Šesť najčastejších druhov dokazovania. Čerpané aj z kapitol 4-6 Objavovania sveta
debatou. Argument z princípu
Predpoklad 1: Je správne, ak bohatí viac prispievajú do rozpočtu. (súd/hodnotenie) Predpoklad 2: Pri progresívnych daniach prispievajú bohatí viac do rozpočtu. (pozorovanie/opis) Záver: Progresívne zdaňovanie je správne. Odvoláva sa na princíp – súd, ktorý je vo všeobecnosti uznávaný za platný. V našom prípade je princípom Predpoklad 1. Pozorovanie (Predpoklad 2) slúži na prepojenie princípu so záverom, ktorý chce debatér presadiť. Argument z princípu je založený na deduktívnom postupe, preto sa o ňom dá povedať, že ak platia jeho predpoklady a pri usudzovaní sa postupuje správne (napríklad sa nezavádzajú nové pojmy), tak jeho záver je tiež platný. Pre debatérov je preto dôležité sústrediť sa predovšetkým na to, aby rozhodcu presvedčili o správnosti svojich súdov aj pozorovaní, asi najčastejľou argumentačnou chybou býva preskočenie otázky. Pre ich oponentov je najúčinnejšie zamerať sa buď na nedostatky v pozorovaniach (napríklad spochybňovať ich pravdivosť alebo hľadať prvky, ktoré spozorované neboli) alebo na súdy (napríklad obrátiť ich hodnotovú interpretáciu alebo aspoň marginalizovať tú, ktorá bola prednesená) Argument z príkladu
Príklad 1: Švédske progresívne zdaňovanie funguje. Príklad 2: Nemecké progresívne zdaňovanie funguje. Príklad 3: Kanadské progresívne zdaňovanie funguje. Záver: Progresívne zdaňovanie funguje vo všeobecnosti. Tento druh argumentácie predpokladá, že vlastnosti, ktoré sa dajú badať u vybraných členov skupiny sa budú dať badať u všetkých, alebo aspoň skoro všetkých jej členoch. Keďže tento argument je postavený na induktívnom postupe, jeho pravdivosť sa nedá nikdy dokázať. Prinajlepšom sa pri ňom tak dá povedať, že platí napríklad s veľkou pravdepodobnosťou.“ Pri tvorbe tohto druhu argumentov si treba dať pozor (aj) na tieto časté argumentačné chyby: unáhlené zovšeobecnenie, zaujatá vzorka, zámenu časti za
celok a skupinu zbytočných argumentov. Pre oponentov je teda najúčinnejšie popierať
správnosť opisu (tvrdiť napríklad, že v Kanade nie je progresívne zdaňovanie), alebo preukázať, že daný argument z príkladu je v skutočnosti jednou alebo kombináciou niektorých zo spomenutých argumentačných chýb. Povedané stručne, môžu tvrdiť, že príklad, aj keď opisuje realitu, nie je správne zasadený do kontextu daného argumentu. Argument z autority
J. M. Keynes bol zástancom progresívneho zdaňovania, preto je správne. Pri tomto druhu argumentov sa často jedná o argumentačnú chybu (konkrétne argument
ad verecundiam). V skutočnosti však môže byť prijateľný ako argumentačný postup, za predpokladu, že si debatéri obhája, alebo im aspoň nikto nevyvráti, platnosť týchto základných princípov: 1. V danej oblasti môže existovať autorita. 2. Daný zdroj skutočne je v tejto oblasti autoritou. 3. Zdroj nebol pri vyslovení názoru obmedzovaný napríklad nedostatkom vedomostí, tlakom zvonka, atď. 4. Zdroj nemal pri vyslovení názoru nejakú postrannú motiváciu (ako sa niekedy zvykne
hovoriť,
psychológovia
vám
vždy
doporučia
vyhľadať
pomoc
profesionálneho terapeuta) Argument zo štatistiky V zásade kvantifikovaná verzia argumentu z príkladu. Platia pre ne tie isté zásady. Okrem toho je zoznam zásad správnosti uplatnenia štatistiky „obohatený“ aj o zásady prijateľnosti argumentu z autority, keďže štatistiky nevznikajú spontánne, ale z niekoho iniciatívny. Argument z analógie
Európa má s progresívnymi daňami dobré skúsenosti, preto ich bude mať aj Amerika. Analógia je založená na predpoklade, podľa ktorého z podobnosti v niektorých vlastnostiach vyplýva podobnosť v iných vlastnostiach alebo v správaní sa v určitých situáciách. Pre prekladateľa analógie je preto najdôležitejšie čo najlepšie preukázať
podobnosť prípadov, ktoré porovnáva v oblastiach relevantných pre daný argument. Jeho oponent má priestor tvrdiť predovšetkým, že si tieto dva prípady nie sú podobné v iných dôležitých vlastnostiach, alebo že ich podobnosť nie je pre tento argument dôležitá. Argument z kauzality
Príčina: Vo Švédsku funguje progresívne zdaňovanie. Následok: Bohatí Švédi ochotne platia vysoké dane. Záver: Progresívne zdaňovanie spôsobilo, že bohatí Švédi ochotne platia vysoké dane. Príčinno-následkové argumenty sú tiež induktívne svojou povahou. To znamená, že príčinno-následkové vzťahy sa skôr dajú odpozorovať než dokázať. Tieto argumenty tvrdia, že jeden jav spôsobuje druhý. Matematik by povedal, že ho implikuje. Niekedy v prvom ročníku na strednej škole zvyknú učitelia matematiky nakresliť tabuľku pravdivostných hodnôt implikácie, ktorá po miernej debatnej úprave vyzerá asi takto: Prípad (1) (2) (3) (4)
Príčina Prítomná Prítomná Neprítomná Neprítomná
Následok Prítomný Neprítomný Prítomný Neprítomný
Príčina spôsobuje následok Áno Nie Možno Možno
Pre debatérov v reálnych situáciách to znamená nasledovné: Ak nájdu dôkazový materiál zodpovedajúci prípadu (1) (Objavovania sveta debatou toto volá metódou súhlasu, mohlo by sa jednať napríklad o už spomenutý prípad Švédska), poslúži im ako podpora pre obhajovanie existencie príčinno-následkového vzťahu. Aby tento vzťah vyvrátili, zíde sa im nájsť prípady (2) (krajín, ktoré síce majú progresívne dane, ale bohatí si zvyknú nájsť cestu systém čo najlepšie oklamať). Prípady (3) a (4) samy o sebe nestačia na potvrdenie alebo vyvrátenie existencie vzťahu, ale môžu tvrdeniam debatérov pridať na váhe. Prípad (3) (napríklad krajiny, v ktorých sa spokojnosť bohatých docielila ináč ako progresívnymi daňami) môže poslúžiť tímu popierajúcemu vzťah, aby poskytol alternatívne vysvetlenie situácie, o ktorej rozpráva jeho oponent. To môže dokonca viesť k tomu, aby tento tím v prípade, že jeho oponent svoj následok považuje aj za svoj želaný cieľ, predstavil obecenstvu svoju vlastnú, alternatívnu, možno účinnejšiu cestu k nemu. Prípad (4) (krajiny kde nemajú ani progresívne dane, ani ochotných bohatých) môže poslúžiť ako dodatočný dôkazový materiál pre podporu
vzťahu, keďže debatéri môžu tvrdiť, že následok sa bez ich príčiny nedostaví. (Objavovanie sveta debatou o tomto hovorí ako o metóde rozdielu.) Okrem toho má oponent existencie príčinno-následkového vzťahu stále možnosť poskytnúť obecenstvu alternatívny pohľad na situáciu, v ktorom nemusí popierať to, že príčina a následok sú alebo nie sú prítomné tak, ako ich opisuje jeho oponent, ale ponúkne alternatívne vysvetlenie situácie, napríklad poukáže na (ne)prítomnosť inej príčiny, ktorá v skutočnosti spôsobuje následok. Pri tvorbe príčinno-následkových argumentov si okrem toho treba dať pozor hlavne na tieto argumentačné chyby: post hoc ergo propter hoc (po niečom, teda pre niečo), cum
hoc ergo propter hoc (spolu s niečím, teda pre niečo) alebo zámenu príčiny za následok. Viac k tejto téme v kapitole 8 Objavovania sveta debatou.