974
l. Kristus v deň svojho vzkriesenia dal apoštolom aich nástupcom moc odpúšťať hriechy i zadržovať hriechy, Aby však títo pri odpúšťaní hriechov spravedlive konať mohli, musia im hriešnici, ako samo sebou sa rozumie, vyjaviť svoj duševný stav. Veď Kristus povedal: «Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; a ktorým ich zadržíte, zadržané sú». (Ján 20, 23)
2. Už za vyznávali, čo
časov
apoštolských «prichodili
kresťania
a
učinili)).
Tak k Pavlovi v Efese. (Sk. ap. 19, 16) Aj sv. Ján evanjelista spomína, že vyznaním hriechov môžeme dosiahnuť odpustenie. (1. Ján l, 9)
3. Sv. otcovia a učitelia Cirkve v prvých stoletiach, ako z ich spisov vysvitá, veľmi často napomínali kresťa nov k sv. spovedi a pritom užívali krásnych pripodobnení. Tertullián (t 240) pripodobňuje kresťana, čo kňazovi svoje hriechy povedať nechce, chorému, čo z hanby nechce ukázať lekárovi ranu. - Origenes (t 254) zase porovnáva hriech s nestrovitel'ným jedlom; ako toto zatiaľ trápi žalúdok, kým ho nevydáme, tak i hriech trápi našu dušu, kým sa ho vyznaním nesprostíme. Sv. Basil povedá, aby sa chorý obrátil k tomu, čo vie liečiť choroby a hriešnik k tým, čo majú moc odpúšťať hriechy, totižto k tým, čo tajomstvá Božie rozdávajú. - Sv. Rehor Veľký srovnáva hriech s ranou, ktorá sa hnojí a musí byť prepustená, alebo s jedom, ktorý do krve vnikol a z tejto musí byť vylúčený. - Sv. Augustín zrovna povedá: «Nie je dosť vyznať svoje hriechy len samému Bohu, ktorému nič nie je skryté, ale musíme ich vyznať i jeho námestníkovi, kňazovi». Pápež Lev L (v liste k biskupom kampánskym okolo r. 450) hanil prísnosť verejnej spovede a osvedčuje, že je dosť, keď svoj hriech v tajnej spovedi vyznávame. Pozoruhodné je ešte, že sv. otcovia veľmi často vystríhajú kresťa nov od zamlčania hriechu. Vzhľadom k týmto dejepisným svedoctvám osvedčuje protestantský historik Gibbons, ž~ bez odporu mu-