Ročník XII.
Občasník Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici
V dnešnej uponáhľanej dobe, zasvätenej počítačom, mobilom, televízii, iPodom a inej technike je vzácnosť stretnúť človeka, ktorý by miloval knihu v jej klasickej podobe. Jej vôňu a neopísateľnú slasť, keď s ňou na nose zaspíte. Keď potom takého človeka stretnete, je viac ako isté, že sa spolu nebudete nudiť. Konverzácia nebude viaznuť, tipom na dobré tituly nebude konca kraja. Ešte zaujímavejšie to je, ak sa stretnú dvaja, ktorí v krásnej literatúre hľadajú niečo, čo ich zaujíma. Mňa napríklad zaujíma moja profesia. Z krásnej literatúry si už roky vypisujem pasáže, v ktorých sú zmienky o knihovníkoch a knižnici. Poviete si – Načo jej to už bude?! Nebudem vás napínať. Robím to preto, aby som sama seba uistila, že okolie nás vníma, že vie o našej existencii, že sme tu. Profesia knihovníka sa mnohým ľuďom zdá nudná, knihovníci, alebo knihovníčky sú v ich predstavách starí, nudní, nie veľmi pekní. Len niektorí spisovatelia nás vnímajú aj ináč, ako láskavých, empatických ľudí so zmyslom pre krásu, ochotných pomôcť a poradiť. Zatiaľ som sa v literatúre stretla len s knihovníkmi vzdelanými a rozhľadenými. Iná káva sú knižnice. Tie svojimi priestormi vedia vytvoriť ohromné klišé pre milencov, zoznámenia... Vie ma potešiť, keď čítam o krajinách, ktoré prešli peklom vojny a hneď po uzatvorení konfliktu začnú myslieť na budovanie a obnovu knižníc. Veľmi pekne o tom píše napríklad Khaled Hosseini vo svojom románe Tisíc žiarivých sĺnk: ...„Väčšina ulíc v Heráte je vydláždená. Popri oboch krajniciach rastú voňavé borovice. Mesto sa pýši zrekonštruovanými knižnicami, udržiavanými dvormi a čerstvo natretými budovami. Obnovujú sa mestské parky. Svetelná signalizácia funguje a, na Lailino veľké prekvapenie, v meste majú nepretržite elektrinu.“ ... Tých, ktorí túto knihu nečítali, chcem upozorniť, že dej sa odohráva v Afganistane. Ale nemusíme ísť až tak ďaleko. Spokojne môžeme zostať aj u nás doma, na Slovensku. Budem citovať z románu Petra Jaroša Nemé ucho, hluché oko: ...„Už na druhý deň po odchode murárov zakladali občania mestečka Občiansku besedu. Za jej predsedu zvolili evanjelického farára Antona Šimku, za podpredsedu po dlhom nahováraní katolíckeho farára Jozefa Dindoša a za tajomníka učiteľa Jána Strauta. Predstavenstvo besedy sa zaviazalo objednať za členské rozličné časopisy, noviny a knihy, ktoré by mohli členovia čítať vo vyhradenej miestnosti obecného domu. Pre knižnicu určili ďalšiu miestnosť a za knihovníka ustanovili roľníka Jána Dreváka, ktorý mal na starosti všetky výpožičky“... Áno, aj také boli začiatky. Nie všetko však bolo pekné ružové. Zažili sme rôzne časy. Napríklad obdobie normalizácie, ktoré sa negatívne prejavilo aj v knižniciach a na práci knihovníkov. Svedectvo o tom si môžete prečítať v románe Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Autorské a prekladateľské diela Jána Roznera a jeho manželky Zory Jesenskej v tomto období zmizli z regálov knižníc a pultov kníhkupectiev. Prohibitná literatúra je dnes už znova na svojom mieste. Môžete sa o tom presvedčiť aj v katalógu našej knižnice. Po roku 1989 sa situácia zmenila. Zareagoval na to aj Július Satinský vo svojej publikácii Šľak ma ide trafiť: ...„Hovorím o krásnych knihách, ktoré nám začali najmä v detských izbách rozvoniavať. Ale aj po dospeláckych knižniciach sa začali rozvaľovať kvalitné tituly. Taký Pišťanek, Puškáš, Kundera, Babeľ – samé delikatesy. Cítim vo vzduchu renesanciu knižnej
2/2011
kultúry. Už je tu – už nás obklopuje. Že sú tie nové knihy drahé? Musia byť. Oproti tomu, za čo sme ich kupovali v starom režime, musia byť drahšie“. ...Tak vidíte – knihy, knižnice a knihovníci sú vďačnou témou. Popísalo sa o nás veľa. Nie všetci nás však majú v láske. Napríklad taký Umberto Eco vo svoje eseji Ako viesť verejnú knižnicu nenechal na nás suchej nitky. Na druhej strane Forrest Carter vo svojej peknej knihe Malý strom má úplne inú mienku. Tu sme bodovali a táto kniha patrí svojou ľudskosťou a vyznávaním základných hodnôt k mojim najobľúbenejším. Ale aby sme neskončili príliš vážne. Na záver ešte jeden exkurz do literatúry. Citujem z knihy Stanislava Štepku Desatoro ( a zopár navyše), z poviedky Gusto: ...„Robila v knyžnyci, čítala, furt čítala. Potom išla do kúpelov do Píštan a tam narazila na Čecha, čo též čítav. Začalo sa to celé s výmenu knýh. Ona poštala knyhu Čechovi a Čech jej. Až nakonec s tým Čechom natrvalo odišla do Čéch. Podrbané knyhy! Mne nech volado hovorí, že knyha je najlepší prátel človeka!“ A ja si napriek všetkému myslím, že je. Mgr. Katarína Šmelková
Či si to uvedomujeme, alebo nie, virtuálna knižnica je knižnicou nielen zajtrajška, ale už aj dneška. Amazon, najznámejší svetový internetový predajca kníh, predal po prvýkrát v histórii v roku 2010 viac elektronických ako klasických tlačených kníh. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici pravidelne sleduje najnovšie trendy vo vývoji čitateľských návykov, ako aj vo vývoji komunikačných technológií. Vychádzajúc zo svojich analýz sa organizátori tohtoročného XI. ročníka odborného seminára pre pracovníkov knižníc rozhodli tematicky ho zamerať na problematiku budovania virtuálnej knižnice.
Podujatie sa uskutočnilo 22.3. 2010 pod odbornou záštitou generálneho riaditeľa Slovenskej národnej knižnice v Martine, prof. PhDr. Dušana Katuščáka, PhD. Na seminári odznelo 10 odborných príspevkov, z toho 6 od zahraničných účastníkov. V úvodnom príspevku predstavil prof. PhDr. Dušan Katuščák, PhD. národný projekt Digitálna knižnica a digitálny archív. Mgr. Lenka Málková prezentovala na príklade Študijnej a vedeckej knižnice v Hradci Králové (SVK HK) súčasný stav virtualizácie služieb a prístupu ku knižničným fondom. Pozornosť venovala najmä obohacovaniu online-katalógu knižnice o naskenované obálky a obsahy dokumentov a o prvky webu 2.0. S účastníkmi seminára sa podelila o skúsenosti so vzdialeným prístupom k databázam a načrtla perspektívy ďalšieho rozvoja virtuálnej knižnice v podmienkach SVK HK (ČR). Pokračovanie na str. 2 .