zbierky jedinečný obraz bez publikovaného ohlasu.4 Prvé zjavné zásahy boli vykonané na diele pravdepodobne už v 19. storočí. Zrejme vtedy sa prehla drevená podložka, čo spôsobilo skrakelovanie a čiastočné opadávanie farebnej vrstvy aj s podkladom. Preto stenčili drevenú podložku na hrúbku 6 mm a podlepili celoplošne silnejšou drevenou doskou hrubou 13 mm. Týmto spôsobom stabilizovali dielo. Následne maľbu čistili a opadanú farebnú vrstvu scelili retušami. Ďalší zásah do diela, už reštaurátorského charakteru, vykonali niekedy medzi rokmi 1973 – 1977. Jedna fáza je zaznamenaná i na viacerých fotografiách [obr. 3], avšak písomná dokumentácia o reštaurovaní sa nenachádza v Archíve výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie v Bratislave (ďalej AVU SNG).5 Maľbu opätovne upevňovali, čistili a retušovali. Rozsah retuší a premalieb je jasne rozoznateľný pod ultrafialovou luminiscenciou. Žiaľ, pri oboch zásahoch boli pri čistení stiahnuté najjemnejšie autorské záverečné lazúry.6 Aktuálne vykonáva na maľbe reštaurátorské ošetrenie Alena Kubová, rám reštauruje Lucia Hesterová. Po dokončení týchto prác je naplánované opätovné vystavenie obrazu v stálej expozícii. Pôvodný rukopis zostal zachovalý len čiastočne, predsa možno s istotou určiť florentskú príslušnosť tvorcu. Navyše, obraz je dokladom úspešnosti derivátov jedného slávneho diela významného florentského majstra. Podľa jeho obrazu Svätej Rodiny vytvorili viacerí maliari sériu rozdielne veľkých malieb opakujúcich rovnaký výjav obmieňajúc pozadie. Svätú Rodinu, ktorú možno označiť za predlohu série derivátov, namaľoval Andrea d’Agnolo, nazývaný Andrea del Sarto (1486 – 1530) pre kaplnku vily Zanobiho Bracciho v Roverzzane. Práve vtedy uňho študoval Giorgio Vasari (1511 – 1574), ktorý sa o maľbe zmienil po rokoch vo svojej knihe venovanej životopisom umelcov: „Pro Zanobiho Bracciho namaloval Andrea do kaple v jeho vile v Rovezzanu překrásný obraz s Madonou kojící dítě a sv. Josefem, provedenými s takovou péčí, že postavy z obrazu přímo vystupují, jak jsou plastické; dnes je dílo v domě Zanobiho syna, pana Antonia Bracciho.“7 Od Antonia Bracciho získal obraz Jacopo Salviati v roku 1580 a cez neho sa dostal do zbierky rodu Colonna, neskôr Barberini a dnes je v správe Národnej galérie v Ríme, vystavovaný v Paláci Barberini, známy ako Madona Barberiniovcov či Svätá Rodina Barberiniovcov.8 Na obraze v Bratislave, ako aj na ďalších zo série derivátov, je znázornená scéna odpočinku Svätej Rodiny na úteku do Egypta. Panna Mária je spodobovaná na týchto derivátoch sediaca na zemi ako dojčí Ježiša, niekedy ich sprevádza malý Ján Krstiteľ a aj sv. Jozef. Výjav je situovaný do krajiny, ktorá zároveň vytvára kontrastné pozadie; zvislým smerom delí obraz na dve rovnocenné polovice, na jednej je hustý porast, na druhej priezor do diaľky. Jedine na bratislavskej verzii je na horizonte aj veduta. Konvenčný pyramidálny rozvrh postáv je menej markantný ako spleť pretínajúcich sa diagonál robustných tvarov. Aktéri sú znázornení v neprirodzených pohyboch, ich manipulované pózy sú výsledkom prehodnoteného záujmu o naturalizmus či naratívnu logiku. Ak mali zložité skratky iný než formálny zmysel, bol to nepochybne zámer podať udalosť s citovým obsahom. Nebývalo samozrejmou potrebou mať ambície v maľbe v prvej tretine 16. storočia psychologizovať dej. Dva deriváty často kopírovanej Madony Barberiniovcov boli zverejnené v kontexte tvorby Del Sarta. Pohyb madony je
98
na nich identický a bez znalosti predlohy by pôsobil málo pochopiteľne. Sediaca Panna Mária je totiž namaľovaná len vo výreze a nie je dopovedaný pohyb v kolene ohnutej nohy. Povšimnutá bola aj spojitosť s tvorbou Raffaella Sanzia da Urbino (1483 – 1520), podľa ktorého je stvárnený sv. Jozef.9 Aj pri pohybe dieťa i rúk madony je známosť malého obrázku Madony rodu z Orleans či jeho kópie viac než pravdepodobná. Florence a George Blumenthalovci mali v newyorskej zbierke obraz, na ktorom je podľa fotografie scéna redukovaná na dojčiacu madonu v krajine. [obr. 4] Obraz pripísali v roku 1926 Francescovi Ubertinimu, nazývanému Bachiacca (1494 – 1557), ale v roku 1966 uvádzaná rovnaká atribúcia sa už nezakladala na známosti originálu.10 Inú maľbu Svätej Rodiny odvodenú z Del Sartovej Madony Barberiniovcov, predtým tiež pokladanú za dielo Bachiaccu, znázorňujúcu okrem dojčiacej madony aj sv. Jozefa a malého Jána Krstiteľa, spravujú od roku 1857 v Štátnej galérii v Stuttgarte.11 Koncom 19. storočia referoval znalec Giovanni Morelli o radikálne premaľovanom obraze malého formátu znázorňujúcom dojčiacu madonu vľavo s malým Jánom Krstiteľom zo zbierky profesora Nicoleho v Lausanne.12 Morellimu pripomínalo usporiadanie obraz Madonna del Pozzo a pozadie so skalami, s drevinami a mestom v strede výšky označil za charakteristické pre Bachiaccu. Morelliho údaj nebol v najnovšej monografii Bachiaccu vzťahovaný na žiadne z uvádzaných diel maliara.13 Na bratislavskom obraze je veduta na pozadí, nemožno ju však spojiť s Morelliho zmienkou, horizont je podstatne vyššie ako na väčšine diel Bachiaccu, usporiadanie súvisí len vzdialene s Madonnou del Pozzo. Pritom práve Morelli vyvolal oživený záujem o tvorbu Bachiaccu.14 Pokus interpretovať deriváty Madony Barberiniovcov ako diela Bachiaccu inšpirovali pravdepodobne Morelliho poznámky. Keď si však Morelli v Lausanne spomenul na Madonnu del Pozzo vystavenú v Uffizi, považovali ju za dielo Francesca di Cristofano di Francesco, nazývaného Franciabigio (1484 – 1525), spolupracovníka a priateľa Del Sarta na základe Vasariho tvrdenia v druhom vydaní životopisov slávnych umelcov. Dnes je však obraz vo florentskej akadémii a pokladajú ho za dielo málo známeho Jacopa Torriho, nazývaného tiež Dell’Indaco (1476 – 1526), asi Španiela naturalizovaného vo Florencii.15 Ďalšie dva deriváty Del Sartovej Madony Barberiniovcov redukované na námet dojčiacej matky s malým Jánom Krstiteľom, stvárnené v identickom pohybe, pripísal Federico Zeri žiakovi Andreu del Sarto, Pierovi Francescovi či Pierfrancescovi Foschimu (1502 – 1567), rovnako aj Madonu Blumenthalovcov.16 Jedna Madona s dieťaťom a Jánom Krstiteľom od Foschiho, ktorú ponúkli na predaj prostredníctvom D’Atri v Paríži, je známa z monografického spracovania tvorby majstra.17 [obr. 5] Ďalšia Foschiho Madona s dieťaťom a Jánom Krstiteľom s málo presvedčivým určením školy Jacopa da Carucci, nazývaného Pontrormo (1494 – 1556), bola v ponuke viedenského aukčného domu Dorotheum v roku 1971.18 Prinajmenšom ešte dva obrazy patria do série dojčiacich madon v identickom pohybe, najtesnejšie súvisia s Madonou Blumenthalovcov. V Múzeu krásnych umení v Dijone spravujú Svätú Rodinu s Jánom Krstiteľom zverejnenú ako dielo žiaka Andreu del Sarto, skoro identickú s obrazom v Stuttgarte.19 Zo všetkých uvedených diel má k nim štýlom aj formátom najbližšie maľba v SNG.
Zuzana Ludiková – Poznámka k tvorbe Foschiho a Salviatiho