FJÚŽN 2022

AKO TU CHCEME VŠETCI SPOLU ŽIŤ?

Sme rozdelená krajina? Zdá sa, že posledné roky našu spoločnosť polarizuje čoraz viac tém. Patrí medzi ne aj migrácia.

Kedysi neutrálne slovo je v súčasnom diskurze rozbuškou na politickej scéne i v našich obývačkách. Aký to má vplyv na naše medziľudské vzťahy?

Dáta ukazujú, že počet cudzincov a cudziniek žijúcich na Slovensku rastie každým rokom. Vojna na Ukrajine upriamila na túto skutočnosť pozornosť širokej verejnosti.

Kladieme si otázku, ako tu chceme všetci spolu žiť.

Počas 17. ročníka festivalu [fjúžn] v Bratislave budeme tento rok skúmať pestrosť VZŤAHOV. Ako si utvárame vzťahy okolo nás, k ľuďom z iných krajín, k Európskej únii, svetu či k sebe samým? A ako nás vnímajú cudzinci a cudzinky žijúci na Slovensku? Sú vo vzťahu menšina a väčšina zastúpené všetky hlasy rovnako? A ak nie,

kedy vzniká mocenský vzťah a čo s tým vieme urobiť?

Zaujíma nás, kto a čo (de)formuje naše medziľudské, partnerské, rodinné, susedské či pracovné vzťahy. Spoznávaním a prepájaním rozmanitých komunít máme šancu vytvárať spoločenskú súdržnosť. Pridajte sa k nám!

Anna Jacková, šéfeditorka fjuzn.sk Nadácia Milana Šimečku

EDITORIÁL

OBSAH

04—39 ROZHOVORY

40—45 PRIESKUM

Humans of [fjúžn] Albert & Anton Paula & Salma Veronika & Slava Samanta & Barbara Veronika & Aaron

Martina Wilsch V mozaike rastúcich obáv.

Prieskum postojov verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine

46—53 ROZHOVOR

54—57 KOMENTÁR

Ema Hesterová Jelisaveta Rapaić Cítim sa komfortne v tom, byť cudzinkou

Karol Wilczyński Ako rozseknúť začarovaný kruh selektívnej solidarity?

OBSAH

04—95

58—65 REPORTÁŽ

66—73 VÝSKUM

Anna Jacková Zakrádajú sa po lese a pripomínajú si, že nerobia nič nelegálne.

Dobrovoľníci a dobrovoľníčky na poľskej hranici Únie

Ivana Rapoš Božič O občiansky angažovaných festivaloch.

O etnickej rozmanitosti a spoločenskej zmene

74—83 REPORTÁŽ

84—95 ESEJE

Magdaléna Rojo Na kovbojskom ranči

Giovanni Guido Kasha Potrohosh Michael J. Hawkins Monireh Brigolin Tsudoi Masuda

OBSAH

Humans of Jedným z cieľov festivalu [fjúžn] je priblížiť verejnosti život cudzincov a cudziniek na Slovensku, ktorých v spoločnosti nie je veľmi počuť ani vidieť.

Ich životy však neplynú izolovane, sú súčasťou slovenskej spoločnosti a niekedy aj slovenských domácností.

A práve rozličnosť vzťahov, či už partnerských, rodinných, pracovných alebo kamarátskych, bola odrazovým mostíkom tohto ročníka.

Fotografie portrétov pripravila Kvet Nguyen. Rozhovory pripravila Anna Jacková.

S projektom Humans of [fjúžn] sme začali v roku 2019. Humans of […] je populárny koncept zachytávania a predstavovania obyvateľov rôznych miest, ktorý má svoje korene v New Yorku. Prvú sériu Humans of New York vytvoril Brandon Stanton ešte v roku 2010, odvtedy sa projekt rozšíril do rôznych kútov sveta.

Tento rok sme priniesli päť dvojíc, ktoré reprezentujú rozmanitosť vzťahov i vekovú, profesijnú, rodovú či náboženskú rozmanitosť pôvodu a príbehov. Koncept

04

Humans of [fjúžn] je ukážkou toho, čo máme ako ľudia spoločné, zároveň je oslavou ľudskej pestrosti.

Inšpiratívne ženy a muži sa podelili o svoje skúsenosti so životom na Slovensku – so všetkými radosťami i starosťami, strachmi či úspech­ mi. Ich osobné príbehy si môžete vypočuť aj naživo počas podujatia Humans of [fjúžn], ktoré sa bude konať 19. septembra 2022 v Slo­ venskom národnom divadle v Bratislave. Stretnúť ich môžete aj na citylightoch roztrúsených v uli­ ciach hlavného mesta.

fjúžn ROZHOVORY

CHCEME VIDIEŤ MEDZINÁRODNÝ SÚD V MARIUPOLE, HOVORÍ RUSKO-UKRAJINSKÝ MANŽELSKÝ PÁR

Albert Anton

06

ROZHOVOR

ALBERT

ANTON

foto

text

Anna Jacková

Kvet Nguyen

Anton Kosenok pochádza z Krymu, Albert Parfenov z Moskvy. „Pár dní po vypuknutí vojny som volal s mamou, ktorá mi do telefónu povedala: ‚Dúfam, že ten Kyjev Rusi rozbijú‘. Už s ňou neudržiavam kontakt,“ hovorí zakladateľ Øbsessiøn party DJ Anton. Albert začiatkom nultých rokov pracoval pre ruskú ambasádu. „Neviem si predstaviť, že by som mal teraz na tlačovej konferencii hovoriť, že na Ukrajine sú fašisti.“

Kedy ste prišli na Slovensko?

Albert: Slovensko sledujem už skoro 30 rokov.

Prvýkrát som sem prišiel ešte ako študent v 90. rokoch na jazykovú prax. Začiatkom nultých rokov som tu pracoval na ruskej ambasáde šesť rokov a potom som sa sem vrátil v roku 2012.

Anton: Prišiel som sem v roku 2018 za An­ tonom zoznámiť sa. Spoznali sme sa totiž cez Facebook. S mojím prícho­ dom sa zároveň začal náš vzťah. Na ten istý dátum sme o tri roky neskôr naplánovali aj našu svadbu v Kodani.

Albert: Chceli sme odísť zo svojich krajín, ja z Ruska a Anton z Ukrajiny, a vybu­ dovať niečo v novej krajine. Vedel som, že chcem byť tu, Anton zvažoval Španielsko. Keď sme sa zoznámili, otázka už nebola, kde zostať.

08

Albert, študoval si medzinárodné vzťahy v Moskve a neskôr si sa šesť rokov pohyboval v diplomacii. Ako by si zhodnotil svoje pôsobenie na ruskej ambasáde v Bratislave?

Albert: Diplomacia je veľmi zaujímavá práca vtedy, keď človek zastupuje krajinu a jej zásady, s ktorými sa stotožňuje.

V dnešnej situácii je to skôr hanba ako česť. Skončil som v 2005, dobrovoľne som odišiel z ministerstva, lebo už vtedy som nesúhlasil s politikou, ktorú viedla Moskva voči vlastnému štátu aj zahraničiu.

Viem si predstaviť, že tá práca bola spočiatku zaujímavá. Kedy si si začal uvedomovať, že nesúhlasíš s tým, akým smerom ide vaša politika, a je to pre teba problém?

Albert: Odchádzal som v čase, keď to nebolo ešte také zlé. Prvým dôvodom

ROZHOVOR

bola samotná robota, som skôr kreatívny človek a diplomacia začala byť postupne nudná. Bol som oficiálny tlačový zástupca ruskej ambasády a práca spočívala v zbieraní informácií z oficiálnych zdrojov, stretávaní sa s novinármi a informovaní ruského ministerstva zahraničia, čo sa to v krajine deje.

S príchodom Putina k moci, diplomacia prestala byť nezávislá. Zahraničnú politiku v Rusku neformuje ministerstvo zahraničných vecí a diplomacia, ako by to malo byť, ale robí to úrad prezidenta. Čiže Kremeľ sa rozhoduje, s kým nadviaže spojenectvá alebo koho chce napadnúť. Ministerstvo zahraničných vecí musí pod túto politiku podložiť argumenty.

Rozdelenie krajiny si cítil aj pred anexiou Krymu?

Anton: Áno, bývalý prezident Janukovyč bol Putinovou bábkou, niektoré parlamentné strany finančne podporoval Kremeľ. Bolo zjavné, že ide o dosadenú vládu. Kyjev aj Ľvov sú kultúrne mestá krajiny, ale štát ich veľmi nepodporoval a krajina bola zanedbaná. Keď som cestoval po Európe, videl som, aký život tu mali ľudia, a chcel som ísť na Západ.

Potom som sa zoznámil s Albertom a začal náš vzťah.

Napríklad?

Albert: Keď som robil na ambasáde tlačového atašé, práve vtedy bola rusko-čečenská vojna. Videl som, že ambasáda prinášala správy z takého uhla pohľadu, ako sa to hodilo Moskve, a nie vždy to bola pravda.

Nútili sme novinárov a diplomatov zo susedných krajín pozerať filmy o vojne, ktoré natočili ruskí novinári, ako Čečenci odrezávali hlavy ruským vojakom. O tom, čo tam stvárali Rusi, sme nehovorili. Bolo to pokrytecké.

Neviem si predstaviť, že by som mal teraz na tlačovej konferencii hovoriť, že na Ukrajine sú fašisti, ktorí osem rokov zabíjali ľudí na Donbase.

Nedokázal by som to.

Čo ste robili v deň, keď 24. februára začala vojna?

Anton: Ani neviem prečo, prebudil som sa nadránom, pozrel na telefón a zistil som, že je vojna. Prvé dni som dobre nespal a nejedol, bol som vo veľkom strese. Moja mama ostala na Kryme.

Keď mi volala na narodeniny, mali sme veľmi ťažký rozhovor.

Tvrdila, že to nie je vojna a bude to vybavené za dva-tri dni. Potom mi povedala, že by bolo super, keby ten Kyjev rozbili bombami. To je neuveriteľné, že sedí doma v pokoji a hovorí také veci. Poprosil som ju, aby mi viac nevolala. Nezvládam s ňou byť v kontakte. Nedokážem voliť kompromis, hovoríme o ľudských životoch.

Albert: Do Kyjeva chodievame pravidelne.

Mali sme tam pôvodne odlietať 25. februára. Ja tam mám aj tetu a neter.

Bolo to strašné, keď nám kamaráti a známi posielali fotky, ako nocujú niekoľko dní v metre, natlačení na sebe, bez toalety a pitnej vody.

Anton, ty pochádzaš z Krymu, no neskôr si sa presťahoval do Kyjeva. Čo si tam robil?

Anton: Do Kyjeva som prišiel ešte predtým, než nám Rusi zobrali Krym. Založil som tam internetový obchod s pánskym oblečením, predávali sme spodné prádlo, tričká aj kraťasy.

Fungovalo to do roku 2014, kým nezačala vojna. Rusi obsadili Doneckú a Luhanskú oblasť a veľa objednávok bolo práve z týchto regiónov. Finančná kríza spôsobila, že hrivna v tom čase devalvovala trikrát za krátke obdobie. Ceny išli hore a biznis dole. Všade bola obrovská korupcia a štát bol rozdelený na dve časti.

Anton, tvoja mama bola teda aj za anexiu Krymu v 2014?

Anton: Áno, pokojne vzala ruskú vlajku a chodila na proruské demonštrácie.

Hlasovala aj v referende za pripojenie Krymu k Rusku. Konečne som pochopil, ako to Rusko robí, ako to fungo­valo aj na Kryme. Budovali napätie medzi národmi, ktoré na území žili. Stále sme v správach počúvali, akí sú krymskí Tatári agresívni a nebezpeční. Moja mama hovorila, že keď sem prídu krymskí Tatári, tak nás zarežú. A nedala sa presvedčiť o opaku. Pritom môj prvý priateľ bol krymský Tatár a bol skvelý.

Albert: Rusko tam nasadilo svoje strany, svojich politikov, ktorí pripravovali pôdu medzi obyvateľmi pred

09

ROZHOVOR

Bol som ale v takom strese, že som stratil sluch. Počul som, že niečo búcha v slúchadlách, no necítil som hudbu.

Neskôr mi hudba ale veľmi pomohla.

Pochopil som, že párty mi pomáhajú upokojiť sa, a tiež to, že hudba lieči.

Albert: Ja sa snažím udržiavať každodennú rutinu a nesledovať správy, lebo teraz ideme do fázy, ktorá je dlhá.

vojnou. Na Donbase aj celkovo vo východnej časti krajiny žije veľa ruských obyvateľov, dezinformáciami pripravovali ľudí na inváziu.

Anton: A to je vlastne ten účel, aby boli ľudia sklamaní a nevedeli, kde je pravda.

Aby boli unavení z informácií, sedeli doma a nič nerobili. Takto to funguje.

Sledujete ešte správy o vojne?

Albert: Nepozerám správy, lebo stále je to o tom istom. Toľko klamstiev, koľko som počul z ruských médií, nemôžem pochopiť. Občas už neviem, kde je pravda, ale nikto nemôže poprieť, že Rusi sú na území Ukrajiny a že zomie­ rajú civilisti.

Anton: Prvé dva mesiace som pozeral všetko, noviny, Youtube, Telegram. Teraz už menej. Krym nám už zobrali v roku 2014, Kyjev je zničený, ale je tam ešte život. Neviem, ako to dopadne.

Milujem Slovensko, žijem tu, ale srdcom som aj tam.

Máte v Kyjeve nejakú rodinu?

Anton: Bratrancov a sesternice, ale všetci ostali. Muži už odísť aj tak nemôžu.

Nie je ľahké prísť na Západ. Niektorí prichádzajú a myslia si, že tu bude raj, no nie je to tak.

Albert: Sme v kontakte so známymi, čo utiekli do Nemecka alebo Švajčiarska, a málokto je spokojný s tým, v akej situácii sa ocitli. Na Ukrajine mali zázemie, robotu, priateľov. Je to ako by vás niekto vytrhol aj s koreňmi a zasadil na iné územie bez ničoho.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili do Kyjeva?

Anton: Jasné. Teraz ísť nemôžem, lebo by som sa nemohol vrátiť cez hranicu. Ale veľmi tam chcem ísť a vidieť kamarátov.

Albert: Chceli by sme sa vrátiť, to áno, ale skôr by som chcel vidieť medzinárodný súd.

Anton: Ja by som chcel vidieť ten tribunál v Mariupole alebo v Buči.

Viem, že na vojnu sa nedá zabudnúť, ale je niečo, čo vám pomáha uľaviť? Psychicky alebo emočne?

Anton: Prvý týždeň bol veľmi ťažký. Povedali sme si, že musíme niečo urobiť, tak sme trošku pomáhali ako dobrovoľníci.

Albert zháňal nejaké veci pre deti z Ukrajiny, ja som DJ, a tak som hral na párty, kde sme vyzbierané peniaze poslali ukrajinskej ambasáde.

10

Anton, ty si ako DJ založil v Bratislave techno party ØBSESSIØN. Aký to má koncept?

Anton: V Kyjeve je elektronická hudba veľmi populárna, prichádzajú tam DJ-i z celého sveta, je tam veľa klubov, nočný život je bohatý. Je to taký druhý Berlín. Keď som sa presťahoval na Slovensko a začal chodiť s Albertom na párty, uvedomil som si, že mi tu chýba podobná kultúra techna. ØBSESSIØN party je v podstate kultúrna tolerancia, všetci sú otvorení a môžeš byť tým, kým chceš.

Albert: To bola zásada nášho najobľúbenej­ šieho klubu v Kyjeve. Ich slogan bol: bezpečný nebinárny priestor.

Podobná atmosféra je napríklad v berlín­skom klube Berghain, môžete byť aj úplne nahí a nikto vám nič nepovie. Nejde o perverziu. Je to najvyššia miera tolerancie. Nie je podstatné, ako vyzeráte, ale čo máte vnútri. A keď ste vnútri absolútne slobodní, môžete sa prejaviť, ako chcete.

Aké boli vaše začiatky života na Slovensku?

Začínať takpovediac odznova v novej krajine býva náročné.

Albert: Po tom, čo Putin vyhral voľby v Rusku v roku 2012, som pochopil, že ma v tej krajine už nič nečaká, a odišiel som na Slovensko. Vďaka práci na ambasáde som už vedel jazyk, ako fungujú úrady, v akej časti Bratislavy hľadať byt. Emigrácia preto pre mňa nebola ťažká.

Anton: Pre mňa to bolo na začiatku veľmi ťažké, nehovoril som slovensky a nepoznal som tunajšiu kultúru.

Kamarátom som viac-menej rozumel, ale nedokázal som odpovedať. Cítil som sa trochu izolovaný. Zlepšilo sa to, keď som začal chodiť do jazykovej školy. Potom som už mohol vybaviť veci na úradoch, ísť do banky a byť samostatný. S Albertom tiež veľa cestujeme, a tak som spokojný.

ROZHOVOR

Minulý rok ste mali svadbu v Kodani. Žiť na Slovensku, kde vaše manželstvo štát oficiálne neuznáva, musí občas bolieť.

Albert: Mám pocit, že koncom 90. rokov tu bolo oveľa lepšie. Fungovalo tu aj viac klubov, nikomu neprekážalo, že tu boli lesbické a gej kluby.

Po rozdelení Československa ste sa zaoberali inými otázkami – postavením Slovenska v Európe, plánmi vstupu do EÚ a NATO. Práva LGBT komunity vtedy neboli témou.

Oficiálne tu žijeme, podnikáme, platíme dane a od štátu čakáme, aby nás tiež videl, nie len raz za rok, keď si

to bolo iné. Ľudia sú tu konzervatívni a uzavretejší. Vidím to aj v klubovom živote.

Albert: V Kyjeve a Moskve je to lepšie len preto, že sú to veľké mestá a človek sa tam stratí. No oficiálne ani jedna krajina nepodporuje našu komunitu, rovnako ako v Bratislave. Vie sa, že sme tu, len sa tvárime, že nie.

Kde sa cítite ako doma?

Anton: Ja v Bratislave.

Albert: Domov je tam, kde sa človek rád vracia. Veľa cestujeme, a keď sa vrátime, môžeme si tu vydýchnuť.

Už tu nie je žiaden stres, máme

tu byt, priateľov, kaviareň, kam chodievame pravidelne. Máme svoju sociálnu bublinu, ktorá nám dáva pocit domova. Domov nie je tam, kde som sa narodil, ale tam, kde sa cítim dobre. My sa tu cítime dobre, nie perfektne, ale dobre. Slovensko je super krajina, no treba ju pochopiť.

Nie je až taká komplikovaná, máte veľa plusov, ktoré ani nevnímate.

prídeme na cudzineckú políciu obnoviť pobyt. Mrzí ma, že moje manželstvo štát neuznáva. Cítiť sa zabudnutý a zanedbaný štátom je nepríjemné.

Som smutný, akým smerom ide Slovensko a nielen v otázke LGBT. Najviac ma mrzia spustnuté budovy v centre mesta. A aj to, že štát nepodporuje mladých ľudí a nevytvára príležitosti, aby z krajiny neodišli.

Aké sú tvoje skúsenosti, Anton? Dá sa to porovnať s Ukrajinou?

Anton: Na Ukrajine sú ľudia viac otvorení, ale tiež mám nedobrú skúsenosť s homofóbiou. Tu sa cítim už lepšie, chodíme po meste držiac sa za ruku a nikto nám nič nepovie. Pravda je, že sa pohybujeme len v Starom Meste, možno v iných častiach Bratislavy by

11

Napríklad?

Albert: Veľmi dobre sa mi pracuje aj vychádza so Slovákmi. Máme tu naozaj veľa kamarátov. Moji známi, ktorí žijú v Paríži, Barcelone či v Taliansku, také vzťahy s miestnymi, ako máme my tu, nemajú. Myslím, že z okolitých štátov máte najbližšie k Ukrajincom a Rusom.

ROZHOVOR

NEROZPRÁVAME SA LEN O MOJEJ ŠATKE, ALE O TOM, ČO V NEJ PREŽÍVAM, HOVORIA KAMARÁTKY

12

ROZHOVOR

SALMA

PAULA

foto

text

Anna Jacková

Kvet Nguyen

Salma Al Henami a Paulína Miklová sú čerstvé maturantky bratislavského gymnázia. „Istý čas som mala krízu kvôli šatke. Ak má žena šaty, ktoré ju celú zahaľujú, nepovedia o nej, že je pekná,“ hovorí Salma. Paula chcelala preskúmať stereotypy, ktoré sa viažu k islamu. „Zistila som, že obraz o moslimoch a moslimkách je veľmi vulgarizovaný,“ dodáva Paula. V rozhovore hovoria, čo im dalo komunitné bývanie, ako spoločne prežívajú pohľady ľudí na ulici aj o tom, prečo uvažujú nad odchodom zo Slovenska.

Tento rozhovor robíme v celkom výnimočnom priestore – rezidenčnej komunite Baraka Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa, kde ste obe istý čas bývali a žili. Ako by ste opísali tento koncept spolunažívania?

Paula: Myšlienka založiť Baraku vznikla zhruba pred desiatimi rokmi s úmyslom vytvoriť študentkám a študentom gymnázia priestor, kde sa môžu neformálne vzdelávať a rozvíjať charakter, spiritualitu a zručnosti. Zmestí sa tu asi dvanásť študentov a študentiek a štyria workeri – teda naši učitelia, ktorí sú tam pre nás, ak to potrebujeme. Stretávali sme sa tu päťkrát do týždňa na raňajkách, dvakrát na večeru a spoločný program a raz do mesiaca sme spolu strávili víkend.

14

Salma: Hodnoty Baraky sú postavené na rozvíjaní vzťahu so sebou, vzťahu s touto komunitou a vzťahu s okolím.

Baraka znamená požehnanie, čiže človek by sa mal snažiť byť požehnaním pre seba, pre komunitu a širšie okolie.

Komunitné bývanie alebo zdieľanie spoločných priestorov na Slovensku nie je veľmi rozšírené.

Vo vašom prípade je to nielen o bývaní na jednom mieste, ale aj akýmsi osobnostným rozvojom. Čo vám táto skúsenosť dala?

Paula: Stala som sa štedrejšou. Predtým som si dávala dosť pozor na to, čo patrí mne, a strážila som si svoj rozpočet a čas, no teraz som ochotná svoj časový harmonogram prispôsobiť iným ľuďom. Naučila som sa deliť sa a zaujímať sa o druhých, opýtať sa,

ROZHOVOR

či nepotrebujú pomoc. Ďalšia vec sú vzťahy. Vytvorila som si tu veľmi hlboké vzťahy, napríklad so Salmou, ale aj s inými ľuďmi z Baraky. Taktiež sa mi tu stali blízki jeden učiteľ a učiteľka, ktorí ma veľmi podporujú.

Rada sa sem vraciam. Vzniká tu komunita a to je príjemné.

Salma: Som všímavejšia a vnímavejšia – zaujímam sa o príbeh a kontext iných ľudí. Keď zdieľate jeden priestor s inými ľuďmi, budú vznikať konflikty, o neumytom riade a prečo si niekto po sebe neupratal a podobne, no treba pochopiť to, že ten človek mohol byť naučený na niečo iné.

Netreba to hneď brať osobne. Myslím, že ešte dlho budem rozmýšľať nad tým, čo všetko mi tento priestor dal.

Viem si prestaviť, že najmä počas pandémie koronavírusu, keď sa všetko uzavrelo a museli sme sa všetci izolovať, ste zrejme riešili viacero konfliktov. Ako sa vám podarilo spolu vychádzať?

Paula: Áno, bolo tu veľa konfliktov, najmä keď sme boli všetci takto intenzívne spolu. No mali sme tu učiteľov, ktorí nás vždy podržali. A zároveň to bola dobrá príprava na budúce konflikty.

Salma: Baraka ma jednoznačne naučila, ako vyriešiť konflikt. Ako sa pohádať bez toho, aby sme zvýšili hlas alebo niekoho urazili. Konflikt nie je boj, ktorý musí niekto vyhrať alebo prehrať. Dá sa riešiť aj zdravou cestou.

Stretnete sa tu s rôznymi ľuďmi, ide o to, ako s pracovať na vzťahu, keď si nie ste podobní. A čo sa týka spirituality, vnímať, ako sú na tom druhí. Nemusí sa to týkať len náboženstva, ale podporovať človeka aj vo veciach, ktoré ja mám nastavené inak.

Paula: Páčilo sa mi, že sme veľmi rozmanití ľudia. Od toho, kto kedy vstáva a chodí spať, cez rôzne jedálničky až po náboženstvo. Išlo o to, naučiť sa s tým pracovať bez toho, aby som mala potrebu iných ľudí meniť.

Salma: Presne. Nesnažíš sa človeka zmeniť, ale dáš mu slobodu správať sa tak, ako chce, a pritom hľadať nejaký spoločný bod.

Spomínali ste spiritualitu aj náboženstvo. Je pre vás viera dôležitá?

Paula: Osobne sa nehlásim k žiadnemu vierovyznaniu. Chcem, aby ľudia rešpektovali vzájomne svoje viery.

Náboženstvá prinášajú určité

15

hodnoty a podľa mňa je príjemné poznávať hodnoty tých druhých.

Salma: Pre mňa je náboženstvo dôležité, isté hodnoty čerpám z islamu a cítim, že mi dáva nejaký rámec. No vyvíja sa to a mení. Nemyslím však, že islam praktizujem dôsledne. Nie, žeby som nechcela, ale skôr prirodzene s ľudským bytím prichádzajú aj chyby a zlyhania. Nie som ani veľmi konzervatívna, ani veľmi liberálna, asi niečo medzi.

V posledných rokoch rastú prejavy islamofóbie nielen na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách, a to či už v offline alebo online priestore. Ty si mi, Salma, pred rozhovorom povedala, že sa na Slovensku cítiš dobre, ale musíš si tu vytvárať priestor. Skúsiš to rozvinúť, ako si to myslela?

Salma: Bola som nedávno so školou na výlete v Sarajeve a zažila som tam niečo úplné iné, z čoho som bola milo prekvapená. Ľuďom bolo úplne jedno, ako sú ostatní oblečení. Nemala som tam takú veľkú pozornosť ako niekedy tu na ulici. Keď som sa vrátila na Slovensko, zacítila som, že mi tamojšia rôznorodosť chýba. Mám tu v Bratislave síce svoje bubliny a miesta, kde sa pohybujem a cítim sa v nich bezpečne. Ľudia ma nevnímajú len ako moslimku, ale ako človeka. No nie je to všade.

Tvoja skúsenosť je na Slovensku bohužiaľ stále v niečom špecifická tým, že nosíš šatku. Ako vnútorne spracovávaš pohľady na ulici?

Salma: Ja som to už prestala vnímať, až kým jedna kamarátka v inom rozhovore nepovedala, že si všíma, ako sa na mňa ľudia pozerajú, keď ide so mnou po meste. Cítim, že v Starom Meste to tak nie je, aj kvôli turizmu. Ale keď idem cez Petržalku alebo Karlovu Ves, vnímam, že sa na mňa ľudia pozera­ jú. Už to veľmi neprežívam, je to pár sekúnd, asi na to nie sú zvyknutí. Skôr keď dostávam nevyžiadané komentáre, vtedy mám chuť drzo odpovedať.

Napríklad?

Salma: Minule som stála s maminou na zastávke a jeden pán sa začal pýtať, odkiaľ sme a či vieme, že Slováci takéto veci neakceptujú a že je to neprijateľné. Čo na to povedať?

Povedala som, že dobre, ďakujem za info. Mamina tvrdí, že sa v tom netreba rýpať.

ROZHOVOR

je pekná. Nie je to teda iba o tom, čo je šatka, ale o mojom prežívaní v nej.

Paula: Vtedy sa ju snažím vypočuť, už to samo osebe pomôže a potom sa pýtam, čo by pomohlo. Napríklad – skúsime pozrieť nejaké iné šatky? Keď som v Londýne, čo je multikultúrne mesto, a vidím, že tam je veľa moslimov a moslimiek a ľudia sa na nich až tak nepozerajú. Bol to viac rozmanitý svet. Cítila som sa aj ja vďaka tomu uvoľnenejšie a že ani na mňa sa nebude nikto pozerať. To bolo príjemné.

Salma: Vnímam, že ľudia na Slovensku majú vytvorený nejaký obraz o tom, ako by mala vyzerať Slovenka alebo Slovák.

Keď poviem, že som Slovenka, nedáva im to zmysel. Keď v Londýne poviete, že ste Brit alebo Britka, vedia si pod tým predstaviť aj iného človeka ako belocha. Tam na Slovensku ešte nie sme.

Veľmi sa už nad tým nezamýšľam, ale cítim istú pozornosť, že nie som bežný človek ako všetci ostatní.

Niekedy to je fajn, ale niekedy je to už príliš. Stále mám pocit, že by som chcela niekam patriť, niekam zapadnúť. A takéto strety mimo mojich bublín mi v tom veľmi nepomáhajú.

Paula: Môžem k týmto skúsenostiam niečo dodať? Áno.

Paula: Chceli sme sa ísť kúpať, a tak sme volali do plavárne a pýtali sme sa, či akceptujú človeka v burkinách.

Povedali nám, že nie, to si môžete ísť robiť niekam do Dubaja, ale tu to nerobíme. To bola veľmi nepríjemná interakcia. To, že prišlo NIE, bolo zarážajúce, ale ešte prišlo veľmi nerešpektujúce NIE. Salma: Toto všetko vnímam tak, že ľudia si ma zarámcujú ako moslimku do nejakej škatuľky. Cítim sa tu slobodne, ale vnímam takéto názory, a keď som na istých miestach, ľudia sa čudujú, čo to tam robí moslimka. Človek nevie s ľahkosťou prechádzať miestami. Niekedy je to limitujúce.

Rozoberáte tento odlišný prístup k Salme spolu?

Paula: Pre mňa to bolo zaujímavé a hlavne na začiatku, keď sme sa spoznali, bolo otázok viac. Počula som totiž veľa stereotypov. Ja som sama chcela preskúmať, ako to naozaj je. Napríklad aj o šatke, kedy ju začínajú dievčatá nosiť v Jemene.

Mám iné kamarátky moslimky, čo ju nenosia, tak bola som zvedavá, či sú za tým politické dôvody a podobne.

Zistila som, že obraz o moslimoch a moslimkách je veľmi vulgarizovaný, napríklad nie sú to len iracionálni a výbušní ľudia. Teraz už riešime konkrétnu osobnú skúsenosť a bežné ľudské témy.

Salma: Vždy, keď mám nejakú negatívnu skúsenosť, nahrávam Paule zvukovú správu, čo sa stalo. Naše rozhovory už nie sú o faktoch o moslimskom svete, ale skôr o tom, čo ako moslimka prežívam. Pamätám si, že som istý čas mala krízu kvôli šatke. Cítim, že keď ju mám na sebe, nespĺňam tunajší štandard krásy. Podobne ak má žena na sebe oblečené šaty, ktoré ju celú zahaľujú, nepovedia o nej, že

16

Salma, mamu máš zo Slovenska, otca z Jemenu.

Kde si vyrastala?

Salma: Narodila som sa v Košiciach, vyrastala som tam osem rokov a potom sme sa presťahovali do Jemenu. Po desiatich rokoch som sa vrátila na Slovensko, ale už do Bratislavy. Ako malá som ťažko znášala zmeny, takže sa mi na začiatku veľmi nechcelo ísť do nového prostredia. Pomohlo mi, že ľudia v Jemene sú otvorení a napríklad v triede ma nevnímali ako cudzinku.

Nemala som problémy s tým, že som iná. V rodine bolo veľa detí a vedela som sa medzi nimi stratiť.

Je to vtipné, lebo keď som v Saná, ľudia vedia, že nie som stopercentná Jemenčanka, vraj to je na mne nejako vidno. Keď som tu, nie som úplná Slovenka. V Jemene však viem v dave viac zapadnúť.

Máš potrebu v sebe riešiť otázku samoidentity?

Salma: Posledné dva roky to riešim v sebe intenzívnejšie. Tým, že patrím do dvoch kultúr, v ktorých sú úplne iné štandardy, je to o niečo náročnejšie. Keby to nebolo pre mňa dôležité, asi sa tým nezaoberám tak dlho. Myslím, že som pol na pol. V istých veciach, napríklad čo sa týka vzťahov, sa cítim viac ako Jemenčanka. V pracovitosti a dochvíľnosti som zase viac Slovenkou. Beriem si z oboch strán

ROZHOVOR

niečo, čo mi vyhovuje. Potom ale zápasím s otázkou, či moje konanie bude v súlade s oboma kultúrami.

Paula, ty keby si sa mala opísať, čo by si odpovedala na otázku – kto si?

Paula: Som človek, ktorého keď pozveš na kávu, vždy pôjde. Baví ma spoznávať nové kultúry a zisťovať, ako sa dá pozerať na veci novými očami, v čom sú nejaké veci iné. Bývam v Bratislave.

Zapáčilo sa mi tu, pôsobí to tu lepšie na moje mentálne zdravie ako okolie Nitry, odkiaľ pochádzam.

17

Hlavnou témou tohto ročníka festivalu [fjúžn] sú vzťahy. Vy dve reprezentujete v našej kampani Humans of [fjúžn] kamarátsky vzťah. Čo pre vás znamená?

Paula: Pre mňa obrovskú oporu. Keďže nemám úplne silné zázemie v rodine, túto rolu v niečom supluje Salma.

Viem, že sa na ňu môžem obrátiť, ak ma niečo zarmúti. A na druhej strane, ak Salma niečo potrebuje, snažím sa brať na ňu ohľad a byť tu pre ňu.

V niečom je to pre mňa aj výzva, lebo v takých povrchných veciach sme rozdielne, ja rada plánujem a mám

ROZHOVOR

všetko prichystané tri dni dopredu.

Ona veľmi nie.

Salma: Určite je to podpora a je fajn mať Paulu pri sebe. Vie sa pozerať na veci kriticky a pomáha mi, keď otázkami odhaľuje moje slabšie stránky. Naše rozhovory sú tak pre mňa aj akousi reflexiou. Spoločne vieme nejaké veci pomenovať. Je to také zvedomenie si postojov. Vzťah s Paulou mi dodáva sebavedomie.

Ste čerstvé maturantky, aké sú vaše ďalšie plány do budúcnosti?

Salma: Ja sa chystám na Bislu, ale popritom rozmýšľam, čo chcem robiť v živote.

Momentálne som vo fáze, kedy sa bojím ísť do niečoho naplno, lebo sa bojím, že mi unikne niečo kraj­ šie. Zvažujem tiež zahraničie, ale bakalára by som chcela spraviť na Slovensku. Asi by mi bolo ľúto úplne opustiť Slovensko, už som raz odišla z Jemenu a nechať za sebou ďalšiu

18

ROZHOVOR

krajinu, z ktorej pochádzam? Neviem.

Zároveň cítim, že ani Jemen, ani Slo­ vensko mi občas nevedia zabezpečiť nejaké veci, ktoré potrebujem.

Paula: Ukončila sa jedna veľká etapa života a teraz musím spraviť rozhodnutie, kde budem nasledujúce tri-štyri roky.

Dávam tomu veľkú váhu. Rozhodujem sa, či ostať na Slovensku alebo odísť na štúdium filozofie a politiky alebo vzdelávania do zahraničia. Prípadne ako to nakombinovať. Ostať študovať bakalára na Slovensku ma láka aj pre budovanie budovať vzťahov a kariéru

v krajine, v ktorej chcem pôsobiť. No čo sa týka kvality štúdia, na ktorej mi veľmi záleží, tam to vidím skôr na zahraničie. Viem však, že potom by som sa chcela vrátiť.

Chcela by som sa venovať neformálnemu vzdelávaniu. Zaujíma ma integrácia minorít alebo postavenie LGBT+ a Rómov a Rómok v spoločnosti.

Chce­la by som raz vytvárať komunit­

né aktivity vo vzdelávacom sys­ téme, kde sa spájajú ľudia z rôznych regiónov, vzniká kontakt a búrajú sa stereotypy. Byť solidárni s ľuďmi, ktorí nemajú také možnosti ako my.

Pozitívne ma prekvapila solidarita s Ukrajinou po vypuknutí vojny. Áno, solidarita s ľuďmi z Ukrajiny bola fantastická, pokiaľ mali bielu farbu pokožky.

Bohužiaľ. Keď som bola na hraniciach pomáhať ako dobrovoľníčka, videla som s kolegyňami na vlastnej koži ten dvojaký prístup k ľuďom z iných krajín, ktorí tiež utekali pred vojnou.

Máš na to odpoveď?

Salma: Keď je človek malý, domov mu vytvárajú rodičia. Ale keď vyrastie a odíde od nich, domov si už musí vytvárať sám. Vnímam, že ak si ho ja sama nevybudujem, nepríde.

Domov vytvárajú skôr ľudia. Keď som s niekým blízkym, mám pocit domova. Ale mám chuť byť doma v celej krajine, nielen v mojich bublinách. Cítim sa v nich výborne, no nie je to celé Slovensko. A potom zavoláš do plavárne a zistíš, že si proste niekde inde, ale nie doma.

Salma: Veľmi ma to frustrovalo. Na druhý deň po začatí vojny sme sa celá škola stretli a rozprávali sa o tom. Bolo mi ľúto, že po vypuknutí vojny v Sýrii sa to tu nebralo tak vážne. A aj to, že Slovensko sa postavilo k Ukrajincom a Ukrajinkám inak ako k ľuďom s inou farbou pleti. V takých chvíľach uvažujem, či Slovensko je pre mňa naozaj domovom.

19

ROZHOVOR

V RUSKU BY SME MUSELI MAKAŤ DONEKONEČNA, V SND SA PRIHLIADA NA ĽUDSKÝ PRÍSTUP, HOVORIA BALETNÍ KOLEGOVIA

20

ROZHOVOR

SLAVA

VERONIKA

foto

text

Anna Jacková

Kvet Nguyen

Veronika Yungová a Viacheslav Kruť zastupujú v kampani Humans of [fjúžn] pracovný vzťah. Obidvaja pôsobia v Balete Slovenského národného divadla, Viacheslav ako sólista a Veronika je členkou zboru.

V rozhovore hovoria, ako vyzerá ich bežný pracovný deň, o svojich zahraničných koreňoch aj o tom, či baletní tanečníci a tanečníčky musia byť aj dobrými hercami a herečkami.

Obidvaja pracujete v Balete Slovenského národ­ ného divadla. Aká bola vaša posledná sezóna?

Veronika: Pre mňa oproti posledným dvom sezónam konečne úplná. Ja som na­ stúpila do SND, keď začala pandémia, a nemohli sme poriadne trénovať a vystupovať. Tým, že sa nám minulú sezónu menilo vedenie, ešte stále ma zvykne niečo prekvapiť. Stále sa spoznávame.

Slava: Pre mňa to bolo zvláštna sezóna.

Dlho sme nemohli pre covid nič robiť a potom sa to zrazu všetko rozbeh­ lo. Každý mesiac som si myslel, že sa situácia zas horší a opäť nás zavrú.

Na jednej strane to bolo zlé, že sme počas pandémie nemohli cvičiť, ale na druhej strane sa nám s manžel­ kou narodila dcérka, takže som mal možnosť s ňou tráviť veľa času.

22

Odhliadnuc od koronavírusu, ako vyzerá váš pracovný režim počas roka?

Slava: Divadelná sezóna pre divákov a diváčky začína od septembra a trvá do konca júna, ale my nastupujeme už od polovice augusta, aby sme sa pripravili na predstavenia.

Veronika: Je to práca ako každá iná, máme osemhodinový pracovný týždeň. Začíname 9.30 trénin­ gom, medzi druhou a treťou máme obedovú pauzu a potom do šiestej večer skúšame. To je bežný deň, ak nemáme pred­ stavenie. Ak áno, tak skúšame od rána do jednej a potom večer o siedmej začína predstavenie.

Občas pracujeme v sobotu alebo v nedeľu.

ROZHOVOR

Tento rozhovor robíme počas vašej letnej prestávky. Jedno z posledných vystúpení divadla je letné gala pred divadlom. Aké je to pre vás tancovať vo verejnom priestranstve mimo sály?

Slava: Je to veľký rozdiel. Pri predstavení na javisku máme okolo steny, divákov pred sebou, a všetko okolie, na ktoré som zvyknutý, ma vie tak podržať.

Veronika: Pri vystupovaní v divadle nemávam trému, lebo hľadisko je čierne a nevidím nikomu do tváre. Zvyčajne je pre mňa stresujúcejšie tancovať v sále než na javisku pred stovkami ľudí. A tancovanie vonku je iné už len preto, že pre nás tancujúcich je dôležité, v akom priestore tancujeme.

Jednak veľkosť javiska a jednak typ podlahy.

Veľmi sa mi však páči myšlienka priniesť kultúru z divadla von. Môže to pritiahnuť širokú verejnosť.

Vystupovať, keď máte pred sebou tmu v hľadisku, je teda menej stresujúce?

Veronika: Mám stres najmä predtým, ale keď už som na javisku, myslím, že už menej. Záleží aj na tom, čo presne tancujem. Ja som zboristka, takže nezvyknem mávať nejaké veľké sóla.

Ale keď som mala väčšiu rolu, stalo sa mi, že som bola zo stresu taká paralyzovaná a telo ma neposlúchalo, akoby som chcela. Lepší sa to ale praxou, opakovaným postavením sa na javisko a prekonávaním vlastných bariér.

Slava: Aj ja mávam stres pred vystúpením.

Zakaždým. Ale keď už vystúpim, hneď na to zabudnem a začínam sa sústrediť na postavu, ktorú hrám, ako musím technicky zatancovať nejaké veci a podobne. Keď som bol dieťa, mával som oveľa väčší stres, ale tým, že to už robím roky, ten stres ma na javisku opúšťa veľmi rýchlo. Treba sa do toho len pustiť.

Ako si nabíjate energiu po vystúpení? Keď už máte za sebou predstavenie a stres a adrenalín opadne?

Slava: Veľmi to závisí od predstavenia. Keď som tancoval klasiku – Labutie jazero, bol to bežný pracovný výkon, ktorý na mňa nemal vplyv. No keď sme robili Bratov Karamazovovcov, hral som úlohu otca, a to bolo pre mňa veľmi ťažké. Je to totiž veľmi silné emočné predstavenie, herecky náročné. Nikdy som po ňom nemohol spávať.

23

Inak mi po predstavení väčšinou pomáha dobre sa vyspať, niečo dobré zjesť. Po predstavení si dám nealkoholické pivo a doma pred spaním napríklad tvaroh.

Veronika: Niekedy pomáha ďalší najbližší cieľ.

Po každom predstavení sa často pri­ pravuje už ďalšie, čiže mňa to tak drží.

Občas mám totiž pocit, že to u mňa veľmi skáče. Počas predstavenia zrazu adrenalín vyskočí a vzrušenie je vysoké, a keď skončí, príde akási prázdnota a smútok, že sme na tom toľko pracovali, ale jedno predstave­ nie ubehne ako voda a už je po tom.

Pozícia tanečníka a baletky teda nespočíva len v samotnom tanci a technike, ale aj v herectve.

Slava: Áno, človek pri tom musí vedieť pracovať s výrazom, aby to vyzeralo dobre, a používať správne gestá. Je to veľmi dôležité. Pre mňa je na balete pekné, že keď tancujem, môžem byť hocikým.

Veronika: Týka sa to viac sólistov, hoci aj zbor musí zahrať emóciu, ktorá do príbehu patrí, a posúva gestami dej dopredu.

Tým, že nehovoríme žiadne slová, ale interpretujeme ich telom, teda ak je to dejový balet, gestá aj mimika sú veľmi dôležité.

So Slavom sme tancovali v balete Narodil sa chrobáčik hlavné postavy.

Hoci je to predstavenie pre deti, má hlbokú emocionálnu škálu a vyžaduje mnohorakosť hereckého výrazu.

Uvedomila som si, že hoci sa predstavenie skončilo, stále som svoju rolu intenzívne prežívala.

Nevedela som sa od toho odstrihnúť.

Vedeli ste už odmalička, že chcete robiť balet?

Veronika: Ja som bola veľmi aktívne dieťa, keď som mala tri roky, prihlásili ma na tanečný aerobik. Vo vedľajšej miest­ nosti bolo detské baletné štúdio a bola som z toho taká nadšená, že ma tam po týždni preložili. Veľmi rýchlo som si balet zamilovala, preto som šla ako desaťročná študovať balet profeionálne na konzervatórium.

Slava: Bol som tiež veľmi energické dieťa, stále som musel niečo robiť a skákať.

Raz bola mama v kuchyni a počula, že som ticho. Vošla do izby a ja som tam sedel pred televízorom, kde dávali Luskáčika. Páčilo sa mi to a povedal som mame, že toto chcem robiť. Dali ma do školy a už to išlo.

ROZHOVOR

Slava, ty si z Donecka, kde si aj začínal s baletom, ale pracoval si v Moskve, Odese a teraz v Bratislave. Vieš tieto skúsenosti porovnať?

Slava: Keď som prišiel sem do divadla, bol som prekvapený, že tu na tanečníkov tak netlačia a dávajú veľký pozor na úrazy. Nechcem povedať, že tu je to úplne ľahké, no tu napríklad nerobíme viac ako osem hodín.

V Rusku a na Ukrajine to je jedno.

Keď baletný majster povie, že budeš pracovať aj viac ako osem hodín, tak musíš, je to tvoja robota. A ak odmietneš, tak už nemusíš nabudúce ani chodiť. V Odese aj Moskve sme mali viac predstavení za mesiac. Bolo to o stálom trénovaní a udržovaní kondície. V tom to bola náročnejšia práca ako tu.

Slava: Už pár dní predtým som sledoval situáciu a neveril som, žeby sa to mohlo začať. Viem, že to začalo v podstate v roku 2014 na Donbase, ale bol som vo veľkom šoku, keď som videl, že Rusi napadli Ukrajinu.

Začal som písať všetkým známym, ktorých tam mám. Nepamätám si presne ten deň, pretože som bol taký stratený.

Potom o tom začali hovoriť všetci v divadle a som vďačný za podporu, ktorú som od ľudí v divadle dostal.

Ukrajina je môj domov, ale z Ruska mám manželku, mám odtiaľ kamarátov, ktorí nesúhlasia s tým, čo sa deje. Aj moji rodičia žijú v Rusku, teraz po desiatich rokoch zvažujú, žeby prišli sem.

Takže vás strašne tlačili na výkon?

Slava: Áno. V Rusku to začína už na škole.

Keď nechceš, tak môžeš ísť. Keď chceš tancovať, tak musíš robiť donekonečna. Myslím ale, že keby som bol baletný majster, robil by som to isté, pretože disciplína veľmi pomáha. Možno nie až tak príliš, ako to bolo kedysi, ale aj tak. Mali sparťanskú školu a vďaka nej je ruský balet najlepší na svete.

Veronika: Despotický prístup pedagógov tzv. ruskej školy považujem za zbytočne krutý až nebezpečný. Technika nie je všetko, nestojí to za zničené psychické zdravie. Nekladie sa tam dostatočný dôraz na ľudský aspekt.

Tiež si však myslím, že na Slovensku sú pedagógovia dosť benevolentní.

Nie sú veľmi prísni a potom nedosahujeme také dobré výsledky.

Možno aj preto, že nie sme taká veľká krajina, v ktorej každý, kto sa chce presadiť, musí makať. Podľa mňa by to malo byť niečo medzi.

Slava: Áno, je pravda, že tu sa cítiš ako človek, v Rusku si cenia viac disciplínu.

Z tohto hľadiska sa mi tu páči viac.

Tancovať v Rusku bol môj sen, ale keď som viac dospel, uvedomil som si, že balet môžem robiť aj inde. A vždy som chcel ísť do Európskej únie.

Na Slovensku som už šiesty rok a som spokojný.

Rozprávate sa o vojne doma so ženou?

Slava: Na začiatku sme sa trošku roz­ právali a potom už nie. O poli­ tike radšej nerozprávať. Už som to aj ja trochu pustil a nesledu­ jem toľko správ ako na začiatku.

Dúfam len, že sa to raz skončí.

Pre mňa je dobré, že pracu­ jem, stále mám čo robiť a mám rozptýlenie.

V marci, keď som mal premiéru Dona Quijota, prestal som pozerať správy, aby som sa sústredil na predstavenie. Pred vystúpením zahrali ukrajinskú hymnu a to bol pre mňa ťažký moment.

Nečakal som to a vnútorne ma to rozhodilo. Pretože veľa ľudí aj pred predstavením v takejto situácii začína plakať. Musel som sa upokojiť a potom to už šlo.

Nedá mi sa neopýtať na tú situáciu, čo sa teraz deje na Ukrajine v súvislosti s vojnou. Slava, ty si pamätáš, čo si robil 24. februára, keď začala vojna?

24

Veronika, presuňme sa aj k tvojim koreňom.

Mamu máš zo Slovenska a otca z Číny. Kedy sa rozhodli pre Slovensko?

Veronika: Mama je sinologička, v Bratislave študovala čínsky jazyk a kultúru. Časť štúdií strávila v Pekingu, kde sa zoznámila s mojím otcom.

Neskôr sa v Číne vzali. Otec bol vždy orientovaný na Západ, preto nemal problém odísť z Číny. Bol rád, že môže opustiť tamojší režim.

Zvažovali aj Ameriku, ale nechceli obaja začínať nanovo v novej krajine, tak prišli na Slovensko. Môj otec si Slovensko ihneď zamiloval.

Potom sa im narodili tri dcéry, ja som prostredná.

ROZHOVOR

Akým jazykom sa vo vašej domácnosti rozprávalo?

Veronika: Je to aj trochu smola, že otec má veľký talent na jazyky a veľmi rýchlo sa naučil po slovensky. Chcel si veľmi precvičovať slovenčinu, a tak sa s nami nerozprával po čínsky. Čiže ja bohužiaľ nehovorím po čínsky.

Vždy ale boli momenty, keď rodičia nechceli, aby sme rozumeli, a vtedy hovorili čínsky. Tým, že mám vyše dvadsať rokov čínštinu v ušiach, pasívne rozumiem, ale nehovorím.

Tým, že môj otec veľmi obdivuje západnú kultúru, nijako nepresadzoval tradičnú čínsku výchovu. Prispôsobil sa mame. No nie sme tradičná slovenská rodina, oslavujeme napríklad čínsky Nový rok a určite jeme viac ryže a jeme paličkami.

Otázka pre vás oboch – zažili ste niekedy pocit vykorenenia?

Veronika: Občas som si hovorila, prečo nemôže existovať krajina plná ľudí zo zmiešaných manželstiev. Medzi ľuďmi zo Slovenska sa necítim ako 100-percentná Slovenka a ani v Číne medzi domácich nepatrím. V detstve to bolo náročnejšie, lebo rasizmus na Slovensku bol oveľa výraznejší. Ako malá som zažívala viac rasistických narážok, cudzí ľudia na mňa pokrikovali, že som šikmáčka.

Už je to lepšie. Slovensko je viac otvorené voči cudzincom a cudzinkám, najmä v Bratislave.

Určite aj preto, že tu žije viac ľudí z iných krajín ako v minulosti.

V detstve som sa hanbila za to, že môj otec je Číňan, teraz som na svoje čínske korene hrdá.

Slava: Ja sa na Slovensku cítim ako doma.

Všade, kde som bol, som sa dokázal prispôsobiť. Ak sú okolo mňa dobrí ľudia a nikto ma do ničoho netlačí, viem sa všade cítiť ako doma.

Občas sa, samozrejme, vyskytnú problémy, keďže nehovorím úplne plynulo slovensky. Niekedy niečo nepochopím, ale väčšinu času sa tu cítim dobre.

Vnímaš, že čínske korene sú nejakou súčasťou teba?

Veronika: Určite, z biologického hľadiska som 50-percentná Číňanka a 50-percentná Slovenka. Kultúrne sa cítim ako 95-percentná Slovenka, ale viem, že je vo mne ešte niečo ďalšie. Patrím aj niekam inam. Boli sme v Číne dvakrát a cítim, že mi je blízka. Chcela by som ju spoznávať a učiť sa o jej histórii a kultúre viac, lebo viem o nej málo.

25

ROZHOVOR

ŽIVOT NA SLOVENSKU BEZ KONTAKTOV JE TU VEĽMI ŤAŽKÝ, HOVORIA SESTRY

26

ROZHOVOR

SAMANTA

BARBARA

foto

text

Anna Jacková

Kvet Nguyen

Sestry Samanta Lima a Barbara Lima vyrastali v brazílskom Sao Paulo, no už niekoľko rokov žijú v Bratislave. Samanta má vlastnú firmu, ktorá poskytuje slovenským rodinám zahraničné opatrovateľky, Barbara pracuje v účtovníctve. Obe hovoria, že na to, aby mali ako cudzinky kvalitný život na Slovensku, potrebujú kontakty, ktoré však nie je ľahké vytvoriť. V rozhovore hovoria aj to, aké sú rozdiely v partnerských a medziľudských vzťahoch

tu a v Latinskej Amerike a prečo je pre cudzinky náročné naučiť sa hovoriť po slovensky.

Pochádzate z brazílskeho Sao Paulo, ako ste sa dostali na Slovensko?

Samanta: Náš otec sem prišiel na pracovnú cestu do Košíc. Robí v IT sektore, pôvodne mal len spraviť školenie, ale ponúkli mu prácu. V roku 2016 sme za ním prišli na Vianoce. Mal to byť len trojtýždňový výlet, no medzitým som tu spoznala môjho terajšieho snúbenca. S otcom sú kolegovia a známi. Odišla som na šesť mesiacov do Argentíny, kde som si zarobila, aby som sa sem mohla vrátiť, byť so svojím priateľom a študovať tu.

28

Barbara: V podstate celý život sme boli taká trojica – otec, Samanta a ja. Keď som dokončila strednú školu, išla som za Samantou do Argentíny študovať medicínu aj veterinu, ale nebolo to ono. Keď sme prišli pozrieť otca, bola som očarená touto krajinou, všetko tu bolo nové, prvýkrát som videla sneh.

V Argentíne som nemala stálu prácu a celkom mi pomohlo, že mi Samanta na Slovensku viac-menej pootvorila dvere. Tak som sa sem po roku prisťa­ hovala aj ja a začala tiež študovať.

ROZHOVOR

Aký odbor?

Samanta: Politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Bolo to jediné štúdium, ktoré bolo vtedy v angličtine a bolo zadarmo.

Barbara: Mňa veľmi humanitné vedy nebavia, som skôr na čísla, čiže toto bolo úplne mimo mojej komfortnej zóny. Zaujímavé to bolo v tom, že som sa naučila veľa vecí, z ktorých môžem čerpať aj v bežnom živote, dokonca aj čo sa týka medziľudských vzťahov. Dokončila som bakalára, ale nemyslím, že pôjdem aj na magisterské štúdium.

Takže ste dostali aj vhľad do toho, ako funguje a nefunguje táto krajina?

Barbara: Áno, ale štúdium bolo viac zamerané na Európsku úniu než Slovensko samotné. Bol to pre nás úplne nový svet. V Latinskej Amerike sa o Európskej únii alebo o histórii Európy veľmi neštuduje. Čo bolo pre vás prekvapením alebo novinkou?

Samanta: Pre mňa bolo prekvapením, akú silnú pozíciu má Európska únia voči členským štátom a ich suverenite.

A nie som si istá, či som to považovala za dobré alebo nie. Mali sme o tom niekoľko diskusií.

Barbara: Ja som vďaka štúdiu začala viac rozumieť tejto krajine. Začala som vnímať národnú identitu. Ako komunizmus formoval Slovensko, prečo sú nejaké veci iné ako v Česku alebo v Maďarsku. Bolo zaujímavé to porovnávať a spoznávať minulosť a jej vplyv na súčasnosť. Najprv som totiž nerozumela, prečo sú ľudia na Slovensku konzervatívnejší.

Samanta: Presne, začali sme chápať, prečo tu nejaké veci fungujú tak, ako fungujú.

Pretože keď prídete do novej krajiny a nerozumiete miestnej kultúre, môžu sa vyskytnúť veci a situácie, ktoré sú pre vás urážlivé. Keď však začnete rozumieť miestnym zvykom, potom je jednoduchšie prijať, že niekde to funguje inak.

V čom ste vnímali zásadné rozdiely?

Samanta: Myslím, že prvú vec, ktorú som si všimla, bolo, aký je tu single život úplne iný než v Latinskej Amerike. Veľa ľudí na Slovensku sa naozaj chce ženiť, vydávať a mať deti. Ideálne do tridsiatky. Aj manželstvo sa tu chápe na celý život,

29

páry sa tu nerozvádzajú tak často ako v Brazílii. Tam je bežné, že sa stretávaš aj s viacerými ľuďmi naraz bez toho, aby to bolo hneď niečo seriózne a záväzné.

Barbara: Súhlasím, tu je to o dosť iné aj v tom, že na Slovensku sa vám v bare nikto nepri­ hovorí. Nemyslím len spôsob flirtova­ nia, ale ľudia sa rozprávajú iba s tými, s ktorými do podniku prišli. Bola som tento rok na dovolenke v Brazílii a bola som rada, že som mohla prísť len tak do hociktorého podniku a nebola som sama. Cudzí ľudia ma pozvali k svojmu stolu a rozprávali sme sa pri drinku, až kým neprišli moji priatelia. Áno, je pravda, že môžeme pôsobiť veľmi uzavreto, čo musí byť pre mnoho cudzincov a cudziniek výzvou.

Samanta: Hoci ľudia na Slovensku pôsobia trochu odmerane a možno nie sú takí otvorení ako v Latinskej Amerike, povedala by som, že tu je to viac o takej dôveryhodnosti. Ak s niekým nadviažete bližší kontakt, pomôže vám so všetkým, čo budete potrebovať. Na Slovensku je všetko o kontaktoch. Je to veľmi dôležité, lebo ak ste cudzinka a ste introvertná v zmysle, že si ťažšie okolo seba vytvárate siete kontaktov, život tu môže byť pre vás náročný.

Barbara: Áno, veľmi dobre tu fungujú kontakty, no je ťažké si ich vybudovať. Ja som mala šťastie v tom, že Samanta tu už rok bývala, jej priateľ je Slovák a má veľa známych. Vďaka tomu som sa aj ja integrovala do nejakej skupiny ľudí a ďalej si už vytvárala vlastné siete.

No bez úvodnej pomoci je to ťažké.

Najviac času trávim v práci s kolegami, ale sú to stále pracovné vzťahy a nie skutočne hlboké priateľstvá. Ešte stále som v procese, kedy sa snažím prísť, ako na to.

Jednou z hlavných bariér pri začleňovaní sa cudzin­ cov a cudziniek do života na Slovensku je jazyk. Tento rozhovor robíme v angličtine. Učíte sa aj slovenčinu?

Barbara: Slovenčina je neuveriteľne ťažká. Cí­ tim sa vždy zahanbene, keď mi ľudia pripomínajú, že som tu už tri-štyri roky a nehovorím slovensky. Rozu­ miem, ale rozprávať je niečo úplne iné.

Samanta: Je to extrémne ťažké. Trošku ma uráža, keď mi ľudia vyčítajú, že ešte nehovo­ rím slovensky, lebo potom sa cítim hlú­ po. Lenže tu nie je ani toľko možností naučiť sa jazyk. Je to aj veľmi drahé.

ROZHOVOR

Letný intenzívny kurz slovenčiny tu stojí tritisíc eur. Za súkromnú hodi­nu si tu účtujú aj vyše dvadsať eur. A naučiť sa sama jazyk ide veľmi ťažko.

Barbara: Nie sú tu dostupné ani žiadne online platformy a materiály sú veľmi staré.

IOM (pozn. red. Medzi­národná organizácia pre migráciu) má kurzy pre cudzincov a cudzinky, lenže všetky sa hneď obsadia a nemôžeš ich opakovať. Nie sú tu veľmi dostup­ né kanály, ako sa poriadne naučiť slovenčinu. Takže keď mi to niekto vyčíta, trochu ma to uráža.

Samanta: Všímam si, že veľa ľudí na Slovensku sa nahnevá, ak nehovoríme slovensky.

Napríklad aj na cudzineckej polícii.

Barbara: Už tu viac ľudí hovorí anglicky ako po našom príchode, ale stále prichádzam do interakcie najmä so staršími ľuďmi, ktorí anglicky nehovoria, a vtedy je to trochu komplikované. Minule mi v su­ permarkete padli na zem vajcia a roz­ bili sa. Všetci sa na mňa pozerali a ja som sa chcela len predavačky opýtať, čo mám robiť. Samozrejme, že by som za ne zaplatila. Kričala na mňa niečo v slovenčine, ale ja som jej nerozume­ la a tým sa to ešte zhoršilo a začala kričať ešte viac. Celé to eskalovalo a ja som si len priala sa s ňou normálne dorozumieť. Občas je to frustru­ júce, že skrátka nedokážem s ľuďmi v bežných situáciách komunikovať.

Cítite sa na Slovensku ako doma?

Samanta: Ja áno. Naša situácia je iná aj v tom, že ja som celý čas obklopená Slovák­ mi a Slovenkami. Moja kolegyňa, priatelia aj snúbenec sú zo Slovenska.

S cudzincami a cudzinkami sa ani veľmi nestretávam.

Barbara: Milujem Brazíliu aj Argentínu, oveľa viac sa identifikujem s kultúrou Latinskej Ameriky než so sloven­ skou kultúrou. Už by som sa tam však nevrátila. Vyhliadky na život tam nie sú veľmi dobré, rovnako ako ekonomická situácia či bezpečnosť.

Samanta to mala po príchode na Slovensko lepšie v tom, že jej priateľ a známi jej pomáhali, pre mňa to bolo ťažšie a po štyroch rokoch na Slo­ vensku musím povedať, že stále aj je.

Veľmi dlho mi trvalo, kým som prišla na to, ako to tu funguje, a to je únavné.

Nemám tu veľa ozajstných priateľov alebo skutočne blízkeho človeka, na ktorého sa môžem spoľahnúť.

30

A všet­k y drobné situácie ako tá v su­ permarkete sú znakom, že tu stále budem cudzinkou. Mám pocit, že ňou budem, aj keby som jazyk ovládala.

Barbara, rozmýšľala si nad tým, že sa presťahuješ niekam inam?

Barbara: Viem, že ak pôjdem hocikam inam, tiež budem cudzinkou, ale možno nájdem miesto, kde budem vedieť viac zapadnúť do tamojšej kultúry.

Neviem si skrátka predstaviť, že na Slovensku budem už navždy.

Samanta: Cudzinkám a cudzincom, ktorí veľa cestujú alebo žijú dlhšie v inej krajine, sa stáva, že istým spôsobom stra­ tia identitu svojej krajiny, no majú problém povedať, kam patria. Žiadne miesto nie je tak úplne domov.

Barbara: Keď som bola v Brazílii na návšteve, už som sa necítila ako doma, je to krásna krajina, rada sa rozprávam s miest­ nymi, ale ja som už niekým iným.

Podobne som sa cítila aj v Argentíne.

A rovnako na Slovensku. Otázka teda je, kam by som mala ísť. Kde patrím?

ROZHOVOR

To musí byť osamelá skúsenosť.

Barbara: Áno, občas je. Bez priateľov a sociál­ nej siete je to veľmi ťažké. Ja som extrovertný typ človeka, potrebujem mať okolo seba ľudí.

Samanta: Ja si však myslím, že je to trochu zdanie, že všetci majú dobré priateľ­ stvá. Myslím, že väčšina z nás zápasí s tým, ako nadviazať hlbšie spojenie s ostatnými. Úprimne neviem, či tomu pomáhajú sociálne siete alebo nie.

Každý, koho stretnem, rieši práve to, že hoci sa stretáva s ľuďmi, chýbajú mu naozajstné hlboké priateľstvá.

Vráťme sa ešte k cudzineckej polícii, ktorú Samanta spomínala. Je všeobecne známe, že pre cudzincov a cudzinky je to prvé miesto kontaktu so štátom a často teda nie veľmi pozitívne. Aké sú vaše skúsenosti?

Samanta: Občas som mala pocit, že to tam funguje ako mafia. Musíš niekomu zaplatiť aj 1 800 eur, aby najal nieko­ ho ďalšieho, kto bude komunikovať s políciou a vybaví ti potrebné doku­ menty. A ísť tam sama? Nezáleží na tom, či prídem so správnymi papier­ mi alebo nie. Vždy tam nájdu niečo, prečo sa tam človek musí opäť vracať.

Keď mala cudzinecká polícia sídlo ešte v Petržalke, musela som ísť postaviť sa do radu o tretej ráno. Jediné, čo sa zmenilo, je to, že sa presťahovali na okraj Bratislavy, kde taxík stojí aj 30 eur a majú rezervačný systém.

Barbara: Mám z toho miesta silné úzkosti. Keď som tam išla prvýkrát, pomohla mi známa, ktorá má kamarátku na polícii.

Doniesla im čokoládu a išlo to celkom rýchlo, ale sama by som tam nikdy nešla. Dokonca aj agentúra, ktorej zaplatíš, aby ti pomohla s byrokraciou, im musela doniesť čokoládu. IOM síce má informácie na svojom webe, ale takmer vždy ti na polícii povedia, že niečo chýba alebo treba iný papier. Ďalší raz som tam šla s kolegyňou, lebo som potrebovala nový občiansky.

Hneď na začiatku mi povedali, že ne­ hovoria anglicky, takže na cudzineckej polícii mi musela všetko prekladať.

Poďme teraz k vašej práci, čomu sa venujete?

Barbara: Pracujem pre americkú firmu, ktorá poskytuje stomatologické potre­ by, od zubných implantátov až po zdravotnícke kreslá. Pracujem v účtovníctve s pohľadávkami. Som tam veľmi spokojná.

31

Samanta: Keď som prišla na Slovensko, pracovala som ako opatrovateľka. S deťmi som sa mala rozprávať španielsky, jazyk ovládam vďaka pobytu v Argentíne.

Vždy som chcela mať vlastný biznis a s vtedajšou šéfkou sme prišli s nápa­ dom založiť opatrovateľskú agentúru.

Ja zháňam pestúnky zo zahraničia a ona slovenské rodiny, ktorú chcú, aby sa ich deti učili odmalička cudzí jazyk – španielsky, čínsky, nemecký či anglický.

Ak by nejaká rodina chcela vietnamsky hovoriacu osobu, začneme ju zháňať.

Majú o to rodiny na Slovensku záujem?

Samanta: Áno, veľký. Máme viac rodín ako opatrovateliek. Už sa ustupuje od tradičného pohľadu, že žena musí sama vychovávať deti, variť, upra­ tovať, skrátka, starať sa o celú domácnosť, inak nie je dobrou mat­ kou. Aj ženy chcú mať občas čas pre seba alebo sa venovať práci. Výhodou našej agentúry je to, že rodiny majú pomoc v domácnosti a ich deti sa zároveň učia aj cudzí jazyk.

Barbara: Pamätám si, že sa to všetko zbeh­ lo veľmi rýchlo. Samanta to raz spomenula ako nejaký cieľ v budúc­ nosti. Nerada hovorí o veciach, kým nie sú stopercentne potvrdené. Zrazu zo dňa na deň oznámila, že si zakladá firmu a už má aj kanceláriu. Bola som šokovaná, ale je to skvelé, Samanta má veľa nápadov a vidí do budúcnosti.

Je kreatívnejšia, ja som viac oriento­ vaná na exekutívu.

V kampani Humans of [fjúžn] reprezentujete sesterský vzťah. Boli ste si vždy blízke alebo ako by ste váš vzťah definovali?

Samanta: Spočiatku som si myslela, že si nie sme až také blízke. Od viacerých ľudí som sa však dozvedela, že sa so svojimi súrodencami ani nerozprávajú alebo sa vidia raz do roka na sviatky.

Myslím, že z tohto pohľadu máme dobrý vzťah. V Brazílii sú totiž rodin­ né vzťahy veľmi dôležité. Partneri a partnerky musia vychádzať so zvyš­ kom rodiny, inak to nepôjde.

Barbara: Sme ale úplne iné osobnosti, ja napríklad rada chodím do barov a medzi ľudí, zatiaľ čo Samanta radšej trávi čas doma a pozerá filmy a seriály na Netflixe. A taktiež sme obe také zaneprázdnené, že sa vídame málokedy, ale je pre nás dôležité vedieť, čo sa deje v našich životoch.

ROZHOVOR

ZMIEŠANÉ MANŽELSTVO JE O KOMPROMISOCH, NO NESTRAŤTE SAMÝCH SEBA, HOVORÍ AMERICKO-SLOVENSKÝ PÁR

Veronika Aaron 32

ROZHOVOR

VERONIKA

AARON

foto

text

Anna Jacková

Kvet Nguyen

Aaron Fishbone pochádza z USA, Veronika Fishbone Vlčková sa narodila na Slovensku. Žijú v Bratislave, kde vychovávajú dve deti. „Pred každým rozhodnutím musíme spraviť krok späť a nájsť spoločné riešenie. Vychádzame totiž z inej kultúrnej aj náboženskej perspektívy,“ tvrdí manželská dvojica. V rozhovore hovoria aj o tom, prečo išiel Aaron na otcovskú dovolenku a či si myslia, že slovenská verejnosť je dostatočne občiansky angažovaná.

V kampani Humans of [fjúžn] zastupujete manželský pár. Ako ste sa zoznámili?

Aaron: Prvýkrát sme sa stretli v Estónsku, kde sme obaja viedli debatné tréningy pre mladých zamerané na verejné vystupovanie a kritické myslenie.

Chodievali sme tam pravidelne každé leto niekoľko rokov.

Veronika: Aaron ma pozval na rande, ale naše cesty sa potom rozišli. A po asi ôsmich rokoch mi napísal na Facebooku, že je v strednej Európe a či sa nestretneme.

Odvtedy sme ešte obaja cestovali po Európe aj Štátoch a v roku 2013 sa prisťahoval na Slovensko. V Bratislave sme mali aj svadbu.

Prečo nakoniec spomedzi viacerých krajín vyhralo Slovensko?

Aaron: Veronika bola vtedy ešte na škole

34

a mala prácu, takže pre nás oboch to bol veľký faktor. Ja som v tom čase ukončil prácu pre primátora mesta Seattle ako analytik verejných politík a dostal som pracovnú stáž v Düsseldorfe. Vďaka tomu som sa mohol ako Američan pohybovať po Európe relatívne ľahko.

Veronika: Trochu som sa bála, či si Aaron nájde prácu, ktorá ho bude baviť. Viem, že sa identifikuje cez to, čo robí. Našťastie to išlo veľmi ľahko, začal učiť na Bisle (pozn. red. Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií) a potom po pracovnej stáži v Nemecku začal pracovať pre Greenway v rýchlorozvíjajúcej sa oblasti elektromobility.

Ani sme sa nenazdali, prešlo niekoľko rokov a stále sme tu aj s dvomi deťmi.

Aaron bol aj na otcovskej dovolenke.

ROZHOVOR

Aaron, aká to bola pre teba skúsenosť?

Aaron: Odišiel som na otcovskú v marci 2020 a o tri týždne neskôr išlo Slovensko pre covid do úplného lockdownu. Moja pôvodná vízia, ako budem chodiť s deťmi do prírody na túry, na výlety do Budapešti a začnem sa viac učiť slovensky, sa úplne rozplynula.

Spočiatku to bolo extrémne náročné, ale po niekoľkých týždňoch sme vyvinuli rutinu, doobeda sme chodili do Sadu Janka Kráľa a poobede sme vymýšľali inú aktivitu. Bolo to veľmi stresujúce obdobie pre nás všetkých.

Veronika: Aaron si spočiatku nevedel predstaviť, že by išiel na otcovskú.

Rozprávali sme sa o tom, už keď sa narodila Hannah, nakoniec na ňu išiel až po narodení Tea, čiže o dva roky neskôr. V Štátoch majú ženy materskú dovolenku len šesť týždňov a musia sa vracať do práce, zatiaľ čo tu je to vyše tridsať týždňov. Povedal si, že by bolo až nemorálne neísť na otcovskú a nedokázať tak ostatným, že je možné vziať na seba toto bremeno a zodpovednosť. Myslím, že sa jeho postoj v tejto otázke vyvíjal tak ako Obamov názor pri LGBTQI+ komunite.

Aaron: Povedal som si, že môžem podporiť Veroniku a jej prácu a stráviť kvalitný čas s deťmi.

Odporučil by si to aj ostatným?

Aaron: Áno, jednoznačne.

Veronika: Stal sa z neho veľký zástanca otcovskej dovolenky. Bola som rada, že o tom hovoril aj verejne na sociálnych sieťach, keď pracoval ako dobrovoľník na kampani pre Demokratickú stranu v USA. Propagoval to aj na politickej úrovni.

To je vlastne aj jeden z dôvodov, pre ktoré sme ostali na Slovensku a nie v USA. Kvalita života pre deti je tu oveľa lepšia. V Štátoch by sme museli pracovať oveľa viac, deti by sme videli pravdepodobne o šiestej večer. Celý koncept materskej a otcovskej v USA prakticky neexistuje. Ak je nejaká firma progresívnejšia, dáva rodičom od troch do šiestich mesiacov, kým sa nemusia opäť vrátiť do práce. Tu by to bolo absolútne minimum.

35

Veronika, pri našom prvom rozhovore, keď si nastúpila ako riaditeľka do Nadácie Milana Šimečku, si povedala, že [fjúžn] žiješ. Skúste to obaja rozvinúť.

Aaron: Pochádzame z úplne rozdielnych krajín a kultúr. Ja som americký žid, Veronika sa nehlási k žiadnemu náboženstvu. Už len odpoveď na otázku, ako bude vyzerať naša svadba, nám zabrala veľa času. Aké máme očakávania od nášho vzťahu, ako chceme vychovávať deti? Kedy by mali ísť do školy? Pred každým rozhodnutím musíme spraviť vždy krok späť a nájsť nejaké spoločné riešenie. Je to nevyhnutná súčasť zmiešaných manželstiev, lebo každý môže mať inú perspektívu.

Veronika: Slovenská svadba a židovská svadba v Amerike vyzerajú úplne inak, takže to boli hodiny a hodiny rozhovorov, čo pre nás isté veci a tradície znamenajú a ako by to malo vyzerať. Je to veľmi dôležité, lebo niekedy sa slovenské páry o veciach nerozprávajú, keďže pochádzajú z rovnakého prostredia a možno až neskôr zistia, že vlastne to tak nechceli. My sme mali takpovediac dve svadby, jednu formálnu, kde sme podpísali papiere, a druhú pre naše rodiny a blízkych.

Veľkou otázkou teda asi bolo, ako spoločne vychovávať deti.

Veronika: Áno, pri výchove detí môžu ľahko vznikať konflikty. Keďže som neveriaca, zo začiatku som nebola veľmi komfortná s tým, žeby sa u nás v domácnosti malo hovoriť o bohu. Napriek tomu Aaron každý piatok prednesie malú modlitbu, a hoci sa k nemu nepripájam, naše deti si už začali uvedomovať, že to je niečo, čo doma robíme. Takže sú to malé každodenné „fúzie“, pri ktorých sa dennodenne rozhodujeme, či si ich osvojíme alebo nie.

Aaron: Týka sa to napríklad aj stredného mena. Ja ho mám, hoci ho nikdy nepoužívam, ale je to niečo, čo mám napísané v papieroch. V USA je úplne bežné mať stredné meno.

Naše deti stredné mená nemajú.

No aj pri tomto sme sa museli rozhodnúť, či ich chceme alebo nie, a pátrali sme, odkiaľ sa vlastne vzalo používanie stredných mien.

ROZHOVOR

Čo by mali podľa vás robiť páry zo zmiešaných manželstiev, aby mali dobrú kvalitu života?

Veronika: Je dobré pripraviť sa na to, že to bude občas chaotické. Dôležité je aj to, odkiaľ váš partner pochádza, z akej kultúry a náboženstva. Na začiatku je tá rozdiel­ nosť zábavná a vzrušujúca, ale je pod­ statné, aby ste sa úplne nestratili v tom, kto ste, kým chcete byť a ako bude vyzerať váš život. Musíte robiť kompro­ misy tak, aby ste nestratili samých seba.

Inak vás životný štýl vášho partnera úplne pohltí, čo pre niekoho môže byť v poriadku, ale je dobré si to uvedomiť

je tu stále viazaný na Veroniku.

Medzinárodné páry majú aj veľa problémov s administratívou a papierovačkami, či už ide o vybavenie bankového účtu, alebo nutnosť chodiť na cudzineckú políciu. S touto vzrušujúcou medzinárodnou skúsenosťou prichádza aj veľa neistôt týkajúcich sa vášho legálneho pobytu.

Veronika: Stávate sa tak závislí jeden od druhého. Najmä ak ide o jazykovú bariéru, tak pri komunikácii

už na začiatku. A pri každom jednom kroku sa rozhodovať a premýšľať, čo od vášho vzťahu naozaj chcete.

Aaron: Súhlasím. Páry by tiež mali spoločne prísť na to, ako vyriešiť konflikt alebo problémy, nech už to vyzerá hocijako, ale treba spolu veľa hovoriť. V prípade zmiešaných manželstiev ide o veľa aj v tom, že napríklad môj pobyt

36

ROZHOVOR

s úradmi sa spoliehaš na toho druhého, čo je psychicky vyčerpávajúce.

Aaron: Pre oboch. Pre človeka, ktorý si v tomto nevie poradiť a nevie prispievať svojou troškou, je to ťažké, lebo sa stáva závislý od toho druhého.

A opačne je zas všetka zodpovednosť prenesená v mojom prípade na partnerku, čo je aj pre ňu stresujúce.

Aaron, je pre teba náboženstvo veľkou súčasťou tvojej identity? Ako sa to prejavuje vo výchove detí?

Veronika: Viacerí ľudia mi povedali, že keď ja som neveriaca a Aaron je žid, tak aj naše deti budú židia. Lenže to zas nie je úplne to, čo chcem ja. A treba asi povedať, že Aaron nie je so židovstvom spätý až tak z pohľadu viery ako kultúry. Myslím, že tento rozdiel medzi náboženstvom a kultúrou na Slovensku veľmi nemáme pomenovaný. Aaron napríklad neje bravčové mäso

Oslavujete Vianoce alebo Chanuku? Alebo oboje?

Aaron: Vianoce sú v USA federálnym sviatkom, ale pre nás to bol deň, kedy sme chodievali do kina a do čínskej reštaurácie. Neoslavovali sme ich

a nechce, aby ho jedli naše deti. Nie je to však spojené s náboženstvom, ale so židovskou kultúrou.

Aaron: Židovstvo sa v kultúre a náboženstve v mnohom prelínajú, ale sú aj oblasti, kde sa rozchádzajú. Je to prvok mojej identity. V USA patrím k menšine, tu som ešte aj cudzincom. To, že som žid, ma v istom zmysle definuje. Zvyšok rodiny ostal v Spojených štátoch,

tak ako kresťania, nemali sme ani stromček. Nebolo to nič zvláštne, veľa židovských rodín takto trávilo voľno.

Veronika: Pri Vianociach sme mali dlhé diskusie, rozoberali sme aj pôvod slova, či anglické slovo Christmas sa odvíja od Christ (Kristus), lebo Aaron to vníma ako náboženský sviatok. Lenže v našej rodine sme k Vianociam takto nepristupovali.

37

rodičia, brat, sestra aj bratranci. Toto je spôsob, ako ostať s nimi v spojení.

Pochádzam z konzervatívnej židovskej rodiny, kde sme každý piatok chodili na bohoslužby a slávili všetky sviatky. Túto časť svojej identity by som preto rád odovzdal aj našim deťom.

ROZHOVOR

Posledné roky sme slávili Chanuku – zapaľovali sme sviečky, ale aj Vianoce s tradičným kaprom a zemiakovým šalátom. Každý rok robíme niečo iné. Naposledy sme mali vianočný stromček, ale vyplynulo to z našej spoločnej debaty, či ten druhý je komfortný skúšať aj iné tradície.

Ide o to, aký vzťah si k sviatkom vybudujeme a ako ich rozvíjame do našich vlastných tradícií.

Ako sa rozprávate o tom so svojimi deťmi, aby to nebolo pre nich mätúce?

Aaron: Myslím, že nie sú vôbec zmätené.

Možno Mikuláš je lepší príklad ako Vianoce alebo Chanuka, lebo toho slávia v škole a potom sa pýtajú otázky.

Veronika: Pre nich je to zatiaľ len ďalšia oslava.

Majú tri a päť rokov, takže kognitívne ešte nie sú na takej úrovni, aby ich to miatlo. V jednej veci sme ale striktní, a to, že nejedia bravčové mäso a šunku. Vysvetľujeme im to tak, že mama je bravčové, hoci takmer nikdy nie doma, skôr v reštaurácii, a deti a Aaron majú vlastnú šunku – hovädziu. K tomu sa pýtajú veľa otázok a začíname už s nimi pomaly mať tieto rozhovory. Vedia, že pivo a víno je len pre dospelých, a potom sa pýtajú, či keď budú veľkí, budú tiež môcť maminu šunku.

Aaron: Nie. Veronika: Ja si myslím, že v určitom veku by sa mali už ony samy rozhodnúť.

A v tomto bode opäť začíname dis­ kusiu a vyjednávanie. Myslím to ale v pozitívnom zmysle. Bude pre nich židovstvo dôležité alebo nie? Budú praktizovať judaizmus? Aké tradície budú dodržiavať? Samozrejme, že sme v tom spolu a budeme sa o tom rozprávať krok po kroku. Chápem však aj druhú stranu. Aaronov bra­ tranec vyrastal s kresťanskou matkou a so židovským otcom. Mrzí ho, že sa v tejto otázke musel prispôsobovať obom stranám, a tak nemá pocit, že je naozaj žid.

Aaron: Cíti tak trochu stratu oboch.

Tu sa môžeme opäť vrátiť k otázke samoidentity, ktorú Aaron už trochu načrtol v súvislosti s judaizmom. Život v zmiešanom manželstve má určite vplyv na to, kým ste. Na čom je založená vaša identita?

Veronika: Stotožňujem sa s tým, že som žena, ale som najmä človekom. Pre mňa

38

je dôležité, aby ku mne ostatní pristupovali rovnocenne. Zrejme aj to, že som neveriaca. Identifikujem sa aj so Slovenskom, milujem svoju krajinu, ale zároveň rada cestujem do zahraničia. Myslím, že keby som nebola orientovaná na takpovediac medzinárodný život, bolo by pre mňa náročné mať muža zo zahraničia.

Aaron: Ak by som sa mal opísať, som typ človeka, ktorý je orientovaný na komunitu. Som otec a manžel.

Myslím, že som aj aktívny, v osobnom aj profesijnom živote sa venujem témam, ktoré sa snažia budovať lepšie miesto pre život. Je pre mňa dôležití robiť vo voľnom čase aktivity, ktoré sú pre mňa hodnotovo dôležité.

Identifikujem sa ako Američan, žid, možno ako milý človek a bolo mi povedané, že som hlučný.

Veronika: Na svadobnom obrade počas skladania sľubov som ako prvú vetu povedala – si hlučný. Okrem jeho zvučného hlasu som to ale myslela aj tak, že dáva jasne a hlasno najavo, že mu záleží na komunite a blízkych.

Pripojil sa napríklad k demokratickej kampani, keď hrozilo, že Donald Trump bude zvolený druhýkrát za prezidenta. Nežije v Seattli už osem rokov, no veľmi zblízka sleduje, čo sa deje a aké návrhy zákonov sa predkladajú. Snaží sa hovoriť s relevantnými ľuďmi a presadzovať zmeny aj zo zahraničia. Takže zvučnosť sa týka aj dávania hlasu tým, ktorí nie sú dostatočne vypočutí.

Aaron, politicky sa aktivizuješ, Veronika, ty sa zas ako riaditeľka nadácie venuješ spoločenským témam. Myslíte si, že slovenská verejnosť sa vo veciach verejných dostatočne angažuje?

Aaron: Boli sme tu počas protivládnych demonštrácií v roku 2019, keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Vzali sme naše deti na viac protestov počas jedného roka než moji rodičia mňa za celý život. Toto obdobie aktivizmu bolo neuveriteľne pôsobivé. Sledoval som aj predvolebnú kampaň terajšieho starostu Bratislavy. Viem o ľuďoch zo Slovenska, ktorí sa výrazne aktivizujú v zahraničí. Či je slovenská spoločnosť dosť aktívna?

Možno nie, ťažko povedať. Vždy sa dá robiť viac.

ROZHOVOR

Veronika: Myslím, že to je aj dedičstvo komunis­ tického režimu, keď ľudia ani nemohli byť aktívni. Ľudia vláde neverili a nedôverovali ani sebe navzájom. Po Nežnej revolúcii prišlo k zmene, no myslím si, že ešte stále je v nás za­ korenená nedôvera a pocit, že aj tak naše konanie nič na veciach nezmení.

To veľa ľudí odrádza od toho, aby sa angažovali. Niektorí sa snažia len vyžiť z toho mála, čo majú, a podstat­ nejšie je, ako sa postarajú o svoje deti a domácnosti. Nedá sa im to vyčítať.

Myslím, že dôležitosť živej občianskej spoločnosti a aktívnych ľudí

39

ROZHOVOR

sa ukázala počas pandémie a aj po vypuknutí vojny na Ukrajine.

Bolo vidieť, že ľudia sa zaujímajú a cítia potrebu pomôcť. Nedá sa však spoliehať len na iniciatívu jednotlivcov. Potenciál tu je, no potrebujeme lepšie štruktúrovanú a systematickú podporu občianskej spoločnosti.

Aaron: Keď chodím okolo bytových domov s predzáhradkami, všímam si, že sa o nich niekto stará. Tí ľudia za to nedostávajú žiadnu kompenzáciu, chcú len okolo seba vytvoriť pekný priestor. Aj takéto malé veci sa rátajú.

PRIESKUM POSTOJOV VEREJNOSTI VOČI ĽUĎOM UTEKAJÚCIM PRED VOJNOU NA UKRAJINE

40

PRIESKUM

foto

text

Martina Wilsch

Kvet Nguyen

Koncept a diela Jana Vaterková

Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i.

Nadácia Milana Šimečku v rámci multižánrového festivalu [fjúžn] opakovane realizuje prieskumy postojov populácie na Slovensku voči migrácii, kultúrnej rôznorodosti a cudzincom a cudzinkám. Vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu, keď je život obyvateľov a obyvateliek na Slovensku zásadne ovplyv­ nený vojenskou inváziou Ruska na Ukrajinu, sa tohtoročný prieskum tematicky koncentroval vo väčšej miere na vnímanie a postoje verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou

na Ukrajine, ktorí žijú na Slovensku. Prieskumy postojov v tejto oblasti sú nesmierne dôležité, keďže postoje odrážajú omno­ ho hlbšie vnútorné presvedčenia a ponúkajú aj vysvetlenia ich názorov či možného konania. Reprezentatívny prieskum bol re­ alizovaný v spolupráci s výskumnou agentúrou Focus štyri me­ siace po vypuknutí konfliktu, v období medzi 20. až 27. júnom 2022 a zúčastnilo sa ho 1 005 respondentov a respondentiek.

42

PRIESKUM

ANGAŽOVANOSŤ VEREJNOSTI V POSKYTOVANÍ POMOCI ĽUĎOM UTEKAJÚCIM Z UKRAJINY Slovenská verejnosť bola v prvých mesiacoch po začatí ruskej invázie na Ukrajinu veľmi podporná a do pomoci utečencom a utečenkám sa v prvých mesiacoch po vypuknutí konfliktu značne zapájala.

Prieskum zisťoval rozsah osobnej pomoci aj podobu angažovanosti verejnosti. Zistenia výskumu ukazujú, že slovenská verejnosť uprednostňovala neosobnú podporu predovšetkým v podobe materiálneho a finančného príspevku určeného na pomoc utečencom a utečenkám. Vecným darom prispelo 30,4 % opýtaných, finančne do humanitárnych zbierok prispelo až 25,4 % respondentov a respondentiek.

Osobne sa verejnosť angažovala menej – dobrovoľnícky sa do humanitárnej pomoci zapojilo 10,9 % opýtaných a pomoc s ubytovaním poskytlo 3,1 % opýtaných.

Taký rozsah podpory ľuďom na úteku nemá v histórii Slovenska obdobu. Dlhodobá humanitárna a integračná podpora ľudí z Ukrajiny však u verejnosti vyvoláva nielen solidaritu, ale aj obavy a neistotu.

BOJÍME SA, ŽE UTEČENKY A UTEČENCI BUDÚ PRE SLOVENSKO ZÁŤAŽOU Výskum sledoval viaceré dimenzie postojov verejnosti voči ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine.

Respondenti a respondentky hodnotili, nakoľko budú ľudia pre Slovensko prínosom alebo záťažou.

Za prínosných ich pre Slovensko považuje približne jedna tretina opýtaných. Za jednoznačný prínos pre Slovensko ich však považuje iba 3,7 % opýtaných a za skôr prínosných ich považuje 25,5 % opýtaných.

Naopak, za záťaž ich v prieskume považovalo až 63,5 % opýtaných (37,3 % ich považuje skôr za záťaž a 26,2 % jednoznačne za záťaž).

V tejto súvislosti je pomerne zaujímavá aj regionálna perspektíva a národnostná dimenzia. Najčastejšie utečencov a utečenky z Ukrajiny za prínosných vníma­ li opýtaní v Žilinskom kraji (prínos 35,8 % vs. záťaž 57,9 %), v Banskobystrickom kraji (31,1 % : 61,4 %) a v Bratislav­skom kraji (30,8 % : 66,5 %). Naopak, naj­ viac skepticizmu prejavili opýtaní v Nitrianskom kraji (21,0% : 66,8%). Až 81,6 % opýtaných maďarskej národ­ nosti považuje ľudí z Ukrajiny utekajúcich pred vojnou usadených na Slovensku za záťaž a za prínos ich považu­ je iba 10,3 % opýtaných. Napriek prvotnej bezvýhrad­ nej podpore ľudí utekajúcich pred vojnou v prvých

43

týždňoch po vypuknutí konfliktu, zistenia prieskumu odrážajú narastajúcu neistotu verejnosti. Obavy sú spo­ jené s ďalším vývinom situácie, s dlhodobým horizon­ tom poskytovania humanitárnej a integračnej pomoci, ako aj s potenciálnymi problémami, ktoré sa môžu v dlhodobom časovom horizonte objaviť.

UTEČENKY A UTEČENCI SÚ SAMI ZODPOVEDNÍ ZA INTEGRÁCIU DO SPOLOČNOSTI V prieskume sme zisťovali, do akej miery by sa do začleňo­ vania ľudí z Ukrajiny do spoločnosti mal zapájať štát, sa­ motní utečenci a utečenky či väčšinová populácia. Podľa vyjadrení respondentov a respondentiek by sa o včleňo­ vanie mali usilovať najmä samotní utečenci a utečenky.

K tvrdeniu, že ak chcú byť ľudia utekajúci z Ukrajiny v slo­ venskej spoločnosti prijatí, mali by sa snažiť predo­ všetkým oni sami, sa priklonilo takmer 90 % opýtaných (úplne súhlasím 49,3 %, skôr súhlasím 38,6 %). Pri vytváraní vhodných podmienok pre život a integráciu utečencov a utečenkýň vníma verejnosť aj dôležitosť štátu a štátnych inštitúcií. K tvrdeniu, že štát by mal týmto ľuďom vytvárať podmienky, aby tu mohli žiť dôstojný život, sa priklonilo 53,6 % opýtaných (úplne súhlasím 9,9 %, skôr súhlasím 43,7 %). Značná časť opýtaných súhlasila aj s potrebou angažovanosti a agili­ ty ostatnej väčšinovej populácie. S tvrdením, že ostatní obyvatelia Slovenska by sa mali viac zaujímať o ľudí utekajúcich z Ukrajiny a pomáhať im, súhlasilo 37,7 % opýtaných (úplne súhlasím 5,7%, skôr súhlasím 31,6 %).

Prieskum poukazuje aj na pretrvávajúce výhrady voči kultúrnej diverzite a integrácii cudzincov a cudziniek. Štvrtina opýtaných súhlasila s výrokom, že ľudia utekajúci z Ukrajiny by v slovenskej spoločnosti nikdy byť prijatí nemali (úplne súhlasím 7,1 %, skôr súhlasím 18,2%). V súlade so zisteniami skorších výskumov presakuje dichotomické oddeľovanie na my a oni, kde systematická podpora štátom predstavuje selektívnu výsadu iba pre niektoré skupiny.

ŠTÁT BY SA MAL STARAŤ VIAC O VLASTNÝCH OBČANOV A OBČIANKY, NIE O VŠETKÝCH BEZ ROZDIELU Vo verejnej diskusii zaznieva dlhodobá potreba podpory ľudí utekajúcich z Ukrajiny. Prieskum sledoval, či tematizovanie tejto podpory neprispieva k nárastu nevôle zo strany Slovákov a Sloveniek.

Tento predpoklad sa potvrdil a prieskum odráža dve hlavné línie tohto vnímania – verejnosť pociťuje ukrátenie

PRIESKUM

Graf 1 V dôsledku vojny na Ukrajine požiadalo vyše 77 000 ľudí z Ukrajiny o dočasné útočisko na Slovensku. Veľká časť z nich sa plánuje vrátiť, no niektorí sa tu aj po skončení vojny rozhodnú usadiť natrvalo. Čo si myslíte o ľuďoch, ktorí sa rozhodnú usadiť na Slovensku?

či utečenky sú vo verejnej mienke na Slovensku prítomné dlhodobo.① Prispieva k tomu aj verejný diskurz a postoje na úrovni politických elít.

PRÁVO USADIŤ SA BY MALI MAŤ TÍ, KTORÍ SA PRISPÔSOBIA A Z KTORÝCH MÔŽEME MAŤ PROSPECH Obyvatelia a obyvateľky majú o ľuďoch, ktorí by mali mať právo usadiť sa na Slovensku, rôznu predstavu a rozdielnu dôležitosť pripisujú aj ich kultúrnym a sociálnym charakteristikám či znalostiam. V prie­ skume vystúpili do popredia ako dôležité dve hlavné roviny – osoby prichádzajúce na Sloven­ sko z Ukrajiny by mali prijímať spôsob života na Slo­vensku, a teda mali by sa mu vedieť rýchlo prispôsobiť a mali by byť pre Slovensko „prínosné“.

Na desaťbodovej škále dôležitosti respondenti a res­ pondentky pripísali najväčšiu váhu tomu, aby človek, ktorý prichádza, prijímal spôsob života na Slovensku (32,7 % opýtaných označilo za úplne dôležité). Menej rezonujúcou, ale stále rozšírenou a podporovanou charakteristikou bolo, aby mal človek, ktorý prichádza, takú pracovnú kvalifikáciu, ktorú Slovensko potrebuje – za úplne dôležité to označilo 24,8 % opýtaných. Rovnakú váhu malo aj to, aby to nebol moslim alebo mos­ limka (za úplne dôležité označilo 24,8% opýtaných). Podobne,

❶ Gallo Kriglerová, E. et al. 2021. Slovensko a migrácia. Hľadanie ciest k spolužitiu.

Bratislava: Centrum pre výskum etnicity a kultúry, IOM 2009; Vašečka, M. 2009.

Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej republike. Bratislava: IOM Medzinárodná organizácia pre migráciu.

z dôvodu podpory utečencov a utečeniek z Ukrajiny a zároveň vníma, v duchu konceptov selektívnej solidari­ ty a šovinizmu sociálneho štátu (welfare chauvinism), že v centre podpory by nemali byť všetci rovnako, ale len vybrané skupiny – vlastní občania a občianky.

S výrokom, že štát by sa mal primárne starať o slovenských občanov, úplne súhlasilo 69,4 % opýtaných (v prípade celkových súhlasných odpovedí úplne a skôr súhlasím dokonca 89,9 % opýtaných). Zároveň s tvrdením, že štát podporuje ľudí utekajúcich z Ukrajiny viac ako Slovákov, sa stotožnilo 56,1 % (úplne + skôr súhlasím dokonca 81,2 %). Vnímanie, že pomoc ľuďom z Ukrajiny ide na úkor iných ľudí žijúcich na Slovensku, odráža aj podpora tvrdenia, že štát v súčasnosti prehliada podporu ostat­ ných typov cudzincov a cudziniek žijúcich na Sloven­ sku. S výrokom, že momentálne sa väčšina pozornosti venuje ľuďom utekajúcim z Ukrajiny a zabúda sa na ostatných cudzincov a cudzinky, úplne súhlasilo 33 % opýtaných (v prípade všetkých súhlasných odpovedí úplne + skôr súhlasím dokonca 72,2 %).

Prieskum odráža aj opatrnosť, ambivalenciu a nedôveru voči prijímaniu ľudí na úteku. Na jednej strane respondenti a respondentky vyjadrili podporu tvrdeniu, že pomáhať by sme mali všetkým ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou či prenasledovaním, bez rozdielu farby pleti alebo krajiny pôvodu, a nielen tým, ktorí dnes utekajú pred vojnou na Ukrajine, kedy všetky súhlasné odpovede dosiahli 60,5 % (úplne súhlasím 14,6 %). Na druhej strane však s výrokom, že by vláda na Slovensku mala k posudzovaniu žiadostí o status utečenca a utečenky pristupovať zhovievavo, úplne súhlasilo iba 7,7 % opýtaných (v prípade všetkých súhlasných odpovedí úplne + skôr súhlasím to bolo 43,3 %). Obavy a rezervovaný postoj k poskytovaniu statusu utečenca

Graf 2 Do akej miery súhlasíte alebo nesúhlasíte s nasledovnými výrokmi?

0,0 %

7,3

3,7

20,0 %

A. Štát by mal ľuďom utekajúcim z Ukrajiny vytvárať podmienky, aby tu mohli žiť dôstojný život.

40,0 %

60,0 %

53,6

80,0 %

100,0 %

37,9

25,5 B. Ak chcú byť ľudia utekajúci z Ukrajiny v slovenskej spoločnosti prijatí, mali by sa snažiť predovšetkým oni sami.

26,2

C. Ľudia utekajúci z Ukrajiny by v slovenskej spoločnosti nikdy nemali byť prijatí.

37,3

44

D. Štát by sa mal primárne starať o slovenských občanov.

PRIESKUM

10,3

87,9

65,7

25,3

89,9

8,9

až 22,4 % opýtaných považovalo za dôležité, aby to nebol Róm či Rómka (väčšiu dôležitosť tejto charakteristike pripisovali na východe Slovenska, v Prešovskom kraji to považovalo za úplne dôležité takmer 30 % opýtaných).

Pre právo usadiť sa na Slovensku považovalo za úplne dôležitú znalosť slovenčiny (21,8 % opýtaných), dobré vzdelanie (19 % opýtaných) alebo farbu pleti (aby bol beloch, označilo za úplne dôležité 16,3 % opýtaných).

Aby človek prichádzal z kresťanského prostredia, bolo úplne dôležité pre 16 % opýtaných, väčšiu váhu má táto podmienka u osôb, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby (20,3 %), patriacich v politickom spektre ku konzervatívcom (23,2 %) či žijúcich v Trnavskom (28 %) alebo Prešovskom kraji (23,4 %).

Prieskum v nadväznosti na skoršie edície v minulých rokoch mapoval aj rozsah osobnej skúsenosti verejnosti s mig­ rantskou populáciou, ktorá je pri hodnotových orien­ táciách a vytváraní postojov dôležitou premennou – ľudia so skúsenosťou a s osobnými kontaktami s cudzincami a cudzinkami sú kultúrnej diverzite otvorení viac a berú ju ako integrálnu súčasť sociálnej reality. Prieskumy Nadá­ cie Milana Šimečku poukazujú na trend, že skúsenosť všeobecnej populácie Sloven­ska s ľuďmi pochádzajúcimi z iných krajín postupne narastá. Kým napríklad v roku 2020 nepoznalo žiadneho cudzinca alebo cudzinku vyše 47 % opýtaných, v roku 2022 to bolo o takmer šesť percen­ tuálnych bodov menej – 41,1 % opýtaných. Podobne, kým v roku 2020 poznalo jedného až piatich cudzincov 34,3 % opýtaných, v roku 2022 to bolo už 37,1 %.

Narastajúca kultúrna diverzita Slovenska sa teda neodráža len v narastajúcom podiele migrantskej populácie na Slovensku (pred vojnou na Ukrajine to boli približne tri percentá), ale aj v tom, v akom rozsahu s nimi majú kontakt ľudia žijúci na Slovensku. V tejto

Graf 3 Aby mal človek utekajúci z Ukrajiny právo usadiť sa na Slovensku, ako veľmi je dôležité:

skutočnosti je zároveň aj potenciál pre zmenu postojov, keďže ľudia, ktorí sa s cudzincami a cudzinkami stretávajú častejšie, ich odmietajú menej často.

ZÁVER Široká verejnosť prejavila voči ľuďom utekajúcim pred voj­ nou na Ukrajine v porovnaní s inými typmi migrantskej populácie prvotnú podporu, solidaritu i pomoc. Ich narastajúci počet, ale aj tematizovanie humanitárnej a integračnej podpory z dlhodobého hľadiska však vedie k narastaniu obáv zo strany verejnosti.

Prieskum jasne ukazuje, že verejnosť si uvedomuje, akú zásadnú úlohu pri vytváraní vhodných podmienok pre život a včlenenie zohráva štát a jeho inštitúcie.

Komplexná a dlhodobá podpora utečencov a utečeniek z Ukrajiny však vo verejnosti začína vyvolávať obavy i pocit, že táto podpora ide na úkor podpory vlastných občanov a občianok krajiny.

Nezanedbateľná časť verejnosti je voči efektom dlhodobej prítomnosti ľudí z Ukrajiny na Slovensku skeptická, vníma ich ako záťaž a je viac otvorená takým ľuďom, ktorí sa prispôsobia väčšinovej spoločnosti, budú pre ňu prínosom a nebudú príliš odlišní.

Skutočnosť, že ide o ľudí (hlavne o deti a ženy), ktoré Slo­ vensko prichýlilo pred vojnou a mnohí a mnohé čelia aj traume a vyžadujú si komplexnú pomoc, ide do úzadia.

V tejto situácii je nesmierne dôležité, aby politické špičky a inštitúcie venovali primeranú pozornosť širšej komunikácii s verejnosťou. Prehliadanie tohto aspektu môže mať už v blízkej budúcnosti negatívne dôsledky nie len na ľudí z Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou, ale aj na celkovú spoločnosť.

Graf 1

jednoznačne budú prínosom pre Slovensko skôr budú prínosom

16,0 32,7

skôr budú záťažou

16,3

jednoznačne budú záťažou pre Slovensko

Graf 2

Skôr súhlasím Skôr nesúhlasím

Graf 3

je úplne dôležité, aby prijímal spôsob života na Slovensku je úplne dôležité, aby mal pracovnú kvalifikáciu, ktorú SR potrebuje je úplne dôležité, aby nebol moslim

nevie je úplne dôležité, aby nebol Róm

19,0 24,8

je úplne dôležité, aby vedel po slovensky je úplne dôležité, aby mal dobré vzdelanie je úplne dôležité, aby bol beloch

21,8

je úplne dôležité, aby prichádzal z kresťanského prostredia

24,8 22,4

45

PRIESKUM

CÍTIM SA KOMFORTNE V TOM, BYŤ CUDZINKOU

46

ROZHOVOR

foto

text

Ema Hesterová

V/A

Umelkyňa Jelisaveta Rapaić pracuje v Kunsthalle Bratislava ako kurátorka vzdelávacích programov. Študovala textilný dizajn na Univerzite umení v Belehrade (2015 – 2019), absolvovala Erasmus stáž v programe performance na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Gente a magisterské štúdium dokončila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri intermédií (2019 – 2021). Vystavovala v Cité internationale des arts Paris, v Centre experimentálneho

❷

divadla, v HaDivadle v Brne, na Youth Biennial v Belehrade alebo v Schaubmarovom mlyne SNG v Pezinku.

Momentálne žije a pôsobí v Bratislave.

Na úvod by sme si mohli načrtnúť trajektóriu toho, ako si sa sem, do Bratislavy, dostala. Študovala si tu, v Srbsku aj v Belgicku, tak nám to, prosím, priblíž.

Jelisaveta: Študovala som textilný dizajn v Belehrade a prechádzala som si vtedy rozchodom a odchodom z toxického vzťahu. Vedela som, že potrebujem ísť preč, do Bratislavy som prišla na Erasmus na Vysokú školu výtvarných umení. Bakalára

48

ROZHOVOR

som skončila v Belehrade a vrátila som sa na magisterské štúdium sem, lebo som nemusela robiť žiadnu ja­ zykovú skúšku ako napríklad v Prahe alebo v Berlíne. Po prvom semestri som odišla do belgického Gentu, no potom sa začala pandémia a moje zámery po prvom ročníku prestúpiť niekam inam prestali dávať zmysel.

Dokončila som teda školu v Bratislave a teraz tu aj pracujem. „Cez“

kto, ale nehanbila som sa rozprávať, lebo som sa chcela naučiť jazyk.

Začala som teda komunikovať aj viac s cudzími ľuďmi, čo v Belehrade často nerobím, pretože viem, kto tam riadi aké galérie. Komunikácia je potom v niečom oveľa strašidelnejšia, keď vieš, v akej pozícii sú tí ľudia, kto sú tí „cool“ umelci. Všetci sú tam nedostupnejší.

Neviem však garantovať, že s dielami, ktoré tvorím v Bratislave, by prišli rovnaké možnosti aj v Belehrade alebo inde. Možno by neboli chápané a prijaté rovnako. Byť cudzinkou je možno v mojom prípade a v kruhoch, v ktorých sa pohybujem, privilégium.

Niekedy sa pýtam, či moje úspechy pramenia z toho, že nie som odtiaľto, a akurát chceli niekoho, kto je iný.

Bratislavu som sa dostala aj k umelec­ kej rezidencii v Paríži. Niekedy mám pocit, že mi dáva ponuky, ktoré nemôžem odmietnuť, a tak tu stále ostávam. Ešte sa ale musím rozhodnúť, či tu chcem niečo budovať ďalej, alebo sa pohnem niekam inam. Je to trochu vtipné, ale nikdy som sa nerozhodla, že budem žiť v Bratislave.

Povedala si, že si musíš rozmyslieť, či tu chceš budovať svoj život. Ako nad tým uvažuješ?

Jelisaveta: Rozmýšľam o tom, ale nerobím zatiaľ žiadne rozhodnutia. Uvedomila som si, že tu mám super prácu a hlbšie základy ako v Belehrade. V tunajšej umelecko-kultúrnej scéne som viac infiltrovaná.

V Belehrade som vyrástla, chodila som tam na strednú školu a vyštudovala bakalára a podľa mojej logiky by som tam mala mať viac prepojení. Bratisla­ va je však miesto, kde som zatiaľ najviac prosperovala ako umelkyňa, kde som urobila skok od študentky k profesionálke. Snažím sa nechávať si otvorené rôzne vrátka, pretože si nemyslím, že je dobré byť zakuklená v jednej pozícii príliš dlho. Cítim sa komfortne v tom, byť cudzinkou.

Asi sa zhodneme v tom, že Bratislava je mesto s veľmi limitovanými možnosťami. Tebe sa ale podarilo stať sa umelkyňou, ktorá sa postupne etabluje. Pracuješ ako kurátorka vzdelávacích programov Kunsthalle Bratislava, čo je naozaj obdivuhodné. Pracovné pozície v umení tu takmer neexistujú.

Jelisaveta: Hej. Sú to také zázraky, nie?

Jednorožce.

Moja otázka teda je: prečo si myslíš, že to takto vyšlo?

Jelisaveta: Aj ja sa to často pýtam samej seba. Keď som sem prvýkrát prišla v septembri 2018, všimla som si, že ľudia z kultúry alebo ľudia, ktorí chodia na vernisáže, sú omnoho viac otvorení k novým ľuďom. Dá sa s nimi komunikovať ľahšie ako s ľuďmi z podobných kruhov v Belehrade.

Cítiť tam atmosféru „my sme cool a ty nie“. V Bratislave taký pocit nemám.

Možno je to preto, že je to tu malé a každý pozná každého. Mne zároveň pomohlo, že som vôbec nevedela, kto je kto. Som komunikatívna a označila by som sa aj za ako-tak šarmantnú osobu. Nehovorila som slovensky a nepoznala som, kto je

49

Myslíš si, že si niekedy nútená zastávať reprezentačnú rolu cudzinky, aj keď sa necítiš na to, aby si svoju „inakosť“ reprezentovala?

Jelisaveta: Veľmi zriedka. Možno, skôr na začiatku, v časoch, keď sme sa stretli aj my dve (v roku 2019 na Vysokej škole výtvarných umení, pozn. autorky). Myslím si, že to bolo aj preto, lebo moja umelecká prax bola trochu viac orientovaná na identitu. Mala som asi 21 rokov a pocit, že potrebujem prísť na to, akou umelkyňou som a čo bude predmetom mojej praxe. Dalo sa to odsledovať aj v mojich dielach.

Snažila som sa prísť na to, kto som a čo by som mala reprezentovať.

Povedala by som, že vtedy som bola nie „nútená“, ale „pozvaná“ reprezentovať.

Odvtedy sa moja tvorba veľmi zmenila, najviac na začiatku pandémie. Ale určite necítim, že by ma ľudia pozývali do výstav a projektov len preto, lebo potrebujú zaplniť miesta pre cudzinky či cudzincov a ženy.

Stretli sme sa v škole, pri tvojom diele, ktoré bolo rozpustnou, priehľadnou textíliou s tradičným srbským vzorom, ponorenou do vody. Zaujímavé na tom je, že hoci si ako umelkyňa bola vystavovaná v kontextoch témy reprezentácie, nešlo o vyzdvihovanie identít, ale práve o ich rozpúšťanie. Postupom času sa táto téma v tvojej tvorbe rozpustila tiež.

Jelisaveta: Áno, reprezentovala moje presvedčenia, s ktorými sa stále stotožňujem, ale už nemám veľmi

ROZHOVOR

❸

❹

❺

potrebu ich komunikovať. Mám pocit, že už boli odkomunikované dostatočne.

A aj keď som sa témami identity zaoberala, nikdy to nebolo o ich hľadaní. Svoju umeleckú prax som nikdy nestavala na zachovávaní srbského kultúrneho dedičstva. Bolo to práve o ich rozpúšťaní a evolúcii dogiem o tom, čo považujeme za zástupné aspekty kultúry – vlajku, ornament a podobne.

V kritike identity politík sa zhodneme, no potom sú to rôzne nuansy, ktoré sa ukazujú v každodennom živote. Nebazíruješ na zdôrazňovaní toho, že si Srbka žijúca na Slovensku. Lenže keď príde na oficiálne styky napríklad so štátom, tam si nútená sa so svojou identitou chtiac-nechtiac boriť.

Jelisaveta: Jednak to a jednak aj to, že s mojím príchodom na Slovensko som sa stala samostatnou osobou, ktorá sa musela prestať spoliehať na rodinu. Možno aj to ma nútilo tieto témy viac riešiť.

Popísala si to fakt dobre. Nechcem

50

urážať práce nikoho iného, ale zakladať svoju prax čisto na tom, že pochádzam z nejakého miesta, vôbec nie je moja šálka kávy.

Potom však prišlo nechutné prebudenie vždy, keď som musela ísť na cudzineckú políciu, založiť si bankový účet alebo niečo podobné. Zažívala som veľmi stresujúce byrokratické situácie, ktoré mi vždy pripomenuli, že to, čo je napísané na papieri, a teda miesto, odkiaľ pochádzam, je veľmi dôležité. Vtedy si uvedomíš, že je to celé fakt skutočné.

Tvoje práce sa ale napriek všetkému od týchto tém odklonili. Teraz sa v dielach veľa venuješ pojmom ako terapia, komfort, relaxácia či pokoj. Nič pokojné v tom ale nie je, pretože veľa pracuješ s iróniou a v niečom sú tie tvoje diela vlastne znepokojivé.

Jelisaveta: Áno, k mojim dielam sa viaže aj DIY estetika. Chcem tvoriť, ale je to finančne náročné a málokedy dostanem podporu alebo granty, takže väčšinou robím s malým

ROZHOVOR

❻

❼

rozpočtom. Najväčší prelom prišiel s pandémiou covidu. Pol roka predtým som začala s terapiou a moja terapeutka si všimla, že som na seba prísna a vyvíjam na seba tlak produkovať dokonale premyslené veci aj v situáciách, kde žiaden tlak nie je.

S príchodom covidu som si povedala, že je to dobrá príležitosť na risky.

Začala som robiť len to, čo som cítila, že robiť mám. Pýtala som sa samej seba: „Jeli, čo chceš byť? Kaderníčka.“ Začala som robiť akési terapeutické kadernícke sedenia (WeAreOpen, 2020 – …) a nadizajnovala som si k tomu kulisu. Mohol ku mne prísť ktokoľvek, ale musel mi ponúknuť niečo (nie peniaze) za odmenu za strih či účes.

Snažím sa sústrediť na to, ako fungovať eticky, tvoriť, ale zároveň byť čo najviac v pohode. V našom odvetví vždy budeme fungovať v prekérnych podmienkach, ale aj tak sa snažím uvoľniť sa, k čomu mi možno trochu pomáha aj pozícia cudzinky.

51

Veľa sa hovorí o zlej, respektíve neexistujúcej integrácii cudziniek a cudzincov a ako v tom oficiálne inštitúcie zlyhávajú. Ak sa rozprávame o cudzinectve, napadá mi pri tom tvoja séria grafík s nápismi. Jeden z nich je aj There is no such place as safe space. Rozvinula by si, prosím ťa, čo nám takto hovoríš?

Jelisaveta: Vo svojich diela veľa pracujem s pojmom „safe haven“, čo je vlastne právnický, politický pojem, ktorý používajú advokáti. Keď niekto hľadá azyl alebo útočisko, hľadá „safe haven“, čiže taký bezpečný prístav.

Tým útočiskom niekedy môže byť rozkošná, ružová, mäkká miestnosť s vankúšmi a bublinkovou fóliou, ale môže to byť aj to, že dostaneš novú identitu, novú osobnosť, nový domov.

Ak ten pojem vztiahnem naspäť k svo­ jim projektom, jeden z nich sa hral s výrokmi a nápismi na stenách. Ten, o ktorom hovoríš aj ty, sa snaží vyspo­ riadať s tým, že náš bezpečný pries­ tor sa vlastne nedá vytvoriť a nedá sa ani vyhlásiť, že sme ho vytvorili.

Bezpečným útočiskom nemôže byť

ROZHOVOR

❽

žiadna krajina so žiadnymi jej pravid­ lami. Môžeme to myslieť síce dobre, ale nakoniec tieto pravidlá až príliš často utláčajú a sú nefunkčné.

Ten projekt je o krehkosti myšlienky bezpečného priestoru. Odtiaľ som sa pohla smerom k témam ako úzkosti a začala tvoriť „parky úzkosti“ (pozn. red. Dizzeyland). Môžu to byť fyzické miesta alebo priestory len v našich hlavách, ktoré dobre poznáme a kam ideme, keď sa potrebujeme cítiť lepšie alebo potrebujeme rýchlu záchranu zo zlej situácie. Otváram tu tému nefunkčnosti. Nefunkčnosť na rôznych úrovniach – vo vzťahu samej k sebe, vo vzťahu k partnerovi či partnerke, v pracovnom vzťahu, ale môže to byť aj hlbšia, systematická nefunkčnosť.

S nefunkčnosťou sa musíme najskôr zmieriť, až potom môžeme niečo robiť, aby sme to zmenili. Ak ide o systémovú zmenu, potrebujeme nájsť spôsob, ako sa s tým vyrovnať, prejsť tým, až potom môžeme

52

fungovať ako komunita. A preto chodíme na dovolenku, aby sme sa vyhli vyhoreniu alebo aby sme od niečoho ušli. Alebo si urobíme malý kútik, čítame si knihu pri okne. Alebo si urobíme deň na kozmetiku, ideme do parku, nakupovať, jednoducho robíme čokoľvek, čo nám prinesie uvoľnenie. Alebo počúvame meditačné aplikácie a dostávame sa k priemyslu wellness a pozitivity.

Chcela by som sa vrátiť ešte ku grafike, o ktorej sme hovorili. Jednu si mi pred rokom darovala a mne sa vždy veľmi páčila. Potom sa mi prihodila jedna veľmi náročná životná situácia, a hoci som sa na rozdiel od teba nemusela vysporiadať s realitou, že nie som občiankou Európskej únie, tiež som zažila pocity vykorenenia. Tvoja grafika zrazu dostala úplne nový rozmer. Mám ju v obývačke a mám ju veľmi rada, no vždy, keď sa na ňu pozriem novými očami, formovaná touto skúsenosťou, vykorenená, pripomína mi to, že som ťa vlastne neposlúchla a urobila chybu, lebo som si domov a bezpečné miesto stotožnila s lokalitou, s inou krajinou.

ROZHOVOR

❾

❶⓿

❶❶

Jelisaveta: Možno to niekedy vyzerá, akoby tie grafiky boli len banálne výroky, ale ak sa ti k nim viaže nejaká skúsenosť, začneš im dávať význam a už to nie je len pekná chytľavá fráza. A vravíš si, do kelu, toto predsa žijem.

Všetky grafiky som urobila, keď som prechádzala zložitými procesmi s cudzineckou políciou, ktoré ohrozovali moje bezpečie, a nedialo sa to mojou vinou. Mala som pocit, že to nikdy neskončí, že mi niekto vytrhol pevnú pôdu spod nôh bez toho, aby som o tom vedela, že len tak lietam niekde vo vzduchu a začnem o chvíľu padať a neviem, kde skončím.

Naučila som sa, že človek nikdy nemôže príliš spohodlnieť a byť príliš spokojný, pretože pravda je, že aj keď si myslíš, že si v bezpečí, tak nie si. Keď si doma, máš pocit, že si v bezpečí a dokážeš čokoľvek, lebo si si bezpečie stotožnila s nejakým fyzickým priestorom.

Potom keď začneš túžiť po dobrodružstve niekde inde, vieš, že

53

ti bezpečie bude chýbať. Myšlienky na bezpečie, ktoré nám bude chýbať, nás môžu tak sparalyzovať, že sa nebudeme chcieť stať cudzincami.

Pretože cudzinkou, cudzincom si len vtedy, keď prídeš na miesto, odkiaľ nepochádzaš.

❶ Motivational quote #1: There is no such place as safe space, digitálna tlač, 2021. ❷ Jelisaveta Rapaić, 2022, foto: Paula Malinowska. ❸ Welcome! Relax! Be careful!, inštalácia vo verejnom priestore, land art, 2021, Youth Biennial, Belehrad, foto: Nikola Miloradović. ❹ WeAreOpen!, kaderníctvo, Dům kultury a únavy (HaDivadlo, Centrum experimentálneho divadla, Terén), Brno, 2021, foto: Okřídlená Minka. ❺ I Need a Win!, maľba, olej na plátne, výstava Dizzeyland, Galéria Medium, Bratislava, 2022, foto: Ján Šipöcz.

ROZHOVOR

❻ výstava Dizzeyland, Galéria Medium, Bratislava, 2022, foto: Ján Šipöcz. ❼ #Wanderlust, objekt, výstava Dizzeyland, Galéria Medium, Bratislava, 2022, foto: Ján Šipöcz. ❽ SAFE HAVEN (not so) Safe Interactions, diplomová práca, VŠVU Bratislava, 2021, foto: Paula Malinowska. ❾ SAFE HAVEN (not so) Safe Interactions, diplomová práca, VŠVU Bratislava, 2021, foto: Paula Malinowska. ❶⓿ Identity: Fragile, záber z videa (0’37”), výšivka, 2018. ❶❶ SAFE HAVEN (not so) Safe Interactions, diplomová práca, VŠVU Bratislava, 2021, foto: Paula Malinowska.

AKO

RO

EKNÚŤ ZS

selektívnej 54

KOMENTÁR

NAPRIEČ EURÓPOU SA UKAZUJE, ŽE POMOC, KTORÚ ĽUDIA NA ÚTEKU DOSTANÚ, ČASTO ZÁVISÍ OD FARBY ICH POKOŽKY

solidarity?

55

KOMENTÁR

PRÍPAD ② LUDMILA 24 ROKOV

Policajt z egyptskej Alexandrie. Do Bieloruska sa dostal za tritisíc eur a ďalších tritisíc zaplatil pašerákovi, ktorý ho má previezť do Nemecka. Práve prišiel do Poľska po treťom pushbacku poľskej hraničnej stráže. Je vyčerpaný a bojí sa, že ďalší zmarený pokus už neprežije. Keď zbadá dobrovoľníkov z Grupa Granica, uteká si k nim po jedlo, šaty a topánky na prezlečenie a nový telefón, aby mo­ hol v prípade potreby vyhľadať pomoc. Poľská hraničná stráž mu jeho starý telefón zničila. Mohammed tvrdí, že uteká pred pomstou svojich kolegov, ktorí sú vďaka svojej pozícii nedotknuteľní. Pravdepodobne však chce len za rodinou do Hannoveru, kam vedie naj­lacnejšia a najjed­ noduchšia cesta cez Bielorusko. Vie, že v EÚ nie je vítaný.

Prichádza z Buče, kam utiekla s dvomi malými deťmi.

Jej muž bojuje na východnej Ukrajine. Má nesmierny strach o život svojho milovaného manžela a obavy z budúcnosti. Od momentu, keď prekročila poľské hranice, sa k nej ľudia správajú láskavo a to ju upokojuje.

Býva teraz v nádhernej vile so 66-ročnou Wiesławou v západnom Krakove. Cíti sa bezpečne, ale na návrat domov myslí každý deň. Dúfa, že je v EÚ vítaná.

text

Karol Wilczyński

PRÍPAD ① MOHAMMED 32 ROKOV

PODOBNÉ PRÍBEHY, ROZDIELNE ZAOBCHÁDZANIE

Už osem rokov pomáham ľuďom ako Mohammed, Ludmi­ la, Olena a George. Poznám týchto ľudí aj ich príbehy.

Niektoré a niektorí sú tu vítaní – belosi a kresťania. Ľudia s inou farbou pleti a vierovyznania zväčša nie.

Aj keď si práve prešli peklom, v Európe, ktorá má byť pre nich bezpečným prístavom, ich čaká ďalšia trau­ matická skúsenosť. Za tie roky bola väčšina utečencov a utečenkýň vítaná v najlepšom prípade ľahostajne, v najhoršom priam nenávistne.

Situáciu utečencov a utečenkýň v Poľsku výrazne ovplyvnila vládna strana Právo a spravodlivosť, ktorá svoju kampaň postavila na šírení strachu. Tento jav sa opakuje aj v ďalších krajinách EÚ. Posledných pár rokov sa však ukázalo, že tieto kampane sú len katalyzátorom rasistických tendencií, ktoré v Európanoch a Európankach driemu nezávisle od toho, z ktorej časti pochádzajú. Pripomínajú situáciu z nedávnej minulosti, keď krajiny pred židovskými utečen­ kami a utečencami z Nemecka a teritórií tretej ríše za­ tvárali dvere, ale nežidovským otvorili hranice.

56

Dlhé roky premýšľam, ako s týmito tendenciami bojovať a uľaviť tým, ktorí rasizmu čelia každý deň. Zízajú na nich v metre či električke, diskriminujú ich na pracovisku a ohovárajú v škole alebo online.

Jednoznačná odpoveď neexistuje, ale už len samotné sve­ dectvá spravia veľa. Svojich kamarátov utečencov často pozývam ku mne na návštevu. Vytváram a editujem online portál, kde vyzdvihujem snahy ľudí budujúcich kultúru otvorenú stretávaniu, solidarite a pohostinnos­ ti. Dobrovoľníčim na hraniciach, pomáham založiť help centrum a podporujem ľudí pracujúcich s utečencami.

To všetko zvládnem aj sám, ale čo môže urobiť naša spoločnosť? Napadajú mi tri veci:

① NEZABÚDAJME, ŽE TÁTO SITUÁCIA SA PRIAMO TÝKA NÁS VŠETKÝCH – PÔVODNÝCH OBYVATEĽOV A OBYVATELIEK EÚ

KOMENTÁR

PRÍPAD ④ GEORGE 31 ROKOV

Pochádza z Donbasu. So svojimi štyrmi deťmi utiekla pred ruskou inváziou na Ukrajine. Ledva nasadli na vlak vo Ľvove, keď ich zastavili na železničnej stanici a muse­ li tam čakať, aj keď ostatných púšťali ďalej. Po príchode do Poľska ju obvinili z vydieračstva a krádeže. Ľudia na ulici sa boja, keď sa ich spýta na nejakú trivialitu, napríklad ako sa niekam dostať. V električke na ňu uka­ zujú prstom. Olena je Rómka. Vie, že v EÚ nie je vítaná.

Katolík z Aleppa. V rámci relokačného programu pre kresťanov utiekol aj so svojou rodinou zo Sýrie do Poľska v máji 2015. I keď čelí rasizmu a nerovnému zaobchádzaniu, dostáva mnoho podpory zo strany priateľov a miestnej cirkvi. Ako veľa jeho kresťanských rodákov, má vyhranený názor na islam (negatívny) a režim prezidenta Assada (pozitívny). Má pocit, že je v EÚ celkom vítaný.

Privítať každého, kto u nás hľadá utočisko, je naša zodpovednosť. Je úplne v poriadku, že sa staráme a myslíme primárne na „seba“ – môžeme sa potom ako múdra spoločnosť postarať lepšie o „svojich“ utečencov a utečenky a umožniť im, aby pomohli aj oni nám. Pristupujme k nim ako k našim partnerom a partnerkám.

② BÁŤ SA JE NORMÁLNE Tiež je normálne, že sa inštinktívne najprv postaráme o „svojich“ a až potom o tých, ktorých považujeme za cudzích. V poslednom čase si ale všímam nebezpečný trend u ľudí, ktorí sú otvorení prijímaniu utečencov a utečenkýň. Morálne sa vyvyšujú nad ľudí, ktorí schvaľujú populistickú propagandu.

Schovávať sa vo svojom hniezdočku morálnej nadradenosti nás však nenaučí načúvať. Akurát nás viac rozdelí a zmarí naše snahy o osvetu. Skúsme nazerať na ľudí empaticky a pochopiť strach, ktorý tak ženie populistov.

57

③ SPOLUPRÁCA JE ZÁKLAD

foto

Kvet Nguyen

PRÍPAD ③ OLENA ASI 40 ROKOV

Zároveň je to aj spôsob, ako zaviesť rozumnú migračnú politiku a zabrániť nelegálnym činnostiam EÚ a Frontexu, keďže táto politika odmieta tých, ktorí nie sú bieli, a akceptuje tých, ktorí si „útočisko zaslúžia“. Do tejto spolupráce sa musia zapojiť štátne aj nadnárodné inštitúcie, malé a veľké neziskovky, verejnosť i miestne samosprávy. Je nevyhnutné, aby k sebe prechovávali dôveru a tá sa buduje rokmi spolupráce a stretávania sa. Bez spolupráce neexistuje dôvera a bez tej neexistuje ďalšia spolupráca. Je to začarovaný kruh. Nastal čas, keď ho treba rozseknúť.

Karol Wilczyński – zakladateľ a vedúci Salam Labu.

Prednáša o islamofóbii a migrácii na Jagelovskej univerzite a vyučuje etiku na Základnej škole Mikołaja Reja v Krakove. Spoluzakladateľ organizácie Grupa Granica.

Koncept a výtvarné dielo Viktória Revická

KOMENTÁR

Performerky Lucia Kupcová, Tatiana Takáčová, Veronika Verešová, Viktória Revická

ZAKRÁDAJÚ SA PO LESE A PRIPOMÍNAJÚ SI, ŽE NEROBIA NIČ NELEGÁLNE.

58

REPORTÁŽ

NA POĽSKEJ HRANICI ÚNIE 59

REPORTÁŽ

Vyrážame do lesa, kde na nás čaká trojica chlapcov z Iraku.

Môžu tam byť aj policajti, armáda alebo prevádzači. Jedno je isté, v bezpečí nie je nik. A vždy ide o čas. Na poľsko-bieloruskej hranici sa odohráva humanitárna kríza, ktorá testuje morálne hranice jej obyvateľov.

foto

text

Michaela Nagyidaiová

Anna Jacková

Mená žiadateľov o azyl boli z bezpečnostných dôvodov zmenené.

Reportáž vznikla s finančnou podporou Európskej únie a iniciatívy Svet medzi riadkami.

Starý vidiecky dom v poľskom pohraničí teraz slúži ako základňa a sklad pre dobrovoľníčky a aktivistov pomáhajúcich v lese. Pätica ľudí, Agata, Kassia, Marek, Zuzana a Wiktoria, prišli pomáhať do Podlasia z rôznych miest aj krajín. Skupina si každý večer zhodnotí, ako prebiehal deň a aké majú pocity.

Sedíme za stolom, Wiktoria preruší rozhovor: „Počujete? Armáda.“ Za oknom chladného novembrového dňa hrmocú obrnené vozidlá.

Zhodnú sa, že prvá intervencia bola úspešná, druhá už nie. Znamená to, že jednu skupinu ľudí v lese sa podarilo nájsť a dať im teplú polievku, čaj, vodu či suché oblečenie. Viac dobrovoľníci a dobrovoľníčky

60

urobiť nemôžu, pretože by mohli čeliť obvineniu z prevádzačstva. Na druhé miesto zrejme prišla skôr polícia. S najväčšou pravdepodobnosťou ľudí odviezli späť k hraniciam a prinútili ich prejsť na bieloruskú stranu.

Poľsko od začiatku krízy (máj 2021) ohýba medzinárodné právo a svoje záväzky. Tie hovoria, že človek, ktorý prekročí hranicu bez papierov a požiada o azyl, má nárok na férové posúdenie jeho žiadosti.

Dobrovoľníkom však pravidelne prichádzajú správy od ľudí zadržaných poľskými pohraničníkmi o tom, že tento nárok využiť nemohli a Poliaci ich namiesto toho vyviezli späť do Bieloruska.

REPORTÁŽ

❶/❷ Poľská vláda poslala do pohraničia s Bieloruskom spolu 15-tisíc ozbrojených zložiek.

❶

❷

Pushbacky, ako sa volá tento zákrok, sú pritom za bežných okolností nelegálne, no poľská vláda našla spôsob, ako ich novelou zákona obísť. Bieloruskí vojaci zas násilím a vyhrážkami nútia ľudí prekročiť hranice späť do Poľska.

Celé rodiny najmä z Iraku, zo Sýrie či z Afganistanu tak blúdia mrazivými lesmi a absolvujú aj desiatky push­ backov. Poliaci ich pri odvoze na bieloruskú stranu často rozdelia. Vyše 400-kilometrovú hranicu tvoria husté lesy s močiarmi.

POMOC JE LEGÁLNA „Pomoc je legálna,“ hovorí jeden z letákov, ktoré v pohraničí vídavame často. Sieť štrnástich nezis­ kových organizácií Grupa Granica pomáha od začiatku krízy nielen ľuďom v lesoch, ale i domácim, ktorí bývajú v zóne výnimočného stavu či tesne za ňou. Zóna sa tiahne pozdĺž celej hranice s Bielorus­ kom, je široká zhruba tri kilometre a nachádza sa v nej 183 miest v Podleskom a Lubelskom vojvodstve.

Do zóny sa nedostanú lekári, humanitárne pra­ covníčky, médiá či dobrovoľníci. Miestni obyvatelia a obyvateľky sa tak spočiatku chtiac-nechtiac stali najlepším zdrojom informácií v informačnom chaose, ktorý prúdi nielen z bieloruskej strany, no i tej poľskej.

62

„Nikdy sme si nemysleli, že nám jedného dňa budú na dvere klopať ľudia zo Sýrie. Voči nám je to trochu nefér, lebo v zóne nie sú žiadni humanitárni pracovníci, a tak to musíme robiť my,“ hovorí učiteľka Katarzyna Wappa, ktorá býva v oblasti. „Mali sme možnosť ignorovať celú situáciu a predstierať, že sa nič nedeje. To by som ale ne­ dokázala. Ľudia umierali pri našich domoch a záhradách, v dedinách, kde žijeme alebo kam chodíme za rodinami.

Ak je smrť za rohom, možno by bolo dobré niečo spraviť a zabrániť tomu.“ Katarzyna za pomáhanie čelí veľkému hejtu, ktorý spustili provládne médiá.

Nikto z pätice dobrovoľníkov a dobrovoľníčok nie je profesionálny humanitárny pracovník a všetci sa po pár dňoch striedajú. „Je to preto, lebo práca tu je náročná psychicky aj fyzicky a človek si potrebuje po čase od­ dýchnuť. Domáci však takú možnosť nemajú,“ vysvetľu­ jú mi dobrovoľníčky Kassia a Agata neskoro v noci.

Všetci sú po dvoch intervenciách unavení, dúfajú, že v noci už nebude žiaden výjazd. Ako veľmi náročné to je, zistím o pár hodín neskôr.

POMÁHAŤ A BÁŤ SA Pri raňajkách sa dozvedáme, že tlmočníka z arabského jazyka Jakuba, s ktorým sme sa stretli včera v noci, na­ padla ozbrojená skupina Wojska Obrony Terytorialnej (WOT), pôsobiaca v Podlasí so súhlasom polície.

REPORTÁŽ

❸ „Máme morálnu voľbu, buď ľuďom pomôcť, alebo ich nechať umrieť v lese.

Vláda nás v tom nechala samých,“ hovorí biologička Paulina z pohraničnej obce Bialowieža. ❹ Štátna propaganda pred kostolom v meste Hajnówka.

❹

❸

„Zastrašujú nás, lebo poskytujeme humanitárnu pomoc.

Atmosféra brutality začína byť každodennou realitou a štát zjavne nemá záujem identifikovať týchto ľudí a vyvodiť následky. Treba o tom verejne hovoriť, táto beztrestnosť musí skončiť,“ hovorí tlmočník. Jakub aj Katarzyna pomáhajú od začiatku krízy. Platí, že čím ste viditeľnejšími, tým jasnejším terčom sa stávate.

Atmosféra pri stole potemnie. Zastrašovanie aktivistov, dobrovoľníčok, domácich i novinárov tu funguje už mesiace. Cítiť to všade, aj pár dní dozadu v miestnej kaviarni, kde z vedľajšieho stola počujeme angličtinu.

Trojica novinárov zvedavo počúva tlmený hlas ženy, ktorej sa pri odchode prihovorím. Je trochu nesvoja, no napokon priznáva, že pomáha. Odkáže nás na Grupu Granica a rýchlo sa vytratí.

Opačný prístup zvolili obyvatelia a obyvateľky malého mestečka Bialowieža, ktoré sa nachádza v zóne núdzového stavu tesne pri hraniciach. Rozhodli sa zviditeľniť, lebo už nevládali pomáhať ako jednotlivci zakrádajúci sa po lesoch.

Skupina v otvorenom vyhlásení píše: „Poveternostné pod­ mienky sa zhoršujú, teplota klesá a k nám sa dostáva čoraz viac informácií o obetiach. Tento les poznáme lepšie ako uniformované služby prichádzajúce sem z celého Poľska a vieme, že sa v ňom nedá prežiť. Odsúdiť ľudí na smrť prechladnutím a hladom, neposkytnutím pomoci je trestný čin, je to neľudské a neprijateľné.

63

Nebudeme pasívnymi pozorovateľmi! Nechceme zbie­ rať mŕtve telá z našich lesov!“ Rozprávam sa s jednou z nich, s Paulinou, ktorá sa do obce len nedávno vrátila z pracovnej cesty. Hovoríme potichu a rýchlo. Pýtam sa jej, prečo domáci predtým pomáhali potajomky. „Je tu veľa pravicových extrémis­ tov. Zopár mojich priateľov už dostalo výhražné správy.

Niektorí ľuďom v lesoch pomáhajú, iní ich prenasledujú.“ Bialowieža je obec s vyše dvetisíc obyvateľmi, miestni sa dobre poznajú. „Máme aj priateľov, ktorí pracu­ jú v kanceláriách pohraničnej stráže. Moja známa pomáhala s presunom veľmi vážne chorej ženy do nemocnice. Na kontrolnom stanovišti ju zastavili poli­ cajti. Niektorých z nich poznala, pretože chodia spolu hrávať volejbal. Nakoniec ich pustili,“ hovorí Paulina o neľahkej situácii, v ktorej sa domáci ocitli. Stojíme v záhrade kostola v meste Hajnówka, pred ktorým visí nápis na podporu policajtov a vojakov s populárnym hashtagom #MuremZaPolskimMundurem, čo doslovne znamená „múrom za poľskou uniformou“.

Poľská uniforma je symbolom a zároveň jasným naratívom súčasnej vlády o potrebe ochrany hraníc. Európska únia, poľská vláda a analytici sa zhodujú, že hybridnú vojnu organizuje bieloruský prezident Lukašenko, ktorý umožnil tisíckam ľudí najmä z Blízkeho východu prísť k hraniciam s cieľom destabilizovať Úniu.

Vinníka za vzniknutú situáciu teda medzinárodne spoločenstvo už pomenovalo. To, že tisíce ľudí

REPORTÁŽ

❺

uviaznutých v lesoch aj na poľskej strane umierajú na podchladenie a blúdia lesmi zbití bieloruskou armádou, ktorá ich tlačí na hranice, už poľská pohraničná stráž zhrnie len stručným ohlásením o počte nelegálnych prechodov.

BUDE ICH PRIBÚDAŤ Výnimočný stav, a teda aj existenciu zóny, vláda predĺžila najprv do marca a neskôr až do júna tohto roka. Akti­ visti a dobrovoľníčky varovali, že počet obetí bude na poľskom území narastať.

Myslí si to aj Magdalena z maličkej obce Bohoniki, kde už niekoľko storočí žije tatárska komunita praktizujúca islam. Hneď pri ceste stojí mešita, oproti nej moslimský pútnický dom. Keď prvýkrát prechádzame dedinou, všade je ticho, aj na moslimskom cintoríne za obcou.

Obídeme náhrobky s poľskými menami, až kým nenáj­ deme trošku obďaleč od všetkých ostatných tri čerstvé hroby. A jednu vykopanú jamu. Vyzerá akosi príliš malo.

Naše podozrenie sa potvrdí, hneď ako prídeme späť k mešite. Po oboch stranách stoja zaparkované autá, všade sa mihajú novinári s kamerami a fotoaparátmi. Čochvíľa príde malá dodávka, z ktorej vyberú malú bielu rakvu. Imám Aleksander Ali Bazarewicz sa modlí, tridsiatka novinárov z celého sveta prehlušuje jeho slová zvukmi uzávierok. Pohreb nedonoseného bábätka

64

v 27. týždni sa koná bez rodičov, matka v tom čase leží v kritickom stave v nemocnici. „Mysleli sme si, že prvý pohreb bude ojedinelý prípad, ale ako vidíme, tento sektor sa zväčšuje. Mrzí nás to. Dúfame, že už nebudú žiadne ďalšie pohreby, ale v prípade potreby sme pripravení ich zariadiť,“ povie imám Bazarewicz na cintoríne.

Na obrade sú aj tri miestne ženy. „Je to veľmi ťažké a, bohužiaľ, bude ich pribúdať,“ skonštatuje smutne Magdalena. Keď sa opýtam, čo si myslí o celej situácii, rozhorčene sa rozhovorí o Lukašenkových hrách.

Vzápätí dodá: „Ale my sa cítime bezpečne, je tu veľa vojakov, ktorí nás pred nimi ochránia.“ „Nimi“ myslí tisíce ľudí blúdiacich lesom v mrazivom počasí. Lúčime sa s trojicou žien a odchádzame z pozemku mešity. Na bráne visí veľký baner na podpo­ ru „poľskej uniformy“.

V deň pohrebu slovenský predseda vlády Eduard Heger na samite premiérov V4 odsúdi správanie Lukašenka a dodá, že nevidí iné riešenie, než postaviť na hrani­ ciach plot. O deň na to Humans Rights Watch publikuje správu o zdieľanej zodpovednosti Bieloruska aj Poľska za kruté zaobchádzanie s ľuďmi na hraniciach.

Aktivisti a aktivistky súhlasia, že účelne organizovanú krízu vyvolal bieloruský diktátor, zároveň už mesia­ ce naliehajú na poľskú vládu, aby umožnila lekárom i novinárkam vstup do zóny a vytvorila humanitárny koridor. Zatiaľ bez odozvy.

REPORTÁŽ

❺ Brána islamského cintorína v dedine Bohoniki. ❻ Tradičné odevy tatárskej komunity. ❼ Miestne obyvateľky sledujú príchod médií z celého sveta.

❻

❼

INTERVENCIA Všetky tieto situácie mám na pamäti, keď spolu s päticou dobrovoľníkov a dobrovoľníčok pri raňajkách prehod­ nocujeme, či je bezpečné ísť na ďalšiu intervenciu. „Cítime sa ako kriminálničky, ale my pritom neporušu­ jeme žiaden zákon. Len prinesieme oblečenie a jedlo ľuďom, ktorí mrznú v lesoch,“ povie Zuzana. Všetci sa napokon zhodneme, že aj napriek zastrašovaniu do terénu pôjdeme.

Na rukách máme centrofixkou napísané čísla, jedno na medikov pre ľudí v lesoch, ktorí môžu byť v zlom zdravotnom stave, a druhé na právnika pre nás, v prípade, že by všetko dopadlo zle. Čo to znamená zle, nikto poriadne nevie.

Spolu s Wiktoriou a Zuzanou vyrážame do lesa, kde na nás čaká trojica chlapcov z Iraku. Môžu tam byť aj policaj­ ti, armáda, ozbrojená skupina WOT alebo prevádzači.

Jedno je isté, v bezpečí nie je nik. A vždy ide o čas. V ba­ tohoch nesieme teplú polievku, čaj, balíčky s jedlom, teplé ponožky, rukavice a powerbanky. Všetky tieto veci a mnoho ďalšieho darovali ľudia z celého Poľska.

Rýchlym krokom smerujeme k lesu, na zemi vidíme dve kôpky oblečenia, ktoré na mieste ostali po ostatných skupinách. Medzi stromami stúpa slabý dym, zamieri­ me tam. Olan, Jorin a Afran na nás, sediac pri malom ohníku, pozerajú vyplašene. Usmievame sa a ubezpeču­ jeme ich, že nás sa nemusia báť, nie sme polícia.

65

Vzájomne sa predstavíme, podáme si ruky. „Ste zranení?“ pýta sa Wiktoria. Ani nestihneme naťukať do prekladača otázku v kurdskom dialekte a už popri lese prichádza auto. Všetci stuhneme, prikrčíme sa. Z auta vyskočí muž a beží smerom k nám: „Hraničná stráž! Doklady!“ Kým nám dvojica policajtov, muž so ženou, kontrolujú občianske preukazy a pasy, začneme chlapcom rozlievať teplú polievku. „Viete, že prevádzačstvo je nelegálne, však?“ Pripomenie nám policajt. „Vieme. A prevádzačky nie sme, doniesli sme len jedlo.“ Komunikujeme pokojne, nechceme, aby napätá situácia eskalovala do násilia. „Olan, Jorin aj Afran chcú požiadať o azyl v Poľsku, na čo majú právo,“ pripomíname zas policajtom my. Keď si všimnú, že celú interakciu nahrávame, nechajú chlapcov najesť sa a spoločne vypíšeme papiere so žiadosťou o azyl. „Prosím, nie Bielorusko, nie Bielorusko!“ Obráti sa na policajta Afran, ktorý len nedávno dovŕšil 18 rokov.

Ukazuje mu hlbokú ranu na hlave po bitke. Na moment sa všetci odmlčíme. Trojica chlapcov blúdila v poľských lesoch asi päť dní. Nemôžeme im sľúbiť, že sa na bieloruskej strane znova neocitnú.

Napriek tomu nám pred nástupom do policajného auta podávajú ruky a srdečne ďakujú. Keď odídu, pozbiera­me odpad ležiaci na okraji lesa a odchádzame.

REPORTÁŽ

O OBČIANSKY ANGAŽOVANÝCH

festivaloch 66

VÝSKUM

O ETNICKEJ ROZMANITOSTI A SPOLOČENSKEJ ZMENE

67

VÝSKUM

foto

text

Michaela Nagyidaiová

Ivana Rapoš Božič

V uplynulých mesiacoch sa aj vďaka pandémii covid-19 začalo viac diskutovať o spoločenskej hodnote kultúrnej produkcie. Väčšina týchto debát sa zameriavala na prekarizovanú pracovnú pozíciu umelkýň a pracovníkov v kultúre, ktorú pandémia naplno obnažila, prípadne na pocit straty, ktorú zaznamenali návštevníci a návštevníčky kultúrnych podujatí, keď boli nútení ostať doma. Ja by som rada do týchto debát prispela z trochu iného uhlu

pohľadu a upriamila pozornosť na dôležitú rolu kultúrnej produkcie pri hľadaní riešení na aktuálne spoločenské problémy. Rôzne typy krátkodobých aj dlhodobých kultúrnych podujatí sa totiž v posledných rokoch dostávajú do popredia aj v rámci občianskej angažovanosti a stávajú sa tak neodmysliteľnou súčasťou snáh občianskych aktérov a aktérok o presadzovanie ich vízie spoločenskej zmeny.

68

VÝSKUM

69

VÝSKUM

zohrávajú kľúčovú úlohu pri určovaní prináležania k miestu, k mestu aj k národu, a sú často zdrojom diskriminácie a rasizmu.

V neposlednom rade sú [fjúžn], WIENWOCHE aj Ghettofest multižánrové festivaly, ktoré sa otázkami migrácie a etnickej rozmanitosti zaoberajú v rámci naozaj širokej ponuky rôznorodých a často experimentálnych kultúrnych podujatí.

Počas realizácie výskumu som však veľmi rýchlo pochopila, že hore uvedeným výpočtom spoločných charakteristík podobnosti medzi festivalmi [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest aj končia. Aj keď mojím pôvodným predpokladom bolo, že festival má v rámci občianskej angažovanosti svoju špecifickú rolu a umožňuje občianskym aktérom a aktérkam presadzovať víziu spoločenskej zmeny špecifickým spôsobom – menej konfrontačne, apelujúc na empatiu a iné emócie, s využitím skôr estetických než diskurzívnych prostriedkov, atď. –, môj predpoklad sa ukázal byť nesprávny. Vďaka etnografickému pozorovaniu festivalov a rozhovorom s ich organizátormi a organizátorkami som pochopila, že festival predstavuje len určitý a relatívne flexibilný nástroj, ktorého použitie a dopady závisia od skupinového štýlu④ organizačného tímu. Môj výskum sa tak posunul od skúmania kultúrnej produkcie v rámci jednotlivých festivalových podujatí ku skúmaniu kultúrnych predpokladov občianskeho konania. Inými slovami, snažila som sa porozumieť, ako organizátori a organizátorky festivalov [fjúžn], WIENWOCHE, a Ghettofest vnímajú svoju rolu v spoločnosti a ako sa toto ich vnímanie premieta do spôsobu, akým festival využívajú na presadzovanie spoločenskej zmeny. ❸ Rapoš Božič, I. (2021). “More than a mere cultural uplift:” Festivals as tools of civic action. Dissertation. Brno: Masaryk University. ❹ Eliasoph, N., & Lichterman, P. (2003). Culture in Interaction. American Journal of Sociology, 108(4), 735–794. https://doi. org/10.1086/367920

❶ Habermas, Jürgen. 1987. The Theory of Communicative Action. Vol. 2. Lifeworld and System: A Critique of Functionalist Reason. Cambridge: Polity Press.

Zaujímavým príkladom použitia kultúrnych podujatí na presadzovanie spoločenskej zmeny sú občiansky angažované festivaly. Prívlastok „občiansky angažované“ je v tomto prípade dôležitý, pretože vystihuje snahu ich organizátorov reagovať na konkrétny spoločenský problému, dostávať tento problém formou festivalu do povedomia širšej verejnosti a zároveň hľadať možné riešenia. Príkladom sú festivaly zaoberajúce sa otázkou porušovania ľudských práv, dopadov klimatickej krízy, starnutia populácie alebo, podobne ako festival [fjúžn], migrácie a etnickej rozmanitosti.

Charakteristickým znakom takýchto festivalov je preplietanie kultúrnej produkcie – koncertov, výstav, divadelných predstavení, diskusií a pod. – s občianskou angažovanosťou, teda zdola iniciovaným konaním, ktorého cieľom je vyriešiť konkrétny problém a zlepšiť podmienky v spoločnosti.① Spojenie občianskej angažovanosti a festivalu sa môže zdať na prvý pohľad prekvapivé. Väčšina ľudí si pri zmienkach o občianskej angažovanosti predstaví skôr demonštrácie, petície alebo komunitné dobrovoľníctvo a nie multižánrový kultúrny festival, počas ktorého sa návštevníci a návštevníčky kníšu v rytme hudby alebo sa kolektívne oddávajú inej forme kultúrneho pôžitku.

Festivaly a iné kultúrne podujatia však predstavujú čoraz populárnejší spôsob, akým sa aktéri a aktérky občianskej spoločnosti snažia presadzovať svoju víziu spoločenskej zmeny.

Dôvodom je schopnosť festivalov prilákať pozornosť širšej

verejnosti, médií, mesta či štátnej správy a predstaviť im daný problém v zrozumiteľnej forme.

Festivaly tak majú potenciál zviditeľňovať témy, ktoré sú za iných okolností vo verejnej sfére marginalizované, a stimulovať verejnú diskusiu. Ako však funguje prepájanie občianskeho konania a kultúrnej produkcie v praxi? Aký je potenciál festivalov prispievať k spoločenskej zmene? A akým spôsobom môžu festivaly ovplyvňovať postavenie menšinových skupín v spoločnosti?

Týmito a ďalšími otázkami som sa zaoberala vo svojom doktorandskom výskume, v rámci ktorého som niekoľko rokov zblízka sledovala hneď tri občiansky angažované festivaly: bratislavský [fjúžn], viedenský WIENWOCHE a brniansky Ghettofest. Tieto tri festivaly majú veľa vecí spoločných. Všetky tri sa zaoberajú témou migrácie a etnickej rozmanitosti a vznikli v reakcii na konkrétny problém súvisiaci s marginalizovaným postavením menšín v spoločnosti. Či už sa išlo o „neviditeľnosť“② cudzincov, cudziniek a nových menšín vo verejnom priestore ([fjúžn]), nedostatočné zastúpenie umelcov a umelkýň s migračnou skúsenosťou vo sfére kultúrnej produkcie (WIENWOCHE) alebo stigmatizáciu mestskej štvrte obývanej Rómami, Rómkami a cudzineckou komunitou (Ghettofest), ich organizačné tímy si zvolili festival ako formát, ktorým sa rozhodli tento problém dostať do povedomia širšej verejnosti a zároveň iniciovať zmenu k lepšiemu.③ Všetky tri festivaly tak svojím spôsobom hľadajú „návody“, ako spolu žiť v etnicky a kultúrne čoraz rozmanitejších mestách. Všetky tri sa zároveň odohrávajú v strednej Európe, kde vnímané etnické odlišnosti dodnes

❷ Podľa talianskeho sociológa Andreu Mubiho Brighentiho je miera (ne)viditeľnosti určitej sociálnej skupiny úzko spojená s mierou uznania jej prináležania v rámci spoločnosti. Brighenti, A. M. (2010).

Visibility in Social Theory and Social Research. Palgrave Macmillan.

OBČIANSKY ANGAŽOVANÉ FESTIVALY

OBHAJOBA NOVÝCH MENŠÍN, INICIÁCIA SPOLOČENSKEJ PREMENY A SUSEDSKÉ NADŠENIE

❺ Lichterman, P., & Eliasoph, N. (2014).

Civic Action. American Journal of Sociology, 120(3), 798–863.

Idea, že občianske konanie má svoje kultúrne predpoklady, na základe ktorého nadobúda rôzne formy, je v sociálnych vedách relatívne nová. Vďačíme za ňu najmä dvom kultúrnym sociológom, Paulovi Lichtermanovi a Nine Eliasoph, ktorí na základe rozsiahleho výskumu občianskych iniciatív v USA poukázali na značnú variabilitu občianskeho konania a jeho výsledkov.⑤ Nabúrali tak rokmi usadenú predstavu, že občianske konanie je zo svojej podstaty prodemokratické, progresívne a proinkluzívne, a upriamili pozornosť na jeho často rozporuplné výsledky. Ich hlavným argumentom je, že ak chceme porozumieť dopadom občianskeho konania, musíme v prvom rade venovať pozornosť skupinovému štýlu aktérov a aktérok, ktorí sa na ňom podieľajú. Aké typy väzieb ich držia pospolu ako skupinu a prispievajú k vytváraniu ich skupinovej identity? Ako vnímajú hlavné ciele svojho občianskeho konania a na základe akých kritérií si vyberajú svojich spojencov a protivníkov? Aký jazyk používajú, keď hovoria o zmene, ktorú sa snažia docieliť, a aké prostriedky si vyberajú na jej presadzovanie?

Tieto tri otázky predstavujú dôležité vodidlo k identifikácii skupinových väzieb, skupinových máp a jazykových a akčných noriem občianskych aktérov a aktérov, ktoré spolu vytvárajú ich skupinový štýl.

70

V rámci môjho výskumu mi tieto otázky pomohli identifikovať podstatné rozdiely v skupinových štýloch organizátorov festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest a lepšie porozumieť spôsobu, akým využívajú festival k presadzovaniu spoločenskej zmeny. Pre väčšiu prehľadnosť som prevládajúci skupinový štýl organizačného tímu festivalu [fjúžn] pomenovala obhajcovia a obhajkyne nových menšín, festivalu WIENWOCHE iniciátori a iniciátorky spoločenskej premeny, a festivalu Ghettofest nadšenci a nadšenkyne susedstva. Na nasledujúcich riadkoch predstavím ich stručné charakteristiky.

SKUPINOVÉ VÄZBY Prvý významný rozdiel v skupi­ nových štýloch festivalových organizačných tímov sa týka skupinových väzieb. Obhajco­ via a obhajkyne nových menšín vnímajú sami seba v prvom rade ako zamestnancov a zamestnan­ kyne Nadácie Milana Šimečku, pričom okolnosti vzniku tejto organizácie a jej ľudskoprávna orientácia zohrávajú kľúčovú rolu pri utváraní ich skupinovej identity. Napriek tomu, že aj WIENWOCHE a Ghettofest sú formálne organizované občian­ skym združením, príslušnosť k organizácii nezohráva z hľadiska väzieb a ich skupinovej identity zďaleka takú veľkú rolu. Iniciátori a iniciátorky spoločenskej pre­ meny vnímajú sami seba ako rozmanitú skupinu ľudí, ktorých drží pohromade predovšetkým politická angažovanosť a ľavicové hodnoty, ktoré presadzujú buď v rámci svojej umeleckej, alebo aktivistickej praxe. Naopak, nad­ šenci a nadšenkyne susedstva sa snažia vehementne vymedziť voči politickej angažovanosti a označe­ niu „aktivisti“ a sami seba vnímajú predovšetkým ako rozmanitú skupinu ľudí z rozdielnych pro­ fesijných sfér, ktorú spája hlavne záujem o susedstvo, v ktorom sa festival odohráva.

VÝSKUM

SKUPINOVÉ MAPY Významné rozdiely je možné pozoro­ vať aj z hľadiska skupinových máp, ktoré sú vyjadrením festivalových cieľov a jeho želaného príspevku k spoločenskej zmene. Dlhodobým cieľom obhajcov a obhajkýň nových menšín je priviesť na fes­ tival čo najviac ľudí zo slo­venskej etnickej majority, ktorí sú vnímaní ako hlavná cieľová skupina fes­ tivalu. Cudzinecké komunity a nové menšiny sú v tomto smere vnímané predovšetkým ako part­ neri festivalu, ktorí organizátorom pomáhajú sprostredkovať návštevníkom a návštevníčkam festivalu skúsenosť s etnickou rozmanitosťou na Slovensku. Aj keď v posledných rokoch je možné v rámci festivalu [fjúžn] sledovať určitý obrat, ktorý spočíva v naras­ tajúcej snahe o napĺňanie potrieb samotných cudzincov, cudziniek a menšinových komunít, zamera­ nie festivalu na slovenskú etnickú majoritu ostáva naďalej jeho definičným znakom.

V prípade festivalu WIENWOCHE sú v centre záujmu naopak menšiny, a to nielen ľudia s migračnou skúsenosťou, ale aj príslušníci i­ných etnických a sociálnych menšín, ako napríklad Rómovia a Rómky, ľudia so zdravotným po­ stihnutím alebo ľudia z LGBTIQ+ komunity. Cieľom iniciátorov a iniciátoriek spoločenskej pre­ meny je vytvárať na festivale bez­ pečné prostredie, v rámci ktorého môžu predstavitelia týchto menšín prezentovať svoju kultúrnu pro­ dukciu, nadväzovať kontakty, arti­ kulovať svoje skúsenosti a potreby, a to aj za predpokladu, že účasť na festivale nebude atraktívna pre širokú verejnosť.

Naopak, nadšenci a nadšenkyne susedstva sa v prvom rade snažia prilákať do susedstva ľudí z iných mestských častí, ktorí sa sused­ stvu pre jeho zlú povesť obvykle vyhýbajú. Ghettofest prezentujú ako „festival pre všetkých“ a pri príprave programu sa cielene nezameriavajú na zviditeľnenie či podporu Rómov, Rómok a iných

menšín žijúcich v susedstve. Ich cieľom je vytvoriť na festivale priestor na rôzne aktivity a komunitné projekty, ktoré so susedstvom nejakým spôsobom súvisia a majú potenciál nielen napĺňať potreby jeho rozmanitých obyvateľov a obyvateliek, ale osloviť aj širokú verejnosť.

JAZYKOVÉ A AKČNÉ NORMY Dôležitým aspektom skupinového štýlu sú aj jazykové a akčné normy, ktoré vystihujú spôsob, akým organizačné tímy festivalov hovoria o zmene, ktorú sa snažia docieliť, a vyberajú aktivity, ktoré podľa nich k tejto zmene prispievajú. Jazyk obhajcov nových menšín aj výber ich aktivít je vo veľkej miere edukačný. Typickým príkladom je často opakovaný apel na návštevníkov festivalu [fjúžn], aby „prišli spoznať rozličné cudzinecké komunity žijúce na Slovensku a dozvedieť sa viac o ich živote“, ktorý sa v rôznych formuláciách pravidelne objavuje v tlačových správach aj festivalových pozvánkach.

Naopak, v záujme iniciátorov spoločenskej premeny nie je vzdelávať širokú verejnosť, ale skôr pretvárať existujúce spoločenské štruktúry a ich jazyk. Aj výber aktivít je tak skôr transformačný.

Typickým príkladom je výzva pre umelcov, aby si „zobrali čas, ktorý

Tabuľka 1 Stručný prehľad skupinových štýlov organizátorov a organizátoriek festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest

im kapitalizmus nedá, a zapojili sa do vytvárania spoločnosti, v ktorej práca neznamená nátlak, delenie a vykorisťovanie“, ktorá bola zverejnená v rámci festivalovej komunikácie v roku 2017, alebo apel na návštevníkov festivalu, aby „pomohli odhaľovať a spochybňovať neoliberálne, národné a nadnárodné hraničné režimy“, ktorý sa objavil vo festivalovej pozvánke v roku 2018. Charakteristickým znakom jazykových a akčných noriem nadšencov susedstva je naopak upustenie od akejkoľvek politicky ladenej terminológie a konfrontačných aktivít a využívanie neformálneho jazyka a aktivít, ktoré podporujú spriaznenosť. Typickým príkladom je apel na návštevníkov a návštevníčky festivalu, aby si „spoločne vychutnali kultúrny program a užili možnosť zdieľať spolu svoje skúsenosti“, ktorý sa tiež v rôznych formách pravidelne objavuje v komunikácii festivalových organizátorov a organizátoriek.

Ako je možné vidieť v tabuľke č. 1, rozdiely medzi skupinovými štýlmi je možné pozorovať na všetkých troch úrovniach: z hľadiska skupinových väzieb, skupinových máp, aj jazykových a akčných noriem. Každý štýl má zároveň za následok iné použitie festivalu pri presadzovaní spoločenskej zmeny, čomu sa budem bližšie venovať v nasledujúcej časti textu.

FESTIVAL AKO NÁSTROJ PRESADZOVANIA SPOLOČENSKEJ ZMENY Identifikácia prevládajúcich skupinových štýlov organizačných tímov festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest predstavuje dôležitý krok k lepšiemu pochopeniu ich príspevku k spoločenskej zmene.

Počas môjho výskumu som bola často konfrontovaná s otázkami, ktorý z troch festivalov je pri presadzovaní spoločenskej zmeny najúspešnejší, prípadne ktorý z nich je najinkluzívnejší vo vzťahu k rôznym menšinám.

Na tieto otázky neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože spôsob, akým organizátori a organizátorky týchto festivalov presadzujú spoločenskú zmenu, je výrazne odlišný a úplne inkluzívny nie je žiaden z nich. Zo sociologického hľadiska je tak oveľa zaujímavejšie pozrieť sa, ako jednotlivé skupinové štýly predurčujú využitie festivalu v rámci občianskeho konania jeho organizátorov a organizátoriek a ako vedú ku kvalitatívne veľmi rozdielnym výsledkom.

Skupinový štýl obhajcov a obhajkýň nových menšín predurčuje organizačný tím [fjúžnu] využívať

[fjúžn]

WIENWOCHE

Ghettofest

Skupinový štýl

Obhajcovia a obhajkyne nových menšín

Iniciátori a iniciátorky spoločenskej premeny

Nadšenci a nadšenkyne susedstva

Skupinové väzby

Zamestnanci a zamestnankyne Nadácie Milana Šimečku s expertízou v oblasti ľudských práv

Politicky angažovaní a ľavicovo orientovaní umelci, umelkyne a aktivisti a aktivistky

Aktéri a aktérky z rôznych profesijných sfér so záujmom o susedstvo

Skupinové mapy

Zameranie na slovenskú etnickú majoritu, predstavitelia a predstaviteľky menšín ako partneri a partnerky

Zameranie na predstaviteľov a predstaviteľky menšín, snaha o vytvorenie bezpečného prostredia

Zameranie na susedstvo a prepájanie obyvateľstva s obyvateľmi a obyvateľkami z iných mestských častí

Jazykové a akčné normy

Vzdelávacie

Transformačné

Neformálne

Využitie festivalu

Šírenie povedomia o nových menšinách

Posilňovanie menšín

Budovanie spriazne­ nosti so susedstvom

71

VÝSKUM

festival predovšetkým ako nástroj na šírenie povedomia o prítomnosti a živote nových menšín na Slovensku. Ich hlavná pozornosť festivalu je upriamená na vzdelávanie a sprístupňovanie zážitku s etnickou rozmanitosťou slovenskej etnickej majorite a ovplyvňovanie verejných postojov voči migrácii. Cielená spolupráca s cudzincami a cudzinkami a menšinovými komunitami počas festivalu síce vytvára predpoklady na prekračovanie sociálnych hraníc vo forme zviditeľňovania ich umeleckej tvorby a verejnej artikulácie skúseností so životom v slovenskej spoločnosti, ale uspokojovanie ich potrieb hrá v rámci festivalu až druhoradú úlohu. Predpokladom zapojenia do festivalu [fjúžn] je zároveň vo väčšine prípadov už existujúca expertíza v kultúrnej oblasti a schopnosť prezentovať svoju prácu širokej verejnosti. Zároveň, prirodzeným dôsledkom snáh organizačného tímu festivalu [fjúžn] upriamovať pozornosť verejnosti na nové menšiny ako na špecifickú sociálnu skupinu je zvýrazňovanie symbolických hraníc medzi slovenskou etnickou majoritou a novými menšinami. Kým v krátkodobom horizonte je takéto upriamovanie pozornosti možné vnímať ako nutný predpoklad preklenutia neviditeľnosti, v dlhodobom horizonte môže delenie na „my“ a „oni“ prispievať k reprodukcii tých istých nerovností, ktoré sa organizátori a organizátorky festivalu [fjúžn] snažia svojou prácou napraviť.

V prípade festivalu WIENWOCHE sa skupinový štýl iniciátorov spoločenskej premeny premietol do využitia festivalu ako nástroja posilnenia postavenia menšín. Stredobodom záujmu sú predstavitelia a predstaviteľky rôznych menšinových skupín, ako aj ľudia bez menšinovej skúsenosti, ktorí sa vedia k téme spoločenskej rozmanitosti vztiahnuť kriticky. Dôležitým predpokladom zapojenia do

72

festivalu WIENWOCHE je schopnosť politizácie. Ani tento festival nutne nesaturuje potreby všetkých menšinových skupín a ich predstaviteľov, ale pomáha prekračovať sociálne hranice tým jednotlivcom a skupinám, ktorí sú schopní svoju vlastnú skúsenosť uchopiť kriticky a zarámovať ju v širšom sociálnom kontexte.

Dôsledkom snáh organizátorov a organizátoriek WIENWOCHE o transformáciu existujúcich spoločenských štruktúr je rozmazávanie symbolických hraníc, ktoré podmieňujú prináležanie do spoločnosti špecifickou etnickou príslušnosťou, sexuálnou orientáciou alebo funkčnosťou tela. Zároveň však často polarizujúci politický diskurz tohto festivalu znižuje jeho schopnosť osloviť širšiu verejnosť a v niektorých prípadoch prispieva k posilňovaniu politiky identít, ktorá rozdiely medzi sociálnymi skupinami zvýrazňuje namiesto toho, aby ich zotierala.

Ghettofest sa od oboch predošlých modelov výrazne líši, pretože sa ako jediný viaže ku konkrétnemu miestu a nie ku konkrétnej sociálnej skupine.

Skupinový štýl nadšencov a nadšenkýň susedstva sa premietol do využitia festivalu ako nástroja na budovanie spriaznenosti so susedstvom ako so špecifickým materiálnym, sociálnym a symbolickým miestom s bohatou históriou.

Sociálne aj symbolické hranice, ktoré tento festival pomáha prekračovať, sú tak zadefinované priestorovo a nie etnicky – snaha organizátorov a organizátoriek je zameraná v prvom rade na odbúravanie predstavy o susedstve ako o gete a nie na cielenú podporu Rómov, Rómok alebo iných etnických skupín žijúcich v ňom. Kapacita festivalu napĺňať potreby menšinových skupín a ich predstaviteľov je podmienená deetnizáciou a depolitizáciou ich požiadaviek v záujme podpory

VÝSKUM

rozvoja susedstva ako takého.

Využitie festivalu ako nástroja na budovanie spriaznenosti so susedstvom síce vytvára priestor na prezentáciu kultúrnej produkcie menšinových skupín a artikuláciu ich skúseností a požiadaviek, ale len do tej miery, do akej takáto prezentácia alebo artikulácia pomáha stimulovať pozitívnu a bezkonfliktnú interakciu medzi miestnym obyvateľstvom a návštevníkmi a návštevníčkami z iných častí Brna a prispievať k vytváraniu pozitívnejšej predstavy o susedstve.

POTENCIÁL KULTÚRNEJ PRODUKCIE Mojím cieľom v tomto texte bolo upozorniť na rastúcu popularitu občiansky angažovaných festivalov a iných kultúrnych podujatí a upriamiť pozornosť na dôležitú a často prehliadanú rolu kultúrnej produkcie pri presadzovaní spoločenskej zmeny. Príklady festivalov [fjúžn], WIENWOCHE a Ghettofest mi pomohli ilustrovať kvalitatívne odlišné výsledky takéhoto prepájania a ich závislosť od skupinového štýlu občianskych aktérov. Potenciál kultúrnej produkcie pri presadzovaní spoločenskej zmeny je nutné chápať v širšom kontexte významov, ktoré formujú konanie občianskych aktérov a aktérok, a majú vplyv na ich skupinové väzby, mapy aj jazykové a akčné normy.

V závislosti od skupinového štýlu organizačných tímov môžu tak veľmi podobne tematicky zamerané festivaly slúžiť ako nástroje na šírenie povedomia o nových menšinách, posilňovanie menšín alebo budovanie spriaznenosti so susedstvom a prispievať k presadzovaniu kvalitatívne odlišnej vízie spoločenskej zmeny.

73

VÝSKUM

ÁNO, V CHIHUAHUE OBČAS ZMIZNE NOVINÁR, ČO PÍŠE O DROGOVÝCH KARTELOCH.

Na kovbojskom ranči 74

REPORTÁŽ

ALEBO NEJAKÉHO DROGOVÉHO LÍDRA CHYTÍ POLÍCIA.

ALE OKREM TOHO JE TENTO MEXICKÝ ŠTÁT AJ MIESTOM, KDE SA ROZVÍJALA KULTÚRA KOVBOJOV 75

REPORTÁŽ

foto

text

Magdaléna Rojo

Noel Rojo

Môj manžel Noel veselo oznámil v telefóne starému otcovi, že prídeme konečne spolu na jeho ranč. Z USA pricestuje aj moja svokra Bety, ktorá tam s rodinou emigrovala pred mnohými rokmi. Dozvedeli sme sa od nej, že starký už začal prikrmovať teliatko na uvítaciu hostinu. Jasná správa o kovbojskej kultúre, z ktorej pochádza môj muž. Tri roky sme cestovali po svete a boli sme už pol roka svoji, keď sme si prvý raz kúpili letenky do Chihuahuy, na návštevu

Noelových starých rodičov. Na návštevu miesta, kde sa narodil a do svojich deviatich rokov sa hral na dvoroch a pri potokoch.

Chihuahua. Áno, ako ten pes. Malý pes, veľký štát.

Dokonalý reklamný slogan. Chihuahua je najväčší spomedzi 32 mexických štátov. Je päťkrát väčší ako Slovensko, ale má o približne milión obyvateľov menej. Na takom obrovskom priestore sa rozliehajú púšť, hory, údolia. Spolužijú tu pôvodní obyvatelia rarámuri – sú to tí, ktorí behajú maratóny v šľapkách –, menoniti, ktorí sem prišli z Európy a dodnes používajú tzv. nízku nemčinu, a kovboji.

Za tými sa vydávame. Stali sa súčasťou mojej rodiny.

76

KRAVY, NIE (LEN) KONE Je február. Noel ma vystríhal, že teploty sú tu počas roka extrémne, oboma smermi. V lete slnko páli, že sa pred ním chce človek neustále ukrývať. V zime ukrutne silno fúka vietor, chlad sa dostáva pod kožu bez ohľadu na množstvo vrstiev oblečenia. V jednu noc prší tak silno, až si voda nájde cestu popod dvere domu starého otca postaveného z hlinených tehál vysušených na slnku.

Domy akoby boli nafukovacie. Zvonku vyzerajú maličké, ale keď človek vojde dnu, majú aj tri spálne a do kuchyne

REPORTÁŽ

sa vždy zmestí dlhý stôl a pec. Na peci na drevo robia miestne Mexičanky pšeničné placky tortilly. Zohrievame sa pri nej počas chladných februárových dní.

Cez okno pri peci s Bety sledujeme, ako hneď v prvé ráno po našom príchode zabijú Noelovi ujovia dobre vyživené teliatko. Priznávam, môj najväčší strach pred odchodom do Chihuahuy bol z toho, že budem musieť narábať s mäsom z čerstvo zabitého zvieraťa. Hmlisté spomienky na zabíjačky, ktorých som sa na Slovensku zúčastnila ako dieťa, mi napovedali, že je to robota žien. Nie však v Chihuahue.

Muži zviera zabijú rýchlo a bez dlhého utrpenia. Predsa som rada, že som ďaleko. Potom ho starostlivo čistia od kože, odrezávajú jednotlivé časti mäsa a nosia ich na dlhý stôl. Bety sa doteraz ničoho nechytá. Zapojí sa až vtedy, keď muži skončia s prácou von a niektorí z nich prídu dovnútra. Pár ich zostane v bodege, akomsi sklade, čo slúži na parkovanie áut a uskladnenie náradia. Na už vyradenom disku z traktora, ktorý precízne vyčistili, pripravia čerstvé mäso. Nakrájané na malé kocky, dochutené len soľou – la discada. Kovboji s klobúkmi na hlavách postávajú pri veľkom tanieri nad ohňom a rozprávajú si historky zo života.

Kravy sú pre kovbojov všetkým. V spomienkach z det­ stva na westernové filmy sa mi vybavoval kovboj na koni, nikdy nie s kravami. Asi je jazda na koni viac cool než pravidelné kŕmenie kráv a pomáhanie pri naro­ dení teliatka. To sa vo filmoch neukazuje.

Na ranči La Granja v Chihuahue je život práve o tom.

Jedno teliatko už chladne v mrazničke, druhému pomáha jeho „opatrovník“ Jaime nadránom po zabíjačke na svet. Celý deň sa o Jaimem v dome hovorí ako o hrdinovi. Zahanbene sa usmieva. Je to predsa jeho povinnosť. Práca? Vášeň? Spôsob života.

Ešte spím a ďalší strýko Oscar už štartuje svoj pick-up, na ktorom má naložené žrádlo a vodu pre kravy vypustené na jeho poliach. Muži žijú najmä von, na nekonečných hektároch pôdy, v okolí domov. Oblečení v rifliach, vysokých kovbojských čižmách, v košeli a so šiltovkou či klobúkom na hlave reprezentujú dennodenne kultúru, ktorá sa nezrodila v Spojených štátoch amerických, hoci preslávil ju Hollywood. Jej esencia pochádza odtiaľto, zo severu Mexika, od miestnych vaqueros, od slova vaca, teda krava.

Kravy a kone priviezli so sebou na americký kontinent Španieli, ale životný štýl kovbojov dnešnej podoby

❶

❷

❸ ❶ Rodinné fotky, muži vždy v klobúkoch. ❷ Kravy na predaj a na mäso pre rodinu. ❸ Generácie.

78

REPORTÁŽ

sa rozvinul na severe Mexika. V závislosti od terénu a klímy sa postupne vyvíjali nástroje, ktoré kovboji používajú, aj ich oblečenie. V Španielsku mali farmári kedysi len niekoľko kráv, často na mlieko, ktoré zaháňali k sebe ostrou palicou. Ranče na severe Mexika majú neporovnateľne väčšie rozmery, čo do veľkosti aj do počtu kráv. Keď sme v Chihuahue spolu s Noelom po prvý raz, jeho starý otec má aj sedemdesiat kráv.

Zaháňať ich palicou nefunguje. Pôvodní obyvatelia Ameriky používali lano reata a neskôr laso. V Mexiku sa technika lasovania rozvinula do dnešnej podoby.

Miestni kovboji jej prispôsobili aj sedlo, o ktoré sa laso uväzuje a musí byť pevnejšie ako to, čo sa používalo v Španielsku. Ďalším príkladom je samotné kovbojské oblečenie.

V Chihuahue majú vysoké topánky čisto praktický dôvod – chránia nohy kovbojov pred hadmi. Kožené čapíky si zase miestni muži obliekajú, keď idú do hôr, aby ich neporáňali pichľavé kríky a kaktusy. Šatka cez nos, tzv. bandana, chráni pred prachom a klobúk pred slnkom.

Každý kovboj má svoj obľúbený tvar klobúka. Keď starému otcovi k narodeninám darujú klobúk, prvé, čo

urobí, je že zapne plyn na sporáku a klobúk nad ním vo vybranom mieste ohýba podľa svojich predstáv.

NAJLEPŠIE MÄSO Ideme na nákup k menonitom, pozve nás Arnoldo, tento­ raz strýko zo strany svokra. V ruke drží zoznam vecí, ktoré potrebuje kúpiť, a ja si naivne predstavím zásoby potravín. U menonitov majú aj skvelé čerstvé syry, avšak Arnoldo ide nakupovať čosi úplne iné.

Menoniti sú etnická a zároveň náboženské skupina, ktorá prišla do Chihuahuy, konkrétne do mesta Cuauhtémoc, vlakom presne pred sto rokmi, v marci 1922. Približne tisíctristo rodín vtedy docestovalo z Kanady, pôvodom sú však menoniti potomkovia švajčiarskych imigrantov.

Niektoré zdroje tiež uvádzajú, že ich pohyb naprieč svetom začal v Holandsku a Belgicku, resp. na pomedzí týchto krajín a Nemecka.

Mexická vláda Álvara Obregóna im vtedy prisľúbila slobodu vo vzdelávaní i viere, a tak sa usídlili na severe na obrovských poliach. Dnes sú precízne organizované a chodia ich obdivovať aj miestni kovboji. Ibaže k pôde ❺

❹

❻

79

REPORTÁŽ

❹ Za hranicami alebo tu? ❺ U menonitov na nákupe. ❻ Chihuahua je o extrémoch.

80

REPORTÁŽ

menoniti nemajú taký vzťah ako miestna populácia, a tak dnešná mexická vláda rieši, čo s odlesňovaním a poľnohospodárstvom, ktoré ničí pôdu. Ženy menonitov rozoznáte na prvý pohľad vďaka dlhým sukniam a šatkám na hlavách. Muži sa dnes v oblasti obliekajú podobne ako mexickí kovboji a dohodnú sa aj v španielčine. Menoniti vytvárajú aj dnes početné rodiny, ich deti často nechodia do mexických škôl.

Dlho predtým, ako som navštívila Chihuahuu, ma všetci členovia rodiny pripravovali na to, že pôjdeme na pizzu k menonitom. Smiala som sa tomu, že miestne jedlo, ktoré stojí za ochutnanie, je najmä pizza. Smiala som sa, kým som ochutnala. Syr, ktorý menoniti sami vyrábajú, je základnou ingredienciou naozaj chutnej pizze. Kovboji málokedy svoje kravy doja, na rozdiel od menonitov.

Späť k nákupu. Najbližšie dve hodiny chodíme od obchodu k obchodu a hľadáme nové disky na traktor či servis, kde opravia štvorkolku. Štvorkolky tu v istej chvíli vystriedali kone, alebo im aspoň sekundujú pri naháňaní a kontrolovaní kráv v kopcoch.

Vezieme sa autom od skladu ku skladu, okolo všetkých sú riadne organizované farmárske stroje. Vonkajšie prostredie je tak trochu v rozpore so správami v rozhlase, ktoré sú naozaj – ako z divokého západu.

Hlásia dve vraždy v neďalekom Cuauhtémocu skoro ráno, ďalšie okolo obeda. Akoby oznamovali počasie, bez emócie. Zaznie zvučka na ukončenie správ a ozve sa reklama: „Najlacnejšie mäso kúpite v La Candelaria!“ Premýšľam, či si dramaturg neuvedomil morbídnu spojitosť tém, alebo ju len v týchto častiach sveta neriešia, lebo drogové kartely si svoje účty vybavujú na dennom poriadku. Dôležité je podotknúť, že medzi sebou, nie s civilným obyvateľstvom. Píšem to aj, ak by text čítali naši.

Chihuahua je aj rodiskom a pôsobiskom nejedného lídra drogového kartelu, je predsa na hraniciach so Spojenými štátmi, kde predaj drog prekvitá. Kartel Juárez je známy po celom svete vďaka médiám, ktoré o Mexiku píšu najmä vtedy, keď niekto chytí drogového lídra alebo zabije novinára. Akoby to bola jediná téma, ktorá stojí v súvislosti s mojím novým domovom za zmienku. Nie je. Hoci dierky po guľkách na žltých cestných značkách či kde-tu vypálené budovy ako dôsledok vybavovania si účtov sú súčasťou koloritu tejto časti krajiny. Mimochodom, tie žlté značky majú na sebe obrázok kovboja s klobúkom na traktore.

KTORÁ STRANA HRANICE? Starý otec v kuchyni sleduje lucha libre – zápasenie, ktoré je v Mexiku veľmi populárnym športom. Pri veľkom stole sa hrajú karty, dnes nie o peniaze. V izbe si bratia Bety skúšajú rifle, ktoré doniesla spoza hraníc.

Tak ako kravy a drogy, i migrácia je dávno zakorenenou súčasťou tohto miesta. Tiež je to prirodzené, keďže štát susedí s ekonomickou veľmocou. ❼

81

REPORTÁŽ

Ani neviem ako a rozvinie sa debata o tom, či stojí zato sa vrátiť zo Spojených štátov na ranč. Na jednej strane hranice sú deti, ktoré sa tam narodili, vyrastali, vytvorili si tam rodiny. Na druhej strane sú rodičia. „Treba byť s rodičmi, deti nech sa postarajú o seba,“ myslí si Oscar. Bety tiež premýšľa o návrate do rodnej dediny, ale aký by bol po desiatkach rokov strávených v dnes už miliónovom meste v USA? Dilemy migrantov akoby nemali konca. Otázky, na ktoré neexistujú odpovede, kým to človek neskúsi. Doma je aj tam, aj tu.

Ešte silnejšia je tá dilema v prípade migrujúcich, ktorí odišli do USA bez dokladov. Mexičania tvorili v roku 2019 podľa Pew Research Center takmer dve tretiny hispánskej populácie u suseda.

Kým do roku 2017 tvorili viac ako polovicu nelegálnych migrantov v krajine, medzi rokmi 2007 a 2017 počet ľudí z Mexika bez dokladov klesol až o dva milióny, na 4,9 milióna. „Ani na pohreb mame neprišla,“ vraví Bety o sestre, čo žije v Pensylvánii. „Veď ani nemohla,“ pripomenie jej Oscar. Ostane ticho.

Debata ustala, kartová hra ale trvá do neskorého večera. Vraciame sa do domu Angeliky a Oscara

popri kravách, cez záhradu. Na cestu nám svieti mesiac v splne. „Nemám rada spln. Keď môjho syna deportovali z USA, už tam mal rodinu. Musel ísť naspäť. Niekoľko pokusov urobil vždy počas splnu.

Veľmi som sa bála,“ vraví Angelika. Spln totiž svieti migrujúcim na ceste cez púšť.

PIÑATA Keď navštevujem ranč, kde vyrastal môj manžel, druhý raz, už je to s naším synom. Ideme na miesto, kde má korene. Chceme, aby spoznal svojich prastarých rodičov a oslávil s nimi svoje druhé narodeniny.

Naprieč Mexikom sa na narodeniny kupujú deťom tzv. piñatas. Veľká bábka z papiera môže mať podobu zvierat či obľúbených rozprávkových postáv alebo hrdinov. Náš syn si vybral Spidermana. Členovia rodiny kúpili väčšieho než je on sám.

Bábka sa naplní sladkosťami. Ďalšie lízanky a cukríky sa pripravia deťom do tašiek. Na ranči takmer nezostali deti, hanblivo sa k oslave pridajú iba dve miestne.

Mladí odchádzajú, kto sa bude starať o rozľahlé polia?

❽

❶⓿

❼ Chystá sa hostina. ❽ Teplo domova. ❾ Jedno odišlo, druhé prišlo na svet. ❶⓿ Bez hlavy.

❾

82

REPORTÁŽ

A kto sa postará o to, aby sa ľuďom pri spomenutí Mexika nevybavovali len pôvodní obyvatelia, ale aj kultúra kovbojov?

Po spoločnom jedle a hodinách rozhovorov či pri kartách zavesí Noel Spidermana na trámy pod stropom v bodege. Za spoločného odriekania básničky sa deti a neskôr aj dospelí striedajú pri udieraní papierovej bábky, až kým sa nerozpadne a nevypadnú z nej sladkosti na všetky strany. V tej chvíli sa po cukríkoch a lízankách hodia účastníci oslavy bez ohľadu na vek, cieľom je ulúpiť si čo najviac.

Táto tradícia má pôvod v ďalekej Číne, kde boli bábky najmä v tvare zvierat. Niektoré skupiny pôvodných obyvateľov Mexika mali tiež podobné rituály.

Mayovia vraj napríklad rozbíjali hlinené nádoby plné kakaa. Súčasná podoba piñat má byť zo 16. storočia, keď túto aktivitu využívali kňazi okolo obdobia Vianoc ako nástroj evanjelizácie.

Keď som túto tradíciu videla prvý raz, nevedela som, čo si myslieť o tom, že deti udierajú do nejakého panáka.

Dnes si nemyslím nič. Je to miestna tradícia, ktorá dodala oslave druhých narodenín môjho syna veľa, veľa smiechu. ❶❶

Zjedli sme sladkosti i tortu. Na zemi zostali plechovky z piva a novinový papier z piñaty. Zo stropu visí už iba hlava Spidermana. Pod červenou farbou sa ukrývajú novinové úryvky o miestnych vraždách.

Tejto časti príbehu miesta, odkiaľ pochádza jeho rodina, môj syn ešte nerozumie. Zato sa počas týždňa naučil, aké je to jazdiť na koni či na traktore so svojimi ujami.

Na štvorkolke sme spolu došli až k okolitým kopcom.

Niekoľkokrát sa hral bosý s hlinou. Vyliezol na všetky farmárske stroje, ktoré našiel v miestnych záhradách.

Držal v ruke čerstvo narodené kuriatko. Ochutnal aj pizzu od menonitov a chutila mu. Niekoľkokrát mal na hlave kovbojský klobúk a domov, do Oaxacy na juhu Mexika, si so sebou priniesol ozajstné kovbojské čižmy.

Z času na čas si ich obuje alebo sa hrá, že lietadlom letí do Chihuahuy. A hoci sa narodil na Slovensku, taxi­ károm a Mexičankám na trhu odpovedá, že je z Oaxacy alebo z Chihuahuy.

Doma je aj tam, kde sú ľudia, na ktorých nám záleží.

Pre mňa aj v Mexiku. V Oaxace, kde teraz žijem, aj v Chihuahue, kam chodíme na prázdniny za rodinou.

A už sa teším, keď pôjdeme na prázdniny domov na Slovensko.

❶❷

❶❶ Na klobúku záleží. ❶❷ Rodinná oslava. ❶❸ Otec a syn.

❶❸

83

REPORTÁŽ

Odevný dizajn Veja Kocarik

Performeri/-ky Veronika Yungová, Nastaran A. Motlagh, Jason Yap, Nga Vu Thi, Quynh Anh La Thi, Darjan Hardi

foto

Kvet Nguyen

Eseje

Giovanni Guido Kasha Potrohosh Michael J. Hawkins Monireh Brigolin Tsudoi Masuda

84

ESEJ

Giovanni Guido Prichádzaš sám, len v spoločnosti ťažkých kufrov. V hlave máš zmätok.

Pochybnosti, otázky, obavy.

Nevieš, či sa zdržíš jeden mesiac alebo celý život. Neexistuje žiadny deadline, rozhoduješ o ňom ty. Alebo osud. Alebo náhodné stretnutia.

Uprostred toho mentálneho chaosu a hluku, ktorý ťa obklopuje, je len jedna istota. Bude to skúsenosť, z ktorej sa naučíš veľa.

Nezáleží na tom, či bude tvoja kariéra úspešná alebo priemerná.

NAJDÔLEŽITEJŠIU BATOŽINU MÁŠ ULOŽENÚ V SEBE Či pracuješ ako admin, nech už tento príšerný korporátny pojem znamená čokoľvek, alebo manažér. Pretože na konci dňa ti okrem zopár riadkov plných nezmyselných skratiek v životopise zostane to, čo máš v sebe. A to sa nedá oceniť, ani vyčísliť hodnotou extra bonusu k tvojmu platu monotónneho úradníka.

86

Od útleho veku nás učili, že na to, aby sme porozumeli neznámemu, musíme cestovať. Objavovať svet.

Je to ale pravda len čiastočne.

Cestovanie je malým záberom vo filme, ktorý rozpráva príbeh našej existencie. Jeden odsek scenára.

Spomienkou na nejaké miesto, vykryštalizovanou snímkou plnou filtrov na Instagrame a máločím iným. Čas plynie a ty máš pocit,

ESEJ

že z tých dvoch týždňov plných kilometrov po kamenných cestách v ošúchaných topánkach zostal len album v starom počítači. Aby sme pochopili, nestačí cestovať.

Je potrebné niečo viac. Je potrebné žiť. Je potrebná odvaha vyjsť naozaj zo svojej ulity. Nestačí cestovať dvakrát do týždňa vlakom s vedomím, že bez ohľadu na to, ako sa týždeň vyvinie,

v piatok večer sa zavrieš do tej istej zafajčenej krčmy, budeš piť to isté pivo a počúvať tie isté reči. Čas plynie a zároveň akoby neplynul nikdy. Nasadneš na lietadlo a presunieš sa ako moderný nomád na miesto na kontinente, ktoré bolo pre teba nepoznané. Miesto, ktoré by si inak mohol navštíviť na otočku.

Po pristátí si ako omráčený. A v tom momente si uvedomíš, že musíš začať od nuly. Od základov až po zložité problémy – všetko je v tvojich rukách. Utešuješ sa tým, že nie si jediný. Ocitneš sa v malom stredoeurópskom Babylone. Medzi obyvateľmi Stredomoria, ako si ty, ktorí sú nútení prijať prácu, o ktorej nikdy nesnívali. Tí, ktorí snívajú o radikálnej zmene svojho života, prichádzajú zďaleka a s úsmevom ľudí, ktorí sa nevedia dočkať. S taškou plnou snov a dostatkom peňazí na otvorenie vlastného podniku. Zatiaľ čo čakáš, kým na teba príde rad vo vyčerpávajúcom zástupe na úrade, na ich tvárach čítaš menej, oveľa menej starostí, než si so sebou nesieš ty.

Postupne sa zoznamuješ. S nimi, so spolubývajúcimi, s kolegami, s tými, ktorí ti servírujú kávu alebo s tebou každý deň zdieľajú päť sekúnd vo výťahu. V porovnaní s malým svetom, ktorý si si vybudoval medzi strednou školou a výškou, si zrazu obklopený ľuďmi, ktorí pochádzajú ktovie odkiaľ. Uvedomíš si, že máte niečo spoločné. Grécko, Španielsko, Taliansko, Turecko. Migranti v krajine, ktorú poznal len málokto, aby unikli nočnej more, ktorej sa hovorí nezamestnanosť.

Na začiatku žiješ ako na Erasme.

Počas týždňa sa snažíš naučiť, čo zahŕňa tvoja práca. Preskakujúc medzi kódmi, nástrojmi alebo procesmi, akoby si bol uprostred búrky. Vraciaš sa domov unavený a rozmýšľaš, prečo si tu, vo vesmíre, ktorý ti nepatrí. Niektorí sa dokážu novej realite prispôsobiť rýchlo, pre väčšinu je však táto skúška zložitá. Víkend sa stáva príjemnou útechou. Mesto toho ponúka veľa. Je živé, svetlá a zvuky jeho

87

historického centra ťa priťahujú na každom rohu. Postupne ho začínaš spoznávať, spájaš body na mape, ktorá sa s pribúdajúcimi dňami rozširuje.

Rutinu kancelárie narúšajú vzťahy, ktoré nadväzuješ s tými, ktorí zdieľajú túto etapu tvojho bytia.

Sediac pri stole v bare alebo medzi pultmi chaotickej jedálne, počúvaš príbehy ľudí z celej planéty. Ľudský atlas. Rozmanité historky tých, ktorí už touto fázou prešli a prišli z inej krajiny, i tých, ktorí rovnako ako ty zažívajú svoju prvú skúse­ nosť mimo domova. Tí prví hovoria s istotou a pokojom. Vedia, ako to funguje, už to zažili. Zdá sa, že majú v sebe výbavu na prežitie, aby sa okamžite prispôsobili novému prostrediu. Ostatní reagujú s ostychom. Hovoria im nováčiko­ via. V predchádzajúcej kapitole života boli niečím iným. Čašníkmi, novinármi, študentmi. S nostal­ giou rozprávajú o minulos­t i, aby prekonali strach z nového, toho, čo ich znepokojuje. Ako námorníci, ktorí ďaleko od domova rozprá­ vajú svojim kamarátom o zašlých časoch.

Vďaka týmto zdanlivo každodenným okamihom sa naučíš skutočne spoznať svojho blížneho. Jeho kultúru, jeho pôvod. Naučíš sa, ako prekonať zaužívané stereotypy, hoci sú niektoré z nich pravdivé.

V týchto rozhovoroch, či už uprostred autobusu alebo v rade v supermarkete, rastie túžba skutočne sa pohnúť. Nie cestovať, aby sme poznávali, ale poznávať, aby sme potom cestovali.

Stretnutia s rôznymi ľuďmi, prichádzajúcimi z miest, ktoré si poznal len z krátkych videí na YouTube, v tebe vzbudzujú túžbu vidieť ich na vlastné oči. Zabudnúc selfie tyč v niektorej zásuvke, stlmiac všetky oznámenia na smartfóne. Opäť platí, že to bude len na desať dní. To je v poriadku.

Najdôležitejšiu batožinu máš uloženú v sebe. Skúsenosť, ktorá ťa vystrašila, ti otvorila myseľ.

Nezáleží na tom, ako dlho bude ešte trvať. Aj keď sa vrátiš do štartovacieho bodu, nič už nebude môcť byť rovnaké ako predtým.

ESEJ

Kasha Potrohosh NESTABILNÁ Minulý rok som prechádzala ťažkým obdobím. Myslela som, že som na vine všetkých svojich problémov.

Rozchod s priateľom, aktívny boj s mojimi duševnými diagnózami a kvôli rozchodu aj budovanie miesta v novej komunite.

A potom, 24. februára, sa všetko zlomilo, pokazilo, rozštiepilo.

Môj svet svet sa rozdelil na dve časti, pred vojnou a po jej vypuknutí.

Som Ukrajinka, ktorá prišla bývať na Slovensko v roku 2012 so snahou študovať na vysokej umeleckej škole. Dostať sa tam vôbec nebolo jednoduché, intenzívne som vnímala rozlišnosti a uvedomovala si svoje nedostatky. Bola som vnútorne nastavená tak, že by som sa mala čo najviac prispôsobiť slovenskej mentalite. Mala som predsudky. Myslela som si, že ma ľudia onálepkujú ako cudzinku a prestanú ma brať vážne.

Jazyk som sa učila intenzívne a najväčším komplimentom, ktorý som dostávala, bolo: „Vôbec nie je počuť, že si z Ukrajiny.“ Aj na priamu otázku, odkiaľ som, som občas odpovedala, že z východu.

Rok 2022 mal byť rokom, v ktorom už naberiem odvahu hovoriť o Ukra­ jine, o svojich koreňoch a začnem sa venovať svojej národnosti. Kto ale vedel, že moje želanie posilniť

88

svoju národnosť sa bude diať spolu s vojnou a násilím voči môj­mu náro­ du a kultúre? Niečo veľmi jemné, nežné, čo sa malo v mojom svete pestovať a znovuzrodiť, sa ihneď pretransformovalo na niečo hlučné, krvácajúce a nezlomné. Vstúpiť ako umelkyňa do konfliktu sa mi zdalo dôležité, aj keď na začiatku nereálne. Nič nebolo reálne.

Strašidelná historická i aktuálna skúsenosť ma núti byť v avantgarde umelcov, ktorí aktívne tému vojny reflektujú a kritizujú. Bez rozdielu na rod, jazyk, vek, orientáciu, prácu – každý prežíva vlastnú ťarchu, nesie vlastné bremeno, kameň na duši. Ako žena vnímam vojnu po svojom, reflektujem moju úlohu, moju rolu a rod v konflikte mentalít a štátov. Prežívam násilie voči národu, ale najťažšie znášam znásilnenia, využívané

ESEJ

ako nástroj strachu. Neviem si ani predstaviť, aké to je nosiť dieťa násilia, vojny, chaosu. Počaté nenávisťou a bolesťou. Aké to je byť dieťaťom vojny, keď pre matku si každou sekundou iba pripomienkou traumatickej udalosti. A sprísnenie zákonov o interrupciách považujem za netoleranciu a mlčanlivú akceptáciu násilia.

Cítim sa stratená a mám pocit, že neviem nič. Každý deň si len kladiem otázku, ako sa to môže diať. Moja bezpečnostná bublinka sa rozbíja, natrhla sa o krutú realitu života. Pokazená, teraz smradľavá bublinka už nefunguje a je načase začať žiť znovu. Učím sa žiť v cudzej, ale už blízkej krajine odznova ako Ukrajinka, ale už s podporou a pevným nastavením, že môj hlas sa stal silnejší. Lebo čo nezlomí, to posilní?

Michael J. k ins Haw KUCHYŇA

VÝCHODNÉHO BLOKU A INÉ SPOMIENKY Narodil som sa v roku 1963 – v ob­ dobí, keď stál komunistický blok na vrchole slávy a nikto ne­ pochyboval, že tam na dlhé časy ostane. Vo večerných správach sme miestami zaregistrovali sivé a pochmúrne útržky života v tota­ litných satelitoch. Ľudia oblečení v jednotných uniformách tmavých odtieňov. Police v obchodoch zásobené nakladanou repou, treťo­ triednou broskyňovicou a všetkými možnými druhmi bakelitového tovaru. Spoločenské podujatia ako výročné zjazdy strany, pochody na Prvého mája alebo pionieri s čer­ venými šatkami na krku absorbu­ júci komunistickú propagandu na letných táboroch boli všetkým iným, len nie obrazom slobody a demokracie.

Nesmierne ma prekvapilo, aký prí­ jemný život čakal za niekdajšou železnou oponou, keď ma osud (v mojom prípade práca) zavial do niekoľkých bývalých komunis­ tických krajín – v roku 1990 do Ru­ munska, 1996 – 2000 do Macedón­ ska, 2000 – 2004 do Bulharska a od roku 2004 aj na Slo­vensko. Život počas najtemnejších dní stalinizmu a brežnevizmu zrazu nepôsobil až tak neznesiteľne.

90

Jedlo je oblasť, v ktorej Východo­ európania tromfnú mojich kraja­nov Britov ľavou zadnou. Kulinárske výtvory, ktoré nám moja mat­ ka predkladala každý večer na jedálny stôl, mali od stolovania na úrovni na míle ďaleko. Všetky pokrmy pochádzali buď z plechov­ ky, alebo z krabičky. O varení sa veľmi hovoriť nedalo, skôr sa u nás ohrievalo a servírovalo. Naj­ častejšie sa na menu objavovalo rizoto z vrecúška, bolonské ravioly z plechovky, klobásky s mrazeným hráškom a so zemiakovou kašou (s hrudkami), syrový toast, výni­ močne i ome­leta, pečené mäso (bez omáčky) a hranolky z trúby.

Za posledných 40 rokov sa však stravovacie návyky Britov a Britiek vôbec nezmenili a ako krajina sme sa nenaučili variť oveľa lepšie.

Viem si predstaviť, že na Slovensku počas komunizmu to tiež nebola žiadna sláva. V správach sme videli, ako to tu vyzeralo po páde Berlínskeho múru – zababušené babičky a ich pár zakrpatených, zošúverených kúskov zeleniny na predaj popri ceste, zábery kamery na hektáre prázdnych políc v supermarketoch, zachmúrení robotníci chrúmajúci tanier

ESEJ

kapusty, knedlí a niečoho, čo pripomínalo pomyje (pozri raný film Boleslava Polívku Kalamita). Čo sa týka spracovania stravy a kuchynských technológií, vyzeralo to, že svet sa tu nikam nepohol od čias, keď Fred a Wilma Flinstonovci vysmážali dinosaurie steaky a diplodočí guláš.

Aký bol môj údiv, keď som v roku 1990, len pár mesiacov po Ceaușescovej smrti, navštívil sever Rumunska a priniesli mi na stôl vynikajúcu kuraciu pečienku s lahodnou karamelizovanou cibuľkou a čerstvým tmavým chlebom. Túto hostinu som potom spláchol prvotriednym pilsnerom s plnou chmeľovou chuťou.

Počas toho istého výletu po bývalých komunistických krajinách som bol ubytovaný v nádhernom dome obrastenom brečtanom v centre Budapešti. Majiteľka bytu – dáma na úrovni – mi naservírovala kráľovské raňajky – stôl bol plný olív, vajíčok natvrdo, šuniek, salám, uhoriek, rajčín, masla, džemov, rôzneho pečiva, ktoré bolo zväčša domáce, čerstvej kávy a čaju.

I keď Slováci a Slovenky trošku preceňujú svoje kulinárske schopnosti, nájde sa málokto, kto

by nevystrúhal z poloprázdnej špajze pokrm, na ktorý by si netrúflo 99 % Britov a Britiek.

Ak ste niekedy navštívili Veľkú Britániu, iste ste zistili, že v sobotu večer sa u nás chľastá, plazí po zemi a sem-tam sa nejakému nevinnému ubožiakovi ujde jedna do držky. Slováci vo všeobecnosti trávia svoj voľný čas miernejším a civilizovanejším spôsobom – posedia si v kaviarni, zájdu na jeden-dva poháriky vínka a porozprávajú sa. Tento zvyk sa traduje už z čias multikultúrneho Prešporku, kde sa väčšina obyvateľov a obyvateliek poľahky dohovorila slovensky, maďarsky, nemecky a kde židovská komunita, tvoriaca na vrchole svojej existencie viac než 10 % obyvateľstva, bola významným politickým a kultúrnym elementom mesta. Aké prekvapenie pre nás Britov a Britky, ktorí si spolu s Američanmi myslíme, že máme patent na multikulturalizmus.

Toto príjemné popíjanie, pohoste­ nie a rozprávanie sa si udržalo tradíciu aj po tom, čo sa barbarskí komunisti rozhodli Slovensko zneuctiť svojou prítomnosťou.

Vizuál a atmosféra socialistickej kaviarne či krčmy mala na míle ďaleko od obdobia art nouveau a úroveň obsluhy sa význačne pre­ padla, keď kapitalistické záujmy nahradila „láska k proletariátu“.

Zákazníci a zákazníčky si však svoje štandardy udržali, i keď len za cenu toho, aby si trochu rýpli do aparátnikov. Dopriali si občasný pohárik Rulandského šedého a dis­ kusiu o nedostatkoch súčasného politického systému – tak ako to koniec koncov robíme aj dnes – bez toho, aby sme si prípadné nezhody museli vyriešiť päsťami.

Slováci a Slovenky milujú tráviť čas von. Lyžovanie, turistika, korčuľo­ vanie na zamrznutom jazere alebo rieke, brnkanie na gitare a spev okolo ohňa – na všetky tieto aktivi­ ty staršie generácie spomínajú radi a s láskou.

Večný nedostatok tovaru, ktorý so sebou priniesla plánovaná ekono­ mika, prinútil ľudí, aby sa naučili

91

dôkladne sa o svoje veci starať a opraviť ich tak, aby vydržali čo najdlhšie. Nič nesmelo vyjsť nazmar. Nepotrebné sa nevy­ hadzovalo. Bol to národ príklad­ ných environmentalistov ešte dlho predtým, než Greta Thunbergová prvýkrát zočila svetlo sveta. Čo nastalo, keď srdcia mladých chlapcov a dievčat zahoreli láskou? Vďaka obmedzeným možnostiam záhaľky pod sovietskou nadvládou zohrávali záležitosti spojené s romantickými vzťahmi a sexom v živote Slovákov a Sloveniek dôležitejšiu úlohu než pre ľudí na Západe. Niet sa čo čudovať – nedostatok tovaru v potravinách, behanie po horách a silný dôraz komunistických vladárov na telesné zdravie spôsobili, že na Tomáša či Zuzanu odvedľa sa pozeralo lepšie než na hranolkových odchovancov z Manchestru a Glasgowa.

O radostiach života v komunizme by som sa mohol rozpísať obšírnejšie, demokraticky však ukončím túto časť výpovede – ich zoznam zahŕňa tie, ktoré spomínam vyššie, a možno ešte pár ďalších.

Obávam sa, že väčšina z vás stále zastáva pevný postoj k tomu, ako silne zvierala železná päsť svoje satelity a že sa obyvatelia Československa nemali vo voľných chvíľach čím rozptýliť. Tvrdíte, že sa mi to len zdá a život pod dohľadom Stalina a jeho kádra určite nebol taký ružový.

Ak sa teda mýlim, ako je možné, že výber z najlepších filmov na­ točených v Československu je šmrncnutý nostalgiou za časmi dávno minulými? Hoří, má panenko Miloša Formana, čarovné Pelíšky, vyšperkované Rozmarné léto, Postřižiny, Vesničko má středisková i Ostře sledované vlaky Jiřího Men­ zela. Vo všetkých spomenutých fil­ moch si ľudia očividne užívajú život napriek vtedajším politicko-eko­ nomickým pomerom. Väčšina z nás na Západe verila tomu, že pod prísnym okom komunistických vod­ cov sa zabávať jednoducho nesme­ lo. Predstavovali sme si nekonečnú nočnú moru, akú nám predostrel Kafka vo svojich dielach.

ESEJ

V knihách Bohumila Hrabala, ktoré neskôr sfilmoval Menzel, nenáj­ deme jedinú zmienku o zlovestnej a všadeprítomnej železnej pästi štátu (Jane Austenová, napríklad, tiež vo svojich románoch vôbec nepísala o tom, čo sa dialo v tej dobe vo svete). Namiesto toho píše o víne, ženách a hudbe, do­ jímavých a rôznorodých priateľ­ stvách medzi mužmi, mačkách a myšiach a koňoch, malých každodenných radostiach, ktoré človek nachádzal na pozadí zjavne nezaujímavej proletárskej mašiny. Štátny teror ale nespal. Človek nikdy nevedel, kedy mu zaklopú na dvere a pristavia vo dvore auto ŠtB. Táto neustála neistota však možno popchla ľudí užívať si každoden­ né radosti ešte o to viac. Možno sa Slováci a Slovenky sústredili na základné elementy spokoj­ ného života – dobré jedlo, dobrú spoločnosť, dobré víno – práve pre­ to, že vedeli, že ich život sa môže zmeniť zo dňa na deň na triviálny, či dokonca vykonštruovaný popud niekoho iného.

Na druhom konci Európy si Briti a Britky nažívali spôsobom, ktorý im väčšina vtedajšieho sveta mohla len ticho závidieť – mimo konfliktu, finančne zabezpečení, s neprieberným množstvom možností, čo so sebou. Percento ľudí s mentálnymi ochoreniami a výskytu samovrážd však narastalo, hlavne u mladých ľudí. Spustila sa lavína závislostí od najrôznejších návykových látok a k nim pridružených sociálnych neduhov – kriminalita, rozpad rodiny, premárnený život. Nočné ulice sa ocitli pod nadvládou rozzúrenej mládeže s nožom vo vrecku a Big Macom v potetovaných dlaniach (L*O*V*E a H*A*T*E* na hánkach).

Pristupujte preto k porovnávaniu susedovho trávnika opatrne – za americkým, britským či nemeckým plotom to môže vyzerať rozprávkovo. Pravda je však trochu iná: jedlo je neznesiteľné, maniere len o čosi lepšie a našim voľnočasovým aktivitám vládnu buď drogy, alebo večná bezduchá honba za niečím novým.

Monireh Brigolin POMÔCŤ NOVÝM POMÔŽE Ak by som mala na opis svojej identi­ ty, vzťahu k ľuďom a prepojenia so svetom a okolím použiť len dve slová, bola by som určite ovyvateľkou zeme.

Narodila som sa v Taliansku, vyrástla v Chorvátsku, pomáhala som v Izraeli, študovala vo Veľkej Británii, pracovala v Srbsku a od istého času aj na Sloven­ sku. Všade som bola doma a v každej krajine som zanechala kus svojho srdca. Moje väzby k všetkým týmto miestam určite posilnili tamojšie vzťa­ hy a zážitky. Čo však vo mne zachova­ lo najsilnejší dojem, boli dobré skutky, ktoré som pre iných mohla vykonať s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi.

Bol som vychovaná ako bahaistka, čo znamená, že som bola odmalička obklopená ľuďmi rôznych kultúr, krajín a náboženstiev; utečencami a menši­ nami, a všetci títo ľudia formovali môj všeobjímajúci a všeakceptujúci svetonázor. Učili ma, že sme všetci kvetinami v jednej záhrade, ktorej krá­ sa sa premieta do rozmanitosti farieb, vôní a odrôd. Toto prirovnanie tu bolo pre mňa vždy, keď som sa sťahovala z jednej krajiny do druhej. Zahrnulo ma okamžitou láskou a spojením s akým­ koľvek miestom, kde som bývala.

Neznamená to ale, že ma na mojich cestách nestretli žiadne prekážky. Mu­ sela som si vždy zvyknúť na novú kultú­ ru, tradície, zmýšľanie a udomácniť sa v nich, necítiť sa sama. Je to učenie a proces plný nových vedomostí. Aby som v ňom uspela, musela som vykročiť

92

VŠETKÝM

zo svojej komfortnej zóny a zamyslieť sa: „Ako prispieť svojou troškou do chodu krajiny, kde teraz žijem? Akými maličkosťami môžem pomôcť svojmu okoliu?“ Čo keby som začala tým, že sa zoznámim so svojimi susedmi?

Rozhodnutie bolo na mne – mohla som sa aktívne zapojiť, alebo ostať v pozadí.

Znalosť chorvátčiny mi určite pomohla porozumieť slovenčine a lepšie zapad­ núť do miestnej komunity. V práci ale hovorím hlavne anglicky, čo mi veľmi nepomáha viesť hlboké a otvorené rozhovory, ktoré by ma s anglicky nehovoriacimi Slovákmi a Slovenkami zblížili. Niekedy si všímam malú barié­ ru medzi mnou a mojimi kamarátmi, ktorí prepnú do slovenčiny, aj keď im angličtina nerobí problémy – cítim sa zrazu odrezaná od konverzácie. Závisí to aj od témy, ktorú preberáme a do akej miery ju chcem pochopiť. Nedo­ statok slovnej zásoby však nepomáha v žiadnom prípade. Chápať a byť pochopenou pre mňa vždy znamena­ lo cítiť sa ako doma, akceptovaná, vážená, jednoducho viditeľná.

Spájanie má dve strany. Na jednej je človek, ktorý sa zaujíma a rešpektuje nový jazyk a na druhej miestni oby­ vatelia, ktorí sa snaží spoznať človeka, čo sa úplne sám, alebo len so svojimi najbližšími, práve prisťahoval do ich zeme. Vďaka malým, ale empatickým gestám mojich nových priateľov, ktorí sa snažili vcítiť do kože človeka na míle vzdialeného od svojej rodiny, som sa

ESEJ

v novej krajine cítila ako doma rýchlej­ šie. Navštívili ma cez víkend, pozvali ma k svojim rodičom na obed, poslali za mnou niekoho, kto býval nablízku.

Na Slovensku to s vítaním cudzincov a cudziniek nie je až také ružové a určite je čo zlepšovať. Ak mám byť úprimná, každá zem, v ktorej som ne­ jaký čas bola, má v tejto oblasti podob­ né nedostatky – niektoré menšiny či skupiny utečencov budú preferované pred inými. Dôvodom naprieč kraji­ nami je, že sa stále nevnímame ako jedno ľudstvo – nie je to len koncept, ktorý funguje v teoretickej rovine, sú to voľby, ktoré musíme každý deň znova a znova vedome spraviť.

Možno sa pýtate, ako tento koncept preniesť do reality. Skúsme začať od seba a zamyslieť sa nad tým, ako sa môžeme zbaviť stereotypov a predsud­ kov, ktoré sme si vedome či nevedome prevzali z rodín, okolia, médií. Neboj­ me sa o nich pochybovať a vzdorovať im – sú to koniec koncov len zbytočné bariéry, ktoré si vytvorilo ľudstvo samo.

Vykročme na cestu poznania tým, že pomôžeme neznámemu človeku.

K všetkým ľuďom, ktorých stretneme, aj k svojim susedom cez chodbu, pri­stupujme s láskou a láskavosťou.

Možno poslúžime ako svetlý príklad mladším generáciám a naučíme ich niečo o tom, ako sa buduje inkluzívne a srdečné prostredie. Čo ste ochotní a ochotné spraviť pre svoj­ ho nového suseda alebo susedku vy?

Tsudoi Masuda NEPOZERÁM SA NA SEBA CEZ FILTER JAPONKY

Keď som mala jedenásť rokov, presťa­ hovali sme sa s rodičmi z Japonska do Česka a po istom čase na Sloven­ sko do Bratislavy. V Európe žijem dlhšie, ako som kedy žila v Japon­ sku. Vyrastala som tu, chodila sem do školy, no môj pohľad na túto krajinu je v niečom špecifický.

A, samozrejme, moja tvár sa nemení, vyzerám ako cudzinka, a zažila som preto situácie, ktoré by som nebyť Japonkou inak nezažila.

Neviem, či mám vzťah k tejto krajine alebo mestu až natoľko rozdielny od ľudí, ktorí tu vyrastali odmalič­ ka. Mení sa to výrazne podľa toho, s kým trávim čas. Ľudia, s ktorými sa stretávam, mi vytvárajú pohľad na mesto. Často sa ma pýtajú, ako sa mi žije v Bratislave v porovnaní s Japonskom a Českom. Ako prvé mi napadne slovo pokoj. Jedno­ značne pokoj.

Pre mňa má toto slovo pozitívny vý­ znam, hoci ľudia si to spájajú s tým, že je to preto, lebo tu nič nie je.

Po­chádzam z veľkých a rušných miest, ktoré mám síce rada, ale o to viac si vážim pokoj v každo­ dennosti. Nebudím sa na hukot áut ani sa nemusím pretláčať na ulici medzi ľuďmi. Mám pocit, že pokoj mesta sa odzrkadľuje na ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Možno som mala len šťastie na ľudí, ktorých stretávam, ale nikdy nepôsobia uponáhľane, arogantne a chladne.

94

Verím, že v akom prostredí ľudia žijú, takí aj sú.

Tvrdý rasizmus som v tejto krajine ešte nezažila. Zažila som žarty, vypy­ tovanie na moje životné skúsenos­ ti, ale nikdy som z nich necítila nenávisť. Samozrejme, sarkastické komentáre a žarty nie sú vždy prí­ jemné, ale hovorím si, že to je skrát­ ka humor týchto ľudí a podobne by reagovali aj pri iných témach, nie len v prípade mojej národnosti.

Iste, občas je otravné, keď musím hovoriť o svojom pôvode tisíckrát.

Uvedomila som si však, že na tom nie je nič negatívneho. Ľudia sa zaujímajú o to, čo nepoznajú, a to je prirodzené. Som proti rasizmu a považujem za zastaralé, ak sa niekto správa rasisticky, no stále sa to deje. Niekedy mám ale pocit, že cudzinci a cudzinky sú v niečom precitlivení a občas sami a samy zvýrazňujú to, že sú iní a iné.

Rozumiem tomu, sama som zažila nepríjemné momenty, keď na mňa kričali a nadávali mi, že som z Ázie, vyťahovali historické konflikty, akoby som za to mohla ja, vyliali na mňa vodu a smiali sa mi, ako vyzerám. Takíto ľudia to však nerobia len cudzincom a cudzin­ kám. Majú problémy, s ktorými sa nevysporia­dali, a tak si potrebujú vybiť svoje agresiu niekde inde.

Cudzinci a cudzinky sú pre nich jednoduchým terčom „po ruke“.

ESEJ

Keď si všimnú, že rozprávam po slovensky, niekedy zmenia názor.

Cudzinka má schopnosť argumen­ tovať! Zrazu už nie som „obyčajnou cudzinkou“. Je to pre mňa smiešne.

Kedy vlastne pociťujem, že som cudzinkou? Keď musím ísť na cudzineckú políciu vybavovať povo­ lenie na pobyt, keď nastupujem do taxíka, šofér vidí moje meno a začne sa pýtať alebo rozprávať všelijaké príbehy, keď sa niekomu predstavu­ jem prvýkrát a začnú mi hovoriť, ako majú radi Japonsko. Až vtedy si spomeniem, že som cudzinkou. Ako cudzinka sa cítim tiež vtedy, keď idem do inej krajiny a niekedy, keď sa vraciam do Japonska.

Od istého času som prestala riešiť svoj pôvod. Uvedomujem si, kde som sa narodila, kde sa nachádzam, ale prestala som vnímať svoju inden­ titu ako problém. Ľudia v mojom okolí to rešpektujú a ja zas ich.

Keď tvorím, čerpám inšpirácie zo svoj­ ho vnútra, ale ľudia sa na mňa po­ zerajú cez filter Japonky. V mojich prácach vidia inakosť, no ja sa na seba nepozerám len cez tento filter.

Tvorím veci, ktoré sú mi prirodzené, riešim v nich identitu, no nie preto, že som cudzinka, ale preto, že ich rieši asi každý človek pri tvorbe. Ľudia čerpajú zo seba a zo svojich skúseností a to je identita.

Autorka je umelkyňa

Magazín 17. ročníka festivalu [fjúžn] Zblíž sa so svetom, ktorý máme doma ISBN 978-80-89008-85-8 vydala Nadácia Milana Šimečku, Svoradova 5, 811 03 Bratislava e-mail nms@nadaciams.sk © 2022 pripravila šéfeditorka Anna Jacková jazyková redakcia Jana Vicenová preklad anglických textov Dana Ševčíková fotografia na obálke Kvet Nguyen dizajn a grafická úprava Matúš Hnát písmo GoliaGolia, GT America, GT Ultra papier Fedrigoni Arena Rough Natural 120 gsm, Gmund Action Alpine Sparkling Water 310 gsm tlač Tiskárna Helbich, Brno Fotografia na obálke je súčasťou kampane Humans of [fjúžn]. Na obálke sú Anton Kosenok a Albert Parfenov.

Festival z verejných zdrojov finančne podporili

Festival [fjúžn] organizuje Nadácia Milana Šimečku

S mediálnou podporou

TM

Projekt je spolufinancovaný aj z projektu s názvom „EMCA – Podpora migrantov prostredníctvom kultúrnych aktivít“ financovaného z Grantov EHP 2014 – 2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

Spoločným úsilím k inkluzívnej Európe.

manažér festivalu Martin Brix komunitná manažérka Zuzana Weberová PR manažérka Ivana Kohutková manažérka sociálnych sietí Ema Hesterová dramaturg Laco Oravec produkcia Mikuláš Procháska finančná manažérka Andrea Zaujecová riaditeľka nadácie Veronika Fishbone Vlčková web www.fjuzn.sk festivalový web www.festival.fjuzn.sk facebook @fjuznNMS instagram @fjuzn_festival e-mail info@fjuzn.sk Chcete viac spoznávať cudzincov i cudzinky a pomáhať s nami robiť zo Slovenska krajinu, v ktorej sa dokážeme poučiť z vlastnej minulosti a v ktorej budeme ochotní rešpektovať jedinečnosť každého človeka? Podporte nás na www.nadaciamilanasimecku.sk a www.festival.fjuzn.sk

Fotografia na obálke je súčasťou kampane Humans of [fjúžn].

Na obálke sú Anton Kosenok a Albert Parfenov.

ISBN 978-80-89008-85-8