→ Rybári v Elmine
3 IOM: Conflict and the COVID-19 Pandemic Present a Significant Threat to Life in Libya, UN IOM: https://www.iom.int/ news/conflict-andcovid-19-pandemicpresent-significantthreat-life-libya 4 Nima Elbagir, Raja Razek, Alex Platt, Bryony Jones: People for sale, CNN: https://edition.cnn. com/2017/11/14/ africa/libya-migrantauctions/index.html 5 Patrick Kingsley, Karam Shoumali: Taking Hard Line, Greece Turns Back Migrants by Abandoning Them at Sea, New York Times: https://www.nytimes. com/2020/08/14/ world/europe/ greece-migrantsabandoning-sea.html
Ageyimu trvala cesta do Líbye mesiac. „Prevádzači používajú také auto, akým si prišla,“ ukáže na biely džíp za nami. „Ženy idú dopredu, muži sú vzadu, zviažu ich a prehodia cez nich plentu, takže ako ťa usadia, v takej pozícii si, kým neprídeš do cieľa. V našom aute bolo asi 30 ľudí. Ak ťa zastavia policajti, šofér povie, že preváža melóny alebo ovocie, a stáva sa, že kontrolór vytiahne nôž a začne prepicho vať plachtu, aby sa presvedčil. Ak sú tam ukrytí ľudia, určite sa ozve výkrik, niektorí vykrvácajú, iní sa po príchode svojpomocne ošetria.“ Počas ôsmich rokov v Líbyi Ageyi neutr pel vážnejšie zranenie, na rozdiel od jeho spolupracovníkov, ktorí sa museli zotavovať po zraneniach od bodnutia nožov. Často sa mu však stávalo, že ho na ulici okradli, zobrali mu buď mobil, alebo peniaze, čo mal pri sebe. „Ak ťa zastaví polícia a nemáš so sebou papiere alebo pas, zatknú ťa. Mal som šťastie, lebo vždy sa mi podarilo zavolať ľuďom, pre ktorých som pracoval, a dostali ma odtiaľ preč,“ hovorí Ageyi. Horšie už je, keď migranti nemajú nikoho, kto sa za nich zaručí,
91
tí potom končia v líbyjských väzniciach alebo detenčných centrách – ktoré podmienkami, ale aj krutým zaobchádzaním ako väzenia fungujú. „Hneď ako ťa zatknú, stávaš sa cenou, buď za teba niekto zaplatí, alebo tam ostaneš, kým nezomrieš.“ V Líbyi je oficiálne jedenásť detenčných táborov, ale IOM upozorňuje, že existuje celý rad tých neoficiálnych, kam humanitárni pracovníci nemajú prístup.³ Kupčenie s ľuďmi v detenčných táboroch, ktorí sa neúspešne pokúšali odplávať z líbyjského pobrežia smerom do Európy, je realitou. Ageyiho slová potvrdzuje aj reportáž CNN, ktorá zaznamenala, ako uväznených migrantov v Líbyi predávajú do otroctva.4 Pýtam sa ho, či by sa ešte do Líbye vrátil. „Vieš, ťažkosti tu ťa prinútia odísť. Ak tu zo staneš, zápasíš, tam zápasíš tiež, ale niekedy sa ti podarí aspoň čosi zarobiť. Za ten čas, čo som bol v Líbyi, som videl, ako niektorí odišli do Ghany a potom sa vrátili tri- aj štyrikrát.“ Ageyi cíti aj tlak od rodiny: „Viem, že som bol dlho preč a chýbal som im. Po troch týždňoch doma ale cítim, že asi bude naj lepšie, ak pôjdem späť.“ Po tejto vete David, ktorý s nami celý čas sedí pod obrovským mangovníkom, stisne pery a pokrúti hlavou, no nepovie nič. Cudzinci vítaní Na ďalší deň sedím vo workshopovej miestnosti v Nkoranze a roz právam sa s Emanuellom o jeho skúsenostiach zo zahraničia, zatiaľ čo grécka pobrežná stráž odtláča gumený čln s ľuďmi a strieľa do vody. Pýtam sa ho, čo by chcel odkázať ľuďom v Európe. „Boli by ste tu vítaní,“ odpovedá. „Prijali by sme ich tak, ako sa ja teraz rozprávam s tebou, normálka.“ Vítať cudzincov – to nie je len Emanuellova srdečná povaha, priateľský postoj k cudzin com zažívam aj ja na vlastnej koži, kdekoľvek sa v Ghane objavím. Spočiatku som si mysle la, že budovy, pred ktorými veje niekoľko vla jok z celého sveta, sú sídla medzinárodných organizácií. Ukázalo sa, že všetko sú to hotely a miestni tým ukazujú svoju pohostinnosť a vítajú tak ľudí zo zahraničia. V posledných rokoch pribudla najmä čínska vlajka – Čína totiž nielen do Ghany, ale celého kontinentu investuje miliardy. Sféry vplyvu vidno všade, od pribúdajúcich hotelov či infraštruktúry až po leteckú spoločnosť Africa World Airlines, v ktorých má podiel aj čínska HNA Group. Lenže zahraničný investor si so sebou nosí vlastnú pracovnú silu a často sa stáva, že lokálnych hráčov vytláčajú aj tak z krehkého trhu. Vidno to aj v rybárskej komunite v Elmine na západnom pobreží Ghany. Je tu rušno, z miestneho trhu cítiť rybinu, domáci sa navzájom prekrikujú a zjednávajú cenu, pri brehoch kotvia desiatky lodí a rybári sa pripravujú na ďalší výjazd do otvoreného mora. Rozprávam s kapitánom jednej posádky, je to mladý muž, ktorý hovorí, že v poslednom čase je loviť ryby čoraz ťažšie. Veľké čínske lode majú totiž oveľa vyspelejšiu techni ku a väčšie posádky, ich neporovnateľne menšie drevené s motorom im nemôžu ani konkurovať. Domácich tak vytláčajú z biznisu. „Niekedy sa stane, že sme na mori aj tri dni a nič nechytíme. A keď aj chytíme, často to nie je ani pre našu vlastnú spotrebu, nie to ešte ako tovar na trh,“ hovorí. Pýtam sa celej posádky, či niekedy rozmýšľali nad migráciou. Všetci súhlasne prikyvujú. „Chceme pracovať, chceme sa sami živiť, naučíme sa čokoľvek,“ ozývajú sa hlasy z každej strany. „Vy vyzeráte, že máte hlas,“ obráti sa kapitán ku mne a kolegyni. Jeho citlivé vnímanie a pozorná observácia situácie ma prekvapí, ale má pravdu. Poza mňa prechádza dvojica bulharských kolegov s drahou filmovou technikou, ja, biela žena, reportérka s diktafónom v ruke, si zrazu uvedomím, že tu mám dvere otvorené všade. „Ak niekedy prídeme do Európy, prosím, neubližujte nám,“ dodal. Podľa New York Times od marca tohto roka grécka pobrežná stráž odtlačila a nechala napospas v gumených člnoch viac ako tisíc ľudí.5