Legere et collegere Čitateľ, spisovač a hromadič informácií JK Monumentálna pozostalosť Júliusa Kollera (1939 – 2007), ktorej podstatnú časť získala Slovenská národná galéria pred pár rokmi vďaka Kvete Fulierovej, obsahuje veľmi rôznorodý materiál. Rozsiahlu časť tvoria poznámky a výpisky rôzneho druhu a zrejme i určenia. Písaným či paličkovým písmom, modrým či zeleným perom, čiernym či zeleným fixom, dôsledne a krasopisne si Koller prepisuje do školských zošitov, neskôr na voľné listy karisbloku všetky relevantné informácie z (nespočetných) oblastí, ktoré ho zaujímajú.1 Poznámkuje knižky, časopisy, noviny, neskôr aj informácie instantnejšie... Všetky informačné zdroje má pod kontrolou, pod permanentným rukopisným scanningom. Prečo si Koller tak obsesívne veci zapisoval? Prečo sa tak nástojčivo potreboval zmocňovať informácií? Prečo ako vizuálny umelec (teda nie vedec či výskumný pracovník s povinnosťou textových výstupov) potreboval materializovať svoju lektúru, dávať na papier svoj streaming informácií? V prvom rade iste preto, lebo žil v období relatívne chudobnom na informácie. Dôveryhodných informačných zdrojov bolo málo, možnosti ich rozmnožovania či kopírovania neexistovali, boli pod kontrolou, alebo sa len pomaly rodili.2 Kollerova – z dnešného pohľadu – prepisovacia mánia bola tak v prvom rade aktivitou kopistu, ktorý si prepisovaním privatizoval nedostupné zdroje. Na druhej strane, Kollerovo až bulimické poznámkovanie nebolo len bežnou sekundárnou produkciou konzumácie informácií. Pozvoľna sa stávalo produkciou, ba seba-produkciou špecifického druhu,3 jedným z jeho najbytostnejšie prežívaných a čo do stráveného času a priestoru najmonumentálnejších projektov. Dalo by sa hovoriť o monumente celoživotného vzdelávania, o veľmi širokospektrálnom autodidaktizme, majúcom povahu až akejsi info-obsesie, „utišovanej“ terapiou excerpovania. Sprvu znúdzecnostná a neskôr programová rezignácia na produktivitu v tradičnom zmysle slova, kreativita postrádajúca motiváciu odbytu, akoby Kollera plne domestifikovala. V podstate odsúdený na šuplíkovú tvorivosť, stal sa pozvoľna a bez veľkého odporu papučovým výtvarníkom. Ako umelec obmedzených príležitostí, ale slobodnej definície4 mal Koller k dispozícii pomerne veľa neštruktúrovaného voľného času. Práca s amatérmi bola čiastkovým úväzkom, „chlebovky“ pre Dielo príležitostnými „rýchlovkami“, domácnosť v podstate „bežala sama“... Väčšinu času tak Koller venoval svojim záľubám. Vďaka obrovskej investícii do samovzdelávania bol tak JK ak nie jedným z najvzdelanejších, tak jedným z najsčítanejších slovenských výtvarníkov. Koller však určite nebol vzdelancom štandardného formátu. Skoro vôbec napríklad nečítal krásnu literatúru, vznešené žánre – filozofiu a poéziu – len za mlada.5 V podstate ho nezaujímali „múdre knižky“, onen humanitnovedný kánon, konštituujúci vzdelanosť ešte i v jeho generácii. Navyše, Kollerove literárne či (povedzme skôr) čitateľské záujmy boli rokmi stále obskúrnejšie6 a expanzívnejšie. Na rozdiel od dostredivého vzdel(áv)ania kolegov s úbežníkom v oblasti výtvarného umenia, Koller akoby sa vzdelával odstredivo, horizontálne. Viac do šírky ako do hĺbky, už akosi hypertextovo. Každá
Ročenka SNG v Bratislave – Galéria 2011
nová informácia sa mu linkuje na ďalšiu informáciu, nová oblasť či sféra poznania na ďalšiu oblasť či sféru poznania... Ak Koller sprvu hromadil informácie, ktoré prepisovaním spotrebovával, neskôr akoby čítal i excerpoval stále menej, resp. stále mechanickejšie. Hromadenie samotných informácií nahradilo hromadenie ich zdrojov. Mnohé z kníh akumulovaných v posledných rokoch Koller nikdy neotvoril, nejednu knihu vlastnil duplicitne, niekedy aj vo viacerých edíciách. V tomto štádiu už zrejme nešlo o obsah informácií, skôr o ich rámcovú evidenciu či kontrolu. Koller bol pionierom vo viacerých disciplínach. Prinajmenšom v jednej – nazvime ju spotrebou dát – bol však skutočným avantgardistom, predvojom tekutého, tekavého a rozptýleného postinformačného veku... Koller nás naozaj predbehol vo svojej vášnivej aktivite informačne zahlteného čitateľa či – snáď lepšie – konzumenta informácií, ktorý sa snaží hromadením, vystrihovaním (teda v istom zmysle komprimovaním), poznámkovaním... obsiahnuť hranice poznania, vytvoriť si z dostupnej bázy informácií zmysluplnú selekciu. Samozrejme že orientácia vo svete (informácií) je prirodzenou ľudskou aktivitou.7 U Kollera je však prietok informácií dávno pred príchodom postinformačného veku zmnožených kanálov takpovediac vysokofrekvenčný. Dávno pred pádom opony, ktorá ľudí v našej časti sveta prekvapila okrem iného i množstvom informácií a neschopnosťou kriticky ich vyhodnocovať, tu existuje človek, pre ktorého je infotainment vlastnou, existenciálne prežívanou témou, celoživotným work in progress. Veď či Kollerove aktivity, celá jeho informačno-zberateľská agenda, nie sú už istým predvojom budúceho informačného šoku či prvou konfrontáciou so skúsenosťou informačného smogu, ktorý sa nám budú neskôr snažiť uľahčiť rôzni špecialisti na eko-logistiku informácií a smart reading? Na druhej strane je otázne, či to, o čo Kollerovi ide a o čo u Kollera ide, je efektívne čítanie? Skôr to asi bude čítanie afektívne, silne subjektivizované. Výraz toho, čomu sa dnes, aj s väzbou na barthesovskú smrť autora, zvykne hovoriť kreatívne čítanie.8 Koller je skutočne čitateľ par excellence, pragmatický i odkláňavý. Je to aktívny užívateľ textu, nie jeho obeť.9 Čitateľ JK príležitostne z knižiek či časopisov vystrihuje čo sa mu nepáči, prelepuje obrázky, prípadne ich presúva inam, zlepuje jednotlivé stránky, alebo ich nechá preklopiť sa na najbližšiu dvojstranu. Koller vo všeobecnosti pracuje s literatúrou dosť predátorsky, interaktívne, zanechávajúc v nej veľké množstvo komentárov a spotrebiteľských stôp.10 Kollerov celoživotný proces konzumácie sveta cez informačný filter je v jeho pozostalosti ľahko rekonštruovateľný. Jeho motivácia však napriek tomu zostáva istou záhadou. Akoby nebolo celkom zrejmé, o čo tomu Kollerovi vlastne v konečnom dôsledku ide. Či mu išlo o nejaký druh „ryžovania“ informácií a či úbežníkom tohto projektu bolo vyfiltrovať to podstatné, alebo naopak to nepodstatné z totality sveta? Inými slovami: bol Koller zlatokopom informácií, alebo len obyčajným vyhľadávačom?11 Kto videl nedávno sprístupnenú knižnicu Júliusa Kollera v krčme NEKAPRI INN ART, možno tuší
83