Page 1


Corpus Delicti

Časopis Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Redakčná rada Šéfredaktorka: Mgr. Monika MARTIŠKOVÁ Zástupkyňa šéfredaktorky: Mgr. Petra LUKÁČIKOVÁ Redaktori: Mgr. Daniel Arbet, JUDr. Jozef GREGUŠ, JUDr. Dominika KUČEROVÁ, Mgr. Juraj ŠELIGA, Mgr. Anna ŽEMBÉRYOVÁ Externí spolupracovníci: Mgr. Ján JURAN, doc. JUDr. Alexandra KOTRECOVÁ, PhD. LLM, JUDr. Jakub LÖWY, PhD. LLM Odborní garanti: JUDr. Katarína GEŠKOVÁ, PhD., doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD., JUDr. Anton ŠKREKO, PhD.

Adresa redakcie: Časopis Corpus Delicti Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10, 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka a grafika: Mgr. Filip JUROVATÝ Autorky ilustračných fotografií: Mgr. Dominika KARDOŠOVÁ, Mgr. Anna ŽEMBÉRYOVÁ

Zakladatelia obnoveného časopisu - konzultanti: Mgr. Kristián ČECHMÁNEK, Mgr. Martin CSÁSZÁR, Mgr. Naďa PETRÍKOVÁ

Editoriál

Čo ma robí v živote šťastnou?

Inšpirácia neprichádza vždy. A keďže pre tento editoriál som dlho nemala vlastnú myšlienku, inšpirovala som sa editoriálom, ktorý bol venovaný obyčajnému ľudskému šťastiu. A tak som sa spýtala sama seba, čo robí v živote najšťastnejšou mňa? Moja najbližšia rodina, výnimoční priatelia a môj zlatý retriever s veľkosťou a ušami kokršpaniela - nie sú na prvom mieste preto, že sa to možno žiada či patrí, ale preto, že to je skutočne tak, a to je naozaj šťastie. Ďalej je to pre mňa pokoj, čas na čítanie, Grécko, káva, čokoláda. Šťastím je aj to, ak nájdete svoje miesto tam, kde ste ho nehľadali, ak ste inšpiráciou pre druhých, ak ste obklopení ľuďmi, ktorí skutočne stoja za to. Aj niečo neobyčajne obyčajné ako obedy s výnimočným človekom či dážď. Dôvera, nezištnosť a úprimná vďaka, skutočné objatie, radosť, podpora či smiech; oslavy, výlety a spomienky, šampanské, beh vo farbách, jazda autom, hudba, prekvapenia, dokončená práca, darčeky a nočné zúfalé telefonáty; lienky (a niekedy aj šváby a motýle). Názory a hodnotový postoj, ktorý si možno vážiť, myšlienky, ktoré stoja za to. No aj spravodlivé súdne rozhodnutie či dobre odôvodnený text. Šťastím je mať okolo seba ľudí, ktorí sa podieľajú na tvorbe tohto časopisu. Aj to, že do tohto čísla časopisu bolo zaslaných oveľa viac článkov, ako je 32 strán schopných obsiahnuť. To všetko ďalšie, čo Vám nestíham napísať, keďže ja vlastne nikdy nič nestíham. A v neposlednom rade ma uplynulý rok robili veľmi šťastnou „moji“ študenti, a tak sa s Vami všetkými lúčim citáciou jedného z mnoha milých e-mailov a prajem Vám to isté: „Ak by sme sa už do ďalšieho akademického roka nevideli, tak Vám prajem hrozne krásne letné prázdniny , ak pôjdete na dovolenku, tak si ju riadne užite, nech Vás pekne slnko a more nabijú energiou, aby ste ju mohli rozdávať počas ďalšieho akademického roka.“ A zamyslite sa nad tým, čo robí šťastnými Vás. P.S. Prajem Vám, aby ste si písmenko, ktoré nájdete na fotke z jedného šťastného dňa, zaslúžene odnášali zo skúšok. Veľa šťastia!! Monika Martišková šéfredaktorka


obsah

Obsah Aktuality Čo sa dialo v letnom semestri na našej fakulte? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 2 Aktuálne z legislatívnej dielne Novoročná novela trestných kódexov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Pojmy do vrecka študenta práva Argumentárium. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Úvaha O flirte a škole alebo radšej o sociológii podľa Briana Faya. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Z diania vo svete Venezuela na rázcestí. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6 Zaujímavé z judikatúry Ústavný súd Českej republiky: Vysoké výživné nemusí korešpondovať s najlepším záujmom dieťaťa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Ústavný súd Českej republiky: Výchova detí k samostatnosti a zodpovednosť rodičov pri ich úraze. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Najvyšší súd Slovenskej republiky: Vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany ako prekážka zaistenia cudzinca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Rozhovor Osobný bankrot po novom. Rozhovor zo zákulisia legislatívy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Odborné články Európsky zatýkací rozkaz. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14 Trestno-právne aspekty zrušenia amnestie. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Striedavá starostlivosť v praxi. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19 Právo na štrajk zamestnancov štátnej a verejnej správy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 22 Ochrana poskytovaná tehotným ženám podľa Zákonníka práce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24 Esej Komu vlastne svitá na horšie časy?. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27 Essay The Dichotomy of Abortion as a Human Right. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29 CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

31


Aktuality

Čo sa dialo v letnom semestri na našej fakulte? 16.1.2017 Právnické vzdelávanie v histórii a v súčasnosti Pri príležitosti 350. výročia založenia historickej Právnickej fakulty si fakulta uctila tradíciu i zakladateľov zorganizovaním vedeckého podujatia – konferencie, na ktorej aktívne vystúpilo 20 odborníkov zo všetkých katedier fakulty, a ktorí diskutovali nie len o histórii a súčasných poznatkoch právnického vzdelávania, ale i o jeho význame v budúcnosti. V duchu tradícii, na záver podujatia sa konala svätá omša, tak ako pred 350 rokmi, práve v Bazilike svätého Mikuláša. 10.3.2017 Právnická etika v  praxi – nudná teória alebo mínové pole? Uvedený odborný workshop viedol Mgr. Pavol Žilinčík, člen Súdnej rady SR, ale i  právnik s  množstvom skúseností z  etického diania v právnických povolaniach, osobitne v justícii. Publikum uviedol do problematiky nielen teoreticky, ale i  prostredníctvom kazuistík, či dokonca odprezentoval množstvo prípadov, ktorými sa zaoberala Súdna rada SR, a ktoré rozpútali vždy viac či menej búrlivú diskusiu v zmysle hesla „čo právnik, to názor“. Okrem iného sa diskutovalo aj o podvádzaní na justičných skúškach či skúškach na našej fakulte, kedy boli učitelia zasvätený do tajov opisovania vo svete moderných technológií. 10.3.-13.3.2017 ELSA Maynooth International Negotiation Competition 2017 Filip Fabian a Katarína Močková reprezentovali našu fakulte v  Írskom meste Maynooth na súťaži spočívajúcej vo vyjednávaní podmienok medzinárodnej zmluvy. Súťaže sa zúčastnilo 19 tímov z  celého sveta, napr. z  USA, Indie, Španielska, Francúzska, či Holandska. Okrem jazykovej a  argumentačnej zručnosti museli tímy pracovať spoločne a pohotovo, kde okrem samotného vyjednávania podmienok medzinárodnej zmluvy so súperom im spätnú väzbu (rôzne postrehy a rady) poskytli i prítomní sudcovia. Okrem súťaže mali účastníci možnosť spoznať históriu hlavného mesta Írska – Dublinu, ale i  nadviazať nové priateľstvá na slávnostnom galavečeri. 22.3.2017 GULAG Pri príležitosti 350. výročia založenia našej Právnickej fakulty na historickej univerzite sa organizoval cyklus prednášok Naši susedia-naši priatelia. V  jeho rámci sa v  spolupráci s  Maďarským kultúrnym inštitútom v Bratislave na pôde našej fakulty uskutočnila výstava Gulag – Maďari v  táboroch Sovietskeho zväzu 1944-1946. Výstavu zahájila dekanka fakulty spolu s  riaditeľom Maďarského kultúrneho inštitútu. Následne prebiehala prednáška publicistu Ing. Petra Juščáka o  histórii gulagov, právnemu rámcu ich existencie a fungovania. Osobitne sa prednášajúci zameral na osudy konkrétnych ľudí, ktorí boli zavlečení do gulagov, čo vyvolalo medzi študentmi množstvo otázok. Uvedená výstava bola študentom, ale i pedagógom k dispozícii niekoľko nasledujúcich dní. 3.4.2017 Požiadavky justičnej praxe na vzdelávanie právnikov Katedra teórie práva a ústavného práva zorganizovala uvedený workshop s  cieľom zistiť požiadavky, ktoré sú kladené na našich absolventov v  praxi. V  rámci rozpravy vystúpili sudcovia, prokurátori, i  advokáti, ktorí prezentovali najmä svoje osobné skúsenosti s absolventami. Upozornili, kde vidia najväčšie nedostatky, či čo je pre jednotlivé zamestnania prioritou. Pozitívne však vyznel ten fakt, že práve absolventi našej fakulty sú častokrát uprednostňovaní pred inými, práve z  dôvodu ich kvality. Lektori tiež  priblížili výkon svojich povolaní. Workshopu sa zúčastnili nielen študenti, ale i pedagógovia. Okrem iného pani dekanka načrtla rôzne novinky, ktoré sa pre študentov pripravujú, za účelom zatraktívnenia štúdia najmä po jeho praktickej stránke.

42

CORPUS DELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Aktuality 4.4.2017 Varšavské povstanie 1944 Ďalšie podujatie z cyklu Naši susedia-naši priatelia bolo venované Poľsku. Výstavu otvoril prvý radca veľvyslanectva Poľskej republiky v  SR Piotr Samerek, ktorý následne viedol prednášku o dejinách poľsko-slovenských vzťahov, o pohľade na Slovákov v poľskej literatúre a o mnohom ďalšom. O  dejinách Poľska hovorili tiež Pawel Ukielski, zástupca riaditeľa Múzea Varšavského povstania vo Varšave i Agata Matysiok z Opolskej univerzity, ktorá prostredníctvom mediálnych vstupov priblížila poslucháčom celé Varšavské povstanie. Študenti, najmä prvých ročníkov, mali možnosť zamyslieť sa nad historickými súvislosťami, prednášanými na našej fakulte, aj v iných intenciách. 5.4.2017 Premietanie filmu Únos a odborná diskusia o „Mečiarových amnestiách“ V priestoroch kina Hviezda sa pre študentov ale i pedagógov našej fakulty premietal film Únos, ktorý spôsobil obrovský záujem o  tzv. Mečiarove amnestie. Po filme nasledovala diskusia o  práve spomínaných Mečiarových amnestiách s  JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M. a JUDr. MUDr. Petrom Kováčom, PhD., ktorí odpovedali na najrôznejšie otázky z publika, ale i na „záludné“ otázky moderátora Mgr. Juraja Šeligu, ktorý načrtával rôzne hraničné situácie, ktoré by mohli zrušením amnestií vzniknúť. Uvedená diskusia ale i film rezonovali na chodbách fakulty ešte niekoľko dní. 7.4.2017 Naši absolventi v komunálnej politike Už druhý ročník stretnutia absolventov našej fakulty sa niesol v  duchu tak odbornom ako i  spoločenskom. Úvodom mohli všetci zúčastnení diskutovať s dvomi úspešnými absolventmi našej fakulty, ktorí sú zároveň najmladšími primátormi na Slovensku – JUDr. Ing. Juraj Říha, PhD. a JUDr. Tomáš Abel, PhD. Moderátor, ale i ostatní účastníci im kládli množstvo otázok týkajúcich sa komunálnej politiky. Osobitný záujem bol najmä o  problematiku eurofondov a  problémy vyvstávajúce pri samosprávnej činnosti. Pre podujatie bolo okrem odbornej diskusie príznačné najmä spomínanie na rôzne zážitky zo študentských čias, úsmevné situácie, neformálne rozhovory, ale i hudobný program. 26.4.2017 Ochrana osobných údajov Naša Katedra pracovného práva a  práva sociálneho zabezpečenia zorganizovala v  kooperácii s  Karlovou univerzitou v  Prahe workshop týkajúci sa problematiky osobných údajov reflektujúc európsku legislatívu. Workshopu predchádzala prednáška JUDr. Jakuba Morávka, PhD. z  Karlovej univerzity, ktorá bola určená nielen pre pedagógov a  študentov, ale i  pre odbornú verejnosť, rovnako tak aj workshop. Najväčším prínosom bola zrejme diskusia v súvislosti s nariadením EÚ č. 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktoré sa má začať uplatňovať v roku 2018. 4.5.2017 Financovanie cirkví a náboženských spoločností v komparatívnej perspektíve Medzinárodná konferencia zameraná na pomerne citlivú otázku bola organizovaná v spolupráci s Ústavom pre právne otázky náboženskej slobody a s International Center for Law and Religion Studies J. Reuben Clark Law School of Brigham Young University v Prove, Acta Sanctorum, Inc. Chicago a Ústavom pre konfesné právo Užhorodskej národnej univerzity v  Užhorode. Konferenciu otvorila pani dekanka a  pán rektor. Okrem teoretických poznatkov sa zúčastnení mohli oboznámiť aj s konkrétnymi kazuistikami týkajúcimi sa napr. daňových úľav, či návrhmi de lege ferenda prezentovanými prednášajúcimi. 5.5.2017 Ukraine Štvrté podujatie z  cyklu Naši susedia – naši priatelia sa tentokrát venovalo Ukrajine. Podujatie už tradične otvorila pani dekanka, no už menej tradičná bola tá situácia, že podujatie sa uskutočnilo vďaka dvom ukrajinským štipendistom, ktorí na našej fakulte vykonávajú študijný výskum. Úvodná prednáška Religious Life in Contemporary Ukraine patrila doc. JUDr. ThDr. Alexandrovi Bilashovi, CSc. z  Užhorodskej národnej univerzity v  Užhorode. Následne vystúpil dr. Kostiantyn Gorobets z Odeskej právnickej akadémie Národnej univerzity v Odese na tému Armed Conflict in Ukraine: Law, Politics and Cultural Choice. Pani prodekanka Mgr. Michaela Moravčíková, Th.D z našej fakulty mala prednášku na tému Ukraine in East-West Streamlines. Uvedené témy boli veľmi aktuálne a reflektovali najmä posledné dianie na Ukrajine. CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2017

3 5


aktuálne z legislatívnej dielene / Pojmy do vrecka študenta práva 25.4.2017 Premietanie filmu „Hotel Úsvit“ spojené s diskusiou s režisérkou Pred začatím skúškového obdobia letného semestra sa na pod záštitou dekanky fakulty premietal slovenský dokumentárny film s názvom „Hotel Úsvit“. Po ňom diváci diskutovali s režisérkou M. Rumanovou. Film sa premietal v rámci projektu Dokument na kolesách. Bol prezentovaný na domácich i medzinárodných festivaloch, kde získal viaceré ocenenia. Diváci mali po filme možnosť diskutovať s režisérkou na rôzne témy. Zaujímali ich najmä dôvody prečo si autorka vybrala Čiernu nad Tisou, prečo práve tie postavy, ktoré videli, ako sa vyvíjal ich osud ďalej po vypnutí kamery, či ako taký film slovenskej produkcie vzniká. Napriek tomu, že film mal pomerne pochmúrnu atmosféru, záverom diváci s režisérkou skonštatovali, že väčšina ľudí žijúcich na hrane životnej situácie túto nevníma ako tragédiu, práve naopak, ľudia sú so svojím životom spokojní a našli si spôsob, akým ho „najlepšie prežiť“. Príjemným spestrením premietaného filmu boli aj domáce pukance od pani dekanky, ktoré rozvoniavali po chodbách fakulty ešte dlho po tejto udalosti. Spracovala: Dominika Kučerová

Novoročná novela trestných kódexov

S novým rokom už akosi klasicky prišla aj novela trestných kódexov. Zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov nadobudol účinnosť 1.1.2017 a  novelizoval viaceré ustanovenia Trestného zákona a aj Trestného poriadku. Trest prepadnutia majetku sa po novele vzťahuje aj na trestný čin nepovolenej prevádzky lotérií a iných podobných hier podľa § 230 ods. 2 - 4 TZ. Inštitút premlčania trestného stíhania sa v zmysle medzinárodných zmlúv rozširuje aj na niektoré trestné činy XII. hlavy Trestného zákona. Osobitne pozitívne je možné hodnotiť pridelenie štatútu chránenej osoby zdravotníckemu personálu pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúcemu k  ochrane života a  zdravia. Opäť sa nám novelizoval trestný čin týrania blízkej osoby a  zverenej osoby, kedy sa páchateľ potrestá aj vtedy, ak bol za obdobný čin v  posledných dvanástich mesiacoch postihnutý. Tiež sa zaviedli viaceré nové trestné činy, ako napríklad trestný čin manipulácie s  trhom podľa § 265a, či trestný čin apartheidu a diskriminácie skupiny osôb podľa § 424a TZ.

Ostatné zmeny sa týkajú najmä zmeny definície extrémistického materiálu, zmeny v definícii osobitného motívu, a  iné. Ministerstvo spravodlivosti SR k zmenám uviedlo:  „Cieľom novely trestných kódexov, ktoré majú podľa návrhu nadobudnúť účinnosť 1. januára 2017, je účinnejšie vyšetrovanie trestných činov extrémizmu a rasovo motivovaných trestných činov. Mení sa napríklad definícia extrémistického materiálu. Na to, aby mohol byť materiál definovaný ako extrémistický už nebude nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní dokázali jeho spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiadúcim javom. Trestná bude po novom nielen podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, ale aj založenie takéhoto hnutia. Na to, aby bolo možné trestný čin klasifikovať ako rasovo motivovaný, už nebude nevyhnutná len skutočná, ale aj domnelá príslušnosť jednotlivca alebo osôb k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, a pod.“ Spracovala: Dominika Kučerová

Argumentárium Argumentum ad absurdum

Argumentácia pomocou neprávnych normatívnych systémov

je v práve argumentačným postupom, ktorým môžeme vylúčiť výkladovú variantu právnej normy s  poukazom na absurdnosť takéhoto výkladu. Absurdný je taký výklad, ktorý je v  rozpore s  prevládajúcou ideou práva či základnými princípmi právneho štátu. Ide spravidla o situácie, keď určitý výkladový variant nemá rozumný zmysel, vedie k rozporu s inou právnou normou, či vedie k nemožnému alebo neprípustnému záveru.

Neprávne normatívne systémy, napr. morálka či náboženské pravidlá, sú častokrát inšpiráciou pre zákonodarcu. Môžu sa stať obsahom právnej normy (nezabiješ, nepokradneš) alebo zostávajú vo sfére svedomia jednotlivca (budeš veriť v jedného boha). Až donedávna bolo sporné, či niektoré pravidlá majú alebo nemajú byť obsahom právnej regulácie (napr. nezosmilníš v podobe zavinenia pri rozvode). Právnymi princípmi sa totiž stali niektoré základné hodnoty, ktorých pôvod možno nájsť práve v  neprávnych normatívnych systémoch. Zohľadnenie takýchto pravidiel a princípov pri výklade práva stále vzbudzuje mnohé otázky. O interpretačnom probléme, ktorý nevychádza z práva samotného tak môže rozhodnúť sudca na základe objektívnej argumentácie. Odkaz na neprávne normatívne systémy, spravidla na morálku, môže byť takýmto objektívnym argumentom. Takéto pravidlo však musí byť v konkrétnom právnom spoločenstve skutočne akceptované ako platné. Táto podmienka vyplýva z demokratického princípu. Spomenutá akceptácia je nutná iba v rovine akceptácie existencie pravidla, nie jeho skutočného dodržovania (napr. postačuje presvedčenie, že kradnúť sa nemá, no nie je nutné, aby sa v danej spoločnosti skutočne nekradlo).

(MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2011, str. 183, 276 s. ISBN: 978-80-7400-382-0) Argumentácia právnymi princípmi Právne princípy predstavujú nástroj odstraňovania nejasností pri výklade práva. Túto funkciu napĺňajú pri jazykovom výklade pripúšťajúcom viacero možností výkladu. V tomto prípade sa prikloníme k výkladu, ktorý je zároveň podporený právnym princípom. Právnemu princípu nekonkuruje iný právny princíp, preto sa uplatní tento, ku ktorému smeruje výklad práva, resp. daný princíp realizuje. Iná situácia nastane, ak ide o stret právnych princípov a tieto princípy smerujú k rôznym výkladovým záverom - tu je nutné podrobiť právne princípy testu proporcionality (viď Corpus delicti č. 2/2016). Právny princíp sa prejaví v takom rozsahu, v akom to dovoľujú kolidujúce právne princípy. (MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2011, str. 171, 276 s. ISBN: 978-80-7400-382-0)

64

(MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2011, str. 194, 276 s. ISBN: 978-80-7400-382-0) Spracovali: Dominik Fabian, Petra Lukáčiková, Monika Martišková CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


O flirte a škole alebo radšej o sociológii podľa Briana Faya Ako teoretik mám záľubu v škatuľkovaní. A ako učiteľ si prajem, aby v  škatuľkovaní mali záľubu aj študenti. Preto im na prvej prednáške z teórie práva hovorím, ako sa dajú zaškatuľkovať ich motívy, pre ktoré sa rozhodli stať sa právnikmi či právničkami. Mladý človek sa rozhodne študovať právo buď preto, že chce zmeniť svet k lepšiemu, alebo preto, že chce zarábať veľa peňazí, alebo preto, že chce vyhovieť tlaku okolia, najmä rodičom, alebo len preto, že je zvedavý, že chce vedieť, čo to to právo či spravodlivosť vlastne je. Ako teoretik mám prirodzenú inklináciu najviac fandiť tým posledným, zvedavcom. Zvedavci sú osobitný druh, zaujímajú sa o  veci nie preto, že by z  toho mali nejaký bezprostredný úžitok, ale preto, že ich tie veci akosi priťahujú. Chcú o nich vedieť viac jednoducho iba preto, že sú zvedaví. Zvedavci si občas zalistujú v nejakej knižke, aj keď nemusia. Mne sa takto dostala do ruky kniha Súčasná filozofia sociálnych vied od Briana Faya.1 Ide o  modernú metodológiu sociálnych vied, ktorá sa snaží obrusovať hrany medzi tradičnými dichotómiami, ktoré používame pri popise spoločnosti. Takou dichotómiou je napríklad rozdiel medzi ja a  tí druhí, pnutie medzi mocou spoločnosti a slobodou jednotlivca, dualizmus medzi absolútnym a relatívnym, medzi popisom a hodnotením, medzi všeobecnými zákonmi fungovania spoločnosti a osobitnou históriou jej vývoja alebo kontrast medzi príbehmi rozprávanými a príbehmi žitými. Fay sa v závere svojej knihy zamýšľa nad prínosmi sociológie. Sociológia podľa neho nie je užitočná tým, že by nám dávala predpovede o  budúcom stave spoločnosti, a teda priamo ani nerozširuje naše možnosti konania. Sociálne vedy sú užitočné skôr tým, že nám uľahčujú komunikáciu s  druhými, že prehlbujú naše sebapoznanie a  že rozširujú našu morálnu predstavivosť.2 To všetko vedie Faya k presvedčeniu, že „sociálna veda môže prispieť k nášmu vývoju smerom k  zrelým ľuďom, ktorí uznávajú tak svoju odlišnosť, ako aj spriaznenosť s  inými ľuďmi, a  túžia spoločne s  nimi zdieľať zápasy i radosti života“.3 Na druhej prednáške z teórie práva sa bavíme okrem iného aj o tom, prečo sa človek považuje za tvora spoločenského. Jednou z  interpretácii tejto tézy je, že človek bez interakcie s  druhými nemôže existovať (aspoň nie v  takej podobe, v  akej existuje dnes). V  sociológii nájdeme veľa príkladov, ktorými sa to dá názorne doložiť. Aj taký prejav vnútornej jedinečnosti človeka, akým je napríklad jeho vedomie seba samého či pocit vlastnej identity, je vo veľkej miere podmienený interakciou s druhými ľuďmi, keďže „predpokladom seba-vedomia je uvedomiť si, že sme objektom pre inú seba-vedomú bytosť“.4 Vo vyššie uvedenej knihe sa v  tejto súvislosti spomína tzv. dynamická interakcia vysvetlená na príklade flirtovania: „Predstavte si, že sedíte za barom oproti zrkadlovej stene, vďaka ktorej môžete pozorovať iných návštevníkov sediacich pri stoloch za vami.“ V  tom si všimnete niekoho (osobu Y), kto vás začne priťahovať, ale kto o vás a o vašej náklonnosti nič nevie. Zrazu si vás osoba Y všimne v inom zrkadle a začnete priťahovať aj vy ju, no bez toho, aby ste si to všimli. „Predstavme si ale, že vám zrazu dôjde, kam sa Y pozerá a uvedomíte si, že má v očiach túžbu. To zmení nielen Fay, B. Současná filosofie sociálních věd: Multikulturní přístup. Praha: Sociologické nakladatelství SLON, 2002. 2 Ibidem, s. 278-80. 3 Ibidem, s. 281. 4 Ibidem, s. 60.

vaše vnímanie Y, ale taktiež vaše vnímanie seba samého: teraz si seba uvedomujete ako predmet túžby Y. ... vedomie, že Y po vás túži, vašu túžbu po Y ešte zvýši. Dynamická interakcia tým ale nemusí končiť: taktiež Y si môže uvedomiť, že po nej (alebo po ňom) túžite, čo môže v Y vyvolať rovnaké zmeny ako u vás, takže po vás bude túžiť ešte viac. (...) Celá vec sa môže stupňovať ďalej, ale zmysel je tu jasný: flirtovanie je veľmi zložitá interakcia, v ktorej sú vaše rôzne duševné stavy hlboko poznamenané skutočnými či domnelými zmenami duševných stavov Y (a naopak), predovšetkým vaším vzájomným uznaním.“5

Na dynamickú interakciu môžeme nájsť aj menej očividné príklady. Pozrime sa na vzťah medzi študentom a učiteľom v procese vyučovania. Ja ako študent som väčšinou vedel vycítiť, ktorý učiteľ má pre svoju prácu zanietenie a ktorý nie, pričom spravidla som mal radšej hodiny tých prvých. Tak to bolo aj vtedy, keď ma samotný predmet štúdia príliš nezaujímal. Teraz sa dokážem na vec pozrieť aj z druhej strany: vyučovanie je o to napĺňajúcejšie, o  čo viac je vidieť, že študenti a  študentky oň majú záujem. Potešenie z  vyučovania (teaching) môže vzbudiť potešenie z  učenia sa (learning), čo môže zvýšiť potešenie z  vyučovania a  to môže opäť zosilniť potešenie z  učenia sa a tak ďalej. Pre úplnosť by sme k  tomuto idylickému obrázku asi mali dodať, že dynamická interakcia dokáže znásobovať nielen pozitívnu, ale aj negatívnu energiu: nechuť učiteľa produkuje nechuť študenta a  tá zas znásobuje nechuť učiteľa... Je prakticky jedno, či pri kreslení týchto kruhov začneme od učiteľa alebo študenta, princíp zostáva rovnaký – ide o kruh, resp. o špirálu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, ktoré je aj tak len málo pravdepodobné: nechuť či otrávenosť je niečo celkom iné ako kritizovanie. Ak učiteľ kriticky komentuje názory svojich študentov, je to snáď jedno z tých najväčších dobrodení, ktoré študenti môžu na škole získať. Nezabúdajme, že sme v  kruhu, takže aj tento môj názor o  úlohe kritiky možno kriticky komentovať. Nechajme ešte raz prehovoriť Briana Faya: „Prepačovať druhým požiadavky intelektuálnej prísnosti a poctivosti, mravnej citlivosti a múdrosti na základe toho, že každý má právo na svoj názor bez ohľadu na to, ako je tento názor nepodložený a nepoučený (...) znamená pohŕdať nimi. Iných si ctíme tým, že ich upozorníme, ak si myslíme, že sa mýlia a že dáme na kritiku z ich strany. Takto sa k nim správať znamená brať ich vážne.“6 Marek Káčer Zdroj ilustračnej fotografie: www.thegentemanjournal.com

1

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

Úvaha

5 6

Ibidem, s. 61. Ibidem, s. 283.

5 7


Z diania vo svete

Venezuela na rázcestí “I am giving you the power that Hugo Chávez gave me. … Go and win this battle.” “I am no Mussolini!” Nicolás Maduro Po smrti Huga Cháveza, ktorý v marci 2013 podľahol vo veku 58 rokov rakovine, prevzal úrad venezuelského prezidenta Nicolás Maduro. Dovtedajší viceprezident zvíťazil tesným volebným výsledkom (50,8 % hlasov) nad opozičným kandidátom Henrique Caprilesom. Vo Venezuele sa začiatok roka 2014 niesol v znamení protestov, ktoré vyvolala ekonomická stagnácia a vysoká miera kriminality. Protesty postupne získali podporu opozičných politických strán, a napokon prerástli do násilných protivládnych demonštrácií, ktoré mali za následok niekoľko obetí. Na situáciu vo Venezuele reagoval aj americký Kongres. V decembri 2014 schválil zákon (Venezuela Defense of Human Rights and Civil Society Act) umožňujúci uvalenie sankcií na venezuelských predstaviteľov zodpovedných za porušovanie ľudských práv protestujúcich. V tom istom čase obvinil generálny prokurátor Venezuely jednu z popredných postáv opozície, Maríu Corinu Machado, zo spiknutia za účelom vraždy prezidenta Madura. O niekoľko mesiacov neskôr bol zatknutý ďalší opozičný predstaviteľ, tentokrát starosta mesta Caracas Antonio Ledezma, ktorý bol obvinený z prípravy prevratu. Nasledujúci politický vývoj významne ovplyvnili parlamentné voľby z konca roka 2015. Opozičné zoskupenie Demokratická jednota v nich získalo dvojtretinovú väčšinu kresiel a socialisti tak stratili kontrolu nad zákonodarným orgánom, ktorú si držali posledných šestnásť rokov. Vzhľadom na hospodársku mizériu, v ktorej sa krajina nachádzala, vyhlásil prezident Maduro v januári 2016 výnimočný stav. Ekonomické problémy Venezuely pramenia z prepadávajúcich sa cien ropy, klesajúcich menových kurzov, mocenských súbojov v rámci vlády, črtajúcej sa hrozby platobnej neschopnosti a pretrvávajúceho nedostatku potravín či liekov. Protesty, ktoré sa uskutočnili v septembri a októbri sa považujú za vôbec najväčšie vo venezuelskej histórii. Státisíce ľudí na nich vyzývali k zosadeniu prezidenta Madura, ktorého označili za vinníka prebiehajúcej hospodárskej krízy. K ďalšej eskalácii napätia výrazne prispel socialistickému prezidentovi naklonený Najvyšší súd Venezuely. Ten totiž v marci 2017 rozhodol, že všetky kompetencie zákonodarného zboru prejdú na Najvyšší súd a Národné zhromaždenie tak zbavil moci. Po niekoľkých dňoch intenzívnych protestov a medzinárodnom tlaku svoje rozhodnutie napokon zrušil. Krátko na to zakázala venezuelská vláda lídrovi opozície, Henriquemu Caprilesovi, vykonávať politickú činnosť a uchádzať sa o verejné funkcie najbližších pätnásť rokov. Nebude tak môcť kandidovať v prezidentských voľbách, ktoré by sa mali uskutočniť koncom budúceho roka. V dôsledku pretrvávajúcich násilností a v

záujme obnovenia verejného poriadku sa v polovici apríla rozhodol prezident Maduro povolať do ulíc armádu. Pri stretoch demonštrantov požadujúcich predčasné prezidentské voľby s ozbrojenými zložkami zomrelo niekoľko ľudí. Nevôľa občanov Venezuely sa zintenzívnila aj novým dekrétom prezidenta zo začiatku mája, na základe ktorého má dôjsť k prepísaniu ústavy za týmto účelom vytvoreným „ľudovým“ orgánom. Na dianie vo Venezuele reagovali opätovne aj USA. Prezident Donald Trump nazval ústavnú a ekonomickú krízu v krajine „hanbou ľudskosti“ (a disgrace of humanity). Krátko na to oznámilo americké ministerstvo financií, že uvalilo sankcie na ôsmich členov Najvyššieho súdu Venezuely lojálnych prezidentovi Madurovi, vrátane jeho predsedu. Uvedené sankcie spočívajú napr. v zmrazení všetkých aktív daných osôb v USA či v zákaze cestovania do USA. Aktuálne prebiehajúce nepokoje sú najhoršie od roku 2014. Počas demonštrácií zomrelo niekoľko desiatok ľudí a ďalšie stovky utrpeli zranenia. K situácii sa snažila zaujať stanovisko aj Organizácia amerických štátov. Prijatiu deklarácie, ktorá by označila Venezuelu za štát konajúci v rozpore s demokratickými hodnotami Charty Organizácie však zabránili karibské a stredoamerické štáty, dlhodobo závislé na lacnej venezuelskej rope. Generálny tajomník Organizácie, Uruguajčan Luis Almagro, pravidelne nazýva Venezuelu diktatúrou. Argentína, Brazília, Čile, Kolumbia, Kostarika, Guatemala, Honduras, Mexiko, Paraguaj, Peru a Uruguaj podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom požadujú od venezuelskej vlády, aby garantovala právo na mierovú demonštráciu, a aby sa vyhýbala násiliu voči protestujúcim. Do venezuelskej krízy bol zapojený aj Vatikán. Pápež František poslal do Caracasu vyslanca, aby sprostredkoval rokovania medzi opozíciou a vládou. Tieto rokovania však neboli úspešné. Pápež František následne oznámil, že je ochotný stretnúť sa s oboma stranami a pomôcť s vyriešením konfliktu. Daniel Arbet Zdroje: Associated Press News https://www.apnews.com BBC http://www.bbc.com CNN http://edition.cnn.com ČT24 http://www.ceskatelevize.cz/ct24/ct24 France 24 http://www.france24.com/en/ The New York Times https://www.nytimes.com The Washington Post https://www.washingtonpost.com Zdroj ilustračnej fotografie: www.apnews.com/card/ afs:Card:909770204/Photo-Gallery

86

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2017


Zaujímavé z judikatúry

Ústavný súd Českej republiky: Vysoké výživné nemusí korešpondovať s najlepším záujmom dieťaťa Abstrakt Cieľom predloženého príspevku je poukázať na to, ako Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“) naložil s problémom stanovenia výšky výživného v prípade, ak je povinným rodič dosahujúci vysoké finančné príjmy. Skutočnosť, že česká právna úprava nepozná inštitút minimálneho a maximálneho výživného, otvára súdom priestor pre voľnú úvahu pri stanovení jeho výšky. Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 16.10.2015, sp. zn. IV. ÚS 650/15 ustálil, že pri určovaní rozsahu výživného nemožno striktne vychádzať z práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov ale vzhľadom na zmysel a účel ustanovení o výživnom treba zohľadniť ďalšie kritériá, pričom najdôležitejším z nich je najlepší záujem dieťaťa. Uvedené súdne rozhodnutie je relevantné a zaujímavé aj pre slovenské právne prostredie, keďže ani slovenská právna úprava výživné nelimituje. I. Rozhodnutia všeobecných súdov Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo maloleté dieťa zverené do striedavej starostlivosti rodičov. Sťažovateľovi bola určená povinnosť prispievať výživným na maloletého vo výške 100.000 Kč (3.712,92 €) mesačne, pričom 30.000 Kč (1.113,88 €) bolo splatných k rukám matky a zvyšných 70.000 Kč (2.599,04 €) bol povinný prevádzať na bankový účet maloletého. Súd sa vyporiadal aj s  dlžným výživným sťažovateľa, ktorého výšku ustálil na 10.160.000 Kč (377.232,39 €) v dvoch splátkach. Prvú splátku vo výške 2.160.000 Kč (80.199,01 eur) bol sťažovateľ povinný k rukám matky uhradiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozsudku a  druhú splátku vo výške 8.000.000 Kč (297.033,38 €) najneskôr ku dňu nadobudnutia plnoletosti maloletého na jeho bankový účet. Súčasne súd určil povinnosť matke prispievať na výživné maloletého sumou 5.000 Kč (185,65 €) k rukám otca. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že dlžne výživné vo výške 8.000.000 Kč (297.033,38 €) bol sťažovateľ povinný uhradiť do troch dní od jeho právoplatnosti na bankový účet maloletého. Výška výživného bola potvrdená. Všeobecné súdy vychádzali z  normy, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (obdobne v § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ako aj z  toho, že výživné sa určuje podľa schopností, možností a majetkových pomerov povinného. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že podľa § 915 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. Občánsky zákonník „životní úroveň dítěte má být zásadně shodná s životní úrovní rodičů. Toto hledisko předchází hledisku odůvodněných potřeb dítěte.“ Pre porovnanie, v zmysle § 75 ods. 1 slovenského Zákona o rodine: „pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.“ CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2017

II. Argumentácia otca maloletého (sťažovateľa na ÚS ČR) Otec maloletého podal sťažnosť na Ústavný súd ČR, keďže mal za to, že stanovenou výškou výživného, ktorá sa vymyká zmyslu a účelu výživného, bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry a práva na rodinný a súkromný život. Všeobecné súdy pri stanovení výšky výživného vychádzali z  práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, ktoré podľa názoru sťažovateľa uplatnili formalisticky bez ohľadu na ďalšie subjektívne práva rodiča. Vzhľadom k  tomu, že hlavným kritériom určenia bola zhodná životná úroveň s  rodičmi, bez prihliadnutia na aktuálnu životnú úroveň maloletého, ako aj jeho skutočný najlepší záujem, sťažovateľ namietal jeho mechanický výpočet. Právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča zakotvuje aj článok 27 ods. 1 Dohovoru o  právach dieťaťa, podľa ktorého je toto ustanovenie potrebné aplikovať iba v  rozsahu nevyhnutnom pre telesný, duchovný, duševný, mravný a sociálny vývoj dieťaťa. Nemusí byť v  každom prípade v  najlepšom záujme dieťaťa, aby s neobmedzenou samozrejmosťou ťažilo z vysokej životnej úrovne svojich rodičov. Životná úroveň dieťaťa by sa mala odvíjať od nevyhnutnosti jeho osobného vývoja a  odvodených potrieb, nie teda vždy nutne od životnej úrovne rodičov. Právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, ako hlavný determinant výšky výživného, môže kolidovať s  výchovnou povinnosťou rodičov. Vzhľadom k  tomu nie je správne skúmať iba príjmy a  výdaje rodiča, ale komplexne prihliadať na výchovné metódy v najlepšom záujme dieťaťa. Subjektívnym právom rodiča je zvoliť metódu a spôsob výchovy vlastného dieťaťa s  prihliadnutím na jeho osobný rozvoj, vlohy a  predpoklady. Otec namietal, že súdy neprihliadali na jeho právo zvoliť spôsob výchovy svojho dieťaťa. Jeho vôľou je vychovávať syna tak, aby v  ňom vytváral správne sociálne, pracovné a  intelektuálne prostredie a  snaží sa o  to, aby syn získal zdravý a  rozumný nadhľad nad svetom hmotných vecí a neutrácal financie zbytočne len preto, že si to môže dovoliť. To, že rodič dosahuje nadštandardné príjmy automaticky neznamená, že musí viesť i  nákladný život. Neznamená to ani, že vysoké výživné je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. III. Určovanie výživného v zahraničných právnych úpravách Ústavný súd ČR považoval v  tomto prípade za dôležité zodpovedať otázku, či možno výšku výživného, úspor a  iných finančných prostriedkov maloletého limitovať akousi hornou a  dolnou hranicou. V  záujme jej zodpovedania vykonal komparáciu vybraných právnych úprav, pričom zistil, že žiadna z  nich nezakotvuje maximálnu výšku výživného, avšak súdu poskytuje určité sofistikované hľadiská (napr. vek a oprávnené potreby dieťaťa, majetkové pomery povinného) pre výpočet výživného či už na zákonnej úrovni alebo v rámci judikatúry.

7 9


Zaujímavé z judikatúry Na našom území sa pri stanovení výživného uplatňuje „korektív“ v podobe oprávnených záujmov dieťaťa a schopností, možností a majetkových pomerov rodičov. Nemecké justičné orgány vychádzajú z  tzv. „Düsseldorfskej tabuľky“, obsiahnutej v § 1612a BGB, podľa ktorej je rozhodnou skutočnosťou pri určovaní výšky výživného mesačný príjem rodiča a  vek dieťaťa. V  Poľskej republike sú kritériami primeraných potrieb dieťaťa, príjem a  finančné možnosti povinných. Rakúska judikatúra ustálila percentuálne sadzby čistého mesačného príjmu rodiča uplatňujúce sa v  závislosti od veku dieťaťa. V  tejto súvislosti sa v prelome rokov 2014 a  2015 maximálna výška výživného pohybovala v sumách od 349 € do 1375 €. Zaujímavosťou je aj „luxusná hranica“, ktorú rakúska judikatúra zavádza pri povinných osobách s  nadštandardnými príjmami, slúžiaca ako korekcia privysokého výživného, ktorého efekt by nebol výchovný. V Českej republike je stanovenie výšky výživného prenechané na voľnú úvahu sudcu, pričom súd v každom individuálnom prípade skúma okolnosti prípadu, možnosti, schopnosti a  majetkové pomery rodičov a až následne určí primeranú výšku výživného. IV. Úvahy Ústavného súdu Podľa Ústavného súdu ČR rovnaká životná úroveň neznamená, že má maloletý k  dispozícií rovnaké množstvo financií ako rodičia. Tu je potrebné zohľadniť, že dosiahnuté financie rodičov sú spojené s  náročnosťou a  zodpovednosťou ich vynaloženej práce, pričom ak by ich mali k dispozícií ich deti, išlo by o  príjem bez práce, ktorý je dôsledkom toho, že sú deťmi svojich rodičov. Zhodu v  životnej úrovni treba hľadať v  spôsobe života a  využívaní kultúrnych a spoločenských možností. Obdobné idey sa vzťahujú aj na sporenie pre dieťa. Privysoké úspory by mohli viesť k  nerovnosti medzi deťmi vyrastajúcimi v  tradičnej rodine a  deťmi mimo nej. V  tejto súvislosti si možno predstaviť prípad, kedy bude dieťa

8 10

vyrastajúce v tradičnej rodine znevýhodnené a to tým, že rodič je povinný jednému dieťaťu vytvárať značné finančné rezervy, ktoré pre druhé dieťa nevytvára a  to len preto, že mu nebola súdom stanovená povinnosť platiť výživné. V  takomto prípade by bolo pre dieťa z materiálneho hľadiska výhodnejšie vyrastať mimo tradičnú rodinu, čo je vychádzajúc z  účelu zákonnej úpravy výživného absurdné. Zmyslom právnej úpravy výživného je zaistiť dieťaťu porovnateľné podmienky s  tými, ktoré by malo ak by žilo v  tradičnej rodine. „V takových případech stát prostřednictvím soudů nezasahuje do výchovy tím, že by rodičům určoval výši kapesného dítěte a už vůbec ne výši úspor či jiného majetku, které mají svému dítěti ze svého předat v den jeho zletilosti.1“ Do práva rodiča na výchovu garantovaného článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a  slobôd nemožno bez ďalšieho zasahovať. Rodič je ten, kto rozhoduje o  nastavení životnej úrovne a  spôsobe spoločenského života svojho dieťaťa. Jeho významnou súčasťou je dieťaťu vštepiť hodnotu peňazí. V  prípade poskytnutia vysokých finančných výhod dieťaťu môže dôjsť k  opačnému efektu – k deformácií základných životných hodnôt. Tvorba a  rozsah finančných rezerv, by nemalo dieťa pripraviť o  prirodzenú motiváciu dbať o  svoj vlastný životný úspech. Na druhej strane sa však možno stretnúť aj so situáciou, kedy sa rodič rozhodne presadiť asketický spôsob života, ktorým by mohlo dôjsť k  obmedzovaniu maloletého. To sa však tohto prípadu netýka, keďže sťažovateľ preukázane rozvíja schopnosti a potenciál oprávneného. Záverom ústavný súd uviedol, že napadnuté rozsudky zrušuje, keďže nimi došlo k  porušeniu základného práva sťažovateľa na výchovu svojho dieťaťa. Stanovená výška výživného musí odrážať najlepší záujem dieťaťa, ktorý nemožno zúžiť na materiálne zaistenie dieťaťa, ale treba ho vnímať ako komplex materiálnych i nemateriálnych hodnôt.

Spracovala: Sabina Demovičová 1

Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 650/15, z 16.10.2015

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


Zaujímavé z judikatúry

Ústavný súd Českej republiky: Výchova detí k samostatnosti a zodpovednosť rodičov pri ich úraze I. Stručný popis skutkového stavu V predmetnej veci bolo prejednávané konanie vodiča motorového vozidla, ktorý na prechode pre chodcov zrazil dve dievčatá vo veku 5 a 8 rokov. Zásadnou otázkou bolo posúdenie zodpovednosti vodiča motorového vozidla na jednej strane, a na strane druhej zodpovednosť ich otca súvisiaca so zanedbaním jeho povinnosti dohliadať na svoje deti. Súd prvého stupňa konštatoval, že zodpovednosť vodiča motorového vozidla je nesporná, nakoľko v  čase keď dievčatá zrazil, boli už 5 sekúnd na priechode pre chodcov a  preto ich vidieť mal a mohol, tj. išlo iba o  jeho vlastnú nepozornosť. Na druhej strane však posúdil, že jeho podiel na zodpovednosti je len 50%, nakoľko druhú polovicu zodpovednosti nesie otec, ktorý sa mal v čase nehody o deti starať, a teda je spoluvinníkom nehody. Proti rozhodnutiu sa rodičia odvolali. Odvolací súd prijal rovnaký záver s  tým rozdielom, že pripustil, že jedna z  dcér už bola v  školopovinnom veku a  deti v  tomto veku spravidla prechádzajú cez cestu samé, takže zodpovednosť otca je v tomto zmysle znížená, avšak zdôraznil, že toto neplatí vo vzťahu k  5 ročnej dcére. Tam je podľa odvolacieho súdu zavinenie otca značné. Preto sa rodičia a ich dcéry, ako sťažovatelia, obrátili na Ústavný súd, kde okrem iného namietali, že súdy, ktoré konali vo veci, vo svojom odôvodnení presne nekonštatovali, k porušeniu akej povinnosti zo strany otca došlo, tj. rozhodnutia neobsahovali dostatočné odôvodnenie. II. Úvahy Ústavného súdu Ústavný súd má za to, že napadnuté rozhodnutia zasahujú do práv sťažovateľov na súkromný a rodinný život, a to nasledovne: -

určujú, ako majú rodičia vychovávať svoje deti; každý rodič má právo vybrať si, či uprednostní voľnejšiu alebo protektívnu výchovu;

-

konštatovaním o spoluzavinení otca môžu navždy narušiť rodinné vzťahy otca voči ostatným členom rodiny; Tu poukazuje na vysokú závažnosť takéhoto výroku s dosahom na rodinné vzťahy. Nielenže sa sám otec bude musieť vysporiadavať s faktom, že je z polovice vinným za stav svojich dcér, avšak môže dôjsť aj k odsúdeniu otca zo strany ostatných členov rodiny, ako aj verejnosti;

-

neprimerane obmedzujú slobodu detí voľne sa pohybovať po ulici, čo je bežnou súčasťou života.

V uvedenej veci sa Ústavný súd zaoberal najmä otázkou, či došlo k  porušeniu povinnosti náležitého dohľadu zo strany otca. Judikatúra uvádza, že pod pojmom náležitý dohľad nemožno rozumieť dohľad nepretržitý a neustály, nakoľko by došlo k porušeniu rovnováhy medzi intenzitou dohľadu a slobodou detí, ba čo viac, takýto dohľad je prakticky nemožný. Pokiaľ by zákonom požadovaná miera dohľadu nad CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

deťmi bola nastavená príliš prísne, viedlo by to takisto k značnej strate slobody detí a v dôsledku toho i radosti zo života. Ich možnosť podstupovať dobrodružné činnosti a byť samomstatnými by bola do značnej miery obmedzená. To platí nielen pre zodpovednosť rodičov, ale všetkých osôb, ktoré v niektorých situáciách vykonávajú dohľad nad deťmi. Podľa Ústavného súdu je preto treba k  stanoveniu požadovanej miery náležitého dohľadu pristupovať uvážlivo a nájsť správnu rovnováhu medzi intenzitou dohľadu a slobodou detí. V  danej veci Ústavný súd považoval za zásadnú skutočosť, že deti sa pri prechádzaní vozovky chovali v  súlade so zákonom a  spôsobom, ako by sa chovala priemerná svojprávna osoba. Vozovku prechádzali na mieste prechodu pre chodcov a v dobe zrážky na na ňom nachádzali už pár sekúnd. Nešlo teda o  situáciu, že by „skočili“ priamo pred auto a  vodič by nebol schopný na takúto situáciu zareagovať. Pokiaľ všeobecné súdy žiadali, aby otec nenechával 8-ročné a  5-ročné dieťa samotné prechádzať cez cestu, ale „viedol“ ich za ruku, tak tým neprimerane zasiahli do rodinného života tejto rodiny. Konkrétne všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami neprimerane zasiahli do autonómie rodičov vychovávať a starať sa o svoje deti a do slobody samotných detí, nakoľko v dôsledku ich rozhodnutí boli deti pripravené o právo pohybovať sa sami po meste, keďže sami nemôžu ani prechádzať cez vozovku na prechode pre chodcov. III. Literatúra v judikatúre Ústavného súdu – príjemné osvieženie súdnych rozhodnutí Zaujímavosťou tohto rozhodnutia Ústavného súdu je to, že vo svojom odôvodnení odkazuje aj na literatúru, a  to najmä pri posudzovaní intenzity dohľadu nad deťmi vs. slobody detí. Ústavný súd konštatuje, že život so sebou prináša mnohé riziká a  tieto riziká nikdy nemožno na 100 % eliminovať bez straty slobody. Následne uvádza dva príklady: -

časy, kedy 8-ročné Lisa s Annou išli samy z Bullerbynu nakupovať do vedľajšej dediny (z knihy Deti z Bullerbynu) a

-

časy, kedy 5-ročný Honzík išiel sám za dedkom vlakom na dedinu, kde sám s inými deťmi behal po dedine a jej okolí (z knihy Honzíkova cesta)

sú bohužiaľ nepatrne minulosťou, napriek tomu, že v tejto slobode deti zažili mnoho úžasných dobrodružstiev, ktoré dnešené deti v  dobe prílišného protekcionizmu zo strany rodičov len ťažko zažijú. Výsledkom tejto úvahy súdu je fakt, že doba sa síce zmenila a  deti už nedisponujú voľnosťou ako kedysi, no napriek tomu absolútny dohľad nad deťmi nie je reálne možný. Jednak by tento viedol k strate slobody detí, a tým aj ich chuti do života, a jednak brzdí schopnosť dieťaťa učiť sa samostatnosti a zodpovednosti. IV. Záver S  názorom Ústavného súdu sa možno stotožniť, najmä s

9 11


Zaujímavé z judikatúry tvrdením, že povinnosť rodičov starať sa o svoje deti a  dbať o ich ochranu nemôže byť vykladaná príliš absolútne. Musí byť daná istá hranica, kedy rodičia sami posúdia, aká miera kontroly dieťaťa je vhodná, pretože – ako konštatoval aj samotný Ústavný súd – vždy je potrebné prihliadať aj na povahové vlastnosti toho-ktorého dieťaťa, a je pravdou, že rodičia sami ho najlepšie poznajú, a preto sami vedia najlepšie určiť aj mieru dohľadu nad ním. Súhlasím s tvrdením, že miera kontroly zo strany rodičia by mala byť tým vyššia, čím je dieťa mladšie. Tiež je dôležité prihliadať na individuálnosť každého dieťaťa, a  nie k  typickému dieťaťu v danom veku. Všeobecná úvaha je teda podľa Ústavného súdu nepostačujúca, musí sa vzťahovať na konkrétne dieťa. Z  tohto pohľadu považuje Ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za nedostatočné. Ústavný súd vo svojom náleze skonštatoval porušenie práva na rodinný a súkromný život a porušenie práva na spravodlivý proces tým, že všeobecné súdy dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia, ktoré boli podkladom pre určenie spoluviny samotného otca, a teda sťažnosti v tejto časti vyhovel. Spracovala: Mária Kasalová

Najvyšší súd Slovenskej republiky: Vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany ako prekážka zaistenia cudzinca I. Stručný popis skutkového stavu Navrhovateľom v rozoberanom prípade je utečenec pôvodom z vojnou zničeného mesta Aleppo v Sýrii. Po jeho úteku do Európy bol zadržaný na území Českej republiky, odkiaľ bol vydaný do Slovenskej republiky. Tu bol rozhodnutím príslušného oddelenia cudzineckej polície administratívne vyhostený a zasitený. Počas zaistenia sa navrhovateľ rozhodol na území Slovenskej republiky požiadať o azyl, pričom s ním v tejto súvislosti bol vykonaný aj vstupný pohovor (ustanovenie § 4 ods. 1 a nasl. zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon o azyle“). Po prepustení z predchádzajúceho zaistenia bol navrhovateľ opätovne kontrolovaný a zaistený, tentokrát však ako žiadateľ o azyl podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzicnov“). Pre lepšie porozumenie uvádzame znenie dotknutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov:

Ustanovenie § 88 ods. 2 zákona o pobyte cuzdincov: „Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.“ Príslušné oddelenie cudzineckej polície dospelo k záveru, že sú dané pomienky na zaistenie cudzinca, pričom splnenie týchto podmienok videlo v nasledovnom: •

Účel zaistenia mal byť daný už tým, že prebieha azylové konanie (bližšie nešpecifikovalo, ktoré skutočnosti je v azylovom konaní potrebné zistiť a neboli zistené vstupným pohovorom a ktoré nemožno zistiť bez zaistenia);

Riziko úteku malo byť dané neoprávnenosťou pobytu na území Slovenskej republiky, súčasne tiež tým, že navrhovateľ má brata vo Švédsku, a  tiež tým, že jeho pôvodným cieľom mala byť vyspelá krajina Európskej únie (Nemecko);

Tiež dospelo k názoru, že nie sú prípustné žiadne alternatívy zaistenia.

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov: „Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku...“

10 12

Rozhodnutie oddelenia cudzineckej polície o zaistení navrhovateľa bolo potvrdené príslušným krajským súdom (ktorý sa s ním CORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 1/2017


Zaujímavé z judikatúry plne stotožnil) a následne prejednávané Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10SZa 8/2016. II. Závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v predmetnom konaní k  viacerým závažným záverom. Potvrdil potrebu bližšej špecifikácie a  zdôvodnenia existencie potreby zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o azyl v odôvodnení rozhodnutia v prípade zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Taktiež poukázal na fakt, že existencia rodinných väzieb v  zahraničí či pôvodný cieľ cesty bez ďalšieho nepredstavujú riziko úteku (najmä ak zo spisu a  vyjadrení navrhovateľa nevyplýva, že by žiadateľ o  azyl chcel opustiť územie Slovenskej republiky). Súčasne tiež vyvrátil tvrdenie, že by bolo možné v takýchto prípadoch vyvodzovať existenciu rizika úteku iba z  neexistencie určitého druhu pobytu podľa zákona o  pobyte cudzincov. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle sa žiadateľ o azyl počas konania o udelenie azylu zdržiava na území Slovenskej republiky oprávnene. Najvýznamenjším záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však je, že „veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v  okamihu rozhodovania o  zaistení cudzinca by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca“. A v predmetnom prípade aj predstavovala. Tento záver prevzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo senátneho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50, preto pre zdôvodnenie tohto názoru/záveru sú kľúčové práve úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky v  uvedenom rozhodnutí. III. Úvahy II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky prevzaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky Jazykovým výkladom a analýzou rôznych prekladov ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospel Ústavný súd Slovenskej republiky k  právnemu názoru, že práve toto ustanovenie predstavuje rámcovú normu oprávňujúcu členský štát Rady Európy obmezdiť osobnú slobodu žiadateľa o azyl. Slovné spojenie „konanie o vyhostení“ (výlučne pre potreby zaistenia) je potrebné vnímať autonómne, ako súbor takých úkonov, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné k realizácii vyhostenia osoby. Za takýto úkon je v rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky potrebné považovať aj prípadné konanie o  žiadosti osoby, o  ktorej vyhosetnie ide, o udelenie azylu. Aj keď je zaistenie žiadateľa o azyl prípustné, musí byť zbavené arbitrárnosti. Pod pojmom arbitrárnosť rozumej „také zbavenie slobody, kde v  postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o  zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia“. Pričom to je potrebné vykladať tak, že príslušné orgány sú povinné zisťovať individuálne okolnosti každého prípadu a vyhodnocovať, či je v nich možné identifikovať účel zaistenia a súčasne či v nich absentujú prekážky výkonu administratívneho vyhostenia (v širšom význame, nie ako zákonný pojem). Tieto okolnosti je príslušný orgán povinný posúdiť v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

o vyhostenie“, pretože by k  vyhosteniu reálne nemohlo dôjsť. Išlo by o  neoprávnené zaistenie v  rozpore s  ustanovením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z  vyššie uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu, alebo inej doplnkovej ochrany, zrejmá už v  čase rozhodovania o  zaistení cudzinca, môže predstavovať prekážku zaistenia. V  prípade rozhodovanom Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa 8/2016 bolo táto pravdepodobnosť daná práve pôvodom navrhovateľa, ktorý unikal zo Sýrie, keďže bezpečnostná situácia „v  krajine, kde prebieha už piatym rokom ozbrojený konflikt charakterizovaný neselektívnym násilím a  taktiež vzhľadom na mesto, z ktorého navrhovateľ pochádza (Aleppo), v ktorom nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi armádou a rôznymi ozbrojeným povstaleckými skupinami“, odôvodňuje poskytnutie azylu alebo niektorej z  foriem medzinárodnej ochrany. IV. Záver Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo publikované ako judikát v  Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach správnych č. 7/2016. Je súčasťou radu relatívne zásadných judikátov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa 6/2016, sp. zn. 10SZa 12/2016 publikované v  Zbierke stanovísk a  rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach správnych č. 7/2016) a  iných krokov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (iniciovanie konania o súlade o právnych predpisovchv  súvislosti so zákonom o  pobyte cudzicnov prebiehajúceho pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016), ktorými v ostatnom období Najvyšší súd Slovenskej republiky zásadným spôsobom upravuje výklad právnych predpisov a  aktuálnu súdnu prax nielen vo veciach zaistenia, ale celkovo v cudzineckom práve. Túto činnosť možno vnímať ako snahu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prispôsobenie výkladu a aplikácie právnych predpisov v tejto oblasti ústavným a európskym štandardom v snahe predchádzať zbytočnému porušovaniu práv ohrozenej skupiny osôb. Hoci so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako aj s  argumentáciou Ústavného súdu Slovenskej republiky) v zásade možno súhlasiť, uvedomujúc si význam predmetného rozhodnutia možno do určitej miery negatívne vnímať a  podrobiť kritike spôsob odôvodnenia predmetného záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. I keď sa jedná o záver viac-menej prevzatý z rozhodovacej činnosti senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a tiež o konanie vo veciach zaistenia špecifické krátkymi lehotami, považujeme za nevhodné, keď judikát (rozhodnutie určujúce ďalšiu súdnu prax) samo neobsahuje agumentáciu a  úvahy súdu v  prospech určitého záveru, ale len bez ďalšieho odkazuje na iné rozhodnutie. Takýto postup môže spôsobiť pochybnosti o  dôvodnosti a  správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a  problémy v  ich aplikovaní a  rešpektovaní nielen krajskými súdmi, ale aj odbornou verejnosťou. Spracoval: Dominik Fabian

Udelenie azylu predstavuje právnu prekážku, resp. obmezdenie vyhostenia, nakoľko pobyt azylanta na území Slovenskej republiky je v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o  azyle oprávnený a považuje sa za trvalý pobyt. Zaistenie takejto osoby by už nebolo možné považovať za zaistenie „v rámci konania CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

11 13


Rozhovor

Osobný bankrot po novom Rozhovor zo zákulisia legislatívy

S účinnosťou od 1. marca 2017 došlo k  zmene právnej úpravy oddlženia fyzickej osoby (osobného bankrotu) upraveného v zákone o  konkurze a  reštrukturalizácii. Redakčná rada Corpus Delicti navštívila priamo JUDr. Martina Maliara, generálneho riaditeľa sekcie civilného práva Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako jedného z  autorov rozsiahlej novely Exekučného poriadku a zmien v zákone o  konkurze a  reštrukturalizácii. V rámci nášho rozhovoru sme sa zamerali na zmeny v oddlžení fyzických osôb. Ďalej sa dozviete aj informácie o práci na ministerstve či súde a ciele sekcie pre civilné právo. Prajeme príjemné čítanie! V  minulosti inštitút oddlženia fyzických osôb nebol veľmi využívaný. Dlhšie sa uvažovalo o nevyhnutnosti zmien. Aké sú teda východiská novej právnej úpravy oddlženia? Pri príprave nového zákona o  konkurze a  reštrukturalizácii v  roku 2006 sa ťažisko sústredilo na korporátny konkurz a  korporátnu reštrukturalizáciu. Existovala vôľa upraviť aj oddlženie fyzických osôb, avšak nakoniec len v  menšom rozsahu v štvrtej časti zákona, keďže sme s  týmto inštitútom na Slovensku nemali skúsenosti. Prax nám ukázala, že taká právna úprava nebola úplne funkčná, keďže počet osôb, ktoré prešli oddlžením za 10 rokov bol veľmi nízky. V iných štátoch je skôr opačný trend. Podľa analýz v  Českej republike prechádza osobným bankrotom viac ako 20 000 ľudí ročne, zatiaľ čo podľa našej právnej úpravy od začiatku cca 1 000 ľudí vôbec za 10 rokov. Ako hlavný problém, ktorý sme identifikovali sú bariéry vstupu do osobného bankrotu – doterajšia právna úprava bola zameraná na strednú vrstvu spoločnosti. V  zahraničí funguje oddlženie ako prostriedok pre ľudí, ktorí sú z  „nižšej vrstvy“ – zvyknú sa označovať ako NINA (No Income No Assets), a práve pre týchto ľudí by malo byť oddlženie dostupné. V  Slovenskej republike je súčasne vedených cca 3,5 milióna exekúcií. Dlžník tak žije v  neustálom kolobehu splácania bez existencie motivácie. V  daných prípadoch často dochádza k  situácii, že dlžník si privyrába a  žije z  neoficiálnych zdrojov, na ktoré veriteľ nemá dosah. Takto sa vytvára stav frustrácie – frustrácia na strane veriteľa, ktorý vie, že dlžník obchádza povinnosť zaplatiť jeho pohľadávku; na strane exekútora, lebo ten nemá právne nástroje na to, aby postihol ďalšie príjmy dlžníka, ktoré sú ťažko uchopiteľné; na strane dlžníka, ktorý nemá riadny oficiálny príjem, s  čím sa spájajú aj ťažkosti v jeho verejnom živote. Ako príklad možno uviesť nedoplatky na zdravotnom poistení, čoho následkom bolo poskytnutie len neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Preto sa aj vláda rozhodla, že jednou z priorít v tomto volebnom období sa stane nová právna úprava osobných bankrotov. Základná úloha bola dostať ľudí – NINA, aby dostali novú šancu v situácii, v ktorej sa ocitli ich nešťastným rozhodnutím. Pri tvorbe právnej úpravy sme si uvedomovali problém z hľadiska zaťaženosti súdov (3,5 milióna exekučných spisov), čo sa nevyhnutne spája aj s personálnou kapacitou na súdoch. Preto sa tvorba novej právnej úpravy spojila s novelou Exekučného poriadku. Poskytnuté informácie sú len sumárom dôvodov a východísk novej právnej úpravy oddlženia. Je možné, že ľudia začnú im ústretovú právnu úpravu využívať vo svoj prospech?

Snažili sme sa nastaviť systém tak, aby podľa možností bránil prípadnému zneužitiu. Z legislatívneho hľadiska máte k dispozícii na zabránenie zneužitia určité nástroje, ktoré sú buď preventívneho alebo následného charakteru (apriórne alebo aposteriórne). Ministerstvo vzalo do úvahy, že akékoľvek apriórne nástroje na preskúmanie poctivých zámerov dlžníka sú dosť ťažko aplikovateľné, napr. z  hľadiska personálnych možností súdov. Preto sme skonštatovali, že lepším riešením bude aposteriórny nástroj. V  konkrétnosti ide o  poskytnutie relatívne dlhej doby šiestich rokov od povolenia oddlženia, počas ktorej môže každý z  dotknutých veriteľov napadnúť poctivý zámer. Chceli sme sa tiež vyhnúť tomu, aby súd musel skúmať niečo z  úradnej povinnosti, čo by viedlo k zvýšeniu nákladov. Aké sú základné body zlepšenia v novej právnej úprave? V čom spočíva vyššia dostupnosť oddlženia? Pôvodná právna úprava predpokladala kombináciu dvoch spôsobov, ktoré sa dostali do novej právnej úpravy – najprv odovzdať všetok majetok ako dlžník v  prospech veriteľov, aby sa speňažil a následne došlo k uspokojeniu veriteľov z výťažku. Následne dlžník odovzdával časť svojich príjmov v  prospech veriteľov počas trojročnej skúšobnej doby. Neistota ohľadom postavenia dlžníka spočíva v samotnom konkurze, keďže nemá a  ani nemôže mať definované hranice. Samotný konkurz so skúšobnou dobou trval neraz 6 – 7 rokov. Po vyhodnotení doterajšej praxe sa naskytli dve alternatívy – buď dlžník odovzdá všetok svoj majetok v prospech veriteľov, čo pomenúva americký bankrotový zákon ako „fresh start“, alebo druhá možnosť, ktorá spočíva v ponechaní si majetku, ale dlžník musí jeho hodnotu „vysplácať“ v prospech veriteľov (ide o tzv. splátkový kalendár). Pritom sme sa snažili brať na zreteľ obydlie dlžníka, čo predstavuje minimálny štandard pre fungovanie človeka. Takže pôvodná právna úprava obsahovala kombináciu týchto dvoch systémov, zatiaľ čo nová právna úprava ponúka opciu dlžníka, či pôjde systémom „fresh start“ alebo „no fresh start“. V novej právnej úpravy má kľúčové postavenie Centrum právnej pomoci. Aká bude jeho úloha? Centrum právnej pomoci vykonáva síce veľa agend, ale je dostupné len pre určitú skupinu obyvateľov. Po novom sa pôsobnosť centra výrazne rozširuje práve ohľadom osobného bankrotu, ktorá spočíva v širšom spektre klientov – dlžníkov. Každý, kto bude chcieť prejsť procesom oddlženia, bude musieť navštíviť centrum. Pri príprave novej právnej úpravy sme analyzovali zahraničnú právnu úpravu (napr. Írsko), ktorej výsledkom bolo zistenie, že v  zahraničí existujú štátne oddlžovacie agentúry. Postavenie obdobnej štátnej oddlžovacej agentúry získa aspoň sčasti aj Centrum právnej pomoci. Aktuálnou otázkou sa preto stáva personálne posilnenie centra, ako aj informatizovanie a zelektronizovanie celého procesu, tak aby boli k dispozícii štatistické údaje za účelom vyhodnocovania. Tieto výsledky poslúžia ako zdroj pre ďalšie legislatívne práce identifikovanie problému a jeho následné riešenie.

Zneužitie je relevantnou témou a relevantnou otázkou.

12 14

CORPUS DELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Rozhovor Aké bude postavenie správcu konkurznej podstaty v procese oddlženia? V  tejto súvislostí sme zvažovali viacero možností – do akej miery má ingerovať súd a do akej miery správca. Nakoniec sme zásadnejšiu moc dali do rúk správcu, ktorého výber je náhodný. Zároveň sme určili kritériá pre ich odmeňovanie, pričom sme sa snažili, aby proces oddlženia bol finančne nenáročný. Správca tak získal široké kompetencie, avšak oproti korporátnemu konkurzu sa jeho pozícia aj oslabila, napr. nebude povinný skúmať odporovateľnosť právnych úkonov dlžníka, skúmanie pohľadávok veriteľov. Ak by vykonával aj tieto úlohy, ktoré vyžadujú odbornú starostlivosť, bolo by nutné správcu odmeniť, čo by navýšilo celkové náklady oddlženia. Popretie pohľadávok sa tak prenáša len na veriteľov navzájom. Nie je nová právna úprava oddlženia, ako aj exekučného konania, chápaná veriteľmi ako „prodlžnícka“? V pripomienkovom konaní sme sa stretli s mnohými námietkami aj veriteľov, pričom je zrejmé, že veritelia si uvedomujú, že doterajší systém nefungoval dostatočne. Ako som na začiatku spomínal frustráciu – veriteľ si nemôže odpísať pohľadávku, pretože stále prebieha exekúcia, čoho dôsledkom je, že daňový úrad pohľadávku neuzná ako daňový výdavok. Preto sme sa aj v  Exekučnom poriadku snažili nastaviť lehoty, odkedy sa považuje pohľadávka za nevymožiteľnú – pre právnickú osobu tri roky a pre fyzickú osobu päť rokov. Uvedené by malo ukončiť nekončiace exekúcie, ktorú sú dnes vedené aj od roku 1995. Istým spúšťačom boli aj nebankové spoločnosti, ktorých pohľadávky vyvolali veľké množstvo exekúcií. Áno, veritelia mali určité výhrady, čo sme sa snažili rešpektovať, najmä ak ide o zabezpečovacie prostriedky pohľadávok. Aký úspech očakávate?

inštitútu

oddlženia

fyzických

osôb

Očakávame rozsiahlu použiteľnosť, keďže už pred účinnosťou novely sa mnoho ľudí informovalo v centrách právnej pomoci. Predpoklad je, že cca 10 000 ľudí ročne by malo prejsť procesom oddlženia. Vo vzťahu k  Vášmu povolaniu, ako generálny riaditeľ sekcie pre civilné právo, máte odkaz pre študentov práva? Čo obnáša Vaša práca a  aké máte plány do budúcnosti? Šikovných študentov radi uvítame aj u  nás na sekcii pre civilné právo. Naša sekcia sa zaoberá civilným právom, a  teda konkurzným, či dedičským, ktoré ak by lákali študenta, radi uvítame jeho životopis. V  práci, ale i  v  živote je treba bojovať o  svoju šancu. Človek je väčšinou netrpezlivý – v  zásade chce mať na už na začiatku kariéry vysoký plat, čo je pochopiteľné z  hľadiska ekonomického, ale na druhej strane, ak človek na sebe pracuje, tak v zásade to niekam dotiahne. Ja som po škole nastúpil ako vyšší súdny úradník na okresnom súde. Treba si vybrať správne povolanie – ak si napr. vyberiete právo, musí Vás to baviť. Ak Vás to nebaví, tak Vám nič nepomôže.

ministerstvo, či súd a poviem, že takto to má fungovať a takto to má byť. Možno práve naša generácia ukáže cestu – aspoň si dávam očakávania v  súvislosti s  vybudovaním sekcie pre civilné právo. Či už ide o legislatívne alebo systémové riešenia problémov z  praxe, napr. záložné právo k  bytu. Nastavenie hmotnoprávnej úpravy sa odrazí v počte súdnych sporov, ktoré by sme radi eliminovali. Ak by sme mohli prichádzať s takýmito riešeniami, bol by som nadšený. To je zaujímavé, keďže sme si všimli u mladších ročníkov, že každý si myslí že skončí školu a bude advokát, ktorý zarába veľké peniaze. Pritom   nemajú predstavu, že právo môže byť aj o niečom úplne inom. Keď Vás právo baví, tak nechcete byť len advokátom, resp. možno chcete byť istú dobu advokátom. Možno je dôležité povedať si, že treba skúšať viacero vecí v živote. Aj práca na súde či ministerstve má čosi do seba. Odporúčajúc študentom, práca na súde je veľmi motivačná, keďže sa stretávate s veľkou masou kvalitných ľudí a  veľa sa na Vás nasávajú informácie, napr. judikatúra, trendy vývoja. To čo nemá súd oproti ministerstvu je, že svet vidíte z perspektívy okresu, resp. kraja. Na ministerstve vidíte svet z  úplne iných perspektív – národných ako aj medzinárodných perspektív. Potrebné je pochopiť individuálny problém ako súčasť systémového, a možno zistíte, že riešenie je na inom rezorte. Toto však na súde nevidíte. Vidíte priestor na zmenu, napr. na súdoch alebo sa ľudia časom len prispôsobia už zaužívanému chodu? Ten priestor na zmenu tam určite je v  niektorých otázkach, napr. ustálenie rozhodovacej činnosti aj jednotnej rozhodovacej fazóny v rovnakých veciach. Ale ak chcete priestor na zmenu, tak priestor je na ministerstve,. A to priestor na systémovú zmenu.

Vstávate dnes s pocitom, že robíte to, čo Vás baví a napĺňa? Mám pocit, že keď sa rozhodujem, či ísť do advokácie alebo do štátnej sféry, tak v štátnej sfére nebudem tak finančne ohodnotený ako by som bol ohodnotený po čase v advokácii. Avšak treba si uvedomiť, či chcem byť pasívnym prijímateľom nastaveného systému a či chcem akceptovať normy a  rozhodnutia. Alebo si poviem, že idem priamo do tohto systému, napr. na CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

Rozhovor pripravili a rozprávali sa: Petra Lukáčiková, Monika Martišková Spracovala: Michaela Mrvová

13 15


Odborné články

Európsky zatýkací rozkaz Bc. Karolína Búranová Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

1. Európsky zatýkací rozkaz – uvedenie do problematiky S narastajúcou integráciou Európskej únie, ktorá so sebou priniesla voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a  služieb, sa zvýšila možnosť cezhraničnej kriminality resp. nadnárodného organizovaného zločinu. Na základe toho vzrástla potreba zjednodušiť výkon trestnej jurisdikcie, a  to prostredníctvom vzájomnej dôvery a  rešpektovania ľudských práv medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“). V druhej polovici 20. storočia bolo prijaté Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej len ,,rámcové rozhodnutie“) z 13. júna 2002, ktorým sa zaviedol európsky zatýkací rozkaz.1 Európsky zatýkací rozkaz predstavuje základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ. Je považovaný za prvé konkrétne opatrenie v  oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania justičných rozhodnutí.2 Podľa tohto rozhodnutia sa európskym zatýkacím rozkazom rozumie súdne rozhodnutie vydané justičným orgánom členského štátu s  cieľom zatknúť a  odovzdať podozrivé alebo odsúdené osoby iným členským štátom za účelom trestného stíhania, výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo uloženia ochranného opatrenia.3 Európsky zatýkací rozkaz môže justičný orgán členského štátu vydať len pre skutok, za ktorý je možné podľa právneho poriadku štátu pôvodu potrestať páchateľa trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením v  dĺžke najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vydaný rozsudok alebo bolo nariadené opatrenie, v prípade trestu v dĺžke najmenej 4 mesiace. Európsky zatýkací rozkaz možno vykonať, ak skutok, pre ktorý bol vydaný, je trestným činom podľa právneho poriadku orgánu vykonávacieho štátu a  horná hranica trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktoré je možné za takýto čin uložiť, je najmenej jeden rok. To isté platí aj v prípade, ak bol za takýto trestný čin uložený trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie v trvaní aspoň 4 mesiace, a zároveň nenastal niektorý z dôvodov pre odmietnutie jeho vykonania.4

Článok recenzovala JUDr. Eva Szabová PhD., ktorá pôsobí na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej university v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala JUDr. Dominika Kučerová. 1 FENYK, J., KLOUČKOVÁ, S. Mezinárodní justiční spolupráce v trestním řízení. Prvé vydanie. Praha: Linde Praha a.s. – Právnické a  ekonomické nakladatelství a kníhkupectví Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 2003. s. 148 2 KLIMEK, L. 2011. Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike. In Právny obzor. 05/2011. s. 463 3 FENYK, J., KLOUČKOVÁ, S. Mezinárodní justiční spolupráce v trestním řízení. Prvé vydanie. Praha: Linde Praha a.s. – Právnické a  ekonomické nakladatelství a kníhkupectví Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 2003. s. 150 4 Dostupné na internete: http://82.119.102.197:8080/webisnt/fulltext/clanky/PTaP2014-3/Aplik%C3%A1cia%20eur%C3%B3pskeho%20zat%C3%BDkacieho%20rozkazu_KL%C3%81TIK,J.pdf

14 16

Na území Slovenskej republiky je uvedená problematika upravená zákonom č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorým sa upravuje postup slovenských justičných orgánov pri vydávaní osôb medzi členskými štátmi EÚ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu.5 Európsky zatýkací rozkaz vydaný príslušným justičným orgánom členského štátu nie je priamo vykonateľný na území iného členského štátu, naopak, rozhodnutie o  výkone európskeho zatýkacieho rozkazu podlieha justičnej kontrole, t.j. súdny orgán členského štátu, na území ktorého bola osoba zatknutá, je povinný prijať rozhodnutie o  jej odovzdaní. Podkladom pre vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu musí byť vždy vykonateľný rozsudok, zatýkací rozkaz alebo iné vykonateľné súdne rozhodnutie. Rámcové rozhodnutie ukladá členským štátom povinnosť podrobiť sa európskemu zatýkaciemu rozkazu a hľadanú osobu odovzdať orgánu štátu pôvodu. Odmietnuť výkon európskeho zatýkacieho rozkazu je možné len na základe dôvodov uvedených v rámcovom rozhodnutí. Tieto dôvody môžu byť tak obligatórnej ako aj fakultatívnej povahy.6 Osobu, ktorá bola odovzdaná, nie je možné stíhať, odsúdiť alebo inak zbaviť slobody za iný trestný čin, za ktorý bola odovzdaná, a ktorého sa dopustila pred svojím odovzdaním, až na výnimky7 uvedené v rámcovom rozhodnutí. Ak sú na rovnakú osobu vydané európske zatýkacie rozkazy dvoch alebo viacerých členských štátov, vykonávajúci justičný orgán je povinný rozhodnúť, ktorý európsky zatýkací rozkaz bude vykonaný. Ak je vykonávajúcemu justičnému orgánu doručený súčasne európsky zatýkací rozkaz a žiadosť o vydanie, ktorú predložila tretia krajina, príslušný orgán členského štátu je povinný rozhodnúť, či má európsky zatýkací rozkaz prednosť pred žiadosťou o vydanie alebo naopak. Osobe, ktorá je na základe európskeho zatýkacieho rozkazu zadržaná, sú členské štáty povinné zabezpečiť základné práva, a  to právo na obhajobu, právo na tlmočníka, právo byť 5 ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. s. 365-366 6 Obligatórne dôvody – napr. ak sa na trestná čin, ktorý je dôvodom zatykača, vzťahuje amnestia vo vykonávajúcom členskom štáte, pričom tento štát má právomoc stíhať trestný čin podľa svojho vlastného trestného práva, alebo ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovedná za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu a iné. Fakultatívne dôvody – napr. ak osoba, na ktorú sa vzťahuje európsky zatykač, je trestne stíhaná vo vykonávajúcom členskom štáte za rovnaký čin ako ten, ktorý je dôvodom európskeho zatykača, alebo ak trestné stíhanie alebo trest vyžiadanej osoby sú premlčané podľa práva vykonávajúceho členského štátu a príslušné činy spadajú do právomoci členského štátu podľa vlastného trestného práva a iné. 7 Napr. v prípade, ak osoba, ktorá mala možnosť opustiť územie členského štátu, do ktorého bola odovzdaná, tak neurobila počas 45 dní od jej prepustenia, alebo sa vrátila na toto územie po tom, ako ho opustila, v prípade, ak ide o trestný čin, ktorý nie je sankcionovaný trestom odňatia slobody alebo ochranným opatrením a pod.

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Odborné články informovaný o obsahu európskeho zatýkacieho rozkazu, pričom súčasne platí, že členský štát, na území ktorého bola hľadaná osoba zadržaná, musí túto osobu poučiť o  možnosti súhlasiť s odovzdaním orgánu štátu pôvodu. Po zatknutí hľadanej osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu môže orgán štátu pôvodu rozhodnúť v  súlade s  jeho vnútroštátnymi právnymi predpisy o tom, či túto hľadanú osobu vezme do väzby.8 2. Európsky zatýkací rozkaz a extradícia Cieľom európskeho zatýkacieho rozkazu je nahradiť extradičné konanie jednoduchším a  rýchlejším postupom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely trestného stíhania alebo výkonu súdnych rozhodnutí v trestných veciach.9 Samotné extradičné konanie pozostáva z  dvoch fáz – z  fázy justičnej, v  rámci ktorej rozhoduje súd o  prípustnosti vydania a  z  fázy administratívnej, v  ktorej spravidla minister spravodlivosti rozhoduje o  vydaní hľadanej osoby. Prijatím rámcového rozhodnutia úplne odpadá administratívna stránka extradičného konania a o odovzdaní hľadanej osoby rozhoduje priamo súd.10 Európsky zatýkací rozkaz tiež upúšťa od zásad typických pre extradičné konanie, a  to od zásady špeciality, zásady zákazu vydávania vlastných občanov, zásady personality, zásady teritoriality, zásady súdnej preskúmateľnosti rozhodnutia a zásady obojstrannej trestnosti (v  prípade, ak osoba spáchala niektorý z  32 trestných činov uvedených v  zákone a  súčasne prišlo k  naplneniu podmienky vo forme minimálnej výšky trestnej sadzby vyžadovanej rámcovým rozhodnutím11).12 Európskym zatýkacím rozkazom sa nahradzuje systém extradície založený na výkonnej moci systémom moci justičnej. Z  tohto dôvodu sa mení aj charakter rozhodnutia orgánu výkonnej moci na rozhodnutie justičné. Rámcovým rozhodnutím sa tiež zabezpečuje rýchlejší postup odovzdania vyžiadanej osoby. V skrátenom konaní, na základe súhlasu vyžiadanej osoby, môže byť rozhodnutie o  vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydané v  lehote do 10 dní od udelenia súhlasu. Lehota na vykonanie odovzdania vyžiadanej osoby v rámci ,,štandardného“ konania, t.j. konania, ktoré sa nevykonáva skrátenou formou, je stanovená na maximálne 90 dní a  začína plynúť od zadržania vyžiadanej osoby.  Rámcové rozhodnutie taktiež zavádza aj možnosť preskúmateľnosti rozhodnutí o  vydaní európskeho zatýkacieho rozkazu.13 3. Európsky zatýkací rozkaz a Slovenská republika V  Slovenskej republike nadobudol dňa 01.08.2004 účinnosť zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorým sa implementovalo do nášho právneho poriadku rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze. Od tohto dňa sú FENYK, J., KLOUČKOVÁ, S. Mezinárodní justiční spolupráce v trestním řízení. Prvé vydanie. Praha: Linde Praha a.s. – Právnické a  ekonomické nakladatelství a kníhkupectví Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 2003. s. 150-62 9 ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. s. 361 10 FENYK, J., KLOUČKOVÁ, S. Mezinárodní justiční spolupráce v trestním řízení. Prvé vydanie. Praha: Linde Praha a.s. – Právnické a  ekonomické nakladatelství a kníhkupectví Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 2003. s. 150 11 Horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorého uloženie umožňuje vydávajúci členský štát, je minimálne tri roky (čl. 2 ods. 2 Rámcového rozhodnutia o EZR). 12 KORDÍK, M. 2007. Procesný postup pri vydávaní európskeho zatýkacieho rozkazu v SR. In Trestní právo. 09/2007. s. 33 13 ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. s. 363-365 8

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

slovenské justičné orgány povinné uplatňovať mechanizmus európskeho zatýkacieho rozkazu vo vzťahu k justičným orgánom iných členských štátov EÚ, ktoré prijali vnútroštátnu právnu úpravu na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.14 Z dôvodu existencie väčších problémov, ktoré vykazoval vyššie uvedený zákon, bola Slovenská republika nútená predmetný právny akt zrušiť a  nahradiť ho novým zákonom. Týmto zákonom sa stal zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2010.15 V zmysle uvedeného zákona má zatýkací rozkaz na území Slovenskej republiky rovnaké právne účinky ako príkaz na zatknutie podľa Trestného poriadku.16 3.1 Vydanie a  vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa zákona č. 154/2010 Z. z. Pokiaľ ide o vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu na tento úkon sú podľa zákona č. 154/2010 Z. z. oprávnené výlučne súdy, a to v prípade, že by sa podozrivý alebo odsúdený mohol zdržiavať alebo sa zdržiava na území iného členského štátu EÚ a  je potrebné ho vyžiadať. Európsky zatýkací rozkaz sa vydáva priamo justičnému orgánu iného členského štátu EÚ, v  ktorom sa má vykonať. Podmienkou vydania európskeho zatýkacieho rozkazu je vydanie vnútroštátneho príkazu podľa Trestného poriadku. Zákon č. 154/2010 Z. z. zavádza princíp proporcionality (primeranosti), podľa ktorého súd nemôže európsky zatýkací rozkaz vydať, ak pred odovzdaním osoby je zrejmé, že vyžiadaním z  iného členského štátu EÚ by bola odovzdanej osobe spôsobená ujma neprimeraná následkom trestného činu alebo významu trestného konania. Zákon tiež upravuje tri prípady straty platnosti vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu – vydanie nového zatýkacieho rozkazu, odvolanie európskeho zatýkacieho rozkazu alebo vydanie osoby súdu, ktorý európsky zatýkací rozkaz vydal. Súd, ktorý európsky zatýkací rozkaz vydal, je povinný tento zaslať Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a  Národnej ústredni SIRENE. V  prípade, ak bol európsky zatýkací rozkaz vydaný v  prípravnom konaní, je súd povinný zaslať ho i prokurátorovi, ktorý podal návrh na jeho vydanie. Pokiaľ ide o postup vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného v  inom členskom štáte EÚ, vyššie uvedený zákon o  európskom zatýkacom rozkaze rozlišuje tri hlavné fázy predmetného konania, ktorými sú: 1. predbežné preskúmanie záznamu17 – v rámci tejto etapy sa zisťuje súlad záznamu s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami a dôležitými záujmami Slovenskej republiky, 14 BOHÁČIK, B. 2004. Európsky zatýkací rozkaz. In Justičná revue. 10/2004. s. 1008 15 ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. s. 366 16 Dostupné na internete: http://82.119.102.197:8080/webisnt/fulltext/clanky/PTaP2014-3/Aplik%C3%A1cia%20eur%C3%B3pskeho%20zat%C3%BDkacieho%20rozkazu_KL%C3%81TIK,J.pdf 17 § 3 ods. písm. l) zákona č. 154/2010 Z. z. : záznamom súbor údajov vložených príslušným orgánom členského štátu do Schengenského informačného systému na základe rozhodnutia príslušného justičného orgánu štátu pôvodu v tomto rozsahu: 1. meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia a štátne občianstvo vyžiadanej osoby, 2. názov, adresa, telefónne a faxové číslo a adresa elektronickej pošty justičného orgánu štátu pôvodu, 3. doklad alebo údaje preukazujúce existenciu vykonateľného rozsudku, zatýkacieho rozkazu alebo iného vykonateľného rozhodnutia justičného orgánu s rovnakým účinkom, 4. skutková podstata a právna kvalifikácia skutku, 5. opis okolností, za ktorých bol spáchaný skutok, vrátane miesta, času a miery účasti vyžiadanej osoby na skutku, 6. uložený trest, ak bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená, alebo v ostatných prípadoch zákonom ustanovený rozsah sankcie, ktorú možno uložiť za skutok podľa právneho poriadku štátu pôvodu, 7. ďalšie informácie, ktoré považuje orgán štátu pôvodu za potrebné.

15 17


Odborné články 2. predbežné vyšetrovanie – túto etapu procesného postupu uskutočňuje prokurátor krajskej prokuratúry s cieľom zistiť, či sú splnené podmienky na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, pričom táto časť konania je ukončená vypracovaním návrhu na (ne)vykonanie eurozatykača, 3. rozhodnutie krajského súdu o  vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu - o  návrhu prokurátora, ktorý vzišiel z  predchádzajúcej etapy konania, rozhoduje krajský súd vo forme uznesenia, na verejnom zasadnutí, a to spravidla v lehote 60 dní od zadržania vyžiadanej osoby. V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu je potrebné doplniť, že proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje Najvyšší súd SR.18 Záver S  narastajúcou kriminalitou a  nadnárodným organizovaným zločinom bolo potrebné zjednodušiť a  urýchliť výkon trestnej jurisdikcie, čo viedlo k  prijatiu Rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o  európskom zatykači a  postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania justičných rozhodnutí členských štátov EÚ. Pre aplikáciu európskeho zatýkacieho rozkazu bolo potrebné implementovať rámcové rozhodnutie do vnútroštátnych právnych poriadkov. V  roku 2010 bol na území Slovenskej republiky prijatý zákon č. 154/2010 Z. z. o  európskom zatýkacom rozkaze. Európsky zatýkací rozkaz nahradil a zjednodušil klasické extradičné konanie, a to tak, že sa úplne upustilo od administratívnej fázy extradičného konania, upustilo sa od niektorých zásad extradície, došlo k  zmene charakteru právnej povahy rozhodnutí, zaviedla sa procesná preskúmateľnosť rozhodnutí o  vydaní európskeho zatýkacieho rozkazu, ako aj rýchlejší postup odovzdania vyžiadanej osoby. Aj napriek tomu, že mechanizmus európskeho zatýkacieho rozkazu vykazuje značný úspech, objavili sa pri jeho aplikácii ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. s. 367 19 Tabuľka zhody právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie 18

16 18

aj mnohé značné medzery majúce podobu napr. nepresnej terminológie zákona o európskom zatýkacom rozkaze, otázky spojenej s  dôvodmi na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, otázky rozhodnutí prijatých in absentia, či problému spojeného s právom na tlmočenie a  preklad uplatňovanom v  konaní o  európskom zatýkacom rozkaze. Ďalšie medzery možno nájsť tiež v  nedostatočnej implementácii rámcového rozhodnutia v  jednotlivých členských štátoch EÚ. Ako príklad možno uviesť čl. 15 ods. 3, podľa ktorého môže vydávajúci súdny orgán kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie alebo čl. 17 ods. 1, ktorý hovorí, že európsky zatýkací rozkaz sa prejednáva alebo vykonáva ako naliehavá záležitosť – tieto články neboli do nášho právneho poriadku vôbec implementované.19 Na podklade uvedených skutočností možno v závere konštatovať, že je viac ako žiaduce zaoberať sa uvedenými problémami a snažiť sa nájsť východisko pre zabezpečenie riadnej aplikácie európskeho zatýkacieho rozkazu v praxi. Zoznam použitej literatúry KNIŽNÁ CITÁCIA: FENYK, J., KLOUČKOVÁ, S. Mezinárodní justiční spolupráce v trestním řízení. Prvé vydanie. Praha: Linde Praha a.s. – Právnické a ekonomické nakladatelství a kníhkupectví Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 2003. 972 s. ISBN 80-7201436-6. ŠIMOVČEK, I. a kol. Trestné právo procesné. 2. rozšír. vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2016. 407 s. ISBN 978-80-7380-617-0. CITÁCIA ČASOPISU: BOHÁČIK, B. 2004. Európsky zatýkací rozkaz. In Justičná revue. ISSN 13356461, 10/2004. 995-1169 s. KORDÍK, M. 2007. Procesný postup pri vydávaní európskeho zatýkacieho rozkazu v SR. In Trestní právo. ISSN 1211-2860, 09/2007. 36 s. KLIMEK, L. 2011. Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 05/2011. 441529 s. CITÁCIA ZÁKONA: Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi Zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov Zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze ONLINE CITÁCIA: [online].[cit.2017.27.03]Dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/Default. aspx?sid=zakony%2Fzakon&MasterID=3245 [online].[cit.2017.27.03]Dostupné na internete: http://82.119.102.197:8080/ webisnt/fulltext/clanky/PTaP2014-3/Aplik%C3%A1cia%20eur%C3%B3pskeho%20zat%C3%BDkacieho%20rozkazu_KL%C3%81TIK,J.pdf

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


Odborné články

Trestno-právne aspekty zrušenia amnestie Bc. Lukáš Turay Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta

V súčasnosti „žije“ spoločnosť témou zrušenia tzv. Mečiarových amnestií.1 Ich ústavný rozmer sa zdá byť vyriešený prostredníctvom vládneho návrhu ústavného zákona.2 Ich trestnoprávny rozmer je však do dnešného dňa prehliadaný. Z  jedného uhľa pohľadu sa takýto postoj dá chápať. Prečo riešiť niečo, čo bolo donedávna len hypotetickou možnosťou? S  pribúdajúcou aktivitou politických síl a  verejnosti sa tento stav stáva čoraz väčšou skutočnosťou a orgány činné v trestnom konaní a  súdy budú zrejme stáť pred neľahkou výzvou. Je dôležité si uvedomiť, že zrušením amnestií vstupujeme do hlbín nepreskúmaného oceána a nikto z nás nemôže vedieť, čo na jeho dne nájdeme. 1. Zánik trestnosti a zánik trestu Na úvod je potrebné upozorniť na zásadný rozdiel medzi dvoma inštitútmi trestného práva, ktoré sú spoločne upravené v  tretej hlave Všeobecnej časti Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších noviel (ďalej len trestný zákon), ale ich význam je výrazne odlišný: zánik trestnosti a zánik trestu. Už na úvodných hodinách trestného práva sa študenti právnických fakúlt učia, že spáchaním trestného činu vzniká trestno-právny vzťah medzi páchateľom a štátom. Subjekty tohto vzťahu sú teda páchateľ a štát. Jeho obsahom je povinnosť páchateľa trestného činu podrobiť sa sankcii zo strany štátu a  zároveň možnosť štátu (väčšinou aj povinnosť) potrestať páchateľa. Súčasný, platný trestný zákon však pozná určité zákonné okolnosti, ktoré keď nastanú, zabraňujú štátu, aby disponoval právom potrestať páchateľa. Tieto okolnosti sa v terminológii trestného práva nazývajú dôvody zániku trestnosti. V  teórii trestného práva sa udomácnil aj pojem negatívne podmienky trestnej zodpovednosti. Dôvodom je, že trestnosť skutku závisí od toho, že tieto podmienky nenastali.3 Zákon ich explicitne uvádza: zmena zákona (§ 84), účinná ľútosť (§ 85-§ 86) a premlčanie trestného stíhania (§ 87-§ 88). Doktrinálne ponímanie však tento inštitút do určitej miery rozšírilo. Podľa právnej teórie sem môžeme zaradiť aj smrť páchateľa, osobitný zákon a milosť udelenú prezidentom Slovenskej republiky.4 Prevažne českí autori, sem zaraďujú aj amnestiu formou abolície.5 Ak tieto okolnosti nastanú, zaniká trestno-právny vzťah, ktorý medzi páchateľom a  štátom vznikol okamihom spáchania trestného činu a  voči Článok recenzoval doc. JUDr. Tomáš Strémy PhD., ktorý pôsobí na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala JUDr. Dominika Kučerová. 1 V  roku 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky Vladimír Mečiar, ako zastupujúci prezident tzv. aboličné amnestie uverejnené v  Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 55/1998 Z. z. a pod číslom 214/1998 Z. z. podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky vo vtedy platnom znení. 2 Návrh ústavného zákona je dostupný na internetovej stránke: http://www.rokovania. sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-207344?prefixFile=m_ 3 Pozri: JELÍNEK, Jiří a kol.: Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. 5. Vydání. Praha: Leges, 2016. 352 s. 4 BURDA, Eduard; ČENTÉŠ, Jozef; KOLESÁR, Juraj; ZÁHORA, Jozef a  kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. Vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. 585 s. 5 Pozri napr.: JELÍNEK, Jiří a kol.: Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. 5. Vydání. Praha: Leges, 2016. 353 s.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

páchateľovi nemôžu byť vyvodzované žiadne negatívne dôsledky, ktoré inak vyplývajú zo spáchania trestného činu.6 Zánik trestu je odlišným inštitútom ako je zánik trestnosti. V tomto prípade trestnoprávny vzťah nezaniká, páchateľ je právoplatným rozsudkom odsúdený, ale vzhľadom na okolnosti, ktoré nastali po právoplatnom odsúdení, zaniká, alebo sa zmierňuje výkon samotného trestu.7 Trestný zákon explicitne uvádza: odpustenie alebo zmiernenie trestu (§ 89), premlčanie výkonu trestu (§ 90). Opätovne musíme konštatovať, že upínanie sa výhradne na literu zákona nie je dostačujúce, pretože medzi tieto dôvody možno zaradiť aj smrť páchateľa. V kontexte problematiky trestnoprávnych aspektov rušenia amnestii je dôležitá skutočnosť, že tieto boli udelené počas účinnosti odlišnej právnej úpravy akú máme dnes. Tieto amnestie boli udelené v  roku 1998, keď na území Slovenskej republiky bol účinný trestný zákon č. 140/1961 Z. z. a  Trestný poriadok č. 141/1961 Z. z.. Do roku 2001 sme mohli polemizovať, či amnestie, vo všetkých jej formách možno považovať skôr za inštitút zániku trestnosti alebo zániku trestu. Dôvodom bolo, že prezident mohol amnestiu realizovať celkom v  troch formách. Forma abolície znamenala, že prezident mohol nariadiť, aby sa trestné konanie v danej veci nezačínalo a  ak sa začalo, nech sa v  ňom nepokračuje. Forma agraciácie znamená, že po právoplatnom rozhodnutí súdu, môže prezident udeliť amnestiu, ktorou odpustí trest (alebo ho zmierni), čo znamená, že dôjde k  zániku trestu. Poslednou formou je tzv. rehabilitácia, ktorou prezident zahládza odsúdenie. V  roku 2001 však došlo k zmene Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., prostredníctvom ktorého došlo k zrušeniu aboličného oprávnenia. Za súčasnej právnej úpravy tak prezident môže svoje oprávnenia používať len v  rozsahu agraciácie a rehabilitácie, z čoho jasne vyplýva, že ide o inštitút, ktorý sa viaže na zánik trestu. Povaha abolície, však do dnešných dní zostáva záhadou. 2. Abolícia na rázcestí trestno-procesného a  trestnohmotného inštitútu Z trestnoprávneho hľadiska nie je do dnešného dňa uspokojivo vyriešená otázka, či amnestia formou abolície je zaradená medzi inštitút trestno-procesný alebo trestno-právny. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sa zdá byť táto otázka nadbytočná a  preto sa ňou slovenská trestno-právna teória už nezaoberá. Viac sa o  tejto problematike dočítame predovšetkým v  českej literatúre vzhľadom na skutočnosť, že Ústava Českej republiky stále priznáva právo prezidentovi udeliť aboličnú amnestiu.8 Povaha tohto inštitútu však môže v  budúcnosti predstavovať závažný problém. Aboličné amnestie boli udelené za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy a  síce trestného zákona (z. č. 140/1961 Z. z.) a trestného poriadku (z. č. 140/1961 Z. z.). Ústava Slovenskej republiky v  tom čase platnom znení upravovala MENCEROVÁ, Ingrid; TOBIAŠOVÁ, Lýdia; TURAYOVÁ, Yvetta a  kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2. aktualizované a prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2015. 268 s. 7 Bližšie k problematike zániku trestu pozri napr. : MAŠĽANYOVÁ, Darina a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná a  osobitná časť. 2. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2016. 204-214 s. 8 ust. Čl. 63 písm. j) ústavného zákona č. 1/1993 Z. z Ústava Českej republiky 6

17 19


Odborné články aboličnú amnestiu udelenú prezidentom v čl. 102 písm. i):udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty. Správne rozlišovanie nie je len teoretickou záležitosťou, ale má aj praktický význam. Práve vyriešenie otázky o aký inštitút ide nám môže dať odpoveď na otázku či a do akej miery zanikol trestno-právny vzťah medzi páchateľom a štátom. Pri trestno-procesnom ponímaní abolície by sme museli konštatovať, že trestno-právny vzťah do istej miery nezanikol, ale orgány činné v  trestnom konaní a  súdy nemohli vzhľadom na existenciu tejto prekážky vo veci konať a  rozhodnúť. Ak však prijmeme tézu, že udelenie aboličnej amnestie má hmotnoprávny následok, tak úplne zanikne trestno-právny vzťah medzi páchateľom a  štátom. V  takomto prípade by sme sa, podľa môjho názoru, mohli dostať do neakceptovateľnej situácie, že príčinou vzniku trestno-právneho vzťahu medzi páchateľom trestného činu a  štátom nebude skutočnosť, že bol spáchaný trestný čin, ale že tak stanovuje ústavný zákon. Množstvo teoretikov, ktorí zastavajú názor, že ide o  trestnoprocesný inštitút sa odvoláva na logickú konštrukciu, že keby zákonodarca chcel abolíciu formulovať ako hmotno-právny inštitút, tak ho nevyjadrí priamo v trestnom poriadku9 ale v  trestnom zákone10. Podobný názor vyjadril aj JUDr. Daniel Lipšic LL.M. v  rámci diskusie ohľadom zrušenia amnestií, ktorú usporiadala Právnická fakulta Univerzity Komenského v  Bratislave.11 Túto skupinu by sme mohli pomenovať „zákonovci“. Táto argumentácia je však, podľa môjho názoru, chybná. Skutočnosť, že zákonodarca daný inštitút neukotvil do trestného zákona, ale do trestného poriadku ešte neznamená, že ide o  inštitút výhradne trestno-procesný. Ako argument proti tejto teórii by sme si mohli zobrať 2 inštitúty zániku trestnosti. Smrť páchateľa a zánik trestnosti osobitným zákonom. Smrť páchateľa bola (a v  súčasnosti aj  je) upravená výhradne v trestnom poriadku a má za následok neprípustnosť trestného stíhania.12 V  tomto kontexte však musíme uviesť, že v  tomto ustanovení sú vyjadrené len procesné účinky smrti páchateľa. Ak by sme prijali argumentáciu „zákonovcov“, museli by sme konštatovať, že smrť páchateľa nemá hmotnoprávne účinky a je výhradne trestno-procesným inštitútom. Čo sa dá ľahko vyvrátiť, vzhľadom na skutočnosť, že trestná zodpovednosť fyzickej osoby je založená na princípe individuálnej trestnej zodpovednosti páchateľa. Netreba zabúdať aj na konštrukciu trestno-právneho vzťahu, kde na jednej strane stojí páchateľ trestného činu a  na druhej štát. Ak jeden z  týchto subjektov zanikne, logicky zanikne aj trestno-právny vzťah. Môžeme preto konštatovať, že trestný poriadok v tomto prípade len upravuje procesné účinky hmotnoprávneho inštitútu. Možnosť zániku trestnosti osobitným zákonom nie je upravená ani v  trestnom zákone, ani v  trestnom poriadku. Aj v  tomto prípade však dochádza k  zániku trestnosti. Profesor Jaroslav Ivor k tejto problematike uvádza: Tento dôvod zániku trestnosti vychádza z  možnosti zániku trestnosti pre presne určený a konkrétny trestný čin, ktorý už bol spáchaný, a to na základe ustanovenia v  osobitnom zákone, teda spravidla v  inom

V čase udelenia spomínanej amnestie bol tento inštitút zaradený medzi dôvody, ktoré zapríčiňovali neprípustnosť trestného stíhania. Konkrétne boli upravené v ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona číslo 141/1961 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov 10 Trestný zákon účinný v čase udelenia amnestii (zákon č. 140/1961 Z. z.) neobsahoval ustanovenia, ktoré by sa týkali amnestii. 11 Celý záznam z tejto diskusie je dostupný na: https://archiv.nti.sk/archive.php?vid=15753327##videoplayer 12 Pozri ust. § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 141/1961 Z. z. Trestného poriadku účinného v čase udelenia amnestií alebo ust. § 9 ods. 1 písm. d) zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov 9

18 20

ako v trestnom zákone.13 Vzhľadom na vyššie spomenuté skutočnosti, podľa môjho názoru, nestačí konštatovanie „zákonovcov“ o  procesnom charaktere abolície. Možno však len na základe tejto konštrukcie považovať abolíciu za hmotnoprávny inštitút? Zrejme nie. Pri posudzovaní tohto inštitútu treba vychádzať z všeobecne platnej konštrukcie, že prvkom každého právneho vzťahu musí byť, okrem jeho subjektov, aj jeho obsah. V našom prípade je obsahom tohto vzťahu povinnosť páchateľa zniesť sankciu zo strany štátu a  povinnosť resp. právo štátu potrestať páchateľa. Povinnosť/právo štátu potrestať páchateľa a povinnosť páchateľa podrobiť sa sankciám zo strany štátu, sú dve neoddeliteľné „nádoby“. V  prípade udelenia abolície však povinnosť/právo štátu potrestať páchateľa zaniklo a tým logicky zanikla aj povinnosť páchateľa sa podrobiť represii zo strany štátu. Sme teda svedkami zániku obsahu trestno-právneho vzťahu, čo v  konečnom dôsledku zapríčiňuje zánik trestnoprávneho vzťahu ako takého. 3. Záver Vzhľadom na uvedené sa prikláňam k autorom, ktorí považujú abolíciu síce za trestno-procesný inštitút, ale postavený na hmotnoprávnom základe, ktorý má za následok fakticky zánik trestnosti, a teda trestno-právneho vzťahu medzi páchateľom a  štátom.14 Jeho opätovný vznik prostredníctvom ústavného zákona nepovažujem za správny. Za jedinú akceptovateľnú možnosť jeho vzniku považujem spáchanie trestného činu. Načrtnutá úvaha o povahe abolície a možných trestnoprávnych následkoch jej zrušenia je len jedna z  mnohých prekážok, ktoré budú čakať právnu obec po prípadnom zrušení amnestii. Budúcnosť ukáže, ako sa orgány činné v trestnom konaní a súdy vyrovnajú s  prípadnými prekážkami, ktoré môžu stáť v  ceste potrestania potencionálnych páchateľov. 13 IVOR, Jaroslav; POLÁK, Peter; ZÁHORA, Jozef: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 3. aktualizované a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o. , 2016, 351 s. 14 Pozri napr.: HALOUZKA, Vladimír. 1974. Povaha právního institutu promlčení a abolice. Bratislava: Právní obzor č. 2/1974, str. 128-137; JELÍNEK, Jiří a kol.: Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. 5. Vydání. Praha: Leges, 2016, s. 353; ŠAMAL, Pavel; PÚRY, František; RIZMAN, Stanislav: Trestní zákon. Komentář. 3. Vydání. Praha, C. H. Beck 1998, 439 s.

Použitá literatúra: BURDA, Eduard; ČENTÉŠ, Jozef; KOLESÁR, Juraj; ZÁHORA, Jozef a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. Vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. 1130 s. ISBN 978-80-7400-324-0 IVOR, Jaroslav; POLÁK, Peter; ZÁHORA, Jozef: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 3. aktualizované a prepracované vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o. , 2016, 554 s. ISBN 978-80-8168-509-5 JELÍNEK, Jiří a kol.: Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. 5. Vydání. Praha: Leges, 2016. 976 s. ISBN 978-80-7502-120-5 MAŠĽANYOVÁ, Darina a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 2. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2016. 623 s. ISBN 978-80-7380-618-7 MENCEROVÁ, Ingrid; TOBIAŠOVÁ, Lýdia; TURAYOVÁ, Yvetta a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2. aktualizované a prepracované vydanie. Šamorín : Heuréka, 2015. 501 s. ISBN 978-80-8175-011-5 ŠAMAL, Pavel; PÚRY, František; RIZMAN, Stanislav: Trestní zákon. Komentář. 3. Vydání. Praha, C. H. Beck 1998. 1347 s. ISBN 80-7179-162-8 Zákony: zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov zákon č. 140/1961 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov zákon č. 141/1961 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov ústavný zákon č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov ústavný zákon č. 1/1993 S. z. Ústava Českej republiky v znení neskorších predpisov Právne časopisy: HALOUZKA, Vladimír. 1974. Povaha právního institutu promlčení a abolice. Bratislava: Právny obzor č. 2/1974, str. 128-137 ISSN 0032-6984 Iné zdroje: Návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov dostupný na: h t t p : / / w w w. r o k o v a n i a . s k / F i l e . a s p x / Vi e w D o c u m e n t H t m l / M a t e r- D o kum-207344?prefixFile=m_ Záznam z diskusie o amnestiách, ktorú usporiadala Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave: https://archiv.nti.sk/archive.php?vid=15753327##videoplayer

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Odborné články

Striedavá starostlivosť v praxi Ivo Hlucháň, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta

Otázka usporiadania výchovy detí po rozchode rodičovského páru a skončení ich spolužitia, predstavuje v súčasnej dobe manželskej a partnerskej nestability aktuálny problém, významný okrem iného aj z hľadiska zaistenia rovnosti príležitostí mužov a žien. Ide na jednej strane o problematiku rovnosti výkonu rodičovských práv, konkrétne práv otcov na kontakt so svojimi deťmi a ich výchovu, na strane druhej o rovnosť pri výkone rodičovských povinností – materiálne zabezpečenie detí vychovávaných prevažne samotnými matkami a uľahčenie záťaže spojenej s výchovou a starostlivosťou o deti, ktorú sú tieto matky nútené niesť.1 V  tomto zmysle sa zámer zákonodarcu zaviesť rovnocenný podiel na výchove maloletého zo strany oboch rodičov formou striedavej starostlivosti javí ako najkomplexnejšie riešenie. Na základe vyššie uvedeného možno posudzovať skutočnosti o  výhodách, respektíve nevýhodách striedavej starostlivosti iba z  pohľadu dotknutých subjektov, a  teda s  určitou dávkou nadhľadu a rezervovanosti. Vždy sa jedná o individuálny prípad, kde sa striedavá starostlivosť mohla, no nemusela v praxi osvedčiť ako vhodná. Preto je vždy pri hodnotení výhod, či nevýhod nutné vychádzať z konkrétnej situácie a negeneralizovať. 1. Výhody striedavej osobnej starostlivosti Pozitívne črty predmetného inštitútu možno chápať z  rôznych pozícii, a to jednak z pohľadu dieťaťa, z pohľadu rodičov aj z pohľadu spoločnosti. Každý z dotknutých subjektov bude vnímať výhody a  následné komplikácie spojené so striedavou starostlivosťou osobitne a z rozdielneho uhla pohľadu, čo je potrebné následne zohľadňovať pri utváraní si vlastného úsudku o danej problematike. Z pohľadu dieťaťa predstavuje najpodstatnejšie pozitívum striedavej osobnej starostlivosti možnosť dieťaťa po rozvode svojich rodičov alebo po tom ako títo prestanú spolu žiť, mať zachovaný zväčša rovnocenný vzťah k obom rodičom. S jej pozitívnym hodnotením sa možno stretnúť aj vo vedeckých publikáciách odborníkov, ktorí sa prikláňajú k názoru, že : „Praxou sa striedavá osobná starostlivosť o dieťa vidí pre mnohých rodičov ako pozitívna. Dieťa pociťuje skutočný domov u otca i u matky, bez ohľadu na to, že je na dvoch miestach. Aj v prípade zlej komunikácie medzi rodičmi sa striedavá osobná starostlivosť odporúča, pretože môže zlepšiť komunikáciu a vzťah medzi rozvedenými rodičmi. Počas striedavej starostlivosti sa stabilizuje a upokojí výchovné prostredie a taktiež je prevenciou proti rozvinutiu syndrómu zavrhnutého rodiča.“2 Dieťa tak má možnosť Článok recenzoval JUDr. Róbert Dobrovodský, PhD., LL.M. (Tübingen), ktorý pôsobí na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala JUDr. Dominika Kučerová 1 RADIMSKÁ, Radka.2002. Společná a střídavá výchova-debata plná rozporů. Praha: Gender, rovné příležitosti, výzkum, 4/2002. s.10. 2 SMATANOVÁ, Lenka, VALACHOVÁ, Ingrid.2013.Inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Bratislava: Bulletin slovenskej advokácie, 11/2013. s. 18 – 25.

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS

byť vychovávané každým rodičom v približne rovnakej miere. Pre dieťa, osobitne v nízkom veku, je absolútne nevyhnutné, aby sa na jeho výchove podieľali obaja rodičia, pokiaľ možno čo najviac rovnomerne. V jeho živote nie je možné ani tým najlepším právnym inštitútom nahradiť čas a záujem otca i matky, preto je význam striedavej starostlivosti v danej oblasti mimoriadny. Niektorým deťom toto usporiadanie starostlivosti vyhovuje a necítia sa byť rozpoltené tým, že si musia vybrať medzi jedným alebo druhým rodičom. Iným naopak vadí, že sa neustále presúvajú z miesta na miesto a nikde nemajú svoj trvalý domov. Posúdiť pozitíva striedavej starostlivosti zo strany dieťaťa preto treba striktne individuálne. Každé dieťa je osobitné, ak aj jednému prekáža neustála zmena prostredia, druhému to môže naopak vyhovovať. Deti tiež nie sú v prípade striedavej starostlivosti tlačené do rozhodnutia zvoliť si jedného rodiča, čo by v ich vnútornom citovom prežívaní spravidla viedlo k pocitom viny voči rodičovi, ktorého priamo alebo nepriamo odmietli.3 Otázna je možnosť zverovania detí- súrodencov do striedavej starostlivosti. Z  pohľadu dieťaťa nie je prínosné, aby boli väzby a súrodenecké puto medzi maloletými súrodencami striedavou starostlivosťou delené. Vynára sa preto otázka, či je vhodné zverovať súrodencov do striedavej starostlivosti spoločne, hoci s ňou jeden z nich môže súhlasiť a druhý nie, alebo je v týchto prípadoch vhodnejšie striedavú starostlivosť nenariaďovať. Zaujímavý je názor Horvátha, ktorý zdôrazňuje, že vždy je potrebné prihliadnuť na konkrétny prípad. Oddelené zverenie maloletých súrodencov do striedavej starostlivosti môže byť vhodné, najmä ak súrodenci už dlhší čas vyrastali separovane a  zvykli si na rôzne výchovné prostredia a  nebude to viezť k  strate ich vzájomného emocionálneho kontaktu.4 Zo strany rodičov je potrebné danú problematiku zhodnotiť osobitne z  pohľadu rodiča otca a  rodiča matky. Rodič muž zväčša vidí prínos striedavej starostlivosti najmä v  tom, že pomaly ustupuje rokmi zažitý stereotypný názor, že matky majú lepšie predpoklady na výchovu detí a  úloha otca v  rodine by mala byť zameraná len na zabezpečenie materiálnych potrieb rodiny. Tým, že rodič- muž prišiel o možnosť sa z historického pohľadu starať o  rodinu a  zabezpečovať jej potreby v  podstate bol ukrátený o možnosť prispievať svojim vplyvom na rozvoj dieťaťa. Z pohľadu otca teda už nie je „otcom len na víkendy“, ale stáva sa plnohodnotným rodičom.5 Stáva sa tak v zmysle podielu na výchove maloletého rovnako kompetentným a  dôležitým subjektom ako matka. Prítomnosť otca v rodine naviac zlepšuje školské výsledky u detí a  osobitne u  synov je otec významnou zábranou kriminálneho správania počas ich dospievania. Prítomnosť a účasť otcov, ktorí [online].[cit.2017.04.09.]. Dostupné na internete: http://www.striedavka.sk/index.php/odborne-informacie/126-rozhovor-so-sudnou-znalkyou . 4 HORVÁTH, Edmund: Judikatúra vo veciach rodinnoprávnych vzťahov, Bratislava: IURA EDITION, spol. s. r. o., 2012, s.92. 5 RADIMSKÁ, Radka. 2002. Společná a střídavá výchova-debata plná rozporů. Praha: Gender, rovné příležitosti, výzkum, 4/2002. s.10.

3

19 21


Odborné články žijú spoločne s dieťaťom na jeho výchove, je spojená s dobrými výsledkami v citovej, školskej sfére a vo sfére správania sa. Naopak neprítomnosť otca je pre dieťa značným hendikepom.6

za cieľom tohto rodiča zo života dieťaťa eliminovať.11

Čo sa týka názoru rodiča- matky, je striedavá starostlivosť častejšie braná negatívne a niekedy ju matky vnímajú ako určitú formu trestu, či odvety zo strany otca. Sú však matky, ktoré súhlasia so striedavou starostlivosťou, a to najmä vtedy, keď rodičia detí odišli od seba v  priateľskej atmosfére a  ich vzťahy neboli rozchodom značne narušené. Mnohé matky si uvedomujú, že úloha otca pri výchove dieťaťa je nezastupiteľná. Tiež je to spôsob ako matku odbremeniť od prílišnej ťarchy starostlivosti o  jedno či viaceré deti, keďže rovnaká miera starostlivosti a  povinností prechádza aj na otca. Matky sa tak budú môcť plnohodnotnejšie venovať svojmu profesijnému i súkromnému životu.7

Napriek tomu, že na prvý pohľad by sa mohla striedavá starostlivosť zdať najlepším možným riešením usporiadania pomerov po rozchode rodičov a oddelení ich domácností, ani tento spôsob úpravy sa nezaobíde bez možných negatív. Ako je z uvedenej charakteristiky striedavej starostlivosti zrejmé, kladie zvýšené nároky na spoluprácu oboch rodičov, čo v oblasti výchovy a starostlivosti o dieťa môže byť veľmi neľahká úloha, na ktorú má nie každý rodič určité predispozície.

Z pohľadu spoločnosti striedavá starostlivosť napĺňa jednu z jej najpodstatnejších úloh, a to podporovať rodinu, aby dieťa malo vytvorený pocit domova u  jedného aj u  druhého rodiča. Toto spoločenské predsavzatie nachádza aj svoju zákonnú podobu, kedy hneď v úvodných ustanoveniach Zákona o rodine, kde sú zakotvené základné zásady, dôvodiac význam rodičovstva ako spoločnosťou uznávaného poslania muža a  ženy, sa v  čl.3 uvádza, že: „Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.“8 Tu možno už z  pohľadu zákonodarcu badať jasný príklon na stranu inštitútu striedavej starostlivosti, keď zdôrazňuje význam oboch rodičov pri výchove dieťaťa. Je teda zrejmé, že striedavá starostlivosť má potenciál byť pozitívnou alternatívou porozvodového, respektíve porozchodového usporiadania vzťahov v  rodine, s  ktorou zákonodarca ráta, ba dokonca ju v  zmysle základných zásad rodinného práva presadzuje. Z  hľadiska aplikačnej praxe za výhodu striedavej osobnej starostlivosti možno tiež označiť jej motivačný charakter. Môže byť podnetom na to, aby sa rodičia spolu snažili čo najviac komunikovať a vzájomne kooperovať v záujme ich dieťaťa, keďže určitým spôsobom núti rodiča, ktorý tejto forme starostlivosti nebol naklonený k  tomu, aby svoj postoj prehodnotil. Inak sa môže stať, že pri jeho pretrvávajúcom negatívnom komunikačnom nasadení a  absencii spolupráce s  druhým rodičom pri výchove a starostlivosti o dieťa, bude maloleté dieťa zverené do výlučnej starostlivosti druhého rodiča.9 Tu je však na mieste otázka, do akej miery rodič, ktorý už počas manželstva nedokázal s  druhým partnerom náležite komunikovať, bude práve striedavou starostlivosťou motivovaný toto jeho správanie meniť. Striedavú starostlivosť považujeme tiež za spôsob riešenia disproporcie vo vzťahu k obom rodičom, ktorá je dôsledkom klasickej úpravy pomerov maloletých detí po rozvode.10 Napomáha odstraňovať syndróm zavrhnutého rodiča, ktorý je relatívne novo rozpoznávaná psychická porucha. Podľa odborníkom môžeme tento syndróm označiť ako proces, pri ktorom je dieťaťu voči rodičovi vštepovaný odpor a kritika, ktoré sú zjavne neoprávnené alebo neprimerané. V zjednodušenej forme sa jedná o programovanie dieťaťa jedným rodičom proti druhému, zahŕňa však aj iné aspekty. Vznik syndrómu je spravidla iniciovaný popudzujúcim rodičom, ktorý či už vedome alebo nevedome manipuluje dieťa vo vzťahu k druhému rodičovi,

2. Úskalia striedavej osobnej starostlivosti

Z pohľadu detí je problematický najmä fakt, že toto usporiadanie nie je vhodné pre každé dieťa a kladie vysoké požiadavky ako na dieťa, ktoré si buduje svoju identitu v meniacom sa prostredí, tak na rodičov, ktorí musia naďalej tomuto usporiadaniu prispôsobiť svoje životy a vyjsť dieťaťu maximálne v ústrety. V neposlednom rade ide o materiálne nároky- nie všetky rodiny si môžu dovoliť mať potrebné zariadenie dvakrát a neustále sťahovanie celého detského majetku je nákladné a zložité na prevedenie; naviac striedavá starostlivosť vyžaduje uspokojivé riešenie bytových pomerov, najlepšie tak, aby dieťa malo u oboch rodičov svoju vlastnú izbu alebo minimálne vlastný priestor, čo môže predstavovať neriešiteľný problém.12 Za častý problém, s  ktorým sa súd stretáva pri rozhodovaní o zverení detí do striedavej starostlivosti je vzdialenosť bydlísk rodičov, kedy by dieťa bolo nútené často sa presúvať z miesta na miesto, čo by ho vystavovalo prílišnej psychickej záťaži. Okrem iného, táto situácia je finančne a časovo nákladná aj pre rodičov, ktorí presun dieťaťa hradia. Na rozhodovanie súdu o tom, komu by malo byť maloleté dieťa zverené do výchovy by však nemala mať vplyv skutočnosť, že rodič, ktorého osoba garantuje záruky riadnej výchovy dieťaťa, má alebo bude mať bydlisko vzdialené od bydliska druhého rodiča.13 Rozdielny je aj pohľad na výhody, respektíve nevýhody striedavej starostlivosti zo strany rodiča muža a  ženy. Zatiaľ čo ženy sa pri hodnotení striedavej starostlivosti viac- menej pohybujú v dimenziách materskej role a demonštrovali ich úzke spojenie s deťmi, či ťažké vyrovnávanie sa so striedavou výchovou, muži videli prínos inštitútu v negácii tradičného otcovstva, kedy bola ich rola obmedzená iba na finančné zabezpečenie chodu rodiny.14 V  praxi sa však ukazuje, že kým striedavá starostlivosť odstraňuje nerovnosti spojené s  distribúciou starostlivosti o deti, zároveň reprodukuje nerovnosti iného druhu. Prevažne ide o  nerovnosti v  rozhodovaní o  deťoch a ich výchove, ktoré zostáva aj naďalej v rukách ženy, tak nerovnosti ekonomického rázu, pretože rovnomerné delenie živiteľských povinností medzi partnerov prebieha bez ohľadu na rozdiely v ich príjmoch alebo živiteľskej kapacite, ktorá je u  žien najmä v  dôsledku ich znevýhodneného postavenia na pracovnom trhu často omnoho nižšia než u  mužov.15 Podľa mnohých matiek oslabila striedavá starostlivosť pozíciu žien v rodine, pretože znamenala výrazné zlepšenie vyjednávacej pozície muža behom rozvodu či rozchodu. Ženy sa tak stali zraniteľnejšími voči požiadavkám muža počas rozvodového vyjednávania.16 Muž tak často formou striedavej starostlivosti naďalej zasahuje svojej ex-partnerke do života a kontroluje ju. Tamtiež, s.45-46. DUDOVÁ, Radka; HASTRMANOVÁ, Šárka: Otcové, matky a  porozvodová péče o děti. Praha: Sociologický ústav AV ČR, v.v.i.,2007. s.76. 13 HORVÁTH, Edmund: Judikatúra vo veciach rodinnoprávnych vzťahov, Bratislava: IURA EDITION, spol. s. r. o., 2012, s.92. 14 Ide o model otca ako živiteľa rodiny, pričom citovú stránku výchovy zabezpečuje matka. Tento názor podporuje tendenciu zverovať deti do osobnej starostlivosti prevažne matkám, ktoré dokážu dieťaťu lepšie emočne porozumieť a zabezpečiť tak jeho výchovu. 15 VOHLÍDALOVÁ, Marta. 2014. Jeho a její pohled: Střídavá péče z perspektivy matek a otců. Praha: Gender, rovné příležitosti, 1/2014. s.29-40 16 Tamtiež, s.29-40 11

12

6 MATOUŠEK, Oldřich: Rodina jako instituce a vztahová síť. První vydání. Praha: Sociologické nakladatelství, 1993, s.35. 7 SMATANOVÁ, Lenka, VALACHOVÁ, Ingrid.2013.Inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Bratislava: Bulletin slovenskej advokácie, 11/2013. s. 18 – 25. 8 Zákon č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení neskorších predpisov. 9 HORVÁTH, Edmund: Judikatúra vo veciach rodinnoprávnych vzťahov, Bratislava: IURA EDITION, spol. s. r. o., 2012, s.80. 10 ČERNÁ, Marie: Rozvod, otcové a děti. Praha: Eurolex Bohemia, 2001. s.39

20 22

CORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 1/2017


Odborné články 3. Školská dochádzka maloletého dieťaťa a striedavá osobná starostlivosť Vyriešenie školskej dochádzky u  maloletých detí je ďalším z problémov, ktorému súdy čelia pri aplikácii striedavej osobnej starostlivosti. Pôvodne pri zavádzaní inštitútu striedavej osobnej starostlivosti do legislatívy prevažoval názor, že jej nariadenie je absolútne neželateľné v  prípade, kedy dieťa musí navštevovať dve rôzne školy. Dnes sa však čoraz častejšie stretávame aj s  takým modelom striedavej starostlivosti, kedy dieťa strieda nie len domácnosti rodičov, ale i školské zariadenia, a to nie len v rámci jedného mesta, či okresu, no dokonca aj v rámci rôznych štátov. Na mieste je otázka akú váhu je potrebné prikladať vzťahu stability výchovného prostredia maloletého dieťaťa a  jeho školskej dochádzky, či mimoškolských aktivít v  súvislosti so striedavou osobnou starostlivosťou. Napríklad v  prípade predškolských či školských zariadení sa Ústavný súd ČR domnieva, že nemožno pravidelnú dochádzku dieťaťa do predškolského zariadenia preceňovať. Nie je vhodné ju uprednostňovať pred časom stráveným s  otcom. Podobne je to aj s  prípadnými krúžkami, ktoré dieťa už navštevuje alebo bude navštevovať.17 Na druhej strane, každý prípad je potrebné posudzovať výsostne individuálne. Treba prihliadať na osobnosť maloletého a jeho potreby, ktoré má každé dieťa rozličné. Ak ide napríklad o povahovo uzavreté dieťa, toto môže uprednostnením striedavej starostlivosti na úkor školy, či iných aktivít pociťovať nespokojnosť, hoci z formálneho hľadiska sa takéto rozhodnutie môže zdať najlepším možným riešením. S  uvedenou problematikou úzko súvisí aj tzv. najlepší záujem dieťaťa, ktorý možno označiť ako východiskový princíp v rámci akéhokoľvek rozhodovania o  výchove maloletých detí, teda aj o nariadení striedavej osobnej starostlivosti. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa nachádzame predovšetkým v  Dohovore o  právach dieťaťa. Tento dokument vo svojom článku 3 ods.1 vyjadruje presvedčenie, že pri všetkých úkonoch, ktoré sa týkajú detí, podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé hľadisko, na ktorý musia dané orgány brať najväčší ohľad. Dohovor tak predstavuje základný rámec pre procesnú činnosť orgánov členských štátov, ktorá sa dotýka maloletého dieťaťa. V  našom právnom poriadku je formulovaný buď všeobecne, keď má súd povinnosť zisťovať, či je rozhodnutie v  záujme dieťaťa, alebo vtedy, keď je najlepší záujem dieťaťa jednou z okolností, ktorá ovplyvní konečné rozhodnutie súdu.18 V tomto zmysle musia aj súdy dbať pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti o  to, aby vyšli v  konečnom dôsledku čo najviac v  ústrety deťom, pričom názory rodičov sú v  tomto prípade až sekundárne. 4. Časové vymedzenie striedavej osobnej starostlivosti Zákonodarca pôvodne, po vzore českej právnej úpravy, predpokladal zverovanie maloletého do striedavej starostlivosti na dobu jedného mesiaca každému z rodičov. V praxi sú maloleté deti najčastejšie zverované do striedavej osobnej starostlivosti po týždňových intervaloch u  každého rodiča.19 Rodičom je v zmysle platnej legislatívy umožnené, aby sa na tomto časovom aspekte striedavej starostlivosti vzájomne dohodli. Je tak možné túto dobu modifikovať jednak na kratší čas, najmä v  prípade malých detí, kedy sa odporúča striedať si dieťa u  jednotlivých rodičov v  rozmedzí troch až štyroch dní, avšak môže nastať aj situácia, kedy sa doba jedného týždňa zdá rodičom i  deťom Nález Ústavného súdu ČR z 18. augusta 2010, sp. zn. 1. ÚS 266/10. LUPRICHOVÁ, Petronela; POLÁČKOVÁ, Saskia: Repetitórium rodinného práva. Prvé vydanie. Bratislava: IUS LIBRI, spol. s. r. o., 2014,s.11. 19 ZÁVODSKÁ-DVOŘÁKOVÁ, Jana.2016.Výlučná, střídavá nebo společná péče o nezletilého? Praha: Právo a rodina, 1/2016. s.1. 17 18

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2017

krátka. V takom prípade je možné predĺžiť ju na dvojtýždňový interval. Ako prioritný faktor tu vychádza schopnosť rodičov kooperovať. Otázne zostáva, či musí byť nutne doba, kedy je dieťa v starostlivosti každého z  rodičov rovnocenná. Striedavá osobná starostlivosť poskytuje rodičom možnosť, no nie povinnosť na rovnocenný kontakt s  dieťaťom. To znamená, že dieťa nemusí nevyhnutne zostávať rovnako dlhý čas u oboch rodičov. Predsa aj v  prípade riadne fungujúcej rodiny, kde rodičia spoločne žijú v  jednej domácnosti, s  dieťaťom netrávia obaja rovnakú porciu času, napríklad z  dôvodu pracovnej vyťaženosti. Aj súdy judikovali záver, že najdôležitejší je záujem dieťaťa a  nie rovnaký rozsah starostlivosti oboch rodičov, a teda doba, ktorú dieťa u každého z nich strávi nemusí byť nutne rovnaká.20 Avšak z povahy daného inštitútu, ktorý má dieťaťu zabezpečiť rovnakú porciu starostlivosti, a teda aj času rodičov, sa javí vhodné, aby boli deti zverované obom rodičom na rovnako dlhú dobu. Iba tak majú rodičia skutočnú možnosť osobne sa podieľať na výchove dieťaťa v rovnakom pomere. V  zmysle vyššie uvedených skutočností možno ustáliť záver, že striedavá osobná starostlivosť je ako relatívne nová úprava porozvodovej, respektíve porozchodovej úpravy vzťahov rodičov k  maloletým deťom jednoznačne prelomovým inštitútom. Je to najmä z  toho dôvodu, že legislatívne zaviedla možnosť rovnocenného výchovného pôsobenia druhého rodiča na maloleté dieťa, osobitne z  pohľadu jeho časového podielu na formovaní dieťaťa. Aj napriek tomu však v  súvislosti s  problematikou predmetného inštitútu vyvstáva množstvo otáznikov, či už v  jej hmotnoprávnej, no prevažne aplikačnej sfére. Je to napríklad uvádzaný najlepší záujem dieťaťa, ktorý by mal byť akousi vodiacou líniou pre súdy pri rozhodovaní o  zverovaní detí do striedavej osobnej starostlivosti, pričom práve tento princíp je v  praxi často opomínaný a  navodzuje tak u  mnohých subjektov povedomie, že striedavá osobná starostlivosť nie je vždy tou najvhodnejšou alternatívou. Zostáva len veriť, že aj v našich právnych podmienkach sa tento inštitút s mimoriadnym potenciálom bude využívať čoraz častejšie. ROGALEWICZOVÁ, Romana. 2016. Střídavá péče a rodičovský konflikt. Praha: Právo a rodina, 2/2016. s. 10-11.

20

Zoznam použitej literatúry a zdrojov: ČERNÁ, Marie: Rozvod, otcové a děti. Praha: Eurolex Bohemia, 2001. ISBN 8086432-11-4, 114 s. DUDOVÁ, Radka; HASTRMANOVÁ, Šárka. 2007.Otcové, matky a porozvodová péče o děti, Praha: Sociologický ústav AV ČR, v.v.i., ISBN 978-80-7330-124-8, 129s. HORVÁTH, Edmund: Judikatúra vo veciach rodinnoprávnych vzťahov, Bratislava: IURA EDITION, spol. s. r. o., 2012. ISBN 987-80-8078-457-7, 437s. LUPRICHOVÁ, Petronela; POLÁČKOVÁ, Saskia: Repetitórium rodinného práva. Prvé vydanie. Bratislava: IUS LIBRI, spol. s. r. o., 2014. ISBN 978-80-8963513-9, 106s. MATOUŠEK, Oldřich: Rodina jako instituce a vztahová síť. První vydání. Praha: Sociologické nakladatelství, 1993. ISBN 80-901424-7-8, 82 s. RADIMSKÁ, Radka.2002. Společná a střídavá výchova-debata plná rozporů. Praha: Gender, rovné příležitosti, výzkum, 4/2002. ISSN 1213-0028, 16 s. ROGALEWICZOVÁ, Romana. 2016. Střídavá péče a rodičovský konflikt. Praha: Právo a rodina, 2/2016. ISSN 1212-866X, 24 s. SMATANOVÁ, Lenka, VALACHOVÁ, Ingrid.2013.Inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Bratislava: Bulletin slovenskej advokácie, 11/2013. ISSN 1335-1079, 47 s. VOHLÍDALOVÁ, Marta. 2014. Jeho a její pohled: Střídavá péče z perspektivy matek a otců. Praha: Gender, rovné příležitosti, 1/2014. ISSN 1213-0028, 90 s. ZÁVODSKÁ-DVOŘÁKOVÁ, Jana.2016.Výlučná, střídavá nebo společná péče o nezletilého? Praha: Právo a rodina, 1/2016. ISSN 1212-866X, 24 s. [online].[cit.2017.04.09.]. Dostupné na internete: http://www.striedavka.sk/index. php/odborne-informacie/126-rozhovor-so-sudnou-znalkyou Zákon č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení neskorších predpisov. Nález Ústavného súdu ČR z 18. augusta 2010, sp. zn. 1. ÚS 266/10.

21 23


Odborné články

Právo na štrajk zamestnancov štátnej a verejnej správy Michal Tomin Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

Abstrakt Cieľom predloženého príspevku je premyslieť opodstatnenosť priznania práva na štrajk zamestnancom štátnej a verejnej správy. Môže sa totiž zdať, že jeho priznaním v ich prípade štát „stráca“ obdobne ako by stratil, keby bolo právo na štrajk priznané napríklad sudcom či prokurátorom. Sledujúc tento cieľ načrtne ďalší text ústavný a  zákonný základ štrajku, následne sa pokúsi obnažiť jeho podstatu a predovšetkým kriticky zvážiť jeho priznanie zamestnancom štátnej a verejnej správy. 1. Ústavný a zákonný základ štrajku Štrajkom sa najvšeobecnejšie rozumie krajný prostriedok presadzovania legitímneho (hmotného) záujmu v  pracovných vzťahoch. Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Ústava SR“) nesie jeho ústavný základ v čl. 36 pism. g) a čl. 37. Podrobnejšie upravujú na zákonnej úrovni právo na štrajk ustanovenia týkajúce sa kolektívneho pracovného práva1. Subjektom práva na štrajk sú odborové orgány, prípadne organizácie, ale nie jednotlivý zamestnanec, zamestnanecká rada alebo zástupca pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.2 Pasívnym subjektom v  prípade štrajku je zamestnávateľ a aktívnym odborová organizácia zamestnancov. V  tomto ohľade majú odbory monopolné postavenie, teda sú jediným reprezentantom zamestnancov vo všetkých kolektívnych vzťahoch.3 Pritom je potrebné odlíšiť právo štrajk vyhlásiť od práva sa štrajku zúčastniť. Právo štrajk vyhlásiť majú len subjekty práva na štrajk, už spomínané odborové organizácie. Právo zúčastniť sa štrajku majú všetci zamestnanci. Samozrejme, okrem tých, ktorým to zakazuje Ústava SR, resp. zákon o kolektívnom vyjednávaní. Podľa § 232 ods. 3 zákona č. 311/2001 Zb.,4 kde sa upravujú vzťahy medzi odborovými organizáciami a  zamestnancami, platí, že ak je viac týchto organizácií, tie vystupujú ako celok. Majú teda jeden hlas, a ak aj majú nejaké názorové rozdiely, musia sa vo vzťahu k zastupovaniu zamestnacov dohodnúť na spoločnom stanovisku. Ak sa nedokážu dohodnúť, platí stanovisko odborovej organizácie, ktorá má najviac členov. Myslím, že práve stanovisko tej najväčšej organizácie nemusí byť vždy to najsprávnejšie, a  v  realite je jasné, že takáto organizácia si háji záujmy svojich členov aj na úkor členov iných organizácií. Tým sa teda vytráca princíp reprezentácie všetkých členov zamestnaneckej organizácie. Podľa môjho názoru by bolo najlepšie, keby sa na začiatku kolektívneho vyjednávania spoločne stretli okrem zástupcov najvačšej odborovej organizácie a  zamestnávateľa aj všetci zástupcovia menších odborových organizácií a predostreli všetky požiadavky, ktoré by chceli riešiť. Článok recenzoval JUDr. Eduard Korpáš, PhD., ktorý pôsobí na Katedre teórie práva a ústavného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovali Mgr. Ján Juran a Mgr. Monika Martišková. 1 DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a  prax. Bratislava: C. H. Beck. 2015. s. 788. 2 ŠVEC, M; a kol.: Kultúra sveta práce. Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung, 2013. s. 9. 3 §2 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. 4 §232 ods. 3 zákona č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

22 24

Teda ak by pre zamestnávateľa bola časť podmienok majority nezvládnuteľná, vyriešil by to akceptovaním časti požiadaviek minority, čo by bolo asi najlepším kompromisom. 2. Podstata štrajku a opodstatnenosť vylúčenia niektorých profesií Z  historického hľadiska má štrajk ako nástroj ochrany proti vykorisťovaniu zamestnancov zamestnávateľom dlhú tradíciu už od staroveku. Možno sa s ním stretnúť v starovekom Egypte, či neskôr v prosperujúcej Rímskej ríši v  podobe plebejských secesií.5 V  týchto štátoch bol však štrajk z  pohľadu vrchných vrstiev spoločnosti vnímaný skôr negatívne, ako povstanie robotníkov (otrokov), teda nechápal sa ako nástroj ochrany ich legitímnych záujmov. Spomedzi mnohých historických obrazov možno pri vymedzovaní pojmu štrajk spomenúť napríklad tzv. plebejské secesie. Nimi plebejci prinútili patricijov prijať určité ústupky voči nim. Pritom sa v  Európe prvýkrát stretávame s  pojmom „strike“ v Anglicku na konci 18. storočia. Keďže je v  našich končinách bližšia uhorská a  československá tradícia, pokúsim sa im krátko venovať. Normatívne totiž ovplyvnili aktuálny právny stav. Uhorsko sčasti legalizovalo štrajk v 19. storočí prijatím zákona „o práve koaličnom“. Tento zákon predpokladal dočasné zastavenie práce organizované robotníkmi proti vôli zamestnávateľov s cieľom dosiahnuť splnenie sociálnych požiadaviek. Prístup k  štrajku sa zmenil nástupom komunistov k  moci. Po roku 1948 socialistický právny poriadok štrajk považoval za protispoločenskú činnosť. Zotrvával totiž na povinnosti pracovať. K  podrobnejšej úprave štrajku došlo zákonom č. 2/1991 Zb. V ňom bol štrajk upravený na účely kolektívneho vyjednávania. Ústava SR dnes v čl. 37 ods. 4 nepriznáva právo na štrajk sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov, ale ani príslušníkom a zamestnancom hasičských a záchranných zborov. Dôvodom vylúčenia týchto profesií z  práva štrajkovať sú celospoločensky významné hodnoty, ktorých realizáciu, garantovanie a  vymáhanie osoby vykonávajúce predmetné profesie denne plnia. Ak by nepracovali, mohla by zásadne utrpieť bezpečnosť štátu, jeho obyvateľstva, ich zdravie, životy, majetok, verejný poriadok, či samotné demokratické a právnoštátne zriadenie. Avšak realizácia, garantovanie a vymáhanie obdobných hodnôt môže byť vystavené riziku aj v prípade priznania práva na štrajk iným zamestnancom štátnej a verejnej správy. 3. Opodstatnenosť priznania práva na štrajk zamestnancom štátnej a verejnej správy Aj pri štrajku zamestnancov štátnej, resp. verejnej správy, ktorým právny poriadok nezakazuje toto právo, môže byť ohrozené množstvo ústavných práv. Napríklad právo na ochranu CARY, M., Scullard, H. H.: A History of Rome. Londýn: Palgrave, 1980. s. 66.

5

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


Odborné články zdravia (čl. 40 Ústavy SR) alebo právo na vzdelanie, či povinnosť školskej dochádzky (čl. 42 ods. 1 Ústavy SR). Spomenúť je pritom potrebné, že na zvýšenú ochranu hodnoty života a zdravia Ústava SR v  tejto súvislosti pamätá, keď v  zmysle čl. 54 umožňuje osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, zákonom obmedziť právo na štrajk.6 Tieto hodnoty sú pre spoločnosť nesmierne dôležité, no nemali by sme zabúdať ani na prípadnú ujmu na ostatných právach občanov, či na finančné straty štátu, a tak vlastne aj jeho občanov, ktorí platia dane, odvody a  poplatky do štátneho rozpočtu, ku ktorým môže v prípade štrajku ostatných skupín zamestnancov štátnej a verejnej správy dochádzať. Možno sa ohradiť, že štrajk, ktorý by nespôsoboval „škodu“, by stratil svoju silu. Je však potrebné sa pýtať, akú cenu je za priznanie práva na štrajk spoločnosť ochotná platiť. Podľa môjho názoru je cena v  prípade predmetných skupín zamestnancov vysoká. Jednak preto, že priznaním práva štrajk zamestnancom štátnej a verejnej správy by mohlo dôjsť k ich zvýhodneniu oproti tým skupinám zamestnancov, ktorí tiež pracujú pre štát a  Ústava SR im štrajkovať zakazuje, a tiež preto, že zamestnancov štátnej a  verejnej správy „platia“ ostatní členovia nášho spoločenstva, ktorí by na rozdiel od očakávanej ochrany svojich práv, práve naopak, mohli na nich utrpieť ujmu. Nedá sa samozrejme očakávať, že v  spoločnosti uznávajúcej princípy trhového hospodárstva nebudú jej členovia pracovať pre súkromný sektor. Na druhej strane sa ani nedá zabezpečiť, aby v nej všetci pracovali výlučne pre štát. Podľa môjho názoru by mal mať každý zamestnanie, ktoré ho napĺňa. Práca zamestnanca štátnej, resp. verejnej správy by sa však mala brať ako poslanie. Zrejme sa to vo verejnom sektore aj tak vníma. Ako príklad si v štatistike spoločnosti zameranej na ponuku voľných pracovných miest ponúkaných súkromnými podnikateľmi možno všimnúť, že zamestnanci u nich častejšie menia prácu.7 To sa napríklad o  učiteľoch povedať nedá.8 Nosným zákonom týkajúcim sa štrajku je zákon č. 2/1991 Zb. o  kolektívnom vyjednávaní v  znení neskorších predpisov. Nepochybne je to nesmierna škoda, pretože úprava normotvorbou v tejto oblasti by určite dokázala spresniť práva aj povinnosti. Domnievam sa, že ak by zákonodarca vylúčil právo na štrajk vo vzťahu k zamestnancom štátnej a verejnej správy, zrejme by si mohol pohnevať rôzne skupiny obyvateľstva a následne vyvolať vlnu nespokojnosti, čo by mohlo vyústiť aj do neúspechu v nasledujúcich parlamentných voľbách. Na druhej strane, ak by prípadná nová úprava bola zmysluplne rozdiskutovaná s  verejnosťou, opak by mohol byť pravdou. V komparatívnej perspektíve sú predsa tak v Európe, ako aj na celom svete rôzne názory na štrajk. Rôznosť názorov pramení z  rôznosti kultúrneho a morálneho pozadia, či historických determinantov. Stanovisko Medzinárodnej organizácie práce pritom znie: „Právo na štrajk považuje výbor za právo všeobecné, ktoré sa týka tak súkromného, tak i verejného sektora, a určité výnimky môžu byť stanovené len pre niektorých «funkcionárov» a pre «potrebné služby».9 Potrebnými službami sa majú na mysli „služby, ktorých prerušenie by ohrozilo celé obyvateľstvo alebo jeho časť, život, bezpečnosť alebo zdravie osôb“ Táto definícia sa vo výsledku premietla do  zákona č. 2/1991 Zb. o  kolektívnom vyjednávaní, taxatívnym vymenovaním subjektov, ktoré právo na štrajk nemajú.10 Naopak za služby, [online].[cit.2017.05.13.]. Dostupné na internete: http://www.etrend.sk/ekonomika/aj-v-ustave-ma-pravo-na-strajk-svoje-ale.html DRGONEC, J.: Základné právo na štrajk: Rozsah a podmienky jeho uplatnenia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Justičná revue č. 6-7/2007, s. 759– 780. 7 [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://firma.profesia.sk/az73-ludi-ktori-zmenili-pracu-povazuju-tuto-zmenu-za-pozitivnu/ 8 [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://kmlinux.fjfi.cvut.cz/~makarmat/StatistikySkolstva 9 [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://www.ilo.org/wcmsp5/ groups/public/---ed_norm/---normes/documents/publication/wcms_087987.pdf 10 §20 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších 6

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

ktoré nie sú nevyhnutné, výbor označil napríklad rozhlas, televíziu, poštové služby atď. Treba mať však zároveň na zreteli, že výpočet predložený Medzinárodnou organizáciou práce je len orientačný. Preto by sa k nemu malo podľa môjho názoru pristupovať so zohľadnením ústavnej podstaty, účelu a významu práva na štrajk. V  neposlednom rade by som sa rád vyjadril k skutočnosti, že v  Európe a aj vo svete sú názory na štrajk rôzne. Rôzne presvedčenia v štátoch sa odvíjajú od nespočetného spektra faktorov naprieč kultúrou, morálkou, spoločenskou situáciou alebo závisia od formy štátu. Koniec koncov, táto téma je nepochybne dôležitá, i keď chúlostivá, a možno ťažko upraviteľná. Ale myslím si, že o to viac by sa malo o nej diskutovať, pretože ak sa tak nestane, môže dôjsť k  závažnému porušeniu práv nás všetkých, ako aj napríklad k ujme na životoch alebo zdraví občanov. Predsa v demokratickom štáte by sa mali vedieť ľudia na základe kompromisov dohodnúť a  nevydierať štát tým, že ak nenaplní ich požiadavky, budú trpieť občania. I keď treba podotknúť, že štát by sa mal takisto snažiť čiastočne ustúpiť, keďže najmiernejšie riešenie by bol konsenzus oboch strán. Na ilustráciu, ako príklad situácie kedy bol štrajk neúspešný, by som uviedol rok 1984, keď baníci vo Veľkej Británii viac ako rok nielen že štrajkovali neúspešne, ba čo viac, v konečnom dôsledku si ešte pohoršili.11 Bol to aj príklad toho, že štát by nemal vždy ustúpiť iba preto, aby uspokojil hlas ľudu. 4. Záver Podľa môjho názoru by zamestnanci štátnej, resp. verejnej správy mali mať obmedzené právo na štrajk. Z dôvodov, že ich náplňou práce je slúžiť verejnosti. Navyše ich verejnosť aj „financuje“. Predovšetkým by obmedzenia mali platiť vtedy, ak by štrajkom mohla byť spôsobená vážnejšia ujma na právach ostatných členov spoločenstva. Pritom je nevyhnutné dodať, že práve títo ľudia sú pre spoločnosť nesmierne dôležití a štát by sa k nim mal tak aj správať. Aby o štrajku uvažovať nemuseli. predpisov. BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2, 2016, s. 501. 11 [online].[cit.2017.05.13.]. Dostupné na internete: https://www.statista.com/statistics/371069/employment-in-coal-mining-industry-in-the-united-kingdom-uk/ Bibliografia: Knižné zdroje: DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck. 2015. 1624 s. ISBN 978-80-89603-39-8. ŠVEC, M, a kol.: Kultúra sveta práce. Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung, 2013. 192. s. ISBN 978–80 –89149–29–2. DRGONEC, J.: Základné právo na štrajk: rozsah a podmienky jeho uplatnenia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In: Justičná revue č. 6-7/2007. s. 759– 780. ISSN 1335–6461. CARY, M., SCULLARD, H.H.: A History of Rome. Londýn: Palgrave, 1980. 722 s. ISBN 0-333-27830-5. BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2. 2016, 532 s. ISBN 80–89085–52–0. Internetové zdroje: [online].[cit.2017.05.13.]. Dostupné na internete: https://www.statista.com/statistics/371069/employment-in-coal-mining-industry-in-the-united-kingdom-uk/ [online].[cit.2017.05.13.]. Dostupné na internete: http://www.etrend.sk/ekonomika/aj-v-ustave-ma-pravo-na-strajk-svoje-ale.html [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://kmlinux.fjfi.cvut.cz/~makarmat/StatistikySkolstva [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://firma.profesia.sk/az-73-ludi-ktori-zmenili-pracu-povazuju-tuto-zmenu-za-pozitivnu/ [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://kmlinux.fjfi.cvut.cz/~makarmat/StatistikySkolstva [online].[cit.2017.05.14.]. Dostupné na internete: http://www.ilo.org/wcmsp5/ groups/public/---ed_norm/---normes/documents/publication/wcms_087987.pdf

23 25


Odborné články

Ochrana poskytovaná tehotným ženám podľa Zákonníka práce Bc. Karina Divékyová Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

1. Vymedzenie pojmov

2.1 Ochrana tehotných žien v predzmluvných vzťahoch

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) rozlišuje medzi legislatívnymi pojmami tehotná zamestnankyňa a tehotná žena. Podľa § 40 ods. 6 Zákonníka práce je tehotnou zamestnankyňou rozumie zamestnankyňa, ktorá svojho zamestnávateľa písomne informovala a  predložila o  svojom stave lekárske potvrdenie. Osobitná právna ochrana tehotnej zamestnankyni je teda podmienená splnením informačnej povinnosti voči zamestnávateľovi. Ak by tehotná žena svojho zamestnávateľa písomne neinformovala o svojom stave, podľa Zákonníka práce by jej neprislúchala žiadna ochrana, napr. pred výpoveďou podľa § 64 ods. 1 pís. d) Zákonníka práce a  zamestnávateľ by mal právo ju posudzovať, akoby tehotná nebola.1

Predzmluvné vzťahy napriek tomu, že predchádzajú uzatvoreniu pracovnej zmluvy je potrebné posudzovať ako pracovnoprávne vzťahy. Sú výnimkou zo zásady, že pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy. Podľa § 41 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie od tehotnej ženy vyžadovať informácie o tehotenstve alebo rodinných pomeroch. V prípade, ak by sa zamestnávateľ v rámci pracovného pohovoru spýtal na plánované tehotenstvo ženy, ktorá sa uchádza o  zamestnanie, táto žena má právo na uvedenú otázku zamestnávateľa neodpovedať. Zároveň však podľa § 41 ods. 7 Zákonníka práce platí, že žena má povinnosť oznámiť zamestnávateľovi všetky skutočnosti, ktoré bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu. V aplikačnej praxi by sa mohlo jednať o situáciu, kedy žena vie o  svojom tehotenstve, ktoré bude s  vysokou pravdepodobnosťou tzv. rizikovým tehotenstvom. Zákonník práce v § 41 ods. 8 formuluje pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania zákaz porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ pri rozhodovaní o  tom, s  ktorou fyzickou osobou uzavrie pracovný pomer, nesmie uprednostniť muža oproti žene, ktorá sa stará o maloleté dieťa len z toho dôvodu, pretože sa zamestnávateľ obáva, že táto žena bude musieť častejšie zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa. Rovnako tak zamestnávateľ nesmie nastaviť podmienky do prijatia pracovného pomeru tak, aby boli výhodné len pre jedno pohlavie, ak je uvedená pracovná pozícia vhodná pre mužov aj pre ženy.3 Ak by zamestnávateľ odmietol zamestnať ženu z  dôvodu jej tehotenstva alebo materstva, jednalo by sa o  diskrimináciu na základe pohlavia podľa zákona č. 365/2004 Z.z. zákon o  rovnakom zaobchádzaní v  niektorých oblastiach a  ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov.4

V práve Európskej únie sa namiesto pojmu zamestnankyňa, ktorý je významovo užší, stretávame s pojmom „pracovníčka“. Tento pojem vymedzuje Smernica 92/58/EHS o  ochrane matiek (ďalej len „Smernica“). Podľa článku 2 ods. 1 Smernice sa tehotnou pracovníčkou rozumie žena, ktorá svojho zamestnávateľa informovala o  svojom stave v  súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou. Z  uvedeného vyplýva, že tehotná žena je širší pojem ako pojem tehotná zamestnankyňa. Tehotnou zamestnankyňou je každá tehotná žena, avšak nie každá tehotná žena je na účely Zákonníka práce aj tehotná zamestnankyňa, pretože takáto tehotná žena si nie vždy v aplikačnej praxi splní svoju informačnú povinnosť zakotvenú v § 40 ods. 6 Zákonníka práce a  o  svojom tehotenstve neinformuje svojho zamestnávateľa. Nesplnenie informačnej povinnosti môže prameniť z  rôznych subjektívnych ako aj objektívnych dôvodov na strane tehotnej ženy. V  aplikačnej praxi sa vyskytli prípady, kedy žena z  objektívnych dôvodov nemohla informovať svojho zamestnávateľa o svojom tehotenstve.2 2. Ochrana tehotných žien a  matiek podľa Zákonníka práce Súčasná právna úprava ochrany tehotných žien a  matiek obsahuje niekoľko pozitívnych opatrení, ktoré majú za cieľ ochranu tehotnej ženy a  matky z  dôvodu jej tehotenstva alebo materstva. Takéto legislatívne opatrenia v Zákonníku práce majú zväčša kogentný charakter, pretože je v súčasnej dobe medzi zamestnávateľmi vo väčšej miere prijatý názor, že tehotná žena je zamestnávateľovi na príťaž. Cieľom nami nižšie uvedených legislatívnych opatrení je stabilita pracovnoprávneho vzťahu tehotnej ženy – zamestnankyne v  čase, keď je tehotná alebo na materskej dovolenke. V  nasledujúcej časti nášho článku sa preto zameriame na ochranu tehotných žien, ktorá je im poskytovaná v rámci vybraných ustanovení Zákonníka práce. Článok recenzoval JUDr. Viktor Križan PhD., ktorý pôsobí na Katedre pracovného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Za redakčnú radu Corpus Delicti recenzný posudok vypracovala Judr. Jozef Greguš 1 BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. 3. vyd. Bratislava: Sprint 2, 2016. s. 192. 2 Napríklad z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu pri rizikovom tehotenstve.

24 26

2.2 Ochrana tehotných žien počas trvania pracovného pomeru Počas samotného trvania pracovného pomeru sa ochrana tehotných žien prejavuje v rôznych smeroch, či už je to úprava pracovného času, zákaz nočnej práce alebo zákaz výkonu niektorých prác, ktoré sú tehotným ženám zakázané. Tehotná žena nesmie vykonávať práce, ktorých vykonávanie je jej zakázané alebo ktoré sú uvedené v  lekárskom posudku, ako práce, ktoré môžu ohroziť jej tehotenstvo. V  takomto prípade je zamestnávateľ povinný vykonať dočasnú úpravu pracovných podmienok. Ak nie je možné vykonať dočasnú úpravu, zamestnávateľ tehotnú ženu dočasne preradí na Napríklad ak zamestnávateľ určí ako podmienku do zamestnania výšku fyzickej osoby, jedná sa o nepriamu diskrimináciu žien, pretože ženy väčšinou dosahujú menšieho vzrastu ako muži. 4 DILONGOVÁ, Ľ.: Pracovné podmienky žien a matiek v kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ. 1. vyd. Praha: Leges, 2014. s. 69 3

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Odborné články vhodnú prácu, pri ktorej bude dosahovať rovnaký zárobok, ako pri doterajšej práci. Ak takéto preradenie nie je možné, po dohode s tehotnou ženou ju môže preradiť aj na prácu iného druhu, pričom tehotná žena má nárok na vyrovnávaciu dávku z nemocenského poistenia. V prípade, ak zamestnávateľ nemôže tehotnú ženu preradiť je povinný poskytnúť jej pracovné voľno s náhradou mzdy.5 Podľa nariadenia vlády č. 272/2004 Z. z. ( ďalej len nariadenie) sú tehotným ženám zakázané práce a pracoviská so škodlivými fyzikálnymi faktormi a vplyvmi, najmä pri ktorých je tehotná žena vystavená zvýšenému alebo zníženému atmosférickému tlaku alebo zvýšenému vnútropľúcnemu tlaku. Zakázané sú taktiež práce a pracoviská s biologickými faktormi a chemickými faktormi, najmä práce s olovom a  jeho zlúčeninami. Ďalej sú tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám zakázané práce vo výškach nad 1,5 m, práce spojené s  výrobou a  spracovaním výbušnín a  výbušných predmetov, banské práce pod zemou, práce s nebezpečenstvom vysokého napätia a  mnohé iné práce, ktoré by mohli ohroziť život týchto žien. Nariadenie tiež vymedzuje práce a pracoviská spojené so špecifickým rizikom pre tehotné ženy, matky do deviateho mesiaca po pôrode a  dojčiace ženy, medzi ktoré patria napríklad práce s nárazmi, otrasmi alebo pohybmi, práce s ionizujúcim a neionizujúcim žiarením. Z nariadenia vyplýva, že zamestnávateľ je povinný pri takýchto prácach posúdiť charakter, stupeň a trvanie vystavenia tehotnej ženy škodlivým faktorom a vplyvom. Podľa § 3 nariadenia platí, že: „zamestnávateľ vyhodnotí všetky riziká pre ich bezpečnosť a zdravie a na základe odborného posúdenia zdravotnej spôsobilosti z hľadiska možných účinkov na tehotenstvo alebo dojčenie takej ženy príslušným lekárom rozhodne o prijatí potrebných opatrení.“ Zároveň má povinnosť informovať tehotnú ženu, matku do deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacu ženu o výsledkoch posúdenia rizika a o opatreniach, ktoré budú prijaté. Podľa § 164 Zákonníka práce je tiež zamestnávateľ povinný pri zaraďovaní zamestnancov do pracovných zmien prihliadať aj na potreby tehotných žien a  žien a  mužov starajúcich sa o  deti. Pokiaľ tomu nebránia vážne prevádzkové dôvody je zamestnávateľ povinný vyhovieť tehotnej žene, ak požiada o  kratší pracovný čas alebo inú vhodnú úpravu určeného týždenného pracovného času. Inou vhodnou úpravou určeného týždenného pracovného času môže byť zdieľané pracovné miesto alebo pružný pracovný čas. Pracovná pohotovosť s  tehotnou ženou sa môže len dohodnúť, pričom na výkon práce nadčas je potrebný súhlas tehotnej ženy. Tehotná zamestnankyňa je oprávneným subjektom len v  prípade, ak o svojom tehotenstve písomne informovala zamestnávateľa. 6 Tehotné ženy môžu rovnako ako ostatní zamestnanci vykonávať aj nočnú prácu. Ak by tehotná žena požiadala o preradenie na dennú prácu, zamestnávateľ je povinný jej vyhovieť a to aj bez lekárskeho potvrdenia. 2.3 Ochrana tehotných žien pri skončení pracovného pomeru V ustanovení § 64 Zákonníka práce je zakotvený inštitút ochrannej doby, počas ktorej nemôže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď a to aj napriek tomu, že existuje konkrétny výpovedný dôvod. Podľa § 64 Zákonníka práce pod ochrannou dobou sa rozumie okrem iného aj doba, keď je zamestnankyňa tehotná, na materskej alebo rodičovskej dovolenke alebo keď je zamestnanec na rodičovskej dovolenke. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že inštitút 5 BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, 2004. s. 702 - 703. 6 MORAVČÍKOVÁ, M., KRIŽAN, V. : Sloboda jednotlivca a svet práce. 1. vyd. Praha: Leges, 2014. s. 97 - 99.

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

ochrannej doby sa vzťahuje na tehotnú ženu, ktorá má na základe splnenia informačnej povinnosti a predloženia dokladu preukazujúceho jej tehotenstvo od príslušného lekára v súlade s § 40 ods. 6 Zákonníka práce status tehotnej zamestnankyni. Tehotná zamestnankyňa požíva zvýšenú právnu ochranu iba v  prípade, ak zamestnávateľa písomne informovali o svojom stave a predložili o ňom lekárske potvrdenie.7 Inštitút ochrannej doby chráni tehotnú zamestnankyňu len pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Ochranná doba nechráni tehotnú zamestnankyňu pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Ak je pred začiatkom plynutia ochrannej doby tehotnej zamestnankyni daná výpoveď a  výpovedná doba by mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer skončí až uplynutím posledného dňa ochrannej doby. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer s tehotnou ženou len výnimočne a to v prípade, ak sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo premiestňuje, pričom zamestnanec, v  tomto prípade tehotná žena nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce. Výnimkou zo zákazu výpovede zo strany zamestnávateľa je tiež okamžité skončenie pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa s tehotnou zamestnankyňou je možné, ak sa dopustila úmyselného trestného činu, za ktorý bola právoplatne odsúdená alebo v  prípade, ak závažne porušila pracovnú disciplínu.8 Ochranná doba chráni tehotnú zamestnankyňu len pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa, to znamená, že tehotná zamestnankyňa môže skončiť pracovný pomer napr. dohodou.9 3. Rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie V  rámci rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len SD EÚ) vo veciach ochrany tehotných žien sa vyvinula mnohopočetná konštantná judikatúra, ktorá sleduje ochranu tehotných žien a to aj v tých prípadoch, kedy tehotná žena neinformovala svojho zamestnávateľa o  svojom tehotenstve alebo ho informovala až po doručení výpovede. Podľa názoru SD EÚ tehotenstvo chráni tehotnú pracovníčku pred výpoveďou zo strany zamestnávateľa aj vtedy, keď o  tehotenstve „nevie“ ani samotná žena, resp. neinformovala o tehotenstve predpísaným spôsobom svojho zamestnávateľa.10 V prípade Tele Danmark, tehotná žena Brandt-Nielsen uzatvorila so zamestnávateľom pracovný pomer na dobu určitú, v dĺžke trvania šesť mesiacov. Pri výberovom konaní neinformovala zamestnávateľa, že je tehotná. V  prvých dvoch mesiacoch absolvovala kvalifikačný kurz a  po jeho skončení zamestnávateľovi písomne oznámila jej tehotenstvo. Zamestnávateľ jej v  tom istom mesiaci doručil výpoveď pre jej neserióznosť, že ho pri výberovom konaní neinformovala o  svojom tehotenstve. Rozhodnutím v tejto veci SD EÚ nepriamo zrušil informačnú povinnosť tehotnej zamestnankyne, pričom vyslovil názor: „Zamestnankyňa nie je povinná informovať zamestnávateľa v  rámci výberového konania o tom, že je tehotná. V opačnom prípade by akceptácia takejto povinnosti mohla spôsobiť neúčinnosť celej ochrany tehotných pracovníčok podľa Smernice 76/207 ako aj Smernice 92/85.“11 V prípade Webb, pani Webb bola zamestnaná v leteckej spoločnosti, aby zastupovala pani Stewartovú, ktorá mala nastúpiť a  aj nastúpila na materskú dovolenku. Po návrate pani Stewartovej z  materskej dovolenky BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, 2004. s. 416 - 417. BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, 2004. s. 416 - 417. 9 BARANCOVÁ, H.: Základné práva a slobody v pracovnom práve. 1. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012. s. 341. 10 DILONGOVÁ, Ľ.: Pracovné podmienky žien a  matiek v  kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ. 1. vyd. Praha: Leges, 2014. s. 56. 11 Rozsudok SD EÚ C-109/00 (Tele Danmark) zo dňa 04.10.2001. 7 8

25 27


Odborné články do práce, pani Webb oznámila zamestnávateľovi svoje tehotenstvo. Pani Webb návratom pani Stewartovej uplynulo obdobie, kedy ju zamestnávateľ potreboval a tak jej doručil výpoveď, pričom ako výpovedný dôvod uviedol jej nadbytočnosť. Súdny dvor zamietol výpovedné dôvody zamestnávateľa a tvrdil, že dôvodom prepustenia bolo tehotenstvo pani Webbovej. Toto rozhodnutie bolo prekvapujúce, pretože išlo o očividnú nespravodlivosť voči zamestnávateľom.12 V  prípade Dita Danosa, pani Danosa pracovala ako konateľka kapitálovej spoločnosti Latvijas Krajbanka AS, s  ktorou mala uzatvorenú mandátnu zmluvu. Po doručení rozhodnutia o odvolaní z funkcie pani Danosa písomne informovala kapitálovú spoločnosť o  svojom tehotenstve. SD EÚ rozhodol, že napriek tomu, že pani Danosa bola konateľka kapitálovej spoločnosti a  nevykonávala svoju funkciu pod vedením inej osoby, ju možno považovať za pracovníčku podľa ustálenej judikatúry. V tomto rozhodnutí SD EÚ vymedzil pojem pracovníčka ako „určitú osobu, ktorá vykonáva po určitú dobu v  prospech inej osoby a  pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu.“13 V  prípade Busch, pani Busch pracovala ako zdravotná sestra. Po roku materskej dovolenky predčasne nastúpila do práce v  siedmom mesiaci ďalšieho tehotenstva, aby získala vyššiu materskú. Pani Busch však zamestnávateľa o jej ďalšom tehotenstve neinformovala a to aj napriek tomu, že pracovala s nebezpečným infekčným odpadom. SD EÚ rozhodol, že „pracovníčka nie je povinná informovať zamestnávateľa o svojom tehotenstve pred nástupom do práce a  konanie zamestnávateľa, ktorý odmietne zamestnať ženu po materskej/rodičovskej dovolenke je v  rozpore so zásadou nediskriminácie.“14 V prípade Hertz, pani Hertz pracovala ako pokladníčka a predavačka na čiastočný úväzok, pričom väčšinu času počas tehotenstva bola práceneschopná. Po uplynutí materskej dovolenky sa vrátila do zamestnania. Po určitom čase začala mať zdravotné problémy, v dôsledku ktorých bola práceneschopná, pričom tieto problémy boli následkom jej tehotenstva a  pôrodu. Zamestnávateľ jej doručil výpoveď z  dôvodu častej neprítomnosti v  dôsledku choroby. SD EÚ rozhodol, že zamestnávateľ môže zamestnankyňu prepustiť z dôvodov choroby majúcej pôvod v tehotenstve alebo v pôrode.15

Rozsudok SD EÚ C-32/93 (Webb) zo dňa 14.07.1994. Rozsudok SD EÚ C-232/09 (Dita Danosa) zo dňa 11.11.2010. Rozsudok SD EÚ C-320/01 (Busch) zo dňa 27.02.2003. 15 Rozsudok SD EÚ C-179/88 (Hertz) zo dňa 08.11.1990. 12 13 14

26 28

Záver a návrhy de lege ferenda Tehotnej zamestnankyni prislúcha osobitná právna ochrana, ktorá je založená na informačnej povinnosti tehotnej ženy. Túto zásadu však prelomil SD EÚ, podľa ktorého názoru osobitná právna ochrana prislúcha aj tehotnej žene, ktorá svojho zamestnávateľa neinformovala o svojom tehotenstve. Tehotná žena nesmie vykonávať zakázané práce a  práce uvedené v  lekárskom posudku, ktoré by mohli ohroziť jej tehotenstvo. Zároveň jej ochranu poskytuje aj inštitút ochrannej doby, počas ktorej nemôže dať zamestnávateľ zamestnancovi, v tomto prípade tehotnej žene výpoveď a to aj napriek tomu, že existuje konkrétny výpovedný dôvod. Informačná povinnosť tehotnej ženy je podľa súčasnej právnej úpravy založená na jej slobodnom rozhodnutí informovať alebo neinformovať zamestnávateľa o  svojom tehotenstve. Podľa nášho názoru by mal zákonodarca v budúcnosti zaviesť povinnú informačnú povinnosť, aby sa predišlo problémom spôsobených vykonávaním práce, ktorá je tehotným ženám zakázaná v prípadoch, ak by sa tehotná žena rozhodla neinformovať zamestnávateľa o  svojom tehotenstve. Takáto právna úprava by bola v záujme ochrany tehotnej zamestnankyne a v záujme ochrany života a zdravia jej dieťaťa. Zákonník práce obsahuje ustanovenia, v  ktorých sa stretávame s  pojmami tehotná zamestnankyňa a tehotná žena. Podľa nášho názoru by mal zákonodarca v  budúcnosti tieto pojmy zjednotiť, aby sa predišlo aplikačným problémov v praxi. Bibliografia: Knižné publikácie: BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, 2004, 991 s. ISBN: 80-88931-32-0 BARANCOVÁ, H.: Základné práva a slobody v pracovnom práve. 1. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, 377 s. ISBN: 978-80-7380-422-0 BARANCOVÁ, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. 3. vyd. Bratislava: Sprint 2, 2016, 532 s. ISBN: 978-80-89710-26-3 DILONGOVÁ, Ľ.: Pracovné podmienky žien a matiek v kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ. 1. vyd. Praha: Leges, 2014, 224 s. ISBN: 978-80-7502-054-3 MORAVČÍKOVÁ, M., KRIŽAN, V. : Sloboda jednotlivca a svet práce. 1. vyd. Praha: Leges, 2014, 191 s. ISBN: 978-80-7502-067-3 Súdne rozhodnutia: Rozsudok SD EÚ C-109/00 zo dňa 04.10.2001 Rozsudok SD EÚ C-32/93 zo dňa 14.07.1994 Rozsudok SD EÚ C-232/09 zo dňa 11.11.2010 Rozsudok SD EÚ C-320/01 zo dňa 27.02.2003 Rozsudok SD EÚ C-179/88 zo dňa 08.11.1990

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


Esej Časopis Corpus Delicti prvým rokom vyhlásil súťaž o Najlepšiu esej. Redakčná rada z  množstva príspevkov vybrala jeden víťazný, ktorý uverejňujeme. Víťazke touto cestou gratulujeme a  všetkým zúčastneným ďakujeme za príspevky. Tešíme sa Vašej podpore a veríme, že v budúcnosti budeme vyberať z ďalšieho množstva kvalitných príspevkov. Autorkou víťaznej eseje je študentka druhého ročníka denného magisterského štúdia Pavlína Čapkovičová. Svoju esej prispôsobila aktuálnej téme extrémizmu. Prajeme príjemné čítanie!

Komu vlastne svitá na horšie časy? Je nepopierateľné, že extrémizmus v poslednom období naberá na sile. Nielen doma, ale aj v zahraničí. Neutíchajúce konflikty, najmä na Blízkom východe, a  s  tým súvisiaci nárast počtu utečencov prichádzajúcich na starý kontinent sa ukazujú ako potenciálna šanca pre extrémistov. Strach je totiž živnou pôdou pre vzostup extrémnych či extrémistických názorov a myšlienok. Minimálne v  našich podmienkach to však nie je jediný faktor. Sme už unavení a znechutení z politickej situácie, z nenaplnených sľubov a  nevyriešených káuz. Nočné mory mečiarizmu sú ešte živé, pričom sa k nim neustále pridávajú ďalšie. Vyskakujú na nás gorily, z alobalov vypadávajú peniaze, no tí kompetentní si stále zanovito držia svoju pozíciu. Korupcia na najvyšších miestach predsa nie je. I  nádeje, ktoré sme ešte dávnejšie vkladali do pravicovej alternatívy sa nenaplnili a aj teraz sa charaktery ukázali a rozhodli, gazdovia prirýchlo zanechali svoje usadlosti, v trpkosti. Bezútešnú situáciu využívajú tí alternatívni. Vlastne tí jediní, ktorí ešte ne(s)klamali. Cítia to nielen voliči, ale i samotní politici. Stupňuje sa nervozita, hustne vzduch. Snažíme sa nejako zaplátať diery, aby neprišlo k najhoršiemu. Občianska spoločnosť vyvíja aktivity – hlavne k mladým, diskutuje o extrémizme či o dezinformáciách. „Tradiční“ politici robia ústupky, často i proti svojej rokmi držanej politickej línii či dokonca proti vlastnému charakteru. So stúpajúcim tlakom sa vyostrujú aj jazyky. Hádky však skôr prispievajú tým druhým, ktorých nechceme. Koalícia tak skúsila potiahnuť i za  trestnoprávne nitky. Prijala novelu, ktorá má prísnejšie a dôslednejšie trestať prejavy extrémizmu. Do novej právnej úpravy sa zatúlalo aj ustanovenie, ktoré má chrániť jednotlivca či skupinu osôb pred nenávistnými prejavmi súvisiacimi s ich politickým presvedčením. V kontexte zvyšujúceho sa napätia vo verejnom priestore a  veľmi nízkej úrovne politickej kultúry sa takéto opatrenie môže javiť ako drobné koliesko v  protiextrémistickom súkolí. No zapadá toto koliesko aj do celého hodinového stroja nášho demokratického poriadku? Skupina poslancov Národnej rady sa domnieva, že tomu tak nie je, a preto sa obrátila na Ústavný súd.1 Ten má jemným okom posúdiť súlad viacerých ustanovení novelizovaného Trestného zákona so základným zákonom štátu. Budem sa zaoberať len tými napadnutými ustanoveniami, ktoré prinášajú trestný postih pre „hate speech“ smerujúci proti osobám kvôli ich politickému presvedčeniu. V súčasnej dobe je „hitom“ boj proti nenávistným prejavom na internete. Veľkú kampaň v  tejto oblasti robia dobrovoľníci pod záštitou Rady Európy, ktorej cieľom je upozorniť a  vyhraniť sa proti takýmto nenávistným prejavom. Rada Európy pritom definuje nenávistný prejav ako „akýkoľvek prejav, ktorý šíri, podnecuje, propaguje a  ospravedlňuje rasovú nenávisť, xenofóbiu, antisemitizmus či iné formy nenávisti založené na netolerancii, zahŕňajúc netoleranciu vyjadrenú ako agresívny nacionalizmus a  etnocentrizmus, diskrimináciu a  nepriateľský postoj voči menšinám, Návrh je dostupný na: https://www.ustavnysud.sk/ documents/10182/24453182/41e2b0a1-0064-4bde-a7a2-21f59aba443f [27.3. 2017].

1

CORPUSDELICTI DELICTI 4/2012 CORPUS 1/2017

prisťahovalcom a ľuďom s  prisťahovaleckým pôvodom.“2 Slobodné šírenie myšlienok a  názorov, charakteristické pre demokratické spoločnosti, teda nemožno absolutizovať. Jestvujú európske štandardy, ktoré hovoria o  možnostiach a hraniciach dovoleného obmedzenia slobody prejavu.3 Nedajú sa totiž tolerovať prejavy, ktoré neprípustne zasahujú do práv a slobôd iných, ohrozujú bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť.4 Treba však povedať, že slobode prejavu sa poskytuje rozľahlý priestor, pretože v zásade požívajú ochranu aj myšlienky a  názory, ktoré sú znepokojujúce a  do istej miery môžu druhým spôsobovať isté citové otrasy.5 Tento priestor sa pri prejavoch, ktoré zasahujú do verejnej diskusie (pričom nepôjde len o striktne politické prejavy) ešte viac otvára. Dôvod je ten, že so slobodou prejavu je spojené hľadanie pravdy, sebarealizácia jednotlivca a  participácia na moci, ako kľúčové princípy demokratickej správy vecí verejných.6 Nie je teda vhodné a ani ústavne konformné, aby bol zakotvený trestný čin hanobenia osôb pre ich politické presvedčenie. Aj Najvyšší súd Spojených štátov amerických vykladá obmedzenie slobody prejavu, ktoré sa dotýka otázok verejného záujmu prísne. Na ilustráciu uvediem prípad pohrebu amerického vojaka, na ktorom prejavili kritiku americkej zahraničnej politiky aktivisti heslami ako napríklad: „Thank God for Dead Soldiers“. Najvyšší súd dôvodil, že aj takéto prejavy sú chránené prvým dodatkom americkej ústavy, pretože platí, že verejná diskusia musí byť „uninhibited, robust, and wide-open.“7 Nemožno sa však tváriť, že vo verejnej diskusii neplatia okrem slobody prejavu žiadne iné práva. V  koncepcii ľudských práv zohráva kľúčovú úlohu ľudská dôstojnosť. Hanobiace a nenávistné prejavy ju pritom môžu atakovať dvojako. Jednak priamo útočia na dôstojnosť v zmysle občianskej cti a vážnosti, jednak na ľudskú dôstojnosť – ako akúsi vyššiu hodnotu vlastnú všetkým ľuďom, v súlade s ktorou treba vykladať všetky ostatné práva a  slobody.8 Ľudská dôstojnosť sa napríklad chráni aj v  prípade trestného činu popierania zločinov holokaustu, pričom Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje čl. 17 Dohovoru – zákaz zneužitia práva.9 Je samozrejmé, že nie každé narušenie verejnej diskusie urážlivým prejavom je / má byť postihnuté trestnoprávnou sankciou. No sme zaviazaní ústavne, Túto definíciu možno nájsť na webovom sídle „No hate speech movement“: https://www.nohatespeechmovement.org/campaign [27.3. 2017]. Pozri napríklad rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa nenávistných prejavov. Dostupná je na: http://www.echr.coe.int/Documents/ FS_Hate_speech_ENG.pdf [27.3. 2017]. 4 Pozri čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a tiež čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 5 Pozri prípad Handyside v. The United Kingdom. Dostupný online: http://hudoc. echr.coe.int/eng#{„itemid“:[„001-57499“]}. [27.3. 2017]. 6 Pozri BARTOŇ, M.: Politická práva, In: BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016, s. 369. 7 Ide o prípad Snyder v. Phelps. Zhrnutie tohto prípadu je dostupné online: http:// www.uscourts.gov/educational-resources/educational-activities/facts-and-case-summary-snyder-v-phelps. [27.3. 2017]. 8 Pozri BARTOŇ, M., KRATOCHVÍL, J.: Osobní práva, In: BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016 s. 218 – 223. 9 Pozri LOBBA, P.: Holocaust Denial before the European Court of Human Rights: Evolution of an Exceptional Regime, The European Journal of International Law Vol. 26 no. 1, 2015, s. 9. Dostupný je online: http://www.ejil.org/ pdfs/26/1/2569.pdf [31.3. 2017]. 2 3

27 29


Esej medzinárodnoprávne, a azda aj morálne, dodržiavať ľudské práva v  ich celistvosti, k  čomu je potrebné vytvárať právne relevantné kroky aj v podobe ochrany osôb, ktoré vyznávajú isté politické presvedčenie. Z histórie vieme, že nenávistné prejavy nezostávajú len prejavmi, ale častokrát prerastú do nenávistných činov.10 Nenávisť prúdila z úst majstra propagandy nacistického Nemecka a hrala tiež do rytmu rwandskej genocídy Tutsiov. Činy sa rodia zo slov. Je preto potrebné sa v určitých prípadoch zamerať na nenávisť už v  zárodku. Zaiste by bolo najlepšie vykoreniť zlo výchovou a  vzdelaním a  nie trestnoprávnymi sankciami, ale ešte stále sme zjavne nedosiahli takýto stupeň vývoja. (Utópiu?) Koncepciu ľudských práv uznávame práve kvôli tomu, aby boli chránené menšiny, menšinové názory, ale v  prípade politického presvedčenia sa skôr ako pozitívny zásah štátu javí vhodnejšie nezasahovanie do šírenia a  vyznávania aj menšinových politických názorov či do kritizovania vládnej väčšiny. Zakotvenie skutkovej podstaty takéhoto trestného činu tak môže viesť skôr k perzekúcii politickej opozície, domnievajú sa podávatelia návrhu. Takýto záver môže podporiť aj tvrdenie, že v prípade hanobenia osoby pre jej politické presvedčenie sa jedná o veľmi vágne a neurčité ustanovenie. Je ťažké uchopiť, čo spadá pod (nedovolený) nenávistný či urážlivý prejav a zdá sa, že nie je ani veľmi jasné, čo všetko sa skrýva pod pojmom „politické presvedčenie“. Poukazoval na to už aj J. S. Mill, keď sa vyjadril, že „štát nemôže v rovine názorov a subjektívnych postojov určovať, čo je a čo nie je pravdivé, respektíve hodné ochrany či naopak represie.“11 Avšak narážky na neurčitosť daného ustanovenia v  napadnutom znení sú, zdá sa, postavené trochu účelovo, pretože na základe rovnakého argumentu by sme potom vedeli potopiť celý trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia. Ani pri iných zákonom zakázaných hanobiacich prejavoch nevidíme jasnejšie hranice medzi chráneným a  nedovoleným prejavom. Navyše mi príde porovnateľne neurčito koncipované napríklad hanobenie osoby pre jej náboženské presvedčenie. Tiež môže vyvstať otázka, čo je ešte tolerovateľná kritika náboženstva (a tak aj jeho vyznávačov) v  snahe o  otvorenie verejnej debaty či myslí spoluobčanov, a  čo je už zásah do dôstojnosti a identity veriacich osôb. Navyše odpoveď na kritiku náboženstva býva oveľa nebezpečnejšia a emočne vyhranenejšia ako kritika politického presvedčenia. Náboženstvo ešte stále ide o čosi hlbšie do jadra človeka ako samotná politická príslušnosť. Myslím si však, že ako v  prípade náboženského presvedčenia, tak aj presvedčenia politického, by zohrávali svoju úlohu orgány aplikácie práva a aplikácia štandardov ľudských práv vytvorená medzinárodnými organizáciami i domácou judikatúrou.

a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva.13 V predmetnom rozhodnutí nachádzame zmienku, že daná úprava nebráni zakotveniu iných dôvodov a ako príklad uvádza „spoločenské postavenie“ či „politické presvedčenie“. Pri pozornom čítaní zistíme, že sa toto rozšírenie týka ustanovení, ktoré súvisia so zločinmi podľa medzinárodného práva. Z uvedeného možno usudzovať, že pri obmedzení jednak politického prejavu a  jednak prejavu týkajúceho sa verejnej diskusie, pôjde skôr o hraničné situácie. Navrhovatelia v podaní teda kritizujú aj to, že nejestvuje naliehavá spoločenská potreba prijať takúto úpravu, čo je podmienkou obmedzenia slobody prejavu v  demokratickej spoločnosti. Domnievam sa teda, že rozhodnutie skupiny poslancov obrátiť sa s novelou Trestného zákona na Ústavný súd SR nebolo len účelovým opozičným protestom, ale má svoje opodstatnenie. Nedá sa tvrdiť, že by sa nevyhnutne s trestným činom hanobenia osôb pre ich politické presvedčenie otvorili pre opozíciu brány pekelné a zabránilo by sa slobodnej politickej / verejnej diskusii. Máme predsa stanovené medzinárodné štandardy a  inštitúcie, ktoré usmerňujú orgány aplikácie práva pri hodnotení hraníc dovolenosti prejavu. No práve poukazujúc na tieto štandardy, ale aj našu vlastnú ústavnú úpravu sa nedá takýto krok zákonodarcu považovať za opodstatnený. Obmedzenia slobody prejavu si totiž vyžadujú náležité odôvodnenie, ktoré sleduje riešenie v  demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Dá sa teda konštatovať, že napadnutá právna úprava tak priamo neohrozuje politickú opozíciu či menšinu, nie je ani protiextrémistickým zákrokom, ale zostáva skôr popretím základných zásad pri koncipovaní obmedzení ľudských práv a základných slobôd. Pavlína Čapkovičová Ide o rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008. Dostupné je na: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A32008F0913 [27.3. 2017]. 13

Je pravdou, že explicitne sa Rada Európy ani relevantné odborné články, ktoré som preštudovala, nevenovali verbálnym útokom proti osobám pre ich politické presvedčenie. Zostáva tak záhadou, čím sa slovenský zákonodarca inšpiroval, keď mu nestálo za to, aby takýto zásah do slobody prejavu odôvodnil, rozpísal jeho opodstatnenie. V dôvodovej správe k predmetnému ustanoveniu nájdeme iba suché konštatovanie: „Pre komplexnosť nová dikcia uplatňuje tézu skutočnosti alebo domnelosti a súčasne sa dopĺňa odkazom na ‹politické presvedčenie›“.12 Ďalej sa v dôvodovej správe však spomína i rámcové rozhodnutie Rady o boji proti niektorým formám 10 Porovnaj napríklad s článkom BROGAARD, B.; MARLOW, K.: Hate Crimes Spurned By Group-Based Hatred. Dostupný je online: https://www.psychologytoday.com/blog/the-superhuman-mind/201612/hate-crimes-spurned-group-based -hatred. [31.3. 2017]. 11 Pozri BARTOŇ, M.: Politická práva, In: BARTOŇ, M. a kol. Základní práva. Praha: Leges, 2016, s. 369. 12 Pozri dôvodovú správu k zákonu č. 316/2016 Z. z., k bodom 34 a 35, s. 20. Dostupná je na: http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=428816 [27.3. 2017].

28 30

CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


The Dichotomy of Abortion as a Human Right

Essay

Roberta Abela My name is Roberta, but my friends and family call me Bobbie. I am a 23 year old Law student from Malta and I would probably describe myself as an outgoing, energetic, fun-loving, and caring person. I love to keep fit and eat healthy, yet I also love to eat out at different restaurants and also enjoy tasting different cuisines! I love to travel, meet new people and make new friends from all over the globe. I also enjoy spending time with wonderful family - my parents, Sharon and Kenneth as well as my Fiancé, Wayne - who have always given me all the love and support I‘ve needed throughout the years. I would also like to dedicate this publication to our guardian angel, my best friend, whom my family and I miss terribly, my one and only brother Drew who unfortunately passed away tragically last June at the young age of 20. His passing has inspired me to continue to push myself and to put my heart and soul into my studies towards achieving a law degree, and this I shall do for him and in his honour. Gone but never forgotten, legend Drew!

“To deny people their human rights is to challenge their very humanity.” Nelson Mandela. Introduction All human beings are born free and equal in relation to both dignity and rights, however these rights are also accompanied by obligations. In the case of women the rights and obligations vary from those of men, in the sense that, women are not only responsible for themselves but also they are the bearers of new life. Is denying a woman the choice to abort her unborn child, a breach of human rights, or is it a right within itself? Here one must consider various factors, such as: abortion as a woman’s right to private life - should a mother have the right to determine when and if it is the right time to be a parent? Secondly - abortion as a woman’s right to life in cases where pregnancy may be contributing to a health risk - should a mother be afforded the legal means for terminating her pregnancy if such pregnancy is causing her health to deteriorate? Lastly - abortion with respect to the right to life of the unborn child - shouldn’t the unborn child be given a chance and a right to life? What is abortion? Abortion is the termination of a pregnancy, it is the physical removal of a foetus from a mother’s womb, and it is usually done before the foetus is 25 weeks old. It is legal in most developed countries, however not in all. Abortive procedures can be carried out for a number of reasons; it may be induced to save the life of a pregnant woman who may be either suffering from an illness or from any complications which may lead to the loss of her life, this is referred to as ‘therapeutic abortion’. Or it may also be induced at the request of the woman for personal reasons and not medical reasons, referred to as ‘elective abortion’; finally it may also occur spontaneously and out of the mother’s control, thus the mother may not want it to happen, this is referred to as a miscarriage. Choosing to have an abortion may be the result of various factors, including economic, social, health and also religious. Today the number of abortion cases around the world is increasing rapidly, and it is said that the today’s ‘desire for convenience’ is one of the main influences resulting in such a rapid increase. Pregnancy and children may be viewed as an obstacle to a woman’s private life, and in some societies, abortion has become the solution to women’s right to pleasure without having the burden of raising a child. The fact is that society accepts and encourages this by supporting and allowing governments to legalise abortion, and the devastating reality is that women believe that the solution to enjoying their private life is achieved by means of having an abortion. This as a result causes a pregnant woman to not consider the life which is at stake. There are CORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017

many debates stating that a foetus is not a life form until born and others arguing the contrary. This kind of thinking may be a factor that may change people’s mindset and possibly lead to a disregard towards life, be it unborn or after it is born. Pro-Life vs Pro-Choice These are two groups holding two opposing opinions, in between them, the right to life borders with the right to having the possibility of choice. The pro-life group has very conservative views about abortion, euthanasia and assisted suicide, sometimes influenced by the Roman Catholic Church. Pro-life consists of the belief that a government has a duty to preserve all and any human life forms regardless of, in the case of abortion, a mother’s right to private life. On the other hand, pro-choice groups believe that, individuals should have the power to choose. Meaning that, in the case of abortion, pro-choice activists believe that women have the right to govern their own reproductive system as they please, as long as they do not jeopardise that of others. A mother should have a right to choose whether to go through with the pregnancy to full term or to terminate it. Situation on abortion in Malta In Malta the pro-life movement is considered to play a significant role. The majority of Maltese citizens believe that life begins at conception, and therefore it is regarded as unthinkable to have the power to choose to terminate, therefore kill another life, especially a life that has no say on such an act. It is also emphasised that Maltese citizens are not anti-abortion, but they choose to be pro-life.1 Complete ban and also a criminal offence Malta is the only EU country which holds a complete ban on abortion. That means that there is absolutely no circumstance which may allow a woman to abort her unborn child, including in the case of a woman’s health being at risk and also in the extreme circumstances such as that of rape. In addition, abortion in Malta is also a criminal offence punishable by law and may lead to imprisonment. A woman may receive a sentence of up to 3 years if she consents to having an abortion performed on her in Malta, for whatever reason according to article 241 of the Maltese Criminal Code: “(1) Whosoever, by any food, drink, medicine, or by violence, or by any other means whatsoever, shall cause the miscarriage of any woman with child, whether the woman be consenting or not, shall, on conviction, be liable to imprisonment for a term from eighteen months to three years. ‚Abortion Ban In Malta: The EU‘s Last Standing Ban ?‘ (euronews, 2016) <http://www.euronews.com/2016/05/12/malta-s-abortion-ban-i-m-not-a-criminal -i-m-a-loving-mother> accessed 11 December 2016.

1

29 31


Essay (2) The same punishment shall be awarded against any woman who shall procure her own miscarriage, or who shall have consented to the use of the means by which the miscarriage is procured.” Whereas a physician or practitioner who, with a woman’s consent, performs an abortion may receive a prison sentence of up to 4 years as well permanent removal of his medical licence according to article 243 of the Code: “Any physician, surgeon, obstetrician, or apothecary, who shall have knowingly prescribed or administered the means whereby the miscarriage is procured, shall, on conviction, be liable to imprisonment for a term from eighteen months to four years, and to perpetual interdiction from the exercise of his profession.” As mentioned previously, Malta is the only EU country which holds this type of ban. Other countries such as the Republic of Ireland, which is also known to have very restrictive laws regarding abortion, Poland, and very recently the State of San Marino all provide an exception to abortion in cases where a pregnant woman’s life is at risk. Nevertheless, Malta still holds its complete ban. There are a number of reasons for holding such strict restrictions on the legalisation of abortion in a country which is considered to be developed. Shouldn‘t a woman also be given a right to life in cases where carrying on with the pregnancy would also mean risking her life? Abortion as taboo Malta is a predominantly Roman Catholic country, so much so that it is established in the Constitution as the religion of the State in article.2 The Church is against abortion, thus rendering the the topic of abortion a very sensitive one in Malta. In an article regarding Malta, Euronews referred to abortion in Malta as being “an issue smothered in silence” . This is because the people are not ready to openly speak in favour of legalising abortion, even if in reality there are many who are in favour of it and believe that abortion should be legalised in Malta. Malta’s Medical Community refuses to openly speak about the issue, most practitioners are worried that speaking openly in favour would cost them their reputation, yet it acknowledges that the biggest issue in Malta is in the very fact that abortion is not legal even if the woman’s life is at risk. The Maltese community would prefer to set up care centres offering support to mothers, especially those who may be considered too young to care for a child (12-18 year olds), so as to avoid them seeking abortion. Nevertheless, not everyone wants and/or is capable of following this path, and it remains a fact that most women who are adamant in having an abortion will do so anyway by travelling to the UK, Sicily, or any other European country in which abortion is legal. In this regard, psychotherapist Eleanor Borg has introduced a programme in Malta called “Gift of Life” which provides support to pregnant woman who find themselves in a crisis situation and also provides support to woman who have chosen to go through the abortion. Ms. Borg claims abortion only creates trauma, yet one may think, wouldn’t a mother who is pregnant with a foetus which has no chance of survival, and who must carry it until the end of the pregnancy term and after giving birth must watch it die in an incubator, wouldn’t that also consist of a similar trauma as having an abortion in the first place? History of abortion law in Slovakia

‚Abortion Ban In Malta: The EU‘s Last Standing Ban ?‘ (euronews, 2016) <http://www.euronews.com/2016/05/12/malta-s-abortion-ban-i-m-not-a-criminal -i-m-a-loving-mother> accessed 11 December 2016.

2

30 32

Abortion law has existed in Slovakia since the end of WWII i.e. circa 1945, however since then it has been amended numerous times. 1950 - Under legislation no. 86/150, abortion was only legal when the pregnancy endangered the woman’s life or health and also in cases where the foetus was developing a genetic defect. Abortion on any other grounds was punishable by law and led to imprisonment - women up to 1 year imprisonment and practitioners or person who performed the abortion up to 10 years imprisonment. 1957 - Women began to seek abortions elsewhere and started having them done in secret, which caused national concern due to the negative effects such methods had on these women’s health. By means of legislation no. 68/1957, the punishment for women who obtained illegal abortions was removed, and the sentence for doctors or other persons who performed the abortion was reduced to a maximum of 5 years. The government also broadened the circumstances applicable for legal abortions, on grounds of medical or other important reasons (which had to be approved by a commission composed of a gynaecologist, a social worker and a deputy from the National Committee). However, these “other important reasons” brought confusion as to what they might include. 1983 - By this time, a woman was permitted to have an abortion upon various different reasons including: being over 40 years old and having three children; pregnancy as a result of rape or other sexual crime; if her husband was in bad health; difficult housing or conditions that endangered her other children’s standard of living, hence the reasons for seeking an abortion were very much broadened to the extent that even an abortion upon personal reasons was approved. Abortion was not however granted in cases where the abortion itself would be risky due to a particular condition the woman suffered from; where the pregnancy term was more than 12 weeks; as well as where she had undergone an abortion in the year preceding. Women who applied for abortions on grounds of medical reasons or in cases of economic duress, did not have to pay for the termination of their pregnancy. 1986 - The most recent amendment removed the commissions, and left it to the discretion of the woman and her doctor to decide whether she should have an abortion or not. Today, under the current laws, when a woman makes a request for an abortion, her doctor is obliged to inform her of the possible consequences that may occur as a result of the procedure as well as be provided with counselling. The procedure may only be executed before 12 weeks. Women who have had an abortion up to 6 months prior to their request shall not be permitted to have the procedure done again, unless they are 35 years old or more, or if the pregnancy resulted from rape. Teenagers under the age of 16 require consent from their parents or legal representative, others aged between 16-18 do not require prior consent, however, the doctor is obliged to inform the parents after the procedure has been done. Abortions preformed in the second-trimester i.e. between weeks 13 and 28, may only be allowed for medical reasons as well as in extreme circumstances of rape. As a result of these broadened laws, women have sought abortions as a means of avoiding going through with the pregnancy rather than opting for contraceptives such as birth control and thus preventing such pregnancy. This is because of the fact that the government previously offered free abortion services whereas contraceptives were not free and were also difficult to get hold of which caused the abortion rate in Slovakia to rise from 30.5% in 1984 to 43.1% in 1988. Today, only abortions on medical grounds are free of charge and according to the International Planned Parenthood Federation regarding legislation on AborCORPUS DELICTI 4/2012

CORPUS DELICTI 1/2017


Essay tion in Europe published in 2012, abortions on request are subject to a fee of approximately €244. This has caused the abortion rate to decline and the use of oral contraceptives rate to increase especially from the year 1991 till today. United Nations On Human Rights According to an Information Series on Sexual and Reproductive Health and Rights published by the United Nations Human Rights Office of the High Commissioners, it is estimated that 22 million unsafe abortions take place around the world every year, and 47,000 pregnancy related deaths arise from complications as a result of such unsafe abortions. The study emphasises that such deaths are preventable if proper legal remedies are made available to all women. According to the series National and International human rights bodies have emphasised that abortion is a matter of human rights. Access to these services is part of a State’s obligations to eliminating discrimination against women whilst also ensuring their right to health. These organisations have urged the States to take up these suggestions, since it has been observed that countries with less restrictive laws generally have lower abortion rates than those with high restrictive laws. Discrimination According to the Committee on the Elimination of Discrimination Against Women, the Special Rapporteur on right to Health and Human Rights Committee, it is discriminatory for a State to refuse to provide health services for women. Criminalising medical procedures required by women is recognised as a barrier to women’s access to health care according to these organisations. They have also urged States to remove punitive measures for women who undergo an abortion, the organisations claim such criminalising laws “infringe women’s dignity and autonomy” by not allowing them to make their own decisions regarding their sexual and reproductive health. Protection of Women’s Rights The Committee on the Elimination of Discrimination Against Women has requested that States should at least offer legal termination of pregnancy when such pregnancy results from rape, incest, sexual abuse, or when such pregnancy endangers the life or health of a woman (including mental health). The Human Rights Committee found that forcing a woman to continue with an unwanted pregnancy, that may have resulted from rape may in some cases amount to cruel and inhumane treatment. This also stands for cases where a woman is pregnant with a foetus and she has been told by her doctors that it would die shortly after birth. This causes mental suffering and thus may constitute cruel and inhumane treatment according to the organisation. The European perspective on abortion Relating to the issue of abortion, one may list three aspects from two main rights directly related to abortion under the European Convention on Human Rights. These are article 2 (right to life) and article 8 (right to respect for private life). The first aspect being the right to life of the unborn child, the second being the right to respect for private life of the mother, in cases where she should wish to terminate the pregnancy for personal reasons; the third being the right to life of the mother in cases where the pregnancy is causing a risk to her health or may lead to the loss of her life, and such mother does not have any available remedy applicable in her the State she lives in. Since in Malta abortion is entirely illegal, a woman’s right to life and right to respect for private life may be at risk of being breached, yet on the other hand the right to life of the unborn child is being safeguarded. In Slovakia we find the opposite scenario, here abortion is entirely legal, hence women have both the right to life and right to respect for private life safeguarded with regard to abortion, yet the unborn child’s right to life is not, the decision as to whether such child should have the chance to live is left in the mother’s hands which may be seen as controversial. These are two scenarios where the issue of abortion is addressed CORPUS DELICTI 4/2012 CORPUS DELICTI 1/2017

completely differently, and although most European countries today have legalised abortion, there are still a few countries including The Republic of Ireland and Poland which have not completely legalised abortion in all cases. These two countries were known as those holding strict laws on abortion, yet today they have broadened these restrictions whereas Malta has become known as the last European country where abortion is banned in ALL cases, and it is also the only EU country which does not provide so-called “life-saving” abortion law. Before reviewing one of the leading ECHR judgments on abortion, it is important to note that according to a Thematic Report on Health-related Issues in the Case-Law of the ECHR, the court approaches the issue of abortion on a case by case basis, and it does not state as to whether Member States should or should not allow legal abortion within their territories. One of the leading cases with regard to abortion is A., B., C. v. Ireland 2010. This case consisted of 3 applicants, two of whom complained regarding the fact that they had to travel abroad for an abortion, since it was prohibited in Ireland. The women’s reasons for seeking an abortion were not good enough reasons to declare a violation of their human rights. Applicant A already had children who were being cared for by the state, and applicant B claimed she was not ready to be pregnant and have a child. The Strasbourg court accepted the Irish Government’s argument that the laws prohibiting A and B from terminating their pregnancies, were there to protect the moral aims and values of the Irish people, and thus that such restrictions were required to meet such aims. Therefore the court found no violation of Article 8 of the Convention. Applicant C on the other hand filed a complaint due to a completely different issue. C had just been cleared of her cancer, when she suddenly found out she had became pregnant. As soon as she found out she started to worry that the pregnancy would cause her cancer to reappear or that the foetus would have been affected since she was still undergoing tests and check ups which should not have been executed on a pregnant woman, hence she sought for an abortion. In Ireland, it is lawful for a woman to obtain an abortion if the woman’s life was at risk. Whether the risk was “real and substantial” was for the woman’s doctor to decide, and hence applicant C should have been afforded the option to have the abortion legally in Ireland. However, the ECtHR found that the medical consultation and the permitted abortion laws did not protect the applicants rights under article 8. It found that there was no criteria laid down regarding medical consultation and that it was completely at the discretion of the doctor to measure the “real and substantial” risk to C’s life. The court also found that the Irish government failed to implement the available legislation to C’s case, and also failed to explain why it did not do so. The ECtHR unanimously found that the Irish government had violated C’s rights under article 8. After this judgment, the Times of Malta published an article after interviewing a Maltese judge (Giovanni Bonello) who presided over and participated in deciding the case, assuring the Maltese citizens that the ruling would not have any affect on Malta’s anti -abortion laws. This was in order to reassure the Maltese people that although Ireland like Malta maintained strict abortion laws, it did not mean that the judgement was going to have any effect or relevance to the court’s views regarding abortion in Malta. Issues relating to the sphere of abortion in Malta today At the moment the current position of government regarding abortion is that it is still not open to considering legalising or decriminalising it. Both the governing party and the opposition reject any relaxation on the ban. In a survey taken recently by a local online news website called MaltaToday it resulted that overall 31% of Maltese people agree with abortion in the case of rape. This is somewhat interesting when compared to a similar

31 33


Essay survey taken in 2008 which resulted that only 20% agreed with abortion in the case of rape, thus there has been a change of 11% during the past 8 years. The survey was also segmented into other age groups and also consisted of one with only University students, in which case it resulted that there was a tie of 45% agreeing and 45% disagreeing with the idea of women who become pregnant as a result of rape to be allowed by the state to have an abortion (the other 10% answered the survey did not know whether it should be legalised of not). 3 Yet the fact is that the reluctance to change the situation remains as it was, this may be partly due to Malta’s predominance of Catholicism. Social policy worker Andrea Dibben says that there is an element of fear amongst the Maltese citizens, a fear of being invaded. The idea that the Maltese people’s thoughts, lifestyle, national identity, and behaviour will be eroded due to influences of more liberal countries frightens the Maltese citizens. One step forward towards battling the issue has been the legalisation of the morning-after pill, as of October 2016. The pill is to be made available from various pharmacies all over the island, and it also will not require a doctor’s prescription to be purchased. The decision regarding the ‚no need for prescription’ was based on quality, safety of patients as well as effectiveness of the pill. The pill must be taken within a few hours in order to have effect, thus the “authority” prevented compromising its effectiveness by choosing to make the pill prescription free. This development came along just one day after several protesters assembled in Valletta the capital of Malta, after the parliamentary committee made a recommendation for the morning-after pill to NOT be sold over the counter i.e. without a prescription. This may simply be what Malta needs for their views to be heard, and that is to speak out their opinion on the issues related to abortion. According to a Women for Women group founded by Francesca Fenech Conti, more women need to speak out for a change to be done. The founder argues that it is important to at least first start with having the possibility of choice. The choices which are available are dangerous, according to Ms. Fenech Conti, it is commonly known that most women have found a solution in taking a mixture of normal contraceptive pills in hopes of reducing the possibility of becoming pregnant. The legalisation of the morning-after pill and its easily obtainable nature is a step forward towards reducing such risks women have put themselves in. Conclusions To address the opening question of this paper, denying a woman the choice to abort her unborn child may result to a violation of her right to private respect for private life under article 8 of the convention, whilst at the same time, denying a woman of having such choice may also be a right within itself, in the sense that an unborn child who has no say in a situation such as abortion, should be afforded with the protection of the fundamental freedom referred as the right to the life. The Maltese citizens and the society within which they live may be mostly anti-abortion due to the predominance of Catholicism as well as the belief that life begins at conception. The disagreement within this sphere lays in relation to extreme cases such as when a pregnancy may risk deteriorating a woman’s health or may lead to the loss of her life, as well as when a pregnancy is a result of rape. It may be argued that in such extreme cases, a woman should have the option of a legal abortion, in order to reduce the chances of health risks, to save a woman’s life (should a pregnancy be threatening her life), and also to reduce the trauma that comes along with rape - rape in itself is already traumatising, having to raise a child resulting from such trauma may be regarded as too much to handle. Therefore one may conclude that complete bans on abortion in developed countries, may be considered as a breach of women’s ‚Maltatoday Survey On Religion‘ (MaltaToday.com.mt, 2016) <http://www. maltatoday.com.mt/news/data_and_surveys/religion2016> accessed 10 December 2016.

3

32 34

fundamental human rights. These rights include prohibition of discrimination, right to privacy, right to health, and even right to life. As mentioned previously countries with less restrictive laws generally have lower abortion rates than those with high restrictive laws, since most of the time, if women are adamant on having an abortion, they will do so anyway whether it involves travelling to another country or otherwise. Therefore one may conclude after analysing and comparing the factors found above, that by legalising abortion in particular cases, at least starting with those where a woman’s health or life may be endangered, is an absolutely necessary step towards safeguarding these women’s rights as well as prohibiting discrimination. On another note, should this not be fulfilled, the next best solution would be education. Education is key, in many different aspects and also with regard to abortion. Educating women to gauge when an unborn child’s rights may be of more importance to her own personal issues. Education along with careful consideration may aid in finding a balance between assuring women’s rights and preventing high rates of abortions in a state.  Bibliography • A, B and C v. Ireland, No. 25579/05 Eur. Ct. H.R. (2010). • Abortion Ban In Malta: The EU‘s Last Standing Ban ?‘ (Euronews, 2016) <http:// www.euronews.com/2016/05/12/malta-s-abortion-ban-i-m-not-a-criminal-i-m-a -loving-mother> [accessed 11 December 2016] •„Abortion legislation in Europe“ (PDF) International Planned Parenthood Federation, IPPF, September 2012, <http://www.svss-uspda.ch/pdf/Abortion%20legislation_Europe2012.pdf> [accessed 11 December 2016] •‚Article 2 Of The European Convention On Human Rights‘ (En.wikipedia.org, 2016) <https://en.wikipedia.org/wiki/Article_2_of_the_European_Convention_on_Human_Rights> [accessed 11 December 2016] •Bradshaw L, ‚Sample Research Paper On Abortion | Custom Essays, Term Papers, Research Papers, Writing Help And Writing Tips | Custom Writing Service Blog‘ (Customwritings.com, 2016) <https://www.customwritings.com/blog/sample-research-papers/research-paper-abortion.html> [accessed 11 December 2016] • Council of Europe, European Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, as amended by Protocols Nos. 11 and 14, 4 November 1950, ETS 5, available at: <http://www.refworld.org/docid/3ae6b3b04.html> [accessed 10 December 2016] • Council of Europe, Thematic Report on ‘Health-related issues in the case-law of the European Court of Human Rights’, June 2015, <http://www.echr.coe.int/Documents/Research_report_health.pdf> [accessed 10, December 2016] •‚Countries Where Abortion Is Illegal‘ (Abortion Clinics in Europe, 2016) <http:// abortion-clinics.eu/abortion-europe/abortion-prohibited/> [accessed 11 December 2016] •‚European Court Of Human Rights‘ (En.wikipedia.org, 2016) <https://en.wikipedia.org/wiki/European_Court_of_Human_Rights> [accessed 11 December 2016] • Head T, ‚What Pro-Life Vs. Pro-Choice Supporters Believe‘ (About.com News & Issues, 2016) <http://civilliberty.about.com/od/abortion/tp/Pro-Life-vs-Pro -Choice.htm> [accessed 11 December 2016] • ‘Legal abortion: a comparative analysis of health regulations’, (PDF) International Planned Parenthood Federation, IPPF, July 2009, <https://www.ippfwhr.org/ sites/default/files/Legal_Abortion.pdf> [accessed 11 December 2016] •‚Malta Now Only EU Country Without Life-Saving Abortion Law - The Malta Independent‘ (Independent.com.mt, 2016) <http://www.independent.com.mt/articles/2013-07-14/news/malta-now-only-eu-country-without-life-saving-abortion -law-2068054030/> [accessed 11 December 2016] • ‚Maltatoday Survey On Religion‘ (MaltaToday.com.mt, 2016) <http://www.maltatoday.com.mt/news/data_and_surveys/religion2016> [accessed 10 December 2016] •‚San Marino Liberalizes Abortion Law : News Headlines‘ (Catholicculture. org, 2016) <https://www.catholicculture.org/news/headlines/index.cfm?storyid=29449> [accessed 11 December 2016] • Sifferlin A, ‚How Irish Women Are Getting Around Abortion Laws‘ (TIME.com, 2016) <http://time.com/4531429/medication-abortion-ireland/> [accessed 11 December 2016] • Slovakia History of Abortion Policy, Word Document, <www.un.org/esa/population/publications/abortion/doc/slovakia.doc> [accessed 11 December 2016] • Times of Malta, ‚Abortion Ruling ‘Not Relevant’ To Malta‘ (Times of Malta, 2016) <http://www.timesofmalta.com/articles/view/20101221/local/abortion-ruling-not-relevant-to-malta.341890> [accessed 11 December 2016] • Times of Malta, ‚Morning-After Pill To Be Sold Over The Counter‘ (Times of Malta, 2016) <http://www.timesofmalta.com/articles/view/20161017/local/morning-after-pill-to-be-sold-over-the-counter.628264> [accessed 11 December 2016] • United Nations Human Rights, ‚Sexual And Reproductive Health And Rights‘ (Ohchr.org, 2016) <http://www.ohchr.org/EN/Issues/Women/WRGS/Pages/HealthRights.aspx> [accessed 11 December 2016] • United Nations Human Rights, ‚OHCHR Information Series On Sexual And Reproductive Health And Rights‘ <http://www.ohchr.org/Documents/Issues/Women/ WRGS/SexualHealth/INFO_Abortion_WEB.pdf> [accessed 11 December 2016] • ‚What Are Human Rights‘ (Ohchr.org, 2016) <http://www.ohchr.org/EN/Issues/ Pages/WhatareHumanRights.aspx> [accessed 11 December 2016] • Worrell M, ‚Abortion - A Matter Of Human Rights And Social Justice — Women On Web‘ (Womenonweb.org, 2016) <https://www.womenonweb.org/en/page/508/ abortion-a-matter-of-human-rights-and-social-justice> [accessed 11 December 2016]

CORPUSDELICTI DELICTI1/2017 4/2012 CORPUS


V prípade, ak sa chcete stať súčasťou časopisu Corpus Delicti, napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva, za článkom uveďte použitú literatúru a dodržiavajte citačné pravidlá podľa STN. Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku. Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na e-mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 2/2017 pre zimný semester akademického roku 2017/2018. Uzávierka pre číslo 2/2017 je 15.11.2017. Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov. Tešíme sa na Vaše príspevky! Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12. Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V júni 2017 vychádza trináste číslo obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava. Tlač zabezpečuje OPTIMA a.s., Železničiarska 671/8, 949 01 Nitra. Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk, iuridica.truni.sk.

Články v čísle 1/2017 editovali Dominika Kučerová, Monika Martišková a Anna Žembéryová. Odborné články v časopise Corpus Delicti podliehajú recenznému konaniu. Vydané: jún 2017, IČO: 36 093 971, periodicita vydávania: dvakrát ročne .

Redakčná rada Corpus Delicti spolu s ELSA Trnava a s mnohými ďalšími prajú všetko dobré na novej ceste životom nášmu zlatíčku, členke redakčnej rady a študentke našej fakulty, Peťke Lukáčikovej, od 10. júna 2017 Janekovej, a jej manželovi, absolventovi našej fakulty, vokalistovi skvelej vokálnej skupiny AcaPeople, Jozefovi Janekovi.


36

CORPUS DELICTI 4/2012

Profile for Corpus Delicti

Corpus Delicti 1/2017  

Law Journal of Law Faculty, Trnava University in Trnava, Slovakia

Corpus Delicti 1/2017  

Law Journal of Law Faculty, Trnava University in Trnava, Slovakia

Advertisement