Ken Follett: Piliere zeme - 2. vydanie

PILIERE ZEME

Venujem Marie-Claire, zreničke môjho oka

Všetky postavy v tejto knihe sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so žijúcimi alebo nežijúcimi osobami je náhodná.

ÚVOD

Nič sa nestane, ako si naplánujete.

Piliere sveta prekvapili veľa ľudí vrátane mňa samého. Dosiaľ som bol známy ako autor thrillerov. Ak získate úspech na knižnom trhu, je rozumné do konca života raz ročne vydať jednu knihu rovnakého žánru. Klauni by sa nemali pokúšať hrať Hamleta; rockové hviezdy by nemali skladať symfónie. Nemal som teda riskovať svoju reputáciu písaním niečoho, čo je mi cudzie a presahuje moje schopnosti. Navyše neverím v Boha. Nie som duchovný človek. Podľa môjho agenta je mojím najväčším tvorivým problémom to, že nie som trýznená duša. Posledné, čo by niekto odo mňa čakal, je príbeh o stavbe katedrály.

Preto odo mňa teoreticky nehrozilo, že by som napísal Piliere sveta – a nechýbalo veľa, aby som ich nenapísal. Začal som, no nechal som to tak a nevrátil som sa k tomu desať rokov.

Stalo sa to takto.

Keď som bol malý chlapec, naša rodina patrila k puritánskej náboženskej skupine Plymouthskí bratia. Pre nás bol kostol prázdna miestnosť s radmi stoličiek okolo stola. Obrazy, sochy a akákoľvek iná výzdoba boli zakázané. Sekta odrádzala svojich členov od návštevy kostolov iných cirkví. Takže sa dá povedať, že som vyrastal v nevedomosti o európskom bohatstve veľkolepej sakrálnej architektúry.

Písaním románov som sa začal zaoberať približne v dvadsiatich piatich rokoch, keď som pracoval ako reportér pre londýnsky Evening News. Vtedy som si uvedomil, že som sa nikdy nezaujímal o okolité pamiatky a chýba mi slovná zásoba na opis budov, v ktorých prežívali dobrodružstvá moje postavy. Kúpil som si Prehľad európskej architektúry od Nicholasa Pevsnera. Kniha mi dala návod, ako sa mám dívať na stavby všeobecne a na kostoly špeciálne. Pevsner píše o gotických katedrálach s obdivuhodnou vášňou. Tvrdí, že objav lomeného oblúka bol významnou historickou udalosťou, a aj keď riešenie technického problému – ako postaviť vyšší kostol – bolo geniálne.

Krátko po prečítaní Pevsnerovej knihy ma redakcia poslala do mesta Peterborough vo Východnej Anglii. Dávno som zabudol, o čom som mal vtedy písať, no navždy si zapamätám, čo som robil, keď som si splnil povinnosť. Na spiatočný vlak do Londýna som musel čakať hodinu, a tak – rozpamätajúc sa na Pevsnerov fascinujúci, zapálený opis stredovekej architektúry – som sa rozhodol navštíviť katedrálu v Peterboroughu.

Bol to nezabudnuteľný zážitok.

Katedrála v Peterboroughu má na západnom priečelí tri obrovské lomené oblúky budiace dojem vchodu pre obrov. Interiér je starší ako priečelie, nachádza sa v ňom arkádové stĺporadie s pravidelnými normanských oblúkmi, pripomínajúce procesiu. Podobne ako v ostatných veľkých chrámoch, aj tu vás očarí ticho a krása. Ale zaujalo ma viac než len to. Vďaka Pevsnerovej knihe som získal predstavu o práci, čo vynaložili na jej stavbu. Oboznámil som sa s príbehom ľudského úsilia stavať čoraz vyššie a krajšie chrámy. Pochopil som úlohu tejto stavby v dejinách, v mojich vlastných dejinách.

Katedrála v Peterboroughu ma nadchla.

Návštevy katedrál sa stali mojím koníčkom. Vždy po niekoľkých mesiacoch som sa odviezol do nejakého starého anglického mesta, ubytoval som sa v hoteli a skúmal som tamojšie katedrály. Tak som navštívil Canterbury, Salisbury, Winchester, Gloucester a Lincoln, a každá z katedrál bola

jedinečná, ku každej sa viazal zaujímavý príbeh. Väčšine ľudí stačia na prehliadku katedrály jednadve hodiny, no ja tam rád pobudnem aj niekoľko dní.

Históriu každej stavby odhaľujú samy kamene: prestávky a pokračovania v budovaní, poškodenie a rekonštrukciu, rozširovanie v časoch prosperity a zvečnenie zásluh bohatých ľudí na vitrážach, ktorí zveľadenie katedrály finacovali. Ďalší príbeh sa ukrýva za polohou katedrály v meste. Lincolnská stojí naproti hradu, cirkevná a vojenská moc tvárou v tvár. Od winchesterskej sa rozbieha úhľadná sieť ulíc navrhnutých stredovekým biskupom, ktorý sa rád vyhlasoval za mestského architekta. Salisburská sa v trinástom storočí presťahovala z obranného postavenia na kopci – kde dodnes možno vidieť pozostatky starej katedrály – na otvorené priestranstvo, naznačujúc, že nastal trvalý mier.

No podchvíľou ma prenasledovala otázka: Prečo ľudia postavili tieto svätostánky?

Odpovede sú jednoduché – pre Božiu slávu, pre márnomyseľnosť biskupov a podobne –, no mne nestačili. Stavba stredovekých katedrál bol jedinečný európsky fenomén. Stavitelia nemali dnešnú techniku, nepoznali matematiku stavebného inžinierstva a boli chudobní: ani najbohatšie kniežatá

nežili pohodlnejšie ako povedzme väzni v moderných väzniciach. Napriek tomu vybudovali najkrajšie stavby, aké kedy vznikli, a postavili ich tak dobre, že pretrvali stovky rokov a dodnes ich môžeme skúmať a obdivovať.

Začal som čítať o týchto chrámoch Božích, no nestačilo mi, čo som našiel v knihách. Bolo v nich veľa estetického nadšenia nad samou stavbou, no málo o živých budovách. Potom som natrafil na knihu Stavitelia katedrál od Jeana Gimpela. Gimpel, čierna ovca medzi francúzskymi obchodníkmi s umením, bol rovnako ako ja otrávený debatami, či ochodza pôsobí esteticky. Jeho kniha sa zaoberala úbožiakmi žijúcimi v chatrčiach, ktorí tie fantastické diela postavili. Študoval výplatné listiny francúzskych kláštorov a zaujímal sa, kto boli stavitelia a koľko zarábali. Bol prvý, kto si napríklad všimol, že len zanedbateľná hŕstka tých mien bola ženská. Stredoveká cirkev bola sexistická, no na stavbe katedrál sa nezúčastnili len muži, ale aj ženy.

Z ďalšej Gimpelovej práce Stredoveké mechanizmy som sa dozvedel, že stredovek bol obdobím veľkého technického rozvoja, keď sa sila vodných mlynov využívala na pohon širokej škály priemyselných mechanizmov. Krátko nato som sa začal zaujímať aj o všetky ostatné oblasti života v stredoveku. Začínal som nadobúdať obraz o tom, prečo sa budovanie okázalých katedrál zdalo ľuďom v stredoveku dôležité.

Vysvetlenie nie je jednoduché. Je to, ako keby sme chceli pochopiť, prečo ľudia v dvadsiatom storočí investovali toľko peňazí do výskumu vesmíru. V oboch prípadoch zohráva úlohu široká sieť vplyvov: túžba po poznaní, obchodné záujmy, politické súperenie a duchovné ašpirácie ľudí

pripútaných k zemi. Vytušil som, že túto sieť možno zmapovať iba jedným spôsobom: napísať román.

Približne v roku 1976 som mal načrtnutú kostru príbehu a asi štyri kapitoly. Poslal som ich svojmu agentovi Alovi Zuckermanovi a ten mi odpísal: „Vytvoril si tapisériu. Potrebuješ však sériu navzájom poprepájaných melodrám.“

Keď sa k tomu teraz vraciam, uvedomujem si, že v dvadsiatich siedmich rokoch som nemohol napísať taký román. Bolo to, ako keď sa začínajúci akvarelista rozhodne namaľovať obrovskú olejomaľbu. Spomínaná téma by mala byť spracovaná v knihe veľkého rozsahu, zachycujúcej obdobie niekoľkých desaťročí, čo by poskytovala široký obraz života stredovekej Európy. V tom čase som písal oveľa menej ambiciózne knihy, a napriek tomu nedosahovali majstrovskú úroveň.

Upustil som od písania knihy o katedrále a sústredil som sa na ďalší nápad, thriller o nemeckom špiónovi vo vojnovom Anglicku. To bolo, našťastie, v mojich silách a kniha Ucho ihly sa stala mojím prvým bestsellerom.

Nasledujúcich desať rokov som písal thrillery, no naďalej som navštevoval katedrály a myšlienku napísať román na túto tému som nikdy nezavrhol. Oprášil som ju v januári roku 1986, keď som dokončil šiesty thriller Medzi levmi.

Moji vydavatelia znervózneli. Dožadovali sa ďalšieho špionážneho románu. Aj moji priatelia začali vyslovovať obavy. Vedia, že ma teší úspech. Nepatrím k spisovateľom, ktorí vlastný neúspech komentujú slovami, že ich kniha je dobrá, no čitatelia na ňu nedorástli. Píšem preto, aby som ľudí zabával, a teší ma, keď sa mi to darí. Neúspech by ma rozladil. Nikto sa ma nesnažil odhovoriť, ale mnohí ľudia nepriamo vyjadrili pochybnosti.

Mojím zámerom však nebolo napísať „náročnú“ knihu. Chcel som napísať dobrodružný príbeh so širokou škálou postáv: ctižiadostivých, nemorálnych, príťažlivých, hrdinských aj múdrych. Chcel som, aby sa bežný čitateľ nadchol romantikou stredovekých katedrál takisto ako ja

V tom čase som mal zaužívaný spôsob práce, ktorý používam dodnes. Začínam osnovou príbehu, zaznačím si, čo sa stane v každej kapitole, a zhruba načrtnem postavy. No táto kniha bola iná ako tie predchádzajúce. Začiatok mi išiel ľahko, no ako sa v priebehu desaťročí príbeh rozvíjal a ľudia v ňom rástli a dospievali, zistil som, že je čoraz ťažšie vymýšľať nové zápletky v ich živote. Uvedomil som si, že napísať jeden dlhý príbeh je oveľa náročnejšie ako vytvoriť tri kratšie.

Hrdinom príbehu musel byť duchovný. To bola pre mňa výzva. Vedel som, že ma sotva zaujme postava sústredená na posmrtný život (to isté som predpokladal u čitateľa). Aby prior Philip pôsobil ľudskejšie, obdaril som ho praktickým, zemitým náboženským presvedčením, záujmom o ľudské duše tu na zemi, nielen v nebi.

Problémom bola aj Philipova sexualita. Od mníchov a kňazov sa v stredoveku očakávalo, že budú dodržiavať celibát. Očividne najdramatickejšie by teda zapôsobil jeho desivý boj s vlastnou žiadostivosťou. Ale pre túto tému som sa nevedel nijako nadchnúť. Vyrastal som v šesťdesiatych rokoch a srdcom navždy ostanem s ľuďmi, ktorí sa s pokušením vysporiadajú tak, že mu podľahnú. Napokon som ho zaradil k menšine, pre ktorú sex nie je podstatný. Je jedinou z mojich postáv, čo žijú v celibáte vyrovnane.

Nadviazal som kontakt so Jeanom Gimpelom, ktorý ma inšpiroval desať rokov predtým, a s úžasom som zistil, že býva nielen v Londýne, ale dokonca na mojej ulici. Najal som si ho za konzultanta a až do jeho smrti sme boli priatelia a stolnotenisoví súperi.

Do marca nasledujúceho roku (1987) som mal hrubo načrtnuté iba dve tretiny knihy. Rozhodol som sa, že to musí stačiť, a začal som písať.

Do decembra som mal hotových niekoľko sto strán.

Bolo to dosť znechucujúce. Pracoval som na knihe dva roky, a výsledkom bol nedokončený príbeh a niekoľko kapitol. Nemohol som si dovoliť stráviť nad knihou zvyšok života. No ako postupovať ďalej? Mohol som ju odložiť a napísať ďalší thriller. Alebo som mohol zvýšiť tempo. Vtedy som mal vo zvyku písať od pondelka do piatka a v sobotu dopoludnia som sa zaoberal vybavovaním obchodnej korešpondencie. Približne od januára 1988 som začal písať od pondelka do soboty a poštu som vybavoval v nedeľu. Moja práca sa viditeľne rozrástla, čiastočne vďaka dňu navyše, no najmä preto, lebo som začal pracovať oveľa intenzívnejšie. Záver knihy, ktorý som nemal premyslený, bol vyriešený v náhlom záblesku inšpirácie, keď mi zišlo na um, že hlavné postavy zasadím do konkrétnej, všeobecne známej historickej udalosti – vraždy Thomasa Becketa.

Spomínam si, že prvú verziu knihy som dokončil v polovici toho istého roka. Vzrušenie a netrpezlivosť ma pobádali k čoraz usilovnejšej práci na vylepšovaní textu a zakrátko som už písal sedem dní v týždni. Zanedbával som pracovnú korešpondenciu, no v marci 1989, tri roky a tri mesiace odkedy som začal, bola kniha hotová.

Bol som vyčerpaný, ale šťastný. Mal som pocit, že som napísal výnimočné dielo, nie iba ďalší bestseller, ale kvalitný román pre širokú čitateľskú verejnosť.

S mojím názorom súhlasilo len zopár ľudí.

Moje americké „tvrdoväzbové“ vydavateľstvo William Morrow & Co vytlačilo približne rovnaký počet kusov ako pri knihe Medzi levmi, a keď sa predal ten istý počet výtlačkov, boli spokojní. Moji londýnski vydavatelia boli nadšenejší, lebo Piliere sa predávali lepšie než ktorékoľvek iné z mojich predchádzajúcich diel. No vydavatelia na celom svete si predovšetkým uľahčene vydýchli, že Follet konečne zavŕšil svoj bláznivý projekt a prepieklo sa mu to. Kniha nezískala nijaké ocenenie – dokonca nebola ani nominovaná. Niekoľkým kritikom sa veľmi páčila,

no na väčšinu z nich nezapôsobila. Získala prvé miesto v rebríčku bestsellerov v Taliansku, kde sú ku mne čitatelia odjakživa láskaví. Britské paperbackové vydanie bolo na prvom mieste jeden týždeň.

Začal som sa domnievať, že som urobil chybu. Možno to bude iba ďalšia kniha na prelistovanie, dobrá, ale nie mimoriadna.

Jeden človek však úprimne veril, že moje dielo je výnimočné. Môj nemecký vydavateľ Walter Fritzsche z vydavateľstva Gustav Luebbe dlho sníval o vydaní románu o stavbe katedrály. O tejto myšlienke dokonca hovoril s niekoľkými nemeckými autormi, no nič z toho nevzišlo. Preto ho veľmi zaujalo, čo píšem, a keď som mu poslal rukopis, mal pocit, že sa mu splnili nádeje.

Moje knihy až doteraz zaznamenali v Nemecku iba priemerný úspech. (Nečudo, veď zloduchovia v nich boli neraz Nemci.) Fritzsche bol nadšený, nazdával sa, že Piliere by mohli byť prelomová kniha a mohli by zo mňa urobiť najpopulárnejšieho autora v Nemecku.

Tomu som neveril dokonca ani ja.

Mal však pravdu.

Luebbe vydal knihu v brilantnej úprave. Uzavrel zmluvu s mladým výtvarníkom Achimom Kielom, aby navrhol obálku, ale ten nástojil na grafickej úprave celej knihy – pristupoval k nej ako k umeleckému dielu – a Luebbe mal odvahu pristúpiť na jeho koncepciu. Bol drahý, no podarilo sa mu sprostredkovať kupujúcim Fritzscheho pocit, že moja kniha je v čomsi jedinečná. (Niekoľko rokov robil grafické návrhy všetkých nemeckých vydaní mojich kníh a vytvoril návrh, ktorý Luebbe použil opakovane.)

Prvý náznak, že čitatelia vnímajú knihu ako niečo jedinečné, som pocítil, keď Luebbe publikoval oznam na oslavu 100 000 predaných výtlačkov. Okrem USA (ktoré majú tri razy viac obyvateľov ako Nemecko) som dosiaľ v nijakej krajine nepredal toľko výtlačkov v tvrdej väzbe.

Po niekoľkých rokoch sa Piliere začali zjavovať na zozname najdlhšie predávaných kníh a na zozname bestsellerov v Nemecku boli asi osemdesiat ráz. Čas plynul a kniha ostávala na zozname. (Až dodnes sa na ňom udržala viac ako tristo týždňov.)

Jedného dňa som si preveroval stav tantiém u amerického paperbackového vydavateľa New American Library. Tieto stavy sú naprogramované tak opatrne, aby zabránili autorovi dozvedieť sa, čo sa vlastne deje s jeho knihou, no po desiatkach rokov vytrvalého skúmania som sa ich naučil čítať. A všimol som si, že Piliere každý polrok zaznamenali predaj približne 50 000 výtlačkov. Pre porovnanie Ucho ihly, podobne ako väčšinu mojich ďalších kníh, si za rovnaký čas kúpilo asi 25 000 čitateľov.

Overil som si predaj v Británii a zistil som, že aj tam je pomer rovnaký: Piliere zaznamenali dvojnásobne vyšší predaj.

Začal som si všímať, že v pošte od fanúšikov sa Piliere spomínajú častejšie ako iné moje romány. Pri autogramiádach v obchodoch som od čitateľov čoraz častejšie počúval, že Piliere patria k ich obľúbeným knihám. Veľa ľudí ma žiadalo, aby som napísal pokračovanie. (Jedného dňa sa dočkajú.) Niektorí tvrdili, že je to najlepšia kniha, akú kedy čítali. Taký kompliment som nedostal na nijaké iné dielo, čo som napísal. Istá britská cestovná kancelária ma oslovila, či by som pre nich nevymyslel dovolenku podľa Pilierov sveta. Začínalo mi to pripomínať kultový hit.

Napokon som pochopil, čo sa prihodilo. Sláva o mojej knihe sa šírila ústnym podaním. Vo svete kníh platí, že najlepšia reklama je tá, ktorú si nemôžete kúpiť: osobné odporúčanie jedného čitateľa druhému. A práve to predávalo Piliere. Je to vaša zásluha, milí čitatelia. Vydavatelia, agenti, kritici a ľudia, ktorí rozhodujú o literárnych cenách, túto knihu zvyčajne prehliadajú, no vy ste si ju všimli. Spoznali ste, že je iná, mimoriadna, a povedali ste to svojim priateľom; a chýr o nej sa postupne rozšíril.

A tak sa to stalo. Spočiatku sa zdalo, že som napísal zlú knihu a že som zlý autor; takmer mi to nevyšlo. Je to však moja najlepšia kniha a vy ste ju ocenili.

Som vám za to vďačný. Ďakujem.

KEN FOLLET

Stevenage, Hertfordshire

január 1999

V noci 25. novembra 1120 Biela loď vyplávala do Anglicka a potopila sa neďaleko Barfleuru spolu so všetkými cestujúcimi, okrem jedného.

... Plavidlo bolo jedným z najmodernejších vo vtedajšej námornej doprave, bolo vybavené všetkými vymoženosťami, ktoré v tých časoch poznali stavitelia lodí... Jeho stroskotanie sa zapísalo do dejín preto, lebo na palube bolo veľa významných ľudí: okrem kráľovho syna a dediča to boli dvaja kráľovskí ľavobočkovia, niekoľko grófov a barónov a väčšina členov kráľovskej domácnosti... Historický význam stroskotania spočíva v tom, že kráľ Henry ostal bez priameho dediča... čo priamo vyústilo do sporov o následníctvo a do obdobia anarchie, ktoré nasledovalo po Henryho smrti.

A. L. Poole: Od Knihy účtovania po Magnu Chartu.

1123

Chlapec prišiel na popravu zavčasu.

Bola ešte tma, keď sa ďalší traja či štyria vykradli z chatrče v plstených kapcoch ticho ako mačky. Tenká vrstva čerstvého snehu pokrývala mesto ako nový náter a ich šľapaje prvé poškvrnili jeho panenský povrch. Pomedzi drevené chatrče natisnuté na seba sa po uliciach plných zamrznutého blata sa uberali k tichému trhovisku, kde čakala šibenica.

Chlapci znevažovali všetko, čo si starší ľudia ctili. Pohŕdali krásou a zhadzovali dobro. Zachádzali sa od smiechu pri pohľade na mrzáka, a keď zazreli doráňané zviera, ukameňovali ho na smrť. Chvastali sa zraneniami, vystatovali jazvami a nadchýnali sa znetvoreniami: chlapec bez prsta bol medzi nimi kráľom. Vyžívali sa v násilí, boli ochotní hnať sa míle za krviprelievaním a nikdy nevymeškali vešanie.

Jeden z chlapcov sa vymočil na poprvné lešenie. Ďalší vybehol po schodíkoch, prešiel si palcom po hrdle a s odkvicnutou hlavou strúhal desivé grimasy, parodujúc obesenca; ostatní obdivne ručali a dva psy, čo pribehli na trhovisko, sa k nim pridali štekotom. Najmladší chlapec bezstarostne zahryzol do jablka a jeden zo starších ho tresol do nosa a uchmatol mu jablko. Malý chlapec si vylial zlosť na zvierati, zdvihol ostrý kameň a šmaril ho do psa, ktorý so skučaním odkrivkal domov. Potom už nemali čo robiť, tak si všetci kvokli na suchý chodník pred bránou veľkého kostola a čakali, čo sa bude diať.

Za okenicami pevných domov z dreva a kameňa lemujúcich námestie zablikali sviečky. Bývali v nich majetní remeselníci a kupci, slúžky alebo učni zakurovali, ohrievali vodu a varili kašu. Čierna obloha osivela. Domáci skláňali hlavy v nízkych vchodoch domov, vychádzali na ulicu v hrubých plášťoch zo zrebnej vlny a uzimení sa uberali dolu k rieke po vodu.

Zakrátko sa na trhovisko priknísala skupina mladíkov: sluhovia, robotníci a učni. Fackami a kopancami odohnali chlapcov spod priečelia kostola, potom sa opreli o ozdobné kamenné oblúky, škrabali sa, odpľúvali ai na zem a s nacvičeným sebavedomím sa bavili o smrti obesením. Ak bude mať šťastie, vyhlásil jeden, zlomí sa mu väz, len čo odvisne, a zomrie rýchlo a bezbolestne; no ak nie, bude tam visieť s červenou tvárou, ústa bude otvárať a zatvárať ako ryba na suchu, až kým sa nezadusí; ďalší doplnil, že zomieranie vtedy môže trvať tak dlho, kým chlap prejde míľu; a tretí

zakontroval, že to môže dopadnúť ešte horšie, lebo raz videl obesenca, ktorému natiahlo krk na celú stopu, skôr než zomrel.

Stareny sa zhrčili na druhej strane trhoviska, čo najďalej od mládencov, ktorí sa nezdráhali pokrikovať na vlastné staré mamy oplzlé poznámky. Stareny sa vždy budili zavčasu, hoci sa už nemuseli starať o bábätká ani o väčšie deti; ony zakladali oheň a zametali pred kozubom prvé. Zakrátko sa k nim pridala všeobecne uznávaná kapitánka, svalnatá vdova Sládková, ktorá vykotúľala na ulicu súdok piva tak ľahko, ako dieťa kotúľa pred sebou železnú obruč. Skôr než stihla zložiť veko, už pred ním čakal malý zástup zákazníkov s krčahmi a vedrami.

Šerifov zriadenec otvoril hlavnú bránu a vpustil roľníkov žijúcich v domoch pristavených k vonkajším mestským hradbám. Niektorí priniesli na predaj vajcia, mlieko a čerstvé maslo, iní si prišli kúpiť pivo a chlieb, podaktorí zastali na trhovisku a čakali na popravu.

Ľudia podchvíľou naťahovali krky ako ostražité vrabce a dvíhali zrak k hradu nad mestom. Videli ako z kuchynského komína pomaly stúpa dym a v niektorom z úzkych okien kamennej pevnosti sa občas mihne plameň fakle. Potom, približne vtedy, keď slnko začalo stúpať spoza hustého sivého mraku, sa otvorila masívna drevená brána strážnice a vyšla z nich neveľká skupina ľudí. Na čele bol šerif na peknom čiernom cestovnom koni, za ním nasledovala kára ťahaná volmi a na nej sedel spútaný väzeň. Za károu klusali traja muži, a hoci im z diaľky nebolo vidieť tváre, oblečenie prezrádzalo, že jeden je rytier, druhý kňaz a tretí mních. Sprievod uzatvárali dvaja ozbrojenci na koňoch.

Všetci sa zúčastnili na zasadnutí súdu, ktoré sa konalo predchádzajúci deň v hlavnej lodi kostola. Kňaz prichytil zlodeja pri čine; mních spoznal strieborný kalich, ktorý bol majetkom jeho kláštora; rytier bol zlodejov pán a označil zlodeja za zbeha; a šerif ho odsúdil na smrť.

Zatiaľ čo pomaly schádzali dolu kopcom, pod šibenicou sa zhromaždil zvyšok mesta. Poslední prišli najvýznamnejší občania spolu s manželkami: mäsiar, pekár, dvaja garbiari, dvaja kováči, nožiar a výrobca lukov a šípov.

V zástupe vládna čudná nálada. Inokedy sa ľudia na popravu tešili. Odsúdený bol zvyčajne zlodej a oni nenávideli zlodejov so zápalom občanov, ktorí nadobudli majetok namáhavou prácou. No tento zlodej bol iný. Nik nevedel, kto je to a ani odkiaľ pochádza. Neokradol ich, ale kláštor vzdialený dvadsať míľ. A ukradol kalich zdobený drahokamami, nepredajnú drahocennosť – čo nebolo to isté ako ukradnúť šunku alebo nový nôž, či dobrý opasok, bez ktorých sa človek sotva zaobíde. Nemohli cítiť nenávisť k mužovi, ktorý spáchal taký nezmyselný zločin. Keď kára s väzňom vošla na trhovisko, len sem-tam niekto vykríkol alebo zabučal, no osočovanie nevyznelo od srdca a iba malí chlapci sa posmievali oduševnene.

Väčšina obyvateľov nebola na súde, lebo ten sa nekonal vo sviatočné dni a všetci si museli zarábať na živobytie, takže zlodeja teraz videli prvý raz. Bol dosť mladý, medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, mal normálny vzrast a stavbu tela, no vyzeral veľmi zvláštne. Pokožku mal bielu ako

sneh na strechách, vypuklé zelené oči mu prenikavo svietili a farba jeho vlasov pripomínala oškrabanú mrkvu. Slúžky vyhlásili, že je škaredý, stareny ho ľutovali a malí chlapci sa rehúňali do popuku.

Šerifa všetci poznali, ostatní traja muži, ktorí spečatili zlodejov osud, boli cudzí. Rytier, tučný muž so žltými vlasmi, bol očividne významná osoba, lebo sa niesol na bojovom koni; mohutné zviera ho určite stálo toľko, čo stolár zarobí za desať rokov. Mních bol oveľa starší, mohol mať päťdesiat, ba možno aj viac, bol vysoký a chudý a na koni sedel zhrbený, akoby bol preňho život ťažkým bremenom. Najpozoruhodnejší bol kňaz v čiernej sutane, mladý muž s končistým nosom a so rozpustenými čiernymi vlasmi, nesúci sa na gaštanovom žrebcovi. Mal hrozivý jastriaci pohľad čiernej mačky, čo zavetrila hniezdo s myšími mláďatami.

Jeden z malých chlapcov sa sústredil a opľul odsúdenca. Bol to dobre mierený zásah a trafil ho presne medzi oči. Muž zavrčal nadávku a vrhol sa k chlapcovi, no zadržali ho povrazy, ktorými bol pripútanu k bokom káry. Incident by nebol sám osebe pozoruhodný, keby muž neprehovoril normandskou francúzštinou, jazykom pánov. Znamená to, že má vznešený pôvod? Alebo je len ďaleko od domova? Na to nik nevedel odpovedať.

Kára ťahaná volmi zastala pod popravným lešením. Šerifov zriadenec vyliezol na káru so slučkou v ruke. Väzeň sa začal brániť. Chlapci jasali – boli by sklamaní, keby odsúdenec ostal pokojný. Muža obmedzovali v pohybe povrazy, ktorými mal spútané zápästia a členky, no mykal hlavou zboka nabok, uhýbal pred slučkou. Po chvíli obrovský šerifov zriadenec odstúpil a udrel odsúdenca do brucha. Muž sa predklonil s vyrazeným dychom, šerifov zriadenec mu zaraz navliekol slučku na krk a zatiahol ju. Potom prehodil povraz cez kladku, zoskočil na zem, napol povraz a upevnil voľný koniec na hák v dolnej časti lešenia.

Nadišiel vrcholný okamih. Keby sa odsúdenec mykal ďalej, urýchlil by svoj koniec.

Ozbrojenci rozviazali mužovi nohy a nechali ho stáť na káre s rukami spútanými za chrbtom. Dav stíchol.

V takej chvíli popravu zvyčajne niečo narušilo: rozvrieskala sa väzňova matka, alebo jeho žena vytiahla nôž a rozbehla sa k pódiu, aby v poslednej sekunde zachránila manžela. Niekedy sa odsúdenec dovolával Boha a prosil ho o odpustenie, alebo preklínal svojich katov, až ľuďom tuhla krv v žilách. Ozbrojenci preto zastali po stranách lešenia, pripravení poradiť si s prípadnou výtržnosťou.

Vtedy väzeň začal spievať.

Mal vysoký, veľmi čistý hlas. Spieval po francúzsky, no aj tí, ktorí nerozumeli slovám, si podľa smutnej melódie domysleli, že jeho pieseň je o smútku a strate.

Škovránok v poľovníckej sieti zaspieval sladšie ako včera, akoby vábnej melódii dodala krídla nádej, viera.

Ako spieval upieral pohľad na kohosi v dave. Ľudia sa rozostúpili a všetci uvideli tú, ktorú hľadal.

Bolo to asi pätnásťročné dievča. Keď sa na ňu ľudia dívali, čudovali sa, prečo si ju nevšimli skôr. Mala dlhé, husté, bohaté tmavohnedé vlasy, čo jej na čele vybiehali do trojuholníka, ktorému sa ľudovo hovorilo diablov roh. Mala pravidelné črty tváre a zmyselné plné pery. Starenám neušiel jej široký driek a ťažké prsia, zhodli sa, že je v druhom stave a domysleli si, že otcom jej nenarodeného dieťaťa je odsúdenec. No všetci ostatní si všimli iba jej oči. Mohla byť pekná, no mala hlboko vsadené jasné oči neuveriteľne zlatej farby, také oslnivé a prenikavé, že keď sa na vás pozrela, jej pohľad sa vám zapichol priamo do srdca a museli ste sa odvrátiť od strachu, aby neodhalila vaše tajomstvá. Mala na sebe roztrhané šaty a po pekných hebkých lícach jej stekali slzy. Pohonič na káre nedočkavo pozrel na zriadenca. Ten uprel zrak na šerifa a čakal, kedy prikývne. Mladý kňaz so zlovestným pohľadom netrpezlivo drgol do šerifa, no ten si ho nevšímal. Nechal väzňa spievať ďalej. Nastala desivá odmlka a škaredý muž s príjemným hlasom na okamih zastavil smrť.

S úlovkom kráča krutý lovec, vtáčatko dáva zbohom svetu, ostane z neho hŕstka peria, no jeho pieseň bude znieť tu.

Keď sa pieseň skončila, šerif pozrel na zriadenca a prikývol. Zriadenec skríkol: „Hijó!“ a švihol vola povrazom po boku. Vzápätí pohonič zapráskal bičom. Vôl vykročil, väzeň na káre sa zatackal, kára sa pohla a muž odvisol. Povraz sa napol a zlodejovi sa s rupnutím zlomil väz.

Ozval sa výkrik a všetci pozreli na dievča.

Nevykríkla ona, ale nožiarova žena vedľa nej. Bolo to však kvôli dievčaťu. Padlo na kolená pod šibenicou s vystretými rukami; jej postoj predznamenával kliatbu. Ľudia od nej v strachu odstupovali: všetci vedeli, že kliatby nespravodlivo odsúdených bývajú mimoriadne účinné, a oni mali pocit, že na tejto poprave nie je čosi s kostolným poriadkom. Malí chlapci zmeraveli od strachu.

Dievča obrátilo uhrančivé zlaté oči k trom neznámym – rytierovi, mníchovi a kňazovi

a zvučným hlasom vyrieklo tieto hrôzostrašné slová: „Preklínam vás chorobou a zármutkom, hladom a bolesťou; nech váš dom pohltia plamene a vaše deti zomrú na popravisku; nech sa darí vašim nepriateľom; nech zostarnete v smútku a sklamaní a zomriete v špine a utrpení...“ Pri posledných slovách dievčina siahla do vreca na zemi vedľa svojich nôh a vybrala živého kohúta. Znenazdania mala v rukách nôž a jediným šmiknutím odrezala kohútovi hlavu.

Zatiaľ čo z odrezanej hlavy ešte striekala krv, hodila bezhlavého kohúta na kňaza s čiernymi vlasmi. Netrafila, no krv z kohúta ostriekala čiernovlasého kňaza aj mnícha a rytiera po jeho pravici a ľavici. Všetci traja muži sa s odporom odvrátili, no krv ich zasiahla a rozprskla sa im na tvárach a odevoch.

Dievča sa obrátilo a ušlo.

Zástup sa pred ňou rozostúpil a potom opäť zavrel. Nakrátko zavládla panika. Šerifovi sa konečne podarilo upútať pozornosť ozbrojencov a rozzúrene im rozkázal, aby ženu prenasledovali. Muži sa začali predierať pomedzi ľudí, surovo odstrkovali mužov, ženy aj deti z cesty, no dievča im zmizlo z očí ako šibnutím čarovného prútika, a hoci šerif po nej pátral, vedel, že ju nenájde.

Znechutený sa odvrátil. Rytier, mních a kňaz nesledovali útek dievčaťa. Všetci traja zízali na šibenicu. Šerif pozrel tým smerom. Mŕtvy zlodej visel na konci povrazu, bledá mladá tvár už začínala modrať a pod zľahka rozhojdaným telom sa v zakrvavenom snehu dosiaľ metal v kruhu kohút, bezhlavý, ale ešte nie mŕtvy.

1135 – 1136

1. KAPITOLA I

V širokom údolí, na úpätí nevysokého vŕšku, pri čistom žblnkajúcom potoku Tom staval dom. Steny boli vysoké už tri stopy a dvíhali sa rýchlo. Dva murári, ktorých si Tom najal, pracovali usilovne v slnečnom jase, lyžicami nabrali maltu, plesli ju na murivo a uťapkali kelňami, zatiaľ čo ich pomocník sa potil pod ťarchou obrovských kamenných kvádrov. Tomov syn Alfred miešal maltu, nahlas odratúvajúc lyžice piesku na drevenú podložku. Usilovali sa aj stolári, tesárskou sekerkou obozretne osekávali bukovú dosku.

Alfred mal štrnásť rokov a bol vysoký po otcovi. Tom bol o hlavu vyšší ako ostatní chlapi, Alfred len o niekoľko palcov nižší a ďalej rástol. Aj sa podobali: obaja mali svetlohnedé vlasy a zelenkavé oči s hnedými fliačikmi. Ľudia tvrdili, že sú šviháci. Líšili sa však tým, že Tom mal kučeravú hnedú bradu, zatiaľ čo Alfred iba jemné svetlé páperie. Kedysi mal Alfred rovnakej farby aj vlasy, spomínal s láskou Tom. Teraz, keď bol Alfred už takmer muž, Tom si želal, aby prejavoval vážnejší záujem o svoju prácu, lebo sa musel ešte veľa učiť, ak sa chcel stať murárom, ako bol jeho otec; no zásady staviteľstva Alfreda zatiaľ nudili a nerozumel im.

Po dokončení bude dom najhonosnejší v okolí. Na prízemí budú rozľahlé skladovacie priestory s murovaným klenbovým stropom, čo ochráni dom pred požiarom. Nad nimi bude sieň, hlavná obytná miestnosť v dome, kam sa bude vchádzať po vonkajšom schodisku, a keďže bude tdvihnutá nad terénom, bude ju ťažké dobyť a ľahké brániť. K stene siene bude pristavený komín, aby sa dym z ohniska odvádzal von. Bola to odvážna novinka; Tom dosiaľ videl iba jeden dom s komínom, no podľa neho to bol taký vynikajúci nápad, že sa rozhodol uskutočniť ho. Na jednom konci domu nad sieňou postaví malú spálňu, lebo presne toho sa v dnešných časoch dožadovali grófske dcéry – boli priveľmi fajnové, aby spali v sieni spolu s mužmi, služobníctvom a poľovníckymi psami. Kuchyňa

bude v samostatnej budove, lebo v každej kuchyni skôr či neskôr vypukne požiar, preto jediným riešením bolo umiestniť ju čo najďalej od ostatných stavieb a zmieriť sa s vlažným jedlom.

Tom pracoval na vchode do domu. Veraje budú zaoblené, aby vyzerali ako stĺpy – nech sa vznešení mladomanželia, ktorí sa sem nasťahujú, môžu popýšiť niečím osobitým. S pohľadom upretým na presný drevený model, podľa ktorého pracoval, Tom šikmo priložil železné dláto ku kameňu a zľahka naň poklopkal obrovským dreveným kladivom. Z kameňa odfrkla spŕška drobných úlomkov a ukázal sa mierne zaoblený povrch. Tom zopakoval úkon. Hladký ako na katedrálu, pomyslel si.

Tom už raz pracoval na stavbe katedrály – v Exeteri. Spočiatku k nej pristupoval ako k akejkoľvek inej robote. Spočiatku ho hnevalo a nepáčilo sa mu, keď ho majster staviteľ upozorňoval, že jeho práca nie je dôsledná: dobre vedel, že pracuje dôslednejšie ako priemerný murár. Časom však pochopil, že múry katedrály nemôžu byť postavené iba dobre, musia byť dokonalé. Jednak preto, že katedrála má slúžiť Bohu, no aj preto, že pri takej obrovskej stavbe aj najmenší náklon steny, najmenšia odchýlka od zvislice a horizontálnej roviny môže osudne ohroziť stavbu. Tomova nevôľa sa premenila na obdiv. Kombinácia nesmierne ambicióznej stavby s nemilosrdnou dôraznosťou na každý, aj ten najmenší detail, otvorila Tomovi oči a pochopil zázrak svojho remesla. Od exeterského majstra sa dozvedel o význame proporcií, pochopil symboliku rozličných čísel a spoznal takmer magické vzorce na výpočet správnej hrúbky stien či výšku schoda v točitom schodisku. Všetko ho zaujalo. A prekvapilo ho, keď zistil, že veľa murárov sa tým veciam nerozumie.

Zakrátko sa Tom stal pravou rukou majstra staviteľa, a vtedy začal sledovať jeho nedostatky. Hoci bol prvotriedny remeselník, ako organizátor bol neschopný. Ustavične zápasil s problémom zabezpečiť správne množstvo kameňa a držať krok s murármi, postarať sa, aby kováči ukuli dosť potrebných nástrojov, aby sa nahasilo dosť vápna a navozilo dosť piesku na maltu, zoťalo dosť stromov pre tesárov a aby katedrálna kapitula poslala načas peniaze na zaplatenie účtov.

Keby Tom ostal v Exeteri do smrti u majstra staviteľa, možno by sa stal majstrom on; no kapitule sa minuli peniaze – sčasti pre majstrovu neschopnosť – a remeselníci sa pobrali hľadať si prácu inde. Exeterský kastelán ponúkol Tomovi miesto staviteľa, mal opraviť a spevniť mestské hradby. Zabezpečilo by mu to prácu na celý život, ak nerátal s nehodami. Tom však ponuku odmietol, lebo chcel stavať ďalšiu katedrálu.

Manželka Agnes jeho rozhodnutie doteraz nepochopila. Mohli mať pekný kamenný dom, sluhov, vlastnú stajňu a každý večer na stole mäso; nikdy Tomovi neodpustila, že zahodil takú príležitosť. Nerozumela jeho posadnutosti postaviť katedrálu: vyčerpávajúcim organizačným prípravám, intelektuálnym nárokom, aké si vyžadovali výpočty, obrovským rozmerom múrov

a dych vyrážajúcej kráse a veľkoleposti dokončenej stavby. Tom si už raz z toho vína odpil a menej kvalitné by mu nechutilo.

To bolo pred desiatimi rokmi. Odvtedy nikde nepobudli dlho. Navrhol nový kapitulný dom pre kláštor, rok, dva pracoval na stavbe hradu alebo domu pre bohatého kupca; no len čo si našetril dosť peňazí, zbalil manželku a deti a pobral sa ďalej, hľadať svoju katedrálu.

Zdvihol hlavu od pracovného stola a všimol si, že Agnes stojí na kraji staveniska, v jednej ruke košík s jedlom, o druhý bok opretý veľký džbán s pivom. Bolo poludnie. S láskou sa na ňu zadíval. Nik by o nej nepovedal, že je pekná, no v tvári sa jej zračila sila: široké čelo, veľké hnedé oči, rovný nos, pevná sánka. Tmavé vlasy ako drôty mala uprostred hlavy rozdelené pútcom, mala zviazané na zátylku. Bola Tomovou spriaznenou dušou.

Naliala Tomovi a Alfredovi pivo. Chvíľu všetci traja – dvaja statní muži a silná žena – nehybne stáli a pili pivo z drevených črpákov; a potom z pšeničného poľa priskackal štvrtý člen rodiny: sedemročná Martha, pôvabná ako kvet, ibaže tomu kvetu chýbal jeden lupeň, lebo mala štrbinu v chrupe, kde jej prednedávnom vypadli dva mliečne zuby a nové ešte nestihli narásť. Pribehla k Tomovi, pobozkala ho na zaprášenú bradu a poprosila o hlt piva. Objal kostnaté telíčko. „Nepi veľa, lebo spadneš do jarku,“ povedal. Dievčatko tackavo zakrúžilo, napodobňujúc opilca.

Všetci si sadli na štós dreva. Agnes podala Tomovi skyvu pšeničného chleba, kus varenej slaniny a malú cibuľu. Tom si odhryzol z mäsa a pustil sa šúpať cibuľu. Agnes rozdala jedlo deťom a potom začala jesť aj ona. Možno bolo nezodpovedné odmietnuť tú nezáživnú prácu v Exeteri, pomyslel si Tom, a zháňať sa po stavbe katedrály; navzdory nezodpovednosti sa mu ich dosiaľ vždy podarilo nakŕmiť.

Z predného vrecka na koženej pracovnej zástere si vybral nôž na jedenie, odrezal si krúžok cibule, vložil ho do úst a zajedol chlebom. Cibuľa bola sladká a štipľavá. Agnes povedala: „Opäť čakám dieťa.“

Tom prestal žuť a zahľadel sa na ňu. Pocítil príval nadšenia. Nevedel, čo má povedať, tak sa na ňu iba rozpačito usmieval. Po chvíli sa začervenala a dodala: „Ani to nie je také prekvapujúce.“

Tom ju objal. „Ale, ale,“ poznamenal, stále sa usmievajúc od radosti. „Bude ma mať kto ťahať za bradu. A ja som si myslel, že ďalšie bude Alfredovo.“

„Ešte sa veľmi neteš,“ schladila ho Agnes. „Hovoriť o dieťati pred narodením nosí nešťastie.“

Tom prisvedčil. Agnes niekoľko ráz potratila, raz porodila mŕtve dieťa a ďalšie dievčatko

Matilda sa dožilo iba dvoch rokov. „Chcel by som chlapca,“ povedal, „lebo Alfred je už veľký.

Kedy to má byť?“

„Po Vianociach.“

Tom začal rátať. Hrubá stavba domu bude hotová do prvých mrazov, potom treba hotovú časť zakryť na zimu slamou. V chladných mesiacoch budú murári opracúvať kameň na okná, strop, lemovanie dverí a kozub, zatiaľ čo stolári zhotovia dlážku, dvere a okenice, kým on postaví lešenie na prácu na poschodí. Na jar urobia strop nad spodnou časťou domu, položia dlážku v sieni nad ňou a zastrešia hotový dom. Práca poskytne rodine obživu do svätodušných sviatkov, a vtedy dieťa bude mať už pol roka. Potom sa poberú ďalej. „Dobre,“ odvetil spokojne. „To je dobre.“ A vložil si do úst ďalší krúžok cibule.

„Na deti som už stará,“ nadhodila Agnes. „Toto musí byť posledné.“

Tom sa zamyslel nad jej slovami. Nebol si celkom istý, koľko má Agnes rokov, no v jej veku rodilo ešte veľa žien. Bolo však pravdou, že s pribúdajúcimi rokmi oveľa väčšmi trpeli a ani deti už neboli také silné. Bezpochyby má pravdu. No ako zabezpečí, aby znova nepočala? pýtal sa v duchu. Potom si to uvedomil a jeho slnečnú náladu zatienil mrak.

„Možno sa mi podarí zohnať dobrú prácu v meste,“ poznamenal v snahe udobriť si ju. „Na stavbe katedrály alebo paláca. Potom si možno postavíme veľký dom s drevenou dlážkou a najmeme si slúžku, aby ti pomohla pri dieťati.“

Tvár jej stvrdla a pochybovačne poznamenala: „Možno.“ Nemala rada Tomove reči o katedrálach. Keby si na nijakej nepracoval, čítal jej z tváre, možno by sme už teraz žili v meste, mali by sme našetrené a schované peniaze pod kozubom a nič by nás netrápilo.

Tom sa odvrátil a zahryzol do slaniny. Mali dôvod na oslavu, no vládol medzi nimi nesúlad. Cítil sa mizerne. Chvíľu žul tvrdé mäso, ale odrazu začul koňa. Natiahol krk a počúval. Jazdec prichádzal spomedzi stromov od cesty, skracoval si trasu, aby sa vyhol dedine.

Zakrátko k nim pricválal na poníku mladý muž. Zoskočil na zem. Vyzeral ako , akýsi rytiersky učeň. „Prichádza tvoj pán,“ oznámil.

Tom vstal. „Myslíš pána Percyho?“ Percy Hamleigh bol jeden z najvýznamnejších mužov vo Weltshire. Vlastnil toto údolie a veľa ďalších a financoval stavbu tohto domu.

„Jeho syn,“ odvetil .

„Mladý William.“ Percyho syn William mal po svadbe bývať v tomto dome. Bol zasnúbený s lady Alienou, dcérou grófa zo Shiringu.

„Ako hovoríš,“ prikývol mládenec. „A zúri.“

Tom sa zľakol. S majiteľom rozostavaného domu sa ťažko vychádzalo, aj keď mal najlepšiu náladu. Nazlostený bol nezvládnuteľný. „Čo ho nahnevalo?“

„Nevesta mu dala košom.“

„Grófova dcéra?“ začudoval sa Tom. Bodol ho osteň strachu: len pred chvíľou sa nazdával, že má zabezpečenú budúcnosť. „Myslel som si, že všetko je dohodnuté.“

„To sme si mysleli všetci – očividne okrem lady Alieny,“ odvetil mládenec. „Len čo sa s ním zoznámila, vyhlásila, že sa zaňho nevydá za nič na svete.“

Tom sa ustarostene zamračil. Želal si, aby tie slová neboli pravdivé. „Ale ak si dobre spomínam, chlapec nevyzerá najhoršie.“

Do rozhovoru sa zamiešala Agnes: „Akoby v jej postavení v tom bol nejaký rozdiel. Keby sa grófske dcéry mohli vydávať, za koho sa im páči, vládli by nám potulní muzikanti a čiernookí zbojníci.“

„Dievča si to možno ešte rozmyslí,“ ozval sa Tom s nádejou v hlase.

„Áno, ak jej matka vezme do ruky brezový prút,“ dodala Agnes.

vzdychol: „Jej matka je mŕtva.“

Agnes prikývla. „Tým sa vysvetľuje, prečo nevie, ako to v živote chodí. Len nechápem, prečo ju k tomu neprinúti otec.“

Mládenec odvetil: „Vraj kedysi odprisahal, že ju nevydá proti jej vôli.“

„Aké neuvážené!“ vybuchol nazlostený Tom. Ako sa taký význačný muž môže natoľko podriadiť dcériným rozmarom? Jej manželstvo môže ovplyvniť vojnové spojenectvá, rodinné financie... dokonca aj stavbu tohto domu.

povedal: „Má brata, preto nie je až také dôležité, za koho sa vydá.“

„Aj tak...“

„A gróf je neústupčivý človek,“ pokračoval . „Nedá na nijaké sľuby, ani keď ich niekto dal dieťaťu.“ Pokrčil plecami. „Aspoň sa to hovorí.“

Tom pozrel na nízky kamenný múr rozostavaného domu. Ešte si nenasporil dosť, aby rodina prežila zimu, uvedomil si s hrôzou. „Možno si chlapec nájde do tohto paláca inú nevestu. Je ich nadostač po celej krajine.“

„Panebože, myslím, že je to on!“ vykríkol Alfred nedospelým piskľavým hlasom. Všetci obrátili hlavy za jeho pohľadom, na druhú stranu poľa. Od dediny sa tryskom hnal kôň, spod kopýt sa mu dvíhal oblak prachu a odfrkovala hlina z cesty. Alfreda ohromila nielen rýchlosť, ale aj veľkosť

koňa: bol obrovský. Tom už také mohutné kone videl, no Alfred zrejme nie. Bol to bojový kôň, v kohútiku siahal po bradu dospelému mužovi a primerane tomu bol široký. Také bojové kone sa v Anglicku nechovali, dovážali ich zo zámoria a boli nesmierne drahé.

Tom si vopchal zvyšok chleba do vrecka zástery, prižmúril oči proti slnku a hľadel ponad pole. Kôň mal stiahnuté uši a rozšírené nozdry, no Tomovi sa zdalo, že hlavu má zdvihnutú dosť vysoko, čo naznačovalo, že jazdec ho nemá celkom pod kontrolou. V každom prípade, keď sa priblížili, jazdec sa zaklonil, pritiahol opraty a obrovské zviera trochu spomalilo. Odrazu Tom cítil

bubnovanie kopýt na zemi pod nohami. Obzrel sa, hľadal Marthu uvažujúc, že ju vetme na ruky a odnesie do bezpečia. Agnes zišlo na um to isté. No dievčatko ani jeden nevidel.

„V obilí!“ skríkla, no Tom si to už domyslel a upaľoval cez stavenisko k poľu. So strachom v srdci prebehol zrakom po zvlnenej pšenici, no dieťaťa nikde nebolo.

Zišlo mu na um jediné: zabrzdiť koňa. Vyšiel na chodník a s rozpaženými rukami vykročil v ústrety splašenému zvieraťu. Kôň ho zbadal, zdvihol hlavu, aby lepšie videl, a očividne spomalil. Vtom si Tom zdesený všimol, že jazdec ho popchol ostrohami.

„Prekliaty blázon!“ zrúkol Tom, hoci jazdec ho nemohol počuť.

V tej chvíli Martha vykročila z poľa na chodník niekoľko yardov pred Tomom.

Na okamih Tom nepohnuto stál, takmer šialený od strachu. Potom sa s krikom a rozhadzujúc rukami rozbehol dopredu; no rútil sa k nemu bojový kôň, trénovaný na stretnutie s jačiacim vojskom, preto ani na sekundu nezaváhal. Martha stála uprostred úzkeho chodníka, ako skamenená zízala na mohutné zviera, čo sa na ňu rútilo. Tom si na okamih so zúfalstvom uvedomil, že k nej nedobehne skôr než zviera. Uhol nabok, vystretou rukou sa dotýkajúc vysokého obilia; a v poslednej chvíli zviera zabočilo na druhú stranu. Jazdcova ostroha sa šuchla Marthe o jemné vlásky; kopyto zanechalo kruhový odtlačok v zemi vedľa jej bosej nohy; potom kôň preletel popri nich, oboch ofŕkal zemou a Tom schytil dcérku a tuho si ju privinul na búšiace srdce.

Chvíľu nehybne stál, premožený úľavou, so zoslabnutými údmi a roztraseným žalúdkom. Potom ho zaplavil nával zúrivosti na hlúpeho bezohľadného mládenca na mohutnom bojovom koni.

Nazlostený zdvihol hlavu. Pán William medzitým pribrzdil koňa, zaklonil sa v sedle, zdvihol nohy v strmeňoch a potiahol opraty. Kôň sa skrútil nabok, aby sa vyhol stavenisku. Mykol hlavou a spätil sa, no William sa udržal v sedle. Spomalil koňa do poklusu a napokon do kroku a viedol ho späť veľkým oblúkom.

Martha sa rozplakala. Tom ju podal Agnes a čakal na Williama. Mladý pán bol vysoký asi dvadsaťročný muž mocnej postavy, mal svetlé vlasy a úzke oči, takže sa zdalo, akoby stále žmúril do slnka. Mal na sebe čiernu tuniku, čierne nohavice a kožené topánky zašnurované až pod kolená.

Pokojne sedel na koni a vôbec sa nezdalo, že by ním udalosť nejako otriasla. Ten bláznivý chlapec si vôbec neuvedomuje, čo vykonal, pomyslel si trpko Tom, najradšej by som mu vykrútil krk.

William zastavil koňa pred siahovicou dreva a pozrel na stavbárov. „Kto to tu má na starosti?“ opýtal sa.

Tom mal chuť odvetiť: Keby si bol ublížil môjmu dievčatku, zabil by som ťa, no potlačil hnev.

S pocitom, akoby prežrel trpké sústo, prikročil ku koňovi a chytil ho za uzdu. „Ja. Som majster staviteľ,“ odvetil odmerane. „Volám sa Tom.“

„Tento dom už nepotrebujem,“ oznámil William. „Prepusť svojich ľudí.“

Tom sa ničoho neobával väčšmi. No neopúšťala ho nádej, že Williama dohnal k náhlivému rozhodnutiu hnev, a hádam ho presvedčí, aby zmenil rozhodnutie. Premohol sa a nasadil priateľský vecný tón. „Urobili sme tu veľa práce,“ začal. „Nepremrhajte, čo ste doteraz investovali. Jedného dňa budete tento dom určite potrebovať.“

„Neraď mi, ako mám postupovať vo svojich záležitostiach, Tom Staviteľ,“ odbil ho William. „Všetci ste prepustení.“ Švihol opratami, no Tom opäť chytil koňa za uzdu. „Pusť môjho koňa!“ vyroval ho William.

Tom preglgol. Teraz sa William bude snažiť myknúť koňovi hlavu nahor. Tom siahol do vrecka zástery a vybral kôrku chleba, čo nestihol dojesť. Ponúkol ju koňovi, ten k nej sklonil hlavu a schrúmal ju. „Pane, kým odídete, musíme ešte niečo vybaviť,“ povedal zmierlivo.

William ho zahriakol: „Pusť môjho koňa, lebo ti zotnem hlavu!“ Tom mu pozrel priamo do očí, snažial sa nedať najavo strach. Bol vyšší od Williama, no keby mladý pán vytasil meč, veľmi by mu to nepomohlo.

Agnes ho ustráchane nabádala: „Rob, čo ti káže pán, muž môj.“

Zavládlo desivé ticho. Ostatní robotníci stáli meravo ako sochy a sledovali ich. Tom si uvedomoval, že by bolo rozumné vzdať sa. No William mu takmer udupal dcérku, a to ho privádzalo do zúrivosti, preto s tlčúcim srdcom doda: „Musíte nám zaplatiť.“

William pritiahol opraty, no Tom nepustil uzdu. Zmätený kôň oňuchával Tomovi zásteru, hľadal ďalší chlieb. „Výplatu si pýtaj od môjho otca!“ okríkol ho zlostne William.

Tom počul za sebou vydeseného tesára: „Urobíme to, pane. A ponížene ďakujeme.“

Prekliaty podliak, pomyslel si Tom, no sám sa triasol od strachu. Prinútil sa však povedať: „Ak nás chcete prepustiť, musíte nám zaplatiť, ako je zvykom. Váš otec býva odtiaľto na dva dni chôdze, a keď tam prídeme, nemusí byť doma.“

„Ľudia prišli o život aj za menšiu opovážlivosť!“ zvrieskol William, od hnevu červený v tvári.

Tom si kútikom oka všimol, že mu skĺzla ruka k rukoväti meča. Vedel, že je najvyšší čas zatrúbiť na ústup a pokorne skloniť hlavu, no tvrdohlavá, jedovitá hrča v žalúdku nepovoľovala, a hoci bol na smrť vyľakaný, nevedel sa donútiť, aby pustil uzdu. „Najskôr nám zaplaťte, potom ma zabite!“ odvetil odhodlane. „Možno za to odvisnete, možno nie; no skôr či neskôr zomriete a pôjdete do pekla, zatiaľ čo ja budem v nebi.“

Williamovi zamrzol úškrn na tvári a zbledol. Toma jeho reakcia prekvapila. Čo chlapca tak vyľakalo? Určite nie strach pred šibenicou: bolo nepravdepodobné, že pána obesia za vraždu remeselníka. Desí sa pekla?

Chvíľu na seba mlčky hľadeli. Tom s úžasom a úľavou sledoval, ako sa Williamovi vytráca z tváre zlosť a pohŕdanie a strieda ich panická hrôza. Napokon William vybral spoza opaska kožený mešec a hodil ho svojmu ovi so slovami: „Vyplať ich!“

Vtedy Tom napol tetivu. Keď William znova pritiahol opraty a kôň zdvihol mohutnú hlavu a cúvol, Tom ho nasledoval, nepúšťajúc uzdu z ruky. „Za prepustenie sa podľa zvyku vypláca celotýždenná mzda.“ Počul, ako sa Agnes tesne za ním prudko nadýchla, a vedel, že ho pokladá za blázna, keď zbytočne predlžuje spor. No jeho už nevedelo nič zastaviť. „To je šesť pencí pre robotníka, dvanásť pre tesára a každého murára a dvadsaťštyri pre mňa. Spolu je to šesťdesiatšesť pencí.“ Peniaze vedel zrátať rýchlejšie než ktokoľvek, koho poznal.

Zbrojnoš spýtavo pozrel na pána. William zlostne odvrkol: „Dobre.“

Tom pustil uzdu a odstúpil.

William obrátil koňa, kopol ho do bokov a ten vyrazil na cestu obilným poľom.

Tom kleso na siahovicu dreva. Uvažoval, čo to doňho vošlo. Vzpierať sa pánu Williamovi bolo hotové šialenstvo. Môže ďakovať Bohu, že ostal nažive.

Dunenie kopýt Williamovho bojového koňa utíchlo v diaľke a zbrojnoš vysypal obsah mešca na dosku. Keď sa strieborné pence vykotúľali na slnko, Toma premkol pocit víťazstva. Bolo to bláznovstvo, ale oplatilo sa: zabezpečil spravodlivú plácu sebe aj svojim podriadeným. „Zvyklosti musia dodržiavať aj páni,“ povedal napoly pre seba.

Agnes ho počula. „Len aby si sa nikdy viac nemusel uchádzať o prácu u pána Williama,“ podpichla ho.

Tom sa na ňu usmial. Chápal jej roztrpčenie, roztržka ju vyľakala. „Nemrač sa toľko, lebo keď porodíš, budeš mať skysnuté mlieko.“

„Neuživím ani jedného z vás, ak si na zimu nenájdeš prácu.“

„Zima je ešte ďaleko,“ upokojil ju Tom.