Page 1

3

3 6 5 °

2 0 1 6

° 365


2016 27

Na úvod

26

Guest List

25

Švédsky stôl

24

Generácia 80+  /   9 0+

23

Čo s načatým životom? (spomienka na deviate Berlínske bienále)

22

U.F.O.-naut J. K. nás stále pozoruje

21

Netreba rezignovať, ale pracovať. Rozhovor s Katarínou Bajcurovou

20

Sen x skutočnosť z knihy návštev

19

Anna Daučíková

18

Rudolf Sikora v rozhovore s Luciou Gregorovou Stach o knihe, výstave, živote, vesmíre a vôbec

17

Naša súčasnosť je históriou odtrhnutou z reťaze. Rozhovor Mateja Fabiana s Jánom Bergerom

16

Bod zlomu. Krátka správa o trhu s umením

15

Druhý dych Východoslovenskej galérie v Košiciach. Rozhovor s Dorotou Kenderovou

14

Umelec, ktorý archivuje budúcnosť a predvída minulosť

13

Múzeá spod zeme

12

Bohatá kniha hodiniek Ilony Andrássyovej z Betliara

11

Turecké vojny v galérii

10

Ako bývalo umenie

9

Ringwaldova zbierka a jej problémy dejín umenia

8

Dvaja sochári a jedna socha. Ján Koniarek, Fraňo Štefunko a Ján Krstiteľ

7

Ako býva umenie

6

Hotel Carlton


Čo do poradia i výberu náhodne (a nehierarchicky) generovaný prehľad udalostí v umení a kultúre minulého a začiatku tohto roka na Slovensku, v Čechách i vo svete.

Švédsky stôl Pripravila: Lucia Gavulová. príspevok Himmlisch! Barbora Mistríková

Milan Tittel: Jozef Macko. 2016. Foto: Michaela Dutková


Na jeseň roku 2016 pripravil Belveder vôbec prvú výstavu v nemecky hovoriacom prostredí venovanú dielu v našich končinách pomerne neznámeho umelca Johanna Georga Pinsela. Dielo tohto neskorobarokového sochára predstavilo kurátorské duo Maike Hohn a Georg Lechner v Zimnom paláci princa Eugena Savojského (Himmelpfortgasse 8, Viedeň). Výstavu bolo možné navštíviť do 12. februára 2017. O živote Pinsela sa doteraz vie veľmi málo. Nepoznáme napríklad ani dátum alebo miesto jeho narodenia. Vieme však, že pricestoval do mesta Ľvov (vtedajší Lemberg), čo je územie dnešnej západnej Ukrajiny. V období jeho života (18. storočie) však toto územie patrilo Poľsku, pričom až v roku 1918 pripadlo Sovietskemu zväzu. Za ukrajinské ho môžeme považovať od roku 1991. V druhej polovici 18. storočia spolupracoval Pinsel s architektom Bernardom Meretynom. Vtedy vytvoril pôsobivú sochársku výzdobu niekoľkých sakrálnych stavieb z dreva a kameňa v okolí miest Ľvov a Bučač. Na týchto dielach

Himmlisch!

je najlepšie vidieť Pinselov enormne expresívny štýl, ktorý sa okrem mimiky a gest dostáva aj do zložito prelamovaných drapérií figúr. Mnoho diel bolo počas vlády Sovietskeho zväzu z týchto kostolov odňatých alebo zničených, aj so samotnými stavbami. So zreteľom na typický barokový gesamtkunstwerk inštalovali kurátori skulptúry tak, aby sa čo najviac priblížili ich pôvodnému rozmiestneniu v interiéri. Vďaka tomu je

Johann Georg Pinsel: Obetovanie Izáka (detail), najneskôr 1758

Švédsky stôl

Prvým je dokument zaznamenávajúci Petra Bartoša pri príprave a tvorbe výstavného projektu Spoločné posedenie – Paralelné chronológie zhôd okolností vo východnej Európe, ktorý prebehol v bratislavskom tranzite v decembri až februári 2017 (v autorskej koncepcii Zsuzsy László a Petry Feriancovej, v spolupráci s Lászlóom Bekem, Petrom Bartošom, Ľubomírom Ďurčekom, Danielom Grúňom, Květou Fulierovou, Mirou Keratovou a Rudolfom Sikorom, s použitím diel, filmov a dokumentácií Petra Bartoša, Lászlóa Bekeho, Gábora Bódyho, Marcela Odenbacha, Orshiho Drozdika, Ľubomíra Ďurčeka, Miklósa Erdélyho, Petry Feriancovej, Stana Filka, Květy Fulierovej, Györgya Galántaia, Group 143, Ágnes Háy, Györgyho Jovánovicsa, Júliusa Kollera, Anny Kutery, KwieKulik, Dóry Maurer, Gyula Pauera, Vladimíra Popoviča, Rudolfa Sikoru, Petra Štemberu, Tamása Szentjóbyho, Endreho Tóta, Pétera Türka, Jiřího Valocha a ďalších).

Ruže pre pani Fullovú

Archiving air je staro-novým formátom umelkyne Petry Feriancovej, ktorý začínal ako jej experiment v rámci subjektívnej metódy kategorizácie diel iných Poetický názov sa vzťahuje k site-specific prezentácii autorov. Projekt pokračuje vo forme publikačnej Erika Bindera (1974) vytvorenej pre Galériu Ľudovíta činnosti, pričom autorka čerpá z dlhoročných Fullu v Ružomberku. Výstava prebiehala počas januedičných skúseností v rámci vydávania umeleckých printových výstupov v Sputnik Editions ára tohto roka a bola súčasťou projektu, v rámci ktorého sa priamočiary a bezstarostný tvorivý hedonista, a participácie na výstavnom programe galérie ktorý pretvára čokoľvek a inšpiruje sa čímkoľvek, pri amt_project (ktorá v roku 2016 ukončila svoju príležitosti svojich štyridsiatich dvoch rokov rozhočinnosť v Bratislave). V prípade Archiving air ide dol vystavovať na miestach a v mestách, ktoré ho o legitímnu umeleckú stratégiu, ktorá zahŕňa počas doterajšieho života formovali. V Ružomberku organizovanie, architektúru výstav, písanie, sa predstavil sebe vlastným sprayersko-maliarskym filmovú produkciu a pokračovanie v spracúvaní rukopisom i intervenciami do Fullovho privátneho privlastneného materiálu jeho organizovaním, priestoru dielami z cyklu Pimp My Art či dialógom postprodukovaním a manipulovaním do iných majstrov priamo v expozícii. Na výstave bolo aj niepolôh. Archiving air vydáva neperiodickú publikáciu On Directing Air, ktorej zámerom je zaznamekoľko diel priamo inšpirovaných Fullovou tvorbou. nať to, čo nebolo (dostatočne) zaznamenané v čase svojho vzniku. Z inštalácie Erika Bindera v GĽF v Ružomberku. Foto: Martin Deko Ide  o individuálny muzeologický výskum, rekonštrukciu nálezov, reliktov preživších náhodou či nedopatrením, objavených a kontextualizovaných. Jednotlivé diely edície sa vo svojej printovej podobe vrstvia a vytvárajú takpovediac novú databázu bez možnosti spätného editovania (undo) ako novú formu transkripcie a usporiadania minulosti. Súčasťou projektu je aj vytváranie krátkych dokumentov.

Archiving air Press

možné opäť vnímať spoločnú komunikáciu jednotlivých figúr. V niektorých miestnostiach expozície sa pre porovnanie nachádzajú panely s fotografiami kompletnej podoby interiérov týchto sakrálnych stavieb a ich súčasného, často ruinózneho stavu. Pinselov osobitý štýl vysokej umeleckej hodnoty aj práce jeho žiakov dokladá asi dvadsať exponátov pochádzajúcich zväčša zo zbierok Ľvovskej galérie umenia. Celkovo atmosféru neskorobarokovej epochy dopĺňajú aj maľby rakúskych majstrov (Franz Anton Maulbertsch, Paul Troger) z rovnakého obdobia. Výstava bola obohatená rôznymi sprievodnými podujatiami a kurátorskými výkladmi. O živote a diele sochára, ako aj o vývoji regiónu v okolí Ľvova v 18. storočí informuje sprievodný katalóg, ktorý je možné zakúpiť v obchode Zimného paláca.

Londýnska Tate Modern sprístupnila pre verejnosť prezentáciu šiestich diel Márie Bartuszovej, ktoré v roku 2016 získala do svojich zbierok vďaka podpore Akvizičného fondu Edwarda a Agnès Lee. Podľa slov kurátorky Tate Modern Juliet Bingham predstavuje zakúpená kolekcia sadrové plastiky tvarovo vychádzajúce z prírodných procesov, ako je dážď alebo haptické skladačky s tvarovaním, zodpovedajúcim psychologickým terapeutickým postupom. Vystavili ich spolu a samostatne, v jednej sále galérie. O udalosti, keď sa mini-expozícia diel významnej slovenskej sochárky ocitla v Tate Modern, sa vyjadrila dcéra umelkyne Anna Bartuszová: „Mamina umelecká výpoveď je jasná, čistá a krehká, ako bola aj ona sama. S odstupom času vidíme, že význam jej sochárskeho diela chápali aj ďalší ľudia, ktorí sa nakoniec zaslúžili o to, aby bolo objavené aj pre svet a neostalo zabudnuté v našich končinách. Dôkazom toho je, že pozornosť a ponuky prichádzajú skôr zo zahraničia.“ Tate Gallery zakúpila šesť autorkiných diel, ktoré budú návštevníkom sprístupnené v podobe expozície počas jedného roka. Umenie Márie Bartuszovej (1936, Praha – 1996, Košice), väčšinu života pôsobiacej v Košiciach, je tak objavované a oceňované v kontexte svetového umenia.

Mária Bartuszová v Tate Modern

Mária Bartuszová, Bez názvu, 1973. Foto: Soňa Bartuszová. Vystavené v Tate Modern, Boiler House, Level 4


Narrative Devices. 2016. Foto: Berlin Biennale for Contemporary Art

Bienále v Benátkach – architektúra 2016 Na 15. medzinárodnom bienále architektúry v Benátkach 2016 bol pre verejnosť sprístupnený Pavilón Českej a Slovenskej republiky s projektom Starosť o architektúru: vyzvanie arché architektúry do tanca. Odbornou komisiou vybraný tím pre reprezentáciu Slovenska na tohtoročnom bienále sa rozhodol interpretovať príbeh stavby Slovenskej národnej galérie. Sedemčlennú medzinárodnú porotu viedol Adam Gebrian (CZ) a projekt ohodnotil ako „jednu z mála stavieb nedávnej minulosti na Slovensku, ktorá má potenciál zaujať široké medzinárodné publikum“. Nejde však len o predstavenie stavby vo veľkom modeli (v mierke 1:17,78), ale o predstavenie celého procesu: od úvah o vzniku stavby, cez jej prípravu, rôzne fázy projektu, realizácie, užívania, cez následné chátranie, diskusiu o uzavretí a možnom búraní, až po súťažné návrhy rôznych slovenských architektov na rekonštrukciu. Zápas o túto stavbu je priesečníkom mnohých frontových línií architektonických i mimoarchitektonických“. Projekt vznikol v spolupráci ateliéru Petra Hájka s Vítom Haladom a ateliéru Jána Studeného s Benjamínom Brádňanským (Katedra architektonickej tvorby VŠVU) a teoretika architektúry Mariána Zervana (Katedra teórie a dejín umenia Trnavskej univerzity a VŠVU). Ďalej sa rozvinul aj v spolupráci s komisárkou výstavy Foto: Martin Ličko

za SNG, teoretičkou architektúry Monikou Mitášovou (Katedra teórie a dejín umenia TU). Špecializované Bienále architektúry sa v rámci Bienále v Benátkach organizuje od roku 1980. Prehliadka pozostáva z medzinárodnej výstavy v pavilóne Talianska, z expozícií v národných pavilónoch a zo sprievodných podujatí.

Bienále v Benátkach 2017 V novembri 2016 zverejnila Slovenská národná galéria na svojej stránke výsledky výberového konania pre 57. bienále výtvarného umeniav Benátkach, ktoré sa bude konať od jari do jesene tohto roku. Výberové konanie bolo vypísané 1. júla 2016 na relevantnú umeleckú osobnosť  / skupinu, ktorá by dôstojne reprezentovala slovenské umenie na 57. ročníku tohto prestížneho podujatia. Reprezentanta mohli navrhnúť kurátori, galeristi, historici a teoretici umenia, prípadne i samotní umelci. V októbri zasadala odborná komisia v zložení Alexandra Homoľová (SNG), Andrea Jamrichová (Ministerstvo kultúry SR), Dorota Kenderová (riaditeľka VSG Košice), Roman Ondák (nezávislý umelec, predseda poroty), Jiří Ptáček (kurátor, kritik, publicista, Praha), Katarína Rusnáková (AVU Banská Bystrica), Lucia Gregorová Stach (SNG) a Nina Vrbanová (Kunsthalle Bratislava). Z 36 prihlásených nominácií (pričom niektoré osobnosti boli nominované viackrát) vybrala komisia umelkyňu Janu Želibskú (1941), ktorá nomináciu prijala. Jana Želibská je významná predstaviteľka generácie akčných a konceptuálnych umelcov a alternatívnej výtvarnej scény na Slovensku. Stála pri zrode environmentu a objektu v 60. rokoch, akcie a konceptu v 70. rokoch, postmoderného objektu a inštalácie na konci 80. rokov a videoumenia v 90. rokoch 20. storočia. Jej kontinuálne  bu­­dovaný autorský program nestratil na sile výrazu a ak-

tuálnosti a svojím charakterom originálneho glosovania, poznámok k súčasnosti predstavuje podľa komisie záruku relevantnej reprezentácie na 57. medzinárodnom bienále výtvarného umenia v Benátkach 2017, čo uviedla aj vo svojom stanovisku k výberu. Bie­nále v Benátkach 2017 sa bude konať v termíne od 13. mája do 26. novembra 2017.

Documenta 2017

Documenta, prehliadka súčasného umenia z celého sveta, ktorá sa koná každých päť rokov v nemeckom meste Kassel, bola založená umelcom, pedagógom a kurátorom Arnoldom Bodem v roku 1955, s cieľom aktualizácie statusu Nemecka vo vzťahu k vývoju súčasného umenia a potlačenia kultúrnej temnoty z dôb nacizmu. Documenta skutočne dodnes prezentuje umenie všetkých kontinentov. Každé „vydanie“ je limitované sto dňami jej trvania. Rok 2017 je rokom konania štrnásteho ročníka podujatia, ktoré bude prebiehať od apríla do septembra nezvyčajne na dvoch miestach – v Aténach a Kasseli. Umeleckým riaditeľom je Adam Szymczyk (bývalý riaditeľ Kunsthalle Basel, ktorého New York Times označili za superstar

Foto: lokalo24

Foto: Ben Markel

Švédsky stôl

IX. Berlínske bienále O deviatom ročníku Berlínskeho bienále prinášame obsiahlejší materiál na inom mieste magazínu, za zmienku ako udalosť minulého roka vo výberovej rubrike však určite stojí. Už tradične v Berlíne konané Bienále súčasného umenia (jún – august) zostavil minulý rok kurátorský tím z New Yorku DIS, pričom prehliadku vystavali na koncepte zhrnutom v jej názve: The Present in Drag (alebo „čas predbudúci“, ako spojenie voľne preložil Viktor Čech vo svojej recenzii podujatia na artalk. cz). Prehliadke sa podarilo, ako ostatne každé dva roky, sprostredkovať pohľad na aktuálne trendy súčasného umenia, v tomto prípade najmä pokiaľ šlo o tvorbu generácie umelcov narodených po roku 1980. Názov odkazuje na chápanie aktuálne frekventovaného termínu „post-contemporary“ kurátorským tímom. Mohli by sme mu rozumieť aj v tom zmysle, že pretechnologizovaná doba súčasného akcelerovaného kapitalizmu nám berie našu súčasnosť, aby ju modifikovala na vopred naprogramovanú budúcnosť, ktorá sa už bude odohrávať bez výraznejšej účasti nás samotných, teda ľudí. (Viac o IX. Berlínskom bienále v článku Michala Stolárika číslo 23) X. Berlínske bienále sa bude konať opäť od júna do septembra (9. 6. – 9. 9.) v roku 2018 v Berlíne, bližšie informácie zatiaľ nie sú zverejnené. www  ww 


Švédsky stôl

medzi kurátormi a ktorý bol vyhlásený za umeleckého riaditeľa Documenty 14 v novembri 2013). „Podvojná“ štruktúra dosiaľ silne centralizovanej medzinárodnej prehliadky a jej zámer je reflektovaný v pracovnom názve Learning from Athens. Odlišné lokácie a rôzne historické, socioekonomické a kultúrne pozadia oboch miest vstúpili do procesu tvorby dvoch výstav, inšpirujúc a ovplyvňujúc zároveň individuálne umelecké diela. Umelci boli pozvaní, aby prostredníctvom diel premýšľali a reagovali na dynamický vzťah oboch miest a vyvíjali diela pre obe lokácie. Hoci otvorenie prehliadky vypukne už čoskoro, zo strany organizátora je dosiaľ k dispozícii len veľmi málo informácií. Každý detail je zatiaľ tajomstvom, nie je zverejnený ani len zoznam miest/venues, na ktorých bude prehliadka v Aténach prebiehať. Všetko bude odtajnené až dva dni pred otvorením, teda 6. apríla. Zatiaľ je známe, že výstava by obsahovo mala zastrešiť množstvo kontextov spájajúcich sa s oboma mestami, s dosahom až za európsky horizont, ťažiac z výhodného postavenia stredozemnej metropoly Atén, kde sa na geografickej i mentálnej úrovni stretávajú Grécko, Afrika, Stredný východ a Ázia. Fyzická a metaforická vzdialenosť medzi Kasselom a Aténami by zásadne mala meniť spôsob, akým diváci budú zažívať Documentu 14, pričom v hre budú pocity stratenosti a túžby s celkovou redefiníciou chápania výstavného formátu ako takého. 

Od 21. septembra do 16. októbra minulého roka bola v bratislavskej galérii ZOYA sprístupnená výstava Lesson of Relativity, ktorá predstavila výrazné mená slovenskej neoavantgardy, resp. stredoeurópskeho konceptu s autentickými tvorivými programami v kombinácii so strednou a mladou generáciou umelcov, ktorí na ne nadväzujú. Kurátorský výber Niny Gažovičovej predstavil v danej súvislosti diela Milana Adamčiaka, skupiny APART, Petra Bartoša, Márie Bartuszovej, Stana Filka, Mateja Gavulu, Anetty Mony Chisy a Lucie Tkáčovej, Júliusa Kollera, Denisy Lehockej, Romana Ondáka, Borisa Ondreičku, Milana Tittela, Martina Vongreja a Jany Želibskej, v ktorých napriek odlišným a širokým tematickým a mediálnym pokrytiam hľadala spoločné menovatele a príbuzné tvorivé princípy.

Lesson of Relativity

Minulý rok vyšla publikácia My Art Guide East Central Europe, ktorú vydalo vydavateľstvo Lightbox crl v Benátkach. Jednotlivé Art Guides vychádzajú pri príležitosti konania veľtrhov umenia, zmienený vyšiel v súvislosti s Art Basel 2016, na ktorom bol uvedený. Sprievodca bol distribuovaný do medzinárodnej siete múzeí a galérií a ich kníhkupectiev, ako aj do umeleckých inštitúcií rôzneho druhu. Guide prináša výpočet toho najlepšieho zo sveta ume­ nia a jeho prevádzky v Poľsku, Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku a Rumunsku. Časť o každej krajine je uvedená textom lokálneho editora publikácie, ktorý zahraničného záujemcu uvádza do kontextu miestnej umeleckej scény a diania na nej. Pokračuje ka­len­dáriom zaujímavých podujatí na poli umenia a dizajnu, prináša rozhovory s dvomi miestnymi ume­lcami – predstaviteľom staršej a mladšej generácie – a textovým priblížením tvorby vybraných autorov a aktivít vybraných inštitúcií. Nechýba zoznam adries galérií, múzeí, dobrých barov a hotelov, a napokon ani mapa, podľa ktorej sa môže návštevník so sprievodcom umením v uvedených mestách strednej a východnej Európy orientovať.

My Art Guide – East Central Europe

V máji 2016 sa na lodi Rivers Club konal už druhý ročník odovzdávania cien Nadácie NOVUM pre súčasné vizuálne umenie. Ocenenia Nadácie sú určené na podporu mladého vizuálneho umenia. Ako uviedla predsedníčka správnej rady Nadácie Mária Drahošová, cieľom programu je systematická podpora vynikajúcich umelcov zo širokého spektra disciplín súčasného vizuálneho umenia, dizajnu a architektúry pri ich etablovaní na medzinárodnej scéne. Podpora poskytnutá z programu sa pritom môže využiť na úhradu nákladov akéhokoľvek typu, ktoré súvisia s dosahovaním tohto cieľa, čo je pre vizuálnych umelcov určite príjemným bonusom možnosti získať toto ocenenie. Podmienky prihlásenia sa do druhého ročníka projektu splnilo 44 z prihlásených umelcov, ktorí prešli štvorkolovým výberom. V prvom kole hodnotila porota zložená z členov Správnej rady Nadácie, v niektorých prípadoch sa obrátili o pomoc aj na zahraničných expertov (László Beke, Vít Havránek, Jiří Foto: Archiv Intesa Sanpaolo Ševčík, Jan Zálešák a i.), keďže vo výbere bolo i mnoho etablovaných a uznávaných umelcov. Zo šiestich projektov, ktorých autormi boli Svetlana Fialová, Ján Kekeli, Marek Kvetan, Jaroslav Kyša, Magda Stanová a Martin Špirec, komisia podporila tri, pre veľkú vyrovnanosť ich kvality rovnakou sumou 10 000 Eur. Grant získali Ján Kekeli (video), Marek Kvetan (video) a Magda Stanová (video). Prihlasovanie do 3. ročníka súťaže je ukončené, finalisti budú vyhlásení v apríli 2017, víťazi ocenení v júni.

Ceny Nadácie NOVUM

Foto: Martin Marenčin

Začiatkom septembra minulého roka sa v milánskej galérii Gallerie d’Italia uskutočnilo otvorenie výstavy víťazných diel súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov v doterajšom priereze jej desaťročného fungovania. Kurátorkou výstavy aj autorkou katalógu, ktorý graficky spracoval Boris Meluš, bola Nina Gažovičová. Prehliadka predstavila tridsať obrazov dvadsiatich šiestich mladých slovenských umelcov, ktorí získali v ostatnej dekáde najvyššie uznanie poroty každoročne tvorenej medzinárodným tímom odborníkov na umenie. V Taliansku sa výstavná kolekcia predstavila po výročných expozíciách 10 rokov maľby, ktoré sa na Slovensku konali v roku 2015 vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a Slovenskom národnom múzeu. „Milánska“ výstava vznikla v spolupráci s materskou bankou Intesa Sanpaolo v rámci programu slovenského predsedníctva Európskej únie a predstavila maľby Andrey Bartošovej, Michala Bôrika, Andrása Cséfalvaya, Michala Czinegeho, Evy Činčalovej, Dávida Demjanoviča a Jarmily Mitríkovej, Andreja Dúbravského, Jarmily Džuppovej – Sabovej, Mateja Fabiana, Alexandry Fazekašovej, Juraja Floreka, Ľudmily Hrachovinovej, Kataríny Janečkovej Walshe, Mareka Jarottu, Juraja Kollára, Juliany Mrvovej, Moniky Mikyškovej-Pascoe, Csilly Polákovej, Viliama Slaminku, Erika Šilleho, Lucie Tallovej, Jána Vasilka a Ivony Žirkovej.

SK maľba v Miláne


Akiste aj v tejto súvislosti usporiadala Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici ešte koncom minulého roka dve prednášky, združené pod názvom Stanislav Filko: akvizície a nedávne výstavy, ktoré na témy naznačené v názve prezentovali Mira Keratová a Lucia Gregorová Stach. V tomto roku vyjde pripravovaná publikácia o Stanovi Filkovi od Lucie Gregorovej Stach a Aurela Hrabušického v Slovenskej národnej galérii. S napätím sa tiež očakáva, ako dopadne dlhoročné úsilie kolektívu okolo pražského združenia tranzit.cz, ktoré sa do rozsiahlej publikácie o tvorbe Stana Filka pustilo v spolupráci so slovenskými kolegami už v roku 2005, aj s účasťou zahraničných teoretikov. Veríme, že všetky publikačné snahy v tomto smere budú korunované úspechom!

Július Koller v mumoku Ako sa v podobe recenzie zmieňujeme aj na inom mieste magazínu, od novembra 2016 do apríla 2017 sa vo viedenskom Museum Moderner Kunst Stiftung Ludwig Wien (mumok) uskutočnila monografická výstava Júliusa Kollera (1939 – 2007). Kurátormi boli Daniel Grúň, Kathrin Rhomberg a Georg Schöllhamer. Autorom architektúry výstavy sa stal Hermann Czech. Tematický výber predkladanej retrospektívy (ako viedenskú výstavu označujú kurátori) bol prezentovaný od septembra 2015 do januára 2016 vo varšavskom Museum of Modern Art. Súčasťou výstavy je aj rozsiahla sprievodná publikácia Július Koller. One Man Anti Show, ktorej editormi sú kurátori, úvodné slovo napísali Karola Kraus a Rainer Fuchs, texty pripravili Daniel Grúň, Aurel Hrabušický, Cristina Freire, Kathrin Rhomberg a Georg Schöllhammer. Nechýba interview s životnou družkou vystavovaného autora Květoslavou Fulierovou. „Pre slovenskú kultúru je to historická udalosť – pokiaľ viem, žiadne veľké múzeum umenia na Západe neuskutočnilo v podobnom rozsahu výstavu umelca pochádzajúceho zo Slovenska. Svedčí to o stúpajúcom uznaní umelca v medzinárodnom rámci, potvrdzuje sa, že „kollerovský boom“, ktorý nastal v posledných rokoch jeho života a pokračoval po jeho smrti (2007), nebol len prechodnou epizódou.“ (Aurel Hrabušický, citované z článku číslo 22, v ktorom sa o výstave dozviete viac.)

Foto: Archív Květoslavy Fulierovej

Sprístupnenie novej budovy Tate Modern

V júni minulého roka otvorila galéria Tate Modern v Londýne svoje nové krídlo. Tate Modern bola pre verejnosť sprístupnená v roku 2000. Budova je upravenou verziou pôvodnej elektrostanice z 50. rokov minulého storočia, za ktorou stojí architektonická dvojica Herzog a de Meuron. Rovnaká dvojica architektov vytvorila aj návrh na budovu s názvom Switch house, ktorá odkazuje na pôvodnú funkciu objektu, z ktorého vznikla. Od prvotnej predstavy sklenenej kostry prešli architekti postupne k realizácii murovanej rotujúcej pyramídy, ktorej fasáda z tehál korešponduje s plášťom pôvodnej časti stavby. Novootvorené priestory galérie majú mať pozitívny vplyv na rozvoj a kultiváciu celého jej okolia, teda  South Bank a Southwark. Nová časť Tate Modern je na webových stránkach inštitúcie prezentovaná ako prvý galerijný priestor na svete venovaný umeleckým performance, filmovým premieta­niam a inštaláciám.

Švédsky stôl

Stano Filko v 2016

(Daniel Grúň a Martin Vongrej) a hodnotením pokusov o reetablovanie Stana Filka v pomeroch súčasnej umeleckej prevádzky (Christian Kobald). Ku koncu roka bola štafeta diskusií zavŕšená otvorením Fragmentu výstavy Stana Filka (11. – 23. 12. 2016), ktorej predchádzali diskusie a séria prednášok prizvaných účastníkov (Aurel Hrabušický, Dušan Brozman, Boris Ondreička, Vít Havránek, Christian Kobald, Jan Verwoert, Mira Keratová a i.), spájajúcich sa v rovine spoločného premýšľania, diskutovania a inštalovania Filkových diel, z ktorých vzišiel práve zmieňovaný fragment jeho výstavy. Vystavené boli solitérne objekty, fotografie aj maľby zo súkromných zbierok, ktoré spoluutvárali ukážku malého výseku autorovej mytológie. Diela dopĺňali aj výstupy prizvaných mladších umelcov – Martina Vongreja, Andrása Cséfalvaya, Františka Demetera, Jána Gašparoviča a Svätopluka Mikytu. V Banskej Bystrici bola otvorená samostatná retrospektívna výstava Stana Filka aktuálne v dňoch finalizácie magazínu 365° (POSTBIGBANGSFANTEBIGBANGSF – Retrospektívna výstava Stana Filka zo zbierky Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici; kurátorka: Mira Keratová; 21. 2. – 30. 4. 2017), ktorá by mala predstaviť rozsiahlu akvizíciu diela Stana Filka. Akvizícia, ktorú galéria získala do svojich zbierok v roku 2015, obsahuje 726 menších objektov a diel na papieri. Obsahuje autonómne diela, ako aj dokumentácie Filkových výstavných projektov a mnohých už neexistujúcich alebo priebežne prepracovávaných priestorových diel, či diel vysvetľujúcich vývoj jeho unikátneho (ideologického) systému farieb, ktorý vytvoril za účelom ozrejmenia svojho holistického konceptu sveta.

Minulý rok by sa dal označiť aj ako „rok Stana Filka“. Po odchode výraznej osobnosti slovenského umenia 20. storočia (23. október 2015) mu bolo venovaných viacero podujatí, z ktorých mnohé boli pripravované ešte za jeho života. Slovenská národná galéria pripravovala výstavu Stana Filka, ktorá bola dokončená až po jeho odchode. Išlo o fragment plánovaného väčšieho celku alebo úvod k veľkej samostatnej výstave autora, ktorá by sa mala konať už v zrekonštruo- Foto: Martin Deko vanej galérii s novými, zodpovedajúcejšími priestorovými kapacitami, ako je súčasný stav. Výstava Stano Filko: Poézia o priestore – kozme v kurátorskej koncepcii Lucie Gregorovej Stach a Aurela Hrabušického sa konala od 24. júna do 25. septembra minulého roka. Predstavila autorovu tvorbu a myslenie v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Prezentovaný bol zrekonštruovaný environment Poézia o priestore – kozme, pôvodne vystavený na EXPO 1970 v japonskej Osake. Výstava bola koncipovaná podľa vybraných tém, ktoré zároveň vychádzali z umeleckohistorického výskumu Filkovho diela a akceptovali aj jeho spracovanie v príslušných vybraných štádiách rozvoja Systému SF. Ako samostatnú tézu uviedla problém Archívu SF, ktorý zachováva princíp jeho myslenia v špecifickom jazyku a chápaní času. Počas celého minulého roka sa v Novej synagóge v Žiline konali diskusné stretnutia, ktoré sa začali jeho biografiou – Stano Filko v Žiline # 1: Život ako dielo (za účasti Fedora Blaščáka a Miry Keratovej) a pokračovali spomienkami kolegov (Ján Zavarský, Rudolf Sikora, Dezider Tóth), interpretáciou jeho kľúčových diel

Foto: Marek Jančúch

www


Otázka vôle je slovenský preklad titulu novej spoločensko-diskusnej platformy, ktorá prostredníctvom diskusií, prednášok, výstav a vystúpení prezentuje lokálnemu publiku názory a pohľady svetových odborníkov z oblasti umenia, filozofie, politológie, psychológie, psychiatrie, neurovied, výpočtových vied a ľudských práv, zameriavajúc sa na interdisciplinárne skúmanie vôle a širokého spektra problémov, ktoré vôľa zahŕňa. Kurátor podujatia Boris Ondreička zatiaľ v čase uzávierky štyroch výstupov podujatia do Bratislavy pozval Stefana Lorenza Sorgnera a Helenu Holmberg, Annu Daučíkovú a Laboria Cuboniks, LaTasha N. Nevada Diggs a Rezu Negarestani a Thomasa Metzingera. Autor koncepcie projektu o ňom v ideovej a obsahovej rovine hovorí: „Vypovedá o našej turbulentnej dobe, ktorá na jednej strane prekypuje veľkou ambíciou v súvislosti s regulovaním telesnosti, rodu, dĺžky života, bolesti… A na strane druhej (kolektívne) sublimuje do ignorovania konzervativizmu, neoliberalizmu, populizmu a taktiež možnej apokalypsy sociálnej demokracie, polarizačného chaosu. Toto ignorovanie (reaktívne) poskytuje priestor na následný rast takzvanej „krajnej pravice“. Veľká časť „krajnej pravice“ pramení z politicky analfabetickej a/alebo cynicky oportunistickej vzbury proti systému, inštinktívne vznikajúcej nazhromaždením realistickej nedôvery voči štandardným partokraciám, ktoré nedokážu vyriešiť ekonomické a vzdelanostné rozdiely, ktoré nedokážu komunikovať či ponúknuť kultúrne symboly motivujúce identifikáciu naprieč spoločnosťou. Fašizmy, neonacizmy, fundamentalizmy, extrémizmy sú sublimáciou neurózy či dokonca psychózy demokracie. Otázka vôle sa snaží hľadať produktívne ontológie, pokým svet nezdegeneruje do  nutnosti reparatórnej onkológie.“

Otázka vôle/ Question of Will

Dnes sme sa dozvedeli smutnú správu: odišiel sochár Juraj Meliš, umelec a priateľ, človek veľkého srdca, ktorého sme mali – a nielen v Slovenskej národnej galérii – veľmi radi a radi sme s ním spolupracovali. O máloktorom umelcovi možno bez námietok a tieňa pochybností povedať, že jeho dielo sa nepodobá na nič okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný a pritom jasne rozpoznateľný. O Jurajovi Melišovi (nar. 1942 v Nových Zámkoch) to platí bezo zvyšku. Za viac ako štyri desaťročia, počas ktorých sa venoval sochárstvu, sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku: umelcom naliehavej

Vo veku 70 rokov zomrel intermediálny umelec a vzácny človek Milan Adamčiak (16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Žiar nad Hronom). Odišiel uprostred práce na svojej samostatnej výstave v SNG, ktorú pripravoval v dialógu s kurátormi Luciou Gregorovou Stach a Michalom Murinom. Uvažoval o nej precízne a dôsledne ju komponoval, ako bolo preňho typické. Pri svojom jubileu urobil akciu, ktorú dnes vnímame ako jeho rozlúčku, keď každému osobne povedal či napísal: „Som rád, že som Ťa stretol.“ Chceli by sme Ti odkázať: „Milan, bolo nám veľkou cťou stretnúť Ťa.“ (Text: Lucia Gregorová Stach)

V minulom roku odišli významní slovenskí umelci Andrej Rudavský, Juraj Meliš a Michal Moravčík, začiatkom tohto roka nás opustil Milan Adamčiak. Z medzinárodných umelcov zomreli v roku 2016 napríklad česká maliarka Ludmila Padrtová, architekt a dizajnér Bořek Šípek, architektka Zaha Hadid, francúzsky umelec Francois Morellet, americká umelkyňa Marison Escobar, český ilustrátor Adolf Born, ale aj významný filozof Umberto Eco. Česť ich pamiatke. Citujeme krátke nekrológy zo strany Slovenskej národnej galérie:

Umelci, ktorí nás opustili

umenia absolventka UMPRUM Tereza Hrušková. O víťazoch v oboch kategóriách rozhodla odborná porota v zložení Jiří Ptáček, Lenka Vítková, Pavel Klusák, Tereza Stejskalová a František Zachoval. Kritici v kategórii začínajúcich autorov majú možnosť prihlasovať sa prostredníctvom konkrétnych zaslaných autorských textov, etablovaných kritikov vyberá komisia na základe nominácií otvorených odbornej i širokej verejnosti.

Foto: Radim Paluš

Okrem cien pre najlepšieho umelca do 35 rokov sú v Čechách udeľované aj ocenenia pre začínajúcich a etablovaných kritikov umenia – Cena Věry Jirousové. Minulý rok sa konal už jej štvrtý ročník. Laureátmi sa stali v kategórii etablovaných kritikov za presné kritické vyjadrovanie Michal Novotný a v kategórii začínajúcich kritikov

Cenu Jindřicha Chalupeckého získal v minulom roku Matyáš Chochola, tridsaťročný výtvarník, absolvent AVU, ktorý niekoľko mesiacov štúdia strávil na stáži na berlínskej Universität der Künste a na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Vybraný bol spomedzi finalistov, ktorými boli Aleš Čermák, Katarína Hládeková, Anna Hulačová a Johana Střížková. V minulom roku zodpovedala za výber komisia v zložení Holly Block (kurátorka a riaditeľka The Bronx Museum of the Arts v New Yorku), Jiří Kovanda, Alexandra Kusá, Gunnar B. Kvaran (riaditeľ The Astrup Fearnley Museum of Modern Art v Osle), Pavlína Morganová, Marek Pokorný a Marina Scherbenko (kurátorka a odborná poradkyňa v Bottega Gallery a Scherbenko Art Center v Kyjeve). Rovnaká komisia (bez Holly Block) rozhodovala aj o tohtoročných finalistoch, ktorými sa stali Romana Drdová, Dominik Gajarský, Richard Loskot, Martin Kohout a Viktorie Valocká. Diela nominovaných budú už tradične prezentované v priebehu roka a aj na jesennej výstave, ktorá sa uskutoční od 21. septembra do 14. januára 2018 v Moravské galerii v Brne. Víťaz CJCH 2017 bude vyhlásený v novembri.

Cena Jindřicha Chalupeckého a Věry Jirousové

Na stránkach SNG sa obyčajne lúčime s umelcami, ktorí odchádzajú od viac-menej uzavretého diela. Život a tvorba Michala Moravčíka sa uzatvára predčasne. Len nedávno, približne pred rokom, sme sa s ním stretli počas výstavy Rekonštrukcie. S precíznosťou jemu vlastnou nám tu vtedy inštaloval, vlastne fixoval, udával „master touch“ svojho (nášho) nestabilného diela. Moravčíka nikdy nezaujímala klasická statická socha. Pracujúc svojím tempom „riešil“ skôr „nestabilnú“ sociálnu plastiku. Ako geograficky citlivý stredoeurópsky intelektuál vstupoval sochou (sochárskou inštaláciou, prostredím, sochou-nábytkom, video-sochou, sochou-mapou) do debát o nacionalizmoch, tvoril, „sochal“ politicky. Hoci Michal Moravčík odchádza priskoro, jeho rezonancia – ľudská i umelecká, zdá sa, veríme!, zostáva. Česť jeho pamiatke! (Text: Petra Hanáková)

etickej výzvy, ale hlavne autorom osobitého, novátorského a anti-tradičného sochárskeho videnia. Uvzato a tvrdohlavo, s totálnym osobným nasadením, s neobyčajnou vnútornou vášňou a naliehavosťou vytrvalo kráčal za svojím cieľom – nájsť a vyjadriť svoje miesto v umení a v čase, ktorý žil. Jeho „plebejské“ chápanie sochárstva „sochaného“ z chudobných materiálov, pozbíjaného z holých, nahrubo opracovaných, prepaľovaných, absurdne a vyzývavo pomaľovaných trámov, dosiek, fošní a kmeňov, zdrôtovaných debničiek, hrdzavých plechov, klincov a banálnych objektov každodennosti je v dejinách nášho umenia mimoriadnym a radikálnym vizuálnym gestom. Ostane v našich srdciach, ale hlavne vo svojich dielach, ktoré nám zanechal. (Text: Katarína Bajcurová)

Foto: Viktor Šelesták

Švédsky stôl


Z inštalácie Erika Bindera Ruže pre pani Fullovú v GĽF v Ružomberku. Foto: Martin Deko


8 9

Generácia V aktuálnom čísle magazínu 365° sme si na pomoc pri tvorbe rubriky o najmladších vizuálnych umelcoch prizvali dva alternatívne bratislavské priestory, ktoré mladé umenie vystavujú, Beastro Bar a Žumpu. Sú kontrapunktom „kamenných inštitúcií“ – nezávislé, prezentujú iba to, čo sa im páči, no o to aktívnejšie. Za „akademickú“ pôdu sme oslovili umelca Jaroslava Kyšu, aktuálne asistenta v Ateliéri priestorových komunikácií+ na Vysokej škole výtvarných umení. Každý z oslovených nám poskytol tipy na konkrétnych autorov s dátumom narodenia medzi rokmi 1980 a 1990+, ktorých by do rubriky zaradil.

Gabriela Halász: objekt z inštalácie nieženie, 2016


80 90

ⅩⅩⅣ

Pripravila: Lucia Gavulová

Generácia 80+ / 90+


Beastro Bar Beastro Bar – Ivan Kalev a Michaela Dutková: „Beastro Bar je nekonvenčný priestor, otvorený rôznym intervenciám a typom umeleckého pre­javu rôznych so‑ ciálnych vrstiev. Zameriava sa na súčas­ných i nesúčas‑ ných umelcov alebo neumelcov s klasickým či experi‑ mentálnym prístupom.“

Fuck the Limit, 2013, social research, autorský dizajn, dokument; autorské plagáty, vytvorené na základe predošlého výskumu sociálnej skupiny a fenoménu amatérskej rallye; „rýchly dizajn“, 5 verzií, rôzne formáty; spolupráca Vladimír Slivka

1989 Aurélia Garová V minulom roku absolvovala katedru vizuálnej komunikácie (Typolab doc Pala Bálika) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Profesionálne sa venuje grafickému dizajnu, typografii a okrajovo aj dizajnu písma. Zaujímajú ju sociálne témy, kritika stereotypov, dokument a dokumentácia, analógový aj digitálny ľudský environment a premýšľanie o tvorbe dizajnu v konceptuálnych intenciách. Vlastný autorský jazyk a výslednú súčasnú vizualitu jej pomáha generovať výskum v oblasti. Verí, že autorské projekty uvádzajú do života dizajn, ktorý dokáže meniť ľudské myslenie. cargocollective.com/aurelia-garova

Unknown Jewel, návrh na logo pre Predsedníctvo SR v EÚ 2016, 2015

Generácia 80+ / 90+


1992 Jakub Gavalier Zaujíma ho simulovaná realita, fraktálo­ vá geometria, transhumanizmus, trans / informácie, virtuálna realita, AI, VJ-ing, v rámci ktorých prepája vedu, filozofiu, in­ter­m edialitu a technické poznatky. Piaty rok študuje na Katedre intermédií v Ateliéri priestorových komunikácií+ na bratislavskej VŠVU. Minulý rok mal samostatné výstavy Mezmeríze v Beastro Bare v Bratislave (čo bola zároveň obhajoba bakalárskej práce) a Synthetic Love v Umakarte v Brne. V Beas­tro Bare realizoval aj zvukovú performance v spolupráci s Chrisom Frankom Ležatý otáznik. www.works.io/jakub-gavalier

Kreslo, 2016, performance, pri ktorej autor pomocou efektov akumuluje zvuky špeciálneho kresla

Generácia 80+ / 90+


Pohľad do inštálácie Vstup voľný na výstave Kunstverein Selection 2016, PRFR studios Zlaté Piesky

Makak 27, 2015, tuš na papieri

1993 Ivana Belianska

Generácia 80+ / 90+

Leopard, 2016, suibokuga/tuš na papieri

Maliarka, ktorej prirodzenými tvorivými pos­ tupmi sú dekonštrukcia a množenie, sa ak­ tuálne zaoberá témou života zvierat v zajatí. Pri tvorbe sa necháva strhnúť prítomnou chvíľou vznikania diela – pristupuje k nej zanie­ tene až obsesívne, v každom prípade bez obmedzení. Využíva rôzne materiály,

prevažne však papier, textílie, tuše, ceruzy, fixky a syntetické látky, prostredníctvom ktorých sa zmocňuje celých priestorov a tvorí komplexné site-specific realizácie. Ako sama tvrdí, „viac je čo najviac“. www.ivanabelianska.com


Bez názvu (úvahy), 2016, diplomová práca; priestorová inštalácia, drevo, papier

TIME-self, 2016, print-screen

1990 Jakub Jenčo

Študoval grafiku v Ateliéri voľnej grafiky u pro­ fesora Róberta Jančoviča na VŠVU v Bratislave. V jeho rôznorodej tvorbe mož­n o po stránke formy odsledovať dve línie: performatívnu, v rámci ktorej rád vytvára rôzne svoje alter­ egá, a klasickejšiu, kde rozvíja úvahy o abstraktnom myslení: čase ako línii, prie­s tore

ako ploche a zvuku ako bode, ktoré sa snaží zaznamenať prostredníctvom kresby, textu, práce s papierom, inštalácie (ako v prípade absolventskej práce). Vo všeobecnejšej rovine sa zaoberá tým, čo ho obklopuje a obmedzuje. jakub-jenco.blogspot.sk

Generácia 80+ / 90+


Galéria Žumpa Žumpa je galériou na toalete nájomného bytu v jednom z obytných domov na Zochovej ulici v Bratislave. Vytorila ju trojica (v čase vzniku) spolubývajúcich Tereza Maco (rod. Šufliarska), Gabriel Sebő a Ján Skaličan. Prvá vernisáž sa konala 10. júna 2014. Ambíciou bolo vytvoriť malý súkromný experimentálny výstavný priestor s cieľom prezentovať „to najčerstvejšie lokálne umenie“.

Papšová je ŽUMPA, 2016, inštalácia v Galérii ŽUMPA

Papšová je ŽUMPA, 2016, prezentácia v Galérii ŽUMPA

Chcem sa z teba napiť, šaty odhoď preč, 2016, video

1994 Simona Papšová Študuje u doc. Ilony Németh v Ateliéri „IN“ na Katedre intermédií VŠVU. V minulom roku absolvovala stáž v Ateliéri telového dizajnu u Lenky Klodovej na Fakulte výtvarných umení v Brne (Odbor Intermediálna a digitálna tvorba). Témy jej prác vychádzajú z reálnych rozhovorov a situácií, na ktorých celky alebo fragmenty reaguje. Väčšinou sú prepojené s témami feminizmu či tzv. „ženského sveta“. Aktuálne sa venuje najmä práci s textom – vytvára abstraktné zápisky, denníky rozho­ vorov. Predchádzali tomu dve čisto textové prezentácie – (Posledná) cesta z roku 2015 a spolupráca s Bertou Holoubkovou na performance Čo je napísané, mačka nevylíže v Galérii Plusmínusnula v Žiline minulý rok. www.simonapapsiprtfl.tumblr.com

Generácia 80+ / 90+


Krik rýb II, 2017, kombinovaná technika na plátne

1993 Gabriela Halász

Pracuje v rôznych médiách, prevažne však so záberom na maľbu, tvorbu autorských kníh, objektov, inštalácií, tlačí, ilustrácií. Fotografuje a realizuje sa aj prostredníctvom digitálnych médií. Jej prístup k tvorbe je zalo­ žený na neu­s tálom hľadaní nových prostriedkov, prostredníctvom ktorých by sa dokázala

vyjadriť ešte komplexnejšie. Zaujímajú ju vide­ ná i myslená realita, gýč, banalita a absurdita. Jej hnacím motorom je rozširovanie si vlastných obzorov a zdolávanie nových výziev. Študuje na Katedre maliarstva a v Ateliéri plus mínus XXI profesora Daniela Fischera. www.behance.net/gabrielahalas

Generácia 80+ / 90+


23

23          

      23

2

Hood by Air, GALVANIZE, 2016, Copyright: Hood by Air, Paríž, leto / jeseň 2016 výstava Philharmonie de Paris, foto: Giovanni Gianonni, v majektu Hood by Air

Johannes Paul Raether, Transformalor IKEAE / (Transformella subsp. malor) 4.6.0 / pcpDroplet 460-6, 2015, produkcia: Suza Husse/District, v majetku: Johannes Paul Raether

Torbjorn Rodland, Hat on Fire, 2016, v majetku: Torbjorn Rodland; Galerie Eva Presenhuber, Zürich; David Kordansky, Los Angeles

Dora Budor, When the Sick Rule the World, 2015, foto v spolupráci s Robert Kulisek


23

23    

3

Čo s načatým životom?

(spomienka na deviate Berlínske bienále)

Text: Michal Stolárik Foto: archív 9BB

Berlin Biennale IX


N DIS, kurátorský tím IX. berlínskeho bienále súčasného umenia, foto: Julia Burlingham

Naťahuješ sa za smartfónom. Tvoj prvý ranný pohyb. Oči ti rozlepuje žiariaca obrazovka a prvé dotyky venuješ spusteniu obľúbenej modrej aplikácie. Scrolluješ newsfeedom, inšpiruješ sa motivačnými citátmi a uvažuješ, že konečne vyskúšaš jeden z tých pár sekundových video receptov. Vyzerá extrémne chutne a tak jednoducho. Na Instagrame by to získalo určite aspoň 100 srdiečok. Za normálnych okolností by si si išiel zabehať, máš predsa novú aplikáciu, ktorá monitoruje tvoj pohyb a automaticky zdieľa časové výsledky. Avšak tvoj obľúbený youtuber začal tridsaťdňovú výzvu, ktorá ti rozhodne zmení telo. Musíš ju vyskúšať, hoci tušíš, že po troch dňoch budeš notifikácie ignorovať. Tvoju pozornosť vyruší nová žiadosť o priateľstvo. Meno ti je povedomé, ale tvár menej. Spolužiak zo základnej školy. Ako môže mať verejný profil? Zasmeješ sa a žiadosť odmietaš. Stále rozmýšľaš, čo bolo v tom krátkom Snape, ktorý ti včera poslala. Bodaj by sa dal uložiť a pozrieť znova. Čo s dnešným večerom? Netflix ti vnucuje novú sériu Black Mirror, pretože si videl prvý diel, v ktorom bol vydieraný britský premiér. Ak nebude mať v priamom prenose sex s prasaťom, únosca zabije britskú princeznú. Takto bude určite vyzerať terorizmus v budúcnosti. Zhrozíš sa. Možno by bolo lepšie ísť do spoločnosti. Posilniť sociálny status. V meste otvárajú novú galériu. Uvidíš, budeš videný, víno zadarmo a ďalšie body na Swarme. Win-win situation. Potom možno do Berghainu. Techno ťa síce príliš nenapĺňa, ale tej aure klubu, do ktorého nepustia každého, nevieš odolať. Videl si kreslené ilustrácie a potajomky nahrané videá. Online video trenažér Berghaintrainer si sa niekoľkokrát pokúšal absolvovať. Neúspešne, ale aspoň vieš, aké otázky očakávať pri vstupe. Ak sa do vnútra nedostaneš, choď si radšej pozrieť Berlínske bienále. Umeniu síce nerozumieš, ale s týmto by si sa vedel stotožniť. Len si spomeň, ako si sa cítil, keď si zistil, že tvoja instagramová kamarátka Amelia Ulman nie je skutočná, ale je to len nejaká pofidérna performance. To už naozaj nikto negarantuje autentickú realitu?

Kampaň s názvom Not in the Berlin Biennale nie je tradičným poňatím  PR. Utopicko‑dys­ topic­­ké fotografie Now NOW! prebe­r a­j ú estetiku Od vzniku v roku 1998 (kurátori Klaus Biesenbezpohlav­ných bach, Hans Ulrich Obrist a Nancy Spector) si záberov z foto­­­b ánk, Berlínske bienále stabilne udržiava svoje silné na medzinárodnej umeleckej scéne. ktoré nás dennodenne postavenie Jeho ostatné – deviate pokračovanie, prístupné od 4. júna do 18. septembra 2016, potvrdilo, že spre­v ádzajú. Vďaka v porovnaní s ostatnými európskymi prehliadvšadeprítomnosti kami dokáže stále dravo reflektovať najaktuálnejšie tendencie zo sveta súčasného umenia a nerušivej vizualite a zároveň inštitucionálne legitimizovať potensa  pre nás stávajú ciálne estetické či tematické okruhy. Posilneniu tejto vízie dopomohol výber newyorského kuráneviditeľné. torského kolektívu DIS (Lauren Boyle, Solomon

Berlin Biennale IX

Chase, Marco Roso a David Toro), ktorý je v online prostredí známy svojím uvažovaním „outside of the box“. Expozícia s podtitulom The Present in Drag sa od prvého momentu mohla javiť mätúca. Návšteva webovej stránky, špecifická marketingová komunikácia či letmý pohľad na vystavené projekty – všetky momenty sú nám známe a cudzie zároveň. Hranica medzi realitou a umením sa stráca. Toto nie je revival minulosti či vízia povedomej budúcnosti. Toto je snaha o vykreslenie nelineárnej súčasnosti so všetkými svojimi paradoxmi. Veď sme to práve my, kto vyhľadáva virtuálnu realitu, lebo tá naša nám už nestačí. Radšej dáme prednosť komunikácii s dátami ako s fyzickými osobami. Nechceme vedieť, čo bude zajtra, ale čo by mohlo byť teraz.

Umenie (v/s/z) PR Pre komplexné uchopenie a pôžitok z Berlínskeho bienále, treba prehliadku vnímať ako celok so všetkými jej súčasťami. Prvý kontakt je sprostredkovaný formou vizuálnej identity a marketingovej kampane, ktorá je výsledkom kreatívnej hlavy spoluzakladateľa Šanghajského bienále Babaka Radboya, amerického fotografa Roea Ethridgea a množstva ďalších spolupracovníkov. Spomenutých autorov interesuje konceptuálna modifikácia komerčnej estetiky a marketingových postupov. Kampaň s názvom Not in the Berlin Biennale nie je tradičným poňatím PR. Utopicko-dystopické fotografie preberajú estetiku bezpohlavných záberov z fotobánk, ktoré nás dennodenne sprevádzajú. Vďaka všadeprítomnosti a nerušivej vizualite sa pre nás stávajú neviditeľné. Radboy sa inšpiroval týmito motívmi a drobnými zmenami zhmotnil znepokojivé výjavy, ktoré reagujú na rôzne aktuálne témy, ako sú sila médií či genderová a rasová rovnosť. Not in the Berlin Biennale je štýlovou kampaňou a zároveň samostatne stojacim umeleckým dielom. Princíp oscilovania medzi dvoma protipólmi bol prenesený aj do koncepcie tričiek pre personál (s dvojvýznamovým nápisom PERSONAL) či návštevníkov (PUBLIKUM). Oficiálny artikel vytvoril dizajnér Telfar Clemens, ktorého móda „nie je určená pre teba, ale pre všetkých“. Predajné kúsky začlenil do inštalácie s názvom Telfar: Retrospective (2016) pozostávajúcej z nekonvenčne modifikovaných bielych tričiek. Obliekol ich na originálne figuríny, ktoré prebrali črty jeho tváre s telesnosťou rôznych etník, transgender ľudí či jedincov s chorobou vertiligo. Koncepcia


schodisko, interiér KW Institute for Contemporary Art, foto: Timo Ohler

TELFAR: RETROSPECTIVE, 2016 pohľad do inštalácie na Akadémii umení

RODINNÝ PORTRÉT fotoséria: Asger Carlsen, v majetku Frank Benson, Asger Carlsen

fasáda KW Institute for Contemporary Art, foto: Timo Ohler

PERSONAL UNIFORMS, 2016 Uniformy pre strážnikov a návštevníkov 9. berlínskeho bienále súčasného umenia foto: Timo Ohler

Berlin Biennale IX


Yngve Holen, pohľad do inštalácie Window seat 10–22 F, 2016, sklo, práškovo-striekaná oceľ, silikón, vo vlastníctve Yngve Holen; Galerie Neu, Berlin, foto: Timo Ohler

galerijných suvenírov by stála aj za samostatnú analýzu. Okrem rozsiahleho katalógu k výstave vyšiel aj špeciálny hudobný soundtrack Anthem. Limitovaná séria vinylových albumov obsahuje spolupráce od nadčasovo zmýšľajúcich hudobníkov a umelcov rôznych generácií (napríklad Fatima Al Qadiri, Nguzunguzu, Kelela, Juliana Huxtable, Total Freedom či Isa Genzken). Neobvyklým darčekovým predmetom sú aj šošovky od Nemca Yngve Holena nazvané Hater Blocker. Autor sa inšpiroval arabskými talizmanmi v tvare modrobieleho oka – nazarmi, ktoré majú ochraňovať pred zlom a urieknutím. Motív ďalej rozpracoval aj v samostatnej inštalácii Window Seat (2016) pozostávajúcej z dvadsiatichtroch nazarov prispôsobených do tvaru okien lietadla Boeing 787.

negalerijných priestoroch Akadémie umení na Pariser Platz vedľa Brandenburskej brány, kde obsadila chodby, verejné priestory či prednáškové miestnosti tohto transparentného kolosu. Tretím výstavným priestorom bola časť ESMT – Európskej školy manažmentu a technológií, ktorá rôznymi motívmi a prvkami dodnes priznáva svoju socialistickú minulosť. Súkromné múzeum Feuerle Collection sídli v pôvodných priestoroch telekomunikačného krytu z druhej svetovej vojny, no k vízii tradičnej kultúrnej inštitúcie má najbližšie. Sprievodné programy, hudobné eventy či performance prebehli na výletnej lodi Blue-Star.

Takisto výber výstavných lokácií nebol náhodný. Bienále by mohlo prebehnúť v hociktorých zabehnutých inštitúciách, kde by malo zaručené pohodlné produkčné zázemie a pravidelný prísun divákov. Okrem svojej základne – v Inštitúte pre súčasné umenie Kunst-Werke sa veľká časť prehliadky uskutočnila v netypických a hlavne

Terasa na vrchole Akadémie umení neočakávane odkryla okrem atraktívneho výhľadu na rušný Pariser Platz s priľahlou Brandenburskou bránou zároveň aj jedno z najsilnejších diel prehliadky. Miesto-špecifická virtuálna realita View of Pariser Platz (2016) kanadského multimediálneho umelca Jona Rafmana umožnila pohľad na turisticky

Berlin Biennale IX

Čo som si odfotil na Instagram

obľúbené námestie cez VR okuliare. Bežná situácia sa po chvíľke mení. Obloha sa začne zaťahovať, vietor zosilnie, priľahlé vystavené zvieracie sochy na terase sa začnú navzájom požierať. Nepríjemný pocit, že toto je koniec sveta, nebol nikdy reálnejší. Svet sa začína rúcať a divák sa prepadá do oceánu. Niekoľkominútová mentálna skúsenosť a snaha uhnúť sa poletujúcim telám sa odohráva pred desiatkami ľudí čakajúcich v rade. Tí, zatiaľ netušiac, čo sa odohráva, vnímajú len pozorovateľovu veľmi vtipne reagujúcu fyzickú schránku. Moment, kedy si nie sme istí, či prežívame realitu, alebo sledujeme projekt, ktorý realitu úspešne napodobňuje, sa mi v dnešnej previzualizovanej dobe a ukričanom svete javí stále najatraktívnejší. Prízemie Akadémie umení obsadil funkčný environment MINT (2016) mexickej umelkyne Débory Delmar (od roku 2009 vystupujúcej pod značkou Debora Delmar Corp.), ktorý plnil funkciu stánku s ovocnými šťavami. Džúsový bar vytvorila z paliet ako symbolu moderného ekologického „hip“ uvažovania a dekorovala ho melónovými adaptáciami Brancusiho


Jon Rafman, pohľad do inštalácie, foto: Timo Ohler

Zľava-doprava: Výhľad na Pariser Platz, 2016, mramor, virtuálne realita, spoluréžia: Jon Rafman a Samuel Walker, v majetku Jon Rafman; Future Gallery Berlin

Prehltnutý prehĺtajúcim, leguán a leňochod, 2016, polyuretán, akryl, v majetku Jon Rafman; Future Gallery Berlin

Debora Delmar Corp. pohľad do inštalácie MINT, 2016, bar s čerstvými šťavami, nábytok, tlač v majetku Debora Delmar Corp.; Duve, Berlin, foto: Timo Ohler

Berlin Biennale IX


V dňoch 20. októbra 2016 – 26. februára 2017 sa v SNG konala divácky neobyčajne úspešná výs­ta­ va Sen × skutočnosť, venovaná kontroverznému obdobiu prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), jej vizuálnej kultúre. Nasledovné dve dvojstránky sú kolážou, či skôr patchworkom diváckych ohlasov zaznamenaných v knihe návštev. Ako vidieť, feed­back je neobyčajne pestrý – od zápisov poch­valných, ba lichotivých, až po obvinenia skoro na úrovni vlastizrady. Kniha je vzorkou publika (či – ak parafrázujeme – „vizitkou národa“), ale tiež zrkadlom, do ktorého sa ako inštitúcia občas potrebujeme pozrieť.

Sen × skutočnosť – zápisy v knihe návštev


Sen × skutočnosť – zápisy v knihe návštev


Matej Fabian (1979) sa narodil v Banskej Bystrici. V rokoch 2005 až 2011 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre maľby a iných médií v IV. Ateliéri profesora Ivana Csudaia. Od 2011 do 2014 absolvoval doktorandské štú­ dium u doc. Stanislava Bubána v Kabinete kresby. V roku 2014 získal druhé miesto v súťaži VÚB Maľba a bol finalistom ceny Nadácie NOVUM. V roku 2010 bol za Slovensko nominovaný na Henkel Art Award. Z posledných samo­ stat­ných výstav spomeňme Odmäk v bratislavskej Photoport Gallery, Existential Boredom v PRFR Bratislava alebo PERSONAE v pražskej galérii NoD (posledné dve s Jakubom Janovským). Jeho dielo je zastúpené v zbierke Galérie mesta Bratis­lavy a v súkromných zbierkach v Rakúsku, Chorvátsku, Českej republike, Dánsku, Francúzsku, Nemecku, USA a Rusku. Žije a tvorí v Bratislave.

Spracovala: Lucia Gavulová Foto: Peter Sit, Michaela Dutková, Martin Marenčin, archív autorov


Matej Fabian&

1

Rubrika, ktorá pravidelne predstavuje dialóg dvoch umelcov – zástupcov rôznych generácií – je tentoraz venovaná maľbe. Výber Jána Bergera (1944), dlhoročného pedagóga bratislavskej Vysokej školy výtvar­ ných umení a prehliadaného maliara, priro­ dze­n e vyplynul z potreby pripomenúť jeho osobnosť a tvorbu (čomu napomohol aj výber rozhovorov s Petrom Bartošom v koncepcii Niny Gažovičovej v minulom vydaní magazínu 365°). Voľba druhého respondenta sa môže v danej súvislosti javiť ako prekvapivá: Matej Fabian (1979) totiž vo svojom diele vychádza z celkom iných, priam kontrastných pozícií. Výzvou preňho nebolo iba to, ako vo svojich otázkach zmieňovanú odlišnosť tvorivých východísk uchopiť, ale aj spôsob konverzácie so starším kolegom. Výsledok je pôsobivým ponorom do maliarskeho uvažovania Jána Bergera, približujúcim a objasňujúcim jeho mentálne, životné a ľudské pozadie, ktorý zároveň dokazuje, že o univerzálnej (či nadčasovej) aktuálnosti a atraktivite maľby netreba pochybovať.

Spracovala: Lucia Gavulová Foto: Peter Sit,1 archív In: Gažovičová, autorov N.: Všetko, čo ste sa chceli opýtať Petra Bartoša, ale báli ste sa, že vám odpovie. 365°, 2/2015


Ján Berger Matej Fabian Vo svojich spomienkach na detstvo

17

spomínate na čas strávený na česko-poľskom pohraničí, v Českom Tešíne. Ako dôležitý pojem uvádzate život „na rozhraní“. Pod „rozhraním“ rozumiem nielen hranicu, ale aj istý mentálny stav rozkročenia medzi viacerými životnými rolami. Ako po čase hodnotíte vaše „rozhranie“? Pričom ma zaujíma najmä vzťah medzi rolou učiteľa a vysokoškolského profesora a umelca/ maliara. Nevnímali ste to nikdy tak, že vás škola v tvorbe obmedzovala? Nenosili ste si problémy študentov domov? Ja som učil chvíľu, v rámci doktorandského štúdia (väčšinou som zastupoval na kresbe a učil základy maľby pre nemaliarov na Drotárskej) a problémy študentov som si nemal prečo nosiť domov, ale časovo ma to teda dosť obmedzovalo… Ján Berger Malý životný paradox. Ako najmladší z troch súrodencov som sa narodil v marci 1944 na českom území Sliezska, vtedy v nemeckej nacistickej ríši. Môj rodný list musel byť v nemčine s pečiatkou, na ktorej je svastika – dnes muzeálny dokument. Po celú vojnu naša rodina nemala žiadne občianske práva. Po rozdelení Československa som mal v rodine jediný právo a možnosť si zvoliť štátne občianstvo. Ako hovoríte, „rozhranie“ či „rozkročenie“ nie je len v našich životných rolách, ale vyplýva zo situácií a súvislostí, v ktorých nám prišlo žiť, a potom sa v najrôznejších podobách vlečú našimi životmi. Vaša úvodná otázka obsahuje poriadnu dávku problémov. To mentálne „rozkročenie“ medzi tým, pre čo sme sa rozhodli, teda v prípade vás a mňa medzi maliarstvom a hocakou inou paralelnou činnosťou, bude viac či menej prítomné. V praxi umelcov, a nielen maliarov, sa zmenil stáročiami udržiavaný status človeka, ktorý dostáva zadania, aby ich vďaka talentu a svojej príprave riešil. Kedysi majster zabezpečoval chod svojej dielne a zároveň učil, aby jeho žiaci mohli zodpovedne participovať na jeho zákazkách – teda zodpovednosť na oboch stranách. Súčasný učiteľ, umelec, a nielen umelec, každý je stále viac tlačený do iných činností, neplodných a formálnych, ten „umelecký učiteľ“ ešte aj do celkom neporovnateľnej vedeckej metodiky. Stále viac a viac sa buduje až akási „kafkovská“ nadstavba. Len v časovej medzere medzi obdobím umeleckých štúdií mojej generácie a súčasnosťou nastala výrazná priepasť. Naši profesori, a to ešte stále v časoch bujného socializmu, si udržiavali dištanc. Ešte stále sa zachovávala akási spojujúca niť a povedomie, čo je umelecká dielňa, i keď to už nemohlo byť také jednoznačné, lebo sa napríklad zmenili technologické podmienky. Je to asi tak, ako keď súperí slobodné povolanie s inštitucionalizáciou – musí dochádzať k potýčkam, napätiam a pocitom obmedzovania. Je fakt, že škola do istej miery vždy obmedzuje, a to z jednej i z druhej strany „katedry“. Nemôžem klamať sám seba, že som bol výnimkou, ale k tomu sa

ešte určite v našom rozhovore dostaneme. Problémy študentov a dokonca aj vážne, niekedy čisto ľudské, som si dosť často nosieval domov, alebo tam priamo prichádzali. MF Nerozmýšľali ste nikdy nad tým, že ak by ste neučil, možno by sa vaša maľba ubrala iným smerom? Sám tomu neverím, ale považujem za dôležité sa opýtať. JB Predtým, čo ma krátko po ukončení VŠVU „naverboval“ môj bývalý učiteľ a potom dlhodobý kolega Rudolf Fila, som nepremýšľal o budúcnosti, hoci som si uvedomoval, že takýto moment nastane. Mali sme absolventské štipendium… Vaša otázka má i hypotetickú časť, na ktorú si netrúfam odpovedať. Moja prvá pedagogická stáž na vtedy ešte stále „slávnej“ a jedinej ŠUP-ke trvala celých devätnásť rokov. Za ten čas som vystriedal tri rôzne a zaujímavé pozície. Necítil som sa ešte opotrebovaný, ale školu som už nevnímal tak ako kolegovia, ktorí nikdy neučili, a tak mohli tvrdiť, že sa omladzujeme. Omyl! Škola oberá o energiu, i tú tvorivú. Po zmene miesta som dostal akýsi prirodzený prísun nových síl. Uvedomoval som si, že sa človek formulovaním problémov, pokusmi o analýzy učí. Tento moment som si väčšmi uvedomoval pri celkom nových „trápeniach“ na VŠVU, lebo, paradoxne, nie je jednoduché to, čo sám človek robí, učiť. Je to náročné a možno náročnejšie ako „servisná pozícia“. Snažil som sa držať na uzde svoje subjektivizmy, ktoré by mohli zasiahnuť osobné štruktúry poslucháča. V tejto povahe pedagogickej práce je niečo, čo dôverne poznajú psychológovia i psychiatri – myslím to neustále vnikanie do vnútorného sveta druhého človeka. V roku 2008 som po dvadsať jedna rokoch vedenia Ateliéru maľby na VŠVU odišiel do dôchodku. Po roku som sa nepredvídane, ako to môže priniesť len život sám, na štyri roky vrátil, ale už na „kopec“, teda na Drotársku, kde som v zastúpení viedol Ateliér maliarskej prípravy pre reštaurátorov. Napriek tomu, že som znova učil maľbu, bolo to celkom iné, zaujímavé a dobre som sa tam cítil. Za takú dlhú dobu, vlastne za štvrť storočie, sa nedá nespoznať krízy, znechutenia, sklamania umelecké i ľudské, totálne pochybnosti a, samozrejme, poznám aj tie nutkavé pocity potreby zanechať školu. MF Ako spätne vnímate pozíciu vášho školského ateliéru na Koceľovej ulici 23, všeobecne aj v rámci školy? Pýtam sa preto, lebo aj dvor, na ktorom sa pracovisko VŠVU na Koceľovej nachádza, mi príde ako priestor na rozhraní viacerých svetov. Jednak je to základňa katedry maľby, na druhej strane prostredie skoro až „vidiecke“, s blízkosťou tržnice na Miletičovej ulici. Celé to vytvára alternatívu voči, nazvime to, „elitne“ umiestneným maliarskym ateliérom na Hviezdoslavovom námestí. S odstupom si


Ján Berger (1944) sa narodil v Třinci. Absolvoval strednú Školu ume­ leckého priemyslu, od roku 1962 bol poslucháčom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (ateliér prof. Jána Mudrocha). Koncom roka 1968 sa stal pedagógom, najskôr na bratislavskej ŠUP-ke, neskôr pokračoval v pedagogickej činnosti aj na VŠVU. V roku 1974 mal prvú samostatnú výstavu v Nitrianskej štátnej galérii, neskôr vystavoval v Bratislave, Nitre, Senici, Trenčíne, Banskej Bystrici, v Martine a v roku 2000 sa uskutočnila jeho prvá retrospektívna výstava v Galérii mesta Bratislavy. Okrem lo­kál­­n eho prostredia vystavoval v Antverpách, Mexiku, Padove, Montfalcone, New Yorku, Londýne, Bruseli… Jeho dielo sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie a väčšiny slovenských galérií, zo zahraničných napríklad v Múzeu krásnych umení v Rio de Janeiro a v zbierke Európ­ ske­h o parlamentu v Bruseli. Žije a tvorí v Bratislave.


Naša súčasnosť je históriou odtrhnutou z z reťaze reťaze myslím, že „rozkročenie“ katedry maľby na dve pracoviská je obohacujúce práve rozdielnosťou týchto prostredí, i keď ako študenti sme na tie večné presuny nadávali… JB Vo vašej otázke sú latentne prítomné viaceré rezervy a odbočky. Pozícia Ateliéru maľby so sídlom na Koceľovej 23 (dokonca touto adresou bývalí poslucháči pomenovali aj veľkú výstavu ateliéru v Dome umenia v roku 2010, ktorú iniciovala a kurátorsky pripravila Xénia Lettrichová)… Tá atmosféra nebola vždy uvoľnená. Vždy tu boli aj problémové situácie, názorové neujasnenosti i strety, čo vyplývalo z dobových kontextov, a vždy skôr zvnútra katedry. Iná vec je umiestnenie ateliéru mimo centra školy, čo bolo síce niekedy, najmä pre študentov, príjemné, vyhovovalo im to „vidiecke“, čo malo dokonca príchuť istej nezávislosti, no táto ilúzia bola občas „draho platená“. Po dvoch rokoch na VŠVU, kam som po veľmi vážnych úvahách a prekonaní akýchsi zábran napokon vkročil v dobrej viere a snahe venovať sa tomu, čo sám celoživotne pestujem, teda maliarstvu, nie spôsobu, akým ho pestujem (!), musím konštatovať, že táto druhá dlhá etapa (21 rokov) pedagogickej práce bola oveľa ťažšia ako tá predchádzajúca. Náročný, „zaťažujúci“ prvok tkvel skôr v napätiach. V dobe výnimočne razantných premien v novembri 1989 na VŠVU som si bez predstáv o budúcnosti pomyslel vtedy na celkom reálnu možnosť akéhosi osudového „samouvoľnenia“, a tak som pokojne prevzal výpoveď, ako väčšina mojich vtedajších kolegov. V študentskej ankete som sa umiestnil na „počestnom“ mieste, a tým nastala situácia, že mám morálny nárok sa uchádzať o účasť v novom „veľkom“ konkurze. V ňom som uspel s programom, nazvem ho „reinkarnáciou“ mojej dvojročnej skúsenosti. Ateliér som nazval „Ateliérom maľby“, lebo kolegovia sa aktívne hlásili k vtedajším aktuálnym tendenciám. Treba si uvedomiť, že to bola doba akýchsi predpovedí „smrti maliarstva“. Dalo sa očakávať, a tak sa aj stalo, že už pri prvom prieskume som mienkotvorným „stál v hrdle“, ako sa hovorí. Boli to vleklé situácie, pre mňa, ale i pre mojich poslucháčov často traumatizujúce (pozri Profily, ale i katalóg k 60. výročiu VŠVU). MF Aký je váš názor na otvorenie IV. Ateliéru Ivana Csudaia? Ja som vás ešte zažil na niekoľkých prieskumoch a mám pocit, že veci, ktoré tam vznikali, vám neboli príliš po chuti, a viem si aj predstaviť prečo… Máte niektorého obľúbenca, ktorý IV. Ateliér absolvoval? Svojho favorita mám… JB Pre menej zorientovaného čitateľa spome-

Matej Fabian a Ján Berger

niem, že po radikálnej zmene štruktúry štúdia na VŠVU a po výmene pedagogického zboru sa konštituovali nové programy. Nevrátila sa teda ani Všeobecná dvojročná škola maliarstva, ktorá mala vytvárať a za našich čias vytvárala solídny základ a predpoklad pre individuálne programy, ktoré mali byť podstatou štúdia v špe­ciálnych ateliéroch. Po novom sa striedali štyri rozličné kurzy, a tak na prahu druhého ročníka sa poslucháč ocitol akoby niekde na začiatku, tam, kde sa začína na definovaných zadaniach rozvíjať, niekedy dosť krkolomne to tzv. nedefinovateľné. Teda ten balík problémov, čomu môžeme hovoriť maliarske cítenie, myslenie, ale hádam predovšetkým videnie, teda akýsi slovník a „syntax“ maľby i jej protirečení, rôzne východiská interpretácií… V mojej vízii, v programe ateliéru maľby som nemohol opustiť moje presvedčenie, a tak to, čo sa kedysi sotva vtesnalo do dvojročného štúdia fundamentov, som sa snažil suplovať, ako sa dalo. Nevedel som jednoducho napomáhať rozvíjanie osobných maliarskych programov, schopnosti interpretovať, bez nejestvujúcich pevnejších základov, nemohol som si dovoliť niečo základné „preskočiť“. Všetci sme na počiatku „novej etapy“ VŠVU prezentovali svoje programy a vízie. Môj program vyplynul nielen z vnútorného príkazu, ale z nevyhnutnosti zachovania osnovy toho, čo drží stáročia i viac maliarstvo. Kde inde, ak nie v škole sa nachádza ten vhodný čas a priestor pre budovanie „zásobárne“ materiálu, z ktorého sa postupne buduje a tvorí osobný svet maliara. Ide o to, aby nás občas prekvapilo samovoľné vyplavovanie vlastných preludov, ale i protirečení. Napadlo mi, že akýmsi dobovým odporúčaním „mienkotvorných“ odborníkov, i tých zvonka, bola požiadavka „za každú cenu prekračovať“, nikto však neprecizoval, „ako“ a „čo“ prekračovať, aby sme boli „dobrí“… Otvorenie 4. Ateliéru prof. Ivana Csudaia som prijal ako prirodzenú následnosť vo vývoji katedry maľby, samozrejme, i so zvedavosťou, akým smerom sa bude uberať. Bol to pozitívny moment, lebo len jeden z dovtedajších troch ateliérov sa programovo venoval maľbe. Vnímal som to ako akési „zrovnovážnenie“ katedry. Nástup bol monumentálny. Po čase v tej voľnosti som predsa vycítil akúsi jednotnosť, ale tak sa oddávna vždy dialo. Na prieskumoch, ktoré

v tom čase na VŠVU boli nesmierne únavné svojou dĺžkou i „urozprávanosťou“, som si vždy našiel aj niečo, čo ma zaujalo a tak bolo i vo 4. Ateliéri. To, ako hovoríte, „rozkročenie“, v tomto prípade katedry, by určite bývalo zdravé a plodné, keby medzi dvoma „adresami“, teda pracoviskami katedry na Hviezdoslavovom námestí a na Koceľovej nevznikala od začiatku nezdravá klíma elitnej a neelitnej školy. Umiestnenie maľby na Koceľovej, ktorá kedysi slúžila sochárom, bolo hriechom starého vedenia, a nie hádam mojou voľbou. Prostredie pre maliarov na Koceľovej bolo dobré akurát na dvore, ateliéry majú divoké svetlo a v slnečných dňoch neznesiteľný „skleníkový efekt“.

V mojej vízii, v programe ateliéru maľby som ne­mo­­hol opustiť moje pre­svedčenie, a tak to, čo sa kedysi sotva vtesna­lo do dvojročného štúdia fundamentov, som sa snažil suplovať, ako sa dalo. Nevedel som jedno­ ducho napomáhať rozvíja­ niu osobných maliar­skych programov, scho­pnosti interpretovať, bez nejestvu­ júcich pevnejších základov, nemohol som si dovoliť nie­­­čo základné „preskočiť“. MF Ono to možno súvisí aj s mladou maľbou ako takou… Dnes, keď chodím na výstavy študentov, resp. absolventov maľby, mám vlastne dlho pocit, že som tie obrazy už niekde videl… Asi sa začalo príliš „listovať“, čo je na jednej strane prirodzené (v súvislosti s internetom atď.), na strane druhej tu vznikajú varianty variant cudzích vzorov, čo kvalite samotnej maľby nepomáha… Ako to vnímate vy? Je to pre vás ešte zaujímavé? JB V odľahlých „veľkých epochách“ vyrastali školy na vzájomnom poučení, lebo cieľom bolo „die-


Ján Berger: Autoportrét. 1988. Olej na plátne, 95×80cm. Majetok GPMB v Liptovskom Mikuláši

Matej Fabian a Ján Berger


Jana Želibská: Dve, 1988. Kombinovaná technika, kov. Súkromná zbierka. Vydražené za 19 054 eur na londýnskej aukcii Contemporary East. Foto: Martin Marečin


16

16 16

16

16 16

16

16

16 16 16 16 16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16 16

16

16 16

16 16

16

16 16

16 16

16 16

16 16

16 16

16

16 16

16

16 16

16

16 16

16

16 16

16

16

16 16

16

16 16 16

16

16

16

16

16

16 16

16

16

16 16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

Udalosti ostatných rokov potvrdzujú, že výročná analýza domáceho trhového prostredia už nie je len povinnou jazdou s vopred odčítateľným výsledkom a s niekoľkými rekordmi regionálneho významu. 16

16

16 16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

Krátka správa o trhu s umením

16

16

16

16

16 16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

BOD ZLOMU 16

16 16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16

16 16

16

16

16

16 16

16 16

16

16

16

16 16

16

16 16

16

16

Každý rok registrujeme čoraz viac podnetných momentov – nových aktérov, výstavných prezentácií či pozoruhodných udalostí (v inštitucionálnom, ale aj trhovom rámci). Práve táto interakcia vytvára priestor pre postupné upevňovanie pozície nášho umenia v medzinárodnom kontexte. Už v roku 2015 sme zaznamenali niekoľko významných impulzov a dá sa povedať, že uplynulý rok v mnohom prekonal aj tie najtajnejšie očakávania. Podstatným ukazovateľom je fakt, že väčšina kľúčových podnetov minulého roka sa udiala v zahraničí, mala presah do zahraničia, resp. bola dokonca iniciovaná zo zahraničia. Opakovane sa potvrdzuje, že slovenské umenie už nie je nevyhnutne len regionálnou, ergo nezaujímavou miestnou produkciou. Naopak – umenie vybraných zástupcov našej „lokálnej“ scény začína byť vnímané, reflektované a aj rešpektované západnou inštitucionálnou kritikou. A to je mimoriadne dôležitý signál – všeobecná akceptácia kľúčových mien našej neoavantgardy totiž otvára možnosti aj pre mladších umelcov a celkovo upriamuje pohľad smerom k nášmu regiónu.

Contemporary East Začiatkom júna zarezonovalo aj v domácej tlači premiérové zastúpenie slovenského umenia v špecializovanej aukcii Sotheby’s. Pri tomto overovaní obchodných možností regiónu sa potvrdilo, že Slovensko bude vždy chápané ako súčasť väčšieho geografického celku (v poníma-

16

16

ní Sotheby’s od strednej Európy až po Kaukaz). Obchodná stratégia takéhoto rozšírenia hraníc bola prirodzenou taktikou, ako k aukcii upriamiť oveľa širšie a majetnejšie publikum ako „len“ okruh zberateľov z V4. Mohli by sme polemizovať nad výberom samotných diel či zastúpením jednotlivých autorov, jedno je však isté: bola to historicky prvá (a azda nie aj posledná) aukcia tohto druhu. V londýnskej centrále Sotheby’s, na prestížnej adrese New Bond Street, sa uskutočnila nielen predaukčná výstava, neodmysliteľný kokteil a samotná aukcia, ale aj panelová diskusia vybraných špecialistov na toto (naše) teritórium. Znova sa tak potvrdilo, že trh veľmi citlivo reaguje na situáciu v inštitucionálnom rámci a kopíruje dianie v ňom. Aj preto musíme chápať túto dražbu ako dôležitý medzník – nielen ako signál z obchodného prostredia, ale skôr ako potvrdenie všeobecnejšieho odborného záujmu.

Text: Nina Gažovičová

16 16

16

16

Aukcia sa konala v rovnaký deň ako dve ďalšie dražby – môžeme predpokladať, že organizátori sa snažili osloviť aj publikum, ktoré do Londýna pricestovalo kvôli Russian Pictures a Russian Works of Art – Fabergé and Icons. Nedá sa špecifikovať, do akej miery sa im to podarilo, výsledkom však bezpochyby ostala prirodzená regionálna (východoeurópska) zdržanlivosť a nedôvera. Predstava, že maďarskí zberatelia budú kupovať slovenské a slovenskí azerbajdžanské umenie, sa pravdepodobne nenaplnila. Tento typ rezervovanosti voči zástupcom umenia mimo hraníc vlastného územia pociťujeme

16 16

16

Trh s umením

16

16


Druhý dych

Východoslovenskej galérie v Košiciach Dorota Kenderová sa vo februári 2016 zhostila po úspešnom výberovom konaní pozície riaditeľky Východoslovenskej galérie v Košiciach. Konkurz vyhrala po nepríjemnej kauze predošlého vedenia, keď bolo v galérii identifikované odpočúvacie zariadenie. Zmena riaditeľa bola viac-menej nutná aj z dôvodu zlej atmosféry v inštitúcii a znechutenia zamestnancov. Tí aktuálne tvoria úzky okruh spolupracovníkov Doroty Kenderovej, ktorá na svoj tím nedá dopustiť. Za podpory ich i miestnej umeleckej scény sa za uplynulý rok pustila do tvorby značky dôveryhodnej a vysoko odbornej inštitúcie s kvalitnou zbierkou, výstavnou dramaturgiou i komunikačnými stratégiami smerom k verejnosti (sprievodné, vzdelávacie aktivity).

Lucia Gavulová Čo ťa motivovalo odísť z Vysokej školy výtvarných umení, na ktorej si pôsobila ako odborná asistentka, na druhý koniec republiky a skúsiť konkurz na post riaditeľky Východoslovenskej galérie? Dorota Kenderová Na škole som bola vrátane štúdia 16 rokov a v galérii Hit som robila v tom čase 13 rokov. A aj keď svet, ľudia a situácie okolo sa menili, ja som mala pocit vnútornej stagnácie. Ale skôr ako motivácia to bol taký experiment, ktorý vyšiel. Teda zatiaľ vychádza. LG Dnes je to práve rok (1. február) odkedy

zastávaš post vedúcej osobnosti galérie. Čo za túto dobu vnímaš ako „najsvetlejšie“, pozitívne momenty v rámci svojej pozície, a z čoho si, naopak, možno rozčarovaná? Alebo inak – čo sa ti z tvojho pohľadu podarilo, a čo zatiaľ stále nie je celkom podľa tvojich predstáv? DK Ešte je skoro hodnotiť, stále sa všetko postupne formuje. Rok je krátka doba na viditeľné zmeny, ale myslím, že to, že som dala priestor a dô-

Text: Lucia Gavulová Foto © portrét: Tatiana Takáčová, ostatné foto: Ondrej Rychnavský

veru kolegom, vytvára veľmi dobré pracovné podmienky, a keď je inštitúcia zdravá zvnútra, vidieť to aj navonok. Neuplatňujem autokratický model vedenia, komunikujem s tímom, spoločne hľadáme riešenia, a tiež si rada vypočujem rôzne názory. Určite sa zmenil celkový image galérie, zlepšila sa vizuálna identita, snažíme sa pripravovať kvalitné výstavy a pracujeme na sprievodných aktivitách. Ale každú oblasť treba neustále zlepšovať. Rozčarovaná som z nedôvery niektorých ľudí a z poznámok týkajúcich sa môjho údajne nízkeho veku na riadenie inštitúcie. LG Mohla by si v stručnosti predstaviť Vý-

chodoslovenskú galériu v Košiciach a nejaké zmeny v jej smerovaní, dramaturgii či koncepčnom nastavení? DK Východoslovenská galéria je najstaršou regionálnou galériou, so zbierkovým fondom ťažiskovo zameraným na 19. storočie a prvú polovicu 20. storočia a s fokusom na východoslovenský región. Galéria sídli v dvoch budovách:

Východoslovenská galéria v Košiciach


Pohľad do inštalácie, v popredí dielo Sic Transit (1981), hore Ball (2003), v pozadí Proleteuros of the World (2008)

Archeologické múzeá


Koncom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, v socio­p sychologickej atmosfére inšpirovanej búrlivými udalosťami roku 1968, sa na scéne objavila nová generácia chorvátskych umelcov, ako i juhoslovanských umelcov všeobec­n e. Bolo to konkrétne v dobe, keď už hnutie Nové tendencie 1 nenávratne stratilo svoj zápal a relevanciu a keď mnoho odvážnych a talentovaných mladých umelcov začalo uplatňo­vať úplne odlišné umelecké postupy a stratégie.

21 21

21

21

21

21

Dalibor Martinis Umelec, ktorý archivuje budúcnosť a predvída minulosť

21

21

21

21

21 21

Txt: Vanja Babić Foto: Mirko Cvjetko Preklad: Michal Spáda

Dalibor Martinis


Múzeá spod zeme 13

N

rk a op v ' e h vlo '4' ' c Ar Pa 8°5 '3'  4 6°4 N  1 E Archeopark Pavlov. Foto: Gabriel Dvořák


N

M p o u ze ry dz u n m N ku iem E 4 0 ° K ra k i a 73 44 o °5 '4 v 9' '' 2' '

vKrakov, Muzeum podziemia rynku. Foto: Dušan Buran

Keď v roku 2010 pod historickou rad­n i­c ou v Krakove otvorili Muzeum pod­z iemia rynku a záro­veň verejnosti sprístupnili jedinečnú archeologickú lokalitu, v stredoeurópskych múzej­ ných kruhoch bola táto udalosť po­va­­­­žo­va­n á za sen­záciu.

Text: Dušan Buran Foto: Dušan Buran, Gabriel Dvořák, Slavomír Pjatek, Samuel Okkel, Muzea podziemia rynku Krakov, LWL-Archäologie für Westfalen/S. Brentführer, Pictures Archaeology Switzerland

Tradičné exponáty, ako mince, sklo či keramika, sú v expozícii bez okolkov spojené s filmovými projekciami a zvukovými inštaláciami; diorámy nahradili celé 3D prostredia „stredovekých“ dielní; autentickým základom románskych a gotických budov konkurujú efektné architektonické modely a holografické rekonštrukcie. Dokumentačné fotografie z vlastného archeologického výskumu lokality sú kombinované so zväčšeninami trocha svojvoľne vybratých ikonografických prameňov (iluminácií stredovekých kódexov, starej grafiky a máp). Už po krátkej, poldruhahodinovej návšteve sa však človek akosi nemôže ubrániť pocitu, že vychádza skôr z lunaparku než zo seriózneho múzea. Autenticita múzejných exponátov sa stráca pod vrstvami historickej fikcie. Nič proti progresívnym technológiám v prostredí múzeí, avšak v prípade Muzea podziemia rynku dvojnásobne platí ono povestné – menej by bolo viac.

Múzeá spod zeme


Turecké vojny v galérii Hans Sibmacher – Paulus Fürst: Obliehanie Fiľakova. Okolo 1663. Lept.

5 Hans Sibmacher: Obliehanie pevnosti Komárno v roku 1594. 1603. Rytina. Foto: Archív GMB

9

Text: Martin Čičo Foto: digitalizačné pracovisko SNG, Braňo Horňák, Peter Marek; Galéria mesta Bratislavy; archív GMB

Neznámy autor: Pohľad na pevnosť Levice a jej pôdorys. 1676

4


12 Neznámy autor: Obliehanie a dobytie Nových Zámkov v roku 1685. 1688. Lept. Foto: Archív GMB

Dominicus Custos, kópia podľa: Portrét Mikuláša Pálffyho. Okolo 1600. Rytina a lept

8

10 Kaspar Merian podľa Josepha Priamiho: Plán pevnosti Leopoldov. Okolo 1665. Medirytina a lept. Foto: Archív GMB

Po úspešnom testovaní „tureckej témy“ na výstave Uchovávanie sveta v SNG sa diela s touto tematikou stali aj súčasťou nákupnej politiky galérie. V spojitosti s oboma udalosťami  sa teraz pozrieme na celú vec podrobnejšie. Turecké vojny v galérii


Na výstave Uchovávanie svweta: Rituál múzea v digitálnom veku (2015/2016) patrila sekcia „Turecké vojny“ k divácky naj­ populárnejším najmä vďaka svojej hre Ubráň sa Turkovi. Išlo o stolovú hru pre skoro ľubovoľné množstvo hráčov, ktorí mali na hracom stole vytvoriť zo stavebných „kameňov“ pôdorys vojenskej pevnosti. Nasledovala bitka, teda obliehanie pevnosti tureckými/osmanskými vojskami, ostreľovanie delostrelectvom a útok na pevnosť, ktorú realizoval počítač, a divák – protihráč sa len prizeral, ako si s „jeho“ pevnosťou počítačový program poradí. V prípade dobytia pevnosti sa jej pôdorys skoro celý vytmavil, v opačnom prípade ostali vysvietené časti, ktoré náporu odolali. Každopádne výsledok v podobe víťazne vejúcej uhorskej alebo osmanskej zástavy projektovanej na hrací stôl takisto oznámil počítač. V podstate jednoduchá hra pútala najmä množstvom variácií a schopností programu reagovať na kreativitu hráčov v stavaní rôzne zložitých pevnostných systémov. A bolo fascinujúce sledovať nadšených návštevníkov, aké tvary z pomerne jedno­du­ chých stavebných kociek dokázali vytvoriť. V jednom prípade som bol dokonca svedkom toho, ako program pomerne dlhotrvajúci boj vyhodnotil ako nerozhodný ❶. Samotná hra však bola len výsledkom, alebo takpovediac povestnou čerešničkou na torte, inštalácie grafických diel venovaných tejto téme. Na rozdiel od iných sekcií nešlo o akúsi samoprezentáciu artefaktov, naopak – tu sme diela spojili s ich vysvetlením, čím sme však v podstate len využili ich naratívny potenciál.

Pritom boli rozdelené do malých celkov venovaných chronológii vojen, víťazom a porazeným, dobytiu a znovudobytiu Nových Zámkov, či všeobecne pevnostiam, ich vzhľadu a typológii. Prehliadkou týchto poučení sa inšpirovaní návštevníci stávali pri hracom stole fortifikačnými inžiniermi projektujúcimi nové a nové pevnostné systémy, ktoré potom preverovali imaginárni, no neúnavní osmanskí dobyvatelia. Technologické možnosti nášho digitálneho veku tak celkom novým spôsobom zhodnotili obrazové svedectvá minulosti. Bola však daná hra až takým „uleteným“ posunom, alebo len pomerne logickým vyústením pri hodnotení ich vizuálneho posolstva?

Slovensko v tieni polmesiaca S odpoveďou môžeme začať akoby z opačného konca. Na tému tureckých vojen bolo vytvorené veľké množstvo diel a veľa sa ich aj zachovalo. Akoby aj nie, veď Slovensko bolo v rámci historického Uhorska „v tieni polmesiaca“ takmer 150 rokov. Okupácia Uhorska Osmanskou ríšou, ktorá začala nešťastnou bitkou pri Moháči v roku 1526, však bola len pokračovaním už pomerne dlhotrvajúcej expanzie smerom na Balkán. V roku 1529 došlo dokonca k obliehaniu Viedne, a hoci bolo neúspešné, ukázalo, kam by ďalší postup smeroval. Habsburskí cisári, ktorí sa potom na viacero storočí stali súčasne aj uhorskými kráľmi, sa preto usilovali o obranu zvyšného územia kráľovstva, ktoré okrem časti západného Uhorska predstavovalo predovšetkým územie dnešného Slovenska. No a práve na

Jacob Hoefnagel podľa Georga Hoefnagela: Pohľad na pevnosť Nové Zámky. Okolo 1595. Rytina a lept

Turecké vojny v galérii

jeho južnom okraji sa tiahla hranica a pevnostná línia vytvorená z hradov, ale najmä nových pevností, ktoré mali postupu osmanských vojsk brániť. Budovali ich predovšetkým dvorom povolaní talianski fortifikační, teda pevnostní architekti, ktorí patrili k najpovolanejším v celej Európe. Veď práve v talianskom prostredí mestských štátov a v dôsledku ich vzájomnej rivality sa od čias renesancie rozvíjali najlepšie dobyvateľské i obranné systémy v ére palných zbraní. Napokon sa spolu s nimi zaužívala pri projektovaní pevností aj talianska terminológia. Popri špeciálnejších pojmoch ako scarpa a contrascarpa či caponiera sa dodnes aj u nás používajú termíny ako bastión, ravelín, kurtina či kazematy, hoci dnes sú známe len odborníkom. Samozrejme, povolaní vojenskí stratégovia posilňovali aj staršie opevnené miesta, predovšetkým hrady. Povodie Dunaja a nárazníkové územie však poskytovalo dostatočne rovinatý terén, na ktorom mohli byť realizované aj takzvané ideálne renesančné pevnosti, ktorých modely vznikli v projektovaní najvýznamnejších talianskych pevnostných tvorcov. Vyznačovali sa centrálnym pôdorysom a celkovou symetriou, pričom ich výsledné tvary boli vyskladané z geometrických bastiónov s ostrými uhlami, neskôr aj s ušami (tzv. novotalianske bastióny), ktoré mali najlepšie odolať delostreľbe i útokom zblízka. Takéto pevnosti boli realizované v rôznych častiach Európy, ale konfrontácia s realitou, najmä miestnymi terénnymi a topografickými podmienkami, vtesnávala ideálne projektovanie do rôznych kompromisov. V prípade Nových Zámkov sa však podarilo postaviť jednu z najideálnejších ukážok tohto typu myslenia


7

3 Kaspar Merian podľa Josepha Priamiho: Opevnenie šiancami pri Váhu a Dunaji (Guta, dnes Kolárovo). Okolo 1665. Rytina a lept

Obrovský záujem o dianie na uhorských bojiskách  vzbu­dzoval v Európe, no predo­v šetkým v habsburskej rímsko-nemeckej ríši, veľkú snahu o ich informačné pokrytie, ktoré popri písom­­ ných sprá­vach zabezpečo­ vali aj vizuálne svedectvá  vojnových udalostí.

Jacob Hoefnagel podľa Georga Hoefnagela: Pohľad na pevnosť Komárno zo severu a z juhozápadu (dvojobraz). Okolo 1595. Rrytina a lept

vôbec. Pri uplatnení zaužívanej polygonálnej kým v habsburskej rímsko-nemeckej ríši, veľkú formy, kde sú cípy rovnako vzdialené od seba snahu o ich informačné pokrytie, ktoré popri ako od samotného stredu, vznikla šesťuholnípísomných správach zabezpečovali aj vizuálne ková pevnosť s veľkými ušnicovými bastiónmi svedectvá vojnových udalostí. Dostali rôznu (baulardami) novotalianskeho typu. Výsledok podobu, pričom východiskom všetkých bolo v sebe dokonca spájal najmodernejšiu pevnostzobrazenie samotnej pevnosti či hradu. nú architektúru a zároveň reprezentatívny príklad plánovaného mesta. Uprostred mala väčšie štvorcové námestie umiestnené presne v osiach s oboma bránami, ako aj so všetkými bastiónmi. Od paradigmy ideálu ju delilo iba to, že nemala radiálne, ale ortogonálne (pravouhlé) usporiadanie uličnej siete, čo spomaľovalo prístup obrancov k hradbám ❷. Výtvarné stvárňovanie pohľadov na mestá – vePri stavbe komárňanskej pevnosti sa podobne ideálny tvar dosiahnuť nepodarilo, jednako duty – predstavovalo v tej dobe, teda koncom 16. daná situácia, sútok Váhu a Dunaja, bola podobstoročia, v európskom umení a predovšetkým ne ideálne zhodnotená. Práve v dômyselnom v grafike osobitný a už pomerne rozvinutý žáner. spojení geometrického riešenia so silou vodnéVýznam a popularitu mu zabezpečili viaceré vyho živlu – vody riek obtekali pevnosť zo všetkých davateľské počiny, no predovšetkým najvýznamnejší z nich, 6-zväzkový album pohľadov veľkého strán – spočívala jej jedinečnosť, o čom svedčí aj formátu nazvaný Civitates orbis terrarum, teda skutočnosť, že nebola nikdy dobytá. Pritom Nové Zámky aj Komárno mali svojich „mestá zemekruhu“, alebo jednoducho mestá sveta (Kolín nad Rýnom, 1572 – 1617/18). Nielenže stavebných predchodcov, v prípade Komárna prispel k poznaniu miest prakticky celého kontidokonca najskôr uvažovali o fortifikačnom posilnení staršieho kráľovského hradu. Napokon nentu, ale v tejto edícii sa rozvinuli a etablovali tri základné spôsoby ich zobrazovania. Popri sa rozhodli pre novú pevnosť, budovanú novým tom najbežnejšom – priamom pohľade – to bol spôsobom. Nie vždy a všade bol takýto radikálny prístup možný. Príklad obnovy a posilnenia predovšetkým pohľad z väčšieho nadhľadu, ktorý staršej fortifikácie ukazuje prestavba fiľakovdovolil takpovediac nahliadnuť aj do vnútra mesského hradu. Aj na nej sa však pravdepodobne ta a ktorý bol preto divácky oveľa atraktívnejší. podieľal taliansky fortifikačný architekt, ktorý Z nášho územia sa do albumu dostali veduty viacerých miest, ktoré v dejinách ich zobrazovania hrad zosilnil vybudovaním dolného hradu patria zároveň k najkrajším. Popri obligátnom poa dvojicou mohutných nárožných päťbokých hľade na Bratislavu, vtedajšie nové hlavné mesto delových bášt, ktoré mali delá umiestnené Uhorska, to boli ďalšie lokality – Komárno, Nové v niekoľkých podlažiach. Zámky či Šarišský hrad, ktorých výber ovplyvnili Prestavby a budovanie prebiehali v období práve udalosti tureckých vojen ❸. Na ne odkazorelatívneho mieru od 40. rokov (Fiľakovo) až do 80. rokov 16. storočia (Nové Zámky). Keď onedlho vali aj drobné štafážne prvky, ktoré zobrazenia pevností dopĺňali. Tento koncept vo svojich vedunastala pre ne veľká zaťažkávajúca skúška, bola tách sledoval ešte aj Wilhelm Dilich, ktorý však to tragická realita, ktorá mala ďaleko od počítačovej hry. Dlhá, alebo takzvaná 15-ročná vojna pohľady použil ako ilustráciu popisu aktuálnych sa odohrávala v priebehu rokov 1593 – 1606 na udalostí v knižke malého príručkového formátu. územiach oboch veľmocí. Obe strany podnikali Na druhej strane Abrahám Ortelius posunul správy z „uhorskej“ vojny do polohy kroniky vojnoútoky a ťaženia na územia súperov, na druhej vých udalostí, čo sa odrazilo už aj v ilustráciách strane sa bránili, resp. zabezpečovali obranu vytvorených Hansom Sibmacherom. Ten spojil posilňovaním pevností a hradov, ktoré mali vo zobrazenie pohľadov na mestá, pevnosti a hrady, svojich rukách. ktoré boli cieľom či súčasťou popisovaných bojov, Obrovský záujem o dianie na uhorských so stvárnením ich priebehu. Na svete bolo obrabojiskách vzbudzoval v Európe, no predovšet-

Zobrazovanie miest, pevností a hradov – veduty

2 Turecké vojny v galérii


1 Pohľad do inštalácie výstavy Uchovávanie sveta na hru Ubráň sa Turkovi! 2015-2016


Turecké vojny v galérii


Grófka Ilona Andrássy. Autor: Veres, Budapešť, okolo 1935


10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10 10

10 10

10

Ako bývalo umenie na ulici Mérleg v Budapešti

10 10 10 10 relaxačným 10 10 (i výskumným) 10 10 10 10 aktivitám 10 10 10 K obľúbeným 10 10 kunsthistorikov 10 10 10 10 patrí 10 prezeranie 10 10 10 fotografií 10 10 10 10 interiérov s množstvom obrazov či zaujímavým 10 10 10 10 10 10 10 10 je fotografiu 10 10 10 naskenovať 10 10 10 zariadením. Najlepšie a potom si ju 10zväčšovať 10 10vo veľkom 10 10 rozlíšení 10 10 10 10 10 10 10 na 10 10 obrazovke počítača, vďaka čomu sa „bádateľ“ môže 10 10 10 10 10 10po zachyte 10 ­­­n10om10 10doslova 10prechádzať 10 10 10 priestore 10 10 10a postávať 10 10 pred maľbami 10 10 10 10a vitrínami. 10 10 10 10 10 10

J

10

10 10 Je fascinujúce sledovať, ako sa v priebehu jedného storočia zmenil prístup zberateľa k vlastnej10 zbierke. A hoci prezentované 10 10 snímky ukazujú interiér paláca v dnešnom Maďarsku, jeho kultúrna radiácia zasahuje minimálne územie niekdajšieho10 Rakúska-Uhorska. 10 Nielen preto, lebo na prvý pohľad je jasné, že ide o niečo10 ako staro- majstrovské diela, ale aj preto, 10 10 10 že táto galéria sa nachádzala v dome grófa Emanuela I. Andrássyho (1821 – 1891). 10 10

10

10 10 10

10

10

10 10 10 10

10

10

10 10 10

10

10

10

10 10 10 nachádzajú 10 10kaštieli. 10 v betliarskom Iné zasa, ako

10

krásny portrét Carla Bruniho od Johanna Kupetzkého, sú v Národnej galérii v Prahe10 a šesťuhol10 níkové strieborné taniere zo Sedmohradska zo 17. storočia sa dostali do Metropolitného múzea 10 v New Yorku. Zbierka 10 Emanuela András10 umenia syho bola veľká a rozmanitá, a tak ako väčšine zbierok u nás, aj jej sa stala osudnou druhá sve10 10 tová vojna.

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10 10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

10

Pripravil: Július Barczi

10

10

10

10 10 Ako zberateľ sa do dejín nezapísal kvalitou svojej zbierky malieb (dobré mal skôr zlatnícke práce), ale svojím 10 prístupom, ktorému 10 vďačíme za vybu10 dovanie takmer identického galerijného priestoru v Slovenskom národnom múzeu – Múzeu 10 Betliar, a snahe sprístupňovať zbierku10 verejnosti. Sídiel a zbierok, ktoré Andrássyovci vlastnili, bolo veľmi veľa a bolo častým javom, že jednotli10 10 10 vé diela a starožitnosti sa presúvali. Tak sa stalo, že niektoré z vecí, ktoré sú na fotografii, sa dnes 10 10

Ako bývalo umenie

10

10

10


Ako bývalo umenie


Ako bývalo umenie


7

Dom, v ktorom to žije… (nielen umením)

№3

Ako býva umenie? Tento dom a rodinu, ktorá v ňom žije, poznám niekoľko rokov. Vždy je tam veselo – kuchyňa s priľahlou obývačkou a terasou je plná ľudí, kriku detí, pobehujúcich zvierat, dobrého jedla a šampanského. Fotografovanie pre tretí diel rubriky Ako býva umenie však prebiehalo počas neprítomnosti jeho majiteľov. Priznávam, bol to čudný pocit. Akoby ste si čítali cudzí denník – aj keď s dovolením jeho autora. Nezvyčajný pokoj a ticho, ale aj možnosť nahliadnuť do priestorov intímnej zóny zrazu nechali vyniknúť to, čo pri spoločenských stretávaniach nevyhnutne unikalo mojej pozornosti. Vlastne ma prekvapil zážitok z príjemne zabývaného priestoru: nezvyčajných kombinácií vizuálneho umenia, detskej tvorivosti a, samozrejme, komentárov papagája.

Text a supervízia: Nina Gažovičová Foto © Jakub a Nora Čaprnka

Ako býva umenie?

365 2017 výber  
365 2017 výber  
Advertisement