Zaujímavé z judikatúry plne stotožnil) a následne prejednávané Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10SZa 8/2016. II. Závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v predmetnom konaní k viacerým závažným záverom. Potvrdil potrebu bližšej špecifikácie a zdôvodnenia existencie potreby zistenia skutočností, na ktorých je založená žiadosť o azyl v odôvodnení rozhodnutia v prípade zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Taktiež poukázal na fakt, že existencia rodinných väzieb v zahraničí či pôvodný cieľ cesty bez ďalšieho nepredstavujú riziko úteku (najmä ak zo spisu a vyjadrení navrhovateľa nevyplýva, že by žiadateľ o azyl chcel opustiť územie Slovenskej republiky). Súčasne tiež vyvrátil tvrdenie, že by bolo možné v takýchto prípadoch vyvodzovať existenciu rizika úteku iba z neexistencie určitého druhu pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle sa žiadateľ o azyl počas konania o udelenie azylu zdržiava na území Slovenskej republiky oprávnene. Najvýznamenjším záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však je, že „veľká pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca by mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca“. A v predmetnom prípade aj predstavovala. Tento záver prevzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo senátneho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 147/2013-50, preto pre zdôvodnenie tohto názoru/záveru sú kľúčové práve úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí. III. Úvahy II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky prevzaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky Jazykovým výkladom a analýzou rôznych prekladov ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospel Ústavný súd Slovenskej republiky k právnemu názoru, že práve toto ustanovenie predstavuje rámcovú normu oprávňujúcu členský štát Rady Európy obmezdiť osobnú slobodu žiadateľa o azyl. Slovné spojenie „konanie o vyhostení“ (výlučne pre potreby zaistenia) je potrebné vnímať autonómne, ako súbor takých úkonov, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné k realizácii vyhostenia osoby. Za takýto úkon je v rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky potrebné považovať aj prípadné konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhosetnie ide, o udelenie azylu. Aj keď je zaistenie žiadateľa o azyl prípustné, musí byť zbavené arbitrárnosti. Pod pojmom arbitrárnosť rozumej „také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia“. Pričom to je potrebné vykladať tak, že príslušné orgány sú povinné zisťovať individuálne okolnosti každého prípadu a vyhodnocovať, či je v nich možné identifikovať účel zaistenia a súčasne či v nich absentujú prekážky výkonu administratívneho vyhostenia (v širšom význame, nie ako zákonný pojem). Tieto okolnosti je príslušný orgán povinný posúdiť v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
o vyhostenie“, pretože by k vyhosteniu reálne nemohlo dôjsť. Išlo by o neoprávnené zaistenie v rozpore s ustanovením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z vyššie uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že vysoká pravdepodobnosť udelenia azylu, alebo inej doplnkovej ochrany, zrejmá už v čase rozhodovania o zaistení cudzinca, môže predstavovať prekážku zaistenia. V prípade rozhodovanom Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa 8/2016 bolo táto pravdepodobnosť daná práve pôvodom navrhovateľa, ktorý unikal zo Sýrie, keďže bezpečnostná situácia „v krajine, kde prebieha už piatym rokom ozbrojený konflikt charakterizovaný neselektívnym násilím a taktiež vzhľadom na mesto, z ktorého navrhovateľ pochádza (Aleppo), v ktorom nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi armádou a rôznymi ozbrojeným povstaleckými skupinami“, odôvodňuje poskytnutie azylu alebo niektorej z foriem medzinárodnej ochrany. IV. Záver Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach správnych č. 7/2016. Je súčasťou radu relatívne zásadných judikátov (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa 6/2016, sp. zn. 10SZa 12/2016 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach správnych č. 7/2016) a iných krokov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (iniciovanie konania o súlade o právnych predpisovchv súvislosti so zákonom o pobyte cudzicnov prebiehajúceho pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016), ktorými v ostatnom období Najvyšší súd Slovenskej republiky zásadným spôsobom upravuje výklad právnych predpisov a aktuálnu súdnu prax nielen vo veciach zaistenia, ale celkovo v cudzineckom práve. Túto činnosť možno vnímať ako snahu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prispôsobenie výkladu a aplikácie právnych predpisov v tejto oblasti ústavným a európskym štandardom v snahe predchádzať zbytočnému porušovaniu práv ohrozenej skupiny osôb. Hoci so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako aj s argumentáciou Ústavného súdu Slovenskej republiky) v zásade možno súhlasiť, uvedomujúc si význam predmetného rozhodnutia možno do určitej miery negatívne vnímať a podrobiť kritike spôsob odôvodnenia predmetného záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. I keď sa jedná o záver viac-menej prevzatý z rozhodovacej činnosti senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a tiež o konanie vo veciach zaistenia špecifické krátkymi lehotami, považujeme za nevhodné, keď judikát (rozhodnutie určujúce ďalšiu súdnu prax) samo neobsahuje agumentáciu a úvahy súdu v prospech určitého záveru, ale len bez ďalšieho odkazuje na iné rozhodnutie. Takýto postup môže spôsobiť pochybnosti o dôvodnosti a správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a problémy v ich aplikovaní a rešpektovaní nielen krajskými súdmi, ale aj odbornou verejnosťou. Spracoval: Dominik Fabian
Udelenie azylu predstavuje právnu prekážku, resp. obmezdenie vyhostenia, nakoľko pobyt azylanta na území Slovenskej republiky je v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o azyle oprávnený a považuje sa za trvalý pobyt. Zaistenie takejto osoby by už nebolo možné považovať za zaistenie „v rámci konania CORPUS DELICTI 4/2012
CORPUS DELICTI 1/2017
11 13