Akosi mimovoľne, proti svojej vôli, keď vidím, že sa v albume po roku 1915 neobjavujú už obrázky s námetmi veselými a pitoresknými (a Štefánik nebol ani pesimista, ani mrzutý), ale len obrázky takpovediac úradné, poukazujúce na jeho prácu a úsilie, spojujem to s myšlienkami na jeho skorý skon, ktorý on stále predvídal. Hneď na začiatku našich stykov, ako som o tom už ostatne hovoril inde, keď sme sa v onen večer vrátili domov, neobyčajne potešení srdečným prijatím, ktorého sa nám dostalo generálom Alexejevom, rozprával so mnou o krásnom dni, akým bude korunovácia českého kráľa, ale dodal: „Ja sa už toho nedočkám.“ Často mi opakoval, že ho v tejto myšlienke upevňuje čím ďalej tým viac jeho otrasené zdravie. Povedal mi to ešte v Omsku a ubezpečoval ma, že pre neho už nieto ozdravenia. Neviem, nie som povolaný rozhodovať o tom, či mal, alebo nemal pravdu, ale on sa svojho presvedčenia nikdy nezriekal. Neprestával vidieť, ako sa pred ním dĺži tieň smrti na ceste, ktorú konal tak únavne za oslobodenie československého ľudu. Nikdy mu ani nenapadlo, aby popustil, alebo sa z tejto cesty uchýlil, hoci býval veľmi ustatý. Ostal mu už len zápal pre úsilie, ktoré vyžadovalo celého človeka, zápal pre činorodosť, ktorej úspechy zaznamenávajú oficiálne fotografie. To ostatné sa však už nezrovnávalo s jeho dušou prepadlou tieňom. Jediný pocit, ktorý prebúdza krásny prítomný album svojimi snímkami znázorňujúcimi výjavy z posledných rokov Štefánikovho života, je tento: Neslabnúca, neukojiteľná túžba po čine napriek ochablosti tela do chvíle, keď hrozná masa železných trosiek vyvoláva pocit horkosti pri pohľade na kruté zhasnutie skvúceho sa svetla, o ktorom sa dúfalo, že bude žiariť dlho, dlho do budúcnosti.
Generál Maurice Janin, 1938
14