ĽUBOVNIANSKE NOVINY
6
SK
PL
strana
14. december 2010
PRÍLOHA
ĽN č. 48
V Starej Ľubovni nájdete funkčnú kováčsku vyhňu Tvrdé údery svalnatých chlapov do rozžeraveného, zdanlivo nepoddajného železa, fučiace mechy, pot i syčanie kaliaceho sa železného kusu – to je tá pravá atmosféra kováčskej vyhne, ktorú už dnes len tak nezažijete. Starí remeselníci vymreli alebo sa pomaly vytrácajú a vytráca sa aj predstava, ako to mohlo v takej dielni majstra - kováča vyzerať.
nológie a prípravky, pričom kov získaval svetložltý, oranžový či patinovaný povrch. Niektorí kováči - panciernici sa špecializovali na výrobu oceľových brnení. Boli určené na priamy boj v rytierskych turnajoch a pre zbrojnošov. Brnenia vyrábali v rôznych veľkostiach i na mieru, v bežnom zhotovení až po honosné zdobené kusy. Zhotovovali aj štíty a prilby.
Aj preto sa mestská agentúra cestovného ruchu v Starej Ľubovni Marmon rozhodla v priestoroch Vojenského historického tábora vrátiť zašlé časy kedysi prepotrebného remesla. Nápad zriadiť repliku originálnej vyhne zo začiatku 19. storočia sa ale nezhmotňoval ľahko. „Táto naša vyhňa vznikala naozaj veľmi zaujímavo. Najprv sme urobili dielňu, kde boli použité mechy z organa, ktoré nám dal pán dekan z kostola a my sme ich prerobili na kováčske,“ vracia sa ku krátkemu obdobiu provizória konateľ spoločnosti Marmon Pavol Mišenko. Napokon ale náhoda priviala do Starej Ľubovne potomka originálneho majstra-kováča až z Brezna a ten sa nadchol myšlienkou Staroľubovňanov natoľko, že postavil našincom vyhňu, presne takú istú akú vlastnil jeho pradedo. „Napokon sme kúpili aj originálne kováčske mechy, ktoré boli vyrobené okolo roku 1890 v Anglicku,“ spokojný je s výsledkom autor celej myšlienky P. Mišenko,
KEDYSI DÁVNO Prvý známy cech kováčov vznikol v roku 1448 v Štítniku. V polovici 16. storočia si mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne a Podolínec utvorili medzimestský cech, ktorý zlučoval okrem pivovarníkov, krajčírov a ševcov aj kováčov. Artikuly cechu boli v roku 1551 potvrdené poľským kráľom. V tomto období pôsobil jeden kováč aj na Ľubovnianskom hrade. „V prvom opise hradu, ktorý je známy z roku 1564 je lokalizovaná kováčska dielna a potom sa pripomína v každom opise, aj z roku 1616 a 1627, pritom je lokalizovaná na tom istom mieste. To znamená, že tam fungovala minimálne sto rokov. Na hrade Ľubovňa sa kováči objavujú aj v platobných výkazoch, svedčí to o tom, že boli priamo zamestnancami hradu a dokonca vieme, že keď bolo veľa roboty, pri nejakých väčších tesárskych prácach alebo keď sa blížil nepriateľ a bolo potrebné pripraviť brnenia či výzbroj, tak si z hradu pozvali aj kováčov z mesta, ktorým platili,“ dodáva k histórii P. Mišenko. Napokon medzimestský cech bol v 17. storočí postupne nahradený samostatnými cechmi v jednotlivých mestách. Vlastný cech si zalo-
MAJSTRI-KOVÁČI
Kováčska dielňa v Starej Ľubovni je replikou originálnej vyhne z 19. stor. Aj našinci sa na nej môžu priučiť tomuto mimoriadne ťažkému remeslu. Jeho základy zvládol aj konateľ spoločnosti Marmon Pavol Mišenko. ktorý sa dokonca kováčskemu remeslu čo-to priučil od tých, ktorí ho ešte ovládajú.
ŠIROKÁ ŠKÁLA VÝROBKOV V Starej Ľubovni sa tak môžu návštevníci vrátiť do čias, kedy majstri k o vá č i z o železa za tepla, ruč-
ným kovaním na kovadline alebo ťažkým kladivom v hámroch, vyrábali rozličné domáce náradia sekery, kliešte, píly, sekáče, krompáče, kosy, rýle, lopaty a mnoho ďalších pomôcok i pre remeselní-
kov. Vo väčších mestách zhotovovali pre šľachtu ozdobné vráta, brány, zábradlia a kovania na dvere, okná a vozy. Vyrábali podkovy aj klince potrebné na podkúvanie. Sami podkúvali kone, aj jazdecké a ťažný dobytok. Kováči Kováči si za svojich patrónov zvolili svätého Elígia - zlatsi dali veľníka, biskupa a mučeníka, svätého Mateja apoštola mi záležať a svätého Leonarda z Limoges - patróna nevinne odsúna povrchodených a rodičiek. Poznávacie atribúty sú okovy, reťaz, vej úprave opátska berla a dobytok. Hlavným symbolom kováčov svojich výbola podkova a náradie remesla. Cechový erb tvorilo robkov. Počervené pole a v ňom strieborná podkova či strieboružívali na to né náradie. Cechová zástava bola čierna a strieborná. rôzne tech-
žili kováči z Podolínca a na základe jeho artikul v roku 1636 aj 13-ti kováči z Hniezdneho. V Starej Ľubovni sa cech spomína v spisoch z rokov 1758-1775. Pracovalo v ňom päť majstrov kováčov, na čele stál cechmajster Mathias Rozmus. Výborne bol na tom kováčsky cech v Hniezdnom, kde pracovalo 14 remeselníkov a pozíciu cechmajstra zastával Petrus Montschko. V čase, kedy Ľubovňa stratila postavenie „hlavného mesta“ severovýchodného Spiša, nastal výrazný úpadok mnohých remesiel. V roku 1807 požiadal cech kováčov o zlúčenie s cechom zámočníkov. O dva roky neskôr v ňom pracovali traja remeselníci. V roku 1856 už existovali tieto dva cechy samostatne. V cechu kováčov boli evidovaní dvaja majstri a svoje remeslo vykonávali aj po zrušení cechov v Uhorsku v roku 1872.
Okúsiť si ťažkú prácu kováčov však ani v 21. storočí nie je nemožné. Síce iba rekreačne a skôr pre zábavu, ale niet nad skúsenosť. „Deti, ktoré tu chodia v letných turnusoch, veľmi zaujíma kováčska vyhňa a hlavne sa tešia, keď im vyrobíme strelky do kuše, z ktorej potom strieľajú. Samé si pritom môžu vyskúšať prácu na kovadline,“ dodáva konateľ spoločnosti, ktorá už „dotiahla“ do podhradia aj košikárku, tkáčku, i keramikárku. A vraj ani kováčska vyhňa nie je poslednou ukážkou dávnych remesiel. Či pribudne v stredovekej usadlosti, ktorú obdivujú návštevníci z celého Slovenska i susedných štátov, plánovaný včelár - je zrejme len otázkou času. A prepotrebných peňazí. Text a foto (hm)
W Starej Lubowli można znaleźć działający warsztat kowalski Ciężkie uderzenia umięśnionych kowali w rozżarzone, wydawałoby się nieplastyczne żelazo, świszczące miechy, pot i syk har towanego w yrobu – to jest prawdziwa atmosfera kuźni, której dzisiaj nie znajdziemy już tak łatwo. Starzy rzemieślnicy poumierali, a wraz z nimi zanika też atmosfera prawdziwych warsztatów mistrzów kowalstwa. Miejska agencja turystyczna Marmon ze Starej Lubowli postanowiła na terenie Historycznego Obozu Wojskowego przywrócić atmosferę dawnych czasów, kiedy to rzemiosło było uważane za podstawowe. Pomysł otwarcia kopii oryginalnej kuźni z początku XIX wieku nie był jednak łatwy do zrealizowania. „Bardzo ciekawa jest historia powstania naszego warsztatu. Najpierw używaliśmy miechów z organów, które przekazał nam proboszcz, my przerobiliśmy je na kowalskie,” – powraca pamięcią do czasów prowizorki pan Pavol Mišenko, szef agencji Marmon. Pewnego dnia zupełnie przypadkiem zjawił się w Starej Lubowli potomek mistrza kowalstwa z Brezna, któremu tak spodobał się pomysł, że wybudował tu warsztat dokładnie taki sam, jaki posiadał jego
pradziadek. „Kupiliśmy nawet oryginalne miechy kowalskie z ok. 1890 r. z Anglii,“ – opowiada zadowolony z wyników autor całego przedsięwzięcia P. Mišenko, który nawet przyuczył się tego rzemiosła od starszych mistrzów.
SZEROKA SKALA
WYROBÓW Turyści mogą więc powrócić w Starej Lubowli do czasów, kiedy kowale ręcznie kując na kowadle albo za pomocą ciężkiego młota kuźniczego produkowali rozmaite narzędzia domowe – siekiery, kleszcze, piły, przecinaki, kilofy, kosy, szpadle, łopaty i wiele innych narzędzi także dla rzemieślników. W większych miastach wykonywali dla szlachty ozdobne wrota, bramy, poręcze i okucia do drzwi, okien czy powozów. Produkowali również podkowy i gwoździe używane przy podkuwaniu. Sami kuli konie, zarówno te jeździeckie jak i pociągowe. Bardzo ważne dla kowali było wykończenie powierzchni ich wyrobów. Stosowali w tym celu różne technologie i środki, potrafili nadać powierzchni metalu kolor jasnożółty, pomarańczowy czy patynowany wygląd. Niektórzy kowale – płatnerze specjalizowali się w produkcji zbroi. Stosowano je w bezpośredniej walce podczas turniejów rycerskich, nosili je także ciężkozbrojni. Zbroje były wykonywane w różnych rozmiarach i na miarę, w wersji zwykłej lub uroczystej, pełnej ozdób. Wykuwano również tarcze i przyłbice.
MISTRZOWIE
KOWALSTWA W PRZESZŁOŚCI Pierwszy znany cech kowali powstał w 1448 r. w Štítniku. W połowie XVI w. w Starej Lubowli, Gniazdach i Podolińcu powstał wspólny cech łączący browarników, krawców, szewców oraz kowali. Statut cechu w 1551 r. potwierdził polski król. W tym okresie jeden kowal pracował także na Zamku Lubowelskim. „W pierwszym opisie zamku, który znamy z 1564 r., była już wymieniona kuźnia. Występuje ona także później w każdym opisie, również w tych z 1616 i 1627 r., za każdym razem w tym samym miejscu. Oznacza to, że działała tam co najmniej sto lat. Na Zamku Lubowelskim kowale pojawiają się w wykazach gospodarczych, co świadczy o tym, że byli zatrudnieni na zamku, wiemy nawet, że w okresie wzmożonego zapotrzebowania, przy jakichś większych pracach ciesielskich albo kiedy zbliżał się nieprzyjaciel i konieczne było wykonanie większej liczby zbroi i broni, zamkowi kowale wzywali kowali z miasta, którym płacili za usługi,” – dodaje P. Mišenko. Stopniowo w XVII w. cech obejmujący kilka miast zastąpiły cechy zakładane odrębnie dla każdego miasta. Własny cech założyli kowale z Podolińca, a na podstawie jego statutu w 1636 r. także 13 kowali z Gniazd. Cech w Starej Lubowli wspominany jest w dokumentach z lat 1758 – 1775. Pracowało w nim pięciu mistrzów kowalstwa, na czele stał cechmistrz Mathias Rozmus. Bardzo dobr-
ze na tym tle prezentuje się cech w Gniazdach, gdzie pracowało 14 rzemieślników a funkcję mistrza pełnił Petrus Montschko. Kiedy Lubowla utraciła pozycję „stolicy” północno-wschodniego Spiszu, doszło do wyraźnego upadku wielu rzemiosł. W 1807 r. cech kowali wystąpił o połączenie z cechem ślusarzy. Dwa lata później pracowało tu trzech rzemieślników. W 1856 r. te dwa cechy działały już samodzielnie. W cechu kowali zapisanych było dwóch mistrzów, swoje rzemiosło wykonywali także po rozwiązaniu cechów na Węgrzech w 1872 r.
Wypróbować jak wyglądała ciężka praca kowali można także w XXI wieku. Co prawda tylko rekreacyjnie i dla zabawy, ale nie ma nic cenniejszego od doświadczenia. „Dzieci przyjeżdżające tu na letnie obozy bardzo interesują się kuźnią, podoba im się robienie grotów, których później używają przy strzelaniu z kuszy. Same mogą wypróbować pracy z kowadłem,” – mówi szef firmy, która pod zamek sprowadziła koszykarkę, tkaczkę i garncarkę. Dodaje, że kuźnia nie jest ostatnim przykładem dawnych rzemiosł. Przybycie pszczelarza do tej średniowiecznej osady odwiedzanej przez turystów z całej Słowacji i sąsiednich państw pozostaje tylko kwestią czasu. No i pieniędzy. (hm) Opis: Patronem kowali jest święty Eligiusz – złotnik, biskup i męczennik, święty Maciej Apostoł oraz święty Leonard z Limoges – również pat-
ron niewinnie skazanych i dobrego porodu. Można go rozpoznać po kajdanach, łańcuchu, lasce opackiej i bydlętach. Głównym symbolem kowali była podkowa i narzędzia rzemieślnicze. W herbie cechu na czerwonym polu przedstawiano srebrną podkowę lub srebrne narzędzia. Sztandar cechu był
w kolorach czarnym i srebrnym. Opis: Warsztat kowalski w Starej Lubowli jest repliką oryginalnej kuźni z XIX w. Można tu poznać tajniki tego wyjątkowo trudnego rzemiosła. Jego podstawy opanował także szef firmy Marmon Pavol Mišenko.