KATOLÍCKY ĽUDOVÝ KATECHIZMUS - III. diel UČENIE O PROSTRIEDKOCH MILOSTI

TRETÍ DIEL.

UČENIE O PROSTRIEDKOCH_

MILOSTI.

Kat.

Ľud .

Katechismus.

52

TRETÍ DIEL KATECHISM -U : PROSTRIEDKY MILOSTI. l. Zo svojich vlastných síl nevládzeme ani veriť, ani zachovávať prikázania; k tomu potrebujeme milosť Božiu.

(Viď

I. diel.)

2. Milosť Božiu dosiahneme hlavne skrze prostriedky milosti, totiž : omšu, sv'iatosti a sväteniny; ďalej skrze modlitbu a iné dobré skutky. (Viď. II. diel.)

Avšak medzi prostriedkami k nadobudnutiu milosti j e malý rozdiel. Niektoré môžu iba vyprosiť milosť, ako na pr. obeta omše, modlitba a iné dobré skutky, kým iné, totiž sviatosti, udeľujú milosť. A všetky sviatosti udeľujú milosť pomoci (povzbudzujúcu, pôsobiacu); no posväcujúcu milosť iba dve sviatosti, krst a pokánie.

I. SVÄTÁ OMŠA.

l. Obeta vôbeo, (po latinsky offere = doniesť, podať, nabídnuf) značí predovšetkým: vydať dakomu z lásky alebo oddanosti niečo vzácneho, vzdať sa niečoho vzácneho pre druhého. Keď otec vydáva všetky peniaze pre dietky svoje, čo do škôl chodia , ale sám v nedostatku žije, nuž povedáme: on prínáša veľkú obetu za svoje deti. Keď vojak na obranu vlasti ide do vojny a tam na kocku postaví svoje zdravie a život, povedáme o ňom: obetuje sa Slovo

«obetovať»

52*

818

za vlasf. No obyčajne zovie sa obetou. len 'to, čo pre Boha dávarne. Chudobná vdova z lásky k Bohu darovala cthrámu svoje ostatné dva haliere; teda priniesla veľkú obetu. (Mar. 12, 43) Tobiáš v zajatí daroval z lásky k Bohu svoje peniaze chudobným Židom a s nebezpečenstvom svojho života staral sa o pochovanie usmrtených krajanov. Tobiáš teda tiež priniesol veľkú obetu pre Boha. (Tob. 1) Obetu prinášali Židia, . ktorí po zákonodarstve na Sinai odovzdávali Mojžišovi zlato, striebro, drahokamy, purpur a p. na zariadenie svätostánku. (2. Mojž. 35) Obetu prináša i každý, kto zachováva príkazy Božie alebo koná skutky milosrdenstva.

(Sir. 35, 2-4) Podstatnou vecou pri obete je teda vzdanie alebo zrieknutie sa nejakej nám cennej veci z ohľadu na Boha. Týmto vzdaním má sa vyjadriť, že Boh je našírrí najvyšším dobrom, našou blaženosťou a že teda preňho sme zaviazaní vzdať sa i toho, čo nám je najdrahšie. - Kto s dôrazom chcel ukázať také vzdanie sa, ten obyčajne sboril (zničil) po(ažnú viditeľnú vec; sborením znemožnil, že by sa vec táto jednúc zase stala majetkom jeho. Zničením veci mal sa dať výraz i tomu, že srne nič pred Bohom. Obetný dar totiž zastupoval človeka. Preto obetujúci niekedy položil ruku na obetné zviera a potom bol pokropený teplou obetnou krvou, kým sa ešte parila, Také obety teda sú výrazom klanania a tak i vlastnou obetou. Tak obetovali: Kain, Abel, Noe. Abel zabil a spálil prvotiny svojho stáda; jeho brat Kain spálil zas úrodu zemskú. (1. Mojž. 4) Noe pri vykročení z korábu zabil a spálil zvieratá. (1. Mojž. 8, 20)

l. Obetou menuje sa

dobrovoľné

oddanie a sborenie viditeľnej veci, aby sme Boha ako najvyššieho Pána ctili.

Nachodíme aj u ľudí, že tomu, koho chcú vyznačiť alebo komu preukazujú poddanskú úctu, niekedy drahocenný dar odovzdávajú. Často počuť, že poddaní priniesli l\ráľovi na dar prvé a najkrajšie plodiny svojho kraja alebo iné vzácne veci. Nuž hľa, dačo podobného robíme oproti Bohu skrze obetu. A jako v štáte preukazuje sa l\ľáľovi istá úcta, ktorá jemu výlučne patr~ tak je to aj oproti Bohu; obeta je poddanská úcta, aká sa len Bohu preukazuje.

819

2. Sú krvavé i nekrvavé obety, Ako už u obety Abelovej a Kainovej vidno, obetujúci volil rozličné dary dľa rnajetku svojho. Volil obetu buďto z rí.~e zvierat:

dobytok, ovce, kozy, holuby a p. (krvavú obetu, lebo pritom krv tiekla), alebo z ríše rastlín (nekrvavú obetu, lebo pritom nijakej krve netieklo). Obety z ríše rastlín boly buďto pokrmy (múka, koláče, snopy a p.) alebo nápoje (víno). Zvieratá sa zabíjaly, krv ~yliala sa pred oltárom a mäso bolo spálené, niekedy i čiastočne zjedené od kňazov a obetujúcich. Pokrmy sa buďto spálily alebo zjedly, víno zväčša vylialo sa pred oltárom.

3. Obety môžu sa konať s úmyslom, aby sme Boha chválili, jemu dakovali, jeho prosili alebo smierili.

Obetou totiž vyráža sa vnútorné smýšľanie človeka. Človek, ktorý Boha náležite pozná a vie, že Boh je všemohúci Tvorca, múdry a dobrotivý Zachovávateľ a Riaditeľ sveta, bude i živo preniknutý citami chvály, vďaky, dôvery, ľútosti. No poneváč človek od prírody je tak uspôsobený, aby, čo vnútri ho dojíma, i z vonku prejavoval, nuž toto vnútorné smýšľanie chvály, vďaky, dôvery, ľú­ tosti dokáže aj ocldaním (odrieknutím sa, sborením) niektorej vzácnej veci. Preto, že toto vnútorné srnýšľanie pri obete podstatne je potrebné - lebo obeta bez zodpovedajúceho vnútorného smýšiania bola by pokrytstvom - i samé kajúce smýšľanie niekedy menuje sa obetou. (Ž. 50, 19) Obety chvály konaly sa každodenne v chráme jerusalemskom ; obetou vďaky na pr. bola obeta Noemova pri vykročení z korábu ; obety prosby konaly sa na pr. pred bitkou ; smiercivou obetou bola tá, ktorú Judas Machabejský dal konať za padlých vojakov. (2. Machab. 10, 43)

4. Obety nachodia sa od jakž,iva u všetkých národov sveta.

Obety sú od jakživa. Už deti prvých ľudí, Kain a Abel, obetovaly. (1. Mojž. 4) - Obety nachodíme u židov a pohanov.

U židov boly každodenné obety; lebo každé ráno a každý večer konal najvyšší kňaz v mene ľudu obetu v chráme : obetu zápalnú (2. Mojž. 30, 7), potom nekrvavú z múky pšeničnej, oleja a ka-

820

didla (3. Mojž. 6, 14) a krvavú, totiž ročného baránka bez vady, s obetou pokrmu a nápoja, ktorá k nej patrila. (2. Mojž. 29, 38) Mimo toho v deň sobotný obetovali ešte dvoch ročných baránkov s chlebom i vínom. (4. Mojž. 28, 9) Tak i v jednotlivé sviatky bývaly zvláštne obety. - Aj pohanské národy obetovaly, lenže pri obetovaní zablúdily; lebo obetovaly i z·udí a neobetovaly pravému Bohu, ale modlám. Preto vraví sv. Pavel: «Čo pohaní obetujú, obetujú diablom a nie Bohu>>. (1. Kor. 10, 20) Sv. Písmo vypráva, že kráľ moabitslcý, obliehaný kr áľom israelským, na múre zabil svojho prvorodzeného syna, aby si tak pomoc vyprosil.

(4. Kráľ. 3, 27) Feníčania a iné národy Asie každoročne, no mevite v núdzi, obetovali deti hlavnému bohovi ohňa, Molochovi; rozpálili jeho kovovú sochu a potom do náručia tejto hádzali deti. Najviac ľudí obetovali Amerilcáni, menovite v Mexiku; mexikánskym žrecom (t. j. pohanským kňazom) muselo sa každoročne 20.000 ľudí odovzdať na obetu. Každému otvorili prse, vytrhli srdce ešte za živa a vytlačili na pery modly. Aj u vzdelaných Grékov a Rimanov, ba aj u Nemcov bývaly obety ľudí. Ešte dnes nachodia sa také medzi pohanmi; tak pohanskí Indovia pravidelne obetujú mladých ľudí na návrší ach: pri viažu ich k stromom a potom všetok ľud tancuje okolo nich a každý odreže si kus mäsa z tela obety. Hľa, . akí nešťastní sú ľudia bez náboženstva kresfanského l

5. K obete boli ľudia najviac popudzovaní povedomím svojich hriechov a snahou po smierení sa s Bohom; ďalej preto, že Boh obety často schvaľoval alebo žiadal.

Povedomie svojich hriechov bolo ľuďom mohutným popudom k obete. Preto povedá sv. Pavel: «Obety sú každoročným pripomínaním hriechov>>. (Žid. 10, 3); a zase: «Bez vyliatia krve niet odpustenia>>. (Žid. 9, 22) - Boh často schvaľoval obety; tak ukázal svoje zaľúbenie v obete Abelovej (1. Mojž. 4, 4), v obete Noemovej (1. Mojž. 8, 21), v obete proroka Eliáša, ktorú dal stroviť ohňom s neba. (3. Kráľ. 18, 30) Dajedny obety žiadal Boh výslovne; tak od Abrahama žiadal obetovanie lsáka. (1. Mojž .22) Skrze Mojžiša dal Židom zvláštne predpisy o obete. (3. Mojž. 1- 7; 16, 22) Táto okolnosť, že· Boh obety často schvaľoval alebo zrovna žiadal, bola potomstvu ľudskému mohutným popudom k obete.

821

6. Obety národa židovského, menovite veľkonočný baránok a obeta v deň smierenia, baly predobrazy veľkej krvavej obety, ktvrú Vykupiteľ mal konať na hore Kalvárii. {Žid. 10, 1-9) Obety Starého zákona boly tieň krížovej obety Kristovej.

(Kol. 2, 17) V Starom zákone všetko je plné krve; je to predobraz krve Kristovej, ktorá nás očistiť mala. (Bossuet) Vo veľký deň smierenia dialo sa medziiným nasledujúce: najvyšší kňaž vložil obe ruky na hlavu jedného kozla, ktorý za hriechy ľudu mal byť obetovaný, a vyznal súčasne hriechy ľudu (akoby všetky hriechy ľudu maly byť prenesené na toto zviera) ; nato kozel bol zahnaný na púšf, aby sa znázornilo, že hriechy ľudu pred očami Božími preč odniesol. (3. Mojž. 16) O veľkonočnom baránkovi viď v I. diele. - Obety Starého zákona maly svoju silu len skrze krížovú obetu Kristovu, na ktorú sa vzfahovaly. Tak krv veľkonočného baránka natretá na dvere mala svoju silu len preto, že predznamenala krv Baránka Božieho, Ježiša Krista. So staro-zákonnými obetami je to tak, ako so stanovami panovníkov svetských; hoci tieto sú bez života a reči, predsa už mnohým, čo k nim sa utiekali, zachránily život. (Sv. ZL) - Poneváč židovské obety boly predobrazy smierčivej obety Vykupiteľovej, nuž prestaly, keď táto bola vykonaná; tak predpovedali to už proroci. (Dan. 9, 27; Os. 3, 4) Poslovia nemajú účelu, keď to, čo zvestujú, už je tu. (Sv. Lev Vel.) S obetami Starého zákona urobil Boh tak, ako umelec, čo po dokonanej práci rozbije formu, do ktorej dielo vlial. Ani pohanské obety neboly niečo iného, ako hľadanie vlastnej smierči­ vej obety; obetovali bezvadné zvieratá, malé deti, hľadali teda dokonalú čis tú obetu ; krem toho v obetovaní nenachodili konca, zdali sa byť toho presvedčenia, že je nemožné zahladiť hriechy krvou býkov a kozlov (Žid. 10, 4) alebo inými záreznými obetami smieriť božstvo. Potrebná bola obeta nekonečnej ceny.

2. Krížová obeta Kristova.

l. J_:_udstvo bolo vykúpené krížovou obetou Kristovou.

!322

Vlastne celý život Krista môže sa menovať ustavičn ou obetou. Táto obeta začala sa už pri vtelení ; lebo vtedy vzdal sa ako Syn Boží svojej vážnosti Božskej a vzal na seba podobu služobníka. (Fil. 2, 7) Vzdal sa i svobody rôle svojej a bol poslušný svojmu Otcovi nebeskému až do smrti, áno až do smrti, na kríži. (Fii. 2, 8) Táto obeta trvala za celý život Krista.

Lebo Spasiteľ odriekol sa od všetkých statkov pozemských,' preto sám hovoril: «Líšky majú svoje brlohy a vtáci nebeskí ;svoje hniezda; ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu svoju». (Mat. 8, 20) Ba často odoprel si i pokrm telesný, na pr. z príležitosti rozmluvy so Samaritánkúu; vtedy povedal apoštolom, ktorí :mu jedlo dať chceli: «Môj pokrm je, aby som činil vôľu toho, )torý ma poslal, aby som dokonal dielo jeho». (Ján 4, 34) Ač prácou unavený, odoprel si nieraz i nočný odpočinok ; lebo nie zriedka išiel na horu a «strávil noc v modlitbe s Bohom». (Luk. 6, 12) Ochotne vzdával sa Kristus svojej cti; nehľadal cti svojej. (Ján 8, 50) Mlčky t:i'pel posmech a potupu, menovite po svojom zajatí pred sudcami (Luk 23, 11); dal sa postaviť na roveň s vrahmi a ukrižovať medzi nimi (Mar. 15, 27), ba dopustil i prednosf pred sebou vrahovi Barabášovi. (Mat. 27, 17) Konečne na kríži dal najlepšie, čo mal, totiž život svoj ; preto hovoril: «Väčšej lásky nik nemá nad tú, že totiž život svoj dáva za priateľov svojich». (Ján 15, 13) Teda úplným právom mohol Kristus pred svojou Emrfou zvolať: «Dokonano je!» (Ján 19, 30) Avšak vlastná srnierčivá obeta Kristova začína sa s jeho umučením na kríži a končí sa s jeho smrťou. Tu dal Kristus obetovať svoje telo. Toto síce nebolo zabité, rozdelené a spálené, ako u druhých obetí, no predsa strašne zohavené a života svojho pozbavené. Na kríži mohol - Spasiteľ hovoriť: «Ja však červiak som a nie človek. (Ž. 21, 7) Vyliaty som, ako voda, a rozviazané sú všetky kosti mojeJJ. (Ž. 21, 15) Proroci z ohľadu na smierčivú obetu Vykupiteľovu nazývajú Messíáša obetným baránkom. Ján Krstitel~ ktorý raz videl Krista k sebe prichádzať zvolal: «Ej hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta !JJ (Ján 1, 29) Sv. Pavel povedá: «Baránok náš vel'korwčný, Kristus, je obetovaný». (l.

Kor. 5, 7)

Avšak krížová obeta rôzni sa od ostatných tým, že pri nej obetujúci kňaz je sám obetou; ďalej tým, že má nekonečnú cenu.

82i} Poneváč Kristus sám seba obetoval, často menuje sa kňa­ zom, i naj vyšším kňazom . (Žid. 5, 5) On sám bol obetným darom, sám obetujúcim kňazom. (Sv. Aug.) Vojaci boli len nástroje, ktoré Kristus používal. Keby Kristus nebol chcel, neboli by mali nad nim nijakej moci. To ukázal im už na hore Olivetskej; lebo slovo «Ja som» srazilo ich na zem. - Vojaci už i preto nemohli byť obetujúcimi, lebo zabitím Krista nevykonali bohumilého skutku, ale spáchali najcäčší zločin zo všetký ch zločinov. Kristus bol obetovan5r, lebo sám chcel. (Is. 53, 7) - Všetky obety, konané pred Kristom, neboly vstave smim·iť Boha s ľuďmi; lebo všeti'Y dovedna maly Jen konečnú cenu. Preto povedá sv. Pavel: «Nemožné je, že by krvou býkov a kozlov hriechy zahladené boly». (Žid. 10, 4) Tieto obety mohly len na bríech upomínať a budiť v človeku kajúce smýšľanie, no nemohly sebou spôsobiť očistenie od hriechu. Ale celkom inak má sa vec so smierčivou obetou Kristovou.

2. Krížová obeta Kristova bola zastupujúcou obetou za hriechy celého ľudstva, ďalej i hojne zadostčiniacou.

Kristus trpel miesto nás. Už prorok predpovedal o ňom: «Ranený je pre neprávosti naše, potretý pre hriechy našeJJ. (Is. 53, 5) Preto sv. Ján Krstiteľ, vidiac Ježiša prichádzať, zvolal: «Ejhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta /JJ (Ján. l, 29) Kristus, druhý Adam, hlava pokolenia ľudského, trpel za svoje údy.

Kristus, dobrý pastier, položil život svoj za ovce svoje. (Ján 10, 15) Zastupujúce zadosťučinenie je možné. Vieme z obyčajného života, že nielen majetok, ale i hanba alebo zásluhy prechodia na potomkov. Lebo nielen rodiny, ale i celé národy sú pyšné na slávnych mužov, čo z nich pochádzajú, a s druhej strany často celé rodiny, ba i národy boly fažko trestané pre jedného jediného človeka.

Aj hriech dedičný prešiel na celé pokolenie ľudské ; teda i nekonečné zásluhy jedného jediného človeka môžu prejsť na celé pokolenie ľudské, Ľudia sú akoby údy jedného veľkého tela. - Kristus zadosť učinil za hriechy celého ľudstva, tak za hriech dedičný, ako i za všetky osobné hriechy. Preto povedá sv. apoštol Ján: «On je smierenie za hriechy naše a nielen naše, ale i celéh0 svetaJJ . (1. Ján 2, 2) Kristus zomrel za všetkých. (2. Kor. 5, 15)

82i

Kristus je pravý obetný baránok, ktorého obetou nevymaňuje sa snáď jeden národ z rabstva faraonského, ale celý svet zo zajatia diabolského. (Páp. Lev. 1.) Ač Kristus za všetkých zomrel, predsa nie všetci dostanú dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým sa sdeľujú zásluhy jeho umučenia. (Sn. Tr. 6, kap. 3) Kristus hojne učinil zadosť; trpel viac než bolo potrebné. Ako oceán jednu kvapku, tak zadosťučinenie Kristovo prevažuje našu vinu.

(Sv. Zl.) Jediná kvapka krve Kristovej bola by dostačila k smiereniu za hriechy celého ľudstva. (Sv. Reb. Naz.) Veď Kristus je pravý Boh a tak i najmenší z jeho skutkov má nekonečnú cenu.

Kristus trpel ešte viac, než človek kedysi trpcť môže. Preto zvolal na kríži: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil ?ll

Kristus preto toľko trpel, aby nám ukázal, aká veľká .Je láska jeho k nám a ako veľmi hriech uráža Boha.

Dostačovala

ovšem i modlitba, aby sme vykúpení boli : no láska Božia. Čo k vykúpeniu bolo dostatočné, nedostačovalo láske. (Sv. Zl.) Poneváč nám Kristus toľkú lásku preukazuje, preto ctíme najsvätejšie srdce Ježišovo. Srdce totiž je stredisko telesného života; ztadiaľ krv vteká do tela a v ňom udržuje život. No poneváč telo úzko súvisí s duchom, nuž srdce je strediskom i duchovného života a považuje sa za východište všetkých želaní (túžieb) a citov človeka.

(Preto výraz: srdce raduje sa, srdce je dojaté, pohnuté a p.) Z tej príčiny srdce považuje sa menovite za sídlo lásky. Keď teda ctíme srdce Ježišovo, U]Jomíname sa na veľkú lásku Kristotu k nám a povzbudzujerne sa tak ešte väčšmi k protiláske. K rozšíreniu pobožnosti k najsv. srdcu Ježišovmu použil Boh francúzsku kláštornicu Margitu Mariu Alacoque (č. alakok) v burgundskom meste Paray-le-Moniale (t 1690) Tejto sa viac ráz zjavil Spasiteľ i ukázal jej svoje srdce, kopijou prebodnuté, z ktorého ohnivé lúče vychádzaly; ono bolo opletené tŕňovou korunou (pre potupu, akú hriešnici robia láskavému Spasiteľovi) a malo na sebe blýskavý kríž. Spasiteľ žiadal, aby také obrazy sv. srdca k úcte vystavené boly, a sľúbil hojné milosti a požehnania všetkým, čo najsv. srdce ctiť budú; obzvlášte sľúbil im nasledujúce milosti: milosti stavu, domáci pokoj, potechu v trápení, pomoc pri smrti, požehnanie v podnikoch, zmáhanie sa v dokonalosti. Kristus žiadal i slávenie nedostačovala, aby sa nám ukázala

825

suicäku Srdca Ježišovho a síce v piatok po oktáve Božieho Tela.

Deň tento volený je veľmi prípadne; lebo veď v piatok dal Spasiteľ najväčší dôkaz lásky skrze pre horkú srnrf svoju; srdce jeho prestalo biť a bolo prebodnuté kopijou. Aj sviatosť oltárna je veľký dôkaz lásky Spasiteľovej k nám ; ako v zápalnom skle sústredňujú sa lúče slnečné, tak v sviatosti oltárnej spojené sú lúče božského Slnka lásky. Preto zvlášte sviatok Božieho Tela upomína nás na veľkú ľásku Kristovu k nám. Proti pobožnosti k najsv. srdcu zpočiatku veľmi sa brojilo (ako proti všetkému, čo je z Boha), ale ona rýchle šírila sa po celom svete a často bola odmenená mimoriadnymi milosťami. Neskoršie viacerí pápeži veľmi · odporúčali túto pobožnosť, tak Klement XIII. 9. feb. 1765 a Pius IX. 19. aug. 1864. - Aj preto Kristus toľko trpel, lebo i v trpení chcel byť vzorom naším ; trpel zá nás a zanechal nám príklad.

(1. Pet. 2, 21) Veď on sám povedal: «Dal som vám príklad».

(Ján 13, 15)

3. Aby nám milosti na kríži získané sdelil, ustanovil Kristus prostriedky milosti, menovite obetu omše a sviatosti.

Prostriedky milosti sú lieky milosrdného Samaritána, Ježiša Krista. Sú to žľaby, ktorými božský Vykupiteľ dáva nám pritekať milostí svoje, získané na kríži. (Sv. Bonav.) Bok Pána bol otvorený, lebo z neho prostriedky milosti Cirkve takrečeno majú svoj pôvod. (Sv. Aug.) Na každom prostriedku milosti Cirkve visí kvapka krve Kristovej. (Bisk. Martin) Poneváč prostriedky milosti Cirkve sdeľujú milosti, ktoré s kríža sv. sa rozlievajú, nuž Cirkev v prisluhovaní prostriedkov milosti vždy užíva znnk sv. kríža. «Kríž je prameň všetkého požehnania». (Sv. Lev. Vel.) Milosť Kristova pribitá je len na kríž a drží sa ho pevne. (Boudon) To má sa rozumeť i tak, že trápenie a milosť úzko dovedna sú spojené. Ako slnce neutratilo svetla a tepla tým, že už tisíce rokov na zem svieti a ju zohrieva, tak neubúda ani pokladu krížovej obety Kristovej, hoci by sa ľuďom za tisíce rokov udeľovaly milosti a spasenie. (Walter)

Kto prostriedkov milosti neužíva, ten navzdor smrti Kristovej nemôže byť spasený.

826

l telesný liek len vtedy vymôže zdravie, keď ho nemocný užíva. «Ten, čo fa stvoril bez teba (t. j. bez tvojho pričinenia), nespasí ťa bez teba» . (Sv. Aug.) Diabol napína všetky svoje sily, aby ľudí o cirkevné prostriedky milosti pripravil. Robí, ako voj evodca Holofernes, ktorý pri obliehaní Betulie odrazil vodu, aby do mesta netiekla a aby ho tak čím skôr zaujať mohol; lebo aj on odráža kresťanom prítoky milosti, našeptavajúc im, aby proti týmto cítili nechuť a protiveň.

3. Ustanovenie a podstata obety sv. omše.

Poneváč

veriaci pri krížovej obete Kristovej nemohli byť p r-ítomní, Kristus postaral sa o to, aby aspoň pri jej obnovení prítomní byť mohli a nadobudli si tie isté zásluhy, ako keby u kríž a boli stáli. (Koch.)

l. K obnoveniu obety krížovej a sdeleniu

JeJ zásluh jednotlivým ľuďom Vykupiteľ ustanovil obetu nekrvavú a síce pri poslednej večeri, keď chlieb na svoje telo a víno na svoJu krv premenil a dal apoštolom, aby požívali.

Kristus totiž po umývaní nôh zasadol k stolu, vzal chlieb do rúk svojich, pohliadol k nebu, ďakoval, žehnal ho, lámal a dával apoštolom svojim, rieknuc: «Vezmite a jedzte; lebo toto je telo moje)). Potom, keď apoštoli už prijali a užili telo Kristovo, vz al Kristus kalich s vínom, ďakoval, žehnal ho a dal svojim učeník om, rieknuc: «Vezmite a pite; lebo toto je krv moja, krv novej a večnej úmluvy, tajomstvo viery (tajomstvo, ktorým vaša viera bude vyzkúsená), ktorá za vás a za mnohých bude vyliata na odpustenie hriechov. Toto čiňte na moju pamiatku».

Avšak po takom premenení predsa ostaly spôsoby (podoby) chleba a vína. malo

Telo Kristovo teda nevyzeralo ako ľudské, ale ako chlieb; vôňu, chuf, váhu, barvu atď. t. j. spôsob chleba. Aj krv

827

Kristova nevyzerala ako

červená

krv, ale ako víno; mala

vôňu,

chuť, váhu, barvu atď. t. j. spôsob vína. (Ďálšie o tom víď v nauke

o najsv. sviatosti oltárnej.)

Slovami: «Toto čiňte na moju pamiatku)) dal Kristus apoštolom a ich nástupcom rozkaz a moc konať tú istú obetu. (Sn. Tr. 22, l) Keď Kristus svojim dvanástim apoštolom dal jesť svoje telo a pif svoju krv, rozkázal im, aby miesto obetných zvierat obetovali jeho samého. (Sv. Réh. Nis.) Na pamiatku vymanenia z otroctva egyptského naložil Boh Židom, aby každoročne zabili veľkonočného baránka; práve tak chcel Boh, aby na pamiatku krížovej smrti Kristovej a vykúpenia človečenstva z otroctva diabolského zvláštna obeta konaná bola. (Sn. Tr. 22, l) Poneváč nás obeta táto na krížovú obetu Kristovu mala upomínať, ustanovil ju Kristus v deň .Pred svojím horkým umučením.

Túto obetu konali už sv. apoštoli a od jakživa ich nástupcovia, biskupi a kňazi.

Kresťania už za časov apoštolských schádzali sa k lámaniu chleba (Sk. ap. 2, 42), menovite v nedele. (Sk. ap. 20, 7 a ll) Sv. Pavel hovorí častejšie o žehnaní a pití kalicha, aj o lámaní chleba a jedení chleba (1. Kor. 10, 16; 11, 26); povedá tiež: «My (kresfania) 'máme obetný oltár, s ktorého nesmú jesť tí, čo stánku slúžia)), totiž židia. (Žid. 13, 10) Sv. apoštol Ondrej že prokonsulovi, ktorý ho vyzval obetovať modlám, povedal: 1<Ja J\aždodenne obetujem na oltári všemohúcemu pravému Bohu nie mäso býkov, nie krv baranov, ale nepoškvrneného Baránka Božieho; a keď všetok ľud veriaci jedol sväté mäso jeho, Baránok, čo bol obetovaný, ešte vždy ostáva neporušený a živý~. Sv. Justín (okolo 150) v prvom spise svojom na obranu kresfanov, upravenom na rimského cisára, spomína čiastky kresťanskej obety: čítanie a vysvetľovanie sv. Písma, obetovanie chleba a vína, premenenie obetných darov a rozdávanie ich. (Meh.) Keď sv. pápež Sixtus k mučeníckej smrti bol vedený, ponáhľal sa za nim sv. jahen Vavrinec a privolal mu: «Svätý otče, bezo mňa ideš ta, keď si ináče bez posluhovania môjho nikdy nekonával svätej obety b) (258). Najdávnejší sv. otcovia spomínajú

828

obetu omše. Sv. Irenej, biskup Iyonský (t 202), povedá: «Obeta Nového zákona je sv. večera Pána; Kristus ustanovil ju za sviatosť a obetu zároveň. Cirkev koná obetu túto po celom svete,>.

Sv. Cyprián, biskup kartágsky (t 258), poved á: «Kňazi v Cirkvi práve tak konajú obetu, ako ju sám Kristus konal)); ďalej: «My každodenne konáme obetu, v čas prenasledovania i pokoja, čím pripravujeme veriacich, aby sa i mučením obetovali>>. Pápež Lev Veliký hovorí: «Jedna obeta tela a krve Krista P. nahrádza teraz všetky rozličné obety;>. - I početné vyobrazenia na stenách v katakombách dajú zatvárať na tú obetu, taktiež najstaršie liturgie, t. j. knihy, čo obsahovaly modlitby pri obete a predpisy k jej konaniu, ďalej oltáre, kalichy a omšové rúcha z najdávnejších časov, z ktorých niektoré i dodnes sa zachovaly (tak drevený oltár, na ktorom Peter a nasledujúci pápeži až po Sylvestra temer za· tristo rokov obetovali). Na čože by všetky predmety tieto boly bývaly, keby vtedy liresfania neboli mali obety? - Ba všetci bludári do 10. stoletia neopovážili sa vystúpiť proti tej obete. Neskoršie proti nej najväčšmi vystupoval Luther «na radu diablovu>>, ako on sám povedal.

Táto obeta už v Starom zákone bola zvestovaná nielen predobrazmi, ale i proroctvami.

Rozličné obety Starého zákona boly predobrazmi tejto opravdovej obety (Sv. Aug.); tak obeta Abelova, ktorá Bohu bola príjemná (1. Mojž. 4), lebo ju konal vo viere v budúceho Vykupiteľa a v obetu jeho (Žid. l i, 4), ďalej obeta Abraharnova, ktorý z pošlusnosti naproti Bohu obetoval svojho syna Isáka mi hore Morii bez toho, že by krv jeho bol vylial (1. Mojž. 22) ; obzvlášte obeta JJ.felchisedechova (po slovensky : kráľa spravedlnosti), kráľa salemského (t. j. kráľa pokoja}, ktorý chlieb a vína- Bohu obetoval. (l. Moj ž. 14) Všetky tri menované obety spomínajú sa pri obete omše sv., a síce hneď po pozdvihovaní. Kňaz totiž •prosí Boha, aby nám pri obete tak milostivý bol, ako Abelovi, Abrahamovi a Melchisedechovi pri obete ich. - Aj proroctvami bola zvestovaná obeta omše. Dávid prorokoval, že Vykupiteľ bude kňazom na veky dľa poriadku (spôsobu) Melchisedechovho. (Ž. 109, 4) Prorok Malachiáš zvestoval obetu omše sv. Židom, ktorí po návrate zo zajatia obetnú službu zle konali, ked hovoril: «Nemám zaľúbenia vo vás,

829

praví Pán zástupov, a neprijmem už z vašej ruky nijakého daru obetného. Lebo od východu slnca až na západ oslavovať sa bude meno moje medzi národami a na každom mieste bude sa kon ať menu môjmu obeta čístá (v hebrejčine: obeta pokrmov z múky).

(Mal. l, 10-11)

2. Obetu ustanovenú Kristo1n pri posledneJ večeri zovieme sv. omšou alebo obetou omše sv.

V prvých stoletiach kresťanských na začiatku obety katechumeni (t. j. tí, čo sa k prijatiu sv. krstu pripravovali) a kajúcni ci bývali z kostola von posielaní. Posielanie (po latinsky rnissio) dialo sa vyvolaním slov: missa est. Za vtedaj ších časov, ako z dej episných prameňov dá sa dokázať, užívali tieto slová pri roz p úšťaní akéhokoľvek shromaždenia a tak chceli daf na vyrozum enie, že shromaždenie j e ' rozpw;tené. Tak bolo i v k:ostole, a obetný úkon, čo po takom roz pustení (katechumenov a kfl júcnikov) nasledoval, menoval sa missa, z ktorého slova vzniklo potom slovenské mša alebo omša.

Výraz tento užíva už pápež Pius I. (okolo 141); v spisoch sv.

Augustína a Ambróza prichodí už veľmi často. Slovo missa môže pochádzať i ztadiaľ, že pri slovách premenenia chleba a vín a posiela sa Syn Boží s n eba na zem. (Sv. Tom. Akv.) A veriaci potom zase posielajú ho so zeme do neba skrze kňaza a tento skrze službu anjelov. «Najprv Boh posiela k nám na oltár svojho S-yna, potom Cirkev toho istého Krista posiela k Otcovi, aby za hri ešnikov. orodovah). (Sv. Bonav.)

Obeta omše je strediskom celej bohoslužby katolíckej.

Mnohé sviatosti a sväteniny udeľujú sa len v spojení s omšou.

Omša má sa k ostatnej bohoslužbe, ako drahokam k svojej obkove (t. j. k tomu, do čoho je vpravený). (Hurter.) Ona j e jazero, kde splývajú sa potoky milostí krížovej obety, zkadiaľ sa potom svätými sviatosťami ako žlabami na ľudí rozlievajú. Sv. omša je denne vychodiace slnko milosti, ktorého biele papršleky lámu sa sedemnásobne v sviatostiach a tak tvoria zlatú dúhu pokoja, čo bohatstvá nebeské spája s chudobou zemskou. (Gihr.) - Sv. omša hodnosťou

880 oveľa stupňov prevysu1e sv. sviatosti; lebo tieto sú len nádoby milosrdenstva pre živých, omša však je nevyčerpateľné more božskej štedrosti pre živých i mŕtvych. (Cochem.) Sv. omšou majú ľudia takrečeno už vopred nebo na zerni, lebo touto obetou majú pred sebou Stvoriteľa neba i zeme a môžu sa ho i rukami dotýkať.

(Urb. VIII.) Koľko kvapiek má more, koľko lúčov slnce, koľko hviezd nebo, koľko ]{vetov zem, toľko tajomství_ zahrnuje v sebe obeta sv. omše. (Sv. Bonav.) Vezmi preč túto obetu z Cirkve katolíckej, a nič neostane, leda nevera a blud. (Sv. Bonav.) Keby obeta sv. omše nebola taká výborná, nebol by diabol vzbudil jej toľko nepriateľov medzi bludármi. (Kochem)

Obeta omše je naozaj katolícka, lebo koná sa ustapo celom svete a síce až do konca sveta.

vične

Prítomne slúži sa denne na celej zemeguli asi 350.000 sv. omší. Každú hodinu dňa slúžia sa omše: u nás v Europe od rána až do 12. hodiny poludňajšej; keď u nás je poludnie, v Amerike; keď u nás je večer, na ostrovoch Tichého oceána (5 mill. katolíkov); keď my spíme, v Australli a potom v Asii. Teda vskutku -<ifa predpovedania proroka «od východu slnca až na západ koná sa čistá obeta pokrmu medzi všetkými národami a na každom mieste)). (Mal. l, 10) - - Obeta omše bude sa konaf až do súdneho -dňa. (1. Kor. ll, 26) Už Dávid zvestoval, že Vykupiteľ bude kňa­ zom na veky, ako Melchisedech. (ž. 109, 4) Preto ani všetci nepriatelia Cirkve, ba ani len antikrist, nedovedú tak ďaleko, že hy obeta omše už prestala. Posledná obeta omše bude v posledný deň sveta. Kristus mi enil obzvlášte obetu omše, keď povedal: «Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta)). (Mat. 28, 20)

3. Sv. omša preto je obeta, lebo sa ňou krížová smrť Kristova tajuplným spôsobom označuje a sprítomňuje. spôsoby chleba a vína o značujú sborenie člo­ Kristovho (Sv. Tom. Akv.) ; lebo telo a krv Krista tu práve tak sú rozlúčené, ako na kríži, kde krv mnohými ranami .z tela tiekla. Rozlúčené spôsoby teda označujú zabitie ·obetného Už

večenstva

rozlúčené

831

Baránka Krista. - Už i spôsob chleba a spôsob vína samy sebou označujú umučenie a smrť Kristovu. Lebo chlieb je pripra~ vený zo ún pšeničných, ktoré najprv boly zomleté a potom na ohni upečené. Víno je pripravené z tlačeného hrozna. Mletie a pečenie pšeničných zŕn živo upomína na boľasti tela Kristovho, tlačenie hrozna na tečenie krve Kristovej. Krem toho Kristus slovami premenenia prenáša sa do nízkeho stavu, ktorý temer zničeniu sa rovná. Veď pri premenéní Kristus here na seba podobu pokrmu.

Nepoznať jeho božskej velebnosti, ba ani len jeho ľudskej prítomnosti, «Kristus, Kráľ neba i zeme, slovami premenenia prenáša sa do stavu chatrnosti, aký temer zničeniu sa rovná. Nevidno tu ani jedného lúča jeho slávy, ktorý ešte i zo slúžobníckej podoby prekmital a svet úctou naplňoval. Pri svojom narodení v Betleheme ešte bol podobný ľuďom, no tu zdá sa byť kúskom chleba>>.

(Kochem) Na kríži bolo skryté iba božstvo Kristovo, tu mimo toho skryté je i jeho človečenstvo. (Sv. Tom. Akv.) Ten, ktorého nebesia objať nemôžu, leží zamknutý, ako v žalári, v malej podobe chleba; ten, ktorý s velebnosťou sedí na tróne nebeskom, leží tu ako poviazaný baránok. Celé vojsko nebeské pozerá s úžasom, ako človečenstvo Kristovo, tak slavné v nebi, na oltári tak sa upokorilo a unížilo. (Kochem.) Týmto sebaunížením smieruje Kristus Otca, nahnevaného na nás ; lebo niet lepšieho prostriedku smieriť urazeného, ako uponížiť sa pred nim. Tak kráľ Achab tým, že sa pred Bohom náramne uponížil, odvrátil od seba prísnu káru, akou sa mu Boh vyhrážal skrze Eliáša (3. Kráľ. 21, 27); podobne jednali i Ninivčania. (Jon. 3) Slová kňazove pri premenení (chleba a vína) sú teda akoby meč, ktorým sa obetný Baránok Kristus tajuplným spôsobom zabíja. - Aj požívaním, teda rozborením spôsobov chleba a vína označuje sa krížová smrf Kristova. Preto povedá sv. Pavel, že požívaním tela a krve zvestuje sa smrť Pánova. (1.

Kor. ll, 26) - No pri omši deje sa nie snáď iba vyobrazenie krížovej smrti Kristovej, ale skutočné sprítomnenie tejto smrti, lebo veď pod oboma spôsobami pri omši prítomný je sám Kristus.

Sprítomnenie krížovej obety dostačuje, aby sa nám dostalo zásluh tejto obety. Kto sa uchádza o nejaký úrad, ten k prosbopisu nemusí pripojiť pôvodné svedoctvo, dostačuje úplne, keď pripojí vrchnostensky potvrdený odpis tejto listiny. Tak ani Kristus, aby nám poskytol zásluhy vykúpenia, nepotreboval ešte raz zomreť, teda opakovať krížovú obetu; úplne dostačovalo verné sprítomnenie Kat. Ľud. Katechismus.

53

83~

tejto obety. - Že Kristus pri poslednej večeri mal úmysel ustanoviť obetu, dal na vyrozumenie už tým, že k tomuto svätému úkonu vyvolil práve čas, v ktorý sa velkonocný bardnok zabíjal a požíval. Aj použil podobné slová, ako Mojiiš pri uzavieraní starej smluvy; Mojžiš totiž po zákonodarstve na Sinai postavil oltár, zabil zvieratá, pokropil ľud krvou zvierat a hovoril: «Toto je krv úmluvy, ktorú Pán s vami učinil». (2. Mojž. 24, 8) Podobne hovoril Kristus pri poslednej večeri. Teda i tu musela byť obeta. Pozoruhodné je tiež, že horké umučenie Kristovo a smrť jeho nasledovaly bezprostredne po poslednej večeri. Tým dal na vyrozumenie, že je to jedna a tá istá obeta. Snem Tridentský slávnostne osvedčil: «Spasiteľ náš pri poslednej večeri ustanovil viditeľnú obetu, aby tým vyobrazil obetu krvavú, ktorá sa na kríži konať mala, a zachoval jej pamiatku ·až do konca sveta». (Sn. Tr. 22, l) Ak náboženstvo kresťanské má byť najdokonalejšírn, musí mať i najsilnejší výraz poklony, obetu; ináče by v dokonalosti zaostávalo za inými.

Keby kat. Cirkvi nebolo obety, neboly by sa splnily aní mnohé predobrazy a proroctvá Starého zákona ; ťo nedá sa ani mysleť.

v

4. Hlavný1n renie Boha.

účelon1

obety omše je smie-

To nasleduje zo slov Krfstových pri poslednej večeri: «Toto je krv moja . . . ktorá na odpustenie hriechov bude vyliata». Táto nekrvavá obeta teda je - ako obeta krížová - opravdivá obeta smierčivá. (Sn. Tr. 22, 2) Skrze ňu síce nevykupujerne sa znovu, ako krvavou obetou na križi, ale nadobývame si ovocie vykúpenia (krížovej obety). (Sn. Tr. 22, 2) Ani táto nekrvavá obeta sama sebou nie je vstave smierif s Bohom jednotlivých ľudí; ale pôsobí, že svoje hriechy uznajú, oľutujú, z nich sa vyspovedajú a im Tyhýbajú.

5. Pri obete omše je Kristus obetujúcim kňazom a aj obetným darom.

Kristus je obetujúcim kňazom. Kňaz na oltári je len ndmestník Kristov alebo ndstroj, ktorý Kristus používa. To nasleduje už zo slov, ktoré kňaz hovorí pri premenení ; on totiž povedá:

8o3

«Toto je telo rnoje, toto je krv moja», ač chleba nepremieňa na svoje telo, ani vína na krv svoju. Nie človek spôsobí, že obetné dary pred nim ·stanú sa telom a krvou Krista, ale spôsobí to sám Kristus». (Sv. Zl.) Kristus, najvyšší kňaz, je svätý, bez viny, nepoškvrnený, vylúčený zpomedzi hriešnikov a čistejší nad všetkých duchov nebeských. (Žid. 7, 26) Obeta táto je teda svätá, hoci by kňaz akýkoľvek bol ; lebo nie ľudia robia svätou túto obetu, ale Kristus. (Sv. ZL) - Kristus je aj obetným darom. «Kristus je kňazom konajúcim obetu, a on sám je aj obetou>). (Sv. Aug.) Ten istý obetuje a je obetovaný. (Sv. Zl.) Na posvätnom stole leží zabitý Kristus. (Sv. Zl.) Kristus, náš baránok veľkonocný, ktorý raz na kríži je zabitý, zabíja sa každý deň na oltároch našich. (Sv. Aug.) Kristus preto neobetoval ničoho iného, krem seba samého, lebo medzi všetkými pokladmi neba i zeme nemohol najsf ničoho, čo by najsvätejšej Trojici za dôstojnú obetu slúžiť mohlo. (Koch.) Človecenstvo Kristovo je to najdrahocennejšie, čo kedysi jestvovalo a ešte jestvuje. (Sv. Brig.) Boh totiž toľkými dokonalosťami nadal človečenstvo Kristovo, že v tomto už viac vmiestif sa nemohlo. l sama nevýslovná krása Matky Božej v porovnaní s človečenstvom Kristovým je, ako horiaca fakľa oproti slnku. Ba i prednosti v milosťach, aké Boh všetkým anjelom a svätým udelil, dovedna spojené boly by o veľa menšie, ako prednosti v milosfach u človečenstva Kristovho. Lebo toto pre svoje úzke spojenie s božstvom je obohatené nekonečnými pokladmi a stalo sa účastným nekonečnej hodnosti. (Koch.)

Ztadiaľ

nasleduje : 1. Obeta omše je tá istá,

čo

obeta na kríži.

Obeta omše nie je snáď iba obrazom krížovej obety, podobne ako kríž alebo obraz, čo na stene visí. Obeta omše ani nie je asi púhou rozpomienkou na obetu krížovú (Sn. Tr. 22, 3), ale je tou istou · obetou, čo sa Bohu na kríži konala, a tak má tú istú cenu a túže účinlivosť. (Rodr.) V obete omše opakuje sa umučenie a srnr( jednorodeného Syna Božieho tajuplným spôsobom. (Sv. Reh. V.) V omši, ako už zo slov premenenia nasleduje, «prelieva sa krv Kristova». (Sv. Aug.) Pri omši Kristus ukazuje Otcovi znaky svojich rán, aby ľudí od večného zahynutia zachránil. (Sv. Vavr. J.) Kristus ukazuje mu i · horké boľasti, aké pri svojom umieraní podfi3•

834

stúpil a predstavuje mu ich tak živo, akoby sa to teraz dialo.

(Coch.) Omšu slúžiť teda značí toľko, ako: spôsobiť, aby Syn Boží zase umieral duchovným spôsobom. (Segneri) I najhlavnejšie obrady pri omši znázorňujú, že sa na oltári obnovuje obeta krížová: pozdvihovanie pri premenení chleba a vína upomína na povýšenie Krista pri križovaní ; modlenie sa ki'laza s rozpiatymi ramenami, kríž na oltári a omšovom rúchu, konečne mnohé kríže, ktoré ki'laz rukou robí, upomínajú, že sa tu obeta krížová obnovuje. - Kristus pri omši v istom ohľade obnovuje celé dielo vykúpenia. «Pri omši obetuje Kristus nielen svoje človečenstvo, ako na kríži, ale s týmto obetuje i všetko, čo za 33 rokov svojho pozemského života robil a trpel, a predstavuje to silným i pokorným spôsobom najsv. Trojici». (Coch.) Všetky modlitby, ktoré Syn Boží na zemi vykonal, opakuje v každej sv omši ako v krátkom prehľade a kladie ich tak jasno pred oči Otcove, akoby ich ešte raz hovoril. (Koch.)

Všetko toto obetuje najviac za spasenie každého človeka, čo na sv. omši je prítomný. (Koch.) Kristus zjavil sv. Matilde: «Len sám viem a rozumiem dokonale, ako sa denne obetujem na oltároch; aní cherubíni ani serafíni, ani všetky mocnosti nebeské nemôžu toto dokonale pochopif».

Len ten rozdiel je medzi oboma obetami: na kríži ob.etuje sa Kristus krvavým (boľastným) spôsobom ako človek, pri omši nekrvavým (neboiastným) spôsobom pod spôsobami chleba a vína.

2. Cena obety sv. omše teda nezávisí od kflazovho stavu milosti.

To je preto že obetujúcím kňazom je Kristus, a nie ki'laz na oltári. «Obetou omše dostávame sílu umučenia a zásluh Kristových celkom inak, ako ostatnými skutkami)). (Sn. Tr. 22) U ostatných dobrých skutkov totiž hodnota skutku závisí od stavu milosti, v ktorom človek sa nachodí. U omše nie je tak. Preto ten, za ktorého snáď nehodný ki'laz omšu slúži, nijako netratí úžitku omše.

Omša pôsobí sama sebou a «nemôže byť poškvrnená nehodnosťou alebo planosťou toho, kto ju slúži». (Sn. Tr. 22, 1) Obeta planého kňaza má práve toJkú cenu ako dobrého, tak ako účinlivosť sviatostí nezávisí od hodnosti ki'lazovej. (Sv. Tom. Akv.) Vezmime pád,

835

že by syn kráľov v nejakej záležitosti poslal plnomocníka k otcovi svojmu. Tu král nebárs bude sa dopytovať na osobu plnomocníkovu; smerodajnou pre rozhodnutie jeho bude iba osoba synova a vôľa jeho. Celkom tak má sa vec i tu.

4. Hlavné

čiastky

omše,

l. Omša má tri hlavné čiastky: obetovanie, pozdvihovanie, a prijímanie.

Tieto tri hlavné čiastky oznamuje miništrant oltárnym zvon; krem toho v mnohých kostoloch cengá sa ešte medzi obetovaním a pozdvihovaním, a síce na Sanktus. čekom

l. Pri obetovaní deje sa nasledujúce: chlieb a víno obetujú sa Bohu a posviecajú sa.

Kňaz

vezme zlatú mištíčku, na ktorej hostia leží, zdvihne ju hore a obetuje hostiu Bohu. Potom vezme kalich, naleje doň vína a trochu vody, pozdvihne ho a obetuje Bohu. Potom vzýva Ducha Sv. a žehná rukou obetné dary. - Vlastne výraz «obetovanie>> je menej primeraný, lebo vlastný dej obetný nie je ešte teraz, ale len pri pozdvihovaní a prijímaní. Lebo keby tak kňazovi zle prišol alebo stalo sa nešťastie, mohol by kňaz pred pozdvihovaním prerušiť obetu; no po pozdvihovaní už nesmie, ale musel by zaraz prijímať a len potom odísť. Akby kňaz po pozd vihovaní zomrel, musel by druhý kňaz dokončiť obetu, hoci by tento už bol dačo jedol; ak zomre pred pozdvihovaním, netreba pokračovať v obete.

Z toho môžeme zatvárať, že vlastný dej obetný nie je pri obetovaní (offertoriume). Meno «obetovanie» pochádza ztadiaľ, že za predošlých časov pri tejto čiastke omše od veriacich chlieb a vín obetované boly. (Aj teraz ešte tu i tam býva «offera».) Chlieb je pripravený z múky pšeničnej; je nekvasený, lebo taký mal i Kristus, a poneváč tým nepoškvrnenosť tela Kristovho sa označuje (v gréckej Cirkvi je kvasený chlieb) ; chlieb má ok1·úhlu podobu, čím poukazuje sa na večnosť Kristovu (ktorý je bez počiatku a bez konca).

Pri omši smie sa užívať len vel'ká hostia, malá len v páde potreby. Víno musí byť pripravené z tlačených hrozien; primieša sa mu

8i:l6

trochu vody, lebo Kristus tiež tak činil. (Sv. Cyp.) Na Východe totiž preto miešali víno s vodou, aby ho lahodnejším a príjemnejšíru urobili. Víno a voda majú upomínať i na to, že z prebodnutého boku Kristovho ti ekla krv a voda.

Pri pozdvihovani deje sa nasledujúce: chlieb p?'emení sa na telo Kristovo ·a víno na krv Kristovu a nato sa pozdvihuje hore a ukazuje ľudu.

Premenenie chleba a vína stáva sa pomocou tých slov, ktoré Kristus pri poslednej večeri hovoril.

Pri pozdvihovaní stáva sa čosi podobného, ako pri obete Eliášovej na hore ·Karmele, pri ktorej Boh oheň s neba poslal a obetu spálil (3. Král. 18); ako tam prirodzený oheň pôsobil, tak tu pôsobí nadprirodzený oheň Ducha Sv. Ako prirodzený oheň mení drevo v žeravé uhlie, tak Duch Sv. ohnivými slovami premenenia mení obetné dary. (Kochem) Preto na Východe za dávnych časov pred premenením vzývali Ducha Sv., aby prišiel a premenil dary obetné. (Podľa obradu sv. Jakuba a sv. Jána Zlatoústeho.) V chvíľu premenenia ·na sloyá kňazove otvára sa nebo a s neho sostupuje dolu Kráľ Kristus v sprievode svojich dvoranínov, anjelov. (Sv. Reh. Vel.) V chvílu premenenia Kristus tak rýchlo sostupuje s neba na oltár, ako oko, keď sa otvorí, zrazu vidí najvzdialenejšie predmety. (Sv. Tom. Akv.) V chvíľu premenenia · opakuje sa takrečeno vtelenie Syna Božieho a síce «práve tak, ako pri pozdravení skrze anjela zatienením Ducha Sv.)) (Sv. Ján Dam.) Ako Maria, tak i kňaz hovorí len málo slov a tým ťahá s neba dolu Syna Božieho.

Poneváč Kristus pri omši takmer znovu človekom sa stáva, preto kňaz pripomína v evanjeliume na konci omše: «A Slovo telom učinené je a prebývalo medzi nami>>, preto sa i pri veľkej sv. omši pod Kredom so zvláštnym prízvukom spieva: «Stal sa človekom skrze Ducha Sv. z Panny Marie)). Pri omši sv. opakuje sa takrečeno narodenie Kristovo, lebo «ústami kňaza hotoví sa pri omši Kristus >> . (Sv. Hier.) Narodenie toto líši sa od narodenia v Betleme len tým, že sa tu Kristus nerodí telesne, ale duchovne, a že už nie je priodetý telom smrteľným, ale ozdobený telom osláveným a okrášlený 5 svätými ranami. (Kochem) Preto Cirkev pri omši sv. dáva spievať Gloria, t. j. chválospev anjelský na nivách

837

betlehemských. Preto niekedy po pozdvihovaní zjavil sa Kristus aj ako malé diera, tak sv. kňazovi Petrovi z Alkantary a iným svätým.

Také zjavenie že boló príčinou obrátenia saského vojvodu Wittekinda, proti ktorému cisár Karol Veliký vojnu viedol a ktorý preoblečený vkradol sa do cisárskeho vojska a tam na omši bol prítomný. Nám kresťanom teda mohlo by sa denne privolávať, čo na nivách betlehemských anjeli volali: «Ajhľa, oznamujem vám radosť velikú; lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ sveta!»

3. Pri prijímaní deje sa nasledujúce: kliaz požíva telo a krv Krista Pána a niekedy rozdáva telo Kristovo i veriacim.

Prv, než kňaz ľudu dáva prijímať, modlí sa vyznanie hriechov (Konfiteor), načo kňaz prežehná veriacich; potom vezme do ruky nádobu s hostiami, ukáže ľudu jednu hosti u a hovorí: «Ajhľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta», a nato tri razy: « Ó Pane, nie som hoden, abys' vošiel pod strechu moju, ale riekni len slovom, a bude uzdravená duša moja». Každého, ktorému sv. hostiu podáva, žehná najprv krížom sv. (aby poukázal, že mu dáva Ukrižovaného) a hovorí súčasne: «Telo Pána nášho Ježiša Krista za~hovaj dušu tvoju k životu večnému. Amen». Pozostalé hostie vloží kňaz do pozláteného kalicha (ciborium) a tento postavi do svätostánku (t. j. do tabernákula). V týchto pri . omší posvätených hostiach · ostáva Kristus prítomný. (Sn. Tr. 13) Tieto hostie dávajú sa prijímať ľudu niekedy i mimo omše. Prijímať môže sa v každom čase, v ktorom je dovolené slúžiť omšu; no nie v sv. noci vianočnej, nie vo Veľký piatok, ani v Bielu sobotu pred prijímaním kňazovým. V každom omšovom rúchu, i v čiernom, môže kňaz dávať prijímať. (Pius IX. 23. júla 1868.) Akby hostie už nedostačovaly, môže ich kňaz i rozdelit (Kongr. obr. 16. marca 1833), v súrnej potrebe môže pri omši odlomiť i jednu čiastku veľkej hostie. {Sv. Alf.)

5. Obrady pri omši sv.

1. časom slúžila sa omša sv. s mnohými veľmi významnými obrady, aké len v najkrajnejšom páde potreby smú sa

vynechať.

838

Už v 3. století pri vlastnej omši nachodíme nasledujúce modlitby a sv. úkony: Predovšetkým začínal sa žalmový spev ľudu (i dnes ešte modlí sa kňaz na stupňoch oltára žalm Judika t. j.

«Súď ma, ó Bože>>, atď.), potom nasledovala modlitba za smi/ovanie (i dnes ešte modlí sa kňaz na stupňoch oltára vyznanie hriechov a či Konfiteor a potom uprostred oltára «Kyrie eleison» alebo «Pane, smiluj sa nad nami»), nato vzdávanie vďakov akoby za obdržané odpustenie hriechov (dnes Gloria, t. j. «Sláva na výsosti Bohm atď., hneď za Kyrie eleisonorn). Potom biskup pozdravil ľud blahoželaním «Dominus vobiskum», t.j. «Pán buď s vami», a v mene celého ľudu s rozpiatymi ramenami odriekal modlitbu (orácia).

(Blahoželanie a modlitba sú ešte dnes.) Nato jeden z oltárnych slúžobníkov predčítal odsek z listov apoštolských (až dodnes epištola} a potom odsek z niektorého Evanjelia (ešte dnes evanjelium, pri ktorom vstávame), načo biskup držal prednášku o evanjeliume (ešte dnes v mnohých farských kostoloch v nedele a sviatky po evanjeliume čítava sa toto v materinskej reči a býva krátka kázeň).

Teraz jeden z oltárnych slúžobníkov, obyčajne jahen (diakon), vyzval katechumenov (t, j. židov a pohanov, ktorí sa k prijatiu krstu len ešte pripravovali), aby sa vzdialili ; ak dakomu celkom nedôveroval, musel mu tento povedať heslo, t. j. odriekať vyznanie viery, čoho mimo kresťanov nikto nemohol. (Dodnes ešte modlí sa »Kredo» ). Táto čiastka omše je akoby úvod do nej a volá sa omša katechumenov. - Len teraz začína sa vlastná obeta omše.

Teraz veriaci postavili na oltár chlieb a víno (dodnes ešte offera okolo oltára pri niektorých omšiach). Slúžobníci oltárni oddelili, čo pre obetu omše bolo potrebné, načo ho biskup Bohu obetoval a posvätil. (Dodnes ešte obetovanie.) Nato biskup umyl si prsty ktorými sa chleba dotýkal (dodnes ešte umývanie rúk); potom jeden oltárny slúžobník vyzval všetkých prítomných, aby sa modlili za prepustených katechumenov, za kňazov a celú Cirkev, za priateľov i nepriateľov (ešte teraz hovorí kňaz obrátený k ľudu: << Oráte, frátres, » t.j. «Modlite sa, bratia!»). Teraz, poneváč i Kristus ďakoval pred premenením obetných darov, nasledovala spoločná modlitba pocľakovacia (dnes ešte präfácia, ktorá od slova «sanktus», t. j. «svätý», končí sa velebením najsv. Trojice a Vykupyteľa), po ktorej dia predchádzajúceho napomenutia všetci modlili sa za živých, obzvlášte za pápeža, biskupa a panovníka (až dodnes ešte memento, t.j. pamiatka na živých) a potom vzývali Matku Božiu, sv. apoštolov a

839

iných mučedlníkov o ich prímluvu. Teraz nasledovalo pozdvihovanie.

Biskup vyriekol nad obetnými darmi slová Kristove (slová premenenia) a potom spôsoby pozdvihol hore ; ľud kľačal na zemi a klaňal sa. (I dnes ešte deje sa to isté.) Tu nasledovala modlitba za zomrelých (memento t. j. pamiatka na zomrelých, ako sa ešte dnes koná) a rozpomienka na niektorých mučedlníkov. Zatým sa nahlas modlili Otčenáš (ako i dnes ešte Pater noster) a tri razy opakovali modlitbu: «Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, smiluj sa nad nami» (ešte dnes «Agnus Dei»). Teraz nasledovalo prijímanie. Biskup požíva! telo a krv Kristovu, potom prijímali i prítomní; týmto sa sv. hostia dávala do ľavej ruky. Pod prijímaním spievaly sa primerané žalmy. (Ešte i dnes kňaz po prijímaní na ľavej strane oltára modlí sa odsek žalmov, takzvané postkommunio, t. j. modlitba po prijímaní). Pozostalé hostie uložily sa do jednej vežičky pri oltari alebo do nádoby podobnej hroznu. (Teraz v tabernakule.) Po primeranej záver.ečnej modlitbe hovoril biskup blahoželanie : «Dominus vobiskum» a prepustil veriacich slovami : «Ite, missa est», t. j. «Iďte, omša je skončená>>; pred odchodom dal im biskup požehnanie. (To isté je i dnes.) Obyčajne ešte čítal sa začiatok Evanjelia sv. Jána, kde pri chodia slová: «A Slovo telom učinené je>> a «Do svojho prišiel, a svoji ho neprijali», ktoré slová vzfahujú sa na prítomnost Kristovu vo vykonanej obete a na biedu ľudí, čo sa omše sv. z · ľahkomyseľnosti stránia. Všetky tieto obrady dovedna trvajú pri tichej omši aspoň 20 minút, najviac 1/ 2 hodiny. (Sv. Alf.) V celku kňaz pri omši robí aspoň 500 obradov, počítajúc v to žehnania, naklonenia hlavy, bitia v prse a p. Týmito obradmi predstavuje sa veriacim vznešenosť sv. omše, a povzbudzujú sa k premýšľaniu o tajomstvách, ktoré v nej sú skryté. (Sn. Tr. 22, 5) Každý obrad totiž má nejaký zvláštny význam.

2. Obradmi pri omši kúpenia.

označuje

sa celá historia vy-

Modlitba stupňová znázornuJe tých 4000 rokov, za ktoré hodne vzdialení od Boha (ako i kňaz od oltára je vzdialený), na vykúpenie čakali. Deväfnásobné Kyrie a Gloria (začínajúce sa s chválospevom anjelským na poliach betlehemských) znázorňujú narodenie Kristovo a chválospev deviatich chórov anjelských pri Betleheme. - Modlitba (orácia) označuje mladosť Kristovu, ktorú ľudia,

840

v tichej utiahnutosti od sveta a v modlitbe strávil. F~pištola, prenesenie omšovej knihy s ľavej strany oltára na pravú a nasledujúce evanjelium znamená, že Kristus hlásal evan}elium najprv židom; no títo ho neprijali, a preto evanjelium bolo zanesené k pohanom a týmto hlásané. - Kredo, značí že mnohí prijímajú vieru. - Obetovanie poukazuje na to, že sa Kristus pôstom a modlitbou pripravuje na svoje umučenie. - Präfácia (ktorá sa končí slovami: «Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána, Hosanna na výsosti>>) poukazuje na vchod Ježišov do Jerusalema. -Modlitba za živých označuje, že sa Kristus pri posledne} večeri modlil za celú Cirkev. -- Päť krížov, ktoré kňaz robí pred pozd víhovaním nad obetnými darmi, znázorňuje päťnásobné posmievanie sa Kr·istovi, totiž pred Annášom, K aj fášom, Pilátom, Herodesom a zas pred Pilátom. ~ Pozdvihovanie spôsobov značí povýšenia Krista na kríži. - Päť krížov, ktoré kňaz viac ráz robí nad obetnými darmi značí päť sv. rán. - Tri kríže robené kúazom nad obetnými darmi upomínajú na 3 hodiny, za ktoré Kristus na kríži visel. - Otčenáš so 7 prosbami upomína na 7 slov Kristových na kríži. - Rozlomenie hostie označuje smrť Kristovu, pri ktorej sa duša s telom rozlúčila. - Modlitba: «Baránku Boží ... )), pri ktorej kňaz v prse sa .bije, upomína, že vojaci a ľud, vidiac hrozné udalosti prírodné, v prse sa bili (Luk. 23, 48) a stotník na stráži stojáci volal: «Opravdu, človek tento · bol Syn Boží !JJ (Mar. 15, 39) - Prijímanie poukazuje na položenie Krista do hrobu.Dvojnásobné «Dominus vobiskum)) značí: Kristus dva razy zjavil sa shromaždeným apoštolom a pozdravil ich: «Pokoj vám)). «Ite, rnissa est)) a požehnanie kúazovo značí nanebevstúpenie Kristovo, pri ktorom apoštolov do sveta poslal a ostatný raz prežehnal. - Posledné evánjelium upomína na rozširovanie evan}elia po soslaní Ducha Sv. - Niekedy sa omšová kniha ešte raz prenáša, čo značí, že židia pred príchodom Kristovým príjmu evanjelium.- «Omša teda je krátky obsah života Krista Pána; pri nej za pol hodiny predstavuje sa, čo Kristus za 33 rokov na zemi vykonal». (Kochem)

6. Osoh obety sv. omše. l. Obetou sv. omše poskytujú sa nám

v najhojnejšej miere zásluhy

krížov~j

obety;

841

obzvlášte n1ôžeme skrze úu dosiahnuť odpustenie hriechov, vvslvšanie modlitbv, šťastie, požehnanie a večnú odplatu. v

v

v

V každej omši môžeme zase najsf úžitok a osoh, aký Kristus piatok spôsobil svojou smrfou na kríži. (Sv. Tom. Akv.) Poneváč totiž obeta omše je tá istá, ako obeta na kríži, nuž musí mat tú istú silu a tie isté účinky, ako táto. (Kochem) Smrt a horké umučenie Kristovo je pokladnica, obeta omše je kľúč, ktorý ju otvára. (Segneri) Kríž je strom života, plný nebeského ovocia, omša je zlatá šialka, v ktorej sa nám toto ovocie podáva. (Meh.) V obete omše darúvajú sa nám zásluhy Vykupiteľove. (Sanchez) Ostatnými prostriedkami milosti darúva sa nám síce tíež ovocie krížovej obety, ale nie v tak hojnej miere, ako obetou omše «V čas omše rozdá va Boh v miere oveľa hojnejšej, ako inokedy» (Sv. Zl.) Pramene milostí nikde nevyvierajú tak hojne, ako na obetnom oltári. (Sv. Dominik) Nijaký jazyk ľudský nie je vstave vylíčiť, aké hojné ovocie vzniká nám z obety omše. (Sv. Vavr.

Just.) V omši prichádza l{ nám z nebeskej zahrady rajskej ,Syn nebeského Otca; donáša nám nesmierne bohatstvá a nebeské poklady. (Koch.) Pri omši dáva nám Otec nebeský svojho Syna; akože by nám s nim nedaroval všetkého? (Rim. 8, 22) Keby kresťan vedel využitkovať omšu, mohol by touto viac zbohatnúť, ako zo všetkých Bohom stvorených vecí. (Sanchez) Pri prijímaní sviatostí musíme zväčša byť v stave milosti, ináče nebudeme účastní zásluh Kristových a k tomu ešte spáchame hriech smrteľný. No k slyšaniu sv. omše nepožaduje sa stav milosti ; hriešnik nepácha s mrteľného hriechu, ba dosiahne ešte i milosť obrátenia. (Koch.) vo

Veľký

l. Odpustenie hriechov záleží v nasledujúcom : hriešnici skrze obetu omše dosiahnu milosť pokánia (Sn. Tr. 22, 2), spravedliví však odpustenie všedných hriechov svojich a časných pokút za hriechy. Že omša spôsobuje odpustenie hriechov, to nasleduje už zo slov Kristových, ktoré riekol pri prernenení vína. (Mat. 26, 28) Omša j e hlavne «obeta smierčivá». (Sn. Tr. 22, 2) Tým obeta omše

842

liši sa od obetí Starého zákona. Tieto očisťujú len od zákonnej nečistoty, ale nie od hriechu. (Žid. 9, 9) Na kríži volal Kristus: <<Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo činia b> (Luk. 23, 24) Tak i pri omši volá za tých, čo na nej sú prítomní. (Kochem) Na kríži odpustil lotrovi jeho hriechy; podobne robí i pri sv. omši. Ako krv Abelova k nebu o pomstu volala, tak krv Kristova pri omši volá k riebu o sľutovanie; toto volanie premileného Syna Božieho je ešte účinlivejšie, než Abelovo. (Žid. 12, 24) Kristus je nám prímluvníkom u otca a smierením za hriechy naše (1. Jan. 2, 1- 2), a síce menovite v sv. omši. Kristus povedal sv. .Mechtilde: «S takou pokorou chodím na sv. omšu, že niet tam prítomného tak veľkého hriešníka, ktorému by som s radosťou neodpustil, ak to len žiada)). (Coch .) Jedno vojsko malo raz zahynúť na mori počas búrky. Tu vojevodca vzal do svojho náručia jedno dieťa, pohliadol k nebu a povedal: «Ú Pane, ohľadom nevinnosti tohoto dieťaťa smiJuj sa nad nami l)) Hneď utíšila sa búrka. Nuž keď Boh smil uje sa už pre jedno nevinné dieťa, o koľko milostivejší bude, keď mu pri omši oproti držíme jeho vlastného Syna l (Meh.) Ako ľudia nejakým darom čas to cítia sa pohnutými, zabudnúť krivdu, čo sa im stala (mysli na dary, ktoré Jakub pri návrate svojom poslal nahnevanému bratovi Esauovi; l. Moj ž. 32, 20), tak i Boh dá sa ukrotiť obetným darom sv. omše. (Rodr.; sv. Tom. Akv.) Boh práve tak rád prijíma omšu, ktorú mu hriešnik obetuje, ako my 1000 toliarov, keď nám ich nepriateľ posiela. (Cochem) Obeta sv. omše chráni hriešnika od večného zahynutia. (Sv. Reh. Vel.) Ako slnko rozptyľuje chmáry a vyjasňuje nebo, tak robí i sv. omša, toto slnko Cirkve sv. (Sv. Lev. z Portomauricia) - Účinok sv. omše u hriešnika nejaví sa hneď; Boh dá sa mu obrátiť len v príhodný čas, až srdce jeho stalo sa schopným, prijať milosť. V čas obety Kristovej na kríži našlo sa len málo takých, č o boli dojatí; až v deň Soslania Ducha Sv. obmäkčil Boh ich Srdce kázňou Petrovou ; vtedy krížová obeta mala svoje účinky. (Cochem) Niektorí sa milosťou Božou obrátia po dlhšom čase bez toho, že by vedeli, že to stalo sa mocou sv. omše. (March.) Obrátenie pochádza ztadiaf, že Duch Sv. pôsobí na človeka. Ako Duch Sv. pôsobil na tých, čo blízko kríža Kristovho stáli (pováž, ako stotník a iní ľudia bili sa v prse a vraveli; ((Opravdu, tento bol Syn Boží l)) Mat. 27, 54), tak pôsobí i na tých, čo pri sv. omši sú prítomní. Svetlá pri omši súčasne znázorňujú milosť pôsobiacu, ktorá svietiac a zohrievajúc,

843

ako svetlo, účinkuje. <<Milosti Ducha Sv. udeľujú sa najhojnejšie tým, čo hodne sú prítomní na sv. omši». (Sv. Cyr. J.) Neslušne bolo by, keby ten, čo pri kráľovskom stole obsluhoval, lačný odišiel; práve tak nedá sa myslef, že by bez duchovného pokrmu ostal, kto s pobožnosťou bol na sv. omši. (Fornerus) Keď ústa jedia, aj údy tela práve tak požívajú, ako ústa, ač telesným spôsobom nec jedia, Tak je aj u omše: Prítomní prijímajú duchovným spôsobom, hoci telesným spôsobom neprijímajú. (Forn.) - Spravodliví skrze obetu omše dosiahnu odpustenie všedných hriechov, lebo pri omši obetujú sa nebeskému Otcovi poklady nekonečného zadosť­ učinenia Kristovho. «Všedné hriechy topia sa pri omši, ako vosk pri ohni». (Coch.) Snem Tridentský osvedčuje, že skrze obetu omše dosiahneme odpustenie tých hriechov, ktorých sa denne dopúšťame. (Sn. Tr. 22, l) Sv. Augustín povedá, že jediným Otče­ nášom, ktorý sa zo srdca pomodlíme, odkajáme všetky všedné hriechy jedného dňa; o koľko viac musíme ich odkajaf skrze obetu omše l «Sv. omšou zahasíš viac hriechov, ako si spáchal za celý deň». (Kochem) Omša je i smierčivá obeta za nevedomé hriechy».

(March.) Nasledovne sv. omšou odvrátime od seba mnohé tresty Božie. Keď Boh na ľud židovský za Dávida poslal mor, na ktorý 70.000 ľudí zomrelo, prorok napomínal zarmúteného kráľa, aby k ukroteniu Boha obetu konal. Sotva ju vykonal, prestal mor. Nuž hľa, keď už obeta rožného dobytka a oviec zadržuje tresty Božie, čože bude môcť ešte len obeta omše l Preto sa porovnáva s dúhou, týmto znakom božského smilovania. (Valter) Jestli často bývaš na sv. omši, smieš úfať i krátky a ľavný oheň v očistci, lebo si nábožným slyšaním mnohých sv. omší už zväčša odkajal svoje pokuty. (Koch.) Povážme, ako rýchlo dostal sa do raja kajúci lotor, čo pri krvavej obete Kristovej bol prítomný.

2. Naša modlitba pri omši preto býva istejšie vyslyšaná, lebo sa podporuje modlitbou Kristovou a prítomných anjelov.

Pri omši podporuje sa modlitba naša modlitbou Kristovou.

(Sv. Zl.) No modlitba Kristova nikdy neostane bez výsledku; lebo ho Otec vždy vyslyší. (Ján. ll, 42) Ako hlava je dôležitejšia, než všetky údy, tak i modlitba, ktorú Kristus, naša hlava, koná, má väčšiu silu, než modlitba jeho údov. (Coch.) Sv. anjeli očakávajú

844 čas sv. omše, aby potom silnejšie a účinlivejšie prednášali svoje prímluvy za nás. (Sv. Zl.) Ako omša je znamenitejšia, než všetky iné pobožností, tak i modlitby pri omši sú účinlivejšie nad všetky ostatné. (Kochem) Modlitba, konaná v spojení s božskou obetou, má neopisateľnú silu. (Sv. Fr. S.) Čoho počas omše dosiahneme, to sotva dosiahneme inokedy. (Sv. Zl.) Kto sa teda ustavične ponosuje, že sa dobre rnodlit: nemôže, nech ide na omšu, aby sa Kristus modlil zaňho a miesto neho a doplnil jeho nedostatočné modlitby. (Kochem) Neopatrne jednajú, ktorí obyčajnú modlitbu svoju doma konajú, ač by ju pri omši konať mohli. To samé plati aj o kňazskej modlitbe breviára. (Kochem)

3. Skrze obetu omše sv. dosiahneme šťastie a požehnanie, menovite pri svojich prácach a podujatiach.

Kto sv·. omšu nábožne slyšal, bude toho samého dňa mať vo všetkom. (Sv. Zl.) Sluha sv. Alžbety, kráľovny portugalskej ušiel istej smrti slyšaním sv. omše. (Meh.) Nemecký básnik Schiller osnoval na udalosf túto svoju báseň «Cesta k železnému hámru». Sv. Filip Nerský mal obyčáj, pred každým dôležitým podnikom obetovať sv. omšu, lebo tak bol istý, že sa mu vydarí. Na celý deň posilní sa, kto ráno pri sv. omši tak blízko stál u svójho Spasiteľa. (Sv. Fr. S.) Tomu, čo ráno na sv. omši nábožne je prítomný, pomáha Boh pri práci. Sv. Isidor, sedliacky paholok v Madride (t 1170) vstával zavčas každé ráno, aby ešte pred prácou hol na omši. Keď mu preto pán následkom žaloby svojich sluhov robil výčitky, povedal Isidor: «Ak vidíte, že menej pracujem, ako druhí, odtiahnite si z môjho nájmu za utrpenú škodu». Pán presvedčil sa onedlho, že lsidor podivným spôsobom vykonal oveľa viac práce, než iní paholci (videl po boku jeho pracovať ·anjelov); preto dal mu bez prekážky každodenne slyšať sv. omšu. -- Kto mnoho cestuje po mestách, môže zkúsiť, že tam, kde sa sv. omša v týždní početne navštevuje, je i väcší blahobyt u obyvateľstva. A.j hriešnikom, čo sa nepolepšujú, odmieňa Boh slyšanie omše.

«Poneváč títo nie sú schopní večnej odplaty, dá im Boh, ktorý v nekonečnej dobrote ani najmenšieho dobrého skutku nezanechá bez odplaty, šťastia alebo zachráni ich od neštastia. (Coch.) šťastie

4. I večnú odplatu dosiahneme slyšaním sv. omše, ak sme vstave milosti.

845 Viď nauku o dobrých skutkoch a obzvlášte o modlitbe.

«Každá slyšaná sv. omša teda patrne rozmnožuje tvoje budúce blahoslavenstvo». (Coch.) Ako ten, čo hore schodami ide, za každým krokom vyššie vystupuje, tak i ten, čo je na sv. omši, vždy o jeden stupeň vyššie vystupuje k nebu. Čím vyššie postupuje hore, tým viac blíži sa k Bohu: tým jasnejšie poznáva ho, tým s rdečnejšie miluje ho, ťým hojnejšie požíva ho. (Coch.) Obzvlášte hojne budú ti v nebi odmenené nesnádze, ktoré si pre slyšanie omše podstúpil, ako planá cesta do kostola, velká zima, včasné vstávanie a p. (Koch.) Istý člove k, ktorý pre ďalekú cestu už za dlhý čas zanedbal slyšanie omše, videl raz vo sne krásneho anj ela ísť za sebou do kostola a čítať kroky, č o mu jednúc maly byť · odplatené. Odkedy mal tento sen, zase horlive navštevoval omšu.

(Meh.) Oj, ako pošetile robí teda, kto sv. omšu nerád navštevuje!

Kresťania prvých století náležite poznali osoh sv. omše a preto boli hotoví radšej utratiť svoj život, ako zameškať sv. omšu. (Koch.)

Aká zodpovednosť pre nás, keď dnes navštevovanie omše je tak ľahké a nič nestojí! Židia mali tak drahé smierčivé obete, museli hneď obetovať ovcu, kozu, chudobní dvoch holubov; my však máme tak silnú obetu bez všetkých útrat. (Koch.) Pristupuj me teda s dôTerou k trónu milosti. (Žid. 4, 16)

2. Obeta sv. omše predovšetkým osoz1 tomu, za koho sa koná; potom kiíazovi a prítomnýn1; konečne všetkým ztvým 1 zomrelým veriacin1 kresťanom; ba aj anjelom a svätým robí

veľkú radosť.

Osoh z obety sv. omše má predovšetkým ten, za koho sa ona koná. «Od vôle kňazovej závisí, aby vlastné ovocie sv. omše poskytol, komu chce)). (Pius VI.) Preto v Cirkvi od jakživa bol zvyk, dávať kňazovi istú summu peňazí (štipendium), aby sv. omšu na určitý úmysel slúžil. No peniaze nijako sa nedávaly na zaplatenie omše (lebo cena omše nedá sa zaplatiť peniazmi a . tým menej dakoľko haliermi), ale čo almužna na výživu kňazov a zaplateiiie bohoslužobných útrov (pre oltárneho sluhu, na sviece, hostiu, víno a p.) Lenže v prvých stoletiach nedávaly sa kňazovi peniaze, ale potravné články: chlieb, víno, olej a p. ; iba potom v

846

stredoveku miesto toho dávaly sa peňažné obnosy. - Kňaz má osoh, než prítomní, lebo k prameňu mílosti bližšie stojí. Ako kráľ viac úcty preukazuje vyslancom svojho ľudu , než poddaným, v mene ktorých tamtí prichodia, tak z:obí i Boh: on kňaza na oltári nepovažuje ako biedneho hriešnika, ale za splnomocneného poslanca milej Cirkve svojej a námestníka svojho Syna ; preto i jeho modlitba mnoho platí pred Bohom. (Koch.) - Prítomní pri omši pokropujú sa duchovným spôsobom krvou Kristovou. (March.)

Keby si mohol videť lesk a krásu duše, pokropenej krvou Kristovou, nuž by si sa jej takmer klaňal. (Sv. Magd. Paz.) Za prítomných modlí sa Kristus, za nich ešte raz trpí a umiera duchovným spôsobom na oltári. - Celá Cirkev má osoh z obety sv. omše pre obcovanie svätých. Sv. omša vlastne nie je nič iného, ako . posolstvo k najsv. Trojici s neoceniteľným darom. (March.) Keď vyslanci niektorého mesta nesú kráľovi dar, majú v tom podiel všetci obyvatelia . Tak i v omši sv. má podiel celé kresťanstvo, trebárs pri obetnom úkone len niektorými je zastúpené (Rodr.); preto vraví kňaz pri modlitbách v omši, že obetu túto koná za celú Cirkev a za všetkých pravoverných vyznavačov kat. a apošt. viery. (Modlitba po Sanktuse.) Každý kňaz koná obetu i za spasenie celého sveta.

(Modlitba pri obetovaní kalicha.) Keby nebolo sv. omše, bol by 'UŽ zahynul celý svet pre veľké množstvo spáchaných hriechov.

(Sv. Lev. z Portomauricia) - Aj zomrelí majú osoh z obety sv. omše. Akonáhle Kristus zomrel na kríži, jeho smrE naskutku doniesla osoh zomrelým ; lebo hneď sostúpil do predpeklia a tam vysvobodil duše. Podobne stáva sa ešte teraz pri omši. «Keď slúži sa sv. omša, viac duší vychádza z očistca)). (Sv. Hier.) V tú chvíľu, v ktorú sa omša slúži, ponáhľajú sa anjeli nebeskí k žaláru očist­ covému a otvárajú ho. (Sv. Zl.) - Aj anjelom a svätým pôsobí radosť obeta sv. omše. Poneváč svätí nadovšetko milujú a hľa­ dajú česť Božiu i spa.:senie duší, nuž majú nevysloviteľnú radosť, keď vidia, že sa sv. omšou najsv. Trojici najvyššia česť preukazuje a dušné spasenie ľudstva tak veľmi napomáha. (Coch.) Anjeli a svätí sú vo vytržení i nad tým, že sa ich mená pri sv. omši spomínajú; radujú sa z toho, ako sa radujú spolubojovníci kráľovi preto, že sa pri víťazoslávnom vchode kráľovom aj o nich zmienka robí. (Sv. Zl.) Keď už od židovských obetí vystupovala k nebu príjemná vôňa (4. Mojž, 28), ·čím viac musí to platiť o obete Kristovej : ľubovôňa, čo z preliatej krve Kris~ovej k nebu vystupuje, väčší

847 občerstvuje a potešuje všetkých nebešťanov. (Coch.) Preto aj anjeli prichodia na sv. omšu, prítomní sú tam a spoluúčinkujú. «Ako v svätú noc sostúpili anjeli so svojimi chválospevmi na nivy betlehemské a potom Dieťaťu v jaslach sa klaňali, tak robia to ešte každodenne pri všetkých sv. omšiach, lebo sa vtedy j ednorodzený Syn Boží zase stáva človekom. (Koch.) Pri omši sú chóry anjelské prítomné okolo oltára k oslavovaniu toho, ktorý sa obetuje. (Sv. Zl.) «Keď Boh svojho Prvorodzeného uvádza na zem, ·vraví: nech sa mu klaňajú všetci anjeli Boží». (Žid. 1, 6) Keď prítomný si na omši sv., stojíš uprostred samých duchov nebeských. (Sv. Zl.)

7. Konanie obety sv. omše. l. Obeta sv. omše koná sa Bohu a síce

môže sa koriať s ú1nyslom štvornásobným: aby sme Boha smierili, prosili, chválili alebo jemu ďakovali.

Keď obetu konáme, vyznávame, že ten, ktorému obetujeme, je Pôvodca všetkých bytností a najvyšší Pán všetkých vecí a že sme preto voči nemu k poníženosti zaviazaní. (Sv. Tom. Akv.) Obetný dej teda je klaňanie a tak nemôže sa · konať nijakému tvoru, ani svätému, ani anjelovi. (Kochem) Nikdy ·dakto nekonal obety inému, ako jedine pravému Bohu alebo tomu, koho mýlne za Boha mal. (Sv. Aug.) V Starom zákone boly rozmanité obety : obeta za hriechy, obeta zápalná, obeta chvály atď. ; teraz však máme len jednu obetu, pomocou ktorej všetko dosiahnuť môžeme. (Sv. Zl.) Smierenie Boha je vlastným účelom obety sv. omše. Preto môže sa omša predovšetkým slúžiť na tento úmysel. Obeta sv. omše má i nekonečnú silu, keď chceme si dačo vyprosiť ; niet tak veľkého daru alebo milosti, že by sme ich konaním tejto obety vyprosiť nemohli. (March.) Lebo, čo žiadame, nie je nič iného, ako dačo stvoreného a pozemského ; čo však obetujeme to sú samé božské veci. Nemožné je, že by štedrý Boh, ktorý i pohár studenej vody chce hojne odplatiť, nechal nás bez odplaty, keď nábožne obetujeme mu kalich plný krve božského Syna jeho.

(Kochem) Svätý Bonaventura povedá: «Keď vojevodca je v zajatí, Kat.

Ľud.

Katechismus.

54

848

neprepustia ho prv, až vykúpi sa veľkou summou». Preto i pri omši môžeme hovoriť: «Hla, Otče večný, tento tvoj jednorodený Syn, ktorého celý svet nemôže obsiahnut, je teraz našim väzňom .

Nevydáme ho, kým skrze neho neodbržíme, za čo fa vrúcne prosíme.>> - Obeta sv. omše môže sa tiež konať, aby sme Boha chválili. Chváliť môžeme len toho, kto má na sebe dačo takého, čo je hodné chvály. Čím viac dobrého niekto má na sebe, tým viac môže byť chválený. No Boh má na sebe nekonečne mnoho dobrého. Preto ani všetky tvory dovedna nemôžu sa ho dosť nachváliť. (Koch.) «Oslavujte Pána, koľko len môžete; predsa ešte bude prevyšovať predivná velebnosť jeho. (Sir. 43, 32) Avšak jest prostriedok, aby sme Boha príslušne chválili, a tento je obeta sv. omše. «Kristus na oltári velebí Boha takou chválou, akej Boh je hoden, akú ani anjeli ani svätí vzdávať nemôžu, tým menej ľudia >> .

(Koch.) V sv. omši obetuje sa Bohu Otcu jednorodzený Syn j eho so všetkou chválou a úctou, akú mu na zemi preukazoval. (Molina) Jednou jedinou omšou dostáva Boh väCšiu chválu, ako od všetkých anjelov a svätých v nebi. (Koch.) Táto chvála je tým väčšia, lebo Syn Boží je vznešenejší než všetky tvory. (Koch.) Boh ničím s1ušnejšíe nemôže byť chválený, ako nepoškvrnenou obetou na oltári; Krístus i preto ju ustanovil, aby Cirkev chválu Božiu vykonávaf mohla. (Sv. Vavr. J.) Sv. omša je «obeta chvály>>. (Viď modlitbu pri omši po pam.iatke na živých. - Obeta sv. omše môže sa konať i na poďakovanie Bohu. Ak si od dakoho mnoho dobrého obdržal, zaviazaný si k hojnej odmene, jestli nechceš byť nevďačným. (Kochem) Avšak Bohu zaviazaní sme za nepočetné dobrodenia; pováž len, ako prekrásne usporiadal našu zem, naše telo, ako ustavične stará sa o zachovanie nášho života, mysli obzvlášte na dielo vykúpenia a na ustanovenie sv. sviatostí ; snáď dostal si od Boha ešte zvláštne milosti. Tu povieš, ako Tobiás : «Akú mzdu dáme mu alebo čím odslúžime sa mu za jeho dobrodenia?>> (Toh. 12, 2) Hľa, máš sv. omšu ; tou môžeš sa náležite odslúžiť za dobrodenia Božie.

Lebo, ako vtedy pri poslednej večeri, tak ešte i teraz pri omši vzdáva Spasiteľ vďaku Bohu Otcovi svojmu; ďakovanie od božskej osoby je nekonečné a prevyšuje ďakovania všetkých anjelov a ľudí.

(Kochem) Keby celé vojsko duchov nebeských a všetci nábožni ľudia ustavične ďakovali s tebou Bohu najláskavejšiemu, nepreukázal by si mu toľkej vďaky, ako sa mu jeho Synom preukazuje v jednej jedinej omši. (Kochem) ú, koľká to láska Božia k nám, čo

849

nám nielen nepočetné dobrodenia preukázala, ale zároveií dala do ruky i najlepší prostriedok, aby sme sa za toľké dobrodenia i náležite odslúžiť mohli! (Segneri)

2. Obeta sv. 01nše moze sa konať 1 ku cti anjelov alebo svätých. (Sn. Tr. 22, 3) Keď sv. omšu slúžime ku cti svätých, robíme podobne, ako ku cti niektorého panovníka dáva sa divadelné predstavenie ; hoci sa tam o panovníkovi nerobí zmienka, predsa ho tento s radosťou prijíma. Tak i svätí Boží majú zvláštnu radosť z omše sv., ktorá sa ku cti ich . slúži, hoci sa v nej len umučenie Kristovo predstavuje a ona .sa len samému Bohu obetuje. (Koch.) Obeta sv. omše, konaná ku cti svätého, nie je vlastne nič iného, ako obeta vďaky a prosby; lebo pri nej ďakujeme Bohu za všetky milosti, ktoré svätému udelil, a prosíme Boha, aby nám na prímluvu svätého milosť preukázal. «Svätým však nemôžeme preukázať príjemnejšej služby, ako keď Bohu všemohúcemu konáme obetu sv. omše a pritom mu ďakujeme za dobrodenia, preukázané svätým».

(Molina) Tým rozmnožujeme prípadné radosti svätého v nebi, trebárs i nie stupeií jeho blahoslavenstva. (Kochem) Sv. Gertruda, ktorá ku cti svätých dávala konať obetu sv. omše, dostávala potom obyčajne osobne vďaku tých kniežat nebeských ; pod obetou zjavovali sa jej temer akoby k vyššej blaženosti povznesení, skvelejším rúchom ozdobení a hodnejším slúžobníctvom otočení. Obnovená prítomnost: svojho Syna robí Matke Božej tisíckrát väčšie radosti, ako tvoje žalmy, litánie a modlitby. Preto ujme sa ta iste viac, keď ku cti jej sv. omšu slyšíš alebo dáš slúžiť. (Kochem) To isté platí aj o ostatných svätých. Poneváč sa teda česť tohoto alebo iného svätého množí, preto povedáme : obeta omše koná sa ku cti svätého. Vlastne koná sa len Bohu a uctenie svätého je iba p o-

keď

bočným účelom.

3. Obeta sv. omše môže sa konať 1 za zomrelých) ktorí k Cirkvi katolíckej patrili a v stave zjavného

s1m·teľného hriech~~

nezomreli.

Obeta omše môže sa lwnat za zomrelých. (Sn. Tr. 22, 2) Niet pochybnosti, že zomrelým pomáhať sa môže obetou sv. omše ; 5~*

850

ona zapríčiňuje, že Boh milosrdnejšie zachádza s nimi, než zaslúžili pre hriechy svoje. (Sv. Aug.) Aj od jakživa konala sa obeta sv. omše za zomrelých a pamätalo sa na nich pri každej omši.

Ešte do dnes pri každej omši po pozdvihovaní deje sa rnemento, t. j; pamiatka na zomrelých. Prímluvu túto uviedli sami apoštoli.

(Tert.) Preto sv. Monika, matka sv. Augustína, pri smrti svojej prosila, aby na oltári na ňu pamätali. Nestarala sa o drahocenný oblek a zabalsamovanie mŕtvoly, nie o pomník alebo hrobku, ale iba o prímluvu na oltári. (Sv. Aug.) Ú, jaká to protiva dnešným kresťanom ! Za 'zomrelých inovercov, ako pohanov, židov, protestantov nemôže Cirkev nijako slúziť verejne sv. omšu. «S ktorými sme za živa neobcovali, s tými ani, keď zomreli, nemôžeme mať obcovanie)). (Innoc. III.) Slúženie omše za také osoby nedalo by sa priviesť do súhlasu s katolíckou naukou · o samospasiteľnej Cirkvi. (Reb. XVI. 1842) To bolo by totiž schvaľovaním bludnej viery a samoodsúdením Cirkve. Ostatne bolo by zrovna i smiešne, slúžiť sv. omšu za tých, čo ju, kým žili, za modlárstvo a bláznivosť považovali. Teda nie Cirkev naša je nesnášanlivá, keď neobetuje za zomrelých inovercov; ale nesnášanliví sú tí, čo obetu Keď sv. omša neslúži sa za také osoby, túto od nej žiadajl.Í. čo celý život neporiadne strávily a potom ako samovrahovia zomrely, ani za tých, čo v súboji padli, nuž to nie je výrok zatratenia, ale výraz ošklivosti nad týmto hriechom.

4. Sv. omša môže sa či

slúžiť

i za

živých~

už títo sú údovia kat. Cirkve alebo nie.

Omša môže sa slúžiť za živých. (Sn. Tr. 22, 2) Pri každej omši je i memento, t. j. pamiatka na živých. Za svojich priateľov nemôžeš sa účinlivejšie modliť, ako keď za nich sv. omšu slyšíš alebo slúžiš. (Koch.) Slúžením omše môzeš mnohým hriešnikom získať obrátenie. (Koch.) Chorým a umierajúcim môžeš najlepšie pomáhať slyšaním omše. (Koch.) Omša môže sa slúžiť i za živých nevercov (aby ich Boh priviedol k poznaniu pravého náboženstva), poneváč i Kristus zomrel za všetkých ľudí a poneváč Cirkev často sa modlí za inovercov, na pr. vo Veľký piatok. Za čím viac osôb slúži sa omša sv., tým menej bude ovocia, ktorého jednej kazdej sa dostane. (Koch.) Z tejto príčiny Cirkev od akživa najprísnej šie zakazovala prijímať viac štipendií na jednu

•

SoL

a túže omšu. Cirkev tiež od akživa slúžila sv. omšu za jednotlivcov ; ·no bolo by veľmi nemúdre, keby omša, slúžená za mnohé stá alebo tisíce ľudí, doniesla jednému každému ten istý osoh, ako keby len za jedného samého bola slúžená. Veď Cirkev, ktorú predsa Duch Sv. spravuje, nijako nemôže nemúdre pokračovať v tak vážnej veci.

5. Nielen kňaz, ale i prítomní veriaci môžu na menovaný úmysel obetovať sv. omšu.

Aj tí sú spoluobetujúci, ktorí na sv. omši sú p1·ítomní.

"Slyšanie omše vlastne nie je modlitba, ale konanie božskej obety».

(Koch.) Dej obety koná sám kňaz, ale veriaci konajú ho skrze neho. (Ben. XIV.) Preto sv. Peter menuje všetkých kresťanov kňaz­ stvom kráľovským (1. Pet. 2, 9), ako už i židia v Starom zákone nazývali sa kňazským kraľovstvom. (2. Mojžiš 19, 6) Kňaz na oltári v modlitbách omšových (pri Oráte Frátres, pri pamiatke na. živých atď.) menuje okolostojácich «obetujúcimi». Kňaz musí mat spoluobetujúcich; lebo bez miništranta, ktorý ľud zastupuje, nijako nesmie slúžiť sv. omšu. (Len v krajoch inovereckých, kde miništranta nemožno dostať, môže kňaz vyprosiť si dovolenie slúžiť omšu bez neho.) Poneváč prítomní sú spoluobetujúcimi, nuž modlitba ich má podobnú silu, ako kňazova. - Preto i veriaci majú sv. omšu, ktorú slyšia, vždy obetovať na istý úmysel. Osoh omše zväčša závisí od tohoto obetovania. Obetovanie toto môže sa stať hneď na počiatku omše alebo pri offertoriume (t. j. pri obetovaní) alebo i bezprostredne po pozdvihovaní. V dvoch posledných pádoch i kňaz koná modlitby obetujúce. O modlitbe obetujúcej, ktorá sa konať môže, viď tam, kde je reč o pobožnosti pri sv. omši.

8. Cena sv. omše. l. Poneváč sv. omša je obeta nekonečnej ceny, nuž jej slúženie alebo slyšanie má najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými skutky.

852

Obeta nie je nič iného, ako dar, ktorý sám Boh dáva. Dar má tým väčšiu cenu, čím vyšší je, kto ho dáva, a čím vzácnejšie je, čo sa daruje. Tak je i pri obete; čím svätejší je obetovatel, a čím vzácnejší obetný dar, tým väčšia je hodnota jej v očiach Božích. Pri omši obetova teľ a - obetný dar je nekoneene dôstojný, lebo je to ten istý, o ktorom sám Boh Otec povedá: «Toto je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo» (Mat. 3, 17); preto obeta omše má nekonečnú cenu. Obetou omše preukazuje sa Bohu nekonečná česť. Jednou jedinou omšou preukazuje sa Bohu väčšia česť, než skrze všetky dobré skutky svätých ; lebo česť, ktorú Bohu svätí preukazujú, je konečná, česť však, ktorá sa Bohu pri omši preukazuje, je nekonečná, lebo tu Syn Boží je obetovateľom i obetou.

(Gofľine) Česť, · ktorú Boh skrze omšu dostáva, nepreukazuje sa skrze človeka alebo anjela, ale skrze Krista. Kristus sám pozná velkosť velebnosti Božej a vie, čo Bohu patrí; len on sám je. vstave preukázať česť príslušnú veličenstvu Božiemu; všetko, čo anjeli a ľudia ku cti Božej robia, má sa považovať temer za toľko, ako za nič oproti cti, ktorú Kristus preukazuje. (Koch.) Ani pri jednej obete nedeje sa toľké uponíženie pred Bohom, ako pri omši, kde sa preslávny Syn Boží, Pán nekonečnej vel ebnosti, na oltári pred najsv. Trojicou ako opovrhnutia hodný červiak najhlbšie uponižuje.

(Koch.) Omša má tú istu cenu, ako obeta na hore Kalvárii (Sv. Zl.), lebo sa v nej ten istý obetuje, čo tam. Pr~d omšou miznú obete Starého zákona, ako hviezdy pred slnkom ; veď tieto obete len preto boly Bohu príjemné, poneváč boly predobrazmi krvavej obety Kristovej. (Koch.) Preto slúženie alebo slyšanie omše má najväčšiu cenu zpomedzi všetkých dobrých skutkov. Ako slnko leskom prevyšuje všetky planéty, tak nábožné slyšanie sv. omše prevyšuje hodnosťou a užitočnosťou všetky naše skutky. (Koch.)

Slyšanie sv. omše práve tak prevyšuje hodnotou iné dobré skutky naše, ako krížová obeta ostatné skutky Spasiteľove. Odvážte svoje dobré skutky, položte na jednu misku svoje modlitby, pôsty, almužny, mŕtvenie a na druhú len jednu jedinú omšu, a najdete, že tu niet nijakej rovnováhy, ale že miska, na ktorú ste sv. omšu položili, hlboko klesla. (Sv. Vavr. Just.) Lebo skutkami kajúcnosti obetujú sa Bohu len samé ľudské diela, no nábožným slyšaním sv. omše neobetujú sa diela ľudské, ale samé dary božské, telo Kristovo, krv Kristova, rany Kristove, umučenie Kristovo, cnosti Kristove, ba sám jednorodený Syn Boží. (Koch.) Niet iného svätého a

853

božského skutku, ktorý by veriaci konať mohli, ako obeta omše . .

(Sn. Tr. 22) Sv. omša je slnkom duchovných cvičení. (Sv. Fr. S.) Sv. omša čo dobrý skutok má väčšiu cenu, než púť na niektoré milostné miesto. (Koch.) Slyš,anie omše je užitočnejšie než najvýbornejší spôsob modlitby, rozjímanie; lebo pri rozjímaní predstavujeme si Krista, ale pri omši máme ho osobne prítomného.

(Sv. Fr. S.)

2. Ale slúženie alebo slyšanie sv. omše ako dobrý skntok má väčšiu cenu, ak hodnosť a pobožnosť kňazova ~ veriacich je väčšia.

Omša má dvojaký účinok. Jeden účinok má sama sebou a tento je celkom neodvislý od hodnosti kňazovej. (Viď v predošlom.)

Avšak omša sv. ako «dobrý skutok kresťanských veriacich» (Sn. Tr. 22) má ešte druhý účinok a tento závisí od dokonalosti a pobožnosti kňazovej i veriacich. «Čím svätejší kňaz a čím väčšia jeho pobožnosť, tým príjemnejšia Bohu je obeta jeho a tým viac osoží». (K. Bona.) Lepšie je byť na omši nábožného kňaza, ako na omši nedbanlivého. (Sv. Bonav.) Čím väčšia je svätost a nábožnosľ kňazova a spoluobetujúcich veriacich, tým hojnejšie bude ovocie, tým väčšia cena sv. omše čo dobrého skutku. (Sporer) Podobne bolo už s obetou na kríži. Táto mala nekonečnú silu a otvorila nebo ; predsa mnohí tam prítomní, menovite lotor s ľava, následkom svojej nehodnosti nemali z nej nijakého osohu.

9.

Pobožnosť

pri sv. omši.

Keď sa s dakým zabávame, zaoberáme sa len týmto a zabúdame na všetkých iných ľudí. Tak i pri omši, kde sme v prítomnosti Božej, máme myslet len na Boha a zabudnúť na všetko iné. Máme to tým viac, lebo svätejší a božskejší skutok nemôžeme vykonať, ako slyšanie omše sv. (Sn. Tr. 22), a poneváč by sme i náče z omše nijakého veľkého osohu nemali.

Pri sv. omši máme byť pobožni, t. J. n1áme pri nej vy hýbať všetkému, čo nás pri

854

modlitbe roztržitými robí, a 1nodliť sa spolu s kňazom, . menovite pri troch hlavných čiastkach.

Ako baníci len vtedy nachodia drahokamy, skryté v zemi, sa namáhajú, tak i my len vtedy získame poklady milostí, skryté v omši, keď sa vynasnažuj eme byť pobožnými. «Aj omša je bohatá baňa na zlato». (Fornerus) Kto však pri omši nie je pobožný, má z nej len taký osoh, ako zviera, ktoré počas omše je v kostole. (Alb. Stolz.) keď

l. Pri slyšaní ·omše sv. máme

vyhýbať:

tláchaniu, smiechu, obzeraniu sa a p.; aj veľmi neslušné je chodiť na sv. omšu v nádherných šatách alebo s veľkým šp erkom.

Na kostol, kde Boh je na oltári, môžu sa vzťahovať slová ktoré Boh z horiaceho kra hovoril : Miesto, kde stojíš, je zem svätá. (2. Mojž. 3, 5) Ako veľmi urážaš Spasiteľa nepristojným držaním sa v dome Božom, poznáš z jeho hnevu na kupcov a predavačov v chráme. (Mat. 21, 13) Dom Boží je dom modlitby; nerobte z neho tlacháreň l (Sv. Ján Alm.) V prítomnosti kráľovej držíš za nedovolené, smiať sa alebo tláchať (biabtať), ba neopovážiš sa ani len sadnúť; o koľko úctivejšie máš sa držať pred najvyšším Kráľom všetkých kráľov, pred Synom Božím l V chráme židovskom slúžilo denne asi 700 kňazov a levitov: zabíjali obetné zvieratá a potom pálili; toto dialo sa tak potichu, akoby v chráme len jeden kňaz bol. (Joz. Flav.) Pohanský kráľ Alexander Veľký dal raz jednej modle ob etovať býka; jeden mladík zo zemianského rodu, ktorý pri tomto obetnom úkone horiact~ fakľu v ruke držal, neopovážil sa z veľkej úcty pred obetou odhodiť fakľu, keď mu už po samú ruku zhorela. (Sv. Ambr.) O koľko viac mali by sme my .kresťania vyhýbať všetkému, čo ša protiví svätosti takej nekonečne vznešenej obety! Prví kresťánia boli pri sv. omši tak ticho, akoby v kostole nikoho nebolo. (Sv. ZL) Nábožní ľudia od akživa zvykli kláčat pri celej sv. omši alebo aspoň od pozdvihovania do prijímania. Istú nábožnú cisárovnu, ktorá ·pri omši vždy kľačala, u po-

855

zornili, aby sa viac šetrila; odpovedala: «Akože, ani jeden zo sluhov mojich neopováži sa sedeť v mojej prítomnosti, a ja urobila by som to pred Pánom a Bohom svojím?» Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja, kráľa uhorského, snímala pri sv. omši i svoju korunu s hlavy. «Tí, čo v kostole pod sv. omšou bľabtajú, :r.aslúžia, aby ich v kostole hrom zabil». (Sv. Zl.) Takí ľudia nemajú ani osohu z omše; ich srdce podobá sa hradskej ceste, kde je ustavičná vozba; ovocie, ktoré so stromu milosti sv. omše padá, hneď býva rozmliaždené. Veľmi neslušné je, chodiť na omšu v nádherných šatách a s veľkým šperkom. Niektoré ženské chodievajú do kostola náramne v-yfintené, aby na seba pozornosť obrátil-y. Jednej takej povedal sv.

Ján Zlatoústy: <<Ti cifruľa! či je to oblek kajúcej hriei5nice, ktorá do kostola ide prosiť odpustenie? Či prii5la si tancovať alebo sa na obdiv vystavovať?» Sv. Tomáš Moru s krajinský kancellár anglický (t 1535), povedal zase jednej vyfintenej parme: «Ak ti Boh spravedlivý na odplatu usilovnosti (s ktorou si sa tak v-yfintila) nedaruje pekla, urobí ti veľkú krivdu>>. Sv. Ambróz povedal o takých ženských: «Čím parádnejšie sú a čím viac obdivované od Judí, tým viac budú zapovrhnuté a nenávidené od Boha». Mnohí sv. pápeži (ako na pr. Linus) a biskupi (n. pr. Karol Bor.) žiadali zrovna, aby ženské závojom zakryté do kostola chodily. Zdá sa, že to i sv.

Pavel žiadal (1. Kor. ll, 5); lebo poukazuje na to, že už príroda dala ženskej priradený závoj, a síce dlhé vlasy. (1. Kor. ll, 14) Veľmi neslušné je tiež vypľúvaním v kostole zanečisfovať lavice alebo podlahu (tam, kde i druhí kľačať majú). V mnohých kostoloch bavorských a porýnskych sú na stenách tabuľky s asi týmto nápisom: «Prosí sa nevyplúvať na podlahu; lebo to budí ošklivosť a nezodpovedá dôstojnosti domu Božieho. Na to je vačkový ručník!»

Ba výchraky takých, čo sú chorí na piúce, môžu i5kodiť i zdraviu iných.

2. Keď sa pri sv. omši spolu s kňazom n1odlime, nepotrebujeme konať tie isté modlitby, čo kňaz.

Najlepšou modlitbou pri oms1 Je rozjímanie o umučení K1"Ísta, lebo sv. omša je opakovanie krížovej obety a ustanovená na pamiatku smrti Kristovej na kríži.

856

Chyba je, ked z modlitebnej knižky takzvané ornšové modlitby konáme bez ducha a pobožnosti. Kto sa nie ústne, ale iba v duchu modlí, nedopušťa sa chyby. No ked sa ústne modlí, má dať pozor na to, aby svojím šepotom neprekážal iným v pobožnosti. Veľmi dobre hodí sa k omši modlitba boľastného ruženca, lebo pri tejto rozvažujeme umučenie Krista P.

Aj mierny spev pri oms1 odporúča sa, lebo nakloňuje k pobožnosti, je účinlivou modlitbou a najlepšie slúži k zvelebeniu Boha.

Kostolný spev je veľmi užitočný; lebo nakloňuje k pobožnosti. Preto už sv. Augustín povedal: «Koľko siz vyronil som, ó Bože, pri žalmoch a piesňach tvojich! Ako býval som dojatý, ked v kostole tvojom ozývaly sa ľúbezné spevy. Zvuky tie kvapkaly ako balsam do ucha môjho a s nimi sa vlievala tvoja pravda do srdca môjho, tak že oheň pobožnosti vo mne horel». Ďalej spev je veľmi účinlivá modlitba, ktorá na nás mohutne ťahá rosu milosti ; to je preto, že spev zo srdca pochádza a je vrúcna modlitba (lebo každý vnútorný cit stáva sa mocnejším, ak sa bud slovami alebo skutkami prejavuje). Sv. Gertruda mala o účinlivosti spevu nasledujúce zjavenie: Ako raz spievala, zdalo sa jej, že všetky spievané slová ako ostrá kop~ja zo srdca jej vrazily do srdca Ježišovho a ho celkom prebodly; s dolného konca kopije padaly kvapky, ktoré znamenaly dosiahnuté milosti. Sv. otcovia nenachodia do~ta­ točných slov, aby význam kostolného spevu vychvalovali ; povedajú o tomto speve, že krotí hnev Boží, zaháňa zlých duchov, priťahuje sv. anjelov, ba že do srdca spievajúceho ťahá dolu Ducha Sv. ; dalej že spev dáva krýdla duchu, aby sa od zeme k nebu mohutne vyšvihol (Sv. Atan., sv. Bas., sv. Zl., sv. Ambr.), že mysle povzbudzuje k túžbe po veciach nebeských (Ben. XIV.) a odťahuje od žiadania pozemských vecí. (Pius IX.) Bársaké tvrdé bolo by srdce svetárov, predsa, ked počujú pekný spev kostolný, pocítia aspoil začiatok lásky k božským veciam. Ba stalo sa, že spev tento nejedného pohol k slzárn ľútosti a obrátenia. (Sv. Bern.) - Spev hodí sa i k omši. Lebo kto pováži, čo sa pri omši na oltári deje, bude rnohutne dojatý a bude chceť dať i výraz citom, pochodiacim z hÍbky srdca. No mohutné city (na pr. ohromná radosť, náramný bôľ duševný) nikdy nedávajú sa na javo slovami, ale len zvukrni.

857

«Cirkev teda v speve má prostriedok, aby najsrdečnejšie pocity, aké ani vysloviť sa nedajú, s najväčšou dokonalosťou nežne vyjadrila a sdelilall. (Amberger) Aj preto, že spev je najvyšším výrazom citov pochodiacich z hÍbky srdca, je on najdokonalejší prostriedok k oslavovaniu nekonečného veličenstva Božieho. Kedykoľvek sv.

Písmo hovorí o oslavovaní Boha skrze anjelov a S\'ätých, toto oslavovanie vždy líči (opisuje) sa ako vznesený a nadšený chválospev. Preto spev pri omši sv. je dačo celkom podstatného; kostol skôr môže sa zaobísť bez umeleckej stavby, maľby, vzácnych rúch a nádob, ako bez spevu, tejto slávnostnej reči modlitebnej. Preto už Kristus pri slávení vecere užíval spev žalmový. Lebo sa povedá: «Po dospievaní piesne vyšli na horu Oli vetskúl>. (Mat. 26, 30) Aj prví kresťania dia svedoctva všetkých dávnejších spisovateľov užívali spev pri sv. omši; starodávni kresťanskí spisovatelia miesto «slúžiť omšu)) vravia zrovna: «spievať chválopieseň Kristu». I dnes ešte Cirkev dáva kňazovi pri veľkej omši spievať mnohé modlitby, ako oráciu, epištolu, evanjelium, präfáciu, Otčenáš. - Avšak všetky spevy pri omši majú, nakoľko možno, súhlasiť s modlitbami kňaza a so slávnosťou dňa; lebo spev ľudu v kostole nie je snáď len nepodstatná vonkajšia okrasa bohoslužby, ale spolumodlenie a spoluobetovanie s kňazom na oltári. - Mimo toho ustavičné spievanie pri sv. omši je vonkoncom zavrhnuteľné, lebo ruší každú pobožnosť v dome Božom. Také ustavičné spievanie v kostole vzniklo len za časov Lutherových. Luther totiž vložil svoje protestanské uženie do kostolných piesní a dal ustavične spievať. (Víac ľudí vspieval do protestantismu, ako vkázal.) Katolíci vtedy chceli tiež tak pôsobit za udržanie kat. nauky a napodobňovali ho. No za časov pred Lutherom spievalo sa len málo pri sv. omši ; preto kostolné piesne z tých časov sú celkom krátke.

Teda ustavičné spievanie nie je katolícke. Ľud cíti to a preto často ani nespieva, tak že v mnohých kostoloch počuť len organ. Apoštolská Stolica tiež zakázala spievať pri dajedných bohoslužobných výkonoch, tak pri pozdvihovaní alebo žehnaní Najsvätej ším. (Kongr. obr. 11. júl. 1857.) - Pri spievaní v kostole nemá sa kričať alebo zaťahovať hlasom ; tak často robia ľudia suroví a nevzdelaní, aby v dome Božom takým spôsobom na seba upozornili. «Prvým pravidlom pri speve je skromnosť; táto má mierniť prisilný hlas, aby ucha neurážal». (Sv. Ambr.) Tým viac budeš sa ľúbiť Bohu, čím jednoduchejšie spievaš. (Sv. Bonav.) Ak len preto spievaš, aby si

858

u iných chválu získal, nuž predávaš svoj hlas. (Sv. Bern.) Kto dobre spieva, ten modlí sa dvojnásobne.

3. Pri troch hlavných čiastkach máme s 1nodlením alebo spievaním trochu prestať a venovať svoju pozornosť tomu, čo sa na oltári deje.

Cirkev chce, aby srne pri troch hlavných čiastkach trochu prestali s rnodlením alebo spievaním ; lebo oltárnym zvončekom dáva upozorniť prítomných pri omši na tri hlavné čiastky. Preto i kňaz na pr. pri obetovaní hovorí; <<Obetujeme ti, ó Pane, kalich spasenia». Veriaci teda v túto chvíľu tiež majú obetovať, aby sa kňazove slová na pravde zakladaly.

Pod omšou máme

dbať

o nasledujúce :

Keď kňaz začína vzbudiť

sv. omšu, máme sa prežehnať a úmysel. na ktorý omšu slyšať chceme.

I kňaz pred slúžením omše musí urobiť to isté. Na jaký úmysel môže sa slúžiť omša sv., o tom viď v predošlom. V mnohých kostoloch ľudia vstávajú, keď kňaz k oltáru ide, z úcty pred nim, námestníkom Kristovým. Zvyk tento je veľmi slušný a môže sa len schvaľovať.

Pri evanjeliume máme povstať a síce z úctivosti pred slovom Božím ; zároveň máme sa prežehnať krížom sv. na čele, ústach a prsiach na znak, že učenie Ukrižovaného veriť , vyznávať a zachovávať chceme.

Pri obetovaní máme Bohu obetovať dary obetné na oltári, seba samých a všetko, čo Je naše.

Modlitbu pri obetovaní

vi ď

na

začiatku

I. dielu.

Na Sanktus máme chváliť Boha a piteľa, ktorý onedlho na oltár sostúpi.

pozdraviť

Vyku-

859 Kňaz

ktoré

ľud

modlí sa trojnásobné Svätý anjelov (Is. 6, 3) a slová, hovoril, keď Kristus vchádzal do Jerusalema. (Mat. 21, 9)

Na pozdvihovanie máme kľaknúť a klaňať sa Spasiteľovi, ktorý na oltár sostúpil.

Pri pozdvihovaní rob to samé, čo kňaza robif vidíš; tento paďá na kolená a klania sa Pánu Bohu, ktorého v rukách svojich drží. Urob, ako sv. traja králi pred Ježiškom, ako apoštoli na hore Tabore. (Coch) Ako kňaz, tak i ty máš s pobožnosťou pozerať na pozdvihnutú hostiu. Pán Ježiš povedal sv. Gertrude, že ten, čo . to robí, bude jednúc mať väčšie radosti pri pozeraní na Boha: Keď už pozeranie na medeného hada na púšti tak spasiteľné bolo (4. Mojž. 31, 9), aké užitočné musí byť len ešte pozeranie na sv; hosti u l - Nie je dobre, keď miesto pozerania na sv. hostiu skloníme hlavu a sa akoby skrývame. Na čože vlastne dvihá kňaz hore sv. hostiu, ak nie na to, aby sme na ňu pozerali? - V niektorých kostoloch počuf, že si dajedni ľudia privolávajú: «Pochválen Ježiš Kristus». To nie je dobre. «Každý človek má tu mlčať a takrečeno trnúť strachom, lebo tu sostupuje Kráľ všetkých kráľov, aby sa obetoval a veriacim za pokrm dával. Pred nim idú sbory (chóry) anjelov, ktorí svoju tvár zakrývajú a s veľkým plesaním chválu spievajú». (Obrad sv. Jakuba.) Pán je v svätom chráme svojom, nech mlčí pred nim celá zem. (Hab. 2, 20) - Iní zase pri pozdvihovaní ostávajú celkom ľahostajní, akoby Kristus ani prítomný nebol; podobaj u sa tomu, čo svojho priateľa, prichodiaceho z ďaleka na návštevu, ani len neprivíta, ale dá mu jednoducho stáť, · akoby ho ani nepoznal. (Koch.) Celé nebo pripravuje sa na pozdvihovanie a my chatrní ľudkovia bývame pri ňom bez všetkej úctivosti, ba ani len nemyslíme na to, čo sa na oltári deje. Oj, aké zázračné veci videli by sme, keby Boh otvoril oči ducha nášho l (Koch.) Poneváč svojimi očami nevidíme uponíženia Syna Božieho, prelo si ho nevšímame, kým anjeli, ktorí to vidia, sa trasú. (Koch.)

Veľmi užitočné

je, ked otcovi nebeskému pozdvihovaní obetujeme Spasiteľa na oltári a jeho 1; smrť na istý úmysel.

hneď

po

umučení(:

860

Aj kňaz na oltári hneď po pozdvihovaní koná modlitbu obetujúcu. Môžeme hovoriť asi takto: «Otče naj láskavejší, obetujem ti tvojho premilého Syna na oltári a umu(~enie i smrť jeho, aby si sa nado mnou (dušami v očistci, mojím chorým otcom a p.) smiloval. Alebo : Z povďačnosti za všetky milosti preukázané Matke Božej. Alebo: Aby som ti ďakoval za prinavrátené zdravie a p. Oj, akú nekonečnú mdostJ urobíš Otcovi nebeskému, keď mu obetuješ tento vzácny dar l Akú bohatú odplatu dostaneš za tento dar! (Koch.) Keď niekto Bohu Otcu obetuje krv Kristovu, nuž dar tento je toľký, že Boh Otec sotva má dosť pokladov, aby zaň zaplatil. (Sv. Magd. Paz.) Pán Ježiš riekol sv. Gertrude: <(Trebárs ako bol by niekto obfažený hriechami, predsa môže úfať ich odpustenie, ak môjmu božskému Otcovi obetuje moje umučenie a smrť». (Sv. Gert.) Toto obetovanie, pravda, môže sa stať i mimo sv. omše, no vtedy má menej sily, (Koch.)

Ked je prijímanie. máme prijímať, ak 1ue skutočne, nuž predsa duchovne.

Prví kresťania prijímali každodenne; no teraz zriedka najde sa tak dokonalý kresťan, že by denne prijímať mohol. Viď o tomto tam, kde je reč o sviatosti oltárnej.

Pri požehnaní kňazovom máme sa prosiť Boha za jeho požehnanie.

Pri poslednom evanjeliume máme prvom.

prežehnať

robiť

a pritom

to isté,

čo

pri

4. Ak v tenže čas slúži sa viac 01nší, má1ne pozorovať len na jednu omšu.

Nakoľko možno, máme daf pozor len na tú omšu, na ktorú sa najlepšie dívať môžeme. No v dajedných kostoloch, kde súčasne býva viac omší, môžeme videť, ako ludia bez prestania sa žehnaj ú, ustavične vstávajú a prse sa bijú atď. Takí sa v kostole celkom ukonajú a nijako nemôžu byt pobožní. Preto v mnohých diecésach (na pr. v Čechách) je cirkevný predpis, aby sa, keď súčasne je

861

yiac omší, len pt·i .fednej ce ngalo, ktorá j e slávnostnej šia alebo viac vyniká. No predsa ten, kto na viac ·sv. omšiach súčasne je prítomný, má osoh z každej, lebo kňaz vo všetkých týchto omšiach modlí sa za okolostojácich.

10.

Zaviazanosť

l. Každv kat.

k slyšaniu omše.

kresťan

dľa

cirkevného príkazu je prísno zaviazaný, každú nedeľu a sviatok s pobožnosťou slyšať celú sv. omšu.

Viď

2. cirkevné prikázanie.

l. Ale od slyšania sv. on1še je ospravedlnený) kto by z navštívenia kostola mal velkú škodu 7 alebo kto súrne má konať skutky Tnilosrdenslva.

Veď

Kristus povedá: «Jarmo moje je sladké a bremeno moje (Mat. ll, 30) Ospravedlnení teda sú tí, čo by návštevou kostola utrpeli veľkú škodu, na pr. na zdraví, majetku, cti a p.

Dfa úsudku sv. Alfonsa ·a i. je ospravedlnený: kto je chorý a tak do kostola ísť nemôže ; kto by následkom chorľavosti iste alebo aspoň domnele mohol ublížiť svojmu zdraviu, keby do kostola išiel; kto velmi plané šaty má a od ľudí podistým bol by vysmiaty (mal by škodu na svojej cti) ; kto na ceste do kostola mal by mnoho trpef od surových ľudí ; kto do kostola má ďalekú cestu (vyše hodiny), môže niekedy byť ospravedlnený, ako i pri veľmi špatnom počasí. Jeden pruský kráľ raz za búrlivého počasia decembrového dňa našiel prázdny kostol, oproti tomu večer za ešte väčšej sňa­ hovej chumelice preplnené divadlo; tu zvolal: «Áno pre zábavu prinášajú ľudia obete, ale nie pre Boha!» (Meh.) Ospravedlnení sú pocestní, ktorí by veľmi mnoho zameškali ; robotníci, ktorí davatelom práce sú nútení pracovať v nedeľu a sviatok a ľakho prišli by o službu (no títo majú hľadeť, aby prácu inde dostali, kde by svoje náboženské povinnosti vyplniť mohli); aj ten, kto by pre slyšanie ľahké».

862

omše mal veľa trpeť od svojich domácich (avšak musel by hľadeť pôsobiť na nich poučovaním); aj smie jed(m z domácich ostať doma, aby dom strážil. - Ďalej ospravedlnení sú tí, čo majú konať skutky milosrdenstva. Veď skutky milosrdenstva sú práve výborná služba Božia (Jak. l, 27) a v istých okolnosťach príjemnejšie Bohu, než obeta. (Mat. 9, 13) Teda ospravedlnení sú: čó chorého obsluhovať majú; matka, ktorá malé dietky opatrovať má; kto domácim pokrm pripravovať musí. Keby počas služby Božej požictr vypukol, bolo by skrivodlivé, keby ľudia, čo by pomáhať mali, do kostola sa ponáhľali.

2. Celú omšu slyší len ten, kto pri troch hlavných jednej a tejže omše v kostole je prítomný a nijakej značnej čiastky jej nezamešká. čiastkach .

Musíme teda byť prítomní pri všetkých troch hlavných Kto trebárs len jednu hlavnú čiastku ľahkomyseľne zamešká, ten neplní príkazu cirkevného ; teda kto len po obetovan! do · kostola príde, alebo už pred prijímaním odíde. To samé pred~ pokladá sa všeobecne aj o tom, kto všetko zamešká, čo evanjeliu predchádza, a súčasne i to, čo po prijímaní nasleduje. Aj ten, kto len po evanjeliume prišiel, zameškal už značnú čiastku omše. Musíme slyšať tri hlavné čiastky . tejže omše. Nie je dosť slyšať jednu omšu od pozdvihovania až do konca a hneď nato alebo súčasne druhú od začiatku až do pozdvihovania. (Innoc. XL) Kresťan nemá rozlučovať, čo Ježiš spojil. Kto teda len po obetovaní príde, musí byť prítomný ešte na druhej celej omši. - Pod omšou musíme byť v kostole. Státie alebo sedenie mimo kostola nedostačuje, leda že by v kostole bolo toľké množstvo ľudí, že by tam už miesta nebolo. Oj, aká mocná je modlitba shromaždeného ľudu!

Lebo kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mene Kristovom, tam Kristus je uprostred nich. (Mat. 18, 20) Niekde panuje zlozvyk, že ľudia pod omšou von z kostola, snáď na cmiteri stoja alebo vysedávajú. Hriešny zvyk tento múdrym spôsobom zrušil sv. Ján Almužník, patriarcha alexandrijský. (Ť 619.) . Miesto že by v kostole omšu slúžil, vyšiel von, a sadol si k ľuďom. Keď sa tito zadivili, povedal : «Kde sú ovce, tam musí byť i pastier. Ak vy tu ostanete, ostanem i ja. Ak do kostola vôjdete, vôjdem i ja». Tieto slová pomohly. Od tých čias ľudia tí pod omšou už nikdy nestáli mimo kostola. čiastkach.

863

3. Pobožný pri omši je len ten, kto všetkému vyhýba, čo človeka pri modlitbe roztržitým robí a ktorý sa i s kť'íazom spolu modlí, menovite pri troch hlavných čiastkach.

O pobožnosti pri omši viď v predošlom. Modlitby pri troch hlavných čiastkach viď na začiatku I. dielu.

4. Sv. omšu v nedeľu a sviatok mozeme slyš ať v každom dome Božom; avšak slušné je, aby sme ju vo farskom kostole svojom slyšali.

Snem Tridentský želá, aby veriaci často navštevovali farský kostol, menovite v nedeľu a vo vä čš ie sviatky. {Sn. Tr. 22) Lebo veď kňaz v tieto dni obetuje sv. ornšu za svojich živých i zomrelých farníko v a pri kázni here zvláštny ohľad na potreby všetkých príslušníkov svoj ej fary; vo farskom kostole ohlašujú sa nové manželstvá, pôstne dni, cirkevné slávnosti a nariadenia. Farníci v dome Božom majú poznať svojho farára, lebo tento je ich pastierom a otcom duchovným. Ale niet príkazu slyšať omšu vo farskom kostole; lebo by sa to proti vilo doterajšiemu zvyku po celom svete.

(Ben. XiV.) - Sv. omšu môžeme sl y šať i v niektorom verejnom dome určenom k modlitbe (Ben. XIV.), ako sú v nemocniciach {špitáloch), školách, vychovávacích ústavoch a p.

2.

Veľmi

nakoľko

sa odporúča slyšať sv. omšu, možno, každý deň, lebo tým môžeme

byť účastní najväč ších

milostí.

Keby sa tak omša slúžila len na j ednom mieste na svete a len od jedného kňaza, s akou túžbou ponáhľali by sa kresťania na toto miesto ! Avšak teraz slúži sa denne na mnohých miestach a od mnohých kňazov; ako veľmi teda je k poľutovaniu naša vlažnosť a lenivosť, ktorá každodennou príležitosťou vznikla! {Tom. Kemp.) Mnohí držia za ztratenú tú polhodinu, ktorú by sv. omši venovali a nie práci. A predsa nie je tomu tak : neztratí sa ni9, =. lebo práca po slyšaní sv. omše ide lepšie od ruky. Veď · Kristus Kat.

Ľud.

Katechismus.

55

864

povedal: «Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a všetko iné bude vám pridané». (Mat. 6, 33) Ba veď, že najväčšiu škodu utrpíš toho dňa, v ktorý sv. omšu zameškáš. (Fornerus) Keby tak z chmár zlato pršalo, iste zanechal by si všetku svoju prácu a ponáhľal by si sa na ulicu sbieraf zlato. Bol by si blázon, keby si ostal pri svojej práci. Taký blázon si i vtedy, keď z ľahko·· myseľnosti zameškáš slyšať sv. omšu, pri ktorej prúdy nebeského zlata na teba sa lejú. (Koch.) Zanedbaním jedinej omše pripravíš sa o stonásobne väčšiu výhodu, než akú by si jednodennou prácou získať vládal. O, bláznivosť a slepota ľudská l Ľudia chcú radšej vzdať sa drahocenných pokladov, ako utratiť dakoľko halierov.

(Koch.) Zariaď si teda, ak to ide, prácu svoju tak, že by si na omši denne prítomný byť mohol. A keď to nejde, daj almužnu niektorému chudobnému, aby sv. omšu za teba slyšal. Chudobný urobí to rád, a takým spôsobom i ty budeš účastný hojných milostí. (Koch.) Lebo, ako každý dobrý skutok, tak i slyšanie omše môže sa bez vlastnej ujmy poskytnúť iným. Ano kňaz na oltári práve predpokladá, že okolostojácí túto obetu chvály konajú za seba a za všetkých svojich. (Modlitba po Sanktuse.) Nedaj sa mýliť v službe Kristovej tláchaním ľudí; lebo ak ty hanbíš sa zaúho, bude sa jednúc aj on hanbiť za teba. (Luk. 9, 26) Keď sv. Ludvík, kráľ francúzsky, ktorý denne jednu a _niekedy i viac omší slyšal, dozvedel sa, že ľudia o tom povrávajú, povedal: «Nuž hľa, ako sa ľudia o mňa starajú; keby som dvakrát toľko času strávil pri hre alebo poľovačke, iste by nik o mne nehovoril». Keď krajinskému kancellárovi anglickému Tomášovi Morusovi (t 1535) povedali, že denné slyšanie omše nesrovnáva sa s jeho vysokým postavením, odvetil: «Ba ja pokladám za najväčšiu česť, keď najväčšiemu všetkých velikášov smiem preukazovať takú malú službu)).

ll. Čas slúženia omše.

(O ktorej hodine'! V ktoré dni? Ako

často

denne?)

. l. Sv. omša slúži sa obyčajne v čase od východu slnka do 12. hodiny poludňajšej a na Vianoce o polnoci.

Zo zvláštnej príčiny (pre odcestovanie, alebo aby ľud pracujúci na omši byť mohol) smie sa omša slúžif už pred východom

865

slnka; pri posviacke kostola alebo pri birmovke môžé sa stať, že sa omša začne len po 12. hodine alebo ešte neskoršie. U prvých kresťanov slúžila sa omša zväčša v noci, lebo vtedy prenasledovanie pohanov najmenej hrozilo. Ešte v pozdejších časoch slúžila sa omša viackrát v roku za nočnej doby, tak na Vianoce, . v~ Veľkú sobotu, vo sviatok sv. Jána Krstiteľa a v štyri soboty suchých dní (kantrov).

2. Sv: omša slúži sa v prího~nú hodinu vo všetkých farských kostoloch každú nedeľu a sviatok cirkevného roka a mimo toho takmer každý deň v týždni.

Každý katolícky kňaz je povinný, slúžiť omšu každú nedeľu a sviatok. (Sn. Tr. 23, 14) Dttehovní pastieri následkom úradu svojho sú povinní vo všetky nedele a sviatky slúžiť omšu sv. za všetkých živých i zomrelých farníkov svojich. (Sn. Tr. 23, l) Také omše duchovných pastierov volajú sa farské omše a slúžia sa vždy v takú hodinu, aby farníci na ne ľahko prísť mohli.

'taZ

3. Ani jeden za deň.

kňaz

nesmie

slúžiť

sv. omšu viac ako

Iba na Vianoce smie každý kň.az slúžiť tri sv. omše.

Aj niektorí duchovní pastieri vo väčších farnosťach smú v nedele a sviatky s biskupským dovolením slúžiť dve sv. omše.

Začiatkom stredoveku bol obyčaj u kňazov, že viac omší jednu za druhou slúžili; z toho vznikly mnohé zlozvyky. Preto pápež Innoc. III. zakázal slúžiť omšu viac ako raz dňa a dovolil tri omše len na Vianoce. Krem toho pápež Benedikt XIV. dovolil kňazom v Španielsku a Portugalsku slúžiť tri omše v deň Všetkých verných zomrelých (t. j. v deň pamiatky na duše zomrelých). Avšak kňaz na Vianoce nemusí slúžiť tri sv. omše. Ani katolícky kresťan v tento deň nie je zaviazaný slyšať tri sv. omše, Farári vo veľkých farnosfach len vtedy dostanú od biskupa dovolenie 2 razy slúžiť omšu, keď kostol je tak malý, že v ňom všetci farníci nemajú miesta, alebo keď v súsednej farskej obci nemajú kňaza, fi fi*

866

ktorý by tam odbavoval služby Božie, a sverení sú najbližšieho farára.

dočasnej

správe

S druhej strany zas ani jeden kňaz nesmie slúžiť sv. omšu vo Veľký piatok. A v Zelený štvrtok i Velkú sabotu smie v každom farskom kostole byť len jedna spievaná omša.

Ak sviatok Z vestovania P. Marii smie sa slúžif viac omší; no naskrze piatok alebo na Veľkú sobotu. V tomto pondelok po Bielej nedeli. (Kongr. obr.

padne na Zelený štvrtok, nie, ak padne na Veľký páde preloží sa sviatok na 10. dec. 1733)

12. Miesto k slúženiu omše. l.

Sv. apoštoli slúžili omšu sv. v príbytkoch na

stoloch.

Vid Sk. ap. 2, 46; Kol. 4, 15. Dodnes v chráme lateránskom v Ríme ukazuje sa stôl, na ktorom že sv. Peter obetoval. Snem Nicäjský r. 325 ešte hovorí o svätom stole, na ktorom kňaz nekrvavým spôsobom obetuje Baránka Božieho, ktorého telo a krv kresťania požívajú. Stôl preto sa užíval, poneváč i Spasiteľ v Zelený štvrtok na stole konal sv. obetu (stôl tento z cedrového dreva ešte vždy ukazuje sa v pokladnici lateránskeho chrámu v Ríme), a aby kresťania v čas prenasledovania stôl chytro skryť alebo na iné miesto preniesť mohli.

2. Počas veľkých prenasledovaní kresťanov slúžila sa omša sv. v podzemných chodbách (v katakombách) nad umrlčími

truhlami

muče dlníkov.

Preto oltár dodnes má podobu umrlčej truhly; preto v oltároch sú relikvie svätých. (Tým označuje sa, že so svätými v nebi máme obcovanie; pre relikvie kňaz tak často bozkáva oltár).

Z tej príčiny pozdejšie so zvláštnou záľubou budovali kostoly nad hrobami svätých (tak chrám sv.-peterský v Ríme) a mučedlníkov

867

(mysli na hrob sv. Jána Nepomuckého vo vítskom chráme v Prahe) alebo i zaslúžilých mužov pochovávali v kostoloch. Preto aj od akživa pri pohraboch v prítomnosti mŕtvoly slúžili omšu, menovanú rekviem. Poneváč ďalej prví kresfania pri slúžení omše v podzemných izbách museli zapaľovať svetlá, preto na oltároch našich pri omši ešte dnes nachodía sa svetlá. Svetlo je odznakom božskej milosti, ktorá, ako svello, pôsobí, svietiac a zohrievajúc. A pri sv. omši i rozdávajú sa milosti 1:1ožské čo najhojnejšie. Svetlo na oltári značí, že tu je prítomné «Svetlo sveta», t. j. Bohol:lovek, ktorý nás svojim evanjeliumom osvietil. Prečo sú práve voskové sviece, o tom viď tam, kde je reč o prôvode na Očisťovanie P. Marie.

3. Keď prenasledovania kresťanov prestaly, slúžila sa omša sv. v kostoloch na kamenných oltároch.

Z kameňov spravili stôl alebo pahrbok, ktorý na vrchu bol plytký, a okrášlili ho. Už Noe pri vystúpení z korábu postavil ol~ár; aj Abraham, Isák, Jakub, Mojžiš budovali oltáre. V chráme jerusalemskom stály dva oltáre, jeden k obete zápalnej v predOltáre musia byť dvore, druhý k obete kadidlovej v svätyni. buď celkom z kameňa alebo aspoň mať na vrchu plytký kameň, posvätený od biskupa a obsahujúci relikvie (na ktorý sa kalich a hostia kladú), poneváč Kristus, ktorý na oltári má spočívať, je uholným a základným kameňom Cirkve (Ž. 117, 22); aj musí oltár byť pokrytý trojnásobným bielym plátnom, aby s jednej strany sv. krv doň vsiaknuť mohla, akby sa rozliala, s druhej strany preto, aby tu Spasiteľ práve tak spočíval, ako kedysi v jasľach a hrobe. Biele musí byť plátno pre čistotu a svätosť obety.

Na každom oltári musí sa bez podmienky nachodif kríž, lebo na oltári opakuje sa obeta krížová; aj majú byť dva svietniky s voskovicami. (Prečo pri obete sú svetlá, povedali sme už vyššie.)

Oltár obyčajne tak je usporiadaný, aby obetujúci kňaz k východu slnka pozeral; to preto, že pri obete srdce a ruky dvíhajú sa k tomu, od ktorého všetko duchovné svetlo prichádza. Oltár je povýšený najprv pre svoju hodnosť potom pre potrebu, aby všetci prítomní dej obetovania videli, a konečne i preto, že veľké dielo vykúpenia Kristovho dokonalo sa na výšine ďaleko viditeľnej.

Stupne pred oltárom napomínajú nás, aby sme ku Kristu skrze cnosti hore vystupovali.

868

Kostoly sú obyčajne stavané na návršiach alebo uprostred miest a dedín. a síce zväčša v gotickom alebo románskom slohu.

Kostoly budovali na návršiach alebo pahorkoch, lebo návršia považovali za posvätné miesta; veď na vrchoch často zjavoval sa Boh v Starom zákone, na vrchoch často modlieval sa Kristus, na vrchu stál chrám jerusalemský, tento predobraz Cirkve kresťanskej. Návršia i najviac vábia k modlitbe; tu sme odlúčení od hluku svetského a oveľa bližší milému Bohu. Aj Cirkev dľa slov Kristových spočíva na skale a Kristus sám konal krvavú obetu na hore. Keď však kostoly uprostred miest a dedín sa nachodia, tým znázorňuje sa, že dobrý Pastier vo sviatosti oltárnej býva uprostred ovečiek svojich. Kostol so svojou vežou slúži i k okrase mestám a dedinám. - Od kostolov máme rozoznávať káplnky.

V kostoloch odbavujú sa služby Božie a schováva sa ustavične najsvätejšia sviatosť oltárna, kým káplnky sú len miesta k vykonávaniu pobožností. Káplnky pri verejných cestách (káplnky verejné) alebo chyže v príbytkoch (domové káplnky, aké v príbytkoch králov, kniežat, biskupov atď. alebo vo verejných ústavoch, ako v nemocniciach alebo školách, sa nachodia). Len v niektorých káplnkách svobodno slúžiť omšu sv. - Kostoly sú najviac farské alebo kláštorské. Biskupské kostoly volajú sa hlavné alebo katedrálne chrámy. Veľké kostoly zovú sa i basilikami (od gréckeho slova basileus, t. j. kráľ; lebo sú domy naj vyššieho Kráľa). - Najväčšie kostoly na svete sú: chrám sv. Petra v Ríme (vmiesti sa doň 100.000 ľudí), kostol sv. Pavla v Ríme (40.000), hlavný chrám v Miláne (37.000), chrám kolínsky a štrassburgský (30.000), kostol sv.-štefanský vo Viedni ( 12.000). Najvyšší medzi .nimi je chrám kolínsky so 156 metrami výšky (hlavný chrám v Ulme na Dunaji, 161 metrov vysoký, je protestantský) ; štrassburgský chrám má 142 m., štefanský vo Viedni 137, chrám sv. Petra v Ríme 136 m. výšky. - Najväčší zvon zpomedzi týchto má chrám kolínsky; váži vyše 27.000 kilogr. Takmer toľký je i zvon v kostole božského srdca Ježišovho (Sacré Coeur) na Montmartre v Paríži. Štefanský kostol vo Viedni má 18.000 kilogr. - I v Moskve je zvon, čo váži 50.000 kilogrammov, má 7 metrov výšky a v priemere 6 metrov. - Niektoré kostoly sú stavané v slohu románskom: majú okrúhle oblúky v sklepení, zväčša len múry bez pilierov;

869

málo

neveľkých

okien a prevažne iba vnútri sú vyzdobené ; tak

veľchrámy v Mohuči, Špeieri, Vormse, Bambergu. No väčšina veľ­

kých kostolov je budovaná v gotickom slohu: majú končité obluky, mnoho pilierov, početné a veľké obloky, obyčajne maľované; potom nielen ich vnútro, ale i zovňajšok má umelecké vystrojenie; a v týchto kostoloch všetko smeruje hore, aby sa tam vo vysokom sklepení spojilo. Toto smerovanie do výšky nachodíme nielen u stien a stÍpov, ale aj u oblokov, veží atď. Tým sa nav!ítevovateľovi kostola pripomína, že tu na zemi je pútnikorn, ktorý vážne má túžiť po nebeskej vlasti, kde so všetkými svätými láskou spojený bude.

Vnútro a zovňajšok kostola tak sú usporiadané, aby nás k pobožnosti naladily.

Zovňajšie usporiadanie kostola: Kostol je väčši a vyšší, než všetky iné domy, lebo je príbytok Najvyššieho; budovaný je oproti východu slnka, lebo je na to, aby sme sa v ňom klaňali Slnku spravedlnosti, t. j. Kristu; má podobu kríža, lebo sa v ňom opakuje obeta krížová a hlása učenie Ukrižovaného; má vežu, ktorá ako prst hore ukazuje a nám privoláva: «Hľadajte, čo je shora» (Kol. 3. l); vo ve~i sú zvony, ktoré k službám Božím alebo k modlitbe povolávajú a sviatky cirkevné svojím velebným hlaholom oslavujú (ešte pred 1000 rokmi dávali znak údermi kladiva o kov, predtým i dreveným rapkáčom alebo trúbou) ; ďalej na samom konci veže kostolnej je kríž, poneváč sa v kostole hlása učenie Ukrižovaného a poneváč Kristus ukrižovaný smieril nebo so zemou; na veži sú často i hodiny, ktoré nás napomínajú, aby sme hodiny svojho života dobre upotrebovali. - Vnútro kostola deli sa na tri časte: predsieň, loď a svätynu. Predsieň, v ktorej za dávnych časov katechumeni a kajúcnici sa zdržovali, má napomínaf nás, aby stne sa pred vkročením do kostola pripravili. Loď kostolná je miesto pre veriacich; tu, ako na lodi, majú sa plavif k prístavu blahoslavenstva alebo, ako v korábe Noemovom, byf zachránení od večného zahynutia. Vedľa hlavnej lode často nachodia sa i pobočné lode alebo vedľajšie siene. Sväty1ía (volá sa i «kňazský chórJJ, lebo kedysi chór spevákov mal miesto svoje pred oltárom) býva od lode oddelená zábradlím, stupňom alebo lavicou na prijímanie (predtým oponou) a je pre kňazov. - Vo vnútre kostola

870

nachodí sa obyčajne: hneď pri vchode veľký križ, aby sme hneď bcili upozornení, kto je pánom domu; potom srätenica pri dverách, aby sme sa pri vkročení do kostola svätenou vodou pokropili a tým si pripomenuli, že pred Boha s čistým srdcom dostavif sa musíme; jeden alebo viac oltárov, na veľkom a či hlavnom oltári tabernákul (svätostánok, kde býva sviatosf oltárna) a pred týmto večné svetlo (lampa, ktorá má ustavične horef, aby znázorňovala, že na oltári nachodí sa «Svetlo svetaJJ); obrazy a sochy anjelov i svätých, poneváč títo pri svätých úkonoch neviditeľne sú prítomní; kazateľna, krstiteľnica, spovedelnica, lavice pre ľud, zástavy (čo vi[azstvo kresfanstva označujú a nás napomínajú, aby sme proti zlému duchu a zlým žiadosfam svojim bojovali); na chóre organ (vynalezený v 13. století), konečne často i ma Jované obloky ktoré kostol dosf tmavým robia (lebo v tomto živote máme Jen, nejasné poznanie Boha). - Tí, čo povedajú, že do kostola chodil: nepotrebujú, lebo že sa k Bohu všade modlif môžu, nech povážia, že tu Kristus pod spôsobom chleba je prítomný, že v kostole viac bývame naladení k pobožnosti a že modlitba na posvätnom mieste má väčšiu silu. Návšteva kostola v nedele a sviatky cieľom slyšania omše sv. prikazuje sa od Cirkve pod smrteľným hriechom.

Ostatne veľmi dobre robí, kto mimo kostola mnoho sa modlí ; lebo taký onedlho príde do kostola.

Každý kostol musí obzvlášte byť posvätený, prv než sa v ňom sv. omša slúžiť môže; to platí aj o oltári.

Už stánok svedoctva musel na rozkaž Boží od Mojžiša byt posvätený (2. Mojž. 4, 9) a šalamonský chrám skrze Šalamona.

(3, Kráľ. 8) Keď chrám židovský kráľom Antiochom skrze postavenie modly bol poškvrnený, posvätili ho znovu a preto židia každoročne slávili sviatok pos~·ätenia chrámu. K posviacke kostola oprávnený je len biskup; len s výslovným dovolením jeho smie obyčajný kňaz podujať posviacku. Najdôležitejšie obrady pri posviacke sú nasledujúce: biskup pred hlavnou bránou padne nn tvár a modlí sa litánie k všetkým svätým. Potom tri razy obchodí kostol a kropí jeho steny svätenou vodou. (Trojnásobné obchodenie upomína na trojjediného Boha, ktorému sa klaňať máme.)

Mimo idúc, zaklope biskupskou berlou na dvere, potom touže berlou urobí kríž na prahu dverí (aby poukázal na silu kríža,

871

ktorej nič odolať nemôže) a vôjde do domu Božieho, kde kľakne na kolená a vzýva Ducha Sv. Tu na podlahe posypanej popolom v podobe kríža (poneváč len pokánie a utrpenie vedie do neba) píše gréckn a latinskú abecedu (lebo všetky národy sveta povolané sú k Cirkvi) a ide, kropiac svätenou vodou tri razy pozdlž kostolných stien i potom krížom čez celý kostol (na pamiatku najsv. Trojice a kríža Kristovho); . nato pomaže steny na dvanástich miestach, kde sa sviece zažnú (na pamiatku dvanástich apoštolov, ktorí nám svetlo viery · doniesli) a potom eMe vykoná posviacku oltára. Vo výročitý deň posviacky kostola od pradávnych časov býva slávený sviatok posvätenia chrámu. Ak sa v kostole spácha tažký zl()čin, n. pr. vražda, samovražda a p., a keď to verejne je známe, musí kostol byť zamknutý a poznove vysvätený. Ešte raz musí sa kostol posvätiť i vtedy, keď steny kostolné znovu sa budujú alebo· obmietka múrov zväčša sa odstráni. - V1nimečne môže sa omša sv. slúžiť i mimo kostola, ako počas vojny, keď kostol zhorel, aÍebo pri veľkých slávnosťach, kde sa omša pod holým nebom slúži (takzvaná poľná omša) ; no k tomu je potrebné výslovné dovolenie od biskupa. Na loďach môže sa omša slúžiť len s dovolením pápežským. V takých pádoch užíva sa pre1w.sný oltár, od biskupa posvätený, t. j. štvorhranný kameň, na ktorom kalich a hostia musia byť umiestené.

13. Šaty, nádoby a iné veci pri omši.

Kto k pozemskému kraľovi na vý.sluch ide, oblieka si z úcty šaty; tak i kňaz, keď k oltáru ide pred najvyššieho Kráľa. Zvláštny odev kňaza na oltári je tiež znakom, že on tam nekoná z vlastnej rnoci, ale ako námestník Kristov. Už v Starom zákone predpísal Boh zvláštne šaty kňazské k bohoslužbe. (2. Mojž.

28, 4) šaty kňazské pri omši boly uvedené od sv. apoštolov. (Sn. Tr. 22, 5) sviatočné

l. Pri omši má kňaz nasledujúcich 6 šiat: albu, cingulum, manipul, štólu a kasulu.

humerál~

Humerál alebo nárameník nosievali ľudia na Východe k uviazaniu okolo krku. Kňazi užívali ho neskoršie k zahaleniu hlavy, aby pri omši tak ľahko roztržití neboli. Niektorí rehoľnícki kňazi

872

ešte i teraz zahaľujú si nim hlavu. No obyčajne slúži teraz len k zakrytiu hrdla a pliec. - Alba je odev z bieleho plátna, ktort až na zem siaha. Na Východe bol zvyk, že pri takých príležitosťach, kde mali byť čistotní, biele rúcho nosili. Také dostal n. pr. pozvaný na svatbu pri vkročení do izby svatobníkov; toto «svatobné rúcho» spomína Kristus v podobenstve o svatobnej hostine.

(Mat. 22, 12) - Cingulum je pás, ktorým si kňaz albu.priväzuje, aby ho pri chôdzi nehatila. U východných obyvateľov bol takže zvyk, pri cestovaní a pracovaní podväzovaf si dlhé rúcho pásom.

Tak Tobiáš našiel mládenca opásaného a hotového na cestu.

(Toh. 5, 5) Preto povedal Spasiteľ: «Ľadviny vaše nech sú opásané». (Luk. 12, 35) - Manipul, alebo náručník, bol zprvu plátenou šatkou, ktorá sa na ľavej ruke nosievala a ktorou kňaz pot utieral. - Štóla sú dva široké pruhy, ktoré si kňaz okolo hrdla a na prse krížom kladie, a ktoré sú sošité. Štóla je znakom kiíazsko-úradnej moci; preto nosí ju kňaz pri všetkých úkonoch kňaz­ ských. - Kasula je rúcho, ktoré prse a chrbát zakrýva a asi do kolien siaha; navrchu má otvor pre hlavu. Predtým kasula bývala dlhým plášťom, čo so všetkých strán bol zatvorený a len pre hlavu mal otvor; ztadiaľ meno kasula, t. j. domč ek. - Okrem omše nosí kiíaz pri úkonoch kňazských obyčajne krátku albu (rochetku) a pri slávnostných príležitosťach ešte plášť (pluviál). Ked kúazovi pri niektorej slávnosti ešte iní kúazi po boku stoja (assistujú), nuž i títo majú zvláštne rúcha (dalrnatiky).

Šaty pri omši zčiastky pripomínajú umučenie Krista P., zčiastky upozorňujú kií.aza na jeho povinnosti.

Humerál pripomína šatku, ktorou katovia v dome najvyššieho kúaza Ježišovi oči zaviazali, keď ho bili; alba pripomína biely odev, do ktorého Herodes dal obliecf Spasitela, aby ho na posmech vystavil; pás povrazy, ktorými Spasiteľ bol poviazaný: náručník poto uý ručník Veronikin; štóla 'reťaz na hrdle, ktorú Kristus po odsúdení nosiť musel ; kasula, poznačená veľkým krížom na zadnej strane, pripomína kríž Kristov. - Humerál napomína kňaza k pobožnosti (k stráženiu svojich očí), alba k čistote srdca, pás k zdržan livosti (sebaovládaniu) a hotovosti na cestu (t. j. aby na smrť bol pripravený), štóla upómína ho na jeho veľkú · hodnost, kasula na fažké bremeno jeho (t. j. na ťažké povinnosti povolania).

873

2. Najdôležitejšie náradia pri slúžení sv. omše sú: kalich, patena, missál, ciborium a monštrancia.

Vrchná časť kalicha musí byt zo zlata alebo zo st?-iebta a vnútri pozlátená. (V chudobných kostoloch miesto striebra mohol by byf i cín.) V prvých stoletiach kalichy boly kamenné, sklené, drevené, kovové a hlinené. - Patena je mištička zo zlata alebo zo striebra a pozlátená; na túto kladie sa sv. hostia. Kalích a patena musia byf posvätené od biskupa. - Missál obsahuje modlitby sv. omše na každý deň cirkevného roku. -- Ciborium je veľký kalich, v ktorom hostie k prijímaniu veriacich sú uložené. - Monštrancia je vozvýš podlhovastá nádoba s pozlátenými papršlekmi k ukazovaniu (monstrare) sv. hostie. - Dajedni svetári vravia, ako Judáš pri pomazaní Krista skrze Magdalenu: «Načo je táto marnotratnosť?» Títo nech povážia, že pobožnosť naša v kostole krásou domu Božieho a jeho predmetov veľmi sa oživuje. Pekné náradie v našich kat. kostoloch robí mohutný do,jem na nás a na inovercov. O pruskom kráľovi Fridrichovi Veľkom vypráva sa, že raz bol prítomný na veľkej omši katolíckej a vyslovil sa: «Naozaj, kým iní tak zaobchodia s Pánom Bohom ako so svojím sluhom alebo seberovným, katolíci zachádzajú s nim ako s Bohom svojím». Ba sluší sa, ahy sme pre Boha a jeho službu len to, čo je najkrajšie, vyhľadali. éi bolo by prístojné, keby dom Boží v svojom zariadení ďaleko zaostával za súkromnými domami boháčov?

14, Barva omšových šiat.

U židov z nariadenia Božieho boly mnohobarevné kňazské šaty (2. Mojž. 28, 39), najmä biela, červená a modrá barva mala prevahu v chráme židovskom. I šaty pohanských kňazov maly oslepujúcu bielosf. Preto asi i prví kresťania, ktorí predtým z čiastky pohaní, zčiastky židia bolí, žiadali si podobnej okrasy barevnej pri službách Božích. Aj vedela Cirkev zo zjavenia Božieho, že tí, čo Bohu v nebi slúžia, nádherne sú oble čení, a že okolo trónu Božieho je sedembarevná dúha. (Zj. 4) No Cirkev bojujúca na zemi vo všetkom je obrazom víťazoslávnej. Ztadiaľ uvedenie rozličných bariev. K tomu ešte prišla okolnosť, že zem pri ročnom pohybe okolo slnca mení barvy. Cirkev teda, ktorá sa prírode tak veľmi rada prispôsobňuje (pováž len, ako sa hlavné

874

sviatky cirkevného roka s prírodou shodujú), cítila sa pohnutou, pri svojej bohoslužbe, tomto pohybe okolo Slnka spravedlnosti, tiež odievať sa v rozličné barvy. Konečne ľudia od akživa radi označujú primeranými barvami rozličné nálady svojej mysle. Cirkev, ktorá nevinným požiadavkám ľudskej prirodzenosti tak ochotne vyhovuje, cítila sa teda pohnutou k užívaniu istých bariev.

L Kňazský oblek pri omši má nasledujúcu barvu: buď bielu, červenú, zelenú; fialkovú alebo čiernu.

Fialkrn·á barva značí modrú barvu, aká je u fialky. Rad cirkevných bariev nachodíme už v stvore11í. Naj prv totiž stroril Boh svetlo (biele) a odlúčil ho od tmy (čiernej). V 2. deň stvoril modrú oblohu a odlúčil modrobarevné vody; v 3. deň stvoril zelenú ríšu rastlín; v 4. svetlá nebeské, červené ako oheň. Biela barva, barva svetla a os1:ietenia, je odznakom večných radostí (osvietenia v nebi) a nevinnosti alebo čistoty (s ktorou vždy súvisí veľké osvietenie). - Červená je barva ohňa a krve, teda odznakom lásky a mučeníckej smrti. -- Zelená je barva jara, teda odznakom nádeje. - Modrá je barva oblohy nebeskej a vody, teda odznakom viery a pokánia (očistenia). Fialková barva je aj odznakom pokory. - Čierna je barva noci, teda odznakom smrti (ktorou svetlo života hasne).

l. Biela barva užíva sa obyčajne vo sviatky Pána, Matky Božej, anjelov a sv. vyznavačov.

Kristus totiž je «Svetlo sveta» a bez všetkej škvrny hriechu. Matka Božia porodila «Svetlo sveta» a bola svobodná od hriechu dedi čné ho. Anjeli nachodia sa vo večnom svetle a sú plní svätosti; aj zväčša zjavili sa v bielom rúchu. - Sv. vyznavači už na zemi mali vefké osvietenie a dali i pred ľuďmi svietif svetlu dobrých skutkov svojich. - Vo sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa (ktorý predsa bol mučedlník) užíva Cirkev bielu barvu, lebo už pred svojím narodením bol posvätený.

2. Červená barva uz1va sa na Turice (Rusadle) a vo sviatky sv. mučedlníkov.

875

Na Turice totiž Duch Sv., ktorý v srdciach našich oheň lásky k Bohu a bližnému zapaľuje, v podobe ohnivých jazykov sostúpil na apoštolov. - Sv. mučedlníci prelievali krv svoju za Krista a tak dávali na javo najväčšiu lásku k Bohu; lebo nik nemá väčšej lásky, ako je tá, keď niekto život svoj položí za Pána. - I vo sviatky sv. kríža je červená barva, lebo Kristus na dreve kríža vycedil krv svoju.

3. Zelená barva užíva sa v nedele po Zjavení K. P. a v nedele po Sv. Duchu (teda pred pôstom a pred adventom).

V nedele po Zjavení K. P. slávi Cirkev jaro, t. j. mladosť a verejné vystúpenie Krista, ktorý svet naplnil nádejou spasenia; v nedele po Sv. Duchu slávi Cirkev svoje vlastné jaro, klíčenie horčičného zrna kráľovstva Božieho.

4. Fialková barva užíva sa v advente, pôste a v dni

pôstne.

Advent je čas veriaceho ocakávania Spasiteľa, čas pôstny je pokánia a umučenia Krista P. - Pri spovedi, poslednom pomazaní a krste {až do poliatia) uži va sa tiež barva fialková; taktiež na prôvodoch krížových dní.

čas

5. Cierna barva užíva sa vo

Veľký

piatok a pri

službe Božej za zomrelých.

Na čiernom rúchu omšovom často nachodíme i čiastky bielobarevné; tým má sa poukázať na to, že duše v očístci skoro budú požívať radosti nebeské. No pri pohraboch detí užíva Cirkev len bielu harvu, lebo deti umierajú v nevinnosti a hneď idú do kráľovstva svetla.

2. Tieto barvy slúžia k tomu, aby život Spasiteľa nášho zreteľne vymaľovaly, a nás k bohumilému životu povzbudzovaly.

876

Barvy vianočného kruhu sviatkov povedajú nám: (modrá barva adventná) Spasiteľ sveta bol za 4000 rokov očakávaný s vierou a kajúcnosťou, (biela barva vianočná) narodil sa k radosti človečenstva, (zelená barva v nedele po Zjavení K. P.) a v mladosti i verejnom vystúpení svojom naplnil celú zem nádejou spasenia. - Barvy veľkonočného kruhu povedajú nám: (modrá barva v pôste) Spasiteľ musel za nás mnoho trpeť, (čierna barva Veľkého piatku) na kríži umreť, ~ biela barva na Veľkú noc a Nanebevstúpenie) a tak vôjsť do slávy nebeskej. - Barvy svätodušného kruhu povedajú nám: (červená sväto-dušná) Vykupiteľ poslal Ducha lásky; -'--- (zelená v nedele po Sv. Duchu) nato začalo sa jaro kráľovstva Vykupieľovho, Cirkve, a táto stala sa nádejou celého človečenstva. - Barvy v kostole sú i živá mravokázeň.

Kedykoľvek bielu barvu vidíš, Cirkev napomína ťa k snahe za svätosťou, keď červenú.t~vidíš,- napomína Ja [k láske: k Bohu; ;,keď zelenú vidíš, napomína ťa iaby si itu nehľadal neba, ale skladal dôveru svoju v živote za hrobom; keď fialkovú vidíš, napomína ťa k pokániu; keď čiernu vidíš, napomína ťa na tvoju smrť a k modlitbe za svojich zomrelých. Či nemusíme [obdivovať také prekrásne zariadenie v kostole?

15.

Reč

pri omši.

Cirkev pri konaní obety sv. omše užíva l. Latinská

lebo · je

reč

reč

latinskú.

dobre sa hodí k našej bohoslužbe

reč ctihodná a tajuplná.

Latinská reč je ctihodná svojím pôvodom a vekom; lebo je to tá reč, ktorou sa už v prvých stoletiach ozývala chvála Božia z úst kresťanov. «Je to unášajúce a oduševňujúce, keď sv. obeta koná sa tou rečou, ba týmiže slovami, ktorými ju kedysi v tmavých hlbinách podzemných, t. j. v katakombách prví kresťania konalilJ. (Ghir.) - Reč latinská je tajuplná, lebo je čo mŕtva reč nesrozumiteľná ľudu. Jej užívaním dáva sa ľudu na vyrozumenie: tu na oltári deje sa dačo takého, čo nemožno pochopiť; tu stáva sa čosi tajuplného. V prvých stoletiach kresťanstva býval oltár zastretý oponou od Sanktusa až po prijímanie. Teraz sa to už síce nestáva;

877

no pred oltárom ešte vždy je akýsi závoj a to je reč latinská, nesroznmíteľná ľudu, čo nám sv. tajomstvá robí plnými hlbokej úcty.

Podivné je, že tak židia, ako i pohaní, pri bohoslužbe užívali reč, ktorá u ľudu nebola bežná. Na pr. u židov bohoslužobnou rečou bola staroheb1·ejská, bývalá reč patriarchov. Ešte Kristus a sv. apoštoli boli prítomní na bohoslužbe, odbavovanej v reči starohebrejskej. Nevieme, že by Spasiteľ alebo apoštoli kedysi boli zazlievali užívanie starej reči. Aj GTéci sjednotení, ako i nesjednoteni, pri bohoslužbe majú reč starogrécku a naskrze :nie svoju krajinskú novogrécku. Ba aj u Rusov, ~ Bulharov a Srbov bohoslužobnou rečou je staroslovančina a nie ruština, bulharčina alebo srbština, akou ľud teraz hovorí. V anglikánskej cirkvi zase je reč staroanglická. (Iba sjednotení Rumuni majú pri bohoslužbe svoju materinskú reč, zvyk, ktorý sa i Rímom trpí.)

2. Latinská reč pri bohoslužbe je Cirkvi na veľký úžitok; lebo prispieva k udržaniu jednoty a chráni od mnohého zla.

Latinská reč slúži k udržaniu jednoty v Cirkvi: spája dovedna jednotlivé, po celom svete roztrúsené, cirkve a čiastočne odstraňuje medzery, aké rôznorečové národy odlučujú. «Cirkevná reč latinská zo všetkých národov a pokolení na zemí robí jednu rodinu Božín, kráľovstvo Kristovo. Oltár je obrazom nebeského Jerusalema, kde všetci anjeli a svätí jednohlasne spievajú chválu Božiu». (Gihr.) Keby latinská reč nobola úradnou rečou Cirkve, nuž by spoločné porady biskupov na cirkevných snemoch, vzájomné výmeny myšlienok a náhľadov u bohoslovcov rozličných krajín neboly možné; koľkú škodu mala by s toho Cirkev l (Deh.) Z Ríma pochodia~a latinská reč upomína nás i na patričnost: našu k rímskej Cirkvi; mimovoľne pripomína nám, že od matkocirkve rímskej kedysi boli k nám poslaní missionári a v našich krajoch rozširovali kat. vieru. I toto je napomínaním k jednote. - Latinská reč chráni od mnohého zla. Ona je reč mŕtva a tak už nepodlieha nijakým premenám. Smysel jednotlivých slov ostáva ten istý po všetky stoletia. U živej re či nie je tak; u takej časom mnohé slová menia svoj význam. Keby teda živá reč bola bohoslužobnou, mohly by sa časom veľmi ľahko vkradnúť bludné nauky. S druhej strany suroví ľudia ľahko by sa opovážili mimo služby Božej zneužívať

$78

sväté slová modlitby k drzým žartom alebo i k rúhaniu sa veciam svätým. Avšak latinská reč prekáža im v tom. - No Cirkev ani zďaleka nechce udržovať veriacich v nevedomosti o význame náboženských úkonov; lebo káže kúazom, aby sv. omšu s jej obradmi nielen dietkam v škole, alo i dospelým s kazateľne vysvetľovali.

(Nariadenie snemu Tr. 22. 8.) Ostatne ani nie je potrebné, aby Iud obrady sv. omše podrobne vedel. «Trebárs medzi poslucháčmi sú dajední, ktorí nerozumejú, čo sa modlí alebo spieva, predsa vedia, že sa k chvále Božej modlí alebo spieva: a to dostačuje k vzbudeniu pobožnosti». (Sv. Aug.; sv. Tom. Akv.) Preto i latinská reč ako zkúsenosť dokazuje - nijako nie je na ujmu pobožnosti veriacich. Lebo veď napriek tejto reči naše katolícke domy Božie tak bývajú preplnené navštevovateľmi, že vnútorné priestory ich nedostačujú. Ani nechce Cirkev akosi zľahčovať materinský jazyk.

Lebo materinský jazyk vzdor tomu užíva sa Cirkvou tiež veľmi často, tak pri kázni, prisluhovaní sviatostí, spovedi, popoludnajších službách Božích, modlitbách po omši atď. No keď latinská reč viac sa užíva pri omši, než pri ostatných bohoslužobných úkonoch, to pochádza ztadiaľ, že omša je obeta a nie kázdt a či poučovanie ľudu. Preto kúaz najviac modlitieb pri omši musí sa potichy modliť; tieto by ani neboly počuté od ľudu, keby sa v materinskom jazyku konaly. «Krem toho slúženie omše záleží viac v skutkoch, ako v slovách. Skutky, pohyby a obrady pri sv. omši už samy sebou vravia hlasnou a srozumiteinou rečou». (Bellarmin.) - Keby sa _jazyk materinský, ako mnohí želajú, výlučne užíval pri službách Božích, nuž by sa príslušníci cudzej národnosti, čo v tejže obci bývajú, ľahko odcudzili svojmu náboženstvu. Ba užívanie materinského jazyka umenšila by aj úctu pred sv. omšou a horlivosť v navštevovaní služieb Božích. Zkúsenosť túto nadobudli si mnohí počas reformácie, keď totiž na niektorých miestach, napodobňujúc protestantov, všetky omšové modlitby doslovne na nemecký jazyk preložili a pri sv. obete výlučne užívali. Ľudia, čo by pri službe Božej výlučne materinský jazyk užívať si žiadali, prišli by po uvedení jeho leda raz zo zvedavosti do kostola a potom by zase vystali, lebo v nenávisti majú nie cirkevnú reč latinskú, ale pravdy náboženské, ktoré ich k polepšeniu života napomínajú. «Títo ľudia teda nemali by toľko hiadeť na to, aby hlas úst, ale skôr na to, aby vnútorné hnutia svojho srdca napravili». (Bisk. Sailer.)

879

-

16. Spev pri omši. l. Vlastný spev, ktorý Cirkev pri omši užíva, je takzvaný gregoriánsky alebo spev chorálny.

Chorálny spev počuť na pr. pri veľkej omši, keď kňaz spieva präfáciu alebo Pater noster (' Otče náš), alebo keď zaspieva Gloria :~ lebo Kredo. Spev tento zovie sa gregoriánskym, lebo menovite sv. pápežom Rehorom Veľkým bol zdokonalený a rozšírený. ~Me­ novaný svätý ujal sa tohoto spevu pravdepodobne následkom zvláštneho vnuknutia Božieho a či zjave ni a; preto sa Rehor Veľký vždy vyobrazuje s holubom pri uchu. Zovie sa i spevom chorálnym, lebo má sa spievať od kostolného chóru. Spev chorálny je spev nadzemskej vážnosti, svätého pokoja a vznešenej velebnosti (je bez všetkých vášnivých a divých záchvatov a nenamáha sa urobiť dojem); preto rôzni sa od všetkých spevov na ulici, v koncertnej dvorane, v divadle alebo na verejných zábavách. Spev tento jE) akoby recou z druhého, vyššieho sveta, je čistou spievanou modlitbou. Pri chorálnom speve v prvom rade here sa ohľad na slová osnovy (tieto poč1d: pri ňom celkom dobre), len v druhom rade d;í sa zbadať krásny, skromný nápev. No spev tento nijako sa neviaže putami slabikového rozmeru a taktu; práve touto svojou neodvislosfou úchvatne pôsobí na človeka, ako prúd výrečnosti na srdce.

Chorálny spev je nezmeniteľný, lebo, ako cirkevná reč latinská, vždy a všade ostáva jednaký. Preto najlepšie zodpovedá podstate vlastnosťam našej Cirkve, obzvlášte jej je'dnote a všeobecnosti.

«Aj nábožní kresťania radšej počúvajú tento spev, než bársktorý iný, lebo mysle k pobožnosti povzbudzuje». (Ben. XIV.) Ak ľudia smyselní nenachodia v ňom záľuby, nuž je to z tej príčiny, že «smyselný človek nechápe, čo je Ducha Božíeho)). (1. Kor. 2, 14) Taký podobá sa planej resonančn ej (a či ozvučnej) doske.

2. Krem chorálneho spevu býva v kostole i katolícky spev ľudový (t. j. spievanie cirkevných piesní skrze ľud) a inštrumentálna hudba (t. j. sprevádzanie spevu hu,. dobnýrni nástrojmi, na pr. organom, husľami, flautami a p.)

Kostolný spev Kat.

Ľud.

Katechismus.

ľudový

vznikol takto : Za prvých století, 56

keď

880 reč

cirkevná bola súčasne i rečou ľudu, zúčastňoval sa ľud čia­ na vlastnom obradnom speve. Keď v 5. století národy germánske vtrhly do rímskej dŕžavy, utvorily sa tam nové reči, talianská a francúzska. Teraz už ľud nemohol mať účasť vo vlastnom, t. j. obradnom speve kostolnom: vznikly teda kostolné piesne v reči ľ'udu. Kostolná ľudová pieseň pestovala sa najviac v Germanii, menovite v čas križiackych pochodov. Vznikly jadrné piesne prôvodné, pútnické, marianské a p. s jednoduchými síce, ale utešenými nápevmi. Pod vplyvom Lutherovým bol kostolný spev ľudový celkom pokazený. Luther použil kostolnej piesne k rozširovaniu svojho bludu; dal ustavične spievať (viac katolíkov vspieval do luteránstva, než vkázal) a vkladal do piesní bludné nauky svoje. («Piesne tieto boly tak vzdorovité a búrlivé, že nejeden spevák počas spievania bol by sa najradšej dal do boja na päste».

Dollinger.) Vtedajší katolíci rovným spôsobom pracovali proti nemu; aj oni ustavične spievali a v piesňach svojich statne bránili napadnuté nauky katolícke. Takto vznikly celkom jalové piesne (pieseň má prejavovať dojatost citu, no nemá byť kázaním) a takzvané spevácke omše, ktoré sa na ujmu pobožnosti dodnes udržaly. (Pri omši totiž ľudový spev má sa len mierne upotrebiť, aby sa každý zahrúžiť mohol v ducha tajomstvi a aby tichá pobožnosť srdca u jednotlivcov nebola narušená.) Za nevereckej doby jozefínskej, t. j. koncom 18. stoletia, vzniklo mnoho omšových piesní s temer svetským obsahom a mizerným nápevom. (O piesňach týchto mohlo · sa povedať: Zdajú sa síce náboženskými, no predsa sú svetské.)

Také piesne nachodia sa dodnes v niektorých spevníkoch. Inštrumentálna hudba v kostole je pomôckou k ľahšiemu pozdvihnutiu · duše k Bohu. «Záľubou vo zvukoch totiž mysle slabých viac povzbudzujú sa k pobožnosti» (Sv. Aug.) a povznášajú sa ľahšie od smyselného k nadsmyselnému. Avšak hudba inštrumentálna v kostole nesmie samostatne vystupovať; ona je len slúžkou spevu a má účel, aby slovám spevu viac sily dodávala. (Ben. XIV.) Pri službe Božej totiž hlavnon vecou je jednoduché slovo, t. j. modlitba, alebo slávnostné slovo, t. j. spev, lebo to je vlastným výlevom srdca; zvuk hudobných nástrojov je len vec pobočná á nepotrebná. Zvuk hudobných nástrojov, na pr. organa, nemá teda nikdy byť toľký. že by spev počuť nebolo alebo slová jeho rozum ef sa nemohly. Ešte menej smie hudba inštrumentálna slúžiť viac lc rozveseleniu uší, ako k vzbudeniu nábožných citov ; ináče bola by stočne

881

nie napomáhaním, ale zrovna kazením modlitby. V telesne smýšľajúcich židov užívala sa hudba inštrumentálna «pre ich slabosť» (Sv. Tom. Akv.), lebo len smyselným rozveselením mohli byť povolaní k vyššej snahe. (Sv. Zl.) Za prvých časov kresťanstva nebolo inštrumentálnej hudby pri službe Božej ; kresťania pri svojich modlitbách nechceli počúvať nástroje, ktorými pohaní pri svojich tancoch a obetách modlárskych budili najohavnejšie náruživostí.

Len v 8. století nachodíme-užívanie organa v kostoloch; v 16. století, kde panovníci milujúci umenie na dvoroch svojich zaviedli veľké hudobné sbory, nachodíme v kostole i husle, flauty, trúby a p. Neskoršie riaditelia svetských hudobných sborov bývali obyčajne i riaditeľmi chórov kostolných. Títo, žiaľ, v dome Božom dávali hrať zväčša tú istú hudbu, čo mimo kostola. Tak stalo sa, že v domoch Božích za dlhí čas bolo počuť svetské hudobné kusy, pri vyhrávaní ktorých zhola nič sa nestaralo o sväté slová. - K náprave kostolného spevu veľmi mnoho prispeli nasledujúci mužovia: Palestrina, pápežský hudobný skladateľ vo Vatikáne (t 1594), ktorý dôstojné skladby previedol, kde sväté slo,vá srozumiteľné boly. Nesmrteľným urobil svoje meno takzvanou «omšou pápeža Marcella». Podobne účinkoval jeho súvekovec Orlandus Lassus, pochodiaci z Nizozemska, ktorý bol kapelníkom lateránskeho kostola v Ríme. Zovú ho i «kniežaťom umenia hudobného» ; popri 800 svetských zanechal 1500 diel cirkevného umenia hudobného.

Najrýdzejším dielom je 7 kajúcich žalmov Dávidových pre päť hlasov, kde neslýchane majstrovsky privodí k sluchu city ľútosti a skrúšenosti. Dielo toto bolo príčinou jeho povolania za dvorného kapelníka dei Mníchova, kde r. 1594 zomrel. Slávni sú ešte Gabrieli, organista u kostola sv. Marka v Benátkach, a Allegri, ktorého 9-hlasové a dvojsborové Miserere (na Veľký týždeň) je chýrne. No títo starí majstri povzniesli nie inštrumentálnu hudbu, ale čistý spev hlasový bez sprievodu nástrojov. - K povzneseniu hudby inštrumentálnej prispeli zas : hudobný umelec Bach z Eisenachu (t 1750) ; tento skladal náboženské hudobné kusy, ktoré mravnou vážnosťou vynikaly. Koncom 18. stoletia traja mužovia mimoriadne zdokonalili inštrumentálnu hudbu: Haydn z Dolného Rakúska {ktorý složil 15 omší a r.- 1809 vo Viedni umrel), Mozart zo Solnohradu {ktorý už ako chlapec svojím muzikálnym nadaním obracal na seba obdiv ľudí, do svojho 18. roku 8 omší složil a v 35. roku života 1791 vo Viedni umrel) a Beethoven z Bonnu na Rýne 56*

882

(ktorý náeamne dlhé omše skladal a 1827 vo Viedni umrel.) Avšak cirkevno-muzikálne diela troch poslednemenovaných mužov nemôžu sa nikdy považovať za vzorné, lebo sa v nich temer nijaký ohľad nebere na dncha Cirkve. City ~laňania síce vyrážajú sa v nich; no ináče v ničom nelíšia sa od svetských muzikálnych sldadieb. Všetky diela týchto troch mužov nosia na sebe pečať svojho neveeeckého veku. V novšom čase najmä v krajinách nemeckého jazyka stalo sa mnoho k povzneseniu kostolnej hudby.

Tu roku 1867 následkom rázneho zakročenia dr. Františka Witta, dozorcu študijného seminára k sv. Emmeránovi v Rezne (Regensburgu), vznikol Spolok Cecílie, ktorý má účel : pestovať ch orálny spev, zošľachtovaf spev ľudový a uvádzať pri bohoslužbe inštrumentálnu hudbu; stanovy tohoto spolku potvrdené sú pápežom Piom IX. 16. dec. 1870.

17. Slyšanie slova Božieho. rozmnožení chleba dal Spasiteľ rozdávať chlieb svojich. (Mat. 15, 36) Tak Spasiteľ i dnes ešte skrze učeníkov svojich rozdáva ľudu chlieb duševný, slovo Božie. I',ud celkom zdarma dostáva tento chlieb duševn1'· (2. Kor. ll, 7) Pri

skrze

zázrač nom

učeníkov

Slovo Božie je poknn duše našej, našu dušu práve tak živí,

posilňuje

lebo a sýti, ako chlieb telo_

Pokrmom duš'e našej je slovo Božie. (Sv. Ambr., · sv. Zl., sv.

Reh. Veľ.) Sám Kristus povedá: ccČlovek žije nie zo samého chleba, ale z každého slova, ktoré z úst Božích pochádza». (Mat. 4, 4) Slovo Božie chráni dušu od smrti, keď rozum náš osvecuje a cestu k nebtt nám ukazuje. Slovo Božie ukazuje nám v noci tohoto života pravú cestu k nebu, ako horiaci lampáš nočnému pútnikovi ukazuje cestu. Slovo Božie ukazuje nám i škvrny duše, ako zrkadlo ukazuje škvrny našej tváre. (Sv. Bernardín) Sv. Augustín povedal o sv. Ambrózovi, ktorého kázne v Miláne často navštevoval: ((Tento muž otvoril mi oči». Slovo Božie posilňuje nás, keď našu vôľu k dobrému pohýňa. Gréci v hájoch svojich vyprávajú, že Orfeus tak podivne hral na varite, že jeho ľúbezným zvučaním suroví ľudia k lepšej mravpoč estností prívedení, ba i zvery skrotené a m1;tvi

883

k životu vzkiesení boli. Nuž hľa, čo sa o Orfeovi hájilo, stalo sa pravdou o slove Božom; lebo týmto národy pohanské, čo hlboko pod zvermi stály, boly privedené k mravopočestnosti a vyrvané z večnej smrti. Tak i jednotlivci; pomyslí na: sv. Augustína. Aj sv.

Anton Pustovník, ktorý v kostole počúval kázeň o slovách Kristových k bohatému mládencovi («Predaj všetko» ... ), !;>ol tým popudený k svätému životu. Slovo Božie je ako kladivo rozrážajúce skalu. (Jer. 23, 29) Je ostrejšie od každého dvojostrého rneča. (Žid.

4, 12) Ako blesk a hrom, tak kázeň zatriasa srdcami smrteľníkov.

(Sv. Hier.) Kázeň hromom božských hrozieb prebúdza ľudí zo spánku nedbalosti o svoje dušné ;pasenie. (Wen.) Slovo Božie je pluh, ktorý zem duše skypruje a tŕne neprávosti vykoreňuje. (Sv. Hier.)

Kázeň je oheň, čo hrdzu hriechu strovuje a lásku k Bohu roznecuje. (Sv. Hier.) Slovo Božie napomáha vzrast v cnosti; podobá sa dažďu, čo s neba prší, zem napája a zúrodňuje, aby chlieb k jedeniu vydávala. (Is. 55, 10) Slovo Božie sýti, lebo zaháňa hlad duševný, keď pravú spokojnosť poskytuje. Preto povedá Kristus: «Kto ku mne prichádza, nebude lačneť». (Ján 6, 35) ...

Kto nestará sa o slovo Božie, je teda v stve, že utratí život duševný.

nebezpečen­

Ako ten, čo telesného pokrmu neužíva, musí umref, tak i ten, neslyší slova Božieho, ktoré je pokrmom jeho duše, utratí život duchovný. (Sv. Dion. Kar.) My sme pútnici v tomto živote na veľ­ kej a nebezpečnej ceste k večnosti. Ako pútnik, čo potme bez svetla ide, ztratí cestu, tak i my pri svojom putovaní k nebu, nemôžeme dôjsť hlahoslavenstva bez svetla slova Božieho, ktoré náš rozum osvecuje a učí nás poznať posledný cieľ náš i cestu k nemu. (Sv.Aug.) Ako všetko by vymrelo, keby slnce svietiť prestalo, poneváč svetlo a teplo sú základné podmienky života, tak bez slova Božieho zomrely by duchovne i všetky duše, lebo slovo Božie je slnkom duše. (Sv. Bernardín) čo

je povinný buď častejšie slyšať kázeií alebo čítať náboženské 2. Preto každý

kresťan

knihy a slyšané alebo Čítané slovo Božie na seba upotrebovať

a

zachovávať.

884

V každom kostole farskom musí byť kázeň každú nedeľu a sviatok. (Sn. Tr. 23, l; 5, 2) Poneváč kázeň od akživa s omšou bola spojená (pravidelne nasledovala po evanjeliume), nuž ten, kto v nedele a sviatky na omši bol, súčasne počúval i kázeň. Preto ani nikdy nebolo zvláštneho príkazu slyšať kázeň; taký jednoducho bol zbytočný. Kázanie bolo hlavným zamestnaním Krista P. (Luk. 4, 43) a apoštolov. (Mart. 16, 20) Od akživa všetci sv. biskupi a kňazi boly vždy i najhorlivejšími a najspôsobnejšími kazateľmi.

Slyšanie slova Božieho má väčšiu silu a účinok, než čítanie náboženských kníh, ako teplý dáž ď, čo s chmár prší, je o mnoho účin­ livejší, než studená voda studničná, ktorou rastliny polievame. Veľmi sa odporúč a čítanie biblického dej ep is u, životopisov svätých, zpráv missionárskych, nábožných rozjímaní (na pr. o nasledovaní Krista od Tomáša Kempenského alebo Filotea od sv. Fr. S.) a p.

Knihy náboženské podobajú sa kuzateľovi, ktorého v každú hodinu po čuť možno. Také knihy sú zrkadlom, kde chyby svoje zbadáme a poznáme, ktorými cnosťami by sme sa ešte ozdobiť mali. (Scar.)

Zkúsenosť učí, aké velmi užitočné je čítanie dobrých knih; mysli na pr. na obrátenie sv. Ignáca Loyolského r. 1521 (Meh.) alebo Jána Kolombína, zemana a mešťanostu sienského. Tento na poludnie prišiel z mestskej rady a poneváč obed ešte nebol hotový, jeho pani podala mu životopisy svätých; no on knihu zahodil na zem, avšak pozdej šie zdvihol ju zase a čítal život sv. Marie egyptskej. Toto čítanie tak ho dojalo, že sa obrátil a svätý život viedol; stal sa zakladateľom~ rehole jezuátov (t 367). Ale pri čítaní nemáme sa priveľmi ponáhľať ani čítať priveľa bez poriadku, lebo ináče nebudeme mať nijaký osoh; je s tým práve tak, ako s jedením: ak jedlo bez žuvania hltáme alebo viac jeme, ako stroviť môžeme, nebude nám na úžitok. (Sv. Hugo.) Co sme počuli alebo čítali, musíme upotrebovať na seba samých. Telesný pokrm osoží len tak, keď ho užijeme a náležite strovíme; práve tak i slovo Božie osoží len vtedy, keď ho ochotne prijmeme a o ňom náležite rozmýšľame. Keď holubica zachladí vajcia~ na ktorých sedí, nevyliahnu sa z nich nijaké mladé; tak i z kázne nemá osohu, kto slova Božieho nezachová v srdci svojom. (Sv. Aug.) Kto sa v krásnej zahrade prechádzal a kochal ľubovôňou kvetov, ten pri odchode obyčajne here so sebou dakoľko kvietkov, aby ich ovoniaval; tak i po duchovnom čítaní musíme si vziať dakoľko nábožných myšlienok, aby sme sa čo deň na . ne rozpamätali. No,

885

bohužial, mnohí nerozmýšľajú o tom, čo počuli a čítali; rovnajú sa tomu, ktorý svoju tvár v zrkadle obzerá, odíde a zase hneď zabudne, ako vyzeral (Jak. l, 23); alebo vode, čo, keď ju od ohňa odstavíš, hneď zas ochladne. (Lud. Gran.) To je preto, že pri starosfach pozemských veľmi sú roztržití (teda semeno padá na cestu) alebo predpojatí oproti slovu Božiemu (semeno padá na skalnatú pôdu) alebo majú u seba mnoho zlých žiadostí a náruživostí (semeno padá medzi tŕne). (Luk. 8.) Dajedni vravia, že z kázne nemajú osohu, lebo že majú slabú pamäť a z kázne ničoho si nezapamätajú. No tomu nie je tak. Keď špinavým košom vodu čerpáme, nuž voda- ovšem vyteká, ale koš sa čistí. Podobne je i s tým, ktorý slabú pamäť má; zabúda síce z kázne veľmi mnoho, no poznenáhla ztratí sa uňho špina hriechov.

Ale chyba je, keď slovo Božie, miesto na seba, vzťahujeme na iných; keď, ako farisei, počúvame kazateľa len na to, aby sme ho posudzovali; keď slovo Božie nechceme zachovávať, poneváč ho kazateľ nezachováva.

Kázeň

máme vzťahovať na seba. No niektorí, keď kázeň rozdávajú túto medzi ľudí a pre seba nepodržia ničoho.

(Meh.) Keď raz sv. Ján Kapistrán kázal o hriešnej hre a prepychu v šatstve, doniesli mnohí mužovia karty, kocky a p., ženy svoje šperky a pred očami svätého hodili ich do ohňa; dačo podobného stávalo sa po kázňach sv. Antona Paduanského a iných. Naozaj, tu vidíme, čo to znamená vzťahovať kázeň na seba. - Niektorí, ako farisei, počúvajú kazateľa len na to, aby ho posudzovali. Títo majú povážiť nasledujúce: Kristus, apoštoli a najväčší svätí našej Cirkve hovoríli Celkom jednoducho a síce preto, aby ich slovám i každý nevzdelaný porozurneť mohol ; chceli nie snáď zapáčiť sa poslucháčom alebo zabávať ich, ale doniesť im úžitok časný i večný.

Nie krása reči je hlavnou vecou pri kázni, ale pravda. «Pravdivé slová majú väčšiu cenu, ako výmluvné)). (Sv. Aug.) Kto so šľachet­ ným úmyslom navštevuje kázeň jednoduchého kňaza, ten pre dušu svoju vždy bude mať osoh. Mohučský piskup Ketteler osvedčil: «Ešte som nepočul kázne, v ktorej by som sa dačomu novému nebol priučil.» - Iní zase nechcú zachovávať slovo Božie, lebo ho ani kazateľ nezachováva. Ľudia, ktorí dobré nechcú činiť skôr, kým ho kazateľ nečiní, podobajú sa bláznom, čo cestujúc, prišli počúvali,

886'

k drevenému stÍ pu, ktorý cestu ukazuje, · a nechcú ďalej ísť, ale čakajú, kým stíp s nimi pôjde. (Sv. Aug.) Kazateľ nie je nič iného, ako koš, ktorý božský Rozsíevač používa pri rozsievaní nebeského semena. Nehlaď na éhatrnosť koša, ale na výbornosf semena a na vznešenosť Rozsievača. (Sv. Aug.) Na postave listonošovcj mál o záleží, ak len list, ktorý nesie, je veľmi radostný. (Meh.) Podobn e je i s kázňou.

3. Kto usilovne pocuva kázeň alebo číta náboženské knihy, ten ľahšie dôjde večného blahoslavenstva.

Spasiteľ povedá: «Kto ~je z Boha, slyší slovo Božie» (Ján 8, 47), a Z!l-S: «Blahoslavení sú, ktorí slyšia slovo Božie a zachovávajú ho». (Luk. 11, 28) Kto rád počúva hovoriť o Bohu, musí zaiste mať lásku k Bohu; lebo čo milujeme, o tom radi počúvame hovoriť. Kto však má lásku k Bohu, je v stave milosti Božej. Chuť k jedeniu ukazuje na telesné zdravie; tak i žiadanie nebeského pokrmu je najistejším znakom, že duša je zdravá (Sv. Zl.), t. j. v stave milosti. Ošklivenie si telesného pokrmu je znakom, že telo je choré; tak i nechuť k slovu Božiemu je znakom, že duša je chorá. (Sv. Antonín.) Planí ľudia teda nikdy nechodia na kázeň.

Ako svetlo je odporné chorému oku, tak slovo Božie planému človekovi.

Osoh kázne riadi sa dia osvieten-ia Ducha Svätého, ktorého kňaz a poslucháči majú.

Preto pred kázňou vzývame Ducha Sv. za pomoc jeho. «Boh je ten, ktorý ľudí napráva, a nie ka z ateľ». (Dyd. Nis.) Kazatelia len sadia a polievajú, no Boh dáva zdar. (1. Kor. 3, 6) Loď (plachtová) môže byť bársako krásne vystrojená, ale keď vietor chybí, nemôže sa plaviť; podobne je i s kázňou; môže bársako oplývať učenosťou a výrečnosťou, no ak chybí Duch Sv., ktorý jej sily dodáva, všetko je daromné. (Sv. Zl.) Sluha evanjelia, naplnený Duchom Sv., vystupuje ako anjel a pohne najtvrdšie srdcia. (Sv. Ján z Avily.)

Istý vysokopostavený officier, ktorý so zvláštnou záľubou vyhľadával a počúval najvýrečnejších kazateľov Fra ncúzska, prišiel i na kázeň

887

jednoduchého, ale Bohom osvieteného farára arského Vianneya (t 1859) Keď sa ho potom spýtali, ako sa mu páčila jeho kázeň, odpovedal: ((Doteraz vždy páčil sa mi rečník ; ale dnes ja nepáčim sa sebe». Sv. biskup František Saleský obrátil svojimi kázňami 70.000 bludárov; podobne účinkoval sv. Dominik, sv. Anton Paduanský v Itálii, sv, Ján Nepomucký v Prahe. Zkadiaľ bol tento úspech? C<Pre krásne písmo chválime nie pero, ale pisateľa; tak i pre peknú kázeň nemáme chváliť kazateľa, ale Ducha Sv». (Sv. Tom. Akv.) No slovo Božie nie vždy hneď máva účinok ; podobá sa semenu, ktoré len po dlhšom čase vzchodí a donáša úrodu. Ba často nedonáša. nijakej úrody (Spasiteľ povedá, že tri štvrtiny sémena ·v nivoč vyjdú), a hoci donáša úrodu, nuž nie všade rovnakú.

(Mat. 13, 8)

II. SV. SVIATOSTI. soslania ukázal Duch Sv. príchod svoj viditeľným a slyšateľným znakom; ohnivé jazyky totiž značily osvietenie a dar jazyka u apoštolov, hučanie vetra silu, akú apoštoli obdržali. Celkom podobným spôsobom, totiž znakom viditeľným a slJ?ateiným chcel Spasiteľ udeliť milosf nám. Nariadil totiž k udeľovaniu milosti upotrebovanie takých slov a veci. čo udelenie milosti jasno označujú. N. pr. aby nás od hriechu dedičného očistil, nariadil polievanie vodou (voda čisto umýva) a súčasde upotrebovanie takých slov, čo moc najsv. Trojice označujú. Aby nám 7 darov (osvietenie a silu) Ducha Sv. udelil, nariadil okrem modlitby k Duchu Sv. vzkladanie rúk (rukou rozdáva sa) a mazanie olejom (olej svieti a hreje). Aby nám život duševný zachoval, ustanovil spôsoby chleba a vína atď.

V

deň

l. Sviatosti sú od Krista ustanovené viditeľné a slyšateľné znaky, ktoré nám udeľujú milosti Ducha Sv. U každej sviatosti teda sú: vec a úkon s ňou, ďalej slová, úkon vecou podujatý sprevádzajú; konečne účinok milosti. Znaky u sviatostí nielen znázorňujú, ale i spôsobujú milosť; sú teda znaky účinlivé. Môžu sa menovať i nástrojmi a m-ilosti nimi udelené účinkami týchto nástrojov. Kto sa na tom pozastavuje, že vodou, olejom atď. udeľujú sa duši milosti, nech len pováži, že duchovné poznanie udeľuje sa okom, uchom atď. Či prevrátený smer vôle neudeľuje sa často i telesným pôvodom? (Veď povedáme: Jablko ďaleko od stromu nepadá.) Prečo nemohlo by sa aj osvietenie duše udeliť smyselným prostriedkom? - Znaky sviatostí ponášajú sa na človečenstvo Kristovo, udelené milosti na božstvo čo

889

Kristovo, skryté pod človečenstvom. Slovo sviatosť značí dačo svätého i čosi tajuplného, lebo za prvých časov Cirkve držali v tajnosti pred pohanmi, čo bolo sväté.

Srn yselne zbadateľné znaky ustanovil Kristus menovite preto, aby milosti, ktoré skrze ne udeliť sa majú, náležite znázornené a tak od človeka lepšie poznané bol y.

Poneváč

voda od špiny čistí a oheň hasí, nuž pri krste primerane ukazuje (znázorňuje), že sa duša naša očisťuje a oheň pekelný pre nás zaháša. Poneváč olej svieti a telo posilňuje, nuž pri birmovani ukazuje, že sa duša naša Duchom Sv. osvecuje a posilňuje. Človek teda zo smyselne zbadateľnýéh znakov ľahko pozná účinok sviatostí. Ostatne Kristus pri udeľovaní milostí a dobrodení temer vždy upotreboval zvláštne znaky, ač bola by dostačila samá myšlienka alebo slovo jeho. .Malomocného uzdravil dotknutím sa ho (Mat. 8, 3), dvoch slepých dotknutím sa očí, dýchol na apoštolov, keď im po svojom zmŕtvychvstaní riekol: ((Prijmite Ducha Sv.» (Ján 20, 22) Už v Starom zákone udeľoval Boh svoje dobrodenia pomocou rozličných znakov. Myslime len na prút Mojžišov, na medeného hada, na uzdravenie Tobiáša potretím očú rybäcou žlčou, na uzdravenie malomocného Námana umývaním v Jordáne. - Smyselne zbadateľné znaky ustanovené sú od Krista i preto, aby sa pyšný človek uponížil. Človek, ktorý sa kedysi Boh~ chcel rovnať, je teraz pri nazpäťdosiahnutí blahoslavenstva odvislý od najnižšieho, čo tu jestvuje, totiž od bezživotnej hmoty.

Pre smyselné vzdali sa ľudia svojho blahoslavenstva; slušné je teda, aby teraz pomocou smyselného zase k nadsmyselnému hore vystupovali. (Sv. Reh. Vel.) Z tej istej príčiny žiada Boh ctenie obrazov a relikvií. Áno smyselne zbadateľné znaky sú pre cloveka zrovna potrebné. Keby sme boli čistí duchovia, nepotrebovali by sme nijakých telesných znakov k udeľovaniu duchovných darov; no poneváč sme složení z tela i z duše, nuž potrebujeme ich. (Sv. Zl.) Keď hriech telom i dušou spoločne bol spáchaný, musia aj obe spoločne byť očistené od hriechu. (Sv. Ambr.) Keby sa .milosť neudeľovala zovňajšími znakmi, ale iba vnútorným žiadaním, boli by sme ustavične v pochybnosti, či sme ju dosiahli.

No takto máme istotu, že sme sviatosť vskutku prijali.

890

Krem znakov Kristom ustanovených uvedené sú od Cirkve aj isté zvyky alebo obrady, aby sa nám milosti, aké majú nám byť udelené, ešte viac znázornily a pobožnosť pris]uhovateľa ~ prijímateľa sa rozmnožila.

Rozličné dômyselné obrady sú akoby zrkadlo, v ktorom vidno, sa vtedy v duši deje. «Sviatosťami udeľované dobrodenia Božie skrze obrady pevnejšie sa vtlačujú do myslí veriacich». (Rim. katech.) - Obrady množia pobožnosť v prísluhovateľovi i prijímateľov!. Keď zemský kráľ vystupuje v kráľovskej nádhere a v sprievode velikášov svojej krajiny, máme pred nim viac úcty, ako keby sme ho v súkromnom živote videli. Dačo podobného platí o sviatosťach. (Deh.) Preto sa sviatosti nikdy neudeľujú nahé, ale pri udeľovaní vždy sú oblečené a ozdobené. (Bell.) Prečo Boh ozdobil nebo millionami hviezd, zem ohromnou rozmanitosťou živých i neživých bytností? Bez pochyby preto, aby viac oslávený bol. Z tej príčiny i Cirkev ozdobila sviatosti toľkými krásnymi obrady ; chce viac osláviť Boha. Obrady sú aj istou prípravou k prijatiu vlastnej sviatosti; skrze ne roľa nášho srdca najprv sa takrečeno pripravuje, aby potom dobré semeno sviatosti tým hojnejšie rodilo. Cirkvou ustanovené obrady môžu sa vynechať v páde potreby; tak n. pr. pri krste v čas potreby. Cirkevná kniha, v ktorej obvyklé obrady pri udeľovaní sviatostí sú udané, volá sa rituál (od latinského rítus, t. j. obrad). Poneváč časom v jednotlivých biskupstvách rozličné dômyselné obrady vznikly, ktoré sa už bez véľkeho pohoršenia vynechať nemôžu, nuž rituály jednotlivých biskupstvŕ nie sú rovnaké. Všetky rituály sú vypracované dia vzoru <<rimského, rituála)) (ktorý pochodí od pápeža Pavla Y z r. 1614).

čo

2. Kristu~ ustanovil 7 sviatostí, a síce: krst, birmovanie, sviatosť oltárnu, pokánie, posledné pomazanie, posvätenie kňazstva a stav manželský.

Učenie o siedmich sviatosťach je tak staré, ako Cirkev. Lebo i všetky sekty, ktoré v prvých stoletiach od Cirkve odpadly, podržaly 7 sviatostí, i Gréci a Rusi. Ztadial ostrá odpoveď rozkolníckeho biskupa carihradského Jeremiáša, daná protestantom r.

891

1575. (Meh.) V sv. Písme ovšem nespomína sa ustanovenie 7 sviatostí; ale nespomína sa ani to, či ich viac alebo menej bolo ustanovené. Tu je smerodajným podanie. Pozoruhodné je, že práve 7 sviatostí úplne zodpovedá potrebám nášho ducha, ktoré sa potrebám nášho tela podobajú. Život našej duše totiž začína sa krstom, posilňuje sa birmovaním, vedie sa k dokonalosti sviatosťou oltárnou; ak život našej duše je ztratený, prinavracia sa pokáním a posledným pomazaním; posvätením kňazstva a stavom manželským vedie sa však ďalej s pokolenia na pokolenie.

Skrze 7 sviatostí dostávame milosť Božiu práve v takých chvíľach svojho života, v ktorých milosti najviac potrebujeme.

Teda po narodení, pri vkročení do mládenectva, po ztrate Božieho, pri smrti, na začiatku nového stavu. Sviatosti sú podobné kolienkarn stebla. Ako na mori tu i tam sú ostrovy a prístavy, kde sa plavci zotaviť môžu, ako pri hradskej ceste tu i tam sú hostínce, kde sa pocestní ubytovať môžu, tak na púti tohoto života sú sv. sviatosti, aby sme sa nimi občas posilniť a občerstviť mohli. (Sv. Zl.) priateľstva

3. Tri sviatosti mozu sa v živote len raz prijať, a síce krst, binnovanie a posvätenie kúazstva, poneváč tieto duši nesmazateľný znak vtlačujú.

(Sn. Tr. 7, 9) Nesmazateľný znak záleží vo zvláštnom posvätení a spojení s Kristom .. Po tomto znaku poznávajú anjeli, že niekto k ich rodine patrí a ochraňujú ho. (Sv. Cyr. J.) Tieto znaky ostanú vtlačené duši i v tedy, keď človek upadne do smrteľného hriechu. Ako masť, čo papier poškvrnila, už nevyjde z neho, tak je i s troma menovanými sviatosťami. Preto sa tieto tri sviatosti nikdy neopakujú, ani vtedy, keby niekto od viery odpadol a potom zas sa navrátil do Cirkve katolíckej. Ani vojakom, čo zástavu vierolo~ne opustili a zas k nej sa na vrátili, nevtláčali už nového znaku; lebo ich po starom ešte poznávali. (Sv. Aug.) Tri sviatosti tieto ostanú duši vtlačené i na druhom scete; blahoslaveným budú večným znalwm

892

slávy a cti, no zavrženým budú na večnú hanbu; pre tieto znaky blahoslavení budú večne velebení od ostatných, no zavržení večne vysmievaní od diablov a ťažko sužovaní.

4. Hlavný1n účelom dvoch sviatostí, krstu a pokánia je, aby posväcujúcu milosť najprv udelily; ostatných piatich však, aby už prítomnú posväcujúcu milosť rozmnožily.

Sv. sviatosti sú lieky evanjelického Samaritána k uzdraveniu nlebo zachovaniu zdra-uia našej duše. (Sv. Zl.) Krst a pokánie volajú sa sviatosti mŕtvych (=sviatosti pre duchovne mŕtvych), lebo sú ustanovené pre ľudí, čo pre ťažký hriech sú duchovne mŕtvi. Ostatné päť volajú sa sviatosti živých (= pre duchovne živých), lebo sú ustanovené pre ľudí, čo už sú v stave milostí, teda duchovne živí. - Môže sa tiež stať. že krst a pokánie rozmnožia posväcujúcu milosť. Mohol totiž niekto úprimným polepšením života a veľkou ľútosfou už pred krsom alebo pred spoveďou obdržať Ducha Sv. a s nim posväcujúcu milosť; tak pohanský stotník Kornelius v Cäsarei so svojimi už pred krstom, ešte počas kázne sv. Petra bol naplnený Duchom Sv. (Sk. ap. 10, 41) ; alebo môže niekto spovedať sa, ktorý je bez smrteľného hriechu.

účel

Každá jednotlivá sviatosť krem toho má zvláštny a udeľuje tak ešte zvláštnu milosť.

Tak krst udeľuje milosť, aby sme dla predpisov evanjelia žili; birmovanie udeľuje milosť, aby sme vieru neohrožene vyznávali; prijímanie udeľuje milosť, aby sme v duchovnom živote rástli; pokánie chráni od znovuttpadnutia do hriechu ; posledné pomazanie donáša vyzdravenie; posvätenie kňazstva a stav manželský donášajú milosti stavu. - Toľké veci spôsobujú sv. sviatosti pre našu dušu) a predsa ľudia cenia si ich tak málo. Čo všetko robia ľudia, aby telesné zdravie udržali alebo znovu nadobudli; chodia usilovne na prechádzku, užívajú najdrahšie lieky, navštevujú najvzdialenejšie kúpele atď. Zdravie duševné, ktoré je oveľa dôležitejšie, dalo by sa udržať tak ľahkými prostriedkami, a tieto prostriedky napriek tomu sa neužívajú. Aká to ľahkomyseľnosť a zodpovednosť 1

893

milosť

dosiahli,

musíme sa na prijatie ich náležite

pripraviť.

5. Aby sme

sviatosťami

Kto tedy krst alebo pokánie prijíma bez úprimnej premeny mysle, alebo kto ostatné sviatosti prijíma v stave smrteľného hriechu, pácha strašný hriech svätokrádeže a nedostane milostí Ducha Sv., zakiaľ neodstráni prekážku, ktorá milosti zavadzia.

Preto v prvé časy kresťanstva predchádzala krstu dvaro6ná príprava, ktorá mala účel najprv úplne napraviť pohanov; z tej príčiny sv. Peter v kázňach svojich predovšetkým žiada pokánie i premenu mysle a len potom krst. (Sk. ap. 2, 38; 3, 19) Ešte dnes žiada Cirkev, aby sme pred prijatím sviatosti živých sv. spoveď vykonali. Oj, ako ľahkomyseľne jednajú, ktorí len tak pre obyčaj (na pr. preto, že je odpust a i.) sa spovedajú a na ozajstnú zmenu života ani nemyslia l Sviatosti slúžia tým, čo ich dobre užívajú, k spaseniu, tým však, čo ich zneužívajú, k záhube». (Sv. Aug.) Záživné jedlo, požívané od nemocného, donáša nie zdravie, ale smrť. Kto k liečil:ému prameňu nosí so sebou nádobu, v ktorej je otrava, príde o život, ak takou čerpá a píje. Výnimka je len pri krste detí. - No keby tak niekto mal nešťastie, že by niektorú sv. sviatosť svätokrádežne prijal, môže predsa ešte byť účastný milosti sv. sviatosti, ak odstráni prekážku, čo mílosti zavadzia.

So sviatosťami je to tak, ako s lúčami slnečnými. Ak v chyži zatvoríme okenice, nuž lúče slnečné nemôžu dávať ani svetla ani tepla; no ovšem potom, keď prekážku odstránime, t. j. okenice otvoríme. Nehodne prijaté sviatosti teda nepotrebujeme opakovať po polepšení života; vtedy samy sebou zase ožijú. Výnimku robí najsv. sviatosť oltárna; ak táto v stave smrteľného hriechu bola prijatá, nuž prijimateľovi neudeľuje milosti ani vtedy, keby sa pozdejšie zbavil smrteľného hriechu. Čím hodnejšie prijímame sv. sviatosti, tým viac milosti dostávame. Čím suchšie drevo, tým lepšie horí. Čím čistejšiu nádobu bereme so sebou k liečivému prameňu, tým zdravší bude nápoj. So svätými vecmi musíme sväte zachádzať.

Církev od prijímateľa sviatostí nevyhnutne požaduje nasledujúce: musí mať schopnosť a vôľu prijať sviatosti.

894

Požívanie telesného pokrmu závisí od istých ústrojov ľud­ ského teľa ; tak i prijímanie pokrmu duševného sv. sviatostí len vtedy je možné, keď prijímateľ má isté vlastnosti. Kto nemá nôh, nemôže sa obúvať. Podobne je i tu. Teda na pr. nekrstený nemôže prijať inú sviatosť mimo krstu; človek , ktorého žalúdok neznesie nijakého jedla, nemôže prijať sviatosť oltárnu, ani dieťa sviatosť pokánia, ani zdravý posledné pomazanie, ani žena posvätenie kňazstva. Keď niektorá sviatosť udeľuje sa dakomu proti jeho vôli, nuž taký neprijíma nijakej sviatosti. Cirkev teda nikdy neschvaľovala, keď svetskí panovníci priamo nútili svojich poddaných ku krstu (ako Cisár Karol Veľký Sasov). Cirkev vždy pôsobí len poučovaním a napomínaním. Preto i dnes ešte pri krste spytuje sa: «Či chceš byť pokrstený ?ll Sviatosti umierajúcich ovšem prisluhuju sa i takým, čo sú bez seba, teda už umierajú ; lebo sa predpokladá, že by sviatosti tieto boli žiadali, keby boli vedeli, do akého stavu prídu. Dačo podobného predpokladá sa i pri krste detí.

6. Jestliby iba prisluhovateľ sviatosti bol nehodný, nuž sviatosťou vzdor tomu udeľujú sa milosti Ducha Sv. (Sn. Tr. 7, 12) Veď sviatosť má svoju silu nie skrze zásluhy toho, čo ju prisluhuje, ale skrze záslnhy Kristove. «Udeliť dačo božského ni e je v moci ľudskej)). (Sv. Ambr.) Sviatosti už sami sebou sú sväté a nestávajú sa takými snáď preto, že ich udeľuje, kto je nábožný.

(Sv. Aug.) Milosť sviatosti ncoslabuje sa planým životom kňaza.

(Sv. Zl.) Boh obyčajne pôsobí i skrze nehodných. (Sv. Ambr.) Prisluhovateľ je len nástroj Kristov. (1. Kor. 4, l) Malomocný vrátnik, ak len má kľúče, môže práve tak dobre otvárať, ako zdravý; podobne je i s rozhrešenjm a jednotlivými sviatosťami.

(Sv. Brig.) Trebársby sudca ako človek bol planším od iných, predsa ich pre zločin môže odsúdiť. Dobré semeno klíči . a nesie úrodu, či ten, čo ho rozsieva, má čisté ruky, alebo nie. (Sv. Aug.) Dukát z ruky naníčhodníka má tú istú cenu, ako z ruky nábožného. Dobré víno vždy je dobré, či podáva sa v pohári a či v striebornom pokále. To je i s prisluhovaním sv. sviatostí. Bludári, takzvaní donatisti tvrdili protivu. Keby sa sviatosti len od dobrých

895 udeľovať

mohly, museli by sme ich ustavične opakovať, lebo by sme nikdy nemali istoty, či prisluhovatei bol hodný. Vtedy nemali by sme nijakej istoty spasenia. (Sv. Bonav.)

Cirkev od prisluhovateľa sviatostí nevyhnutne požaduje nasledujúce : musí bez podstatnej zmeny a súčasne upotrebiť viditeľný i slyšateiný znak a mať úmysel činiť, čo Cirkev činí.

Kto by n. p. pri krste miesto vody upotrebil víno, ten by podstatne zmenil viditeľný znak, (lebo víno dia mena a užívania je dačo celkom iného, než voda) a tak by ani nekrstil. Kto by upotrebil teplú alebo nesvätenú vodu, ten neurobil by podstatnej zmeny, a krst bol by platný. Kto by pri krste hovoril: «Ja teba krstím v mene Krista», ten zmenil by podstatne slyšateľný znak, (lebo smysel slov bol by iný) a tak by ani nekrstil. Kto by iba jedno alebo druhé slovo nesrozumiteľne povedal (ako na pr. ľudia, čo v cudzej reči nie sú celkom zbehlí), nuž krst bol by platný. Keby niekto najprv vodou polial krstenca a potom vravel predpísané slová, to nebol by nijaký krst. Oboje musí sa konať súčasne.

Ani hodiny neukazujú, ak na nich niet závažia a súčasne nie sú natiahnuté. Kus hodvábtt ešte nie je odev; hodváb musí sa najprv pristrihnúť a posošívať. Tak i voda len vtedy je krst, keď s vyliatím vody hovoria sa aj určené slová. (Deh.) Výnimka je len u sviatosti polcánia a stavu manželského. Aj protestanti pri krste do ista majú úmysel činiť, čo (pravá) Cirkev činí. Ich krst teda je platný, ak sa pri ňom pridŕžajú ostatných predpisov.

I. Krst.

Už pohanské národy, ako Egyptčania, Gréci, Rimania, užívaly vodu, aby · svoju dušu očistily a bohom svojim príjemnými sa urobily. V starom Ríme umývali chlapcov po 8., dievčatá po 9. dní od narodenia v takzvanej očisťujúcej vode. Aj u židov boly predpísané umývania, aby sa od všelijakej nečistoty očistili. (3. Mojž.

12-15) Pred vyhlásením 10 prikázaní museli sa židia očistiť vodou. (2. Mojž. 19, 10) Ján Krstiteľ na púšti krstil tých, čo polepšenie sľúbili, aby znázornil odpustenie hriechov, ktoré svojím Kat. Ľud . Katechismus.

57

tl9G

pokánim dosiahnuť mali. Celkom inakšie je s krstom Kristovým; tento má silu pretvorttjúcu, lebo sníma hriech a naplňuje Duchom Sv. (Mat. 3, ll)

l. Pri krste stáva sa nasledujúce: Člo­

vek polieva (umýva sa) vodou a súčasne hovoria sa slová, od Krista ustanovené; týn1 sa človek očisťuje od hriechu dedičného i všetkých iných hriechov, dostáva posväcujúcu milosť a stane sa dieťaťo1n Božín1} dedičom neba a údom Cirkve.

Pri našom krste deje sa čosi podobného, ako pri krste Krista P. Lebo i my bývame vodou umytí a isté slová hovoria sa nad nami. («Ja teba krstím v mene Otca i Syna i Ducha SvätéhOll.) Pritom Duch Sv. sostupuje na nás, ovšem nie v podobe holuba (teda staneme sa chrámom Ducha Sv. a preto máme posväcujúcu milosf). Boh Otec pritom akoby volal: <<Toto je môj rnilovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo (staneme sa dietkami Božími); nebo otvára sa nám (staneme sa dedičmi neba). Pri našom krste deje sa čosi podobného, ako pri uzdraveni Námana syrského (4. Kráľ. 5, 14); umývame sa vodou a tratíme malomocenstvo, totiž duševné (t. j. hriech dedičný a všetky osobné hriechy). - Pri krste deje sa čosi podobného, ako pri prechode Israelitov ifez Jordán (1. Kor. 10, 2): ideme čez krstnú vodu a tak prichodíme do zasľúbenej zeme Cirkve, staneme sa údami Cirkve.

(Ako údovia Cirkve máme právo na prostriedky milosti Cirkve, účastní sme jej modlitieb, omší a ostatných milostí Cirkve, ale máme i povinnosť, poslúchať ju.) - Kto má posväcujúcu milosť, už tým samým je i. dietaťom Božím a dediéom neba. Len pokrstený môže sa úplným právom modliť Otčenáš (preto modlitba Pána za dávnych čias nikomu nebola sdelená, kto nebol pokrstený).

Ludvík IX. Svätý, kráľ francúzsky, často hovoril: <<Vyššie cením zámockú káplnku, kde som bol krstený, ako hlavný chrám remešský, kde ma za kráľa korunovali ; lebo hodnosf dieťata Božieho, dosiahnutá pri krste, je väcšia, než hodnosť kráľovská. Kráľovskú hodnosť utratím pri smrti; no ako dieťa Božie dosiahnem večnú

897

slávu». (Meh.) Poneváč sa človek skrze krst od hriechov očisťuje, preto vraví sv. Pavel: «Niet teda už zatratenia pre tých, čo sú v Kristu Ježišovi». (Ri.m 8, 1) Zo slov sv. Petra v deň soslania Ducha Sv.: «Čiňte pokánie, a každý z vás nech sa pokrstí v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov svojich; a prijmete dar Ducha Sv.» (Sk. ap. 2, 38) - je zrejmé, čo krst pôsobí. Sv. Pavel nazýva krst «kúpeľom preradenia a obnovenia Ducha Sv.», ktorým «ospravedlnení jeho milosfou sme dedičmi podľa nádeje života večného». (Tit. 3, 5-7) Ďalej povedá: «Skrze jedného Ducha všetci sme pokrstení v jedno telo». (1. Kor. 12, 13)

Kristus nariadil krst pri svojom nanebevstúpení.

Krst pravdepodobne bol ustanovený od Krista pri jeho vlastnom krste v Jordáne. (Rim. katech.) Kristus dal sa krstíť v Jordáne, aby vodu posvätil a sdelil jej silu posvätenia. (Sv. Reh. Naž.) Tým, že sa pri krste Krista P. všetky tri . božské osoby naraz prejavily, označilo sa, že krst v mene troch božských osôb udeľovaný bude. Krst rozkázal Kristus pri svojom nanebevstúpení, keď apoštolom riekol: «<ďte a učte všetky národy, krstiac ich v mene Otca, i Syna i Ducha Sv.» (Mat. 28, 19)

2. Krst podobne

účinkuje

ako

voda·

Dčisťuje

nás totiž od špiny všetkých hriechov, zaháša pre nás plamene pekelného a očistcového ohňa, sdeľuje nám nový život, hasí smäd našej duše, dáva nám silu k plneniu príkazov, spôsobuje, aby sme pre život večný ovocie donášali a spojuje nás vo veľkú spoločnosť, Cirkev.

Voda totiž očisfuje telo od špiny, zahá$a oheň, voda studená privádza zamdletého k povedomiu, hasí smäd, posilňuje telo (mysli na Kneippovu vodoliečbu) zúrodňuje polia; i zbožie stáva sa chlebom skrze vodu. Práve tak pôsobí krst v ohľade duchovnom.

Keď sa voda k ohňu postaví, vezme na seba jeho silu; tak i voda krstiteľná pôsobením Ducha Sv. vezme na seba božskú silu. (Sv. Cyr. AL) - Každé novorodené dieťa má na sebe hriech dedičný a dospelý okrem toho ešte osobné hriechy. Všetký tieto hriechy zmiznú pri krstiteľnici, ako iskra vo vodách svetomora. (Sv. Reh. 57*

898 Veľ.)

Preto sa pokrsteným nikdy neukladaly skutky pokánia. - Kto teda po krste zomre, ten hneď príde do neba (Sn. Flor.), nasledovne nepríde ani do ohňa pekelného, ani do očistcového. Preto začiatkom kresťanstva mnohí dali sa pokrstiť len na smrtnej posteli, tak cisár Konštantín Veľký. No ak myseľ týchto ľudí sa nepremenila, či im krst osožil dačo? - Poneváč pokrstený dostane Ducha S v. a s nim posväcujúcu milosť, nuž duša jeho začne nový žiot, a síce život v Bohu. Krst teda je narodením duše, kým ostatné sviatosti sú pokrmom alebo liekom duše. (Deh.) Krst zovie sa i preporodením, lebo nim začíname nový život. (Sv. Ján Dam.) Zakiaľ sa človek zovnútorne umyje, premení sa vnútorne, a z neho stane sa nový tvor, z bezbožníka spravedlivý. (Sv. Lev Veľ.) Vodou potopy boli živí usmrtení, vodou krstu mŕtvi stávajú sa živými.

(Sv. Prokl.) - Pokrstený dostane pravú spokojnosť duše skrze . Ducha Sv., ktorý sa v ňom ubytoval. (Viď nauku o posväcujúcej milosti.) Ako my cítime sa teraz blaženými po dobre vykonanej sv. spovedi, tak blaženými cítili sa prví kresťania po sv. krste Teda právom môže sa povedať: krst hasí smäd našej duše. Okrem toho pokrstený dostane skrze Dubha Sv., ktorý sa v ňom ubytoval, osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Keď prenasledovník kresťanov, Šavel, bol krstený, hneď spadly z očú jeho akoby šupiny. (Sk. ap. 9, 18) Tým sa poukazovalo, že duchovná slepota jeho bola sňatá. Podobne vodí sa každému krstenému. Krst tiež posilňuje, aby sme sa pokušeniam zlého ducha viac protivit: mohli.

(Trojnásobná náchylnosť k zlému a následkom tejto i pokušenia ostanú ovšem i navzdor krstu; ani Židia počas pobytu na púšti, napriek tomu, že prechodom čez Červené more vymanili sa z rabstva u vrahov svojich, neboli celkom svobodní od útokov ne- · priateľských.) Ako had vo vode, tak diabol v pokrstenom utratí veľkú moc svoju. (Sv. Cyp.) Poneváč sa vôľa pokrsteného Duchom Sv. posilnila, môže snadnejšie konať dobré skutky.

«Suchá zem nerodila by, keby nedostávala vlahy; tak i my ako suché stromy nikdy by sme neniesli ovocia bez spasiteľného dažďa shora». (Sv. Ir.) - Kto v sebe má Ducha Sv. má i lásku k Bohu. (Sn. Tr. 6, 7) Láskou k Bohu spojujeme sa čo najužšie s Bohom. (Ján 14, 23) Nasledovne skrze krst (pri ktorom dostávame Ducha Sv. a s nim lásku k Bohu) obliekame sa v Krista a sme v ňom jedno. (Gal. 3, 27- 28) Vodou zbožie stáva sa chlebom, hstom bývame jedno s Kristom. (Tert.) Krst sjednocuje nás s

899

Kristom, ako údy tela s hlavou. (l. Kor. 12, 13) Stávame sa údami veľkého tela, ktorého dušou je jeden Kristus. (Sv. Hier.) Všetky milosti, ktoré údovia Cirkve dostávajú, pochodia z Krista. (Sv. Aug.) Kristus teda právom je životodarnou hlavou vel'kého tela Cirkve, a my sme údami tohoto tela. (1. Kor. 6, 15) Krstom sme privtelení tomuto telu. (Sk. ap. 2, 41) Pokrstený akoby odrezuje sa od pňa starého vinného Adama a štepí sa do Krista ako nový človek.

Už nie je potomkom smyselného Adama, ale potomkom Spasiteľovým. (Sv. Lev. Veľ.) Krst ponáša sa na dvere v korábe Noemovom, lebo nim vchádza sa do Cirkve. Hľa, koľko vznešeného pôsobí krst! Milosť krstu je naj znamenitejšie, najkrajšie a naj~ vzácnejšie zo všetkých dobrodení Božích. (Sv. Reb. Naz.) Nuž či než iadal by si krstu, keby si ešte nebol pokrstený?

3. Krst je každén1u človeku nevyhnutne potrebný k spaseniu. (Sn. Tr. 7, 5) . Preto dietky, čo bez krstu zomierajú, nemôžu venstva. príčiny poveďá

dôjsť

večného

blahosla-

Kristus: «Kto sa znoV1..t nenarodí z vody a Ducha Svätého, n emôže vojsť do krá ľovstva Božieho». (Ján 3, 5) Kristus nevyníma _nikoho, ani dieťa. (Sv. Ambr.) Ako voda je nevyhnutne potrebná k životu, tak krst k životu večnému. Poneváč krst tak je potrebný, preto Boh i tak usporiadal, aby prijatie krs tu bolo veľmi ľahké. Ku krstu potrebná je len voda, ktorú všade ľahko naj sť možno; už deti môžu byť pokrstené; každý človek môže krstiť v páde potreby; ba ak krst z vody nie je možný, dostačuje i krst zo žiadosti, t. j. túžba po krste. Deti teda, čo bez krstu zomierajú, nedôjdu večn ého blahoslavenstva. Lebo veď každé dieťa, čo na svet prichodí, nosí na sebe hriech dedičný; teda chybí mu posväcujúca milosť, bez ktorej nik do neba vojsť nemôže.

«Nemluvniatka, čo pred krstom umierajú, nedôjdu ani slávy nebeskej, ani ich božský Sudca neodsúdi za pokutu do pekla, lebo nijakej osobnej nespravodlivosti nie sú vinné». (Sv. Reh. Naz.) Také deti požívajú istú prirodzenú blaženosť bez bôľa telesného a bez zármutku duševného (Sv. Tom. Akv.; sv. Bonav.) ; sú veselé, ako ľudia, ktorým sa na svete veľmi dobre vodí. No veselosť táto má sa k radosti blahoslavených, ako bľadé svetlo lampy k jasnému Z tej

900

Strašnú zodpovednosť teda majú vzdor tomu ktorí svojou ľahkomyseľnosťou zavinili, že dieťa ich bez krstu zomrelo. A tak blahoslavenstvo dieťaťa úplne závisí od svobodnej vôle jeho bližných, najmä príbuzných. Sv. Augustín vypráva o vzkriesení jedného mŕtveho dieťaťa, ktoré pred relikviami sv. Štefana stalo sa na to, aby dieťa mohlo byť pokrstené. (Meh.)

svetlu

slnečnému.

rodičia,

4. Preto rodičia majú dať pokrstiť svoje deti hneď po ich narodení, lebo novorodzeniatka nachodia sa v

ustavičnom

nebezpečenstve

života. (Sv.

Tom. Akv.) Krst detí je vo zvyku už od časov apoštolských. Už židia museli dať obrezať chlapčekov 8. dňa po narodení; z toho možno zatvárať, čo prí sviatosti krstu robiť treba. (Sv. Aug.) . Keď rodičia bez dôležitej príčiny vyše 10 dní odložia krst, nie sú bez smrteľ­ ného hriechu. (Sv. Alf.) Preto, že toľko malých detí bez krstu umiera, mohol Kristus právom povedať: «Nechajte maličkých a nebráňte im prísť ku mne, lebo takých je kráľovstvo nebeské>>.

(Mat. 19, 4) l" D.

Kazvd y• môže

krstiť

v páde potreby

a síce na bársktorom mieste a bez slávnostných obradov.

(Sn. Lat. IV.)

Krst v

čas

potreby konajú

zväčša

baby. Aj žid môže platne krstiť. (Páp. Mik. 1) Aj krst kacierov je platný, ak len náležite krstia. (Sn. Tr. 7, 4) Len rodiéia nemajú krstiť v čas potreby, jestli sú tu iní ľudia. - Krst v čas potreby koná sa nasledujúcim spôsobom: Vodou polieva sa, nakoľko možno, hlava (alebo bársktorá čiastka tela) dieťaťa (trojnásobné polievanie alebo polievanie v podobe kríža nie je nevyhnutne potrebné) a súčasne hovoria sa slová Kristom ustanovené: «Ja teba krstím . v mene Otca i Syna i Ducha Svätého)). Ak dieťa ešte dlhšie žije, ostatné obrady môžu sa doplniť v kostole. Jestli po náležitom skúmaní je nejaká odôvodnená pochybnosť, že dieťa platne . pokrstené bolo (krst v čas potreby obyčajne udeľuje sa vo veľkom zmätku a tak veľmi ľahko môže sa zle vykonať), nuž kňaz podmienečne ešte raz pokrstí dieťa.

901

Avšak obyčajne krstia len slávnostnými obradmi.

kňazi

a síce v kostole so

Právo krsti( za prvých časov Cirkve mal len biskup ;. kňazi l.:rstili len s biskupským plnomocenstvom. (Tert.) No keď biskupstvá sa zväčšily a biskup nemohol všade ísť a krstiť, nuž k1íazi mocou úradu dostali právo udeľovať krst. Ovšem, že toto právo vo farskej obci má len miestny farár alebo jeho námestník (v prvom rade - rozumie sa - patričný biskup). Pôvodne udeľoval sa krst v takzvaných krstiteľných káplnkách (baptisteriách); boly to malé kamenné budovy s nádržkou pre krstiteľnú vodu a nachodily sa vedľa biskupského hlavného chrámu, niekedy i vo vnútre kostola. Keď okolo r. 600 krst detí stal sa všeobecným a krst dospelých zriedkavejším, postavili v kostoloch krstiteľnicu, t. j. kamenné kotly s krstiteľnou vodou, aké ešte dnes vidno. - Krst v súkromných domoch vždy bol prísne zakázaný; len u kniežat a kráľov krstievalo sa v domácej káplnke. (Klem. V. 1311) Celý obrad krstný nemá ani smyslu v súkromných príbytkoch. Taký mimoriadne svätý úkon, ako je krst, patrí len na posvätné miesto. Ani dnes bez výslovného dovolenia biskupa nesmie sa krst prisluhovaf v nijakom súkromnom dome.

6. Ak krst vodou je nemožný, n1oze sa nahradiť žiadosťou krstu alebo mučeníckou smrťou pre Krista.

Cisár Valentinián Il. cestoval na krst do Milána, avšak na ceste bol zabitý ; o ňom povedá sv. Ambróz, biskup milánsky : «Jeho túžba umyla ho do čista» (Meh.) Všetci patriarchovia, proroci a sväté osoby Starého zákona mali krst zo žiadosti; lebo mali veľkú lásku k Bohu a nasledovne žiadosť urobiť všetko, čo Boh káže (teda i žiadosť krstiť sa). U Boha vôľa platí za skutok; tu ukazuje sa veľké milosrdenstvo Božie. «No krstom zo žiadosti neodpúšťajú sa všetky časné pokuty>>. (Sv. Tom. Akv.) Muče­ nícka smrť pre Krista zovie sa krvokrstom (alebo krstom z krve).

Tento~ maly nevinné deti betlehemské ; Cirkev slávi ich ako sväté a síce 3. deň po Vianociach. Krvokrst mali všetci nekrstení, ktorí pre vieru kresťanskú alebo pre vyplnenie niektorej povinnosti kres-

902 ťanskej boli umučení, tak n. p. sv. Ján K1·stitel~ sv. Emerenciána, ktorá, trebárs ešte nepokrstená, na hrobe sv. Agnesky sa modlila a pohanmi zabitá bola. Cirkev . nikdy ne modlila sa za takých nekrstených, čo pre Krista umučení boli. Veď Kristus povedal: «Kto .ztratí dušu svoju (t. j. život svoj) pre mňa, naj de ju». (Mat. 10, 39)

7. Za prvých časov Cirkve slávnostne krstievalo sa v nasledujúce tri dni: vo Veľkú sobotu, v sobotu pred Turícami a na Východe 1 v deú pred sviatkom sv. Troch kráľov.

A síce udeľoval sa krst sv. v noci so soboty na nedeľu veľ­ alebo svätodušnú. - Na Veľkú noc krstilo sa, lebo krst je duchovné vzkriesenie a práve hodí sa na tento čas (Rim. 6, 4) ; na Turice, poneváč v tento deň prvých 3000 bolo pokrstené a ponevač skrze krst prijíma sa Duch Sv. ; okolo sv. Troch kráľov, lebo Cirkev v tento deň súčasne slávi i krst Krista P. v Jordáne.

Jednotlivci boli krstení aj okrem týchto časov, tak na pr. fažko nemocní alebo hodní mužovia, ktorí v nauke kresťanskej boli náležite zbehlí. - Preto až dodnes vo Veľkú sobotu a v sobotu pred Turícami býva posviacka krstiteľnej vody a v chráme lateránskom v Ríme slávnostný krst; v jednotlivých krajoch (tak v Čechách, kde Cyrill a Metod, ktorí od východu prišli, pravdepodobne pred sviatkom Troch kráľov krstili) býva v deň pred sviatkom Troch kráľov i slávnostné žehnanie (svätenie) vody. I v našom kraji udržal sa starodávny zvyk posviacania trikráľovej vody. Posviacka krstiteľnej vody je velmi slávnostná; pomyslime len na mnohé utešené modlitby a spevy pri nej, na primiešanie sv. oleja, zanorenie veľkonočnej sviece, dýchanie na vodu a i. konočnú

V prvé časy Cirkve predchádzala krstu boženstve (takzvaný «katechumenát)) ).

výt~čba

v ná-

Kto chcel byť kresťanom, musel sa hlásiť u biskupa. Tento predložil mu viac otázok a keď ho uznal za hodného, prijal ho do katechumenátu s nasledujúcim obradom : vzložil naňho ruky (na znak, že skoro bude účastný Ducha Sv.), poznačil ho krížom na čele a prsiach (aby v duchu mal učenie Ukrižovaného, t. j.

903

veril a v srdci zachoval, t. j. žil podľa neho) á dal mu do úst posvätenú sol; aby od hniloby hriechu bol zachránený). Teraz nazýval sa katechumenom 1. triedy; ako taký bol dva roky vynaučovaný a síce v biblickom dejepise Starého i Nového zákona, ďalej v 10 Božích prikázaniach a v dvoch prikazoch lásky. Kate" chumeni mali v kostole osobitné miesto (ktoré zodpovedalo terajšej predsieni) a smeli byť prítomní i na začiatku omše i na kázni no pred obetovaním muselí opustiť kostol; lebo od prítomných požadovalo sa vyznanie viery, a kto ho nevedel, musel hneď von vyjsf. - Po uplynutí druhého roku stal sa katechumenom 2. triedy (zaznačený bol do knihy); katechumenom 2. triedy držaly sa vážne kázne po všetky dni štyridsaťdennéhu pôstu ; aj museli postiť a spovedať sa biskupovi z hriechov svojich. (Prečo to ešte nebolo sviatosfou ?) Za tento čas boli svätení rozličnými cirkevnými · modlitba;rni, posviackarni a žehnaniami; pritom konaly sa nasledujúce obrady: dýchanie na katechumenov (značí nastávajúce udelenie Ducha Sv.), zažehnávanie (aby zlý duch od nich odstúpil), ovlaženie uší a nosa slinou (aby ich duchovné smysly božským pravdám otvorené boly, Mar. 7, 33), mazanie olejom na prsiach a chrbte (značí, že im Duch Sv. obľahčí 'jarmo, aké pre Krista nbsif musia). V poslednom týždni pred krstom, teda po Kvetnej nedeli, bola im sdelená nauka o tajomstve najsv. Trojice, Apoštolské vyznanie viery a modlitba Pána. Všetky spomenuté obrady (i modlitba vierovyznania a Otčenáša bezprostredne pred krstom) udržaly sa do dnes; no výučbu v náboženstve dostávajú pokrstené deti v škole, akonáhle k užívaniu rozumu prídu. Kde niet školy, tam deti učia sa náboženstvo v dome rodičovskom.

Bezprostredne pred krstom musel krstenec skladať slávnostný sľub, že učenie Kristovo veriť a zachovávať bude. Sľub tento volá sa krstny sľub a či krstná smluva.

K západu slnka obrátený, odriekal sa diabla a všetkých skutkov i všetkej nádhery jeho, t. j. modlárstva a všetkej pohanskej nemravnosti (na pr. divadla) a márnosti svetskej (na pr. prepychu v šatstve). Potom obrátený k východu slnka prisahal, že učenie Kristovo chce veriť a zachovávaf. Prípoveď táto zovie sa obyčajne krstným sľubom: krstnou smluvou z ovie sa preto, že za vyplnenie tejto prípovede súčasne i Boh dačo sľubuje a síce

904

teraz pomoc svojej milosti a po smrtí ve č né blaboslavenstvo Krstný slub podobá sa vojenskej prísahe na zástavu ; lebo pri krste prijíma sa človek pod zástavu Kristovu a sľubuje bojovaf proti nepriateľom Božím. Krstný sľub rovná sa smluve, ktorú manielia pred oltárom uzavierajú, keď si vernosť a lásku sľubujú~ lebo i pri krste duša uzaviera podobnú smluvu s nebeským Ženíchom svojím. - Sluší sa, aby tí, čo za detinstva boli pokrstení, krstný sľub obnovili, akonáhle dosiahnu užívanie rozumu, obzvlášte v svoje narodzeniny a meniny a pred prijímaním sv. sviatostí.

(Viď formulár takého obnovenia medzi modlitbami na začiatku katechismu.) Sv. Ján Zlatoústy obnovoval krstný sľub i v pokušeniach a hovoril : «Odriekam sa diabla a chcem byť oddaný len Kristovi». V čas prenasledovania kresťanov obnovovali títo krstný sľub i slávnostne a síce každoročne v určitý deň (ktorý sv. Rehor Nazianský nazýva cc skvelým dúom svetla »), aby sa vo viere posilnili. Taká slávnosť neškodíla by ani dnes. Kresťania, ktorí sa krstnému sľubu spreneveria, počujú v deú súdny z úst Kristových slová evanjelia: «Z úst tvojich súdim ťa, slúžobníku nešľachetný», to jest z toho, čo si mi kedysi slávnostne prisľúbil. (Sv. Efr.)

Pri krste samom človek obyčajne bol ponorený do vody, niekedy tiež iba vodou kropený alebo polievaný, Kúaz a krstný otec, alebo krstná matka, podali krstencovi ruku, viedli ho dolu schodmi a ponorili ho tri razy do vody, pričom kúaz hovoril slová Kristom ustanovené. Trojnásobné zanorenie pripomína naj sv. Trojicu; zanorenie a vystúpenie z vody upomína na položenie Krista do hrobu a vzkriesenie jeho v tretí deú, no súčasne znamená tiež, že sa teraz starý hriesny človek pochováva (utopuje) a nový povstáva. (Rim. 6, 3-11) Pri krste veľkého množstva ľudí títo len vodou boli kropení , tak bolo snáď i v deň soslania Ducha Sv., keď 3000 Iudí prijalo krst. - V pozdejších stoletiach užívalo sa výlučne trojnásobné polievanie vodou, aké za prvých storočí bývalo len v čas potreby.

Každý krstenec dostal pri krste meno niektorého svätého, takzvané krstné meno.

Krstenec bol postavený pod zvláštnu ochranu niektorého svätého, ktorý mu mal byť i vzorom. Čím na zemi sú mu krstní ro-

905 dičia,

tým mal mu byť svätý v nebi. Už Sokrates povedá: «Rodičia majú dať svojim dietkam mená cnostných osôb, aby ich k nä.sledovaniu týchto povzbudili)). Kráľ Alexander Veľký povedal chabému (t. j. veľmi bojazlivému) vojakovi, ktorý jeho meno nosil: «Buď odlož toto meno alebo rob česť môjmu menu!)) (Meh.) Tak mohli by neraz hovoriť i sv. patróni mien. Pridaním mena svätého označovalo sa, že pokrstený teraz stal sa dieťaťom Božím a je privtelený obcovaniu (spoločnosti) svätých. Mená často sa menily pri zvláštnych dôkazoch milosti Božej. Tak meno Abram na AbraCirkev hama, meno Šimon na Petra, meno Šavel na Pavla. žiada, aby rodičia za krstné mená pre svoje dietk:y len mená svätých volili (Rim. rituál) ; lebo týmito cíti sa každý viac pobádaným k životu kresťanskému. Bohužiaľ, stáva sa neraz, že rodičia volia smiešne, ba celkom hnusné mená, na pr. mená pohanských -božství alebo zlopovestných vrahov kresťanstva a Cirkve. Kňaz nesmie krstiť na také mená, hoci ich do matriky zapíše. Tu ešte podotýkame, že nič nevadí, keď sa dietkam , dávajú mená takých osôb, čo v chýre svätosti zomrely.

Pri slávnostnom krste stáli pri každom krstencovi jeden alebo dva krstní rodičia.

Krstný otec a krstná mať ručia sa za to, že pokrstený zachová vieru kresťanskú a podľa nej i žiť bude. Nariadením krstných rodičov robí Cirkev, ako opatrný človek, ktorý svoje peniaze niekomu požičiava; tento požaduje, aby sa za dlžníka niekto zaručil. (Tert.) Dieťa, ktoré na svet prišlo, potrebuje pestúnky, čo ho odchováva; tak i pokrstený potrebuje dakoho, aby v kresťanskej spravedlnosti rástol. (Sv. Tom. Akv.) Krstní rodičia teda majú sa starať o kresťanskú výchovu krstných detí, akby rodičia odumreli alebo výchovu zanedbávali. Dnes, kde temer každé dieťa už v škole býva náležite vyučované v nábo%enstve, krstní rodičia nemajú toľkého významu; no predsa majú vplývať na svoje krstniatko, ak bolo by potrebné. Mýlia sa, ktorí sa domnievajú, že tu ide len o krstný dar, a ktorí mimo toho snáď mnohým iným chcú byť krstnými rodiť: mi. - - Krstní rodičia vstupuj ú s krstencom a jeho rodičmi do duchovného príbuzenstva. Veď krst je narodením. (1. Pet. 2, 2) No Cirkev prisluhovaním krstu stáva sa dUchovnou matkou pokrsteného; ten však, čo Cirkvi pri krste pomáha,

906

ako l•rstný otec alebo krstná mať, je duchovným rodičom pokrste~ ného. Preto krstní rodičia zovú sa i «kmotrami», t. j. spoluotcami a . spolumatkami). Duchovné príbuzenstvo je cirkevnou prekážko-u manželstva. Preto smú byť najvýš dva krstní rodičia, aby primnoho prekážok manželstva nevzniklo. (Sn. Tr. 24, 2) Avšak jeden krstný rodič musí nevyhnutne byf. Ak je mužský, musí mať aspoň 14, ak ženský, aspoň 12 rokov; aj má byť s pokrsteným rovnakého pohlavia a katolíckym kresťanom. (Nekatolíci môžu byť trpení len ako svedkovia krstu.) Dalej má byť už birmovaný a poriadneho života. (Či nepriatelia Cirkve a tí, čo iba v občianskom civilnom manželstve žíjú, smú byť krstnými rodičmi?) Rodičia nijako nesmú byť krstnými rodičmi svojho dieťaťa. Ani osoby rehoľníckeho stavu nesmú byť krstnými rodičmi, poneváč v živote len zriedka alebo nikdy nemôžu obcovať s pokrsteným. - Držanie sa krstných rodičov pri krste: krstný otec alebo krstná mať drží krstniatko na pravom ramene a čaká s nim v predsieni kostolnej (dieťa totiž ešte teraz nepatrí do spoločnosti cirkevnej). Kňaz príde a spýta sa krstných rodičov, aké meno dieťa má dostať a čo žiada od Cirkve. («Vieru a skrze ňu život večný».) Potom kňaz vykoná obrady, aké pri prijímaní do katechumenátu boly obvyklé, položí štólu na dieťa a vovedie ho s krstnými rodičmi do kostola (prijme sa do kostola mocou cirkevnou). Nato krstní rodičia menom krstniatka skladajú krstný slub. (Na prvé tri otázky a síce na každú, odpovedajú: «Odriekam» a na každú z troch nasledujúcich otázok: «Verím».) Na konec kiiaz želá krstenému pokoj.

Tri krásne obrady po krste znázonlujú a povinnosti pokrsteného.

veľkú hodnosť

Pokrstený maže sa na temeni olejom (križmom) v podobe kríža. Mazanie toto pripomína, že po krste je kresťanom, t. j. pomazaným. Toto pomazanie upomína i na kráľovskú hodnosť kresťana (on je synom nebeského Kráľa; má panovať i nad žiadosťami svojho tela, 1. Moj ž. 4, 7); lebo kráľov pri korunovaní mažú olejom na temeni. Ďalej mazanie napomína kresťana k láskavosti (olej zmäkčuje) a k vykonávaniu skutkov milosrdenstva. Mazanie znamená i prijaté osvietenie a posilnenie D-ucha Sv. (Olej svieti a posilňuje.) Pokrstenému dáva sa biele rúcho (košeľa). Toto rúcho nosili prví kresťania v kostole za 8 dní, teda až do 1. ne-

907

dele po Veľkej noci (preto zovie sa táto «Bielou nedeľou»); biele rúcho upomína na teraz dosiahnutú čistotu od každéso hriechu (krstnú nevinnosť), teda na svatobné rúcho posväcujúcej milosti, ktoré pokrstený až do smrti zachovať má. - Pokrstený (pri krste detí krstný otec alebo krstná mať) dostane do ruky horiacu sviecu. Táto upomína na prijaté osvietenie Ducha Sv. (Ef. 5, 8) a zároveň na slová Kristove: «Tak nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky vaše a velebili Otca vášho, ktorý je v nebesiach» (Mat. 5, 16), teda na potrebu dobrých skutkov.

Viera má byť nie mŕtva a studená, ale horiaca, t. j. oživená dobrými skutkami. Svetlom označuje sa tiež, že prístup k svetlu več­ nému teraz je otvorený; pokrstený rovná sa pútnikovi, ktorý, potme idúc, dostal svetlo. - Všetky obrady tieto i posväcujú človeka na hodný chrám Ducha Sv.

Pokrstený obyčajne hneď po krste bol bi1-movaný a pristúpil k sv. prijímaniu.

Aj po krste ešte dostal obšírne poučenie o sv.- omši, sviaa modlitbe. (Takzvaná tajomstvenná výučba.) Výučbe tejto neboli by katechumeni ešte dobre rozumeli pred krstom, lebo im vtedy chybelo osvietenie Ducha Sv. Pováž, ako veľmi cenila Cirkev vyučovanie náboženstva l tosťach

II. Birmovanie.

Birmovanie značí toľko, ako «posilnenie)) (od latinského firmare, t. j. posilniť); posilnenie je aj účinkom birmovania. Sviatosť táto menuje sa i «dokonaním», lebo totiž je doplnením krstu alebo i «vz/ožením rúb (Sk. ap. 8, 17) alebo «sviatosťat~ krížma» pre obrady. - Kristus už pred svojím nanebevstúpením udelil apoštolom Ducha Sv. Vzdor tomu apoštoli boli ešte veľmi bojazliví.

(Zutekali na hore Olivetskej, zdržovali sa pri zamknutých dverách.)

Túto bojazlivosť utratili len vtedy, keď na Turice prijali plnosť Ducha Sv. Tak i my pri krste prijali sme Ducha Sv. ; plnosť Ducha Sv. prijímame len pri birmovaní. Na Turice Duch Sv. s istými znakmi viditeľnými i slyšatelnými, a síce v podobe ohnivých jazykov a pri hučaní víchra, sostúpil na apočtolov; podobne stáva

908

sa pri birmovaní: viditeľným znakom je vzkladanie rúk a pomazanie križmom, slyšateiným modlitba biskupa. Na Turice dostali apoštoli 7 darov Ducha Sv., obzvlášte dar sily a mimoriadne dary milosti (tak dar rečí); podobne stáva sa pri birmovani, len mimoriadne dary milosti, ako zdá sa, už prestaly. Čo teda Turice boly pre apoštolov, to deň birmovania je pre kresťanov.

l. Pri birn1ovaní deje sa nasledujúce: biskup vystre ruky na kresťanov a poton1 s modlitbou a uzkladanim rúk pomaže každého krížmom na čele; tý1n kresťan prijme dary Ducha Sv., 1nenovite ·dar sžly vo viere.

Obrady: Biskup najsamprv vystre ruky nad všetkých, čo sa majú (to znázorňuje, že sa teraz vyššia sila udeľuje; lebo rukou obyčajne udeľujeme dačo); potom ide k jednému každému, vzloží naňho 4 prsty pravej ruky, mažúc ho súčasne palcom pravej ruky križmom na čele v podobe kríža (tým dáva sa birmovancov:i na vyrozumenie, že nikdy nemá sa hanbiť za vieru Ukrižovaného, ale má ju takrečeno na čele nosif, t. j. verejne vyznávať) a modlí sa: «Značím fa znakom kríža a posilňujem fa križmom spasenia v mene Otca i Syna i Ducha Sv. Amen». Nato biskup zľahka udre birmovanca na líce (čím dáva mu na vyrozu menie, že pre vieru bude musef podstúpiť prenasledovanie) a povie: «Pokoj s tebou». (Trápenie totiž pre Krista donesie birmovanému veľký pokoj duševný.) Na konec biskup dá všetkým sväté požehnanie. - Križmo je olej olivový s balsamom smiešaný a len od biskupa posvätený; posviacka táto koná sa v Zelený štvrtok v chráme biskupskom. birmovať

Už sv. apoštoli a Efese.

udeľovali

birmovanie, a síce v Sarnarii

Sv. apoštoli Peter a Ján vzkladali ruky na kresťanov v Samarii a vtedy Duch Sv. sostúpil na nich. (Sk. ap. 8, 11-17) Tak robil i Pavel v Efese (Sk. ap. 19; 5) Vtedy sa pri prisluhovaní birmovania udeľovaly i mimoriadne dary milosti Ducha Sv., tak dar rečí, dar prorokovania. (Sk. ap. 19, 6) Aj Duch Sv. sostupo-

ll09

val obyčajne už pri vzkladaní rúk s viditeľnými znakmi, tak že apoštolí ani križma upotrebovať nemuseli. (Sv. Tom. Akv.) No pôvodne užíval sa iba olej; len v 6. století nachodíme, že s olejom miešal sa balsam. (Bened. XIV.) - Už najdávnejší pápeži a sv. otcovia hovoria o sviatosti birmovania. Pápež Urban (okolo 230) povedá: «Všetci veriaci po krste majú skrze vzkladanie rúk prijať Ducha Sv., aby sa dokonalými kresťanmi stali». Sv. Cyprián (t 258) povedá: «Sviatosť križma je práve tak svätá, ako krst». Sv. Augustín: «Z toho že dar rečí prestal, nemožno zatvárať, že sa Duch Sv. vzkladaním rúk už neudeľuje. Dar rečí udeľoval sa len za prvých časov Cirkve, aby sa rýchlejšie rozširovala>>. NaJ.dávnejšie sekty (nestoriáni, jakubiti) podržaly túto sviatosf; aj grécka cirkev, ktorá krížmo pripravuje z oleja, trochu vína a 35 ľubovoných látok. (Avšak olej vždy tvorí najväčšiu čiastku.) Snem Triedentský výslovne osvedčuje, že birmovanie je pravá sviatosť (Sn. Tr. 7, l) a nijako nie púhy obrad, ktorý predtým s krstom súvisel, ani verejné vierovyznanie pred cirkevnou obcou.

2. Birn1ovanie podobne pôsobí, ako olej a balsam: robí nás totiž láskavými (t. j. rozmnožuje našu lásku k Bohu a bližnému), osvecuje náš rozum, našu vôľu, chráni dušu od hniloby hriechu a naplňuje nás ľubovôňou mnohých cností.

posilňuje

Olej robí hladkými drsnaté predmety, svieti (ztadiaf svetlo lampy), posilňuje (prečo natierali sa olejom grécki zápasníci pred bojom?) Balsarn chráni od hniloby (prečo sa egyptské mumie zachovaly tak dlho?) a rozširuje ľúbeznú vôňu. Mohlo by sa ešte podotknúť, že olej zanecháva mastné škvrny, ktoré sa ťažko . odstrániť dajú. (Nesmazateiný znak birmovania !) Birmovanie rozmnožuje lásku k Bohu a bližnému alebo inými slovami: birmovanie rozmnožuje posväcujúcu milosť; alebo ešte ináč rečeno: birmovaním dostávame plnosť Ducha Sv. Preto birmovanie je doplnkorn sviatosti krstu; pri krste človek bol síce posvätený na chrám Ducha Sv. a prijal Ducha Svätého, no pri birmovaní prijíma plnosť Ducha Sv. Nebirmovaní kresťania teda podobajú sa kostolu slávnostne posvätenérnu, v ktorom sa však najsv. sviato s ť oltárna ešte nenachádza. (Mass!.) Pokrstený bez birmovania poobyčajnej

910

náša sa na trpaslíka, čo ešte nenarástol. (Sv. Klem.) Krst a birmovanie majú sa k sebe asi tak, ako posviacka za kňaza a posviacka za biskupa. Pri krste človek stane sa vojakom Kristovým, no pri birmovaní dostane zbraň k boju. (Sv. Melchiades) Nasledovne birmovaní budú mať v nebi i vyšší stupe?'í slávy, než tí, čo sú iba pokrstení. (Sv. Tom. Akv.) Ztadiaľ možno vysvetliť, prečo za dávnejších čias už nemluvňatá boly birmované. - Osvietenie rozumu záleží v tom, že človek pozná bezcennosť statkov a pôžitkov tohoto sveta, sa a že sa mu tieto akosi zhnusia. (Birmovanie teda ničí lásku k svetu, účinok, ktorý vždy je spojený s láskou k Bohu.)

Birmovaním teda pozdvihujú sa naše myšlienky a žiadosti k nebu; človek zo zemského stane sa nebeským, z telesného duchovným, nasledovne dokonalým kresťanom. (Sv. Melch.) Birmovaním ztratíme chabosť (prílišnú bojazlivosť) a dosiahneme obzvlášle silu vo viere. Pred Turícami rovnali sa apoštoli bojazlivým dietkam; no po Turiciach boli smelí ako levi. Tak pôsobí Duch Sv. ešte dnes v birmovaných. Birmovaný môže povedať: «Všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje>>. (Fil. 4, 13) Jeden svätý (a síce sv. Vincent Fer.) je tej mienky, že antikrist na konci sveta všetko vynaloží, aby kresťanov od birmovania odviedol, poneváč by potom tým ľahšie odpadli od viery. - Poneváč sa vôľa birmovaním posilňuje, nuž birmovaný môže ľahšie odporovať pokušeniam, teda už tak ľahko nepadne do hriechu. Akby však predsa upadol do hriechu smrteľného, má očakávať veľkú pokutu, ako vojak, ktorý svojmu kráľovi vernosť prisahal a potom prešiel do nepriateľského táboru. Cím silnejšia vôľa, tým ľahšie prídeme k cnosťam. Birmovanie obzvlášte dopomáha k pokore a krotkosti, načo poukazuje olej a balsam; balsam, ktorý vo všetkých tekutinách na dno padá, predstavuje nám pokoru; olej, ktorý vždy navrchu pláva, krotkosť, ktorá povznáša človeka nad všetky protivenstvá. (Sv. Fr. S.) Sv. Písmo vždy nazýva cnosti ľubovôňou (2. Kor. 2, 15), lebo cnostní ludia sú Bohu tak príjemní, ako nám ľúbezná vôňa. Ľubovonné mŕtvoly mnohých svätých nie sú bez významu.

3. Kresťan Iná prijať birmovanie pri vstúpení do stavu mládeneckého alebo panenského, · lebo v tomto čase množia sa pokušenia a preto je potrebné posilnenie vôle.

911

Nie je prístojné prijať birmovanie pred 7. rokom života. (Rim. katech.) Najprimeranejšie je birmovať sa po dovŕšenom 12. roku života, avšak nemá sa bez príčiny odročiť birmovanie vyse 14. roku života. (Nariadenie viacerých provinciálnych snemov.) No čas určený k prijatiu birmovania nedá sa tak prísno zadržať, poneváč biskupi vo väčších diecésach len po viacerých rokoch navštevujú jednotlivé farnosti a poneváč vzdialenosť týchto od biskupského mesta je priveľká. Kto ľahkomyseľne zamešká birmovanie, podobá sa pocestnému, čo pred sebou má nebezpečné cesty a predsa zdráha sa prijat zbraň, ktorú mu podávajú; taký môže ťažko trpef pre svoju neopatrnosť. (Meh.) Hoci birmovanie nie je nevyhnutne potrebné k spaseniu, predsa Boh prísno by potrestal zapovrhnutie tejto sviatosti. Sv. otcovia vyprávajú, že istý Novatus, ktorý zanedbal birmovanie, . neskoršie stal sa veľkým bludárom a zahynul biednou smrfou; celé nešťastie jeho pripisovali zanedbaniu birmovania. V prvých časoch Cirkve ukladalo sa trojročné pokánie tým rodičom, co svoje deti k birmovaniu poslať zameškali; také po-:, kánie ukladalo sa len za ťažké hriechy. Dostačuje vedieť, že je vôľa Kristova, aby všetci Duchom Sv. naplnení boli. (Ján 7, 37 a ď.)

4.

Kresťan

pred birmovaním má sa vy-

spovedať, a nakoľko možno pristúpiť k sv. prijímaniu;

lebo birmovanie smie sa

prijať

len v stave milosti Božej.

Kto by birmovanie prijímal s ťažkým hriechom, ponáša! by sa na človeka, ktorý vzácnu tekutinu do nečistej nádoby leje. Kto bez pochyby je v stave milosti, smie prijať birmovanie i bez predbežnej spovede. Preto v prvých stoletiach nezdráhaľi sa birmovať i nemluviíatá hneď po krste, zvyk, ktorý sa u Grékov a v Španielsku dodnes udržal. V mnohých biskupstvách smú dobre vyučené deti už pred prvým sv. prijímaním ísť k birmovaniu, ak sa už aspoň raz spovedaly a 8. rok dožily, aby pozdejšie neboly bez milosti birmovania v tom čase, v ktorom jej najviac potrebujú.

Ba i zodpovedá dosavád,n emu zvyku v Cirkvi, keď sa po krste prijíma birmovanie a len potom najsv. sviatosť oltárna. Preto i sv.

Karol Boromejský predpísal, aby sa dietky jeho biskupstva pred prvým sv. prijímaním birmovaly.

Kat.

Ľud.

Katechismus.

58

!Jl2

Aj má birmovanec dobre samotou, modlitbou i pôstom

byť vyučený

pripraviť

v naukách viery a sa k prijatiu Uucha Sv.

Má nasledovať sv. apoštolov, čo za 10 dní pred Turícami to isté robili. (Sk. ap. 1, 14) Z tej príčiny mnohé snemy cirkevné predpísaly, aby birmovanci v čase pred birmovkou obzvláštnu náboženskú výučbu dostávali, za 7 dní aspoň 7 Otčenášov a toľko Zdravasov k Duchu Sv. sa modlili a v predvečer birmovky sa postili; aj musí každý birmovanec doniesť od svojho farára birmovnú ceduľku, ktorou sa potvrdzuje, že k prijatiu sv. birmovania náležite je pripraveny. Kto pri birmovke túto ceduľku biskupovi ukázať nemôže, ostane nebirmovaným.

4. Birmovanie udeľuje sa obyčajne okolo Turíc (t. j. okolo sviatku Soslania Ducha Sv.) od biskupa, ktorý vždy za dakoľko rokov chodí a birmuje v celom svojom biskupstve.

V prvých storočiach udeľovalo sa birmovanie obyčajne na Vel'lcú noc a Turice, lebo hneď za krstom nasledovalo. Sv. Hieronym vypráva (okolo 400), že biskupi za jeho času chodili na vonkov, aby birmovali tých, čo od kňazov alebo jahnov boli pokrstení.

Biskupi môžu i menej slámiostne udeľovať birmovanie na každom mieste a kedykoľvek, na pr. nemocným. Obyčajný kňaz smel by birmovať len s pápežským dovolením; to stáva sa na rozsiahlych územiach, kde missionári účinkujú a kde biskupi všetko konať nestačia, lebo by tam pohaní skoro odpadli od viery, keby v nej čím skôr posilnení neboli. ((Pri stavaní celú prácu konajú robotníci, , no dovršenie práce patrí staviteľovi ; taktiež patrí len biskupovi udeľovať sviatosť birmovania, ktorou sa duchovné stavanie akoby dovŕšuje». (Sv. Tom. Akv.) Úctivosť pred touto sviatosťou rastie, keď ju biskup udeľuje.

Birmovanec dostane pri birmovaní meno niektorého svätého, takzvané birmovné meno.

Vtedy, keď birmovanie prisluhovalo sa hneď po krste, JJOdržovalo sa krstné meno i pri birmovaní. No potom, ked u poha-

913

nov nastal zlozvyk, že svoje pohanské mená ešte i po krste podržovali, nútení boli pri birmovaní prijat meno niektorého svätého.

Ako vojak na vojvodcu, tak birmovaný čo bojovník Kristov má hľa­ deť na svätého, ktorého meno pri birmovaní dostal ; tento má mu byť vzorom a prímluvcom v nebi. Krem nebeského vodcu má i zemského.

Pri birmovaní stojí pri birmovancovi aj otec birmovný (poťažne birmovná mať, ak bírmovanec je ženského pohlavia).

Kto chce šermovať (t. j. bojovať šabľou), potrebuje takého, ktorý ho svojím umením a radou podporuje; tak je i pri birmovaní. (Rim. katech.) Birmovný rodič má totiž stáť pri birmovancovi svojom a pomáhať mu v tažkých okolnosťach života; birmovaný však má ved!ef, že pozdejšie v živote nesmie príliš dôverovať v seba, ale počúvať i mienku druhého. Birmovný rodič má so svojej strany prispievať, aby birmovaný po ceste cnosti kráčal. Birmovný rodič vstupuje s birmovancom a jeho rodičmi do duchovného príbuzenstva; toto príbuzenstvo je cirkevnou prekážkou manželstva. Birmovný rodič sám má byť birmovaný, starší, cnostlivý kresťan, rovnakého pohlavia so svojím birmovancom a, nakoľko možno, niekto iný, než krstný rodič; za prvých časov Cirkve, kde po krste hneď birmovanie nasledovalo, krstný rodič bol i birmovným.

Pri birmovaní treba vyhýbať v šatstve a všetkému prepychu.

prehnanej

nádhere

Duch Sv. nevchádza do duše pyšnej. Lebo Boh protiví sa pyšným. (1. Pet. 5, 5) Mnohí myslia len na šaty a fintenie a zaliúdajú na hlavnú vec. - Držanie sa pri birmovaní: Teraz už nežiada sa, aby niekto s lačným žalúdkom šiel k birmovaniu ; pri dlhom trvaní birmovania bolo by to veľmi mnohým i nemožné. šaty majú byť jednoduché, čelo nepokryté, lebo sa maže. Každý, kto vie čítať, má si doniesť modlitebnú knižku a birmovnú ceduľku, ktorú biskupovi ukáže. Dospelí kľaéia pri b_irmovaní, deti stoja.

(Kľačanie je tu znakom pokory.) Za birmovancom stojí birmovný rodič, ktorý svoju pravú ruku kladie na pravé plece birmovanca.

58*

914

Birmovanci stoja od stupňov hlavného oltára až do kostolnýeh dverí, a síce na strane epištoly mužskí, na strane evanjelia ženskí birmovanci. Už pri všeobecnom vzkladaní rúk biskupa musia by~ prítomní všetci birmovanci, aby potom nik nebol pomazaný, kto pri všeobecnom vzložení rúk nebol prítomný. Kde počet birmovancov je veľký a priestor v kostole primalý, tam pri priaznivom počasí udeľuje sa birmovanie i von z kostola, a síce v bezprostrednej blízkosti jeho. Nik nemá odísť, kým biskup neudelí slávnostného požehnania. Avšak požehnanie toto nepatrí k podstate sviatosti.

V jednom francúzskom kostole stalo sa, že birmovanci následkom akéhosi kriku opustili kostol pred požehnaním biskupským. Na otázku v Ríme, či sú platne birmovaní, prišla odpoveď, že áno.

(Sv. kongr. 22. júna 1892.) Po birmovaní nemá sa Duch Sv. odháňať hostinami a bláznivými kratochvíľami. Nezarmucujte Ducha Sv. (Ef. 4, 30) Za naších časov viera mnohých kresťanov preto je tak slabá, lebo si sviatosť birmovania primálo vážia.

III. Najsvätejšia

sviatosť

oltárna.

1. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej.

Ako pri obetách Starého zákona jednu čiastku obetného daru strovil, tak i Kristus postaral sa, aby ľud, z jeho obety požívať mohol. ľud

Kristus prisľúbil Židom v Kafarnaume, že im dá jesť svoje telo a piť svoju krv. (Ján. 6, 26) Po zázračnom rozmnožení chleba hľadali ľudia Krista a našli ho v synagoge kafarnaumskej. Teda zas chceli mať chleba od neho. On však prisľúbil im dať chlieb, ktorý človeka nesmrteľným robí. Keď toto žiadali, povedal: «Chlieb však, ktorý ja dám, je telo moje». Keď slovám jeho veriť nechceli, povedal: «Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť krv jeho, nebudete mať život v sebe l Kto jie telo moje a pije krv moju, ten má život večný; a ja vzkriesim ho v deň najposlednejší)), Dalej: «Moje telo je opravdive pokrm a moja krv je opravdive nápoj)). Preto šomrali Židia a odišli preč.

915 Sľub

tento splnil Kristus pri poslednej večeri; premenil chlieb na svoje telo a víno na krv svoju i dal ho požívať apoštolom. (Mat. 26, 26) Avšak apoštoli nevideli podoby tela, lebo zostala podoba chleba (t. j. barva, chuť, váha, vôňa chlebová). Ani nevideli podoby krve, lebo zostala podoba vína. Len podstata bola premenená. Aj vnútro škrupiny u vtáčieho vajca premení sa na živé vtáča a vonkajšia škrupina predsa ostane jednakou. (Sv. Tom. Akv.)

l. Telo a krv Krista pod spôsobami chleba a vína volá sa najsvätejšia sviatost oltárna.

Aj tu nachodí sa všetko, čo k sviatosti patrí. Viditeľným znakom sú spôsoby chleba a vína; slyšateľným znakom sú slová Kristove; neviditeľnou milosťou je prijímanie tela a krve Krista; ustanoven~e stalo sa pri poslednej večeri. Viditeľný znak znázor1íuje neviditeľnú milosť; chlieb, pripravený zo zomletých zŕn pšeničných a vody i pečený pri ohni, znázorňuje telo Kristovo, ktoré toľko trpelo; nekvasený chlieb označuje čistotu tela Kristovho; okrúhla podoba značí, že pod spôsobom chleba skrytý je Boh, ktorý (ako kruh) ani počiatku ani konca nemá. (Žid. 7, 3) Víno vyprešované z hrozna znázorňuje krv Kristovu, ktorá z tela vytiekla. Voda primieiíaná vínu značí, že božstvo v Kristu s človečenstvom úzko je spojené. Chlieb a víno, ktoré dovedna sú hlavnou potravou tela, znázorňujú, že telo a krv Krista sú hlavnou potravou duše. Vysvetlenie mien: Povedáme: «sviatosť oltárnw>, lebo premenenie stáva sa na oltári; «najsvätejšia sviatosť», lebo neudeľuje iba milosti, ako ostatné sviatosti, ale obsahuje samého Udeľovateľa milostí; «sviatosť lásky», lebo je najväčším dôkazom lásky Kristovej k ľuďom; «sviatost», lebo je naj vznešenejšia zpomedzi sviatostí; «chlieb nebeský», lebo za pokrm obsahuje Vykupiteľa, ktorý s neba sostúpil; «chlieb anjelov», lebo nás robí podobnými anjelom; «cestovné», lebo nás umierajúcich posilňuje na ceste do več­ nosti; hostia (obeta), eucharistia (dar milosti), Božie telo (telo Pána).

916

Povedáme C<sviatosť oltárna», lebo veď dľa nariadenia Kristovho kňaz na oltári robí to isté, čo Ježiš pri poslednej večeri robil.

Kristus totiž kázal apoštolom: «To čiňte na moju pamiatku».

(Luk. 22, 19) Preto kňaz nad chlebom a vínom hovorí té isté slová, ktoré Ježiš pri poslednej večeri hovoril. Tým premieňa chlieb na telo Kristovo a víno na krv Kristovu.

Najsvätejšia sviatosť oltárna schováva sa v každom farskom kostole v tabernákule.

Tabernákul (latinsky tabernakulum, t. j. stánok) je malý stánok uprostred veľkého oltára, okrúhly alebo hranatý, z dreva, mramoru alebo vzácneho kovu, ktorý vnútri je pekne pozlátený alebo bielym hodvábom obtiahnutý, dobre zamknutý, a zvonku odznakmi najsv. sviatosti (klasmi, hroznami, kalichom alebo baránkom) ozdobený. Za dávnejších čias miesto terajšieho tabernákula nachodil sa v blízkosti oltára takzvaný sviatostný domček, t. j. vysoká vežička. Povedáme tabernákul, t. j. svätostánok, lebo svätostánok lsraelitov s tajomstvennou chmárou svojou bol predobrazom tohoto stánku, v ktorom Boh u nás prebýva. (Zj. 21, 3) V tabernákule nachodí sa ciboriurn, t. j. kalich s hostiami, zakrytý pláštikom. Pláštik znázorňuje, že tu pod spôsobom chleba skrytý je Kristus: Často v tabernákule nachodí sa monštrancia, veži podobná nádoba s papršlekami, uprostred ktorej vidno veľkú hostiu. Monštrancia (od latinského monstrare, t. j. ukazovať) užíva sa len pri slávnostných príležitosťach. Aby sa vedelo, kde v kostole nachodí sa najsv. sviatosť oltárna, pred tabernákulom horí ustavične večné svetlo; toto znázorňuje nám, že na oltári ten je prítomný, ktorý je «Svetlo sveta» a večný. Svetlo vôbec označuje prítomnosť Božiu.

Lebo Boh prebýva v svetle neprístupnom. (Tim. 6, 16) a často zjavil sa v podobe svetla; tak v horiacom kre tŕňovom, na hore Sinai, na vrchu Tabore a na Turice. Aj pri narodení Krista ukázalo sa svetlo na poliach betlehemských. Večné svetlo zodpovedá sedmiramennému svietniku v chráme jerusalemskom, na ktorom tiež ustavične lampy horef musely. Tabernákul ponáša sa na jasle, v ktorých Ježiško ležal; večné svetlo na hviezdu, ktorá sv. troch kráľov k j asľam viedla. - Kristus teda je ustavične u nás ľudí.

917

Povedal teda právom: «Ja som s vami po všetky dni až do skonsveta». (Mat. 28, 20) Medzi nami a svätými je len jeden stupeň: u oboch prítomný je Kristus; rozdiel je len ten, že nebešťania radujú sa z jeho l'idenia, kým nám pod spôsobami sa zahaluje. Manna uschovaná v arche úmluvy bola predobrazom Boha v tabernákule prítomného. (2. Mojž. 16, 33) čenia

2. Prítomnosť tela a krve Krista pod spôsobami chleba a vína je pre nás tajOinstvom, lebo túto pravdu slabým rozumom svojím pochopiť

nemôžeme.

Kristus skryl sa pod spôsoby chleba a vína, aby našu vieru zkúsil (či totiž viac veríme jeho slovám, ako svojim očiam). Keby sme totiž videli spôsoby tela a krve Krista a potom verili, nemali by sme nijakej zásluhy. Ani nechcel Kristus nalakať nás svojím veličenstvom. Lebo keby sme videli lesk osláveného tela Kristovho, povodilo by sa nám, ako chorému olm, do ktorého lúče slnečné padajú. Veď ani apoštoli nemohli zniesť nezahalený lesk osláveného tela Kristovho na vrchu Tabore, lebo padli na zem. - I Mojžiš zahalil tvár svoju, keď sa mu Boh zjavil v horiacom kre. - Svojim smyslom nie vždy môžeme veriť; lebo nás často klamú. Tak veslo vo vode zdá sa očiam našim ako zlomeným, ohromné teleso nebeské ako nepatrným svetielkom a i. - Nasledujúce podobenstvá slúžia k objasneniu tohoto tajomstva: Už ľudské telo preJUieňa chlieb a víno na telo a krv, vinič premieňa dažďovú vodu na víno, včela kvetnú šťavu na med; tým viac môže Kristus silou slova svojho premeniť chlieb na podstatu svojho tela a víno na podstatu svojej krve. (Sv. Alb. Veľ.) Či by Boh snáď nevládal, čo vládze už i nejaké teleso? «Ten, ktorý z ničoho dačo urobiť mohol, môže i premeniť dačo, čo je už tu». (Sv. Ambr.) Kto zo zeme plodí chlieb, môže i z chleba urobiť svoje vlastné telo. (Sv. Gaud.) Mnohí kacieri popierali katolícku nauku o prítomnosti Kristovej v najsv. sviatosti oltárnej a rozlične vykladali slová Kristove . «toto je telo moje», «toto je krv moja». Všetkých týchto podvrátil istý maliar tak, že zamaľoval obraz Krista P. pri poslednej večeri a popri Kristovi i Luthera a Zwingliho. Pod obraz napísal tieto slová: <•Kristus povedá: Toto je telo moje; Luther povedá: Toto bude

918

telom mojím ; Zwingli povedá: Toto znamená telo moje l Nuž leto z týchto troch rná pravdu?» Tieto krátke slová maliarove sú silnejšie nad všetky dôvody. (Meh.) K tomu ešte treba podotknúf,1 že Boh najláskavejší uplynutím storočí mnohé veľké zázraky činil k potvrdeniu svojej prítomnosti v sviatosti oltárnej. Tak na pr. sväté hostie ostaly v ohni neporušené, uchvátené a schované na neznámom mieste vydávaly jasnú žiaru, zo ' sv. hostií tiekla krv, hostie vznášaly sa v povetrí, Kristus v hostii vzal na seba podobu dieťatka, človeka alebo baránka, niektorí svätí udržali si život jedine sv. prijímaním, ako sv. Katarína Sienská, sv. Ruža Limská, sv. Lídvina, sv. Aug. z Foliňa, sv. Mikuláš Flueský, Kat. Emmerichová a i.

Kresťania

od akživa vena, že pod spôsobami chleba a vína prítomné sú telo a krv Krista P. Sv. Augustín vraví: «Kristuš . sárn seba nosil v rukách svojich, podával svoje telo». Sv. Cyrill Jer.: «Kristus raz premenil vodu na víno, tedy môže premeniť i víno na krv svoju)) ; a: «Keď Kristus uisťuje, že je to jeho telo, ktože by sa opovážil pochybovať o tom?» Preto i pohani osočovali kresťanov, že zabíjajú deti, ktorých telo múkou posýpajú a potom jedia. keď učedlníkom

3. Tak pod spôsobom chleba, ako i pod spôsobom vína prítomný je Kristus nerozdelený ako Boh a človek.

Kde je telo alebo krv Kristova, tam musí byť celý Kristus; lebo Kristus teraz už nemôže urnreť, nasledovne ani telo od krve, ani telo a krv nemôžu sa odlúčiť od duše Kristovej. Aj zo slov Kristových: «Toto je telo moje, ktoré za vás dané bude)) a: «Toto je krv moja, ktorá za mnohých vyliata bude», nasleduje. že pod spôsobami chleba a vína prítomné sú ešte živé telo a ešte živá krv Krista, teda živý Kristus. Ako v malej zrenici nachodí sa obraz celého kraj a, tak i v malej hostii prítomný je celý Kristus.

4. Kristus prítomný je pod každou, bársako malou, čiastočkou premeneného chleba a vína.

919

Kristus teda je prítomný v každej hostii. Keď kňaz rozlomí hostiu, Kristus prítomný je pod každou čiastočkou rozlomenej hostie. Meď magnetový prút polámeme na viac čiastok, každý úlomok bude magnetom so severnou a južnou točnou. Aj v rozbitom zrkadle vidíme sa v každom kúsku. - Vzdor tomu nie je viac tiel Kristových, ale len jedno telo; toto však naplňuje božstvo Kristovo, ktoré všade je prítomné. (Sv. Alb. Veľ.) Telo Kristovo ani sa nezväčšuje premenením, ani sa nezmenšuje po7.ívaním, «Ako svetla sviece neubúda, hoci by sme ňou i tisíc iných sviec zapálili, tak neubúda ani tela Kristovho, hoci ho tisíce, ba milliony ľudí požívajú. (Sv. Tom. Akv.) Preto sv. apoštol Ondrej povedal prokonsulovi achajskému: «Každodenne obetujem na oltári Bohu všemohúcemu a pravému nepoškvrneného Baránka Božieho. Keď celý ľud veriaci požíva! sväté telo jeho, Baránok, ktorý bol obetovaný, vzdor tomu ostáva cele neporušený a živý».

5. Kristus tosti oltárnej, trvajú.

zatiaľ

ostáva prítomný v sviazakiaľ spôsoby chleba a vína

Kristus teda prítomný je nielen v požívaní a pri požívaní sviatosti oltárnej, ale i pred požívaním a mimo požívania. (Sn. Tr. 13, 4) Ináče by Kristus nebol mohol povedať: «Vezmite a jedzte, lebo toto je telo moje». (Telo teda je už pred požívaním !)

A v ľudskom tele prítomný je Kristus, zakiaľ spôsob chleba trvá.

Len potom nie je Kristus prítomný v hostii, keď táto v nás už vzala porušenie. Preto sv. otcovia nazývajú kresťanov «nosičmi Krista», poneváč po prijímaní nosia u seba Krista. Kľakáme pred tabernákulom, lebo Kristus v sviatosti oltárnej prítomný ostáva.

6. Voči naJS. sviatosti oltárnej máme nasledujúce povinnosti: máme ju častejšie navštevovať, klaňať sa jej a požívať ju.

Najsv.

sviatosť

máme

navštevovať

menovite v núdz1:.

Máme vôbec častejšie navštevovať sviatosť oltárnu. Pastieri a sv. traja králi, čo Spasiteľa v jasľach navštívili, predchádzajú

920

nám dobrým príkladom. Všetci svätí horlive modlili sa pred sviatosťou oltárnou. Sv. Václav, kráľ český v noci navštevoval sviatosť oltárnu. Sv. Alojz kľačal pred ňou za celé hodiny. Kardinál Bellarmin ako žiak vždy vošiel do kostola, keď popri ňom prechodil, a pomodlil sa dakoľko Otčenášov pred sviatosfou oltárnou. Na otázku, prečo to robí, odpovedal: «Bolo by neslušné, keby som prešiel popri dome priateľa a tohoto nepozdravil». Už za mladi vynikal velikou múdrosťou. Horliví duchovní pastieri nikdy nezatvárajú ľudu domu Božieho; nechávajú ho otvorený za celý deň. Všetkým, čo sú v núdzi, privoláva Kristus z tabernákula: «Poďte ku mne všetci, ktorí ste ustatí a obťažení, a ja vás občerstvím».

(Mat. 11, 23) Kristus v sviatosti oltárnej poskytuje nám viac útechy, ako celý svet a jeho slávnosti a rozkoše. (Sv. Ter.) V blízkosti Naj svätejšieho zarmútení stávajú sa veselými, blázniví múdrymi, slabí silnými a chudobní bohatými. (Sv. Alf.) Oveckám, čo sú bližšie pastiera, dostáva sa častejšie z jeho vlastného krmu. (Sv. Ter.) Keď orol zďaleka šípi krm, hneď ho hľadá. Thk i my máme bežať k najsv. sviatosti oltárnej, tomuto pokrmu duše svojej. Svätí, ako smädné jelene, ponáhľali sa k tomuto rajskému prameňu. (Sv. Hier.)

Ako vzdelaný človek vráti návštevu tomu, kto ho navštívil, tak i Kristus nenechá bez odplaty návštevy našej. Bláznive jednajú, ktorí sa v čas núdze radšej k ľuďom utiekajú a týmto sa žalujú na svoju biedu, no nejdú do kostola ku Kristovi, ktorý by im tak rád pomáhal i pomôcť mohol. O Israelitoch vieme, že vždy víťazili, keď archu úmluvy so sebou do boja brali. Tak i ty ber útočiste svoje k arche . novej úmluvy, ak chceš mať rýchlu pomoc v potrebách svojich.

K poklone sviato~ti oltárnej vyzýva nás Cirkev : več­ ným svetlom pred tabernákulom, cenganím pri sv. omši a keď kľiaz ku chorému ide, prôvodom na Božie Telo a častejším vyložením Najsvätejšieho.

Poklona ukazuje sa v tom, že pred sviatosťou oltárnou kľa­ číme. Menovite máme kľaknúť: keď do kostola vkroCíme alebo z neho odchádzame; taktiež pri pozdvihovaní, pri žehnaní Najsvätejším a keď ho kňaz k nemocnému nesie. Krásny príklad dal nám Rudolf Habsburgský. Tento bol na poľovačke a stretol kňaza, ktorý k nemocnému išiel; ihneď pokľakol, potom ponúkol kňazovi svojho

921 koňa

a navždy venoval ho svätej službe. (Meh.) Aj pred sv. pnJ~­ maním máme sa klaňať najsv. sviatosti oltárnej. «Nik nemá jesť telo Kristovo, kým sa mu neklaňab,. (Sv. Aug.) Mnohí ľudia, bohužiaľ, majú len mrtvu vieru; idú celkom studení vedľa sviatosti oltárnej. - Pápež Urban IV. (1264) uviedol prôvod na Božie Telo, aby vieru našu v prítomnosť Kristovu v sviatosti oltárnej pozdvihol. Príležitost k tomu dalo zjavenie, aké mala bi. Juliana, kláštornica lutišská. (Meh.) Cirkev niekedy dáva i vyložiť Najsvätejšie k poklone, tak pri 40-hodinovej modlitbe, ktorá sa na mnohých miestach obyčajne pred Popolnou stredou koná. Jest i Spolok poklony najsv. sviatosti oltárnej; každý úd tohoto spolku strávi mes_ačne aspoň hodinu v modlitbe pred Najsvätejším. (Takzvaná večná poklona.) Údovia určia si hodiny obyčajne tak, aby sa sviatosti oltárnej ustavične vo dne i v noci klaňali. -- Kristus preto bezprostredne pred svojou smrťou ustanovil túto sviatosť, aby sme ju viac v úctivosti mali; lebo čo priateľ dáva, keď sa lúči, toho si viac vážime. (Sv. Bern.) Keď už Židia nesmeli ani len pozerať na archu úmluvy, tento predobraz sviatosti oltárnej, ba ani len dotknúť sa jej, akú úctivosť máme mať ešte len my pred sviatosťou oltárnou! (Hunolt.)

K požívaniu najsv. sviatosti oltárnej vyzýva nás Kristus, keď povedá: «Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť krv jeho, nebudete mať život v sebe». (Ján 6, 54) Požívanie sviatosti oltárnej volá sa prijímanie. Pri požívaní sviatosti oltárnej prijímame, ako kedysi Zachej, Spasiteľa do domu svojho. Pred obrazmi sv. prijímania boly: Strom života v raji, ktorého ovocie prarodičom malo udeliť nesmrteľnosť tela ; manna; veľkonočný baránok; chlieb którý posilnil Eliáša, aby 40-dennú cestu až po vrch Horeb vykonal; zázračné rozmnoženie chleba a premenenie vody na víno na svatbe v Káne. Sv, prijímanie samo je zas predobrazom toho pokrmu, ktorým nás Boh Otec v nebi živiť bude.

7. Veriaci poziVaJU naj sv. sviatosť oltárnu len pod spôsobom chleba; iba kňaz pri sv. omši požíva ju pod

oboma .cpôsobami.

922 Kňaz

totiž koná obetu, ktorou sa krížová smrť Kristova oznaAvšak Kristus na hore Kalvárii temer úplne vylial krv svoju, tak že táto od tela Kristovho odlúčená bola. Toto odlúčenie krve od tela Kristovho musí sa teda v sv. omši označiť skrze odlúčenie spôsobov chleba a vína. Veriaci nekonajú nijakej obety, ale len prijímajú sviatosť oltárnu. - Pitie z kalicha je zby~ točné pre veriacich. Lebo kto sviatosť oltárnu pod spôsobom chleba požíva, prijíma práve toľko, ako kňaz pri omši. Veď Kristus pod každým spôsobom je celý prítomný. Už i Kristus povedá: <<Kto jie chlieb tento, žiť bude na veky». (Ján 6, 59) Prví kresťania zotrvávali v obcovaní lámania chleba (Sk. ap. 2, 43) ; o pití z kalicha nerobí sa nijaká zmienka. Pitie z kalicha ani nie je radné pre veriacich. Lebo krv Kristova ľahko mohla by sa rozliať; mnohým hnusilo by sa piť z kalicha za druhým. Víno ani dlho nevydrží, ani nie všade je ľahko k dosťaniu. Mnohé osoby neznesú vína.

Pápeži Lev (t 461) a Gelasius (t 496) nariadili síce užívanie lmlicha, ale len preto, aby proti bludu manicheov, že víno od diabla pochádza a užívať sa nesmie, bojovali. Dalej prijímanie «pod obojím» bolo dovolené husitom (1433), aby tak do lona Cirkve nazpäť privedení boli.

čuje

a

sprítomňuje.

8. Z ustanovizne sv. priJlmania dá sa Božiu k ľuďom.

zatvárať

na

veľkú láskt~

Najväčšia

láska na svete je láska matky k dietkam svojim.

Preto Boh, aby nám pochopiteľným urobil, ako veľmi nás miluje, porovnával svoju lásku k nám s láskou materinskou. No kto kedy počul, že by matka dietkam bola dala za pokrm vlastné telo svoje, aby im život zachovala? A ktorý pastier miloval svoje stado tak veľmi, že by ho bol živil svojím vlastným telom a krvou?

(Sv. Zl.) Sv. Katarína Sienská častejšie vídala v rukách kňaza miesto sv. hostie jasno plápolajúci ohe·ň. Tým chcel jej Boh dať na vyrozumenie, jak veľká je láska Božia k' ľudom v najsv. sviatosti.

2. Potreba sv. prijímania. l. Najsv.

duše.

sviatosť

oltárna je pokrm našej

Preto sv. prijímanie je prostriedok, · aby sme teraz

923

došli duchovnej dokonalosti a

či

svätosti a Jednúc života

večného.

Najsv. sviatosť oltárna je pokrm našej duše. Lebo život našej duše závisí od požívania sviatosti oltárnej. Veď Kristus povedá: «Kto mňa jie, i on bude žiť pre mňa» (Ján 6, 58), a: «Ak nebudete jesf telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať život v sebe». (Ján 6, 54) Sväté prijímanie teda je nevyhnutným prostriedkom k svätosti a životu večnému. Bez dobrého pokrmu nemôžeme dosiahnuť stále zdravie; tak ani bez sv. prijímania nemôžeme byť svätí (t. j. duchovne zdraví a silní). (Segur) Sú dvojakí ľudia, čo potrebujú sv. prijímanie: dokonalí, aby sa v dokonalosti udržali, a nedokonalí, aby k nej prišli ; silní, aby neoslabli, a slabí aby zosilneli. Prijímajte teda často l (Sv. Fr. S.) Bolo to každodenné prijímanie, čo k posväteniu prvých kresťanov toľko prispievala; preto máme toľko mučedlníkov z prvých časov kresťanstva. Aj všetci svätí obyčajne veľmi často prijímali. Avšak častejšie prijímanie samo sebou naskr·ze nie je známkou svätosti alebo akousi odmenou za dosiahnutú svätosť. Aj zemské jedlo naskrze nie je známkou telesnej sily, ale len prostriedkom k jej dosiahnutiu.

Kto teda zriedka chodí k sv. prijímaniu, ten v dokonalosti urobí chatrný pokrok.

Povedomie, že napriek vykonanému pokániu sme nehodní, nesmie zdržovať nás od sv. prijímania. Aj najsvätejším kladie Cirkev pred prijímaním do úst slová pohanského stotníka. (Sv. Fr. S.) Len Kristus bol by hoden býval k prijímaniu; lebo len Boh môže hodne prijímať Boha. (Sv. Alf.) Ostatne Kristus ustanovil sviatosť oltárnu nie pre anjelov, ale pre ľudí. Kto biedu svoju lepšie pozná a chce jej odpomôcť, bude si žiadať častejšieho prijímania. - Ani kaž<lodenné chyby naše nesmú zdržovať nás od častejšieho prijímania; ba majú nás tým viac pobádať, aby sme sa od nich očistili. Lebo prijímanie očisťuje nás od všedných hriechov a oslabuje v nás zlé žiadosti. Prijímame Krista, nie aby sme ho posvätili, ale aby sme od neho posvätení boli. (Sv. ) 3onav.) Taktiež nemá zdržovať nás od sv. prijímania nedostatok sladkých pocitov pri ňom. Blázon bol by človek, ktorý by nechcel jesť

924

chlieb, ale by radšej umrel hladom, preto že k chlebu nedostal medu. (Sv. lg. Loy.); alebo kto by k ohňu len vtedy chcel pristúpiť, keď sa už zohrial. (Gerson) Svätí učia, že je lepšie prijíma! s malou pobožnosťou, ako celkom zanedbať prijímanie. ((Kto častejšie prijímanie haní, ten úraduje diablovi». (Segur) Apoštolská Stolica neraz a dôrazne odporúčala častejšie, ba každodenné prijímaniP. (Kongr. obr. ll. dec. 1885; penit. 19. dec. 1886.) Všetci svätí vynasnažovali sa napomáhať dia možnosti častejšie prijímanie. Don Bosco v Turíne (t 1888) vzdelal okolo 200.000 talianskych chlapcov, všetko to zanedbané deti, za hodných a statočných ľudí.

(Bolo z nich 6000 kňazov.) Hlavným prostriedkom výchovy jeho bolo častejšie prijímanie; temer všetci chlapci prijímali každú nedeľu, velmi mnohí trikrát v týždni, niektorí každodenne. Práve sv. prijímaním dostávali silu k dobrému.

Kto však

~v.

prijímanie za dlhý

čas

ľahkomyseľne

zanedbá, toho duša bude mtlva.

Ani telo nemôže žiť bez pokrmu. No ako boli svätí, čo si bez zemského pokrmu život udržali, tak boli i mnohí svätí, čo za dlhé roky bez prijímania žili; tak Maria Egyptská, čo za 47 rokov na púšti bola, a mnohí pustovníci, ako sv. Pavel a sv. Anton.

Duch Sv., ktorý ich do samoty viedol, nahradil im všetko, čoho sa im v sviatosfach nedostávalo. (Bened. XIV.) No najviac z nich bolo takých, čo pred smrfou prijali najsv. sviatosť. - Avšak každý, kto sviatosť oltárnu prijímať nemôže, povinný je prijímať ju aspoň duchovne, t. j, musí mať žiadosť sv. prijímania a musí skutočne prijímať, keď sa mu k tomu príležitosť naskytne. (Sv. Tom. Akv.)

2. Pod smrteľnýn1 hriechom zaviazaní sme prijímať najsv. sviatosť oltárnu aspoú raz u roku a síce okolo Veľkej noci; krem toho ešte v páde ťažkej choroby. Cirkev mimo toho žiada, aby veriaci, nakoľko možno, vo všetky nedele a sviatky k sv. prijímaniu pristupovali.

Prví kresťania každodenne prijímali, ač neboli samí svätí.

Neskoršie na rozkaz pápeža Fabiána (t 250) aspoň v 3 hlavné

925

sviatky roka museli ísť k sv. prlJimaniu. V stredoveku kresťania zväčša boli nedbanliví a za roky nechodili k sv. prijímaniu. Následkom toho Cirkev na sneme Lateránskom (1215) nariadila, aby každý katolícky kresťa,n, ktorý k užívaniu rozumu prišiel, aspoň raz v roku, a síce na Velkú noc, naj sv. sviatosť oltárnu prijímal; kto príkazu tohto nezachová, tomu má sa po smrti odopref pohrab kresťanský. Deti môžu ísť k sv. prijímaniu, akonáhle sú vstave rozoznať tento nebeský pokrm od pozemského a naozaj dá sa predpokladať, že s príslušnou pobožnosťou prijímať budú. (Rim. katech.) Sv. prijímanie nesmie sa odročiť vyše 14. roka života.

Pri terajšom stave školskej vzdelanosti chlapci po dovŕšenom 10., dievčatá už v 10. roku svojho života sú schopné sv. prijímania.

Veľmi nebezpečné je pridlho ostávat bez sv. prijímania. Prijímať vo veku nevinnosti je veľmi dôležité. Za stredoveku prijímaly deti po prvý raz hneď po 7. roku života; ba do 12. stoletia prijímaly už nemluvňatá. - Povinní sme prijímať v ťažkej chorobe. Ťažko nemocný môže hovoriť ku Kristovi, ako učeníci v Emause: «Pane! ostaň s nami, lebo už mrká)) (Luk. 24) a po sv. prijímaní, ako staručký Simeon: «Teraz, Pane, prepúšťaš slúžobníka svojho v pokoji lebo oči moje videly spasenie tvoje)). (Luk. 2, 29) Preto sv. prlJimanie nemocných volá sa i cestovné, t. j. posilnenie na ostatnú cestu. Ale sv. hostia nedáva sa tým, čo ju požívať nemôžu alebo by ju vyvracať mohli. No kto už je bez povedomia, ten preto ešte nie je vylúčený zo sv. prijímania. Ak ťažká choroba za dlhší čas trvá, môže nemocný 2 i tri razy prijímať: kňaz musí mu prislúžiť najsv. sviatosť, keď si jej žiada. (Bened. XIV.) Aj ťažko nemocné dietky, čo už k užívaniu rozumu prišly (teda asi 7-ročné), môžu prijať najsv. sviatosf, ač predtým ešte neboly pri spovedi a prijímaní. Kňaz najprv celkom zkrátka poučí ich o základných pravdách viery a o sviatosťach, ktoré prijímať majú.

(Bened. XIV.) - Mimo toho žiada Cirkev, aby veriaci, nakoľko .možno, každú nedeľu a sviatok prijímali. Snem Tridentský (1563) totiž žiada, aby pri každej omši prítomní veriaci nielen duchovne, ale i naozaj prijímali, aby ovocia sv. omše v čím hojnejšej miere účastní boli. (22, 6) Avšak veriaci povinní sú byť na sv. omši každú nedeľu a sviatok. Nasledovne mali by prijímať aspoň v tieto dni. Všetci učitelia Cirkve (menovite sv. Alfons) chválili častejšíe, ba i každodenné prijímanie a pozývali k nemu. Sv. Karol Borromejský povedá: «Telo denne častejšie živíme a dušu mali by sme

926 živiť

len raz v roku?>> Duchovní pastieri povinní sú povzbudzovať veriacich k častejšiemu, ba i ku každodennému prijímaniu, poneváč duša, ako telo, potrebuje denného pokrmu>>. (Rim. katech.)

No spovední· otcovia nemôžu všetkým veriacim bez rozdielu dovoliť častPjšie priJimanie; musia viac mať na zreteli duševný stav a Ž'ivot veriacich.

Niet temer nikoho, komu by sa mesačné prijímanie odopreť mohlo. (Bened. XIV., sv. Alf.) - Ale týždenné prijímanie dovoľuje sa len tým, čo sa už zdržujú od ťažkých hriechov a životom svojím nedávajú nijakého pohoršenia. (Čo teda nestoja v zlom chýre pre svoju bľabtavosť, svadlivosť, utrhačné reči alebo z inej príčiny.) Veľmi potrebné je týždenné prijímanie tým, čo sú v nebezpečenstve, že upadnú do ťažkého hriechu ; lebo takým prijímaním dosiahnu silu. - Denné prijímanie dovoľuje sa len tým, čo úplne sa odriekli všetkých smyselných radostí, vážne sa domáhajú dokonalosti, proti každému všednému hriechu rázne bojujú a veľkú túžbu majú po prijímaní. Aj musia také osoby viesť bezúhonný život, mať potrebný čas k príprave a vzdávaniu vďakov i byť prebudeného ducha. Kto denne prijíma, nepotrebuje denne sa spovedať; lebo sv. prijímanie čistí od všedných hriechov. Len vtedy musel by sa spovedať, keby ťažký hriech bol spáchal (Sn. Tr. 13, 6); no taký človek obyčajne už neupaduje do ťažkého hriechu.Kto však svetácky život vedie alebo ani len nemyslí na to, aby proti svojim chybám (hnevu, bľabtavosti, marnomyseľnosti a i.) bojoval, tomu by častejšie prijímanie náramne škodilo; lebo sv. prijímanie podobá sa ohňu, ktorý tam, kde nečistí, všetko spáli.

Niektorým osobám kňaz zrovna odopre sv. prijímanie : obzvlášte frajmauerom, katolíkom, čo iba v civílnom manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cirkevného požehnania vstupujú, konečne všetkým, čo životom svojím verejne dávajú pohoršenie.

Frajmaureri totiž sú vytvorení z Cirkve (Pius IX. 12. okt.

1869); krem toho tvrdí sa, že frajmaureri sv. hostiu zneužívajú k zločinom. (Eucharistia, 1895.) - Katolíci, čo iba v civílnom manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cirkevného lJO-

927

žehnania vstúpili, najprv musia premeniť svoj pomer na manželstvo platné pred Bohom; len potom môžu byť pripustení k sv, prijímaniu. Viď o tom pri sviatosti stavu manželského. - K tým, čo verejne dávajú pohoršenie, patria i: úžerníci, ktorí čo takí už trestaní boli; ľudia, čo protináboženšké a proticirkevné spisy vydávajú alebo také reči držia: obzvlášte všetci, čo pre ťažké zločiny súdobne trestaní boli. No akonáhle takí ľudia verejné pohoršenie i verejne napravia, môžu zase byť p:cipustení k prijímaniu; ťažko mohlo by sa im odopreť prijímanie i v tom páde, keby sviatosť pokánia už boli prijali. Prijímanie, rozumie sa, má sa odopreť i takým, čo ho v opilom stave žiadajú. - Ale kňaz vo všetkých týchto pádoch, nakoľko možno, najprv zväčša medzi štyrma očami napomenie také osoby, aby k sv. prijímaniu nešli, a tak šetrí ich česť (Sv. Karol Bor.); no keď predsa prídu, jednoducho prejde popri nich bez toho, že by nejakú pozornosť vzbudil. - S hriešnikami, ktorých ťažké prečiny nie sú verejne známe, nezachádza sa tak prísna ; veď ani Spasiteľ Judášovi neodoprel prijímania.

(Sv. Tom. Akv.)

Krem toho kňaz neudeľuje sv. priJimania ani tým, čo ho od obyčajného pokrmu rozoznať nevládzu, alebo ktorí by podistým rteúctive prijímali.

Teda deťom, čo k užívaniu rozumu ešte neprišly, nedáva sa prijímať. Keď tieto za bývalých časov vzdor tomu sa pripúšťaly k prijímaniu, nuž príčina toho bola vo vtedajších časových pomeroch. (Sn. Tr. 21, 4) Aj bývajú deti najprv poučené o najdôležitejších naukách viery a mravov. (Bened. XIV.) Blbí a pomätení na rozume pravidelne tiež sú neschopní sv. prijímania; výnimka je len vtedy, akby niekedy prišli k rozumu alebo boli v nebezpečenstve smrti. Aj takým, ktorých v opilom stave ťažká nehoda zastíhla, sotva môže sa prisluhovať sv. priJimanie; lebo Spasiteľ žiada, aby sa perly nepredhadzovaly sviniam.

3. Účinky sv. prijímania.

Sv. prijímanie donáša našej duši a nášmu telu veľký úžitok.

Božie neplatieva zle za hospodu, ak sme ho len dobre prijali''· (Sv. Alf.) «Veličenstvo

Kat.

Ľud.

Katechismus.

59

928

Sv. pnJimanie podobne chlieb a víno. (Sv. Tom. Akv.)

účinkuje,

ako

Chlieb a víno (zemský pokrm) 1. spOJUJe sa čo najužšie s telom, 2. udržuje nám život, napomáha vzrast, 3. odníma unavenosť a slabosť a dodáva telu sily, 4. poskytuje mu istú rozkoš (lahodí ďasnám) a 5. pôsobí prostredne na ducha. (Zdravý duch v zdravom tele.) Pod?bne účinkuje sv. prijímanie.

l. Sv. prijímanie sjednocuje nás najužšie

s Kržslon1. Lebo Kristus povedá: «Kto jie moje telo a pije moju krv, vo mne ostáva a ja v ilom)). (Ján 6, 57) Sv. prijímaním koná sa akýsi sobáš. Pri sobášení ženích pozdvihuje nevestu do stavu, v ktorom sa on sám nachodí; ak je knieža, ona stane sa kňahyňou, ak je kráľ alebo cisár, ona stane sa kráľovnou alebo cisárovnou. Tak sv. prijímaním vyťahuje sa duša zo svojho nízkeho a opo\Thnutia hodného stavu a stáva sa nevestou Kristovou. Sv. prijímanie je akoby pokračovaním vtelenia.

Svojím vtelením spojil sa .Kristus s človečenstvom vôbec, sv. prijímaním spojuje sa s každým jednotlivým človekom. «Ako dva raztopené kúsky vosku dovedna sa spájajú, tak Kristus spája sa s nami v sv. prijímaní. On je v nás, a my sme v ňom». (Sv. Cyr. Jer.) Sv. prijímaním bererne na seba prirodzenosť Kristovu. «Kto Krista často prijíma, ten premení sa akoby na Krista>>. (Sv. Aug.) Kristus prijímaním premieňa našu prirodzenosť na svoju vlastnú, ako malý kvas robí si podobnou ve ľkú hŕbu múky. «Naše telo stáva sa v istom ohľade jeho telom a naša krv v istom ohľade jeho krvou. (Sv. Cyp.) Tým rozoznáva sa prijímanie od pokrmu telesného: telesný pokrm je slabší, než prirodzenosť naša, a preto ho táto premieňa na seba; prijímanie je silnejšie, než prirodzenosť naša, a tak túto premieňa na seba. (Sv. Aug.) Naša prirodzenosť zošľachtuje sa prijímaním, ako divý strom ušľachtilým vrúblikom, ktorý sa doň zaštepí. (Sv. Tom. Akv.) - Sv. prijímanie zjednocuje nás i medzi sebou; lebo nim všetci katolícki kresťania sú j edno telo. Sv. Pavel povedá: «Jedno telo sme mnohí, všetci, ktorí jedného chleba sme účastnÍ>>. (1. Kor. 10, 17) Preto sv. otcovia menujú prijímanie všeobecným sjednotením všetkých veriacich

929

v Kristu a s Kristom a medzi sebou. (Latinské slovo cornrnunio je toľko, čo cornrnunis unio, t. j. všeobecné sjednotenie.) Volá sa i «znak jednoty, sväzok lásky, odznak pokoja a svornosti». (Sn.

Tr. 13, 7)

2. Sv, prijímanie osvecuJe rozum a posilňuje vôľu.

Každým prijímaním dostáva sa nám nových pôsobiacich milostí, t. j. osvietenia rozumu a posilnenia vôle. Ako vychodiace slnko mrákotu zaháňa a svetlo donáša, tak robí i prijímanie. Preto všade, kde sa prijímanie udeľuje, nachodíme svetlo. Pováž, čo stojí písané o dvoch učeníkoch v Emause: <<Poznali ho v lámaní chleba».

(Luk. 24.) Sv. prijímanie posilňuje, ako chlieb, ktorý anjel doniesol Eliášovi na púš fi, prenasledovanému kráľovnou; posilnený týmto ·chlebom mohol vydržať 40 dní a nocí a došiel k vrchu Horebu.

Aj my posilňujeme sa sv. prijímaním na tejto púti života zemského, aby sme útoky svodného sveta premohli a k hore Božej šťastlive dorazili. (3. Kráľ. 19) Sv. prijímanie teda dáva silu k boju proti pokušeniu a k vykonávaniu cnosti. «Prijímanie premieňa tých, čo predtým bojazliví boli, na levov; preto trnie duch pekelný, keď vidí pery červenať sa krvou Kristovou». (Sv. Zl.) Poneváč sv. prijímanie posilňuje dušu, preto kedysi ukladali najsv. sviatosf do domčeka podobného veži a doteraz ešte monštrancie majú podobu vežovitú; tým má sa povedať: sv. prijímanie je veža sily. Kto má mnoho trápenia a protivenstva, nech často prijíma, aby sily dostal. Poneváč prví kresťania tak veľmi boli prenasledovaní, preto posilňovali sa tak často sv. prijímaním; tým obdržali silu k mučeníckej smrti.

(Sv. Cyp.) Nikdy nevystavovali sa nebezpečenstvu bez predbežného prijímania sviatosti oltárnej ; lebo vedeli, že im chybí sila, ak ich táto sv. sviatosť neposilňuje. (Sv. Cyp.) Aj ten, čo sa v ťažkých pokušeniach nachodí, mal by častejšie prijímať; sv. prijímanie ešte viac zdržuje anjela zhubcu, ako predobraz jeho, totiž krv vel'konoč­ ného baránka natretá na dveraje. «Príjímanie prekáža moc satanovu». {Sv. lg. Ant.)

3. Sv. prijímanie udržuje a roz1nnožuje život duševný.

59*

930

Sv. prijímanie udržuje našu dušu pri živote, ako chlieb a víno telo. Sv. prijímanie totiž udržuje v nás posväcujúcu milosť, ktorá je život duše. Kristus povedá: «Ako mňa poslal živý Otec, a ja žijem skrze Otca, tak i ten, čo ma jie, bude žiť skrze mňa)), To jest: Skrze vôľu Otca môjho v · nebi stal som sa človekom.

Môj Otec udelil mi aj ako človekovi svoj božský život. A preto ten, čo moje ľudské telo jie, príjme božský život. Dalej povedá Kristus: «Kto z tohoto chleba jesť bude, neumre (Ján 6, 50), t. j. neupadne do smrteľného hriechu. Sv. prijímanie je prostriedok, ktorým od zpiatočného upadnutia do smrteľného hriechu chránení bývame. (Sn. Tr. 13, 2) Ono je protijedom hriechu. (Sv. lg. Ant.) Kto teda zriedka prijíma, ľahko upadne do smrteľného hriechu.

Kto často prijíma, zotrvá v milosti. «Chodievajte často k sv. prijímaniu, lebo tam, kde sa Boh často dostavuje, nemôže sa veľmi zdržovať nepriateľ Boží». (Sv. Joz. Kupert.) Preto hovorí Kristus: «Ja som chlieb živý, ktorý s neba sostúpib> (Ján 6, 41 a 51), na rozdiel od manny na púšti, ktorá život večný udeliť nemohla.

(Ján 6, 49) Sv. prijímanie i rozmnožuje v nás posväcujúcu milosť, ako dobrý pokrm telesné zdravie rozmnožuje. Poneváč od stupňa posväcujúcej milosti naše budúce blahoslavenstvo závisí, nuž sv. prijímanie prispieva i k rozmnoženiu nášho blahoslavenstva.

Preto povedal Kristus sv. Gertrude : «Ako na svete ten, čo dva razy konsulom bol, viac býva ctený, než ten, čo úrad tento len raz zastával, tak i vo večnosti väčšou slávou bude odplatený, kto na zemi častejšie prijímal».

_ 4. Sv. prijímanie oslabuje naše zlé zzadostž a očisťuje nás od všedných hriechov.

Lekár predpisuje dobrú chovu tým, čo telesne sú slabí, aby zosilneli. A tak i pre dušu jest chova, čo je vstave odstrániť jej slabosti a ju posilniť. Kto často prijíma, ten už necíti tak silno ~~ hnutí k hnevu, závisti, nečistote a ostatným zlým žiadosťam. (Sv. :Y ~,.~Bern.) Sv. prijímanie chladí oheň chlipnosti práve tak, ako svieži .;..... ·: '~~'·'~;nápoj rozháňa vnútornú pálčivosť. Ono je pšenica vyvolených a '·' víno, z ktorého sa panny (t. j. čisté duše) rodia. Kto toto telo miluje, nebude milovať svoje telo. (Sv. Reh. Nis.) - Sv. prijímanie očistuje nás síce od všedných, no nie od tažkých hriechov. Ponáša sa na oheň, ktorý ovšem pohltí slamu a drevo, ale nie ka~

931 meň a železo. Ono je pokrm a liek duše; pokrm a liek pomáha síce chorému, no naskrze nie mŕtvemu. - Kto teda denne prijíma a je len vo všedných hriechoch, nepotrebuje denne sa spovedať. Aj kto deň predtým bol pri spovedi a nato všedný hriech spáchal, nemusí sa znovu spovedať pred prijímaním.

5. Sv. prijímanie

často

poskytuje

veľké občerstvenie.

Aj manna ľúbezne chutila, ako med. «Pri sv. prijímaní okusujeme sladkosť v jej vlastnom prameni». (Sv. Tom. Akv.) Pri modlitbe, konanej vždy, keď Najsvätejším dáva sa požehnanie, sviatosť oltárna menuje sa «chlebom všemožnú rozkoš v sebe majúcim». (Múd. 16, 20) Občerstvenie pri prijímaní je tým väčšie, čím väčšia je hodnos( prijímajúceho: avšak Boh veľmi často odoprel ho i sv~tým.

6. Sv. 'prijímanie posväcuje naše telo a kladie doň zárodok budúcehe slávneho vzkriesenia.

Dľa mienky sv. otcov udeľuje sv. prijímanie ľudskému telu takú vznešenosť a hodnosť, že u toho, čo božské telo toto i len raz prijímal, musí jednúc už samo sebou nastúpiť vzkriesenie tela.

Preto zasľúbenie Kristovo: «Kto jie telo moje a pije krv moju, ten má život večný a ja vzkriesim ho v deň najposlednejši».

(Ján 6, 55) Kristus svätým telom svojím púšťa do tela nášho semeno nesmrteľnosti. (Klem. Alex.) Prijímanie nahrádza nám strom života, ktorý sa v raji nachodil a bol by telu udelil nesmrteľnosť.

Prijímaním odpúšťajú sa nám časné pokuty za hriechy podľa • stupňa pobožnosti. (Sv. Tom. Akv.) Keď už všelijaké choroby odstupovaly od tých, čo sa okrajku šiat Kristových dotýkali, akože hy nemaly odstúpiť od nás, ktorí sme tak šfastli ví, že Krista prijímame do pŕs svojich! (Sv. Zl.) Preto i sv. Ludvík Bertrand (t 1850) narádzal nemocným sv. prijímanie, lebo toto často spôsobuje i zdravie telesné.

Ale milosti tieto obdrží len ten, kto sa k sv. prijímaniu náležite pripravuje a častejšie prijíma.

Dobre prijímať Spasiteľa naučíme sa tak, ked ho často prijímame, ako vôbec každú vec len cvičením dohre sa naučíme. (Sv. Fr. S.)

932

4.- Príprava k sv. prijímaniu.

1. K sv. prijímaniu máme sa

pripraviť.

Pred sv. prijímaním máme sa usilovať, aby sme - nakoľko len možno - boli podobní Kristu; lebo len potom, keď sa s Kristom duchovne spríbuzníme, môžeme sa sjednotiť s nirn v sv. prijímaní.

Aj tekutiny spájajú sa dovedna len vtedy, keď medzi sebou sú príbuzné; tak spájajú sa víno a voda, ale nie víno s olejom. Čím lepšie pripravíme sa k sv. prijímaniu, týrn viac milostí obdržíme. Čím suchšie drevo, tým lepšie horí; čím lepšia naša príprava k prijímaniu, tým viac v nás rozplameňuje sa láska k Bohu. No kto sa k sv. prijímaniu buď celkom nepripravuje alebo len zle, ten priťahuje si kliatbu Božiu. Taký človek ztratí úctu pred najsv. sviatosťou oltárnou, ba i vieru v prítomnosť Kristovu. «Kto len tak zo zvyku prijíma, nebude účastný štedrosti Božej». (Sv. Gert.)

2. Obzvlášte máme sa sv. spoveďou očis­ tiť od všetkých ťažkých hriechov a konať dobré skutky, menovite postiť a modliť sa.

Keď

niektorý kráľ prichádza do mesta, toto najprv býva a potom okrášlené. Podobne robme i vtedy, keď nebeský Kráľ k nám prichádza: vnútro svoje očisťme spoveďou a . okrášlime ho dobrými skutkami. Sv. Pavel povedá: «Nech teda človek zkúša seba samého a tak nech jie z toho chleba a pije z toho kalicha)). · (1. Kor. 11, 28) Sv. prijímaniu teda má predchádzať zkúška seba samého. Nasledujme opatrnosť hada, ktorý prv, než pije, všetok jed zo seba vydávi. (Sv. Bern.) Povážme, že Jozef arimatijský mŕtve telo Kristovo zavinul do čistej plachty a uložil do nového hrobu. (Mat. 27, 59) Keby sme do domu svojho prijať mali kniežacieho hosťa, či by sme tento nechceli očistiť od všetkých mrzkostí? (Sv. Bonav.) Apoštoli neposadili svojho Pána a Majstra na oslicu, kým ťúto neozdobili a na ňu nepoložili šiat svojich. Tak i my máme sa najprv ozdobiť cnosťami a len potom prijímať Krista. (Sv. Zl.) No, bohužiaľ, mnohí myslia, že už dostačuje, ak v isté sviatky prijímajú; nedb.ajú o poriadnu spoveď. ~Pri očistené

~J33

prijímaní nemá sa tak veľmi hľadeť na sviatky, ako skôr na či­ stotu svedomia. Nemáme si ceniť tých, čo často, ani tých čo zriedka, ale skôr tých, čo s čistým srdcom prijímajú: (Sv. Zl.)

Kto najsv. sviatosť vedome s ťažkým hriechom prijíma, dopúšťa sa zločinu svätokrádeže.

Sv. Pavel povedá, že taký je «vinný tela a krve Pána» (1. Kor. 11, 27), t. j. má tú istú vinu, akoby bol usmrtil Krista.

Ba taký zločin v istom ohľade je ešte väčší, ako ten, ktorý spáchali Židia, čo Krista na kríž pribili ; lebo Židia len raz položili ruku na Krista, no nehodne prijímajúci častejšie vzfahujú naňho ruku svoju. (Tert.) Takí robia, ako Judáš, ktorý Krista za 30 strieborných predal a bozkom zradil. Aj ako Herodes ; lebo tvária sa, akoby šli klaňať sa Ježiškovi, no medzitým idú, aby ho usmrtili. (Sv. Zl.) Taký zločin je horší od Baltasarovho; lebo tento prisvojil si nezákonne sv. nádoby, no takí dávajú sa do samého Boha.

Nehodne prijimajúci robí, ako ten, čo čistý odev kladie do truhlice plnej nečistoty (Sv. Aug.), ako Filištínci, čo sa archy úmluvy zmocnili a túto k modle Dagonovej postavili; lebo Krista k satanovi stavajú. (M. Lat.) Sv. prijímanie pôsobí, ako svetlo; ako toto je príjemné zdravým očiam, ale škodlivé nemocným, tak telo Pánovo čistým je liekom k spaseniu, nečistým však ich duševnou smrťou. Sv. prijímanie ponáša sa na oblakový stÍp, čo Israelitom svietil, Egyptčanov však oslepoval. (2. Mojž. 14, 20) Najlepšie jedlá zapríéiňujú ťažké choroby, ak idú do chorého žalúdka. (Rim. katech.) - Kto sa ešte pred sv. prijímaním na ťažký hriech rozpamätá, nemusí sa ešte raz spovedať; dosť je keď dotyčný hriech vyzná pri najbližšej spovedi, lebo veď hriech tento, bez viny pri spovedi zabudnutý, bol odpustený s inými skrze kňazské rozhreše~ie. (Sv. Alf.)

Svätokrádežné prijímanie má za následok: zaslepenosť ducha, zatvrdilosť srdca, pokuty zemské a večnú smrť.

Kto nehodne prijíma, ten pri požívaní krotkého Baránka mení sa na vlka. (Sv. Zl.) Takého človeka úplne zaujme satan, ako Judáša po jeho nehodnom prijímaní. (Ján 13, 27) Keď už archa úmluvy toľko nešťastia doniesla bezbožným Filištíncom (1. Kráľ. 5);

934 keď

kráľ

Baltasar za zneuctenie sv. nádob toľko trpeť musel (Dan. 5), o koľko viac bude trestaný ešte len ten, kto telo Kristovo uráža. Choroby a náhla smrť sú obyčajné pokuty pre tých, čo nehodne prijímajú. (1. Kor. 11, 30) Pamätaj na biednu smrť Judášovu. «Kto nehodne prijíma, ten v najvnútornejšom srdci svojom cíti strach, zúfalstvo a nenávísť proti Bohu, a to je začiatok toho, čo ho vo večnosti trápiť bude>>. (Mar. Lat.) Človek, ktorý bez svadobného rúcha (bez posväcujúcej milosti) ide na svadobnú hostinu (k sv. prijímaniu), bude hodený do tmy najkrajnejšej. (Mat. 22) Sv. Pavel vystríha kresťanov (1. Kor. ll, 29) pred nehodným prijímaním, keď píše: «Kto nehodne jie a pije, ten jie a pije si odsúdenie, neroznávajúc telo Pánovo (totiž od obyčajného jedla).

Trebárs stav posväcujúcej milosti dostačuje k hodnému sv. prijímaniu, predsa veľmi sa odporúča, aby sme sa pred sv. prijímaním úplne zbavili každej neporiadnej prítulnosti k veciam pozemským.

Jestli ste v stave milosti, prečo neprijímate najsv. sviatosť oltárnu, ktorá na to je ustanovená, aby vás v ňom udržala? (Sv. Zl.) Keď prijímať chceme, potrebné je len, aby sme od každého smrteľného hriechu svobodní boli. (Sv. Tom. Akv.) Čím menšia prítulnosť naša k veciam pozemským, tým väčšia naša boholáska (t. j. posväcujúca milosť). No čím väčšia naša boholáska, tým viac milostí dosiahneme skrze sv. prijímanie. «Keď viacerí na jednom svetle zapália svoje sviece, nuž všetci dostanú svetla a tepla, ale viac dostane, kto má väčšiu sviecu>>. (Sv. Kat. Sien.)

Kto teda je peňazochtivý, ctižiadostivý, nemierny, alebo má v sebe iné zlé žiadosti, tomu sv. prijímanie len málo ;osoži. Len srdce čisté, ako anjel, môže byť dôstojným príbytkom Bozírn.

3. Pred sv. prijímaním predpísaný Je nasledujúci pôst: od polnoci nesmieme nič požívať.

Nebeskému pokrmu vždy musíme dávať prednosť pred zemským; lebo znamenitejšiemu vždy patrí prednosť. Pováž, že i mŕtve

935

telo Kristovo bolo uložené do hrobu, v ktorom ešte nik nebol pochovaný. Ba sv. Margita, dcéra uhorského kráľa, už deň pred sv. prijímaním nepožívala ničoho krem vody a chleba a celú noc strávila v modlitbe.

Kto však bol požíval.

ťažko

ochorel, smie

prijímať,

hoci by už

dačo

Núdza- nezná príkazu. (Sv. Tom. Akv.) Aj v tej istej ťažkej nemoci môžeme častejšie prijímať bez toho, že by sme lační byt museli. Kto síce je chorý, ale nie ťažko chory, musí prijímať na lačny žalúdok.

Kto nie je ťažko chorý, smel by pred sv. priJimaním požívať dačo len vtedy, keby k tomu dostal výslovné dovolen'Íe od pápeža.

Také dovolenie dostávajú len: cisári a králi pred korunovaním ; starí alebo chorľaví kňazi, čo sv. omšu slúžiť musia a bez zlých následkov pre zdravie lační ostať nemôžu; nedúživí kňazi, nezaviazaní k slúženiu sv. omše, avšak len na 2 alebo 3 dni v týždni; aj nedúživí laikovia (t. j. svetskí ľudia) na 5 alebo 6 dní mesačne. No sv. otec zväčša dovoľuje len, aby menované osoby pred sv. prijímaním dačo pif smely. Prosbopis k sv. otcovi podáva sa skrze biskupa. - Keby niekto pred sv. prijímaním z nepozornosti bol dačo jedol alebo pil, už nesmie prijímať toho istého dňa, .ale s dovolením kňazským len nasledujúceho dňa. '

4. Pred sv, prijímaním máme vzbudiť tri božské ·cnosti a ľútosť (t. j. boľasf a ošklivosť duše nad spáchanými hriechami).

Cirkev sama pred každým prisluhovaním sv. priJimania dáva kňaza vzbudzovať menované cnosti v srdciach prijímajúcich; kňaz po vyznaní hriechov, ktoré miništrant odrieka, musí prosiť Boha za odpustenie hriechov (a súčasne žehnať ľud) a potom pri ukázaní hostie hovoriť slová sv. Jána Krstiteľa (Ejhľa, Baránok Boží, ktory sníma hriechy sveta») i pohanského stotníka ( « Ó, Pane, nie som hoden, abys' -vošiel pod strechu moju, ale

skrze lebo

936

riekni len slovo a duša moja bude uzdravená»). Preto i prvému: prijímaniu školských detí obyčajne predchádza obnovenie krstného sľubu. Pred sv. prijímaním máme vzbudiť vieru, lebo Kristus pred udeľovaním milostí (keď zázraky činil), vždy požadoval živú vieru. Tak riekol dvom slepým pred ich uzdravením: :<Veríte-li, že vám toto učiniť môžem?» Len potom, keď títo na otázku odpovedali «áno», uzdravil ich. (Mat. 9, 28) - Pred sv. prijímaním máme vzbudiť nádej. Keď Kristus ešte po zemi chodil, nik neodišiel od neho prázdny, kto sa mu s dôverou približoval. Tak žena dvanásf rokov nemocná, ktorá sa len obruby jeho šiat dotkla, pre veľkú dôveru svoju hneď bola uzdravená. (Mat. 9, 20) Áno Kristus dáva len toľko, koľko od neho obržať úfame. - Pred sv. prijímaním máme vzbudiť lásku; lebo čím väčšia je naša láska k Bohu, tým štedrejší je oproti nám. «Z lásky musíme prijímať toho, ktorý sa nám len z lásky darovabJ. (Sv. Fr. S.) Miluj ho, ktorý z lásky k tebe sostupuje do týchto spôsobov, aby svetlo svojej večnosti spojil zo zemou tvojej krehkosti. (Sv. Aug.) - Pred sv. prijímaním máme sa aspoň pol hodiny modliť. (Sv. Alf.) Odporúča sa p1'ed sv. prijímaním slyšať sv. omšu.

5. Aj svoje telo máme náležite pripraviť, a slušne oblečieme a úctive sa držíme.

keď

sa

čisto~n~

K sv. prijímaniu máme ísť čisto oblečení. Prv než 'Kristus dal prijímať apoštolom, umyl im nohy. Už Israeliti museli oprať svoje šaty pred obdržaním 10 prikázaní. «Zovnútorná čistota platí za známku čistoty duševnej)). (Sv. Fr. S.) Na svadobnú hostinu smelo sa ísť len v svadobnom obleku, a ty chceš ísť k sv. večeri Pána v zašpinených šatách? (Did. Nis.) - Avšak ani priveľkú váhu nesmieme klásť na šaty, ináče zabudneme na to, čo je hlavné, a ztratíme pobožnosť. Kto pri sv. prijímaní pýchou hreší, nemá z neho veľkého osohu. Ale chudobný oblek nie je hanba. Sám Kristus bol chudobný a miluje chudobu. On nepozerá na vonkajšok, ale skôr na vnútornosť človeka. - Pri sv. prijímaní máme sa. úctive držať, t. j. máme vyhýbať všetkému, čo podiv vzbudzuje a pobožnosť narušuje, ako smiechu, bežaniu k miestu prijímania, náramnému bitiu v prse, prekrúcaniu očí, ďalekému vyplazovaniu jazyka, chmátaniu za hostiou a p. Vojaci pri sv. prijímaní obyčajne odkladajú zbraň. - Obzvlášte máme sa držať nasledujúcim spô-

937

sobom: pri slovách kňazových «Ú Pane, nie som hoden ... )) máme sa byť v prse, potom ísť pomaly na miesto prijímania, neobzerať sa pri chôdzi, prežehnať sa, keď sa knaz blíži, pod bradou držať modlitebnú knižku, jazyk vystreť až k dolnej pere (gambe), oči obrátiť k sv. hostii, potom užiť hostiu a o chvíľku pomaly navrátiť sa na svoje miesto. Akby hostia na ďasne prilipla, máme pomáhať jazykom.

5. Držanie sa po sv. prijímaní.

Po sv. prijímaní máme konať modlitbu vďaky a Bohu najláskavejšiemu prednášať svoje žiadosti, menovite modlíť sa za pápeža, krajinského panovníka a biskupa, ďalej za svojich rodičov, a dobrodincov, konečne za úbohé duše v očistci.

priateľov

Modlitba vďaky má trvať aspoň štvrť hodiny. (Sv. Alf.) I kňaz po sv. omši musí sa modliť chválospev troch mládencov v ohnivej peci. Kto bez vzdávania vďakov odchádza od sv. prijímania, dopúšťa sa surovosti ; podobne človeku, ktorý, od veľkého pána k stolu pozvaný, bez poďakovania odchádza. (Sv. Zl.) Robí, ako Judáš, čo hneď po prijímaní jedálňu zanechal. (S~. ZL) Za takým človekom poslal raz sv. Filip Nerský dvoch miništrantov s horiacimi sviecami. - Po sv. prijímaní máme prednášať Bohu i svoje žiadosti. Kráľovna Estera práve vtedy prednášala kráľovi Assuerovi svoju prosbu za ľud židovský, keď kráľ obedoval, lebo vedela, že tu je najlepší čas k proseniu; bola i vyslyšaná. (Est. 7) Najpríhodnejší čas k shováraniu sa s Bohom sú chvíle, v ktoré tohoto božského hosfa v sebe nosíš. (Sv. Magd. Pas.) Modlitby naše po sv. prijímaní majú teda u Boha ďaleko väčšiu cenu, než všetky iné, lebo sú posvätené prítomnosťou Ježišovou. (Sv. Alf.) Krista nie vždy máme u seba. (Mar. 16, 7) Oj, koľké poklady milosti utratia tí, čo po prijímaní nemyslia na to, aby za milosti prosili. (Sv. Alf.)

Nesluší sa po sv. prijímaní vypľúvať alebo ani nemáme vtedy vyhľadávať svetské rozkoše.

hneď jesť;

938 Vypľúvanie

preto je neslušné, lebo čiastočka sv. hostie ešte v ústach a tak vyhodená na zem. -- S jedením má sa čakať aspoň štvrť hodiny, poneváč spôsoby chl.eba za ten čas v nás ešte sú prítomné. - V deň prijímania nemáme vyhľadávať svetské rozkoše, ináče zas utratíme obdržané milosti. Kto drahokamy pchá do deravého vrecka, z trati ich. Keď sa chudobné dievča, ktoré si vysokopostavený pán za manželku pojal, po smrti jeho vydá za pospolitého muža, zase utratí vážnosť, akú predtým malo. (Segn.)

No ovšem sluší sa navštevovať kostol a vrátiť návštevu, ktorú nám Kristus prv urobil. môže

byť

6. Duchovné prijímanie.

Duchovne prijíma, kto v sebe vzbudzuje živú túžbu prijímať najsv. sviatosť oltárnu.

Istý na smrť hladom odsúdený smel síce vyspovedať sa, ale nie prijímať. Tu padol pred sviatosťou oltárnou a riekol: «Pane Ježišu, ty si tu prítomný pod spôsobom chleba. Moja duša túži po tebe. Ale nemôžem ťa naozaj prijímať. Prijď teda ku mne nevidíteľným spôsobom. Veď si všemohúci a môžeš to urobiť». Tak hovor i ty a vtedy duchovne prijímaš. «Ver a prijímal sill. (Sv. Aug.) Duchovne prijímať nie je ťažko; dosť je, keď na chvíľku k sebe prídeš, prenesieš sa v duchu pred svätostánok a povieš : Pane Ježiš1,1, príď do srdca môjho. (Mar. Lat.)

Duchovne prijímať máme počas omše, a siCe pri prijímaní kňazovom, ďalej pri návsteve sviatosti oltárnej.

Ba duchovné prijímanie môže sa vykonať i v každú hodinu tým lepšie. Pred týmto nepotrebujeme ani posa, ani nemusíme mať k nemu dovolenie od spovedníka.

dňa; čím častejšie, stiť

Duchovným prijímaním dosiahneme od Boha podobné milosti, ako skutočným prijímaním.

Skutočné prijímanie podobá sa zlatým, duchovné strieborným nádobám. · Kristus, keď sa ešte na zemi zdržoval, uzdravoval nielen

939

tých, ku ktorým osobne prichodil, ale i neprítornných, čo vefkú túžbu po ňom mali; mysli na služobníka stotníkovho. Tak robí ešte dnes. (Koch.) Tí, čo si toho nebeského chleba jesť žiadajú, následkom živej viery svojej pocítia jeho ovocie a úžitok. (Sn. Tr. 13, 8) - Duchovné prijímanie je najlepšou prípravou k skutočnému prijímaniu. Kristus neprišiel na svet, kým v tomto nebolo :veľkej túžby po ňom ; taktiež nerád vchádza do duše, čo veľkej túžby po ňom nemá. (Avila.)

IV.

Sviatosť

pokánia.

1. Podstata a potreba pokánia.

Keď ryba chmatla udicu, hneď cíti boľasť. Podobne vodí sa hriešnikovi. «Avšak, čo nám Boh za pokutu dal, to obrátil nám i k spaseniu; za pokutu hriechu dal nám bóľasť; ale boľasťou môžeme sa zas osvobodiť od hriechu>>. (Sv. Zl.)

Vnútorná boľasf nad hriechom a s ňou spojené úprimné odvrátenie sa od tvora a obrátenie sa k Bohu obyčajne volá sa pokánie.

Celý život náš vlastne nemá byť iným, ako ustavičným pokáním. Kristus povedá: «Nebudete-li činif pokánie, všetci rovnako zahyniete>> (Luk. 13, 5), ďalej: «Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete smútiť a plakať». (Luk. 6, 25) Často vyhráža sa tým, · čo život len požívať chcú, večným zatratením. (Ján, 12. 25) Ani jeden človek, hoci by si nijakého hriechu nebol povedomý, nemal by sa opovážiť odísť bez pokánia s tohoto sveta. (Sv. Aug.) Blahoslavenstvo musíme si práve tak zaslúžiť pokáním, ako jadro orešné len rozlámaním škrupiny jesť môžeme. (Sv. Hier.) I veľkí svätí, ako sv. Alojz, pre malé chyby svoje činili veľké pokánie (plakali, postili sa, spávali na holej zemi atď.).

Kristus spravil pokánie sviatosťou, keď v deň svojho vzkriesenia apoštolom udelil moc odpúšťať hriechy.

Riekol totiž apoštolom: «Ktorým odpustite hriechy, odpúšťajú sa im; a ktorým ích zadržite, zadržané sú». (Ján 20, 23) Týmito

940

slovami Kristus s jednej strany dal apoštolom moc, odpúšťať hrieéhy; s druhej strany však veriacim rozkaz, vyznávať kňazovi hriechy svoje, aby ich odpustenie obdržali. Pod akými výminkarni môže sa dosiahnuť odpustenie hriechov, dal Kristus na vyrozumenie v nasledujúcich pádoch: pri uzdravení človeka raneného mrtvicou (pošinutého alebo ochromeného), lebo i hriech je duchovné ochromenie, podobné telesnému ochromeniu u človeka raneného mrtvicou (Mat. 9) : pri odpustení hriechov ukladá sa človekovi skutok pokánia, ako človekovi mrtvicou ranenému nosenie postele - ; pri uzdravení malomocného (Mat. 8) - hriech je malomocenstvo duševné ; človek musí sa ukázať kňazovi, ktorý ho v mene Božom vyhlási za čistého - ; pri omilostnení Magdaleny, ktorá plačúc, padla k nohám Kristovým a počula od neho slová: «Odpúš[ajú sa ti hriechy tvoje>>. (Luk. 7) Podobne, ako Magdalena, robia hriešnici až dodnes; ľútosfou preniknutí padajú k nohám námestníka Kristovho, kňaza a získajú si tu rozhrešenie od hriechov svojich.

l. Pri sviatosti pokánia deje sa nasledu-

júce: Kajúci kresťan spovedá sa splnornocnenému kňazovi zo svojich hriechov a tento nan1iesto Boha odpúšťa mu ich skrze rozhrešenie.

Obrad: Hriešnik kľakne k spovedelnici, prijme od kňaza požehnanie (prežehná sa pri požehnaní), povie najprv prvú čiastku spovednej formule, nato hriechy, a dokončí spoveď druhou čiastkou spovednej formule. Potom kňaz predloží mu snáď jednu alebo druhú otázht, dá mu krátke poučenie, uloží mu isté pokánie, a konečne dá mu rozhrešenie, s ktorým je spojené žehnanie kajúcnika (pri žehnaní zas robí sa kríž). Nato kajúcnik obyčajne pobozká štólu a ide do kostolnej lavice alebo k oltáru, aby tam pokánie vykonal a snáď hneď k sv. prijímaniu sa pripravoval. Kňazské rozhrešenie znie takto: <<Ja ťa rozhrešujem (vlastne rozriešujem, t. j. osvobodzujem) od hriechov tvojich v mene Otca i Syna i Ducha Sv. Amen". Rozhrešenie je výkon sudcovský. (Sn. Tr. 14, 9) Rozhrešenie je, ako hromový blesk, strovujúcim ohňom, ktorý spáli jestvujúce hriechy. Aj ten, čo rozhrešenie nedostal, obdrží po spovedi kňazské požehnanie, aby odopretie rozhrešenia nebolo známe.

941

Spovedelnica obyčajne pozostáva z dvoch drevených stien, v ktorých sa nachádza otvor mrežami prehradený. Týmto otvorom kajúcnik hovorí kňazovi a naopak. Niektoré spovedelnice sú umelecky zhotovené . a vonkajšok ich je ozdobený obrazmi, ktoré ku kajúcemu smýšľaniu povzbudzujú, na pr. obrazom marnotratného syna, Mag<laleny, plačúceho Petrp.. Vidno aj obrazy Ukrižovaného, dobrého Pastiera, ktoré kajúcnika obodrovať majú. Na dávnejších spovedelniciach nachodila sa vyobrazená i ruža s 5 listami. Ruža má tŕne, ale ľúbezne vonia. Tak je i so spoveďou; je síce obťažná, ale prenáša nás do stavu milosti a robí nás zase príjernnýrni Bohu. Ruža značí i rnlcanlivosť, ku ktorej spovedelník je zaviazaný. Už starí Rimania pri svojich hostinách mávali zavesenú ružu, aby hosťov napomínali k mlčaniu o tom, čo sa pri stole dôverne pohovorilo.

(Preto slová sub rosa ešte does znamenajú: Sdeľujem ti to dôverne ako tajomstvo.) Päť listov ružových upomína na 5 čiastok sviatosti pokánia, alebo i na 5 sv. rán Kristových, ktorým milosť odpustenia hriechov ďakujeme.

2. Sviatosťpokániajenevyhnutne potrebná k spaseniu pre každého kresťana, ktorý po krste upadol do ťažkého hriechu (Sn. Tr. 41, l); lebo bez tejto sviatosti nemôže posväcujúcu milosť.

nazpäť

získať

utratenú

Tým, čo po krste padli, sviatosť táto práve tak je potrebná ako krst nepokrsteným. (Sn. Tr. 14, 2) Sv. otcovia menujú sviatosť pokánia druhým krstom alebo doskou, na ktorej po stroskotaní lode zachrániť sa rnôžerne. Krstom akoby vstúpili sme do lode, ktorá nás má voviesť do prístavu blahoslavenstva. Keď ťažko zhrešíme, stroskotá sa loď. V tomto páde zachránime sa len tak, keď sa zachytíme dosky z rozbitej lode. Táto doska je sviatosť pokánia.

(Sv. Hier.) Nik, ktorý starým hadom, diablom, potajomky je uštipnutý, nemôže byť uzdravený, ak lekárovi ukrýva rany svoje. (Sv. Hier.) Pýchou hriešnik vzdialil sa od Boha; preto len pokorou môže sa zas navrátiť k Bohu. (Sv. Reh. Veľ.)

Kto do ťažkého hriechu upadol, má tak rýchle, ako možno, prijať sviatosť pokánia.

942 Keď

sme si vytkli niektorý úd, musíme ho hneď upraviť, nastúpi opuchlina a vtedy ťažko sa zahojí. Podobne je i tu.

Keď do deravej lode voda vnikne, musí sa hneď vypumpovať, ináče ponorí sa lod; keď v dome požiar vznikne, musí sa na~kutku zahasiť, ináče zhorí dom (Sv. Hier.); keď niekto jed užil, musí chytro vziať na dávenie, ináče je ztratený. (Sv. Anast.) Podobne je z hriechom smrteľným. Oko netrpí ani najdrobnejšej mrve, ale hneď začne plakať a hľadí sa očistiť od nej ; podobne máme urobiť s hriechom. Preto Cirkev neurčuje času k odpusteniu hriechov, ale hriešnik môže sa navrátiť k Bohu v ktorúkoľvek hodinu. (Rim. katech.) - Nespoliehaj sa na shovievavosť Božiu! Čím dlhšie dáš Bohu čakať na svoje pokánie, tým prísnejšie bude ťa súdiť.

(Sv. Aug.) éím dlhšie hriešnik odkladá pokánie, tým viac trestov má očakávať. (Sv. Antonín) Tým, čo pokánie až na smrtnú posteľ od-~ kladajú, odníma Boh obyčajne možnosť, aby sa s nim s mierili. (Job. 22, 16) Je to spravedlivý trest hriechu, aby ten, čo nič dobrého robiť nechcel, keď mohol, už nič robiť nemohol, keď chce. (Sv. Aug.) Obrátenia v hodinu smrti ani nie sú natoľko príklady, ale skôr zázraky.

(Sv. Bern.) Kristus povedá: «Budete ma hladať, ale nenajdetell.

(Ján 7, 34) Veď čas milosti pominul. Smutné je, ak niekto len potom chce kupovať, keď je už po jarmoku. (Sv. Reh. Naz.) Kristus síce odpustil lotrovi na pravej strane kríža, aby si pre hriechy svoje nezúfal; ale len jednému, aby si sa nespoliehal a s pokáním až do smrti neodkladal. (Sv. Aug.) Tým, čo pokánie odročujú, povodí sa, ako fíku, ktorý Kristus bez ovocia našiel a zaraz preklial.

(Mat. 21, 19) Nespoliehaj sa na zajtrašok, keď nevieš, či ti ešte pozostáva hodina k životu. (Sv. Aug.) Boh síce prisľúbil kajúcim odpustenie, ale neprisľúbil im zajtrajšieho dňa. (Sv. Aug.) Pokánie ani nemá ceny v takom čase, keď už viac hrešiť nemožno. Vtedy nie ty opúšťaš hrich, ale hriech teba. (Sv. Ambr.) Konečne hriešnik na smrtnej posteli následkom veľkej úzkosti svojej ztratí prítomnosť ducha; stane sa tesklivým a pomäteným, ako pocestný, ktorý na mrkaní zbadá, že pomýlil pravú cestu. Krem toho hriešnik následkom mnohoročnej zlej navyklosti už nemá ani sily, aby pravé pokánie činif mohol, ako človek, ktorý dlho spal, hoci odhodlal sa vstať, predsa ešte ležať ostáva. (Sv. Aug.) Pokánie nemocného je do ista tiež nemocné, pokánie umierajúceho pravdepodobne tiež umre. (Sv. Aug.) - V dome, ktorý už je na svalenie, nik nechce spávať, ale pri krehkom tele svojom trúfaš si žiť v smrináče

fl43

teľnom hriechu celé týždne, Vine. Fer.)

3.

celé mesiace, ba celé roky. ("Sv.

Vyznať

hriechy svoje nepotrebujeme sa hanbiť)· lebo kňaz pod nijakou výminkou nesmie zo spovede dačo povedať a láskave prijíma každého hriešnika; ďalej ten, čo teraz kňazovi

z hanby sa nespovedá, bude jednúc zahanbený pred celým svetom a večne nešťastný.

Ki'í.az nesmie nič povedať zo . spovede, trebárs by mu i smrhrozili. Mysli na muéenícku smrť sv. Jána Nepomuckého. O spovednej pečati viď ďalej. - Aj každý hriešnik býva od ki'í.aza láskave prijatý. Istá osoba spovedala sa raz z veľmi ťažkých hriechov sv. biskupovi Františkovi Saleskému. Tu spýtala sa ho: <<Čo si ozaj teraz myslíte o mne?» Svätý povedal: «Ja myslím, že si svätý; lebo tak spovedali sa len svätí». Niet väčšej radosti pra ki'í.aza, ako keď vidí, že sa mu niekto so všetkou úprimnosťou spovedá i z najťažších hriechov svojich; lebo ki'í.az podobá sa rybárovi, ktorý je tým radšej, čím väčšia ryba vošla mu do siete. (Sv. Vine. Fer.) Preto Boh často ustanovuje za duchovných pastierov takých, čo predtým veľkí hriešnici boli, aby sa tým ľahšie sľutovali.

Lebo kto si väčších hriechov je povedomý, ľahšie odpustí ťažké hriechy. (Sv. Bern.) Prečo sa ostýchaš vyznať svoje hriechy tomu, ktorý tiež je hriešnik a snáď ešte väčší, než ty? (Sv. Aug.) \" e ď Kristus odovzdal ki'í.azskú moc nie anjelovi, ani archanjelovi, ale človekovi. (Sv. ZL) Kto sa teraz hanbí spovedať ki'í.azovi, bude jednúc pred celým svetom zahanbený a večne nešťastný. Takému platí hrozba Božia: «Odkryjem národom tvoju nahotu a krajinám tvoju hanbu; a vrhnem na teba ohavnosti i zhanobím ťa, a postavím ťa za príklad». (Nah. 3, 5-6) Lepšie je vyznať svoje chyby pred jedným sluhom Božím, ktorý s hriešnikom útrpnosť má, ako stáť zahanbený pred celým svetom; lepšie raz dobrovoľne vyznať, ako z prínútenia po celú večnosť. (Sv. Aug.) Kto sa teraz hanbí vyznať svoje hriechy, na dei'í. súdny vyjde na posmech nie pred jedným alebo dvoma, ale pred celým svetom. (Sv. Zl.) Keď človek tají, Boh odkrýva ; keď človek odkrýva, Boh zakrýva.

(Sv. Aug.) Teda lepšie vyznať, ako večne horeť l Je to často diabol, ťou

Kat, lJud . Katechi smus.

60

944

ktorý nás pred spoveďou naplňuje strachom a hanbou. Keď hrešíme, odníma nám strach; no keď vyznať .máme, navráti nám ho a privedie nás do rozpakov. (Sv. ZL) Akože by sa ináče dalo vysvetliť, že takí mužovia, čo smelo a so zapovrhnutím smrti bojovali, pred spovedelnicou boli bojazliví, ako zajace? Prví kresťania nehanbili sa, často i verejne pred celou cirkevnou obcou, vvznávať chyby svoje. Sv. Augustín spísal knihu Vyznania a odkryl svoje hriechy pred celým svetom. Kto je vstave urobiť dačo podobného?

Rozumný človek rád užíva horký liek, od ktorého v nemoci svojej úfa uzdravenie; tak i duševne chorý nesmie sa báť príkreho pokánia, ktoré dušu jeho uzdravuje. (Tert.) Keď nebolo ti hanbou poraniť sa, nehanb sa ani liečenia. (Sv. Aug.)

4. Kto pri spovedi z hanby zamlčí ťažk~r hriech, spácha svätokrádež a nedostane odpustenia; i nasledujúce spovede jeho sú neplatné, kým sa poznove nespovedá zo všetkýéh hriehov, ktoré od poslednej platnej spovede spáchaL Taký človek zhorčuje si i život a je v nebezpečenstve, že v nekajúcnosti umre.

Diabol robí, ako vlk; tento lapá ovce za hrtan, aby kričať nemohly; diabol zase zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi nepovedali hriechov svojich. - Človek, ktorý pri spovedi zamlčí ťažký hriech, pácha hrozný zločin svätokrádeže. Svätokrádež je zneuctenie a zneváženie božských vecí. - Viď o nej II. diel. Kto pri spovedi len jeden ťažký hriech zamlčí, nedostane odpustenia. Ak odomkneme všetky zámky, čo na jedných dverách visia, a len jednu nie, dvere sa neotvoria; práve tak je i vtedy, keď nie všetky smrteľné hriechy, tieto hriešne zámky, podrobíme kľúč ovej moci kňazskej; dvere smierenia sa neotvoria. - Kto raz neplatne sa spovedal, toho nasledujúce spovede sú neplatné. Aby taký zase prišiel do stavu milosti Božej, musí nielen spovedať sa zo zamlčaného hriechu, ale i zo všetkých hriechov, ktoré pri ]Jrvej neplatnej spovedi už vyznal, a zo všetkých od spovede tej spáchaných 'hriechov, či už boly vyznané alebo nie. So spoveďou je to tak, ako s počtovanírn ; ak pri počtovaní v prvých číslach zabudneme

945

jednu číslicu, nepravý je celý výsledok a celé počtovanie musí sa znovu začať. Dačo podobného stáva sa i pri zapínaní kabáta. Ak len jeden jediný gombík zle je zapätý, všetky nasledujúce gombíky prídu do neporiadku. Musia sa teda všetky gombíky zas poodpínať a znovu zapnúť. (Sv. Vine. Fer.) Taký človek zhorčuje si i život. «Zamlčaný hriech ponáša sa na nestroviteľné jedlo, ktoré v žalúdku zaľahne a chorľavosť zapríčiňuje>>. (Orig.) Zamlčaný hriech podobá sa smetictm, ktoré nedbanlivá slúžka kladie do kúta, kde hnijú a povetrie v chyži kazia; lebo tak i zamlčaný hriech robí v srdci. (Sv. Bernardín.) Zamlčaný hriech bičuje svedomie hriešnika, rozrýva mu srdce a naplňuje dušu jeho úzkosťou a strachom:. (Sv. Amb.) - Kto pri spovedi ťažký hriech zamlčí, je vo veľkom nebezpečenstve, že v nekajúcnosti umre. Zamlčaný hriech priťahuje smrt duše; podobá sa rane, čo sa na vonok prepustiť nemohla a tak vnútorne sa prepúšťa a človekovi smrť priťahuje.

Loď, v ktorej niektoré diery zapchajú, no najväčsiu nechajú otvorenú zahynie; tak i ten, kto v spovedi ťažký hriech zamlčí. (Sv. Bonav.) Sv. Antonín, arcibiskup floretínsky, vypráva o jednej panej, ktorá raz ťažký hriech zamlčala, potom v stave smrteľného hriechu prijímala, neskoršie veľmi často k spovedi chodievala s úmyslom, že zamlčaný hriech vyzná, ale každý raz veľkým strachom premožená tento zamlčala. Konečne vodilo sa jej tak i pri spovedi na smrtnej posteli. Ako šialená kričala potom pred skonaním: «Zatratená som, lebo som od mladi zamlčala hriech smrteľný ll> (Meh.) Áno, je to hrozné takto zneužívať sv. sviatosti. - Preto sv.

Bonaventura dáva radu: «Na prvom mieste spovedaj sa z toho hriechu, ktorý ťa najväčšmi zahanbuje. Takým spôsobom vyznanie ostatných hriechov bude ti ľahké; lebo keď vojevodca je zabitý, ľahko bude pobité celé vojsko)). Akby ti ťažko padalo spovedať sa z istého hriechu, aspoň povedz spovedníkovi: «Mám ešte jeden hriech, ktorý vyznať sí netrúfam)). Kto v spovedi luhá, ten klame seba a nie Boha.

2. Spovedný oteo. l. Len ten kúaz môže

odpustiť

hriechy, ktorý od patričného biskupa k slyšaniu spovede je splnomocnený.

60*

946

Len apoštolom a ich nástupcom, biskupom, dal Kristus moc hriechy. Lebo len im riekúl po svojom vzkriesení: «Prijmite Ducha Sv.: ktorým odpustíte hriechy, odpúšťaju sa im, a ktorým ich zadržíte, zadržané sú)). (Ján 20, 23) Kristus kázal apoštolom sňať obväzky so vzkrieseného Lazara, aby poukázal, že im je daná moc rozväzovať. (Sv. Aug.) Táto moc apoštolov volá sa moc kľúčov, lebo ňou sa zamknuté nebo akoby zase otvára hriešnikovi. «Spovedník je vrátny raja)). (Sv. Prosper) Biskupi môžu právo odpúšťania hriechov preniesť na kňazov, ktorých k slyšaniu spovede za spôsobných držia. Kňaz, postavenú biskupom do úradu v diecési, obyčajne má plnomocenstvo slyšať spoveď v celej diecési (biskupstve). No keď príde do cudzej diecése, už nemá moci k slyšaniu spovede; musel by najprv požiadať o ňu patričného biskupa.

Aj svetský sudca môže len v tom okrese vynášať súdne výroky, do ktorého krajinskou vrchnosfou za sudcu je postavený. odpúšťať

2. Ani kňaz splnomocnený k slyšaniu spovede nemôže odpustiť hriechy, ktoré si pápež alebo biskup k rozhrešeniu zadržal.

(Sn. Tr. 14, ll) Hriechy tieto môže odpustiť len po obdržaní pápežského alebo biskupského dovolenia.

Biskupi obyčajne zadržiavajú si k rozhrešeniu ťažké hriechy, n. p. odpadnutie od viery, krivoprísahu, vraždu, otrávenie, podpalačstvo ; to stáva sa preto, aby sa veriaci takých hriechov tým viac chránili. Aj svetskí sudcovia nemôžu vo všetkých pádoch vynášať výrok, niektoré veci musia predostreť vyšším súdom. V nebezpečenstve smrti môže však každý kňaz, i nesplnomocnený, rozhrešiť od každého hriechu. (Sn. Tr. 14, 7) Na pútnických miestach' môžu kňazi zväčša rozhriešať aj od hriechov (biskupmi) zadržaných; v mnohých diecésach i počas missie, vo veľkonočnom čase, pri skladaní všeobecnej (generálnej) spovede atď.

3.

Božie.

Kňaz

v spovedelnici zastáva 1niesto

Keby v jednej spovedelnici sedel Kristus a v druhej kňaz, ani jeden z nich neodpustil by viac hriechov. (Sv. Alf.) Kňaza

947

slyšiaceho spoveď preto menujeme spovedným otcom, poneváč zastáva miesto nebeského Otca. Z tej príčiny kňaz v spovedelnici je i veľmi láskavý a shovievavý, ako otec. - Poneváč svätí vedeli, že spovedný otec miesto Božie zastáva, preto prísno zachovávali jeho rady. «Kto poslúcha svojho spovedníka, je istý, že zo svojich skutkov nepotrebuje účtovať Bohu». (Sv. Fii. Ner.) A hoci by sa spovedník mýlil, predsa kajúcnik nemá viny, ale bezpečne ide, ak poslúcha. (Alvarez) Kto v dokonalosti chce robiť pokroky, nech poslúcha svojho spovedníka, ako samého . Boha. (Sv. Fii. Ner.) Kňaz

v spovedelnici koná trojnásobný úrad : totiž úrad učiteľský, lekársky a sudcovský.

Ako učiteľ má kňaz poučovať kajúcnika, keď zbadá, že sa tento nachodí v nevedomosti o dôležitých veciach. Ako anjelstrážca ukazuje poblúdilým pravú cestu. (Sv. Reh. VeL) - Ako lekár dáva si kňaz od kajúcnika, ktorý pre hriechy svoje duchovne je chorý, opisovať duševný stav, ako i lekár telesný spytuje sa chorého, čo mu chybí. Ako lekár udáva kňaz kajúcnikovi prostriedky, ktoré má upotrebiť, aby duchovne ozdravel, ako i lekár telesný predpisuje nemocnému isté lieky. - Ako sudca musí kňaz posúdiť, či kajúcnik je hoden rozhrešenia alebo nie; v prvom páde dá mu rozhrešenié, v druhom však odloží ho.

4.

Kňaz

povedať

pod nijakou výminkou nesmie dačo zo spovede. Zaviazanosť táto volá

sa spovedná

pečať.

Kňaz nesmie nič povedať, trebárs by ho to i život stálo. Sv. Ján Nepomucký, generálny vikár pražského arcibiskupa a kazatei v kráľovskom dvornom kostole, nedal sa ani sľubami, ani hrozbami a mukami kráľa Václava nakloniť, aby spovedané hriechy kráľovny vyjavil; potom bol hodený do Vltavy (1393), kde nad mŕtvolou jeho hneď 5 svetiel sa zjavilo. Pri otvorení hrobu v pražskom chráme sv. Víta (1719) našli jazyk jeho neporušený. Vystavuje sa každoročne vo sviatok sv. Jána (16. mája). Kňaz nesmie nič povedať, hoci by sa tým najhroznejšie zlo odvrátiť mohlo. Istý kráľ spýtal sa dvorného kňaza, či by mu povedal, keby sa mu niekto

948

spovedal, že kráľa chce zavraždiť. Dvorný kňaz odpovedal: «Naskrze nie». Nato povedal kráľ: <<Nuž tak život môj je v nebezpečenstve». Kňaz odpovedal: «Ale ešte viac, keby nebolo spovede a spovednej pečate». Prečo tento mal pravdu? - Aj oproti tornu, ktorý sa spovedá, musí kňaz zachovávať spovednú pečať. PahÓiok istého farára spovedal sa tomuto, že mu na pôjde kradne; farár musel i potom zanechať klúče, kde predtým boli. Prečo? - Ani pred súdom nesmie kňaz nič povedať ; lebo proti rozkazu Božiemu niet rozkazu. V najviacerých štátoch, ako na pr. v Rakúsku, nesmú sa kňaza pred súdom ani len spýtať o tom, čo zo spovede vie. Trestom pre vierolomného kňaza bolo by večité zbavenie úradu a ťažké pokuty cirkevné. Už mnohí kňazi boli tak planí, že od viery odpadli, ale tak planý nebol ani jeden, že by spovednú pečať bol narušil. - Spovedná pečaf je na ochranu spovedajúceho sa i na ochranu svätosti pokánia. Kajúcnik teda mohol by dať kňazovi dovolenie použiť to, čo mu pri spovedi zjavil. No toto dovolenie smel by kňaz len veľmi zriedka upotrebiť: ak sa totiž o veľmi dôležitú vec jedná a niet nebezpečenstva, že by sa spoveď tým nenávidenou urobiť mohla. _:_ Či by spovedná pečať bola i vtedy keď niekto mimo spovede hovorí o veciach zo spovede? Tak hore spomenutý paholok v opilom stave povedal farárovi: «Veď som sa vám spovedal, že vám na pôjde kradnem, a vy ste nevzali kľúča>>.

Farár naslmtku vyhnal ho zo služby. Či to smel?

5. Každý katolícky kresťan je úplne svobodný pri voľbe svojho spovedného otca.

Pri spovedi preto nesmie byť ani najmenšieho nútenia, aby nik neprišiel do nebezpečenstva zamlčať niektorý hriech. Sv. ' Ter ezia povedá: «Oj, koľko n ešťastia môže narobiť duch mrákoty, keď sa spovedi násilie robí!>> Preto nik, ak nechce, nepotrebuje vykonať ani len veľkonočnú spoveď · u svojho vlastného farára (Bened. XIV.) môže prijať sviatosti i na inom mieste. Preto tiež ani jeden kňaz nie je oprávnený odohnať niekoho od svojej spovedelnice, poneváč do inej fary patrí. - Len mnísi musia spovedať sa kňazom z tej istej rehole. Aj mníšky majú zvláštneho, od biskupa ustanoveného, spovedníka; avšak nie sú viazané k nemu, ale maj~ i mimoriadnych spovedníkov, ku ktorým sa vždy obrátiť

949

môžu. (Sn. Tr. 25, 10) Nik nemá práva XIII. 17. dec. 1890.)

prekážať

im v tom. (Lev

Kto v dokonalosti chce urobiť pokroky, má sa správe istého spovedníka. (Sv. Fil. Ner.)

poddať

Keď

sa niekto chce naučiť umenie alebo remeslo, musí mať no tým viac, keď sa chce naučiť najťažšiu povinnosť, totiž kresťanskú dokonalosť. (Kassián.) Kto chce vystúpiť na vysokú horu, potrebuje poriadneho vodiča; tak i ten, kto sa chce dostať na vrchol kresťanskej dokonalosti. Prv než si volíme spovedného otca, máme zrale uvažovať a utiekať sa k modlitbe. (Sv. Fil. Ner.) Sv. Terezia za 20 rokov nenašla spovedníka, ktorý by jej duševnému stavu bol porozumel; preto ustavične vzývala Boha, až konečne našla pravého vodcu duchovného, sv. Jána Avilského.

Máme si voliť múdreho spovedníka; lebo i telesné nedostatky nezvykli sme ľahkomyseľne odhaľovať bársktorému lekárovi. (Sv. Bas.) Ak máme viesť pravotu, od výsledku ktorej mnohé tisíce korún závisia, hľadáme najmúdrejšieho advokáta, a vo veci, od ktorej večné blahoslavenstvo závisí, mali by sme byť menej opatrní? (Hunolt.) Voľme si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme (Sv. Fil. Ner.), i zachovajme mu túto dôveru. Jestli diabol niektorú dušu chce zkaziť, upotrebuje všetku lesť svoju, aby medzi spovedajúceho sa a spovedníka nedôveru zasial, a tak zponenáhla postupuje k najväčšiemu zlu. (Sv. Fil. Ner.) Spovedníka nemáme meniť bez príč·iny (Sv. Fr. S.), ako ani lekára ľahko nemeníme, ak tento už zo zkúsenosti pozná telesnú povahu našu. Avšak môžeme a máme s času na cas chodiť na spoveď k inému kňazovi, lebo nie je dobre viazať sa otrocky k jednému človekovi. učiteľa-majstra;

3. Účinky pokánia.

Pravé pokánie činiť nie je tak ľahko; najmä spoveď, úprimn vyznanie i takých chýb, čo sú najvýš zahanbujúce, stojí človeka veľké sebapremáhanie. Preto Boh veľmi odpláca pravé pokánie.

Ostatne spoveď je veľký čin pokory; pokornému však dáva Boh svoju milosf. (1. Pet. 5, 5)

.

'

950

Hodným pnJimaním sviatosti pokánia dostávame nasledujúce 1nilosti: l. Dosiahneme odpustenie všetkých spáchaných hriechov i večných pokút, no naskrze nie vždy odpustenie všetkých časných pokút. (Sn. Tr. 6, 30; 14. 12).

Kto činí pokánie, robí ako ten, čo špinavé šaty svoje pere; také potom zase vyzerajú, ako nové. Boh hovorí: «Jestli bezbožník činí pokánie zo všetkých hriechov svojich, bude žiť a neumre; nebudem pamätať na nijaké neprávosti jeho, ktoré spáchal». (Ez. 18, 21-22) Preto Kristus povedal Magdalene: «Odpúšťajú sa ti hriechy tvoje». (Luk. 7, 48) Kto svoje prečiny zjavuje, tomu Kristus už nie je sudcom, ale prímluvcom a ochrancom. (Sv. Kassiodor) Ani pri súde nevráti sa Kristus k hriechom, čo pokáním už sotreté boly. (Sv. Bern.) Nič nie je skryté, len čo v spovedi bolo vyjavené. (Sv. Amb.) Hriech, akonáhle zjavený, je i vyliečený; ale mlčaním rastie. (Sv. Bern.) Už svetomudrc Seneka povedal: «Komu je ľúto, že zhrešil, ten už celkom je nevinný». - Rozhrešením pri spovedi mení sa zaslúžená večná pokuta v časnú. (Sv. Bon.) Boh robí ako kráľ, ktorý trest smrti premieňa na dlhšie väzenie.

Príklady, že Boh trestá i také hriechy, čo už sú odpustené: Adamovi odpustil Boh, no predsa vyhnal ho z raja a uložil mu ťažké pokuty. Mojžiš, ktorý svojim pochybovaním Boha obrazil, dosiahol odpustenie, ale už nesmel vojsť do zasľúbenej zeme. (4. Mojž.

20, 12) Židia na púšti, čo proti Bohu reptali, na prímluvu Mojžišovu dostali odpustenie, no museli zomreť na púšti. (4. Mojž. 14) Boh odpustil i Dávidovi, ktorý dva ťažké hriechy spáchal; avšak Dávid utratil syna svojho. (2. Kráľ. 12, 14) Preto volá sv. Augustín: Nenechávaš bez trestu ani hriechov tých, ktorým si odpustil: «Hriech nikdy neostáva bez trestu; trestá sa buď človek sám, l~:eď iní pokánie, alebo Boh trestá na ňom hriechll. (Sv. Reh. Veľ.) Za každým hriechom musí nasledovať buď zadosťučinenie alebo pokuta. (Sv. Ans.) Koľko sme zhrešili, toľko musíme trpeť na druhom svete. (Sv. Bern.) Aj na ľudskom tele po zahojení rany ešte ostáva šrám. (Sv. Bern.) Hriechy právom menujú sa nielen vinami ale i

951

dlhmi; lebo ako dlhy musíme zaplatiť, tak musíme zaplatif (so tref, zničiť) i hriechy. (Sv. Reh. Veľ.)

Časné pokuty za hriechy musíme trpeť buď na zemi

· alebo v

očistci.

Na zemi trpíme ich: 1. Keď konáme skutky pokánia, ktoré nám kiíaz pri spovedi uložil. 2. Keď dobrovoľne konáme skutky pokánia, ako modlitbu, pôst, almužnu a iné nábožné skutky. 3. Keď trpezlive prijímame trápenia, ktoré nám Boh posiela, menovite smrf.

(Sn. Tr. 14, 13) 4. Konečne i získaním odpustkov. Viď nauku o zadosťučinení a odpústkoch.

Boh v múdrosti svojej nenecháva hriechu cele bez pokuty preto, aby sme si hriechu málo nevšímali. (Sv. Aug.) Pri krste ovšem všetky pokuty hriechov boly odpustené, ale pri pokání už nie. Lebo veď hriech po k.rste je oveľa ťažší, než hriech pred krstom; hriech pred krstom je viac hriech krehkosti, hriech po krste je hriech zlosti, lebo pokrstený je osvietený Duchom Sv., a tak má lepšie poznanie. (Sn. Tr. 14, 8) Aj musíme braf do povahy, že pokrstený skrze hriech zneucťuje chrárn Boží (1. Kor. 3, 17) a ruší sloro; lebo s jednej strany hriechom odmršfuje Ducha Sv., ktorého pri krste do seba prijal, s druhej strany nedrží krstného sľubu, ktorý slávnostne urobil. Dobrý otec zvykol po prvý raz odpustiť decku nejakú rozpustilosť, ak sľubuje polepšenie; no jestli dieťa znovu je rozpustilé, nuž mu otec na prosby jeho síce odpustí chybu, ale nie celkom i pokutu. Tak robí i Boh ; v krste odpustil človekovi všetky hriechy a pokuty za hriechy, ale neskoršie to už nejde tak ľahko.

Tým viac pokút za hriechy dokonalejšia je ľútosť naša.

odpúšťa

sa nám,

čím

Lebo «kto mnoho miluje, tomu sa i mnoho odpúšťa,,, povedá Kristus Magdalene. (Mat. 7, 47) Niekedy Boh tak veľmi pohna srdce človeka, že tento ihneď dosiahne odpustenie všetkej viny a pokuty. (Sv. Tom. Akv.)

952

2. Duch Sv. zase ubytuje sa v nás a udelí nám posväcujúcu milosť; aj znovu oziJU zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave milosti vykonaných .

Duša obráteného hriešnika zase stane sa krásnou pred Bohom. Obrátený hriešnik dostane, ako marnotratný syn, krásne rúcho, t. j. posväcujúcu milosť a prsteň, znak lásky Božej. (Luk. 16. 22) Biely oblek, ktorý človek pri krste obdržal, bol zašpinený hriechom smrteľným. Pokáním zas opere sa do čista v krvi Kristovej. Kde kedysi na obleku tomto boly škvrny, tam jednúc budú zlaté okrasy. {Sv. Gertruda) · Bol by div, keby tak niekto hlavu murína púhym slovom celkom bielou urobil. Rozhrešením kajúceho hriešnika stáva sa ešte viac ; lebo duša, čo následkom hriechu bola čierna ako smútočné rúcho, stáva sa bielou ako siíah. Pokánie je rebrík, po ktorom zas vystupujeme ta, odkiaľ sme padli. (Sv. Efr.) Hriešnik podobá sa studenému čiernemu uhlu : tento sa pokáním premení na žeravý. (Kornel. a L.) Ked človek zase prišiel do stavu milosti, vtedy - rozumie sa - je zas dieťaťom Božím, dedičom neba a zas môže vykonávať záslužné skutky pre nebo.

Viď nauku o posväcujúcej milosti v L diele. Pokánie spôsobuje tiež, že zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave milosti vykonaných, zase ožijú. Lebo smrteľným hriechom bola ztratená zásluha týchto skutkov (Ez. 18, 24) a síce nie preto, akoby snáď Boh pre hriech smrteľný bol im odňal zásluhu, ale preto, že človek urobil skutky bezvládnymi. Preto záleží len na človekovi odstránif túto prekážku. Avšak od stupňa kajúcnosti u človeka závisí, nakoľko zásluhy tieto zase ožijú. (Sv. Tom. Akv.) Je to tak, akoby pole, vyprahlé dlhou suchotou, tichým daždom a prajným poč asím zas dostalo predošlú sviežosť; čím prajnej šie počasie, tým utešenejšie bude zas prekvitať pole.

Ale posväcujúca milosť rozmnožuje sa, ak sme ju už pred spoveďou mali.

Posväcujúcu milosť pred spoveďou má v sebe, kto nemá ťaž­ kého hriechu, alebo kto má dokonalú ľútosť. Čím vyšší j e stupeň posväcujúcej milosti, tým vyšší jednúc bude st~tpm1 našej slávy

953

v nebi. Blázni teda sú, čo vravia: «Nepotr.e bujem sa spovedať, lebo veď nemám ťažkého hriechu)). No, bohužial, práve tí ľudia, čo tak vravia, často žijú v smrteľných hriechoch.

3. Skrze Ducha Sv. dosiahneme pokoj duševný) ba pri úprimnom obrátení

veľký

i veľké

útechy.

Pokáním dosiahneme veľký pokoj duševný. Duch Sv. je Ute(Ján 14, 26) Akonáhle sa spoveďou zbavíme hriechov, hneď v duši našej vznikne podobné utíšenie, ako na mori vtedy, keď plavci hodíli do mora hriešneho proroka Jonáša. (Sv. Zl.) Zo sviatosti pokánia kvapl'á balsam útechy do ranenej duše. (Sv. Vavr.

Just.) Mnohí ľudia neraz tvrdia po spovedi, že im je, akoby im ohromnú ťarchu so šije boli sňali, alebo povedajú, že sa šťastnej­ šími cítia; ako keby mali najväčšie poklady sveta. To pochodí ztadiaľ, že blízkosť svojho Boha cítia. Obdržaný duševný pokoj výhodne pôsobí i na telo a veľmi prispieva k prinavráteniu ztrateného zdravia; preto svätí často dôrazne napomínali -nemocných k prijímaniu sv. sviatostí. - Obrátený hriešnik neraz dostáva veľké útechy. Kristus povedá : «Blahoslavení, ktorí plačú, lebo oni potešení budú)). (Mat. 5, 5) Keď marnotratný syn domov prišiel, dal otec zabiť teľa a obstaral muziku; tu bolo radostné hodovanie, hudba a tanec. (Luk. 15) Tak robí Boh i dnes, keď sa ťažký hriešnik úprimne obráti; obsýpa ho útechami a radosťami. Aké to potešenie pre ťažkých hriešnikov l Títo, zdá sa, majú ešte väčšiu výhodu, než spravedliví. Mysli pritom na slová, ktoré starší syn riekol otcovi, keď tento tak láskave prijal marnotratného syna.

(Luk. 15, 29) Takými útechami Boh dodáva nám smelosti, aby sme obťažnou cestou cnosti tým stálejšie kráčali. (Rod.) Lebo každému novoobrátenému nastáva tuhý boj so zkazenou prirodzenosfou svojou. Pán v hojnosti udeľuje nám duchovné ňtechy, keď práve nastupujeme cestu nábožnosti; neskoršie odťahuje nám ich, poneváč by nám škodlivé boly. Veď rovnajú sa cukrovinkám; ako tieto, vo veľkom množstve požívané, hlísty plodia, tak i tamtie plodia v srdci hlístu márnosti. Ak nám teda Boh zase odfahuje útechy, máme mu za to ďakovať. (Sv. Fr. S.) Boh neskoršie odťahuje útechy, aby čioveka niekedy prísna zkúšal a dal mu príležitosť šiteľ.

954

k zásluhám. Vtedy človek môže zvolaf, ako Kristus na kríži : «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? l» (Sv. Alf.)

4. Duch Sv. dáva nám silu k borbe s hriechami.

Kto si nohu ztomil, už nemá predošlej sily, ostane slabým.

Taký musí nosiť obväzok a podopierať sa palicou. Tak je i s hriešnikom po jeho obrátení; potrebuje pomoc božskú. Túto dosiahne pokáním. Pokáním obväzujú sa takrečeno polámané kosti a prinavracia sa im predošlá sila. (Sv. Ambr.) «Ako marnotratný syn dostal obnv na nohy, aby tŕnistou cestou príkazov ľahšie kráčať mohol, tak i novoobrátený dostane silu Ducha Sv., aby proti hriechu bojoval. Spoveď teda slúži nielen k odpusteniu spáchaných hriechov, ale i za ochranný prostriedok proti hriechw>. (Sv. Tom. Akv.) Obrátení hriešnici. obyčaj ne sú verní a horliví sluhovia Boží.

Preto povedá Kristus, že v nebi je väčšia radost nad hriešnikom, ktorý pokánie činí, ako nad 99 spravedlivými. (Luk. 15, 7) Kto páči sa ti lepšie : vojak, čo ešte v bitke nebol a tak nikdy neutekal, a či ten, čo pred nepriateľskou presilou utekal, ale potom, aby chybu napravil, tým smelšie napádal nepriateľa a prinútil ho k ustúpeniu? Prvý je vlažný spravedlivý, druhý horlivý kajúcnik.

(Sv. Vine. Fer.)

Avšak všetky milosti tieto dosiahneme len vtedy, keď pokánia hodne prijímame; hojne dosiahneme ich tak, keď sviatosť túto častejšie prijímame. sviatosť

Čím častejšie riadi sa dom, tým čistejší bude; práve tak je u kresťana ohľadom jeho vnútra. (Sv. Hier.) Čím častejšie

sa spovedáme, tým viac zbavujeme sa diabla. Lastovičky, ktorým hniezdo na dome už dakoľko ráz bolo sborené, nebudú tam ľahko zase budovať svoje hniezdo; tak ani diabol nebude tak ľahko znepokojovať človeka, keď sa spoveďou vždy preč odháňa. (Hunolt) J edna spo veď v roku ovšem dostačuje, aby sa niekto ešte považoval za úda katolíckej Cirkve, no naskrze nie, aby sa nadosta č postaral o svoje dušné spasenie. V duši človeka, ktorý iba raz v roku sa spovedá, vyzerá asi tak, ako v dome, kde len raz v roku zametajú. Takému človekovi povodí sa v čas zkúšky asi tak, ako

955

Absolonovi v lese, ktorý si len raz v roku dal strihať vlasy.

(2. Kráľ. 14, 26) Je to šialenosť, keď človek o dušu svoju ani len toľko sa nestará, ako o svoju obuv; túto častejšie čistí, kým dušu v jej špine zanecháva. (Sv. ZL)

4. Hodné prijímanie pokánia.

Tu nie je predpísané, ako u prijímania najsv. sviatosti oltárnej, za koľký čas máme sa pripravovať k prijatiu sviatosti. Pokánie treba merať nie dÍžkou času, ale úprimnosťou pohnutej mysle.

(Sv. Zl.) No predsa nedostačuje k nemu len krátka chvíľa. Noe 100 rokov budoval koráb, a ty nechceš ani za chvíľku pracovať na stavbe korábu, ktorý má ťa zachrániť od večného zahynutia?

(Sv. Tom. Akv.)

Aby sme sviatosť pokánia hodne prijali, musíme robiť nasledujúce: Poneváč hriech srdcom, ústami a skutkom bol spáchaný, musí sa zase zrušiť boľasťou, ktorú srdce cíti, ústa vyjadrujú a skutok dokonáva. (Sv. Bon.) Musíme tak robiť, ako marnotratný syn: sotva Duch Sv. pôsobil naňho, hneď premýšľa o všetkých chybách svojich a nahliada ich (Spytovanie svedomia). Uznáva nevďak oproti svojmu otcovi a cíti nad nim hlboký bôľ v srdci (Lútosť).

Chce sa navrátiť k otcovi a začať uňho nový život (Predsavzatie).

Ide nazad k otcovi, padá pred nim, vyznáva svoje chyby i prosí za odpustenie (Spoveď). Už nechce byť synom, ale len sluhom (Zadosťučinenie). Otec objíma a bozkáva ho (Rozhrešenie). Nato nasleduje radostná hostina (Sv. prijímanie). Pokánie je podobné citare, ktorej jednotlivé struny musia byť natiahnuté a naladené, kým vydá pekné zvuky. (K. Hugo)

spytovať

suedon1ieJ t. j. starostlive premýšľať aké hriechy sme spáchali a pri spovedi ešte nevyznali. l. Musíme

Pritom musíme tak starostlive jednať, akoby sme mali už k súdnej stolici Božej. Spytovanie teda nemá byť pot-rchné,

pristúpiť

956 ináče

by nám sviatosť pokánia viac slúžila k zahynutiu, ako k spaseniu. Avšak pritom ani nesmieme mať priveľkú starostlivosť, ako to býva u osôb úzkostlivých; lebo Boh nežiada ničoho, čo sily naše prevyšuje. - Spytovanie svedomia nadovšetko je potrebné; lebo nim prichodíme k sebapoznaniu, ktoré je začiatkom všetkého JJolepšenia. Ako nemožno liečiť chorobu, ktorej neznáme, tak ani nemôžeme oľutovať hriech, vyznať ho a bojovať proti nemu, ak ho nepoznáme. (A. Stolz) Sebapoznanie chybí mnohým ľuďom. Dajední ľudia skúmajú všetky tajomstvá prírody, vypočítajú obeh hviezd i pohyby všetkých telies, no nikdy nemyslia na seba a nevedia ničoho o tom, čo sa v ich vnútornosti deje. Popri všetkej vede a vážnosti svojej sú oni ľudia nešťastní, lebo nepozorujú na hrubé chyby. (Sv. Vine. Fer.) Môžeš prezerať výšku neba, šírku zeme a hlbiny morské; ale jestli si cudzí sám sebe, rovnáš sa človekovi, ktorý dom bez základu staviá. (Sv. Bern.) Stvoriteľ dal každému človekovi knihu, totiž svedomie; v tejto máš usilovne obracať listy, lebo z celej knižnice svojej môžeš vziať so sebou na večnosť len túto knihu. (Sv. Bern.) Kto pozná seba, ten pozná i Boha. (KL Al.)

Spytovanie Ducha Sv.

svedomia - máme

začat

so

vzývaním

Keď

máme svetlo, nuž vo tme chytrejšie najdeme niektorú vec; tak je i pri hľadaní hriechov. Pri vniknutí slnečných lúčov do chyže, ihneď zbadať tisícoraké prášky, čo predtým neviditeľné boly ; tak i duša, keď ju Duch Sv. osvieti, zbadá na sebe najmenšie nedokonalosti. (Sv. Bon.) Sebapoznanie je dar Boží, ktorý len rnodlitbm~ dosiahnuť môžeme. (Sv. Fr. Xav.) Naše oko dobre vidí iné veci, ale nie seba; práve tak je i s duchom naším: on je bystrozraký pri vypátraní chýb iných, krátkozraký pri vypátraní svojich vlastných. (Sv. Bas.) - Dobre je tiež pri spytovaní svE;~­ domia utiahnuť sa do samoty, lebo tu Duch Sv. prihovára sa ľud­ skému srdcu. (Os. 2, 14)

Pri spytovaní svedomia musíme odložil každú samolásku a mať úprimnú znahu, poznať chyby svoje.

Ako niektorý nemocný nechce uznať, že to s nim povážlive vyzerá, tak i nejeden hriešnik. Príčinou toho je samoláska, t. j.

957 zaľúbenie

v domnelých prednostiach, n. pr. v rode, v zraste, hla!'e, vedomostiach, cnosti a p. Ba niektorý považuje svoje chyby za prednosti, na pr. podvod za opatrnosť, pýchu za zmužilú povahu a p. ; taký podobá sa matke, ktorá na svojom miláčkovi nevidí chyby, ale všetko má za chvalitebné vlastnosti, teda lož za veľký um, surovosť za neohroženosf, pažravosť za znak silného zdravia a p. (A. Stolz) Pri spytovaní svedomia teda musíme tak jednať, akoby srne boli svojimi vlastnými nepriateľmi, lebo nepriatelia starostlive hľadajú chyby. (A. Stolz) Najľahšie

rozpamätáme sa na hriechy, keď si pripomíname 1 O Božích prikázaní, cirkevné prikázania a rad hlavných hriechov. Môžeme upotrebiť i spovedného zrkadla, lenže v tomto nie vždy sú vypočítané všetky hriechy.

Spovedné zrkadlo pre dietky: Prikázania Božie: (l) Zabudol si modliť sa? Modlil si sa nepobožne? (2) Vyslovoval si neúctive sväté mená? Klial si? (3. a cirkevné prikázania). Zameškal si omše sv. v nedele a sviatky? Držal si sa neslušne v kostole?

Jedol si mäso v piatok svojou vlastnou vinou? (4) Bol si hrubý oproti rodičom? Neposlušný oproti nim? (5) Nenávidel si iných? bil, hádzal o zem, svádzal k zlému? Trápil si zvieratá?

(6) Myslel si, hovoril, robil dačo, čo nevinnosť uráža? (7) Vzal si d ačo? Či si to už prinavrátil? Urbbil si dakomu škodu? Oklamal si dakoho? (8) Žaloval si skrivodlive dakoho? Lhal si? Rozprával si ďalej chyby iných? Nadával si iným? (9, 10) Žiadal si cudzí majetok? (Hlavné hriechy.) Bol si pyšný? Lakomý? Nemierny?

Hnevlivý? Lenivý v učení a práci?

Pri ťažký ch hriechoch máme sme ich spáchali.

Iii

rozmýšľať,

ako

často

Lebo počet ťažkých hriechov musí sa udať pri spovedi. (Sn. Tr. 11, kap. a kán. 7) Ak sa pri ťažkom hriechu nemôžeme rozpamätať, ako často sme ho spáchali, musíme aspoň určiť, asi ako často sme ho spáchali. (Sv. Alf.) Alebo musíme rozmýšľať, odk~dy hriech ten páchame; ako často za mesiac, za týždeií alebo čez deň sme sa ho dopúšťali. (Sv. Alf.)

958

Spytovanie všedných hriechov nie je síce potrebné, ale je veľmi užitočné.

Všedné hriechy totiž môžu sa pri spovedi bez každej viny po minúť; avšak velmi dobré a užitočné je vyznať ich.

(Sn. Tr. 14, kap. 5) Obyčajná chyba pri spytovaní svedomia je, že sa ťažké zahanbujúce hriechy zanedbávajú, všedné však dôkladne vyhľadávajú. Takí ľudia podobajú sa fariseom, čo komára preciedzajú, ale ťavu pohlcujú. (Mat. 23, 24:) Tak stáva sa potom, že mnohí ľudia vzdor ustavičnému spovedaniu nikdy sa nepolepšia.

Oj, koľko je ľudí i zdanlive nábožných, čo svoje hriechy berú so sebou do večnosti! Aká to smutná smrť l mlčaním

Treba tiež rozmýšľať, či hriech nejakou zvláštnou nebol zmenený alebo zväčšený.

okolnosťmt

Lebo máme sa spovedať z okolností, ktoré spôsob hriech1,1 menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5, kán. 7) Keby tedy niekto n. pr. cudzí majetok bol násilne odobral, nesmel by len tak zkrátka povedať: kradol som. Lebo zbojstvo a krádež sú dva rozličné spôsoby hriechu. Kto v kostole dačo vzal, musel by tiež vyznať túto okolnosť; lebo to už bolo by nie jednoduchá krádež, ale svätokrádež.Kto požívaním mäsa v pôstne dni alebo znesvätením nedele dal pohoršenie, musel by tiež udať túto okolnosť, lebo tým hriech bol značne zväčšený.

~pytovanie

keď

svedomia pred svoje svedomie každodenne

spoveďou večer

obľahčíme

si,

spytujeme.

Ak domu svojho ustavične nepoprávame, príde do zlého stavu a potom poprávka bude velmi obťažná; podobne je i s dušou, jestli sa neusilujeme poprávať ju ustavične · spytovaním svedomia.

(Scar.) Ak domový pán denne účtuje so svojím šafárom, prekazí, že by v účtoch pre nedbanlivosť neporiadok vznikol; podobne je to s naším svedomím, jestli s nim denne účtujeme. (Sv. Zl.) Každodenné spytovanie svedomia je velmi užitočné ; chráni nás od upadnutia do smrteľného hriechu. Loď nemôže zahynúť, ak lodníci hned vypumpujú vodu, čo do lode vnikla a zapchajú škáry ; tak i duša ostane ušetrená od smrteľného hriechu, jestli všedné

959

hriechy,

čo

do nej vnikly, spytovaním svedomia vždy znovu vyhľadáme a povstalé škáry dobrým predsavzatím zatvoríme. (Sv. Aug.) Je to ako s kupcami ; ak títo vedú knihu o denných ztratách a ziskoch, nie tak ľahko upadnú do veľkých dlhov. (Sv. Efr.) Denné spytovanie svedomia zachráni nám ho čisté, ako denné kefo vanie udržuj e čistotu šiat. Vedie i k mravnej dokonalosti.

2. Musíme opravdove oľutovať svoje hriechy, t. j. musíme v .duši cítiť boľasť nad tým,

že sme Boha urazili, i musíme si úprimne zošklžuouať každé urazenie Boha, no zároveň i dúfať

v milosrdenstvo Božie.

Ľútosť mala n. p. Magdalena, ktorá plačúc, padla k nohám Kristovým (Luk. 7) ; Peter, ktorý, keď zaprel Krista, vyšiel von a horko plakal (Mat. 26, 75) ; Dávid, ktorý prorokom Natanom upozornEmý na svoje hriechy hodil sa na zem, nejedol, ani nepil (2. Kráľ. 12), ale volal: o Smiluj sa nado mnou, Bože, podľa velkého milosrdenstva svojho a podľa množstva slutovaní svojich zahlaď neprávosť moju» a «Srdca skrúšeného a uponíženého nezapovrhneš, ó Bože». (Ž. 50) - Pravá ľútosť teda je boľast v duši.

Sám zovnútorný dej , n. pr. odriekanie ľútosti dľa istej formule, plač na spôsob židovských oplakávateliek, najatých k zomrelému (ako v dome Jairovom, Mat. 9, 23), trhanie šiat (Joel 2, 13) nie je ľútosťou. Kto zvonku ukazuje ľútosť, ale vnútri jej nemá, je p okrytec. Ovšem že ľútosť u toho, kto ju naozaj v srdci má, ukáže sa i zovnútorne, lebo my ľudi a nemôžeme zovnútorne ukryť, čo vnútorne cítime. - Pravá ľútosť vzťahuje sa na Boha. Zovie sa teda nadprirodzenou, lebo pochádza z viery v neviditeľný, nadprirodzený svet. Kto ľutuje za hriech len pre zlé následky jeho, ten nemá pravej ľútosti. Takú ľútosť menujeme prirodzenou; táto pred Bohom nemá nijakej zásluhy. Tak ukrutný kráľ Antiochus Epifanes oľutoval svoju zlosť, keď ho červy žraly ; ale neoľutoval jej pre Boha. (2. Mak. 9, 13) Tak hráč, pijan, lapený zločinec oľutuje svoju bláznivosť, keď vidí prichodiť plané následky svojich prečinov. Časné nešťastie má síce byť príležitosťou, ale nie pohnútkou k našej ľútosti. - Pravá ľútosť je úprimná ošklivosť nad hriechom alebo úplné odvrátenie od hriechov; teda nie je tak Ka t. Lud. Katechismus.

61

960

vecou citu, ako skôr vecou vôle. «Ak to, čo ti predtým radosť a rozkoš robilo, horkosťou naplňuje dušu tvoju, a čo fa predtým tešilo, teraz nevýslovne fa trápi, nuž máš pravú ľútosť». (Sv. Aug.) Z celého srdca obráti sa k Bohu, kto od prítulnosti k pominuteľ­ ným veciam z celého srdca sa odvráti. (Sv. Bern.) Kto teda hriech oľutuje a potom ho znovu pácha, ten nerná pravej ľútosti. «Kde niet polepšenia, tam pokánie je nepravé». (Tert.) Človek je posmievač a nie kajúcnik, jestli pokračuje v činení zlého, nad ktorým ľútosť prejavoval. (Sv. Isid.) Kto má pravú ľútosf, zošklivuje si každé obrazenie Boha. Kto od jednej jedinej zlej náklonnosti upustiť nechce, ten nemá pravej ľútostí. «Čo osoží, keď potrháš všetky reťaze, ak ťa jedna predsa ešte k peklu viaže». (Sv. Aug.) Bolasf nad hriechami bez dôvery v milosrdenstvo Božie bola by zúfalstvom; takú boľasf mal Judáš. Celkom inak robil Peter.

Pravá

ľútosť často

ukazuje sa v slzách kajúcnosti.

Tak u JJiagdaleny v dome Šimonovom (Luk. 7, 38), u Petra po zapretí Krista. (Mat. 26, 75) Poneváč Peter svoju chybu doživotne oplakával, preto na lícach jeho že bolo vidno dve vrásky. Slzy sú čosi prevzácneho a smieme ich schraňovať len pre urážky Boha. (Sv. Ruža L.) Slzy kajúcnosti nie sú potrebné, ale majú veľký účinok: tým istejšie vymôžu odpustenie. Slzy kajúcnikov sú ich najsilnejšou rečou; nútia Boha k odpusteniu. (Sv. Hier.)

Slza pokánia, dcéra ľútosti splakuje špiny hriechu. (Sv. Aug.) Je to istý spôsob krstu; lenže pri vlastnom krste leje sa voda zvonku, tu však zdnuká. (Sv. Bern.) Vymôžu osvietenie rozurnu. Ako povetrie po veľkých dažďoch stáva sa jasnejším a čistejším, tak i duch po mnohých slzách bude čistejší. (Sv. Zl.) Čím viac oplakávame hriechy, tým lepšie poznávame ich veľkosť; duchovné oko umýva sa čistejšie slzami kajúcností. (Sv. Reh. Veľ.) Slzy kajúcnosti vedú k dôkladnému polepšeniu iivota. Podobajú sa liečivým žriedlam; ako tieto lieča choroby telesné, tak tamtie neduhy duševné. (Wen.) Donášajú vnútornú útechu. Občerstvujú nás, ako rosa rastliny. (Sv. Zl.) Sú mušt, ktorý kajúcich príjemne opojuje.

(Sv. Bon.) Taká slza lásky viac rozveseluje, než všetok smiech.

(Sv. ZL) Slzy kajúcnikov sú sladšie, než radosti v divadlách. (Tert.)

Slzy pokánia potešujú sv. anjelov a zaháňajú diablov. Slza kajúcnikov práve tak rozveseľuje sv. anjelov, ako víno srdce ľuds ké.

961

(Sv. Bern.) Horúcimi slzami pokánia tak zaháňame diablov, ako psov horúcou vodou. (Sv. Bon.) Slzy kajúcnosti teda majú podobnú silu, ako svätená voda. «Plač sám nad sebou, a tak po smrti tvojej nepotrebujú ťa oplakávať iní)). (Sv. Ambr.)

K pravej ľútosti prídeme, keď uvážime, že sme hriechom urazili nekonečné veličenstvo Božie, že sme zarmútili svojho n1Ilého Otca a najväčšieho Dobrodinca.

Podívaj sa na milliony hviezd na nebi, na ohromný počet na zemi, na ohromný počet duchúv atď. a z toho zatváraj na veľké Veličenstvo Božie. (Viď o tom II. diel.) Toľkého Pána si obrazill - Hľaď ďalej na veľkú lásku Otca nebeského k tebe, ktorý dal za teba najmilšie, čo mal, totiž Syna svojho. (Ján. 3, 16) «Koľká to ukrutnosť, obrážať takého láskavého Otca l)) (Sv. Aug.) Pováž tiež, že Syn Boží toľko trpel miesto teba. - Mysli na nepo četné dobrodenia, aké si za celý život svoj od Boha obdržal ; zdravie, pokrm, odev, príbytok atď. sú samé dary Božie, ktoré nevďačníkom niekedy odopiera. (O láske a dobrote Božej viď l. diel.) Nuž miesto povďačnosti oproti Bohu tak často si ho zarmucoval a dobrodenie jeho splácal nevďakom. Či robí ti to ľudí

radosť?

Táto ľútosť, ktorá z lásky k Bohu vzniká, zovie sa dokonalou ľútosťou. Kto má dokonalú ľútosť, naskutku, teda ešte pred spoveďou dosiahne odpustenie hriechov.

Otec pošle do mesta dvoje detí svojich, aby dačo kúpily.

Cestou zahľadia sa na kadejaké hlupstvá a oneskoria sa o dakoľko hodín. V blízkosti otcovského domu nadíde ich strach: jeden chlapec dá sa do plaču, lebo vie, že pre svoju nedbanlivosť dostane bitku od otca; druhý chlapec plače, lebo zarmútil dobrého otca svojho. Tento druhý chlapec predstavuje človeka s dokonalou ľú­ tosťou, ten prvý človeka s nedokonalou ľútosťou. «Dokonalú ľútosť teda má, kto za svoje hriechy preto ľutuje, že nimi dobrot'u Božiu obrazil». (Sv. Alf.) Dokonalú ľútosť mali n. pr. Dávid, Peter, Magdalena a mýtnik, čo sa v chráme modlil. Pováž, ako rýchle všetci 6ľ

962

títo dosiahli odpustenie. Dokonalá ľútosť, ako zo slov Kristových k Magdalene zatvárať sa dá (Luk. 7, 47), nie je vlastne nič iného, ako veľká láska k Bohu, teda účinok Ducha Sv., ktorý v člove­ kovi už prebýva. No človek, ktorý v sebe má Ducha Sv., je v stave posväcujúcej milosti, tedy svobodný od smrteľného hriechu. <<Najmenší stupeň dokonalej ľútosti dostačuje, aby každá vina hriechu naskutku sotretá bola)). (Sv. Tom. Akv.) A keď niekto nemá smrteľného hriechu a vzbudí dokonalú ľútosť, nuž rozmnoží sa posväcujúca milosť a odpustia sa mu časné pokuty. - S dokonalou ľútosťou je spojená túžba po sv. spovedi; teda dokonalá ľútosť je podobná krstu, zo žiadosti. Avšak po vzbudení dokonalej ľútosti nepotrebujeme sa hneď spovedať; dosť je vykonať spoveď len asi potom, keď sme k tomu cirkevným príkazom zaviazaní. Ba pri vzbudení dokonalej ľútosti ani nie je potrebné výslovne žiadať spoveď; dosť je, keď spovedi neodporujeme.

Dokonalú ľútosť máme vzbudzovať častejšie v živote, ale menovite v hodinu smrti alebo v nebezpečenstve života.

Hľa, keby si bol na ceste, vo vlaku železničnom alebo ·na lodi, a hrozilo by nešťastie ; tu naskutku vzbuď dokonalú ľútosť, a si smierený s Bohom. Keď 8. dec. 1881 vo Viedni horelo divadlo (ringteáter) a tisíce ľudí zahynuly, jedno dievča, ktoré už zo školy vyšlo, uprostred množstva ľudí na chodbe hlasite vzbudilo ľútosť.

Potom hmatalo okolo seba a zachytilo kľučku na dverách, ktoré sa otvorily; tu vošlo do chyže, z ktorej ľudia vyskakovali oblokmi do sietí, čo tam pre padajúcich vystreté boly. To boli jediní ľudia, čo sa zachránili. Istého otca zaliala krv. Bežali pre kňaza.

Najmladšie dieťa, čo len ešte nedávno bolo pri sv. prijímaní, zbadalo nebezpečenstvo života u otca, pochytilo sv. kríž na stene, držalo ho pred otcom a nahlas odriekalo formulu k vzbudeniu dokonalej ľútosti. Otec tým bol dojatý k slzám; umrel prv, než kňaz prišiel, ale pre večnosť navidomo či bol zachránený. (Muller) Preto je i pravdepodobné, že sa v čas potopy a sborenia Sodomy mnohí ľudia svojou dokonalou ľútosťou od večnej záhuby zachránili. (Katar. Emmerichová) - Akby si mal nešťastie ťažko uraziť Boha, hneď vzbudzuj ľútosť lásky. No nikdy sa neopováž ľahnúť si večer, začať ráno dennú prácu alebo vydať sa na cestu bez

963

toho, že by si vzbudením dokonalej ľútosti zabezpečil večné spasenie svoje l Kto je dobrej vôle, tomu ani nemôže byť tak ťažko vzbudiť dokonalú ľútosť. Lebo v Starorn zákone dokonalá ľútosť bola jedinýrn prostriedkom k dosiahnutiu odpustenia hriechov. A kresťan v hodinu smrti tiež pod smrteľným hriechom je zaviazaný vzbudiť dokonalú ľútosť, ak si je povedomý ťažkého hriechu a už nemôže sa spovedať. Len tomo. čo sa nikdy nenwdlí, nikdy kázne nepočúva, nikdy náboženskej knihy nečíta, môže byť ťažko vzbudiť dokonalú ľútosť. Ten ponáša sa na zhrdzavené hodiny, čo nejdú, hoci ich naťahujú; lebo tiež nechce ísť, hoci ho Boh svojou pôsobiacou milosťou naťahuje. «Zapovrhovači kázne a modlitby potrebujú k dokonalej ľútosti mimoriadneho milosrdenstva, zázraku milosti». (Lerch) Učený kardinál Franzelin vzhľadom k veľkej cene dokonalej ľútosti neraz povedal: «Keby som ako kazateľ mohol chodiť po krajinách, o ničom by som častejšie nekázal, ako o dokonalej ľútosti ll.

K pravej ľútosti prídeme i tak, žime, že pre hriechy svoje máme spravedlivý trest Boží.

keď

uvá-

očakávať

Mysli na tresty pyšných anjelov, prvých ľudí, obyvateľov sodomských, súvekovcov Noemových a i. Pováž hrozné tresty v pekle.

A trebárs by si i neprišiel do pekla, neujdeš trestorn v očistci.

No najmenšie tresty tam sú väčšie, než bársktorá boľasť na zemi (Sv. Tom. Akv.), než všetky trápenia mučeníkov. (Sv. Aug.) Tieto tresty očakávajú, s výnimkou najväčších svätých, každého človeka, teda istotne i teba. Obrazenie Boha je teda dačo hrozného. Robí ti teraz radosť? - Viď forrnulu ľútosti medzi moďlitbami v l. diele.

Táto ľútosť, čo zo strachu pred Bohom vzniká, menuje sa nedokonalou ľútosťou. Kto má nedokonalú ľútosť, dosiahne odpustenie hriechov len kňazským rozhrešením.

Nedokonalú ľútosť mali n. p. Ninivčania, ktorými zatriasla Jonášova kázeň o pokání. (Sn. Tr. 14, kap. 4) U človeka, ktorého strach oživuje, ostáva vôľa k zhrešeniu, ač sa taký zovnútorne zdržuje od hriechu. (Sv. Aug.) Preto ľútosť jeho je menej účinlivá.

964

Nedokonalá ľútosť je ako malá iskra, ktorá sa najprv spoveďou a rozhrešením musí rozdúchať, aby plevy hriechov spálila.

kňazským

Kto však bez prav~j ľútosti sa spovedá, nedosiahne od Boha odpustenia hriechov.

Kto sa spovedá bez boľasti nad svojimi hriechami a bez úmyslu polepšiť sa, teda len z istého zvyku a nie v povedomí svojich hriechov, toho spoveď nič neosoží. (Sv. Karol Bor.) Ako roľník darmo pracuje, keď seje do neobrobenej pôdy, tak i rozhrešujúce slová kňazove nemajú účinku, keď padnú na neprihotovenú myseľ, ktorá od hriechu upustiť nechce. (Lud. Gran.) Spoveď bez ľútosti je výstrel bez gule, ihla bez niti, mÍkvy klas. Kto sa bez ľútosti spovedá, mláti prázdnu slamu. (Abraham a S. Cl.) Kristus preklial fík, lebo mal len konáre a lístie bez ovocia ; tak zavrhne i spoveď bez pravej ľútosti, lebo na strome pokánia slová žaloby sú len konáre a listie,)útosť však je ovocie. (Sv. Reh. Veľ.) Kto sa bez ľútosti spovedá, ponáša sa na človeka, ktorý síce odhaľuje rany, ale na tieto neprikladá nijakého lieku (Sv. Reb. Veľ.) Rovná sa komediantovi. (Sv. Zl.) - Že samá spoveď nie je všetko, vidno i z historie o marnotratnom synovi. Otec len málo dbal o jeho slová; lebo akonáhle z jeho slov vyrozumel, že myseľ jeho sa zmenila, nedal mu ani dohovoriť, ale hneď ho objímal. Chceš-li najsť priazeň Božiu, oľutuj svoju vinu.

3. Musíme mať úprimné predsavzatie, t. j. musíme pevne byť odhodlaní s pomocou milosti Božej naozaj vyhýbať každému hriechu 1 každej nebezpečnej priležitosti k ne1nu.

S pravou ľútosťou úz'ko je spojené predsavzatie. (Sn. Tr. 14, kap. 4) Ako voda z prameňa vyviera, tak predsavzatie vyplýva z poriadnej ľútosti. «Ale kým vôľa ešte na hriechu visí, nemôže sa odpustiť ani hriech smrteľný, ani všednýJJ. (Sv. Tom. Akv.) Nie všetci ľudia sú pevne odhodlaní; lebo mnohí neplnia svojich dobrých predsavzatí. Robia ako žena, ktorej muž umrel; táto robí nešeredný krik, nemôže prenachváliť dobré vlastnosti zomrelého muža a osvedčuje, že sa už nikdy vydať nechce; no netrvá to

965

dlho, a zabudne na všetko boženie svoje i vydá sa zase. (Meh.) Tí, čo v nemociach a nešťastných príhodách najsvätejšie predsavzatia robia, ale potom ich neuskutočňujú, sú podobní vlkovi, ktorý, keď dá sa do oviec a počuje brechanie psov i krik ovčiarov, naľakaný do hory sa navráti, ale vzdor tomu len vlkom ostane.

(Sv. Aug.) Sú podobní ľuďom, čo stavebný materiál svážajú, ale stavby nezačínajú. (Wen.) Naozajstné predsavzatie je ako pevne vbitý klin, ktorý nik nemôže vytrhnúť z múru bez veľkého namáhania; no predsavzatie mnohých ľudí je podobné zle vbi tému klinu, ktorý hneď popúšťa, keď dačo naň zavesia. (Sv. Vine. Fer.) Ce$ta k peklu má dlažbu zo samých dobrých predsavzatí, ktoré sa však neplnia. - Nie všetci sú odhodlaní vyhýbať každému hriechu. Sv. Sebastián chcel uzdraviť miestodržiteľa v Ríme, ak sborí všetky modly. Tento urobil to; ukryl iba jednu zlatú modlu, čo od rodičov jeho pochádzala. Nasledovne svätý nemohol ho uz draviť a povedal mu i prečo. (Meh.) Tak robia mnohí hriešnici; nechcú sa striasť niektorého obľúbeného hriechu a tak nemôžu sa zhostiť diabla a stať sa priateľmi Božími ; lebo pre Boha musíme sa vzdať všetkého. (Viď o láske k Bohu II. diel.) - Aj musí kajúcnik naozaj vyhýbat každej najbližšej alebo nebezpečnej príležitosti k hriechu. Pijan teda musí celkom vyhýbať krčme, karbaník (t. j. hráč v karty) spoločnosti, kde sa hrajú. ((Len ten sa úplne odriekol neprávosti, kto sa odriekol každej zlej príležitosti».

(Sv. Isid.) Kto niektorého človeka len zľahka nenávidí, vyhýba jeho spoločnosti a bočí od neho ; ale kto ho veľmi nenávidí, vyhýba všetkému, čo naňho upomína: jeho príbuzným a priateľom, odstraňuje jeho obraz, dary atď. Podobne musí robiť, kto má naozajstnú nenávisť proti hriechu; musí odstrániť všetko, čo k hriechu · vedie a k hriechu patrí. Tí, čo sa chcú polepšiť, ale príležitqsti nevyhýbajú, sú podobní človekovi, ktorý ošklivú pavučinu síce odmetá, ale pavúka nezabije; preto sa pavučina hneď zase obnovuje.

Alebo sú podobní tomu, ktorý s nemilého stromu konáre srezuje, ale korene tam necháva ; taký strom onedlho rozzelená sa ešte viac.

(Scar.) Aj hriešnici, ktorí sa síce spovedajú, ale príležitosť opustiť nechcú, pozdejšie vedú len ešte horší život, než predtým. Keď chceš so stola odohnať muchy, musíš odložiť -s neho sladkosť, ktorá ich vábi. Ak toho neurobíš, zase sa navrátia. Tak musíš odstrániť i lákadlá hriechu, zlé príležitosti, ak nechceš hrešiť. - No najlepšie predsavzatia nič neosožia, ak Boh nepomáha; ako ani zasiate

963

zrno nevzchodí, ak mu dážď a slnko chybí. Preto u všetkých predsavzatí nesmieme si nič zakladať v domnelej sile svojej (ako Peter pri večeri Pána), ale máme budovať len na milosť Božiu.

Naše predsavzatie má predovšetkým istý hriech a síce na hlavnú chybu.

vzťahovať

sa na

Lebo mnohonásobné predsavzatia nebývajú uskutočnené. Kto mnoho predsavzatí robí, ponáša sa na človeka, ktorý viac velkýc,h kameňov súčasne na vysoký vrch chce vykotúľať; nedopraví ta ani jedného. Dosť je, keď sa usilujeme naozaj bojovať proti jednej jedinej neprávosti; tým už bojujeme i proti všetkým ostatným asi tak, ako tuhým zatiahnutím úzdy a hodným pošibaním jedného zdurného koňa sučasne i ku ·skroteniu druhých prispievame. (Rodr.)

Keby sme každoročne čo len jednu chybu vykorenili, skoro boli by sme dokonalými ľuďmi. (Tom. Kemp.)

4. Musíme sa spovedať z hriechov svojich, t.j. musíme kňazovi, aby sme od neho dostali rozhrešenie, potajomky, dôkladne, úprimne a pokorne povedať všetky povedomé smrteľné hriechy a udať i počet smrteľných hriechov a okolnosti, ktoré spôRob hriechov menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5 a kán. 7)

Vyznanie všedných hriechov v spovedi nie je potrebné, ale je spasiteľné. (Sn. Tr. 14, kap. 5) Kto pri spovedi zabudol vedať pri najbližšej spovedi.

ťažký

hriech, musí ho po-

Potajomky. Pri spovedi máme tak potichy hovoriť, aby mimo nik z okolostojácich slov našich nerozumel. I kňaz musí potichy hovoriť. - Dôkladne. Pri spovedi nemámé užívať všeobecné výrazy. Teda zle sa spovedá, kto na pr. hovorí iba: «Zhrešil som proti 3. 5. a 7. prikázaniu)) ; alebo kto povedá: «Nemiloval som Pána Boha z celého srdca, hovoril som zlé, myslel som zlé, činil som zlé» a p. Také výrazy nepovedajú ničoho. No vzdor všetkej

kňaza

967

dôkladnosti máme sa i zkrátka vyslovovať a vyhýbať všetkým zbytočním rečiam. Všetky výrazy musia byť i slušné a ani jeden spoluvinník nesmie byť pomenovaný. - Úprimne. Pri spovedi máme vyhýbať všetkým dvojsmyselným výrazom a všetkým výhovorkám.

Kto používa dvojsmyselných výrazov (kto na pr. miesto: «Vzal som jeden dukát» povie: «V z al som maličkosť»), obolhá nie k ňaza, ale Boha. Ten, čo sa spovedá, má byť jasný a priezračný, ako kryštál. Kto sa pri spovedi vyhovára, koná bláznive, ako prarodičia v raji, čo svoje hriechy so seba svaľovali a následkom toho ťažkú pokutu dostali. «Keď sa obviňuješ, Boh ťa vyhovára; keď sa vyhováraš, Boh ťa obviňuje». (Sv. Aug.) - Pokorne. Pokora pri spovedi ukazuje sa v tom, že hriechy kľačiac povedáme. Kajúcnik nesmie sa cítiť urazeným, keď ho spovedný otec napomína, nijakého názvu mu nedáva alebo ho na otázku here. Spovedník je k tomu oprávnený ako námestník Boží; kajúcnik však pri spovedi nie je nič iného, ako úbohý hriešnik. Sv. Ludvík IX., král; povedal jednému kňazovi, ktorý mu v spovedi plný ostýchavosti kráľovské názvy dával: «Tu nie som ja kráľom a vy nie ste poddaným, ale ja som dieťa a vy ste otec». Cisárovna Konštancia, dala zavolať nábožného opáta Joachima, aby sa mu spovedala; cisárovna chcela vykonať spoveď, sediac na svojom tróne. Tu . povedal opát: «Jestli ty chceš byť námestnicou Magdaleny, a ja mám byť námestníkom Kristovým, nuž musiš teraz dolu sostúpiť s trónu a tuto kľak núť; ak nie, zase odídem preč». (Meh.) Keď kňaz badá, že spove ď je neúplná, predkladá otázky; ponáša sa na mýtnika, ktorý, keď spytuje sa pocestných o veciach podliehajúcich clu, neuspokojí sa s púhym «áno» alebo <cnie», ale dá za poriadkom otvárať a náležite poprezerať batožinu. Máme povedať hriechy.

Kto vraveť nemôže, n. p. hluchonemý alebo ťažko nemocný, môže i znakmi (kývaním, posunkami) vyznávať svoje hriechy. Hluchonemý, čo písať vie, mohol by ich i napísať. Neprítomnému nemôže sa dať rozhrešenie, trebárs by sa listovne alebo skrze posla oň uchádzal. (Klem. VIII., 20. jún. 1602) - Máme pevedať aspoň smrteľné hriechy. Ba úplne dostačuje, keď povieme ťažké hriechy.

Lebo keď brvná zhoria, obyčajne zhoria i triesky, ale nie naopak.

No, bohužiaľ, mnohí ľudia zamlčujú ťažké a povedajú len všedné hriechy. - Dobre je popri smrteľných hriechoch spovedať sa zo všedných. Kto smrteľného hriechu nespáchal, musí pri spovedi povedať aspoň dakoľko všedných hriechov. alebo spovedať sa ešte raz

968

zo smrtelných hriechov, z ktorých sa už bol spovedal, ináče by ho kňaz nemohol rozhrešiť. Máme povedať všetky smrteľné hriechy. Ak nemôžeme dobre udať všetky ťažké hriechy, dosť je udaf j eden alebo druhý. Tak u zomierajúcich; u ľudí, čo sú v nebezpecenstve života (na pr. pri stroskotaní lode); u nemocných, ktorým hovorenie zapríčiňuje veľké ťažkosti ; v špitáloch, kde v tej istej chyži sú aj iní nemocní, ktorí by hriechy spovedajúceho sa ľahko počuť mohli. Neúplné vyznanie dostačuje i vtedy, keď kňaz nechce počuť vyznanie všetkých hriechov, čo môže sa stať v čas nákazlivej nemoce. - Máme povedať všetky povedomé smrteľné hriechy.

Keby sa prihodilo, že by niekto pri spovedi ťažký hriech ?abudol, má ho povedať pri najbližšej spovedi; nepotrebuje sa znepokojovat, keď mu zabudnutý hriech po prijatí sv. sviatosti na um príde.

Lebo spoveď jeho nebola svätokrádežná. - Ďalej ešte máme udať počet smrteľných hriechov. Kto by počet spáchaného smrteľného hriechu udať nevedel, musel by udaf, asi ako často sa ho dopustil. Kto zo strachu udá menší počet niektorého ťažkého hríechu, toho spoveď je neplatná a svätokrádež. Máme udať okolnosti, ktoré spôsob hriechu menia. Kostolný zlodej nesmel by povedať len asi toľko: «kradol som>> ; lebo krádež v kostole je svätokrádež. Aj kto násilne dačo odcudzil alebo neslušnými rečami dal velké pohoršenie, musel by spomenúť tieto okolnosti. Udávať okolnosti, ktoré hriech iba zväčšujú, nie sme tak prísne zaviazaní.

5. Musíme zadosť učiniť, t. j. musíme vykonať tie skutky pokánia, ktoré nám spovedník uložil.

Sviatosťou pokánia totiž naskrze nie vždy sotierajú sa i všetky časné pokuty za hriechy. (Viď o účinkoch sviatosti pokánia III. diel.) Lebo Boh rlie je tak milosrdný, že by pritom prestal byť spravedlivým. (Sv. Aug.) Preto sa hriešnikovi ukladajú skutky pokánia ; týmito sotiera časné pokuty za hriechy. Skutky pokánia teda sú trest; avšak sú i liek. Hriešnik ponáša sa na raneného vojaka; tomuto nielen guľu vynímajú z tela, ale upotrebujú i lieky proti rane. Tak robí kňaz s hriešnikom; zbavuje ho nielen hriechu, ale predpisuje mu i skutky pokánia, ktoré znovuupadnutie do hriechu odvrátiť majú. (Deh.) Nasledovne obyčajne

969

predpisuje hriešnikovi také skutky pokánia, čo zlej náchylnosti jeho sú protipostavené ; lakomému almužnu, nemiernemu pôst atď.

Ani niet dačoho, čo by hriech lepšie vykoreniť mohlo, ako modlitba, pôst, almužna, lebo proti hlavným zlým náchylnostiam človeka, proti žiadosti očí, žiadosti tela a pýche života, bojuje sa práve protipostavenými cnosťami. (Sn. Tr. 14, kap. 8)

Spovedný otec ukladá nám za skutky pokánia obyčajne modlitbu, almužnu alebo pôst) a síce preto, aby sa tým časné pokuty za hriechy čiastočne sotrely a naše zlé náchylnosti zmenšily. (Sn. Tr. 14, kap. 8) Za dávnejších čias ukladaly sa veľmi prísne skutky pokánia, na pr. pôst o vode a chlebe, zdržovanie sa od mäsa a vína, zdržovanie sa od sv. prijímania a p. Ale tieto skutky pokánia netrvaly snáď len dakoľko dní, no zväčša za mnohé mesiace, ba roky, áno niekedy až do smrti. Niektorí kajúcnici hneď odišli na púšť a tu za roky konaly skutky pokánia ; tak sv. Maria Egyptská.

Skutky pokánia ukladaly sa nie snáď iba za ťažké hriechy, ale i za malicherné priestupky (za nezachovávanie prikázaného pôstu, zameškanie sv. omše, smiech v kostole, drzé pohľady a p.) Dnes zväčša ukladajú sa celkom ľahké skutky pokánia, čo v nijakom pomere nestoja k pokutám, aké vlastne sme zaslúžili. Z tej príčiny máme ešte i dobrovoľne konať skutky pokánia, ak nechceme dostať sa po smrti do ťažkého ohňa v očistci. O tomto viď ďalej nižšie.

Niekedy tiež káže spovedný otec napraviť nejakú zapríčinenú ~ škodu alebo odstrániť jestvujúce pohoršenie.

Tým, čo niekomu majetok odcudzili, káže ho prinavrátiť alebo škodu; tým, čo inému na cti ublížili, káže odvolať alebo odprosiť urazeného a p. No kňaz v týchto pádoch je veľmi láskavý a nežiada ničoho nemožného alebo náramne ťažkého. Keby to však robil, mohol by kajúcnik ísť k inému spovedníkovi. (Sv. Alf.)

nahradiť

nať

Spovedelníkom uložené skutky pokánia máme vykoverne, skoro a v spojení so zadosťučinením Kristovým.

970

Vykonaním skutkov pókánia od kňaza uložených (takzvaných sviqtostných skutkov pokánia) sotreme oveľa viac pokút za hriechy, ako skrze mnohé iné skutky pokánia, ktoré sme dobrovoľne na seba vzali. Tamtie majú toľkú cenu pre cnosť poslušnosti, ktorú súčasne konáme oproti námestníkovi Božiemu. Sviatostné skutky pokánia následkom · toho utratily by svoju cenu, keby sme ich ľu­ bovoľne menili. Majú sa teda verne vykonávať. Nasledovne keby ich niekto vyplniť nemohol, musel by hneď pri spovedi upozorniť na to spovedného otca. - Sviatostné skutky pokánia skoro vykonať potrebné je preto, poneváč časné pokuty za hriechy len vtedy sotierajú, keď sa v stave milosti vykonávajú. No stav milosti najistejšie jestvuje bezprostredne po hodnej sv. spovedi. Avšak nie je potrebné konať sviatostné skutky pokánia pred sv. prijímaním alebo snáď pred rozhrešením. Kto však zanedbá vykonať sviatostné skutky pokánia, utratí mnohé milosti a hreší proti poslušnosti, akú je podlžný kňazovi čo námestníkovi Božiemu; no spoveď napriek tomu ostane platnou. Ale taký človek podal by dôkaz, že na úprimné polepšenie života nemyslí: ponáša! by sa na nemocného, ktorý po odchode lekárovom neužíva lieku, aký mu tento predpísal. Všetky naše skutky pokánia samy sebou nemajú zásluhy; svoju cenu dostávajú len skrze zadosťučinenie Kristovo. (Sn. Tr. 14, kap. 8) Preto i Cirkev všetky modlitby svoje zaviera slovami: Skr~e Pána nášho Ježiša Krista. Naše skutky ;pokánia sú potrebné vzdor zadosťučineniu Kristovmu; lebo Kristus svojim zadosťučine­ ním zaslúžil nám len to, čo sme my dosiahnuť nemohli. On nám iba zase otvoril nebo; teraz je na nás privlastniť si vlastným zadosťučinením svojím, čo nám Kristus zaslúžil. Len potom môžeme byť oslávení s Kristom, keď s Kristom trpíme. (Rim. 8, 17)

Krem toho máme ešte dobrovoľne konať skutky pokánia a trpezlive znášať trápenža života, aby sme časné pokuty za hriechy ešte viac sotreli. (Sn. Tr. 14, kap. 9.)

Máme ešte dobrovoľne konať skutky pokánia. Kto je dlžeň tisíc toliarov, nepovažuje sa za slobodného od dlhu, ak zaplatil 3 do 400 tollarov; nemá pokoja, kým nezaplatil celý dlh. Tak i my ustavične musíme pracovať na zaplatení svojho dlhu (Sv. Reh.

971 Veľ.),

t. j. viny. Pre veľkú ranu potrebuje sa trváce užívanie lieku, pre veľký zločin velké zadosťučinenie. (Sv. Ambr.) Pán má byť smierený dlhým a stálym zadosťučinením. (Sv. Cyp.) Ak nechceš byť trestaný od Boha, trestaj sa sám. (Sv. Aug.) Teda malým namáhaním zaháňajme veľké trápenia. (Sv. ZL) Celý život náš na zemi vlastne nemá byť dačo iného, ako ustavičné pokánie. «Never tomu, kto zazlieva skutky pokánia, trebárs by mal i dar zázrakov».

(Sv. Ján z Kr.) Len zatiaľ sme podporovaní milosťou, zakiaľ sa v pokání cvičíme. (Sv. Aug.) Avšak nesmieme prepínať skutky pokánia. Diabol svádza niektorých, aby sa čo najprísnejšie mŕtvili, aby ich týmto prepínaním na budúce urobil neschopnými všetkých skutkov pokánia. (Sv. Alf.) Aj trpezlivým znášaním trápení sotierame časné pokuty za hriechy. Keď chorý má ranu, čo hnije, rád ju dá rezať ranhojičom; tak i hriešnik má si dať božskému lekárovi vyliečiť rany duševné žeravým železom trápení. (Sv. Reb. Vel.) Zásluha trápení nezáleží v ťažkosti, ale v spôsobe, akým ich znášame. (Sv. Fr. S.) Trpezlivým znášaním najmenšieho trápenia môžeme o mnoho viac odkajať, ako skrze ďaleko väčšie dobrovoľné skutky pokánia. Ba môžeme hovoriť o šťastí, ak svoje heiechy už na zemi môžeme odkajať. Lebo pokuty v očistci sú ďaleko väčšie a neprispievajú k rozmnoženiu večného blahoslavenstva; lebo nie sú zadosťučinením, ale trestom. (Sv. Tom. Akv.) - Obzvlášte môžeme sotreť mnohé pokuty za hriechy, keď smrť ochotne peíjmeme z ruky Božej. «Kto zomiera oddaný Bohu, zanecháva iným istotu, že stal sa blahoslaveným». (Sv. Alf.) Odkedy Kristus zomrel za nás, smrť už neobjavuje sa tak veľmi ako pokuta, a jej ochotným prijatím môže sa viac zadosťučiniť, než mnohým iným.

Vykonané skutky pokánia a trpezlive znášané trápenia sotierajú nielen časné pokuty za hriechy, ale prispievajú i k rozmnoženiu nášho blahoslavenstva.

Zadosťučinením získame u Boha nielen odpustenie, ale i odplatu. (Sv. Cyp.) Všetky trápenia sú pokuty za hriechy, no súčasne skrze milosrdenstvo Božie sú ony i schody, po ktorých do neba vystupujeme. (Sv. Fr. S.) Uvažuj veľkú dobrotivosť a milosrdenstvo Božie.

972

5. Všeobecná

spoveď.

Domy sa v týždni častejšie zametajú a čistia, no po dlhšom podujíma sa dôkladné riadenie : steny sa bielia, podlahy sa poprávajú atď. Podobne zachádzame i s dušou svojou; čistíme ju síce častejšie v živote skrze spoveď, ale občas podujímame i dôkladné riadenie a čistenie skrze spoveď všeobecnú. čase

L Všeobecná spoveď je vyznanie všetkých hriechov, ktoré sme za dlhší čas spáchali a z ktorých sme sa už zväčša spovedali.

2. Všeobecná spoveď donáša nám nasledujúci osoh: privodí nás k lepšiemu sebapoznaniu, rozrnnozuJe našu pokoru a duševný mier i získa nám mnohé milosrdenstvo Božie.

Všeobecná spoveď vedie k lepšiemu sebapoznaniu. Najskrytejšie chyby vychodia na javo skrze všeobecnú spoveď. Kéď ryby lovíme sieťou alebo udicou, málo ulovíme, lebo mnohé skryjú sa pod brehy; no akonáhle vodu celkom odrazíme, všetky ryby prídu na javo. Práve tak má sa vec s obyčajnými spoveďami a so všeobecnou spoveďou. (Hunolt) Keď poľovník niekedy zbehá les, naj de len málo diviny; no keď na všetkých štyroch koncoch oheň rozloží, hneď vyjde z lesa ohromné množstvo zveri. Dačo podobného stáva sa pri všeobecnej spovedi. (Lev z P. m.) - Všeobecnou spoveďou rozmnožuje sa naša pokora. K vysvetleniu slúži nasleduj úce podobenstvo: Jedno alebo druhé oddelenie voj ako v nemá toľko sily proti nepriateľovi, ako celé vojsko; tak ani jeden alebo druhý hriech, ktorý pri obyčajných spoveďach udávame, nemá toľko sily uponížiť nás, ako má celé vojsko hriechov pri všeobecnej spovedi. (Scar.) - Všeobecnou spoveďou dochádzame veľkého mieru duševného. Do prvých účtov, ktoré šafár pánovi skladá, môže sa ešte vždy vkÍznuť nejaká chyba; no keď sa účty ešte raz poprezerajú, porátajú a konečne za .dobré uznajú, netreba sa báť nijakej chyby. Tak je i pri spovedaní sa. (Hunolt) - Všeobecnou spoveďou dostávame veľké milosti. Ako chudobný tým väčšiu

973 útrpnosť

vzbudzuje a tým viac dostane, čím viac ukazuje svoju chudobu, tak i človek tým · silnejšie pohne slutovanie Božie a tým 'väčšie milosti dosiahne od Boha, čím viac uponižuje sa vyznaním svojej chatrnosti a slabosti. (Rodr.) Pozoruhodné je, že tí mužovia, čo všeobecné spovede konali, obzvlášte doviedli to k veľkej svätosti, tak sv. Ignác Loyolský, sv. Karol Boromejský, sv. František Saleský a i. Ale u mnohých všeobecná spoveď aspoň bola začiatkom svätého života. (Lev. z P. m.) Z toho môžeme zatvárať na milosti, aké pri všeobecnej spovedi dostávame.

3. Všeobecná spoveď je potrebná všetkým, čo sa raz neplatne spovedali a od tých čias ešte nevykonali platnej spovede; odporúča sa tým, čo do nového stavu vstupujú alebo v nebezpečenstve smrti sa nachodia.

O zamlčaní hriechov pri spovedi viď vyššie. Novomanželia pred sobášom, kňazi pred posvätením skrze biskupa a p. majú vykonať všeobecnú spoveď. «Oj, koľkú potechu poskytuje umierajúcemu myšlienka, že uspOriadal všetky záležitosti svoje l» (Lev z P. m.) Len škrupulantom musí spovedník zakázať všeobecnú spoveď. Také osoby totiž nemôžu byť vyliečené všeobecnými spoveďami, ale iba náležitou poslušnosťou.

6. Božské ustanovenie spovede.

Spoveď

je od Krista ustanovená a bola obvyklá v Cirkvi čez všetky stoletia. l.

(Sn. Tr. 14, 6) Už v Starom zákone jestvovala spoveď, ovšem nie ako sviatosť, ale ako predobraz tejto. Pravá spoveď bola v raji; Boh bol spovedníkom, Adam a Eva boli kajúcnikmi. Aj od Kaina žiadal Boh spoveď: ten ju odoprel a bol prekliaty. Dávid spovedal sa a našiel odpustenie. U židov bolo vo zvyku isté vyznanie hriechov dľa predpisu Mojžišovho. (3. Mojž. 5, 6; 4, 6) I Jánovi Krstiteľovi vyznávali ľudia pri krste svoje hriechy. (Mar. l, 5) - Avšak Kristus, ktorý neprišiel zrušiť zákon, ale zdokonaliť ho, potvrdil a zdokonalil spoveď, čll už jestvovala; spojil s ňou zvláštne milosti.

974

l. Kristus v deň svojho vzkriesenia dal apoštolom aich nástupcom moc odpúšťať hriechy i zadržovať hriechy, Aby však títo pri odpúšťaní hriechov spravedlive konať mohli, musia im hriešnici, ako samo sebou sa rozumie, vyjaviť svoj duševný stav.

Veď Kristus povedal: «Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; a ktorým ich zadržíte, zadržané sú». (Ján 20, 23)

2. Už za vyznávali, čo

časov

apoštolských «prichodili

kresťania

a

učinili)).

Tak k Pavlovi v Efese. (Sk. ap. 19, 16) Aj sv. Ján evanjelista spomína, že vyznaním hriechov môžeme dosiahnuť odpustenie.

(1. Ján l, 9)

3. Sv. otcovia a učitelia Cirkve v prvých stoletiach, ako z ich spisov vysvitá, veľmi často napomínali kresťa­ nov k sv. spovedi a pritom užívali krásnych pripodobnení.

Tertullián (t 240) pripodobňuje kresťana, čo kňazovi svoje hriechy povedať nechce, chorému, čo z hanby nechce ukázať lekárovi ranu. - Origenes (t 254) zase porovnáva hriech s nestrovitel'ným jedlom; ako toto zatiaľ trápi žalúdok, kým ho nevydáme, tak i hriech trápi našu dušu, kým sa ho vyznaním nesprostíme. Sv. Basil povedá, aby sa chorý obrátil k tomu, čo vie liečiť choroby a hriešnik k tým, čo majú moc odpúšťať hriechy, totižto k tým, čo tajomstvá Božie rozdávajú. - Sv. Rehor Veľký srovnáva hriech s ranou, ktorá sa hnojí a musí byť prepustená, alebo s jedom, ktorý do krve vnikol a z tejto musí byť vylúčený. - Sv. Augustín zrovna povedá: «Nie je dosť vyznať svoje hriechy len samému Bohu, ktorému nič nie je skryté, ale musíme ich vyznať i jeho námestníkovi, kňazovi». Pápež Lev L (v liste k biskupom kampánskym okolo r. 450) hanil prísnosť verejnej spovede a osvedčuje, že je dosť, keď svoj hriech v tajnej spovedi vyznávame.

Pozoruhodné je ešte, že sv. otcovia veľmi často vystríhajú kresťa­ nov od zamlčania hriechu. Vzhľadom k týmto dejepisným svedoctvám osvedčuje protestantský historik Gibbons, ž~ bez odporu mu-

975

sírne byť tej mienky, že spoveď už za celé obdobie prvých štyroch století jestvovala. - Svedoctvá za spoveď z pozdejších století sú nepočetné. Možno poukázať i na to, že spomínajú sa i spovedníci kresťanských panovníkov. Z !3. stoletia vieme, že Karol Martel mal za spovedníka sv. Martina ; v 9. století cisár Karol Veľký spovedal sa Hildebrandovi, arcibiskupovi kolínskemu; v 10. století cisár Otto mal za spovedného otca sv. Ulricha, biskupa augsburgského atď.

4. I najdávnejšie sekty, žaly

čo

od Cirkve odpadly, podr-

spoveď.

To je jasný dôkaz, aká prastará je sv. spoveď. Lenže spoveď u siekt bola zväčša spotvorená; tak n. pr. v ruskej cirkvi jestvuje prísne nariadenie, aby jej kňazi takých, čo sa z nihilistických prečinov spovedajú, svetskej vrchnosti udali. Nuž akáže je to spoveď? Čo je to oproti spovedi v katolíckej Cirkvi?

5. Nemožno pôvodu.

dokázať,

že by

spoveď

bola

ľudského

U ľudských vynálezov možno udať meno vynálezcovo. Vieme n. pr. že Archimedes vynalezol zápalné zrkadlo, Galilei tlakomer (barometer) a kyvadlo, Guttenberg kníhtlačiarstvo, Berthold Schwarz pušný prach atď. No ktože vynalezol spoveď? Ktorý svätý, cirkevný otec alebo pápež ? V ktorej krajine a kedy bola vynalezená ? Veď vieme to n. pr. ohľadom prôvodu (processie) na Božie Telo. Avšak na otázky tieto mlčia protivníci spovede, čo je dôkazom, že námitka ich je bezzákladná. Ostatne pri uvedení spovede bolo by muselo prísť k odporu alebo vzbure ľudu, ako stalo sa v najnovšom čase v protestantskom Anglicku, keď prívrženci Puseyovi spoveď uvádzať chceli. Len blázon môže povedať že kňazi uviedli spoveď. Kňazi budú uvádzať práve dačo takého, čo im najpäčšie ťaikosti zapríčiňuje, ani najmenšej odplaty zemskej nedonáša a zdravie ich najviac podkopáva? Veď niet práce, ktorá by pre kňaza bola tak obťažná a tak škodlivá zdraviu, ako práve spoveď.

K tomuto uvedeniu teda nebolo ani najmenšej pohnútky. Ostatne povážme, že i kňazi práve tak sú zaviazaní k spovedaniu sa, ako veriaci. -- Protestanti hovoria, že spoveď r. 1215 na sneme LaKat.

Ľud .

Katechismus.

62

976

teránskom bola uvedená, lebo vtedy bolo naložené kresťanom vykonať spoveď aspoň raz v roku. Nuž ktože je taký bláznivý, že by z toho, keď otec písal synovi, aby ho aspoň raz v roku navštívil, zatváral, že syn predtým nikdy nebol u otca?

rať

2. Z ustanovenia spovede môžeme zatvána veľké milosrdenstvo a múdrosť Božiu.

Oj, ako ľahko bývame od Boha na milosť prijatí my, ktorí sme sa hriechom stali podobnými zločincom na smrť odsúdeným l Boh nežiada od nás horkého utrpenia, púte do Jerusalema a p., ale iba vyznanie hriechov pred sluhom Božím, ktorého si nadto ešte. svobodne voliť môžeme, a ktorý k najprísnejšej mlčanlivosti je zaviazaný. (Meh.) Čo všetko podujíma väze1í, mučený v podzemnom žalári, aby sa vysvobodill Za celý rok prepiluje železnú mrežu alebo usiluje sa vyňať nejaký kameň. A väzeň duchovný i bez zdÍhavej práce môže obdržať svobodu svoju. Ó nevyčerpateľná hojnosť sľutovania Božieho l (Veith.') «Nemožno upierať, že táto ustanovizeň (t. j. spoveď) je len dielom božskej múdrosti». (Filosof Leibnitz) Múdrosť zkúseného lekára javí sa v tom, že lieči protivnými prostriedkami, tak že sa nielen choroba zrušuje, ale i príčina jej odstraňuje. (Sv. Bon.) Avšak, ako známo, všetky hriechy pochodia od pýchy, ktorá je začiatok každého hriechu (Sv. Tom. Akv.); no spoveď práve je protivou pýchy, ona je uponížením hriešnika. Múdrosť Božia javí sa i v tom, že Boh ustanovil dačo takého, čo sa ľahko dá vyplniť a predsa človekovi veľmi je obtažné ; lebo spoveď stojí ohromné sebapremáhanie. Boh ustanovil dačo velmi jednoduchého, čo pritom donáša i veľké požehnanie.

7. Úžitok spovede.

Sv. spoveď je náramne užitočná nielen jednotlivému človekovi, ale aJ občianskej spoločnosti.

l. Jednotlivec má zo spovede nasledujúci úžitok: dosiahne sebapoznanie, svedomitosť, vnútornú spokojnosť, pevnosť charakteru a mravnú dokonalosť.

977

Spovedajúci sa totiž musí všetko, čo konal a zanedbal, pos božskými príkazmi; tým učí sa poznat seba samého.

No sebapoznanie je začiatok každého polepšenia. - Spoveďou stáva sa človek svedomitejším; lebo veď častejším spovedaním príkazy Božie hlbšie sa vtláčajú do duše jeho. Ak potom chce hrešiť, nuž poťažný príkaz živo predstúpi pred dušu. Aj samá myšlienlca na nastáva_júcu spoveď odstrašuje od hriechu. Mnohí preto zdržujú sa od hriechu, lebo by im bolo neznesiteľné povedať spovedníkovi taký hriech. (Alb. Stolz.) - Zkúsenosť učí, že človek stiesnený ťažkým hriechom ihneď znovu dosiahne vnútorný pokoj, keď vyznal chyby svoje. Lebo veď každý človek akosi vnútorne je popudzovaný vyznať svoje chyby; tomuto popudzovaniu vyhovel Boh ustanovením spovede. S druhej strany potešiteľne vplýva na človeka, keď má uistenie, že sa mu hriechy odpúšťajú.

Prečože Kristus uisťoval Magdalenu, že jej hriechy sú odpustené? Spoveďou dostávame pevnost charakteru. Lebo veď spoveďou učíme sa sebapremáhaniu; no sebapremáhanie je prvou cnosťou človeka s pevným charakterom. Spoveďou ďalej dostávame Ducha Sv. a skrze neho osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Čím silnejšie naša vôľa naklonená je k dobrému, tým pevnejší je náš charakter.Spoveď ako skutok veľkej pokory nevyhnutne robí človeka pokorným ; no pokora je základom všetkej mravnej dokonalosti. Prečo práve pyšní ľudia bočia tak veľmi od spovede? Kto sa poriadne spovedá, ten sa náležite osvobodzuje od pút diabolských. Lebo kto pravdu hovorí v takom páde, kde lož tak ľahko je možná a pokušenie k luhaniu tiež veľké, ten naozaj odvracia sa od otca lže, diabla, a obracia sa k tomu, ktorý je pravda sama. Ale čím menšia nad nami je moc diablova, tým snadnejšie dochádzame mravnej dokonalosti a blížime sa k Bohu. Je veľmi významné, že všetci ľudia, čo rozpustilý život začínajú, najprv spoveď zanedbávajú. Naproti tomu kto chce sa polepšiť, prvým krokom jeho je vykonanie sv. spovede. «Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov».

(Sv. Aug.) Vyznávanie svojej viny je znakom, že nastúpilo zdravie.

(Seneka) rovnávať

2. Občianska spoločnosť má zo spovede nasledujúci úžitok: zrušujú sa mnohé n epriatelstvá, prinavracia sa mnoho skrivodlivého majetku, prekážajú sa mnohé zločiny a bojuje sa s úspechom proti mnohým neprávostiam.

62*

978

Lebo kto bližnému nechce odpustiť alebo prinavrátiť skrivodlivý majetok, nedostáva rozhrešenia. Prečože ozaj mnohí inoverci so zvláštnou záľubou berú do služby katolícku čeľaď a častejšie ju posielajú ku sv. spovedi? Prečo je pán, čo svojim sluhom k sv. spovedi chodiť nedáva, sám sebe najväčším nepriateľom? Kňaz v spovedeľnici dáva si všemožne na tom záležať, aby ľudí od nejakých zlých úmyslov, od samovraždy, pomsty a p. odhovoril; udáva im i prostriedky, aké užívať musia, aby svoje náruživostí opanovali. Kňaz v spovedeľnici ešte viac prispieva k pozdvihnutiu mravopočestnosti, ako na kazateľni; lebo dohováranie medzi štyrma očami je o mnoho účinlivejšie. Preto povedal sv. Pius V.: «Dajte mi hodných spovedníkov a úplne obnovím celý svet». Prečo sa socialismus nezmáha tak veľmi práve v katolíckych krajoch? Keby dnes našli, že spoveď bola snáď vo zvyku u niektorého starého národa pohanského, nevedeli by dosť vychváliť takú nadmier múdru a znamenitú ustanovizeň. No poneváč je vo zvyku v katolíckej Cirkvi a je dielom živého Boha, držia ju za dačo pošetilého, za tyrannstvo a násilníčenie svedomia. Takí múdri sú ľudia!

8. Znovuupadnutie do hriechu.

Pri blížení sa archy úmluvy prestala tiecf voda Jordána a vznášala sa vozvýš ako hora. Ale sotva archa úmluvy pomimo prešla, nahromadené vlny ponáhľali sa, bystrejšie, než predtým, k Mŕtvemu moru. (Jos. 4) Tak je u mnohých kresťanov. Keď prijímajú sv. sviatosti, nuž trochu zamedzujú svoje náruživostí, avšak hneď nato zase dávajú im voľný beh, ba hrešia ešte viac, než predtým. «Mnohí dobre začínajú, ale nie mnohí vytrvajú v dobrom».

(Sv. Hier.) Kladú síce ruku na pluh, no zase sa nazad obzerajú.

(Luk. 9. 62) Ponášajú sa na svine, ktoré, keď sú umyté, zase v kaluži sa váľajú (2. Pet. 2, 22) ; alebo na psa, čo k vývratku svojmu zase sa navracia. (Prísl. 26, ll)

l. Kto po svojom obrátení znovu upadne

hriechu, je nešťastný, poneváč obrátenie jeho je omnoho ťažšie a poneváč prísnejšie tresty má očakávať. do

smrteľného

979

Velké nešťastie je, keď po obrátení zase upadneme do smrhriechu; lebo potom je ťažšie obrátiť sa. Je takmer nemožné, že by sa tí, čo už boli účastní Ducha Sv. a potom odpadli, premenením mysle obnovili. (Žid. 6, 4) Tí, čo znovu upadli, zriedka prišli zas na pravú cestu. (Sv. Bern.) Znovuupadnutie do hriechu podobá sa znovuupadnutiu do telesnej choroby, z ktorej sme už vyzdraveli; toto je oveľa horšie, než predošlá nemoc (Sv. Bern.); ponáša sa i na opätné zlomenie nohy, ktoré sa už dobre zahojiť nemôže. (Sv. Elig.) Kristus povedá, že do takého človeka navráti sa zlý duch a pojme so sebou ešte iných 7 zlých duchov, horších od seba. (Luk. ll, 26) Diabol zachádza s takou dušou, ako opatrný žalárnik. Tento stráži takého, čo mu raz zutekal, oveľa usilovnejšie, než predtým. Znovuupadlý zarrnútil Ducha Sv. (Ef. 4, 30), ba i vyhnal ho zo seba a poškvrnil chrám Boží. {1. Kor. 3, 17) Teda stal sa nehodnýrn, aby mu Duch Sv. milosťou svojou pomáhal. Nehodným uzdravenia stal sa, kto zahojené rany znovu otvoril.

(Sv. Zl.) Ak miláček niektorého panovníka vzdor všetkému prisahaniu dokáže sa mu znovu neverným, nie tak skoro dostane sa zas k predošlej vážnosti. «Kto hneď Bohu je oddaný, hneď zas ho opúšťa, utratí Boha». (Sv. Aug.) Znovuupadlý má očakávať od Boha i prísnejšie tresty. Preto Kristus povedá uzdravenému: «Už nehreš, aby sa ti dačo horšieho neprihodilo)). (Ján 5, 14) · teľného

2. Kto znovu upadol do smrteľného hriechu) má ho hneď oľutovať a z neho sa spovedať; čím ďalej však odkladá s pokánim, tým ťažšie

a neistejšie je obrátenie.

Má urobiť, ako Peter, ktorý po zapretí Krista ihneď zanechal to miesto a horko plakal. (Mat. 26, 75) Keď v dome požiar vypukne, môže sa ešte zahasiť rýchlou pomocou; podobne je i pri upadnutí do smrteľného hriechu. (Sv. Bernardín) Ak znovuupadlý zaraz činí pokánie, nuž upadnutie jeho môže mu prispeť i. k rozmnoženiu rnilosti. Mnohí svätí upadnutím do hriechu boli pobádaní ešte k väčšej svätosti, lebo náruživosť pokánia bola u nich väčšia, než náruživosť hriechu; nasledovne dosiahli vyšší stupeň milosti.

(Ben. XIV.) Tak Dávid. - Čím ďalej odkladáme s pokánim, tým menej sľutuje sa Boh najláskavejší. Myslíš, že tým dostaneš silu

980

k víťazstvu, ak pred obrátením ešte viac obrážaš Darcu milosti ?

Stane sa ti dačo podobného, ako deravej lodi, do ktorej vždy viac dávajú vnikať vode bez toho, že by ju hneď vypumpovali. Ako Boh najdobrotivejší každému človekovi popredku určil početjeho schopností, tak ustálil i počet hriechov, ktoré každému chce odpustiť; keď tento počet sa doplní, prestane šetriť. (Sv. Alf., sv. Bas., sv. Hier., sv. Ambr.) Shovievavosť Božia trpí každého do istého času; keď tento pominie, už niet preňho odpustenia. (Sv. Aug.) Bohoruhač Voltaire obrátil sa v prvej nemoci svojej; ale potom znovu upadol do hriechu a robil ešte horšie, než predtým ; konečne umrel ohavnou smrťou.

3. Jes tli sme však len zo slabosti znovu upadli do všedného hriechu, nuž máme sa nad tým nie znepokojovať, ale uponižžt pred Bohom.

Kto sa preto zarmucuje alebo hnevá, je pyšný; lebo nemôže zniesť pohľad na vlastnú nedokonalosť svoju. Mrzí sa na to, že je človekom a nie anjelom. (Sv. Fr. S.) Takýmto spôsobom človek ani nevyjde z hriechu. Nejeden mrzí sa na to, že do hnevu prišiel; teda chová hnev, miesto že by ho zadusil. (Sv. Fr. S.) Od všeduého hriechu nik nemôže ostať svobodným bez obzvláštnej výsady Božej, akú mala Matka Božia. (Sn. Tr. 6, 23) Boh preto dáva nám upadnúť do všedných hriechov, aby nás v pokore udržal. On robí ako matka, ktorá diefaťu samému dáva bežať po mäkkej lúke, ale na nebezpečnej ceste here ho do náručia. Aj Boh chráni nás vo veľkých nebezpečenstvách svojou všemohúcou rukou, ale dáva nás hodiť na zem malichernými príhodami. (Sv. Fr. S.) Preto v takých pádoch musíme urobiť, ako dieťa, ktoré padlo ; plače a hneď zase vstane. Musíme teda zaraz oľutovať svoju chybu, povážiť svoju chatrnosf, vzbudiť novú dôveru v Boha a neznepokojovať sa ďalej. Tým vezmeme osoh zo svojich chýb .

• (Sv. Fr. S., sv. Alf.) Naše chyby majú nás uponížiť, ale nie znechutiť. (Sv. Fr. S.) Nemožné je udržať čistou bielizeň, ktorú sme oblekli; no to môžeme, že ju zase hneď očistíme, keď sa zašpiní.

Práve tak je nemožné ostať bez všetkých chýb, no možné je hneď sa očistiť od spáchaných. (Scar.) Sedemkrát padne spravedlivý (Prís!. 24, 16), ale i sedemkrát zase povstane. (Sv. Fr. S.)

!

981

4. Poneváč v milosti Božej bez obzvláštnej pomoci Ducha Sv. až do smrti zotrvať nevládze1ne, máme horlive prosiť Boha za 1nilosť vytrvalosti.

Spravedlivý popri milosti posväcujúcej potrebuje i milosť pôsobiacu (t. j. milosť pomoci), aby v dobrom zotrval. Ako bez svetla slnečného ani najzdravšie oko nemôže videť, tak ani najspravedlivejší človek nemôže spravedlive žiť bez pôsobenia milosti.

(Sv. Aug.) Spravedliví bez obzvláštnej pomoci milosti Božej nemôžu zotrvať v stave posväcujúcej milosti. (Sn. Tr. 6, 22) . Bez pomoci milosti naskutku by sme znovu upadli do predošlých hriechov, ba i do ďaleko väčších, tak ako i celé stvorenstvo naskutku v nivoč by sa obrátilo, keby ho Boh nezachováva!. (Rodr.) Dar vytrvalosti je vel'ký podarúnok Boží (Sn. Flor.); lebo všetky iné milosti Božie nič nám neosožia, ak sa nám nepopraje tejto milosti.

Veď len ten, čo až do konca vytrvá, bude spasený. (Mat. 14, 13) Tu je to práve tak, ako pri stavaní domu. Položenie základu nemá hodnoty, ak stavba nie je dovŕšená. «U kresťanov nedopytujeme sa na začiatok, aký urobili, ale na konec. Pavel začal zlým životom a dokončil dobrým. U Judáša bol chvalitebný začiatok, ale skon čil svojou zradou a zavržením». (Sv. Aug.) Sv. Augustín uisťuje: «Dar vytrvalosti až do konca môže sa dosiahnuť pokornou modlitbou».

Aj vykonávaním mnohých dobrých skutkov môžeme spasenie svoje. (2, Pet. 1, 10) Taktiež vytrvalá

zabezpečiť

modlitba a vrúcna úcta Matky Božej sú výborné prostriedky k zotrvaniu v dobrom. Čím viac dobrých skutkov sme vykonali, tým menej zatratí nás Boh. Preto židovskému kráľovi Josafatovi povedal prorok: «Zaslúžiš síce hnev Boží ; ale našli sa na tebe dobré skutky» .• (II. Kron. 19, 2- 3) Prečo Peter a Dávid po svojom upadnutí do hriechu dostali od Boha toľké milosti ? Prečo zachádzal Boh s nimi tak láskave ? Len pre ich mnohé dobré skutky, predtým vykonané. Aj vytrvalá modlitba je výborný prostriedok k zotrvaniu v dobrom. Aby vtáci na zern nepadali, ustavične trepocú krýdlami do

982

povetria; aby sme do smrteľného hriechu neupad.li, bez prestania máme v modlitbe vzlietať k Bohu. I Spasiteľ žiadal, aby sme sa bez prestania modlili. (Luk. 18, l) Jestli sa ustavične modlíme, najistejšie až do smrti vytrváme v milosti Božej. (Sv. Tom. Akv.) Ako teplá voda neochladne, keď ju ustavične k ohňu približujeme, tak ani láska k Bohu nemôže zmiznúť zo srdca, keď ho skrze povzdyšné modlitby k Bohu sbližujeme. (Sv. Zl.) Aj vrúcnou úctou Matky Božej ľahko môžeme dosiahnuť milosť vytrvalosti.

«Poneváč všetky milosti idú čez ruky Marie, nuž len jej prostredníctvom môžeme dosiahnuť i najväčšiu milosť, vytrvalosť až do konca», (Sv. Alf.) Ak Maria je ti naklonená, istotne dôjdeš blahoslavenstva. (Sv. Bern.)

Odpustky.

Hriešnikovi, čo pokánie činil, odpúšťajú sa síce večné pokutý, ale naskrze nie všetky časné. Tieto musí odkajať buď na tomto svete skrze nemoc, nešťastie, pokušenie, prenasledovanie, dobrovoľné skutky pokánia a p. alebo po smrti v očistci. To vidíme na pr. na sv. kajúcnici Marii Egyptskej. (t 431) Táto za 17 rokov viedla nemravný život; po svojom obrátení mala tiež za 17 rokov trpeť na púšti. Toto trpenie záležalo v strašných pokušeniach, v hlade a smäde, v nesnádzach následkom veľkej zimy alebo horúčosti. Podobne bolo v živote iných kajúcnikov. Avšak Boh niekedy celkom alebo zčiastky odpustil kajúcnikom pokuty za hriechy pre ich veľkú ľútosť alebo na prímluvu iných; povážme, ako Boh Židom, čo pre svoje reptanie ohnivými hadmi boli štípaní, daroval milosť, keď pozerali na medeného hada, pripevneného na žrď a označujúceho Vykupiteľa. (4. Mojž. 21) Sluhovi, ktorý 10.000 hrivien bol dlžen a kolenačky o milosť prosil, kráľ (Boh) odpustil celý dlh. (Mat. 18, 26) Kajúcemu lotrovi na pravici kríža Kristovho ešte toho samého dňa Kristus dal vojsť do raja. (Luk. 23, 43) Tú istú moc, čo Kristus, má i Cirkev.

l. Cirkev od Boha obdržala moc} časné pokuty za hriechy, čo po smierení hriešnika s Bohom ešte pozostávajú, zmeniť v skutky pokánia alebo celkom odpustiť. (Sn. Tr. 25)

983

Lebo Kristus tak sv. Petrovi, ako i všetkým sv.' apoštolom, dal moc, odstrániť všetko, čo vchod do neba prekáža. K Petrovi riekol: «Čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi» {Mat. 16, 19), a ku všetkým apoštolom: «Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi)). (Mat. 18, 18) Poneváč smrteľné hriechy navždy, pokuty za hriechy do času prekážajú vchod do neba, nuž hlava Cirkve alebo všetci biskupi dovedna od oboch môžu rozhrešiť. Tak už sv. Pavel v mene Kristovom odpustil ostatok kajúcich pokút nešľachetnému Korintčanovi, vyobcovanému z Cirkve, keď tento ukázal najsrdečnejšiu ľútosť. (2. Kor. 2, 10) ~ Keď Cirkev odpúšťa časné pokuty za hriechy, nuž vlastne nedarúva ničoho, lebo chýbajúce zadosťučinenie nahrádza z pokladu nekonečných zásluh Kristových a svätých. Veď mnohí údovia Cirkve konali viac skutkov pokánia, než boli podÍžni vykonať dľa miery hriechov svojich. Množstvo ich zásluh obzvlášte pre zásluhy Kristove je toľké, že všetky pokuty živých ďaleko prevyšuje. (Sv. Tom. Akv.) Zásluhy tieto sú k dobrému všetkým, čo so svätými v obco~ vaní stoja. (Viď učenie o obcovaní svätých.) Poklad týchto zásluh odovzdal Syn Boží k podeleniu sv. Petrovi, vrátnikovi nebeskému.

(Páp. Klem. VL) Teda prísno berúc vec, vlastne nik neosvobodzuje sa od pokút za hriechy, poneváč to, čo mu chybí, here sa z pokladu Cirkve. (Sv. Tom. Akv.)

l. Preto Cirkev v čas veľkých prenasledovaní kresťa­ nov k sotretiu časných pokút za hriechy ukladala kajúcim hriešnikom verejné skutky pokánia a zmeňovala tieto v ľahšie alebo ich celkom odpúšťala, ak kajúcnik ukazoval naozajstné polepšenie alebo ak niektorý mučedlník zaňho sa primlúval.

Vtedajší kresťania zväčša boli novoobrátení pohania a čo takí surovej povahy, nasledovne s nimi muselo sa i prísna zachádzať.

Verejné skutky pokánia obyčajne nebývaly iným, ako vytvorením z kresťanskej spoločnosti. Vytvorení smeli ~kľačať aleb_o stáť iba v kostolnej predsieni a zdržovať sa tam najviac do začiatku omše; ani nesmeli ísť k sv. prijímaniu a dostávali rozhrešenie zväčša len potom, keď čas pokánia už pominul. Za tento čas museli sa v isté dni i postiť o vode a chlebe. Toto verejné pokánie obyčajne trvalo

984

7 rokov a ukladalo sa za ťažké prečiny ako za odpadnutie od viery, vydanie sv. Písma a p.; za obzvlášte ťažké prečiny, na pr. za vraždu, ukladalo sa kajúcnikovi 1f2-ročné a často i dlhšie pokánie. Pri menších prečinoch ukladal sa 40-denný pôst (kvadragena), ako vtedy vo veľkopóstnom čase bol obvyklý. - No Cirkev vedela, že Boh najdobrotivejší časné pokuty za hriechy ukladá nie tak preto, aby kajúcnika pre hriechy jeho káral, ale skôr, aby prítulnosť jeho k pozemským veciam zrušil a ho napravil. Ak teda kajúcnik svojím životom a horlivosťou v pokání ukazuje, že sa nie povrchne, ale naozaj polepšil (ak ukazuje veľkú lásku k Bohu), nuž časné pokuty za hriechy zdajú sa preňho temer zbytočnými Z tej príčiny Cirkev veľkým kajúcnikom celkom alebo čiastočne odpúšťala skutky pokánia. Poneváč ďalej všetci medzi sebou máme obcovanie, takzvané obcovanie svätých, môžeme zadosť uči­ niť i druh za druha. «Čo priatelia za nás robia, to v istom ohľade robíme sami; lebo priateľstvo skrze obapolnú náchylnosť robí z dvoch jedno». (Sv. Tom. Akv.) Preto Cirkev na ústnu alebo písomnú prímluvu mučedlníkov cele alebo čiastočne odpúšťala tresty pokánia.

2. V pozdejších stoletiach, keď verejné skutky pokánia prestaly, dovoľovala Cirkev kajúcnym hriešnikom nahradiť skutky pokánia, potrebné k sotretiu časných pokút za hriechy, almužnou, križiackymi výpravami alebo púťami.

Predtým veriaci museli sa uchádzať o odpustenie trestov pokánia, teraz im ho Cirkev zrovna ponúkala. V stredoveku mala Cirkev vážnu príčinu dovoľovať odpustenie trestov pokánia pod podmienkou almužny. Ľudia v tomto čase boli totiž plní lakomstva a drancierstva; každá neprávosť dá sa najúčinlivejšie potlačiť protipostavenou cnosťou. Sosbierané peniaze zväčša vynakladaly sa na stavbu kláštorský ch a kapitulský ch kostolov; takým spôsobom vznikol peterský chrám v Ríme, ba v Sasku i jeden most nad Labou. - R. 1095 dovolil pápež Urban II. na cirkevnom sneme v Klermont~ (vo Francúzsku) všetkým, čo na križiackej výprave k vydobytiu svätej zeme chcú sa zúčastniť, úplné osvobodenie od všetkých trestov pokánia, teda plnomocné odpustky. Keď pre veľké nehody, aké zastihly križiacke výpravy, nik nemal vôle zúčastniť sa na nich, pripovedalo sa úplné osvobodenie od všetkých trestov

985

pokánia i takým, čo i len jedneho chlapa na križiacky pochod vystrojili alebo peniazmi prispeli. Ba nielen križiackym bojovníkom, ale aj ich rodičom, bratom, sestrám, ženám a deťom uisťovalo sa úplné osvobodenie od všetkých pokút za hriechy. Pod týmiže podmienkami kázaly sa križiacke pochody i proti nepriateľom Cirkve, ako proti Maurom v Španielsku, proti husitom v Čechách a proti Turkom. - Uz v 10. století nachodíme púte do Jerusalema, Ríma, Kompostelly v Španielsku k sotretiu trestov za hriechy. Keď sv.

Zem padla do rúk Turkov a putovanie do Jerusalema bolo nemožné, dovolil pápež Bonifác VIII. úplné odpustenie všetkých časných pokút za hriechy všetkým, čo roku 1300 za 15 dní radom navštívia kostoly sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme. (Takzvané jubilejné odpustky, čo každých 100 rokov získať sa maly, ale získanie ktorých pápežmi vždy viac sa obľahčovalo.) Už o 50 rokov (na rok 1350) zase boly vypísané tieto jubilejné odpustky; len museli pútnici navštíviť ešte tretí kostol, a síce v Lateráne.

Vtedy prišly do Ríma 3 milliony pútnikov. Tieto jubilejné odpustky od neskorších pápežov boly vypísané najprv na každých 33 rokov ku cti 33 rokov života Kristovho, pozdejšie však už na každých 25 rokov; len žíadala sa návšteva 4. kostola a síce P. Marie väčšej.

(Maria Maggiore.) Neskôr pápeži (tak Bonafác IX. okolo r. 1400) dali rozličným mestám (Mníchovu, Kolínu, Magdeburgu, Míšeňu, Prahe) dovolenie získať jubilejné odpustky i doma, ak zaplatia vyslanému kazateľovi odpustkov peňažitý obnos, aký by púť do Ríma stála. Teraz vzniklo najbláznivejšie nadužívanie odpustkov. Odpustkoví kazatelia a či kvästori, ktorí zväčša k františkánskej alebo dominikánskej reholi patrili, od čias križiackych pochodov boli posielaní do sveta, aby hlásali, pod akými podmienkami môže sa dosiahnuť odpustenie pokút za hriechy. Ale odpustkoví kazatelia dopúšťali sa mnohých prepiatostí; preto mnohí biskupi, ba i snemy cirkevné (ako Lateránsky 1215), museli najprísnejšie proti nim zakročiť. Áno snem Tridentský (21., 9) musel zrušiť aj úrad odpustkových kazateľov.

Cirkev častejšie, než inokedy, dovoľovala nahradiť skutky pokánia, potrebné k sotretiu časných pokút za hriechy, ľahšími skutkami, obzvlášte modlitbou a prijÍluaním sviatostí.

3. V novšom

čase

986

Cirkev týmto spôsobom hľadí povzbudzovať veriacich: k prijímaniu SV. sviatostí (teda vlastne k obráteniu a premene smý~ šľania), k horlivej modlitbe, k vstúpeniu do braterství, k upotrebeniu ružencov, k ucteniu obrazov svätých a relikvií, k navštevovaniu missií atď. Ona je podobná matke, čo so sladkosťami mieša horké lieky, aby svoje dieťa pohla k ich užívaniu. Aby veľkosť odpustených pokút za hriechy vymerala, upotrebuje Cirkev mieru, akou pokánie za dávnych časov merané bolo. (Keď teda Cirkev n. pr. za istú modlitbu udeľuje odpustky troch rokov, nuž tým mieni nasledujúce: Kto modlitbu túto vykoná, odkajá práve toľko, ako keby za starodávnych časov Cirkve 3 roky bol konal vtedajšie prísne skutky pokánia.) Takým vymeraním chce Cirkev s jednej strany_ vysloviť svoju veľkú úctu oproti starým ustanovizniam svojim, s druhej strany pripomínať veriacim bývalú prísnosť, aby to málo, čo konať majú, tým horlivejšie vykonali.

2. Odpustenie

časných

pokút za hriechy, ktoré dostáva1ne, keď v stave milosti vykonám.e isté Cirkvou označené dobré skutky, volá sa odpustky.

Odpustky teda sú istý spôsob rozhrešenia od časných pokút za hriechy (Mart. V., Reh. VII.) po obdržanom rozhrešení od hriechov a večných pokút. S odpustkami je to podobné, ako s amnestiou; keď kráľ dá amnestiu, t. j. všeobecné odpustenie, celkom prepustí sa z väzenia medziiným i nejeden zločinec, ktorému kráľ už raz predtým z príčiny veľkej ľútosti jeho pokutu smrti bol pre~ minul a v trest žalára zmenil, a síce preto, že sa počas svojho väzenia dobre spravoval a usilovne pracoval, alebo väzenie aspoň skráti sa mu o dakoľko rokov alebo mesiacov. Odpustky nijako nie sú odpustením ťažkých hriechov a večných pokút; lebo tieto už musia byf. odpustené, ak chceme získať odpustky. «Odpustky nie sú rozhrešením od hriechov, ale úplným alebo čiastoč­ ným odpustením zadosťučinenia)) . (Gerson.) Odpustky teda nie sú obídením sviatosti pokánia, nasledovne ani obľahčením hrešenia ; ba ((tým viac zaväzujú k naozajstnému obráteniu)). (Bourdaloue) Ani nie sú odpustky snáď iba odpustením istých trestov cirkevných, ale sú odpustením pokuty Božej.

987

Ale odpustky zrušujú len to venstvu neprispieva.

časné

zlo,

čo

k blahosla-

Odpustkami nezrušujú sa snáď všetky trápenia na tomto svete; lebo odpustky ovšem zbavujú takých trápení, ktoré človek iba pre hriechy svoje podstúpiť má, no naskrze nie tých, čo Boh posiela, aby človeka napravil a od znovuupadnutia chránil. Pre také trápenia niet nijakých skutkov, ktoré by zadosť učinily, lebo ved ináč e odpustky boly by prekážkou dokonalosti. Že tomu je naozaj tak, vidíme v živote kráľa Dávida; čo pokuta za hriechy bola tomuto kráľovi zvestovaná smrť jeho dieťaťa; «tu modlil a postil sa pre dieťaJJ; avšak Boh neprijal skutkov zadosťčiniaci ch, dieťa zomrelo. (2. Kráľ. 12) Odpustky nezbavujú ani trápení, ktoré spravedlivým sú zkúškou k rozmnoženiu veeného blahoslavenstva. Ved bez trápení nik nemohol by byť spasený ; sama Matka Božia, ktorá od každého hriechu bola svo bodná, mala náramne mnoho trpeť. Keby odpustky aj od týchto osvobodily, nuž prekážaly by dosiahnutie večného blahoslavenstva. S odpustkami je podobne, ako so sväteninami; tieto prekážujú len také zlo, čo k dušnému spaseniu neprispieva.

Kto nie je v stave milosti Božej, nemôže získať odpustky ; lebo dobré skutky, ktoré koná, môžu prispievať iba k jeho obráteniu, ale nie k sotretiu (zničeniu) č asných pokút za hriechy.

Ako na mŕtvy úd iné živé údy nemajú nijakého vplyvu, tak ani na človeka nachodiaceho sa v stave smrteľného hriechu, ktorý je mŕtvym údom na tele Cirkve, živí údovia nemôžu mať vplyv poskytnutím mu svojho zadosťu činenia. (Sv. Tom. Akv.) Smrteľný hriech ponáša sa na nepreniknuteľný oceľový štíf, od ktorého odrážajú sa všetky účinky milostí, aké nám Kristus získal. (Grúne) Viď IL diel o účinku dobrých skutkov.

Cirkev povolila odpustky za konanie istých modlitieb za návštevu istých posvätných miest, za užívanie istých svätých vecí, konečne aj osobné odpustky.

988

Nikdy nesmú sa povoliť odpustky pod výmienkou zaplatenia istej peňažnej summy. (Sn. Tr. 21, 8) Odpustková modlitba je n. pr. vzbudenie 3 božských cností, modlitba ((Anjel Pána» pri zvonení, ďalej teraz obvyklá modlitba po omši a i. Odpustkové modlitby musia sa ústne konať; nemusia sa kolenačky konať, ak nie je predpísané. (Kongr. odp. 18. sept. 1862.) Môžu sa konať v každej reči, ak len verne sú preložené; dosť je, keď biskup uzná preklad za dobrý. (Kongr. odp. 29. dec. 1862.) Modlitby môžu sa konať i striedave s inými. (Kong. odp. 29. feb. 1829.) Modlitba, ako každý iný dobrý skutok, nesmie sa meniť ani v najmenšom; aj musia sa najprísnejšie zadržať všetky predpisy ohľadom času, miesta atď. (Kongr. odp. 18. feb. 1835.) Celkom malá chyba pri modlitbe nepozbavuje nás odpustkov. (Sv. Alf.) Niektoré modlitby spojené sú s odpustkami, kolico ráz sa ich modlíme; niektoré len raz dňa. - Posvätené miesta, návštevou ktorých odpustky sa získajú, sú n. pr. Krížová cesta Kristova v Jerusaleme a každá iná dia vzoru tej to sriadená krížová cesta. Sväté schody v Ríme, po ktorých Kristus v dome Pilátovom často hore-dolu bol vlečený ; tieto záležia z 28 mramorových stupňov a boly r. 326 cisárovnou Helenou z Jerusalema do Ríma prinesené. Kto kolenačky ide hore týmito schodami a súčasne rozmýšľa o umučení Kristovom, získa za každý stup eň odpustky 9 rokov. (Pius VIL 2. sept. 1817.) Sv. schody často sa nachodia na pútnických miestach a tam zväčša tiež sú nadané odpustkami. Väčšie odpustky ešte sú povolené za návštevu hrobu sv. Petra v Ríme, staničných kostolov rímských (kde dôležité relikvie sa nachodia), kostola porciunkuly pri Assisi, svätých miest v Jerusalerne, hrobu sv. Jakuba v Kompostelle v Španielsku a i. - Sväté veci, čo odpustkami môžu byť nadan~, sú n. pr. kríže, ružence, rnedaillony, obrazy, sochy; no tieto musia byť posvätené od pápeža alebo splnomocneného kňaza (obyčajne jednoduchým žehnaním rukou). Predmety z chrupke.i látky, ako zo skla, sádry, nemôžu byť posvätené s odpustkami. Posviacka sa ztratí, ak dotyčné predmety z väčšej čiastky sú porúchané (keď u ruženca vyše polovice guliek, u krížovej cesty vyše polovice drevených krížov v nivoč vyjde). Posvätené predmety, ktoré sa predáva.iú, utratia odpustky (Kongr. odp. 5. júna 1721) ; aj také, čo sa iným k získaniu odpustkov požiča.iú. (Kongr. od p. 13. feb. 1745.) No ovšem svobodno predmety dať posvätiť a potom darovať; tým neztratí sa posviacka. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) U krížov zaopa-

989

truje sa odpustkami len obraz Krista; preto môže sa pripevnif i na iný kríž. (Kongr. odp. 11. apr. 1840.) Ten istý obraz Ukrižovaného môže obdržať i viac odpustkov, n. pr. odpustky umierajúcich, odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820.) Aj ten istý ruženec môže obdržať rozličné odpustky. (Lev. XII. 1823.) Lenže jednou a touže modlitbou nemôžeme získať všetky odpustky sposeba nosí alebo v svojom príjené s dotyčným predmetom. Kto bytku opatruje predmet s pápežskými odpustkami posvätený, a týždenne aspoň raz pomodlí sa ruženec z 5 desiatok alebo ča­ stejšie koná skutky milosrdenstva alebo je prítomný na omši (alebo ju slúži), dostane plnomocné odpustky v 7 sviatkov Pána, v 5 sviatkov Matky Božej, vo všetky dni apoštolov, v deň Jána Krstiteľa, sv. Jozefa a Všech svätých; rozumie sa samo sebou, že v tieto dni predpisuje sa prijímanie sv. sviatostí a modlitba na úmysel Cirkve. (Pius IX. 14. mája 1853.) Vo všetky dni, v ktoré hore spomenuté skutky konáme, dostaneme i neplnomocné odpustky.

Konečne obdržíme plnomocné odpustky v hodinu smrti. (Lev. XIII. 23. febr. 1878.) Všetky kríže a ružence, čo zo sv. zeme pochodia a dotkly sa tamejších sv. miest, majú pápežské posvätenie s odpustkami. (Innoc. XI. 28. jan. 1688.) - Osobné odpustky majú údovia braterství a niektorí kňazi .

u

3. Odpustky sú plnomocnéJ keď dostaneme odpustenie všetkých pokút za hriechy, neplnonwcnéJ keď dostaneme odpustenie jednej čiastky pokút za hriechy.

Veľkosf odpustkov pravidelne zodpovedá veľkosti dobrého skuth~; za ľahký skutok povoľnjú sa malé, za ťažký veľké odpusty.

«Jestli však · udeľova teľ odpustkov temer za nič osvobodzuje od skutkov pokánia, nuž hreší, ale veriaci stávajú sa účastnými odpustkov''· (Sv. Tom. Akv.) No nech si nik nemyslí, že je tak celkom ľahko získaf plnomocné odpustky. Lebo kto má trebárs len niektorú prítulnost k pozernským veciam, nie je celkom bez všetkej viny hriechu, teda ani nie je svobodný od každej pokuty za hriech; ba taký potrebuje očistenia skrze trápenie. Boh spravedlivý len natoľko upúšťa od svojho spravedlivého požadovania pokuty, nakoľko si zošklivujeme urážky jeho. (Bourdaloue)

990

Plnomocné odpustky Cirkev obyčajne povoľuje len pod výmienkou, aby sme krem iných predpísaných dobrých skutkov i sviatosť pokánia a oltárnu prijali a na úmysel Cirkve sa modlili; mimo toho požaduje sa často i návšteva verejného kostola.

Príklad: «Kto sa denne modlí tri božské cnosti, obdrží plnomocné odpustky v ktorýkoľvek deň v mesiaci, keď prijíma sv. sviatosti a modlí sa na úmysel Cirkve. (Bened. XIII. 15. jan. 1728.)

To samé platí o modlitbe: «Chvála, česť a vďaka buď teraz a bez konca najsvätejšej a božskej sviatosti oltárnej)). (Pius VI. 24. mája 1776.) Kto sa denne modlí: «Sladké srdce Ježišovo, daj, aby som ťa vždy viac miloval)), získa plnomocné odpustky v bársktorý deň v mesiaci, ked prijíma sv. sviatosti, navštívi kostol a modlí sa na úmysel Cirkve. (Pius IX. 25. nov. 1876.) To platí aj o modlitbe: <<Sladké srdce Marie, buď mojím spasením)). (Pius IX. 30. sept. 1852.) - Spoveď musíme vykonať, trebárs nie sme si povedomí ťažkého hriechu. (Kongr. odp. 19. mája 1759.) Spoveď a prijímanie môže sa vykonať i deň predtým. (Pius IX. 6. okt. 1870.) , Tí veriaci, čo sa raz do týždňa spovedajú, môžu čez týždeň i bez spovede získať všetky odpustky, len nie jubilejné. (Kongr. odp. 9. dec. 1763.) Pri jednom a tom istom prijímaní môžeme získať viaceré plnomocné odpustky (Kongr. odp. 6. dec. 1870); jestli pri viacerých z týchto odpustkov návšteva kostola je predpísaná, musíme vyjsť z kostola a zase vojsť do tohože a tu vykonať modlitbu na úmysel Cirkve. (Kongr. odp. feb. 1864.) No tie isté plnomocné odpustky môžu sa čez deň len raz získať; výnimka je len u odpustkov porciunkulových. Chorľavé osoby potrebujú sa iba spovedať; miesto prijímania a ostatných dobrých skutkov môžu vykonať iný skutok, ktorý im spovedník uloží. (Pius. IX. 18. sept. 1862.) Údovia všetkých braterství, spolkov a kongregácií, ak im choroba alebo väzenie nedovoľuje navštevovať kostol, môžu získať všetky odpustky, jestli len konajú skutky, aké ich stav dovoľuje. (Pius IX. 25. feb.

1877.) - Modlitba na úmysel Cirkve ponechaná je ľubovôli každého, (Kongr. odp. 29. mája 1841.) Päť Otčenášov a Zdravasov alebo iné rovnako dlhé modlitby považujú sa napospol za dostatočné. Tieto modlitby, nakoľko možno, majú byť ústne (Sv. Alf.) a môžu sa vykonať pred prijímaním alebo po priJímaní. (Kongr. odp.

99i

19. mája 1859.) Modlí sa za svornost kresťanských panovníkov, za vykorenenie kacierstva a za povýšenie Cirkve. - Miesto návštevy kostola dovoľuje sa i návšteva verejnej káplnky, v kláštoroch, seminároch atď., ku ktorým veriaci nemajú prístupu. (Kongr. odp.

22. aug. 1842.) Iba domáci týchto ústavov môžu návštevou svojich káplniek obdržať odpustky. Kostol môže sa navštíviť i v hodinu večernú ; .odpustky môžu sa získať od polnoci do polnoci (Kongr. odp. 12. jan. 1878), len pre sviatky trvá čas odpustkov do konca súmraku. (Ben ed. XIV. 5. mája 1749.) Avšak pri tomto navštívení kostola musí sa konať modlitba na úmysel Cirkve.

Najdôležitejšie plnomocné odpustky sú: odpustky jubilejné, porciunkulové a skrze požehnanie pápežské.

Jubilejné odpustky sú tie, čo sa každých 25 rokov vypisujú a v celom roku, takzvanom roku jubilejnom a ci radostnom, môžu byť získané. Už u Israelitov 50. rok býval rokom jubilejným alebo rokom všeobecnej milosti. V predchádzajúcom povedali sme, ako jubilejné odpustky v Cirkvi vznikly. K získaniu týchto odpustkov obzvlášte požaduje sa: prijímanie sviatostí a návšteva istých kostolov, niekedy aj aspoň jeden deň veľmi prísneho pôstu a nejaká almužna. Kto 3 posledne menované skutky konať nemôže, môže si dať od spovedníka predpísať iné skutky. Spovedníci v jubilejnom čase môžu rozhrešiť od zadržaných (reservovaných) hriechov, cirkevných trestov (censúr) a niektorých sľubov (ale nie od sľubu čistoty alebo vstúpenia do rehole), avšak od toho nikoho dva razy. V celom jubilejnom roku zrušené sú všetky odpustky udelené živým (ale nie odpustky v hodinu smrti a za modlitbu «Anjel Pána»); no vzdor tomu môžu byť získané pre zomrelých. Jubilejné odpustky obyčajne môžeme len raz získať a síce pre seba; u niektorých jubileí bolo to inak. V roku, čo po jubilejnom nasleduje, zvykli pápeži na krátky čas vypísať jubilejné odpustky pre celý svet, teda takzvané pojubileum; aj v isté časy, ako n. pr. pri nastúpení úradu svojho, pri zahájení cirkevných snemov a vo veľ­ li:ých úzkostiach Cirkve, obyčajne nariaďujú mimoriadne jubileum. _:____ Porciunkulové odpustky môžu sa získať 2. augusta (t. j. v terajší deň pamiatky sv. Alfonsa) a už večer predtým, kedykoľvek niekto po prijatí sv. sviatostí navštívi kostol porciunkuly pri Assisi alebo iný verejný kostol františkánov alebo klarissiek a tam na Kat. Ľud. Katechismus.

63

992

úmysel Cirkve sa pomodlí. Odpustky tieto vznikly nasledujúcim spôsobom: František Assiský vo svojom obľúbenom kostole porciunkuly pri Assisi mal videnie Krista, Matky Božej a mnohých svätých. (1221.) Pritom svätý prosil Krista, aby všetkým, čo po prijatí sviatostí navštívia kostol porciunkuly, dovolil obdrž~;tť plnomocné odpustky; Kristus poslal ho k pápežovi, ktorý že odpustky potvrdí: Pápež naozaj potvrdil odpustky a určil deň 2. augusta k ich získaniu; neskorší pápeži poskytli tieto odpustky všetkým kostolom troch rádov založených sv. Františkom Assiským, ako i dajedným farským kostolom, čo od františkánskeho kostola vyše hodiny sú vzdialené. Ale môžu sa získať len jedny plnomocné odpustky pre seba (Innoc. Xl. 7. mur. 1678); kto získa viac, ako jedny, musí ostatné poskytnúť iným. Kto sa týždenne spovedá, nepotrebuje zase ísť k spovedi. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) K prijímaniu môže sa ísť už v deň pred sviatkom (Kongr. odp. 6. okt.

1870), a toto prijímanie musí byť v kostole fŕantiškánskom. (Pius IX. 12. júla 1847.) -- Kto po prijatí sv. sviatosti pokánia a oltárnej dostane pápežské požehnanie a modlí sa na úmysel Cirkve, obdrží plnomocné odpustky. Pápežské požehnanie udeľuje pápež v najväčšie sviatky po veľkej omši s pavlača najväčšieho kostola v Ríme. (Od r. 1870 už nie.) S pápežským dovolením smú biskupi na Veľkú noc a v bársktoré iné sviatky (ale nie v čas jubilea) dávať pápežské požehnanie; aj dajedny rehole smú ho s dovolením biskupským v niektoré dni roku udeľovať navštevovateľom svojho kláštorského kostola; často i missionári pri zakončení missie. Údovia III. rádu dostávajú ho dva razy do roka.

Plnomocné odpustky v hodinu smrti môžeme získať, keď po prijatí sv. sviatostí a po vzývaní mena «Ježiš» dostaneme pápežské požehnanie aleho u seba máme predmet s pápežskými odpuskami posvätený (n. pr. kríž, ruženec); získajú ho aj údovia najviacerých braterství a tie osoby, čo sa denne 3 božské cnosti modlievaly alebo iné predpísané modlitby vykonaly.

Keď prijímanie sv. sviatostí je nemožné, máme aspoň oľuto­ svoje hriechy; keď meno Ježiš ústami vzývať už nemôžeme, máme urobiť to aspoň srdcom. No vo všetkých pádoch nevyhnutne vať

993

je potrebné úplné oddanie sa do vôle Božej. (Bened. XIV. 5. apr.

1747) - Udeľovať umierajúcim pápežské požehnanie sú oprávnení temer všetci kňazi, ktorí sviatosti umierajúcich smú prisluhovaf. (Bened. XIV. 5. apríla 1747) - Viď o tomto pri poslednom pomazaní. - Kňazi splnomocnení pápežom, n. p. missionári smú odpustkami umierajúcich zaopatriť krížiky, ružence, medalliony a i. Veriaci len potrebujú mať v domoch svojich této predmety, aby prí smrti odpustky získali. (Lev XIII. 23. feb. 1878) Odpustky na hodinu smrti sú povolené údom nasledujúcich braterství: údom III. rádu, Spolku rozširovania viery, Braterstva sv.

Michala atď. - Plnomocné odpustky v hodinu smrti získa, kto sa denne 3 božské cnosti, trebárs len svojimi vlastnými slovami, modlí. (Ben. XIII., 15. jan. 1728) Ďalej, kto denne sa modlí: C<Staň sa, chváľ a veéne zvelebuj sa vo všetkom najspravodlivejšia, najvyššia a milovania najhodnejšia vôľa Božia». (Pius VII. 19. mája 1796) Aj kto častejšie v živote pozdravuje: (( Pochválen buď Ježi~ Kristus», alebo častejšie nábožne vzýva sväté mená Ježiš a Maria. (Klem. XIII. 5. sep. 1759) - Samosebou rozumie sa, že v hodinu smrti len jedny plnomocné odpustky získať sa môžu.

Odpustky na hodinu smrti sú čisto osobné ; preto ten, čo skrze rozličné dobré skutky získa plnomocné odpustky na hodinu smrti, nemôže nijaké poskytnúť úbohým dušiam alebo iným. Umierajúci nemôžu konať skutky pokánia; preto im Cirkev ľahkým spôsobom odpúšťa časné pokuty za hriechy; ona robí ako štát, ktorý svojim poddaným zväčša alebo celkom odpúšťa dane, ak ich títo následkom kamenca (hradu), neúrody alebo povodne platiť nemôžu.

Cirkev obyčajne povoľuje nasledujúce neplnomocné odpustky: Odpustky jednej kvadrageny, t. j. 40 dní, odpustky 100 dní, jedného roka, 5 alebo 7 rokov, zriedka odpustky do 30 rokov, najvýš zriedka až do 100 rokov.

Príklady: Koľko ráz niekto sa preiehná a pritom hovorí obyvklé slová, dosiahne odpustky 50 dní (Pius IX. 28. júla 1863); kto to robí svätenou vodou, odpustky 100 dní (Pius IX . . mar..

1866). Koľko ráz sa niekto modlí 3 božské cnosti, dostane odpustky 7 rokov a 7 kvadragén (Ben. XIV. 28. jan. 1756). Odpustky mnoho tisíc rokov naskrze neboly udelené od Cirkve a preto sú nepravé.

(Ben. XIV.) Veď v prvých časoch kresťanstva nik nežil tak dlho, 63*

994

bol mohol kajať na zemi l - Týmto urcen~m sa asi, koľko dní očistcových pokút sa odkajá, lebo to vie len Boh; len poukazuje sa, o koľko dní alebo rokov skrátily by sa tým prísne skutky pokánia, aké v Cirkvi kedysi obvyklé boly. že by za

toľký čas

času neoznačuje

4. Len pápež udeľuje odpustky platné pre celú Cirkev; lebo len on má duchovnú súdnu moc nad celou Cirkvou a je správca Cirkve.

spoločných

pokladov

Môžu síce i biskupi udeľovať odpustky, ale (následkom nariadenia snemu Lateránskeho 1215) len neplnomocné; rozumie sa, že každý len v svojej diecési, lebo len tu majú súdnu moc. Aj svetskí sudcovia môžu súdiť len takých, čo ích súdnej moci .sú podrobení. Biskupi sú Apoštolskou stolicou splnomocnení, udeľovať odpustky jedného roka v deň posvätenia niektorého kostola, a odpustky 40 dní pri iných príležitosťach.

5. Aj úhohé duše v očistci môžu získať odpustky skrze prímluvu a síce tie odpustky, ktoré Cirkev výslovne označila; menovite úbohé duše môžu získať plnomocné odpustky skrz obetu omše sv. pri výsadnom oltári.

Následkom obcovania svätých môžeme dušiam v očistci osožiť poskytnutím svojich dobrých skutkov, tedy i takých, s ktorými odpustenie časných pokút za hriechy je spojené. Ale odpustky môžu sa úbohým dušiam len potom poskytnúť, keď ich sami veriaci najprv získali. (Sv. Alf.) Kto tedy zomrelému chce zaopatriť odpustky, musí bezpodmienečne sám byť v stave milosti, nasledovne bez každého · smrteľného hriechu, ako i ten, ktorému majú byť zaopatrené. Kto úbohým dušiam chce pomáhať, musí najprv sam hľadeť, aby sa od pekla osvobodil. (Sv. František X.) Poskytnutie odpustkov zomrelým nie je však akýmsi rozhrešením od pokút za hriechy, ale len akousi prírnluvou. (Paschál I. Ján VIII.) Teda nijako nie je isté, že zomrelý, keď sa mu plnomocné odpustky

995

získajú a poskytnú, ihneď sa vysvobodí z očistca; koľko pokút sa mu odpustí, to závisí jedine od Boha. Odpustky výsadného oltára: Výsadným oltárom zovie sa ten, pri ktorom sa zomrelému skrze obetu sv. omše z pokladu Cirkve plnomocné odpustky získajú.

Všetky biskupské kostoly majú výsadný (privilegovaný) oltár, ktorý biskup určí (Bend. XIII. 20. aug. 1724); práve tak i všetky farské a kláštorské kostoly bezplatne dostávajú oltárnu výsadu pre bársktorý oltár, o ktorú sa každých 7 rokov u biskupa uchádzať musia.

(Klem. XIII. 19. mája 1759) Podajedny oltáre sú zo zvláštnej príčiny od pápeža navždy výsadou nadané. Výsadné oltáre zväčša majú nadpis: «Altare privilegiatum». Ani jeden kňaz nemá práva žiadať väčšie štipendium, keď pri výsadnom oltári omšu slúži.

(Klem. XIII. 19. mája 1761) Omša musí sa slúžiť v čiernom rúchu omšovom, ak dovoľujú to cirkevné predpisy dotýčneho dňa. (Kongr. odp. 11. apr. 1840) Ale tieto plnomocné odpustky môžu sa poskytnúť len jednej jedinej duši (22. feb. 1864) a síce omša musí sa slúžiť za túto (31. aug. 1848) ; avšak kňaz môže zahrnúť do toho aj iných zomrelých. Kňaz pri slúžení omše ani nei:nusí mať úmysel _získať odpustky; tieto získajú sa vzdor tomu. (Kongr. odp.

5. mar. 1855) Či však duša zomrelého slúžením sv. omše pri výsadnom oltári od všetkých pokút očistcových sa osvobodí, to závisi jedine od milosrdenstva Božieho. (Kongr. odp. 28. júľa 1840) Ale to stojí, že plnomocné odpustky výsadného oltára istejšie sa získajú, než všetky iné plnomocné odpustky, lebo závisia od konania obety sv. omše a nie od stavu milosti u človeka. Oltárnu výsadu skrze podarovanie pápežské môže mať i lcňaz pre seba, a síce na všetky dni alebo iba na viac dní v týždni. Tak na pr. kňazi, čo hrdinský skutok lásky za úbohé duše vzbudili (viď I. diel), majú denne osobnú prednosť výsadného oltára. (Pius IX. 30. sept. 1852)

6. Získanie odpustkov je nadmier užitočné (Sn. Tr. 25), poneváč tým mnoho časného zlého od seba vzdiaľujeme a k vykonaniu mnohých dobrých skutkov popudzovaní bývame.

Odpustkami teda odvraciame od seba: choroby, nehody, pokušenia a p. No jestlí nezískame odpustkov, nevyhnutne prihrnú sa na nás časné pokuty za hriechy. Kto tedy nedbá o získanie

996

odpustkov rovná sa pútnikovi, ktorý by ľahkou a krátkott cestou mohol prísť k svojmu cieľu, a predsa si volí obťažnú cestu. Robí nemúdre a je svojim vlastným nepriateľom. - Veľkolepé účinky odpustkov v mravnom a náboženskom ohľade uznali aj najväčší svobodomyseľníci; d'Alembert vyslovil sa o jubileume roku 1775, že <<revolúciu o 20 rokov opozdilo», a Voltaire osvedčil: <<Ešte jedno také jubileum, a je po filosofii». - Niektorí šomrú na odpustky, lebo im nerozumejú; napodobňujú Luthera, ktorý proti odpustkom vystupoval, ale neskoršie povedal: <<N askrze som nerozumel, čo sú odpustky». Iní zase zavrhujú odpustky, lebo počuli a čítali, že sa v stredoveku zneužívaly. Nuž či bolo na svete tak svätej veci, ktorej by zlí ľudia ešte neboli zneužili? Zneužívanie neumenšuje hodnoty niektorej dobrej veci. Keby odpustky dobré neboly, nebolo by toľko nepriateľov proti nim vystúpilo.

V. Posledné pomazanie.

Kristus je milosrdný Samaritán; lebo aj on skrze svojho námestníka, kňaza, leje olej do rán nemocného, aby ho duchovne telesne uzdravil.

l. Pri poslednom pomazaní deje sa nasledujúce: Kňaz maže ťažko nemocného kresťana svätým olejom na piatich smysloch a modlí sa nad nim; tým sa nemocný uzdravuje na duši, ba často i na tele.

Obrad: Farár alebo jeho námestník maže nemocného posväteným olejom v podobe kríža na piatich smysloch, ako na nástrojoch hriechu (na očiach, ušiach, nose, ústach, rukách, no zriedka na bokoch) a pri každom mazaní modlí sa k Bohu: <<Skrze toto sväté pomazanie a svoje nesmierne milosrdenstvo nech ti odpustí Pán, čo si zrakom (sluchom atď.) prehrešil». Keď nemocný už skonáva, maže kňaz iba celo, ale potom i menované smysly, ak nemocný ešte žije. Posledné pomazanie zovie sa i «sviatosťou umierajúcich», poneváč sa obyčajne pred umíeraním prijíma. Zovie

997

sa «posledným pomazaním», lebo je aké človek dostáva.

Už sv. Jakub spomína

obyčajne

sviatosť

posledné pomazanie,

posledného pomazania.

Povedá: «Ak niekto je chorý medzi vami, nech zavolá k sebe kňazov Cirkve, a tí nech modlia sa nad nim a mažú ho olejom v mene Pána; a modlitb!l viery uzdraví nemocného a obľahčí mu Pán, a jestli je v hriechoch, budú mu odpustené». (Jak. 5, 14) Pápež Innocent l. {okolo 400) výslovne osvedčuje, že sa tieto slová na sviatosť vzťahujú, a síce na sviatosť posledného · pomazania pre ťažko nemocných kresťanov. Sv. Oäsarius, biskup arelatský (v 6. století), napomína kresťanov, aby v páde ťažkého onemocnenia telo Pána prijímali a potom olejom sa mazať dali, aby zase zdravie a spolu aj odpustenie hriechov obdrž11li. Aj najdávnejší bludoučitelia podržali túto sviatosť. Posledné pomazanie je sviatosť ustanovená od Krista. (Sn. Tr. 14, 4)

2. Posledné pomazanie podobne účin­ kuje, ako o1ej: posilňuje, uzdravuje a človeka robí schopným dosiahnutia

večného

blahoslavenstva.

Olej posilňuje telo (bojovníci o závod pred zápasom mazali sa olejom, lebo sa tým stávali silnejšími a protivníkom nie tak ľahko mohli byť zachytení), uľavuje bôľ a hojí rany (preto milosrdný Samaritán nalial oleja do rán Židových; preto si gazdiny olejom natierajú ruku, ktorú si pri peci popálily) i robí hybkým.

(Prečo vyšmykne sa úhor tak ľahko z ruky?)

l. Posledné pomazanie

posilňuje

človeka,

keď

mu dáva silu k znášaniu všetkých trápení a k premoženiu všetkých pokušení.

Zkúsenosť uči, že mnohí nemocní po poslednom pomazaní celkom sú premenení; ako predtým celkom netrpezliví boli a smrti sa báli, tak potom celkom sú pokojní, plní trpezlivosti a oddanosti do vôle Božej. Zlý duch pri smrti človeka vynakladá všetko chytráctvo svoje, aby tohoto od dôvery v milosrdenstvo Božie odvrá.:

~98

~il. (Sn. Tr.) Posledné pomazanie odháňa ho. To ukazuje smrť sv.

Eleazara; keď tento k smrti sa blížil, zrazu tvár jeho bola zdesená a žaloval sa, že ho zlý duch trápi; sotva prijal posledné pomazanie, tvár jeho zase sa vyjasnila. (Meh.)

2. Posledné pomazanie uzdravuje dušu a často i telo ; lebo spôsobuje odpustenie všetkých smrteľných hrie?hov, z ktorých sa nemocný pre telesnú ·alebo duchovnú slabosť spovedať už nemohol, a odpustenie mnohých pokút za hriechy. Krem toho spôsobuje i vyzdravenie telesné, ak toto k dušnému spaseniu je užitočné.

Posledné pomazanie nahrádza všetko, čo nemocný pri sviatosti pokánia bez svojho zavinenia vykonať nemohol. Posledné pomazanie teda je doplnok sviatosti pokánia; ono je pokánie nemocných. Nemocný totiž najviac pre telesnú alebo duchovnú slabosť nemôže sa ani dobre spovedať, ani konať veľké skutky pokánia; Cirkev teda má útrpnosť s nim a posledným pomazaním odporúča ho milosrdenstvu Božiemu. Pri poslednom pomazaní odpúšťa sa viac alebo menej pokút za hriechy podľa toho, koľká je ľútosť .a pobožnosť, s ktorou sa prijíma. - Posledné pomazanie často spôsobuje i vyzdravenie. (Sn. Tr.) Keď Boh predvidí, že chorý, ak vyzdravie, ostatok svojho života dobre využije k svojmu dušnému spaseniu, daruje mu zdravie ako čas milosti, aby sa na smrť ešte lepšie pripravil. Keď však Boh predvidí protivu toho, vezme chorého s tohoto sveta. Niekedy here ho so sveta preto, že už je starý a že už i príroda žiada, aby umrel. No obyčajne každý nemocný po hodnom prijatí posledného pomazania cíti aspoň obľahčenie; účinok tento dá sa celkom dobre vysvetliť prirodzeným spôsobom : spoveďou a smierením sa s Bohom myseľ stane sa pokojnejšou a blahodarne pôsobí na telo. Vzdor tomu posledné pomazanie len skrze božskú silu spôsobuje zdravie telesné.

(Sv. Tom. Akv.) Blázon teda, kto sa posledného pomazania bojí v domnení, že zomret: musí. Či Boh pokrmu telesnému snáď preto dáva riasť na poli, aby sme umreli? Oj, nie, ale aby sme pri živote ostali. Tak ani pokrmu duchovného, teda sviatostí, neustanovil na to, aby sme zomreli, ale aby sme žili. Blázon, kto tvrdí, že posledné pomazanie je zbytočné a že i bez neho vyzdravie ;

999

ktože bol by taký hlúpy, že by istý považoval?

spoľahlivý

liek za

zbytočný

3. Posledné pomazanie robí nás schopnejšími dosiahnutia večného blahoslavenstva, lebo rozmnožuje posväcujúcu milosť a s touto i lásku k Bohu. Účinok tento je spoločný poslednému · pomazaniu a ostatným sviatosťam;

lebo všetky rozmnožujú posväcujúcu milosť. No pri smrti rozmnoženie posväcujúcej milosti má veľký význam, lebo od stupňa posväcujúcej milosti závisí stupeň blahoslavenstva. Rozmnožením lásky k Bohu človek stane sa schopnejším dosiahnutia večného blahoslavenstva. Sviatosť posledného pomazania teda odstraňuje všetko, čo dosiahnutie večného blahoslavenstva prekáža.

(Sv. Tom. Akv.) Ako úhor, poneváč je hladký, ľahko vyšmykne sa z rúk našich, tak i my skrze milosť posledného pomazania rýchlo ujdeme očistcu a prídeme do neba.

3. Kto nie je ťažko nemocQý, nemoze prijať posledné pomazanie; kto však ťažko je nemocný, má ho zaraz prijať, aby telesne i duchovne vyzdravel.

1'ažká nemoc je len tá, pri ktorej hrozí nebezpečenstvo smrti. (Rim. katech.) Teda pri holení zubov, hlavy a p. nemôžeme prijať posledné pomazanie. Či môže ho prijať vojak pred bitkou alebo na smrť odsúdený zločinec pred popravou? Prečo nie? Lebo nie sú nemocní. Výnimku robia iba starci; títo v každý čas môžu prijať posledné pomazanie, ak sa nedobre cítia ; lebo staroba už sama sebou je ťažká choroba. - Kto ťažko onemocnel, má zaraz prijať posledné pomazanie. Každý mal by si vziať za vzor staru čkého vojaka-hrdinu, arcivojvodu rakúskeho Karola, víťaza nad Napoleonom. Najväčšou starosťou jeho odjakživa bolo, aby sviatosti umierajúcich zavčas prijal. Často prosil svojho spovedníka, aby mu, jestli by ťažko onemocnel, len na skutku udelil sv. sviatosti, že by mu Riaditeľ víťazství a bitiek i v poslednom boji víťazstva poprial. Prosil spovedníka, aby mu potom celkom vážne privolal: «Hore sa, starý vojak l Čas je vstúpiť do služby!» Ale to

1000

všetko nebolo potrebné ; prvá túžba nemocného bola, aby sviatosti prijal. Zomrel v 76. roku života (koncom apríľa 1847) práve v tie dni, v lrtoré sa kedysi k bitke pri Asperne chystal. (Eng. Fischer) Kto však posledné pomazanie len vtedy prijme, keď už je bez seba, tomu neosoží tol·ko, ako keby ho s ľútosťou a pobožnosťou prijal. «Lebo milosť tejto sviatosti hojnejšie sa udeľuje, ak ju chorý príjíma, zakiaľ ešte je pri dobrom rozume a tak môže dať na javo vieru, úctivosť a pobožnosť». (Rim. katech.) A telu sotva osoží také pozde prijaté pomazanie. Kto hasičov len potom volá, keď dom temer už zhorel, je blázon. Celkom tak je i tu. «Posledné pomazanie za našich časov preto tak zriedka spôsobuje zdravie, lebo mnohí odkladajú s jeho prijatím, až sú blízko smrti a potom už len zázrakom uzdraviť by sa mohli». (Bell.) Takí sa nedbanlivosťou svojou urobili nehodnými milosti vyzdraveniá. Kto toľkú sviatosť zapovrhuje, sám sebe je najväčším nepriateľom. Ten ponáša sa na takých, čo v pevnosti táborom ležia a z velkej dôvery v seba, napriek blíženiu sa nepriateľa, nechcú sa zásobiť potravou a strelivom. (Drex.) Kto pred sebou má cestu do večnosti a sv. sviatosť zapovrhuje, podobný je človeku, čo si na cestu peňazí nebere. (Bl. Klem. Hotb.) Zapovrhovanie toľkej sviatosti nemôže qyt bez ťažkého hriechu a je veľkou urážkou Ducha Sv. (Sn. Tr, 14. kap. 3)

Ani tí, čo k uztvaniu rozumu ešte neprišli, nemôžu prijať posledné pomazanie.

Posledné pomazanie je doplnok sviatosti pokánia. Kto teda nemôže prijať sviatosť pokánia, nemôže prijať ani jej doplnok.

Sem teda predvšetkým patria deti, čo k užívaniu rozumu ešte neprišly. Ale nesmieme sa domnievať, že sa tu majú rozumeť len deti niže 7 rokov ; lebo zkúsenosť ukázala, že si niekedy už i 5 ročné deti na smrtnej posteli kňaza žiadaly, lebo si previnení oproti rodičom povedomé boly. Ani ľudia, čo doživotne sú bez rozumu, nemôžu prijať posledné pomazanie. - . Ktoré sviatosti môže prijať školské dieťa, akby ťažko neomocnelo? čo má si žiadať? Viď o sviatosti oltárnej.

V tej istej chorobe môžeme len raz pomazanie.

prijať

posledné

1001

Komu však je trochu lepšie a znovu do tej istej choroby upadne, môže zas prijať posledné pomazanie. (Sn. Tľ.; Rim. kate ch.)

4. Nemocný pred posledným pomazanhn má sa spovedať a prijať telo Pána; po poslednom pomazaní obyčajne dostáva pápežské požehnanie.

Spovedať pred posledným pomazaním máme sa preto, že posledné pomazanie v stave mi.losti Božej príjať máme. Posledné pomazanie je liek; ako tento je len pre živých, a nijako nie pre mŕtvych, tak i posledné pomazanie je len pre duchovne živých. Pápežské požehnanie smie umierajúcim dať každý od biskupa splnomocnený kňaz (Bened. XIV. 5. apr. 1747), ale prítom musí použiť predpísanú formulu. (Kongr. odp. 18. mar. 1879) Pápežským požehnaním získajú sa plnomocné odpustky. (Viď v predošlom.)

Avšak nemocný musí vzývať meno «Ježiš» a síce ústami (kňaz mu obyčajne predrieka povzdyšnú modlitbu, v ktorej meno Ježiš prichodí) alebo, ak už vraveť nemôže, v duchu (kňaz dáva mu kríž k boskaniu), ináče sa odpustky nezískajú. (Kongr. odp. 20. aug. 1775) Pápežské požehnanie, ako i posledné pomazanie, v tej istej nemoci nesmie sa opakovať. (Kongr. odp. 20. aug. 1775) Aj takzvaným krížikom umierajúcich môžu sa získať plnomocné odpustky v hodinu smrti. K tomu účelu dajme si malý krížik .(ruženec alebo medaillon) posvätiť od splnomocneného kňaza a zaopatriť odpustkami umierajúcich. Na tenže kríž možno obdržať aj odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820) U kríža odpustky pripadajú na obraz Ukrižovaného, tak že tento bez ztraty odpustkov na iný kríž pripevniť môžeme. (Kongr. odp. ll. apt·. 1840) Istý francúzský vojevodca umieral uprostred priateľov svojich. Jeden z nich vravel: «To je naozaj k poľutovaniu, že toľký vojevodca nie na bojišti ako hrdina pod zástavou končí svoj život». Tu ťažko nemocný schytil sv. kríž a povedal: «Toto je najkrajšia zástava. Zomreť pod touto zástavou je dôstojné každého hrdinu, lebo pod ňou položil svoj život najväčší hrdina všetkých časov». (Hausbl. 97, 267)

1002

Pdbuzní nemocného majú sa postarať, aby nemocný zav ča.s

prijal sviatosti umierajúcich.

Ak nemoc je nebezpečná, nuž samosebou rozumie sa, že i leká.r má upozorniť na túto okolnosť . Lekár teda tiež je zodpovedný. Preto katolícki kresťania, nakoľko IJ]Ožno, majú lekárom kresťanským dať prednosť pred všetkými inými. Niekedy sa domáci vyhovárajú, že by nemocnému zapríčinili nepokoj, keby ho na p,rijatie sv. sviatostí upozornili. Taká nežnosť je najväčšia ukrutnosť voči nemocnému. Lebo smrť tým nedá sa zadržať. Takí príbuzní rovnajú sa ľuďom, čo slepého, ktorý sa k jame približuje, nechcú vystríhať, aby sa nenaľakal. Koľkú zodpovednosť uvaľujú na seba takí ľudia pre chúlostivosť svoju l - Domáci majú slušne zariadiť chyžu a pripraviť všetko, čo k poslednému pomazaniu je potrebné. Má sa prestreť na stôl biely obrus ; na tomto má byť kríž s dvoma horiacimi sviecami. Ďalej na stole má byť pohár so svätenou radou, lebo kňaz musí touže pokropiť nemocného i chyžu; aj pohár čistej vody, do ktorého kňaz po sv. prijímaní prsty omočí a z ktorého sa . nemocnému potom napiť dá. Konečne na stole ·má byť tanier s kúskom bavlny, aby kňaz pomazané čiastky tela utreť mohol. Pod spoveďou všetci majú opustiť chyžu, lebo veď kňaz zriedka môže hovoriť potichy s ťažko nemocným. Prečo nesie sa pred kňazom svetlo, keď ide k nemocnému, a prečo sa cengá ? čo máme robiť, keď stretneme kňaza , ktorý k nemoc- · nému ide?

VI. Posvätenie

kňazstva.

Kristus pri svojom nanebevstúpení pozdvihol ruky, žehnal a poštolov a poslal ich do celého sveta, aby tu evanj elium hlásali a sviatosti udeľovalí. (Luk. 24, 50) Dač o podobného robí biskup pri posvätení kň azstva. (Vskladanie rúk znamená, že sa dačo sdeľuje ; lebo rukou sa udeľuj e a či rozdáva.)

1. Pri posvätení kňazstva deje sa nasledujúce: biskup na budúcich kňazov vzkladá ruky a vzýva Ducha Sv., krem . toho maže im ruky a odovzdáva sv. n ádoby; tým mimo hojných

1003

milostí dostávajú nať

obetu omše sv. a

kňazi

odpúšťať

moc,

obzvlášte moc, ko-

hriechy.

Obrad : Posvätenie kňazstva podujíma biskup pod omšou.

Budúci kňazi najprv padnú na tváre svoje, potom biskup každému z nich vzkladá ruky na hlavu, čo i prítomní kňazi robia; potom oblieka im kňazské rúcha, zanôti chválospev k Duchu Sv. a medzitým v podobe kríža začína mazať ruky budúcich kňazov, čím udeľuje im moc žehnať a dotýkať sa hostie. Dáva im dotknú ť sa kalicha a pateny a udeľuje im moc, konať obetu omše sv. Nato riekne im slová Kristove: «Prijmi Ducha Sv.; ktorým odpu stíš hriechy atď.» Konečne posvätenci sľubujú biskupovi úctu a poslušnosť. Mazanie rúk a podávanie nádob je pobočný obrad, ktorý pred 9. stoletím nejestvoval a v gréckej cirkvi ani dnes sa nenachodí. - Posvätením kňazstva udeľuje sa nielen kňazská moc, ale i milosť. «Posvätením kňazstva dáva sa Duch Sv.» (Sn. Tr. 13, 2) Uč

sv. apoštoli

udeľovali

posvätenie

kňazstva .

Tak modlitbou a vzkladaním rúk posvätili Pavla a Barnabáša (Sk. ap. 13, 3) ; taktiež Pavel posvätil Timotea. (2. Tim. 1, 6) Už sv. Augustín menuje posvätenie kňazstva sviatosťou; bojuje proti donatistom, ktorí tvrdili, že krst nemožno ztratiť, ale áno právo, udeľovať krst. Sv. Augustín povedá: «Jedno i druhé je sviatosf a nesmie sa opakovať». - Kristus zjavne pri poslednej večeri ustanovil sviatosť posvätenia kňazstva.

2. Posvätením kňazstva dostáva sa úrad veľkej hodnosti, ale aj úrad ťažký a spojený s veľkou zodpovednosťou.

Kňazstvo

je najvyššia hodnosť na zemi. (Sv. lgn. Ant.) Posvätenie kňazstva prevyšuje hodnosť cisárov a kráľov, ba aj · anjelov. (Sv. Bern.) Lebo moc kráľov vzťa huje sa len na telo, moc kňazov však na dušu. (Sv. Zl.) Kňazovi daná je moc, ktorá anjelom nie je dopriata. (Sv. Aug.) Lebo ani jeden anjel svojim slovom nemôže premeniť chlieb na telo Kristovo ; všetci anjeli spolu ne..:

lú04

môžu rozhrešiť ani od jediného hriechu. (Sv. Alf.) Kňazský úrad zanáša sa len nebeskými záležitosťami ; takí, čo sú v tele, musia konať služby anjelské. (Sv. Zl.) Kňaz stojí v prostriedku medzi Bohom a luďmi: nesie k Bohu naše prosby a donáša nám dobrodenia Božie. (Sv. Zl.) Kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

(Sv. Vavr. Just.) On je posol, čo záležitosti ľudské u Boha zastupuje. (Sv. Hier.) On je anjel Pána (Mal. 2, 7), t. j. vyslanec Boh k ľuďom, ktorým vôľu božskú sdeľuje. Kňaz je Bohom poslaný, aby nás do večnej vla8ti viedol. Kňaz je námestník alebo «splnomocnený povereník Boží». (Sv. Zl.) Preto česť, preukazovaná kňa­ zom preukazuje sa Bohu samému. (Sv. Zl.) Z tej príčiny povedá Kristus: «Kto vás slyší, mňa slyší, a kto vás zapovrhuje, mňa zapovrhuje». (Luk. 10, 16) Boh najláskavejší takrečeno poslúcha kiíaza; lebo čo tento usúdil na zemi, to on potvrzuje v nebi (Sv. Pet. Dam.), a na púhe slovo kňazovo druhá božská osoba, ako kedysi pri vtelení, here na seba nové telo. (Sv. Aug.) Nasledovne kňazovi právom dáva sa názov «dôstojnosť». Sv. František Assiský povedá: <<Keby som anjela a kňaza súčasne stretol, najprv pozdravil by som kňaza». Niekedy suroví ľudia nedávajú kňazovi prístojného názvu alebo i prezývajú ho; ak kňaz žaluje, môžu sa dostať do arreštu. Kňazstvo je ťažký úrad. Lebo kňazi majú ťažké zaviazanosti} a síce: musia sa denne modliť breviár (trvá asi 1 1/ 2 hodiny); zaviazaní sú k doživotnému bezženstvu (k celibátu); musia ťažko nemocným každú hodinu, často i v noci a pri nákazlivých chorobách, prisluho . ať sviatosti umierajúcich; musia často za celé hodiny spovedať; musia neraz dlho sa postiť (pri neskorých omšiach); majú sa celkom chrániť mnohých svetských veselostí n. pr. tancU:; majú byť dobročinní oproti chudobným a p. Oni majú byf soľou zeme. (Mat. 15, 13) K tomu ešte prichodí okolnosť, že kňazi, čím sú horlivejší, tým viac sú vystavení prenasledovaniam a upodozrievaniam a síce najmä za našich časov. Svet zle odpláca apoštolským kňazom (Boh, pravda, odpláca im už tu spôsobom neznámym svetu): ich verné plnenie povinností svet obyčajne nazýva prehnanou horlivosťou, nerozvažitosfou a p. Svet ovšem na deň súdny bude inak poučený.

Svetári voči svojim kňazom držia sa, ako pes v bájke, ktorý tomu, čo mu život chce zachrániť a z vody ho vytiahnuť, zuby ukazuje alebo ruku hryzie. Kňazstvo je úrad veľkej zodpovednosti. Keď vlk prichodí a trhá ovce, nuž pastier musí byf zodpovedný. Podobne je i tu. Kňazi

1005

musia raz účtovaf zo všetkých duší, ktoré im sverené boly. (Žid.

13, 17) Tí, čo z mnohých duší budú museť účtovať, majú ťažké a nebezpečné povinnosti. (Sv. Ber.) Sv. Ján Zlatoústy teda povedal pri kázni v deň svojho posvätenia za kňaza: «Teraz potrebujem mnoho tisíc prímluv, aby som v deň súdny do najkrajnejšej tmy hodený nebol».

Poneváč

úrad kňazský toľkú hodnosť má, nuž kúazovi pre vznešený úrad jeho patrí úcta a to i vtedy, keby život jeho takej hodnosti nezodpovedal.

Kňazský

úrad

ničím

nemôže sa utratif, ani nesvätým životom; preto l\ňazskému úradu vždy patrí úcta. Z tej príčiny i pohanskí kráľovia kňazom pravého Boha preukazovali veľkú úctivosť. Keď Alexander Veľ. na víťaznom pochode svojom blížil sa k mestu Jerusalemu, vyšiel mu v ústrety najvyšší kňaz so všetkými kňazmi vo sviatočnom obleku, aby ho o milosť prosil. Alexander padol pred nim a vyplnil všetky prosby jeho. Keď jeden z vojevodcov nad tým sa zadiví~ povedal Alexander: «Neklaniam ea najvyšiemu kňazovi, ale pravému Bohu, ktorého je sluhom>>.

Alexander i vyprával, že sa mu tento krásne oblečený najvyšší kňaz zjavil vo sne pred pochodom a posmeľoval ho na cestu; preto tak veľmi bol prekvapený, keď ho videl. (Meh.) Aj ukrutný kráľ Hunnov, Attila, ktorý Rím vydrancovať chcel, dal sa pápežom Levom Veľ. pohnúť k odstúpeniu (452); taktiež pozdejšie Geiserich, kráľ Vandalov. (455) Boh dobrotivý necháva lpef slabosti na kňazoch, aby s neumelými a blúdiacimi tým viac útrpnosti mali. (Žid. 5, 2) Práve jednému Petrovi a Pavlovi dal tak hlboko padnúť, aby títo potom s hriešnikami milosrdenstvo mali. (Sv. Bern.)

Sv. František As. povedá o kňazoch: «Nechcem na nich videť chyby, ale uznávať v nich len námestníkov Božích». Sv. Katarína Sienská vraví: «A čo by kňazi boli diabli v tele, predsa museli by sme mať úctu pred ich úradom, ak nechceli by sme uraziť Boha». No veľkej krivdy dopúšťa sa, kto chyby jedného kňaza na celý stav uvaľuje. Kto bol by taký blázon, že by Krista a všetkých sv. apoštolov zapovrhoval, poneváč medzi nimi bol jeden Judáš?

Ktorú spoločnosť osôb môžete mi ukázať na tomto svete, čo by bez všetkej chyby bola? (Sv. Aug.)

1006 Poneváč kňazstvo

je tak (ažký úrad a má toľkú zodpovednost, nech nik nejde ~a kňaza, čo k tomuto stavu nemá povolania.

Teda nik nemá byť kňazom, kto v kňazskom stave nemá zvláštnej záľuby ; kto nemá úmyslu zachrániť duše, (kto by sa v stave kňazskom snáď chcel obohatiť alebo zbaviť starostí o výživu) alebo kto ľahkomyseľný život vedie. Hrešia rodičia, čo z marnomysefnosti nútia synov svojich k stavu kňazskému, ač títo k nemu nemajú povolania. Kto bez povolania stal sa kňazom, cíti sa nešťastným a nespokojným po celý život svoj, neplní kňazských povinností a tým dáva veľké pohoršenie, teda do ista ide v ústrety večnému zatrateniu. Stať sa kňazom bez povolania je znakom, že duša je ztratená. (Sv. Cyp.) Nepovolaní kňazi sú, ako veľké ryby; ked tieto prídu do sieti, potrhajú ju a zapríčinia, že ujdú i malé ryby, čo sú v nej. (Segneri) Preto sa í velkí svätí najrozhodnejšie zdráhali vziať na seba hodnosť kňazskú alebo biskupskú. Sv. František Assiský ostal jahnom a nedal sa posvätiť . za kňaza. Svätý Cyprián skryl sa, ked ho chceli urobiť biskupom kartágskym; tak robili i mnohí iní. Držali sa za nehodných a len potom prijali hodnosť, ked spoznali, že je to vôľa Božia. Boh najláskavejší sám povoláva ku kňazstvu, koho chce; preto Kristus riekol apoštolom: «Nie vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás». (Ján 15, 16)

3. Posvätením kňazstva dosiahne sa len trváce zischopnenieJ no naskrze nie oprávnenie k vykonávaniu kňazského úradu. Posvätenci teda po posvätení kňazstva krem toho potrebujú i cirkevného poslania alebo právomocnosti, aby úrad kňaz­ ský na určitom mieste konať mohli.

Uschopnenie záleží predovšetkým v sverení kňazko-úradnej moci, a síce úradu učiteľského a pastierskeho. V Starom zákone šírila sa moc kňazská skrze telesný pôvod od Árona (2. Mojž. 28); v Nov om zákone však skrze duchovný pôvod pósvätením kňaz­ stva. - Okrem kňazsko-úradnej moci dosiahne posvätenec i hojné milosti stav~. Kňaz teda skrze posvätenie kňazstva, trebárs zovnútorne dľa podoby ostane nepremenený, vnútorne predsa premení

1007

sa na lepšieho človeka. (Sv. Reh. Nis.) Posvätenie · kňazstva vtlačuje duši nezmazateľný znak; preto raz ob držaná moc kňazská ničím nemôže sa utratiť, ani len najväčším hriechom. (Kacier Hus učil inak.) Kňaz teda už nikdy nemôže sa navrátiť do svetského stavu (Sn. Tr.); katolíc.ky kňaz-odpadlík po návrate do katolíckej Cirkve nesvätí sa snáď poznovu. Všetky kňazské úkony odpadlého kňaza alebo biskupa sú platné (len hriechy nemôžu odpúšťať, vynímajúc, akby umierajúci nemal alebo tak ľahko mať nemohol iného kňaza); preto kňazi gréckej Cirkve, nesjednotenej s Rímom od roku 1053, pri návrate svojom do katolíckej Cirkve, naskrze nedostávajú posvätenia kňazstva, ale áno protestantskí kazatelia. Cirkevné poslanie a či právomocnosť biskupom udeľuje pápef, kňazom biskup alebo pápež. Avšak svetská vrchnosť alebo kresťan­ ská obec nijako nemôže dať niekomu cirkevné poslanie, lebo sama nemá cirkevnej moci. Čoho nemáme, to nemôžeme daf. Už za casov apoštolských jahní naskrze neboli volení snáď ľudom, ale od apoštolov dostávali cirkevné poslanie (Sk. ap. 6, 3-6); taktiež Timotej dostal biskupské posvätenie a úpravy nie od ľudu, ale od Pavla. (1. Tim. 4, 14) Z tej príčiny apoštoli volali sa «služobníci Kristovi». (1. Kor. 4. l) Kto by úrad kňazský bez biskupského poslania konal, bol by dľa slov Kristových zlodej a vrah, lebo by do ovčienca nevchodil dvermi, ale inak. (Ján 10, l) - Kňazovi môže sa udeliť buď právornocnosť pre spovedelnicu (túto musí mať každý kňaz od diecesanského biskupa, ak v jeho diecési chce spovedať) alebo právomocnosť úradná. (Táto súvisí s každým svereným úradom cirkevným a oprávňuje k podujatiu všetkých duchovných úkonov; takú právomocnosť má farár.) Katecheta alebo uči­ teľ náboženstva tiež musí maf právomocnosť od biskupa. Kto by tak drzý bol, že by cirkevné úkony podujal bez posvätenia kňaz­ stva alebo bez cirkevného poslania, bol by v najviacerých štátoch trestaný ťažkým žalárom pre rušenie náboženstva; aj mal by oča­ kávať trest Boží. Král Oziáš napriek výstrahe najvyššieho kňaza opovážil sa konať v chráme obetu s kadidlom; ihneď bol zarazený malomocenstvom, ktoré od neho už neodstúpila. (2. Kron. 26, 19) Za čias Mojžišových 250 odbojníkov, čo sa opovážili konať v svätostánku obetu zápalnú (s kadidlom), bolo ohňom usmrtené a pod troma vodcami tejto roty otvorila sa zem a pohltila ich. (4.

Mojž. 16) Kat.

Ľud.

Katechismus.

64

1008

4. Posvätenie kňazstva mozu prijať len mužskí, čo aspoň 24 rokov majú. (Sn. Tr. 23, 12) Pápež môže dišpensovať i kandidátov kňazstva, ktorým 20 mesiacov chybí do 24 rokov. Mimo predpísaného veku tí, čo za kňazov majú byť posvätení, musia mať nasledujúce vlastnosti.

Majú mať primerané vedo'ľ(l-osti; majú vynikať čistotou mravov a stáť v dobrom chýre ; majú byť z manželskej lože, bez telesných nedostatkov, ktoré by u bližných smiech budily; nesmú byť mužskí, čo už dva razy ženatí boli. (Kto raz bol ženatý, môže ešte vždy byť kňazom pod istými podmienkami.) Nie všetci môžu byť kňazmi (Ef. 4, ll ; l. Kor. 12, 29), ženy už naskrze nie, lebo v kostole majú mlčať. (1. Kor, 14, 34) Avšak niekedy všetci veriaci menujú sa kňazmi (1. Pet. 2, 9), poneváč ku cti Božej majú konať dobré skutky, ktoré v istom ohľade sú duchovné obety (Rim. katech.); oni sú kňazi, lebo sa obetujú (sebaovládaním). (Sv. Efr.) V podobnom smysle všetci veriaci menujú sa kráľmi, poneváč nad svojimi zlými žiadosťami kraľovať majú.

5. Posviacke za kňaza predchádza 6 iných posviacok, 4 nižšie a 2 vyššie.

Nižšie a vyššie posviacky sú akoby stupne, po ktorých sa na kňazstvo hore vystupuje. (Sn. Tr. 23, kán. 4) Mnohými posviac;_kami má sa poukázať na hodnosť kňazskú. Z tej príčiny medzi jednotlivými vyššími posviackami má uplynúť primeraný čas. Prípravou alebo takrečeno bránou k posviackam je tonsura, ktorou stáva sa vylúčenie zo svetského a prijatie do duchovného stavu.

Tonsura je odstrihnutie vlasov na hlave rukou biskupa, čím označuje sa odloženie všetkej márnosti svetskej a úplné oddanie do služby Pánovej. (Mnohí doživotne nosia tonsuru; naj me u rehoľ­ nikov vidno, že im kruh vlasov na temeni je odstrihnutý.) Nato nasledujú štyri nižšie posviacky, ktorými sa udeľuje moc, vykonávať služby kostolné, na p. miništrovať, zvoniť, otvárať bránu kostolnú atď. Potom príde prvá z troch vyšších posviacok, podjahenstvo (subdiakonát). Táto posviacka (za časov pápeža Urbana II. okolo r. 1100 platila za nižšiu) platí za vyššiu od

1009

snemu Tridentského. Podjahen dostáva plnomocenstvo, robiť všetko, k slúženiu sv. omše je potrebné, ako zaobstarať omšové rúcho, nádoby, hostie a posluhovať kňazovi pri oltári; on už je zaviazaný k modlitbe breviára («kňazských hodiniek») i k celibátu (bezženstvu).

Tonsuru a 4 nižšie posviacky môže s dovolením pápežským udeľovať i obyčajný kňaz, ale nasledujúce posviacky len biskup. čo

6. Sviatosť posvätenia kňazstva má tri stupne: posviacku za jahna (diakona), posviacku za kňaza a posviacku za biskupa. Tri posviacky tvoria spolu len jednu jedinú sviatosť.

Druhá vyššia posviacka je jahenstvo (diakonát). Apoštoli predovšetkým sverili j ahnom starosť o zaopatrenie chudobných.

(Sk. ap. 6, 2) Jahen má plnomocenstvo, kázať, krstiť a prisluhovať sv. pr?jímanie. Naj znamenitejší jahní Cirkve sú: sv. Stefan, ktorého židia ukamenovali (t 35), sv. Vavrinec, ktorý v Ríme na žeravom železe bol upečený (t 258) g sv. František Assiský, slávny kazateľ pokánia a zakladateľ troch rádov, ktorého telu vtlačil Boh znaky rán Ježišových (t 1226). Potom nasleduje vlastná posviacka za kňaza, presbyterát, ktorým sa menovite udeľuje moc, konať obetu omše a odpúšťať hriechy. Ešte vyššia posviacka, než za kňaza, je posviacka za biskupa. Touto menovite sa udeľuje plnomocenstvo, posviacať kňazov, birmovať a spravovať Cirkev. Posviacku za biskupa konajú tr aj a biskupi. - Tieto tri posviacky tvoria spolu len jednu jedinú sviatosť. Posviacka za jahnov zjavne patrí už k sviatosti posvätenia kňazstva, poneváč sa skrze ňu už odovzdáva malá čiastka kňazskej moci a síce pod vzložením rúk a modlitbou.

Sv. Pavel vždy kladie jahnov k boku biskupov a kňazov; sv. otcovia vždy dávajú im najvznešenejšie názvy (sv. Polykarp menuje ich «služobníkmi Božími») a snem Tridentský pripočíta ich k cirkevnej svätovláde (hierarchii). (Sn. Tr. 23, 6) Posviacka za kňaza patrí k sviatosti posvätenia kňazstva, lebo skrze ňu odovzdáva sa veľká čiastka kňazskej moci. Posviacka za biskuP.a je len doplnok sviatosti posvätenia kňazstva; skrze ňu udeľuje sa plnosť kňazskej moci. Biskup teda je viac, ako jednoduchý kňaz.

Hlavný rozdiel medzi kňazmi a biskupmi je, že len biskup môže udeľovať sviatosť posvätenia kňazstva, (Sv. Hier.) Keď ariáni na synode v Alexandrii (319) biskupa tohoto mesta, sv. Atanáza, 64*

1010

obžalovali, že s istým kňazom Ischyrasom zle naklada!, synoda odmrštila obžalobu túto s osvedčením, že Ischyras nie je kňaz, lebo bol posvätený nie od biskupa, ale len od jedného kňaza.

7. Veriaci majú prosiť Boha najláskavej_šieho, aby dobrých kňazov poslal.

Kristus hovorí: «Proste Pána žatvy, aby do žatvy svojej delnikov poslal». (Mat. 9, 38) Pováž, že skrze kňazov prichádza na Jud spasenie alebo záhuba. Keď v Starom zákone už nestačily iné biče, aby zatvrdilý ľud od bludnej cesty bol odvedený, vtedy Boh posielal najťažšie biče : planých a zaslepených kňazov. Proste teda ustavične, aby Pán svätých kňazov poslal. (Bl. Klem. Hofb.)

Pôsty v kantry majú účel, vyprosiť dobrých kňazov. Menovite odporúča sa modlitba k Duchu Svätému. Lebo ak kňazovi chybí osvietenie Ducha Sv., nuž o ňom platia slová Kristove: «Keď slepý slepého vedie, oba padnú do jamy)). (Mat. 15, 14) Braterstv(} Ducha Sv. (založené u Lazaristov vo Viedni) vytklo si za cieľ,. prosiť Ducha Sv. o kňazov Bohom osvietených. (Viď o braterstvách.)

VII. Stav manželský.

1. Ustanovenie a podstata manželstva. Čo pokrm pre jednotlivca, to je manželstvo pre celé pokolenie ľudské. (Sv. Aug.) Ako totiž pokrm k zachovaniu jednotlivca, tak manželstvo slúži k zachovaniu pokolenia ľudského. Poneváč hlavný učel manželstva, riadne vychovávanie dietok len tak môže byť dosiahnutý, keď dve osoby, muž a žena, nerozlučným sväzkom dovedna sú spojené, nuž múdry Tvorca na počiatku stvoril dvoch ľudí a povedal: «Muž opustí otca a matku a bude sa pridŕžať manželky svojej; a budú dvaja v jednom tele)). (Mat. 19, 5; 1. Mojž. 2, 24)

l. Boh sám už v raji ustanovil manžela síce k zachovam:u ľudského pokolenia a k oba_polnej podpore manželov.

&tvo

1011

Boh ustanovil manželstvo k zachovaniu ľudského pokolenia; lebo povedal prvým ľuďom : «Rastnite a množte sa a naplňte zem». (1. Mojž. 1, 28) Manželstvo je semeniskom kresťanstva, ktoré zem naplňuj e veriacimi, aby počet vyvolených v nebi úplný bol. (Sv. Fr. S.) Manželstvo je stromom v zahrade Božej ; ovocie tohoto stromu sú dobré deti.- Boh ustanovil manželstvo i k obapolnej podpore manželov; lebo pred stvorením Evy riekol: «Nie je dobre človeku, keď je samotný; urobme mu teda pomoc, podobnú jemu». (1. Mojž. 2, 18) Žena čo slabšia čiastka potrebuje vodcu, muž zase potrebuje opatery. Muž viac vyniká účinlivosťou a hľadí pôsobiť vonku vo svete; u ženy zase prevláda cit a snaha, pôsobiť v tichej domácnosti. Tak doplňujú sa navzájom a výhodne pôsobia druh na druha. - Ešte tretí účel má manželstvo; má odvrátiť hriechy, ktoré apoštol udáva v 1. Kor. 7, 2. Kto manželstvo zatracuje, popúšťa nečistote všetky úzdy. {Sv. Bern.) Dajedni nízko smyšľajú o účele manželstva; považujú ho len za prostriedok, aby dovoleným spôsobom mohli hoveť svojim telesným žiadostiam. Takí ľudia bývajú nespokojení v manželstve a zanedbávajú povinnosti svojho stavu. Mnoho záleží na tom, keď manželia šľachetne smýšľajú o účele manželstva.

.Manželstvo teda je

ustanovizeň

božská a nijako nie

ľudská.

Poneváč

manželstvo je božského pôvodu, preto sa od Cirkve nazýva «stavom svätým a blahoslaveným v Bohull. Náhľad manichäov, že manželstvo je zavržiteľné, bol Cirkvou odmrštený.

I najdivokejšie národy držaly manželstvo za ustanovizeň božskú ; lebo do svojho manželstva vždy vstupovaly s náboženskými obradmi : volily si k vstúpeniu do manželstva istý zasvätený deň, konaly obety, kňaz nad nimi odriekal modlitbu a p. Sám Boh teda často dával pevné manželské zákony, tak skrze Mojžiša a pozdejšie skrze Krista. často

2. Kresťanské manželstvo Je zvlástna, pred služobníkom Cirkve uzavretá, smluva, ktorou sa dvaja kresťanskí ženísi k ustavičnému spoločnému životu zaväzujú a zá-

1012

roveň

od Boha dosahujú milosti, aké im sú potrebné.

Manželstvo teda nie je iba smluva, ale súčasne je i výkon, milosti udeľuje. Táto smluva uzaviera sa pred slúžobníkom Cirkve nie snáď preto, aby ženísi isté cirkevné žehnanie obdržali, ale aby od Boha čo naozajstní manželia dovedna spojení boli.

Podľa toho Kristus povýšil na sviatosť manželskú smluvu, uzavretú pred slúžobníkom Cirkve. (Sv. Alf.) Manželská smluva a sviatosť sú nerozlučné. (Pius IX. 22. aug. 1852) Kde jedno chybí, chybí i druhé. {Pius IX. 27. sept. 1862) No manželská smluva, ktorá nebola uzavretá v takej forme (podobe) akú Cirkev predpisuje, pred Bohom je neplatná a daromná. (Sn. Tr. 24, l) Neplatná manželská smluva nemôže byť sviatosťou; ako ani víno, čo nie je naozajstné víno, pri omši nemôže byť krvou Kristovou.

(Galura) Kde manželstvo kresťanov nie je sviatosťou, tam vôbec nieto nijakého manželstva. (Pius IX. 9. sept. 1852) Manželstvo je obraz spojenia Kristovho s Cirkvou. (Et. 3, 52) Len jedna Cirkev je nevestou Krista; tak i muž má len jednu manželku.

Kristus nerozlučne je spojený s Cirkvou; tak i spojenie manželov je nerozlučné. Spojenie Kristovo je plné milosti; tak i spojenie manželov. Kristus je hlavou Cirkve, muž hlavou ženy. Cirkev poslušná je Kristu, žena mužovi. Kristus a Cirkev sú oduševnení jedným Duchom, tak i muž a žena majú byť jedno. Kristus neopúšťa Cirkve, a Cirkev nestáva sa nevernou Kristu; ani manželia nebudú si nevernými. čo

Už sv. Pavel a najdávnejší manželstvo sviatosťou.

učitelia

Cirkve menujú

Sv. Pavel menuje manželstvo veľkou · sviatosťou, poneváč je obrazom rnilostiplného spojenia Kristovho s Cirkvou. (Ef. 5, 32) Ostatne, jestli manželstvo vyobrazuje milostiplné spojenie, musí i samo byť plné milosti, t. j. sviatosťou. Sv. Augustín povedá: «Prednosť manželstva u ľudu Božieho záleží v tom, že je svätou sviatosťou>>. Sv. Ján Zlatoústy: «Kým pohani za šťastné mali manželstvo, z ktorého mnoho detí pochádzalo, kresťanom omnoho viac záleží na tom, že ono je svätou sviatosťou>>. Sv. Augustín:

1013 sviatosť krstu ostáva v tých, čo od viery odpadnú, tak i sviamanželstva ostáva v manželoch, čo druh druha opustili a znovu do manželstva vstúpili». Už Tertullián (t 240) spomína manželstvo popri sviatosti krstu, birmovania a oltárnej. Niektorí sv. otcovia domnievajú sa, že Kristus na svatbe v Káne ustanovil manželstvo. Aj všetky sekty, čo za dávnejších časov od Cirkve odpadly, považovali manželstvo za sviatosť. Čo môžeme z toho zatvárať? Cirkev krem toho výslovne osvedčila, že manželstvo je jedna zo 7 sviatostí, ktoré Kristus ustanovil. (Sn. Tr. 24, l)

«Ako

tosť

3. Od

kresťanského

manželstva treba rozoznávať takzvané civilné manželstvo, ktoré nie je sviatosťou a nasledovne pre katolíckeho kresťana pred Bohom nijakým pr~vým a naozajstným manželstvo1n.

Vlastným pôvodcom civilného (a či občianskeho) manželstva je Luther; lebo on priznával štátu súdnu moc nad manželstvom. Čo Luther len z poly urobil, to celkom urobila francúzska revolúcia; táto vyhlásila manželstvo za «občiansku smluvu», ktorá sa pred štátnym slúžobníkom uzaviera. Civílne manželstvo je obligatorné (t. j. zaväzujúce), keď ženísi musia doň vstúpiť, aby ich manželstvo od štátu uznané bolo (také civílne manželstvo je v Nemecku, Francúzsku, Itálii, Belgicku, Nizozemsku, Švajciarsku, v podunajských krajoch a Uhorsku); fakultatívne, keď ženíchom na vôľu je ponechané, dať sa cirkevne alebo štátne sobášiť (také manželstvo je v Anglicku a Severnej Amerike); nútené, keď ženísi len vtedy môžu vstúpiť do manželstva pred svetským úradníkom, jestli ich farár z nejakej od štátu neuznávanej príčiny sobášiť nemôže. (Toto manželstvo je v Rakúsku a Španielsku.) Civílne manželstvo nie je sviatosť, lebo sa doň nevstupuje spôsobom od Boha a Cirkve predpísaným. Obligatorné civílne manželstvo teda nie je nič iného, ako štátny obrad, konaný na to, aby manželstvo od štátu uznané bolo. Katolici smú sa podvoliť tomuto ohradu, akby štát ináče neuznáva! ich manželstva. (Páp. Bend. XIV. 17. feb.

1746) Avšak sobáš v kostole má čím skôr po civílnom výkone na-

1014 sledovať,

a ženísi pred cirkevným sobášom majú odlúčeno bývať (Pen. 15. jan. 1866); lebo len po cirkevnom sobáši sú opravdivými manželmi. Tí katolíci, čo iba do civílneho manželstva vstúpili a cirkevne sobášiť sa nedajú, nemôžu dostať rozhrešenie a sú vylúčeni z prijímania sv. sviatostí, až svoj hriešny pomer premenia na manželstvo platné pred Bohom alebo celkom zanechajú. (Pen. 15. jan. 1866) Ale katolíci, čo do fakultatívneho alebo núteného civílneho manželstva vstupujú, sú vyobcovaní z Cirkve.Pápeži užívajú najostrejších výrazov, keď o civílnom manželstve hovoria; pápež Pius IX. nazýva každé spojenie muža so ženou, čo nie je sviatosť, hoci by civílnym zákonom úplne zodpovedalo, ohavným a kliatbyhodným súložníctvom. (Pius IX. 27. sept. 1852.

Podobne hovorí Lev XIII. 21. apr. 1878)

Civílne manželstvo má pre štát záhubné následky ; lebo podkopáva vieru, vážnosť a mravnosť.

Civílne manželstvo je «osudná>> ustanovizep.. (Lev XIII. 18. mar. 1895) Štát, ktorý obligatorné civílne manželstvo uvádza, podvracia zákon Boží ; lebo Bohom predpísané cirkevné manželstvo považuje za neplatné, za súložníctvo (konkubinát). Čože by sme povedali, keby tak niekto chcel spraviť zákonom krádež, ktorá predsa od Boha je zakázaná? A či pri uvádzaní obligatorného civílneho · manželstva je to inak? Samo sebou rozumie sa, že takou vzburou proti Bohu viera a vážnosť pred Bohom sa podkopáva. Ale podkopaním vážnosti Božej podkope sa i vážnosť lud.ská. Tak je i za našich časov, ako skutočnosť dokazuje. - Civílne manželstvo podkopáva i mravnosť. Lebo civílne sobášeným obľah­ čuje sa rozsobáš (hrubá urážka, dlhšia neprítomnosť, nevernosť a p. dostačuje k rozsobášeniu) a rozsobášeným dovoľuje sa vstúpiť do nového manželstva. Následok toho je, že sa bezuzdnosti, takzvanej svobodnej láske socialismu, do korán dvere otvárajú. To dokazujú i mnohé rozsobáše, aké po civílnom manželstve nasledujú. Len v samom Paríži asi za 2 roky po uvedení civílneho manželstva bolo 5000 rozsobášov, o 3 roky neskoršie už 20.000. (Weisz) Nie je to nič zvláštneho ; lebo veď pri civílnom sobáši niet ani sľubu, vernosti, ani prísahy.

1015

2. Vlastnosti manželstva.

Kresťanské

manželstvo dľa prísneho nariadenia Kristovho je jednotné a nerozlučné.

Kristus povzniesol manželstvo na stav evanjelickej dokonalosti, ktorý má vážnejšie povinnosti a viac ťa7.kostí, ako v čase pred Kristom. Preto s manželstvom spojil i viac milostí.

byť

l. Kresťanské manželstvo je jednotné, t. J· môže len medzi jedným mužom a jednou ženou.

Boh chcel jednotnosť manželstva; lebo stvoril len jedného muža a jednu ženu. Aj Kristus poukázal na to, že manželstvo pôvodne bolo jednotné. (Mat. 19, 4) Manželstvo, ktorému udaná známka chybí, nemôže byť opravdivým životom spoločným; lebo v takom manželstve budú ustavičné domáce rozbroje. Avšak Boh za prvých časov trpel mnohoženstvo (tak sám Jakub mal dve ženy); Boh chcel tým prekaziť horšie zlo. No Kristus zakázal mnohoženstvo. (Luk. 16, 18) Preto i Cirkev najprísnejšie zapovedala mnohoženstvo. (Sn. Tr. 23, 2) Mnohoženstvo ešte jestvuje u mahomedánov a židov na Východe ; židia na Západe od stredoveku vzdali sa mnohoženstva ohľadom na mravné pomery europejských národov. U jednotlivých národov bývalo i mnohomužstvo, ako n. p. u Médov (Strabo) alebo u dávnych Britov (Cäsar).

2. Kresťanské manželstvo je nerozlučné, t. j. manželia len potom môžu vstúpiť do nového manželstva, keď jeden z nich umrel.

Hlavným účelom manželstva je poriadne vychovávanie detí. Účel tento nedal by sa nijako dosiahnuť, keby sa manželstvo rozlúčiť mohlo. Čože by ozaj bolo z detí, keby sa manželia dľa ľú­ bosti rozísť mohli? Preto Kristus najprísnejšie zakázal manželom vstupovať do nového manželstva, kým oba žijú. (Mat. 5, 32; Mar. 10, 11 a ď.) Mojžiš síce výnimečne dovolil židom prepustiť svoje ženy ; urobil to pre ich surovú povahu, od ktorej sa najhoršie ná-

1016

sledky obávať daly. (Mat. 19, 8) No Kristus zase zrušil toto dovolenie; on hovoril: ((Čo Boh spojil, človek nerozlučuj». (Mat. 19, 4-9) Z tej príčiny pápeži nikdy nedovolili právoplatným manželom vstúpiť do nového manželstva, zakiaľ oba žijú; radšej dopustili najväčšie nešťastie, než by k dačomu takému boli privolili.

Tak Henrik VIII., král anglický, chcel sa rozsobášiť so zákonnou manželkou Katarínou Kastilskou a pojať si za ženu dvornú dámu Annu Boleynovu. Prosil o privolenie pápeža Klementa VII. Avšak pápež nedal mu toho, ač král nadobudol si mnohé zásluhy o katolícku vieru. Pápež nepopustil ani potom, keď najukrutnejšie začal prenasledova! katolíkov (1535) a do Anglie uviedol lutheránske učenie; inak nemohol, lebo nebol oprávnený zrušiť príkaz Boží.

«Manželstvo je železná obruč». (Sv. Aug.) Dom môže si predať, komu sa nepáči, ale ženu nemôže prinavrátiť, kto si ju vzal.

(Sv. Zl.) Skôr nech duša odlúči sa od tela, ako manžel od manželky. (Sv. Fr. S.) Keby však jeden z manželov, kým druhý žije, naozaj vstúpil do nového manželstva, spáchal by smrteľný hriech a druhé manželstvo bolo by neplatné. - No ovšem z dôležitej príčiny môžu sa manželia dať odlúčiť druh od druha; ale napriek tomu nemôžu vstúpiť do nového manželstva, zakiaľ oba žíjú.

(1. Kor. 7, ll) Doživotné rozlúčenie je možné, jestli jeden z nich ťažko narušuje vernosť manželskú. (Mat. 5, 32) Narušením smluvy utráca sa právo nadobudnuté smluvou. Rozlúčenie na čas môže sa stať, ak jeden z manželov vedie neporiadny život, s druhým zle nakladá, smrťou sa mu vyhráža a p. Avšak také rozlúčenie má sa len súdobne previesť. Ale manželia zase môžu ísť druh k druhovi, ak sa im páči ; nepotrebujú sa pýtať nikoho.

3. Účinky milosti u manželstve.

Kresťanskí

ženísi manželskou smluvou dostávajú nasledujúce milosti: posuäcujúca milosť roz1nnožuje sa v nich a krem toho udeľujú sa im ešte i zvláštne milosti, aké k vyplneniu povinností svojho stavu potre-bujú. (Sn. Tr. 24)

1017

Zvláštne milosti sú nasledujúce: 1. Ich obapolná láska sa posväcuje. - 2. Dáva sa im sila, aby obapolnú t·ernost: neporušeno zachovali a mnohé ťažkosti svojho manželského stavu trpezlive znášali. Akonáhle niekto do manželského stavu vstúpil, už nie je pánom svojej vôle, svojho majetku, svojho času, svojej osoby, ale závisí od vôle manžela a je akoby v jarme. «Stav manželský je jarmo, v ktorom dvaja ťahajú». (Sv. Ambr.) K tomu prijdú mnohé nesnádze: choroby, chyby manželov, niekedy nepodarené dietky a p. Ako idúc vedľa trnia, zachytíme a zaškrabneme sa, tak i v stave manželskom mnohé protivenstvá očakávajú člo­ veka. (Sv. ZL) Rimania slovom nubere označovali toľko, čo vydať sa (nubes =chmára), lebo, kto sa vydáva, poťažne do manželstva vstupuje, zaťahuje sa akoby chmárou; nevie či z chmáry spŕchne tichý dážď a zúrodní zem a či z nej bude hrmeť a kamenec padať. (Did. Nis.) Keď niekomu majú odrezať nohu, podviažu mu žily aby z krve nestiekol; tak i manželská smluva plná milosti dodáva ženíchom sily, aby mnohým ťažkostiam svojho stavu nepodľahli. 3. Konečne ženísi dostávajú potrebnú milosť, aby svoje dietky dobre vychovali a za nábožných kresťanov vzdelali. «Nešťastní. to ženísi, čo pri vstupovaní do manželstva myslia len na rozkoš telesnú a nie na milosť a tajomstvá, ktoré sa sviatosťou manželstva vyobrazujú a udeľujú». (Páp. Rehor XVI.)

4. Prekážky manželstva. piť,

Do manželstva smie sa len vtedy vstúkeď proti nemu niet prekážky. Prekážky

manželstva sú nasledujúce: čo

neplatným robia manželstvo, ako: nútenie, nedostatočný vek, pokrevnosť, švagorstvo, manželský sväzok, vyššie posviacky, slavnostný sľub, rôznosť v náboženstve medzi kresťanmi a nekresťanmi. l. Také,

Nútenie. Keby sa niekomu strach naháňal, na pr. keby sa mu nespravedlivým spôsobom hrozilo smrťou alebo vydedením, aby do istého manželstva vstúpil, nuž manželstvo také bolo by ne-

1018

platné. - Nedostatočný vek: chlapci niže . 14 rokov, dievčatá niže 12 rokov nemôžu vstúpiť do manželstva; a predsa v Sicílii a na iných miestach niekedy sa stáva, že duchovná a telesná do~ spelosť už prv nastúpi a že tu i tam už pred týmito rokmi do manželstva vstupujú. - Pokrevnosť je na pr. medzi bratom a sestrou (títo nijako nemôžu vstúpiť do manželstva), medzi bratrancami a sesternicami (títo môžu sa ženiť a vydávať len s pápežskou dišpensáciou, další príbuzní s biskupskou). · Už prirodzený mravný cit protiví sa manželstvám medzi príbuznými; také manželstvá boly by i mravnosti velmi nebezpečné. Ani by príbuzní oproti príbuzným nemali velkej úcty. Keby manželstvá medzi príbuznými dovolené boly, nuž by rodičia svojim dietkam velmi ľahko nanútili za manželov alebo manželky i takých príbuzných, ktorí by ich budúce šťastie celkom pokazili. Dietky z takých manželství bývajú duchovne i telesne biedne : hluchonemé, blbé, spotvorené . . - Švagorstvo vzniká zo sňatku manželského ; manžel nemôže si pojať za ženu niektorú pokrevnú svojej rnanželky, na -pr. matku, dcéru alebo sestru svojej zomrelej ženy, a manželka nesmie sa vydať za otca, syna alebo brata svojho zomrelého muža. Avšak pokrevní manžela~ a manželky medzi sebou nie sú v švagorstve. Preto na pr. brat manželov bez prekážky môže si pojať za ženu manželkinu sestru. Tí, čo v švagorstve sú veľmi blízki, môžu vstúpiť do manželstva s pápežskou, další s biskupskou dišpensáciou. - Manželský sväzok. Kto do jedného platného manželstva vstúpil, nemôže vstúpiť do druhého, kým prvé manželstvo smrťou manžela alebo manželky nie je rozviazané. Keby sa žena jedného muža, ktorý za mŕtveho bol vyhlásený, za druhého bola vydala, musela by sa naskutku navrátiť k prvému mužovi, akby sa hlásil. - Vyššie posviacky a slavnostné sľuby. Kňazi, jahní a podjahni nemôžu sa ženiť ; ani tí, čo do rehole vstúpili a tam slavnostný sľub či­ stoty složili, ako františkáni, dominikáni atd. - Rôznosť v náboženstve. Kresťan nijako nemôže pojať za ženu nekresťanku, na pr. židovku, mahomedánku. Len keby sa obrátenie celej krajiny očakávať dalo, mohol by dišpensovať pápež. Krem týchto sú ešte dve čisto cirkevné prekážky manželstva : duchovné príbuzenstvo a verejná počestnosť. Poneváč štát týchto neuznáva, nuž Cirkev od oboch obyčajne rada dišpensuje. Duchovné príbuzenstvo vzniká skrze krst alebo birmovanie; kto krstí, birmuje alebo pritom je kmotrom, ten stane sa duchovne príbuzným s pokrste-

1019

ným alebo birmovaným a jeho rodičmi a s týmito nemôže vstúpiť do manželstva. Verejná počestnosť vzníká z platného zasnúbenia (i z nedovŕšeného manželstva); ženích nemôže vstúpiť do manželstva ani s matkou, ani so sestrou, ani s dcérou svojej oddanice, a táto ani s otcom, ani so synom, ani s bratom svojho ženícha.

2. Také, čo manželstvo iba nedovoleným robia, ako: zapovedaný. čas, rôznosť kresťanského vierovyznania, zasnúbenie, jednoduchý sľub, neznalosť náboženstva.

Zapovedaný čas je v advente až do sviatku sv. Troch kráa od Popolnej stredy až do Bielej nedele. Viď 5. cirkevné prikázanie. (Sn. Tr. 24, 10) - Rôznosť kresťanského vierovyznania. Manželstvá medzi katolíckymi a nekatolíckymi kresťanmi (protestantmi, starokatolíkami, nesjednotenými grékami) dovoľuje Cirkev len pod istými podmienkami. Viď o krížnych manželstvách. Zasnúbenie. Kto sa s niektorou osobou už zasnúbil, nemôže vstúpiť do manželstva s druhou, kým prvé zasnúbenie nie je rozviazané. - Jednoduchý sľub. Neslavnostný sľub ustavičnej čistoty, sľub neženif alebo nevydať sa, vstúpiť do rehole, stať sa kňazom, prekáža vstúpenie do manželstva. - Neznalosť náboženstva. ženísi, čo základných právd kresťanského náboženstva nevedia, musia sa pred sdávaním najprv lepšie dať poučiť ; lebo ináče nebudú vstave dať svojim dietkam prvej výučby v náboženstve. Preto pred sobášom býva zkúška z náboženstva. Za našich časov, kde výučba školská · o mnoho rokov dlhšie trvá, ženísi pred sobášom poučujú sa iba o povinnostiach svojho stavu.

ľov

3. Čisto štátne prekážky manželstva, ako maloletosť, vojenský stav, vdovstvo.

V Uhorsku na pr. ženísi niže 24 rokov musia od otca svojho privolenie k manželstvu (ak otec zomrel, od tútora alebo od patričnej svetskej vrchnosti); tí, čo vojenskej povinnosti ešte zadosť neurobili, potrebujú dovolenia svetskej vrchnosti; vdova môže sa vydať len o 10 mesiacov po smrti mužovej a pred uplynutím tohoto času len s dovolením ministra pravosúdia. - Štátne zákony v manželských záležitosťach musia sa tiež zachovávať, nie snáď len zo strachu pred pokutou, ale z ohľadu na Boha. (Pius mať

1020

VIII.) Ved svetská vrchnosť rozkazuje na miesto Boha: (Rim. 13, l) Dačo iného bolo by, keby svetské zákony protirečily príkazom Božím.

Cirkevná vrchnosť z dôležitých pnem zvykla dišpensovaf od niektorých prekážok manželstva; to isté robí i svetská vrch no sť.

Od niektorých prekážok manželstva môže dišpensovaf len pápež, tak od veľmi blízkej pokrevnosti alebo švagorstva ; od ostatných dišpensuje biskup, z čiastky z vlastnej moci, z čiastky s plnomocenstvom pápežským. - Ale od prekážok manželstva, ustanovených od samého Boha, nemôže dišpensovaf ani len pápež, tak od pokrevnosti medzi bratom a sestrou, od nedostatočnej dospelosti, od nútenia. - Pápež nikdy nedišpensuj e otčima s pastorkyňou, ani svokra s nevestou; veľmi zriedka dišpensuje od prekážky vyšších posviacok, slávnostného sľubu, rôznosti náboženskej medzi kresťanmi a nekresťanmi, od duchovného pribuzenstva medzi kmotrami a ich krstnými dietkami, od príbuzenstva medzi strýcom, poťažne ujcom, a dcérou od brata, poťažne od sestry; medzi strynou alebo tetkou a synom od brata alebo sestry. Ochotnejšie dišpensuje sa pri čisto cirkevných prekážkach manželstva; lebo «svornosť so štátnou mocou už sama sebou je veľmi oprávnenou príčinou dišpensácie». (Rauscher) - Za každú dišpensáciu požaduje cirkevná vrchnosť istý poplatok (taxu) dľa zámožnosti ženíchov, ktorý sa obyčajne na cirkevné ciele vynakladá.

Jestliby sa manželstvo stalo s prekážkou, ktorá ho neplatným robí, musí sa buď rozviaza( alebo prekážka odstráni( skrze dišpensáciu a smluva manželská ešte raz obnoviť.

Ak neplatnosť manželstva verejne je známa, smluva manželská musela by sa ešte raz obnoviť v kostole pred farárom a d1;oma svedkami; ak neplatnosť ostala tajnou, smluva obyčajne obnovuje sa len medzi štyrma očami. Jestli však len jeden manžel vie o neplatnosti a druhý, akby sa o prekážke manželstva dozvedel, použil by ju k rozviazaniu manželstva, alebo akby sa tým šťastie manželov pokazilo, nuž pápet môže dišpensova( od obnovenia

1021

smluvy a vyhlásiť manželstvo za platné. (To je takzvané zahojenei manželstva v koreni.) Aby sa prekážky manželstva ľahšie objavily, k tomu cieľu u farského úradu v prítomnosti dvoch svedkov býva takzvaná zkúška ženíchov. Ženísi, ktorí by vtedy zúmyselne zamlčali prekážku, 'čo manželstvo neplatným robi, spáchali by ťažký hriech. K snadnejšiemu objaveniu prekážok manželstva krem toho v kostole tri razy býva ohláška.

5. Obrady pri sviatosti manželstva.

l. Vstúpeniu do manželstva dľa predpisu cirkevného predchádza: zasnúbenie, trojná-

sobná ohláška a prijatie sviatosti pokánia a oltárnej. l. Zasnúbenie zaleží v nasledujúcom: dve svobodné osoby, mužský a ženská, po náležitom rozvažovaní sľu­ bujú si navzaJOm, že sa v istý čas druh s druhom sobášiť budú.

Poneváč zasnubovania (oddávky) bez rozvahy mávajú zlé následky, nuž mladí ľudia majú si najprv dobre rozvážiť taký krok.

«Konec manželstva, do ktorého sa z rozpustilosti a prostopašnosti vstupuje, vždy býva nešťastný». (Meh.) Aj majú sa mladí ľudia najprv poradiť svojich rodi čov a dobre smýšľajúcich priateľov. Sv. Písmo napomína: «Synu, bez porady nerob ničoho, a po účinku neoželieš». (Sir. 32, 24) Najprv majú sa tiež modliť k Bohu. Lebo opatrná žena je len od Boha. (Prísl. 19, 14) Modlitba musí byť pri tak vážnej záležitosti, ako je nerozlučný sväzok manželský.

(Sv. Ambr.) Pri voľbe nemá sa výlučne hľadeť na peniaze, vysoký rod atď., ale v prvom rade na cnosť a nábožnost:. Najlepším venom pre ženíchov kresťanských je náboženstvo a cnosf: lebo muž, ktorý Boha nemiluje, nebude milovať ani svoju družku života. (Meh.) Kto v manželstve spokojnosť hľadá, uchádza sa o mladuchu nie zlatom, ale cnosťou ozdobenú (Sv. Aug.) ; hľadí na krásu duše a ušľachtilosť mravov. (Sv. Zl.) Ak ženísi hľadajú božské, obdržia i zemské; no ak nedbajú o božské, vystane im i zemské. (Sv. Zl.)

1022

Krásne telo, jestli krásna duša v ňom nebýva, môže pútať za čas, ale nie dlho. Kde láska nemá inej pružiny, ako túto, tam zahasne; (Sv. Zl.) No nijako nemáme haniť takých, čo pri voľbe manželky svojej i na zemské veci ohľad majú, ako na krásu, majetok, vysoký rod atď., lebo všetky tieto veci nezavadzajú svätosti manželstva. (Rim. katech.) Kto cnostný život vedie, iste najde dobrú manželku. «Dobrá žena dostane sa bohabojnému a bude daná mužovi pre dobré skutky jeho». (Sir. 26, 3) - Čo pri vstúpení do rehole noviciát, to pri manželstve je čas od zasnúbenia až do sobáša, takzvaný stav oddancov. Za tento čas majú si oddanci zrale rozvážiť krok, aký urobiť zamýšľajú, a všestranne sa prihotoviť k budúcemu manželstvu. V stave oddancov majú vyhýbať každému podozrivému obcovaniu s inými pytačmi, nebývať spolu (Sn. Tr. 24, l) a vôbec poctive sa držať. «Oj, šťastní mládenci a panny, čo s nepokazeným srdcom idú k oltáru ! Aká silná bude ich láska, aká úprimná ich vzájomná dobroprajnosť, aké pevné ich priateľstvo l Nepokazený mládenec preto tak vrúcne bude milovať svoju ženu, lebo je prvá a jediná, ktorú poznal». (Sv. Zl.) Tí však, čo nepoctive žili, v manželstve skoro budú sýti druh druha ; miesto že by sa milovali, budú sa navzájom nenávideť.

Oddanci majú sí tiež úprimne a bez všetkej lže a pretvárky objasnit všetky okolnosti, ktorých známosť musí byť potrebná alebo želateľná, aby osoba, akú sí volia, k budúcemu manželstvu privoliť. mohla. Kto používa lož a pretvárku, pripravuje si mnoho omrzlostí, horkostí a nešťastné manželstvo. - Zasnúbenia stávajú sa najprv zväčša potajomky (jedna osoba robí nabídnutie, druhá privoľuje) a neskoršie opakujú sa pred svedkami. na písme v takzvanom snubnom kontrakte. Často viažu sa zasnúbenia na podmienky, na pr. ak otec privolí a p. Ale keď oddanci po zasnúbení poznajú, že by zamýšľané manželstvo mohlo byť nešťastné, nuž s obapolným usrozumením môžu rozviazať zasnúbenie; jeden z nich je k tomu oprávnený i vtedy, keby sa druhý ťažko previnil, na pr. nedržal slova, stal sa neverným, dopustil sa krádeže, alebo keby s nim neočakávaná premena sa stala, na pr. keby o majetok prišiel, ťažko onemocnel a p.

2. Ohláška deje sa nasledujúcim spôsobom: ženísi ohlašujú sa vo farskom kostole svojom v tri po sebe nasledujúce nedele alebo sviatky pri verejných službách Božích. (Sn. Lat. 1215; sn. Tr. 24, l)

1023

Pri ohláškach udávajú sa mená, stav, rodisko a bydlisko ženíchov. Účel ohlášok je, vyskúmať nejaké prekážky manželstva a oznámiť toto farskej obci, aby sa potom pre spolužitie manželov nepohoršovala. V deň ostatnej ohlášky ešte nijako nesmie byť sobáš; akby ženísi za 6 mesiacov od ostatnej ohlášky nevstúpili do manželstva, ohlášky musia sa opakovať. Zo zvláštnej príčiny, ked na pr. nastáva čas adventný alebo pôstny, môžu sa ženísi s dovolením biskupským len raz ohlašovať. Vo veľmi zriedkavých pádoch, ako pri sobášoch na smrtnej posteli alebo u osôb z panovníckych rodín a p., ohlášky bývajú celkom vynechané.

3. Prijatie sv. sviatostí pokánia a oltárnej pred sobášom je predpísané, poneváč ženísi pri vstúpení do manželstva majú byť v stave milosti, aby sviatostných milostí manželstva účastní boli. Ženísi majú prijať sviatosť pokánia a oltárnu, a síce aspoň dňami pred svatbou svojou. (Sn. Tr. -24, l) Spoveď má byť z celého života, lebo táto spôsobuje hlbší žiaľ a poskytuje väčší pokoj svedomia. Ježiš Kristus, ktorý za hodné uznal, dostaviť sa na svatbu 1' Káne, má teda prísť i k ženíchom, aby ich posvätil a ich manželstvo milosťou a požehnaním naplnil. Šťastní ženísi, čo Hosťovi nebeskému dôstojný príbytok v srdci svojom prichystajú.

Smú úfať, že ostane u nich, zakiaľ manželstvo potrvá, a v hojnej miere udelí im poklady svojej milosti. Tí však, čo sv. sviatosti nehodne prijímajú a v stave smrteľného hriechu do manželstva vstupujú, nedostanú od Boha nijakých milostí, ba pritiahnu si i kliatbu Božiu; takí· ženísi ponášajú sa na vojakov, čo bez zbrane do vojny idú.

troma

2. Manželská s1nluva dľa prísneho cirkevného nariadenia musí sa uzavierať pred miestnym farárom ženíchov a pred dvoma svedkami; môže sa uzavierať i pred iným kňazom, ktorý od miestneho farára ženíchov je splnomocnený.

Spomenuté nariadenie stalo sa na sneme Tridentskom. (24, l) Sobáš teda má byť verejný (dvaja svedkovia totiž sú predstavitelia cirkevnej obce) a zároveň cirkevný. Už v dávnej Cirkvi vstupovalo Kat. Ľud. Katechismus.

65

1024

sa do manželstva pred biskupom. Sv. Ignác, biskup antiochijský (t 107), povedá: <<Slušné je, aby ženísi len s vedomím a schválením biskupským do manželstva vstupovali, aby manželský sňatok podľa vôle Božej zavŕšený bol». Boh to bol, čo k Adamovi priviedol Evu; Boh musí sviazaf i svätú pásku manželstva. (Sv. Fr. S.) Manželstvo posväcuje sa kňazským žehnaním. (Sv. Ambr.) Každá smluva manželská, čo sa neuzaviera dľa formy (podoby) Tridentského snemu, tedy nie pred miestnym farárom ženíchov a pred svedkami, je pred Bohom neplatná a daromná. (Sn. Tr. 24, l) Čo tedy máme si pomysleť o takzvaných civilných sobášoch?

Len v tých krajoch, kde toto manželsko-zákonné uzavretie snemu Tridentského ešte nebolo vyhlásené alebo doteraz nikdy sa nezachovávalo, alebo, hoci predtým sa zachovávalo, no dávno vyšlo zo zvyku, môže sa platne vstúpiť do manželstva i bez formy ustanovenej snemom Tridentským.

3. Sobáš obyčajne býva v kostole pred poludním so slávnostnými obradmi a v spojení s obetou omše sv.

Sobáš je dôležitý a na celý život rozhodujúci úkon; on je «velká sviatosť». Preto · sluší sa, aby ženísi pri tomto dôležitom · úkone s najväčšou nábožnosťou prítomní boli a nie hneď z kostola sa ponáhľali, ale istý čas vzdávaním vďakov pred tabernákulom strávili. Tak robili už prví kresťania: modlitbou specaťovali a sv. obetou upevňovali svoj manželský sňatok. (Tert.) A Cirkev žiada to ešte dnes; lebo do omšovej knihy prijala i zvláštnu omšu za ženíchov. - Jestli sobáš z dôležitej príčiny má sa konať potajomky pred dôvernými svedkami, musí sa prosiť o dovolenie biskupské.

(Bened. XIV. 17. nov. 1741.) To samé v p.ajviacerých diecésach platí o sobášoch popoludňajších. Výnimečne sobáš môže byť i na smrtnej posteli k napraveniu daných pohoršení a takzvaná passívna assistencia v úradnom príbytku farárovom ; passívna assistencia bývala niekedy v Uhorsku pri vstupovaní do krížneho (miešaného) manželstva, keď ženísi nechceli pristať na katolícku výchovu všetkých detí z takého manželstva. Teraz takej passívnej assistencie až nebýva, lebo biskupi dovoľujú vstúpiť, do krížneho manželstva len takým ženíchom, ktorí pred svetskou vrchnosťou uzavreli smluvu, ~e všetky ich dietky v náboženstve katolíckom vychovávaf sa budú.

1025

Obrady sobášne znázornuJU povinnosti manželov i milosti, akých sa účastnými stávajú. Ženísi pristúpia k oltáru (kde je Kristus, od ktorého všetky milosti pochádzajú) ; mladucha má veniec na hlave (niekedy i mladoženích na pravom ramene). Veniec znamená víťazstvo nevinnosti, až do teraz zachovanej. Ženísi kľaknú pred oltárom, ženích z prava, nevesta z ľava. (Veď ženích je hlava rodiny.) Za nimi stoja svedkovia. Ženísi nahlas osvedčujú kňazovi, že dobroroľne a bez prinútenia do manželstva vstupujú (na poťažnú otázku kňazovu odpovedajú «áno») a potom navzájom sľubujú si lásku, vernosť a mladucha krem toho i poslušnosť. (V niektorých diecésach hneó. po sobáši skladajú prísahu lásky a vernosti, ak im ju kňaz predrieka.) Nato podajú si pravé ruky, ktoré kňaz št6lou obvinie {aby na nerozlučnosf manželského sväzku poukázal) a žehná, keď súčasne v mene Cirkve schvaľuje manželstvo. Potom kňaz obyčajne svätí sobášne prstene (inde robí to hneď po osvedčení ženíchov, že dobrovoľne a bez prinútenia do manželstva vstupujú) a stokne ich na predposledný prst ruky ženíchov a síce prsteň ženíchov neveste a nevestin ženíchovi. (Prstene, u ktorých pre okrúhlu podobu nevidno, kde sa končia, pripomínajú nerozlučnosC manželstva a napomínajú ženíchov, aby v živote zachovali vernosť, ktorú pred oltárom sľúbili.) Niekde po sobáši býva krátka modlitba za novomanželov a potom i sv. omša za nich. Pri tejto, ak oba sú katolíci a predtým ešte neboli v manželstve, dostanú slávnostné požehnanie ženíchov. Tým prosí sa "'la nich pokoj, šťastie, dlhý život atď. Požehnanie toto udeľuje Cirkev za príkladom Božím, lebo Boh tiež požehnal Adama a Evu v raji. (1. Mojž. 1, 28) V gréckej cirkvi je obyčaj, po skončení všetkých obradov sobášnych dávať novomanželom k požívaniu sväteného vína. (Víno, čo rozpaľuje, je odznakom lásky. Víno je tým lepšie a ohnivejšie, čím je staršie; aj obapolná láska manželov má s pribývanim rokov stať sa vždy vrúcnejšou a svätejšou. Ak sa víno dobre nezatvorí, utratí vôňu i chuť, ba stane sa takrečeno vodou; tak i láska manželov ochladla by, keby zlé jazyky počúvali, a ich šťastie manželské bolo by zmarené.) Nádobu, z ktorej novomanželia pili, potom rozbijú a odhodia {lebo manžel neverný bude od Boha zavrhnutý ako rozbitá nádoba). Doma potom býva veselie alebo svatobná hostina. Samo sebou nie je to nič zlého, lebo veď i Syn Boží bol na takej hos65*

1026

tine. No ak novomanželia pritom oddávajú sa rozpustilým a necudným zábavám, nuž hneď zas oblokom vychádzajú milosti, aké v kostole obdržali. Tisíckrát lepšie urobili by teda, keby tento dôležitý deň bez svetských veselostí a viac v bohabojnosti a modlitbe strávili.

6. Povinnosti manželov.

Manželia majú nasledujúce povinností: l. Žena podlžná je poslušnosť mužovi, lebo muž je námestníkom Božím v rodine. Že . muž je znamenitejší ako žena, nasleduje už z toho, že muž najprv bol od Boha stvorený a žena len z neho bola utvorená; ďalej z toho, že žena mužovi za pomocnicu bola daná.

(1. Kor. ll, 9 a ď.) Muž teda je hlavou rodiny, žena však akoby telom. Ako telo nasleduje hlavu, tak i žena má nasledovať muža (Sv. Aug.) Muž je hlavou ženy, ako Kristus je hlavou Cirkve. Ako teda Cirkev Kristu je poddaná, tak i ženy vo všetkom majú byť poddané mužom svojim. (Ef. 5, 24) Preto tiež má žena ukázať sa v kostole so zakrytou hlavou; toto má značiť, že pod vládou muža stojí. Muž naproti tomu obnažuje hlavu, lebo mimo Boha nemá nikoho nad sebou. (1. Kor. ll, 10) Žena má báť sa muža (Ef. 5, 33), t. j. preukazovať mu príslušnú úctu. - Že žena má poslúchať muža, nariadil Boh len po zhrešení prvých ľudí. (1. Mojž.

3, 16) Poneváč totiž Eva najprv jedla zo zapovedaného ovocia v raji a za nadvládou pachtila, preto teraz musí byť poddaná mužovi. (Sv. Efr.) - Muž teda smie rozkazovať žene, avšak len s vľúdnosťou, láskavosťou a prehliadavosťou. Má povážiť, že žena je úplne súradná s mužom. Boh vzal ženu nie z hlavy mužovej, lebo nepanuje nad nim; ani z nôh, lebo nie je mu slúžkou alebo otrokyňou, ale vzal ju z prostriedku (t. j. z rebra), lebo s nim je súradná. Preto sv. Ambróz privoláva mužovi: «Nie si pánom, ale manželom ; máš nie slúžku, ale manželku. Boh chce, aby si jej nedal pocítiť svoju presilUJJ. Žena i pre slabšiu prirodzenosť svoju má nárok na šetrné zachádzanie. (1. Petr. 3, 7) Ako príroda najviac chránila tie údy telesné, čo sú najslabšie, tak i žena ako slabšia stránka v manželstve má · všetko právo na šetrné zachá-

1027

dzanie. (Lud. Leon.) No velká hanba je pre muža, nie pre ženu, keď k bitke sa utieka. Taký muž ponáša sa na divokú zver. (Sv. ZL) - Muž čo námestník Boží v rodine preto má viesť i domácnosť. «Anjel zjavil sa nie Marii, ale Jozefovi a napomenul ho, aby do Egypta utekal, lebo spravovať domácnosť patrí mužovi».

(Sv. Vine. Fer.)

2. Muž a žena zaviazaní sú k obapolnej láske, vm-nosti a pomoci vo všetkých pomeroch životných.

Mužovia majú milovať svoje ženy, ako Kristus Cirkev (Ef. 5, 25), ako svoje telá (Ef. 5, 25), ako seba samých. (Ef. 5, 33) Manželia majú sa navzájom milovať nie snáď iba láskou prirodzenou; lebo veď to robia i zvieratá. Majú sa milovať navzájom nie snáď iba láskou Judskou; lebo to robia i pohaní. Ba mužovia majú milovať svoje ženy, ako Kristus Cirkev, a ženy majú milovať svojich mužov, ako Cirkev Krista. (Sv. Fr. S.) Táto láska teda má byť svätá. Preto manželia majú trpezlive a shovievave znášať slabosti svoje alebo veľkodušne prehliadať. Príklad všetkým manželom dáva grécky filosof Sokrates, ktorý mal veľmi zlostnú ženu menom Xantippu. Keď ho táto jedovatou rečou napádala, robil si z toho, ako povedal, tak málo, ako z hrkotania voza. Keď raz predo dvermi vyučoval svojich žiakov, hrešila ho žena z vyšného obloka a konečne vyliala naňho džbán vody. Tu povedal Sokrates; «Veď som vedel, že po takej hrmavici príde leják», usmial sa a odišiel preč. {Meh.) Obzvlášte má žena hľadeC napraviť muža nie tak výčitkami a svadou, ako skôr mlčaním, trpením a modlitbou. Takýmto spôsobom i sv. Monika, matka sv. Augustína, obrátila svojho muža Patricia: «hovorila k nemu viac svätými mravmi svojimi, ako slovami». (Sv. Aug.) Najopatrnejšie ženy vedia mlčaním nakloniť vítazstvo na svoju stranu. No akonáhle manželia vadiť sa začnú, pokazia celé šťastie svoje a už majú peklo na zem·i. Lebo, kde nieto pokoja, tam nechutná pokrm, ani nápoj , ani spánok, chybí každá potecha a radosť, trebárs by manželia akokoľvek bohatí boli. - Manželia musia zachovať si obapolnú vernosť (Žid. 13, 4), t. j. nesmú držať s inými; majú starostlive vyhýbať i tieňu nevernosti, teda ani len pridôverne neobcovať s inými. Lebo z toho vzniká žiarlivosť, ktorá · všetko manželské šťastie pokazí. «Ani najväčšia chudoba, nevyhojítelná choroba, oheň a meč nie sú toľké zlo, ako toto>>. (Sv. ZL)

1028

U židov manželia, ktorí sa proti vernosti previnili, boli kamenovaní, lebo zločin tento považoval sa za rovný vražde. (3. Mojž. 20, 10) Sv. Pavel hlása takým večné zatratenie. (Ef. 5, 5) Ženísi pri sobáši dávajú si prstene, ktoré sa niekedy užívajú i k pečateniu listov; tým má sa označiť, že ich srdce bude zapečatené a zamknuté proti každej náklonnosti k niektorej inej osobe. (Sv. Fr. S.) Sebe však navzájom nesmú manželia nič odopne (1. Kor. 7, 1- 5) ; no majú sa chrániť všetkých bujností (Tob. 6, 17) a mať len ten účel, ktorý archanjel Rafael Tobiášovi udáva (Toh. 6, 22), ináče diabol dostane moc nad nimi. (Tob. 6, 16) Mnohí manželia večne zahynú, poneváč sa neodpustitelno zdráhajú plniť manželské povinnosti, alebo prekračujú medze, aké príroda, poctivosť a miernosť určily telesnosti. (Sv. Hier.) - Obapolná pomoc záleží v nasledujúcom : Manželia musia :spolu bývať a nesmú sa opustiť pri mrzutostiach alebo v nešťastí (vyhovára ich len cesta, práca na inom mieste a p.); musia sa navzájom podporovat pri výchove detí, pomáhať si v chorobe, potešovať sa v nešťastí, umožňovať si vyplnenie svojich náboženských povinností atď. Na pomoc Adamovi stvoril Boh Evu; lebo povedal: «Nie je dobre človeku, keď je samotný; urobme mu pomoc, podobnú jemu)). (1. Mojž. 2, 18) Ale bieda je to, keď žena miesto pomoci je mužovi krížom. (Galura) Žena nemá byť skalou, o ktorú sa muž roztrepe a stroskotá, ale má byť podobná prístavu, kde muž nachodí odpočinok po veľkých trampotách tohoto života.

Oj, aký poľutovania hodný je osud muža, ktorý hanebne musí zahynúť v prístave vlastného domu svojho, lebo tá, čo mala mu ulaviť ťarchu starostí, robí ju ešte ťažšou l (Lud. Leon.) Boh dobrotivý prikladá dokonalej žene vyššiu cenu, ako najvzácnejším drahokamom. (Prísl. 31, 10) Drahokamy slúžia k ozdobe; ich majiteľ v čas blahobytu má drahocennú okrasu, v núdzi však donášajú mu pomoc. Tak i dobrá manželka už sama sebou je prameňom bohatstva; ona je prevzácny klenot, čo vo všetkých premenách životných má velikú cenu. (Lud . . Leon.)

3. Muž a žena majú tiež spoločne sa dietky a tieto po kresťansky vychovávať.

starať

o svoje

Deti práve tak málo sú vlastníctvom rodičov, ako majetok; ony sú dar Boží (Ž. 126, 3) ; ony sú tvory najvyššej Bytnosti, určené k vyššiemu blahoslavenstvu; ony sú dietky nebeského Otcá,

1029 čo

Boha v nebi menujú Otcom svojím. Deti sú od Boha sverené iba k vychovaniu. Rodičia tedy sú vlastne len služobníci Boží, ktorí sa pri vychovaní svojich detí musia podrobiť vôli Božej.

rodičom

Muž a žena majú sa starať o deti svoje nasledujúcim spôsobom: majú vyhýbať všetkému, čo by zdraviu ich detí škodlivé byť mohlo; majú dávať deťom každodennú výživu j konečne majú starať sa o ich budúce zaopatrenie.

Rodičia teda predovšetkým majú sa strániť všetkého, čo by zdraviu ich detí na ujmu byť mohlo. IRodičia musia sa chrániť náruživostí a bujností, lebo ich chyby a neduhy ľahko stanú sa dedictvom !ich detí. Jablko ďaleko od stromu nepadá. Rodičia nesmú doma zanechať malé deti na seba samé a k tomu snáď ešte shánať sa po zábavách. Pováž, akí starostliví boli Jozef a Maria, keď Ježiška na ceste domov ztratili; za 3 dni hľadali ho s boľasťami. (Luk. 2, 48) S akou starostlivosťou opatrujú svoje mladé už i vtáci nebeskí! ~Taký slabý~ vták neopúšťa hniezda, aby vajcia jeho nezachladly, a keď mladé už sa vyliahly, so všet strán nosí im pokrm ,:v zobáku svojom. Učte sa, vy rodičia, od tohoto vtáka starať sa o svoje deti. (Lud. Leon.) - Rodičia sú -povinní prácou zaslúžiť svojim djetkam každodenný chlieb a všetko, čo k udržaniu života je potrebné. Už i divé zvery živia svoje mladé. A predsa dajední rodičia tak sú ukrutní, ako pštros na púšti (Jer. nár. 4, 3), ktorý totiž vajcia svoje ponecháva horúcemu piesku na púšti a preč odchádza. Rodičia neomylne dopúšťajú sa chyby, keď slabé deti svoje už pr'Ívčas k ťažkej práci pridŕžajú. «Nie deti majú rodičom shromažďovať poklady, ale rodičia deťom». (2. Kor. 12, 14) Konečne rodičia majú sa starať o budúce zaopatrenie detí. Pováž, ako sa už vtáci nebeskí starajú o zaopatrenie svojich mladých. Ako namáha sa vták, aby svoje mladé lietať naučil, žeby sa v budúcnosti samy mohly vyšvihnúť do povetria. Tým viac rodičia mali by sa postarať o budúce zaopatreníe svojich detí : majú nadobudnúť a poručiť dietkam istý majetok, takzvané dedictvo (marnotratnosť rodičov teda je zločin na dietkach); majú dať svoje dietky vynaucovať v škole a vzdelať ich k istému povolaniu alebo stavu, ku ktorému dietky chuť majú (no rodičia naskrze nemajú práva nútiť svoje dietky do istého povolania alebo stavu; môžu im len radiť); majú viesť deti k boha-

1030

bojnosti, čím najlepšie sa postarajú o ich časné i večné šťastie.

PI'ávom hovorí Dávid: «Mladý som bol a zostarel som sa, ale nevidel som spravedlivého, že by bol opustený, ani detí jeho chodiť po žobraní» . (Ž. 36, 25) Konečne rodičia majú sa modliť za svoje dietky. Tým vyprosia na ne požehnanie Božie. Tak , Job po všetky dni modlil sa a konal obety zápalné za dietky svoje, akby snáď boly zhrešily proti Bohu (Juh l, 5); tak robila sv. Monika a sícé s veľkým úspechom. «Rodičia často majú shováraf sa o Bohu s dietkami svojimi, ale ešte častejšie Bohom o dietkach svojich», (Sv. Fr. S.) Napokon rodičia na smrtnej posteli nemajú vydediť ani jedno dieťa, ač k tomu právo majú. Hoci by dieťa mravne zkazené bolo, nech pomyslia, že. ho tým nenapravia. A či i sám umierajúci nebol tu i tam nepodareným dieťaťom svojho nebeského Otca[? A predsa zaiste nechce utratiť svoje dedictvo v nebi. (Eng. Fischer)

s

Pri vychovávaní detí muž a žena majú dbať o nasledujúce: hneď po narodení detí majú ich dať pokrstiť, dávať im počiatočnú výučbu v náboženstve, vo všetkom predchádzať im dobrým príkladom a zachádzať s nimi viac s láskou ako s prísnosťou. ((Vychovávať

dietky je toľko, ako viesť ich ku Kristu''. (Sv. Karol Bor.) Rodičia hneď po narodení svojich detí majú ich dať pokrstiť. Rodičia, ktorí s krstom svojich detí vyše 10 dní bez važnej príčiny odkladajú, páchajú ťažký hriech. (Sv. Alf.) - Kňazi sú povinní poučovať ľudí v kostole; tú istú povinnosť majú rodičia v domoch svojich. (Sv. Aug.) Vy rodičia, buďte apoštolmi svojich detí; váš dom je vaším kostolom. (Sv. Zl.) Rodičia, čo svojich detí nevyučujú v počiatočných pravdách náboženských, idú v ústrety večnej záhube. (Bened. XIV.) Rodičia majú dietkam ~vojim dávať výučbu náboženskú, nasledujúcim spôsobom: majú ich pri vhodných príležitosťach nenúteno poučovať o základných pochopoch a pravdách náboženských. (Jeden Boh je v nebi; on je vševedúci; prijme nás jednúc do neba, ak ho poslúchame a p.)

No nikdy nemajú rodičia strašiť deti svoje peklom a diablom, lebo tým by im zhnusili Boha. Ani nemajú pomýliť deti v ohľade náboženskom (na pr. nemajú im vraveť: «Ježiško doniesol dary» a

lOísl

p.); lebo keď deti neskoršie zbadajú, že sa mýlily, nuž v ohľade náboženskom vôbec už nič nebudú veriť. Rodičia ďalej majú dietkam sdeľovať vôľu Božiu. Tak Tobiáš už od mladi učil svojho syna, ako hriechu má vyhýbať (Tob. 1, 10), a ešte umierajúc, dával mu krásne n!luky. (Tob. 4.) Rodičia majú hľadeť, aby v dietkach svojich i zlé náchylnosti zadusili. Majú vychovávať deti v kázni {t. j. poriadku) a nauke Pánovej. (Ef. 6, 4) Rodičia majú pridŕžať svoje deti k modlitbe, najprv majú naučiť ich prežehnať sa a vyslovit meno Ježis, potom i Otčenáš, Zdravas a Apoštolské vyznanie viery. Avšak denné modlitby detí majú byť krátke, aby chuti k modlitbe neztratily. Preto ženísi vždy museli sa podrobiť zkúške pred sobášom, aby sa zistilo, že o počiatočných pravdách náboženských i sami dobre sú poučení. ___: Rodičia ďalej majú dávať dobrý príklad dietkam svojim. Dobré príklady viac osožia, ako 'Ylajlepšie reči; lebo oči rýchlejšie presvedčujú, než uši. Čo sme počuli, zabudneme ; ale čo sme pred očami mali, vždy vidíme.

(Sv. Ambr.) Deti vždy viac budú pozorovať, čo rodičia robia, ako čo vravia; lebo skutky tiež majú svoj jazyk a sú výmluvnejšie, než ústa. (Sv. Cyp.) Skutky rodičov (sú knihy, z ktorých sa deti učia. (Sv. Zl.) Preto rodičia nemajú ani nič zlého robiť pred svojimi dietkami. Sv. Ambróz dáva matke radu: «So všetkou starostlivosťou bedli nad tým, aby tvoje dieťa ani na tebe, ani na otcovi dačoho nevidelo, čo by hriechom bolo, keby to aj ono robilo».

Ani čeliadka pred deťmi nemá nič zlého hovoriť alebo robiť. «Hospodári napomínajú paholkov a slúžky, aby na svetlo pozor dávali, žeby požiar nevznikol; prá ve tak majú ich napomínať, aby sa na pozore mali, žeby do srdca nevinného decka iskra nefrkla a nepodpálila domu Božieho». (Sv. Zl.) Veď deti držia za dovolené, čo doma vidia. Ba deti majú veľký pud k napodobňovaniu a robia všetko, čo iných robiť vidia ; ich myseľ ponáša sa na zrkadlo, ktoré všetko ukazuje, čo sa mu oproti drží. Rodičia majú mať pred očami slová Spasiteľove: «Kto pohorší jedného z týchto maľuč­ kých, čo vo mňa veria, lepšie bolo by mu, keby mu mlynský kameň na šiju bol zavesený a bol ponorený do hÍbky morskej».

(Mat. 18, 6) Ak duša dieťaťa zahynie pre nedbanlivosť rodičov, nuž týmto platí hrozba Božia: «Z ruky tvojej budem vyhľadávať krv jeho». (Ezech. 33, 7) Pri vychovávaní detí rodičia musia spojovať lásku s prísnosťou. Ako rany vínom čistíme a olejom hojíme, tak pri vychovávaní musíme miešať krotkomyselnosť s prís-

1032 nosťou. (Sv. Reh. Veľ.) Veľká prísnosť je chyba. Lev, toto divoké a ukrutné zviera, ručí a naháňa strachu všetkým tvorom ; no keď vojde do brlohu, kde mladé jeho sa nachodia, je bez vzteku a celkom skrotený. A rodičia mali by sa dať zahanbiť týmto divým zverom? (Sv. Aug.) Preto rodičia zriedka a len láskave majú trestať; lebo trest je liekom; ak sa liek pričasto a vo veľkom množstve užíva, škodí a zahubí človeka. (Hunolt) Chcete vychovať svoje deti za mravopočestných ľudí ustavičným špintaním a žalovaním?

To nejde. Ani len zlatník neužíva ustavične svojho kladiva, ale i ľahodným vtláčaním alebo jemným prehybovaním hľadí dať predmetom krásnu podobu. (Sv. Ans.) Rodičía, ktorí svoje deti vždy len haníť chcú, tak nerozumne jednajú, ako zahradník, ktorý strom so všetkých strán tak zatvorí, že konáre svoje rozprestierať nemôže. (Sv. Ans.) Ani láska rodičov k deťom nesmie splanef na maznanie. Nie je teda dobre, keď rodičia z neporiadnej lásky k deťom svojim všetky ich chyby bez trestu nechávajú. Takí rodičia sú podobní opiciam, čo z prílišnej náklonnosti svoje mladé tak objímajú a stískajú, že ich zahrdúsia; lebo prílišná láska rodičov k deťom vedie k večnému zatrateniu. «Kto šetrí prút, nenávidí syna svojho». (Prísl. 13, 24) Kto dieťa svoje mazná, tomu , ono neskoršie naženíe strachu. (Sir. 30, 9) Ani nesmú rodičia vo všetkom urobit po vôli dieťaťa; majú" mu síce bez ukrutnosti, ale rozhodne odopreť, čo hlavate žiadalo. (Fenelon)

Kresťanská

výchova detí je najdôležitejšia zo všetkých rodičovských povinností; lebo od vyplnenia tejto povin~ nosti závisí časné i večné šťastie detí a rodičov.

Rodičia

považovať

výchovu detí za tak dôležitú, že zármutok, ako zlé deti, ale ani väčšiu radosť, ako dobre vychované deti. (2. Jan. 3, 4) Kresťanská výchova detí najviac je povinnosťou matky, v lone ktorej dieťa takmer výlučne trávi prvé roky života svojho. Otec následkom povinností svojho povolania má k tomu menej času i menej náklonnosti a spôsobnosti. (Alb. Stolz) Pri výchove otec a matka doplňujú sa navzájom. Otec pre silu svojej vôle a prísnosť je viac predstaviteľom bóžskej moci a spravedlnosti, matka však následkom svojej dobrotivostí a nežnej lásky viac obrazom božskej dobroty a milosrdenstva. Otec teda svojou otcovskou vážnosťou musí potvrd-

im

nič

nemá

majú

zapríčiňovať väčší

10d3

zovat, čo matka deti naučila, a musí pridŕžať deti k plneniu rozkazov matkiných. - Od výchovy detí závisí ich budúce šťastie.

Ako totiž deti za mll!di boly vychované, tak obyčajne ostanú za celý život. Je to ako s roľou; táto vydáva dobrú alebo planú úrodu podľa toho, ako bola obrobená. (Hunolt) Z mäkkého vosku dia ľúbosti môžeme utvoriť anjela alebo diabla; to isté platí aj o mladistvej povahe decka. Je to preto, že dojmy, aké na deti za mladi urobené boly, nikdy nezmiznú z ich duše. Je s tým, ako s mladými stromčekami ; znaky, ktoré do týchto vrežeme, nikdy nezmiznú, ale stávajú sa vždy širšími, a väčšími, čím väčší je peň.

(S. Cyr. Jer.) Ako nová nádoba dlho razí tým, čo sa do nej vlialo, tak mladistvé mysle dlho podržia v sebe, čo za mladi v seba prijaly. (BI. Kanisius) Čomu z mladi privykneš, tomu na starosť neodvykneš. (Slov. porek.) V pozdejšom živote človek už tak ľahko nedá sa premeniť. Mladý strom dá sa zohnúť, ale starý už nie.

Kým železo je žeravé, dá sa kovať, no nie, keď už je studené.

Roľa z jari obrobená donáša úrodu, ale nie obrobená v lete. Duša dieťaťa je podobná čistému potôčku, do ktorého lúče slnečné až na dno svietiť môžu; no dospelý hriešnik ponáša sa na močiar. (Alb. Stolz.) Ľahko je spravovať mladé mysle, ale ťažko je- vykoreniť neprávosti, ktoré s nami vzrástly. (Seneka) V trestniciach je najviac takých zločincov, ktorých výchova za mladi bola zanedbaná.

A keď niekto po smrti bude zatratený, nuž istotne rodičia spoluzavinili jeho nešťastie. Povážte teda, vy rodičia, aká zodpovednosť spočíva na pleciach vašich l «No žiaľ, mnohí rodičia menej dbajú o svoje deti, než o hoviadka ; viac starajú sa o oslov a kone, ako o deti». (Hunolt) Rodičia, čo výchovu svojich detí zanedbávajú, sú oveľa horší, než vrahovia detí, lebo tito zabíjajú iba telo, tamtí však dušu ; v prvom páde smrť trvá za chvíľku a bez toho musí raz nastúpiť, no v druhom páde smrť je večná a tejto ľahko môže sa vyhnúť. (Sv. Zl.) Mnohí rodičia trudia sa ovšem, aby svojim dietkam peniaze a majetok zanechali, ale o výchovu nestarajú sa. Títo rovnajú sa človekovi, ktorý vôkol domu, čo sa už rúca, nádherné zahrady zakladá. (Sv. ZL) - Aj časné a večné šťastie rodičov závisí od od výchovy ich detí. Rodičia, čo si dietky plano vychovali, obyčajne už na zemi bývajú ťažko trestaní od Boha. Trest na takých rodičov obyčajne prichodí od ich vlastných detí. Čím hrešili, tým sa i trestajú. Kráľ Dávid z prílišnej lásky netrestal svojho syna Absolona pre chyby jeho ; no zato ·

1034

musel veľmi ťažko trpeť, keď tento potom proti nemu povstal.

(2. Kráľ. 17) Najvyšší kňaz Heli bol veľmi prehliadavý oproti dvom rozpustilým synom svojim ; preto mu Boh skrze Samuela oznámil prísny trest, ktorý skoro prišiel : oba synovia v jeden deň zahynuli v bitke, otec však, ako počul trúchlozvesť túto, padol so stolca, na ktorom sedel ,a zabil sa. (1. Kráľ. 4, 18) Rodičia, čo svoje dietky plano vychovávajú, ani po smrti nemajú očakávať dačo dobrého; podobní sú ľuďom bezbožným. «Kto však o svojich a nadovšetko o domácich sa nestará, zaprel vieru a je horší od neverca».

(1. Tim. 5, 8) Naproti tomu rodičia; ktorí svoje dietky dobre vychovávali, dostanú od Boha veľkú odplatu, menovite vo večnosti.

Od výchovy detí závisí blahoslavenstvo matkino. (1. Tim. 2, 15) Otec dobrého syna pri smrti svojej nebude zarmútený, ani zahanbený pred nepriateľmi. (Sir. 30, 5) Dobrí rodičia, keď jednúc pred Pána sa dostavia, budú môcf povedať: «Hľa, zachoval som tých, ktorých si mi dal, a ani jeden z nich nezahynul». (Ján 17, 12) Roľníkovi práca nie je omrzlá pre úrodu, ktorej sa ufá; tak i rodičia so zreteľom na večnú odplatu neunavne majú pracovať na výchove detí.

7. Krížne manželstvá. l. Cirkev vždy odrádzala križ ne (a či 1niešané) n1anželstvá, t. j. manželstvá medzi

katolíckymi a nekatolíckymi

kresťanmi, a síce

z nasledujúcich príčin: l. v takých manželstvách poriadna výchova detí je temer nemožná; 2. niet opravdivej spokojnosti, ani opravdivého šťastia; 3. katolícka stránka je vo veľkom nebezpečenstve, utratiť svoju vieru; 4. okrem toho nekatolícka stránka podľa svojho náboženstva kedykoľvek môže opustiť stránku katolícku a vstúpiť do iného manželstva.

Uz v Starom zákone zakázal Boh «miešané manželstvá» ; židia nesmeli vstupovať do manželstva s pohanmi (5. Mojž.' 7, 3), ba ani len so Samaritánmi, ktorí knihy Mojžišove a pravého Boha síce uznávali, ale popri tom i pohanské zvyky mali. Tak dnes i

1035

Cirkev odrádza katolíkom manželstvá s nekatolíkmi, t. j. s takými, čo síce tiež v Krista veria, ale pritom prijali nauky, ktoré sa uče­ niu' Kristovmu protivia. Za dávnych časov ukladalo sa 5-ročné pokánie cirkevné takým rodičom, čo svoju dcéru za bludoverca vydali.

(Sn. Elvirský 305.) - Nebezpečenstvá krížneho manželstva záléžia v nasledujúcom: Nekatolícka stránka (protestant, starokatolík, nesjednotený grék) pri výchove detí nebude podporovať stránku katolícku, ba v tom zrovna bude ju hatiť, snáď hanením a vysmievaním cudzej viery a ~ej náboženských zvykov. A hoci by tak nebolo, už príklad nekatolíckej stránky škodlive pôsobí na dietky. Obyčajne stáva sa, že nekatolícka stránka popustí naliehaniu svojho kazateľa, svojich príbuzných (ktorí jej predstavujú, ako veľmi katolícka výchova zavadzia šťastiu, povolaniu dieťaťa a p.) a vôbec všetky dietky dá vychovávať v svojom náboženstve.

No čože bude z detí ešte len potom, keď katolícka stránka umre a nekatolícka zase vstúpi do manželstva s osobou svojej viery?

Katolícky kresťan pri vstúpení do takého manželstva koná ešte ukrutnejšie oproti svojim dietkam, ako Číňan, čo svoje dietky odhadzuje; lebo odhadzuje nie telesný, ale večný život svojich detí. V krížnom manželstve niet pravého šťastia. <<Kde má byť dokonalé manželstvo, tam musí byť jednota» (Sv. Ambr.), no menovite v najdôležitejšej veci, v náboženstve. Vrúcna láska a úprimnosť manželov medzi sebou nedá sa myslet:, ak nie sú sjednotení v najvážnejšej záležitosti života, v náboženstve. Ako sa môže menovať manželstvom to, kde niet ani svornosti vo viere? (Sv. Ambr.) Aký trápny doj em musí robiť na manželov i to, keď musia sa rozlúčiť, aby do kostola išli. <<Pri manželskom sňatku teda predovšetkým musí sa predložiť otázka o náboženstve». (Sv. Anibr.) - Krížne manželstvá sú veľmi nebezpečné vlastnému dušnému spaseniu.

(Kl. Xl.) Bohom osvietený kráľ Salamon pojal .si za manželky pohanské ženy a tieto doviedly ho tak ďaleko, že zo ctiteľa pravého Boha stal sa modloslužobníkom a modlám dal staväť chrámy v krajine svojej. Keď cedry libanonské klátia sa v miešanom manželstve, akože sa povodí slabej trsttne l Bludoverci sú ešte ďaleko nebezpečnejší, než pohaní. Lebo kto ma svádza, aby som sa modle klaňal, ten neomámi ma tak skoro, ale ľahšie ten, čo povedá : I ja som kresťan. (Sv. Aug.) Jestli už čítanie bludovereckých kníh je nebezp ečné, tým nebezpečnejšie musí byť ustavičné obcovanie s bludovercami. K tomu ešte treba doložiť, že náhľad toho, kto-

1036

rého milujeme, ľahšie si osvojujeme. «V krížnom manželstve leží veľké pokušenie k zapieraniu rozdielu medzi pravdou a bludom a k považovaniu všetkých náboženství za rovnoprávne». (Lev XIII.)V krížnom manželstve práva oboch manželov sú celkom nerovné.

Lebo nekatolícka stránka môže sa da_ť rozlúčiť a zase oženiť, poťažne vydať; naproti tomu katolícka stránka v páde rozlúčenia nesmie vstúpiť do druhého manželstva, kým druhá stránka žije.

Cudzia krása upúta srdce nekatolickej stránky, a čo chvíľa rozsobáš je hotový. V Prusku v jednom jedinom roku (1840) bolo 3000 takých rozsobášov. Aká potupa je to pre takého rozsobášeného katolíka ; vstúpil do manželstva a predsa nemá manželky; teraz vidi svoju manželku na ruke iného; v samote, snáď i zapovrhnutý svetom, musí tráviť svoj život. Nemá útechy, krem výčitiek pre bývalú ľahkomyseľnosť a neposlušnosť svoju. A jak velmi musí byť ranené srdce jeho, keď od jednej čiastky svojich detí navždy odlúčiť sa musí. Vidno tedy, ako veľmi Cirkev má pravdu, keď svoje dietky od takých manželství zdržovať hľadí. «Chráň sa vstúpiť do manželstva s takým, čo viere tvojej je cudzí». (Sv. Ambr.)

2. Cirkev len pod troma výminkamí trpi krížne tnanželstvá: l. oba ženísi musia prisľúbiť (a n. pr. v Uhorsku i pred svetskou vrchnosťou osvedčiť), že všetky dietky po katolícky vychovávať budú; 2. katolícka stránka musí prisľúbiť, že nekatolícku povedie k poznaniu pravdy; 3. nekatolícka stránka musí prisľúbiť, že katolícku bez prekážky nechá žiť podľa katolíckeho náboženstva. (Pius VIII. 1830, Rehor XVI. 1831.)

Ale toto trpenie alebo dovolenie krížneho manželstva nie je schválenie ; lebo Cirkev predsa zazlieva také manželstvo. V Uhorsku ženísi musia pred farárom osvedčiť a pred svetskou vrchnosťou uzavreť písomnú smluvu, že dietky po katolícky vychovávať budú. Cirkev preto tak prísno žiada katolícku výchovu detí, lebo táto je hlavný účel manželstva. Účel manželstva je: vychovávať deti a síce pre Boha. Jeho cieľom nie je iba zanechanie dedičov, ale viac vychovávanie ctiteľov pravej viery a pravého náboženstva.

(Rim. katech.) Preto katolícka stránka je povinná, predovšetkým

1037 zabezpečiť

dušné spasenie detí. Nešťastná to matka, čo vraždu pácha na duši svojho decka, keď ho v bludnom učení dá vychovávať. «Prvé plamene bláznivej lásky skoro zahasnú, svedomie dôjde svojho práva a tak začne sa trápny život, čo pravé rodinné šťastie znemožňuje. Trápenie začína sa s prvým dieťaťom, ktoré by manželke sladké radosti materinské doniesť malo. Dieťa vyrve sa z náručia pravej viery a vychováva sa v duchu protináboženskom.

Aké hryzenie svedomia cíti vtedy srdce matkino ! A každé dieťa, čo pre matku je novým požehnaním Božím, zväčšuje jej vinu a je novým žalobníkom na jej nevernosť». (Bisk. Korum) Nekatolícka stránka ľahko môže privoliť ku katolíckej výchove detí, lebo veď dia učenia jej cirkve človek môže byť spasený v každom náboženstve, a tým viac v katolíckom, keďže toto dľa náhľadu nekatolíkov obsahuje všetky podstatné nauky Kristove. Teda nekatolícka stránka, čo na katolícku výchovu detí pristane, nedopustí sa nijakej . krivdy naproti deťom svojim, no ovšem dopustila by sa jej stránka katolícka, keby s nekatolíckou výchovou súhlasila. Katolícka stránka má viest nekatolícku k poznaniu pravdy, a síce nie násilne alebo nahováraním ; lebo proselytárstvo, ktoré množí len počet katolíkov dia mena a nie počet pravých detí Cirkve, zošklivuje si katolícka Cirkev. Ona chce len obrátenie dobrovolné a z najhlbšieho presvedčenia. Katolícka stránka má pôsobiť len modlitbou a príkladom svojím. Máme vyučovať viac životom svojím, ako slovami. (1. Pet. 3, 1) Keď stránka katolícka ukazuje, že je sporivá, skromná, povolná, trpezlivá, verná atď., nuž nekatolícka stránka počne rozmýšľať a poznávať strom po jeho ovocí. Pravda, že pri vhodnej príležitosti, pokojne a rozvažite, môže i zaháňať predsudky nekatolíckej stránky proti nášmu sv. náboženstvu. Avšak svojím poučovaním nemá sa natískať a má starostlive vyhýbať každému slovu, ktoré by nekatolícku stránku v jej náboženských citoch uraziť mohlo. Lebo nekatolík nemôže za to, že nemál milosti narodiť sa a byť vychovaným v pravej viere. - Konečne katolík má neohrožene plniť povinnosti svojho vlastného náboženstva (modlitbu, navštevovanie služieb Božích, prijímanie sviatostí atď.); tým získa vážnost v očiach druhého.

Dobromyseľný inoverec do ista nemôže namietať proti užívaniu menovaných prostriedkov (proti modlitbe, vernému plneniu povinnosti); veď tým netratí ničoho, ale len získa. - Obyčajne robí sa táto námietka: Katolíci, ako i protestanti v hlavnej veci. sú jedno ;

1038

rôznia sa len v pobočných veciach. No to nestojí. čo katolík ctí ako pravdu nebeskú, . to protestant drží za daromnú ustanovizeň ľudskú; n. pr. sv. omšu má katolík za' obnovenie krížovej obety Kristovej, ale protestanti držia ju za modlárstvo. Tu už prestáva všetka jednota. - V bývalých storočiach z horlivosti za katolícke . náboženstvo povoľovaly sa krížne manželstvá ; lebo katolícke ženy pohly svojich manželov k prijatiu katolíckej viery, ako n. p. sv.

Cecilia Valeránia, sv. Klotilda Chlodvika, kráľa Frankov. No dnes je to inak j lebo na terajších kresťanov UŽ nemožno tak sa spoliehať.

Ak nesplnia sa tieto tri výminky, nuž Cirkev odopiera krížnemu manželstvu požehnanie; jediné, čo Cirkev povoľuje, ako n. pr. kedysi v Uhorsku, je takzvaná passívna assistencia katolíckeho farára pri uzavieraní manželskej smluvy.

Passívna assistencia záležala v nasledujúcom: farár v obyčajnom obleku, ako doma nosí, tedy bez zvláštneho odznaku kňazského, v súkromnom príbytku svojom pred dvoma svedkami vypočul manželskú smluvu ženíchov, ale zdržal sa pri tom od každého že hnania. Tým ženísi ovšem stali sa naozajstnými manželmi, avšak katolícka stránka vzdor tomu nebola bez ťažkého hriechu.

3. Katolícki kresťania, čo do krížneho manželstva bez požehnania katolíckej Cirkve vstupujú, páchajú smrteľný hriech, a nemôžu byť

pripustení k prijímaniu sv. sviatostí.

Takí katolíci páchajú smrteľný hriech (Reh. XVI. 23. mája 1846) ; lebo hrešia neposlušnosťou, keď cirkevných predpisov nezachovávajú; dávajú veľké pohoršenie a zapierajú vieru; odvracajú sa od pravej Cirkve a chcú prijímať sviatosť v cirkvi inovercov.

Teda cudzej cirkvi dávajú prednosť pred katolíckou alebo ju aspoň stavajú na roveň s touto. Inými slovami: prajní sú bludoučeniu.

Na to padá vyobcovanie z Cirkve. Nasledovne taký katolík nemôže byť rozhrešený, tým menej smie sa pripustiť k sv. prijímaniu. Len

1039

vtedy môže sa pripustiť k priJimaniu sv. sviatostí, ked pre svoj hriešny sňatok ukazuje úprimnú ľútosť a je odhodlaný vyplniť požiadavky Cirkve. (Pius VI. 13. júľ. 1782.) Na smrtnej posteli nejeden pride k lepšiemu poznaniu. «Ako sopka za roky je pokojná a potom konečne strašne začína dymiť a hučať, tak vodí sa i tým ľudom : za roky odpočíva svedomie, no na smrtnej posteli ukáže sa v celej moci svojej; plamene zúfalstva, čo vtedy vybúšia, sú predihrou pekla. Obzvlášte príde myšlienka: ak náboženstvo katolícke je pravé a samospasiteľné, nuž pripravil som dietky svoje o dušné spasenie. Akože to bude so mnou pred súdnou stolicou Božou? (Alb. Stolz) Niet vari ani jednoho krížneho manželstva, v ktorom manželia po rokoch nevyslovili by presvedčenie, že lepšie by bolo, keby sa neboli našli. (Hirscher)

8. Stav bezmanželský.

Dobrovoľný

bezmanželský stav je dokonalej ší, než manželský; lebo kto .bez manžell.

stva ostáva, môže sa oveľa lepšie starať o svoje dušn é spasenie a dosiahnuť vyšší stupeň blahoslavenstva.

Len dobrovoľné bezmanželstvo je záslužné pred Bohom ; lebo jest i nedobrovoľné, n. pr. u mladuchy, ked jej veno chybí ; alebo ked n. pr. učiteľky alebo vojaci na istý čas zákonom sa nútia k bezmanželstvu. - Lepšie a pobožnejšie je, zotrvávať v panenstve alebo bezmanželstve, ako byť ženatým, poťažne vydatým. (Sn. Tr. 24, 10) Panenstvo o toľko prevyšuje manželstvo, o koľko anjeli ľudí prevyšujú. (Sv. ZL) Panenstvo má toľkú prednosť pred manželstvom, ako nebo pred zemou, duša pred telom.

(Sv. lsid.) Počestné je manželstvo, ale ešte počestnejšie panenstvo. (Sv. Amb.) Panny sú majstrovské kúsky milosti Božej. (Sv. Cyp.) Preto už pohaní mali veľkú úctu pred osobami, čo bez manželstva a čisto žily; tak Rimania pred vestálskymi pannami. Mladuchu považujú za tým šťastnejšiu, čím bohatší a z lepšieho rodu je ženích jej. Preto za tým šťastnejšiu musíme mať takú, čo si čistotou vyvolila Krista za ženícha. Z tej príčiny i sv. Agneska hovorila k synoVi rimského miestodržiteľa: «Ja som už zasnúbená Kat. llud. Kate chismus .

66

1040

a mám oveľa lepšieho ženícha. Odíď, ty potrava červov l - Kto je bez manželstva, viac môže sa starať o svoje dušné spasenie.

Kto je neženatý, poťažne nevydatý, ten viac dbá o to, čo je Páno·ro, kto však je ženatý alebo vydatý, ten viac stará sa, ako by sa druhému zapáčil, a je rozdelený. (1. Kor. 7, 32-34) - Kto je v bezmanželstve, dosiahne vyšší stupeň blahoslavenstva. Sv. Ján vo svojom Zjavení vidí pred trónom Božím 144.000 takých, čo novú pieseň spievajú, akú iní spievať nemohli; to boly duše panenské. (Zjav. 14, 1-5) Kto zachováva radu Pánovu, bude mať väčšiu slávu. (Sv. Aug.) Panici v istom ohľade patria k zemianstvu nebeskému. (Lerch) Povšimnime si slov Kristových : (<A každý, kto opustí dom alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo matku alebo manželku alebo synov alebo role pre meno moje, za to obdrží stokrát toľko a bude vládnuť životom večnýmll. (Mat. 19, 29) Tu Kristus naráža na tých, čo sa z ohľadu na Boha vzdávajú manželstva: tí teda jednúc majú dosiahnuť radosti stokrát väčšie, než by v manželstve boli dosiahli.

2. Preto i Spasiteľ slovom a príkladom svojim narádzal stav bezmanželský.

Kristus povedá, že sú ľudia, čo pre nebo v panictve ostávajú, a dokladá: «Kto môže chápať , nech chápell. (Mat. 19, 12) Aj sv.

Pavel povedá: «Kto vydá svoju dcéru, dobre robí; kto jej však nevydá, lepšie robí (1. Kor. 7, 38), a ďalej: «Vdova bude blahoslavenejšia, keď tak zostane». (1. Kor. 7, 40) - Spasiteľ žil be manželstva, apoštoli takže. Mnohí svätí složili sľub ustavičnej čistoty, tak Matka Božia, ako nasleduje z jej slov k anjelovi (Luk. l, 34) ; taktiež sv. Jozef, ako cirkevní učitelia uisťuj u; ďalej už za mladi sv. Terezia, sv. Magdalena Pazziská, sv. Ruža Limská. Mnohí svätí dali sa radšej mučiť a podstúpili smrt, než by sľub čistoty boli zrušili. Sv. Agneska nijako nechcela sa vydať za syna miestodržiteľovho v Ríme. Preto ju tento dal ukrutne mučiť a odpraviť. (t 304) Podobne vodilo sa sv. Háte (Agate) v Sicílii (t 252) a sv. Lucii. (t 304) Sv. Hilár, biskup poitierský (č. poatierský) a učiteľ Cirkve (t 357), prv ne~ stal sa kňazorfl, bol ženatý a .mal dcéru. Kým pre vieru svoju žil vo vyhnanstve, nariastla jeho dcéra i mala sa vydať za jedného mládenca. Preto písala otcovi; ale tento odpovedal jej : «Už skoro navrátim sa domov a donesiem

1041

ti podobizeň iného ženícha ; . potom porovnaj a rozhodni sa za jedného alebo druhého». Navrátiac sa domov,_ ukázal jej sv. kríž ·Kristov a radil jej, aby sa Kristu vo večnom panenstve zasvätila.

Dcéra uposlúchla radu otcovu a skoro potom umrela blahoslavenou smrťou. Pri smrti jej povedal biskup: «Hľa, tvoj Ženích UŽ prichádza, aby ťa pozval na večnú svatbu». - Ba bolo i mnoho manželov, čo v manželstve čistý život viedli, tak Matka Božia a sv. Jozef, sv. Cecilia a Valerián, sv. Kunigunda a sv. Henrik, cisár.

9. Vol'ba stavu, Ked pútnik na púti svojej príde na miesto, kde sú krížne cesty, musí dať pozor, aby nezablúdil. Tak i človek, ked pri putovaní k nebu má si voliť svoje povolanie, musí byť veľmi opatrný, aby povolania nepomýlil. ·

l. Stavom menujeme tie zvláštne práce a zaviaza-

nosti, ktoré sme k blahu

ľudskej spoločnosti

prevzali.

Človek je stvorený k práci, ako vták k lietaniu. (Job. 5, 7) To vysvitá už z nasledujúceho: Kým zem sama sebou vydáva zvieratám potrebný krm, človek nenachodí pokrmu potrebného k svojmu zachovaniu, ak zeme neobrába. A kým zvieratá od prírody majú potrebné zaokrytie pre svoje telo, ako perie, vlnu, srsť (štetinu), šupiny a podobné, človek (akoby ani nepatril na túto zem) na svet prichádza nahý. .Človek tedy je nútený, vlastnou príčinlivosťou zaopatriť si, čo mu príroda odoprela. Tedy predovšetkým potreba výživy, zaodievania sa a bývania popudzuje ho k činnosti. Ako i zo sv. Písma je zrejmé, zprvu každý sám musel ,si zaopatriť všetko, čo mu k živobytiu potrebné bolo; varil si jedlá (myslime na Jakubovu varenú šošovicu), · zabíjal zviera, ktorého kožou sa zakrýval,- budoval si chalupu atd. Potreba len výnimečne (zapríčinená nehodami, zbojníkmi, dravou zverou a p.) nútila ľudí k vzájomnej podpore. No zponenáhla prišli na to, že je oveľa lepšie, · ked jednotlivé práce sa oddelia. Lebo na rozliných ľuďoch zbadalo sa, že k obzvláštnym výkonom bud od prirodzenosti· alebo následkom stáleho cviku sú spôsobnejší a náchylnejší a nasledovne dotyčnú prácu omoc lepšie konajú. I nahliadlo 6ô*

10t2

sa, že oddelenie jednotlivých zamestnaní značne obľahčuje prácu Tak znenáhla vznikly rozličné stavy; jeden budoval chalupy, druhý zhotovoval šaty, iný zas obrábal role. (Stav živnostnícky.) Iní zas zamestnávali sa tým, že zkúsenosti a vynálezy, urobené pri rozličných prácach, druhým sdeľovali. (Stav učiteľský.)

A zase iní mali úkol, brániť spoločnosť proti nepriateľom a udržiavať vnútorný pokoj. (Stav vojenský.) Všetky tieto stavy zachytávaly jedon do druhého, ako kolieska u hodinového stroja i doplňo­ valy a podporovaly sa vzájomne, ako údy jedného tela. (O slove «stav>> a «povolanie)) viď II. diel.) ľudskú.

stavu je vec veľmi dôležitá; lebo od šťast­ nej voľby stavu obyčajne závisí naše šťastie na zemi, blaho spoločnosti a naše večné blahoslavenstvo.

2.

Voľba

Kto si vyvolil povolanie, ku ktorému sa hodí, tomu lepšie bude žif na svete; práce budú sa mu dariť, nasledovne bude spokojný, od bližných ctený a vážený. Ponáša sa na loď, ktorá sa smerom prúdu plaví a prajný vietor má, teda skoršie cieľa dôjde.

Ale kto si volí stav do ktorého sa nehodí, ten ustavične bude nespokojný; povodí sa mu, ako tomu, čo na seba vzal veľkú ťarchu, ktorú uniesť nevládze. Taký bude iba škodiť ľudskej spoločnosti, miesto že by jej osožil; ba môže narobiť i mnoho zlého, najmä ak zaujíma vplyvné miesto, s ktorým si poradiť nevie. On v ľudskej spoločnosti je to isté, čo chorý úd na ľudskom tele. · Preto taký je v nebezpečenstve, utratiť večné blahoslavenstvo. Lebo Boh pri súde predovšetkým bude hľadeť na to, ako sme plnili povinnosti svojho povolania, poneváč vyplnenie týchto je povinnosťou spravedlivosti. Veď už tu na zemi zodpovední sme svojej vrchnosti za vyplnenie povinností svojho povolania. Povážme tiež, že za vyplnenie povinností svojho povolania každý je platený.

3. Pri

voľbe

stavu držme sa nasledujúcich zásad:

l. Volme si stav, ku ktorému máme schopnosti a náchylnosť.

Rastlinu, určenú k južnému podnebiu, nesmieme presadiť na. sever, ináče zakrnie a nebude mať ovocie. A lastovičku, ktorá

1043

v teplejšej časti roka u nás vydrží a vyživiť sa môže, nesmieme tu zadržať v zime, ináče zahynie. Tak i každý človek musí brať ohľad na schopnosti (vlohy, nadania), aké mu Stvoriteľ udelil.

Tieto schopnosti majú sa zúžitkovať a zdokonáliť ; · Kristus dáva to na vyrozumenie v podobenstve o hrivnách. (Mat. 25; Luk. 19) Ktože by ozaj miesto vola priahal do voza hus alebo miesto psa držal kozu k stráženiu domu? Práve tak nerozumne konal by i ten, kto by si vyvolil povolanie, ku ktorému schopností nemá. Keď už ten, čo nové šaty kupuje, na to hľadí, či mu dobre stoja, tým viac musíme hľadeť, či nám pristane stav, ktorý si volíme. Trebárs náchylnosť k niektorému stavu obyčajne ztadiaľ pochodí, že sa k nemu za spôsobných držíme, predsa stáva sa tiež, že človek k niektorému stavu má síce náchylnosť, ale nie spôsobnosť. V tomto páde náchylnosť je nerozumná, a človek, ktorému Stvoriteľ nie nadarmo dal rozum, musí ju potlačiť. Keď niekto na pr. zamiluje si stav vojenský, poneváč sa mu pekná rovnošata (uniforma) páči, nuž náchylnosť táto je nerozumná, ak nemá i smelosti a vytrvalosti v nebezpečenstvách. Celkom inak je, keď človek sice je spôsobný k niektorému stavu, ale nemá náchylnosti. Že tejto nemá, to obyčajne pochodí ztadiaľ, poneváč si povinnosti povolania horšími predstavuje, než naozaj sú. No keď si už raz vyvclil toto povolanie, potom dostaví sa i náchylnosť; lebo nahliada, že ťarcha následkom spôsobnosti nie je toľká, a zdar v prácach robí mu radosť. Kto by k viacerým stavom cítil spôsobnosť, u toho rozhoduje väčšia náchylnosť alebo láska k istému stavu.

stavu nedajme sa viesť výlučne ohľa­ dom zemským, ako na pr. ohľadom na peniaze, pôžitky alebo príbuzenstvo.

2. Pri

voľbe

I pri voľbe stavu platia slová Kristove: ((Hľadajte predovšetkým kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a toto všetko bude vám pridané» (Mat. 6, 33); ďalej: ((Co osoží človekovi, keby celý svet získal, ale na duši svojej škodu trpel?» (Mat. 16, 26) Predovšetkým teda predložme si otázku: V ktorom stave popri vlohách svojich môžem urobiť najviac dobrého a nadobudnúť si zásluh pre nebo? Chybia tí, čo zemské statky a pôžitky za najvyššie dobro považujúc a vyššieho ideálu neznajúc, spytujú sa len: V ktorom stave budem maf najviac pohodlia, najväčšie dôchodky,

1044

najvyššiu vážnosť, najrýchl~jšie zaopatrenie a p.? Poneváč títo len vlastnú výhodu svoju na zŕeteli majú, neskoršie budú považovať svoje povinnosti len za vedľajšiu vec a budú spoločnosti práve tak na závadu, ako zlomené koliesko hodinovému stroju. No ich samých potom zastíhne i spravedlivý trest; lebo v povolaní svojom onedlho zkúsia, že ľudský život nie je čas žatvy, ale sejby, nie čas pôžitku, ale práce a trpenia; skoro naj dú, že povinnosti a nesnádze stavu sú väčšie, než výhody a pôžitky, ktorým sa ufali, a preto budú nespokojní; ani pre zrejmú nechuť a nespôsobnosť svoju nebudú požívať obzvláštnu úctu. Ak vyvolil si niekto na pr. kláštorské povolanie v domnienke, že tu najpohodlnejší život najde, nuž len priskoro vidí sa sklamaným; lebo naj de, že sa tam žiada mnoho takých vecí, ktoré sú veimí obťažné. Bláznive robí i ten, čo za hanbu si pokladá, vyvoliť chatrnejšie zamestnanie, ako mal otec jeho; a ktorý tak bez potrebnej uspôsobilosti domáha sa vyššieho povolania otcovho. To samé platí aj o tom, kto bez uspôsobilosti odhodlal sa k istému povolaniu, poneváč ho k tomu rodičia silili. No tým naskrze nechceme povedať, že by sa i na zemské výhody stavu hľadeť nesmelo. Naopak pred voľbou má sa i vypátrať, či v tomto alebo inom stave možno najsť poctivú výživu. Lebo kto v svojom povolaní nenašiel by primeranej vyživy, ľahko prišiel by do pokušenia, zaopatriť si . dôchodky na ujmu stavu a nedovoleným spôsobom. Ani tým nechceme povedať, že by sa želanie rodičov do povahy brať nemalo.

B.

Poraďme

sa

rodičov

a zkúsených

priateľov.

Sv. Písmo napomína: «Synu, bez porady neurob ničoho a po skutku neoželiešll, (Sir. 32, 24) Najprv poraďme sa rodičov.

Lebo s jednej strany títo majú väčšiu zkúsenosť a viac rozhľadu, ako deti; s druhej strany majú väčšiu lásku k dietkam svojim, než iní ľudia, a preto i najviac majú na zreteli ich blaho. Z tejto príčiny rodičia najlepšie hodia sa za radcov svojich detí. Avšak tu nie zriedka stávajú sa dve chyby: buď dietky neposlúchajú dobre mienenej rady rodičovskej alebo rodičia nútia svoje dietky k nejakému povolaniu a požadujú od nich poslušnosť, akú nie sú podÍžne. Lebo nie rodičia dávajú povolanie k nejakému stavu, ale sám Tvorca. Ak teda rodičia nútia svoje dietky k nejakému stavu nuž robia ich nešťastnými na celý život. Nútenie toto často zta-

1045 diaľ

pochádza, poneváč rodičia sebeckosťou alebo ctižiadosťou (marnomyseľnosťou) sú vedení. Tu potvrdzuje sa pravda slov Kristových: «Nepriatelia človeka sú dómáci jeho». (Mat. 10, 36) - Krem rodičov máme sa spýtať aj iných zkúsených a dobre smýšľajúcich osôb ; teda takých, čo ľudí a stav poznajú a maj ú srdce pre radosti i žiale svojich bližných. Bola by chyba, obrátiť sa k ľuďom, č o o takej dôležitej veci, ako je voľba stavu, ani tušenia a nijakej životnej zkúsenosti nemajú; alebo k takým, čo na blaho bližných nepozerajú, ale vo .všetkom iba svoj vlastný zisk hľadajú. Kto radí sa takých nespôsobných ľudí, robí, ako ten, čo dom stavať chce, a miesto k staviteľovi ide k hrnčiarovi. Za otcovského priateľa a radcu vždy môže sa odporúčať kiíaz, ktorý je horlivý vo svojom povolaní.

4. Prosme Boha za osvietenie a pomoc.

Keď cesty, ktorou ísť máme, dobre nevidno, bereme s1 na pomoc svetlo. Tak i pri voľbe stavu bereme si na pomoc najprv svetlo prirodené, rozum; rozmýšľame o zaviazanostiach a výhodách tohoto alebo iného stavu a o svojom uspôsobnení k nemu. Avšak toto svetlo v mnohých pádoch dokazuje sa nedostatočným. Preto okrem toho ešte potrebné je, vyprosiť si nadprirodzené svetlo, lúč svetla s hora. Nedá sa mysleť, že by nám Boh v tak vážnej chvíli, . od ktorej v istom ohľade naše zemské a večné šťastie závisí, s milosťou svojou na pomoc neprišiel. Ved Stvoriteľ ani na svete neurobil dačoho bez účelu, ale k istému účelu stvoril každú vec, teda i každého človeka. Jestli teda vôli Božej neodporujeme, ale túto vôľu i najsť a plniť sa usilujeme, nuž Boh i privedie nás k cieľu nášmu. Že Boh človekovi niekedy i patrnýrn spôsobom obľah­ čuje povolanie, vidíme na mnohých prorokoch a apoštoloch. Mojžiša povolal Boh v horiacom kre tŕňovom, Šavla pred mestom Damaškom, apoštola Matúša na mýte, kde mu Kristus riekol: «Pod a nasleduj ma)), (Mat. 9, 9) Rozpomeňme sa i na povolanie orleanskej panny, Johanny Arkovej (t 1431). Avšak také povolania, pri ktorých Boh bezprostredne pôsobí, sú len zriedkavé a u takých osôb, čo od Boha k dačomu mimoriadnemu sú určené. Obyčajne Boh cestou prirodenou dáva na javo svoju vôľu, ked n. pr. do~ pustí udalosti, ktoré človeka poučia, čo robiť má. Tak vypráva sa o sv. Ambrózovi, biskupovi milánskom, že ako miestodržiteľ išiel

1046

do Milána, aby tam pri voľbe biskupa poriadok udržoval. Keď sa stránky dohodnúť nemohly, zvolalo jedno dieťa: «Ambróz nech je biskupom!)) Nato všetok ľud zvolal za dieťaťom. Ambróz porozumel pokynutiu Božiemu a prijal úrad (374). Že Boh sám povoláva ľudí, to i Kristus dáva apoštolom na vyrozumenie slovami: «Nie vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás)). (Ján 15, 16) Preto už zavčas, ale menovite pred samou voľbou povolania, vzývaj Boha: «Učiň mi známou cestu, po ktorej by som chodil». (Ž. 142, 8) •

5. Nedajme sa odstrašiť prekážkami, ak citíme v sebe zvláštné povolanie k niektorému stavu.

Dajedni mužovia cítili, že k nejakému zvláštnemu stavu mimoriadne vlohy majú, alebo poznali s obzvláštnou jasnosťou, k čomu od Boha sú povolaní. V oboch pádoch zodpovednosť týchto mužov je veliká. Lebo čím viac hrivien obdržal niekto, tým väčšie bude aj účtovanie jeho. Keď sa už zle povodí slúžobníkovi, čo jednu hrivnu nepoužitú nazpäf donesie, čože bude s tým, ktorý následkom zle vyvoleného povolania nevyúžitkoval mnohych hrivien od Tvorcu udelených! Uvažuj podobenstvo Kristovo o hrivnách.

(Mat. 25, 15 atď.) A jako veľrieka, keď zanechá riečište, ktoré jej príroda vykázala, a nové si utvorí, zapríčiňuje ďaleko väčšie spustošenie, než malý potôček, ktorý iným smer~m tečie: tak i človek čo k istému povolaniu dostal veľké vlohy, no ľahkomyseľne volí si iné povolanie, zapríčiní spoločnosti veľkú škodu a nešťastie. - Aj taký má väčšiu zodpovednosť, čo jasne pozná svoje zvláštne uspôsobnenie a určenie k niektorému povolaniu; lebo ten služobník, čo lepšie poznal vôľu pánovu a jej neplnil, viac bude bitý.

(Luk. 12, 47) Preto takí mužovia nemajú sa hneď dať odstrašiť prekážkami. Boh z múdreho úmyslu dopúšťa tieto prekážky; chce darovať blahoslavenstvo len tým, čo bojovali. A keď prečítame životopisy velikých mužov a dobrodincov človečenstva, vskutku najdeme, že najviacerí zo všetkých síl domáhali sa povolania, ktoré v sebe cítili, a že od snahy svojej nijakými prekážkami odvrátiť sa nedali. Myslime na obuvníckeho tovaryša Kolpinga v Kolíne, potomného kňaza a zakladateľa katolíckych tovaryšských spolkov ; na tkáčskeho tovaryša a potomného farára Kneippa, ktorý sa vodoliečbou svojou preslávil; na pekárskeho tovaryša, blahoslaveného Hofbauera, neskoršie kňaza a apoštola viedeň-

1047

ského. Rozpomeňme sa i na princa Eugena Savoyského, ktorý v sebe veľké vojevodcovské nadanie cítil a u francúzskeho dvora síce márne, no potom u cisárskeho dvora vo Viedni o primerané miesto v armáde s úspechom sa uchádzal; skvelými víťazstvami nad Turkami nadobudol si nesmrteľné zásluhy o Rakúsko a kresťanstvo ( t 1736). Povážme tiež, že sv. Ignác Loyolský až v 33. roku života navštevoval gymnásium, aby sa potom kňazom stal.

Bol to muž Prozreteľnosti (t 1556).

6. K voľbe povolania máme prikročiť len potom, schopno_sti a náchylnosti v človeku už sa rozvily a sme už k rozumu prišli.

keď

keď

Za mladi náchylnosť len priľahko predchádza schopnosti; ako už z detinskej hry vídame, deti hneď napodobňujú práce jedného alebo druhého povolania, akonáhle ich raz alebo dva razy videly.

Len v najzriedkavejších pádoch už zavčas javí sa uschopnenie k nej akému povolaniu; tak bolo n. pr. u Mozarta (t 1791 ), ktorý už v šiestom roku také muzikálne nadanie ukazoval, že ho niektorí za čarodejníka považovali. Jeho vynikajúce uschopnenie za hudebného umelca už vtedy bolo nepochybné. No takmer vždy najprimeranejší čas k voľbe stavu bude ten, v ktorom všeobecné prípravné vzdelanie u človeka sa zavŕši; lebo v tomto čase zvláštne náchylnosti a vlohy obyčajne vychodia na javo a ukazuje sa tiež, či má telesnú spôsobnosť, aká k tomu alebo k inému stavu sa požaduje. Preto i prípravné vzdelávanie v školách býva (alebo aspoň malo _by byť) natoľko všestranné, aby sa schopnosti v rozličnom smere ukázať a vyvinúť mohly. Po zavŕšení všeobecného prípravného vzdelania človek obyčajne má už i potrebnú zralosf rozumu, akú k podujatiu takej dôležitej veci (t.j. k voľbe stavu) nevyhnutne potrebuje.

7. Kto pozdejšie pozná, že povolanie svoje pomýlil, má ho zanechať; no ak by to bolo nemožné, má hľadeť vypomáhať si obzvláštnou usilovnosťou a modlitbou za pomoc Božiu.

Akonáhle n. pr. sa dokázalo, že študujúci nemá schopnosti k študovaniu, nech zanechá ústav a vyvolí si povolanie, ku kto-

1048

rému má vlohy. - Ale inak je vtedy, ked n. pr. niekto ·stal sa kňazom a potom nahliadne, že povolanie svoje pochybil. Dovoleným spôsobom už nemôže zanechať tento stav. Tu platia slová sv. Augustína: «Ak nie si povolaný, rob, aby si bol povolaný».

Namáhanim sa, veľkou usilovnosťou a dôverou v Boha už mnohí docielili takmer nadľudské výsledky. A zkúsenosť ukazuje i v školách, že stredne nadaní, nie velmi usilovní žiaci niekedy oveľa lepšie sa učia, ako takí, čo veľké vlohy majú. Teda usilovnosťou dajú sa docieliť veľké veci. A čím ťažšie je niektoré postavenie, tým viac pomoc Božia príde nám na pomoc. Preto povedá sv. Lev Veliký: «Ten, čo mi úrad dal, dá mi i silu k nemu a bude mojim pomocníkom». Túto božskú pomoc vyprosme si modlitbou. Lebo Kristus povedá: «Kto prosí, dostáva». (Mat. 7, 8)

III. SVÄTENINY. Kristus dal nám i prostriedky, ktorými si požehnanie Božie nadobudnúť môžeme.

Sviatosťami predovšetkým dostávame milosť Božiu pre svoju dušu, t. j. pôsobenie Ducha Sv. (milosť pôsobiacu) a okrášlenie duše skrze Ducha Sv. (milosť posväcujúcu). Krem toho Boh dal nám i prostriedky, aby sme si menovite požehnanie Božie nadobudli. Požehnanie Božie záleží v zbavení od zemského zlého: od choroby, chudoby, hanby, nešťastia, pokušenia atď., a v podarovaní časných statkov, ako: dlhého života, majetku, cti, šťastia atď. Požehnanie Božie nadobudneme si : l. keď všetko «v mene Božom» (v mene Ježiša) začíname, 2. keď nedeľu svätíme, 3. keď rodičov .ctíme, 4. keď almužnu dávame, 5. keď sv. omšu častejšie navštevujeme, 6. menovite aj užívaním svätenín.

l. Sväteniny volajú sa . posväcovania a

žehnania oirkevné, alebo i predmety, ktoré su žehnané a posvätené.

Od hriechu dedičného spočíva kliatba Božia na tvoroch (Rim. 8, 20) a na celej prírode. (1. Mojž. 3, 17) Boh zanechal na zemi stopy hnevu svojho. Také stopy hnevu Božieho sú n. pr.: choroba a smrť ľudí i nižších tvorov, vojna a nepriateľstvo medzi ľuďmi i medzi zvieratmi, búrky, prietrže mračien a povodne, povíchrice, krúpobitia a mrazy, strašná horúčosť a zima, dravé a jedovaté zvery, chrobač, ktorá lesy a vinohrady kazí, červy a húsenice, čo na stromoch a kvetoch hlodajú, bôle a nestvory pri pôrode atď. Zem naozaj je «údolie sÍz». Aby túto kliatbu Bo7.iu

1050

zahnal, preto Kristus tak často žehnal a dal aj apoštolom moc, zaháňať zlých iluchov a liečiť choroby. (Mat. 10, 1; Luk. 9, l) Cirkev často používa túto moc ; skrze služobníkov svojich posväcuje alebo žehná isté predmety a prosí Boha, aby týmito posvätenými alebo žBhnanými predmetmi zahnal diablov a uzdravil nemocných. Pri týchto sväteniach a žehnaniach užíva Cirkev viditeľné znaky, a síce znak sv. kríža, svätenú vodu, a pri sväteniach i olej. Zapaľuje sa i svetlo, ktoré značí Svetlo sveta, Spasiteľa.

Posvätené alebo požehnané predmety často sa aj okiadzajú, aby sa poukázalo, že sväteniny s nábožnosťou užívať máme. - Meno sväteniny je ztadiaľ, že tieto bohoslužobné zvyky sviatosfam sú podobné. U oboch prichodia slová a znaky, čo nadprirodzenú silu a neviditeľnú milosť znázorňujú. (Voda značí očistenie, olej uzdravenie atď.) Avšak sviatosti majú značne väčšiu silu, než sväteniny; prvé sú potrebné k spaseniu, posledné nie. Sväteniny sú prostriedky milosti druhej triedy.

Žehnanie záleží v tom, že služobník Církve prosí požehnanie Božie na osoby alebo veci.

Požehnanie Božie líši sa od milosti Božej. Táto spôsobuje okrášlenie duše, no požehnanie Božie zaháňa zemské zlo, ako chorobu, nešťastie, biedu, poku~enia atď. Aj žehnanie vecí vlastne týka sa len osôb, a síce tých, čo žehnané veci užívajú.

Obvyklé sú nasledujúce žehnania osôb: žehnanie Iudu pri omši, žehnanie tých, čo sa spovedajú, prijímajú, sobášia; žehnanie šestinedielok, na Blažeja (3. februára), pri smrti a na pohrabe. Šestinedielky v kostole dávajú prosiť požehnanie Božie na svoje dieťa. Žehnanie sestinedielok pochodí zo Starého zákona; každá matka 40. dňa po narodení chlapca alebo 80. dňa po naro· dení dievčaťa musela prísť do chrámu s dieťaťom svojím. Aj Matka Božia zachovala tento predpis; myslime na sviatok Očisťovania P. Marie. - Žehnanie na Blažeja uviedla Cirkev na pamiatku sv.

1051

Blažeja, biskupa sebastského v Armenii (t 316); tento uzdravil jedného chlapca, ktorému osť rybäcia v hrdle trčať ostala, tým, že mu dve horiace sviece, čo matka jeho kostolu darovala, pod hrdlom na kríž preložil a nad nim sa modlil. Aj Cirkev pri udeľovaní požehnania na Blažeja modlí sa, aby Boh na prímluvu sv.

Blažeja zachránil kresfanov od holenia hrdla. Žehnanie pri smrti obyčajne dáva sa len po latinsky, aby sa umierajúci nenaľakal.

Obvyklé sú nasledujúce žehnania vecí: žehnanie chleba, vajec a mäsa (na Veľkú noc), žehnanie vína (na deň sv. Jána ev.), žehnanie ozimín (pri prôvode na deň sv. Marka, v 3 Krížové dni a počas búrky), konečne žehnanie domov (škôl), lodí a iných vecí, ktoré človek užíva.

Dotyčne žehnania počas búrky treba poznamenať nasledujúce: Kristus na zemi ukazoval sa nielen ako Víťa:;r. nad zlými duchami, ale aj ako Pán celej prírody a všetkých síl prírodný.ch.

Už pri jeho narodení zázračná hviezda zjavila sa na nebi, a pri smrti jeho nastúpilo zatmenie slnka proti všetkým silám prírody.

Na rozkaz jeho utíšilo sa vlnobitie morské; pevnou nohou kráčal po vode. Na modlitbu jeho hneď vyschnul neúrodný fík; na vôľu jeho množil sa pokrm v rukách rozdávajúcich učeníkov. Všelijaké trápenie, ba i smrt a porušenie boly zahnané jeho všemohúcou vôľou. Nuž hľa, Cirkev je námestnica Kristova; teda oprávnená je, volať požehnanie Božie na sily prírodné. Jej volajúce modlitby nebudú daromné.

K žehnaniam patrí 1 zažehnávanie a či zaklínanie diabla, ktoré záleží v tom, že aa zlému duchu v mene Ježišovom prikazuje odstúpiť od osôb alebo vecí.

Kristus dal apoštolom moc, vyháňať nečistých duchov. (lVIat. 10, l; Mar. 16, 17; Luk. 9, l) - Zažehnávanie užíva sa pri krste a svätení vody. Zažehnávanie posadlých (ktorým diabol prekáža upotrebovať jednotlivé údy tela) dnes je veľmi zriedkavé; kňaz smie ho konať len s dovolením biskupským. Kto nemá silnej viery a nevedie čistého života, ten zažehnávaním 'nevykoná ničoho.

1052

Zažehnávanie ani vtedy nebude mať želaný výsledok, keď Boh dovoľuje zlému duchu, aby vyvolených jeho čistil. Lebo sväteniny nezastavujú takých trápení, čo k blahoslavenstvu prispievajú. No vzdor tomu neostávajú bez osohu.

Svätenie záleží v tom, že služobník Cirkve isté osoby alebo veci zpomedzi ostatných vylučuje a len službe Božej venuje.

Obvyklé sú nasledujúce svätenia osôb: svätenie pápežov, cisárov a kráľov, opátov a kláštorníc.

Naproti tomu posvätenie

kňazstva

je

sviatosť.

Obvyklé sú nasledujúce svätenia vecí: svätenie vody v nedeľu pred sv. omšou), svätenie krstiteľnej vody (v sobotu pred Veľkou nocou a Turícami), svätenie sviec (vo (obyčajne

svíatok

Očisťovania

P. Marie a

veľkonočnej

sviece v Bielu sobotu),

svätenie popola (v Popolnú stredu), svätenie ratolestí a či bahniatok (v Kvetnú nedeľu), svätenie svätých olejov (v Zelený štvrtok skrze biskupa; svätenie krížov, obrazov, ružencov, medallionov, zástav, konečne svätenie miestností, totiž kostolov, káplnok, oltárov a cmiterov.

Cirkev posväcuje všetko,

čo

k službe Božej patrí.

2. Užívanie svätenín odporúčal Kristus, no jednotlivé sväteniny ustanovila Cirkev.

Kristus žehnal chleby a ryby (Mat. 14, 19), dietky (Mar. 10, 16), uč edelníkov pri svojom nanebevstúpení. (Luk. 24, 50) Žehnania už pred Kristom boly obvyklé : Boh sám požehnal prvých rodičov (1. Mojž. l, 28), Noe požehnal svojich dvoch synov (1. Mojž. 9, 26), Isák Jakuba (1. Mojž. l, 28), Jakub pred smrťou 12 synov svojich (1. Mojž. 49, 28), Mojžiš prea smrťou ľud israelský. (5. Mojž. 33) Áron a po ňom kňazi židovskí museli ráno i večer žehnať ľud v preddvorí chrámovom ; nad ľuďom vystreli ruky svoje a trikrát vzývali meno Pánovo. (3. Mojž. 9, 22 ; 4 Mojž. 6, 23)

1053

Žehnania a svätenia

obyčajne

konajú sa skrze

kňaza.

Dajedny žehnania a svätenia smie konať len biskup alebo ktorý od biskupa výslovne je splnomocnený, na pr. svätenie kostolov, oltárov, cmiterov, kalichov, zvonov, omšových šiat a p.

Aj svetskí ľudia (laikovia) môžu žehnať, no nikdy nie v mene Cirkve. Žehnanie ich má tým väčšiu silu, čím viac s Bohom sú spojení. Rodičia často žehnajú svoje dietky, na pr. pred nastúpením cesty, pred sobášom alebo na smrtnej posteli. Je zvyk, prežehnať chlieb pred rozkrojením; zvyk tento nie je nič iného, ako modlitka k Bohu, aby nám toto jedlo na úžitok bolo. kňaz,

3. Užitočné je, užívať predmety požehnané alebo posvätené; lebo očisťujú nás od všedných hriechov a chránia nás od Innohých pokušeni a telesného zlého. Len nezbavujú nás takého pokušenia a telesného zla, némt~ spasPniu prispieva.

čo

k duš-

Všedný hriech priťahuje nám časné pokuty, ktoré nás zväčša už na zemi zastíhnu, ako na pr. trápenie telesné, pokušenia a p, Sväteniny očisťujú nás od všedných hriechov, teda aj od zlých následkov všedného hriechu. - Že sväteniny chránia od pokušení, to svätí potvrdzujú zo zkúsenosti; tak sv. Terezia nevie dosť prenachváliť silu svätenej vody proti zlým duchom. Že sväteniny chránia od zlého na tele, vidno z požehnania sv. Blažeja. Už apoštoli žehnaným olejom pomazali a uzdravili mnohých nemocných. (Mar. 6, 13) Svčteniny teda v istom ohľade sú liekom. Či vojak, keď do vojny ide, dopustí sa chyby, ak vezme si posvätený krížik alebo obrázok a s dôverou v Boha očakáva zachránenie od mnohého zlého? Zaiste nie. Alebo či dopustí sa chyby, kto v nemoci často sa kropí svätenou vodou alebo choré údy svojho tela krížom značí a tak skoršie vyzdravenie úfa? Oj, koľko je takých, čo tým už pomoc dostali l Len vtedy, keby choroba bola užitočná k dušnému spaseniu, nepomohly by nijaké sväteniny; lebo ináče boly by prekážkou spasenia. Či by ozaj sväteniny boly pozbavily trápenia jedneho marnotratného syna alebo nemoce

10fi4

'jedného sv. Ignáca Loyolského pred jeho obrátením? Oj, zaiste nie. Ani nesvobodno od svätenín očakávať väčší účinok, než aký majú skrze modlitbu Cirkve; ináče by sme hrešili poverou. Na pr. keby niekto sa domnieval, že, ak nosí posvätenú vec, v nijakom ohni nezhorí, v nijakej vode sa neutopí atď. ; alebo že hrom neudre do jeho domu, ak na pôjde uschová svätenú ratolesť alebo zažne hromničnú sviecu. (Vzdor tomu môže udreť, ale Boh môže ho zachrániť od nešťastia.) - Sväteniny nemajú takej sily, ako sviatosti. Sviatosti udeľujú nám milosti Ducha Sv.,· sväteniny iba čistia dušu, aby milosti Ducha Sv. ľahšie prijala. Sviatosti spôsobujú vnútorné, sväteniny zovnútorné uzdravenie. Sväteniny majú celú silu svoju skrze modlitbu Cirkve. Kňaz totiž vždy žehná alebo svätí v mene Cirkve. No modlitba Cirkve má vel'kú silu,· lebo s ňou spojená je modlitba Kristova a všetkých svätých. Na cirkevnom požehnaní daj si mnoho záležať l

4. Sväteniny najviac osožia, keď sme bez hriechu a keď ich s dôverou užívame ..

sm?'teľného

Účinok svätenín veľmi závisí od hodnosti a nábožnosti užívateľovej.

Kto v ťažkých hriechoch žije, tomu nosenie svätených predmetov, kropenie svätenou vodou alebo požehnanie kňazské málo osoží ; pomôže mu tak málo, ako archa úmluvy vo vojne Židom, čo do ťažký ch hriechov upadli. (l. Kráľ. 4) Aj tomu, čo nemá viery alebo dôvery, sväteniny tak málo osožia, ako modlitba človeka, ktorý pochybuje. (Jak. 1, 6) Sväteniny práve tak pôsobia, ako modlitba. Už Kristus málo zázrakov činil tam, kde viera bola malá, na pr. v Nazarete. (Mat. 13, 58) Pováž i slová Kristove: «Viera tvoja ťa uzdravila)). (Mar. 5, 34) Nábožní kresťania zvykli v úctivosti mat a horlive užívať sväteniny. Tak na pr. často kropia sa svätenou vodou, nosia u seba svätené predmety, majú v príbytkoch svojich posvätené obrazy, radi sa modlievajú na posvätených miestach. Lebo modlitba v kostole je účinlivejšia. «Už sama návšteva kostola môže nás osvobodiť od všedných hriechov a od pokušení diabolských». (Sv. Tom. Akv.) Sväteniny máme upotrebovať menovite v ťažkých pokušeniach a chorobách. <<Prečo, keď si chorý, hľadáš pomoc len u lekárov a nie u Krista, akoby on tiež nebol Lekárom tvojho tela? (Sv. Efrem)

IV. MODLITBA. 1. Podstata modlitby.

l. Modlitba Je Bohu.

pozdvihnutie mysle k

Keď sa s dakým zabávame, zabúdame na všetko iné. To isté musíme urobiť, keď sa s Bohom shovárame, t. j. keď sa modlíme.

Pri modlitbe musíme k Bohu obrátiť všetky sily duševné ; rozum, lebo musíme mysleť na Boha všemohúceho ; pamäť, lebo musíme zabudnúť na všetky zemské veci ; srdce, lebo súčasne musíme mať i radosť z Boha. Teda len samá myšlienka na Boha ešte nie je modlitbou ; aj duchovia pekelní myslia na Boha a predsa sa nemodlia. Odznaky modlitby : nanebevstúpenie Kristovo ; dym z kadidla vystupujúci k nebu ; škovránok, ktorý pri spievaní k nebu sa pozdvihuje. U niektorých svätých pri modlitbe ukazovalo sa z vonku, čo v duchu ich vnútorne sa dialo ; ich telo totiž pri modlitbe vznášalo vozvýš a bolo svetlom ožiarené. To vieme na pr. o sv. Alfonsovi, sv. Kataríne Sienskej a i. «Najväčšia hodnosť a česť človeka je, že s Tvorcom svojim môže sa shovárat a dôverne obcovať». (Sv. Zl.) Musíme obdivovať láskavú blahosklonnosť u Boha, ktorý nie len nám dovoľuje, ale i káže, aby sme s nim hovorili. (Sv. ZL)

Pri modlitbe obyčajne užívame isté vonkajšie znaky, tak na pr. kľačíme, spíname ruky, bijeme sa v prse a p.

Kľačaním

pri modlitbe vyznávame, že pred Bohom sme malí; spinaním rúk, že pred Bohom sme bezvládni, akoby poviazaní alebo zločinci (Sv. Cyp.); bitím v prse, že sme hriešnici, čo Kat. Ľud . Katechismus .

67

1056

bitku zaslúžili. Stáva sa tiež, že niekto pri modlitbe padne na tvár svoju, aby vyznával, že pred Bohom je ničím; tak robila Judita, keď mala odísť do nepriateľského tábora (Jud. 10, 1), tak Kristus na hore Olivetskej (Mat. 26, 39), tak robia kňazi vo Veľký :piatok na stupňoch oltárnych. Niektorí pri vrúcnej modlitbe dvihajú a rozpínajú i ramená na znak plápolajúcej lásky k Bohu a aby dali na vyrozumenie, že sa modlia v mene Spasiteľa rozpiateho na kríži. Tak modlil sa Mojžiš počas boja Židov s Amalekitami (2. Mojž. 17, 12), tak Šalomon pri posvätení chrámu (2. Kron. 6, 12), tak modlí sa kňaz pri omši sv. Aj Kristus že modlil sa tak v tie noci, ktoré v modlitbe na horách strávil.

(Katar. Emmerichová) Možno sa modliť i s tvárou k chrámu obrátenou. Tak robil Dávid (Ž. 5, 8), tak Daniel. (Dan. 6, 10) Boh nepotrebuje týchto znakov, aby mu duša ľudská zrejmou bola; tým len človek obodruje seba a iných k pokornejšej modlitbe. (Sv. Aug.) Také znaky pri modlitbe nie sú nevyhnutne potrebné; z dôležitej príčiny môžu vystať, na pr. pri veľkej unavenosti, pri nemoci, pri modlitbe, ktorú vtedy konáme, keď sme zaujatí prácou svojho povolania. Preto môžeme sa modliť i chodiac; tak modlia sa na. pr. pútnici, alebo tí, čo pri zvonení na poludnie alebo «umieračkom» na ceste sa nachádzajú.

2. Môžeme sa modliť buď len v duchu alebo v duchu a ústami zároveň.

Môžeme sa modliť pri práci alebo idúc cestou, a nik nezbadá, že sa modlíme; to je modlitba iba v duchu. Ústna modlitba je potrebná a užitočná. Človek záleží z duše i z tela, teda oboma má sa klaňať Bohu. Ďalej človeku je vrodené, že svoje vnútorné city i zovnútorne na javo dáva. (Mat. 12, 34) Bez ústnej modlitby kresťanske náboženstvo nemalo by sjednocujúceho bodu a muselo by sa rozpadnúť. ústna modlitba viac pohýňa naše srdce a tak množí i pobožnosť našu; ba takou modlitbou budíme i pobožnosť u bližného. Ústna, menovite spoločná, modlitba viac nakloňuje Boha k vyslyšanitt prosieb našich. (Mat. 18, 19)

No kto len ústami sa modlí, toho modlitba je bezcenná.

1057

Preto Kristus žaiuje sa na fariseov: «Ľud tento ctí ma ústami, ale srdce ich ďaleko je odo mňal>, (Mat. 15, 8) Dajedni volajú k Bohu len hlasom tela, nie hlasom ducha. (Sv. Aug.) Práve tak bezcenné sú obrady, konané pri modlitbe, ak zároveň nemáme vnútorného smýšľania, zodpovedajúceho týmto úkonom. Kto bez myšlienky kľaká, v prse sa bije a p., je pokrytec. Bohu musíme sa v duchu klaňať. (Ján, 4, 24)

Môžeme sa

modliť

i spievajúc.

Spev náboženský je výborná modlitba; mohutne dvíha ducha nášho k Bohu. Užíva sa menovite v dome Božom a pri prôvodoch. Sv. Pavel napomína nás k nemu. (Kol. 3, 16) Spev kostolný obzvlášte pestovali: kráľ Dávid (t (1015 pr. Kr.), sv.

Ambróz, biskup milánsky (t 397) a sv. pápež Rehor Veliký

(t 604)

· Pri modlitbe môžeme používať buď obyčajné formule modlitebné alebo hovoriť k Bohu vlastnými slovami.

Také modlitebné formule sú na pr. Otčenáš, Zdravas a p.

V modlitebných knižkách nachodia sa formule modlitebné pre všetky potreby. Pri kupovaní modlitebných knižiek má sa dať pozor, či od biskupa sú schválené. Lebo v kupectve prichodia i modlitebné knižky spísané od frajmaurerov, ktoré náboženstvo zrovna podkopávajú. Obzvlášte máme sa mať na pozore, keď také knižky kupujeme na trhu, jarmoku alebo na pútnych miestach.Ale nie je d<Jbre, pridŕžať sa vždy a otrocky formúl modlitebných.

Máme striedave i voľne hovoriť k Bohu. Boh najláskavejší veľmi rád vidí, keď sa mu celkom dôverne prihovárame, ako dieťa svojmu otcovi. Vlastnými slovami modlili sa traja mládenci v ohnivej peci.

Aj Kristus na hore Olivetskej modlil sa vlastnými slovami. (Mat. 26, 39) Pritom nepotrebujeme užívať umelé výrazy; môžeme, ba i máme celkom prosto a jednoducho hovoriť k Bohu. Jednoduchá reč vždy je rečou srdca. Boh nehľadí na slová, ale na srdce. «Ľudia slovami vážia srdce, no Boh srdcom váži slová)), (Sv. Reh. Vel.) Ani nepotrebujeme veľa slov. (Mat. 6, 7) Boh nehľadí na dÍžku, ale na vrúcnosť modlitby. Koľkú odplatu dostala krátka modlitba pravého lotra na kríži !

67*

1058

Môžeme sa

modliť

samojediní alebo s viacerými.

Oba spôsoby modlitby odporúčal Kristus, tak modlitbu v skrytosti (Mat. 6, 5), ako i modlitbu spoločnú. (Mat. 18, 19)

3. Môžeme sa modliť s trojnásobným úmyslom: aby sme Boha chválili, aby sme ho prosili alebo aby sme mu . ďakovali.

Máme chváliť Boha pre jeho nekonečnú dokonalosť. Sama Cirkev ustavične chváli Boha. (Gloria a Sanktus pri omši, ambroziánsky chválospev pri väčších slávnostiach, známa záverečná modlitba ku cti najsv. Trojice «Sláva Otcu atď.», pozdrav kresťanský: obsahujú slávu Božiu.) Trojnásobné «svätý)) serafínov (Is. 6, 3) je modlitba chvály; taktiež spev anjelov na nivách betlehemských pri narodení Kristovom. (Luk. 2, 14) Chvála Božia je hlavným zamestnaním nebešťanov. (Zjav. 4) Modlitbou chvály už na zemi začíname prácu nebešťanov, ktorí Boha na veky chvália. (Tert.)

Modlitbou chvály bola modlitba troch mládencov v ohnivej peci (Dan. 3); túto modlitbu chvály koná kňaz po omši. Aj Magnifikat («Velebí duša moja Pána») preblahoslavenej Panny je modlitba chvály. (Luk. 1) - Boh chce, aby sme ho za všetko prosili, čo nám je potrebné. Lebo Boh ničoho nedáva bez modlitby. (Jak. 4, 2) Kto neprosí. ten nedostáva. (Sv. Ter.) Áno Boh chce, aby sme ho naliehave prosili. Chce, aby sme ho nielen prosili, ale takrečeno nútili. (Sv. Reh. Vel.) Boh robí asi tak, ako Lacedämonci, čo svojim hladujúcim dietkam chlieb kládli na vysoký trám, aby si ho dolu sostrelily a takrečeno zaslúžily. (Hunolt) Boh ovšem pozná potreby naše (Mat. 6, 32) a mohol by nám i tak pomôzť ; no vzdor tomu chce byť prosený, aby sme totiž jeho dary nie za podlžnosť, ale za dobrodenia považovali a svoju odvislosť od Boha tým viac uznávali ; Boh teda týmto spôsobom chce urobiť nás povďačnými a pokornými. Modlitbou prosby bola modlitba Ježišova na hore Olivetskej a na kríži, modlitba umierajúceho Štefana, modlitba apoštolov na lodičke, modlitba kresťanov za uväzneného Petra, modlitba sv. Moniky. Modlitba prosby menuje sa i modlitbou kajúcnosti, keď Boha prosíme za odpustenie hriechov. Modlitbu kajúcnosti konal Dávid a Ninivčania. Mysli na kajúci žalm Dávi-

1059

dov (50), ktorý sa začína slovami: «Smiluj sa nado mnou, Bože, milosrdenstva svojho» a spieva sa na pr. pri pohraboch. - Boh chce, aby sme mu za každé obdržané dobrodenie ďakovali. (1. Tes. 5, 18) Mysli na slová Kristove k uzdravenému malomocnému. (Luk. 17) Vďačnosť je najlepším prostriedkom, aby sme od Boha nové dobrodenia dosiahli. Ďakovacou modlitbou bola Noemova obeta vďaky. (1. Mojž. 8) Niektoré dary odníma Boh preto, že ich ľudia oceniť nevedia a nikdy neďakujú za ne milému Bohu ; Boh nevďačníkom často posiela hlad, neúrodu, kamenec a p. podľa veľkého

2. Úžitok a potreba modlitby. l. Modlitbou môžeme od Boha dosiahnuť všetko; a le Boh nie vždy hneď vyslyší mo-

dlitbu našu.

Kristus prisľúbil: «Všetko, za čokoľvek by ste v modlitbe veriac prosili, obdržíte» (Mat. 21, 22); ďalej: «Proste, a bude vám dano». (Mat. 7, 7) Modlitbou teda človek stáva sa akoby všemohúcim. (Sv. ZL) Modlitba je kľúč od všetkých pokladov dobroty Božej. (Sv. Aug.) Ako od ľudí všetko možno dostať za peniaze, tak od Boha všetko skrze modlitbu. Kto teda v núdzi sa nachodí, nech volá o pomoc k Bohu. Ak toho nerobí, nesmie sa žalovať na svoju biedu, ale skôr na svoju lenivosť a bláznivosť.

Nad takým musíme sa rozhorčiť, ako nad žobrákom, čo sa od zimy trasie a hladom mre a vzdor tomu nejde k bohatému pánovi, ktorý mu pomoc obecal. V nebezpečenstve modli sa k Bohu; on pomôže ti v núdzi. Tak robili apoštoli počas vlnobitia morského, a bolo im pomoženo. Boh nie vždy hneď vyslyší modlitbu našu. Na dvere tohoto velikého Pána treba častejšie zaklopať, až sa otvoria. (Sv. Aug.) Sv. Monika 18 rokmr musela prosit za obrátenie syna svojho. Boh preto dáva nám dlho prosiť, aby videl, či naozaj prosiť ho mienime, a aby sme si prijatých milosti tým viac vážili. (Sv. Aug.) Kto od modlitby hneď upúšťa, ak naskutku nie je vyslyšaná, ten ukazuje, že mu o to naozaj nejde.

No kto naozaj mieni prosiť, ten v prosbe svojej bude tým horlivejší, čím dlhšie Boh odkladá s jej vyslyšaním. Tak robil slepý

1060

pri ceste do Jericha; čím menej zdalo sa, že si Kristus všímal slov jeho, tým viac kričal : «Ježišu, Synu Dávidov, smiluj sa nado mnou». (Luk. 18, 35) Istý svätý vraví k Bohu: «Ty, ó Pane, odkladáš s dávaním, aby si nás rnodleniu naučil». (Sv. Ans.) Boh niekedy i preto nevyslyší nás naskutku, lebo vie, že by to, čo žiadame, donieslo nám vtedy nie úžitok, ale snáď škodu.

Boh rýchlejšie vyslyší našu modlitbu, keď súčasne sa i postíme, almužnu dávame, sľub skladáme alebo svätých o prímluvu vzývame; aj tá modlitba rýchlejšie býva vyslyšaná, ktorú viacerí súčasne konajú; aj tá ktorú spravedlivý koná.

Pôst a almužna sú dve krýdla modlitby. (Sv. Aug.) Mysli na modlitbu pohanského stotníka Kornelia. (Sk. ap. 10) - Že modlitba rýchlejšie býva vyslyšaná, keď sľub robíme, vidno na obyvateľoch oberammergauských; myslime na tamejšie pašiové hry. Keď modlíme sa pred milostnými obrazrni alebo svätých pred ich hrobrni o primluvu vzývame, nuž Boh rýchlejšie vyslyší nás. «Boh síce je všade, no nie všade rovnakým spôsobom vyslyší naše prosby». (Sv. Aug.) Boh skôr vyslyší i tú modlitbu, ktorú viacerí súčasne konajú. Lebo Kristus zasľúbil: (<Jestli dvaja z vás súhlasia na zemi v akejkoľvek veci, za ktorú by prosili, stane sa im od Otca môjho, ktorý je v nebesiach». (Mat. 18, 19) Keď kresťania vo veľkom počte sa sídu a modlia, ponášajú sa na ohromné vojsko, ktoré Všemohúceho núti k vyslyšaniu. (Tert.) Aj drevo chytrejšie horí, keď viac polien leží pospolu, trebárs k nemu i mokrého dreva a ráždia priložíme. Jedna horúčosť množí druhú.

Za rimského cisára Marka Aurelia (okolo 170) jedna kresťanská družina vo vojne bola nepriateľmi obkľúčená a prišla do veľkej tiesne, lebo jej chybela voda. Tu všetci kresťanskí vojaci vrúcne prosili Boha za dážď. Netrvalo dlho, a prišla náramná búrka s dažďom. Hľa, čo vládze spoločná modlitba l Rozpomeň sa i na spoločnú modlitbu prvých kresťanov za Petra v žalári. Prečo vydržiavaly sa prôvody v časy veľkej úzkosti ? Aj tá modlitba rýchlejšie býva vyslyšaná, ktorú spravedlivý koná. ((Mnoho môže ustavičná modlitba spravedlivého». (Jak. 5, 16) Modlitba Eliášova za dážď rýchlo bola vyslyšaná. Prečo? (3. Kráľ. 17) Ba modlitbou nábožného premieňajú sa i zámysly a súdy Božie. (Sv. Hier.)

1061

Ale niekedy Boh naskrze nevyslyší modlitby našej, a síce najviac preto, že nám nechce dať, čo by nám škodiť mohlo, alebo že sme nehodní, aby nás vyslyšal.

Boh je podobný lekárovi, ktorý z lásky nedovoľuje nemocnému, čo by mu zaškodiť mohlo. (Sv. Aug.) Kto by zle upotrebil, čo modlitbou dosiahnuť chce, nedostane ho, a síce preto, že mu Boh milosrdenstvo preukazuje. (Sv. Aug.) Sv. Monika vrúcne prosila Boha, aby jej synovi Augustínovi prekazil morskú cestu do Itálie. A predsa nebola vyslyšaná. Prečo ? Lebo pobyt v Itálii bol práve dobrý pre Augustína; kázne sv. Ambróza, biskupa milánskeho maly ho tam priviesť na lepšiu cestu. Preto sám sv. Augustín pozdejšie vraví: «Ú Pane, nevyplnil si vtedy žiadosti mojej matky, aby si jej dal, za čo ťa vždy prosila». Keby na pr. marnotratný syn bol prosil Boha, aby núdzu od neho odvrátil, nuž by mu tento sotva bol pomohol, lebo polepšenie jeho položenia v cudzine bolo by mu len na škodu bývalo. - Boh niekedy aj preto nevyslyší nás, lebo nie sme hodni vyslyšania. Nehodní vyslyšania sú tí, čo sa bez pobožnosti a bez dôvery (Jak. l, 7) modlia alebo čo sa v stave ťažkého hriechu nachodia a od svojich planých náklonností upustiť nechcú. (Ján 9, 31) Niektorí nebývajú vyslyšaní, lebo nemodlia sa vytrvale, teda nejde im naozaj o to, aby dosiahli, čo žiadajú. - Avšak nadarmo nik sa nemodlí; hoci Boh nedá, čo si človek žiada, nuž zaiste dá niečo iného . a ešte lepšieho. (Sv. ZL) Boh robí, ako otec, čo dieťaťu, ktoré vždy len -nôž žiada, podá krásne jablko, aby sa uspokojilo. Ani hriešnik nemodlí sa nadarmo ; modlitbou dosiahne milosti, čo k obráteniu jeho sú potrebné. «Keď modlíš sa a nie si vyslyšaný, odopretia svojich prosieb nikdy nepripisuj Bohu, ale buď zle vykonanej modlitbe alebo malému úžitku, aký bol by si mal z vyslyšania prosieb svojich. V tomto páde Boh, ak si sa modlil, udelí ti inú milosf, a sícé takú, čo lepšia je od tej, ktorú si prosil». (M. Latastová) Boh je mocný, aby oveľa viac urobil, než prosíme alebo rozumieme. (Ef. 3, 20)

Na každý pád, kto sa modlí, musí sa i vynasnažovať, aby svojimi prirodzenými silami dosiahol, za čo Boha prosí.

1062

Boh pomáha Jen tomu, čo i sám pomáha{ si hľadí. Boh podporuje nie chabých (t. j. pribojazlivých), ale smelých ľudí. Blázon bol by vojevodca, keby modlitbou chcel dobyť víťazstva, miesto že by bojoval so svojou armádou. Naše skutky musia byť sprevádzané nielen dôverou v Boha a modlitbou, ale i smelosťou a príčinlivosfou. Žiadať od Boha zázrak, aby človek v stave lenivosti ostať mohol, znamenalo by toľko, ako pokúšať Boha. Kto by nepovažoval za opovrhnutie, keby niekto, čo padol a celkom ľahko i sám vstať môže, žiadal od nás, aby sme mu zase vstať pomohli?

2. Modlitba z hriešnikov robí spravedlivých a spravedlivých udržuje v stave milosti.

Modlitbou hriešnik dosiahne odpustenie. Lotor na pramct Kristovej povedal len : «Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do kráľovstva svojho» , a už odpustil mu Kristus. (Luki 23, 42) Mýtnik v chráme dojatý riekol len: «Bože, buď milostivý mne. hriešnemu», a už odišiel domov ospravedlnený. (Luk. 18, 13) Keď Dávid počul napomenutie proroka Na tana, riekol: «Zhrešil som proti Pánovi l» a hneď Natan oznámil kráľovi odpustenie hriechov.

(2. Kráľ. 12, 13) Kto začína modliť sa, prestáva hrešiť, a kto prestáva modliť sa, začína hrešiť. (Sv. Aug.) Hriech smrteľný a modlitba nemôžu obstáť pospolu. (Sv. Ter.) Modlitba premieňa ľudí, lebo zo s1epých robí osvietených, zo slabých silných, z hriešnikov svätých. (Sv. Vavr. Just.)

Modlitba z hriešnikov robí spravedliv)·ch, lebo hrie..., šnikovi získa milosť lútosti a obrátenia.

Modlitbou ťaháme na seba Ducha Svätého (Sv. Efrem), t. j. dostávame pôsobiace milosti. Čím viac zem naša blíži sa k slnku, tým viac svetla a tepla dostáva od neho; tak i duch náš dostáva svetlo a silu od Krista, Slnka spravedlnosti, čím viac v modlitbe sa k nemu približujeme. (Orig.) - Modlitbou teda dostávame osvietenie; vždy viac a viac poznávame veličenstvo a dobrotu Božiu, posledný cieľ svojho života, vôľu Božiu, bezcennosť

1063

pozemských vecí, vlastnú chatrnosť svoju atď. Nasledovne modlitba je veľkou kazateľskou knihou. (Sv. Vine. P.) U niektorých svätých toto vnútorné osvietenie javilo sa i zovnútorne. Tak tvár Mojžišova ligotala sa, keď po rozmluve s Bohom s hory sostupoval. Niektorí · svätí pri modlitbe boli obkľúčení jasnosťou a povznesení od zeme.

Aj tvár Ježišova premenila sa, ked sa modlil. (Luk. 9, 29) - Preto modlitbou dáva sa nám i nová sila a bývame posilňovaní k znášaniu trápenia. (Sv. Bern.) Modlitba je nebeskou rosou pre dušu ; ako rastliny v noci rosou sa osviežujú a zotavujú, tak duša zotavuje sa modlitbou (Sv. Zl.) Modlitba je duši, čo spánok telu; v spánku odpočíva si telo a dostáva no-yých síl, v modlitbe duša.

Preto po dlhšej práci a pred dôležitými úkonmi máme sa utiekať k modlitbe. Aj Kristus s času na čas uťahoval sa k modlitbe a bezprostredne pred umučením svojím modlil sa dlho na hore Olivetskej. Človek, ktorý sa muoho modlí, nijako nebude chabý (t. j. príliš bojazlivý).

Modlitba udržuje spravedlivých v stave milosti, lebo chráni od pokušenia a hriechu.

Modlitba zaháňa pokušenia diabolské. Pokušenie zatemňuje náš rozum a oslabuje našu vôľu ; no modlitba účinkuje práve naopak: osvecuje rozum a posilňuje vôľu. «Modlitba pôsobí, ako voda na oheň>>. (Sv. Zl.) Modlitba je štít, ktorým ohnivé strely diablove odvraciame. {Sv. Ambr.) Ona je zachraňujúcou kotvou pre toho, ktorého duša je v nebezpeČenstve stroskotať sa. (Sv. Zl.) Keď nás diabli v modlitbe zočia, rýchlo zutekajú nazad, ako zlodeji, keď vidia proti sebe vytasené meče vojakov. (Sv. ZL) Preto modlitba rozveseľuje. Duch Svätý je Utešiteľ (Ján 14, 26); on zaháňa smútok ducha. Pán Ježiš sľubuje občerstvenie tým, čo sú ustatí a obťaženi, ak k nemu sa obrátia. (Mat. 11, 28) Svätý Jakub povedá: «Kto z vás je v zármutku, nech sa modlí)). (Jak. 5, 13) V modlitbe už popredku cítime radosti nebeské. V živote tomto niet ničoho, čo by srdce človeka väčšou radosťou naplniť mohlo, ako horlivá modlitba. (Sv. Bern.) V modlitbe nachodíme podobnú útechu, ako dieťa, čo smutné srdce svoje otcovi otvoriť a nim dôverne hovoriť môže. «Okúste a viďte, jak ľúbezný je Pán». (Ž. 33, 9) Jeden deň strávený v modlitbe je lepší, než mnohé roky strávené v pôžitkoch a rozveseleniach života. -

1064

Modlitbou spravedlivý prichádza k mnohým cnostiam. <<Kto sa dobre vie modliť, vie i dobre žif». (Sv. Aug.) Kto modlitbe veľmi je oddaný, blyští sa mnohými cnosťami. (Bona) S kýrn často obcujeme, toho povahu vezmeme na seba; kto ustavične s Bohom obcuje, vezme na seba povahu Božiu, Strom, čo tam stojí, kde slnko dobre svietiť môže, bude dobre rásť a hojne rodiť ; to isté platí o člo­ veku, ktorý sa v modlitbe často stavia pred Slnko milosti. Keď kráľovna vchodí do mesta, nikdy nie je samotná, ale má v sprievode iné panie a · dvoranínov; tak i s modlitbou, keď do duše vchodí, prichodia mnohé iné cnosti. (Sv. Zl).

3. Modlitbou spravedliví dosahujú odpustenie časných pokút za hriechy a večnú odplatu.

Modlitba získa spravedlivému odpustenie pokút za hriechy.

«Modlitba vystupuje hore k nebu, a hneď milosrdenstvo Božie sostupuje dolu». (Sv. Aug.) Jeden jediný Otčenáš, hovorený z hÍbky srdca, môže odkajať všetky hriechy všedné celého dňa. (Sv. Aug.) Niektorými modlitbami možno získať odpustky, t. j. dosiahne sa väčšie odpustenie časných pokút za hriechy, ako dotyčnej modlitbe samo sebou patrí. - Modlitba získa spravedlivému i večnú odplatu. Kristus povedá: «Keď sa modlíš, vojď do komôrky svojej a zatvoriac dvere, modli sa v skrytosti k Otcovi svojmu; a Otec tvoj, ktorý v skrytosti vidí, odplatí ti". (Mat. 6, 6) Sv; Terezia po smrti zjavila sa jednej spolusestre a povedala: «Chcela by som znášať všetky muky na svete, keby som blahoslavenstvo svoje len o toľko rozmnožiť mohla, koľko modlitbou jedného jediného Zdravasull. Modlitba je dielom práce a boja, teda spojená s istou nesnádzou. Aj zlí duchovia neraz hľadia znepokojovať nás pri modlitbe našeptávaním rozličných myšlienok. Robia, ako človek, proti ktorému pravota sa vedie; taký totiž pred sudcom upotrebuje všetku lesť a výmluvnosť, aby súdny výrok proti nemu nevypadol. (Sv. Egíd.) Ako vietor usiluje sa zahasiť svetlo v lampáši, tak i satan, keď vidí nás modliť sa, hľadí rozmanitými priekorami zničiť horlivosf našu v modlitbe. (Sv. Zl.) Kto teda vzdor týmto prekážkam dobre sa modlí, tým odkajá mnoho a má nárok na odplatu.

1065

4. Kto sa nen1odlí. ten nemôže

sený;

byť

spa-

lebo taký človek upaduje do ťažkých hriechov.

Čo by urobil pán s paholkom, ktorý ho ani nepozdravuje, ani k nemu nehovorí? Keby sme peklo otvoriť mohli, videli by sme, že tam sú samí takí ľudia, čo sa nem odlievali. «Jes tli už· Kristus celé noci sa modlil, čože máme robiť len ešte my, aby sme spasení boli l» (Sv. Ambr.) Kto sa nemodlí, ten nemá sily protiviť sa pokušeniam. Ponáša sa na vojaka bez zbrane, na vtáka bez krýdiel, na loď bez plachty a vesla. Človek bez modlitby je trstina, ktorá sa vetrom sem a tam kláti. Kto sa nemodlí, už teraz je mŕtvy. (Sv. Zl.) Tomu, čo sa nemodlí, povodí sa, ako rybe mimo vody (Sv. ZL), ako stromu vyrvanému zo zeme, ako človekovi, ktorý nemôže jesť (Sv. Aug.), alebo dýchať. (Bell.) Zbožie nesmie ležať na nízkom, vlhkom mieste ; aby nezhnilo, musí sa dať na vyššie a suché miesto. Tak ani srdce nesmie ustavične ležat na zemi (aby sa len pozemskými vecmi zaoberalo), ale mus sa usilovne pozdvihovať k Bohu, ináče tiež upadne do hniloby.

(Sv. Aug.) Preto Kristus ustavične napomína nás k modlitbe. (Mar; 13, 33 ; Mat. 26, 41) Všetký národy sveta modlia sa k božstvám svojim: Boh teda každému človekovi vpísal do srdca povinnosť k modlitbe.

3. Ako sa máme

modliť?

Modleil.ím učíme sa modliť. Aj tu platí príslovie : Cvik robí majstra. Čím častejšie niekto sa modlí, tým milšou stane sa mu modlitba; čím zriedkavejšie niekto sa modlí, tým ošklivejšou a pošetilejšou zdá sa mu modlitba. (Sv. Bonav.) - Boh nehľadí na dÍžku modlitby ; to vidno na modlitbe ~Dávidovej, lotra na kríži, mýtnika v chráme. «Mnohí odriekajú ~dlhé modlitby a nebývajú vyslyšaní; iní naproti tomu ani len ústne nehovoria a predsa dostávajú všetko, za čo prosia». (M. Latast.) To je preto, že sa dobre modlia.

Ak nám modlitba má musíme sa modliť:

donášať

-

úžitok.

1066

l. V 1nene Ježiša, t. j. musíme 1

prosiť, čo

Ježiš Kristus chce.

Kristus chce všetko, čo česť Božiu a naše dušné spasenie napomáha. Teda sv. Monika, ktorá sa 18 rokov modlila za obrátenie svojho syna, modlila sa v mene Ježiša Krista. «Nemodlíme sa v mene Ježiša, ak žiadame dačo, čo nášmu dušnému spaseniu je škodlivé». (Sv. Aug.) Kto by sa modlil za výhru v lotterii, za vysokú hodnosť alebo iné zbytočné veci, ten nemodlil by sa v mene Ježiša. Ale ovšem modlí sa v mene Ježiša, kto milého Pána Boha prosí za prácu, za pomoc v núdzi, za obratenie hriešnika a p. Miesto: «V duchu Krista» alebo «Dia smýšľania Kristovho» sa modliť. Najlepšie modlí sa, kto sa s Cirkvou modlí.

(Sv. Aug.) Lebo Cirkev modlí sa v mene Ježiša; preto všetky modlitby svoje končí slovami: «Skrze Ježiša Krista Pána nášho».

Kristus sľubuje : <<Budete-Ii za dačo prosiť Otca v mene mojom, dá vám. (Ján 16, 23) Ktorý kráľ odoprel by pros!acemu jeho žiadost, keby tento prišiel a povedal : «Tvoj vlastný syn posiela ma sem s touto prosbou?»

2. S pobožnosťou, t. j. pn modlitbe mushne mysleť len na Boha.

Modlitba je obcovanie s Bohom. Keď s dakým obcujeme, zapodievame sa len s nim. Tak i pri modlitbe musíme obrátiť ducha svojho k Bohu. Dajední ctia Boha len ústami, ich srdce je ďaleko od neho. (Mat. 15, 8) Pri modlitbe myslia na svoje časné záležitosti, alebo modlia sa tak, akoby sa stene alebo podlahe prihovárať chceli. Kto sa roztržite alebo vlažno modlí, teda nie s pobožnosťou, nedosiahne od Boha ničoho. Keby si pri rozhovore so zemským sudcom svojim obrátil sa k iným ľuďom a s nimi sa zabával, sudca držal by ťa za pomäteného a odohnal by fa od súdnej stolice. (Sv. Aug.) Vlažná modlitba zamiera pri vystupovaní k nebu, lebo jej už na samom začiatku chybí životná sila. Ako môžeš žiadať, aby Boh na teba pozoroval, keď ani len sám nepozoruješ na seba? (Sv. Cypr.) Kto sa plano modlí a predsa ufá vyslyšanie, je podobný človekovi, ktorý plané zrno na mlyn nasýpa a napriek tomu peknú múku očakáva. (Sv. Bern.) Avšak nie je

1067

potrebné, aby sme citeľnú pobožnosť mali, t. j. aby sme pri modlitbe zvláštnu potechu a neobyčajnú radosť pocítili. Taká pobožnosť je mimoriadna milosf, obyčajne odplata Božia, . a modlitbe nedodáva viac hodnoty. Tak ani nechuť a chladnosť pri modlitbe sama sebou nerobí túto planšou. Ba taká modlitba môže byť i záslužná, poneváč pri nej trpíme. (Sv. Ter.) Najpríjemnejšia Bohu je tá pobožnosť, ku ktorej sa nútiť musíme. (BL Ang. Fol.) Nasledovne pre nechuť a chladnosť nemáme upúšťať od modlitby. Zlý duch chce nás týmto spôsobom zdrž ovať od modlitby, a Boh dopúš(a na nás taký stav, aby sme krehkosť svoju poznali a pokornejší boli. «Trebárs by sme pri modlitbe iného nerobili, ako to, že by sme roztržitosti a pokušenia zaháňali, predsa by sme ju dobre vykonali. Lebo Pán má zaľúbenie v dobrej vôli našej. (Sv. Fr. S.)

Aby sme sa s pobožnosťou modlili, máme sa k modlitbe pripravi(, počas modlitby stráži( svoje smysly a svojmu telu nedať neúctivého držania. »Pred modlitbou pripravuj dušu svoju a nebuď ako človek, ktorý Boha pokúša». (Sir. 18. 23) Už ten, čo na citare hrá, pred hrou naladí svoj nástroj, aby zlých zvukov nevydáva!. Ako sa pripravujeme, keď ideme na výsluch k zemskému kráľovi l Pred modlitbou teda máme sa preniesť do prítomnosti Božej, t. j. živo predstavovať si, že pred očima Pána stojíme. (Beda.) Z tej príčiny prežehnáva'ine sa pred modlitbou. Aj máme sa zhostiť všetkých pozemských starostí a myšlienok. «Musíme nasledovať patriarchu Abrahama. Keď chcel obetovať syna svojho na hore Morii, pod horou zanechal svojho osla, sluhov a všetko, čo k obeti nebolo potrebné a riekol: «Keď sa pokloníme, navrátime sa k vám».

(Sv. Luitgarda) Ako Kristus vyhnal z chrámu kupcov a predavačov, tak pred modlitbou musíme odstránif zo srdca, tohoto chrámu modlitby, všetky starosti. Ponechaj Otcovi nebeskému za štvrťho­ dinku svoje starosti, asnáď ti ich celkom odníme alebo obľahčí!

Avšak roztržitosti, čo nás proti vôli nadchodia, nie sú hriešne ; len musíme im odporovať a bojovať proti nim. - Pri modlitbe máme zatvoriť dvere, t. ·j. strážiť oči a utiahnuť sa do komôrky srdca svojho. (Mat. 6, 6) Užívanie modlitebnej knižky prekáža obzeranie. S väčšou pobožnosťou obyčajne koná sa i modlitba

1068

pred obrazom svätého alebo na posvätnom mieste, kde všetko viac upomína na Boha najláskavejšieho. - Pri modlitbe nemáme neúctive držať ani telo svoje. Bl. Margita Alakokská, ktorú Kristus vyvolil k rozšíreniu pobožnosti Srdca Ježišovho, ~odlila sa raz sediac ruženec. Vtedy že zjavila sa jej preblahoslavená Panna a urobila výčitku: «Divím sa, dcéra moja, že mi tak plano slúžiš».

Pri modlitbe teda dľa možnosti máme kľačať; tým pobožnosť značne sa množí.

3. S vytrvalosťou, t. j. nesmien1e upustiť od modlitby, ak nie sme hneď vyslyšaní.

Máme . robiť, ako deti, čo prv kričať neprestanú, kým .žiadanej veci neobdržia. (Sv. Cyrill.) Ľudia mrzia sa, keď ich prosbami príliš znepokojujeme, ale Boh nie: ba jemu je i príjemná táto nezbednosf. (Sv. Hier.) Mysli na podobenstvo o dotieravom priateľovi, čo klopať neprestáva. (Luk. 11, 5) Ano Boh niekedy ťažkej zkúške podrobuje vytrvalosť toho, čo sa modlí. Mysli na kananejskú ženu.

(Mat. 15) Kristus zprvu ukazoval sa tvrdým oproti nej, avšak nedala sa pomýliť a bola vyslyšaná. Dačo podobného prihodilo sa i slepému od narodenia pri ceste do Jericha; ľudia okrikovali ho, aby mlčal, no on len tým viac volal, a od Krista bol uzdravený.

(Luk. 18, 35) Židia v Betulii utiekali sa k modlitbe, keď sa Holofernes približoval; čím viac sa modlili, tym zúfalejšie bolo ich položenie. Avšak vytrvali a Boh osvobodil ich skrze Juditu. (Jud. 6-7) Podobne bolo r. 1683 pri obliehaní Viedne skrze Turkov; čím viac sa modlili obyvatelia viedeňskí, tým horšie bolo s nimi; len v najväčšej núdzi prišla pomoc, ale zázračná. Sv. ]Jfonika · modlila sa 18 rokov, plačúc, za obrátenie svojho syna Augustína; ako veľmi bola odplatená jej vytrvalá modlitba! Bohu najláskavejšiemu je vlastné, že len potom pomáha, keď núdza je najväčšia. No mnohí zmalomyseľnejú, a prestanú sa modliť. Ba máme sa tým horlivejšie modliť, čím dlhšie Boh odkladá s vyslyšaním. Lebo čím dlhšie dáva nám čakať, tým veľkolepejšia potom je pomoc jeho ; . potom dá oveľa hojnejšie, než sme žiadali alebe vôbec očakávali. , (Ef. 3, 20) Za rok musíme čakať, kým zrno hodené do zeme donesie úrodu, a úrodu modlitby chceli by sme hneď požívať?

(Sv. Fr. S.)

1_069

4. S bez

čistým

ťažkých

srdcom, t. J. pri modlitbe musíme hriechov alebo aspoň byť kajúcej mysle.

byť

Preto u kostolných dverí je svätenica. Táto napomína nás, aby sme sa pred modlitbou v dome Božom krze ľútosf od hriechov očistili. Kto má nečisté srdce, nemá dosť sily pozdvihnúť k Bohu ducha svojho; lebo kadenáhle modliť sa začne predstavujú sa duchu jeho hriešne obrazy a zdržujú na zemi zanečistenú myseľ.

(Sv. Reh. Veľ.) Kto s hriešnym srdcom k Bohu sa modlí, je podobný tomu, čo v zašpinených šatách ide pred kráľa, aby si milosť vyprosil. Ponáša sa na opilého speváka7 čo iba zlozvuky vydáva a tak spevom svojím nikomu sa nepáči. (Sv. Aug.) Rovná sa človekovi, ktorý niekomu venec podarovať chce a keď už vije, volí síce čisté kvety (sväté slová), ale má nečisté ruky. (Sv. ZL) Boh nevyslyší hriešnikov. (Ján 9, 31) Slušné je, aby z božských dobrodení vytvorený bol, kto sa rozkazom božským podrobiť nechce.

(Sv. Vavr. Just.) Poslúchaj Boha v príkazoch jeho, aby ťa on vyslyšal v prosbách tvojich. (Sv. ZL) No kadenáhle hriešnik úprimne oľutuje svoje hriechy, ·už smie ufať vyslyšanie. «Boh prijme ho tak, akoby nikdy nebol býval urazený». (Sv. Alf.) Boh nerobí, ako ľudia, čo prosiacim hneď vytýkajú ublíženie, akého sa dopustili». Boh nepozerá na to, čo človek urobil, ale na to, čo urobiť chce». (Sv. Bern.) Rozpomeň sa na modlitbu kajúceho mýtnika v chráme. (Luk. 18, 13)

5. S pokorou, t. j. v povedomí svojej slabosti a nehodnosti.

Nesmieme snáď mysleť, že svojou modlitbou preukazujeme Bohu veľkú službu. Modlitba mýtnikova v chráme a modlitba pohanského stotníka bola pokorná. Pokorne modlil sa Daniel: <<Nie pre spravedlnosti svoje predstierame svoje prosby pred tvár tvoju, ale pre mnohé milosrdenstvo tvoje». (Dan. 9, 18) Modlitba pokorného preráža chmáry. (Sir. 35, 21) Ako pokorne klaniame sa už vtedy, keď mocným tohoto sveta prednášame prosbu svoju! Mo~ dlitba už sama sebou je skutok pokory. Lebo tak ukazujeme svoju odvislosť od Pána neba i zeme. Keď sa modlíme, sme ako žobráci, čo stoja predo dvermi veľkého hospodára. (Sv. Aug.) A predsa

1070

sú

ľudia, čo

~ohu veľkú

pri modlitbe tak si počínajú, akoby ňou milému Pánu službu preukazovali. Koľký nerozum !

6. S dôverou, t. j. v pevnom presvedčení, že nás Boh v nekonečnej dobrote svojej iste vyslyší, jestli to, čo žiadame, prispieva k jeho cti a k nášmu dušnému spaseniu.

Modlitba Eliášova na hore Karmele je vzorom dôvernej modlitby. (3. Kráľ. 18) Kristus sľúbi: «Všetko, za čo by ste v modlitbe veriac prosili, dostanete». (Mat. 21, 22) Dôvera má veľkú odplatu. (Žid. 10, 35) Kto však pochybuje, nedostane ničoho.

(Jak. 1, 6)

7. S oddanosťou do vôle Božej, t. j. vyslyšanie svojej modlitby musíme celkom ponechať na Boha.

Tak modlil sa Kristus na hore Olivetskej : ccNie moja, ale tvoja vôľa staň sa» . (Luk. 22, 43) Veď Boh najlepšie vie, čo nám je užitočné; teda Bohu nesmieme nič predpisovať, tak ako nepatrí ~a, aby neumelý nemocný múdremu lekárovi predpisoval, aký liek má mu podávať. (Sv. Fr. S.) Jedna matka raz prosila násilne za vyzdravenie svojho dieťaťa. Farár radil jej modliť sa radšej, aby sa vôľa Božia stala. Tu skričala nahnevaná: cc Nie, to nesmie byť; moja vôľa musí sa stať!» a pokračovala v modlitbe svojej. Dieťa yskutku vyzdravela, pozdejšie viedlo veľmi nešľa­ chetný život a ako zločinec umrelo na šibenici. Aké šťastie bolo by bývalo pre tohoto človeka, keby za mladi bol umrel ! Hľa, ako dobre je teda vyslyšanie modlitby celkom ponechať na milého Pána Boha ; lebo Boh vidí do budúcnosti.

4. Kedy máme sa l.

Modliť

modliť?

máme sa vlastne bez prestania,

lebo Kristus žiada, aby sme sa «vždy modlili a neustávali».

(Luk. 18, 1) Ako ustavične dýchame, tak i ustavične máme duchom svojim byť obrátení k Bohu; preto napomína apoštol: «Modlite sa

1071

bez prestania». (1. Tes. 5, 17) S Bohom smieme sa shovárať každú hodinu. U brány Božej nestojí vojak, ktorý by nás odohnal. Potrebujeme zavolať len «Otče» a už otvorené sú brány jeho zámku.

(Sv. Zl.) Kto Boha hľadá, najde ho všade a vždy. (Sv. Alf.) Máme tak robiť, ako mladé lastovicky, ?o ustavičným štebotaním od starých krm žiadajú. (Sv. Alf.) Ustavičná modlitba robí nás podobnými anjelom, ktorí vždy na tvár Božiu hľadia. (Sv. Fr. S.) Kto sa ustavične modlí, môže ľahko obdržat od Boha všetko, ako ten, čo v ustavičnej spoločnosti kráľovej sa nachodí, od tohoto všetko ľahko dosiahne. (Sv. Zl.) Ustavičnou modlitbou odstranujú sa mnohé pokušenia. Preto povedal Kristus na hore Olivetskej : «Bedlite a modlite sa, aby ste nevošli v pokušenie». (Mat. 26, 41) Ustavičná modlitba chráni nás od zlého nepriateľa, ako múr pevnosti; ona je pevný pancier proti strelám našich nepriateľov (Tom. Kemp.), bezpečný prístav, kde vlny morské škodiť nemôžu.

(Sv. Zl.) Diabol môže napadnúť nás v každú chvíľu. Márne teda vždy mať napohotove modlitbu, ako ľudia, ktorých dom vždy požiar ohrožuje, ustavične držia vodu prihotovenú na pád potreby. (Sv. Zl.) Ako vojak nikdy nejde do vojny bez zbrane, tak ani kresťan nikdy nemá odísf niekam bez modlitby. (Sv. Eligius.) - Jestli sa ustavične modlíme, najistejšie až do smrti zotrváme v milosti Božej.

(Sv. Tom. Akv.) Kto sa ustavične pridŕža modlitby, rovná sa železničnému vlaku, čo ustavične v koľajach jachá a tak iste a skoro dorazí na miesto určenia.

Avšak naskrze nežiada sa, ba je i nemožné, aby sme ustavične na kolenách kľačali; požaduje sa len, aby . sme modlitbu s prácou spojovali.

Našou zásadou buď: Ruku k práci a srdce k Bohu. Život Marty (práca v službe bližnébo) nech je spojený so životom Marie (s rozjímaním a modlitbou). (Luk. 18, 40) Život Marty bol dobrý, život Marie lepší, spojený život oboch je najlepší. (Sv. Bern.) Aj Kristus, ktorý nám vsetkýrn je vzorom, spojoval modlitbu s prácou. (Sv. Reh. Veľ.) Na svete tomto márne sa modliť skutkami a účinkami (Sv. Fr. S.), len pri smrti prestanú skutky a rozvažovanie veličenstva Božieho bude naším jediným zamestnaním. (Sv. Reb . .

Veľ.) Kto by z lásky k modlitbe nechcel pracovať, ten dľa výpovede sv. Pavla (2. Tes. 3, 1~) nesmel by ani jesf.

Kat.

Ľud.

Katechismus.

68

1072

Pri všetkých prácach svojich teda máme odriekať povzdyšné modlitby a začínať každú prácu s dobrým úmyslom, aby sme ňou Boha uctili.

Povzdyšné modlitby: Sv. Terezia v chyži svojej mala obraz, predstavujúci Ježiša u studne Jakubovej ; kedy-tedy pozerala na tento obraz a vravela: «Pane, daj mi z vody živej». Povzdyšnou modlitbou sv. Ignáca Loyolského bolo: «Všetko k väčšej sláve Božej». Navykni na utešenú povzdyšnú modlitbu: «Pane Ježišu, pamätaj na mňa v kráľovstve svojom b> Bez povzdyšných modlitieb náš odpočinok stane sa zaháľkou a naša činnosť nie je iné, ako roztržitosť a zmätok. (Sv. Fr. S.) Kto naproti tomu skrze povzdyšné modlitbv kedy-tedy k Bohu pozerá, ten v krútňavách života skoro najde pravú cestu, ako cudzinec vo Viedni skoro sa vyzná, keď na štefanskú - vežu hľadí. Povzdyšné modlitby majú veľkú silu ; lebo človek pri nich nie tak ľahko stáva sa roztržitým a preto ich s väčšou pobožnosťou koná. «Povzdyšná modlitbička, stokrát vrúcne opakovaná, často má väčšiu hodnotu, ako sto rozličných modlitieb, ktoré len raz odriekame>>. (Sv. Fr. S.) Aj Kristus na hore Olivetskej často opakoval tie isté slová. Podobne robil sv.

František Assiský, ktorý v niektoré noci bez prestania volal: «Ú Bože a moje všetko>>. - Sv. Pavel káže nám: «Buď jete alebo pijete alebo čokoľvek iného činíte, čiňte všetko k sláve Božej».

(1. Kor. 10, 31) Veľmi sa odporúča hneď z rána vzbudiť dobrý úmysel a obnoviť ho zkrátka pred každou dóležitou prácou.

Ešte lepšie je, upotrebíme.

keď

každý prázdny

čas

k modlitbe

Bl. Klement Hofbauer v mladosti svojej dal jednému, čo sa, že od dlhej chvíle ani nevie, čo robiť má, primeranú odpoveď: «Nuž teda modlite sa>>. Svätí modlili sa, kedy len mohli. Sv. apoštol Jakub, biskup jerusalemský, tak často sa modlieval, že mu koža na kolenách zatvrdla, ako u ťavy. (Joz. Flav.)

Pravý kresťan vždy sa modlí, a síce tak, že toho ani nezbadať ; lebo modlí sa v srdci, a síce pri obcovaní s inými ľuďmi, na svojich prechádzkach, pri práci i odpočinku. (Sv. Klem. Al.) Ba svätí za príkladom Krista (Luk. 6, 12) strávili v modlitbe veľkú časť noci.

Aj pri rozvažovaní viditeľných vecí v duchu obyčajne vystupovali sťažoval

1073

od týchto k neviditeľným. Sv. Rehor. Naz. rozmýšľal na brehu morskom o mušľach vlnami morskými vyhodených a pritom o nepohnuteľných skaliskách vyčnievajúcich z mora ; s prvými porovnával ľudí, čo sa ovládať nemôžu, a s poslednými tych, čo už nijakým pokušením sviesť sa nedajú. Potom prosil Boha, aby ho posilňoval. Sv. Fulgencius videl .v Ríme víťazoslávny prôvod kráľa Teodoricha ; z toho zatváral, aký krásny musí byť prôvod víťazo­ slávnej duše do kráľovstva nebeského. Sv. František Assiský pri pohľade na ovcu rozpomínal sa na krotkomyseľnosť Kristovu; sv.

Basil pri pohľade na ružu na horkosti primiešané všetkým radostiam svetským. Sv. František Saleský pri pohľade na kostol hovoril k sebe: «Aj my sme chrámy Božie» ; pri pohľade na role: «Aj my sme role, obrábané Bohom a svlažované krvou Kristovou» ; pri pohľade na pekný obraz : «V podobizňach Božích, anjelocQ. a ľuďoch blyští sa sláva Božia>>. Krásne riekol jeden zo spolustolujúcich Kristových pri pohľade na chlieb: «Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v kráľovstve Božom». (Luk. 14, 15) Také rozjímania dajú sa ľahko urobiť, lebo všetky viditeľné predmety pripomínajú nám všemohúcnosť a dobrotu Božiu a takrečeno vyzývajú nás, aby sme sa Bohu klaňali. «Celý život náš má byť nepretrženou modlitbou». (Sv. Hilár.) Lebo máme odlúčiť ducha svojho od pozemských vecí a už teraz žiť akoby v nebi. (Filip. 3, 30)

2. Obzvlášte máme sa modliť ráno a večer} pred jedeninz a po jedení a pri zvonení na modlitbu. l. Ráno máme

ďakovať

Bohu, že nás v noci ochraňoval, a prosiť ho, aby nás čez deň od nešťastia a hriechu zachránil a všetko k výžive potrebné nám udelil.

Rannú modlitbu máme - nakoľko možno - vykonať kľa­ ani nemáme skôr užívať pokrm, než sme sa ju pomodlili.

(Sv. Hier.) Kto sa ráno nemodlieva, rovná sa nerozumným zvieratám. Ba i vtáčatá svojím ľúbezným spevom pozdravujú začiatok dňa. (Sv. Ambr.) Škovránok, kadenáhle sa zobudil , povznáša sa k nebu a šveholí svoju rannú pieseň ; len potom hľadá si krm na zemi. Na rannej modlitbe spočíva obzvláštné požehnanie. (Sir. čiac,

6~*

1074

32, 18) Porekadlo rrhodina ranná zlato doháňa» dá sa úplným právom upotrebiť i na rannú modlitbu. Ako Israeliti len pred úsvitom mohli najsť mannu, tak i my len tým dosiahneme požehnanie Božie, že sa Bohu už na úsvite klaniame. (Múdr. 16, 28) Jestli niekto dobre strávi mladosť, nuž to má rozhodujúci vplyv na celý pozdejší život. Čo o mladosti, to platí aj o ráne každého dňa. (Overberg) A či prvé dojmy, aké na nás niekto urobil, nie sú často smerodajné pre držanie naše oproti nemu? Aj Boh bere do povahy, ako sa ráno držíme. Ráno najľahšie môžeme najsť Boha. (Prísl. 8, 17) Preto prví kresťania pred úsvitom schádzali sa k modlitbe. Dnes už je len obyčaj, zvonením napomínať kresťa­ nov k rannej modlitbe. - Kto sa ráno nemodlí a hneď svetským starostiam oddáva, ponáša sa na toho, čo na železničnom nádraži pri odchode vlakov do nepravého vlaku vstúpil a potom celkom iným smerom sa vezie. Keď pri účtovaní hneď prvé počty zle, rátame, daromná bude i ďalšia práca. Keď študent už v prvom roku plano študuje, chybí mu základ 1J- on nebude napredovať.

Cele tak je i s tým, čo rannú modlitbu zanedbáva: na dennej práci jeho ne spočíva požehnanie. Ak základ domu nie je pevný, dom srúti sa. A denná práca nič nestojí, ak ranná modlitba bola zanedbaná.

máme ďakovať Bohu za dobrodenia, ktoré sme čez deň obdržali a prosiť ho, aby nám hriechy vo dne spáchané odpustil a v noci nás ochraňoval.

2.

Večer

Dáš žobrákovi kúsok chleba, a on neodíde od tvojich dverí bez toho, že by ti náležite nepoďakoval. A Boh kŕmil ťa za celý deň, a ty chcel by si ľahnúť bez poďakovania? (Sv. Bern.) Pováž, že Spasiteľ často na celú noc predÍžil modlitbu večernú. - Poneváč smrť najviac ľudí v nočnom čase povoláva pred súdnu stolicu Božiu, nuž pri večernej . modlitbe máme i spytovať svedomie a vzbudiť dokonalú ľútosť. Každý hráč alebo kupec večer spočíta svoj zisk alebo ztratu, trebárs mu len o časnú výhodu ide ; tak i človek denne má večer spytovaf sa, ako skončil kupecké záležitosti, ktoré sa na dušu jeho vzťahujú. (Sv. Efr.) Kto s Bohom začína, s Bohom končí, tomu idú dobre veci. (Slov. porek.) Kňazi a rehoľníci majú sa v 7 roličných časoch dňa modliť takzvané «hodinky kňazské» (breviár). Už Dávid modlil sa sedem-

1075

krát dňa. (Ž. 1181 164) Prví kresťania modlievali sa: o polnoci (Sk. ap. 16, 25) za príkladom Krista (Luk. 6, 22) a v hodiny, v ktoré Kristus k súdu bol vedený (ráno), odsúdený (o 9. hodine), ukrižovaný (o 12. hodine), umrel (o 3. hodine), s kríža sňatý (pri západe slnka) a pochovaný (večer na súmraku). Modlitby na spomenuté hodiny dňa pre kňazov a rehoľníkov jestvujú ešte dnes, no nemusia sa tak prísna konať v určitú hodinu.

3. Pred jedením a po jedení máme ďakovať Bohu za pokrm a prosiť ho aby nás zachránil od hriechov, aké sa pri alebo po jedení obyčajne páchajú.

Keď ješ a nasýtiš sa, chráň sa zabudnúť na Pána. (5. Mojž.

6, 12-13) Daniel v jame ľvej hneď zaďakoval Bohu za obed, ktorý mu poslal. (Dan. 14, 37) Kto sa pred jedením a po jedení nemodlí, rovná sa hovädu. Alfons, kráľ aragonský, poučil raz svojich dvoranínov, čo sa ani pred jedením ani po jedení nemodlíli, o potrebe stolovej modlitby. Pozval k stolu kráľovskému jedného žobráka a zapovedal mu čo najprísnejšie, pri vkročení do jedálne pozdraviť alebo po užitom obede zaďakovať kráľovi. Žobrák urobil celkom tak, ako mu bolo prikázané. Nad tým dvoraníni boli náramne rozhoréení. Tu však povedal kráľ: «Nuž veď i vy nerobíte oveľa lepšie voči svojmu Kráľovi nebeskému. Ani ho neprosíte, ani mu neďakujete. A myslíte, že sa on menej hnevá na vás, ako vy na toho žobráka?)) Dvoraníni hanbili sa a od tých čias nikdy nezabudli na stolovú modlitbu. (Meh.) Keď raz strašný kamenec znivočil žatvu, jeden hospodár osvedčil celkom otvorene : «Táto kára prišla na nás len preto, poneváč je toľko ľudí, čo naproti Bohu sú nevďační a na stolovú modlitbu zabúdajú>>. (Meh.) - Pri jedení obyčajne páchajú sa nasledujúce hriechy: nemiernosť, hnev (nad tým, že jedlo nie je dosť dobré), ohováranie. Keď sa telo dobre chová, dostavujú sa mnohé pokušenia, menovite k lenivosti hnevu a nemravnosti. Dávid a mnohí iní padli v týchto pokušeniach. Preto tým viac máme konať stolovú modlitbu.

4. Na modlitbu zvoní sa: trikrát dfia, ráno, na poludnie a večer na «Anjel Pána» ; niekde i vo štvrtok večer, na pamiatku «smrtnej úzkosti Kristovej», v piatok

1076

o 3. hodine popoludní, na pamiatku «smrti Kristovej» ; konečne vtedy, keď niekto umrel.

Na niektorých miestach zvoní sa na modlitbu i vtedy, keď v kostole je pozdvihovanie, a keď sa Najsvätejším dáva požehnanie.

Nezameškajme modliť sa, keď Cirkev k modlitbe volá. Tu platia slová sv. Augustína: «Kto sa s Cirkvou modlí, najlepšie sa modlí».

3. Ešte márne sa modliť: v núdzi, v pokušenia ch, pred vážnymi podnikarni, a keď cítime sa dojatými a naklonenýrní k modlitbe.

Máme sa modliť v núdzi, lebo to Boh žiada. Boh hovorí : «Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem fa, a budeš ma zvelebovať». (Ž. 49, 15) Keď upadneme do vôd súženia, musíme robiť, ako plavači; musíme spínať ruky a nohami kopať od seba všetko pozemské; takýmto spôsobom nezahynieme. (Wen.) Čo robili apoštoli na lodičke? Čo kresťania počas uväznenia Petrovho? Ale ľudia v núdzi často hľadajú pomoc len u ľudí. Aj v pokušeniach máme sa utiekať k modlitbe. Kristus povedá : «Bedlite a modlite sa, aby ste v pokušenie nevošli» (t. j. aby ste v pokušení nepadli).

Mat. 26, 41) V pokušení musíme tak urobiť, ako malé deti; keď tieto vidia prichodiť divokého zvera, hneď bežia k otcovi alebo matke. (Sv. Fr. S.) Čo bola by Eva mala urobiť v pokušení? Pred dôležitými podnikami máme sa modliť. Tobiáš napomína: «Pros Boha, aby spravoval cesty tvoje)). (Toh. 4, 20) Aj Kristus modlil sa pred vyvolením apoštolov (Luk. 6, 12); ďalej pred vzkriesením Lazara (Ján ll, 41) a pred svojím umu čením . (Luk. 22, 41) Apoštoli modlili sa pred voľbou Mateja (Sk. ap. l, 23), Peter pred vzkriesením Tabity. (Sk. ap. ·9, 36) Ba sv. Hieronym žiada: «Keď vychodíme, musíme sa ozbrojíť modlitbou, a keď domov sa navrátime, musíme sa modliť, kým sa posadíme». - Aj máme k modlitbe použiť tých chvíľ, v ktoré sa obzvláštne cítíme dojatými a naklonenými k modlitbe. Musíme urobiť, ako plavci. Keď tito badajú, že prajný vietor duje, začnú sa plaviť so všemožnou rýchlosťou. Aj my, keď šípime, že Duch Sv. na nás pôsobí, na· skutku musíme nasledovať vanutie jeho milosti. (Lud. Gr.) A či ,

1077 keď pred sebou máme nejakú cestu, nepoužívame k nej priaznivého počasia? No, žiaľ, mnohí ľudia práve vo vážnych chvíľach zvykli vyrážať sa svetskými veselosťami. Hostiny po prijímaní niektorých sviatostí, po dôležitých slávnostiach cirkevných, po pohraboch, vyhľadávanie krčmy v takých pádoch, sú dôkazom toho. Oj, koľká zodpovednosť očakáva ich jednúc! Vo vážnych chvíľach modlíme sa s väčšou pobožnosťou. Modlitba ide z hÍbky srdca a ni č nemôže robiť ju roztržitou ; podobá sa stromu, pevne zakorenenému, čo najsilnejším povíchriciam vzdoruje. (Sv. Zl.)

5. Kde máme sa

modliť?

1. Môžeme a máme sa modliť na všetkých miestach, poneváč Boh všade je prítomný.

Kristus sám modlil sa nielen v chráme jerusalemskom a synagogách, ale i na púšti, na horách, v jedálni, v zahrade · Olivetskej, na kríži. Jakub modlil sa na otvorenom poli, Jonáš v bruchu ryby, Job na smetisku, Daniel vo ľvej jame, traja mládenci v ohnivej peci, Manasses v žalári. Pavel modlil sa vo väzení, ležiac v železných okovách, a predsa pohýbal základmi žalára. (Sv. Zl.) Hovoriť s Bohom môžeme len tam, kde je prítomný ; . Boh všade je prítomný. (Sk. ap. 17, 24) Mysli na slová Kristove k Samaritánke. (Ján 4, 23) Môžeme chodiť po trhu, sedeť v súdnej izbe, pracovať v dielni a predsa dobre sa modlif. Boh nepohŕda ani jedným miestom, on žiada len pobožné srdce. (Sv. Zl.)

2. Vlastným miestom modlitby je dom Boži.

Dom Boží je dom modlitby. (Mat. 21, 31) Niektorí vravia, že do kostola chodíť nepotrebujeme, lebo že celý svet je chrám Boží. Náhľad tento nie je dobrý. Veď Boh ~stami Cirkve požaduje od nás návštevu domu Božieho v nedele, sviatky a v iné časy.

Aj Kristus dal nám príklad, keď často navštevoval chrám jerusalemský; prví kresťania s nebezpečenstvom života navštevovali

1078

katakomby. Modlitba v kostole má väčšiu hodrwtu, poneváč sa tam na posvätnom mieste modlíme. V kostole môžeme sa pobožnejšie modliť, lebo tam všetko povzbudzuje nás k pobožnosti a tam sme svobodnejší od denných starostí. V kostole dosiahneme rýchlejšie vyslyšanie svojich prosieb; lebo tu prítomný je Kristus pod spôsobom chleba. Kristus i pomáha tým, čo sa modlia, lebo zasľúbil : «Kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mené mojom, tam som ja uprostred nich>>. (Mat. 18, 20) Kto nechce sa modliť v kostole, nech sa len hodne modlí mimo neho. Potom skoro príde i do kostola.

3. Príhodným miestom k modlitbe Je samota.

1

Kristus sám modlil sa veľmi často na osamelých miestach : na púšti (Luk. 5, 16), na horách najmä na hore Olivetskej. (Luk. 22, 39) Kristus odporúča modlitbu v komore pri zamknutých dverách. (Mat. 6, 6) Človek v samote nie tak ľahko bude roztržitý a modlí sa o mnoho pobožnejšie. Keď ryba chce ujsť nástrahám rybárov, musí sa skryť do najhlbších zákutí morských; tak i člo­ vek, ak pri modlitbe chce ujsť pokušeniam diabolským, musí sa utiahnuť do samoty. (Sv. Efr.)

čo

6. Za l. Máme sa

máme sa

modliť

mnohé a velké veci; ako skôr za

večné

modliť?

k Bohu za

veľmi

teda nie tak za pominuteľné,

statky.

Koľké veci prosí! by si, keby kráľ povedal: «Pros, čo chceš»; to však poveda Boh. (Sv. Aug.) Máme prosiť za velké veci, lebo máme do činenia s Pánom, ktorý nekonečne je mocný a bohatý.

(Sv. Aug.) Nikdy neuspokojte sa s tým, čo ste dostali, ale vždy znovu žiadajte. Boh radšej dáva, než my prijímame. Pán netratí ničoho, keď nám dáva. (Sv. Hier.) Máme prosiť nie tak za pominuteľné, ako skôr za večné statky. (Sv. Ambr.) Nik neopováži sa prosiť cisára za potrhaný odev alebo dakoľko halierov ; tak ani

1079

my neopovážme sa prosiť Pána neba i zeme za pominuteľné veci.

(Sv. Zl.) Blázon, kto miesto vzácneho zlata volí plané olovo, kto zapovrhuje perly a sbiera bezcenné mušle, ba blázon, kto nežiada užitočného a potrebného, ktoré by mať mohol. (Sv. Zl.) Pros za slávu nebeskú a za veci, ktoré ti k nej dopomáhajú. Kto žiada dačo iného, nežiada ničoho. (Sv. Aug.)

2. Obzvlášte máme prosiť Boha za také veci, čo jemu sú ku ctž a nám k dušnému spaseniu J. no naskrze nie za také veci, čo len k tomu slúžia, aby sme poztmské náklonnosti svoje uspokojili.

Tým,

čo

sa modlia, platia slová Kristove: «ID'adajte najprv kráľovstvo Božie a spravedlnosť jeho, a toto všetko (t. j. všetko iné) bude vám pridané». (Mat. o, 33) Kto teda prosi za večné statky, dostane k týmto i zemské. Šalomon modlil sa za múdrosť, aby nad ľudom svojim dobre kraľoval ; Boh dal mu múdrosť a k tomu i zemské statky v hojnosti. (3. Kráľ. 3) - Nikdy nesmieme prosiť za veci, čo len k tomu slúžia, aby sme pozemské náklonnosti svoje uspokojili; lebo Boh nevyslyší takých prosieb. (Jak. 4, 3) Podajedni prosia od Boha bohatstvo (výhru v lotterii), česť a p. «Hľadajú nie česť Božiu, ale svoje smyselné radosti; Pána Boha snižujú na sluhu svojej žiadostivosti, svojej pýchy, svojho lakomstva a svojho chlipného života. Akože ich Boh má vyšlyšať ?»

(Sv. Aug.) Kráľovi Jeroboamovi zdrevenela ruka, lebo dal sa do proroka. Tu modlil sa za uzdravenie ruky svojej, ale nie za odpustenie hriechu, (3. Kráľ. 13, 6) Tak robia mnohí ľudia; pri modlitbe pamätajú len na potréby telesné, nie na duševné. «Nikdy nemáme prosiť Boha za to, čo my chceme, ale za to, čo Boh chce». (Sv. Níl) Inými slovami: Nikdy nemáme prosiť, aby sa stala vôľa, ktorú v nás naše telo budí, ale vôľa, čo od Ducha Sv. pochádza. (Sv. Lev. Vel.)

7. Rozjímanie. l. Rozjímanie (t. j. modlitba rozjímajúca) záleží v tom, že o náboženských pravdách premýšľame, aby sme v sebe dobré predsavzatia vzbudili.

1080

Drahocenné korenie zväčša len vtedy ukazuje svoju ľubo­ vôňu, keď ho v mažiari tlčieme; tak i náboženské pravdy najviac len vtedy účinkujú, keď ich duch náš uvažuje. (Lud. Gran.) Kto o náboženských pravdách rozmýšľa, rovná sa Mojžišovi, ktorý palicou udieral skalu, až voda vyšla. Ponáša sa na človeka, ktorý ocieľkou na kremeni kreše, kým oheň vyjde ; lebo pomocou rozmýšľajúceho umu kreše na srdci tvrdom ako skala, kým vôli vylúdi dobré úmysly. (Sv. Cyr. Al.) Pri rozjímaní ustávame sa len zatiaľ, zakiaľ Duch Sv. nepôsobí na nás. Rozjímajúcí podobá sa lodi, zaopatrenej veslom a plachtou. Zakiaľ je bezvetrie, užívame vesla. Ale keď pride prajný vietor, odložíme veslo a roztiahneme plachtu. Potom už ide to napred rýchlo a veselo. Práve tak je i pri rozjímaní : človek rozmýšľa vždy a vždy, až vanu tím . božského Ducha cíti sa priťahovaným a povzneseným. Teraz už nepotrebuje namáhať svoju hlavu, ale otvorí srdce, aby milosť vnikala a pálila. Keby sme chceli ustavične sbierať len pekné myšlienky a výpovede a zamestnávať rozum, nuž to bolo by študovanie a nie modlenie. (Sz. Vine. P.) Keď sme z ocele už vykresali oheň a práchno tlie, hneď zapaľujeme sviecu; blázon bol by, kto by ešte ďalej kresal. Tak je i tu.

2. Rozjímanie je výborná modlitba, avšak musí sa ústnou modlitbou.

zamieňať

Rozjímaním napodobňujeme na zemi život anjelov, ktorí v nebi neprestajne hľadia na Boha alebo rozjímajú. Mnohí svätí spísali rozjímania svoje, ako sv. Augustín, sv. Terezia, sv. Alfons, Tomáš Kempenský a i. Pozorné čítanie týchto spísaných rozjímaní je teda modlitba. - ústna modlitba a rozjímanie musia sa tak zamienať, ako chodenie a sedenie v živote. Ústna modlitba a rozjímanie sú dve nohy, ktorými do neba ideme. (Sv. Bern.) Rozjímanie totiž je potrebnou prípravou k modlitbe. Ak rozjímanie nepredchádza, modlitba nemôže byť dokonalá ; koná sa buď bez náležitej pobožnosti alebo i celkom sa zanedbáva.

(Sv. Bonav.)

3. Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace (prispievajúce) a skoro dôjdeme dokonalosti.

1081

Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace. Keď sa k ohňu sbližujeme, bývame osvetlení a zohriatí. A tak i pri uvažovaní náboženských právd rozum osvetľuje sa (lepšie poznáva ničotu pozemských vecí, vôľu Božiu, cieľ života, prísnosť božského súdu atď.) a srdce rozpaľuje sa k dobrému. (Sv. Alf.) Rozjímanie je brána, ktorou milosť Božia do človeka vchádza. (Sv. Ter.) Duša, ktorá rozjíma, podobá sa dobre obrábanej roli, čo preto dáva úrodu stonásobnú ; alebo dobre zvlažovanej zahrade, kde kvety utešene rastú. (Sv. Alf.) Čo spánok telu, to je rozjímanie duši.

Nim dostáva sa duši nových síl. - Kto však nezaoberá sa pravďami náboženskými, nepocíti ničoho z tejto sily, ostane slepým a svetsky smýšľajúcim. Preto tak zle stojí na svete, lebo niet nikoho, kto by rozvažoval. (Jer. 12, 11) Nedostatok rozjímania je tomu vina, že sa svet denne naplňuje hriechami a peklo zatratencami.

(Sv. Alf.) - K rozjímaniu máme si voliť látky, čo sa nám viac páčia i nás viac pohýňajú, a k týmto máme sa častejšie navrátiť.

Aj včely sadajú len na tie kvety, čo majú šťavy, aké k stavaniu buniek potrAbujú. A my zvykli sme ovoniavať len také kvety, čo Iubovôňu rozširujú. Rozjímaním dôjdeme dokonalosti. «Denné rozjimavie odníma vlažnosť». (Sv. Amb.) Rozjímanie zapríčinilo obrátenie sv. Ignáca Loyolského a mnohých iných svätých. «Vnútorná modlitba, t. j. rozjímanie, a hriech smrteľný nemôžu byť pospolu». (Sv. Ter.) Popri ostatných cvičeniach v pobožnosti hriech môže obstáť; no rozjímanie a hriech sú dve veci, ktoré sa vzájomne vytvárajú. Musíme opustiť buď hriech alebo rozjímanie.

(Sv. Alf.) Všetci svätí stali sa takými skrze rozjímanie. (Sv. Alf.)

A

V

V

NAJDOLEZITEJSIE MODLITBY.

I.

Otčenáš.

Otčenáš

zovie sa i «Modlitbou Pána>>, poneváč ho sám Kristus Pán nás modliť sa naučil a prikázal.

(Luk. ll) Len sám Boh rozumel, a tak len on ~ám mohol poučiť nás, ako od nás chce byť prosený. (Tert.) Otčenáš nosí na sebe i známky, že od Boha je složený. «Niet lepšej ani svätejšej modlitby nad Otčenáš». (Tom. Kemp.) Predovšetkým ani jeden člo­ vek, bársakého náboženstva, nemôže nadmietať dačo proti Otče­ nášu. Hodí sa pre každého, či je žid, pohan alebo nekatolík ; či je učený alebo nevzdelaný. «Ponáša sa na velrieku, ktorú nielen jahňa, ale i slon preplávať môže». (Sv. Reh. Vel.) Krem toho Otčenáš má mnohé prednosti.

l.

Otčenáš

je najvýbor·n ejšia zo všetkých

lebo zpomedzi všetkých iných vyznačuje sa svojou silou, jednoduchosťou a bohatstvom myšlienok.

modlitieb;

Zpomedzi všetkých modlitieb má najväčšiu silu, lebo sa pri ňom nemodlíme iba v mene Ježišovom, ale i vlastnými slovami Vykupiteľa. (Sv. Cyp.) Na túto modlitbu tedy menovite vzťa­ hujú sa slová Kristove : «Za čokolvek budete prosiť Otca v mene mojom, dá vám». (Ján 16, 23) Boh rád slyší Otčenáš ; veď modlil sa ho sám Syn Boží a Spasiteľ náš. Pre jeho silu menujú ho sv. otcovia «mohutným zvonom na poplach, ktorý moci nebeské na ochranu privoláva proti nepriateľom našim», a «kľúčom od brány

1083

rajskej». - Otčenáš je najjednoduchejšia zo všetkých modlitieb.

Jednoduchá ml:uva práve je rečou srdca; kto sa vrúcne modlí, nepotrebuje mnoho slov. Myslime na Spasiteľa na hore Olivetskej.

«Otčenáš síce je krátky slovami, ale bohatý obsahom>>. (Tert.)

Dieťa modlí sa tieto slová s pobožnosťou a mudrc pohružuje sa do ich hÍbky a nevystihne jej. (Stolberg) V Otčenáši prosíme za všetko, čo nášmu duchu a telu je potrebné, tedy za všetky pozemské i nebeské statky. «Všetko, za čo len prosiť môžeme, obsahuje sa v Otčenáši>>. (Sv. Cyp.) Keď naj znamenitejšie modlitby preskúmaš, nenajdeš ničoho , čo hy nebolo v modlitbe Pána. (Sv. Aug.) - Ano Otčenáš obsahuje v sebe akoby krátky výťah sv. evanjelia. (Tert.) Z tej príčiny Otčenáš dá sa porovnať s drahokamom, ktorý síce je malý, ale veľmi vzácny. - V Otčenáši modlíme sa nielen za všetko, za čím dychtiť máme, ale modlíme sa i pravým poriadkom. (Sv. Tom. Akv.)

II. Otčenáš pozostáva z predmluvy, zo siedmich prosieb a slova ((amen)).

Prednášanie archy úmluvy pri siedmich prôvodoch okolo Jericha a srútenie sa múrov je obrazom modlitby Pána a jej účinku .

l. Predmluva prenasa nás do náležitého

naladenia k modlitbe; lebo dvihá ducha našho hore k B ohu i budí v nás dôveru v Boha.

Slovo «Otče >> bu<!í v nás dôveru v Boha, slová «ktorý si na nebesiach" dvíhajú ducha nášho k nebu. Na začiatku Otčenáša vzbudzujeme akoby vieru. nádej a lásku. (Kard. Hugo) Akože?

«Otcom)), ponevac nás stvoril (5. Mojž. 32, 6), poneváč Syn Boží skrze vtelenie nas1m bratom sa stal (Ef. 1, 5) a poneváč Duch Sv. pri krste v nás sa ubytoval a nás dietkami Božími urobil. (Rim. 8, 15) Menujeme Boha

U zemských mocnárov bývame v rozpakoch, aký názov im da( máme, keď ich oslovujeme; nie tak je u Boha. Vravíme len

1034 <<Otče» a tento dôverný názov je najmilší Bohu. Ani jeden smrteľ­ ník nebol by sa opovážil pomenovať všemohúceho Panovníka <<Otcom», keby to jeho jednorodený Syn nebol dovolil. (Lud. Gran.)

Boh nedá sa menovať «Stvoriteľom», «Pánom», «Veličenstvom», poneváč tieto názvy pochop prísnosti označujú a tak istou bázňou naplňujú. (Sv. Fr. S.) Dá sa menovať «Otcom», poneváč toto meno je plné lásky a lásku budí. (Sv. Aug.) Poneváč láska omnoho je šľachetnejšia, než bázeň, nuž Boh má väčšiu radosť, keď ho menujeme Otcom a nie Pánom. (Sv. Reh. Vel.) Ako dieťa menuje otcom toho, ktorému život ďakuje, tak i Boh ako Stvoriteľ menuje sa naším Otcom.

Dokladáme slovo «náš)), lebo všetci ako bratia modlíme sa druh za druha.

V modlitbe Pána jednotlivec modlí sa za všetkých a všetci modlia sa za jednotlivca. (Sv. Ambr.) Preto Otčenáš · je i verejná a všeobecná modlitba kresťanov. (Sv. Cyp.) Núdza núti nás modliť sa za seba; ale bratská láska núti nás modliť sa i za iných. (Sv. Zl.) Kristus sám povedá, že všetci sme bratia (Mat. 23, 8), a často menuje apoštolov svojimi bratmi. (Mat. 28, 10) Aj sv. apoštoli menujú veriacich «bratmi>>. (Rim. l, 13; 12, l) Slušne zovú sa bratmi tí, čo jedného Otca v nebi majú. (Tert.) Slovo <<Otec» napomína nás lc milovaniu Boha, slovo «náš» k milovaniu bližného.

ač

Povedáme: «Ktorý si na nebesiach)), poneváč Boh, všade je prítomný, predsa len v nebi videť sa dáva.

Tieto slová dokladáme, aby sme pravého Boha, ktorý obzvlášte v nebi prebýva, od pohanských bohov rozoznávali.

2. V prvej prosbe žiadame, aby Boh oslavovaný bol.

Prvá prosba má tento smysel: «Ó Bože, daj aby sme veličenstvo tvoje vždy lepšie poznávali a ctili b)

1085

Oslavovanie Boha je účelom celého stvorenstva, nasledovne najvyšším cielom každého tvora. - S l. prosbou môže byf spojený i smysel: «Pomáhaj k rozšíreniu pravého náboženstva.

Preto daj hodných mužov, čo k napomáhaniu sv. náboženstva prispievajú: teda predovšetkým hodných pápežov, biskupov a kňazov, hodných missionárov a kazateľov, potom i hodných spisovateľov a redaktorov, konečne hodných vladárov a zástupcov ľudu.

I podporuj ich svojou milosťou a pomocou!»

3. V nasledujúcich troch prosbách žiadame tieto statky: večné blahoslavenstvo, milosť Božiu k vyplneniu vôle Božej a tie veci, ktoré k udržaniu svojho života potrebujeme.

Druhá prosba má tento smysel: «Daruj nám po smrti večné blahoslavenstvo>>.

Druhá prosba súvisí s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa mysleť: «Najdokonalejšie si poznávaný a ctený v nebi ll. Z toho potom nasleduje prosba: «Preto daruj nám blahoslave~stvo nebeské)). - Slová <<kráľovstvo tvoje>> môžu okrem kráľovstva Božieho, ktoré je nad nami (teda okrem kráľovstva nebeského, blahoslavenstva), znamenať i kráľovstvo Božie pri nás (kat. Cirkev) a kráľovstvo Božie v nás (posväcujúcu milosť). Druhá prosba teda môže mať i smysel : Rozširuj Cirkev katolícku. Aj táto prosba súvisela by s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa myslef: <<Oslavovanie tvoje na zemi najlepšie s'il. koná v tvojej svätej Cirkvi)).

Z toho potom nasleduje prosba: Teda rozširuj Cirkev svoju. Treti smysel znie: Da.ruj nám posväcujúcu milosť. Súvis s prvou prosbou bol by tak: Najviac oslavujeme ťa svätým životom.

Daj nám teda . . .

Tretia prosba má tento smysel: «Daj nám milosť svoju, aby sme vôľu tvoju tak dôkladne plnili, ako anjeli v nebi)).

1086

Súvis s druhou prosbou je nasledujúci : Aby sme do kránebeského prišli, musíme vyplniť vôľu tvoju. Daj nám teda milosť, aby vôľa tvoja od nás vykonaná bola. Smysel je i ten: Daj aby vôľa tvoja na nás vykonaná bola, t. j. odstráň všetku biedu a nespravedlivosť , aby tak na zem i nebeské pomery nastúpily. ľovstva

Štvrtá. prosba má tento smysel: «Daj nám všetko, čo k udržaniu života je potrebné, ako pokrm, odev, byt, peniaze a zdravie».

Súvis s 3. prosbou je nasledujúci: Nemôžeme vyplniť tvoju ani dosiahnuť blahoslavenstvo, ak nám neudržíš života.

Prosíme ta teda za všetko, čo k výžive je potrebné. - Podivné je, že len za «chlieb» prosíme. To je preto, že chlieb zo všetkých potravných článkov je najpotrebnejší; nasledovne prosba za chlieb v istom ohľade zahrnuje v sebe i prosbu za iné potravné články a za všetko, čo k výžive je potrebné. Preto v každodennom živote počuť i niektoré výrazy, v ktorých miesto «výživy» jednoducho «chlieb» sa spomína. (Na pr. hľadá si chlieb, má ľahký alebo ťažký chlieb, nemá chleba; povážme i trestné slová Božie: «V polu tváre svojej budeš jesť chlieb svoj», t.j. veľkým namáhaním budeš museť zaopatrovať si výživu.) Aj preto učil nás Kristus modľiť sa za «chlieb» a k tomu ešte za vezdajší (t. j. každodenný), lebo máme sa uspokojiť s potrebným a nežiadať ničoho zbytočného ; tak povedá i sv. Pavel : «Majúc však pokrm a čím hy sme sa zaodievali, buďme s tým spokojní». (1. Tim. 6, 8) - Do 4. prosby dá sa vložiť i myšlienka: «Zariaď, ó Bože, aby poctivý robotník svoju dobre zaslúženú mzdu obdržal a aby neblahé pomery spoločenské prestaly. Prosba táto iste má i ďalší smysel : Daj nám i chlieb duševný, a síce s jednej strany slovo Božie (znanie a rozumenie evanjelia), s druhej strany najsv. sviatosť oltárnu. vôľu,

4. V ďalších troch prosbách žiadame za odvrátenie nasledujúceho zlého ". hriechu, pokušenia a tých vecí, čo životu nášmu sú škodlivé.

101:17

Piata prosba má tento smysel: «Odpusť nám naše hriechy, ako i my odpúšťame tým, čo nás obrazili». Šiesta prosba má tento smysel: «Odvráť od nás také pokušenia, v ktorých by sme podľahli».

Siedma prosba má tento smysel: Odvráť všetko, čo životu nášmu je škodlivé, ako ·neúrodu, hlad, nemoc, zemetrasenie, povodne, vojnu a p.

Posledne menované trojnásobné zlé je protipoložené statkom hore spo1nenutým.

Večnému večne

blahoslavenstvu protiví sa hriech, ktorý nás nešťastnými robí.

ilfilosti Božej protiví sa pokušenie; lebo milosť osvecuje rozum a posilňuje vôľu, naproti tomu pokušenie zatemňuje rozum a oslabuje vôľu.

Veciam potrebným k udržaniu života ná.šho protivia sa veci, čo životu nášmu sú škodlivé.

Sedem prosieb teda rozpadá sa na 3 vzťahuje sa na Boha, druhé dve na nás.

čo

čiastky

; prvá

čiastka

5. Slovo ((amen)) je odpoveď Božia tomu, sa modlí; tu má smysel: «Opravdu, tvoja modlitba

je vyslyšaná». (Rim. katech.)

U ostatných modlitieb slovo «amen» značí toľko, čo: «Staň sa», alebo : «Prosíme, čo najsnažnejšie, aby nám udelené bolo)). kňaz

Poneváč slovo «amen» v Otčenáši je odpoveď Božia, nuž pri sv. omši sám vyslovuje ho v mene Božom ; u ostatných

Kat.

Ľud.

Katechismus.

69

1088

modlitieb cirkevných vyslovuje ho miništrant. Kristus veľmi užíval slovo «amen» , menovite k potvrdzovaniu pravdy pri vaní. Tu malo smysel: «Tak je».

často

uisťo­

Otč enáš modlí sa Cirkev od jakživa pri sv. omši a temer všetkých verejných modlitbách. .

Prví kresťania, ktorí pri omši denne prijímali, vzťahovali 4. prosbu v Otčenáši na sv. prijímanie. - Pri verejných modlitbách v kostole kňaz hovorí tri prvé, ľud štyri ostatné prosby. Kňaz totiž modlí sa za večné, ľud za časné veci.

II. Modlitby k Matke Božej.

Najobvyklejšie modlitby k Matke Božej sú: l. Zdravas alebo pozdravenie anjelské.

2. Anjel Pána.

3. Ruženec.

4. Litánie 1oretánske a Zdravas

Kráľovno.

l. Zdravas.

Katolícki

kresťania

vždy s

Otčenášom

spojujú Zdravas.

Kresfania od jakživa napodobňovali archanjela Gabriela a jeho slovami pozdravovali prebl. Pannu Mariu. Úcta marianská nebola zaprevadená ani uzavretím niektorého cirkevného snemu ani na rozkaz niektorého pápeža alebo inak, ale veriaci po všetky časy ~vykli preuk~zovať velikú úctu Kráľovnej nebeskej. · (Kard.

Bona) Maria už vopred vedela, že ju všetky národy blahoslavenou nazývať budú. (Luk. l, 48)

Zdravas volá sa i pozdravenie anjelské, lebo sa slovami archanjela Gabriela;

začína

1089

l. Zdrav as pozostáva z troch

čiastok:

z pozdravenia archanjela Gabriela, z velebenia Alžbety a zo slov Cirkve.

Pozdravenie archanjelovo znie: «Zdravas, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami 1» (Luk. l, 28) Velebenie Alžbetina. znie: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života tvojho!» (Luk. l, 42) - Od slova «Ježiš» až po «amen» sú slová Cirkve. - Prva a druhá čiastka je modlitba chvály, tretia čiastka modlitba prosby. Súvis myšlienok je nasledujúci : Slová «Zdravas Maria» obsahujú predmluvu. Slová «milosti plná» vzťahujú sa na Mariu o sebe, slová «Pán s tebou» na jej pomer lc Bohu, slová «požehnaná si ... >> na jej pomer lc ľuďom. Všetky pochvaly tieto len preto sa jej vzdávajú, poneváč jej dieťa je Syn Boží ; ztadiaľ i ďalšie velebenie. - Prvú a druhú čiastku Zdravasu modlievali sa kresťania už v prvých stoletiach. Vtedy k obom čiastkam dokladali niektoré iné slová. Sv. Atanáz dokladá: «Pros za nás, Panovnica, Pani, Kráľovna a Matka Božia». Pápež Urban IV. (okolo 1260) k spojenému velebeniu anjela a Alžbety dodal slová: «.Ježiš Kristus. Amen)). Od časov Lutherových napospol nachodíme dodatok: «Svätá Maria, · Matka Božia, pros za nás».

Terajší záverok Zdravasu pochádza od sv. pápeža Pia V., ktorý ho do všetkých modlitebných knižiek cirkevných uviedol, poťažne prijať kázal. (Okolo 1570.) Za prvých časov kresťanstva modlievali sa Zdravas ešte nie tak často, ako teraz. Až potom, keď bludár Nestorius vystúpil a prebl. Panne chcel odobrať názov «Bohorodičky», začali sa častejšie modliť Zdravas. Keď okolo r. 1200 noví kacieri, valderiskí a albigenskí, zavrhli ctenie svätých, vždy viac zniáhala sa úcta marianská. Od týchto čias i pri všetkých verejných modlitbách v kostole spojovali Zdravas s Otčenášom.

2. Zdravas Je modlitba dômyselná.

veľmi

silná a

Sila Zdravasu ukazuje sa menovite v pokušení.

Mnohí svätí odporúčajú pomodliť sa Zdravas, kadenáhle nás zlé myšlienky nadchodia. «Zdravas je prút, ktorým hada pekelného po hlave šibeme>>. (March.)

69*

1090

Slová: «Zdravas .Maria)) sú predmluva, ktorou hlbokú úctu svoju oproti Marii vyjadrujeme.

Pozdravujeme len tých, čo vyššie sú postavení. No Maria je Matka najvyššieho Kráľa. Kráľovna všetkých anjelov a svätých i naša Matka. Jej teda medzi všetkými anjelmi a ľuďmi patrí najhlbšia úcta a preto podÍžni sme jej svoje pozdravenie». ((Všetky tvory neba i zeme povinné sú ctiť teba, lebo si trón božskej velebnosti». (Sv. Reh. Naz.) - Slovami rrZdravas Maria» poukazuje sa na to, že Maria je druhá, šťastná Eva, teda Matka všetkých ľudí. Latinské slovo ((Ave», t. j. Zdravas (hebrejsky~ chave) je totiž náražkou na meno Eva, ktorého písmeny opačným poriadkom obsahuje. (Sv. Aug.) Archanjel narážal na meno Evy a chcel povedať: Eva bola plná hriechov, ty však si plná milosti; s Evou bol diabol, ale s tebou je Boh'; Eva bola zlorečená medzi ženami, ale ty si požehnaná medzi ženami ; plod Evy bol zlorečený Kain, ale plod života tvojho je požehnaný Ježiš. (Páp.

Innoc. III.)

Slová «milosti plná)) maJU tento smysel: «Ty si od Boha milosťami obsypaná>>.

Keď sa do džbána už nič viac nevmestí, povedáme že je

teda Maria je ((milosti plná», má toľko milostí, do nej vôbec len vmestiť sa môže. Na Mariu bola vyliata milosť v celej hojnosti svojej, kým iní svätí len čiastočne ju dostali (Sv. Hier.), Maria obdržala takú plnosť milosti, že sa k Pôvodcovi milosti najviac sblížila. (Sv. Tom. Akv.) Opovažujem sa tvŕdif, že ani sama Maria nemohla úplne pochopiť, čoho sa účast­ nou stala. (Sv. Aug.) Boh mohol stvoriť väčší svet i väčšie nebo,. ale nemohol stvoriť väčšiu matku, ako Matku Božiu. (Sv. Bonav.)

Maria nie nadarmo má svoje meno, ktoré v latinskej reči more značí; lebo naozaj je morom milostí. (Sv. Alb. Veľ.) V hebrejčine slovo ((Maria» značí toľko, čo ((plnosť». A Maria aj vskutku dostala ((plnosť milostí)). Maria teda neomylne obdržala od Boha viac milostí, než všetci svätí dovedna. Maria v ohľade tomto rovnala by sa mesiacu, ktorý viac svetla má, než všetky hviezdy dovedna. Preto aj anjel povedal Marii: ((Našla si milosť u Boha». (Luk. 1, 30) Najsť môže sa len to, čo sa ztratilo. No Maria neztratila

plný.

koľko

Poneváč

1091

nijakej milosti, teda našla tú, čo ludia ztratíli. (Sv. Bern.) Preto nech tí, čo svojimi hriechami milosť utratili, utiekajú sa k preblahoslavenej Panne, aby ju od nej zase dostali. (Sv. Alf.)

Slová: «Pan s tebou)) majú tento smysel: «Tvoja du sa a telo sú s Bohom najužšie spojené)).

Pán je s Mariou, ako slnko s mesiacom, ktorý ono svoJimi osvecuje. (Sv. Bern.) V chráme j erusalernskom, ktorý z vonku bol oslepujúco biely a vnútri celý vykladaný zlatom, ustavične bol prítomný Boh v dymovej chmáre. Chrám tento bol predobrazom Matky Božej. «Ú Maria, Boh posvätil ťa za príbytok svoj, lebo Kristus Bohočlovek odpočíval v tebe''· (Sv. Ondr. Kor.) Pán je s tebou, 6 Maria, poneváč je v tvojom srdci a v tvojom tele, poneváč tvojho ducha a tvoje telo naplňuje. (Sv. Aug.) Kňaz pri omši sv. 7 -krát pozdravuje veriacich slovami: «Pán s vami)) ( = Dominus vobiskum), Želá im najužšie spojenie s Bohom (Ducha Sv. a skrze neho posväcujúcu milosť). Také pozdravy už za starodávnych časov boly obvyklé; takého použil Saul voči Dávidovi, ktorý s Goliátom bojovať chcel (1. Kráľ. 17, 37); umierajúci Dávid voči Šalomonovi (1. Kron. 22, 11), Tobiáš voči svojmu synovi, maj\icemu odcestovať. (Toh. 5, 21) lúčami

Slová: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života tvojho, Ježiš», majú tento smysel: «Ty si blahoslavená medzi ženami, poneváč tvoje dieťa Ježiš mimoriadne je blahoslavené)).

Ako strom pre ovocie jeho chválime, tak Mariu pre jej Dieťa. Maria je strom života v raji, Kristus je ovocie tohoto stromu (Sv. Bernardín) Toto o\'ocie je pokrmom všetkých anjelov a svätých (Sv. Bon.), ktorí sa mu klaňajú. (Žid. l, 6) Odjakživa matky bývajú velebené čo blahoslavené pre hodné dietky; tak i jedna žena velebila Mariu čo blahoslavenú, ked kázeň Kristovu počula.

(Luk. 11, 27) Teda nie preto Maria je požehnaná, že je požehnané jej Dieťa, ale preto, že jej božský Syn, Pôvodca a Prameň všetkého požehnania, naplnil ju požehnaním. Ty si požehnaná, lebo plod života tvojho je požehnaný. (Kornel. a Lap.) Kristus neme-

1092

nuje sa . «požehnaným medzi ľuďmi)), ako Maria, poneváč je sám Stvoriteľ a tak s ľuďmi porovnávať sa nemôže. Keď sa Judita po zavraždení Holofernesa dostavila pred panovníka Oziáša, velebil ju tento ako blahoslavenú nad všetky ženy na zemi. (Jud. 13, 23) Tým viac Maria zaslúžila takú pochvalu, keď k zachráneniu celého pokolenia ľudského prispela. Maria týmiže slovami velebí sa od anjela a od Alžbety, aby sa u _anjel ov v nebi a u ľudí na zemi ako blahoslavená ukazovala. (Beda)

Na konci Zdravasu prosíme Jl atku Božiu, aby nám pri smrti pomáhala, lebo vtedy najviac potrebujeme pomoci.

Pri smrti mimo ťažkých trápení telesných snáď budeme trpef i náramné pokusenia diabolské. «Oj, ako prudko diabol doráža na čloyeka v hodinu smrti, a síce preto, že mu k pokušeniu už len krátky čas pozostával). (Sv. Bonav.) Pri smrti tiež veľmi budeme znepokojovaní pre neistotu svojho spasenia. Vo všetkých trápeniach týchto najistejšie môže pomáhať Maria, ktorá je « Uzdravenie nemocnýchll, «Potešenie zarmútených)> a «Utočiste hriešnikov».

Všetci nepriatelia zutekajú od smrtnej postele, keď ukáže sa Krárovna nebeská. (Sv. Antonín) Mnohí ctitelia Matky Božej len Kráľovnej nebeskej majú ďakovať za svoje obrátenie na smrtnej posteli, za prijatie sviatostí umierajúcich alebo inú, často i zázračnú pomoc. Ba viacerím svätým i zjavila sa pri smrti ; tak sv. Ondrejovi Avelínskemu. (Mech.) Maria svojim umierajúcim služobníkom posiela na obranu archanjela Michala a iných anjelov. (Sv. Bonav.)

Maria v hodinu smrtí stojí pri verných služobníkoch svojich, ide im v ústrety na ceste k nebu a vyžaduje im milostivý výrok pred súdnou stolicou Božou. (Sv. Hier.) Kresťan, čo Marii detinskú úctu preukazuje, do ista umre blahoslavenou smrfou. (Sv. Ans.)

Menujeme sa «hriešnymi», aby sme Matku Božiu k vyslyšaniu svojich prosieb viac naklonili.

Veď Maria najviac ujíma sa hriešnikov. Keby tak matka vedela, že niektorý služobník 20-ročným boľastným zajatím jej syna bol vykúpený, vedomie toto velmi by rozmnožilo jej náklonnosť k takému služobníkovi. Nuž i Maria vie, koľké obete stálo

1093

jej božského Syna, aby hriešnikovi zase kúpil ztratené' blahoslavenstvo. Maria teda nevšímala by si ani smrti Kristovej, keby hriešnikovi s obzvláštnou láskou oddaná nebola. (Sv. Alf.) Niet tak ohavného hriešnika, ktorého by sa Matka Božia najochotnejšie neujala, ak ju o pomoc vzýva (Sv. Bern.) a skuto čne polepšiť sa chce. «Synovi svojmu odovzdal Boh súd, ale Matke svojej milosť a milosrdenstvo». (Gerson)

2. Anjel Pána.

Už Turek trikráť dňa obracia sa tvárou k Mekke a rozpomína sa na svojho proroka Mohameda; tým viac my kresťania máme príčinu, častejšie čez deň pozerať k nebu k svojmu božskému Vykupiteľovi a jeho vysokopožehnanej Matke. K tomu napomína nás Cirkev i zvonením.

«Anjel Pána)) je modlitba, ktorú ráno, na poludnie a večer pri zvonení konať máme, aby sme Matku Božiu uctili a súčasne ta-:jomstvu vtelenia sa klaňali. Že zvoní sa pred východom a po západe slnka a na poludnie, keď slnko najvyššie stojí, má svoju príčinu v tom, že Kristus je «Slnko spravedlnosti» a «Svetlo sveta». Zjavenie sa teda slnka na nebi upomína na zjavenie sa Krista na zemi, nasledovne na vtelenie. Pri modlitbe vravíme: d. Anjel Pána (= archanjel Gabriel) zvestoval (o narodení Vykupiteľa) Panne Marii (v meste Nazarete). A ona počala z Ducha Svätého ( = pôsobením Ducha Sv. stala sa Matkou Kristovou). - 2. Ajhľa, dievka Pána, staň sa mi podľa slova tvojho. (Týmito slovami Maria stiahla dolu Syna Božieho.) - 3. A Slovo telom učinené je ( = Syn Boží stal sa člo­ vekom) a prebývalo medzi nami ( = za 33 rokov žil medzi nami ľuďmi).

Trojnásobné denné zvonenie je obvyklé len od križiackych pochodov. (Od r. 1095.)

časov

1094

Zprvu zvonilo sa len ráno a večer (1l2 hodiny pred východom a 'l2 hodiny po západe slnka), a síce na modlitbu k Bohu za vydobytie Sv. Zeme. (Páp. Urban II. 1095) Zvonenie na poludnie prišlo neskoršie. (Páp. Kalixt III. 1456) Z počiatku modlievali sa iba Otčenáš, pozdejšie i Zdravas. Neskoršie nariadili pápeži zvoniť v troch odstavcoch a modliť sa za každým odstavcom jeden Zdravas, aby Matku Božiu prosili za vykorenenie kacierstva. Modlitba «Anjel Pána» pochádza z novšej doby. (Páp. Benedikt XIII. povolil za ňu odpustky.)

Po veče1·núm zvonení, obyčajne druhým zvonom, dáva sa znak k modlitbe za duše v oč'i~tci.

Kto pri zvonení pomodlí sa kľačiac jeden Otčenáš a Zdravas s doložením: «Odpočinutie večné daj im Pane, a svetlo večné nech im svieti. - Nech odpočívajú v pokoji. Amen>>, dostane 100-dňové odpustky. (Páp. Klement XII. 11. aug. 1736) Svätý Alfons ihneď odložil každú prácu, keď na «Anjel Pána» zvoniť počul. Na mnohých miestach jestvuje krásny zvyk, pri zvonení na «Anjel Pána» v teplejšej dobe roku modliť sa i na ulici s obnaženou hlavou.

3. Ruženec.

Kto sa vrúcne modlí, často zvykol opakovať také slová, čo z hÍbky srdca pochodia. Tak robil Spasiteľ na hore Olivetskej ; tak kráľ Dávid, ktorý v jednom jedinom žalme (Ž. 135) 27-krát zvoláva: «Milosrdenstvo jeho trvá na veky>> ; tak sv. František Assiský, ktorý po celé noci opakoval len slová: «Bože môj a moje všetko!»

Práve tak i veľkí ctitelia Matky Božej často jedno za druhým pozdravovali ju slovami anjela. Zdravas spojovali dovedna, ako ruže pri vití venca; ztadiaľ meno «ruženec».

Ruženec je modlitba, v ktorej sa Otčenáš s 10 nasledujúcirni Zdravasmi 5 alebo 15 ráz opakuje a súčasne i život, umučenie a oslávenie Vykupiteľa sa rozjíma. l.

1095

Úvodom ruženca je Apoštolské vyznanie viery s troma nasledujúcimi Zdravasmi, pri ktorých modlíme sa za rozmnoženie troch božských cností. Rozjímanie života, umučenia alebo oslávenia Vykupiteľovho deje sa tým, že pri každom Zdravasi po slove «Ježiš» alebo i len pred Otčenášom vkladá sa ružencové tajomstvo, t. j. rozmýšľanie o niektorej udalosti zo života Kristovho. Ružencové tajomstvo mohlo by sa vkladať i len v myšlienkach. (Kongr. odp. l. júľa 1839) Pri modlení sa musíme mať v ruke svoj vlastný ruženec (Kongr. odp. 31. jan. 1837) a pri vyslovovaní modlitieb dotykať sa súčasne i guliek; len keď viacerí modlia sa ruženec; potrebuje iba jeden držať ho v ruke, aby modlitba pravidelná bola.

(Kongr. odp. 14. dec. 1857) - Ruženec tedy delí sa na radostný, boľastný a slávny. V prvom ctíme Otca nebeského, ktorý Vykupiteľa poslal ; v druhom Syna, ktorý nás vykúpil; v treťom Ducha Sv., ktorý nás posvätil.

2. Modlitba ružencová ďakuje svoj vznik sv. Dominikovi. (Lev X., sv. Pius V., Lev XIII. l. sept. 1883.)

Pustovníci prvých storočí, čo žalmy čítať nemohli, modlievali sa miesto každého žaimu jeden Otčenaš a Zdravas, a k počítaniu modlitieb používali istý poéet kamienkov alebo rad guliek pripevnených na šnúru. Až skrze sv. Dominika prišiel zvyk, modliť sa 150 Zdrav asov miesto 150 žalmov. (Preto modlitba ružencová zovie sa i žaltárom P. Marie.) Keď totiž okolo roku 1200 v severnej Itálii a južnom Francúzsku bludoučenie albigenské narobilo v Cirkvi mnoho nešťastia, sv. Dominik na rozkaz pápeža kázal týmto kacierom (1206). Poneváč jeho kázne nepomáhaly, utiekal sa k Matke Božej. Táto že zjavila sa mu i poučila ho o novej modlitbe, ktorá liekom bude proti kacierstvu. Tu neohrožene na všetkých miestach zaprevádzal modlitbu ružencovú a rN}llo dosiahol obrátenie vyše 100.000 bludovercov. Skoro modlitba ružencová rozšírila sa v celom kresťanstve a stala sa veľmi obľúbenou. Ved modlitba ružencová je veľmi ľahká i veľmi vznešená. «Modlitba táto je tak ľahká, že sa ju každé dieťa modliť môže, ale obsahuje i . tak hlboké tajomstvá, že najväčší bohoslovec najvznešenejšim rozjímaniam pri nej oddať sa môžell. (Eberhard, biskup trierský.) Ruženec je modlitba rozjímajúca, poneváč nám v 15 obrazoch najvážnejšie pravdy našej viery ukazuje. «Ruženec je malé evanjelium)), (Pius IX.) On

1096

je úplný a praktický ľudový katechismus, lebo sa v ňom najhlavnejšie nauky Cirkve, a síce v podobe modlitby, prednášajú. (Bisk.

Martin) Ako každá rozjímajúca modlitba, tak i táto je veľmi užitočná. Obzvlášte rozjímaním dejepisných udalostí zo života Krista P. množí sa naša viera i láska ku Kristu. Ďalej od božského Spasiteľa učíme sa pokore, krotkosti a poslušnosti. Bývame pobádaní k nasledovaniu toho, čo tajomstvá ružencové obsahujú a k dosiahnutiu toho, čo sľubujú. (Modlitba na sviatok ružencový.) K tomu ešte prichodí okolnosť, že ruženec následkom zamieňania sa ústnej a rozjímajúcej modlitby stáva sa nám príjemným a ľah­ kým. Krem toho pri modlení sa ruženca ustavične musíme pamätať na hodinu smrti svojej; aj táto pamiatka je užitočná. Ruženec tedy je majstrovský kúsok modlitby. «Čím dlhšie a pozornejšie uvažujem modlitbu túto, tým viac musím ju obdivovať a cítim jej vyšší pôvodll. (Bisk. Martin) Ruženec je okrasa rímskej Cirkve.

(Páp. Julius III.)

3. Modlitba ružencová je veľmi milá Pánu Bohu, lebo je veľmi pokorná a napodobnenie anjelského chválospevu.

Modlitba ružencová je pokorná. Pri nej totiž prostým spôsobom ústavične opakujú sa pravdy napospol známe. Vysokomyseiní ľudia teda budú zapovrhovať túto modlitbu; no Boh, ktorý na nízke veci hľadí (Ž. 112, 6), bude ju milovať. Modlitba ružencová je napodobnenie anjelského chválospevu. Najvyšší anjeli totiž striedave spievajú v nebi: ((Svätý, svätý, svätý je Pán, Boh zástupov; plná je zem slávy jeho)). (Is. 6, 3) Či podobným spôsobom nechvália Kráiovny nebeskej i ľudia, keď sa ruženec modlia? - Že modlitba táto Matke Božej musí byť vel'mi príjemná, ukázala tým, že v Lurde zjavila sa s ružencom na pravom ramene (1858) Aj pápež Pius IX. povedá: ((Celkom obzvlášte odporúčam vám ruženec ; lebo modlitbu túto učila nás sama Matka Božia a má ju omnoho radšej, než každú inúll. (11. nov. 1877)

4. Modlitba ružencová je veľmi užitočná; lebo ňou môžeme dosiahnuť veľké milosti k dušnému spaseniu svojmu, istú pomoc v núdzi a hojné odpustky.

1097

Ruženec je pravá pokladnica milostí. (Sv. Alán) Oj, koľko hriešnikov ďakuje svoje obrátenie modlitbe ružencovej l Ruženec je najzázračnejší" prostriedok ku zničeniu hriechov a znovudosiahnutiu milosti». (Páp. Reb. XIV.) Veriaci modlitbou ružencovou premieňajú sa na iných ľudí. (Sv. Pius V.) Touto modlitbou i spravedliví rastú v cnosti. (Lev XIII.) Podivné je, že všetci svätí, čo od vzniku ružencovej modlitby žili, túto veľmi horli ve konali; ona asi najviac prispievala k ich posväteniu. Sv. František Saleský a sv. Alfons, oba biskupi, zaviazali sa sľubom k dennej modlitbe ruženca ; sv. pápež Pius V. a arcibiskup Karol Borromejský modlievali sa ju každodenne vzdor nepočetným prácam svojho povolania a síce obyčajne so svojimi domácimi (posledný pridŕžal k tomu i chovancov kňazského seminára). Bl. Klement Hofbauer modlieval sa ruženec vo všetky prázdne hodiny, zvlášte keď chodil viedeňskými ulicami alebo k nemocným, aby ich zaopatroval, a tejto modlitbe ďakoval obrátenie mnohých hriešnikov; mal obyčaj vraveť: «Kedykoľvek som sa pomodlil ruženec za hriešnika, vždy som dosiahol jeho obrátenie». Poľný maršall Radecký vždy modlil sa ho pred bitkou a nikdy jej neztratil. Aj Ondrej Ho{er, obhajca Tyrolska proti Napoleonovi, bol ctiteľom ·ruženca; každý večer modlil sa ho so svojimi (povedal: <<Keď ste so mnou jedli, môžete sa i pomodliť so mnou))) a i na bojišti bral ho do ruky. Jeho statní bojovníci napodobňovali ho; často zdalo sa, že nie sú na pochode do vojny, ale pri cirkevnom prôvode. Ktosi pomenoval ruženec <<teplomerom kresťanstva)) a mal pravdu, lebo kde sa ruženec modlia, tam panuje viera a kresťanský život, no kde si ho nevšímajú, tam v ohľade náboženskom smutno vyzerá. Pestovanie ružencovej modlitby bolo i príčinou, že nejednej krajine neztratil sa poklad pravej viery. - Kresťanstvo vo všeobecných úzkostiach skrze modlitbu ružencovú vždy dostávalo zázračnú pomoc, tak menovite vo vojnách s Turkami. Víťazná bitka pri Lepante 1571, osvobodenie Viedne 1683 a víťazstvo pri Belehrade 1716 pripisujú sa modlitbe ruženca. Právom tvŕdilo sa, že nepriatelia nie tak guľami kresťanských vojakov, ako skôr guľkami ruženca porazení boli.

Z povďačnosti za vífažstvá, vyprosené modlitbou ružencovou, bolo vtedy od pápeža nariadené, svätiť ružencový sviatok v l. nedeľu októbra. <<Modlitbou ružencovou bývajú odvrátené nebezpečenstvá, ktoré svetu hrozia» (Sixtus IV.), a smierený Boh, ktorý je nahnevaný. (Reb. XIII.) Ako ružencová modlitba za čias sv. Dominika

1098

bola istým liekom proti chorobe tehdajšieho veku, tak i dnes veľmi mnoho môže prispievať k uľaveniu tiesní časových. (Lev XIII. l. sept. 1883) Preto hovoril pápež Pius IX.: «Deti, pomáhajte mi bojovať proti zlému v Cirkvi a spoločnosti, avšak nie mečom, ale ružencom b> - Každý už pri modlení cíti nadprirodzenú silu modlitby ružencovej ; niet modlitby, ktorá by v úzkosti tak tešila a všetok nepokoj zahnala, ako ruženec. << Jednozvučná pieseň upokojuje a uspáva človeka; aj modlitba ružencová je upokojujúcim prostriedkom pre toho, čo je utrápený». (A. Stolz) Ruženec, toto malé evanjelium, privádza tých, čo sa ho usilovne modlia, k pokoju, zasľúbenému v evanjeliume. (Pius IX.) Že modlitba ružencová musí byť výborná, môžeme už z toho zatvárať, že svobodomyseľníci strašnú nenávisť proti nej majú a náramne ju zapovrhujú a vysmievajú. Rúhajú sa tomu, čomu nerozumejú. Nie je to nik iný, ako sám diabol, čo ich zaslepuje a nenávisťou naplňuje proti veci, ktorá kat. kresťanom najviac milostí donáša. Veď diabol vie, čo skrze modlitbu túto utráca. Preto mnohí pápeži veľkými odpustkami nadali a nanajvýš odporúčali modlitbu ružencovú.

Kto sa na ruženci, posvätenom od splnomocneného kňaza (nepretržene) pomodlí 5 desiatok, ten za každý Otčenáš a Zdravas získa stodňové odpustky. (Ben. XII. 13. apr. 1726) Lev XIII. nariadil, aby sa každoročne v ružencovom mesiaci októbri buď pod farskou omšou alebo popoludní pred vyloženým Najsvätejším modlil ruženec s litániami loretánskymi. Za každú návštevu takej pobožnosti povolené sú odpustky 7 rokov a 7 ll:vadragén. - (20. aug. 1885) Pápež Pius IX. zanechal ľudu kresťanskému napomenutie k modlitbe ružencovej čo ostatnú pamiatku svoju; hovoril: «Všetci dovedna každý večer modlite sa v rodinách svojich ruženec, túto jednoduchú, krásnu a odpustkami hojne obdarenú modlitbu. Toto je moje posledné slovo k vám, pamiatka, ktorú vám zanechávam». (ll. a pr. 1877) Raz tiež, poukazujúc na ruženec, povedal: «Toto je najväčší poklad vo Vatikáne,>. Oj, bárby i každý z nás mohol povedať: «Toto je najväčší poklad v mojom dome!»

4. Litánie loretánske. Zdravas Kráľovno. l. Litánie loretánske sú modlitba, v ktorej Matke Božej najkrajšie názvy dávame a o jej prímluvu ustavične ju vzývame.

1099

Litánie loretánske vznikly na milostnom mieste, v Lorete v Itálii, kde sa nachodí domčok Matky Božej z Nazareta. - V litániach loretánskych najprv vzýva sa Boh, ako pri Kyrie elejsone v omši. (P.ane, smiluj sa nad nami l Kriste, smiluj sa nad nami l Pane smiluj sa nad nami l) Potom nasleduje vzývanie najsvätejšej Trojice. (Otče s neba, Bože, smiluj sa nad nami; Synu, Vykupiteľu sveta, Bože, smiluj sa nad nami l Duchu Svätý, Bože, atď.)

Nato vzývame Matku Božiu o jej prímluvu. Tieto vzývania delíme na 6 tried: 1. Prvé tri vzývania obsahujú nakrátko všetky prednosti Marie. (Svätá Maria, oroduj za nás l Svätá Božia Rodič ko, oroduj za nás l Sväto Panno panien, oroduj za ná s l) 2. Teraz nasledujú prednosti, ktoré Marii ako Matke patria. (Matka Kristova, Matko božskej milosti, Matko najčistejšia, Matka najčistotnejšia, Matko neporušená, Matka nepoškvrnená, Matko premilá, Matka predivná, Matka Stvoriteľa, Matka Spasiteľa.) 3. Potom sa Maria pozdravuje ako Panna. (Panna najmúdrejšia, Panno ctihodná, Panno chvalitebná, Panna mocná, Panna dobrotivá, Panno verná.)

4. Vyslovujú sa prednosti Marie v obrazoch a podobenstvách.

(Zrkadlo spravedlnosti, Stolica múdrosti, Príčino našej radosti, Nádoba výbornej pobožnosti, Ružo duchovná, Vežo Dávidova, Vežo zo slonových kostí, Dome zlatý, Archo úmluvy, Bráno nebeská, Hviezda jutrná.) 5. Maria predstavuje sa vo vzťahu svojom k Cirkvi bojujúcej. (Uzdravenie nemocných, Utočiste hriešnikov, Potešenie zarmútených, Pomocnico kresťanov.) 6. Konečne vo vzťahu svojom k Cirkvi víťazoslávnej. (Kráľovno anjelov, patriarchov, prorokov, apoštolov, mučedlníkov, vyznavačov, panien, všetkých svätých, Kráľovno bez poškvrny hriechu prvotného počatá, Kráľovno presvätého ruženca.) Na konci litánií s dôverou v prímluvu Marie, ktorej sme sa účastnými stali, obraciame sa k jej božskému Synovi a prosíme ho za odpustenie, uslyšanie a smilovanie. (Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta atď.) - Tým končia sa litánie. Niektoré vzývania časom boly pridané od pápežov, tak po víťazstve nad Turkami: «Pomocnico kresťanov, oroduj za nás,,, po vyhlásení vieročlánku o nepoškvrnenom počatí: «Kráľovno bez poškvrny hriechu dedičného počatá, oroduj za nás,,, po uvedení ružencovej modlitby v mesiaci októbri: «Kráľovno presvätého ruženca, oroduj za nás". Kedykoľvek modlíme sa tieto lítánie, získame odpustky 300 dní. (Pius VII., 30. sept. 1817)

1100 .

l

2. Zdravas Kráľov'no býva pri, mnohých cirkevných pobožnostiach a pri modlitbe po omši.

Pochodí od jedného benediktína z 1-1. stoletia, ktorý síce· mal nepekné 'telo, ale bol veľmi pobožný. Posledné 3 slová: «9 milostivá, ó pobožná, ó sladká Panno Maria», pochodi~ od sv.

Bernarda {t 1153). Zdravas Krát:ovno bolo obľúbenou modlitbou mnohých svätých.

A

y

y

y

NAJDOLEZITEJSIE POBOZNOSTI. l. Pobožnosti sú

obyčajné

prvé sa pravidelne konajú s len v isté časy.

času

na

i

čas,

neobyčajné;

posledné však

2. K obyčajným pobožnostiam patria tie pred- a popoludnajšie, čo sa vo farských kostoloch každú nedeľu a sviatok a v mnohých farských kostoloch vo všedné dni odbavujú.

Vo farských kostoloch v nedele a sviatky slúži sa jedna alebo - podľa po čtu kňazov a velkosti fary - i viac sv. omší a s omšou obyčajne je spojená krátka kázeň. Keď v kostole je velká omša, pred touto obyčajne býva dlhšia kázeň. Popoludní bývajú buď litánie (litánie ku všetkým svätým, k najsladšiemu menu Ježiš a loretánske sú schválené Apoštolskou stolicou, avšak smú užívať sa i litánie schválené od biskupa, Kongr. obr. 29. okt. 1887) alebo spievajú sa nešpory (žalmy) alebo koná sa modlitba ružencová a na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším, (pri ktorom kňaz z úcty pred Najsvätejším užíva biely nárameník, t. j. takzvané velum). - Aj vo všedné dni bývajú isté pobožnosti: takmer vo všetkých farských kostoloch ráno v určitú hodinú býva sv. omša, v dajedných i popoludní asi taká pobožnosť, ako v nedeľu; pobožnosť tá to býva aspoň v soboty, v predvečery (vigilie) sviatkov (nešpory alebo spievané litánie) a v pôstnom čase (miserere), často i v mesiaci máji (májové pobožnosti k Matke Božej).

3. ·K· neobyčajný1n pobožnostiam patria

110~

prôvody (processie), pohraby, púte, krížová cesta, vyloženie Najsvätejšieho a missie.

Kresťanské

pohraby vlastne ni e sú nič iného, ako prôvody, a pobožnosť krížovej cesty nie je iné, ako navštívenie cesty umučenia Krista P. v Jerusaleme, doma vykonané.

I. Prôvody.

I. Prôvody sú slávnostné chodenia, pri

ktorých sa

spoločné

a verejne modlíme.

Prôvody už v Starom zákone baly obvyklé. Mysli na chodenie s archou úmluvy okolo Jericha (Jas. 6), na slávnostné prenášanie archy úmluvy na horu Sion za Dávida (2. Kráľ. 6) a ztadiaľ do novobudovaného chrámu za Šalomona. (3. Kráľ. 8) Aj Spasiteľ v Kvetnú nedeľu slávnostne vchodil do Jerusalema.

(Mat. 21)

Zvyky u kresťanských prôvodov (processií) znázorňujú pravdu, že na zemi sme pútnici k vlasti nebeskej. (Žid.

13, 14) Vychádza sa z kostola a zase navracia sa do kostola; tým sa, že na zemi musíme vstúpiť do Cirkve, ak chceme sa dostať k víťazoslávnej Cirkvi. Prednáša sa kríž, lebo modlime sa v mene Krista; aj vyjadruje sa tým, že v živote tomto nikdy nemôžeme byť celkom bez kríža a trápenia, jestli nauku Kristovu zachovávať chceme. Zástavy (majú svoj pôvod od cisára Konštantína Veľ., ktorý po zázračnom zjavení ligotavého kríža na nebi dal postaviť kríž na zástavu vojenskú), upomínajú, že sme akoby vojaci, lebo v živote tomto musíme neprestajne bojovať proti nepriateľovi pekelnému a zlým žiadostiam svojim. Hlahol zvonov vyzýva nás k vrúcnej modlitbe, aby táto k nebu vystupovala, ako zvonový zvuk k oblakom. Ľudia vlastne majú ísť po páre, aby dvojpríkaz lásky, obzvlášte príkaz lásky k bližnému znázorňovali .

Predchádzať majú deti, najprv chlapci a za týmito dievčatá, poznázorňuje

1103 neváč deti pre svoju nevinnosť sú najmilšie Bohu; potom ide dospelá mládež, mužská a ženská, za touto kňaz so spevákmi, a konečne mužovia a na ostatku ženy. Kňaz je uprostred všetkých, lebo všetkým rovnako má slúžiť. Vychodíme von z kostola a vystavujeme sa vplyvom prírody, lebo v živote tomto podliehame všelijakým úderom osudu. Modlíme sa alebo spi~vame ustavične, poneváč v živote tomto bez prestania modliť sa máme. Modlitba riadi sa za príčinou prôvodu ; pri prôvodoch prosebných spievaj ú sa litánie Iru všetkým svätým. Vlastne mali by všetci isf s obnaženou hlavou, len duchovenstvo a osoby vrchnostenské, čo úradný oblek nosia, majú maf pokrytú hlavu, čím označuje sa, že ľud duchovnej a svetskej vrchnosti úctu je podÍžen. Pri prôvode na Božie Telo nik nesmie mať pokrytú hlavu. Prečo?

II. Cirkev preto vydržiava prôvody (a či processie), aby nám isté udalosti zo života Kristovho alebo isté vieroučenia živo predstavovala alebo aj aby od Boha rýchlejšie pomoc dosiahla; aj dáva nám Cirkev príležitosť, aby sme svoju vieru a patričnosť k éirkvi verejne ukázali. Živým predstavením istých udalosti zo života Kristovho alebo istých vieroučení Cirkev chce posilniť našu vieru,. Prôvodami preto dosiahneme rýchlejšiu pomoc, poneváč Boh spoločnú modlitbu rýchlejšie vyslyší a poneváč verejné vyznanie našej viery je veľmi milé Pánu Bohu; a naozaj prosebné prôvody vždy maly veľký úspech. - U dvoch prôvodov predstavujú sa udalosti zo života Kristovho, a síce u prôvodu hromničného (vo sviatok Očisťovania prebl. Panny Marie) a u prôvodu v Kvetnú nedeľu. Isté pravdy viery živo predstavujú sa nám pri prôvode na Vzkriesenie Krista Pána a na Božie Telo. Dva prôvody majú účel, vyprosiť pomoc od Boha; to sú prôvody v deň sv. Marka a na krížové dni.

III. Nasledujúce prôvody sú predpísané v celej Cirkvi : l. Prôvod na Kat.

Ľud.

Katechismus.

Očisťovanie

Panny Marie, 70

1104

pri -ktorom sa v kostole nosia horiace sviece, lebo v[ ten deň Simeon pomenoval Ježiška «Svetlom k zjav~niu pohanom» (Luk. 2, 32), t. j. Svetlom k osvieteniu pohanov.

Vosková svieca značí Krista, ktorý je Svetlo sveta. Vosk Kristovo, plameň božstvo; ako plameň z vosku, tak božstvo svieti z ľudskej prirodzenosti Kristovej skrze učenie a zázraky; ako svieca sa stravuje, keď iným svieti, tak i Kristus obetoval ľudskú prirodzenosť svoju, aby iným k osvieteniu a k svetlu blahoslavenstva dopomohol. - Kristus opravdu je Svetlo sveta, lebo svojím učením zaháňa mrákoty bludu. Hromničný prôvod bol uvedený, aby sa prôvodorn s fakľami, aké vo februári (keď u nás dňa i svetla zase pribýva), ku cti pohanských bohov vydržiavané boly, kresťanský význam dal. Kto žehnané hromničky (t. j. hromničné sviece) pri búrkach a v hodinu smrti zapaľuje, nie je pôverčivý, ale celkom dobre robí; lebo veď kňaz pri žehnaní sviec, (ktoré prôvodu predchádza) prosí Boha za osvietenie a ochranu pre všetkých, čo tieto žehnané sviece nábožne chrániť budú. značí človečenstvo

nedeľu, pri ktorom sa okolo kostola nosia žehnané ratolesti, poneváč Kristus

2. Prôvod na Kvetnú

v tento

deň

svoj slávnostný vchod do Jerusalema držal.

Palmové ratolesti v rukách Židov znamenajú víťazstvo, ktoré Kristus Pán svojím umretím vydobyl nad kniežaťom smrti, diablom.

(Sv. Aug.) Náš prôvod znamená niekdajší víťazoslávny prôvod do neba. Preto kňaz tri razy krížom klope na bránu kostolnú, načo sa táto otvorí. Tým znázorňuje sa, že bránou nebeskou len skrze kríž a trápenie do neba vojsť môžeme.

3. Prôvod na Vzkriesenie v Bielu sobotu večer,

pri ktorom sa Naj svätejšie z hrobu be re a von z kostola nesie, poneváč ~ykupiteľ nasledujúceho rána z hrobu vstal.

Prôvod tento zároveň znázorňuje nám naše niekdajšie vzkriesenie. Mal by sa vlastne vydržiavať ráno v nedeľu Veľkonočnú.

No tak by sa len málo ľudí na ňom zúčastnilo; preto je dňa predchádzajúceho:-

1105

4. Prôvod na Božie Telo,

pri ktorom Najsvätejšie nosí sa k štyrom oltárom, pod holým nebom po. staveným, aby sme svoju vieru v prítomnosť Kristovu vo sviatosti oltárnej verejne vyznávali.

Sviatok Božieho Tela (t. j. tela Pána Ježiša Krista) býva vo štvrtok po Trojičnej nedeli; teda v druhý týždeň po Turiciach, lebo apoštoli hneď po soslaní Ducha Sv. začali rozdávať telo Pána.

Týmto živým poukázaním na prítomnosť Kristovu v sviatosti oltárnej veriaci majú sa i potesiť nad odchodom Vykupiteľovým, ktorý sa vo sviatok Nanebevstúpenia udal. Sviatok Božieho Tela jestvuje už asi 600 rokov. Najprv bol zavedený v Belgicku od biskupa lutišského následkom božského zjavenia, ktoré blahoslavená Juliana, mníška v Lutichu, (okolo 1250) mala, a onedlho potom (1264) pápežom Urbanom IV. predpísaný pre celú Cirkev. Až pápež Ján XXII. r. 1317. nariadil prôvod na Božie Telo. - U nás je nasledujúci obyčaj (v Ríme ho niet): Najsvätejšie nosí sa v monštrancii pod baldachínom, okiadza sa ustavične a cesta posýpa sa kvetinami; domy a oltáre sú ozdobené a ľudia obnažujú svoje hlavy.

Všetko toto deje sa z úctivosti pred najsvätejšou sviatosťou oltárnou. Štyri oltáre znamenajú, že všetky národy od štyroch strán sveta k stolu Pána sú pozvané. Pri prvom oltári číta sa Evanjelium sv.

Ján a, ktoré. na zasľúbenie sviatosti oltárnej sa vzťahuje a kde prichodia slová: ((Telo moje opravdu je pokrm a krv moja opravdu je nápoj» atď. (Ján 6) Pri ostatných oltároch čítajú sa iné, slávnosti primerané, odseky sv. evanjelia. Po každom evanjeliume je modlitba, v ktorej sa spomínajú dobrodenia, aké nám zo sviatosti oltárnej už na zemi plynú a akých vzhľadom k nej vo večnosti si žiadame. Na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším. Potom prôvod ide do kostola, kde odspieva sa chválospev ambroziánsky (<<Teba Boha chválime»).

5, Prôvod na

deň

sv. Marka,

pri ldorom do poľa vychádzame, aby sme Boha za požehnanie úrody poľnej prosili.

Deň sv. Marka je 25. apríla. - Prôvod tento uviedol pápež Rehor Veľ. (opraviteľ cirkevného spevu) okolo r. 600. V Ríme totiž 70*

1106

zúril mor; vzduch tak bol nakazený, že ľudia kých~júc, na zem padali a mreli. (Ztadiaľ i dnešný nerozumný zvyk, zdravkať pri kýchaní.) Pápež Rehor vydržiaval prôvod, aby od Boha pomoc vyprosil; mor prestal. Prôvod na sv. Marka menoval sa i morovým prôvodom; ba i sedmorakým, poneváč ľudia zo 7 rozličných kostolov vychodili, potom sa spojili a s obrazom Matky Božej, maľo­ vaným od sv. Lukáša, do veľkého kostola Matky Božej (Maria major) išli.

6. Prôvod na tri krížové dni, pri ktorom tiež ide sa na pole,

prosiť

Boha za požehnanú žatvu.

Dni krížové sú tri dni pred N anebevstúpením Krista P. Tieto prôvody uviedol sv. Mamert, biskup vienský vo Francúzsku, okolo r. 470. Neúroda a zemetrasenie pohly ho k tomu. Prôvody v krížové dni upomínajú nás, že Kristus so sprievodčími vyšiel na horu Olivetskú, zkadiaľ p.otom sám do neba vstúpil.

Krem toho na mnohých miestach žiavajú sa aj iné prôvody.

každoročne

vydr-

Na pr. prôvody pri slávnosti poďakovacej za žatvu, v nedeľu k soche najsv. Trojice, vo sviatok krajinského patróna k jeho soche, do jeho kostola atď.

Trojičnú

Niekedy od pápeža alebo od biskupa býva nariadený zvláštny prôvod.

Na pr. pri jubileume, počas veľkého súženia. - Aj slávnostné vítanie biskupa a pohraby vlastne sú prôvody. - Hlavná vec pri všetkých prôvodoch je modlitba. Kto nechce sa modliť, ale len šeptať a dívať sa, nech radšej ostane doma; lebo prítomnosť jeho neosoží, ale len škodí.

2. l.

Kresťanský

Kresťanský

obradmi a

často

.pohrab.

pohrab je so zvláštnymi i so slávnostným prôvodom

1107

spojené žehnanie kalo/ika.

pozostatkov

zomrelého

Pri prôvode s mŕtvolou prednáša sa kríž (lebo modlíme sa v mene ukrižovaného Spasiteľa), zvoní sa (lebo vrúcna modlitba naša ~má preniknúť k nebu, ako hlahol zvonov) a spievajú sa žalmy i trúchlopiesne (obzvlášte kajúci žalm Dávidov, Miser·ere).

Na ceste k cmiteru máme nie tláchať, ale modliť sa; lebo k prôvodu patrí modlitba.

pri pohraboch kresťanských vyjadrujú prosbu, aby Boh zomrelému milostivý bol.

2.

Obrady

Nosia sa na pr. horiace sviece, aby sme Boha prosili, žeby zomrelému svetlo večné svietilo (t. j. aby k videniu Boha pripustený bol); umrlčia truhla kropí sa svätenou vodou, aby Boh zomrelého od hriechov očistil; zapaľuje sa kadidlo, aby naše prímluvy, ako dym z kadidla, k trónu Božiemu vystúpily a Bohu príjemné boly. S pohrabom obyčajne je spojená omša za zomrelého a kňaz niekedy drží reč, aby prítomných pohol a k vrúcnej modlitbe roznietil. Za bývalých časov nosievali mŕtvoly v predvečer ich pochovania i do kostola a celú noc modlievali sa pri nich: nasledujúceho dňa slúžila sa i svätá omša v prítomnosti mrtvoly. No prvý zvyk už všade je zrušený z ohľadov zdravotných. Kde sa dnes sv. omša v prítomnosti mŕtvoly slúžiť nemôže, postavuje sa v kostole takzvaná tumba (trúchlolešenie s napodobnením umrlčej truhly). Len pri pohrabe nevinných detí, t. j. takých, čo k užívaniu rozumu ešte nedošly (ešte nemajú 8 rokov), nachodia sa obrady, ktorými sa radosť na javo dáva. Kňaz pri takých pohraboch má rúcho bielej barvy. - Umrlčie truhly ozdobujú sa i vencami na znak, že zomrelf víťazstva došiel; rýchlo vädnúce kvety majú nás upomínať i na pominuteľnosť zemských vecí. Avšak dnešný zvyk, aký na mnohých miestach panuje, ozdobovať totiž umrlčiu truhlu pri- mnohými vencami, musí sa zavrhnúť. Pri pohraboch máme vyhýbať zbytočnému prepychu. (Sv. Aug.) Radšej majú sa peniaze darovať chudobným, lebo tak pomáha sa zomrelým ; ináče sa len hreší pýchou a marnotratnosťou. Aký osoh môže zomrelý mať z hriechu? Nebohý poľný maršall rakúsky, arcivojvoda Albrecht,

1108

výslovne zakázal si všetky vence a poznamenal, aby peniaze radšej chudobným darovali alebo sv. omše za neho slúžiť dali. Takýto príklad má sa nasledovať.

3. Kresťanský pohrab obyčajne preto slávnostne sa vydržiava, poneváč Bohu najláskavejšiemu veľmi je milé, keď ctíme pozostatky zomrelých v milosti Božej.

Sluší sa, aby sme ľudské telo i po smrti v úcte mali. Predovšetkým sú nám sväté naše živé telá, lebo sú nástroj našej Bohu podobnej duše. Avšak vážime si i pozostatky tých vecí, čo nám v živote sväté boly. Preto ctíme pozostatky ľudských tiel. Týmto preukazujeme viac úcty, lebo boly chrámom Ducha Sv. Ctíme ich tedy z ohľadu na Boha a preto úcta táto je Bohu príjemná. (Viď II. diel o ctení relikvií.) Krem toho Boh na pohrobenie mŕtvych hľadí ako na skutok milosrdenstva (poneváč telá zomrelých od zneuctenia chránime) a odplatí nás zaň. Mysli na Tobiáša. Preto za najdávnejších časov kresťanstva ani na}vznešenejšie osoby (ani pápeži) nehanbily sa na ramenách svojich niesť do hrobu kresťa­ nov pre vieru svoju usmrtených, ba i vlastnoručne pochovávať ich.

Vtedy hroby bývaly v podzemných chodbách, takzvaných katakombách, kde sa i sv. omša slúžila. Z tej príčiny i v pozdejšie časy pochovávali mŕtvych v kostolných kryptách a okolo kostolov, zvyk, ktorý dnes z prehnaných ohľadov na zdravie zväčša je zrušený. Dnes totiž cmiter obyčajne je von z mesta alebo dediny. Mýlia sa, čo myslia, že cmitery kazia povetrie alebo zanečisťujú pitnú vodu a preto nákazlivé nemoce zapríčiňujú. Odborníci na poli lekárskom dokázali, že cmitery nijako neohrožujú naše zdravie. Mŕtvola náležite nezakrytá ovšem škodlive pôsobí na zdravie, lebo totiž na svobodnom vzduchu pre množstvo kyslíka urýchľuje sa porušenie. Nie tak je s mŕtvolou v náležitej hÍbke (6 stôp) pod zemou; tu porušenie pre veľmi málo kyslíka len pomaly napreduje a zem vťahuje do seba zle raziace plyny, ako huba vodu. Najlepším prostriedkom proti nákaze od porušených tiel je zem. Ba zem i premieňa škodlivé plyny v iné látky a napomáha rastlinstvo. Podívaj sa, ako bujno rastie tráva na cmiteri.

Ako málo škodí zdraviu vzduch na cmiteri, ukazuje zdravý a dlhý život hrobárov a strážnikov cmitera, ktorý neraz je na závidenie.

Aj isté je, že sa pitná voda nezanečisfuje mŕtvolami. Už často

1109

voda, čo pri samých cmiteroch vyvierala, bola preskúmaná znalcami a najdená ako celkom neškodná. Zem totiž je znamenitý očisťujúci prostriedok ; ona takrečeno destilluje vodu a premieňa škodlivé látky v užitočné k zachovaniu tvorov. Nemáme tedy príčiny, pochovávanie na cmiteroch vyhlásiť za škodlivé a zasadzovať sa za násilné a neprirodzené horenie mrtvôl, za pálenie. «Pevne verím, že cmitery boly osočené. Päťdesiat procentov streštených krematistov (t. j. tých, čo chcú, aby sa mrtvbly pálily) len preto vychvaľujú opaľovanie mrtvôl, aby za liberálnych (svobodnomyseľ­ ných) považovaní boli ; keď novými cestami idú, tvária sa, akoby napredovalill, (Mantegazza)

4. Cirkev neschvaľuje pálenie mrtvôl, lebo to je ohavný zlozvyk. (Lev XIII. 19. mája 1886.)

Prvotne u všetkých národov sveta bolo obvyklé pochovávať mŕtvoly; lebo kosti ľudské, ktoré z najdávnejších časov v lone zeme nachodíme, naskrze nie sú ohňom spálené. Obzvlášte nachodíme mohyly, čo kameňami zavreté boly. Aj Židia pochovávali mŕtvoly; za to hovorí asi 300 svedoctví sv. Písma. Mysli obzvlášte na hroby kráľov a prorokov. U Židov odopretie pochovania považovalo sa za pokutu. (5. Mojž. 28, 26) Len počas moru stávalo sa, že Židia jednotlivé mŕtvoly spálily. (Amos 6, 10) Aj Rimani pôvodne mali pochovávanie. Hroby boly im svätými. (Cicero.) Zneuctenie hrobu prísno sa trestalo, obyčajne odrúbaním ruky alebo spálením. Mŕtvoly často vkladaly sa do kameňov, čo maly vlastnost, že mrtvolu za 40 dní v prach zmenily ; také kamene volajú sa sarkofagy (~ teložrúti). Len v tých pádoch, kde Rimani sa obávali, že by mŕtvoly rukou nepriateľskou mohly byť porúchané, dali ich spáliť. (Plínius) Neskoršie, keď nemravnosť medzi nimi viac sa zmáhala, prišlo do módy pálenie. Ešte treba spomenúť, že dávni Egyptéania, ako aj americké národy, zabalsamovávali mrtvoly; mysli na mumie. U všetkých · pohanov, čo svojich mŕtvych pálili, kadenáhle k nim civilisácia prišla, pálenie mrtvôl ustupovalo pochovávaniu. Menovite kresťanstvo vytislo pálenie mrtvôl. No za našich časov, kde kresťanská viera mizne a mravy surovejú, zase začína sa pálenie mrtvôl. Sv. Augustín nazýva toto «najohavnejšou neľudskosťou». Uráža naše kresťanské city. Lebo nám kresťanom srnrľ je spánkom. Zomrelí sú spiacimi (1. Kor. 15, 18), :..

1110 poneváč

jednúc z mrtvych vstanú. Cmiter vlastne je spalňou, miestom odpočinku. Spánok tento vyobrazuje sa pochovávaním, ale naskrze nie spaľovaním. Pohrúžením mrtvôl do zeme dávame na javo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1. Kor. _15, 42), čo sa do zeme seje, klíči a vzchádza. Na cmiteri tedy mal by byť nápis: «Tu spočíva, čo Boh zasial, telo, čo budúcne vstane; tu seje sa _ pominuteľné, vzíde nesmrteľné». Ako kresťania vážime si Bohu podobnú dušu svoju a preto i jej nástroj, telo. (Orig.) Poriadny kresťan nikdy nebude súhlásiť s hnusným pálením mrtvôl, pri ktorom kosti praštia a sa prekrúcajú, celé telo sa puká a ohavne spotvoruje. Pálenie mrtvôl žiadajú len takí ľudia, ktorí povedomie svojej ľudskej dôstojnosti a vieru kresťanskú utratili. Tu ešte treba spomenúť, že my kresťania bereme si za vzor Krista, ktorý sa dal nie spáliť, ale vložiť do hrobu, zkadiaľ potom vstal. Pohanom pravda, tieto ohľady sú ničím. Ba títo už preto neželajú si hrobov a náhrobníkov, lebo tým príliš bývajú upomínaní na srnrC a na konec zemskej blaženosti svojej. Ten istý dôvod pobáda i terajších svobodomyseľníkov, aby po pálení mrtvôl dychtili. Pochovávanim príliš upomínajú sa na život duše po smrti ; pálenie mrtvôl je im milšie, lebo veľmi hodí sa k vyobrazeniu úplného zničenia človeka po smrti, akého si želajú. «Nech však nik nemyslí, že my kresťania od pálenia mrtvôl obávame sa nejakej ujmy pre svoj ďalší život; lBbo Boh môže vzkriesiť i telo, ktoré sa v dym rozišlo».

(Oktavius) Avšak pálenie mrtvôl iste má ujmu, že dymom fabrík beztak dosť nakazený vzduch ešte väčšmi kazí a škodlivými výparami naplňuje, čo bolo by menovite vtedy, keby pálenie mrtvôl zovšeobecnelo. Vtedy vo väčších mestách muselo b'y sa postaviť mnoho pecí ; lebo k spáleniu mŕtvoly požadujú sa dve hodiny.

Priatelia pálenia mrtvôl nech dajú nám vývod, zkadiaľ je to, že India, kde pálenie mrtvôl je obvyklé, je hlavným stánom a kolískou všetkých nákazlivých nernocí, ako moru, chelery atď. Pálenie mrtvôl i mnoho stojí a pri ňom nič po nič pripravujeme sa o palivo. Konečne je ešte jedna vážna námietka, ktorá tých, čo za pálením mrtvôl dychtia, do nemalých rozpakov privádza. So strany pravosúdia totiž pálenie mrtvôl nikdy nemôže sa schvaľovať. Keď sa mŕtvoly pochovajú, nuž po mnohých rokoch ešte je možné vypátrať a zistiť zločiny, ako vraždy, otrávenia, zahrdúsenia.

Tým už mnohé zločiny vyšly na javo a mnohí nevinní boli zachránení. Všetko to bolo by nemožné po spálení. Zločinci tedy vždy

1111

budú sa zasadzovať za pálenie mrtvôl. A tak, kto na pálení nástoji, robí sa spoluvinným zločinov, lebo chce zničiť ich stopu. Konečne jestli ľudia tak ďaleko idú, že kosti, masť, ko7.u zomrelých chcú spracovať na poháre, sviece, olej, šaty, nuž vidno, že sú ľudia, čo sa zvieratám stali podobnými a pôvod svoj právom od opíc odvodzujú.

5. Kresťanský pohrab nemôže sa dovoliť : nepokrsteným, inovercom a tým katolíkom, čo zjavne v stave smrtelného hriechu umreli.

K· nepokrsteným patria i deti, čo ešte neboly krstené. - Inoverci sú n. p. protestanti, starokatolíci. Kresťanský pohrab odopiera sa nasledujúcim katolíkom : samovrahom, čo v príčetnom stave umreli; duellantom; ďalej tým, čo sviatosti umierajúcich tvrdošijne odmršťujú, alebo sv. sviatostí vo veľkonočnom čase už od rokov neprijímali. V posledných pádoch vec takmer vždy predkladá sa biskupovi k rozhodnutiu. Odopretie pohrabu nešľachetným katolíkom nie je výrokom zatratenia, ale iba verejným výrazom oškli'l!.osti pred poťažným hriechom, aby sa od tohoto hriechu iní ódstrašili. Ú dom niektorého spolku iste nepríde na um, sprevádzať ku hrobu takého úda, čo záujmom spolku škodil ; lebo tým spolok utratil by nie málo vážnosti u ľudu. Práve tak pre Cirkev a kňaza bolo by nedôstojné, cirkevne po chovavať planého katolíka. Cirkev preto odopiera inovercom kresťanský pohrab, lebo drží sa zásady: «S kým sme v živote neobcovali, s tým ani po smrti nemôžeme mať obcovania». (Páp. Innoc. III.) Keby kat. kňaz aj inovercov pochovával, katolíci ľahko by si pomysleli: Nuž veď jedno náboženstvo je, ako druhé. Takýmto spôsobom napomáhala by ~;sa náboženská ľahostajnosť a pravá Cirkev značne by utratila na vážnosti. To však bolo by na ujmu dušnému spaseniu ľudí.

Avšak Cirkev trpí, aby na katolíckych cmiteroch dľa predpisov štátnych zákonov aj inoverci smeli byť pochovaní; len :vykazuje im osobitné miesto, čo nie je posvätené. Aj trpí, aby v rodinných hrobkách i nekatolícki príbuzní smelí byť pochovaní. (Kong. inkv.

30. mar. 1859) No ináče prid1;ža sa zásady: Posvätený cmiter je veľká rodinná krypta príslušníkov kat. Cirkve ; nik nemá nároku, aby tu bol pochovaný, kto s Cirkvou kat. za živa nedržal. - Aj samovrahovia pochovávajú sa na zvlá§tnom neposvätenom mieste

1112

cmitera, avšak miesto toto je oddelené od toho, kde sa inoverci pochovávajú.

3. Púte. l. Púte sú cesty konané k posväteným

miestam, na ktorých Boh spôsobom pomáhal.

často

zázračným

Púte už u Israelitov boly vo zvyku; v 3 hlavné sviatky, na noc, Turice a sviatok Zelených stánkov, museli všetci mužskí Israeliti putovať do chrámu jerusalemského. Preto i dvanásť­ ročný Ježiš putoval do Jerusalema. (Luk. 2, 41) Je to v povahe človeka, aby kedy-tedy . cesloval. Bohatí obyčajne cestujú do kúpe- · Iov, chudobní však putujú na milostné miesta. Raz ukáže sa, kto lepšie volil.

Veľkú

2. Sú milostné miesta sv. Zeme, sv. apoštolov a Matky Božej.

Najdôležitejšie milostné miesta svätej Zeme sú: miesto ukrižovania a sv. hrobu na hore Kalvárii v Jerusaleme, rodisko Kristovo v Betleheme a miesto zvestovania v Nazarete.

Na hore Kalvárii je kostol sv. hrobu; tento pozostáva z troch kostolov, z kostola ukrižovania, vzkriesenia a nalezenia kríža, ktoré všetky sú pod jednou strechou. Prví kresťania putovalí ta vo veľ­ kom počte; preto rimský cisár Hadrián (asi 100 rokov po smrti Kristovej) dal na posvätnom mieste vybudovať pohanský chrám, aby kresťanských pútnikov odvrátil. Keď cisárovna Helena, matka Konštantína Velikého, našla tam sv. kríž Kristov (325), púte do Jerusalema zase dostaly nový vzlet. Cisár Karol Veliký pri sv. hrobe vybudoval hospodu pre nemeckých pútnikov. V 10. sloletí svätá Zem bola vydobytá neveriacimi. Teraz nasledovalo 7 križiackych pochodov k osvobodeniu posvätného miesta (1096-1270) ; tíeto neboly ničím iným, ako hrdinskými púťamí. V 15. století zase

1113

zmáhalo sa putovanie do sv. Zeme; trvalo až do vystúpenia Lutherovho. Benátky obyčajne boly východišťom pútnických zástupov; do Jaffy obyčajne potrebovalo sa 8-11 týždňov. Teraz možno dostať sa ta za 8 dní.

Najdôležitejšie milostné miesta sv. apoštolov sú: hroby apoštolských kniežat Petra a Pavla v Ríme a hrob sv. apoštola Jakuba v Kompostelle v Španielsku.

Kosti sv. Petra spočívajú v chráme sv.-peterskom, najväčšom kostole na svete, ktorý na Vatikánskom pahorku leží a je slovutný svojou kupolou, čo k nebu sa vypína; bol dokončený po HOročnej stavbe r. 1626. Kosti sv. Pavla spočívajú v kostole pavelskom mimo múrov rímských. Kostol tento zhorel r. 1823, no potom bol obnovený a počas vyhlásenia vieročlánku o nepoškvrnenom počatí od Pia IX. posvätený (1854).

Najdôležitejšie milostné miesta Matky Božej sú Lurd vo Francúzsku, Loreto v Itálii, Mari ecella v Štýrsku, Einsiedeln vo Švajciarsku, Altätting v Bavorsku, Kevelar v Po rýnsku.

Lurd (vlastne Lourdes) leží v južnom Francúzsku na svahu Pireneí. Tu r. 1858 v j ednej jaskyni 18-krát zjavila sa Matka Božia chudobnému pastierskemu díevčaťu Bernardette a žiadala, aby jej tam kostol postavili a v prôvodoch k nemu putovali.

Maria menovala sa <<nepoškvrneným počatím». Od týchto čias tam vyviera prameň, ktorého vodou doteraz mnohé tisíce ľudí (medzi nimi osleplý Lasserre, dejepisec Lurdu), zázračne uzdravené boly.

Okolo 120.000 fliaš vody ročne rozposiela sa ztadiai.do sveta. Lurd ročne navštevujú mnohé milliony pútnikov, čo z najvzdialenejších krajín ta prichodia. - V Lorete pri Ankone v Itálii, a síce v jednom vavrínovom hájiku ( = lauretum), od r. 1295 nachodí sa domček Matky Božej z Nazareta. Ešte sv. Ludvík IX. , kráľ francúzsky, r. 1252 videl domček tento v Nazarete; r. 1291 razom ukázal sa v Tersate pri Rieke v Dalmácii, konečne zmiznul ztadiaľ r. 1294 a nachodil sa pri Ankone, zkadiaľ r. 1295 ešte raz zamenil svoje miesto. Domček tedy patrne od anjelov bol prenesený. Oltár, čo súčasne so zázračným prenesením tohoto domčeka bol done-

1114

sený, že je ten istý, na ktorom už sv. Peter obetu konal. Obraz na oltári tomto, 3 stopy vysoký, z cedrového !dreva zhotovený a predstavujúci Mariu s Dieťaťom, že je rezaný od sv. Lukáša. Nad domčekom Matky Božej r. 1464 bol vystavený hlavný chrám.

Káplnka z Loreta bola napodobňovaná a na mnohých miestach vo svete vystavená: najprv v Tersate, r. 1627 aj u sv. Augustína vo Viedni. V Lorete vznikly litánie loretánske. Pápež Pius IX. ešte ako študent bol tu z padúcej nemoce (zrádnika) zázračne uzdravený. Sem putovali mnohí svätí, ako Ignác Loyolský, František Xaverský, Alojz, Karol Borromejský, Alfons. Loreto každoročne navštevuje asi 500.000 pútnikov. - Milostné miesto Mariecella jestvuje už asi od r. 1200. Založené bolo od mníchov benediktínskych. Mnohé zázračné uzdravenia boly ~príčinou jeho slovutnosti. Ludvík I. Veliký, kráľ uhorský, ktorý r. 1363 vzývaním mariecellskej Matky Božej len s 20.000 vojakmi vydobyl zázračné víťazstvo nad 80.000 Turkami, vybudoval v Mariecelle veľký kostol, ku ktorému pozdejšie mnohí rakúski panovníci a biskupi dôveryplne putovali, a za návštevu ktorého pápeži veľké odpustky povolili. - Einsiedeln vo švajciarsku ďakuje svoj vznik z domu Hohenzollerovcov pochodiacemu benediktínovi a kňazovi Meinradovi, čo tu v lese za 26 rokov pustovnícky život viedol a r. 861 od dvoch zbojníkov v celle svojej bol zabitý. Štrassburgský kapitulský dekan vybudoval tu r. 930 pútnický kostol, kde nachodil sa Meinradom ctený obraz Matky Božej. Keď sv. Konrad, biskup konštancký, sem prišiel, aby kostol posvätil (948), v predchádzajúcu noc videl Krista v sprievode mnohých svätých • a anjelov: s nebeskými spevami posviacať kostol, prečo on, a z rnaloženia pápežského, všetci pozdejší biskupi zdržovali _ sa od posviacky tohoto kostola. Táto okolnosť, ďalej vyhlásenie Meinrada za svätého a prenesenie jeho relikvií do Einsiedelna (1039), ako i mnohé zázraky na spomenutom mieste, urobily kostol tak chýrnym, že cisári a králi sem putovali. Milostná káplnka trikrát bola zázračne zachránená od ohňa, avšak sborená počas francúzskej revolúcie ; len milostný obraz bol zachránený. R. 1817 povstal f:nový kostol.

Ročne prichodí sem okolo 150.000 pútnikov, niekedy i viac. Milostná káplnka v Altottingu na Inne v Bavorsku bola okolo r. 700 vybudovaná a posvätená sv. Rupertom, ktorý v Bavorsku prvý hlásal evanjelium. Neskoršie vedľa nej vznikol kláštor benediktínsky, ktorý Maďarmi pri ich lúpežnom ťažení r. · 907 spolu s

1115

kostolom bol vypálený. Len milostná káplnka ostala neporušená, ako i vo všetkých pozdejších vojnách. Ako valne navštevuje sa toto milostné miesto, dokazuje okolnosť, že tu na pr. za 50 rokov (1666-1719) asi 22 millionov veriacich pristúpilo · k sv. prijímaniu. - V Kevelare 'v Porýnsku (v okrese diisseldorfskom) r.

1642 jeden mešťan geldernský vybudoval kostolík, lebo bol k tomu povzbudený akýmsi hlasom, keď sa pred krížom modlil. Niekedy do Kevelara za jeden rok prichádza do 200.000 pútnikov z Porýnska, Vestfalska a Nizozemska. Najvalnejšie navštevované milostné miesta marianské u nás sú na Starých: Horách a v Levoči.

3. Kresťania obyčajne preto navštevujú milostné miesta, aby vo veľkej núdzi od Boha po1noc vyprosili, alebo aby sľub splnili.

Sv. Ján Nepomucký vo veľkej úzkosti svojej putoval do Starej Boleslavy pri Prahe. Tak i Don Bosko (t 1888), ktorý pri výučbe zanedbanej mládeže v Turíne náramne bol prenasledovaný a už ani rady si nevedel; na vrátiac sa z púte, vskutku obdržal žiadanú zázračnú pomoc. Na pútnických miestach Boh . rýchlejšie vyslyší naše prosby. Králi zvykli prijímať prosiacich len v jednej chyži paláca a preukazovať im milosť; podobne robí Boh. Ani zem nie je všade rovnako úrodná. Pútnické miesta právom zovú sa «milostnými miestami)). - Mnohí počas ťažkej nemoce robia sľub, podujať púť, akby ich Boh uzdravil. Podívaj sa na mnohé votívne tabule na milostných miestach l

4. Návšteva pútnických miest mnohým dopomáha k polepšeniu života.

kresťanom

Človek na púti zabúda na svoje starosti a modlí sa omnoho

pobožnejšie; na pútnických miestach omnoho otvorenej.%e spovedá sa z hriechov svojich cudziemu kňazovi a tým snáď zase napraví mnohé plané spovede ; tu Duch Sv. pôsobí na neho omnoho silnejšie. Puf je i skutok pokánia; lebo často je spojená s veľkou nesnádzou a mnohými útrovami. Púť je i verejné vyznanie viery a vždy svedčí o nejakom náboženskom presvedčení. Ľudia bez viery teda nedajú sa na púť. Preto putovanie získa človeku silné

1116

milosti prispievajúce. - Púte predtým ukladaly sa č asto čo skutky pokánia. Mnohí ľudia ovšem chodia na púte, aby viac svobody k hrešeniu mali; preto často sa povedá: «Tí, čo veľa putujú, zriedka budú svätými». Avšak preto nesmiem e vôbec zavrhnúť púte. Ktože by na pr. požívanie vína hneď chcel zavrhnúť preto, že sa niekto tu i tam podnapil od neho? «Daromná práca je putovaf nohami, ak srdce v hriechu kulhá''· (Sv. Godr. P.) Že sme Jerusalem videli, to ešte nie je na chválu, ale áno, keď sme sa tam pobožne a vrúcne modlili. (Sv. Hier.)

4. Krížová cesta.

Krížová cesta že

ďakuje

svoj vznik Matke Božej.

Matka Božia že často navštevovala cestu umučeni a Krista P. v Jerusaleme a dlhšie zdržovala sa v rozjímaní na tých miestach, kde sa s Kristom dačo zvláštneho prihodilo. (Katar. Emmerichová) Prví kresťania valne navštevovali sv. miesta a chodievali tam i cestou umučenia Kristovho. Keď však sv. miesta v stredoveku neveriacim do rúk padly a len s nebezpečenstvom života navštevovať sa mohly, slavaly sa po svete stanice krížovej cesty a od pápežov boly nadávané veľkými odpustkami. K rozšíreniu pobožnosti krížovej cesty že mnoho prispel sv. František Assiský.

l. Krížovou cestou menujeme 14 stanic7

vyobrazujúcich cestu, ktorou krížom obťa­ žený Vykupiteľ od paláca Pilátovho až na horu Kalváriu kráčaL Tieto stanice pozostávajú zo 14 drevených krížov (bez obrazu Krista P.); na týchto krížoch často vídať obrazy a nápisy.

Krížove cesty obyčajne sú postavené na pahorkoch a v kostoloch, niekedy i na cmiteroch a len výnimečne v izbách pre nemocných a v súkromných príbytkoch.

2. Kto krížovou cestou chodiť chce, musí ísť od jednej stanice k druhej a pritom rozjímať umučenie Krista P,

1117 Dostačuje, ak meníme miesto od jednej stanice k druhej .

Aj dosť je, keď umučenie Krista P. všeobecne rozjímame; nemusíme osobitne rozjímať pri každej stanici. No kresťania pri každej stanici modlievajú sa 1 Otčenáš a l Zdravas a vzbudzujú skutok ľútosti za hriechy.

3. Návštevou krížovej cesty dostávame veľmi veľké odpustky, ľútosť nad svojimi hriechami a povzbudzujeme sa k mnohým cnostiam.

Denne rozvažovať umučenie Kristovo, je užitočnej šie, než všetky piatky roku postiť sa o vode a chlebe a bičovať sa až do krve. (Sv. Alb. Veľ.) Jedna jediná slza nad umučením Krista P. má väčšiu cenu, ako putovanie do sv. zeme. (Sv. Aug.) Aké premilé je Spasiteľovi rozjímanie jeho umučenia, vysvitá z nasledujúceho príbehu : Keď raz sv. Brigitta videla Spasiteľa krvácajúceho zo všetkých rán, spýtala sa ho, kto mu zadal tieto rany ; nato dostala odpoveď: «To sú tí, čo nerozjímajú o veľkej láske, ktorú som im v umučení svojom na kríži preukázab>. Veď Spasiteľ ustanovil aj obetu omše sv., aby sme pamiatku na jeho horké umučenie v duši svojej vždy zachovali. Návštevou krížovej cesty získame tie isté odpustky, ktorých by sme sa účastnými stali, keby sme dotyčné miesta v svätej zemi navštívili. «Nevieme zovrubne, koľké sú odpustky tieto; ale dostačuje vedieť, že sú početné a veľké». (Lev. z Partom.) Avšak odpustky krížovej cesty len raz dňa môžu byť získané. Aj musí krížová cesta (vlastne 14 drevenných krížikov) byť posvätená od niektorého františkána alebo iného kňaza, ktorý k tomu zvláštne je splnomocnený, a návšteva staníc nesmie byť prerušená nijakým iným zamestnaním. - Pobožnosťou krížovej cesty dostane hriešnik milosť ľútosti. Ako tí, čo ohnivými hadmi uštipnutí boli, pri pohľade na medeného hada sa uzdravili (4. Mojž. 21), tak ťažkí hriešnici (diablom smrteľne ranení) uzdravujú sa na duši, keď umučenie Kristovo častejšie rozjímajú. Krížová cesta je jedna z najvýbornejších pobožností, čo k torfm prispievajú, aby sa hriešnici obrátili a spravedliví dokonalejšími stali. (Ben. XIV.)- <<Pobožnosťou krížovej cesty povzbudzujeme sa k mnohým cnostiam. «Rozjímaním umučenia Kristovho získame potrebnej sily, aby sme nielen s trpezlivosťou, ale i s radosťou trpeli». (Sv. Bon.) Naša pýcha, naše.

1118

lakomstvo, náš -hnev lieči sa pokorou, chudobou a trpezlivosťou Syna Božieho. (Sv. Aug.) Jestli ty, ó človeče, od cnosti k cnosti chceš napredovať, musíš, nakoľko len môžeš, s najväčšou pobožnosťou rozjímať umučenie Pánovo ; lebo totc rozjímanie veľmi mnoho prispieva k svätosti duše. (Sv. Bon.) 4. Kto v návšteve krížovej cesty je prekážaný, moze získať

odpustky krížovej cesty, keď staničný krížik v ruke drží a pritom 20-krát Otčenáš, Zdravas a obvyklú slávoreč sa modlí.

Prekážky sú n. pr. veľká vzdialenosť od kostola, kde je krížová cesta, alebo chorľavosť a p. No prekážky tieto predsa musia byť dosť vel'ké. Staničné krížiky sú krížiky z mosadze alebo z inej pevnej látky, na ktorých obraz Ukrižovaného je pripevnený; tieto (vlastne obraz Ukrižovaného) musia byť posvätené od splnomocneného kňaza (františkána, redemptoristu). Posvätený staničný krížik musí patriť niekomu ako vlastníctvo; cudzím nezískajú sa odpustky. - Keď viacerí pospolu sa modlia, dostačuje, jestli len jedna osoba svoj posvätený staničný krížik v ruke drží. (Lev XIII. 19. Jan. 1884) Ťažko nemocní potrebujú len do ruky vziať staničný krížik a vzbudiť skutok ľútosti. (Pius IX. 18. dec. 1877) Otčenáš, Zdravas a «Sláva Bohu» modlí sa 14-krát zodpovedajúcne 14 staniciam, potom 5-krát k piatim sv. ranám Kristovým a jedenkrát za sv. Otca. Kto má kríž od redemptoristov posvätený, potrebuje modliť sa iba 14 Otčenášov, 14 Zdravasov a 14 «Sláva Bohu» alebo rozjímať umučenie Kristovo, ako pri návšteve staníc.

(Pius IX. 1. mája 1857)

5. Vyloženie Najsvätejšieho. l. Slávnostné vyloženie Najsvätejšieho deje sa nasledujúcim spôsobom: ·telo Pána nézahalené v monštrancii vystaví sa na povýšenom mieste na oltári k poklone ve-

riacich. koľko

Za dávnych cias ukrývali Najsvätejšie zrakom veriacich, namohli, aby nepokrsteným nezavdali príležitosti k hanobeniu

1119 kresťanských

tajomství. Len od ustanovenia sviatku Božieho Tela verejne vykladať Najsvätejšie. Pri vyložení musí horeť aspoň 6 sviec. (Kongr. bisk. 9. dec. 1602) Po vyložení dáva sa požehnanie Najsvätejším. - Avšak samé otvorenie dvier tabernákula naskrze nie je slávnostným vyložením Najsvätejšieho, lebo farár k tomu vždy je oprávnený. začali

2. Najsvätejšie obyč ajne vykladá sa pri nasledujúcich príležitostiach: po farskej omši, pri nedeľných a sviatoč­ ných pobožnostiach popoludňajších, vo Veľký piatok a Bielu sobotu pri sv. hrobe, na Božie Telo a vo fašiangy.

Niekedy i biskup z dôležitej príčiny nariaduje vyloženie Najsvätejšieho.

Fašiangy ~ú tri dni pred Popolnou.". stredou. V tieto dni 'páchajú sa mnohé hriechy a bláznivosti. Cirkev vo všetky tri dni od rána do večera necháva Najsvätejšie vyložené. Tým chce odvrátiť ľudí od ich pošetilostí a rozpustilostí a za~e i smieriť s Bohom najláskavejším, ktorý sa v tieto dni veľmi obráža. Ona robí, ako dobré dieťa, ktoré otca teší, ked vidí, že ho iní ľudia zarmucujú.

Kto v niektorý z týchto troch dní fašiangových po čas vyloženia Najsvätejšieho sv. sviatosti prijíma, ten získa plnomocné odpustky.

(Klem . XIII. 23. jún. 1765) - Biskup obyčajne nariaďuje vyloženie Najsvätejšieho v čas núdze, pri ochorení panovníka, pápeža, v čas volieb a p.

6. Missie, duchovné

cvičenia.

l. Missie sú kázne a iné pobožnosti vydržiavané od horlivých kňazov k obnoveniu kresťanského ducha v niektorej obci.

Sv. missie, ináče i ľudové missie, nie sú to, čo missie v krajinách pohanských; obyčajne spravujú sa od rehoľmkov , obzvlášte od redemptoristov (založených okolo r. 1730 od sv. Alfonsa v južnej Itálii), jezuitov (založených 1540 sv. Ignácom Loyolským) alebo lazaristov (založených 1630 sv. Vincentom Paulánskym v Kat. Lud, Katechismus.

71

1120

Paríži), ktorí dľa stanov svojej rehole k vydržiavaniu missií zrovna sú zaviazaní a k tomu účelu zvlášte sa pripravujú. V dajedných krajoch i svetskí kňazi vydržiavajú missie po jednotlivých farách.

Missie spôsobujú premnoho dobrého. Poneváč sú dačo neobyčajného, už robia väčší dojem na príslušníkov fary. Mnohé a neprestajné kázne účinkujú o mnoho silnejšie a ponášajú sa na spasiteľný dážď. PoQeváč kňazi missionári pravidelne nábožný život vedú, nuž skrze nich hovorí Duch Sv. a preto ich slová zatriasajú najtvrdšími srdcami. Kňazi títo sú celkom neznámi farskej obci, a tak veriaci majú najkrajšiu príležitosť vykonať úprimnú spoveď.

Krem toho v dni missií zdá sa, že milosti nebeské neobyčajnou mierou tečú. Koľko nepriateľství prestáva vtedy, koľko sporov sa vyrovnáva, koľko skrivodlivého majetku prinavracia, koľko zlých obyčajov vykoreňuje a koľko planých spovedí naprával Oj, koľko duší obráti sa vtedy úprimne k Bohu! (Sv. Alfons) Preto sv. Apotolská stolica súrne odporúčala biskupom vydržiavanie missií, poneváč sa nimi viera v obci kriesi a veriaci na cestu cnosti nazpäť vedú. (Pius IX. 17. marc. 1856) Missie boly nadané od pápežov aj odpustkami. «Svobodomyselníci nie sú priateľmi missií lebo tieto znepokojujú ich svedomie a kazia ich zábavy».

(Tak osvedčuje Fenelon, ktorý ako biskup pri missiách sám spolupracoval.)

2. Ako missie, tak

účinkujú

i duchovné

cvičenia.

Duchovné cvičenia (exercície) záležia v tom, že sa na istých miestach, n. pr. v kláštoroch, pre niektoré stavy (pre kňazov, uči­ teľov, domových otcov, matky) :t.a dakoľko dní primerané prednášky držia a pobožnosti končia prijímaním sv. sviatostí. Duchovné cvičenia, pri ktorých s väčšou horlivosťou pracujeme na dušnom spasení svojom, velmi mnoho prispievajú k oživeniu viery a polepšeniu mravov. Ako hodiny síce denne naťahujeme, no predsa po dlhšom čase dôkladne čistif alebo aj opraviť dávame, tak máme urobiť i s dušou svojou; máme ju oživiť zvláštnym duchovným cvičením. Tak robili svätí; temer každý z nich po dlhšom čase utiahol sa do samoty. A či nerobil tak i Spasiteľ? Mysli na jeho 40-dený pôst. Sv. Apoštolská stolica často a dôrazne odporúčala duchovné cvičenia. Samo sebou rozumie sa, že duchovné cvičenia každý i pre seba robiť môže a spojiť ich s putovaním.

1121

7. Shromaždenia katolíkov, pašiové hry.

Za našich časov k oživeniu viery mnoho prispievajú shromaždenia katolíkov a pašiové hry. l. Shromaždenia katolíkov sú schôdzky katolíkov,

aby sa spoločnými poradami dačo uzavrelo a previedlo, čo je na čase a Cirkvi užitočné.

Shromaždenia katolíkov vznikly v Germanii počas prenasledovania Cirkve. Na počiatku totiž devätnásteho stoletia v Germanii vznikol boj na vykorenenie proti kat. Cirkvi. Už r. 1803 boly násilne zhabané cirkevné statky v hodnote 420 millionov zlatých a krem toho mnohé kat. kostoly pozvoľna oddané protestantom. Štát ďalej uchvátil správu Cirkve: prekážal obcovanie pápežov s biskupmi ; odňal biskupom právo, vychovávať kňazov; rozdával, ako chcel, biskupské stolíce a fary; ba i vydával rozkazy o čisto cirkevných záležitosfach (n. pr. o odbavovaní služieb Božích, áno nariaďoval, pod akými podmienkami smie sa dávať rozhrešenie 1), vytváral, kde len mohol, katolíkov z verejných úradov; odopieral im dovolenie k vydávaniu novín atď. Konečne prišlo proti cirkevné , nariadenie o križných manželstvách. Kolínsky arcibiskup Klement August zdráhal sa prevádzať nariadenie. Pr.eto násilne bol chytený a do pevnosti miridenskej odvedený (1837). Týmto uväznením kat. Germania prebudila sa zo spánku. Ihneď zakladaly sa spolky, cieľom ktorých bolo vydobytie cirkevnej svobody; menovaly sa spolkami Pia. Prvý spdok vznikol v Mohuči podnetom tamejšieho kanonika Leniga (1841). Onedlho i biskupi Germanie (počtom 20) vo Viirzburgu shromaždení slávnostne nazpiatok požadovali od štátu práva, uchvátené Cirkvi (1848). Aby biskupským požiadavkám dôrazu daly, sišly sa spolky Pia r. 1848 k prvému shromaždeniu katolíkov v Mohuči. Tu sdružily sa všetky v jeden spolok pod menom «Katolícky spolok Germanie». Zároveň uzavrely, že pravidelné shromaždenia vydržiavať budú.

Shromaždenía katolíkov sú buď všeobecné alebo ktajové, podľa toho či katolíci celej dŕžavy alebo len niektorého kraja na nich sa

zúčastňujú.

71*

1122

Katolíci Germanie od r.l848 každoročne vydržiavajú všeobecné shromaždenie; tak n. pr. v mestách :Mohuči, Vratislave,Kolíne,Mníchove, Viirzburgu, Áchene, Trieri, Freiburgu, Bonna inde. Za vzorom katolíkov v Germanii i katolíci iných dŕžav mávajú všeobecné shromaždenia; tak katolíci v Rakúsku, Švajciarsku, Francúzsku, Itálii, Španielsku, v Severnej Amerike a najnovšie i v Uhorsku. Popri všeobecných v Germánií a Rakúsku vydržiavajú sa i krajové shromaždenia katolíkov.

Shromaždenia katolíkov nijako nemajú účasti na správe cirkevnej, ale iba podporujú správcov Cirkve.

Len biskupi sú povolaní spravovať CirJmv. Preto usporiadatakých shromaždení vždy platil výrok sv. Ignáca Ant.: «Nech sa nič nestane bez biskupa)). Oni si teda predovšetkým zabezpečili schválenie a požehnanie pápežské i biskupské. Ani sa tieto ~hromaždenia nikdy nemiešaly do správy cirkevných záležitostí. Boly len nástrojmi k prevedeniu kresťanských zásad, vojskom, čo biskupov podporovalo. Z tej príčiny biskupi vždy boli príazniví shromaždeníam katolíkov i zúčastňovali sa na nich. teľom

Shromaždenia katolíkov doniesly Cirkvi veľký osoh : zakladaly spolky, duchu času zodpovedajúce, napomáhaly svornosť, zmužilosť a náboženské presvedčenie katolíkov, povzniesly vážnosť Cirkve a vždy viac snímaly jej putá.

Od shromaždeni katolíkov n. pr. boly založené nasledujúce spolky : spolok sv. Cecílie k pozdvíhnutíu cirkevnej hudby, spolok Rafaela na ochranu vysťahovalcov, spolok sv. Bonifáca pre katolíkov v cudzine a i. - Kto bol na niektorom shromaždení katolíkov, vie, aké oduševnenie roznecuje sa živým slovom rečníkov, ako sa tu viera budí a verejne vyznáva. - A jestli vezmeme do ruky proticirkevné noviny, hneď zbadáme, že shromaždenia katolíkov svojimi uzavretiami a protestami i na vonok veľkú vážnosť majú. Shromaždeniam katolíkov v Germanii medziiným má sa ďakovať i vznik takzvaného centra (t. j. strednej strany) na ríšskom sneme. Na takých shromaždeniach kamienok za kamienkom kruší sa s chrámu moderného pohanstva, aby chrám

1123

tento sa srútil a na miesto jeho nádherná basilika vybudovaná bola.

2. Pašiové hry sú predstavenie umučenia Kristovho dôležitýéh biblických udalostí v živých obrazoch.

V stredoveku hľadeli pekným vyobrazovaním znázorňoval dôležité príhody zo života Krista Pána. Také vyobrazovanie pred vynalezením kníhtlačiarstva nahrádzala ľudu sv. Písmo. Tak na pr. sv. František Assiský (t 1226) s pápežským dovolením postavil v jedľovom lese (jedľa, v zime jediný zelený strom, má prekrásny vzrast a preto upotrebuje sa i za vianočný strom~ok) naozajstnú maštaľ, naplnil ju mochom a prútim, vpravil do nej skutočné jasle s vyobrazením Ježiška a sochami Marie a Jozefa. Von z maštale bolo vidno živého vola a osla, uviazaných pred senom. Tu na Vianoce s neopisateľným dojatím ľudu, čo z ďaleka prišiel, slúžila sa polnočná sv. omša (utiereň), pri ktorej sv. František ako jahen (diakon) evanjelium čítal. Od tých čias skoro vo všetkých kostoloch na Vianoce boly postavené jasle. Ba v stredoveku ešte ďalej išli v snahe, aby všetko čo najvernejšie dľa prírody vyobrazili a v živých obrazoch predstavovali divákom príhody zo života Kristovho, biblických osôb alebo svätých, alebo i podobenstvá Kristove. Tieto predstavovania volaly sa náboženské divadlá. Najviac boly prispôsobnené sviatkom cirkevného roku; a tak boly hry vianočné, pašiové, veľkonočné, marianské, hry z podobenství a svätopovestí, ba i hry o konci sveta. Zpočiatku hry tieto prevádzaly sa v kostole a síce v latinskej reči, pozdejšie pod holým nebom a tu i v materinskej reči; v 14. století boly obvyklé vo všetkých dedinách, no poneváč sa vo Francúzsku i zneužívaly, boly od pápežov voskrz zakázané. Až r. 1633 znovu povstaly v Ober-Ammergaue v Bavorsku následkom sľubu tamejšieho obyvateľstva počas moru. Tieto hry i dnes ešte prevádzajú sa každých desať rokov. Známe sú i tyrolské hry pašiové v Brixlegu a Vorderthiersee pri Kufšteine.

(Posledné začaly sa r. 1762 a od r. 1855 vzorne sa prevádzajú iba každých 10 rokov..) V Horiciach (v južných Čechách) od r. 1893. každoročne prevádzajú sa náboženské divadelné hry, ktoré už veľký chýr majú. (Hry tieto bývaly tam už od 1816 do 1840.) - Niektorí ľudia, obzvlášte svobodomyseľníci, nie sú priateľmi pašiových hier; považujú ich za zneuctievanie svätých vecí, lebo ľudia sú

1124 predstaviteľmi. A však taký svobodomyselník musel by videť zneuctenie i v kamennej soche Krista P. alebo v obrazoch náboženských. Ostatne zkúsenosť učí, že pašiové hry do takého pobož-ného naladenia prenášajú divákov, že títo celkom zabúdajú na ludí, ktorí hrajú. Horlitelia proti pašiovým hrám zahanbujú sa poukázaním na . zázračné vyslyšanie, akého sa dostalo modlitbe OberAmmergauč;:tnov. Lebo čo Boh tak zrejmým spôsobom schvaľuje, nemôže byt zlé.

NÁBOŽENSKÉ SPOLKY. Cirkev i náboženskými spolkami napomáha dušné spasenie ľudí. nepriatelia Cirkve sú prepočetní, potrebné je, aby zastali si do jedného bojovného radu a «sjednotenými silami» účinkovali. Len takýmto spôsobom dá sa dosiahnuť istý úspech. Nasledujúca veta je síce trochu prehnaná, ale predsa obsahuje mnoho pravdy: «Desať ľudí spoj ených môže nahnať strachu stotisícim, ktorí sú rozsypaní». (Mirabeau) Sila j e vo svornosti.

Kvapka vody nepohne mlyna, niť nemôže zdvihnúť veľkú ťarchu ; no mnohé kvapky spojené môžu priviesf do pohybu i najťažšie kolesá a mnoho nití dovedna skrútených neroztrhne sa. Z tejto snahy za sjednotením vznikly i cirkevné rehole. Napodobnením jej sú i náboženské spolky.

Dnes,

keď

dobresmýšľajúci

l. Náboženské spolky sú dobrovoľné sdruženia veriacich, ktoré majú učel, napomáhať dušné spasenie svoje alebo bližných.

Spolky náboženské majú podobný účel, ako spolky svetské.

Tieto (telocvi čné, zábavné, hasičské spolky atď.) napomáhajú vlastné alebo i verejné blaho zemské. Spolky náboženské v prvom rade napomáhajú duševné blaho vlastné alebo bližných, no mnohé pritom ešte celkom obzvlášte cudzie časné blaho.

2. Náboženské spolky delia sa na spolky modlitebné (braterstvá) a kresťanské (katolícke) výpomocné spolky.

1126

Braterstvá zvacsa maJU účel, vykonávat skutky pobožnosti; výpomocné spolky, pomáhať bližným v telesných alebo duchovných potrebách.

Braterstvá tedy v prvom rade pracujú na vlastnom zdokonale:ní, výpomocné spolky zase napomáhajú blaho bližného. Avšak ani jeden náboženský spolok nesmie sa zamestnávať politikou. No ovšem pri kresťanských výpomocných spolkoch here sa, nakoľko možno, ohľad i na zábavu a rozveselenie ; lebo veď týmto spôsobom snadnejšie dosiah~e sa vážny účel spolku a údovia odťahujú sa od záhubných rozveselení.

3. Náboženské spolky, nakoľko sú povahy náboženskej, stoja pod správou biskupa, čiastočne i pod štátnym zákonom o spolčovaní.

Nakoľko

náboženské spolky sú povahy náboženskej, podliehajú riadeniu Cirkve. (Lev XIII. 1891) Preto biskup ohľadom na braterstvá má nasledujúce práva : len biskup, aj predstavený rehole (Páp. Pavel V.), môže zakladať braterstvá; jeho vecou je, schváliť stanovy (Klement VIII. 7. dec. 1604), ak ešte nie sú schválené z Ríma. Biskup má strážiť nad braterstvami dotyčne vykonávania pobožností a správy majetku (Sn. Tr. 22, 8); môže zakázať vykonávanie neobyčajných pobožností. (Kongr. bisk. 9. júla 1602.)

Môže im predpísať, akým spôsobom majú sbierať a k akému účelu vynakladať sbierané peniaze. (Klem. VIII. 7. dec. 1604) Môže byť prítomný na ich shromaždeniach alebo poslať k nim svojho námestníka. (Kong. kard. 16. apr. 1692) Biskup môže postaviť miestneho farára za predstaveného a vodcu braterstva. (Kongr. odp. 8. jan. 1861) - Pri zakladaní kresťanského (kat.) výpomocného spolku má sa prosiť o cirkevné dovolenie a stanovy, kolkom opatrené, majú sa predostreť štátnej vrchnosti k odobreniu. Každá zmena v stanovách potrebuje nového odobrenia. V Germanii je úplná svoboda spolčovania, len politické spolky musia sa hlásiť u okresného kapitanátu.

4. Apoštolská stolica zavždy velmi odporúcala a mnohými odpustkami obdarúvala náboženské spolky, poneváč

1127

iieto nielen jednotlivým údom , ale -veľký úžitok donášajú.

celej obci farskej

Pápež Lev XIII. v dvoch obežníkoch (1884, 1891) k celému svetu veľmi odporúčal náboženské spolky, najmä spolok sv. Vincenta, spolky remeselníkov a robotníkov. «Spolky sú rady (šíky) bojovníkov proti diablovi» (Pius IX.); pracujú proti spolkom nevereckým nie treskom zbrane, ale ticho, najviac modlitbou. Braterstvá sú ako koráb Noemov, lebo svetskí ľudia v nich nachodia utočiste pred potopou pokušení a neprávostí, čo svet zaplavujú.

-(Sv. Alf.) - Údovia modlitebných spolkov a braterství obyčajne stávajú sa nábožnejšími a mravnejšími, než iní. Nezanedbávajú modlitby svojej, lebo isté denné modlitby sú im predpísané; častej­ šie prijímajú sväté sviatosti, zčiastky preto, že im to v niektoré dni je predpísané, zčiastky poneváč tým v niektoré dni plnomocné odpustky získať môžu; učia sa poslušnosti, lebo sa v nej ustavične musia cvičiť, oproti spovedníkovi svojmu. N esháňajú sa tak veľmi po nedovolených pôžitkoch a rozkošiach svetských, lebo sa viac zapodievajú vecmi náboženskými, menovite v nedele dlhším modlením v kostole, a poneváč ich predpisy spolkové k sebaovládaniu pridŕžajú. Ba údovia modlitebných spolkov i mnoho prispievajú k pozdvihnutiu viery a mravnusti vo farských obciach. Častejším prijímaním sv. sviatostí dávajú ostatným dobrý príklad a tiež pohýňajú ich k pTijímaniu sv. sviatostí. Veriaci, ktorí do ťažkých hriechov upadli alebo už dávno sa nespovedali, snadnejšie odhodlajú sa k spovedi, lebo vedia, že pre veľký počet tých, čo sa spovedajú, prítomnosť ich nevzbudí veľkej pozornosti. Údovia náboženských spolkov, ako zkúsenosf učí, nevstupujú do spolkov proticirkevných a starajú sa o rozšírenie dobrých spisov, menovite svojich spolkových: oni sú tiež, čo najviac prispievajú grošom k účelom cirkevným. Často zrovna podporujú kňaza vo vykonávaní jeho úradu. Najviacerí vedú kresťanský : život a~ posilňovaní sv. sviatostami svedomite plnia povinnosti svojho povolania. Hoci niektorí údovia robia spolku skôr hanbu, než česť, predsa vinu toho nenesie spolok, ale nezachovávanie jeho predpisov; ostatne medzi pšenicou vždy rastie i kúkoľ. - Aj výpomocné spolky kresťanské sú na veľký osoh. Údovia ich spolupôsobením s mnohými, čo rovnako smýšľajú, nabývajú smelosti (spolčovanie dodáva sily k dobrému, .ako i k zlému), a tak už ani neskrývajú svojho náboženského

1128 presvedčenia

a neohrožene pristupujú k sv. sviatostiam, podporujú sa navzájom, učia sa lepšie poznávať povinnosti svojho stavu a povolania a upotrebovať nauky kresťanské v praktickom (skutočnom) živote; napomáhajú dobrú tlač a pri voľbáeh nedávajú svojho hlasu ani jednému nepriateľovi svojho náboženstva. Spolky tieto slúžia i k zakladaniu nových dobrých rodín kresťanských ; ztadiaľ nenávisť svobodomyselníkov proti nim. Zkúsenosť učí, že v takých farách, kde nieto náboženských spolkov, veľmi zle vyzerá v ohľade náboženskom; ďalej že farská obec v ohľade náboženskom alebo mravnom len náboženskými spolkami napravená byt môže~ V Germanii takmer v každej farskej obci je aspoň jeden <<katolícky spolok». V Rakúsku je len asi 600 kresťanských spolkov, v Uhorsku ani toľko.

5. Všetky náboženské spolky majú výhodu, že údovia ich pod nijakým hriechom nie sú zaviazaní k vykonávaniu predpísaných dobrých skutkov.

Sv. biskup František Saleský dal sa prijať do mnohých braterství ; na otázku, prečo to robí, odpovedal : <<V braterstvách člo­ vek môže mnoho získať, ale nič neztratí». - Ovšem·, že odpustky a milosti sa ztratia, ak sa predpisy nezachovávajú. To môže sa stať, keď sa niekto do primnohých braterství dá zapísať. No nech sa nik nedomnieva, že už preto bude spasený, poneváč k mnohým braterstvám patrí; nie patričnosf k spolkom spasí nás, ale nábožný život. ·

6. Nad všetky náboženské spolky vyniká hodnosťou takzvaný III. rád.

Tento vlastne nie je braterstvo, ale cirkevná rehoľa. (Mikuláš IV. 1289) No stav rehoľnícky má mať prednosť pred všetkými hodnosťami a statkami tohoto sveta. (Sv. Alf.) ,

l. III. rád. l. III. rád bol založený od sv. Františka Assiského pre svetských ľudí, aby títo, ač vo svete žijú, predsa za-

112!}

chovávaním istých pravidiel Iahko a rýchlo došli svätosti života.

Bohatý kupec v Itálii poprosil sv. Františka A. (ktorý už františkánov a rehoľu klarissiek bol založil), aby mu podal pravidlá, ktoré zachovávať musí, aby vzdor životu svojmu medzi svetármi predsa ľahko svätosti došiel. · Svätý dal mu ich a onedlho i mnohí iní ľudia svetskí zachovávali pravidlá. Tak okolo r. 1220 vznikol takzvaný «rád pokánia». (Teraz «<II. rádom>> menovaný, lebo je tretí rád, ktorý sv. František Assiský založil.) Údovia žili medzi ostatnými svetskými ľuďmi a nosili šedivé rúcho rehoľnícke, povrazom opásané. Pápež Mikuláš IV. potvŕdil nový rád s niektorými zmenami (1289). «Rád pokánia» chytro šíril sa po krajinách kresťanských a prekvital menovite v Španielsku. III. rád je pre ľudí, čo síce v svete, ale nie so svetom žiť majú. Údovia reholí a kongregácií nemôžu sa prijímať do tohoto rádu. (Kongr. odp.

16. júľa 1887) rehoľu

2. III. rád líši sa od braterství tým, že údovia jeho rehoľnícke rúcho nosia a od p1 edstaveného ?'ehole sú spravovaní. Údovia zovú sa terciármi, pod vrchným rúchom nosia malý škapulár (t. j. náplecník, _ktorý vlastne je pozostatkom · bývalého rúcha rehoľníckeho a na sladké jarmo Kristovo upomína) a pás (pripomínajúci povrazy, ktorými Spasiteľ bol poviazaný a vyzývajúci k pokániu). Každý úd dostane tieto vecí pri oblečení. (Len kto už má vyše 14 rokov a poriadny život vedie, môže byť oblečený.)

Po oblečení musí sa stráviť 1 rok zkúšlcy, načo nasleduje professia (t. j. skladanie sľubu, že patričný úd príkazy Božie a pravidlá rádu verne zachovávať bude). Visitátorom (navštevovateľom) rádu má byť len niektorý úd františkánskeho kláštora, vymenovaný od predstaveného rehole. Tento spravuje údov rádu, nachodiacich sa vo väčšom okrese blízo kláštora. (Prijíma údov, dozerá na nich, dáva dišpensácie, navštevuje obce, patriace k rádu, vytvára z neho atď.)

Visitátor často je i svetský kňaz, ktorého provinciál rehole vyme- · nuje. V každej fare na čele údov III. rádu stojí predstavený, čo o to dbá, aby údovia podľa ducha rehole žili. - Ak predstavení nie sú veľmi horliví, III. rád nebude plniť svoj úkol.

3. III. rád tým líši sa od ostatných rádov, že tu nie evanjelické rady, ale len kresťanské príkazy k zachovávaniu sú predpísané a že k zachovávaniu pravidiel rádu pod hriechom nik nie je zaviazaný.

Predpisy rádu tohoto velmi ľahko dajú sa zachovávať. Pápež Lev XIII. r. 1883 značne uľavil ä terajším pomerom časovým prispôsobní! predpisy III. rádu. Žiada sa nasledujúce: Jednoduché šatenie, vzdiaľovanie sa od tancu, divadla, . hostín . a od pijatiky; miernosť v jedle a nápoji, pôst v predvečer sviatku sv. Františka a Nepoškvrneného počatia; mesačné prijímanie sv. sviatostí; denná modlitba 12 Otčenášov, Zdravasov a «Sláva Bohu» (predtým 54 Otčenášov); čím skoršie urobenie závetu (testamentu); vyhýbanie všetkým sporom ; denné spytovanie svedomia večer; vyhýbanie čítaniu alebo podporovaniu zlých novín a kníh; denné slyšanie omše sv. v páde možnosti ; prítomnosť na mesačnom shromaždení údov; podporovanie chudobných a nemocných údov; modlitba za zomrelých údov a účasf na pohrabe. Kňazi krem toho majú zvláštne obľahčenia a výsady. Kto jednotlivé predpisy vyplniť nemôže, môže žiadaf. od predstaveného dišpensáciu alebo uloženie iného nábožného skutku. Prestúpenie rádových pravidiel len vtedy je hriech, keď je prestúpením pdkazu Božieho alebo cirkevného ; avšak odpustky a milosti ztratia sa tomu, kto predpisov neza · chováva.

4. Údovia III. rádu mozu byť účastní ešte väčších milostí, než v bársktorých braterstvách.

Môžu získať plnomocné odpustky: mesačne v bársktorý deň, v deň mesačného shromaždenia, mimo toho vo viac iných dní (no musia prijímať sv. sviatosti, navštíviť kostol a na úmysel Cirkve pomodliť sa aspoň 5 Otčenášov), konečne v hodinu smrti (po prijatí sviatostí a vzývaní mena Ježiš). Raz mesačne modlitbou 6 Otčenášov, Zdravasov a «Sláva Bohu» môžu získať odpustky sv. miest v Ríme, Porciunkule, Kompostelle a Jerusaleme. - V 9 dní od splnomocneného kňaza dostávajú takzvané všeobecné rozhrešenie, s ktorým plnomocné odpustky a iné milosti sú spojené; toto v páde prekážky za 8 dní môže dať i každý kňaz v nedeľu

1131

a sviatok (Kongr. odp. 16. jan. 1886) alebo v spovedelnici hneď po rozhrešení. Dva razy do roka dostávajú pápežské požehnanie.

Tieto a všetky iné odpustky môžu sa poskytnúť úbohým dušiam v očistci. Kto týždenne chodieva k sv. spovedi, môže čez týždeň získať odpustky i bez predchádzajúcej spovede. (Kongr. odp. 9. dec. 1763) Kto následkom nemoce nemôže vykonať návštevu kostola, predpísanú k získanil1 odpustkov, alebo ani sv. prijímanie, predsa získa odpustky, jestli koná skutky, ktoré mu spovedník miesto toho uložil. (Pius IX. 1862) - Každá omša za zomrelého úda rádu ma výsadu oltárnu. Kňazi z III. rádu majú osobnú výsadu oltárnu na tri dni v týždni. --:- III. ,rád teší sa prímluve mnohých a vel:kých svätých z tohoto rádu, obzvlášte sv. otca Františka; aj svätí z rehole' františkánov a klarissiek svojou prímluvou u trónu Božieho podporujú údov III. rádu, ktorý im je tak blízky.

5. Mnohé vysokopostavené osoby a údami III. rádu.

veľkí

svätí boli

Počíta

sa 130 korunovaných hláv, čo boly údami III. rádu; medzi týmito vynikajú: Cisár Rudolf Habsburgský (a po ňom 20· údov tohoto panovníckeho domu); sv. Ludvík IX., kráľ francúzsky; sv. Ferdinand Il., kráľ španielsky; Leopold 1., cisár rakúsky; v najnovšom čase dva pápeži: Pius IX. a Lev XIII. - Zpomedzi svätých III. rádu vynikajú: sv. Brigitta; sv. Františka Rimská, sv.

Margita Kortonská, sv. Alžbeta, krajinská grófka turingská, sv.

Alžbeta, kráľovna portugalská, sv. Klára Mon. a i. Keby tak III. rád zase prekvital, ľudia ztratili by prílišné baženie za zemskými statkami, naučili by sa premáhať zlé náchylnosti svoje, boli by poddaní sv-aRm predstaveným, uctili by svoje vzájomné práva a bohatí smierili by sa s chudobnými. (Lev XIII. 1892) III. rád je vstave previesť mravné vzkriesenie obcí. (Vianney) IH. rád je vstave docieliť vífazstvo kráľovstva Božieho nad kráľovstvom satana.

(Shrom. kat. vo Florencii 1873) Doteraz 39 pápežov odporúčalo III. rád, medzi nimi Lev XIII.

2.

Veľmi

rozšírené braterstvá.

K zaprevadeniu braterstva do niektorej fary vždy potrebuje sa dovolenie biskupské a pripojenie l\ arcibraterstvu. Biskup .; oznámi, ak je potrebné, i svetskej vrchnosti založenie braterslva.

1132

l. Spolok rozširovania viery má účel, almužnou a

modlitbou pohanmi.

podporovať

missionárov,

pracujúcich

medzi

Ústrojnosť tohoto spolku: Údovia denne modlia sa Otčenáš a Zdravas s doložením: «Sv. Františku Xaverský, oroduj za nás!» a týždenne platia 4 haliere (tedy ročne 2 kor. 8 halierov). Chudobní platia len, koľko môžu. - Zpomedzi odpustkov povolených údom sú naj značnejšie: plnomocné odpustky na každý z bársktorých dvoch dní mesiaca a plnomocné odpustky v hodinu smrti.

Každá omša za zomrelého úda má oltárnu výsadu. - Každých 10 údov dovedna zdarma dostáva letopisy o rozširovaní viery, v ktorých sa podávajú zanímavé zprávy z oboru missií. (Prítomne vydáva sa ročne asi 300.000 výtiskov; môžu sa objednať skrze kňaza od správy v Solnohrade, t. j. v Salzburgu.) Spolok bol založený v Lyone r. 1822 od 12 svetských ľudí. Nasledovne stredište spolku ešte doteraz je v Lyone. Terajší ročitý dôchodok spolku obnáša asi 7 millionov korún, z toho väčšia polovica z Francúzska. Najviac dávajú chudobní a robotníci. Spolku rozširovania ':iery majú sa pripísať nasledujúce úspechy: Asi za '10 rokov v rozličných čiastkach sveta bolo založené 150 biskupství a vyše 10 millionov ľudí privedené k pravej viere. ,- Dajedni povedia, že veď i tu u nás jesto dosť chudobných. «Oj, vy skúpi ľudomi­ lovia! Po vážte, že nič záslužnejšieho urobiť nemôžete, ako keď k zachráneniu duší prispievate. Tým priťahujete si nebeské požehnanie, tak že nielen dakoľko duší vymaníte zpod vlády satanovej, ale i v bezprostrednej blízkosti nejednu biedu odstrániť môžete.

Keby ste týždenne len o dakoľko halierov menej dávaly na nádherné šatstvo, zábavy a módne talafatky, mali by ste peňazí na jedno i druhé». (Bonald, biskup lyonský) Protestanti v tomto vefmi zahanbujú nás katolíkov. Lebo, bárs ich je počtom značne menej, predsa ročite vydávaju asi 15-krát viac, než my! Nezabúdaj tedy ani jedného roku na túto almužnu l Vo farských kostoloch obyčajne na Tri krále býva sbierka na missie medzi pohanmi.

2. Spolok detinstva Ježišovho má účel podporovať missionárov, ktorí rodičmi pohodené pohanské deti vyhladávajú a po kresťansky vychovať dávajú.

1133

Ústrojnosť tohoto spolku: Údovia mesačne

platia 4 haliere, tedy ročne 48 halierov (chudobní len koľko vládzu) a denne modlia sa Zdravas s doložením: ((Panno Maria, oroduj za nás a za úbohé deti pohanské». V jednej fare má byť aspoň 12 údov {zodpovedajúc 12-tim rokom detinstva Ježišovho) a títo nemajú byť vyše 21 rokov starí. Niektorá matka dáva malé dieťa svoje zapísať do Spolku detinstva Ježišovho a miesto neho koná predpísané skutky. Tým od Boha istejšie vyprosí zdravie pre svoje ·dieťa, poneváč cudzie dieťa od časnej i večnej smrti zachrániť pomáha. Údom povolené sú plnomocné odpustky v 5-7 dní roka; hojnejšie odpustky majú predstavení tohoto spolku. - Obyvatelia Číny majú ukrutný zvyk, že deti svoje, ak sú slabé alebo ak ich už priveia majú, kladú do lesov alebo na miesta, kde ich divoké zvery naj sť a zožrať môžu; takto za jeden rok asi 30.000 detí prichádza o život. Preto okolo r. 1841 jeden francúzsky biskup založil spomÉmutý spolok k zachráneniu detí a postavil ho pod ochranu rktinstva Ježišovho. Ročný dôchodok tohoto spolku obnáša teraz l alebo 2 milliony korún, z čoho asi polovica je z Francúzska; pomocou týchto peňazí býva každoročne okolo 400.000 detí pokrsteno a asi 40.000 po kresťansky vychovano, tak že z nich potom mnohí ako m~ssionári medzi svojimi krajanmi účinkujú.

3. Braterstvo sv. Michala archanjela má dlitbou a almužnou podporovať hlavu Cirkve. Ústrojnosť braterstva:

účel,

mo-

Údovia denne modlia sa Otčenáš, Zdravas a Apoštolské vyznanie viery za hlavu Cirkve (ponášajú sa na prvých kresťanov, čo sa za uväzneného Petra modlili) a ročne platia aspoň 24 halierov. Táto almužna pre pápeža zovie sa peterským halierom a vynakladá sa na podporu missionárov a tých biskupov, ktorým Cirkvi nepriateľské vlády ich majetok odobrali, na udržiavanie pápežských kancellárií a pápežských zástupcov u vlád, na udržiavanie pokladov umeleckých (na pr. sv.-peterského chrámu) a p. Braterstvo bolo založené vo Viedni od viacerých vysokopostavených mužov, a sícé práve vtedy, keď pápežovi veľká časť Cirkevného štátu už odňatá bola (1860). Ono stojí pod ochranou sv. archanjela Michala a zväčša je spravované ľuďmi zo svetského stavu. Údom povolené sú odpustky v hodinu smrti.

1134

4. Braterstvá najsv. sviatosti oltárnej majú sa najsv. sviatosti oltárnej.

účel,.

klaňať

V terajšom čase veľmi sa šíri braterstvo večitej poklony najsv. sviatosti oltárnej. Každý úd tohoto spolku prevezme mesacne jednu hodinu, ktorú v modlitbe pred Najsvätejším stráviť má.. Údovi a striedave držia hodinu poklony a síce v nedele a sviatky od rána do večera. Dôležitejšie odpustky sú: Plnomocné odpustky v bársktorý deň mesiaca a v prvý štvrtok mesiaca, na Božie Telo alebo pod jeho oktávou, v 5 hlavných sviatkov Matky Božej a v mnohé iné sviatky, v deň poklony a v hodinu smrti. Sluší sa, aby Spasiteľovi vždy prítomnému v najsv. sviatosti ustavičná poklona vzdávaná bola. Ako niet hodiny, v ktorú by sa omša sv. na sveteneslúžila, a ako v nebi zástupy anjelské a. svätí neprestajne spievajú «trikrát svätý», tak sluší sa aj, aby bez prestania znel chválospev: Pochválená a zvelebená teraz a na veky buď najsvätejšia sviatosť oltárna. (Biskup regensburgský 1894) Spolok tento zvlášte preto je užitočný, že častejšie prijímanie napomáha. «Ako tieň za telom ide, tak častejšie prijímanie ide za večitou poklonou». (Euch.} Kto do spolku tohoto prijatý byť chce, najlepšie urobí, ked sa. obráti k správe kat. fary v Sankt-Gallene v Švajciarsku s pripojením 20-halierovej listovej známky. Spolok má i svoje mesačné časopisy v rozličných rečiach a bol založený nábožným o. Eymardom v Paríži (t 1868), ktorý k ustavičnej poklone najsv. sviatosti oltárnej i rehoľu eucharistínov založil. (Každý úd o každých 8 hodín koná hodinovú poklonu.) Krem toho spomenutý o. Eymard založil «k1íazský spolok poklony». Každý kňaz týždenne má stráviť hodinu v rozjímajúcej modlitbe pred najsv. sviatosťou oltárnou.

Do tohoto spolku patrí už 40.000 kňazov. Mimo braterstva večitej poklony jestvujú ešte iné braterstvá k ucteniu sviatosti oltárnej, takzvané paramentové spolky. Údovia ich zvykli mesačne v hodinu, ktorú si sami volia (dľa možnosti v kostole), kl a- . ňaf sa sviatosti oltárnej a ročne dávajú almužnu k nadobudnutiu najpotrebnejších predmetov pre chudobné kostoly. (Odpustky sú tie isté, čo hore.) Takým spolkom u nás v Uhorsku je Oltárny spolok v Budínpešti.

E. Braterstvo najsv. srdca Ježišovho má uéel. ctiť najsvätejšie srdce Ježiša k dosiahnutiu veľkých milosti, aké Kristus za ctenie toto prisľúbil.

1135

Ústrojnosť braterstva: Údovia denne majú sa modliť Otčenáš, Zdravas a «Verím v Boha» s doložením: . «Sladké srdce môjho Ježiša, daj, aby som ťa vždy viac miloval»; ďalej mesačne majú prijímať najsv. sviatosť, nakoľko možno v prvú nedeľu (alebo piatok) mesiaca. S obzvláštnou pobožnosťou majú sláviť sviatok najsv.

Srdca Ježišovho (v piatok alebo nedeľu po oktáve Božieho Tela), a nakoľko možno, byť prítomní v kostole na pobožnostiach srdca Ježišovho; konečne majú sa modlif za zomrelých i živých údov spolku. - Údom spolku je každý, kto osvedčí, že do neho vstupuje; nemusí byť zapísaný. (Tedy prijatie do spolku je bezplatné.} Braterstvu sú udelené veľmi hojné odpustky; naj znamenitejšie sú nasledujúce: plnomocné odpustky v bársktorý deň mesiaca a krem toho v prvú nedeľu (alebo piatok) mesiaca, v deň Srdca Ježišovho alebo v nasledujúcu nedeľu (návšteva kostola v týchto pádoch nie je predpísaná) a v hodinu smrtí; konečne vo velmi mnohé sviatky roka, pri č om návšteva kostola je potrebná. (Miesto návštevy kostola môže spovedník uložiť chorým alebo prekážaným údom iný dobrý skutok.) Za každý čez deň vykonaný dobrý skutok povolené sú odpustky 60 dní. Kto býva na mieste, kde braterstvo nie je zaprevadené, môže získať všetky menované odpustky i bez toho, že by k braterstvu patril, jestli len plní, . čo by ako úd braterstva robiť mal. Braterstvo je založené r. 1801 sv. Levhartom z Portomauricia v Ríme, kde sa arcibraterstvo ešte dnes nachodí (v kostole P. Marie pokojnej). Kristus zjavil sv. Margite Alakokovej (t Hi90) mnohé a veľké milosti, aké ctitelia sv. srdca jeho obdržia.

Vo farských kostoloch, kde braterstvo je zaprevadené, nachodí sa braterský oltár s krásnym obrazom srdca Ježišovho.

6. Braterstvá sv. ruženca majú dlitbu ružencovú.

účel,

pestovať

mo-

Ústrojnosť takzvaného živého ruženca: 15 osôb spojí sa a každý mesiac podelia si medzí sebou (obyčajne ťahaním žrebu, t. j. lósu, alebo i postupovaním radom tajomství ružencových) 15- desiatok ruženca. Každý úd čez celý mesiac modlí sa desiatku, ktorá mu pripadla. Týmto spôsobom všetcí údovía dovedna každodenne modlia sa celý ruženec. (Údovía tedy dennou modlitbou ružencových čiastok tak sú dovedna spojení, ako 15 desiatok ruženca; ztadiaľ výraz «živý ruženec».) Braterstvo je podriadené Kat.

Ľud.

Katechismus.

72

1136

reholi dominikánskej ; táto vymenúva správcov spolkových. Odpustky: Úplné v tretiu nedeľu každého mesiaca, v 7 sviatkov Pána, v Trojičnú n edeľu a vo všetky sviatky prebl. Panny Marie. Aj predpísaná modlitba nadaná je odpustkami. Akby však niektorý úd zanedbal modlitbu, iní naskrze neztratia odpustkov. (Reh. XIV. l. nov. 1835) Braterstvo živého ruženca bolo založené r. 1833 j ednou nábožnou paňou v Lyone vo Francúzsku. - Už za časov sv. Dominika jestvovalo takzvané Braterstvo ruženca, ktoré pápež Alexander IV. 1261 potvŕdil. Každý úd týždenne raz modlí sa celý z 15 desiatok pozostávajúci ruženec. Pätnásť desiatok môže sa podelif i na jednotlivé dni v týždni; údovia nemusia pomodliť sa ich za j eden deň. (Pius IX. 22. jan. 1858) Môžu modliť sa ich kľačiac alebo chodiac. Údovia tvoria s dominikánskou rehoľou jednu veľkú rodinu. Všetko dobré, čo re hoľa táto doteraz vykonala, je spoločným majetkom všetkých údov. (Lev X. 6. okt.

1520) Nad nimi je rozprestretý ochranný pláš ť Marie. Odpustky: Plnomocné v l. ne.deľu každého mesiaca, vo sviatky P. Marie, vo sviatok Ruženca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v hodinu smrti. (Pius IX. 18. sept. 1862) Krem toho jestvuje takzvaný večný ruženec. Každý úd mesačne (alebo ročne) prevezme jednu hodinu modlitby, v ktorú sa pomodlí všetkých 15 desiatok ruženca a litánie loretánske. Tieto hodiny modlitby tak sú usporiadané, aby sa údovia vo dne i v noci neprestajne ruženec modlili.

7. Braterstvo sv. škapulára má účel, vyžiadať ochranu a prímluvu Matky Božej vo všetkých nebezpečenstvách života, pri smrti i v očistci.

Založené bolo toto braterstvo r. 1250 sv. Šimonom Stokom, generálom rehole karmelitskej (t 1355). Matka Božia že sa mu zjavila a odovzdala škapulár s poznamenaním, že každý nábožný kresťan, ktorý ho nosiť bude, vyhne večnej smrti a dostane ochranu v nebezpečenstvách i skoré vysvobodenie z očistca. (Páp. Pavel V. 20. jan. 1613 a Ján XXII. vyhlásili to za pravdu.) - Braterstvo takto je ustrojené : Kňaz splnomocnený provinciálom karmelitov prijíma údov, zavesiac každému škapulár, a zapíše ich do soznamu braterstva. Škapulár pozostáva z dvoch kúskov vlneného súkna, ktoré šnúrou dovedna sú sviazané a okolo pliec tak zavesené, že jeden kúsok na prse, druhý na chrbet siaha (latinské slovo ska-

1137

pule, a či vlastne scapulae, toľko značí, čo plecia, a škapulár vlastne je toľko, čo náplecník.) Tento škapulár, ktorý po prvý raz len od kňaza smie byť zavesený, musia údovia ustavične nosiť (aj v noci, počas choroby, menovite v hodinu smrti). Smie sa odložiť len v páde nutnosti, n. pr. pri kúpaní, preobliekaní, plátaní a p. Údovia denne musia sa modliť malé hodinky k Matke Božej. Spovedník môže im miesto toho dľa potreby predpísať aj iné skutky, n. pr. modlenie 7 Otčenášov a Zdravasov.- Odpustky: Plnomocné každú stredu, vo všetky sviatky Matky Božej (podmienka: spoveď, prijímanie, modlitba na úmysel . pápeža, návšteva nakoľko možno - braterského kostola), konečne plnomocné odpustky v hodinu smrti. Za každý dobrý skutok 100-dňové odpustky. Sv. omše za zomrelých údov majú oltárnu výsadu. - Sú ešte 4 iné braterstvá sv_ škapulára (karmelitov, najsv. Trojice, 7 boJastí, nepoškvrneného počatia)_ Každé braterstvo sv. škapulára poskytuje obzvláštne milosti a odpustky. (N. pr. plnomocné odpustky v 1. a 3. nedeľu každého mesiaca a piatky.) Môže niekto súčasne dať sa prijať do všetkých 5 braterství sv. škapulára. Pritom dostane päť­ násobný škapulár. (Päť škapulárov je poprišívané jeden na druhý.)

Krem «malých hodiniek» nie sú predpísané iné modlitby. (Kňazi modlia sa len breviár.) Pre údov Braterstva sv. škapulára Matka Božia je druhou Rebekou. Ako táto svojho syna - miláčka Jakuba - obliekla do šiat Esauových, aby otcovské požehnanie pre neho obdržala, tak robí Maria: v škapulári podáva nám odev svojho Syna Božieho, aby sme od Otca nebeského požehnaní boli.

8. Ingolštatský omšový spolok má účel, vyprosiť živým údom svojim šťastnú smrť a zomrelým údom rýchle vykúpenie. Ústrojnosť tohoto braterstva: Každý úd raz v určitý deň roku (alebo hneď potom) má dat: odslúžil jednu sv. omšu; táto slúži sa menovite na úmysel, aby sa údovi, čo najprv umre, šťastná hodina smrti, a tým, čo už zomreli, úľava v mukách očist­ cových vyprosila. Údovia častejšie majú prijímať sv. sviatosti, ctiť nepoškvrnené počatie a niektorého patróna umierajúcich (sv. archanjela Michala, SY. Jozefa, sv. Barbaru), častejšie vzbudzovať 3 božské cnosti a ľútosť a nezabudnúť pomodliť sa pri zvonení umieračkom.

72*

1138

Platia raz malý peňažitý obnos na zaokrytie tlačových útrov. Údovia môžu získať veľmi veľké odpustky ; plnomocné v l. nedeľu každého mesiaca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v 5 hlavných sviatkov Matky Božej a v mnohé sviatky a dni svätých, konečne v hodinu smrti. Každú hodinu a na každom mieste môžu pomodlením sa 6 Otčenášov, Zdravasov, Sláva Bohu atď. získať odpustky sv. miest v Ríme (tamejších 7 hlavných kostolov), Porciunkule, Jerusaleme a Kompostelle. Veľké odpustky obdržia za každú návštevu nemocných (20 rokov), za každú polhodinovú modlitbu rozjimajúcu (60 rokov), za každú návštevu kostola (vyše 7 rokov) a i. Všetky odpustky môžu sa poskytnúť úbohým dušiam.

Omša za zomrelých údov má oltárnu výsadu. - Spolok bol založený r. 1726 pred jedným milostným obrazom Matky Božej v kláštore františkánskom v Ingolštate v Bavorsku. Teraz je v ňom do 400.000 údov, tak že denne slúži sa vyše 1000 braterských omší. Prijatie do spolku môže sa žiadať i písomne alebo skrze prostredníka; avšak každý úd musí byf zapísaný do soznamu braterstva v Ingolštate.

9. Braterstvo Ducha Sv. má účel, o mnohých kňazov, nim osvietených.

prosiť

Ducha Sv.

Ústrojnosť braterstva: Údovia denne majú sa modliť 7 «Sláva

Otcu atď.» a jeden Zdravas na spomenutý úmysel, pred sviatkom Soslania Ducha Sv. vykonať 9-dňovú pobožnosť a častejšie prijímať sv. sviatosti ; konečne odporúč a sa im, aby každú druhú nedeľu v mesiaci v kostole braterskom na pobožnosti k Duchu Sv. prítomní boli. Za to medziiným po každom dobrom skutku obdržia odpustky 100 dní; plnomocné odpustky na sviatok soslania Qucha Sv. a Zvestovania Panne Marii (alebo v oktáve týchto sviatkov) a v hodinu smrti. Spolok bol založený viedeňským arcibiskupom Gangelbauerorn r. 1872 a má doteraz 50.000 údov. Kto do spolku tohoto chce byť prijatý, môže sa listom hlásiť u missionárskych kňazov sv. Vincenta Paulánskeho (lazaristov) vo Viedni (VII. Kaiserstrasse 5). Obyčajne platí sa malý peňažitý príspevok na zaokrytie tlačových útrov.

Ú39

3.

Veľmi

rozšírené výpomocné spolky.

l. Spolok sv. Vincenta má

jakých núdzu trpiacich a telesnému blahu.

pomáhať

účel,

vyhľadávať

všeliim k duchovnému a

Ústrojnosf spolku: Činní údovia spolku, čo sú katolíckeho náboženstva a pri veľkom počte, rozdelení na «konferencie» (t. j. na oddiely), navštevujú chudobných v iéh príbytkoch, podporujú ich peniazmi alebo potravou a usilujú sa byť im osožnými v náboženskom i mravnom ohľade. Sbierajú ročité dobrovoľné príspevky od účastníkov spolku a vždy i dary od dobrodincov, ba zakladajú i spolkovú knižnicu. Činní údovia obyčajne shrornažďujú sa každý tyždeň a radia sa o potrebných skutkoch lásky k bližnému. Za každú návštevu núdzu trpiacich a za všetky práce v obsluhe chudobných povolené sú hojne odpustky. Všetci účastníci spolku obzvlášte dostávajú plnomocné odpustky v bársk~orý deň mesiaca i v hodinu smrti a veľké odpustky za udelenú almužnu.

(Reh. XVI. 1845, Pius IX. 1859) - Spolok bol založený v Paríži r. 1830 od ôsmich študentov, čo najprv vrúcne vzývali o pomoc sv. Vincenta Paulánskeho, ktorého kosti v kostole sv. Lazara v Paríži spočívajú. Schôdzky svoje menovali «konferenciami». Spolok už po desiatich rokoch v Paríži mal 1000 údov, čo týždenne asi 2000 núdznych rodín navštevovali a podporovali; potom rýchlo sa rozšíril po celej Europe. Dnes jesto okolo 5000 spolkov sv. Vincenta. Koľko síz utrel spolok tento, môžeme najlepšie posúdiť, keď povážime, že za jeden rok, n. pr. 1888 od všetkých spolkov sv.

Vincenta dohromady 10 rnillionov korún (poťažne frankov) na podporu chudobných vydané bolo.

2. Spolok sv. Bonifáca má účel, zakladaním fár a škôl zachovať katolícku vieru tým katolíkom nemeckého jazyka, čo v protestantsk~ch miešaných krajoch bývajú.

Spolok menuje sa po sv. Bonifácovi, apoštolovi Nemcov, a stará sa o všetky krajiny, kde sa katolíci nemeckého jazyka nachodia, qbzvlášte o Germaniu, Rakúsko, Švajciarsko, Uhorsko ; zakladá kostoly a školy a tam zaobstaráva kňazov a učiteľov.

1140

Je dokázaná vec, že v diaspore (t. j. v krajoch s inovereckým obyvateľstvom) často ledva tretina všetkých katolíckych detí po katolícky krstená býva a že deti katolíckych rodičov zväčša protestantské školy navševujú alebo celkom bez náboženskej výučby ostávajú; tak v apoštolskom vikariáte saskom, ba i v miešaných krajoch s prevažne katolíckym obyvateľstvom, ako v západnom Prusku. Týmto spôsobom každoročne tisíce katolíkov tratia svoju vieru. Nasledovne bohumilý skutok konajú všetci, čo do tohoto spolku vstupujú. Údovia modlia sa denne len jeden Otčenáš a Zdravas s dodatkom: «Sv. Bonifácu, oroduj za nás!» Krem toho mesačne alebo ročne platí sa bársaký malý peňažitý obnos. Obyčajne v deň sv. Bonifáca robí sa peňažitá sbierka v kostole. Sosbierané peniaze zasielajú sa diecesánskemu výboru a upotrebujú sa len pre diecésu. Diecesánsky výbor stojí pod generálnym predstavenstvom v Paderborne. - Spolok bol založený r. 1849 na 3. shromaždení katolíkov v Regensburgu. Najhorlivejším napomáhateľom jeho bol gróf Jozef Stolberg, syn slovutného konvertitu.

Tento precestoval celú Germaniu, osobne shováral sa s biskupmi a získal ich spolku. On bol prvým generálnym predsedom spolku a mal sídlo svoje v Paderborne. (Pozoruhodné je, že v diecési paderbornskej i luteránstvo malo svoj začiatok; lebo Wittenberg a Eisleben ležia v tejto diecési.) V Paderborne potom vždy bolo sídlo generálneho predstavenstva. Po smrti Stolbergovej (t 1859) generálnym predsedom spolku bol Mft.rtin, biskup paderbornský, ktorý ho k veľkému rozkvetu priviedol. Uviedol verejné pobožnosti pre údov spolku a v mnohých spisoch prosil o podporu katolícku · Germaniu. Prítomne spolok má asi 11 12 milliona mariek (t. j. asi 1,800.000 korún) ročitého dôchodku. (Z Rakúska r. 1904 dostal iba 38.400 korún, poťažne 19.200 zl.) Pápež Pius IX. veľmi odporúčal spolok a údom jeho povolil mnohé odpustky. (Kongr. bisk. 21. apr. 1852)

má čo

3. Spolok sv. archanjela Rafaela pre vysťahovalcov možnosti poskytovať ochranu na ceste tým, sa k vysťahovaniu do Ameriky skutočne odhodlali. účel, dľa

No spolok nijako nemá účelu, podporovať sťahovanie do Ameriky ; naopak, on vystríha pred nim. Rozširuje spisy k pouče · niu vysťahovalcov a v jednotlivých prístavných mestách europej-

1141

ských (ako n. pr. v Bremách a Hamburgu) i amerických má stálych dôverníkov, čo kríž a kotvu na prsiach nosia a vysťahoval­ com bezplatne rady a pokyny dávajú. (Ľudia v takých prístavných mestách obyčajne upadujú do rúk prešibalých agentov a peňazo­ mencov, čo ich do biedy uvrhujú.) Vysťahovalcom pred odcestovaním poskytuje sa i príležitosť k prijatiu sv. sviatostí a navštíveniu služieb Božích, pri ktorých o nastávajúcich nebezpečenstvách obzvlášte poučení bývajú. Výdavky spolku zaokrývajú sa ročnými príspevkami dobrosrdečných údov; ročný príspevok obnáša asi l kor. 20 halierov. Celoročný dôchodok obnáša okolo 36.000 korún (poťažne 30.000 mariek). Spolok tento bol založený r. 1868 a síce na 19. shromaždení katolíkov Germanie v Bambergu. Spolok doteraz jestvuje v Germanii a Rakúsku a má svojich dôverníkov u mnohých biskupských konsistorií, ako v Mníchove, Passaue, Kolíne, Trieri, Paderborne, Viedni, Litomericiach atď. Len v prístavných mestách Bremách a Hamburgu ujal sa spolok asi za 10 rokov 250.000 osôb a postaral sa, aby na vysťahovaleckých lodiach, kde predtým bezuzdnosť panovala, zákony slušnosti a mravopočestnost voči vysťahovalcom zachovávané boly. V New- Yorku je takzvaný «Dom Leva», od katolíckych biskupov spravovaný, ktorý vysťaho­ valcom lacnú hospodu poskytuje, železničné lístky a p. zaobstaráva.

4. Spolok katolíckych tovaryšov má účel, viesť mladých remeselníkov k náboženskému a cnostnému životu, menovite však k pracovitosti a bratskosti. Ústrojnosť miestneho spolku: Na čele stojí katolícky k?1,az ktorému po boku stoja údovia spolkového predstavenstva z počtu majstrov; a tovaryšov. Údovia mú byť len 17-26-roční a majú pravidelné shromaždenia, na ktorých poučné prednášky, najmä obsahu náboženského, hlavnú úlohu hrajú. Rokovanie o politike alebo o sporných otázkach náboženských je vytvorené. Nezabúda sa na pestovanie spevu (spolkovej piesne), na čítanie primeraných spisov, na slušnú zábavu, ani na plnenie náboženských a občian­ skych povinností. Predpísaný spolkový pozdrav je: «Žehnaj Pán Boh poctivé remeslo». Pocestní tovaryšia cudzích tovaryšských spolkov katolíckych obyčajne dostávajú od spolku stravu i hospodu.

1142

Jednotliví údovia podporujú sa v chorobe a núdzi. Tovaryšské spolky jednej diecése podriadené sú diecesánskemu, celej dŕžavy ústrednému predsedovi, a všetky kat. tovaryšské spolky sveta gene· rálnemu predsedovi v Kolíne. Všetky spolky stoja pod ochranou sv.

Jozefa, pestúna Ježiša Krista. - Zakladateľom spolku bol kňaz Adolf Kolping. Tento, narodený pri Kolíne r. 1813, bol obuvníckym tovaryšom a ako taký dobre poznal mravnú spustlosf robotníkov. Poneváč nasilu chcel byť kňazom, ako obuvnícky tovaryš začal sa učif latinskú reč vzdor posmechu svojich spolupracovníkov. Keď potom hneď do 3 gymnasiálnej triedy bol prijatý, živil sa biedne vyučovaním iných v súkromných príbytkoch a konečne r. 1845 bol v Kolíne za kňaza vysvätený. Ako kaplán účinkoval v ľudnatom meste robotníckom Elberfelde a neskoršie v Kolíne ; tu ujal sa biedneho stavu robotníckeho a založil prvý tovaryšský spolok. Kolping, «apoštol remesla», umrel r. 1865. Doteraz jestvufe vyše 1000 tovaryšských spolkov ; z tých 700 pripadá na Germaniu, ostatné zväčša na Rakúsko ; všetky dovedna majú vyše 200.000 údov. Asi 280 spolkov má vlastné domy.

5. Knižné spolky katolícke majú úč el, za značn e ľavnejšiu cenu rozširovať medzi ľudom dobré a užitočné knižky. Také spolky sú na pr. v Čechách, Uhorsku a iných krajinách.

V Čechách je veľmi rozšírené, aj u nás známe, Dedictvo sv. Jána Nepomu ckého, Dediétvo sv. Oyrilla a Metoda a Dedictvo sv. Prokopa ; spolky tieto vydaly veľký počet náboženských a mravnopoučných kníh. V Uhorsku najdôležitejší a najpotrebnejší pre katolíckych Slovákov je Spolok sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave. Údovia platia 20 korún, alebo v desať ročných čiasticiach po 2 kor. 40 hal.; zakladatelia 200 kor. alebo za 10 rokov po 24 kor. Údovia ro čne až do smrti dostávajú spolkový kalendár a dakoľko náboženských a mravnopoučných knižiek. Krem toho spolok tento vydáva a má na sklade katechismy, bibliky a iné školské i modlitebné knižky ; stojí pod ochranou prímasa a biskupov uhorských. Každý kňaz, ktorý je údom spolku, je povinný raz v roku (pod oktávou sv. Adalberta) slúžiť sv. omšu za živých i zomrelých údov spolku. - Účelom spolku je dvíhanie nábožnosti a mrav-

1143

nosti u ľudu, a preto zasluhuje, aby ho každý pravý venský a katolík všemožne podporoval a odporúčal.

ľudomil

slo-

6. Spolky katolíckych robotníkov majú účel, naporuáhať nábožnosť a mravnosť, obzvlášte pracovitosť a bratskosť medzi robotníkmi. Ústrojnosť spolku: Údovia pravidelne a spoločne priJimaJU

sv. sviatosti i zúčastňujú sa na . slávnosťach cirkevných; majú pravidelné shromaždenia s prednáškami obsahu náboženského a vzdelavateľného, pri ktorých o základných bludoch socialistických naúk :poučovaní bývajú. (Politika je vytvorená.) V spolkovom dome je čítalňa a knižnica. Údovia majú konať skutky lásky k bližnému; sem patrí na pr. návšteva a podporovanie nemocných údov, zaobstaranie práce takým, čo jej nemajú, starosť o vdovy a siroty.

Konečne mávajú i družné zábavy, výlety a slávnosti. No za dôležitý ciel vždy považuje sa súhlas medzi robotníkmi a davatelmi mzdy s ohľadom na práva a povinnosti. (Lev XIII. 1891) V Germanii r. 1888 bolo 74 katolíckych spolkov robotníckych; dnes počet tento je ďaleko väčší.

7. Krem toho ešte sú katolícke ľudové spolky, spolky katolíckych majstrov, učňov, remeselníkov, študentov, učiteľov, právnikov atď.

Takmer všetky majú účel, osožiť údom v ich povolaní alebo :Stave poučovaním (prednáškami, dobrými spismi) a podporovaním (v chorobe, nešfastí, zaobstaraní pekného pohrabu), poučiť ich o náboženských otázkach prítomnosti (s vytvorením politiky), povzniesť nábožnost: a mravnost: (družnými schôdzkami, deklamáciami, muzikou, spevom a p.) V týchto spolkoch teda nevychovávajú sa pobožnostkári, ako sa svobodomyseľníci domnievajú. - Medzi ľudo­ vými spolkami zvláštneho spomenutia zasluhuje «L'udový spolok pre katolícku Germaniu», ktorý r. 1894 od slovutného ríšskeho vyslanca a vodcu takzvaného centra (t. j: strednej strane na ríšskom sneme), Windhorsta, bol založený. Spolok r. 1905 mal 565.700 údov. Najhlavnejším účelom spolku je boj proti prevratným snahám spoločenským nášho veku pomocou prednášok a spisov.

1144

Za 4 roky rozdalo sa asi 7 millionov tiskopisov. Každý úd platí do pokladnice spolkovej jednu marku (t. j. l kor. 20 hal.) Sídlo· spolku je v Mohuči. Veľký je i L'udový spolok pre Horné Rakúsko. Tento hol založený r. 1870 od rázneho biskupa lineckého Rudigiera (é 1884) a má 35.000 údov. - Veľmi dohre pôsobí aj Útulňa sv. Antona, ktorá svoju starosť venuje osobám, schopným polepšenia, čo z trestníc vyšly a preto vo svete obyčajne službu dostať nemôžu. (Útulňa sv. Antona vo Viedni XV. Prouthongasse; podobný ústav je i v Achene, t. j. Cachách.) Veľmi na čase sú aj ústavy pre kat. služky (na ochranu di ev čat) poveľmestách; tieto ujímajú sa kat. di evčat, čo z vonkova prichodia do veľmesta a službu hľadajú ; ďalej takých, čo služby nemajú.

Chránia ich od svedenia. (Všetky tieto spolky holy odporúčané na rozličných shromaždeniach katolíkov.) Tu i tam boly založené i domy pre starcov. Roku 1840 jedna pani v Paríži vzala do· opatery dve slabé staruchy. Onedlho pomáhaly jej aj iné osoby a tak vznikla spoločnosť «malých sestier chudobných)>, ktorá teraz má 5000 údov a v asi 300 domoch 30.000 starcov a starúch opatruje.

8. Dajedny katolícke spolky maJU viac významu prejednotlivé krajiny: tak v Germanii Africký spolok nemeckých katolíkov, ktorý má účel, prispievať k potlačeniu otroctva v Afrike a k pokresťaneniu tejto čiastky sveta; ďalej v Rakúsku Školský spolok katolícky, čo zakladá školy, v ktorých sa mládež po kresťansky vychováva.

Staručký kardinál Lavigerie (č. Lavižrí) z Kartága (t 1892) podujal cestu po Europe (r. 1888) a menovite vo veľmestách (Paríži, Londýne, Ríme) líčil ohavnosti otroctva v Afrike. Následkom jeho oduševnených rečí vznikly mnohé spolky protiotrokárske, medzi nimi aj Africký spolok nemeckých katolíkov, ktorý ročite asi s 200.000 markami ( = 240.000 korunami) prispieva k zaneseniu kresťanskej vzdelanosti do Afriky. - Skolský spolok katolícky vyvinuje čulý ruch menovite vo Viedni a Dolnom Rakúsku.

Založil mnoho ľudových škôl a učiteľský seminár. Má 30.000 údov a je podelený dľa fár. (Aspoň 15 údov v niektorej obci tvorí farskú skupinu; každý úd ročne platí 1 kor. 20 hal.) - «Dnes veľmi

1145

je potrebné spolčovať a sbratrovať sa k velkým podnikom v politike, obchode a peňažníctve. Nuž tedy, utvorme mohutný spolok, aby sme kresťanstvo v rodine udržali a zachránili 1» (Biskup Alojz z Kalabiany) Mohutný pud k sjedrioteniu, čo dnes na každom úzerrií života vyniká, musi sa presadiť i na · územie cirkevného života. (Gorres)

Tu

končí

sa

učenie

o prostriedkoch milosti:

,

v

HODNOTA NABOZENSTVA. Dnes od niektorých ľudí môžeme počuť, že náboženstvo · je len súkromnou, tedy pobočnou vecou. Tí, čo tak hovoria, sú i toho náhľadu, že výučba v náboženstve je menej dôležitá, než na pr. výučba v čítaní, písaní a počtovaní. Nuž toto nestojí, lebo náboženstvo je hlavná vec a najužitočnejšie i najpotrebnejšie dobro pre život.

l. Náboženstvo je svetlo pre náš rozum.

Náboženstvom dozvedáme sa a poznávame cieľ svojho života i cestu k tomuto cieľu. Kto tedy náboženstvo má, podobá sa pocestnému, čo po tme svetlo má. Kto je bez náboženstva, ten po tme habká. Má oči a nevidí. Je ako slepý. Preto Spasiteľ, ktorý nám pravé náboženstvo priniesol, menuje sa «svetlom sveta»; on povedá: «Ja som svetlo sveta; kto mňa nasleduje, nechodí po tmen. (Ján 8, 12) Preto pri jeho narodení ukázalo sa svetlo na nivách betlehemských a podivne jasná hviezda zjavila sa na nebi.

Preto v kostoloch sviece horia pri omši (lebo veď «Svetlo sveta» prítomné je na oltári pod spôsobami chleba a vína); preto _v lampe pred tabernákulom je svetlo (označuje «Svetlo svetan, čo tam je prítomné); preto sviece s oboch strán omšovej knihy, keď sa pri veľkej sv. omši evanjelium číta. (Sviece značia: Náš rozum dostáva svetlo skrze nauku Kristovu, teda skrze evanjelium.) A nie bez príčiny dáva Cirkev 3-krát dňa zvoniť na modlitbu: pred východom slnka, po západe slnka a keď slnce najvyššie stojí. Pripomína nám, že Syn Boží, ktorý je Svetlo sveta, raz človekom sa stal a 33 rokov medzi nami žil. Kto náboženstvo má, je tedy naozaj osvietený; kto ho nemá, je nezkúsený, trebárs hy mnoho o sebe myslel.

1147

2. Náboženstvo dáva vôli našej nadľud­ skú silu; svojimi vážnymi pohnutkami mohutne popudzuje nás k dobrému a zdržuj e od zlého.

Náboženstvo je ako sochor. Týmto i dieťa môže udvihnúť bremená. Tak náboženstvo i slabému človekovi dodáva sily k vykonávaniu nadľudských skutkov. Povážme len účinkovanie katolíckeho missionára, ktorý v krajinách pohanských popri ustavičných prenasledovaniach a nebezpečenstvách živQta bez výhľadu na zemskú odplatu pracuje na spasení bližných svojich. Povážme, ako počas nákazlivých nemocí, kde chorých neraz i vlastní pokrevní opúšfajú, katolícki kňazi a nábožné mníšky ich navštevujú a láskave opatrujú. Ktože dodáva ľudom týmto toľko smelosti?

To je náboženstvo, ktoré povedá: Čo bližným robíte, Bohu robíte.

Dostanete raz večnú odplatu v nebi atd. A čo dodávalo sv. muče­ níkom sily, aby skôr majetok a život utratili, než dačo zlého urobili? Tiež náboženstvo, ktoré vraví: «Boh vie všetko. Po smrti príde súd a spravedlivá odmena. Všetci raz vstaneme z mŕtvych)) atď. Preto pravdivé sú slová: «Najvzdelanejšia policia nie je vstave nahradiť účinok najjednoduchejšieho katechismu z dedinskej školy» (Walter). Veď policia a moc svetská len tam môže zasiahnuť, kde prečiny sú zrejmé. No náboženstvo poukazuje, že i za také skutky, ktorých ani jedno oko ľudské nevidf, ba i za myšlienky svoje pred súdnou stolicou Božou jednúc zodpovedať musíme. Náboženstvo tedy robí človeka svedomitým. Ako náboženstvo oduševňuje ľudí a im smelosti dodáva, vidíme na križiackych vojskách v stredoveku, na Andrejovi Hoferovi v Tyrolsku počas napoleonovských vojen, na kresťanskom vojsku, čo r. 1683 Viedeň osvobodilo. Niektorí chceli by napraviť ľudí takzvanou naukou o povinnostiach: táto opiera sa len na dôvody rozumové (n. pr. prídeš o vážnosť u ľudí, policia dá ťa do chládku a p.) Také rozumové dôvody v čas pokušenia sú ako sňahové záveje, č o sa roztopia, keď slnko na ne svieti. najťažšie

3. Náboženstvo teší v od zúfalstva.

nešťastí

a zdržuje

1148

Náboženstvo účinkuje ako olej. Tento uľavuje bôľ a hojí rany. Pre čo Job, Tobiáš a i. boli tak trpezliví v ťažkých trápeniach?

Lebo náboženstvo vravelo im: «Boh je naším Otcom; nenakladá viac, než uniesť vládzeme. Keď tedy núdza je najväčšia, pomoc Božia je najbližšia. A Boh obráti všetko k dobrému». A zkadiaľ zase s druhej strany je toľko samovrážd, často i pri celkom nepatrných protivenstvách? Lebo chybí náboženstvo, nasledovne aj útecha. Človek s náboženstvom rovná sa pevne zakorenenému dubu, čo povíchriciam vzdoruje; no človek bez náboženstva klátivej trstine. Náboženstvo je ako kotva, ktorá loď počas vlnobitia Dd záhuby chráni. Noviny nedávno doniesly nasledujúcu zprávu: Jeden sociálny demokrat vystatoval sa v krčme pred spoločníkmi, že sa mu po triročnom namáhaní konečne podarilo, urobiť beznáboženskou svoju ženu, ktorá predtým tak nábožná bola. Rozumie sa, že ho spoločníci preto veľmi chválili. Keď večer domov išiel, pred svojím príbytkom videl stáť mnoho ľudí. Na otázku odpovedali mu, že sa v dome nešťastie stalo. Chlap vošiel do príbytku a našiel svoju ženu a troje detí mŕtve ležať na podlahe. Pri žene ležala ceduľka, na ktorej stálo: «Kým som ešte náboženstvo mala, pre odplatu Božiu znášala som pokojne všetky trápenia života. No od tých čias, čo muž - ukrutný ako kat - o vieru ma pripravil, som celkom nešťastná. Takými nesmú byť moje deti. Preto som otrávila všetky». Tu vidno, čo človek môže s náboženstvom a čo bez neho. Bez náboženstva je podobný tomu, ktorému sa loď stroskotala. Právom vyslovil sa generál La u don: «Ľudia bez náboženstva v chorobe a nebezpečenstve sú najväčší bojazlivci bez smelosti a sily».

4. Náboženstvo zaopatruje človekovi pravú .spokojnosť.

Bez náboženstva niet spokojnosti na svete a tak ani pravého Boh ako Stvoriteľ je prameňom všetkej blaženosti a človek pre Boha je stvorený, nuž ten, čo od Boha sa odvráti alebo o Bohu nič vedieť nechce, utratí spokojnosť srdca. Na ňom dokáže sa, že pravdu mal sv. Augustín, keď povedal: «Nepokojné je srdce naše, kým v Tebe, ó Bože, nespočíva!» Človek bez náboženstva podobá sa rybe, ktorú z vody vytiahli. Táto trepoce, svíja šťastia. Poneváč

1149

:a krčí sa, trebárs by jej koľkokoľvek pokrmu podávali. Chce nazpäf do vody, do živlu svojho; len tam teší sa životu. Práve tak má sa i s človekom, ktorý sa od Boha vzdialil. (Deh.) Ztadiaľ pochodí, že mnohí ľudia, ktorým Boh zemské statky v hojnosti požehnal, ba i· vysokovzdelaní mužovia, často nešťastnými sa cítia a v rečiach i listoch jasno prezradzujú svoju nespokojnosť a ·omrzlosť života. Sám oslavovaný Goethe vyslovil sa (v rozhovoroch svojich s Eckermannom), že za svojich 75 rokov mal málo šťast­ ných dní a že celý život zdá sa mu byť kotúľaním kameňa.

A Schiller písal Kornerovi: <<Musím k Vám, len u Vás budem šťastný; ešte som nebol !J, Teda len majetok, česť, veda nie sú vstave urobiť človeka spokojným a šťastným. To môže len náboženstvo. Poneváč u čenie Kristovo duševný pokoj nám donáša, preto Spasiteľ náš už od prorokov ako <<Knieža pokoj a" bol zvestovaný (Is. 9, 6) a preto pri ~eho narodení anjeli hlásali pokoj ľuďom.

(Luk. 2, 14) Preto Kristus obyčajne aj apoštolov pozdravoval slovami: «Pokoj vám l» (Ján 20, 19) A svojim učeníkom Kristus sli~buje pokoj čo odplatu za prijatie a zachovávanie svojho učenia.

Povedá: «Pokoj svoj dávam vám; nie ako svet dáva, ja dávam vám". (Ján 14, 27) Ďalej: «Vezmite jarmo moje na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a najdete odpoči­ nok dušiam svojim». (Mat. ll, 29) Už nepočetným ľuďom povodilo sa, ako sv. filosofovi Justínovi. Tento preštudoval všetky filosofické sústavy svojej doby, no ani v jednej nenašiel pravého uspokojenia.

Až náboženstvom kresťanským došlo jeho srdce želaného pokoja. (t 166)

Kto tedy svojich bližných o náboženstvo pripravuje, robí práve tak ukrutne, ako vrah ; lebo ženie bližného do zúfalstva a samovraždy.

Kto bližnému náboženstvo bere, je ukrutnejší od toho, č o pocestnému potme svetlo odníma. Bez svetla môže sa mu prihodiť nešťastie, ba môže prísť aj o život. Ale človek bez náboženstva utratí ešte viac, než telesný život.

OBSAH PRVÉHO

DIELU.iť Strana

Pred:mluva ·-- ·-- ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ Prehľad __ . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... :Modlitby ... ... ___ ___ ___

5

lO ·--

··- ---

13

1. K čomu sme na zemi '?. _ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 2. Čím dosiahneme večné blahoslavenstvo ? ..• ___ ___ ___ ___ ___ ...

3. Na zemi niet dokonalého blahoslavenstva ___ ___ ___ ___ ...

24 26 28

Úvod.

Viera. l.

2.

3.

4. . 5.

6.

7.

8.

9.

10.

___ ... ___ 3n Poznanie Boha...

Zjavenie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 35 Zvestovanie zjavenia ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ 39 Sv. Písmo a podanie ___ ___ 42 Kr e sťanská viera --~ --- --- ··- ·-· ··- --- 50 Pohnútky viery ___ ___ ... ___ 61 Nedostatok a ztrata kresťanskej viery __ _ 68 Vyznanie viery___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 73 Znak sv. kríža ___ ... ... ___ ___ 78 Apoštolské vyznanie viery ___ ~ -81

I. Článok viery: Boh. l. Jestvovanie naj vyššej bytnosti ___

2.

3.

4.

5.

6.

7.

8.

9.

Podstata Božia __ _ ___ ... ... ...

Vlastnosti Božie Najsvätejšia Trojica ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ __ _ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ...

Dejiny stvorenia Božská prozreteľnosť ___ ___ ___ ___ ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ Kresťan v trápení ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ Anjeli ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ l'..udia ___ ___ ___ __ _ ___ ___

* má

stáť

85 88

92 117 123 133 140 149 160

?oznám/ca. Na titulnom liste po slovách «profe:;sor náboženstva v Trutnove»

: a Prahe.

73

1152 Strana ,

10. Duša človeka ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ __ _ ll. Nadprirodzené dary___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 12. Hriech dedičný ... ___ ... ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ - -·-

164 168 711

II-VII. Článok viery: JeŽiŠ Kristus. l.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

Vykúpenie... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 179 Zasľúbenie Vykupiteia ___ ___ ' ___ ___ ___ ___ ___ ___ ...

181 Príprava Iudstva na Vykupitela ___ , ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ 193 Kedy a kde žil Vykupiteľ? ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 199 · Ježis z Nazareta je Vykupiteľ alebo Kristus ___ ... ___ ___ ___ ___ 204 Životopis Krista___ ... ___ ___ ___ ·-· ___ ___ ___ ____ ___ ___ ___ 206 Osoba Vykupiteľa___ ___ ___ ___ ___ ___ ·-· ...

231

VIII. Článok viery: Dueli Svätý. l. Milosť Ducha Sv. je nám potrebná... ___ ___ ___ ___ ___ 2. Účinkovanie Ducha Sv. ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 3. Zjavy Ducha Sv. .. . ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___

___ ___

251 254 '!:77

IX. Článok viery: Cirkev. l. Katolícka Cirkev a jej sríadenie ___ ___ ... ___ ___ ___ __ _ ...

2. Hlava Cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 3. Biskupi, kňazi, kat. kresťania ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 4. Vznik a rozšírenie ·cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 5. Katolícka Cirkev je nerozboriteJná a neomylná.._ ___ ___ ___ ___ ___ 6. Poriadok dia dôstojnosti v Cirkvi ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ·7. Známky pravej Cirkve .. _ . ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 8. Kat. Cirkev je samospasiteľná ___ ___ ___ ... ... ... ... --· ___ 9. Pomer Cirkve k štátu ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 10. Obcovanie svätých ·-· ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___

X. Čl. viery : Odpustenie hriechov.

279 283 288 295 o04 314 317 322 326 333 339

XI.-XII. ČI. viery: NaŠe posledné veci. l.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

__ _ Zvláštny súd Nebo __ _ Peklo Smrť

342 346 348

Očistec

Vzkriesenie tela___ ... ___ ___ ___ ... _.. ___ ___ --- --- --- --· Súd sveta... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .... ___ --- --- ---

354 359 366 371

Krest'anská nádej.

I. Podstata kresťanskej nádejé II. Osoh kresťanskej náqeje __ _ III. Protíva kresťanskej nádeje

378 384 387

1153

OBSAH DRUHÉHO DIELU. AJ Príkazy.

Strana

l. Rozličné príkazy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 2. Dva Príkazy lásky ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 3. Príkaz lásky k Bohu ___ ___ ... ___ _.. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 4. Protiva lásky k Bohu : Láska k svetu . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 5. Pr-íkaz lásky k bližnému ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 6. _Nedostatok lásky k bližnému - __ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 7. Láska k priateľom ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 8. Príkaz lásky k nepri~~eľom ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 9. Samoláska ___ --- - ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 10. Znášanlivost nábozenská ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___

393 399 402 413 417 422 426 429 433 435

ll. Desatoro Božích prikázané.

- Prvé prikázanie Božie c.. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ l. Poklona Božia ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 2. Modlárstvo ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 3. Bláznivá pocta Božia ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 4. Ctenie svätých ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 5. Nadúcta Matky Božej ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ 6. Ctenie obrazov svätých ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 7. Ctenie relikvií___ __ ___ ___ ___ ___ ___ ___ -=-- ___ ___ ___ ___ 8. Neobyčajná pocta Božia ___ ___ ___ ___ -~ ___ ___ ___ ___ ___ Prísaha... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Druhé prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Tretie prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ l. Príkaz svätenia nedele... ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ ~-- ___ 2. Príka~ práce... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _'__ ___ 3. Kresťanské oddychy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 12. Pät cirkevných prikázani.

Príkaz zasvätenia sviatkov ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Cirkevný rok ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Príkaz pôstu __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Nový poriadok shľadom postu -pre Uhorsko ___ ___ ___ ___ ___ ___ Zdržovanie sa od liehových nápojov ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Príkaz veľkonočnej spovede a prijímania... ___ ___ ___ ___ ___ ___ Príkaz zapovedaného času... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ StVJ;té prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ l. Povinnosti oproti rodičom ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 2. Povinnosti oproti vrchnostiam ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 3. Povinnosti predstavených Sľub

- ~-

44:l 442 448 451 455 461 470 4 75 478 478 483 487 500 500 509 515 518 520 524 533 534 539 541 642 542 550 557

1154 Stran a

4. Láska k národu Piate prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ... ... ___ ... l. Povinnosti oproti svojmu vlastnému životu... ___ .. ... ___ ___ ...

2. Povinnosti oproti životu bližného ... ... .. ... ... ... ... __ _ 3. Držanie sa oproti živočíchom ... ... ... ... ... __ _ __ _ ... ___ ... Šieste prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ___ ... ___ ___ Siedme prikázanie Božie ... ___ ... ... ___ ___ ___ ...

Právo vlastníctva... ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ Hriechy proti siedmemu prikázaniu . .. ___ ... ___ ... ... ... ...

Prinavrátenie alebo n áhrada -·· ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ Ktoré príčiny majú zdržovať nás od prestúpenia 7. prikázania? ___ Osme prikázanie Božie ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ l. Zákaz nactiutŕhania ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... __ _ 2. Zákaz falše ___ ... ___ -·· ... ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ 3. Prostriedky proti hriechom jazyka___ ___ · ___ --· ___ ___ ___ ... ___ Deviate prikázanie Božie ... ___ .. . ... ___ ___ ___ ___ __ _ ___ Postavenie ženy v spoločnosti ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ --· Desiate prikázanie Božie ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ Socialismus ... ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ ... ___ ...

Skutky milosrdenstva... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ___ ... l. Cennosť a upotrebeni e zemských statkov ... __ _ ... ... ... ___ ___ 2. Príkaz )l.onať skutky milosrdenstva ... ... ___ ··- ___ ... ... ___ 3. Najdôležitejšie skutky milosrdenstva ... ,__ ... . ... ___ ...

4. Ako máme konať skutky milorsdenstva ?... ___ ___ ... ... ___ ___ Povinnosť vďačnosti... ... ... ___ ___ --· · ___ ... ... ... ... ··Kre sťan v chudobe · -·___ ___ ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___

Bj Dobré skutl{y,

cnosť,

hriech,

neprávosť

l. Dobré skutky ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ .. . ...

2. Cnosť ... ___ ... ... ___ ... ... ___ __ ... ... ... ___ --· __ _ 3. Hriech Vznik a postupovanie hriechu ... ... ·--· ___ ___ ___ ... ... __ _ Spôsoby hriechu ___ ___ ___ --· ___ ... ___ --· ___ ... ___ ___ Veľkosť hriechov ... ___ ... ... ___ ·-· ___ ___ ___ ___ ... __ _ Pokuty smrteľného hri echu ... ___ ... ... ___ ... --· ___ ___ ...

Pokuty všedného hriechu... ___ ... ... ... ... ... ... ... ...

4. NeprávosL . ___ ___ ... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ... ... __ _ 5. Pokušenie ... ... ... ... ... ___ ... ... ___ ... ... __ _ ___ ...

H. Zlá príležitost.. ___ ... ... ___ ... --- --· ... ... --- --- ...

Sedem hlavných cností a sedem

hl~vných

592 592 595

598 600 603 603 614 621 623 623

633 633 640

640 642 645 653 659 662 666 666 675 691 691

698 701 710 715 717 724 731

hriechov 739

l. Pokora ___ ... ... ___ ___ ___ ... ... ___ ... ... ... ___ ... ...

Pýcha ... ... ... ... __ __ _ ___ ... ... ___ ... ___ ___ ___ 2. štedrosť ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ___ ... ··- ___ ___ ___

Lakomstvo

561 567 56d 574 585 58\!

739 745 749 750

1155 Strana

3. éistota Smilstvo --- ___ --- --- --- --- --- ...

4. Láska... --- --- --- --- --- --- --- --fí.

6.

7.

754 759 762 Závisť 762 Miernosť v jedení a pití ___ ___ ___ -·- --· ___ · --- ___ ___ ___ ___ 762 Obžerstvo... --· ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 764 Trpezlivosť, krotkomyselnosť, pokojamilovnosť --· --· ___ ___ ___ ___ 767 Hnev___ ___ ___ ___ --- --- --- --- --- --- ___ ___ ___ ___ ___ 774 Horlivosť v dobrom ___ --· --· ___ ·-- ___ ___ --· ... ___ ... ... 778 ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 779 PoslušnosL. ___ --- ___ ___ ___ ... ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ -·- 7.81 Neposlušnosf.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 786 --- ... --- ___ ___ --· --- --- ---

___

Lenivosť

8.

C) l.

2.

3.

4.

Kresťanská dokonalosľ

Snaha za kr e sťanskou dokonalo sť ou ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Všeobecné prostriedky k dokonalosti... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Zvláštne prostriedky k dokonalosti___ ___ __ ___ ___ __ _ ___ ... ...

Osem blahoslavenství ... ___ ___ ___ ___ ___

787 787 791 799 807

OBSAH THETIEHO DIELU. I. Sv. omša. l. Obeta vôbec ___

2.

3, 4.

5.

6.

1.

8.

9.

10. ll.

12.

13.

14.

15.

16.

17.

___ ___ Križová obeta Kristova ___ ·-· ___ ___ Ustanovenie a podstata obety sv. omše __ __. ___ ___ ___ ___ Hlavné čiastky omše ___ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Obrady pri omši sv. ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ Osoh obety sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Konanie obety sv. omše __ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ ___ Cena sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Pobožnosf pri sv. omši ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ Zaviazanosť k slyšaniu omše... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... Čas slúženia omše... ___ ___ ___ __ _ ___ __: ___ __ _ ___ ___ ___ ___ Miesto k slúženiu omše ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Šaty, nádoby a ine veci pri omši ___ ... ___ ___ ___ --· ___ ___ ___ Barva omšových šiat ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ Reč pri omši ... ___ ___ ___ ___ ... ___ __ ___ ___ ___ ___ ___ Sp ev pri omši.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ ___ Slyšanie slova Božieho ... ___ ___ ... ___ ___ ___ ... __ _

II. Sv. sviatosti I. Krst... ___ ___ II. B irmovanie ... ___ ___ ___ III. Najsvätejšia sviatosť oltárna

l:l17 R21 826 835 837 840 847 851 853 861 864 866 871

873 876 879 882 888 895 907 914

1156 Strana

l.

2.

3.

4.

5.

6.

Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej ___ ___ ___ ___ ___ Potreba sv. prijímania ... ... · ... ___ ... --· ... ... ___ ... ... Účinky sv. prijímania... ___ ... ... ... -- ~ ___ ... ___ ___ ___ ___ Príprava k sv. prijímaniu ... ... ... ... ... ... ___ ___ ... __ _ Držanie sa po sv. prijímaní ... ... .. . ___ ... .. ___ ___ ___ ...

Duchovné prijímanie ___ ___- ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... . __ _ IV. Sviatost pokánia.- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ l. Podstata a potreba pokánia... ___ ___ ___. ... ___ ___ ... ... __ _ 2. Spovedný otec ___ ___ ... ___ ... ---- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 3. Účinky pokánia___ ... ___ __ _ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 4. Hodné prijímanie pokánia___ ___ __, ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 5. Všeobecná spoveď ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 6. Božské ustanovenie spovede ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 7. Úžitok spovede___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 8. Znovuupadnutie do hriechu ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ Odpustky -w- ___ . ___ ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ ___ :V. Posledné pomazanie... ___ ___ · ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ VI. Posvätenie kňazstva ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ...

VII. Stav manželský ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ l. Ustanovenie a podstata manželstva.:. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 2. Vlastnosti manželstva___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 3. Účinky milosti v manželstve ... ___ ... ___ ... ___ ... ___ ___ 4. Prekážky manželstva ___ _ ___ · 5. Obrady pri sviatosti manželstva ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 6. Povini,IOSti manželov ... ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 7. Krížne manželstvá... ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ---- ... __ _ 8. Stav bezmanželský ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 9. Voľba stavu... ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___

III. Sväteniny IV. Modlitba l. Podstata · modlitby

2.

3. . 4.

5.

6.

7

___

___ ... ___ ___ ___ (Jžitok a potreba ~odlitby ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Ako sa máme modliť? ___ ... ... ... ... ... ... ___ ... ... ...

Kedy máme sa modliť?.._ ... ·___ ___-- ___ ___ ___ ... ___ ... . ...

Kde máme sa modliť ___ ... ... ___ ... ___ ... ... ___ ___ ___ ...

Za čo máme sa modliť ?

Rozjímanie

Najdôležitejšie modlitby L Otčenáš ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ... ___ ... __ _ Il. Modlitby k Matke Božej ... ... ___ ___ ... ___ ... --- __ _ 1. Zdravas ___ ... ... ___ ... ... ___ ___ ... ... ... --- ... --2. Anjel Pána ___ __ _ ___ ... ___ __ _ ___ _ ___ _ ___ ----

914 922 927 932 937 938 939 939 945 949 955 972 973 976 988 982 996 10C2 1010 1010 1015 1016 1017 1021 1026 1034 1039 1041 1049 105:) 1055 1059 1065 1070 1077 1078 1079 108:!

1082 1088 1088 1093

1157 .

Strana

3._Ruženec ...; ___ ___ ___ ___ ___ ___ ·4. Litáni loretánsk.e. Zdravas Kráiovna

1094 1098

NajdÔležitejšie pobožnosti

1101

l. Prôvody ___ · ___

2.

3.

4.

5.

6.

7.

___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ' -- ___ ___ ___ ___ pohrab ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ · ___ . ___ ___ Púte___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .--- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ Krížová cesta ___ '· ___ ___ ___ ~ -- ___ ___. ___ ___. ___ ___ ___ ___ Vyloženie Najsvätejšieho___ ___ ___ --., ___ ___ ___ -"- ___ ___ ___ Missie, duchóvné cvičenia___ ___- ___ ___ ---, __, ___ ___ . ___ ___ Shromaždenia katolíkov, pašiové hry___ ___ ___ . ___ · ___ ___ Kresťanský

Náboženské spolky l. III. rád.

2. Velmi l'Ozšírené braterstvá ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .. .

3. Velmi rozšírené výpom,ocné spolky___ ___ ___-. ___ ___

Hodnota náboženstva

1102 1106 1112 11-16 1118 1119 1121 1125 1128

___

___

___

113l 1139 1146

VYSVETLENIE NIEKTORÝCH SKRÁTE, NYCH MIEN. Alb. Vel. = Albert Veliký.

Alf. = Alfons.

Ambr. = Ambró7.

Ang. Fol. = Angela Foliňská.

Ans. = Anselm.

Ant. Pust. = Anton Pustovník.

Ant. Pad. = Anton Paduánsky.

Aug. = Augustin ~ Bas. = Basil.

Ben. XIV. = pápež Benedikt XIV. Bell. = Bellarmin.

Ber. = Bernard.

Bon. = Bonaventura.

Brig. = Brigita.

Koch. =Kochem,missionár a asketický spisovateľ.

Cyp. = Cyprián.

Cyr. A. = Cyrill Alexandrijský.

Cyr. I. = Cyríll Jerusa.lemský.

Deh. = Deharbe.

Dion. Ar. = Dionys Areopagita.

Fr. Ass. = František Assiský.

Fr. S.= František Saleský, arcibiskup ženevský.

Fr. X. = František Xaversky, apoštol Indov.

Fulg. = Fulgent.

Ger. = Gertruda..

Gem. = Geminger.

Hier. = Hieronym. lg. A. = Ignác Antiochijský. lg. L. = Ignác Loyolský.

Inn. = Innocent.

Ild. = lldefons.

Ir. Irenej.

Isid. = Isidor.

Ján. Dam. ==: Ján Damas een ský.

Ján Kl. = Ján Klimakus.

Ján Alm. = Ján Al mužnék.

Just. = Justín.

Karol Bor. = Karol Horromejsky.

Kat. Ern. = Kataril)a. Emmerichová.

Kl. Hof. = Klement Hofbauer.

Kl. R. = Klement Rimský.

Lev. z P. = Levhart z Portomauricia.

Lud. Gr. = Ludvík Granadský.

Magd. Paz. = Magdalena Pazziská.

Mar. Lat.·= Maria Latastová.

Meh.=Mehlerove «Príklady". 6 sväzkov.

Orig. = Origenes.

Pet. Zl. = Peter Zlatoslovný (Chrysologus), arcibiskupravennsky (t 450).

Rim. katech. = Rimský katechi srnus.

Reh. Naz. = Rehor Naziánský.

Reh. Nis. = Rehor Nissenský.

Reh. Vel. = Rehor Veliký.

Scar. = Scaramelli.

Segn. = Segneri, kazateJ. Sn. Tr. = snem Tridentský.

Sn. Vat. = snem Vatikánsky.

Tert. = Tertullián.

Tom. Akv. = Tomáš Akvínsky.

Ter. = Terezi a.

Tom. Kemp. = Tomáš Kempenský.

Vavr. Just. = Vavrinec Justinián patriarcha benátsky.

Vine. Fer. = Vincent Ferrerský.

Vine. L. = Vincent Lerinský.

Wne. = Weninger, kazateľ.

Zl. = Ján Zlatoústy (Chrysostomus).

ABECEDNÝ UKAZOVATEL.« Adalberta !Vojtecha) Spolok sv. 1142.

Alkoholické nápoje 534.

Anjel Pána 1093.

Anjeli 149.

Anjeli - strážcovia 15ô.

Antikrist 376.

Apoštolská cirkev 321.

Apoštolské vyznanie viery 13.

Barva omšových šiat 873.

Bezmanželský . stav 1039.

Bezženstvo (celibát) 806.

Biblia 42.

Biela sobota 222. · Birmovanie 907.

Biskupi 288.

B!ahoslavenstvá 544. ' Bludoučitelia 68.

Bludári 6!:1.

Bohabojnosť 115.

Bohorúhanie 494.

Bonifáca, Spolok sv. 1139.

Ciel človeka 24.

Cirkev ako budova 280.

Cirkev, jej ústrojnosť 272.

Cirkev spravovaná Duchom Sv. 276.

Cirkevné prikázania 516.

Cirkevný rok 520.

Cirkevný Štát 288.

Civílne (občianske) .manželstvo 1014.

Cnosť 675.

Ctenie Matky Božej 461.

Ctenie obrazov svätých 470.

Ctenie relikvií 4 75.

Ctenie svätých 4&5.

* Arabske

či,Ja označujú

; trany.

Cudzie hriechy 699.

Cvičenia duchovné 1119. Čarodejstvo 453. Časopisy plané 737. Čas pôstny, štyridsafdenný 2 L3. Číslo 3 v náboženstve 117 ; číslo 4 v náboženstven 117 : číslo 7 v náboženstve 118. Čistota ako cnosť 754. Čistota ako slub rehoinícky 800.

Darwinismu s 161.

Dary Ducha Sv. 271.

Dedicto sv. Cyr!lla a Metoda, Dedictvo sv. Jáua Nepomuckého. Dedi etvo sv. Prokopa 1142.

Dedičný hriech 172.

Dejiny národa židovského 194.

Des~toro Božích prikáz aní 438.

Diabli 151.

Divadlo 73G. Dlhy 597.

Dobré meno 603.

Dobré skutky 66B. Dobroprajnosť 419.

Dobrota Božia 105.

Dokonalosť kresťana 78'l.

Do neba volajúce hriechy 709.

Duellanti 576.

Duch 91.

Duch Svätý 251.

Duša človeka 164.

Dva príkazy lásky 399.

Evanjelické rady 799.

Evanjelia 44.

1160 Krst 895.

Evanjelisti 47:!.

Kvetná nedeľa 218.

Faloš zakázaná 614.

Farári 292. ľ.ahkomyseľné vyslovovanie svätých mien 492.

Formule modlitby 13.

Lakomstvo 750.

Hlava Cirkve 283.

Hlavné cností 739.

Láska k bližnému 417.

Láska k Bohu 402.

Hlavné hriechy 745.

Láska k Bohu čo prvá cnosť 688.

Hnev 774.

Láska k národu 561.

Hodnota náboženstva 1146.

Láska k nepriateľom 429.

Horlivosť v dobrom 778.

Láska k priatelorQ 426.

Hriech, podstata hriechu 691 ; ako sa vyvinuje 694, spôsoby hriechu 698; . Láska k svetu 413. ve ľkosť hriechov 701 ; hriech proti Lenivosť 779.

Letopočet kresťanský 199.

Duchu Sv. 706; do neba volajúce Liberálny (svobodomyseľný) 399. hriechy 709.

Lichotenie 615.

Hriech smrteľný 702.

Hriechy jazyka 699.

Litánie loretánske 1098.

Chudoba dobrovoľná 801 ; chudoba Lož 614. duchom 807 ; chudoba kresťana 662. ľ.udia 160.

Chvála Božia 491. ľ.udový spolok pre Ger!llaniu 1143.

Lúpež (zboj) 596.

Jahni il15.

Jedha je Cirkev 319.

4Luther 301.

Jestvovanie Boha 85; vlastnosti Božie ľ.útosť 959.

Manželia, ich povinnosti 1026.

92; jednota Božia . 92; podstata Manželský stav 1010; jeho vlastnosti Božia 88.

1015; účinky milosti 1016; prekážky _ Jozef, pestún Ježiša Krista 232.

1017.

Kacieri 68.

Manželstvá krížne 1034.

Kantry 528.

Marianská úcta 461.

Káplnky 868.

Meno Bozie má byť sväté 487.

Kardináli 287.

Katolícka je Cirkev 320.

Meno Ježiš 489.

Miernosť v jedle a nápoji 762.

Katolícky kresfan 293.

Milosrdenstvo Božie 110.

Kázeň 882.

Milosrdenstvo naproti bližnému 642.

Klam 596.

Kňazi 291; hodnosť kňazo\· 1003.

Milostné obrazy 4 71.

Milosť pôsobiaca 254; posväcujúca 26l.

Knižné spolky 1142.

Mimoriadne dary milosti 274.

Krádež 595.

Missie 1119.

Kresťan kat. 293.

Modlárstvo 448.

Krčma 734.

Kristus, Syn Boží 243 ; náš Pán 249 : Modlitba 1055 ; čas modlitby l 070 ; úžitok modlitby 1059. náš Vykupiteľ 204.

Krivdu trpezlive zn ášať 772 a 431.

Mohamed 300.

Mravné cnosti 682.

Krivoprísaha 482.

Mttvych pochovávať 647.

Krížová cesta 1116.

Múdrosť Božia 101.

Krížová obeta 821. ~ áboženstvo 33.

Krot.komysefnosť 767.

1161 Omšové štipendia. t. j. podávania peNadávka (potupovanie) 609. ňazí na sv. omše (98.

Nádej kresťanská 378.

Opantanie diabolské 154.

Nadprirodzené dary prvých ľudí 168.

Opatrnosť 684.

Nadúcta Matky Božej 461.

Opovážlivá dôvera 389.

Náhrada cudzieho majetku 598.

Osem blahoslavenství 807.

Nanebevstúpenie Krista 227. · Oslava Božia je cieľom stvorenstva 24.

Narodenie Krista 206.

Osoba Kristova 230.

Návšteva nemocných 647.

Osočovanie 609 ..

Nebo 348.

Otcovia, sv. 49.

Nemiernosf v jedle a nápoji (obOtčenás 1082. žerstvo) 764.

Nenávisť proti bližnému 584.

Palestína 200.

Neohroženosť (zmužilosť) 686.

Panenstvo (stav bezmanželský) 1039.

Panovník krajinský čo svetská vrchNeomylnost Cirkve il08.

- nosf 553.

Neposlušnos{ 786.

Pápež 286 ; ako duchovná vrchnos( Neprávosť 697.

551; je neomylný 31Í.

Nerozboriteľnosf Cirkve 304, Patriarcha 291.

Nesmrteľnosf duše 165.

Peklo 354.

Nevďačnosť (nevďak) 661.

Peter 283.

Neverci 69.

Piatkový pôst 526.

Nezmeniteľnosť Božia 97.

Pýcha 745.

Neznabohovia (ateisti) 87.

Plemená ľudské 168.

Noviny plané 737.

Pobožnosti 1101.

Nutná óbrana 581.

Pocta Božia 442.

Obeta 817.

Počatie Krista 230.

Obetovanie pri omši 835.

Poč et údov kat. Cirkve 302.

Obcovanie svätých 333.

Obrady pri omši 837 ; pri sviatosfach Podanie 41. · Podelenie katechismu 10.

889.

Podobenstvá Kristove 215.

Obrátenia inovercov 258.

Obrazy Matky Božej 470.

Podozrenie krivé 606.

Pohoršenie . 578.

Obrazy svätých 471.

Pohrab 1106.

Oči stec 359.

Očisťovanie P. Marie :.!11.

Pochybovanie vo viere 71.

Oddanosť do vôle Božej 136.

Pokánie čo sviatosť 938; jeho účinky Oddychy (vyrazenia) 515.

949 ; hodné prijímanie pokánia 955.

Odpadnutie od viery 70.

Odpustenie hriechov 339.

Pokarhanie ľudi 649.

Poklona Božia 442.

Odpustenie urážok 771 a 773.

Pokojamilovnosť 772.

Odpustky 982 .

Ohlášky 10~2.

Pokora 739.

Ohováranie . (pomluva) 607.

Pokrytstvo 615.

Oltáre 870.

Pokúsanie Boha 389. · Oltárna sviatosť 914; jej vyloženie Pokusenie 724.

1118.

Pomazanie posledné 996.

Omša 826.

Pomlúvanie 607.

11a2

Poriadok 796.

Poriadok v Cirkvi dla dostojnosti 314.

Posadlosť 155.

Poslušnosť ako cnosť 781; poslušnosť. dobrovoľná (dokonála) 800.

Pôsobiaca milosť 254.

Posväcujúca milosť 261.

Posvätenie kňazstva 1002.

Posviacka kostola 870.

Povaha Kristova 237.

Povera 451.

Povinnosti detí 542.

Povinnosti stavu 511.

Povolánie, jeho povinnosti 511 ; povolanie za kňaza 1006.

Pozdvihovanie 839.

Poznanie Boha 33.

Práca 509.

Pravdivosť Božia 116.

Právomocnosť 1007.

Predobrazy 190.

Predpeklie 223.

Predpovedanie prorokov 183.

Predsavzatie 964.

Prenasledovania Cirkve 2!:!7.

Prenasledovanie pre Boha 812.

Prenasledovatelia Cirkve 305.

Pretvárka alebo· pol\rytstvo 615.

Prijímanie naj sv. sviatosti oltárnej 922; účinky 927 ; príprava fl32 ; držanie sa po ilom 937 duchovné prijímanie 938; prijímanie pri omši 860.

Prikázanie pôstu 524.

Príkazy vôbec 393 ; príkazy cirkevné 516; príkazy lásky 399.

Príležitosť ku hriechu 731.

Prinavrátenie cudzieho majetku 598.

Príprava ľudstva na Vykupiteľa 19B. Prirodzenosti v Kristu 2il8.

Prísaha 478.

Proroci 183.

Proroctvá 66.

Proroctvá Kristove 245.

Prostriedky k dokon alosti : všeobecné 791 ; zvlá~tné 799.

Prôvody (processie) 1102.

Prozreteľnosť božská 13X. Púte 1112.

Reč Cirkve 8'i6.

Reč pri omši 876.

Rehoľníci 804.

Rehoľnícke sľuby 484.

Rím sídlo Petra 284.

Rodičov máme ctiť 543.

Romány plané 7il9.

Rozhodnutie pápežovo u čitefsko-úraclné 311.

Rozjímanie jako modlitba 1079.

Rozšírenie Cirkve 295.

Rozšírenie kresť~nského náboženstva 295.

Ruženec 1094.

Samoláska 433.

Samospasiteľná Cirkev 322.

Samota 798.

Samovražda 572.

Sebaovládanie 792.

Sbieranie poštových známok (mariek} 648.

Sedem darov Ducha Sv. 271.

Shovievavosť Božia 108.

Skutky milosrdenstva 640.

Skutok lásky pre úbohé duše 3ti4.

Slovo (Kristus) 121 ; slyšanie slova Božieho 882.

Slub 483.

Služobnícke práce 505.

Smilstvo 589, 759.

Smrť človeka 342.

Smrť Krista 220.

Snemy cirkevné 309.

Socialismus 633.

Spev pri ômši 879.

Spiritismus 155.

Spytovanie svedomia 955.

Spolky náboženské 1125.

Spoločenské postavenie ženy 62:3.

Spoveď 966; spovedná pečať 947 ; božské ustanovenie spovede 973 ; jej úžitok 976.

Spovedná formula 19.

Spovedný otec 945.

116iJ

Svätosťalebokresfanskadokonalosf787 .

Trápenie na svete,jeho príčina 140.

Tretí rád (al ebo III. rád) 1128.

Tri krále, t. j. sviatok Zjavenia Kri stn 210.

Trojica, naj sv. 117.

Trojičná nedeTa 230.

Trpezlivosť ako cnosť 767.

Tvár Ježišova, jej úcta 41!8. Úctivosť pred Bohom 48:3.

Učenie Kristovo 214 ; 246. Účinky kresťanského náboženstva 24\:J .

Učitelia Cirkve 49.

Učiteľská činnosť Kristova 214.

Umučenie Krista 217.

Určenie človeka 24.

Utr'hanie na cti 607. Úžera 596.

Vďačnosť oproti dobrodin com 65!!.

Večnosť Božia 93.

Veľká noc 224.

Veľký piatok 220.

Svätosť

Veľkonočný čas 52~.

Spravedlivosť

Božia 112 ; spravedlivosť ako cnosť 685.

Spravovanie sveta 134.

Srdce Ježiša 824.

Stolová modlitba 16; 1075.

Stvorenie človeka 160.

Stvorenie sveta 131.

Súbojcovia (duellanti) /,76.

Súd všeobecný 371; zvláštny 346.

Súdny deň 371.

Svatobné veselia zakázané 541.

Svádzanie 578.

Svätená voda 81.

Svätenia 1052.

Svätenie dňa sviatočhného (nedeľného) 500.

Sväteniny 1049.

Svätí 455 ; 333.

Svätskrádež 495 ; 8\:JJ. Svätokupectvo (simonia) 498.

Božia 112.

Svätuškárstvo 447.

Sv. Písmo 42.

Sv edomie 396.

Svetskí kňazi 806.

Sviatky 518.

Sviatok Nového roku 210.

Sviatok soslania Ducha Svätého (ináče Turice alebo Rusadle) 229 .

Sviatosti 888.

Sviece, ich význam 1104.

Svobodní murári (fraj maureri) 72. Šaty kňazove pri omši R71 ; nádhera šiat 746; márne šaténie 572; saty mádherné žensk\,ch v kóstole 855. Škrupulant 398. .

StM a Cirkev 326. Štedrosť 749. štyridsaťden'ný pôst 527. Štolárne poplatky 498.

Tajomstvá kresťanského náboženstva 51; 118.

Tanec 734.

Telo človeka 160.

Tešenie zarmútených 651.

Vernosť Božia 111i.

Veštba 452.

Vianoce 20.; .

Viera 50.

Vigilie (vilie), t. j. predveč e ry sviatkoľ alebo dni pred sviatkami 528.

Vyhlásenie za svätého B13 ; 455.

Výchova detí 102~.

Vykúpenie 199 ; 204.

Vykupiteľ 230.

Výpomocné spolky kresť ansk é 113\1.

Vyslanci štátu 555.

Vyznanie viery 73.

Vyznanie viery Apoštolské 81.

Vyznavač 7!i.

Vlastníctvo svobodno nadobúdať 592.

Vlastnosti Božie 92.

Vlažnosť čo neprávosť 780 .

Vojna 582.

Voľba stavu 1041.

Voľba vyslancov 555.

Vražda 574.

Vrchnosť duchovná a svetská 550 ; vrchnosť má isté povinnosti 55R.

1164, .

Všadeprítomnosť Božia 9~.

Všedný hriech 705.

Všemohúcnosť Božia 10!.

Všeobecná spove~ 972.

Vševedúcnosť Božia 98.

Vzdelanosť napomáhaná Cirkvou 329.

Vzkriesenie Ježiša ~24; vzkrie-senie mľtvych 366.

Zadosťučinenie 968.

Zachovávanie sveta 133.

Základné cnosti 683.

Zákon prírodný 393.

Zákon Starý; Nový 43 ; 199.

Zapovedaný čas 541.

Zapretie viery 77.

Zármutok vedie k radostiam 809.

Zasľúbenie Vykupiteľa 181.

Zasnúbenie 1019.

Závisť 422.

Zázraky ·62.

Zázraky Kristove 245.

Zdravas 108:3.

Zdravie má sa udržovať 569.

Zelený štvrtok 218.

Zemepis Palestíny :!00.

Zjavenie Božie 35.

Zjavovanie sa Krista po vzkrjesené 226; zjavy Óucha Sv. 277 ; 7.javy zomrelých 166.

Zlorečenie 492.

Znak sv. kríža 78.

Znaky, --ktoré deň posledného súdu predchádžaf majú 375.

Známky pravej Cirkve 317.

Znovupadnutie do hriechu 978.

Zúfalstvo 388.

Zvieratá nemame trýzniť · 587.

Ziadosf zlá 695. Židia, ich dejiny 194; ich obrátenie 376. Život bližného má sa šetríf 575. Život človeka je veľké dobro !'\68. Životopis Krista 206.

l

OPRAVA CHÝB. Strana, riadok, 10 shora, ; 50. l shora, 68.

9 sdola, 93.

18 shora, 94.

160. l sdola, 171.

5 sdola, 243. l shora, 6 shora, 254.

887: 10 shora, . 399. lO shora, 582. · 10 sdola, 10 sdola, 64?.

12 _shora, - 647.

773.

5 -sdola, 13 'shora, 777.

866.

6 sdola, 13 "sdola, 1097.

miesto . má byt.

Krestanská : Kresťanská ltrestanskej : kresťanskej vecny : večný v-sadeprítomny: všadeprítomnt ·Sv. Carihr. : Sn. Carihr.

Ledičny : dedičný ieziš: Ježiš učinkovanie : účinkovanie protíva : pŕotiva najnesp.ášanlivej ší : n~jneznášanl i vej ší vynahradit r vynahradiť ' . konat : konať · -· ·' mrtvemu~ mŕtvemu snl).šaf : znášať : .konať:

.\

.

jednať

umrlčími: umŕlčimi

majú" : majú. ' _-

.

..,

j·

,,

. ....,