Hlas vo vetre – ukážka

HLAS VO VETRE P R VÁ Č A S Ť T R I L Ó G I E V Z N A M E N Í L E VA

Americký originál (Voice in the Wind): © 1993, 2002 and 2012 by Francine Rivers All rights reserved. Published by arrangement with Browne & Miller Literary Associates, LLC. Translated by permission.

Slovenské vydanie: ©2016 KUMRAN, s. r. o.

www.kumran.sk

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná, uložená do informačných systémov ani inak rozširovaná (elektronicky alebo mechanicky) bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.

Preklad: Jana Seichertová Jazyková korektúra: Eva Petrovičová Zodpovedný redaktor: Eva Štrbová Obálka a grafická úprava: Štefan Talarovič Originál obálky: Robert Papp Foto na obálke: Leen Ritmeyer, Elaina Burdo Tlač: Tlačiareň HEIDY, s. r. o.

Prvé vydanie

ISBN 978-80-89487-76-9 (súbor) ISBN 978-80-89487-77-6

294

HLAS VO VETRE

„Nikam. Poznám lekára, ktorý je veľmi diskrétny a príde za tebou domov.“ Kalaba vstala. Júlia jej stisla ruku ešte silnejšie a uprela na ňu obrovské vystrašené oči. „Zostaneš so mnou, kým nebude po všetkom?“ Kalaba ju nežne pohladkala po tvári. „Urobím čokoľvek chceš, Júlia.“ „Chcem ťa mať pri sebe. S tebou sa budem cítiť lepšie.“ Kalaba sa sklonila a jemne ju pobozkala na pery. „Nezradím ťa ako ostatní. Nie som ako tvoj otec alebo Caius.“ Vzpriamila sa a usmiala sa na Júliu. „Rozhodla si sa múdro. Až bude po zákroku, rýchlo naň zabudneš a začneš znovu žiť. Naučím ťa všetko, čo potrebuješ vedieť, aby si zase neotehotnela.“ Júlia za ňou hľadela, kým nevyšla z miestnosti. Len čo zostala sama, zakryla si tvár rukami a rozplakala sa.

Hadaša vedela, že má nechať Júliu samu, keď jej príde návšteva.

Našla si inú prácu a čakala, kým ju zavolá. Dnes pracovala v záhrade so Sergiom, otrokom z Británie. Keď Júlia vyšla z domu, Sergius sa presunul o poriadny kus ďalej, aby bol v bezpečnej vzdialenosti, keby jeho pani dostala záchvat hnevu.

Zdesená Hadaša zbadala, že Júlia už zase plače. Od Oktáviinej návštevy sa jej pani zdala nervózna, nespokojná a často mala slzy hnevu na krajíčku. Ani Kalaba jej zjavne nezlepšila náladu. Júlia si sadla na slnko a posťažovala sa, že jej je zima. Hadaša jej priniesla šál, no Júlia sa ďalej triasla. „Je vám dobre, pani moja? Spôsobuje to vaše dieťa?“ Júlia stuhla. Dieťa. Kalaba ju poučila, že to ešte nie je dieťa. Kalaba bola múdra. „Zaspievaj mi,“ prikázala jej stroho a kývla hlavou k malej harfe vedľa nej. Mala kožený remeň, takže Hadaša ju mohla nosiť všade so sebou. Odkladala ju, len keď pracovala alebo spala. Júlia sledovala Hadašu, ako ju berie a jemne udiera do strún. Tichá melódia jej upokojila napnuté nervy.

Hadaša spievala, no všimla si, že Júlia ju takmer nepočúva. Zdala sa jej roztržitá a nepokojná. Pozorovala svoju paniu, ako rukami krčí svoju vlnenú tógu. Napokon zovrela látku v hrsti tak silno, že jej obeleli hánky. Hadaša odložila harfu a zamierila k nej. Kľakla si a chytila Júliu za ruky „Čo vás trápi?“

F R A N C I N E R I V E R S O VÁ

295

„Toto... tehotenstvo.“ „Máte strach? Nebojte sa, pani moja,“ upokojovala ju. „Je to najprirodzenejšia vec na svete. Pán sa na vás usmial. Dieťa je najväčšie požehnanie, ktoré Boh môže žene dať.“ „Požehnanie?“ vyhŕkla roztrpčená Júlia. „Nosíte nový život...“ Júlia odtiahla ruku. „Čo ty o tom vieš?“ Vstala a odišla od nej.

Pritisla si prsty k spánkom a snažila sa ovládnuť svoje rozbúrené city.

Nesmie na všetko reagovať ako dieťa. Kalaba má pravdu. Musí prevziať kontrolu nad svojím životom.

Obzrela sa na Hadašu. Otrokyňa ešte vždy kľačala vedľa mramorovej lavičky a súcitne na ňu upierala svoje hnedé oči. Júlia si pritisla ruku na srdce a pocítila nevýslovný smútok. Hadaša ju milovala. Práve preto ju tak veľmi potrebovala a doviedla si ju od svojich rodičov. Skrivila ústa. Aká poľutovaniahodná irónia, že bezpodmienečnú lásku našla až u otrokyne! Mali jej ju dať rodičia... a Caius. „Nevieš si ani predstaviť, ako sa trápim, Hadaša. Netušíš, aké je ustavične vracať, cítiť únavu a žiť s manželom, ktorý ťa odkopol. Čo o tom môžeš vedieť, keď si nikdy nemilovala muža tak, ako ja milujem Caia?“ Hadaša pomaly vstala. Skúmavo sa zahľadela na Júliu a nechápala, prečo sa tvári tak zúfalo. „Nosíte pod srdcom jeho dieťa.“ „Dieťa, ktoré nechce a ktoré nás rozdelilo. Nehovor mi o požehnaní od bohov!“ zvolala nahnevane Júlia. „Doprajte si trochu času, pani moja.“ Prečo Júlia nemá oči a uši?

Keby ich mala, videla by a počula Pána a uvedomila by si, že ju požehnal. „Čas nič nezmení,“ vyhlásila Júlia, „iba všetko sťaží.“ Kalaba mala pravdu. Musí vziať svoj život do vlastných rúk a dať všetko zase do poriadku. Napriek tomu mala strach zo svojho rozhodnutia.

Pochybnosti do nej dobiedzali ako osy. Možno to bolo bežné rozhodnutie, ale bolo aj správne? A ak bolo správne, prečo o ňom ustavične pochybuje?

Existovali vôbec správne a nesprávne rozhodnutia? Nezáviseli vždy od okolností? Nebolo v živote najdôležitejšie šťastie?

Chcela, aby Hadaša pochopila, aké muky prežíva. Túžila po jej ubezpečení, že všetko bude v poriadku a že sa rozhodla správne. Želala si, aby jej otrokyňa potvrdila, že to, čo sa chystá urobiť, je jediný

296

HLAS VO VETRE

spôsob, ako môže zachrániť svoj vzťah s Caiom. Keď však pozrela do očí malej Židovky, nedostala zo seba ani slovo. Nesmela sa jej zdôveriť.

V tom, čo Kalaba považovala iba za symbol, Hadaša videla život.

Prečo by jej malo záležať na názore otrokyne? Hadaša nič nevedela a nič neznamenala. Bola otrokyňou, ktorú odkopol jej vlastný neviditeľný boh. „Tvrdíš, že je to požehnanie, lebo ti to niekto povedal,“ obvinila ju Júlia. „Keď spievaš a poučuješ ma, iba opakuješ cudzie slová a myšlienky. Toto si vždy robila s Claudiom? Recitovala si mu zo svojej Biblie a rozprávala si mu svoje príbehy? Nemáš vlastný názor. Ako by si mohla pochopiť, čo musím vytrpieť a aké ťažké rozhodnutia musím urobiť?“ Výčitky adresované Hadaši jej však nepriniesli úľavu. V skutočnosti sa cítila ešte horšie. „Som unavená. Idem si dnu oddýchnuť.“ „Prinesiem vám trochu vareného vína, pani moja.“ Hadaša svojimi súcitnými slovami nasypala soľ do otvorenej rany.

Júlia zlostne vybuchla. „Nič mi nenos! Nepribližuj sa ku mne! Daj mi pokoj!“ Caius sa vrátil domov neskoro popoludní. Zúril a Júlia pochopila, že zase prehral na pretekoch. Jej rozhorčenie rástlo. Nakoniec neodolala a trochu ho podpichla. „Keď som ťa sprevádzala, vždy si mal šťastie,“ pripomenula mu.

Caius sa trochu otočil a zazrel na ňu tmavými zlostnými očami. „A ty máš šťastie, že si bola bohatá, moja drahá, lebo inak by som na teba dva razy nepozrel.“ Jeho kruté slová ju zasiahli ako úder do brucha. Od bolesti sa nemohla nadýchnuť. Myslel to vážne? To nebolo možné. Hovoril z neho alkohol. Keď sa opil, vždy bol krutý. Chcela mu odseknúť a zasiahnuť ho na citlivom mieste, no nenapadli jej vhodné slová. Chladno sa na ňu usmial a jeho posmech ju trhal na kusy. Bol nevyspytateľný a vedel to.

Caius si nalial plnú čašu vína a vypil ho na jeden dúšok. Zrazu v ňom vzkypel hnev a hodil prázdnu striebornú čašu na opačný koniec miestnosti. S rinčaním sa rozbila o stenu s maľbou šantiacich panien a satyrov. Júlia sa mykla. „Radšej sa modli, aby som mal na pretekoch väčšie šťastie,“ dodal záhadne a odišiel.

Nasledujúce ráno prišla Kalaba veľmi zavčasu. Sprevádzala ju nízka Rimanka v snehobielej tóge so zlatým lemom. Otrok kráčajúci za ňou niesol pod pazuchou strašidelne vyzerajúcu vyrezávanú truhlicu.

F R A N C I N E R I V E R S O VÁ

297

„Netvár sa tak vydesene, Júlia,“ prihovorila sa jej Kalaba a objala ju. „Aselina je v tomto veľmi dobrá. Urobila to už veľa, veľa ráz.“ Viedla ju chodbou s mramorovou dlažbou do jej komnát. „Má bezchybnú povesť a v jej kruhoch si ju veľmi vážia. Minulý rok napísala prácu o metódach vykonávania potratov, o ktorú lekári prejavili veľký záujem. Nemáš sa čoho báť.“ Aselina prikázala jednému z Caiových otrokov, aby doplnil do panvice žeravé uhlie a udržiaval v miestnosti teplo. Jej otrok postavil vyrezávanú truhlicu na stôl, otvoril ju a vybral z nej amforu. Časť obsahu vylial do čaše, potom do nej pridal víno a podal ju Júlii. „Vypite to.“ Sladké víno chutilo ako žlč. „Všetko,“ zdôraznila Aselina a pritisla jej čašu k perám. „Do poslednej kvapky.“ Stála tam a pozorovala Júliu, ako pije. Potom jej vzala prázdnu čašu z trasúcich sa rúk a podala ju svojej otrokyni. „Vyzlečte si šaty a ľahnite si na chrbát.“ Júlie sa zmocnila panika. Kalaba podišla k nej a pomohla jej. „Všetko sa dobre skončí,“ zašepkala Júlii. „Dôveruj mi a snaž sa uvoľniť. Potom to pôjde ľahšie.“ Keď ju Aselina dôkladne prezrela, niečo do nej vsunula a nechala to tam. Vystrela sa a umyla si ruky v mise s vodou, ktorú pred ňou držal otrok. „Už pokročila viac, ako ste tvrdili.“ „Nebola si istá,“ odvetila ticho Kalaba.

Aselina si vzala uterák a zastala nad Júliou. Usmiala sa na ňu, podala uterák svojej otrokyni a položila dlaň Júlii na čelo. „Čoskoro pocítite kŕče, moja drahá. Nepríjemné pocity potrvajú, kým vaše telo nevypudí hromadu tkaniva. Zopár hodín, nič viac.“ Odstúpila od nej a letmo pozrela na Kalabu. „Mohli by ste na slovíčko...“ Šepkali si neďaleko dverí. Kalabin hlas znel nahnevane. „Zvýšili ste cenu,“ počula Júlia jej námietku. „Po mojich službách je veľký dopyt a vy ste trvali na tom, aby som to urobila hneď. Musela som zmeniť svoje plány, aby som mohla prísť sem.“ Kalaba sa vrátila a sklonila sa k Júlii. „Mrzí ma to, Júlia, ale musím sa ťa na niečo spýtať. Máš poruke nejaké peniaze?“ „Nie. Všetky mi spravuje Caius.“ „To musíš zmeniť,“ odvetila namrzene Kalaba, „ale teraz s tým nič neurobíme. Dám jej tvoje perly, kým zoženieme hotovosť.“

298

HLAS VO VETRE

„Moje perly?“ zľakla sa Júlia. „Nechá si ich iba dovtedy, kým sa porozprávam s Caiom a získam od neho peniaze, ktoré dlhuješ Aseline za jej služby. Nepozeraj sa na mňa tak vyčítavo. Nemusíš sa báť, že svoje perly nedostaneš späť.

Zajtra popoludní ti ich vráti, sľubujem. Kde sú?“ Aselina odišla z vily s perlami.

Júliine kontrakcie sa začali o hodinu a vracali sa čoraz silnejšie a rýchlejšie, jedna za druhou. Zvíjala sa od bolesti a telo jej čoskoro zalial pot. „Sľubovala si, že to nebude bolieť,“ stonala a prstami sa zarývala do prikrývok. „Nebráň sa tomu, Júlia. Keď sa uvoľníš, nebude to tak veľmi bolieť.

A prestaň tlačiť. Ešte je priskoro.“ Na konci jednej kontrakcie Júlia vzlykla. „Chcem svoju matku.“ Keď prišla ďalšia, začala prevaľovať hlavu na vankúši zo strany na stranu a znovu sa rozstonala. „Hadašu... priveďte mi Hadašu!“ Hadaša prišla na prvé zavolanie. Len čo vošla do Júliiných komnát, pochopila, že sa stalo niečo strašné. „Je tu tvoja slúžka, Júlia. Dúfam, že sa konečne upokojíš,“ zasyčala Kalaba. „Pani moja,“ zvolala vystrašená Hadaša a sklonila sa nad Júliou. „Dieťaťu sa niečo stalo?“ „Buď ticho, hlupaňa!“ zasyčala na ňu Kalaba, zablýskala na ňu čiernymi očami a odstrčila ju nabok. „Prines misu s teplou vodou a uterák.“ Znovu sa sklonila k Júlii, s úsmevom jej položila ruku na biele brucho a nasadila upokojujúci zaliečavý tón. „Už to máš takmer za sebou, Júlia. Vydrž ešte chvíľočku.“ „Och, Juno, buď milosrdná...“ precedila Júlia cez zuby, nadvihla plecia a z celej sily potlačila. „Mám zavolať lekára?“ ponúkla sa Hadaša a naliala do misy vodu. „Ten tu už bol,“ odsekla Kalaba.

Júlia zastonala, lebo prišla ďalšia kontrakcia. „Keby som vedela, že to bude tak strašne bolieť, neurobila by som to. Och, Juno, zmiluj sa nado mnou...“ „Myslíš si, že donosiť a porodiť dieťa je ľahšie? Lepšie je zbaviť sa ho hneď.“ Hadaša zbledla ako stena. Ticho vykríkla, pričom misa jej vykĺzla z rúk a spadla na zem. Kalaba na ňu ostro pozrela a zhrozená Hadaša jej opätovala pohľad.

Staršia žena vstala, rýchlo podišla k nej a udrela ju po tvári. „Nestoj tam, keď tvoja pani trpí! Urob, čo ti kážu. Podaj mi tamtú misu a choď po teplú vodu.“

F R A N C I N E R I V E R S O VÁ

299

Hadaša dychtivo vybehla z izby. Chrbtom sa oprela o studenú mramorovú stenu a zakryla si tvár. Za zatvorenými dverami počula Júliin krik a rýchlo sa spamätala. Naplnila veľký džbán teplou vodou a vrátila sa s ním. „Už je po všetkom, Júlia,“ chlácholila Kalaba priateľku, keď Hadaša vošla dnu. „Tehotná si bola dlhšie, ako si si myslela. Preto to bolo také ťažké. Pssst, už nijaké slzy. Je po všetkom. Už nikdy nebudeš musieť takto trpieť.“ Vtom zbadala vo dverách Hadašu. „Nestoj tam, dievča! Prines vodu! Postav džbán vedľa postele, vezmi tú vec z podlahy a vyhoď to!“ Neschopná pozrieť sa na Júliu, Hadaša si kľakla a opatrne zdvihla zo zeme malý krvavý batôžtek. Vstala a bez slova vyšla z miestnosti.

Kalaba ju nasledovala k dverám a rázne ich za ňou zatvorila.

Hadaša zastala na chodbe. Vyhoď to! So stiahnutým hrdlom si pritisla batôžtek k hrudi. „Ó, Bože...“ zašepkala zlomeným hlasom.

Oslepená slzami sa potkýnala do záhrady.

Dobre poznala chodníčky a po jednom zamierila k rozkvitnutej slivke. Klesla na kolená a chvíľu s plačom hojdala batôžtek v náručí.

Potom holými rukami vyhrabala jamu do mäkkej pôdy a vložila do nej nechcené dieťa. Zakryla ho zemou a opatrne ju utlačila. „Nech ťa Pán vezme do neba, aby si mohlo spievať s anjelmi...“ Do domu sa nevrátila.

Marcus sa zastavil v Júliinej vile. V dome panovalo napäté ticho, a keď ho odviedli k Júlii, našiel ju v posteli. Usmiala sa, ale v očiach nemala radosť; boli kalné a smutné. „Čo sa deje, sestrička?“ spýtal sa a rýchlo prešiel cez miestnosť. Možno sa dozvedela o Caiovej nevere alebo o jeho posledných prehratých stávkach. Zdala sa mu bledá a skľúčená. „Si chorá?“ Pri posteli stála slúžka, pripravená obslúžiť svoju paniu, ale nebola to Hadaša. „Dnes ráno som prišla o dieťa,“ oznámila mu a pohladkala si prikrývku na bruchu bez toho, aby naňho pozrela. Už necítila bolesť, iba apatiu, ktorá z nej vysávala život. Nemohla sa zbaviť strašného pocitu prázdnoty a straty; akoby jej s plodom vzali aj kus z nej a až teraz si uvedomila, že to nikdy nezíska späť.

Marcus jej zdvihol bradu a prenikavo na ňu pozrel. „Zbavila si sa ho, však?“ V očiach sa jej zaleskli slzy. „Caius to dieťa nechcel, Marcus.“

Vydavateľstvo so zameraním na modernú kresťanskú literatúru.

Naším cieľom je prinášať slovenskému čitateľovi kvalitnú a pútavú knihu, ktorá v sebe nesie silné posolstvá viery a nádeje.

Okrem vydavateľskej činnosti prevádzkujeme najväčšie kresťanské internetové kníhkupectvo na Slovensku.

w w w. ku m r an . sk ISBN 978-80-89487-76-9 (súbor) ISBN 978-80-89487-77-6