ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY tvrdil, že štát ako kolektív je osoba a má suverenitu vo vzťahu k iným štátom.56) Napriek tomu, že Kelsen vo svojej teórii stotožnil štát a právo, čím zároveň stotožnil suverénnu moc dovnútra a navonok, a tým poprel rozlišovanie vnútornej a vonkajšej suverenity,57) toto učenie nie je v súčasnosti prevládajúcim. Niektorí autori (Duguit, Laski) dokonca prišli s ideou, že suverenita ako taká neexistuje; Duguit dokonca sociologickoprávne tvrdil, že rozhodujúca je iba moc.58) Capitant zase vo svojom diele o oslobodenom Francúzsku tvrdil, že skutočným suverénom v parlamentnej demokracii nie je ľud, ale parlament, lebo jemu sa vláda zodpovedá.59) Napriek tomu však aj v našej právnej vede neustále prevažuje tradičné učenie 19. storočia o vnútornej a vonkajšej suverenite štátu (štátnej moci) a zároveň ešte staršie osvietenecké učenie o suverénnom ľude, ktorý svoju moc vo voľbách odovzdáva vládcovi (napr. prostredníctvom parlamentu ako sprostredkovateľa). Niektoré najnovšie názory opäť suverenitu (hlavne suverenitu štátov) spochybňujú, tvrdiac, že suverenita je pasé, lebo existovala vo svete, kde národné štáty boli hlavnými hráčmi, centrami moci a objektmi záujmu, to však pomaly v globalizovanom svete a na medzinárodnom poli, na ktorom sa účastní čoraz viac medzivládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácií, už viac neplatí.60) Tak, ako sa v súčasnosti menia názory na suverenitu, či už ľudu alebo štátu, musíme akceptovať, že aj v minulosti existovali rôzne chápania týchto koncepcií. Tak, ako akceptujeme, že v mimoriadnej situácii druhej svetovej vojny bol pre okupované Československo s konkludentným súhlasom ľudu a konkludentným aj výslovným súhlasom istej časti zahraničia (spojencov) jediným suverénom Edvard Beneš, ktorý kreoval ďalšie orgány dočasného štátneho zriadenia v Londýne, musíme akceptovať aj špecifické chápanie suverenity po roku 1948. Tá sa od dovtedajšieho a následného západoeurópskeho chápania líšila hlavne tým, že ľud nemal možnosť zrušiť spoločenskú zmluvu so svojou vládou a záujmy ľudu a vlády sa chápali ako stotožnené – presne v hobbesiánskom duchu. Napokon, ani na západe suverenita ľudu dlho nebola skutočnou suverenitou celého ľudu, vylučujúc najprv široké vrstvy pracujúcich, žien, v USA černochov, v 1. ČSR zase príslušníkov ozbrojených zložiek, a v súčasnosti negatívnym obmedzením – vylúčením detí a duševne postihnutých, a pozitívnym vymedzením na úzku skupinu politicky aktívnych osôb v podmienkach tzv. zastupiteľskej demokracie.61) Aj chápanie podielu ľudu na moci sa prirodzene s historickým vývojom mení. V priamej demokracii (v Aténach) neexistovala žiadna byrokracia, všetci slobodní muži sa podieľali na spravovaní štátu (polis), ovládaní boli zároveň ovládajúcimi. Aj v stredovekej Itálii sa za demokraciu považoval iba systém, v ktorom sa občania priamo podieľajú na politickom živote svojho štátu. Dnešná pasivita väčšiny by im nepripadala ako demokracia.62) Aj kvôli pasivite väčšiny obyvateľstva marxizmus zavrhol liberálnu demokraciu a namiesto toho navrhovali pyramidálne budovaný podiel všetkého obyvateľstva na výkone politickej moci vďaka miestnym 56) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1970, s. xi. 57) Tamže, s. vii a xii. 58) Tamže, s. xii. 59) Capitant, R.: Der Konflikt zwischen der Parlaments-Souveränität und der Volkssouveränität in Frankreich seit der Befreiung. Citované podľa: Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, s. 322. 60) Lindahl, H.: Sovereignty and Symbolization. In: Relocating sovereignty, s. 53. Cituje autorov: Camilleri, J. A. – Falk, J.: The End of Sovereignty : The Politics of a Shrinking and Fragmenting World, Edward Elgar, 1992, s. 2). 61) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, s. 384. 62) Held, D.: Democracy and the Global Order : From the modern state to cosmopolitan governance, Stanford University Press, 1995, s. 6-8.
196