Page 1


Corpus Delicti

Časopis Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Redakčná rada Šéfredaktorka: Mgr. Monika MARTIŠKOVÁ Zástupkyňa šéfredaktorky: Bc. Petra LUKÁČIKOVÁ Redaktori: JUDr. Jozef GREGUŠ, Mgr. Dominika KUČEROVÁ, Mgr. Juraj ŠELIGA, Mgr. Anna ŽEMBÉRYOVÁ Externí spolupracovníci: Mgr. Ján JURAN, JUDr. Alexandra KOTRECOVÁ, PhD. LLM, JUDr. Jakub LÖWY, LLM

Adresa redakcie: Časopis Corpus Delicti Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10, 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka a grafika: Bc. Filip JUROVATÝ Autorka ilustračných fotografií: Mgr. Dominika KARDOŠOVÁ

Odborní garanti: JUDr. Katarína GEŠKOVÁ, PhD., doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD., JUDr. Anton ŠKREKO, PhD. Zakladatelia obnoveného časopisu - konzultanti: Mgr. Kristián ČECHMÁNEK, Mgr. Martin CSÁSZÁR, Mgr. Naďa PETRÍKOVÁ

Editoriál V úvodných riadkoch minulého čísla som sa lúčila na šachovnici. Teraz prichádzam späť a opäť sa Vám prihováram, nadväzujem na vybudované, no zároveň začínam odznova. Tentokrát tým, že vychádzam zo svojho domčeka a idem si skúsiť zahrať človeče. Sama som zvedavá, či po troch rokoch budú všetci moji „panáči-

kovia“ v bezpečí domčeka alebo stále stratení niekde na ceste. Zložitosť oboch spomenutých hier by sa mohla posudzovať podľa možného očakávaného výsledku s ohľadom na mieru spravodlivosti. Dalo by sa očakávať, že pravdepodobnosť výhry v šachu sa odvíja od rozumovej vyspelosti, inteligencie či taktického my-

slenia, schopností či skúseností, a výhra v detskej hre spočíva iba v šťastí. No možno aj to šťastie je iba odzrkadlením spravodlivosti. A tá nie je väčšia či menšia v tej -ktorej hre, spravodlivosť je jednoducho spravodlivá. Monika Martišková šéfredaktorka


obsah

Obsah

Aktuality Jedenásty ročník Letnej školy Európskej akadémie práva a informačných technológií . . . . . . . . . . . . . . . . 2 Deň Právnickej fakulty. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 Beánie Právnickej fakulty 2016 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Športový deň Trnavskej univerzity 2016 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6 Konferencia o whistleblowingu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6 Trnavské právnické dni 2016. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 ELSA day na tému migračné právo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Workshop „Trestné právo v aplikačnej praxi“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Vianočný punč . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 Jazykové okienko Pojmy do vrecka študenta práva. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Z legislatívnej dielne Aktuálne z legislatívnej dielne. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13 Jednoduchá spoločnosť na akcie alebo podnikanie hrou? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13 Novela trestných kódexov ako novoročná tradícia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14 Rýchlejšie k platobnému rozkazu. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15 Odborné články Vydržanie hnuteľnej veci podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16 Legitimita legitimácie občana - kde sú hranice?. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18 Tribunál EU potvrdil pokutu za kartelové pay-for-delay dohody v případu Lundbeck. . . . . . . . . . . . . . . . 20 Verbálny útok na príslušníka Policajného zboru. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 22 Zásada prezumpcie neviny a právo neprispievať k vlastnému obvineniu vo vybratej judikatúre štrasburského súdu. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 International students on various law topics Can legal costs be recovered in subsequent proceedings under the United Nations Convention on Contracts for the International Sale of Goods (CISG)?. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28 Esej Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

31


aktuality

Jedenásty ročník Letnej školy Európskej akadémie práva a informačných technológií 03.09 – 09.09.2016 Reichenau, Rakúsko Jedenásty ročník Letnej školy Európskej akadémie práva a informačných technológií sa rovnako ako po minulé roky uskutočnil v hoteli Flackl-Wirt, nachádzajúcom sa v krásnej rakúskej dedinke Reichnau an der Rax, medzi mestami Viedeň a Gratz. V roku 2005 sa Letná škola Európskej akadémie práva a informačných technológií konala po prvýkrát, pričom v tom čase bola organizovaná Viedenskou skupinou, ktorú tvorili: Viedenská univerzita vo Viedni, Masarykova univerzita v Brne a Univerzita Pécs v Budapešti. Trnavská univerzita v Trnave sa k Letnej škole pripojila v roku 2009. V súčasnosti je v projekte zapojených šesť univerzít a jeden výskumný ústav. Letnej školy sa pravidelne zúčastňujú študenti a prednášajúci nielen z Európy, ale aj z celého sveta. Hlavným cieľom Letnej školy Európskej akadémie práva a informačných technológií je tak, ako už vyplýva z názvu, výučba práva informačných a komunikačných technológií, no taktiež aj nemenej dôležitého a s ním súvisiaceho práva duševného vlastníctva, ktorého súčasťou sú priemyselné a autorské právo. V prednáškach bola spomenutá problematika know-how, obchodného tajomstva, negociácií a kontraktov, dokonca aj práva súvisiaceho s ochranou biotechnológií. Kolektív vyučujúcich a prednášajúcich tvorili akademici a odborníci zo súkromného sektora a znalci zo spomínaných právnych oblastí. Výučba prebiehala vo forme seminárov, prednášok, workshopov, ale aj prostredníctvom skupinových prác. Denný program Letnej školy Európskej akadémie práva a informačných technoló-

42

gií pozostával z doobedňajších seminárov a prednášok, viažucich sa tematicky k už spomínaným právnym oblastiam a každý podvečer sa konali Workgroups - skupinové práce. Tie spočívali v rozdelení študentov do skupín, ktorým bol pridelený jeden z vyučujúcich, predstavujúci akéhosi tútora, pričom ešte pred začatím Letnej školy jednotliví tútori vybrali svojej skupine prípadovú štúdiu, ktorú napokon v predposledný deň museli študenti odprezentovať. O zaujímavé prednášky a workshopy nebola núdza. Hneď v prvý deň študentov čakali úvodné prednášky, týkajúce sa práva duševného vlastníctva a informačných technológií, ktorých prednášajúcim bol prof. Andreas Wiebe z Georg-August-Universität v Göttingene. Veľmi zaujímavú prednášku o očakávaniach a obmedzeniach v autorskom práve odprezentoval aj Dr. Matej Myška z Masarykovej univerzity v Brne. Obrovské prekvapenie, na ktoré je obzvlášť nutné upozorniť, pripravil prof. Mindaugas Kiskis z Univerzity Mykolasa Romerisa vo Vilniuse, ktorý prišiel prednášať o duševnom vlastníctve v súvislosti s ochranou súkromia a právom biotechnológií. Problematika bola neskutočne pútavá a u poslucháčov vyvolala o danú tematiku obrovský záujem. Rovnako aj prednáška o zodpovednosti poskytovateľov internetových služieb od doc. Radima Polčáka z Masarykovej univerzity v Brne. Ďalší deň, v dopoludňajších hodinách, čakal študentov veľmi zaujímavý hosť, ktorým bol generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie prof. Michal Bobek. Veľký ohlas medzi študentmi vyvolali aj prednášky týkajúce sa ochrany údajov od prof. Zsolta Balogha z Univerzity Corvinusa v Budapešti a od Dr. Anabela Susana de Sousa Gonçalves z Universidade do Minho v meste Braga. Po-

čas tretieho dňa sa prednášky konali len v dopoludňajších hodinách, pričom tematicky nadväzovali na informačné technológie a duševné vlastníctvo. O problémoch práva duševného vlastníctva v rámci svetových digitálnych sietí prednášal prof. Dan Svantesson z Bond University v Austrálii. Letná škola je aj o spoznávaní nových ľudí, zábave a budovaní nových priateľstiev a preto vzdelávanie nebola jediná činnosť, ktorej bol venovaný náš čas. Na tretí deň bola naplánovaná návšteva hlavného mesta Rakúska, kde sa uskutočnila nielen návšteva Najvyššieho súdu vo Viedni, ale študenti mali možnosť využiť svoj voľný čas na spoznávanie centra mesta. V ostatné dni mali študenti k dispozícií niekoľko voľnočasových aktivít. V súvislosti s problematikou zmluvného práva sa na štvrtý deň prišiel o svoje poznatky a skúsenosti podeliť aj Dr. Christopher Kuner z Belgicka, odborník na ochranu dát a súkromia na európskej úrovni. Okrem seminára si Dr. Kuner pripravil pre študentov aj praktický workshop, ktorého zmyslom bolo, aby si študenti vyskúšali vyjednávanie v rámci vytvárania zmlúv. Študenti sa rozdelili do dvoch skupín a simulovali vyjednávanie zmlúv u dvoch zahraničných spoločností, pričom úlohou každej skupiny bolo presadiť si podmienky, o ktorých druhá skupina nevedela. Ako bolo spomenuté, študenti odprezentovali dokončené prípadové štúdie v predposledný deň Letnej školy. Každá skupina mala tému z inej oblasti práva duševného vlastníctva a informačných technológií. Škála tém bola veľmi pestrá, spomenuté boli napr. témy týkajúce sa ochranných známok, internetových domén, nekalých súťaží, ochrany medicínskych a biometrických údajov a mnoho ďalších. Zmysel týchto prezentácii predstavoval nielen zlepšovanie sa v danej oblasti, ale aj práca s ľuďmi v skupine a prezentovanie výsledkov pred publikom. Výhodou bola priama odozva vyučujúcich, vďaka nej študenti ihneď poznali správne či nesprávne postupy pri riešení jednotlivých prípadových štúdií a zistili, akým chybám sa majú v budúcnosti vyvarovať. Posledný deň sa uskutočnila záverečná, veľmi zaujímavú prednáška. Viedol ju autor mnohých publikácií a advokát s dlhoročnou praxou z oblasti práva duševného vlastníctva Dr. Guido Kucsko, ktorý priblížil problematiku porušovania práv priemyselného vlastníctva z praktického hľadiska. Po jeho prednáške nasledoval záverečný ceremoniál spojený s odovzdávaním certifikátov všetkým zúčastneným študentom. Právo informačných a komunikačných technológií a právo duševného vlastníctva sú v dnešnej dobe najviac rozvíjajúce sa odvetvia s najväčším potenciálom do bu-

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


aktuality dúcnosti a preto sú veľmi žiadané. Zároveň ide o veľmi náročné právne odvetvia, preto je dôležité venovať sa im do hĺbky. Práve Letná škola Európskej akadémie práva a informačných technológií každoročne ponúka študentom možnosť podrobnejšie preskúmať danú problematiku vďaka znalostiam prednášajúcich odborníkov z celého sveta. Veríme, že Letná škola Európskej akadémie práva a informačných technológií aj v jej ďalších ročníkov, privíta ešte nových študentov, odborníkov a nadšencov, zaujímajúcich sa o dané právne oblasti. Erik Macek autor fotografií: archív, Erik Macek

Deň Právnickej fakulty Dňa 25. októbra 2016 sme oslavovali narodeniny našej alma mater. Celý program osláv bol rozdelený na dve časti. Prvá časť sa uskutočnila v študentskom dome Petra Pazmáňa, kde hostí privítala dekanka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD. a rektor Trnavskej univerzity v Trnave prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD. Ako prvý z pozvaných rečníkov vystúpil absolvent našej Právnickej fakulty, súčasný minister zdravotníctva Slovenskej republiky JUDr. Ing. Tomáš Drucker na tému aktuálnych otázok poskytovania zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike. Po ňom rečnila zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva JUDr. Marica Pirošíková, ktorá publikum zaujala príspevkom o právach dieťaťa v kontexte rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, a uviedla aj niekoľko problematických prípadov rodičov - občanov Slovenskej republiky v zahraničí. Po diskusii, ktorá bola reakciou na prednesené príspevky, vystúpil spevácky zbor Trnavskej univerzity Felicitas. Pri príležitosti Dňa Právnickej fakulty boli udelené dekankou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v spolupráci s vydavateľstvom Wolters Kluwer, s.r.o., za ktoré bol knižné dary odovzdať Ing. Peter Trgala, ocenenia vybraných osobností. Ocenenými za vynikajúce zásluhy pri rozvoji Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, ako aj pri rozvoji právnej vedy a právnického vzdelávania na Slovensku, boli: prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., Dr. h. c. prof. JUDr. Peter Mosný, CSc., prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc., Dr. h. c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc., prof. JUDr. Soňa Košičiarová, PhD., prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD., prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc., prof. JUDr. Alexandra Krsková, CSc., prof. JUDr. Jozef Prusák, CSc., prof. JUDr. Ján Lazar, DrSc., JUDr. Jozef Opatovský, prof. PhDr. Miroslava Szarková, CSc., JUDr. Anton Jaček. Dekankou fakulty bol ocenený rovnako čestným uznaním a poďakovaním Dr. h. c. prof. MUDr. Vladimír

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

Krčméry, DrSc. Príjemnú atmosféru oslavy dotvoril aj slávnostný prejav dekanky fakulty, a následný koncert hudobného zoskupenia Taste of Brass, ktorého vedúci je tiež absolventom našej Právnickej fakulty. Poobedná kultúrna časť sa uskutočnila na pôde fakulty, kde sa stretli študenti, vyučujúci a všetci priaznivci fakulty na premietaní dokumentárneho filmu „Cooltúra“, ktorému masmédiá dali nálepku kontroverzný. Na otázku prečo je tak vnímaný sme mohli dostať odpoveď priamo v diskusii s režisérom Mirom Remom, ktorá nasledovala po premietaní filmu. Film Cooltúra má za cieľ realisticky zachytiť priemerné kultúrne hodnoty Slovenska v dnešnej dobe dokumentovaním napr. pozadia koncertu

známeho rapera, koncertu metalových a kresťanských kapiel, obľúbenej televíznej šou, či podujatia pri príležitosti MDŽ organizovaného politickou stranou. Z celého Dňa Právnickej fakulty, ako aj z filmu „Cooltúra“ vzišli podnetné myšlienky v duchu ius est ars boni et aequi, a teda aby sme robili okolo seba svet príjemným nie preto, že musíme, ale preto, že chceme. Dňa 16. januára 1667 sa uskutočnila prvá prednáška na historickej Právnickej fakulte, čo znamená, že budúci rok sa môžeme tešiť na oslavy 350. výročia jej založenia. Petra Lukáčiková autor fotografií: František Hanušiak

3 5


aktuality

Beรกnie Prรกvnickej fakulty 2016

64

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 2/2016


aktuality

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 2/2016

5 7


AKTUALITY

Športový deň Trnavskej univerzity 2016

Dňa 24.11.2016 sa uskutočnilo podujatie s názvom ŠPORTOVÝ DEŇ TRNAVSKEJ UNIVERZITY. Turnaja sa zúčastnila aj Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Za našu fakultu sa na tomto špor-

tovom podujatí zúčastnili celkovo dva tímy - futbalový a volejbalový. Vo futbalovom turnaji muži obhajovali prvenstvo z minulého roka. Spočiatku sa nevedelo, s akou súpiskou vyrukuje kapi-

tán mužstva Samuel Valluš. Nakoniec sa mu podarilo poskladať konkurencieschopný tím. Postupom času sa ukázalo, že tento tím zastúpený študentmi práva nemal konkurenciu a súperov doslova rozdrvil, a to herne ako aj počtom gólov. Víťazstvo bolo zaslúžené a nikto výsledok nespochybňoval, a tak putovný pohár rektora ešte minimálne jeden ďalší rok pobudne na našej Právnickej fakulte. Volejbalový tím hral v ženskej kategórii. Niektoré hráčky sa stretli po prvý krát až na ihrisku, no napriek tomu dosiahli úspech. Tím vedený kapitánkou Klaudiou Giebelovou sa umiestnil na bronzovej priečke. Po rozpačitom začiatku sa ženy postupne rozohrali a s ostatnými súťažiacimi družstvami hrali vyrovnanú partiu až do konca. Ženám sa toto podujatie páčilo a určite sa ho opätovne rady zúčastnia aj v budúcnosti. Vďaka za uskutočnenie podujatia patrí najmä organizátorom, a taktiež divákom za vynikajúcu kulisu v Mestskej športovej hale Trnava. Milan Javorek autor fotografie: Milan Javorek

Konferencia o whistleblowingu V utorok 18. októbra 2016 sa pod záštitou dekanky Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave doc. JUDr. Mgr. Andrey Olšovskej, PhD. v spolupráci s Transparency International Slovakia uskutočnila medzinárodná konferencia Chránené oznamovanie (whistleblowing) ako účinný nástroj na odhaľovanie nekalých praktík. Whistleblowing je anglický pojem, ktorý je odvodený od výrazu „to blow the whistle“ – zapískať na píšťalku. V právnickom jazyku sa týmto pojmom označuje oznámenie urobené zamestnancom smerované zamestnávateľovi o skutočnostiach svedčiacich, že na pracovisku sa porušujú

86

normy, či už právne, etické alebo morálne, t.j. nekalými praktikami, korupciou a pod. Kľúčovým právnym predpisom v tejto oblasti je zákon č. 307/2014 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon“), ktorý nadobudol účinnosť 01. januára 2015. Ustanovenie § 23 zákona však zaviazalo zamestnávateľov k zavedeniu vnútorného systému vybavovania podnetov do šiestich mesiacov od účinnosti zákona, čiže de facto sa tieto ustanovenia stali účinnými od 01.07.2016. Konferenciu otvorila a prednášajúcich,

hostí a študentov privítala pani dekanka. Prvým z prednášajúcich bol profesor pracovného práva David Lewis z Middlesex University London. Vo svojom príspevku poukázal na viaceré zahraničné právne úpravy chráneného oznamovania, a zároveň navrhol odporúčania a rady pre Slovenskú republiku, keďže pôsobí aj ako riaditeľ Whistleblowing Research Unit. Osobitne sa venoval odporúčaniu CM/Rec (2014) 7 o ochrane informátorov prijaté Výborom ministrov Rady Európy 30. apríla 2014, v ktorom sú formulované zásady ako inšpirácia pre vnútroštátnu právnu úpravu ochrany whistleblowerov. Ďalšiu časť venoval zákonu o protispoločenskej činnosti, a najmä ustanoveniu § 13, ktorý stanovuje, že ak sa osoba, ktorá podala podnet, domnieva, že v súvislosti s podaním podnetu bol voči nej urobený pracovnoprávny úkon, s ktorým nesúhlasí, môže požiadať inšpektorát práce do siedmich dní odo dňa, keď sa dozvedela o pracovnoprávnom úkone, o pozastavenie účinnosti tohto pracovnoprávneho úkonu. Podľa profesora však ide o veľmi krátku lehotu siedmych dní, kedy osoba, ktorá podala podnet môže byť fyzicky, či psychicky vyčerpaná, práve z oznámených nekalých praktík. So zaujímavým praktickým príspevkom vystúpil aj Pavel Nechala z advokátskej kancelárie Nechala & Co. s.r.o. a spolupracovník s Transparency International Slovensko. V rámci svojho vystúpenia upozorňoval na to, že každá organizácia si má

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


aktuality vybudovať „kultúru všímavosti“ a rozobral aj výskum organizovaný v 28 inštitúciách v Slovenskej republike po účinnosti zákona. Vo výskume sa zameral na zavedenie vnútorného systému podávania podnetov, ktorý sa však vo väčšine prípadov javil ako prepísanie zákona. Na záver však musel skonštatovať, že inštitúcie pri zavádzaní opatrení a plnení povinnosti vyplývajúcich zo zákona zvolili formalistický prístup, zlyhali pri implementácii systémov oznamovania, a že zamestnancom je poskytnutá slabá podpora. Jana Mochňanská z Národného inšpektorátu práce, ktorý je dozorným orgánom nad daným zákonom, poslucháčov oboznámila s významnými oprávneniami Národného inšpektorátu práce, ktoré mu zákon priznáva. Medzi ne patrí aj kontrola vnútorných systémov vybavovania podnetov, ukladanie peňažných sankcií, či pozastavenie účinnosti pracovnoprávnych úkonov zamestnávateľov voči oznamovateľovi. Skúsenosti pracovníkov Národného inšpektorátu práce v oblasti chráneného oznamovania budú uverejnené v marci 2017 na webovej stránke: www.nip.sk.

Za Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ktoré je nezávislou inštitúciou zriadenou zákonom, vystúpil jeho výkonný riaditeľ Marian Mesároš. V príspevku sa zameral na prevenciu a zvýšenie efektívnosti systému oznamovania nekalých praktík, a to najmä vzdelávaním (odbornými seminármi), a s tým súvisiacim zvyšovaním právneho povedomia, či kontrolou zamestnávateľov inšpekciami práce. Keďže stredisko sa vo svojej činnosti zaoberá aj riešením diskriminácie, riaditeľ Mesároš oboznámil publikum s tým, že pred účinnosťou zákona o protispoločenskej činnosti sa nekalé praktiky subsumovali pod diskriminačný dôvod „iné postavenie“, prostredníctvom čoho poskytovali ochranu dotknutým zamestnancom. Inštitúciám a organizáciám - rovnako ako predchádzajúci rečníci - vytýkal formalistický prístup k chránenému oznamovaniu a podceňovaniu tohto mechanizmu, pričom zdôraznil, že len v kultúrnom pracovnom prostredí sa môže zvýšiť celková efektivita práce. Marianna Leontiev, ktorá pôsobí ako advokátka a spolupracuje s Nadáciou Za-

stavme korupciu nás oboznámila s činnosťou tejto nadácie, ktorá poskytuje nielen psychologicko-sociálnu podporu, právne poradenstvo, ale prostredníctvom spolupráce s úspešnými advokátskymi kanceláriami aj právne zastúpenie v konaní pred súdmi. Od roku 2014 bolo nadácii oznámených prostredníctvom verejne prístupného formuláru 180 podnetov, z čoho 1/3 sa týkala protispoločenskej činnosti. Právne poradenstvo bolo poskytnuté približne v štyridsiatich prípadoch a právne zastúpení pred súdom boli doposiaľ ôsmi oznamovatelia. V závere svojho príspevku prednášajúca vyzvala aj prítomných študentov k aktivite v tejto oblasti a ponúkla im možnosť pomáhať v nadácii pri riešení káuz. Na záver možno vysloviť prianie, aby počet oznámení zamestnancami bol eliminovaný na minimum, ale nie z dôvodu nevhodného prostredia pre oznamovanie, ale z dôvodu, že pri zdravom prostredí na pracovisku stratia svoje opodstatnenie. Petra Lukáčiková autor fotografí: Petra Lukáčiková

Trnavské právnické dni 2016 V dňoch 22. až 23. septembra 2016 sa už tradične konala medzinárodná vedecká konferencia Trnavské právnické dni zorganizovaná Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave. Ústrednou témou tohtoročnej konferencie bola Nová Európa – výzvy a očakávania. Podujatie malo prevažne formálne úseky, no bolo už klasicky nielen stretnutím odborníkov, ktorých formálne časti konferencie podnietili k diskusiám na vybrané témy, ale aj stretnutím dlhoročných priateľov a kolegov, ktorí sa spolu zasmiali a porozprávali. V mene fakulty pani dekanka doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD, udelila pamätné medaily za prínos pre rozvoj právnej vedy a právnej vzdelanosti na Slovensku a šírenie dobrého mena Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave doc. JUDr. Jarmile Pavlátovej, Csc., doc. JUDr. Vladimírovi Kindlovi, prof. JUDr. Alexandrovi Bröstlovi, CSc., JUDr. Eduardovi Báránymu, DrSc., prof. JUDr. Ladislavovi Vojáčekovi, CSc. a prof. JUDr. Jozefovi Záhorovi, PhD. Doc. JUDr. Monika Jurčová, PhD. udelila v mene Správnej rady Nadácie Štefana Lubyho doc. JUDr. Jozefovi Vozárovi, CSc. pamätnú medailu Nadácie Štefana Lubyho, okrem iného za jeho prínos pre rozvoj právnej vedy a propagáciu činnosti spomínanej nadácie. Podujatie bolo rozdelené do dvoch dní - počas prvého dňa sa konalo plenárne zasadnutie a na druhý deň sa zúčastnení stretli v jednotlivých sekciách podľa svojho odborného zamerania či záujmu. Aby sme nezúčastneným čitateľom priblížili rokovanie v jednotlivých sekciách počas konferencie, tri doktorandky našej fakulty sa podelia o svoje vnímanie vybraných príspevkov.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

79


AKTUALITY aj stále živej kauze právomoci prezidenta SR vo veci (ne-)menovania kandidátov na posty ústavných sudcov SR . Spor o Poľský Ústavní tribunál bol príspevkom doc. JUDr. Zdenka Koudelky, PhD.. Príspevok komplexne hodnotil súčasnú situáciu na poľskom Ústavnom tribunáli, taktiež ponúkol aj kritický pohľad na legislatívne zmeny a politické kroky, ktoré viedli k takémuto stavu.

JUDr. Ingrid Lanczová píše o Sekcii dejín práva, ktorá bola zahájená príspevkom prof. JUDr. Dr. h. c. Petra Mosného, CSc. Ten sa v súlade s témou konferencie Nová Európa - výzvy a očakávania upriamil na výzvu týkajúcu sa postoja slovenského národa k národnej histórii. Urobil tak na príklade národovca, kňaza, politika, publicistu a prekladateľa Andreja Hlinku, ktorý bol v nemilosti počas existencie Rakúsko-Uhorska, predmníchovského Československa, prvej Slovenskej republiky i v čase socializmu, a ktorého osobnosť vzbudzuje rozporuplné reakcie práve aj v súčasnosti. Nepochybne je jednou z výziev pre Európu aj to, aby jej občania nezabudli na to, že akceptácia ľudskej slobody ako ústavného, a teda nepremlčateľného, neodňateľného, nescudziteľného a univerzálneho ľudského práva nebola vždy samozrejmá. Koncepciu ľudskej slobody vnímanú očami misionára Bartolomého de Las Casasa, ktorý svetu podal svedectvo o krutostiach conquistadorov páchaných na Indiánoch, nám predstavil doc. JUDr. Peter Vyšný, PhD. . Napokon, jednou z výziev pre Európanov, zjednotených v rozmanitosti, je nezabúdať na svoje národné tradície. Tie nám priblížil JUDr. PhDr. Róbert Jáger, PhD. rekonštrukciou základných rysov ,,veľkomoravskej svadby, ktorej reminiscencie

vnímame aj na súčasných svadbách prostredníctvom zvykov ako snímanie podväzku, prenos nevesty cez prah, únos nevesty či výkup nevesty.“ Mgr. Katarína Kuklová sa zamerala na krátke zhrnutie troch príspevkov, ktoré boli odprezentované v rámci sekcie Teória práva a ústavné právo, ktorej tohtoročnou témou bola Otvorená textúra ústavy. Mgr. Marek Káčer, PhD. z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, pôsobiaci aj na Ústave štátu a práva SAV, vo svojom príspevku s názvom Bezhodnotová interpretácia ústavy načrtol zaujímavý pohľad na ústavné normy. Autor prezentoval myšlienku, že tak ako vo všeobecnosti jedna právna norma môže lámať inú právnu normu, tak aj ústavné normy sú prelomiteľné v dôsledku otvorenej textúry práva, a tá spôsobuje, že tieto normy je možné interpretovať širším spôsobom, pričom táto interpretácia s ohľadom na spoločenský vývoj môže mať rôzny hodnotový rámec. Príspevok na tému Niekoľko poznámok k otvorenej textúre práva vyvolal v danej sekcii mimoriadny ohlas. Autorom tohto príspevku bol prof. JUDr. Alexander Bröstl, CSc.. Pán profesor sa vo svojom príspevku venoval aktuálnym otázkam, ktoré súvisia s otvorenou textúrou ústavy, a to konkrétne

Mgr. Dominika Kučerová nám priblížila príspevky zo sekcie Trestného práva, kriminológie a propedeutiky právnických predmetov, ktorej nosná téma niesla názov Európske výzvy trestného práva, a v rámci ktorej vystúpilo dokopy dvadsaťjeden prispievateľov. Napriek tomu, že táto sekcia prebiehala najdlhšie zo všetkých, poslucháči boli rovnako aktívni v diskusiách počas doobedných príspevkov ako aj na konci dňa. JUDr. Michal Aláč, PhD. vystúpil s témou Vybrané aspekty boja proti extrémizmu, kde sa zameral hlavne na spôsoby prevencie v podmienkach Slovenskej republiky. Na otázku poslucháčov si vybral prevenciu ako najúčinnejší prostriedok boja proti extrémizmu, ktorá má lepšie výsledky aj v zahraničí, ako napr. sprísňovanie represie. JUDr. Ivan Smieško zaujal publikum témou Prieskum nenávistných prejavov vo vybraných skupinách na facebooku a jeho výsledky, kde sám autor prezentoval, že bol prekvapený, aké malé percento ľudí na sociálnych sieťach má nenávistné prejavy v úplnom kontraste voči všeobecne prezentovanej verejnej mienke. No na druhej strane skonštatoval, že nenávistné prejavy, ktoré sa na sociálnej sieti facebook nachádzajú, z veľkej väčšiny napĺňajú skutkovú podstatu viacerých trestných činov. Záverom nám zostáva veriť, že podujatie Trnavské právnické dni sa bude aj naďalej tešiť obľube tak širokej právnickej verejnosti, ako tomu bolo aj tohto roku. Ingrid Lanczová Dominika Kučerová Katarína Kuklová autor fotografí: František Hanušiak

ELSA day na tému migračné právo Dňa 30. novembra 2016 sa na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave uskutočnila konferencia s názvom ELSA Day, ktorá sa tento rok konala na tému migračné právo a migrácia. Vrámci tejto konferencie predniesla svoju prednášku JUDr. Zuzana Števulová, riaditeľka Ligy za ľudské práva, ktorá sa na Slovensku aktívne venuje ochrane práv utečencov. Pani doktora Števulová uviedla študentov právnickej fakulty do základov migračného práva v podmienkach Slovenskej republiky interaktívnou a praktickou formou pomocou otázok a minikvízov, ktoré účastníkom konferencie

8 10

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


aktuality poskytli obraz o tom, ako funguje azylové a cudzinecké právo v podmienkach Slovenskej republiky. Konferencia bola obohatená tiež prednáškami dvoch utečenkýň žijúcich momentálne v Trnave, Batoul zo Sýrie a Naimi zo Somálska. V rámci svojich prednášok študentom našej fakulty priblížili vlastný príbeh, ich cestu za bezpečím, ktoré im poskytla Slovenská republika, začiatky života v Slovenskej republike, ktoré neboli ľahké, ich problémy s učením sa jazyka, tak odlišného od svojho rodného jazyka. Priblížili nám tiež situácie v ich rodných krajinách, ktoré ich donútili opustiť ich domovy a utiecť do bezpečia poskytnutého krajinami Európy. Ich príbehy boli sprevádzané ľútosťou v ich hlase. Zároveň však boli obe vďačné za útočisko, ktoré im Slovenská republika poskytla. Tohtoročná konferencia ELSA Day poskytla študentom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave nielen teoretické informácie o tom, ako funguje azylové a cu-

dzinecké právo v podmienkach Slovenskej republiky, ale i praktický obraz o tom, aké nástrahy a problémy musia prekonávať cudzinci na ceste za bezpečím a ochranou.

Lenka Vráblová autor fotografií: archív ELSA Trnava

Workshop „Trestné právo v aplikačnej praxi“ Dňa 8.11. 2016 sa na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave konal workshop trestného práva, ktorý zorganizovali dve členky katedry Trestného práva a kriminológie - JUDr. Eva Szabová, PhD. spolu s JUDr. Andreou Gregušovou, PhD. Zloženie prednášajúcich absolútne korešpondovalo s názvom tohto workshopu. Vystúpili advokáti, sudcovia a prokurátori, ktorí sa snažili študentom priblížiť praktické dôsledky teórie trestného práva, ktorú sa učia na fakulte. Ako prvá prednášala Mgr. Pamela Záleská, sudkyňa Okresného súdu Nitra, na tému Obštrukcie v trestnom konaní pred súdom. Jej príspevok vyvolal podnetnú diskusiu nielen medzi študentmi, ale aj medzi samotnými aktívnymi účastníkmi workshopu, pričom študenti mali možnosť vidieť ako na rovnaké veci nazerajú advokát, sudca a prokurátor. Druhým prednášajúcim bol JUDr. Pavol Gráčik, advokát, ktorý sa v rámci svojho výstupu venoval problematike opravných prostriedkov v trestnom konaní s dôrazom na ich praktické využitie. Následne vystúpil ďalší advokát, Mgr. Marián Galbavý, ktorý študentov oboznámil s dvomi praktickými prípadmi a ponúkol ním vypracovanú analýzu týchto kazuistík. Po obede dostali hlavné slovo prokurátori. Námestníčka Okresnej prokuratúry Nitra JUDr. Karin Kolenčíková sa zamerala na zásadu kontradiktórnosti trestného konania, najmä s ohľadom na praktické problémy, ktoré spôsobuje prokurátorom. JUDr. Juraj Chylo PhD., prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II. predstavil svoj príspevok Otázky výkonu dozoru prokurátora v prípravnom konaní, na čo - aj keď neplánovane - nadväzoval príspevok advokáta JUDr. Namira Alyasryho, PhD., ktorý v rámci príspevku Úloha ope-

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

ratívnych pracovníkov kriminálnej polície PZ v rámci trestného konania vysvetlil, ako možno takouto činnosťou kriminálnej polície „zjednodušiť“ prácu prokurátorom. Predposledného príspevku sa zhostila JUDr. Zuzana Kyjac, asistentka predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Táto sa v rámci prvej polovice svojho výstupu venovala všetkému doposiaľ povedanému, a predostrela študentom, ale aj svojim kolegom – prednášajúcim, právny názor z pohľadu NS SR. Následne informovala o najnovších rozhodnutiach z dielne Najvyššieho súdu, čím vyvolala pomerne búrlivú diskusiu už počas jej príspevku a následne aj po jeho skončení. Bolo vidieť, že JUDr. Zuzana Kyjac prednášanú problematiku nielen mimoriadne ovláda, ale takpovediac ňou žije. Záverom nás JUDr. Mgr. Andrea Jecková, vedúca organizačno-právneho oddelenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, informovala o

aspektoch Výkonu trestu odňatia slobody, kde sme sa okrem iného dozvedeli, že odsúdení sa snažia prepašovať zakázané predmety v známej lieskovoorieškovej nátierke, či fakt, že iba trom odsúdeným bol zmenený trest odňatia slobody na trest domáceho väzenia. Tento workshop mal viacero výnimočných vlastností, na ktoré nie sme zvyknutí, a to: netrval tri, či štyri hodiny, ale od rána od deviatej do večera do siedmej, no aj napriek tejto dĺžke účastníci, či už aktívni alebo pasívni, ho absolvovali celý od začiatku do konca, a to je zároveň ďalšou zvláštnosťou, že prednášajúci po prezentácii svojho príspevku zostali počúvať svojich kolegov, a dokonca im veľmi často kládli otázky, čím podnecovali diskusiu. Dúfame, že podobné podujatie z oblasti trestného práva, prípadne aj z iného právneho odvetvia, sa na našej fakulte ešte zopakuje a bude minimálne rovnako úspešné.

9 11


AKTUALITY aj prostredníctvom médií. Kde myslíte, že nastáva najviac chýb, resp. čím sú tieto chyby spôsobené, napr. nesprávnym výkladom zákona a pod.?

Na slovíčko s JUDr. Zuzanou Kyjac, asistentkou sudcu NS SR Ako je spomenuté vyššie, na workshope sme mali jedinečnú príležitosť vypočuť si prednášku JUDr. Zuzany Kyjac, asistentky sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na základe pozitívnej odozvy po uskutočnení workshopu sme s ňou pripravili rozhovor, v ktorom Vám prezradí aj to, čo nesmie chýbať správnemu sudcovi. Príjemné čítanie! Dňa 08.11.2016 ste boli študentom prednášať u nás na fakulte v rámci workshopu „Trestné právo v aplikačnej praxi“. V rámci neho vystúpili aj ďalší odborníci z oblasti súdnictva, prokuratúry, či advokácie. Ako hodnotíte takýto typ podujatia? Ja osobne hodnotím uvedené podujatie vysoko pozitívne, a na tomto mieste by som zároveň rada ocenila všetkých tých, ktorí sa podieľali na jeho zorganizovaní. Myslím si, že zúčastnení študenti sa mohli dozvedieť veľa nových vecí, mali možnosť vidieť trestné právo z „iného“ pohľadu a koniec koncov – vzhľadom na prítomnosť odborníkov z rôznych právnických profesií – prípadne aj zvážiť (prehodnotiť), akým smerom by sa chceli oni sami v budúcom profesijnom živote uberať. Je veľmi dôležité, ak študent už v priebehu štúdia príde do kontaktu s praxou, a to ak nie priamo (veľa študentov už dnes pracuje či stážuje), tak aspoň takto sprostredkovane, keď má možnosť „nahliadnuť“ do rôznych aplikačných problémov, keď zistí, že na prvý pohľad jasné znenie zákona nie je až také jasné. Prepojenie teórie a praxe vo všeobecnosti považujem za nesmierne významné, pričom takéto prepojenie vie byť podnetné pre obe „strany“. Záverom si dovolím vyjadriť nádej, že snáď i zúčastnení študenti hodnotia uvedené podujatie kladne, že z neho odišli s dobrým pocitom a novými vedomosťami, pretože ak tomu tak je, potom splnilo svoj účel. Oboznámili ste nás s najnovšími významnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR). Ktoré rozhodnutie by ste vyzdvihli ako rozhodnutie so zásadným vplyvom na teóriu trestného práva či prax? Úvodom by som rada poznamenala, že priblíženie podstaty rozhodnutí, ktoré boli prejednávané na zasadnutí trestnoprávneho kolégia NS SR konaného 06.12.2016 za účelom ich (ne)prijatia na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, malo tvoriť len tretinu mojej prednášky, avšak s ohľadom na čas a pokročilú hodinu som sa už (i napriek môjmu „daru“ rýchleho tempa reči :)) k ostatných častiam nedostala, čo mi je naozaj ľúto. Pokiaľ ide o samotné odprezentované rozhodnutia NS SR, nedovolím si niektoré z nich označiť za „zásadnejšie“ a ani nemyslím, že je to potrebné. V každom prípade, mnou vykonaná selekcia 5 z celkovo 14 rozhodnutí prejednávaných na poslednom zasadnutí kolégia, ktoré som sa rozhodla študentom ozrejmiť, bola prispôsobená nimi dovtedy prebratej matérii, a som rada, že to napokon vyšlo ako celkom zaujímavá kombinácia „hmoty“ s „procesom“. Ak by som ale chcela byť predsa len konkrétnejšia a za zásadnejšie rozhodnutie by sme považovali to, ktoré „mení“ dovtedajšiu väčšinou akceptovanú/zaužívanú prax, tak potom je to rozhodnutie týkajúce sa kvalifikácie úmyselného usmrtenia iného „na objednávku“, ktoré aj v rámci kolégia vyvolalo polemiku a prešlo len tesnou väčšinou. V rámci činnosti asistentky sudcu Najvyššieho súdu SR sa často stretávate s pochybeniami v praxi, ktoré rezonujú

10 12

Toto je veľmi náročná otázka a ťažko sa mi na ňu v krátkosti a zároveň výstižne odpovedá. Navyše, nakoľko média takmer vôbec nesledujem, nemám prehľad o tom, čo v nich a ako rezonuje. Iba ak vtedy, keď sa ma ľudia z môjho „neprávnického“ okolia spýtajú (čo sa našťastie deje len veľmi sporadicky), že ako je to možné, že napr. sudca dokáže spraviť takú flagrantnú chybu, v dôsledku ktorej musí byť obvinený prepustený z väzby, resp. že aké je to nespravodlivé, že dotyčný dostal len za to, že urobil „xyz“ taký vysoký trest a iný dostal za oveľa vážnejšiu vec trest nižší. Naozaj ťažko sa na to „uspokojivo“ odpovedá, obzvlášť ak už má pýtajúci sa – na základe jemu známych, často neúplných a skreslených informácií – vo veci takpovediac jasno. Ak ide o dôvody pochybení, tak týchto je celé spektrum, najčastejšie tu zohráva dôležitú úlohu ľudský faktor a tzv. systémové problémy (len príkladmo možno snáď uviesť neskúsenosť, nedostatok vedomostí, pracovnú preťaženosť, rozdielny názor na výklad zákona oproti tomu, ako neskôr učiní vo veci súd vyššieho stupňa, ...). Nedá mi však nespomenúť, že v poslednej dobe vnímam ako dosť veľký problém v niektorých konkrétnych veciach skôr nesprávne vyvodzovanie dôsledkov zo zistených pochybení. Ako by ste riešili problém neodbornosti/neskúsenosti policajtov, nakoľko sú „v prvej línii“? Trocha nadnesene a zjednodušene by som k tomu uviedla, že neodbornosť možno riešiť doškoľovaním a dopĺňaním si vedomostí, kým neskúsenosť chce čas a naberanie skúseností. Osobne sa necítim byť kompetentná k tomuto všeobecnému konštatovaniu čokoľvek viac uviesť, keďže nemám dostatočnú znalosť „prostredia“ polície (aké sú podmienky pre prijímanie osôb do radov polície, aká je tam fluktuácia ľudí, ako vyzerá ich vzdelávanie atď.). Je však pravda to, ako ste veľmi trefne zdôraznili, že sú v „prvej línii“. Tam to celé začína a „problém“ nastane, ak sa neskôr ukáže, že tam to aj skončilo – ak sa teda prvotná nezákonnosť prenesie aj do ďalšieho konania, a to s nereparovateľným následkom. V každom prípade, každý konajúci policajt by mal jednoznačne poznať relevantné ustanovenia, podľa ktorých postupuje, a mal by vedieť v akom režime sa „hýbe“. Na záver, ako asistentka predsedu trestnoprávneho kolégia, máte pre študentov, ktorí majú záujem o prácu v súdnictve, odporúčanie? Z môjho pohľadu – a tak som to vnímala ešte skôr, než som vstúpila do radov justície – ak chce byť niekto raz naozaj dobrým sudcom (takto ponímam tú otázku, pretože pokiaľ niekto prejaví záujem o prácu v súdnictve, je to v prevažnej väčšine s cieľom, že sa chce niekedy stať sudcom), je dôležitá tak jeho odborná vybavenosť ako i morálna stránka či celkovo vyzretosť osobnosti. Je potrebné mať dobré teoretické základy (tie, ktoré máme možnosť získať počas školy už ťažko neskôr možno „dohnať“), byť pripravený sa neustále vzdelávať a pracovať na sebe, byť schopný vecnej argumentácie, mať v sebe pokoru a mať vštepené pevné morálne zásady. Dominika Kučerová Petra Lukáčiková autor fotografie: Eva Szabová

CORPUS DELICTI DELICTI2/2016 4/2012 CORPUS


aktuality

Vianočný punč

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

11 13


JAZYKOVÉ OKIENKO

Pojmy do vrecka študenta práva Iudex ne eat ultra petita partium – (z lat. nech sudca nejde nad návrh strany, používa sa aj non ultra petitum). ). Vo všeobecnosti znamená, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Tento princíp sa uplatňuje v sporovom konaní a je vyjadrený v ustanovení § 216 CSP ods. 1 CSP (predtým § 153 ods. 2 OSP). Premieta sa aj do opravného konania (pozri napr. § 379 a 439 CSP). Z uvedeného princípu existujú výnimky, a to ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami (napr. vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vyporiadanie BSM, náhrada škody pri pluralite škodcov). Vtedy súd môže strane prisúdiť aj viac, príp. aj niečo iné, ako sa domáhala. Uvedený princíp svojim spôsobom obmedzuje (modifikuje) dispozičný princíp. Dispozičný princíp dáva strane jednak možnosť iniciovať konanie pred súdom, ale aj určiť jeho predmet a žalobnú žiadosť. V mimosporovom konaní tento princíp neplatí a súd môže prisúdiť účastníkovi viac, ako sa domáhal. Týka sa to však len tých mimosporových konaní, ktoré môžu začať aj bez návrhu, t.j. ex offo(§ 40 CMP). Typickým príkladom je konanie o určenie výživného na maloleté deti. Možnosť prekročiť návrh strany sa následne prejavuje aj v opravných konaniach (§ 65 CMP, § 77 CMP). Neuplatňovanie tohto princípu v mimosporových konaniach, vychádza z toho, že pokiaľ je možnosť začať konanie daná aj súdu (princíp oficiality), súd má možnosť určiť, príp. modifikovať to, čo účastníkovi prisúdi. Princíp okamžitej aplikability procesných noriem – zaručuje sa ním okamžitá použiteľnosť nových procesných pravidiel odo dňa ich účinnosti (ako lex generalis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok od 01.07.2016) a začaté konania a úkony urobené v zmysle starej právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) ostávajú zachované t.j. princíp justifikácie účinkov procesných úkonov (napr. ak je podané odvolanie počas účinnosti starej právnej úpravy, vydané bude už podľa požiadaviek novej právnej úpravy). Právnu úpravu obsahuje ustanovenie § 470 ods. 1 a 2 CSP. Pokiaľ sa však v intertemporálnych ustanoveniach explicitne stanoví výnimka v zmysle, že konanie sa dokončí podľa starej právnej úpravy, ide o ultraaktivitu procesných predpisov (Števček, M. O temporalite procesných noriem (malé praktikum z teórie práva). Bulletin slovenskej advokácie 3/2015. s. 22 až 30).

12 14

Test proporcionality – je základnou interpretačnou metódou pri výklade primeranosti a ústavnosti zásahu do ľudských práv, pričom jeho vznik sa pripisuje nemeckému Spolkovému ústavnému súdu. Postupne sa rozšíril a vyskytuje sa v judikatúre viacerých ústavných súdov, vrátane Ústavného súdu SR. Klasické poňatie testu spočíva v troch krokoch: 1.) test vhodnosti: dáva odpoveď na otázku, či obmedzenie práva sleduje požadovaný právom aprobovaný cieľ a súčasne či existuje prepojenie medzi obmedzením a cieľom; 2.) test potrebnosti (nevyhnutnosti): skúma sa, či obmedzením nie je zasahované do základných práv väčším spôsobom než je potrebné a prípustné; 3.) test proporcionality stricto sensu (porovnávania): ide o priame vyvažovanie oproti sebe stojacích verejných záujmov, pričom niekedy býva rozčlenený do dvoch podtestov (napr. ochrana osobnosti vs. sloboda prejavu v Náleze Ústavného súdu SR z 15. 12. 2009, sp. zn. II. ÚS 152/08-52). Whistleblowing – pojem pochádza z anglického slovného spojenia „blow the whistle“ a doslovným prekladom je zapískať na píšťalku. Daný pojem sa spája s možnosťou oznámenia nekalých praktík na pracovisku, pričom má evokovať varovnú píšťalku, ktorá sa rozozvučí, keď sa nehrá podľa pravidiel. Dňa 01.01.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 307/2014 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle článku I. § 1 Úvodné ustanovenia ods. (1) „Tento zákon upravuje podmienky poskytovania ochrany osobám pred neoprávneným postihom v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti a práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri oznamovaní protispoločenskej činnosti. Tento zákon upravuje tiež povinnosti štátu v oblasti prevencie protispoločenskej činnosti a protikorupčného vzdelávania a výchovy.“

nok je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru, na základe ktorého zákonodarca môže definovať trestné činy a tresty za ich spáchanie a ktorý následne vylučuje extenzívny výklad Trestného zákona alebo použitie analógie v neprospech obvineného. Požiadavku predvídateľnosti protiprávneho konania, t.j. jednoznačné vymedzenie skutkovej podstaty, na základe ktorej adresát právnej normy vie predvídať protiprávne konanie je potvrdené aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 73/97, „[…] v právnom štáte musí byť z platnej právnej úpravy zrejmé, či je správanie osoby zákonom zakázané alebo nie.“ Latinské jazykové okienko v skratke: ad hoc – pre tento prípad, k tomuto per se – sám o sebe, samostatne, tým istým mutatis mutandis - po zmene toho, čo treba zmeniť, po nevyhnutných zmenách ibidem – tam, tamtiež (používané ako knižný odkaz, aj ako ibid., ib.) prima facie – na prvý pohľad conditio sine qua non– nevyhnutná podmienka, aj ako sine qua non a priori – bez predchádzajúcich skúseností, nezávisle od skúsenosti (vychádza z Kantovej filozofie), predtým, skôr, opak a posteriori – neskôr, neskorší, zo skúsenosti, na základe skúsenosti, z faktov vyvodené stricto sensu – v užšom zmysle slova, opak largo sensu – v širšom zmysle slova Spracovali: Petra Lukáčiková Anna Žembéryová

Nullum crimen sine lege, nulla poena singe lege – v preklade znamená: Žiaden trestný čin bez zákona, žiaden trest bez zákona. Ak teda zákon nejaký čin nepovažuje za trestný čin, nemôže v konečnom dôsledku ísť o trestný čin. Predmetné je ustanovené aj v článku 49 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov: „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.“ Predmetný čláCORPUSDELICTI DELICTI2/2016 4/2012 CORPUS


Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE

Aktuálne z legislatívnej dielne Rubrika Aktuálne z legislatívnej dielne má ambíciu priblížiť študentom najnovšie zákony a novely právnych predpisov nielen stručným informovaním, ale taktiež objasnením pozadia príprav a dôvodov prijatia právnej úpravy. Keďže do tejto rubriky vyberáme témy, ktoré študenti nutne potrebujú k štúdiu práva, po článku o novom Zákone o trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb účinnom od 01.07.2016, publikovanom v minulom čísle, Vám ponúkame pohľad na novelu Obchodného zákonníka a súhrnný prehľad zmien v trestných kódexoch, obe účinné od 01.01.2017, ako aj novinku z dielne Ministerstva spravodlivosti SR – zákon o upomínacom konaní, účinný od 01.02.2017.

Jednoduchá spoločnosť na akcie alebo podnikanie hrou? Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) obsahuje právnu úpravu štyroch obchodných spoločností: verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzením a akciová spoločnosť. Od 01.01.2017 k týmto uvedeným obchodným spoločnostiam pribudne nová spoločnosť – jednoduchá spoločnosť na akcie. Zámerom zákonodarcu bolo vytvorenie pružnej obchodnej spoločnosti, ktorá by bola vhodná pre začínajúcich podnikateľov, najmä tých, ktorí prichádzajú na trh s novými alebo inovatívnymi produktmi, s vyšším podnikateľským rizikom a s rýchlo očakávaným návratom (startup) – existuje tu preto rizikové investovanie do základného imania startupov. Jednoduchá spoločnosť na akcie je v Obchodnom zákonníku upravená v druhej časti s názvom „Obchodné spoločnosti a družstvo“, v prvej hlave, a v rámci nej v šiestom oddiele – ustanovenia § 220h – 220zl. Obchodné meno spoločnosti musí obsahovať označenie „jednoduchá spoločnosť na akcie“ alebo skratku „j.s.a.“. Dôvodom prečo si zákonodarca vybral kapitálový typ spoločnosti je podľa dôvodovej správy zabezpečenie optimálnej súčinnosti investorov a zakladateľov startupov a podpora ich rozvoja v SR. Tento typ spoločnosti tak umožní flexibilné nastavenie majetkových vzťahov, vstupu investora do spoločnosti, ako aj jeho výstupu. Len čiastkové zmeny v právnych inštitútoch už existujúcich obchodných spoločností by boli nedostatočné. Spoločnosť s ručením obmedzením (ďalej aj ako „s.r.o.“) je v súčasnosti najčastejšie využívaný typ spoločnosti pre začínajúce startupy, neskôr, keď už je spoločnosť zabehnutá sa prechádza na akciovú spoločnosť (ďalej aj ako „a.s.“). Medzi nevýhody s.r.o. patrí najmä komplikovanosť nastavenia flexibilných vnútorných ako aj vonkajších vzťahov spoločnosti, minimálna výška vkladu spoločníka vo výške 750 Eur. Pri a.s. je to tiež minimálna výška základného imania vo výške 25.000 Eur a zvýšené nároky na zabezpečenie fungovania spoločnosti pri obchodovaní s akciami na burze cenných papierov. Je dôležité poznamenať, že nejde o podtyp akciovej spoločnosti,

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

ale ide o novú samostatnú formu obchodnej spoločnosti, na ktoré sa len subsidiárne použijú ustanovenia o súkromnej akciovej spoločnosti. Zákonodarca preto zvolil možnosť „hybridu“ a, okrem iného, skombinoval prvky s.r.o. a a.s. Základnými pojmovými znakmi j.s.a. sú, že jej základné imanie je rozvrhnuté na určitý počet akcií s určitou menovitou hodnotou, za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým svojim majetkom a akcionár neručí za záväzky spoločnosti. Jednoduchú spoločnosť na akcie môže založiť jedna osoba alebo viacero osôb, pričom sa vylučuje založenie prostredníctvom výzvy na upisovanie akcií. Hodnota základného imania je stanovená sumou aspoň 1 Euro (§220 t OBZ). Medzi negatívne vnímané skutočnosti patrí ustanovenie §220t ods. 5 OBZ, ktorý ustanovuje, že zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina musí byť vyhotovená vo forme notárskej zápisnice o právnom úkone, keďže sa kladie vyšší dôraz na formálnosť úkonu formou notárskej zápisnice. Orgánmi spoločnosti sú valné zhromaždenie, predstavenstvo a fakultatívnym orgánom je dozorná rada. Stanovy môžu určiť aj prijatie rozhodnutí mimo valného zhromaždenia, a to na základe návrhu rozhodnutia (náležitosti menované zákonom v ustanovení §220zb v ods.2), ktorý predstavenstvo zasiela všetkým akcionárom, ide o tzv. korešpondenčné hlasovanie. Predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, riadi činnosť spoločnosti, koná v jej mene prijíma rozhodnutia, ak nie sú vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia alebo iného orgánu spoločnosti, pričom stanovy môžu určiť, že funkčné obdobie členov predstavenstva nie je obmedzené. Akcia1 j.s.a. môže mať podobu iba zakni-

hovaného cenného papiera, čo znamená, že ide o záznam v zákonom stanovenej evidencii (§ 10 zákona o cenných papieroch), ktorý vedie centrálny depozitár cenných papierov, a ktorý bude viesť aj register akcionárov prístupný verejnosti na jeho webovom sídle. Akcie môžu mať len formu cenného papiera na meno. Spoločnosť môže vydávať akcie s osobitnými právami, napr. inak definovať počet hlasov akcionára alebo rozsah nároku zo zisku spoločnosti či na likvidačnom zostatku. V dohode akcionárov, ktorú OBZ nazýva akcionárska zmluva, si môžu akcionári j.s.a. dohodnúť: - právo pridať sa k prevodu akcií – tag - along, oprávňuje akcionára (oprávnený) previesť svoje akcie zároveň s akciami iného akcionára (povinný) (§220x OBZ). - právo požadovať prevod akcií – drag - along, oprávňuje akcionára (oprávnený) požadovať od iného akcionára (povinný), aby zároveň s prevodom akcií oprávneného previedol na tretiu osobu svoje akcie (§ 220y OBZ). - právo požadovať nadobudnutie akcií – shootout, oprávňuje akcionára, ktorý ako prvý doručí svoj návrh s určením ceny za jednu akciu inému akcionárovi (oprávnený) určiť cenu jednej akcie a žiadať od iného akcionára (povinný), aby na neho previedol akcie za takto určenú cenu (§ 220z OBZ). Zmena právnej formy j.s.a. môže nastať len v prípade zmeny na akciovú spoločnosť, zmena z obchodnej spoločnosti a družstva na j.s.a. je vylúčená (§220zl OBZ). Dúfame, že uvedená nová obchodná spoločnosť poskytne začínajúcim podnikateľom dostatočne efektívny a flexibilný nástroj pre rozvoj svojich aktivít v podmienkach Slovenskej republiky. Petra Lukáčiková

1

Akcia je podľa zákona o cenných papieroch (zákon č. 566/2001 Z. z.) zaradená do sústavy cenných papierov. Cenný papier je peniazmi oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe (listinný cenný papier, zaknihovaný cenný papier) a forme (cenný papier na meno, na doručiteľa alebo cenný papier na rad), s ktorým sú spojené práva podľa zákona o cenných papieroch, alebo osobitných zákonov, napr. oprávnenie požadovať určité majetkové plnenie alebo vykonať určité práva voči zákonom určeným osobám (§ 2 uvedeného zákona).

13 15


Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE

Novela trestných kódexov ako novoročná tradícia Národná rada Slovenskej republiky dňa 25. októbra 2016 schválila vládny návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý okrem iného prináša podstatné zmeny Trestného zákona (ďalej ako „TZ“) a Trestného poriadku (ďalej ako „TP“), ktoré majú nadobudnúť účinnosť od 01. januára 2017. Zákon ešte nie je publikovaný v Zbierke zákonov SR, nakoľko sa čaká na podpis prezidenta. Zdravotnícky pracovník ako chránená osoba Chránenou osobou sa v zmysle § 139 ods. 1 písm. j) TZ stáva i zdravotnícky pracovník pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúceho k záchrane života alebo ochrane zdravia. Novela v tomto smere reaguje na zvýšené množstvo prípadov, kedy sa zdravotník stáva pri výkone svojho povolania obeťou trestných činov, ako je predovšetkým ublíženie na zdraví alebo nebezpečné vyhrážanie a zdravotníckemu pracovníkovi pri výkone zdravotníckeho povolania sa poskytuje zákonná ochrana, v dôsledku ktorej spáchanie trestného činu na takejto osobe podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Zmena skutkovej podstaty trestného týrania blízkej a zverenej osoby Došlo k zmene skutkovej podstaty týrania blízkej a zverenej osoby, v § 208 ods. 2 TZ, kde je explicitne zakotvená potreba spáchania obdobného skutku dvakrát, formuláciou kto spácha obdobný čin ako je čin uvedený v ods. 1, pretože doterajšie nejednoznačné znenie tohto ustanovenia viedlo k aplikačným problémom. K trestnému činu zneužívania informácií v obchodnom styku Novelizáciou TZ došlo k transpozícii Smernice o trestných sankciách za zneužívanie trhu do právneho poriadku Slovenskej republiky. V dôsledku tejto zmeny došlo v TZ k úprave trestného činu zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 ods. 1., kedy k objektívnej stránke trestného činu pribudlo i prezradenie dôvernej informácie podľa tohto odseku nepovolanej osobe, pričom tiež došlo k zvýšeniu trestnej sadzby na štyri roky. Trestný čin manipulácie s trhom – „novinka“ v Trestnom zákone V dôsledku transpozície vyššie uvedenej smernice taktiež došlo k zavedeniu nového trestného činu do TZ, konkrétne ide o trestný čin manipulácie s trhom, ktorý je zakotvený v ustanovení § 265a. Toto ustanovenie obsahuje dve základné skutkové podstaty. V „prvej základnej skutkovej podstate“ je objektívnou stránkou neoprávnené uvedenie nepravdivých alebo hrubo skres-

14 16

ľujúcich údajov o ponuke, dopyte alebo o cene finančného nástroja alebo súvisiacej spotovej zmluvy týkajúcej sa komodít, spôsobenie dosiahnutia alebo udržania ich ceny na umelej alebo neprirodzenej úrovni, alebo manipulácia s výpočtom referenčnej hodnoty na trhu. Druhá základná skutková podstata predpokladá konanie spočívajúce v použití podvodného konania alebo machinácií, ktorými je uskutočnený obchod, je daný pokyn na uskutočnenie obchodu, alebo sa s použitím takéhoto konania ovplyvní cena finančného nástroja alebo súvisiacej spotovej zmluvy týkajúcej sa komodít. Trestná sadzba za takýto trestný čin zodpovedá štyrom rokom. Zmeny vo všeobecnej časti Trestného zákona týkajúce sa extrémizmu V dôsledku revízie oblasti extrémizmu došlo tiež k zmenám vo všeobecnej časti TZ, konkrétne definičného pojmu extrémistického materiálu, ktorý je definovaný v § 130 ods. 7 pozitívne a v ods. 8 negatívne, a to tak, že za extrémistický materiál sa nepovažuje materiál podľa odseku 7, ak sa preukázateľne vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Pričom k zmene došlo aj v ods. 7 tohto paragrafu, teda v pozitívnej definícii extrémistického materiálu, kde bolo vypustené písm. e) a došlo k zmene písm. d) a to tak, že extrémistickým materiálom sa podľa tohto písmena rozumie písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovovanie ospravedlňujúce, schvaľujúce, popierajúce alebo hrubo zľahčujúce genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky. Novelizáciou pojmu extrémistického materiálu došlo k tomu, že na naplnenie tohto definičného pojmu nie je potrebná spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiaducim javom. V rámci novelizácie výkladu pojmov došlo i k novelizácii osobitného motívu, okrem iného vo vzťahu k rasovo motivovaným trestným činom, kde pre naplnenie kvalifikačného pojmu osobitného motívu je potrebné konanie z nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie alebo náboženské vyznanie. V súvislosti s novelizáciou extrémizmu v TZ došlo i k úprave premlčania trestného stíhania v zmysle § 88, premlčania

výkonu trestu v zmysle § 91 a premlčania trestu u mladistvého v zmysle § 120, kedy sa dané ustanovenia rozširujú o ďalšie skutkové podstaty trestných činov práve XII. hlavy osobitnej časti TZ, ktorých závažnosť, podľa dôvodovej správy, nedosahuje stupeň závažnosti trestných činov, u ktorých je zánik trestnosti limitovaný záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z medzinárodných zmlúv, ktorými je viazaná. Zmeny XII. hlavy osobitnej časti Trestného zákona a nový trestný čin apartheidu a diskriminácie skupiny osôb Podstatnou revíziou v rámci XII. hlavy osobitnej časti TZ prešli ustanovenia o extrémizme obsiahnuté v ustanoveniach § 421 až § 425. V rámci revízie XII. hlavy osobitnej časti TZ došlo k zavedeniu nového trestného činu apartheidu a diskriminácie skupiny osôb zakotveného v § 424a. Konanie predpokladané touto skutkovou podstatou spočíva v uplatňovaní apartheidu alebo rasovej, etnickej, národnostnej alebo náboženskej segregácie, alebo inej rozsiahlej alebo systematickej diskriminácie skupiny osôb, pričom trestná sadzba v základnej skutkovej podstate je 4 až 10 rokov. Za zmienku stojí i úprava trestného činu neľudskosti podľa § 425 TZ, kde došlo k zakotveniu demonštratívneho výpočtu trestných činov neľudskosti, zodpovedajúcim trestným činom proti ľudskosti, v zmysle článku 7 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu. Trestný poriadok po 01.01.2017 Nový zákon novelizoval TP, okrem iného, aj v otázke pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, ktorú rozšíril o trestné činy extrémizmu podľa § 140a TZ. Transpozičnú povinnosť Slovenskej republiky zákonodarca splnil i doplnením § 34 o nový ods. 4 TP, ktorý, okrem iného, stanovuje, že na žiadosť obvineného, ktorý bol zadržaný alebo zatknutý, orgán činný v trestnom konaní bezodkladne vyrozumie o tejto skutočnosti rodinného príslušníka alebo inú osobu, ktorú označí a uvedie údaje potrebné na vyrozumenie, okrem prípadu, kedy by takéto vyrozumenie mohlo zmariť objasnenie a vyšetrenie veci. Cieľom tejto zmeny je posilniť procesné práva podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní a v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Prijatím nového zákona došlo k rozsiahlym zmenám predovšetkým v rámci TZ, ako aj v rámci TP. Zákon priniesol celkovo štyridsaťjeden zmien v rámci TZ a osem zmien TP. V ďalšom Vás preto odkazujeme na konsolidované znenia trestných kódexov. Lenka Vráblová

CORPUSDELICTI DELICTI2/2016 4/2012 CORPUS


Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE

Rýchlejšie k platobnému rozkazu

Dňa 25. októbra 2016 bol schválený zákon č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) z dielne Ministerstva spravodlivosti SR. Zákon upravuje príslušnosť súdu, a to kauzálnou príslušnosťou Okresného súdu Banská Bystrica; postup súdu a postup strán. Konanie, ktoré sa ním upravuje však nezavádza výlučné elektronické konanie o vydanie platobného rozkazu, ale tvorí len alternatívnu možnosť k ustanoveniam § 265 a nasl. Civilného sporového poriadku. Nový zákon upravuje začatie konania, ktorým je podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorý sa podáva výlučne elektronickými prostriedkami na elektronickom formulári (budú zverejnené na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR) do elektronickej schránky súdu. Autorizácia a elektronická schránka sa spravujú ustanoveniami zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení zákona č. 273/2015 Z. z. Z ustanovenia § 3 ods. 4 vyplýva, že uplatňovaný nárok musí byť odôvodnene predpokladaný, to znamená, že vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu (napr. faktúry, alebo ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, musí byť pripojená). Zákon o upomínacom konaní v ustanovení § 3 ods. 6 a ods. 7 vymenúva prípady, kedy návrh nie je prípustný, napr. ak ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá má vplyv na uplatňovaný nárok, nárok zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaný nebol na jeho zaplatenie vyzvaný v posledných troch mesiacoch pred podaním návrhu, nárok zo zmenky voči fyzickej osobe, žalobca nemá aktivovanú elektronickú schránku, príp. ak je zastúpený, tak jeho zástupca a ďalšie. Zákon ďalej ustanovuje náležitosti návrhu, presné označenie osôb, či postup pri odstraňovaní vád návrhu.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

Súd návrh odmietne podľa § 6, okrem vyššie uvedeného, ak je návrh neprípustný, alebo ak chyby v písaní alebo iné zrejmé nesprávnosti návrhu nie sú odstránené po výzve súdu. Odmietnutie návrhu súdom nezakladá prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata). Proti rozhodnutiu o odmietnutiu návrhu je prípustná sťažnosť. Súd vydá platobný rozkaz do 10 pracovných dní od splnenia týchto podmienok: - sú splnené procesné podmienky, vrátane poplatkovej povinnosti (ktorá je o 50% nižšia) - a zároveň nie sú dôvody na odmietnutie návrhu. Lehota na splnenie povinnosti (paričná lehota) alebo podania odporu je 15 dní. Najväčším problémom pri uplatňovaní nároku prostredníctvom konania o vydanie platobného rozkazu je jednoznačne jeho doručovanie žalovanému. Platobný rozkaz sa doručuje ako elektronický úradný dokument podľa zákona o e-Governmente. Ak nemožno doručovať elektronicky (najmä preto, že žalovaný nemá elektronickú schránku), doručuje sa na adresu žalovaného uvedenú žalobcom a do vlastných rúk. Ak sa zásielka vráti ako nedoručená, súd vykoná zisťovanie adresy prostredníctvom re-

gistrov súdu, alebo iných dostupných. Ak sa nepodarí doručiť platobný rozkaz žalovanému, súd vyzve žalobcu aby do 15 dní navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom podľa CSP. Ak na túto výzvu žalobca nereaguje, súd konanie zastaví. Pokiaľ žalobca podá návrh na pokračovanie konania, platobný rozkaz sa ruší, súd postúpi vec na príslušný súd a upovedomí o tom žalobcu. Ak je príslušným súdom rovnaký súd, t.j. OS Banská Bystrica, súd žalobcu len upovedomí. Podanie odporu nie je viazané na elektronické doručovanie, nemožno ho vziať späť, a ak je odpor podaný včas a je vecne odôvodnený, vyvoláva účinok zrušenia platobného rozkazu. V tomto prípade súd vyzve žalobcu, aby lehote 15 dní podal návrh na pokračovanie v konaní na príslušnom súde podľa CSP, ak ho nepodá, súd konanie zastaví. Ak odpor nebol podaný, platobný rozkaz získava účinky právoplatného rozsudku. Proti výroku o náhrade trov konania v platobnom rozkaze je prípustná sťažnosť. Súd odpor odmietne, ak bol podaný napr. neoprávnenou osobou, oneskorene, bez vecného odôvodnenia (§ 12). Novinkou je žiadosť žalovaného o povolenie plnenia v splátkach, ktoré je viazané na podmienky prípustnosti ustanovené v § 13 ods. 4 zákona. Zákon taktiež upravuje, ktoré inštitúty podľa CSP sa v upomínacom konaní nepoužijú, napr. intervencia, vzájomná žaloba, návrh na prerušenie konania, zmena žaloby a pod. (§ 15 ods. 4 zákona). V tomto konaní bude konať a rozhodovať vyšší súdny úradník a o podaných sťažnostiach proti týmto rozhodnutiam sudca. Zákon sa stáva účinným dňa 01.02.2016, pričom možno očakávať zákonodarcom mienené zrýchlenie konania len v prípade, ak bude účinné elektronické doručovanie na oboch stranách konania. Prínos však vidíme vo formulárovej podobe konania, ktorá by mala zabezpečiť jednoduchšie a prehľadnejšie konanie. Petra Lukáčiková

15 17


Odborné články

Vydržanie hnuteľnej veci podľa právneho poriadku Slovenskej republiky* Bc. Martin Adamička, študent prvého ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Vydržanie Vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej oprávnenej držby. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu so stavom právnym. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že ,,funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom“, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná ,,so zreteľom na všetky okolnosti”. Vydržanie tak hojí najmä právne vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží.1 Vydržanie tiež predstavuje určitú výnimku z nepremlčateľnosti vlastníckeho práva.2 Samotným nevykonávaním síce vlastnícke právo nikdy nezaniká, ak však k tomu pristúpi dlhodobý výkon oprávnenej držby zo strany inej osoby, dôjde vydržaním k zániku vlastníctva u pôvodného vlastníka a k jeho vzniku u vydržateľa. Tým, že vydržanie patrí k originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka. Ten totiž neodvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu a nedopadá na neho uplatňovanie zásady ,,nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má).3 V § 134 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Občiansky zákonník”) upravuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené po celý čas vydržacej doby. Sú nimi spôsobilý subjekt, predmet vydržania, vydržacia doba a oprávnená držba. Nakoľko analýzu podmienok potrebných na vydržanie považujeme za mimoriadne dôležitú pri hľadaní odpovede na otázku, či a za akých okolností je možné vydržať hnuteľnú vec, v nasledovnej časti tohto článku sa preto budeme venovať jednotlivým podmienkam, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo dôjsť k vydržaniu hnuteľnej veci. Podmienky vydržania Každá osoba spôsobilá nadobudnúť vlastnícke právo je subjektom spôsobilým na vydržanie. Vydržať vlastníctvo môže fyzická osoba, právnická osoba, obec a štát. * Článok recenzovala doc. JUDr. Monika Jurčová PhD., ktorá pôsobí na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej university v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracoval JUDr. Jozef Greguš. 1 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 87/2010 zo dňa 28. marca 2011. 2 Podľa ust. § 100 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov: Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. 3 FEČÍK, M.: Vydržanie. In: ŠTEVČEK, M.; DULAK, A.; BAJÁNKOVÁ, J.; FEČÍK, M.; SEDLAČKO, F.; TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2015. s. 914.

16 18

Spôsobilým predmetom vydržania sú veci hnuteľné a nehnuteľné, okrem tých, ktoré môžu byť výlučne vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Vydržacia doba u hnuteľných vecí je stanovená zákonom na tri roky. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby. Počas plynutia vydržacej doby musí byť držba oprávnená a nepretržitá. Oprávnený držiteľ si môže do plynutia svojej vydržacej doby započítať vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu alebo predchodcov, ak títo s ohľadom na všetky okolnosti boli dobromyseľní. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, však musia na seba navzájom nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe alebo nebola v držbe žiadnej osoby. K zmene osoby držiteľa pritom dochádza na základe rovnakých skutočností, ako je tomu pri prevode vlastníckeho práva, keďže tak aktuálny oprávnený držiteľ ako i jeho právny predchodca sa domnievajú, že im vlastnícke právo patrí.4 Držba je faktický stav, ktorý je právne upravený a požíva právnu ochranu. Predpokladá faktické ovládanie predmetu držby (corpus possessionis) a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp. pre seba (animus possidenti). Podstata faktického ovládania spočíva vo fyzickom držaní alebo ovládaní hnuteľnej veci. Držba sa nadobúda získaním skutočnej moci nad vecou spojenej s vôľou držiteľa túto vec ovládať.5 Držba, podľa nášho právneho poriadku, môže byť oprávnená a neoprávnená. Rozlišovanie medzi oprávnenou a neoprávnenou držbou súvisí s psychickou stránkou držiteľa. Dobromyseľná držba (bona fidei possessio) predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom práva. Pri nedobromyseľnej držbe ide o zlomyseľnú držbu (malae fidei possessio), pretože držiteľ vie alebo musí vedieť, že vec mu nepatrí, resp. že právo vykonáva neoprávnene. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou držbou sa premieta do právnych následkov týkajúcich sa vydržania.6 Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej opatrnosti - ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno od každého (spravodlivo) požadovať - mal alebo mohol mať pochybnosť, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je treba posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá v ňom musela objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej FEČÍK, M.. In: ŠTEVČEK, M.; DULAK, A.; BAJÁNKOVÁ, J.; FEČÍK, M.; SEDLAČKO, F.; TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2015. s. 917. 5 Ibid, 855-856 s. 6 Ibid, 855-856 s. 4

CORPUSDELICTI DELICTI2/2016 4/2012 CORPUS


Odborné články ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva.7 Dobrá viera sa v prípade právnickej osoby posudzuje z toho hľadiska, či boli v dobrej viere členovia jej štatutárneho orgánu. Ak má právnická osoba orgán, ktorý sa skladá z viacerých členov, vyžaduje sa, aby v dobrej viere konala väčšina jeho členov.8 Oprávneným držiteľom je i držiteľ, ktorý drží vec v ospravedlniteľnom omyle, že mu táto patrí. Ospravedlniteľným je taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno požadovať od každého so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Ak omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný.9 Vydržanie hnuteľnej veci v aplikačnej praxi Pri inštitúte vydržania je potrebné sa zamyslieť, za akých okolností je možné vydržať hnuteľnú vec. Žiadna stratená, skrytá ani opustená hnuteľná vec totiž nemôže byť predmetom vydržania, pretože podľa § 135 Občianskeho zákonníka každý, kto nájde takúto vec, má povinnosť odovzdať ju vlastníkovi a ak vlastník nie je známy, odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak by tak nálezca neurobil, vzniká mu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie a v žiadnom prípade nemôžeme uvažovať o vydržaní takejto veci. Za akých okolností môže byť teda hnuteľná vec vydržaná? Je možnosť vydržať hnuteľnú vec vôbec legitímna? Pri hľadaní odpovede na tieto otázky si v tejto časti článku v nadväznosti na vyššie uvedené dovoľujeme vysloviť náš právny názor, že hnuteľná vec môže byť predmetom vydržania iba v prípade, ak bola odcudzená a páchateľ trestného činu krádeže (nevlastník) previedol svoje neexistujúce vlastnícke právo (napr. kúpnou zmluvou) na kupujúceho. Keďže páchateľ trestného činu (predávajúci) ako neoprávnený držiteľ vlastnícke právo k veci nikdy nemal, nemôže ho ani previesť na iného v zmysle už spomenutej zásady ,,nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“. Predaj takejto kradnutej veci je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, čo podľa § 39 Občianskeho zákonníka spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Z načrtnutej situácie vyplýva, že kupujúci odvodzuje svoje vlastnícke právo z absolútne neplatného právneho titulu (kúpnej zmluvy) a dostáva sa tak do omylu, že vlastnícke právo nadobudol prevodom. Ak však kupujúci s ohľadom na všetky okolnosti nemá vedomosť o tom, že vec, ktorá je predmetom kúpnej zmluvy pochádza z trestnej činnosti, môže podľa nášho názoru predmet kúpy vydržať na základe svojej dobromyseľnosti. Záver a návrhy de lege ferenda Zákonodarca sa formuláciou ustanovení o vydržaní v Občianskom zákonníku snaží chrániť dobromyseľnosť nadobúdateľa FEČÍK, M.. In: ŠTEVČEK, M.; DULAK, A.; BAJÁNKOVÁ, J.; FEČÍK, M.; SEDLAČKO, F.; TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2015. s. 858. 8 FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok (Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie). Veľký komentár. 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015. s. 120. 9 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 2190/2000 zo dňa 11. júla 2002. 7

a dať do súladu právny stav s faktickým stavom. Netreba však zabudnúť, že súčasné moderné právne systémy vychádzajú z princípov rímskeho práva. Keď však nazrieme do učebníc rímskeho práva, dozvieme sa, že veci kradnuté (res furtivae) nemohli byť v rímskom práve predmetom vydržania. Tento odklon od rímskeho práva nastal v roku 1811 keď Všeobecný občiansky zákonník (ďalej len ,,ABGB”) stanovil, že spôsobilým predmetom vydržania sú veci, ktoré sú predmetom právneho obchodu.10 Takže v podstate všetky veci, vrátane vecí kradnutých (res furtivae et vi possessae). Súčasná právna úprava, konkrétne § 134 ods. Občianskeho zákonníka vylučuje z možnosti vydržania iba veci, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo veci, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Veci kradnuté predmetom vydržania byť môžu. Originárne nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním má zásadný následok. Ak k veci pochádzajúcej z trestnej činnosti oprávnený držiteľ nadobudne vlastnícke právo vydržaním, pôvodný vlastník svoje vlastnícke právo k tejto veci stráca, aj keď sa orgánom činným v trestnom konaní podarí objasniť krádež a vypátrať kradnutú vec.11 Podľa nášho názoru je ochrana dobromyseľnosti počas trojročnej vydržacej doby nespravodlivá, pretože konvaliduje takto nadobudnuté vlastnícke právo počas príliš krátkej doby, s ohľadom na dlhú životnosť niektorých hnuteľných vecí (napr. automobil). Na druhej strane si uvedomujeme potrebu zachovávať právnu istotu a chrániť dobromyseľnosť držiteľa. Je neprijateľné, aby subjektu konajúcemu v dobrej viere bola odňatá hnuteľná vec, ku ktorej patriace vlastnícke právo na neho nikdy neprešlo, ale za ktorú zaplatil kúpnu cenu a splnil všetky svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy. V rámci návrhov de lege ferenda zastávame názor, že by sa slovenský zákonodarca mohol nechať inšpirovať rakúskou právnou úpravou vydržania hnuteľnej veci. Podľa súčasne platného ABGB platí, že ten, kto vec nadobudol bezprostredne od nepravého alebo nepoctivého vlastníka alebo nie je schopný uviesť svojho právneho predchodcu, musí vec vydržať v dvojnásobnej vydržacej dobe.12 Predĺženie vydržacej doby v takýchto prípadoch považujeme za vyváženie spravodlivosti, v rámci ktorej budú vo vzájomnej rovnováhe záujmy dobromyseľného držiteľa ako aj pôvodného vlastníka veci. Pri aplikácii takejto právnej úpravy však vyvstáva otázka, akým spôsobom sa bude posudzovať, či predávajúci bol alebo nebol vlastníkom veci, ktorá má byť predmetom vydržania. S ohľadom na tieto možné aplikačné problémy navrhujeme, aby ustanovenie § 134 ods. 1 znelo nasledovne: ,,Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu piatich rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.” Zvýšením vydržacej doby pri hnuteľných veciach z troch rokov na päť by sme dokázali takýmto problémom predísť. PETR, B.: Nabývání vlastnictví originárním způsobem / Bohuslav Petr. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011. s. 95. 11 Pozri Rozsudok Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, sp. zn. 12C/407/2014 zo dňa 1. decembra 2015. 12 PETR, B.: Vydržení v českém právu. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002. s. 31. 10

Biblografia: Knižné zdroje: ŠTEVČEK, M.; DULAK, A.; BAJÁNKOVÁ, J.; FEČÍK, M.; SEDLAČKO, F.; TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2015. ISBN 978-80-7400-597-8, 1616 s. FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok (Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie). Veľký komentár. 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015. ISBN 978-80-8155-040-9, 900 s. PETR, B.: Nabývání vlastnictví originárním způsobem / Bohuslav Petr. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2011. ISBN 978-80-7400-332-5, 183 s. PETR, B.: Vydržení v českém právu. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002. ISBN 80-7179-386-8, 227 s. Právne predpisy: Zákon č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov Judikatúra: Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 87/2010 zo dňa 28. marca 2011. Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 2190/2000 zo dňa 11. júla 2002. Rozsudok Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, sp. zn. 12C/407/2014 zo dňa 1. decembra 2015.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

17 19


Odborné články

Legitimita legitimácie občana - kde sú hranice?* Joachim Dušan Fraňo, študent tretieho ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Po roku 1989 sa aj na našom území dostávajú do popredia myšlienky slobody jednotlivca, dodržiavania ľudských práv a občianska neposlušnosť mladých ľudí s kritikou policajného štátu. Je táto kritika na mieste? Sú oprávnenia policajtov natoľko neohraničené, že môžu porušovať základné práva a slobody? Môže policajt „len tak“ požadovať od občana preukaz totožnosti alebo ho pokutovať za jeho nenosenie? V článku sa snažíme poskytnúť náhľad na legálne i etické hranice tzv. legitimácie, pričom sa jej budeme venovať najmä v podmienkach Zákona o policajnom zbore a Zákona o obecnej polícii. Vymedzenie pojmov Pojem legitimácia nie je zadefinovaný v žiadnom slovenskom právnom predpise. Legitímnym pojmom hovorovej „legitimácie občana“ je oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti, ktorého zákonné vyjadrenie nájdeme v §18 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „ZoPZ“); §9 zákona č. 564/1991 Z.z. o Obecnej polícii (ďalej len „ZoOP“); a §12 zákona č. 124/1992 Z.z. o Vojenskej polícii (ďalej len „ZoVP“). Totožnosť osoby sa preukazuje dokladom totožnosti. ZoPZ poskytuje demonštratívny výpočet dokladov, ktorými sú občiansky preukaz, cestovný pas, povolenie na pobyt, ale za doklad totožnosti uznáva aj taxatívne vypočítané doklady, ktorými sú preukaz poslanca NR SR, preukaz člena vlády, služobný preukaz sudcu, prokurátora, príslušníka ozbrojeného zboru, NBÚ, alebo potvrdenie o odovzdaní, strate alebo odcudzení OP. Uviedli sme, že ide o demonštratívny výpočet a samotný pojem doklad totožnosti nie je nikde definovaný. S ohľadom najmä na ustanovenie § 18 ods. 4 ZoPZ môžeme považovať za doklad totožnosti aj iný doklad hodnoverne preukazujúci meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska, pričom sa domnievame, že by malo ísť zároveň o doklad s fotografiou, resp. osoba môže svoje údaje nadiktovať, ak to policajt posúdi vzhľadom na dôvod zisťovania totožnosti ako dostatočné. Aké sú oprávnenia jednotlivých bezpečnostných zložiek? Príslušníci Policajného zboru SR (ďalej len „policajt/i“ v príslušnom gramatickom tvare) majú oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa ZoPZ. Ich výpočet sa nachádza v §2 ods. 1 ZoPZ, z ktorých pre nás najrelevantnejšími sú odhaľovanie trestných činov a zisťovanie ich páchateľov, spolupôsobenie pri zabezpečovaní verejného poriadku, pátranie po osobách a veciach, oznamovanie obci porušenia zákazu požitia alkoholických nápojov a iných návykových látok osobou maloletou do 15 rokov alebo mladistvou do 18 rokov. Ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania, je policajt povinný vykonať služobný zákrok, ktorým je „zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby“1. Úlohy PZ v pod* Článok recenzoval doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc., riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala Mgr. Dominika Kučerová. 1 ust. §9 ods. (3) zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

18 20

state predstavujú dôvody pre legitímnu požiadavku príslušníkov PZ na požadovanie preukázania totožnosti. Z uvedenej logickej kauzality vyplýva, že policajtovi stačí dôvodné podozrenie z páchania trestného činu alebo priestupku na oprávnenosť požadovať preukázanie totožnosti. Z praktického hľadiska môžeme uviesť príklady fajčenie marihuany, ktoré zakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, príp. šírenie toxikománie, ďalej porušovanie nočného kľudu krikom v meste,2 vzbudenie verejného pohoršenia praktikovaním sexu v parku, močením na verejnosti, pitie alkoholu maloletými alebo mladistvými, ktoré sa nedá odhaliť a nahlásiť obci bez zistenia totožnosti, atď.. Príslušníci Obecnej polície, resp. Mestskej polície (ďalej len „mestský policajt/i“ v príslušnom gramatickom tvare), ktorých úlohy sú vypočítané v §3 ZoOP, najmä zabezpečenie verejného poriadku, dbanie o dodržiavanie poriadku v uliciach a na verejných priestranstvách, vykonávanie VZN obcí, objasňovanie a prejednávanie priestupkov v blokovom konaní a tiež oznamovanie obci porušenia zákazu požitia alkoholických nápojov a iných návykových látok osobou maloletou do 15 rokov alebo mladistvou do 18 rokov, majú oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti od osoby pristihnutej pri spáchaní priestupku a súčasne/alebo od ktorej je požadované vysvetlenie, alebo ak ide o hľadanú osobu. Vysvetlenie je mestský policajt oprávnený vyžadovať od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku a zistenie jeho páchateľa, teda de facto od kohokoľvek, o kom to mestský policajt uzná za potrebné a vhodné. V tejto súvislosti je oprávnený vyzvať osobu, aby sa ihneď alebo v určenom čase dostavila na útvar obecnej polície za účelom vykonania úkonov potrebných na objasňovanie priestupkov3. Z uvedeného vyplýva, že opäť postačuje dôvodné podozrenie, resp. opodstatnenosť daná oprávnením požadovať vysvetlenie k legitimite preukázania totožnosti. Osobná pôsobnosť Vojenskej polície je vymedzená zjednodušene hlavne na vojakov, spolupáchateľov vojakov a osoby vo vojenskom priestore. Oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti je totožné s oprávnením policajta. Signifikantný je rozdiel v taxatívnom výpočte dokladov, ktoré môže vojenský policajt požadovať – ide o platný OP, cestovný doklad, cestovný doklad cudzinca opatrený platným vstupným vízom Slovenskej republiky alebo povolenie na dlhodobý pobyt alebo trvalý pobyt cudzinca a okrem dokladov, ktoré sú uznávané ZoPZ je to navyše osobná identifikačná karta príslušníka ozbrojených síl, služobný preukaz príslušníka Vojenského spravodajstva, služobný preukaz Slovenskej informačnej služby. Domnievame sa, že ide o rozdiely spôsobené iba osobitne tvorcami zákona a je prípustná analogia legis. Príslušníci ďalších ozbrojených zborov, a to Slovenskej informačnej služby(zákon č. 46/1993 Z.z. o SIS), Vojenského spranapr. VZN mesta Košice č. 78 o čistote a o verejnom poriadku. ust. §10 ods. (1) zákona č. 226/2006 Z.z. o občianskych preukazoch v znení neskorších predpisov.

2 3

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


Odborné články vodajstva (zákon č. 198/1994 Z.z. o VS) a Národného bezpečnostného úradu (zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností), nemajú postavenie policajta ani v zákone zakotvené oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti; pretože ide o spravodajské služby, ktorých primárnou úlohou je získavať informácie a nie pôsobiť vo výkone služby pri zabezpečovaní verejného poriadku. SIS v rozsahu potrebnom na plnenie úloh podľa zákona a NBÚ na úseku vnútornej ochrany sú oprávnené požadovať od štátnych orgánov, právnických a fyzických osôb poskytnutie pomoci, podkladov a informácií bez súhlasu dotknutej osoby. Usudzujeme, že ak by príslušník niektorého z týchto úradov požadoval preukázanie totožnosti osoby niekde na verejnom priestranstve, musel by konať v spolupráci, resp. za prítomnosti policajta alebo mestského policajta. Osobnostné práva a dôvodné podozrenie Ako bolo uvedené, policajt služobným zákrokom bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby. Obecná polícia takúto výsadu nemá. Kategória Základných práv a slobôd, do ktorej policajt pri služobnom zákroku bezprostredne zasahuje je obsiahnutá v druhej hlave Ústavy SR. Demokratická spoločnosť a právny štát kladie významný dôraz na ochranu jednotlivca, čo vyslovuje v požiadavke dbať na podstatu a zmysel pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Samostatný článok je venovaný okrem garancie osobnej slobody, nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia, ktorú Ústava SR zaručuje a povoľuje ju obmedziť len v zákonom ustanovených prípadoch, aj pre nás zásadnej myšlienke zachovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena, ktoré môžeme kategorizovať ako osobnostné práva. Tie predstavujú „právnymi predpismi priznanú a vymedzenú možnosť každého občana podľa svojej vôle nakladať so svojou osobnosťou“,4 pretože „špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým nie je hmotná vec, ale priamo osobnosť človeka, resp. na hmotnom substráte zachytená stránka osobnosti človeka.“5 Česť občana je vybudovaná v rôznych spoločenských vzťahoch na rôznych stupňoch a vnímaná vo vzťahu občana k spoločnosti, štátu a iným občanom. Osobnosť je charakterizovaná individualizujúcim označením pozostávajúcim z priezviska a osobného mena.6 Dôvodným podozrením je osobnosť ohrozená, pretože je v ľudskej povahe odsúdiť apriori človeka, o ktorého sa „zaujíma“ polícia, preveruje jeho totožnosť, nebodaj požaduje vysvetlenie (a fortiori je obvinená či obžalovaná) a to v tým významnejšej miere, čím významnejší je človek.7 Pri výklade § 18 ods. 1 ZoPZ nachádzame obrovskú extenziu v oblasti oprávnenia požadovať preukázanie totožnosti „ak je to potrebné na plnenie úloh podľa zákona“. Policajt pod toto ustanovenie dokáže subsumovať de facto každú situáciu, najmä s prihliadnutím na vykonávanie pátrania po osobách a pátrania po veciach, zisťovanie páchateľov TČ a priestupkov, čo prakticky policajtovi dáva až neobmedzenú kompetenciu vyžadovať doklad totožnosti. Dôvodné podozrenie postačuje aj mestskému policajtovi. Okrajovo sa dotkneme aj oblasti povinnosti občana mať pri sebe doklad totožnosti. Zákon č. 226/2006 Z.z. o občianskych preukazoch (ďalej len „zákon o OP“) ustanovuje, že OP musí mať občan, ktorý dovŕšil 15. rok života a má trvalý pobyt na území SR. Nestanovuje však povinnosť nosiť ho neustále pri sebe, príp. mať ho od určitej vzdialenosti od miesta trvalého pobytu, čo je dlhoročne vžitá predstava ľudí. Na dôvažok uvádzame §11 zákona o OP, ktorý prikazuje chrániť preukaz pred zničením, poškodením, stratou, odcudzením alebo zneužitím, pod čo možno

subsumovať práve prípady, keď občan so sebou preukaz nenosí. Preukazovanie totožnosti sme spomenuli vyššie, preto musíme dodať aj nasledovné: pri odmietnutí preukázať svoju totožnosť (typické pri kontrolách revízormi v MHD) alebo pri nemožnosti (ak osoba pri sebe nemá doklady), ak sa ani po súčinnosti hodnoverným spôsobom nepodarí preukázať meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu bydliska(vždy v závislosti od prípadu), je oprávnený policajt predviesť takúto osobu na útvar PZ. Ak policajt do 24 hodín nezistí totožnosť osoby, je povinný ju prepustiť. Z toho vyplýva deklarované právo na osobnú slobodu a súčasne, že aj bez občianskeho preukazu alebo iného dokladu totožnosti je možné ju zistiť (tzv. lustráciou v evidencii obyvateľstva). Ako sme uviedli, v našich podmienkach je potrebné aspoň dôvodné podozrenie, ktoré v zásade môže byť základom pre každú požiadavku preukázania totožnosti. Kedy vzniká dôvodné podozrenie? „Dôvodnosť podozrenia predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla trestný čin spáchať“8, resp. konať protiprávne. Teda dôvodom, pre ktorý môže policajt alebo mestský policajt vykonať služobný zákrok na základe dôvodného podozrenia, môže byť podozrenie z porušenia Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.) alebo Zákona o priestupkoch (zákon č. 372/1990 Zb.) alebo aj priznanie podozrivého.9 Navyše, policajt nemôže urobiť (preventívnu) bezpečnostnú prehliadku bez toho, aby vykonával služobný zákrok10, čo indikuje vákuum v zákone, pretože ak nemá dôvodné podozrenie11 z páchania protiprávnej činnosti, nemôže tým pádom ani požadovať preukázanie totožnosti. Je dôležité pripomenúť, že dôvodné podozrenie nie je potrebné dokladať aj dôkazmi potrebnými pre vznesenie obvinenia.12 Kde je teda hranica medzi bezpečnosťou obyvateľov a šikanóznym výkonom práva? Pátranie po osobách a veciach je najideálnejším dôvodom podozrenia. Každý z nás je osobou a každý z nás má pri sebe nejakú vec, nech už je to mobilný telefón, peňaženka, kľúče, alebo aj odev, ktoré môžu byť predmetom útoku. Vyplývajúc z §17 ods. 1 ZoPZ je policajt oprávnený požadovať vysvetlenie od osoby, ktorá môže okrem iného prispieť k vypátraniu hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. V praxi je teda najjednoduchšie pre policajta argumentovať tým, že má dôvodné podozrenie, že ide o hľadanú osobu. Mestský policajt môže argumentovať rovnako, alebo ad absurdum aj dôvodným podozrením z odhodenia cigaretového ohorku. Ak sa však podozrenie nepotvrdí, vysvetlenie nezíska, k zásahu do práv osoby na nedotknuteľnosť, osobnú slobodu (pričom jej rozsah a osobný dosah môže byť veľmi individuálne chápaný) už tak či tak došlo. Ďalej týmto konaním dochádza najmä k porušovaniu dobrej povesti. Ak nahliadneme do amerického súdneho procesu, porota v prípade uznanej námietky nesmie na argument alebo položenú otázku prihliadať. Vyslovená myšlienka však aj tak ovplyvní jej emóciu k vypočúvanému. Obdobne platí téza o podaní vysvetlenia a legitimácie a následnom vnímaní občana spoločnosťou. Teda, ak bude od občana (predpokladajme, že na základe dôvodného podozrenia) žiadané preukázanie totožnosti policajtom, ktoré sa nepotvrdí, môže byť dotknutý občan apriori vnímaný spoločnosťou ako osoba, ktorá „má problémy so zákonom“. A fortiori by sme radi uviedli, že v USA od roku 2001 platí tzv. Vlastenecký zákon (Patriot Act), ktorý oprávňuje policajtov bez Bližšie pozri II. ÚS 597/2012 Napr. rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. septembra 1995, K. L. proti Fínsku, sťažnosť č. 2581/93, časť „Právo“ („TheLaw“), bod 1. 10 3 Toš 7/2008 (NS SR). 11 Napr. nahlásenie na operačné stredisko; napr. z držby omamnej alebo psychotropnej látky, nelegálne držanej zbrane atď.. 12 Pozri IV. ÚS 124/03. 8

LAZAR, Ján: Základy občianskeho hmotného práva. Druhé vydanie. Bratislava: Iura edition, spol. s r.o., 2004. 5 Tamtiež. 6 Bližšie pozri CIRÁK, Ján: Ochrana osobnosti v slovenskom občianskom práve. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1994. 7 Porovnaj: II. ÚS 326/09. 4

CORPUSDELICTI DELICTI2/2016 4/2012 CORPUS

9

19 21


Odborné články dostatočného dôvodu, bez dôvodného podozrenia, kedykoľvek a kdekoľvek na zisťovanie totožnosti. Dôvodom je, že ľudia sa cítia byť ohrození. Hranicou je práve pohnútka policajta alebo mestského policajta v dôvodoch, pre ktoré chce osobu stotožniť. Či ide o šikanózny výkon práva a skracovanie si dlhej zmeny ústiaci až do policajného štátu, alebo o skutočné dôvodné podozrenie z páchania trestnej činnosti, resp. plnenie úloh podľa príslušného zákona, ostane asi navždy na subjektívne posúdenie policajtov a mestských policajtov, pri tom ktorom požadovaní preukázania totožnosti. Tak ako myšlienka na trestný čin, teda úmysel (okrem § 360 Tr. zák.) nie je trestnoprávne postihnuteľný, pretože by bolo nesmierne náročné ho dokázať, je aj dôvod policajta či mestského policajta veľmi ťažko preukázateľný. Etický kódex policajta ustanovuje všeobecne povinnosť dodržiavať zásady občianskeho spolužitia, nezneužívať príslušnosť k PZ a správať sa k občanom transparentne, slušne, s rešpektom, taktom a ohľaduplnosťou. Žiaľ, média často prispievajú k negatívnemu obrazu PZ a Obecnej, resp. Mestskej polície, čo znižuje ich rešpekt v očiach obyvateľov i občanov. Adlai Stevenson v roku 1952 povedal, že: „Tragédiou dneška je ovzdušie strachu v ktorom žijeme. A strach plodí represiu.“ Preto by kompetentní mali dbať na česť a vážnosť ozbrojených bezpečnostných zložiek. Nakoniec je na uváženie, či policajti alebo mestskí policajti, ktorí často nemajú vysokoškolské právnické vzdelanie, sú

schopní spoľahlivé skutkové zistenia o veci posúdiť a zatriediť pod príslušné ustanovenia, pretože samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci.13 Záver Slobodu, z ktorej časť sme dali štátu, aby nás chránil, musíme obetovať v prospech blaha spoločnosti. Príslušníci PZ a Obecnej polície v podstate nemajú legálne obmedzenie pri „pýtaní“ občianskych preukazov, čím sme sa priblížili k systému USA. Našťastie u nás kriminalita klesá. Z hľadiska etického môžeme len skonštatovať, že je na svedomí príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov, aby toto privilégium nezneužívali. Predpokladá sa, že autorom nasledujúceho výroku je Benjamin Franklin: „Tí, ktorí sú ochotní vymeniť kúsok slobody za pocit bezpečia si nezaslúžia ani jedno.“ Tu nastáva už len nekonečný boj medzi konzervativizmom a liberalizmom, kde konzervatívci presadzujú štát ako ochrancu a liberáli zase slobodu jednotlivca. Potom však nemôžu očakávať ochranu od štátu vôbec. Lebo ak sa vzdáme represívnych práv polície, vzdávame sa akejkoľvek ochrany. Tým pádom nás polícia nielen že nebude „otravovať“, ale nebude nás ani chrániť.

13 Bližšie pozri II. ÚS 97/2013. Bibliografia: Knižné zdroje: CIRÁK, Ján: Ochrana osobnosti v slovenskom občianskom práve. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1994. 105 s. ISBN 80-7160-060-1 LAZAR, Ján: Základy občianskeho hmotného práva. Druhé vydanie. Bratislava: Iura edition, spol. s r.o., 2004. 985 s. ISBN 80-8078-084-6

Právne predpisy: Zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov. Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Zákon č. 226/2006 Z.z. o občianskych preukazoch v znení neskorších predpisov. Judikatúra: Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 597/2012 z 22. mája 2013. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 97/2013 z 10. júla 2013. Rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. septembra 1995, K. L. proti Fínsku, sťažnosť č. 2581/93. Uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 124/03 z 9. júla 2003. Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Toš 7/2008 z 29. júna 2009.

Tribunál EU potvrdil pokutu za kartelové pay-for-delay dohody v případu Lundbeck* Mgr. Marek Hofman, absolvent Právnickej fakulty Masarykovej univerzity, referent Oddělení dominance a vertikálních dohod - výroba, ÚOHS, Brno.

V září tohoto roku vydal Tribunál EU rozhodnutí ve sledovaném případu Lundbeck1. Žaloby na zrušení sankčního rozhodnutí Evropské komise2 (dále též jen „Komise“) podané několika farmaceutickými společnostmi zamítl, když potvrdil, že za určitých okolností mohou skutečně dohody oddalující vstup generických léčiv na trh znamenat omezení hospodářské soutěže z hlediska účelu. Jde o vůbec první rozhodnutí Tribunálu týkající se problematiky tzv. kartelových pay-for-delay dohod ve farmaceutickém průmyslu. * Článok recenzoval JUDr. Jakub Löwy, LLM, advokát a správca. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala Mgr. Dominika Kučerová. 1 Rozhodnutí Tribunálu ze dne 8. 9. 2016 ve věci H. Lundbeck A/S a Lundbeck Ltd proti Komisi, T-472/13. 2 Rozhodnutí Evropské Komise ze dne 19. 6. 2013 ve věci Lundbeck, COMP/39226.

20 22

Pay-for-delay dohody Na úvod je příhodné v krátkosti vysvětlit podstatu kartelových pay-for-delay dohod, které mezi sebou uzavírají výrobci originálních léčiv a výrobci generických léčiv. Vzhledem k tomu, že originální výrobci investují značné množství prostředků do výzkumu a vývoje nových léků, využívají následné ochrany prostřednictvím širokého spektra instrumentů od patentů po ochranné známky k tomu, aby se jim vynaložené prostředky vrátily. Během doby, kdy běží tato ochrana a originální výrobci požívají jakési exkluzivity, mají tito možnost prodávat léčiva za vyšší cenu a umořit náklady a následně realizovat zisk. Teprve až patentová ochrana nového léku vyprší, vstupují na trh generičtí výrobci, čímž se dostávají do soutěžního vztahu s výrobcem originálním, což se projeví zejména na ceně léku. Z toho pak beneCORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 2/2016


Odborné články fitují pacienti i systémy veřejného zdravotního pojištění. Společnost Lundbeck jakožto výrobce originálních léčiv vyvinula a nechala si patentovat antidepresivum Citalopram. V roce 2002 společnosti Lundbeck vypršela na Citalopram platnost základního patentu, v platnosti však ještě byla patentová ochrana na některé jeho výrobní postupy. Začaly se tak otevírat dveře ke vstupu na trh potenciálním konkurentům Lundbecku, konkrétně společnostem specializujícím se na výrobu generických léků, když někteří z nich již začaly podnikat kroky k proniknutí na trh. V roce 2002 Lundbeck uzavřel sérii dohod urovnávajících patentový spor mimo jiné se společnostmi Generics UK, Alpharma, Arrow a Ranbaxy o oddálení jejich vstupu na trh. Za to jim společnost Lundbeck poskytla finanční náhrady a jiná plnění. Lundbeck tak měl po určitou dobu jistotu postavení jediného soutěžitele na trhu a mohl dále držet cenu léku vysoko. 3

Co předcházelo případu Lundbeck Poprvé se Evropská Komise o dotčených dohodách dozvěděla od dánského soutěžního úřadu v říjnu 2003, od kterého vzhledem k nadnárodní dimenzi dohod případ převzala. Dánský soutěžní úřad se dohodami dál nezabýval. Komise pak v roce 2005 vykonala místní šetření v obchodních prostorách podniků náležejících do skupiny Lundbeck v Dánsku, Itálii a Maďarsku. Na základě zjištěných informací se Komise rozhodla v roce 2008 zahájit sektorové šetření v oblasti farmaprůmyslu, které mělo Komisi pomoci lépe poznat praktiky podniků na tomto trhu a porozumět vztahu originálních a generických výrobců. Následně 8. července 2009 pak byla vydána závěrečná zpráva4 o tomto sektorovém šetření. V lednu 2010 pak Komise na základě informací shromážděných během sektorového šetření zahájila řízení se společností Lundbeck a 19. června 2013 vydala Komise sankční rozhodnutí, ve kterém potrestala společnost Lundbeck a čtyři její konkurenty z řad výrobců generických léčiv za účast na zakázaných kartelových dohodách. Komise konstatovala, že farmaceutické společnosti porušily článek 101 Smlouvy o fungování Evropské unie (dále též jen „SFEU“) tím, že uzavřely tzv. pay-for-delay dohody, a uložila společnosti Lundbeck pokutu 93,8 milionu EUR a jejím konkurentům dohromady pokutu ve výši 52,2 milionu EUR. Rozhodnutí Komise se opíralo o fakt, že Lundbeck a výrobci generik mohli být přinejmenším potenciálními konkurenty. Konstatováno bylo porušení čl. 101 Smlouvy o fungování Evropské unie s tím, že dohody omezovaly hospodářskou soutěž z hlediska účelu. Rozhodnutí Tribunálu Proti rozhodnutí Komise strany kartelových dohod podaly k Tribunálu žaloby na zrušení rozhodnutí Komise podle čl. 263 SFEU. Poprvé tak Soudní dvůr Evropské unie mohl podat svůj pohled na posuzování tzv. pay-for-delay dohod. Koncept potenciálního konkurenta Pro posouzení souladu dohod ve světle článku 101 SFEU Komise i Tribunál aplikovaly test, dle kterého dohody omezují hospodářskou soutěž v případě, že (i) originální a generičtí výrobci jsou přinejmenším potenciální soutěžitelé; (ii) generičtí výrobci přistoupili na oddálení svého vstupu na trh; (iii) v rámci dohody originální výrobce generickým výrobcům za to poskytl protihodnoty, které právě motivovaly generické výrobce zdržet se snah proniknout na trh. Základní otázkou, na kterou bylo třeba znát odpověď, tedy bylo, zda generičtí výrobci na vymezeném relevantním trhu pro společnost Lundbeck skutečně představovaly potencionální konkurenty ve smyslu, jakým je tento pojem KUBEŠA, Tomáš. Ochrana patentu a omezení vstupu na trh. Revue pro právo a technologie. 2013, roč. 4, č. 8, s. 48-49. [online].[cit.2016.27.11.].Dostupné zde: http://ec.europa.eu/competition/sectors/ pharmaceuticals/inquiry/index.html

3 4

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 2/2016

dosud podáván v judikatuře. Pokud by tomu tak skutečně bylo, strany dohod jakožto společnosti soupeřící na stejné úrovni by se tak dopustily uzavření zakázaných kartelových dohod, které by omezily hospodářskou soutěž. V této souvislosti Tribunál uvádí, že „…čl. 101 odst. 1 SFEU se s ohledem na podmínky stanovené v tomto ustanovení týkající se dopadu na obchod mezi členskými státy a překážek hospodářské soutěže použije pouze na odvětví otevřené hospodářské soutěži“.5 K tomu Tribunál dále shrnuje předchozí judikaturu, když říká, že „podmínky hospodářské soutěže se zkoumají nejen s ohledem na skutečnou hospodářskou soutěž mezi podniky již přítomnými na relevantním trhu, ale i s ohledem na potenciální hospodářskou soutěž, aby se zjistilo, zda vzhledem ke struktuře trhu a hospodářskému a právnímu kontextu, jímž se řídí jeho fungování, existují reálné a konkrétní možnosti, že dotyčné podniky budou navzájem soutěžit, anebo zda na relevantní trh bude moci vstoupit nový soutěžitel a soutěžit s podniky, které jsou na trhu již usazeny“.6 Tribunál dále pokračuje, že „za účelem ověření, zda podnik představuje na trhu potenciálního soutěžitele, musí Komise ověřit, zda by v případě neuplatnění dotčené dohody existovaly skutečné a konkrétní možnosti, že tento podnik vstoupí na uvedený trh a bude konkurovat podnikům, které tam jsou již usazeny. Takové prokázání nemůže spočívat na pouhé hypotéze, ale musí být podloženo skutkovým stavem nebo analýzou struktur relevantního trhu. Podnik tak nemůže být považován za potenciálního soutěžitele, jestliže jeho vstup na trh neodpovídá životaschopné hospodářské strategii“.7 A dále upřesňuje: „z toho nutně vyplývá, že přestože je úmysl podniku vstoupit na trh případně relevantní pro účely ověření, zda může být považován za potenciálního soutěžitele na daném trhu, rozhodným kritériem, na němž má spočívat taková kvalifikace, je nicméně jeho schopnost vstoupit na daný trh“.8 V situaci výrobců generických léčiv bylo sporné, zda generický výrobce je skutečně potenciálním konkurentem originálního výrobce, když ke vstupu na trh musí porušit patentovou ochranu náležející originálnímu výrobci. Podle Tribunálu je v tomto konkrétním případě odpověď kladná, generičtí výrobci tedy i v případě, že by na trh vstoupili bez souhlasu držitele patentu, byli potenciálními konkurenty originálního výrobce společnosti Lundbeck. Argumentováno je to tím, a to je současně zřejmě největší slabina rozhodnutí, že v dotčeném případě nebylo na jisto postaveno, zda by generičtí při vstupu na trh skutečně porušili některá patentová práva Lundbecku. Současně nebylo jisté, že by se v takovém případě Lundbeck soudně bránil, a dále, že by vůbec jeho patenty bývaly byly uznány jako platné. Omezení hospodářské soutěže z hlediska účelu Tribunál dále potvrdil i závěry Komise o tom, že dotčené zakázané dohody představovaly omezení hospodářské soutěže z hlediska účelu. V této souvislosti je třeba podotknout, že k tomu, aby dohoda spadala pod zákaz uvedený v čl. 101 odst. 1 SFEU, musí být jejím účelem nebo důsledkem vyloučení, omezení nebo narušení hospodářské soutěže na společném trhu. Podle ustálené judikatury vede alternativní povaha této podmínky vyznačená spojkou „nebo“ k tomu, že musí být nejprve posouzen samotný účel dohody s ohledem na hospodářský kontext, ve kterém má být uplatňována. Jestliže je tedy prokázán protisoutěžní účel dohody, není třeba zkoumat její účinky na hospodářskou soutěž. V poslední době, zvláště od vydání rozhodnutí ve věci Groupement des cartes bancaires9, jsou přitom na Komisi kla5 Rozhodnutí Tribunálu ze dne 8. 9. 2016 ve věci H. Lundbeck A/S a Lundbeck Ltd proti Komisi, T-472/13, odst. 98. 6 Tamtéž, odst. 99. 7 Tamtéž, odst. 100. 8 Tamtéž, odst. 101 9 Rozhodnutí Soudního dvora ze dne 11. 9. 2014 ve věci Groupement des cartes bancaires proti Komisi, C-67/13 P.

21 23


Odborné články dena přísnější kritéria pro konstatování, že určitá dohoda je protisoutěžní ze svého účelu. Tribunál tak nadále pracuje s tím, že pojem „účelové dohody“ by měl být vykládán restriktivně ale současně pay-for-delay dohody stejně jako Komise přirovnal k dohodám o rozdělení trhu, které jsou samy o sobě chápány jako dohody zakázané „by object“. Proto Komise v tomto konkrétním případě nebyla dále povinna zkoumat skutečné dopady dohod na soutěž, když dostatečně vyargumentovala, v čem spočíval protisoutěžní účel dohod.

Závěr Rozhodnutí Komise představuje první vítězství Komise při obhajobě své politiky posuzování pay-for-delay dohod ve farmaprůmyslu. Určitě ale nejde o poslední bitvu mezi Komisí a výrobci léků a další rozhodnutí budou jistě následovat. Jednak je pravděpodobné, že Lundbeck a generičtí výrobci podají odvolání k Soudnímu dvoru, jednak se dají očekávat rozhodnutí v jiných případech.10 Srov. např. rozhodnutí Komise ze dne 9. 7. 2014 ve věci Servier, COMP/39612, proti kterému byla rovněž podána žaloba k Tribunálu. 10

Bibliografia: Články ve sbornících a periodikách KUBEŠA, Tomáš. 2013. Ochrana patentu a omezení vstupu na trh. Brno: Revue pro právo a technologie, odborný recenzovaný časopis Ústavu práva a technologií Právnické fakulty Masarykovi univerzity, 2013, roč. 4, č. 8, s. 48-49, ISSN: 1804-5383, 117 s. Judikatura Rozhodnutí Evropské Komise ze dne 19. 6. 2013 ve věci Lundbeck, COMP/39226. Rozhodnutí Komise ze dne 9. 7. 2014 ve věci Servier, COMP/39612 Rozhodnutí Soudního dvora ze dne 11. 9. 2014 ve věci Groupement des cartes bancaires proti Komisi, C-67/13 P. Rozhodnutí Tribunálu ze dne 8. 9. 2016 ve věci H. Lundbeck A/S a Lundbeck Ltd proti Komisi, T-472/13. Internetove zdroje: [online].[cit.2016.27.11.].Dostupné zde: http://ec.europa.eu/competition/sectors/pharmaceuticals/inquiry/index.html

Verbálny útok na príslušníka Policajného zboru* Bc. Marcel Ružarovský, študent druhého ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaujíma sa predovšetkým o správne právo so zameraním na cestnú premávku a políciu, a tiež o trestné právo. V súčasnosti pracuje v advokátskej kancelárii v Trnave na pozícii právneho asistenta.

V súčasnej dobe je medzi laickou verejnosťou zdieľaný názor, že príslušníkovi Policajného zboru (ďalej len ako „policajt“) človek môže nadávať a urážať ho koľko len chce a „nič mu nezmôže“, naopak na druhej strane postačí, ak sa ho čo i len prstom dotkne a v danom prípade ide už o útok na verejného činiteľa. Takáto verejná mienka je však mimo právnej reality a slovný útok alebo dotknutie sa policajta s následkom, ako si to laická verejnosť predstavuje, nemá právnu oporu. Pár riadkov k danej problematike, pokiaľ ide o verbálne útoky, uvádzame v tomto článku. Ublížením na cti sa na účely tohto článku rozumie predovšetkým nadávka alebo vulgarizmus. Všeobecný úvod Útoky proti osobnosti človeka vo forme verbálnych prejavov, sú neakceptovateľným správaním sa v spoločnosti. Tieto útoky sú, vzhľadom na ich závažnosť a dôsledky, obsiahnuté v právnych predpisoch v podobe skutkových podstát súdnych a správnych deliktov. Ide najmä o zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o priestupkoch“) a zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný zákon“). Jednotlivé skutkové podstaty deliktov a ich objektívne stránky, t.j. konanie navonok, následok a príčinná súvislosť medzi následkom a konaním, ktorým sa zasahuje do chránených hodnôt spoločnosti alebo tieto sa ohrozujú, sú vyjadrené slovami „ublíži na cti, hrubé správanie a schválnosti, hrubá neslušnosť, uráža, hrubo znevažuje“ a pod. Zákonná úprava slovných útokov je obsiahnutá v zákone o priestupkoch, no ten, pokiaľ ide o priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, nediferencuje medzi tým, či sú adresované na stranu súkromných osôb alebo verejných činiteľov. Takéto delenie by sme našli v Trestnom zákone, kde sa spáchanie trestného činu na verejne činnej osobe, alebo na osobe súkromnej, odzr-

22 24

kadľuje vo výške trestnej sadzby. Špeciálnym predpisom k zákonu o priestupkoch je aj zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o verejných športových podujatiach“), v ktorom je problematika verbálnych útokov upravená, a to v súvislosti s podujatiami. Právnu úpravu slovných útokov môžeme tiež nájsť aj v zákone NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákona o Policajnom zbore“), ktorý používa slovné spojenie „na útvare Policajného zboru uráža policajta alebo inú osobu“. Pokiaľ ide o ochranu osobnosti pred verbálnymi, ako i písomnými či grafickými urážkami, do úvahy prichádza aj ochrana súkromnoprávnymi prostriedkami, najmä žalobou na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Ublíženie na cti podľa § 49 ods. 1 písm a) zákona o priestupkoch V nasledujúcich riadkoch sa po všeobecnejšom úvode dostávame k podstate tohto článku. Podľa našich skúseností sa totiž mnoho ľudí nazdáva, že verbálny útok na policajta nie je vôbec trestný a to ani pokiaľ sa jedná o administratívnoprávnu zodpovednosť, t.j. zodpovednosť za priestupok. Podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, „priestupku sa dopustí ten, kto inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech“. Skutková podstata tohto priestupku musí, rovnako ako pri každom inom priestupku, naplniť súčasne všetky jej znaky1, kto* Článok recenzoval JUDr. Pavol Zloch, CSc. ktorý pôsobí na Katedre správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracoval JUDr. Jozef Greguš. 1 Porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. apríla 2009, sp. zn. 2 Sžo 55/2008

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


Odborné články rými sú: • subjekt (ktokoľvek administratívnoprávne zodpovedný, t.j. príčetnosť a vek páchateľa najmenej 15 rokov), • subjektívna stránka (podľa ustanovenia § 3 zákona o priestupkoch na spáchanie priestupku postačí zavinenie z nedbanlivosti2; pri verbálnom útoku či urážke je však spravidla zavinenie vo forme úmyslu), • objekt (česť a dôstojnosť jednotlivca, nerušené spolunažívanie medzi ľudmi), • objektívna stránka (verbálny alebo aj iný prejav spôsobilý privodiť následok, ktorým je urazenie alebo vydanie na posmech a príčinná súvislosť medzi prejavom a následkom). Pokiaľ ide o zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti, ktoré Najvyšší správny súd ČR pri tomto type priestupku vylučuje, slovenská právna teória v tomto smere zaujíma iné stanovisko. Spišiaková poukazuje na ustanovenie § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na „zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie“.3 Potasch zasa tvrdí, že „v praxi by sa totiž veľmi tažko dokazovala intelektuálna (rozumová) zložka zavineného konania priestupcu, či tento vedel alebo nevedel, že svojím konaním iného uráža alebo zosmiešňuje, a tiež by bolo problematické vyvrátiť tvrdenie priestupcu, ktorý sa odvoláva na skutočnosť, že nemal v úmysle urážať”.4 Predmetom útoku pri tomto priestupku môže byť každá jedna osoba. Z jeho znenia totiž nevyplýva, že sa jedná výlučne o súkromné osoby. Pojem občianske spolunažívanie sa netýka len vzťahov medzi občanmi navzájom, ale aj vzťahov medzi občanom a úradnými osobami.5 Niet preto dôvod pochybovať o tom, že daného priestupku sa možno dopustiť i voči policajtovi. K tejto problematike sa vyjadril aj Najvyšší správny súd ČR, keď uviedol, že úradná osoba z titulu svojej funkcie nestráca základné ľudské práva s slobody deklarované Listinou základných práv a slobôd, a hoci je vzťah občan – úradník asymetrický, i v tomto vzťahu platia určité uznávané pravidlá slušnosti. Preto nie je dôvod, aby bol úradník (v našom prípade policajt) z ochrany garantovanej ustanovením § 49 zákona o priestupkoch vylúčený.6 V tejto situácii nemožno hovoriť ani o príliš extenzívnom výklade, či porušení zásady správneho trestania „in malam partem“, t.j. zákaz analógie v neprospech zodpovednej osoby. Urážajúca osoba sa teda nemôže brániť tým, že tento priestupok nemožno spáchať voči verejnému činiteľovi. Slová „inému ublíži na cti“ podľa nášho názoru, ako aj spomenutej judikatúry a právnej teórie, nemožno vykladať zužujúco, teda ublížiť na cti len súkromnej osobe, ale tieto slová treba vykladať tak, že sa jedná o kohokoľvek iného od osoby páchateľa, bez ohľadu na to, či je súkromná osoba alebo verejný činiteľ, či má uniformu alebo nie. Na tomto mieste je tiež potrebné poukázať na to, že policajt, ako verejný činiteľ, musí zniesť vyššiu mieru kritiky, a pri vyjadrovaní sa na adresu verejných činiteľov zo strany občanov treba dbať na ústavné práva, najmä slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. K tejto problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“), z ktorej sa potom odvíja i judikatúra Pri priestupku ublíženia na cti však, podľa názoru Najvyššieho správneho súdu ČR, do úvahy neprichádza nevedomá nedbanlivosť, pretože priestupku formou hanlivého výroku sa dopúšťa len ten, kto si môže byť vedomý, že jeho výrok v danej situácii, v danej skupine obyvateľov, teda v celkovom spoločenskom kontexte, že tento výrok môže byť hanlivý. Viac pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 17. januára 2007, sp. zn. 2 As 60/2006. 3 Spišiaková, H. Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015, 300 s. 4 Potasch, P. Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. 2010. Bratislava : Eurokódex, 28 s. 5 Bohadlo, D., Potěšil, L., Potměšil, J. Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. Vydání první. Praha : C. H. Beck, 2013, 64 – 65 s. 6 Porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 30. apríla 2010, sp. zn. 5 As 76/2009 2

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

vnútroštátna. ESĽP v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že ochrana slobody prejavu sa vzťahuje aj na informácie a myšlienky ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú.7 V inom rozhodnutí dokonca pripustil pomenovanie verejného činiteľa (politika) slovom „idiot“, keďže to vzhľadom na okolnosti prípadu nebolo neprimerané.8 Takýto prejav (nazvanie verejného činiteľa idiotom) však nebude požívať ochranu za každých okolností. V intenciách rozhodovacej činnosti ESĽP sa ochrana takému prejavu poskytne len vtedy, ak to bude primerané vzhľadom na okolnosti prípadu. Preto, ak je jediným cieľom urážajúceho ublížiť inému na cti, hoci aj policajtovi, jednalo by sa už podľa nášho názoru o priestupok. Za spáchanie tohto priestupku hrozí jeho páchateľovi pokuta do 33 eur, či už v blokovom konaní alebo v správnom. Ide taktiež o návrhový priestupok9, teda správne konanie sa voči páchateľovi nezačne, kým poškodená osoba (policajt) neiniciuje správne konanie podaním návrhu. Dôvodom takéhoto postupu je podľa niektorých autorov skutočnosť, že iba poškodená osoba, ktorá sa cíti urazená, môže správnemu orgánu popísať kvalifikované skutočnosti súvisiace s urážlivým výrokom a to, nakoľko sa ním cíti byť urazená.10 V tomto smere dodávame, že nestačí len tvrdenie poškodenej osoby, že sa cíti byť urazená, ale vyžaduje sa, aby urážlivý prejav bol aj objektívne spôsobilý uraziť alebo vydať na posmech.11 Nakoľko sme toho názoru, že verbálne útoky na policajta pri výkone služobnej činnosti, resp. verejného činiteľa vôbec, sú prejavom väčšej neúcty či opovrhnutia voči spoločnosti a z toho dôvodu by mali byť trestané prísnejšie. Aj trestný zákon stanovuje vyššie trestné sadzby pri útokoch na verejných činiteľov, či už ide o fyzické alebo verbálne. Preto de lege ferenda navrhujeme, aby bolo ustanovenie § 49 ods. 1 písm. e) zákona o priestupkoch doplnené o osobu verejného činiteľa. Jeho znenie by teda vyzeralo nasledovne: „Priestupku sa dopustí ten, kto sa dopustí konania podľa písmena a) alebo písmena d) na blízkej osobe, osobe, ktorá mu bola zverená do starostlivosti alebo výchovy, alebo na verejnom činiteľovi“. Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia by sa takéto konanie trestalo pokutou do 200 eur, čo je podľa nášho názoru dostatočná výška pokuty na to, aby si ľudia zachovávali úctu a rešpekt aj voči verejným činiteľom. Uvedený návrh môže posilniť aj právnu istotu, nakoľko ublíženie na cti spáchané na verejnom činiteľovi, by bolo explicitne vyjadrené v zákone ako priestupok. Hoci by sa takáto zmena týkala aj iných priestupkov uvedených v písmene d) a tieto nie sú predmetom tohto článku, no napriek tomu nevidíme dôvod, prečo by aj tieto skutky nemali byť postihované prísnejšie, ak budú namierené proti verejným činiteľom. Urážka policajta podľa § 47 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch Verbálna urážka policajta je dokonca i výslovne uvedená ako objektívna stránka skutkovej podstaty jedného z priestupkov uvedených v ustanovení § 47 ods. 1 zákona o priestupkoch. Podľa písmena l) označeného ustanovenia zákona o priestupkoch, „priestupku sa dopustí ten, kto v súvislosti s účasťou na verejnom zhromaždení alebo kultúrnom podujatí prístupnom verejnosti hrubo znevažuje, uráža alebo ohrozuje organizátora podujatia, zvolávateľa, usporiadateľa, zamestnanca prevádzkovateľa strážnej služby, dobrovoľníka alebo inú osobu podieľajúcu sa na organizovaní verejného podujatia, dozorný Rozsudok ESĽP, Handyside proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 7. decembra 1976 Rozsudok ESĽP, Oberschlick proti Rakúsko zo dňa 1. júla 1997 9 Ustanovenie § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch 10 Jemelka, L., Vetešník, P. Zákon o přestupcích a přestupkové řízení. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2013. 291 s. 11 Tamže, 290 s. 7 8

23 25


Odborné články orgán, príslušníka obecnej polície, príslušníka Policajného zboru alebo delegáta zväzu verbálne, gestom, grafickým zobrazením alebo iným spôsobom“. Tento priestupok je relatívne novým a do zákona o priestupkoch bol zakomponovaný prijatím zákona o verejných športových podujatiach. Podľa dôvodovej správy k zákonu o verejných športových podujatiach je opodstatnené, aby sa postihovali verbálne a iné útoky a provokácie voči osobám podieľajúcim sa na organizačnom zabezpečení verejného podujatia obdobne ako je to ustanovené v osobitnom zákone, ktorým sa myslí súčasné ustanovenie § 26 ods. 1 písm. f) zákona o verejných športových podujatiach. Táto skutková podstata priestupku je v pomere špeciality ku skutkovej podstate priestupku podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch. To znamená, že v prípade urážania policajta na zhromaždení sa prednostne aplikuje ustanovenie § 47 ods. 1 písm. l), keďže ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch má všeobecnú povahu. Okrem hore uvedených znakov skutkovej podstaty sa v tomto prípade dostávajú do popredia aj ďalšie jej znaky, ktorými sú postavenie zodpovednej osoby (účastník verejného zhromaždenia alebo kultúrneho podujatia) a miesto spáchania priestupku (verejné zhromaždenie alebo kultúrne podujatie prístupné verejnosti). V nadväznosti na to je potrebné poukázať aj na právne predpisy upravujúce zhromaždenia a kultúrne podujatia. Ide o zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o zhromažďovacom práve“), zákon SNR č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o kultúrnych podujatiach“). Zákon o zhromažďovacom práve vo svojich úvodných ustanoveniach vymedzuje zhromaždenie, avšak skôr negatívnym spôsobom.12 Vo všeobecnosti však za zhromaždenie možno považovať organizované stretnutie väčšieho počtu ľudí so spoločným cieľom.13 Na druhej strane, zákon o kultúrnych podujatiach vymenováva, čo je za takéto kultúrne podujatie považované.14 Typickým prejavom zhromažďovacieho práva je demonštácia, prostredníctvom ktorej ľud prejavuje najmä nesúhlas s aktuálnymi politickými aktivitami. Takéto zhromažďenia sa však takmer nikdy nezaobídu bez jedincov, ktorí sa svojim agresívnym správaním snažia o narušenie zhromaždenia. V tom prípade dohliada na pokojný priebeh zhromaždenia Policajný zbor.15 Ak by agresivita niektorých účastníkov zhromaždenia pretrvávala aj proti zakročujúcim policajtom, mohli by týmto konaním naplniť skutkové podstaty viacerých priestupkov, prípadne aj trestných činov. Jedným z priestupkov je už vyššie uvedený priestupok, ktorého sa páchateľ dopustí, ak hrubo znevažuje, uráža alebo ohrozuje príslušníka Policajného zboru verbálne, gestom, grafickým zobrazením alebo iným spôsobom. Aktívne konanie, vyjadrujúce objektívnu stránku tohto priestupku, sa prejavuje najmä ako verbálny prejav, gesto a grafické zobrazenie. Toto konanie však musí hrubo znevážiť alebo uraziť policajta, inak by nebola na12 Za zhromaždenia sa podľa zákona o zdromažďovacom práve nepovažujú: a) zhromaždenia osôb súvisiace s činnosťou štátnych orgánov upravené inými právnymi predpismi, b) zhromaždenia súvisiace s poskytovaním služieb, c) iné zhromaždenia neslúžiace účelu uvedenému v § 1 ods. 2. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o zhromažďovacom práve výkon zhromažďovacieho práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk. 13 Spišiaková, H. Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015, 274 s. 14 Ide o: a) divadelné, filmové a iné audiovizuálne predstavenia, b) koncerty, hudobné a tanečné produkcie, c) výstavy diel výtvarných umení, diel úžitkového umenia a prác ľudovej výtvarnej tvorivosti, d) festivaly a prehliadky v oblasti kultúry a umenia, e) tanečné zábavy a iné akcie v oblasti spoločenskej zábavy. 15 Zvolávateľ zhromaždenia má podľa zákona o zhromažďovacom práve právo požiadať o pomoc Policajný zbor v prípade, ak je dôvodná obava, že zhromaždenie bude rušené (ustanovenia § 6 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve) a takisto obec je povinná oznámiť Policajnému zboru konanie zhromaždenia (ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o zhromažďovacom práve).

24 26

plnená skutková podstata tohto priestupku. Skutková podstata bude naplnená aj v prípade, ak účastník zhromaždenia vztýči prostredník, a toto gesto adresuje policajtovi. Uvedené však platí len za splnenia ďalšej podmienky, a tou je účasť páchateľa priestupku na verejnom zhromaždení alebo kultúrnom podujatí. Mimo zhromaždení alebo kultúrnych podujatí by sa mohlo jednať len o priestupok podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch. Za spáchanie tohto priestupku hrozí jeho páchateľovi oveľa vyššia pokuta, ako v prípade ublíženia na cti podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch. Uložená môže byť až do výšky 500,- eur. Okrem toho, tento priestupok nie je výlučne návrhovým, preto ho príslušný správny orgán môže objasniť a prejednať aj bez návrhu poškodeného policajta, ak sa o ňom dozvie aj inak. V prípade páchania priestupku podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, ako i ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, či už je páchaný na policajtovi alebo inej osobe, hrozí ich páchateľom zaistenie zo strany polície, a to až na 24 hodín, ak je dôvodná obava, že budú v urážaní alebo verbálnych útokoch pokračovať.16 Obdobu tohto priestupku nájdeme aj v zákone o verejných športových podujatiach. Ten vo svojom ustanovení § 26 ods. 1 písm. f) stanovuje skutkovú podstatu diváckeho násilia, ktorého sa dopustí ten, kto „v súvislosti s účasťou na podujatí hrubo znevažuje, uráža alebo ohrozuje organizátora podujatia, hlavného usporiadateľa, usporiadateľa, bezpečnostného manažéra, zamestnanca prevádzkovateľa strážnej služby, dozorný orgán, príslušníka obecnej polície, príslušníka Policajného zboru, delegáta zväzu alebo dobrovoľníka verbálne, gestom, grafickým zobrazením alebo iným spôsobom“. Za podujatie sa považuje súťaž, stretnutie, turnaj, preteky, turistické podujatie alebo iné podujatie spojené s pohybovo-rekreačnou aktivitou fyzických osôb v oblasti telesnej kultúry. Trestný čin výtržníctva Verbálny útok, pokiaľ dosiahne Trestným zákonom predpokladanú intenzitu, môžeme považovať aj za trestný čin výtržníctva. Skutková podstata trestného činu výtržníctva podľa ustanovenia § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona znie - „Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného“. Trestnoprávna teória za hrubú neslušnosť považuje konanie, ktorým sa hrubo porušujú pravidlá občianskeho spolužitia a zásady občianskej morálky. Vždy musí ísť o závažnejšiu neslušnosť, pričom hrubý charakter neslušnosti nemožno odvodzovať len z charakteru osobnosti páchateľa a z jeho pohnútky, ale treba hodnotiť predovšetkým vlastný prejav páchateľa, a to aj vo vzťahu k prostrediu, kde k nemu došlo. Za hrubú neslušnosť preto treba považovať len tie najzávažnejšie slovné útoky, ktoré sú porovnateľné tak s fyzickými útokmi, ako aj s inými príkladmi hrubých neslušností alebo výtržností výslovne uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení (napr. mimoriadne oplzlé reči či vulgárne nadávky).17 Osobitosťou tohto trestného činu je, že sa ho možno dopustiť len verejne, alebo na mieste verejnosti prístupnom. Trestný čin je spáchany verejne, ak je spáchaný obsahom tlačoviny alebo rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, použitím počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom, alebo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami. Miestom prístupným verejnosti je každé miesto, kde má prístup široký Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. b) zákona o Policajnom zbore. Ivor, J. Trestné činy proti iným právam a slobodám. In: Ivor, J. a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. 418 s. 16 17

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


Odborné články okruh individuálne neurčených ľudí (ulica, železničná stanica, reštaurácia), pričom v dobe spáchania činu nemusia byť prítomní.18 Ak by uvedené kritérium absentovalo, hoci by sme verbálny prejav mohli označiť za hrubú neslušnosť, nemohlo by sa jednať o tento trestný čin, ale najskôr len o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, prípadne podľa písmena d) naposledy označeného ustanovenia, ak by takýto prejav nemal za následok vydanie na posmech alebo urazenie. Pri porovnaní trestného činu výtržníctva a priestupku proti verejnému poriadku podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, treba mať na zreteli zásadu subsidiárneho postihu za priestupok.19 Tento delikt by sa mal teda primárne posudzovať ako trestný čin, a ak by orgány činné v trestnom konaní alebo súd pri aplikácii ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona alebo ustanovenia § 95 ods. 2 Trestného zákona (materiálny korektív) prišiel k záveru, že sa nejedná o prečin, pretože jeho závažnosť je nepatrná, resp. pri mladistvom páchateľovi malá, vec by bola postúpená príslušnému správnemu orgánu na prejednanie priestupku proti verejnému poriadku. Za spáchanie tohto trestného činu hrozí trest odňatia slobody až do troch rokov, prípadne uloženie alternatívneho trestu (napríklad trest povinnej práce alebo peňažný trest). Keďže predmetom článku sú verbálne útoky na policajta, treba prihliadnuť aj na kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva, ktorá bude naplnená, ak sa tento trestný čin spácha na chránenej osobe. Chránenou osobou v zmysle ustanovenia § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona je verejný činiteľ alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona, teda aj policajt. Trestná sadzba sa preto zvyšuje a kto sa dopustí výtržníctva proti policajtovi, hrozí mu trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky. Trestný čin urážky verejného činiteľa podľa predchádzajúceho trestného zákona Útok na verejného činiteľa v podobe urážok bol do 31. augusta 2003 aj trestným činom. Podľa ustanovenia § 156 ods.

3 predchádzajúceho trestného zákona20, trestného činu útoku na verejného činiteľa sa dopustí ten, „kto hrubo urazí alebo ohovorí verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci alebo pre tento výkon“. Aby bol spáchaný tento trestný čin, muselo ísť o hrubú urážku pri výkone právomoci policajta, alebo pre jeho výkon. Pojmový znak „pri výkone právomoci“ znamená, že páchateľ sa tohto trestného činu dopustil vtedy, ak policajt vykonával svoju právomoc zverenú mu zákonom, napríklad policajt by požadoval vysvetlenie od osoby, ktorá by mohla prispieť k objasneniu dôležitých skutočností na odhalenie priestupku a táto osoba začala hrubo urážať policajta. Naproti tomu slová „pre výkon právomoci“ predstavujú úmysel páchateľa pomstiť sa už za uskutočnený výkon právomoci21, napríklad osoba by začala hrubo urážať policajta potom, čo jej uložil blokovú pokutu. Záver Používanie nadávok, urážok a vulgarizmov je protiprávnym konaním, a to aj pokiaľ sú adresované verejným činiteľom, teda aj policajtom. Ich použitie v styku s policajtom môže, hoci to nie je v zákone výslovne uvedené, naplniť nielen znaky priestupku, ale i trestného činu výtržníctva. Za súčasného stavu možno za urážku policajta uložiť pokutu najviac 33 eur, čo je podľa nás absolútne nedostatočné a tieto „drobné“ častokrát nemusia odradiť páchateľa od protiprávnej činnosti. Zákonná úprava obsiahnutá v priestupkovom zákone, pokiaľ ide o urážanie policajta, resp. verejného činiteľa vôbec, by sa v budúcnosti mohla novelizovať tak, ako sme to uviedli v tomto článku, teda rozšíriť ustanovenie § 49 ods. 1 písm e) zákona o priestupkoch o osobu verejného činiteľa. Takáto právna úprava by podľa nášho názoru posilnila právnu istotu a úctu k verejným činiteľom. Zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona 553/2002 Z. z. Korgo, D. Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach. In: Ivor, J. a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010. 344 s. 20 21

Tamže, 419 s. Pozri § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, najmä slová „ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“ V danom prípade však ide aj o trestný čin, pretože hrubé urážky prejavené slovne (verbálne) na verejnom zhromaždení účastníkom zhromaždenia adresované policajtovi napĺňajú formálne znaky ako trestného činu výtržníctva, tak i priestupku proti verejnému poriadku. 18 19

Bibliografia Knižné zdroje: BOHADLO, D.; POTĚŠIL, L.; POTMĚŠIL, J.: Správní trestání z hlediska praxe a judikatury. Vydání první. Praha: C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-7400-413-1. 220 s. IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-308-2. 625 s. JEMELKA, L.; VETEŠNÍK, P.: Zákon o přestupcích a přestupkové řízení. Komentár. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-7400-501-5. 632 s. POTASCH, P.: Správne delikty a správne trestanie v stredoeurópskom právnom priestore – súčasnosť a vízie. Bratislava: Eurokódex, 2010. ISBN 978-80-8944-735-0. 208 s. SPIŠIAKOVÁ, H.: Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-187-5. 816 s. Právne predpisy: Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 440/2015 Z. z.. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Zákon č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach v znení neskorších predpisov. Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov. Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Judikatúra: Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. apríla 2009, sp. zn. 2 Sžo 55/2008. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 17. januára 2007, sp. zn. 2 As 60/2006. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 30. apríla 2010, sp. zn. 5 As 76/2009. Rozsudok ESĽP, Handyside proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 7. decembra 1976. Rozsudok ESĽP, Oberschlick proti Rakúsko zo dňa 1. júla 1997. Iné zdroje: Dôvodová správa k zákonu č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 2/2016

25 27


Odborné články

Zásada prezumpcie neviny a právo neprispievať k vlastnému obvineniu vo vybratej judikatúre štrasburského súdu* Mgr. Ing. Vladimír Gajdičiar z Katedry trestného práva, Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. V rámci svojej vedecko-výskumnej ako i publikačnej činnosti sa venuje predovšetkým trestnému právu procesnému s nosným zameraním na oblasť zákonnosti dokazovania v trestnom konaní s akcentom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. JUDr. Ján Florián Gajniak z Katedry humanitných vied, Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Okrem odborného zamerania na oblasť trestného práva, sústreďuje svoje pedagogické aktivity predovšetkým na špecializované vzdelávanie týkajúce sa spôsobu výkonu znaleckej činnosti pre znalcov z odboru Stavebníctvo.

Úvod Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) výslovne neupravuje proces dokazovania1, ani nepredpisuje osobitnú právnu úpravu dokazovania2, ktorú ponecháva v kompetencii každého zmluvného štátu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) postupne vyprecizovala konkrétne parametre, v rámci ktorých sa musí dokazovanie pohybovať, na základe čoho nie je vylúčené, že osobitné pravidlá vnútroštátneho procesu dokazovania môžu byť v priamom rozpore s požiadavkou spravodlivosti procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru. Na strane druhej treba uviesť, že samotné porušenie práva na spravodlivý proces ešte nemusí znamenať, že dôkaz bol zabezpečený v rozpore s vnútroštátnym právom, alebo v rozpore s inými ustanoveniami Dohovoru.3 Samotný čl. 6 Dohovoru nezakotvuje žiadne procesné pravidlá o prípustnosti dôkazov alebo ich posudzovaní, pretože hodnotiť závažnosť dôkazov pre samotný výrok rozhodnutia patrí zásadne vnútroštátnym súdom. Priama kontrola zo strany Súdu je skôr výnimočná a tejto podlieha len samotné hodnotenie dôkazov vnútroštátnymi súdmi a to najmä v prípade, ak sa z ich strany jedná o očividný exces alebo svojvôľu.4 Problematické aspekty uplatňovania princípu voľného hodnotenia dôkazov z pohľadu kontrolnej právomoci Súdu vyvstávajú v prípade, ak samotné hodnotenie prípustnosti dôkazov je posudzované z hľadiska zákonnosti získania a vykonania dôkazov a nie z hľadiska ich povahy a preto Súd nemôže ignorovať podmienky zhromažďovania dôkazov reflektujúce mnohokrát aj samotnú prípustnosť dôkazov. I napriek tomu, že kontinentálny trestný proces obsahuje špecifické pravidlá, ktoré vylučujú použitie konkrétnych dôkazov, Súd sa zásadne odmieta zaoberať otázkou prípustnosti dôkazov aj keď vo viacerých konkrétnych prípadoch judikoval, že použitie určitého dôkazu porušilo právo obvineného na spravodlivý súdny proces. Predmetom predkladaného článku je predostrieť stručný pohľad na rozhodovaciu činnosť Súdu týkajúcu sa zásady prezumpcie neviny a práva mlčať a neobviňovať seba samého, ktoré bezpochyby patria medzi základné práva obvineného v trestnom konaní. * Článok recenzoval JUDr. Miloš Deset, PhD. z Katedry trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala Mgr. Dominika Kučerová. 1 Jediné ustanovenie Dohovoru, ktoré sa výslovne týka dokazovania, je ustanovenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, zaručujúce obvinenému právo vypočúvať, alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. 2 Pozri REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999. s. 235. 3 Porovnaj s KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 763. 4 Porovnaj PIROŠÍKOVÁ, M. Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bratislava : EUROIURIS, 2007. s. 426.

26 28

Zásada prezumpcie neviny Čl. 6 ods. 2 Dohovoru ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu, sa musí považovať za nevinného, dokiaľ nebude preukázaná jeho vina zákonným spôsobom. Podľa J. Kmeca má toto ustanovenie z hľadiska časovej pôsobnosti špecifické postavenie v kontextu celého čl. 6 Dohovoru, nakoľko jeho aplikovateľnosť ratione temporis môže byť za určitých okolností časovo takmer neobmedzená, pretože nie je obmedzená len na prebiehajúce trestné konanie, ale môže byť rozšírená aj na súdne rozhodnutia vydané po zastavení trestného stíhania alebo potom, čo bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby a to v miere, v akej otázky vznesené v týchto veciach predstavujú dôsledok alebo doplnok predmetného trestného konania, v ktorom bol sťažovateľ obvineným. Uvedený článok Dohovoru však môže poskytnúť ochranu aj osobe, ktorá v danej dobe ešte formálne obvinená z trestného činu nebola avšak nie je možné toto ustanovenie aplikovať v prípade, kedy trestné konanie ešte vôbec začaté nebolo, pretože poškodená osoba k nemu nedala potrebný súhlas. Na základe uvedeného sa zdá, že osoba musí byť považovaná za obvinenú aspoň v autonómnom význame tohto pojmu, aby sa mohla dovolávať ochrany v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru.5 K porušeniu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru v zmysle judikatúry Súdu dôjde vtedy, ak pred zistením viny zákonným spôsobom, štátne orgány svojimi rozhodnutiami alebo postojom naznačujú, že obvinený je vinný. Môže k tomu dôjsť aj v prípade, ak nejde o formálne konštatovanie viny, stačí odôvodnenie, z ktorého vyplýva, že súd alebo iný dotknutý orgán považuje obvineného za vinného.6 Vo veci Khuzhin a ďalší v. Rusko7 Súd zdôraznil dôležitosť použitých slov zo strany verejných činiteľov predtým, ako je dotknutá osoba súdená a odsúdená z určitého trestného činu. Predmetný článok Dohovoru sa vzťahuje na trestné konanie ako celok bez ohľadu na výsledok trestného stíhania.8 Pomerne časté sú v judikatúre Súdu prípady, kedy v konaniach, ktoré priamo neriešia otázku viny a tresty, súdy svojimi formuláciami pomerne zrejme konštatujú vinu obvineného, čo vzbudzuje problém predovšetkým za situácie, kedy trestné konanie doposiaľ prebieha a o vine sťažovateľa nebolo doposiaľ rozhodnuté, alebo naopak v dobe, kedy je trestné konanie ukončené a to výrokom, ktorý zbavuje sťažovateľa obvinenia. Súd vo veci Nešťák v. Slovensko9 zdôraznil, že je potrebné dôKMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 789. 6 Bližšie pozri napr. rozhodnutie Deweer v. Belgicko zo dňa 27.02.1980, rozhodnutie Adolf v. Rakúsko zo dňa 26.03.1982 a rozhodnutie Allenet de Ribemont v. Francúzsko zo dňa 10.02.1995. 7 Rozhodnutie Khuzhin a ďalší v. Rusko zo dňa 23.10.2008. 8 Bližšie pozri napr. rozhodnutie Minelli v. Švajčiarsko zo dňa 25.03.1983. 9 Rozhodnutie Nešťák v. Slovensko zo dňa 27.02.2007. 5

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


Odborné články sledne rozlišovať medzi výrokom, že osoba je podozrivá zo spáchania trestného činu a jasným vyhlásením súdu bez toho, aby existovalo konečné odsudzujúce rozhodnutie, že osoba spáchala daný trestný čin. V tejto veci súd pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu okrem iného uviedol, že bolo preukázané, že obžalovaný sa uvedeného trestného činu dopustil z toho dôvodu, že potreboval peniaze. Naopak vo veci Kangur v. Estónsko10 Súd nevzhliadol porušenie prezumpcie neviny v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktorým bolo v súlade s trestným poriadkom potvrdené dočasné zbavenie sťažovateľa funkcie, ktorý bol obvinený zo zneužívania právomocí a úplatkárstva, aj keď pripustil, že vnútroštátny súd mohol byť vo svojich formuláciách presnejší, avšak neopomenul zdôrazniť, že odvolací súdu nerozhodoval o vine, ale len o tom, či vzhľadom ku vzneseným obvineniam je nevyhnutné sťažovateľa zbaviť funkcie, aby mu bolo zabránené v páchaní podobnej trestnej činnosti. Vo veci Tendam v. Španielsko11 Súd poznamenal, že zásada in dubio pro reo, ako špecifické vyjadrenie zásady prezumpcie neviny, nepripúšťa, aby existoval akýkoľvek rozdiel medzi oslobodením spod obžaloby z dôvodu nedostatkov dôkazov a oslobodenia spod obžaloby vyplývajúcim zo záveru, že obvinený nepochybne nie je vinný. Špecifickú skupinu podľa J. Kmeca predstavujú kauzy, kedy je síce sťažovateľ v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, ale následne je za spáchanie rovnakého skutku uznaný vinným v disciplinárnom konaní alebo je odsúdený k náhrade škody v civilnom konaní.12 Vo veci Šikić v. Chorvátsko13 bolo trestné stíhanie sťažovateľa, ktorý vykonával funkciu policajta zastavené z dôvodu, že prokurátor stiahol obžalobu s odôvodnením, že v jeho konaní nevzhliadol žiadny trestný čin, avšak za tento skutok bol rozhodnutím ministra vnútra prepustený. Podľa Súdu výsledok trestného konania nebránil príslušným orgánom v tom, aby si sami posúdili otázku, či sa sťažovateľ daného skutku dopustil alebo nie, nakoľko trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu, že sa skutok nestal a či takéto konanie bolo porušením služobných povinností sťažovateľa ako policajta, a teda k porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru nedošlo. V zmysle judikatúry Súdu čl. 6 ods. 2 Dohovoru prikazuje štátom obmedziť prezumpcie rozumnými hranicami, brať do úvahy závažnosť ich dôsledkov a zabezpečiť práva obhajoby a vždy brať ohľad na konkrétne okolnosti každého prípadu. Právo mlčať a neobviňovať seba samého Právo mlčať a neobviňovať seba samého vyvodil Súd z práva na spravodlivý proces, kedy uviedol, že aj keď v čl. 6 Dohovoru nie sú tieto práva osobitne upravené, ich uznávanie patrí k všeobecným medzinárodným štandardom.14 V tomto zmysle sú úzko spojené s prezumpciou neviny, ktorá je obsiahnutá v čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Prvýkrát sa s námietkou porušenia práva neobviňovať sám seba Súd zaoberal v prípade Funke v. Francúzsko15, v ktorom colné orgány vyvolali odsúdenie sťažovateľa, aby získali určité doklady, ktorých existenciu predpokladali, ale nemali o nej istotu, pokúsili sa donútiť sťažovateľa, aby sám poskytol dôkaz trestného činu, ktorý údajne spáchal. Súd konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že zvláštnosti colného práva nemôžu ospravedlniť taký zásah do práva každého „obvineného“ v autonómnom zmysle, ktorý prisudzuje uvedený článok tomuto Rozhodnutie Kangur v.Estónsko zo dňa 06.01.2009. Rozhodnutie Tendam v. Španielsko zo dňa 13.07.2010. 12 KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 792. 13 Rozhodnutie Šikić proti Chorvatsku zo dňa 15.07.2010. 14 KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 766. 15 Rozhodnutie Funke v. Francúzsko zo dňa 25.02.1993. 10 11

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

pojmu. Vo veci Saunders v. U. K.16, v ktorej použitie výpovede, vynútenej v správnom konaní, pod hrozbou trestnej sankcie, považoval Súd v trestnom konaní pred vnútroštátnym súdom za neprípustnú a za porušenie práva neobviňovať sám seba. Podľa Súdu platí zásada, že použitie vynúteného priznania ako dôkazu proti obvinenému, je porušením práva na spravodlivý proces. Súd však vhodne doplnil, že právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka vôle obvineného mlčať, čo však nezahŕňa právo použiť v trestnom konaní veci, ktoré je možné od obvineného získať prostredníctvom donútenia, ale ktoré existujú nezávisle od jeho vôle, ako napr. dokumenty získané na základe príkazu, vzorky dychu, krvi, moču atď. za účelom analýzu DNA, pričom na tieto sa nevzťahuje právo nevypovedať proti sebe.17 Vo veci Allan v. U. K.18 bol sťažovateľ podozrivý z vraždy, ale uplatnil právo nevypovedať, na základe čoho mu polícia do väzobnej cely umiestnila monitorovací systém a svojho informátora, ktorý konal ako policajný agent a mal za úlohu získať usvedčujúce materiály a najmä výpoveď od sťažovateľa. Sťažovateľ bol týmto agentom vyprovokovaný k poskytnutiu inkriminovaných výpovedí, na základe čoho bol odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. Súd konštatoval porušenie sťažovateľovho práva nevypovedať a neobviňovať seba samého najmä z dôvodu, že jeho priznanie nebolo spontánne19, podmienky rozhovoru označil za výsluch bez dodržania procesných postupov, jednalo sa o hlavný a rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľovi, na ktorého bol kladený psychický tlak20. Podľa správy Komisie vo veci Rakúsko v. Taliansko21, vynútiť priznanie násilím alebo zlým zaobchádzaním, bez ohľadu na to, či to súčasne zakladá porušenie princípu čl. 3 Dohovoru, ak súd použije priznanie ako dôkaz, je porušením princípu prezumpcie neviny, lebo vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Vo veci John Murray v. U. K.22 pripustil Súd obmedzenie práva mlčať už priamo v trestnom konaní a to tým, že považoval za dovolené, aby za určitých okolností súd vyvodil z mlčania obvineného pre neho nepriaznivé dôsledky. Súd uviedol, že na jednej strane je zrejme nezlučiteľné s právom mlčať založiť odsúdenie výlučne alebo hlavne na mlčaní obvineného, alebo na jeho odmietnutí odpovedať na otázky alebo vypovedať, na strane druhej je pre Súd takisto zrejmé, že toto právo nemôže brániť tomu, aby sa mlčanie obvineného vzalo do úvahy v situácii, ktorá z jeho strany nutne vyžaduje vysvetlenie. Kdekoľvek sa nachádza hranica oddeľujúca tieto dva extrémy, z tohto výkladu vyplýva, že treba dať negatívnu odpoveď na otázku, či je právo mlčať absolútne. Súd formuloval celý rad podmienok, za ktorých je prípustné prihliadať pri hodnotení dôkazov na mlčanie obvineného, z ktorých najdôležitejšie sú: váha dôsledkov vyvodených z mlčania v súvislosti s ostatnými dôkazmi a stupeň donútenia. Rovnako B. Repík poukazuje na rozhodnutie Komisie vo veci G. v. U. K.23, z ktorého vyplýva, že priznanie je ako dôkaz prípustné, len ak bolo dobrovoľné s tým, že ak obvinený namieta, že počas zadržania a v neprítomnosti obhajcu bol donútený k výpovedi, musí existovať také konanie, v ktorom sa môžu jeho námietky preveriť.24 Rozhodnutie Saunders v. U. K. zo dňa 17.12.1996. KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 766-767.; NEJEDLÝ, J. Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních slobod. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2013. s. 95-96. 18 Rozhodnutie Allan v. U. K. zo dňa 10.09.2002. 19 Porovnaj rozhodnutie Khan v. U. K. zo dňa 12.05.2000. 20 NEJEDLÝ, J. Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních slobod. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2013. s. 94. 21 Pozri bližšie správu Komisie č. 788/60, Annuaire 1963, zv. 6, s. 785 (Rakúsko v. Taliansko). 22 Rozhodnutie John Murray v. U. K. zo dňa 08.02.1996. 23 Pozri rozhodnutie Komisie G. v. U. K. zo dňa 13.10.1983. 24 REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999. s. 236. 16 17

27 29


Odborné články / INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS V prípade, ak bol obvinený k výpovedi akýmkoľvek spôsobom donútený za použitia mučenia alebo iného neľudského zachádzania zakázaného čl. 4 Dohovoru, je použitia takto získaného dôkazu v rozpore s právom na spravodlivý proces bez ohľadu na to, aká bola v skutočnosti dôkazná hodnota takto získanej výpovede.25 Záver Právo na spravodlivý súdny proces je z pohľadu Dohovoru potrebné vnímať nielen ako súhrn istých formálnych záruk, ale rovnako materiálne, kedy tieto záruky vytvárajú istú elementárnu rovinu spravodlivosti. Súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že musí skúmať, či konanie posudzované vcelku vrátane spôsobu vykonania dôkazov v neprospech i v prospech obvineného malo spravodlivý charakter tak, ako to požaduje čl. 6 Dohovoru. Zároveň platí, že medzi medzinárodne uznávané štandardy spravodlivého trestného konania v zmysle čl. 6 Do-

hovoru, patrí aj právo obvineného neprispievať k vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu. Toto právo spočíva predovšetkým v rešpektovaní práva mlčať a v zákaze akéhokoľvek donucovania k aktívnemu konaniu, ktoré by priamo alebo nepriamo viedlo k vlastnému obvineniu alebo usvedčeniu. Na uvedené právo bezprostredne nadväzuje zásada prezumpcie neviny, podľa ktorej nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, nakoľko dôkazné bremeno je na strane štátu. Preto musia všetky vykonané dôkazy bezpochybne preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že predstavuje závažnú hrozbu pre spoločnosť a že tento spáchal obvinený. V opačnom prípade je potrebné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Všetky procesné záruky, ktoré sú čl. 6 Dohovoru konkrétne špecifikované, by nemohli obvinenému zaručiť spravodlivé súdne konanie v prípade, ak by bolo možné kohokoľvek odsúdiť v dôsledku porušenia zásady prezumpcie neviny alebo na základe dôkazov, ktoré by boli získané porušením práva obvineného nevypovedať alebo neobviňovať seba samého.

25 Porovnaj s KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. BECK, 2012. s. 767. Bibliografia Knižné zdroje KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012. s. 772. ISBN 978-807400-365-3. NEJEDLÝ, J. Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochraně lidských práv a základních slobod. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2013. s. 17. ISBN 978-80-87146-71-2. PIROŠÍKOVÁ, M. Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bratislava: Euroiuris, 2007. s. 429. ISBN 978-80-9695545-9. REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: Manz, 1999. s. 235. ISBN 80-85719-24-X. SVÁK, J. et al. Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva. Bratislava: Eurokódex, 2006. s. 1101-1104. ISBN 80-88931-52-5. Judikatúra in KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012. s. 772. ISBN 978-80-7400-365-3.

Can legal costs be recovered in subsequent proceedings under the United Nations Convention on Contracts for the International Sale of Goods (CISG)? Anastasiia Filipiuk, LL.M. Central European University, Budapest Olga Hrynkiv, LL.M. Central European University, Budapest

1. INTRODUCTION Imagine a situation where a seller failed to supply goods under a contract. The buyer applies for interim injunction on goods to prevent their further resale. The buyer wins, but fails to recover judicial-related costs, since according to the applicable national law, each party shall bear its own costs. The buyer wants to recover these costs and later files a claim for damages which resulted from the breach of the contract by the seller - a failure to supply the goods. Would the buyer be able to recover its legal costs incurred in the injunction proceedings as damages in subsequent proceedings? This is precisely the question this article aims to explore, i.e. whether judicial-related costs, which were not imposed on a party in breach by a court, can be further claimed as damages incurred as a result of a contractual breach. We have chosen the United Nations Convention on Contracts for the International Sale of Goods (hereinafter the CISG) as the substantive framework for this issue, bearing in mind that the findings of this

28 30

article can potentially be applied within other set of rules on the recovery of damages. 2. REGULATORY FRAMEWORK The world of legal systems imposes different standards for the recovery of judicial-related and extrajudicial costs (Schlechtriem, 2002 and Gotanda, 1999). Extrajudicial costs usually refer to the legal costs incurred before litigation/arbitration, such as attorneys’ fees for issuing debt collection letters or fees for telephone consultations (e.g. Garments case, 2002; Fabrics case, 1997; Memory module case, 2001; Lawn mower engines case, 1996; Flagstone tiles case, 1995). These costs are unrelated to pending proceedings and the general practice is to recover them as damages for a breach of contract under domestic substantive law (DiMatteo, 2014). Judicial-related costs, on the other hand, typically include filing fees, witness fees, transportation expenses, and attorneys’ fees incurred during client representation (Gotanda, 1999), and are ‘accessory’ to every proceeding from which they stem (Jäger, CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS 2010). Since these costs are closely linked to legal proceedings, their allocation by a court is usually regulated by domestic procedural or institutional rules, with the exception of Germany and Switzerland, the only two jurisdictions that allow allocation of judicial-related costs under the substantive law (Jäger, 2010; Zapata case, 2002). The worldwide practice in relation to allocation of judicial-related costs is anything but uniform. The majority of countries apply the ‘English rule’ which requires a losing party to pay for the winner’s reasonable expenditures (Gotanda, 1999). At the same time, the USA, Taiwan, and Japan are in the minority that applies the ‘American rule’, requiring each party to bear their own expenses, no matter who prevails in the dispute (Lovells, 2010). Furthermore, the practice in some countries is to award all recoverable costs to a prevailing party, while other countries allocate them in proportion to a party’s success (Gotanda, 1999). The matter at hand has not been researched much in theory or encountered upon in practice. The key to enabling the recovery of legal costs in subsequent proceedings is viewing such costs through a different lens: as damages caused by the breach rather than as litigation/arbitration expenses subject to cost allocation. In this case, the expenditures that were judicial-related for the purpose of initial proceedings (e.g. injunction proceedings in our hypothetical), are extrajudicial for the purpose of subsequent proceedings (contractual breach proceedings, respectively). This, in our opinion, brings them within the purview of substantive laws and enables their recovery under the provisions on damages, including Article 74 of the CISG. 3. RECOVERY OF DAMAGES UNDER THE CISG Article 74, CISG establishes the rules on calculating damages available to an aggrieved seller/buyer. It states that ‘[d]amages for breach of contract by one party consist of a sum equal to the loss, including loss of profit, suffered by the other party as a consequence of the breach. Such damages may not exceed the loss which the party in breach foresaw or ought to have foreseen at the time of the conclusion of the contract, in the light of the facts and matters of which it then knew or ought to have known, as a possible consequence of the breach of contract.’ Therefore, if the buyer wants to recover legal costs from the previous proceedings under the CISG, he needs to establish the following: (1) that there was a contractual breach, (2) that the legal costs at issue represent the loss suffered by the buyer, (3) that this loss was a consequence of the breach, and (4) that the loss was foreseeable for the seller at the time of the conclusion of the contract. Finally, any costs of mitigating the damages (Art.77, CISG) are to be deducted from the resulting sum. 3.1 LEGAL COSTS AS LOSSES Let us assume that the buyer was able to prove the breach of the contract. One of the crucial issues that arises in this regard is whether judicial-related costs incurred in initial proceedings may be considered as losses within the meaning of Article 74 of the CISG for the purpose of subsequent proceedings. Article 74 does not specify what types of losses are recoverable as damages. This is in line with the drafting techniques of similar instruments in most jurisdictions (Đorđević, 2010). Indeed, as the same author notices, it would be unreasonable and hardly possible to make an exhaustive list of all types of losses that can be recovered. One may thus conclude that, logically, an aggrieved party is entitled to the recovery of any types of losses that they suffered as a consequence of a breach, if the remaining prerequisites for their recovery are met. This conclusion is supported by the prevailing principle of full compensation underlying the CISG, under which a court should aim to put a wronged party in the position it would have been in, had a breach not occurred (Schlechtriem, 2008). This necessarily translates to recouping any reductions in the asset base of an aggrieved party CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

caused by a breach (Zeller, 2005). Thereby, it can be argued that once the court ruled on costs, the ones that the buyer incurred in the injunction proceedings which were not shifted to the breaching seller will have become the buyer’s losses. The buyer may claim them as damages caused by the breach in order to be put into the position of a successful performance of the contract by the seller. Such an approach would not conflict with the domain of domestic or institutional rules on cost allocation. The court allocates the costs incurred as a result of pending proceedings themselves. That is the point at which domestic (mostly procedural) or institutional rules on cost allocation should be considered. The costs of the proceedings which have not been shifted by a court under such rules to a party in breach are extrajudicial for the purpose of subsequent proceedings. In this case, their further recovery can be made on the basis of substantive rules on damages, including the CISG. Such an approach would not lead to re-adjudication of the same claim either. The decision of allocating costs does not preclude an aggrieved party from claiming those costs as damages, given that a claim for cost allocation and a claim for damages rely on different causes of action. The former results from the proceedings from which they stem, while the latter results from the breach of contract. This is confirmed by the awards granting judicial-related costs as damages for the breach of arbitration agreement (Union Discount v. Zoller, 2001; CMA CGM SA v. Hyundai, 2008). For example, in Swiss case 4A_232/2013, the tribunal explained that it was not encroaching on the previous court’s decision on cost allocation, but was merely ruling on damages claimed as a result of the initiation of the court proceedings in breach of an arbitration agreement (in the amount of legal costs incurred in the court proceedings). At the same time, it should be acknowledged that res judicata requirements vary across jurisdictions, and there are no internationally unified binding requirements for the res judicata effect of court/arbitral decisions (ILA Interim Report: “Res Judicata” and Arbitration, 2009). It means that whereas a previous decision would most probably not be res judicata in civil law countries, one cannot be as sure of the same with regard to common law countries that operate a wider definition of res judicata (ILA Interim Report: “Res Judicata” and Arbitration, 2009). One more concern raised by such lawsuits is whether or not they violate public policy, as one may view them as an abusive attempt to evade unfavourable national rules on cost allocation. This view is not ungrounded, given that, if successful, an aggrieved party will be able to recover its legal costs under the CISG, despite not being able to do that under national procedural rules. Allowing such lawsuits may also be viewed as giving an unfair advantage to one party over the other (since only the party that has proven a breach under the CISG would be able to recover these costs), and thus creating anomalies in legal systems (CISG-AC Opinion No.6, 2006). The response to that would be again that a claim for damages to recover legal costs in subsequent proceedings and a claim for cost allocation are substantially different (Schlechtriem, 2008), making it possible for one and the same set of legal costs to be the subject of both. The CISG framework would itself serve as a tool for prevention of any of such abuses, since damages are awarded only if all the elements set forth in Article 74 of the CISG are proven to the satisfaction of a court. If there is no uniformity in the area of recovering judicial-related costs in different countries, then it is important to consider the underlying reason for such a difference. The possibility to recover only part of legal costs may be designed to prevent a claimant from pursuing a groundless claim. This goal, however, is not hindered if the judicial-related costs which resulted from

29 31


INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS a breach will be compensated in order to put an aggrieved party in the same position it would have been in had a breach not occurred. 3.2 CAUSATION CONSIDERATIONS Keeping that in mind, we will proceed with causation considerations. In order to recover any losses, an aggrieved party has to demonstrate that a specific behaviour of the party in breach caused the damages sought after. Different treatment of judicial-related and extrajudicial costs results from the nature of the proceedings themselves: judicial-related costs can exist independently from a breach and their amount will hinge not only on the behaviour of a breaching party but also on the extent of the court’s orders and instructions (Đorđević, 2010). Therefore, according to Professor Jäger (2010), judicial-related costs are not caused by damaging behaviour, but rather by the need to pursue the other damages claimed. While acknowledging that in an ordinary lawsuit, legal costs are not caused by a wrongdoing of a party in breach per se, the link between these costs and a breach may be established firstly, if the proceedings themselves resulted from such breach, and secondly, if the proceedings were necessary for the pursuit of one’s rights violated as a result of a breach. The former includes a breach of specific provisions connected with abuse of process, bad faith and public policy (Jäger, 2010). The latter refers to the cases where an aggrieved party incurred legal costs designed to mitigate its damages (e.g. by safeguarding the performance of contractual obligations) or where the claim was brought by a party in breach. For example, in our hypothetical scenario, the buyer has incurred legal costs while applying for the interim injunction in order to mitigate its losses from the seller’s breach. If such costs were incurred in fulfilling the party’s duty to mitigate (Article 77, CISG), they may be categorised as incidental losses, recoverability of which is generally ‘beyond debate’ due to the principle of full compensation (Schlechtriem & Schwenzer, 2010). 3.3 OTHER REQUIREMENTS That brings us to the issue of whether such legal costs can be foreseen at the finalisation of the contract. A breaching party should generally expect that in case of a breach, an aggrieved party would incur costs in trying to re-create the situation of non-occurrence of the breach (Saidov, 2008). Incurring judicial-related costs in pursuit of one’s rights is foreseeable at the

time of conclusion of the contract and consequently a part of the undertaken risk (Schlechtriem, 2008). At the same time, certain costs may be considered to be well outside of the foreseeability requirement, e.g. contingency fees (if they are unknown to the countries of the parties’ origin, as well as to the country of the seat of arbitration) (Schlechtriem, 2008). Article 77 of the CISG also requires an aggrieved party to take reasonable measures to mitigate its losses, which directly raises the issue of reasonableness of the incurred legal costs. Reasonableness of judicial-related costs is determined by a court based on all the facts and circumstances of the case, including, but not limited, to the need for legal work, an average cost of legal services, the time spent, and the prospects of success of the case (Corrs Chambers Westgarth, 2014). Therefore, the recovery of judicial-related costs in subsequent proceedings is within the realm of possibility, if all requirements of Article 74, CISG are met. In our hypothetical example, the legal costs which stemmed from the injunction proceedings may be recovered as damages under Article 74, CISG if a court finds that they were incurred in mitigating the damage caused by the breach, and thus have the requisite connection to it, and that they were foreseeable for the seller and reasonable under the circumstances. 4. CONCLUSION In light of the above, we maintain that legal costs that are not shifted in previous proceedings, despite originating as judicial-related costs, lose their status as such for the purpose of subsequent proceedings, and thus, do not fall within the scope of rules on cost allocation in the subsequent proceedings. These costs may constitute the losses suffered by a party as a result of a breach, which enables their recovery as damages under the substantive laws, including the CISG. We realise that this conclusion invites several policy concerns, e.g. whether a second claim constitutes re-adjudication of the first one. At the same time, we are convinced that the multiple requirements the CISG prescribe for a successful damage claim make the threshold for their recovery sufficiently high to ward off abusive claims and award only meritorious ones. All in all, to answer this question in a negative fashion may run afoul of the principle of full compensation and the uniform interpretation of the CISG.

Austria, Appellate Court Graz, (2002) Garments case. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/020916a3.html> [Accessed: July 30, 2016] CISG-AC Opinion No. 6. (2006) Calculation of Damages under CISG Article 74. Rapporteur: Professor John Y. Gotanda, Villanova University School of Law, Villanova, Pennsylvania, USA. Convention on Contracts for the International Sale of Goods, opened for signature 11 April 1980, 1489 UNTS 3 (entered into force January 1, 1988). Corrs Chambers Westgarth lawyers, (2014) What are Reasonable Legal Costs? [Online] Available from: <http://www.corrs.com.au/thinking/insights/what-are-reasonable-legal-costs/> [Accessed: July 30, 2016] De Ly, F. & Sheppard, A. (2009) ILA Interim Report on Res Judicata and Arbitration. Arbitration International, 1, p. 35. DiMatteo, Larry A. (2014) International Sales Law: a Global Challenge. Cambridge University Press. England, Commercial Court, (2008) CMA CGM SA v Hyundai Mipo Dockland Ltd. EWHC 2791. England, Court of Appeal, (2001) Union Discount Co Ltd v. Zoller and others. EWCA Civ 1755. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/021119u1. html> [Accessed: July 30, 2016] Germany, Appellate Court Düsseldorf, (1996) Lawn mower engines case. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/960711g1.html> [Accessed: July 30, 2016] Germany, Appellate Court Hamm, (2001) Memory module case. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/011112g1.html> [Accessed: July 30, 2016] Germany, Lower Court Alsfeld, (1995) Flagstone tiles case. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/950512g1.html> [Accessed: July 30, 2016] Gotanda, J. (1999) Awarding Costs and Attorneys’ Fees in International Commercial Arbitrations. SSRN Electronic Journal. Jäger, M. (2010) Reimbursement for Attorney’s Fees: a Comparative Study of the Laws of Switzerland, Germany, France, England, and the United States of America; International Arbitration Rules and the United Nations Conventions of Contracts for the International Sale of Goods (CISG). Hague, Netherlands: Eleven International Pub. Lovells, (2010) At what cost? A Lovells Multijurisdictional Guide to Litigation Costs. [Online] Available from: <http://www.chrysostomides.com/assets/modules/chr/ publications/16/ docs/LitigationCostsReport.pdf> [Accessed: July 30, 2016] Saidov, D. (2008) The Law of Damages in International Sales. Oxford: Hart Pub. Schlechtriem P. & Schwenzer I. (2010) Commentary on the UN Convention on the International Sale of Goods (CISG). Oxford: Oxford Univ. Pr. Schlechtriem, P. (2002) Attorneys’ Fees as Part of Recoverable Damages. Pace International Law Review, 14, 1. Schlechtriem, P. (2008) Legal Costs as Damages in the Application of UN Sales Law. JLC, 26 (1 & 2). Switzerland, District Court St. Gallen, (1997) Fabrics case. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/970703s1.html> [Accessed: July 30, 2016] Switzerland, First Civil Law Court, (2013) Judgment 4A_232/2013. [Online] Available from: <http://www.swissarbitrationdecisions.com/sites/default/files/30%20septembre%202013%204A%20232%202013.pdf>. [Accessed: July 30, 2016] United States, Federal Appellate Court (7th Circuit), (2002) Zapata Hermanos v. Hearthside Baking. [Online] Available from: <http://cisgw3.law.pace.edu/cases/021119u1. html> [Accessed: July 30, 2016] Zeller, B. (2005) Damages under the Convention on Contracts for the International Sale of Goods. Dobbs Ferry, NY: Oceana Publications.

30 32

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


Esej

Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Lenka Žuffová, študentka druhého ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

(Čl. 15 ods.1 Ústavy SR) /Esej/ Ľudský život je základnou hodnotou, základom ľudskej dôstojnosti a súčasne východiskovým predpokladom všetkých ostatných základných práv a slobôd.. Štát je povinný chrániť každý ľudský život pred protiprávnymi zásahmi iných.1 Dalo by sa povedať, že na jednej strane sa vyskytuje skupina konzervatívnych ľudí, ktorí sú výslovne proti interrupcii a na druhej strane tí liberálni, ktorí uprednostňujú výber možností. Na každej z týchto strán sa nájde mnoho otázok a oveľa viac odpovedí. Pri hľadaní aktuálneho zoznamu štátov, kde interrupcia je protiprávnym konaním, možno vidieť, že každý štát je od seba niečím odlišný a aj napriek tomu, že interrupcia je v týchto štátoch neprípustná, sa ich ilegálne ročne vykoná mnoho. Nejde o to, že účelom by malo byť práve zneužívanie právneho predpisu, ale mnoho žien má na interrupciu opačný názor ako je to stanovené v právnom predpise. Zo znenia článku 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život (prvá veta) a ochranou nenarodeného ľudského života (druhá veta). Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom na život ako osobným, subjektívnym nárokom a ochranu nenarodeného ľudského života ako objektívnou hodnotou.2 Podľa Drgonca, Ústava v druhej vete čl.15 ods. 1 nepriznáva ochranu ľudského života od okamihu počatia. Ústavná ochrana sa priznáva ľudskému životu pred narodením. Obdobie „pred narodením“ nie je zhodné s vývinom „od počatia“. Ak by sa druhá veta čl. 15 ods. 1 interpretovala ako ústavná norma zaručujúca ochranu od okamihu počatia, išlo by o extenzívny výklad siahajúci za rámec doslovnej ústavnej ochrany. V súlade s Ústavou nie je nevyhnutné prijímať zákony, ktoré budú mať právny účinok „od počatia“, prípadne v osobitných situáciách aj pred počatím (napríklad pri úprave antikoncepcie, ktorá by sa špekulatívne tiež mohla označiť za neústavný zásah do práva narodiť sa). Ochrana priznaná druhou vetou čl. 15 ods. 1 Ústavy sa týka právneho postavenia ľudskej bytosti pred narodením. V právnom poriadku SR sa táto ochrana zaručuje v rade zákonov. Napríklad druhou vetou § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa spôsobilosť mať práva a povinnosti priznáva počatému dieťaťu, ak sa narodí živé.3 V SR podľa § 4 Zákona o umelom prerušení tehotenstva (zákon č.73/1986 Zb.) – „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“ 4 Myslím si, že dôvod, prečo je to práve 12 týždňov, nie je dostatočne rozumovo podložený, pretože nie je možné určiť, kedy presne sa začína ľudský život. Za určitých okolností by sa mala žena rozhodnúť slobodne sama za seba, pretože takýmto konaním to BROSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky. 2. upravené vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2013. s.104. 2 Tamže, s.105. 3 DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – komentár. 1. vyd. Bratislava: HEURÉKA, 2004. s. 113. 4 Zákon č.73/1986 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady o umelom prerušení tehotenstva

bude práve jej život, ktorý bude značne ovplyvnený. Môžu sa stať prípady, kedy je žena znásilnená. Náš právny systém v takomto prípade interrupciu dovoľuje, ale existujú štáty, ktoré ju výslovne zakazujú, aj keď nastane takáto ťažko riešiteľná situácia. V krajine, akou je napr. Írsko, je interrupcia trestným činom. Práve v tejto krajine sa pred pár rokmi konalo referendum o otázke vycestovania za interrupciou do zahraničia. Referendum bolo vypísané na základe diskusie okolo prípadu štrnásťročného dievčaťa, ktoré neželane otehotnelo, pretože bolo znásilnené. Ďalším prípadom v Írsku bola žena, ktorej bola diagnostikovaná rakovina a musela za interrupciou vycestovať do Veľkej Británie aj napriek tomu, že jej život bol značne ohrozený. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojom rozhodnutí uznal právo Írska na interrupčnú legislatívu v súlade s morálnym postojom jeho obyvateľstva, pokiaľ sa pohybuje v určitých medziach neohrozujúcich životy alebo zdravie žien. Na jednej strane ESĽP nikdy nepriznal právo plodu,5 čo je dôkazom aj čl. 2 Európskeho dohovoru (ďalej len „ED“) – „Právo KAŽDÉHO je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života s výnimkou výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po odsúdení za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.“6 Rozhodol, že slovo „každý“ v ED nezahŕňa plody. Na druhej strane čl. 2 ED ukladá štátom povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia života.7 To znamená, že demokratické štáty by mali prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich samotnej jurisdikcii a taktiež ich efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického a právneho štátu. Taktiež možno poukázať aj na morálny postoj ľudí. Niektorí vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú. Opačným príkladom je Francúzsko (Vo vs Francúzsko 2004), kde súd odmietol rozšíriť právo na život plodom. Sťažovateľka, ktorá pre omyl lekára potratila plod chceného tehotenstva, požadovala rozšíriť právo plodu na život a chcela uplatniť trestnú zodpovednosť voči lekárovi za nedobrovoľné prerušenie tehotenstva, čo však nebolo možné, pretože francúzsky právny poriadok pripúšťal len odškodnenie občianskoprávnou cestou.8 Súd v tomto prípade objasnil, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by porušili Dohovor (prípad Írska).9 Aj napriek tomu všetkému ESĽP ponecháva štátom legislatívnu voľnosť, a teda každá krajina si to môže upravovať podľa vlastných morálnych postojov. V tomto prípade sa vždy prihliada na danú situáciu, ktorá vznikla. Domnievam sa, že v tomto prípade je toto jedno z hlavných tvrdení, že neexistuje hranica – toto je človek, toto nie je človek. Interrupcia nie je z morálneho hľadiska rovnocenná so zabitím dospelého človeka. Problém spočíva v rozhodnutí, čo je v sku-

1

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016

[online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 1950 7 [online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot 8 SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv, I. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, 2011. s. 200. 9 [online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot 5 6

31 33


Esej točnosti správne. Existujú zdravotné, humanitárne alebo sociálno-ekonomické dôvody prečo ukončiť tehotenstvo. Myslím si, že ak má žena požiadať o interrupciu a jej dôvodom je to, že dieťa vynosiť a následne vychovávať nechce, za takýchto okolností sa takýto prípad považuje za rozpor s prirodzenými právami. Aj tento „nenarodený život“ má právo dostať základné životné minimum. Taktiež záleží od právneho systému daného štátu, a práve v SR má ochrana nenarodeného dieťaťa rovnakú ústavnú hodnotu ako napr. právo na súkromie (aj napriek tomu, že plod je objektom). Na druhej strane sa dá namietať práve skutočnosťou, že „nenarodený život“ by mal väčšiu hodnotu ako život ženy. Ale ak aj nenarodení majú právo na život, tak toto právo by malo byť bezvýhradne limitované právami matky. V našom právnom systéme nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený

života v súvislosti s konaním, ktoré podľa všeobecného právneho predpisu nie je trestné, a tým sa myslí skutočnosť, že nie je ohrozený život alebo zdravie ženy bez ohľadu na trvanie tehotenstva. Ak tomu predchádzajú osobné dôvody, prečo sa žena rozhodne vykonať interrupciu, musia byť splnené všetky podmienky pre takýto výkon a následne je možné ju vykonať do 12 týždňov, ako je to ustanovené v už spomínanom Zákone č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Podľa môjho názoru by malo hlavne záležať na tom, ako sa k takejto situácii postaví tehotná žena, pretože jej rozhodnutie je najdôležitejšie a zahŕňa najviac zodpovedností. Preto je správne, že Ústava SR zakotvuje právo na súkromie, pretože štát by sa nemal stavať do pozície rozhodcu, ktorý bude rozhodovať o živote ľudí.

Bibliografia: Knižné zdroje BROSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky. 2. upravené vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2013. ISBN 9788073802486, 464 s. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – komentár. 1. vyd. Bratislava: HEURÉKA, 2004. ISBN 9788089122738, 1620 s. Právne predpisy: Zákon č.73/1986 Zb. Zákon Slovenskej národnej rady o umelom prerušení tehotenstva Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 1950 Internetové zdroje: [online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot [online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot [online].[cit.2016.30.11.].Dostupné: http://www.jetotak.sk/europa/pravo-na-zivot

V prípade, ak sa chcete stať súčasťou časopisu Corpus Delicti, napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva, za článkom uveďte použitú literatúru a dodržiavajte citačné pravidlá podľa STN. Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku. Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na e-mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 1/2017 pre letný semester akademického roku 2016/2017. Uzávierka pre číslo 1/2017 je 30.03.2017. Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov. Tešíme sa na Vaše príspevky! Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12. Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V decembri 2016 vychádza dvanáste číslo obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava. Tlač zabezpečuje OPTIMA a.s., Železničiarska 671/8, 949 01 Nitra. Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk, iuridica.truni.sk.

Odborné články v slovenskom jazyku v časopise Corpus Delicti podliehajú recenznému konaniu. Články v čísle 2/2016 editovali Dominika Kučerová a Monika Martišková. Vydané: december 2016, IČO: 36 093 971, periodicita vydávania: dvakrát ročne

32 34

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 2/2016


36

CORPUS DELICTI 4/2012

Corpus Delicti 2/2016