INZERCIA
Na dvore nášho občianskeho združenia Proti prúdu sedí na invalidnom vozíku Anna Mazáčová (66). Písali sme o nej pred rokmi, keď na vozíku dochádzala tri kilometre, aby mohla predávať časopis Nota bene.
Nota bene
09 2015 Špión
35
Petra Nagyová Vladimír Šimíček
Anka verí v dobro ľudí „Zvládnem to,“ hovorí Anka, keď odmieta pomoc pri tom, ako sa snaží dostať s vozíkom cez úzke dvere. Okolo nej pobehuje malá jorkširka Nela. Neraz vraj Anke pomohla v situáciách, z ktorých už nevidela cestu von. A potom ľudia, ktorým jej ťažký osud nebol ľahostajný. Pred troma rokmi dostala od poisťovne Allianz vyradené auto, to jej zmenilo život. Štedrí darcovia sa jej vtedy poskladali na jeho úpravu, aby na ňom mohla jazdiť a predávať časopis. „Keby som nemala auto, mala by som nesmierne ťažké podmienky. Pomoc ľudí mi vrátila chuť do života a s autom sa presúvam všade. Inak by som to nezvládla,“ hovorí invalidná dôchodkyňa, ktorej pre nesprávnu diagnostiku upchanej žily amputovali nohu. Pre zlý zdravotný stav ostala bez práce, nedokázala splácať byt a zadlžila sa. Napokon skončila s ťažko postihnutým synom v ubytovni na kraji mesta. „Predtým som chodila na vozíku z Vajnorskej do mesta pešo. Či pršalo, alebo nie, vždy o piatej ráno som vyrazila z domu. Raz ma brali domov aj policajti, pretože som išla po ceste. Čo som mala robiť, keď nebol odhrnutý chodník?“ spomína s plačom. Dodnes je vďačná všetkým, ktorí jej pomohli. Medzitým sa presťahovala do sociálnej ubytovne do bratislavskej Dúbravky. Bez auta by sa však domov nedostala. „Je tu veľký kopec, ktorý by som bez auta nezvládla. Navyše, obchod je ďaleko. Jediné, čoho sa bojím, je, že auto už má svoj vek a mohlo by sa pokaziť, čím by som opäť ostala odstavená,“ hovorí.
Odkedy Anke amputovali nohu, skočím pod električku. Raz sa však zjadala sa na predaj časopisu Nota bene. vil jeden pán, ktorý mi ju ponúkol. Bála Predáva na dvoch predajných miestach, som sa, že si na mňa nezvykne,“ hovoaby sa jej darilo predať viac časopisov. rí. Fenku si vzala na týždeň na skúšku Jedno je paradoxne pred obchodným a odvtedy patria k sebe. V penzióne, kde centrom, kde pracovala ako upratovačka. teraz predajkyňa žije, však Nelu mať pri Leto však bolo slabé a tak sa spolieha na sebe nemôže. Iba v prípade, že by mala jeseň, kedy sa ľudia vracajú z dovoleniek. papiere na kanisterapiu. Práce sa nikdy neštítila a pýtať si peniaze od druhých je jej cudzie. Od pätnástich roKeď je jej smutno, naloží vozík kov robila na družstve, potom v pekárni do kufra auta a odskacká na miesto a dokonca pracovala ako vodička v zdra- vodiča, aby mohla odísť za blízkymi. votníctve. „Do čoho som sa pustila, to „Keď sa cítim osamelá, idem von, aby mi vždy išlo od ruky,“ hovorí žena, ktorá som nemyslela na nič zlé. Mám rada vyrastala u náhradných rodičov. ľudí a spoločnosť. Najviac by mi prospelo, keby som mohla bývať konečne Od života veľa nežiada. Má v sociálnom byte v Petržalke blízko len jediné prianie – dostať sa bližšie mojich detí,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá k dcére a k synovi, ktorý žije v podporo- sa sťahovala už niekoľkokrát. Vždy jej vanom bývaní na opačnom konci mesta. však situáciu komplikovali peniaze „Každý večer sa modlím, aby mi Boh dal a nadmerná byrokracia. Keby mohla, silu a aby som mohla konečne dostať pokojne by nastúpila aj do práce. Ale vie, bývanie v sociálnom byte v Petržalke.“ že v jej veku je to náročné a zamestnáAnka žije z 235 eur mesačne a z toho, vatelia uprednostňujú mladých. Navyše, čo si zarobí predajom Nota bene. Keď ďalším hendikepom je jej zdravotný stav. zaplatí mesačné nájomné a benzín, na „Protéza, ktorú mám, mi nezapasovala. život jej ostáva okolo 150 eur. Ako sa Neviem s ňou urobiť nič. Odporučili z toho dá prežiť? „Viem sa uskromniť. mi, že by sa to dalo v Nemecku, ale kde Väčšinou sa to prejaví na strave, dám ja môžem riešiť protézu v Nemecku?“ si rožtek s mliekom alebo si kúpim čínsku polievku,“ hovorí. Prežila vraj aj Invalidná dôchodkyňa sa spolieha horšie časy, keď si rožky na strúhanku na jedno, že komplikácie z minulosti sa namáčala do teplej vody, aby sa najedla nebudú opakovať. „Vždy som pomohaspoň raz do dňa. la, komu som mohla. Aj z toho mála, čo som mala. Keď mi bolo najhoršie, Ako náhle sa Anka pohne, malá pomohli mi ľudia. Verím, že sa mi na jorkširka Nela jej pobehuje pod in- starobu splní sen žiť pokojne, jednovalidným vozíkom. Vyzerá to tak, že ducho a bez veľkého trápenia,“ dodáva. jedna bez druhej nedokážu byť. Nela Anka je nesmierne vďačná všetkým svosa zjavila v čase, keď Anna trpela depre- jim zákazníkom, ktorí si od nej každý siami. Takpovediac jej zachránila život. mesiac kupujú Nota bene. Aj tí patria „Pohrávala som sa s myšlienkou, že k ľuďom, ktorí jej dávajú silu žiť.