DŽENTLMEN V MOSKVE
Amor Towles TATRAN
VenujemStokleymuaEsmé
1
Spomínamsi
Akonáspeškynavštívil Achvíľusnamipobudol Sťamelódiadravejpumy
Kamžesapodelnášcieľ?
Zodpoviemtútootázku Akomnohé,čoprišlipredňou Odvrátimzrakaošúpemhrušku
Nadobrúnocsaukloním Avykĺznemnaterasu Medziprostéskvosty Ďalšejjarnejnádhery
Jednovšakviem
NeskrylihojesennélistynaPetrovomnámestí, anipopolvpopolniciachstratenéhoAthenaea. Nenájdesavmodrýchpagodáchčínskehoumenia.
NiejevkapsepodVronskéhosedlom, anivprvomveršitridsiatehosonetu, činačervenejdvadsaťsedmičke…
Kamžesapodel?(verše1–19) GrófAlexanderIľjičRostov,1913
21. jún 1922
ZASADANIE MIMORIADNEJ KOMISIE ĽUDOVÉHO KOMISARIÁTU VNÚTRA VO VECI GRÓFA ALEXANDRA IĽJIČA ROSTOVA
Predsedajú: súdruhovia V. A. Ignatov, M. S. Zakovskij, A. N. Kosarev
Štátny zástupca: A. J. Vyšinskij
Štátny zástupca Vyšinskij: Uveďte svoje meno.
Rostov: Gróf Alexander Iľjič Rostov, nositeľ Radu svätého Andreja, člen Jazdeckého klubu, dvorný majster lovu.
2
Vyšinskij: Nechajte si svoje tituly, dnes už nikoho nezaujímajú. Ste Alexander Rostov narodený dvadsiateho štvrtého októbra 1889 v Petrohrade?
Rostov: Áno.
Vyšinskij: Prv než začneme, musím povedať, že som ešte nikdy nevidel sako s toľkými gombíkmi.
Rostov: Ďakujem.
Vyšinskij: To nebola pochvala.
Rostov: V tom prípade žiadam zadosťučinenie v súboji.
(Smiech.)
Tajomník Ignatov: Ticho!
Vyšinskij: Kde momentálne bývate?
Rostov: V apartmáne tristosedemnásť v hoteli Metropol v Moskve.
Vyšinskij: Odkedy sa tam zdržiavate?
Rostov: Od piateho septembra 1918. Skoro štyri roky.
Vyšinskij: A kde pracujete?
Rostov: Džentlmeni nepracujú.
Vyšinskij: Čo teda robíte celé dni?
Rostov: Jem, debatujem, čítam, premýšľam... nič zvláštne.
Vyšinskij: A píšete básne?
Rostov: Občas sa chytím pera.
Vyšinskij: (zdvihne pamflet) Ste autorom pomerne dlhej básne z roku 1913 s názvom Kamže sa podel?
Rostov: Vyzerá to tak.
Vyšinskij: Prečo ste ju napísali?
Rostov: Lebo si to vyžadovala. Náhodou som v to ráno sedel pri stole, tak som jej vyhovel.
Vyšinskij: Kde sa to stalo?
Rostov: V južnom salóniku v Záhaľke.
Vyšinskij: V Záhaľke?
Rostov: V rodinnom sídle Rostovovcov v Nižnom Novgorode.
Vyšinskij: Ach tak. Pravdaže. Veľmi výstižné. Ale vráťme sa k vašej básni. Keďže ste ju napísali v období útlaku po neúspešnej revolúcii v roku 1905, mnohí ju považovali za akúsi výzvu. Súhlasíte?
Rostov: Každá báseň je v podstate výzva.
Vyšinskij: (skontroluje poznámky) A na jar ďalšieho roku ste odcestovali do Paríža?
Rostov: Spomínam si na rozkvitnuté jablone, takže áno, bolo to na jar.
Vyšinskij: Konkrétne šestnásteho mája. Komisia dobre vie, prečo ste sa rozhodli opustiť krajinu, a má pochopenie pre vaše dôvody. Podstatné je, prečo ste sa v roku 1918 vrátili.
Zaujíma nás, či ste prišli bojovať, a ak áno, tak za koho.
Rostov: Obávam sa, že vtedy som už navždy zložil zbrane.
Vyšinskij: Tak prečo ste sa vrátili?
Rostov: Chýbalo mi tunajšie podnebie.
3
(Smiech.)
Vyšinskij: Zdá sa, že si neuvedomujete vážnosť situácie a nepreukazujete tomuto zhromaždeniu náležitú úctu.
Rostov: Svojho času mi to vyčítala aj cárovná.
Ignatov: Súdruh Vyšinskij, ak smiem…
Vyšinskij: Nech sa páči, súdruh tajomník.
Ignatov: Súdruh Rostov, nepochybujem, že mnohých súdruhov prekvapuje, aký viete byť šarmantný, ale ja som nič iné nečakal. Dejiny dokazujú, že šarm je konečnou ambíciou záhaľčivej triedy. Prekvapuje ma len to, že autor spomínanej básne vedie taký bezúčelný život.
Rostov: Myslel som si, že zmysel života pozná len Boh.
Ignatov: Pravdaže. Iste vám to tak vyhovuje.
(Zasadanie je prerušené na dvanásť minút.)
Ignatov: Alexander Iľjič Rostov, po zvážení vašej výpovede sme dospeli k záveru, že ten jasnozrivý duch, čo napísal báseň Kamže sa podel? definitívne podľahol nástrahám svojej triedy a ohrozuje ideály, ktoré kedysi zastával. Na základe tohto zistenia sme silno naklonení postaviť vás k múru. Mnohí vysokopostavení členovia strany vás však považujú za jedného z hrdinov predrevolučného obdobia. Komisia teda rozhodla, že sa môžete vrátiť do hotela, ktorý ste si tak obľúbili, no vedzte, že ak z neho ešte niekedy vytiahnete päty, na mieste vás zastrelia. Ďalší.
Dolu podpísaní
V. A. Ignatov
M. S. Zakovskij
A. N. Kosarev
4
Prvá časť
1922
Ambasádor
Dvadsiateho prvého júna 1992opol siedmej večer vyviedli grófa Alexandra Iľjiča Rostova zKremľa na Červené námestie. Vonku vládol príjemný večerný chlad. Gróf sa vystrel azhlboka sa nadýchol ako plavec, čo sa práve vynoril zvody. Belasá obloha dávala vyniknúť pestrofarebnému Chrámu Vasilija Blaženého. Ružové, zelené azlaté kupoly sa trblietali, akoby náboženstvo slúžilo len na potechu Stvoriteľa. Dokonca aj mladé boľševičky, čo sa rozprávali pred štátnym obchodným domom, vyzerali slávnostne.Žebysavyobliekalinaoslavuposlednýchjarnýchdní?
„Príjemný podvečer želám!“ zavolal gróf na Fiodora, ktorý stál na kraji námestia. „Vidím,žetentorokčučoriedkydozrievajúskoro!“
Prekvapenýpredavačnestihol odpovedať.Grófrezkokráčalďalej,navoskovanéfúzy samutrepotalinadústamiakočajčiekrídla.PrešielcezBránuvzkrieseniaazamierilna Divadelné námestie, kde sa vypínal hotel Metropol vcelej svojej kráse. Keď prišiel khlavnému vchodu, žmurkol na popoludňajšieho vrátnika Pavla aukázal na dvoch vojakov,čohosprevádzali.
„Ďakujemvám,páni,žestemabezpečnepriviedlidomov.Odtiaľtosazaobídemajbez vašichslužieb.“
Obaja vojaci boli urastení, no na grófa aj tak pozerali zdola. Meral totiž vyše meter deväťdesiatakoposlednýchdesaťgeneráciírostovovskýchmužov.
„Choďtednu,“vyhlásilsurovecsrukounapažbe.„Mámevásodviesťdoizby.“
5
Vo vstupnej halegrófmávol stoickémurecepčnému Arkadijovi alás-kavej Valentine, ktorápráveoprašovalasochu.Hociichtaktozdravilnajmenejstoráz,obajazačudovane vytreštilioči,akobyprišielnavečerubeznohavíc.
Grófprešielpopridievčinevžltom,ktoráčítalačasopisvosvojomobľúbenomkresle, prudkozastalpredčrepníkmiaoslovilsvojichsprievodcov.
„Takčo,páni?Pôjdemepešo,alebovýťahom?“
Vojacisanerozhodneobzerali.
Ako majú zvíťaziť na bojovom poli, keď nevedia odpovedať na jednoduchú otázku? uvažovalgróf.
„Pôjdemepešo,“vyhlásilabralschodypodvoch–starýzvykzakadémie.
Na treťom poschodí vykročil po červenom koberci ksvojmu apartmánu so spálňou, kúpeľňou, jedálňou aveľkolepým salónom sdvaapolmetrovými oknami svýhľadom na lipy na Divadelnom námestí. Tu ho však čakalo grobianstvo najhrubšieho zrna. Dvere apartmánu boli otvorené dokorán astál v nich kapitán stráží shotelovými nosičmi PašomaPeťom.Mladícizahanbenepozrelinagrófa.Očivid-nedostalipríkaz,ktorýsaim zdušeprotivil.Grófsaobrátilnastrážnika.
„Čotomáznamenať,kapitán?“
Zdalosa,žedôstojníkaotázkaprekvapila,noodpovedalcelkomvyrovnane.
„Prišielsomvásodviesťdoizby.“
„Totojemojaizba.“
Kapitánsatakmernebadaneusmialaodvetil:„Užnie.“
Vojaci zaviedli grófa knenápadným dverám vsrdci hotela, za ktorými sa skrývali schody pre služobníctvo. Slabo osvetlené schodisko sa po každých piatich schodoch prudkostáčalo,akobyviedlodozvonice.Otriramenáschodovnatrafilinaúzkuchodbu skúpeľňouašiestimispálňamipripomínajúcimikláštornécely.Vpodkrovíkedysibývali komorníci akomorné hotelových hostí, no časy sa zmenili anepoužívané kutice teraz slúžiliakoskladiskádreva,polámanéhonábytkuainýchharabúrd.
Prvú izbu však ešte vten deň vypratali anechali vnej len kovovú posteľ, trojnohý sekretár adesať rokov prachu. Vrohu pridverách stálaúzkaskriňaveľkosti telefónnej
búdky, ktorú priniesli dodatočne. Strop sa zvažoval nadol, takže gróf sa mohol na opačnomkonciizbyvystrieťibavovikierisokienkomveľkýmakošachovnica.
6
Strážnici sa povýšenecky prizerali, kým mu kapitán vysvetľoval, že zavolal nosičov, abymupomohlipresťahovaťvšetkyveci,čosichcevziaťdonovejizby.
„Azvyšok?“
„Zvyšokpripadneľudu.“
Takžeotoimide,pomyslelsigróf.
„Dobreteda.“
Zbehol dolu po schodoch a stráže utekali za ním, pričom narážali puškami do stien. Nadruhomposchodízamierilksvojmubývalémuapartmánu,kdečakalidvajanešťastní nosiči.
„Tonič,priatelia,“utešovalichgrófazačalukazovať:„Toto.Tamto.Ajhento.Avšetky knihy.“
Vybral si dve kreslá svysokými operadlami, orientálny čajový stolík starej mamy asvoju obľúbenú súpravu porcelánových tanierov. Pridal aj dve slonovinové stolné lampy aportrét svojej sestry Heleny, ktorý namaľoval Serov počas krátkeho pobytu vZáhaľkevroku1908.Nezabudolaninakoženýkufrík,čomuvLondýneušilanamieru firma
Asprey–priateľMiškahoveľmipríhodnenazvalAmbasádor.
Našťastie mu ktosi priniesol cestovný kufor, tak doň naukladal oblečenie aosobné veci, zatiaľ čo sanosiči mocovali snábytkom.Prihodil aj dvefľašky brandy, po ktorých pokukovalistrážnici.Keďsanosičivrátili,ukázalnastôl.
Mládencisiužufúľaližiarivomodréuniformy,nobezslovaposlúchli.
„Vážiaspoňtonu,“nezdržalsajeden.
„Kráľovoupevnosťoujehrad,džentlmenovouzasestôl,“poznamenalgróf.
Len čo nosiči vyteperili stôl na chodbu, rostovovské stojacie hodiny poslušne odbili osem. Kapitán dávno odišiel azvojakov vyprchala predchádzajúca bojovnosť. Znudene sa opierali ostenu apopol zcigariet im padal na parkety, zatiaľ čo do salóna prúdilo jasnésvetlomoskovskéholetnéhoslnovratu.
Gróf smutno podišiel koknám vseverozápadnom kúte salóna. Koľko hodín pri nich strávil? Koľkokrát vžupane popíjal kávu asledoval nových hostí, ako po celonočnej jazdevlakomzPetrohraduunavenevystupujúztaxíkov?Koľkokrátvzimesledoval,ako snehovévločkypadajúnaosamelúzavalitúsiluetu,čosamihlapodlampou?Právevtej chvíli sa na severnom konci námestia zjavil dôstojník Červenej armády avybehol po schodochdodivadla,hociužzmeškalprvúpolhodinupredstavenia.
7
Gróf sa usmial pri spomienke na vlastné neskoré príchody. Aj keď sa vAnglickom
klubezaprisahal,žeostanelennapohárik,nakoniecvypiltri,skočildočakajúcehokoča, prehnalsacezmesto,vybeholpopovestnýchschodochaprekĺzolcezzlatédvere.Zatiaľ čonajaviskuladnetancovalibaleríny,zamierilnasvojezvyčajnésedadlosvýhľadomna dámyvlóžachacestousaospravedlňovaldivákom.
Meškanie,vzdycholsivduchugróf.Jednozpotešenímladosti.
Vzápätí sa zvrtol na päte aprešiel po celom apartmáne. Pokochal sa pohľadom na rozľahlý salón sdvoma lustrami, maľované panely vmalej jedálni adômyselný mosadzný mechanizmus na dvojkrídlových dverách vspálni. Prezrel si izby ako potenciálnykupecnaprvejprehliadke.Vspálnizastalpristolíkusmramorovoudoskou, naktorejsavynímalazbierkakuriozít,avzaldorukysestrineobľúbenénožničkyvtvare volavky. Dlhéstrieborné čepelepredstavovali zobák amalázlatá skrutkaoko. Bolitaké drobné,žedonichledvavopchalprsty.
Naposledy sa poobzeral po apartmáne, aby sa rozlúčil so svojimi vecami. Všetky umelecké diela, osobné predmety i nábytok, čo si priniesol pred štyrmi rokmi, prešli veľkou čistkou. Keď sa totiž v Paríži dozvedel ocárovej smrti, okamžite sa vydal na cestu. Za dvadsať dní prekrižoval šesť krajín avyhol sa ôsmim bataliónom bojujúcim pod piatimi rôznymi vlajkami, až kým siedmeho augusta 1918 nedorazil do Záhaľky splecniakomnachrbte.Vidiek bolnapokrajiprevratuadomácnosťviditeľneotrasená, nostarámamasiakovždyzachovalachladnúhlavu.
„Saša!“pozdravilahozkresla.„Somrada,žesitu.Určitesihladný.Poď,dámesičaj.“
Vysvetlil jej, že musí opustiť krajinu, a grófka pochopila, že nemá na výber. Všetci sluhovia by juochotnesprevádzali, nomuselasi vystačiť sdvoma. Dokonca sazmierila stým,žejejjedinývnukadedič,ktoréhovychovávalaoddesiatichrokov,sňounepôjde.
Keďmalgrófsedemrokov,chlapecodsusedovhoporazilnahlavuvdáme.Malýgróf sa rozplakal, zahrešil azmietol figúrky na podlahu. Otec ho prísne pokarhal za nedostatok športového ducha aposlal spať bez večere. Pred spaním však malého nešťastníkanavštívilastarámama.Sadlasiknohámposteleasúcitnesamuprihovorila:
„Viem,ženaprehreniejeničpríjemnéatenObolenskýchchlapecjeprotivnýakokýbeľ chrústov,ale,Saša,zlatko,prečosimudoprialtozadosťučinenie?“Vtomistomduchusa bezjedinejslzyrozlúčilinamólePeterhofu.Lenčodalgrófzbohomstarejmame,vrátil sa,abyzavrelrodinnésídlo.
8
Dal vymiesť komíny, vyprázdniť komory apozakrývať nábytok, akoby sa rodina vracaladoPetrohradu,notentorazvypustilvšetkypsyajkoneaprepustilslužobníctvo.
Napokon naplnilnákladný voznajvzácnejšímikusmi nábytku, zamkoldvereavybral sa doMoskvy.
Zvláštne, pomyslel si gróf na odchodez apartmánu. Odmaličkasalúčimespriateľmi aj rodinou, odprevádzame rodičov asúrodencov, navštevujeme bratancov, chodíme do škôl,vstupujemedoarmády,ženímesaacestujemedozahraničia.Neprestajnedávame zbohomsvojimblízkymanádejamesa,žesanámčoskoroozvú.
Oveľazriedkavejšiesavšaklúčimesnašiminajmilšímivecami,akeďužktomupríde, jetomimoriadnetrpkáskúsenosť.Časomsitotižzačnemeceniťveciviacnežpriateľov.
Napriekvýdavkomanepohodliuichprenášamezmiestanamiesto,oprašujeme,leštíme ahrešíme deti, ak sa pri nich nepozorne hrajú. Vkladáme do nich spomienky, a tie im vnašichočiachzvyšujúhodnotu.Myslímenato,akosmesaschovávalivskriniach,ktoré svietniky zdobili stôl na Štedrý večer, akou vreckovkou si utierala oči atak ďalej, až napokonuveríme,ženámposkytnúútechu,keďstratímesvojichdrahých.
Lenževecitakúmocnemajú.
Grófsitedavložildovreckanožničky,ešterazpozrelnasvojededičstvoanavekyho vypudilzosrdca.
Ohodinu neskôr gróf dva razy nadskočil na posteli, aby zistil, akým tónom vŕzgajú pružiny(gis), preskúmal svoj novýnábytok apripomenul si, akozamladitúžil cestovať parníkomdoFrancúzskačinočnýmvlakomdoMoskvy.
Pýtatesa,prečopraholprávepotýchtodopravnýchprostriedkoch?
Lebomalimalékajuty!
Bolo úžasné zistiť, že zložený stôl bez stopy zmizne, objavovať zásuvky vspodnej časti postele anástenné lampy, ktoré osvetlia nanajvýš jednu stránku vknihe. Tieto úsporné riešenia boli ako stvorené pre mladé mysle, lebo svedčili ojasnom cieli asľubovalidobrodružstvo.TaktobyasivyzeralakajutakapitánaNemadvadsaťtisícmíľ
pod morom akaždý chlapec so štipkou gurážeby dozaistavymenil sto nocí v paláci za
jedendeňnapalubeNautilu.
Chvíľutotrvalo,alekonečnesitomoholvyskúšať.
9
✮
Navyše polovicu prvého poschodia obsadili boľševici, ktorí vo dne vnoci neúnavne spisovalismernice.Napiatomposchodíaspoňvládolpokoj.*
Grófvstalanarazilhlavoudostropu.
„Akoinak,“poznamenal.
Odsunulkreslosvysokýmoperadlom,preniesolslonovinovélampykposteliaotvoril kufor.Najprvvytiaholfotografiudelegácieapoložiljunastôl,kampatrila.Potomvybral dvefľašebrandyaotcovehodiny,čoodbíjaličaslendvarazyzadeň.Keďvšakumiestnil na stôl operný ďalekohľad starej mamy, vonku sa ozval trepot krídel. Strešné okno nebolo onič väčšie než pozvánka na večeru, no gróf si všimol, že na medenej rímse pristálholub.
„Novitaj,“pozdravilhogróf.„Miléodteba,žesimaprišielpozrieť.“
Holub sa majetnícky poobzeral, zaškrabal pazúrmi po okne apárkrát po ňom poklopalzobákom.
„Pravdaže,“uznalgróf.„Niečonatombude.“
Práve sa chystal novému susedovi vysvetliť, ako sa tu ocitol, ale prerušilo ho decentné odkašľanie. Gróf hneď vedel, že na chodbe stojí Andrej, vedúci hotelovej reštaurácieBojarskij.
Kývol holubovi na znak, že budú vrozhovore pokračovať neskôr, zapol si sako apodišielkdverám,kdesatlačilitrajahotelovízamestnanci.
Stál tu pokojný Andrej sdokonalým držaním tela adlhými uvážlivými rukami, nenapodobiteľný komorník Vasilij aMarina, hanblivé krivooké žieňa, ktoré nedávno povýšili zchyžnej na krajčírku. Všetci traja vyzerali rovnako zarazení ako Arkadij aValentina agróf konečne pochopil prečo. Keď ho ráno odviedli do Kremľa, všetci predpokladali,žesaužnevráti,aleonsaznenazdajkyzjavilakopilot,čozázrakomprežil haváriulietadla.
„Vitajte, priatelia,“ oslovil ich. „Určite ste zvedaví, čo sa dnes stalo. Ako isto viete, pozvali ma do Kremľa na malé tête-à-tête, kde zopár dôstojníkov skozími briadkami rozhodlo,žesomsaprevinilaristokratickýmpôvodom,apretomaodsúdilinadoživotné väzenie…tuvhoteli.“
Na chodbe zavládla všeobecná radosť. Gróf hosťom srdečne potriasol ruky, aby im poďakovalzapriateľstvoasúdržnosť.
„Nechsapáči,poďtednu,“pozvalich.
Všetcitrajasapretislipoprinedbanlivorozmiestnenomnábytku.
10
„Budetetakýláskavý?“spýtalsagrófapodalAndrejovifľašubrandy.Vzápätísikľakol ku kufru, otvoril ho ako obrovskú knihu aodhalil päťdesiatdva bezpečne uložených pohárov–čiskôrpäťdesiatdvanajrôznejšíchpárovodveľkolepýchčašínačervenévíno až po elegantné štamperlíky na pestrofarebné likéry zjužnej Európy. Gróf vybral prvé štyri poháre, čo mu prišli pod ruku, arozdal ich hosťom. Andrej vokamihu vytiahol korokzfľašeavšetkýmslávnostnenalial.
Keďužmalihostiapoháre,grófzdviholčašu.
„NaMetropol!“vyhlásil.
„NaMetropol!“zopakovalihostia.
Gróf bol rodený hostiteľ. Počas nasledujúcej hodinky dolieval návštevníkom brandy anadpriadal podnetné rozhovory. Inštinktívne vycítil, akú má kto zjeho hostí povahu. Andrejovozamestnaniesisícevyžadovaloformálnosť,nodnesvečernešetrilúsmevmia žmurkaním.Vasilijbolmajstervpremyslenomvydávanípokynov,alevgrófovejizbietke rozprával smelodickým prízvukom človeka, ktorý si zajtranebudepamätať ani slovko. AhanbliváMarinasaprikaždomžartezachichotala,anisinezakrylaústarukou.
Grófplnýmidúškamivychutnávaldobrúnáladusvojichhostí,nonenamýšľalsi,žeich rozveselila správa ojeho zázračnom úteku zhrobárovej lopaty. Dobre vedel, že vseptembri 1905 podpísali členovia delegácie Portsmouthskú mierovú zmluvu, čo ukončila rusko-japonskú vojnu, ahoci odvtedy prešlo len sedemnásť rokov, krajinou otriasla svetová vojna, občianska vojna, dva hladomory ačervený teror. Nevídané pohromy zasiahli všetky spoločenské vrstvy abez ohľadu na osobné názory či preferenciebolnajvyššíčaspripiťsinazdravienároda.
Odesiatej večer odprevadil gróf hostí kuschodom arozlúčil sa snimi rovnako obradne,akobyhonavštívilivrodinnomsídlevPetrohrade.Potomsavrátildoizbietky, otvoriloknosotvaväčšieakopoštováznámka,nalialsiposlednúkvapkubrandyasadol sikstolu.
VyrobilihovParížizačiasĽudovítaXVI.,keďbolivmódezlatéozdobyakoža.Grófho zdedil po krstnom otcovi. Veľkovojvoda Demidov mal impozantné biele bokombrady, bledomodré oči ana pleciach zlaté výložky. Vedel čítať všiestich jazykoch aštyrmi znich aktívne hovoril. Nikdy sa neoženil, zastupoval záujmy svojej krajiny
11
✮
vPortsmouthe, spravoval tri sídla, rád pracoval anestrpel nijaké nezmysly. Kedysi
dávno slúžil po boku grófovho otca ako bezvýznamný jazdecký kadet, apráve vďaka tomu sa stal grófovým poručníkom. Keď grófovi rodičia vroku 1900 podľahli cholere len pár hodín za sebou, veľkovojvoda si ho odviedol nabok avysvetlil mu, že musí byť
silný kvôli sestre. Nešťastie má mnoho podôb, vravel, aak sa človek nestane pánom situácie,rýchlosastanejejotrokom.
Grófpohladiljemnéryhynapovrchustola.
Za koľkými z nich sa skrývali ťahy pera? Vyše štyridsať rokov tu veľkovojvoda spisoval presné inštrukcie pre správcov, presvedčivé argumenty pre štátnikov askvelé radyprepriateľov.Skrátka,boltostôlhodnýsvojhomena.
Gróf vycedil poslednú kvapku brandy, odsunul stoličku asadol si na podlahu. Prechádzal prstami po pravej nohe stola, až kým nenašiel západku. Len čo ju stlačil, otvorilisaprednímnenápadnédvierkaaodhalilizamatomvystlanúdutinu,akovšetky ostatnénohyplnúzlata.
12
