napísala
Jaroslava Kuchtová
ilustrovala Katarína Gasko
Edition © SPN – Mladé letá 2024
Text © Jaroslava Kuchtová 2024
Illustrations © Katarína Gasko 2024
Graphic design © SPN – Mladé letá 2024
Všetky práva vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov ani inak rozširovať (elektronicky, fotografickou reprodukciou a pod.) bez predchádzajúceho písomného súhlasu majiteľov práv.
Vyšlo vo vydavateľstve SPN – Mladé letá, s. r. o., Sasinkova 5, 811 08 Bratislava.
9146. publikácia, 1. vydanie, 2024.
Pre čitateľov od 6 rokov.
Editorka Mária Gálová.
Výtvarná redaktorka Kamila Dzurňáková-Královičová.
Technická redaktorka Ivana Bronišová.
Tlačové podklady grafické štúdio SPN – Mladé letá.
Vytlačili TBB, a. s., Banská Bystrica.
ISBN 978-80-10-04200-5
Objednávky: www.mladeleta.sk
1.
Stratená
Keď sa lienka Dvojbodka stratila, nemala ešte žiadne meno. Bola vtedy veľmi, veľmi malá. Nemala ani len červenú farbu, akú má teraz. Veď len chvíľu predtým sa vyliahla zo svojej kukly. Vyliezla z nej ako žlto sfarbený chrobáčik, ktorý bol od samého počiatku veľmi zvedavý. A preto sa rozhodla, že si ihneď poprezerá svet okolo seba. Z veľkého listu, na ktorom sedela so svojimi súrodencami, už mala všetko obkukané. Rozprestrela svoje drobné krídelká –krovky – a spustila sa strmhlav dolu. No steblo trávy, kde chcela pristáť, sa sklonilo až k zemi. Celá boľavá a dotlčená sa zrazu ocitla v akejsi diere. Ešteže si nedolámala svoje tykadlá. Jedno z nich, to pravé, mala od narodenia o kúsok – iba o pár článkov – kratšie ako ľavé. Obe však fungovali veľmi dobre a boli pre ňu veľmi dôležité. Slúžili jej ako oči, uši a nos.
Dlho, veľmi dlho trvalo, kým sa z diery vyštverala. Všetko ju bolelo, no malá lienka bola húževnatá.
9
Vedela, že nesmie byť dlho preč, rodičia by sa hnevali.
Nakoniec sa jej podarilo vyliezť von, lenže ju boleli krovky a už nedokázala vzlietnuť. Chcela sa vrátiť späť na veľký list, no prečo bol odrazu tak vysoko?!
„Nuž čo,“ vzdychla si, „prenocujem na zemi, trávy je tu dosť. Ráno už budem istotne silnejšia. K svojej
rodine sa vrátim hneď ako sa zobudím.“
Tak aj urobila. Ešte predtým, ako sa uložila na spanie, zhltla zopár vošiek, veď už celkom vyhladla.
Snívalo sa jej o mame a ockovi, aj o nezbedných
súrodencoch, s ktorými sa hrávala všakovaké hry. Ach, ako veľmi sa na nich tešila...
Lenže – všetko dopadlo úplne ináč. Keď sa jej ráno konečne podarilo vzlietnuť, list, na ktorom bola len nedávno takmer celá jej najbližšia rodina, bol prázdny. Keby len to. Spolu s jej príbuznými zmizli aj všetky ostatné lienky – celý roj z jej rodu! Žeby odišli bez nej? Odrazu jej bolo veľmi smutno.
„Ach, mamička, ach, tatíčko, kdeže ste?!“ rozplakala sa napokon a sadla si na veľký list. Už jej nechutilo ani jesť, hoci vošiek tam bolo neúrekom. Nevládala ani poletovať, veď... načo aj? Nikde nikoho! Ostala sama ako prst, opustená a ustráchaná, bez svojich najbližších...
10
Po hodnej chvíli, keď už prestala plakať, nadišiel
čas zamyslieť sa.
„Čo urobiť? Mám zostať tu a čakať, či sa po mňa
moja rodina nevráti? Alebo... mám pozbierať všetky
sily a ísť ich hľadať?“ Bol to veru ťažký oriešok.
Keby len vedela, na koho sa obrátiť s prosbou o radu...
Putovanie za rodinou 2.
Stratená lienka sa ešte pol dňa motala v blízkosti miesta, kde sa naposledy usadila jej rodina.
„Určite sa po mňa vrátia,“ vravela si dookola, no jej presvedčenie sa pomaly ale isto menilo na sklamanie. „Žeby už na mňa zabudli? To ma už nemajú radi? A..., je vôbec možné, aby rodičia zabudli na svoje dieťa?“
dumala a vzdychala: „Ako len prežijem bez mamy a bez otca? Bez mojich veselých a bezstarostných súrodencov?! Prečo len som od nich odišla?“
Napokon sa predsa len pozviechala. Nebude predsa smútiť celý svoj život! Ešte len prišla na tento svet a už sa má vzdať? To veru nie! Aj keď je malá a neskúsená, aj tak sa vynasnaží nájsť svoju rodinu. Stoj čo stoj!
„A keď ich nájdem, už nikdy – ale nikdy! – sa bez povolenia rodičov od nich nevzdialim. Odteraz sa ich budem držať ako kliešť!“ sľubovala si nahlas. Náhle však posmutnela. „Čo ak sa mi ich nikdy nepodarí nájsť?“
12
„Nie, to sa nesmie stať!“ zaumienila si zanovito.
„Budem sa usilovať, a tak sa mi to musí podariť!“
Lenže nájsť stratenú rodinu nie je vôbec jednoduché.
Neúnavná lienka putovala už veľa dní a stále nič.
Lienky z jej rodu sa sťaby pod zem prepadli. Ako čas bežal, jej žltá farba sa zmenila na oranžovú, až postupne stmavla úplne. Znenazdania bola krásne červená a na jej krovkách už nebola nejasná kresba ako predtým. Pri pohľade do vody ju upútali dve veľké čierne bodky.
„Tie sú prekrásne,“ hľadela s úľubou na bodkované krovky. Až potom sa napila vody z jazierka, z ktorej na ňu pozerala pekná lienka. „Fíha,“ zamyslela sa, „a to je ako možné? Žeby tu bola ešte ďalšia lienka?“
Priateľsky jej zakývala pravým tykadlom a lienka vo vode, čuduj sa svete, jej tiež zakývala. Po chvíli sa jej však stratila.
„Nuž čo,“ zamrmlala sklamane a uložila sa na podlhovastý lístok. „Teraz si trochu oddýchnem a hneď potom budem pokračovať v hľadaní svojej rodiny.“ Nepatrný vánok lístkom jemne pohojdával, bolo to také príjemné! Po chvíli však vietor zosilnel, až z listu takmer spadla. Zubami nechtami sa ho držala a popritom sa triasla od zimy. Schyľovalo sa k búrke a ona nemala žiaden domov! Navyše, bola taká
13
unavená... Napokon sa neudržala a vetrisko ju z lístka sfúkol. Ani sa nenazdala a už bola dole. Ležala na kuse spráchniveného dreva a bála sa čo i len pohnúť. Čo keď si zlámala svoje krovky? Ako len bude letieť ďalej za svojou rodinou?!
„A ty tu čo robíš?“ ozvalo sa znenazdania odkiaľsi za jej chrbtom. „To kto si dovolil vniknúť do môjho domu?!“ Lienka sa obrátila a keby vládala, hneď by aj uskočila. Dívala sa do očí – fíha, koľko očí to čudo malo – akéhosi divného tvora. Okolo guľatého chlpatého brucha mal veľa divne poskladaných nôh. Sťaby boli polámané. Tiež boli chlpaté a... klátivo sa blížili rovno k nej! Z posledných síl sa pozviechala a začala cúvať.
„Stoj!“ zavelil ten čudný tvor chrapľavým hlasom. „Kto si a čo tu robíš?“
Lienka sa prikrčila a ostala stáť ako prikovaná. Osem nôh na chlpatom bruchu sa k nej približovalo čoraz viac. Od strachu sa celá roztriasla.
„Ja som lienka. Stratila som sa a teraz nemám žiaden domov. Sľubujem, že z tvojho domu ihneď odídem,“ povedala trasľavým hlasom a opäť trošku cúvla.
„Mňam, mňam, mňa sa nemusíš báť,“ prehovorilo čudo, tentoraz už celkom iným hlasom. Mäkkým
14
a ľúbezným. „Môžeš sa u mňa vyspať. Už sa zvečerieva. Keď vstúpiš do môjho príbytku, uložím ťa do jednej z mojich sietí. Ešte ťa aj pohojdám,“ ubezpečovalo lienku. „Mňam, mňam,“ dodalo.
„Mňam, mňam?“ zopakovala lienka už celkom vystrašená. „To prečo hovoríš mňam, mňam?“
„To preto, aby si vedela, že ti dám aj niečo zjesť, vieš? Určite si hladná, mňam, mňam.“
„To som...“
„Tak vidíš. Poď dovnútra a ja ťa nasýtim a uložím do mojej siete. Potom ťa v nej zababuším, aby ti nebolo zima. Budeš sa cítiť ako vo vate. Bude ti tam tak dobre, že ihneď zaspíš. Mňam, mňam...“
„Keď ja neviem...“ Lienka bola veľmi unavená, tak rada by sa nechala uložiť do siete a potom uspať.
Lenže..., prečo má taký strach? Má alebo nemá prijať pozvanie toho neznámeho tvora? Čo by jej poradili rodičia?
Pomóc! 3.
Lienka si najprv myslela, že sa jej to iba sníva. Čosi gniavilo jej malé, vysilené telo, dýchalo sa jej čoraz
ťažšie. Mala pocit, sťaby sa okolo nej omotával nejaký motúz. Nedovoľoval jej poriadne sa nadýchnuť, ba ani kričať o pomoc.
„Mňam, mňam,“ začula tesne vedľa svojej hlavy.
Otvorila oči, už sa brieždilo. Do dutiny v dreve, kde zaspala, vnikali prvé ranné lúče. Odrazu si uvedomila, že to nie je sen. Veď ona sa naozaj dusí! Chcela pohnúť krídlami, no mala ich pevne pripnuté k telu. Ešte stále dýchala, no s veľkou námahou. Mala pocit, že sa už-už zadusí. To chlpaté čudo s mnohými nohami ju obchádzalo zo všetkých strán. „Mňam, mňam...“
„Pomóc!“ vykríkla napokon z posledných síl. „Dusím sa, prosím vás, pomôžte mi!“ Nikto sa však neozval. „Pomóc, pomóc,“ už iba zašepkala a hneď nato stratila vedomie.
Prebrala sa až po hodnej chvíli. Cítila, že tlak okolo jej tela povoľuje a že sa už konečne dokáže nadýchnuť.
16
