Page 1

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

95

MÁJ ‘09


95

2 ŠPIÓN vadsaťosemročný Štefan Karner, predajca Nota bene na Račianskom mýte, je toho príkladom. V priebehu posledného roka si stihol spraviť vodičský preukaz, medzinárodný certifikát na pozíciu čašník – barman na Cypre, aj sa poobzerať po frajerke v Srdcových záležitostiach. Nie je z tých, čo otáľajú. Chytí sa každej šance. A keď nevyjde, nezúfa. Ako sám hovorí, najlepšie nemôže byť hneď.

D

Spočiatku stačí, aj keď je dobre. Tak ako bolo minulý rok. Polovicu z neho strávil v príjemnej miernej klíme Cypru. Spoznával nových ľudí, učil sa nové veci. „Musel som si zapamätať, ako pripraviť 40 miešaných nápojov, naučiť sa otvárať peňaženku, nosiť tácky. Najskôr som sa trochu bál, či budem všetko vedieť, aj šejkre vyhadzovať, ale nakoniec som bol sám prekvapený,“ s neskrývanou radosťou spomína na zaujímavé životné obdobie, ktoré prišlo celkom spontánne. „Jedného dňa som išiel v Bratislave okolo agentúry, tak som vošiel a spýtal sa pracovníčky, čo by som potreboval, ak by som chcel pracovať ako čašník, alebo barman. Povedala mi, že mám prísť na kurz, ktorý sa začínal akurát v ten deň. Keď sa mi to zapáči, zostanem. Keď nie, nič sa nestane.“ A zapáčilo sa. Časť kurzu strávil na Slovensku, časť na Cypre. Hneď po návrate si rozoslal životopisy do bratislavských reštaurácií. Ak to nevyjde tu, pôjde v lete skúsiť šťastie do susednej Viedne. „Na tri, štyri mesiace, čo by som si lepšie zarobil,“ dodáva.

Pätnásť minút slávy? Vzal by však aj inú robotu. Hocijakú, čo by sa pritrafila. Profesií si zatiaľ nestihol vyskúšať veľa. Predtým, než začal predávať Nota bene, robil závozníka. Zato v televízii bol už neraz. Kamera je preňho ako magnet. Zatiaľ čo väčšinu ľudí strémuje, Štefan sa pred ňou cíti ako ryba vo vode. „Chcel by som mať raz svoju reláciu, v ktorej by som komunikoval s rôznymi ľuďmi, pýtal sa ich na názory,“ sníva. Pre šoubiznis je ako stvorený. Rád spieva a tancuje. Salsu pochytil od nášho kolegu Jara. A spievať? Spievať vie od narodenia. V speváckej súťaži Superstar II sa prespieval až do prvej stovky. Vsadil na česko-slovenskú klasiku. „Najskôr

Keď sa chce, tak sa dá

„Keď človek okoloidúcim ukáže, že je slušný, je to fajn,“ konštatuje Štefan.

Superstar som spieval pesničku Podvod od Honzu Nedvěda. Postupne som sa dopracoval aj k iným piesňam, ako napríklad Pravda zvíťazí od Tublatanky alebo Kočka od Elánu,“ hovorí. Na otázku, akých bolo jeho warholovských pätnásť minút slávy, sa len zasmeje: „Pätnásť minút? Pol roka ma ľudia spoznávali na ulici, aj keď som sa maskoval. Bolo to celkom príjemné, najmä, keď odo mňa pýtali podpisy malé deti.“ Rád spomína aj na hlasovú pedagogičku Alenu Čermákovú a moderátorku Adelu Banášovú: „Je veľmi milá a temperamentná. Mne sa nesmierne páči. A príjemne sa s ňou rozpráva.“

Ulica ťa zhltne, len ak chceš Zatiaľ sa môže spoľahnúť len na invalidný dôchodok, ktorý mu priznali po úraze chrbtice. K tomu si každý mesiac prilepší predajom Nota bene. Niekedy viac, niekedy menej. Tak, či onak, predáva sa mu fajn. „Keď človek okoloidúcim ukáže, že nie je v jednom vreci s ostatnými, že vie s ľuďmi vychádzať slušne, vie sa porozprávať,

ide to. Ja zatiaľ nemám zlú skúsenosť. Stretol som sa len s chápavými ľuďmi, ktorí sa ma snažili povzbudiť,“ hovorí. Začiatky však neboli jednoduché ani pre neho. Štefan pritom hanblivý rozhodne nie je. Práve naopak. Za jeho neistotou sa skrývali celkom iné, netradičné príčiny. Štefan svojím vzhľadom nevzbudzuje zbytočnú ľútosť. Upravený a milý, s Nota bene v ruke, vyvracia všetky stereotypy o tom, ako by bezdomovec mal vyzerať a nepríjemne pripomína, že každý z nás sa môže dostať do zložitej životnej situácie. „Hovoril som si, čo si o mne ľudia pomyslia. Slušne oblečený mladý fagan. Raz sa pri mne pristavil pán. Prezeral si ma, tak som sa mu takto prihovoril: - Asi si kladiete otázku, prečo ja, vysoký urastený chlapík, pekne oblečený, dobre vyzerajúci, musím predávať Nota bene. Bohužiaľ, momentálne nemám kde bývať a som v situácii, ktorá mi nedovoľuje privyrobiť si inak. Toto je jedna zo slušných foriem ako prísť k nejakej korune. Nakoniec si časopis odo mňa kúpil,“ uzatvára Štefan. TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ


95

Z OBSAHU 3 6 - 8 Téma

9 Kuriozita

18 - 19 Za hranicou

Konopa na poliach?

Pikantné chute

Dunčovia z ulice

Pár poľnohospodárov z rôznych kútov Slovenska sa tento rok rozhodlo pridať k zoznamu pestovaných plodín jednu staronovú. Konopu. Prekvapujúce, či dokonca pohoršujúce? Povedzte to starým rodičom! Tí sa čudovať nebudú.

Uznávanou a dosť drahou delikatesou sú plátky marinovaného opečeného bravčového bôčiku. Málokto to vie, ale bôčik dovážajú od niektorých výrobcov zo Slovenska. Kórejskí nákupcovia sú veľmi hákliví na kvalitu vrátane toho, čím boli prasatá kŕmené.

Veľké čierne psisko sa po mne so štekotom rozbehne a výhražne cerí tesáky. O pár sekúnd je pri ňom ďalšia štvornohá posila. Opatrne cúvam späť v nádeji, že ostanem celá. Ak vyviaznem so zdravou kožou, bude táto časť Brašova mojím druhým rodiskom.

22 - 23 Na telo

24 - 25 Príbeh

26 - 28 Pútnik

Zaprášení bojovníci

Nadčas

Sfušované rakety

Ani pri kušti nejde o nič iné, len dostať súpera čím skôr čo najelegantnejšie na lopatky. Zápasníci to musia urobiť tri razy po sebe a vyhrajú zápas. Borci sa pri tom doslova váľajú v sypkej červenej hline, ktorá absorbuje ich pot.

Dievčatko je v bdelej kóme už deviaty rok. Už nenapreduje, ale žije. „To je hlavné,“ tvrdí jej mama. Únava, stres, nepokoj. Asi takto sa dá v skratke charakterizovať život famílie, ktorej sa v januári pred deviatimi rokmi všetko obrátilo naruby.

Militanti si urobili z civilistov v školách, mešitách, fabrikách či nemocniciach živé štíty. A izraelské jednotky sa počas nedávnej invázie s nimi „neprplali“. Izraelskí vojaci šokovali verejnosť výpoveďami o často bezhlavom zabíjaní civilistov v Gaze.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu


95

4 KONTAKTY EDITORIÁL

WWW.DOMAINS.SK

Zdvorilosť či schizofrénia? Kedysi som čítal jeden pekný aforizmus: „Mám svoj názor, ale rozhodne s ním nesúhlasím!“ Presne toto mi napadlo, keď som si prečítal e-mail od kamarátky, ktorá mi napísala, že aikido vyzerá fajn, ale ju by to asi nebavilo. Neradi hovoríme ľuďom nepríjemné veci, dokonca aj obyčajný nesúhlas, alebo slovo „nie“ býva problém. Mám kamaráta Japonca, ktorý radšej predstiera, že nepočuje, alebo nerozumie, než aby odpovedal na priamu

otázku slovom „nie“. Postupne však zisťujem, že táto zvláštna komunikačná nuansa je rozšírená aj v našich končinách. Akoby sme sa obávali, že sa svojou negatívnou odpoveďou môžeme dotknúť toho, kto sa pýta. Akoby bolo slovo „nie“ nezdvorilé, drzé a vulgárne. Zabúdame na to, že máme právo nesúhlasiť, máme právo mať svoj názor, máme právo povedať „nie“ a nevysvetľovať, prečo sme sa tak rozhodli. Dokonca máme právo aj na omyly. Aj keď si ich zväčša neradi priznávame. Ako ten pán, ktorý na otázku, či sa môže aj niekedy mýliť, odpovedal: „Priznávam, že za určitých okolností mi môžu byť poskytnuté chybné informácie.“ Našu nechuť povedať jasné „nie“ zneužívajú mnohí profesionálni obchodníci, keď nám núkajú úžasné a zaručene super výhodne čokoľvek, ktoré v konečnom dôsledku slúži len na to, aby odviedlo pozornosť od toho, že nás chcú dobehnúť. A nedeje sa to len v obchode, ale aj v pracovných a medziľudských vzťahoch.

najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Inzercia

Schopní manipulátori nás pomocou série nenápadných otázok, na ktoré radšej odpovedáme kladne alebo neutrálne, šikovne dostávajú do situácie, kde nakoniec s ťažkým srdcom súhlasíme s niečím, čo sme sprvoti zásadne odmietali. A pritom stačí hneď na začiatku povedať „nie“, neposkytovať vysvetlenia k tomu, prečo je odpoveď „nie“ a trvať na tom, že odpoveď je stále „nie“. Skúste to niekedy. Alebo radšej „nie“? :) JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU AUTOR ČERPAL Z KNIHY OSATO KAIGESHINA KDE KONČÍ ZDVORILOSŤ A ZAČÍNA SCHIZOFRÉNIA

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J


95

KONTAKTY 5 SMS PRE PREDA JCOV predajcom v BA v podchode na Trnavskom POZOR! smyte. Milo sa prihovori a rano je krajsie. Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 8.4.2009 20:13 Kupujem si NB v Ziline, citame ho cela rodina. Dakujeme za putavy a poucny obsah vasho / nasho casopisu. V tom kvante casopisov na trhu je NB jeden z mala tych citatelnych. Zelam vela dobrych tem a nadalej vela srdecnych a ludsky vzacnych predajcov. Ved aj vdaka nim je NB tym, cim pre nas je. Priznavam aj, ze sa rada zastavim, kupim a potesim sa milym pozdravom, podakovanim, drobnym usmevom predajcu. Nie je kazdy den rovnako slnecny, ale prave oni nas ucia v kazdom dni hladat slnko a aj za tym tazkym mrakom. Dakujem. Jansens 8.4.2009 14:34 Casto chodime na nakup do piestanskeho tesca. Predava tam NB jeden velmi, velmi prijemny pan, ked ho vidim, mam pocit, akoby to bol niekto, koho uz dlho poznam. Vas casopis si kupujem vzdy len od neho, a tak by som mu prostrednictvom vas chcela popriat vela stastia v zivote. 7.4.2009 06:34 Dobry den, kazde rano sa stretavam

DAKUJEM. Zuzana 6.4.2009 15:22 Mily predajca spred Lidla v Lamaci, aj by som si od teba NB kupila, keby si mal preukaz a nevydieral ludi svojim psikom. M 4.4.2009 17:53 Pozdravujem predajcu, ktory predava dnes na Laurinskej ulici v Bratislave. Vacsinou mam s predajcami dobre skusenosti, ale tento bol vynimocne mily a ma velmi krasny a uprimny usmev. Velmi mi sprijemnil den a dufam, ze sa mu bude darit. Barbora 4.4.2009 15:13 Dnes som bola na nakupe v ziline aj s malym synom. Prave som vysla z podchodu zeleznicnej stanice, ked ma oslovil predajca NB, bol velmi uctivy a prijemny. Moj syn je velmi bojazlivy a vobec sa toho cloveka nebal. Hovori sa, ze dieta citi, kto je dobry a kto zly. Dufam ze sa nemylim! Zelame mu, nech sa mu dari. Renata z Povazskej Bystrice 4.4.2009 12:07 Rada by som pozdravila pani predajkynu z Kosic (roh Mlynskej a Hlavnej ul.). U nej si kupujem NB uplne najradsej, je mila, vludna a velmi prijemna. Velmi jej drzim palce a dufam ze jej zivot prinesie vela radosti. ☺ Ludka

 Divadlo bez domova Vás pozýva 25. mája o 19.00 v Štúdiu 12, Jakubovo námestie, Bratislava, na divadelné predstavenie Deň mŕtvych, v ktorom hrajú ľudia bez domova a telesne hendikepovaná mládež. Predstavenie podporili Nadácia SPP, o. z. Proti prúdu a Divadelný ústav. Inzercia

2.4.2009 11:20 Sla som v Nitre na hlavnu postu, kde skromne postava MOJ predajca. Zial, nemala som drobne, a tak som mu s usmevom povedala, ze dnes z toho nic nebude. Odisla som a po hodinke ma ktosi vrucne zdravi. Bol to on, spokojny predavajuci, vyhrievajuci sa na slniecku. Namierila som k nemu – chudak len sa tak zlakol, ze si to vsimlo i okolie. Zakricala som: Nebojte sa, chcem si len kupit NB! Nahodil vystraseny usmev. Tak a teraz Vas nechavam pozdravovat! SMS OD PREDAJCU: Dakujem pani Darke z Kremnice. Urobila mi velku radost. Darovala mi mobil a mp3 prehravac. Chcem sa jej podakovat a nech sa jej dari. Honzo zv.

INZERÁT Y PREDA JCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.  Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali bundy, iné oblečenie a obuv pre moje 12- a 14-ročné dievčatá. Čísla topánok majú 39 a 40. Ďakujem. Sida 1629, DÚB – pošta, kontakt: 0914 157 441.  Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať čierne sako a nohavice, bielu košeľu s krátkym rukávom, kravatu, čierne poltopánky a spodnú bielizeň. Ďakujem. Bohuš 1939, STM – križovatka Krížna – Karadžičova, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).  Slobodná mamička s bábätkom hľadá niekoho, kto by jej daroval, alebo za symbolickú cenu do 100 eur predal, notebook s mobilným pripojením na internet. Ďakujem. Mária 1045, kontakt: 0902 096 718.  Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať automatickú práčku, MP 3 prehrávač, notebook a chlapčenskú obuv

číslo 29 a 31. Ďakujem. Alžbeta 856, STM – Kamenné nám. – Tesco – stredný vchod, kontakt: 0914 162 118.  Hľadáme dobrých ľudí, ktorí by prenajali 4 – 5-izbový dom pre 3 rodiny v Bratislave a okolí do 40 km. Môžeme platiť 500 – 600 eur mesačne + elektrinu a vodu. Ďakujeme. Constantin 734, NM – Trenčianska ulica, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).  Mladý športovec hľadá dobrých ľudí, ktorí by mu mohli darovať horský bicykel. Ďakujem. Marcel 1830, LAM – OMV pumpa pri Tescu, kontakt: 0902 417 376.  Joshua 037 z Laurinskej ulice opakovane hľadá dobrých ľudí, ktorí by mu mohli darovať počítač alebo notebook na písanie knihy. Ďakujem. Kontakt: 0915 155 163.  Súrne hľadám brigádu ako referentka v cestovnej kancelárii, telefonistka, recepčná alebo sekretárka na 4 hodiny denne. Prax mám. Mám zdravotné problémy týkajúce sa chôdze – chodím s francúzskymi barlami, ale sedavú prácu môžem vykonávať. Ďakujem za

ponuky. Adela 1589, NM – poliklinika Tehelná, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).  Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať televízor, práčku a mikrovlnnú rúru. Vopred pekne ďakujem. Alžbeta 1298, LAM – Vojenská nemocnica, kontakt: 0904 549 670.  Prosím dobrých ľudí, ktorí by boli takí láskaví a darovali mi práčku, buginu a detské veci pre 1-ročné dievčatko a 3-ročného chlapca. Ďakujem. Nikola 1673, STM – Drotárska ulica, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).  Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mojej 9-ročnej a 18-ročnej dcére darovali kolieskové korčule. Ďakujem. Anton 891, NM – Bajkalská – križovatka, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).  Opatrím a dohliadnem na deti alebo mládež vo veku od 6 do 16 rokov. Zároveň môžem aj doučovať slovenský jazyk, ruský jazyk, nemecký jazyk, dejepis, biológiu a chémiu. Ďakujem. Adela 1589, NM – poliklinika Tehelná, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).


95

6 TÉMA

Málokto rozlišuje medzi odrodami

Konopa na poliach? ár poľnohospodárov z rôznych kútov Slovenska sa tento rok rozhodlo pridať k zoznamu pestovaných plodín jednu staronovú. Konopu. Prekvapujúce, či dokonca pohoršujúce? Povedzte to starým rodičom! Tí sa čudovať nebudú. Konopa patrila aj na ich role.

P

Nenáročná na pestovanie. Odolná voči škodcom a chorobám. Potláčajúca burinu. Obohacujúca pôdu. Ekologická vďaka svojej schopnosti biologicky sa rozložiť a využiteľná do posledného kúska, od stonky až po semienka. Na výrobu potravín s vysokou nutričnou hodnotou, krmív a podstielok pre hospodárske zvieratá, kozmetiky, liečiv, ale aj textílií vhodných pre alergikov, ekologických tepelných izolácií, čalúnení do automobilov či ako biopalivo. Napriek týmto a mnohým ďalším pozitívnym vlastnostiam, prevereným šesťtisícročnou tradíciou, konopa musí svoju opodstatnenosť v poľnohospodárstve a rôznych priemyselných odvetviach obhajovať znova.

Tradícia jej pestovania a spracovania bola na Slovensku prítomná vo väčšej miere do konca 2. svetovej vojny. „Pod tlakom iných komodít sa však dostatočne neinvestovalo do modernizácie jej pestovania a spracovania, v dôsledku čoho postupne vymizla z veľkej časti Európy,“ hovorí Ivan Bašnák, zakladateľ spoločnosti Hempo, ktorá sa ako prvá na Slovensku zaoberá spracovaním konopy. Pod úpadok konopárstva sa nepodpísalo len podcenenie modernizácie technológií či nárast využívania iných plodín a surovín, najskôr lacnejšej bavlny, neskôr najmä celulózy a ropy. K ďalšiemu rozvoju konopárstva rozhodne neprispel ani obraz konopy ako drogy, nie


95

TÉMA 7 Ivan v malej výrobni všetkých jeho produktov z konopy. ako všestrannej poľnohospodárskej plodiny. Masová rozšírenosť marihuany, ktorá v krajinách západného bloku a v USA v 60. rokoch minulého storočia neobišla azda žiadnu sociálnu vrstvu, pokazila konope niekdajšiu vynikajúcu povesť a čiastočne sa pričinila aj o zákaz jej pestovania v mnohých krajinách. Neprávom.

Nie je konopa ako konopa Nie každá odroda konopy totiž obsahuje také množstvo psychoaktívnej látky THC, ktoré by postačovalo na jej zneužívanie, ako drogy. Rozhodne nie konopa siata, známa aj ako technická konopa, ktorá sa zvykla pestovať v našich zemepisných šírkach. Práve jej mylná zámena s konopou indickou či inými psychoaktívnymi odrodami konopy vytvorili dostatočne silný základ pre predsudky. Len málokto si hľadal doplňujúce informácie, vďaka ktorým by sa naučil rozlišovať medzi jednotlivými odrodami. Ani zákon ich jednoznačne nedefinoval, čo prirodzene komplikovalo situáciu poľnohospodárom. Hoci im to zákon priamo nezakazoval, umožňoval im to viac-menej len na papieri. „Právna úprava, ktorá existovala do polovice februára tohto roka, síce teoreticky pripúšťala pestovanie technickej konopy, ale podmienky, ktoré na takéto pestovanie kládla, boli v praxi nedosiahnuteľné,“ hovorí Ivan Bašnák. Komplikované povoľovacie konanie a predsudky o konope pestovateľov spoľahlivo odradili. Ani skúsenosť pár odvážnych priekopníkov nebola práve najpovzbudivejšia. „Aj na málo pokusných

Nelúpané a lúpané semienka konopy. Majú vysokú nutričnú hodnotu a obsahujú vzácne mastné kyseliny. políčkach, na ktoré si pestovatelia vybavili všetky potrebné povolenia, bola celá úroda zničená bezpečnostnými orgánmi, keďže zákon bol veľmi nejasne sformulovaný,“ dodáva Ivan Bašnák. On sám s technickou konopou „začal“, keď si plánoval postaviť nízkoenergetický dom. „Ako alternatívu betónu sme chceli použiť zmes konopného pazderia a vápna, ktorá má priaznivejšie vlastnosti ako betón.“ Zistil, že o právnu zmenu na Slovensku sa niektorí aktivisti, zoskupení najmä okolo neinvestičného fondu

Prečo nie konope, snažia už niekoľko rokov. Pridal sa k nim.

Dostala zelenú Spoločne, s pomocou agentúry Solvit a ministerstva pôdohospodárstva, namietali na Európskej komisii (EK), že zatiaľ, čo slovenská právna úprava pestovanie technickej konopy prakticky neumožňuje, európska túto možnosť pestovateľom nielenže poskytuje, ale im aj zabezpečuje dotácie. „Rozhodnutie EK síce úplne nesúhlasilo s našou definíciou problému, ale zaviazalo SR k vykonaniu niekoľkých krokov, ktoré situáciu vyriešili,“ vysvetľuje Ivan Bašnák. V prvej polovici februára 2009 bola prijatá novela zákona o omamných a psychotropných látkach, ktorá jednoznačne rozlišuje medzi konopou siatou a psychoaktívnymi odrodami konopy. Pestovanie konopy siatej pestovateľmi, ktorí poberajú platby cez Poľnohospodársku platobnú agentúru, podmieňuje len oznamovacou povinnosťou. Hoci táto novela vrátila konopu na slovenské polia, pestovateľov tento rok veľa nepribudne. „Túto zmenu sme očakávali v novembri. Keďže sa stále posúvala, pestovatelia, s ktorými sme boli predbežne dohodnutí, strácali istotu.“

Zostrená kontrola

Plnička na konopný olej, ktorý priaznivo vplýva na srdcovocievnu sústavu a imunitný systém.

Pestovateľov mohla prilákať aj dobrá finančná návratnosť konopy. Speňažiť sa dá jej semienko aj stonka. Okrem toho je konopa pomerne nenáročná na pestovanie. Nevyžaduje herbicídy ani pesticídy a redukuje zaburiňovanie pôdy.


95

8 TÉMA V jej neprospech pri pestovaní na väčších plochách hovorí nevyhnutnosť zabezpečiť si špeciálnu zberovú techniku a obava, že by si niektorí ľudia mohli na poli s konopou siatou pestovať psychoaktívne odrody konopy. Ivan Bašnák ubezpečuje, že nemá žiadne opodstatnenie: „Nižšie, košatejšie rastliny psychoaktívnej konopy indickej budú na poli zasiatom povolenou odrodou konopy siatej, ktorá bežne dorastá do výšky 3 až 4 metrov, veľmi ľahko rozoznateľné. Po druhé, prítomnosť samčích rastlín v poli zasiatom technickou konopou je pri pestovaní psychoaktívnej konopy maximálne nežiaduca – obmedzuje tvorbu psychoaktívnej látky THC. A v neposlednom rade, každé pole bude pod dôslednou kontrolou: jednak zo strany štátnych orgánov, ktoré sú poverené každoročným odberom vzoriek z pestovaných plôch za účelom zistenia obsahu THC, ale aj pod prísnejším dohľadom samotných pestovateľov, v záujme ktorých je predísť zneužitiu ich vlastných plôch.“

Konopná zmrzlina? Pár druhov konopných výrobkov, vyrobených na Slovensku z českej konopy, kde sa znova pestuje už niekoľko rokov, je na trhu dostupných aj dnes. „Vyrábame výrobky pre potravinový priemysel, vrátane za studena lisovaného konopného oleja, sladkých a slaných pochutín ako napríklad pražených semienok alebo semienok v čokoláde. Vyrábame aj konopnú múku,

cestoviny, a práve začíname spoluprácu s pekárňou, v ktorej sa bude piecť konopný chlieb,“ hovorí Ivan Bašnák. Plány má veľké. Krmivá, technické oleje, kozmetika a raz možno aj konopná zmrzlina by mohli byť súčasťou sortimentu. Na to, aby si splnil sen o nízkoenergetickom dome s použitím vlastného konopného pazderia, by potreboval trepaciu linku – technológiu, ktorá spracováva konopnú slamu na vlákno. To je však investícia niekoľko stotisíc eur, riskantná pre podnikateľa bez silného finančného partnera. Navyše, predsudky, spôsobené obrazom konopy ako drogy, sa nedotkli len pestovateľov konopy, ale aj spotrebiteľov, ktorí sú voči konopným výrobkom azda ešte nedôverčivejší. Najmä rodičia, ktorých ratolesti ich zvedavo skúšajú, sa na ne pozerajú s podozrením.

Chýba osveta Dobré vlastnosti výrobkov z tejto plodiny by ich určite primäli k zmene názoru, no k informáciám o nich sa dostanú len sťažka. Len málokto vie, aký liečivý a výživový potenciál majú konopné semiačka. „Práve ich výnimočný nutričný obsah bol jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý sme sa pustili do spracovania konopy. Semienko konopy obsahuje zhruba 30 % tukov s vysokým obsahom mastných kyselín omega-3 a omega-6, ako aj vzácnych mastných kyselín gamma-linolénovej a stearidonovej, ktoré neobsahujú iné bežné rastlinné oleje.

S hnedým cukrom a škoricou – surovinami na výrobu čokolády s konopnými semienkami.

V oleji sa tiež nachádza veľké množstvo antioxidantov. Nelúpané konopné semeno obsahuje prirodzene aj veľa vlákniny, ktorá pomáha udržiavať správne fungujúci tráviaci systém,“ hovorí Ivan Bašnák. Konopa má priaznivé účinky aj na srdcovo-cievnu sústavu, imunitný systém či pri liečení zápalových ochorení, vďaka čomu sa využíva aj na výrobu kozmetiky. Veľkým plusom je ekologickosť tejto plodiny. Pre prírodu znamená minimálnu záťaž, nakoľko sa dokáže biologicky rozložiť. Navyše, neostáva z nej žiadny odpad. Konopa sa zužitkuje celá. Semienka na výrobu potravín a kozmetiky, konopné pazderie, ktoré vzniká pri spracovaní stonky, na vlákno, nájde svoje uplatnenie v tradičnom hospodárstve. Využíva sa ako podstielka pre hospodárske zvieratá, najmä kone, ktoré vďaka dobrým absorpčným vlastnostiam chráni pred chorobami kopýt. Tiež na výrobu stavebných materiálov alebo ako biomasa. Široké využitie konopy, jej nenáročnosť a šetrnosť k prírode z nej robia v súčasnej dobe, bojujúcej s mnohými ekologickými problémami, zaujímavú poľnohospodársku plodinu. Uvidíme, do akej miery upúta slovenských pestovateľov, ktorí tento rok dostali šancu oživiť jej tradíciu. Tá bola na Slovensku ešte pred päťdesiatimi rokmi veľmi silná. Svedčia o tom rozličné ľudové porekadlá a piesne, v ktorých je táto plodina spomenutá. NINA BAKOVÁ FOTO: RADANA VALUCHOVÁ, KRISTIÁN PAVÚČKO


10. 95

KURIOZITA 9

ron

ík

a Svet je vďak í š p e l m o ť e d DETSKÝ ČIN ROKA 2009

10. ROČNÍK PROJEKTU SPOLOČNOSTI WHIRLPOOL POD ČESTNOU ZÁŠTITOU MINISTERSTVA ŠKOLSTVA SR

Viac ako 849 605 detí, ktoré sa doteraz zapojili do projektu Detský čin roka, dokázali, že dobro nie je len slovo v rozprávkach. Vo svojich príbehoch ho napĺňajú skutočnými dobrými skutkami. Zachraňujú, ochraňujú, pomáhajú. Robia tak prirodzene a neočakávajú odmenu. Jednoducho sa snažia urobiť svet, v ktorom žijú, lepším. Zaslúžia si podporu vo svojom snažení a zaslúžia si aj pochvalu a ocenenie. A preto je tu projekt Detský čin roka. Inšpirujte sa dobrom detí, ktoré boli ocenené v minulom roku. Záchrana života: Róbert Michalovce V ten deň bol prváčik Róbert doma spolu s babičkou, pretože mal chrípku. Ležal v posteli vo svojej izbe, keď zrazu začul buchot. Prešiel do vedľajšej miestnosti a uvidel na zemi nehybne ležať svoju babku... „Ani na chvíľu nezaváhal, nezdržiaval sa obúvaním ani obliekaním a len tak v pyžame a v papučkách vybehol von na ulicu a bežal do obchodu a popri tom volal o pomoc. V obchode povedal pani predavačke, že babka odpadla a že treba volať záchranku.“ Ďalej to už šlo veľmi rýchlo. Babke v nemocnici zašili rozbitú hlavu, zo všetkého sa vyliečila i ona i Robko. A keď sa ho neskôr pýtali, ako vedel čo mal robiť, odpovedal: „Veď pozerám Medicopter 117 a v obchode vždy niekto musí byť!“

Pomoc v rodine: Ľuboš a Peter Kremnica Súrodencov navrhla na ocenenie Detský čin roka ich mama, matka štyroch detí. Od roku 2005, kedy pri ťažkej

autonehode zomrel otec rodiny, jej dvaja najstarší synovia, Tomáš a Peter, prevzali na svoje plecia všetku otcovu prácu a starostlivosť o rodinu... „Môžem Vám povedať, že mám doma tie najväčšie poklady“, píše ich matka. „Finančne sme na tom dosť zle, ale ja som aj tak najbohatšou matkou na svete. Aj oni majú svoje chyby, tak ako všetci, ale som na nich právom hrdá. Nie sú s nimi problémy ani v škole, radi pomôžu. Najmenší si nepozná ocka, ale chlapci aj malá mu stále vravia, čo všetko s ním prežili a tak mu to chcú vynahradiť. Moniku naučili minulý rok bicyklovať, s malým hrajú futbal... Verte, sú to „naj“ deti a veľmi ich ľúbim. Dopriala by som takéto deti všetkým rodičom.“

Pomoc rovesníkom: kolektív 4. triedy ZŠ s MŠ SNP Stakčín V minulom školskom roku pribudli do kolektívu 3. triedy dvaja noví spolužiaci: Tibor a Viktor. Deti hneď zbadali, že Viktor je príliš vážny a zamyslený. Začali sa zaujímať, čo je príčinou. Jedného dňa im pani učiteľka vysvetlila, že Viktor je z detského domova, pretože sa otec o Viktora so súrodencami nedokáže postarať a mama je

veľmi chorá, leží v kóme... „Od toho dňa sme Viktorovi pomáhali, ako sa len dalo. Razom sa stal najobľúbenejším žiakom v triede. Bol zhovorčivejší, veselší, zabúdal na svoj smútok. Krátko na to jeho mamka zomrela. Všetci sme sa zúčastnili na poslednej rozlúčke s ňou hlavne preto, aby sme podržali Viktora. Videli sme, že napriek veľkému žiaľu bol rád, že sme tam boli,“ píšu Viktorovi spolužiaci.

Pomoc prírode:

Erik ZŠ s MŠ Župkov Pod strechou jedálne školy, ktorú navštevuje Erik, si pravidelne robia hniezdo kuny. Občas sa stane, že nejaké mláďa z hniezda vypadne a zahynie. Stalo sa to aj v minulom školskom roku. Našťastie bol pri tom Erik. Ich mačka mala práve mačiatka a keďže jej jedno uhynulo, Erik jej malú kunu podstrčil. Bál sa, či to bude fungovať a napodiv – fungovalo! Mačka malú kunu prijala za svoju. „Dnes sa už tmolí po dvore spolu so svojim nevlastným súrodencom. O tom sme sa presvedčili osobne, keď sme sa boli na najdúšika pozrieť. Erik dokonca zistil, že ide o kunu skalnú. Veríme, že malá kuna vyrastie a vráti sa späť do prírody“, napísala Erikova učiteľka Ivana.

Viac sa o projekte a ocenených dobrých skutkoch dozviete na www.dcr.sk.

Inzercia


95

10 KAUZA Namiesto na súd za mediátorom

Dohoda možná! súdnej siene alebo aj do otvoreného násilia, redstavme si situáciu, že je mediácia. jedného dňa by sme sa Vy rozhodujete zobudili a od rána by sme Mediácia je sprostredkovanie riešenia my, ani naše okolie, nevstúpili konfliktných a problémových situácií, ktorým uľahčuje komunikácia a vzájomné do žiadneho konfliktu. Prešiel by sa pochopenie sa. V prístupe mediátora ste skutočne len veľmi ťažko hľadali deň, druhý, tretí a všade by vládol by prvky rozhodovania ako autority, či nebodaj nejaké formy nátlaku. Jeho pokoj a pohoda. Každý by sa na pozícia a postavenie nespočívajú vo nás usmieval, nikto by nezvýšil vynesení rozhodnutia, túto kompetenciu hlas a nič by nás nevytočilo.

P

Otvorili by sme noviny a nikde ani zmienka o konflikte, a dokonca ani o situácii, ktorá sa za určitých podmienok na konflikt zákonite musí premeniť. Nenormálne, však? Už odpoveď na túto otázku naznačuje, že konflikt ako taký nie je neprirodzenou vecou a v podstate patrí k životu. Nechcem tým, samozrejme, povedať, že konflikty máme vyhľadávať. Treba však prijať skutočnosť, že sa do konfliktu z času na čas dostane každý z nás a treba sa sústrediť na ich zmysluplné, nekonfrontačné riešenie. Jednou z metód, ktorá môže ešte v zárodku vyriešiť hroziaci konflikt smerujúci napríklad do

majú od začiatku do konca vo svojich rukách účastníci mediácie. Mediátor spoločne s účastníkmi mediácie hľadá možnosti riešenia, používa rôzne nástroje a techniky vedenia mediačného konania. Tento proces by mal za normálnych okolností vyústiť do dosiahnutia stranami sformulovanej mediačnej dohody, ktorá by mala na rozdiel od súdnych či arbitrážnych rozhodnutí znamenať nie výhru jednej a prehru druhej strany, ale výhru oboch zúčastnených. V prípade neúspechu však nič nestojí v ceste pokračovať v súdnom konaní. Mediáciu, ktorej jedným z pilierov


95

KAUZA 11

Prečo mediácia  Mediácia je cenovo výhodná Keď si zoberieme súdny spor s vyčísliteľnou hodnotou do 3320 eur (stotisíc korún), bude vklad bez odvolacieho poplatku predstavovať 16 - 24 percent celkových nákladov účastníka. Pri mediácii sporu rovnakého majetkového predmetu sú náklady na mediáciu zhruba vo výške 8 percent.

je dobrovoľnosť, môže ktorákoľvek zo strán v ktorejkoľvek fáze prerušiť. Štatistika z krajín Európskej únie však hovorí, že tri štvrtiny mediačných prípadov sa končia uzatvorením dohody a z toho 80 percent klientov je spokojných s priebehom a výsledkom rokovaní, naproti tomu so súdnym rozhodnutím je spokojných len 40 percent účastníkov a 35 percent z nich sa do dvoch rokov opäť obracia na súd.

Vyriešené? Rýchlo! Mediáciu využívajú napríklad nájomníci vo vzťahoch s majiteľmi nehnuteľností, riešia sa ňou vzťahy na školách v rámci takzvanej

Slovensku sa mediácia rozvíja vo všetkých oblastiach. Zoznam certifikovaných mediátorov je k dispozícii na webstránke ministerstva spravodlivosti www.justice.gov. Takže – ak máte nejaký problém a chcete ho rýchlo a úspešne vyriešiť, klikajte.

Rozumné Dnes sa dá len veľmi ťažko povedať, či počet konfliktov v našej spoločnosti bude narastať geometrickým, alebo aritmetickým radom. Tušíme však, že ich štruktúra sa bude meniť a ku klasickým pribudnú nové. Vzhľadom k demografickému vývoju to budú napríklad medzigeneračné konflikty,

 Mediácia je rýchla Konflikty prostredníctvom mediácie možno riešiť takmer okamžite bez čakania na stanovenie termínu, objektívne zavinených prieťahov a podobne, bez dodržiavania procesných povinností a pevného rokovacieho poriadku.  Mediácia je ústretová Pri mediačnom konaní majú účastníci jedinečnú možnosť nadviazať priamy osobný kontakt, pri ktorom môžu opustiť konfrontačnú pozíciu a zamerať sa na hľadanie obojstranne výhodného riešenia.  Mediácia je dôverná Informácie získané v priebehu mediácie zostávajú dôverné a nemožno ich, ak sa účastníci nedohodnú inak, zverejniť. Je to dôležitý ochranný prvok pri možnom následnom využití získaných informácií v súdnom konaní, pri výpovediach pred súdom v inej kauze, či pri poskytnutí informácií akejkoľvek tretej strane.  Mediácia je vzťah rovnoprávnych účastníkov Mediačné konanie slúži k posilneniu osoby, ktorá má vo vzájomných vzťahoch nižšie postavenie. Úlohou mediátora je udržiavať túto rovnoprávnu vyváženosť počas celého mediačného procesu.  Mediácia je dobrovoľná Dobrovoľnosť je kľúčovou požiadavkou mediácie, ktorá ju odlišuje od iných foriem riešenia konfliktu, predpokladajúcich istú formu nátlaku.

peer mediácie, vzťahy medzi manželmi v rozvodovom konaní, alebo po ňom, vzťahy k maloletým deťom v rámci rodinnej mediácie. Možno ňou riešiť sťažnosť pacienta na nemocnicu, konflikty dedičské, ekologické, otázky pohľadávok, ochrany osobnosti, komunitné konflikty, susedské problémy, pracovnoprávne a obchodné vzťahy... Pre mediáciu sú vhodné spory, ktoré treba rýchlo riešiť a ich odkladaním by sa rozpory len prehlbovali. Teda spory, ktoré jednoducho nemôžu čakať na vytýčenie súdneho pojednávania. Aj na

očakávaná vlna imigrantov tiež prinesie ďalšie výzvy aj pre mediáciu, nehovoriac o práci v oblastiach s národnostnými menšinami. Výzvou pre mediáciu sú aj možné dôsledky finančnej krízy pri roztváraní nožníc medzi sociálnymi skupinami. A to je tiež jedna z možných parkiet mediácie do budúcnosti – pomôcť sociálne slabším skupinám riešiť svoje problémy a konflikty za výhodných finančných podmienok, zrozumiteľne a transparentne. FRANTIŠEK KUTLÍK KRESBY: GUIDO NEUKAMM

 Mediácia je orientovaná do budúcnosti Minulosť v mediačnom konaní slúži len na zorientovanie sa v tom, čo nefungovalo, čo spôsobilo konflikt. Mediátor by sa nemal vŕtať v minulosti, ale mal by jednoznačne hľadieť dopredu.  Mediácia je predvídateľná Účastník mediačného konania si vie povedať – moje predstavy sú také a také, chcem dosiahnuť toto a toto, za túto hranicu nepôjdem. Teda v podstate predvída výsledok mediácie. Naproti tomu výsledok súdu alebo nejakej arbitráže je z tohto pohľadu nepredvídateľný, alebo len ťažko predvídateľný.


95

12 DO TUCTA

Willi, pôvodom Nemec od mora, šéfuje najvyššie položenej rakúskej lanovke.

Kde inde sa s vami hotelier pôjde lyžovať?

Ľadovcový Willi a rakúskych ľadovcoch sa sezóna ešte neskončila. Vleky a lanovky sa zastavia až koncom mája. V tirolskom Pitztali sa o lanovku, ktorá vás vyvezie až do výšky 3440 metrov nad morom, stará už dvadsaťšesť rokov Willi Krüger.

N

Paradoxne, manažér lyžiarskeho strediska sa narodil priamo na morskom pobreží – v Nemecku, približne šesťdesiat kilometrov od Hamburgu. Lyžovať vôbec nevedel, až kým počas univerzitných štúdií ekonómie neodišiel so spolužiakmi na semester do rakúskeho Innsbrucku. Tam stretol svoju budúcu manželku, Tirolčanku. A keďže, ako hovorí, ona je „vláda“ rodiny, musel sa


95

DO TUCTA 13

presťahovať do hôr a naučiť lyžovať.  Ako ste si vtedy zvykli v úplne novom prostredí? - Najväčší rozdiel bol v jazyku, v dialekte. Tirolský dialekt je veľmi ťažký, Nemec má občas problém porozumieť. Univerzitu som nakoniec dokončil v Innsbrucku a neďaleko odtiaľ som dostal aj prvú prácu v lyžiarskom stredisku. Po šiestich rokoch, v roku 1983, prišla ponuka od majiteľa novovybudovaného lyžiarskeho centra na ľadovci v Pitztali. V tom čase bolo nezvyčajné prijať na vrcholovú pozíciu v takejto spoločnosti človeka, ktorý nie je inžinierom a neovláda problematiku lanovky po technickej stránke. Neskôr sa však ukázalo, že marketingoví manažéri spravujú lyžiarske stredisko oveľa lepšie. Nie je ani zvykom, aby bol jeden človek na takejto pozícii celých dvadsaťšesť rokov. V celom tirolskom regióne som jediný. Preto sa pre mňa vžila prezývka „Ľadovcový Willi“.  Za tých dvadsaťšesť rokov sa určite udiali veľké zmeny...

- Áno, veľmi silné zmeny. Pred desiatimi rokmi prišlo do módy wellness a hotelieri museli rozšíriť portfólio služieb. Ale zmenili sa aj ľudia. Nemci z Východného Nemecka k nám kedysi prichádzali na trabantoch a wartburgoch. Turisti z Česka na autobusoch značky Ikarus, ako prvé sa pozerali po najlacnejšom ubytovaní a priniesli si vlastné potraviny; pamätám si pečeňovú paštétu a podobne. Keď teraz príde Čech alebo Poliak do športového obchodu, presne vie, akú značku oblečenia a vybavenia chce. „Máte? OK, beriem,“ hovorí. Keď príde Nemec, opýta sa: Kde je regál so zľavnenými vecami?  Takže vašou doménou sú cudzinci, a nie rakúski lyžiari? - Rakúšania sú s päťpercentným podielom až na šiestom mieste v rebríčku návštevnosti Tirolska. Typický rakúsky lyžiar totiž začína lyžovať na Vianoce a končí na Veľkú noc. Nemec, Švajčiar, Holanďan či Čech začína v októbri a ešte cez Veľkú noc si užíva peknú lyžiarsku dovolenku. Preto sme koncom 80. rokov hľadali nové trhy. Najprv Česko. Na univerzite v Brne hľadali pre svojich študentov miesto na lyžiarske výcviky, ktoré je blízko a nie je príliš drahé, a objavili Pitztal. Neskôr sme začali na poľskom trhu, u vás na Slovensku, pred tromi rokmi v Rusku a vlani na Ukrajine.  Čo musí mať dobré lyžiarske centrum, aby to v ňom lyžiara bavilo? - Nevyhnutné sú fun parky a hlavne možnosť spojenia s inými lyžiarskymi rezortmi. Keď je niekde človek týždeň, nebaví ho lyžovať stále po tých istých trasách. Preto musia lyžiarske strediská ponúkať spoločné skipasy. Dôležitý je aj elektronický systém; nikto už nechce ukazovať lístok ako pred rokmi. Lyžiar by mal len pohodlne prejsť okolo čítacieho zariadenia, ktoré oskenuje kód skipasu na ramene jeho bundy. Musíte mať webkamery, aby sa hostia ešte v hoteli pri raňajkách dozvedeli, aké je na svahu počasie a podmienky. A k tomu musí stredisko ponúkať apre – ski aktivity: bary, reštaurácie, diskotéky, typickú tirolskú krčmu a podobne.  Ponúka tirolský región niečo, čo lyžiar na žiadnom inom mieste nedostane? - Domácku atmosféru. Pre naše údolie je typický osobný kontakt medzi majiteľmi hotelov a hosťami. Najväčšie hotely u nás majú 120 postelí, ale väčšina má iba 40 – 60 postelí. Takže ak zostanete dlhšie ako dve – tri noci, všetci zamestnanci vás poznajú, volajú vás po mene a domov od nich dostanete vianočnú pohľadnicu. Často sa stáva, že hotelier si s vami ide prvý deň zalyžovať, aby vám všetko ukázal.  Určite aj vy výborne lyžujete. - V tomto biznise sa stanete lyžiarom najlepšieho počasia. Na svah idem, keď

je krásny výhľad, dobrý sneh, príjemné slnko. Ale niekedy si povieme: dnes zájdeme do iného lyžiarskeho strediska, navštívime kolegov a zalyžujeme si spolu. Vlani sme s manželkou strávili dva týždne v kanadskom rezorte neďaleko Vancouveru. Aj tam to bolo pekné. Ale – v Kanade majú lyžiarske centrá veľmi nízky štandard reštauračných služieb. Dostanete iba fastfood.  Na Slovensku sa momentálne diskutuje o potrebe nosenia ochrannej prilby. Lyžiari ju u nás väčšinou ešte nepoužívajú. Ako sú na tom vaši hostia? - Ľudia sú dnes oveľa lepšie vybavení ako v minulosti a lyžujú rýchlejšie. Hlavne na ľadovci, kde nemáte stromy, trať je široká a môžete uháňať priamo dolu kopcom. To človeku dáva pocit, že je dobrým lyžiarom. Preto je prilba veľmi dôležitá. My všetci zamestnanci ju nosíme, kvôli vlastnej bezpečnosti a kvôli tomu, aby sme dali dobrý príklad turistom. Lyžovanie na ľadovci má však aj ďalšie bezpečnostné špecifiká. Mimo vyznačených trás by ste mali lyžovať len so sprievodcom. On vie, kde je to bezpečné. A keď vám povieme, že zastavujeme lanovku preto, lebo v tej vysokej nadmorskej výške je vietor naozaj veľmi silný, musíte nám veriť a nemyslieť si, že chceme šetriť elektrinou.  Aká je vlastne náplň práce manažéra lyžiarskeho strediska? - Každé ráno aktualizujem všetky informácie o situácii v stredisku na webstránke, v priebehu dňa dozerám na chod celého strediska, kontrolujem, aká je bezpečnostná situácia, kde sa čo stalo, kde treba niečo opraviť a podobne. Najdôležitejšia je však spolupráca s inými lyžiarskymi centrami na báze spoločných skipasov. V Tirolsku sú strediská v marketingovom spojení. Pred desiatimi rokmi sme vytvorili spoločenstvo a všetci sa prezentujeme pod značkou Tirolsko. Okrem iného sme sa spoločne zhodli aj na tom, že zamestnávať budeme ľudí z údolia. Všetko tu funguje na sezónnom princípe: pol roka, v zime, keď sa lyžuje, ľudia majú prácu, ale pol roka sú väčšinou nezamestnaní. Letná sezóna je totiž oveľa slabšia ako zimná. Za takých okolností nemôžeme nedať prácu miestnym ľuďom a zamestnať ľudí zvonku.  Tak sa zdá, že sa navzájom ani nevnímate ako konkurencia... - Medzi jednotlivými lyžiarskymi strediskami je, samozrejme, silný konkurenčný boj. Ale navonok sme zastupovaní jedným turistickým združením a každý z nás funguje pod značkou Tirolsko. Prezentujeme sa spoločne, aj keď každý chce robiť v prvom rade svoj dobrý biznis. Ale okrem toho sme všetci dobrí priatelia. KRISTIÁN PAVÚČKO FOTO: TOMÁŠ KIKA


95

14 REPORTÁŽ

Golfový areál bude možno posledná obeť

Prepadnutá dedina presídľovali starých obyvateľov Koša, mnohí bec Koš neďaleko z nich krátko potom zomreli. Inak kolujú klebety, že túto nešťastnú baňu otvorili Prievidze. Podľa legendy súdruhovia kedysi vďaka podstrčeným je pomenovaná ozaj podľa fotkám z kvalitného handlovského náleziska. ťažby uhlia pod obcou a v okolí prázdneho koša, ktorý zostal pri Zsadôvodu znížil počet obyvateľov z pôvodných rozdávaní ceduliek s názvami obcí 3500 na dnešných 1051 obyvateľov. bojnickým zemepánom. Je raritou. Šťastie v nešťastí „Život nie je zlý. Dokud ešte žijem, všechno Značka: Pozor, poddolované je okej.“ Veci berie, ako prídu. Osoba to územie, hovorí za všetko. je jednoduchá, ale má čo povedať. Hovorí,

O

Nedávno medializované presmerovanie toku rieky Nitry umožní Hornonitrianskym baniam pokračovať v ťažbe, a tým zamestnať na nasledujúce roky ľudí z regiónu. Ale, hlbinná ťažba uhoľného sloja pre elektráreň Nováky sa v obci negatívne prejavovala už od roku 1987, keď sa začalo búranie zástavby a vysídlenie viac ako dvetisíc obyvateľov do novopostaveného socialistického sídliska v obci Kanianka. Dnes toto sídlisko prekvitá, ale v čase keď

že nie je hrdina, len človek. Jozef Sokolík sa vyučil za vodoinštalatéra, a potom išiel pracovať do bane v Ostrave. Po prvom výbuchu metánu odtiaľ odišiel, založil si rodinu a usadil sa v novom dome v Lehote pod Vtáčnikom, a pretože ho získal pri vysídľovaní obce kvôli povrchovej bani, nestál ho ani korunu. Vtedy vraj bola taká doba. Zaujímalo ma, ako je to v skutočnosti s bezpečnosťou v baniach. Odpovedá, že v minulosti sa takými vecami nezaoberali,

dôležité boli zarobené peniaze. Práca to bola podľa neho v tom čase najlepšia možná. „Dnes je to klamstvo. Poctivosť neexistuje. A nemyslite si, že jestvuje pravda.“ Čo cíti človek, keď prežije zával? „Šok, samozrejme, ale nie až taký veľký, aby som nešiel ďalší deň zase dole.“ Ale mohli ste zomrieť - namietam. „No a čo. O čom je život? Ja sa nebojím ničoho.“ Aká je šanca, že sa podarí zachrániť zavalených? „Dosť malá. Raz, keď som sa ožral, dole išli miesto mňa druhí. Zabilo ich obidvoch. Čiže, aká je to šanca?“ Hovorí, že život prežil už aspoň 10-krát. „Vždy je to o šťastí.“ V živote mal vraj najväčšie šťastie vlani. „Ja som vyhral 82-tisíc, čo tipujem športové zápasy a dcéra vyhrala dokonca pol milióna. Som hráč, ale rád pracujem,“ dodáva pozoruhodný starší pán. Hoci tvrdí, že má strašne veľa kamarátov, z jeho hlasu bolo cítiť potešenie, že môže povedať svoj životný príbeh. 27 rokov fáral v Bani Nováky, potom bol 9 rokov banícky kúpeľník v Koši. „Bol som posledný, čo ich kúpal. Potom išli dole a už ich


95

REPORTÁŽ 15 Žiadna sláva po ťažbe uhlia, len zničená krajina.

nikto nevidel,“ hovorí o baníckej tragédii v novembri 2006.

Horná a dolná Pýchou Koša je gotická svätyňa sv. Andreja prevezená zo starého, odstreleného kostola z dolnej časti obce. Transport takmer 400 tonového kolosu koncom roku 2000 vyvolal oprávnený záujem. Zrealizovali ho síce bez poškodenia, ale paradoxne, kaplnka dlho po prevoze chátrala a deravou strechou do nej pršalo. Dnes stojí zrekonštruovaná svätyňa zo 14. storočia len pár desiatok metrov od novovybudovaného kostola a spolu so svojou novou vernou kópiou vytvárajú kaplnkové dvojičky. Kostol, bytovky aj obecný úrad sú postavené v hornej časti obce, kde už v podzemí žiadne uhlie nie je. Ťaží sa však v dolnej časti. Tu boli kedysi záhradné chatky a domčeky, dnes je tu viacero jazier, z ktorých trčia už len stromy a pozostatky chatrčí. Klesanie pôdy malo výrazný deštruktívny vplyv aj na cintorín. 15 až 20 rokov po ukončení ťažby bude pôda klesať; až potom bude možné rozmýšľať nad prípadnou ďalšou výstavbou. Jediným pozitívom poddolovania územia banskou činnosťou je vznik chránených mokradí s vzácnou flórou a faunou. Po starej košovskej ceste prúdia davy korčuliarov, v blízkosti jazier chodia ľudia behať, stretnete tu veľa cyklistov, na svoje si prišli aj miestni rybári. Akosi prirodzene tu vzniklo prírodné rekreačné stredisko.

Dve kaplnky pri jednom kostole. Originál a kopia.

Nejasná budúcnosť Horná časť obce sa postupne spamätala zo straty jadra, dôkazom čoho je nová bytová výstavba. Dnes v obci pôsobí folklórny súbor, nachádzajú sa tu dve futbalové ihriská a tenisové kurty, minigolf, sauna, posilňovňa, rôzne firmy aj resocializačné zariadenie Provital. Dá sa povedať, že občania vedú bohatý spoločenský život, Koš má svoj profil aj na internetovej sociálnej sieti Facebook. Napriek tomu sa povrch stále prepadá a budúcnosť je nejasná. Nedávno vybudovaný golfový areál v Koši sa

pravdepodobne bude musieť práve kvôli tomu sťahovať. Ostáva len dúfať, že to bude posledná obeť, lebo hneď za golfom nasledujú obytné domy a základná škola. TEXT A FOTO: BARBORA SÝKOROVÁ, www.barborasykorova.blog.sme.sk

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Čo je to a koľko stojí sponzorské predplatné Nota bene? Pomôcka: www.notabene.sk / ako pomôcť / sponzorské predplatné Správne odpovede posielajte do 31.5.2009 na jaro@notabene.sk.

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Koš plný kontrastov. Inzercia


95

16 3SEKTOR ovorí sa, že keď Boh rozdával majetky, Rómovia spievali a tancovali. Potvrdzujú to aj nadané rómske deti z programu Divé maky. Vycibrený sluch a rytmus majú v krvi všetky. Bez výnimky. Pri speve, hraní na hudobné nástroje či tanci sa to však ani zďaleka nekončí. Darí sa im v športe, vo výtvarnom a dramatickom umení, aj v učení.

H

Sú hrdí na to, že sú Rómovia

Nie je dôležité len poslať peniaze. Deťom pomáha aj osobný kontakt a povzbudenie.

Talentov ako maku Pätnásťročný gymnazista Janko Deme z Klenovca robí rodičom radosť. Iné ako jednotky domov nenosí, úspešne stihne aj pár olympiád za rok. Odjakživa túži stať sa lekárom. Rovnako ako jeho nebohý strýko. Pri plnení tohto sna ale neuspeje len s usilovnosťou a silnou motiváciou. Na všetko nevystačí ani podpora a láska rodičov. Učebnice či kurzy aj čosi stoja. Pár tisíc ročne. Pre niekoho je to zanedbateľná suma, pre iného celý majetok.

Ušitý na mieru Pre Jankových rodičov aj rodičov ďalších talentovaných rómskych detí, ktoré nemajú možnosť rozvíjať svoje nadanie, ušilo občianske združenie Divé maky štipendium na mieru prostredníctvom individuálneho darcovstva. „Darcovia sa s deťmi môžu stretávať. Majú šancu vidieť konkrétneho človeka, ktorému pomáhajú, sledovať, ako sa mu darí, ako napreduje, ako sa svojej šance chytil,“ hovorí Lucia Dohnalová, programová riaditeľka Divých makov. Darca podporuje dieťa minimálne jeden školský rok. Po roku môže svoje rozhodnutie prehodnotiť. Každé dieťa má pri rozvoji svojho nadania iné potreby, a teda aj iné výdavky. Desaťročné dieťa, ktoré chodí na základnú umeleckú školu, ani zďaleka nepotrebuje toľko prostriedkov ako dieťa, ktoré študuje na konzervatóriu v Bratislave a každý týždeň dochádza domov.

Povzbudenie je najviac Aj medzi podporovateľmi Divých makov sa nájdu ľudia, ktorí nemajú veľa peňazí, ale majú chuť pomáhať. Mnohí svojich zverencov a zverenkyne pravidelne povzbudzujú na ich

vystúpeniach. Jarret Schecter sa rozhodol pomáhať rómskym deťom prostredníctvom Divých makov po návšteve Hermanoviec. Rómska živelnosť mu učarila, chudoba a nedostatok príležitostí ho zasiahla. Americký fotoreportér preto začal podporovať nádejného kulturistu, šestnásťročného Vojtecha Oláha, ktorý je sluchovo postihnutý. Odvtedy k nemu pribudli štyri ďalšie „divé maky“. Jarret neraz preletí Atlantik, len aby deti pochválil. Prijal aj Vojtechovo pozvanie do relácie Pošta pre teba. „Nie je to len o tom - poslať niekomu peniaze, pre deti je podstatná aj morálna podpora a prejavenie dôvery,“ zdôrazňuje Dorota Zacharová, programová koordinátorka Divých makov. Tie však musia prísť v prvom rade od rodičov. Ak absentujú, práca s deťmi je náročnejšia. „Projekt má svoje pravidlá. Keď u dieťaťa chýba vôľa navštevovať aktivity, alebo sa jeho výsledky zhoršujú, vyradíme ho z programu. V mnohých prípadoch je na vine rodič.“

Objavujú skryté Prípadov, keď rodičia nie sú s pôsobením dieťaťa v Divých makoch celkom stotožnení, je však z roka na rok menej. Zabezpečuje to aj dôkladný výberový proces. Prvé je prihlásenie dieťaťa do programu. Urobiť tak môže rodič, učiteľ alebo niekto, kto dieťa pozná a vie o jeho nadaní. Ak sa výberovej komisii zapáči, dieťa je pozvané na talentové skúšky. Tam o jeho ďalšom osude rozhodnú renomovaní umelci. Neraz v deťoch objavia aj ďalší talent. Ani v prípade Janka, ktorý sníva o štúdiu medicíny, tomu nebolo inak. „Prišiel ako študijný talent. Keď ale zahral pár skladieb na klavíri, nikto neveril, že nechce ďalej pracovať na svojom hudobnom talente. Dnes hrá „ľavou zadnou“ aj

na cimbale,“ prezrádza Dorota Zacharová. Po talentových skúškach nasleduje návšteva rodín vybraných detí. Jej cieľom je okrem iného zistiť, nakoľko sú rodičia naozaj ochotní deti podporovať. U väčšiny je to jednoznačné. Z úspechov svojich detí sa úprimne tešia a držia im palce. „Výborný je. Máme z neho veľkú radosť,“ hovorí spokojne mama štrnásťročného tanečníka Igora Hunku.

Premenené šance Radosť detí sa tým len násobí. S maximálnym nasadením predvádzajú blízkym, čo všetko sa stihli naučiť a v čom sa zlepšili. Niekedy o malý krôčik, inokedy o míľový skok. Vďačné sú za každý potlesk, povzbudenie. A šancu, ktorú dostali, si neskutočne cenia. „Pätnásťročný huslista Karol Daniš cvičí aj päť, šesť hodín denne. Až sa mu pod bradou robí modrina. Veľmi túži stať sa sólistom. Od svojho darcu dostal do daru nové husle a slák. Váži si ich a opatruje,“ chváli ho Dorota Zacharová. Aj Anetka Kováčová, jedna z najznámejších „divých makov“, sa pre svoj sen stať sa džezovou speváčkou, musela mnohých vecí vzdať. Najskôr si zvykala na odlúčenie od svojej sestry – dvojičky Moniky, ktorá študuje dizajn v Bratislave. Po odchode kamarátok, takisto „divých makov“, ju čakala úloha zvládnuť život vo veľkom cudzom meste, akým Praha pre ňu bola, odkázaná len sama na seba. Zatiaľ sa jej zhostila bravúrne. Nie vždy je to jednoduché, ale vie, čo chce. A preto ju prekážky, ktoré ju na ceste stretnú, nevyľakajú. Radšej s nimi zabojuje. MÁRIA BULKOVÁ FOTO: ARCHÍV DIVÝCH MAKOV


95

POULIČNÉ BLUES 17 MAREK

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Nota bene a ľudia Neviem, ako začať, ale začnem asi takto: volám sa Marek, mám 21 rokov a už je to celý rok, čo predávam pouličný časopis Nota bene. Pýtate sa, že prečo taký zdravý chlap robí toto? Tak ja vám odpoviem. Lebo keď som bol mladý, bol som hlúpy. Nechodil som do školy a žiadnu som nedokončil. A v tejto dobe je bez školy ťažké nájsť prácu, veď aj od upratovačky chcú maturitu. Ale dosť bolo o mne a mojich chybách z mladosti. Chcem len toľko povedať, že je pekné, keď ľudia kupujú časopis Nota bene, lebo tým pomáhajú predajcom postaviť sa na vlastné nohy. Dá sa tak spoznať nových ľudí. Viem to z mojej skúsenosti, pretože za ten rok, čo predávam Nota bene, som spoznal ľudí, ktorí mi veľmi pomohli, aj som sa niečomu priučil. Napríklad, že Nota bene nie je len o bezdomovcoch, ale aj o ľuďoch, ktorí nemajú prácu, a takto si dočasne zarábajú. Myslím si, že je to lepšie ako kradnúť. Napríklad: Július, autor knihy Muži, ženy, deti a pes, tiež predával a teraz má byt a prácu. Jedna milá pani mi povedala, že aj to je práca, lebo tie časopisy musíme kupovať aj si ich predaj odstáť. Takže týmto by som chcel milým čitateľom povedať, že keď uvidia čestného predajcu s preukazom, nie tých, ktorí pijú a nemajú ani preukaz, tak nech sa s ním porozprávajú. Keď chcú, veď nehryzieme. A ak chcú, tak si kúpia časopis Nota bene a prispejú sumou 1,40 eura. Ale sú aj takí ľudia, ktorí iba žobrú, ale nepijú. Tak tým dám nejaké peniaze, lebo ich ľutujem. Ale to všetko je vo vašich rukách, milí čitatelia. Ďakujem za všetkých predajcov Nota bene. MAREK 1919, KARLOVA VES – OD CENTRUM

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

„Lepeňák“ Zvuk fabrickej sirény oznamoval obedňajšiu prestávku. Stroje stíchli a chlapi sa začali vytrácať. Niektorí do šatne, iní do kantíny a boli i takí, čo vyšli len tak von na dvor. Mišo mal svoje miesto vzadu, v rohu za sústruhmi. Stála tu stará rozheganá stolička, ktorá tu mala svoje miesto už odnepamäti. Mala len tri nohy, bola ošúchaná a už ani pôvodná farba sa nedala na nej rozoznať, ale Mišovi bohato stačila. Sem si vždy sadol tak na pol zadku a z tašky vytiahol svoj každodenný lepeňák. S chuťou sa do neho zahryzol, pri čom s úsmevom pokýval hlavou. Lepeňák.

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Jednoznačne u vás zvíťazil Bozk do neba od Doda. Marcelovým básňam ste poslali o niekoľko hlasov menej, no a na tretej priečke v hlasovaní sa tentoraz umiestnil Július – Po hokeji. Čo sa týka predajcu Joshuu, na adresu jeho príspevku sme dostali niekoľko upozornení. Chválite ho v nich ako prekladateľa; „jeho“ báseň je v skutočnosti zle preložená pieseň Marty Kubišovej. O tomto sme v redakcii netušili, a týmto sa vám za uverejnenie textu ospravedlňujeme. Redakcia Mišo nostalgicky zaspomínal na časy, keď mu lepeňáky pripravovala mama každý deň do školy. Bolo to krátko po vojne, keď tie lepeňáky nemohli byť bohviečo. Čierny chlieb, hovorili mu komisárik, ktorý mama dostávala od vojakov v kasárni, kde upratovala, pomastený niekedy masťou, inokedy marmeládou. Dva zlepené kúsky boli zabalené do Pravdy, do novín, ktoré otec dostával od lekára od naproti vždy s dvojdňovým sklzom. To ich najprv prečítal pán doktor s rodinou a až potom si ich mohol zobrať otec. Neskôr lepeňáky prešli povojnovým prerodom. A keď Mišo chodil do meštianky, to už bývali s maslom a klobásou, alebo s maslom a salámou, ba raz za čas boli i s maslom a šunkou, a čo bolo najpodstatnejšie, neboli balené v novinách, ale v papierovej servítke. Lepeňák Mišovi vždy pripomínal domov a bol akýmsi synonymom istoty. Mať lepeňák znamenalo mať domov, zázemie. Keď sa Mišo neskôr oženil a funkciu mamy prevzala jeho žena Edita, tradícia lepeňákov ostala neporušená. Lenže Editine lepeňáky, to už nebol komisárik, to boli skutočne lepeňáky pre fajnšmekrov, lepeňáky zdobené reďkvičkou, paradajkou, paprikou, uhorkou, no hotové gurmánske perly. A tak to trvalo roky. Mišo chodil do práce, cez prestávku konzumoval svoj lepeňák a po šichte unavený, ale šťastný sa vracal k rodine. A potom prišli tie kľúče. Pre niekoho šťastné, ale pre Miša katastrofálne. Aj on síce nimi hrkal, aj on tlieskal na námestí Kňažkovi a Budajovi, ale to, čo nasledovalo po rokoch, to obrátilo naruby celý Mišov život. Najprv prišiel o robotu. Fabriku zrušili, zostali po nej iba holé múry a Mišo sa za živého boha nedokázal nikde chytiť. Mal z toho všetkého obrovské mindráky. Celé noci oči nezažmúril a celé dni chodil od dverí k dverám, od firmy

k firme, kde prosil, žiadal, skuvíňal. Ale kto stojí o starého chlapa? A tak spolu so seberovnými kumpánmi začal chodiť do krčiem. Tam lepeňák nepotreboval. Tam bolo pivo a vodka. Tam neboli starosti, tam bolo veselo. A z Miša sa stal normálny pijan. Domov chodil neskoro, nikdy nemal peniaze, lebo „sociálku“ pravidelne prepil. Jedného dňa Edita, keď už toho všetkého mala plné zuby, Miša jednoducho vyhodila na ulicu. Tie prvé roky kanálov a pivníc boli hrozné. Žil z toho, čo vyžobral, z toho, čo ukradol, alebo z predaja Nota bene. Spal, kde sa dalo, jedol, čo mal a na lepeňáky už pomaly zabudol. Spolu s kamarátmi z ulice pili a pili. Mišo prešiel na čučo, lebo bolo najlacnejšie. A bolo ho stále, lebo vždy ho niekto z partie doniesol. Je to zvláštne, ale pri všetkej tej biede „ešte tak nebolo, ani tak nesmie byť, aby bezdomovci nemali za čo piť“. A Mišo pil. Až v treťom roku svojho bezdomovectva mu nejaký dobrák našiel prácu. Začal zametať fabrickú halu. S metlou, lopatou a vozíkom pobehoval po továrni a čuduj sa svete, platili ho za to. A potom stretol Marišu. Dnes Mišo už nežobre, nekradne a nepredáva ani Nota bene. Žije s Marišou v manzardke a je šťastný. Prestal piť. Každý deň hrdo vykračuje do práce s taškou v ruke. Má v nej lepeňák. JÚLIUS, BRATISLAVA

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Slepý Bol raz jeden slepý chlapec, ktorý nenávidel seba a ostatných ľudí za to, že je slepý. Mal vrodenú chybu a nikdy, nikoho a nič nevidel. Každého neznášal okrem svojho dievčaťa. Ona bola stále s ním, vždy mu pomáhala. Raz jej povedal, že ak by mohol raz vidieť, hneď by sa s ňou oženil. Stalo sa jedného dňa, že sa konečne našiel darca pre tohto chlapca. A tak sa tešil, že konečne uvidí svet a svoje dievča. Dievča sa ho hneď po operácii prišlo spýtať: „Tak teraz, keď už vidíš, oženíš sa so mnou?“ Chlapec sa usmial, ale keď prvýkrát uvidel svoju dievčinu, zostal v šoku! Bola tiež slepá... Začal premýšľať o svojom novom živote a nakoniec ponuku na sobáš od slepého dievčaťa odmietol. Dievča odišlo smutné preč. O pár dní mu prišiel list písaný rukou kamarátky. Dievčina mu poďakovala za všetky tie krásne chvíle, ktoré spolu prežili, a na konci listu stálo: „A daj, prosím, pozor na moje oči!“ Nie sme občas aj my takí, páni predajcovia a kupujúci? JOZEF 598, BRATISLAVA


95

18 ZA HRANICOU eľké čierne túlavé psisko sa po mne so štekotom rozbehne a výhražne cerí tesáky. O pár sekúnd je pri ňom ďalšia štvornohá posila. Opatrne cúvam späť v nádeji, že ostanem celá. Ak vyviaznem so zdravou kožou, bude táto okrajová časť Brašova mojím druhým rodiskom.

V

Takýto výjav je v rumunských mestách bežný. Nenatrafiť na bezprizorných chlpáčov je takmer nemožné. Sú všade. Okupujú pláže aj ulice. Miesta, kde sa zdržujú ľudia – potenciálni darcovia potravy. Pre niekoho samozrejmosť, pre iného nepríjemná otrava. Ich počet za ostatné tri desaťročia narástol do takých rozmerov, že sa situácia začala vymykať spod kontroly. Odhaduje sa, že v celej krajine ich môže byť až milión a pol.

Moment prekvapenia. Prílišné váhanie a maznanie so psami by nemalo nijaký efekt.

Bezprizorným psom v Rumunsku svitá na lepšie časy

Dunčovia z ulice Chytiť, vykastrovať, pustiť „Nedokázala by som žiť v meste bez túlavých psov. Vo Viedni mám sestru, a keď sme sa boli najesť v reštaurácii, nebolo komu dať nedojedené zvyšky. Psy v meste sú pre mňa niečím prirodzeným,“ vyznáva sa Anca Tomescu, šéfka projektu Stray Animal Care (SAC, v preklade starostlivosť o túlavé zvieratá) z medzinárodnej neziskovej organizácie Vier Pfoten. Projekt SAC sa začal v Rumunsku v roku 2002. Cieľom je zabrániť množeniu psov žijúcich na ulici humánnym spôsobom. Systém spočíva v ich odchytení, vykastrovaní či sterilizovaní a vypustení na pôvodné miesto. Tým sa nenapĺňajú útulky a dunčovia si svoj tulácky život v pokoji dožijú v prostredí, na ktoré sú zvyknutí. Vykastrovaní sú pokojnejší, nenapádajú ľudí a nezvádzajú medzi sebou boje o sučky či mocenské postavenie vo svorke.

Šarhovia v akcii „Kto vám dal právo kastrovať ich?“ rozčúlene kričí vrátnik pred vchodom do

továrne v dvestopäťdesiattisícovom meste Ploiesti, ležiacom severne od Bukurešti. V areáli sa permanentne zdržiava minimálne pol tucta nikomu nepatriacich psov. „To viete, keby vedeli používať kondómy, určite by ich brali radšej ako kastráciu,“ odvetí mu Mircea Pricop. Mircea je jedným z partie štyroch šarhov patriacich pod rumunskú vetvu Vier Pfoten. Každý deň vyrážajú autom do ulíc, aby odchytili čo najviac chlpáčov. „S ľuďmi sa snažíme veľa komunikovať, vzbudiť v nich dôveru. Nesmieme byť agresívni, inak sa nám vyhrážajú políciou. Mnohí totiž nevedia, kto sme. Spolupráca s domácimi je pritom veľmi dôležitá. Oni vedia najlepšie, na ktorých miestach sa túlavé psy najviac zdržujú,“ vysvetľuje Mircea. Jeho kolega Valentin Popa vbehne do potravín po salámu. Najjednoduchší spôsob, ako prilákať nedôverčivých hladošov. Len čo sa niektorý z nich priblíži na dostupnú vzdialenosť, schmatne ho Vali za kožu. Malá potvora od strachu zaskučí a skôr, než sa stihne spamätať, je už v aute v klietke. „Mnohí ľudia si myslia, že pri odchyte používame tvrdé metódy. Ale tak sa to javí iba navonok. Keby som sa k psovi správal

príliš mierne a dlho váhal, stihol by si uvedomiť, o čo mi ide. Práve vtedy by ma mohol pohrýzť. Denne chytím aj sto psov, tak o tom už niečo viem,“ obhajuje Mircea šarhovské metódy. Čo však s jedincami, ktoré sa nedajú chytiť? V takýchto situáciách prichádza na rad uspávacia injekcia. Šarhovia z Vier Pfoten ju používajú ako krajnú metódu v prípadoch, kedy by si vlastnými rukami neporadili. Postrelení havkáči v zmätku ešte stihnú niekam zaliezť, tak ich treba vypátrať a pozbierať.

Kradli im obojky Chytené zvieratá zavezú do areálu mestského útulku, ktorý organizácii poskytol priestory kliniky. Vonku v klietkach tu už čakajú štvornohí pacienti. Niektorí z nich nevnímajú, spia. Anestézia sa im pichne ešte v klietke. Inak by mohli utiecť. Párkrát sa to už stalo. V malej ordinácii sa pri dvoch operačných stoloch strieda päť veterinárov. Psov majú vykastrovaných v priebehu desiatich minút, pri sučkách je proces oveľa dlhší a náročnejší. Výnimkou nie sú ani kotné suky. „Tieto plody môžu mať tak mesiac,“


95

ZA HRANICOU 19 ukazuje mi práve vytiahnutú maternicu veterinár Cornel Stoenescu. „Už sa nehýbu, anestézia ich usmrtila. Bohužiaľ, musíme robiť aj takéto zákroky. Keby sme ich nechali prísť na svet, problém s túlavými psami by sa nikdy nevyriešil.“ Denne sa pod skalpel dostane do štyridsať psov. Počas mesačného pobytu Vier Pfoten v Ploieşti ich bude teda viac ako šesťsto, čo bol pôvodný cieľ. Vykastrovaných chlpáčov po zákroku zaočkujú proti psím chorobám, odčervia a v prípade potreby ošetria. Nasleduje celodenná rekonvalescencia v boxe s výbehom. Ak je potrebné, aj dlhšie. Väčšinou po dvadsiatich štyroch hodinách však tulákov vypustia na to isté miesto, odkiaľ prišli. Ak by ostali v zajatí príliš dlho, nahradila by ich revír iná svorka. „Všetky psy navyše dostanú na ucho modrý štítok s registračným číslom,“ hovorí Anca Tomescu. „Kedysi sme im dávali červené obojky, no nebolo to práve najlepšie riešenie. Ľudia sú podnikaví, obojky psom kradli a predávali ich na trhoch. Alebo ich nasadili na krk psom, ktorých sme neošetrovali. Po ulici potom napríklad pobehovala kotná sučka s našou

bez akýchkoľvek obmedzení. Kým sa kompetentní spamätali, bolo už neskoro. Očividne najjednoduchším spôsobom, ako sa zbaviť zavadzajúcich tulákov, bolo masové zabíjanie. Často veľmi brutálnym spôsobom. Odchytené psy sa strieľali, otravovali jedom priamo na ulici, hádzali do kyseliny, či zbili na smrť. Tie, ktoré smeli ostať nažive, živorili v preplnených mestských útulkoch, nezriedka v bezútešných podmienkach. Jeden z najznámejších likvidačných táborov bol aj v turisticky známom Brašove. Definitívny koniec bezdôvodnému zabíjaniu túlavých psov dal až nový zákon na ochranu zvierat prijatý v januári 2008. Zakazuje sa ním usmrcovať zdravých jedincov. Neoficiálne aktivity na kynoženie psov sa však prakticky nedajú ustriehnuť. Nikto nedokáže s určitosťou povedať, či sa zabíjanie v niektorých zberných staniciach neuskutočňuje dodnes. Rumunsko je tak rozdelené na dva tábory: Jedna strana si psy na ulici neželá, druhá, naopak, zastáva politiku dožitia na svojom pôvodnom mieste bez ďalšej možnosti rozmnožovania. To, že sterilizácia a kastrácia psov je z dlhodobého hľadiska

Obyvateľka Ploiesti pomáha pri odchyte túlavých psov, ktoré sa zdržujú pri jej dome. vizitkou a ľudia krútili hlavami, ako sme len mohli svoju prácu tak odflinkať...“

Koniec zabíjaniu Počiatky so vzrastajúcou populáciou túlavých psov siahajú do éry komunistického diktátora Ceaucesca, kedy sa ľudia z dedín hromadne sťahovali za prácou do miest. V panelákoch už pre domácich miláčikov nebolo miesta, a tak končili na ulici. Tam sa mohli množiť

najúčinnejšou metódou, ako zbaviť ulice túlavých chlpáčov, dokazujú aj štúdie Svetovej zdravotníckej organizácie. Keby sa totiž zabíjali, rozmnožovali by sa ostatné jedince o to rýchlejšie.

Radšej ku kravám V uliciach mestečka Miercurea Ciuc, obývaného prevažne maďarským obyvateľstvom, na psov len tak ľahko

nenatrafíte. Primátor vraj o metóde kastrovania a vypustenia nechce ani počuť, a tak všetky končia v útulku za mestom. Na bývalej skládke tu vyrástol domov pre približne tristo chlpatých tulákov. V skutočnosti je ich však o dobrú stovku viac. V priestranných, napoly zastrešených boxoch alebo voľne pobehujúci po areáli sa tvária nadmieru spokojne. Problémové prípady sú na reťaziach, väčšinou však preto, že sa neznesú s inými súkmeňovcami. Samostatných výbehov pre ne niet, všetky sú obsadené. „Mesto má zmluvu s firmou na odchytávanie túlavých psov. Pravidelne nám ich sem vozí. Keby sme ich neprijali, zabili by ich. Nikto to nekontroluje. Škoda, že nemáme financie na vlastné auto. Tulákov by sme tak mohli chytať aj sami, a navyše šetrnejším spôsobom. Okrem toho by nám mesto za každého odchyteného psa zaplatilo sto lei (v prepočte približne dvadsaťtri eur). To je pri ôsmich psoch výška mesačného príspevku mesta útulku,“ posťažuje si šéfka Eva Orendi. Spolu s Magdou Puskas je zodpovedná za chod celého objektu. Za svoju obetavú voľnočasovú aktivitu nedostanú ani cent, rovnako ako niekoľko ďalších dobrovoľníkov. „Mesto platí iba dvoch stálych zamestnancov. Dostávajú za to minimálnu mzdu, a taký majú k práci občas aj prístup. Pre ľudí je všeobecne práca v útulku niečo podradné. Vraj radšej pôjdu ku kravám. Ale byť pri psoch, to je predsa hanba...“ Hneď vedľa objektu je stále používaná mestská skládka odpadov. Kráter ako po páde meteoritu. Na jej dne prebývajú rómske rodinky v provizórnych obydliach z dostupného materiálu. Občas si vraj uchmatnú nejakú latku z psieho boxu. Vcelku jednoduchý spôsob, ako si vylepšiť fasádu chatrče. Skládka sa má onedlho, našťastie, zrušiť. S ňou by potom mohol zmiznúť aj problém rozoberania psích výbehov. Oveľa závažnejšou vecou sú však financie a kapacita. Útulok v Miercurea Ciuc, jediný v širšom okolí, má to šťastie, že sa oň zaujímajú zahraničné organizácie na ochranu zvierat. Napríklad nemecké združenie Bruno Pet, ktoré okrem iného vyváža psov určených na adopciu v domovskej krajine. „Bez sponzorov by sme neprežili ani jeden jediný deň. Podmienky sú tu tvrdé, najmä cez zimu. Sme najchladnejším mestom v Rumunsku, teploty tu v zimnom období dosahujú aj tridsať stupňov pod nulou. Nemáme elektrinu, prikurujeme drevom. Bruno Pet však sľúbil, že nám prúd zavedie na budúci mesiac,“ teší sa Magda Puskas. „Situácia sa zmení k lepšiemu až vtedy, keď sa zmení aj mentalita ľudí. Keď sa na problém túlavých psov začnú pozerať ako na problém, ktorý sa ich tiež týka. No zdá sa, že je to už na dobrej ceste.“ TEXT A FOTO: LUCIA POTÚČKOVÁ


95

20 ZDRAVIE

Tento muž mal mať už dávno umelé kĺby. A nemá...

Muž, ktorý stojí na vlastných nohách

Mliečne lapálie .


95

ZDRAVIE 21 om muzikanta Fera Hergotta vo Svätom Jure je porastený popínavými lianami kivi. V záhrade pestuje topinambury, v skleníku figy. Fero hovorí, že má rád všetko zdravé, ale čo je zdravé pre neho, nemusí osožiť iným a naopak. Achillovou pätou Fera Hergotta je kravské mlieko.

D

laktózu, tak je to pre mňa tabu. Raz som si nedal pozor a v obchode som podľahol krásnej slaninke. Dostal som záchvat ako hrom. Až neskôr som zistil, že tá slanina bola namáčaná v sušenom mlieku, aby bola chutnejšia. Keď idem do reštaurácie, takmer chytám čašníka pod krk, že ak mi tam dajú niečo z kravského mlieka, budem strieľať. Prosto kravské mlieko je moja smrť. Ovce mi

horčica. Vraj sa už pokúšal radiť ľuďom, ktorí majú podobné problémy. Nepočúvali. Všetci majú umelé kĺby a on beháva maratón. Od Dzurindu bol horší len o minútu. Lekári mu nechcú veriť. Hovoria, že nikdy koxartrózu nemal. Šiel za doktormi, čo mu kedysi koxartrózu diagnostikovali, ukazoval im nimi podpísané výsledky, ktoré má v zdravotnej

Pred tridsiatimi rokmi mu traja lekári zistili nezávisle od seba koxartrózu. Bol mladý, plný síl. Táto diagnóza mu nič nehovorila. Opýtal sa reumatologičky, čo má robiť, aby mu to prešlo. Ona mu povedala: „To vám v živote neprejde, počítajte s tým, že v priebehu piatich rokov budete musieť podstúpiť výmenu kĺbu.“ Bolesti sa zväčšovali. Fero Hergott bol zúfalý. Najprv zistil, že to nie je od počasia. Potom prišiel na to, že jeho trápenie je najneznesiteľnejšie najmä v pondelok. V utorok a v ďalšie dni sa jeho bolesti zmenšovali, až kým zase neprišiel ďalší najboľavejší pondelok. Je pochopiteľné, Fero začal pátrať po príčine svojho utrpenia. Postupne vylučoval niečo zo stravy. S hrôzou zistil, že sa jeho problémy zväčšia, keď vyskúšal vegetariánstvo. To bol signál, že to nie je od mäsa. Až po pätnástich rokoch pokusov na vlastnom tele prišiel na koreň veci. V sobotu zväčša s muzikantmi vyhrával na koncertoch a zábavách. V ten deň, samozrejme, viac pofajčieval a popíjal. V nedeľu si dal mliečny deň, lebo miloval mlieko a syry... A to ho vždy dorazilo. Tak zistil, že je alergický na mliečne výrobky, ktoré mu doktori unisono odporúčali, aby mal vápnik pre kosti.

Kozy a ovce neprekážajú „Prestal som piť mlieko a za mesiac som bol, ako keby som sa znovu narodil,“ hovorí Fero Hergott. „Potom ma poslali na liečenie do Dudiniec. Šiel som tam ako zdravý človek. Povedal som kúpeľnej doktorke, že mám koxartrózu od mliečnych výrobkov a poprosil som ju, aby mi dali bezmliečnu stravu. Ona mi povedala, že to je blbosť, a znovu ma napchávali tým, čo mi škodilo. Za tri dni som sa nemohol pohnúť. Šiel som za doktorkou. Predpísala mi lieky od bolesti, začal som ich užívať a nejako som to vydržal. Keď som sa s ňou lúčil, opýtala sa ma, ako sa mám. Povedal som jej, že katastrofálne, strašne sa mi zhoršil stav. A ona povedala, to je dobré, to je reakcia na vodu. Po návrate som zase vypustil všetky výrobky z kravského mlieka a zázračne som vyzdravel. Tak je to doteraz. Keby som si dal syr alebo maslo, viem, že za dvadsaťštyri hodín to mám zase. Veľmi pozorne čítam v obchode zloženie potravín. Keď uvádzajú

Keby si dal mlieko, ľahne, inak je ok. neprekážajú. Keď bača podojí ovcu a urobí žinčicu, to je v poriadku. Len sa to nesmie zmiešať s kravským mliekom. Na Kréte som pil kozie a ovčie mlieko a nič. Jeden profesor to vysvetľoval tak, že krava je oproti človeku strašne veľká a aj molekuly mlieka sú veľké, a niektorý organizmus ich nedokáže vstrebať. Koza a ovca je veľkosťou bližšie k človeku.“

Fero maratónec Fero Hergott tvrdí, že niekomu škodí mliečny výrobok, inému vajce alebo

dokumentácii. Spytoval sa, či je možné, že sa pomýlili. Vraj sa najedovali, že to nie je možné. Mali predsa röntgenové snímky. Zašiel do nemocnice, aby si vypýtal svoje staré snímky. Povedali mu, že ich neskladujú viac ako dvadsať rokov. Lekári krútia hlavami. Ferovi nejde do hlavy, že vôbec neboli zvedaví, ako je možné, že sa mu vyliečila nevyliečiteľná choroba, a nik z nich sa ho neopýtal: „Pán Hergot, čo ste robili, že vám to prešlo?“ TEXT A FOTO: PETER VALO


95

22 NA TELO

Pri zápase sa dá prísť o uši

Zaprášení bojovníci Aspoň sa pri vzájomných kontaktoch ni pri kušti nejde o nič iné, len dostať súpera čím skôr čo v horúčave tak nešmýkajú. „Napudrované“ telá sa v hlbokých jamách najelegantnejšie na lopatky. Zápasníci to musia urobiť tri razy po ohybné prepletajú navzájom. sebe a vyhrajú zápas. Borci sa pri tom doslova váľajú v sypkej Bitka v jame červenej hline, ktorá absorbuje ich pot.

A

Ani snaha akéhosi úradného nariadenia indickej zápasníckej federácie nebola koncom tradičného kušti. Direktíva prikazovala zápasníkom, aby si kúpili


95

NA TELO 23 V telocvični a nocľahárni súčasne. Pred vstupom do jamy si treba dôkladne ponaťahovať údy. prespávajú. Z dlhej chvíle si pri tom zacvičia a skúsia zápasenie. Kušti zatiaľ nevymiera. Jeho popularita rastie a stáva sa vyhľadávanou turistickou atrakciou.

Všedný rituál Oficiálne členstvo v klube kušti je však podmienené skúškami pred majstrom. Treba byť čo najrýchlejší a pevný. Dobrého zápasníka údajne poznať podľa uší, ktoré

má zdeformované. Pri tomto štýle boja totiž nie je zakázané lapať súpera za hlavu. Ak vám pri zápase neodtrhnú uši, nič vážnejšie by sa stať nemalo. Tí najoddanejší zápasníci žijú v celibáte ako mnísi, aby im ženy nebrali zbytočne energiu. Hlina, v ktorej borci zápasia, je údajne liečivá. Je v nej sila zápasníkov. Niektorí dokonca veria, že zaberá aj na uštipnutie jedovatým hadom... Neviem, či by som ju skúsila, zvlášť keď si predstavím tu kopu pľuvancov v nej. Aj to je tu všedný rituál... TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

„Zauzlení“ zápasníci. Dostať súpera na lopatky nebýva jednoduché.

žinenky a pasovali sa na nich. Treba vraj držať krok s moderným svetom. To sa však Indom, ktorí robia ešte kopu vecí „predpotopným“ spôsobom, veľmi ťažko vysvetľuje. Väčšia miestnosť so strechou z vlnitého plechu a v nej betónová jama s červenou hlinou. Zápasníci zoskakujú do hĺbky minimálne jeden a pol metra, aby si to po rozcvičke tam dolu poriadne rozdali. Kušti je rozhodne jedno z najstarších bojových umení sveta. India je kolískou niekoľkých podobných silových športov a kušti patrilo v niektorých oblastiach medzi najpopulárnejšie. Zápasníci sú súčasťou reliéfov na stenách hinduistických chrámov. Dnes je telocviční vhodných na tradičné kušti čoraz menej. Aj tá železničiarska, kdesi v každodennom chaose preľudneného Bombaja, je jednou z posledných v štáte Maharaštra. Zápasníkov je však stále dosť. Tomuto umeniu sa ľudia venujú aj akosi náhodou. Napríklad tak, že prídu za prácou do obrovského mesta a v telocvični

Tvrdý tréning a posilňovanie je nevyhnutnosťou pre úspešného zápasníka.


95

24 PRÍBEH Táňa sa narodila a Nikolka začala odchádzať. Radosť z narodenej dcéry sa z ničoho nič zmenila na boj o život šesťročnej slečny.

Nadčas ievčatko je v bdelej kóme deviaty rok. Už nenapreduje, ale žije. „To je hlavné,“ tvrdí jej mama. Únava, stres, nepokoj. Asi takto sa dá v skratke charakterizovať život famílie, ktorej sa v januári pred deviatimi rokmi všetko obrátilo naruby.

D

Najskôr do rodiny pribudla najmladšia Tánička, aby sa o tri dni začal boj o vtedy šesťročnú budúcu školáčku Nikolku. Nie, nové tisícročie sa Zaťovičovcom nezačalo optimisticky. Ani zďaleka.

Smutný štart Mama Jarmila už dnes len rezignovane mávne rukou: „Škoda čosi analyzovať

a škoda aj plánovať. Niki sa stala prioritou vo všetkom. Viem, že aj na úkor troch našich zdravých detí. Ktoré nepoznali, čo je to normálna dovolenka, obyčajný víkend s výletmi do okolia, sladké ničnerobenie. U nás sa vždy riešila a rieši hlavne naša Nikolka. Nik jej nedával šancu na prežitie a aha – máme za sebou smutné výročie – deväť rokov od osudného šestnásteho januára. Neviem, či sa tešiť, či plakať, ale jedno viem – neľutujeme s manželom nič, čo sme pre našu chorú dcérku urobili, obetovali. A skláňam sa aj pred mojimi deťmi - najstarším Peťom, nezbednejším Marekom a malou Táňou. Na Niki nedajú dopustiť a v rámci možnosti sa o ňu starajú, hrajú sa s ňou. Ľúbia ju. To je fakt, na ktorý som pyšná,“ nenápadne si utrie slzu z oka sympatická unavená Jarmilka. Vráťme sa v skratke dozadu. Január 2000. V stredu prišla na svet Táňa, vo štvrtok ju do pôrodnice prišli s ockom pozrieť aj jej súrodenci. Nikolka stihla maminke len povedať, že ju trochu bolí bruško aj hlava,

ale aj to, že bábätko sa jej páči. Tešila sa, ako bude malú sestričku kočíkovať. „To bol náš posledný normálny rozhovor,“ pripomenie mama Jarka a popritom dnes už pätnásťročnej Nikolke do hadičky vytŕčajúcej z bruška vpichne postupne štyri dávky stoosemdesiat mililitrovej injekčnej striekačky.

Obed Vývar, mäso, cestoviny. Všetko spolu zmixované do kašovitej hmoty. Podobne sa do tela dostane aj potrebný prísun tekutín. Niki, ktorá čochvíľa dostane občiansky preukaz, nedá najavo, či jej chutilo, alebo nie. Nerobí to už dlho. Aj posledné zvyšky emócii z nej postupne odišli ešte vlani. Ťažké ovčie kiahne, nebezpečný zápal pľúc a predtým náročná operácia brušnej dutiny nadobro vysilili totálne oslabený organizmus mladej slečny. Mama s otcom museli pochopiť, že napredovanie a dúfanie v zázrak sa už asi definitívne skončilo: „Aj tak sme si vedomí, že nadsluhujeme. Že


95

moja dcérka ako veľká bojovníčka natiahla a naťahuje čas, ktorý trávi medzi nami. Kde sú tie časy, keď sme sa tešili, že kúry v drahej hyperbarickej komore zabrali a Niki prehĺtala stravu! Alebo keď aspoň v náznakoch dala najavo úsmev, radosť, strach. Alebo keď sa nám po rokoch tvrdého drilu boľavej Vojtovej metódy udržala na štyroch! Dnes sa mi to zdá ako relatívne šťastné obdobie, to sú paradoxy však?“ Bolesti Nikolke neprechádzali, a tak ocko Peter zavolal vtedy, pred deviatimi rokmi pohotovosť. Nijakú vážnu diagnózu nediagnostikovali. Na druhý deň, keď Niki stále nebola vo svojej koži, ju oco sám odviezol do špitála. Okamžite dievčatku pichli inzulín a hospitalizovali ju. Nasledujúce ráno prišiel zdrvujúci telefonát z nemocnice: Nikolka upadla do kómy, stav je kritický, nutný je prevoz do Martina.

 Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno vás príbeh Nikolky oslovil natoľko, že sa rozhodne prispieť jej na inhalátor a pobyt v kúpeľoch pre jej obetavú mamu. Radi by sme ale rehabilitáciu dopriali aj sestre Táničke, ktorá tiež potrebuje v kúpeľoch mamkin sprievod. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Nikolka. Ďakujeme. Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk)  Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Naša Po dvoch mesiacoch otvorila oči. Skákali sme od šťastia, verili sme, že sa postupne vracia k nám. Do života. Omyl. Iba sa bezprizorne pozerala na svet okolo seba, nijaké slová, nijaký pohyb. Len pohľad do krásnych veľkých očí. Bdelá kóma – kómatický stav pri súčasnom bdení. Tak znie odborne stav, na ktorý si Zaťovičovci chtiac-nechtiac museli zvyknúť. Pretlak emócií, ktoré zažili rodičia štyroch detí, sa dá len ťažko opísať. Bezmocnosť, ľútosť a večné plače vystriedala realita všedných dní. Na hony vzdialená bežným smrteľníkom. Po ôsmich mesiacoch na erárnej nemocničnej posteli sa Nikolka ocitla konečne doma. „Bol to boj s lekármi, aj s rodinou. Všetci nás presviedčali, že je lepšie dať ju do ústavu. Vraj nemáme šancu postarať sa o ňu. Bože, ako ľahko sa radí, keď nejde o vlastné dieťa? Ale veď my sme šesť rokov žili so zdravou roztopašnou Nikolkou a zrazu sme sa jej mali zbaviť? Len preto, lebo ostala nevládnou? A to sa, prosím vás, ako dá? Veď je naša!!! Nemohla by som sa pozrieť ani do zrkadla, keby sme to urobili. Nehrám sa na proroka, len zdôrazňujem: Nikto nikdy nevie, čo ho môže postihnúť.“

Prosby Mama Jarmilka stíhala a stíha všetko. Nechce sa jej hovoriť do detailov o tom, ako zvládala aj malilinkú Táničku, aj nehybnú Nikolku a pritom ešte dvoch chlapcov. „Žili sme a žijeme zo dňa na deň. Neplánujeme, nesľubujeme nikomu nič. Nikdy nevieme, čo bude zajtra. Áno, sme už s manželom veľmi unavení, možno aj trochu citovo vyprahnutí, ale čudujete sa nám? Večný stres, v ktorom žijeme, si musí vybrať daň aj na nás. Ale stále opakujem – podstatná je Niki. Potrebuje nás, neviem, či nás vníma, po operácii bruška nám akoby iba upadala. Bojím sa to povedať nahlas, ale obávam sa, že spoločný čas je zrátaný.

Neviem, strašne ťažko sa mi o tom hovorí a uvažuje. Tak veľmi by som si priala, aby som sa zobudila a našla si doma usmievavé zdravé dievčatko! Som naivná, však? Urobila by som preto aj nemožné! Bojím sa konca, bojím sa, čo bude, keď tu nebude. Bojím sa každého ďalšieho dňa. Niki stále bojuje, ale slabne. Niekedy prespí doslova celý deň a ja len sledujem, či dýcha. Nemusím ju budiť, aby som ju nakŕmila, veď má sondu do žalúdka... Pospiačky ju aj prebalím. Hladkám ju, modlím sa, aby netrpela, aby tu ostala ešte dlho s nami. Ale, ak sa to má stať, nech sa to stane doma. Pri nás,“ láskyplne vyriekne statočná mama. S Nikolkou je akoby zrastená. Len občas, keď to počasie a najmä zdravotný stav dcéry dovolí, si doprajú prechádzku po sídlisku. Výlety sú pre ňu potom už len pobyty v nemocnici s chorou Nikolou, za ktoré si musí platiť. Nazvala to výstižne – interhotel na klietke. Ona, ako sprievod chorej dcéry si platí za lôžko stopäťdesiat korún a ak nechce ostať len na bufetovom jedle, cena za stravu je stotridsať. Suma sumárum dvestoosemdesiat na deň! „A to sa komplet postarám o Niki, sestričky nemajú takmer žiadnu prácu, majú rady mamičky, ktoré si ťažké prípady ako sme aj my, zaopatria samé. Lenže ja už nemám peniaze na takéto „dovolenky“, musím si dobre zvážiť, kedy s dcérou ostanem a kedy nie. Je mi z toho smutno, lenže, mne je už clivo permanentne.“

Črevo, kiahne, zápal pľúc Pred dvoma rokmi išla Niki na pravidelnú výmenu „pegu“ – hadičky, cez ktorú prijíma do žalúdka stravu. V Banskej Bystrici však zistili stiahnutie tenkého čreva, hrozilo, zaliatie brušnej dutiny, preto prišla na rad nečakaná, no urgentná operácia. S následnými pooperačnými komplikáciami.

PRÍBEH 25 Život Nikoly visel na vlásku, ibaže ona boj vyhrala. Vrátila sa domov a všetci si mysleli, že opäť nastanú síce choré, „no staré dobré časy, na ktoré sme už boli zvyknutí.“ O pár mesiacov však Niki zaplavili ovčie kiahne. Mala ich všade, dodnes je jej tvár miestami zjazvená od hlbokých chrást. A keď odišli kiahne, prišiel ťažký zápal pľúc. Ten bojovné telo akoby sklátil definitívne. Nikolkin stav sa začal zhoršovať. Problémy s dýchaním sú už takmer rok na dennom poriadku. Odhlieňovanie niekoľkokrát za deň, aj v noci, pôsobí pre laika bolestivo a ľútostivo, no druháčka Táňa, ktorá na svoju veľkú sestru nedá dopustiť, nám vysvetľuje, že to nič nie je. „Hadičku jej do krku dáva mama preto, aby sa jej ľahšie dýchalo.“ Tánička je mamina najväčšia pomocníčka. Len čo zhodí zo seba školskú tašku, prihovorí sa Niki, ukazuje jej svoje bábiky, hrá sa s ňou. Nie, nikdy sa za sestru nehanbila a dôrazne krúti hlavou na hlúpu otázku, či neľutuje, že kvôli Nikolke nemôžu ísť nikam na výlet. „Najlepšie je aj tak doma,“ sladko sa vyzná a pozerá do očí sestry, ktorá bezprizorne sedí v špeciálnom kočíku pri okne.

Káva, obchod, kúpele „Dnes je po dlhom čase fajn deň. Akoby tušila, že príde návšteva, od rána je hore, má otvorené oči. Teším sa veľmi,“ usmeje sa Jarmila a skúša si spomenúť, kedy naposledy prespala vkuse celú noc. „Niekedy pred deviatimi rokmi, ale veď to nie je podstatné.“ Presne rovnako odpovie, kedy si dopriala v kaviarni kávu, kedy len tak bezcieľne labzovala po obchodoch... „Tu, pri dome máme krčmičku, stále hovorím, že by som tam odbehla na jedno pivko s manželom. Ale hovorím to už roky...“ Dôležitejšie sú iné túžby. Hyperbarická komora, ktorá kedysi akoby zmobilizovala mozgové bunky k životu, už dnes pre Niki význam nemá. Dievčatko potrebuje viac kúpele s dôrazom na dychovú gymnastiku. „Nič iné jej nemôžeme dopriať, sme si vedomí množstva rokov v bdelej kóme, vyčerpania organizmu, sme viac realisti ako rojkovia, to ale neznamená, že sme so všetkým zmierení. Nejde to a pokiaľ budem môcť pre chorú dcéru čosi zabezpečiť, urobím maximum pre dosiahnutie cieľa. Lenže, do kúpeľov musím s ňou ísť aj ja. A opäť si musím všetko zaplatiť. Nehovoriac o tom, že by sme potrebovali aj doplatok na inhalátor, ktorý potrebujeme. Chýba ako soľ. A aby som bola kompletná – najmladšia Táňa má skoliózu, nestíhame s ňou cvičiť, rehabilitačný pobyt by potrebovala aj ona. Tak vidíte, u nás sa nerieši, či dovolenka pri mori, jazere alebo v horách. My začíname aj končíme deň nemocničnou tematikou. Napokon, iné to ani nemôže byť...“ LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA


95

26 PÚTNIK

Teroristi sú tí druhí?

Sfušované rakety o pásma Gazy s českým kolegom vstupujeme o desiatej dopoludnia. Do tretej, keď priechod Erez Izraelčania zavrú, musíme vypadnúť. Kráčame okolo miesta, kde pred pár týždňami pri silnej explózii nákladného auta lietalo všetko, dokonca aj šesťmetrové betónové piliere, ktoré lemujú prístupovú cestu k hranici. Naokolo sú trosky. Niektoré z tejto, mnohé z predchádzajúcich vojen.

D

Teroristi v Gaze radi pília kovové potrubia, plnia ich klincami a explozívnou zmesou, a takto „sfušované“ rakety Kassám potom strieľajú naverímboha, smerom na sever a na východ na Izrael. Nie každý z 1,5 milióna obyvateľov tohto územia s najväčšou hustotou osídlenia na svete je pritom terorista. Militanti si však urobili z civilistov v školách, mešitách, skladoch, fabrikách či dokonca nemocniciach živé štíty. A izraelské jednotky sa počas


95

PÚTNIK 27 Zničený palestínsky dom v meste Džabálijá v pásme Gazy. dôvodov podstatne sprísnil režim na hranici s okupovanými územiami, klesol počet každodenne migrujúcich robotníkov na desaťtisíc. Od septembra 2000 padla klietka. Doslova. Začalo sa druhé dejstvo tragédie, intifáda al-Aksá, a Izrael hranicu s Gazou hermeticky uzavrel. Nezamestnanosť sa vyšplhala k hranici 80 percent. Palestínčania nesmú von a Izraelčania, ktorí sem, paradoxne, pred intifádou radi jazdili k moru, dnu. Gaza je šesť až desať kilometrov široký a štyridsať kilometrov dlhý pás zeme. V roku 1948 musela prijať dvestotisíc palestínskych utečencov ako dôsledok prvých izraelsko-arabských konfliktov a vojen. Podľa správy OSN tu žilo v roku 1952 približne tristotisíc obyvateľov, a keďže ide o územie s jednou z najvyšších mier pôrodnosti na svete, s každou generáciou sa tento počet zdvojnásobil. Dnes tu žije odhadom 1,5 milióna ľudí. UNRWA (Agentúra OSN na pomoc palestínskym utečencom) registruje viac ako tri milióny palestínskych utečencov, z toho šesťstotisíc v Gaze.

Zabite aj mňa! „No problem, my friends, no problem,“ odpovedá vyhýbavo na parkovisku v starom žltom mercedese bradatý taxikár, hovorme mu Ahmed, na otázku, koľko bude stáť päťhodinový „výlet“ po severe Gazy. Jeho angličtina nie je oxfordská (naša tiež nie), no posunkami vygestikuluje chýbajúcu slovnú zásobu. Po päťsto metroch sa

objaví prvý checkpoint. Do auta strčí hlavu bradatý muž so samopalom. Hliadka Hamásu. V meste Džabálijá k nám do auta nastupuje kolegov kamarát, hovorme mu Ibrahim. Študoval v Prahe medicínu, potom žurnalistiku. „Vždy to tu bolo zlé, teraz po vojne však máme nedostatok všetkého,“ vraví Ibrahim. „Sú problémy s naftou a benzínom, elektrina striedavo osem hodín je a osem nie je. Vodu čerpáme elektricky, takže ani tá často nie je. Chýbajú nám aj plynové bomby na varenie. V noci je zima, a tak svietime petrolejom a kúrime si drevom. Vrátili sme sa o šesťdesiat rokov do minulosti. Takto žila moja babička s dedkom.“ Vchádzame do východnej časti Džabálije, kde bol kedysi na ceste asfalt. Nedávno sa až sem dostali izraelské tanky, takže tu z neho veľa neostalo. Chýbajúci asfalt však nie je to najhoršie. Prichádzame na ulicu, kde sú všetky domy zrovnané so zemou. Izraelskí vojaci boli dôslední. Prečo však tieto domy áno a tie o pár metrov ďalej už nie? Ide o zázemie výrobcov Kassámov? Neviem, každý tu odpovedá, že „teroristi sú tí druhí, my nie“. Všade cítiť sladkastý mŕtvolný zápach. Najhoršie zrejme dopadol trojposchodový dom, v ktorom podľa tvrdení miestnych zahynuli všetci členovia deviatich rodín zo šiestich bytov. Pred troskami susedného domu si nás „odchytáva“ muž v strednom veku. Predstavuje sa ako Chalid Muhamad Abu Drapo. Rozpráva hrozný príbeh, ktorý nemám možnosť overiť. „Boli sme v baraku, keď 7. januára na obed prišli izraelskí vojaci,“ hovorí Chalid a pokračuje: „Mám tri deti, ktoré od nás oddelili. Mňa s manželkou poslali preč

nedávnej invázie s nimi „neprplali“. Agentúry vydali 19. marca správu, že izraelskí vojaci šokovali verejnosť výpoveďami o často bezhlavom zabíjaní civilistov a svojvoľnom ničení v Gaze. Izraelská organizácia Rabíni za ľudské práva označila udalosti za „morálne cunami“ a vyzvala na medzinárodný smútok a pokánie. Izrael mal pritom plné právo sa brániť proti ostreľovaniu. Ale takto?

Dejiny klietky Od roku 1967, keď Izrael obsadil tieto bývalé arabské územia, slúžila Gaza ako zdroj lacnej pracovnej sily. Spočiatku každé ráno jazdilo do Izraela za prácou na stavby alebo do poľnohospodárstva osemdesiattisíc Palestínčanov. Nosili domov obvykle dva doláre denne, zárobok na úrovni jednej dvanástiny priemerného platu Izraelčana. Ale na život v Gaze to stačilo. Od roku 1995, keď Izrael z bezpečnostných

Školáčka prechádza v pásme Gazy popred plot vyzdobený obrázkom samopalníka; tu je to bežná dekorácia ulíc.


95

28 PÚTNIK

Policajti v Sderote si takto vystavili rakety Kassám, ktoré dopadli na mesto za posledný polrok. z domu. Išli sme von s bielou vlajkou v rukách. Desať minút sme tak stáli pred barakom, kým izraelskí vojaci jedli čipsy a pili čokoládové mlieko,“ zohne sa Chalid k zemi a vytiahne z trosiek obal z mlieka. „Keď dojedli, jeden z vojakov išiel do domu a dvoch mojich synov zastrelil. Aj moju 60-ročnú matku, tú pred mojimi očami. Dcérku postrelili do brucha a dnes leží v nemocnici v Belgicku. O všetko som však prišiel, aj o doklady. Ostala mi jedna fotografia detí. Vravel som vojakom: Zabite aj mňa! Už nechcem žiť.“

Príbehy z druhej strany Sderot je najbližším terčom rakiet vypálených z pásma Gazy. Toto izraelské mesto, plné prisťahovalcov z bývalého ZSSR a Afriky, kde teraz voľby vyhral populista Avigdor Lieberman, sám prisťahovalec z Moldavska, leží tak blízko Gazy, že keď ju armáda nedávno ostreľovala, triasli sa tu ľuďom okná. Horšie sú však rakety Kassám. Keď ich zmonitorujú vojenské balóny a rozozvučia sa sirény, majú tu ľudia pätnásť sekúnd na to, aby sa ukryli do niektorého z početných betónových úkrytov. Sú všade. Na autobusových zastávkach, na trhovisku, v parkoch. Ľudia si dokonca kryty stavajú ako súčasť novostavieb domov, obvykle na ich severovýchodnej strane, odvrátenej od Gazy. O niečo lepšie sú na tom obyvatelia vzdialenejšieho mesta Aškelon. Tí majú po vyhlásení poplachu štyridsať sekúnd na úkryt. Od roku 2000 vystrelili na izraelské mestá pri pásme Gazy približne osemtisíc rakiet a mínometných granátov, pričom prišlo o život 18 ľudí. Teraz po vojne je to lepšie,

obvykle býva jeden útok denne, ale boli dni, keď na Sderot dopadlo viac ako sto rakiet. Mnohí ľudia, najmä tí starší, sú už apatickí. Po tom, ako začnú hučať sirény, ostanú stáť na ulici a čakajú, čo bude. Prípadne sa klepú strachom. Do Sderotu sme prišli pred obedom. Raketový útok už dnes bol, o pol siedmej ráno. Poškodil zopár áut. Najlepší obraz toho, čo sa tu deje, získate na miestnej policajnej stanici, kde majú na dvore „vo vitríne“ kolekciu desiatok Kassámov. „Ide o rakety, ktoré dopadli na mesto v priebehu pol roka,“ vysvetľuje policajný expert, ktorý sa predstaví ako Akivo

a pokračuje: „Všetky z nich explodovali. Bolo aj obdobie, keď sme mali sedem obetí a dvetisíc dopadnutých rakiet za dva roky. Ich výroba je pritom veľmi primitívna. Naučí sa to každý, kto nájde príslušné návody na internete. Najčastejšie používajú kovové rúry na kanalizáciu. Aj preto EÚ zakázala do Gazy import kovových rúr, dovážajú sa oficiálne iba plastové. No cez tunely prepašujú čokoľvek.“ Keď vyjdeme z policajnej stanice, pozriem sa smerom na juhozápad. Do Gazy je to iba 800 metrov. TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN, AUTOR JE REPORTÉR ČASOPISU .týždeň

Distribúcia humanitárnej pomoci v pásme Gazy.


95

AHA JU! 29 Podľa Márie Borkovcovej je hmyz potravou budúcnosti.

Jesť živé chrústy mi neprekáža

Hmyzožrútka myz patrí do jedálneho lístka asi troch tisíc etník v stotrinástich krajinách. Znie to neuveriteľne, ale v Mexiku je po hovädzom a fazuli tretím národným jedlom. U nás je entomofágia, čiže príprava jedál z hmyzu, stále veľkou neznámou. V susedných Čechách sa konzumáciou a účinkami hmyzu na ľudský organizmus zaoberá už sedem rokov Mária Borkovcová.

H

Snáď najznámejšia česká „hmyzožrútka“ mapuje nielen rozšírenie konzumácie hmyzu vo svete, zároveň prináša informácie o výživnej hodnote hmyzu, o možných rizikách plynúcich z jeho požívania a o praktických skúsenostiach s konzumáciou hmyzu v Českej republike.

Prvého chrobáka „Hmyz dokáže žiť bez nás, ale my bez neho nie,“ vysvetľuje Mária Borkovcová. Hmyz sa skladá z bielkovín a nenasýtených tukov, ktoré sú pre náš organizmus veľmi dôležité. Kvalitou ho môžeme prirovnať k mäsu,

hydine či rybám. Navyše netrpí stresom pri zabíjaní, preto môže byť alternatívou aj pre vegetariánov. „Asi osemdesiat percent tela hmyzu tvoria bielkoviny. Ďalej sú to nenasýtené omega tri mastné kyseliny, ktoré si náš organizmus nemôže vytvoriť. Na rozdiel od iných živočíchov, kde štyridsať percent tvorí odpad, môžeme hmyz vo väčšine prípadov konzumovať celý,“ upresňuje zloženie hmyzu entomofágička, ktorá vyučuje na Mendelovej poľnohospodárskej a lesníckej univerzite v Brne. Prvého chrobáka ochutnala počas jednej svojej prednášky na podnet študentov. „Jesť živé chrústy mi neprekáža, ale nerobím to rada. Predstavte si, že by ste šli odhryznúť zo živého kurčaťa.“

Už ťa nepobozkám Konzumovať hmyz nám bránia „hlúpe“ predsudky, ktoré si vytvárame. A pritom to nie je tak dávno, čo sa aj u nás hmyz konzumoval. V nejakej kuchárskej knihe z 20. rokov minulého storočia sa vraj zachoval recept na polievku z chrústov, ktoré si ľudia každý rok pri nájazdoch tohto hmyzu pozbierali v záhrade. Borkovcová priznáva, že na jej prednáškach o hmyze, kombinovaných s prípravou pochúťok priamo na mieste, sú pri ochutnávke odvážnejší muži ako ženy. „Niekedy počuť z hľadiska, ako priateľka hovorí svojmu chalanovi: Ak to ochutnáš, nikdy ťa nepobozkám.“ Väčšinou sa nakoniec odhodlajú aj ženy. A pritom to

nič nie je. Hmyz je takmer bez chuti, niekomu pripomína chuť orieškov. Niektoré druhy hmyzu sú dokonca svojou stavbou a chuťou podobné rybám. Ich chuť však väčšinou záleží od ingrediencií, ktoré pridáme. Keby sme odvážili všetky živočíchy na súši našej planéty, až desatinu celkovej váhy by zaberali práve mravce a termity, ktoré patria k najobľúbenejším jedlým druhom hmyzu. Vo svete je známa konzumácia približne tisíc štyristo zo štyristo miliónov druhov hmyzu. Chrobáky sa jedia surové, ale i varené, pečené či dusené. Tým, že sú bez chuti, sa často používajú ako prísada do jedál. Na internetových stránkach nájdete napríklad recepty na chlieb s cvrčkami, pusinky z múčnych červov máčané v cherry, placky z múčnych červov i cvrčky v karameli. U nás sa konzumujú predovšetkým múčne červy, kobylky, šváby, cvrčky, larvy ôs a včiel a vybrané druhy chrobákov. Požívanie hmyzu je bežné v Afrike, juhovýchodnej Ázii i v severnej časti Latinskej Ameriky. Ľuďom oddávna slúžil nielen ako potrava, ale aj pri náboženských obradoch či v medicíne. Hmyz dokáže vytvárať antibiotické látky a mravce rodu Atta dokonca nahradia na operačných sálach svorky na zašívanie rán.

Ochuťte si ich Príprava hmyzu je trochu zdĺhavá. Najprv si ho treba vychovať a vykŕmiť. Zbierať šváby, ktoré behajú po kuchyni, entomofágovia absolútne neodporúčajú. Takéto živočíchy sa totiž živia tou najväčšou špinou. Ani hmyz z voľnej prírody nie je na jedenie. Nemôžete totiž vedieť, či sa nepopásal na rastlinách postriekaných pesticídmi, alebo na niečom jedovatom. Keďže špecializované hmyzie farmy, ktoré by chovali zvieratká len na konzumáciu pre ľudí, u nás nie sú, milovníci hmyzu si svoje budúce pochúťky nakupujú vo - Zverimexoch. Dva – tri dni si ho „ochucujú“, to znamená, že mu dávajú jesť napríklad jabĺčko, banán či šalát, podľa toho, akú výslednú chuť chcú dosiahnuť, potom ho deň – dva nechajú vyhladovať, aby sa vyčistil, a až potom môžu začať variť. Mária Borkovcová sa nezaoberá iba receptami. Skúma aj využitie hmyzu v regiónoch, kde je hlad a podvýživa. Šváby či kobylky prežijú aj v tých najnáročnejších podmienkach, rýchlo sa množia a ich telíčka dodajú vyhladovanému Afričanovi všetky potrebné látky. Preto by do oblastí postihnutých potravinovou krízou mohli namiesto ton balíkov s ryžou a kukuricou posielať výživný práškový extrakt z hmyzu, ktorý stačí rozmiešať vo vode na kašu. U Európanov by to nešlo. Naše telo je schopné prijať len limitované množstvo hmyzu. Človek z našich zemepisných šírok nie je schopný prehltnúť viac ako približne sto gramov, aj keby ešte cítil veľký hlad. V sto gramoch však dostane do tela optimálne množstvo výživných látok. BARBORA PREKOPOVÁ FOTO: JURAJ ONDRIŠKA


95

30 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

mnia vincit amor - Láska víťazí nad všetkým, napísal Vergílius vo svojich bukolických Pastierskych spevoch a dodal: Et nos cedamus amori – Ustúpme aj my láske. Pastierom, žijúcim len poéziou a láskou v idylickom svete bez starostí a problémov, sa to hovorilo. My však žijeme v reálnom svete, a tak sa na ten výrok pozrime reálnymi očami.

O

Americká psychoterapeutka Rosie Einhornová a právnička Sherry Zimmermanová, ktoré radia židovským párom, ako sa zoznamovať, randiť, budovať dobré manželstvo a šťastný život, tento staroveký mýtus, a nie len ten, nemilosrdne rozbíjajú. Tvrdia, že v živote sa riadime

Človek, ktorého ničí láska, možno miluje len svoju vysnívanú predstavu.

Nad čím a kde vlastne víťazí?

„Zblbnutí“ láskou množstvom mýtov a legiend, ktoré síce pekne znejú a stali sa súčasťou tradície, ale v skutočnosti nemusia byť vôbec pravdivé a môžu nepriaznivo ovplyvniť náš život. O mýte „láska víťazí nad všetkým“ v rozhovore pre noviny Delet tvrdia, že priviedol už veľa ľudí do nešťastia. Podľa poradkýň, láska, nech je akokoľvek intenzívna, nedokáže prekonať rozdielne životné ciele, hodnoty či sny o budúcnosti, rozdielne názory na ich realizáciu, ani rozdielne životné štýly. Dopracovať sa ku kompromisom je ťažké a často aj celkom nemožné.

Mechanika pohrôm Ešte nemilosrdnejšie sa nad víťaziacou láskou zamýšľa hlavná hrdinka knihy Marishy Pesslovej s čudesným názvom Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm. Podľa nej totiž celý Vergíliov výrok nie je myslený pozitívne, ale negatívne. Teda láska nielenže vôbec nevíťazí nad zlom, nad rozdielmi v životných cieľoch či inými ľudskými nešťastiami, ale víťazí naopak nad šťastím, pokojom aj rozumom. Človek „zblbnutý“ láskou robí samé nerozvážnosti, deštruuje si kariéru, rodinné i priateľské

vzťahy. Nešťastnou láskou si dokáže celkom zničiť život.

Vysnená bytosť Písala som si o tom s kamarátom, ktorý si kvôli láske život takmer zobral, a potom sa z toho dlho spamätával s odbornou pomocou psychoterapeuta. Ten tvrdí, že láska, ktorá človeka ničí, je chorobná, založená na ilúzii oslnivého výbuchu. Ilúzii preto, lebo partner objaví v tom druhom plátno, na ktoré si premietne svoje predstavy o partnerovi. Prežíva teda lásku nie k tomu druhému, ale ku svojmu zrkadlovému dvojníkovi, k vysnenej neexistujúcej bytosti. Miluje svoju schopnosť milovať. Vytriezvenie z takejto oslňujúcej a intenzívnej lásky potom skutočne ničí všetko. Podobá sa to viac drogovej závislosti ako láske. Lenže láska nesmie bolieť. Namietla som mu, že ja okolo seba vidím najmä lásku bolestivú, zraňujúcu a ničiacu. Kamarát mi oponoval, že to je len problém mojej zlej optiky. Ako keby som vnímala iba v určitom kmitočtovom pásme a iné veci nevidela. Našťastie, s rozsahom svojho vnímania môžeme všeličo urobiť, i keď málokto to dokáže sám, bez cudzej pomoci.

Ale keď to dokáže, človeku sa otvoria senzory a je to také fantastické, ako keby prešiel z čiernobieleho sveta do farebného.

Nadýchnime sa Nuž, konečne jedno veľmi optimistické konštatovanie po všetkých tých nešťastných interpretáciách Vergíliových veršov, i keď bez námahy a práce na svojom vnímaní to asi tak jednoducho nepôjde. Nad čím a kde ale potom vlastne tá láska víťazí? Zdá sa, že ako vždy to bude boj v nás samotných. Láska nám môže pomôcť víťaziť najmä nad vlastnými obmedzeniami, obavami a strachom z ďalšieho sklamania. Nad osamelosťou, nesmelosťou, nízkym sebahodnotením, vysokými nárokmi. Nad žabomyšími vojnami a nad nezmyselnými bariérami, ktoré sme si sami okolo seba vystavali a bojíme sa ich opustiť. Nad čiernobielou optikou. Tak sa teda nadýchnime vlahého jarného vzduchu, otvorme doširoka oči a skúsme spolu s Vergíliom a jeho šťastnými pastiermi ustúpiť aj my láske. ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ


95

ROZHOVOR 31 mamička a Tichá noc, svätá noc všetci spievali a plakali. Mám z toho veľký zážitok. Rozprávala som sa s ľuďmi, ktorí pred rokmi boli učitelia, šoféri, bol tam dokonca jeden generál. Odvtedy na ulici stretávame bezdomovcov, ktorí nás zdravia. „Kamoši.“  Nezdá sa vám nefér, že niekto sa má veľmi dobre a niekto má málo a ešte aj zdravie chýba? – Asi nepomôže, ak sa budeme nad tým takto zamýšľať. Som rada, že som zdravá, že mám zdravú rodinu a môžem pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Sú rôzne výklady toho, prečo sa niekomu stane niečo zlé. Mohli by sme sa na to dívať aj fatálne, z hľadiska osudu alebo aj z pohľadu karmy s tým, že život s hendikepom si človek vyberie sám ešte pred narodením. No ťažko vysvetlíte mladej dáme na vozíčku, že si taký život sama vybrala, veď ona chce chodiť. Príbehy vo Famílii sú dôkazom toho, čo všetko človek zvládne a s čím dokáže žiť.

Známa moderátorka má pred sebou ešte dve skúšky.

Niektoré príbehy v nás zostanú

Niečo mi ušlo? iari. Šťastím. Na tomto svete je rada. Rovnováha tela i ducha je pre ňu dôležitá. Svoju dušu si mazná. Uvedomuje si, že je tu veľa nespravodlivosti. Keď prehovorí ako Phoebe, máte pocit, že pred vami naozaj sedí Lisa Kudrow zo seriálu Priatelia. Herečka, moderátorka a spisovateľka Bibiana Ondrejková.

 Pamätáte si príbehy ľudí, ktoré ste takto spoznali? – Niektoré príbehy v nás ostanú aj po rokoch. Som tvrdšia ako kedysi, ale tie príbehy ma dojímajú, často si aj poplačem. Nemôžeme prečítať všetky knihy, vypočuť si všetky pesničky a pomôcť všetkým ľuďom. Pre mňa je príkladom naša režisérka Jarka Mčušková. S protagonistami našej relácie trávi dlhší čas pred nakrúcaním, úprimne sa zaujíma o to, čo sa s nimi deje aj potom, keď už bol ich príbeh odvysielaný, s niektorými udržiava osobný vzťah. Komu môže, pomôže.

 Ako sa dostanete k príbehom, ktoré sú nakoniec spracované vo Famílií? Táto relácia za roky ukázala mnoho ľudských osudov. – Niekedy sa ľudia prihlásia sami, inokedy ich vyhľadávame my, a niektorých aj prehovárame. Niektorých sa nám doteraz prehovoriť nepodarilo. Študujem na Vysokej škole sv. Alžbety sociálnu prácu. Aj tam som stretla zaujímavých ľudí. Napríklad jeden z mojich pedagógov – krásny mladý muž - nemá ruky. Je samostatný, schopný prednášať pred aulou plnou študentov, nepotrebuje pomoc pri manuálnych úkonoch. Zatiaľ sa mi nepodarilo prehovoriť ho, aby šiel do relácie. Vraví, že nie je ničím výnimočný. Argument, že relácia je o obyčajných ľuďoch v neobyčajných situáciách, nezabral.

 Štúdium sociálnej práce je pri práci s ľudskými osudmi asi nápomocné. – V rámci svojej odbornej praxe som navštívila chorých bezdomovcov, o ktorých sa stará organizácia Depaul, a tiež nocľaháreň na letisku. Rozhodla som sa, že urobím niečo, čo by ich potešilo, tak som pred Vianocami zorganizovala predvianočný koncert. Nahovorila som svoju priateľku Gizku Oňovú, ktorá prišla so svojím mužom, hudobníkom Jurajom Oňom aj dcérou Martuškou. Koncert v Depaule to bol elegantný, komorný, atmosféra bola úžasná. Druhý koncert bol v nocľahárni pri letisku, kam môžu aj bezdomovci, ktorí požili nejaký alkohol. Smiala som sa, že to bol prvý undergroundový evergreenový koncert Gizely Oňovej. Bola zima ako šľak, ale ona ich všetkých dostala. Pri pesničkách Najkrajšia hviezdička je moja

Ž

 Ako si robíte jarné upratovanie v duši? – Zásadný neporiadok v duši nemávam. Niekedy som nervózna, ale snažím sa byť pravdivá voči sebe aj iným. Viem, čo by som neurobila iným, ani svojej duši. Možno je to trochu alibistické, ale niekedy mi naozaj pomáha aj známa vetička, že všetko je tak, ako má byť.  Je niečo, pri čom cítite sklamanie? – Mrzia ma prešľapy alebo zrady od ľudí, od ktorých by som to nečakala.  V seriáli Priatelia ste dabovali postavu Phoebe. Je nejaká scéna, z ktorej ste sa poučili alebo vás inak ovplyvnila? – Bolo to prenádherné obdobie môjho nielen pracovného života. Veľa som sa nasmiala. Ivan Šándor často používal Joeyho repliku Ahoj, ako sa máš. A ja som zasa často používala Phoebine: Ehm, niečo mi ušlo?  Čo vás teraz najviac zamestnáva? – Mám skúškové obdobie v škole, pred sebou mám ešte dve skúšky. Mám dosť roboty, ale musím si nájsť čas aj na učenie. Zamestnávajú ma moje dve dcérky. Dovolenku máme za sebou a tešíme sa na letné prázdniny, ktoré strávime na záhrade s kamarátmi, pôjdeme k starým rodičom, možno vybehneme na nejaké výlety po Slovensku.  A čo písanie? Napísali ste knihu rozprávok o dievčinke Julke. Bude pokračovanie? – Nejaké námety aj nápady už sú. Rodičia malých detí sa ma na to tiež často pýtajú. Uvidím, čo na to povie vydavateľstvo. Potom sa musím naštartovať a disciplinovane písať. Momentálne som dosť rozlietaná, ale možno v lete. IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ


95

32 ZVIERACIA KAZAJKA

Na pohľad mohutný a veľký vták je šikovný letec.

Choré mláďatá vyháňajú na smrť

Bombardér a prvý pohľad ohúri obrovským zobákom s roztiahnuteľným kožným vakom. Naberá si doň ryby. Za deň zožerie dve až štyri, čo je vzhľadom na jeho hmotnosť desať až pätnásť kilogramov pomerne dosť. Pri hrách medzi dvoma pelikánmi sa často stáva, že jeden z pelikánov napchá celú svoju hlavu aj s krkom do zobáka druhému.

N

Pelikán je spoločenský vták. Vyzerá síce nemotorne, ale pri love je veľmi obratný. Potravu loví tesne pri hladine vody, lebo

veľký vak a množstvo vzduchových komôr pod kožou mu neumožňujú potápať sa. Pelikány žijú v juhovýchodnej Európe, v Ázii a v Afrike. Najčastejšie hniezdia na mohutnejších kríkoch a stromoch. V Afrike žije pelikán biely. Je najväčším lietajúcim vtákom čierneho kontinentu. Pelikán je ako veľký bombardér a vetroň zároveň. Nie, že by bolo nebezpečné stáť niekde pod ním v čase, keď sa po výdatnom napchaní vyprázdňuje ale... Vďaka využívaniu teplých vzdušných prúdov sa dostane vysoko pod oblaky. Inak lieta pomalými pohybmi krídel. Pri lete má hlavu zaklonenú dozadu. Vďaka prúdom a veľkým krídlam dokáže stúpať až do výšky 3-tisíc metrov takmer bez toho, aby nimi zamával. Tieto na pohľad mohutné vtáky väčšinou hniezdia na ostrovoch, v dostatočnej

vzdialenosti od predátorov. Najväčšia populácia pelikánov je v Tanzánii na jazere Rukwa. Hniezdi tam približne 70-tisíc párov. Pelikány sa zdržujú v kolóniách a sú veľmi hlučné. Hlavne, keď sa mláďatá dožadujú potravy. Pelikány majú zvláštne svadobné rituály, ktoré tvoria gestá a vizuálne efekty. Na ich začiatku si začnú z kamienkov symbolicky budovať hniezdo. Matky kŕmia mladé vtáky vopred spracovanou potravou. Pokiaľ rodičia spozorujú, že ich mláďa je slabé alebo choré, okamžite ho odstránia z kolónie, kde padne za obeť predátorom. Táto krutosť má aj praktický význam. V kolónii by sa mohla rozšíriť choroba. Mladé pelikány preto majú veľmi ťažké detstvo, musia súperiť so svojimi súrodencami. Slabší z rodiny väčšinou uhynú. Jeden pár má jedného až ôsmich potomkov, no hniezdne obdobie prežije takmer vždy len jeden. Hneď po tom, ako mladý vták uloví svoju prvú rybu a vzlietne, ho dospelé vtáky opustia a nechajú starať sa o seba samého. Niekedy preletia až 200 kilometrov od hniezda pre potravu, pretože majú prísne kritéria na výber miesta hniezdenia. JÚLIA KAMPFOVÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA


GenerĂĄlny partner

ExkluzĂ­vny partner

HlavnĂ­ partneri    

ReklamnĂ­ partneri

Gastro partneri www.zenagro.sk

www.andaco.sk

      !"

www.agfoil.com

www.tatas.sk

  

Golianova 16, 949 01 Nitra

www.vuje.sk www.papo.sk MedzinĂĄrodnĂĄ kamiĂłnovĂĄ doprava


95

34 BODKA Citát: RUDYARD KIPLING

somár

splavuj

rodil mláďa

4 (rím. čísl.)

nám patriaci

patriaci Opke

poodlamuj

prisekne

Dolores (domácky)

predložka

voj. jednotka

ruská rieka

Švejkov feldkurát

Ink. uzl. písmo mangán (chem. zn.)

ženské meno patriaci Oline

5

otec (z maď.)

ekonom. oblasť

nebdela

severan

lesná správa odvážanie

talianska rieka

meno herečky Ullmanovej

had z Knihy džunglí

6 ión (po česky)

elektrónvolt

dlhá pančucha

on (po nem.)

rob súrnym

býv. ŠPZ Nového Jičína

indonézska rieka

nenaoraj

Československá republika

obchodná akadémia

vykastrovaný kohút staroegyptský boh slnka

televízia potkan (po angl.) týkajúca sa dverí

československá TV

Emília Vášáryová (iniciály)

kopnutie ponakazuje

povrchový náter prirodzený inštinkt

Európsky pohár

Japonsko (po angl.)

tam

100 m2

Elemír (dom. zried.)

4

grécka litera

bláznila (hovor.) patriaci Marsovi

1944 (rím. čísl.)

NB kilojoule

3

ovos (po angl.)

Autor: BOHUMIL NOVÁK

nižší turecký dôstojník

lotor, lump

1

Pomoc: BAT, KATZ, KIPU, KAA, KAPA, LIV

Pomoc: PESA, ER, REO, AGA, NARA, LOLA

Ján Lehotský (iniciály)

amerícium (chem. zn.)

lekárska komisia štátna oblasť

2 hrada, klada

patriaca Anatolovi

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/52 62 59 61 alebo 02/52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Hlohovec: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, tel.: 033/7423 827, kontaktná osoba: Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, 033/533 31 59, lucia.konecna@centrum.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk


95

FOTORIPORT 35

Radosť pozerať otokros je pre niekoho zábava, pre iného strach. Silné stroje a vysoká rýchlosť nie sú pre každého. Veľa ľudí si myslí, že je to len jazdenie, ale nemajú pravdu. Svoje o tom vedia štyria kamaráti. Matej, Marek, Nikolas a Martin. Bez podpory rodiny by sa nepovozili. K motorke im stačí už len: prilba, rôzne chrániče, čižmy a dres, ktorým to všetko zahalia. Takto vystrojení môžu ísť na trať. Začiatky sú pomalé a opatrné, aby si chlapci trať pozreli a zistili, v akom je stave. Ale keď sa zahrejú, je radosť na nich pozerať.

M

Všetci štyria jazdia Malokarpatský pohár. Samozrejme, každý sa chce umiestniť čo najvyššie. Preto musia často trénovať. Po pár hodinách jazdy sú všetci ustatí. Keď prídu domov, neoddychujú, ale začnú s čistením motorky. Až keď sú ich stroje v poriadku, môžu si pokojne ľahnúť do postele a rozmýšľať nad zajtrajškom. TEXT A FOTO: MICHAL HLAVATOVIČ


JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

VÁPENÁRI  V Bihorských horách v Rumunsku si ľudia dodnes zarábajú na chlieb získavaním nehaseného vápna z obrovských kameňov.

95

36 GALÉRIA


NOTA BENE 95  

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM. Polovica pre predajcu. MÁJ ´09. Dvadsaťosemročný Štefan Karner, predajca Nota bene na Račianskom mýte,...

Advertisement
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you