Zuzka a Katka. Radosť z ich narodenia bola príliš krátka.
Mária Šnábelová žije ťažkým životom. Monotónnym. Mentálny a telesný postih dcér z nej urobil profesionálnu opatrovateľku, ktorá nemá čas rozmýšľať nad drobnosťami, ktorými by si urobila radosť. Na manželskej posteli sa ráno zobudia všetky tri. Katka otvorí oči spokojnejšie, Zuzana je problematickejšia. „Vykrúca ruky, nechce sa obliekať, vykrikuje. Unavím sa už len tým, keď ju chcem posadiť na svoje kolená. Potom jej znehybniť ruky, aby som mohla navliecť tričko a tepláky. Zuza je potvora. Navyše je o dobrých desať kíl ťažšia ako jej sestra. Spotená som pri nej okamžite,“ opisuje len jeden z detailov Mária.
„Idylka“ Teraz v zime sa zo spálne presunú do ďalšej izby. S videom, magnetofónom. Tam mama dcéry nakŕmi, prebalí. Potom sa pustí do prania, varenia, upratovania. Každú chvíľu však treba odbehnúť a nadvihnúť Katku, ktorá sa sústavne zošuchuje z postele. A Zuzana na tom nie je o nič lepšie. Aj jej treba zmeniť polohu, otočiť ju tvárou k oknu, po chvíli zas oprieť o posteľ. Aby sa o pár minút neohybné telo zasa zvalilo na koberec. A k tomu nepopísateľné zvuky magneťáku s videom. Idylka na zbláznenie...
Dva a dva „S manželom sme mali plány. Kúpili sme hore, na lazoch, menší dom, zobrali sme úver z banky, Vilko dorobil všetky detaily, aby dom slúžil ako bezbariérový. Keby sa
Dvíhať, obliekať, prebaľovať... Pani Mária Šnábelová je na všetko sama. nepobral na druhý svet, už bývame v novom. Sama však do domu nemôžem. Dcéry by síce mohli byť vnútri na vozíkoch, mohla by som ich presunúť na dvor do záhrady, nech dýchajú čerstvý vzduch a pozorujú konáre stromov, ale sama? Bez auta, bez pomoci? Nejde to. Viem si zrátať dva a dva,“ smutne počíta Mária a žalostne pozrie na stiesnený trojizbový byt, v ktorom býva spolu so svokrou. O idylickom vzťahu dvoch žien hovoriť nemožno. Odsudzovať sa však nedá. Aj svokra má právo na svoj život...
Po dome... Márii strhávajú mesačne 5700 korún. „To kvôli úveru na dom. Na samotu však
s deťmi nemôžem. Musím dom predať a uvidíme, čo bude ďalej. Ani v tomto byte, ktorý patrí svokre, nemôžeme ostať do smrti. Navyše sme na druhom poschodí a keď treba ísť von, sama dievčatá toľké schody neznesiem. Fakt nevládzem. Obecný úrad mi vyšiel v ústrety a pomáha ako sa dá. Platí mi chlapa, ktorý, keď treba, dievčatá odnesie na záhradu do vozíka.“ Mária Šnábelová napriek žalostnej situácii hľadá riešenie. Dúfa, že s pomocou dobrých ľudí raz predsa len odbremení svokru a odíde z bytu. „Ak predám dom na lazoch, vyplatím banke úver, ostane mi voľačo, ale stále je to málo na nový dom alebo byt. Nechcem odísť zo Bziniec, tu som doma, tu nás s dcérami poznajú. Zvykať si na čudesné pohľady v inom meste či dedine, také nechceme. Verím, že sa nám podarí kúpiť voľný pozemok v dedine a snáď sa nájde niekto, kto nám pomôže so stavbou malého bezbariérového domčeka. Dve izby a kúpeľňa. Nič viac nám netreba.“ A keď to nevyjde? „Som naučená prežívať zo dňa na deň. Viem, že nikdy sa s dcérami neporozprávam, nikdy mi nepovedia „mama“ ani „ďakujem“. Ale potrebujú ma, a vlastne aj ja ich. Iný život si už ani neviem predstaviť. Držte nám palce, nech mi len sily neubúdajú!“ TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ
Katkina zábavka je pozerať svadobné videá. Čo na tom, že sú obohraté a zašumené...
nb55c.indd 23
19.12.2005 12:36:26