Issuu on Google+


Cieľom tohto projektu je naučiť deti ilustrovať knihu, pracovať s textom, hľadať v rozprávke to, čo ju vystihuje (hlavný hrdina, prostredie, jednotlivé časti príbehu...) a premýšľať nad samotnou ilustráciou. Spojí sa tak detská fantázia so známym menom niektorého z výtvarníkov a spisovateľov. Deti vytvoria rôzne typy malých ilustrovaných kníh a pri práci sa bude rozvíjať ich predstavivosť a tímová spolupráca.


Info o projekte

2

Juraj Martiška

4

Ako si Kubo obzeral Áziu

9

Záver

27

Idea: Monika Machová (Bibiana) Redaktorka: Zuzana Mitošinková Spisovateľka: Andrea Gregušová Ilustrátor: Juraj Martiška Deti: Základná škola Dr. Milana Hodžu s MŠ. Fotograf: Vlado Kuric Grafická úprava: Anna Deáková


Juraj Martiška Ako malý chlapec chcel byť Juraj všelikým. Najviac však túžil po povolaní bágristu, kozmonauta a samozrejme závodníka formuli F1. Nie je však kozmonautom ani Michaelom Schumacherom. Je ilustrátorom. Z detsva mu ostalo kreslenie, o ktorom hlásal pani učiteľke už v materskej škôlke, že raz bude určite maliarom. Za roky ilustrátorskej kariéry, ktorá sa stala vyplnením jeho sna, sa Jurajovi podarilo zilustrovať viaceré detské knihy od známych a popredných autorov; Dobšinského Slovenské ľudové rozprávky alebo Pinocchiove dobrodružstvá od Carla Collodiho, či knižky od rozprávkára svetového formátu, Hansa Christiana Andersena. Na detských knihách výtvarne spolupracoval aj s viacerými súčasnými slovenskými spisovateľmi medzi ktorých patria napríklad Ľubica Suballyová, Andrea Gregušová, Marta Šurínová, Jana Bodnárová a na upravených rozprávkach Ondreja Sliackeho. Juraj ešte stále kreslí veľmi rád a pri každej novej knižke, ktorú ide ilustrovať, má veľkú radosť malého chlapca. Kým ho kreslenie neprestane baviť, bude kresliť nepretržite.


Slnko sa práve prehuplo do popoludnia. Svietilo

zo stromu a chcel si steblo odtrhnúť, no len čo sa

Kubovi rovno na hlavu, takže vôbec nevedel, odkiaľ

priblížil k najbližšiemu políčku, čľupol po členky

vyšlo. Netušil, kam sa má vybrať. Odrazu pri ňom

do vody.

zastal čierno biely medved. Mal milú tvár,

„Tu muselo riadne pršať! Žitko vám stojí vo vode.“

volal sa panda a povedal:

„To je ryža. Ľúbi veľa vody,“ usmiala sa panda.

„Keď u nás nevieme cestu, spýtame sa, alebo

Za políčkami Kubo uvidel obrovské mestá,

si prečítame smerovku. Pozri, tamto je nejaká

v ktorých sa ľudia len tak hemžili.

tabuľka.“ Kubo sa vybral za smerovkou, zadíval

A spýtal sa pandy – ako sa tam všetci zmestia.

sa na ňu a pokrútil hlavou:

„Ľudia sú veľmi šikovní. Behajú po meste hore dolu

„Bodaj ho, aby ho! Veď tu nemáte písmenká.

a vôbec jeden do druhého nenarazia. Cvičia,

Len akési obrázky. Paličky a vlnovky. Poohýbané

aby boli najsilnejší a vedia najlepšie bojovať.“

stebielka. Nedá sa nič robiť. Musíme ísť rovno za

Po chvíli prišli k vysokánskemu múru bez konca.

nosom.“ Panda viedla Kuba hlbokým tmavozeleným

Kubo zhotovil bambusový rebrík, aby mohli,

lesom na najbližší kopec.

najskôr panda a potom on, vyliezť hore.

„Moja krajina je najkrajšia,“ povedala.

Keď kráčali spolu po múre, ktorý bol široký

Kubo vyliezol s Pandou na vysoký strom a rozhlia-

ako cesta pre voz, Kubo sa spýtal:

dol sa dookola. Lesy boli plné farebných omamných

„Spáva u vás slnko?“ Panda odpovedala:

kvetov a sviežej zelene.

„Neviem. Keď sa ráno zobudím, je už na oblohe.“

Neďaleko sa vlnili úzke políčka. Nestáli však vedľa

Ukázala na východ: „Prichádza z tej strany neba.

seba, ale jedno nad druhým ako schody pre obra.

A navečer sa poberá k štítom Himalájí.“

„To je ale čudné žitko“, čudoval sa Kubo, zoskočil

Keď múr skončil, Kubo z neho zoskočil a poprezeral


si s pandou najvyššie hory sveta, Himaláje, aj veľa krásnych ľudských miest. Jedno mesto však bolo zakázané, tak sa doň nepozreli. Celú cestu ich sprevádzali pojašené opice. Slnko jemne hrialo, až bola voda v ďalekej rieke celkom žltá. Na cestu im vyzváňali zvončeky a ľudia sa im ukláňali na pozdrav.


Keď slnko opäť začalo byť skúpe na teplo, Kubo sa pandy spýtal: „Ako je to? Pred zimou utekám, a ona mi zasa ide oproti?“ Panda odpovedala: „Nemusíš ísť do zimy. Zostaň u nás.“ Kubo na to: „Starý otec vraveli, že máme držať slovo. A ja som sľúbil, že nájdem začiatok sveta a chalúpku, v ktorej slnko nocuje a z ktorej ráno vychádza.“ A tak Kubo rozlúčil a ďalej už putoval sám.


© BIBIANA 2013 Projekt pripravila BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti ako súčasť programu Bienále ilustrácií Bratislava 2013.


Ázia