2015

eura. Nové pravidlá sa budú vzťahovať na penzie starobné, predčasné starobné, invalid­ né aj vyplácané v súbehu. Na návrhu zákona s odstupňovanou su­ mou minimálneho dôchodku sa napokon po dlhých debatách zhodli odborníci minister­ stva práce. Už dnes ho posúvajú do medzire­ zortného pripomienkového konania. Ak prej­ de vládou a parlamentom, s jeho účinnosťou sa počíta od júla ����. „Jednotlivé sumy nároku sa budú odvíjať od životného minima. Pri �� rokoch poistenia je to napríklad jeho �,��-násobok, pri každej ďal­ šej úrovni sa k tomuto násobku budú pripočíta­ vať dva až tri percentuálne body,“ spresnil štát­ ny tajomník ministerstva práce Jozef Burian. Aj valorizovať sa podľa neho budú tieto dôchodky rovnakým percentom ako životné minimum. Štátny tajomník doplnil, že pri zisťovaní nároku na minimálny dôchodok sa bude pri­ hliadať aj na penzie vyplácané zo zahraničia a na výsluhové dôchodky. Priznávať sa bude jednotlivcovi, nie domácnosti. „Ak teda budú v domácnosti dvaja dôchodcovia s nárokom, dostane ho každý z nich,“ vysvetlil Burian. Takýmto zvýšením príjmu niektorých do­ mácností sa podľa neho dosiahne, že mnohí ľudia sa vymania zo sociálnej siete. Čo sa týka započítavania štúdia, základnej vojenskej služby či materskej dovolenky do doby poistenia, platí podľa Buriana zásada, že zahrnuté budú len vtedy, ak boli absolvované v čase, keď platil zákon, ktorý to umožňoval. Zavedenie minimálneho dôchodku je jed­ ným z �� bodov sociálneho balíka, ktorý Smer prijal na svojom júnovom sneme. Novinka má pomôcť asi ���-tisíc dôchodcom. Prilepšia si priemerne o ��, no v niektorých prípadoch aj o �� eur. Sociálnu poisťovňu bude toto opatre­ nie stáť približne �� až �� miliónov eur ročne.

Minimálne dô­ chodky sú koneč­ ne známe: ��� eur a viac #Slovensko #dôchodcovia

Najnižší garantovaný dôchodok na Sloven­ sku má byť od polo­

��

vice budúceho roka vyplácaný v sume ���,�� eura mesačne. Nárok naň získa ten, kto dovŕši penzijný vek a �� rokov platil dôchodkové poistenie. S každým ďalším odpracovaným rokom sa však penzijné minimum bude zvyšovať. Kto napríklad odvádzal �� rokov, bude mať zaru­ čených ���,�� eura. Kto �� rokov, až ���,��

Soňa Pacherová Článok vyšiel ��. decembra ���� v denníku Pravda.

Nezamestnaní už musia dávky odrobiť, novinka priniesla chaos #Slovensko #hmotná núdza


robote tridsaťpäť – štyridsať ľudí,“ odhaduje starosta Milan Kohút (nezávislý). Obec šesť mesiacov čakala, kým sa úrad práce na nový zákon pripravil. „S koordinátorom som sa spoznal len minulý týždeň,“ dodáva staros­ ta. Hovorí, že roboty je dosť. „Treba upratať celú rómsku osadu, bola tu povodeň, musí sa vyčistiť koryto potoka.“ Koordinátor má v Pribyline na pracovníkov dohliadať dva či tri celé pracovné dni, nielen pol hodiny. „Nemalo by to význam, tak sme sa dohodli s úradom práce,“ vysvetľuje Kohút. Zavádzanie zákona niektorých nahnevalo. Minulý týždeň sa starosta s obyvateľmi stretol v kultúrnom dome, aby im vysvetlil, čo zákon pre poberateľov dávok znamená, a situácia sa upokojila až po privolaní polície. „O zákone v osade nevedeli, mysleli si, že sme si niečo

vymysleli, aby museli zadarmo robiť.“ Ten, kto prácu odmietne, stratí nárok na dávku. To za prvých šesť mesiacov spravilo ���� ľudí. Povinná práca sa dotkne celkovo viac ako ��-tisíc ľudí, ktorí doteraz brali ��,�� eura automaticky. Ústredie práce tvrdí, že je na všetko pripravené. „Od začiatku roka bola vykonaná ich osobná profilácia, aby im prácu pridelili podľa ich skúseností,“ tvrdí. Združenie miest a obcí Slovenska v pondelok neodpovedalo, ako sú samosprávy pripravené na nový zákon.

Rudolf Sivý Článok vyšiel ��. júna ���� v denníku SME.

in—2015

„Obec je čistejšia,“ po­ chvaľuje si starostka Mária Nawratová (NEKA) zo Svinej pri Prešove nový zákon, ktorý núti ľudí, aby si dávku v hmotnej nú­ dzi odpracovali. Ich dochádzka za prácou sa postupne zlepšila. Nezamestnaní takmer v dvojtisícovej obci kosia trávu, zameta­ jú a robia stierky na obecných budovách. Nový zákon platí od januára, no až po skúšob­ nom prvom polroku ���� ho od utorka musia povinne využívať všetky obce. Mestá, obce ani štát na zapojenie ľudí v hmotnej núdzi do rôznych drobných obecných prác zväčša nie sú pripravení. Nawratová zo Svinej napríklad nie je spokojná s pracovným nasadením koor­ dinátorov, ktorí prácu rozdeľujú i kontrolujú. Na Slovensku je koordinátorov ���, zamest­ návajú ich úrady práce. Každý z nich zodpo­ vedá za niekoľko obcí. „Prídu na pol hodiny, pozrú a odídu preč,“ hnevá sa starostka a opisuje, ako potom musí ľudí naháňať do práce, všetko im vysvetľovať a „polovicu pracovného času sa venujem iba im“. Prvýkrát si vo Svinej museli dávku ��,�� eura odpracovať už vo februári. Odvtedy čisti­ lo dedinu ��� ľudí, každý z nich �� hodín me­ sačne. Väčšina miestnych žije v hmotnej núdzi v rómskej osade. Z vyše tisíca Rómov pracujú iba štyria. Starostka zákon využíva najmä na čistenie osady. „Práce je dosť, čo sa cez deň poupratuje, večer je v neporiadku a špine.“ V Pribyline v okrese Liptovský Mikuláš ešte v pondelok nevedeli, koľko nových ľudí príde upratovať. Zoznamy mali rozoslať úrady práce. „Bol tu zápis, ale zo sedemdesia­ tich ľudí na zozname nakoniec budem mať v

��


Denník N

in—2015

Vedia vôbec Fico s Kiskom, kde a v akej biede žijeme, pýta sa zúfalá obyvateľka Pravice

Keď v obci Závada ráno z auta zbadáme modrú dopravnú značku, ktorá signalizuje, že dedina Pravica je od nás štyri kilometre vľavo, zasmejeme sa. Značka totiž pôsobí ako nechcený vtip na adresu politickej pravice – farbou, číslom aj šípkou. Tá však v obci nemá práve ustlané. Posled­ né parlamentné voľby v roku ���� tu vyhral Smer s ��,�� percenta pred HZDS (��,��) a SNS (��,��). V prezidentských voľbách už Fica pri mizernej účasti na hlavu porazil Kiska. Netušíme pritom, že v ten deň sa vlastne smejeme naposledy, lebo sa stretneme už iba s nevôľou, beznádejou, rezignáciou, frustrá­ ciou, depresiou, so sklamaním a hnevom. Len čo odbočíme, cesta sa mimoriadne zúži a mení sa na prekážkovú dráhu s množ­ stvom výtlkov. Sledovať krásu okolitých lesov

��

#Slovensko #chudoba


in—2015 sa teda príliš nedá, registrujeme len, že mo­ hutné spiľovanie stromov je v móde aj tu. Na návštevu obce si z núdze a zámerne vyberáme nedeľu, keď sa doma zdržuje naj­ viac ľudí. Dohodnúť vopred sa totiž nedá, na obecný úrad sme sa týždeň nedovolali. Ani sme sa nemohli, už dávno tam nemajú telefón a číslo na webe je neplatné. Chceme si pritom overiť práve chýry o tom, že Pravica je dedina, ktorá stále nevkročila do ��. storočia. Realita je nakoniec drsná. Ešte predtým si však vo viac ako ��� kilo­ metrov vzdialenej Bratislave anketou v uliciach overujeme, či ľudia vôbec tušia, kde sa Pravica nachádza. Z �� pokusov sme neuspeli ani raz. Test opakujeme v okresnom meste Veľký Krtíš, ktoré je od nej vzdialené asi �� kilomet­ rov. Vedeli o nej dvaja. Neveští to nič dobré.

Čo tu chcete? Na začiatku dediny sa ešte s chuťou pý­ tame staršieho pána na adresu a telefonický kontakt na starostu. Ale hoci stojíme len pár metrov od jeho domu, okamžite narazíme. Nepáči sa mu totiž, koho hľadáme, zisťuje, načo sme prišli, podráždene sa pýta, s kým sme dohodnutí, a že ak s nikým, máme vo­ pred zavolať a prísť cez týždeň, nie otravovať počas voľna. Že sa nedá dovolať, a teda ani dohodnúť, najskôr neberie. Nakoniec vysvitne, že je to starostov otec a zároveň bývalý starosta Pavel Lenhard, ktorý tu dokázal až šesťkrát vyhrať voľby. Obec teda viedol �� rokov. Až neskôr nám dôjde, že telefón na obecnom úrade bol zruše­ ný práve za jeho čias.

almanach o chudobe

Keď ho poprosíme, či nám o obci neporoz­ práva on, rezolútne to zamietne s tým, že on je už „anonymný“. Na tom, aká dnes Pravica je, sa pritom podieľal asi najviac. Bez úspechu sa teda púšťame ďalej. O chu­ dobných lokalitách sa hovorí, že sa v nich veľa pije. Nevieme síce, koľkí pijú v Pravici, ale na opitých narážame, hoci ešte nie je ani čas obeda. „Prepáčte, nedá sa mi hovoriť, práve som po alkohole,“ so zvláštnou dikciou vysvetľuje asi ��-ročná čiernovláska, ktorá učupená fajčí na podstienku domu pri hlavnej ceste. Prepadáme skepse.

Nič nefunguje O obci rôzne zdroje uvádzajú, že v nej žije ��� až ��� ľudí. Podľa domácich je ich však už

��


Prispej finančne rodinám v núdzi na ĽudiaĽudom.sk! ĽudiaĽuďom.sk je prvý absolútne otvorený online systém darcov­ stva na Slovensku. Jeho základom je rovnomen­ ný internetový portál s prehľadnou databá­ zou výziev – žiadostí o fi­nančnú pomoc pre fyzické, či právnické osoby s verejnopro­ spešným zámerom. Zá­ kladnými piliermi Ľu­ diaĽuďom.sk sú trans­ parentnosť, adresnosť a efektívnosť. Celý pro­ ces darcovstva je pod kontrolou verejnosti.


Boli sme v dedine, kde nefungujú ani základné vymoženosti minulého storočia. len chabých ��, zväčša starobných a invalid­ ných dôchodcov. Viacerí v produktívnom veku ušli preč, osemnásti trávia štyri hodiny trikrát týž­ denne na aktivačných prácach. Perspektívu �� tunajších evidovaných detí si pred nami netrúfne naznačiť nik. Každý nám však opakuje tie isté neduhy. V obci nefunguje internet, nemá ho ani obecný úrad. Pred rokmi bola na jeho budovu uvale­ ná exekúcia, ešte nedávno vyzeral ako roz­ padnutá chatrč. S opravami začalo až koncom minulého roka zvolené vedenie obce. Signál, aj to len niekde, má v dedine iba je­den z mobilných operátorov. Nie je tu škôlka, škola, ihrisko, chýbajú detské preliezačky. Už v roku ����, teda pred �� rokmi, skracho­ vali po­sledné tunajšie potraviny aj s krčmou. Nečudo. Chlieb vozia len ambulantne trikrát týž­ denne, na nákupy iných tovarov sa musia ľu­ dia vybrať do vedľajšej obce. Chýba kanalizá­ cia, bežne sa používajú latríny. Neexistuje tu vodovod, voda na umývanie a pranie sa nosí zo studní a zohrieva sa na peci, v ktorej sa kúri drevom. Niektorí nemajú ani elektrinu. Obec je katolícka, posledná omša v nej však vraj bola pred asi siedmimi rokmi. Opakovane sa tiež stáva, že mŕtvych treba pochovať na obecné náklady, lebo inak by nemal kto a nebolo by za čo. Nedávno tak podľa domácich dopadla aj staršia pani, ktorá si nevedela vybaviť dávky ani pomoc. Nik jej nepomohol, upila sa k smrti.

Ryža nebankoviek Radosť z tunajšej chudoby musia mať nebankové subjekty, ktoré požičiavajú na vy­ soké úroky. Jednoduchší a ekonomicky negra­ motní ľudia v núdzi, často pritlačení k múru aj nečakanými udalosťami, si možnosť rých­ leho úveru na ruku s rizikami nespájajú. Po­ chopia, až keď je neskoro. Svoje o tom vie aj ��-ročná Jarmila Ky­ zúrová. V Pravici žije od narodenia. Kedysi robila v lesnom závode, už roky je bez sta­ bilnej práce. Nezaháľa však. Stretávame ju, keď sa mimoriadne rozbitou cestou vraciame z takzvaného Imrovho kopca. Ten je súčasťou obce a žijú tam najmä chatári. Hoci Jarmila práve na káru zbiera od­ padové drevo po ťažbe, aby sa zásobila na zimu, ochotne sa rozhovorí. „Nezamestnaný

aj takto hľadá cesty, ako ušetriť. Za aktivačné práce dostávam ��� eur, drevo stojí ��� eur. Kto si neprivyrobí drevom alebo zberom hrí­ bov, má smolu. V tejto mizérii nemôže prežiť.“ Stala sa aj obecnou poslankyňou, stačilo jej �� hlasov, dodnes je z toho prekvapená. Už pred rokmi sa však zamotala s nebankovkou. „Zomrel mi brat, musela som ho pochovať. Potrebovala som peniaze, nik mi nepomohol, dala mi ich ona.“ Vrátiť už musela dvojnásobok. Hoci pô­ žičku splatila, dnes má na krku ďalšiu. Potvr­ dzuje, že tých, čo sa zamotali a nemajú z čoho splácať, je v dedine dosť. Prosí nás, aby sme sa premiéra Fica aj prezidenta Kisku spýtali nasledovné: „Vedia, kde sa nachádza Pravica? Tušia vôbec, že existujeme? Potom nech sa prídu pozrieť na našu biedu. Nikoho nezaujímame. Je ��. sto­ ročie a my sme kde? Ani telefóny, ani internet, ani tečúca voda, ani normálne záchody. Veď naša situácia sa ani nedá opísať.“ Miestami zvyšuje hlas, sklamanie z nej priam kričí. Zúfalo rozhadzuje rukami, že o nich písalo už viac novinárov, „aj televízia tu bola, ale nič z toho. Všetci na nás kašlú“. Mlčí­ me, inak by sme jej museli vmietnuť do tváre, že, žiaľ, nič sa nezmení ani po našej návšteve.

Prežijú vďaka deťom Na ulici náhodne oslovujeme aj sympatic­ kú ��-ročnú Ivetu Ruszóovú, ktorá nás ihneď pozýva domov. Izby sú vymaľované výraz­ nými farbami a zariadené starším nábytkom, všade je čisto. Keď sa pozabudneme a pýtame sa na umý­ vadlo či automatickú práčku, len sa smutne zasmeje, mávne rukou a pripomenie, že tu sa funguje len na studne a vedrá. „A nie, kvalitu vody v studniach už roky nik nekontroluje.“ Vraví, že je Rómka a žije jednoducho. Hoci je však výrečná a snaží sa v tom marazme nájsť nejaké pozitíva, aj z nej nakoniec preráža bez­ nádej. Pozná totiž všetky problémy Pravice. Ani ona už roky nemá prácu, tiež je však obecnou poslankyňou. Kedysi sa vydala do Rimavskej Soboty, vrátila sa pred �� rokmi. Je rozvedená, s exmanželom však aj kvôli deťom vychádzajú normálne. Ten žije naozaj neďaleko – na opačnom konci starého rodičovského domu. Majú päť detí, doma je už len ��-ročný školopovinný syn. Zvyšné deti odišli za prá­

almanach o chudobe

cou do Česka. „Poutekali, čo by tu robili?“ Za totálnym úpadkom vidí nedostatok práce. Tvrdí, že keby im nepomáhali deti, ne­ prežijú. „Čo by sme robili, ako by najmladší chodil do školy? Len na autobus mu treba �� eur týždenne. A kde je ešte strava?“ „Kedysi fungovalo družstvo, kravín, lesný závod, všetko sa však rozkradlo a skrachovalo. A kde nie je práca, tam nechodia ani autobusy.“ Ak by si aj niekto našiel prácu vo Veľkom Krtíši, bez auta nemá šancu. V tamojších fabrikách sa pracuje na zmeny a jediný auto­ bus, ktorý cez obec chodí, neumožňuje stihnúť ani tú rannú. Kto by chcel skúsiť šťastie zase v Lučenci, musel by pred prácou šliapať na autobus do štyri kilometre vzdialenej Závady. Po práci by si „prechádzku“ zopakoval. Na úzkej a zle udržiavanej ceste, pome­ dzi lesy a bez osvetlenia by to najmä v zime mohlo byť zaujímavé dobrodružstvo, rozhod­ ne však nejde o systémové riešenie. Poslankyňa však nakoniec pridá štipku op­ timizmu. Nový starosta sa vraj snaží a na rozdiel od svojho predchodcu naozaj chce veci zmeniť. „Je mladší, takže dokáže aj lepšie komunikovať.“ Ivetin exmanžel Ladislav Ruszó má �� ro­ kov a pôsobí úplne rezignovane. Keď vojdeme do jeho časti domu, práve fajčí cigaretu a sle­ duje televíziu. Kedysi dávno pracoval na stav­ bách, od roku ���� už pravidelné zamestnanie nezískal, pritrafili sa len občasné fušky. „Celá dedina prestala pracovať do pár ro­ kov po revolúcii. Bez pomoci detí a fušiek by sme dávno zomreli hladom.“ Ladislav aktuál­ ne nepoberá žiadne dávky, nebol sa totiž ani zaevidovať. Iveta nás zoznamuje aj so svojou kamarát­ kou Lýdiou Mušukovou. Je milá, usmieva sa, ale nevie povedať ani to, koľko má rokov ona či jej deti. Patrí k tým, ktorí sú úplne bez per­ spektívy – kombinácia Rómky vo vyššom veku so zdravotným hendikepom v hladovej doline prakticky vylučuje nádej na zlepšenie života. Pritom by rada pracovala, a na aktivačných prácach to dokazuje už dlho. Dostáva za to ��� eur. „Čistíme, kosíme, všetko možné,“ opisuje svoju činnosť. Nesťažuje sa, iba si vzdychne, že žijú „pochudobne“. Býva s druhom. Ich dcéra má dve deti, syn tri, spolu sa podľa slov jej priateľky Ivety tlačia v jednej izbičke.

Politici v revíri Príbehy a pocity ďalších oslovených ľudí sa nakoniec opakujú, všetkých spája beznádej, že lepšie už bolo a určite tak už nebude. Vraciame sa na kraj dediny. Na lavičke tam sedí pán v klobúku, s ktorým sme mali česť na

��

in—2015

Denník N


in—2015

začiatku. Je to už spomínaný bývalý starosta Pavel Lenhard, ktorému sa náš príchod do dediny nepozdával a odmietol s nami hovoriť. Teraz ho zaujímalo, čo o ňom rozprávali ľudia v dedine. Keď zistil, že nič a že našou témou nie je on a kauzy z jeho minulosti, na­ koniec pridal niekoľko historiek. „Vysokí poli­ tici sa tu ukážu len vtedy, keď idú do blízkeho revíra na poľovačku. Inak na nás kašlú.“ Spomenul si aj na facku a urážku od štátu, ktorý dal obci na opravu rozbitej cesty ne­ uveriteľných ��� eur. „Veď to nestačilo ani na fúrik a základné náradie.“ Keď chcel peniaze použiť na inú akútnu vec, štát to zamietol a peniaze sa museli vrátiť. Tento exstarosta sa do médií dostal viac­ krát. Keď totiž obec nemala peniaze, úradoval zadarmo a z vlastného domu, aby ušetril. V akej miere k zlej finančnej situácii prispelo jeho šéfovanie, nie je jasné, o majetok obce sa však opakovane zaujímali exekútori a o sta­ rostu aj policajní vyšetrovatelia. To je však minulosť a aj oslovení domáci sa zhodujú, že na jeho stoličke konečne sedí mlad­ ší a nádejnejší. Volá sa rovnako ako otec – Pavel Lenhard, má �� rokov a ani on nezmenil poli­ tický kabát. HZDS síce zaniklo, presedlal však na Stranu demokratického Slovenska, ktorú vedie bývalý Mečiarov exponent Sergej Kozlík.

��

Aktuálneho starostu nakoniec vyrušíme pred jeho domom pri práci s motorovou pílou. Ochotne sa prezlečie a ide s nami na obecný úrad. Chce ukázať, čo všetko od svojho nástu­ pu zmenil. Pracuje len na polovičný úväzok, má za to necelých ��� eur v čistom.

Obnova úradu a internet Hoci je Lenhard mladší podľa vlastných slov poslancom obecného zastupiteľstva od roku ����, až po prebratí vedenia obce si všimol množstvo vecí, ktoré podľa neho dlho­ dobo nefungovali. Nik vraj neriešil podielové dane, neplatili sa odvody sociálnej ani zdravotnej poisťovni, nevyberali sa poplatky za odpad, ktorý sa, logicky, nevyvážal, ani za iné veci. Vinu za všetky problémy, vrátane exekú­ cie na budovu obecného úradu, však nevidí v otcovi či sebe ako poslancovi, ale v bývalej zamestnankyni, ktorá vraj zanedbávala svoje povinnosti. Prečo ju starosta riadne nekon­ troloval, je otázne. Obec má na tento rok v rozpočte ��.��� eur. Starosta chce, aby sa najskôr obnovila budova obecného úradu a do dediny zaviedol internet, plánuje aj obnovenie omší.

#Slovensko #chudoba

V úradovaní z domu, ktoré zaviedol jeho otec, nemieni pokračovať. „Kancelária je zá­ kladnou podmienkou na normálnu prácu pre občanov, ktorí musia mať možnosť ma nájsť.“ Práce sa už začali – miestnosti sú vy­ maľované, stará kuchynská linka obnovená. Lacno, ale na pomery postačujúco pôsobí aj zasadačka. Lenharda však mrzí, že na zasad­ nutia zastupiteľstva chodia okrem poslancov len štyria či piati občania. „Ľudia sa o veci verejné nezaujímajú. Ťažko niečo riešiť, keď nie je záujem.“ Vízie o zásadnom rozvoji obce – zastavení vysťahovalectva, hľadaní práce, rokovaniach o rozšírení dopravy, mobilného signálu, pri­ tiahnutí turistov, hľadaní možností zriadenia nevyhnutných služieb a podobne – z jeho úst nepadajú. Najpravdepodobnejšou sa preto stále javí možnosť, ktorú vyslovil jeden z tamojších chatárov – Pravica skôr či neskôr ako klasic­ ká dedina vymrie a zanikne. „Stane sa z nej čisto chatárska oblasť.“

Karol Sudor (+foto) Článok vyšiel ��. mája ���� v Denníku N.


Venuj trvanlivé produkty Potravinovej banke Slovenska!

Potravinová banka Slovenska má centrum v Košiciach, sklady a výdajne vo viacerých mestách. Podnikate­ lia, ktorí sa rozhodnú prebytočné alebo ne­ predajné potraviny da­ rovať, z nich nemusia odviesť daň.


aktuálne.sk

in—2015

Šanca, že si Róm z osady nájde prácu,

��

je ako vyhrať milión v lotérii #Slovensko #Rómovia #zamestnanosť


Sú to akoby dva roz­ dielne svety. V jednom sú tí, ktorí každý deň chodia do práce a žijú v relatívne dôstojných životných podmien­ kach. V tom druhom svete žijú ľudia, ktorí sú dlhé roky pravi­ delnými „hosťami“ úradu práce a snažia sa prežiť z toho mála, čo majú od štátu ale­ bo z nelegálnej prá­ ce. Šanca dostať sa na druhú stranu je pre nich mizivá. Ako sú na tom nezamest­ naní Rómovia žijúci v segregovaných osa­ dách a iní dlhodobo nezamest­naní, kto­ rí sa nachádzajú na najspodnejšom príj­ movom rebríčku, sa dozviete v rozhovore s Michalom Pále­ níkom z Inštitútu za­ mestnanosti. almanach o chudobe

��

in—2015

aktuálne.sk


aktuálne.sk

in—2015

Aká je vlastne zamestnanosť Rómov oproti väčšinovému obyvateľstvu? V prvom rade neexistuje jasná definícia toho, kto je to Róm. Preto sú aj všetky štatisti­ ky veľmi vychýlené. Existujú viaceré spôsoby definície Rómov. Jednou možnosťou je, že člo­ vek sám seba identifikuje ako Róma. Alebo ho ako Róma identifikujú ostatní ľudia. Okrem toho nie je jasné, či Rómov chápeme ako et­ nicitu alebo ako národnosť. Väčšina ľudí si tiež pojem Róm spojí s človekom bývajúcim v segregovanej osade, takže si ho spojí s chu­ dobným človekom a tieto dva pojmy potom splývajú. Ak sa pozrieme na tých, čo bývajú v segregovaných osadách, tak tam je legálna zamestnanosť veľmi nízka, pohybuje sa v jed­ notkách percent. Samozrejme, čím je človek integrovanejší, tým je zamestnanosť vyššia. Otázka je, ako rátať tých, čo sa presťahovali do Anglicka a tam sa tvária ako Pakistanci. Aké majú ľudia z osady reálne šance za­ mestnať sa? Ak sa pozrieme na segregovanú osadu v regióne s vysokou nezamestnanosťou, tak šanca na uplatnenie na normálny pracovný úväzok je rovnaká ako vyhrať milión v lotérii. Prípady, že si títo ľudia nájdu prácu vo svojom regióne, sú naozaj výnimočné. Relatívne jed­ noduchšie to majú vtedy, keď sa presťahujú do iného regiónu, kde je väčší dopyt po pracov­ níkoch. Či už sa presťahujú v rámci Sloven­ ska, do niektorej zo susedných krajín alebo do Anglicka, kde farba pleti nie je prekážkou. Ak chce Róm naďalej bývať vo svojej segregova­ nej osade a dochádzať do zamestnania, tak to je často úplná utópia. Tí integrovanejší majú takisto väčší prob­ lém presadiť sa na pracovnom trhu... Spravidla bývajú v regióne, kde je neza­ mestnanosť vysoká a voľných pracovných miest je málo. To ovplyvňuje aj celkové šance Rómov, ktoré sú tým pádom ešte nižšie. Ak by sme chceli pomôcť ľuďom v segrego­ vaných osadách nájsť si zamestnanie, aké nástroje by na to boli potrebné? Za posledných �� rokov došlo vo vý­voji hospodárstva k veľkým zmenám. Vezmi­ me si napríklad poľnohospodárstvo. Pracovne náročné plodiny sa pestujú stále zriedkavejšie. Pestuje sa vo veľkom, celé pole zvláda obhospodarovať jeden človek na traktore. Technológia sa zmenila, zamest­ návateľom stačí menej ľudí, ale tí musia byť veľmi zruční, lebo ovládať veľké stroje je ťažké. Bohužiaľ, štát tieto zmeny často umelo dotoval. Okrem poľnohospodárskych

��

dotácií štát napríklad umelo zadotoval nákup zametacích áut, kvôli čomu ľudia prišli o prácu. Týchto ľudí potom štát musel dotovať cez sociálne dávky. Problémom je, že výrazne poklesli nízkokvalifikované práce. Ak sa pozrieme na Rómov, majú spravidla nižšie vzdelanie a nevedia ihneď ovládať veľké stro­ je. Určite by sa to vedeli naučiť, ale ubudli pracovné miesta. Úlohou by malo byť vytvoriť nízkokvalifikované pracovné miesta, ktoré v poslednom období zmizli. Je riešením, že si nízkokvalifikovaná pra­ covná sila bude kvalifikáciu zvyšovať? Určite bude potrebné zvyšovať kvalifiká­ ciu. Všetci by sa mali celoživotným vzdeláva­ ním posunúť o stupeň vyššie. Zo súčasných upratovačov by sa tak stali šéfovia upratova­ čov a tak by to šlo ďalej. Najväčší nedostatok pracovníkov je na vysokokvalifikovaných pozíciách. Ak by boli ľudia vytlačení do vy­ sokokvalifikovaných pozícií, tak by sa miesta našli. Určite sa však nedá očakávať, že zrazu pribudne veľa nízkokvalifikovaných pracov­ ných pozícií. Hľadá si vôbec človek, ktorý dlhé roky ne­ pracuje, prácu, alebo to po čase jednoducho vzdá a úplne rezignuje? Keď som bol dva týždne na dovolenke a skúšal som nič nerobiť, nedalo sa to. Každý človek si nejako vypĺňa svoj čas. Neviem si predstaviť, že by nejaký človek päť rokov nič

#Slovensko #Rómovia #zamestnanosť

nerobil. Dlhodobo nezamestnaní to len nero­ bia v štandardnom pracovnom úväzku ako zamestnanci. Človek si zvykne aj na šibenicu. Ak niekomu klesá príjem, postupne si na to zvykne a nájde si alternatívne zdroje príj­ mu – či už zbieranie železa alebo má vlastnú záhradku, v nej si niečo dopestuje a nemusí kupovať zeleninu. Štát by sa mal snažiť tieto čierne príjmy legalizovať. Keď im chce ponúk­ nuť legálnu prácu, kvôli ktorej by museli od­ strániť svoje doterajšie príjmy, lebo by im na ne nezostal čas, tak ich príjem musí byť vyšší a dlhodobo udržateľný. Človek ťažko odstrih­ ne svoje relatívne isté príjmy s víziou neistého príjmu v budúcnosti. Očakávať od ľudí takýto risk je nerealistické. Takže mnohým z týchto ľudí sa za súčas­ ných podmienok neoplatí pracovať? Ak hovoríme o dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú na najspodnejšom príjmovom rebríč­ ku, tak nejaký príjem majú a je otázne, či sú ochotní ho riskovať a prejsť na druhú stranu kopca, kde nevedia, čo sa deje, nikto z ich okolia legálne nepracuje. Potom vidia nega­ tívne príklady, keď niekto na druhú stranu prešiel, ale jeho príjem klesol. Nabehli exe­ kútori, klesli mu sociálne dávky. Toto sa dá riešiť lepším nastavením sociálneho systému, aby tam neboli takéto skoky. Aby sa nemohlo stať, že keď napríklad prekročia magickú hranicu o desať centov, zrazu im padnú všet­ ky sociálne dávky a ich príjem klesne.


aktuálne.sk

Väčšina nezamestnaných Rómov sú dlho­ dobo nezamestnaní. Aký problém pre eko­ nomiku predstavuje dlhodobá nezamestna­ nosť? O čo vlastne prichádzame? Každý deviaty človek, ktorý by mohol pracovať, u nás dlhodobo nepracuje. Tým pádom je každý deviaty človek chudobnejší, nemôže pozdvihnúť svoj región. V niektorých regiónoch je to dokonca každý tretí človek. Dôsledky na ekonomiku sú samozrejme negatívne, no vyčísľujú sa veľmi ťažko. Pri Rómoch to vychádza zhruba na tri – štyri percentá hrubého domáceho produktu. Do akej miery dlhodobo nezamestnaným ľuďom pomáhajú úrady práce? Keď úrady práce vidia, že v danom re­ gióne nie je dostatok pracovných príležitostí a nemajú čo ponúknuť, tak ich úloha je veľmi ťažká. Je tiež ťažké filtrovať ľudí, ktorí sa sna­ žia. V tomto im ministerstvo veľmi nepomáha. Nedalo im nijaké rozumné páky na rozlišo­ vanie medzi tými, čo sa snažia a tými, čo sa nesnažia. Príkladom sú aktivačné práce pod­ ľa nových pravidiel. Stále neviem, ako majú úrady práce riešiť človeka, ktorý tri týždne pracuje, robí na aktivačných prácach a potom týždeň príde do práce opitý, lebo oslavoval narodenie dieťaťa. Nezaslúži si rovnaké pe­ niaze ako ten, čo pracoval, ale zaslúži si viac ako ten, čo nepracoval celý mesiac. Pokiaľ viem, jedinou legálnou možnosťou je strhnúť mu dávky.

Malo teda podľa vás zmysel podmieňovať plnosť dávky �� hodinami mesačne? Ako to bude v praxi fungovať? Aktivačné práce majú ten problém, že odmena je jednotková. Buď dostanú všetko alebo nič, chýba tam rozvrstvenie. Ak sa niekto snaží, jeho šéf nemá legálnu možnosť mu dať prácu navyše. Je to taký divný trojzväzok medzi obcou, úradom práce a nezamestnaným. Tým, že to nie je pracovný pomer a vymýšľa sa tu mačkopes, vzniká problém ako riešiť veci, ktoré sú v štandardnom pracovnom pomere legislatívne vyriešené a odskúšané a ako-tak fungujú. Problémom je tiež to, že človek môže pracovať iba na majetku obci, čo je veľmi malá časť. Nemôže čistiť turistické chodníky alebo hrádze od náplavového dreva. Množstvo práce je z legislatívneho pohľadu veľmi obmedzené. Ak má obec ���� voličov a z nich ��� má výšku príjmu určenú starostom, tak si to koleduje o volebnú korupciu. Otázne tiež je, či tých �� hodín mesačne je dobrou prípravou na to, aby bol človek schopný pracovať �� hodín týždenne. Efekt aktivačných prác je taký, že človek, ktorý bol na aktivačných prácach sa zamestná ťažšie ako jeho sused s rovnakým vzdelaním, ktorý na aktivačných prácach nebol. Aktivačné práce sú sociálnou dávkou, nie je to aktívna politika trhu práce. Ministerstvo práce sa ju rozhodlo výrazne rozšíriť, čo považujem za zlý krok.

almanach o chudobe

Funguje niečo také v zahraničí? V každej krajine funguje sociálna ekono­ mika a niečo, čo nazývame podnikmi sociálnej ekonomiky, ale v žiadnej krajine nie je problém taký vypuklý ako na Slovensku. Oproti minu­ losti by mal byť zmenou spôsob financovania týchto podnikov. U nás boli dotácie na fungo­ vanie podniku určené od zeleného stola ako fixná suma na človeka. Problém bol, že sa po­ tom kontrolovali prezenčky a nie reálna práca. Preto navrhujeme, aby všetky inštitúcie verej­ nej správy mali povinnosť nejakú časť svojho rozpočtu obstarávať formou inkluzívneho verejného obstarávania, kde by sa o zákazky uchádzali práve inkluzívne podniky. Boli by tam štandardné odberateľsko-dodávateľské vzťahy so štandardnými zamestnaneckými vzťahmi. Všetko sú to odskúšané mechanizmy, ktoré len treba spojiť dokopy. Týmto by sa zabránilo, aby to dopadlo ako s Tomanovej sociálnymi podnikmi? Áno. V tomto prípade by nebolo treba kontrolovať prezenčky, lebo objednávateľ by si skontroloval, či bola zákazka vyhotovená a dodávateľ by sa staral o to, aby ju jeho za­ mestnanci spravili.

Stanislava Luppová Článok vyšiel �. septembra ���� na aktuálne.sk.

��

in—2015

Ako riešenie dlhodobej nezamestnanosti navrhujete inkluzívny trh – teda, aby sa zriadili súkromné podniky, v ktorých by dlhodobo nezamestnaní získavali pracovné návyky, čo by im následne zvýšilo šance na pracovnom trhu. Budú mať títo ľudia šancu uspieť u súkromných spoločností? V súčasnosti sú dva problémy. Pracov­ ných miest je málo a zamestnávatelia nie sú veľmi ochotní prijať dlhodobo nezamest­ naného. Dlhodobo nezamestnaný má svoje problémy, nie je schopný nastúpiť do normálneho zamestnania a vydržať normálny pracovný nápor. Treba s ním mať prvých pár mesiacov výraznú trpezlivosť. Zamestnávateľ si zväčša dvakrát rozmyslí, či urobí takúto investíciu vo forme trpezlivosti. Inkluzívny trh by znamenal, že by trpezlivosť s týmito ľuďmi mal niekto iný. Vďaka tomu by boli schopní naozaj nastúpiť do práce. Bol by to viac-menej prvý riadok do ich životopisu, že títo ľudia reálne pracovali na plný úväzok a neboli len na aktivačných prácach. Vďaka tomu by už takýto človek nebol pre zamestnávateľa risk.


aktuality.sk

in—2015

Na život vonku sme si zvykli, tvrdia bezdomovci v Petržalke „Nič mi nechýba. Do­ stali sme bundy, ruka­ vice, ponožky aj deky. Máme drevo na kúre­ nie. Jediné, čo by sme potrebovali, je nový stan. Ten starý je už prevlhnutý,“ posťažu­ je sa pani Darina, kto­ rá je už dvanásť rokov bez domova. Pravda, ak za domov nepokla­

��

dáme podivný príby­ tok z dosák, igelitu, kartónov a kadejaké­ ho haraburdia. Jeho obyvateľka má �� ro­ kov a spolu s ďalšími ľuďmi táborí v lesíku v Janíkovom dvore na konci bratislavskej Petržalky. Hoci nema­ jú vodu ani elektrinu, sú tu spokojní.

#Bratislava #ľudia bez domova


in—2015

AkTUALITy.Sk

NA ČeRSTVoM VZDUCHU

NIe Je HANbA pADNÚť

Z bASy NA ULICU

Človeka, ktorý je zvyknutý na isté pohod­ lie, zamrazí pri predstave, že by mal stráviť čo i len noc v takých podmienkach. Zároveň je však obdivuhodné, ako si bezdomovci dokážu svoje provizórne obydlia zútulniť. Niektorí tu majú kreslá, sedačky, slnečníky či dokonca nefunkčný chladiaci box. Aj pani Darina je spokojná s tým, čo má. ponuku pracovníkov miestneho úradu, ktorí by jej zohnali ubytovanie v sociálnom za­ riadení, odmieta. „Tam by som si nezvykla. Netúžim ísť medzi starých dedkov a babky, chcem zostať na čerstvom vzduchu,“ vysvet­ ľuje ženička v ošúchanej vetrovke. Na poznámku, že sa trasie od zimy, odvrkne, že to sa nám len zdá. Je vraj zvyknutá spať v stane, lebo kedysi veľa športovala a často chodila kempovať. „Hrávala som hádzanú, prvú ligu za Inter bratislava,“ prezradí a pochváli slovenské hádzanárky za nedávne úspechy v reprezentácii. prenos ich zápasov počúvala v rádiu, ktoré si kúpila za �� eur. „Spravili mi radosť,“ povie uznanlivo.

Miesto, ktoré niekdajšia hádzanárka obý­ va, pozostáva z troch stanov. Žije tu s druhom, občas sa tu ukáže i jej syn. Spoločnosť im ro­ bia štyri mačky. Z čoho žijú? „beriem invalidný dôchodok. Delím sa oň s týmto nešťastným človekom, ktorý sa o nič nestará, iba naháňa fľašu,“ povie pani Darina a rukou mávne na svojho druha Romana. Ten je chorý, berie lieky na riedenie krvi. Mal by vyhľadať pomoc, ale zatiaľ sa „lieči“ len alkoholom. „Je to náš domov,“ hrdo vyhlási bývalá športovkyňa. keď však zopakuje, že jej nič nechýba, už to neznie až tak presvedčivo. So­ ciálne pracovníčky z petržalského miestneho úradu jej podarujú deky a teplé oblečenie. pridajú pozvánku na štedrovečernú kapust­ nicu pred miestnym Tescom. pani Darine zaslzia oči. Možno pri spomien­ ke na život, ktorý voľakedy viedla. keď ešte mala byt, o ktorý prišla. ,,bola som mladá, pekná, rada som sa smiala,“ prezradí bezdomovkyňa a pridá i svoju životnú múdrosť: „Nie je hanba padnúť, ale nepostaviť sa. preto stále bojujem.“

Takých stratených existencií žije v tejto loka­ lite viac. Ich príbehy sú si veľmi podobné. Zväčša stratili bývanie, keď sa rozviedli alebo prišli o prácu. Mnohí do bratislavy prišli z iných miest. Mária napríklad pochádza z košíc. poberá malý dôchodok, z ktorého si nakúpi aspoň jedlo. od pracovníčok úradu vyfasuje sveter a kabát. „Takto vonku som už rok. Najčastejšie chodím do útulku Matky Terezy, tam mi po­ máhajú,“ zdôverí sa. Svojím si prešla aj ��­ročná erika. Dva roky si odsedela v base pre pokus o vraždu. prepustili ju len teraz v máji. „Dokázala sa moja nevina,“ zdôrazňuje. predtým bývala s druhom v Marianke blízko bratislavy, no keď vyšla z väzenia, z priateľa bol už dva roky bezdomovec, tak sa k nemu pridala. Ako­tak vyžijú z jeho invalidného dôchodku. erika hovorí, že by chcela pracovať. Je vyučená kuchárka, ale do práce nemôže chodiť špinavá s mastnými vlasmi. Takto ju nikto ne­ zamestná. „Nie som zvyknutá na takéto pod­ mienky. Celý život som žila slušne,“ presviedča nás a nie je dôvod tomu neveriť.

ALMANACH o CHUDobe

��


in—2015

Deti jej nepomohli Zatiaľ čo bezdomovci v Janíkovom dvore bývajú v lesíku, tí, čo našli prístrešie na Ka­ pitulských poliach pri petržalskej výpadovke do Rakúska, môžu hovoriť o šťastí. Tamojšie pozemky patria cirkvi a zostalo tu niekoľko rozpadnutých domov, ktoré poskytujú obstoj­ né útočisko. Hneď prvý domček, ktorý obývajú dva staršie páry, prekvapí slušným zariadením. Z piecky v rohu sála teplo, „komfort“ izby do­ pĺňajú dve postele, stôl, na ňom kalendár. Na stene visia ozdobné predmety, dokonca hodiny a zrkadlo. Pod nohami sa motá natešený psík. Kríženec Dunčo. Veselo vrtí chvostom, nie je zanedbaný ani vychudnutý. Domáci však našou návštevou nie sú nadšení. Muž, ktorý tu žije už �� rokov, sa ohradí, že nie je „opica v zoo“, aby sme si ho takto obzerali. Sme však v sprievode mest­ ských policajtov, tak radšej zmĺkne. Vie, že sa tu zdržuje nelegálne. „Prišiel som o bývanie. Rozviedol som sa a bývalá žena so mnou vy­ babrala,“ rozhorčí sa. Jeho ��-ročná družka Mária je prívetivej­ šia. Žije tu, odkedy ju z bytu vyhodil jej „starý“. To ešte pracovala ako kuchárka, ale dali jej výpoveď, pretože ju jej muž stále chodil kon­ trolovať. Jej deti, ktoré žijú v zahraničí, sa na ňu vykašlali. „Bola som pre ne dobrá, len kým som niečo mala.“ Nedostáva dôchodok, ani sociálne dávky. Údajne jej na úrade povedali, že na ne nemá nárok. A tak si zarába, ako vie. Napríklad zbiera kovové veci a odnáša ich do výkupu. Po­ dobne ako iní ľudia bez domova, vyhlasuje, že jej nič nechýba: „Máme všetko, čo potrebujeme.“ Naozaj? „Chceli by sme niekam odísť, rada by som sa zamestnala,“ prizná napokon. Behá preto po celom meste, zháňa si prácu. „Pýtam sa, či nepotrebujú aspoň upratovačku. Nie, všetko je obsadené. Neviem si nájsť robotu,“ uzavrie s trpkosťou v hlase a pohladí chápa­ vého Dunča.

��

Domček so záhradkou

Odmietnutá pomoc

Bývanie na Kapitulských poliach má sku­ točne vyššiu úroveň. V susednej izbe nás víta muž, ktorého žena chodí do práce. Vo vedľaj­ šej chajde nie je nikto „doma“. Aj jej majiteľ je v robote. Domov mu zatiaľ stráži obrovský čierny pes. Tento bezdomovec má i zmysel pre humor. Svedčí o tom tabuľa s jedálnym lístkom, ktorú zrejme potiahol z nejakej reštaurácie. Ponú­ ka jelení steak, jahňacie kotlety, srnčí guláš... Menu, o ktorom ľudia bez domova môžu iba snívať. Možno práve preto je tam. Úplne vzadu na dvore naďabíme na inú kas­ tu bezdomovcov. Žije tam pár v stredných ro­ koch, ktorý do Bratislavy pricestoval z východ­ ného Slovenska. K pracovníčkam miestneho úradu sa správajú bezočivo a agresívne. Upoko­ ja sa, až keď do toho vstúpi mestská polícia. Muž, ktorý tu žije päť rokov, vzápätí mení prístup. Dokonca nám ukáže záhradku za svo­ jou chatrčou, kde si pestuje paradajky, zemiaky a fazuľu. Jeho žena sa prizná, že si nedávno našla prácu. Zarobí vraj ��� až ��� eur. Nie je to dosť na to, aby si našla normálne bývanie? Nie, odpovedá. Čaká totiž, že jej s ubytova­ ním pomôže mestská časť.

Našou poslednou zastávkou je Pečniansky les na západnom okraji Petržalky. Kedysi zakázané hraničné pásmo je dnes obľúbeným táboriskom ľudí bez domova. Príbytky tu majú páry aj jednotlivci. Muž a žena, ktorí tu spolu žijú už tri roky, sa tu na­ ozaj udomácnili. Počas našej návštevy sedia pred stanom a popíjajú kávu. Majú tu kachle, všade sa povaľujú kusy plechu, navláčené z celého sídliska. Na roztiahnutých šnúrach sa suší bielizeň a oblečenie. „Pani domáca“ je od Michaloviec, jej druh zo Zlatých Moraviec. O chvíľu sa objaví aj muž zo susedného stanu, ktorý zase pochá­ dza z Čadce. Príde len tak na kus reči. Opiera sa o barlu a hoci má na nohách iba letné topánky s „prieduchmi“, tvrdí, že mu nie je chladno. O kus ďalej nachádzame ďalšie igelitové obydlia. Niektoré sú opustené, v iných bývajú osamotení muži. Jeden z nich nemá ani do­ klady, a tak ho mestskí policajti nemajú ako skontrolovať. Zaujímavý je najmä bezdomovec, ktorý prejavil zvláštnu vynachádzavosť pri sta­ vaní svojho prístrešku. Jeho stan je slušne


vybavený a vykúrený. Má tu piecku, komín si zhotovil sám. Vytvoril ho z prázdnych kon­ zerv, ktoré postavil na seba a pospájal drôtom. Namiesto malty použil bahno. Akúkoľvek pomoc úradníkov odmieta. ,,Nič nepotrebujem,“ odbije ich. Ponúknu mu sociálne zariadenie. „Mne je tu dobre, viem sa o seba postarať,“ odpovie. „Dáme vám oblečenie,“ nedajú sa znechutiť pracovníčky úradu. „Netreba, mám si čo obliecť,“ bráni sa bezdomovec. „Tak príďte aspoň na kapustnicu,“ volajú ho. „Načo, navarím si aj sám,“ odmieta akú­ koľvek láskavosť muž bez domova. Úradníč­ kam nezostáva iné, ako to vzdať. Niektorým ľuďom sa skrátka pomôcť nedá.

Podľa Michaely Platznerovej, tlačovej tajomníčky miestneho úradu v Petržalke, žije v tejto mestskej časti asi štyristo bezdomovcov, v zime o niečo viac ako v lete. „Je našou povinnosťou postarať sa o nich,“ pripomína. Miestny úrad preto organizuje pravidelné monitoringy týchto ľudí, v rámci ktorých sa ich snažia kontaktovať, skon­ trolovať a pozrieť sa, či voľačo nepotrebujú. Rozdávajú im napríklad oblečenie, deky, pora­ dia, kde zohnať lacné jedlo. „Za ľuďmi bez prístrešia chodíme počas celého roka. V zimnom období častejšie, v lete možno raz-dvakrát do mesiaca, ale ak príde nejaký podnet, vyrážame do terénu ihneď,“ po­ tvrdzuje Alena Halčáková, ktorá na miestnom úrade vedie oddelenie sociálnych vecí. Získať si dôveru týchto ľudí je podľa nej spočiatku ťažké. Väčšina z nich trpí tzv. byro­ fóbiou – strachom z úradov a úradníkov. Majú problém vybaviť si občiansky preukaz alebo nejaké doklady. Halčáková upozorňuje, že väčšina bezdomovcov prišla do Petržalky z iných končín Slovenska. Ak tu však nemajú tr­ valý pobyt, je ťažké ponúknuť im pomoc,

��

pretože legislatíva je nastavená tak, že musia spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z nich je práve trvalé bydlisko. „Tým, čo to spĺňajú, poskytujeme sociálnu výpomoc vo forme poukážok, za ktoré si môžu kúpiť potraviny, no nie alkohol, tabak či kávu. Tiež majú možnosť chodiť po potraviny do sociálnej výdajne, ktorú sme zriadili v roku ����. Je otvorená každý pracovný deň a veľa týchto ľudí ju navštevuje. Veľmi im to pomáha,“ vysvetľuje Halčáková.

Komu niet rady... Pre mestskú časť, tak ako pre celú Brati­ slavu, sú problémom predovšetkým bezdo­ movci z iných miest a obcí. „Väčšina ľudí z vý­ chodu sem príde a myslí si, že to tu budú mať ľahšie. Ale nie je to tak,“ varuje Halčáková. Ako tí dvaja agresívni bezdomovci na Ka­ pitulských poliach. Mysleli si, že si dajú trvalé bydlisko do Petržalky a pridelia im garsónku. „Odporučili sme im vrátiť sa na miesto ich trva­lého bydliska, kde je tiež úrad, ktorý by im mohol pomôcť,“ hovorí Halčáková. Petržalka podľa nej robí, čo sa dá. Priestory v bývalej materskej škole napríklad za sym­ bolické euro prenajali sestrám Matky Terezy,

ktoré z nich spravili útulok. Starajú sa tam o ľudí bez prístrešia, ošetrujú ich, môžu sa tam umyť, podávajú im tam jesť. Mestská časť poskytuje aj dotácie nezisko­ vým organizáciám, ktoré sa starajú o bezdo­ movcov. Tí, čo ponúkanú pomoc odmietajú, sa však zachrániť nedajú.

Radovan Krčmárik foto David Ištok Článok vyšiel ��. decembra ���� na spravodajskom portáli Aktuality.sk.

in—2015

Strach z úradníkov


IN—2015

Nový Prostor

��

#solidarita


Nový Prostor

Za jakých okolností si pustíme přes práh ci­ zince v nouzi? A proč se víra ve spravedlivý svět nesnese s ocho­ tou pomáhat bližním?

almanach o chudobe

in—2015

Koho si pozveš domů?

��


in—2015

vrávorajícího pasažéra, který se nakonec sesu­ne k zemi. Měřilo se, zda mu ostatní cestující pomo­ hou, případně po jaké době. Někdy měl figurant vycházkovou hůl, zatímco jindy byl cítit alkoho­ lem a v ruce držel láhev. Nijak překvapivě byli spolucestující ochotni pomoci v prvním případě výrazně častěji než ve druhém. Přestože výsled­ ky Piliavinova experimentu mohou mít i jiná vy­světlení než úsudek, že si opilý člověk může za svůj pád sám a pomoc si tak nezaslouží (třeba strach z člověka pod vlivem alkoholu), sou­vislost mezi oběma jevy potvrdily i další studie. Při posuzování, do jaké míry je druhý člověk odpovědný za svou špatnou situaci, se však v řadě případů není o co opřít. Přesto se mnoh­ dy bez většího přemýšlení přikloníme k před­ stavě, že si lidé za své problémy mohou sami, což snižuje naši ochotu jednat solidárně. Ne­ musí za tím přitom stát ani tak bezohlednost či cynismus, ale daleko spíše pocit vlastního ohro­ žení. Není snadné si připustit, že se lidé často dostávají do problémů bez vlastního přičinění, protože by to znamenalo, že se něco takového může stát i nám samotným. Pocit ztráty kontro­ ly nad svým osudem je znepokojující do té míry, že se raději uchylujeme k vysvětlením, která přeceňují osobní odpovědnost druhých lidí za jejich neštěstí. Proto je pro nás jednodušší vnímat ztrátu zaměstnání či domova jako něco, za co si lidé mohou sami, než se smířit s tím, že o obojí je v současném světě možné přijít jen tak.

Jeden talíř navíc Představte si, že jdete po ulici a narazíte na člověka ležícího obličejem k zemi. Nebo že vás nezaměstnaný kamarád požádá o půjčku, tře­ ba na zaplacení nájmu. Anebo u vás na Štědrý večer zaklepe člověk bez domova s prosbou o trochu jídla. Každému z nás se v životě občas stane něco podobného. Takové příhody spojuje dilema, jestli se zachovat solidárně, nebo více či méně elegantně nevycouvat. Na jedné straně stojí pomoc člověku v nouzi, což je v naší spo­ lečnosti stále ještě relativně ceněné chování. Na druhé straně však také nutnost určité osobní oběti a možné riziko, které může celou naši ochotu hodit do kamen.

Stejně si za to může sám Dosavadní psychologické výzkumy po­psaly několik základních proměnných, které ovlivňují, zda se lidé zachovají solidárně. Svou roli hraje například očekávaný vděk. Pokud máme pocit, že se nám od člověka v nouzi nedostane patřič­ ného ocenění, svou pomoc si raději rozmyslíme. Solidárnější jsme rovněž v případě, že vnímáme člověka v nouzi jako „jednoho z nás“, jako člena

��

„naší“ skupiny. Jestliže je druhý s námi nějak spřízněn, třeba profesně nebo národnostně, a zároveň jsou pro nás tyto kategorie důležité, naše ochota pomoci tím jenom vzroste. Podle některých studií má však klíčový výz­ nam ještě jiná okolnost. Vraťme se k člověku bez domova, který na Štědrý večer zaklepe na dveře. Řekněme, že skutečně uvažujeme, zda jej pozvat na večeři, či nikoli. Pravděpodobně se do našich úvah dříve či později vkrade otázka, jestli si za své potíže náhodou nemůže sám, či zda je spíše nevinnou obětí událostí, nad kterými měl jen malou kontrolu. A právě odpověď na tuto otáz­ ku může rozhodnout. Pokud jsme skálopevně přesvědčeni, že se člověk stojící na prahu ocitl na ulici vlastní vinou, budeme s ním o poznání méně solidární, než když považujeme ztrátu do­ mova za něco, co se často nedá až tolik ovlivnit.

Obecně vzato není solidarita s druhými ně­ čím, co buď máme, nebo nemáme. Není to naše stabilní vlastnost, ale výsledek rozhodování v konkrétních situacích. Solidarita s člověkem v nouzi je do značné míry závislá na tom, jestli jsme ochotni se smířit s představou nejistého světa, ve kterém mohou vážné potíže posti­ hnout kohokoli z nás. Být solidární je pro náš těžké možná právě proto, že to nutně znamená připustit si také vlastní zranitelnost. Dříve ostatně existoval zvyk nachystat na štědrovečerní stůl jeden talíř navíc a být připraven pohostit každého, kdo zaklepe na dveře. Znamenalo to, že jsme byli alespoň jednou v roce připravení být solidární bez­ podmínečně a tím i přiznat, že nikdo z nás nemůže mít plnou kontrolu nad svým osudem. Stejně jako kdysi, mohou mít podobné zkuše­ nosti svůj význam i dnes.

Do metra jen s hůlkou Jako jedni z prvních prokázali tento fenomén Irving Piliavin a jeho spolupracovníci na konci šedesátých let. Během experimentu v newyor­ ském metru vždy jeden z výzkumníků předstíral

#solidarita

Jan Šerek, vyučuje sociálnu psychológiu Článok vyšiel ��. novembra ���� v pouličnom časopise Nový Prostor.


Hranica domov   /    ulica #Česká republika #ľudia bez domova #experiment

Sociológ Petr Holpuch s kamarátom strávili týždeň v pražských uliciach, aby si vyskú­ šali, ako sa žije ľuďom bez domova. „Obliekli sme si obnosené veci, vzali batohy a igelitky s tým, že budeme spať na verejných priestranstvách a uvidíme, čo sa bude diať,“ hovorí Holpuch. Obaja si pritom všímali, ako funguje vyčlenenie ľudí na okraj spoločnosti. „Ostatní k vám zrazu začnú pristupovať inak, s odstupom. To na mňa zrazu veľmi doliehalo. Ako keby som nepatril do tohto sveta,“ vy­ svetľuje Petr. Uvedomil si, že už len úpravou zovňajšku človek definuje sám seba. „Zrazu vidíte, že módne odievanie je oproti pouličné­ mu šušťákovému veľmi štandardné. Ľudia si od vás držia dištanc, nepriznávajú sa k vám.“ Na lavičkách vo veľkom obchodnom cen­ tre sa cítili veľmi nepríjemne. „Bolo to úplne iné, ako keď sme sa presunuli na pražskú železničnú stanicu a zapadli medzi ostatných ľudí bez domova. Tam som si uvedomil, že v počte je sila a právo.“ Kým v hypermarke­ toch ich ľudia vnímali ako nežiadúcich a po­ hŕdali nimi, na železničnej stanici sa medzi „svojimi“ cítili ako doma. Podobne to bolo aj s prenocovaním. „Najprv sme hľadali miesta, kde by sme spali sami. Necítili sme sa však dobre. Bežne sa stáva, že vás ktokoľvek na ulici zobudí, zakopne o vás a zrazu sa vám zhora pozerajú do očí. Cítite sa nepríjemne.“ Keď sa však presunuli na miesto, kde boli aj ďalší ľudia bez domova, cítili sa ako súčasť komunity. „Našli sme si nové miesto pod mos­ tom, kde prespávali aj ďalší. Naša situácia sa zrazu obrátila. Automaticky nám ponúkli deku a prikrývky. Tým, že sme boli na rovnakej lodi, prijali nás medzi seba. Ale boli tam aj ďalšie vychytávky. Mali vlastný gauč či metlu, ktorú

sme si hocikedy požičali. Fungovali sme na báze susedských vzťahov,“ opisuje Holpuch. Všimol si tiež, že ak si človek na ulici nájde miesto, kam sa môže vracať, získava akési zázemie. To je dôle­ žité, lebo život na ulici je nesmierne frustrujúci a vyčerpávajúci. „Ak sa len presúvate električ­ kami a chodíte z miesta na miesto, to je skutoč­ ne len prežívanie. Je to oveľa náročnejšie.“ Bezdomovcom sa podľa neho človek ne­ stáva len tak, zo dňa na deň. Existujú určité hranice alebo body zlomu, ktoré ho postupne vedú k netradičnému spôsobu života. „Často si myslíme, že je za tým nejaký zásadný alebo prevratný moment. Lenže bezdomovectvo nie je totálna bezmocnosť, anarchia či zúfalstvo. Život ľudí na ulici je zabehnutý a sú si vedomí toho, ako žijú,“ vysvetľuje Petr. Hoci spočiatku si vôbec nepripúšťajú, že by sa mali zaradiť me­ dzi bezdomovcov. No postupne prijímajú hod­ noty takejto identity. „Zlom nastáva v okamihu, keď človek stráca zábrany a zrazu zisťuje, že aj takýto spôsob života môže byť fajn a dokonca jednoduchší ako ten, ktorý viedol doposiaľ.“ Ide o spôsob života, ktorý človek preberá postupnými krokmi. „Nerozhodne sa pre neho zo dňa na deň. Skôr sa len prestane o čokoľvek snažiť, rezignuje a začne mu byť všetko jedno. Zrazu nemá na nájom, v práci sa už nesnaží a tým pádom ho ani nechcú. Takto pomaly ustu­ puje zo svojich štandardov, zrazu je bez kvali­ fikácie a psychicky vyčerpaný,“ vymenúva so­ ciológ. Na ulici potom zisťuje, že sa dá naučiť žiť aj bez toho. Navyše, ak sa dostane do kontaktu s ľuďmi, ktorí sú už dlhé roky na ulici zabehnutí, zasvätia ho. „Prelomový je aj moment, keď stret­ ne niekoho, kto už prevzal normy a hodnoty ulice. Keď sa nováčik začne učiť od svojho učite­ ľa, ktorý mu povie, ako to tam vonku chodí.“ Úzkosť a hanba z toho, že musí žiť na ulici, sú spočiatku silné. „Ľudia v majoritnej spoločnosti vnímajú ulicu ako svoj verejný priestor, takže človek bez domova na nej svoje miesto nemá a ani útočisko.“ Akonáhle si však začne zabezpečovať osobné potreby iným spôsobom než platenou prácou, prechádza ďalšou pomyselnou hranicou. „Začne vybe­ rať odpadky z košov, rúcajú sa v ňom staré naučené normy o tom, ako by mal fungovať. Zisťuje, že je obklopený obrovským množ­ stvom materiálnych zdrojov – či už je to jedlo v kontajneroch alebo oblečenie. Zrazu mu nie je zima, netrpí hladom. Je to obrovský zdroj matérie.“ Už len prejsť okolo kontajnerov v bohatších štvrtiach Prahy je ako prejesť po obchodnom dome trocha horšej úrovne. Ľudia si ani neuvedomujú, čo všetko vyhadzujú. Pritom sme naučení, že na odpad sa nesiaha, no práve vďaka nemu si ľudia bez domova ľahko naplnia životné potreby.

almanach o chudobe

Ďalší mýtus je, že všetci ľudia bez domo­ va sú žobráci. Ale na to, aby človek začal na ulici žobrať, musí urobiť nesmierne náročný krok. „Vedia síce, že je to veľmi jednoduchý zdroj príjmu, no málokto sa k nemu odhodlá. Žobranie je totiž psychicky náročné. Od neho horšia úroveň je už len somranie. To, že sa niekto naučí sklonený kľačať, ešte neznamená, že je schopný aj somrovať – pýtať si peniaze priamo od ľudí,“ vysvetľuje sociológ, podľa kto­ rého by sme mali k ľuďom v núdzi pristupovať inak. „Ponúkneme im napríklad prácu, ale oni odmietnu. Neuvedomujeme si, že je to naša požiadavka voči nim, ale oni sú psychicky úpl­ ne inde. Kľúčom k riešeniu ich problémov by preto mohla byť hlbšia práca s nimi. Pomôcť im najprv zistiť, čo sami potrebujú a čo chcú.“ Motiváciou k vymaneniu sa z ulice, ne­ musí byť ponúknutá práca. Často sú to práve vzťahy a ľudský kontakt, ktorý je pre ľudí na kraji spoločnosti dôležitý. „Pre muža môže byť motiváciou napríklad žena, ktorá nie je bez domova. Alebo, urovnanie vzťahov v rodine.“ Náš spoločenský systém je podľa Holpucha často nadizajnovaný na nejaký priemer. Me­ dzi nami sú však ľudia, ktorých schopnosti sú slabšie. Nie sú natoľko zdatní a je pre nich náročné fungovať v takom sofistikovanom systéme. „Musíte niekde byť v nejaký čas, urobiť to a tamto. Je to nesmierne vyčerpáva­ júce na rozdiel od života bez plánovania, kedy nemusíte myslieť na to, čo budete robiť o týž­ deň. Navyše, pre koho by bol život na uby­ tovni a nízka mzda, z ktorej sa dá ledva vyžiť, motivujúce? Z výplaty mu neostane takmer nič a on pochopí, že to vlastne vôbec nemusí robiť. Môže spať koľko chce, k jedlu sa dostane v rovnakom objeme. Akurát trocha inak.“ V okamihu, keď prijmeme inakosť člove­ka, prestaneme mať na neho požiadavky. Zame­ riame sa na to, čo potrebuje, čo prežíva a tak je pravdepodobnejšie, že sa aj sám začne o niečo snažiť. Jedným z riešení by mohol byť housing first, ktorý povyšuje bývanie nad všetko ostatné. V každom meste sú prázdne, nevyužívané budo­ vy a zároveň ulice plné ľudí bez domova. „Keby mali svoje bývanie, spali v teple alebo mali teplú vodu, možno by sa v nich niečo naštartovalo. Avšak platiť veľké peniaze za nájom, keď sami majú minimálnu mzdu, to je nesmierne demo­ tivujúce. Chcelo by to empatickejší prístup spo­ ločnosti, no väčšine z nás táto schopnosť chýba. Aj preto sme ľuďom bez domova takí vzdialení.“

Petra Nagyová Článok vyšiel v apríli ���� v časopise Nota bene.

��

in—2015

Nota bene


a�larm

Bezdomovci zasluhují naši pozornost

in—2015

#Česká republika #ľudia bez domova #sociálne vylúčenie

S příchodem zimy se dramaticky zhor­ šuje situace lidí bez domova. Často jde o jejich přežití. Problematika přesto budí jen malý zájem politiků i veřejnosti.

otázku, jaké byly další možnosti takové volby (například trestná činnost nebo prostituce). Pokud na bezdomovce uplatníme „princip zásluhovosti“, můžou se nám jevit jako zahál­ čiví lidé, kteří mají, co si zasluhují – tedy nic. Člověk bez domova je pak pro většinu spíše „bezďákem“, který naráží na rozporuplné re­ akce soucitu a opovržení. Když se ale hlouběji seznámíme s jednotlivými příběhy lidí na ulici, vyvstane před námi trochu jiný obrázek a hlavně si uvědomíme, že zapáchající člověk, který nás míjí s igelitovou taškou v ruce, byl v minulosti někým jiným.

Bezdomovci nebudí zájem Bezdomovectví na jedné straně odráží ne­ rovnost ve společnosti: mezi bezdomovci jsou častěji lidé, kteří mají zkušenost s pobytem v dětském domově, pocházejí z neúplných rodin a mají pouze základní vzdělání. Na druhou stranu, před bezdomovectvím nejsou chráně­

Bezdomovectví lze chápat jako extrémní formu sociálního vyloučení, která jako by rušila platnost společenské smlouvy. Na jedné straně ochrana jedince ze strany společnosti, na straně druhé zřeknutí se některých indi­ viduálních svobod ve prospěch společnosti – obojí přestává platit. Pomyslná společenská smlouva je vypovězena na obou stranách. Bezdomovci nezřídka referují o situaci odmít­ nutí lékařské péče, obvykle se neobracejí na policii, pokud se stanou obětí trestné činnosti. Sami se také normativním řádem společnosti v mnoha ohledech necítí vázáni.

Bezdomovectví jako projekce O bezdomovectví panují mezi lidmi různé představy. Pro někoho představuje poutavou metaforu, rezonující s křehkostí identity soudobého člověka. Může představovat také bezprostřední ohrožení, které však člověka od úvah nad bezdomoveckým údělem naopak spíše odvrací. Můžeme se setkat s různými stereotypy a mýty o bezdomovcích. Někteří alternativně založení lidé si bezdomovce romantizují a myslí si, že bezdomovectví je v některých případech věcí volby, anebo do­ konce že ho provází svobodný a bezstarostný život. V této souvislosti je dobré položit si

��

almanach o chudobe

ni ani lidé z šířeji chápané střední vrstvy. Část bezdomovců žila v minulosti běžným rodinným životem, měla práci bílých límečků či složila maturitu (dle výzkumných šetření má maturitní vysvědčení přibližně �� pro­ cent této populace). Připomeňme, že není tak vzdálena doba, kdy i maturitní zkouška byla znakem určité vzdělanosti a na vysoké školy šlo jen velmi málo lidí. Přestože mezi lidmi na ulici najdeme i vysokoškolsky vzdělané jedince, lidé bez do­ mova nejsou – oproti jiným znevýhodněným skupinám – schopní účinně artikulovat a pro­ sazovat své zájmy. Například pozice zdravot­ ně handicapovaných je v tomto ohledu zásad­ ně jiná, protože se těší zájmu médií a zaštiťují je významní patroni z řad celebrit. A za bez­ domovci nestojí ani silná zájmová skupina z řad pomáhajících pracovníků, jako je tomu v případě drogově závislých. Mimochodem odhad počtu osob bez přístřeší je jen nepatrně nižší než odhad počtu problémových uživa­


Kúp si u miestneho predajcu časopis Nota bene!

Pouličný časopis Nota bene dáva každý me­ siac šancu získať dô­ stojný príjem, sebaúctu a sociálne kontakty ľu­dom bez domova v �� mestách Sloven­ ska. Od roku ���� ho vydáva občianske združenie Proti prúdu.


a�larm

in—2015

Jak ukázala loňská mezinárodní konferen­ ce o bezdomovectví pořádaná v Praze orga­ nizací Feantsa, i lidé žijící na ulici jsou schopni veřejně a smysluplně sdělit svůj příběh. V mé­ diích ale dál vídáme především záběry na bez­ starostně popíjející bezdomovce, případně se necháme pohoršovat postavami narušujícími veřejný pořádek a kolorit historických center. Nezastavíme se již nad faktem, že kolem ��� tisíc osob je dle odhadů expertní komise při Ministerstvu práce a sociálních věcí tímto jevem ohroženo či že mezi ohrožené skupiny patří také osamělí senioři či osoby trpící váž­ nou duševní nemocí. Možná teď v zimě bude trochu více prostoru připomenout jejich těžký úděl. Lidé bez domova jsou chápáni často jako osoby nestojící o žádnou pomoc. Ve skutečnosti jsou lidé bez domova, kteří zcela rezignovali na využívání nabízených forem sociální pomoci, řídkými výjimkami. Zavedení (nebo rušení) odpovídajících sociálních služeb může právě v zimě být otázkou přežití – to je vlastně mini­ mum, které společnost v pomyslném sociálním kontraktu lidem bez domova nabízí.

Martin Stanoev, Centrum empirických výzkumů na Slezské univerzitě v Opavě Článok vyšiel ��. decembra ���� na a�larm.cz.

telů drog. Bezdomovci zkrátka nebudí zájem politiků, kteří by na nich prezentovali svou starostlivou péči, ani nejsou cílem filantro­ pické péče firem.

Sociální vyloučení V době působení Jaromíra Drábka ve funkci ministra práce a sociálních věcí (���� až ����) úřady prováděly i opatření, která li­ dem neměla za cíl pomoci, ale naopak je sank­ cionovat za to, že nestojí dostatečně pevně na svých nohách. Příkladem byl systém povin­ ného hlášení nezaměstnaných na poštách či veřejné práce bez jakékoli finanční odměny nad rámec dávek a zejména pak zpožďování termínu výplaty dávek. Pokud člověk žije v krajně nejistých sociálních a ekonomic­

��

kých podmínkách, pak nezaplacení nájmu či ubytovny může představovat začátek životní (často doživotní) dráhy bezdomovce. Mnoho sociálních pracovníků potvrdí, že v době optimalizace softwaru na úřadech práce se setkali s častými případy prohlubování ži­ votní bídy, kdy klient například musel v době čekání na dávky vybírat odpadky, ač tak běž­ ně nečinil. Lidé žijící na ulici nejsou skupinou, které by bylo dopřáváno příliš sluchu, a tak se vlastně v mediální realitě „příliš mnoho nedělo“. Sociální vyloučení v tomto ohledu ovlivňuje váhu, jaká je přikládána jednotli­ vým událostem. Například téma nefunkčního registru vozidel v médiích rezonovalo mno­ hem silněji, přestože míra negativních ná­ sledků je ve srovnání s pádem na společenské dno směšná.

#Česká republika #ľudia bez domova #sociálne vylúčenie


Nota bene

#Slovensko #ľudia bez domova #prezident

Je nedeľa, dve hodi­ ny poobede. Nahladko oholení predajcovia Nota bene stepujú pred prezidentským palácom. Čerstvo vy­ menovaný prezident Andrej Kiska pozval na svoj prvý obed se­ niorov, odchovancov z detských domovov a partiu pätnástich predajcov Nota bene. Dušan a Fredy sa statočne paria v obleku. Helenka sa prvý krát po rokoch namaľuje. A Anton vo svojich šortkách a tričku, dáva najavo, že sa z tohto celého cirkusu okolo nemieni zblázniť. Janku vyprevádza priateľ aj mama. Smeje sa, ale nevie, čo má čakať, a vraj cíti tlak v hrudi. „Všetci sme svojím spôsobom vyplašení,“ priznáva Michal.

Sme ľudia Námestie zapĺňajú zvedavci. Kráčame k bráne. Na nádvorí pochodujú vojaci hradnej stráže, pred nami sa tiahne červený koberec. V záchvate náhlej skromnosti zneistiem, či sme predsa len nemali ísť nejakým vedľajším vcho­ dom. Predajcov žiadny koberec nezastraší. Kráčajú sebaisto, príjemne prekvapení dôverou ochranky, ktorá nás necháva prejsť bez kontroly. V bielom stane si sadáme za okrúhle stoly. Čakanie na prezidenta nám kráti Ivan, ktorý si

naštudoval protokol. Vysvetľuje, že prezidentovi ani za nič nesmieme podať ruku ako prví. Vonku striehnu fotografi a do stanu sa dobíjajú ľudia bez domova, ktorí prišli v predstave, že Andrej Kiska pohostí úplne všetkých dôchodcov a ľudí bez domova. Aj tých, ktorí nedostali pozvanie... Milan hovorí, že mu nepríjemne padli titulky v novinách: Bezdomovci u prezidenta. Označenie bezdomovec považuje za deho­ nestujúce „Sme ľudia bez domova. Snažíme sa, staráme sa o seba,“ hovorí za súhlasného prikyvovania ostatných. Prinášajú šampanské. Prebleskne mi hlavou, že máme medzi sebou pár abstinujúcich pre­ dajcov. Dostať priamo pod nos takéto pokušenie nemusí dopadnúť dobre. Ale to už prichádza Andrej Kiska, a podáva každému ruku. Prvej dá­me Vlado v zápale fotografovania zabud­ ne po­dať ruku. Pani Kisková sa smeje a hneď si získava sympatie svojou prirodzenosťou.

Dobré bolo, málo bolo Prichádza obsluha, ktorá fascinuje nacvi­ čenou choreografiou do hudby. Anton s Janou sa pokúšajú rozosmiať čašníkov cateringovej firmy Sharkam, ktorá mimochodom hostila predajcov na jednom ročníku Homeless ple­ su. „To nie je ako na Patrónke v bufete, že za desať minút je hotovo,“ smeje sa Milan. Na stole sa ocitnú kačacie prsia s pomarančovým filetom, steak na domácich šúľancoch so zele­ nou špargľou, dezert – hotové umelecké dielo. Ivan si pýta recept na polievku. „Dobré bolo, ale trochu málo,“ konštatuje Paľo. Anton vyhlási, že on takéto detské por­ cie očakával a preto sa preventívne najedol u Vietnamca. Priamo pri prezidentskom stole sedeli Pavol a Betka. Betka sa trochu triasla trémou, ale rýchlo ju to prešlo a vrhla sa do vášnivej diskusie okolo predražených ubytovní a fa­ lošných predajcov Nota bene. Pani preziden­ tová povedala, že majú svojho predajcu. An­ drej Kiska priznal, že už aj on naletel falošné­ mu predajcovi, ktorému dal � eur. „Vysvetlili sme mu, že najnovšie máme v Bratislave vesty a vraj už tú chybu neurobí,“ hovorí Betka.

Zážitok na celý život S prezidentmi už majú osobné skúsenosti minimálne dvaja členovia našej kulinárskej výpravy. Laco ešte ako malý chlapec, stretol prezidenta Ludvíka Svobodu s Gustávom Hu­ sákom vo Františkových lázňach. Svoboda ho tam hostil zmrzlinou. Fero náhodou narazil na Kuchajde na bývalého prezidenta Gašpa­ roviča, ktorý sa pokúšal nenápadne vytratiť

almanach o chudobe

po oficiálnej akcii a dal mu autogram. Fero si aj z tohto obeda, ako jediný z nás, odniesol v mobile spoločnú fotku s prezidentom. „Však mi aj povedal, že mám odvahu.“ Ťažký je život prezidenta. Andrej Kiska s manželkou sa lúči ešte pred dezertom a ute­ ká za ďalšími oficialitami. Hostí vyzýva, nech sa ďalej bavia a užijú si pohostenie. „Zážitok na celý život,“ zhodujú sa predajco­ via, keď si vymieňame dojmy po odchode z pa­ láca v blízkom podniku U Prezidenta. „Nevedel som čo čakať, ale prezident bol taký normálny, ľudský. Nech mu to vydrží,“ hovoria jeden cez druhého. „Už tu bolo veľa prezidentov a ani je­ den prezident nespravil to, čo spravil pán Kiska,“ dopĺňa Anton. „Ukázal, že vníma ľudí zhora až dolu,“ dopĺňa ho Fredy. Vlado Andrejovi Kiskovi fandil už od začiatku a volil ho aj za prezidenta. Svoj hlas mu dala aj Jana. Oceňuje, že sa dnes ku predajcom správal ako k rovnocenným. „Je to česť, a som vďačný,“ hovorí Paľo, ktoré­ mu jeho známi neverili, že ide na obed s prezi­ dentom. Vzal si na pamiatku jedálny lís­tok a po­ zvánku. „Keď budem chorá a budem umierať, tak si spomeniem na tento deň,“ vraví Helenka a stíska časopis s Kiskovým autogramom.

Kvások Nota bene Čo by mal podľa nich nový prezident zmeniť? Mnohých trápi cenovo dostupné ubytovanie pre ľudí bez domova. Betku trápi zákon, ktorý jej komplikuje možnosť hlásiť sa na úrade prá­ ce mimo trvalého bydliska. Vďaka tomu nemá zdravotné poistenie. Jana by ocenila finančný príspevok pre ľudí bez domov, ktorí sa idú za­ mestnať, aby preklenuli obdobie do prvej výplaty. Vieme, že prezident má malé právomoci, aby tieto veci zmenil. Môže nastavovať hod­ noty a upozorňovať na dôležité témy. Tak, ako keď sa stretne s napadnutými ženami, ktoré sa nedomôžu spravodlivosti, alebo hostí Biele vrany, občiansky statočných ľudí, ktorí sa nebáli ozvať, keď bolo treba. Z tohto pohľadu je obed s ľuďmi bez do­ mova, možno len symbolické, možno aj trošku populistické, ale veľmi dôležité gesto. Prezidentovi sme k inaugurácii odovzdali darček: kvások Nota bene. Zaželali sme mu, aby ostal normálnym a dobrým človekom. Aby pestoval na Slovensku kultúru, v ktorej sú dôležité hodnoty ako pravda, spravodlivosť a pomoc zraniteľným ľuďom.

Sandra Tordová Článok vyšiel v júli ���� v časopise Nota bene.

��

in—2015

Gesto, ktoré zasýtilo


aktuálne.sk

in—2015

Bieda slovenských šičiek ukazuje nevyplácané mzdy & ohnuté chrbty

��

#Slovensko #minimálna mzda #pracujúci chudobní #odbory


aktuálne.sk

in—2015

Najťažšie sa šije požiar­nická obuv. Ruky vtedy dostá­ va­jú zabrať, aj bolesť chrb­ tice je inten­ zívnejšia. Lepšie sú čiž­my. Pre Nemcov, Poliakov. Tam mašina pomáha viac. Robota je na prvom mieste. Na druhom učiť sa po večeroch násobilku s najmladším synom. Muž prácu nemá, občas sa ale pošťastí fuška u známeho. Iného výcho­ diska niet.

almanach o chudobe

��


in—2015

aktuálne.sk Mária pracuje v jednej z obuvníckych firiem, ktoré ostali na východnom Slovensku po bývalom závode JAS. Z podniku, ktorý kedysi zamestnával vyše štyritisíc ľudí, sú dnes už len fragmenty. V jednej z dielní nedávno pre­ púšťali. Do evidencie úradu práce pribudlo ��� mien. Ostala šesťdesiatka šičiek. „Musím za tú minimálnu mzdu pracovať (��� eur, pozn. red), aj to nás ešte doplácajú. Strašili nás, že niekde ženy pracujú za lacnej­ šie. Pýtali sa, čo vlastne chceme. Máme byť spokojné, že máme prácu.“ Šičke sa hovorí ťažko. Je pred operáciou a bojí sa, aby ju dvoj­ dňová hospitalizácia nestála miesto. Nedávno radšej vynechala všetky termíny u alergológa. Len nepočuť pripomienky nadriadených. V textilnom a odevnom priemysle dnes na Slovensku pracuje vyše ��-tisíc ľudí. Sú to zväčša ženy, ktoré za burácania strojov sedia pri výrobných, manufaktúrnych linkách. Šijú pre export, pánsku aj dámsku konfekciu. Od Nežnej revolúcie prešlo toto odvetvie zásad­ nými zmenami. Podniky sa začali drobiť a po­ stupne zbavovať zamestnancov. V poslednej dekáde klesol ich počet o polovicu. A padá naďalej nadol. Dôvod? Údajne silná Ázia, presnejšie jej lacná pracovná sila, u ktorej kontroly neraz zistili ��-hodinové pracovné časy či nedôs­ tojné kade na moč, umiestnené priamo pod šijacími strojmi.

Dobré stroje zamkli Na Slovensku sa s prácou šičky zvykne spájať termín pracujúcej chudoby. Nízkokva­ lifikovaná pozícia síce v štatistikách vykazuje priemer hrubej mzdy ��� eur, výpovede šičiek a kauzy, ktoré textilkami doposiaľ prechádzali bez väčších turbulencií, ukazujú, že ich mzdové ohodnotenie neraz podlieza latku hranice chudoby. Vratkosť výrobného trhu, ktorý sa dnes v Európe posúva viac k Rumunsku či Moldavsku, navyše spôso­ buje, že ženy z chudobnejších regiónov, ktoré sa po materských dovolenkách v ��. rokoch zamestnaním opreli o odevný priemysel, dnes končia ako päťdesiatničky bez práce. Veľké prepúšťania si regióny pamätajú spred vstupu do Únie. Ženy o týchto rokoch hovoria ako „nenormálnych“. Niektoré zisko­ vé závody, do ktorých krátko predtým vstu­ povali finančné skupiny, masovo prepúšťali napriek tomu, že od nich firmy plánovali odkupovať iní podnikatelia. „Začala sa rozpredávať technika. Robili sme na hocičom, aj náročnú výrobu. Bol to

��

čudný pocit. Vedeli ste, že niekde sú dobré stroje, no sú zamknuté a už len čakajú na nového majiteľa,“ spomína Anna. Pred pár rokmi aj ona prišla o prácu v odevnom pod­ niku na Považí. Jej vek sa vtedy blížil k šty­ ridsaťosmičke. Záujem na trhu práce bol s jej kvalifikáciou a vekom minimálny. Keď hovorí o vreckách, ktoré šila na pánskej konfekcii, pousmeje sa. Človek to vraj musí zažiť.

Kauza Slotex „Chudoba, zvlášť v takých regiónoch, ako sú marginalizované časti Slovenska, spôso­ buje zneužívanie pracovnej sily,“ upozorňuje Jozef Balica, jeden z predákov OZ KOVO. Balica bol jedným zo zástupcov vranovských šičiek, ktoré sa vlani niekoľko mesiacov neve­ deli dostať k svojej mzde. Kauza textilky Slo­ tex bola za posledné roky jedinou „hlasnejšou“. Viac ako chudobu zamestnaných odkryla neschopnosť kontrolných úradov zasahovať. Dvesto šičiek, ktoré pracovali za mzdu niž­ šiu, než je určené minimum, sa po celozávod­ nej dovolenke ocitli pred zamknutými dve­ rami talianského podnikateľa. „Nedokázali platiť rodinné účty, nemohli si dovoliť služby, ktoré sú spájané s každodenným životom,“ hovorí Balica. Tamojší úrad práce krátko pred definitív­ nym knokautom firmy ženám poradil, aby si založili odborovú organizáciu. Pracovníčkam totiž zamestnávateľ mesiace zdržiaval vý­ platy. Zamestnanecká rada nebola funkčná. A tak to šičky riskli. Po medializácii sa síce k svojim výplatám dostali, o prácu však definitívne prišli. Firma padla, stroje medzičasom vyviezli do Rumun­ ska. Vysvitlo, že podnikateľ ženám dlžil ���-ti­ síc eur (sumu nakoniec zaplatil štát, pozn. red), ďalších ���-tisíc eur dlžil na odvodoch. Dnes podľa neoficiálnych informácií čelí žalobe, no zároveň si stavia rodinný dom a podľa niekto­ rých zdrojov ďalej na Slovensku podniká. „Keď som sa ho pýtal, či by si podobné zaobchádzanie dovolil v Taliansku, povedal mi na rovinu, že nie, ale na Slovensku je to možné,“ spomína Balica.

Odišla bez injekcie „Treba otvorene povedať, že šičky patria do kategórie najzraniteľnejších zamestnaní na trhu práce práve preto, že ich práca je níz­ kokvalifikovaná. Aj preto sa k nim vlastníci fabrík nesprávajú – povedal by som – vybe­ raným spôsobom. Takým, akým by sa asi

#Slovensko #minimálna mzda #pracujúci chudobní #odbory


aktuálne.sk

Boli ako blesk To sa skloňovalo i vtedy, keď niektorá z robotníčok vypadla z výroby. „Napríklad, keď zamaródilo dieťa.“ Rodina bolo vraj čosi, čo prekáža. Navyše, výpadok jednej pracov­ nej sily, pocítili tie ostatné. Nápor prichádzal po vlnách prepúšťaní. Namiesto ��� zamest­ nancov musela „úkol“ splniť polovica z nich. „Hoci sme už svojej práce mali plné zuby. Ozvať sa – neexistuje. To isté dovolenky. Tie sa dávali, keď boli hluché obdobia, napríklad na jar, vtedy sme mali menej práce, naopak viac jej bolo v lete, keď udreli horúčavy,“ ho­ vorí Anna. Dielňa však musela ísť ako hodin­ ky. Dokonca sa na pracovníčky chodievali dívať zahraniční podnikatelia, Taliani, Nemci, a pochvaľovali si, že sú „ako blesk“. „Nie je možné tolerovať takýto právny stav,“ tvrdí Balica. Väčšia diskusia podľa neho však stále chýba.

Zaviazané mlčaním Problém je i väčší dôraz zamestnancov. Petra šije autopoťahy v okrese, ktorý sa vy­ značuje jednou z najvyšších mier nezamest­ nanosti. O podmienkach práce v ich firme ho­ voriť nechce. Raz sa už o jej zamestnávateľovi písalo a zaobchádzanie so zamestnancami prešetrovali úrady. „Už to utíchlo,“ musí mi stačiť komentár. Do reči nie je ani Zuzane. Už niekoľko rokov je na dôchodku, dlhé roky šila obuv v bývalom JASe. „Kedysi sme si spievali. Jedna začala a celá dielňa za ňou. Potom to začalo upadať. Teraz už len robia a robia.“ V rámci Clean Clothes Campaign realizuje prieskum v teréne mimovládna organizácia Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica. Jeho koordinátorka Katarína Hipšová

aktuálne zisťuje, že to nie je vôbec jednoduché. Napriek tomu, že dotazník, ktorý má zmapo­ vať podmienky práce slovenských šičiek, je anonymný, ženám sa ho vypĺňať nechce, či už z obáv alebo neochoty. „Niektoré majú strach, pretože v ich fabri­ ke sú doslova zaviazané mlčanlivosťou, iné nemajú záujem venovať svoj čas vyplneniu dotazníka. Mala som možnosť nazrieť trochu do mentality ľudí na Slovensku. Radi sa sťa­ žujú, no pokiaľ môžu niečo urobiť, veľmi sa im do toho nechce,“ podotýka.

Ochrániť, rešpektovať, napraviť Svoju rolu podľa Koziaka zohral ako so­ cializmus, tak aj kapitalizmus. To, čo však dáva definitívnu bodku za slovenským texti­ lom, je móda „veľa za lacno“. „Chceme kupovať za čo najlacnejšiu cenu. Paradoxom je, že i naša šička si kúpi veci v čínskom obchode, hoci tuší, ako tá ázijská výroba vyzerá. No je v podstate donútená, keďže jej príjmy sú také nízke, že si nemôže dovoliť nakupovať inde.“ Prvú lastovičku možných zmien nedávno priniesol post špeciálneho splnomocnenca pre ľudské práva a biznis pri OSN. Vlani sa mu cez Výbor pre ľudské práva podarilo presadiť pravidlá „Protect, Respect, Remedy“ (Chrániť, Rešpektovať, Naprávať). Hoci podobný návrh predložila aj Európska komisia, mimovládky upozorňovali na množstvo dier. Nadnárodné firmy by podľa pravidiel P-R-R museli napríklad odreportovať, aký dopad má ich činnosť na spoločnosť alebo životné prostredie, kde výrobu realizujú jej dodávatelia. A ako sa snažia riešiť tieto dopa­ dy. Nepriamo tak dávajú nástroj „osvieteným“ manažérom, ktorých dožadovanie sa investí­ cií do pracovnej sily by dostalo legitímny rá­ mec, ktorý dnes chýba, a mohli by sa obhájiť pred súdom, ak by ich korporácia žalovala na súde za ušlý zisk.

in—2015

zamestnávateľ nikdy nesprával k programá­ torovi,“ komentuje politológ Tomáš Koziak. V roku ���� si Anninu firmu podnikatelia podľa jej slov „podávali z ruky do ruky.“ Situá­ cia sa vyhrotila do tej miery, že buď vynechala výplata, alebo šičky vo dverách ambulancie otočil ošetrujúci lekár. „Pamätám si, že som bola u lekárky kvôli injekcii. Povedala mi, že teraz ma nepichne, lebo nemám odvedené. Najskôr som nerozumela, čo hovorí. Zamest­ návateľ za mňa skrátka neodviedol odvody do zdravotnej poisťovne. Oni za naše odvody na­ kupovali výrobu. Tak to vtedy vytunelovali, že nebolo peňazí na odvody a platy.“ Ozvať sa znamenalo vypočuť si - „komu sa nepáči, môže ísť“.

Šičky si priali ostať v anonymite. Ich krstné mená sme v článku na ich požiadanie zmenili.

Stanislava Harkotová Článok vyšiel ��. septembra ���� na aktuálne.sk.

almanach o chudobe

��


Denník N

in—2015

Môžu rozprávkovo bohatí Slováci

��

za chudobu v Indii? #svet #chudoba #bohatstvo #nerovnosť


Denník N

Svetový guláš V roku ���� činil podľa údajov Medziná­ rodného menového fondu priemerný hrubý domáci produkt na obyvateľa (bez zohľad­ nenia cenových hladín) ��� ��� dolárov v Nórsku, �� ��� dolárov na Slovensku, no len ���� dolárov v Číne, ���� dolárov v Indii a len ���� dolárov v Bangladéši. Je toto rozdelenie bohatstva férové? A ako znížiť tieto obrovské rozdiely? Mali by sa napríklad Nóri rozdeliť so Slovákmi? Alebo Slováci s Indmi? Pre priemerného Inda je priemerný Slovák rozprávkovo bohatou by­ tosťou, ktorá má vlastné bývanie, a dokonca aj auto. Sú Slováci zodpovední za chudobu v Ban­ gladéši? A majú Nóri na svedomí rómske osady na Slovensku? Pretože väčšina ľudstva býva v krajinách ako India a Čína, štatistiky o príjmovej nerovnosti treba čítať s triezvou hlavou a hlavne – po vyšumení emócií. Kaž­ dá krajina má svoje vlastné vzory a príčiny príjmovej nerovnosti. Miešať ich do svetového guláša asi nie je najšťastnejšou cestou, ako seriózne analyzovať príčiny a následky ne­ rovnosti.

Metodologické výhrady Dalo by sa veľa diskutovať o tom, ako au­ tori správy Oxfam dokázali porátať majetky Billa Gatesa a oceniť aktíva čínskych domác­ ností. Len tak mimochodom, údaje o majetku sa získavajú omnoho ťažšie ako údaje o príjme.

Koľko slovenských podnikateľov si vy­ pláca minimálnu mzdu a presviedča daňový úrad o tom, že podnikanie je v princípe stra­ tová činnosť? A aký je rozdiel medzi výplatou zamestnanca „na ruku“ a sumou na výplat­ nej páske? Ak to vie Oxfam zrátať pre Čínu či Brazíliu, klobúk dole. Zvyšovanie bohatstva špičky boháčov je spôsobené hlavne rastom akciových tr­ hov v posledných dvoch rokoch. Ide však o rast reálneho bohatstva, alebo o nafúknutie finančnej bubliny? Mohli by sme mať stovky ďalších metodologických výhrad proti spôso­ bu, akým Oxfam dospieva k svojim napína­ vým číslam. Odsúdiť správu Oxfamu ako paškvil kaviarenských komunistov by však bolo nesprávne. Hoci je prakticky nemožné po­ vedať, kto má na tejto zemeguli aký majetok, nemožno poprieť, že s koncentráciou majetku prichádza aj koncentrácia politickej moci.

Ešte väčším problémom ako pôvod ma­ jetku je sklon plutokracie k reprodukcii elít. V USA, skadiaľ máme najviac kvalitných šta­ tistických dát, pozorujeme znepokojivé trendy. Mobilita medzi sociálnymi vrstvami neustále klesá. Na vrcholné posty v ekonomike a poli­ tike sa dostávajú hlavne deti finančnej špičky, ktoré majú dosť peňazí na kvalitné vzdelanie a dosť stykov na rozbehnutie kariéry. Najmä rast nákladov na kvalitné vzdelanie (podstat­ ne vyšší ako bežná inflácia) vyraďuje z hry nadaných, no chudobných uchádzačov. Tam sa už o rovnosti príležitostí nedá hovoriť. Plutokracia sa mení na uzavretú kastu, do ktorej je príslušníkovi nižšej strednej vrstvy prakticky nemožné preniknúť. Finančná oligarchia sa tak paradoxne správa presne ako klasická európska aristokracia v ��. a ��. storočí.

Porovnávať majetko­ vú nerovnosť vo svete je ťažké a výsledkom sa dá veľa vyčítať. No bolo by nesprávne od­ súdiť štúdiu Oxfamu ako paškvil kaviaren­ ských komunistov.

Ako obnoviť rovnosť príležitostí a zastaviť úpadok strednej vrstvy, to je veľký problém. Obamova administratíva pritvrdila v názore, že nadobudnutý majetok by sa nemal prená­ šať medzi generáciami a konzervovať moc finančnej oligarchie. Už teraz sa v USA platí pomerne vysoká dedičská daň. Bohaté vrstvy ju však obchá­ dzajú vložením majetku do „nadácií“, ktoré zhodou okolností riadia ich potomkovia. Niektorí demokrati chcú túto dieru v zákone uzavrieť. Tvrdia, že občania USA by mali súťažiť svojím nadaním a prácou, a nie zdede­ ným majetkom. Republikáni majú z takýchto návrhov krvavé oči a označujú Obamu za komunistu. Ako sa debaty o príjmovej nerovnosti skončia, to dnes nevie nik povedať. Isté je, že budú naberať na intenzite. Racionálni ľudia vedia, že majetok sa nezväčší jeho prerozdele­ ním, tak ako by Indovia nezbohatli prerozde­ lením majetku Slovákov. Racionálni ľudia vedia aj to, že uzatvá­ ranie sa politickej a ekonomickej elity do seba samej vedie k procesom, ktoré poznáme z Francúzska v roku ����. Debata o pe­ niazoch a moci však v princípe nemôže byť racio­nálna.

Plutokracia Oxfam uvádza údaje o stovkách miliárd eur minutých lobistami v sektore výroby zbraní, liekov či energetike. Aj na Slovensku o tom vieme svoje. Ťažko dnes nájsť politika, noviny či televíziu, ktorých dnes nevlastní úzka finančná špička. Určitý stupeň nerovnosti v príjmoch a ma­ jetku je nielen prirodzený, ale aj správny. Kto je nadanejší a usilovnejší, mal by mať aj väčší príjem a majetok. Ak panuje v krajine rovnosť príležitostí, šancu dostáva talent a tvrdá práca. V USA sa k veľkému majetku dopracoval Bill Gates (syn bankára) i Steve Jobs (adoptovaný syn robotníckej rodiny). Nemusí nás znepoko­ jovať majetok Billa Gatesa, ale skôr moc peňazí tých, ktorí k majetku došli za korunu + ��-per­ centný podiel vládnej strane v ��. rokoch.

almanach o chudobe

Komunista & krv v očiach

Vladimír Baláž, ekonóm, Prognostický ústav SAV Článok vyšiel ��. januára ���� v Denníku N.

��

in—2015

Oxfam je pôvodne britská charita, ktorá dnes pôsobí v �� krajinách sveta. Pravidelne vydá­ va správy o chudobe a sociálnej nespravodli­ vosti vo svete. Najnovšia správa Oxfamu z ja­ nuára tohto roku hovorí, že už na budúci rok najbohatšie jedno percento svetovej populácie bude mať taký majetok ako zvyšných �� per­ cent obyvateľov Zeme. A len �� najbohatších jednotlivcov sveta už teraz vlastní taký ma­ jetok ako polovica pozemšťanov z „dolného konca“ majetkového rebríčka. Takéto správy sú nesmierne obľúbené. A nielen na Slovensku, kde je rovnostárstvo zakotvené azda aj v génoch a kde sa kedysi traktoristi radi pýšili väčším platom ako ve­ terinári. Je veľmi ľahké prečítať správu Oxfamu ako svedectvo o ohavných kapitalistických upíroch, ktorí vysávajú ľud tejto planéty. A stade už vedie rýchla skratka k znárod­ neniu majetku boháčov a jeho rozdeleniu medzi chudobných. Kým začneme rozdeľovať, skúsme si pripomenúť niekoľko faktov.


zistenia

Zo zaplatených daní a odvodov tvoria so­ ciálne dávky pre mno­ hopočetné rodiny len �,� percenta. Len šesť percent vyplatených dávok v hmotnej núdzi po­ berajú mnohopočetné rodiny. � z �� eur, ktoré štát vyplatí v rodinných prídavkoch, skončí v rodinách s jedným, dvomi či tromi deťmi, rodiny, ktoré majú � a viac detí, poberajú necelých � percent z tejto dávky.

Rómovia ruinujú rozpočet? Užívajú si dávky?

Všetko je to mýtus almanach o chudobe

��

in—2015

SME


SME

in—2015

Analýza rôznych sociálnych dávok ukázala, že v debate o pomoci Rómom prevládajú nepravdy. Tradičný obraz o sociálnych parazitoch v po­ dobe mnohopočetných rómskych rodín, ktoré mesačne poberajú stovky eur sociálnej podpo­ ry a zaťažujú tak sociálny systém, je len mýtus. Analytici z Inštitútu ekonomických a so­ ciálnych analýz (INESS) takmer rok sledovali údaje zo Sociálnej poisťovne o tom, kto po­ berá sociálne dávky v dvadsiatich okresoch Slovenska, kde žije najviac Rómov. Cez konkrétne čísla vyvracajú tvrdenia aj mnohých politikov, že výdavky štátu na veľké rodiny sú zásadným problémom vo financo­ vaní štátu. Zistili napríklad, že prídavky na dieťa po­ berajú najmä rodiny s jedným či dvomi deťmi a nie mnohopočetné rodiny. Počet žiadateľov o prídavky na dieťa je zasa v dvadsiatke sle­ dovaných okresov iba o tri percentá vyšší ako v iných okresoch, kde žije menej Rómov.

Dávky nie sú luxus Okrem prídavkov na deti skúmali analy­ tici aj dávku v hmotnej núdzi, ktorú dostávajú ľudia pod hranicou chudoby. „Dávky v hmotnej núdzi sú iba na prežitie, pri ich dnešnej výške už neostávajú peniaze na nič iné,“ tvrdí Július Pecha, terénny sociál­ ny pracovník z Keceroviec pri Košiciach. INESS započítal do analýzy aj túto dedinu s tritisíc obyvateľmi, kde žije jedna z najpo­ četnejších rómskych komunít na Slovensku. Dávky v hmotnej núdzi tam poberajú naj­ častejšie rodiny s väčším počtom detí a ľudia pred dôchodkom, vraví Pecha. To je však

��

v celoslovenskom meradle skôr výnimka, zis­ til INESS. „Rómska problematika patrí medzi najváž­ nejšie sociálne problémy na Slovensku, pričom o nej panuje dodnes veľa mýtov,“ hovorí Ján Dinga, analytik INESS a spoluautor štúdie. Analytici porovnávali rôzne výdavky štá­ tu s tým, koľko peňazí dostávajú najchudob­ nejšie rodiny na sociálnej pomoci. „Pri dávkach v hmotnej núdzi pre všetky ro­ diny s päť a viac deťmi ročne vyplatí štát približ­ ne o desať miliónov eur menej, ako plánuje dať na Národný futbalový štadión,“ ilustruje Dinga. Na jeho výstavbu vláda prispeje �� miliónov eur. „Chceli sme otvoriť tému, aby boli do­ stupné presné dáta a pri rómských témach sa argu­mentovalo faktmi a nie pocitmi,“ vraví spoluautor výskumu Radovan Ďurana.

Odborníci upozorňujú, že náklady na vyplácanie invalidných dôchodkov tvoria pol percenta z celkového objemu peňazí, ktoré štát vypláca na dôchodkoch. V Kecerovciach poberajú invalidný dô­ chodok iba štyria mladí Rómovia. „Jedna slečna chodí na dialýzu, máme aj dvoch onkologických pacientov a jedno dieťa s ťaž­ kým zdravotným postihnutím,“ vypočítava Pecha. Podobne iba pár invalidných dôchodcov je medzi mladými obyvateľmi v osade Roškovce neďaleko Levoče, kde žije štyristo Rómov. „Mnoho jednotlivcov je uznaných za invalidov, ale dôchodok nepoberajú pre neodpracované roky,“ hovorí tamojšia terénna pracovníčka Petra Sláviková z organizácie Člověk v tísni Slovensko.

Invalidný dôchodca neznamená mladý Róm

Štát: Rómov nepočítame

Okrem prídavkov na deti sledovali odbor­ níci aj to, aký rozdiel je v počte mladých inva­lidných dôchodcov v rómskych okresoch v porovnaní s ostatnými regiónmi. Chceli tak preveriť domnienku, že Rómovia zneužívajú aj systém invalidných dôchodkov. V dvadsiatke sledovaných rómskych okresov tvorili invalidní dôchodcovia, ktorí takýto príspevok poberajú od mladosti, treti­ nu zo všetkých poberateľov dôchodkov. To je iba mierne vyššie číslo ako v iných okresoch Slovenska.

#Slovensko #Rómovia #sociálne dávky

Ministerstvo práce výsledky štúdie ne­ komentovalo. „Štátne orgány pri poskytovaní dávok neevidujú etnicitu poberateľov. Preto je ťažké sa k publikácii vyjadriť,“ uviedol hovorca ministerstva Michal Stuška s tým, že Slovensko patrí medzi krajiny s nižším podielom výdavkov na sociálne dávky na HDP. Nad zmenami v po­ skytovaní sociálnych dávok neuvažujú.

Rudolf Sivý Článok vyšiel ��. októbra ���� v denníku SME.


Odnes oblečenie do Skladu solidarity!

Sklad solidarity, kto­rý v Bratislave prevádz­ kuje Slovenská kato­ lícka charita, navštívi mesačne viac ako ��� ľudí. Sklad im totiž za symbolické ceny po­ núka oblečenie, obuv, knihy, hračky, ale vy­ brať si môžu naprí­ klad aj zo školských či športových potrieb.


Nota bene

Revolúcia pri Lučenci

��

#Slovensko #Rómovia #dobrá prax


Tivadar Berky (��) je starostom v Nitre nad Ipľom už tretie volebné obdobie. „Jeho“ obec má ��� obyvateľov. �� % z toho sú Rómovia, aj on je Róm. Vyštudovaný strojár cestoval ako predajca športových potrieb po celom Sloven­ sku. Videl pekné veľké obce. Tá jeho sa im ne­ podobala. „Hanbil som sa a chcel som to zme­ niť. Začal som sa angažovať, chcel som ukázať, že sa to dá aj inak.“ Od začiatku uvažoval: Nie sociálna pomoc, ale rovnosť príležitostí pomô­ že Rómom zaradiť sa do spoločnosti. To zna­

mená spájanie obyvateľov obce bez ohľadu na to, či sú Rómovia alebo Nerómovia. „Trvalo mi tri roky, kým ma akceptovali všetci obyvatelia obce. Postupne som ľudí presvedčil. Vedeli, že príležitosť dostane každý.“

Bludný kruh chudoby Zjednotiť však musel aj samotných Rómov. „Aj medzi nimi sú takí, ktorí si myslia, že sú viac ako ostatní. Presvedčil som ich, keď som

im otvoril oči. Ako sa môžu tváriť, že sú ne­ viemkto, a pritom byť celý život na sociálnych dávkach? Dávka je predsa pre niekoho, kto sa sám nedokáže uživiť. Tak aké veľké ego?“ Bludný kruh chudoby a zaostalosti Rómov má podľa starostu pôvod v nesprávnych roz­ hodnutiach vlád a obecných úradov či národ­ ných výborov v minulosti. Biedne osady pri dedinách a mestách vznikli z miest, kde sa po zákaze kočovať Rómovia za komunizmu usa­ dili. Do obcí ich nepustili, pozemky na okraji už nemali súkromných vlastníkov, zhabal ich štát. Rómov z nich nikto nevyhnal. Postavili si na nich svoje obydlia, tam si nažívali bo­ kom od majority. „Za komunizmu musel ale každý pracovať. Deti chodili do školy. Každého učili kultúre. Po páde komunizmu v ��. rokoch sa toto prerušilo,“ myslí si Tivadar Berky. „Rómov vyhodili z práce a o pozemky pod osadami sa prihlásili pôvodní majitelia. V tradičných rómskych rodinách to bolo tak, že muž bol nadradený a žena s deťmi podriadení. Muž, aby mal komu vládnuť, chcel veľa detí, a žena, aby ju neopustil, mu ich rodila. Chudoba sa prehlbovala. Rómovia poznali už len život v osade. Deti nevideli pozitívne príklady. Róm opúšťal osadu dvakrát do mesiaca: keď šiel na úrad práce do jedných dverí k jednej panej a keď šiel na poštu po dávku a potom nakúpiť do obchodu. To znamená, že v spoločnosti bol dvakrát do mesiaca,“ vyratúva. „Ja chcem dosiahnuť, aby Rómovia zažili normálny spo­ ločenský život. Ísť na nákup, na výlet, kúpiť si nové šaty, vyjsť si na večeru. Potom sa už nebudú chcieť vrátiť do toho zaostalého.“

Riešenia Starosta sa čuduje, že ani celý štát nedokáže vyriešiť problém s nelegálnymi osadami. On to vyriešil jednoducho. Dohodol sa s vlastníkmi bolo ich �� a každý mal zdedený kúsoček – že obec od nich pozemky odkúpi. Rómov za­ mestnal, veď v obci vždy bolo treba niečo robiť. Zarobili si a mohli si dovoliť odkúpiť pozemky pod svojimi domami po eure za meter štvorco­ vý. Obec vybudovala as­faltku, zaviedla do osád osvetlenie, plyn a rozhlas. Ako ďalšiu úlohu si starosta zaumienil zme­n iť nesprávny štýl života Rómov. „V de­ dine boli potraviny, ale s vysokými cenami. Rómovia nakupovali raz mesačne v Lučenci. Prvý deň mali jogurt aj paradajku, potom celý mesiac len cestoviny s mäsom. Jedli raz den­ ne. Dlho do noci boli hore, potom dlho spali, vstali o jedenástej, navarili a o druhej-tretej jedli. Otvoril som obecné potraviny s cenami ako v meste a učil som Rómov, že existujú

almanach o chudobe

��

in—2015

Nota bene


Pomôž ľudom žijúcim v oblastiach postihnutých živelnými pohromami!

Pred � rokmi realizova­ la organizácia Cordaid kampaň Small Change, Big Difference. V roku ���� zaznamenala cel­ kom neplánovane veľko­lepý návrat, keď sa virálne rozšírila medzi �� miliónov ľudí. Za­ pojte sa aj vy na www. cordaid.org/smallchange-big-dif­ference/.


raňajky, desiata, obed, olovrant a večera. Už si mohli nakúpiť, koľko potrebovali na jeden deň. Postupne pochopili, ako funguje nor­ málny život. Teraz sme už v ďalšej fáze. Už sa nechcem zaoberať pomo­cou. Chcem im dať prácu a vzdelanie.“

Prvoradá je práca Keď nastúpil do funkcie, do miestnej málot­ riedky chodilo osem detí. Hoci tu fungovali len štyri triedy, našli sa v ich laviciach aj ��-, ��-roční žiaci. „Teraz máme �� detí. Šiesti naši bývalí žiaci skončili stredné školy a dva­ ja sú na univerzite,“ pochvaľuje si starosta. Na začiatku obišiel všetkých rodičov a požia­ dal ich o dôveru. Nech si deti dajú do obecnej školy a on urobí, čo bude v jeho silách, aby ju vylepšil. Podarilo sa. Tivadar Berky sa snaží v obci zamestnať toľko ľudí, koľko je to v rámci projektov mož­ né. Ďalších sa usiluje umiestniť vo fabrikách v iných regiónoch aj v Maďarsku. V rámci

in—2015

Rómske programy a reformy politikov sa mu nepáčia. Tivadar Berky má svoj vlastný recept: ukázať Rómom normálny život zamestnaného človeka. Do toho predošlého sa už potom nebudú chcieť vrátiť.

Sociálneho fondu otvoril v apríli a máji šesť­ desiat nových pracovných miest. „Projekt bude bežať deväť mesiacov. Počas nich budú mať rodiny slušný príjem, tak ako majú bežné rodiny. Chcem Rómom ukázať, aký rozdiel je medzi tým byť na podpore a pracovať.“ To sa mu darí už teraz. On to volá revolú­ ciou. Mladí si robia vodičáky, polovica z nich sú dokonca ženy. Už nechcú iba sedieť doma a dokonca chodia tancovať zumbu. Vidia ži­ vot, v ktorom sa chodí na výlety, do kaviarne, v ktorom sa rodičia venujú deťom, berú ich von alebo sa s nimi učia. „To je plnohodnot­ ný život, nie život bez zmyslu, aký žije veľa Rómov,“ tvrdí starosta. On sám tomu hovorí, že „chce dostať Rómov do spoločnosti“. A keď sa mu to podarí, vraj už kandidovať nebude. „Vtedy moja práca skončí.“

Jana Čavojská (+foto) Článok vyšiel v máji ���� v časopise Nota bene.

almanach o chudobe

��


Deti za mre탑ami?


Nota bene

Väzenie určite nie je najideálnejšie miesto kam sa narodiť, prí­ padne stráviť prvé roky života. Rozhodne je však lepšie byť s ma­ mou za mrežami ako v detskom domove.

to v Hradci Králové a odvtedy, vždy, keď sme tam s mamou išli, sme sa na ňu tešili. Alebo na to, ako som mamu pozorovala pri práci na strelnici. Usmievala sa. Bolo vidno, že ju to fakt baví. Či ako sme sa chodili kúpať, alebo ako sme vždy v piatok išli aj s bratom niekam na večeru - to bolo naše... A ako sme sa dívali na hokej a stávkovali, kto vyhrá,“ vymenúva pätnásťročná Zuzka v českom televíznom do­ kumente Pološero.

in—2015

„Najhoršie na tom, že moja mama bola preč bolo, že som nemal nikoho, kto ma naozaj po­ znal a s kým by som sa mohol porozprávať. Os­ tal som s mojou babičkou, ale ťažko chápala, čo sa so mnou deje... Bolo mi dosť zle. A bol som na mamu aj naštvaný. Bál som sa, že príde, ale len na chvíľu a znova sa vráti za mreže.“ Takto priblížil svoje pocity po uväznení mamy dva­ násťročný chlapec na stránke www.women­ andprison.org. A ďalší chlapček napísal: „Navštevoval som mamu raz za týždeň s otcom, ale bolo to ťaž­ ké, lebo som sa jej chcel dotknúť a ona bola za sklenenou stenou, cez ktorú to nešlo. Návštevy trvali iba chvíľu, lebo dozorcovia nám hneď po­ vedali, že musíme odísť. Premýšľal som o tom celý deň. Nechcel som plakať, ale bolo mi dosť mizerne. Priateľom som nepovedal, kde je moja mama, iba, že odcestovala. Veľmi mi chýbala. Túžil som, aby sme znovu mohli spolu pozerať filmy, bicyklovať sa a rozprávať si vtipy.“ Spomienky detí, ktorých matky sa ocit­ li za mrežami, pripomínajú spomienky detí, ktorým mamy zomreli. „Často myslím na to ako som prvýkrát ochutnala zmrzlinu. Bolo

Začarovaný kruh Zuzka mala deväť rokov. keď jej mamu zavreli prvýkrát a jej brat Dušan mal sedem. Za to, že sa im zrútil svet, mohla zhoda viace­ rých nešťastných náhod. No stačila by aj jedna z nich. Osamelé matky totiž žijú ako na ten­ kom ľade. Stačí, že vážnejšie ochorejú, dlhšie obdobie nenájdu prácu a prídu o všetko... V tomto príbehu bol začiatkom nešťastné­ ho dominového efektu Zuzkin a Dušanov otec, ktorý prestal platiť alimenty. Mama navyše pri­šla o prácu a zrazu nemala na nájom, ani na jedlo pre deti. Vtedy sa ich život začal rúcať.

almanach o chudobe

��


Nota bene Riešenie našla v nákupe elektroniky na lízing, ktorú hneď popredala. Dlh ale nesplácala, tak­ že pád iba oddialila. Horšie je, že keď ju odsúdili na osemnásť mesiacov, deti ju ani raz nemohli prísť navští­ viť, lebo babička, u ktorej ostali, nemala na cestu do kriminálu. A po návrate z basy ju ča­ kali ešte väčšie finančné problémy. Dlh na ná­ jomnom za byt narástol natoľko, že ju z neho aj s deťmi ihneď deložovali. A nenapadlo ju nič múdrejšie, iba znovu si požičiavať penia­ ze a  utekať pred zákonom, spolu s dcérou aj synom. Druhý trest bol oveľa prísnejší - šesť rokov. A najviac sa dotkol Zuzany a Dušana, ktorí skončili v detskom domove.

in—2015

Puto spoza mreží Pliesť puto s pár mesačným dieťaťom spo­ za mreží je nemožné. Rovnako ako nenarušiť pevnosť jeho vlákien so staršími deťmi, keď mnoho uväznených matiek od nich delia stovky kilometrov. Či už sa o ich deti stará niekto prí­ buzný, alebo sú v detskom domove, na cestu za mamou im zväčša chýbajú peniaze. V Česku im sprostredkúva komunikáciu cez skype a vozí ich za nimi do väzníc v sprievode odborného asistenta Český helsinský výbor. Na Slovensku však podobne organizovaná pomoc chýba. Napriek tomu, že európsky parlament dáv­ no upozorňuje, že fyzické a duševné zdravie matky a dieťaťa sú navzájom prepojené a že odtrhnutie detí od matky nie je humánne, ani väzenie pre matky s deťmi u nás neexistuje. Rovnako chýbajú štatistiky o počte slovenských väzenkýň s neplnoletými deťmi. Na otázku, či je vôbec šanca, že raz budeme mať takto špeciali­ zovanú väznicu, nám odpovedal podplukovník Adrián Baláž z Generálneho riaditeľstva Zbo­ ru väzenskej a justičnej stráže: „Momentálne, v spolupráci s krajinami, v  ktorých sa takýto trest vykonáva, o ňom sumarizujeme poznat­ ky. A spracúva sa aj štúdia stavebného rozší­ renia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Nitra-Chrenová na priľahlom pozemku, kde by podobné zariadenie mohlo vzniknúť. Do konca roka ���� by sa mali na základe očakávaných výsledkov prijať opatrenia k ďalšiemu postupu.“

Nenapraviteľné následky Najčastejší dôvod, prečo európske matky končia za mrežami, je hospodárska kriminalita. Od Nežnej revolúcie stúpol ich počet vo väzni­ ciach na Slovensku zo zhruba osem na pätnásť percent a stále má rastúcu tendenciu. V zahra­ ničí sa pohybuje medzi pätnásť až osemnásť percent. Príčinou je emancipácia, ale aj rozvo­ dovosť. Niektoré ambiciózne ženy to v snahe

��

vyrovnať sa mužom aj po materiál­nej stránke, vezmú skratkou, napríklad cez cudzí bankový účet, či firemnú pokladňu. Ale väčšina z nich začne kradnúť z číreho zúfalstva, lebo nemajú čím nakŕmiť deti. Keď sa pretrhne vzťah medzi matkou a die­ ťaťom, očividne je to zlé pre obe strany, ale väč­ šie a často nenapraviteľné následky nesie dieťa. Podľa psychologičky Sabine Ferran Gerhardto­ vej z univerzity v Akrone, majú deti väznených matiek podobnú stigmu ako deti z rozvedených manželstiev. Zrúti sa im pocit bezpečia a po­ hody, cítia sa zahanbené, odmietnuté, osame­ lé, zmätené a trápi ich pocit, že to všetko je ich chyba. „Deti potrebujú vedieť čo príde a rodičia sú tí, ktorí im dávajú režim a hranice. Keď sa začne svet točiť mimo ich kontrolu, často hľa­ dajú niečo, čo by zdanlivo mohli ovládať - drogy, alkohol, vzťah k jedlu... Čo pravdaže môže pre­ rásť do rôznych závislostí a depresií a nekončí sa to, ani keď sa ich mamy vrátia domov. Do­ konca, často aj keď tieto deti dospejú, žijú svoje životy neustále na hrane,“ tvrdí výskumníčka Gerhardtová.

Pod dohľadom kápa V mnohých štátoch sveta väznice pre mat­ ky s deťmi existujú, ale všade majú trochu od­ lišné podmienky, za akých sa tam môžu spolu dostať. Zväčša platí, že iba v prípade, ak ne­ existuje príbuzný, ktorý by sa o dieťa postaral a ak má dieťa menej ako tri roky. I keď niekto­ ré krajiny akceptujú aj štvorročné, či až päť­ ročné deti. A aj podmienky v týchto väzniciach závisia od danej krajiny. V chudobných štátoch strednej a južnej Ame­riky ako Salvádor, Peru, či Argentína sú cely pre matky s deťmi dosť biedne. Ale aj tam zväčša majú jeden priestor podobný detským jasliam, či škôlke, s veselo farebnými stenami a obrázkami, detskými postieľkami a hračkami. Akurát, že ich strážia ženské dozorkyne s piš­ toľami pripevnenými na stehnách. Ale niet sa čo diviť, vzhľadom k tomu, že v týchto krajinách sú matky uväznené najmä pre delikty spojené s drogovou a násilnou trestnou činnosťou. Vo väzniciach v Rusku, Estónsku, Chorvát­ sku, či Kazachstane, žijú deti väzenkýň do troch rokov v akomsi väzenskom detskom do­ move. Matky ich v ňom môžu navštevovať dva razy denne, zhruba na tri hodiny dokopy, tiež v prítomnosti dozorkýň.

Za mrežami vo svete V pokrokovejších krajinách, ako Poľsko, Fín­ sko, Portugalsko, Taliansko, Španielsko s nimi môžu tráviť dvadsaťštyri hodín denne. Budo­

#Slovensko #svet #väzenie

vy, v ktorých sú uväznené, pripomínajú skôr prísne strážené ubytovne, či domovy na pol ceste, aj s dvorom, či detským ihriskom. Za ich brány pravdaže matky nemôžu, ale pre deti sa organizujú výlety do ZOO, do mesta, do múzea, aby sa aj oni necítili ako odsúdené. Na zdravý vývoj väzenkýň a ich detí dozerajú špeciál­ na pedagogička aj psychologička. Odsúdené navyše majú šancu diaľkovo študovať, takže mnohé vyjdú spoza mreží viac pripravené do života, ako keď za ne vstupovali. Štatistiky potvrdzujú, že aj vďaka tomu sa pravdepo­ dobnosť, že sa k zločinu vrátia, znižuje na de­ sať až tridsať percent, v závislosti od krajiny. Najbližšia takto pokroková väznica je v Světlé nad Sázavou v Česku. V Nemeckých nápravno-výchovných ústa­ voch pre matky-trestankyne je stupeň huma­ nity ešte väčší. V snahe vytvoriť viacgenerač­ né rodinné prostredie do nich umiestňujú aj niekoľko väzenkýň v dôchodkovom veku. De­ ťom prirodzene zastupujú babičky a ich mat­ kám pomáhajú skúsenosťami, ktoré získali pri výchove vlastných detí. V Dánsku podobné väznice pripomínajú skôr malé osady, kde má každá mama s dieťa­ ťom vlastný domček. Deti do siedmych rokov môžu bývať s nimi a staršie deti, až do pätnás­ tich rokov, môžu prichádzať na víkendy.

Páchateľ – nedostatok lásky Iste, aj napriek najlepšej snahe si deti mô­ žu pamätať mreže, dvere s kľučkou iba z jednej strany a uniformovaných strážcov s ozajstný­ mi zbraňami. Jedna štúdia zaznamenala, že deti vychovávané v takomto prostredí majú do veku dvoch rokov výrazný záujem o zväz­ ky kľúčov a že to môže byť znak psychickej traumy. Psychológovia však oponujú, že aj die­ ťa v domácom prostredí má v tomto veku vý­ razný záujem o zväzky kľúčov a že prostredie, v ktorom sa v tomto veku pohybuje, zazname­ náva len v akomsi druhom, neostrom pláne. Podstatnejšie je, či prežíva pocit pripú­tania a  lásky. Lebo tie deti, ktorým sa láska nedo­ stala, bežnejšie trpia omeškaním vo vývoji, rôz­ nymi poruchami učenia, neschopnosťou nad­ väzovať kontakty, depresiami a ďalšími psychickými problémami.

Galina Lišháková, redaktorka týždenníka ŠARM zdroje: Businessinsider, Reuters, Indiana Low Journal, Realtruth, Yemen Times Článok vyšiel v júni ���� v časopise Nota bene.


Daruj Skutočný darček!

Nájsť pod stromčekom kozu, včelí úľ alebo zá­ chod? Vďaka projektu Skutečný dárek organi­ zácie Člověk v tísni mô­ žete prekvapiť blízkych a zároveň spraviť niečo dobré. V e-shope www. skutecnydarek.cz kú­ pite konkrétny darček, získate symbolický cer­ tifikát, ktorým môžete obdarovať rodinu alebo priateľov, avšak sku­ točná pomoc poputuje do krajín Afriky či Ázie.


aktuálne.sk

in—2015

Chudoba najskôr zasahuje tých najchudobnej­ších. Potom spoločnosť Zatvárať si oči pred čoraz väčšou chudobou už chudobných ľudí znamená nevidieť, akým smerom sa spoločnosť ako celok môže vydať.

��

#chudoba #sociálna nerovnosť


in—2015

aktuálne.sk

almanach o chudobe

��


aktuálne.sk ločnosť v prvom rade v dôsledku chýbajúcich talentov, ktoré chudoba zničila,“ upozorňuje Kusá. Nasledujú dopady výdavkov na bezpeč­ nosť, na zdravotníctvo.

O hrnci, v ktorom vidieť dno Riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny Sylvia Porubänová hovorí, že isté ob­ medzenia mnohokrát vnímajú intenzívnejšie a bolestivejšie práve tí, ktorí privykli dostatku. Dopĺňa však, že preukázateľne od prvých príznakov až po trvalé následky, v šírke i hĺbke dôsledkov, chudoba zasiahne najprv i najne­ zvratnejšie práve najchudobnejších z chudob­ ných. Vidieť to podľa nej na paralele s hrncom. „Ak z plného hrnca odlejeme, povedzme, desa­ tinu obsahu, bude to sotva postrehnuteľné, ak o rovnaké množstvo obsahu ‚ukrátime‘ hrniec naplnený, dajme tomu, len do jednej štvrtiny, bude vidieť dno, respektíve bude sa javiť, že už neostáva takmer nič,“ vysvetľuje princíp.

Sme v procese? Český sociológ Jiří Večerník tvrdí, že šta­ tistika Európskej únie nie je na zmeny, ktoré prebiehajú s krízou, príliš citlivá. „Nesigna­ lizuje, až na výnimky, napríklad Bulharsko, takmer žiadne zmeny na úrovni chudoby. A to ani vtedy, keď sa k štandardnému príjmové­ mu ukazovateľu pridajú indikátory hlbokej materiálnej deprivácie a veľmi slabého pra­ covného zapojenia. Aspoň pod jedno z týchto kritérií spadalo v posledných rokoch okolo �� percent českých a �� percent slovenských domácností.“ Večerník sleduje spoločenskú nerovnosť optikou stredných vrstiev. Tie sú podľa jeho slov stláčané v dvojakom zmysle slova. Počet ľudí, ktorí sa s nimi identifikujú, sa zmenšuje. Napätie ich rodinných rozpočtov sa zväčšuje. „Problém scvrkávania strednej triedy sa týka vyspelých krajín, v ktorých dochádza k majetkovej polarizácii, a to napriek rastú­

in—2015

Český sociológ Ivo Možný nedávno pre Lidové noviny okrajovo spomenul, že celá spoločnosť vždy začína chudobnieť od najchudobnejších. „To je jedno z tvrdení, ktoré súčasne aj platia, aj neplatia,“ hovorí šéfka Slovenskej siete pro­ ti chudobe Zuzana Kusá. Neplatia podľa nej v krátkodobom a stred­ nodobom horizonte. V krajine sa totiž môže zvyšovať HDP a rásť jej celkové bohatstvo aj vtedy, keď vykazuje vyššie hodnoty neza­ mestnanosti či značnú príjmovú nerovnosť. „Ak sú sociálne dávky nízke, daňové zaťaženie sa nezvýši, aj keď sa zvyšuje počet tých, čo sú na dávky odkázaní,“ ilustruje Kusá. Menej majetní však môžu mať v krátko­ dobom horizonte zážitok „schudobnenia kvôli chudobným“. Napríklad vtedy, ak klesne hod­ nota domu či pozemku v blízkosti vykričanej chudobnej štvrte. To, kedy chudoba definitívne poráža celok, sa prejavuje až po čase. „V dlhodobom hori­ zonte chudoba chudobných zasahuje celú spo­

cemu sociálnemu prerozdeľovaniu a vzdela­ nostnej expanzii,“ tvrdí.

Maximalizácia je vraj v extréme „Už Platón povedal, že pre dosiahnutie sociálneho zmieru by rozdiel medzi plácou sluhu a pána nemal presiahnuť päťnáso­ bok. Dnes je to v prípade najväčších firiem aj stotisícnásobok,“ podotýka Štefan Szabó z ekozdruženia Sosna, ktorý sa venuje otáz­ kam trvalo udržateľného rozvoja. Na jednej strane síce vníma sociologické postoje o tom, že snahou jednotlivca je maxi­ malizácia osobného zisku, na strane druhej však podľa neho to nikdy nedošlo do takých extrémov ako dnes.

��

#chudoba #sociálna nerovnosť


sme „Je jasné, že tí najchudobnejší, ktorí sú závislí len od predaja svojej pracovnej sily a ktorí nemajú žiadne finančné rezervy na začatie podnikania, sa v ťažkých časoch prepadávajú čoraz hlbšie. Bohatá vrstva nie je ochotná upusiť zo svojho štandardu a najľahšia cesta je preto ďalšia minimalizácia ich nákladov.“

„Keď sa začne boj o prežitie, silní obetujú slabších. Vo svete, ktorý je založený na trho­ vej ekonomike, je to tak, že čím menej finanč­ ných prostriedkov človek má, tým viac musí zaplatiť, ak chce niečo získať,“ zamýšľa sa teológ a esejista Daniel Pastirčák. Podľa neho sa zdá, že v západnej spoloč­ nosti roky prebieha tichá dehumanizácia, ktorú si všimol už Viktor Frankl (známy psychológ, preživší koncentračný tábor, ktorý v ňom odpozoroval, že strašné podmienky prežili ľudia, ktorí mali zmysel života – pozn. redakcie). „V našich predstavách o sebe samých sa presadil redukovaný obraz človeka,“ hovorí. Tento obraz akcentuje na biochemické pro­ cesy či osobnosť ako sociálny konštrukt, no opomína to, čo človeka zakladá, a síce rozmer ducha. Pastirčák tvrdí, že ak si tento rozmer neuvedomíme, bude pre nás možné iba to, čo vo svojej vete konštatuje Možný. „Už od Rímskej ríše platilo, že v období najsilnejších sociálnych stratifikácií spo­ ločnosti, čiže najväčších rozdielov medzi spoločenskými vrstvami, sa začali budovať múry oddeľujúce tieto vrstvy od seba a stavali sa gated towns – uzavreté enklávy bohatých. A to sa už deje aj dnes u nás. Ako dopadla Rímska ríša, vieme asi všetci,“ uzavrel Szabó.

Stanislava Harkotová Článok vyšiel ��. novembra ���� na aktuálne.sk

in—2015

Silní obetujú slabších

Každého druhé­ ho človeka bez práce ohrozuje chudoba #Slovensko #regionálne rozdiely #mzdy

Ľudí s určitými vlast­ nosťami chudoba ohrozuje viac ako os­ tatných. Na Slovensku

almanach o chudobe

stačí byť bez práce alebo vychovávať die­ ťa bez partnera. Nezamestnaná osamelá žena s najmenej jed­ ným nezaopatreným dieťaťom – asi takto vyze­ rá typický obyvateľ Slovenska ohrozený chudo­ bou. Štatistický úrad včera informoval, že bieda najčastejšie hrozí ľuďom bez práce, neúplným rodinám a domácnostiam s vyšším počtom detí. Nie sú to nové skutočnosti. Výsledky celo­ európskeho zisťovania príjmov a životných pod­ mienok domácností EU SILC ���� však nazna­ čujú, že sociálna situácia jednotlivcov či rodín čoraz viac závisí od uplatnenia na trhu práce.

Nezamestnanosť priam chudobu predurčuje

��


sme ďalšieho štatistického zisťovania. Minimálna mzda sa zvýšila z ��� na ��� eur, súčasne sa znížili zdravotné odvody najslabšie platených zamestnancov. „Toto historicky najvyššie zvýšenie mini­ málnej mzdy má za cieľ zabezpečiť, aby za­ mestnancovi garantovala vyšší čistý príjem, než predstavuje hranica rizika chudoby,“ rea­ guje hovorca ministra práce Michal Stuška. Od januára je možný aj dočasný súbeh mzdy a dávky v hmotnej núdzi. „Súbeh viacerých opatrení zvyšuje mesačný príjem bývalého dlhodobo nezamestnaného človeka o bezmála ��� eur, pri dvojici potenciálne až o ��� eur,“ píše sa v mesiac starom odpočte vlády Roberta Fica (Smer). Štatistici dodávajú, že ani zamestnanie ne­ musí zabrániť pádu na sociálne dno. Dôkazom sú podľa nich údaje o riziku chudoby pracu­ júcich. Vlani sa týkalo �,� percenta pracujúcej časti populácie vo veku �� rokov a viac.

in—2015

„Existujú faktory, ktoré predurčujú vyššiu ohrozenosť rizikom chudoby. Na Slovensku je to predovšetkým prípad, keď osoba je mimo trhu práce, keď je dlhodobo nezamestnaná, keď žije v určitom type domácnosti, alebo má určité socio-demografické charakteristiky,“ hovorí riaditeľka sekcie sociálnych štatistík Ľudmila Ivančíková. Kým pred desiatimi rokmi sa riziko chu­ doby týkalo �� percent nezamestnanej časti populácie, vlani takmer jednej polovice. „Najviac ohrození rizikom chudoby u nás sú nezamestnaní a dokonca dochádza k zin­ tenzívneniu tohto ohrozenia v medziročnom vyjadrení,“ pokračuje Ivančíková. Vývoj v tejto oblasti vyostrila ekonomická krí­za. V roku ���� sa podiel chudobných nezamest­naných vyšplhal na ��,� percen­ ta. Vzá­pätí významne klesol, ale dnes je stav takmer rovnaký. V tomto roku vstúpili do života niektoré opatrenia, ktoré môžu mať vplyv na výsledky

Veľký vplyv má aj dieťa V minulom roku chudoba ohrozovala ��,� percenta obyvateľstva Slovenska, teda takmer ���-tisíc osôb. Oproti predchádzajú­ cemu roku je to o dve desatiny percentuálne­ ho bodu menej. „Doterajšie výsledky zisťovania potvr­ dzujú mierny pozitívny trend vývoja chudoby na Slovensku za posledné štyri roky,“ tvrdí predsedníčka Štatistického úradu Ľudmila Benkovičová. Dôležitú úlohu zohráva sociálny systém. Nebyť dôchodkov, nemocenských dávok, pod­ pory v nezamestnanosti a rôznych sociálnych dávok, riziko chudoby by sa vzťahovalo na �� percent obyvateľstva. Ďalším dôležitým fak­ torom je nezaopatrené dieťa v rodine. Podiel domácností s deťmi ohrozených chudobou je takmer dvakrát taký vysoký ako domácností bez detí. Najhoršie na tom sú osamelí rodičia s najmenej jedným dieťaťom. Ďalšiu rizikovú kategóriu tvoria viacpočetné domácnosti – s najmenej tromi závislými deťmi. „Môže to byť spôsobené najmä tým, že domácnosť s viac deťmi musí uspokojovať zo svojich príjmov väčší rozsah potrieb, ale aj v tom, že deti vytvárajú bariéru pre účasť ženy na trhu práce,“ píšu štatistici. Medziročne sa najviac zhoršila sociálna situácia dvoch dospelých s jedným závislým dieťaťom, miera ich ohrozenia chudobou vzrástla z desať na ��,� percenta.

Medzinárodné porovnanie nie je možné Z krajín Európskej únie sú zatiaľ k dis­ pozícii údaje z Islandu, Fínska, Maďarska a Lotyšska a iba predbežné údaje zverejnilo Rakúsko. Kým na Islande je miera rizika chudoby �,� percenta, v ostatných krajinách sa pohy­ buje od ��,� do ��,� percenta. Štatistici varujú pred zjednodušeným medzinárodným porovnaním. „Každá krajina má svoju hranicu chudoby,“ pripomína riaditeľ odboru štatistiky životnej úrovne Róbert Vlačuna. „Nemôžeme sa po­ rovnávať s krajinami ako Rakúsko, Švajčiar­ sko, Luxembursko.“

Jozef Čavojec Článok vyšiel ��. mája ���� v denníku SME.

��

#Slovensko #regionálne rozdiely #mzdy


in—2015

Zoznam.sk

Vláda by mala za­dĺženým domác­nostiam viac sprístup­ niť osob­né ban­ kroty #Slovensko #osobný bankrot

Na Slovensku by sa mal častejšie využívať inštitút náhradného prijímateľa sociálnych dávok, aby boli použité na to, na čo sú ur­ čené. Vláda by mala naštartovať legislatívne zmeny aj v oblasti osobných bankrotov, ktoré by pomohli ľuďom zbaviť sa nadmerného za­ dlžovania a naštartovať nový život. Nové dlhy

sociálne odkázaných ľudí by mali byť pod kon­ trolou banky. Poukazuje na to aktuálna štúdia kolektívu pod vedením Inštitútu zamestnanos­ ti Sociálny systém – skutočnosť a vízia. „Obce, mestá a mimovládne organizácie by mali mať väčšie možnosti kontrolovať vy­ užívanie sociálnych dávok. Ak sú určené na bývanie, nech sa používajú na úhradu vody, plynu, elektriny. Ak majú podporiť dochádzku detí do školy alebo sú určené na zdravotné účely, tak nech sa využijú na tento účel,“ po­ vedal TASR jeden zo spoluautorov Viliam Páleník z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). Upozornil tiež, že na Slovensku sú osobné bankroty nefunkčné. „Pre ľudí, ktorým by pomohli, sú absolútne nedostupné,“ konštatoval. Po oddlžení by mali osoby odkázané na dávky dostať ďalšiu pomoc, napríklad mož­ nosť pracovať na výstavbe vlastného bývania. „Mnohí ľudia sa zadlžujú na základe ústnej do­ hody a takto spoločnosť vytvára priestor úžer­ níctvu. V týchto oblastiach má Inštitút zamest­ nanosti konkrétne návrhy,“ povedal Páleník.

almanach o chudobe

Vlani podalo návrh na vyhlásenie osobného bankrotu ��� osôb, ktoré žijú na Slovensku. V porovnaní s rokom ����, kedy sa na súd začali podávať prvé návrhy, ich počet stúpol takmer štvornásobne. Napriek tomu Slováci využívajú túto možnosť oddlženia v oveľa menšej miere než Česi, domnieva sa správca konkurznej podstaty Štefan Krnáč. V susednej krajine je podľa jeho odhadu ročne minimálne ��- až ��-násobne viac takýchto prípadov. „Spôsobené je to konzervatívnosťou Slo­ vákov, ale najmä právnou úpravou, ktorá je v Česku voľnejšia. Na Slovensku sa súdne konanie skladá z dvoch fáz, prvé je konkurz­ né konanie, do ktorého sa prihlasujú veritelia a speňažuje sa majetok úpadcu-dlžníka, za ním nasleduje konanie o oddlžení,“ priblížil pre TASR Krnáč.

Zdroj: TASR Článok vyšiel �. decembra ���� na portáli openiazoch.zoznam.sk.

��


SME

Režisérka Grófová:

in—2015

Slobodné matky chudobu často skrývajú

Iveta Grófová nakrútila film Až do mesta Aš o živote na sociálnej periférii, teraz v Česku upozorňuje na situáciu slobodných matiek.

��

#Česká republika #slobodné matky #chudoba


SME

V čom spočívala pomoc tým ženám? Išlo o to, že desiatim slobodným matkám bola ponúknutá zmluva na divadelnom pro­ jekte, ktorý pre ne slúžil ako forma terapie. Vybrané účastníčky získali polovičný úväzok a počas šiestich mesiacov im bolo po­ skytnuté právne a psychologické poradenstvo, zároveň absolvovali kurzy hereckého prejavu a kreatívneho písania, kde sa snažili zachytiť rôzne momenty zo svojho života. Postupne spolu vytvorili predstavenie Samodiva - blues pro sólo matky, s ktorým hosťu­ jú po rôznych divadlách v Česku a na Slovensku. Museli ste si hľadať k téme cestu? Svojím spôsobom áno. O problémoch slobodných matiek sa veľa nehovorí a aj mne začali mnohé veci dochádzať až postupne, počas projektu. Som zvyknutá pohybovať sa v sociálne drsnejšom prostredí a, samozrejme, vnímam, že za zlou situáciou ľudí sú väčšinou ukryté viaceré príčiny. No pri slobodných matkách ide často o jedinú príčinu, ktorá ich dostáva do takmer neriešiteľných situácií - a tou je náš sociálny a právny systém. Ale najviac ma prekvapilo, že väčšinová spoločnosť ani len netuší, s akými probléma­ mi musia matky samoživiteľky bojovať. Napríklad? V dokumente účinkuje mamička, splá­ cajúca dlhy, ktoré spôsobil jej bývalý part­ ner počas ich manželstva. On je pre úrady nevypátrateľný, preto zostalo všetko na nej. Kým mohla pracovať, ako-tak to išlo. Lenže jedného dňa jej vážne zlyhalo zdravie a zrazu musela riešiť, kto sa jej postará o tri deti a ako nahradí stratený príjem. V takýchto krízových prípadoch by matke pomohla hotovosť na ruku, aby mohla okam­ žite zaplatiť lieky, nájomné, stravu a starost­ livosť o deti. Lenže u nás nie je také jednoduché získať okamžitú jednorazovú sociálnu dávku a ak nemá žena rodinu a blízkych, musí si poradiť sama. A kto požičia peniaze na ruku slobod­ nej mamičke?

Tipujem, že nebankovka, mám pravdu? Tak nejako, lenže to je cesta do pekla, na­ sledujú ďalšie pôžičky, dlžoby na nájomnom, deložovanie z bytu. Málokto to vie, ale ani azylové domy pre matky s deťmi nie sú za­ darmo a termín pobytu je väčšinou obmedze­ ný na rok, nanajvýš na rok a pol. Keď žijete v azylovom dome s malým die­ ťaťom, nie je to práve dobrý východiskový bod pre hľadanie zamestnania, ale kto prenajme byt nezamestnanej slobodnej matke? Jedna mamička z projektu prebývala so svojím synom v azylových domoch �� rokov. Po uplynutí maximálnej dĺžky pobytu museli obchádzať ďalšie ubytovne, kde strávili ďalší rok, a tak ďalej. To sú všetko veľmi smutné prípady, lenže obávam sa, že ani zamestnané matky to ne­ majú jednoduché. Podľa českých štatistík patria matky sa­ moživiteľky medzi najzadlženejšie skupiny obyvateľstva. Neviem, ako je to na Slovensku, ale predpokladám, že to bude podobné. Navy­ še, na rozdiel od iných ohrozených sociálnych skupín sú matky špecifické tým, že ich chu­ dobu často nevidno. Chodia upravené, deti sú čisté, robia ma­ ximum pre to, aby aspoň na oko pôsobili, že je všetko v poriadku, pretože inak príde sociál­ ka a hrozí, že im deti odoberú. Predpokladám, že častým problémom je aj slabá vymožiteľnosť výživného, či nie? Nemám k dispozícii presné štatistiky, ale veľakrát ide o zdĺhavý proces, plný by­ rokratických prekážok. Poučenejšie matky vedia, že sa dá na partnera uplatniť exekúcia, ale výsledok závisí napríklad od toho, či má bývalý partner stále zamestnanie, alebo či si vôbec niekde preberá poštu. Ďalšou dilemou je, či podať návrh na exe­ kúciu partnera, ktorý o deti prejavuje záujem, pretože riskujete zhoršenie vzťahov a hrozí, že deti prídu o otca úplne. Ako môže matkám v ťažkej situácii pomôcť divadelný projekt? Krásne to vidno vo filme – na začiatku je tam desať ubitých žien s nulovým sebavedo­ mím, ale na konci vidíme úplne nových ľudí. Akoby sa narovnali a začali si uvedomovať vlastnú hodnotu. Pre mňa bolo veľmi dojemné aj to, že sa stali silnejšie vďaka vzájomnej pomoci. Vlastne sa dá povedať, že získali jedna druhú, strážia si deti, chodia spolu na kávu, vyroz­ právajú sa jedna druhej. A tiež si vzájomne požičiavajú peniaze.

almanach o chudobe

Nemali voči vám účinkujúce odstup preto, že ste zatiaľ bezdetná? Problém bol najmä v tom, že žiadna z de­ siatich matiek nešla do projektu preto, aby účinkovala v dokumente. Prihlásili sa nám ženy, ktoré boli v extrémnych životných si­ tuáciách, potrebovali pomoc a pre polovičný úväzok by sa upísali aj čertovi. Až neskôr si uvedomili – aha, veď ja tu mám odhaliť svoje súkromie, uvidia to moje deti, moji susedia, čo si o mne pomyslia. Ale nakoniec to dopadlo dobre. Áno, ale musela som ich presvedčiť, že im filmom neublížim. A práve preto som si vymyslela štylizovanú formu, v ktorej účin­ kujúce zahrali svoje vlastné príbehy, bez toho, aby som sliedila po intímnych detailoch a ich súkromí. Myslíte si, že projekt môže byť prínosom aj pre iné ženy? Určite áno. Na začiatok je fajn už len to, že sa vďaka divadelnému projektu načala spolo­čenská diskusia. Sama som poskytla zopár rozhovorov, jedna z účinkujúcich bola dokonca pozvaná do televíznej debaty Máte slovo s Michaelou Jílkovou. Zúčastnili sa na nej aj zástupcovia slobodných otcov, politici a rozprúdila sa pomerne živá a podnetná diskusia.

Iveta Grófová (��) pochádza z Trenčína. Na bratislavskej Vysokej škole múzických umení študovala v Ateliéri animovanej tvorby a ab­ solvovala Ateliér dokumentárnej tvorby. Jej celovečerný debut Až do mesta Aš o fenoméne príležitostnej prostitúcie získal národnú nomináciu na cenu Americkej filmovej aka­ démie, ocenenie slovenskej filmovej kritiky a cenu za najlepší slovenský film v roku ���� na Bratislavskom filmovom festivale, zvláštne ocenenie na filmovom festivale v rakúskom Linzi a v nemeckom Neisse, cenu za najlepšiu réžiu na MFF Tofifest v poľskom Toruni. Do projektu Slovensko �.� prispela príbehom Discoboj. Nedávno mal na Slovensku premié­ ru jej časozberný dokument Blues pre sólo matky, v ktorom mapuje projekt občianskeho združenia Tripitaka a zároveň približuje sociálnu situáciu slobodných matiek. S pria­ teľom Maťom žijú v Bratislave.

Silvia Gašparcová Článok vyšiel ��. júna ���� na zena.sme.sk.

��

in—2015

Nedávno mal premiéru váš dokument Blues pre sólo matky, v ktorom ste sledovali osudy desiatich žien samoživiteliek. Ako ste sa k tomuto projektu dostali? V podstate náhodou, ozvala sa mi Česká televízia, že sa rozbieha sociálny projekt, ur­ čený na pomoc konkrétnym ženám v núdzi. Nasledovalo výberové konanie na realizáciu časozberného dokumentu, ktorý to mal celé zaznamenať a ja som ním prešla.


Nota bene

in—2015

Má Kristove roky, tretie dieťa má prísť na svet teraz v marci. Samé trojky. Hádam prinesú šťastie, opatrne sa usmieva Monika.

��

#Slovensko #skutočný príbeh


Nota bene

Dôvody na veľké úsmevy zatiaľ nie sú, aj keď sa jej teraz ľahšie dýcha, pretože má aspoň dočasnú strechu nad hlavou. Získala ju v ja­ nuári. „Chválabohu, máme kde slušne hlavy skloniť.“ Pre svoje deti, štrnásťročného Jožka a päťročnú Sofinku, sa stále dokáže tešiť na ďalší nový deň. Čoskoro k nim pribudne malý braček. „Stále pozeráme kalendár a meníme poradie vybratých mien. Drobček sa už volal všelijako,“ hladká si bruško čoskoro trojná­ sobná mama. S prázdnou peňaženkou, bez rodinného zázemia, bez perspektívy skorého zlepšenia. Jedine materský príspevok hádam trošičku zvýši životný štandard. Možno tak Monika dopraje prvorodenému Jožkovi aj nové kopač­ ky, hoci nie značkové, ako majú jeho kamaráti. „Na takýto luxus musíme zabudnúť,“ hovorí Monika a chváli deti, ktoré sa s rovesníkmi nemôžu porovnávať, ale nefrflú a neplačú. Naopak, Jožko je spokojný, lebo doteraz sa pýtal, kedy a či vôbec budú aj oni bývať v ne­ jakom byte. Ubytovní si užil až-až. Monika nemala šťastie na súdržnú rodinu. Vyrastala v problematickej bytovke, do školy chodila poctivo, ale strednú školu, obchodnú akadémiu, nedokončila. „Mama ma v štúdiu nepodporovala. U nás bola filozofia čo najskôr zarábať.“ Keď mala šestnásť, rozhodla sa žiť samostatne. Robila chyžnú v hoteloch a býva­ la u kamarátky. Nepripadalo jej zvláštne, že sa po večeroch túla mestom a zabáva. Nikto sa o ňu nebál. „Čo by som dnes dala za to, keby bol na mňa otec nakričal a ťahal ma do­ mov. Cítila by som, že mu na mne záleží. Ale ja som nič také nezažila.“ Do Jozefa, otca dvoch svojich detí, sa veľ­ mi zaľúbila. Preto spočiatku aj to, že ju zamy­ kal v dome, vnímala ako prejav lásky. Naivne si myslela, že mu na nej veľmi záleží. Keď sa narodil Jožko, naoko rozprávkový život sa začal rúcať. Prišli bitky, rany, ktoré Moniku od Jozefa riadne boleli. Potom nastúpili sľuby, zasa bitky, kolotoč, ktorý trval roky. Jozef

teraz už dlhšie sedí vo väzení a Monika sa tam na krátky čas ocitla tiež. „Sú to pre mňa najhoršie spomienky. Na svete bola už aj malá Sofia a ja som ani nevi­ dela jej prvý krôčik. Vo väzení ma nad vodou držali len deti a po návrate som vedela, že radšej budem chodiť po kontajneroch, ako robiť niečo zlé. So synom Jožkom som sa otvo­ rene porozprávala, ospravedlnila som sa mu a zdôraznila, že takáto cesta nikam nevedie. Mám šťastie na zlatého, múdreho syna, ktorý ma neodvrhol. Naopak, moja spoveď nás ešte viac zomkla.“ Časom si Monika našla nového partnera, deti si ho obľúbili a čaká s ním druhého syna. Scenár sa však sčasti opakuje: hoci sa snažil a zarábal, dobehli ho staré resty. Malého si objíme až keď bude mať rok... Monika je zno­ vu na všetko sama. Každý cent v dlani obráti stokrát, kým ho na niečo vydá. Keď prídu sociálne dávky, ��� eur, snaží sa deťom uro­ biť radosť a navarí po čom túžia. Sofinka má rada mäsko, a keď je aj šošovicová polievka, je v siedmom nebi. Jožko si zasa zgustne na rez­ ni s majonézovým šalátom alebo vyprážanom syre s tatárskou. „Väčšinou však varíme cestoviny s ke­ čupom,“ zhodnotí jedálniček Monika, ktorá má stále pred očami seba v štrnástich. Toľko má dnes jej syn. „Umrela by som od strachu, keby nebol teraz v zime o ôsmej doma. Stále musím vedieť, kde je a hlavne s kým.“ Je iná, ako boli jej rodičia. Napriek poklesku, ktorý si odpyka­ la, je dobrou mamou. Každý má právo na repa­ rát a Monika ho zvláda. Nepotrebuje mať z detí inžinierov a lekárov, postačí, keď dokončia strednú, nájdu si prácu a stanú sa zodpoved­ nými ľuďmi. Ju to nemal kto naučiť, musela na to prísť sama. „Som taký samorast,“ smeje sa. Teraz zháňa kočík, sleduje inzeráty a verí, že na niečo naďabí. Je poverčivá, takže kočík príde do bytu, až keď bude bábätko. Dupačky a plienky však už pribúdajú. Podstatné je, že tak ako Monika, aj Jožko so Sofinkou sa na

almanach o chudobe

malého drobca tešia. „Len nech je zdravý,“ vyriekne Monika a splieta plány do budúc­ nosti. Hlavne si nájsť prácu, hoci asi až keď malého vezmú do škôlky. „Ale verím, že aj popri materskej sa mi pošťastí privyrobiť si nejakou brigádou. Pán Boh mi dal dve krásne, úžasné deti! Každý deň mi dávajú pocítiť svoju lásku, čo mi dáva silu ísť ďalej. Bezstarostný smiech mojich detí je pre mňa najväčším darom. A keď je ten smiech navyše tu, v tomto byte, v ktorom nám patrí jedna izba, som maximál­ ne spokojná.“ Od ubytovní rodinku zachrá­ nilo občianske združenie, ktoré dáva šancu postaviť sa na nohy aj tým, čo na chvíľu odbo­ čili z rovnej cesty. „Dostala som druhú šancu, nemienim ju pustiť. Chcem byť tou najlepšou mamou na svete. Milujúcou. Takou, po akej som sama túžila.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Moniky s deťmi oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, pomohli s príspevkom na nájomné a na potreby. Ďakujeme! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: � ��� ��� ���/���� (Sberbank). IBAN: SK������ ���� ������������. SWIFT: LUBA SKBX, pripíšte poznámku – Monika. Kontakt na OZ Medzi nami: ���� ��� ��� alebo ���� ��� ��� (medzinami@zoznam.sk).

Lucia Bucheňová foto Alan Hyža Článok vyšiel v marci ���� v časopise Nota bene.

��

in—2015

Všetko pre deti


IN—2015

Nadácia Milana Šimečku

O sociálnej inklúzii

��

Kohézia, sociálna exklúzia či inklúzia. Tieto ter­míny sa v posledných rokoch často skloňujú v médiách, politike, európskych či medzinárod­ ných dokumentoch. V ušiach znejú veľmi sofis­ tikovane, často ich začujeme, no iba málokto naozaj vie, čo presne znamenajú a či je vlastne ich používanie na mieste. Intuitívne si mnohí vedia predstaviť ich význam. V nasledujúcom texte by sme vám chceli priblížiť tretí z uvede­ ných pojmov – sociálnu inklúziu. Keďže spolu všetky súvisia, nevyhneme sa v úvodnom slove krátkemu priblíženiu a diskusii o sociálnej, ale­ bo ak chcete, spoločenskej exklúzii. Aj napriek

#teória #exklúzia #inklúzia

tomu, že sociálna inklúzia nie je doslova proti­ kladom k exklúzii, idú takpovediac ruka v ruke a nie je možné ich oddeliť. Ak sa chceme dopátrať histórie či jednotnej definície sociálnej exklúzie a inklúzie, nie je to vôbec ľahké. Ani na akademickej pôde, ani v politickej sfére nie sú názory na ich využí­ vanie jednotné. Definície sa v čase a priestore menili, rozvíjali. Pod exklúziou však môžeme v  zásade rozumieť sociálne vylúčenie, teda vylúčenie zo spoločnosti. Odsúvanie určitých osôb alebo skupín na okraj spoločnosti (mar­ ginalizácia) alebo dokonca mimo spoločnosť


(exklúzia) predstavovalo od nepamäti me­ chanizmus sociálnej kontroly (Mareš, ����), vymedzovalo miesto človeka v spoločnosti. Exklúzia tak súvisí so spoločenskými nerov­ nosťami. Vylúčenie však už nechápeme iba na základe triednej či majetkovej stratifiká­ cie, ako tomu bolo v uplynulom storočí, ale aj na základe nerovností rodových, etnických či náboženských. „Za sociálne vylúčených zo spoločnosti sú považovaní tí, ktorí z dôvodov, ktoré sú mimo ich kontrolu, nemôžu partici­ povať na normálnych aktivitách svojich spo­ luobčanov“ (Mareš, ����). Samozrejme, nejde

iba o občanov, ale všetkých obyvateľov, vrá­ tane ľudí bez štátneho občianstva či migran­ tov. Zároveň je dôležité zdôrazniť, že dôvody vylúčenia zo spoločnosti títo ľudia nemusia mať pod svojou kontrolou. To, do akej etnickej skupiny sa narodíte, to, aká národnosť je vám po narodení pripísaná, alebo to, či sa narodí­ te ako muž alebo žena, si vo väčšine prípadov nevyberáme. V tejto súvislosti môžeme v rôznych doku­ mentoch, najmä z dielne Európskej únie, sle­ dovať posun od diskurzu, v ktorého centre stál až do ��. rokov koncept chudoby ku koncep­ tom sociálnej exklúzie. Dôvodom je, že chu­ doba nemusí byť jedinou príčinou sociálneho vylúčenia. Naopak, k chudobe sa môže pridať etnický pôvod, národnosť, náboženské vy­ znanie, zdravotný stav, sexuálna orientácia, rod a mnoho iných faktorov. Tie môžu byť rôzne skombinované; vtedy hovoríme o viac­ násobnom vylúčení. Inak povedané, nie kaž­ dý chudobný musí byť vylúčený a nie každý vylúčený človek musí byť zároveň chudobný. Posun v diskurze má svojich kritikov ako aj podpo­rovateľov. Hlavnou kritikou je nejasnosť a  vág­nosť celého konceptu, k čomu sa pridá­ va aj chýbajúca zhoda v jeho používaní. Na druhej strane však tento prístup zdôrazňuje viac aspektov ako iba nedostatok finančných a materiálnych zdrojov. Tie sú, samozrej­ me, významnými, avšak nie jedinými. Zahŕ­ ňa  tiež nezamestnanosť, diskrimináciu, so­ciál­ nu  izo­láciu, spomínanú materiálnu deprivá­ ciu  a  chu­dobu, a sociálne utrpenie všetkých foriem (Bourdieu, ���� v  Mareš, ����). Mô­ že­me preto povedať, že sociálne vylúčenie je stavom ako aj procesom, ktorý vedie k stráda­ niu vo viacerých oblastiach života. Ďalším po­ zitívom týchto konceptov je podľa niektorých autorov ich užitočnosť. Pretože upozorňujú a  zdôrazňujú potrebu začleňovania na báze solidarity v spoločnosti. To teda úzko súvisí so sociálnou kohéziou, ktorá je bežne chápaná ako spoločenská súdržnosť. Práve tá by mala byť založená na solidarite medzi jednotlivými členmi spoločnosti a udržiavať tak spoločnosť a jej členov pohromade. Ostáva nám priblížiť, čo je sociálna inklú­ zia a prečo je podľa nás v spoločnosti neopome­ nuteľná. Prvý raz sa diskurz o inklúzii objavil vo Francúzsku v ��. rokoch, kedy začali byť ekonomicky znevýhodnení ľudia označovaní ako vylúčení (Silver, ����). V týchto rokoch sa výraznou mierou zvýšila v krajine neza­ mestnanosť. Nespokojnosť ľudí vytvorila silný tlak, ktorý vyústil do vzniku právne záväz­ ného dokumentu o prevencii a boji so sociál­ nymi vylúčeniami. Ten okrem iného slúžil aj ako nástroj na posilňovanie základných ľud­

almanach o chudobe

ských práv v duchu dobre známeho „Sloboda, rovnosť, bratstvo“. Ako komplexná politická odpoveď na sociálne vylúčenie sa koncept in­ klúzie objavil na konci ��. rokov v dokumen­ toch Európskej komisie (Wilson, ����), ktorá postupne vypracovávala ďalšie stratégie či smernice smerujúce k presadzovaniu inklúzie v spoločnosti. Kľúčovými prvkami európskej Stratégie sociálnej inklúzie ����—���� boli: doho­ da o spoločných cieľoch v boji proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, mobilizácia všetkých zainteresovaných subjektov, dohoda o spoloč­ ných indikátoroch merania pokroku, rozvoj ná­rodných strategických dokumentov pre so­ ciálnu ochranu a inklúziu či vzájomná výme­ na informácií a know-how (Farrel, ����) [�]. Aj z týchto cieľov je zreteľné, že inklúziu a so­ ciálne vylúčenie iba ťažko od seba oddeliť. Na stránkach Európskej komisie nájdeme ak­ tívnu inklúziu definovanú ako „umožnenie každému občanovi, najmä tým znevýhodne­ ným, plne sa zúčastňovať na chode spoločnos­ ti,  vrá­tane zapojenia na pracovnom trhu“[�]. Inklúzia však ide ešte ďalej než je iba formálne zapájanie vlastných občanov. Mohlo by sa až zdať, že sociálna inklúzia je opakom sociálnej exklúzie. Nie je tomu však nevyhnutne  tak. Vylúčenie zo spoločnosti nastáva, keď  je jed­ notlivcovi alebo skupine systematicky  brá­ nené v  účasti na živote spoločnosti. Ľudia však môžu mať podmienky účasti význam­ ným  spô­sobom od začiatku sťažené. Príkla­ dom sú imigranti. Tí môžu byť začlenení do pracovného trhu, no podmienky ich práce ako aj platové podmienky môžu byť nevýhodnej­ šie ako pre pracovníkov väčšinovej spoločnos­ ti. [�] Inklúzia predstavuje proces budovania a  upevňovania vzájomného rešpektu, akcep­ tácie a funkčného zapájania všetkých ľudí bez ohľadu na ich občianstvo, národnosť, krajinu pôvodu, náboženstvo, etnicitu, rod, sexuálnu orientáciu, zdravotné či iné postihnutie či so­ ciálny status. Inklúzia sa nedeje iba na úrovni formálnej akceptácie, zahŕňa rovný prístup k aktívnej účasti všetkých ľudí na trhu práce, tvorbe politík na všetkých úrovniach, kultú­ re, živote občianskej spoločnosti a na chode celej spoločnosti bez akýchkoľvek prekážok. Navyše, inklúzia sa dotýka samotnej hodno­ tovej orientácie. Práve reflektovanie a osvojo­ vanie si hodnôt rešpektu k rozmanitosti ľudí, vzájomnej akceptácie a aktívnemu budovaniu dobrých vzťahov je základným kameňom pro­ cesu inklúzie. Predstavitelia Svetovej banky zdôrazňujú nutnosť chápania procesov vylúčenia a inklú­ zie ako dôležitých pre diagnostiku a pomeno­ vanie problémov v spoločnosti. Inklúziu defi­

��

in—2015

Nadácia Milana Šimečku


in—2015

Nadácia Milana Šimečku nujú ako „proces zlepšovania podmienok pre jednotlivcov a skupiny na účasť v spoločnosti“. Ďalšia definícia zas spomína „proces zlepšo­ vania schopností, príležitostí a dôstojnosti ľudí znevýhodnených na základe ich identity, aby sa zúčastňovali na chode spoločnosti.“[�] V tej­ to definícii je citeľný aj spomínaný hodnotový rozmer inklúzie, ako aj aspekt vzájomnosti. Pri inklúzii nejde iba o vytváranie podmienok. Sa­ mozrejme, vytvorenie podmienok je predpo­ kladom a akýmsi prvým krokom k začleneniu do spoločnosti. Inklúzia je však neustály proces akceptácie a funkčného začleňovania všetkých ľudí vo všetkých sférach života. Sociálna inklúzia sa vzťahuje k snahám a politikám presadzujúcim rovnosť príležitos­ tí pre ľudí z rôznych prostredí a zo všetkých sociálne vylúčených skupín. Preto podmienky a kategórie spojené so sociálnym vylúčením sú podmienkami a kategóriami, na ktoré by mala byť inklúzia a snahy o jej dosiahnutie zamerané (Fourie, ����). Inklúziu je nutné chápať v jej širšom zmysle, ktorý zahŕňa aj celkovú kultúru rovného prístu­ pu a zapájania ľudí bez rozdielu ich fyzických, psychických, etnických, náboženských, rodo­ vých, sexuálnych či sociálnych charakteristík. Ide o neustály proces vytvárania vhodných pod­ mienok, vzájomnej akceptácie a aktívneho za­ pájania všetkých ľudí v spoločnosti bez ohľadu na ich identitu. Inklúzia tiež ide ruka v ruke so solidaritou. Tá je hodnotou, ale aj nástrojom na vytváranie vhodného prostredia, v ktorom sa môžu všetci ľudia nie len cítiť dôstojne ako plnohodnotná súčasť spoločnosti, ale sa aj rea­ lizovať a aktívne zúčastňovať na jej fungovaní.

Lenka Kissová Nadácia Milana Šimečku

[�] Farrell, F. (����). State of Play of Social In­ clu­sion Policies at the European Level. Citované ��. �. ����. Dostupné na: http://www.socialwatch.eu/wcm/ state_of_play_of_social_inclusion_policies.html. [�] Európska komisia. Active Inclusion. Citované ��.�.����. Dostupné na internete: http://ec.europa. eu/social/main.jsp?catId=����&langId=en. [�] Social Inclusion Team. (����). � Things You Thought You Knew about Social Inclusion. Citované ��. �. ����. Dostupné na: http://blogs.worldbank.org/ voices/�-things-you-thought-you-knew-aboutsocial-inclusion. [�] Svetová banka. Citované ��. �. ����. Dostupné na: http://www.worldbank.org/en/topic/ socialdevelopment/brief/inclusion-matters.

��

Vedeli ste, že… … slovo inklúzia je podobné takmer v každom európskom jazyku? Anglicky inclusion, ne­ mecky Inklusion, francúzsky l'inclusion, taliansky l'inclusione, španielsky inclusión, maďarsky inklúzió, česky inkluze, chorvátsky inkluzija, poľsky inkluzja, dánsky inklusion, holandsky inklusie, rumunsky includere.

… prvým ministrom pre sociálnu inklúziu sa stal v roku ���� Mike Rann, premiér Južnej Austrálie. V roku ���� vniklo v Austrálii dokonca Ministerstvo pre sociálnu inklúziu.

#teória #exklúzia #inklúzia


Ako zmerať inklúziu?

Určite ste sa už stretli s titulkami typu „Rebríček najlepších miest pre život“ ale­ bo „Desať regiónov s najvyššou nezamest­

almanach o chudobe

V zásade sú najčastejšie indexované javy (prí­ padne inštitúcie), ktoré je možné číselne vyjad­ riť, teda kvantifikovať. To znamená, že sa určia kritériá, ukazovatele alebo ešte inak indikátory a ich hodnoty. Tie sa následne vyhodnocujú. Index je teda akýmsi sumárom skupiny otázok, ktorých odpovede sú sčítané v jednom nume­ rickom výsledku. Na základe takéhoto indexo­ vania je možné vytvárať rebríčky. Môžu teda slúžiť na porovnávanie hodnôt v rôznych kra­ jinách, mestách alebo inštitúciách. Ak hovoríme o inštitúciách, tak v kontexte inklúzie môžu byť indexované napríklad ne­ mocnice, knižnice, mestské úrady či školy. Naj­ častejšie sa môžeme stretnúť práve s  indexa­ mi, ktoré sú zamerané na hodnotenie miery inklúzie v školách. Jedným z nich je napríklad

��

in—2015

nanosťou“. Spoločen­ sko-vedný a aplikova­ ný výskum napredujú podobne ako techno­ lógie. V súčasnosti je možné zmerať naprí­ klad mieru chudoby, podrozvinutosti, re­ zidenčnej segregácie, ľudského rozvoja, ro­ dovej rovnosti, ale aj mieru inklúzie. V na­ sledujúcom článku vám priblížime osem rôznych indexov, au­ ditov a barometrov. Líšia sa zameraním, spôsobom hodnotenia a aj posolstvom, ktorý majú poskytnúť.


Zaujímaj sa o svojich susedov!

„Človek je bohatý tým, čo spravil pre druhých.“ #Johann Wolfgang von Goethe


Zájdi na predstavenie Divadla bez domova!

Divadlo bez domova je občianske združenie, ktoré vzniklo počas práce na divadelných projektoch s predajca­ mi pouličného časopi­ su Nota bene. Pomáha členom komunity po­ mocou dramaterapie vysporiadať sa s hendi­ kepom alebo trauma­ tickými zážitkami.


in—2015

Nadácia Milana Šimečku Ukazatel inkluze. Rozvoj učení a zapojení na školách [�], ktorý bol adaptovaný z britského modelu pripraveného Centrom pre štúdium in­ kluzívneho vzdelávania. Mal by slúžiť predsta­ viteľom škôl k zhodnoteniu aktuálnej školskej kultúry, politiky a praxe. Publikácia poskytuje sady otázok, ktoré je vhodné si klásť, ale aj cyk­ lus rozvoja inklúzie. Ten zároveň obsahuje aj realizačnú časť opatrení a intervencií v oblas­ tiach, ktoré je potrebné zlepšovať. Inak poveda­ né, približuje jednotlivé fázy a aktivity, ktoré je vhodné uskutočňovať. Tento index je súčasťou projektu Férová škola, ktorý inklúziu definuje nasledovne: „Inkluze začíná tím, že připustíme rozdíly a respektujeme je. Jde o nekonečný pro­ ces zkvalitňování učení a zapojení všech stu­ dentů. Jde o ideál, o který škola může usilovat, ale kterého nikdy zcela nedosáhne. K  inkluzi ovšem dochází ihned, jakmile je proces zvyšo­ vání míry zapojení nastartován. Inkluzivní ško­ la je škola v pohybu.“ (Čechová, Zídková, ����) Projekt je zameraný na hodnotenie inklúzie na školách a udeľovanie certifikátov tým ško­ lám, ktoré preukážu, že sú inkluzívne a že sa v tomto smere rozvíjajú. Do projektu sa môže zapojiť akákoľvek základná škola v Českej re­ publike. Prihlásením do hodnotenia škola pre­ ukazuje, že dodržiava ľudské práva, princípy nediskriminácie a inklúzie. Medzi povinnými kritéria­mi, ktoré sa hodnotia, nájdeme: inklu­ zívny princíp v školskom vzdelávacom progra­ me,  mo­tivácia k vzdelaniu na školách, rôzno­ rodosť tried, informovaný súhlas rodičov, asis­ tent pedagóga, problematika šikany a priaznivé prostredie školy. Organizátor ponúka aj tzv. výberové podmienky, z ktorých si škola vyberie tie, ktoré sú pre ňu prínosné a napomôžu roz­ voju inkluzívneho prostredia v škole. Môžu si zvoliť napríklad: začlenenie dieťaťa, publikačnú činnosť, teambuilding, komunitné akcie školy, ale aj analýzu školských dokumentov. Prihlá­ sené školy prechádzajú procesom certifikácie, počas ktorej koordinátor, pedagóg a právnik školu pravidelne navštevujú, poskytujú pora­ denstvo a pomoc v oblastiach, ktoré potrebuje škola zlepšiť. Ak škola po ukončení certifikač­ ného procesu splní všetky podmienky, komisia jej udelí certifikát Férová škola. Certifikát je obmedzený na dvojročné obdobie. V roku ���� dostala prvá zo zapojených škôl certifikát a do konca roku ���� bolo udelených celkom �� certifikátov. Inklúzia je stav, ale aj proces. Aj preto je pomerne ťažko kvantifikovateľná. Častejšie sa tak stretneme s jej auditom. Samotný audit je definovaný ako systematické a nezávislé skú­ manie, overovanie dát, záznamov, dokumen­ tov, operácií, tvrdení, výstupov či všeobecného stavu subjektu za určitým účelom (zlepšenia,

��

zvýšenia úrovne, efektivity a pod.). Opiera sa zväčša o stanovené alebo odporúčané normy, vybavenie či prístupy príslušného subjektu. Predmetom auditu môže byť takmer čokoľvek a uskutočňuje sa prostredníctvom preskúma­ nia organizácie, štruktúry, dokumentov, pro­ cesov, manažmentu, rozhodnutí, kontrol alebo ich overovania a posúdenia zhody so zákon­ mi, normami, stanovenými pravidlami. Audit poskytuje nezávislý pohľad tretej strany. Ten, kto audit vykonáva, overuje, zbiera dôkazy, hodnotí a na základe toho formuluje závery, ktoré následne komunikuje v správe z audi­ tu. V tej uvádza svoj názor, stanovisko, záver a odporúčania či opatrenia, ktoré je nutné pri­ jať. Na základe správy a jej obsahu vie subjekt (alebo jeho predstavitelia) zhodnotiť a zlepšiť efektivitu a úroveň manažmentu, kontroly, prístupov, riadiacich procesov a podobne. Rada kanadských mestských knižníc pri­ pravila podrobnú publikáciu zameranú na realizáciu auditu verejných knižníc [�] s ná­ zvom Audit sociálnej inklúzie. Audit knižníc je zameraný na personál a návštevníkov. Vo vzťahu k cieľovým skupinám je flexibilný, kni­ žnice si samé môžu stanoviť, na koho sa chcú zamerať. Audit operuje s troma hlavnými in­ dikátormi. Prvým z nich je indikátor otvore­ nosti, ktorý sa zameriava na to, ako dobre po­ zná knižnica a jej pracovníci komunitu, ľudí v okolí a tých, čo využívajú jej služby. Druhým je indikátor zámernosti (v originálnom znení indicator of intentionality), ktorý sa sústreďu­ je na to, ako dobre knižnica posilňuje princípy sociálnej inklúzie vedomým spôsobom, teda, aké úsilie a aktivity vyvíja v oblasti jej rozvo­ ja. Tretím je indikátor inklúzie zameraný na to, do akej miery je samotná knižnica komu­ nitou. Audit podrobne vysvetľuje, ako chápať inklúziu v tejto oblasti, na koho sa zamerať, aké otázky si klásť, akým spôsobom hodnotiť, ale aj aktivity, ktoré by mali byť realizované, ak chceme, aby nastalo zlepšenie. Publikácia prináša tiež mnoho praktických príkladov z  jednotlivých knižníc, ktoré majú slúžiť ako dobrá prax. Napríklad, verejná knižnica v To­ ronte sa snaží pravidelne zisťovať potreby nie len svojich návštevníkov, ale chápať celkové demografické a sociálne zmeny v meste. Mno­ hými spôsobmi a z rôznych perspektív (vláda, inštitúcie, záujmové skupiny či obyvatelia) sa snaží nahliadať na dianie a potreby. Každé štyri roky pripravuje strategické plánovanie na základe podrobného výskumu a verejných konzultácií s cieľom reflektovať aktuálne spo­ ločenské otázky, ktoré vplývajú na obyvateľov. Knižnica vedie pravidelne verejné konzultácie s ľuďmi. Ich analýza následne slúži k pocho­ peniu vnímania, povedomia ale aj využívania

#inklúzia #výskum #dobrá prax

knižničných služieb obyvateľmi. Pravidelne zbiera spätnú väzbu od návštevníkov, či ko­ munikuje so zamestnancami. Častým zameraním auditov je rodová rov­ nosť. V predslove jednej z najkomplexnejších metodík rodového auditu Medzinárodnej or­ ganizácie práce stojí: „Rodová rovnosť nemôže byť dosiahnutá, ak ostáva diskriminácia sú­ časťou politických, ekonomických a sociál­nych inštitúcií alebo rozvojových procesov; často ostáva nepomenovaná alebo adresova­ná ne­ rovným spôsobom“ (ILO, ����) [�]. Publikácia, o ktorej píšeme, podrobným spôso­bom  vedie realizátorov auditu celým procesom. V úvode je detailne vysvetlená filozofia rodovej  rov­ nosti a potreba jej zahrnutia v  politikách, praktikách, ale aj samotnej kultúre inštitúcií. Možno sa tu dočítať o histórii rodového auditu či pozrieť si vzor modelovej záverečnej správy. Manuál dáva tipy na to, ako zostaviť hodnotia­ ci tím, ako si pripraviť aktivity, ako pripraviť rozhovory, viesť workshopy, ale aj ako pripra­ viť prvú verziu záverečnej správy a  odporú­ čaní. Manuál tak má potenciál spraviť reali­ zátora auditu aj z niekoho, kto doposiaľ nemá žiadne skúsenosti v tejto. Tento rodový audit kladie veľký dôraz na participatívnosť, teda priame zapojenie ľudí podieľajúcich sa na cho­ de inštitúcie. Tretia časť manuálu ponúka celý súbor cvičení pre participatívne workshopy s  detailnými inštrukciami a zámermi, ale aj s možnými očakávanými výstupmi. Rodový audit sa realizuje aj na školách. V  Českej republike vyšla Příručka pro genderově citlivé vedení škol [�], ktorá je urče­ ná predovšetkým riaditeľom, riaditeľkám, zá­ stupcom a zástupkyniam škôl, ale aj tým, čo sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na vedení inštitúcií. Jej cieľom je zvýšiť rodovú citlivosť ľudí vo vedúcich pozíciách. V jednotlivých ka­ pitolách predstavuje rodové perspektívy rôz­ nych aspektov školského života. Na základe výskumov a skúseností príručka ukazuje exi­ stujúce rozdiely v predstavách a správaní uči­ teľov a učiteliek vo vzťahu k dievčatám a chlap­ com. Uvedomiť si ich vôbec nie je jednoduché. Práve preto ponúka publikácia príklady, ale aj aktivity, prostredníctvom ktorých je možné rodové stereotypy v konaní ľudí vo vedúcich pozíciách identifikovať a uvedomovať si ich. Dotýka sa aj tém komunikácie medzi učiteľmi a žiakmi, reflexie odlišného prístupu chlapcov a dievčat, učiteľských zborov, rodovo citlivej výučby, ale aj výchovného poradenstva. Učite­ ľom dokonca poskytuje návod, ako odhaliť, či je učebnica rodovo zaťažená a zároveň ponú­ ka kritériá, ako vyberať učebnice, ktoré rodo­ vé stereotypy neobsahujú. Čitateľa tiež vedie k sebareflexii.


V rámci Iniciatívy společenstva EQUAL bola v Českej republike vypracovaná dokon­ ca aj metodika rodového auditu mestského a obecného úradu [�]. V rokoch ���� a ���� sa v New Jersey (USA) uskutočnil kultúrny audit v študent­ skom areáli Richard Stockton College. V úvo­ de publikácia, ktorá je výsledkom výskumu, spomína, že väčšina vysokých škôl a univer­ zít odpovedá na zmenu potrieb vo vzťahu k di­ verzite a inklúzii v prostredí týchto inštitúcií. „Ako sa menia tváre našich národov, menia sa aj podoby kampusov univerzít a vysokých škôl. Existuje tu vysoká miera uvedomenia si zo strany vyučujúcich, že ak majú študenti v podmienkach ��. storočia uspieť, musia byť pripravení fungovať v multikultúrnej, multi­ etnickej a multijazykovej Amerike.“ [�] (Bryant, Bryant, Halley, ����). Keďže posled­ná veta platí univerzálne, kultúrny audit by mohol byť inšpiráciou pre mnohé inštitúcie. Audit sa zameral na rôzne okruhy ako napríklad prí­ stup a úspech (so zameraním napríklad na za­ mestnávanie a prijímanie študentov, študijné výsledky a  úspechy študentov z rôznych pro­ stredí), celková atmosféra v kampuse, vzťa­ hy medzi rôznymi skupinami, vzdelávannie a  šti­pendiá či životaschopnosť inštitúcie. Bol realizovaný prostredníctvom prieskumu a fo­ kusových rozhovorov so študentmi a zamest­ nancami kampusu. Zadávatelia sa okrem iné­ ho z odporúčaní dozvedeli, že by mali všetkým zamestnancom zabezpečiť tréning v  oblasti diverzity a inklúzie, rozpracovať a integrovať kompetencie manažmentu diverzity a inklú­ zie do požiadaviek na každého zamestnanca a  do evaluačných procesov, zvyšovať medzi študentmi povedomie o diverzite a inklúzii a  poskytnúť im viac príležitostí, aby sa s di­ verzitou stretávali a boli jej šíriteľmi. Meranie „inkluzivity“ inkluzívneho bizni­ su. Od škôl, knižníc, školských areálov sa teda dostávame až k biznisu. V úvode publikácie sa dozvedáme, čo znamená inklúzia v kontexte podnikania. Inkluzívne podnikanie môže byť podľa autorky charakterizované ekonomic­ kou  životaschopnosťou biznis modelov, kto­ ré majú pozitívny vplyv na chudobných ľudí a / alebo životné prostredie. (Wach, ����) [�] Podstatou inkluzívneho podnikania je  pozi­ tívny dopad na určitú skupinu ľudí či na miest­ nu komunitu. Táto komunita však nie je pasív­ nym prijímateľom akejsi pomoci, naopak, ľu­ dia sú aktívne zapojení buď ako zamestnanci, distribútori, spotrebitelia alebo výrobcovia. Je dôležité dodať, že hodnota solidarity a zapája­ nia ľudí ohrozených chudobou či ľudí s inými znevýhodneniami je priamo integrovaná do biznis modelu firmy. Podľa UNDP model in­

kluzívneho podnikania vytvára mosty medzi podnikmi, teda sférou biznisu a chudobnými ľuďmi prinášajúc obojstranné výhody. (UNDP, ����) [�] Existujú rôzne rámce hodnotenia efektivity inkluzívneho podnikania – v tomto špecifickom kontexte sa najčastejšie hodnotí dopad na cieľovú skupinu. Preukázanie dopadu môže viesť k systémovým zmenám, či primäť vlády k prijatiu opatrení na odstraňovanie ba­ riér pre fungovanie takýchto podnikov. Ďalším z nástrojov, ktoré slúžia na hod­ notenie či meranie, je barometer. Barometer mapuje primárne názory, postoje, správanie v kontexte rôznych tém. Napríklad, Európska komisia pravidelne využíva barometer vo for­ me prieskumov verejnej mienky. Zameriava sa na rôzne témy, napríklad povedomie o Charte základných ľudských práv, povedomie o mož­ nosti cezhraničnej zdravotnej starostlivos­ ti v  rámci EÚ, ale aj spoločenskej atmosfére v  krajinách Únie. Nadácia otvorenej spoloč­ nosti v rámci Dekády začleňovania rómskej populácie realizovala v roku ���� Barometer inklúzie Rómov, [�] ktorý sa v prieskume zameral na vnímanie Rómov očami verejnosti a poskytol tiež priestor Rómom a Rómkam vy­ jadriť sa k tomu, čo oni sami považujú za naj­ väčšie problémy. Ďalším príkladom baromet­ ra je Barometer sociálnej inklúzie, [��] ktorý realizovala Univerzita Melbourne v Austrálii. Ten bol zameraný na hodnotenie inklúzie uni­ verzitných zamestnancov a študentov. Jeho cieľom bolo zistenie hodnoty diverzity v uni­ verzitnej komunite, ale aj zvýšenie zastúpenia ľudí z odlišných prostredí. Spôsobov, akými je možné zachytiť a  hod­ notiť inklúziu, jej rozsah, ale aj možností jej roz­ voja je teda mnoho. Rovnako široké je spektrum inštitúcií a oblastí, v ktorých je inklúziu možné merať. Považujeme za dôležité šíriť filozofiu inkluzívnosti v spoločnosti a meranie inklúzie považujeme za jeden z vhodných spôsobov. Po­ dobné nástroje pomáhajú reflektovať prístup k inklúzii, nastavenie ľudí, firiem, inštitúcií či politík. Diagnostikujú súčasný stav a slúžia ako zrkadlo pre ľudí vo vedúcich pozíciách, zamest­ nancov, tvorcov verejných politík a ďalších. Zá­ roveň prinášajú možné riešenia a stratégie pre budúci pokrok v rozvoji inklúzie.

[�] Férovú školu organizuje Liga za lidská práva. Viac na: http://www.ferovaskola.cz/. Publikáciu Ukazatel inkluze preložili Čechová, H., Zídková, D. (����). Ukazatel inkluze. Rozvoj učení a zapojení na školách. Rytmus, o.s. Publikáciu v PDF verzii je možné stiahnuť na http://www. ferovaskola.cz/data/downloads/Index_inkluze.pdf. [�] O audite verejných knižníc sa dozviete viac na http://www.siatoolkit.com/introductionto-toolkit/#axzz�b�YQgLLd. Podrobnejšie v PDF verzii na http://www.wellesleyinstitute.com/wpcontent/uploads/����/��/SIAToolkit.pdf. [�] ILO. (����). A Manual for Gender Audit Facilitators: The ILO Participatory Gender Audit Methodology. Geneva: International Labour Office. [�] Smetáčková, I. (����). Příručka pro genderově citlivé vedení škol. Praha: Otevřená společnost, o.p.s. [�] Pavlík, P. (����). Metodika genderového auditu městského / obecného úřadu. Praha: OSF. Dostupné online na: http://www. otevrenaspolecnost.cz/knihovna/otevrenka/ prosazovani-genderove-rovnosti/metodikagenderoveho-auditu-obecni-urad.pdf. [�] Bryant, F., Bryant, D., Halley, S. (����). Richard Stockton College of New Jersey Cultural Audit ����-�. Bryant Association Consulting LLC. Dostupné online na http://intraweb.stockton.edu/ eyos/affirmative_action/content/docs/cultural_ audit/Final_Report_of_Cultural_Audit.pdf. [�] Wach, E. (����). Measuring the „Inclusivity“ of Inclusive Business. Brighton: Institute of Development Studies. http://www.ids.ac.uk/files/ dmfile/Pp�.pdf. [�] UNDP. (����). Creating Value for All: Strategies for Doing Business with the Poor. New York: United Nations Development Programme. [�] Dostupné online na: http://www.fundatia. ro/sites/default/files/en_��_��_RIB_en.pdf. [��] Dostupné na: http://msl.unimelb.edu. au/__data/assets/pdf_file/����/������/SOCIAL_ INCLUSION_BAROMETER_����-����_FINAL.pdf.

Lenka Kissová Nadácia Milana Šimečku

almanach o chudobe

��

in—2015

Nadácia Milana Šimečku


in—2015

humanisti.sk

Dlhodobá nezamestnanosť je biľagom ekono­ miky Slovenska. Popredné priečky v EÚ sme už síce opustili, avšak iba vďaka výraznému zhoršeniu v iných krajinách (Grécko, Špa­ nielsko) a vstupu Chorvátska. Celkovo je na Slovensku okolo ��� tisíc ľudí dlhodobo bez práce a tvoria viac ako polovicu celkovej ne­ zamestnanosti. Situácia je najalarmujúcejšia v okresoch ako Rimavská Sobota, Revúca, Rožňava, v ktorých býva vyše ��� tisíc ľudí. V týchto okresoch miera dlhodobej nezamest­ nanosti dosahuje až �� %, teda každý tretí človek, čo nemá objektívne prekážky praco­ vať, je už vyše roka nezamestnaný. V okrese Rimavská Sobota sú šance pre dlhodobo nezamestnaného na nájdenie si zamestnania mizivé a nachádza sa v sociálnej pasci. ��,� % dlhodobo nezamestnaných zosta­ ne dlhodobo nezamestnanými, �,�� % zomrie alebo ide do dôchodku, �,�� % je vyradených z evidencie bez toho, aby začali pracovať (teda naďalej sú dlhodobo nepracujúci), �,� % odí­ de do zahraničia, �,� % sa reálne zamestná a �,� % začne inak pracovať (rôzne prekérne formy práce, nútená živnosť, dočasné zamest­ nanie…). Zároveň � % krátkodobo nezamest­ naných sa stane dlhodobo nezamestnanými (a �,� % sa zamestná). Teda viac dlhodobo ne­ zamestnaných zomrie, ide do dôchodku, odíde do zahraničia alebo sa dostane mimo evidencie ako tých, čo sa zamestná. Ilustráciu týchto šancí vystihuje porovna­ nie s hazardom. Ak sa dlhodobo nezamestnaný rozhodne zainvestovať �� € do hľadania za­ mestnania, tak v priemere sa mu vráti �,� € (teda stratí �,� €). Ak tieto peniaze „investuje“

��

do lotérie (Tipos Prasa v žite), v priemere stratí „iba“ �,� €, pričom pravdepodobnosť, že získa výhru vo výške minimálnej mzdy, je po­ dobná ako pri hľadaní zamestnania. Možností na reálne riešenie dlhodobej ne­ zamestnanosti v regiónoch ako Revúca alebo Rimavská Sobota je niekoľko, avšak ich účin­ nosť je nízka, rovnako ako potenciál znížiť ne­ zamestnanosť tak, aby nikto nemohol povedať, že ide o metodické zmeny alebo čachrovanie so štatistikami. Drobné zmeny v daňovo-od­ vodovom systéme (zníženie daní, odvodov, od­ počítateľné položky zo zdravotných odvodov) majú efekt, iba ak existuje trh práce a dopyt po tovaroch a službách. Zmeny v nedávnej minulosti mali efekt na západnom Slovensku, avšak na strednom a východnom prešli takmer bez povšimnutia a teda bez efektu na neza­ mestnanosť. Rôzne dotačné schémy (záruka pre mladých, sociálne podniky) majú problém s nastavením výšky dotácie (najmä ak je snaha nastaviť jednotnú výšku pre celé Slovensko) ak je dotácia privysoká, činnosť sa stane nepri­ merane zisková a so všetkými negatívami; ak je dotácia prinízka, nebude využívaná a minie sa svojmu účelu. Rovnako, štát nemá kapacity a zdroje rozumne dotovať státisíce dlhodobo nezamestnaných. Ponechanie riešenia dlho­ dobej nezamestnanosti na demografiu situáciu ešte zhorší, keďže vyše �� percent z dlhodobo nezamestnaných sú mladí ľudia. Nie je pravda, že za nepriaznivú situáciu na trhu práce je zodpovedný výhradne rezort práce, a teda výhradne on by ju mal riešiť. Zdroje a možnosti Ministerstva práce, sociál­ nych vecí a rodiny SR sú obmedzené a mnohé

#Slovensko #nezamestnanosť #inkluzívne politiky

problémy, ktoré môžeme pozorovať na našom trhu práce, presahujú kompetencie tohto rezortu. Zmena situácie k lepšiemu si preto vyžaduje spoluprácu veľkého množstva sub­ jektov a zmenu viacerých zákonov. Konkrét­ nym prípadom, kde by sa takýto prístup mal uplatňovať, je proces verejného obstarávania. Inštitút zamestnanosti preto podal pri­ pomienku k návrhu zákona o verejnom ob­ starávaní predkladaným Úradom pre verejné obstarávanie. Ani súčasné znenie zákona o ve­ rejnom obstarávaní nekladie dôraz na sociálne aspekty verejného obstarávania (rast zamest­ nanosti) a túto požiadavku nespĺňa ani návrh nového zákona. Ak by sa v procese verejného obstarávania prihliadalo aj na počet osôb, kto­ ré sa vďaka realizácii každej zákazky zamest­ najú, dokázali by sme na Slovensku zvyšovať zamestnanosť aj tých najviac problémových skupín nezamestnaných aj v tých najviac problémových regiónoch. Avšak v súčasnosti sa v procese verejného obstarávania prihliada predovšetkým na marketingovú výšku faktúry (a nie na najnižšie náklady verejného sektora). Nemalo by sa stávať, že štát umelo zvýhodňuje použitie strojov, aj keď v tom istom regióne má nezamestnaných, ktorí nemajú inú šancu pra­ covať ako pracovať na tej zákazke. V súčasnosti platné a ani vládou navrho­ vané znenie zákona o verejnom obstarávaní ne­umožňuje jednoduchý, transparentný, efektívny a masový dôraz na sociálne aspek­ ty. Napriek dlhoročnej možnosti osobitných podmienok sociálnych hľadísk stále hľadáme jediný dobrý príklad zo slovenskej praxe. Plat­ ná možnosť požadovať povinný podiel znevý­


V zákone o službách zamestnanosti: — definovať pojem inkluzívny podnik, so štandardami, kontrolnými mechanizmami, evidenciou, podporou. V zákone o verejnom obstarávaní: — zaviesť pojem inkluzívne verejné obsta­ rávanie, — stanoviť jednotné pravidlá inkluzív­ neho verejného obstarávania tak, aby toto obstarávanie využívalo štandardné postupy a bolo jednoduché, a aby zákazky boli malé a bolo ich veľa (približne stotisíc), — stanoviť kontrolné mechanizmy procesu inkluzívneho verejného obstarávania a sankcie pri porušení zákonom stanovených podmienok inkluzívneho verejného obstarávania, — sekundárne inkluzívne verejné obstará­

vanie: dať možnosť obstarávateľom akéhokoľvek verejného obstarávania požiadavku, aby určité percento zákazky išlo inkluzívnym podnikom. Inkluzívne verejné obstarávanie je verejné obstarávanie berúce do úvahy sociálne aspekty realizácie zákaziek. V inkluzívnom verejnom obstarávaní zadáva zákazky ako verejný, tak i súkromný sektor, avšak o vykonanie zákazky sa v takomto type obstarávania môžu uchádzať iba inkluzívne podniky. Inkluzívnym podni­ kom môže byť každý podnik, ktorý zamestnáva ¾ z počtu zamestnancov z cieľovej skupiny a spĺňa ďalšie právnou normou stanovené tech­ nické kritériá. Cieľovou skupinou inkluzívnych podnikov sú osoby, ktoré sú bez práce dlhšie ako jeden rok (t. j. najmä dlhodobo nezamest­ nané osoby podľa zákona o službách zamest­ nanosti, osoby po výkone trestu). Cieľom in­ kluzívnych podnikov nie je dosahovať zisk, ale vytvárať pracovné návyky a poskytovať reálne pracovné skúsenosti dlhodobo nezamestna­ ným. Dlhodobo nezamestnané osoby si vďaka práci v inkluzívnych podnikoch zvýšia svoje šance uplatniť sa na reálnom trhu práce. Realizáciou inkluzívneho verejného obstarávania je možné znížiť dlhodobú neza­ mestnanosť na Slovensku v horizonte �� ro­ kov o ��� ��� osôb, teda o tretinu. Takýmto spôsobom by sa dalo dosiahnuť zníženie cel­ kovej miery nezamestnanosti o �,� % a zvý­ šenie miery zamestnanosti o približne �,� %, pričom nepriame alebo ťažko kvantifikova­ teľné efekty môžu byť ešte väčšie (zmierni sa sociálne napätie, zvýši sa príjem a spotreba cieľovej skupiny a pod.).

almanach o chudobe

Koncepciu inkluzívneho zamestnávania predstavil Inštitút zamestnanosti ešte v roku ����, a aj keď jej svoju priazeň vyjadrilo via­ cero odborníkov a vládnych predstaviteľov, táto koncepcia dodnes nie je uplatňovaná. In­ kluzívnemu zamestnávaniu v minulosti vy­ jadril podporu aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter, ktorý ��. ��. ���� pre TASR povedal: „Je veľmi dôležité pokračovať v procesoch, ktoré sa naštartovali v roku ����. Uvažujeme o inkluzívnej práci, ktorá by mala byť aktuál­ na pre budúci rok a kde úzko spolupracujeme s Inštitútom zamestnanosti.“ Inkluzívne verejné obstarávanie má reálny potenciál priniesť v podmienkach Slo­ venska viditeľné výsledky v oblasti zamest­ nanosti. V národnej stratégii zamestnanosti z decembra ���� je výrazný dôraz na sociál­ nu ekonomiku a inkluzívne zamestnávanie. Inštitút zamestnanosti na tlačovej kon­ ferencii predstavil tiež publikáciu Politika zamestnanosti – budúcnosť pre Slovensko, ktorá obsahuje popis fungovania súčasných aktívnych a pasívnych opatrení trhu práce, identifikuje ich problematické aspekty a na­ vrhuje riešenia. Publikácia bola cyklokurié­ rom doručená všetkým poslancom NR SR. Viac informácií o inkluzívnom verejnom obstarávaní nájdete na stránke inštitútu.

Inštitút zamestnanosti Článok vyšiel ��. februára ���� na humanisti.sk.

��

in—2015

hodnených zamestnaných má rozsiahle imple­ mentačné nedostatky (najmä v oblasti kontroly, monitoringu, sankcií), ktoré nie sú centrálne, transparentne a nenáročne vyriešené. Európska komisia vyzýva v strategickom dokumente Európa ���� členské štáty EÚ k tomu, aby dosahovali inkluzívny rast. In­ kluzívny rast predstavuje hospodársky rast spojený s rastom zamestnanosti, o ktorý sa pričiní celá spoločnosť, a taktiež celá spoloč­ nosť z neho profituje. Zmenou zákona o verejnom obstarávaní, ako to navrhuje Inštitút zamestnanosti, je možné v horizonte �� rokov znížiť počet dlho­ dobo nezamestnaných až o jednu tretinu. Aby sme toto dosiahli, bude potrebné vykonať predovšetkým nasledujúce kroky.


Vzdelávaj sa!

„Nie vonkajšie, ale len vnútorné duchovné bo­ hatstvo môže zaplniť prázdnotu ľudského bytia.“ #Albert Einstein


Rubato

Albert Cossery

in—2015

Bohem zapomenutí lidé

Bohem zapomenutí lidé je prvá próza Egypťana Alberta Cos­seryho (����—����). Stúpenca filozofie lenivosti, obývajúceho v Paríži cez päť­ desiat rokov ten istý hotel. Kniha je súborom piatich poviedok o ľuďoch na okraji káhirskej spoločnosti. Veľmi skoro po vydaní sa dostala do rúk Henryho Mille­ra, ktorý ju oceňoval pre jej ostrý pohľad na so­ciálnu rea­ litu a ihneď zariadil jej preklad do angličtiny. Nadchla tiež Alberta Ca­ musa, vďaka nemu sa Cossery napriek svojmu zjavnému nezáujmu stáva po príchode do Paríža uznávaným spisovateľom. My vám prinášame ukážku z poviedky Nebezpečí fantazie v českom preklade.

almanach o chudobe

��


Rubato

Albert Cossery

in—2015

Nebezpečí fantazie

Škola žebrání se nachází na konci stezky Čůrajícího chlapečka, na místě zvaném náměstí Palmovníku. Je to stará polorozpadlá chatrč, děsivě tonoucí v odpadcích. Abú Šawalímu slouží zároveň jako příbytek. Minulý týden tu objevili hada hrůzostrašné délky, který hrozil předčasnou smrtí zničit karié­ ru několika malých žebráků. Od té doby jsou všichni malí žebráci nedůvěři­ ví a rozhlížejí se kolem sebe neklidnými zraky. Slepci se věší na své druhy a vyčkávají okamžiku, kdy budou moci prchnout. Ale had už se znovu neob­ jevil; soudí se, že se musel uchýlit ke kouzelníku Fodovi, neboť ten byl spatřen, kterak se potlouká po okolí a pátrá po podivné potravě. Vnitřek chatrče má vzhled hrůzné, chmurné jeskyně. Abú Šawalí sedí se zkříženýma nohama na pelechu pokrytém množstvím hadrů, do nichž jako by vrůstal. Ze svého místa ovládá hlouček malých žebráků dřepících neoby­

��

#svet #beletria


čejně odevzdaně u jeho nohou. Jeho pohled se noří mezi tu hromadu krvavé nahoty a ohavných hadrů. V pravé ruce drží hůl, jíž třese malými rozbola­ vělými tělíčky, napravuje je a občas jako by je oživoval. Stále ještě nezačal ho­ dinu. Otřes, který právě zakusil, ho uvrhuje do rozjímání a brání mu štědře rozdávat vzácné bohatství jeho učení. Stále ještě se z toho nevzpamatoval. Chvílemi pronáší nejasné výhrůžky neviditelným bytostem, jejichž omyl se zdá být nesmírný. Dlouze a s nenávistí si znovu vybavuje onu urážku, kterou utrpěla jeho pověst a důstojnost vychovatele. Takže ten proklatý Tewfik Gad vynalezl nový způsob žebrání o almužnu, způsob nelidský a fantastický, který nemá žádnou souvislost se skutečností. To bylo něco opravdu neuvěřitelného, hnusná touha vysmát se lidem. Fan­ tazie byla Abú Šawalímu odporná; byl stoupencem nejsurovějšího realismu zbaveného vší laskavosti, takového, který chytne zákazníky pod krkem, při­ dusí je a učiní je neschopnými jakéhokoli optimismu. Potřeboval stvoření, která v sobě shromáždí ta nejhorší tělesná postižení, stvoření poskvrněná mnoha nakažlivými a neléčitelnými chorobami. Zkrátka lidskou látku, jež bude schopna vzbudit soucit v prohnilých srdcích a zkažených myslích na­ syceného lidstva. A nejen vzbudit v nich soucit, ale také nahnat jim strach. Neboť Abú Šawalí nosil v sobě hluboko zakořeněnou sociální myšlenku pl­ nou temné vzpoury. A tato nepoddajná a nesmlouvavá myšlenka se nedala usmířit půvabnými fantaziemi pocházejícími z neschopnosti zkrachovalého intelektuála. Abú Šawalí chápal, že nemá většího nepřítele než tohoto člověka. Přesto ho však proti jeho vůli zvláštní osobnost Gada přitahovala. Během pře, kterou spolu v Café Paša vedli, se Gad ukázal v neobvyklém světle. Zdálo se, že se pohybuje v podivné realitě, vyvolané snad účinkem hašiše, neboť byl dlouhodobě závislý na omamných látkách. Toho večera za­ čal vyprávěním choulostivých historek, pak najednou, bez přechodu prohlá­ sil, že psychologie je úžasná věda a že dnešní doba náleží psychologům. Jistě nikdo nechápal, co to znamená, dokonce ani Alí Mubarak, bývalý průvodčí

almanach o chudobe

��

in—2015

Rubato


in—2015

Rubato

tramvaje, muž, který přece jen viděl a slyšel mnohé věci. A když Abú Šawa­ lí požádal Gada o vysvětlení, ten nechtěl nic říci. Prostě jen pokračoval dál a říkal, že tu vědu studoval dlouhá léta, což mu umožnilo důkladně poznat ducha davů, které se procházejí po ulicích a usedají na terasách kaváren. Ří­ kal, že o způsobu myšlení oněch tučných a vykrmených bytostí, usazených ve svém ohavném štěstí, získal zvláštní a znamenité poznatky. Tak například pochopil, jak moc tyto bytosti nechtějí být ve svém optimistickém vnímání světa rušeny promyšleným vystavováním příliš truchlivé bídy. To v nich podle něj probouzí nejasné výčitky svědomí a vyvolává neobyčej­ nou zlobu. Jakmile k nim přijde otrhaný malý žebrák, aby jim nabídl podíva­ nou na svou lepru a slepotu, jsou naprosto znechuceni a hotovi k nadávkám a urážkám. Zkrátka, podmínky žebroty jsou tímto omezeny na nekonečný a zoufalý boj. Ovšem učený Gad nalezl způsob nápravy tohoto ponižujícího stavu, jenž učinil ze žebroty agresívní a barbarskou práci. Zcela jednoduše vynechal sou­cit jako taktický prostředek. Tím, že opustil staré základy a vzal v úva­ hu nová fakta, už nespoléhal na přínos hmatatelné a jemně odstíněné bídy. Sou­cit byl mrtvým pocitem, od nějž už se nedalo očekávat sebemenší pomoc. Chudí už od nynějška nemají vzbuzovat soucit, nýbrž sympatii. Sympatie byla pro třídu žebráků stále neprobádaným pocitem. Doteď spočívala hod­ nota žebráka v jeho sprosté bídě, hnisavých ránách a nevýslovné špíně. Také ona rasa nevyléčitelných ufňukanců v křiklavých bolestech a se smrtelným vzezřením měla zmizet a uvolnit místo zástupu tvorečků v oblečcích cukro­ vých panenek a s naivním a okouzlujícím chováním. Ti budou svým vystupo­ váním a gesty plnými exotického půvabu schopni vyvolat u zákazníků příval rychle odměněné sympatie, neboť spokojeným lidem se nic nezamlouvá více než podívaná, která je příjemným způsobem pobuřuje, aniž by je ušpinila nebo polekala. Bylo jisté, že všichni ti sentimentální idioti z evropské čtvrti budou okouzleni neodolatelnou přitažlivostí této nové malebnosti.

��

#svet #beletria


Taková byla, načrtnuta ve svých podstatných rysech, vznešená teorie, kte­ rou učený Gad odhalil a formuloval. Abú Šawalí si s rostoucím odporem vybavuje všechny podrobnosti téhle proklaté teorie. Tyhle výplody zkrachovalého intelektuála nemohou svou po­ vahou uspokojit jeho smysl pro absolutní spravedlnost. On má vždy na zřeteli ohromnou masu chudých. Zdá se mu, že svéráznost podobných pojetí, jako je Gadovo, v sobě skrývá záludné nebezpečí, schopné ohrozit pomalý nápor času. Považoval ho za nemravnou a degradující fantazii a nemohl už věřit tomu, že by Tawfik Gad chtěl povýšením takové šílenosti na úroveň principu jen žertovat. Oblast teorie tu byla rozhodným způsobem překročena. Příklad malé Nossy představoval sice ojedinělou událost v dějinách žebrání, ovšem událost skutečnou, pocházející z oblasti praxe. Tahle malá Nossa byla jednou z jeho nejlepších žaček. Uměla se pověsit na zákazníka až do jeho skonání a po své matce zdědila až obludnou vytrvalost a neodbytnost. Abú Šawalí se ptá sám sebe, zda neztratí i další žáky, a pokouší se vytušit reakci jejich rodičů tváří v tvář novým myšlenkám. Přivírá oči a horečnatě hledí ke svým nohám. Vidí své žáky a uvědomuje si, že ho stále ještě neopus­ tili a že se může spolehnout na moc obsaženou v jejich pronikavé bídě. Ale malí žebráci jsou tu, ve své netknuté zchátralosti; vidí je a může se jich do­ konce dotknout svou vychrtlou rukou. Jsou tu, dřepící na téže udusané půdě země, nabízející chladu a vlhkosti svá těla nových mučedníků. A jsou mezi nimi slepci, jednorucí, kulhavci a další stižení nevratnými vadami. Černé stěny chatrče je pokrývají ohyzdným, naprosto bezvýchodným stínem. Abú Šawalí je tiše pozoruje, poté si je na okamžik představuje oděné do nápad­ ných barev, s čistými tvářičkami, usměvavé a k nerozeznání od opravdových dětí opravdových lidí. Ale při této groteskní vidině tuhne chladným děsem a třesa se na svém bídném lůžku vyráží ze sebe rituální nadávky. Knihu Bohem zapomenutí lidé vydalo Studio Rubato v roku ����.

almanach o chudobe

��

in—2015

Rubato


index

in—2015

Henry Hargreaves & Caitlin Levin: Power Hungry

„V našom okolí, ako aj na miestach ďaleko od do­ mova, stále pretrvávajú obrovské nerovnosti. Po celom svete žije množstvo ľudí, ktorí sú nútení prežiť na tej najmizernejšej strave alebo nemajú vôbec čo do úst, zatiaľ čo hŕstka mocných plytvá na úplne absurdné kulinárske pôžitky. Chceme, aby si ľudia prezreli stôl a uvedomili si do očí bi­ júce rozdiely medzi chudobou a boháčmi. V na­ šej sérii je zobrazená len malá vzorka komunít, v ktorých takéto rozdiely existujú.“ Na fotografiách sú zobrazené obedy chu­ dob­ných a bohatých ľudí zo starovékeho Egyp­ ta,  Rím­skej ríše, predrevolučného Francúzska, dnešnej Severnej Kórey, Sýrie a USA.

��


index

in—2015

Nora Sapárová & Šimon Lupták: Całuny Bielszowicke

Séria zachytáva ťažko pracujúcich baní­ kov v Poľsku krátko po skončení šichty. Cez symbo­liku šatky, ktorou si utreli tvár, pouka­ zuje na ich tvrdú drinu pod zemou.

Nora Sapárová: Slovak Tourism

��


index

in—2015

Šymon Kliman: Beautiful People

��

Za portréty Beautiful people získal Šymon Kliman v roku ���� Cenu Európskeho parla­ mentu. V almanachu uverejňujeme nové foto­ grafie z tejto série.


index Vizuálny umelec a filmár Tomáš Rafa mapuje týmto projektom nový fenomén takzvaných „športových“ múrov, ktoré oddeľujú obyvateľov rómskych osád od zvyšku obce.

in—2015

Tomáš Rafa: Walls of Sports

Cordaid: Small Change, Big Difference

Peniaze, ktoré s ľahkosťou míňame v našom kaž­dodennom živote, môžu zásadne zmeniť životy ľudí žijúcich v oblastiach postihnutých živelnými pohromami. Small Change, Big Difference je osvetová kampaň organizácie Cordaid, ktorá pomáha zabezpečiť pomoc ľuďom v núdzi.

��


2015

almanaCh o Chudobe

vydala Nadácia Milana Šimečku, panenská �, ��� �� bratislava editor Michal Valach tím programu inklúzia Zuza bošeľová, Mária Chudíková, Lenka kissová, ester Lomová, Stano Lukáč Programový riaditeľ Laco oravec fotografie Henry Hargreaves & Caitlin Levin, Nora Sapárová & Šimon Lupták, Šymon kliman, Tomáš Rafa, Cordaid, karol Sudor, David Ištok, Jana Čavojská, Alan Hyža dizajn & grafická úprava Matúš Hnát tlač Tb – Tlačiareň bardejov kontakt nms@ nadaciams.sk © 2015

Almanach o chudobe vychádza v rámci projektu Ako na chudobu?, ktorý bol podporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SoCIA – nadácia na pod­ poru sociálnych zmien.

Ďakujeme!


Profile for Nadácia Milana Šimečku

in – Almanach o chudobe 2015  

Nadácia Milana Šimečku vydala Almanach o chudobe 2015. Nájdete v ňom sériu prevzatých či autorských článkov, rozhovorov, analýz, reflexií, n...

in – Almanach o chudobe 2015  

Nadácia Milana Šimečku vydala Almanach o chudobe 2015. Nájdete v ňom sériu prevzatých či autorských článkov, rozhovorov, analýz, reflexií, n...

Advertisement