Greg King: Súmrak monarchie

s úmrak m onarchie

Tragédia na zámku m ayerling

a koniec dynas T ie H absburgovcov

grek k ing a Penny Wilsonová

Úvod

27. januára 1889

V tennedeľný večer zahaľoval Viedeň trblietavý závoj temnoty. Nadýchané ružovo-sivé oblaky zasýpali štedrou snehovou pokrývkou širokú Ringstrasse, zakrývali ľahkou bielou perinou červené škridlové strechy stredovekých budov aj ich impozantné barokové, novorenesančné a novoklasicistické priečelia. Sliepňavé plynové pouličné lampy z kovaného železa obostierala mátožná svätožiara, keď kone s fučaním a odfrkovaním klusali po uliciach lemovaných lipovými alejami oholenými zimou. Viedeň, matne fosforeskujúca pod plášťom zvíreného bieleho prachu, vyzerala v jantárovom svite januárovej noci ako pravé kozmopolitné centrum veľkého hrdého impéria.

Na začiatku roka 1889 boli európske kráľovské rodiny na vrchole moci, tešili sa najväčšiemu vplyvu a vážnosti. Od Tichého oceánu oblizujúceho sibírske brehy až po Stredozemné more, od studených škandinávskych fjordov až po vody Atlantiku obmývajúce brehy Írska vládli vo veľkých aj malých krajinách cári, králi, sultáni, cisári, veľkovojvodovia a kniežatá, spojení putom dynastických manželských zväzkov a spoločnými privilégiami. Daktorí dosiaľ lipli na absolutistických pojmoch autokratickej moci, no dokonca i tí, čo boli neskôr nútení zmieriť sa so zavedením ústavy a rozkolísaného parlamentu, boli v kútiku duše presvedčení o božských právach vladárov.

Platilo to aj pre Viedeň, cisársku metropolu hrdej habsburskej dynastie. Bolo to mesto prehnanej štylizovanosti a teatrálnej ilúzie: mesto rokokových palácov, presladených zákuskov, kávy so štedrými kopčekmi šľahačky a šviháckych dôstojníkov vykrúcajúcich dámy v bielych rukavičkách v nekonečnom víre Straussových valčíkov.

Paláce aj promenády, katedrály a námestia vydláždené mačacími hlavami, to všetko nevtieravo privolávalo slávnu minulosť; fasády s arkádami chránili vstup do tanečných sál, kde sa svetlá rozložené hranolmi krištáľových lustrov odrážali v sýtočervených, bielych a zlatých odbleskoch od zrkadiel, ktoré kedysi možno vítali Mozarta a Beethovena.

Dunajská panva a okolitý Viedenský les dodávali mestu vidiecky nádych napriek vonkajšiemu kozmopolitnému rázu. Až do päťdesiatych rokov 19. storočia vyrastali zo zaburinených priekop hradby s ochodzami a malebnými bránami a v ochrannom objatí zvierali úzke uličky vydláždené mačacími hlavami. Neskôr sa nová Ringstrasse vzdialila od stredoveku a podľa vzoru Paríža z obdobia druhého cisárstva vytvorila honosné námestia, rozľahlé parky a promenády, primerané habsburským ceremoniálom. Aj po nich sa príslušníci viedenskej aristokracie – a jej nádejní adepti – každé popoludnie prechádzali či prevážali v kočoch so šľachtickými erbmi a predvádzali výstrelky najnovšej parížskej a viedenskej módy. „Rozjarení, zhovorčiví, dobre oblečení ľudia, náhliaci sa v zástupoch oboma smermi,“ napísala o svojej návšteve Viedne Julia Dentová Grantová, vnučka bývalého amerického prezidenta, „sa pri sebe pristavovali a zasa rozchádzali.“¹

Viedeň si odnepamäti zachovávala exotický nádych veľkomesta tvoriaceho hranicu medzi Východom a Západom. Dvakrát sa vojakom podarilo úspešne odraziť Turkov; keď sa v roku 1683 sultánova armáda dala na útek, zanechala po sebe vrecia kávy a tá sa zakrátko stala jedným z trvalých symbolov Viedne. Aj dnes večer sa v kaviarňach preberali zvyčajné klebety, najčerstvejšie novinky a viedli sa tam vášnivé filozofické dišputy. Niektorí intelektuáli, obklopení kolieskami beláskavého cigaretového dymu, hltali noviny a časopisy z Budapešti, Paríža, Londýna a Berlína – dokonca aj z New Yorku –, ktoré prinášali zaujímavé témy na rozhovory o rastúcom nacionalizme a vyvolávali zápalisté debaty.2 Habsburgovci vládli prostredníctvom parlamentu, ale často konzervatívne a reakcionársky a pod uhladeným povrchom viedenského snobizmu vrel a bublal spodný prúd voľnomyšlienkarstva. Tvrdý radikalizmus bol zriedkavý. Na rozdiel od Petrohradu, kde mohol za každou palmou v kvetináči striehnuť anarchista s bombou, tunajší „revolucionári“ pretavili svoju frustráciu do umeleckého, intelektuálneho a kultúrneho rastu a Viedeň sa stala svedkom zrodu skladateľa

Gustava Mahlera, architekta Otta Wagnera, maliara Gustava Klimta a psychológa Sigmunda Freuda.

Veľká časť Viedne, aspoň podľa bežného pozorovateľa, žila v ochrannom zámotku bujarého veselia. Ignorovať nepríjemnú skutočnosť bolo lepšie než jej čeliť. Mnohým Viedenčanom, napísal vo svojich spomienkach diplomat lord Frederic Hamilton, „stačilo k šťastiu, keď sa mohli bezstarostne ponevierať hore-dolu po uliciach, vyhadzovať si z kopýtka a vyhýbať sa čo najväčšmi mrzutostiam“.3 Srdečnosť a ústretovosť sa cenili viac ako ambície; pohoda a prívetivosť boli v každodennom živote väčšmi na úžitok ako prázdna nafúkanosť a povýšenecké maniere. „Svedomitý pozorovateľ sa nemohol zbaviť dojmu, že obyvatelia Viedne žijú stále v stave opojenia,“ výstižne napísal rakúsky politik Franz Schuselka. „Jedlo, pitie a zábava sú tri základné cnosti a potešenia Viedenčana. Preňho je vždy nedeľa, čas bujarých radovánok. Všade vyhráva hudba. Nesčíselné krčmy a hostince sú vo dne v noci plné roztatárených štamgastov. Všade obsmŕdajú skupinky záhaľčivých fičúrov a vyfintených žien. Vo všetkom, v každodennom živote, v umení aj v literatúre prevláda jemný, duchaplný ostrovtip. Podľa Viedenčana má čokoľvek, aj tá najdôležitejšia udalosť vo svete zmysel, len ak si z nej môže utiahnuť.“ 4

V januári 1889 vládla vo Viedni bezpochyby menej veselá nálada ako zvyčajne. Nedávno zomrel cisárov svokor a smútok jeho veličenstva znamenal, že zvyčajné dvorné plesy a bankety sa zrušili, i keď na súkromné oslavy sa nevzťahoval 27. január nebol výnimkou. Deň uplynul, no súmrak sa stal svedkom horúčkovitej aktivity vo viedenskom Hofburgu, rozľahlom cisárskom paláci s členitými krídlami a nesúrodo zoskupenými fasádami, ktoré vyrástli za stáročia ani metastázy okolo nespočetných nádvorí s dlažbou z mačacích hláv. Kone nervózne prešľapovali na hrboľatom povrchu, keď ich livrejovaní kočiši zapriahali do kočov s čiernymi strechami, na spodnej časti bočných strán fľaškovozelenými a s kolesami obrúbenými zlatom na znak, že prevážajú členov panovníckeho domu.5 Krátko nato sa celá kolóna dala do pohybu, strážcovia v zlato-strieborno-zelenej livreji klusali popri ekvipážach v kúdoloch zvíreného snehu.6

Aj v nedeľu svietilo v novogotickej budove Rathausu, mestskej radnici, so vznosnou, štíhlou vežičkou, niekoľko svetiel; osvetľovali aj novorenesančný Burgtheater; dopadali na masívne mramorové stĺpy

a bohato zdobené novoklasicistické frontóny Reichsratu, sídla Rakúskej ríšskej rady; matne sa trblietali pozdĺž renesančnej lodžie Opery – ani jedna z týchto budov nemala viac ako tridsať rokov, no ich rôznorodá historická patina mala zdôrazňovať stálosť a nepominuteľnosť habsburského impéria. Väčšina mesta bola ponorená do ticha, keď sa cisárska kolóna s hrmotom blížila k italizovanej fasáde paláca na Meternichgasse číslo 3. Vysvietená plesová sála veľvyslanectva Nemeckej ríše sa hmýrila a pulzovala pestrofarebne vyobliekanými privilegovanými hosťami, ktorí sa húfne trúsili dnu a von pomedzi kvetinovú výzdobu a skupinu paliem v črepníkoch. Smútok cisárskeho dvora sa odložil nabok aspoň tu, na exteritoriálnom malom území Nemecka, na oslavu tridsiatych narodenín cisára Viliama II., ktorý nastúpil na trón, potom čo jeho otec Fridrich III. podľahol v júni rakovine hrtana. Rakúšanov ani trochu netešilo, že Prusko sa stalo dominantnou silou v Európe.

Vojenská aliancia Viedne a Berlína si však vyžadovala, aby vládnuci Habsburgovci prejavili aspoň štipku úcty pri príležitosti tohto výročia, hoci väčšina z nich hlboko pohŕdala nemeckým rivalom a neokrôchaným mladým cisárom.

Nemecký veľvyslanec knieža Reuss – potomok šľachtického rodu, v ktorom sa všetkým deťom mužského pohlavia dávalo meno Heinrich s rímskou číslicou, aby neprišlo k omylu – prijímal hostí. Veľvyslanec bol Heinrich VII. Dnešné soaré sa mohlo pochváliť bohatou, impozantnou zbierkou najvyberanejšej rakúskej aristokracie. Väčšina jej príslušníkov žila v izolovanej nádhere mimo ostatného sveta a už niekoľko generácií uzatvárala manželské zväzky iba medzi sebou, aby ochránila svoje uzavreté kruhy pred nevítanými votrelcami. Najvyššiu spoločenskú priečku predstavovalo len dvesto rodín – Auerspergovci, Liechtensteinovci, Metternichovci, Swachvarzenbergerovci, Esterháziovci a ďalší.7 Z ich okázalého šarmu, prehnanej zdvorilosti a záľuby v prepychu sálalo viac ako len závan silenej teatrálnosti. „Nikto od nich nežiadal,“ napísala Julia Grantová, „aby boli náruživí, intelektuálni či ambiciózni, aj tak by to žiadal márne.“8 Bol to častý prejav ľútosti. „Viedenská spoločnosť je poznačená veľkou morálnou ľahostajnosťou a nedostatkom energie a iniciatívy,“ zaznamenala lady Walburga Pagetová, manželka britského veľvyslanca. „V bežnom rozhovore príde zriedka do reči politika, náboženstvo, literatúra, umenie či veda.“ 9

Dnes večer stáli po obvode plesovej sály príslušníci aristokratickej

smotánky a členovia diplomatického zboru – more brokátových a zamatových rób, jagavých diamantov a vyblýskaných uniforiem v pestrej palete červenej, zelenej a modrej, s dolománmi obrúbenými soboľou alebo líščou kožušinou a zlatými šnúrami. Stred parketu bol prázdny; nad ľudskou masou sa vznášal ľahký trepot vejárov a šuchorenie hodvábu. Veľvyslanci Veľkej Británie, Španielska, Talianska, Bavorska, Ruska, Francúzska a Turecka zabíjali čas popíjaním šampanského v spoločnosti rakúskeho ministerského predsedu Eduarda von Taaffe; kardinála kniežaťa Cölestina Ganglbauera, viedenského arcibiskupa; a pápežského nuncia monsignora Luigiho Galimbertiho.10

V kúte si knieža Reuss vymieňal zdvorilôstky s princeznou Lujzou Coburgovou, zatiaľ čo jej manžel princ Filip krúžil po sále.11

Coburgovci zastávali na dvore významné postavenie. Lujzina sestra Štefánia sa v roku 1881 vydala za rakúsko-uhorského korunného princa Rudolfa a usadila sa vo Viedni. Rudolf si ihneď obľúbil novopečeného švagra. Tí dvaja sa stali nerozlučnými druhmi na poľovačkách a spoločníkmi aj pri menej chvályhodných záťahoch. Verejná mienka vo Viedni bola odjakživa zhovievavá k nestriedmosti a bezuzdnosti, najmä ak ich halila pôsobivá pozlátka.

Čosi po desiatej kniežaťu Reussovi oznámili, že prišli čestní hostia. Ospravedlnil sa princeznej Lujze a šiel privítať hlavné osobnosti večera. Budúcnosť impéria a sláva domu Habsburgovcov spočívali na útlych pleciach korunného princa Rudolfa, ktorý si dnes na počesť nemeckého cisára obliekol nepohodlnú slávnostnú uniformu pruského 2. brandenburského hulánskeho pluku z čierneho vlneného súkna. Rudolf mal tridsať rokov, ale vyzeral oveľa starší. Hnedé vlasy s hrdzavkastým odtieňom mal poľutovaniahodne riedke, ovisnuté fúzy zastrihnuté čudne došpicata, tvár zbrázdenú vráskami utrpenia, nepokojné svetlé oči mu vrúbili čierne kruhy. Princov zovňajšok prezrádzal „postupujúci vnútorný rozklad“12 , ako sa vyjadrila Rudolfova manželka.

Korunná princezná Štefánia po jeho boku bola dôstojná, aj keď nie krásna žena so sošnou postavou, výrazným nosom a peknou pleťou, kučeravú zlatú hrivu jej na vrchhlave pridržiavala diamantová tiara. Štefániina sestra Lujza spomínala, že mala na sebe „oslňujúcu toaletu“

zo sivého hodvábu.13 Štefánia očividne vychutnávala pozornosť, ktorú jej venovali, ale často budila dojem, že nie je vo svojej koži. Nečudo. Mnohí Viedenčania ju pokladali za pyšnú, škrobenú a takú chladnú, že vypudi-

la manžela z postele. Štefánia vedela, že neprajníci sú stále pripravení zaútočiť, preto mal náhodný pozorovateľ usúdiť, že je „nadmieru plachá“; jej silený úsmev navonok prezrádzal zúfalú túžbu „utiahnuť sa do kútika čo najďalej od ostatných“, len čo sa skončí privítací ceremoniál.14

O pätnásť minút neskôr vstúpil do sály František Jozef I. v uniforme pruského poľného maršala a orchester spustil rakúsku štátnu hymnu Zachovaj nám, milý Bože, cisára a našu zem. Rakúsky cisár a uhorský apoštolský kráľ sa aj v päťdesiatich ôsmich rokoch držal vystretý ako vojak. František Jozef zasadol na trón vo veku osemnástich rokov; iba málo ľudí si pamätalo iného vládcu. Z takmer holej hlavy mu vyrastali chumáče vlasov zastrihnutých nakrátko, husté bokombrady a fúzy zakrývali povestnú odutú spodnú gambu Habsburgovcov. Budil dojem spokojného, blahosklonného, „vcelku príťažlivého“ muža, ktorý si plne uvedomuje svoju vladársku dôstojnosť, ale je priveľmi zdvorilý, aby ju okato ukazoval na verejnosti.15 Rudolf sa údajne hlboko uklonil otcovi a pobozkal mu ruku, len čo vošiel do sály.16

Cisár prišiel sám – bez svojej tajomnej manželky –, no každý si už zvykol, že František Jozef býva často sám. Krásnej, zdržanlivej a nepreniknuteľnej cisárovnej Alžbete sa nikdy nepodarilo získať si srdcia rakúskych poddaných svojho manžela. Cisárovnine neskrývané sympatie voči všetkému maďarskému sa doma stretávali s odporom a narobila veľa škody tým, že stále unikala na Madeiru alebo na Korfu pod zámienkou krehkého zdravia, alebo sa priam s chorobnou posadnutosťou zúčastňovala na vychýrených poľovačkách v Anglicku a Írsku. Na cisárskom dvore ju bolo s plynúcimi rokmi vídať čoraz menej; aj keby jej nedávno nebol zomrel otec, nečakali by ju dnes na recepcii usporiadanej nemeckým veľvyslanectvom.

Štefánia sa zdvorilo rozprávala so vzácnymi hosťami, keď Rudolf zbadal jej sestru Lujzu. Nechal tak manželku a ako zmyslov zbavený sa vyrútil na druhú stranu sály. „Je tu!“ šepol švagrinej. Lujza vedela, koho má švagor na mysli.17 A naozaj, mnohí prítomní doslova hltali očami útle mladé dievča v bledomodrej róbe so žltou obrubou. Hneď po vstupe do tanečnej sály „vyvolala všeobecný obdiv a pozornosť“.18 Vo výstrihu jej žiarila diamantová brošňa, trblietala sa pri každom nádychu a výdychu majiteľky; „dômyselne upravené“ kučeravé tmavohnedé vlasy zdobil diamantový polmesiac; zápästie jej obopínal zafírový náramok – dar korunného princa.19 „Úchvatná a oslnivá,“ opísala ju Lujza Coburgová.

Sedemnásťročná baronesa Mary Vetserová vyzerala ako typická „zvodkyňa“, presvedčená, „že krásou sa jej nevyrovná žiadna žena“.20

Na ohlas v sále nebolo treba dlho čakať. Všetci vedeli, že Mary Vetserová je Rudolfovou najnovšou milenkou – viedenský dvor žil klebetami –, no akiste nikto nepredpokladal, že si trúfne tak okato upozorniť na svoj románik s korunným princom, keď sledovala tmavými očami po sále milenca. Niekoľko vysokopostavených dám na ňu škaredo gánilo, ostatní zjavne vychutnávali trápnu scénu, čo sa im odohrávala rovno pred očami.21 Mary bez okolkov zamierila ku grófovi Josefovi Hoyosovi, jednému z Rudolfových obľúbencov a loveckých kumpánov, a vyrazila mu dych „fascinujúcou krásou“. V očiach, väčších ako zvyčajne, jej prebleskovali tajomné iskierky. Snažila sa nadviazať s ním nezáväzný rozhovor, väčšinou o Rudolfových poľovačkách a jeho poľovníckom zámku v Mayerlingu; podľa Hoyosa „doslova celá žiarila“.22

Rudolf neveriacky sledoval, ako naňho milenka vyzývavo zíza z druhej strany sály; niekoľko hodín predtým sa Mary chladno priznala priateľke, že by bola rada, keby si ju princezná

všimla a začala žiarliť.23 Mladá baronesa nedbala, že priťahuje všeobecnú pozornosť, no milenec nebol týmto divadielkom ani trochu nadšený.

„Kiežby ma od nej niekto vedel oslobodiť!“ vyhŕkol úprimne pred Lujzou. Podľa Lujzy bol „s nervami v koncoch“. Pokúsila sa ho upokojiť poznámkou o Marinej neodškriepiteľnej kráse, ale Rudolfom to očividne ani nepohlo. Nakoniec zašomral: „Jednoducho sa od nej neviem odtrhnúť,“ 24 a pobral sa preč.

Cisár odišiel o hodinu, ale Rudolf so Štefániou zostali a prizerali sa, ako Mary Vetserová nenútene kráča po vyleštenom tanečnom parkete doprostred sály, potešená, že všetky oči sa upierajú na ňu. Napokon sa Rudolf pobral k nej a vymenili si pár slov; prítomným sa zdalo, že obaja sa tvária nezvyčajne vážne.25 Walburga Pagetová mala pocit, že princ vyzeral „skľúčený“, „smutný“ a len s námahou „potláčal slzy“.26 Jeho nepokoj ešte vzrástol, keď sa pripojil k Štefánii a ďalej vítal hostí s vedomím, že ho sleduje celá sála. Mary, medzi svojou matkou barónkou Helenou Vetserovou a sestrou Hannou v rade hostí, sa pomaly blížila ku korunnej princeznej. Nakoniec sa ocitli tvárou v tvár. Štefánia, stojaca vedľa manžela, zaskočená sledovala, ako Rudolf chladno kývol na pozdrav milenke. Atmosféra v plesovej sále bola priam nabitá elektrinou.27

Rudolf mal dvornú etiketu priveľmi v krvi, aby milenku otvorene ignoroval, prehodil s ňou niekoľko slov a Mary ho obšťastnila širokým úsmevom. Potom sa vyzývavo zahľadela na Štefániu. Podľa policajnej správy stála vystretá ako pravítko, očividne sa neunúvala skloniť šiju pred korunnou princeznou. Helena videla, čo sa deje, a tak rýchlo schmatla dcéru za plece a stlačila jej hlavu nadol – výsledkom bol nevydarený pukerlík.28 Nikto v plesovej sále netušil, že sa práve stal svedkom záverečného dejstva veľkej kráľovskej drámy, ktorá zanedlho

otrasie svetom.

O osemdesiat hodín boli Rudolf a jeho milenka mŕtvi.

Prvá kapitola

Štyridsať rokov na tróne. Aj keď v decembri 1888 František Jozef zaznamenal túto skutočnosť, nemohol si nerobiť starosti o budúcnosť. Zatiaľ sa mu podarilo udržať pokope rozčlenenú ríšu; Viribus Unitis, spoločnými silami, znelo heslo, akým rád opisoval svoje vládnutie. Jednota však bola iluzórna, krehký mier nepretržite ohrozoval rastúci nacionalizmus Maďarov, Čechov a ostatných cisárskych poddaných slovanského pôvodu. Dokedy prežije starý poriadok?

Celý život Františka Jozefa bol podriadený snahe o udržanie a zachovanie habsburských tradícií. Habsburgovci, najvýznamnejšia katolícka dynastia, vládli v Európe od 13. storočia. Nemali vo zvyku zaberať

územia vojenským ťažením, radšej šírili svoj vplyv po kontinente uzatváraním výhodných manželstiev. „Nech bojujú druhí, ty, šťastné Rakúsko, žeň a vydávaj!“ hlásalo obľúbené porekadlo.1 Habsburgovci a ich pokrvní príbuzní vládli na vrchole moci ako cisári Svätej rímskej ríše na rakúskom, uhorskom, českom, španielskom, neapolskom, milánskom, francúzskom a holandskom tróne. Mohli sa pochváliť veľkými vládcami – cisárom Karolom V. a cisárovnou Máriou Teréziou – takisto ako najtragickejšími postavami v dejinách vrátane Márie Antoinetty, nešťastnej dcéry Márie Terézie. Jednotlivé kráľovstvá, provincie a teritóriá však postupne pretrhávali putá s Viedňou. Po páde Svätej rímskej ríše roku 1806 Habsburgovci ostali už len cisármi Rakúska a kráľmi Uhorska, Lombardska a Benátska, nesúrodého zväzku krajín, umelo zjednotených pod žlto-čiernou cisárskou zástavou, ktoré držali pokope iba krehké politické nitky.2

František Jozef nemal v sebe nič z Machiavelliho, zato jeho rázna matka arcivojvodkyňa Žofia bola ukutá

materiálu. Žofia,

jedna z dcér kráľa susedného Bavorska Maximiliána I. Jozefa, prišla do Rakúska ako nevesta arcivojvodu Františka Karola, dediča nešťastného epileptika Ferdinanda I., 3 navyše postihnutého imbecilitou. Presvedčená o svojej intelektuálnej prevahe, zakrátko si osedlala krotkého manžela, ktorému chýbali akékoľvek ambície. V roku 1848, keď sa Európou prehnala revolúcia, ktorá zmietla z trónu kráľa Francúzska aj  Bavorska, a búrlivé demonštrácie prinútili Ferdinanda abdikovať, Žofia okamžite zavetrila nebezpečenstvo. Len čo usúdila, že slabošský, nevýbojný manžel nenájde silu poraziť vzbúrencov, presvedčila Františka Karola, aby sa vzdal práva na trón v prospech ich osemnásťročného syna Františka Jozefa.

Žofia prepásla jedinú príležitosť stať sa cisárovnou, no v skutočnosti iba vymenila jednu podobu moci za druhú. Vládni úradníci tvrdili, že iba ona na cisárskom dvore „nosí nohavice“, lebo zakrátko si podrobila aj syna a stala sa jeho nenahraditeľnou radkyňou vo všetkých oblastiach.4 František Jozef vo viere, že trón zachránila matkina predvídavosť, slepo plnil jej príkazy – a následky boli katastrofálne. Bigotná spiatočníčka Žofia nabádala syna, aby potlačil narastajúce uhorské vlastenectvo zrušením ústavy a podporou etnických menšín búriacich sa proti maďarskej väčšine. Parlament v Budapešti na revanš odmietol uznať Františka Jozefa za svojho kráľa, v apríli 1849 vyhlásil nezávislosť a vymenoval Lajosa Kossutha za hlavu novej maďarskej republiky. Františkovi Jozefovi sa na pokraji občianskej vojny iba s pomocou ruských vojakov, ktorých mu poslal cár Mikuláš I., podarilo neľútostne rozdrviť vzbúrencov.5 Po potlačení rebélie František Jozef zaobchádzal s Uhorskom ako s dobytou krajinou. V prvých piatich rokoch vlády dal mladý cisár popraviť tisíce povstalcov v súlade so svojím okrídleným výrokom: „Každý, kto sa nepodriadi, či šľachtic alebo duchovný, bude nemilosrdne stíhaný a potrestaný.“6 Vo februári 1853 zaútočil maďarský krajčír János Libényi na Františka Jozefa na jeho pravidelnej popoludňajšej prechádzke. Libényi nemieril dobre, a hoci cisár neutŕžil vážne zranenie, využil tento incident ako jasný odkaz uhorským nacionalistom. Libényiho vo Viedni verejne popravili ako vlastizradcu.7

František Jozef pod matkiným nátlakom začal druhé desaťročie svojej vlády nerozumnou vojnou v talianskych provinciách pod rakúskou správou. Nakoniec, pokorený a znevážený, musel odtiahnuť s hanbou do Viedne, potom čo potupne prišiel o Lombardsko-benátske a Nea-

polské kráľovstvo, Toskánske a Modenské vojvodstvo, Sicílske kráľovstvo a Parmské vojvodstvo. Ulice zaplnili zástupy nespokojných ľudí a žiadali, aby cisár abdikoval v prospech svojho mladšieho brata Maximiliána. Františkovi Jozefovi sa podarilo udržať na tróne, až keď v roku 1861 zaručil všetkým národom novú konštitúciu. Napriek tomu mu ostali obrovské právomoci. Mohol presadzovať vlastné zákony mimo zasadania parlamentu, mohol ho rozpustiť, keď sa mu zachcelo, a odvolávať vládnych úradníkov bez zdôvodnenia. Napriek novým pravidlám bol František Jozef naďalej pevne presvedčený, že na trón zasadol z Božej vôle a Boh ho poveril neľahkou úlohou zabezpečovať poriadok.

Znovunastolený mier nemal dlhé trvanie. Cisárove pokusy stať sa hlavou nemeckej konfederácie tridsiatich deviatich štátov narazili na odpor kancelára Otta von Bismarck, ktorý nástojil na prioritnom postavení Pruska. Spor vyvrcholil v roku 1866 sedemtýždňovou vojnou medzi Pruskom a Rakúskom. Uhorsko sa otvorene postavilo na stranu Pruska a Rakúsko utrpelo potupnú porážku v bitke pri Hradci Králové; Benátsko – posledná talianska provincia v habsburskom područí –vytušilo slabosť a odtrhlo sa od Viedne. Aj Maďarsko využilo chaos po sedemtýždňovej vojne, aby zatlačilo na Viedeň. Františkovi Jozefovi sa horko-ťažko podarilo pozliepať zvyšky ríše tým, že v roku 1867 podpísal Ausgleich, zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ktorý zaručil Maďarom autonómiu. Na tomto základe vzniklo cisárstvo Rakúsko-Uhorsko, známe aj ako dualistická konštitučná monarchia.

Horšie správy prišli z Mexika, kde sa brat Františka Jozefa, mexický cisár Maximilián I. a jeho manželka belgická princezná Charlota neprezieravo spoľahli na francúzsku podporu pri spravovaní nového impéria. Toto tragické dobrodružstvo trvalo tri roky, potom francúzsky cisár Napoleon III. stiahol predčasne z Mexika francúzske jednotky. Mexickí povstalci zvrhli svojho vládcu – 19. júna 1867 postavili Maximiliána k múru v meste Querétaro a popravili ho. Po tejto tragédii sa Charlota psychicky zrútila. Vyhlásili ju za duševne chorú, zvyšok života strávila zatvorená v belgickom zámku a s falošnou korunou na hlave skladala hold prízrakom z minulosti.9

Ponižujúce vojenské porážky, strata územia, represie, nasledovné vynútené ústupky a osobné tragédie boli hlavnými sprievodnými znakmi vlády Františka Jozefa. „Rakúsky cisár, apoštolský kráľ uhorský, český, dalmátsky, srbský, slavónsky, haličský, volynský a ilýrsky; jeruzalem-