O tajomných husároch
viac neuvidia. Keď tak urobil, zafúkal vietor a husár aj s koňom zmizli. „Čo to bolo? Počula si už o niečom takom?“ vyzvedala Helenka. Mariška vravela, že nie, že nikdy o ničom takom nepočula a bude lepšie, ak sa rýchlo vrátia domov. Ako dievčatá povedali, tak aj urobili. Ponáhľali sa a už nepreriekli ani slovka. Ale keď doma prišli k mame, všetko jej rozpovedali. „Naozaj ste videli toho husára?“ mame sa to zdalo čudné. „Až trikrát!“ povedali Mariška s Helenkou naraz. „A bol to vždy ten istý husár?“ vyzvedala mama ďalej. „To nevieme. Možno áno, možno nie. Vyzeral vždy rovnako. Predsa všetci husári sa na seba podobajú. Červený kabát, dlhá šabľa a veľké fúzy,“ vravela Helenka. „Viete, dcéry moje, aj keď ten husár možno vyzeral strašidelne, netreba sa ho báť. On vás chránil,“ riekla mama. „A pred čím nás chránil?“ pýtala sa zvedavá Mariška. „Neviem. Možno vám hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Možno boli v lese zbojníci, alebo ste sa rozprávali o bosorkách a tie vás začuli.“ Keď to mama povedala, Mariška s Helenkou dostali strach. „Ale už sa nebojte. Už vám nič nehrozí. Viete, hovorí 66
konyv egesz oldalas illusztraciokkal.indd 66-67
Rozprávkové kráľovstvo slimáka Kraska
sa, že kedysi bolo okolo Dlhej Vsi veľa dedín. Keď tu vtrhli Turci, dediny vypálili. Iba Dlhá Ves ostala, lebo Turkov vyhnali husári. Ale neboli to obyčajní husári, ale začarovaní. A vraj dodnes chodia po lesoch okolo dediny, ale sú neviditeľní. Ukážu sa len tomu, kto potrebuje ich pomoc. A keby bolo najhoršie, keby bolo tak zle, že ani husári nič nezmôžu, potom je potrebné nájsť starú listinu ukrytú v kostolnej veži,“ pozrela mama na obe dievčatá a Mariška hneď zvýskla. „Tak predsa je to pravda! Predsa je v guli na kostole schovaný papier a na ňom napísané niečo dôležité. Niečo, čo môže všetkým pomôcť.“ „Tak je. Tak sa hovorí,“ prikývla mama a obe dievčatá si potom sadli za stôl, aby sa najedli. Aj slimáčika Kraska ukázali mame a tá sa veľmi čudovala, že slimáka v zime ešte nevidela. Vraj aj za tým bude dáke kúzlo. Samozrejme, iba slimáčik Krasko vedel o kúzle trpaslíka Jaskynkára. Usmieval sa však, pretože sa už nebál. A aj preto sa usmieval, lebo zažil deň plný dobrodružstiev. Videl, ako uhliari robia drevené uhlie, počul o kamennom kresle kráľa Bela, o starom dube, kde sa stretávajú bosorky, ba videl aj tajomného husára, ktorý so svojimi druhmi stráži dedinu Dlhá Ves. Potom sa dievčatá hrali s Kraskom až do večera. Kŕmili ho šťavnatými lístkami z kvetov, ktoré mali doma v kvetináčoch a bolo mu dobre. A keď sa večer zotmelo, Krasko vošiel do ulity, aby sladko zaspal. Avšak ešte skôr, 67
16.10.13 18:20