Čriepky dňa

Page 1

Čriepky dňa Veronika Weberová



Veronika Weberová

ČRIEPKY DŇA


Autorka textov a obrazov: Veronika Weberová Grafická úprava a návrh: VeWe Vydal: MaVe Lines, s.r.o. Vydané k výstave „Čriepky dňa“ v Galéria na Tehelnej Zvolen Tlač: Exprestlač Máj 2022



Spisovateľ Štefan Moravčík by verše charakterizoval ako „smutnokrásne“ a ja si požičiavam jeho výraz. Ja pridávam moje vyjadrenie „ako myšlienky duše chodiace po hrane existencie“. Sú hlboké ako dokázala písať Emilly Dickinsonová, ale sú vyjadrené slovami aj „výtvarne“. Málokedy čítam takéto verše a zároveň aj ako výtvarného sprievodcu k nim. Autorka pracuje so zvládaním strachu, emócii a veršuje to. To nedokáže každý. Pre citlivé duše je to slovné ponorenie do podvedomia – to je stále avantgardné. PhDr. Pavol Pánik

Malé zrkadlo duše, ktoré ukazuje ako stárne v plynutí času. Návod na čítanie výtvarných diel, ktorý sa pri nich bežne neobjavuje a stále sa zjavuje len v hmle tušenia. Obrazy a texty sú vždy previazané, ale málokedy ich zverejňujem, tentokrát výnimočne, pre moju vlastnú radosť idú ruka v ruke. Príjemné listovanie. VeWe



„Umenie je vo svojej podstate ťažké, ale nemenej ťažké je uvedomiť si, čo je to umenie – dobre si ujasniť, či je to hra pre hru, či služba ľudstvu tak, ako obsah jednotlivých slov v dobrej knihe, z ktorých sa poučíme – ako báseň, napísaná nie pre verše, ale pre hodnoty a trvajúci obsah, z ktorých plynie poučenie, krása i hodnota.“ /M. Benka/ Kresba je alfou a omegou výtvarného diela a pre Veroniku Weberovú sa stala prostriedkom či prostredníkom jej prieniku do sveta umenia. Prvé štádium kresby je čiara, proporcia formy, druhým štádiom je zachytenie štruktúry materiálov. Mladá autorka sa predstavuje nielen súborom artefaktov, ale i bibliofíliou, ktorej dala príznačný a identický názov ako výstave „Čriepky dňa“. V nej spája svoje maliarske i básnické slovo pretavené vlastnými skúsenosťami v oboch umeleckých žánroch.


Autorská presnosť kresieb je opakom expresívnejšej a voľnej maľby, ktorá napriek podobnosti s Pollockom s ním nesúvisí. Veronika tvorí maliarskou technikou ebru, je to technika maľby na vodnej hladine. Môžeme si všimnúť, že kresby autorky sú veľmi podobné grafickým listom Jaquesa Villona Gastona Duchampa, brata Marcela Duchampa, čo si maliarka všimla až neskôr, ex post, v čase, keď už tieto diela boli ňou vytvorené. Z jej obrazov vanie zvláštna, celkom osobitá poézia, vôňa dobrodružstva, tajomných a osudových stretnutí, dramatické napätie a očakávanie niečoho nového a neprežitého. Ako napísal M.A. Bazovský :,,Umenie je jedným z najsubtílnejších prejavov ducha.“

PhDr. Marta Hučková Kocianová


V srdci klin čo vrazil si tam, keď myšlienky si mi zabíjal. Ešte ma zastavíš, ale len keď vystrelíš.

Srdce je dávno stratené, len tebe nedošlo, že je ranené. No ty si tu nebol, keď na mňa spadlo nebo.


Vykúpim všetky tvoje úsmevy. Viem, že žiadny z nich mi nepatrí. Vykúpim všetky tvoje úsmevy, zostanú ti len oči pre plač, v tom máš skúsenosti, prepáč.




Sivosť očí rozliala sa v zrkadle, skladám svoj obraz skôr než ho niekto ukradne. Bojím sa, že ma nevidíš, viac skutočne nikdy nezistíš. Nevidíš pod povrch, je tam viac než len krv. A bubnujúce srdce sonety skladajúce skôr než ho roztrhne.


Láska bolela vždy najviac, ja vzdala som sa jej až na príliš dlhý čas. Dnes už nepomôže ani plač, nádej zomiera sa snažiac. Slza skrytá pod vankúš, nenarobí takú spúšť. Úkosom hľadím na osud. Nájdem ešte kľud?


Bez povšimnutia idem po ulici, v očiach zamknuté všetky svety. Nikto si nevšimne tie belavé kosti, do ženy oblečené bez pátosu krásnosti. Neviditeľný duch kráča svetom a všade stopu zanechá, no nikto nevšimne si, že úderom polnoci zaniká. Obrazy, ako aj slová, miznú v hmle zabudnutia. Toľko životnej energie mrhanej k snom zblúdilým. Čo inému sa mali zdať, ten by možno zvládol žiť pod diktátom ich útrap.


Vraj písať viem, to potvrdila som, veď každé dieťa v škole sa to učí. Dnes už každý niečo píše, no nie každý to vie. Ukazuje sa, že myšlienkam to nie vždy sluší. Napísať tu hŕstku písmen a zoradiť do úhľadných radov slov, to chce dívať sa dnu, viac ako von. Nemám ten dar, ač sa snažím, chýba mi však tá cnosť, vdýchnuť tým radom úhľadným ich jedinečnú moc.


Stratený sen, pochovaný tieň, slová schované pod pátos divadla, ktoré nikdy neskončí. Každý chce vypovedať svoj príbeh, vytesať ho do kameňa a farbami pridať na vážnosti banalite všednosti. Sivosť nestratila hrdosť holubov, len slová stratili váhu, ktorú im dávala vážnosť. Ticho hovorí príbehy. Počuješ ich? Tak chvíľu prosím mlč, pretože ticho rozpráva príbehy nevyrieknutých slov, stratených objatí, nenaplnených túžob, nikdy nesplnených snov. Maľované krvou a slzami, desia nás šepty vetra. Viem, že ho nechceš počuť, ale ja nemám na výber, prečítam ich v temnote noci a dotykom spíšem nezrozumiteľným jazykom. Potom v labyrinte mysle budem hľadať východ, ktorý nikto neoznačil.


Do tváre sa mi pomaličky vpisuje život, ešte tak nenápadne, aby som si to nevšimla. Len vietor prečíta tie jemné zápisy osobného denníka. Zatiaľ ešte nekričia intenzívne do sveta všetky vzostupy a pády, niežeby ich bolo málo, niežeby si telo nepamätalo každý tvrdý dopad duše lepšie než spomienky. Raz si v ňom budem čítať, keď duša oslobodená od okov opäť prestane byť spútaná väzením ľudskej mysle. Raz zo všetkých tých príbehov zostane prach, vyrastie tráva a kvety na tej osudnej poslednej večeri, nie tej da Vinciho, ale tej Shakespearovej. So závraťou sa dívam do Nietzscheho priepasti. Ajhľa, a tu obraz, či človek....ďalší stratený príbeh, nikdy neobjavený a predsa prežitý....


Pozostalosť z úsmevov, čo stratili sa v labyrinte slov. Peklo je niekde medzi tým a v ňom niekto hádže kocky. Zmysel? Nezmysel? Zavreté dvere bez kľučky, perie na zámke Skrytá v stratene.


Hviezdy mi utápaš v pohári vína, akoby to všetko bola len ich vina. V dotyku mizne moja sláva a zo mňa sa kameň stáva. Túžba zmizla pod paplón, vášni odbili hodiny, stratili sa naše sny, neboli sme jediní.



Spod obväzov presakuje minulý deň, to z kufra uniká prízrak len. Hoduje sa tu na útrobách katarzie, pozornosť trieštia lunaparkové atrakcie. Stále cítiť mŕtvolný pach a ten všadeprítomný strach. Presakuje tu iný svet spod gáz na duši, nedajme na zlé predtuchy, nikomu to nesluší. Pýta si stratenú pozornosť spomienkou na dávno stratený tieň životov minulých. Navždy v zreničkách zabudnutých. Občas sa pripomenie nemiestnou obeťou, už dávno to nie cťou.


Prekliatia tiahnu sa za každým krokom, dnes ukončiť to chcem v mysli zlomom. Okovy pútajú nohy a sťažujú cestu vpred, nie je však už možnosť ísť späť. Námahou poznačený je pokrok, nebol možný žiadny výrazný skok.

Zriekam sa starých hriechov rodinných, zriekam sa bremena čo mi nepatrí, okovy pretnem v myšlienkach svojich,

prijímam dnes čo za plotom stojí a pre prekliatia do domu nesmelo vojsť, lásku, šťastie i úspech nech zdobí, domov čo v pote tváre postavený, nesmel rozkvitnúť pre nemilosť.

Všetky bremená padli a všetko zlé zostane von. Ja prijímam svoj osud, umenie priniesť doň.

Rozkvitnú zajtra všetky tváre, čo slzami boli poznačené práve. Všetko sa bude dariť právom, ja prijala som od anjela všetko darom.




V zhone skrývam svoj strach, život plynie po špičkách. Nemám naň čas, chýba mi nový životný kompas. Spomienka na to čo sa nestalo, prináša bolesť zas, Nezatváram oči, nech mysli nie som vydaná napospas.




V župane z ľudských kostí, do očí hľadím zrkadlu, stratil sa pocit cnosti.

Za mnou! Ukradli ju. Pokora zmizla ešte skôr, niekde tam kde harfa hrala a tu vo vráske na čele akoby sa len skrýva.


Gýčový pohľad vrháš mi do očí, kým moju blúzku krv nezmočí. Na mňa to už neplatí, srdce som hodila do smetí. Mreže v duši, tvár slzami mučí, sen sa rozplynul, akoby niekto zahynul.


Pády hviezd sprevádza želanie šepkané ako modlitba, nech všetko tu vpísané do srdca a mysle uchová sa vo mne. Milióny nevyrieknutých slov. Nové príbehy vpísané očami do hviezdnej oblohy. Na pozadí dokonalá symfónia ohňa s dirigentom určujúcim jeho rytmus. Dná pohárov, ktoré nikto nepočíta. Podliatiny na duši, ktoré niekde zmizli. Obrazy, ktoré nikto nenamaľoval navždy stratené v cudzej mysli. Starostlivo chránené spomienky písané farbou. Zajtra si na kopci chytím draka, aby ich mal kto strážiť keď budem naháňať okrídlené sny. Teraz však tíško, po špičkách nech sa nezobudím.....




Svoju dušu spustím po melódii čo v nej znie, nie sú v tom žiadne kúzla mágie. Zo stien smútok opadá, ešte som nebola dosť dojatá.

V daždi triezvosť utopím, až sa to všetko stalo zbytočným, vôbec nebudem praktická, aj tak nebola som nikdy dosť kritická.

A predsa v notách unikám myšlienkam svojim, ako tvoje ruky ušli mojim, bozk do prázdna stratil sa,

neprijali nám to nebesá.


Pošteklenia na duši, priepaste ticha medzi slovami, cudzie spomienky, stratené dotyky, zabudnuté životy, nádeje bez zmyslu, sny bez spánku, nezmyselnosť ľudských zmyslov, dvere bez kľučky, maska s úsmevom, nahota duše, kosti ducha......zabudla som názvy, znova , ale nejako takto, niekde v tých nevyrieknutých slovách v labyrinte slov napísaných.


Duša trošku pokrkvaná, ale tým najkrajším spôsobom. V hlbinách vlastnej duše jemne ohmatávam kto som. Občas je ten obrys taký ostrý a potom sa rozplynie, možno preto, že nemá žiadne pevné kosti. Rubikovu kocku mysle, ktorú správne poskladajú len sny. Sny, ktoré sa nestihli snívať, pretože zomreli na polceste k vedomiu a stratili sa v nekonečnom množstve trinástich komnát kde sa schovávajú otázniky ultimátnych výrokov nad nejasnosťou Descartovej istoty bytia. Nekonečno stratených príbehov, čo tvoria hlavnú niť ľudského života, s človekom obeseným na jeho konci.



Pohŕda mnou moje srdce keď sa mi vysmieva? I tebe sa vysmieva, darmo sa usmievaš. Už ti v jeho tikote znie umieračik, ani neviem prečo, snáď aspoň pre niečo. V pohľade tak mizne sláva dramatického okamihu, bez tragédie, bez pátosu, zavri dvere, zmizni v šere a moje telo na paplóne stratí sa v jeho odtlačku.


Ponesiem tvoj kríž, utkaný z tlkotu tvojho srdca. V bolesti si hľadala skrýš. Prepáč, bola si až príliš prísny sudca. Ponesiem tvoj kríž, snáď mi to dovolíš.

Východ slnka berie mi sen, kto odvráti ten krutý deň? Dotyk kameňa, niekedy to nie je ničia vina. Zomrel sen, slzami kropím pohrebnú sieň.


Splnený sen, spadol naň tieň, neprišlo čo malo, aj keď sa všetko stalo. Prázdna je cesta vpred.



Srdce našlo útočisko, mäkko dopadol cit na vankúš. S obdivom vzhliadať k tým, ktorí sú tak blízko a zároveň tak ďaleko. Neviditeľný a vždy prítomný zaznamenáva okamihy do kroniky života, len neviem koho. Poranenia na duši hľadajú cesty po nekonečných linkách s vďačnosťou a hrdosťou polnočných slov. Bozk do prázdna stratil sa bez povšimnutia. Hromy burácajú v rytme srdca. Kroky po ceste, stratené noci, rátané slzy pri pomníkoch nenávratných snov. Oheň pomaly vyhasol. Slza zmýva popol z tváre. Sen sa mi skončil práve. Odbili naposledy hodiny, cesty sa opäť rozdelili. Čas ukradne nám spomienky. Duše na chvíľu prepletené sa predvídavo rozplietli. Všetci sa znovu stretneme, a možno aj nie.


Slová uviaznuté v pavučinách, zhltnuté priepasťami medzi nami. Skús sa dotknúť ticha, je ako neprečítaná kniha. Ťaží ma plný batoh prehltnutých sĺz, čo po lícach nikdy nemohli hľadať svoju cestu. Prázdne pohľady, život sa z nich vylial. Raz nájdem ten prameň kde si ho skryl, ale to už z tvojich kostí nevykvitne žiadny kvet. Nezrodené myšlienky, srdce odbilo im čas, bez začiatku, no s pekným koncom.





Démon zožral mi chvíľu šťastnú, sňali sme lásku z nástenky, tie slová mi už nesadnú, nepomôžu žiadne náreky. Slová bodali s pachuťou novu, nožom zranili ma nepripravenú. Nechcem už dávať silu slovu, nech ma nikto nevidí zranenú. Hviezdam zašepkám modlitbu, aby svet rástol a nemal žiadnu modrinu, aby melódie ducha mohli znieť, človek neváhaj a svieť!


Prines sem ťažko získaný tieň, v ktorom palác bude z neviditeľných stien. Nezabudni snívať sen, len vďaka nemu príde ďalší deň. A teraz dobrú noc, uchovaj si kúzelnú moc. Ja darujem ti nádej pre budúcnosť, ty za úlohu máš ju zniesť.


Náhrobné kamene dávno stratených, zabudnutých snov. Requiem za slzy, čo nemohli prejsť svoju púť. Melódie, čo sa nesú nočným tichom posvätným. Tam, kde svetlušky živia zbytky nádeje a fénix povstane pri nových, planých prísľuboch, silou a presvedčivosťou apokalypsy. Pozbieraj zbytky svojho srdca a nechaj ma zložiť z neho nikdy nenaplnený, nový sen. Modlím sa za každý tón, čo do srdca mi vyryl sonet, aby mohlo ďalej biť.


Bojím sa byť vo vlastnom vnútri, len kam ujsť pred burácajúcimi vlnami v prílive srdca. Perlové šnúry visia mi z očí, na písmenách uviazla rosa tejto noci. Po ľavici leží mi zdochlina osvetlená vianočným stromčekom, pod ňou sa rysuje nejaký, už zabudnutý svet, ktorý linkami sa oslobodiť chcel, ale už to nestihol. V tej labuti, čo si opiera hlavu o tvoje rameno je falošná útecha imaginácie. Boleli skryté odkazy nikdy nenájdené v mori. Povedz, že to dáva zmysel. Mne zvlnili sa vlasy kropené pochopením. Otáznik ponechám, stranu pretočím, náhrdelník si na krk zavesím a opäť so zdvihnutým pohľadom pozriem sa na ten divný svet, v ktorom som.


Bozky na dávno spráchnivených kostiach rozprávajú, posledným výdychom, nikým nepovšimnutý ľudský príbeh. Bosé nohy na zemi, duša rozptýlená v povetrí, kto nájde jej hranice, keď žiadne nemá a takto bez pasu rozťahuje sa nesčítanými vesmírmi a časmi. Nechaj ma nahliadnuť tam, kde ani tvoje myšlienky nemali odvahu. V svetle mesiaca neskryješ kto si. Zahodiť kľúč od otvorených dverí, dáva ti zmysel? Ihličím si utri slzu a počkaj na to posledné zrnko piesku v presýpacích hodinách.




Dúfali sme, že cesty našej budúcnosti sú dané jasne, teraz miznú v opare vízií, pod bombami hlasne. Dnes vraciame sa až príliš späť a zrazu jasného pred nami nič niet. Za hranicou odčíta sa aj náš čas, nenecháme ich predsa napospas. Holubice na námestiach vzdali našu podporu, dnes už nikto nevie chytiť ich slobodu. Bože, zastav šialenstvo čo jarou kvitne, aby ten svet nevyzeral už tak divne. Chráň ten detský smiech čo má znieť, pripomeň, že to je bohatstvo, na ktorom má stáť tento svet. Smútkom píšem v srdci rým, ja cez slzy ho ledva vidím. Prinesme opäť svetlo do sveta kde ukradla si z neho znovu temnota.


Slzy umývajú moju tvár, len tvoj dotyk dáva jej tvar. Poranenia na duši, dnes sa to už nenosí. Pochované tiene, temné a desivé siene. Koľko ešte čakať mám, než to úplne vzdám?





Písmená rozliali sa po papieri, slobodu snažiac sa poskytnúť myšlienkam stratením. Duši stratenej spoveď ponúkli, len rozum odkryl to, čo srdce skryť chcelo. Duša, že vraj zblúdená, no možno práve, cez clonu ľudských lží, do ilúzií pravdy vtkaných, jediná videla.


Snáď ukončiť ďalší život papiera, smrť jeho v rukách mám. Posiaty čiernymi machuľami písmen, nesie otázky otáznikmi schované. Slová cestami sa dávajú, aby stratené sa znovu objavili, tak nepoškvrnené ako boli, keď ešte neexistovali.


Veronika Weberová 2022 Počet kusov: 35