Corpus Delicti (Faculty of Law, Trnava University, Slovakia)

Corpus Delicti

Časopis Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Redakčná rada Šéfredaktorka: Mgr. Monika MARTIŠKOVÁ Zástupkyňa šéfredaktorky: Bc. Petra LUKÁČIKOVÁ Redaktori: Mgr. Korina HIRJAKOVÁ, Mgr. Juraj ŠELIGA, Mgr. Anna ŽEMBÉRYOVÁ Externí spolupracovníci: Mgr. Ján JURAN, JUDr. Veronika BERECOVÁ, JUDr. Alexandra KOTRECOVÁ, PhD. LLM, JUDr. Jakub LÖWY, LLM Konzultanti: Mgr. Kristián ČECHMÁNEK, Mgr. Martin CSÁSZÁR, Mgr. Naďa PETRÍKOVÁ

Adresa redakcie: Časopis Corpus Delicti Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10, 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka a grafika: Bc. Filip JUROVATÝ Autorka ilustračných fotografií: Mgr. Dominika KARDOŠOVÁ

Odborní garanti: doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD., JUDr. Anton ŠKREKO, PhD.

Editoriál

Šachová partia Predseda rekodifikačnej komisie pre Občiansky súdny poriadok na jednom zo seminárov venujúcich sa novej procesnej úprave civilného práva prehlásil, že právna úprava účinná od 1. júla 2016 je nastavená tak, aby súdne konanie bolo partiou šachu medzi

advokátmi, na ktorú súd len dohliada tým, že stláča stopky.

Spravodlivosť akoby začínala hrať druhé husle. Väčšiu dôležitosť si získala formálna pravda. Teda tá, ktorú strana sporu preukáže, pričom to nemusí byť pravda skutočná. Základným kritériom rozhodovania sa postupne stáva presvedčivosť, a nie spravodlivosť. A v prípade, ak strana nie je zastúpená advokátom, výrazne sa znižujú jej šance na to, aby v šachovom súboji ťahala správne. A tak skôr ako je to potrebné, pravdepodobne začuje slovíčko „mat“.

Za iných okolností ho sama mohla povedať protistrane. Tieto okolnosti však nespôsobilo znenie nových procesných ustanovení. Je tomu tak z dôvodov, pre ktoré možno viniť spoločnosť. Tá súčasný stav dohnala do tohto bodu. Nová právna úprava sa tak len prispôsobila dnešnej dobe a jej podmienkam. Ľudia si sami svojimi krokmi v prítomnosti určujú budúcnosť. A keď sa budúcnosť stane prítomnosťou, nedá sa už zmeniť, kroky do minulosti nie sú v súčasnom stave vedy a poznania možné. Smutné je snáď len to, že ľudia, ktorí šliapli vedľa, ovplyvnia tých, ktorí sa počas života snažia vydláždiť svoj chodník tak, aby bol inšpiráciou pre druhých.

Verím teda, že aj vy ňou budete pre svoje okolie a ten váš chodník obklopí záhon kvetov.

Najnovšie číslo Corpus Delicti mapuje dianie na fakulte, ktoré sa aj vďaka novej dekanke posunulo míľovými krokmi dopredu. Viaceré novinky zo života fakulty a jej študentov sú zachytené v mozaike spomienok v rubrike aktualít. Verím však, že okrem fotografií vás zaujmú aj články. Študenti sa pri písaní svojich odborných textov tentokrát zaoberali i nevšednými témami. Mňa zaujal článok o legislatívnej úprave hazardných hier pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky.

Legislatívna dielňa prináša nové či pozmenené inštitúty civilného procesného práva. Odpovede na to, prečo sa zmenilo na šachovú partiu nám v rozhovore priblíži priamo členka už spomenutej rekodifikačnej komisie a externá spolupracovníčka nášho časopisu, doktorka Kotrecová. Prečítať si môžete aj o novom zákone, ktorým sa zaviedla pravá trestná zodpovednosť právnických osôb.

Profesor Dianiška vám priblíži psychologické aspekty trémy a strachu zo skúšky, ktorý dôverne poznáme azda všetci. Pri čítaní anglického článku sa dozviete viac o postoji Európskeho súdu pre ľudské práva a Rady OSN pre ľudské práva k stále neutíchajúcej téme nosenia moslimskej šatky.

Ako hrdá absolventka našej alma mater Vám prajem príjemné čítanie.

Post Scriptum: ... a čo mi dalo takmer päť rokov v redakcii tohto časopisu? Sebavedomie, že veci sa dajú. Ľudí, bez ktorých sa nič nedá. Pocit, že to celé malo zmysel. A mnoho spomienok.

Monika Martišková šéfredaktorka

obsah

Obsah

Aktuality Vedecká študentská konferencia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Uvítanie jari v podobe poznávania hradov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Občania verzus justícia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Exkurzia do väznice v Leopoldove. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Stalo sa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

2 3 4 5 6

Jazykové okienko Pojmy do vrecka študenta práva. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Z legislatívnej dielne Aktuálne z legislatívnej dielne. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Rozhovor zo zákulisia rekodifikácie civilného procesu ... alebo kam sa podeli ustanovenia OSP? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10 Odborné články „Strach zo skúšky“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Neochránili a vysmiali: Srebrenica je fackou do tváre ľudskosti a spravodlivosti aj viac ako dvadsať rokov po... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Vznik a uznávanie štátov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Legislatívna úprava hazardných hier pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky . . . . . . . . . . . .

Výtržníctvo alebo sloboda prejavu v prípade Virgínia v. Black. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Kauza BAŤA: tézy a perspektívy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

14 16 18 21 24 27

International students on various law topics Comparative Human Rights Law and the Muslim Headscarf: the Position of the UN Human Rights Committee and the European Court of Humans Rights . . . . . . . . . . . 30 CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

31

aktuality

Vedecká študentská konferencia

Dňa 15. marca 2016 sa na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave konal IX. ročník Vedeckej študentskej konferencie, v ktorej si v tomto roku zmerali sily študenti všetkých ročníkov. Celkovo dvadsaťsedem študentov prezentovalo svoje príspevky pred porotami v štyroch sekciách, konkrétne v sekcii medzinárodného a európskeho práva, sekcii občianskeho, pracovného a obchodného práva, sekcii správneho, trestného práva a kriminológie a v sekcii teórie práva, ústavného a rímskeho práva. V každej sekcii, napriek veľkej konkurencii, boli porotou udelené tri miesta pre študentov s najlepšími príspevkami.

V sekcii medzinárodného a európskeho práva prvé miesto získala študentka tretieho ročníka I. stupňa štúdia Ivana Majerová s príspevkom Ochrana klímy v medzinárodnom práve a jej súčasná podoba v duchu záverov parížskej Konferencie OSN o klimatických zmenách z roku 2015.

Druhé miesto získal študent prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Marek Majerčík s príspevkom Zánik členstva v EÚ: Právna realita? Na treťom mieste sa v tejto sekcii umiestnil študent tretieho ročníka I. stupňa štúdia Oliver Seifert s príspevkom Medzinárodnoprávne aspekty neuznania štátov.

V sekcii občianskeho, obchodného a pracovného práva získal prvé miesto študent druhého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Sebastián Petic s obchodnoprávnym prí-

42

spevkom Záložné právo na obchodný podiel. Druhé miesto získala študentka prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Petra Lukáčiková s príspevkom z oblasti občianskeho práva procesného Sudca ako zákonodarca?

Vyjadrenie princípu denegatio iustitiae v rekodifikovanom civilnom procese. Na treťom mieste sa umiestnil študent prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Marián Meszáros rovnako s príspevkom z občianskeho práva procesného Doručovanie podľa nového Civilného sporového poriadku.

V sekcii správneho, trestného práva a kriminológie získala prvé miesto študentka druhého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Dominika Kučerová s trestnoprávnym príspevkom Analýza práva na osobnú slobodu na vybranom trestnom prípade. Druhé miesto získala študentka druhého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Barbora Rafajdusová rovnako s príspevkom z oblasti trestného práva Postavenie poškodeného v nemeckom trestnom práve - vzor pre slovenského zákonodarcu? Na treťom mieste sa umiestnil študent prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Filip Faragó tiež s príspevkom z trestného práva procesného na tému Zákaz donucovania k sebaobvineniu.

V sekcii teórie práva, ústavného a rímskeho práva sa na prvom miestne umiestnila študentka druhého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Katarína Kuklová s ústavnoprávnym príspevkom Čo sa pokazilo pri

kreácii sudcov Ústavného súdu SR. Druhé miesto získali študentka druhého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Monika Martišková a študent prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Dominik Fabian, spoločne s témou z oblasti teórie práva O slobodnom psíčkovi a zodpovednej mačičke (alebo pár postrehov k otázke priznania právnej subjektivity zvieratám). Na treťom mieste sa umiestnila študentka prvého ročníka II. stupňa štúdia Bc. Michaela Vieriková s príspevkom z ústavného práva O „mimoriadnej“ výstavbe diaľnic - vlastnícke právo erga omnes alebo svätenie prostriedkov účelom?

Všetci umiestnení študenti získali vecné ceny od Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a od sponzorov ELSA Trnava vo forme kníh a zľavových poukazov na knihy. Okrem toho budú ich príspevky, rovnako ako aj príspevky ostatných, neumiestnených študentov, publikované v zborníku, ktorý bude ešte v tomto roku vydaný v elektronickej forme a zverejnený na internetovej stránke Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Okrem knižných cien získali študenti aj množstvo skúseností, a to či už pri písaní príspevku, alebo jeho samotným prezentovaním pred porotou, a prínosná pre nich bola určite aj diskusia. Do tej sa zapojili aj študenti, ktorí sa do konferencie aktívne nezapojili, no mohli sa jej zúčastniť ako diváci. Všetkým aktívnym zúčastnením vďaka zverejneniu ich

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

aktuality príspevku v už spomínanom zborníku pribudne v životopise jeden riadok v kolónke publikačná činnosť, ktorá je, okrem iného, ďalším benefitom v prípade ich uchádzania sa o doktorandské štúdium.

Veľkú vďaku si okrem všetkých zúčastnených študentov zaslúžia aj členovia poro-

ty v každej zo sekcií, ktorými boli vyučujúci, doktorandi a v každej z porôt aj jeden študent. V neposlednom rade si poďakovanie zaslúžia aj pani dekanka doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD. a pani prodekanka JUDr. Zuzana Nevolná, PhD. O vysokej úrovni príspevkov tohtoročnej konferencie

svedčila aj ťažká úloha každej z porôt pri zostavovaní poradia v jednotlivých sekciách a pri výbere víťazných miest.

Lenka Vráblová autor fotografií: František Hanušiak

Uvítanie jari v podobe poznávania hradov V sobotu dňa 9. apríla 2016 sa študenti a pedagógovia pod vedením pani dekanky doc. JUDr. Mgr. Andrey Olšovskej, PhD. zúčastnili úvodnej turistiky na hrad Dobrá Voda, ktorého trasu zorganizoval náš spolužiak, nadšenec geografie a histórie Bc. Filip Jurovatý. Našu výpravu nemohol ohroziť ani ranný dážď, ktorý po príchode do obce Dobrá voda vypočul naše želanie.

Odtiaľ sme sa už odhodlaní a príjemne naladení vydali na túru smerom k hradu. Popri túre sme si všímali okolitú jarnú krajinu ako aj historické monumenty obce: židovský cintorín s nápismi na náhrobných kameňoch v hebrejčine, pamätnú izbu básnika Jána Hollého, Dobrovodský pranier ako aj množstvo pomníkov a pamätníkov. Hrad, ktorý bol vybudovaný na prelome 13. a 14. storočia nás prekvapil svojou rozsiahlosťou ako aj zachovalými hradbami. Po prebádaní hradu a okolitej prírody sme sa vrátili na-

späť do dediny, kde nás čakalo občerstvenie v obecnej reštaurácii.

V piatok dňa 22.apríla 2016 sme sa zúčastnili ďalšieho výletu, avšak nielen za cieľom turistiky. Naše kroky smerovali na Plavecký hrad, kde sme pomáhali pri obnove jeho mohutných hradieb. Iniciátorkou myšlienky aktivizovať študentov a zamestnancov na dobrovoľnícku činnosť bola pani dekanka. S pomocou študentov z Európskeho združenia študentov práva (ELSA Trnava), ktorí výzvu šírili medzi spolužiakov sa na výlet „Plavecký hrad ŤA potrebuje!“ prihlásilo celkovo 45 študentov a zamestnancov fakulty, ktorí naplnili celý autobus.

Dobrovoľnícka činnosť sa uskutočnila priamo za hradbami od začiatku 18.storočia neobývanej pevnosti. Keďže sa Plavecký hrad nachádza na skale obklopený malokarpatskými lesmi, po výstupe naň sa nám naskytol široký výhľad na Záhorskú nížinu. Aj

takýmto symbolickým spôsobom sme si uctili Deň Zeme, ktorý pripadol na deň nášho výletu. Po prehliadke celého hradu sme sa s chuťou pustili do práce. Prvou našou úlohou bolo odstránenie vegetácie na kopách potrebného stavebného materiálu, ktorý pochádzal priamo z múrov hradu. Fakultná aktivita zaujala aj médiá, a priamo na hrade nás navštívila televízia. Na ich zvedavé otázky odpovedala pani dekanka fakulty, JUDr. Ján Drgo, PhD. a študenti, ktorých prácu nakrútila a odvysielala vo večernej spravodajskej relácii.

S odpracovanými hodinami prichádzal aj hlad a únava, a tak sme prácu ukončili. Oázu odpočinku sme našli v lese pod hradom, kde bolo vybudované ohnisko. Tam nás už čakal Mgr. Marek Káčer, PhD. s pripravenými špekáčikmi a slaninou od starostu obce Plavecké Podhradie. V táborisku sme neodolali ani iným pochúťkam, ktorými nás prekvapi-

Právnici na horách: Dobrá Voda

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

3 5

aktuality

Plavecký hrad ŤA potrebuje!

la pani dekanka, inak rodáčka z Plaveckého Podhradia, pani prodekanka a páni prodekani fakulty.

Po oboch výletoch sa študenti (nielen

zúčastnení) a zamestnanci fakulty tešia na ďalší výlet, ktorý pripravujeme na začiatok budúceho semestra akad. roku 2016/2017.

Všetci ste pozvaní!

Petra Lukáčiková autor fotografií: Filip Jurovatý

Občania verzus justícia Dňa 14.apríla 2016 sa v Kultúrnom centre Dunaj ~ v Bratislave uskutočnila diskusia pod záštitou prezidenta Slovenskej republike o dôveryhodnosti justície. Názov podujatia spočiatku evokoval dva bojujúce protipóly: na jednej strane občanov, ktorí sa dopytujú súdnej ochrany a na druhej strane sudcov, ako tých, ktorí im súdnu ochranu majú poskytnúť. O tom, že uvedené nie je zámerom organizátorov, svedčil aj úvodný príhovor Kataríny Javorčíkovej, prezidentky nezávislej sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu, v ktorom vysvetlila, že cieľom diskusie aj ich pôsobenia je otvoriť justíciu, identifikovať problémy a zistiť, čo spôsobuje, že občania neveria súdom. Pozvanie na diskusiu prijali: Daniela Zema-

64

nová, prezidentka Sudcovskej únie Českej republiky, Josef Baxa, predseda Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, Dušan Čimo, člen Súdnej rady Slovenskej republiky, Lucia Žitňanská, ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, Tomáš Lichovník, sudca Ústavného súdu Českej republiky a diskusiu viedol právnik Pavol Žilinčík.

Diskusia sa rozdelila do dvoch hlavných blokov: I. zmapovanie problému, II. hľadanie riešení. Zúčastnení sudcovia dostali priestor, aby každý z nich identifikoval problém sám za seba. Spoločným úsilím zhodnotili, že najväčší problém v justícii sú samotní sudcovia a ich nakladanie s dôverou občanov. Dôvera sa musí získavať

nielen prístupom k svojej funkcii, ale aj v každom odôvodnení svojho rozhodnutia. Zemanová predpokladá pri výbere sudcov základnú triádu pravidiel: 1. transparentnosť, 2. jednotné pravidlá vs. osobná korupcia a 3. zistenie vlastností uchádzača (osobnostné vlastnosti uchádzača dáva na popredie, „to ostatné“ sa dá doplniť). Baxa vidí významný prvok vo vonkajšej spolupráci pri výbere sudcov, keď už v predchádzajúcich vyjadreniach písal, že sudcovia by si nemali vyberať sudcov, pretože si vyberú rovnakých akí sú oni, ba aj horších od seba aby sa neohrozili. Popisuje, že táto vlastnosť je prítomná aj v iných profesiách, napr. lekári, architekti. Ako sa dá justícia očistiť? Na túto otázku odpovedala

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2016

aktuality Zemanová opäť v troch bodoch: 1. disciplinárnymi opatreniami, 2. samočistiacim mechanizmom, 3.dobrý sudca nemá byť závislý na pochvale svojho judikátu. Riešenie v podobe samočistiaceho mechanizmu spočíva najmä v silnom postavení predsedu súdu s výraznou profesijnou stopou; ostatne prítomný predseda Najvyššieho správneho súdu ČR Baxa je toho príkladom. Sám uviedol, že chce aby sudcovia boli bližšie k osobám, ktorým poskytujú súdnu ochranu.

Za týmto účelom presvedčil sudcov Najvyššieho správneho súdu ČR, aby sa odfotili na webovú stránku súdu a ich fotografie umiestnil priamo v budove súdu. Týmto spôsobom nechcel znížiť dôstojnosť osoby sudcu, ale naopak, ukázať osobám zúčastneným na konaní „ľudskú tvár.“ Na otázku moderátora aká bude najbližšia budúcnosť justície, odpovedala ministerka Žitňanská. Uviedla, že je potrebné začať pri zmene výberových konaní a pribrať aj „nesudcov“, súdnej rade dodať väčšie kompetencie a nedôveru občanov voči súdom ale aj všetkým inštitúciám riešiť prostredníctvom efektívnych riešení. Ako príklad uvádzame vytvorenie jedného pracoviska, ktorého účelom by bolo napr. vydávanie platobných rozkazov, príp. riešenie exekučných vecí. Otvorenou otázkou zostáva

aj budúcnosť obchodných registrov a ich prípadné oddelenie od súdov. Moderátor Žilinčík sa opýtal aj prítomného prodekana Právnickej fakulty UK Ondreja Blaža, ako bude vyzerať právnické vzdelávanie na Slovensku o 15 rokov. Ten odpovedal, že je potrebné zvýšiť financovanie na študentov práva. Našu Právnickú fakultu TU v Trnave reprezentovala Lucia Berdisová, ktorá na otázku budúcnosti právnického vzdelávania odpovedala, že je potrebné, aby sa študent práva stretol na fakulte so spravodlivými a čestnými ľuďmi, pretože tu dochádza zvyčajne k jeho prvému kontaktu s právnikmi.

Dôležité je, aby študoval v prostredí, kde sa za názor študenta nekritizuje a kde sa doká-

že rozvíjať, stretávať inšpiratívnych ľudí. Ďalšie slová smerovali k možnému zárodku problému v súdnictve súvisiaceho so zníženým rešpektom k pravidlá. Po jej odpovedi zaznel z publika silný potlesk a z úst moderátora vystihujúce „wow“.

Po záverečných slovách sme mali možnosť pozrieť si dokumentárny film Nemoc tretej moci od režisérky Zuzany Piussi. Z podujatia bolo organizátormi Za otvorenú justíciu a Aliancia fair-play vytvorený záznam, ktorí je prístupný na webovej stránke Za otvorenú justíciu (www.sudcovia.sk).

Petra Lukáčiková autor fotografie: archív, www.sudcovia.sk

Exkurzia do väznice v Leopoldove Dňa 10. mája 2015 sa študenti štvrtého ročníka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, v rámci predmetu Forenzná psychológia, pod vedením JUDr. Lucie Šimunovej, PhD., zúčastnili exkurzie v Ústave na výkon väzby a trestu odňatia slobody v Leopoldove. Sprievodcom po väznici im bol JUDr. Roman Škubla, ktorý bol ochotný odpovedať na všetky otázky študentov a poskytol im základné informácie o fungovaní väznice a každodennom živote či už zamestnancov väznice, alebo odsúdených na výkon trestu odňatia slobody. Študenti mali vďaka tejto exkurzii možnosť na vlastné oči vidieť, v akých podmienkach vykonávajú svoj trest vo väzení odsúdení, a spoznať z osobných skúseností zamestnancov náročnosť práce vo väznici.

Ako účastníčka exkurzie môžem povedať, že zamestnanci väznice boli ochotní odpovedať nám na všetky otázky naozaj ochotne.

Tiež sme privítali možnosť nazrieť do života vo vnútri väznice a vstúpiť do ciel, kde si odpykávajú svoj trest odsúdení na doživotie.

Pocity účastníkov exkurzie boli rôzne.

Neprináleží mi hovoriť za iných, no myslím, že všetci by sme sa zhodli na tom, že sme prežívali zvláštne pocity pri pohľade na odsúdených, od ktorých nás delil len plot, a na prázdnu celu určenú pre odsúdených na trest odňatia slobody na doživotie a na všadeprítomné mreže.

Po príchode sme mali možnosť navštíviť múzeum, kde sme sa oboznámili s históriou Leopoldova ako protitureckej pevnosti

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2016

a s podrobnosťami ohľadne vzbury väzňov z minulého storočia. V samotnom areáli väznice sme prechádzali okrem dvora (kde bol práve vychádzkový deň) aj priestormi, v ktorých vykonávajú svoj trest odsúdení na doživotie, a videli sme aj celu „slovenského bossa podsvetia“.

Exkurziu do väznice v Leopoldove považujem za veľký prínos k štúdiu práva, predovšetkým trestného práva a predmetov s ním súvisiacich. Študent má možnosť oboznámiť sa s fungovaním väznice, informáciami súvisiacimi s výkonom trestu odňatia slobody, ako sa aj osobne porozprávať s niektorými odsúdenými. Týmto, i za ostatných

zúčastnených, ďakujem vedeniu väznice za možnosť zúčastniť sa exkurzie, JUDr. Romanovi Škublovi za jeho ochotu odpovedať nám na otázky a sprevádzať nás priestormi väznice, ako aj JUDr. Lucii Šimunovej, PhD. v spolupráci s ELSA Trnava za organizáciu tejto exkurzie.

V prípade naskytnutia sa možnosti zúčastniť sa v ďalších rokoch podobnej exkurzie, odporúčam študentom našej fakulty, aby možnosť využili a osobne spoznali „život za mrežami“.

Lenka Vráblová autor fotografie: archív, Lenka Vráblová

5 7

AKTUALITY

Stalo sa

Game of Law primátor Peter Bročka

Inaugurácia dekanky Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Simulované rozhodcovské konanie 2016

Simulovaný rímsky spor 2016 Fakultné finále

Simulovaný rímsky spor 2016 Medzinárodné finále

86

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

JAZYKOVÉ OKIENKO

Pojmy do vrecka študenta práva Exkulpácia (z lat. exculpatio, znamená vyvinenie, ospravedlnenie) - v slovenskom právnom poriadku sa rozumie ako možnosť zbaviť sa zodpovednosti a prichádza do úvahy pri subjektívnej zodpovednosti, t.j. pri zodpovednosti, na ktorej vznik sa okrem predpokladov: 1.) protiprávny úkon, 2.) vznik ujmy, 3.) príčinná súvislosť pripája aj 4.) zavinenie. Napr. §420 ods.3 OZ: „Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“ Iudicium duplex (z lat., označuje civilné sporové konanie, v ktorom obidve strany majú postavenie ako žalobcu, tak aj žalovaného, t.j. konanie sa mohlo začať aj na návrh žalovaného) - ide napr. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva či bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak podá návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva jeden z bývalých manželov, je tým konzumované žalobné právo druhého. V právnej úprave civilného konania sa tento inštitút pretavuje napr. do ustanovenia § 146 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „Súhlas žalovaného (so späťvzatím žaloby) je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.“ Vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva sa vzťahuje na obe strany sporu, a je vecou procesnej náhody, kto je v pozícii žalobcu či žalovaného, preto je tu potrebný súhlas druhej strany. (Porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012, sp. zn. 6 Cdo 40/2012) Bremeno tvrdenia - inštitút procesného práva, ktorý je rozhodovacou praxou súdov chápaný ako „okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení a je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkaz-

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

ného bremena... Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti;... Pokiaľ sú skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. ... Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 09.

2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010) Dôkazné bremeno - procesný inštitút, ktorý prichádza do úvahy v sporovom konaní, rozumie sa ním „procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola

alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.2010, sp. zn.

5Obo/52/2010) Liberácia (z lat. liberatio znamená oslobodenie) - ak na vznik zodpovednosti postačuje kumulatívne splnenie troch predpokladov: 1.) právne relevantná škodná udalosť, 2.) vznik umy, 3.) príčinná súvislosť, ide o objektívnu zodpovednosť. Tejto zodpovednosti sa možno zbaviť, len ak sú v zákone výslovne uvedené liberačné dôvody. Napr. §428 OZ: „Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.“ Zákaz reformatio in peius (z lat. „Reformatio in peius iudici appellato non licet“, znamená Sudcovi, ktorý prejednáva odvolanie, nie je dovolené zmeniť rozsudok k horšiemu, uvedené v: Digesta 49, 1, 1, pr. Ulpianus) - je jednou zo základných procesných zásad, ktorá je uvedená v ustanovení § 322 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku a v čl. 16 ods.3 Civilného sporového poriadku. „Zákaz reformationis in peius, teda zásadu, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť iba tým, že využije právo na podanie opravného prostriedku, je potrebné dôsledne chápať ako garanciu slobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu. Ide však prirodzene iba o situáciu, keď obžaloba rozhodnutie nenapadla.“(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.05.2014, sp.zn. II. ÚS 253/2014-26)

79

JAZYKOVÉ OKIENKO / Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE Zákaz donucovania k sebaobvineniu (z lat. „Nemo tenetur se ipsum accusare“, znamená Nikto nie je povinný sám seba obviňovať) je zásadou trestného práva procesného, ktorú špecifikoval Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí Jalloh v. Nemecko (Rozsudok veľkého senátu zo dňa 11. 07.2006, sťažnosť č. 54810/00). Žiadateľ podal sťažnosť na ESĽP z dôvodu postupu policajtov, ktorí

mu podali dávidlo, aby vyvrátil obsah svojho žalúdka, v ktorom sa nachádzali ním prehltnuté drogy. V rozsudku súd uvádza, že princíp zákaz donucovania k sebaobvineniu (princíp nemo tenetur) „sa nevzťahuje na získavanie telesných vzoriek, ktoré existujú nezávisle od vôle obvineného (krv, vlasy, moč, atď.) i keď je vykonané istou formou donútenia.“ Uvedené prípady sa však odlišujú od prejednávanej

veci, jednak tým, že v tomto prípade nebola získavaná vzorka z tela obvineného, ale iný dôkaz a povahou donútenia, keď sťažovateľovi policajti podali dávidlo, ktorým získali dôkaz. V uvedenom prípade súd konštatoval porušenie čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Spracovala: Petra Lukáčiková

Aktuálne z legislatívnej dielne

V prvej časti rubriky Aktuálne z legislatívnej dielne v minulom čísle ste mali možnosť oboznámiť sa so zásadnými zmenami Zákona o rodine a o podstatnom prínose nového Autorského zákona. V tomto čísle sme si pre vás pripravili nové zákony účinné od 01.07.2016. Môžete si prečítať niečo zo Zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a prinášame Vám z prvej ruky aj exkluzívny rozhovor týkajúci sa najmä ustanovení Civilného sporového poriadku a rozsiahlej rekodifikácie civilného procesného práva s členkou rekodifikačnej komisie.

Prajeme príjemné čítanie!

Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb

Dňa 13. novembra 2015 bol Národnou radou SR prijatý zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o TZPO“), ktorý nadobudne účinnosť dňa 1. júla 2016. Prijatím tohto zákona sa mení doterajšie status quo v oblasti trestnej zodpovednosti, kedy sa uplatňoval výhradne princíp individuálnej zodpovednosti za trestné činy a páchateľom trestných činov, v súlade s § 19 ods. 2 Trestného zákona, mohla byť len fyzická osoba.

Prijatím zákona o TZPO sa do slovenského právneho systému zavádza tzv. pravá trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb, nazývaná v odbornej literatúre aj priama.

Do prijatia zákona o TZPO v podmienkach Slovenskej republiky existoval len model tzv. nepravej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, nazývanej tiež nepriama alebo pseudo trestnoprávna zodpovednosť. Princíp nepravej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb spočíva v tom, že formálne trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb v zákone zakotvená nie je a páchateľom trestných činov môže byť len fyzická osoba, avšak zákon súčasne dovoľuje uložiť v trestnom konaní právnickej osobe trestnoprávne sankcie vo forme ochranných opatrení ako prostriedok ochrany spoločnosti pred trestnými činmi (zhabanie peňažnej čiastky a zhabanie majetku ).1 Model nepravej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb bol do slovenského právneho systému zavedený novelou Trestného zákona č. 224/2010 Z. z. Treba zdôrazniť skutočnosť, že od zavedenia týchto sankcií do Trestného zákona, neboli uložené žiadnej právnickej osobe, čo zdôrazňuje aj dôvodová správa k zákonu o TZPO.2 Narozdiel od nepravej trestnej zodDôvodová správa k zákonu č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov 2 Štatistiky. In: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky [online]. Citované: 01.06.2016. Dostupné na: <http://www.justice.gov.sk/Stranky/Informa-

povednosti, princíp priamej trestnej zodpovednosti právnických osôb spočíva v tom, že páchateľom trestných činov (taxatívne vymedzených) sa môže stať aj právnická osoba, pričom sa jej pričíta porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom a to spôsobom ustanoveným zákonom o TZPO.3 Treba však zdôrazniť, že trestná zodpovednosť právnickej osoby nie je podmienená vyvodením trestnej zodpovednosti voči fyzickej osobe a tiež nie je podmienená zistením, ktorá konkrétna osoba spáchala trestný čin.4 Nutnosť zaviesť priamu trestnú zodpovednosť právnických osôb vyplýva z medzinárodných záväzkov. Jedným z najkľúčovejších je náš záväzok vyplývajúci SR ako zmluvnej strane z Dohovoru OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách. Správa z tretej etapy hodnotenia Slovenskej republiky, vypracovaná Pracovnou skupinou OECD pre podplácanie, hodnotí ako najzávažnejší nedostatok pre Slovenskú republiku práve nedostatok efektívnej úpravy zodpovednosti právnických osôb v súvislosti s postihovaním podplácania zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách.5 Zákon o TZPO obsahuje tak hmotnoprávne ako aj procesnoprávne ustanovenia.

Zákon sa delí na 87 článkov, pričom prvý článok obsahuje samotnú právnu úpravu trestnej zodpovednosti právnických osôb a člení sa na šesť častí: - v prvej časti sú upravené základné ustanovenia, - v druhej časti základy trestnej zodpovednosti, - v tretej časti jednotlivé tresty, ktoré je možné právnickej osobe uložiť, - v štvrtej časti sú upravené osobitné ustanovenia o trestnom konaní proti práv-

1

8 10

nickým osobám, - piata časť upravuje výkon trestov, a - šiesta časť spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia.

Zákon o TZPO zakotvuje v § 1 ods. 2 subsidiárne použitie Trestného zákona a Trestného poriadku, pokiaľ to povaha veci nevylučuje a ak zákon o TZPO neustanoví inak.

Právnická osoba podľa zákona o TZPO bude môcť byť postihnutá, či už vo forme páchateľstva, spolupáchateľstva alebo účastníctva,6 len za spáchanie taxatívne vymedzených trestných činov, vypočítaných v § 3, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené v osobitnej časti Trestného zákona. Z hľadiska systematiky osobitnej časti Trestného zákona majú v rámci § 3 zákona o TZPO zastúpenie trestné činy všetkých hláv trestného zákona, s výnimkou X. hlavy (Trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe, proti službe v ozbrojených silách a proti obrane vlasti) a XI. hlavy (Trestné činy vojenské).

Z kvantitatívneho hľadiska dominujú hospodárske trestné činy, trestné činy všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu a trestné činy proti mieru, proti ľudskosti, trestné činy terorizmu, extrémizmu a trestné činy vojnové.

Treba poznamenať, že v procese tvorby zákona sa taxatívny výpočet trestných činov v § 3 menil a redukoval, a to aj na úkor trestných činov, ktoré mali v súvislosti s páchaním trestnej činnosti právnických osôb opodstatnenie.7 Takýmito trestnými činmi sú napríklad ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi, machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, trestné činy proti priemyselným právam a proti autorskému právu.

Zákon o TZPO v § 4 uvádza, kedy sa k spolupáchateľovi a účastníkovi pozri § 6 Zákona o TZPO 7 TURAYOVÁ Y., TOBIÁŠOVÁ L., ČENTÉŠ J., a kol. Trestná zodpovednosť právnických osôb. Vybrané aspekty trestnej zodpovednosti právnických osôb v SR. Bratislava, 2016. str. 77 6

cie/Statistiky.aspx> 3 § 6 zákona o TZPO 4 § 4 ods. 4 Zákona o TZPO 5 http://www.vlada.gov.sk/hodnotenie-sr-v-3faze-hodnoteni-wgboecd/. [online] Citované 01.06.2016

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE trestný čin podľa § 3 považuje za spáchaný právnickou osobou, teda akým právnickým osobám sa zakladá trestná zodpovednosť.

Trestný čin sa, podľa tohto ustanovenia, považuje za spáchaný právnickou osobou, ak je spáchaný v jej prospech, jej mene, v rámci jej činnosti, alebo jej prostredníctvom, ak konal štatutárny orgán alebo jeho člen, osoba vykonávajúca kontrolnú činnosť alebo dohľad v rámci tejto právnickej osoby alebo iná osoba, ktorá je oprávnená zastupovať právnickú osobu. Zároveň však zákon v § 5 vymedzuje právnické osoby, ktorých trestná zodpovednosť je vylúčená. Sú nimi Slovenská republika a jej orgány, iné štáty a ich orgány, medzinárodné organizácie a ich orgány (zriadené na základe medzinárodného práva verejného), obce a vyššie územné celky, právnické osoby, ktoré sú v čase spáchania trestného činu zriadené zákonom a iné právnické osoby, ktorých majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa zákona o konkurze.

Na to, aby mohla vzniknúť trestná zodpovednosť právnickej osoby musia byť kumulatívne splnené štyri znaky: 1. protiprávne konanie (spáchanie jedného z trestných činov podľa § 3 zákona o TZPO), 2. konanie niektorej z osôb uvedených v § 4 zákona o TZPO (napr. štatutárny orgán), 3. toto konanie je v prospech právnickej osoby, v jej mene, v rámci jej činnosti alebo jej prostredníctvom (§ 4 ods. 1 zákona o TZPO), 4. toto konanie musí byť právnickej osobe pričítateľné (§ 6 ods. 1 zákona o TZPO).8 Zákon o TZPO v druhej časti zákona upravuje aj inštitúty ako materiálny korektív (§ 4 ods. 3), účinnú ľútosť (§ 8) či zahladenie odsúdenia (§ 9).

V tretej časti zákona o TZPO sú upravené jednotlivé druhy trestov, ktoré možno právnickej osobe za spáchaný trestný čin uložiť a zásady ich ukladania. Druhy trestov, ktoré možno právnickej osobe uložiť sú taxatívne vymedzené v § 10 zákona o TZPO. Konkrétne ide o trest zrušenia právnickej osoby, trest prepadnutia majetku, trest prepadnutia veci, peňažný trest, trest zákazu činnosti, trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie, trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, trest zákazu účasti vo verejnom obstarávaní a trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku.

Jednou zo zásad ukladania trestov podľa zákona o TZPO je, že pri určovaní trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na to, či osoba vykonáva činnosť vo verejnom záujme, ktorá má strategický význam pre národné hospodárstvo, obranu alebo bezpečnosť a tiež má súd prihliadať na to, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv trestu na zamestnancov právnickej osoby.9

K druhom trestom podľa tretej časti zákona o TZPO by sme radi poukázali na výšku peňažného trestu, ktorý môže byť uložený v rozhraní od 1.500 EUR do 1.600.000 EUR. Sporná je práve horná hranica peňažného trestu, ktorá súd obmedzuje v prípadoch, kedy by sa táto suma mohla javiť ako nedostatočná na naplnenie účelu peňažného trestu, resp. trestu ako takého, predovšetkým z hľadiska preventívnej a represívnej funkcie trestu. Stanovením hornej hranice peňažného trestu zákonodarca vytvoril hrozbu neefektívnosti tohto druhu trestu vo vzťahu k právnickým osobám, pri ktorých by aj peňažný trest v hornej hranici nemusel predstavovať dostatočný trest. Samozrejme, prax ukáže do akej miery bolo stanovenie hornej hranice peňažného trestu účinné.

Ako veľké pozitívum vo vzťahu k druhom trestu považujeme trest zverejnenia odsudzujúceho rozsudku, ktorý je uložený v prípade, ak je potrebné oboznámiť verejnosť s odsudzujúcim rozsudkom, vzhľadom na okolnosti alebo závažnosť trestného činu, alebo ak to vyžaduje záujem na ochrane bezpečnosti alebo zdravia ľudí, zvierat alebo majetku, ako to uvádza § 20 zákona o TZPO. V štvrtej časti zákona o TZPO sú upravené osobitné ustanovenia o trestnom konaní proti právnickým osobám. Z tejto časti, medzi najdôležitejšie inštitúty patrí zásada ne bis in idem vo vzťahu ku konaniu o správnom delikte, podľa ktorého začatie trestného stíhania proti právnickej osobe bráni tomu, aby o tom istom skutku proti tej istej právnickej osobe prebiehalo konanie o správnom delikte, a naopak, trestné stíhanie nie je prípustné ak skoršie konanie pre ten istý skutok, proti tej istej právnickej osobe skončilo právoplatným rozhodnutím o správnom delikte a toto rozhodnutie nebolo zrušené. Za právnickú osobu v trestnom konaní robí úkony štatutárny orgán. Štatutárny orgán pritom môže v mene právnickej osoby odoprieť výpoveď. Právnická osoba si tiež môže zvoliť zástupcu, ktorou môže byť výlučne fyzická osoba.10 Právnická osoba, prostredníctvom osoby oprávnenej konať za právnickú osobu, má právo zvoliť si obhajcu. Zákon o TZPO zároveň v § 28 ods. 2 vylučuje použitie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, ktoré sa v prípade právnickej osoby nepoužijú.

Zákon o TZPO v § 27 upravuje inštitút obmedzujúcich a zaisťovacích opatrení. V praxi pôjde o situácie že ak pri právnickej osobe, u ktorej zistené skutočnosti nasvedčujú, že je trestne zodpovedná za spáchaný trestný čin, hrozí dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsila, vykoná trestný čin, ktorý pripravovala alebo sa zbaví majetku a ohrozí účel trestu, má predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora,

fakultatívnu možnosť uložiť obmedzujúce alebo zaisťovacie opatrenia. Týmito opatreniami sú najmä: povinnosť zložiť peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde, zákaz nakladať s určitými vecami alebo právami, povinnosť niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo znášať. Tieto opatrenia sa pritom zrušia, prípadne obmedzia, ak už nie je na účely trestného konania potrebné, alebo nie je potrebné v určenom rozsahu.

Piata časť obsahuje osobitné ustanovenia o výkone trestov, ktorá upravuje predovšetkým povinnosť predsedu senátu po právoplatnosti rozsudku, zaslať jeho rovnopis príslušnému registru alebo orgánu, podľa tejto časti zákona o TZPO, ako aj povinnosti právnickej osoby pri výkone trestu zverejnenia odsudzujúceho rozsudku a ustanovenia o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku niektorých trestov (zákaz činnosti, zákaz prijímať dotácie a subvencie, zákaz prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, zákaz účasti na verejnom obstarávaní).

V šiestej časti, ktorá upravuje spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia zákon ustanovuje, že podľa tohto zákona sa postupuje ak bol trestný čin spáchaný po nadobudnutí účinnosti zákona. Okrem toho táto časť upravuje osobitné ustanovenia o právnom styku s cudzinou a o trovách konania.

Zákon v nasledujúcich článkoch upravuje novelizácie značného počtu súvisiacich zákonov. Tieto zákony možno rozdeliť do troch skupín: 1. zákony, ktorých zmena reaguje na zrušenie doterajšej právnej úpravy nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb (napr. Trestný zákon a Trestný poriadok), 2. zákony, ktoré upravujú úradnú evidenciu zápisom do ktorej právnické osoby vznikajú, 3. zákony, ktoré regulujú vydávanie povolení, licencií či oprávnení na výkon rôznorodých špecializovaných činností, kde predpokladom udelenia povolenia je preukázanie bezúhonnosti, čím dochádza k rozšíreniu podmienky bezúhonnosti okrem fyzickej osoby aj na právnickú osobu, ktorá je žiadateľom o vydanie príslušného povolenia.11 Zákon o TZPO je výsledkom práce zákonodarcu, ktorého úlohou bolo, okrem iného, naplniť medzinárodné záväzky SR. Nová právna úprava reaguje na čoraz viac stúpajúci význam právnických osôb v treťom tisícročí a na problematiku zosobnenia zodpovednosti za spáchaný trestný čin konkrétnej fyzickej osobe. V prípade pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb ide o nový právny inštitút, s ktorým SR nemá skúsenosti, a preto až aplikačnou praxou sa ukážu medzery jednotlivých ustanovení zákona o TZPO.

IVOR J., ZÁHORA J. Repetitórium trestného práva.

Bratislava, 2016. str. 29 9 viac k zásadám ukladania trestov pozri v § 11 zákona

o TZPO 10 viac ku konaniu v mene právnickej osoby v trestnom konaní pozri v § 27 zákona o TZPO

11

8

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Spracovala: Lenka Vráblová Dôvodová správa k zákonu č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov

9 11

Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE

Rozhovor zo zákulisia rekodifikácie civilného procesu ... alebo kam sa podeli ustanovenia OSP? Nové procesné kódexy účinné od 1. júla 2016 by mali prispieť ku kompatibilite s ostatnými princípmi a inštitútmi v Európe. Štandardná sociálna koncepcia civilného procesu vychádza z rakúskeho modelu roku 1895.

Metaforický obraz vidí OSP ako starý hotel Kyjev, na ktorom rekodifikačná komisia len nevymenila potrubie a nenechala namontovať nové okná. Ale zbúrala ho a postavila nový hotel. Keď doň vstúpi advokát a chce vidieť izbu č. 103, nie je to možné, pretože táto izba už viac neexistuje. Nahradila ju iná izba v novom hoteli CSP. Jednotlivé ustanovenia CSP, predovšetkým koncentrácia konania a prísna kontradiktórnosť, tvoria koncepciu silného sudcu, a tá mu dáva spektrum obrovských nástrojov pre urýchlenie konania. Každý subjekt bude mať v súdnom konaní vymedzené úlohy, a za ich splnenie bude zodpovedať. Ustanovenia OSP boli podľa slov predsedu rekodifikačnej komisie návodom na zloženie skrine z obchodu s nábytkom. CSP neponúka návod, ale sadu nástrojov a komponentov, pričom úlohou je skriňu poskladať čo najrýchlejšie.

Dôležitú úlohu pri správnom čítaní nových predpisov zohrávajú princípy a výkladové pravidlá, ktoré predstavujú Ariadninu niť v Minotaurovom bludisku CSP. Členka rekodifikačnej komisie pre Občiansky súdny poriadok, členka pracovnej skupiny pre novelizáciu Exekučného poriadku, členka pracovnej skupiny k novému Občianskemu zákonníku, pedagogička a advokátka JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD., LLM nám v rozhovore prináša svoj pohľad na nové ustanovenia, objasňuje dôvody a inšpiráciu pre tvorbu týchto ustanovení a vyslovuje svoje nádeje do budúcna.

Trvám na tom, že rekodifikácia bola pripravená zodpovedne.

Práce boli sústredené do jednotlivých skupín, ktoré pracovali na konkrétnych inštitútoch. V zložení rekodifikačnej komisie mali zastúpenie všetky právnické profesie. Primárnym cieľom nebolo meniť aj to, čo bolo dobré a fungovalo, ale predovšetkým procesné pravidlá sprehľadniť a systematizovať, a meniť len to, čo sa javilo ako potrebné. Uvedené je zrejmé už pri prvom pohľade na jednotlivé paragrafy, kde v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom nachádzate jednovetné paragrafy s maximálne tromi odsekmi. Priklonili sme sa smerom od kazuistiky k abstraktnosti.

V oblasti všeobecného súkromného práva sa skloňuje kritika, že rekodifikácia trvá neprimerane dlho. Je preto namieste otázka či rekodifikácia civilného procesu nebola realizovaná veľmi rýchlo? Dovolím si vysloviť, že nie. Pokiaľ by neprišlo k jeho prijatiu tak ako to bolo naplánované v súlade s programom vlády, myslím si, že celá práca rekodifikačnej komisie by zrejme upadla do zabudnutia a nové kódexy by sme nemali.

Práca na príprave nových kódexov bola mimoriadne zaujímavá, ale aj náročná, najmä v posledných fázach. Rozhodne neobstojí záver, že rekodifikácia civilného procesu nebola pripravená zodpovedne. Dovolím si poukázať na pravidelné informovanie aj širokej verejnosti, zverejňovanie zápisníc zo zasadnutí rekodifikačnej komisie, ako aj samotné pripomienkové konanie. Rekodifikačná komisia sa zaoberala každou pripomienkou, ktorá bola predložená, každá pripomienka bola vyhodnotená a tá, čo bola dôvodná, bola následne zapracovaná.

Bolo by trúfalé tvrdenie, že nové civilné kódexy sú bez chýb a akýchkoľvek nedostatkov. Mám za to, že časté skloňovanie slova novelizácia sa spája práve s obavou z nového, ktorá pramení z prirodzeného strachu z neznámeho.

1.) Myslíte si, že rekodifikácia OSP (civilného proce2.) Ktoré novinky alebo inštitúty považujete za najsu) mala byť zodpovednejšie pripravená, v zmysle širšej odbornej i laickej verejnosti, a malo jej byť venované prínosnejšie pre strany a pre riešenie jedného z najzádlhšie časové obdobie, aby sa už teraz, v čase, keď ešte važnejších problémov slovenského súdnictva - prieťanové kódexy nenadobudli účinnosť, nemuselo v súvis- hov v konaní? Čím boli inšpirované? losti s CSP a ďalšími procesnými predpismi skloňovať Prioritne treba dať do popredia fakt, že nové kódexy sú tri, prislovo novelizácia? čom každý vychádza v zásade z inej filozofie. Tomu sú následne To, čo sa v podmienkach slovenskej justície opakovane sklo- prispôsobené aj jednotlivé inštitúty, ktoré sú obsahom toho ktoňuje sú prieťahy v konaní. Medzi občanmi rezonuje nedôvera k rého kódexu.

Pokiaľ by sme vychádzali z prizmy, že prieťahy v konaní sa stavu slovenského súdnictva. Domnievam sa, že sa na tom významným spôsobom podieľa aj stav procesných pravidiel civil- najčastejšie vyskytujú v sporovom konaní, snažili by sme sa hľadať primárne odpoveď na to, z čoho prieťahy v konaní pramenia. ného konania.

10 12

CORPUS DELICTI DELICTI1/2016 4/2012 CORPUS

Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE Bohužiaľ je nevyhnutné konštatovať, že prieťahy v konaní sú spôsobené nielen nedostatkami v súdnej sústave, ale aj samotnými stranami sporu. Vychádzajúc z predmetného sme už medzi základné princípy zakotvili, že šikanózny výkon práva, a to aj v rovine procesného práva, nepožíva právnu ochranu. Na predmetné následne kontinuálne nadväzuje konkrétna právna úprava, ktorá má prípadný šikanózny výkon práv riešiť. Príkladmo možno zdôrazniť zavedenie procesnej sankcie vo forme pokuty za nedôvodné námietky zaujatosti, rozhodovanie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania až v meritórnom rozhodnutí, sudcovská koncentrácia konania, nová právna úprava odročenia pojednávania, ktorá v zásade zotrváva na povinnosti advokáta vždy za seba ustanoviť zástupcu, ako aj možnosť zabrániť nedôvodným návrhom na odročenie pojednávania tým, že súd uznesením rozhodne, že za splnenia podmienok stanovených v zákone na ďalšie návrhy strany na odročenie pojednávania nebude prihliadať.

Zdôraznila by som potom osobitne novú právnu úpravu doručovania, ktorá zavádza do civilného procesu prísnu fikciu doručenia. Predmetná právna úprava môže významným spôsobom prispieť k plynulosti civilného procesu, keď zdôrazňuje procesnú zodpovednosť strany za správnosť miesta, do ktorého sa písomnosti doručujú. Zdôraznila by som tiež už spomenutú sudcovskú koncentráciu, ktorá nad rámec zákonnej koncentrácie umožňuje súdu vo vzťahu k relevantnému dôkazu navodiť stop stav.

Nepochybným zrýchlením má byť prísna dispozičná zásada, ako aj obmedzenie súdu vykonať aj iné ako stranami navrhované dôkazy, keď v tomto smere je procesná povinnosť prenesená výslovne na strany sporu.

Obrovský potenciál má v sebe inštitút predbežného prejednania sporu, ktorý umožní súdu náležite pripraviť vec na prvé pojednávanie, rovnako ako umožňuje súdu ukončiť vec už v danom štádiu konania.

Možno tiež poukázať na zavedenie inštitútu sťažnosti, ktorá by mala odbremeniť súdy druhej inštancie od rozhodovania o relevantnom okruhu otázok. Zavádza sa zásada jeden krát a dosť, v intenciách ktorej môže odvolací súd rozhodnúť v odvolacom konaní o podanom odvolaní len raz tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. K zrýchleniu konania môže tiež prispieť prísne stanovenie podmienok prípustnosti dovolania.

Do popredia je tiež potrebné dať úplne nový inštitút neodkladných a zabezpečovacích opatrení, ktoré z hľadiska účelu nahradili inštitút predbežného opatrenia, avšak sú postavené na úplne iných východiskách. Ich inšpirácia vychádza z nemeckej právnej úpravy.

Civilný mimosporový poriadok je budovaný na úplne odlišných východiskách, a sleduje ochranu verejného záujmu v tom ktorom osobitom konaní. V tomto smere prišlo k presunu niektorej agendy na iné stavovské profesie, najmä na notárov, keď od 01.07.2016 budú notári v dedičskom konaní rozhodovať vo všetkých prípadoch (aj o procesných otázkach aj v merite veci). Na notárov sa presunula aj agenda vo veciach umorenia listín a konania o úschovách.

nov, ktoré sa v súčasnosti vykonávajú na súdoch? Ako by mohla byť chránená nestrannosť nových procesných pravidiel pre exekučné konania, ak by do procesu rozhodovania neboli zapojené súdy?

Navrhované zmeny hodnotím pozitívne. Exekučná agenda je krásna agenda, ktorá ale v podmienkach Slovenskej republiky býva podceňovaná, a býva vnímaná len ako pridružená agenda na všeobecných súdoch. Vzhľadom na rozsah exekučnej agendy bude táto nevyhnutne vyžadovať aj posilnenie počtu sudcov na súdoch, na ktorých bude táto agenda realizovaná. Dnešné štatistiky totiž ukazujú, že v Slovenskej republike máme asi 3.000.000 neskončených exekučných konaní.

Pokiaľ by malo prísť k preneseniu kompetencie rozhodovania na súdnych exekútorov, domnievam sa, že bude potrebné zavedenie náhodného výberu spisov jednotlivým exekútorom.

V tomto smere bude nevyhnutne potrebné vytvoriť taký model, ktorý bude garantovať rovnakú záruku prerozdelenia vecí jednotlivým súdnym exekútorom, ale bude tiež vyžadovať pripravenosť súdnych exekútorov na zvýšený nápad vecí. Domnievam sa, že pokiaľ má byť na súdnych exekútorov prenesená rozhodovacia právomoc, minimálne v pozícií súdov prvej inštancie, je súčasný stav prideľovania vecí voľbou oprávneného neudržateľný.

V tomto smere poukazujem na obdobný stav, ako v prípade notárov od 01.07.2016, ktorí budú oprávnení prejednávať a rozhodovať veci a ich úkony sa budú považovať za úkony súdu prvej inštancie, pričom jednotlivé veci sú im prideľované podľa vopred schváleného rozvrhu práce.

Za zmienku tiež stojí zvážiť možnosť znovuzavedenia poplatku za námietky v exekučnom konaní, keď stav de lege lata motivuje povinných, aby podávali námietky v exekučnom konaní ako prostriedok obrany, ktorý je zadarmo.

4.) Obdobná otázka - Čo si myslíte o odčlenení agendy vydávania platobných rozkazov, napr. aj podľa slov ministerky spravodlivosti SR Lucie Žitňanskej, aby bolo vytvorené jedno špecializované pracovisko pre túto agendu, na ktorom by pôsobili napr. piati sudcovia a zostatok by tvorili vyšší súdni úradníci?

Taktiež s predmetným návrhom súhlasím. Otázne je len, či by tieto súdy neboli neprimerane zaťažené aj vtedy, pokiaľ by mali

3.) Aký je Váš názor na pripravované (pozn. legislatívny zámer vlády na rok 2016) odčlenenie exekučných konaní od administratívnych úkoCORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

11 13

Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE 7.) Napriek veľkej kritike súkromných znaleckých posudkov z ust. § 209 CSP stále vyplýva možnosť predložiť ich.

Nemohlo by to znižovať ich dôveryhodnosť, keďže sú vypracované na základe objednávky konkrétnej strany sporu?

Považujete za dostatočnú záruku uvedenie doložky znalcom o jeho vedomosti následkov vedome nepravdivého posudku?

vec prejednávať a rozhodovať aj v štádiu po zrušení platobného rozkazu, či už v dôsledku podaného odporu alebo z iných dôvodov (napr. pre nemožnosť doručenia).

5.) Z Čl. 4 CSP vyplýva, že súd sa môže odchýliť od rozhodovacej praxe a rozhodnúť tak, akoby bol sám zákonodarcom. Nepreklápa sa tým náš kontinentálny právny systém sčasti do precedentného práva, resp. je možné tvrdiť, že už neplatí striktné rozlišovanie oboch právnych systémov?

Rozhodne nie. Práve naopak, predmetné ustanovenia má slúžiť prípadom zabránenia vzniku situácie, kedy by hrozilo denegatio iustitiae. Obdobné ustanovenie nachádzame napríklad aj vo švajčiarskej právnej úprave. Aplikácia tohto princípu nastupuje až ako ultima ratio, keď neexistuje žiadne iné riešenie exaktne vymedzené v zákone. Toto ustanovenie systematicky nadväzuje na princíp analógie, ktorý sa zavádza do civilného procesu.

6.) Nemyslíte si, že z dôvodu zrušenia Zmenkového platobného rozkazu sa zníži efektívnosť vymáhateľnosti pohľadávok majúcich právny základ v zmenkovom vzťahu, a tým inštitút zmeniek postupne zanikne (ak už dlžná suma z nich nebude môcť byť vymožená v rámci skráteného súdneho konania)?

Zrušenie zmenkového a šekového platobného rozkazu prišlo s účinnosťou od 23. decembra 2015, pričom primárnym dôvodom bola garancia ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na abstraktný charakter zmenky nebolo možné preskúmať, či v prípade ak vystaviteľom zmenky bola fyzická osoba, táto zmenka nezabezpečuje spotrebiteľský vzťah. Potrebe tejto ochrany musela ustúpiť právna úprava spojená s existenciou zmenkového a šekového platobného rozkazu. V tomto smere sa rekodifikačná komisia pokúšala nachádzať rôzne riešenia daného problému, avšak ako jediné možné riešenie, aj vzhľadom na požiadavky vychádzajúce z Európskej únie, sa ukázal tento variant.

Domnievam sa, že nemožno absolútne vylúčiť rozhodnutie na podklade zmenky v skrátenom konaní. V prípade, ak vystaviteľom zmenky bude právnická osoba, možno podať návrh na vydanie platobného rozkazu, a to aj v intenciách CSP, kde ako listinný dôkaz preukazujúci dôvodnosť nároku bude priložená zmenka.

12 14

Domnievam sa, že Vami spomínaná kritika je absolútne nedôvodná, a práve naopak, aj zo strany sudcov a aj zo strany advokátov sme sa stretli s veľmi pozitívnymi ohlasmi na tento inštitút.

Nejde o ojedinelú právnu úpravu. Súkromné znalecké posudky a ich právnu úpravu nájdeme aj v českom občianskom súdnom konaní OSŘ.

Domnievam sa, že súkromné znalecké posudky môžu významne zrýchliť a zhospodárniť sporové konanie. Nie je vhodné vehementne trvať na rozlišovaní znaleckého posudku, ktorý si nechala vypracovať strana ako listinný dôkaz, a na znaleckom posudku, ktorý bol vypracovaný v konaní len preto, ako uvádzate, že súkromný znalecký posudok bol vypracovaný na „objednávku strany“.

Znalec, ktorý vypracúva súkromný znalecký posudok na koniec pridáva znaleckú doložku a v prípade nepravdivého znaleckého posudku si je vedomý aj trestnoprávnych konzekvencií, ktoré z predmetného pramenia.

Strana môže namietať neúplnosť alebo nepravdivosť tvrdení uvedených v znaleckom posudku, a pokiaľ ich súdu preukáže, môže za týmto účelom navrhnúť vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, prípadne sama predložiť súkromný znalecký posudok.

8.) Z hľadiska systematiky - prečo nie sú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné a pracovnoprávne spory zahrnuté do CMP, keďže sa vyznačujú viacerými odchýlkami napríklad nepoužíva sa koncentrácia konania, dokonca dôkazné bremeno je presunuté na súd, a ide o spory so slabšou stranou, kde je teda zreteľný záujem štátu, čo skôr spadá do CMP? Spotrebiteľské, antidiskriminačné a pracovnoprávne spory sú zakotvené v sporovom kódexe, nakoľko je týmto zdôraznený ich osobitý charakter. Od bežného sporového konania sa odlišujú tým, že v nich vystupuje subjekt, ktorý má postavenie slabšej strany sporu. Postavením slabšej strany ale nedochádza k narušeniu princípu rovnosti medzi stranami sporu. Dovolím si nesúhlasiť, že v tomto prípade je zreteľný záujem štátu ako verejný záujem, ktorý vyplýva z článku 1 CMP. Tento verejný záujem vychádza z hodnôt, ktoré sú chránené tou ktorou spoločnosťou a sú nimi rodina, manželstvo, status fyzickej osoby a pod. V predmetných konaniach existuje len záujem na ochrane slabšej strany, ktorý je garantovanými osobitými procesnými pravidlami v predmetných konaniach.

CORPUSDELICTI DELICTI1/2016 4/2012 CORPUS

Z LEGILASTÍVNEJ DIELNE 9. ) Z ust. Čl. 11 CSP vyplýva „Pri posudzovaní obsahu úkonov strán sporu sa predpokladá, že každá fyzická osoba konajúca ako strana sporu alebo za stranu sporu má rozumové schopnosti na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť v styku so súdom zmysel a účel konania, ako i jazykové vyjadrenie právnych noriem obsiahnutých v tomto zákone.“ Podľa čoho sa posudzuje tá priemerná rozumová schopnosť uvedená v citovanom ustanovení? A čo v prípade ak osoba nie je „priemerne rozumovo schopná“? Zákon neustanovuje žiadne riešenie, napr. že by ustanovil zástupcu či iné, z čoho nám vyplýva, že určovanie takejto schopnosti je nadbytočné.

Aj v danom prípade je zdôraznený princíp procesnej zodpovednosti za jednotlivé úkony strany. Vychádza sa z predpokladu, že každý procesne spôsobilý subjekt je schopný posúdiť dôsledky svojho procesného postupu a svojich úkonov, predovšetkým v tom pohľade, že nebude právo zneužívať, a neprimerane tak zaťažovať súd. Súd túto rozumovú schopnosť priemerne vyspelej osoby neskúma, ale ju prejudikuje.

Na strane druhej na ochranu strany je nevyhnutné zdôrazniť veľmi prísne formulovanú poučovaciu povinnosť podľa § 160 ods. 2 CSP, kedy súd vždy poučuje strany sporu o práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

10.) Podľa ust. § 160 ods. 3 b) CSP súd nemá poučovaciu povinnosť, ak je strana zastúpená napríklad advokátom. Nejde o určité prenášanie zodpovednosti na advokátov? Vy ako advokátka to nebudete pociťovať tak, že poučovacia povinnosť je vlastne prenášaná na advokáta (podobne prenášaná zodpovednosť na advokáta pri sporoch so slabšou stranou)? A v prípade, ak by mal klient menej schopného advokáta, prichádza o právnu istotu, ktorá mu bola zaručená v poučení. Aký je teda význam výnimiek z poučovacej povinnosti?

Nie, takto predmetné nemožno vnímať. Predmetné ustanovenie vychádza v zásade z § 5 ods. 2 OSP. Bolo by trúfalé rozlišovať advokátov na schopných a menej schopných. V tomto smere má strana sporu možnosť si sama zvoliť advokáta. Zdôrazňujem, že poučovacia povinnosť zostáva zachovaná vo vzťahu ku generálnej poučovacej povinnosti napríklad o opravnom prostriedku.

11.) Ako vnímate ust. § 197 CSP, kde je zakotvená primárna povinnosť strany, ktorá navrhla svedka, aby zabezpečila prítomnosť svedka na pojednávaní a až subsidiárne jeho prítomnosť zabezpečuje súd? Myslíte, že je vhodný takýto postup, najmä z hľadiska praxe a konania bez zbytočných prieťahov?

12.) Nemyslíte si, že procesná aplikácia nových kódexov skomplikuje prax? Napr. doručovanie platobných rozkazov, keďže CSP pri ich doručovaní vylučuje, aby súd urobil všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného?

Nie. V danom prípade (platobný rozkaz) je fikcia doručenia vylúčená. Súd musí urobiť všetky opatrenia potrebné pre doručenie, a ak sa platobný rozkaz nepodarí skutočne doručiť, musí platobný rozkaz zrušiť.

13.) Pri rekodifikácii ste sa určite stretli aj s názormi sudcov. Neobávajú sa aplikácie nových procesných inštitútov, napr. predbežného prejednania sporu, ktoré je fakultatívne? Ako vidíte vývoj procesných kódexov v budúcnosti, najmä zo strany ich aplikácie súdmi?

V úvode som uviedla, že obavy nepochybne sú a aj budú. Domnievam sa, že každý sa obáva nových vecí, hlavne pokiaľ nové kódexy predstavujú prielom niečoho, čo tu bolo dlhodobo zaužívané. Zo strany sudcov rezonovali najmä otázky účinnosti, a to prečo nebola rekodifikácia nastavená tak, že konania začaté pred 01.07.2016 sa dokončia podľa Občianskeho súdneho poriadku. Myslím si, že najťažšie bude zmeniť myslenie, nakoľko predovšetkým CSP vychádza na mnohých miestach úplne z inej filozofie. Rozhodne nie je vhodné komparovať inštitúty, ktoré boli obsahom OSP a ktoré sú inštitútmi CSP, a hľadať medzi nimi analógiu. Uvedené môže byť klamlivé, a to najmä z dôvodu, že OSP bol tvorený úplne v inom období a vychádzajúc úplne z iných hodnôt vtedajšej spoločnosti. Možno poukázať napríklad na svedočné, a to ako bolo vnímané v intenciách OSP. V podmienkach modernej spoločnosti nie je udržateľné, aby svedočné svedkovi, ktorý prichádza vypovedať v prospech strany, pričom strana aj týmto dôkazným prostriedkom sleduje svoj individuálny prospech a procesný úspech v spore, znášal štát.

Domnievam sa, že budúcnosť týchto kódexov je veľká, najmä v dôsledku náboja, ktorý v sebe skrývajú. Pochopiteľne až samotný čas ukáže, ako sa v aplikačnej praxi predmetné kódexy budú schopné obhájiť samé.

Rozhovor pripravili: Monika Martišková, Dominika Kardošová, Petra Lukáčiková

Tento postup považujem za vhodný. V zásade sa reflektuje na aplikačnú prax, ktorá pri zabezpečovaní svedkov na pojednávanie v zásade postupuje týmto spôsobom. Dôležitý je len moment, aby protistrana a súd mali vedomosť o tom, že svedok bude stranou sporu zabezpečený.

Taktiež je potrebné dať do pozornosti ustanovenie § 198 ods. 3 CSP, a to pokiaľ sa súdu nepodarí prítomnosť svedka zabezpečiť na pojednávaní, návrh na jeho výsluch zamietne.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

13 15

Odborné články Prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc.* na tému

„Strach zo skúšky“

Úvod1 Dnes pedagógovia i študenti vedia, že skúška je počin potrebný, dokonca nevyhnutný. Zároveň si však uvedomujú, že skúška patrí medzi tie životné situácie, ktoré generalizujú strach. Strach je psychický stav, ktorý je predmetný, t.j. viaže sa na určitý predmet či obsah. Odborné štúdie týkajúce sa strachu nás upozorňujú, že tento sa získava učením. Strach zároveň súvisí s pomerne rôznorodými variantami jeho prejavov a hĺbkou tohto psychického javu. Nie je preto náhodné, že v nedávnej minulosti vzrušilo atmosféru na našej právnickej fakulte opatrenie vedenia fakulty o zrušení písomnej prípravy pri skúške. Dôvodom bolo podvodné správanie študenta, ktorý sa pokúsil využiť novodobé technické prostriedky pre úspech na skúške. Opatrenie, ktoré „spôsobil“ jedinec, zasiahlo všetkých, vyvolalo bumerangový efekt. Strach zo skúšky, osobitne zo štátnej skúšky, u mnohých študentov nadobudol ešte väčšiu intenzitu. Zároveň vyvolal potrebnú diskusiu a študentskú aktivitu, ktorá potvrdila potrebu rešpektovania aktuálneho psychického stavu študenta ako zdroja jeho lepšej výkonnosti. Znovuzavedenie možnosti písomnej prípravy vytvára priestor koncentrácie ich pamäti a myslenia, prípadne aj možnosť prekonať trému. Považujem v tejto súvislosti uviesť niekoľko odborných zdôvodnení, že fakulta urobila pozitívny krok k tomu, aby predskúškový psychický stav študentov nadobudol priaznivú, aktivizujúcu polohu. Sme presvedčení aj o tom, že „kvapka“ psychologicko-pedagogickej osvety nikomu nezaškodí.

1. Skúška a predskúškový psychický stav K tomu, aby pedagóg mohol študentov objektívne hodnotiť, je potrebné organizovať kontrolu ich výkonov. Učiteľ kontroluje učenie študenta tak, že sleduje a posudzuje v jeho výkone to, čo si mal osvojiť. Kontrola toho je mnohoznačná – môžu to byť vedomosti, návyky a spôsobilosti, ale prípadne aj osobnostné vlastnosti. Toto všetko sa uskutočňuje spravidla skúškou. Skúšanie podľa uznávaných odborníkov psychológie učenia (pozri J. Linhart, 1982, s. 104) je dôležitá forma kontroly, pri ktorej sa overuje kvalita a rozsah vedomostí, návykov a schopností študenta. Jej význam narastá aj tým, že práve ona je základným ( i keď nie jediným) predpokladom pre objektívne hodnotenie študenta.

Psychologické výskumy vo sfére pedagogickej psychológie upozorňujú učiteľov na osobitosť psychických stavov pred skúškou. Študenti zintenzívňujú svoje úsilie o ovládnutie obsahu skúšky, ale zároveň prežívajú stavy napätia, nervozity, časového stresu a mnohí majú strach. Dôležité v tomto procese je, aby nepríjemné psychické stavy nedominovali, ale v primeranej intenzite sa podieľali na zvýšenom úsilí úspešne absolvovať skúšku. Odborníci v tejto súvislosti hovoria o predskúškových psychických stavoch. L. Durič, známy slovenský pedagogický psychológ, (1973, s. 426) uvádza, že ak ide o primerané predskúškové psychické stavy, môžu tieto kladne ovplyvňovať stav pohotovosti a pripravenosti študentov, a tým zlepšiť ich celkový stav. Prirovnáva tieto stavy predštartovým stavom športovcov.

Poznamenáva pritom, že ak tieto stavy športovci prežívajú príliš, sú premotivovaní, majú akoby zviazané ruky a nohy a zďaleka nepodávajú svoje obvyklé výkony. Podobná situácia môže byť u študentov v predskúškovom období a pri samotnej skúške.

Ak sa chceme úspešne vyrovnať s vysokou intenzitou negatívnych predskúškových psychických stavov, je potrebné poznať či* Prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc. pôsobí na Katedre propedeutiky právnických predmetov na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

14 16

niteľov determinujúcich tieto stavy. Sú to predovšetkým samotní študenti, ich rodičia či blízke okolie, ako aj učitelia. Rodina, ako primárna skupina, silne vplýva na jej členov, osobitne na ich emócie. Rodičia niekedy preháňajú nároky na výsledky svojich detí, berú iba najlepšie známky a niekedy smerujú potomka len na svoj obraz. Napätie zvyšuje možný strach z trestu, alebo zahanbenie blízkeho okolia. Učitelia môžu zapríčiniť, a niektorí aj zapríčinia, nárast negatívnych psychických stavov študentov.

Patrí sem napr. neadekvátny postup učiteľa a povaha nastávajúcej skúšky, či zásady určujúce jej priebeh. Nebezpečný je ironický cynizmus pred a v priebehu skúšky, či celkom nepedagogický a netaktný prístup k študentovi. Triádu činiteľov uzaviera samotný študent. Vysoký negatívny predskúškový psychický stav súvisí s mierou jeho pripravenosti, t.j. jeho nepripravenosťou a nezodpovednosťou. Riskovanie pri predchádzajúcej konštelácii vlastností je potom skôr cesta do pekla. Negatívne psychické stavy nepochybne súvisia aj s typom osobnosti študenta, druhom jeho temperamentu, vzťahom k ľuďom a prípadnými poruchami osobnosti.

Učiteľ má v triáde činiteľov predskúškového psychického stavu mimoriadne miesto. Práve on môže vo veľkej miere zmierňovať intenzitu tohto psychického stavu, a tým odbúravať aj jeho negatívny následok. Prof. L. Durič (1973, s. 427) dáva do pozornosti pedagógov niekoľko spôsobov zmierňovania neúmernej intenzity predskúškových stavov : 1) Cieľavedomé formovanie návykov na skúškovú situáciu.

Ide predovšetkým o kvalitu cvičení, seminárov a priebežných hodnotení, ako aj vedenie študentov k tomu, aby využívali a opakovali získané poznatky vo vzťahu k ich uplatnenia v praxi.

2) Vytvorenie predstavy o požiadavkách a priebehu skúšky hneď pri zahájení výučby predmetu a posilňovanie tejto predstavy v celom časovom úseku jeho výučby.

3) Pedagogický a taktný prístup učiteľa k študentom, opierajúci sa o individuálny prístup k nim, osobitne k takým, ktorí majú problémy so strachom a trémou.

4) Spravodlivé hodnotenie odpovede študenta, založené na komplexnom posúdení jeho výkonu (účasť, aktivita, prezentácia, seminárne práce, samotná odpoveď).

2. Strach zo skúšky - tréma V úvode článku sme uviedli, že strach je psychický stav, ktorý je predmetný, má svoj obsah a získava sa učením. Osobitne sa to týka sociálneho učenia, medzi jeho typické formy patrí : a) priame podmieňovanie – využívanie odmien a trestov b) napodobňovanie (imitácia) c) stotožnenie sa (identifikácia).

Zdrojom strachu sú konkrétne javy, napr. konflikty, psychotraumy, ako aj drobné, často každodenné negatívne zážitky. Strach zo skúšania a skúšok je podľa výskumov klinických psychológov (pozri O. Kondáš, 1973, s. 154–155) pomerne častý. Údaje o tomto jave vo výskumných súboroch rôznych zahraničných autorov (Jersid, Eysenck, Rachman, Kondáš) zaznamenali CORPUSDELICTI DELICTI1/2016 4/2012 CORPUS

Odborné články u 18–20 % skúmaných žiakov. Pre približne 9,9 % z nich bola podľa Kondáša tréma ich vážny osobný problém.

Tréma, podľa profesora O. Kondáša, je celkom bežne používaný pojem pri stave zvýšeného napätia v situáciách skúšky alebo verejného vystúpenia. Tréma je teda prejav situačného strachu značnej intenzity. Tým sa tréma podľa Kondáša odlišuje od takého predskúškového stavu, ktorý mobilizuje psychickú energiu (pozri znovu Durič, 1965, 1973). Tréma ako situačný strach spojený so silným citovým napätím negatívne pôsobí na výkon.

Spomínaný autor uvádza Příhodov výskumný súbor, kde tréma spôsobila zníženie a zhoršenie výkonu o 13,3 %. Uvádza, že obavy z neúspechu a prípadnej blamáže plne zaujmú trémistu.

Znemožňujú mu plne sa sústrediť na výkon, ktorý sa v dôsledku toho znižuje, prípadne zlyháva (študent napr. nedokáže ani reprodukovať naučenú látku).

Profesor Kondáš na základe uskutočneného prieskumu u žiakov ZDŠ a študentov psychológie uvádza, že stav trémy sa vyznačuje dvoma druhmi príznakov (s. 155) : a) Vegetatívne symptómy. Sem zaraďuje potenie, sucho v ústach, zrýchlené dýchanie, chvenie hlasu, pocit zovretia žalúdka, tremor a napätie v svaloch, zblednutie alebo začervenanie. b) Psychastenické symptómy. Patrí sem úzkosť (niekedy označovaná ako strach z ničoho) a neistota, obavy a strach, vzrušenie, zhoršená koncentrácia pozornosti, zlyhávanie regulácie sledu myšlienok.

Medzi najčastejšie vyskytujúce sa sťažnosti trémistov výskum vygeneroval zvýšené napätie, obavy a zvýšenú potivosť. Vo výskume trémy sa neukázali signifikantné rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, i keď je známe, že ku klasickým strachom majú dievčatá zreteľne vyšší sklon než chlapci.

Na elimináciu trémy už nepostačujú len spôsoby, ktoré sme uviedli v súvislosti s pozitívnou reguláciou predskúškového psychického stavu. Tréma môže súvisieť aj s fóbiami, ktoré predstavujú obsedantný strach, neprimeraný z hľadiska jeho obsahu.

Vo výskume Kondáša malo 21,6 % žiakov – trémistov vyslovene neurotické príznaky. Tréma je podľa O. Kondáša svojou frekvenciou jav približne tak častý ako neurózy. Ak sme naznačili spoločné znaky trémy s javmi, ktoré sú už ohrozením psychického zdravia, neznamená to, že táto je chorobný jav, ale je to osobitný intenzívny psychický stav. Ale aj takáto charakteristika trémy, jej vegetatívne a psychastenické symptómy, vyžadujú často odbornú psychologickú pomoc. Je preto veľmi dôležité, aby študent – trémista využil odborné psychologické poradne, osobitne klinicko-psychologického zamerania. Pre orientáciu je vhodné využiť i psychologickú poradenskú činnosť, ktorú poskytuje Trnavská univerzita.

Prof. O. Kondáš v mimoriadne cenenej monografii „Discentná psychoterapia“, t.j. psychoterapia z aspektu psychológie učenia, odporúča pre redukovanie trémy metódu systematickej desenzitizácie. Táto metóda sa zameriava nielen na systematické tlmenie citlivosti na negatívny psychický stav, ale predovšetkým na odpojenie strachu od svojho objektu, prípadne o odstránenie strachu jeho nahradením inou reakciou. Postup s metódou systematickej desenzitizácie sa skladá z troch častí : A) Nácvik relaxácie – šesť cvičení Jacobsonovou relaxáciou (1. svaly tela, 2. svaly tváre, 3. svaly jazyka 4. svaly pliec a ramien, 5. svalstvo chrbta, hrude, brucha, 6. nohy)

B) Zostavenie hierarcie situácii vzbudzujúcich strach („ochorenie“, „reč“) C) Graduálne prezentovanie týchto situácií v stave hlbokej relaxácie.

Klinický experiment, ktorý s pomocou metódy systematickej desenzitizácie uskutočnil O. Kondáš (1973, s. 154–163), priniesol zaujímavé zistenia a závery. Potvrdil, že metóda systematickej desenzitizácie má za následok výrazné redukovanie strachu aj pri type sociálnych anxiet (alternatívny pojem strachu), akým bol v danom experimente strach pred skúškou, tréma. Dosiahnuté redukovanie trémy sa pri využití tejto metódy prenáša aj na reálne skúškové situácie, zlepšuje výkon študentov a pretrváva dlhší čas po liečbe.

Záver Tréma, strach zo skúšky je a bude téma večne zelená, t.j. aj aktuálna, ktorá sprevádza všetky generácie žiakov či študentov.

Trému rieši staršia či novšia odborná literatúra, zverejňujú sa články a vedú diskusie na internete. Zaujal ma článok „Strach“ zverejnený na http://referáty.atlas.sk. Autor článku na základe výskumnej sondy uvádza, čo študenti obvykle robia, aby sa zbavili trémy. Tu sú ich činnosti : - odpútavajú pozornosť a myslenie iným smerom - sústreďujú sa na daný problém - hlboko dýchajú - využívajú autosugesciu vlastných schopností - ukľudňujú sa.

V článku som sa opieral o názory uznávaných odborníkov z klinickej a pedagogickej psychológie, i keď ide o časovo staršiu literatúru. Môj hlavný dôvod tohto prístupu je ten, že poznatky, ktoré som od nich získal, som dlhodobo uplatňoval a overil vo svojej dlhoročnej pedagogickej praxi. Táto prax, ak budem pre túto chvíľu neskromný, bola úspešná. Získal som podobné skúsenosti ako autor článku „Strach“ so študentami, ktorí netrpia trémou, ale podobne ako trémisti majú obavy zo skúšky. Čo robia, aby sa zbavili obáv, prípadne strachu?

1. rozptýlia sa pred skúškou rozhovorom na inú tému 2. sústredia sa na obsah odpovede 3. hlboko sa nadýchnu 4. opakujú si pred skúškou hlavné body v mysli 5. zdokonaľujú prípravu až na získanie istoty 6. spracovávajú skúšobnú látku do bodov 7. opakujú si látku nahlas 8. pomyslia si na niečo, čo môže podporiť ich sebavedomie 9) myslia na niečo príjemné.

Ak čitateľ tohto článku bude považovať tieto rady za príliš jednoduché a pre neho nedostatočné, odporúčam pozorne prečítať a využiť jedinečnú publikáciu uznávaného slovenského klinického psychológa profesora Ondreja Kondáša „Tréma – strach zo skúšky“. Želám mojim kolegom pedagógom dobre pripravených študentov, zbavených aj ich zásluhou trémy. Študentom, okrem osvojenia systémových vedomostí, schopných meniť zlú prax, želám, aby nezabúdali na formovanie takého predskúškového psychického stavu, ktorý redukuje trému a podporí ich kvalitný výkon.

Literatúra 3. Kondáš, O. : Discentná psychoterapia. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1973, 370 s.

5. Kondáš, O. : Klinická psychológia. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1980, 408 s.

6. Linhart, J. : Základy psychologie učení. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1982, 250 s.

2. Kolektív : Psychológia pre učiteľov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973, 632 s.

4. Kondáš, O : Tréma - strach zo skúšky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979, 208 s.

1. Durič, L. : Úvod do pedagogickej psychológie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

15 17

Odborné články Mgr. Daniel Arbet* na tému

Neochránili a vysmiali: Srebrenica je fackou do tváre ľudskosti a spravodlivosti aj viac ako dvadsať rokov po ...

Nemecký Bundestag prijal dňa 2. júna 2016 rezolúciu, v ktorej uznal masové vraždenie Arménov osmanskými Turkami počas prvej svetovej vojny za genocídu. Kým arménsky minister zahraničných vecí Edward Nalbandian nemecký prístup ocenil a diplomaticky citlivú rezolúciu vníma ako významný prínos k medzinárodnému uznaniu a odsúdeniu arménskej genocídy, a tiež k univerzálnemu boju za predchádzanie genocídy a zločinov proti ľudskosti1, turecká strana príliš nadšená nebola. Šéf diplomacie Mevlüt Çavuşoğlu použil vo vzťahu k Nemecku pomerne ostrý slovník, keď na twitteri zdôraznil, že spôsob ako uzavrieť temné stránky vlastnej histórie nespočíva v očierňovaní histórie iných štátov.2 Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan hovoril o vážnom narušení vzájomných vzťahov oboch krajín3 a premiér Binali Yildirim vidí za prijatím rezolúcie rasistickú arménsku lobby.4 Počet obetí arménskeho masakru sa odhaduje na 1,5 milióna. Vášnivé debaty o jeho explicitnom uznaní za genocídu, ktoré aktuálne vyvolalo rozhodnutie nemeckého parlamentu, nápadne pripomínajú diskusie o inej tragickej udalosti, ktoré prebiehali pred rokom na pôde OSN, konkrétne medzi členmi Bezpečnostnej rady OSN (ďalej len „BR OSN“). Dňa 8. júla 2015 hlasovala BR OSN o návrhu rezolúcie5, ktorý predložila skupina štátov (Veľká Británia, Jordánsko, Litva, Malajzia, Nový Zéland a USA) pri príležitosti dvadsiateho výročia genocídy v Srebrenici. V súlade s textom návrhu uvedenej rezolúcie, BR OSN, inter alia, dôrazne odsudzuje zločin genocídy spáchaný v Srebrenici, ako aj všetky ostatné preukázané vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, ku ktorým došlo v priebehu konfliktu v Bosne a Hercegovine. Jedna z kľúčových formulácií je zakotvená v odseku 3 predmetného návrhu. V zmysle tohto ustanovenia je uznanie tragických udalostí v Srebrenici za genocídu nevyhnutným predpokladom národného zmierenia v Bosne a Hercegovine, pričom BR OSN odsudzuje popieranie tejto genocídy, ktoré predstavuje zásadnú prekážku na ceste k zmiereniu. Návrh rezolúcie napokon schválený nebol, nakoľko bol vetovaný stálym členom BR OSN, Ruskou federáciou. Pokiaľ ide o ostatných členov BR OSN, Mgr. Daniel Arbet pôsobí ako interný doktorand na Katedre medzinárodného práva a európskeho práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave 1 Foreign Minister Edward Nalbandian’s statement on the recognition of the Armenian Genocide by the German Bundestag. In: Ministry of Foreign Affairs of the Republic of Armenia. [online]. [cit. 12. jún, 2016]. Dostupné na internete: <http://www.mfa.am/en/interviews/item/2016/06/02/min_bundestag/>.

2 German Parliament Recognizes Armenian Genocide, Angering Turkey. In: The New York Times. [online]. [cit. 12. jún, 2016]. Dostupné na internete: <http://www.nytimes.com/2016/06/03/world/europe/armenian-genocide-germany -turkey.html?_r=0>.

3 Turkey recalls ambassador after German MPs‘ Armenian genocide vote. In: The Guardian. [online]. [cit. 12. jún, 2016]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2016/jun/02/germany-braces-for-turkish -backlash-as-it-votes-to-recognise-armenian-genocide>.

4 German MPs recognise Armenian ‚genocide‘ amid Turkish fury. In: BBC News. [online]. [cit. 12. jún, 2016]. Dostupné na internete: <http://www.bbc.com/news/world-europe-36433114>.

5 Draft resolution S/2015/508; 8 July 2015. *

16 18

v prospech hlasovalo desať štátov, a to Čad, Čile, Francúzsko, Jordánsko, Litva, Malajzia, Nový Zéland, Španielsko, Veľká Británia a USA. Hlasovania sa zdržali Angola, Čína, Nigéria a Venezuela.

Pozornosť si však nezaslúži len samotné hlasovanie BR OSN. Obzvlášť zaujímavé sú vyhlásenia zástupcov jednotlivých štátov, ktoré predniesli počas zasadnutia BR OSN k 20. výročiu tragédie v Srebrenici.6 Vitaly Churkin, zástupca Ruskej federácie, od počiatku požadoval, aby sa o návrhu rezolúcie ani nehlasovalo, nakoľko text v predkladanom znení bol „konfrontačný a politicky motivovaný“ a vinu za zločiny spáchané v Bosne a Hercegovine pripisoval len jednej zo strán konfliktu. Tento prístup nie je podľa ruskej strany legitímny a mohol by viesť k ešte väčšiemu rozdeleniu v rámci bosnianskej spoločnosti a všeobecne k eskalácii napätia v regióne. Čína ako ďalší stály člen BR OSN zastávala názor, že hlasovanie o návrhu, pri ktorom sú členovia BR OSN nejednotní, by nebolo v súlade s úsilím o dosiahnutie národného zmierenia v Bosne a Hercegovine.

Všetko nasvedčuje tomu, že Ruská federácia mala k dispozícii návrh rezolúcie s úplne iným obsahom ako ostatní členovia BR OSN, s výnimkou Venezuely či Angoly, ktoré pri hlasovaniach o citlivých témach tradične kopírujú argumentáciu svojho významného spojenca. Inak si nie je možné racionálne vysvetliť, prečo sa ruská kritika rezolúcie opierala primárne o tvrdenie, že obviňovanie len jedného z aktérov konfliktu bude mať negatívny dopad na národné zmierenie v Bosne a Hercegovine. Samotný návrh totiž neobsahoval jedinú zmienku o konkrétnych páchateľoch a zločiny spáchané v Srebrenici nespájal so srbským národom. Naopak, BR OSN v ňom opakovane uznala, že konflikt v Bosne a Hercegovine priniesol nevinné obete na všetkých stranách (on all sides), ďalej pripomenula tisíce prípadov sexuálneho násilia s obeťami na všetkých stranách (on all sides) a v neposlednom rade vyjadrila súcit a solidaritu s obeťami na všetkých stranách konfliktu (on all sides). Ústredným motívom vetovania návrhu rezolúcie teda nebolo a ani nemohlo byť kontraproduktívne (ne)označenie vinníka, tak ako to deklarovala Ruská federácia. Zásadný problém podľa všetkého spočíval v oficiálnom uznaní masového vraždenia v Srebrenici za genocídu, ku ktorému návrh rezolúcie smeroval. Na strane ruských spojencov totiž dodnes existujú pomerne vplyvné indivíduá, ktoré srebrenickú tragédiu popierajú. Ako príklad môže slúžiť Milorad Dodik, prezident Republiky Srpskej, jednej z dvoch autonómnych entít Bosny a Hercegoviny, ktorý genocídu označil za „najväčší podvod 20. storočia“ (the biggest sham of the 20th century)7. Ruský postoj je o to pozoruhodnejší, že predkladaná rezolúcia sa neusilovala definitívne rozhodnúť o Vyhlásenia zástupcov jednotlivých štátov, členov BR OSN sú dostupné na oficiálnom zázname zo zasadnutia BR OSN: Meeting record S/PV.7481; 8 July 2015.

7 Srebrenica 20 years on: ‚Every year I think this is the year I will bury my son‘. In: The Guardian. [online]. [cit. 14. jún, 2016]. Dostupné na internete: <https://www.theguardian.com/world/2015/jul/03/srebrenica-massacre-20-years -on>.

6

CORPUSDELICTI DELICTI1/2016 4/2012 CORPUS

Odborné články tom, či ukrutnosti páchané v Srebrenici predstavujú genocídu.

Táto skutočnosť už bola potvrdená v rozsudkoch ICTY [Radislav Krstić (IT-98-33); 2004] a ICJ (2007). Cieľom navrhovaného dokumentu bolo prispieť k národnému zmiereniu v Bosne a Hercegovine prostredníctvom formálnej akceptácie skutočnosti, v prípade ktorej nie je možný kompromis.

Ramo, Nermin a Mazowiecki Genocída je zločin podľa medzinárodného práva, ktorým sa rozumie akýkoľvek z nasledujúcich činov, ak bol spáchaný s úmyslom zničiť úplne alebo čiastočne národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu, akým je zabitie členov skupiny, spôsobenie vážnej telesnej alebo duševnej ujmy členom skupiny, úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie, zavedenie opatrení s cieľom zabrániť rodeniu detí v rámci skupiny a násilný presun detí z jednej skupiny do inej skupiny. Uvedená definícia vychádza z čl. 2 Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 19488 a bez zmeny bola prevzatá aj do Štatútov ICTY a ICTR. Pre úplnosť je potrebné dodať, že trestné je nielen spáchanie genocídy, ale aj sprisahanie za účelom spáchania genocídy, priame a verejné podnecovanie k spáchaniu genocídy, pokus o spáchanie genocídy a spoluúčasť na genocíde.

BR OSN nesie v súlade s Chartou OSN primárnu zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. V prípade Srebrenice zlyhala dvakrát. Prvé fatálne zlyhanie prišlo v roku 1995, keď nedochádzala ochrániť moslimských oby-

vateľov mesta, napriek tomu, že Srebrenica bola vyhlásená na základe rezolúcií BR OSN za tzv. safe area pod ochranou OSN. Druhé zlyhanie prišlo v roku 2015, dvadsať rokov po najväčšej tragédii v Európe od ukončenia 2. svetovej vojny, kedy sa BR OSN opätovne nedokázala zjednotiť a politickým kalkulom niektorých jej členov sa vysmiala do tváre tisícov obetí a ich príbuzných.

V centre Sarajeva, blízko veľkého pamätníka nevinných detí, ktoré zomreli počas srbského obliehania mesta v rokoch 1992 – 1995, sa nachádza podstatne menšia, ale neprehliadnuteľná socha muža. Symbolizuje jednu z hrozivých scén srebrenickej genocídy, pri ktorej zahynulo viac ako 8 000 ľudí. Otec Ramo, kričiaci na svojho syna Nermina, aby sa vzdal srbským vojakom, ktorí im údajne neublížia. Exhumačný tím našiel Rama a jeho syna Nermina v masovom hrobe blízko Srebrenice v roku 2008.

Tadeusz Mazowiecki, osobitný spravodajca OSN pre krajiny bývalej Juhoslávie v rokoch 1992 – 1995, poznamenal: „Keď hľadíme na také strašné nešťastia, tak v nás neuveriteľne silnie pocit, že sme predovšetkým ľudia. A až potom ľudia istej národnosti. V nešťastí, v jeho prežívaní nás ľudskosť spája. Chcel by som, aby tomu ľudia takto rozumeli.“9 Blíži sa 21. výročie genocídy v Srebrenici. V temných časoch otupenej senzibility si skúsme spomenúť na tragédiu, ktorá nastala, keď sme na chvíľu zabudli, že sme predovšetkým ľudia.

TOCHMAN, W. L. Akoby si kameň jedla. Krásno nad Kysucou: Vydavateľstvo Absynt, 2015. s. 5. ISBN 978-80-971823-1-1.

9

Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia (Convention on the Prevention and Punishment of the Crime of Genocide) je uverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 32/1955 Zb. 8

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

17 19

Odborné články

Vznik a uznávanie štátov* Bc. Denis Bede, študent druhého ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaujíma sa o medzinárodné a európske právo, so zameraním na ochranu životného prostredia, ktorému by sa rád venoval aj v budúcnosti. Vo voľnom čase veľa číta a venuje sa fotografovaniu. Úvod Tento článok pojednáva o stále aktuálnej téme z oblasti politickej geografie a medzinárodného práva, akou je vznik a uznávanie štátov. Ani v dnešnej dobe totiž počet štátov nie je nemenný, práve naopak. V posledných rokoch sme svedkami veľkých snáh viacerých národov alebo entít o osamostatnenie alebo sebaurčenie. Niektoré z nich neuspejú, niektoré práve naopak, preukážu schopnosť splniť všetky kritériá dlhodobo fungujúceho štátu a tak následne čelia akémusi poslednému štádiu, ktorým je uznanie zo strany ostatných suverénnych štátov a prijatie do medzinárodného spoločenstva. Článok sa snaží podať uspokojujúcu odpoveď na otázku, koľko štátov tvorí súčasnú mapu sveta a na ceste za touto odpoveďou sa zaoberá relevantnými aspektmi pre vznik samostatného štátu a jeho zaradenie do medzinárodného spoločenstva. Článok je rozdelený na tri časti. Po krátkom úvode nasleduje prvá kapitola, ktorá sa venuje problematike štátnej suverenity a subjektivite štátu ako najdôležitejším atribútom štátu. Druhá kapitola sa venuje aktuálnemu počtu suverénnych štátov podľa ich členstva v OSN. Záverečná, tretia a najobsiahlejšia kapitola sa venuje problematike uznania štátov v medzinárodnom práve, doktríne neuznania a obsahuje výpočet a krátku charakteristiku a históriu čiastočne uznaných i neuznaných štátov.

Až do začiatku 20. storočia boli práve suverénne štáty považované za jediné subjekty medzinárodného práva a dodnes sú považované za pôvodné subjekty medzinárodného práva s objektívnou a plnou medzinárodnoprávnou subjektivitou. Od iných subjektov medzinárodného práva ich pritom odlišuje práve trvalý výkon suverénnej moci.

Medzinárodnoprávnu subjektivitu možno definovať ako schopnosť byť nositeľom medzinárodných práv a povinností a spravidla i spôsobilosť na medzinárodné právne úkony.3 Pokiaľ skúmame vznik medzinárodnoprávnej subjektivity štátu, dospejeme k záveru, že sa opiera o naplnenie rovnakých “štyroch základných objektívnych konštitutívnych prvkov štátu”4 ako suverenita. Nech sú pritom teória suverenity štátu a jeho medzinárodnoprávnej subjektivity akokoľvek zložité a kontroverzné, veda medzinárodného práva sa ustálila na názore, že obe plynú zo všeobecného medzinárodného práva a je ich nutné striktne považovať za objektívne.

Pri hľadaní odpovede na otázku koľko štátov v súčasnosti existuje treba preto vychádzať v prvom rade zo zoznamu suverénnych štátov, ktoré sú zároveň prvotnými subjektmi medzinárodného práva.

I.Suverenita štátu a jeho medzinárodnoprávna subjektivita Suverenita štátu (angl. sovereignty) je základnou podstatou existencie každého štátu. Vyjadruje nezávislosť každého štátu od akejkoľvek inej moci.1 Hovorí sa jej aj zvrchovanosť a štát ju nadobúda v momente svojho vzniku, teda v okamihu kedy dosiahne všetky materiálne predpoklady podmieňujúce štátnosť. Hlavné kritériá štátnosti na účely medzinárodného práva sú zhrnuté v čl. 1 Dohovoru z Montevidea o právach a povinnostiach štátov z r. 1933.

Sú nimi vymedzené územie, stále obyvateľstvo, verejná moc a spôsobilosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi. Aj napriek faktu, že tento Dohovor bol ratifikovaný len 16 štátmi v rámci Latinskej Ameriky, toto ustanovenie sa vyvinulo do pravidla medzinárodného obyčajového práva a má tak všeobecný význam. Suverenita je teda objektívna, pretože vyplýva zo všeobecného medzinárodného práva, na jej získanie sa nevyžaduje ani podpísanie medzinárodnej zmluvy ani uznanie štátu. To potvrdzuje aj Brownlie, ktorý uvádza, že “suverenita” (sovereignty) vo všeobecnosti označuje práva a výsady štátu, ktoré spočívajú na obyčajovom práve a nezávisia od vyjadrenia súhlasu či nesúhlasu iných štátov.2 Brownlie zároveň štvrtý znak štátnosti, ktorým je spôsobilosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi označuje ako nezávislosť. Definícia suverenity je teda cyklická, pretože sama zahŕňa suverenitu vo forme nezávislosti, vyjadrenej v požiadavke spôsobilosti zaväzovať sa s inými štátmi.

Suverenitu pritom treba striktne odlišovať od subjektivity.

II. Suverénne štáty podľa členstva v OSN Pri hľadaní aktuálneho zoznamu suverénnych štátov je najúčelnejšie začať pri Organizácii Spojených národov (ang. United Nations). Ide o najvšestrannejšiu politickú medzinárodnú organizáciu, ktorej cieľom je udržiavať medzinárodný mier a rozvíjať medzinárodné vzťahy a to pri zrieknutí sa použitia sily alebo jej hrozby, využívanie mierového riešenia medzinárodných sporov a organizovanie spoločného vystúpenia proti prípadnému agresorovi.5 Za týmto účelom je jednoznačne potrebné, aby združovala všetky, alebo čo možno najviac štátov sveta.

Organizácia Spojených národov bola založená na konferencii v San Franciscu, kde dňa 26. júna 1945 podpísalo 50 štátov Chartu OSN. Medzi zakladajúce štáty sa počíta aj Poľsko, to síce pripojilo svoj podpis neskôr, no ostatné štáty ho prijali ako 51. zakladajúceho člena.

Podľa Kapitoly II, článku 4 Charty OSN za člena je prijatý každý mierumilovný štát, ktorý príjme záväzky obsiahnuté v Charte a podľa úsudku OSN je ochotný a spôsobilý tieto záväzky plniť.

Na rozdiel od iných medzinárodných organizácií uplatňuje OSN inkluzívny princíp, ktorého cieľom je vzájomné ovplyvňovanie v prospech napĺňania deklarovaných zásad a cieľov organizácie.6 O prijímaní nových členov rozhoduje Valné zhromaždenie, ktoré sa uznáša 2/3 väčšinou na odporúčanie Bezpečnostnej rady, ktoré na základe čl. 27 ods. 3 Charty musí byť schválené kladnými hlasmi 9 členov, vrátane všetkých stálych členov. Nesmie teda

Článok recenzoval JUDr. Kristián Blaškovič, PhD., ktorý pôsobí na Katedre medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

1 VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Osobitná časť. Bratislava : EUROKÓDEX, 2013. s.43.

2 BROWNLIE, I.: Princípy medzinárodného verejného práva. 1. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2013. s. 317

3

*

18 20

JANKUV, J.; LANTAJOVÁ, D.; ŠMID, M.; BLAŠKOVIČ, K. Medzinárodné právo verejné. Prvá časť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2015. s. 43 4 Tamtiež, s. 45 5 ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. Medzinárodné právo veřejné. 1. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2008. s.485-486 6 ROMANCOV, M. et al. Medzinárodní organizace. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011. s.

63.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články dôjsť k uplatneniu negatívneho hlasu, tzv. práva veta, ktorým stáli členovia7 disponujú. Túto praktiku počas 10 rokov od vzniku OSN najviac (47x)8 využívalo práve Rusko (v tom období ZSSR), čím blokovalo prijatie mnohých štátov, ktoré v tom období prejavili záujem o členstvo v OSN. Aj z tohto dôvodu bolo v období od založenia OSN v roku 1945 do roku 1951 prijatých len 9 štátov9 – celkovo 60 členov. V období medzi rokmi 1951-1954 dokonca nebol prijatý žiadny nový členský štát. V roku 1955 prišla prvá vlna výrazného rozšírenia. Do OSN vstúpilo celkom 16 štátov,10 čím celkový počet členov OSN stúpol z 60 na 76. Ku ďalšiemu rozšíreniu došlo v roku 1960, kedy do OSN vstúpilo 17 štátov. Okrem Cypru sa jednalo o novovzniknuté africké štáty, ktoré vyhlásili nezávislosť od koloniálnych veľmocí. V roku 1973 mala členská základňa OSN už 135 štátov. Ďalšia vlna prijímania prichádza potom na začiatku 90. rokov po rozpade ZSSR v 1991 a Juhoslávie. Medzi prvými boli prijaté pobaltské republiky. Do OSN v roku 1991 vstupujú taktiež oba kórejské štáty. Ako posledné, boli v r. 2002 prijaté Švajčiarsko a Východný Timor, v roku 2006 Čierna Hora a v r. 2011 Južný Sudán.11 Okrem riadneho členstva priznáva OSN tiež status pridruženého alebo pozorovateľského štátu. Aj neutrálne Švajčiarsko až do svojho vstupu do OSN v r. 2002 figurovalo ako stály pozorovateľ. V súčasnosti takéto postavenie zastáva Svätá stolica (už od r.

1964), ktorá uprednostnila tento spôsob participácie v oblasti medzinárodného práva pred plným členstvom.12 Od roku 1974 tento status prináležal okrem Svätej stolice aj Organizácii pre oslobodenie Palestíny.13 Od novembra 2012 získala Palestína status pozorovateľa ako nečlenský štát OSN. Britský denník The Independent túto zmenu statusu z “non-member entity” na “non-member state” opísal ako de-facto uznanie štátnej suverenity Palestíny. Tejto problematike sa bližšie venujeme v nasledujúcej kapitole.

III. De facto štáty s aspoň čiastočným uznaním a neuznané štáty Ako o de facto štátoch (resp. kvázi štátoch) hovoríme o entitách, ktoré síce vykazujú všetky znaky štátu (v niektorých prípadoch vrátane suverenity), ale nie sú medzinárodne uznané, hoci sa o to pokúšajú,14 prípadne boli za samostatné štáty oficiálne uznané len minimálnym počtom štátov. Ich existencia tak v skutočnosti závisí od podpory malého množstva štátov alebo mocností, kt. ich uznali, pričom ak takúto podporu nemajú, hrozí im zánik alebo vojenská likvidácia zo strany štátu, na území ktorého boli vytvorené.15 To je prípad napr. Republiky Srbská krajina či Tatarastan a v rovnakom ohrození sú v súčasnosti Donecká aj Luhanská ľudová republika.

Podľa uvedených faktov možno z dôvodu prehľadnosti rozdeliť de facto štáty na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria nečlenské štáty OSN uznané aspoň jedným členským štátom OSN, druhú skupinu potom tvoria nečlenské štáty OSN uznané len štátmi, ktoré nie sú členom OSN. Pre kompletnosť treba pritom uviesť, že aj niektoré suverénne štáty, ktoré sú členskými štátmi OSN nie sú uznané všetkými členskými štátmi OSN. Arménsko, nezávislé od roku 1991 nie je uznané Pakistanom, ktorý vo vojne o Náhorný Karabach podporoval Rusko, Spojené štáty americké, Čína, Francúzsko, Veľká Británia ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. Medzinárodné právo veřejné. 1. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2008. s. 486 9 V r. 1946 Afganistan, Island, Švédsko, Thajsko; v r. 1947 Pakistan a Jemen; v r.

1948 Barma; v r. 1949 Izrael a v roku 1950 Indonézia 10 ROMANCOV, M. et al. Medzinárodní organizace. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011. s. 64.

11 kompletný zoznam členských štátov OSN s dátumami pristúpenia dostupný na http://www.un.org/en/members/growth.shtml 12 od prijatia rezolúcie A/RES/58/314 1. júla 2004 Svätá stolica ako stály pozorovateľ disponuje výrazne širším rozsahom práv, chýba jej však napr. hlasovacie právo 13 Palestine Liberation Organization - PLO 14 JANKUV, J., LANTAJOVÁ, D., ŠMID, M. et al: (Ne)uznanie štátov v medzinárodnom práve a jeho dopad na vnútroštátne právo, Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Slowakow w Polsce, 2014. s, 27 15 Tamtiež, s. 53 7

Azerbajdžan. Rovnako Cyprus (nezávislý od r. 1960) nie je uznaný Tureckom. KĽDR doposiaľ neuznali Japonsko ani Južná Kórea, a KĽDR naopak neuznáva Južnú Kóreu. Problém s uznaním má aj Izrael, ktorý dodnes neuznalo 32 členských štátov OSN a Čínska ľudová republika, ktorá dodnes vedie spor s Čínskou republikou známou aj pod názvom Taiwan.

Uznanie štátu Inštitút “uznania štátu” v medzinárodnom práve definovala Komisia OSN pre medzinárodné právo ako “jednostranné vyjadrenie vôle formulované jedným alebo viacerými štátmi, jednotlivo alebo kolektívne, uznávajúc existenciu de facto alebo de iure situácie alebo zákonnosti právneho nároku, s cieľom vyvolať konkrétne právne dôsledky, a to najmä akceptáciu vynútiteľnosti od tej doby alebo od okamihu určenom v samotnom vyhlásení.”16 Inštitút uznania pôvodne nemal takmer žiadnu faktickú ani právnu relevanciu. Podľa nášho názoru je potrebné uviesť veľavravný výrok Pufendorfa, ktorý tento fakt potvrdzuje a ktorý znie: „… just as a king owes his sovereignty and majesty to no one outside his realm, so he need not obtain the consent and approval of other kings or states, before he may carry himself like a king and be regarded as such… It would entail an injury for the sovereignty of such a king to be called in question by a foreigner.“ 17 Ako relevantný sa začal formovať až v druhej polovici 19. storočia, kedy vzniká moderné medzinárodné právo ako právo medzi civilizovanými národmi. Ako uvádza Oppenheim, štáty ako také pritom neboli nevyhnutne členmi tohto spoločenstva národov. Až uznanie aktuálnych členov, či už vyjadrené alebo konkludentné, ich učinilo členmi a zaviazalo ich podriadiť sa medzinárodnému právu. Štáty takto neuznané neboli, jednoducho povedané, viazané medzinárodným právo a ani tzv. civilizované národy neboli viazané voči nim. Ako príklad pritom uvádza Afriku a Čínu.18 Z danej teórie vyplýva, že medzinárodnoprávna subjektivita (nie však suverenita štátu) sa striktne viazala na inštitút uznania, ktorý mal, vychádzajúc zo slov Oppenheima, kolektívny charakter. Táto teória je označovaná za konštitutívnu teóriu uznania.

Súčasná teória medzinárodného práva rozlišuje dve teórie uznania. Ako bolo uvedené v I. kapitole nášho článku, vznik štátu a jeho suverenitu podmieňuje naplnenie základných predpokladov, nazývaných kritériá štátnosti a je skutočnosťou objektívnou, a teda nezávislou od vôle iných štátov či medzinárodných spoločenstiev.

Tento odraz súčasnej teórie vedy medzinárodného práva reprezentuje tzv. deklaratórnu teóriu uznania. Ako ale uvádza doktor Jozef Valuch, napriek tomu, že novovzniknutý štát disponujúci územím, obyvateľstvom a verejnou mocou je síce subjektom medzinárodného práva, jeho účasť na medzinárodnoprávnom živote je do značnej miery obmedzená, pretože k jej naplneniu je potrebné, aby bol uznaný ostatnými štátmi. Ako neuznaný štát má totiž iba obmedzené možnosti využívania svojej medzinárodnoprávnej subjektivity.19 Toto tvrdenie pritom popiera deklaratórnu teóriu uznania štátu. Z uvedeného je evidentné, že aj keď veda medzinárodného práva v súčasnosti považuje konštitutívnu teóriu uznania štátu za prekonanú a prikláňa sa k deklaratórnej teórii, skutočný stav, ktorý odzrkadľuje aj dianie počas posledných dekád, je niekde inde. Autor článku sa prikláňa k akejsi zmiešanej teórii, ktorú

8

CORPUSDELICTI DELICTI1/2016 4/2012 CORPUS

International Law Commission, Sixth report on unilateral acts of States, A/ CN.4/534, 30 May 2003, s.63. Dostupné na: http://legal.un.org/ilc/documentation/ english/a_cn4_534.pdf 17 CRAWFORD, J.: The Creation of States in International Law. Second Edition, Oxford : Clarendon Press. 2006. s. 12 voľný preklad autora: „... tak ako kráľ nevďačí za svoju zvrchovanosť a svoj majestát nikomu mimo svoju ríšu, tak nepotrebuje získať súhlas a schválenie od ostatných kráľov či štátov, aby sa mohol prezentovať ako kráľ a bol za neho považovaný... Znamenalo by to ujmu na suverenite takého kráľa, ak by bol spochybnený cudzincom.“.

18 Tamtiež, s. 14-15 19 VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Osobitná časť. Bratislava : EUROKÓDEX, 2013. s.24.

16

19 21

Odborné články reprezentuje český autor J. Malenovský20 a ďalší.

Problematiku uznania štátu pritom navyše výrazne komplikujú dva druhy uznania, ktoré vytvorila medzinárodnoprávna prax.

Ide o uznanie de iure, ktoré je konečným a neodvolateľným vyjadrením vôle uznávajúceho štátu jednať a spolupracovať s uznaným štátom, a uznanie de facto, ktoré je faktickým, no obmedzeným a dočasným uznaním vykonaným prostredníctvom založenia akéhokoľvek právneho vzťahu prostredníctvom medzinárodných dohôd alebo zmlúv. Túto rozšírenú teóriu však otvorene kritizuje profesor Brownlie, ktorý uvádza, že rozdiel sa vyskytuje výhradne v politickom a nie právnom kontexte uznania vlád21 (uznanie vlád stotožňuje s uznaním štátov, keďže existencia efektívnej a nezávislej vlády je základom štátnosti a uznanie štátov môže mať výrazne formu uznania vlády22). Aj aktuálna medzinárodnoprávna prax pritom poukazuje na problematiku tzv. de facto uznávania novovzniknutých štátov, kedy jednotlivé suverénne štáty síce verejne prejavia uznanie takéhoto štátu, no následne nenadviažu žiadne diplomatické či iné styky. Príkladom tejto praktiky je Kosovo, ktoré je za samostatný štát oficiálne uznané 108 štátmi sveta, no má nadviazané diplomatické styky len so 74 krajinami, z toho hosťuje ambasády zanedbateľných 22 štátov, čo vytvára problémy spojené napríklad s uznávaním cestovných dokladov.

V tomto ohľade máme zato, že je potrebné považovať delenie uznania štátov na de facto a de iure za prekonané a neodrážajúce súčasnú prax a za vyjadrenie inštitútu uznania štátu len akt nadviazania diplomatických a konzulárnych stykov, ktoré vyjadruje nielen “zmierenie sa s existenciou nového štátu” ale prejavenie ochoty s takýmto štátom komunikovať a spolupracovať.

Neuznanie štátu a jeho dôsledky Ako uvádza Klučka, neuznaný štát má iba obmedzené možnosti využívania svojej medzinárodnoprávnej subjektivity, napríklad prostredníctvom tvorby noriem medzinárodného práva, nemá diplomatické zastúpenie v iných štátoch, jeho občania nemajú povolený vstup do iných štátov, nedisponuje zodpovedajúcou zmluvnou základňou pre rozvoj svojich vzťahov s inými štátmi a podobne.23 Neuznaný štát sa teda dostáva do akéhosi existenčného vákua, postavenia mimo hru. Takáto pozícia je pre neuznaný štát výrazne nevýhodná. Na jednej strane je per analogiam viazaný všeobecnými pravidlami medzinárodného práva, pravidlom o nedovolenom použití sily nevynímajúc, na strane druhej sa nepodieľa na tvorbe nových noriem medzinárodného práva. Nevýhodnosť tohto postavenia dokazuje aj snaha neuznaných štátov o uznanie a následne o členstvo vo významných medzinárodných organizáciách akými je napr. OSN. V predchádzajúcej kapitole sa uvádza, že uznanie je jednostranným aktom štátu voči inému štátu, pričom neexistuje právny nárok na uznanie. Ako uvádza Jankuv, je voľnostným aktom bez povinnosti uznať určitú entitu za štát.24 Zaujímavé je, že zatiaľ čo v medzinárodnom práve neexistuje povinnosť uznať istú entitu za štát, medzinárodnoprávna prax vytvorila povinnosť neuznania štátu. Za prvý prípad uplatnenia tejto tzv. doktríny neuznania sa považuje vyjadrenie štátneho tajomníka Spojených štátov Stimsona, ktorý jasne vyjadril, že jeho krajina odmieta uznať skutočnosť, ktorá vznikla na základe neoprávneného použitia sily proti zvrchovanosti a územnej celistvosti štátu, keď odmietol uznať okupáciu územia Mandžuska Japonskom. Tzv. Stimsonova doktrína býva MALENOVSKÝ, J.: Mezinárodní právo veřejné, jeho obecná část a poměr k jiným právním systémům, zvlášte k právu českému. 5. vydanie. Brno : Doplněk, 2008. s. 132 21 BROWNLIE, I.: Princípy medzinárodného verejného práva. 1. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2013. s. 101 22 Tamtiež, s. 100 23 KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : IURA EDITION. 2011. s. 62 24 JANKUV, J., LANTAJOVÁ, D., ŠMID, M. et al: (Ne)uznanie štátov v medzinárodnom práve a jeho dopad na vnútroštátne právo, Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Slowakow w Polsce, 2014. s. 137 20

20 22

považovaná za prvú formuláciu princípu ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nevzniká právo) na medzinárodnej scéne. 25 Čiastočne uznané štáty Prvú skupinu čiastočne uznaných štátov tvoria štáty, ktoré boli uznané aspoň jedným členským štátom OSN. Na čele tejto množiny stojí Kosovo. Ku vzniku Kosova došlo 17. februára 2008 jednostranným vyhlásením nezávislosti na Srbsku , čo vyvolalo protichodné ohlasy. Ku 5. marcu 2008 však uznalo samostatnosť Kosova 27 krajín a ku dnešnému dňu je už uznané celkom 112 štátmi, z toho 108 členskými štátmi OSN. Kosovo je tak v súčasnosti nečlenský štát OSN, uznaný najväčším počtom suverénnych štátov. Medzi čiastočne uznané štáty patrí aj Západná Sahara. Národnooslobodzovací front POLISARIO vyhlásil nezávislosť Saharskej arabskej demokratickej republiky z alžírskeho exilu už v roku 1976. Dodnes nie je problematika postavenia Západnej Sahary vyriešená, aj napriek tomu, že SADR oficiálne uznalo 84 členských štátov OSN a je dokonca členom Africkej únie.26 Ostatné čiastočne uznané štáty sú Abcházsko, Južné Osetsko a Severocyperská turecká republika, ktorá bola ku dnešnému dňu oficiálne uznaná za samostatný štát jedine Tureckom. Patria sem aj Niue a Cookove Ostrovy, ktoré napriek tomu, že vystupujú vo voľnom zväzku s Novým Zélandom27 a nie sú členmi OSN, sú členmi viacerých špecializovaných agentúr OSN a majú nadviazané diplomatické, resp. konzulárne styky s viacerými členskými štátmi OSN. Druhú skupinu čiastočne uznaných štátov tvoria štáty alebo skôr entity, ktoré doteraz neboli oficiálne uznané žiadnym suverénnym štátom. Do tejto skupiny sa radia najmä prorusky orientované separatistické alebo autonómne oblasti vo Východnej Európe (s výnimkou Náhorného Karabachu) a Somaliland. Podnesterská moldavská republika, známa aj ako Transnistria je separatistická oblasť Moldavy, nachádzajúca sa medzi riekou Dnester a východnou hranicou, ktorá sa v septembri r. 1990 vyhlásila za samostatný štát. Dôvodom bola náklonnosť k Rusku a nesúhlas so snahami Moldavska o oslobodenie sa spod ruského vplyvu. Podnestersko je prezidentskou republikou s vlastnou vládou, parlamentom, vojskom, políciou, poštovým systémom dokonca s vlastnou menou.

Za samostatný štát ju považujú len Abcházsko, Južné Osetsko a Náhorný Karabach. Rusko, aj keď oficiálne neuznalo Podnesterskú republiku, má na jej území zriadený konzulát. Republika Náhorný Karabach je autonómnou oblasťou Azerbajdžanskej republiky. Jej samostatnosť uznali len 3 štáty s čiastočným uznaním – Abcházsko, Južné Osetsko a Podnestersko. Donecká a Luhanská ľudová republika sú separatistické útvary na území východnej Ukrajiny na hraniciach s Ruskom, ktoré sa v máji r. 2014 spojili do konfederácie nazvanej Nové Rusko. Ukrajinskou vládou sú považované za teroristickú organizáciu a na medzinárodnej pôde ich uznalo len Južné Osetsko. Somaliland ako autonómny región vyhlásil v máji r. 1991 nezávislosť na Somálsku. Nachádza sa na severo-západe Somálska v Adenskom zálive. Napriek udržiavaným politickým stykom nielen so susednou Etiópiou a Džibuti ale i Švédskom, Juhoafrickou republikou alebo Veľkou Britániou nie je medzinárodne uznaný žiadnym štátom ani entitou. Je členom organizácie UNPO – Unrepresented Nations and Peoples Organization.

Záver Pri vyhľadávaní informácií o konečnom počte štátov sveta narazíme na rôzne číselné údaje. Výsledné číslo do veľkej miery závisí od toho, čo všetko sme ochotní považovať za štát. Ak vychádzame z počtu suverénnych štátov, podľa ich členstva v OSN, dostaneme sa na úroveň 193 štátov. Ako bolo uvedené v III. kapitole, ani niektoré členské štáty OSN pritom nedisponujú uznaním zo strany všetkých ostatných členov. Pri OSN okrem členských štátov vystupujú Tamtiež. s. 138 … mimo tejto únie stojí jediný africký štát – Maroko, ktoré bojkotuje uznanie SADR, nakoľko si nárokuje územie Západnej Sahary 27 majú rovnaké občianstvo aj hlavu štátu 25 26

CORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články ďalšie entity, ktoré majú status stáleho pozorovateľa, spomínaný v II. kapitole článku. Medzi nimi sa nachádza aj Palestína, ktorá má toto postavenie ako nečlenský štát a tiež Svätá stolica, pohľad na ktorú je, čo sa týka jej medzinárodnoprávnej subjektivity a vzťahu s Vatikánskym štátom, sporný.28 Ak sa neobmedzujeme len na členstvo v OSN ako nespochybniteľný znak kolektívneho uznania štátu na poli medzinárodného práva, výsledné číslo závisí od toho, či sa prikláňame ku konštitutívnej alebo deklaratórnej teórii uznaVRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Všeobecná časť. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. s. 224 28

nia, o ktorých sa pojednáva v III. kapitole. V prvom prípade sa dostávame k číslu 203, ktoré vyjadruje počet štátov s plným alebo aspoň čiastočným uznaním suverénnych štátov, v prípade druhom až k číslu 208, ktoré zahŕňa aj neuznané štáty. Zatiaľ čo zdola je počet štátov sveta ohraničený počtom členských štátov OSN, určiť vrchnú hranicu je zložitejšie. V závere možno zhodnotiť, že najmä otázka uznania nových štátov je stále aktuálnou a aj vzhľadom na súčasný vývoj a snahy ďalších a ďalších entít o osamostatnenie bude na poli medzinárodného práva i naďalej predmetom diskusií, pričom vznik nových štátov ani v budúcnosti nie je vylúčený.

Zoznam použitej literatúry BUREŠ, P., FAIX, M., SVAČEK, O.: Vznik a uznání státu – Aktuální pohled mezinárodního práva. Praha : Leges, 2013. ISBN 978-80-87576-83-0 BROWNLIE, I.: Princípy medzinárodného verejného práva. 1. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2013. ISBN 978-80-89447-64-0.

CRAWFORD, J.: The Creation of States in International Law. Second Edition, Oxford : Clarendon Press. 2006. ISBN 978-0199228423 ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. Medzinárodné právo veřejné. 1. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2008. ISBN 978-80-7179-728-9.

JANKUV, J., LANTAJOVÁ, D., ŠMID, M. et al: (Ne)uznanie štátov v medzinárodnom práve a jeho dopad na vnútroštátne právo, Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Slowakow w Polsce, 2014. ISBN 978-83-7490-800-9.

JANKUV, J.; LANTAJOVÁ, D.; ŠMID, M.; BLAŠKOVIČ, K. Medzinárodné právo verejné. Prvá časť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2015. ISBN 978-80-7380-559-3.

KLUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : IURA EDITION. 2011. ISBN 978-80-8078-414-0.

LIŠČÁK, V.: Státy a území světa. 3. aktualizované a doplnené vydanie. Praha : Libri, 2009. ISBN 978-80-7277-414-2.

MALENOVSKÝ, J.: Mezinárodní právo veřejné, jeho obecná část a poměr k jiným právním systémům, zvlášte k právu českému. 5. vydanie. Brno : Doplněk, 2008. ISBN 978-80-7239-218-6.

ROMANCOV, M. et al. Medzinárodní organizace. Plzeň : Aleš Čeněk, 2011. ISBN 978-80-7380-310-0.

VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Všeobecná časť. Bratislava: EUROKÓDEX, 2012. ISBN: 978-80-8944-771-8.

VRŠANSKÝ, P., VALUCH, J. a kol.: Medzinárodné právo verejné. Osobitná časť. Bratislava: EUROKÓDEX, 2013. ISBN: 978-80-8155-003-4.

Legislatívna úprava hazardných hier pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky* Mgr. Anna Žembéryová, študentka tretieho ročníka externého bakalárskeho štúdia, absolventka Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, odbor Kulturológia, od roku 2004 pôsobí ako právna asistentka v advokátskej kancelárii. Zaujíma sa o filozofiu, teóriu a antropológiu práva.

Ako už samotný názov uvádza, obsahová náplň článku je zameraná na priblíženie legislatívnej úpravy hazardných hier u pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky. Predmetné priblíženie predstavuje zaujímavú tému, nakoľko prevádzka hazardných hier indiánmi v Severnej Amerike je oslobodená od daňového zaťaženia, pričom bližšia špecifikácia je uvedená v príslušnom zákone.

Drvivá väčšina pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky žila a žije na hranici chudoby. V priebehu niekoľkých storočí sa Kongres Spojených štátov amerických snažil vysporiadať s danou problematikou, avšak nie vždy úspešne. Zákonom č. 83-280 preniesol časť svojej právomoci v oblasti civilnej a trestnej justície na jednotlivé štáty, čo pre indiánov predstavovalo zvýšenú štátnu moc a štátnu kontrolu nad aktivitami v rezerváciách bez kmeňového súhlasu (okrem štátov – Idaho a Severná Dakota - v ktorých bol potrebný kmeňový súhlas). Pred prijatím zákona č. 83-280 federálna vláda a jednotlivé indiánske kmene zdieľali spoločnú jurisdikciu nad takmer všetkými civilnými a trestnými záležitosťami. V dôsledku federálnej a štátnej politiky Indiáni prijatím zákona stratili súdnu právomoc nad viacerými trestnými a civilnými vecami v rezerváciách.1 Samotný začiatok prevádzkovania kasín severoamerickými Indiánmi možno datovať ku koncu 70-tych rokov minulého storočia, a to prípadom Bryan vs. okres Itasca. V roku 1972 okres Itasca * Článok recenzoval JUDr. Mgr. Daniel Krošlák, PhD., LL.M., ktorý pôsobí na Katedre teórie práva a ústavného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

1 [online].[cit.2016.10.01.]. Dostupné na internete: http://www.justice.gov/usao -mn/Public-Law%2083-280

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2016

vyrubil pánovi Russelovi Bryanovi a jeho manželke daň za obytný príves ležiaci na indiánskom území v kmeni Chippewa v štáte Minnesota. V znení zákona č. 83-280 však okres Itasca nebol oprávnený uložiť indiánom daňovú povinnosť na území indiánskej rezervácie, nakoľko dané nebolo v jeho právomoci. Po využití všetkých zákonných prostriedkov manželov Bryanových, skončil predmetný prípad na Najvyššom súde Spojených štátov amerických, pričom najvyšší súd rozhodol jednomyseľným rozhodnutím v prospech manželov Bryanových: „Zákon č. 83-280 nepriznal štátom právomoc ukladať dane Indiánom v rezerváciách. Pp. 426 U.S. 379-393.“2.

Práve tento prípad sa stal prvým základným dokumentom pre začiatok indiánskeho hazardu a prevádzkovania kasín na území jednotlivých indiánskych rezervácií. Po jeho rozhodnutí sa spolu s ďalšími dvoma prípadmi (Kmeň Floridských Seminolov vs.

Butterworth – 650 F.2d 310, No. 80-5496 a Kalifornia vs. Cabazonská skupina missionských Indiánov – 480 U.S. 202, 1987, No. 85-1708), stal základom pre postavenie legislatívnej úpravy prevádzkovania kasín pôvodnými obyvateľmi Severnej Ameriky. Keďže čoraz viac indiánskych kmeňov začalo svoju zlú ekonomickú 2 U.S. Supreme Court, Bryan v. Itasca County, 426 U.S., 373 (1976). [online]. [cit.2016.11.01.]. Dostupné na internete: https://supreme.justia.com/cases/federal/ us/426/373/ Bližšie k tomu pozri WASHBURN, Kevin K., The Legacy of Bryan v. Itasca County: How a $147 County Tax Notice Helped Bring Tribes $200 Billion in Indian Gaming Revenue. Minnesota Law Review, Forthcoming; Harvard Public Law Working Paper No. 07-14; Minnesota Legal Studies Research Paper No. 07-3; 935 s., 951-952 s. [online].[cit.2016.11.01.]. Dostupné na internete: http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1008585

21 23

Odborné články situáciu riešiť výstavbou kasín a herní, zriadených pre hazardné hry, musel Kongres Spojených štátov amerických na danú situáciu rýchlo reagovať a v roku 1998 vytvoril tzv. Indiánsky herný regulačný zákon (Indian Gaming Regulatory Act, skr. IGRA), podpísaný vtedajším prezidentom Ronaldom Reganom.

IGRA predstavuje americký federálny zákon, právne ohraničujúci prevádzkovanie hazardných hier Indiánmi. Zákon vytvoril aj Národnú indiánsku hernú komisiu (National Indian Gaming Commision, skratka NIGC3) majúcu regulačný mandát. Samotný hazard bol pre Indiánov rozčlenený do troch tried (Trieda I., Trieda II., Trieda III.) pre účely získania licencie a regulácie.4 Podľa 25. U.S. Code § 2703 ods. 6 Trieda I. predstavuje: „... spoločenské hry, s minimálnou hernou výhrou alebo tradičnú formu indiánskeho hazardu prevádzkovanú jednotlivcami ako súčasť alebo v súvislosti s kmeňovými slávnosťami alebo oslavami.“5 Ďalej na základe 25. U.S. Code § 2703 ods. 7, písm. A, i), ii), Trieda II. predstavuje: „ (7) písm. (A) pojem Trieda II. predstavuje – (i) hazardné hry, bežne známe ako bingo (či už je pri tom použitá elektronika, počítač alebo iná technológia); [...] (ii) všetky kartové hry […]“6.

Zákon IGRA umožňuje, aby sa indiánsky kmeň zapojil do prevádzkovania hazardných hier v Triede II. iba v prípade, ak štát, v ktorom je kmeň umiestnený, povoľuje takúto formu prevádzkovania hazardných hier a riadiaci orgán indiánskeho kmeňa príjme vyhlášku alebo vyhlásenie, ktoré následne musí schváliť predseda Národnej indiánskej hernej komisie. Zákon teda umožňuje zodpovednosť kmeňa za reguláciu vlastnej činnosti v oblasti hazardných hier Triedy II., s dohľadom zo strany Národnej indiánskej komisie.7 Poslednú triedu ustanovuje zákon 25. U.S. Code § 2703 ods.

(8) Triedu III.: „Termín Trieda III predstavuje všetky formy hazardu, ktoré sa nenachádzajú v Triede I. alebo v Triede II..“8 Pretože Trieda III. je vnímaná ako najväčšia hrozba voči jurisdikcii komerčných kasín a predstavuje veľký potenciál na prilákanie hazardných hráčov, predtým ako môže kmeň prevádzkovať hazardné hry Triedy III., musí zmluvne dojednať rozsah pôsobnosti a regulácie hazardných hier so štátom, s ktorým bude zariadenie hraničiť, resp. na území ktorého sa bude nachádzať. Kongres stanovil túto podmienku v dobrej viere, aby štáty dojednali s kmeňmi potrebnú spoluprácu bez toho, aby prišlo k zníženiu kmeňovej zvrchovanosti alebo k oslabeniu kmeňovej vyjednávacej sily.

Mohlo by sa zdať, že štáty tento zákon prijali pozitívne, nakoľko prevádzka kasín by predstavovala príjem aj do ich rozpočtu. Kongres však predmetným zákonom povolil použiť iba dobrovoľné kmeňové príspevky z prevádzkovania hracích zariadení do miestnych samospráv, neumožnil zdieľanie príjmu so štátom alebo platenie iných nepriamych daní štátu. Uvedené môže predpokladať neochotu spolupráce jednotlivých štátov s kmeňmi, avšak aj na predmetné myslel zákonodarca a v zákone stanovil možnosť poNárodná indiánska herná komisia (pôv. National Indian Gaming Commision, skratka NIGC – je nezisková organizácia, založená v roku 1985, skladajúca za zo 184 indiánskych národov a z ďalších pridružených členov nemajúcich volebné práva. Účelom NIGC je chrániť a zachovávať všeobecné blaho kmeňov usilujúcich sa o sebestačnosť prostredníctvom herných zariadení (podnikov) na území indiánskych rezervácií a o zachovanie a ochranu indiánskej zvrchovanej vládnej autority na indiánskom území. Sídli vo Washingtone a je prvou inštitúciou, ktorú vlastnia Indiáni vo Washingtone D.C. [online].[cit.2016.13.01.]. Dostupné na internete: http://www.indiangaming.org/ 4 [online].[cit.2015.03.11.]. Dostupné na internete: http://govinfo.library.unt.edu/ ngisc/research/nagaming.html 5 Public Law 100-497. Act of October 17, 1988. (102 Stat., 2467, ch. 29, S. 555).

1988. § 2703 ods. 6 [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: https://www. gpo.gov/fdsys/pkg/STATUTE-102/pdf/STATUTE-102-Pg2467.pdf 6 Ibidem, § 2703 ods. 7 (i) a (ii) 7 [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://www.encyclopedia.com/topic/Indian_Gaming_Regulatory_Act_of_1988. aspx#1-1G2:3407400163-full 8 Public Law 100-497. Act of October 17, 1988. (102 Stat., 2467, ch. 29, S. 555).

1988. § 2703 ods. 8 [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: https://www. gpo.gov/fdsys/pkg/STATUTE-102/pdf/STATUTE-102-Pg2467.pdf 3

22 24

stúpiť vec na súdne konanie v prípade, že štát nebude s kmeňom spolupracovať v dobrej viere na vytvorení dohody.9 V roku 1996 v prípade kmeň floridských Seminolov vs. Butterworth Federálny odvolací súd zistil, že Kongres nemal právomoc uzákoniť pre kmene možnosť žalovania štátov na federálnom súde bez súhlasu jednotlivých štátov a zrušil predmetné ustanovenie v pôvodnom zákone (IGRA). V súčasnosti, pokiaľ štáty nekonajú v dobrej viere na vytvorení dohody, kmene sa musia uchýliť k iným opravným prostriedkom, vrátane petície podanej ministrovi vnútra na schválenie osobitného predpisu povoľujúceho prevádzkovanie hazardných hier v Triede III..10 Randall K. Q. Akee, docent na Katedre verejnej politiky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a spoluautori článku „The Indian Gaming Regulatory Act and Its Effects on American Indian Economic Development“, uvádzajú, že v niektorých štátoch sa prejavili oveľa lepšie výsledky v súvislosti s daným zákonom než kmene očakávali. Koncom 90-tych rokov boli dohody zo strany amerických Indiánov podpísané v 140-tich rezerváciách, čo predstavuje viac ako polovicu celkovej populácie amerických Indiánov. Dokonca v roku 2010 ich počet vzrástol na 90%. Niektoré kmene sa však rozhodli nepodpísať tieto dohody, pričom za hlavné dôvody uvádzajú náboženstvo a morálne zábrany. Napríklad kmeň Hopi viac krát odmietol developerov na stavbu kasín, kmene Seneca a Navajo odmietali výstavbu kasín v dlhšej perióde, ale nakoniec zvrátili svoje rozhodnutie a kasína povolili a napríklad v kmeňoch Lummi Nation, Hualapai a La Posta a Santa Ysabel Bands kasína otvorili, no pre nízky dopyt po hazarde ich po určitom čase zavreli.

V štátoch, kde je povolené hazardné hranie, môžu kmene prevádzkovať kasína s Triedou II. bez uzavretia dohody so štátom, avšak Trieda III. je oveľa lukratívnejšia, a to z toho dôvodu, že umožňuje hrať o väčšiu finančnú sumu, a tým predstavuje väčší štátny príjem do kmeňa. Podľa § 11 IGRA môžu byť zisky z prevádzkovania hazardných hier primárne použité v piatich oblastiach: 1) na financovanie kmeňových vládnych operácií a programov; 2) na zabezpečenie všeobecného blaha indiánskeho kmeňa a jeho členov; 3) na podporu kmeňového ekonomického vývoja; 4) poskytovanie darov charitatívnym organizáciám alebo 5) poskytovanie pomoci fondom miestnych vládnych agentúr. V súlade s požiadavkami zákona IGRA, kmeňová vláda investuje príjmy z hazardných hier do rozličných kmeňových programov a servisov (zdravotníctvo, vymáhanie práv, vzdelanie atď.) a do podpory hospodárskej diverzifikácie spôsobmi, ktoré sa snažia zlepšiť situáciu členov kmeňa.11 Zákon IGRA predstavuje kompromis medzi protichodnými záujmami a právomocami Indiánov, štátov a federálnej vlády. Predtým než Kongres prijal predmetný zákon, mali kmene všeobecnú právomoc na prevádzkovanie rôznych foriem hazardu a štýl kasín s malým ohľadom na štátnu právnu reguláciu. Najvyšší súd Spojených štátov amerických toto právo Indiánom určil vyššie spomínaným prípadom Kalifornia vs. skupina Cabazon a missionských Indiánov. IGRA umožňuje kmeňom prevádzku hazardných hier a zároveň kladie obmedzenia, čím dáva štátu a federálnej vláde podstatnú právomoc regulovať kmeňové hazardné hry. Prevádzkovanie kasín a hazardných hier môžu vykonávať iba federálnou vládou uznané kmene. Indiánske skupiny, ktoré nie sú oficiálne uznané vládou Spojených štátov amerických, nemajú práva podľa

AKEE, Randal K.Q.; SPILDE, Katherine A.; TAYLOR, Jonathan B.: The Indian Gaming Regulatory Act and Its Effects on American Indian Economic Development. Journal of Economic Perspectives – Volume 29, Number 3 - Summer 2015 – Pages 185 – 208. [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://pubs. aeaweb.org/doi/pdfplus/10.1257/jep.29.3.185 10 [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://www.encyclopedia.com/topic/Indian_Gaming_Regulatory_Act_of_1988. aspx#1-1G2:3407400163-full 11 AKEE, Randal K.Q.; SPILDE, Katherine A.; TAYLOR, Jonathan B.: The Indian Gaming Regulatory Act and Its Effects on American Indian Ecnonomic Development. Journal of Economic Perspectives – Volume 29, Number 3 - Summer 2015 – Pages 185 – 208. 192-194 s. [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://pubs.aeaweb.org/doi/pdfplus/10.1257/jep.29.3.185 9

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články zákona IGRA. Hlavnou úlohou IGRA bolo zabezpečiť financovanie kmeňovej vlády a samofinancovanie jednotlivých kmeňov prostredníctvom prevádzkovania hazardných hier a následného získavania finančných príjmov. Daňový odbor Ministerstva financií Spojených štátov amerických stanovil, že pokiaľ peniaze z hazardných hier získa niektorý štátom uznaný kmeň, nebudú tieto finančné prostriedky predmetom federálnej dane z príjmu. Niektoré kmene sa však rozhodli takto získané finančné prostriedky rozdeliť jednotlivým členom kmeňa, pričom rozdelenie musí vždy potvrdiť minister vnútra a až následne môžu byť prerozdelené a po prerozdelení jednotlivcom v plnej výške podliehajú federálnemu daňovému systému.13 Z doposiaľ poslednej zverejnenej Správy z indiánskeho hazardného priemyslu (Indian Gaming Industry Report) za rok 2013 vyplýva, že v danom roku prevádzkovalo hazardné hry 244 indiánskych kmeňov s 353 000 hazardnými automatmi a 7 700 stolnými hrami v 479 hracích zariadeniach na území 28 štátov. Nárast v roku 2013 síce nebol oproti minulým rokom príliš veľký, je však v konečnom dôsledku považovaný za štvrtý po sebe nasledujúci rok, v ktorom prevádzka hazardných hier Indiánmi vzrástla. V uvedenom roku predstavovali indiánske kasína až 43% zo všetkých amerických hazardných kasín.14 Na základe vyššie opísaného by sa mohlo zdať, že zlá situácia postavenia pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky by mohla byť, resp. je vyriešená, avšak nie je tomu celkom tak. Na území indiánskych rezervácií je prevládajúca chudoba, nezamestnanosť, nízka vzdelanosť, alkoholizmus, drogy, atď. Prevádzkovanie kasín nevyriešilo tieto pretrvávajúce problémy, navyše v niektorých kmeňových zväzkoch ich naopak prehĺbilo.

Kuriozitou zostáva, že najbohatší kmeň v Spojených štátoch amerických Shakopee Mdewakanton, nachádzajúci sa v rezervácii v okrese Scott, ktorý každoročne odovzdáva každému dospelému členovi kmeňa (dokopy cca 460 osobám) viac ako jeden milión amerických dolárov, dosahuje nezamestnanosť 99,2%. V danom kmeni nie je potreba pracovať, nakoľko kasína zarábajú na jednotlivých členov nemalé finančné čiastky. Členovia kmeňa si tak užívajú luxus, chodia na niekoľkomesačné dovolenky, deti dávajú do privátnych škôl. Niektorí kmeňoví starejší však nezdieľajú radosť z vysokých odmien. Podľa nich predstavujú zdroj samoľúbosti a nečinnosti.15 12

[online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://www.encyclopedia.com/topic/Indian_Gaming_Regulatory_Act_of_1988. aspx#1-1G2:3407400163-full 13 [online].[cit.2015.03.11.]. Dostupné na internete: http://govinfo.library.unt.edu/ngisc/research/nagaming.html 14 [online].[cit.2016.18.02.]. Dostupné na internete: http://500nations.com/Indian_Casinos.asp 15 [online].[cit.2016.18.02.]. Dostupné na internete: http://www.smagnis.com/in12

Spomínaný kmeň Shakopee Mdewakanton je však výnimkou a nie pravidlom. Federálna vláda Spojených štátov amerických vyjadrila svoj názor na to, aby takýchto zopár profitujúcich kmeňov rozdelilo dosiahnuté peniaze chudobnejším resp. menej profitujúcim kmeňom, a tým by sa podľa jej názoru čiastočne vyriešila zlá situácia pôvodného obyvateľstva. S predmetným však nesúhlasia nielen profitujúce kmene, no ani samotní Indiáni, ktorí sú členmi niektorého z chudobnejších kmeňov. Profitujúce kmene používajú dosiahnuté zisky na chod svojich rezervácií, na policajné zložky, nemocnice, školy, atď. Prerozdelenie finančných ziskov medzi neprofitujúce indiánske kmene nie je podľa ich vyjadrení riešením zlej situácie, doposiaľ pretrvávajúcej vo väčšine indiánskych rezervácií.16 Niektoré indiánske kmene si danou prevádzkou finančne pomohli, avšak samotnú situáciu to nevyriešilo. Je potrebné si uvedomiť, že na území Spojených štátov amerických prišlo v minulosti k stretu viacerých kultúr. Indiáni neboli pochopení zo strany kolonizátorov a ich kultúra nebola a nie je schopná rozmýšľať a konať ako človek neindiánskeho pôvodu. Indiánska kultúra je postavená na odlišných základoch a hodnotách ako kultúra človeka neindiánskeho pôvodu. Ak sa teda pokúšajú začleniť resp. porovnávať s európsko-americkou kultúrou, narazia na viacero problémov. To, že dostanú väčšie množstvo finančných prostriedkov z prevádzky hazardných zariadení, neznamená, že ich vedia efektívne použiť a nakladať s nimi. Väčšinou ich to vedie k nečinnosti a mladých ľudí dokonca k nedokončeniu vzdelania, nakoľko finančné prostriedky takto získané dokážu pokryť ich celkové životné náklady.

Na území Spojených štátov amerických sa tak vytvorilo niekoľko „táborov“ s rozdielnymi názormi a preferenciami. Okrem toho, že tu existuje veľký rozdiel medzi jednotlivými kmeňmi v dosahovaní ziskov z kasín a následnej prevádzke jednotlivých rezervácií, samotní obyvatelia Spojených štátov amerických, ktorí nie sú členmi žiadneho kmeňa a prevádzkujú kasína, vyčítajú vláde výhodnejšie postavenie pôvodných obyvateľov, a síce z dôvodu nerovnakého daňového zaťaženia.

Otázkou zostáva, aká bude budúcnosť indiánskeho hazardu. V súčasnom svete sa do popredia čoraz rýchlejšie dostáva moderná technológia a nie inak je to aj v prípade technológie hazardných hier. Populárnymi sa stávajú online hry, ktoré postupne posúvajú samotné kasína na okraj, a je otázkou času kedy indiánsky hazard prestane poskytovať dostatočné finančné zabezpečenie pre jednotlivé kmene a federálna vláda Spojených štátov amerických bude postavená pred staro-nový problém indiánskych rezervácií. side-the-richest-native-american-tribe-in-the-u-s-where-casino-profits-pay-1m-a -year-to-every-member/ [online].[cit.2015.04.11.]. Dostupné na internete: http://www.narf.org/indian-gaming/ 16

Bibliografia: Elektronické dokumenty: Články z časopisov, monografií a zborníkov WASHBURN, Kevin K., The Legacy of Bryan v. Itasca County: How a $147 County Tax Notice Helped Bring Tribes $200 Billion in Indian Gaming Revenue. Minnesota Law Review, Forthcoming; Harvard Public Law Working Paper No. 07-14; Minnesota Legal Studies Research Paper No. 07-3; 919-970 s. [online].[cit.2016.11.01.]. Dostupné na internete: http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=1008585 AKEE, Randal K.Q.; SPILDE, Katherine A.; TAYLOR, Jonathan B.: The Indian Gaming Regulatory Act and Its Effects on American Indian Economic Development. Journal of Economic Perspectives – Volume 29, Number 3 - Summer 2015 – Pages Pages 185 – 208. [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://pubs.aeaweb.org/doi/pdfplus/10.1257/jep.29.3.185 Elektronické dokumenty: pramene práva U.S. Supreme Court, Bryan v. Itasca County, 426 U.S., 373 (1976). [online].[cit.2016.11.01.]. Dostupné na internete: https://supreme.justia.com/cases/ federal/us/426/373/ Public Law 100-497. Act of October 17, 1988. (102 Stat., 2467, ch. 29, S. 555). 1988. § 2703 ods. 6 [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: https://www.gpo.gov/fdsys/pkg/STATUTE-102/pdf/STATUTE-102-Pg2467.pdf Ostatné internetové zdroje: [online].[cit.2015.03.11.]. Dostupné na internete: http://govinfo.library.unt.edu/ngisc/research/nagaming.html [online].[cit.2015.04.11.]. Dostupné na internete: http://www.narf.org/indian-gaming/ [online].[cit.2016.10.01.]. Dostupné na internete: http://www.justice.gov/usao-mn/Public-Law%2083-280 [online].[cit.2016.13.01.]. Dostupné na internete: http://www.indiangaming.org/ [online].[cit.2016.21.01.]. Dostupné na internete: http://www.encyclopedia.com/topic/Indian_Gaming_Regulatory_Act_of_1988.aspx#1-1G2:3407400163-full [online].[cit.2016.18.02.]. Dostupné na internete: http://500nations.com/Indian_Casinos.asp [online].[cit.2016.18.02.]. Dostupné na internete: http://www.smagnis.com/inside-the-richest-native-american-tribe-in-the-u-s-where-casino-profits-pay-1m-a-year-to-every-member/

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

23 25

Odborné články

Výtržníctvo alebo sloboda prejavu v prípade Virgínia v. Black* Bc. Marián Mészáros, študent prvého ročníka denného magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Zaujíma sa predovšetkým o pracovné právo a medzinárodné právo súkromné. Pracuje ako odborný zamestnanec advokáta v advokátskej kancelárií GHS Legal, s.r.o. v Bratislave.

Abstrakt Článok sa po stručnom všeobecnom úvode k problematike ľudských práv (najmä slobode prejavu) venuje prípadu z histórie ústavného práva Spojených štátov amerických. Konkrétne sa zaoberá prípadom Virgínia v. Black, ktorý prispel k vymedzeniu hraníc slobody prejavu garantovanej v Prvom dodatku k Ústave Spojených štátov amerických. Autor následne poukazuje na pozoruhodný príbeh advokáta pána Baughta z uvedeného prípadu, v ktorom vidí príkladnú morálku advokáta, ktorý vykonáva povolanie ochrancu ústavnosti a zákonnosti. Autor v článku vyjadruje názor, že sloboda prejavu je v americkom chápaní poňatá omnoho širšie ako v európskom, keď poskytuje ochranu aj prejavom nenávistnej povahy a obsahu. Úvod Základné ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človeku od narodenia bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť. Sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť). Ľudské práva pritom nie sú len etickými a morálnymi princípmi, ale ich dodržiavanie a efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického a právneho štátu.1 Jedným z pilierov fungovania demokracie a zároveň jedným z najdôležitejších kritérií, ktoré odlišuje demokratický režim od nedemokratického, je právo na slobodu prejavu. Hoci ide o základné ľudské právo garantované ústavou aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“), nie je bezhraničné. Musí totiž rešpektovať práva osôb, ktorých sa tento prejav týka – aj oni majú totiž základné právo na ochranu svojej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena a súkromia.2 Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov, a to bez ohľadu na hranice. Avšak výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.3 Sloboda prejavu ako základné ľudské právo, či skôr sloboda, * Článok recenzoval JUDr. Jakub LÖWY, LLM, advokát a správca.

1 Z webovej stránky projektu občianskeho združenia EUROIURIS – Európske právne centrum v spolupráci s partnermi projektu – Justičná akadémia a Informačná kancelária Rady Európy. Dostupné na internete: http://ludskeprava.euroiuris.sk/ index.php?link=vseob_lud_prava (dňa 02.12.2015) 2 Vozák, J. – Zlocha, Ľ.: Judikatúra vo veciach slobody prejavu a ochrany osobnosti. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, z predslovu 3 Čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

24 26

teda nie je vo svojej povahe absolútne, inak povedané, je teda obmedzené. Naráža na svoje limity, ktorými sú ďalšie základné ľudské práva a slobody, v tomto prípade najmä právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantované článkom 8 Dohovoru. V tomto kontexte sa nám vidí vhodné poukázať na tzv.

Milov princíp škody4, ktorý hovorí, že sloboda jednotlivca je neobmedzená, pokiaľ svojim konaním nespôsobuje škodu iným. Ide o veľmi náročný prístup balansovania dvoch (alebo aj viacerých) základných ľudských práv. Sme toho názoru, že je správne, že v demokratickej spoločnosti sú to práve súdy, ktoré častokrát stanovujú hranice medzi jednotlivými základnými ľudskými právami. V krajinách západnej civilizácie5 vidíme v zásade dva prístupy k otázke obmedzenosti, ohraničenosti, či skôr neobmedzenosti práva na slobodu prejavu, a to prístup európsky a americký. Práve to, ako (až takmer) neobmedzene je vnímané právo na slobodu prejavu v americkom prístupe, bude predmetom tohto článku.

Hypotéza V našom článku sa tak v prvom rade budeme snažiť dokázať, že americký prístup k slobode prejavu je omnoho širší ako európsky, teda že v európskom prístupe pri konflikte dvoch práv (resp. slobôd) hrá „druhé husle“ častokrát práve sloboda prejavu. V druhom rade sa pokúsime dokázať (na príklade pána Davida P. Baughta) to, že povolanie advokáta predstavuje boj nielen za práva a oprávnené záujmy klienta, ale taktiež boj za právo a spravodlivosť ako takú.

Virginia v. Black Myslíme si, že v Spojených štátoch amerických má sloboda prejavu (Freedom of Expression), na rozdiel od jej vnímania štátmi združenými v organizácií Rady Európy, až takmer neobmedzený charakter. Prečo je tomu tak? Američania milujú hovoriť, a to nielen prostredníctvom svojich slov, ale aj cez expresívne správanie sa, ktoré je často nazývané aj symbolickou rečou (symbolic speach).6 Jedným z tých zaujímavejších bol aj prípad prejednávaný pred Najvyšším súdom Spojených štátov amerických (ďalej len ako „Najvyšší súd“)7 – štát Virgínia proti Barrymu Eltonovi Blackovi a spol.

Dňa 22. augusta 1998 došlo v štáte Virgínia k incidentu. Barry Black v tomto prípade viedol väčšiu skupinu (25 až 30) ľudí na J. S. Mill predstavil myšlienky o tzv. princípe škody vo svojom diele O slobode.

MILL, J. S., 1995. O slobode. Bratislava: IRIS. 5 Huntington, S. Střet civilizací. Praha : Rybka Publisher, 2001. s. 37-48. Samuel Huntington vo svojom diele Stret civilizácii rozoznáva civilizácie na: čínsku, japonskú, hinduistickú, islamskú, západnú, latinskoamerickú a africkú.

6 Swanson, J. L.: Cato Supreme Court Review, 2002-2003. Washington D. C. : Cato Institute, 2003, str. 81 7 Len pripomenieme, že Najvyšší súd zastáva v americkom právnom poriadku aj funkciu ústavného súdu, pričom je súčasťou jeho činnosti aj výklad ústavy, resp. zákonov. Takže pokiaľ Najvyšší súd rozhodne v prípade, ktorý sa týka prvého dodatku, jeho rozhodnutie v zásade vytvára zákon prvého dodatku (First Amendment Law) a všetky súdy nižšej inštancie sú jeho rozhodnutiami (precedentmi) viazané.

Iba Najvyšší súd je oprávnený zrušiť právne princípy, ktoré stanovil vo svojich skorších rozhodnutiach (analogicky by sme mohli prirovnať túto jeho činnosť k evolutívnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva).

4

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články zhromaždení Ku Klux Klanu, ktoré sa konalo na súkromnom pozemku, ktorý bol od obývanej časti mesta viac-menej odľahlý.

Toto podujatie sa konalo na danom pozemku so súhlasom jeho vlastníka. Pozemok sa nachádzal v blízkosti diaľnice, z ktorej bol naň dobrý výhľad. V priebehu udalosti účastníci prednášali hanlivé prejavy o černochoch, Mexičanoch, o Billovi a Hillary Clintonových a o tom, ako ich daňové poplatky idú na „čiernych ľudí“.

Na konci podujatia skupina zapálila veľký kríž. To však už boli pod drobnohľadom miestneho šerifa, ktorý pozoroval celú udalosť z neďalekej diaľnice.8 Pán Black bol obvinený v zmysle zákona štátu Virgínia o pálení krížov, ktorý stanovoval: „Je zakázané, aby akákoľvek osoba alebo osoby, s úmyslom zastrašiť akúkoľvek osobu alebo skupinu osôb, pálila alebo vyvolala pálenie kríža na cudzom pozemku, na verejnej komunikácii alebo na inom verejnom priestranstve.

Každé takéto pálenie kríža je samé o sebe dôkazom úmyslu zastrašiť osobu alebo skupinu osôb.“9 Zákon štátu Virgínia o zákaze pálenia krížov teda explicitne uvádzal, že pod pojmom „úmysel zastrašiť“ sa rozumie zámer páchateľa vyvolať u osoby alebo skupiny osôb strach z toho, že im bude nejakým spôsobom ublížené, pričom samotné pálenie kríža 10 sa za zastrašovanie považuje bez ďalšieho. Pán Black bol uznaný prvostupňovým súdom za vinného a odsúdený na zaplatenie pokuty 2 500 dolárov.

Voči tomuto rozhodnutiu sa pán Black odvolal. V odvolacom konaní Najvyšší súd štátu Virgínia rozhodol, že zákon o pálení krížov je protiústavný, pretože zakazuje inak dovolenú slobodu prejavu garantovaná prvým dodatkom k ústave, ktorý stanovuje, že „Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce akékoľvek náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie akéhokoľvek náboženstva; rovnako tak nesmú vydávať zákony obmedzujúce slobodu slova alebo tlače, právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo podávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.”11 Aj keď prvý dodatok hovorí expressis verbis iba o Kongrese, vzťahuje sa tento pojem aj na ostatné orgány výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci (v americkom právnom systéme má aj súdna moc kvázi-normotvornú právomoc cez systém precedensov).12 Voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu štátu Virgínia podal štát Virgínia opravný prostriedok a prípad sa dostal pred Najvyšší súd.

Najvyšší súd rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu Virgínia potvrdil a judikoval, že pálenie krížov nemôže byť samo o sebe dôkazom úmyslu zastrašiť, a preto je zákon štátu Virgínia, ktorý pálenie krížov zakazuje, protiústavný. Nie je však vylúčené, aby štát zakázal pálenie krížov, ale len v tom prípade, ak by páchateľ išiel páliť kríže s úmyslom niekoho skutočne zastrašovať (a nie iba vyjadrovať tým vlastný názor). Nemôže však zakázať pálenie krížov en bloc bez dôkazu úmyslu niekoho tým skutočne zastrašovať tak, aby to predstavovalo skutočnú hrozbu, a teda samotné pálenie krížov považovať za zastrašovanie nemožno. Podľa Najvyššieho súdu pojem „skutočná hrozba“ obsahuje také vyhlásenia osoby, ktorými chce ten, kto ich vyslovuje, vyjadriť vážny úmysel konať protiprávne násilie na konkrétnom jednotlivcovi alebo skupine osôb. Páchateľ pritom nemusí mať v skutočnosti úmysel svoju hrozbu naplniť. Zastrašovaním v tom zmysle, ktoré je možné aj v súlade s ústavou zakázať, je taký typ skutočnej hrozby, ktorý páchateľ smeruje voči osobe alebo skupine osôb s úmyslom vyvolať v nich strach z ublíženia na zdraví alebo smrti.13 Toto rozhodnutie Supreme Court of the United Sates. Virginia v. Black et al. case. Dostupný na internete: https://slought.org/media/files/sf_1233-courtopinion.pdf (dňa 02.12.2015).

9 Ibidem.

10 Pálenie krížov je vo všeobecnosti spájané s činnosťou hnutia Ku Klux Klan.

11 First Amendment to the Constitution of the United States. Dostupné na internete: http://www.senate.gov/civics/constitution_item/constitution.htm#amdt_1_(1791) (dňa 02.12.2015).

12 Tzv. doktrína inkorporácie koncipovaná ešte v roku 1925 v prípade Gitlow v.

People of State New York. Dostupné na internete: http://caselaw.findlaw.com/ussupreme-court/268/652.html (dňa 02.12.2015).

13 Supreme Court of the United Sates. Virginia v. Black et al. case. Dostupný na internete: https://slought.org/media/files/sf_1233-courtopinion.pdf (dňa 02.12.2015).

8

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2016

Najvyššieho súdu bolo v tomto prípade prijaté pomerom hlasov 7 ku 2, pričom výhradný disent (Dissenting Opinion) si vyjadril iba sudca Thomas.14 Trestný čin či sloboda prejavu?

Je však dôležité zdôrazniť, že prípad Virgínia v. Black nebol prvým (a ani posledným) prípadom týkajúcim sa prvého dodatku (teda slobody prejavu), ktorý Najvyšší súd rozhodoval. Vybrali sme si ho však preto, lebo podľa nášho názoru až šokujúcim spôsobom poskytuje pohľad na to, aký široký význam a ochranu Najvyšší súd slobode prejavu poskytuje. Skutočnosť, že sloboda prejavu je v Spojených štátoch amerických najviac vážená, ale zároveň aj najviac kontroverzná sloboda, vyvolávajúca diskusie naprieč celou spoločnosťou, osvedčuje aj náhľad do minulosti. V roku 1989 prijal Kongres zákon o ochrane vlajky. Zákon trestal každého, kto vedome a na hocakom mieste ničil, fyzicky znesväcoval, pálil, odhodil na podlahu alebo na zem alebo pošliapal vlajku Spojených štátov amerických. Avšak už v tom istom roku rozhodol Najvyšší súd v prípade Texas v . Johnson, že pálenie americkej vlajky je ústavne chránenou formou slobody prejavu.15 Sme presvedčení, že takto široko vnímaná sloboda prejavu nekorešponduje s tým, ako vníma hranice slobody prejavu kontinentálna Európa. Napríklad, v tomto kontexte (iba ako číra fikcia), by bol aj slovenský zákon č. 63/1991 Zb. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o štátnych symboloch“), ktorý ustanovuje v § 1 ods. 2 prvej vety, že „každý je povinný zachovávať úctu k štátnym symbolom Slovenskej republiky“, vyhlásený Najvyšším súdom Spojených štátov amerických za obmedzujúci slobodu prejavu, a teda nekonformný s Prvým dodatkom k Ústave Spojených štátov amerických.

Takisto ani trestný čin výtržníctva v zmysle ustanovenia § 364 ods. 1 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorý spácha ten, „kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že hanobí štátny symbol“, by nemohol byť považovaný Najvyšším súdom Spojených štátov amerických za ústavne-konformný.

Pritom trestný čin výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona chráni nielen štátne symboly Slovenskej republiky, ale aj štátne symboly iných krajín, pretože toto ustanovenie nešpecifikuje, že by malo ísť len o štátne symboly Slovenskej republiky.16 Podľa názoru autorov komentára k Trestnému zákonu17 však treba brať do úvahy to o štátne symboly akého štátu ide a či ich hanobenie v prostredí Slovenskej republiky vôbec môže byť hrubou neslušnosťou či výtržnosťou v zmysle § 364 Trestného zákona. „Trestný čin výtržníctva by sa tak dal naplniť v prípade hanobenie štátnych symbolov krajín susediacich so Slovenskou republikou či relatívne blízkych Slovenskej republike (ide najmä o krajiny Európskej únie a ďalšie geograficky blízke krajiny), ako aj veľmi známych krajín sveta (napr. Rusko, USA, Čína). Pokiaľ ide o štátne symboly ďalších krajín, o trestný čin výtržníctva vzhľadom na ich hanobenie by šlo iba v prípade, že sa takýto čin dostane alebo veľmi pravdepodobne môže dostať do vnímania (či už priameho, alebo sprostredkovaného) osôb, ktoré by to chápali alebo mohli chápať ako urážku (napr. koho by trápilo, keby niekto na Slovensku spálil vlajku Trinidadu a Tobaga?, avšak ak by to urobil pred zájazdom občanov Trinidadu a Tobaga na námestí v Bratislave, šlo by tiež o trestný čin výtržnícDostupné na internete: https://www.oyez.org/cases/2002/01-1107 (dňa 02.12.2015).

15 First Amendment Timeline. Dostupné na internete: http://www.firstamendmentcenter.org/first-amendment-timeline (dňa 03.12.2015).

16 NOVOCKÝ, J., SEPEŠI, P., ŠUMICHRAST, T., Trestný zákon. Komentár. Žilina: EPI, dostupný na internete: http://www.epi.sk/komentovane-ustanovenie/Komentar-k-p-364-zakona-300-2005-Z-z-2.htm (dňa 11.04.2016) 17 Komentár vydaný vydavateľstvom C. H. Beck v roku 2011 14

25 27

Odborné články tva v zmysle § 364 Trestného zákona).“18 Nie celkom môžeme súhlasiť s týmto uvedeným názorom. Nevieme sa totiž stotožniť s myšlienkou, prečo by malo byť vyjadrenie názoru prostredníctvom hanobenia českej vlajky trestne postihnuté, zatiaľ čo vyjadrenie názoru hanobením štátneho znaku inej suverénnej krajiny sveta, a to aj v prípade, že by pri tom neboli priamo prítomní jej občania, by trestné nebolo. Nie je tak tomu preto, že by sme chceli zdôrazniť medzinárodnoprávnu zásadu zvrchovanej suverenity a rovnosti všetkých štátov medzinárodného spoločenstva, ale preto, že považujeme každý slobodne prejavený názor za hodný ochrany a nie „odsúdený“ na trestné stíhanie. Podľa nášho názoru sú jednotlivé spôsoby výtržníckeho konania vypočítané iba demonštratívnym spôsobom (vzhľadom na použitie slova “najmä“). Pokiaľ by sa teda jednalo o hanobenie symbolov niektorej z medzinárodných organizácií (napr. Európskej únie), taktiež by mohlo ísť o trestný čin výtržníctva, aj keď už by nebolo možné toto konanie subsumovať pod § 364 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Paradoxne by sa dal tento čin teda spáchať aj hanobením vlajky, ktorá nie je vlajkou žiadneho štátu (napr. spomínaná vlajka EÚ). Avšak pri doslovnom (gramatickom) výklade by sme museli zase dôjsť k inému paradoxnému záveru, a to že možno spáchať tento trestný čin zapálením vlajky Slovenskej republiky, ale nie zástavy Slovenskej republiky, ktorá už nie je v zmysle zákona o štátnych symboloch štátnym znakom, pričom rozdiel medzi vlajkou a zástavou je iba v pomere strán.

Podľa už spomínaného komentára, hanobením štátnych symbolov za žiadnych okolností rozhodne nie je napríklad ich umiestňovanie na oblečení, a to ani v prípade, že ide o následné sporné využitie takéhoto oblečenia (napr. pornofilm, kde herci vystupujú v takýchto tričkách) alebo mierne znevažovanie štátnych symbolov za predpokladu, že ide o prejav určitého spoločenského alebo politického postoja k politike danej krajiny (napr. nosenie trička s prečiarknutou vlajkou USA po invázii USA do Iraku).19 Naproti tomu, podľa názoru autorov tohto komentára, ničenie štátnych symbolov je natoľko hrubo znevažujúcim prejavom neúcty, že nemôže byť ospravedlnené ani vyjadrovaním spoločenského či politického názoru, a to ani v situácii, keď značná časť obyvateľstva nesúhlasí s konkrétnou politikou danej krajiny, a preto je za splnenia ďalších podmienok § 364 Trestného zákona vždy trestným činom výtržníctva (napr. pálenie vlajky USA po invázii USA do Iraku).20 V našich zemepisných šírkach vyvolala prednedávnom rozruch aj netypická inštalácia umelca Dalibora Baču na výstave Privátny nacionalizmus, ktorá sa konala v Košiciach v prvej polovici roka 2014. Dalibor Bača totiž umiestnil historickú českú štátnu vlajku na zem pri vstupe a návštevníci po nej mohli šliapať. Svoje rozhorčenie vtedy pre jeden český denník vyjadrila aj ambasádorka Lívia Klausová a ďalší politici, ktorí to považovali za absolútne nevhodné.21 Jediné, čo však Dalibor Bača chcel svojou inštaláciu dosiahnuť bolo prejavenie svojho názoru, svojej nespokojnosti s tým, že si Česká republika prebraním pôvodnej Československej vlajky privlastnila spoločný historický vizuál.22 Taktiež možno demonštrovať prístup slovenských súdov k otázke slobody prejavu na rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa zo dňa 03.12.2013, sp. zn.: 0T/108/2012. V tomto prípade uznal súd za vinných zo spáchania prečinu výtržníctva dvoch protestujúcich, ktorí zapálili vlajku Európskej únie pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky. Za spáchanie tohto prečinu boli odsúdení na peňažné tresty a tresty zákazu pobytu na území hlavného mesta SR v trvaní dvoch rokov. Je dôležité upozorniť na to,

že sa jednalo o riadne ohlásenú demonštráciu, ktorú príslušné organy nezakázali, a taktiež na to, že títo dvaja demonštrujúci predtým než vlajku zapálili, viackrát avizovali, že príde k páleniu vlajky Európskej únie, čím eliminovali aj potenciálne nebezpečenstvo, ktoré by hrozilo pri manipulovaní s otvoreným ohňom. Na hlavnom pojednávaní títo demonštranti uviedli, že týmto svojím konaním len uplatnili svoje právo na slobodu prejavu, garantované Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Listinou základných ľudských práv a slobôd, ako aj to, že svojím konaním nikomu neublížili, nikoho neohrozili, ich konanie nemalo žiadne následky, nezasiahli do práv a slobôd iných, neohrozili bezpečnosť štátu a ani verejnú bezpečnosť. Uvedeným konaním iba vyjadrili svoj politický názor, a to nespokojnosť so súčasným fungovaním Európskej únie.

Nemôžeme preto súhlasiť, aby obyčajné vyjadrenie názoru, ktoré za žiadnych okolností nie je schopné vyvolať zásah do práv iného, bolo trestné, a v podstate ani protiprávne vôbec. Sloboda prejavu je v zmysle článku 26 Ústavy SR základným ľudským právom, ktoré je možné obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Nevidíme žiadny rozdiel v tom, či je viac mravné nosiť tričko s preškrtnutou americkou vlajkou, alebo zapáliť americkú vlajku na vyjadrenie protestného názoru napr. so zahraničnou politikou tohto štátu, a rovnako je pre nás nepredstaviteľné, aby demokratické zriadenie, bezpečnosť štátu či bezpečnosť verejného poriadku v ňom ohrozovalo slobodné prejavovanie názorov občanov.

Advokát Barryho Eltona Blacka Prípad Virgínia v. Black sme si však zvolili aj z iného dôvodu, ako je jeho (z nášho pohľadu) významný prínos pre široké chápanie slobody prejavu. Zvolili sme si ho aj preto, že v sebe ukrýva ešte jeden neobyčajný príbeh. Je to príbeh advokáta pána Blacka.

David P. Baugh je jedným z najuznávanejších a najskúsenejších právnikov vo Virgínii.23 Na prípade Virgínia v. Black spolupracoval pán Baught spolu s ďalšími advokátmi organizácie American Civil Liberties Union (ďalej len „ACLU“).24 Jeho prínos bol však podľa nášho názoru pre kauzu zásadný. Pán Baught vynikol nielen svojou právnou argumentáciou, ale predovšetkým svojim vysokým morálnym kreditom, ktorý by mohol byť príkladom pre každého advokáta. Sme toho názoru, že aj práve tento príbeh by nám mal pripomínať, že sú to „právnici a advokáti, ktorí stoja pri ochrane tohto práva (slobody prejavu – pozn. autora) v prvej línii, a zároveň požívajú špecifické práva spojené s obhajobou klienta.“25 Keď Barry Black (predstaviteľ organizácie Ku Klux Klanu odsúdený za pálenie krížov) požiadal organizáciu ACLU o pomoc, smerovali advokáti tejto organizácie otázku práve na pána Baughta (afroameričana), či sa do tejto spolupráce vôbec pustiť. Pán Baught im odpovedal: „Áno, určite.“26 Keď sa ho neskôr reportéri pýtali, prečo to urobil?, prečo do toho išiel?, odpovedal: „Prečo som to robil? Ako milovník ústavy a presvedčený patriot. Viem, že sú iba dve strany ústavy. Ústava ochraňuje nás, občanov, pred vládou, a ústava ochraňuje mňa a menšiny pred väčšinami. Každá reč (slobodný prejav – pozn. autora) v demokratickej spoločnosti musí byť chránený.“27 Rovnako aj prejavy, ktoré sú nenávistné, pokiaľ nepredstavujú skutočnú hrozbu.

Dostupné na internete: http://www.dpbaugh.com/about.html (dňa 03.12.2015) ACLU je organizácia, ktorá už takmer 100 rokov bráni a chráni individuálne práva a slobody občanov zaručených Ústavou a zákonmi Spojených štátov amerických. Dostupné na internete: https://www.aclu.org/ (dňa 03.12.2015).

25 Zo zadania súťaže predsedníctva Slovenskej advokátskej komory o najlepšiu esej na tému sloboda prejavu. Dostupné na internete: https://www.sak.sk/blox/cms/sk/ sak/spravy/proxy/select/427/display (dňa 03.12.2015).

26 Diskusia vo Washingtonskej talk show na stanici C-SPAN pred pojednávaním na Najvyššom súde. Dostupné na internete: http://www.c-span.org/video/?174184-2/ cross-burning-constitution (dňa 03.12.2015).

27 Ibidem.

23 24

Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť.

Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, str. 1227-1245 19 Ibidem 20 Ibidem 21 Denník Korzár. Česká vlajka ako rohožka na výstave v Košiciach pobúrila Čechov. Dostupné na internete: http://kosice.korzar.sme.sk/c/7195895/ceska-vlajka-ako-rohozka-na-vystave-v-kosiciach-poburila-cechov.html#ixzz45Y3O7Hq6 (11.04.2016) 22 Ibidem 18

26 28

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články Vyzdvihujeme prístup pána Baughta ako advokáta, ktorý bol vždy hlboko presvedčený o tom, že nezastupuje len osobu klienta (nie len jeho), ale predovšetkým právo a spravodlivosť ako také.

Záver V našom článku sme previedli čitateľa, podľa nášho názoru pozoruhodným, prípadom z ústavnej histórie Spojených štátov amerických, ktorý zohral veľkú úlohu pri výklade prvého dodatku Ústavy Spojených štátov amerických (slobody prejavu).

Veríme, že sme dosiahli cieľ, ktorý si tento článok stanovil, a to dokázať, že slobode prejavu v americkom prístupe je poskytovaná omnoho širšia ochrana ako v európskom prístupe. Taktiež sme presvedčení, že sa nám podarilo preukázať, že povolanie advokáta predstavuje neustály boj nielen za práva a oprávnené záujmy klienta (len pre upresnenie - zastupovanie záujmov klienta advokátom, ktoré nie sú v rozpore s ústavou a zákonmi, považujeme za jednu z najväčších hodnôt advokácie), ale aj za obranu práva a spravodlivosti ako takej.

BIBLIOGRAFIA: Knižné zdroje: BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck. ISBN: 97880-7400-394-3, 2011, 1608 s.

HUNTINGTON, S., 2001. Střet civilizací. Praha : Rybka Publisher. ISBN: 80-86182-49-5, 2001, 447 strán MILL, J. S., 1995. O slobode. Bratislava : IRIS. ISBN: 80-88778-07-7, 1995, 118 strán NOVOCKÝ, J., SEPEŠI, P., ŠUMICHRAST, T., Trestný zákon. Komentár. Žilina : EPI, dostupný na internete: http://www.epi.sk/komentovane-ustanovenie/Komentar-k-p-364-zakona-300-2005-Z-z-2.htm (dňa 11.04.2016) SWANSON, J. L.: Cato Supreme Court Review, 2002-2003. Washington D. C. : Cato Institute, 2003 VOZÁK, J. – ZLOCHA, Ľ., 2014. Judikatúra vo veciach slobody prejavu a ochrany osobnosti. Bratislava : Wolters Kluwer, 2014, 276 strán Právne predpisy a súdne rozhodnutia: Decision of Supreme Court of the United Sates in case Gitlow v. People of State New York. Dostupné na internete: http://caselaw.findlaw.com/us-supreme-court/268/652.html (dňa 02.12.2015) Decision of Supreme Court of the United Sates in case Virginia v. Black et al.. Dostupný na internete: https://slought.org/media/files/sf_1233-courtopinion.pdf (dňa 02.12.2015) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č.14 First Amendment Timeline. Dostupné na internete: http://www.firstamendmentcenter.org/first-amendment-timeline (dňa 03.12.2015) First Amendment to the Constitution of the United States. Dostupné na internete: http://www.senate.gov/civics/constitution_item/constitution. htm#amdt_1_(1791) (dňa 02.12.2015) Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Ústava Spojených štátov amerických v znení jej 27 dodatkov Zákon č. 63/1991 Zb. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov Internetové zdroje: ACLU – webová stránka organizácie. Dostupné na internete: https://www.aclu.org/ (dňa 03.12.2015) Diskusia vo Washingtonskej talk show na stanici C-SPAN pred hlavným pojednávaním v prípade Virginia v. Black na Najvyššom súde. Dostupné na internete: http://www.c-span.org/video/?174184-2/cross-burning-constitution (dňa 03.12.2015) OYEZ – webová stránka organizácie. Dostupné na internete: https://www.oyez.org/cases/2002/01-1107 (dňa 02.12.2015) Webová stránka projektu občianskeho združenia EUROIURIS – Európske právne centrum v spolupráci s partnermi projektu – Justičná akadémia a Informačná kancelária Rady Európy. Dostupné na internete: http://ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=vseob_lud_prava (dňa 02.12.2015) Zadanie súťaže predsedníctva Slovenskej advokátskej komory o najlepšiu esej na tému sloboda prejavu. Dostupné na internete: https://www.sak.sk/ blox/cms/sk/sak/spravy/proxy/select/427/display (dňa 03.12.2015)

Kauza BAŤA: tézy a perspektívy* Bc. Martin Gregor je študentom Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach a autorom viacerých odborných článkov z oblasti právnych dejín a ústavného práva. Pôsobil ako stážista na Ústavnom súde SR.

Úvod Každý právny spor má svoje pozadie a alternatívy riešenia, pričom vykazuje určitý stupeň právnej náročnosti. Jeho posúdenie sa stretáva s komplikáciami najmä ak individuálne práva jednotlivcov narážajú na verejný záujem, je predmetom pozornosti médií, ba dokonca býva úmyselne ideologicky podfarbovaný. Uvedený stav je signifikatný aj pre prípad rodiny Baťovcov, slávnych veľkopriemyselníkov prvej ČSR.1 Článok recenzoval Prof. JUDr. Jozef Suchoža, DrSc. z Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

1 Firma Baťa, založená v roku 1894, bola jedným z najväčších podnikov prvej ČSR. Vošla do dejín podnikania s uplatňovaním nového manažérskeho systému a so sociálnou starostlivosťou o zamestnancov. K tomu pozri článok profesora Weniga-Malowského „Právní věda a konkrétní poměry právní“. In: Právník 1934.

Praha: Jednota právnická, roč. LXXIII. str. 265- 277, kde je predmetom právnej analýzy Baťov obchodný program. *

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Táto kauza implikuje nielen ústavnoprávne a teoretické aspekty, hmotnoprávne súvislosti, ale zároveň kladie náročné interpretačné otázky procesnému právu. Okrem toho, demonštruje užitočnosť znalostí právnej histórie pre súčasné právnické povolanie.

Preto jej spracovanie v tomto článku by mohlo byť nielen zaujímavým podnetom pre vážených čitateľov, ale zároveň aj istým informačným prínosom.

Skutkové okolnosti prípadu Po smrti Tomáša Baťu, zakladateľa spoločnosti Baťa a. s. Zlín, v roku 1932 sa na základe jeho závetu, stal vlastníkom celého koncernu jeho nevlastný brat Ján Antonín. Syn poručiteľa Tomáš Baťa ml., bol z podniku vyplatený a to na základe predaja svojho obchodného podielu strýkovi.

Oslobodenie československého územia koncom druhej svetovej vojny predstavovalo pre podnik uvalenie národnej správy na

27 29

Odborné články základe dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů. Stalo sa tak na základe § 3 uvedeného dekrétu, ktorý zavádzal národnú správu do všetkých podnikov, kde to vyžadoval plynulý chod výroby a hospodárskeho života. J. A. Baťa bol označený za „nespoľahlivú osobu“, podozrenia vyvolávali aj nešpecifikované majetkové prevody vo firme realizované počas vojny.2 Treba zdôrazniť, že Baťa v roku 1939 emigroval do USA. Už v Košickom vládnom programe (body 10-12) sa deklarovala potreba znárodnenia kľúčových odvetví priemyslu. Za realizáciu týchto vyhlásení možno pokladať dekrét prezidenta č. 100/1945 Sb. o znárodnění dolů a některých průmyslových podniků, ktorý znárodňoval určené druhy podnikov3 a ich vlastníctvo za náhradu, prevádzal na štát. Dekrét prenechal rozhodovanie o vyvlastnení v konkrétnom prípade na ministra priemyslu (§2 ods. 5). Na podklade tohto splnomocnenia bola vydaná vyhláška č. 442/1945 Sb., ktorá vymedzila 124 podnikov, ktorých sa dekrét týkal, medzi inými aj koncern Baťa a. s. (na 7. mieste).

Dekrét prezidenta republiky v § 7 určoval, že za znárodnený majetok má byť vlastníkovi vyplatená náhrada podľa hodnoty majetku v čase jeho prevzatia. Ďalej uvádzal aj spôsoby jej úhrady a funkčnú príslušnosť verejných orgánov.

Dňa 17.6.1946 podalo Ministerstvo vnútra na J. A. Baťu trestné oznámenie za zločiny spáchané proti štátu.4 Po ukončení vyšetrovania bola podaná obžaloba na Národný súd, zriadený dekrétom prezidenta č. 17/1945 Sb. ako mimoriadny súd so sídlom v Prahe.

Kým bežných zradcov a kolaborantov mali súdiť tzv. „mimoriadne ľudové súdy“, Národný súd bol zriadený ako zvláštna inštancia pre procesy s významnými osobnosťami Protektorátu5.

Národný súd v Prahe svojím rozsudkom z 2.5.1947 uznal J. A. Baťu za vinného zo zločinu rozvracania hnutí smerujúcich k oslobodeniu republiky podľa § 4 dekrétu prezidenta č. 16/1945 Sb. o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomocníkov (veľký retribučný dekrét). Mal sa dopustiť poškodzovania záujmov ČSR zo zahraničia tým, že sa odmietol pripojiť k odbojovému hnutiu, za čo bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov ťažkého žalára a konfiškáciu celého majetku.

Z uvedeného dôvodu J. A. Baťa nemohol požadovať od Československej vlády vyplatenie náhrady za znárodnenie podniku. Aj keby mu nebol uložený trest konfiškácie, samo odsúdenie bolo skutočnosťou, ktorú dekrét č. 100/1945 Sb., v §7 ods.1 písm. c) kvalifikoval ako dôvod straty nároku na náhradu, keďže výslovne uvádzal, že náhrada za znárodnený majetok sa neposkytuje fyzickým osobám, ktoré zámerne podporovali okupantov a vyvíjali nepriateľskú činnosť voči ČSR. V roku 1947 začal na súde v Zűrichu vlastnícky spor medzi J. A. Baťom a Tomášom Baťom ml., ktorý sa domáhal vydania majetkových hodnôt z dôvodu, že kúpna zmluva z roku 1932, bola uzavretá s podmienkou spätnej kúpy po dosiahnutí jeho plnoletosti.

Koncern Baťa mal totiž okrem znárodneného majetku v ČSR, ďalší nehnuteľný majetok a kapitál vo viacerých štátoch sveta. Definitívne rozhodnutie nikdy nebolo vyhlásené. V roku 1962 sa J. A. Baťa vzdal svojich nárokov a Tomáš Baťa ml. ovládol všetky zahraničné spoločnosti koncernu.6 Nároky Tomáša Baťu ml. po roku 1989 Tomáš Baťa ml. sa od roku 1991 domáhal vydania náhrady za znárodnený majetok v ČR. Zvláštne bolo, že nežiadal o reštitúciu, Lehár, B.: Dějiny Baťova koncernu (1894-1945). Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960. str.119.

3 V dekréte je rešpektovaná požiadavka všeobecnosti právnej normy. Neuvádza konkrétne podniky, ale abstraktné podmienky.

4 Langmeier, J.: Proces s J. A. Baťou před Národním sudem v roce 1947. In: Právněhistorické studie č. 43/2013. Praha: Karolinum, 2014. str. 327.

5 Gábriš, T. - Vojáček, L. - Kolárik, J.: Československé právne dejiny. Bratislava: Eurokódex, 2011. str. 182.

6 Ivanov, M.: Sága o životě a smrti Jana Bati a jeho bratra Tomáše. Praha: Albatros, 2008. str. 312.

2

28 30

ale o peňažnú náhradu, ktorá mu mala patriť podľa Benešovho dekrétu č. 100/1945 Sb.. Odsúdenie jeho strýka označil za irelevantný faktor, keďže pravým vlastníkom firmy bol on.

Ministerstvo financií ČR ako príslušný orgán jeho žiadosť odmietlo s odôvodnením, že skutočným vlastníkom spoločnosti bol v čase znárodnenia J. A. Baťa. Ministerstvo financií ďalej tvrdilo, že vydať rozhodnutie o náhrade za majetok nemôže, keďže žiadny hmotný ani procesný predpis mu to neukladá.

Neskôr poukazovalo najmä na nález Ústavného súdu ČR PL. ÚS 14/94 podľa ktorého, sú Benešove dekréty naďalej súčasťou vnútroštátneho poriadku, hoci predstavujú komplex uzavretých záležitostí, ktoré splnili svoj účel. V súčasnosti nezakladajú právne vzťahy a preto nemôžu slúžiť ako podklad pre rozhodnutie orgánu verejnej moci. Z toho dôvodu Ministerstvo financií nebolo oprávnené vydať rozhodnutie na základe dekrétu č. 100/1945 Sb. V poslednej odpovedi na sťažovateľovu žiadosť z 20.10.2005 Ministerstvo zopakovalo, že Tomáš Baťa nebol skutočným vlastníkom spoločnosti v čase znárodnenia. Bez toho, aby svoj nárok uplatnil na českom súde, podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Baťa proti Českej republike7 Predmetom sťažnosti č. 43775/05 bola námietka porušenia práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru zo strany Českej republiky.

ESĽP túto sťažnosť vyhodnotil ako neprípustnú, pričom podotkol, že sťažovateľ neoznačil znárodnenie ako také za krivdu. Ujmu údajne utrpel tým, že jeho právnemu predchodcovi nebola vyplatená náhrada, ktorú stanovovali znárodňovacie predpisy.

ESĽP sa stotožnil s názormi českých súdov, podľa ktorých reštitučnými zákonmi sa vylučuje iná náprava minulých krívd. Sťažovateľovi navyše nesvedčil majetkový nárok tak, ako to čl.1 Protokolu č.1 vyžadoval v zmysle príslušnej judikatúry. Na základe doterajšieho stavu poznania ho nebolo možné vnímať ako nespochybniteľného vlastníka. ESĽP preto rozhodol o vecnej nezlučiteľnosti sťažnosti s Dohovorom.

K porušeniu práva na spravodlivý proces ESĽP uviedol, že sťažovateľ síce už od roku 1991 rokoval s českou exekutívou, ale svojich nárokov sa nikdy nedomáhal pred súdom, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť neúspechu v takomto konaní. Podľa ESĽP sťažovateľ naozaj nemal reálnu šancu na úspech, pričom nie je účelom čl. 6 ods.1 Dohovoru takýto úspech zabezpečiť. Navyše jeho sťažnosť neposkytla jediný dôkaz o tom, že by svoj nárok nemohol uplatniť na českom súde. Tým pádom konštatoval nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ktoré sú nevyhnutné pre úspešné podanie sťažnosti.

Tomáš Baťa zomrel niekoľko dní po vyhlásení rozhodnutia v roku 2008. Dôvodom jeho neúspechu bolo, že české orgány ho ako vlastníka firmy nikdy neuznali.

Nález českého ústavného súdu o dekréte č. 100/1945 Sb. Nález I. ÚS 318/06 z 13. 12. 2007 sa týkal nečinnosti Ministerstva financií pri rozhodovaní o vyplatení náhrady podľa § 7 dekrétu č. 100/1945 Sb v ďalších prípadoch. Na kauzu Baťa mal nález interpretačný dosah. Na jeho základe vydalo Ministerstvo politické vyhlásenie, že sa nárokmi rodiny Baťovcov bude znovu zaoberať. Ústavný súd ČR v ňom konštatoval, že všeobecné súdy aplikovali dekrét 100/1945 Sb. chybne tým, že teleologické argumenty povýšili nad samotné znenie dekrétu, ktorý právo na náhradu výslovne zakotvil (contra verba legis). Ak ustanovenie právneho predpisu deklaruje, že určitý orgán verejnej moci má o podanom návrhu rozhodnúť, nemožno sa tejto povinnosti zbaviť teleologickou argumentáciou typu, že predpis už nemá konštitutívny charakter, lebo už naplnil svoj účel v rámci povojnového obdobia. Pre tieto úvahy môže byť priestor až v meritórnom rozhodnutí orgánu, 7

Baťa proti Českej republike. Sťažnosť č. 43775/05 z 24. 6. 2008.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

Odborné články nezakladajú však právo vec odmietnuť a vôbec o nej nerozhodnúť.

Teleologická redukcia, ktorú používali všeobecné súdy a ktorá spočíva v odopretí aplikácie predpisu na prípady, kedy to síce uvádza jeho dikcia, ale odporuje to jeho účelu a zmyslu, je dovoleným spôsobom aplikácie práva, ale nemožno ho uplatniť pri určovaní pôsobnosti orgánov verejnej moci, kde platia osobitné metodologické pravidlá.8 „Ján Antonín Baťa späť v hre“ České orgány pred aj po roku 1989 považovali vlastníctvo J. A. Baťu v čase znárodnenia za nepochybné. Dlhodobo odmietali uznať vlastnícky titul Tomáša Baťu ml., čím zároveň popierali jeho status oprávnenej osoby. Ich rokovania sa však nikdy nepreniesli z roviny administratívnoprávnej do roviny súdnej.

J. A. Baťa naďalej ostával odsúdeným zločincom. Situácia sa zmenila, keď Mestský súd v Prahe rozhodol uznesením č. Nt 214/2007 dňa 25.6.2007 v procese obnovy konania o zrušení rozsudku Národného súdu vo výroku o vine a treste.9 Všetky nadväzné rozhodnutia stratili platnosť. Rehabilitáciou J. A. Baťu sa otvoril priestor pre jeho potomkov, aby spätne požadovali od Ministerstva financií ČR náhradu za znárodnený majetok.

O to sa pokúsila jeho vnučka, Brazílčanka Dolores L. Baťa Arambasic. Ministerstvo financií ČR jej žiadosť odmietlo pre banálnu procesnú vadu, že k svojej žiadosti napriek opakovaným výzvam nedoložila doklad o svojom právnom nástupníctve po J. A. Baťovi. K meritórnemu prejednaniu veci tak opäť nedošlo. Proti tomuto rozhodnutiu podala pani Baťa rozklad. Potom, čo jej nebolo vyhovené, žalovala neúspešne Ministerstvo v správnom súdnictve na Mestskom súde v Prahe.

Proti jeho rozsudku č. 11 Af54/2010 podala kasačnú sťažnosť na Najvyššom správnom súde.10 Sťažovateľka v nej vytýkala Ministerstvu dlhodobú nečinnosť v oblasti stanovenia náhrad, čím sa podľa nej trvalo ignoroval platný zákon. Sťažovateľka považovala požiadavky ministerstva za nadbytočné, zavádzajúce a vyžadované len s cieľom vyvolania obštrukcií. Okrem dokladu o právnom nástupníctve od nej vyžadovali aj predloženie plnej moci advokáta, výmeru rozsahu znárodnenia a doklad o vlastníctve majetkov pred znárodnením. Žalobkyňa trvala na tom, že všetky potrebné údaje boli ministerstvu známe z jeho činnosti a z jeho zdrojov podliehali ďalšej medializácii. Naopak ministerstvo tvrdilo, že nie je oprávnené ani povinné plniť funkciu orgánu prejednávajúceho dedičstvo. Tieto námietky sťažovateľky vyhodnotil Najvyšší správny súd v rozsudku 1 As 84/2011 ako neprípustné.

Pani Dolores Baťa uvedený rozsudok napadla ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde ČR pre údajné porušenie čl. 36 a 37 ods.

3 Listiny základných práv a slobôd (právo na nezávislý, nestranný súd a rovnosť účastníkov), ku ktorému malo dôjsť počas konania Mestského súdu v Prahe a Najvyššieho správneho súdu. Zároveň sťažovateľka v tejto veci namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Uznesením č. II. ÚS 161/12 z 29. 11. 2012 bola jej sťažnosť odmietnutá. Ústavný súd ČR sa s touto sťažnosťou nestotožnil a bez väčších pochýb ju vybavil ako zjavne neopodstatnenú. Pripomenul, že jeho úloha spočíva v ochrane ústavnosti a preto sa v danej veci musí obmedziť na prieskum rozhodnutí z hľadiska dodržania ústavných princípov. Ústavný súd ČR nepatrí do sústavy správnych súdov. Z toho dôvodu nemôže ani nahradzovať ich rozhodnutie. Žiadnu svojvoľnú interpretáciu práva v tomto prípade neidentifikoval. Správne súdy postupovali v súlade so zákonom. Každou Bližšie pozri body 20-23 nálezu I. ÚS 318/06 Langmeier, J.: Proces s J. A. Baťou před Národním sudem v roce 1947. In: Právněhistorické studie č. 43/2013. Praha: Karolinum, 2014. str. 342-343.

10 Dovoľujeme si upozorniť na inú štruktúru správneho súdnictva v ČR a v SR. Český model je historicky prevzatý z úpravy prvej ČSR, kde fungoval Najvyšší správny súd. V SR vykonávajú správne súdnictvo výlučne všeobecné súdy, typicky krajské súdy a Najvyšší súd.

8

námietkou sťažovateľky sa podrobne zaoberali a svoj záver odôvodnili. Sťažovateľka sa síce domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov, ale sama žiadne nové argumenty nepredložila. Ústavný súd vyslovil súhlas s názorom Kasačného súdu, že konanie o stanovení náhrady za znárodnenie podniku je konaním návrhovým a preto ho možno zastaviť, ak návrh nie je úplný.

Na základe uvedeného musel Ústavný súd dospieť k tomu, že nesúhlas sťažovateľky s vydanými rozhodnutiami ešte nezakladá dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Právo na spravodlivý proces negarantuje právo na úspech v konaní. Jednotlivec sám osebe nemá právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho názoru. Má právo na spravodlivé súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky ústavné princípy a zásady súdnej moci. Správne súdy svojím postupom rešpektovali požiadavky spravodlivosti a Ústavný súd ČR v ich rozhodnutiach nenašiel prvky svojvôle, alebo extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi.

Pani Baťa zároveň namietala predpojatosť niektorých sudkýň Mestského súdu v Prahe z dôvodu, že pred rokom 1989 boli členkami KSČ, pričom zdôraznila podiel komunistickej strany na nespravodlivom odsúdení J. A. Baťu a na vykonštruovaní retribučného procesu.

Najvyšší správny súd jej námietku neakceptoval a rovnako rozhodol aj Ústavný súd ČR. Konštatovať zaujatosť sudcu z dôvodu jeho bývalého členstva v KSČ je možné len za podmienky, že k všeobecnej skutočnosti o jeho členstve pristúpia aj ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré svedčia o záujme sudcu v konkrétnom spore.

Vyžaduje sa, aby okolnosti prípadu boli prepojené so „zvláštnym angažmá“ sudcu v komunistickej strane. Tento záver je v súlade a vyplýva z konštantnej judikatúry vrcholových českých súdov (napr. IV.ÚS 682/09).

Pani Baťa svoju námietku nepodporila žiadnymi ďalšími skutočnosťami a navyše ju uplatnila oneskorene, až v čase vynesenia rozsudku, hoci o minulosti sudkýň sa mohla dozvedieť skôr. Preto jej zamietnutie vyplynulo z povahy veci.

Záver Udalosti z Českej republiky sú ouvertúrou diania na Slovensku.

V roku 2013 Okresný súd Bratislava I. uznesením povolil obnovu konania vo veci odsúdenia J.A. Baťu a následne rozsudok Národného súdu zrušil.

Dňa 31.10.2014 Krajský súd v Bratislave toto uznesenie zrušil a uviedol, že Okresný súd nemal právomoc obnoviť konanie a teda ani zrušiť právoplatný rozsudok Národného súdu v Prahe s odôvodnením, že tento súd už neexistuje. Všeobecné súdy totiž nie sú zákonom oprávnené preskúmavať a rušiť právoplatné rozsudky Národného súdu. John Nash, vnuk J. A. Baťu z USA, proti tomu podal sťažnosť na Ústavný súd SR, o ktorej sa koná.

V laických kruhoch môže tento postup krajského súdu právom vyvolať nepochopenie, ale z právneho hľadiska bola obnova konania unáhleným krokom. V prvom rade ostáva nevyjasnená otázka platnosti Benešovho dekrétu č. 16/1945 Sb. na územie Slovenska vzhľadom na postavenie a právomoc Slovenskej národnej rady11 a jej obdobné nariadenie č. 33/1945 Sb. n. o stíhaní fašistických zločincov, zradcov a okupantov. V druhom rade, či potom rozsudok Národného súdu niekedy platil na území SR? A čo z toho vyplýva pre nároky Baťovcov?

K tomu možno na záver uviesť názor teoretikov, ktorí poukazujú, že retribučné zákonodarstvo v podobe dekrétov platilo iba pre českú časť republiky.12 Hoci neexistuje žiaden menný zoznam uvádzajúci ktoré „Benešove dekréty“ platia na území SR a ktoré len v Česku, dá sa to spoľahlivo vyvodiť z § 2 nariadenia SNR č.

30/1945 Sb. a n. o zákonodarnej moci na Slovensku s odkazom na znenie prvej pražskej dohody. Z týchto dokumentov je možné

9

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

K tomu pozri: Mosný, P.: Oprávnenosť SNR vydávať právne normy. In: Dekréty Edvarda Beneša v povojnovom období. Zborník. Prešov: Spoločenskovedný ústav SAV, 2004. str. 56-63.

12 Gábriš, T. - Vojáček, L. - Kolárik, J.: Československé právne dejiny. Bratislava: Eurokódex, 2011. str. 182.

11

29 31

Odborné články / INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS vydedukovať, že záležitosti týkajúce sa súdnictva a trestného práva sú vlastnou vecou oboch republík a preto hmotný ani procesný základ Baťovho odsúdenia v Slovenskej republike neexistuje. Napriek týmto argumentom to však nemusí byť jediný správny názor.

Nastupuje otázka, ako sa s tým vyrovnajú procesualisti. Bude

určite zaujímavé sledovať ako sa s touto kauzou vysporiada Ústavný súd SR a či jeho rozhodnutie bude precedentné (meritórne), alebo len vyhýbavé, teda skonštatuje, že krajský súd práva sťažovateľov neporušil.

Použitá literatúra: 1. Gábriš, T. - Vojáček, L. - Kolárik, J.: Československé právne dejiny (1918-1992). Bratislava: Eurokódex, 2011. 424 s. ISBN 978-80-89447-42-8.

2. Ivanov, M.: Sága o životě a smrti Jana Bati a jeho bratra Tomáše. Praha: Albatros, 2008. 473 s. ISBN 978-80-7388-128-3.

3. Langmeier, J.: Proces s J. A. Baťou před Národním sudem v roce 1947. In: Právněhistorické studie č. 43/2013. Praha: Karolinum - Nakladatelství Univerzity Karlove v Praze, 2014. str. 327-346. ISBN 978-80-246-2345-0.

4. Lehár, B.: Dějiny Baťova koncernu (1894-1945). Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960. 299 s.

5. Šutaj, Š. (eds.): Dekréty Edvarda Beneša v povojnovom období. Zborník. Prešov: Spoločenskovedný ústav SAV, 2004. 118 s. ISBN 80-89046-21-5.

6. Wenig, A.: Právní věda a konkrétní poměry právní. In: Právník 1934. Praha: Jednota právnická, roč. LXXIII. Str. 265- 277.

Právne predpisy: Dekret presidenta republiky č. 16/1945 Sb. o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech.

Dekret presidenta republiky č. 100/1945 Sb. o znárodnění dolů a některých průmyslových podniků.

Vyhláška ministra průmyslu č. 442/1945 Sb. o znárodnění podniků v zemi České a Moravskoslezské, provozovaných podle horního zákona.

Judikatúra: Rozsudok Národného súdu sp. zn. TNs 12/1947 z 2. 5. 1947.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 84/2011-137 z 19.11.2011.

Nález Ústavného súdu ČR č. PL. ÚS 14/94 z 8.3.1995.

Nález Ústavného súdu ČR č. I. ÚS 318/06 z 13. 12. 2007.

Uznesenie Ústavného súdu ČR č. II. ÚS 161/12 z 29. 11. 2012.

Baťa proti Českej republike, sťažnosť č. 43775/05 z 24. 6. 2008.

Comparative Human Rights Law and the Muslim Headscarf: the Position of the UN Human Rights Committee and the European Court of Humans Rights Lavinia Iusan student of 4th year, Faculty of Law, Babes-Bolyai University, Romania

Introduction Cultural diversity and the principle of religious pluralism are axiomatic for a democratic society. Undoubtedly, the world is dealing with an increase in religion intolerance. In the aftermath of the September 11, 2001 attacks, the misplaced concern that the overt practice of Islam is a proxy for ‘extremism’ led to xenophobia and discrimination towards Muslims (Taylor, 2005).

An appraisal of the development of freedom of thought, conscience, and religion as embodied in Article 18 of the International Covenant on Civil and Political Rights (ICCPR) and Article 9 of the European Convention on Human Rights (ECHR) has never been more challenging.

As EL-Gallal observes, ‘religions provide their members with a sense of identity and security’ (El-Gallal, 2014, p. 23). Therefore, not only the common norms and values but also religious symbols unite people of the same religion. The Muslim veil has triggered intense debates about freedom of religion. The enactment of national regulations which ban the right to wear a hijab in public places brought several cases before the human rights monitoring bodies, such as the Human Rights Committee (HRCtee) or the European Court of Human Rights (ECtHR).

This article aims to compare the practices of the ECtHR and HRCtee when dealing with a limitation of the right to wear the Muslim headscarf. For the purpose of the comparison, I will consider one judgment of the ECtHR, Dogru v. France (2009) and one decision of the HRCtee, Hudoyberganova v. Uzbekistan (2004).

1. Sources Freedom of religion is a fundamental human right grounded in the text of various instruments, adopted at international and regi-

30 32

onal levels. In the United Nations context, Article 18 of the ICCPR is the core article that warrants protection for the said right. Under the Council of Europe framework, Article 9 of ECHR is the key provision (Taylor, 2005).

According to the two articles, freedom of religion embraces not only the inner-life but also the public manifestation of religious beliefs, which include the freedom to wear religious clothing (El-Gallal, 2014). The ‘forum internum’ (i.e. the inner freedom of religion) is inviolable and subject to no restrictions under both articles. In contrast, using slightly different language, Article 18(3) ICCPR and Article 9(2) ECHR allow governments to limit the freedom to wear religious symbols under certain circumstances (Bantekas & Oette, 2013). Less egregious infringements involve questions as to whether they are prescribed by law or whether they are justifiable restrictions under the ‘necessity’ requirement (Parker, 2006). The ECHR provides an additional condition, the interference to be ‘necessary in a democratic society’. Thus, it must fulfil a pressing social need and must be proportionate to the legitimate aim pursued.

2. Comparative synthesis 2.1 Facts The controversies surrounding the wearing of religious clothing and symbols in public institutions such as schools or universities found their way to the HRCtee and the ECtHR (Carolyn, 2006).

The decision in Hudoyberganova v. Uzbekistan (2004) involved a university student of the Muslim faith who was expelled for wearing a hijab. The applicant refused to abide by the Institute`s regulations that barred students from wearing religious dress in schoCORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS ol. The UN HRCtee found a violation of Article 18 ICCPR, which prohibits ‘coercion that would impair the individual`s freedom to have or adopt a religion’ (Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004], at 6.2.).

In the judgment Dogru v. France (2009), Belgin Dogru, enrolled at a public secondary school in France, refused to remove her hijab during physical education classes. As a consequence, she was expelled from school on the reason that she breached the duty of assiduity and did not comply with the school`s regulations governing safety and health. Under these circumstances, the applicant alleged a violation of her right to religion and education. The Court held that there has been no violation of Article 9 of the ECHR, but did not examine the complaint based on Article 2 of the Protocol no.1 to the Convention (Dogru v. France, [2009], at 78 and 84).

2.2 Merits A glimpse at the reasoning of the two human rights bodies shows that both the Court and the Committee agree that freedom of religion includes the freedom to wear religious symbols, such as the hijab (Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004] at 6.2., Dogru v.

France, [2009] at 47). Consequently, both bodies ruled that a ban on wearing a headscarf in a public school or university represents a restriction on the right to manifest ones religious beliefs (Dogru v. France, [2009] at 48, Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004] at 6.2.), However, striking divergences can be observed between the approach of the HRCtee and the ECtHR in determining whether the interferences with the freedom of religion meet the requirements of Article 9(2) ECHR and Article 18(3) ICCPR. In Hudoyberganova, the Committee found that the expulsion of a female student from a university because of her refusal to comply with a regulation that prohibited the wearing of Islamic headscarf constituted a violation of Article 18 ICCPR. Five years later, in Dogru, the Court reaffirmed its contrasted legal position, holding that there has been no violation of Article 9 of the Convention (Dogru v. France [2009] at 78).

Firstly, in determining whether the restriction is ‘prescribed by law’, the ECtHR held that ‘the interference in question had a sufficient legal basis in domestic law’ (Dogru v. France [2009] at 50 and 59). Referring to its previous case law, the Court reiterated that the concept of ‘law’ must be understood in its substantive sense (Dogru v. France, [2009] at 52). Therefore, the law must meet three conditions: to be accessible to the persons concerned, formulated with sufficient precision and to a degree that is reasonable in the circumstances that a given action may entail. Reaching the same conclusion as the Court, the Committee held that in Ms. Hudoyberganova’s case the exclusion was based on the internal provisions of the University’s regulations (Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004] at 6.2.). However, the UN HRCtee did not refer to the quality of the law in question.

Regarding the second condition, the ECtHR held that the interference pursued the legitimate aims of ‘protecting the rights and freedoms of others and protecting the public order’ (Dogru v. France, [2009] at 60). On the contrary, the Committee notes in para. 6.2 of the Hudoyberganova decision that the State Party has not invoked ‘any specific ground’ for which the limitation imposed on the applicant could be understood as necessary in order ‘to protect public safety, order, health, or morals or the fundamental rights and freedoms of others’. The only justification the Government brought was that Ms. Hudoyberganova infringed the internal regulations of the University (Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004] at 4.3). One could say that the different conclusions reached by the two HR bodies are due to an absence of arguments presented by the parties.

Lastly, the Court considered the requirement that the infringement is ‘necessary in a democratic society’, a condition not assessed by the Committee. An interference which is ‘necessary in a democratic society’ must be shown to fulfil a ‘pressing social need’ CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

that is proportionate and relates to the legitimate aims pursued. In a pluralistic society, legitimate limitation on the freedom of religion may be necessary ‘if the freedom clashes with the aim of protecting the rights and freedoms of others, public order, and public safety’ (Parker, 2006, p. 119). The Court did not assess the proportionality test, but it recognised that a ‘margin of appreciation’ must be afforded to the Member States (Dogru v. France, [2009] at 71). A hijab ban imposed during physical education classes was found to be reasonable because it was necessary to comply with the school’s internal rules on health and safety. The consequence was not disproportional as she was able to continue her schooling by correspondence classes (Dogru v. France, [2009] at 73).

2.3 Clash of jurisdictions The comparative analysis of the legal reasoning in the two cases reveals that at a regional level, the Court seems to be more willing than the Committee to allow States to limit individuals’ freedom of religion while the Committee approaches a view in line with the principle of religious neutrality (Scheinin, 2012). In determining which body has a stronger legal reasoning, one must look at the approaches the ECtHR and HRCtee had taken in assessing Member States’ margin of appreciation when deciding how to enforce the fundamental rights. While in Dogru the ECtHR gives France a wide margin of appreciation for defining whether the limitation is necessary in a democratic society, the UN HRCtee in Hudoyberganova had a different approach, focusing on the particular circumstances of the case. The Committee reasoned its position in one single paragraph, avoiding to apply the notion of ‘margin of appreciation’. Instead, the HRCtee held that the measure at stake, which restricts access to education, amounts to coercion and cannot be justified solely by the principle of secularism.

The Court failed to prove the proportionality test when it supported the grounds provided by France to justify the ban, namely protecting the secular order of the state and the rights of others.

It did not consider if the social need was addressed in Belgrin Dogru’s situation or if the limitation of her right to wear a hijab was the least restrictive limitation possible. The ECtHR afforded France a wide margin of appreciation to determine what is necessary in a democratic society and it refrained from examining the proportionality test. Granting a state a wide margin of appreciation poses serious concerns, for it affects a series of rights, including the right to education (Bantekas & Oette, 2013). States should not enjoy such a wide autonomy to define secularism in cases concerning freedom of religion.

From my perspective, the Committee had balanced the interests of the individuals and of the state better than the Court, in this way managing to protect the applicant’s right to freedom of religion. This is why I assert that the legal reasoning of the HRCtee is stronger than the one of the regional body, irrespective of its non-binding character.

However, I believe that it is noteworthy to stress that in Hudoyberganova, the Committee states that Uzbekistan had not actually put forward any particular reasons for limiting the applicant’s freedom of religion (Hudoyberganova v. Uzbekistan, [2004], at 6.2).

The Government of Uzbekistan had a right to limit fundamental rights on the ground of public order (Kuznetsov, 2014). Hence, if the limitation had been possible to explain by the same ground advanced by the government in Dogru, the legal reasoning of the Committee and the Court could have been similar (Temperman, 2014).

In order to uphold my opinion, I must emphasise that the ECtHR was constant in its judgments concerning the freedom to wear religious symbols (for instance, in the 2004 Leyla Șahin v.

Turkey). However, in light of the principle of a ‘living treaty’, the Court found that UK violated a citizen’s right to manifest her religion when the applicant was not allowed to visibly wear a cross necklace at work in the recent case of Eweida v. UK (2013). Judicial borrowing is present between international Human Rights

31 33

INTERNATIONAL STUDENTS ON VARIOUS LAW TOPICS bodies. Even if the ECtHR in Dogru did not choose to follow the reasoning of the UN HRCtee in Hudoyberganova, the recent case shows a shift in the Court’s legal reasoning.

Conclusion This article has focused on the differences and similarities in the legal reasoning of the HRCtee and the ECtHR. The two cases discussed raise questions about the future of freedom of religion, especially in countries where the constitutional principle of secularism is enshrined. The Human Rights Committee, in its

decision, wisely managed to balance the applicants’ rights vis-àvis the state’s interest, protecting the rights of persons belonging to minorities. The judgment is an example of the way in which the European Court of Human Rights affords a wide margin of appreciation to States. But, in analysing the case under Article 9, the ECtHR should not refrain from analysing the proportionality test and it should not neglect to address other provisions. I hope that the two human rights monitoring bodies will reflect ‘a spirit of tolerance and respect for human rights’ in their future cases.

References • Bantekas, I., Oette, L., 2013, International Human Rights Law and Practice, Cambridge: Cambridge University Press • Carolyn, E., 2006, The ‚Islamic scarf‘ in the European Court of Human Rights. Melbourne Journal of International Law,Volume 7, pp. 52-71 • El-Gallal, H.S., 2014, Islam and the west. The Limits of Freedom of Religion, Volume 4, Bern: Peter Lang AG. • Kuznetsov, D., 2014, Freedoms collide: Freedom of expression and freedom of religion in Russia in comparative perspective, Russian Law Journal, Volume II, Issue 2, pp. 75-100 • Parker, M., 2006, The Freedom to Manifest Religious Belief: An analysis of the Necessity Clauses of the ICCPR and the ECHR. Duke Journal of Comparative and International Law,Volume 17, pp. 91-130 • Scheinin, M., 2012, International Human Rights Law and the Islamic Headscarf: A Short Note on the Position of the European Court of Human Rights and the Human Rights Committee. In: Islam, Europe and Emerging Legal Issues. Surrey: Ashgate Publishing Limited, pp. 83-89 • Taylor, P. M., 2005, Freedom of Religion. UN and European Human Rights Law and Practice, Cambdridge: Cambdridge University Press • Temperman, J., 2014, State-Religion Relationships and Human Rights Law. Towards a right to religiously neutral governance, Leiden: Martinus Nijhoff Publishers • Human Rights Committee, Hudoyberganova v Uzbekistan [2004] • ECtHR, Dogru v France [2009]

V prípade, ak sa chcete stať súčasťou časopisu Corpus Delicti, napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva, za článkom uveďte použitú literatúru a dodržiavajte citačné pravidlá podľa STN. Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku.

Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na e-mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 2/2016 pre zimný semester akademického roku 2016/2017. Uzávierka pre číslo 2/2016 je 15.11.2016.

Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov.

Tešíme sa na Vaše príspevky! Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12. Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

V júni 2016 vychádza jedenáste číslo obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava.

Tlač zabezpečuje OPTIMA a.s., Železničiarska 671/8, 949 01 Nitra.

Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk, iuridica.truni.sk.

Odborné články v slovenskom jazyku v časopise Corpus Delicti podliehajú recenznému konaniu.

32 34

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2016

36

CORPUS DELICTI 4/2012