Zborník literárnej súťaže Šumenie, 8. ročník

ZBORNÍK LITERÁRNEJ SÚŤAŽE

ŠUMENIE 8. ROČNÍK

2017 1

Zborník prác zapojených do literárnej súťaže Šumenie. Šumenie, 8. ročník, rok 2017 Organizátor súťaže: Občianske združenie ÚLET www.ulet.sk Za gramatickú a štylistickú správnosť prác zodpovedajú autori a ich zodpovední vyučujúci.

2

3

Výsledková listina Šumenie 2017 I. KATEGÓRIA Poézia 1.miesto: Branislav Mikula, Svet za zrkadlom 2. miesto: Vieroslava Oxová, Môj skúšobný let 2. miesto: Aneta Hamráková, Svet za zrkadlom 3. miesto: Matej Válek, Let na sedadle č. 7 Čestné uznania: Ema Štupáková, Tajomná víla Karin Petrilová, Svet za zrkadlom Šimon Stripaj, Môj priateľ Alica Juhásová, Krajina za zrkadlom Próza 1.miesto: Julka Krúpová 2. miesto : neudelené 3. miesto: neudelené Čestné uznania: Zuzana Šályová, Letím na sedadle č. 7 Kamila Kmecová, Krajina Richard Saksl, V krajine Geometria Katarína Marcziová, Katkin dobrodružný deň Lujza Majkutová, Letím na sedadle č.7

4

II. KATEGÓRIA Poézia 1.miesto: Matej Tomčo, Postava, ktorá vystúpila z plátna 2.miesto: Laura Novotná, Let s Gustom 3.miesto: Tamara Daduľáková, Oscar Čestné uznania: Katarína Ninčáková, Zrkadlo, čo hlavu mätie Radka Timková, Poproč - Svet za zrkadlom Bronislava Najvirtová, Ako Jožka napadlo, že rozbije zrkadlo

Próza 1. miesto: Kollárová Žofia, Améliin útek zo zrkadlového sveta 2. miesto: Emily Semancová, Splnený sen 3. miesto: Tatiana Pinčáková, Postava, čo nevystúpila z obrazu Čestné uznania: Adelka Gromanová, Bronislava Najvirtová, Na Mars Bianka Barnová, Svet za zrkadlom

5

Porotcovia Šumenie 2017 1. KATEGÓRIA Poézia Valentín Šefčík Láskavý a nielen medzi všetkými zaľúbenými čitateľmi obľúbený autor pôvabných zbierok básní pre deti a mládež: Kniha na vydaj (2000), Kamienky pri ceste (2007), Basta Fidli (2010), Abeceda z vreca von (pracovný zošit, 2013), Bola raz jedna láska (2015). Pôsobí ako riaditeľ na Základnej škole v Bertotovciach. Je členom Klubu literárne tvorivých učiteľov pri Metodicko-pedagogickom centre v Prešove.

Próza Zuzana Štelbaská Večne usmiata a radosť rozdávajúca autorka úspešných prozaických kníh pre deti Mami, kúp mi psa! (2014), Zornička (2015) a Filipko (2016). Venuje sa recenzovaniu detských kníh: https://dennikn.sk/autor/zuzistelbaska/.V súčasnosti Zuzke vychádza prvá kniha pre dospelého čitateľa inšpirovaná dlhoročnou prácou v TV Markíza, kniha citlivo spracovaných ľudských príbehov odvysielaných v magazíne Reflex Skutočné príbehy (2017). A aby toho nebolo málo, čoskoro v kníhkupectvách objavíte aj jej knihu venovanú všetkým adolescentom, prózu Trinásťroční.

6

II. KATEGÓRIA Poézia Lucia Darjaninová – Mačingová Srdcom i hlavou deťom oddaná mama a učiteľka píšuca a tvoriaca divadelné hry s Deťmi pre Deti. Prostredníctvom priamej práce s textom ako zážitkovej hry sadí a chráni priesadky umenia. Pôsobí ako pedagóg Literárno-dramatického odboru (Bernolákova 26 v Košiciach), je členkou porôt aj v súťažiach umeleckého prednesu. Jej zverenci boli napr. finalistami celoslovenských kôl – naposledy Divadlo a deti Rimavská Sobota (2016), Beniakove Chynorany (2016) Próza Mariana Volemanová Od detstva má rada knihy a príbehy. Ako sama hovorí, je jej veľkým šťastím, že už dvadsať rokov pracuje v jednom z najkrajších kníhkupectiev. Je matka dvoch už dospelých detí, ktorým v ich detstve čítala jej obľúbených autorov: Roalda Dahla, Petra Sísa alebo Pavla Dobšinského. Čítanie je jednou z Marianiných najobľúbenejších činností a dodnes ju neprestalo baviť.

7

8

Let s agentom Martin Antoš I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice Letím, letím v lietadle, niekto ma v tom prepadne.

Sympatický milý pán, že vraj jeho číslo mám.

Mám sedadlo číslo sedem asi to bude agent 007.

Pred sebou mám monitor a ten agent kde zmizol?

Letím, letím v lietadle, on si ku mne prisadne.

Keby som ja v kine bol asi by z plátna vyliezol.

Ale som ja v lietadle, kto vie ako to celé dopadne?

Prebudím sa náhle vtom, že pozerám z okna von.

Krásny sen to bol, mal by som ísť von.

9

Svet za zrkadlom Viliam Ferko I. kategória, CZŠ sv. Cyrila a Metoda, Bernolákova 18, Košice Na čistinke stojí dom.

Kto to asi býva v ňom?

Do zrkadla pozrieť musím, Potom doň už vstúpiť skúsim.

A v tom dome celkom sám, Žije tam princ Viliam.

Na stene má zrkadlo, pod ním zlaté kresadlo.

Kresadlo som do rúk vzal, Veľmi jemne pošúchal.

A vtom cez to zrkadlo, Čosi malé vypadlo.

Princovi stačila jedna veta: „Vstúp do mojho sveta!

Som malý princ Viliam, Do sveta za zrkadlom a pozývam.“ Neváhal som ani chvíľu, Možno stretnem dáku vílu.

Pomocníkov som si vzal, keby som sa veľmi bál.

Veľmi dobre sa tam žilo, uvedomil som si, že sa mi to len prisnilo.

Bol to veľmi krásny sen, aj ja za zrkadlom raz žiť chcem.

10

Letím na sedadle č. 7 Dominika Hakulinová I. kategória, CZŠ sv. Cyrila a Metoda, Bernolákova 18, Košice O desať minút odlieta lietadlo do sveta.

Sadnem si na sedadlo číslo sedem, Šťastné, či nešťastné to ešte neviem.

Zaspala som, ešte nie.

Stále tuším, či ešte bdiem.

Som v Portugalsku, Francúzsku?

Nie, som vlastne v Chorvátsku.

Chodím sem a chodím tam, Čo mám robiť utiecť, kam?

Zrazu letuška oznámi: „Vystupujte milé dámy a páni!“ Počkať, to bol iba sen!

Sedím na sedadle číslo 7.

11

Môj skúšobný let Vieroslava Oxová I. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121,Gelnica Ja viem, aj to tuším sám, nie som žiadny Sandokan Hneď vám to poviem.

Lebo ja letím na sedadle číslo sedem. Číslo sedem čarovné, no nie je veľmi kúzelné.

Mám vám to povedať rýchlo a hneď?

Dobre. Letím na môj prvý skúšobný let.

Lietam, lietam po oblohe, vidím aj vtáka na obzore.

A ten vták bol farebný, ako dúha na nebi.

No tak… vráťme sa k tomu sedadlu.

Keď chcete, poďte ku mne na palubu!

Poleťme do Talianska.

Nie, radšej do Francúzska.

Comprenez par Francaises rozprávať, a nie stále po Slovensky sa zhovárať.

Tak ideme s veľkou vášňou, a uchom ozdobeným višňou.

A potom rýchlo hneď, vraciame sa späť, lebo skončil sa môj skúšobný let.

No moje sedadlo s číslom sedem povedalo: „ Ak zdravý sedliacky rozum máš a navigáciu dobre poznáš, že s čarovným sedadlom môžeš ísť rýchlo a hneď práve ty na tvoj skúšobný let.“ Keď ma pozveš na tvoj let, poviem ti tajomstvo.

Môžem ti ho povedať aj hneď.

12

No musíš mi sľúbiť, že ma pozveš na tvoj let.

Dobre, tak ti ho teda poviem. „Keď letíš na sedadle číslo sedem, musíš doma smeti vynášať, a tvoj skúšobný let si vážiť, ako svojho kocúra Barnabáša.

Keď dodržíš tento sľub, doma ti vyrastie čarovný dub, kde sa na schovávačku zahráš a na tvoj skúšobný let zaspomínaš.“ Ja sa už musím rozlúčiť, vieš že som profesionál, vo vode sa namočiť a zmiznúť v nej, ako vodník sám.

Nie som vodník, neboj sa, ja som len pilot tvojho čarovného sna a sedadla číslo sedem, len toľko ja vám poviem.

13

Letím na sedadle číslo 7 Kamila Kmecová I. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Čo robím?

Letím na sedadle číslo sedem.

Nemám sa čím zabaviť, žiaľ, batoh mám len jeden.

Pán pri mne číta noviny, ja si možno zdriemnem.

Veď čo iné mám robiť, kým sedím na sedadle číslo sedem?

Musím dnes kúpiť kvety, Napadlo ma na sedadle sedem, sestra má dnes narodeniny, veď je dvadsiaty september dvetisíc sedem.

Prišiel som domov, kúpil kvety, od mojej milej známej kvetinárky Kvety.

Z oslavy odídem, domov prídem.

O tomto momente som sníval na sedadle číslo sedem.

14

Záhada v kine Alexandra Michalíková I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice Sedela som v kine vo veľkej mikine.

Ako sa tak na plátno pozerám, niečo sa tam pohne!

V prvom rade sedieť mám? Čo ak ma to bodne?

Zrazu postava z plátna vystúpi s veľkým nožom v ruke.

Pomaly ku mne pristúpi vo vlasoch má stopy po múke.

Odrazu nežne povie: Večera je na stole.

Ako môže byť moja mama tá hrôzostrašná bytosť neznáma?

Zadívam sa vôkol seba, snívalo sa mi to teda?

Tú záhadu je riešiť treba!

15

Svet za zrkadlom Karin Petrilová I. kategória, ZŠ Malá Ida Bol raz jeden príbeh, v tom príbehu svet zázračný.

Ten svet bol za zrkadlom a bol celkom skutočný.

Keď som sa raz zrkadla dotkla, na druhú stranu som v momente prešla.

S údivom a zadržaným dychom som zočila prečudesné tvory.

Ryby tam lietali a pri tom si spievali.

Kvety rástli na stole a psy boli v kostole.

Vtáky boli veľmi malé, všetky pristáli na mojej hlave.

Hady mali turnaj v behu, a zajac mal bodkovanú košeľu.

Okolo mňa nežné víly krúžili a mačky mali svaly ako gorily.

Zrazu na mňa všetci civia, akoby som bola divná.

Spoločne na mňa zvolali : “Hej! Veď si hore nohami!”

A tak som sa od hanby prepadla hneď do spálni.

Treskla som sa do čela, keď z postele som zletela.

Zrazu ma to napadlo: „Veď je to kúzelne zrkadlo!”

16

Krajina za zrkadlom Alica Juhásová I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice V krajine za zrkadlom je všetko iné, dávajú tam kvety pani Zime.

V lete stavajú snehuliakov a namiesto ľudí, kreslia machuliakov.

Keď sa opýtate: Kde je kúzelník?

Odpovedajú: V záhrade.

A kde je záhradník?

Na toto mi neodpovie nik.

Namiesto chudej Aničky v lavici sedia sovičky.

Jedia ostrúhané ceruzky a ich špecialitou sú aj obrúzky.

Takto to v krajine za zrkadlom je, viac vám nikto nepovie.

17

Letím na sedadle č. 7 Matej Válek I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice Vypil som ja čudnú vodu asi nebola z vodovodu.

Divadlo sa hrať malo, no niečo zvláštne sa udialo.

Na sedadlo č. 7 som si sadol v duchu som si prial, aby sa mi nič nestalo.

Videl som hercov skákať, a mne sa v tej chvíli zachcelo kvákať.

Na žabu som sa hral, týždenník ma pokarhal.

Ako som tak sedel, zrazu už som letel.

Silno som sa odrazil až som strop prerazil.

Na Mesiaci som pristál a na ďalší let som sa chystal.

Z UFA na mňa Marťan máva, že vraj je to dobrá správa, že vraj našli pozemšťana.

Hrozne som sa zľakol a riadiacou pákou, sedadlo č. 7 nasmeroval nadol.

Opäť som už v divadle.

Vykrikujem, že Marťania existujú a v UFE levitujú.

Takmer všetci sa rehotali, smiali a či chichotali.

Len ja stojím zarazený a rozmýšľam, prečo je strop prerazený.

18

Môj priateľ Šimon Stripaj I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice Na prvý pohľad je to môj odraz, ale v skutočnosti to je nekonečný obraz.

Keď sa doň zahľadím, tajnú bránu objavím.

Kritika sa v nej skrýva, ale aj môj priateľ tu býva.

On sa mi zjaví vždy keď prídem, cez zrkadlo do jeho sveta zídem.

Objavím tam samého seba, mám pocit, že letím do neba.

Zistím aku dušu mám, keď som sám s priateľom sa zhováram.

Nastal čas ísť preč, tak ukončím s priateľom reč.

19

Svet za zrkadlom Branislav Mikula I. kategória, ZŠ Malá Ida, Košice Všetko vidí, všetko vie, nikomu však nepovie. Čože je to, ktože je to?

Predsa môj kamarát je to.

Keď sa ráno zobudím, už ma čaká v kúpeľni.

Ukáže mi moju tvár, ach a toto!

Tu vlas rovno a tu krivo, chytro chytro češem rovno!

Neskôr kefka do ruky, no nebyť jeho to sú smiechy!

Od pasty sú takmer všetci.

A tak naše tajomstvo pozná iba zrkadlo.

Celý náš deň sleduje, zisťuje a pozoruje. Či veselo som ja vstal, a ako som sa cez deň mal.

Keď ma večer opäť vidí, aký som mal deň on šípi.

Dnes to bolo celkom fajn, na ihrisku som futbal hral.

No keď v žiackej päťka svieti, vidí smutné tváre detí.

Inokedy radosť, šťastie, také chvíle sú preň vzácne.

Niekedy by som aj ja chcel, pozorovať takto deň.

Snáď by som sa rozosmial, nikdy by som neplakal. Čo však vidí, nepovie, tvoj svet stráži aj vo tme.

Takéhoto kamaráta, nerozbi ho, dávaj pozor, nech ti dlho robí dozor!

20

Môj priateľ Júlia Královská I. kategória, ZŠ Krosnianska 4, Košice Kde je ten môj obraz?

Je zavesený na povraz?

V odraze vidieť krásu aj radosť, ba aj smútok a zlosť.

Keď nazriem dnu poriadne, zrkadlo sa rozpadne.

Na zemi sú črepiny, môj priateľ je niekde stratený.

Pyšná kráľovnámi ho zobrala, ale ja som sa nevzdala. Črepiny som zlepila a znovu som ho zbadala.

21

Svet za zrkadlom Matej Kočík I. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Všetko sa to začalo 14. 9. 2016, v deň mojich narodenín.

Ráno, keď som sa išiel pozrieť do zrkadla, som zistil, že nemám odraz. Najprv som si myslel, že ho nevidím, lebo zrkadlo je veľmi špinavé. Síce neviem, ako som na túto hlúpu myšlienku prišiel, ale objav hneď po nej bol veľmi fascinujúci.

Keď som zrkadlo išiel očistiť namočenou handričkou, tak mi ruka prešla priamo cez neho. Potom hlava, trup, nohy a nakoniec som sa ocitol v úplne inom svete. No, nie až tak úplne inom. Bol iba obrátený. Presne, ako to vyzerá v zrkadle.

Hneď po tejto zvláštnej udalosti som sa rozhodol prejsť naspäť do normálneho sveta. Keď som sa však chcel vrátiť cez zrkadlo, tak som do neho iba narazil.

Rozbilo sa na malé črepiny, ktoré ma podivuhodne vôbec nezranili. Dokonca sa na mňa ani nikto neprišiel pozrieť, aby zistil čo sa stalo.

Z toho som dedukoval, že tento svet sa so mnou neinteraguje. Iba ja s ním.

Tiež som usúdil, že v tomto svete sa ľudia zobrazujú iba ako odrazy v zrkadle, keď sa do neho niekto pozrie v normálnom svete.

Jediná vec čo mi teraz ostávala, bolo preskúmať tento zvláštny svet.

Na prvý pohľad sa zdalo všetko iba obrátené, ale po dôkladnejšom skúmaní som zistil, že v zrkadle, ktoré máme v obývačke, sa môj odraz zobrazuje. Kvôli tomuto javu som stále nemohol utiecť.

Asi až po hodine prehľadávania som si v črepinách rozbitého zrkadla všimol lístok, na ktorom bol tento text: “.o.r.s yvaj enlámronaraP ťsončolops movardzop S .atoviž ohjovs acnok od jokop ťam etedub yV a itárv etižmako máV as zardo šáV .atevs ohenlámron od oldakrz zec etidjerp eišjelhcýrjan oč motoP.2 .eldakrz v yV ets oka ohéni ohokein zardo etídivuen mýk etjakčop vrpjaN.1 .ťitsupo tevs otnet oka dován ilivarpirp sáV erp ems uktsíl otmot aN !ínenzävu ydžvan únatso ut ynidoh evd az,aiboruen kat kA!ťitsupo aisum etižmako oh atevs othot od únatsod as írotk,aiduľ ictešV!einavoraV” Asi po polhodine lúštenia som prišiel na to, čo je na ňom napísané. Na lístku bol tento odkaz: “Varovanie! Všetci ľudia, ktorí sa dostanú do tohto sveta ho okamžite musia opustiť! Ak tak neurobia, za dve hodiny tu ostanú navždy uväznení!

Na tomto lístku sme pre Vás pripravili návod ako tento svet opustiť.

1. Najprv počkajte kým neuvidíte odraz niekoho iného ako ste Vy v zrkadle.

22

2. Potom čo najrýchlejšie prejdite cez zrkadlo do normálneho sveta.

Váš odraz sa Vám okamžite vráti a Vy budete mať pokoj do konca svojho života.

S pozdravom spoločnosť Paranormálne javy s.r.o.”

Hneď potom, ako som si tento text prečítal, som uvedené pokyny splnil.

Zo zrkadlového sveta som sa naozaj dostal!

Po tomto zážitku som konečne mohol osláviť svoje narodeniny v pokoji a radosti.

23

Postava, ktorá vystúpila z plátna Julka Krúpová I. kategória, ZŠ sv. Cyrila a Metoda, Košice „Cŕŕŕn!!!“ Zazvonil zvonček. „Jupí!“ povedala Laura. „Cŕŕŕn!!!“„Ide sa do múzea!“ zavolala pani učiteľka. Deti sa nahrnuli do šatne a začali sa prezliekať. „No tak, už sa zobuď,“ prebúdzala svojú ospalú spolužiačku Láriu Laura. Lária chodila d oškoly len prvý rok, lebo jej predchádzajúcu školu zrušili a stále si nikoho nevedela nájsť ako kamaráta. Všetkým sa zdala akási čudná a uzavretá, a tak o ňu nikto nemal záujem. Bola však najlepšia z triedy. Vždycky bola vážna, ale milá. Vôbec nebola ako ostatné deti. Bola sirota a tak veľmi často bola smutná.

Bolo to plavovlasé dievčatko s podivnými a krásnymi zelenými očami. A dnes mali ísť do múzea. Všetci sa tešili, len Lária sa netešila. Múzeum ju nezaujímalo.

I tak v ňom nikdy nebola. „Zoradiť do dvoch radov!“ zavolala pani učiteľka. Lária sa postavila k Cypriánovi. Vychádzali zo školy. Prišli do múzea. Prechádzali okolo sôch a obrazov.

Veľa detí sa začalo nudiť a podaktorí začali aj šomrať. Ale Láriu to zaujalo ako nikdy predtým. Zastavila sa pri jednom z obrazov. Bol tam jeden chlapček. Mal havranie vlasy a hnedé oči. Mal oblečenú belasú košeľu, zelené nohavice a na tvári mal krehký výraz. Vtom chlapec zrazu zaklipkal očami. Lária však zostala pokojná. Jej pestúnka jej stále hovorila: „Aj keď sa stane dačo neuveriteľné, vždy musíš prísť na koreň veci. Keď tu ju chytil za ruku, jej sa zatmelo pred očami a zrazu stála v obrázku malého chlapca. „Prečo si to urobil?“ zašepkala Lária.

Chlapec sa na ňu pozrel a z očí mu bolo vidieť zlosť. „Lebo okrem teba všetkých nudíme!“Potom však zosmutnel. „Ľudia už zabudli vnímať krásu obrazov.“ Lária ho súcitne pohladila po pleci. Na chvíľu sa chlapec odmlčal. Potom však zdvihol hlavu a povedal: „Som Lorenco.“ Potom nesmelo povedal: „Budeš mojou kamarátkou?“ Lária sa najprv zamyslela, no potom prikývla. Lorenco ju potom zoznámil s ostatnými obrazmi. Bol tam obraz More a obloha, na ktorom bolo zapadajúce slnko a veľké more. Ďalej bol obraz Zaľúbený, bol tam neznámy manželský pár, ktorý ich pozdravil. Potom sa občerstvili na Kráľovskej hostine.

Zatancovali si na Lúke víl. Vyliezli na Kilimandžáro. Zaplávali si v Lesnom jazierku. A navštívili Grécko. Potom si však Lária spomenula na realitu, no Lorenco sa len zasmial. „Tu čas neplynie. Tu čas stojí!“ Lária sa rozlúčila a vypadla z obrazu.

Keď sa však vrátila domov, dačo si uvedomila. Mala pocit, akoby tých zaľúbených manželov odkiaľsi poznala. Potom sa rozbehla ku svojej pestúnke

24

a opýtala sa jej: „Teta, ako ste ma našla?“ Pestúnka sa zamyslela a po chvíli povedala: „Vieš, ja som ťa našla v múzeu pod jedným obrazom.“ „A pod akým?“ spýtala sa Lária. „Myslím, že to bol obraz Zaľúbený,“ povedala po chvíli pestúnka.

Viac Lárii nebolo treba hovoriť, vybehla z domu s pestúnkou v pätách. Rýchlo vbehla do múzea a rozbehla sa k obrazu s milencami, keď bola blízko, skočila doň, zase sa jej zatmelo pred očami a ona sa ocitla v náričí svojich rodičov. Áno, manželský pár bol jej rodina. Videla pestúnku, ktorá vyľakane, smutne a chápavo hľadela na obraz, ktorý mala pred sebou.

Potom jej vysvetlili, prečo ju museli opustiť. Preto, lebo keď sa narodila, v múzeu bol obraz jedného ohavného draka, ktorý chcel mať pod vládou všetky obrazy, ale oni sa vzpierali. Takže keď sa drak začal vyhrážať, že ju zožerie, museli ju dať z obrazu von. Ale po čase ten obraz dali inde do múzea a tak museli čakať, kým k nim nemala prísť a mala to zistiť sama. A doteraz tam ten obraz stojí a to dievča si uvedomilo, že sa stala postavou, ktorá vystúpila z plátna.

Koniec.

25

Tajomná planéta Dominika Gočalová I. kategória, ZŠ nám. L. Novomeského 2, Košice Kde bolo, tam bolo, v jednej detskej izbe bolo zrkadlo. Všetci si mysleli, že je to iba obyčajné zrkadlo malého dievčatka. Volalo sa Dominika. Keď raz vošlo do izby, bolo veľmi milo prekvapené. Stála tam dievčinka asi takého istého veku ako ona. Pozdravili sa, predstavili a začali sa rozprávať. Vzniklo medzi nimi krásne priateľstvo.

Raz prišlo na otázku, ako sa dostala Monika do izby Dominiky. Monika povedala:,Prešla som cez portál v našej krajine a vyšla som z tvojho zrkadla.”,Čiže moje zrkadlo je akýsi portál do inej krajiny?” opýtala sa Dominika.,Dá sa povedať.” odpovedala Monika. Hneď sa vrátili do izby a už stáli pri zrkadle. Dominika bola odvážnejšia, a tak išla prvá. Najprv tam strčila ruku, potom druhú, a nakoniec tam vošla celá. Chvíľu cestovala, videla planéty Mars, Jupiter a Saturnu skoro zlomila prstenec. Dopadla na planétu Jellyland a naštastie z toho cestovania vyšla živá. Nevedela, ako sa odtiaľ dostať.,Stratila som sa! Ako sa z tejto planéty dostanem? “ dumala Dominika. Keď sa poobzerala, zbadala, že je to rozsiahla krajina a veľmi pekná. Išla si skoro oči vyočiť, keď videla stromy z cukrovej vaty, potoky a rieky z čokolády a limonád a sneh na horách zo šľahačky. Najradšej by to všetko zjedla, ale asi by ju veľmi bolelo brucho.

Dominika bola aj veľká knihomoľka. Keď nebola vonku, vždy čítala nejakú knihu, no o takejto krajine v nich nebola žiadna zmienka. Ako tak išla ďalej, zbadala, ako k nej kráča vojsko na čele s kráľom a kráľovnou.,Prichádzam v mieri! “ kričala Dominika. Keď si ju všimla kráľovná, hneď zastavila kone aj vojsko.,Kde si sa tu vzalo dievčatko?” opýtala sa kráľovná Karolína.,No viete, pani kráľovná, ja som sa stratila, “ povedala Dominika.

Kráľovná Karolína poradila Dominike ako sa dostať k portálu. Dominika poďakovala a hneď sa vybrala na cestu. Medzitým Monika čakala pred zrkadlom, kým sa Dominika vráti. Veľmi sa o ňu bála. A pravda, trocha sa nudila, kedže na Zemi sa Monika nevedela poriadne zabaviť, pretože tu nemala žiadnych kamarátov.

Dominika vyšla na horu, na ktorej údajne mal byť portál. Ale nevidela ho tam, až konečne zbadala zrkadlo.Videla v ňom Moniku a Monika v tom, ktorý je v izbe, videla Dominiku.

Dominika už chcela prejsť cez portál, ale začal fúkať veľmi silný vietor a Dominika si všimla, že sa dokonca blíži aj veľká búrka. Rýchlo utekala a našťastie sa stihla schovať do blízkej jaskyne. Ale portál sa zničil. Bola veľmi smutná a obávala sa. Keď sa búrka skončila, rozhodla sa ísť ďalej. Dominika

26

našla malého trpaslíka, ktorý jej povedal, že existuje ešte jeden portál. Vybrala sa teda po ceste, ktorú jej ukázal. Bola to dlhá cesta, ale našťastie natrafila na koňa, ktorým sa zviezla. Keď dorazila do cieľa, zazrela strom, v ktorom bol akoby portál a už tam chcela vliezť, ale čosi ju schmatlo za sukňu. Bol to ten kôň, ktorý ju zviezol. Tiež chcel ísť na planétu Zem. Prosil ju a prosil, až ho vzala so sebou.

V duchu sa rozlúčila s kráľovnou, trpaslíkom aj celou krajinou Jellyland.

Vliezla do portálu aj s koňom a spolu cestovali. Najprv videli Saturn, potom Jupiter, Mars, až vyšli živí a zdraví zo zrkadla. Dominika vyobjímala Moniku a vyrozprávala jej, čo prežila. Predstavila jej koníka a začali sa spolu hrať.

Koníka si nakoniec nechala a Monika u nej prespávala. Zrkadlo si Dominika nechala, aby mohli ešte niekedy cestovať do Jellylandu, pretože zistila, že je jediné na svete, ale aj preto, že to sľúbila kráľovnej Karolíne a trpaslíkovi.

27

V krajine Geometria Richard Saksl I. kategória, ZŠ nám. L. Novomeského 2, Košice Kde bolo, tam bolo, žili traja bratia. Jedného dňa sa vybrali do lesa, ale čím boli ďalej, tým viac sa strácali. Keď sa už skoro stratili, našli v tej chvíli dávno opustenú starú školu. Vstúpili do nej a uvideli veľkú chodbu. Na konci chodby bola sála a v nej velikánsky kamenný krb. Vedľa krbu sa tiahli dlhé točité široké schody, po ktorých vyšli hore a objavili obrovitánske zrkadlo. Nebolo ani veľmi zvláštne, až na to, že cez neho niečo presvitalo. Všetci traja sa ho naraz dotkli a… okamžite sa prepadli na druhú stranu zrkadla. Objavili sa vo veľmi zaujímavej krajine. Ľudia tam boli čudne oblečení a divne sa správali.

Bratia boli prekvapení a aj dosť vystrašení, čo sa im to práve stalo a kam sa dostali.

Vyšli von z domu, v ktorom sa nachádzala druhá strana zrkadla a keďže sa nedalo vrátiť späť, rovnakým dotykom z druhej strany, rozhodli sa zistiť, kde sú.

V diaľke uvideli starý hrad. Všetci na nich udivene pozerali, pretože nemali na sebe oblečenie, aké sa v tejto krajine bežne nosilo. Chlapci boli oblečení v rifliach, v bunde a na hlavách mali šiltovku. V tejto krajine za zrkadlom také oblečenie doposiaľ nikto nevidel.

Najstarší Max povedal: “Ó, kam sme sa to dostali!”

Najmladší Kubo nevedel od strachu nájsť reč a prostredný Matej zahlásil: “Poďme to preskúmať!”

Oblečení v rifliach, v bunde a so šiltovkami na hlave sa vybrali na prieskum novej krajiny. Vybrali sa kamennou cestou smerom k hradu.

Bolo jarné počasie a v úsvite rána prišli na miestny trh, kde boli všelijaké veci, napríklad: ryby na suchu, ktoré vedeli chodiť, opice, ktoré vedeli počítať matematiku, vtáky, ktoré plávali pod vodou vo fontáne a veľa pestrofarebných mäsožravých kvetov. Museli si dávať veľký pozor, aby ich nejaká kvetinka nepohryzla a niektoré boli aj v klietkach.

Trhom prešli s otvorenými ústami od prekvapenia. Na konci trhu sa zastavili v malom predajnom stánku, kde boli rôzne veci na predaj. Tam sa rozhodli kúpiť si na seba miestne šaty, aby lepšie zapadli v novom prostrední a boli menej nápadní. Maxa v tej chvíli napadlo, čím budú platiť?

Matej prišiel s výbornou myšlienkou.

“Chlapci, čo keby sme zaplatili našim oblečením?

Veď tu nikto nemá ani rifle, ani bundu a nikto tu nepozná ani šiltovku!”

“Vyprázdnite vrecká, čo tam máte?, poprosil Max bratov.

28

Kubo mal vrecká plné sklenených guličiek, ktoré tam nikto nikdy nevidel.

Kubko tak nosil vo vrecku hotový poklad. Max si guličky schoval u seba a pozorne ich odložil.

“Ešte sa budú hodiť”, ticho zašepkal chlapcom.

Predavač sa divným šatám potešil a hneď na nich dal cenovky vo zvláštych geometrických znakoch, čo boli asi ich peniaze.

Chlapci si tak kúpili polodlhé plášte, ktoré tam mal každý na sebe, vysoké ohnuté štvorcové čiapky zlatej farby, dúhové tričko, s hranatými tvarmi s valcami na rukávoch, nohavice z trojuholníkov a topánky ako tehličky.

Pokačovali takto vystrojení ako bežní obyvatelia tejto krajiny ku hradu.

Začali si všímať rôzne zvláštnosti.

Kravy boli hranaté, vtáci kockatí, cítili sa, ako keby boli v učebnici geometrie.

Keď prišli pred kráľovskú bránu, zastavili ich geometrickí strážcovia. Mali dlhé kopie ako úsečky, na oboch koncoch s bodmi, na hlave mali trojuholníkovú helmu s trojuholníkovými otvormi na oči a ústa, valcovité brnenie, ruky ako malé valce, nohy ako obdĺžniky a topánky kockaté.

Strážca vpravo vraví: “ Kto ste a čo potrebujete?”

Max vystúpil dopredu a povedal: “Potrebujeme ísť za kráľom,” Strážca vľavo odvetil: “Kráľ nemá čas.”

Matej sa rozhodol, že to na strážcov vyskúša darčekom.

“Keď nás pustíte za kráľom, dáme vám štyri sklenené guličky”.

A pretože všetko guľaté bolo v tejto krajine vzácne a rovnalo sa cene zlata, strážcom zaiskrili oči od radosti a zabudli na svoje poslanie strážiť pri bráne.

Bratia sa dostali za bránu na nádvorie pred hrubé múry hradu.

Pokračovali kamennými schodmi, ktoré sa točili do hlavnej kráľovskej sály, kde našli sediaceho starého kráľa. Úctivo sa poklonili a čakali na výzvu k audiencii.

Dvorný šašo práve zabával svojho panovníka, dvorné opice počítali dane a tancujúce ryby poslušne tancovali do rytmu šašového bendu. Po skončení predstavenia k nemu predstúpili traja bratia.

Rozpovedali svoj príbeh, odkiaľ prišli, spýtali sa, kde sa to ocitli, čo je to za krajinu…a či im vie pomôcť a poradiť, ako sa vrátia späť cez čarovné zrkadlo.

Kráľ sa nezvyčajnej návšteve začudoval a povedal kráľovským hlasom: “ Ste predsa v krajine Geometria!”

Chlapci boli prekvapení, ale už to aj tak trochu tušli, veď predsa všetko bolo z geometrických útvarov. Dokonca si to všimol aj malý Kubko, ktorý ani netušil, čo to geometria je. Matej geometriu veľmi nemusel, preto ho to ťahalo čím skôr preč, no Max, ten to chcel všetko dokonale preskúmať a prísť na podstatu geometrického sveta.

Kráľ tušil odkiaľ prichádzajú, pretože poznal tajomstvo čarovného zrkadla.

To tajomstvo si dedili z pokolenia na pokolenie, z otca na syna. A mal už niekoľko takých návštev, no neboli časté, skôr zriedkavé. Kráľ im prezradil, kde je vstupná brána do ich ríše. No predtým, ako ich chcel pustiť dal im jednu podmienku.

29

Chcel ich zaviazať kúzlom mlčanlivosti, ktoré ak by porušili, zmenili by sa na 3D kreslené postavičky a navždy by ich kúzlo uväznilo v krajine Geometrie.

Chlapcom sa to nie veľmi pozdávalo, pretože poznali malého Kubka, ktorý bol ukecaný, ako miestny rozhlas.

Nemali žiadnu istotu, že ich kúzlo nepremení na kreslených chlapcov v 3D. Preto museli vymyslieť iný plán návratu.

Poďakovali sa kráľovi, vyhovorili sa na únavu a rýchlo sa vytratili zo sály.

Povedali mu, že tu ešte chvíľu ostanú, určite sa ešte uvidia neskôr, pretože si to tu chcú všetko dôkladne popozerať a starý kráľ, vďaka ich zdvorilosti a slušnosti, na kúzlo mlčanlivosti zabudol.

Matej nazval plán záchrany: “Náš plán úniku z geometrie.”

Prešli na nádvorie hradu a našli si geokoňa, ktorý bol 6× rýchlejší, ako kôň z nášho sveta. Na jeho chrbte sa rýchlosťou svetla v rovnosťou nekonečnej priamky premiestnili do geojasyne, kde našli 3 palice a 3 geogumipušky.

Potrebovali poraziť obrovského ihlanového obra s takou malou hlavou, že ledva na ňu dovideli. Kráľ im totiž prezradil miesto, kde sa nachádza geoportál, ktorý ich má vrátiť späť, no ten práve strážil ihlanový geoobor.

Matej okamžite zbadal výhodu a povedal Maxovi: $1 “Toho rýchlo porazíme, ten nemá žiaden mozog.”

Max mal odvahu za všetkých troch, no predsa len mal aj rešpekt pred takým veľkým ihlanom z mäsa, kostí a zeleného slizu.

Max ako prvý natiahol prak a vystrelil prvú sklenenú guličku z Kubkovho vrecka. Obor sa ani nepohol! Zistili, že silou ho neporazia.

Matej prišiel na nápad rozpútať vojnu mozgov.

Zvolal na obra: “ Hej, ty kopa hlúpej želatiny! Poď s nami súťažiť!

Ak si taký šikovný, predveď sa!”

Obor na nich pozrel z výšky, ako na malých trpaslíkov a ozval sa hrozivým hlasom.

“Ja viem všetko, vyskúšajte ma, ale keď vás porazím, vskutku vás všetkých zožeriem!”

Max, ktorý sa v geometrii vyznal najlepšie sa nadýchol a zakričal. Vedel, že toto je vážna chvíľa, lebo, ak prehrajú, skončia ako palacinky v žalúdku geometrického obra.

No otázka, ktorú sa chystal obrovi položiť nemala význam.

Hlasno na neho zvolal: ”Hej ty želatina, odpovedz mi na otázku.

Aký geometrický útvar je nekonečno-uholník?”

Obor sa zamyslel, myslel, myslel, myslel…a mozog sa mu začal prehrievať, bublalo mu to v tej ihlanovej hlave na plné obrátky.

Do tohto mozgového procesu vstúpil malý odvážny Kubko ešte so zložitejšou a zároveň jednoduchou otázkou: “ A vieš koľko je nekonečno plus 1? ”.

Ten nápor obor nevydržal a jeho mozog od toľkého rozmýšľania vybuchol ako bublajúca sopka.

30

Chlapci preliezli tú ihlanovú horu mäsa a slizu k portálu, k najkrajšiemu zrkadlu z geometrických krištálikov ľadu a s kryštálovou štruktúrou, akú nikdy predtým nevideli.

Postavili sa pred zrkadlo, naraz sa ho dotkli a ocitli sa ihneď v sále na poschodí opustenej starej školy v lese, odkiaľ prišli.

Zbadali, ako je už neskoro poobede a vedeli, že sa musia veľmi poponáhľať domov.

Rodičia si začali robiť starosti, kam sa tí traja vybrali a prečo nie sú ešte doma.

Nevedeli ich nikde nájsť.

Našťastie mali šikovní chalani vo vrecku kompas, veď sa ráno vybrali na prieskum lesa a bez kompasu ani na krok! A tak sa rýchlo zorientovali aj v lese, v ktorom sa predtým skoro stratili a prišli k domu. Vo vnútri sa v celom dome svietilo. Rodičia ich už chceli hľadať s troma veľkými vycvičenými stopárskymi psami.

Keď sa zvítali, bolo že to veľa radosti. Museli úplne všetko porozprávať, čo sa imstalo, čo pozažívali a ako múdro zo všetkého vyviazli živí a zdraví.

A keďže sa veľmi múdro vyhli aj kúzlu mlčanlivosti starého kráľa, dostal sa tentopríbeh aj k Vám. Príbeh o existencii krajiny Geometrie, ktorý uzrel svetlo svetla.

The END. :)

31

Letím na sedadle č.7 Lujza Majkutová I. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121, 056 01 Gelnica V našej rodine už skoro všetci leteli v lietadle. Len naša mamička a ja ešte nie.

Otecko lieta veľmi často na služobné cesty. Občas, cez prázdniny, s ním chodí moja staršia sestra Petra. No teraz to prišlo. Ocko prišiel domov z práce a povedal mi, že ide na ďalšiu služobnú cestu do Ameriky a zoberie so sebou mňa.

Ostal som stáť ako prikovaný a nezmohol som sa ani na slovo. „Roman, Roman, čo si tak ticho, netešíš sa“, zaznelo z otcových úst. No s tých mojich stále nič. Až po hodnej chvíli som sa zmohol na tichučké „ ach jaj“. Veď ja lietať nechcem, lietadlá mi naháňajú strach. Vždy, keď nejaké vidím, zblednem a zhrozený stojím.

Všade o nich píšu, že sú najbezpečnejšie dopravné prostriedky, no ja si o nich myslím svoje. Do lietadla ma jednoducho nedostanú. Budem sa brániť, kým otec neustúpi. Tak som s tým teda vyšiel von. „Otec“, povedal som nesmelým hlasom, „nebudeš sa hnevať, keď s tebou nepôjdem?“. A kým sa zmohol na jedno slovo pokračoval som, „vieš ja by som radšej išiel cez prázdniny k babke“. Otec sa na mňa nechápavo pozrel a povedal, „ale čo to trepeš, veď k babke pôjdeš aj potom, ale do Ameriky sa len tak nedostaneš“. Nedal mi na výber, pôjdeš a hotovo, povedal. Musel som teda vymyslieť záložný plán. Nazval som ho „útek č.

7“. Asi všetci vieme prečo to číslo. No áno, lebo som to už viac krát skúsil. Začal som kuť plán ako to všetko urobím. Keď nastal večer vytiahol som moju veľkú tašku a zbalil som si: lano, mobil, akčnú figúrku kapitán Amerika, niečo na jedenie a moje najobľúbenejšie komiksy. Všetci zaspali a ja som chcel vyjsť z domu.

No pozabudol som na naše poplašné zariadenie, psíka Papáčika. Odrazu na mňa začal štekať, „hav-hav“, ticho, ticho, šepkal som mu. No bolo neskoro, v spálni sa zaplo svetlo a ja som vedel, že ani tento pokus sa mi nevydarí. Mamka vyšla na chodbu a udivene na mňa hľadela. Čo tu vystrájaš, choď spať. Smutne som sa pobral nazad do mojej izby. Vybalil som si všetky veci a premýšľal som nad tým, čo ďalej. Samozrejme som zaspal. Ráno som nabral odvahu a išiel som za otcom, aby som vyšiel s pravdou von. Povedal som mu o mojom strachu z lietadiel a lietania. Prijal to s pochopením. Priznám sa takúto jeho reakciu som nečakal.

Povedal mi, že s ním nemusím ísť, keď nechcem, ale keby som si to rozmyslel a zmenil názor, potešil by sa. Tak som mu teda povedal, že to ešte zvážim. Všetci moji kamoši ma presviedčali, že lietanie je bombové a vôbec nemusím mať strach. Aj keď viem, že určite aj oni sa na začiatku báli, no nik to z nich neprizná.

Rozhodol som sa. Pôjdem. Keď som to povedal otcovi zjavne sa potešil. „Utekám rezervovať letenky“ povedal a už ho nebolo. Snažil som sa na to nemyslieť. No vedel som, že to čoskoro príde. V ten deň s veľkým „D“, som mal ráno ako každé

32

iné. Hygiena, raňajky a naháňačka s papáčikom. A potom to prišlo, uvidel som ako otec nakladá kufre do auta a začal som pociťovať divný pocit v bruchu. To nič, to zvládneš, vravel som si potichu. Mama nás odviezla na letisko a zaželala nám šťastnú cestu. Vybavili sme potrebné formality a šli sme si nastúpiť na palubu lietadla. Pri vstupe nás čakala letuška, opýtala sa ma či budem letieť prvý krát. Asi som nevyzeral najlepšie. Povedal som, že áno. Zobrala ma za ruku a išla mi ukázať moje miesto. „Nech sa páči, to je tvoje sedadlo, číslo 7“. A vtedy mi to došlo. Toto nemôže byť náhoda. Môj útek mal číslo 7. Vtedy som sa upokojil, sadol si a užíval som si let na sedadle č. 7 pri okne. Bol síce dlhý, ale celý výlet stál za to. A vôbec neľutujem, že som prekonal svoj strach a nastúpil som do lietadla.

Po tom ako sme prišli domov, všetkým mojim kamarátom som porozprával, celý príbeh o sedadle číslo 7. Samozrejme sa našli aj taký čo mi neverili, ale mne to vôbec nevadilo. Lebo ja som vedel že je to pravda.

33

Svet za zrkadlom Sofia Szabová I. kategória, ZŠ Malá Ida Dnes som čítala o svete za zrkadlom. Bol to príbeh o chlapcovi, ktorý tam našiel svet plný rozprávok. Vnukol mi nápad, že keď prídem domov, aj ja vyhľadám svet za zrkadlom.

Doma máme veľké stojaté zrkadlo zavesené na stene. „Tam musí byť kopa rozprávok!“ pomyslela som si. Len čo som prišla domov, zrkadlo som pevne chytila a zvesila zo steny. Bolo ťažké, ale podarilo sa mi to. To, čo som za ním zbadala, ma šokovalo. Žiaden svet plný rozprávok! Len pavúky, ktoré si tam spriadali svoje siete. Chvíľu ich pozorujem a pochopím, že to je ich svet. Hovorí sa, že pavúky prinášajú šťastie. A tak zrkadlo opatrne zavesím späť na stenu, aby som im neublížila. Nechcem si znepriateliť „šťastenu“.

Odvtedy viem, že za zrkadlom sa nachádza svet pavúkov a pavučín. Svet plný šťastia, ktoré pre nás spriadajú naši osemnohí priatelia.

34

Letím na sedadle č. 7 Zuzana Šályová I. kategória, SZŠ Palackého 14, Košice Už ste niekedy mali pocit, že ste dokázali niečo, o čom ste nikdy nevedeli, že môžete dokázať?

Ja som ho mala pred 2 rokmi. Poviem vám, čo sa stalo. Mala som vtedy 14 rokov a chodila som na Vesmírnu akadémiu na Novom Zélande. Prvého októbra 2518 sme mali cvičný let v rakete. Mali sme letieť: ja, Maťo, Ivo, Lukáš a Peter.

Maťo mal 14 rokov, Ivo a Lukáš po 15 rokov a Peter mal 16 rokov. Ja a môj dobrý kamarát Maťo sme vtedy boli jediní z posádky, ktorí ešte neleteli v rakete. Peter bol naopak jediný, ktorý vedel, ako riadiť raketu.

Prvého októbra sme o 9:oo hod. nastúpili pred raketu s 1 dospelým pilotom – kapitánom rakety. Dali nám skafandre a zásoby jedla na 3 dni. Rozlúčili sme sa a nastúpili do rakety. V rakete sme si posadali na sedadlá. Ja som sedela na sedadle č. 7 a aj môj skafander mal číslo sedem. „Super“ pomyslela som si, moje obľúbené šťastné číslo.

Po chvíli sme už počuli odpočítavanie: 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1… – raketa č. B – 600, štart povolený. Zacítili sme otrasy a o chvíľu sme už stúpali preč od Akadémie. Keď sme sa dostali na obežnú dráhu Zeme, pásy sa nám samé odopli a keďže v kabíne bola slabšia gravitácia ako na Zemi, začali sme trochu poletovať.

Bol to úžasný pocit.

O 12:00 hod. nás náš palubný robot Z – 90 zavolal na obed do jedálne. Jedáleň bola malá miestnosť s umelou gravitáciou. Všetci sme si posadali a vychutnali obed.

Po obede sme postupne preskúmali celú raketu, okrem kokpitu, v ktorom bol kapitán, ktorý riadil loď. Večer sa znova zjavil Z – 90 a poslal nás späť.

Ráno som sa zobudila druhá, hneď za Petrom. Po nás sa postupne zobudili aj ostatní. Ako sme to na Akadémii nacvičovali, všetci sme sa po raňajkách zoradili na chodbe, aby sme dostali rozkazy na dnešný deň. Čakali sme, čakali, ale kapitán dlho neprichádzal. Ivo navrhol – čo keby sme sa išli pozrieť do kokpitu čo sa deje? Všetci sme súhlasili, a aj tak nám nič iné nenapadlo. Vošli sme do kokpitu a ostali sme stáť ako obarení. Kapitán ležal na zemi a vyzeral ako mŕtvy. Ticho prerazila Lukášova otázka: „Že nie je mŕtvy a len spí s otvorenými očami?“ Maťo ho ticho objal. Peter pristúpil k ležiacemu kapitánovi. Ako najstarší mal aj zdravotnícky výcvik. Ticho si obzeral kapitána a potom povedal - asi dostal infarkt, je naozaj mŕtvy. „Čo budeme teraz robiť?“, opýtal sa Lukáš so slzami v očiach. Všetci sme mlčali. Po chvíli Peter povedal – ja som sa učil pilotovať raketu, možno by som

35

dokázal dopilotovať raketu až na Zem. „A čo keď sa Ti to nepodarí?“ spýtal sa Ivo. „Musíme všetci dúfať, že sa to podarí,“ odpovedal Peter.

Peter si sadol na pilotovo sedadlo a začal niečo ťukať do klávesnice. Po chvíľke sa so slzami v očiach pozrel na nás a povedal – leteli sme príliš rýchlo a zaleteli sme príliš ďaleko, kapitán asi nestihol včas vypnúť motory. Nebudeme mať dosť paliva na návrat. „To nemyslíš vážne,“ povedala som. „Ale myslím,“ odpovedal Peter.

Zrazu sa niečo objavilo na monitore. Peter začal študovať zobrazenú správu.

Počítač vypočítal, že by sme mohli nasmerovať raketu na Zem, na chvíľu pridať a potom vypnúť motory a raketa by už sama doletela k Zemi. Tak by nám malo ostať aj nejaké palivo na pristátie. „Bola by to tesnotka, ale mohlo by nám to vyjsť,“ povedal Peter. „Hurá!“ skríkli sme všetci, „Sme zachránení!“. „Má to ale háčik,“ povedal Peter. „Let k Zemi bude takto trvať oveľa dlhšie a nám nevystačia zásoby. Jedlo máme už len na jeden deň.“ Opäť sme všetci zosmutneli. Tak nakoniec sme predsa len stratení.

Dlho sme nič nehovorili. Peter potom povedal, že musíme odniesť kapitána do mraziaceho boxu. Spoločnými silami sa nám to podarilo a smutní sme sa stretli v kabíne. Posadali sme si, každý na svoje sedadlo a mlčali sme.

Keď to trvalo už veľmi dlho, začala som sa vo svojom sedadle mrviť a poskakovať. Bola som taká nervózna, že som nedokázala kľudne sedieť. Celý čas som myslela len na to, čo s nami bude.

Ako som tak poskakovala v sedadle, zrazu som niečo zacítila, akoby pod sedadlom niečo bolo. Nevedela som čo to je, tak som znovu podskočila ešte vyššie a dopadla na sedadlo. Znova som to zacítila. „V tom sedadle niečo je!“ skríkla som. Všetci ku mne pribehli. Začali sme ťahať za úchytky na konci sedadla. Ťahali sme a ťahali, až sa sedadlo zrazu otvorilo. Bol tam položený papier. Ivo ho zobral a začal čítať. „Práve sme objavili núdzové zásoby jedla!“ skríkol Ivo. To znamená, že nezomrieme od hladu, vykríkli sme. Všetci sme začali vyskakovať a objímať sa. Možno naozaj dokážeme doletieť domov.

Ja som sa ešte raz pozrela na sedadlo, a vtedy som si to uvedomila – je to sedadlo číslo 7. Moje šťastné číslo!!! Sedadlo číslo 7 nám asi zachránilo život!

Potom sa už všetko dialo veľmi rýchlo. Peter celé dni riadil raketu. S jedlom sme hospodárili veľmi obozretne a tak, aby nám vystačilo na celú dobu letu.

Veľmi sme sa potešili, keď po niekoľkých dňoch Peter oznámil, že zajtra by sme mali byť doma. Nevedeli sme sa už dočkať, kedy budeme opäť na Zemi.

Na druhý deň, bolo to o 10:00 hod., Peter do mikrofónu zakričal: „Všetci si, prosím, posadajte do svojich sedadiel. Pásy sa vám zapnú samé. Nebojte sa, onedlho by sme mali byť doma.“ Všetci sme boli veľmi šťastní.

Zrazu som pocítila, že sme začali letieť rýchlejšie, asi sa zapli motory. Všimla som si, že našu Zem už vidno celkom jasne. Vtedy Peter asi stlačil nejaký gombík, lebo pred každým z nás sa objavila obrazovka, na ktorej sme mohli sledovať celé

36

pristátie.

Po chvíli sme začali prudko klesať. Na obrazovkách sme uvideli obrysy kontinentov, potom krajinu a nakoniec aj mestá. Klesali sme na Nový Zéland. Zrazu sme zbadali budovy – bola to naša Akadémia. Za chvíľu budeme doma.

Bol presne obed, keď sa naša raketa dotkla zeme. Peter vyšiel z kokpitu, stlačil tlačidlo a dvere sa otvorili. Vonku už bolo veľa žiakov a učiteľov, riaditeľ a aj novinári. Zvesti o našom lete sa asi rýchlo rozšírili.

Keď sme vystúpili, všetci nám kývali, kričali nám na slávu, pískali a podávali nám ruky.

A vtedy som sa cítila tak, ako som písala na začiatku - mala som pocit, že sme dokázali niečo, o čom sme nikdy nevedeli, že môžeme dokázať.

A celý let som sedela na sedadle so svojim obľúbeným a naozaj šťastným číslom sedem.

37

Katkin dobrodružný deň Katarína Marcziová I. kategória, CZŠ sv. Cyrila a Metoda, Bernolákova 18, Košice Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedinka. Na začiatku tejto dedinky bývala Katka s rodičmi.

Dom nebol veľký, ale mal pivnicu, o ktorej sa hovorilo, že je v nej tajomné zrkadlo. Katka bola malý šibal, veľmi rada mala dobrodružstvá a preto raz, keď neboli rodičia doma, išla do pivnice. Bolo tam veľa harabúrd, ale aj fajnových kompótov a džemov. Katka zrazu zbadala kamennú stenu, ktorá vyzerala veľmi nezvyčajne. „Viem, že to niečo znamená,“ rozmýšľala Katka. Hľadala nejaký kameň, či sa nedá vybrať, alebo zatlačiť, aby stenu otvorila, ale nič nenašla. Keď už bola na odchode, pozrela sa na strop a skríkla: „Páka!“ Nebolo ťažké vyštverať sa hore, pretože v pivnici bolo veľa debničiek, ktorými si Katka pomohla. Keď sa dostala k páke, potiahla ju k sebe a kamenná stena sa otvorila. Za stenou bolo jedno veľké zrkadlo. Bolo na ňom veľa prachu, tak ho trošku pretrela. V tom momente, keď sa ho dotkla, ocitla sa za zrkadlom.

Katka uvidela more, bambusový les, pandu, koňa a na mori delfínov. Zvolala: „Jej, koľko veľa zvierat! A toľko delfínov som ešte nikdy nevidela.“ A delfíny, kôň a panda sa už približovali k nej. Veľmi sa bála. Delfín prehovoril. „Neboj sa, budeme sa spolu hrať.“ A ostatné zvieratá prikývli. Katka sa osmelila a povedala: „Ahojte, volám sa Katka a budem vaša nová kamarátka.“ Pokračovala panda: „Ahoj, aj nás veľmi teší, ja sa volám Panpička, koník sa volá Pejko, ružový delfínik Krásavka, fialový Trblietka, modrý Delfínko a sivý Žralko“. Delfínko sa opýtal: „Jazdila si už na delfínovi?“ „Nie, ale stále som o tom snívala.“ odpovedala Katka. „Tak si smelo sadni.“ vyzval ju Delfínko. Katka si sadla a už sa vozila.

Vykrikovala: „Jej, splnil sa mi sen, to je úžasné!“ Delfínko sa ponoril pod vodu a Katka doplávala ku brehu. Zrazu nikoho nevidela. Myslela si, že sa chcú hrať na skrývačku. Katka začala hľadať a uvidela Panpičku. Zavolala: „Panpička, vidím ťa, hľadáš!“ Panpička spokojne papala bambus, vôbec si nevšímala okolie, nič nepočula a preto nikoho nehľadala. Katke sa už zdalo divné, že sa dlho nič nedeje, vyšla zo skrýše a zakričala: „Ja sa už nehrám, poďte na pláž“. Potom sa porozprávali. Najprv dostala slovo Katka a povedala: „Keď som vás nevidela myslela som, že sa hráme na skrývačku.“ V tom sa ozval Pejo a povedal: „Počul som, že hľadá Panpička, tak som sa išiel skryť.“ No Panpička iba krútila hlavou: „Čo si vlastne vravela? Pretože ja som nič nepočula, ako zvyčajne som iba jedla bambus.“ „A my sme si mysleli, že sa máme stretnúť a nie hrať skryvky“ zborovo povedali delfíny.,Hahaha“, chichotali sa úplne všetci. „Dobrý nápad - zahrajme

38

si schovávačku“, napadlo Žralka. Keď hľadala Katka a všetkých už našla, chýbala jej už iba Panpička. Vkročila do lesa a čo nevidí. Krásnu velikánsku žirafu a na nej sa šmýka Panpička. Tak radi boli, že sú spolu až nakoniec z toho vznikla veľká naháňačka aj so žirafou. Ale Katku už začalo nudiť volať žirafu žirafa.

Tak povedala: „Žirafka moja zlatá – ako sa ty voláš?“ „Neviem, ale bola by som rada, keby ste ma volali Žofka“, povedala.,Budeme ťa volať Žofka“, zvolali. A tak Katka našla ďalšiu novú kamarátku. Žofka už musela ísť za svojím mláďaťom a Katka si šla oddýchnuť pod palmu. Medzitým pre ňu pripravili oslavu. Keď si oddýchla, znova ich nevedela nájsť, tak sa pozrela do mora, do lesa a zrazu len tak z ničoho nič všade lietali balóny. Bolo ich tak veľa, že sa nedali ani spočítať. Každé voľné oko by povedalo, že je ich nekonečno. Potom sa jej ukázali a povedali: „Na naše kamarátstvo“ a podali jej mapu. Pejko dodal:,Nájdi poklad“.

A každý išiel po svojom. Katka si sadla pod strom a lúštila mapu. Prvá zastávka podľa mapy sú kamene. Keď tam došla videla, že je na nich vyrytá hádanka – LEŤ ZA PEKNÝM FAREBNÝM STVORENÍM! Katka po dlhšom čase vylúštila, že odpoveďou je MOTÝĽ. Povedala správnu odpoveď a premenila sa na motýľa.

Krídla ju niesli na miesto, kde sa opäť premenila na človeka. Hľadala krížik, ale nenašla ho. Spomenula si, že krížik nemusí byť iba na zemi, poobzerala sa, a keď videla prekrížené palmy, rozbehla sa ku nim. Oprela sa o palmy a zrazu sa otvorila jaskyňa. Blúdila sama v tej jaskyni a zbadala poklad. Zobrala ho a bežala sa pochváliť. Keď vyšla z jaskyne, čakali ju už kamaráti. Žralko vravel: „Našla si truhlicu, ešte si nenašla kľúčik, ktorým by si ju otvorila!“ Katka sa zarazila, porozmýšľala, nenápadne odcupkala k palmám. Tam, kde sa krížili, našla kľúčik. „Otvor truhlicu!“ prikázali. Katka otvorila truhlicu a v nej bol náhrdelník.

Opýtala sa: „Prečo je tam náhrdelník a pri ňom prívesky delfín a morská panna?“ „Keď pripevníš delfína na náhrdelník a skočíš do vody, staneš sa delfínom“, vysvetľovala Trblietka. „Aha, už viem“, prerušila Trblietku Katka. „A keď si dám na náhrdelník prívesok morskej panny a skočím do vody, stanem sa morskou pannou.“ „Presne tak“, pochválila ju Krásavka. Dala si delfínový náhrdelník a skočila do vody. Ohromne sa tam vyšantili.

Katka povedala: „Prepáčte, ale ja sa už musím vrátiť domov, aby ma moji rodičia nehľadali“. Katka sa so všetkými rozlúčila, poďakovala za krásny deň a sľúbila, že sa ešte určite vráti.

39

Letím a či sním?

Kamila Kmecová I. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Kde bolo, tam bolo, niekde za zrkadlom, kde sa voda sypala a piesok lial, kde doteraz Maarla suší vodu, bola jedna veselá dedinka. Teda, tá dedinka sa volala Kramberry a bývala som v nej ja s kohútikom Pedrom a kobylou Lusy. Ale dlho rozprávať nebudem, už vám poviem to, čo som vám povedať chcela.

Raz som išla do Bubblefun landu a našla Tamar. Tamar mala španielske meno, preto sa volá bez toho „a“ na konci mena. „Už si tu?“spýtala sa ma. Ja som jej nechápavo odpovedala: „Áno, je nejaký problém?“ Hneď mi povedala: „Áno, je to veľký problém! Niekto Maarlovi upchal vodovodné potrubie a nemáme častý príjem sušenej vody na výrobu našej potravy- ovocné bublinky!!!“ „Dobre, dúfam, že toto vyriešime skoro… A vlastne, kedy sa to stalo?“opýtala som sa. „Včera večer…“ znovu odvetila Tamar. Potom sme vysadli na Lusy a išli ku Maarlovi. Maarla bol malý, šikovný tvor - hulík, ale svoje zmysly, okrem zraku, veľmi vyvinuté nemal. „Určite ste počuli o tej hroznej katastrofe.“ Už vopred povedal Maarla. „Vedel by si nám opísať, asi čo sa stalo, keď si spal?“ opýtala som sa ho. „Áno.“ Povedal. „Tak teda hovor.“ Prikázala som. „Nuž, minulú noc som spal a snívalo sa mi niečo veľmi pekné, už ani neviem čo. Ale potom,“ vážne zdvihol ukazovák „ potom som počul čudné zvuky priamo z môjho toku vody. Určite každý dobre vie, že my, hulíkovia, veľmi dobré zmysly nemáme, ale to bol taký rev, že to bolo počuť až na druhú stranu tohto velikánskeho domu, v ktorom bývajú moji susedia Caarta, Auly, Dernd, Burl a moja sesternica Sally. Hneď sa ma išli sem dole na dolné poschodie opýtať, čo sa stalo. Ja som im však odpovedať nevedel.“ „Tak dobre, poďme sa tam pozrieť!“ povedali sme s Tamar a hneď sme tam išli. Zastali sme pri dračom strome, pri ktorom bola rozbitá lavička a čudné škrabance v piesku, ktoré naháňali strach. „Hm…To je čudné…“ zamyslela sa Tamar. Po chvíli ukázala prstom na potrubie. „Pozrite, tam je to prasknuté!“ „Zaujímavé…“ povedala som. Pri mieste činu boli divné stopy. „Aha, to sú obrovské stopy!,“ vykríkol Maarla. „A vedú do prekliateho lesa! Pôjdeme tam?“ „Pôjdeme. Nedovolíme, aby ti tu niekto deravil potrubie.“ vyhlásila som. Do lesa viedla dlhá úzka cestička posypaná štrkom.

Kúsok cestičky pred lesom bol dosť strašidelný a vyžaroval čudné svetlo. Celý les bol oplotený vysokým železným plotom. Pred cestičkou bola malá bránka, okolo ktorej rástli čierne bobule. Bránku spolu s plotom obrastal brečtan. Celé to vyzeralo tak, akoby sa o to niekto staral. V lese rástli strašidelné stromy. Mali červenooranžové listy a vyzerali, akoby za niekým plakali. V diaľke bolo počuť húkanie sovy. Všetci traja sme od strachu podskočili a pritlačili k sebe. Pred

40

nami bola veľká jaskyňa. Ozýval sa z nej strašný rev. „To je ten rev, ktorý som vtedy počul…“ zašepkal Maarla. „Niekto tu musí ostať.“ rozhodla som. „Ja tu asi zostanem.“ Povedal. Tak som s Tamar išla dnu. Čudná zver hlasno zarevala. Na chrbte nám pobehovali zimomriavky. Pomaly sme sa pozerali spoza rohu na to miesto, kde to zviera bolo…srdce nám búchalo od strachu ako zvon… bol to…

Daedon!!! Daedon bol päťmetrový diviak z minulosti. Pripomínal na prvý pohľad vlka na dvoch zadných nohách. Rýchlo sme vyšli von a privolali cez potrufón do väznice pre divé zvieratá. Potrufón bolo vlastne jedno tenké potrubie, v ktorom rýchlo a hlasno sa šíril zvuk a mohli sme ním volať len ich. Keď už sme boli v meste a keď už zavreli Daedona, boli sme veľmi radi: „Dobrá práca!“ povedal starosta Martin. „ Je dobré, že ste našli tú zver. Daedona sme hľadali už niekoľko rokov. A tebe Maarla môžem poskytnúť opravu potrubia úplne zadarmo!“ Tu sa príbeh končí, musím ísť domov cez zrkadlo. Ahojte!

41

Zrkadlo Adela Horváthová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Hľadám, hľadám, no strácam nádej, ľudí podľa mojich predstáv tu nenájdem.

Obzerám sa navôkol, tam len prázdna diera, do zrkadla pozrieť sa každému sa zazlieva.

Možno je ten svet aj malý, no zrkadlo vždy každého odhalí.

Jeden menší, druhý väčší, tretí trošku guľatý, ale aj tak sme všetci na svete úplne rovnakí.

Dve oči?Každý má, na svet nimi pozerá.

A čo nohy? Tie snáď nemáš?

Len sa pozri dole, nájdeš čo hľadáš.

Líšime sa iba jednou vecou závažnou, jedna sa stane milou, druhá pyšnou.

Povahu si určiť nevieme, ale zmeniť si ju ľahko vieme.

Keď sa na ľudí bližšie pozrieme, pravda sa odhalí, nie je svet vždy ako sme snívali.

No treba sa pozrieť aj na seba, je až veľmi ľahké pozerať sa iba na teba.

Možno si myslíš, že si milý, no spýtal si sa niekedy ako to vidia iní?

Keď nie, rýchlo sa opýtaj, pred pravdou sa však neskrývaj.

Keď povedia, že si milý či láskavý, si druh veľmi zriedkavý.

Možno povedia, že si zlý či drsný, nerob vzduch ešte viac pritesný.

Skôr, než niečo urobíš,

42

o radu ich poprosíš.

Zmena by ti prospela, aj keď malá, predsa slúži na veľa.

Ak takto každý učiní, svet bude hneď iný.

Bude krajší a lepší, zmena každému prospeje, táto vec každého rozohreje.

43

TY, SI TY Lívia Bayalinová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Zrkadlo len stavia rady, tých, čo chcú tú moc parády, výzor je vec osoby, zrkadlo to len násobí. Štíhla, chudá, len byť jasná, to však nie je žena krásna, úzke stehná, žiadne brucho, v ústach mi začína byť sucho.

Tampóniky, vodu prosím, 32 to je to, čo nosím, toto vôbec nie je in, radšej zjem jedovatý plyn.

Tak toto je ten super svet, za zrkadlom to je fuška, buďme radšej ako kvet, a nebuďme otravná muška.

Ten svet je hrozne posadnutý, buď chudý a budeš krásny, no to, čo je dôležité, Ty, si Ty a buď za to šťastný!

44

Ako Jožka napadlo, že rozbije zrkadlo Bronislava Najvirtová II. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121, Gelnica Malý Jožko plný nehy - sťažuje sa, že má pehy.

Obzerá si v tvári bodku, roztrhal si každú fotku.

Viete, čo ho napadlo? Že rozbije zrkadlo!

Zakročila stará mama: „Pehatá som, vnúčik, sama.

Smiala sa mi celá chasa, že som taká rusovlasá.“ „Babka moja, máš sa skvele. Veď máš vlasy celé biele.“ Jožko plače, narieka. Po líci mu tečie rieka.

Ucho - blatník motorky a nos kúsok uhorky.

Babka Jožka pritúlila, po ryškách ho pohladila. „A vieš, čo mňa napadlo? Každé jedno zrkadlo ukáže len tváričku, nevie, čo je v srdiečku.

Ty si, vnúčik, dobrý, milý, všetci sa už presvedčili, že pomáhaš slabým, chorým, že donesieš hríby z hory. Že sa učíš dobre, rád, že si skvelý kamarát. Že, že, že…

Povedal ti aj tvoj tato, že zrkadlo e len na to, nech nechodíš strapatý, do pol boka odratý. za zrkadlom iný svet. ver mi, vnúčik, teraz hneď.

A v tom sklíčku obraz - nie je duše odraz.“ Babka kára. „Na môj dušu, nevidíš tam svoju dušu.“ Hladí vnuka po líčku: „Ty máš dobrú dušičku.“

45

Dve púpavy Radka Timková II. kategória, ZŠ s MŠ Školská 3, Poproč Vietor s dvomi púpavami sa pohráva, jedna silná, ani víchor nezlomí ju, druhá slabulinká pod trávou útočisko hľadáva. Žlté kvety bylinné - brat a sestra v domčeku si žijú.

Ona obed na plamienku varí, v záhrade chlapca slnečné lúče bijú do očí, chlapča zazrie ohník na zelenom úbočí.

Súrodenca volá:,Hybaj sestra, vodu ber!’’

Do lesa už utekajú, zachraňujú všetku zver.

Hlbšie stúpia, samé sklo a oheň pred očami mizne, brata pohľad zo zrkadla do jeho duše hryzne.

Vidí seba bohatého so ženou i deťmi.

Odraz vraví:, Počúvaj ma, ver mi.

Dám ti slávu,deti, ženu,mincí plný mech.

Za to musíš splniť jeden malý hriech.

Daruješ mi sestru,s domom, tvojou dolinou a o minútku budeš s tvojou milujúcou rodinou.”

Sladkastá metafora jeho rozum hltá, sestra sa po lese medzi obrazmi motá.

Sklenená podoba jej tajomstvo zdelí: , Tvoja láska čaká ťa,no prekážka mu bráni.

Tvoj brat - veľký ochranca pred šťastím ťa chráni.”

Zrkadlo sa smeje:, Ak chceš muža, tvojho brata daruj mi.

Dievča zlaté, pre lásku ma poslúchni.” Ľudia jednej krvi na seba sa vrhnú, do zrkadla ani jeden nepadá.

Pre malé pokušenie sa ich puto rozpadá.

Drobulinké púpavy do trávy padajú, zrkadlá sa pred očami strácajú.

Pod ťarchou zrkadla bratstvo sa zlomilo, nádej však v srdci zostáva.

Láska zrkadlo láme, život im krajší pripadá, krásny zlatý lúč na ich dom dopadá.

Pri oltári stoja sestra s mužom, brat so ženou, láskou rozbité zrkadlo a život za ním im bol odmenou.

46

Za lásku, nádej,oddanosť sestre i bratovi, žiadne zrkadlo v živote ich už neskolí.

47

More plné nádhery Barbora Kočanová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Určite sa každý pýta: „Aký je svet za zrkadlom?“ Nuž, ja vám to teda poviem, starý muž vás tam pri vchode víta.

Ten muž má v ruke drevenú palicu, vždy, keď niekto príde, zamáva ňou.

Niekedy pozdraví aj Alicu, ktorá si vykračuje s paňou.

Mačky tam lietajú, psy žijú vo vode.

Deti vždy upratujú, dospelí spia na schode.

Vtáky nikdy nelietajú, ryby chodia po súši.

Zajace vždy oddychujú, nikto nikdy nespí na vankúši.

Kvety rastú hore nohami, autá tam nepoznajú.

Jedlá s prílohami nemajú, v ničom sa nevyznajú.

Som si istá, že si každý myslel, že tam bude všetko iba opačne. Že namiesto áno, hovoria nie, ale to si všetci vymysleli iba špekulačne.

V svete za zrkadlom, nie je všetko iba opačne.

Väčšina vecí je úplne inak, to však viem jednoznačne.

48

Verte mi, bola som tam, nie je to žiadna sláva.

Druhý raz tam ísť odmietam, horšia by bola už iba záplava.

Preto, keď chcete ísť na dovolenku, ostaňte radšej doma.

Kúpte si novú čelenku, a urobte si radosť sama.

49

More plné nádhery Michaela Ferenčiková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Zrkadlo moje… kamarát každodenný, neodvráva, neháda sa… má za sebou môj svet – TAJNÝ Mám tam leto, teplo a slniečko, čo celý deň mi svieti, všade samé kvety, mušle, piesok, kde – tu čajka letí…

Je tam more, moja pláž, bez hmyzu…

More plné nádhery, kde nežijú potvory…

To je môj svet vysnívaný, kde nepočuť krik od mamy, žiadna škola, starosti, či úlohy, a o to viac radosti…

Ráno vstávam na obed a môžem jesť čokoľvek…

Obliekanie nie je problém, tanec, hudba, kamaráti, rodina, internet i wifina…

Lesklá hladina, more… ach, škoda… je to iba ZRKADLO moje…

50

Letím a či sním?

Juliana Kováčová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice V noci som mala divný sen a tak vám ho rozpoviem.

Chystala som sa na výlet, spoznať celý okolitý svet.

Stretli sme sa na Námestí, kde sa veľa ľudí zmestí.

Autobus už na nás čakal, ktože by sa cesty ľakal?

Keď sme sa už usadili, správnu rýchlosť zaradili, zrazu čudná vec, ako lietajúci koberec.

Z výšky sa vám naraz dívam, bdiem a či vari snívam?

Letím na sedadle číslo sedem a vedľa mňa sedadlo číslo jeden.

Na sedadle číslo sedem si ja letím, vôkol hôr, lesov a i kvetín.

Výhľady sú neskutočné, cestovanie výnimočné.

Celú noc som takto lietala, mnoho ľudí cestou postretala.

Spoznala som všetky kraje, No i všakovaké obyčaje.

No a len čo svitli ranné zore, pristála som na nejakom dvore.

Myslela som, že som zablúdila, No v tej chvíli som sa zobudila.

51

Naša posledná Samuel Kovalčík II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Letím na sedadle číslo sedem, bojím sa, že o chvíľu spadnem.

Je to čarovný svet – ten hore, ako v nejakej sci-fi knihe.

Všetci tu tak pokojne sedia, a to ani nevedia, že je to ich posledná chvíľa života, uvedomujeme si, aká je to hodnota?

Letím na sedadle číslo sedem, celý sa už chvejem!

Teším sa na druhú stranu, úprimne, potrebujem záchranu.

A aká irónia, mám celkom rád lietadlá, nakoniec sa zo mňa stane duša padlá.

Let som si užil s celou mojou rodinou, táto chvíľa bola našou poslednou.

A tak spoločne padáme do oceánu, túto chvíľu budem mať v srdci zapísanú… NAVŽDY

52

Let s Gustom Laura Novotná II. kategória, ZŠ Povýšenia sv. Kríža, Smreková 38, Smižany Každé ráno autobusom so šoférom Gustom dobrodružstvo zažívame natlačení husto.

Na linke číslo sedemnásť, cesta veru ťažká.

Kto cestuje ňou, zisťuje, že dýcha zrazu sťažka.

Každý svoje miesto pozná.

Ja mám šťastné sedem.

Lietam na ňom iba ráno. Čakám, kedy vyjdem.

Gusto je však smelý šofér.

Brzdu a plyn strieda.

Z cestujúcich sa len smeje, keď je ich tvár bledá.

Lietajú ľudia, lieta psík zo strany na stranu.

O chvíľu už vystúpime z veľkého virvaru.

Nakoniec všetci v objatí zostávame v strete.

Musím uznať, je nám ľúto, že je už po lete.

53

Letím na sedadle číslo 7 Martina Semanová II. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Prvýkrát letím, no let má v rukách skvelý tím, a preto sa nebojím.

Kde budem sedieť, mama isto vie.

Keby niečo, letuška nám to povie. „Hurá.“ Moje sedadlo má číslo sedem.

Už sa z neho nepohnem.

Je to moje šťastné číslo, let ubehne určite rýchlo.

Konečne letíme.

Dvíhame sa k oblakom a mamka má problémy s tlakom.

O chvíľu to prejde a ja môžem sledovať, čo sa vonku deje.

Všade modrá farba, sem-tam mrak.

Keď sa už nudím, čítam Fľak.

Práve letíme nad veľkým mestom.

Odeté je pekne pestro.

Modrá nitka, to je rieka.

Cesty, nitky sivé sú.

Autá ako farebné špendlíkové hlavičky pripichnuté k sivým nitkám, ktoré krížom-krážom po celom meste rozmiestnené sú.

Budovy a vežiaky ako pod vianočným stromom darčeky.

Sem-tam dáke kopčeky.

A ľudia? Tí sú ako mravčeky.

Za mestom krásna krajina, pokrýva ju zelená perina.

Tá farba a výhľad ma očarili prenáramne.

Letuška hlási: „Pripútajte sa, prosím, pristávame.“

54

Postava, ktorá vystúpila z plátna Matej Tomčo II. kategória, Základná škola, Hlavná 5, Družstevná pri Hornáde Na plátne sa farby hrajú, umenie tým vytvárajú.

Chvíľu psíča, chvíľu strom, možno človek, možno dom.

Ale zrazu niečo zvláštne, čo nevidím na tom plátne?

To je veru čudné dielo, vyzerá to ako telo…

Čo tu, milý pane, chcete?“ „Stratil som vo vašom svete paličku mocne čarovnú, v mojom svete tak potrebnú.

Postava sa zrazu mihla, narástli jej veľké krídla.

Z postavy sa stáva človek, na sebe má slušný oblek.

Pomôžete nájsť mi ju?

Inak ma tam zabijú!

Naháňa ma dračisko, potom umriem načisto!

Dostal sa do sveta nášho, zostávalo privítať ho.

Na hlave má modré vlasy, klobúk veľký na nich nosí.

Palička mi pomôže zahnať draka osobne.

Drak napadol našich ľudí a v noci ich zo sna budí…

Po dome on chodí bosý, na klobúku hniezdia osy.

Nohy tenké ako špilky, zuby ostré ako pílky.

Nemajú nikdy pokoja, stále ich ničí. Potvora!

Keď ju niekto nájde predtým ako slnko zájde, dračiu kliatbu prelomíme, šťastie ľuďom navrátime.

Poďte hľadať ešte dneska!

Zapínajte GPS-ka!“

55

Všetky lety idú do Ríma Lucia Hádková II. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121, 056 01 Gelnica V lietadle je veľká sranda, na krídle nám sedí havran.

Na okne je prilepený Gabo z našej triedy, nestihol nastúpiť do lietadla 1. triedy.

Letušky mi priniesli taký smutný obed, poliali mi knedlík môj niečím ako sorbet.

Kukám sa tak veselo na ten smutný obed, smiať sa mi však nechcelo - radšej oči zavriem.

Zavrela som očká troška, napadla mi malá znôška nezmyslov.

Kráčam si tak po lese, zvieratká, jáj, kdeže ste?

Poobzerám sa len slabo, ide za mnou asi Gabo. v Veselo je v lietadle na tom siedmom sedadle.

Už sa blíži koniec cesty, len či pilot zapne brzdy!

A keď nám ich nezapne, priletíme do Ríma, no tam nám v šortkách určite nebude zima.

56

Detstvo Zuzana Kušniráková II. kategória, ZŠ Bruselská 18, 040 13 Košice Čas zrazu plynie rýchlo, život sa trochu posunul.

Hlas detstva v tebe stíchol, nezanechal ani ozvenu.

Ten nežný hlas, čo znamenal, že nikdy nie si sám.

Sprevádzal ťa, vždy sa smial, otvorený hrám.

Možno patril chlapcovi, s vlasmi ako zlaté mince.

Lesk v šibalských očiach, nápady hravé, ústa usmiate.

Lebo deti všetko vidia inak, majú taký vzácny dar.

Veriť, spraviť nemožné, zmeniť iskru na požiar.

Každý na to časom zabúda, život na čelo nám kreslí vrásky, tam, kde žil Malý princ je ticho Detstvo sa končí! Zas sme trochu starší.

Ja si však pamätám všetko smiech, slzy, radosť, obavy, chuť hier i ústa od malín, a dávam zbohom svojim smútkom.

Verím, že nič nebolo zbytočné, verím, že princ ma znovu navštívi. Že znovu v sebe nájdem dieťa, a čaro bude opäť skutočné.

57

Môj svet za zrkadlom Natália Románová II. kategória, ZŠ Park Angelinum 8, Košice Biela ruža padá ticho nadol jak drahokam v hlbokom mori.

Prízrak spomienok na ňu sadol.

Trpký smútok po tých dlhých časoch zase horí.

Sklo sa triešti, drahý pohár je už minulosť.

Zúfalstvo tečie sťa krv z prebodnutej nádeje.

Dievčinu v krásnych šatách zdobí nezvyklá bledosť.

V štíhlych rukách nemo drží list. Čo sa to len deje?

Ohromený pohľad jej na tých tak bolestne známych písmenách spočíva.

Zdobené dvere sa za ňou zabuchnú jak osudný výstrel z pušky. Také veci predsa nerobieva.

Chce tam ísť? Zmätené myšlienky v nej vybuchnú. Ľahučká sukňa bledomodrých šiat pri behu povieva sťa miznúca vôňa lesných jahôd.

Pestré vtáctvo krúži v oblakoch, sedí na strome a lásky plné príbehy očarujúco spieva.

Sladké spomienky zažali bôľny knôt.

Holé stromy svoju náruč otvárajú ako prízraky z dôb dávno minulých.

Oranžovo-hnedé listy sa v chladnej zemi schovávajú.

Smutné šušťanie vetra sa nesie do kútov starobylých.

Vekom pohladené lavičky núkajú k rozhovoru.

Vpred sa kľukato vinú okrúhliakmi vrúbené chodníčky.

V chmúrnej diaľke vidno pyšnú horu. Šedé nebo má mokré sníčky.

Tam na konci dlhej aleje čaká miesto nádherné.

Obkolesené konárovitými strážcami vždy každého víta.

S iónskymi stĺpmi a zdobenou kupolou, z bieleho mramoru postavené.

Všímavé oko nad krásnym výhľadom s úsmevom húta.

58

So strachom a radosťou dievčina nervózne stojí pod poslednými stromami.

V tvári zružovelej od vetra veľké belasé oči žiaria.

Les za ňou je popretkávaný bielymi gréckymi sochami. Šerom sa zrazu rozľahol radostný výkrik:,Zaria!”

Pri tom mene sebou prudko trhla.

Teraz to príde. Už sa tomu nevyhne.

Studený vietor ju objal na holých pleciach a ešte viac zbledla.

Obrátila hlavu a vykročila vpred osudu. Ach, len nech to dobre dopadne.

Pred sebou mám staré zrkadlo spred dlhých dvesto rokov.

Pri pohľade naň sa moje fantázie a predstavy prebúdzajú.

Má zvláštne čaro. Dýcha tajuplnou minulosťou.

Aké príbehy mocného osudu sa za ním skrývajú?

59

Zrkadlo, čo hlavu mätie Katarína Ninčáková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Pozriem na seba, pozriem do zrkadla, zaplačem, majú pravdu, veď som tučná.

Dosť bolo Nutely, arašidového masla, rozhodla som sa zhodiť tú horu sadla.

Pohľad do toho zrkadla ma už dlhšie trápi, pozriem do neba, ja už nebudem tučná, mami!

Koniec je hamburgerom, ba aj koláčom, chcem sa stať krásnym, štíhlym dievčaťom.

Váha ukazuje tých kíl už veľmi veľa, už vážne, hanbím sa sama za seba.

Už nebudem tučná, už viac nie, teraz zo mňa bude dieťa motýlie.

Denne budem cvičiť, tri kilometre behávať, mne sa už nikto viacej nebude posmievať. „Ahoj zlato, som tvoje šťastie, som Ana, som tu na to, aby si bola chudá, krásna.“ Ana je prísna, sem-tam ma pochváli, búrame prekážky a počúvame chvály.

Už je to fajn, som krásna, štíhla, teraz ma teší pohľad do zrkadla.

Ale Ana vraví: „Ty prasa, máš aj na viac!“ A tak spolu s Anou makáme už mesiac.

Len s mojou Anou som dosiahla zázrak, teraz už len na mňa každý upiera zrak.

Každý vraví: „Veď ty si len kosť a koža!“ No mne to lichotí, vôbec neprekáža.

Dievčatá si šepkajú:,Pozri, priatelí sa s Anou!“ Ana šepká:,Závidia ti, aj ony chcú byť krásnou!“ Ana má pravdu, vždy ju má, tak to proste je,

60

to ona mi dala návod ako byť dieťa motýlie.

Už ma vôbec hlad netrápi, už viac nie, dala mi návod, ako byť dieťa motýlie.

Mne jesť netreba, no, otcovi sa to už nepáči, jedlo do mňa pchá, no aj tak ho vyvrátim.

Vyjdem na ulicu, kde sú všetci tuční, asi jedli len koláče alebo hamburgery.

Zrazu z ničoho nič, len tak zamdliem, neskôr, asi doktor vraví, že to neprežijem.

Ana, pomoc, kde si? V duchu kričím, ale Ana z neznámeho dôvodu mlčí.

Tak potrasiem hlavou, asi dívala som sa dlhšie, do falošného zrkadla, čo dievčatám hlavu mätie.

61

Letím na sedadle číslo 7 Olívia Kukľová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Letím na sedadle číslo sedem, len tak pozerám, von malým okienkom zazerám.

Späť už asi nejdem!

Do oka mi udrú malé biele obláčiky, šantia na oblohe ako chrobáčiky.

Vôbec búrku nehlásia, od zimy som sa poriadne striasla.

Vedľa mňa počujem kroky, koľké sú to roky…

Letuška pri mne stojí, že vraj sa výšok bojí. „Drahá pani, prečo pracujete ako letuška?“ spýtam sa jej šeptom do uška. „Keď sa bojíte výšok?“ „Nepoviem, spýtajte sa mníšok!“ Za mnou niekto poriadne chrápe, ako keď kocúr záclony driape.

Pohľad hodím späť na mraky, vážne, vyzerajú ako draky.

Zelené polia vidno z lietadla, najradšej by som si zalietala ako orol či sokol.

Len sa pozri, rozhliadni sa vôkol.

Nádherné lesy hory lemujú, ako prísne vzpriamený vojaci trénujú.

Moria, rieky, sťa modré nitky, na lúkach rastú pestrofarebné kvietky.

62

Zrkadlo Mariana Čorbová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Ocitla som sa za zrkadlom, videla som tam svet ako za sklom.

Obraz sa na mňa stále podobal, dookola ma len napodobňoval.

Keď som sa pozerala doľava, odraz sa pohol doprava.

Keď som sa pozerala doprava, odraz sa pohol doľava.

Pozrela som sa teda do vnútra, uvidela som tam krivého kohúta.

Kohút sa na mňa vystrašene pozrel, bola som od neho len na dostrel.

Uvidela som tam aj psa, ktorý breše, pes sa na mňa pozrel kto sa to češe.

Bola tam aj líška zo sadu, mala som pre ňu novú zásadu.

Uvidela som tam aj pichľavého ježka, bola som smutná a myslela na Dežka.

Zrkadlo ma očarilo viac ako sa zdalo, a ja som sa pozerala na to veľké bralo.

Svet za zrkadlom ma očaril len málo, bola som len rada že sa to tak stalo.

63

K zrkadlu nás to ťahá Lívia Paľová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Svet za zrkadlom, ten tajomný je vždy, kľúčik alebo PIN od neho, zostane len u nás navždy.

Krôčik po krôčiku, od malička, k zrkadlu nás to ťahá, ako malé sledujeme, aké plné už máme líčka.

Sledujeme svoje zuby, či sú čisté, biele, krásne, prehrabávame sa vo vlasoch, aby náhodou neboli mastné.

64

Svet za zrkadlom Radka Timková II. kategória, ZŠ s MŠ Školská 3, Poproč Lupene tisícročí čas odfúkol, šumenie pravdy povieva.

Les plný hnevu nezmĺkol, nebo ho nehou polieva.

Pravda ľudstvu mizne, zrkadlo klamstva silu má. Človek do hlbín skĺzne, ak odrazom sa odovzdá.

Sladkosťami života deti kŕmime, keď sú to tvory bezbranné, nevinné.

Horkastá hladina žitia stúpa, zrkadlo klamov pod ťarchou puká.

Svetský pohár pýchou preteká, v rozbitom obraze nepoznať človeka. Črepiny sťa sen rozbitý, ľudia sú podrazom opití.

Mozaika osudu vymizla, človek neverným myšlienke sa stal.

Aj drobná slza v oku zasychá, ľud pocitov sa vzdal.

Bubliny šťastia praskajú, pokrývka smútku na zem padá. Ľudia zrkadlo skladajú, nech zlá stránka sveta je druhoradá. Človečenstvo v obraze diery nachádza, zlo k nášmu dobru prechádza. Ľudia tak žijú v zmiešanom svete, čo sa skrýva za zrkadlom, to už všetci viete.

65

Dievča z obrazu Ema Znamenáčková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Jeden slávny maliar maľoval obrazy, vo svojej dielni mal však neporiadok veľký.

Vo svojom dome mal plno obrazov, najpyšnejší bol na ten s dievčinou.

Mal aj iné obrazy, veľmi pekné, nevedel ich však dokončiť perfektne.

Keď sa raz vybral maliar do obchodu, vystúpila dievčina z jeho obrazu.

Schytila metlu, prachovku a dala všetko do poriadku.

Keď mala všetko hotové, prezrela si obrazy maliarove.

Keď videla chybu maličkú, opravila ju za chvíľočku.

V tom maliar dvere otvorí a dievčinu zrazu prekvapí.

Maliar sa zľakne až ho zmrazí, dievča ho pekne pozdraví.

Kde sa tu berieš? spýta sa, vôbec dievčinu nespozná.

Lepšie sa prizri, maliar milý, dievča mu milo hovorí.

Mal si ma v mysli deň i noc, až potom vznikol obraz môj.

Z obrazu na Teba denne pozerám, rozmýšľam ako Ti pomôcť mám.

Zrazu mu svitlo. Naozaj, túto dievčinu predsa poznám.

Si moja múza, si môj sen na Teba čakám deň čo deň.

Keď svoju prácu dokončila, pred maliarovými očami sa stratila.

Z obrazu na maliara znovu pozerá, na jeho prácu dozerá.

Maliarova múza, zmizla ako sen.

66

Letím na sedadle číslo 7 Dávid Beluščák II. kategória, ZŠ Malá Ida Cestovanie, to je moje! vždy si prídem nato svoje.

Na letisku si tak čakám, kedy nový kraj už zbadám.

Konečne sa nastupuje, letuška nám nariaďuje!

Sadol som si na sedadlo, hneď ma šťastie prepadlo.

To je ale náhodička, je to šťastná sedmička!

Vzlietli sme v okamihu nad oblak, na zemi zostal iba rozvírený prach.

Sedím si tu pohodlne a behá mi po rozume, že keď mám tu sedmičku, pospím si ja trošičku.

Veď sedím na šťastnom čísle, tak verím, že pristaneme iste.

Nezrúti sa do mora, teroristickému útoku odolá.

Pilotovi zatlieskame, keď šťastlivo pristávame.

Nebola to náhodička, za to mohla moja šťastná sedmička.

67

Sedím na sedadle číslo 7 Ema Kyselová II. kategória, ZŠ Malá Ida Mojím novým priateľom sa stalo, aby mi cestu životom ukázalo, so svetom veľkých zoznámilo, prúdové lietadlo menom Dospievam.

Vybrala som si sedadlo číslo sedem.

Prečo? Vôbec neviem.

No pevne verím, že sa zveziem.

A na konci letu zaspievam.

Tá pieseň bude plná citov.

Doplní rady známych hitov.

Môj život vyjadrený jednou vetou.

Ja zistím, čo vlastne rada mám.

Nie je vôbec ľahké takto letieť.

Chcieť vedieť a vlastne nechcieť vedieť.

Spoznať sa a začať vidieť.

No ja si tú cestu užívam.

V pondelok letím usmiata.

V utorok celá dojatá.

V stredu som láskou opitá, Vo štvrtok celkom strapatá.

A v piatok žiadnu cenu nevyhrám.

Letím na sedadle číslo sedem.

Kam letím? Ani to vôbec neviem.

V kufroch zbalené detstvo veziem.

V cieli si kufre vymieňam.

V tých nových budú iné šaty.

Ich strih je zatiaľ pre mňa skrytý.

Nové šperky, na mobily kryty.

A poviem si: „Teraz dospievam.“

68

Oscar Tamara Daduľáková II. kategória, ZŠ Malá Ida Bola to jedna nevšedná nedeľa, na udeľovanie Oscarov som letela. Šaty hodvábne, šperky zo zlata, do rytmu hrá krásna sonáta.

Sedí tu aj Brad Pitt, George Clooney či Merryl Streep.

Samé hviezdy, samé star, komu padne dnes Oscar?

Zrazu hlasná fanfára: „Vyhráva to Tamara!“ Na chvíľu som dýchať prestala: „Oscara som získala?!“ Veľký potlesk, veľká sláva, nad posteľou stojí mama: „Vstávaj, Tami, už je deň!“ Vtom pochopím, že Oscara si nepreberiem.

69

Svet za zrkadlom Simon Braviak II. kategória, ZŠ Malá Ida „Keď chcem vidieť svoju pravú tvár, stačí sa mi pozrieť do zrkadla,“ povedal som si.

Postavil som sa teda pred najväčšie zrkadlo v dome a veril som, že práve ono mi ju ukáže.

Pozerám, pozerám, vidím to, čo každé ráno.

Pekný chlapec, vlasy sem - tam strapaté, usmiata tvár, okuliare, tričko, nohavice.

Proste postava a zovňajšok...

Stojac pred zrkadlom, zistil som, že nespoznám moju dušu, povahu, správanie.

Nevidím to, čo vidia iní.

Pochopil som. Pravá tvár vychádza zvnútra.

Aby som ju videl spravodlivo, musím sa opýtať môjho okolia - rodičov, brata, kamarátov.

Pravda o mne sa nachádza práve „za zrkadlom“.

Tak som chodil po dome, po ulici, po škole a pýtal som sa ľudí, čo ma poznajú: „Aký som?“ Odhalil som svoju pravú tvár vďaka svetu za zrkadlom.

Došiel som k poznaniu, že mám ešte na čom pracovať, učiť sa, zlepšovať, aby bola moja pravá tvár dokonalá.

70

Pravá tvár Rastislav Rezník II. kategória, ZŠ Malá Ida Keď sa ráno zobudíme , do zrkadla vždy hľadíme .

Akú masku nasadíme ? Či sa svetu zapáčime ?

Pravá tvár však nie je v ňom , skrýva sa za zrkadlom .

Ja sa nejdem na nič hrať.

Masku nechcem nosievať .

71

Svet za zrkadlom Simona Bernátová II. kategória, ZŠ Malá Ida Veľmi nesmelo doň vchádzam, veľký pozor si ja dávam.

Veď predsa za zrkadlom, v neznámom svete, nikdy neviete.

Poriadne sa poobzerám, no žiaden rozdiel nebadám.

Skúsim ešte krok, dva, ale tento svet rovnaký sa zdá.

Keď tichou alejou prechádzam, zrazu v diaľke ľudí zbadám.

Asi na maškarný ples sa zberajú, lebo ako z iného storočia vyzerajú.

Ostrý vietor s lístím hrá sa, dámam šaty nezbedne kmása.

Chlapom klobúky strháva a veselo sa s nimi pohráva.

V jednej chvíli vietor ustal a celý národ zrazu zastal.

Z diaľky počuť krásny spev, kráľovnin hlas žeby to znel?

Po chvíli hlas krásny stíchol, a ľud si zhlboka vydýchol.

Pošepky mi povedali, veľkú kliatbu zvestovali: „Ak by sa čo i len lístok pohol, na ďalší rok by nás zima a chlad premohol.

Preto stále bojujeme, pri speve Ľadovej kráľovnej sa nehýbeme.“ Slnko za obzor zapadá, celý príbeh nám do mysle ukladá.

72

Svet za zrkadlom Timea Ryšáková II. kategória, ZŠ Malá Ida Pozerám do zrkadla a vidím svet za ním...

Včerajšok je minulosť, zajtrajšok je záhada.

Vidím druhú stelesnenú polovicu mňa.

Vidím ťa pozerať sa späť na mňa.

Vytvárame dva odrazy v jednom.

Bol si tu po celú dobu.

Je to ako by si bol mojím zrkadlom.

Verím, že si bol súbežný na druhej strane so mnou, len cez tú žiaru bolo ťažké na to prísť.

Pretože tvoja žiara je ako zrkadlo a ja nemôžem si nevšimnúť ako sa odrážaš v mojom srdci.

Voláš ma k sebe... do tvojho sveta za zrkadlom.

Obzerám sa späť do môjho sveta a neviem čo mám robiť.

Spomienky na priateľov, veci, na tie je vždy najťažšie zabudnúť.

Neexistuje žiadna realita, je to len ilúzia.

Nie je tam žiadny skutočný rozum, ale aj tak je to také skutočné.

Nemám inú možnosť.

Teraz dávam zbohom môjmu starému ja a idem za tebou.

Ihneď je to jasné ako sľub, že vytvárame dva odrazy v jednom.

Prázdno, ktoré sedelo v mojom srdci, je miestom, ktoré teraz vyplňuješ ty a svet za zrkadlom.

Nespusť ma z očí , pretože Ťa už nechcem stratiť.

Si mojím odrazom, vidím len teba.

Môj odraz vo všetkom, čo robím.

73

Let Adela Horváthová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Jedného dňa som sa úplne normálne vybrala do školy. Mala som zvláštny pocit, že dnes bude super, ale vôbec som si ho nevšímala a išla ďalej. V škole som sa dosť nudila, keďže moja najlepšia kamarátka Klaudia chýbala. Ale pocit z rána vo mne stále ostal a nie a nie ho dostať z hlavy von. Pochopila som to až na tretej hodine. Naša triedna učiteľka vošla do triedy s tým, že si Oxford vybral študentov, ktorí tam na budúci rok nastúpia. Som v deviatom ročníku a tento rok nám dali špeciálne robiť skúšky na Oxford, samozrejme zo súhlasom rodiča. Moji rodičia mi to dali skúsiť, ale dosť silno pochybujem, že ma tam vyberú. Učiteľka začala čítať mená a žiaci výskali od radosti. Moje som tam zatiaľ nenašla, keď v tom učiteľka zakričala:,A poslednou a zároveň najúspešnejšiou z ročníka je…“ v hlave mi medzitým prebiehali mená všetkých dievčat, ktoré by to mohli byť, no ich mená už boli dávno prečítané, rozmýšľať som ale nemohla dlho, lebo učiteľka pokračovala ďalej: „Lucka Kováčová, ktorej škola zároveň predplatila štúdium na štyri roky. Lucke gratulujeme a môžeme sa vrhnúť do nového učiva.“ Myslela som si, že asi omdliem. Ja som bola najúspešnejšia? Nešlo mi to do hlavy, ale celý deň sa mi obrátil o 180°. Po škole som chodila s úsmevom a tešila som sa, kedy to oznámim rodičom. Po šiestej hodine som sa zbalila, a keďže na obedy nechodím trielila som domov. Zvyčajne chodím pekne pomaly a pozorujem okolie, no dnes som bežala domov ako strela.,Mami, zobrali ma na Oxford a čo je ešte lepšie, škola mi predplatila štvorročné štúdium.“ vychŕlila som zo seba hneď ako som otvorila vchodové dvere. Začali sa gratulácie, či poučovania o tom čo sa má či nemá robiť. Odchádzam už o dva dni, a tak som sa rýchlo bežala pobaliť. Balenie mi nikdy netrvá dlho, a tak som bola do hodiny hotová. Potrebovala som už len pretrpieť tie dva nudné dni, čo ma čakali do odchodu. Konečne nastal ten deň a ja som si zobrala veci a ocino ma odviezol na letisko. Meškala som 15 minút, a tak som dostala lístok o 23 sedadiel inde ako ostatní. Mala som sedieť na sedadle číslo sedem. Človek by si pomyslel, že je sedmička šťastné číslo, no v mojom prípade to bolo presne naopak. Číslo sedem bolo mojím najnešťastnejším. Ostá-valo mi už len dúfať, že sa v lietadle nič nestane. Keď lietadlo prišlo, rozlúčila som sa s otcom a nastúpila do lietadla. Sedela som o jedno sedadlo pri okne a vedľa mňa ešte nikto nesedel. No potom tam prišiel jeden pár. Radšej som sa na nich nechcela pozrieť, no musela som. To čo som videla som však nečakala ani vtom najhoršom sne. Starý dedko, ktorý ma skoro oslintal a babka v červenom pletenom svetri.

Medzi týmito dvoma ľuďmi som mala presedieť 10 hodín. Keď sme vyrazili, dedo vedľa mňa zaspal a babka sa ma začala vypytovať rôzne otázky. Bola som

74

strašne unavená no,deduško“ vedľa mňa chrápal tak, že ho muselo byť počuť až úplne vzadu. Prebral sa až keď ho zobudila babička, či nechce kávu. Obaja si objednali a konečne bolo v lietadle aspoň trochu tichšie. Keď im kávu priniesli, pilot sa ozval:,Vážení cestujúci, prosím zapnite si bezbečnostné pásy, čaká nás menšia turbulencia.“ Ako ja neznášam lietadlá, pomyslela som si a rýchlo sa pripla. Turbulencie sa začali a na mne skončila vriaca káva oboch dôchodcov hneď po prvom obrate. Našťastie som potom zaspala a kávu na mojich bielych nohaviciach som necítila. Prebrala som sa až keď sme mali vystúpiť. Pobalila som sa a opustila lietadlo. Našich som našla hneď a všetko som im vyrozprávala.

Zdalo sa im to smiešne, no pre mňa to bol ten najhorší let lietadlom. Ale jedno viem. Nikdy nepôjdem sedadlom číslo sedem.

75

Améliin útek zo zrkadlového sveta Kollárová Žofia II. kategória, ZŠ Polianska 1, 04001 Košice Väčšina dievčat chodí veľmi rado nakupovať. Menšie dievčatá bábiky, oblečenie pre nich, príslušenstvo do kuchynky, hracie domčeky, česacie hlavy, poníky, plyšákov a mnoho ďalších hračiek. Staršie dievčatá sa už nezaujímajú o takéto veci. Je to pod ich úroveň, a tak obzerajú rôzne sukne, krátke tričká, najštýlovejšie topánky a iné kúsky oblečenia. Už sa začínajú obzerať aj po makeupe a skúšajú v drogériách vzorky, aby zistili, ktorá farba sa k ich pleti hodí.

No a neviem, či vieš, ale pokiaľ sa v nejakom obchode obzeráš v zrkadle, tak z druhej strany sa na teba niekto pozerá. Neveríš? Tak si never, ale za každým zrkadlom sa nachádza Svet zrkadlový. Žijem tam aj ja, ja Amélia.

Náš svet je veľmi zaujímavý. U nás sa vytvárajú zrkadlá. Keď sa zrkadlo vyrobí, tak máme takého pána, ktorý každý týždeň prejde cez jedno skryté zrkadlo a dostane sa do vášho sveta. Tuším, že sa váš svet volá planéta Zem. Či sa mýlim? Toto zrkadlo je na Zemi ukryté v nejakej skale, v ktorej náš pán schováva obrovský kamión, kde naložíme všetky zrkadlá a roznáša ich po celom svete do obchodov. Tam si ich kúpia iné obchody a namontujú ich do svojich predajní, no a následne sa v nich obdivujú ľudia. Ale my, ľudkovia zrkadloví ich sledujeme z druhej strany zrkadla, aby sme vedeli, ako sa s našimi zrkadlami zaobchádza.

Ale napríklad ja chodím s obľubou obdivovať aj ich najnovšie trendy, ľudí a ich vkus. Hlavne ma poteší, pokiaľ sa v tomto zrkadle aj nejaký pekný chalan ukáže.

Sú aj také zrkadlá, ktoré sa nachádzajú v tanečných sálach. Aj to je zaujímavé sledovať, ako krásne tancujú deti alebo dospelí. U vás na Zemi máte strašne veľa zrkadiel a ani si to neuvedomujete. V obchodoch, na cestách, aby ste sa nezrazili s autom, v spätnom zrkadle, na kozmetických stolíkoch, pri kozmetike a aj na iných miestach. Ľudia si túto vec niekedy vôbec nevážia. Len si predstavte život bez zrkadla. Nemali by ste sa kde skontrolovať, či nemáte omáčku na tvári alebo zistiť, či vám kabát pristane alebo v ňom vyzeráte ako vo vreci. Dosť ťažká predstava, aj keď dnešné technológie a vymoženosti modernej doby ponúkajú selfie kamery a fotoaparáty, kde sa to dá skontrolovať. Ale treba myslieť aj na deti vo finančnej núdzi, ktoré si taký telefón nemôžu kúpiť. Keď sa narodí nový člen tohto sveta, tak sa mu pridelí jedno zrkadlo a taký počítač s mapou sveta, kde môže kontrolovať všetky zrkadlá. V jednom meste je aj milión zrkadiel, keď nie viac. „Amélia, do školy ti treba ísť. Utekaj prosím ťa,” zakričala na mňa mama zdola.

76

Pokiaľ ste si mysleli, že tu u nás nie sú školy, tak ste na veľkom omyle. Učíme sa o zrkadlách. Na chémii ako vytvoriť zrkadlo, ako vytvoriť iné zrkadlá a podobne.

Na matematike sa učíme niečo podobné ako u vás na Zemi, ale všetko to súvisí so zrkadlami. Aby sme vedeli spočítať zrkadlá, dať správnu cenu, vypočítať či sa nám percentuálne oplatí vyrábať. Ale u nás to je o trošku lepšie. My si môžeme robiť počas hodiny čo chceme, ale pokiaľ nedávame pozor, tak si to musím od spolužiakov zistiť a doma sa doučiť, lebo keď príde test, tak musím vedieť. „Už idem mami,” zobrala som si tašku a vybehla von z domu. Naše domy nemajú omietku, ale zrkadlá. Keďže nechceme mať všetci rovnaké domy, tak majú zrkadlá aj iné farby, napríklad náš je oranžový. Do školy som si veselo poskakovala cez lúku plnú farebných kvetov, zelenej trávy a poletujúcich motýľov.

So steblami trávy sa pohrával vetrík a vykrúcal ich v rôznych tanečných kreáciách.

Keď tie steblá tak pekne tancujú, tak prečo by som si nemohla zatancovať aj ja?

Poskovala som na jednej nohe, zatočila som sa na špičke presne tak, ako jedno dievča zo zrkadla. Rukami som mávala a snažila sa udržať rovnováhu, no taška má prevážila a spadla som na zadok. Vzdychla som si a pokračovala v ceste.

Pred školou stál húf detí a sem-tam som uvidela nejakého učiteľa. Našla som nejakých žiakov zo 6.Z a pobrala sa k nim zistiť, čo sa deje. V dave som uvidela moju spolusediacu Lili. „Ahoj Lili, čo sa deje?” zmätene som sa opýtala. „Ideme pomáhať nakladať zrkadlá do kamióna. Ujo Rudolf potrebuje pomoc, tak požiadal učiteľov, či by nemohol prísť druhý stupeň,” rýchlo mi ujasnila situáciu. Oči sa mi rozžiarili od šťastia. Vždy som si to chcela ísť vyskúšať, ale nikdy som nemala tu možnosť. „Tak ja si idem zložiť tašku do triedy a hneď som späť,” zakričala som na ňu a utekala do triedy. Naša tabuľa je zrkadlo, na ktoré píše učiteľka fixkou. Je to pre ňu výhodné, lebo vidí, čo sa deje za jej chrbtom, ale pre nás žiakov je to len prichádzanie o zábavu. Týždenníkov na to, aby každú prestávku poriadne vyleštili tabuľu a pripravili fixky, prípadne zadovážili nové, pokiaľ tie staré došli.

Tašku som hodila na tretiu lavicu v strednom rade a utekala von. Tam sa už žiaci zoraďovali do dvojstupu a učiteľka ich počítala. Rýchlo som pribehla k Lili.

Tvárila sa, že som prišla načas. „Dioptrická, znova meškáš?” zakričala na mňa učiteľka. Za to priezvisko sa mi nesmejte. Máme tu priezviská aj podľa tipov skiel, čiže ja zato nemôžem. „Ospravedlňujem sa, ale nechala som sa uniesť tancom ľudí zo Zeme.” Zadívala som sa na zem a nohou kreslila ležiacu osmičku. Všetci spustili obrovský rehot a ja som ľutovala, že som niečo vypustila z úst. „Ty sa necháš unášať nejako často. Tu nežiješ vlastný svet, ale vo svete zrkadiel. Tak buď tu a nie niekde inde,” otočila sa mi chrbtom a išla na začiatok zástupu. V inom svete, napríklad vo svete na Zemi, tam by som veľmi rada išla.

Určite tam nie sú takí sprostí ľudia ako tu. Všetci nemyslia na nič iné len na zrkadlá. Zrkadlá sú všade a všade vidím svoj hrozný výzor. Skupina žiakov sa pohla k obrovskej továrni, kde už z diaľky bolo vidieť pána Rudolfa, ako nakladá

77

prvé zrkadla na kamión.

Ahojte decká. Tam sú zrkadlá, tak ich noste opatrne ku kamiónu a ja ich budem nakladať,” podal inštrukcie pán Rudolf a naskočil na kamión. Deti rad za radom brali zrkadlá a nosili ich ujovi Rudolfovi. Tak mu závidím, že sa stretáva s ľuďmi a chodí si obzerať ich svet. Nás nemôžem nazvať ľuďmi, lebo my sme zrkadlové monštrá. V hlave mi zablikala žiarovka s názvom Nápad. Čo keby som sa zamaskovala medzi zrkadlá a išla sa pozrieť tam medzi ľudí​? Tento nápad sa mi pozdával. Tu ma tak či onak nikto nemá rád. Rodičia mi všetko zakazujú a uprednostňujú mladšiu sestru, v škole kamarátov ani kamarátky nemám, proste ma tu celkovo nenávidia. Nemám dôvod tu ostávať. Tam sú samí dobrí ľudia, tak niekto ma možno prijme pod svoju strechu. Začnem chodiť do školy a bude mi tam dobre. So svojím nápadom som bola nadmieru spokojná, tak som odbehla po jedno zrkadlo. „Páči sa!” podala som Rudolfovi zrkadlo a skryla sa za kamión. Ešte sa niekoľkokrát ozval štrngot zrkadiel a Rudolf zoskočil z kamióna. „Toto je posledné,” počula som, ako povedala učiteľka. „Deti, ideme naspäť do školy,” zakričala na hlúčik rozkričaných detí. Opatrne som vykukla spoza kamióna. Vzduch bol čistý. Deti už boli ďaleko a Rudolf sa zhováral nejakým pánom v sklade. Rýchlo som obehla kamión a vyšplhala sa na dosku, cez ktorú som sa dostala do zadnej časti kamióna. Opatrne som sa skryla za jedno zo zrkadiel a schúlila sa do malého klbka. Nebol to pre mňa veľký problém, lebo som v triede najnižšia a najchudšia. Zrazu sa celý kamión zatriasol a zahalil v tme. To asi ujo Rudolf zabuchol dvere. Naštartoval motor a už som sa viezla do neznáma, do sveta normálnych ľudí. Našla som na plachte malý otvor a vykukla som von. Oslepilo má silné svetlo horúceho slniečka. Keď si moje oko zvyklo na ten silný jas, tak som zachytila skaly a tmu. To sme už prechádzali tou skalou, čo delí náš svet od planéty Zem. V podstate aj my žijeme na nej, len my to tak vnímame inak. Vždy nás to tak aj učili, ale mne to príde ako dobrá hlúposť. Však pokiaľ sa dostaneme ku vám cez nejakú skalu, tak my žijeme v tej skale. Tmu začali prerušovať lúče svetla a tiché šumenie vody. Tma úplne zanikla a videla som dolinu. Majú tu úžasnú prírodu. Pomyslela som si. Uvidela som aj domy a bez zrkadiel. Namiesto farebných zrkadiel tam bola vyhladená omietka v rôznych farbách a s rôznymi vzormi. Som zvedavá, ako vyzerajú domy zvnútra.

Ako, je pravda, že som už nejaké tie detské izby videla lebo majú zrkadlá, ale takú kuchyňu nie. No je tu taký menší problém. Neviem, kde vystúpim, a keď už budem chcieť vystúpiť, tak ako. Trošku som to nedomyslela. Nevadí, ja niečo vymyslím. Niekedy dostanem fakt dobrý nápad, ale nie vždy je výsledok dobrý. Hukot motora zoslabol, až nakoniec úplne stíchol. Zaznel rachot dverí a hlas uja Rudolfa. Vybral jedno zrkadlo a odniesol ho do predajne. Vykukla som von a uvidela celkom pekné námestie šošovkovitého tvaru. Vybehla som von z kamióna akurát vtedy, keď sa ujo Rudolf nepozeral. Zaplavil ma pocit adrenalínu a dobrodružstva. Bola som na seba vrcholne pyšná, lebo pochybujem, že niekto okrem uja Rudolfa a teraz už aj mňa vystrčil päty z toho zapadákova.

78

Na tvári sa mi zahniezdil úsmev a vykročila som si po ulici. Predo mnou sa týčila obrovská katedrála postavená v gotickom období. Keď som prešla ďalej, tak som uvidela vežu vedľa ktorej stál zvon. Za vežou bol nejaký plot a za ním park. Vstúpila som dnu a uvidela fontánu, z ktorej voda vystrekovala v rytme hudby, ktorá hrala v pozadí. Posadila som sa na lavičku a obzerala si rodiny, ako sa so svojimi malými deťmi hrajú s vodou alebo plašia holuby, ktorých tu je mimochodom neúrekom. Pozrela som sa na oblohu a zistila, že sa začalo pomaly stmievať. Ja nemám kde spať. Pomyslela som si. Dnes prespím niekde na mäkkej tráve pod stromom a zajtra sa nájdem príbytok. Zašla som do nejakého parčíka, kde nebolo veľa ľudí. Ľahla som si na trávu a zaspala.

Ráno ma zobudil hukot áut. Je to rušné mesto očividne. Koľko je vôbec hodín? Spomenula som si na obrovskú katedrálu, kde vo veži boli obrovské hodiny. Rýchlo som sa postavila a podľa pamäti utekala uličkami. Spomedzi budov začala vytŕčať obrovská veža s hodinami. Pozrela som sa na ne a zistila, že je už jedenásť hodín. To som dosť dlho spala. Išla som si pretrieť oči, ale čo to nevidím. Moje ruku začali pomaly miznúť. Čo sa to so mnou deje? Až teraz som si spomenula na babkin príbeh, ktorý mi rozprávala, keď som bola malá. Keď sa nevrátiš spoza hranice ľudí späť ku nám do dvadsiatich štyroch hodín, tak ti začne telo pomaly miznúť a staneš sa duchom tohto mesta. Do krajiny zrkadiel sa už nikdy nedostaneš a budeš kontrolovať zrkadlá v meste z tej druhej strany.

Rozplakala som sa. Už nikdy neuvidím svoju rodinu a Lili. Stanem sa duchom.

Moje telo sa pomaly vytrácalo až nakoniec bolo vidnu len špičku môjho nosa, ktorá do niekoľkých sekúnd zanikla.

Možno sa teraz sedí vedľa teba a závidí ti, že sa môžeš pohnúť kam chceš, ísť do Ameriky, mimo tohto mesta, zažívať dobrodružstvá, ale opatrne, lebo na to môžeš doplatiť jak ona. Naša Amélia zabudla na slová starej mami a pre dobrodružstvo uviazla v tomto meste. Myslela si, že je veľká a že všetko zvládne sama, ale predstavte si žiť sám v meste bez domu, peňazí a poňatia o úplne cudzom meste. Dosť ťažké. Tak naša Amélia uviazla v našom meste.

79

Na Mars Bronislava Najvirtová II. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121, Gelnica Naša triedna Maja (tak ju voláme) je super. Učí nás geografiu. Chlapci poškuľujú po jej štíhlej postave, dievčatá zaujíma jej make-up a oblečenie podľa najnovšej módy. A super je, že všetko vybaví. Že neveríte? Tak čítajte ďalej.

Práve sme sa učili na geografii o planétach, keď nám oznámila, že pôjdeme na výlet. Trieda zaburácala. Koho by to nepotešilo? „Hurá!“ kričali sme. Škola sa otriasala v základoch, keď nám Maja povedala, že poletíme na Mars. Neverili sme. Až keď nám dala letenky a skafandre, už sme vedeli, že to je naozaj.

Blížil sa deň D. Naši mi pomohli zbaliť sa na Mars. Nebolo toho veľa. Ani zubnú pastu a kefku. Vraj tam budeme používať všetko v tabletkách. A už hajde do postele. Nemohla som zaspať od vzrušenia a keďže sa mi nechcelo počítať ovečky, opakovala som si číslo svojho sedadla: sedem, sedem, sedem, sedem…

Ráno nás pred školou čakal autobus, čo nás viezol na raketodróm. Všetci nám závideli a bolo mi ľúto starších aj mladších spolužiakov, čo sa musia učiť, kým my budeme na výlete. Obliekli sme si špeciálne obleky (mimochodom, Maji to veľmi seklo) a nastúpili sme do raketoplánu MARŤAN 001. Moje sedadlo číslo 7 bolo v prostriedku. Našťastie. Bála som sa. Žalúdok som mala v krku a srdce v gatiach.

Kapitán raketoplánu zavelil: „Pripútajte sa, prosím, štartujeme!“ Všetci sme ho poslúchli. Za oknami sa mihali rôzne čudné veci, ktoré som doteraz nevidela.

Preleteli sme okolo ohnivej gule, o chlp sa vyhli čiernej diere, krídlom raketoplánu sme lízli kométu a do okien nám nakúkali čudní zvedavci.

Pás, ktorým som bola priviazaná k mojej sedmičke, som si musela trochu uvoľniť, lebo, poviem pravdu, tak trochu trpím klaustrofóbiou. Vtedy sa to stalo.

Uletela som pod plafón raketoplánu. Vydesilo ma to na maximum. Našťastie moje kamarátky Stela a Sonya zachovali chladnú hlavu a stiahli ma za nohy späť.

Potom som sedela ako prikovaná až do cieľa. Prežila som. Sedadlo č. 7 tiež prežilo bez ujmy a miesto pod mojím roztraseným zadkom ostalo našťastie suché…

Na pristávacej ploche to svietilo, blikalo, zvonilo a hemžili sa na nej zvláštne postavičky. Boli to Marťankovia. Tri zelené oči, na čomsi, čo pripomínalo hlavu, mali dve tykadlá a usmievali sa na nás kockatým úsmevom. Na dorozumievanie sme dostali malé hovoriace škatuľky. Rýchlo sme sa skamarátili a šli sme s nimi do Marťanskej školy na Ulici zelených očí. A tam niečo nevídané… V triedach samé antény, počítače, obrazovky… Žiadne kvety na oknách, žiadne vtipné nástenky…

Všade samá techniky. Chýbala mi tam naša zeleň. kvety, stromy, slniečko, dážď a spievajúce vtáčiky.

A keby ste vedel, ako sa učili! Ich triedna sa volala Maru. Podobne ako naša,

80

ale jej meno nemá nič spoločné s Máriou. Maru je skratka slov marťanská učiteľka. Sedela uprostred triedy na otáčavej stoličke a vysielačkou prenášala pomocou zelených lúčov vedomosti do kockatých hláv žiakov, ktorí sedeli okolo nej v kruhu. V tom to majú naši kamaráti z Marsu lepšie ako my. Učia sa bez námahy. Učenie na Marse je super. Naša triedna dostala darček, čo potešil aj nás. Zariadenie na vlievanie vedomostí bez námahy. Dúfam, že bude na Zemi fungovať.

Veľkú srandu sme zažili na telesnej. Marťankovia cvičili tak, že ich učiteľka vystreľovala z určitého stanovišťa a najlepší bol ten, kto sa trafil pri dopade do presne vyznačeného kruhu. Aj naši chlapci si to vyskúšali. Bola to zábava. Lebo Fero, potom čo trikrát obletel celú miestnosť, pristál rovno v náručí učiteľky Maru.

Pri prehliadke školy nás vyrušil zvláštny hlas: „Pozývame vás do kuchyne na desiatu.“ Vôbec som nemala chuť na nejakú tabletku. Práve naopak, dala by som si kakao s čerstvou maslovou žemľou. A predstavte si. Práve mi udrela do nosa vôňa pozemských dobrôt. Uvažujem: „Žeby nám naozaj Marťankovia pripravili kakao?“ Zrazu som na líčku pocítila pohladenie. Nešlo mi do hlavy, kto ma to hladí, keď mám skafander. Otvorím oči… Nad mojou posteľou sa skláňa babka a volá ma na raňajky do kuchyne. Vtedy mi to došlo. Som na prázdninách u starkých a mne sa sníval fantastický sen. Aj ma to potešilo, lebo tu na Zemi sa mi žije lepšie. Radšej si budem čistiť zuby kefkou a sedieť doma nad úlohami, ako jesť nejaké hlúpe tabletky. Zrazu chcem moknúť na daždi, slniť sa, kúpať sa v jazere, behať po rozkvitnutej lúke…

Tak, čo poviete? Nemáme super triednu Maju? Vybaví všetko. Aj výlet na Mars. I keď len vo sne. Na každej hodine geografie si spomeniem na ten fantastický výlet. Pozriem sa na Maju, oči sa mi smejú. Ale ona nevie, prečo sa tak tajomne usmievam. Nevie ani to, že sme spolu boli na Marse. Len to ma štve, že sme nestihli vyskúšať čarovný lievik na navievanie vedomostí. Nevadí. Možno to ešte zažijem.

A doma, keď nemôžem zaspať, nepočítam ovečky, ale opakujem: „Číslo 7,7,7…“ a potom snívam, snívam, snívam svoj ďalší fantastický sen. Ale o ňom až nabudúce.

81

Svet za zrkadlom Daniela Papugová II. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice Volám sa Adam. Som z normálnej rodiny ako vy. Ale stalo sa mi niečo neobyčajné a o tom vám teraz poviem.

Bol raz jeden úplne obyčajný deň ako je tento. Akurát, že sme boli na nákupe.

Jáj, poviem vám, to bola nuda. Mama obzerala kabelky, otec sa zatúlal pri elektronike, ségra sa hrabala v príšerne farebných handrách. Prestupoval som z nohy na nohu, keď mi do očí udrel odblesk z obyčajného zrkadla. Podišiel som bližšie a zistil som, že nebolo úplne tak obyčajné. Bol to akýsi portál do iného sveta. Paráda! Bez ohľadu na to, čo tam je, som doň skočil. Chcel som uniknúť z tohto sveta, veď každý ma len tu kritizuje! Vyber si sluchátka z uší, nepapuľuj, nerob toto, nerob tamto… Už toho mám tak akurát dosť! Skočil som do zrkadla rovnými nohami!

Hneď v prvej sekunde som zacítil jedlo. Fantastické! Hranolky, hamburgery a všetko, čo mi mama presvedčená o nezmysloch zdravej stravy zakazuje. Svet plný jedla mi núkal všetko od výmyslu sveta a ja som len tak chodil a odhryzoval z mäsového stromu, kde namiesto hrušiek rástli čipsy. No poviem vám, najedol som sa fantasticky. Prehrýzol som sa až ku kinu, kde som si len tak za úsmev zobral slaninové lístky a kým som sa usadil na sedadlo, už som ich mal v sebe.

Bez akejkoľvek hanby som si utrel prsty do nohavíc a pokojne sa usadil. Z plátna zrazu vystúpila postava a posadila sa ku mne. To bola kosť! Aká bola pekná, taká bola drzá a začala mi vyjedať pukance. „To akože čo má znamenať? Nie je tu všetko nahlavu?“ nedalo mi neopýtať sa. „V pohode, v tomto svete môžeš všetko,“ kývla rukou a vlepila mi pukancovú pusu, až som zažiaril ako žiarovka pri únikovom východe. Upokojil som sa, no potreboval som sa prejsť. Prišiel som pred pustý les. Bol tmavý a celý z lízaniek.

Vošiel som doň a uvidel zvieratá. Ale aké! Líšku z cukríkov, vlka z marshmallov, veveričku z čokolády, zajacov z keksíkov. Aj keď mi tu bolo veľmi dobre, spomenul som si na svojich rodičov. Začalo ma škrieť, že ja si tu užívam a oni si zrejme o mňa robia starosti. Možno mi mama aj niečo kúpila. Povedal som si, že sa sem ešte asi vrátim, len im zabehnem povedať, že som v poriadku.

Našiel som zrkadlo. Aj keď sa mi nechcelo, vošiel som doň naspäť do obchodu.

Všetko takmer zatvárali, a tak som utekal von, čo mi nohy stačili. Utrápených rodičov som našiel sedieť na lavičke pred obchodom. Prišlo mi ich ľúto. „Zaspal som v kabínke,“ zaklamal som, keď ma mama objala. Nezbadala ani slaninový fľak na nohaviciach.

Zrkadlo si ešte vyhľadám, ale bez toho, aby som vystrašil rodičov.

82

Kamarátka z plátna Nicola Demeterová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Práve, keď som rysovala nejakú konštrukciu rovnobežníka a modlila sa, aby som to mala dobre, dvere sa rozleteli a v nich stálo nejaké dievča. Nespoznala som ju a bola som si istá, že do našej školy nechodí. Tak čo tu dopekla robí? Všetko som pochopila, až keď nám ju učka predstavila ako novú žiačku Eleanor Máriu Dinkovú. Hmm, zvláštne meno. Dúfam, že to nebude taká namyslená fiflena ako všetky ostatné. Má na sebe oblečenie a doplnky poslednej najnovšej módy. Ešte aj svoje gaštanovo-hnedé vlasy má pozapletané do krásne elegantného vrkoča, o ktorom sa našim dievčatám môže len snívať. Bola mi nejaká povedomá. Chvíľu som pátrala v hlave, ale keď som neprišla na žiadne vysvetlenie, nechala som to tak. Pripadala mi jednoznačne ako kráľovná školy, aj keď tu zatiaľ nikoho nepozná, myslím, že si kamarátky nájde do pár sekúnd nanajvýš minút. Nie ako ja.

Po svojom fakt krátkom predstavení sa, si šla sadnúť. Rýchlo preskenovala triedu pohľadom, ktorým zastala na niekom v mojom rade. Približovala sa a približovala. Až som si začínala myslieť… nie, to nemôže byť pravda. Ona sa približuje ku mne! Už sa na mne začínal prejavovať náznak úsmevu, keď ju zrazu niekto potiahol za ruku. Bola to Sofia – egocentrický, namyslený a pomaľovaný škriatok. Moja tvár ihneď skamenela a zmenila sa na výraz, ktorý nosím bežne.

Keď som započula hlas boží, ktorý oznámil koniec hodiny, vyletela som z triedy ako prvá. Dala som si slúchadlá do uší a kráčala už normálnym krokom ku svojej skrinke. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Skoro som dostala infarkt.

Dala som si dole slúchadlá a zistila, že je to tá nová Eleanor. Prekvapilo ma, že so mnou chce hovoriť. „Ahoj som Eleanor Mária Dinková. Zaujala si ma, chcela som si ku tebe prisadnúť, ale ako vidíš nepodarilo sa,“ usmiala sa a ukázala na Sofiu a jej pätolízačky. Bolo mi divné, že sa predstavila celým menom, tak som jej navrhla: „Ahoj som Tami. A viem, že sa voláš Eleanor, ale nemohla by som ťa volať Eli?“ Už prešiel týždeň, čo som sa zoznámila s mojou momentálne najlepšou a jedinou kamarátkou Eli. Vôbec by som nečakala keby sa po našom zoznámení hneď vrátila k Sofii a spol., ale ona ma práve prekvapila tým, že so mnou zostala, aj keď jej o mne Sofia netárala všelijaké lži. Vo svete, v ktorom žijeme ma už neprekvapí, keď ľudia odídu, ale skôr, keď zostanú. Od toho dňa, keď si ma vybrala sme sa od seba nepohli. Všetko robíme spolu. Ukázala som jej a povedala veci, ktoré nepoviem ani vlastnej mame. Jediná divná vec na Eli je, že keď sa jej opýtam na rodinu alebo minulosť, tak sa z toho vyvlečie alebo zmení tému. Mám

83

rada jej záhadnosť, ale čo je veľa to je veľa. Keď som jej ja o sebe povedala všetko, čakám aj od nej trochu dôvery.

S touto myšlienkou som vstala z postele a namierila som si to do jej izby. Býva tam už od prvého dňa, čo sme sa spoznali. Najprv som jej navrhla len tak u mňa prespať a ukázať jej náš obrovský dom, ale potom tu ostala aj ďalší deň, aj ďalší a už sme to neriešili. Bola som šťastná, že mám takú dobrú kamarátku. Býva v hosťovskej izbe a mojim rodičom to nevadí, pretože o tom vlastne ani nevedia.

Pracujú ďaleko a málokedy chodia domov.

Otvorila som dvere a sadla si ku nej na posteľ. „Prečo mi neveríš?“ išla som rovno k veci. „Čo? O čom to rozprávaš? Ty si jediná, ktorej tu verím!“ povedala prekvapene s náznakom hnevu. „Tak prečo mi potom o sebe nič nepovieš?

Prečo neviem, kde bývaš? Akú máš rodinu? Čo robia tvoji rodičia? Kde si bývala predtým? Alebo by mi stačila aj trápna historka z detstva! Prečo mi nič nepovieš?

To pre teba naše kamarátstvo nič neznamená?“ Ako som si mohla myslieť, že to pre ňu niečo znamená, veď ma celý čas iba využíva! Po mojej záplave otázok už prekypovala hnevom. „Lebo si nič nepamätám! Jediné, čo viem je moje meno!

Priezvisko som si vymyslela!“ vyletela na mňa a začala plakať. Ja som ju zobrala do náručia a konečne ju pochopila.

Na druhý deň ráno som s zobudila v jej izbe. Po tom, čo sa včera stalo som bola rozhodnutá a odhodlaná zistiť kto je vlastne Eleanor zač. Hneď som si išla zapnúť notebook. Zapínal sa nejako príliš dlho. Stále sa tam točilo to otravné kolečko dookola a dookola. A potom sa vypol. Skúšala som ho zapnúť asi päťkrát pokojne, ale keď to nešlo, tak som do toho začala trieskať ako pomätená až som Eli zobudila. Počula som mrmlanie spod perín. Usmiala som sa a išla som jej strhnúť paplón a vystrašiť ju. Ale keď som to urobila, zľakla som sa ja, nie ona.

To, čo som videla, na to už v živote nezabudnem.

Ona…, ona bola skoro priesvitná! Bolo cez ňu vidno! Ako… ako je to možné?

Keď sa postavila, tak som od nej podvedome odstúpila dozadu. Pozrela sa na môj vydesený výraz a zneistila. Keď sa ku mne začala približovať, zakričala som: „Nepribližuj sa ku mne!“ „Ouuukej, si v pohode?“ začala sa škeriť a smiať na mojom výraze. „Ja som, ale ty nie,“ povedala som najpokojnejšie a najvážnejšie ako sa dalo, „pozri sa do zrkadla.“ Viac vystrašený výraz som v živote nevidela a už vôbec nie na vždy usmievavej Eli. Bolo na nej vidno, že sa desí samej seba, viac ako ja jej. Začala ťažšie dýchať a potiť sa. Dychčala ako by ubehla desať kilometrov. Spadla na kolená, oprela sa o posteľ a nevedela sa nadýchnuť. Došlo mi to! Záchvat paniky! Čo najrýchlejšie som sa rozbehla dolu schodmi a zobrala z misky za hrsť sušienok. Keď som dobehla naspäť, našla som Eli v ešte horšom stave. Ležala na zemi a vyzerala ako keby ju niekto škrtil. Rýchlo som ju posadila a „narvala“ jej tie sušienky do úst a čudovala sa, že to cez ňu neprepadlo. „Jedz!“ prikázala som. Znie to divne a aj ja som o tom trochu pochybovala, ale obavy ma prešli, keď som uvidela, že to fungovalo. Vydýchla som si. „Ako? Čo si urobila?“ začala sa Eli vypytovať. „Iba si na chvíľu prestala dýchať a keď som ti do úst strčila tie sušienky, tak si na chvíľu

84

prestala úplne dýchať a potom si začala dýchať nosom. A to ti pomohlo. Niekde som o tom čítala,“ odpovedala som aj na jej nevyslovenú otázku.

Keďže mi nefungoval počítač, vybrali sme sa do knižnice. Požičala som Eli nejaké hrubšie oblečenie a mikinu s kapucňou, aby si ľudia nevšimli, že cez ňu skoro všetko vidno. V knižnici sme sa rozdelili. Ona hľadala nejaké mystické a mytologické knihy a ja zas historické. Prosto všetko, čo by nám mohlo pomôcť zistiť, čo sa to s ňou deje. Po niekoľkých hodinách nekonečného hľadania, keď som otvorila už minimálne dvojstú knihu, som sa zadívala na jeden obrázok a spomenula si na jedno sobotňajšie popoludnie.

Bol to deň, na ktorý som sa tešila už celý týždeň. Mala som 7 a mamka ma mala vziať do nového zábavného parku. Už stačilo iba pár metrov a boli by sme tam, keď zrazu mamke zazvonil telefón. Zastavila sa, povedala, že je to dôležité a zdvihla to. Telefonovala a telefonovala a keď po pár minútach zložila, už som zase bola celá šťastná, že ideme do parku. Ale mamka povedala: „Prepáč, Tamka, ale dnes to nepôjde. Musím ísť na chvíľočku vyriešiť niečo dôležité do práce.

Dobre?“ Nečakala ani na odpoveď, ale zašla hneď ku nejakej skupinke deciek, teda presnejšie ku panej, ktorá bola ich vedúca. Niečo jej hovorila a potom odišla. Tá teta ma potom pričlenila do jej skupiny a išla som s nimi na výstavu obrazov. Hneď som si jeden zamilovala. Bolo tam dievča, ktoré jej priateľ hojdal na hojdálke, ktorá bola zavesená na konári stromu. A z dňa, keď sa mi nesplnil sen o parku, sa stal úžasný deň, vďaka ktorému som začala kresliť.

Teraz som si to uvedomila. To dievča z obrazu je Eli! Vyzerá presne ako tá z obrazu! To preto mi bola zo začiatku taká povedomá. Ale to nemôže byť pravda, veď ten obraz je asi stopäťdesiat rokov starý. Nechápala som, tak som si našla názov obrazu a vyhľadala ho na počítači. Najnovšia správa bola zo dňa, keď som sa zoznámila s Eli. Titulok bol: Neuveriteľné zmiznutie postavy z plátna. Je to falzifikát alebo zázrak?

Hneď som zavolala Eli. Keď to uvidela, chytila sa za hlavu a tvárila sa „mimo“.

Už som sa začala báť a chcela som ísť po pomoc, aj keď neviem ako by som vysvetlila moju priesvitnú kamarátku. A zrazu vykríkla: „Ja som si spomenula!“ Samozrejme nás teta, ktorá sa vynorila spod hory kníh, upozornila nech sme tichšie. „Všetko, všetko si pamätám! Ó, môj bože, musím sa vrátiť!“ povedala rozrušene a odsunula ma od počítača, kde začala niečo písať. Potom sa opýtala: „Ako ďaleko je odtiaľto mesto Kamsa?“ „No, asi hodinku autobusom. Ale prečo?“ nechápala som. „Lebo sa tam potrebujem dostať!“ V autobuse mi vyrozprávala všetko, čo si pamätala. Bolo to neuveriteľné.

Ona je naozaj z toho obrazu! Raz sa pohádala so svojím priateľom a on ju začal nazlostene tak silno hojdať až z toho obrazu vypadla. A ona teraz uteká do Kamsy, aby sa vrátila do obrazu a zmierila sa so svojím priateľom, pretože ho miluje.

Bola som z toho paf. Bola som nadšená, že som sa stala súčasťou niečoho takého magického.

Keď sme tam prišli, Eli bola už skoro úplne neviditeľná, takže nám dochádzal čas vrátiť ju naspäť do obrazu. Ale výhodou bolo, že sa mohla ľahko prešmyknúť

85

cez ochranku a mňa pustiť dnu zadným vchodom. Dobehli sme až k jej obrazu a ona sa otočila ku mne. „Na čo čakáš?“ opýtala som sa, keď sa na mňa pozerala. „Vieš, že keď teraz vojdem do toho obrazu, už sa nikdy neuvidíme.“ Až teraz som si to úplne uvedomila. Už za malú chvíľu stratím svoju jedinú a hlavne najlepšiu kamošku. „Ďakujem ti, Eli. Ďakujem ti za to, že si si ma všimla, že si sa so mnou začala kamarátiť a že si neverila klebetám, ktoré ti nahovorila Sofia,“ začala som plakať. „Prosto ti ďakujem za všetko,“ dokončila som svoj usmrkaný monológ. „Nie, Tami, to ja ti ďakujem, že si aká si, že si mi bez váhania pomohla, keď som to potrebovala a že si mi ukázala, čo znamená pravé priateľstvo. Mám na teba len jednu prosbu,“ povedala a očami si žiadala povolenie. Bez váhania som prikývla. „V tvojej izbe som videla tvoje kresby. Máš talent! Ver mi, ak sa budeš tomu venovať a stále sa zdokonaľovať, raz budeš mať možno aj ty takú výstavu.

A ak sa tak stane, môžeme sa zas stretnúť. Stačí ak nakreslíš seba a mňa na jedno plátno. A keď budeš pri maľovaní myslieť na nejakú silnú spomienku so mnou, tým vložíš kúsok seba a aj mňa na to plátno. A zase sa uvidíme.“ Ešte raz ma naposledy objala a odišla do obrazu. Obraz bol kompletný, no ja nie. Ale som si istá, že sa raz určite stretneme.

86

Teleport Diana Kubušová II.kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice Stála som pred zrkadlom a pozerala doň, keď som si všimla v skle čierny obrys. Otočila som sa, ale za chrbtom nikto nestál. S malou dušičkou som sa opäť otáčala ku sklu, keď ma to naraz teleportovalo do neznámej krajiny. Ocitla som sa v čiernej krajine. V krajine s bielym niečím. Strašne som sa vyľakala. To niečo, alebo vlastne nič pribehlo ku mne a zastalo tesne predo mnou. Malo malé zelené očičká a biele neforemné telo. „Áááááá!“ revala som z plných pľúc. Počkať, prečo kričím? „Som taký strašidelný?“ povedalo to niečo, vlastne nič. „Kto si?“ vyjachtala som. „Ja, ja…ja…ja… som…ani sám neviem,“ odpovedalo. „Hm, mali by sme ti vymyslieť meno,“ zamyslela som a úplne zabudla na svoj strach. „Meno! Budem mať meno! Jupíííí, nebudem už Nič?!“ „Áno, vymyslím ti meno, ale aj ty mi budeš musieť s niečím pomôcť.“ „Čo tak napríklad Želé?“ vykríklo nadšené Nič a urobilo piruetu. „No, trochu to okoreníme,“ naťahovala som veselé čudo. „Zelené Želé!“ vykríkli sme naraz a poriadne sme sa rozosmiali. Nič, alebo už vlastne Želé malo akýsi neurčitý, roztrasený tvar ako želatína, a tak sa mu nič lepšie ani nehodilo. „Vidno, že máš vkus,“ povedalo Zelené Želé a veselo začalo poskakovať okolo mňa. Jeho neurčité želé svaly sa vlnili v rytme radostného tanca. „Od dnes mám narodeniny,“ prehlásilo. Zaplavila ma vlna šťastia. „Chceš byť mojím kamošom?“ opýtala som sa. „Jasné, rád! Ako Nič som mal Nikoho. Bol som skrátka Nič! A poviem ti hneď aj tajomstvo. Viem čarovať, aha!“ Len čo to môj nový neforemný kamarát dopovedal, teleportovali sme sa do môjho žalúdka. Myslela som si, že tam nebude až tak voňať, ale práve naopak! V žalúdku voňalo po jahodách a malinách. Jasné, jedla som zmrzlinu. To by sa malo Želému páčiť, ale… „Haló, Želé, kde si? Želéééééé!“ ach ja ťuťa, ako som mu mohla naletieť. A vraj kamaráti, pche! Vtom som zacítila bolesť v ramene. Čo sa to deje? Rozlepila som oči a nado mnou stála spolužiačka, ktorá ma ťahala z lavice na vyučovanie. „Vstávaj, musíme na chémiu, švihaj!“ Prekvapene a rozospato som zobrala knihy do ruky a upaľovala po chodbe. Na rukáve som zbadala fľak. Zelený fľak. Nebolo to teda sen?

V bruchu ma zvláštne pošteklilo a v ústach som pocítila chuť želé…

87

Navždy v pamäti Viktória Demjanová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Svoju dovolenku som strávila v New Yorku. V deň odletu som sa zobudila v hoteli a bolo krásne slnečné ráno. Objednala som si taxík, aby ma odviezol z hotela na letisko. Prišla som k terminálu odletovej haly, kde som čakala na vybavenie. Dostala som poslednú voľnú letenku s číslom sedadla sedem.

Odovzdala som batožinu a prešla cez kontrolu. Sadla som si do čakárne, vybrala knihu a čakala na svoj let, ktorým sa dostanem domov na Slovensko. Čakanie. Čakanie. Dostávam pokyn k nástupu.

Vyšla som po schodoch do lietadla, kde ma privítala letuška a ukázala mi, kde sa nachádza moje sedadlo. To sedadlo bolo super! Bolo pri okne. Keď mám povedať pravdu, celkom rada sedávam pri okne, pretože z lietadla je najkrajší výhľad na mesto, prírodu, oceány či moria. Dlho sme čakali, kým všetci cestujúci nastúpia.

Pred letom sa ozval kapitán z kabíny: „Dobrý deň, práve sedíte v Airbuse a letíme na Slovensko. Let bude trvať približne 11 hodín. Prajem Vám príjemný let!“ Lietadlo rolovalo po dlhej dráhe a potom sa pomaly odlepilo od zeme. Vzlietlo!

Podvozok sa zasunul a netrvalo ani dve minúty a boli sme nad mrakodrapmi. Ja som sa ešte raz pozrela cez okno na New York.

V tom som si v okne všimla ako sa niečo mihlo. Bol to nejaký tmavší tieň, ktorý letel smerom k pravému motoru! A zrazu sa ozval náraz. Všetci sme sa zľakli a boli sme na smrť vystrašení! Nikto nevedel, čo sa deje. Ešte raz som sa pozrela smerom k pravému motoru a naskytol sa mi hrozivý pohľad na horiaci motor. Vedela som, že je to niečo veľmi vážne. Lietadlo sa začalo otáčať a ja som si pomyslela, že letíme naspäť na letisko. Ale začali sme klesať smerom k zemi.

Myslela som si, že narazíme do nejakého mrakodrapu! V lietadle nastalo hrobové ticho. Počuli sme len nejaké klepanie: „Klep, klep, klep, klep…“ Zdalo sa mi, že ten zvuk ide z toho motora. Vtedy sme to pochopili, je to náš koniec, zomrieme!

Každý sa pýtal toho druhého: „Zrútime sa? Spadneme? Prežijeme?“ Aj ten chlapec, čo sedel vedľa mňa sa ma to opýtal. „Netuším, asi áno!“ odpovedala som mu. Nikomu z nás sa nechcelo umrieť. V pamäti sa mi premietli rôzne udalosti, zážitky a spomienky, ktoré som prežila s rodinou a kamarátmi. Po chvíli sa ozval kapitán z kabíny a oznámil: „Hovorí k Vám kapitán, pripravte sa na náraz!“ Pochytali sme sa za ruky a očakával náš koniec. Letušky kričali: „Držte sa! Držte sa!“ Všetci sme sa predklonili a čakali na náraz. Chvíľu bolo úplné ticho a potom opäť: „Držte sa! Držte sa!“ Cítila som každý záchvev a čakala… kedy to príde. Triasla som sa. Prežívala som posledné minúty. Niektorí vytiahli

88

ešte mobily a písali SMS svojím blízkym, a aj ja. Napísala som: „Lietadlo je v plameňoch, mám vás veľmi rada!“ Čakali sme na náš koniec a veľmi sme sa báli. A zrazu sme narazili na hladinu rieky! Bol to hrozný náraz! Lietadlo pomaly spomaľovalo na hladine širokej rieky. Zastavilo! Nevedeli sme čo sa deje. Chvíľu bolo ticho, a potom sa všetci tešili a radovali, všetci tlieskali a objímali sa. V celom lietadle nastala radosť! Všetci kričali: „My žijeme, my žijeme!“ No, netrvalo to dlho. Posádka a my cestujúci sme museli čeliť novému smrteľnému nebezpečenstvu. Vode! Do trupu lietadla sa valila ľadová voda.

Letušky kričali: „Choďte k najbližším dverám, choďte k najbližším dverám!“ Ničomu som nerozumela. Prežila som náraz a teraz voda? Všetci išli k najbližším dverám. Vraj, „išli“! Tlačili! Tlačili sme sa jeden na druhého a stúpali po topánkach! Niektorí išli na pravé krídlo a pravú núdzovú šmykľavku, niektorí zasa na ľavé krídlo a ľavú núdzovú šmykľavku. Ja som vyšla na pravé krídlo.

K nemu som mala sotva osem krokov. Šmýkalo sa! Zadná časť už bola viac-menej zaliata vodou. Niektorí začali skákať do vody, ktorá mala sotva stupeň, ale aj tak sa vrátili. Nechápala som načo to bolo dobré. Zrazu som v diaľke videla, ako k nám ide jedna záchranná loď. „Konečne!“ povedala som si v duchu. Čakala som, kedy k nám dopláva! Zrazu dorazila, ale k opačnému krídlu! Bola to smola.

V diaľke bola ďalšia. Aj tá prišla. Tentoraz k nášmu krídlu. Postupne dorazila aj tretia loď. Spolu ich tam bolo asi sedem. Ale paluby lodí boli dosť vysoko. Vyhodili nám siete a po nich sme nakoniec všetci vyšli. Nebolo to také jednoduché. Museli sme sa tam doslova vyštverať! Ale vyšli sme. Odišli sme k brehu.

Z diaľky som videla ako sa lietadlo ponára, až voda stroj stiahla úplne pod vodu. Prišli sme na pevninu, a tam sa o nás postarala lekárska pomoc. Hneď som telefonovala domov a oznámila: „Žijem, ja žijem!“ Vyronili sa mi slzičky. Slzičky šťastia. Let mal pôvodne trvať jedenásť hodín, ale nakoniec trval necelých desať minút. A určite na tento deň nikdy nezabudnem! Nikdy! Tento obraz mi ostane navždy v pamäti! Navždy! A všetkým budem o tom rozprávať. A keď budem spomínať, určite sa mi vyronia slzy. A nielen mne.

89

Splnený sen Emily Semancová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Kde bolo, tam bolo, žil raz v jednej malej dedinke šikovný maliar. Volal sa Bruno. Nosil okuliare, mal veľký talent a bol veľmi skromný. Jeho každodennou nevyhnutnosťou bol štetec, temperové farby, plátno alebo papier a paleta. Pri maľovaní najčastejšie používal pestré farby. Najradšej maľoval vymyslené postavy, ktoré sa mu pravidelne vnárali do snov. Navštevovali ho každý večer a boli pre neho inšpiráciou, ktorú vždy zachytával vo svojich krásnych obrazoch.

Jedného večera sa mu zjavila pekná víla Lorena. Vznášala sa v oblakoch. Mala nádherné pestrofarebné krídla, ktoré sa jej ligotali na slniečku ako kvapky rosy.

Oči mala zelené ako smaragdy. Od prvej chvíle maliar Bruno nedokázal zabudnúť na jej žiarivý úsmev a na zelené smaragdy v jej očiach. Veľmi si želal, aby sa jej mohol dotknúť. Akonáhle sa o to pokúsil, víla náhle zmizla.

Hneď, ako sa ráno zobudil, schmatol štetec, namiešal tie najkrajšie farby a pustil sa do maľovania. Nedokázal zabudnúť na krásnu vílu Lorenu, ktorá ho očarila v jeho sne. Nejedol ani nepil, ba dokonca nevnímal ani okolitý svet. Chcel, aby víla, ktorú práve maľoval, vyzerala skutočne ako v jeho sne. Keď bol obraz hotový, utrel si čelo od potu. Nevedel sa vynadívať na svoj obraz, na ktorom bola víla Lorena. Bol už unavený, a preto si išiel ľahnúť do postele. V sne sa mu opäť zjavila víla Lorena. Bol šťastný, že ju mohol znova vidieť. Víla Lorena mu šepla do ucha, že z ríše snov, do ktorej ju zaklial zlý čarodejník, ju môže vyslobodiť iba skutočná láska.

Maliar Bruno sa zobudil na buchot, ktorý sa ozýval z jeho kuchyne. Bál sa, že ho prišli vykradnúť zlodeji. Schmatol veľkú palicu, ktorú si vždy pre istotu odkladal k posteli a pomalým krokom vyrážal do kuchyne. Keď do nej vošiel zarazil sa a palicu položil na zem. V kuchyni totiž namiesto zlodeja videl ženu, ktorá bola k nemu otočená chrbtom. Pripravovala raňajky. Bolo mu to čudné, keďže v dome býval iba on a jeho psík Dunčo. Vôbec nevedel, kto by tá dievčina mohla byť. Keď sa k nemu ale otočila tvárou, takmer prestal dýchať. Spoznal v nej svoju krásnu vysnívanú vílu Lorenu. Nevedel uveriť tomu, čo videl a pre istotu si pretrel oči. No tým sa nič nezmenilo. Maliar Bruno bol veľmi šťastný, že zo sna sa nakoniec vykľula neuveriteľná skutočnosť. Plátno, na ktorom bola víla Lorena namaľovaná, bolo celkom prázdne. Lorena už bola skutočná. Rozbehol sa k nej a vystískal ju.

Kvôli jeho vášni k maľovaniu sa mu splnil ten najkrajší sen, o ktorom mohol doteraz len snívať. Z maliara Bruna, víly Loreny a psíka Dunča teraz bola šťastná rodinka. Lorena bola šťastná, že ju Bruno vyslobodil z nekonečnej kliatby, do

90

ktorej ju zaklial zlý čarodejník. Bruno bol zase šťastný, že konečne pociťoval lásku a mal rodinu. Víla Lorena ho raz za čas zobrala so sebou do rozprávkovej ríše, kde spoznal ďalších svojich kamarátov a postavičky zo svojich snov.

91

Letím na sedadle číslo 7 Emma Lašutová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Poznáte ten pocit, keď vás prvýkrát čaká cesta lietadlom, vaše sedadlo má číslo 7, čo je sedadlo presne v uličke a vás z toho pocitu začína bolieť brucho?

To som ešte nevedela čo ma naozaj čaká. Rozpoviem vám to teda.

Už pred letom som mala čudnú predtuchu, že sa stane niečo zlé, ako v tých rozprávkach. Náš let mal trvať 3 hodiny do Egypta. V Košiciach bolo škaredé počasie, pršalo a bolo veľmi chladno, ale ja som už bola pripravená na slnečný Egypt a vysoké teploty, preto som si obliekla obľúbene kraťasy a tričko s mimoňom.

Let meškal. Keď sme sa konečne dostali do lietadla po dvoch hodinách čakania, vyštartovali sme a lietadlo naberalo na rýchlosti a ja som sa začínala báť čoraz viac. Nakoniec som vzlietnutie zvládla, a keď sa už lietadlo dostalo do vysokej výšky a my sme sa mohli konečne odpútať, odľahlo mi. Myslela som si, že až do pristátia bude celkom fajn, počas letu boli samozrejme aj občasne turbulencie, ale nič hrozné a tak isto som to zvládla. Nebola som spokojná s mojim sedadlom číslo 7, pretože som mala výhľad len na prechádzajúce letušky s jedlom. Občas som si aj ja niečo objednala, len tak na chuť, nebola som veľmi hladná. A vtedy sa to stalo. Vtedy, keď som dojedala svoju obľúbenú musli jahodovú tyčinku.

Začali sa turbulencie, ale neboli také obyčajné. Boli dosť silné. Aj letušky sa už začali tváriť nepokojne. A prišlo to, lietadlo začalo prudko klesať, ľudia sa začali strachovať a zrazu sa v mrakoch objavilo zelené svetlo, také magické, zaujímavé.

Nad mojim sedadlom som započula zaujímavé zvuky, len nad mojim! Prečo?

Začal sa vytvárať veľký otvor, prišlo mi z toho strachu až zle a odpadla som.

Zobudila som sa ani neviem kedy a najhoršie je to, že som nevedela kde, ale v lietadle som nebola. Všade bolo ticho a tma, počula som len silný tĺkot svojho srdca. Zrazu sa pár metrov predo mnou zjavilo svetlo, otvorili sa dvere a medzi nimi stála dvojica neidentifikovateľných ľudí. Zľakla som sa. Pristupovali bližšie ku mne a mne sa tĺkot srdca zrýchľoval. Zastali tesne predo mnou, neboli to ľudia, boli to akési tvory, nikdy pred tým som nič podobné nevidela. Vyzerali ako z nejakej rozprávky, ktoré mi kedysi čítala mamka pred spaním. Boli celý zelený a slizký. Prvá myšlienka v mojej hlave bola: „ FUJ.“ Opýtala som sa ich čo chcú a kde to som. Pozerali na mňa, usmievali sa a vtedy som pochopila, že mi asi nechcú ublížiť. „Chceme len vedieť niečo viac o vašej planéte.“ povedal jeden z nich. Trošku mi odľahlo. Povedali mi, že chcú navštíviť našu Zem, aby zistili akí ľudia na zemi naozaj sú a či pre nich nie sme hrozba. Strávila som s nimi veľa času, asi 6 dní, spoznala som veľa ďalších mimozemšťanov, ukázali mi svoju loď, porozprávali mi kde žijú, ako trávia svoj čas, že ich kmeň sa volá kmeň Gulanov.

92

Bolo mi s nimi tak dobre, až som zabudla na svoju rodinu a na to, že sa určite strachujú a hľadajú ma, a že som vlastne teraz mala byť niekde na pláži, vyhrievať sa na slniečku a užívať si dovolenku. Preto som im povedala, že by bolo dobré ak by ma vrátili na Zem. Súhlasili. So všetkými som sa rozlúčila a na pamiatku mi dali prívesok s ich znakom. Bol to kruh a v ňom písmeno G, podľa názvu ich kmeňa.

Bolo mi veľmi smutno, že od nich musím odísť, pretože som si ich veľmi obľúbila. Sľúbili mi však, že ma niekedy ešte navštívia. Vtedy, keď to budem najmenej čakať. Zrazu som sa ocitla znova v lietadle, pozrela som sa na čas a neubehla ani minúta od môjho zmiznutia. Nechápala som to. Pozrela som sa na rodičov, ktorí sa ma opýtali: „Si v poriadku?“ Ticho som sa na nich pozerala, a vtedy som si uvedomila, že to čo sa stalo, má ostať asi tajomstvo. Vopchala som ruku do vrecka a niečo som zacítila. Vytiahla som z neho prívesok a usmiala som sa. Bol to len začiatok mojej dovolenky a už som mala zážitky na celý život.

Povedala som si: „Číslo sedadla 7 v lietadle a miesto v uličke malo byť asi naozaj moje, aj keď som sním nebola spokojná.“

93

Kráľovstvo zrkadiel Júlia Sofia Hadbavná II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Zobudila som sa v miestnosti plnej zrkadiel. S pocitom, že neviem kto som, čo tu robím a ako som sa tu dostala. Bola som zmätená. Okolo mňa bolo toľko zrkadiel, že by som to asi ani nedokázala spočítať a to som v matematike celkom dobrá. Všade bolo ticho, počula som iba svoj dych. Po chvíli bolo počuť iba vŕzganie dverí, no žiadne dvere som nevidela. Zrazu sa okolo mňa začali zhromažďovať sklenené tváre, ktoré dookola opakovali:,To je človek, to je človek.“ Jedna zo sklenených tvárí ku mne prišla, chytila ma za ruku a povedala:,Nemáš sa čoho báť.“ Potom sa mi predstavil:,Ahoj Amélia, volám sa Alan.“,Ja som Amélia? Ako to, že vie moje meno? Pomaly som sa postavila a nasledovala som jeho kroky.

Prešla som cez dvere, ktoré som počula vŕzgať. No, neboli to obyčajné dvere, boli to dvere zo zrkadla. Vyšla som von, všetko bolo sklenené. Poletovali okolo mňa sklenené vtáčiky, od ktorých sa krásne odrážali svetelné lúče, po sklenenej tráve liezli malé sklenené mravčeky a pod skleneným stromom sedelo sklenené dievčatko, ktoré sfukovalo sklenenú púpavu. Bolo to naozaj krásne. Moje oči upútalo niečo obrovské, bol to velikánsky palác, ktorý bol celý zo zrkadiel. Z toho kochania som sa pozabudla, a tak som rýchlo dobehla Alana.,Čo je to za svet a ako som sa tu dostala?“ pýtala som sa Alana.,Ja sám neviem ako si sa tu dostala, ale za chvíľu to zistíme,“ pousmial sa a pokračoval v ceste do paláca.

Vstupovali sme do paláca a stráže nám otvárali bránu:,Dobré ráno, princ Alan.“ Potom si všimli mňa:,Princ Alan, veď to je človek, čo tu robí?“,Nesiem ju za matkou, nezdržiavajte nás,“ prísne povedal. Vstúpili sme dnu, všetci sa pozerali iba na mňa, bolo to veľmi nepríjemné. Vstúpili sme do hlavnej siene. Na tróne sedela kráľovná, mala nádherné sklenené šaty.,Dobré ráno, matka,“ uklonil sa,našli sme ju v zrkadlovej miestnosti, netušíš ako sa tu mohla dostať?“,Áno, áno,“ premýšľa,už sa presne dvadsať rokov nestalo, že nejaký človek prešiel do nášho sveta za zrkadlom.“,A ako sa dostanem naspäť?“ zvedavo som sa opýtala.,V zrkadlovej miestnosti sú zrkadlá z celého vášho sveta, už je iba na tebe nájsť zrkadlo, z ktorého si prišla,“ odpovedala mi,bude náročné nájsť to zrkadlo, preto Alan, odnes ju do zrkadlovej miestnosti a pomôž jej nájsť jej zrkadlo.“,Áno, matka,“ prikývol a usmial sa na mňa. Išli sme naspäť do zrkadlovej miestnosti, zastavila som ho:,Alan, počkaj, pred tým ako vstúpime do zrkadlovej miestnosti, chcela by som sa tu ešte na chvíľu poprechádzať, je to tu naozaj krásne.“,Rád ti to tu poukazujem,“ povedal.

Zobral ma na kopec, z ktorého bolo vidieť celú krajinu, všetko sa trblietalo, bolo to neuveriteľné. Na chvíľu sme si sadli na sklenenú lavičku.,Alan? Ako to že

94

poznáš moje meno?“ zvedavo som sa spýtala.,Vieš, už keď som bol malý chlapec, rád som chodil do zrkadlovej miestnosti a nie je to len taká obyčajná miestnosť so zrkadlami, každé zrkadlo niekde patrí, cez tie zrkadlá sledujeme váš svet, no a keď som raz sledoval zrkadlá zahliadol som teba,“ pokračoval,stále som čakal kedy prídeš a vždy som sa na teba díval a nikdy by som si nemyslel, že by sme sa mohli naozaj stretnúť.“,Ani ja by som si nemyslela, že sa ocitnem v tomto svete a myslím si, že sa mi to nezdá, pretože toto by som si nikdy nevymyslela,“ povedala som s úsmevom. No, úsmev ma rýchlo prešiel. Začali sa mi vracať moje spomienky.,Moji rodičia,“ hovorila som si v hlave,určite sa o mňa boja.“,Alan mali by sme už ísť hľadať moje zrkadlo,“ povedala som vystrašene. Prišli sme do zrkadlovej miestnosti, bolo tam nespočetne množstvo zrkadiel. Niekde sme však začať museli. Prešiel celý deň a my sme moje zrkadlo nenašli.,Amélia, je už veľa hodín, nechajme si to na zajtra, takto unavená svoje zrkadlo nenájdeš, musíš si oddýchnuť,“ povedal.,Ale Alan, moji rodičia sa o mňa určite veľmi boja, musím nájsť svoje zrkadlo,“ smutne som odpovedala.,Amélia, ver mi, musíš si oddýchnuť,“ povedal ustarane.,Tak teda dobre, máš pravdu,“ išla som ku dverám.

Už sme pomaly vychádzali z miestnosti, keď som započula plač:,Amélia.“ Niekto volal moje meno.,Mama?“ rozbehla som sa hľadať zrkadlo, z ktorého ten plač vychádzal a našla som ho. Za zrkadlom sedela moja mama, ktorá plakala.,Alan, Alan!“ kričala som. Rýchlo pribehol ku mne.,Alan, našla som svoje zrkadlo,“ hovorila som natešene,pozri, to je moja mama.“ No, hneď som pochopila, že musím opustiť tento svet a Alana. Objali sme sa.,Budeš mi chýbať, Alan,“ a pobozkala som ho na líce. Pomaly som púšťala jeho ruku a prechádzala cez zrkadlo. A zrazu som sa ocitla pred zrkadlom v mojej izbe. Nič som si nepamätala.

Zabudla som na Alana a na svet za zrkadlom. Žila som si svoj život ako pred tým.

No a Alan? Ten každý deň sedel za mojím zrkadlom, pozoroval ma a dúfal, že sa ešte niekedy stretneme.

95

Svet za zrkadlom Katarína Lešková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Bola som spolu s kamoškami v reštaurácii. Ja a Daniela sme si objednali iba polievku a Miša si objednala aj hlavné jedlo. Dievčatám som povedala, že idem na WC a o chvíľku sa vrátim. Vošla som do WC-ka a zamkla som sa. Po chvíľke som si všimla, že niekto z vonku pomaly otvára dvere.Strašne som sa zľakla. Dvere zostali pootvorené. Asi po 5 min. som sa pomaly postavila, vykukla von z dverí, ale nikto tam nebol. Stále som sa strašne bála, tak som si pomyslela, že si umyjem ruky a vrátim sa ku kamarátkam. Pustila som vodu a začala som si umývať ruky.

Pozrela som sa do zrkadla a za mnou stála malá dievčinka, ktorá mala dlhé čierne vlasy prehodené cez tvár, biele šaty až po zem pofŕkané krvou. Pozrela som sa za seba no žiadne dievčatko tam nestálo. S menšími obavami som sa pozrela do zrkadla a stále tam stálo to dievča a začalo mi ukazovať ukazovákom, aby som prišla bližšie. Pristúpila som k zrkadlu a oprela som sa o neho. Zrkadlo puklo a ja som vpadla do zrkadla. Bolo to ako keď vypadnete z okna na prízemí. Neporanila som sa, len som sa trochu udrela.

Objavila som sa na divnom mieste. Otočila som sa, všetko bolo zničené, predo mnou bolo rozbité zrkadlo a umývadlo. Vlastne všetko bolo také, ako pred chvíľou, len teraz je zrazu všetko rozbité. Rozbehla som sa do jedálne, ale všetko bolo zaprášené a zničené, pri stole, kde som sedela s kamarátkami, ostalo všetko ľudoprázdne. Pomedzi nohy mi prebehla krysa. Vyšla som z „reštaurácie“ s nádejou, že vonku to bude lepšie, ale keď som vyšla na ulicu zistila som, že opak je pravdou. Nevedela som, kam mám ísť, tak som išla za nosom. Po chvíľke som za sebou počula kroky. Úprimne som sa potešila, že to bude niekto, kto mi možno odpovie na otázky ohľadom tohto miesta. Keď som sa otočila, veľmi som sa zľakla. Videla som to malé dievčatko s dlhými čiernymi vlasmi a bielymi šatôčkami pofŕkanými krvou. Znova mi ukazovákom naznačila, aby som prišla k nej a potom sa otočila a odcupkala pomaly preč. Nevedela som, čo si mám myslieť. Nemala som veľa času, tak som sa rozhodla, že pôjdem za ňou. Rozbehla som sa a nakoniec som ju dobehla. Ona zašla do nejakej uličky. Otočila sa čelom ku mne a odhalila si tvár. Bola úplné bledá, pery červené a nemé a smrť v očiach.

Koktavo som sa jej spýtala: „Čo je to za miesto?“ Dievča zasyčalo: „3148…“ Nepochopila som to, tak som nahodila nechápavý výraz. „Rok 3148,“ zasyčala ešte hlasnejšie. Teraz som to asi pochopila… Ja som cestovala v čase a teraz je rok 3148. „A kto to tu tak zničil?“ spýtala som sa. A ona nato: „Vy… vy pozemšťania.“ Ukázala mi veľa vecí a všade bolo niečo zničené alebo zašpinené. Vošli sme do parku, kde som sa ako malé dieťa hrávala, ale teraz to bolo úplne znehodnotené.

96

Práve som si všimla, že nikde nebol život, ani jedno stebielko trávy. Dievčatko zdvihlo starý plech a pod ním rástla malá rastlinka dievčatko odhodilo plech od rastlinky, pozrelo sa na mňa a povedala: „Pozemšťania chceli zničiť planétu Zem. No nezničili planétu, ale samých seba. Planéta si poradí.“ Pozrela sa na rastlinku a usmiala sa, potom sa pozrela na mňa „Ty si tiež pozemšťan?“ prikývla som a dievčatko pokračovalo. „Chráň svoju planétu’, ona tu zostane. Ale ty nie.“ Zrazu som pri uchu počula „pipip…“ Zobudila som sa a vypla som budík. Bol to len sen.

97

Zážitok v kine Lea Pohlová II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice V piatok večer sme boli s rodičmi v kine. Bežne, keď chodíme do kina, tak je to normálne… Kúpime si pukance a fantu, usadíme sa na miesta, film sa začne a okrem príbehu na plátne sa vlastne nič nedeje. Lenže teraz to bolo iné. Keď mi rodičia oznámili, že ideme na Alicu v krajine zázrakov, tak som si povzdychla.

Kto by to chcel znova vidieť? Veď to je stará, uletená klasika, pozná ju každý aj batoľa. Ako vždy sme si kúpili pukance a fantu, usadili sme sa na miesta a film sa začal. Hneď od začiatku to však bolo iné, ani vlastne neviem v čom bol ten rozdiel, bol to len taký môj pocit. Rodičia na mňa prekvapene pozerali. Očakávali, že sa budem tváriť ako kyslý citrón, a tak ich moja reakcia na film prekvapila. Ja som sa usmievala. Toto nikto nečakal. Rozmýšľala som o tom, ako sa tá Alica v takej zázračnej krajine má, veď tam nie je žiadna škola, žiadne povinnosti, žiadne príkazy a zákazy dospelákov. Hneď by som sa s ňou menila, lenže to asi nie je možné. Chvíľu som nehybne sedela a rozmýšľala o tej nespravodlivosti.

Keď v tom sa Alica ocitla predo mnou a nie, nemyslím 3D kino. Alica normálne vystúpila z plátna. Skoro ma šľak trafil, ona ma normálne pozdravila. Mňa!

Vraj čauko Lea. No chápete to? Podala mi ruku a predstavila sa mi: „Ja som Alica.“ Akoby som nevedela kto je? A ten ozajstný šok ešte len prišiel, ani neviem ako a ocitla som sa na druhej strane, na plátne a moji rodičia sedeli na svojich sedadlách, akoby sa nič nedialo. Alica mi povedala, že Biely Králik má vtáčiu chrípku typu A H1N1, že jej poslal na poslednú chvíľu sms, že nemôže prísť, a tak nemajú za neho náhradu a mám zaňho zaskočiť ja. Alica ani nechcela počuť môj názor, zrazu som mala uši, chvost, všade chlpy a vreckové hodinky. Jediné, čo ma napadlo bolo, že ešte šťastie pre mňa, že ochorel králik, a nie taký Huseničiak, to by som sa od hanby prepadla. Ako film ide ďalej, to už viete, takže ten vám hovoriť nemusím. Akurát, že Biely Králik bol teraz oveľa lepšie stvárnený, skoro sa z neho stala hlavná postava. Keď bolo po všetkom, Alica sa ma spýtala, či so mnou môže počítať aj nabudúce, lebo dochádzka hercov je mizerná. Vy si určite poviete, že dobrá ponuka, zober to čaja, lenže pozerať ten film a zažiť ho je veľký rozdiel, to je tak šialené, že ešte raz zažiť ten film a skončím u cvokára. Keďže som nechcela Alicu uraziť, tak som sa vyhovorila, že musím chodiť do školy a rodičom by bolo za mnou smutno. Alica mi na to skočila, rozlúčila sa so mnou a vrátila som sa späť do radu H, na sedadlo č. 9. Bola som nenormálne šťastná, že som opäť v normálnom svete, pri normálnych ľuďoch, budem chodiť do obyčajnej školy a počúvať príkazy a zákazy mojich normálnych rodičov.

98

Letím na sedadle číslo 7 Martin Střeska II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Kde bolo tam bolo, bol jeden Jožo. Jožov deň nebol len taký hocijaký, dnes mal vyletieť na Mesiac s Apólom 7. Bol to jeho sen. A tak sa vybral 7. 7. do spoločnosti NASA. Skoro odpadol, keď uvidel raketu. Išiel sa spýtať vedúceho letu, kedy vlastne odlietajú. „Jožo, začínaš let o hodinu,“ plesol sa šéf po čele. Jožo sa plesol pre istotu sedemkrát. Upokojil sa a bežal sa obliecť do skafandra. Do odletu chýbalo 7 minút. Vošiel do rakety a tam zrazu vidí kopec jedla, pitia a tak ďalej, to sa nemá hovoriť, a tak nehovorím. Šéf letu začal odpočítavať. 7. 6. 5. 4. 3. 2. 1! Búm, tresk, plesk! A už to šlo.

Apolo 7 bola silná raketa. Jožo videl Mesiac asi 7 km od rakety. Taká menšia pikoška, mal aj sedačku číslo 7. Bolo to hladké pristátie. Na Mesiac, samozrejme.

Jožo vystúpil a uvidel kooopec kráterov. A v tých kráteroch boli domčeky. Jeden z nich bol otvorený, a tak tam skočil. Bola tam zima a tma. Ako Jožo skočil, tak aj z krátera vyskočil, pretože ho privítali čudné tvory, mimozemšťania. Mali zelené oči, zelené telo, zelené nohy a dokonca zelený jazyk. Zľakol sa. Boli síce priateľskí, ale aj tak mal obavy. Zaviedli ho do ich mestečka a volalo sa Letí na sedadle číslo 7. Bolo to zvláštne meno pre mesto… Postupne prišli k najväčšiemu mimozemšťanovi celého Mesiaca. Hovorili rečou, ktorej Jožo nerozumel, a tak len krčil plecami a poťahoval nosom.

Možno ich dáko urazil, a preto ho odviedli k obrom podobným tomu najväčšiemu mimozemšťanovi. Jožo začal bežať ako len vládal. Hádzali po ňom totiž lejzrové gule.

Bolo to ako v STAR-WARSE. Podarilo sa mu dostať do rakety. Rýchlo naštartoval.

Mimozemšťania mu skoro otvorili dvere, bolo to tesné, ale našťastie Apolo 7 v tej pravej chvíli vzlietlo.

Jozef letel, vlastne ani nevedel kde. Nevšimol si ani, že v Apole je sám, bez šéfa.

Zrazu loď začalo niečo priťahovať. Najprv si myslel, že je to už nebodaj zemská príťažlivosť, ale mýlil sa. Bola to čierna diera. Kričal z celej sily, ale nepomohlo nič. Jasné, veď bol sám v celom Apole 7. Dostal sa do víru a krútil sa ako v ruskom kolotoči a ešte 100× rýchlejšie. Jožo sa udrel a upadol do bezvedomia.

Keď otvoril oči, ocitol sa v inej dimenzii. Boli tam staré rakety, roztrieštené meteority, kométy, mimozemšťania divných tvarov. Všetko, čo pohltila čierna diera.

Také niečo ešte nevidel.

Vtom niečo zazvonilo. Žeby kontrolka? Alebo spojenie so zemou? Natiahol som sa a…bol to môj mobil. Zobudil ma obyčajný budík. Hups, v kalendári sa píše 7.7! To znamená, že dnes letím na Mesiac! Help me!

99

Vírus Zuzana Kušniráková II. kategória, ZŠ Bruselská 18, Košice Ako každý, aj ja mám profil na sociálnej sieti. Na Facebooku. Je to celkom výhodné, keď sa chcete s niekým porozprávať, ale je na druhej strane mesta.

Zapnete počítač alebo mobil a jednoducho odošlete správu. No čo ak píšete to, čo nechcete? Vtedy máte veľký problém, a to sa stalo aj mne. Bola som virtuálne napadnutá.

Boli jarné prázdniny. Ako je u učiteľov zvykom, žiakov počas týchto 7 dní voľna zahltia projektmi,domácimi úlohami a samozrejme chýbať nemôžu prezentácie. Avšak s tým nič nenarobím. Musím sa potrápiť aj cez prázdniny. Na rôzne projekty pravdaže potrebujem informácie, a kde lepšie zohnať informácie než na internete? Už neplatí príslovie: „Pes najlepší priateľ človeka“. Dnes je najlepším priateľom internet. Na čokoľvek sa ho opýtaš, vždy ti odpovie. Ale aj na internete sú temné uličky. Nie je to ako v hollywoodskych filmoch, že sú tam všelijakí banditi a zločinci. Samozrejme, na internete to nie sú banditi a zločinci, ale víri a červy. Niekedy ani neviete, kedy sa vám nejaký červ,nasáčkuje“ do vášho zariadenia. A to sa stalo aj mne.

Pri surfovaní na internete som narazila na veľkú vlnu, ktorá ma úplne zhodila zo surfu. Narazila som na vírus. Ale nemyslím niečo také trápne ako Trójsky kôň. O tomto víruse som nikdy nepočula. Volal sa M.I.S.T.E.R_FB. Najprv som pozerala, ako sa môj počítač zbláznil a nevedela som, čo so sebou. No v tom mi napadlo vytiahnuť ho zo zásuvky, veď to vždy zaberie. To by malo toho pána FB zastaviť, hovorím si potichu. Po stlačení gombíka sa počítač pomaly zapínal. Bola som nervózna a moje nechty vyzerali presne tak strašne, ako strašne stúpal môj pulz. No keď sa na obrazovke objavila pracovná plocha, ktorá bola v takom stave ako bola predtým, bola som šťastná ako blcha. Bolo už niečo po polnoci, tak som sa rozhodla, že ten projekt nechám na zajtra, vlastne na dnes. Vypla som počítač a rozhodla som sa ísť spokojne spať. No vtedy som netušila, čo ma čaká zajtra. Ďalší deň sebavedomo, bez strachu zapínam počítač. Po skonštatovaní, že vírus je zničený, rozhodla som sa pozrieť sa na svoj profil na Facebooku. Po prihlásení mi hneď vyskočilo četové okno, v ktorom sa ma kamarátka pýtala:,Obchody, Aupark, 11:30. Prídeš?“ Keďže projekt sa mi stále robiť nechcelo, odpoveď netrvala dlho. Moja odpoveď znela:,Prídem. Vidíme sa.“ Po odoslaní správy, som ale nechápala, čo sa vlastne stalo. Odoslaná sprava znela:,Nikam nejdem, daj pokoj.“ Čím dlhšie som sa na to pozerala, tým som tomu menej rozumela. Veď to, čo chcem napísať, je vlastne opak toho, čo tam naozaj je. Kamarátka mi medzi tým napísala, nech sa upokojím. Chcela som

100

napísať, že to nie som ja, ale v správe sa znova objavil pravý opak. Nemalo to cenu! Srdce mi stuhlo, pretože na myseľ mi prišiel Pán_FB. Rýchlymi akčnými pohybmi myšou sa spustilo antivírusové skenovanie celého PC. Približne o 20 minút sa skenovanie dokončilo. Srdce mi skoro skamenelo, keď som videla v kolónke „Nálezy a Vírusy“ prázdne miesto. A vtedy som si uvedomila: „Veď on je neviditeľný. Čo mám teraz robiť?“ Vtom mi napadlo, že odpoveď je bližšie než by som čakala. Veď kto je múdrejší ako internet? Rýchlosťou sveta ťukám otázku. Hneď som si uvedomila, že otázka musí byť naopak. Vyzeralo to asi takto:,Ako sa nezbaviť pána FB?“ Stlačím ENTER keď tu zrazu…Na obrazovke vyskočilo:,Nepodarilo sa pripojiť do siete internet“. Nasledoval mikroinfarkt. „Tá háveď mi zablokovala prístup na internet?“, pýtam sa sama seba. No, chvála bohu nebola to pravda. To len ja som zabudla zapojiť WI-FI, a tak mi to nefungovalo.

Pomaly naprávam chybu, a išlo to ako po masle. Vyhľadávač vyhľadával, hľadal, prekutával, aj niečo našiel. Vo viacerých príspevkoch sa písalo, že sa ľuďom stalo to isté, ale nikde sa nepísalo riešenie. Už som bola zúfalá. No našťastie sa objavil nejaký odborník z Washingtonu, že treba napísať sloh aspoň na jednu stranu vo veľkosti 12. Hneď som si vydýchla - cítim sa ako by som letela na sedadle č.7. Potom sa tento text musí odoslať cez e-mail na ľubovoľnú e-mailovú adresu.

Keď som si to prečítala, spadol mi kameň zo srdca. Ale má to jeden háčik - text s vírusom sa otvorí a vírus dostane pravdepodobne ten, kto to teraz číta. Musíte sloh napísať tak ako ja, inak vám niet pomoci. Teraz už viete prečo ho píšem – CHCEM SA ZBAVIŤ PÁNA FB!!!

101

Postava, ktorá vystúpila z plátna…

Daniela Šolcová II. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Je pol šiestej a dvere múzea sa zatvárajú. Upratovačka Mária sa práve chystá zaútočiť na špinu, ktorá ostala po návštevníkoch, keď tu odrazu pred sebou zbadá zvláštnu postavu. Ale veď to je princezná Amália, ktorá bola ešte pre pár minútami na obraze z dávnych čias! Mária neverí vlastným očiam. „Sníva sa mi to? Alebo je dnes karneval?“ pomyslí si.

Amália sa čuduje, prečo je táto žena tak zvláštne oblečená. Preboha, veď ona má nohavice a krátke vlasy! Možno je to muž… Ááále, veď to je úplne jedno.

Neprišla som za slúžkou, ktorá umýva podlahu, ale pozrieť sa, či sa svet stal lepším.

Amália sa vyberie k hlavnému vchodu a vyjde ma ulicu. To nie je možné!

Skoro všetky ženy tu nosia nohavice! Čo sa svet zbláznil?! A prečo sa všetci na mňa tak čudne pozerajú? Moje šaty sú predsa tisíckrát krajšie ako tie ich!

V okamihu, keď sa pokúša prejsť cez cestu do neďalekého parku, niečo na ňu hlasno zatrúbi. „Zdržuješ premávku! Pohni si!“ kričí na ňu mladý muž. „Ako si dovoľuješ kričať na princeznú?!“ ohradí sa Amália. Na ulici sa ozve smiech mladých študentov čakajúcich na zastávke. „To je koč? pýta sa Amália, ukazujúc na auto. „A kde sú kone?“ Mladý muž si ťuká na čelo a smeje sa: „Koče už dávno vyšli z módy, milostivá!

A kone sú pod kapotou!“ So smiechom odchádza preč.

To je ale správanie! Za mojich čias boli muži k ženám slušní a nevysmievali sa im! Svet sa naozaj zbláznil! A tie chatrče? Naskladané na seba, vyzerá to smiešne.

Tam ľudia naozaj bývajú? A kam sa to všetci tak ponáhľajú? Neustále držia pri uchu tie malé krabičky a niečo do nich rozprávajú…

Nie, toto nie je svet pre mňa! Vrátim sa tam, odkiaľ som prišla. Namiesto neuveriteľného hluku modernej doby budem počúvať spev vtákov, cítiť vôňu kvetov z našej záhrady a tešiť sa z každodenných maličkostí…

Práve včas! Je osem hodín ráno a prví návštevníci prichádzajú. Pristavujú sa pri obraze s princeznou Amáliou. Obdivujú jej krásu a netušia, že Amália by sa s nimi nikdy nevymenila.

102

Postava, ktorá vystúpila z plátna Aneta Voľanská II. kategória, ZUŠ Bernolákova 26, Košice „Ukáž mi ako sa zachraňuje svet,“ „Som iba človek, neviem zachrániť svet,“ „Nie si iba človek, ty dokážeš všetko. Zachráň môj svet. Zachráň ma pred tým, čo ma čaká. Unes ma zo života,“ Rozhodol som sa, že jej pomôžem. Vzbudila vo mne súcit. Bola nádherným príkladom obyčajného človeka, ktorý má len sny a vieru, že osud mu pripravil o čosi lepší život. Neuvedomovala si, že svoj svet môže zachrániť sama. „Ukážem ti svet, aký naozaj je. To je všetko, čo ti môžem sľúbiť,“ možno si myslela, že ju zoberiem cestovať. „Kam pôjdeme najprv?“ znela jej otázka. „Najprv mi ukážeš veci, ktoré si na svojom živote ceníš,“ Zaviedla ma domov, do svojej izby. Postupne prechádzala po obvode stien a ukazovala mi veci, ktoré pre ňu čosi znamenali. Klavír, knihy, počítač, maliarske plátno… „Prečo máš tieto veci tak rada?“ „Pretože mi pomáhajú utiecť z reality. Pri nich prestávam myslieť na veci, ktoré sa dejú naozaj a môžem si vytvoriť svoj vlastný svet,“ v jej očiach zablikali iskričky, no po dopovedaní vety okamžite pohasli. „Ako vyzerá tvoj obyčajný deň?“ „Ráno vstanem, naraňajkujem sa. Idem do školy, učím sa. Zjem školský obed, idem na klavír. Idem domov, odložím si veci, idem von s priateľmi. Vrátim sa domov, robím veci do školy. Niekedy si pozriem telku. Umyjem sa. Idem spať,“ odrecitovala to ako naučenú básničku. „Poď so mnou,“ zaviedol som ju na najbližší kopec za jej mestom a spoločne sme vyliezlli na najvyšší strom. „Prečo sme tu?“ opýtala sa. „Vidíš na celé mesto?“ „Áno,“ „Toto je celý tvoj život. Stačí ti vyjsť na kopec a máš celý svoj život pred očami.

A nie len svoj, ale aj životy všetkých ľudí, ktorí tam tiež žijú. Povedz mi, ako to mesto vidíš,“ „Vidím šeď budov a ciest. Vidím ľudí na chodníkoch, ktorí sa náhlia za nezmyselnými vecami. Opustené stromy, ktoré sa snažia okrášliť mesto. Vidím

103

mesto, ktoré ma väzní. Mesto, ktorého som otrokom,“ odpovedala. „Zle,“ „Zle?“ prekvapilo ju to. „Áno, zle,“ „Prečo zle? Pýtal si sa čo vidím. A toto ja vidím,“ obhajovala sa. „Ak chceš zachrániť svoj svet, musíš sa naň začať pozerať inak,“ „Ako vidíš to mesto ty?“ opýtala sa ma a ja som bol rád, že jej čosi také napadlo. „Vidím mesto plné snov. Vidím červené strechy, zelenú trávu, modrú oblohu nad nimi. Farebné autá a farebne oblečených ľudí. Vysmiate deti hrajúce futbal na zelenom ihrisku. Mesto plné ľudí, kde je každý jeden výnimočný. Vidím domov, ktorý predstavuje nekonečné množstvo možností na každom kroku,“ nechal som ju sledovať mesto. Veril som, že v ňom hľadá to, čo som tam videl ja. „Prečo sme vyliezli na strom, keď nám stačilo ostať pod ním a videli by sme mesto rovnako? Tu nám len zacláňajú výhľad konáre,“ opýtala sa po chvíli.

Usmial som sa. „A prečo nie? Naskytla sa nám príležitosť, tak sme vyliezli na strom,“ „Ale aký to má význam?“ „Musí to mať nejaký význam? Prečo by sme na strom nemohli vyliezť len tak, aby sme sa zabavili? Ty si chcela, aby som ťa uniesol zo života. A ja ti hovorím, že to nie je možné. Avšak to neznamená, že tvoja predstava o nudnom živote sa naplní. Užívaj si. Užívaj si každú jednu maličkosť. Využívaj tie možnosti, ktoré ti tvoje mesto ponúka. Lez na stromy namiesto toho, aby si ostala stáť pod nimi, choď von namiesto toho, aby si len sledovala dianie za oknami, prihováraj sa neznámym ľuďom namiesto toho, aby si sa im stránila. Využívaj každú jednu minútu… čo minútu? SEKUNDU na to, aby si niečo zažila. Vyhľadávaj to, meň svoj osud,“ Neodpovedala mi hneď. Naďalej sledovala mesto a ja som len rozmýšľal, čo jej prechádza mysľou. Zoberie moje slová vážne? Začne sa pozerať na svet inými očami? Chcel som, aby videla to, čo som videl ja. Nie ten klamlivý obraz reality, ktorý jej všetci dospelí vtĺkali do hlavy. Chcel som, aby videla za to všetko, aby si všímala detaily. Obraz sa skladá z maličkostí a v tom je jeho krása. „Odpovedz mi na tvoje otázky. Na tie, ktoré si sa pýtal mňa. Ktoré veci si na svojom živote ceníš?“ chcela vidieť svet inak. „Cením si veci, ktoré by mnoho ľudí pokladalo za odpad. Cením si tie veci, ktoré mi pripomínajú udalosti, ktoré som prežil, zážitky, ktoré som zažil. Cením si veci, ktoré mi pripomínajú môj život a nie tie, ktoré mi umožnia sa z neho vypariť,“ prikývla. „A ako vyzerá tvoj bežný deň?“ pýtala sa ďalej. „Môj deň je plný nádherných vecí. Plný úsmevov a maličkostí. Všimla si si niekedy, že keď sa usmievaš, ľudia okolo teba vyzerajú milšie? Alebo ako ich poteší, keď si k nim milá? Skús to, rozjasní to aj tvoj deň. A pomôže ti to utiecť zo sveta, ktorý sa pre teba stal realitou. Môžeš pokojne žiť taký život, ako postavy v príbehoch. Vytvor si svoj príbeh, vymaľuj si sama svoju budúcnosť,“

104

„Odkiaľ si sa vzal?“ „Z môjho sveta,“ „A to je kde?“ opýtala sa. Už sme nesedeli na strome. Nepozerali sa na mesto. Stáli sme v jej izbičke plnej vecí, ktoré jej pomáhali uniknúť z reality.

Neodpovedal som jej. Urobil som krok dozadu a splynul s plátnom za mnou.

Svoj svet už zachráni sama.

105

Pteranodon na úteku Patrick Portella II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice Letné prázdniny boli v plnom prúde a ja som si ich veľmi užíval. Mal som desať rokov. Bol som veľmi šťastný, lebo prázdniny mám rád. Na tento výnimočný deň si pamätám veľmi dobre. Stalo sa to v piatok poobede. Celý deň striedavo pršalo a svietilo slnko. Bol som v obývačke a pozeral som svoj obľúbený seriál: Pravek útočí.

Zrazu sa zotmelo. Preľakol som sa. Na balkóne som spozoroval vzdušný vír. Zjavilo sa tam nejaké silné záhadné svetlo. Tento zvláštny jav mi pripomínal filmovú scénu zo spomínaného seriálu. Zrazu mi niekto silno zabúchal na balkónové dvere. Bol som doma sám a srdce mi bilo ako zvon. Na balkóne stal muž. Bol to profesor Nick Cutter, hlavný hrdina z môjho oblúbeného seriálu. Otvoril som balkónové dvere a pustil som ho dnu. Profesor sa mi pozdravil. Povedal, že prišiel na Slovensko kvôli jednému pravekému tvorovi, Pteradonovi, ktorý preletel časovou bránou. Draví dinosauri, z rodu pnerosaurov, sú pre ľudí veľmi nebezpeční. Pteranodony boli bezzubé a v rozpätí krídel dosahovali 7 – 10 metrov. Profesor Cutter sa pokúšal zahnať tohto vtáka anomáliou, časovým tunelom, späť do praveku. O chvíľu sa naozaj objavila veľká anomália, z ktorej vyskočil obrovský tvor. Bol to naozaj Pteranodon. Takmer som onemel od strachu. Mal dlhý zobák, ostrý ako britva. Za okamih zmizol. Profesor Cutter mi prezradil, že anomálie sa najčastejšie otvárajú v lesoch. A teda sme sa rozbehli k vyhliadkovej veži a tam sme dve hodiny pozorovali okolie. Po dvoch hodinách sa naozaj objavila anomália a z nej zase vyšiel Pteranodon, obrovský praveký vták. Z lesa vyletel rýchlosťou blesku a smeroval do zoologickej záhrady-Dinoparku. Utekali sme za ním. Keď sme dorazili do dinoparku, spustili sme našu pátraciu akciu. Kde by sa tak schoval Preranodon? Určite tam, kde je voda, kde žijú ryby. Pri tučniakoch nebol, ani pri teleňoch. Nakoniec sme ho zbadali! Sedel na strome a pozoraval umelé sochy dinosaurov v Dinoparku. Rozmýšlali sme, ako ho vylákame späť do lesa. Museli sme konať rýchlo, času nebolo nazvyš. Museli sme nachytať nejaké ryby. Na jazere sme našťastie stretli dvoch ochotných rybárov, ktorí nám radi pomohli. Po chvíli sme chytili dvoch kaprov. Náš plán bol jednoduchý. Chceli sme vyrobiť pascu a takto prilákať Pteranodona. Následne sme ho chceli zahnať do časovej brány a odohnať do praveku.

Po chvíli sa nebezpečný tvor objavil. Začul som, ako profesor Cutter zašepkal: „Tak poď sem, ty zmutovaná jašterica. Chceš niečo pod zub? Tak tu sa podáva večera!“ Pteranodon nám vliezol do pasce, zožral tie dve ryby a preletel časovou anomáliou späť do praveku. Zmizol. Anomália sa zavrela a už sa neotvorila. Vydýchli sme si od úľavy. Profesor Cutter mi s úsmevom poďakoval za pomoc. Rozlúčili sme sa. Išiel som domov. Bol to veľmi silný zážitok, na ktorý budem dlho spomínať.

106

Čarovné sedadlo Daniela Snopeková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Kto by nevyužil možnosť letieť do sveta fantázií? Ja som tu ponuku neodmietla! Nastúpila som do lietadla a sadla som si na sedadlo číslo 7. Bolo najbližšie k oknu. Keď sme sa vzďaľovali od zeme, ľudia sa stále zmenšovali, až som ich vôbec nevidela. Mala som pocit, ako keby som sa vznášala v oblakoch.

Potom som zistila jednu vec. To sedadlo bolo čarovné.

Zatvorila som oči a bola som v knihe, v akej sa mi zachcelo. Bol to úžasný pocit. Konečne som cítila to, čo tie postavy. Zachraňovala som ľudí, zvieratá a dokonca aj celý svet. Spomenula som si na rozprávky, ktoré mi mamka čítala, keď som bola malá. Vďaka tomu sedadlu som sa mohla dotknúť trojhlavého draka bez toho, aby mi ublížil. Stali sme sa najlepšími kamarátmi, dal mi kúzelnú píšťalku, ktorou ho mám privolať, keď budem potrebovať pomoc. Navštívila som Harryho Pottera, stala som sa jednou zo žiačok Rokfortskej univerzity. Bola som v Chrabromile a spoznala som aj Harryho. Celkom milý chlapík. Naučila som sa robiť rôzne elixíry a kúzla, no keď to začalo byť veľmi nebezpečné, otvorila som oči a celá vystrašená som sedela na sedadle číslo 7. Zase som zatvorila oči a ocitla som sa v knihe Kráska a zviera. Robila som Bell spoločnosť, keď bola sama. Spievala som jej s Čriepkom aj s jeho mamkou a dúfala som, že sa stanú raz ľuďmi. Keď som videla, že sa Bell a zviera zaľúbili, vedela som, že už moju pomoc nepotrebujú, a tak som nenápadne odišla. Škoda že ten let netrval dlhšie. Mám ešte veľa kníh, do ktorých sa chcem pozrieť. Letela som tým lietadlom aj viackrát a dokonca som si sadla na to iste sedadlo číslo 7, ale knihy som už navštíviť nemohla. Na tento let nikdy nezabudnem.

107

Príbeh Aďky V. Andrea Vindišová II. kategória Celý môj život sa začal v pôrodnici, len čo som uvidela svetlo pomyslela som si aká je moja mama, ako vyzerá, ako vonia? Bohužiaľ si to nepamätám, pretože tá čo ma porodila ma týrala, áno týrala. Dostala som sa do detského domova a čakala som, čakala som kým nájdem svojich vytúžených rodičov. Krásnych, voňavých a dobrých, ktorý by na mňa už nikdy nezdvihli ruku, ktorý by ma stále hladili po tvári, túžila som zažiť pocit naozajstnej lásky s naozajstnou rodinou. A raz sa to stalo, prišiel deň keď jeden pár prechádzal z izby do izby, moju izbu prešiel, ale hneď sa vrátil. Obidvaja sa na mňa pozerali, ja na nich, vedela som, oni vedeli, že patríme k sebe. Boli ako z rozprávky. Oči im žiarili, úsmev mali veľký ako celý vesmír, a ja predtým týrané a osamelé dieťa som našla svoju rodinu.

Prešlo pár dní a ja som sa po druhý krát v mojom malom a krátkom živote sťahovala, ale teraz som šla do bytu, kde som vedela, že ma tam čaká šťastie, láska a milujúci rodičia. Moja prvá noc boli iba sny, sny o všetkom čo sa stalo a čo sa stane, snívalo sa mi aj ako ma bila, nenazvem ju mojou mamou, iba tou čo ma porodila. Potom som sa zobudila, uvidela som moju mamku s ockom ako sedia pri posteli a hľadia na mňa, pomyslela som si oni na mňa takto pozerajú celú noc? Bola som udivená, ale zároveň aj šťastná, že ma niekto miluje až tak, že sa na mňa dokáže pozerať celé dni, noci, minúty a sekundy.

Postupom času ma začali zoznamovať s ostatnými členmi našej veľkej rodiny.

Nevedela som spustiť zrak zo všetkých tých ľudí okolo mňa. Všetci mali niečo také zvláštne na úsmeve, bolo to také biele a dosť veľké, zistila som, že ja to nemám.

Potom som tú neznámu vec chytila, chytila som mamkin úsmev a mamka mi vraví „chrobáčik to sú zuby, tebe ešte len také dospelácke narastú“. Pozerala som s vypúlenými veľkými modrými očami na moju mamku.

Potom som spoznala niekoho, koho som si zamilovala – môjho dedka, pomaly ma učil farby, ako sa drží ceruzka, ako sa chodí, ako skáče a ešte veľa, veľa vecí.

Keď som nakreslila môj prvý kruh v živote, tak bola veľká oslava a odvtedy kreslím. Bez kreslenia by som nebola šťastná. Ale najviac šťastná som s mojimi rodičmi.

Prešli tri roky čo som s nimi, tri roky od chvíle keď som ich zbadala. Stále som hučala do mamky a ocka, že by som chcela psa. Jedného dňa volá môj brat a vraví, nesiem Vám psa. Bože to bol úžastný pocit, začala som kričať „budem mať psa!!!“. Rýchlo sme išli kúpiť všetky potrebné veci a nastal ten okamih pravdy, ako sa bude volať. Mali sme všelijaké mená, ale Džesi sa nám páčilo najviac. Keď prišiel náš nový člen rodiny – Džesi, bola som nesmierne šťastná, hovorila som

108

si konečne mám psa, naozajstného nie plyšového a od vtedy je u nás v rodine.

Nastal ďalší z napínavých dní, škola, áno škola – prvý deň, nový kamaráti a nové pravidlá. Teraz keď píšem tento príbeh som siedmačka a mám trinásť rokov, ale všetky ročníky v škole boli ťažké, ale zvládla som to. Nie stále s najlepšími známkami, ale nehanbím sa za to, každý dobrý žiak musí mať aj zlé známky, čo som ja mala dosť často, čiže som najlepšia žiačka na svete.

Pred tromi rokmi mi moji rodičia pripravili také veľké prekvapenie, že som skoro odpadla.Show Najlepšie torty Slovenska. Moja mamka tam napísala, ja som o tom nevedela. Práve sme sa pripravovali na prvé sväté prijímanie. Jedného dňa sme išli do reštaurácie a stretli sme tam moju kamošku, tak sme si sadli spoločne za jeden stôl, ale potom tých kamošiek zo svojimi rodičmi prichádzalo viac a viac. Bolo mi to už čudné, no ale nevadí. Mamka ohlásila, že má pre všetkých prekvapenie, len že musíme čakať. Potom to prišlo, do sály vošla obrovitánska torta v tvare kostola a pred kostolom malé sladké dievčatká. Bola som šťastná až tak, že som začala plakať, všetci tlieskali a radovali sa a kamery okolo nás behali.

Bol to neopísateľný pocit šťastia. Nikdy som si nepredstavovala, že sami toto stane. Áno ja viem, že mám tých naj rodičov pod slnkom a milujem ich aj bez darčekov

109

Letím na sedadle číslo 7 Samuel Tomčo II. kategória, SZŠ Dneperská 1, Košice V meste Kalifornia žil chlapec, ktorý sa volal Jack Serder. Žil v bohatej rodine.

Jeho otec John bol totiž šéfom firmy Black and White. Jack bol však aj napriek tomu smutný, pretože jeho rodičia boli rozvedení. Jack mal taktiež vec, ktorú nemá nikto a dokonca o tejto veci nevedel ani jeho otec. Vec, o ktorej je reč je sedadlo číslo 7. Sedadlo číslo 7 bolo červenej farby a je čarovné. Vyrobil ho vedec, ktorý zomrel pred 5 rokmi. Jack sa ho ani nespýtal koľkokrát ho môže použiť.

Tento názov znie celkom obyčajne, ale keby ste vedeli čo sedadlo číslo 7 robí, tak by ste boli v nemom úžase. Sedadlo číslo 7 vás dokáže preniesť do sveta, ktorý si želáte. Jack to svojmu otcovi nepovedal preto, pretože by mu neveril. Ale ani Jack nevedel o jednej veci a to bol veľký problém. Sedadlo číslo 7 sa dá použiť iba 5× a Jack ho použil už 4krát. Niekomu sa možno zdá, že to nie je problém, ale problém to je. Pretože, keď prekročíte limit, tak vo vašom vysnívanom svete ostanete navždy. Pre niekoho by to bolo dobré, ale pre Jacka nie. On totiž svojho otca zbožňuje. A to by pre Jacka bol veľký smútok stratiť svojho otca. Jack si na sedadlo číslo 7 sadol a preniesol sa do svojho vysnívaného sveta. Keď sa Jack chcel vrátiť tak to nešlo. Jack začal plakať. „Čo budem robiť?“, pýta sa sám seba ako sa dostane späť. Jack si ľahol a prisnil sa mu sen. V tom sne sa mu zjavil profesor, ktorý vyrobil sedadlo číslo 7. V sne mu povedal, že sa vie ešte zachrániť.

Ale dá sa to iba pod jednou podmienkou. A tá podmienka znela takto: „Musíš mi prísť na cintorín zapáliť sviečku.“ To preto, pretože profesor nemal žiadnu rodinu. A práve preto chcel, aby mu Jack zapálil sviečku. Jack sa zobudil a ležal vo svojej izbe. Neveril tomu, ale keď sa štipol, tak zistil, že je v reálnom svete.

Nezabudol na profesorové slová zo sna a išiel na cintorín zapáliť profesorovi sviečku. Chvíľu hľadal profesorov hrob a po 5 minútach ho našiel. Zapálil mu na hrobe sviečku a šiel domov. O chvíľu bol doma. Keď otvoril dvere, tak tam stál jeho otec. Bol na Jacka nazlostený, lebo vraj prišiel neskoro. Jack svojmu otcovi povedal, že je ešte iba 11:00. Otec mu na to odpovedal, že už je 17:00. Jack sa pozrel na hodiny, ktoré boli v obývačke a zistil že hodinky, ktoré ma na rukách meškajú 6 hodín. Jack si hneď prestavil hodinky. Pritom úplne zabudol, že zajtra začína škola a nemá hotový referát. Rýchlo utekal do svojej izby, kde napísal referát. Jack to stihol len tak tak. Na druhý deň v škole Jack vôbec nič nevnímal.

Nastal víkend a Jack sa rozhodol, že si sedadlo číslo 7 nechá. Sedadlo číslo 7 si nechal, ale už ho nechcel použiť. Svojmu otcovi všetko vyrozprával. Jeho otec mu neveril a povedal mu, že by nemal pozerať tie vymyslené filmy. Jacka však čakalo ešte 1 prekvapenie. A tým prekvapením bola jeho mama. Jack sa svojej mamy

110

spýtal, prečo sa k ním po 2 rokoch vrátila. Mama mu odpovedala, že jej otec rozprával, že si Jack začal vymýšľať nejaké nezmysly o sedadle číslo 7 a nevedel, či to nie je preto, že sú rozvedení. Jack vedel, že to je pravda, ale keby povedal mame, že iba žartoval, tak by sa mohli jeho rodičia zase rozísť, tak radšej klamal.

A urobil veľmi dobre, pretože jeho rodičia sa dali zase dokopy. Koniec

111

Bola som sklamaná, že som tam nevidela bielu líšku. Išla som späť do izby, keď som na chodbe videla biely, hebký chvost. Vedela som veľmi dobre, komu tento chvost patrí. Jemne som sa pousmiala a pokračovala som po chodbe. Nikdy na to nezabudnem… na svet za zrkadlom.

112

Biela líška Michaela Smoleňová II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Zasa tu niekto niečo hovorí. Už je to tu znova. Ranný budíček. Ešte k tomu tak skoro. Nechápem to. Celý týždeň nás budia tak skoro. Naozaj nerozumiem, prečo ma rodičia prihlásili na tento tábor. Musím proste každé ráno vstávať skoro. A to sú pri tom letné prázdniny, čas kedy sa má spať. Ach, jaj. Som síce nahnevaná, ale oči otvoriť musím. Všetky dievčatá už boli oblečené a umyté, iba ja som si ešte ležala v posteli. „Koľko je hodín?” spýtala som sa svojím napoly prebudením hlasom. Z druhého konca izby sa mi ozvalo rovnako unaveným hlasom: „Pol siedmej.” Takmer som vyskočila z kože. O sedem štyridsaťpäť máme raňajky a ja som stále v posteli a v pyžame. Hneď som si z kufra vybrala zubnú kefku a pastu a začala som šprintovať do kúpeľne na druhom poschodí.

Vošla som, nikto tam nebol. Otvorila som zubnú pastu a dala som si ju na kefku. „Určite to bude ďalší otrasný a nudný deň… Ako všetky,” povedala som si a začala som si umývať zuby, keď som uvidela v zrkadle niečo zvláštne. Bola to malá polárna líška. Otočila som sa či, sa mi to iba nesníva. Líška tam už nestála. „Určite to bola iba nejaká halucinácia,” povedala som si pre seba, otočila som sa späť na zrkadlo. No a čože som tam nevidela. Tá líška tam stále stála! Pozerala sa na mňa tými je krásnymi očami. Naozaj som tomu nerozumela. Navzájom sme sa na seba pozerali a zrazu sa líška rozbehla. Natiahla som za ňou ruku, natiahla som ruku do zrkadla.

Zo zrkadla vyšiel chlad a snehové vločky. Bola som zvedavá, tak som do zrkadla ponorila aj hlavu, aby som videla, čo sa deje. Keď som doň vložila aj druhú ruku, zrkadlo ma úplne pohltilo. Bola to taká sila, že som spadla na zem. Vstala som a oprášila som sa od… snehu? Netušila som čo sa deje, ale začínala mi byť riadna zima. Poobzerala som sa okolo seba. Stála som na čistinke v lese pri krásnom zamrznutom jazierku. Všetky konáre stromov sa ligotali krásnym snehom. V lese vládlo krásne ticho a pokoj. Zrazu ma z môjho údivu prerušilo nejaké cupkanie.

Prudko som sa otočila. Uvidela som zasa tú líšku. Pomaly som sa k nej vybrala.

Pomaly a opatrne. Líška tam iba stála a pozerala sa na mňa. Keď som bola úplne pri nej, čupla som si a chcela som ju pohladiť, ale ona sa strhla. Rozbehla sa cez biely les. Ihneď som sa za ňou rozbehla. Líška bola celkom rýchla. Utekala som za ňou a ani som nevnímala okolitý svet. Keď už sme nejakú tú chvíľu utekali, líška zastala a obzrela sa. Zastala som s snažila som sa upokojiť. Srdce mi divo bilo. Keď som si trocha vydýchla, tak som sa okolo seba obzrela.

Boli sme na bielej lúke. Lúka bola na menšom kopci. Poriadne som sa rozhliadla, keď som zazrela dedinku. Zaostrila som na dedinku. Bola to väčšia

113

dedinka s malými, ale aj väčšími, drevenými chatkami. Zostala som v úžase. „Wau! To je úžasné. Nevedela som, že niečo také existuje,” povedala som si pre seba. Líška sa o mňa obtrela, aby na seba upútala pozornosť. Pokývala hlavou a ja som vedela, čo chce. Zasa sme začali behať. Tentoraz sme nezačali behať do prázdna. Behali sme smerom k dedine. Bola som celkom šťastná, aj keď neviem prečo. Cítila som nejaké vzrušenie, adrenalín. Konečne sa v mojom živote stalo niečo zaujímavé.

Pomaly sme sa začali približovať k dedinke. Svetlá sa k nám približovali.

Začala som byť viac a viac nadšená. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie, aby som tam bola čo najskôr. Líška sa taktiež rozbehla ešte rýchlejšie. Zobrala som to ako výzvu. Utekali sme neskutočne rýchlo. Vietor mi šľahal do tváre. Vlasy mi viali vo vzduchu. Bolo to úžasné.

Dedina! Deti sa hrali vonku s lesnými zvieratami. Naozaj ma to prekvapilo.

Ale tie deti vyzerali naozaj šťastne. Vyzerali inak ako ľudia, ktorých poznám.

Mali v očiach niečo krásne. Dospelí sa zasa medzi sebou rozprávali a smiali sa.

Vyzeralo to ako naozaj úžasné miesto. Ľudia tu chcú ostať. Niečo vás tu ťahá.

Z môjho zamýšľania ma vytrhla… líška. Nečakané. Postrčila ma dopredu medzi ostatných. Keď si ma všimli, všetci stíchli a ani sa nehli. Pozerali na mňa svojimi očami. Po chvíli trápneho státia ku mne podišli dve malé dievčatká a zobrali ma za ruky. Potiahli ma do davu. Všetci sa zasa rozhýbali a začali sa znova radovať. Ženy sa ma podujali a stiahli ma do jednej veľkej chaty. Zrejme to bol hostinec.

Všetci, ale všetci vyzerali šťastne. Nevedela som odkiaľ to šťastie pochádza, ale začalo sa to lepiť aj na mňa. Ženy ma dali do malej izby s dlhými bielymi šatami. Mali dlhé čipkované rukávy so srdiečkovým výstrihom. Vlečka sa ťahala meter dozadu. Sukňa bola zo saténu, ktorý bol pokrytí tromi vrstvami saténu.

Obliekla som si ich na seba a vyšla som von. Všetci sa na mňa pozreli. Otočila som sa v nich. Ľudia zborovo zhíkli. Začala som sa pomaly červenať. Vyšli sme von na námestie. To bolo vyzdobené lesknúcimi sa girlandami, kvetmi a rôznymi inými dekoráciami. Hudba hrala, dospelí a starí tancovali, deti sa naháňali.

Všetko sršalo radosťou. Pridala som sa k nim.

Po pretancovaní celej noci som sa vybrala do svojej izby. Keď som vošla do izby uvidela som sa v zrkadle. Zostala som v úžase. Úsmev, čo som mala na tvári bol… nádherný. Radosť, čo zo mňa sršala bola úžasná. Cítila som sa výborne. Ako keby môj život našiel zmysel. Išla som si vybrať svoje pôvodné oblečenie. Keď som otvorila skriňu, videla som tam kvapky vody. Strčila som tam ruku, aby som zistila, čo tam je. Vtom ma to celé pohltilo. „Huuuuh!” zhíkla som a prudko som si sadla na posteľ. Zobudila som sa zo sna. Bola som znova v tábore v našej izbe. Dievčatá sa na mňa pozreli. Ja som sa iba začervenala a vyslobodila som sa z mojich perín na posteli. Hneď som sa rozbehla do kúpeľne na druhom poschodí, aby som zistila, či to bol naozaj iba sen. Vletela som do kúpeľne a zastala som pred tým istým zrkadlom. Pozerala som sa do zrkadla, za mňa, na boky, išla som si oči vyočiť, ale nič som nenašla.

114

Svet za zrkadlom Michal Seman II. kategória, Základná škola, Školská 94, Trstené pri Hornáde V jednom dome, s jedným oknom, jedným dievčatkom, jedným ockom, jednou mamkou a jednými dverami, bolo jedno zrkadlo. Dievčatko bolo ešte malé a v zrkadle sa nevidelo.

Raz si k nemu dievčatko prisunulo stoličku. Stolička sa zakývala a dievčatko sa zachytilo zrkadla. Spadlo na ňu. Dievčatko sa zrazu ocitlo v inom svete. Bol to svet hračiek a sladkostí. Rozbehlo sa a ochutnávalo z každej sladkosti. Bolo mu tam dobre, ale chýbali jej rodičia. Páčili sa mu aj hračky, ktoré ju utešovali, ale to nepomáhalo. Zrazu sa zem začala otriasať a hračky sa rozutekali, kričali a schovávali sa. Dievčatko sa ukrylo a cez dierku v debničke uvidelo obra, ktorý požieral všetky domy zo sladkostí a rozbíjal hračky. Keď obor prichádzal bližšie a bližšie dievčatko sa rozhodlo, že pôjde za ním. Keď došiel k domu dievčatka, vbehlo dovnútra a zakričalo: „Obor, prečo ničíš mesto hračiek?“ On jej na to odpovedal, že nemá čo jesť. Ono sa ho opýtalo, prečo sa hračiek neopýtal, či by mu nedali niečo na jedenie. Odpovedal, že sa hanbí. Tak s ním dievčatko šlo do mesta a spoločne sa pýtali, či by sa hračky s obrom nepodelili o jedlo. Ony súhlasili a ukázali mu zásoby jedla, sladkostí a všelijakých dobrôt. Dovolili mu si z nich každý deň vziať. Keď ich o to poprosí. Zrazu dievčatko začulo píp-píp-píp.

Všetko vtiahla čierna diera a tma.

Otvorilo oči a poobzeralo sa okolo seba. Všimlo si, že je v nemocnici, že má na hlave obväz a uvedomilo si, že to bol iba sen. Pribehli k nemu rodičia a vystískali ho. Povedali mu, že sa oň strašne báli a že si musí na seba dávať väčší pozor, lebo malo nehodu na bicykli.

115

Zrkadlo Dominika Snopeková II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Zrkadlo. Načo nám slúži? Aby sme sa na seba pozerali? Nemali by sme strácať čas takýmito blbosťami. Keď sa na seba pozriem do zrkadla, vidím všetko zlo seba. Nikto so sebou nie je spokojný. A ja už vôbec. Zmenila by som na sebe úplne všetko. Jeden múdry muž raz povedal, že nezáleží na vonkajšku, ale na tom, čo má človek v sebe. No v dnešnej dobe to už neplatí. Ten, kto dnes nemá iphone, adidas topánky alebo nevyzerá ako modelka, nemá rešpekt. Ľudia ich nepočúvajú, ani ich nezaujíma ich názor. Považujú sa za niekoho viac, ale pritom sú menej, keď sa takto správajú. Tak arogantne a bezcitne. Ešte stále sa pozerám do zrkadla a pred očami sa mi rysuje obraz, ako ma v škole aj v škôlke deti šikanovali. Ako sme to doma nemali ľahké. Všetko vidím len tmavo, zmocňuje sa ma temnota. Možno nie som najkrajšia alebo najbohatšia, ale aj tak si nikto nezaslúži žiť tak, ako ja. Kebyže toto prežíva jedno z tých namyslených deciek, zaujímalo by ma, ako by to prežívalo. Ako by sa mu pozeralo na to, ako sa rodičia hádajú, ako hrozí, že sa rozvedú. Ako by sa mu pozeralo na to, keď sa všetky deti v škole smejú z neho, ako sa všetci zabávajú a ono by sedelo v kúte a čakalo, kedy už môže ísť preč. Nikto ma nechápe. Nikto.

Keď som sa jedno ráno zobudila a uvedomila som si, že je pondelok a musím ísť do školy, najradšej by som kričala. Odpočítavam minúty, kedy už budem môcť odísť z tej školy, z toho mesta, z toho štátu. No nakoniec som sa premohla a išla som sa obliecť. Desiatu som do školy nemala, lebo v chladničke sme nič nemali a kúpiť som si ju tiež nemohla, lebo oco všetko prepil. Všetko to začalo, keď mame zomrelo bábo pri pôrode. Nastali nejaké komplikácie. Oco sa zosypal a takto to skončilo. Od vtedy sa len hádajú. A ja sa nemám s kým porozprávať. Po ceste do školy som stretla pár spolužiakov, no ani si ma nevšimli. Takto to je každý deň.

Keď som prišla, sadla som si na svoje miesto. Posledný rad, posledné miesto.

Samozrejme som sedela sama. Začala sa hodina, no ani učiteľka si ma nevšímala.

Cítila som sa ako neviditeľná. Pretrpela som tých šesť hodín, a rýchlo som bežala preč. No ani domov som nemohla ísť, keď to môžem tak volať. Domov.

Ako zvyčajne som šla do parku. Vybrala som si svoju knihu, a začítala som sa. Knihy, to je môj únik pred realitou. To mi pripomína môj jediný priateľ, pán Savky, knihovník. V parku som strávila pár hodín, no potom som už musela ísť domov. Mama aj otec už boli doma. Hádali sa. Čo iné som mohla čakať. Zavrela som sa vo svojej izbe a plakala som v posteli. Plakala som nad svojím životom, neznášala som ho.

Keď som bola malá, mala som asi šesť rokov, kamarátila som sa s jedným

116

chlapcom čo býval oproti nám. Boli sme každý deň na ihrisku, hrali sme sa a rozprávali sme sa o budúcnosti. Čo chceme robiť, keď vyrastieme. Dokonca sme si sľúbili, že keď vyrastieme, zoberieme sa a budeme mať detičky. Bol to môj najlepší kamarát. S ním mi bolo dobre. No pred troma rokmi umrel. Mal leukémiu a doktori mu nevedeli pomôcť. Zlomilo mi to srdce. Celý čas som bola pri ňom v nemocnici. Držala som ho za ruku a cítila som, ako z nich odchádza teplo. Z posledných síl mi stisol ruku a povedal, že na mňa nikdy nezabudne, a že by naše deti boli krásne. V tej chvíli som začala plakať a on mi zotrel slzy.

To bola posledná vec čo urobil. Už nikdy som nevidela jeho úsmev. Nikdy som sa ho nemohla dotknúť a cítiť jeho teplo. Nechal ma, nechal ma v tomto svete úplne samú. Chcem odtiaľto odísť. Všetko mi o pripomína. Keď mi už nešlo plakať, rozhodla som sa, že sa pôjdem osprchovať a zmyjem zo seba tú špinu, ten smútok. Vážne by som radšej chcela, aby bol môj svet ako v knihe - šťastne až do smrti. No takto to nechodí.

Po hodine strávenej rozmýšľaním som si šla ľahnúť. Nerada som spala, lebo som každú noc mala nočné mory. Stále sa mi sníval ten istý sen, že padám do priepasti, stále nižšie a nižšie. Nikdy tam nedopadnem, lebo sa zobudím. No raz sa to stane a nebude to sen. Toho sa bojím, no aspoň ho potom uvidím.

Zazvonil mi budík, musím ísť do školy. Ďalší deň utrpenia. Toto vidím v zrkadle, keď sa na seba pozriem.

117

Svet za zrkadlom Laura Kunayová II. kategória, Základná škola, Školská 94, Trstené pri Hornáde Odkedy som omylom rozbila zrkadlo u starých rodičov, začali sa diať fakt čudné veci. To zrkadlo som nerozbila naschvál! Bola to nehoda. Hádzala som si loptu a tá letela priamo do zrkadla. Rozbila ho na drobné kúsky. Babka ma za to veľmi hrešila.

Približne mesiac po tom nám náhle zomrel dedko. Všetci sme veľmi smútili.

Bolo mi všetkého ľúto. Cítila som sa previnilo, a preto som mamke navrhla, že babke kúpime nové zrkadlo. Mamka súhlasila a hneď na ďalší deň sme boli pozrieť zrkadlá a po chvíli hľadania sme ho našli. To pravé! Smerovali sme rovno k babke, ktorá mala z nového zrkadla veľmi veľkú radosť a ja tiež. Cez prázdniny keď som spala u babky, chystala som sa von. Vždy sa pozriem pred odchodom z domu do zrkadla, až potom vyrazím. V ten deň som však uvidela bielu postavu. „Dedko?“ spýtala som sa. Zľakla som sa, ale hneď som bežala von. Po príchode domov som sa do zrkadla radšej ani nepozrela. Bola som unavená z behania po vonku, preto som sa najedla a išla si ľahnúť. Rýchlo som zaspala. V tú noc sa mi prisnil čudný sen. Opäť s dedkom. Akoby ma cez to zrkadlo niekde volal.

Zišla som po schodoch a zrazu len počujem, ako začali tikať štyri roky nefunkčné kukučkové hodiny. „To nič,“ vravela som si. Keďže som mala dedka rada, strach mi neprekážal. Prišla som k zrkadlu a pomaly sa ho dotýkala. Znovu sa mi tam zjavil dedko. Volal ma k nemu a ja som sa zrazu ocitla pri ňom. „Dedko!“ skríkla som radostne. Postava ma objala a ja som sa rozplakala. Dedko mi povedal: „Neplač.“ „Ľúbim Ťa, a za to rozbité zrkadlo som sa nikdy nehneval.“ Šepkajúc dodal: „Ale teraz už musím ísť.“ A ja som sa ocitla opäť pred zrkadlom. S dobrým pocitom som išla znovu spať.

118

Postava, ktorá vystúpila z plátna Petronela Garanyiová II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice ,M-Mia,“ zvolala moja opatrovateľka cez celý dom,prišiel tvoj dedko!“,Slečna Sampelová, prosím vás, nežartujte, dnes na to nemám náladu,“ trochu podráždeným hlasom som jej odpovedala. Presne tak! Žila som s mojou mierne šialenou, vtipnou, ale aj milou opatrovateľkou slečnou Sampelovou. Rodičov a ani starých rodičov som nikdy nepoznala. Vlastne, ja som nepoznala nikoho z mojich blízkych. A úprimne mi to vôbec nevadilo. Slečnu Sampelovú mi priradili, keď som bola ešte malé dieťa. Pamätám sa na ten deň veľmi dobre. 27. júla, v deň mojich narodenín, vošla do mne priradenej izby oblečená v blankytných šatách, klobúčiku, s milým úsmevom a lodičkách rovnakej farby, ako mala šaty. Hneď som si ju obľúbila a považovala ju za moju rodinu. A ona mi stačila. No teraz som stála na schodoch oproti mojej opatrovateľke a môjmu dedkovi. Vedela som, že to je určite on. Mal rovnaké orieškovohnedé oči ako ja.,Mia, je to tvoj dedko,“ zopakovala s vydeseným výrazom na tvári,nechceš ho privítať?“ Pozerala som sa na neho očami plnými strachu a zdesenia. Celých 13 rokov o mňa nemal záujem a zrazu je tu? Zvrtla som sa na päte a utekala do izby. Sadla som si na parapetu a zakryla sa dekou. Pozorovala som auto, ktoré parkovalo na našom dvore. Čakala som, kedy sa dedko odprace do toho svojho auta, ale vyzeralo to tak, že ho slečna Sampelová pozvala dnu. Bol určite veľmi bohatý, keď sa prevážal v takom drahom aute a nosil taký drahý oblek. Vedela som, že ostal dnu, počula som totiž, ako sa varí voda na čaj. Keď začala pískať, napočítala som do troch a nečujne som zišla na dolné poschodie. Skryla som sa za obrovský drahý keramický kvetináč, v ktorom bol zasadený pomarančovník. Teoreticky som bola neviditeľná. Vedela som, že odpočúvať cudzie rozhovory sa nemá, ale toto bolo iné., Volám sa Albert a som Miin dedko. Viete, ja chápem, že sa na mňa hnevá, ale nemôžem za to, že jej rodičia sa stratili a Mia ostala bez rodiny. Je mi to ľúto. Spolu s Martou sme ju hľadali a teraz je tu s vami. Marta je jej babka. Viem, že je tu s vami šťastná, ale aj tak. Mal som nápad, že nás by prišla navštíviť,“ povedal.,To by sa jej určite veľmi páčilo!“ nadšene zvolala slečna Sampelová.,Tak to nie!“ pridala som sa do debaty aj ja a už som sa neskrývala.,V žiadnom prípade! Ja som všetko počula a je mi srdečne jedno, ako veľmi to ľutujete. Ja som vás nikdy nevidela a teraz mám ísť k vám? Ste pre mňa cudzí!“ rozhovorila som sa.,Ja viem, ale prosím, zváž to,“ povedal. Poďakoval sa za čaj, na mňa sa usmial a zberal sa na odchod.

Keď už bol vo dverách, zvolala som:,Stoj! Dedko, ja chcem ísť s tebou!“ Úplne

119

ho dostalo, že som mu začala tykať. Neviem, prečo som zrazu zmenila názor, ale ten jeho úsmev ma úplne ohromil. Predstavovala som si ten úsmev na mojom otcovi, hoci som nevedela, ako by mal môj otec vyzerať, ten úsmev bol totožný.

A teraz ten úsmev mal môj dedko a ja som ho chcela vidieť ešte raz.,Tak si obe zbaľte veci. Dúfam, že pôjde aj tvoja milá opatrovateľka,“ usmial sa. Hneď som sa išla pobaliť. Za 30 minút som bola zbalená na 10 dní. Nasadli sme do auta a cestovali sme asi hodinu do obrovského sídla rodu Pamelovcov. Sídlo sa podobalo na hrad a bolo staré niekoľko storočí. Raz ho budem vlastniť aj ja. To všetko mi stihol povedať dedko počas cesty autom. Bola som nadšená, pretože som sa v priebehu hodiny dozvedela o našej rodine viac, ako za celý život. Z dlhej cesty som bola veľmi unavená, a tak som takmer okamžite zaspala. Ani som sa nestihla vynadívať na moju izbu. Ako rýchlo som zaspala, tak rýchlo som sa aj zobudila. Čakala som, že bude aspoň 10 hodín ráno, no na moje prekvapenie bolo sotva 5 hodín. Samozrejme, ako naschvál som nevedela zaspať, a tak som sa rozhodla, že si pozriem dom. V cukríkovo ružových papučkách a nočnej košeli som sa premávala po dome nečujne ako myška. Doprava, doľava, doľava a po schodoch. Sama som nevedela, kde som. Vošla som do vysokej miestnosti plnej políc s knihami. Knižnice som milovala. Jedna kniha ma veľmi zaujala, a tak som sa rozhodla, že si ju prečítam. Siahla som po nej, ale vytiahnuť sa nedala.

No počula som nejaký zvuk, a tak som sa otočila. Tajné dvere do podzemia!

Neváhala som ani chvíľu a zišla som po schodoch. Dobrodružstvá som mala rada rovnako ako knihy. Adrenalín mi prúdil v celom tele. Ocitla som sa v miestnosti obrazov. Všetky som si prezrela, ale pri jednom som sa musela zastaviť. Cítila som, že muž na tom obraze je môj otec. Svetlo jemne zablikalo a napokon zhaslo.

Počula som šušťanie a keď sa znovu rozsvietilo, za mnou stál muž z obrazu.

Usmieval sa tým istým úsmevom, ktorý som videla u dedka.,Ahoj. Čo tu robíš?

Ja som Augustus Pamel. O chvíľu sa začne oslava na 1. narodeniny mojej dcéry,“ povedal stále sa usmievajúc.,Ja som Mia Pamelová,“ to bolo všetko, čo som dokázala povedať.,Ja nerozumiem,“ povedal otec,moja dcéra je Mia Pamelová a Mia Pamelová je len jedna.“,Ja viem, ale ja som tvoja dcéra!“ nevydržala som to,prišla som z budúcnosti!“ Otcovi som sa hodila okolo krku a hoci si mohol myslieť, že si vymýšľam, aj on ma objal.,Musíme to povedať tvojej mame!“ chytil ma za ruku a ťahal ma hore schodmi až do miestnosti, kde spala moja mama so mnou. Teda so mnou, keď som bola malá. Keď sme vošli, precitla zo spánku a vydesene sa pozerala na mňa a na otca.,Augustus, kto je to dievčatko?“ spýtala sa a premeriavala si ma od hlavy až po päty. Videla, že sa na ňu podobám.

Rovnaké neposlušné blonďavé vlasy, úzke pery a malý nos. Desilo ma to. Kým otec hovoril mame, kto som, neveriacky na neho pozerala orieškovými očami.

Mojimi očami. Pozerala som sa z okna, ako sluhovia nosia torty a zdobia celý areál domu. Robili to pre mňa. Dojalo ma to. Mama podišla ku mne a objala ma tak, ako ma objal otec, len pevnejšie a dlhšie.,Si taká krásna a veľká,“ povedala so slzami v očiach. Po zdĺhavom privítaní sa ma začali vypytovať na plno vecí.

Ako sa mi darí v škole a tak. Keď sa dostali k otázke, ako sa nám spolu žije

120

v budúcnosti, povedala som im pravdu. Keď to počuli, mama sa rozplakala a otec sa nervózne začal prechádzať po izbe.,Nerozumiem. Ako to, že sme len tak zmizli? Je to hlúpe!“ povedal.,Radšej sa tým netrápme,“ povedala mama,oslava tvojich narodenín sa čochvíľa začne.“ Všetci sme zišli po schodoch dole a potom na dvor. Oslava prebiehala vcelku výborne. Bola plná aktivít a vystúpení. No zrazu k môjmu otcovi podišiel mne neznámy muž. S otcom odišli. Bála som sa, že on mu ublíži, ale otec sa vrátil k nám s úsmevom na perách.,Naši priatelia v Amerike nás pozývajú na návštevu! Vieš, akí sú to vplyvní ľudia? Sára, my tam musíme ísť. Podporí to priateľské vzťahy,“ povedal.,To je výborné, Augustus.

Hneď musíme vyraziť!“ Zbalili si veci a mňa odviedli do podzemia.,Sme na teba veľmi pyšní, Mia. No teraz už musíš ísť domov,“ povedali.,Vy to nechápete! Čo keď sa tam stratíte?“ povedala som smutne.,Neboj sa. Naši priatelia sa o nás postarajú,“ povedala mama a usmiala sa., Teraz už musíš ísť.“ Otec sa usmial tiež a daroval mi prsteň. Bol mi dobrý akurát tak na palec. Spustil:,Neboj sa, nič sa nám nestane, ale ak by aj áno, tak tento prsteň je tvoj.“ Lúčenie trvalo dlhšie ako to, keď sme sa zvítali. Pre zmenu som do obrazu vošla ja a ocitla som sa v posteli. Bol to iba sen. Veľmi pekný sen o rodičoch. Ale stále som u dedka a babky. Poškriabala som sa na čele a vtom ma niečo zarazilo. Otcov prsteň mi svietil na palci ľavej ruky.,Ďakujem, oci, nikdy na teba a mamu nezabudnem,“ šepla som a znova zaspala.

121

Svet za zrkadlom Viktória Handlovská II. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice Pohľad do zrkadla pozná asi každý: úprava sem, úprava tam, väčšinou to tak býva. Ale niekto sa do zrkadla nepozerá iba preto, aby sa videl, ale chce tam nájsť otázky a odpovede. Tak ako ja. Keď sa na seba pozerám do zrkadla vidím, samozrejme, seba. Ale kto vidí mňa? Už niekoľko dní nad tým rozmýšľam. Vždy, keď sa prejdem okolo zrkadla, pozastavím sa pri ňom a trápi ma len jedna vec.

Som jedna, alebo sme dve?

Keď prežijem ďalší nudný deň ako obvykle, okolo 21:30 si ľahnem do postele.

Nie som človek, ktorý hneď po zaľahnutí zaspí, preto si vymýšľam svoju dvojníčku zo zrkadla. Pomaly a postupne. Najprv jej rodinu, potom jej vlastnosti a nakoniec prierez života. Ľahla som si do postele a začala si vymýšľať dvojníčku.

Bude sa volať Viktória, presne ako ja. Jej mama je právnička a otec kamionista, takže deti ani rodičia sa často nevidia. Má sestru Radku a brata Lukáša, ale ona je z nich všetkých najstaršia. Niekedy sa pri svojich súrodencoch cíti ako pestúnka, pretože jej brat má len 3 roky a sestra 10 a všetka zodpovednosť padá na ňu.

Viktória (moja dvojníčka) žije na opačnom konci Slovenska, a to v Bratislave.

Je siedmačka. Často sa správa veľmi asertívne a nie je ľahké sa s ňou hádať. No v kútiku duše to je veľmi milé a nežné dievča. Viktória chodí už od 3 rokov na husle a popritom na všelijaké krasokorčuliarske súťaže, keďže krasokorčuľovanie sa jej páčilo už od detstva. Aby som to zhrnula, pre ňu je život „svet gombička“.

Och, keby som mala aj ja taký život ako ona, to by sa mi žilo. No čo, už, uspokojím sa aj s týmto mojím…

Stop vymýšľaniu! Zrazu som si uvedomila, že už nejako dlho rozvíjam bujnú fantáziu, a tak som sa radšej pozrela, koľko to trvalo. Skoro ma šľahlo! 2:30 ráno. To mi to moje hlúpe vymýšľanie zabralo až toľko času? Nevadí, keďže som poriadne vysmädla, šla som sa napiť do kuchyne. Po poriadnom pohári džúsu, som už-už chcela zaliezť do postele, keď som si všimla, že na zrkadle, ktoré visí na stene v kuchyni, nie je niečo v poriadku. Podišla som bližšie.

Uprostred sa vynímala veľká čierna bodka. Išla som po handru, aby som bodku zmyla, no namiesto toho ma ona rýchlo vtiahla dnu do zrkadla. Nestihla som ani vykríknuť! Bum! Sedela som na stoličke v cudzej izbe, predo mnou veľký premietač. Nechápala som to. Asi po minúte sa spustil premietač. Pred očami sa mi rozbehol film mojej dvojníčky od jej začiatku až doteraz. Videla som, ako sa narodila, lenže krátko po jej narodení rodičia zahynuli pri nehode. Uvedomila som si, že moja dvojníčka je sirota. Stislo ma pri srdci. Presný opak toho, čo som si takmer každý večer

122

vyfantazírovala. Film som vnímala už len okrajovo. Došlo mi, že sa nemám až tak zle. Že niektoré deti sa majú oveľa horšie ako ja. A pritom som si myslela, že sa mám najhoršie, prišlo mi zle z toho, ako sa ľutujem. Bolo mi mojej dvojníčky ľúto, pretože zatiaľčo sa ja mám v Košiciach ako prasa v žite, ona sa prediera v bratislavskom detskom domove. Malá izba, oveľa menšia ako moja, obyčajný drevený stôl, o ktorý sa delí s iným dievčaťom, posteľ tak akurát, žiadne extra pohodlie…zďaleka sa nechytala na moju širokú posteľ a mäkké periny. Ako som tak sedela pred alebo vlastne za zrkadlom, uvedomila som si, že som materialistka.

A že som sa mohla skôr zamyslieť nad hodnotami života. Že moja vysnívaná dvojníčka sa ani zďaleka nepodobá na dievča, ktoré sa teraz pri slabom svetle učí mnou nenávidenú biológiu a pod posteľou nemá nové vyblýskané korčule, ale starý kufor a plyšáka z detstva. Na rozdiel od mojich snov jej asi svet nepripadá ako gombička.

Vstala som a podišla k zrkadlu. Veľmi som sa túžila dotknúť dievčaťa na posteli, mojej dvojníčky a objať ju. Opýtať sa jej, ako sa v skutočnosti volá a prečo vyzeráme rovnako. Sme sestry? Dotkla som sa zrkadla a…

Srdce mi búšilo ostošesť. Objala som spotený vankúš a chvíľu som len tak sedela. Sedela v tieni za naším starým zrkadlom. Ležalo na korbe veľkého auta, kde sme vyhodili všetky veci. Sťahovanie trvá už nekonečný týždeň, ktoré ma na smrť unavilo. Úmysel len na chvíľu sa oprieť o obľúbený vankúš zrejme skončil krátkym spánkom. Navyše, nechcela som zavadzať. Utrela som si pot z čela.

Netušila som, že svet za zrkadlom bude dnes náročnejší ako celé naše sťahovanie.

Zoskočila som z auta. V špinavom skle sa zrkadlila postava trinásťročného dievčaťa…

123

Svet za zrkadlom Natália Fottová II. kategória, ZŠ s MŠ, Školská 20, Margecany Ľudia sú dnes ako bábky v divadelnej hre. Vedie ju bábkoherec, ktorému sa absurdné divadlo znenazdania vymklo spod kontroly. Temer každý robí zlé veci, no i napriek tomu si myslia, že je to správne. Človek, chatman, ľahko dokáže komunikovať s priateľmi stovky kilometrov ďaleko. No nevšíma si a zabúda na priateľa, ktorý je hneď veľa neho. Zdá sa to zvláštne len mne? Alebo nie? Je to svet plný bláznov?

Je to ako cirkusové predstavenie. Klauni zo seba robia smiešnych, no i tak sú pre deti zábavní a čímsi okúzľujúci. Kúzelníci robia triky, ktorým ľudia veria.

Cirkusové zvieratá sú ako bez života. Každý deň to isté dookola. Každý deň musia poslúchať. Každý deň v zajatí… Akrobat predvádza tie najlepšie kúsky, usmieva sa i keď má strach… strach, či to zvládne. Hotový cirkus.

Ten, likeman, dokáže cez internet napísať všetko. Vyhrážky, klamstvá, nadávky… Ale nikdy to nedokáže povedať do očí… „ múdra“ padavka.

Ten sa snaží, nik nevie jeho snahu oceniť a jeho to trápi.

Ten robí zle každému, vždy mu to prejde.

Ten miluje a nie je milovaný. Prežíva bolesť. Je to chaos.

Všetci sa snažia byť super, byť stredobodom pozornosti. Namyslení a povýšeneckí ľudia. Čo to je dnes za svet? Keď sa nad tým zamýšľam, dívam sa akoby spoza skla na tých tam, dolieha na mňa panika, stres, strach… čo to bude s týmto svetom o pár rokov? Ak to bude takéto ďalej, svet sa prestane točiť. No potom už bude neskoro.

Ale ešte stále sú tu ľudia, ktorí čo napíšu, aj dokážu a uskutočnia. Takí, čo sa snažia a nesnažia sa zbytočne. Takí, čo milujú a sú milovaní… Ľudia šťastní. Stačí si na chvíľku sadnúť niekde v parku a pozorovať svet okolo hviezd. Zamyslieť sa nad tým, čo robíme zle, čo správne. Či robíme dobre a či nesprávne. Všetko stíchne, počuť len z diaľ ozývajúce sa hlasy. Všetko sa mi akosi vzďaľuje. Čo robím zle? Čo robím nesprávne? Snažím sa málo? Nechcem byť ako tie „múdre“ padavky, nechcem byť iná ako sama sebou. Chcem byť len ja, ja a nie niekto mne cudzí. Nechcem byť taká, ako ma chcú mať ostatní. Taký ten svet za zrkadlom.

Ja som tu a oni tam. Ja som dole, oni vraj hore. Vravím si, je lepšie byť dole, so svojím vlastným ja, ako hore medzi nimi, kde to ja už nemôžem byť. Radšej menej ako viac. Radšej šťastný ako smutný. Radšej s niekým ako sám.

Rozmýšľam. Čím to len je? Čím to je, že ľudia si nevedia vážiť svoje ľudské hodnoty. Znehodnocujú si ich a potom si namýšľajú, že majú hodnotu?

Nepochopiteľné, záhadné a divné. Zdá sa to zvláštne len mne?

124

Svet za zrkadlom Mathias Öhlschläger II. kategória, ZŠ Nám. L. Novomeského 2, Košice Maličký ostrov, na ktorom som stál, bol veľmi čudný. Celý bol z tmavého kameňa a rástol na ňom jediný strom. Nikdy som takýto strom nevidel, bol veľký a zdal sa byť veľmi starý. Ešte čudnejšie bolo, že o strom bolo opreté veľké ligotavé zrkadlo, také čisté, akoby ho každý deň niekto leštil.

Volám sa Emil a som jadrový fyzik. Letel som lietadlom z Londýna do Pekingu, aby som sa zúčastnil vedeckej konferencie. Mal som na nej prezentovať výsledky svojho dlhoročného výskumu jadrových reakcií využívaných najmä v nukleárnych zbraniach. Bol som už len malý kúsok od objavu nukleárnej reakcie, ktorá by účinnosť jadrových zbraní zvýšila stonásobne. Konferencie sa mali zúčastniť aj zástupcovia zbrojárskych firiem, ktorí sa o môj výskum už dlho zaujímali a v Pekingu sa so mnou chceli stretnúť.

Počas letu som pracoval na svojich výpočtoch a bol som už veľmi, veľmi blízko k vytvoreniu rovnice na spustenie nukleárnej reakcie, ktorá by umožnila vytvoriť novú jadrovú superzbraň.

Svetlá v kabíne lietadla však náhle zhasli, lietadlo sa začalo triasť a rútiť sa k zemi. Pamätám si už len strašný náraz. Prebral som sa na morskej hladine, na ktorej ma udržala nafúknutá záchranná vesta. Našťastie neďaleko bol malý ostrovček a dokázal som k nemu doplávať.

Teraz stojím pred čudným zrkadlom a pozerám sa v ňom na svoj obraz. No ako keby som to nebol ja, človek, ktorého vidím sa síce na mňa veľmi podobá, no jeho tvár je strhaná, vráskavá, pôsobí zúfalo a v očiach sa mu zračí hrôza.

Natiahol som ruku a dotkol som sa svojho podivného obrazu v zrkadle. Vtom svet okolo mňa zmizol, ozvalo sa hučanie, ako keby sa blížilo tornádo, oslepila ma neuveriteľne jasná žiara a neznáma sila ma začala vťahovať do zrkadla. Snažil som sa ruku odtiahnuť, ale nebolo to možné a čoraz viac som sa

125

Postava, čo nevystúpila z obrazu Tatiana Pinčáková II. kategória, ZŠ Gelnica, Hlavná 121, Gelnica Dnes je deň dé. Ideme s triednou do umeleckého múzea malieb a obrazov.

Možno si povieš: To je nudááá. Ale ja ako umelkyňa (ktorú v blízkej budúcnosti zavolajú k preziden-tovi, aby som mu namaľovala portrét) sa veľmi teším. „Ták, sme tu, deti. Už na nás čaká pani sprievodkyňa. Buďte slušní a počúvajte,“ upozorňovala nás triedna učiteľka Zámotská. Staršia sprievodkyňa prišla bližšie, privítala nás a začala nám rozprávať, čo kde v miestnostiach uvidíme. Vošli sme do prvej. „Žoža, Žoža! Pozri! Tam je portrét Márie Terézie!“ vrešťala Kaťuška. S Katkou som najkamarátka a obidve milujeme umenie. „Ticho, prosím,“ ozvala sa sprievodkyňa. Prechádzali sme z miestnosti do miestnosti. Oči sme mali doširoka otvorené a vstrebávali sme všetko naokolo.

Po polhodine nám ukázala posledný obraz: „Toto je portrét Sivej dámy. Sivá dáma sa plavila s námorníkmi po moriach a prinášala im smrť. Nikto nevie prečo. Isté je, že potom často navštevovala pohreby. Vraj dokázala oživiť ľudí, ktorí zomreli.

Rada nosila sivé oblečenie, odtiaľ to meno Sivá dáma.“ Po prehliadke sprievodkyňa odišla a my sme mali hodinu rozchod. V ten deň sa už nič zvláštne neudialo. Akurát som doma hneď rodičom vyrozprávala svoje zážitky z múzea.

Na druhý deň bola sobota a s Kaťušou sme sa poobede okolo piatej vybrali von. Keďže bolo zima a všade plno snehu, ľadu a cencúľov, guľovali sme sa. Sneh bol všade, aj na chodníku. Zrazu sme si všimli, že okolo nás prešla staršia žena.

Ani by sme ju nezbadali, len keď sa pošmykla na snehu. Okamžite sme jej bežali pomôcť. „Ó, ďakujem vám, dievčatá,“ usmiala sa na nás, keď sme ju dvíhali na nohy, „aha, už nemám sivý kabát, je celý biely! Ale veď to nič, to je len sneh.“ Potom pomaly odišla. „Žoža, tá babka vyzerala ako Sivá dáma z toho obrazu, no trochu staršia,“ začala rozoberať Kaťuška, keď sa trochu spamätala. Rovnaký pohľad, rovnaké vlasy, sivé oblečenie. „Máš pravdu… a čo keď vyšla z toho obrazu a snaží sa niekoho zlikvidovať?“ upozor-ňovala som. Katke to bolo tiež divné, a tak sme sa ju rozhodli sledovať.

Robila úplne normálne veci ako normálny človek. Bola v obchode na nákup,

126

pozdravila sa s niektorými známymi na ulici, z tašky vytiahla sviečky a kvety a s nimi nakoniec zamierila na cintorín. Nakoniec sme išli na cintorín za ňou aj my, pochovať náš detektívny um.

Zrazu Katka zmenila správanie, strčila ma do snehu a aj sama sa prikrčila ku mne.

Sivá dáma podišla k jednému hrobu a povedala: „Tu som ti doniesla sviečku a kvety…“ Viac nestihla, lebo Katka vyskočila spoza záveja a skríkla: „Ha, Sivá dáma, koho tu chcete svojimi rečami oživiť!“ Po proste som sa za ňu hanbila ako pes. Môj mozog prestal pracovať, nerozumela som ničomu.

Ešteže nám pani nevynadala, ale vysvetlila nám, že prišla k hrobu svojho muža a že ona nie je Sivá dáma, ale jej prapraprapraneter z druhého kolena a len sa veľmi na ňu podobá. Jej praprapraprateta vraj naozaj svojou prítomnosťou privolávala na posádky lodí nešťastie a lode preto často stroskotali, námorníci sa utopili a nebolo po nich ani zmienky. Povedala nám aj, ako Sivá dáma skončila. Že vraj ju zabil kapitán jednej lode, keď ju našiel skrývať sa v podpalubí. A keďže bol na ceste za pokladom a nechcel, aby stroskotali, hodil ju do mora.

Tak sme zistili, že tá pani nebola krvilačná Sivá dáma, ale celkom milá žena.

Rozlúčili sme sa s ňou a šli sme domov. Trochu aj zahanbené, že sme sa mýlili.

Celý večer som ešte nad tým uvažovala, ako som si len mohla myslieť takú absurdnú vec, že by niekto mohol vystúpiť z obrazu!

127

Svet za zrkadlom Bianka Barnová II. kategória, Spojená škola svätých Košických mučeníkov, Čordákova 50, Košice „No tak, zlatko, uvidíš, bude sa ti tam páčiť,” počula som mamu, ako mi vraví z predného sedadla auta. Ešte stále som nedokázala pochopiť, ako mi to rodičia mohli urobiť. Opustiť také nádherné mesto, kde som mala veľa priateľov, krúžky, jednoducho svoj úžasný život vo veľkomeste. A teraz mám žiť na nejakom zabudnutom, dávno stratenom mieste. Keď za mnou rodičia prišli s informáciou o sťahovaní, nemohla som veriť vlastným ušiam. A teraz sedím na zadnom sedadle nášho malého, no útulného auta, a počúvam svojich rodičov a ich sladké reči o „meste“ zvanom Golden world – už len podľa toho lacného názvu viem, že to bude aj lacné mesto. Veľmi chcem, aby boli letné prázdniny a my by sme šli na leto k starým rodičom späť do Londýna!

Zrazu mama zvolala: „Už sme tu, kvietok! Toto bude náš nový dom!” Úprimne, čakala som, že aspoň náš nový dom bude stáť za to. Očividne som sa mýlila. „Hurá!” zvolala som ironicky. „No tak. Nie je to vôbec také strašné, ten dom je síce starší, no to neznamená, že nie je pekný,” povedal otec dosť nazlosteným tónom. „Odnes si veci do svojej novej izby. Zavediem ťa tam. Potom si môžeš prezrieť okolie a večer sa vybalíš, okej?” navrhla mama. „Okej,” povedala som dosť namrzene. Mama zobrala časť mojich vecí, tú druhú som zobrala ja a kráčali sme do mojej takzvanej izby. Rozhliadla som sa – vo vnútri to stálo za nič takisto ako aj dom zvonku. Stará podlaha, nábytok, obrazy, jednoducho nič, čo by stálo za zmienku. No keď sme prišli do mojej izby, tam to na rozdiel od zvyšku domu vyzeralo celkom dobre. Jemne ružová farba stien, jemne hnedá farba nábytku, celkom veľké okno a dosť divné a pochmúrne zrkadlo, ktoré do interiéru vôbec, ale že vôbec nesedelo. Asi ho dám potom do rodičovskej izby, pomyslela som si. „Ako sa ti páči?” opýtala sa mama. „Celkom to ujde,” povedala som. „Som rada, že sa ti na tomto dome aspoň niečo páči,” povedala mama a usmiala sa na mňa. „Choď si prezrieť okolie. My s otcom tu zatiaľ dáme veci do poriadku,” povedala trochu unavene. Až teraz som si všimla, ako sa na ňu nepodobám.

Krásne blonďavé vlasy jej padali do tváre. Jej hnedé oči sa na mňa pozerali s láskou tak ako vždy. Moje vlasy sú hnedé, oči zelené, som dosť nízka. Ona je vysoká a štíhla – ja síce nie som tučná, no aj napriek tomu, že športujem a tri roky som sa aktívne venovala tancu, o takej postave môžem iba snívať. Po chvíli zamyslenia som si uvedomila, ako na mňa mama s očakávaním hľadí, a tak som sa otočila a išla som. Rozhodla som sa, že to tu preskúmam.

Keď som vyšla von, svietilo jemné jarné slnko. Aspoň, že počasie je tu pekné,

128

pomyslela som si. Zrazu som si všimla, že sa na mňa pozerá nejaké divné dievča.

Mala asi toľko rokov ako ja. V jednom okamihu sa obrátilo a zutekalo niekde do lesa. Zrazu ma zamrazilo, pritom vonku bolo dosť teplo. Kráčala som, kráčala a zrazu som zacítila príjemnú sladkú vôňu. Keď som sa otočila, aby som zistila, odkiaľ sa šíri, zase som si všimla to isté dievča, ktoré na mňa zízalo pri dome.

Hádam ma nesleduje či áno? Pri tej myšlienke som sa strhla. Čakala som, že odíde, no ona ku mne podišla a spýtala sa: „Bella, si to ty?” „Nie, ja nie som Bella! Som Alex.” „Ouu, aha, prepáč. Veľmi sa na ňu podobáš. Aj ona bývala v tom dome, kým…” „Pokiaľ čo?” spýtala som sa. „Pokiaľ nezmizla!” zvrieskla. „Čo? Ako to zmizla?” „Jednoducho zmizla a nebola jediná. Všetci, ktorí bývali v tom dome, záhadne zmizli. No väčšinou deti alebo tínedžeri,” povedala jemne trasľavým hlasom. „Zmizli! Ty si zo mňa strieľaš!” „Keď myslíš, ja ťa o opaku presviedčať nebudem,” povedala a odišla. Ostala som tam stáť s otvorenými ústami. Stále som si to nevedela dať dokopy. Už-už som sa chcela otočiť a odísť, keď vtom som si všimla nejakú cukráreň. Aha, odtiaľ ide tá vôňa, pomyslela som si. Aj tak mám chuť na niečo sladké. A do toho domu sa mi veľmi nechce ísť. Tak prečo nie?

Otvorila som dvere cukrárne. Na dverách zvnútra zazvonil zvonček. Cukráreň bola ladená do ružova. Ružové obrusy, stoličky, steny… Nebolo tam veľa ľudí.

Asi piati. Manželský pár, nejaký chlapec v mojom veku a dve starenky. Prišla som k pultu. Predavačka za pultom bola trochu pri sebe, mala falošné ružové dioptrické okuliare – zrejme preto, aby sa jej hodili k jej ružovej uniforme. „Dobrý deň!” pozdravila som sa. „Dobrý,” povedala trochu priotráveným hlasom. „Ako ti môžem pomôcť?” spýtala sa už o niečo milšie. „Čo tu máte v ponuke?” spýtala som sa. Pozrela sa na mňa ako na úplnú hlupaňu a ukázala na sklenený pult vedľa pokladne, kde boli asi štyri druhy koláčikov. „Iste, prepáčte,” ospravedlnila som sa a podišla som k pultu. Boli tam jahodové, vanilkové koláčiky, cheesecake a makrónky. „Dám si jeden jahodový, prosím,” povedala som a vytiahla som si z tašky peňaženku. „Bude to päť libier,” povedala s jemným úškrnom. „Nech sa páči,” vytiahla som z peňaženky päť libier a dala som jej ich. „Ďakujem,” povedala.

Keď som zaplatila, sadla som si k rohu. Začala som jesť koláč a vtom si ku mne sadol chlapec, ktorého som videla, už keď som sem prišla. „Ahoj,” povedal. „Ahoj. Čo chceš?” opýtala som sa. „Ty si tá, čo sa nasťahovala do toho modrého domu?” spýtal sa. „Áno, prečo?“ nechápala som, čo s tým všetci majú. „Dávaj si pozor, aby si neskončila ako tí ostatní, čo tam bývali,” povedal. Uškrnula som sa. Týmto veciam nebudem rozhodne veriť. Nezastrašia ma! „Myslíš to, ako tam záhadne miznú deti a tínedžeri?” opýtala som sa. „Hej, odkiaľ to vieš?” nechápal. „Už mi to spomínalo nejaké dievča. Niečo o nejakej Belle či čo.” Neviem prečo, no pri tom mene sa strhol. „Vieš čo, nechaj to tak. No nemala by si to brať na ľahkú váhu,” povedal a odišiel z cukrárne. Ďakujem pekne. Chuť na koláč mi dávno prešla.

Keď som prišla do domu, boli presne štyri hodiny. Na prechádzke som zistila, že tu nie sú žiadne obchody okrem nejakých chudobných potravín

129

a sekáča. Dokonca som tu nevidela ani žiadnu knižnicu. Dúfam, že v škole nejaká bude. „Ahoj,” pozdravila ma mama, idúc z našej novej kuchyne. „Čo povieš na okolie?“ opýtala sa ma. „No nič moc. Nevidela som tu ani knižnicu!” otrávene som poznamenala. „Zlatko, v škole ju určite budete mať. Choď si vybaliť veci.

Pozajtra ideš do novej školy. Nech toho potom nemáš veľa,” povedala. „Veď hej, už idem,” povedala som. „A ešte niečo,” zastavila ma mama. „Zajtra príde tvoj nový spolužiak a donesie ti nové učebnice a povie ti všetko, čo by si mala o škole vedieť,” povedala. „Odkiaľ to vieš?” opýtala som sa. „Pred hodinou mi volala riaditeľka. Povedala mi to.” „Ok,” povedala som a odišla som do svojej novej izby.

Bolo tam trochu dusno, tak som pootvorila okno. Zahľadela som sa do zrkadla.

Bola som trochu strapatá, no ináč som vyzerala v celku dobre. Nevyzerala som na sedemnásť. Skôr na štrnásť. Podišla som ku kufrom. Ležali na zemi. Z jedného z nich som si vytiahla svoju spomienkovú knižku. Bolo to niečo medzi denníkom a fotoalbumom. Sadla som si na biely chlpatý koberec vedľa postele a začala som si v ňom listovať. Mala som tam aj fotky. Na jednej som bola ja s Tobym – s mojím bývalým priateľom. Na druhej bola celá moja trieda na výlete v Paríži.

Ach, to bolo. Až teraz som si uvedomila, ako mi všetci chýbajú.

Zdvihla som sa, aby som sa vybalila. Keď som skončila, ľahla som si na posteľ a tvrdo som zaspala. Sníval sa mi divný sen. Videla som samu seba, ako vchádzam do zrkadla v mojej izbe a ako tam jem zmrzlinu s mojimi kamarátmi z Londýna.

Potom tam bolo ešte dievča, ktoré som nepoznala, a dvaja cudzí chlapci. Vcelku to bol dosť zvláštny sen.

Ráno som sa zobudila spotená, no v izbe bolo dosť chladno. Pozrela som sa na obrazovku mobilu. Tri nové správy. Jedna bola od Lissy – mojej naj kamošky z Londýna. Písala: „Už sa nemôžem dočkať, kedy sem prídeš. Veľmi mi chýbaš.

Ozvi sa. Tvoja L.“ Hneď som jej odpísala: „Aj ty mi veľmi chýbaš. Už aby bolo leto.

Tvoja A. Cmuk.“ Zišla som dole po schodoch. Tak veľmi mi bolo smutno. Trochu som posmrkávala. Dúfala som, že si to rodičia všimnú a možno ich to presvedčí, že by sme sa mali vrátiť do Londýna. Otec ma pozdravil z kuchyne:,Dobré ránko, Alex. Ako si sa vyspala?”,Ušlo to.” Viac sa mi hovoriť nechcelo.,Ale stále to nechápem. Prečo sme sem prišli?! Tu nás nečaká nič výnimočné. A v Londýne sme mali pekný život, tak nechápem, prečo sme sem, sakra, prišli! zakričala som.,Zlatko, už sme ti to predsa tisíckrát vraveli. Nechápem, prečo ti to mám opäť vysvetľovať,“ povedala mama trochu priduseným hlasom. „Nemyslím, že ste tu prišli za prácou. Tu, na toto pusté miesto,“ povedala som čo najarogantnejšie, ako som vedela. „Alebo viete čo, nechajte to tak. Idem von.” „A čo raňajky?” opýtala sa mama. „Najem sa neskôr,“ povedala som, kráčajúc do svojej izby, aby som sa prezliekla.

Keď som sa potom s vyvetranou hlavou vrátila, doma panovala napätá atmosféra. „Alex, to si ty? Poď, tu máš už prichystané jedlo!” zakričala na mňa mama. „Ďakujem, ale nie som hladná!” zvolala som. „No tak, Alex, musíš niečo zjesť!“ zvolala na mňa mama. Potom vyšla z kuchyne a skúmavo sa na mňa pozrela. Nenávidela som ten pohľad. „Čo sa deje? Dúfam, že nemáš depku?!”

130

povedala. A bolo to tu zase. Stále, keď som nemala chuť do jedla alebo náladu ísť von, mama mi položila túto otázku. A keďže som nemala chuť sa s ňou hádať, odišla som do kuchyne. Pozrela som sa na stôl. Boli tam lievance s ovocím a bielym jogurtom. Mama robila sladké raňajky jedine vtedy, keď mala výčitky svedomia. A nečudovala by som sa, keby to bol aj tento prípad. Sadla som si za stôl a začala som jesť. Keď som dojedla, riad som dala do drezu. Mama prišla do kuchyne a povedala. „Zlatko, o chvíľu príde ten tvoj budúci spolužiak, choď sa pripraviť. A potom vezmi z hornej skrinky sušienky a ponúkni ho. Dobre?” „Dobre,” odpovedala som. Keď som prišla do izby, z legín som sa prezliekla do čiernych džínsov a voľného bieleho trička. Zo šuflíka pri stole som si zobrala zápisník a pero.

Vtom som počula zvonček. „Dobrý deň!” povedal chlapčenský hlas. „Ahoj!” pozdravila ho mama. „Alex je hore v izbe. Sú to prvé dvere, ktoré zahliadneš.

Hneď oproti schodom,” povedala. „Vďaka!” odpovedal. Počula som kroky.

A zrazu niekto zaklopal na moje dvere. Otvorila som. Bol to on. Ten istý chlapec, ktorého som minule videla v cukrárni a prihovoril sa mi. „Ahoj. Zase ty?” odvetila som. „No, vyzerá to tak.” V jeho hlase bolo počuť, že je nervózny. „Si v pohode?” opýtala som sa a pustila som ho do izby. Ukázala som na posteľ, že si na ňu môže sadnúť. „Och, prepáč, čo si povedala?” spýtal sa. „No, či si v poriadku,” zopakovala som. „Hej, len je divné tu zase byť. A ešte pri tom čudnom zrkadle,” povedal. „Ako to zase? Ty si tu už niekedy bol?!“ opýtala som sa, aj keď to nevyznelo veľmi ako otázka. „No, áno. Vieš, tá Bella, o ktorej si zhodou okolností počula, tu bývala. Bola to moja priateľka. Teda dovtedy, kým nezmizla,” povedal. „Tak toto je…“ „Nie, počúvaj!” prerušil ma. „Viem, že si myslíš, že to, čo ti hovorím, je výmysel, aby som ťa zastrašil či čo,“ prerušil sa, „no ver mi, nie je to tak. Nejaké zmiznutia detí v tomto dome boli nahlásené už predtým. Nikto to nikdy nebral vážne. Najmä polícia nie. A tak do tohto domu ľudia prišli a potom z neho zase odišli. Raz sem prišla bývať Bella a jej rodina. Bella mala mladšiu sestru Klaru. Začali tu chodiť do školy a viesť obyčajný život. Spoznali sme sa a rozumeli sme si, preto sme spolu začali chodiť. No po istom čase mne a jej kamarátke Laure začala rozprávať o čudných veciach, ktoré sa jej dejú. O divných snoch o tomto zrkadle,“ ukázal na zrkadlo v mojej izbe, „po ktorých sa budila spotená. A potom sa začala zmieňovať o zvláštnom svete za zrkadlom, v ktorom jej život nemá jedinú chybu. Rozprávala, že zrkadlo jej povedalo, že tam môže aj so sestrou prísť žiť navždy a že môže priviesť aj nás. Mysleli sme si, že je blázon.

A tak sme sa s ňou prestali baviť. V škole bola pre nás úplne iným človekom.

Mala veľké kruhy pod očami, na hodinách dostávala z písomiek zlé známky a taktiež na nich zaspávala. Bola ako vymenená. A potom…” nedokončil vetu. „Potom čo?” vzrušene som sa spýtala. „Potom ju vyhlásili za nezvestnú. Keď sme sa pýtali jej sestry, či nevie, čo sa stalo, iba sa rozplakala a povedala, že Bellu do zrkadla vtiahla zlá teta,” dokončil svoje rozprávanie. „Počkať, sny o zrkadle, pri ktorých sa budila spotená?! Taký som túto noc mala aj ja!” povedala som celá vystrašená. „Predsa je to o tom zrkadle pravda.” „Čo mám teraz robiť?” povedala

131

som celá zúfalá. „Mali by ste sa s rodičmi odsťahovať a aj keď ťa zrkadlo bude lákať, vyhýbaj sa mu,” podotkol. „Vieš čo, mohol by si ísť? Prepáč, ale potrebujem byť sama. „Jasné. Tu máš všetky učebnice a keď sa na to budeš cítiť, zavolaj mi a ja ti všetko potrebné poviem,” povedal, podávajúc mi kôpku učebníc a zošitov.

Na jednom z nich bol lístok s jeho mobilným číslom.

Keď odišiel, ľahla som si na posteľ a začala som plakať. Vtom do izby prišla mama celá vystrašená. „Zlatko, čo sa deje? Práve som odprevadila Bena – je to milý chlapec. Spravil ti niečo?” spýtala sa ma celá vystrašená a objala ma. „Nie, o neho nejde,” ubezpečoval som ju v slzách. Teraz mám šancu mamu presvedčiť, aby sme sa vrátili späť. „Čo sa potom stalo?” opýtala sa. „Mami, chýba mi Londýn, kamaráti, babka a dedko, moja stará škola,” vypočítavala som, dúfajúc, že to mamu presvedčí. „Zlatko, o tom sme hovorili, nemienim už o tom s tebou diskutovať.” Dúfala som, že som zle počula. Oni úplne ignorujú to, ako veľmi tu nechcem byť. Myslia len na seba. Mrzuto som na to odpovedala: „Okej, takže mám teraz akože tolerovať to, že úplne, ale že úplne ignorujete fakt, že chcem ísť domov? To znamená, že pre mňa nechcete to najlepšie?” „Nie, to samozrejme nie,” odpovedala skormútene. „My iba…“ „Iba čo?” „Vieš čo, porozprávam sa otcom,” hlesla a odišla. Aspoň nejaká nádej tu je, pomyslela som si. Aby som aspoň na chvíľu zabudla na to, čo sa v mojom, teraz pokazenom, živote deje, rozhodla som sa, že začnem čítať knihu. Rozhodla som sa pre Hviezdy nám nepriali od Johna Greena. Vlani v lete som ju dostala k narodeninám od Lissy.

Jej aj ostatným mojim kamaratkám sa veľmi páčila. Videla som film, no knihy som sa zatiaľ nedotkla. A tak som sa to rozhodla urobiť teraz. Potrebujem nejaké rozptýlenie.

Keď som dočítala, bolo sedem hodín večer. O chvíľu bude večera, pomyslela som si. Vtom som si všimla kôpku zošitov a učebníc na stole. Spomenula som si na Bena a na to, že mi má vysvetliť veci týkajúce sa školy. Zobrala som mobil a papierik s jeho telefónnym číslom. Zavolala som mu. „Áno,” ozval sa jeho hlas.,Ahoj, tu Alex,” povedala som. „,Prepáčte, kto?” nechápavo sa ma opýtal. „Dievča z modrého domu,” vysvetlila som. „Ach, jasné, prepáč,” ospravedlnil sa. Keď mi povedal všetko potrebné, rozlúčili sme sa. Akurát vtedy na mňa zavolal otec zo schodov, že už je večera. „Hneď tam budem!” zvolala som na neho. Položila som mobil na nočný stolík a išla som do kuchyne. Mama stála pri sporáku a otec sedel pri stole. Obidvaja zborovo povedali. „Na večeru je kuracie mäso so zeleninovým šalátom.” „Dobre,” mlčky som si sadla za stôl. „Nech sa páči,” mama položila predo mňa tanier s jedlom. „Ďakujem,”povedala som a počula som otca povedať to isté. Počas večere panovala tichá atmosféra. Ledva sme spolu prehovorili pár slov. Mne sa ani veľmi hovoriť nechcelo. Bez slova som vstala a položila tanier do drezu, keď vtom sa ma mama opýtala: „Mohla by si dnes poumývať riady?!” Obidve sme vedeli, že to nebola otázka, ale príkaz. „Nemohla by si to spraviť ty alebo otec? Dnes sa na to fakt necítim,” konštatovala som a bola to pravda. Bola som až podozrivo unavená. „No dobre, ale iba pre dnešok,” súhlasila mama.

132

Keď som sa vrátila do izby, nachystala som si veci do školy a potom ma zmohla únava. Čoskoro ma pochytili spánok. V sne som videla samu seba v mojej izbe a úkosom som videla zrkadlo. Prihováral sa mi z neho hlas. Bol priateľský.

Hovoril: „Alex, choď do toho zrkadla. Neboj sa ho. Len poď a uvidíš, nebudeš ľutovať. Bude sa ti tam páčiť. Uvidíš. Nepočúvaj chlapca. Klame ti. Závidí, že on do zrkadla vkročiť nemôže, ver mi.” Odrazu som sa zobudila. Bola noc. A ja som bola spotená. Keď som sa naň pozrela, sklo sa na ňom divne pohybovalo.

Neviem, ale jedna polka mňa mi hovorila, aby som doň vkročila a tá druhá, že to robiť nemám. Súhlasila som a pomaly som vkročila do zrkadla.

Zrazu som sa ocitla v záhrade pred naším bývalým domom. Bolo horúce leto.

Všimla som si usmievajúcich sa rodičov. Na sebe som nemala pyžamo, ale šaty.

Moje najobľúbenejšie. A videla som, ako rodičia mňa i kamarátky fotia. Bola to moja oslava narodenín. Bolo to úžasné. A navyše to nebol sen, ale skutočnosť.

Napadla mi myšlienka, ktorú som hneď zahodila. Napadlo mi, že keby som tu zostala navždy, možno by aj môj život bol stále taký úžasný. A vtom som sa akoby prebudila z tranzu. Začala som si uvedomovať, aké závažné je to, že som sem prišla. Čo ak sa mi stane to, čo Belle? Že ma to sem bude stále ťahať a že sa z toho zbláznim a potom zmiznem? Napadalo mi veľa tragických scenárov. A odrazu moja, zrejme nie skutočná, mama vyhlásila: „Môžeme nakrájať tortu!”

Vtom som sa zvrtla a chcela som vyjsť z pohybujúcej sa hmoty. Už-už som chcela odtiaľ odísť, keď ma zrazu chytila niečia ruka. Otočila som sa. Bola to žena v strednom veku. Mala nezvyčajné sivé oči a čierne vlasy zviazané do elegantného drdolu. „Ale, ale, kam sme sa vybrali?” opýtala sa. „Prepáčte, ale kto ste?” nechápala som. „Predsa tá, čo vlastní toto zrkadlo a aj svet v ňom,” povedala pokojne a pokračovala, „toto som vytvorila len a len pre teba. Viem, ako veľmi túžiš po takomto živote. Po svojom starom živote. A preto som tu. Tie zmiznutia, o ktorých sa hovorí, vyzerajú strašidelne, no nie je to pravda. Každému jednému dieťaťu, ktoré zmizlo v tomto dome, som splnila jeho sny a v tomto svete za zrkadlom som vytvorila jeho perfektný život. Mám rada deti a tínedžerov, prečo by som im ubližovala? Ja im len plním ich sny,” skončila. „Á, čo…” „Viem, na čo sa chceš spýtať,” prerušila ma. „Na toho chlapca a na to, čo ti o tomto všetkom povedal, ” povedala a na chvíľu stíchla. Potom sa zatvárila pohŕdavo a povedala: „Mám na to veľmi jednoduchú odpoveď, moja milá,” usmiala sa. „Ten chlapec klame. Závidí, že on nedostal tú možnosť dostať sa sem, lebo pre mňa nebol dosť dobrý.” Možno to vyznie zvláštne, no uverila som jej. Ona by neublížila ani muche. Tak prečo mne alebo Belle, alebo niekomu inému? rozhodla som sa, že tu pobudnem. Po chvíli ticha sa ma opýtala: „Pridáme sa k ostatným?” ukázala pritom dozadu na mamu a otca, ktorí krájali tortu, a na mojich priateľov. „Prečo nie?” opýtala som sa s úsmevom. „Presne. Prečo nie. To je moja reč! My dve si určite budeme rozumieť,” povedala s úsmevom a opäť sme sa k nim pridali.

Zobudila som sa. Bolo ráno. Na to, že som takmer celú noc strávila v zrkadle, som necítila vôbec žiadnu únavu. Strávila som tam celú oslavu, ktorá bola úžasná!

Potom ma tá žena (ktorej meno stále neviem) odprevadila domov. Boli štyri

133

hodiny ráno. Ľahla som si, že si ešte také dve hodiny pospím. Zobudil ma budík.

Bola som unavená, no vôbec to nebola silná únava, ktorú som čakala. Vstala som a podišla som ku skrini. Keďže vonku svietilo slnko, zvolila som silonky a čiernu sukňu a k tomu vzorované tričko a biele tenisky. Prišla som do kúpelne. Pozrela som sa do zrkadla. Mala som (u mňa nezvyčajne) veľké kruhy pod očami, akoby som celú noc žúrovala. Zrazu mi napadlo, že možno predsa len bolo niečo na tom, čo hovoril Ben o Belle. Tie kruhy pod očami. Tiež som ich mala. No okrem toho mu neverím ani nos medzi očami. A do zrkadla plánujem ísť aj dnes v noci.

Už sa nemôžem dočkať, čo tam pre mňa bude nachystané tentoraz.

Keď som sa vychystala, zobrala som si tašku a išla som do kuchyne za rodičmi. „,Dobré ráno,” pozdravila som sa rodičom.,Dobré ráno, zlatko! Raňajky máš už na stole,” oznámila mi mama. Pozrela som na stôl. Palacinky. S čokoládovou polevou, banánom a trochou šľahačky. Tak som to mala najradšej. Zase sladké raňajky, teraz už naisto musí mať výčitky svedomia. Sadla som si za stôl a začala som jesť. Boli ešte teplé. Pozrela som na hodinky. Bolo 7:45 a ja som mala byť už o ôsmej v škole. „Už musím ísť,” oznámila som im a vstala som zo stoličky. „Dobre, zlatko. O ktorej prídeš?” opýtala sa ma mama. „Asi o tretej. Prečo?” nechápala som. „Len tak,” odpovedala. Škola bola na pomery mesta celkom veľká a moderná. Aspoň niečo, pomyslela som si. Tu je dosť veľká pravdepodobnosť, že knižnica tu bude. Ale načo sú mi knihy, keď mám svet za zrkadlom. Sama som si aj odpovedala – na nič. Zrazu ma z premýšľania vyrušil Ben. Zakričal na mňa. S nevôľou som za ním išla.

Potrebovala som vedieť ešte nejaké veci ohľadom školy. „Ahoj,” pozdravil ma. „Ahoj,” odzdravila som. Spolu sme vkročili do školy. Ukázal mi, kde mám skrinku.

Potom mi ukázal, kde je aká učebňa a trochu mi predstavil zopár učiteliek. Potom zazvonilo. Pozrela som na rozvrh. Prvá hodina: biológia. Tú mám rada, čiže nič strašné. Vstúpila som do triedy a sadla som si na voľné miesto dozadu. Ostatní na mňa divne zízali. Ben sa na mňa pozrel a ústami naznačil – to nič.

Po vyučovaní som išla rovno domov. Na tejto škole sú učitelia celkom milí.

Ani ma nezahltili kopou učenia. Len som bola prekvapená z dnešného testu z angličtiny, o ktorom som nevedela, a aj tak som ho musela písať. Doma som si zložila tašku a mama na mňa zavolala, nech prídem do obývačky. Bola som prekvapená. Asi muselo ísť o niečo dôležité. Možno mi oznámia, že sa vrátime späť do Londýna alebo pravý opak – že tu zostaneme až do mojej maturity.

Obaja tam sedeli v kresle. Ja som si sadla na gauč. Nebol veľmi pohodlný. Chvíľu som hľadala správnu polohu na sedenie, keď vtom mi mama oznámila. „Alex, musíme sa s tebou vážne porozprávať.” „Dobre. O čo ide?” „O to, prečo sme sem prišli,” povedal nervózne otec. Moja zvedavosť stúpala. „Tak už, prosím vás, začnite, som z toho mimo.” „Mám jej to povedať ja?” otec sa spýtavo pozrel na mamu. „Myslím, že bude lepšie, ak jej to poviem ja,” potichu odvetila. „Už mi to povedzte!” zvolala som nedočkavo. „Vieš, zlatko, keď si bola malá, stratila si sa.

Mala si asi tri roky. Bola si veľmi malá a o tvojej…” zrazu mama začala plakať. „O mojej čo?” opýtala som sa nechápavo. „O tvojej pravej mame sa vo štvrti, kde

134

sme bývali, nehovorili veľmi dobré veci. Vieš, ona veľmi pila a keď si sa narodila, nestarala sa o teba najlepšie. No a teda raz si sa stratila. Nehľadala ťa. Akurát sme išli s otcom z nákupu, keď sme si ťa všimli, ako plačúca ideš po ulici. Bola si vystrašená, navyše pršalo a ty si bola len v teplákovej súprave. Tak sme ťa tam nemohli nechať. Zobrali sme ťa k nám domov a dali ti najesť a pozerala si rozprávky. Bola si taká zlatá. Nechceli sme ťa dať späť tvojej mame, lebo sme vedeli, že by sa o teba dobre nestarala. Tak sme zavolali na sociálku a o všetkom sme im povedali. Zobrali ťa na pár dní do detského domova. Tvoja mama o teba bojovala, no každý vedel, že u nej ti nikdy dobre nebude. Dali ťa do detského domova a my sme si ťa adoptovali, lebo sme si ťa hneď v prvý deň obľúbili.

Odsťahovali sme sa s tebou z malého mesta priamo do Londýna a tam sme všetci traja začali viesť šťastný rodinný život. O tvojej mame sme nepočuli. No potom nám na tvoje šestnáste narodeniny zavolala a povedala, že by sa s tebou chcela stretnúť. Báli sme sa toho a tak jediné východisko bolo odviezť ťa na nejaké odľahlé miesto,” skončila. Plakala som. Veľmi som plakala. Takže oni mi väčšinu môjho života klamali. Och, ja ich tak nenávidím! Zdvihla som sa a odišla som. „Alex!” zakričala na mňa mama. „Nechajte ma na pokoji!” prikázala som im a rozbehla som sa do izby. Zabuchla som za sebou dvere.

Vtom som zahliadla zrkadlo. Zrkadlo! Napadlo mi. Možno by som do neho mohla ísť aj teraz, pomyslela som si. Postavila som sa pred zrkadlo a začala som hovoriť: „No tak, svet za zrkadlom, otvor sa! Svet za zrkadlom, otvor sa!” A ono sa otvorilo. Sklo v zrkadle sa začalo zvláštne hýbať rovnako ako v noci. Teraz už z toho zrkadla nevyjdem. Ostatnem tam navždy! Vkročila som doň. Teplý vzduch, v ktorom bolo cítiť vôňu čerstvého pečiva. Paríž, to je Paríž! Výlet s našou školou do Paríža. „O, bonjour!” povedal niekto za mnou. Otočila som sa, aby som zistila, kto to bol. Bola to majiteľka zrkadla. „Bonjour!” odzdravila som. „Čo sa stalo, že si sa tu tak poponáhľala?” opýtala sa s úsmevom. „Nechcem o tom teraz hovoriť.

Mám na vás jednu prosbu,” povedala som. „Počuvam.” „Viete, hovorili ste mi, že tí, čo sa akože stratili, tu zostali navždy,” povedala som s nádejou. „Áno,” prikývla. „Nemohla by som tu zostať aj ja?” opýtala som sa a veľmi som dúfala, že povie áno. „Isteže!” zvolala a jej úsmev sa rozšíril. „Ale iba pod jednou podmienkou. „Pod akou?” zaujímalo ma. „Povieš mi svoje meno trikrát odzadu,” povedala.

Bola to dosť divná podmienka, no čakala som, že jej budem musieť dať svoju dušu či čo. „Dobre teda. Ardnaxela, Ardnaxela, Ardnaxela.“ „Výborne!” zvolala.

Odrazu sa všetko zmenilo na hustú čiernu tmu. Uvidela som v nej pár postáv.

Majiteľka zrkadla odrazu vyzerala ako najmenej 100-ročná stará ženská. Bola strašidelná. „,Ach, ani len netušíš, ako si sa nachytala. Teba nebolo ťažké sem dostať. A to som si myslela, že po všetkom, čo ti ten chlapec povedal, do zrkadla ani nevkročíš! Ach! S naivnejším dievčaťom som sa doposiaľ ešte nestretla,” povedala s úškrnom. „Nechápem to,” povedala som. „Kam sa to všetko podelo?”,No, to je pochopiteľné, že tomu nerozumieš. Vieš, raz za tisíc rokov sa narodí niekto, kto má čarodejnú moc. A žije aj tristo rokov. Ja som ten prípad. Narodila som sa s čarovnou mocou. Už dávno som vedela, ako s ňou budem narábať. Chcela

135

som ju použiť na unášanie detí, no trochu iným spôsobom. Rozhodla som sa, že v tomto dome, ktorý kedysi patril mne, spravím zrkadlo, v ktorom budem žiť.

Potom som dom predala a schovala som sa v zrkadle, v ktorom som vytvorila úžasný svet, do ktorého som lákala a stále lákam deti, ktoré do domu prídu bývať. „A čo z toho máte?” opýtala som sa nechápavo. „Čo z toho mám? Z každého jedného dieťaťa srší radosť a energia. Ja ju z neho stále vtiahnem do seba, a tak je moja mágia mocnejšia. Je tu ešte jedna vec. Nenávidím deti a tínedžerov. Takže aj preto. „Tie deti alebo tínedžeri potom zomrú, nie?” opýtala som sa vyľakane.

Ako som mohla byť taká naivná. Išlo mi do plaču. „Áno. A inak to nebude ani s tebou!” zakričala.

Ja nemôžem zomrieť! Musím sa odtiaľ nejako dostať a potom zničiť zrkadlo.

Tak by som zrejme zničila aj ju. Musím najsť bielu až sivú pohybujúcu sa hmotu.

Tam je!“ všimla som si ju. Teraz sa už len k nej dostať. „Nad čím rozmýšľaš, hm?

Nad tým, aká si naivná a hlúpa?” povedala a zasmiala sa pritom. Veď počkaj, o chvíľu ťa ten smiech prejde. Rozbehla som sa a drgla som ju. Bežala som rýchlo k sivej hmote. Pol tela som už mala zo zrkadla von, keď ma zrazu chytila a ťahala späť. A vtedy som si spomenula na to, čo povedal Ben – o zlej tete, čo Bellu vtiahla do zrkadla. Ach, Bella. Muselo to byť fajn dievča. Nesmiem skončiť ako ona. Z celej sily som čarodejnicu sotila a rýchlo som vyšla zo zrkadla.

O 3 mesiace neskôr Išla som s rodičmi v aute. Vracali sme sa späť do Londýna. Bol to fajn pocit.

Už som sa stihla ozvať aj kamošom. Tešia sa na mňa. Rodičom som ich klamstvo odpustila, no nikdy naň nezabudnem. S mojou pravou mamou sa mám stretnúť pozajtra.

Zrkadlo som rozbila a vyhodila. Teraz už nikomu nebezpečenstvo hroziť nebude. A do Londýna sa schválne vraciame cez letné prazdniny. To, čo som sa z toho všetkého naučila, som si aj zapísala: Po prvé – nikdy neveriť niekomu z divného zrkadla. Po druhé – to, že má mesto lacný názov, a je takmer zabudnuté, neznamená, že sa v ňom nedejú čarovné veci. Po tretie – nadovšetko milujem svoju rodinu, hoci mi klamala.

136

Postava, ktorá vystúpila z plátna Dáša Tverďáková II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice Pred pár rokmi, keď som mala jedenásť, sme sa presťahovali do krásneho domu. Mal obrovské izby a veľa miestností, všelijaké dlhokánske chodby, rôzne druhy dverí a okien. Tri kúpeľne, v ktorých kachličky priam svietili belobou.

Osem izieb - spální, obývačiek - každá vymaľovaná inou farbou. Bazén so saunou, dva skleníky plné všelijakých exotických rastlín, v záhrade klietky s papagájmi a psami rôznych druhov. Uprostred záhrady sa liala voda z fontány do drobného jazierka, na ktorom plávala biela labuť. Pre mňa to bol veľký nádherný dom, dospelí tomu hovorili palác.

Moja mama je veľmi slávna spisovateľka, preto dostáva veľa peňazí a mohla nám kúpiť tento nový dom. Ocko je maliar a dizajnér. Krásne kreslí a tiež dosť zarába, ale on skoro všetko dáva na charity a do detských domovov. Je to preto, lebo aj on bol ako malý v detskom domove a vie, že to tam deti majú často ťažké, tak im chce pomôcť.

Prvých pár týždňov po sťahovaní som trávila spoznávaním domu a okolia.

Vtedy som mala pocit, že to tam nikdy nebudem poznať úplne celé. Ale po mesiaci som už poznala každú izbu, skrýšu a celú záhradu. Všetko tam bolo pekné a skoro nové. Rada som sa hrala so psíkmi, čo tam boli. Už na druhý deň som vedela ich mená: Ajax, Boby, Dina, Džiny, Iris, Katka, Leny, Lucka, Norik, Oto, Rex, Sany, Sára, Timy, Vendy, Zuzka. No aj keď máte šestnásť psov, po čase vás prepadne veľká túžba porozprávať sa s niekým, kto by vám dobre rozumel. Mne bolo vtedy smutno, lebo som nemala žiadnu naozajstnú kamarátku, s ktorou by som sa porozprávala. Ani nevyzeralo veľmi nádejne, že by som si nejakú mala v blízkej dobe nájsť.

Správa o tom, že moja mama kúpila palác (ako to ostatní nazývajú), sa rýchlo rozniesla. Preto sa so mnou chcel “skamarátiť” skoro každý. Hlavne v škole. Ale bolo to len kvôli peniazom. Áno, už v tom veku si deti uvedomovali, že by prim ne mali určite aj nejaké výhody. A predsa nikoho z nich nezaujímala cena skutočného kamarátstva či priateľstva. Takže v škole som skutnočných kamarátov nemala a ani nikde inde som si nijakých nenašla.

Práve som o tom premýšľala a smutne som kráčala po chodbe smerom k mojej izbe, keď sa stalo niečo veľmi zvláštne (dospelí by povedali: nemožné).

Na tej chodbe boli povešané obrazy, ktoré nemaľoval môj ocko, ale mama ich kúpila od nejakých zberateľov. Ani raz som sa na ne doteraz poriadne

137

nedívala, lebo som si povedala, že keď to nekreslil ocko, tak to nemôže byť dosť pekné. Teraz ma však jeden z nich zaujal. Bola to olejomaľba na plátne s veľmi výraznými farbami. Bolo na ňom dievča, približne v mojom veku, ktoré stálo na lúke a pozeralo sa do diaľky na okúzľujúci západ slnka. V duchu som sa karhala, ako som mohla čo i len pomyslieť na to, že by obrazy, ktoré nenamaľoval môj ocko, nemohli byť také pekné ako tie jeho. Trochu smutne som sa pozrela na dievča. “Kiežby si mohla byť moja kamarátka…” vzdychla som si. A vtedy sa to stalo. Zrazu som mala pocit, že dievča v obraze sa začalo zväčšovať a z ničoho nič vystúpilo priamo z plátna akoby spoza záclony! Keď vystúpilo, bolo priesvitné takmer ako duch, ale postupne znova naberala farbu, až mala šaty tak isto červené ako vtedy na plátne. Najprv to vyzeralo, že si sama neuvedomila, čo sa stalo a ďalej neprítomne hľadela na západ slnka- teraz už na plátno a nie naozaj.

Potom sa zrazu pohla. Asi si uvedomila, že nie je v obraze. Od prekvapenia som zadržala dych. Dievčina si najprv nechápavo premerala obraz a potom sa začala obzerať, kde je. Chcela som byť zdvorilá a pozdraviť, lenže ešte som bola dosť zaskočená a tak to znelo takto: “A-a-ahoj! A-ako si sa d-dostala z toho o-obrazu?” bola som zvedavá. Aj ona vyzerala byť prekvapená. “Neviem. Kto si?

A kde to sme?” opýtala sa. “V-volám sa Timotea. Volaj ma Tia,” konečne sa mi podarilo nekoktať. “Sme u mňa doma - v paláci,” dodala som. “Ty bývaš v paláci!?” zvolala. Bola prekvapená ešte viac ako ja, keď som ju uvidela vystúpiť z obrazu.

Pochopila som, prečo. “Nie som princezná ani nikto významný,” zasmiala som sa, ” ale moja mama je známa spisovateľka. Ona ho kúpila, a preto tu bývam.”

“Aha. Och, prepáč. Ešte som sa ti nepredstavila. Maliar, ktorý ma namaľoval, ma nazval Sofia.” “Pekné meno,” povedala som,”ale povedz, čo robíš celé dni, týždne, mesiace…? Veď ten obraz má aspoň desať rokov!” nechápala som to. “No, je to zvláštne, ale keď som bola na plátne, nevedela som, že som v obraze. Vtedy som sa celý čas pozerala len na ten nádherný západ slnka, necítila som ani hlad, ani smäd, ani únavu a ani som sa nenudila,” vysvetľovala Sofia. “A čo všetko vieš o tomto svete?” zaujímalo ma. “Všetko, čo vedel aj maliar, ktorý ma maľoval,” odvetila. Vtedy mi oči zablúdili na hodinky. Už bolo sedem hodín a ja som sa ešte musela učiť do školy. Bolo mi to veľmi ľúto, lebo som predpokladala, že Sofia sa bude musieť vrátiť do obrazu. Keď som sa jej na to opýtala, povedala:” Áno, asi sa radšej vrátim, veď čo by si tvoji rodičia pomysleli? Určite by nám neverili…

Len musím prísť na to, ako sa dostanem späť,” zamyslela sa. Nakoniec to nebolo ťažké. Rozlúčili sme sa:” Ahoj, Sofia, som rada, že som ťa spoznala!” “Ahoj Tia, tešilo ma!” A najprv len pravou nohou vstúpila do plátna, akoby vstupovala za záves. Potom sa zrazu celá zmenšila a už bola na plátne a znova sa pozerala na ten veľkolepý západ slnka.

Moje srdce prekypovalo šťastím z toho, že som si našla kamarátku. Sofia mi sľúbila, že sa na druhý deň znova uvidíme. Išla som si ľahnúť s úsmevom na tvári. Zaspala som takmer okamžite a tej noci sa mi sníval takýto sen: Bola som v triede a učiteľka ma vyvolala, nech prečítam domácu úlohu. Mali sme vymyslieť básničku. Postavila som sa pred tabuľu a veselo som spustila:

138

“Stála priamo predo mnou, bledučká a matná.

Bola to postava, ktorá vystúpila z plátna.

Mala dlhé zlaté vlasy, bola stelesnením krásy.

Mala jemnú hebkú pleť, bronzovučkú ako meď. Červenkavé letné šaty, náhrdelník celý zlatý.

Oči ako fialky pozerali do diaľky.

Klobúčik maličký, na ňom dve mašličky, jedna červená a druhá biela, celkom isto výsledok majstrovského diela.

Bola nádherná a taká unikátna, bola to postava, ktorá vystúpila z plátna.”

139

Svet za zrkadlom Miroslav Sovič II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice Ráno bolo ako každé iné. Už tretíkrát zazvonil budík a vôbec sa mi nechcelo vstávať. Vonku pršalo, fúkal silný vietor a bola ešte tma. Čakal ma ďalší deň v škole, len o čosi ťažší.

Cestou do školy som stretol kamaráta Kamila, chodíme spolu do triedy. Šli sme kúsok spolu, ale pri stánku so sladkosťami sme sa rozišli. Kamil si tam každé ráno nakupuje rôzne sladkosti, ale mne mama zakázala, aby som tam chodieval.

Nemám rád školu, ani nerád vstávam takto skoro ráno. V škole sa nudím a s Kamilom väčšinou vymýšľame, ako by sme sa zabavili. Dohodli sme sa, že sa dnes obaja vytratíme z hodiny matematiky. Podarilo sa nám to, ale náš plán bol ešte smelší. Chceli sme sa dostať do miestnosti na povale školy. Už dlho sme boli veľmi zvedaví, čo je v nej ukryté. Otvoriť dvere nebol pre Kamila žiaden veľký problém. Kamil síce nevedel poriadne čítať ani počítať, ale zato vedel urobiť zázraky len s obyčajnou sponkou. Počas našich ulievaní sme sa uchýlili stále na inom mieste, raz to bola telocvičňa, inokedy šatňa a tak podobne. Ale toto miesto bolo pre nás nepoznané, úplná neznáma. Nikto zo spolužiakov nevedel, čo sa na povale nachádza.

Dvere zavŕzgali, v miestnosti bola veľká tma a vo vzduchu som zacítil prach a zatuchlinu. Vyzeralo to ako sklad plný nepotrebných vecí. Všetky veci boli pozakrývané obrovskými plachtami, boli vysokánske a pôsobili dosť strašidelne.

Dalo by sa predpokladať, že v tejto miestnosti už dávno nebolo ani človiečika.

Nemal som z toho dobrý pocit a trošku som sa bál, ale nechcel som ukázať zbabelosť pred Kamilom. Pomaly sme sa prešli pomedzi všetky tie haldy a postupne sme ich odkrývali. Čoraz viac som horel zvedavosťou, čo sa pod ktorou plachtou ukrýva.

Našli sme truhlicu – bola plná kníh, mohli byť staré možno aj sto rokov a tiež praveké zvieratá – dinosaury… Vzadu v miestnosti stálo niečo obzvlášť vysoké.

Strhol som plachtu a odkrylo sa zrkadlo – nádherné ako z rozprávky, s bohato vyzdobenými zlatým rámom, priehľadné ako to najhlbšie a najčistejšie jazero.

Prešiel som po ňom dlaňou a ono sa rozčerilo ako vodná hladina. Zľakol som sa, keď som pocítil na dlani jeho mäkkosť, akoby sa ním dalo preniknúť. Žeby to bolo zázračné zrkadlo? Čo sa môže skrývať na jeho druhej strane? Zavrel som oči, natiahol pravú ruku a vykročil som…

Ocitol som sa na zelenej lúke plnej sedmokrások, pestrofarebných tulipánov a voňavých fialiek. Všade navôkol bolo počuť spev vtákov a poletovali tu prekrásne motýle. Nebo bolo belasé, príroda pastelovo zelená. Slniečko svietilo a príjemne hrialo. Krásna krajina – iný svet, krajší a jagavejší. Ľahol som si do trávy, cítil som

140

jej jemnosť a rannú vlhkosť. Malé hlodavce a zvieratká boli zvedavé a prítulné, nebáli sa priblížiť. Dívali sa svojimi očami, akoby sa so mnou rozprávali. Mal som pocit, že im rozumiem. Cítil som teplo a lásku. Zbadal som zajačika, akoby ma volal: „Poď za mnou.“ Už som sa chcel za ním rozbehnúť, ale vtom… „Ach, Bože, už zase ten budík! To už je toľko hodín?!“ zaspal som. Asi nestihnem prísť načas do školy. V hlave som mal samé otázniky: „Bol to iba sen?

Krásna krajina za zrkadlom neexistuje? A nie je ani zrkadlo?“ Rozhodol som sa, že to musím určite preskúmať.

141

Sedím na sedadle číslo 7 Miroslava Sviatková II. kategória, ZŠ Malá Ida Čauko, čauko, ja som Emily! Mám šestnásť. Som jedináčik, napriek tomu nie som rozmaznaná. Už druhý rok navštevujem strednú školu. Presne tak dlho chodím do školy rovnakým autobusom a sedávam na tom istom mieste. Na sedadle číslo sedem. Mám ho viac-menej rezervované. Je to sedadlo pri okne s výhľadom na celý autobus.

Bol to obyčajný deň, pre mňa otravná rutina. Išla som do školy. Do autobusu som nastúpila medzi prvými. Ja totiž nezvyknem meškať. Na odjazd boli pripravení skoro všetci. Moji stáli spolucestujúci boli: babka cestujúca k doktorovi, pán v obleku s diplomatkou, červenovlasá slečna so slúchadlami v ušiach, ale aj ostatní bežní ľudia. Skoro som zabudla spomenúť nášho šoféra.

Ten bol, ako obyčajne, čerstvo oholený, s učesanými vlasmi a páchol kolínskou.

Vravím si: „Sme už všetci, vypadnime konečne!“ Na poslednú chvíľu dobehla zmachlená kočka. Mala obuté lodičky na vysokých podpätkoch, v ktorých, mimochodom, vôbec nevedela chodiť. Jedna vec je, že prišla neskoro a druhá, že ani nemala pripravenú hotovosť na kúpu lístka. Môj srdcový tlak stúpal čoraz vyššie, mala som chuť ju schmatnúť za vlasy a posadiť. Nie som veľmi trpezlivá.

Dvere na autobuse sa zavreli a pohli sme sa.

Potom sa to stalo. Na nasledujúcej zastávke nastúpil On. Bolo to ako z trápneho romantického filmu. Z rádia práve spieval Robbie Williams: „I love my life, I am powerful, I am beautiful, I am free...“ No ja som sedela ako prilepená ku sedadlu a zízala na neho. „Trapaaas!“ prebehlo mi hlavou, ale nemohla som sa ani pohnúť. Kúpil si lístok a približoval sa smerom ku mne. Slušne sa opýtal: „Môžem si prisadnúť?“ Nebola som schopná mu odpovedať, bola som z neho totiž hotová. Po chvíli spamätávania som povedala: „Samozrejme!“ Usmial sa na mňa a posadil sa vedľa. Začali sme sa rozprávať. Bolo to super, veľmi sme si rozumeli. Ani neviem, o čom presne sme sa rozprávali. Koniec – koncov, téma nebola podstatná. Dôležité bolo, že vo chvíli, keď som sa pozrela von oknom, môj dobrý pocit bol fuč. Dôvod? Minuli sme zastávku, na ktorej som mala vystúpiť.

Mali ste vidieť môj „fejs!“ KLMN (koniec lásky medzi nami), pekný chalan!

Moje racionálne „ja“ bolo späť. Jediná vec, ktorú som potrebovala v danej chvíli vyriešiť, bola jasná. Prísť do školy načas!

Aj keď sa všetko zdalo ako rutina, bežná cesta do školy, toto bola „topka.“ Verte mi, odvtedy sa nenechávam uniesť hormónmi, keď nastupujú sympatickí chalani do autobusu. Jedenkrát mi to naozaj stačilo.

142

Cestoval som na sedadle číslo 7 Michal Demjan II. kategória, ZŠ Malá Ida Bolo to normálne ráno, v normálny piatok, keď nám mama povedala, že cestujeme do Prahy. Tak sme sa zbalili a vybrali sa na vlakovú stanicu. Nastúpili sme do vlaku a vycestovali.

Sedel som na sedadle číslo 7. Ako sme naberali rýchlosť, tak sa stromy mihali rýchlejšie a rýchlejšie, až od tej rýchlosti omdlel. Keď som sa zobudil, ležal som v hojdacej sieti na lodi a okolo mňa hučali výstrely z diel. Vyšiel na palubu.

Neveriacky som zíral. Zúrila tam bitka medzi pirátmi a Angličanmi. Zrazu ku mne priletel meč a zapichol sa do zeme. V tom istom okamihu sa na mňa vyrútil pirát. Uchopil som meč a začal sa biť. Ani neviem ako, piráta som porazil. Bitku vyhrali Angličania.

Odrazu som omdlel a prebral sa opäť na sedadle vo vlaku. Všetko som povedal mamke, ale ona mi povedala, že to bol len sen. Asi po piatich minútach som zase zaspal. Tento krát som sa zobudil na vesmírnej lodi. Letela na planétu B60. Zrazu začalo blikať červené svetlo, a keď som sa dostal do hlavnej miestnosti, zistil som, že sa na mňa rúti meteorit. Tak som si sadol na kreslo a skúšal tú loď pilotovať.

Keď sa meteorit priblížil k lodi, strhol som riadenie na pravú stranu a vyhol som sa mu. Čo bolo ďalej? Neviem, lebo som opäť upadol do spánku. Keď som sa zobudil, tak som zase sedel na sedadle vo vlaku. Už som o tom nehovoril mamke, lebo by mi aj tak neverila.

Po chvíli sa situácia zopakovala. Zobudil sa pri veľkom kolese s číslami. Zozadu sa ozval hlas: „Vítam vás v súťaži Koleso šťastia, prosím zatočte kolesom!“ Tak som ním zatočil a koleso zastalo na čísle 1 milión eur. Bol som taký šťastný, že som si nevšimol, že zase sedím na sedadle číslo 7. Nejaký neznámy hlas povedal: „ Vlak musel zastať pre komplikácie na trati. Prosíme vás, neopúšťajte svoje sedadlá.“ Na trati boli banditi na koňoch s klobúkmi a pištoľami. Cez okno som videl, ako dvaja z nich vtrhli do vlaku. Pomaly prechádzali jednotlivými vagónmi, až sa dostali do nášho kupé. Namierili na nás zbrane, vytiahli veľké vrece, v ktorom cinkali šperky. Odrazu obaja banditi spadli na zem. Nechápal som, čo sa stalo.

Vysvetlenie prišlo v podobe strojvodcu s veľkou lopatou. Nakoniec všetko dobre dopadlo a polícia ich zatkla.

Potom sa vlak pohol a my sme šťastne dorazili do Prahy tam, kde nás čakal bratranec s ujom. Takto sa skončilo moje cestovanie na sedadle číslo 7.

143

Svet za zrkadlom Natália Vargovčíková II. kategória, ZŠ Malá Ida Keď som bola malé dievčatko, rozmýšľala som, čo sa skrýva za našim starým zrkadlom. Chcela som ho rozbiť, ale bála som sa, že z neho vyjdú všetci tí záhadný duchovia, ktorí v ňom bývajú. Občas, keď je spln, vyliezajú von a robia mi neporiadok v izbe.

Vždy všetko porozhadzujú a ja to musím za nimi upratať, lebo ako mám mame vysvetliť, že ten neporiadok nemám na svedomí ja?!

Teraz, keď som už veľká, našla som si cestičku za zrkadlo. Často tam chodím nazerať. Vidím tam všetky svoje sny a túžby a nachádzam tam milé spomienky na detstvo. Je tam strieborný vtáčik, ktorý krásne spieva. Malý anjelik, ktorý hrá na husličky a modré šteniatko s tými najkrajšími očami. Zrazu nastupujem do nádherného trblietajúceho sa lietadla s bodkovanými krídlami. Kĺžeme sa medzi mäkučkými oblakmi. Vezú sa so mnou aj anjelik, vtáčik a šteniatko. Sedím na sedadle číslo 7. Podo mnou sa zmenšuje svet a nad nami sa na nás usmieva pestrofarebná dúha.

Práve pristávame v Austrálii. Vtáčik odletel k slnku. Odrazu sú tu so mnou aj ocko s mamkou a moja sestrička. Opaľujú sa na krásnej piesočnatej pláži, s tou najjasnejšou oblohou. Anjelik líže zmrzlinu. Skôr, ako ju stihol zjesť, skĺzla mu po krídlach na zem. Moja malá sestrička Tamarka uteká po piesku a naháňa modré šteniatko. Keď sa konečne zastavia, šteniatko si pochutnáva na spadnutej zmrzline anjelika. Smejem sa na tom a je mi tak dobre na duši. Sme všetci spolu.

Nikto sa nikam neponáhľa. Som šťastná a nekonečne vďačná za túto nádhernú chvíľu.

Odrazu všetko pred mojimi očami mizne. Mamka, ocko, Tamarka, anjelik, dokonca aj šteniatko. Krásna pláž sa mení na temné miesto. Lietadlo začína z ničoho nič horieť. Počujem samú seba ako kričím a... a celá spotená sa zobúdzam zo zlého sna. „Čo to malo znamenať?“ pýtam sa sama seba. Prečo som najskôr prežívala nevýslovný pocit šťastia a potom temnotu...?! Asi to bude tým, že život nám neprináša iba krásne, ale i trpké chvíle a my by sme mali byť pripravení prežiť a prijať oboje. Pre istotu, sa však od toho dňa, snažím vyhýbať všetkým lietadlám s bodkovanými krídlami. Na svet za zrkadlom som však nezanevrela. Veď sú v ňom ukryté všetky moje sny a túžby i milé spomienky na detstvo.

144

Svet za zrkadlom Martina Hrabovská II. kategória, ZŠ Malá Ida Oči sa mi pomaličky zatvárajú. Kým ma úplne pohltí spánok, pozorujem tmavomodrú, ba až čiernu oblohu, na ktorej sa ligocú hviezdy ako slzy mojej mamy. Mesiac žiari tak, ako otcove jasné oči, keď ju po prvý raz uvidel. Boli dokonalý pár.

Oči sa mi zatvárajú, no ja celkom jasne vidím obraz rodičov tak, ako som ich videla naposledy - spolu. Zrazu pocítim jemný dotyk ich rúk na čele a vlasoch.

Strhnem sa, zisťujem, že to bol iba sen. Sen príliš krátky na to, že bol taký krásny. Zatváram oči, aby som znovu pocítila ich dotyk. Stane sa. Tento krát sa nestrhnem. Spím ďalej a spím pokojne. Tak, ako keď som bola dieťa. Na perách mi pohráva úsmev, ktorý svedčí o tom, aké je to všetko krásne.

Znova sa to stalo. Znova a opäť to vidím. Je to zrkadlo. Vidím ho nejasne, ale viem rozoznať, že je to niečo lesklé. Vidím v ňom samu seba. Na druhej strane je otec a mama. Cítim, ako mi stekajú slzy po tvári, ale stále mám úsmev na perách. Viem, že mi ublížili. Viem, ublížili aj sebe. Ale napriek tomu ich milujem.

Obávam sa, že to nestačí. Moja predstava o nich dvoch je dokonalá.. Niečo mi však tú predstavu ničí. Ten svet, ten druhý svet za zrkadlom sa zdá byť dokonalý.

No ten môj je utrápený a zničený. Slzy vyschli a úsmev sa stratil.

Pýtam sa sama seba: „Prečo nie je toľko lásky na svete, aby rozbilo tú sklenenú bránu?!“ No odpoveď neprichádza. Odrazí sa od zrkadla, ale nepočuje ju nikto. „Prečo je len smútok a bolesť? Prečo nie je všetko tak, ako je to na druhej strane?“ Uvedomujem si, že tá druhá strana, strana za zrkadlom, odráža ľudské nedostatky. Odzrkadlí ich však v zmysle dokonalosti. Otec ... Mama...

Vždy boli pre mňa dokonalí. Vidím ich, ako sa v zrkadle držia za ruky, nikto ich už nerozdelí...

Predstava pomaly mizne. Pomaly mizne aj zrkadlo. Pomaly miznú tiež spomienky. Ostáva len bolesť. Vlastne nie! Ostáva aj dokonalosť. No len ak zavriete oči a pomaly, ale zreteľne objavíte svet za zrkadlom.

145

Zrkadlo Adela Janoščíková II. kategória, ZŠ Malá Ida Ahojte!

Volám sa Alica a dnes vám porozprávam o mojom dobrodružstve vo svete za zrkadlom. Bol to skoro normálny deň. Zobudila som sa s tým, že sa mám stretnúť s kamarátkami. Keď som prišla na dohodnuté miesto, nikto tam nebol, a tak som čakala a čakala až kým som nedostala esemesku, že sa náš plán zrušil.

Sklamaná som kráčala domov, keď som uvidela starú paniu, ktorá sa vyzerala, že sa zúfalo snaží niečo nájsť. „Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ opýtala som sa. Starenka pohotovo odpovedala: „Ahoj, dievčatko. Nevieš, ako sa dostanem k jazeru?“ Detailne som jej vysvetlila cestu a ona mi na oplátku dala zvláštne semienka, ako prejav vďaky. Nikdy som podobné nevidela, tak som sa chcela opýtať, čo sú zač, ale keď som sa otočila, už tam nebola. Dala som si ich do vrecka a pokračovala smerom domov, ale nedokázala som nad nimi prestať premýšľať. Rozhodla som sa, že ich zo žartu zasadím a uvidím, aká rastlinka mi z nich vyrastie.

Na druhý deň ráno som išla na miesto, kde som ich zasadila. Čuduj sa svete, na mieste stál vysoký strom s nádhernými plodmi. Vyzerali veľmi lákavo, tak som jeden ochutnala. Hneď, ako som do neho zahryzla, upadla som do spánku.

Zrazu som sa zobudila v prázdnej miestnosti s jediným zrkadlom. Nevedela som čo robiť, ale spomenula som si na film, v ktorom hlavný hrdina vstúpil do zrkadla.

Tak som to skúsila aj ja a fungovalo to.

Na druhej strane zrkadla bola zvláštna krajina. Všade navôkol bol les a tri úzke cestičky. Rozhodla som sa vybrať tou strednou. Kráčala som celé hodiny, keď som zrazu započula záhadný hlas: „ Tuším, že sa tu niekto stratil.“ Vystrašene som odpovedala: „ A ... a ... áno, kto si ?“ Nik však neodpovedal. Celá vystrašená som sa rozhodla pokračovať v ceste, a práve vtedy niekto znova prehovoril: „ Musíš utiecť! Si v nebezpečenstve! Poď za mnou a pomôžem ti.“ Hneď ako to dopovedal, spoza kríka sa vynoril lišiak. Išla som za ním, až kým sme nedorazili k malému domčeku.

Rozpovedal mi príbeh o tom, ako netvor z tohto lesa zabil každého, kto do neho vkročil. Ten netvor sa volal Vintigo. Mal dva metre a hlavu jeleňa. Jeho polovica tela bola ľudská, ale namiesto chodidiel mal kopytá. Zapáchal po zdochline a celé telo mal pokryté machom. Lišiakove rozprávanie prerušil ohromný dupot približujúci sa smerom k domčeku. „ Rýchlo! Skry sa pod posteľ!“ vystrašene zašepkal lišiak. Poslúchla som ho a on mi ukázal tajnú cestu. ktorá začínala pod jeho posteľou.

146

Putovali sme ňou hodiny a hodiny, až sme dorazili do úplne zničeného kráľovstva. Tam som sa stretla s kráľovnou, ktorá mi povedala, že som jediná, ktorá môže netvora zabiť. Bola som zdesená a veľmi som sa bála. Po dlhom premýšľaní som sa rozhodla, že im pomôžem. Po namáhavých prípravách nastal deň súboja. Bola som sa nervózna a vystrašená, ale vedela som, že niet cesty späť. Vyzbrojená som odhodlane išla na miesto, kde sa netvor zdržiaval. Bol rovno predo mnou a ja som na neho vystrašená hľadela. „Konečne sa mi niekto postavil!“ s radosťou zvolal. Hľadela som mu priamo do očí. „ Nečakal som že so mnou bude bojovať dieťa. A ešte k tomu dievča!“ vysmieval sa mi. S odhodlaním som vykríkla: „ Dosť bolo rečí zbabelec!“ Ako som to dopovedala, odsekla som mu ruku. Súboj bol namáhavý a vyzeralo, že je to môj koniec. Vyčerpaná som už pomaly odpadávala, keď som zrazu v diaľke zbadala zrúcaninu hradu.

Najrýchlejšie, ako sa dalo, som tam bežala. Skryla som sa za jeden zo stĺpov a čakala na správny okamih. Keď netvor vybehol za mnou, začal ma hľadať.

Otočil sa mi chrbtom a ja som vedela, že je tá správna chvíľa. Potichu som sa priblížila a vrazila mu meč do chrbta. Po malej chvíli padol mŕtvy na zem.

Celá krajina mi ďakovala za záchranu a oslavovala sedem dní a nocí vytúženú slobodu. S každým som sa rozlúčila a po prvom dúšku čarovného lektvaru z krvi netvora som sa šťastlivo dostala naspäť domov.

Po tomto zážitku už nikdy nebudem jesť ovocie, ktoré nepoznám.

147

Svet za zrkadlom Lucia Sauerová II. kategória, ZŠ Malá Ida V jednom meste bol raz celkom obyčajný dom. Všetky domy na okolí boli pestré iba tento dom bol obyčajný a obyčajné bolo aj všetko v ňom. Aj ľudia, ktorí v ňom bývali boli obyčajní. No najobyčajnejšie bolo zrkadlo v Aničkinej izbe. Anička bola druháčka, no na druháčku bola celkom múdra a dosť malá.

Dnes prišla zo školy veľmi smutná, lebo sa jej smiali spolužiačky, že je tučná.

Vošla do izby a tresla dverami. Postavila sa pred obyčajné zrkadlo a obzerá sa v ňom. „Vôbec nie som tučná,“ pomyslela si. „Alebo áno?“ Vtom sa jej niečo mihlo pred očami. Zdá sa jej to alebo cez to zrkadlo niečo prebehlo? No v zrkadle okrem jej odrazu nič nebolo. „Asi sa mi to len zdalo,“ povedala. Zrazu k jej nohám pribehol psík. Bol to krásny veľký strieborno-biely pes. Pozrela sa vedľa seba, no nič tam nebolo. Asi jej šibe. Ale ten pes tam pobehuje a vrtí chvostíkom. „Mamí!“ zavolala. Mama vošla do izby aj s varechou. „Áno? Čo je? Rýchlo to povedz, lebo sa mi pripáli večera.“ „V tom zrkadle je pes.“ „Nič tam nie je, nevymýšľaj si!

Radšej mi pomôž prestrieť stôl. O chvíľu príde domov aj ocko.“ Anička ani nestihla zaprotestovať a mama už bola preč. Pes pobehol ďalej od zrkadla. „Počkaj!“ skríkla Anička. Rozbehla sa za ním a vôbec si neuvedomovala, že je to zrkadlo a môže si udrieť hlavu. Tak strašne ešte chcela vidieť toho psa.

V tom momente si uvedomila, že beží priamo do zrkadla. Chcela zastaviť, ale už bolo prineskoro. Všetko zbehlo tak rýchlo, že si Anička nestihla uvedomiť, kde je a čo sa robí. Krútil a celý svet okolo nej až kým všetko neutíchlo. Anička sa postavila a obzrela sa vôkol seba. Vôbec nevedela kde je. Táto krajina bola úplne iná ako tá, v ktorej žije ona. Zem bola strieborná bez jedinej špinky. Nebo bolo ako tá najkrajšia z najkrajších dúh, stromy sa leskli zlatom a rástli na nich plody, ktoré mali podobný tvar melónu, no boli celé nebovomodrej farby. Na lúke poletovali motýle pestrých farieb. V rieke, ktorá bola priezračná, plávali drobné tyrkysové rybky. Na oblohe leteli vtáky medovej farby. Anička sa nemohla vynadívať. Bolo to také krásne, ale aj veľmi cudzie. „Ahoj.“ Ozvalo sa za ňou. Anička sa otočila a uvidela známeho strieborno-bieleho psa. „Kto to povedal?“ Opýtala sa. „Ja,“ povedal pes. „Ty?“ opýtala sa prekvapená Anička. „Áno, ja“ odpovedal pes. „Ako to, že vieš rozprávať?“ „V našej zemi vedia rozprávať aj zvieratá. Veď nevidíš tie motýle? Vždy tu klebetia ako staré husi, čo bývajú na Dáždnikovom poli. Veď ich počúvaj.“ Anička sa započúvala: „Ach, to je také nespravodlivé,“ povedal červený motýľ. „My, chudáci motýle musíme opeľovať všetky rastliny, zatiaľ víly na nich sypú iba trblietavý prášok na rýchlejší rast.“ „Presne tak, presne tak,“ povedal fialový motýľ. „Mňa už bolia krídelka aj nôžky,“ zafňukal modrý motýľ.

148

„Vŕŕŕ!“ zavrčal pes a rozbehol sa za motýľmi. Tie sa rozleteli a odišli. „Prečo si ich odplašil? Si zlý. Také veci sa nerobia a ešte k tomu pracovali.“ „Prepáč, ale je to otravné, keď to musíš počúvať každý deň.“ „Aj tak si ich nemusel vyplašiť.“ hnevala sa Anička. „Ako sa vlastne voláš?“ vyzvedala. „Volám sa Dunčo,“ predstavil sa psík. „Ja sa volám“ „Anička!“ dopovedal za ňu Dunčo. „Ako to, že vieš ako sa volám?“ začudovala sa. „Naša kráľovná víla Amélia mi povedala, aby som ťa našiel a priviedol k nej,“ povedal psík. „Ale prečo? Chcela by som vedieť, prečo práve ja mám ísť k vašej kráľovnej.“ „Nepýtaj sa ma, keď chceš vedieť viac, poď za mnou,“ povedal Dunčo.

Anička sa nedala dlho prosiť, nuž rozbehla sa za psíkom, lebo ten už bežal preč z lúky. Bežala najrýchlejšie ako vedela, ale Dunčo bol stále pred ňou. Cestou prešli cez medený most, pod ktorým spal vodník Dudroš. Volal sa tak preto, lebo stále dudral a vždy mu všetko vadilo. Ani teraz to nebola výnimka. Keď Anička stúpila na most, otvoril oči a začal dudrať: „Tá dnešná mládež, vždy sa niekde ponáhľa a ja si ani pospať nemôžem!“ pozrel sa hore a zrúkol na Aničku. „Hej ty tam, nedup na tom moste, chcem si pospať!“ „Prepáčte, ja chcem len prejsť na druhú stranu rieky,“ ospravedlnila sa Anička. „Tak teda choď, ale varujem ťa, nabudúce, keď sa čo i len dotkneš tohto mostu, zhodím ťa do rieky a je mi jedno, či vieš alebo nevieš plávať!“ Anička prebehla cez most. Dunčo na ňu čakal na druhej strane rieky. „Kto to bol?“ opýtala sa. „To bol iba starý vodník Dudroš.

Volá sa tak preto, lebo vždy dudre, dokonca aj keď sa narodil už dudral. Hovorí sa, že nemá rád deti.“ Anička sa ešte raz pozrela na most a pobrali sa ďalej.

Dunčo už nebežal, ale išiel vedľa Aničky. Keď išli popri Zmrzlinových vrchoch, sánkovali sa tam trpaslíci. „Pozrite chlapci, s kým to Dunčo ide?“ opýtal sa dosť tučný trpaslík. „Tučo, ty by si celý deň len na jedlo a na dievčatá pozeral,“ povedal chudý trpaslík. „A ty, Chudko, by si iba celý deň športoval!“ nahneval sa Tučo. „Šport je zdravý,“ protestoval Chudko. „Ale aj jedlo je zdravé.“ V tom sa obidvaja pustili do súboja. „Ich si nevšímaj,“ povedal Dunčo. „Sú to šialenci, vždy sa hádajú.“ A tak cestovali ďalej. Išli cez les, kde stretli macka Lacka a ten im dal med pre kráľovnú.

Potom išli ďalej, až kým neprišli k zámku, kde bývalá víla Amélia. Bol to nádherný veľký zámok, ktorý bol postavený zo samých krištáľov. Všetky boli ostré a ani jeden nebol ošúchaný. Keď Anička na jeden pozrela, uvidela svoj vlastný odraz. Keď vošli dnu do zámku, bol tam veľký krištáľový trón a pred ním dlhý stôl a nad stolom krištáľový luster. Všetko sa to lesklo novotou. Pri tróne stála krásna víla. Vlasy mala dlhé až po kolená, oči mala až žiarivo modré a na sebe mala krásne dlhé biele šaty. „Ahojte,“ pozdravila sa. Dunčo sa uklonil a povedal: „Dobrý deň.“ Anička ho napodobnila a tiež sa pozdravila. „Vitajte. Som rada že si prišla,“ povedala víla Amélia. „Priniesli sme vám med od macka Lacka,“ povedal Dunčo. „Prečo ste ma zavolali do vašej zeme?“ opýtala sa Anička. „Preto, lebo si veľmi múdre a nadané dievča,“ odpovedala víla. „Také deti ako si ty, sa nevidia každý deň. Naša zem potrebuje od teba pomoc.“ „Akú?“ chcela vedieť Anička. „Kde sa táto zem

149

nachádza a ako sa volá?“ „Toto je svet za zrkadlom,“ povedala víla Amélia. „Táto zem ťa potrebuje preto, lebo nikto tu už nechce bývať. Je to kvôli tomu, že sa sem presťahovala vrana, ktorá každého diriguje a robí zlé veci. Nikto ju preto nemá rád. Ona však odtiaľ nechce odísť. Ani mňa, kráľovnú, nepočúva.“ „Každému lezie na nervy,“ dodal Dunčo. „Mysleli sme si, žeby si nám mohla pomôcť,“ dokončila Amélia. „Rada vám pomôžem, ak budem môcť, ale najskôr musím pomôcť mame. Má toho veľa.“ „Rozumiem ti, ale vrátiš sa?!“ „Sľubujem, že áno, ale ako sa vlastne dostanem domov?“ „Na to sme tiež mysleli. Tu máš zrkadielko. Stačí, keď ho otvoríš a stlačíš tento malý gombík. Keď sa budeš chcieť vrátiť späť, vojdeš opäť do zrkadla v tvojej izbe,“ povedala víla Amélia a podala jej malé okrúhle strieborné zrkadielko. Anička si zobrala zrkadielko a otvorila ho. V strede bol malý modrý gombík. „Teraz choď domov. Keď budeš chcieť prísť späť, tak si kedykoľvek vítaná.“ Dunčo prišiel k Aničke a oblizol ju. „Ahoj,“ povedal smutným hlasom. „Budeš mi chýbať.“ „Neboj sa, o chvíľu sa zase uvidíme,“ poškrabkala ho Anička za ušami a ešte raz sa pozrela na vílu Améliu. „Dovidenia,“ povedala a stlačila malý modrý gombík.

Všetko naokolo zmizlo a ona ležala na zemi vo svojej izbe. Najprv si pomyslela, že sa jej to celé iba zdalo, no v ruke pocítila, že niečo drží. Pozrela sa a uvidela tam malé zrkadielko. Postavila sa a pozrela sa do čarovného zrkadla, o ktorom si vždy myslela, že je iba také obyčajné. Až teraz jej svitlo, že nie je všetko len o kráse, ale o tom, aké to je zvnútra.

150

151

ORGANIZÁTOR:

WWW.ULET.SK

ĎAKUJEME NAŠIM PARTNEROM A SPONZOROM:

WWW.LEMUR.SK

DS REPLIKA ZŠ Ľudovíta Fullu

2017 152