Kolkáreň Župné námestie bolo rozkopané. Úplne. Ani autá, ani električky tu nejazdili, lebo jednoducho nemali kade. Ľudia, ktorí chceli prejsť na druhú stranu, sa buď brodili blatom, alebo balansovali po úzkych doskách, ktoré tu naukladali snaživí robotníci. Hukot stavebných strojov a nákladných áut prevážajúcich zeminu odtiaľ tam a bohvie odkiaľ sem, zaliehal v ušiach, že vlastného slova nebolo počuť. Jednoducho - stavebný ruch v tom pravom slova zmysle. A každý, kto chodil okolo, si už iste tisíckrát prečítal v novinách, o čo tu išlo, a držal palce všetkým, ktorí okolo staveniska niečo robili, nech je to rýchlo hotové. V súvislosti s touto stavbou sa objavila diera aj na Klariskej. Mohla mať tak trikrát tri metre. Lenže to už nebolo na Župnom námestí, takže zvedavosť ľudí nemala konca kraja. „Neviete, čo to tu bude?“ opýtal sa ma akýsi občan. „Kolkáreň,“ odvrkol som, lebo zo srdca nemám rád jalové otázky. Občan krútil hlavou, rozhadzoval rukami a pokúšal sa v pokoji stráviť moju informáciu.
„Fakt kolkáreň?“ nedal sa odbiť. „Vraj hej,“ odpovedal som a prešiel som o pár krokov ďalej. Chlapík odchádzal smerom k Staromestskej, ale ešte vždy neveriacky krútil hlavou. Asi o dve hodiny prichádzali k jame dvaja muži. „Čo to tu zase kopú?“ pýtal sa prvý. „Jožo mi práve dnes spomínal, že tu má byť nejaká kolkáreň,“ odpovedal druhý. „Ty, nie je to nejaká volovina?“ neveriacky krútil hlavou pýtajúci sa. „Nejako sa mi to nezdá. Tu a kolkáreň?“ „Je to čudné, ale asi to bude tak. Veď vieš, Jožo všetko vie, má styky.“ Ďalej som ich už nepočul, lebo rozhadzujúc rukami vzďaľovali sa smerom do centra. A ja som sa cítil úžasne. Ha, ha, ha! Takto teda vznikajú tie známe tutovky typu jedna pani povedala. A teraz som bol na začiatku toho všetkého ja. Ale vlastne, kto vie? Možno sa táto na sto percent istá informácia tak hlboko vryje do pamäti národa, že nakoniec tam tú kolkáreň niekto nechá postaviť.
75