INTERVIEW | PHOTOS | CARICATURES & JOKES
We thank for support
Milá GBAS family, vďaka Tebe a pre Teba nadstavba s názvom Sučany Alumni započína piaty rok svojej činnosti. Stojí stále sebavedomejšie na podpore neustále rastúceho počtu ľudí z Tvojich radov, pre ktorých si, GBAS family, nielen o stretávaní sa a spomínaní, ale aj o prejavoch spolupatričnosti a posúvaní sa dopredu. GBASák, GBASáčka, synergický efekt nie je len prázdna poučka, a s významom Tvojej (súčasnej či bývalej) školy rastie význam Tvojho vzdelania. Preto SApport SA! Vďaka SA podporuješ seba, ľudí, ktorých máš rád, tých, ktorí to potrebujú alebo si to zaslúžia, a všetkých tých, ktorí sa hrdia a budú hrdiť značkou GBAS. Pozri sa na plánované aktivity a minuloročné hospodárenie. SA potrebuje Tvoju morálnu a materiálnu podporu. Napíš nám, že chceš hodinu či viac mesačne pomáhať, vyplň si údaje v databáze, prispej skromným finančným príspevkom, presvedč jedného dobrého GBASáckeho priateľa, aby sa tiež pridal, príď s nápadom, navrhni zmenu. Započali sme piaty rok. Je čas postaviť sa na vlastné nohy. Števo Korbeľ, srdcom GBASák
Absolventský občasník Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu vydáva Sučany Alumni – Spoločnosť absolventov gymnázia v Sučanoch. Číslo: X-mas 2013 (2/2013). Šéfredaktor: Štefan Korbeľ Redaktor a grafik: Tomáš Jacko Fotky: archív Sučany Alumni, Ing. Peter Paulík, Mr. Lorenz Goebels, Petra Trubinská, Kristína Durčáková, Mgr. Jozef Ruman, LEAF Camp Predseda o.z. Sučany Alumni Štefan Korbeľ (GBAS 2004 – 2009) Podpredsedovia Sučany Alumni Tomáš Jacko (GBAS 2001 – 2006) Michal Kovářík (GBAS 2002 – 2007) Jakub Brindza (GBAS 2009 – 2014) KONTAKTNÉ OSOBY - ABSOLVENTI: 1996: vacant 1997: Michal Bittšanský 1998: vacant 1999: Ján Bittšanský 2000: vacant 2001: Lenka Orelová 2002: vacant 2003: Lenka Žuborová 2004: vacant 2005: Zuzana Hukeľová 2006: Ivan Polák 2007: Mária Habániková 2008: Martina Búcsaiová 2009: Štefan Korbeľ 2010: Peter Šándor 2011: Michaela Tholtová 2012: Martina Krivošová 2013: Erika Mazuchová KONTAKTNÉ OSOBY - ŽIACI: 2014: Jakub Brindza 2015: Kristián Filip 2016: vacant 2017: Laura Beláková 2018: Štipendistky Milana Hodžu Adresa: Sučany Alumni Bilingválne gymnázium Milana Hodžu Komenského 215 038 52 Sučany (Kontaktné osoby – Jakub Brindza, Ing.Peter Paulík) E-mail: sucany.alumni@gmail.com Web: http://www.sucanyalumni.sk/ Facebook fanpage: facebook.com/sucany.alumni Ďalšie údaje: IČO: 42069343 DIČ: 2022902277 Bankové spojenie: 2629 744 559 / 0200 IBAN: SK69 0200 0000 0026 2974 4559 SWIFT: SUBASKBX PODPORTE Sučany Alumni cez 2% z Vašich daní Údaje potrebné na poukázanie 2% z daní Sučany Alumni: Obchodné meno: Sučany Alumni – Spoločnosť absolventov gymnázia v Sučanoch Právna forma: občianske združenie Sídlo – obec, PSČ, ulica, číslo: Sučany, 03852, Komenského, 215 IČO: 42069343
Odovzdávanie štipendií na otvorení šk. roka Štipendiá Milana Hodžu na šk. rok 2013/14 získavajú: Kristína Benediková, Terézia Čviriková, Kristína Klačanská, Nora Mlynáriková. Za finančnú podporu pre Štipendiá Milana Hodžu ďakujeme všetkým Vám, ktorí nás podporujete svojimi členskými príspevkami a 2 % z daní z Vašich príjmov, firme X-Trade Brokers a Združeniu rodičov a priateľov školy pri BGMH Sučany! Po Ľubomírovi Sivom (2014) uspeli v 2. kole Štipendií Sučany Alumni aj Laura Beláková (2016), Petra Abrahámová, Marek Križka a Andrej Sečkár (všetci traja 2014). Gratulujeme!
Obsah Editorial (Štefan Korbeľ)
1
Štipendiá 2013/14
2
Program Sučany Alumni 2013/14
3
Hospodárenie SA 2012/13
4
A Journey through Fairytales (Kristína Durčáková)
6
LEAF Leadership Camp 2013 (Marek Križka, Júlia Zacharidesová)
7
Večer plný nádeje (Lenka Žuborová)
8
LEAF, aby sme ďaleko od stromu nespadli (Roman Bašár)
9
Interview with Mr Goebels (Štefan Korbeľ)
10
Virtuálne stretnutie s Mariannou (Patrícia Holíková)
14
Duo Akord (Marianna Bachledová)
15
Travel Grant (Lenka a Marek Čavojskí)
17
Mini Fest 2013 (Petra Trubinská)
21
Calyx and Teebee - All Or Nothing (Peter Polubojarov)
24
Freeman
25
To Read or not to Read? (Slávka Vimpeľová)
26
Mr Ruman’s endnote (Mr Jozef Ruman)
28
PROGRAM SUČANY ALUMNI NA ŠK. ROK 2013/14 Stretnutia, networking, informácie • 5. výročie SA, stretnutia, nový web a databáza, The Swallow, newslettre
Kariéra a univerzitné štúdiá • CV Book, prezentácie, University Clinic, Careers Library, univerzitná pôžička
Podpora mladých talentov • Grant SA, Štipendium Milana Hodžu, Student Award, Štipendium SA, „blogovací grant“, podpora školských podujatí a klubov
Oceňovanie aktívnych zamestnancov • Staff Award
Súťaže • Travel Grant, Sučany Mastermind, PHOTO Competitions, X-Mas Quiz, Online Chess Competition, Art Competition...
Ďalšie výhody • Zľavy na školské podujatia, darčekové predmety školy, členská karta a zľavy u partnerov SA... Zmena programu vyhradená. Viac info a detailov na www.sucanyalumni.sk/sk/aktivity
HOSPODÁRENIE SUČANY ALUMNI V ŠK. ROKU 2012/13, a prečo potrebujeme aj Tvoju podporu VÝDAVKY 2012/13 Štipendiá Milana Hodžu Hodžafest Student Award Do fondu na pôžičku pre čerstvých absolventov Travel Grant New Merchandise Office, Garden, Merchandise Testing etc. Predseda ŠK (cestovné + ubytovanie) X-Mas Quiz Banka + PayPal MasterMind Podpredseda TJ (cestovné) Občerstvenie Staff Award Deň učiteľov Online marketing Registrácia 2% Stáže NR SR ŽŠR – Vianočná kapustnica Weby SPOLU
PRÍJMY 2012/13 2% z daní Členské (vrátane príjmov z merchandise) Dary vo forme poukážok Kreditný úrok SPOLU
VÝSLEDOK HOSPODÁRENIA 2012/13 DEFICIT NIEKOĽKO ĎALŠÍCH ČÍSEL 2012/13 Počet členov Najvyšší členský príspevok Najnižší členský príspevok
-
1200,00 € 614,10 € 438,18 € 405,50 €
-
400,00 € 306,99 € 266,03 €
-
251,23 €
-
200,00 € 148,32 € 145,00 € 136,24 €
-
106,39 € 100,00 € 68,58 € 60,77 € 56,99 € 50,00 € 30,00 €
-
26,39 € 5010,71 €
2131,96 € 1204,50 € 185,00 € 1,87 € 3523,33 €
V príjmoch nie sú započítané sponzorské dary vo forme nákladov na tlač a súvisiace výdavky (školský časopis KARIS, absolventský občasník The Swallow, ďalšie tlačivá). S tlačou nám nezištne pomáhala firma
X-
Trade Brokers. Martinus.sk nás podporil formou darčekových poukážok (započítané do príjmov) do X-Mas Quiz, ako aj zľavou pre členov na nákup v ich online kníhkupectve. Organizátori Uprising, KULTURISE Booking &
Production, nám venovali lístky na ich festival (nezapočítané do príjmov). Web hosting nám poskytuje Websupport.sk. Darčekovú poukážku (započítanú do príjmov) do X-Mas Quiz nám venovala aj reštaurácia Pasáž. Vďaka Chess.com sme mohli darovať členské na šachovom portáli výhercom v Autumn Chess Competition. Naša úprimná vďaka patrí všetkým Vám, ktorí ste nás podporili svojimi členskými príspevkami a dvoma percentami z daní, všetkým pomocníkom a pomocníčkam vrátane webmasterov, prekladateliek, právneho poradcu, žiackych i absolventských koordinátorov, koordinátoriek a kontaktných osôb, ako aj vyššie spomenutým sponzorom.
Špeciálne poďakovanie za pokrytie deficitu patrí firme X-Trade Brokers.
-1487,38 €
181 100,00 € 1,00 €
Zároveň Vás všetkých vyzývame, aby sme sa v 5. roku spoločne postavili pevne na vlastné nohy. Potrebujeme SApport každého jedného a každej jednej z Vás.
Výdavky v šk. roku 2012/13
-68,58 € -100,00 € -136,24 € -148,32 €
-60,77 €
-106,39 €
-50,00 € -56,99 €
-30,00 €
-26,39 €
-145,00 € -1 200,00 €
-200,00 € -251,23 € -614,10 €
-266,03 € -306,99 € -438,18 €
-400,00 € -405,50 €
Štipendiá Milana Hodžu
Hodžafest
Student Award
Do fondu na pôžičku pre čerstvých absolventov
Travel Grant
New Merchandise
Office, Garden, Merchandise testing and like
Predseda ŠK (cestovné + ubytovanie)
X-Mas Quiz
Banka + PayPal
MasterMind
Podpredseda TJ (cestovné)
Občerstvenie
Staff Award
Deň učiteľov
Online Marketing
Registrácia 2%
Stáže NR SR
ŽŠR - Vianočná kapustnica
Weby
Ako sme pokryli výdavky v šk. roku 2012/13, a prečo potrebujeme aj Tvoju podporu 185,00 €
1 204,50 €
1 487,38 €
2% z daní
1,87 €
2 131,96 €
Dar X-Trade Brokers Členské (vrátane príjmov z merchandise)
Dary vo forme poukážok Kreditný úrok
Pozn.: Sme veľmi radi, že vďaka X-Trade Brokers sme mohli poskytnúť pôžičku 2000 € a umožniť Kristiánovi Filipovi (2015) štúdium na Verde Valley School (Arizona, USA). Časť pôžičky môže byť odpustená (vtedy bude započítaná do relevantného rozpočtu). V prípade akýchkoľvek otázok nás neváhaj kontaktovať na sucany.alumni@gmail.com.
A Journey through Fairytales (Summer ’13 Camp) It all started exactly one year ago with me being accepted as one of ten Slovak representatives of young leaders to the Youth Leadership Programme with Central Europe that took place last summer in the USA. Organised by the Meridian International, this project brought young leaders from four European countries (Slovakia, Slovenia, Hungary and Serbia) to one and only capital city of the United States, Washington DC, to experience, which was for me, the time of my life. Not only was it clear from the very beginning that all of us made up an excellent team, breaking the ice and cultural barriers while doing worthwhile tasks and activities, but it was also obvious to our mentors and adult leaders, that with that plenty ideas that we had, we would not just return home to sit around and do nothing. No. After all the seminars, discussions, workshops and classes that we took part in during the three weeks in the States, we would certainly want to organise our own community projects, do something and make a tiny change in the world, which was, after all, the aim of the whole programme – to teach us how to come up with an idea and make it happen. That was how I and another Slovak leader decided to apply our project for a US grant that was to be provided for the best participants, if their community projects are well-planned, thought through and serve to improve or contribute to the society. Since I had already had some experience of organising summer camps for children in my village in Orava from previous
years of volunteering, we came to a decision to plan a summer camp for undeserved children from two villages of the northern Orava, completely free of charge for them, that would have them experience potentially one of the best five days of their lives. The project was awarded the full grant from the US Department of State, but in order to make the summer camp real, we had to organise a fundraising event to collect more money from the sponsors and donors to meet our financial matters. During the Winter Ball we introduced our project to local businessmen and were very happy that the word about the camp was spread quickly and we were supported by many more sponsors. The actual summer camp took place in July 2013 in Mutne, and together 32 children were chosen with the help of teachers and school mentors, so that they all came from the low social class. The theme of the camp was ‘From a Fairytale to Another One’ and the children experienced five exciting days playing different games, activities, going through obstacle races, searching for a treasure and having a barbecue at the campfire. Mr Dostojevskij once said that ‘the soul is healed by being with children.’ No one can be truer than him! When hearing children that would otherwise never have afforded to attend a summer camp saying ‘I want to stay here forever’ and ‘If only at home it would feel that good as here’, I realised that we did a good thing. With the help of fifteen other volunteers and local sponsors, we managed to make this project happen and we plan to develop it further following years! This camp, being the greatest challenge of my life came up to be at the same time the best experience I could wish for. Kristína Durčáková (2015, Milan Hodža Scholar 2010/11)
Teambuilding, self-reflection, leadership. Týmito slovami by sa dal opísať celý prvý týždeň Leaf Summer Leadership Camp-u. Ale to by bolo príliš stručné. Dokonca to neopisuje ani tú úžasnú atmosféru, ktorá nás všetkých pohltila hneď po príchode a pevne sa nás držala až do samého konca. Na jej opis, žiaľ, nepoznám ani žiadne iné slová, ktoré by ju dokázali vystihnúť. Ale aspoň sa vám ju pokúsim priblížiť a napísať o tomto camp-e niečo viac ako: boli to dva najlepšie týždne mojich prázdnin, veľmi sa mi tam páčilo a budúci rok chcem ísť zas! LEAF Summer Leadership Camp je jeden z mála campov, ktorý ponúka niečo viac ako zábavu. Ani tej tam samozrejme nie je málo. Veď keď sa stretnú výborní vedúci, ktorí dokážu zabaviť 17-ročné decká, a partia mladých ľudí, ktorí si jednoducho “sadnú“ po prvej teambuildingovej aktivite, nemôže byť nuda! Ale odtiaľto si odnesiete oveľa viac! Inšpirácia, motivácia, vedomosti, skúsenosti... Program prvých dní bol pripravený tak, aby každý z nás dostal priestor a pod vedením odborníkov sa mohol zamyslieť sám nad sebou. „Čo je to za hlúposť? Veď so sebou žijem, viem o sebe všetko! Načo je toto dobré?!“ To boli moje prvé myšlienky. Až keď ma vyzvali, aby som porozprávala o svojej vysnívanej budúcnosti, o tom, v čom som naozaj dobrá, aké sú moje výhody pred ostatnými, aké hodnoty v živote skutočne vyznávam a prečo, som zistila, že to vôbec nie je také ľahké. Vír všetkých mojich predstáv, myšlienok, nápadov bolo jednoducho potrebné usporiadať! S týmto nám pomohol „lífak“ Stando (v civilnom živote psychológ). Počas dvoch dlhých pracovných dní sme vďaka meditáciám, vyplňovaniu MAPP testov, aukcii hodnôt, zostavovaniu timeline našich životných udalostí a zamýšľaniu sa nad sebou dokázali vyrobiť Coat Of Arms.
Práve ten bol našim skutočným odrazom. Až po jeho dokončení som si naozaj mohla povedať, že sa poznám. Teraz, keď všetci vedeli o sebe niečo viac a aspoň približne mali predstavu o tom, čo chcú v živote robiť, sa program začal uberať iným smerom. Večery sme trávili na diskusiách s ľuďmi, ktorí už v živote niečo dokázali a boli pre nás obrovskou motiváciou (Rasťo z Googlu, Gabriel u Transparency International a ďalší) a s Peťom, ktorý nám porozprával o výhodách, nevýhodách a rozdieloch v štúdiu v Amerike a UK. V stredu však už všetci pracovali na projektoch. ProSenior, Prestredoskolakov, Dobrý anjel, Pixel Federation. To boli štyri pracovné skupiny, v ktorých sme sa za pomoci mentorov z LEAF-u snažili vypracovať projekty na zlepšenie fungovania vyššie spomenutých organizácií. Najprv bolo potrebné vytýčiť si ciele a potom sa mohlo začať pracovať na vymýšľaní spôsobov, ako sa k nim dopracovať. Napriek tomu, že to bolo veľmi zdĺhavé, si to všetci užívali a boli vtiahnutí do riešenia daných problémov celou svojou mysľou. Pracovné nasadenie sa zmenilo až v piatok poobede, kedy už mali všetci plnú hlavu nezodpovedaných otázok k survival víkendu, ktorý sa nezadržateľne blížil. Survival víkend sme nakoniec prežili všetci. Mnohí z nás si po prvýkrát v živote vyskúšali spanie pod holým nebom v spacom vaku, lezenie po skalách či štvorhodinovú túru, ktorá nasledovala po 5-minútovom balení sa a 3minútovom jedení špagiet na večeru. Niekto to bral ako oddych, iní prekonali samých seba, ale rozhodne to bol najlepší víkend, aký nám len mohli pripraviť. Druhý týždeň Julka ušla na dovolenku a tak som zostal ako zástupca GBAS-u na campe sám. Tento týždeň sa tiahol
v značne profesionálnejšom duchu, práce na projektoch bolo vyše hlavy, dokonca tak veľa, že prestávku na šport naša skupina už automaticky vymieňala za prácu na projekte navyše. Dennú prácu na projektoch sme striedali za nemenej náročné večerné sedenia nad našou „budúcnosťou“. Postupne sme absolvovali prednášky o univerzitách v US a UK, písaní esejí a personal statementov a nakoniec nám boli pridelení osobní tútori. Na základe nášho záujmu o tú-ktorú krajinu a odbor nám LEAF našiel tútorov, s ktorými sme strávili dva skvelé večery a dohodli sa na ďalšom postupe. Títo tútori sa o nás totiž starajú aj po skončení campu a v ideálnom prípade nás prevedú celým prijímacím procesom až za brány univerzity. Ani neviem ako, zrazu tu bol štvrtok, finalizácia práce na projekte, kopa nervov, ale aj blížiaci sa odpočinok. Záverečné návrhy projektov a odporúčania do budúcnosti sme predstavili odbornej porote v rámci ktorej sedela absolventka Harvard Business School, predstaviteľ zadávajúcej firmy plus zástupcovia LEAF-u. Prezentáciu sme zvládli nad očakávania, dokonca sme zaujali natoľko, že naše návrhy budú aj reálne implementované do firemných stratégii, tak ako sa pôvodne očakávalo. Po tejto náročnej skúške nás čakala už len uvoľnená atmosféra, spoločné fotenie a večer. Tak ako to Julka začala, by som to rád aj ukončil. Prínos ako pre osobnostný tak aj profesionálny rast. Skvelá skúsenosť a nezabudnuteľný zážitok. Nesmierne nadaná banda stredoškolákov a inšpiratívna skupina lídrov. Zhrnuté a podčiarknuté, LEAF Summer Leadership camp je event, ktorý môžeme jedine odporučiť. Marek Križka (2014, Sučany Alumni Scholar 2013/14), Júlia Zacharidesová (2016)
Večer plný nádeje LEAF camp je je jeden z mála táborov, kde sa mladí ľudia aj počas prázdnin (dobrovoľne) venujú škole. Nejde však o klasické vyučovanie, kde by zvonilo na každú hodinu a študenti by museli rýchlo utekať sadnúť si na svoje miesta a potichu tam sedieť, ale ich úlohou bolo rozmýšľať o svojej budúcej (zahraničnej) vysokej škole, a už teraz začať s prípravou na ňu. Moje očakávania a pocity pred campom boli rôzne, no môžem povedať, že hoci som sa ho zúčastnila len jeden večer, to, čo som tam videla, zanechalo vo mne hlboký dojem. Na camp prišli mladí ľudia z rôznych častí Slovenska, z rôznych stredných škôl a s rôznymi záľubami, či skúsenosťami, avšak spájala ich jedna spoločná túžba, a to prekročiť hranice bežných očakávaní a urobiť všetko pre to, aby boli vo svojich povolaniach úspešní. A aby mali istotu v tom, či škola, prípadne študijné smerovanie, ktoré si vybrali, je pre nich skutočne tým pravým, tak okrem iného mali možnosť počas dvoch večerov porozprávať sa aj s nami – tútormi. A tak tam v ten večer, keď sme ich prvýkrát navštívili, stáli vedľa seba študenti s hlavami plnými otázok a tútori, ktorí boli odhodlaní pomôcť im nájsť na ne odpovede. A bol to večer plný rozhovorov, vzájomného spoznávania sa, rád, povzbudení, odovzdávania skúseností a zážitkov. Bol to veľmi intenzívny večer, kedy čas bežal príliš rýchlo a nikomu sa nechcelo prestať rozprávať sa, či ísť spať. Bol to večer plný dobrej nálady, pohody a porozumenia. No predovšetkým to bol večer, kedy optimizmus, ochota, vôľa a úprimná snaha pomôcť vyhrávala nad akýmikoľvek pochybnosťami a pesimizmom, a kedy odhodlanie bolo väčšie ako akékoľvek prekážky. ...A tak som tam v ten večer stála spolu s ostatnými tútormi a mala som nádej. Takú obyčajnú, úprimnú a nefalšovanú nádej, že ono tá naša budúcnosť bude v dobrých rukách... Lenka Žuborová (2003)
LEAF, aby sme ďaleko od stromu nespadli Už dlhé roky Slovensko pomenúva ako jeden zo svojich hlavných problémov tzv. odliv mozgov do zahraničia. LEAF je organizácia, založená v novembri 2012, ktorá má za cieľ pomôcť vyriešiť okrem iných aj tento problém. Vďaka LEAF-u som tento rok stážoval a v krátkosti Vám túto organizáciu predstavím. “Mozgami” majú ľudia, ktorí o tomto probléme rozprávajú, na mysli tých z nás, ktorí študujú na dobrých vysokých školách (VŠ) v zahraničí. Merítkom LEAF-u je známy šanghajský rebríček VŠ, nie je však definitívnym rozhodujúcim faktorom. O čo teda LEAF-u ide? Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa mladí ľudia z dobrých zahraničných VŠ nevracajú na Slovensko, je to, že nemajú dôvod. Chýba im profesionálne zázemie, znalosť prostredia, pracovných možností a kontakty. V Británii už dlhodobo funguje systém letných stáží, ktorý je obľúbený nielen u študentov, ale aj u zamestnávateľov. Počas letných prázdnin medzi predposledným (2. v Anglicku a Walese, 3. v Škótsku) a posledným ročníkom štúdia firmy ponúkajú možnosť letnej stáže pre študentov, ktorí ju vo veľkom aj využívajú. Hlavným dôvodom je to, že takmer 90% stážistov sa o rok, po skončení štúdia, zamestná v týchto firmách na plný úväzok, z čoho získavajú stážisti, rovnako ako aj zamestnávatelia. Je zrejmé, že zamestnávateľ počas trvania letnej stáže (zväčša 3 mesiace a menej) nie je schopný plne zaškoliť stážistu a na rok sa z neho síce automaticky nestáva plnohodnotný zamestnanec, v priebehu troch mesiacov je však možné človeka dostatočne spoznať a odhadnúť jeho osobnosť, charakterové vlastnosti a potenciál. Celý tento do detailu prepracovaný systém na Slovensku bohužiaľ už dlhodobo chýba. Chvalabohu, a možno aj žiaľbohu, že až teraz, ale v tomto prípade chvalabohu, že prišiel LEAF, ktorý sa tento systém snaží vybudovať aj na Slovensku.
Ako na to? Vďaka profesionálnemu tímu, ktorým LEAF disponuje (mnohí pracovali v renomovaných spoločnostiach ako McKinsey, Goldman Sachs či študovali na vysokých školách v Harvarde, Chicagu, Filadelfii) bol LEAF schopný nadviazať kontakt a následnú spoluprácu s firmami ako IBM, PwC, Google, U.S. Steel či Deloitte a vďaka nim bolo otvorených zhruba 13 letných stáží zameraných práve na študentov zo zahraničných škôl. Ak študent prejavil záujem o stáž, bol kontaktovaný LEAFom a prebehlo Skype interview. Z uchádzačov LEAF vybral určitý počet, ktorý následne odporúčal, resp. neodporúčal danej spoločnosti. Finálne rozhodnutie však bolo ponechané na firmu, nemusela teda rešpektovať odporúčania LEAF. Celkový počet uchádzačov o stáže sa vyšplhal až na 170, čo jasne dokazuje, že záujem o stáže je obrovský, zahraničným študentom však zatiaľ nebol ponúknutý priestor pre ich sebarealizáciu. Až doteraz. Pre ďalšie informácie o organizácii si kliknite na www.leaf.sk. Ohľadom letných stáží odporúčam kontaktovať Pavla Pčolu alebo Michala Kovácsa, s nimi som toto leto úzko spolupracoval, naozaj veľmi milí a ochotní ľudia. Na záver už len prepis konverzácie so zákazníkom v reštaurácii zo včera večera: Customer: So are you planning on going home, once you’ve graduated? Me: I honestly have no idea. What I feel is that the longer I stay here, the less likely it seems that I will go back, but I honestly don’t know what’s going to happen in the future. Customer: Well, you know what? Go back home and change things for the better. You’ve become who you are now thanks to your country. You will have learned a lot here, and there will be time in the future to give back to where you’ve come from. You’re young, full of energy, go back and change things. A LEAF mi dal o jeden silný dôvod navyše, aby som tak naozaj urobil. Roman Bašár (2010) AKTUÁLNE (www.leaf.sk/sk/aktualne) Štipendiá pre vysokoškolákov v zahraničí Štipendiá CTY online Program expertného dobrovoľníctva
In your farewell speech, you claimed that the GBAS community is losing its spirit. Why? What has changed since you came in 2004? Well, to start with, this is simply an echo of what I have been hearing students say for many years now, but maybe I see things in a different way to the complainers. From my perspective, the two biggest failings in school spirit come from an unwillingness of many students to take part and the decline in a sense of pride and responsibility. The turn out for school events such as HodzaFest or the May Ball, has declined dramatically of the past few years. If students are given the opportunity to miss classes then they will readily join in, but encroach on their free time? Nope, not interested. And when they do turn up? Well then we have the problems with drinking and other behaviour inappropriate for a school event. This, for me, is the sort of thing killing school spirit. Why have you left your teaching position after nine years? There is a phenomenon called the “Seven year itch” which is where 7 years of anything feels like enough. I held on for two extra. But this last year has felt like hard work. I know that’s how work often is, but I was lucky enough to not feel it that way for nearly all the time I spent there. So, before I became that grumpy teacher who doesn’t give a damn, it was time to leave.
If you could go nine years back in time, would you choose teaching at GBAS again? Without a doubt, I can’t imagine teaching at any other grammar school in Slovakia. And that decision nine years ago led me to where I am today and I wouldn’t change that for anything. What did you most enjoy about teaching at GBAS and being a part of the community? Being able to talk to the students as friends. I always felt comfortable discussing pretty much anything, whether in a class or not, and not having to put up barriers to ensure the students would continue to respect me as a teacher when necessary. You said in the Open Day 2012 promotional video that "the greatest strength of this school is its students." What is the greatest strength of the students themselves? Not for all unfortunately, but for enough, it is a combination between their drive to do better and their sense of acceptance. But mainly I had a camera pointed at me and was asked to say something so I just said whatever I thought would sound impressive. I don’t do well with prepared material.
What is your best GBAS memory? As anyone who knows me is aware, I have the worlds worst memory so this is tricky. In general though my best memories come from the UK trips, every year was amazing and I love the time I get to spend with the first years before they become too cool to have fun with teachers anymore. Who inspired you most at our School? I think it was most likely Mr Ruman, I would like to think that I picked up most of my good teaching techniques from him because I certainly picked up my organisational and paperwork habits from him too. What are your plans for the near future? At the moment it’s mainly about making my evening school successful. It’s now entering it’s sixth year and it’s hard to make it better every year. It is also high time I got on with being an adult so flat buying and such are also part of my plans. Every year during the summer, you organize/take part in a summer camp called Wachumba Native. What is it? Will you continue with it? Yeah, Wachumba Native is a collaboration between Native School and a summer camp organisation called Wachumba, where I have been a leader for eight summers and about fourteen camps. We have been lucky to have many leaders from among the students of
GBAS too, because they make the best leaders. The key thing about the Native camps is that the whole thing is in English, two weeks worth, and it is the most popular camp offered by Wachumba. I’ll continue until I can’t handle it anymore. You graduated from the Aberystwyth University in Wales, UK, with a degree in Genetics. Are you still repaying your student loan? I was lucky to get into University during the transition between free studies and paid, so my university costs were a lot less than they are now. I managed to pay everything off after about my fourth year in Slovakia, seven years after graduation. I do not envy any of you who will be lumbered with a ton of debt after your studies. Is there a chance that you will ever return to our School? Yes, though it’s unlikely to be full time. I would like the chance to teach one morning a week, maybe Maturita speaking for the fourth years. And of course, I’ll be a regular attendee of Ribbon parties and Garden parties until no one remembers who I am. What comic situations and interesting information have not yet leaked from the English Department but should? Ahh, I’m afraid I took a solemn oath to not betray the departments trust and leave them with their air of mystery.
If you could make one significant change at the School, what would it be?
Is there anything else you would like to communicate to the GBAS community through this channel?
I would love to see school uniform introduced. It is a topic that I got to discuss every year with fourth years and, on the whole, we agreed it would be a great addition to the schools reputation. But I can’t see it ever happening.
Just to remind you all that you have been given the best possible opportunity available to any Slovak student and you shouldn’t waste any of it. When you leave, whether its next year, or in five, you want to look back at your time in Sucany and think, “I could not have done that better”.
What do you think about Sučany Alumni? Mr Goebels was interviewed by Štefan Korbeľ (2009) It is a great idea as all top schools have an Alumni so this school should certainly have one. It is wonderful to get support from ex-students through the Alumni but I often feel that the current students care little for what is being done for them and what they have to live up to when they leave. Going back to the start of our interview, I’m just not sure if the students care as much as they used to. I hope I’m just being cynical though and the Alumni will grow in number, strength and fame. Do you think that the students will embrace your farewell speech's message? The English department would often point out, that during parent-teacher afternoons, the only parents who turn up are of those students who don’t need their parents to turn up because they are great. I think that those students who take my speech to heart are the ones who already live by it. Those who need to listen and pay heed are the ones most likely to shrug their shoulders and forget about it. So, I doubt it will make any noticeable difference.
Ako sa darí GBASákovi a GBASáčke na stredoškolskom študijnom pobyte v USA?
Tereza Váradyová (2016) prináša svoje zážitky z Colorado Rocky Mountain School v Colorade
Kristián Filip (2015) bloguje z Verde Valley School v Arizone
Pravidlá sú jasné
Učiteľ "Mám tu učiteľku, ktorá chodila na Yale, učiteľku z Northwestern University, učiteľa z Duke University a učiteľku z Dartmouth a Stanfordu. Čo viac si môžem priať? Títo učitelia majú niečo do seba, niečo špeciálne. Robia školu nie niečím núteným a nudným, ale naopak. Škola je pre nás niečo, kam chodiť chceme a chceme sa vzdelávať. Myslím, že je to ich milosť, zhovievavosť, jasné pravidlá a férovosť. Či je to moja dejepisárka Lillian, s ktorou sa neučíme z kníh, ale čítame staré dokumenty z danej éry a rozoberáme ich, alebo je to moja advisorka Leigh, ktorá si len tak sadne na obede vedľa mňa a začne rozhovor, alebo Cathrien, ktorá učí prírodovedné predmety a v nedeľu ma zoberie do kostola. Od školníka cez učiteľov, riaditeľa až po výpomoc v kuchyni, všetci sú úprimne milí a vyrovnaní ľudia." kristianfilip.blog.sme.sk
"Tak... Izba je uprataná a ja som dospievala, pretože o pol ôsmej príde internátny rodič. „Rodičia" sa počas týždňa striedajú, no vždy sú to tí istí ľudia. Je to celkom fajn, lebo keď potrebujeme s niečím pomôcť, tak presne vieme, ktorý učiteľ je v ktorom internáte. Po upratovaní máme vždy dve hodiny ticha a učenia. Musíme odovzdať telefóny, žiadna hlasná hudba. Neveríte, však? Veď ste bývali na intráku a viete svoje. Veď aj ja viem svoje (aj na Slovensku bývam cez týždeň na intráku), ale tu je to jednoducho tak. Pravidlá sú jasné." varadyova.blog.sme.sk
Bloguj aj Ty o svojich zážitkoch zo zahraničnej strednej školy od šk. roka 2014/15 s podporou Sučany Alumni vo výške 100 €! Vylepšíš si svoje CV, potešíš rodinu i kamarátov, namotivuješ ďalších, aby sa zaujímali o štúdium v zahraničí, a ukážeš nám, čo u nás doma môžeme vylepšiť.
PH: Ahoj Mary, idem s Tebou urobiť rozhovor do časáku Alumni. Súhlasíš? MB: Teraz od tretej do štvrtej učím. Môžeme po štvrtej? ... Už som k dispozícii. PH: V pohode, tak prvá otázka: Ako by si opísala samú seba, keby si žila len na papieri - ako jedna z postáv niektorej z Tvojich próz? MB: Čo? Počkaj... PH: Popíš sa, predstav sa! MB: Akurát prekladám nájomnú zmluvu. ...a môžeš tam dať všetko, čo píšem? Budem to dávať do úvodzoviek a komentáre nechám len tak, môže byť? PH: Prosím? Aha, dobre. MB: Aj tak na to zabudnem, kašli na to. PH: Idem von. MB: Dobre, ja dačo vymyslím. ... Mám ... Táto osoba pociťuje bezmocnosť voči Slovenskej pošte, mestskej hromadnej doprave a predavačkám pri pulte s mäsom v sídliskových supermarketoch, čo ju v priebehu posledných rokov primälo k čiastočnému vegetariánstvu. Celý život musí chodiť do kopca -- fyzicky, nie metaforicky. Vymyslela bublinovú sociologickú teóriu, pojednávajúcu o tom, že ľudia si žijú vo svojich mikrosvetoch (bublinách) a všetko filtrujú cez vlastný, originálny skúsenostný komplex, čo im bráni v tom, aby sa spolu dohovorili. Nastolený problém zatiaľ prakticky nevyriešila, ale aspoň si k tomu na baliaci papier nakreslila ilustráciu a zavesila ju na stenu. V ľavom spodnom rohu tohto insitného umeleckého diela je nálepka s obrázokom pštrosa pochádzajúca z kindervajca. Pštros má cez hlavu prelepený nápis NATURE... EVERYDAY ROUTINE. PH: Akým spôsobom Ťa ovplyvnilo 5 rokov strávených v Sučanoch? MB: Od každého čakám, že bude inteligentný, otvorený a bude mať všeobecný prehľad a občas dostanem facku. Na GBAS-e to bol bežný štandard a keď som prišla na výšku, mala som dosť veľké ťažkosti s komunikáciou. Dostávala som sa do konfliktov so spolužiakmi, lebo si mysleli, že nad nimi chcem demonštrovať intelektuálnu prevahu napríklad tým, že sa na hodine konverzácií nehanbím konverzovať. Čiže som si z GBAS-u odniesla hlavne skreslené predstavy o reálom svete. Skvelá vec je napríklad systém ročníkových prác pani profesorky Tomáškovej -- prakticky sa naučíte písať záverečnú prácu. Jedným z pilierov môjho odboru je schopnosť postaviť sa pred ľudí a súvisle rozprávať, čo na GBAS-e bez zásadných ťažkostí zvládal asi každý, ja som si myslela, že to je normálne. Často sa rozčuľujem nad neschopnosťou ľudí, s ktorými som nútená spolupracovať, verte mi, že schopnosť porozumieť textu, logické uvažovanie a kritické
myslenie ani zďaleka nie sú v tej džungli takým štandardom ako v ideálnom svete GBAS-u. No a samozrejme -- GBAS mi dal niekoľko priateľov na celý život. PH: Čo Ty a písanie? MB: Trošku konkrétnejšie nechceš? Či mám dať stream of consciousness? ... Prvým predpokladom písania je to, aby človek sám veľa čítal. Talent je iba začiatok, tvorba textu je komplikovaný proces a nápad nestačí. Ak chcete písať dobre, musíte mať skvelú štylistiku, vedieť text vystavať, ustrážiť si kohéziu a veľa ďalších vecí. Práca s textom je alfou a omegou mojej práce, a zároveň aj zdrojom zábavy vo voľnom čase. Mladým básnikom, ktorí nechcú skončiť na posmech, odporúčam prečítať si esej The Philosophy of Composition od E.A. Poea. Možno to niekomu zničí ilúzie, ale len také, ktoré v súvislosti s písaním treba pre jeho vlastné dobro zničiť. Zaregistrovala si, keď po Demitrovej smrti v jednom časopise vyšla tá šialená brožúrka elegickej poézie napísaná jeho ženou? Priznám sa, že mám takú menšiu úchylku na texty, ktoré sú také strašne zlé, až sú dobré. Mám svojich obľúbených zlých blogerov, čítam erotické poviedky na ženských serveroch a podobne. Sú to zveriny, ale musíte mať zmysel pre absurditu. PH: Kde si našla inšpiráciu na poviedku Duo Akord? A ten Poe je dobrá rada. MB: Bola som na ich koncerte. Tá poviedka je smutná, možno čechovovská v tom zmysle, že je o malých ľuďoch, ktorí svoje životy nemajú poriadne v rukách. Vo svojej nevedomosti sú často šťastní. A aj ľudia, ktorí sú zúfalo smiešni, si zaslúžia súcit a úctu. Aj ja som občas zúfalo smiešna. Mám rada bezohľadný čierny humor, ale nemusí sa to nevyhnutne vylučovať s humanizmom. Dušana mi je ľúto, ale zároveň cítim, že on moju ľútosť nepotrebuje. Zaujìmajú ma ľudia na okraji spoločnosti, v zvláštnych situáciách a zároveň spôsob, ako k nim pristupujú ostatní, ktorí sa cítia byť lepšími, pohľad na cudziu smolu ich v tom utvrdzuje. Nechcem súdiť, chcem chápať, prečo... Je to ťažké. PH: Môžeš prezradiť niečo viac o svojom štúdiu, úspechoch a cieľoch do budúcnosti? MB: Študujem na UMB v BB, profilujeme sa tam v rámci Slovenska ako centrum odborného prekladu. Je tam pár skutočne skvelých pedagógov, myšlienkový predvoj v odbore. Venujem sa, samozrejme, aj odbornému prekladu a projektovému manažmentu a chodievam tlmočiť, robím, čo som vždy chcela. Minulý rok som vyhrala Prekladateľskú univerziádu, čo je v našich kruhoch brána do umeleckého prekladu. Zaujímavé je, že to bol ruský text, pričom ruština je môj tretí, slabší jazyk a konkurencia zahŕňala všetky jazyky. Čo sa týka plánov do budúcnosti, chcela by som pokračovať v doktorandskom štúdiu a ostať učiť tlmočenie na univerzite. Plány mám pekné, uvidíme, ako sa mi podarí ich realizovať. PH: Na záver - čo by si odporučila súčasnej generácii študujúcej na gbase? MB: Užívajte si, že ste obklopení inteligentnými ľuďmi, celý život to tak nebude.
Krčma vyzerala plná, lebo bola malá. Teda krčma nebola malá, ale v sobotu mali otvorené iba horné poschodie. Bola by bývala aj pekná, ale nebola, lebo budova, v ktorej sídlila, sa počas svojej existencie stala obeťou početných zmien v urbánnej estetike. Šmolkovomodrá fasáda vyzerala nepatrične, ale vyblednuté reklamné plagáty spred desiatich rokov zdochnuto visiace zo sadrovej balustrády dodávali zúfalstvu celého obrazu upokojujúci rozmer štandardného sídliskového pajzla.
Dušan bol dobrý improvizátor a keď bolo treba, začal spievať rýchlejšie. S Lacom hrával už dvadsať rokov. Kedysi ich bolo v kapele päť, mali aj harmonikára a chodili hrávať na svadby a každú sobotu do hotela Kriváň. Dnes ich už tak často nevolali. Popravde, nevolali ich vôbec. Možno aj preto, že Laco bol väčšinu dní v týždni opitý. Dušan v civile pracoval ako šofér pre firmu, ktorej firemnú košeľu mal práve na sebe a jazdil po celom Slovensku. Musel zarábať na alimenty trom deťom. Dvom svojim a jednému... tiež svojmu.
Vo vykachličkovanom rohu miestnosti stála sada bicích nástrojov, ktorá očividne mala svoje najlepšie roky za sebou. Za nimi sedel malý vyschnutý chlap s riedkym jágrom. Brunátna tvár a hlboké vrásky prezrádzali alkoholika. Vedľa neho si ladil svoje flying V vysoký štíhly muž po štyridsiatke s bujnou prešedivelou hrivou a srnčími očami. Na bielej reklamnej košeli, zastrčenej v čiernych nohaviciach s nažehlenými pukmi, mu svietilo červené firemné logo nadnárodnej firmy. Zúfalstvo z rohu, kde sa dvojčlenná kapela nachádzala, priam tryskalo.
Darinka ho vyhodila z domu pred desiatimi rokmi. Vtedy ju volal Darina a tesne predtým, ako ho vyhodila, jej urobil monokel. Zobrali sa hneď po Dušanovej maturite na nadstavbe, pretože Darina bola v treťom mesiaci. Štíhla blondínka s modrými očami a vysoký tmavý fešák s krotkým pohľadom, taký pekný pár.
Publikum, pozostávajúce zo štyroch robotníkov v montérkach, pubertálneho párika a niekoľkých štamgastov, sa o nich príliš nezaujímalo. Výnimkou bola iba opitá partia v náprotivnom rohu miestnosti, ktorá sa prišla zabávať. Bohužiaľ nie na hudbe, ale na kapele. „Dušan, hraj!“ skríkla morbídne obézna čašníčka s nápisom I AM SEXY AND I KNOW IT na tričku, zasmiala sa a odniesla tácku s prázdnymi pohármi za barový pult. Partia v rohu začala skandovať: „Dušan! Dušan!“ Dušan sa v kútiku duše potešil, naštartoval gitaru a nastavil si štadiónový efekt. Do mikrofónu povedal: „Raz, dva! Raz, dva, tri!“ a miestnosťou s rozmermi štyrikrát päť metrov sa rozľahlo „HU, HU! HU-HUHU!.“ Dušan bol spokojný. Bubeník vedel hrať iba polkový rytmus a stále sa mýlil, ale na entuziazme mu to neuberalo.
Začali sa hádať, pretože Dušan chodil domov opitý. Keď chodil hrávať, inak sa nedalo. Ten chce zahrať Karla Gotta, tamten Dušana Grúňa a každý donesie za pohárik koňaku. Človek sa ani nenazdá, a okolo polnoci sa mu krížia oči. Darina ho čakala doma so synom a Dušan hral a hral, a potom sedel a debatoval a popíjal a zrazu bolo ráno. Darina plakala, kričala naňho, nerozprávala sa s ním, utekala aj s deckom k matke. Dušanovi sa chcelo domov chodiť čoraz menej. Stále častejšie sa do krčmy vytrácal aj cez týždeň po robote. Dušanove dni sa začali zlievať dokopy a každý víkend, keď išiel hrať, bol preňho vykúpením. Vždy sa našla dievčina, čo súcitne počúvala, akú má doma harpyu, ktorá mu stále len nadáva a všetko možné mu vyčíta. Bozkával sa s nimi potom pod schodmi, vysoký tmavý fešák s krotkými očami, muzikant. S nejednou sa stretol na štvrť hodiny vo favorite, ktorým sa vozili na zábavy. Zuzky, Hanky, Janky, Lenky, Marienky a Zdenky. Potom jedna Zdenka prišla k nim domov zaklopať a s plačom Dušanovi a Darine oznámila, že je tehotná. Darina sa tiež rozplakala a Dušan nevedel, čo má robiť, tak obe ženy nechal na chodbe pred dverami a odišiel na borovičku. Len tak, v papučiach.
Prvé kolo pesničiek mali za sebou. Netancoval nikto. Dušan sa napil kokakoly a zapálil si cigaretu. Tá jediná neresť mu ostala, cigarety. Znepokojene sledoval Laca, ktorý na zavolanie zamieril k veselej partii. Keď Dušan počul „Čo si dáš?“, vzdychol. Prosebne pozrel na tučnú čašníčku, ale tá iba pokrčila plecami. Peniaze nesmrdia. Dušan sa rezignovane otočil k stolu a čakal, kedy Laco vypije borovičku a znovu začnú hrať. Keď Dušan hral, cítil sa dobre. Spieval na plné pľúca, privieral oči a predstavoval si sálu plnú tancujúcich ľudí. Keď mal štrnásť rokov, chodil na gitaru k jednému učiteľovi hudobnej výchovy. Dušan mal talent, jeho otec hral v kostole na organe a strýko hrával na pohreboch na trúbku. Učiteľ býval neďaleko od krčmy. Vtedy to ešte nebola krčma, ale vila. Mala krémovú fasádu a záhradu plnú ruží. Keď už Dušan vedel hrať na gitare, sám sa podľa sluchu naučil hrať aj na fúkacej harmonike. V šestnástich už s Lacom založili prvé hudobné teleso a na Vianoce vystupovali v telocvični miestnej základnej školy. Do roka sa ich rady rozšírili o troch členov a na prvého mája nasledujúceho roka už vystupovali na námestí. Dušan otvoril oči a sála plná tancujúcich ľudí zmizla. Miesto nej sa objavili bezútešné steny vydláždené kachličkami, ktoré odrážali Dušanov zamatový barytón zdeformovaný na hukot. Mladým ožranom v rohu to vôbec nevadilo, práve naopak – odušu s ním vyhukovali Růži z papíru. Dušan opäť zavrel oči a sústredil sa na to, že hrá naraz na gitaru aj na fúkaciu harmoniku a bol by popritom aj spieval, keby sa dalo, ale nedalo sa. Robotníci v montérkach ocenili jeho výkon skromným aplauzom a pozvaním na rum. Dušan rum odmietol, ale nechal si zobrať aspoň turka. S nevôľou sledoval, ako Laca s hrčavým červeným nosom lanári partia v rohu na pohárik. Dušanovi sa postupne pitie vymklo z rúk. Vo svojom zmätenom svete zahmlenom etanolovým oparom veci postupne prestávali mať zmysel. Manželka ho sledovala po byte vychladnutými očami a pohŕdavo zvierala pery. Všetko ho z toho svrbelo. Raz to nevydržal a jednu jej tresol. To bola posledná kvapka, ktorá naplnila Darinin pohár utrpenia. Vyhodila ho z bytu a podala žiadosť o rozvod. Dušan sa nasťahoval k mame. Potom ho vykopli z práce, lebo tam
chodil, ako mu prišlo a nakoniec ho vyrazili aj z kapely, lebo sa ožieral už pred vystúpeniami namiesto po nich. Dušanovi bolo všetko jedno, lebo nič nemal. Raz, keď ho matka našla už po niekoľkýkrát ležať opitého tesne pred bráničkou domu, zavolala suseda, spolu ho naložili do auta a odviezli ho na psychiatriu, kde Dušanovi neodkladne nasadili antabus. Z psychiatrie putoval do liečebne v malebnom lesnatom kraji, kde pobudol tri mesiace. Na prvýkrát neuspel, a tak si pobyt o niekoľko mesiacov zopakoval. So škatuľkou antabusu vo vrecku sa Dušan postupne dal dokopy. Od matky sa už síce neodsťahoval, ale našiel si prácu ako šofér, začal platiť na všetky svoje deti alimenty a znova začal hrávať. Najskôr len tak, sám pre seba. Potom stretol Laca. Laco síce piť nikdy neprestal, ale na druhej strane sa mu ani nepodarilo dotiahnuť to až tam, kam Dušanovi. Znovu sa dali dokopy a založili dvojčlennú skupinu, ktorú nazvali Duo Akord. Zlatý klinec programu Dua Akord predstavovala Lady Karneval v čudesnej úprave poznačenej šiestimi borovičkami, ktoré sa Lacovi krútili vo vredovitom žalúdku. Groteska skončila. Osadenstvo krčmy poctilo muzikantov posmešným potleskom. Dušan si sadol k baru, fajčil a čakal, kým sa Laco celkom neopije a neprilepí sa štetinatým lícom do mláčky piva na stole. Potom pomaly rozobral jeho bicie, ponosil ich po častiach do firemného auta, chvíľku poflirtoval s vulgárnou hlupaňou za barom a nakoniec zobudil kamaráta, aby ho mohol odviezť domov. Doma sa povyzliekal do pásikavých treniek, ľahol si na prepadnutú posteľ a ruky si založil za hlavu. Bol spokojný. Posledná myšlienka, ktorá mu preletela hlavou tesne predtým, ako zaspal spánkom spravodlivých, patrila Darinke a tomu, že zajtra jej musí poslať výživné.
S Mariannou Bachledovou (2009) sa virtuálne stretla Patrícia Holíková (2009). Poviedka Duo Akord bola publikovaná v Dotykoch – Časopise pre mladú literatúru a umenie.
Lenka (2009) a Marek (2010) Čavojskí, víťazi Travel Grant 2013: Krátka štatistika namiesto úvodu k nášmu cestovaniu po Izraeli, Jordánsku, s krátkou zastávkou v Rumunsku a Srbsku a so zakončením v Turecku: 8 000 km stopom, 122 stopnutých áut, 5 krajín a 6 týždňov na cestách. Prikladáme niekoľko strán z cestvateľského denníka. 24.7. Welcome and eat! (Jeruzalem, Izrael) Stúpame po Olivovej hore, je už takmer obed a slnko poriadne rozpálené. V ruke držíme lístok s názvom „Ibrahim´s peacehouse“, žiadna adresa, vieme len, že máme ísť na Olivovú horu a pýtať sa na ulici. Malý chlapec nás zaviedol až ku vchodu. Zvnútra sa ozvalo: „Welcome!“ Na posteli ležal Ibrahim, 71-ročný beduín so šatkou na hlave, v dlhých pásikových šatách. Podobne ako ďalších cudzincov nás privítal vo svojom dome, ktorý pred 250 rokmi postavili jeho predkovia. Na Olivovej
hore žijú Ibrahimovi príbuzní už po 1400 rokov, ich rod má 40 000 potomkov, 27 000 z nich žije na tejto hore, a ako Ibrahim sám hrdo hovorí, väčšinu z nich pozná. Olivová hora bola tradične miestom, kde sa zastavovali pútnici na dlhej ceste do Jeruzalema. Beduínske rodiny, podobne ako Ibrahim dnes, považovali za svoju povinnosť postarať sa o pútnikov, napojiť zvieratá a nakŕmiť unavených pocestných. Počas troch dní sa nikdy nepýtali na ich mená. Ibrahim sa snaží dodržať tradície svojich predkov, ubytováva turistov z celého sveta, nepýta sa na ich mená, ani na národnosť. Precestoval celý svet a pravidelne je pozývaný na mierové rokovania a konferencie. Do oka mi padla fotka na stene, ako si podáva ruku s Dalajlámom. Kým sme sedeli a počúvali Ibrahima, prišlo niekoľko Japoncov a večer ďalšia skupinka Francúzov. Míňali sa voľné postele, ale Ibrahim by nikoho nikdy neodmietol. Vyniesol niekoľko matracov
na strechu a Francúzi mali ešte aj krásny výhľad s východom slnka.
27.7. Kempovanie na brehu Mŕtveho mora (Engeidi, Izrael)
Ibrahim sa na každého usmieva so slovami: „Welcome and eat!“ Celý deň vyvára, aby pohostil svojich pocestných. Jeho ďalšia obľúbená veta je „Sit and eat more!“
Večer o desiatej je + 38 °C. Pozeráme sa na odraz splnu mesiaca na hladine Mŕtveho mora a predstavujeme si ako spíme v izbe s klímou...
26.7. Business v Betleheme (Betlehem, West Bank Izrael) Do najväčšieho obchodu s olivovým drevom v Betleheme vojde ďalší zákazník. S Marekom sa na seba pozrieme a usmejeme sa. Zase Poliaci. Za štyri hodiny predávania sme nemali iných zákazníkov ako Poliakov. Všetkých sme síce úspešne zabávali našou poľštinou a príhodami, ako sme sa ocitli v obchode, ale naša finančná bilancia bola nič-moc. Zarobili sme 5 dolárov za 4 hodiny.
29.7. Závislosť na granátových jablkách z Negevskej púšti (Kmehin, Izrael) Na Eitanovu farmu sme dorazili presne deň pred veľkým zberom. Na farme pestuje granátové jablká, slnka majú dosť, náročnejšie je však ich zavlažovanie. Večer sme skladali kartónové škatule na zajtrajší zber, po zložení 1200 škatúľ sme boli takmer profesionáli. Ráno sme mali budíček o 5:30, ospalí sme sa utešovali tým, že čím skôr začneme, tým menej budeme trpieť na slnku. Nikdy by som nepovedala, že okolo zberu granátových jabĺk môže byť toľko teórie a pravidiel. Zbierali sme iba určitú veľkosť, aby sme mohli plniť škatule s 15 jablkami (5 x 3), 18 (6 x 3) alebo 21 (7 x 3), a jablká sa, samozrejme, museli ligotať. Výkon asi 15 dobrovoľníkov za takmer 12 hodín práce bol 11 paliet po 66 bedničiek, ciže sme naplnili 726 škatúľ a nechceli už granátové jablká ani vidieť. Obsesia granátovými jablkami sa prejavovala rôzne. Ste smädní? Hladní? Zopár granátových jabĺk vyrieši problém. Experimentovali sme pri varení a pridávali sme ich snáď všade. Do ovocného šalátu, do slaného mrkvového, do ryže... Keď sme odchádzali, mali sme si zobrať toľko granátových jabĺk, koľko odnesieme. Posledné sme jedli ešte o týždeň na letisku v Tel Avive. 2.8. Noc v Petre v jaskyni beduína Ghassaba (Petra, Jordánsko)
Obchod patril nášmu couchsurferovi Hasanovi. V noci mu ukradli auto, a keďže izraelská polícia nebola veľmi nápomocná, snažil sa zlodejov vypátrať sám a hlavne skôr, ako jeho auto predajú na súčiastky. Necítili sme sa veľmi kompetentní na naháňanie zlodejov áut, tak sme sa radšej ponúkli, že mu na pár hodín postrážime obchod.
Viezli sme sa v Ghassabovom džípe do jaskyne, kam nás pozval na noc a v ktorej po tisíc rokov žili jeho beduínski predkovia. Stihli sme západ slnka s výhľadom na červenkavé kopce rozprestierajúce sa všade na okolí. V noci tam bolo prázdno, v jaskyniach už len občas nájdete miestnych. Pred tým, ako sa Petra stala najznámejšou jordánskou turistickou atrakciu a pamiatkou UNESCO, vysťahovali pôvodných beduínskych obyvateľov do dediny na okraji dnešnej Petry. Aj Ghassabovi rodičia teraz už žijú v murovanom dome a do jaskyne chodia iba občas. Celá dedina žije z turistického ruchu. Tí, ktorí sa dohovoria po anglicky robia sprievodcov, deti predávajú pohľadnice, náramky a rôzne suveníry alebo prevážajú turistov na somárikoch.
14.8. Turecko – raj aj pre lenivých stopárov V priemere trvá 5 minút, kým vám zastane auto. Najlepšie je stopovať s dievčaťom, my sme boli dve dievčatá a jeden chlapec. Pretože takmer nikto nehovorí v Turecku po anglicky, museli sme základnú konverzáciu v turečtine zvládnuť sami. Prebieha nasledovne: odpovedať na otázku odkiaľ sme, koľko máme rokov a objasniť naše vzťahy. Mali sme pripravenú cestovateľskú verziu, že Zuzka s Marekom sú zosobášení, a že Marek je môj starší brat a ja som vydatá na Slovensku. Takto sa nám podarilo vyhnúť sa ďalšiemu bodu konverzácie a to bolo hľadanie nám tureckých nápadníkov. Auto stopnete síce rýchlo, ale naplánovať si, kedy niekam dorazíte, je nemožné. Tureckí šoféri nevydržia šoférovať viac ako hodinu. Buď nás cestou pozvali na čaj, alebo sme sa zastavili na večeru, alebo nás predstavili cestou nejakým kamarátom, dokonca nás niekoľkokrát vzali cestou do múzea. Turecká pohostinnosť nemá konca. 18.8. Cave man Yaba Daba Doo (Goreme, Turecko) Kapadokya je región s jaskynnými obydliami vytesanými do vulkanického tufu. Niektoré majú aj niekoľko poschodí a vyzerajú ako trpaslíčie domčeky. V dedinke Uchisar sme sa hneď na začiatku zastavili na kávu a pán, ktorý vlastnil kaviareň spolu s obchodom so šperkami, nás prekvapil plynulou angličtinou. Previedol nás svojim niekoľkoposchodovým jaskynným kráľovstvom. V podzemí mal obývačku aj s telkou, na horných poschodiach bola podlaha vyložená malými kobercami a vankúšmi na sedenie. Pochválil sa, že u seba zadarmo ubytováva backpackerov z celého sveta. Na naše nechápavé pohľady len odvetil, že obchod mu vynesie dosť a večer si rád posedí s mladými ľuďmi pri fľaške kapadockého
vína. Predstavil sa nám ako „Cave man Yaba Daba Doo“ a stále sa smial. 21.8. Nočný výjazd s veterinárom (Burdur,Turecko) Ozturk nám nalial ďalšiu šálku čierneho čaju, zapálil si svoju povestnú cigaretku a vydali sme sa tureckým vidiekom k ďalšiemu pacientovi. Zatiaľ boli našimi pacientmi iba choré kravy. Všetci sme vystúpili z auta, navliekli si gumové návleky a nasledovali sme starčeka s baretkou a ospalými očami. Nestihli sme sa ani poobzerať a Ozturk už mal diagnostikovanú chorobu. Otvoril dvere na kufri auta, kde sa objavila kompletná farmaceutická výbava, a načmáral niečo na škatuľky liekov. My sme sa zatiaľ zbavili gumených návlekov, a už sme fujazdili nocou do ďalšej tureckej osady. O Ozturkovi sa hovorilo, že je štvrtým najlepším zverolekárom v celom Turecku. My sme strávili niekoľko dní pomáhaním na jeho farme. Ozturk cez deň pracoval na farme a v noci jazdil po okolí a ošetroval zvieratá. Farma bola blízko slaného jazera v Burdure, ktorého hladina vody za posledných 27 rokov klesla o 10 m a stále mu hrozí vysušenie. Našou úlohou na farme bolo spracovávať dopestované ovocie. Práve bola na pláne výroba melónovej melasy. Stáť po lýtka v melónovej šťave bola celkom zábava! 31.8. 2000 kilometrov stopom domov s 5 kilami baklavy a halvy v batohu
Každému z nás sa občas stane, že v noci nemôžeme spať. A bude to znieť ako klišé, ale presne takto vznikla prvotná myšlienka Mini Festu 2013. Po ústnych maturitách, koncom mája, som bola na víkend doma, a keď som si ľahla spať, hodiny som sa bezcieľne krútila v posteli, tak som začala rozmýšľať, čo budem robiť v lete. Povedala som si, že ho chcem prežiť naplno a robiť niečo, čo bude mať zmysel. Mala som predbežný plán, no stále mi v ňom niečo chýbalo. Niečo, čo by mi dalo priestor na sebarealizáciu a zároveň by ponúklo niečo aj ostatným. Kto ma pozná, vie, že milujem organizovanie rôznych udalostí a uvedomila som si, že mám vo svojom okolí kopu vynikajúcich mladých hudobníkov, ktorí sa formujú, veľa cvičia, a ak majú možnosť, chodia hrávať po kluboch, baroch a námestiach. Mala som pocit, že v okrese chýba priestor, kde by mohli hudobníci mnohých žánrov vystúpiť v jeden deň na jednom mieste. A tak vznikol nápad multižánrového festivalu. Spísala som si prvotné nápady a myšlienky, a hoci s odstupom času sa zdajú úsmevné, pustila som sa do neznáma – do organizácie svojho prvého väčšieho projektu. Počas školského roka som sa vďaka Kristiánovi Filipovi zoznámila s vynikajúcim hudobníkom, a dnes už aj úžasným priateľom a mojou organizačnou pravou rukou a ľavou
nohou Martinom Švecom, s ktorým už teraz plánujeme ďalšie projekty. Začali sme sa stretávať a plánovať. Vynikajúco sme sa dopĺňali po organizačnej a technickej stránke a kapely so zvukárom Jozefom Poliakom sme dohodli vo veľmi krátkom čase. Od začiatku som cítila, že z myšlienky festivalu sa bude môcť stať v krátkom čase realita. Jediným problémom, ktorý sme však museli okamžite vyriešiť, bolo miesto a čas. Do dnes sa ma veľa ľudí pýta, prečo práve Liešťany, lebo vraj je to na konci sveta. Odpoveď bola jednoduchá – kontakty. Ústretový pán starosta Vladimír Šopoň mi hneď po prvom stretnutí ochotne podal kontakt na Petra Mišovica, správcu futbalového ihriska, s ktorým som sa v krátkej dobe stretla. Od začiatku sme vedeli, že organizácia podobného projektu bude finančne náročná, no keď nám Peter prisľúbil priestory a do organizačného tímu vstúpil Braňo Krpeľan, majiteľ miestneho podniku Viki bar-pizzéria, a ponúkol nám svoju pomocnú ruku pri zabezpečovaní výčapov, vedeli sme, že máme v rukách základ, na ktorom sa dá stavať. Po finančnej stránke sa do projektu vložilo Obecné zastupiteľstvo obce Liešťany, a tak sme zrazu s pomocou pani Janky Kotuľovej a Jozefíny Mazánikovej zrazu mali ekonomické zázemie a veľmi slušnú podporu v oblasti PR. Sponzori, ktorých sme oslovili, a ktorým sme veľmi vďační za pomoc, sa zrazu len tak hrnuli, a keď sme mali vyriešenú aj propagáciu, s ktorou nám pomáhal aj náš reklamný partner Sučany Alumni, firma
CIB s.r.o. a Martin Miškolci (IV.D – dizajn propagačného materiálu), po celom okrese zrazu vyseli plagáty, Facebook sa len tak hemžil príspevkami a mohli sme pokračovať s prípravami. Našli sme veľmi ochotný tím SBSkárov, ktorí odviedli úžasný kus práce na otvorenom priestranstve. Ďalej sme museli vybavovať rôzne povolenia (napríklad na rušenie nočného kľudu či SOZU), kvôli hygiene sme objednali verejné toalety, pán starosta nám vybavil úžasné pódium za dobrú cenu a na akciu sme prizvali aj mladého talentovaného fotografa Romana Kvasničku. Posledným dôležitým článkom našej organizačnej crew sa stal Kubko Dolinaj, inak v okrese známy aj ako DJ Jakub, ktorý sa postaral o osvetlenie priestorov a po odohraní všetkých kapiel sa staral o zábavu až „do rána bieleho“.. 15.8.2013, večer pred festivalom bolo privezené pódium a toalety, a my sme chystali areál na rýchlo sa blížiaci festival. Ráno, v deň festivalu, sme sa všetci organizátori stretli už o 8. hodine ráno a dolaďovali sme posledné detaily. Okolo desiatej hodiny nám konateľ PM teamu s.r.o., najväčšieho sponzora akcie, pán Peter Trubinský, doviezol suroviny na guľáš, a tak sme ich popri dooznačovaní areálu a prípravách troch výčapov spoločne chystali na varenie. O druhej hodine dorazil tím SBS-károv a pomocníci do výčapov, pri vstupe, na parkovisku a do „stanového mestečka“. O pol hodiny sa areál začal plniť ľuďmi, a o tretej vystúpil náš prvý hudobný hosť, Marek Hoffreiter (V.A). Spočiatku sme sa trochu báli malej účasti, pretože dva týždne pred odštartovaním festivalu sme sa dozvedeli, že na inom mieste v okrese sa bude konať veľká akcia so zvučnými menami ako Rytmus, Moja reč či Ine Kafe. Ľudia sa však stále zbierali a na to, že to bol prvý ročník malého-veľkého
sna dvoch mladých ľudí, sme boli veľmi potešení, že sa ich dokopy zozbieralo viac ako 500, aj keď sa roztratili kde-tu po areáli, keďže bol obrovský. Ďalej postupne vystúpili kapely Monkeys, Nany M.Hudák so svojím hosťom Milanom Markom, Halo project, Dokonalý kľud, Buro crew (Richard Hanula- V.B a Adam Bednárik – V.C), Môj svet, Nothing but Švec, Karol Komenda band, Welded a DJ Jakub. The Void DJs, dvaja mladí talentovaní chalani, nakoniec nemohli vystúpiť kvôli technickým problémom, ale DJ Jakub sa chopil situácie a odohral celú after-party po odohraní všetkých kapiel až dokonca. Keď som medzi prichádzajúcimi ľuďmi videla početnú skupinu GBASákov, hrial ma pri srdiečku dobrý pocit. Okrem toho, že sa prišli rozlúčiť s Kristiánom Filipom, ktorý dva dni po festivale odlietal do Ameriky, prišli podporiť aj môj projekt, a všetkým im touto cestou srdečne ďakujem. Príprava tohto projektu mňa a mojich pomocníkov stála veľa času a dvakrát toľko energie, no po skončení festivalu sme dostali toľko pozitívnych ohlasov, že sme sa zhodli na tom, že to jednoznačne stálo za to. V budúcnosti sa poučíme z chýb, ktoré sme urobili, na celú organizáciu podobných eventov budeme pozerať úplne inak, triezvejšie a spolu s Maťkom sme nabrali obrovské množstvo hudobných a technických kontaktov, že nás nič neodradí v podobných projektoch pokračovať ďalej. Všetkým ľuďom podieľajúcim sa na organizácii, sponzorom a účastníkom veľmi pekne za všetko ďakujem(e)! Mini Fest 2013 organizovala Petra Trubinská (2014)
Prikladám niekoľko postrehov a názorov účastníkov a účinkujúcich: „ Mini Fest, ktorý sa uskutočnil v Liešťanoch, bol zážitkom a obrovskou skúsenosťou ako aj zo strany orgaizovania, aj čo sa týka hrania. Prvotné dojmy, keď sa všetko začínalo, neboli veľmi dobré, ale ako náhle nám prišli prví ľudia a začal sa napĺňať priestor pred pódiom, a aj bar, tak to išlo len lepšie a lepšie. Večer bola perfektná atmosféra medzi ľuďmi, a aj energia z ľudí pod pódiom pre tých, čo hrali na ňom. S počtom predaných vstupeniek môžem považovať Mini Fest 2013 za obrovský úspech dvojice mladých ambicióznych ľudí, ktorí chceli prispieť ku kultúrnemu dianiu v Prievidzi a v nie tak ďalekých dedinách.“ Martin Švec (spoluorganizátor, bubeník – Halo project, Nothing but Švec) „Mini Fest je jedným z najambicióznejších "mladých" festivalov pre lokálnu scénu, aké nám toto leto vedelo ponúknuť. Organizátori rozhodne vedeli, o čom to je robiť festival, a postavili sa k tomu s veľkou dávkou profesionality, čo sa potom odrazilo aj na výkone kapiel, ktoré chceli zo seba vydať to najlepšie, čo mali. Jediné, čo by sa dalo vytknúť festivalu (áno, festivalu - nie organizátorom) bolo chladné počasie. V každom prípade bol Mini Fest bravúrne zvládnutý a má dobre "našlápnuté" na ďalšie ročníky.“ Andrej Krištofík (účastník) "Ako učinkujúci na tomto festivale musím povedať, že organizačne to bola veľmi dobre zvládnutá akcia, avšak na druhej strane si myslím, že na veľkosť priestoru na akom sa nachádzal stage bolo nedostatočné a dosť zlé ozvučenie, toľko k technickým záležistostiam. Nálada a ľudia boli takmer celý deň úplne skvelí a na lokalitu, kde sa fest konal, som bol veľmi prekvapený účasťou. Hrali sme s kapelou v neskorých nočných hodinách a stále pribúdali ľudia, ktorých neprechádzala chuť baviť sa. Suma summárum môžem povedať aj za celú kapelu Welded (Prievidza), že toto bol jeden z našich najlepších koncertov, aké sme odohrali. “ Marián Ličko (Welded – basgitara) „Mne sa veľmi páčilo. Dobrá hudbička, skvelá partia ľudí a sympatická organizátorka. “
Ľubomír Višňovec (účastník) „V skratke: všetko bolo super, neboli konfilkty, hralo sa nám super, škoda, že neboli odposluchy na zemi, ale to bol len taký malinký detail , atmosféra super, takže nič, čo by som mohol vytknúť, mi nenapadá.“ Jakub Čertík (Welded- el. gitara + spev) „Ja ti poviem len toľko, že ako odreagovanie to bolo super, len zavčasu. Škoda toho chlapca, čo hral prvý (bolo tam ešte málo ľudí). Čo som počula ohlasy, tak mladí boli veľmi spokojní a generácia nad 40 by to chcela aj s country. Ja som sa odreagovala od pracovných povinností, tak mi bolo dobre. Ľudia to chvália. :-):-):-)“ Jojka Mazániková ml. (pomocník) „Páčilo sa mi to, že si tam nikto neprepašoval alkohol. Čo sa týka SBS, tak si myslím, že to bolo dobre zvládnuté. Pódium nebolo úplne najlepšie umiestnené, keďže všetci, čo sedeli vo výčape naproti, boli moc ďaleko (aj keď chápem,o čo všetko tam ide a možno nebola iná možnosť, no keby sa dalo, tak by som ho posunul). Bol perfektný guľáš! A to vážne že chutil, toto leto asi najlepší. Čo sa týka kapiel, tak tam bol zaujímavý výber, ktorý ma potešil, takže fajn. “ Matej Tkáč (účastník) „Dotkli sme sa obludnej inkarnácie kryštalickej dokonalosti. “ Michal Matulík (účastník) „Skupina Monkeys bola na Mini Feste spokojá, a aj napriek spočiatku nížšej účasti ľudí si svoje vystupenie uživala. “ Katarína Svítková (Monkeys – el. gitara, vokály) „Na Mini Fest som počula množstvo názorov aj počas akcie aj po ňom. Áno, je pravda, že ľudí nebolo veľa, lenže tí, čo sme tam boli až do rána, sme sa veľmi dobre bavili. Bola to pravdepodobne prvá podobná akcia v okolí, ale bola som príjemne prekvapená bohatým programom, organizáciou a ochotným personálom. Jediná škoda celého festíku bolo odľahlé miesto, na ktoré bol problém sa dostať.“ Ivka Geletková (účastník)
Vo svete drum and bassu, každý obdivuje Noisiu pre svoju neobmedzenú vládu nad audio monopolom v tejto brandži. Ale koho obdivuje Noisia? Dve mená: Calyx and Teebee. Angličan Calyx a Nór Teebee, nie sú na dnb scéne ničím novým avšak vždy prinesú niečo nové. Tentokrát to bol dlho očakávaný album All Or Nothing, na ktorom v tichosti makali vyše šesť rokov. Poďme si ho rozpitvať track po tracku: 1. Heroes and Villains: epické gitarové intro vyústi do tanečného mega dropu, v ktorom nastáva vojna synťákov a bás. Synťákový leit-motív je trošku ťažšie rozpoznateľný a nevýrazný, inak je všetko ako má byť. Aj napriek tomu mám pocit, že je to najslabší kúsok z albumu. 6/10 2. Pure Gold: halfstepové hiphopové intro kde zainvestoval svoj hlas Kemo (UK), spôsobí prinajmenšom kyvkanie hlavou, len na to aby ste v drope po štvortónovom kontrabasovom motíve skákali až po strop. 8/10 3. Skank: track postavený na bassovej linke prežehnanú filtrami, ktoré poznajú len C & T. Po prvých desiatich počutiach sa “wow efekt“ trošku stlmí, najmä monotónosťou hlavného motívu. 7/10 4. We Become One: v spolupráci so známymi Foreign Beggars vznikol jeden z topov albumu. Agresívny beat, rozumné a motivujúce lyriksy (žiadne fakovačky), maximum energie a ku koncu sa od Teebeeho dočkáme luxusného scratchovania. 10/10 5. Elevate This Sound: Calyx za mikrofónom s lyriksami ktoré pravdepodobne popisúju boj s produkciou albumu, ľahší beat a old-school basová linka. Bol natočený aj klip, treba vidieť. 9/10
6. We Fall Away: epické „hviezdičkové intro“ so ženským vokálom vystrelí do unikátneho beatu, ktorý je zaujímavý tým, že niekedy namiesto miesto kopákov a bubnov využíva silu koncentrovaných synťákov. 8/10 7. Scavenger: mysteriózne intro vyústi do rovného power-beatu popretkávaného monštróznym synťákom. Crowd killer. 8/10 8. Strung Out: halfstepová lahoda s epickými lyriksami v Calyxovom podaní. Určený skôr na počúvanie ako party, tento track je prekvapením albumu. Najbližšie storočie lepší halfstepový minimal už nebude. 10/10 9. Youll Never Take Me Alive: s vysamplovaným beatboxom a vokálmi od Beardyman-a tento track musí ľutovať že nevyšiel na platni. Pravdepodobne najlepší breakdown (prestávka medzi prvým a druhým dropom) širokoďaľeko. 8/10 10. Starstruck: čistá súhra bicích, basovej linky, synťáku, atmosfér a elektrickej gitary. V jednoduchosti je krása. Tak silný a pritom jemný track nenájdete. 9/10 11: Back and Forth: rôzne druhy gitár z intra sa vlejú do nepravidelného beatu, jednoduchej no efektívnej basy a atmosféry džungle. Minimalistická gitara v druhom drope je dokonalá. Niečo pre deepové uši. 9/10 12. Nothing I Can Say: záver albumu je festival bicích v kombinácii s Calyxovým vokálom a akýmsi typom sirény. Bicie v tomto tracku sú čisté šialenstvo, jednoducho: nothing I can say. Druhý drop je pocta oldschoolovým 90tym rokom, lepší záver albumu ani nemôže byť. 9/10 Čo dodať záverom? Vo svete drum and bassu je to jasný kandidát na album desaťročia, čo bude v tvojom svete, nechám na teba. Peter „Freeman“ Polubojarov (2010)
DJ Freeman, už druhý rok žijúci v holandskom Groningene, je 22 ročný DJ z Martina. Od momentu, keď ako násťročný objavil čaro drum and bassu, netrvalo dlho a za mixpultom sa cíti ako doma. Od roku 2009 sa začína objavovať v kluboch ako promotér a DJ pre Biele Kocky, čas ale ide ďalej a Freeman sa ustálil pod dlhoročným martinským tagom Dirty Bass, ktorý preniesol aj do Holandska kde momentálne spolupracuje pri organizovaní dvoch pravidelných parties, na ktorých takisto hrá ako rezidentný DJ. Popritom spolupracuje s holandským hudobným vydavateľstvom Break Fast Audio ako talent spotter. Počas rokov na scéne nielen ako DJ, ale ako aj komentátor a celkovo ako človek, ktorý žije hudbou si vybudoval osobitný štýl mixovania v ktorom spája tie najčerstvejšie novinky s rýchlymi a technicky precíznymi prechodmi, častokrát hrou na troch deckoch. Sety častokrát okorení klasikou alebo exkluzívnym dubplatom. Kategoricky nestavia limity medzi žánrami, dôležitou podmienkou kvalitného tracku je pre neho nápad a inovatívnosť, preto nemá problém mixovať zdanlivo nezmixovateľné tracky, ktoré veľakrát vyústia do unikátnych double droppov. Súčasne sleduje vývoj popredných labelov ako Critical Music, Shogun Audio, Subtitles, Ingredients, Renegade
Hardware, Horizons, Dispatch, ktorých hudbu pravidelne hráva vo svojich setoch. Počas svojho bytia za mixpultom supportoval DJov ako: Doc Scott, Temper D, BTK, Fracture and Neptune, COOH, Prolix, No Money, Mindmapper, Fre4knc, Smote, Blue Motion, Subtension a mnoho iných. Ku klubovým hrania sa časom pridali aj dve hrania v rádiách: na slovenskom FM rádiu a holandskom Beats and Breaks Radio.
Posledné sety: Deep Side of Bass: http://mp3.sety.cz/freeman-deep-sideof-bass-mp3.html Next Level: http://mp3.sety.cz/freeman-next-levelmp3.html Drumatique Mini Mix: http://mp3.sety.cz/freemandrumatique-mini-mix-mp3.html
Let It Roll Promohttp://mp3.sety.cz/freeman-lir-cz2011-kontest-mix-shogun-audio-mp3.html kontakt: polubojarov@gmail.com
Recently I have come across a truly inspirational quote, (the beauty of social networking!) A child that reads grows into an adult who thinks. As a faithful facebooker I hit the share button and as a true female only then started to think why I did. Actually, I don´t share things very often, and even if I do, it´s mostly recipes I want to experiment with and don´t want to lose them; (and certain group of my friends finds it beneficial, especially when they can compare my product to the original picture ). Besides that I sometimes share articles I find somehow interesting, hoping someone else would read them and thus augment their public value. But do they? As a half student half teacher I read a lot. I don´t remember a time when I didn´t. The books and genres have changed, the covers and devices have been various, the reading habits have adapted to different seasons and moods and interests or needs, but I have been reading since the age of 5, and before then I had been read to. The greatest punishment I could imagine as a child was a ban on reading, missing the library opening hours or turning the lights off in the middle of a chapter. And I took the fact that everybody reads and enjoys it for granted. Until one day, when at around the age when other kids were disillusioned with the truth behind Christmas presents, my literature fantasy bubble burst with some fellow pupils´ comments concerning mandatory readers at school. Not everybody reads and not everybody enjoys reading. Now, as a teacher, I know better. Until teaching English literature, I was free to share my interest in books solely as my personal passion. Preparing students for Maturita, my enjoyment of literature was restricted by responsibility, and my personal excitement faced different challenges on the way. If not till then, I now surely saw the difference between
“love what you do” and “do what you must”, while “love what you must do” was not my choice. I believe reading is far more than a must do. I believe literature is there for the enjoyment of the reader, awarding them with invaluable educational aspect, even if such is not sought-after. It is a win-win situation in every way. “Youth of today don´t read,” I hear often. Nothing less than a myth! Overflowing book shops and the Internet themselves disprove such a contention. (And the fact you have come this far in reading this article looks promising, too. ) Of course, there have been those who don´t read (or don´t read much), and there will always be. However, I have found out that those who claim they don´t like reading just haven´t found the right book yet, (or the right books wasn´t given to them in its proper time...) Some have been fed with statements like “reading is boring” or “reading is a time-killer”; some have just never seen their parents or friends read. The question remains: Is it better to read anything one likes, even if it is rubbish, or rather not to read at all? Quality of a book and its contribution can be a very subjective matter. Any kind of reading stimulates the reader´s brain, vocabulary and imagination. However, it remains a mystery to me why in the world flooded with quality reading materials, some have the tendency to dwell in the writing sewer. “Tell me what you read and I´ll tell you who you are,” is true enough, but it also works the other way around. Show me who you are and I´ll tell you what you´ve been reading. That is why I shared the inspirational quote. …And it did have a cute pencil-drawn picture, too!
Slávka Vimpeľová, ex-teacher
New Online Chess
Competition 7 days / 1 move, simultaneous games starting on 1/1/14
join at www.chess.com/groups/home/sucany-alumni
Those who read my occasional posters (all three of them – I mean readers, not posters, silly…) must have noticed that they represent, (the posters, not the readers…) at best, a twisted form of reality, although there always is a grain of the truth. Of course, the situation described below never quite happened like that. On the other hand, something did happen. Here’s the challenge: If anyone manages to decode the story and send their version (in English) to the Alumni Magazine staff, there is a nice book awaiting the first person who gets it right.
Another year gone by, another series of defeats, disasters and debacles of all sorts and sizes (ask my students…)
I’d been seriously considering throwing in the towel, when, unfortunately for you, something happened that compensated me for the above-mentioned triple-d score.
In my class, I overheard a comely redhead say: “I love watching old geezers in action.” I thought I had
misheard, but I found the very same confession in writing (with an exclamation mark!) in her notebook where I had expected to find her mixed conditional sentence practice. This pleased me no end (probably more than a correct mixed conditional might have done) and boosted my battered ego. Finally, I thought to myself, someone had noticed that, as they say (though not often about me…) “there’s life in the old dog yet“.
Now I have to find out why she’s flying to Reykjavik. Also, her taste in men is evidently better than her spelling. I have to show her how to write “geezer” without a “y”, (and one or two more letters…)
But, on the whole, I think it was very kind of her, and I think it a valid reason for staying on.
Unless you tell me otherwise…
Mr Ruman
BIG CHRISTMAS QUIZ !!! with a prize for every participant
coming soon Follow us on Facebook
fb.com/sucany.alumni